Arpádovci.

Jonáš Záborský

Arpádovci.

Historická smutnohra v štyroch dejstvách.


Dejstvo I.

Shony o nástupcu prestola.

(Javište palota kráľovská s dvermi v úzadí a na boku, stolíkom, stolcom a kreslom. Zostáva cez celú hru nepremenené.)

Výstup 1.

Štefan a Vasiľ.

Štefan.

Slúchaj Vasiľ. Boh mi odjal všetky,

Ktorými ma bol potešil deti;

Aj Imricha toho nádejného,

Ktorý mal byť mojím následníkom.

Plný teraz som starostí o to,

Kto kráľovskú prejme po mne berlu.

Lebo síl mi ubíva vždy viacej.

Cítim, že už brze pôjdem i ja.

Vasiľ.

Boh nech živí mnohé ešte letá,

Kráľu teba: ale dobre činíš,

Že chceš pokoj zabezpečiť zemi.

Bo to isté, že bez učinených

Tebou včasne poriadkov vypuknú

Krvavé po smrti tvojej hádky

O najvyššiu moc a právo ku nej.

A pri takých sporoch hynú často,

Časteji sa rozpadujú ríše.

Vyslov teda jasne a slávnostne,

Koho žiadaš sebe za nástupcu.

Štefan.

Ty máš k tomu prirodzené právo,

Synom môjho jsa strýca Michala.

Musíš ale odstrániť prekážku

Náboženstva. V Uhrách je poprište

Zápasiacich ešte vždy vospolok

Tu latinskej a tam gréckej cirkve.

Už môj otec Devir sa rozhodnul

Za latinskú, a ja som jej zjednal

Znamenitú v Uhorsku prevahu,

Keď som statky odjaté odbojcom

Z väčšej časti podaroval cirkvi,

Sriadil mnohé a nadal bohate

Biskupstvá a opátsva latinské,

A značnú časť privržencov gréckej

Cirkve silou previedol k latinskej.

Už východnia len polovic zemí

Mojich sotrváva v šismatisme.

Tento mienim ja obratom rokov

Vytisknúť a vykoreniť vcele.

Ty ale sám žiješ v ňom dosavaď.

Nuže teda, abys’ dielo moje

Nezrušil, lež viedol verne ďalej,

Priznaj k cirkvi sa i ty západnej.

Vasiľ.

Keď od toho činíš povýšenie

Moje, kráľu, odvislým, tak obráť

Starostlivú na iného myseľ.

Štefan.

Tak tesne ti pririastlo ku srdcu

To slovenské „Pomiluj“ Vasiľu?

Vasiľ.

V pravoslaví som bol vychovaný,

A znám jeho oceniť prednosti.

Ono matka a latinstvo dcéra,

Ač obracia teraz tento pomer.

Donedávna bol len východ živý;

Západ pak bol len jalovým svedkom

Všetkých hádok a bojov duchovných.

Tam sa vyvinula vierouka,

Ktorú sebe privlastnil i západ;

Tam je prameň všetkých bohoslužieb,

Obriadov a poriadkov cirkevných.

Štefan.

A prečo to teraz už nenie tak?

Život prešol z východu na západ;

A ku živým sa kloniť, nie k mrtvým.

Vasiľ.

Ku mrtvým sa obraciaš ty, kráľu.

Zaviedol si mrtvú reč do správy,

Do zákonov, súdov, bohoslužieb.

Tým skostneje živý národ vcele.

Bude mrtvú prijímať osvetu;

Zo seba sa nerozvinie ďalej.

To tým menej, že s latinstvom tisknú

Sa i riady do zeme nemecké,

Jich grófovia, barón, rytieri.

Štefan.

To ty považuješ za nešťastie?

Bodaj bych čím skorej vypestoval

Šľachtu v Uhrách nemenej podobnú!

V šľachte žijú šlechetné myšlienky.

Šľachta dáva hrdinov národu,

Blesk prestolu, stálosť, pevnosť ríšam.

Vo šľachte len prechovávajú

Dávne z veku na vek tradície.

Vasiľ.

Šľachta ale sožiera tuk ľudu,

A radšej má nádheru než činy.

Je hrozná vec, dať všetek ľud v korisť

Mohutnejším nekoľko rodinám,

Ktoré potom zbujnevše bývajú

I samému nebezpečné trónu,

Zvlášte keď sa presadia z cudziny.

Na toto ja hľadím s nepokojom,

Že sa hrnú Nemci k nám kŕdlami

A statkami nadávajú hojne.

Štefan.

Chcem, by za vzor slúžili domácim.

Vasiľ.

Oni budú slúžiť k rozmnoženiu

Škodlivého vplyvu tých cisárov,

Jenž pochabé sebe osobujú

K panovaniu nado svetom právo.

Ja predvidím, že zpupné latinstvo

Privedie nás, skorej či neskorej,

Do tvrdého nemeckého jarma.

Prídu časy, kde nemeckí budú

Panovníci vymáhať poddanosť,

A poplatky, služby žiadať od nás.

Štefan.

A či len od západu číhajú

Nemci? nie i od východu Gréci?

Ó Vasiľu! Keď nebezpečenstvo

Tam, i tu je zaiste nie menšie.

A všetky ohľady státne kážu

Na západnie sa opreť mocnosti.

Prostredkom pápeža a cisára

Obdržali sme hodnosť kráľovskú

A došli uznania obecného

Vo kresťanskom, kde žijeme, svete.

Vasiľ.

Nič nerobí název.

Štefan.

Veľmi mnoho.

So kráľovským názvom nastúpily

Celkom iné v Uhorsku pomery.

Moc ústrednia vzriastla znamenite,

Podriadených kniežat zmizla vcele;

Súsedmi sme prijatí v rodinu.

Pusť sa Ríma, a hneď zdvihnú znovu

Pokorení teraz kňaži hlavu;

Hneď je hodnosť naša pod otázkou;

Hneď máš všetkých súsedov za vrahov.

Pápežská moc nám dala uznanie,

Ona môže nám ho odjať zase.

Vasiľ.

Keď nemôžme obstáť sami sebou,

Hľadajme na východe podpory.

Štefan.

Zámenu tú by sme oželeli.

V carihradských patriarchoch nieto

Horlivosti tej čo u pápežov;

U cisárov byzantských tej moci,

Ktorá u blízkych rímsko-nemeckých.

Nespomôžu nám tamtí ničoho,

Keď s tymito raz si pokazíme.

Vasiľ.

Ponechať by teda vecam beh svoj,

A nesiahať v to rukou násilnou.

Štefan.

Dvojitosť nemôže byť trpená.

Rôznosť rečí neškodí: lež rôznosť

Náboženstva činí krajnu slabou.

Na vieru ľud kladie veľkú váhu;

Skorej pak dá sa vyhubiť skromné

Pravoslavie, než pyšné latinstvo.

Nič teda už iného nezbýva,

Jako kráčať v diaľ v diele začatom.

A ty musíš sa zrieknuť, jako ja,

Pravoslavia.

Vasiľ.

To nikdy, môj kráľu.

Štefan.

Vasiľ, Vasiľ! (Krúti hlavou.)

Výstup 2.

Gizela k predošlým.

Gizela (s patrnou mrzutosťou).

Ty naskrze nešetríš seba,

Kráľovský manželu. Si nemocný,

A predca sa namáhaš k chodeniu.

Prsia bolia ťa, a predca sa púšťaš

Do dlhých sa namáhave rečí.

Poď na pokoj. (Pojme ho za ruku.)

Štefan.

Nechaj nás domluviť

A pokonať vec s Vasiľom, Gizlo.

Gizela.

Vasiľ by mohol byť šeternejší,

A nevtierať sa, kde ho netreba.

Poď, odvarok ti nahotovený. (Odvedie Štefana.)

Vasiľ.

Ale ho má nemecká tá svorka!

Je v rukách jich opravdivý väzeň.

Už mu ani hovoriť nevoľno

S kým chce, strážci pak jeho nechcejú.

Ó, kam jarosť sa podela jeho?

Odkvitla so mladými letami.

Z hrdiny sa stal vetchým podväzkom

Na punčochách pletichárskych ženštín,

A ihračkou dotieravých Nemcov.

Pijavice tieto majú všetku

Už moc v rukách, Štefan pak len meno.

Budeže to potom za riadenie,

Keď povýša svojho Petra na trón!

Vtedy môže len prchnúť zo zeme

Uhorskej každý poctivý Uhor.

Že sa spotkám tu s ošemetníkom!

Výstup 3.

Peter k predošlému.

(Chvíľku hľadia mlčky jeden na druhého.)

Peter (s výrazom hnevu).

Robíš mi stien.

Vasiľ.

Tam sa dobre pridá,

Kde milosti slnce svieti príliš.

Peter.

Zastupuješ mi cestu k zámeru.

Vasiľ.

K tomu nie, k nemuž ti slušno kráčať.

Peter.

Chceš predchytiť mi prvorodzenstvo.

Vasiľ.

Kterák? keď ty Jákob, a ja Ezav.

Peter.

Ty máš vieru pohanskú.

Vasiľ.

Ty mravy.

Peter.

Chceš udržať v zemi šismatismus.

Vasiľ.

Ty pak vydať nehodne ve korisť

Dobrodruhom ju celého sveta.

Peter.

Rozštiepim ti hlavu.

Vasiľ.

To od toho

Visí, či ťa v tom nepredejdem ja.

Peter.

Iď mi z očú.

Vasiľ.

To už rád učiním,

Lebo ide čestná perepuťa. (Odíde.)

Peter.

Ha pse!

Výstup 4.

Kyselá, Bonipert, Hederik, Volfger a Tibold k predošlému.

Kyselá.

Kráľ je slabý. Musíme vydobyť

Rozhodné na ňom, pánovia, slovo.

Mohol by bez poriadku zatvoriť

Oči; a pak kto vie, čo sa stane?

Majú svojich i Vasiľ i Aba

Privržencov. A beda nám vtedy,

Či jeden z nich dosadne, či druhý.

Oba sú zarytí šismatici;

Oba sršia neukojiteľnou

Nenávisťou proti cudzozemcom.

Peter.

Prvý jich čin bol by vypudiť vás,

A oboriť katolícke chrámy.

Bonipert.

Na toto sa musí hlavnia váha

Klásť pred kráľom. Lebo nič mu toľmi

Neleží na srdci jako viera.

Kyselá (chopí Petra za ruku).

Poď, môj synu! vrhni sa mu k nohám,

Keď ho my prívalom zasypeme

Doliehavých, úpenlivých prosieb.

Nemožno, by odporoval ďalej

Nástojeniu nášmu i kráľovnej.

Bo anjelská Gizla z celej duše,

Zo všetkých síl pracuje za teba.

Všetci.

Poďme.

Peter.

Sme-li ale v tom na čistom,

Čo potrebno žiadať? Dobre bude

Ustáliť sa na nečom popredku.

Bonipert.

Nech učiní písemný testament,

V ňomž vyznačí teba následníkom,

A nech ti dá hneď prisiahnuť vernosť.

Kyselá.

Nech sa také svŕši i venčanie.

Bonipert.

Predniesť môže sa i to, keď v iných

Kráľa vecach nájdeme povoľným:

Viem však predkom, že nezvolí k tomu,

By kto venčan bol za jeho žitia.

Kyselá.

Tu ho vedie naša dobrá Gizla.

Nástojteže všeti neustupne.

Výstup 5.

Štefan a Gizela k predošlým.

Kyselá.

Ó, jako si oslabnul, môj bratu!

Do jakých pohružuje starostí

Nás pohľad na vadnúci majestát!

Kebys’ videl trepot našich srdcí,

Našu úzkosť, náš strach, naše útrapy!

Štefan.

Čo je, čo vás toľmi nepokojí?

Kyselá.

Nepýtaj sa, môj brat, vieš dobre.

Veď si ešte žiadne neučinil

Na prípadnosť odchodu poriadky;

A všetko je vo nebezpečenstve,

Keď by bez nich si zatvoril oči.

V nebezpečenstve je náboženstvo.

Je sa čoho obávať, že iná

Ruka zborí, čo staväla tvoja:

Že tie sväté chmáry a oltáre,

Ktoré toľkýms’ zdvihnul namáhaním,

Klesnú zase do prachu zničené;

Že tí svätí biskupi a mnísi,

Ktorých pozval si, budú vyhnaní;

Že tie tiché sídla učenosti,

Ktorés’ ty zbudoval pravoverným,

Budú slúžiť kľatým šismatikom;

Že sa celá zem odvráti od tej,

Ktorú uznal si za pravú, viery.

V nebezpečenstve sme i my všetci

Ctitelia a miláčkovia tvoji.

Vidíme, že nič iného zbývať

Nebude nám, jako chrániť naše,

Stihneme-li, útekom životy. (Plače.)

Gizela.

Tento výhľad otvára sa i mne.

I ja, vdova tvoja, musím prchnúť,

Jestli nechcem upeť vo žalároch,

Alebo dni prevzdychať poslednie

Pod dohliadkou, v núdzi, nedostatku.

Hederik.

A keď takto sa desia najbližší

Tvoji, kráľu, príbuzní, manželka,

Sestra: pováž, koľmi sa musíme

Desiť my nenávistní cudzinci.

Bonipert, Volfger, Tibold.

S hrôzou veru zrieme vo budúcnosť.

Kyselá.

Ó, učiň slušnému obávaniu

Nášmu konec, predrahý môj bratu.

Odstráň, vzdiaľ od nás nebezpečenstvo,

Aby sme nevzdychali na teba,

Keď budeš tleť; a abys’ nezničil,

Premeškaním jednej povinnosti,

Všetky dlho hľadané zásluhy.

Poruč sa, môj synu, do kráľovskej,

Vzácnej priazne predrahého ujca.

Peter.

Drahý ujčok bude znať najlepšie,

Komu môže sveriť dielo svoje. (Boská Štefanovi ruku.)

Štefan.

Príhodné si riekol slovo, Petre.

Preto ďalej už nenaliehajte.

Učiním, čo potrebné, i bez vás.

Gizela.

Učiň teraz, učiň hneď, kráľovský

Manželu môj. Odvaľ z nás bremeno.

Kyselá.

Vyslov sa, môj drahý brat. Uspokoj

Zbúrený dvor, naľakanú krajnu,

Hľa, učiniť jedným môžeš slovom

Všetkým rýchlo konec pochybnosťam.

Gizela.

Vyslov nado Petrom požehnanie.

Budeš potom i sám pokojnejšie

Očakávať hodinu lúčenia.

Kyselá.

Ja prosím na kolenách za môjho

Nádejného so slzami syna. (Kľakne.)

Peter.

Shliadni, ujče drahý, blahosklonne. (Kľakne.)

Všetci.

Prosíme za Petra. V ňom nádeja. (Kľaknú.)

Štefan (krúti hlavou).

Tvojho pýtam sa svedomia, Petre,

Držíš-li sa za hodného berly?

Peter.

Obdržal som v Benátkach výchovu

Lepšiu, nežli tu Vasiľ od popov.

Štefan.

Ale mravy, Petre! Panovník má

Svietiť všetkým životom príkladným.

Bonipert.

Mládenecká len ľahkomyselnosť.

Všetko sa to ponapraví časom.

Všetci.

Buď láskavý ku Petrovi, kráľu.

Štefan.

Dotieravosť vaša mi počína

Byť obtížnou, ba nesnesiteľnou.

Výstup 6.

Aba a Šarolta k predošlým.

Aba.

Tu odpustky snaď udeľuje kráľ.

Štefan.

Poď, Abo, i ty sestra Šarolto,

Zbavte ma od tej dotieravosti.

(Odíde, kľačiaci vstanú.)

Aba.

Riadenie tu nesnesitedeľné.

Panovníku sa činí násilie.

Tu sú, ktorí majú právo bližšie

Ku trónu, než syn jednoho grófa.

Peter.

A ty –

Kyselá (vskočí).

Poshov, synu trpelivosť.

Švagre Abo! Ty žiješ v omýlu.

Myslíš, že je medzi synom mojím

Otázka a medzi tebou teraz.

Seba vyhoď, a na miesto svoje

Postav kráľu milého Vasiľa.

Nie sme ti my bližší nežli Vasiľ?

Sestra moja povďačná, Šarolto!

Ukáž teraz, čo môžeš pri tvojom

Šlechetnom a mužnom manželovi.

Aba.

Nič nemôže viac, než sluší žene.

Mne sa hnusí babská táto vláda,

Ktorá sa zmocnila dvoru toho.

(Odíde, za ním Šarolta, Gizela a Kyselá.)

Peter.

Tak nebude z toho nič, pánovia,

Keď i vzdorný Aba oproti nám.

Hederik.

Si kráľovských náčelníkom vojov.

Vezmeš silou, čo ti nedá láska.

Peter.

Ale Aba drží v hrsti právo,

Majä veľkú nádvorníka hodnosť.

Na pár tisíc vojakov sa nelze

Spoliehať. Bude-li mi odporná

Krajna, ľahko postaví i stokráť

Mohutnejšiu oproti mne silu.

Ja teda mám inakšie myšlienky.

Oprobujem naveky odvrátiť

Štefanove od Vasiľa srdce.

Tibold.

To by viedlo bezpochyby k cieľu.

Peter.

Ale nekto z vás, rytieri, musí

Obetovať sa šlechetne za mňa.

Kto hotový? – Mlčíte, rytieri?

Hederik.

Daj slyšať, čo splodilo sa v tenkom

Tom talianskom modzku tvojom, Petre.

Peter.

Jeden z vás sa dostaví pred kráľa

S mečom v ruke.

Volfger.

Potom?

Peter.

Meč upustí.

Hederik.

A čo ďalej?

Peter.

Vyzná, že ho prišol

Prebodnúť.

Tibold.

A čo bude z toho?

Peter.

Pýtaný na príčinu, prizná sa,

Že bol k tomu najatý Vasiľom.

To výmysel. Kto ho splní skutkom?

Kto bude muž? Kto priateľ? – Mlčíte?

Bojíte sa? He! Nič sa nebojte.

Za úplnú bezpečnosť vám stojím.

No? Kto priateľ? Kto srdnatý rytier?

Hederik.

Hra tá môže nebyť nebezpečná:

Ale pre nás, Petre, nehodí sa.

Po prvé, lesť taká nesrovnáva

Vonkoncom sa so česťou rytierskou.

Po druhé, to by nám nevyslovne

Uškodilo v domnení obecnom.

Reptali by na našu nevďačnosť,

Že sa za prijaté dobrodenia

Odplacovať chceme ubijstvami.

Po tretie, nikto by neveril,

Že by Nemec sa dal Vasiľovi

Ku takovým potrebovať vecam.

Teda musíš k tomu získať Uhra.

Volfger, Tibold.

Nikto z Nemcov v to sa dať nemôže.

Peter.

Nie, lebo po štvrté vám poviem ja:

Vy ste chabé, chúlostivé baby.

(Chce preč a vráti sa zase.)

Sľúbte mi však aspoň, vy rytieri,

Že tajemstvo moje nezradíte.

Všetci.

Mlčanie i pomoc od nás čakaj.

(Keď odchádzajú, opona zpadne.)

_________________________

Dejstvo II.

Zdanlivý útok na život kráľa.

Výstup 1.

Štefan a Buda.

(Štefan sedí v kresle a drieme. Buda vstúpi v plášti a ide ticho ku kráľovi.

Pred ním vytasí a upustí meč. Na štrkot kráľ precitne.)

Štefan.

Čo to?

Buda (kľakne).

Milosť, kráľu!

Štefan.

Kto si?

Buda.

Buda.

Štefan.

Čo tu hľadáš?

Buda.

Smrť tvoju, môj kráľu!

Štefan.

Ty smrť moju? (Vstane.)

Buda.

Nato som tu. Týmto

Mal som prsia tvoje prehnať mečom:

Ale keď som spatril tvoj ctihodný

Obličaj, meč mi vypadnul z ruky.

Priznávam sa a prosím o milosť.

Štefan.

Čo pak zlého som učinil tebe?

Buda.

Mne nikdy nič, ani som neprišol

Vlastné pomstiť krivdy.

Štefan.

A čie teda?

Buda.

Vasiľa. On mi vručil meč tento.

Štefan.

Divno! Toho by bol schopný Vasiľ?

On by na mňa vysielal ubijcov?

Počakaj tu. (Odíde. Buda vstane.)

Buda.

Radšej bych už videl

Konec, nežli počiatok tej pletky.

Podujatie to dosť nebezpečné.

Výstup 2.

Peter k predošlému.

Peter.

Muž si, Buda. Dodržal si slovo.

Buda.

Zaťal som, jako vytiahnem, neviem.

Peter.

Len sa pevne drž toho, žes’ poslan

Vasiľom. Mluv mu to smelo v oči,

Hoc jako sa bude pri tom vztekať,

Hoc sa zlobou roztrhne napoly.

Buda.

Ja jednako vinný. Nuže teda

Konaj teraz, abych neodvisnul.

Peter.

Ba práve na tom stáť musím.

Buda.

Či tak?

Taká teraz reč? Nuž vyznám všetko.

Peter.

Nič sa neboj. Budem sice žiadať

Naoko ja tvoje potrestanie:

Ale mám dosť ľudí, ktorí budú

Primlúvať sa za teba s prospechom.

Znaj to predkom, by sme sa chápali.

A len smelo.

Výstup 3.

Štefan, Gizela, Kyselá, Hederik, Volfger, Tibold a Bonipert k predošlým.

Štefan.

To chýbalo ešte v mojom dome.

Všetci.

Úžasná vec, neslýchaný zločin.

Štefan.

Priznávaš sa teda k vine, Budo?

Budo.

Kterák nie, byv postižen na skutku?

Štefan.

Chcel si ma sklať?

Buda.

Tým som tu úmyslom.

Štefan.

Čo ťa pohlo k tomu?

Buda.

Nič iného,

Jako že som chcel vyplniť vôľu

Podavšieho mi meč ten Vasiľa.

Štefan.

Meč to jeho?

Buda.

Jeho vlastný, kráľu!

Chcel, by ťa on poslal na druhý svet.

Štefan.

Ha, pokrytec! Ale s ním pozdeji.

Ty si vlastným vyznaním ubijstva

Kráľa vinen. Bo vôľa za skutok.

Peter.

A vina tá zasluhuje trestu

Tým vätšieho, čím je vätšia sama.

Nech zomre, kto hľadal bezživotie

Kráľa, s mukami vyhľadanými,

Aby iní také sa kajali.

Kyselá.

Ó, nieže tak ostro, drahý synu.

Buda hriešne predsavzatie svoje

Neuviedol do skutku, a želie.

To je znak, že má ešte svedomie,

A neztratil všetku z duše úctu

Proti kráľa posvätnej osobe.

Hederik.

A neprišol na hroznú myšlienku

Ubijstva sám, lež bol navedený.

Peter.

Uposlechnúť nemal. Zaslúžil smrť.

Tibold.

Že poslechnul, nenie so všetkým div.

Dal sa naviesť tomu, o kom vedel,

Že u kráľa platí veľmi mnoho.

Volfger.

A o kom s istotou predpokladal,

Že sa stane nástupcom kráľovym.

Ku čomu sa neodhodlá človek

Budúcemu k vôli panovníku!

Peter.

Pre budúceho-li panovníka

Slušno zradiť, ubiť prítomného?

Volfger.

Je ver’ vlastné to ľudskému srdcu,

Výše ceniť, čo bude, než čo jest.

Bonipert.

Vzdajme dieky Bohu, že sa Vasiľ

Neobrátil na horšieho muža.

Iný by bol uskutočnil zločin:

Tohto zohlo procitlé svedomie.

Buda.

Ďakujem za laskavú ochranu.

Dobre srdce tlumočíte moje.

Peter.

Srdce tvoje pripustilo zločin;

Len smelosť ti chýbala ku skutku.

Musí sa dať príklad. Zaslúžil smrť.

Kyselá.

Nieže, synu, tak krvožíznive!

Boh prijíma na milosť kajúcich,

A kráľ jeho námestník na zemi.

Buda.

Na kolenách prosím o laskavé

Prominutie oželenej viny. (Kľakne.)

Ach, že som i na to okamženie

Pustil v srdce myšlienku tak hroznú!

Všetci.

Odpuštenie, smilovanie, kráľu!

Štefan.

Drž, čo právom si ztratil, z milosti.

Buda (vstav boská Štefanovi ruku).

Dvojnásobne teraz cítim vinu,

Keď takúto zakušujem milosť.

Nezapomnem nikdy, že môj život

Z tvojej beriem ruky nazpät, kráľu.

Štefan.

Povieš ale v oči nevďačnému

Vasiľovi, k čomu ťa chcel užiť.

Buda.

Prečo by nie? To ale predvidím,

Že odtají, že sa bude staväť,

Jako by o ničom nič nevedel.

Peter.

Rozumie sa. Ale čím sa vätším

Okáže vo pretváraní majstrom,

Tým vätšmi zlosť jeho bude zrejmá.

Štefan.

Uvidíme. Ide.

Výstup 4.

Vasiľ k predošlým.

Štefan.

Ja živ, Vasiľ.

Vasiľ.

I nech živí ťa Boh

„Na mnogaja i blagaja lieta!“

Štefan.

Dľa tvojeho ale kalendára

Mal si prijíť mi už dnes na pohrab.

Vasiľ.

V kalendáre mojom len to stojí,

Že dnes budeš hovoriť pohádky.

Štefan.

A snaď lepšie pochopíš reč znakov.

Čí toto meč?

Vasiľ.

Môj. Lež jako dostal

Sa ku tebe, Boh mi svedok, neznám;

A tak ani reč znakov nechápem.

Štefan.

Kohos’ najal ku môjmu ubitiu?

Vasiľ.

Ja najímal ku tvojmu ubitiu?

Buda.

Netaj, Vasiľ.

Vasiľ.

Čo pak nemám tajiť?

Buda.

Vieš dobre, čo bolo medzi nami.

Vasiľ.

Medzi nami? Čo ja mal som s tebou?

Buda.

Darmo tajiť. Pros radšej o milosť.

Ja som sa už ku všetkému priznal.

Gizela.

Pekne, pekne, Vasiľu od teba!

To tvoja za zvláštnu priazeň vďačnosť?

Tak sa ty kráľovi odplacuješ?

Peter.

Ušetriť by princa výčitkami.

Bo istotne on z toho nemôže,

Že mu kráľ už tak dlho zavadzia.

Všetci.

Haňba, posmech, zrada vlastnej krve.

Vasiľ.

Čo ma to za pekelná sieť sviera?

Stojím, jako ďasmi obtočený.

Mluvte jasne, nech poznám v čom je vec.

Buda.

V tom, že mi meč tvoj vypadnul z ruky,

Keď som kročil pred obličaj kráľa.

Som jatý na skutku. Tak stojíme.

Zapieranie nič viac nepomôže.

Vasiľ.

Ha! Už chápem, čo nemecká táto

Nasnovala svorka. Kráľu, pozor!

Tu pekelné sa snujú pletichy

A vučené hrajú sa úlohy.

Tebe, Budo, pravím, že si podliak,

Si chatrný, nepoctivý nástroj

Lživých tohto Taliana výmyslov.

Tebou zhŕdam z celej duše mojej:

Ale teba, padúchu taliansky,

Vyzývam na súd ostrého meča.

Peter.

Hľaď! Súbojom by sa chcel očistiť.

Právo meča slúževa len čestným.

Všetci.

Tu má miesto súd kráľa, nie súboj.

Vasiľ.

Kráľu! Trpíš, aby svoloč táto

Tak šliapala česť krve kráľovskej?

Štefan.

Odstráň sa. Čo slušno, ustanovím.

Vasiľ.

Ustanovíš, tuším, čo uvrhne

Vo šerednú zem uhorskú prepasť. (Odíde.)

Štefan.

Neznám naskrz ľudí, jestli reč tá

A tvár nenie reč, tvár nevinnosti.

Peter.

Je reč a tvár to zvrchovaného

Pokrytstva.

Kyselá.

A nesnesnej drzosti.

Všetci.

Dokonalý padúch.

Peter.

Kto tak drzo

Postaviť sa i pri dokázanej

Umie vine, toho sa vystríhať.

Gizela.

Hrôza patriť na toho pohana.

Štefan.

Pošle sa hneď pod strážou do Nitry.

Ale povedz, Budo, nemajú-li

V zrade účasť i Andrej a Bela?

Buda.

Domýšľať sa ovšem možno, kráľu:

S nimi však ja som nebol na slove.

Štefan.

Musíme jich postaviť na prôbu.

Idú.

Výstup 5.

Andrej a Bela k predošlým.

Štefan.

Pridlho i vám žijem, princovia.

Andrej.

Slyšal si snáď nás modliť sa za smrť

Tvoju, kráľu?

Štefan.

Do vašej modlitby

Ma nič: ale žijete v dôvernom

Obcovaní, priateľstve s Vasiľom.

Andrej.

Že to vina, to sme nevedeli.

Bela.

Zákazu sme o tom neslyšali.

Štefan.

Zločin jeho mal vás sám oddialiť.

Andrej.

My o žiadnom dosavaď nevieme.

Štefan.

Nač tajíte? Radili ste sa s ním.

Andrej.

O rozličných vecach, nikdy o zlých.

Štefan.

S ním ste spolu uzavreli zločin.

Andrej.

Jaký zločin?

Štefan.

Moju smrť, ubitie.

Andrej.

O tom sme sa mali my s ním radiť?

Štefan.

A smiete to tajiť?

Andrej.

Reči márne.

Menuj svedkov.

Štefan.

Vasiľ to sám vyznal.

Andrej.

Postav nám ho.

Bela.

Nech nám povie v oči.

Štefan.

Druhýkráť. Stráž dostanete teraz.

(Kynie im k odchodu.)

Andrej.

Nás ostríha nevinnosť a čisté

Svedomie, zle obslúžený kráľu. (Odíde s Belom.)

Štefan.

Ani pri nich najmenšieho zmätku,

Jenž by veštil povedomosť viny.

Bonipert.

Nie div. Predkom rozmysleli všetko.

Len preto jich nič neprekvapuje.

Výstup 6.

Aba k predošlým.

Aba.

Čo za veci dejú sa tu, kráľu?

Plný je hrad i mesto trepotu.

Štefan.

Divné veci, Abo, keď pokrevní

Vysielajú už ubijcov na mňa.

Aba.

Neprenáhli sa. Budú to zlostné,

Nie tebe, lež Vasiľu nástrahy.

Čas objasní, čo je teraz temné.

Peter.

Kto prichádza omlúvať zločincov,

Ukazuje, že je jich tovaryš.

To spiknutie všetkých šismatikov.

Chcú ťa vstrčiť do hrobu, by potom

Oborili všetko, čos’ vystavil.

Aba.

Trudno mluviť jazyku pokojne,

Keď krv kypí: ale premôžem sa,

Učiním si nateraz násilie.

Ja som sic, keď tak chcete, šismatik,

A nikomu k vôli to nezaprem:

Nikdy ale som ani zďaleka

Nepomyslel na nejakú zradu.

A za princov všetkých také stojím,

I pravím, že zločin je smyslený.

Peter.

Chcel bys’, aby lichým slovám tvojim

Viac veril kráľ, než zrejmému skutku.

Svedectvo tým dávaš proti sebe.

Vidno, že chceš sám seba ochrániť,

Keď tak snažne vyhováraš vinných.

Aba.

Ja pak tvrdím, že si toto všetko

Nasnoval ty, padúchu, bys’ porval

Vyrazené Vasiľovo právo.

Obrazil som ťa. Tak-li padúchu?

Chcel som to. Vyzvi ma na súd meča.

Kyselá.

Prichodí i tento so súbojom.

Všelijak by rádi zmárniť Petra.

Vidno, koho sa boja neverní.

Aba.

Boha, jehož sa nebojíte vy.

Štefan.

Dosť už. Súboj zakazujem prísne.

Ponechajte ma už pri pokoji.

Vyšol zo síl som. Hlava sa krúži.

Taký tento závidený život

Panovnícky, za ktorý sa ľudia

Tak vospolok nedočkave škrtia.

Ustavične lomcujú úžasné

Na vznešenom chlumu tomto búrky.

Niet jednoho okamženia klidu.

(Kynie. On sedá do kresla, všetci ubierajú sa v úzadie, opona zpadne.)

_________________________

Dejstvo III.

Vysvetlenie tajemstva.

Výstup 1.

Aba, Orčík, Meško a Toislav.

Orčík.

Kto to len vymyslel tak ohavnú

Smelú lož?

Aba.

Kto iný jako Talian?

Meško.

Kto vie? Celá tá cudzinská svorka

Pozostáva len zo samých fígľov.

Toislav.

Biedni princi! Tak nevinne trpeť!

Vasiľ stoná v Nitre u väzení,

Andrej pak a Bela sú pod strážou.

Aba.

A všetky sa rozkazy proti nim

Tým prísnejšie plnia, že vo skutok

Tí istí jich uvádzajú ľudia,

Ktorým ide o zničenie princov.

Orčík.

Teraz kráľu otvoria sa oči.

Zvie, jakým dal sa do rukú ľuďom.

Aba.

Otvoria, lež vymaní-li sa jim,

To otázka. Opanovali ho,

Osnovali vcele zo všetkých strán.

On i vidí, že je už len biednym

Nástrojom, a predca sa nemôže

Viac postaviť samostatne. Činia

Cudzozemci s ním a baby, čo chcú.

Meško.

To, to je najhoršie, keď sa kráľa

Zmocnia baby. Pohlavie toto je

Neunavné vo snovaní pletích;

A jako by vzdorom proti svojej

Prirodzenosti, krvežíznivé.

Kde raz baby panujú klebetné,

Tam nechybia nikdy ukrutnosti.

Ženská zriedka zná milosrdenstva.

Je všetkého schopná, aby zámer,

Ktorý sebe raz vytkla, obsiahla.

Bojazlivá sama, neľutuje

Nikoho, kto vo ceste jej stojí.

Ženská pomsta neuprositeľná.

Toislav.

A býva tým hroznejšia, že slabá

Žena sama je hračkou každého,

Kto umie jej márnomyselnosti

Lichotiť a použiť jej vášni.

Orčík.

To je. Nie že samy v sebe kruté

Ženské: lež že pod jich slabou vládou

Ukrutnosti provodia oplani.

Aba.

Kráľ, pánovia!

Výstup 2.

Štefan k predošlým.

Aba.

Poď, zadiv sa ľudskej zlosti, kráľu,

A viď, jakí oškliví podliaci

Nadužívajú dôvery tvojej.

Odkryli sme satanské úklady,

Ktorými chytráci po nevinne

Pripravili o slobodu princov,

Uvrhli do nešťastia Vasiľa.

Štefan.

Povďačný vám budem, jestli jeho

Vynesiete na svetlo nevinnosť.

Lebo dal som proti vôli rozkaz,

S pochybnosťmi v duši, k uväzneniu.

O to vás však prosiť, páni, musím,

Nedvíhajte bez istých a jasných

Dôkazov vec tak útle citlivú,

Aby znovu ste nenaplnili

Nepokojom bez potreby dom môj.

Jako prijmem rád dôkazy isté:

Tak sa proti všetkým ohradzujem

Klebetám a donáškam, ktoré sa

Zakladajú len na domýšľaní.

Aba.

Prichádzame so svedkami, kráľu.

Oni celé tajemstvo objasnia,

Tak že žiadna nezbude pochybnosť.

Výstup 3.

Piroh a Gonfalo k predošlým.

Aba (odchýli bočnie dvere).

Tento tu je služobník Vasiľov,

Piroh, tento pak Petrov, Gonfalo.

Štefan.

No? Čo viete?

Aba.

Daj mne mluviť za nich.

Lebo takým ľuďom viazne jazyk

Pred zemskými vznešenými bohmi.

Bude, myslím dosť, keď mi prisvedčia,

Alebo pak zaprú moje reči.

Štefan.

Nuž požič sa jim teda za ústa.

Aba.

Tento Piroh prišol ku mne s plačom

Opýtať sa, či pravda, že jeho

Pán bol mečom ulíčený svojím?

Tak-li je?

Piroh.

Tak, pane nádvorníku.

Aba.

Keď som mu to prisvedčil, priznal sa,

Že on vydal meč svojeho pána

Tomuto tu tajne Gonfalovi.

Tak-li je?

Piroh.

Tak, pane nádvorníku.

Štefan.

Z jakej pak si vydal meč príčiny?

Piroh.

Nevedel som, ku čomu má slúžiť,

A Gonfalo mi dobre zaplatil.

Štefan.

Ty Gonfalo načo si žiadal meč?

Gonfalo.

Naložil mi to pán, a k rozkazu

Pridal plácu štedrú.

Štefan (krúti hlavou).

Ovi! Ovi!

Aba.

Nie dosť, kráľu?

Štefan.

Dosť.

Aba.

Ale Gonfalo

Zná ešte viac. Peter chodil často

Ku Budovi a Buda k Petrovi.

Tak-li?

Gonfalo.

A to najviac nočňou dobou.

Aba.

A vyslúchal dvermi umluvenie

Zdanlivého útoku na kráľa.

Tak-li?

Gonfalo.

Buda to prijal na seba

S tým, že zvalí vinu na Vasiľa.

Štefan.

Prisiahnete na to?

Gonfalo a Piroh (zdvihnú pravice).

Prisaháme!

Štefan.

Jestli všetko ste riekli, vzdiaľte sa.

(Gonfalo a Piroh odídu.)

Aba.

Teraz vidíš, kráľu, vo čom je vec.

Štefan.

Vidím s hrôzou pekelné pletichy,

Pri ktorých ja som loptou chytrákov.

Aba.

Vzmuž sa teda, odstráň cudzozemcov.

Meško.

Keď to teraz smejú, čože potom,

Keď ty, kráľu náš, zatvoríš oči?

Toislav.

Keď zjavne moc do jich prejde rukú.

Orčík.

Domorodci my budeme vtedy

Cudzincami ve otčine našej.

Štefan.

Teraz už viem, čo učiním, páni.

Dieky vám za vyvedenie z bludu.

Buďte ale ticho, až sa Vasiľ

Dostaví. Bo bojím sa za neho.

Planí ľudia majú moc velikú,

Ktorou i ja sa cítim zúženým.

Porúčam vám teda trpelivosť.

(Ukloní sa, všetci odídu.)

Čo za výmyslivý to zchytralec!

Čo za bujný smelec! Čakaj, Petre,

Prečerknem ja tvoje lživé účty.

Taký oplan mojím následníkom?

Chcel na veky zničiť soka svojho:

Lež práve tým moje riešiteľné

Rozhodnutie za neho priskoril.

Ide kvietok italského neba.

Výstup 4.

Peter a Bonipert k predošlému.

Štefan.

Píš do Nitry, otče Bonipertu.

Bonipert.

Čo porúčaš napísať, môj kráľu?

Štefan.

Vasiľovi píš, nech príde hneďky

Na Ostrihom, a veliteľovi

Zámku, nech ho pustí bez prekážky.

Peter.

Čo to slyším, predrahý môj ujče?

Ku dvoru sa má ten zase vrátiť,

Kto vysielal proti tebe meče?

Štefan.

Tak velím. Píš listy. Ja podpíšem. (Odíde.)

Peter.

Z jasného hrom neba, Bonipertu.

Naše sa kľuť počína tajemstvo.

Bonipert.

Zhynuli sme.

Peter.

Netreba hneď zúfať.

Keď sa jeden dre fígeľ, musí sa

Podšiť druhým.

Bonipert.

Čože teda, Petre?

Peter.

Napíš listy, jako ujec žiada,

Tretí však na veliteľa zámku,

Aby vydal Vasiľa Budovi

Ku slobodnému s ním nakladaniu.

Čítať i tak kráľ čo podpisuje

Nezvyknul.

Bonipert.

O to najmenšia starosť.

Mám i iné predložiť listiny.

Podpíše i túto. Lež čo potom?

Peter.

Nič. Tajný list dáš mne. Iď, píš skoro.

Bonipert.

Napíšem, lež musíš mi povedať,

Čo chceš počať, prv než ti ho oddám. (Odíde.)

Peter.

Na ten úder som bol pripravený.

Odrazím ho na leb protivníka.

Obstál bych ja teraz, keby Vasiľ

Prišol zdravý na Ostrihom nazpät!

Na pol ceste mi zastať nemožno.

Keď jeden mách nedorazil, musí

Nasledovať druhý, a Buda mi

Slúžiť musí i teraz za nástroj,

Lebo ide i o jeho kožu.

Prichádza mi príhodne.

Výstup 5.

Buda k predošlému.

Buda.

Zle, vojvodo, zradení sme.

Peter.

Jako?

Buda.

Ty si tu, a nevieš. Vyšli práve

Odtuď Aba, Meško, Toislav, Orčík

Pred nimi pak služobník Vasiľov,

Piroh, a ten tvoj driečny Gonfalo,

Ktorého si pobil a odohnal.

Boli iste pred kráľom. A čo tam

Hľadali, nie nesnadno uhádnuť.

Gonfalo jim objavil tajemstvo,

Oni pak to doniesli kráľovi.

Peter.

Odtuď teda nevrlosť tohoto.

Preto kázal písať hneď do Nitry

Po Vasiľa. Teraz všetko jasné.

Buda.

Opravdu? Teda sme zahynuli.

Peter.

Len keď všetka opustí nás rada.

Buda.

Ty znáš teda ešte dáku pomoc?

Peter.

Pomoc je v tom, učiniť Vasiľa

Vcele trónu a vlády neschopným.

A to zdeláš ty.

Buda.

Kterák?

Peter.

S listami

Ide rytier Tibold dnes do Nitry.

Ty pôjdeš s ním.

Buda.

A čo tam, vojvodo?

Peter.

Dostaneš tiež list na veliteľa,

By ti dal s Vasiľom činiť, čo chceš.

Predejdeš Tibolda z umluvenia,

A než sa on dostaví do zámku,

Vypáliš Vasiľu obe oči,

Uši žhúcim zaleješ olovom.

Buda.

Ja pak sám na šibenicu vstúpim.

Peter.

Prchneš do Čiech, a tam sa dočakáš

Smrti kráľa, môjho povýšenia.

Lebo to len môžeš si pomysleť,

Že, keď bude zničen sok, ja kráľom.

Buda.

Protivného sa možno účinku

Spodievať pri popudzení kráľa.

Peter.

Držíme ho vo sieti železnej.

Trón je môj, len omrzačiť Vasiľa.

Buda.

Hrozím veľmi sa takého skutku.

Peter.

Viac než smrti? Získaš si najvätších

Zásluh u mňa, alebo pak visíš.

Ty nie živ, keď Vasiľ príde zdravý.

Ba hneď budeš, tuším, uväznený.

Buda.

Vidím, že keď som učinil prvý,

Teraz druhý krok učiniť musím.

Peter.

Teda iď, sober sa i so synom.

Náhle prijmeš list, hneď presaď Dunaj.

Tu už nie si bezpečný na chvíľu.

V Čechách všetkým ťa opatrím hojne.

Buda.

Len list teda, čím skorej, vojvodo. (Odíde.)

Peter.

Vezmi ťa čert, keď mi raz poslúžiš.

Teraz ešte s Tiboldom.

Výstup 6.

Tibold k predošlému.

Peter.

Ber sa hneďky, rytieru Tiboldu,

S kráľovskými listami do Nitry.

Privedieš na Ostrihom Vasiľa.

Tibold.

Okolnosti sa teda zmenily.

Peter.

Zmenily, my pak jich zmeníme zas.

Kráľ chce svojím menovať Vasiľa

Následníkom: my pak predstavíme

Miláčka mu bez očú a sluchu.

Tibold.

A ja mám byť asnaď pri ňom katom?

To, na moju rytiersku česť, nikdy.

Peter.

Nežiadam to, znajä že ochotne

Utekáte od nebezpečenstva.

Ty dáš len čas ku tomu Budovi.

Pôjdeš s ním, lež až vtedy sa v Nitre

Objavíš, keď on dokončí dielo.

Tibold.

Kterák potom okážem kráľovi

Učineného kalikou princa?

Peter.

A čo tebe do toho, rytieru?

Ty privedieš, jakého si našol;

Splníš, čo ti bolo naloženo.

Tibold.

Vážiš mnohom, vojvodo.

Peter.

Nie viacej

Nežli požadujú okolnosti.

Tajemstvo sa kľuje, musí teda

Byť učinen protivník neškodným.

Omrzačenie Vasiľa Budom

Učiní i to pravde podobným,

Že ho najal ku ubitiu kráľa.

Vyzerať to bude jako pomsta

Budy zato, že ho potom zaprel.

Ten vrhneme prach kráľovi v oči.

Tibold.

Teba, keď sa dostaneš do pekla,

Radcom spraví, Petre, svojím Satan.

(Keď odchádzajú, opona zpadne.)

_________________________

Dejstvo IV.

Príchod oslepeného Vasiľa.

Výstup 1.

Štefan a Gizela.

(Ten chodí kol do kola, táto všade jemu o bok.)

Štefan.

Mohol by už tu byť. Nitra nenie

Tak ďaleko ode Ostrihomu.

Gizela.

Ty ho čakáš s túžbou, ja s trepotom.

Vo prítomnom nastrojení duše

Spravíš krok rozhodný prenáhlene.

Štefan.

Do kedy mám odkladať

S dielom, by nebolo prenáhlené?

Dobre to už rozmyslené, Gizlo.

Vasiľove právo je po meči,

Above po preslici, Peter pak,

Ten platí u Uhrov za cudzinca

A nehoden naskrz lásky mojej.

Gizela.

Vina Petra nenie dokázaná,

A jestli by bola, niet v nej viny.

Čo nastrojil, to nesmerovalo

Proti tvojmu životu, lež malo

Za nástroj len odstránenie soka.

Štefan.

Ale tá diabolská pritom chytrosť!

Či zaslúžil taký podlý lžiduch

Panovať nad národom velikým?

Gizela.

Ukázal tým, že nebude sedeť

Nemohavý na prestolu trupeľ.

Výmyslivý musí byť panovník.

Štefan.

Predovšetkým počestný, Gizelo.

Beda mu i poddaným, jestliže

Oplanského vidia v ňom padúcha.

Gizela.

Jakokoľvek, lež nemáš iného,

Kremä Petra, kumu bys’ bezpečne

Vrchniu mohol po sebe moc sveriť.

Či ju prejme Vasiľ, či pak Aba,

Pestovaná tebou tak horlive,

Ale ešte dosť neupevnená,

Cirkev svätá katolícka príde

Najvätšieho do nebezpečenstva.

Rozprchnú sa, ktorých si povolal,

I manželka tvoja verná s nimi.

Štefan.

Vasiľ bude mať toľko rozumu,

Že sa s celým nepostaví v odpor

Západom; ty pak sa skorej naňho

Môžeš, nežli Petra, spoľahnúť.

Čoho schopný je, objavil teraz.

Sklameš sa v ňom. Kto lstivý k jednomu,

Je ku všetkým. Keď mu nebudeš viac

Ku sebeckým potrebná zámerom,

Odvrhne ťa.

Výstup 2.

Bonipert k predošlým.

Bonipert.

Rytier Tibold tu s princom Vasiľom.

Štefan.

Nech predstúpi. Ty, otče Bonipert,

Prines vrúce Najvyššiemu dieky

U oltára za šťastlivý návrat.

Bonipert.

Bodaj by bol šťastlivý, môj kráľu.

Štefan.

Chceš ma i ty zrádzať z predsavzatia?

Bonipert.

Toho ani netreba, môj kráľu!

Princ je vlády už naskrz neschopný.

Štefan.

A prečo neschopný? Ty ma desíš.

Bonipert.

Je pripraven i o zrak i o sluch.

Štefan.

Ó, nebesia! Kto sa opovážil?

Bonipert.

Buda, kráľu, z pomsty, že ho napred

Nahovoril princ k ubitiu teba,

Potom všetko zaprel a odtajil.

Vypálil mu obe v Nitre oči

A olovom zalial uši žhúcim.

Štefan.

Ó, čo slyším! Čo za vesť! Nástojte!

Gizela.

Upokoj sa, milý môj! Boh súdil.

Uviaznul vo vlastnej sieti Vasiľ.

Štefan.

Kterák mohol to zločinec Buda?

Bonipert.

So lživým do Nitry prišol písmom,

So domnelým od teba rozkazom.

Veliteľ mu uveril, a Buda

Zvŕšil hrozné vo žalári dielo

Pred príchodom rytiera Tibolda.

Štefan.

Rozum stojí. Nenachádzam sa už

Viac v pletichách, ktoré sa tu snujú.

Bol by teda skutočne zástojil

Nevďačný mne na živote Vasiľ?

Bola by to hrozná pomsta zrady?

Bonipert.

To je, kráľu. Teraz všetko jasné.

Gizela.

Vec netrpí žiadnej pochybnosti

Štefan.

Kde pak Buda?

Bonipert.

Prchnul za hranice.

Ostatnie dopovie rytier Tibold.

Výstup 3.

Tibold k predošlým.

Štefan.

Čo sa to tam povodilo v Nitre?

Tibold.

Spraven si už, tuším, o nešťastí.

Štefan.

Jaké písmo tam ukázal Buda?

Tibold.

Písmo lživé, ale s veľmi verným

Pravice nápodobením tvojej.

Štefan.

Kde je?

Tibold.

Veliteľ si ho podržal

Ku svojemu ospravedlneniu.

Štefan.

Prečo nejal si zločinca Budu?

Tibold.

Bol stíhaný; lež umknul so synom,

Pomáhavším mu pri hroznom diele.

Štefan.

Ó, že také sa dejú na mojom

Dvore veci! Že takýto osud

Podstupuje potomok Arpádov!

Priveď ho. Chcem videť nešťastného.

Tibold.

Musím ale ti oznámiť, kráľu,

Že je pomätený na rozumu.

Štefan.

I to ešte!

Tibold.

Veliké nešťastie

Dolomilo vcele ducha jeho.

Štefan.

Aj, to sláva krve Arpádovej!

Gizela.

Odlož jeho videnie na druhý

Čas. Si teraz velice vzrušený.

Nevystavuj sa tráplivým dojmom

Osobného nadarmo shľadania.

Slova i tak na ňom nedobyješ.

Tibold.

Smysly jeho všetky, nimiž človek

So človekom obcuje, zničené.

Štefan.

Ja ho videť chcem, teraz chcem videť.

(Tibold odíde, Štefan prechodí sa.)

Brat môj, brat môj! Pošol od rozumu.

Nie div. Mne samemu málo chybí.

Výstup 4.

Aba a Šarolta k predošlým.

Šarolta.

Ó jaké, brat môj, nesie ovocie

Tá tvoja vo cudzincoch obľuba!

Jakému sú trýzneniu výstrelky

Arpádovej vystavené krve!

Štefan.

Nerozmnožuj aspoň bôľ môj, sestro.

Aba.

Ja ti ale musím to povedať,

Že ide ľahkovernosti tvojej

Znovu podlá nadužívať chytrosť.

Vieš, kto obezčlovečil Vasiľa?

Štefan.

Buda, slyším.

Gizela.

Z pomsty, že ho Vasiľ

Napred najal k zločinu, pak zaprel.

Aba.

To nová lož, dovŕšenie nástrah.

Štefan.

Odkuď vieš?

Aba.

Hovoria okolnosti.

Tibold vyšol s Budom z Ostrihomu

Jednoho dňa a jednej hodiny.

Nevidíš v tom žiadnu zúmyselnosť?

Štefan.

Jestliže tak, vec je podozrelá.

Aba.

Kterák mohol natoľko predstihnúť

Buda svojho tovaryša cesty,

Aby mal dosť i ku zločinu

I zdarnému uprchnutiu času?

Nie to istý znak porozumenia?

Šarolta.

A čítal si list na veliteľa?

Štefan.

Teraz čítať nedopúšťa zdravie.

Šarolta.

Iste teda, že si sám podpísal

Zpáchanú na nevinnom neľudskosť.

Bonipert.

To sa týče mňa. Ja som písal list,

A nazývam, pri povedomosti

Nevinnosti mojej, reči tieto

Ničomným a planým utrhačstvom.

Aba.

Mlč! Ty duješ v jeden mech s Talianom!

Gizela.

Ty pak, Abo, činíš neprestajné

Na dvore tom búrky.

Štefan.

Ticho všetci!

Nechcem slúchať viac vaše vzájemné

Výčitky, lež oddávam sa vcele

Žiaľu nado žalostnou obeťou,

Už či svojej, či cudzej podlosti.

Výstup 5.

Vasiľ, Tibold, Andrej, Bela, Volfger, Hederik,

Orčík, Meško a Toislav k predošlým.

(Tibold vedie Vasiľa, majúceho čiernou šatkou zaviazané oči i uši;

ostatní za nimi.)

Štefan.

Takto vidím ja teba, rodní môj!

To osud môj, súžiť krv príbuznú.

Otca tvojho stíhal som žalárom;

Teba zriem obezčlovečeného.

(Odvráti sa, všetci sklonia hlavy, chvíľku mlčanie.)

Vasiľ.

Búrkou voje trepocú krídlama prsú mužných zástavy žhúce letom orličím.

(Hovoriac, mácha okolo seba, jako by nečo lapal.)

Štefan.

Odjatý zrak i sluch nešťastnému.

Zbýval ešte jazyk. Ten užívať

Nedá vyšlý zo koľají rozum.

Si mi, jako čo by ťa nebolo.

Ba v takomto stave lepšie nebyť.

Vasiľ.

Dvojitého kríža pádom hromovým krve Arpádovej

vo sirotčom súžení – ohnivé pazúry vychrlil.

Štefan.

Matné jeho slová idú k srdcu.

Výstup 6.

Peter a Kyselá k predošlým.

Štefan.

Poď, pozri na obeť túto, Petre!

Peter.

So žiaľom ju vidím najvrúcnejším.

Vasiľ.

Jedovatý vzduch mrzkosti Petra drtí červa šlápnutého krve vznešenej.

Štefan (kľakne a sopne ruky).

Otče svetiel! Ty znáš všetky veci,

Znáš i tajné hnutia srdcí ľudských.

Ó, vpusť jeden lúč vševedúcnosti

V omráčenú pochybnosťmi myseľ,

Zapáľ svetlo mi v temnosťach týchto!

(hľadí mlčky do neba.)

Vasiľ.

Zaslepeným krokom tiger krvavý Petra obličaj bolestí.

Štefan (vstav, ku ztrnulému Petrovi).

Hľa, dielo bezsvedomnosti tvojej!

Aba.

A to dielo rve k nebu o pomstu!

(Tasí meč, Štefan postaví sa pred Petra.)

Štefan.

Nie tak v rade uložené božej.

Dosiahnete oba, oč sa drete,

A pak oba zahyniete pritom.

Teba, Petre, zastihne to isté,

Čo si zlostne pripravil tomuto.

Ty, Abo, skry meč, ponechav slušnú

Pomstu tomu, kto preklial Kaina.

Preč už obeť túto žalostivú,

A odstráňte sa odo mňa všetci.

Chcem samotný byť so žiaľom mojím.

(Keď všetci odchádzajú, vedúc Vasiľa, kráľ chopí Andreja a Belu za ruky.)

Vy jediné už výstrelky krve

Arpádovej. Žiaľ mi vás velice.

Bo hrozí i vám nebezpečenstvo;

A ja slabý, prislabý brániť vás.

Chytrí moje porvali perúny,

A opanovali mňa sameho.

Som bezvládny na prestolu väzeň.

Radím teda vám, spaste sa rýchlym

Za hranice útekom.

Andrej.

Ó, teda

Nato prišlo, že z Uhorska prchnúť

Arpádovi musejú potomci!

Štefan.

Prišlo, prišlo! drahí rodní mojí.

Oddiaľte sa, ustúpte chytrákom,

Až príhodné pre vás prídu časy.

Ja stehujem sa do Bielohradu.

Nechcem videť viac paloty tieto,

Kde zrada krv šlápe Arpádovu.

(Keď odchádzajú, opona zpadne.)

_________________________

Vojan Josifovič

Jonáš Záborský (Vojan Josifovič – pseudonym Jonáša Záborského): Arpádovci. Historická smutnohra v štyroch dejstvách. In: LIPA. Národný zábavník. Ročník III. Vydal Josef Viktorin. V Pešti. 1864. s. 99-154.