ŠOFRÁNKOVCI
* * *
ŠOFRÁNKOVCI
* * *
Prvá časť
Učená cesta Pandrlákova
ŠOFRÁNKOVCI
* * *
Prvá časť
Učená cesta Pandrlákova
I. Hlboká ničomnosť, vysoké nádeje
Oravec Šofránko prišiel do Pešti dať sa skúšať z práv. Uznali ho však za vcele neschopného, vďaka za to výučbe, ktorú požíval. Ako rodený Slovák učil sa v prvých rokoch výlučne cudzie reči, a to až tri odrazu, maďarskú, latinskú a nemeckú; v neskorších rokoch nijako nemohol nahradiť to, čo zameškal. Postupoval v triedach, v žiadnej však nemal pevný základ. Spočiatku nerozumel vyučovaciu reč, potom mu chýbali predbežné vedomosti a cvik duševných schopností. Nerozumel nikdy, čo sa učil. A učitelia to ani nežiadali. Mali na tom dosť, keď sa naučil spamäti, čo mu uložili. Zostal teda navždy duševným nedôchodčaťom. Škaredý zmätok panoval v jeho slabej hlave.
K tomu prišla i prevrátenosť srdca, sprznenie prirodzených citov. Učitelia vzbudili v ňom nesmiernu ošklivosť proti Slovákom a streštené obdivovanie Maďarov zvlášť lživou, tendenčnou históriou. Šofránko bral za svätú pravdu všetky tie kronikárske vymysleniny, ktorými sa oslavujú Maďari, hanobia Slováci.
To malo za následok, ako obyčajne, zdivenosť mravov, zlé spoločnosti. Lebo slovenská mládež, odcudzená svojmu národu, býva najrozpustilejšia. Bol opravdivý beťár a chodil s beťármi. Jeho sebadržanie bolo tak ošemetne spupné a hlúpo hrdé, že ho sami jeho tovariši nazvali Pandrlákom. Toto meno i my mu budeme ďalej dávať na rozoznenie od brata. Kamkoľvek sa hnul, všade s ním „doháňžačkó“ a pípka, oplzlé reči a zlorečenie, karty, pijatiky, časté zameškávanie školy. Preto nie div, že na právnickej skúške prepadol.
Keď nemohol sám byť právnikom, našiel v Pešti obživu pri iných právnikoch. Potrebovali ho za denný plat k odpisovaniu, pokiaľ mohli. Lebo skoro počali sa javiť pri ňom znaky pomätenosti. Do pravotných písem miešal výpisky z kroník a svoje historické výmysly.
Oddal sa zaiste pomäteným historickým bádaniam. Čítal bez rozsudku blúznivé kroniky a pohrúžil sa do podivínskych táranín horváthovských . To dalo poslednú ranu jeho slabému, rozstrojenému mozgu.
Blúznil, olúpil celú históriu na oslavu Maďarov. Všetky vzdelanosťou alebo bojovnosťou preslávené národy, všetky výtečné osoby v dejepise boli mu Maďarmi. Čo len je dobré, veľké a pekné, všetko uňho sústredilo sa v pojme Maďara. Slovanom oproti tomu pripisoval všetko, čo je nízke, chatrné, plané, a nenávidel náramne všetkých, výjmúc Poliakov. Pred Rusmi mal frenetický strach. Slováka ani vidieť. Keď mu kto riekol, že i on je Slovák, hovorieval, ako Damianič o Srboch , že všetkých Slovákov poškrtí, naposledok sám seba. Bol by sa zjedol od hnevu, keby nebol nadobudol presvedčenie, že odrieknutím sa Slovákov úplne prestal byť Slovákom, hoci to nikto, okrem neho, neuznával. V ňom búril celou silou ten démon, ktorý vekom naším lomcuje, odrodilstvo slovenské našlo najúplnejší výraz.
Keď už žiadneho počestného zárobku viac nemal, živila ho len všetečná mládež, pre zábavu. Lebo mali v ňom neprebraný prameň smiechu.
Raz mu navrhli, aby sa uchádzal o miesto pri Maďarskej akadémii, keď je taký historik, a Pandrlákovi nebolo viac treba. Uviedol to hneď v skutok.
V zmätenej svojej prosbe asi to povedal, že v Akadémii dúfa nájsť čas na veľmi dôležité historické práce. Sľúbil menovite, že uhorské kroniky, hoc to akokoľvek dokonalé arcidiela sú, predsa v dačom ponapraví.
Tanula mu na mysli kronika Kézova . Ten kronikár píše, že medzi vyhnaním Hunov z Európy a príchodom ich potomkov Maďarov do Európy prešlo desať liet. Náš Pandrlák umienil si nepodvratne dokázať, že to nebolo plných desať liet, ale len deväť rokov, jedenásť mesiacov, dvadsaťdeväť dní, trinásť hodín a paťdesiat minút. Taký vám to bol historik!
II. Plán učebnej cesty
Mal pevnú nádej na vymenovanie za akademika, ako ho už nazývali mladí ošemetníci. Ale predsa ktovie? Keď to nikde na svete nejde podľa zásluh a schopností. Nejedného vysokopostaveného povýšilo len meno rodiny. Vždy sa skorej prichádza k úradu a hodnostiam vznešenosťou rodu, odporúčaním a pochlebníctvom než na paripe zásluh. Nejeden predstavený by mal byť učňom svojho podriadeného. Ani na kreslách akademických nesedí celá učenosť krajiny. Ba možno, že jesto zavrhnuté sviece, ktoré by viac svetla vydávali než tie povýšené.
Toto povážiac, Pandrlák nechcel zdar ponechať náhode. Umienil si podstúpiť učenú cestu, aby Akadémiu donútil k svojmu vymenovaniu zásluhami jasnými, do očú padajúcimi, celému svetu zjavnými a veľmi dôležitými.
Dve veci mal na mysli. Jednu, vyhľadať hrob Atilov , ktorý predpokladal nájsť v okolí Jásberéňa; druhú, priniesť odtiaľ trubiroh Lehelov do maďarského múzea. Nemožno, aby ten, kto prinesie Atilove kosti a trubiroh Lehelov , nebol za akademika i bez prosenia vymenovaný. Lebo to bude zásluha, ktorú budú oslavovať, velebiť, obdivovať všetky národy. Udrie sa o tom hňeď na veľký bubon a hrdinu schváti povesť na svoje krídla, preto mu i šťastie priať musí. Cesta teda, čím skorej, cesta do Jásberéňa! Lebo tam visí zlaté rúno pre nového Jásona, srdce a hlava Pandrlákova horí.
Mladí ľudia, právnici, juráti, ktorí s ním každodenne vystrájali nové fígle, nielen schválili, lež i napomohli podstatne jeho predsavzatie. Zaopatrili učenému cestovateľovi vetchý atilakabát , čo so zámerom sa veľmi dobre zrovnávalo, vyšnurované nohavice, velikánske ostrohy, nový „koštök“ a krivú šabľu s nápisom „Nezabiješ!“
Nový „koštók“ pretiahol si popod remeň na nohaviciach. Koniec naplnený dohánom vyzeral tak, ako čo by mu okrúhla práchnivá huba bola z nohavíc vyrástla. Vystrájači mali radosť, ako im vyzeral v tomto úbore ten vzor beťára i mamľasa v jednej osobe, mužík neveľký, chudorľavý, s riedkou briadkou, malinkými bajúzikmi.
Dali mu i dačo peňazí a tak ho vyprevadili slávnostne z mesta.
III. Ubitie leva
Za svoje obete získali to, že sami boli svedkami prvého dobrodružstva hrdo vykračujúceho učeného cestovateľa.
Na predmestí hnal pred sebou mäsiar do jatky teľa. Pandrlák, ktorý už počal mať i videnia, zastal a s úžasom ukázal prstom na teľa: „Ha!“
„Čo ti je? Čo vidíš? tázali sa.
„Nevidíte leva?“
„Kde?“
„Heno! Pozrite, aký to zúrivý pohľad toho ušľachtilého kráľa púšte.“
„Ej, už ozaj! Hrôza vidieť!“ utvrdili ho vo videní vyprevádzači. „Teraz práve uskočil zo zverinca, keď zdrúzgal železnú klietku. Beda nám, beda celému mestu, ak nás vy strachu nezbavíte s večnou svojou slávou. Ukážte teraz, že ste naozajstný „maďarský človek“. Mäsiarovi dali znak, aby mu nechal slobodnú vôľu.
V Pandrlákovi vzbudili sa rozpomienky na „párducoš Árpáda“ , na Samsona a Herkula, obidvoch to, podľa jeho presvedčenia Maďarov. A pochvala vzbudila v ňom živú túžbu stať sa im podobným, roznietila jeho bodrosť.
„Nebojte sa,“ riekol, „ani nech sa nestrachujú duše vaše. Hľaďte, ako zachádza pravý ‚maďarský človek‘ s desným kráľom ľútych šeliem.“
S tým si napľul do dlaní, vysúkal rukávy a chmat teľa za hlavu! Teľa bečalo, keď mu vykrútil nazad šiju a roztváral tlamu, aby sa pripodobnil Samsonovi. „Darmo reveš, v maďarských si rukách,“ riekol víťazne premožiteľ leva. „Nôž mu teraz!“
A mäsiar na pokynutie veselých mladých pánov skutočne teľa zarezal a na rozkaz Pandrlákov hneď i z kožucha olúpil.
Tento vzal potom kožku na plecia a uviazal si ju napredku nôžkami, čím značne sa rozmnožila jeho ušľachtilá hrdosť. Mysle, že je už teraz vcele podobný „párducoš Árpádovi“, Samsonovi a Herr Kulešovi , ako on meno toto vysvetľoval. Maďarské meno jeho bolo Kuleš a Nemci ho, prirodzene, titulovali Herr.
Sprevádzačom riekol vystatovačne: „Iďte, zvestujte obidvom mestám, čo ste videli a slyšali. Levy sa zdierajú, tigre krotia a blahoslavený, kto uzná, že Maďar je prvý národ na svete“.
Uličníkom, čo sa medzitým vo veľkom počte zhromaždili, riekol: „Vy, čo ste vyšli vidieť? Či „párducoš Árpáda“? Amen pravím vám, že viac ako Árpáda. Alebo čo ste vyšli vidieť? Či Samsona? Samson mal všetku silu len vo vlasoch; u mňa sú všetky údy vlasmi. Alebo čo ste vyšli vidieť? Či Herr Kuleša? Herr Kuleš vedel narábať len so svojím kyjom; ja viem i perom. Budete skoro v pochybnosti, či väčšieho obdivu je pri mne hodna hrdinská zmužilosť, či tichá a kľudná učenosť.“
Smiech, čo z toho povstal, prijal ako potlesk a šiel, vykračujúc hrdo k Jásberéňu.
IV. Zbadanie šarkana
Idúcky obzeral s takou nábožnosťou piesočnaté roviny ako veriaci pútnik vo svätej zemi miesta posvätené šľapajami božského spasiteľa, Márie, prorokov, apoštolov a iných biblických osôb. Ako by nie? Veď po týchto rovinách tmolili sa zástupy Hunov. A to je dokázané, že Huni boli Maďari a veľmi zaslúžilí ľudia, ktorých pamiatka zostane požehnanou naveky. Vedeli znamenite lúpiť, mestá boriť, dediny páliť, lebky štiepať, hrdlá podrezávať ako žiaden iný národ. Kopytá ich koní posvätili navždy roviny tieto. Preto ich obzeral s celou nábožnosťou Pandrlák, ba i na to myslel, či nemá zobuť čižmy ako Mojžiš pred horiacim kriačkom.
Bol práve vcele pohrúžený do minulosti, predstavoval si živo, ako tu Atila svetotrasným hlasom velil svojim svetoborným, a preto svätým zástupom, keď mu čosi mihlo v oči. Zastane, hľadí, rozdiera oči, a aj, úkaz podivný! Na obzore zvíja sa vo vzduchu veličizné hadisko. Čo chvíľu mihne mu pred očima, hoci vždy na jednom a tom istom mieste.
Prišli mu hneď na pamäť rozprávky z detského veku o šarkanoch a černokňažníkoch. Považoval to potom osvietený filozofiou za báje sprostého ľudu. Ale teraz presvedčil sa na vlastné oči, že veru šarkan predsa skutočne jestvuje a zapísal si to hneď do denníka, aby dal o tom učenú správu Akadémii.
I bolo dačo vo veci, okrem žartu. Maďar vial pod holým nebom, ako tomu obyčaj, koňmi vytlačenú pšenicu na poli. Maďara náš cestovateľ nevidel, ale videl zrno a plevy, vyhadzované do povetria vejačkou. To sa mu zjavilo na obzore ako zvíjajúce sa hadisko.
V. Nekrajanské stretnutie s krajanmi
Keď zbadal šarkana, prišla mu na myseľ i hory podvracajúca búrka. V jej očakávaní vtisol si dobre na čelo kučmu a predsavzal si vrhnúť sa na zem, aby ho do povetria neschvátilo ako Eliáša proroka. A nečinil ani to bez príčiny, bo skutočne počul dunenie. Nebolo to však dunenie búrky, lež prichádzajúceho vozíka, na ktorom sedeli traja oravskí plátenníci v čiernych kurtkách.
Pandrlák oslovil ich pri stretnutí po maďarsky, plátenníci odvetili po slovensky, že takú reč nevedia. „A prečo sa neučíte?“ okríkol ich pánovito Pandrlák veľmi cifrovanou kliatbou. „Kto maďarský chlieb je, nech sa učí po maďarsky.“
Na to poznamenali plátenníci, že oni len svoj poctivý slovenský chlieb jedia, nie maďarský. Lebo že im Maďar ani chleba, ani vína, ani slaniny zadarmo veru nedá, hoci on rád kupuje tovar za päť prstov.
Pandrlák krútil mrzuto hlavou a, prirodzene, to dopustiť nechcel, že by Slovák slovenský chlieb jedol. Vykrikoval s veľkými srdmi, aby sa pratal von z krajiny maďarskej, kto nezanechá všetko a nebeží učiť sa po maďarsky.
„Po slovensky v Uhrách hovoriť,“ dodal s takým dôrazom, že mu až sliny fŕkali, „je zločin hodný šibenice“. Pohrozil tiež, že navrhne snemu, aby zákon o spálení luteránov bol prenesený na Slovákov.
Plátenníci vyvalili oči, kto je ten muž s čerstvou teľacou kožkou na pleciach, čo ich z krajiny vyháňa, ide vešať a upaľovať? A Pandrlák teremtettoval tak, že by sa boli až zľakli, keby im nebolo šlo do smiechu. Ako by nie? Taký Maďar a výslovnosť slovenská! Lebo už to darmo. Maďarská výslovnosť je taká zvláštna, že nikdy temer nevie ju úplne napodobniť, kto sa v tom nenarodil. I na Pandrlákovi, akýmkoľvek sa robil Maďarom, bolo poznať hneď pri prvom otvorení úst, že nie je rodený Maďar.
Chachot plátenníkov popudil horlivca ešte viac. Do takého ohňa prišiel, že i šabľu tasil. Našťastie bola to šabľa drevená.
Oravci siahli tiež k svojej zbroji. Pohonič vyzutínal bičom milého krajana tak, že sa obidvoma dlaňami lapil za uši, potom šibol kone a pošiel.
Bol to vlastný brat Pandrlákov, plátenník Šofránko. Nepoznal ho v takom úbore, tým menej pri takom obcovaní.
Pandrlák zostal ako omámený. Nevedel, či má ísť svojou cestou, či bežať za vozíkom a dať zajať kriminálnych zradcov vlasti. Horekoval, že ten nebezpečný panslavizmus hovorí z tých ľudí.
Ale práve táto nepríjemnosť mohla mať vážne, vedecké i politické následky. Náš akademik zaiste pevne si umienil opraviť žalostný omyl tých maďarských učencov a politikov, ktorí neprestávajú tvrdiť, že v Uhrách nieto Slovákov. Tej mienky bol i Pandrlák. Myslel, že odkedy je v Pešti, všetci Slováci pretvorili sa na Maďarov. Ale skúsenosť o inom ho poučila a on si umienil vyviesť svet z bludu. Na dôkaz toho, že Slováci ešte jestvujú, chcel ukázať v samej Akadémii svoje zapuchnuté uši. Škoda, že základná jeho mienka ešte doteraz nezvíťazila.
VI. Zapudenie celého vojska
Zbieral práve všetky možné dôkazy na to, že okrem jedného vymysleného politického národa jestvujú iné skutočné národy, keď zbadal pred sebou, ďaleko na obzore, do radu postavené vojsko s ručnicami a bodákmi. Zdalo sa mu, že ho môže byť asi jedna stotina, ale za touto vyobrazil si celú armádu a počal hádať. „Pane bože! Čo tu, na tejto kopytami hunských koňov posvätenej zemi, robí vojsko také veľké?“ Tak sa tázal sám seba a dal si sám odpoveď, že to iste vojsko ruské. Vedel zaiste, že Rusi posielajú neprestajne do Uhier milióny rubľov, hoci u nich dosť licho stoja financie. Myslel teda, prirodzene, že už prišli zaujať samu krajinu, na ktorú si neprestajne ostria zuby zvlášť pre to uhorské víno. A Pandrlákovi tiež na tomto najviac záležalo. Lebo pri čom by sme držali voľby na snem a obnovy župných úradov, keby vína nebolo? Skypelo teda vlastenecké srdce.
Ale čo počať v takomto nebezpečenstve? Prišlo mu na pamäť, ako to robili prvotní maďarskí víťazi, ktorí túto krajinu nadobudli potokmi svätej krvi bez toho, že by kvapku z nej boli vyliali. Zuard, Katuša, Huba a iná čeliadka duchom svätým osvietenej fantázie bezmenného notára kráľa Bélu len meč ukázali a pohrozili dakde z vŕšku Slovákom, a títo hneď prchli pred nimi ako plaché ovce, oddali im krajinu a uznali ich za svojich prirodzených pánov. A veď Rusi tiež sú len takí akísi Slováci. Umienil si teda nasledovať príklad počestných kronikárskych víťazov. Vytasil svoju drevenú šabľu a pustil sa do behu proti nepriateľovi s veľkým a hrozným krikom: „A nepracete sa z krajiny, vy darebáci, vy Moskáli? Chceli by ste vínorodý náš Tokaj? He! Dám ja vám! Naučím ja vás!“
Pádil s takým vykrikovaním. A hľa, čo môže nevyrovnané maďarské víťazstvo! Nepriateľ skutočne zmizol, ako čo by sa bol prepadol.
Náš hrdina divil sa sám nad sebou pre toľké a tak snadné víťazstvo a umienil si písať hneď o tom Akadémii, aj do všetkých novín, od akého nebezpečenstva oslobodil krajinu; že Moskáli blížili sa už k Pešti, on, Pandrlák, že zapudil ohromnú ich armádu sám jediný. Neváhal postaviť sa pritom na roveň so Zuardom, Katušom a Hubom.
Čo obraznosť jeho rozpálilo, to boli túzoky, veličizné vtáky, ktoré, keď sa postavia v diaľke podľa svojej obyčaje do radu s vytiahnutými šijami, vyzerajú skutočne ako vojsko s ručnicami a bodákmi. A plaché je toto okrídlené vojsko. Náhle uzreli bežiaceho k nim Pandrláka, hneď stiahli opatrne šije a učinili tutti frutti ako Rakúšania pri Solferíne.
VII. Boj s Moskáľmi
Radosť nášho hrdinu bola však privčasná. Bo keď pošiel ďalej, zbadal s úžasom, že Moskáli sa len vzdialili, ale neutiekli z krajiny. Videl znovu ich vojsko v bielom rúchu a generála pred ním, bezpochyby samého Paškieviča , s troma adjutantmi.
Srdce počalo v ňom tĺcť nepokojne, ale nezľakol sa ani teraz. Dodal si smelosti a pošiel s vytasenou drevenou šabľou a s desným krikom ako pravý „maďarský človek“ v ústrety celej armáde.
Armáda však teraz, predstavte si, neuteká. Ba generálovi adjutanti bežia proti nemu so štekotom. Každý druhý človek bol by v nich poznal valašských psov, ale náš hrdina bol múdrejší. Vedel dobre, že v ruskom vojsku nachádzajú sa i psohlavci, a to mu všetko vysvetlilo. Psohlavci to boli, ktorých generál vyslal proti nemu, aby ho zjedli.
Ale to nie je také ľahké zjesť pravého „maďarského človeka“. Pandrlák sa nedal zjesť. Ale pravda, mal sa proti komu oháňať svojou drevenou šabľou. Lebo psohlavci dostali chuť na tú sviežu teľaciu kožku, ktorá Pandrlákovi visela z pliec, a hodne ho počali obrábať. Bol by im musel aspoň znak svojej hodnosti a upomienku na svoje hrdinstvo povrhnúť v korisť, keby nebol pribehol sám generál na somárovi.
Čitateľ si domyslí, že to bol valach v zamastenej bunde a hrozné vojsko kŕdeľ bielych oviec.
V denníku nášho hrdinu však čítame, že mal osobný súboj s generálom Paškievičom a jeho adjutantmi, pričom ostatné početné ruské vojsko nečinne sa dívalo. O Paškievičovi poznamenal, že má planú paripu, takže sa mu nohy až po zemi vláčia, adjutantov oproti tomu obratných a veľmi nebezpečných, bo kúšu. Pripojil i to poznamenanie, že by jeden pluk husárov postačil zaujať celé Rusko a cára priviesť do Pešti v okovách, keby to stálo za prácu. Ale vraj celá ruská zem nie je hodna dobrého slova a Rusi ani toho prachu, čo by ich vystrieľal.
VIII. Zápas s obrom
Rojili sa mu práve v hlave myšlienky o nekonečnej chatrnosti Slovanov a nevyrovnateľnom víťazstve husárov, o ktorých vraj Napoleon povedal, že by s desiatimi plukmi opanoval celý svet, a šiel, zhovárajúc sa o tom sám so sebou, keď sa mu zazdalo, že ktosi sa smeje, ba rehoce, a bral to na seba. Obzrie sa nabok a aj! chlapisko akési ozrutné, v bielej huni, šibrinkuje kol dokola rukami a rehoce sa hlasite.
Nechceme povedať, že by sa bol Pandrlák na prvý pohľad zľakol, povieme len, že trochu sa pozastavil. Lebo chlapisko to bolo také ozorné, že zase videl pred sebou skutočnú národnú báj o obroch. Bol vysoký ako dom, ramená mal dlhšie a tlstejšie ako celý najväčší muž so všetkým činom.
„Ale komu by ustúpilo hrdinstvo maďarské?“ pomyslel si víťaz nad levom a Rusmi a poď k obrovi, spievajúc „Szozát“. aby mu ukázal, čo je pravý „maďarský človek“.
„Ty ma dráždiš, smeješ sa zo mňa,“ riekne, podoprúc si boky pred okrúhlym veterným mlynom. Lebo to bol ten obor, ktorý sa mu vysmieval. Tento Don Quijotov obor neodvetil, prirodzene, nič, len sa rehotal ďalej a šibrinkoval štyrmi rukami. Bo potvora mala štyri ruky.
Rozpálený tým ešte väčšmi „maďarský človek“ vreští z celého hrdla:
„Ktokoľvek si, či človek, či nečlovek, vzdaj slušnú česť Maďarom a vyznaj, že sú prvý národ na svete.“
Obor nič, len ďalej šibrinkuje a rehoce sa. Pomáhajú mu v tom i dve hlavy, vystrčené z mlynských okien. Bo to mlynár a meľač. Pandrlák mal okná za oči, strechu za klobúk, krídla za obrove ruky a rozpŕchlil sa náramne.
„Bijem sa s každým,“ vrešťal, „kto nevyzná, že Maďar všetky národy na svete prevyšuje a povolaný je panovať od východu až k západu slnka, na suchu i na mori nad všetkými jazykmi, plemenami a národmi, odteraz až naveky.“
Odpoveďou na to bolo ďalšie klepotanie mlyna a srdečný smiech z okien vystrčených hláv.
To bolo primnoho. Také rúhanie „maďarský človek“ ďalej trpieť nemohol. Rozplamení sa ako moriak, tasí šabľu a poď prosto proti obrovi! Ale nie je to žart zápasiť s obrom. Dá mu frčku po nose, hrdina prevráti kozla a tam leží, ľa – na srdečný smiech teraz už štyroch hláv v oknách.
To ho však ešte nepremohlo. Skočil na hbité nohy a dá sa znovu do obra. Chcel mu lapiť šibrinkujúce ruky. A to i učinil, lenže bez úspechu, lebo obor ho vyzdvihol, zatočil s ním a pľask o zem na druhej strane.
To ho tak skrotilo, že hoc teraz bol smiech v oknách najväčší, predsa mu prešla chuť na ďalší zápas. Bo pri tom všetkom, že capol do piesku, poranil sa predsa do boku a ledva sa pozbieral.
Pomstu vzal len takú ako ten v bitke dokrvavený Nemec. „Prevalil mi hlavu,“ riekol, „ale i ja som mu dal.“ „Nuž čo?“ „Povedal som mu, že je huncút.“ „Veru si mu dal!“ „Dobre, že ťa ešte väčšmi nezmlátil.“ „Hja! Veď on to nepočul.“
Tak asi učinil i náš hrdina. Odišiel zaprášený a zakrvavený, nadávajúc obrovi do panslávov, čo uňho bolo to najhroznejšie. Ale ponáhľal sa, aby obor so svojimi štyrmi ramenami neposkočil za ním.
IX. Objavenie zločinu
Ďalej potom neprihodilo sa mu nič zvláštneho až po cieľ učenej cesty Jásberéň, okrem toho, že mu prišiel na myseľ nový dôkaz totožnosti Maďarov a Grékov. Totiž meno Jás uviedlo mu v pamäť toho Jásoňa, ktorý sa plavil do Kolchidy po rúno zlatého baránka; z čoho nasleduje, že Jáson bol Jás , teda opravdivý Maďar.
Čo prvé pri vchode do Jásberéňa zočil, to bola cigánska koliba a pred ňou nahučičké nahé cigánčatá. Tieto mu s otrčenou dlaňou zaskočili cestu. A náš dobrosrdečný Pandrlák nielenže sa nepohneval ako iní cestovatelia na bezočivej dotieravosti ničomného cudzopasného plemena, lež i pobozkal obdarovaných, zašpinených naháčov, ba vošiel i do koliby. Bol zaiste taký veľký milovník „Novomaďarov“, ako nenávistník Slovákov. S každým špinavým cigánom hneď letel do bozkávania ako s nádejným Maďarom.
V kolibe našiel dvoch kučeravých „farahúnov“ s veľkými bajúzmi a jednu zašpinenú cigánku v zafúľanej, deravej plachietke.
Táto práve vykladala karty Maďarovi v širočizných gatiskách, v ktorých vyzeral ako ženská v letnici. Skapal mu v noci tlstý brav, prišiel teda k cigánom, aby mu vyložili z karát, kto mu brava ukradol. Priniesol im dva veličizné chleby, hodný oval slaniny a veľký uzol múky. Lebo Maďar je práve taký galgan ako Slovák, Rumun, nevedomý, hlúpy, poverčivý a márnotratný. Nemá to nikdy grajciara pri rukách. Peniaze nie sú pre neho. Nevie zarobiť, ani so zarobeným rozumne hospodáriť. Hľadí ako zver len na žranie a pitie. Preto niet u týchto národov pokroku v civilizácii. Maďar i teraz priniesol za veštbu, čo mal doma.
Cigánka mu zvestovala, že jeho brav je zaklatý a že by jeho trup mohol nájsť, keby neveril lživým rečiam a trochu sa poohliadol. Maďar myslel na toho i onoho a pri vstúpení Pandrlákovom škrabal sa starostlivo za uchom. Tento dal sa objímať a bozkávať vyúdených cigánov a osvedčovaním nekonečnej lásky a úcty svojej. „Vy“, hovoril, „budete v krátkom čase najkrajšou perlou v korune uhorskej.“
Cigáni ďakovali, ale boli akísi netrpezliví, keď sa ohliadal po kolibe. Zvlášť vtedy prejavovali chuť vypchať podivína von, keď sa počal dotazovať, čo je to tam v kúte prikryté plachtou?
„To je môj nádejný syn, čo práve zomrel,“ odvetil starý more a všetci postavili sa tak, aby zvedavému zastúpili cestu k zakrytému predmetu.
Pandrlák si žiadal súrne vidieť nebohého nádejného vlastenca a cigáni mu to neústupne odpierali.
„U nás nikto cudzí nesmie mŕveho vidieť,“ hovoril starý.
„Mátal by nás po smrti,“ dodala veštica s prísahou.
Všetci pchali hosťa von, ale tento stál neústupne na svojom, že mŕtveho nebožtíka vidieť musí a musí.
Prišlo až k strkaniu. Pandrlák zavadil pritom nevdojak ostrohou do plachty a strhol ju. Tu sa ti zjaví miesto človečej mŕtvoly svinský trup, brav, ktorého Maďar práve hľadal, ešte i so srsťou.
Toto náhodné objavenie zločinu pripisovalo sa hlbokej múdrosti a získalo nášmu cestovateľovi veľkú povesť v Jásberéni. Hneď bolo plné mesto rečí, že taký a taký veľmúdry pán prišiel z Pešti, bezpochyby vraj kráľovský vyslanec alebo sám kráľ. Cestuje nepoznaný, aby vyskúmal všelijaké krivé cestičky úradských.
X. Súdne riešenie
Dôsledkom povesti o veľkej múdrosti prišlého pána v teľacej kožke bolo, že našiel sa iný, tiež minulej noci poškodený gazda, ktorý prišiel prosiť o radu. Vyložil, že mu ukradli koleso z voza; či by mu teda nevedel povedať, kde ho má hľadať?
„Títo ľudia sa bláznia,“ pomyslel si Pandrlák. Ale potom uvážil, že u Maďarov je tá cnosť, ktorá ich predkov takými slávnymi učinila, hojne i teraz rozšírená. Odvetil teda nakrátko: „Hľadaj u suseda.“
A tu zas utrafil tak, že mohol platiť za veštca. Gazda, ktorý sa prišiel tázať na svoje koleso, bol tiež zlodejom a práve minulej noci ukradol susedovi koleso. Vzal teda toto koleso a odniesol ho k susedovi so slovami: „Kume! Prišli sme odrazu na jednu myšlienku. Tys’ ukradol koleso mne, ja tebe. Navráťme si a buďme zato dobrí kumovia.“
Bolo skutočne tak. Povesť Pandrlákova rástla.
Dostavili sa teda pred neho i traja čižmárski tovariši s prosbou o riešenie medzi nimi vzniklého sporu.
Predmet sporu takto vyložil jeden z nich: „Pohli sme sa traja z Koložváru . Tento jeden z nás použil fígeľ, aby si poľahčil, nás nespravodlivo obťažil. Všetky svoje veci nezbadane nakládol do našich noší. My sme niesli ako somári i naše i jeho, on si šiel naprázdno. Rozsúďte túto vec, učený pane, a naložte oklamníkovi, podľa múdrosti vám vlastnej, zaslúženú pokutu.“
„Nie tak bolo,“ odvetil obžalovaný, „ale títo ukradli v Koložváre moje veci. Ja som to až tu spozoroval. Ráčte uložiť zaslúžený trest zlodejom.“
„Iďte všetci,“ rozhodol Pandrlák, naspäť do Koložváru. Tam, ty obžalovaný daj týchto vyšibať ako zlodejov a potom prinesieš ich noše do Jásberéňa, oni pôjdu naprázdno.“
Ľud obdivoval v tomto výroku múdrosť šalamúnovskú a Pandrlák vyhral to, že si striasol z krku tovarišov. Lebo iné veci ležali mu na srdci: trubiroh Lehelov, kosti Atilove, ale predovšetkým Rusi.
XI. Palicovanie zlodejského husára
Pred týmito chcel čím skôr uchrániť krajinu, uvedenú do nebezpečenstva. Ponáhľal sa predovšetkým oznámiť prítomnosť Paškievičovu husárom, ktorí táborili v Jásberéni.
Týchto práve cvičil na námestí bruchatý ritmajster. Pandrlák sa ostýchal osloviť ho pri práci, len ebadtoval a teremtetoval, že velenie pri Maďaroch je nemecké. Ritmajster dobre počul, keď fajčiaci Pandrlák čas od času pokrikoval: „Magyarúl! Ebadta Németje!“ Ale zas on nechcel pretrhnúť svoju prácu a viac dbal na paničky a panie, ktoré sa prizerali, než na prítomnosť maďarského Herr Kuleša s teľacou kožkou na pleciach.
Po daktorých cvikoch priniesli dereš. Ritmajster kázal zosadnúť z koňa jednému husárovi, vyčítal mu kapitolu, že zasa kradol a bol ožralý, potom zvrešťal: „Líhaj!“ Obstúpili ho z dvoch strán kapráli s palicami.
Náš premožiteľ Rusov tak ľutoval neboráka, že bol pevne odhodlaný vziať na seba ľahšiu pritom polovicu, kričať zaňho, keď ho budú biť. Ale vyťali mu len jednu, potom ho nechali ležať, ani ho nebili, ani vstať mu nekázali.
„No, biteže, keď máte,“ ozve sa husár z dereša. Ritmajster však káže mu vstať a dereš odniesť.
To husár považoval za preveľkú hanbu, pľul a nadával, či je on kurva, aby len o jednej palici obišiel. Potom dal sa vyhrážať: „Keby mi boli vyťali päťdesiat, bol by som zajtra zase pil a kradol; teraz i zato už viac piť, ani kradnúť nebudem.“ A divné, hrozbu túto potom i skutočne vyplnil. Taký rozličný účinok máva trest pri rozličných ľuďoch.
Pandrlák mu pri reptaní hlasite prisvedčoval. Tvrdil i on, že „maďarský človek“ nemal byť tak zhanobený, aby mu len jednu ranu dali.
To počujúc ritmajster skočil z koňa a zastal si Herr Kulešovi v oči:
„Nuž! Nuž!“ odvetil Pandrlák.
Vtedy sa ritmajstrovi kýchne, posotí veľkým brušiskom Herkula, tento odletí na tri kroky naspäť. Pretože sa tým dostal do blízkeho susedstva trubačovho koňa, vzal mu tento do gamby kučmu i s vlasmi a tak ho na všeobecný smiech potriasol, vyšticoval ako dáky dedinský profesor študenta v gaťkách.
Najchutnejšie smiala sa jedna mladá pani, ktorá pri cvičení husárov často pokyvovala na pána ritmajstra bielou vyšívanou šatkou.
Len po tomto výjave nastúpilo objasnenie. Pandrlák vyložil, že Rusi sú v krajine, a ritmajster velil hneď husárom – do kasárne.
XII. Návšteva u predstaveného mesta
Ritmajster sám pošiel za tou dámou, ktorú bolo vidno mávať bielym ručníkom, a učený akademik chcel skončiť svoje veci, pokiaľ husári privedú poviazaného Paškieviča. Zamieril do domu predstaveného mesta.
Majúc vstúpiť, bol trochu chúlostivý, ako to vždy býva, keď človek pristupuje k veľadôležitej veci. Preto zastal pri dverách, hľadel kľúčovou dierkou, potom priložil ucho a načúval, chcejúc vedieť, kto tam a čo sa hovorí. Vtom ale nadíde hajdúch a okríkne počúvajúceho: „Či to tak robia statoční ľudia?“
Pandrlák chce skoro zdvihnúť hlavu, ale – psia mať – vlasy sa mu zarepili do kľučky. Keď ich odmotáva, hajdúch ho vytne odzadku lieskovicou. Pandrlák sa trhne a odskočí od dverí, ale veru hodný chlp vlasov zostal na kľučke.
To bolo hrubé urazenie učeného akademika. Že však cítil sa vinným, namiesto hnevu odpýtal pekne hajdúcha a zmätený nemilou udalosťou počínal si potom vo svetlici trochu neohrabane.
Chcejúc sa ukázať zdvorilým, salónnym koniarom (lovag) , ponáhľal sa predovšetkým pobozkať rúčku domácej panej. Ale stúpil jej pritom na nôžku, a to na otlak. Pani skríkne a odskočí; Pandrlák zhíkne a odskočí tiež na náprotivný bok. Ona búši pri tom do muža a tento do pece tak, že kachle preboril zadkom. Pandrlák zase buchne do prítomného lekára a tento prevráti stolík so všetkými sklenicami a pohármi. Naľakaný príchodzí odpytuje všetkých za radom s poklonami, zvlášť paniu, a napraví chybu tým, že jej roztrhne vlečúce sa šaty ostrohami, zamotaný do nich. Spustošenie, krik, híkanie, smiech ako na súdny deň. Pandrlák zateremtettoval na toho, kto ustanovil, aby takéto brnkadlá nosil, kto nikdy na koni nesedel.
Po uspokojení trmy-vrmy predstaví sa ako cestujúci akademik a domový pán prijme ho vľúdne. Lebo prišla už i do jeho ušú povesť, ktorá sa o ňom rozniesla. Nemotornosť jeho vysvetľoval si hlbokou učenosťou. „Preto je taký neohybný,“ myslel si, „lebo je vždy plný hlbokých myšlienok a žije viac v minulosti než v prítomnosti, viac v ideách než v skutočnosti. Takí bývajú veľmi učení ľudia. Obcujú vždy s mŕtvymi a zaoberajú sa so samými sebou. Keď potom vstúpia do spoločnosti, sú ako teľa na ľade. Jednako zasluhujú úctu. Lebo od nich vychádza svetlo, oni pestujú vedy a umenia.“ Tak si myslel, preto prijal akademika láskavo, ponúkol mu zdvorilo stoličku.
Pritom ale nová nehoda. Keď mu domový pán podkladal odzadku stoličku, Pandrlák spustil sa pomimo a prask! prekotil sa vo svojej teľacej koži horeznačky. Pani nemohla zdržať sa hlasitého smiechu a utiekla. Akademikovi pomohol na nohy lekár, pri ktorej príležitosti ohmatal mu žilu. Čo súdil z tepu, ukázal jeho významný pohľad na domového pána a pošepnutie čohosi do ucha.
Keď sa i toto utíšilo, akademik predovšetkým zapálil si dymku, aby sa osvedčil pravým Maďarom, potom pristúpil k svojmu predsavzatiu. Najprv rozprával historicky, čo vedel o trubirohu Lehelovom. Keď vraj mali obesiť tohto povestného vodcu lúpežných Maďarov po bitke pri Augsburgu r. 955, vyžiadal si dovolenie zatrúbiť si ešte raz na svojom trubirohu. Dopriali mu posledné nevinné potešenie. Horkýže nevinné. Náhle mal Lehel v ruke svoj trubiroh, bác s ním cisára Konráda po hlave! Zabil ho do smrti.
Hoci rozprávka tá povstala v samom Jásberéni, kde sa trubiroh Lehelov ukazuje, predsa lekár pokrútil hlavou. „Vtedy,“ namietol, „žiadneho cisára Konráda nebolo.“
Akademik však odvetil na to tak vtipne, ako dôkladne: „Práve preto ho nebolo, lebo ho Lehel zabil. Z tejto príčiny ponecháva i Katona svätej relikvii jej platnosť.“
Ospravedlniac tak na priadkach vymyslenú bájku, predniesol potom, aká vzácna pamiatka je trubiroh Lehelov a že by sa mala prechovávať v krajinskom múzeu. On že ju odnesie.
„To sa môže stať,“ mihol chytrý domový pán na lekára a priniesol hneď z bočnej chyže starý lovecký roh, aby sa zbavil podivínskeho hosťa.
Tento nemnoho mysliaci prijal roh s nesmiernym poďakovaním, pritúlil k srdcu a pobozkal. Potom si ho priložil k uchu, lebo sa hovorí, že vydáva sám od seba zvuk podobný hučaniu včiel. Pandrlák to našiel pravdivým a s tým väčšou radosťou zavesil si trubiroh na plece, pričom pán i lekár ledva sa zdržali hlasitého smiechu.
Prešiel potom na iný predmet. Vraj podľa istých historických správ, menovite rétora Prišku , kosti Atilove musia ležať v jásberenskom chotári. On že na to prišiel, aby ich vyhľadal. Bo že to neodbytne požaduje blahobyt a rozkvet uhorskej krajiny.
„Ráčte teda ukázať,“ vetí predstavený mesta, „kde sa má kopať!“
„Celý chotár,“ hovorí akademik, „musí sa prekopať miesto pri mieste na siahu hlboko.“
Nato už odpovedal predstavený mesta len úsmevom a kázal hajdúchovi odviesť pána v teľacej kožke na noc – do špitála.
XIII. Serenáda
Okolo polnoci dal ritmajster vyhrávať pred oknami tej dámy, čo tak pokyvovala pri cvičení husárov bielym ručníkom. Celá vojenská banda hrala v kolese pri pochodniach (fakliach).
Pretože dialo sa to práve oproti špitálu, kde náš akademik odfukoval, aký div, že sa vzbudil a bral to na seba. Myslel, že tá česť deje sa jemu ako slávnemu učencovi, premožiteľovi leva, obra a Rusov. A pretože tak myslel, nemohol byť taký grobian, aby sa nepoďakoval.
Chcel zapáliť sviecu, ale pre radostný trepot nemohol. Zápalky sa krušili, žiadna nelapila oheň. Vzal kremeň, ale len nechty a prsty si otĺkal ocieľkou. Pri habkaní sem-tam vyvrátil i nočnú nádobu s obsahom, i umývaciu misu so sklenicou a pohárom, a tak obrátil chyžu na kaluž.
Na tresk-plesk vojde špitálsky dozorca, ale bez svetla. Nie div teda, že jeho nos tak sa stretol s fafákom Pandrlákovým, zapuchnutým od boja s obrom, že obaja krvácali. Po takomto pozdravení vyharušil dozorca hosťa, prečo nedrichme? A odíduc s mrmlaním, zamkol pred ním dvere.
Čo sa dalo robiť? To Pandrlák vedel dobre, že všetko teremtettovanie nič nespomôže. Obliekol sa teda potme a vyskočil na ulicu oknom. Zvláštne vzozrenie dalo mu to, že sa vliekla za ním posteľná plachta, ktorú mal naposledy v nohaviciach. Na teľaciu kožku a na trubiroh Lehelov, rozumie sa, že nezabudol.
Takýto pristúpil k bande a ďakoval hlasno za česť, preukázanú mu takou peknou serenádou. Pretože sa strhol smiech, teda i dáma s bielym ručníkom a ritmajster otvorili okno.
Zahučalo úškľabné „éljen“ a Pandrlák odkašľával, chystajúc sa k slávnostnej reči. Mienil napáliť víťazov proti Rusom. Lebo len tí Rusi a panslávi brneli mu vždy v hlave ako každému opravdivému uhorskému vlastencovi.
Ale sotva započal púšťať prúdy úchvatnej svojej výrečnosti, kujon trubač tak mu zatrúbil do ucha, dobreže neohluchol. Miesto cicerónskej reči teda nastúpilo hrozné teremtettovanie a hromženie. „Vy grobiani, vy padúsi, vy lokaji!“ vykrikoval, keď bol vyplazil jazyk, a odišiel pri homerickom, nevyhasiteľnom smiechu i vojakov i uličníkov i ritmajstra a dámy v okne.
Chcel sa vrátiť do špitála, skade vyšiel, oknom. Na nešťastie, ako sa pchal dnu a už bol spolovice v chyži, tu pomocná stráž! Mysliac, že to zlodej, vytiahli ho za nohy naspäť na ulicu, vyčítali mu dakoľko kyjom a potom mu zaopatrili do rána hospodu – v berecínci.
XIV. Nocľah v berecínci
Tu našiel štyroch zamastených loptošov s divým pohľadom pri zvláštnom zaneprázdnení. Kládli si v prostriedku veľkej, nevydoštenej, zasmetenej, očadenej chyže ohník zo slamy a kúskov polámanej postele. Preto bola táto vlhká peleš plná dymu, tiahnúceho sa pomaly von otvoreným oknom. Loptoši sedeli okolo pahreby a rozpaľovali v nej hrubý železný drôt. Keď sa tento rozpálil na žeravo, vytiahol ho jeden z pahreby a pritisol inému na obnažené lýtko so slovami: „Vyznaj, že si zabil!“ Pripečené telo až škvrčalo, ale pálený len tvár zmrštil a riekol so zaťatými zubmi: „Nie, nezabil som!“ Túto službu preukazovali si vospolok všetci za radom jeden druhému. Lebo to bola príprava na súdny výsluch. Sviniari, ktorí zabili dvoch šafraníkov, chceli sa tým utužiť v stálosti pri zapieraní.
Pri takom zaneprázdnení zastihol ich pandúr, ktorý voviedol Pandrláka. „A vy čo?“ okríkol ich s teremtettovaním, opásal každého pár ráz po pleciach a oheň zalial. Pandrlák zostal s loptošmi potme.
Títo počnú sa ho vypytovať, odkiaľ je? čo je? čo ukradol? koho zabil? kde a ako ho lapili? a dosť podobných otázok u takých ľudí.
Keď im povedal, že on je akademik, tomu nerozumeli, lebo so sviňami na púšti nikdy o tom nerozprávali.
Povedal im teda prosto, že on je človek učený, čo knihy píše, a zbojníci sa divili. „Či to teda,“ ozval sa jeden, „už i páni zbíjajú?“ „Eh!“ vetil na to druhý, „najlepší zbojníci vozia sa na kočoch, lenže týchto nevešajú.“
Potom počali sužovať príchodzieho rozličnými hlúpymi otázkami. Tázali sa, či to po telegrafe možno i svine posielať? či peršpektívom možno previdieť i cez horu? či pravda, že Nemci vedia lietať? a podobné otázky. Nedali mu oka zatvoriť až do svitu.
XV. Reč k ľudu
Mal teda zlý nocľah na vlhkej zemi a bál sa spolu, že také zneuctenie dá veľkú štrbinu jeho vážnosti. Ale v tom sa mýlil. To mu nielen neuškodilo vo verejnej mienke ľudu, lež ešte zvýšilo jeho vážnosť. Lebo ľud si nedá tak ľahko vziať, keď raz si dačo položí do hlavy. Podivínsky jeho oblek a sebadržanie vysvetľovala si sprostač tým, že sa robí bláznom, aby tým istejšie mohol pristihnúť pánov pri krivých cestičkách. Jeho zatknutie a zapuchnutý fafák odvodzovali od prenasledovania panských chytrákov a ľutovali neboráka, že za nich sa vystavuje takým trampotám, nadávali tým, čo ho v noci zneuctili. „Páni zavoňali pečienku,“ pošepkávali si, „preto chcú zabiť kráľovského človeka, ak nie kráľa samotného. Naučí ale on ich!“
Preto zhromaždilo sa ráno veľké množstvo ľudu okolo berecínca, aby videli podivínskeho cestovateľa a s veľkým vreskom žiadali jeho vypustenie.
Predstavený mesta nechcel ako opatrný a chytrý muž dráždiť verejnú mienku, s potupou dať vyviesť šialenca z mesta. Zaumienil si nechať ho robiť po vôli, aby zjavil svoju povahu sám a dobrovoľne odišiel. Mal a musel mať pozhovenie. Verejná mienka činieva i bláznov vážnymi a činí radným šetriť ich.
Odpýtal teda pekne Pandrláka za nočné zneuctenie. A keď tento prejavil žiadosť rečniť k ľudu, neodoprel mu to, ba sám mu dal postaviť bočku.
Na túto vyliezol Pandrlák s teľacou kožkou na pleciach a s Lehelovým trubirohom pri boku a takto asi rečnil:
„Len dva veľké národy boli na svete, jeden rímsky, druhý hunno-maďarský; ale tento predsa väčší je. Ja som hotový rúbať sa s každým na smrť, kto by to zapieral.“
Pri týchto slovách vytiahol svoju drevenú šabľu, mávol na štyri strany sveta, ako kráľ pri korunovaní, potom ju strčil zas do pošvy. Poslucháči ešte nevedeli, či sa majú smiať, či živstvovať rečníka. Mlčali teda, rečník s veľkým nosom pokračoval:
„Čo sú učení iných národov oproti naším učeným? Nedoukovia. Čo umelci? Fušeri. Čo politici? Lokaji. Čo hrdinovia? Baby. Maďar je kvintisencia všetkých dokonalostí, ako sa to zrkadlí vo všetkých našich divadelných hrách a rozprávkach zo starého i nového veku. Čokoľvek je veľké, dobré a pekné, všetko je pri Maďarovi: a čoho v Maďarovi niet, to ani veľké, ani dobré, ani pekné byť nemôže. My preto hľadajme kosti Atilove, ktoré ležia neomylne vo vašom chotári, ako som to učeným skúmaním vynašiel. Poďme, prekopajme ho celý, miesto pri mieste, na siahu hlboko.“
XVI. Nájdenie Atilových kostí
Zhromaždení rozišli sa temer všetci s ovesenými nosmi.
„My nie sme hrobári,“ mrmlali, „aby sme vykopávali kosti.“ Len hŕstka pošla na miesto, kde zadávna zahrabávali sa konské mrchy, a počali skutočne prekopávať.
Skoro vykopali hodné hnátiská. Pandrlák ich privítal s jasotom, tisol k srdcu, bozkával. „Tu,“ kričal v záchvate radosti, „tu neoceniteľný poklad, základ veľkosti a slávy Uhorska.“ Potom zvrátil oči k nebu a hovoril s biblickým Simeonom: „Pane, teraz prepusť služobníka svojho v pokoji, lebo videli oči moje spasenie, ktoré si pripravil pred obličajom všetkých ľudí vyvolenému tvojmu hunno-maďarskému národu skrz služobníka svojho Šofránka.“
Našla sa, pravda, i konská hlava pri hnátoch, ale to sám predstavený mesta a prítomný lekár vysvetlili, ako náleží. Atila bol pochovaný s tým prevzácnym svojím koňom, na ktorom podmanil viac než celý svet.
Učený akademik prijal to vysvetlenie, zavinul hnáty do plátna, až sa im dostane zlatá skriňa a vydal sa v tú hodinu s prevzácnym pokladom na spiatočnú cestu do Pešti.
Predstavený mesta videl potvrdeným svoj predpoklad, že blázon odíde bez hluku a pohoršenia sám, náhle sa vyhovie jeho šialenosti. Býva to najlepšia politika proti bláznom, dať sa im vyblázniť do vôle.
XVII. Akademik v klade, Maďar na slovenskom chlebe
Z Jásberéňa vyviedla ho bez úrazu verejná mienka, na spiatočnej ceste uvrhla ho ona do nemalého nebezpečenstva.
Jeho divný úbor zapríčinil v maďarskom dedinskom ľude znepokojujúcu povesť, že chodí „garboncáš deák“, po našom černokňažník, ktorý v chmárach lieta a zapríčiňuje ľadovec, búrku.
Ako teda prišiel do Kóky, zbehli sa poverčiví sedliaci a zajali ho. Kosti, ktoré u neho našli, čomu sprostač akúsi zvláštnu moc pripisuje, potvrdili ich v tom, že to nie je obyčajný človek. Darmo im akademik hovoril o Atilovi. „Známe ťa, vtáčik, známe!“
Našli sa i takí, čo svedčili, že videli „tátoša“, to jest koňa, na akom lietajú „garboncáš deáci“ v povetrí. Lebo Maďari nedávajú svojim „garboncáš deákom“ za ekvipáž šarkana ako slovenský ľud černokňažníkom, lež dávajú im „tátoša“, ktorý, keď na ňom letí „garboncáš deák“, je ohnivou paripou asi ako grécky Pegasus; keď ho nepotrebuje, je vychudnutou, poza ploty a pod mostami sa skrývajúcou škapou. Takúto škapu chceli vidieť daktorí sedliaci za humnami. A to dovŕšilo vieru ľudu, že sa zmocnili nebezpečného čarodejníka. Boh ti teraz buď milostivý, Pandrlák!
Poviazali ho a radili sa, čo s ním urobiť? Mnohí boli, zvlášť ženy, za upálenie za živa. Väčšia časť však bála sa predbehnúť vrchnosti. Uzavreli teda držať väzňa do príchodu slúžneho pod najprísnejšou strážou v klade. Zasekli mu ruky aj šiju a tak musel zhrbený kväčať temer za dvadsaťštyri hodín. Štyria chlapi stáli ustavične nad ním so sekerami. Mali rozkázané rúbať hneď do neho, ak by sa ukázali znaky, že sa chce oslobodiť čarami.
V takom položení omŕzali ho ešte ustavične poverčivými otázkami: „Či sa už dávno zapísal diablovi? Kam to „garboncáš deáci“ jazdia? Kde „tátoši“ meškajú? Ako ich môžu privolať? Ako to tam v chmárach?“ a čo komu viac napadlo. Hrozili mu ustavične smrťou, keď im na otázky neodpovedal.
Ale najnebezpečnejšie bolo to, čo jedna stará baba predniesla, že „garboncáš deáci“ vedia, kde sú zakopané poklady. Tu počali hrozne naliehať na neho všetci, aby im to vyjavil. Ženy ho obkľúčili s nožmi, že ho vyklieštia a jedna už skutočne počala párať nohavice na vypučenom zadku. Nikdy v takom strachu Pandrlák nebol ako vtedy.
A ktovie, ako by sa bolo s ním povodilo, keby nebol prišiel slúžny. Tento hneď kázal odomknúť kladu a vyhrešil poverčivých sedliakov. Pandrláka uznal za blázna a odviezol ho sám na svojom vozíku do Pešti.
Stýraný „garboncáš deák“ zabudol od radosti aj na svoju bolesť, keď zase uzrel Pešť. Svoje vymenovanie za akademika mal ako na dlani, keď sa navrátil s takými pokladmi, s trubirohom Lehelovým a kosťami Atilovými, miesto akademického diplomu však dostal list, mocou ktorého bol postrkom sprevádzaný z dediny na dedinu do rodnej Oravy.
Utisol sa potom na slovenský chlieb a na toho brata, ktorého na ceste do Jásberéňa chcel drevenou šabľou porúbať, z krajiny vyhnať a obesiť.
Našiel tam potom už i druhého, sebe podobného, všeobecne Kakerlakom prezývaného nešťastného brata. S povahou a osudmi tohto ideme sa teraz oboznámiť.
Oravec Šofránko prišiel do Pešti dať sa skúšať z práv. Uznali ho však za vcele neschopného, vďaka za to výučbe, ktorú požíval. Ako rodený Slovák učil sa v prvých rokoch výlučne cudzie reči, a to až tri odrazu, maďarskú, latinskú a nemeckú; v neskorších rokoch nijako nemohol nahradiť to, čo zameškal. Postupoval v triedach, v žiadnej však nemal pevný základ. Spočiatku nerozumel vyučovaciu reč, potom mu chýbali predbežné vedomosti a cvik duševných schopností. Nerozumel nikdy, čo sa učil. A učitelia to ani nežiadali. Mali na tom dosť, keď sa naučil spamäti, čo mu uložili. Zostal teda navždy duševným nedôchodčaťom. Škaredý zmätok panoval v jeho slabej hlave.
K tomu prišla i prevrátenosť srdca, sprznenie prirodzených citov. Učitelia vzbudili v ňom nesmiernu ošklivosť proti Slovákom a streštené obdivovanie Maďarov zvlášť lživou, tendenčnou históriou. Šofránko bral za svätú pravdu všetky tie kronikárske vymysleniny, ktorými sa oslavujú Maďari, hanobia Slováci.
To malo za následok, ako obyčajne, zdivenosť mravov, zlé spoločnosti. Lebo slovenská mládež, odcudzená svojmu národu, býva najrozpustilejšia. Bol opravdivý beťár a chodil s beťármi. Jeho sebadržanie bolo tak ošemetne spupné a hlúpo hrdé, že ho sami jeho tovariši nazvali Pandrlákom. Toto meno i my mu budeme ďalej dávať na rozoznenie od brata. Kamkoľvek sa hnul, všade s ním „doháňžačkó“ a pípka, oplzlé reči a zlorečenie, karty, pijatiky, časté zameškávanie školy. Preto nie div, že na právnickej skúške prepadol.Keď nemohol sám byť právnikom, našiel v Pešti obživu pri iných právnikoch. Potrebovali ho za denný plat k odpisovaniu, pokiaľ mohli. Lebo skoro počali sa javiť pri ňom znaky pomätenosti. Do pravotných písem miešal výpisky z kroník a svoje historické výmysly.
Oddal sa zaiste pomäteným historickým bádaniam. Čítal bez rozsudku blúznivé kroniky a pohrúžil sa do podivínskych táranín horváthovských . To dalo poslednú ranu jeho slabému, rozstrojenému mozgu.
Blúznil, olúpil celú históriu na oslavu Maďarov. Všetky vzdelanosťou alebo bojovnosťou preslávené národy, všetky výtečné osoby v dejepise boli mu Maďarmi. Čo len je dobré, veľké a pekné, všetko uňho sústredilo sa v pojme Maďara. Slovanom oproti tomu pripisoval všetko, čo je nízke, chatrné, plané, a nenávidel náramne všetkých, výjmúc Poliakov. Pred Rusmi mal frenetický strach. Slováka ani vidieť. Keď mu kto riekol, že i on je Slovák, hovorieval, ako Damianič o Srboch , že všetkých Slovákov poškrtí, naposledok sám seba. Bol by sa zjedol od hnevu, keby nebol nadobudol presvedčenie, že odrieknutím sa Slovákov úplne prestal byť Slovákom, hoci to nikto, okrem neho, neuznával. V ňom búril celou silou ten démon, ktorý vekom naším lomcuje, odrodilstvo slovenské našlo najúplnejší výraz.
Keď už žiadneho počestného zárobku viac nemal, živila ho len všetečná mládež, pre zábavu. Lebo mali v ňom neprebraný prameň smiechu.
Raz mu navrhli, aby sa uchádzal o miesto pri Maďarskej akadémii, keď je taký historik, a Pandrlákovi nebolo viac treba. Uviedol to hneď v skutok.
V zmätenej svojej prosbe asi to povedal, že v Akadémii dúfa nájsť čas na veľmi dôležité historické práce. Sľúbil menovite, že uhorské kroniky, hoc to akokoľvek dokonalé arcidiela sú, predsa v dačom ponapraví.
Tanula mu na mysli kronika Kézova . Ten kronikár píše, že medzi vyhnaním Hunov z Európy a príchodom ich potomkov Maďarov do Európy prešlo desať liet. Náš Pandrlák umienil si nepodvratne dokázať, že to nebolo plných desať liet, ale len deväť rokov, jedenásť mesiacov, dvadsaťdeväť dní, trinásť hodín a paťdesiat minút. Taký vám to bol historik!
II. Plán učebnej cesty
Mal pevnú nádej na vymenovanie za akademika, ako ho už nazývali mladí ošemetníci. Ale predsa ktovie? Keď to nikde na svete nejde podľa zásluh a schopností. Nejedného vysokopostaveného povýšilo len meno rodiny. Vždy sa skorej prichádza k úradu a hodnostiam vznešenosťou rodu, odporúčaním a pochlebníctvom než na paripe zásluh. Nejeden predstavený by mal byť učňom svojho podriadeného. Ani na kreslách akademických nesedí celá učenosť krajiny. Ba možno, že jesto zavrhnuté sviece, ktoré by viac svetla vydávali než tie povýšené.
Toto povážiac, Pandrlák nechcel zdar ponechať náhode. Umienil si podstúpiť učenú cestu, aby Akadémiu donútil k svojmu vymenovaniu zásluhami jasnými, do očú padajúcimi, celému svetu zjavnými a veľmi dôležitými.
Dve veci mal na mysli. Jednu, vyhľadať hrob Atilov , ktorý predpokladal nájsť v okolí Jásberéňa; druhú, priniesť odtiaľ trubiroh Lehelov do maďarského múzea. Nemožno, aby ten, kto prinesie Atilove kosti a trubiroh Lehelov , nebol za akademika i bez prosenia vymenovaný. Lebo to bude zásluha, ktorú budú oslavovať, velebiť, obdivovať všetky národy. Udrie sa o tom hňeď na veľký bubon a hrdinu schváti povesť na svoje krídla, preto mu i šťastie priať musí. Cesta teda, čím skorej, cesta do Jásberéňa! Lebo tam visí zlaté rúno pre nového Jásona, srdce a hlava Pandrlákova horí.Mladí ľudia, právnici, juráti, ktorí s ním každodenne vystrájali nové fígle, nielen schválili, lež i napomohli podstatne jeho predsavzatie. Zaopatrili učenému cestovateľovi vetchý atilakabát , čo so zámerom sa veľmi dobre zrovnávalo, vyšnurované nohavice, velikánske ostrohy, nový „koštök“ a krivú šabľu s nápisom „Nezabiješ!“
Nový „koštók“ pretiahol si popod remeň na nohaviciach. Koniec naplnený dohánom vyzeral tak, ako čo by mu okrúhla práchnivá huba bola z nohavíc vyrástla. Vystrájači mali radosť, ako im vyzeral v tomto úbore ten vzor beťára i mamľasa v jednej osobe, mužík neveľký, chudorľavý, s riedkou briadkou, malinkými bajúzikmi.
Dali mu i dačo peňazí a tak ho vyprevadili slávnostne z mesta.
III. Ubitie leva
Za svoje obete získali to, že sami boli svedkami prvého dobrodružstva hrdo vykračujúceho učeného cestovateľa.Na predmestí hnal pred sebou mäsiar do jatky teľa. Pandrlák, ktorý už počal mať i videnia, zastal a s úžasom ukázal prstom na teľa: „Ha!“
„Čo ti je? Čo vidíš? tázali sa.
„Nevidíte leva?“
„Kde?“
„Heno! Pozrite, aký to zúrivý pohľad toho ušľachtilého kráľa púšte.“
„Ej, už ozaj! Hrôza vidieť!“ utvrdili ho vo videní vyprevádzači. „Teraz práve uskočil zo zverinca, keď zdrúzgal železnú klietku. Beda nám, beda celému mestu, ak nás vy strachu nezbavíte s večnou svojou slávou. Ukážte teraz, že ste naozajstný „maďarský človek“. Mäsiarovi dali znak, aby mu nechal slobodnú vôľu.
V Pandrlákovi vzbudili sa rozpomienky na „párducoš Árpáda“ , na Samsona a Herkula, obidvoch to, podľa jeho presvedčenia Maďarov. A pochvala vzbudila v ňom živú túžbu stať sa im podobným, roznietila jeho bodrosť.
„Nebojte sa,“ riekol, „ani nech sa nestrachujú duše vaše. Hľaďte, ako zachádza pravý ‚maďarský človek‘ s desným kráľom ľútych šeliem.“
S tým si napľul do dlaní, vysúkal rukávy a chmat teľa za hlavu! Teľa bečalo, keď mu vykrútil nazad šiju a roztváral tlamu, aby sa pripodobnil Samsonovi. „Darmo reveš, v maďarských si rukách,“ riekol víťazne premožiteľ leva. „Nôž mu teraz!“
A mäsiar na pokynutie veselých mladých pánov skutočne teľa zarezal a na rozkaz Pandrlákov hneď i z kožucha olúpil.
Tento vzal potom kožku na plecia a uviazal si ju napredku nôžkami, čím značne sa rozmnožila jeho ušľachtilá hrdosť. Mysle, že je už teraz vcele podobný „párducoš Árpádovi“, Samsonovi a Herr Kulešovi , ako on meno toto vysvetľoval. Maďarské meno jeho bolo Kuleš a Nemci ho, prirodzene, titulovali Herr.
Sprevádzačom riekol vystatovačne: „Iďte, zvestujte obidvom mestám, čo ste videli a slyšali. Levy sa zdierajú, tigre krotia a blahoslavený, kto uzná, že Maďar je prvý národ na svete“.
Uličníkom, čo sa medzitým vo veľkom počte zhromaždili, riekol: „Vy, čo ste vyšli vidieť? Či „párducoš Árpáda“? Amen pravím vám, že viac ako Árpáda. Alebo čo ste vyšli vidieť? Či Samsona? Samson mal všetku silu len vo vlasoch; u mňa sú všetky údy vlasmi. Alebo čo ste vyšli vidieť? Či Herr Kuleša? Herr Kuleš vedel narábať len so svojím kyjom; ja viem i perom. Budete skoro v pochybnosti, či väčšieho obdivu je pri mne hodna hrdinská zmužilosť, či tichá a kľudná učenosť.“
Smiech, čo z toho povstal, prijal ako potlesk a šiel, vykračujúc hrdo k Jásberéňu.
IV. Zbadanie šarkana
Idúcky obzeral s takou nábožnosťou piesočnaté roviny ako veriaci pútnik vo svätej zemi miesta posvätené šľapajami božského spasiteľa, Márie, prorokov, apoštolov a iných biblických osôb. Ako by nie? Veď po týchto rovinách tmolili sa zástupy Hunov. A to je dokázané, že Huni boli Maďari a veľmi zaslúžilí ľudia, ktorých pamiatka zostane požehnanou naveky. Vedeli znamenite lúpiť, mestá boriť, dediny páliť, lebky štiepať, hrdlá podrezávať ako žiaden iný národ. Kopytá ich koní posvätili navždy roviny tieto. Preto ich obzeral s celou nábožnosťou Pandrlák, ba i na to myslel, či nemá zobuť čižmy ako Mojžiš pred horiacim kriačkom.
Bol práve vcele pohrúžený do minulosti, predstavoval si živo, ako tu Atila svetotrasným hlasom velil svojim svetoborným, a preto svätým zástupom, keď mu čosi mihlo v oči. Zastane, hľadí, rozdiera oči, a aj, úkaz podivný! Na obzore zvíja sa vo vzduchu veličizné hadisko. Čo chvíľu mihne mu pred očima, hoci vždy na jednom a tom istom mieste.Prišli mu hneď na pamäť rozprávky z detského veku o šarkanoch a černokňažníkoch. Považoval to potom osvietený filozofiou za báje sprostého ľudu. Ale teraz presvedčil sa na vlastné oči, že veru šarkan predsa skutočne jestvuje a zapísal si to hneď do denníka, aby dal o tom učenú správu Akadémii.
I bolo dačo vo veci, okrem žartu. Maďar vial pod holým nebom, ako tomu obyčaj, koňmi vytlačenú pšenicu na poli. Maďara náš cestovateľ nevidel, ale videl zrno a plevy, vyhadzované do povetria vejačkou. To sa mu zjavilo na obzore ako zvíjajúce sa hadisko.
V. Nekrajanské stretnutie s krajanmi
Keď zbadal šarkana, prišla mu na myseľ i hory podvracajúca búrka. V jej očakávaní vtisol si dobre na čelo kučmu a predsavzal si vrhnúť sa na zem, aby ho do povetria neschvátilo ako Eliáša proroka. A nečinil ani to bez príčiny, bo skutočne počul dunenie. Nebolo to však dunenie búrky, lež prichádzajúceho vozíka, na ktorom sedeli traja oravskí plátenníci v čiernych kurtkách.
Pandrlák oslovil ich pri stretnutí po maďarsky, plátenníci odvetili po slovensky, že takú reč nevedia. „A prečo sa neučíte?“ okríkol ich pánovito Pandrlák veľmi cifrovanou kliatbou. „Kto maďarský chlieb je, nech sa učí po maďarsky.“Na to poznamenali plátenníci, že oni len svoj poctivý slovenský chlieb jedia, nie maďarský. Lebo že im Maďar ani chleba, ani vína, ani slaniny zadarmo veru nedá, hoci on rád kupuje tovar za päť prstov.
Pandrlák krútil mrzuto hlavou a, prirodzene, to dopustiť nechcel, že by Slovák slovenský chlieb jedol. Vykrikoval s veľkými srdmi, aby sa pratal von z krajiny maďarskej, kto nezanechá všetko a nebeží učiť sa po maďarsky.
„Po slovensky v Uhrách hovoriť,“ dodal s takým dôrazom, že mu až sliny fŕkali, „je zločin hodný šibenice“. Pohrozil tiež, že navrhne snemu, aby zákon o spálení luteránov bol prenesený na Slovákov.
Plátenníci vyvalili oči, kto je ten muž s čerstvou teľacou kožkou na pleciach, čo ich z krajiny vyháňa, ide vešať a upaľovať? A Pandrlák teremtettoval tak, že by sa boli až zľakli, keby im nebolo šlo do smiechu. Ako by nie? Taký Maďar a výslovnosť slovenská! Lebo už to darmo. Maďarská výslovnosť je taká zvláštna, že nikdy temer nevie ju úplne napodobniť, kto sa v tom nenarodil. I na Pandrlákovi, akýmkoľvek sa robil Maďarom, bolo poznať hneď pri prvom otvorení úst, že nie je rodený Maďar.
Chachot plátenníkov popudil horlivca ešte viac. Do takého ohňa prišiel, že i šabľu tasil. Našťastie bola to šabľa drevená.
Oravci siahli tiež k svojej zbroji. Pohonič vyzutínal bičom milého krajana tak, že sa obidvoma dlaňami lapil za uši, potom šibol kone a pošiel.
Bol to vlastný brat Pandrlákov, plátenník Šofránko. Nepoznal ho v takom úbore, tým menej pri takom obcovaní.
Pandrlák zostal ako omámený. Nevedel, či má ísť svojou cestou, či bežať za vozíkom a dať zajať kriminálnych zradcov vlasti. Horekoval, že ten nebezpečný panslavizmus hovorí z tých ľudí.
Ale práve táto nepríjemnosť mohla mať vážne, vedecké i politické následky. Náš akademik zaiste pevne si umienil opraviť žalostný omyl tých maďarských učencov a politikov, ktorí neprestávajú tvrdiť, že v Uhrách nieto Slovákov. Tej mienky bol i Pandrlák. Myslel, že odkedy je v Pešti, všetci Slováci pretvorili sa na Maďarov. Ale skúsenosť o inom ho poučila a on si umienil vyviesť svet z bludu. Na dôkaz toho, že Slováci ešte jestvujú, chcel ukázať v samej Akadémii svoje zapuchnuté uši. Škoda, že základná jeho mienka ešte doteraz nezvíťazila.
VI. Zapudenie celého vojska
Zbieral práve všetky možné dôkazy na to, že okrem jedného vymysleného politického národa jestvujú iné skutočné národy, keď zbadal pred sebou, ďaleko na obzore, do radu postavené vojsko s ručnicami a bodákmi. Zdalo sa mu, že ho môže byť asi jedna stotina, ale za touto vyobrazil si celú armádu a počal hádať. „Pane bože! Čo tu, na tejto kopytami hunských koňov posvätenej zemi, robí vojsko také veľké?“ Tak sa tázal sám seba a dal si sám odpoveď, že to iste vojsko ruské. Vedel zaiste, že Rusi posielajú neprestajne do Uhier milióny rubľov, hoci u nich dosť licho stoja financie. Myslel teda, prirodzene, že už prišli zaujať samu krajinu, na ktorú si neprestajne ostria zuby zvlášť pre to uhorské víno. A Pandrlákovi tiež na tomto najviac záležalo. Lebo pri čom by sme držali voľby na snem a obnovy župných úradov, keby vína nebolo? Skypelo teda vlastenecké srdce.
Ale čo počať v takomto nebezpečenstve? Prišlo mu na pamäť, ako to robili prvotní maďarskí víťazi, ktorí túto krajinu nadobudli potokmi svätej krvi bez toho, že by kvapku z nej boli vyliali. Zuard, Katuša, Huba a iná čeliadka duchom svätým osvietenej fantázie bezmenného notára kráľa Bélu len meč ukázali a pohrozili dakde z vŕšku Slovákom, a títo hneď prchli pred nimi ako plaché ovce, oddali im krajinu a uznali ich za svojich prirodzených pánov. A veď Rusi tiež sú len takí akísi Slováci. Umienil si teda nasledovať príklad počestných kronikárskych víťazov. Vytasil svoju drevenú šabľu a pustil sa do behu proti nepriateľovi s veľkým a hrozným krikom: „A nepracete sa z krajiny, vy darebáci, vy Moskáli? Chceli by ste vínorodý náš Tokaj? He! Dám ja vám! Naučím ja vás!“Pádil s takým vykrikovaním. A hľa, čo môže nevyrovnané maďarské víťazstvo! Nepriateľ skutočne zmizol, ako čo by sa bol prepadol.
Náš hrdina divil sa sám nad sebou pre toľké a tak snadné víťazstvo a umienil si písať hneď o tom Akadémii, aj do všetkých novín, od akého nebezpečenstva oslobodil krajinu; že Moskáli blížili sa už k Pešti, on, Pandrlák, že zapudil ohromnú ich armádu sám jediný. Neváhal postaviť sa pritom na roveň so Zuardom, Katušom a Hubom.
Čo obraznosť jeho rozpálilo, to boli túzoky, veličizné vtáky, ktoré, keď sa postavia v diaľke podľa svojej obyčaje do radu s vytiahnutými šijami, vyzerajú skutočne ako vojsko s ručnicami a bodákmi. A plaché je toto okrídlené vojsko. Náhle uzreli bežiaceho k nim Pandrláka, hneď stiahli opatrne šije a učinili tutti frutti ako Rakúšania pri Solferíne.
VII. Boj s Moskáľmi
Radosť nášho hrdinu bola však privčasná. Bo keď pošiel ďalej, zbadal s úžasom, že Moskáli sa len vzdialili, ale neutiekli z krajiny. Videl znovu ich vojsko v bielom rúchu a generála pred ním, bezpochyby samého Paškieviča , s troma adjutantmi.Srdce počalo v ňom tĺcť nepokojne, ale nezľakol sa ani teraz. Dodal si smelosti a pošiel s vytasenou drevenou šabľou a s desným krikom ako pravý „maďarský človek“ v ústrety celej armáde.
Armáda však teraz, predstavte si, neuteká. Ba generálovi adjutanti bežia proti nemu so štekotom. Každý druhý človek bol by v nich poznal valašských psov, ale náš hrdina bol múdrejší. Vedel dobre, že v ruskom vojsku nachádzajú sa i psohlavci, a to mu všetko vysvetlilo. Psohlavci to boli, ktorých generál vyslal proti nemu, aby ho zjedli.
Ale to nie je také ľahké zjesť pravého „maďarského človeka“. Pandrlák sa nedal zjesť. Ale pravda, mal sa proti komu oháňať svojou drevenou šabľou. Lebo psohlavci dostali chuť na tú sviežu teľaciu kožku, ktorá Pandrlákovi visela z pliec, a hodne ho počali obrábať. Bol by im musel aspoň znak svojej hodnosti a upomienku na svoje hrdinstvo povrhnúť v korisť, keby nebol pribehol sám generál na somárovi.
Čitateľ si domyslí, že to bol valach v zamastenej bunde a hrozné vojsko kŕdeľ bielych oviec.
V denníku nášho hrdinu však čítame, že mal osobný súboj s generálom Paškievičom a jeho adjutantmi, pričom ostatné početné ruské vojsko nečinne sa dívalo. O Paškievičovi poznamenal, že má planú paripu, takže sa mu nohy až po zemi vláčia, adjutantov oproti tomu obratných a veľmi nebezpečných, bo kúšu. Pripojil i to poznamenanie, že by jeden pluk husárov postačil zaujať celé Rusko a cára priviesť do Pešti v okovách, keby to stálo za prácu. Ale vraj celá ruská zem nie je hodna dobrého slova a Rusi ani toho prachu, čo by ich vystrieľal.
VIII. Zápas s obrom
Rojili sa mu práve v hlave myšlienky o nekonečnej chatrnosti Slovanov a nevyrovnateľnom víťazstve husárov, o ktorých vraj Napoleon povedal, že by s desiatimi plukmi opanoval celý svet, a šiel, zhovárajúc sa o tom sám so sebou, keď sa mu zazdalo, že ktosi sa smeje, ba rehoce, a bral to na seba. Obzrie sa nabok a aj! chlapisko akési ozrutné, v bielej huni, šibrinkuje kol dokola rukami a rehoce sa hlasite.Nechceme povedať, že by sa bol Pandrlák na prvý pohľad zľakol, povieme len, že trochu sa pozastavil. Lebo chlapisko to bolo také ozorné, že zase videl pred sebou skutočnú národnú báj o obroch. Bol vysoký ako dom, ramená mal dlhšie a tlstejšie ako celý najväčší muž so všetkým činom.
„Ale komu by ustúpilo hrdinstvo maďarské?“ pomyslel si víťaz nad levom a Rusmi a poď k obrovi, spievajúc „Szozát“. aby mu ukázal, čo je pravý „maďarský človek“.
„Ty ma dráždiš, smeješ sa zo mňa,“ riekne, podoprúc si boky pred okrúhlym veterným mlynom. Lebo to bol ten obor, ktorý sa mu vysmieval. Tento Don Quijotov obor neodvetil, prirodzene, nič, len sa rehotal ďalej a šibrinkoval štyrmi rukami. Bo potvora mala štyri ruky.
Rozpálený tým ešte väčšmi „maďarský človek“ vreští z celého hrdla:
„Ktokoľvek si, či človek, či nečlovek, vzdaj slušnú česť Maďarom a vyznaj, že sú prvý národ na svete.“
Obor nič, len ďalej šibrinkuje a rehoce sa. Pomáhajú mu v tom i dve hlavy, vystrčené z mlynských okien. Bo to mlynár a meľač. Pandrlák mal okná za oči, strechu za klobúk, krídla za obrove ruky a rozpŕchlil sa náramne.
„Bijem sa s každým,“ vrešťal, „kto nevyzná, že Maďar všetky národy na svete prevyšuje a povolaný je panovať od východu až k západu slnka, na suchu i na mori nad všetkými jazykmi, plemenami a národmi, odteraz až naveky.“
Odpoveďou na to bolo ďalšie klepotanie mlyna a srdečný smiech z okien vystrčených hláv.
To bolo primnoho. Také rúhanie „maďarský človek“ ďalej trpieť nemohol. Rozplamení sa ako moriak, tasí šabľu a poď prosto proti obrovi! Ale nie je to žart zápasiť s obrom. Dá mu frčku po nose, hrdina prevráti kozla a tam leží, ľa – na srdečný smiech teraz už štyroch hláv v oknách.
To ho však ešte nepremohlo. Skočil na hbité nohy a dá sa znovu do obra. Chcel mu lapiť šibrinkujúce ruky. A to i učinil, lenže bez úspechu, lebo obor ho vyzdvihol, zatočil s ním a pľask o zem na druhej strane.
To ho tak skrotilo, že hoc teraz bol smiech v oknách najväčší, predsa mu prešla chuť na ďalší zápas. Bo pri tom všetkom, že capol do piesku, poranil sa predsa do boku a ledva sa pozbieral.
Pomstu vzal len takú ako ten v bitke dokrvavený Nemec. „Prevalil mi hlavu,“ riekol, „ale i ja som mu dal.“ „Nuž čo?“ „Povedal som mu, že je huncút.“ „Veru si mu dal!“ „Dobre, že ťa ešte väčšmi nezmlátil.“ „Hja! Veď on to nepočul.“
Tak asi učinil i náš hrdina. Odišiel zaprášený a zakrvavený, nadávajúc obrovi do panslávov, čo uňho bolo to najhroznejšie. Ale ponáhľal sa, aby obor so svojimi štyrmi ramenami neposkočil za ním.
IX. Objavenie zločinu
Ďalej potom neprihodilo sa mu nič zvláštneho až po cieľ učenej cesty Jásberéň, okrem toho, že mu prišiel na myseľ nový dôkaz totožnosti Maďarov a Grékov. Totiž meno Jás uviedlo mu v pamäť toho Jásoňa, ktorý sa plavil do Kolchidy po rúno zlatého baránka; z čoho nasleduje, že Jáson bol Jás , teda opravdivý Maďar.Čo prvé pri vchode do Jásberéňa zočil, to bola cigánska koliba a pred ňou nahučičké nahé cigánčatá. Tieto mu s otrčenou dlaňou zaskočili cestu. A náš dobrosrdečný Pandrlák nielenže sa nepohneval ako iní cestovatelia na bezočivej dotieravosti ničomného cudzopasného plemena, lež i pobozkal obdarovaných, zašpinených naháčov, ba vošiel i do koliby. Bol zaiste taký veľký milovník „Novomaďarov“, ako nenávistník Slovákov. S každým špinavým cigánom hneď letel do bozkávania ako s nádejným Maďarom.
V kolibe našiel dvoch kučeravých „farahúnov“ s veľkými bajúzmi a jednu zašpinenú cigánku v zafúľanej, deravej plachietke.
Táto práve vykladala karty Maďarovi v širočizných gatiskách, v ktorých vyzeral ako ženská v letnici. Skapal mu v noci tlstý brav, prišiel teda k cigánom, aby mu vyložili z karát, kto mu brava ukradol. Priniesol im dva veličizné chleby, hodný oval slaniny a veľký uzol múky. Lebo Maďar je práve taký galgan ako Slovák, Rumun, nevedomý, hlúpy, poverčivý a márnotratný. Nemá to nikdy grajciara pri rukách. Peniaze nie sú pre neho. Nevie zarobiť, ani so zarobeným rozumne hospodáriť. Hľadí ako zver len na žranie a pitie. Preto niet u týchto národov pokroku v civilizácii. Maďar i teraz priniesol za veštbu, čo mal doma.Cigánka mu zvestovala, že jeho brav je zaklatý a že by jeho trup mohol nájsť, keby neveril lživým rečiam a trochu sa poohliadol. Maďar myslel na toho i onoho a pri vstúpení Pandrlákovom škrabal sa starostlivo za uchom. Tento dal sa objímať a bozkávať vyúdených cigánov a osvedčovaním nekonečnej lásky a úcty svojej. „Vy“, hovoril, „budete v krátkom čase najkrajšou perlou v korune uhorskej.“
Cigáni ďakovali, ale boli akísi netrpezliví, keď sa ohliadal po kolibe. Zvlášť vtedy prejavovali chuť vypchať podivína von, keď sa počal dotazovať, čo je to tam v kúte prikryté plachtou?
„To je môj nádejný syn, čo práve zomrel,“ odvetil starý more a všetci postavili sa tak, aby zvedavému zastúpili cestu k zakrytému predmetu.
Pandrlák si žiadal súrne vidieť nebohého nádejného vlastenca a cigáni mu to neústupne odpierali.
„U nás nikto cudzí nesmie mŕveho vidieť,“ hovoril starý.
„Mátal by nás po smrti,“ dodala veštica s prísahou.
Všetci pchali hosťa von, ale tento stál neústupne na svojom, že mŕtveho nebožtíka vidieť musí a musí.
Prišlo až k strkaniu. Pandrlák zavadil pritom nevdojak ostrohou do plachty a strhol ju. Tu sa ti zjaví miesto človečej mŕtvoly svinský trup, brav, ktorého Maďar práve hľadal, ešte i so srsťou.
Toto náhodné objavenie zločinu pripisovalo sa hlbokej múdrosti a získalo nášmu cestovateľovi veľkú povesť v Jásberéni. Hneď bolo plné mesto rečí, že taký a taký veľmúdry pán prišiel z Pešti, bezpochyby vraj kráľovský vyslanec alebo sám kráľ. Cestuje nepoznaný, aby vyskúmal všelijaké krivé cestičky úradských.
X. Súdne riešenie
Dôsledkom povesti o veľkej múdrosti prišlého pána v teľacej kožke bolo, že našiel sa iný, tiež minulej noci poškodený gazda, ktorý prišiel prosiť o radu. Vyložil, že mu ukradli koleso z voza; či by mu teda nevedel povedať, kde ho má hľadať?„Títo ľudia sa bláznia,“ pomyslel si Pandrlák. Ale potom uvážil, že u Maďarov je tá cnosť, ktorá ich predkov takými slávnymi učinila, hojne i teraz rozšírená. Odvetil teda nakrátko: „Hľadaj u suseda.“
A tu zas utrafil tak, že mohol platiť za veštca. Gazda, ktorý sa prišiel tázať na svoje koleso, bol tiež zlodejom a práve minulej noci ukradol susedovi koleso. Vzal teda toto koleso a odniesol ho k susedovi so slovami: „Kume! Prišli sme odrazu na jednu myšlienku. Tys’ ukradol koleso mne, ja tebe. Navráťme si a buďme zato dobrí kumovia.“
Bolo skutočne tak. Povesť Pandrlákova rástla.
Dostavili sa teda pred neho i traja čižmárski tovariši s prosbou o riešenie medzi nimi vzniklého sporu.
Predmet sporu takto vyložil jeden z nich: „Pohli sme sa traja z Koložváru . Tento jeden z nás použil fígeľ, aby si poľahčil, nás nespravodlivo obťažil. Všetky svoje veci nezbadane nakládol do našich noší. My sme niesli ako somári i naše i jeho, on si šiel naprázdno. Rozsúďte túto vec, učený pane, a naložte oklamníkovi, podľa múdrosti vám vlastnej, zaslúženú pokutu.“
„Nie tak bolo,“ odvetil obžalovaný, „ale títo ukradli v Koložváre moje veci. Ja som to až tu spozoroval. Ráčte uložiť zaslúžený trest zlodejom.“
„Iďte všetci,“ rozhodol Pandrlák, naspäť do Koložváru. Tam, ty obžalovaný daj týchto vyšibať ako zlodejov a potom prinesieš ich noše do Jásberéňa, oni pôjdu naprázdno.“
Ľud obdivoval v tomto výroku múdrosť šalamúnovskú a Pandrlák vyhral to, že si striasol z krku tovarišov. Lebo iné veci ležali mu na srdci: trubiroh Lehelov, kosti Atilove, ale predovšetkým Rusi.
XI. Palicovanie zlodejského husára
Pred týmito chcel čím skôr uchrániť krajinu, uvedenú do nebezpečenstva. Ponáhľal sa predovšetkým oznámiť prítomnosť Paškievičovu husárom, ktorí táborili v Jásberéni.Týchto práve cvičil na námestí bruchatý ritmajster. Pandrlák sa ostýchal osloviť ho pri práci, len ebadtoval a teremtetoval, že velenie pri Maďaroch je nemecké. Ritmajster dobre počul, keď fajčiaci Pandrlák čas od času pokrikoval: „Magyarúl! Ebadta Németje!“ Ale zas on nechcel pretrhnúť svoju prácu a viac dbal na paničky a panie, ktoré sa prizerali, než na prítomnosť maďarského Herr Kuleša s teľacou kožkou na pleciach.
Po daktorých cvikoch priniesli dereš. Ritmajster kázal zosadnúť z koňa jednému husárovi, vyčítal mu kapitolu, že zasa kradol a bol ožralý, potom zvrešťal: „Líhaj!“ Obstúpili ho z dvoch strán kapráli s palicami.
Náš premožiteľ Rusov tak ľutoval neboráka, že bol pevne odhodlaný vziať na seba ľahšiu pritom polovicu, kričať zaňho, keď ho budú biť. Ale vyťali mu len jednu, potom ho nechali ležať, ani ho nebili, ani vstať mu nekázali.
„No, biteže, keď máte,“ ozve sa husár z dereša. Ritmajster však káže mu vstať a dereš odniesť.
To husár považoval za preveľkú hanbu, pľul a nadával, či je on kurva, aby len o jednej palici obišiel. Potom dal sa vyhrážať: „Keby mi boli vyťali päťdesiat, bol by som zajtra zase pil a kradol; teraz i zato už viac piť, ani kradnúť nebudem.“ A divné, hrozbu túto potom i skutočne vyplnil. Taký rozličný účinok máva trest pri rozličných ľuďoch.
Pandrlák mu pri reptaní hlasite prisvedčoval. Tvrdil i on, že „maďarský človek“ nemal byť tak zhanobený, aby mu len jednu ranu dali.
To počujúc ritmajster skočil z koňa a zastal si Herr Kulešovi v oči:
„Nuž! Nuž!“ odvetil Pandrlák.
Vtedy sa ritmajstrovi kýchne, posotí veľkým brušiskom Herkula, tento odletí na tri kroky naspäť. Pretože sa tým dostal do blízkeho susedstva trubačovho koňa, vzal mu tento do gamby kučmu i s vlasmi a tak ho na všeobecný smiech potriasol, vyšticoval ako dáky dedinský profesor študenta v gaťkách.
Najchutnejšie smiala sa jedna mladá pani, ktorá pri cvičení husárov často pokyvovala na pána ritmajstra bielou vyšívanou šatkou.
Len po tomto výjave nastúpilo objasnenie. Pandrlák vyložil, že Rusi sú v krajine, a ritmajster velil hneď husárom – do kasárne.
XII. Návšteva u predstaveného mesta
Ritmajster sám pošiel za tou dámou, ktorú bolo vidno mávať bielym ručníkom, a učený akademik chcel skončiť svoje veci, pokiaľ husári privedú poviazaného Paškieviča. Zamieril do domu predstaveného mesta.Majúc vstúpiť, bol trochu chúlostivý, ako to vždy býva, keď človek pristupuje k veľadôležitej veci. Preto zastal pri dverách, hľadel kľúčovou dierkou, potom priložil ucho a načúval, chcejúc vedieť, kto tam a čo sa hovorí. Vtom ale nadíde hajdúch a okríkne počúvajúceho: „Či to tak robia statoční ľudia?“
Pandrlák chce skoro zdvihnúť hlavu, ale – psia mať – vlasy sa mu zarepili do kľučky. Keď ich odmotáva, hajdúch ho vytne odzadku lieskovicou. Pandrlák sa trhne a odskočí od dverí, ale veru hodný chlp vlasov zostal na kľučke.
To bolo hrubé urazenie učeného akademika. Že však cítil sa vinným, namiesto hnevu odpýtal pekne hajdúcha a zmätený nemilou udalosťou počínal si potom vo svetlici trochu neohrabane.
Chcejúc sa ukázať zdvorilým, salónnym koniarom (lovag) , ponáhľal sa predovšetkým pobozkať rúčku domácej panej. Ale stúpil jej pritom na nôžku, a to na otlak. Pani skríkne a odskočí; Pandrlák zhíkne a odskočí tiež na náprotivný bok. Ona búši pri tom do muža a tento do pece tak, že kachle preboril zadkom. Pandrlák zase buchne do prítomného lekára a tento prevráti stolík so všetkými sklenicami a pohármi. Naľakaný príchodzí odpytuje všetkých za radom s poklonami, zvlášť paniu, a napraví chybu tým, že jej roztrhne vlečúce sa šaty ostrohami, zamotaný do nich. Spustošenie, krik, híkanie, smiech ako na súdny deň. Pandrlák zateremtettoval na toho, kto ustanovil, aby takéto brnkadlá nosil, kto nikdy na koni nesedel.
Po uspokojení trmy-vrmy predstaví sa ako cestujúci akademik a domový pán prijme ho vľúdne. Lebo prišla už i do jeho ušú povesť, ktorá sa o ňom rozniesla. Nemotornosť jeho vysvetľoval si hlbokou učenosťou. „Preto je taký neohybný,“ myslel si, „lebo je vždy plný hlbokých myšlienok a žije viac v minulosti než v prítomnosti, viac v ideách než v skutočnosti. Takí bývajú veľmi učení ľudia. Obcujú vždy s mŕtvymi a zaoberajú sa so samými sebou. Keď potom vstúpia do spoločnosti, sú ako teľa na ľade. Jednako zasluhujú úctu. Lebo od nich vychádza svetlo, oni pestujú vedy a umenia.“ Tak si myslel, preto prijal akademika láskavo, ponúkol mu zdvorilo stoličku.
Pritom ale nová nehoda. Keď mu domový pán podkladal odzadku stoličku, Pandrlák spustil sa pomimo a prask! prekotil sa vo svojej teľacej koži horeznačky. Pani nemohla zdržať sa hlasitého smiechu a utiekla. Akademikovi pomohol na nohy lekár, pri ktorej príležitosti ohmatal mu žilu. Čo súdil z tepu, ukázal jeho významný pohľad na domového pána a pošepnutie čohosi do ucha.
Keď sa i toto utíšilo, akademik predovšetkým zapálil si dymku, aby sa osvedčil pravým Maďarom, potom pristúpil k svojmu predsavzatiu. Najprv rozprával historicky, čo vedel o trubirohu Lehelovom. Keď vraj mali obesiť tohto povestného vodcu lúpežných Maďarov po bitke pri Augsburgu r. 955, vyžiadal si dovolenie zatrúbiť si ešte raz na svojom trubirohu. Dopriali mu posledné nevinné potešenie. Horkýže nevinné. Náhle mal Lehel v ruke svoj trubiroh, bác s ním cisára Konráda po hlave! Zabil ho do smrti.
Hoci rozprávka tá povstala v samom Jásberéni, kde sa trubiroh Lehelov ukazuje, predsa lekár pokrútil hlavou. „Vtedy,“ namietol, „žiadneho cisára Konráda nebolo.“
Akademik však odvetil na to tak vtipne, ako dôkladne: „Práve preto ho nebolo, lebo ho Lehel zabil. Z tejto príčiny ponecháva i Katona svätej relikvii jej platnosť.“
Ospravedlniac tak na priadkach vymyslenú bájku, predniesol potom, aká vzácna pamiatka je trubiroh Lehelov a že by sa mala prechovávať v krajinskom múzeu. On že ju odnesie.
„To sa môže stať,“ mihol chytrý domový pán na lekára a priniesol hneď z bočnej chyže starý lovecký roh, aby sa zbavil podivínskeho hosťa.
Tento nemnoho mysliaci prijal roh s nesmiernym poďakovaním, pritúlil k srdcu a pobozkal. Potom si ho priložil k uchu, lebo sa hovorí, že vydáva sám od seba zvuk podobný hučaniu včiel. Pandrlák to našiel pravdivým a s tým väčšou radosťou zavesil si trubiroh na plece, pričom pán i lekár ledva sa zdržali hlasitého smiechu.
Prešiel potom na iný predmet. Vraj podľa istých historických správ, menovite rétora Prišku , kosti Atilove musia ležať v jásberenskom chotári. On že na to prišiel, aby ich vyhľadal. Bo že to neodbytne požaduje blahobyt a rozkvet uhorskej krajiny.
„Ráčte teda ukázať,“ vetí predstavený mesta, „kde sa má kopať!“
„Celý chotár,“ hovorí akademik, „musí sa prekopať miesto pri mieste na siahu hlboko.“
Nato už odpovedal predstavený mesta len úsmevom a kázal hajdúchovi odviesť pána v teľacej kožke na noc – do špitála.
XIII. Serenáda
Okolo polnoci dal ritmajster vyhrávať pred oknami tej dámy, čo tak pokyvovala pri cvičení husárov bielym ručníkom. Celá vojenská banda hrala v kolese pri pochodniach (fakliach).Pretože dialo sa to práve oproti špitálu, kde náš akademik odfukoval, aký div, že sa vzbudil a bral to na seba. Myslel, že tá česť deje sa jemu ako slávnemu učencovi, premožiteľovi leva, obra a Rusov. A pretože tak myslel, nemohol byť taký grobian, aby sa nepoďakoval.
Chcel zapáliť sviecu, ale pre radostný trepot nemohol. Zápalky sa krušili, žiadna nelapila oheň. Vzal kremeň, ale len nechty a prsty si otĺkal ocieľkou. Pri habkaní sem-tam vyvrátil i nočnú nádobu s obsahom, i umývaciu misu so sklenicou a pohárom, a tak obrátil chyžu na kaluž.
Na tresk-plesk vojde špitálsky dozorca, ale bez svetla. Nie div teda, že jeho nos tak sa stretol s fafákom Pandrlákovým, zapuchnutým od boja s obrom, že obaja krvácali. Po takomto pozdravení vyharušil dozorca hosťa, prečo nedrichme? A odíduc s mrmlaním, zamkol pred ním dvere.
Čo sa dalo robiť? To Pandrlák vedel dobre, že všetko teremtettovanie nič nespomôže. Obliekol sa teda potme a vyskočil na ulicu oknom. Zvláštne vzozrenie dalo mu to, že sa vliekla za ním posteľná plachta, ktorú mal naposledy v nohaviciach. Na teľaciu kožku a na trubiroh Lehelov, rozumie sa, že nezabudol.Takýto pristúpil k bande a ďakoval hlasno za česť, preukázanú mu takou peknou serenádou. Pretože sa strhol smiech, teda i dáma s bielym ručníkom a ritmajster otvorili okno.
Zahučalo úškľabné „éljen“ a Pandrlák odkašľával, chystajúc sa k slávnostnej reči. Mienil napáliť víťazov proti Rusom. Lebo len tí Rusi a panslávi brneli mu vždy v hlave ako každému opravdivému uhorskému vlastencovi.
Ale sotva započal púšťať prúdy úchvatnej svojej výrečnosti, kujon trubač tak mu zatrúbil do ucha, dobreže neohluchol. Miesto cicerónskej reči teda nastúpilo hrozné teremtettovanie a hromženie. „Vy grobiani, vy padúsi, vy lokaji!“ vykrikoval, keď bol vyplazil jazyk, a odišiel pri homerickom, nevyhasiteľnom smiechu i vojakov i uličníkov i ritmajstra a dámy v okne.
Chcel sa vrátiť do špitála, skade vyšiel, oknom. Na nešťastie, ako sa pchal dnu a už bol spolovice v chyži, tu pomocná stráž! Mysliac, že to zlodej, vytiahli ho za nohy naspäť na ulicu, vyčítali mu dakoľko kyjom a potom mu zaopatrili do rána hospodu – v berecínci.
XIV. Nocľah v berecínci
Tu našiel štyroch zamastených loptošov s divým pohľadom pri zvláštnom zaneprázdnení. Kládli si v prostriedku veľkej, nevydoštenej, zasmetenej, očadenej chyže ohník zo slamy a kúskov polámanej postele. Preto bola táto vlhká peleš plná dymu, tiahnúceho sa pomaly von otvoreným oknom. Loptoši sedeli okolo pahreby a rozpaľovali v nej hrubý železný drôt. Keď sa tento rozpálil na žeravo, vytiahol ho jeden z pahreby a pritisol inému na obnažené lýtko so slovami: „Vyznaj, že si zabil!“ Pripečené telo až škvrčalo, ale pálený len tvár zmrštil a riekol so zaťatými zubmi: „Nie, nezabil som!“ Túto službu preukazovali si vospolok všetci za radom jeden druhému. Lebo to bola príprava na súdny výsluch. Sviniari, ktorí zabili dvoch šafraníkov, chceli sa tým utužiť v stálosti pri zapieraní.Pri takom zaneprázdnení zastihol ich pandúr, ktorý voviedol Pandrláka. „A vy čo?“ okríkol ich s teremtettovaním, opásal každého pár ráz po pleciach a oheň zalial. Pandrlák zostal s loptošmi potme.
Títo počnú sa ho vypytovať, odkiaľ je? čo je? čo ukradol? koho zabil? kde a ako ho lapili? a dosť podobných otázok u takých ľudí.
Keď im povedal, že on je akademik, tomu nerozumeli, lebo so sviňami na púšti nikdy o tom nerozprávali.
Povedal im teda prosto, že on je človek učený, čo knihy píše, a zbojníci sa divili. „Či to teda,“ ozval sa jeden, „už i páni zbíjajú?“ „Eh!“ vetil na to druhý, „najlepší zbojníci vozia sa na kočoch, lenže týchto nevešajú.“
Potom počali sužovať príchodzieho rozličnými hlúpymi otázkami. Tázali sa, či to po telegrafe možno i svine posielať? či peršpektívom možno previdieť i cez horu? či pravda, že Nemci vedia lietať? a podobné otázky. Nedali mu oka zatvoriť až do svitu.
XV. Reč k ľudu
Mal teda zlý nocľah na vlhkej zemi a bál sa spolu, že také zneuctenie dá veľkú štrbinu jeho vážnosti. Ale v tom sa mýlil. To mu nielen neuškodilo vo verejnej mienke ľudu, lež ešte zvýšilo jeho vážnosť. Lebo ľud si nedá tak ľahko vziať, keď raz si dačo položí do hlavy. Podivínsky jeho oblek a sebadržanie vysvetľovala si sprostač tým, že sa robí bláznom, aby tým istejšie mohol pristihnúť pánov pri krivých cestičkách. Jeho zatknutie a zapuchnutý fafák odvodzovali od prenasledovania panských chytrákov a ľutovali neboráka, že za nich sa vystavuje takým trampotám, nadávali tým, čo ho v noci zneuctili. „Páni zavoňali pečienku,“ pošepkávali si, „preto chcú zabiť kráľovského človeka, ak nie kráľa samotného. Naučí ale on ich!“Preto zhromaždilo sa ráno veľké množstvo ľudu okolo berecínca, aby videli podivínskeho cestovateľa a s veľkým vreskom žiadali jeho vypustenie.
Predstavený mesta nechcel ako opatrný a chytrý muž dráždiť verejnú mienku, s potupou dať vyviesť šialenca z mesta. Zaumienil si nechať ho robiť po vôli, aby zjavil svoju povahu sám a dobrovoľne odišiel. Mal a musel mať pozhovenie. Verejná mienka činieva i bláznov vážnymi a činí radným šetriť ich.
Odpýtal teda pekne Pandrláka za nočné zneuctenie. A keď tento prejavil žiadosť rečniť k ľudu, neodoprel mu to, ba sám mu dal postaviť bočku.
Na túto vyliezol Pandrlák s teľacou kožkou na pleciach a s Lehelovým trubirohom pri boku a takto asi rečnil:
„Len dva veľké národy boli na svete, jeden rímsky, druhý hunno-maďarský; ale tento predsa väčší je. Ja som hotový rúbať sa s každým na smrť, kto by to zapieral.“
Pri týchto slovách vytiahol svoju drevenú šabľu, mávol na štyri strany sveta, ako kráľ pri korunovaní, potom ju strčil zas do pošvy. Poslucháči ešte nevedeli, či sa majú smiať, či živstvovať rečníka. Mlčali teda, rečník s veľkým nosom pokračoval:
„Čo sú učení iných národov oproti naším učeným? Nedoukovia. Čo umelci? Fušeri. Čo politici? Lokaji. Čo hrdinovia? Baby. Maďar je kvintisencia všetkých dokonalostí, ako sa to zrkadlí vo všetkých našich divadelných hrách a rozprávkach zo starého i nového veku. Čokoľvek je veľké, dobré a pekné, všetko je pri Maďarovi: a čoho v Maďarovi niet, to ani veľké, ani dobré, ani pekné byť nemôže. My preto hľadajme kosti Atilove, ktoré ležia neomylne vo vašom chotári, ako som to učeným skúmaním vynašiel. Poďme, prekopajme ho celý, miesto pri mieste, na siahu hlboko.“
XVI. Nájdenie Atilových kostí
Zhromaždení rozišli sa temer všetci s ovesenými nosmi.
„My nie sme hrobári,“ mrmlali, „aby sme vykopávali kosti.“ Len hŕstka pošla na miesto, kde zadávna zahrabávali sa konské mrchy, a počali skutočne prekopávať.
Skoro vykopali hodné hnátiská. Pandrlák ich privítal s jasotom, tisol k srdcu, bozkával. „Tu,“ kričal v záchvate radosti, „tu neoceniteľný poklad, základ veľkosti a slávy Uhorska.“ Potom zvrátil oči k nebu a hovoril s biblickým Simeonom: „Pane, teraz prepusť služobníka svojho v pokoji, lebo videli oči moje spasenie, ktoré si pripravil pred obličajom všetkých ľudí vyvolenému tvojmu hunno-maďarskému národu skrz služobníka svojho Šofránka.“Našla sa, pravda, i konská hlava pri hnátoch, ale to sám predstavený mesta a prítomný lekár vysvetlili, ako náleží. Atila bol pochovaný s tým prevzácnym svojím koňom, na ktorom podmanil viac než celý svet.
Učený akademik prijal to vysvetlenie, zavinul hnáty do plátna, až sa im dostane zlatá skriňa a vydal sa v tú hodinu s prevzácnym pokladom na spiatočnú cestu do Pešti.
Predstavený mesta videl potvrdeným svoj predpoklad, že blázon odíde bez hluku a pohoršenia sám, náhle sa vyhovie jeho šialenosti. Býva to najlepšia politika proti bláznom, dať sa im vyblázniť do vôle.
XVII. Akademik v klade, Maďar na slovenskom chlebe
Z Jásberéňa vyviedla ho bez úrazu verejná mienka, na spiatočnej ceste uvrhla ho ona do nemalého nebezpečenstva.
Jeho divný úbor zapríčinil v maďarskom dedinskom ľude znepokojujúcu povesť, že chodí „garboncáš deák“, po našom černokňažník, ktorý v chmárach lieta a zapríčiňuje ľadovec, búrku.Ako teda prišiel do Kóky, zbehli sa poverčiví sedliaci a zajali ho. Kosti, ktoré u neho našli, čomu sprostač akúsi zvláštnu moc pripisuje, potvrdili ich v tom, že to nie je obyčajný človek. Darmo im akademik hovoril o Atilovi. „Známe ťa, vtáčik, známe!“
Našli sa i takí, čo svedčili, že videli „tátoša“, to jest koňa, na akom lietajú „garboncáš deáci“ v povetrí. Lebo Maďari nedávajú svojim „garboncáš deákom“ za ekvipáž šarkana ako slovenský ľud černokňažníkom, lež dávajú im „tátoša“, ktorý, keď na ňom letí „garboncáš deák“, je ohnivou paripou asi ako grécky Pegasus; keď ho nepotrebuje, je vychudnutou, poza ploty a pod mostami sa skrývajúcou škapou. Takúto škapu chceli vidieť daktorí sedliaci za humnami. A to dovŕšilo vieru ľudu, že sa zmocnili nebezpečného čarodejníka. Boh ti teraz buď milostivý, Pandrlák!
Poviazali ho a radili sa, čo s ním urobiť? Mnohí boli, zvlášť ženy, za upálenie za živa. Väčšia časť však bála sa predbehnúť vrchnosti. Uzavreli teda držať väzňa do príchodu slúžneho pod najprísnejšou strážou v klade. Zasekli mu ruky aj šiju a tak musel zhrbený kväčať temer za dvadsaťštyri hodín. Štyria chlapi stáli ustavične nad ním so sekerami. Mali rozkázané rúbať hneď do neho, ak by sa ukázali znaky, že sa chce oslobodiť čarami.
V takom položení omŕzali ho ešte ustavične poverčivými otázkami: „Či sa už dávno zapísal diablovi? Kam to „garboncáš deáci“ jazdia? Kde „tátoši“ meškajú? Ako ich môžu privolať? Ako to tam v chmárach?“ a čo komu viac napadlo. Hrozili mu ustavične smrťou, keď im na otázky neodpovedal.
Ale najnebezpečnejšie bolo to, čo jedna stará baba predniesla, že „garboncáš deáci“ vedia, kde sú zakopané poklady. Tu počali hrozne naliehať na neho všetci, aby im to vyjavil. Ženy ho obkľúčili s nožmi, že ho vyklieštia a jedna už skutočne počala párať nohavice na vypučenom zadku. Nikdy v takom strachu Pandrlák nebol ako vtedy.
A ktovie, ako by sa bolo s ním povodilo, keby nebol prišiel slúžny. Tento hneď kázal odomknúť kladu a vyhrešil poverčivých sedliakov. Pandrláka uznal za blázna a odviezol ho sám na svojom vozíku do Pešti.
Stýraný „garboncáš deák“ zabudol od radosti aj na svoju bolesť, keď zase uzrel Pešť. Svoje vymenovanie za akademika mal ako na dlani, keď sa navrátil s takými pokladmi, s trubirohom Lehelovým a kosťami Atilovými, miesto akademického diplomu však dostal list, mocou ktorého bol postrkom sprevádzaný z dediny na dedinu do rodnej Oravy.
Utisol sa potom na slovenský chlieb a na toho brata, ktorého na ceste do Jásberéňa chcel drevenou šabľou porúbať, z krajiny vyhnať a obesiť.
Našiel tam potom už i druhého, sebe podobného, všeobecne Kakerlakom prezývaného nešťastného brata. S povahou a osudmi tohto ideme sa teraz oboznámiť.
Druhá časť
Cesty a úrady Kakerlakove
Cesty a úrady Kakerlakove
I. Povaha a štúdiá
Kakerlak bol výučbou vcele rovný Pandrlákovi. Mnoho rečí, málo vecí, nič zažitého. Boli podobní aj v akejsi chorobnej dráždivosti nervov. Ale vôľa a srdce mali u bratov tak odchodný smer, že boli jeden druhému úplnou protivou, hoci v jednej hodine prišli na svet ako blížence. Pandrlák ctil, obdivoval Maďarov, nenávidel Slovanov a Slovákov zvlášť. Kakerlak objímal vrúcnou láskou celé Slovanstvo a Slovákov zvlášť, nenávidel Maďarov, ktorí im krivdili a ich otročili, pripojil sa menovite k tej mládeži, ktorá pobehla za Štúrom, ctila v ňom akéhosi proroka. Pandrlák sa chvastal streštene dávnymi aj novými víťazstvami Maďarov, Nemcami vždy huckaných a pestovaných, viedol život veselý, beťársky. Kakerlaka opanoval hlboký žiaľ nad hrozným úpadkom Slovákov a iných slovanských plemien. Uvažoval s melancholickou zádumčivosťou, ako jednu časť Slovanov hnetú a žerú Nemci, druhú Taliani, tretiu Maďari, štvrtú Turci.
Ale nechápal on to jasným rozumom, triezvou mysľou, lež vrúcnym citom. Bol horlivec s horiacou hlavou. Čokoľvek hovoril alebo písal, všetko bolo akési zmätené, podivínske, temné, zvlášť odkedy sa počal zaoberať Heglovou filozofiou. Jeho obcovanie bolo také podivné, reči také streštené, že ho sami osvedčení Slováci nazvali z posmechu Kakerlakom. Aby mohol byť otcom opusteného národa, študoval bohoslovie, ale pri skúške dospelosti neobstál. Superintendant odoprel mu svedoctvo, že by s prospechom mohol navštíviť nemeckú univerzitu, a dal mu radu vyvoliť si iný stav.
Kakerlak jednako pošiel do Jeny stroviť svoje dedičstvo a študoval tam – hádajte – z bohoslovia celkom nič, lež heglovskú filozofiu, sanskritskú reč a babenie, lebo vraj to sa farárovi na dedine najskôr pridá.
II. Súkromné učiteľstvo
Po návrate z Jeny bol ako najviac čakateľov kazateľského úradu bez miesta, ba i bez istej nádeje. Dlho však nečakal. Dostal čoskoro pozvanie za súkromného učiteľa do Buchtoviec, k Pimasovie Gejzíkovi.
Prijal to s veľkou radosťou, mysliac, že sa mu tým zavdá príležitosť poslúžiť výborne národu, vychovať mu aspoň jedného verného syna zo šľachty. O tom zaiste nepochyboval, že zo zverenca svojho vychová horlivého Slováka. Neborák Kakerlak! Netušil, ako skoro zroní trpká skutočnosť jeho sladký ideál.
Čo si namyslel, to chcel hneď i uskutočniť. Náhle prišiel k Pimasovcom, počal hovoriť s pánom a paňou po slovensky. Huj! Nevídaná, neslýchaná vec, nehodné potupenie panského domu! Pán a pani odvetili mu vždy po maďarsky alebo po nemecky, a keď neprestal, tázali sa ho s veľkou nechuťou, či nezná inakšiu reč? I vyprosili si, aby ušetril ich panský dom od sedliačtiny. Oni že s nikým iným po slovensky zhovárať sa nebudú, ako s kočišom a slúžkami.
Kakerlak si pomyslel, že takí skostnatení odrodilci nedajú sa viac napraviť, ale nepochyboval o tom, že mladého pána vybije na svoje kopyto. Veď mladé srdce je ako vosk, schopný každej podoby. Dal mu učiť sa spamäti nadšenú slovenskú ódu, ktorú on sám napísal a nemálo obdivoval.
Kujon Gejzík otvoril pritom oči ako plánky. „Slovenské verše? tázal sa ťahavo tento jedináčik a učiteľov tyran, i poskákal s ódou k rodičom.
Tu náramná starostlivosť, čo to za pansláva dostali do domu? Kakerlaka hneď predvolali.
„I vy ste teda jeden z tých panslávov, čo chcú krajinu zapredať Rusom?“ osopili sa na neho pred chlapcom. „Mienite v našom panskom dvore rozširovať vaše celým svetom odsúdené zásady? Dúfate nášho syna urobiť panslávom? Alebo sa practe okamžite z domu, alebo nech z úst vašich nečuje urodzený mladý pán sedliackeho slova.“
Tým boli všetky nádeje Kakerlakove zronené. Videl, že v Pimasovskom dome bude slúžiť len za biedny chlieb, nie, ako dúfal, národu. Ale čože robiť? Musí sa držať toho, čo má, kým príde dačo lepšie.
Lež i keď sa vzdal slavistických úmyslov, ukrutne príkre bolo jeho postavenie. Od prvej hodiny v dome bol i opovrhnutý i nenávidený. Pán, pani neohriali na ňom oka, dávali mu štichy za štichmi, uvodzovali ho pred chlapcom v ľahkosť. Tento nechcel sa učiť nič a vinný bol vždy učiteľ. Áno, tento rodený beťárik, pri ktorom žiaden učiteľ obstáť nemohol, vysmieval sa Kakerlakovi do očú a vystrájal s ním také pestvá, aké by dobre vychované decko s ostatným paholkom nevystrájalo. Nebolo toho dňa, kde by „inštruktorovi“ nebol dokázal dáku nezdobu.
Skľúčený, i čeliadkou opovrhnutý, Kakerlak znášal všetko so somárskou trpezlivosťou, až sa toho nasbieralo primnoho odrazu. Večer mu mladý pán nakládol ostia do postele pod plachtu, v noci ho podšťal, ráno ho zobudil frčkou, keď mu pustil do čižmy myš, pri umývaní nalial mu vody za golier. Potom, keď Kakerlak čítal a beťárik vyšpehoval, že to slovenská knižka, vrazil mu vysoký, na hlave postavený pinč do očú.
Tu sa prelial pohár utrpenia. Pri ostatnej nezdobe neboli rodičia doma, i čeľaď bola na poli. To dodalo Kakerlakovi smelosti. Napred srdite vyšticoval, vyzauškoval chlapca, potom pochytil palicu a zmlátil ho tak, že sa svíjal po zemi ako had.
Keď tak vylial odrazu všetku pomstu, zamkol za dokrvaveným rozpustilcom dvere a sám v nohy, zanechajúc tam nielen polročný svoj plat, lež i šaty. Odniesol si z Buchtoviec len hrôzu oproti šľachte.
Jeho šťastím pri úteku bolo, že šiel bezcestnými horami. Lebo Pimas poslal za ním pohon na všetky strany. Keby ho boli dostihli, bol by iste dostal päťdesiat palíc v kaštieli. A to by mu bolo tak prischlo ako farárovi Šuškovi a mnohým iným, spupnou šľachtou zversky zdeptaným. Bol by chodil so žalobami do Pešti, do Viedne, k palatínovi, ku kráľovi a pán Pimas bol by sa smial a vychluboval svojím tatárskym činom. Kakerlak vedel dobre, že žijeme v Uhrách.
III. Nebezpečenstvo od psov
Neutekal však na Oravu, bo sa stydel brata pláteníka, lež sal sa cestovať po krajine ako kočujúci kazateľ obrátiac sa napred na Dolnú zem, k Báčke a za Dunaj. Šiel z fary na faru a kázal všade, kde to farár prijal, jednu z troch svojich pôvodných kázní. Farári mu potom obyčajne vtisli dačo do ruky, čo mu umožnilo cestovanie.
Prihodilo sa mu pritom všeličo. Daktoré pamätnejšie príhody rozpovieme.
Na ceste do Subotice, ktorú konal sám jediný a peši, nazdíbal mnoho takrečených salašov, t. j. viac menej domkov na pustatine, a všade musel bojovať s veličiznými divými psiskami.
Na jednom takomto väčšom salaši vyskočilo na neho razom jedno dvanásť strašných hafanov. Predesený Kakerlak skočil skoro k studni, oprel sa o stĺp, na ktorom bola pripevnená váha na čerpanie vody, a tam mával palicou na všetky strany, odrážajúc dojedajúcich psov. Kričal pritom z celého hrdla, aby mu ľudia prišli na pomoc, bo ho už rozdráždení psi prevládavali.
Ale Maďari boli tomu radi. Ktorý vyzeral oknom, ktorý zo dvora a smial sa škodoradostne. Ani tí, čo išli cestou, neokríkli psov.
Keď to Kakerlak videl, lapil sa rozumu. Počal nadávať, ako vedel najcifrovanejšie, huncútovať obyvateľov a hroziť: „Nuž či vy viete, kto som ja, vy oplani, vy zbojníci? Náhle prídem do Subotky, hneď pošlem hajdúchov a dám vás všetkých polapať. Naučím ja vás. Teba, čo sa tam smeješ, na tento stĺp dám povesiť.“
To zaúčinkovalo. Maďari sa sbehli s kyjmi, rozohnali psov a prosili pekne za odpustenie. Mysleli, že to kto vie čo za veľkomožného pána, čo tak mocne nadáva a smelo hrozí.
IV. Nebezpečenstvo od zbojníkov
Keď kráčal v horúcom letnom čase, celkom uzváraný, k Báji, majúc preveliký smäd, vstúpil na pustatine do čárdy (krčmy), občerstviť sa žajdlíkom kvasnej, nečistej juchy, ktorú tam prezívajú vínom.
Za stolom sedel husár. Tento, keď počul reč Kakerlakovu, ozval sa po slovensky: „Odkiaľ vy, pane?“ – „Z Oravy.“ – „No a ja z Liptova, sme teda krajania.“
Priateľstvo bolo hotové. Stisli si ruky, častovali sa vospolok vínom, rozprávali. Husár sa osvedčil, že i on ide do Báje a že pôjde takým krokom, aby Kakerlak s ním ísť mohol, čo uznával za dobré pre bezpečnosť. Lebo vraj okolie to znepokojuje jeden povestný zbojník.
Kakerlak sa zaradoval spoločnosti, ale potom vzniklo v ňom pochabé podozrenie. Bál sa husára, nie zbojníkov. Bral sa teda preč samotný a nedal sa nahovoriť, aby počkal, až husár svojho koňa nakŕmi. Neuvážiac, že ho husár jednako dohoní, ponáhľal sa, ako len sily stačily, ohliadajúc sa úzkostlive.
Ako tak uháňal pustým piesočnatým poľom, zdvihne sa neočakávane z piesku, do ktorého bol zahrabaný, fúzatý Maďar s ručnicou a zareve pánovito: „Stoj! Dávaj peniaze!“
„Nemám žiadne,“ riekol predesený Kakerlak a zbojník ovalil ho valaškou tak, že okamžite spadol a krv ho zaliala nosom i ústami. Zbojník ho prikľakol, vytrhol mu hodinky, potom rozopäl lajblík, šťúral po vreckách, omakúval i nohavice a čižmy.
Toto videl zďaleka už idúci husár a popchol koňa ostrohami.
Zbojník, počujúc dupot, zanechal pocestného, vzal svoju ručnicu a pustil sa vbok tak voľným krokom, ako čo by nič.
Husár za ním. Kričí maďarsky, kričí srbsky: „Stoj!“ Ale zbojník ani sa neohliadne.
„Čo tu robiť?“ myslí si husár. „Streliť s koňa je veľmi neisté: On ma ľahko spečie so zeme.“ Dá teda koňovi ostrohy, pustí sa cvalom a preskočí zbojníka. Pritom ho zachytil kôň bruchom a zvalil sa na zem. Vtedy husár soskočí rýchlo, prikľakne zbojníka a poviaže remeňom, vytiahnutým z nohavíc.
Potom vzkriesil Kakerlaka a oboch odviedol do Báje.
Tu na husára zle. Bol na ordonanci a premeškal hodinu. Za to ho odsúdili na päťdesiat palíc. Ale keď sa vysvetlilo, že priviedol nebezpečného zbojníka, za ktorým vrchnosť už dávno čihala, bol odmenený päťdesiat zlatými.
V. Nebezpečenstvo na vode
Zachránený Kakerlak obrátil svoje túlavé kroky za Dunaj, ale pri preplávaní len toľko, že nepoložil život.
Prevážal sa na člne s jedným krajčírskym tovarišom. Tento ale bol opilý. Stojac na člne, hovoril sám so sebou. Predstavoval si, že v Pečuhu postaví do lutrie a keď vyhrá, stane sa majstrom. Spomínal i akúsi Zuzku, bezpochyby milenku. Nádej na výhru mal istú, lebo že čísla sa mu prisnily. Bolo smiešne vidieť ho, ako sa kníše a vypočituje si na prstoch, ktoré čísla postaví na terno seco a akú sumu vyhrá. „To bude tak,“ dodal potom a potočil sa.
Pretože stúpil na bok nevelikého došteného člnu, prekotil sa tento a pľask! všetci do vody. Na šťastie neboli ešte ďaleko od brehu a voda im siahala len po brady. Vybŕdli všetci, prievozník vytiahol za povraz i čln.
Tento nadával, zlorečil a nechcel už viac prevážať pocestných. Len za dvojnásobnú cenu dal sa ešte upýtať.
Aby sa znovu neprihodilo nešťastie, poviazal opilého tovariša a tak uložil doprostred člnu. Kakerlak obkročil ho kolenami, aby sa nemohol hnúť.
Pri takej opatrnosti podarilo sa preplávanie. Opilý tovariš ponáhľal sa hľadať šťastie do Pečuhu. Kakerlak upravil kroky k Stolnému Belehradu, aby videl toto starodávne sídlo kráľov uhorských, potom stopoval evanjelické fary, kde jedine mohol úfať v podporu.
Bol tu však v živle cudzom. Nachádzajú sa síce v tomto dávnom kniežatstve blatenskom, v tej zadunajskej Morave, ešte dosť početne Slováci, kedysi páni v tejto zemi: ale po národnom duchu, ktorý ešte v bývalom kniežatsve povážskom tu i tam preskakuje a udusiť sa nedá, tam už ani iskierky. Zadunajskí Slováci sú už masa vcele mŕtva. Nenájdeš tam slovenského národovca, ktorý by udržal, kriesil, vzdelával reč slovenskú, podával ruku bratom s tejto strany Dunaja. Preto sa tam zle cítil Kekerlak. Farári samí Nemci, Maďari alebo maďaróni, s ktorými ani prehovoriť o veciach národných.
VI. Básnická farárka
Všade ho prijali chladne, len jeden staručký farár, v čisto maďarskej cirkvi, uvítal ho s neobyčajnou srdečnosťou ako dákeho dávneho priateľa.
A to malo svoje príčiny. Farárka, druhá to farárova manželka, osoba stredného veku, mala dospelú dcéru od prvého muža. Pretože ju nikto nepýtal, chcela ju na krk zavesiť Kakerlakovi s tým, aby do smrti farárovej bol jeho pomocníkom a potom nástupcom v úrade. A s tým bol usrozumený aj starý.
Obskakovali teda všetci okolo Kakerlaka, predchádzali ho výslužnosťou, hotovili dobrú večeru.
Pri tejto, až do polnoci pretiahnutej večeri, bola pani farárka veľmi veselá, hovorila, ale i popíjala mnoho.
Farár klmol hosťa: „Nepozorujete, že moja pani je básnierka, »költöné«?“ – Pretože maďarské „költeni“ znamená i troviť i básniť, uškrnul sa Kakerlak a prisvedčil. „Práve som chcel povedať, že pani farárka je rodená »költöné«.“
Podnapilý farár rozprával potom o jej schopnostiach a o tom, ako mu pomáha v úrade.
„Ja,“ hovoril, „musím na pohreboch nielen kázať, lež verše odriekať, čo inde činievajú rechtori. Keď teda príde pohreb, len poviem svojej dobrej starkej, žena, verše! a hneď mi nastrúha takých, že ľudia plačú ako deti. Pravda,“ dodal, „že musí napred svoju obraznosť vzbudiť holbičkou vínca.“
„Prirodzene,“ zasmiala sa farárka. „Piť a básniť nenadarmo sa vyjadruje v našej reči jedným slovom.“
„Iďte, iďte, matka,“ ozvala sa zapýrená dcéra. „Nemáte sa čím chlúbiť.“
Ráno sa presvedčil Kakerlak, že pani farárka nielen pred básnením máva smäd, lež vždycky. Bo keď farár odišiel do kostola na modlitby, pani farárka prišla do hosťovskej chyže a žalovala sa, že trpí na tkalúcnicu (Bandwurm). „Keď, vraj, táto ohyda počne vo mne robiť nezdoby, vtedy musím takto ryčať,“ a hodne zaryčala. „Jediný liek oproti tomu je,“ dodala, „vliať do seba holbu, dve, vína. Nemali by ste požičať mi, až muž príde z kostola?“
Kakerlak jej dal, čo mohol, ale takú ošklivosť pojal proti pijanici, že pri všetkom zdržovaní, hoci mu i farár vyjavil svoj úmysel a dievča nebolo najhoršie, ponáhľal sa preč, obrátiac sa nazpät k Tatrám.
VII. Nešťastné hosťovské kázne
Tu už častejšie vystupoval na farách so svojimi hosťovskými kázňami, lenže málo získal pritom slávy. Lebo to boly jeho pôvodné kázne, vypracované s mysticizmom, ale nie náboženským, lež svetským, heglovským: jeden nudný uzol paradoxov a protivných nesmyslov. Ani tie nenaučil sa zpamäti, čo by i ťažko bolo bývalo, lež čítal ich z papiera, bez dôrazu a života.
Toto mu zapríčinilo na jednej fare mrzutý výjav. Zabudol kázeň doma a zbadal to až na kazateľnici. Čo teda robiť? Musel sostúpiť a ísť si po kázeň. Smiech ešte rozmnožil tým, že idúcky odpytoval ľudí a žiadal o poshovenie, až sa navráti.
To ho zmiatlo tak, že ráno na druhý deň obliekol si kabát farárov namiesto svojho a tak vyšiel von, oprel sa o štachety predo dvermi a dumal. Farárka, ktorá ho zazrela odzadku, riekla: „Ty si už vstal, starý, a ten lajdák ešte drichme. Nezdržujže mi ho ďalej. Nech ide v čerty.“ Kakerlak neodvetil, ani sa neobrátil, len sa zapálil a keď farárka odišla, ponáhľal sa preč, bez rozlúčky, vo farárovom kabáte.
Pri tom všetkom Kakerlak ani putovať ani kázať neprestal. Obišiel celý kruh Tatier, od Vratislavi až po Lomnicu, a potom sa zatúlal i na Tisu, do Níreďházy.
Tu tiež mal kázať, ale strelilo mu do srdca, keď uzrel veliké množstvo ľudu. Predesený vyšiel bez klobúka do záhrady, preučiť sa vraj kázeň. Ale medzitým zmizol. Už sa vyzváňalo a kazateľ nechodí. Hľadajú ho všade, ako ihlu, ale nikde nič. „Čo to?“ škrabal sa farár netrpezlive za uchom, až tajomstvo vysvetlil jeden pán, ktorý prišiel na vozíku od Tokaja. Tento rozprával, že stretol akéhosi mladého človeka bez klobúka, uháňajúceho tak, ako čo by za ním šla pohona. „Musel dačo pokradnúť,“ myslel. Na otázku kto je, kam ide, nič neodvetil, ba ešte spešnejšie utekal.
VIII. Dosiahnutie fary
Svoje cesty, ako kočujúci kazateľ, konal Kakerlak v tej nádeji, že ho dakde povolajú za kazateľa. Podobné cesty bývajú obyčajne márne. Neznámeho tuláka štíti sa každý, predpokladajúc o ňom všetko zlé. Ale putovanie Kakerlakovo nezostalo bez výsledku.
Nielen za Dunajom mohol dostať s Marou i faru, keby sa nebol hrozil opilej matky a maďarčiny, i na Horniakoch otvoril sa mu prístav.
Bol vtedy v Nemcovciach, na Hornáde, jeden biedny, asi zo šesťdesiat duší pozostávajúci luteránsky sbor. Zadávna bola luteránska a čisto slovenská celá obec. Ale potom zavolali zemiančíci kalvínskeho levitu a pracovali s ním tak horlive a zručne na obrátení luteránov na „vieru maďarskú“,
že čoskoro pomer v opak sa prevrhol. Kalvíni sa zmohli, luteráni stopili na pár duší. Kalvínsky levita premenil sa na farára. Luteránsky farár klesol na levitu.
Takého levitu hľadali po smrti starého korheľa luteránski sedliaci, zanechaní sebe, keď sa namanul Kakerlak.
Sjednotenie stalo sa ľahko. Sedliaci boli radi, že našli dakoho na chatrnú ich plácu. Kakerlak bol rád, že dochytí aký taký úradík. Superintendant tiež nerozmýšľal mnoho, pri krajnej biednosti úradu. Vysvätil Kakerlaka, aby pri učiteľstve mohol spolu odbavovať povinnosti náboženské v drevenej, vetchej modlitebnici, kde obraz na oltári maľoval samouk bača. Obraz predstavoval dobrého pastiera, nesúceho na väzoch ovcu: a tento dobrý pastier bol ozaj vcele podobný našim valachom. Mal úzke nohavice, opasok, krpce, valašský klobúčik. Čitateľ mi môže veriť, že to nebol obraz Rafaelov. Dobrý pastier mal driek veľmi krátky, nohy nepomerne dlhé ako bocian. Ale sedliacky vkus nachodil to pekným, Kakerlak obstojným.
IX. Návšteva u kalvínskeho farára
Náhle sa usadil v otrhanom levitskom príbytku, kde spolu bola i škola, šiel hneď, ako zdvorilosť vyžadovala, na poklonu budúcemu kolegovi, kalvínskemu farárovi.
Ale tento Maďar bol už pred príchodom nového levitu jeho velikým nepriateľom. Dúfal, že biedni luteráni nenájdu nikoho po smrti starého smradľavého korheľa a že potom vcele pripojí luteránsku cirkev ku kalvínskej. Preto i striehol, ako kaňa na dážď, kedy starý poslednú sklenku pálenky vyprázdni. Príchod nového levitu bol mu teda velice nemilý a Kakerlakov zvlášť. Lebo dostal zprávu, že to zatratený pansláv a zanevrel na neho predtým, ako ho videl.
Keď teda vkročil do farského kalvínskeho dvora a farár ho uzrel oknom, skryl sa pod reverendu, visiacu z klina na stene, a manželke naložil, aby riekla nemilému hosťovi, že ho niet doma.
Farárka učinila tak na podivenie Kakerlakovo. Bo tomuto povedala na dvore čeľaď, že pán farár je v chyži.
Ohliadol sa teda a hľa! Pod reverendou nohy farárove. Pokrútiac nad tým hlavou, riekol: „Pozdravujte neprítomného pána farára, ale povedzte mu, aby druhý raz, keď odíde z domu, vzal i nohy so sebou.“ Nebol potom nikdy viac na fare a farár tiež nešiel k nemu.
Mal v úmysle navštíviť i dvory kalvínskych zemiančikov, ale keď ho farár tak pri príhode prijal, upustil od toho. S nenávidenými aj tak pánmi sa nestýkal, lež privinul sa s celým srdcom k svojim milým farníkom, sedliakom a chalupníkom.
Z lásky k týmto mučeníkom, ako ich nazýval, nevymáhal prísne ani to máličko, čo mu náležalo. Radšej trpel najväčšiu núdzu, žil bez náradia, hladoval, chodil otrhaný, než aby bol použil prísnosť.
X. Ohŕdzanie pri ženitbe
Ženičky ho nahovárali, aby sa oženil, a radili mu istú Prešovčanku, ktorá učila v jednom dvore dievčatá.
Kakerlak by nebol býval odporoval, ale nevedel, ako do toho. Lebo bol veľmi ohŕdzavý a stydlivý.
Guvernantka, ktorej tiež o tom hovorili a ktorá by si to za šťastie pokladala, šla mu sama v ústrety, chcela mu usnadniť krušnú prácu. Vediac, že levita do dvora nepríde, navykla si chodiť samotná na prechádzku do poľa, vždycky popri fare, čiže, radšej, škole. Strieľavala pritom ukradomky očima na drevený domček a usmievala sa ľúbezne.
Kakerlak znal už jej hodinu, stál vždy v okne, keď mala ísť pomimo, hľadel na ňu so zaľúbením. Keď zašla, vyšiel do záhradky a odtiaľ hľadel za ňou, kým ju vidieť mohol. Ale nikdy ju tam nečakal, aby sa oslovili. Ba keď sa ohliadla, odvrátil sa a zutekal ako pri zločine pristihnutý.
Ale naposledok odvážil sa predsa za ňou do poľa s tým pevným predsavzatím, že ju osloví. „Prečo by nie? Veď ma nezje,“ myslel si.
A tu mu zas guvernantka, ktorá už zbadala jeho ohŕdzanie, sama prišla na pomoc. Vidiac, že sa lúdi za ňou, upustila náročky biely ručníček a šla ďalej.
Kakerlak ručník nielen zdvihol, ale i pobozkal a šiel za vílou s tým, že jej ho oddá. „To bude,“ myslel si, „výborná príležitosť pustiť sa s ňou do reči.“
Lež keď guvernantka sa ohliadla, do Kakerlaka ako by strelil. Pohodil ručník a uberal sa nabok s velikým trepotom srdca.
Činil si potom sám výčitky mamľastva a chcel to napraviť. Šiel zase po čase za vábnou vílou na pole s tým pevným úmyslom, že ju už teraz neomylne osloví, hoci s velikým trepotom.
Bol by si prial, keby zase upustila ručníček, aby mal príležitosť osloviť ju. Ale víla to teraz neučinila. Kakerlak šiel jednako za ňou a bol teraz tak smelý, že ju dohonil.
Lež tu ho zas opustilo v rozhodnej chvíli srdce. Miesto prívetivého oslovenia a pozrenia do očú, riekol len s velikým zmätkom a od ľaku zachrípnutým hlasom „Dobrý večer“ a predbehnúc guvernantku, bežal spešne ďalej. Guvernantka hodila za ním mrzute rukou „To je akýsi nekonečný mamľas“.
Po takých nezdaroch neopovážil sa viac za ňou na pole. A miloval ju potom už len zase cez okno a cez plot. I to zapudili veliké pohromy, ktoré čoskoro prišli. Šlo mu nie a ženenie, lež o úrad.
XI. Vyšetrovanie pre panslavizmus a zaniknutie školy
Svoje povinnosti, menovite učiteľské, plnil Kakerlak s tou najväčšou horlivosťou, bezpríkladným sebazaprením. Vyučoval každý deň deti po šesť až osem hodín, v zime pri svojich sviecach. I učinili, ktoré chodili, znamenité pokroky. Bola radosť, ako obratne slovensky čítaly a písaly, ako vedely počtovať z hlavy i na písme, biblické rozprávky rozprávať, katechizmus. Okrem toho učil ich i najpotrebnejšie veci z fyziky, potom históriu a zemepis. Cvičil ich v písaní listov, poisteniek, úpisov. Aby rozumne smýšľali o všetkom, podvracal v ľude bežné povery. Viedol ich k striezlivosti, čistote, poriadku. Bol ako opravdivý otec medzi deťmi. Ani sa nemohol dočkať, aby boly okolo neho.
Takého učiteľa boli by mali na rukách nosiť, všemožnú vďačnosť mu preukazovať. A predsa našli sa holomci, ktorí ho ohovárali a potupovali. Vytýkali mu, že len hlúpstva kadejaké učí; že by mal učiť maďarčinu a kalendár, nie také ničomnosti od výdumy sveta. Jedni posielali svoje deti do kalvínskej školy, druhí do žiadnej, tretí neporiadne, takže mal každodenne mrzutosti. Ani najlepší sa mu nezavďačili ničím, ba ani povinný plat neodvádzali. Sprostač je vždy neuznanlivá, nevďačná a podlá. Ale Kakerlak zato neochaboval. Hľadel len na to, aby vychoval, ako hovoril, hodných synov a dcéry národu.
Zaujatý za jednu spisovnú reč slovanskú učil deti aj písmu cyrilskému. Kúpil im sám a rozdal zadarmo šlabikáre. A to bolo jeho i školy nešťastím. Číhajúci na neho kalvíni učinili z toho veliký krik, obžalovali ho na stolici ako podkúpeného ruského špióna, zradcu vlasti.
Prišlo slávne vyslanstvo na vyšetrovanie, hľadalo u obžalovaného ruské ruble, zhabalo všetky deťom rozdané cyrilské šlabikáre, zakázalo pod prísnou pokutou ďalej cyrilské písmo učiť. Rodičom sa rieklo, že každý taký bude neomylne vojakom, kto cyrilsky učiť sa bude, oni sami že prídu do žalára. Učiteľ ich že je zradca vlasti a blázon, ktorý ich všetkých do nešťastia privedie. Najlepšie že učinia, keď deti svoje budú posielať do kalvínskej školy, kde sa dačomu naučia. Že my sme Uhri, nie Rusi, akými nás chce urobiť Kakerlak.
Pretože toto miestni páni všemožne podporovali, tu hrozbami, tam sľubmi a maličkými dobrodeniami, nastrašený a ošialený ľud sa poddal. Pristali všetci na to, že svoje deti budú posielať do kalvínskej maďarskej školy, a luteránska slovenská úplne zanikla, učiteľ zostal bez učeníkov.
XII. Nešťastné kázne
Po zničení toho, v čom si Kakerlak zaslúžil chválu a mohol byť opravdive užitočným, ostávalo len to, k čomu sa nenarodil, v čom nič znamenitého dokázať nemohol, od čoho i málo záviselo, kázne v modlitebnici aj na smetiskách. Hotovil sa síce k nim od počiatku s tou najväčšou svedomitosťou, ale to všetko bolo márne z mnohých príčin. Zaopatril si diela Heglove, ale nemal ani jedného kresťanského rečníka. Hovoril vždy len svoje kázne, a to boly temné, nesmyselné, nesrozumiteľné filozofické blúzneniny, ktoré sa podobaly snom bláznovým. Ani to sa nenaučil zpamäti nikdy, lež vždy len čítal, odvolávajúc sa pritom na nemeckých kazateľov a profesorov. Chcel tým ukázať, že on je učený muž, akademik. Nie teda div, že jeho nebiblické, zo života nevzaté, schopnosti neprimerané, podivínske, nesmele a mdlo prednesené kázne nikomu sa neľúbili. Kakerlak bol len ako učiteľ ctihodný, ako kazateľ nadmieru nudný, často i smiešny. 
Tu sa zjavila i jeho našalistá povaha, zvlášť pri tých pohrebných kázňach na smetisku, s ktorými sa u evanjelikov vystrájajú parády a ktoré na nič iné sa nehodia, ako na to, aby vystavily úsmeškom kazateľa.
Hneď pri prvej pohrebnej kázni mal zvláštnu nehodu. Kázeň mu ležala na stolíku, keď spieval s chlapcami. Tu kde sa vezme, tam sa vezme sviňa, podlezie stolík a odnáša ho na chrbte. Kakerlak krik: „Moja kázeň! Lapajte ju! Moja kázeň!“ Povstal z toho hlasitý smiech a slová Kakerlakove staly sa príslovím.
Druhý raz sa stalo, že preskočil v kázni dve strany a zbadal to, až keď povedal „amen“. Ľudia započali brať máry, ale Kakerlak ich zastavil: „Hop! Čakajte. Čo najlepšie zabudol som vám povedať.“ A kázal znovu. Gazda, ktorého decku platila kázeň, odpľul a zavolal na syna úškľabne: „Ďuro! Daj tam pre kone sena a pre farára slamy.“
XIII. Strata fary aj rozumu
V nesmiernu ľahkosť upadol Kakerlak ako kazateľ. Stal sa predmetom ustavičných posmechov i svojich i nesvojich. Preto navštevovatelia jeho kázní redli so dňa na deň tak, že naposledok, keď prišla nedeľa, sám bol v modlitebni. Ešte i na pohreb volali jeho farníci kalvínskeho farára a trpieť to musel.
Prišlo na to, že nemal vonkoncom žiadnu prácu, ale ani dôchodky. Nepotrebovali ho na nič a nič mu nedali.
Mnohí prestúpili ku kalvínom a naposledok i tí, čo ešte trvali pri otcovskej reči a augsburgskom vyznaní, popudzovaní kalvínskym farárom a napájajúcimi ich zemiančikmi prišli úhrnom k levitovi a oznámili mu, že služba jeho prestáva, oni že všetci pripojujú sa ku kalvínom.
Tak zostal za dva roky napred učiteľom bez učedníko, potom pastierom bez oviec. A to ho dorazilo. Hneď počal hovoriť do sveta o obrátení židov, o novom Spasiteľovi, zo všetkých pochádzajúcom, o svojej vysokej hodnosti. „Ja som ústa národa,“ chlúbil sa, „ktorými hovorí národ. Čo vy myslíte, to ja vyslovím.“
V priaznivých okolnostiach, medzi dobrými ľuďmi, bol by prišiel časom k sebe, vyliečil sa z heglovského neduhu: ale dostal sa medzi nevďačný ľud a zlostných prenasledovníkov, teda jeho slabý duch dolomil sa vcele.
Bláznovstvo jeho len toľko, že sa nepomstilo na zlostníkoch. Nakládol v modlitebnici ohňa a už sa valil oknami dym, keď sa sbehli ľudia. Tázaný, čo to robí, odvetil: „A heno! Vidíte Krista, že ovcu nesie. Daroval ju mne, aby som si ju opiekol, bo som hladný.“
Daktorí zlobivejší vrešťali: „Zabiť ho! To je pomsta, chcel nás vypáliť.“ Ale krotkejší nedali mu ublížiť. Bolo vidno už z jeho divého pohľadu, že sa blázni.
Poponáhľali sa však všetci vypudiť ho z obce. Zlostných pánikov neobmäkčilo ani jeho krajné nešťastie. Poslali z posmechu Cigánov, aby ho vyprevadili s veselou muzikou, pri ktorej potom pili oldomáš a tancovali ostatné zbytky luteránov, pripojených ku kalvínom.
Úbohý Kakerlak už necítil viac krivdu ani potupu, ale brat pláteník zaplakal horko nad ním, keď sa s ním stretol v Prešove. On bol jediný z troch bratov, ktorý mal zdravý, pevný rozum a oháňal sa tak, že platil za zámožného. Ešte i sestra ich bola blbá od narodenia. Kakerlaka odviezol so sebou na Oravu.
XIV. Stretnutie sa dvoch bláznivých bratov
Tam ho už našiel z Pešti postrkom privedený Pandrlák.
Rovnako nešťastné blížence tieto, ale v zásadách a náklonnostiach protivy, nenávidely sa i teraz, po strate rozumu nesmierne. Ich stretnutie teda bolo asi také, akého som ja bol svedkom pred pár rokmi. Môj sluha mláti na humne, ja stojím pri ňom. Prikvitne akýsi šklban v handrách.
„Počúvam,“ hovorí, „že u vás slúži Čopko.“
„Vidíš ho,“ reku, „pred sebou.“
„To je, pýtam pekne, môj mladší brat.“
„Teda ty môj brat?“ pozrie mu sluha ostro v oči.
„Skutočný on; idem z Maďarov.“
„A boh by teba! Ty galgan, ty holomok, ty loptoš, ty korheľ, ty lotor, čo si mi dedičstvo prepil a potom pošiel na Maďary po žobraní.“
Tak asi sa vítaly aj naše blížence. Lebo nenávisť, akú maly oproti sebe už v školách, potom sa ešte vzmohla povesťou. Jednému dopovedali, aký je brat jeho streštený maďarón, druhému, aký je kriminálny pansláv. Preto stretli sa, ako lev a tiger, so sršiacimi očami.
„Tys’ teda ten šibenice hodný pansláv!“ osopil sa prvý Pandrlák, ako to už u maďarónov obyčaj, sľubovať každému šibenice.
„Tys’ teda ten zradca slovenského národa a ohavný maďarský beťár!“ začervenal sa Kakerlak.
Stískali oba päste, škrípali zubmi, boli by radi pustili jeden druhému hrable do pačesov, vydriapali si oči; ale brat pláteník stál mohutne nad nimi s korbáčom. Zapľuli si teda len oči vospolok a pošli, jeden do jedného, druhý do druhého kúta. Aby trochu privykli na seba a časom sa snáď i smierili, prinútil ich brat plátenník, ktorého sa báli obaja, spávať na jednej posteli.
Oprieť sa proti tomu nemohli, pomohli si však fígľom. Učinili z jednej postele dve. Kde jeden mal nohy, tam druhý hlavu. Tým, pravda, pominulo nebezpečenstvo vzájomného si odkúsania nosov, ale veru krv tiekla neraz, keď naťahovali sem tam perinu a hodne sa pritom pokopali.
Je to veľmi zvodné pokušenie, mať nohu pri nose úhlavného nepriateľa, akými bláznivý bratia boli, vďaka za to takej výchove, pri ktorej Slovákovi nič iného neostáva, ako zblázniť sa. Výber má len v tom, či sa chce zblázniť zo žiaľu nad svojím osiroteným národom, či pre streštené idey o národe maďarskom.
XV. Nehoda s blbou sestrou a fanty bláznivých bratov
Pre doplnenie kríža, aký mal pláteník s bláznivými bratmi, prišla ešte súčasne nehoda s blbou sestrou. Za ženu ju nepýtal nikto, ale na nedovolené obcovanie bola dobrá jednému chlipnému čeľadníkovi, z čoho úbohej zostala večná pamiatka. Predesená horlením pláteníkovým vezme sa a poď v noci na faru. Vojdúc placho so sviecou, zastane pri dverách bez slova.
„Kto si? Čo chceš?“ táže sa farár. Ona nič. Až na tretie opätovanie otázky vetí: „Ani ma neberie, ani nič.“
„Kto ťa má brať?“ Túto otázku musel farár opätovať, pod rozličnými formami, viac ráz, kým vybral z blbej žalobnice, kto je a kto ju má vziať.
Výsledok žaloby bol ten, že úbohý pláteník musel chovať i sestrinho pankharta na prídavok k vydržovaniu dvoch bláznivých bratov.
Títo podržali si aj teraz, po toľkých nehodách, svoje fanty. Pandrlák chodil po beťársky, so svojou „pipkou“ a svojím „koštökom“ v nohaviciach, hromžil na Rusov, zneucťoval Slovákov, blúznil o velikosti a sláve Maďarov. Kakerlak trúchlil, chodil vždy zadumaný, písal verše, snil o budúcej velikosti Slovákov, nadával ich utláčateľom Maďarom, utekal od každého kaputoša a žida ako od zradcu národa, drotárov a sluhov oproti tomu objímal.
Sestrin pankhart roznecoval tiež medzi nimi svár. Pandrlák chcel z chlapca vychovať Maďara, Kakerlak Slováka. Tamten hovoril k nemu maďarsky, tento slovensky. Odstrkovali sa pritom a bili vospolok.
Tomu by nebolo bývalo konca kraja, keby ich neboly tiahly fantastické náklonnosti von z domu.
Pandrlák vysedával každodenne u Cigánov, učil sa od týchto „novomaďarov“ cigánsky, dul im mechy, ba i zaľúbil sa do Cigánsky s bielymi zubmi.
Kakerlak vysedával celé týždne na salaši, v očadenej kolibe, medzi valachmi. On načúval s vytržením ich spevy a rozprávky, v ktorých videl akúsi veštbu budúcnosti: oni divili sa jeho rečiam, z ktorých nechápali nič. Proboval čítať im i svoje básne a valasi pochválili ich so zívaním: „Ó to je viac, ako pekne!“
Tak to šlo až po pamätné udalosti roku 1848. Tieto obrátili ich pozornosť na iné veci, premenili predmet bratského hašterenia, zatiahly ich na nové cesty.
Kakerlak bol výučbou vcele rovný Pandrlákovi. Mnoho rečí, málo vecí, nič zažitého. Boli podobní aj v akejsi chorobnej dráždivosti nervov. Ale vôľa a srdce mali u bratov tak odchodný smer, že boli jeden druhému úplnou protivou, hoci v jednej hodine prišli na svet ako blížence. Pandrlák ctil, obdivoval Maďarov, nenávidel Slovanov a Slovákov zvlášť. Kakerlak objímal vrúcnou láskou celé Slovanstvo a Slovákov zvlášť, nenávidel Maďarov, ktorí im krivdili a ich otročili, pripojil sa menovite k tej mládeži, ktorá pobehla za Štúrom, ctila v ňom akéhosi proroka. Pandrlák sa chvastal streštene dávnymi aj novými víťazstvami Maďarov, Nemcami vždy huckaných a pestovaných, viedol život veselý, beťársky. Kakerlaka opanoval hlboký žiaľ nad hrozným úpadkom Slovákov a iných slovanských plemien. Uvažoval s melancholickou zádumčivosťou, ako jednu časť Slovanov hnetú a žerú Nemci, druhú Taliani, tretiu Maďari, štvrtú Turci.Ale nechápal on to jasným rozumom, triezvou mysľou, lež vrúcnym citom. Bol horlivec s horiacou hlavou. Čokoľvek hovoril alebo písal, všetko bolo akési zmätené, podivínske, temné, zvlášť odkedy sa počal zaoberať Heglovou filozofiou. Jeho obcovanie bolo také podivné, reči také streštené, že ho sami osvedčení Slováci nazvali z posmechu Kakerlakom. Aby mohol byť otcom opusteného národa, študoval bohoslovie, ale pri skúške dospelosti neobstál. Superintendant odoprel mu svedoctvo, že by s prospechom mohol navštíviť nemeckú univerzitu, a dal mu radu vyvoliť si iný stav.
Kakerlak jednako pošiel do Jeny stroviť svoje dedičstvo a študoval tam – hádajte – z bohoslovia celkom nič, lež heglovskú filozofiu, sanskritskú reč a babenie, lebo vraj to sa farárovi na dedine najskôr pridá.
II. Súkromné učiteľstvo
Po návrate z Jeny bol ako najviac čakateľov kazateľského úradu bez miesta, ba i bez istej nádeje. Dlho však nečakal. Dostal čoskoro pozvanie za súkromného učiteľa do Buchtoviec, k Pimasovie Gejzíkovi.Prijal to s veľkou radosťou, mysliac, že sa mu tým zavdá príležitosť poslúžiť výborne národu, vychovať mu aspoň jedného verného syna zo šľachty. O tom zaiste nepochyboval, že zo zverenca svojho vychová horlivého Slováka. Neborák Kakerlak! Netušil, ako skoro zroní trpká skutočnosť jeho sladký ideál.
Čo si namyslel, to chcel hneď i uskutočniť. Náhle prišiel k Pimasovcom, počal hovoriť s pánom a paňou po slovensky. Huj! Nevídaná, neslýchaná vec, nehodné potupenie panského domu! Pán a pani odvetili mu vždy po maďarsky alebo po nemecky, a keď neprestal, tázali sa ho s veľkou nechuťou, či nezná inakšiu reč? I vyprosili si, aby ušetril ich panský dom od sedliačtiny. Oni že s nikým iným po slovensky zhovárať sa nebudú, ako s kočišom a slúžkami.
Kakerlak si pomyslel, že takí skostnatení odrodilci nedajú sa viac napraviť, ale nepochyboval o tom, že mladého pána vybije na svoje kopyto. Veď mladé srdce je ako vosk, schopný každej podoby. Dal mu učiť sa spamäti nadšenú slovenskú ódu, ktorú on sám napísal a nemálo obdivoval.
Kujon Gejzík otvoril pritom oči ako plánky. „Slovenské verše? tázal sa ťahavo tento jedináčik a učiteľov tyran, i poskákal s ódou k rodičom.
Tu náramná starostlivosť, čo to za pansláva dostali do domu? Kakerlaka hneď predvolali.
„I vy ste teda jeden z tých panslávov, čo chcú krajinu zapredať Rusom?“ osopili sa na neho pred chlapcom. „Mienite v našom panskom dvore rozširovať vaše celým svetom odsúdené zásady? Dúfate nášho syna urobiť panslávom? Alebo sa practe okamžite z domu, alebo nech z úst vašich nečuje urodzený mladý pán sedliackeho slova.“
Tým boli všetky nádeje Kakerlakove zronené. Videl, že v Pimasovskom dome bude slúžiť len za biedny chlieb, nie, ako dúfal, národu. Ale čože robiť? Musí sa držať toho, čo má, kým príde dačo lepšie.
Lež i keď sa vzdal slavistických úmyslov, ukrutne príkre bolo jeho postavenie. Od prvej hodiny v dome bol i opovrhnutý i nenávidený. Pán, pani neohriali na ňom oka, dávali mu štichy za štichmi, uvodzovali ho pred chlapcom v ľahkosť. Tento nechcel sa učiť nič a vinný bol vždy učiteľ. Áno, tento rodený beťárik, pri ktorom žiaden učiteľ obstáť nemohol, vysmieval sa Kakerlakovi do očú a vystrájal s ním také pestvá, aké by dobre vychované decko s ostatným paholkom nevystrájalo. Nebolo toho dňa, kde by „inštruktorovi“ nebol dokázal dáku nezdobu.
Skľúčený, i čeliadkou opovrhnutý, Kakerlak znášal všetko so somárskou trpezlivosťou, až sa toho nasbieralo primnoho odrazu. Večer mu mladý pán nakládol ostia do postele pod plachtu, v noci ho podšťal, ráno ho zobudil frčkou, keď mu pustil do čižmy myš, pri umývaní nalial mu vody za golier. Potom, keď Kakerlak čítal a beťárik vyšpehoval, že to slovenská knižka, vrazil mu vysoký, na hlave postavený pinč do očú.
Tu sa prelial pohár utrpenia. Pri ostatnej nezdobe neboli rodičia doma, i čeľaď bola na poli. To dodalo Kakerlakovi smelosti. Napred srdite vyšticoval, vyzauškoval chlapca, potom pochytil palicu a zmlátil ho tak, že sa svíjal po zemi ako had.Keď tak vylial odrazu všetku pomstu, zamkol za dokrvaveným rozpustilcom dvere a sám v nohy, zanechajúc tam nielen polročný svoj plat, lež i šaty. Odniesol si z Buchtoviec len hrôzu oproti šľachte.
Jeho šťastím pri úteku bolo, že šiel bezcestnými horami. Lebo Pimas poslal za ním pohon na všetky strany. Keby ho boli dostihli, bol by iste dostal päťdesiat palíc v kaštieli. A to by mu bolo tak prischlo ako farárovi Šuškovi a mnohým iným, spupnou šľachtou zversky zdeptaným. Bol by chodil so žalobami do Pešti, do Viedne, k palatínovi, ku kráľovi a pán Pimas bol by sa smial a vychluboval svojím tatárskym činom. Kakerlak vedel dobre, že žijeme v Uhrách.
III. Nebezpečenstvo od psov
Neutekal však na Oravu, bo sa stydel brata pláteníka, lež sal sa cestovať po krajine ako kočujúci kazateľ obrátiac sa napred na Dolnú zem, k Báčke a za Dunaj. Šiel z fary na faru a kázal všade, kde to farár prijal, jednu z troch svojich pôvodných kázní. Farári mu potom obyčajne vtisli dačo do ruky, čo mu umožnilo cestovanie.Prihodilo sa mu pritom všeličo. Daktoré pamätnejšie príhody rozpovieme.
Na ceste do Subotice, ktorú konal sám jediný a peši, nazdíbal mnoho takrečených salašov, t. j. viac menej domkov na pustatine, a všade musel bojovať s veličiznými divými psiskami.
Na jednom takomto väčšom salaši vyskočilo na neho razom jedno dvanásť strašných hafanov. Predesený Kakerlak skočil skoro k studni, oprel sa o stĺp, na ktorom bola pripevnená váha na čerpanie vody, a tam mával palicou na všetky strany, odrážajúc dojedajúcich psov. Kričal pritom z celého hrdla, aby mu ľudia prišli na pomoc, bo ho už rozdráždení psi prevládavali.
Ale Maďari boli tomu radi. Ktorý vyzeral oknom, ktorý zo dvora a smial sa škodoradostne. Ani tí, čo išli cestou, neokríkli psov.
Keď to Kakerlak videl, lapil sa rozumu. Počal nadávať, ako vedel najcifrovanejšie, huncútovať obyvateľov a hroziť: „Nuž či vy viete, kto som ja, vy oplani, vy zbojníci? Náhle prídem do Subotky, hneď pošlem hajdúchov a dám vás všetkých polapať. Naučím ja vás. Teba, čo sa tam smeješ, na tento stĺp dám povesiť.“
To zaúčinkovalo. Maďari sa sbehli s kyjmi, rozohnali psov a prosili pekne za odpustenie. Mysleli, že to kto vie čo za veľkomožného pána, čo tak mocne nadáva a smelo hrozí.
IV. Nebezpečenstvo od zbojníkov
Keď kráčal v horúcom letnom čase, celkom uzváraný, k Báji, majúc preveliký smäd, vstúpil na pustatine do čárdy (krčmy), občerstviť sa žajdlíkom kvasnej, nečistej juchy, ktorú tam prezívajú vínom.Za stolom sedel husár. Tento, keď počul reč Kakerlakovu, ozval sa po slovensky: „Odkiaľ vy, pane?“ – „Z Oravy.“ – „No a ja z Liptova, sme teda krajania.“
Priateľstvo bolo hotové. Stisli si ruky, častovali sa vospolok vínom, rozprávali. Husár sa osvedčil, že i on ide do Báje a že pôjde takým krokom, aby Kakerlak s ním ísť mohol, čo uznával za dobré pre bezpečnosť. Lebo vraj okolie to znepokojuje jeden povestný zbojník.
Kakerlak sa zaradoval spoločnosti, ale potom vzniklo v ňom pochabé podozrenie. Bál sa husára, nie zbojníkov. Bral sa teda preč samotný a nedal sa nahovoriť, aby počkal, až husár svojho koňa nakŕmi. Neuvážiac, že ho husár jednako dohoní, ponáhľal sa, ako len sily stačily, ohliadajúc sa úzkostlive.
Ako tak uháňal pustým piesočnatým poľom, zdvihne sa neočakávane z piesku, do ktorého bol zahrabaný, fúzatý Maďar s ručnicou a zareve pánovito: „Stoj! Dávaj peniaze!“
„Nemám žiadne,“ riekol predesený Kakerlak a zbojník ovalil ho valaškou tak, že okamžite spadol a krv ho zaliala nosom i ústami. Zbojník ho prikľakol, vytrhol mu hodinky, potom rozopäl lajblík, šťúral po vreckách, omakúval i nohavice a čižmy.
Toto videl zďaleka už idúci husár a popchol koňa ostrohami.
Zbojník, počujúc dupot, zanechal pocestného, vzal svoju ručnicu a pustil sa vbok tak voľným krokom, ako čo by nič.
Husár za ním. Kričí maďarsky, kričí srbsky: „Stoj!“ Ale zbojník ani sa neohliadne.
„Čo tu robiť?“ myslí si husár. „Streliť s koňa je veľmi neisté: On ma ľahko spečie so zeme.“ Dá teda koňovi ostrohy, pustí sa cvalom a preskočí zbojníka. Pritom ho zachytil kôň bruchom a zvalil sa na zem. Vtedy husár soskočí rýchlo, prikľakne zbojníka a poviaže remeňom, vytiahnutým z nohavíc.
Potom vzkriesil Kakerlaka a oboch odviedol do Báje.
Tu na husára zle. Bol na ordonanci a premeškal hodinu. Za to ho odsúdili na päťdesiat palíc. Ale keď sa vysvetlilo, že priviedol nebezpečného zbojníka, za ktorým vrchnosť už dávno čihala, bol odmenený päťdesiat zlatými.
V. Nebezpečenstvo na vode
Zachránený Kakerlak obrátil svoje túlavé kroky za Dunaj, ale pri preplávaní len toľko, že nepoložil život.Prevážal sa na člne s jedným krajčírskym tovarišom. Tento ale bol opilý. Stojac na člne, hovoril sám so sebou. Predstavoval si, že v Pečuhu postaví do lutrie a keď vyhrá, stane sa majstrom. Spomínal i akúsi Zuzku, bezpochyby milenku. Nádej na výhru mal istú, lebo že čísla sa mu prisnily. Bolo smiešne vidieť ho, ako sa kníše a vypočituje si na prstoch, ktoré čísla postaví na terno seco a akú sumu vyhrá. „To bude tak,“ dodal potom a potočil sa.
Pretože stúpil na bok nevelikého došteného člnu, prekotil sa tento a pľask! všetci do vody. Na šťastie neboli ešte ďaleko od brehu a voda im siahala len po brady. Vybŕdli všetci, prievozník vytiahol za povraz i čln.
Tento nadával, zlorečil a nechcel už viac prevážať pocestných. Len za dvojnásobnú cenu dal sa ešte upýtať.
Aby sa znovu neprihodilo nešťastie, poviazal opilého tovariša a tak uložil doprostred člnu. Kakerlak obkročil ho kolenami, aby sa nemohol hnúť.
Pri takej opatrnosti podarilo sa preplávanie. Opilý tovariš ponáhľal sa hľadať šťastie do Pečuhu. Kakerlak upravil kroky k Stolnému Belehradu, aby videl toto starodávne sídlo kráľov uhorských, potom stopoval evanjelické fary, kde jedine mohol úfať v podporu.
Bol tu však v živle cudzom. Nachádzajú sa síce v tomto dávnom kniežatstve blatenskom, v tej zadunajskej Morave, ešte dosť početne Slováci, kedysi páni v tejto zemi: ale po národnom duchu, ktorý ešte v bývalom kniežatsve povážskom tu i tam preskakuje a udusiť sa nedá, tam už ani iskierky. Zadunajskí Slováci sú už masa vcele mŕtva. Nenájdeš tam slovenského národovca, ktorý by udržal, kriesil, vzdelával reč slovenskú, podával ruku bratom s tejto strany Dunaja. Preto sa tam zle cítil Kekerlak. Farári samí Nemci, Maďari alebo maďaróni, s ktorými ani prehovoriť o veciach národných.
VI. Básnická farárka
Všade ho prijali chladne, len jeden staručký farár, v čisto maďarskej cirkvi, uvítal ho s neobyčajnou srdečnosťou ako dákeho dávneho priateľa.A to malo svoje príčiny. Farárka, druhá to farárova manželka, osoba stredného veku, mala dospelú dcéru od prvého muža. Pretože ju nikto nepýtal, chcela ju na krk zavesiť Kakerlakovi s tým, aby do smrti farárovej bol jeho pomocníkom a potom nástupcom v úrade. A s tým bol usrozumený aj starý.
Obskakovali teda všetci okolo Kakerlaka, predchádzali ho výslužnosťou, hotovili dobrú večeru.
Pri tejto, až do polnoci pretiahnutej večeri, bola pani farárka veľmi veselá, hovorila, ale i popíjala mnoho.
Farár klmol hosťa: „Nepozorujete, že moja pani je básnierka, »költöné«?“ – Pretože maďarské „költeni“ znamená i troviť i básniť, uškrnul sa Kakerlak a prisvedčil. „Práve som chcel povedať, že pani farárka je rodená »költöné«.“
Podnapilý farár rozprával potom o jej schopnostiach a o tom, ako mu pomáha v úrade.
„Ja,“ hovoril, „musím na pohreboch nielen kázať, lež verše odriekať, čo inde činievajú rechtori. Keď teda príde pohreb, len poviem svojej dobrej starkej, žena, verše! a hneď mi nastrúha takých, že ľudia plačú ako deti. Pravda,“ dodal, „že musí napred svoju obraznosť vzbudiť holbičkou vínca.“
„Prirodzene,“ zasmiala sa farárka. „Piť a básniť nenadarmo sa vyjadruje v našej reči jedným slovom.“
„Iďte, iďte, matka,“ ozvala sa zapýrená dcéra. „Nemáte sa čím chlúbiť.“
Ráno sa presvedčil Kakerlak, že pani farárka nielen pred básnením máva smäd, lež vždycky. Bo keď farár odišiel do kostola na modlitby, pani farárka prišla do hosťovskej chyže a žalovala sa, že trpí na tkalúcnicu (Bandwurm). „Keď, vraj, táto ohyda počne vo mne robiť nezdoby, vtedy musím takto ryčať,“ a hodne zaryčala. „Jediný liek oproti tomu je,“ dodala, „vliať do seba holbu, dve, vína. Nemali by ste požičať mi, až muž príde z kostola?“
Kakerlak jej dal, čo mohol, ale takú ošklivosť pojal proti pijanici, že pri všetkom zdržovaní, hoci mu i farár vyjavil svoj úmysel a dievča nebolo najhoršie, ponáhľal sa preč, obrátiac sa nazpät k Tatrám.
VII. Nešťastné hosťovské kázne
Tu už častejšie vystupoval na farách so svojimi hosťovskými kázňami, lenže málo získal pritom slávy. Lebo to boly jeho pôvodné kázne, vypracované s mysticizmom, ale nie náboženským, lež svetským, heglovským: jeden nudný uzol paradoxov a protivných nesmyslov. Ani tie nenaučil sa zpamäti, čo by i ťažko bolo bývalo, lež čítal ich z papiera, bez dôrazu a života.Toto mu zapríčinilo na jednej fare mrzutý výjav. Zabudol kázeň doma a zbadal to až na kazateľnici. Čo teda robiť? Musel sostúpiť a ísť si po kázeň. Smiech ešte rozmnožil tým, že idúcky odpytoval ľudí a žiadal o poshovenie, až sa navráti.
To ho zmiatlo tak, že ráno na druhý deň obliekol si kabát farárov namiesto svojho a tak vyšiel von, oprel sa o štachety predo dvermi a dumal. Farárka, ktorá ho zazrela odzadku, riekla: „Ty si už vstal, starý, a ten lajdák ešte drichme. Nezdržujže mi ho ďalej. Nech ide v čerty.“ Kakerlak neodvetil, ani sa neobrátil, len sa zapálil a keď farárka odišla, ponáhľal sa preč, bez rozlúčky, vo farárovom kabáte.
Pri tom všetkom Kakerlak ani putovať ani kázať neprestal. Obišiel celý kruh Tatier, od Vratislavi až po Lomnicu, a potom sa zatúlal i na Tisu, do Níreďházy.
Tu tiež mal kázať, ale strelilo mu do srdca, keď uzrel veliké množstvo ľudu. Predesený vyšiel bez klobúka do záhrady, preučiť sa vraj kázeň. Ale medzitým zmizol. Už sa vyzváňalo a kazateľ nechodí. Hľadajú ho všade, ako ihlu, ale nikde nič. „Čo to?“ škrabal sa farár netrpezlive za uchom, až tajomstvo vysvetlil jeden pán, ktorý prišiel na vozíku od Tokaja. Tento rozprával, že stretol akéhosi mladého človeka bez klobúka, uháňajúceho tak, ako čo by za ním šla pohona. „Musel dačo pokradnúť,“ myslel. Na otázku kto je, kam ide, nič neodvetil, ba ešte spešnejšie utekal.
VIII. Dosiahnutie fary
Svoje cesty, ako kočujúci kazateľ, konal Kakerlak v tej nádeji, že ho dakde povolajú za kazateľa. Podobné cesty bývajú obyčajne márne. Neznámeho tuláka štíti sa každý, predpokladajúc o ňom všetko zlé. Ale putovanie Kakerlakovo nezostalo bez výsledku.Nielen za Dunajom mohol dostať s Marou i faru, keby sa nebol hrozil opilej matky a maďarčiny, i na Horniakoch otvoril sa mu prístav.
Bol vtedy v Nemcovciach, na Hornáde, jeden biedny, asi zo šesťdesiat duší pozostávajúci luteránsky sbor. Zadávna bola luteránska a čisto slovenská celá obec. Ale potom zavolali zemiančíci kalvínskeho levitu a pracovali s ním tak horlive a zručne na obrátení luteránov na „vieru maďarskú“,
že čoskoro pomer v opak sa prevrhol. Kalvíni sa zmohli, luteráni stopili na pár duší. Kalvínsky levita premenil sa na farára. Luteránsky farár klesol na levitu.Takého levitu hľadali po smrti starého korheľa luteránski sedliaci, zanechaní sebe, keď sa namanul Kakerlak.
Sjednotenie stalo sa ľahko. Sedliaci boli radi, že našli dakoho na chatrnú ich plácu. Kakerlak bol rád, že dochytí aký taký úradík. Superintendant tiež nerozmýšľal mnoho, pri krajnej biednosti úradu. Vysvätil Kakerlaka, aby pri učiteľstve mohol spolu odbavovať povinnosti náboženské v drevenej, vetchej modlitebnici, kde obraz na oltári maľoval samouk bača. Obraz predstavoval dobrého pastiera, nesúceho na väzoch ovcu: a tento dobrý pastier bol ozaj vcele podobný našim valachom. Mal úzke nohavice, opasok, krpce, valašský klobúčik. Čitateľ mi môže veriť, že to nebol obraz Rafaelov. Dobrý pastier mal driek veľmi krátky, nohy nepomerne dlhé ako bocian. Ale sedliacky vkus nachodil to pekným, Kakerlak obstojným.
IX. Návšteva u kalvínskeho farára
Náhle sa usadil v otrhanom levitskom príbytku, kde spolu bola i škola, šiel hneď, ako zdvorilosť vyžadovala, na poklonu budúcemu kolegovi, kalvínskemu farárovi.Ale tento Maďar bol už pred príchodom nového levitu jeho velikým nepriateľom. Dúfal, že biedni luteráni nenájdu nikoho po smrti starého smradľavého korheľa a že potom vcele pripojí luteránsku cirkev ku kalvínskej. Preto i striehol, ako kaňa na dážď, kedy starý poslednú sklenku pálenky vyprázdni. Príchod nového levitu bol mu teda velice nemilý a Kakerlakov zvlášť. Lebo dostal zprávu, že to zatratený pansláv a zanevrel na neho predtým, ako ho videl.
Keď teda vkročil do farského kalvínskeho dvora a farár ho uzrel oknom, skryl sa pod reverendu, visiacu z klina na stene, a manželke naložil, aby riekla nemilému hosťovi, že ho niet doma.
Farárka učinila tak na podivenie Kakerlakovo. Bo tomuto povedala na dvore čeľaď, že pán farár je v chyži.
Ohliadol sa teda a hľa! Pod reverendou nohy farárove. Pokrútiac nad tým hlavou, riekol: „Pozdravujte neprítomného pána farára, ale povedzte mu, aby druhý raz, keď odíde z domu, vzal i nohy so sebou.“ Nebol potom nikdy viac na fare a farár tiež nešiel k nemu.
Mal v úmysle navštíviť i dvory kalvínskych zemiančikov, ale keď ho farár tak pri príhode prijal, upustil od toho. S nenávidenými aj tak pánmi sa nestýkal, lež privinul sa s celým srdcom k svojim milým farníkom, sedliakom a chalupníkom.
Z lásky k týmto mučeníkom, ako ich nazýval, nevymáhal prísne ani to máličko, čo mu náležalo. Radšej trpel najväčšiu núdzu, žil bez náradia, hladoval, chodil otrhaný, než aby bol použil prísnosť.
X. Ohŕdzanie pri ženitbe
Ženičky ho nahovárali, aby sa oženil, a radili mu istú Prešovčanku, ktorá učila v jednom dvore dievčatá.Kakerlak by nebol býval odporoval, ale nevedel, ako do toho. Lebo bol veľmi ohŕdzavý a stydlivý.
Guvernantka, ktorej tiež o tom hovorili a ktorá by si to za šťastie pokladala, šla mu sama v ústrety, chcela mu usnadniť krušnú prácu. Vediac, že levita do dvora nepríde, navykla si chodiť samotná na prechádzku do poľa, vždycky popri fare, čiže, radšej, škole. Strieľavala pritom ukradomky očima na drevený domček a usmievala sa ľúbezne.
Kakerlak znal už jej hodinu, stál vždy v okne, keď mala ísť pomimo, hľadel na ňu so zaľúbením. Keď zašla, vyšiel do záhradky a odtiaľ hľadel za ňou, kým ju vidieť mohol. Ale nikdy ju tam nečakal, aby sa oslovili. Ba keď sa ohliadla, odvrátil sa a zutekal ako pri zločine pristihnutý.
Ale naposledok odvážil sa predsa za ňou do poľa s tým pevným predsavzatím, že ju osloví. „Prečo by nie? Veď ma nezje,“ myslel si.
A tu mu zas guvernantka, ktorá už zbadala jeho ohŕdzanie, sama prišla na pomoc. Vidiac, že sa lúdi za ňou, upustila náročky biely ručníček a šla ďalej.
Kakerlak ručník nielen zdvihol, ale i pobozkal a šiel za vílou s tým, že jej ho oddá. „To bude,“ myslel si, „výborná príležitosť pustiť sa s ňou do reči.“
Lež keď guvernantka sa ohliadla, do Kakerlaka ako by strelil. Pohodil ručník a uberal sa nabok s velikým trepotom srdca.
Činil si potom sám výčitky mamľastva a chcel to napraviť. Šiel zase po čase za vábnou vílou na pole s tým pevným úmyslom, že ju už teraz neomylne osloví, hoci s velikým trepotom.Bol by si prial, keby zase upustila ručníček, aby mal príležitosť osloviť ju. Ale víla to teraz neučinila. Kakerlak šiel jednako za ňou a bol teraz tak smelý, že ju dohonil.
Lež tu ho zas opustilo v rozhodnej chvíli srdce. Miesto prívetivého oslovenia a pozrenia do očú, riekol len s velikým zmätkom a od ľaku zachrípnutým hlasom „Dobrý večer“ a predbehnúc guvernantku, bežal spešne ďalej. Guvernantka hodila za ním mrzute rukou „To je akýsi nekonečný mamľas“.
Po takých nezdaroch neopovážil sa viac za ňou na pole. A miloval ju potom už len zase cez okno a cez plot. I to zapudili veliké pohromy, ktoré čoskoro prišli. Šlo mu nie a ženenie, lež o úrad.
XI. Vyšetrovanie pre panslavizmus a zaniknutie školy
Svoje povinnosti, menovite učiteľské, plnil Kakerlak s tou najväčšou horlivosťou, bezpríkladným sebazaprením. Vyučoval každý deň deti po šesť až osem hodín, v zime pri svojich sviecach. I učinili, ktoré chodili, znamenité pokroky. Bola radosť, ako obratne slovensky čítaly a písaly, ako vedely počtovať z hlavy i na písme, biblické rozprávky rozprávať, katechizmus. Okrem toho učil ich i najpotrebnejšie veci z fyziky, potom históriu a zemepis. Cvičil ich v písaní listov, poisteniek, úpisov. Aby rozumne smýšľali o všetkom, podvracal v ľude bežné povery. Viedol ich k striezlivosti, čistote, poriadku. Bol ako opravdivý otec medzi deťmi. Ani sa nemohol dočkať, aby boly okolo neho.Takého učiteľa boli by mali na rukách nosiť, všemožnú vďačnosť mu preukazovať. A predsa našli sa holomci, ktorí ho ohovárali a potupovali. Vytýkali mu, že len hlúpstva kadejaké učí; že by mal učiť maďarčinu a kalendár, nie také ničomnosti od výdumy sveta. Jedni posielali svoje deti do kalvínskej školy, druhí do žiadnej, tretí neporiadne, takže mal každodenne mrzutosti. Ani najlepší sa mu nezavďačili ničím, ba ani povinný plat neodvádzali. Sprostač je vždy neuznanlivá, nevďačná a podlá. Ale Kakerlak zato neochaboval. Hľadel len na to, aby vychoval, ako hovoril, hodných synov a dcéry národu.
Zaujatý za jednu spisovnú reč slovanskú učil deti aj písmu cyrilskému. Kúpil im sám a rozdal zadarmo šlabikáre. A to bolo jeho i školy nešťastím. Číhajúci na neho kalvíni učinili z toho veliký krik, obžalovali ho na stolici ako podkúpeného ruského špióna, zradcu vlasti.
Prišlo slávne vyslanstvo na vyšetrovanie, hľadalo u obžalovaného ruské ruble, zhabalo všetky deťom rozdané cyrilské šlabikáre, zakázalo pod prísnou pokutou ďalej cyrilské písmo učiť. Rodičom sa rieklo, že každý taký bude neomylne vojakom, kto cyrilsky učiť sa bude, oni sami že prídu do žalára. Učiteľ ich že je zradca vlasti a blázon, ktorý ich všetkých do nešťastia privedie. Najlepšie že učinia, keď deti svoje budú posielať do kalvínskej školy, kde sa dačomu naučia. Že my sme Uhri, nie Rusi, akými nás chce urobiť Kakerlak.
Pretože toto miestni páni všemožne podporovali, tu hrozbami, tam sľubmi a maličkými dobrodeniami, nastrašený a ošialený ľud sa poddal. Pristali všetci na to, že svoje deti budú posielať do kalvínskej maďarskej školy, a luteránska slovenská úplne zanikla, učiteľ zostal bez učeníkov.
XII. Nešťastné kázne
Po zničení toho, v čom si Kakerlak zaslúžil chválu a mohol byť opravdive užitočným, ostávalo len to, k čomu sa nenarodil, v čom nič znamenitého dokázať nemohol, od čoho i málo záviselo, kázne v modlitebnici aj na smetiskách. Hotovil sa síce k nim od počiatku s tou najväčšou svedomitosťou, ale to všetko bolo márne z mnohých príčin. Zaopatril si diela Heglove, ale nemal ani jedného kresťanského rečníka. Hovoril vždy len svoje kázne, a to boly temné, nesmyselné, nesrozumiteľné filozofické blúzneniny, ktoré sa podobaly snom bláznovým. Ani to sa nenaučil zpamäti nikdy, lež vždy len čítal, odvolávajúc sa pritom na nemeckých kazateľov a profesorov. Chcel tým ukázať, že on je učený muž, akademik. Nie teda div, že jeho nebiblické, zo života nevzaté, schopnosti neprimerané, podivínske, nesmele a mdlo prednesené kázne nikomu sa neľúbili. Kakerlak bol len ako učiteľ ctihodný, ako kazateľ nadmieru nudný, často i smiešny. 
Tu sa zjavila i jeho našalistá povaha, zvlášť pri tých pohrebných kázňach na smetisku, s ktorými sa u evanjelikov vystrájajú parády a ktoré na nič iné sa nehodia, ako na to, aby vystavily úsmeškom kazateľa.Hneď pri prvej pohrebnej kázni mal zvláštnu nehodu. Kázeň mu ležala na stolíku, keď spieval s chlapcami. Tu kde sa vezme, tam sa vezme sviňa, podlezie stolík a odnáša ho na chrbte. Kakerlak krik: „Moja kázeň! Lapajte ju! Moja kázeň!“ Povstal z toho hlasitý smiech a slová Kakerlakove staly sa príslovím.
Druhý raz sa stalo, že preskočil v kázni dve strany a zbadal to, až keď povedal „amen“. Ľudia započali brať máry, ale Kakerlak ich zastavil: „Hop! Čakajte. Čo najlepšie zabudol som vám povedať.“ A kázal znovu. Gazda, ktorého decku platila kázeň, odpľul a zavolal na syna úškľabne: „Ďuro! Daj tam pre kone sena a pre farára slamy.“
XIII. Strata fary aj rozumu
V nesmiernu ľahkosť upadol Kakerlak ako kazateľ. Stal sa predmetom ustavičných posmechov i svojich i nesvojich. Preto navštevovatelia jeho kázní redli so dňa na deň tak, že naposledok, keď prišla nedeľa, sám bol v modlitebni. Ešte i na pohreb volali jeho farníci kalvínskeho farára a trpieť to musel.
Prišlo na to, že nemal vonkoncom žiadnu prácu, ale ani dôchodky. Nepotrebovali ho na nič a nič mu nedali.
Mnohí prestúpili ku kalvínom a naposledok i tí, čo ešte trvali pri otcovskej reči a augsburgskom vyznaní, popudzovaní kalvínskym farárom a napájajúcimi ich zemiančikmi prišli úhrnom k levitovi a oznámili mu, že služba jeho prestáva, oni že všetci pripojujú sa ku kalvínom.
Tak zostal za dva roky napred učiteľom bez učedníko, potom pastierom bez oviec. A to ho dorazilo. Hneď počal hovoriť do sveta o obrátení židov, o novom Spasiteľovi, zo všetkých pochádzajúcom, o svojej vysokej hodnosti. „Ja som ústa národa,“ chlúbil sa, „ktorými hovorí národ. Čo vy myslíte, to ja vyslovím.“
V priaznivých okolnostiach, medzi dobrými ľuďmi, bol by prišiel časom k sebe, vyliečil sa z heglovského neduhu: ale dostal sa medzi nevďačný ľud a zlostných prenasledovníkov, teda jeho slabý duch dolomil sa vcele.
Bláznovstvo jeho len toľko, že sa nepomstilo na zlostníkoch. Nakládol v modlitebnici ohňa a už sa valil oknami dym, keď sa sbehli ľudia. Tázaný, čo to robí, odvetil: „A heno! Vidíte Krista, že ovcu nesie. Daroval ju mne, aby som si ju opiekol, bo som hladný.“Daktorí zlobivejší vrešťali: „Zabiť ho! To je pomsta, chcel nás vypáliť.“ Ale krotkejší nedali mu ublížiť. Bolo vidno už z jeho divého pohľadu, že sa blázni.
Poponáhľali sa však všetci vypudiť ho z obce. Zlostných pánikov neobmäkčilo ani jeho krajné nešťastie. Poslali z posmechu Cigánov, aby ho vyprevadili s veselou muzikou, pri ktorej potom pili oldomáš a tancovali ostatné zbytky luteránov, pripojených ku kalvínom.
Úbohý Kakerlak už necítil viac krivdu ani potupu, ale brat pláteník zaplakal horko nad ním, keď sa s ním stretol v Prešove. On bol jediný z troch bratov, ktorý mal zdravý, pevný rozum a oháňal sa tak, že platil za zámožného. Ešte i sestra ich bola blbá od narodenia. Kakerlaka odviezol so sebou na Oravu.
XIV. Stretnutie sa dvoch bláznivých bratov
Tam ho už našiel z Pešti postrkom privedený Pandrlák.
Rovnako nešťastné blížence tieto, ale v zásadách a náklonnostiach protivy, nenávidely sa i teraz, po strate rozumu nesmierne. Ich stretnutie teda bolo asi také, akého som ja bol svedkom pred pár rokmi. Môj sluha mláti na humne, ja stojím pri ňom. Prikvitne akýsi šklban v handrách.
„Počúvam,“ hovorí, „že u vás slúži Čopko.“
„Vidíš ho,“ reku, „pred sebou.“
„To je, pýtam pekne, môj mladší brat.“
„Teda ty môj brat?“ pozrie mu sluha ostro v oči.
„Skutočný on; idem z Maďarov.“
„A boh by teba! Ty galgan, ty holomok, ty loptoš, ty korheľ, ty lotor, čo si mi dedičstvo prepil a potom pošiel na Maďary po žobraní.“
Tak asi sa vítaly aj naše blížence. Lebo nenávisť, akú maly oproti sebe už v školách, potom sa ešte vzmohla povesťou. Jednému dopovedali, aký je brat jeho streštený maďarón, druhému, aký je kriminálny pansláv. Preto stretli sa, ako lev a tiger, so sršiacimi očami.
„Tys’ teda ten šibenice hodný pansláv!“ osopil sa prvý Pandrlák, ako to už u maďarónov obyčaj, sľubovať každému šibenice.
„Tys’ teda ten zradca slovenského národa a ohavný maďarský beťár!“ začervenal sa Kakerlak.
Stískali oba päste, škrípali zubmi, boli by radi pustili jeden druhému hrable do pačesov, vydriapali si oči; ale brat pláteník stál mohutne nad nimi s korbáčom. Zapľuli si teda len oči vospolok a pošli, jeden do jedného, druhý do druhého kúta. Aby trochu privykli na seba a časom sa snáď i smierili, prinútil ich brat plátenník, ktorého sa báli obaja, spávať na jednej posteli.Oprieť sa proti tomu nemohli, pomohli si však fígľom. Učinili z jednej postele dve. Kde jeden mal nohy, tam druhý hlavu. Tým, pravda, pominulo nebezpečenstvo vzájomného si odkúsania nosov, ale veru krv tiekla neraz, keď naťahovali sem tam perinu a hodne sa pritom pokopali.
Je to veľmi zvodné pokušenie, mať nohu pri nose úhlavného nepriateľa, akými bláznivý bratia boli, vďaka za to takej výchove, pri ktorej Slovákovi nič iného neostáva, ako zblázniť sa. Výber má len v tom, či sa chce zblázniť zo žiaľu nad svojím osiroteným národom, či pre streštené idey o národe maďarskom.
XV. Nehoda s blbou sestrou a fanty bláznivých bratov
Pre doplnenie kríža, aký mal pláteník s bláznivými bratmi, prišla ešte súčasne nehoda s blbou sestrou. Za ženu ju nepýtal nikto, ale na nedovolené obcovanie bola dobrá jednému chlipnému čeľadníkovi, z čoho úbohej zostala večná pamiatka. Predesená horlením pláteníkovým vezme sa a poď v noci na faru. Vojdúc placho so sviecou, zastane pri dverách bez slova.„Kto si? Čo chceš?“ táže sa farár. Ona nič. Až na tretie opätovanie otázky vetí: „Ani ma neberie, ani nič.“
„Kto ťa má brať?“ Túto otázku musel farár opätovať, pod rozličnými formami, viac ráz, kým vybral z blbej žalobnice, kto je a kto ju má vziať.
Výsledok žaloby bol ten, že úbohý pláteník musel chovať i sestrinho pankharta na prídavok k vydržovaniu dvoch bláznivých bratov.
Títo podržali si aj teraz, po toľkých nehodách, svoje fanty. Pandrlák chodil po beťársky, so svojou „pipkou“ a svojím „koštökom“ v nohaviciach, hromžil na Rusov, zneucťoval Slovákov, blúznil o velikosti a sláve Maďarov. Kakerlak trúchlil, chodil vždy zadumaný, písal verše, snil o budúcej velikosti Slovákov, nadával ich utláčateľom Maďarom, utekal od každého kaputoša a žida ako od zradcu národa, drotárov a sluhov oproti tomu objímal.
Sestrin pankhart roznecoval tiež medzi nimi svár. Pandrlák chcel z chlapca vychovať Maďara, Kakerlak Slováka. Tamten hovoril k nemu maďarsky, tento slovensky. Odstrkovali sa pritom a bili vospolok.
Tomu by nebolo bývalo konca kraja, keby ich neboly tiahly fantastické náklonnosti von z domu.
Pandrlák vysedával každodenne u Cigánov, učil sa od týchto „novomaďarov“ cigánsky, dul im mechy, ba i zaľúbil sa do Cigánsky s bielymi zubmi.
Kakerlak vysedával celé týždne na salaši, v očadenej kolibe, medzi valachmi. On načúval s vytržením ich spevy a rozprávky, v ktorých videl akúsi veštbu budúcnosti: oni divili sa jeho rečiam, z ktorých nechápali nič. Proboval čítať im i svoje básne a valasi pochválili ich so zívaním: „Ó to je viac, ako pekne!“
Tak to šlo až po pamätné udalosti roku 1848. Tieto obrátili ich pozornosť na iné veci, premenili predmet bratského hašterenia, zatiahly ich na nové cesty.
Tretia časť
Boje Šofránkovcov
Boje Šofránkovcov
I. Radovánky pri nových vymoženostiach
Bratia Šofránkovci vítali veľadôležité, ale prenáhlené zákony z roku 1848 s citmi celkom rozdielnymi. Pretože v nich s občianskou slobodou podáva sa Slovákom národné otroctvo a stavia do výhľadu národná smrť, Maďarom poisťuje sa na večné časy opanovanie celej verejnosti, výchovy, súdov, správy, snemu: Kakerlak sa horšil, Pandrlák jasal.
Slávna župa držala s posledným. Držitelia moci nemali žiadnej námietky proti oslabeniu župnej sústavy, hoc oni sami prišli pritom o všetku moc. Nehoršili sa na tom, že Bihar bude potom obosielať snem dvanástimi, Orava len dvoma vyslancami, kým doteraz obe župy jednako boly zastúpené. Nevideli v tom žiadne nebezpečenstvo, že úpravy pre snemových vyslancov sa zrušily, títo že podľa svojich osobných náhľadov, možno, že i podľa osobných výhľadov a prospechov, budú určovať osudy krajiny, povoľovať dane a vojsko, uvádzať novoty, v ničom nezodpovední svojim voličom. Slovom, župa nemala žiadnu námietku proti tak vážnym zmenám, prijala svoje degradovanie s radosťou. Preto uložila všeobecné osvetlenie domov.
Viďme, ako si počínali pritom blázniví bratia. Chyža, kde bývali, mala dve okná. Jedno z nich opanoval Pandrlák, druhé Kakerlak. Pandrlák svoje osvecoval tak horlive, že by bol i dom podpálil, keby nebol zavčasu nadišiel pláteník. Kakerlak vybil na svojom jednu tablu, a dieru, ktorá tam vznikla, zapchal tou časťou tela, ktorá vždy za ostatné pokutovaná býva. Dostal, pravda, pritom od kohosi z ulice palicou, ale ináč to nemalo následky. Lebo všade maliarom, básnikom a bláznom všetko je dovolené; a Kakerlak mal už dva z týchto titulov. I čo na tom? Výhovorka je pri ruke. Chcel zapchať dieru, aby vietor do chyže nefúkal.
Na druhý deň spálily sa slávnostne klada a dereš. A to bola jediná príležitosť, pri ktorej blázniví bratia boli svorní.
Kakerlak napísal slávnostnú ódu na spálenie dereša. Odsúdil ho do ohňa preto, že na ňom líhavali len narodené a nie urodzené bruchá.
Pandrlák, rozpomenúc sa na svoje muky v klade, dal jej napred dvanásť kyjov, potom ju strčil do ohňa. Na dereši, pred jeho spálením, dal vyťať sám sebe dvanásť palíc na večnú pamiatku, aby sa mohol pochlúbiť, že on bol ostatný bitý na dereši. Trinástu ranu dal mu brat Kakerlak tak záživnú, že hneď vyskočil a na poďakovanie chcel hodiť do ohňa pansláva.
II. Reč Kakerlakova, ktorou chcel roznietiť Oravu k národným bojom
Radovánky však, muziky, živstvovanie Maďarov ustúpily čoskoro i na Orave prísnym starostiam. Srbi, Chorváti, Rumuni a Sasi povstali so zbrojou proti maďarizačným chúťkam a vo Viedni rozdúvali oheň, aby nestratili Uhry. Tam hotovili aj slovenské povstanie Štúr, Hodža a Hurban, vyplašení po sjazde svätomikulášskom z Uhier.
Kakerlak chopil sa toho so zápalom. Umienil si roznietiť Oravu k národným bojom. V Kubíne vyliezol pred stoličným domom na strom a takto kikiríkal odtiaľ početne shromaždenému ľudu:
„Veľactení národovci slovenskí! Pohodená moc suchej palice Áronovej pučí ľúbeznú zelenosť, ostatky ľudu izraelského povesily smutné harfy pri vodách babylonských k vybudovaniu Jeruzalema, a ja som ústa, ktorými hovorí národ. Čo vy myslíte a cítite, to nachádza vo mne ohnivej reči prúd. Po tisíc zapadlých v minulosti rokoch služobnej mŕtvosti prelamuje sa tajný smysel národných našich proroctiev. Čo duch všenárodný skryl do zrkadla bohonadchnutých povestí, čo spanilá panna peje, rozdumaná v pokojnom svojom oddelení duše od tela: to vyšľahuje žiarou plamennou do vrtkavej skutočnosti skrytého v rozvalinách vekov života. Tatry počínajú rodiť kvietok bohoľudskej radosti, celým nebom časnosť prevyšujúcej. Hnutiu svetoducha rozumejú spasitelia, počínajúci sa z Ducha Svätého, zo všetkých pochádzajúceho, poskytujú diel ducha svojho všeduchu národnému na vybudovanie múrov jeruzalemských a stĺpu vernosti ohrozeného a najjasnejšieho prestola. Preto i my splníme plnosť lásky cez tlčenie pulzu národno-európskeho smýšľania. Zatajení vo sne zabudnutia, rozlejeme sa prívalom búrnym na poli svätom povinností slovenských, pod zástavami radosti vyšším ducha letom ovenčenej.“
Dosť na ukážku výrečnosti Kakerlakovej. Jeho reč pretrhovaly časté pokriky. Jedni kričali: „Slovensky, pán farár, slovensky.“ Druhí: „Pán farár sa rúha.“ Najviac z nich: „Dosť, dosť! Ináč učiníte nás všetkých podobnými sebe.“
Kakerlak však nebol by sa dal mýliť na strome žiadnym vreskom, keby dačo iné nebolo pretrhlo jeho rečnícky prúd. Totiž z vyšného okna stoličného domu šustol na neho šafeľ zimnej vody. Kto ho tak okúpal a jeho výrečnosť ochladil, to bol jeho vlastný brat, Pandrlák.
Poslucháči sa rozrehotali a lapili sa všetci nie síce zbroje, ako rečník chcel, lež rozumu – ta šli všetci domov. Nechcelo sa im vyhrabávať z pahreby horúce zemiaky, aby ich potom iný zjedol.
Predvideli ovseným svojím rozumom, že povadivší sa dobrí priatelia smieria sa zas a bitý bude ten, kto jednému z nich priskočí na pomoc.
III. Pandrlák hrá o život ruskej cárici
Rečník teda len sám zúčastnil sa na slovenskom povstaní. Ponáhľal sa prosto k moravským hraniciam a dal sa do služby prostého vojaka v slovenskom národnom vojsku.
To pohlo i Pandrláka k účasti v zápase. Keď brat ta šiel k zradcom Slovákom, on, ako „maďarský človek“, nemohol sedieť za pecou. Pripášuc si drevenú šabľu a vezmúc teľaciu kožku na plecia, šiel i on k hraniciam, aby si stal medzi tých gardistov, ktorí mali vtrhnuvších Slovákov vyhnať nazpät za hranice, alebo zlapať a povešať.
Neďaleko Rajca spatril vec, pri ktorej len toľko, že ho neporazilo. Veliké množstvo ľudu šlo cestou, spievajúc pod vlajúcimi zástavami a nieslo skvostne odetú, na akomsi stolíku stojacu paniu na sochoroch.
„Kto to iný môže byť ako ruská cárica? Toto prekliate, zradné slovenské plemeno! Títo panslávi! Už si aj cáricu z Ruska doprevadili a nosia ju so spevom okolo. Ale dám ja vám, i vašej cárici, čakajte!
Tak si myslel Pandrlák a bežal, čo mu sily stačily, za procesiou kričiac: „Stojte! Stojte!“
Procesia zastala a Pandrlák oboril sa bez okolkov na pútničkov: „Ha, vy panslávi, vy zradcovia krajiny. Na šibenicu s vami všetkými!“
Pútničkovia sa zľakli. Mysleli, že bohvie čo, v takých nepokojných časoch. Ale vodca spoločnosti a predriekač stal smelo podivínskemu hroziteľovi voči: „Prečo nám tak nadávate, pane? Čo sme urobili alebo robíme zlého?“
„Čo robíte?“ dupotal Pandrlák srdite. „A koho to tam nesiete? Doprevadili ste si ruskú cáricu, he! vy zradcovia. Nosíte ju slávnostne okolo. Ale čakajte, prídu husári. Všetkých vás tu posekajú na guláš, i s vašou cáricou.“
V množstve povstal smiech, predriekač slovil: „Vy ste, pane, alebo blázon, alebo pohan. Nevideli ste nikdy oblečenú sochu Márie? Iďte svojou cestou. My ideme s nábožným pochodom do Šaštína.“
Ale Pandrlák sa tým neuspokojil. „Dajte mi vidieť tú vašu Máriu,“ riekol a šiel k soche.
Ohliadal si ju so všetkých strán s pokyvovaním hlavy, potom jej stal voči: „Nepovedám? Pekná Mária, vy zradcovia. A ešte sa smeje, táto ruská cárica s korunou,“ vytiahol drevenú šabľu.
Bol by zaťal do sochy, keby mu predriekač nebol lapil ruku.
Rozjarené množstvo skríklo: „A ty chceš biť Máriu Bohorodičku, našu orodovnicu, ty pes, ty pohan?“ Muži leteli do neho palicami, ženy i dievky nechtmi, aby mu vydriapaly oči.
Predriekač sa ho však zastal. „Nie tak,“ hovoril. „Tento človek je blázon, bitku nezasluhuje. Ale aby nám nerobil viac nezdoby, poviažeme ho a necháme tu.“
Učinili skutočne tak a Pandrlák si poležal na kraji cesty, až ho rozviazali pocestní.
Ku gardistom sa dostal v Senici a vstúpil k nim tiež ako prostý víťaz.
IV. Dvaja nepriateľskí bratia v jednej skrýši
Stáli potom bratia oproti sebe vo vojenských radoch a prišli náhodou veľmi blízko jeden k druhému.
V Starej Turej totižto poklbčili sa trochu štúrovskí povstalci s gardistmi. Na ulici vznikla streľba.
Pandrlák sa trochu zľakol, keď mu počaly hvízdať guľky okolo ušú a pomyslel si, ako slušno, že to ostatní gardisti dokončia i bez neho na slávu národa maďarského. Odskočil teda nabok do jedného dvora a hľadal skrýšu v sade. Zočiac tam jamu na zemiaky, fuk do nej. „Tu,“ myslel si, „nezasiahne ma žiadna guľka.“
Práve na tie myšlienky prišiel i Kakerlak na náprotivnej strane. Umkol i on z radu, keď ostatní durkali. A náhoda chcela, že tiež hľadal útočište v tej istej jame na zemiaky, kde čušal Pandrlák.
Pretože raždím a pazderím prikrytá jama mala len úzku dieru, nevidel Kakerlak, že tam dakto jest a cup dnuká. Až vtedy zbadal v šere na bok utiahnutého gardistu a zľakol sa. Ale gardista zľakol sa ešte väčšmi. Myslel, že ho videl jeden z besných štúristov, keď sa skrýval, a že teraz ide nadiať ho na bodák.
Kľakol teda, vzopäl ruky a prosil s plačom pre Boha, pre päť rán Kristových o milosrdenstvo, použijúc i lož na vzbudenie ľútosti. „Zmilujte sa, požalujte,“ hovoril žiaľne. „Mám ženu, šestoro drobných detí. Zmilujte sa, nezabite ma! Veď ja nie som zradca slovenského národa. Som verný jeho syn. Medzi gardistov vzali ma len nasilu. Zľutujte sa, nezabíjajte ma!“ Tak sa modlil predesený Pandrlák na kolenách pred Kakerlakom.
A Kakerlak, vidiac takéto poníženie toho nepriateľa, ktorého tak náramne bol sa zľakol, ďakoval Bohu, že on nepočal prosiť prvý. Dodal si smelosť k ukázaniu svojej neohrozenosti.
„Zaslúžil si síce smrť, „ riekol prísne neznámej kľačiacej postave, „ale ja som človek milosrdný a velikomyseľný. Vstaň a nehreš viacej!“
Pandrlák tak bol vďačný, že až ruku pobozkal Kakerlakovi so slzami: a Kakerlak tak bol rád jeho omylu, že ho až k srdcu privinul. Smrteľne sa vospolok nenávidiaci bratia sa objali, pobozkali sa v jame na zemiaky a zostali tam, až prešla dlho netrvajúca hrmavica.
Priateľstvu však bol koniec, keď vyliezli a poznali sa. Rozišli sa s vyhrožovaním a preklínaním. Každý pošiel k svojim pochváliť sa, ako mnohým nič neurobil.
V. Poklona učinená Kakerlakom cisárovi
Slovenskí povstalci utiahli sa potom, zo strategických príčin, a že ešte „Národnej rade“ chýbala jedna maličkosť, národ, utiahli sa, povedám, za hranice do Viedne a Kakerlak šiel s nimi.
Meškajúc tam, navštívil rozkošný Schönbrunn a obdivoval tam rozličné opice, medvede a pekné papagáje, ktoré požívaly výchovu, podobnú jeho.
Pohrúžený do obdivovania začuje reč, že prešiel mimo cisár Ferdinand s cisárovnou. Jasná paromová strela! Cisár prešiel a on, najvernejší jeho veličenstva poddaný, ochranca celistvosti monarchie, podpora trónu, on ani nepozdravil cisársky pár, ani klobúk nesňal pred obnoviteľom dŕžavy na základe živlov slovanských. Nie! Taká chyba musí sa napraviť. Strhne sa teda a beží, ako oparený, iným chodníkom, aby predišiel cisárovi voči, nazrel do jeho jasnej tvári a preukázal mu náležitú česť.
I stretol sa skutočne s cisárskym párom, ale čože? keď ich zase nepoznal. Za cisára uznal jedného šustra, za cisárovnú jeho milenku, s ktorou sa viedol popod pazuchy. Popri cisárovi prešiel zase bez poklony, pred šustrom oproti tomu zložil klobúk zďaleka, poklonil sa, mimo idúc, tri razy veľmi hlboko a za chrbtom mu vykríkol z celého hrdla: „Nášmu zemskému bohovi sláva!“
Šuster nemohol nezbadať, že tá nápadná česť platí jemu. Zastane teda a táže sa poklonkára: „Wess Landes Kind send se?“
„Som Slovák,“ odvetil Kakerlak pokorne, so složeným klobúkom.
„Dos kenn ech net,“ pokýval šuster hlavou.
„Uhor,“ vysvetlil mu vec Kakerlak.
„A só! Itzo wás ichs’“ obrátil sa k milenke šuster, „s’ ist án ungarischer Ochs,“ a pošiel ďalej so smiechom.
Kakerlakovi sa to videlo trochu divným, zato však neprestal veriť, že pri dvore iné myšlienky nemajú, ako pretvorenie Rakúska v dŕžavu slovanskú.
VI. Návšteva Pimasových domu
Pripojil sa potom, vždy len ako prostý vojak, k Bloudekovmu sboru, sohnanému pod krídlami Rambergovými, a pomáhal naháňať strach hornouhorským pánom, aby nebrali podiel na odboji.
Cesta viedla cez tie Buchtovce, kde Kakerlak bol za pol roka učiteľom. Pimas a jeho pani mali veliký strach pred tými „drotármi“, ako dobrovoľníkov slovenských nazývali, tými smeťami z celej krajiny sohnanými. Báli sa olúpenia a podpálenia, zvlášť ak sa i ten rozhorčený streštenec Šofránko medzi nimi nachodí. Aby sa trochu zabezpečili, poprosili veliteľa, aby sa ráčil ubytovať v kaštieli.
Bloudek prijal čestné ponúknutie a meškal v maľovanej svetlici, keď predstúpil Kakerlak a vyložil mu, čo podstúpil v tomto maďarónskom dome.
„Zaopatrím vám zadosťučinenie,“ uškrnul sa Bloudek a hneď to uskutočnil.
Svolajúc svojich dôstojníkov, posadil Kakerlaka na stoličku a predvolal Pimasovskú rodinu. „Tento pán,“ ukázal na Kakerlaka, „má s vami akési účty.“
Kakerlak kynul napred Gejzíkovi, ktorý už bol hodný cogan: „Poď len bližšie, Gejzíčok, poď. Či ma poznáš?“
„Ponášate sa,“ riekol Gejzík, „na bývalého môjho učiteľa Šofránka.“
„Vtedy si bol,“ hovoril Kakerlak, „maličký maďarónik; teraz už budeš veliký maďarón.“
„Teraz som horlivý Slovák,“ uškrnul sa Gejzík.
„Keď tak, teda znáš ódu, ktorú som ti dal, zpamäti.“
„To neznám. Bohužiaľ, stratila sa mi.“
„Budeš teda za to kľačať cez noc na hrachu,“ odsúdil Kakerlak.
Potom kynul starému: „A vy, pane, čo by ste mi boli urobili, keby som nebol zutekal po vysekaní mladého pána?“
„Plácu vašu by som zdvojnásobil,“ riekol starý chytrák a pani prisvedčovala.
„Chcem vám to veriť,“ usmial sa sudca. „Napravte teda teraz krivdu. Vyplatíte mi zadržanú plácu dvojnásobne, dáte mi za šaty sto zlatých a pánu veliteľovi složíte do rúk, na potreby nášho sboru, päťsto.
Bloudek to odobril a všetko sa stalo, ako Kakerlak odsúdil.
VII. Krstenie židov
Bloudek priviedol svoj sbor až do Košíc, ale po odchode Rambergovom na Dolnú zem utiahol sa do Prešova a tam meškal za dlhší čas.
Kakerlakovi napadlo, že v Prešove mešká mnoho židov a umienil si priviesť týchto bludárov k rozumu rozumným slovom, a ak by nič nedali ani na jasné a nepochybné dôkazy, pokrstiť ich silou, aby už raz tá Slovanstvu vždy vražebná židovská neplecha prestala.
Soberúc uličnú chasu, šiel s ňou v šábes do židovskej bužne pod múrmi. Sberbe kázal stáť pri dverách s krhlami vody a s kravskými chvostmi, sám postúpil ku kazateľnici.
„Ty, učiteľ bludov, dolu,“ trhol rabína za šat, „ja budem kázať.“
Rabín skutočne sostúpil, židia, ktorí ešte vtedy neboli tak smelí ako teraz, očakávali s trepotom, čo z toho bude, čo ten nepovolaný rečník povie, ktorý skutočne rečnište zaujal.
So smelosťou, akej pri zdravom rozume nikdy nemal, takto počal rečniť Kakerlak:
„Počúvajte, rozptýlené ovce národa izraelského, nie tú obriezku, ktorá nič neprospieva, ale mňa vyšším letu duchom v Jezukristu ovenčeného, ústa národa, tlmočníka tajomstiev kráľovstva nebeského. Prišiel čas, aby sa o tom hlásalo na uliciach, čo v skrytu vydumali, v rozdelení duše od tela, rozumejúci hnutiu svetoducha spasitelia, počínajúci sa z Ducha svätého, zo všetkých pochádzajúceho. Abych poskytol i ja diel ducha svojho všeduchu národnému, pravda je tá, že niet nič iného mimo Ja, ktoré večne vychodí zo seba a stáva sa mimo seba ako Neja a do Ja sa zase navracia, čo všetko spolu je absolútne Ja. Vy teda neodporujte pravde ako otcovia vaši, keď zabili syna človeka. Soblečte toho starého Adama a obmyte krstom vody a Ducha svätého zo všetkých pochádzajúceho tú odlučujúcu vás od rozkvitajúcej našej suchej palice Áronovej neplechu židovskú.“
„Blázon,“ pošeptávali si židia a začali sa hrnúť všetci razom k dverám.
Kazateľ teda obrátil svoju reč, už bez rečníckych okrás, k sberbe, stojacej pri dverách: „Vidíte tú bohomrzkú židovskú parchu? Utekajú, prchajú, nechcú počuť pravdu. Vyplňte jednako sväté prikázanie bohočloveka: »Idúc krstite všetky národy« a »donúťte ich vstúpiť«.“
Sohnaní uličníci učinili, čo im naložil, jedni zo žartu, druhí zo slepej horlivosti. Omočiac chvosty, kropili židov a keď títo tisli ich silou von, vyšustli na najbližších celé krhly.
Židia, židovky pošli, otriasajúc vodu so seba, chasa rozišla sa s chachotom, Kakerlak plesal, že toľko veriacich získal odrazu Kristu a národu pomocou neodolateľnej Heglovej filozofie.
VIII. Kakerlak uteká pred svojím tieňom
Menej hrdinsky sa zachoval, keď stál v noci stráž pri Toryse. Prechádzal sa s ručnicou na pleci pri svetle mesiaca, ktorý práve bol dosiahol hodnosť abasa s plnými lícami. Jeho obraznosť bola plná desných obrazov, bo sa už blížil Benický s gardistami.
Odrazu započuje neďaleko vo vrbinách tichý šepot. Obzrie sa, a aj! gardista s ručnicou a bodákom pri ňom samom. Kakerlak v nohy. Uteká a uteká vždy prudšie. Lebo kedykoľvek sa ohliadne, gardista mu za pätami. Prirodzene, keď to bol jeho vlastný tieň. Šepot vo vrbinách pochádzal od zamilovaného párika.
Na úteku stretol ho jeden zo spolubojovníkov a upozornil ho na omyl. Aby neprišiel na posmech, dal tomu Kakerlak iný smysel. „Ja,“ vraj, „neutekám, lež doháňam.“ – „A koho?“ – „Nuž toho hrnčiara Révaja, čo nám poslal na posmech hrnčenú korunu a potom zmizol. Teraz sa zjavil, ta ho doháňam.“
To by bola bývala obstojná výhovorka, keby bol mohol povedať, ako poznal hrnčiara, ktorého nikdy nevidel? Jednako milosrdný kamarát ho neudal, že ušiel zo stráže. Bloudek neurobil mu teda nič, len spolubojovníci smiali sa z neho.
IX. Boj Kakerlakov so strachopudom
Čoskoro potom nasledovalo cúvnutie do Haliče po spálení mosta na Toryse zo strategických príčin. Bo nevidno, prečo by sa bol mal dať spáliť nový most, keď viedla cesta i popri moste a vodu bys’ bol dlaňou zahatal, ak nie zo strategických príčin.
Na tejto retiráde prejavil predsa Kakerlak znak bojovnej chrabrosti. Na mrku videla Bloudkova armáda v poli podozrivú postavu. Upozornený na ňu, Kakerlak hneď rozhodol, že to gardista, a aby sotrel pri Toryse získanú hanbu, ponúkol sa ísť mu v ústrety sám jediný.
To schválili spolubojovníci a Kakerlak poď prosto k černajúcej sa postave s krikom: „Kto si? Vzdaj sa!“
Šiel postávajúc, pretože sa mu zdalo, že postava ide proti nemu. Ale vždy, keď on zastal, zastala i postava.
Keď už bol blízko: „Ozvi sa,“ vrešťal, „povedz kto si, ináč ťa zastrelím.“
„Nehovoríš? He!“ tázal sa, postupujúc ešte ďalej s ručnicou priloženou k lícu.
Postava nič. Kakerlakovi bolo ľúto zastreliť človeka, ale čo robiť? Zareve znovu: „Hovor, ozvi sa, bo na moj’ pravdu, strelím.“
Keď postava ani teraz nič, bauch! „Tu máš!“
Postava sa prekotila, lež ani nejajkla, ani nevzdychla. Armáda oproti tomu vypukla v hlasitý smiech. Lebo dobre vedeli všetci, okrem Kakerlaka, že to strachopud postavený do konopí, aby odplašil vrabce.
Viac ľudských životov neležalo mu na svedomí. Sbor Bloudkov bol milostive rozpustený a Kakerlak šiel tiež domov, mysliac, že viac osoží národu perom, než ručnicou.
X. Pandrlák drží kázeň svätým
V rovnakej asi dobe, keď Kakerlak obveseľoval spolubojovníkov, cúvajúcich zo strategických príčin, zaopatril trochu smiechu Prešovčanom jeho brat Pandrlák.
Tento sa presvedčil v staroturanskej jame na zemiaky, že by teraz ani Zuard, Katuša a Huba nemali tak snadnú prácu ako za časov ľahkého výboja vlasti potokmi krvi. Vystúpil teda z radu bojovníkov a pripojil sa k sboru Benického ako regimentský rečník. Kamkoľvek prišiel Benický, Pandrlák všade podpaľoval vlastenectvo uhorské.
Do Prešova vošiel na mrku plný myšlienok o svojom vznešenom poslaní. Preto nie div, že v strede mesta nakopených kamenných svätých, takrečenú Trojicu, mal za vlastencov, čakajúcich naňho. „Ha!“ pomyslel si. „To predsa praví Izraelskí, tí Prešovčania.“
Zastal si teda hrdo pred Trojicou, obkľúčený nemalým počtom uličníkov, privábených jeho divným úborom, upravil svoju teľaciu kožku, vykrútil fúzy a takto rečnil kamenným svätým:
„Páni a vlastenci najctenejší! Boh Maďarov žehnaj vás, že ste sa tak početne shromaždili ku skromnej síce, ale úprimnej reči mojej. Srdce vo mne plápolá, keď vás vidím na tom lešení, pánov i panie, kresťanov i židov, mladých i starých. Nechže vás žehná toten Joél, ktorého židia Maďarom ukradli. Vidím z toho, že duch Árpádov, Lehelov a Tuhutumov ešte žije, žije vo vás, ich chrabrých a hodných potomkoch. A tak teda vešajte a poškrťte všetkých kriminálnych panslávov, ku cti božej a k prospechu vlasti tejto, potokmi drahej krvi nadobudnutej.“
Táto reč zaľúbila sa veľmi tomu hrnčiarovi, ktorého Kakerlak bol doháňal, keď čušal skrytý na prachárni, aby sa zachoval budúcim lepším časom, ktoré i zavítaly. Bez neho niet žiadnej ani voľby, ani hostiny. Pri voľbách vie obrábať sedliakov, pri hostinách držať slávnostné reči. On vie oceniť sám seba, cíti svoju velikú váhu. Preto odpratal sa po fígli prevedenom „drotárom“ na pracháreň a len vtedy vyliezol znamenitý muž zo skrýše, keď Bloudek vypratal sa z Prešova a vtrhol tam Benický. Teraz už bol medzi poslucháčmi Pandrlákovými a tak ho dojala reč tohto jeho príbuzného ducha, že pošiel pobozkať zlatoústeho rečníka v teľacej koži a s trčiacim mu z nohavíc „koštökom“.
Prv ale, než by bol došiel k rečníkovi, pukne tomuto do čela jedným šusterským učňom hodené surové vajce a zaleje mu celú tvár. Urazený myslel, že mu to učinil hrnčiar. Preto, keď ho tento chcel objať, dal mu Pandrlák v pysk a hrnčiar mu to statočne navrátil. Miesto pobozkania prijali sa príbuzní duchovia so zauškovaním.
Zhotoviteľ hrnčených korún odišiel s hnevom, Pandrláka potrhol za teľaciu kožku ten chlapec, čo mu bol vajce hodil do čela: „Pozrite len! Ten pán heno chce vás objať.“ Bol to kamenný svätý s rozprestretými rukami.
Pandrlák pobehol skutočne k nemu a vrazil tak nosom do neho, že mu krvavú pečať uderil na kamenné čelo. Neborák! Všade zavadil tým svojím fafákom.
XI. Pandrlák káže proti Rusom
Čoskoro potom naskytol sa mu nový predmet rečnenia, otvorilo nové pole činnosti. Ten čert, ktorého streštenci maľujú na všetky steny, zjavil sa skutočne. Rusi pohli sa na pomoc odvšadiaľ stiesnenému Rakúsku.
To bolo iným ľuďom príčinou zúfania, Pandrlákovi podnetom pre zvýšenú činnosť. Prišiel do zimničného pohybu, chodil, tekal, povzbudzoval, bedákal, ako komu dom horí a nemá vodu.
Zdalo sa mu, že na horných stranách farári neplnia dosť horlive ministerstvom predpísanú povinnosť, ani nekážu, ani nemodlia, ani nepostia sa tak, aby odkázali, odmodlili, odpostili Rusov z krajiny. Bezpochyby, že už všetkých podkúpili Moskáli. Zbadal, že ľud slovenský, keď dajeden kazateľ príliš horlil proti tým divochom severu, ktorí idú všetko spáliť, zjesť, poškrtiť, sprzniť, do zajatia odviesť, že ľud utekal z chrámu a nechal tam kazateľa samého. To istý znak, že Rusi už i medzi ľud vyliali príval svojich nevyvážených rubľov. Čoskoro v Uhrách budú sa i cesty stlať rubľami, ale krajina je fuč!
Pandrlák zanevrel na všetkých Slovákov a hodil rukou na tie diablovi prepadnuté, zapredané podtatranské kraje a pošiel rozplameniť na zúfalý odpor Maďarov. Tu mienil chodiť z dediny na dedinu, z mesta do mesta a kázať všade tak, ako to činil pôvodca všetkej trmy-vrmy, Kossuth.
Ale čože, keď tie ruské ruble prenikajú do všetkých krajov a kútov sveta? Presvedčil sa o tom, že už i Maďarov pokazily tie ruské ruble, hneď na prvej dedine, kde započal svoju vlasteneckú misiu.
A to boly žiaľnej rozpomienky pre jeho brata polomaďarské Nemcovce. Kalvínsky farár nechcel otvoriť kostol, richtár odoprel bubnovanie, ako i musel, pretože obec nikdy žiaden bubon nemala. Musel sám chodiť po dedine a svolávať ľudí.
Títo sa sbehli, bo mysleli, že to bude dáka komédia a Pandrlák započal svoju reč obžalobou. Obviňoval farára a richtára, že sa zapredali Rusom.
Farár sa ho tázal: „A prečo tí Rusi, čo celému svetu tak štedre platia, len vám nič nedajú?“
„Preto,“ odvetil Pandrlák, „že moju povahu znajú. Vedia dobre, že by som im za celú horu rubľov jednu hrsť zeme uhorskej nepredal.“
Potom započal svoje hromženie na severných barbarov. Tvrdil o nich, že ľudí jedia, a to živých. Strašil, že koho nezjedia, toho odoženú do Ruska knutou. Radil všetko páliť pred nimi a zutekať do hôr ako pred Tatármi.
Vtom povstane krik, že Rusi idú. Pricválali skutočne dvaja uláni na koňoch a zastali mlčky opodiaľ, aby počuli, čo sa tu hovorí.
Predesený Pandrlák natiahol inú strunu, počal vychvaľovať Rusov ako ľudí krotkých, dobrých, vzdelaných. Radil prijať ich pohostinsky, otvoriť im ochotne všetky komory a pivnice, lebo prichádzajú brániť zákonný poriadok.
Šťastím jeho bolo, že ho Poliaci nerozumeli, lebo to boli z tých, čo prišli pomáhať Uhrom, aby zvíťazili s nimi.
Náhle sa to vysvetlilo, rečník hneď započal inú pieseň. Maľoval zase Rusov ako svrchovaných divochov, radil hneď podpáliť celú dedinu a utiecť, aby psohlavci nenašli nič iného ako hŕbu popola.
„Dobre tebe hovoriť o pálení, keď nemáš ničoho,“ ozval sa farár, čo Pandrláka tak popudilo, že tasil šabľu a hoc drevená bola, tak ho vyťal po ramene, že ho nikdy viac potrebovať nemohol.
To bol posledný víťazný skutok Pandrlákov, ktorým nevedome pomstil trochu brata. Richtár ho hneď dal odviesť k slúžnemu a tento ho poslal postrkom na Oravu, kde ho brat pláteník, aby sa nemohol viac túlať, dal na reťaz.
Musel sedieť ticho, keď uhorská krajina dunela pod kopytami ruských koní. Až po složení zbroje pri Világoši, 13. augusta 1849, pustil ho na slobodu.
XII. Kakerlak na žobráckej talige
Po porazení maďarského povstania vylieval Pandrlák vlastenecké slzy. „Zhynuli sme na veky,“ zalamoval rukami a trhal si vlasy.
Kakerlak oproti tomu plesal, vylieval city radosti v nadšených ódach. Ako by nie? Veď Slovanmi zachované Rakúsko pretvorovalo sa na slovenskú dŕžavu. Už videl v duchu slovenskú korunnú zem, slovenský snem, slovenské vojsko, školy, súdy, právomoci so slovenským kniežaťom na čele. Videl, ako zablúdilí synovia a dcéry slovenské vracajú sa s pokáním k zradenému národu, tlčú sa v prsia v žalosti nad svojou vinou, že i sám sebe veštil pritom lepšiu budúcnosť, je prirodzené. Ale čoskoro nastúpil taký obrat, že Pandrlák bol potešený, Kakerlak vcele srazený. Do úradov prišli tí, ktorí súdili a vešali Slovákov, z Viedne sa sypala potupa na Slovanov, ktorí spasili dŕžavu, bolo vidno, že si ostria bičak i na Rusov. Bojovníkom slovenským kázali ísť orať, pôvodcom povstania povedali „koršámerdíner“, do škôl a úradov zaviedli nemčinu, zaviedli neslýchané u nás dane. „Vyháňali sme diablov skrze Belzebuba,“ hovoril Kakerlak a započal písať ódy smutné, v ktorých oplakával nevďačnosť nemeckú a ľahkovernosť slovanskú. A čím ďalej sa rozvinovala sústava Bachova, tým bol nespokojnejší.
Naposledok si umienil vysťahovať sa do Ruska. Pošiel s hlbokým žiaľom v duši a s pár zlatými vo vrecku.
Za tieto kúpil si v Tarnove od sedliaka koňa, od žobráka taligu. Koňa zaplatil dobre. Sedliak ho uisťoval na svoju dušu, že žiadnu inú chybu nemá, ako že na drevo nechce liezť a konope trhať. Ale mršina sa háčila. Keď zastal, nepošiel z miesta, čo bys’ desať kolov na ňom polámal. A na žiaden most nebolo ho možné naviesť. Musel kaliku predať so stratou dupkovi a taligu mu daroval na dôvažok.
Síduc sa potom so sedliakom, vytýkal mu, že ho oklamal. „Nie pane,“ odvetil chytrý sedliak, „o chybách som vám statočne povedal. Na drevo nevylezie, bo nechce ísť na most, konope netrhá, bo nedajbože ťahať.“
XIII. Kakerlakova púť v Rusku
Na ruskú zem prišiel vysťahovalec peši, ale s ružovými nádejami. Myslel, že ho tam prijmú s otvorenými ramenami.
A ako by nie? Veď v slovanskom Rusku nájde nejeden túlavý Francúz, Nemec, Talian, Angličan láskavé prijatie, podporu, chlieb, obyčajne i bohatstvo. Ako by nie Slovan?
Ale veru tieto nádeje zmizly skoro. Prostý Rus cíti sústrasť len s východným spoluvercom. Nech príde dáky grécky, sýrsky, arménsky tulák, ten nájde podporu: nech ale predstaví sa kto ako Slovan, to je toľko, ako by riekol, že je Kafer alebo Patagónec. V triedach vyšších panuje modloslužba západných národov, bez pocitu vlastnej hodnosti a bez túžby byť sám dačím. Slavizmus je tam dačo temer tak zriedkavé ako u nás.
Nájdeš francúzskych Rusov, anglických Rusov, nemeckých Rusov, ešte i maďarských Rusov, ale ruských Rusov nenájdeš. To je vlastnosť Slovanov. Nikde a nikde nehonosí sa Slovan sám sebou: vždy a všade chlúbi sa rečou, menom, vzdelanosťou cudzími. Rád si osvojuje duchovný majetok cudzí; na to jeho ctižiadosť nesiaha, aby sám bol dačím. Čo výborného má doma, tým pohŕda, o tom ani vedieť nechce. Najväčšia časť rodom povýšených Rusov je taká, že jej všetko cudzie svojím a svoje cudzím. Nečítajú ani svojich najhlavnejších spisovateľov, nieto že by si povšimli iných ubiedených Slovanov a ich spisby. Duchovenstvo tiež zná len cirkevné záujmy a stojí vôbec na veľmi nízkom stupni vzdelanosti. Má síce vo svojich radoch výborne učených mužov, ale po dedinách živorí v hrubej smyselnosti, oddané menovite hnusnému pijanstvu.
Kakerlak si celkom ináč predstavoval Rusko a sklamal sa trpko. Túlal sa za pol roka po Rusku práve tak márne ako v Uhrách, keď hľadal úrad. Nikde mu nekynula priateľská ruka. Kde mu vrhli kopejku s opovrhnutím, kde ho vyctili ako tuláka, ktorému sa nechce robiť. Váľal sa po hnusných krčmách a špinavých mužických chalupách, hlodaný nečistým hydom.
XIV. Návrat Kakerlakov z Ruska
Jeho ponevieraniu učinil mimovoľný koniec pomieščik Keveľov. Bol to jeden z tých dôstojníkov, ktorí 1849 bojovali s Paškievičom v Uhrách a tu s tými sa rúbali, ktorým prišli pomáhať, s tými ale pánbratovali, ktorých prišli sraziť, tak nemilí tým, ako týmto. Z Uhier niesli domov podobizeň Kossuthovu a akýsi zápal za nesmierne ich nenávidiacich Vengrov. Vychvaľovali ich dobrotu, ich štedrosť, ich rozum a liberálnosť; ľutovali, že im nohy podbili. Keveľova láska k Vengrom tak bola veliká, že sa potom i vysťahoval do Uhier a tu potom preukázal ministerstvu veľmi príjemné služby, keď v novinách i brošúrach vystríhal Slovákov pred Rusmi a všemožne im hľadel zoškliviť šafárenie tam vlády nemeckej.
Kakerlaka prijal ako zločinca, s najtrpkejšími výčitkami, nazval ho zradcom svojej vlasti, ktorú nevie oceniť, a buričom Ruska, ktoré nezná. Pretože nemal pas, odviedol ho na úrad s udaním, že to bezpochyby emisár nevďačných Nemcov.
Hľadali u neho dvadsiatniky, ako u nás hľadajú u každého pansláva ruské ruble, čo je vcele v poriadku. Keď v Rakúsku prší ruskými rubľami, nuž musí v Rusku pršať nemeckými cvancigermi.
Hoci sotva pár kopejok našli pri ňom, poslali ho nazpät do Uhier postrkom, ako kedysi košického profesora Gocíka. Tento, keď cestoval cez prázdniny po Rusku a z peňazí sa vcele vytrovil, náročky pas odhodil, aby ho poslali postrkom. Po privezení do Košíc poďakoval sa za lacnú príležitosť. Čo Gocík hľadal, to Kakerlakovi prišlo samo. Priviezli ho pekne-krásne na Oravu.
Nemajúc potom viac čo dúfať, žil u brata pláteníka pokojne a písal verše, ktoré sa málo delili od tých, aké sa obyčajne píšu a tlačia. Cez leto však býval na salaši medzi valachmi.
Keď on tam počúval kukučky, Pandrlák trávil dni medzi Cigánmi. Už i hovoril cigánsky a chcel si vziať cigánske dievča, ale mu ho nedali.
Nehody nepremenily v ničom bratov, ani túžby ich nezvrátily, ani horlivosť neumenšily.
XV. Učené večierky na dedine
Bratia medzi sebou zápasili ustavične, protivili sa vo všetkom jeden druhému, kládli si do cesty všemožné prekážky.
Tak to bolo i pri ušľachtilom podniku Kakerlakovom. Zaumienil si poskytnúť i dedinčanom duchovné pôžitky, usporiadať večierky. Ošklivil sa mu ten surový dedinský a malomestský život, kde ľudia ničím iným zabaviť sa neznajú ako pijatykami, divou cigánskou hudbou, plesom, zlorečením, klebetami, bitkami. „Počkaj,“ pomyslel si, „ja týmto ľuďom zaopatrím ušľachtilejšiu zábavu. Budem im dačo rečniť.“
Že pritom myslel na svoje diela, je prirodzená vec. Lebo každý spisovateľ, aký bol i Kakerlak, má to za najdôležitejšie, najlepšie a najkrajšie, čo on napísal.
Mal toho dosť v zásobe a prihotovil ešte zvlášť jednu znelku, ktorou chcel národné povedomie v ľude vzbudiť, národnou hrdosťou nadchnúť zmalátnelé duše slovenské.
Znelka sa mu, podľa jeho mienky, podarila. Zakladal si mnoho na nej.
Na nešťastie doznal sa o jeho predsavzatí Pandrlák, ba prišla mu z nedopatrenia do ruky aj znelka Kakerlakova. Čo teda neurobí? Pretože i on zapodieval sa básnictvom, napíše znelku v duchu protivnom a počkaj!
Po dostatočných prípravách oznámi Kakerlak večierky, chodí sám z dom do domu zvať ľudí do príbytku jednej vdovy, kde sa vydržiavaly priadky.
Zvedavosť skutočne prilákala mnohých. Sišli sa nielen mládenci a dievky, lež i muži, ale prišiel i Pandrlák. Chyža bola plná.
Kakerlak vyskočí na lavicu a reční ohnive svoju znelku:
Hej, Slováci! Tvrdo nám svárliví
tí naši predkovia postlali;
cudzinci nám všetko zabrali,
prestol, práva i úrodné nivy.
Pri tom všetkom vrahovia zlobiví
darmo už dni naše sčítali,
nedáme sa, hoc sme počtom malí,
hoc i zrada zlá sa nám protiví.
Sem duchovia vznešeného vzletu!
Nie chlebom len človek živ’ bude.
Kto hrdina, odporuje svetu.
Podliaci len plávajú po prúdu,
lovia rozkoš, lpiace na hrude;
šľachetný si obľubuje v trudu.
Účinok znelky pri takom poslucháčstve bol všeobecný smiech. Kakerlak teda skočil v hneve s lavice.
Za ním rečnil svoju znelku Pandrlák:
Hahá! Čo chcú otreštenci títo?
My bezumných predkov za sváry
nedáme si pľuvať do tvári,
nebudeme čerpať vodu v sito.
Podbili ich, prečo strpeli to?
Žili, prečo padli na máry?
Za také-li má nás nešváry
k boju pohnúť pochabé varyto?
Čo, víťazi, chcete? Reč? Aj, tu je!
Otrokov reč nikto nemiluje.
Nám len pokoj, žienky, úrady.
Blázon zvykol plávať proti prúdu,
vyhlasuje vojnu lži a bludu
pre márnivé sny a tirády.
„Ha, ty diabol! Ty seješ kúkoľ medzi pšenicu,“ zapľul mu Kakerlak oči.
„Ba, ty pansláv!“ vrátil mu to Pandrlák a dodal mu facku.
Povstalo z toho hrdlovanie, na velikú radosť poslucháčov, ktorí práve len pre túto komédiu boli sa dostavili. Bratia sa rozišli krvaví.
XVI. Kakerlakova návšteva u biskupa
Kakerlak, nemôžuc nič vykonať so sprostačou a chcejúc predsa dačo urobiť za národ, obrátil sa k ľuďom rozumným a vyššie postaveným.
Dozvediac sa, že spišský biskup zaviedol na stredných školách levočských reč otcovskú (lingua patria) za vyučovaciu, bežal, mysliac pritom na reč slovenskú, poďakovať mu.
Biskupský pisár však mysliac, že chce katolizovať, odbil šklbana tvrdo. Musel si inak zaopatriť prístup k biskupovi. Znajúc, že biskup chodieva každodenne na prechádzku do záhrady, preliezol cez múr a čakal ho tam skrytý.
Biskup skutočne prišiel a chodil s nohy na nohu po chodníčkoch, vysypaných pieskom, modliac sa breviár. Za ním kráčal opodiaľ pisár, tiež s breviárom v ruke, hoci v ňom mal „Večného žida“ od Eugena Sue. Obaja boli pohrúžení do čítania, biskup žalmov, pisár románu.
Tu razom zastane Kakerlak biskupovi do cesty, vrhne sa pred ním, objíme mu kolená, pobozká nohy, ako sa naučil v Poľsku.
Nemile prekvapený biskup táže sa, kto je, čo chce? Kakerlak vstane a takouto rečou pozdraví biskupa:
„Cirkev katolícka v Uhrách nesie v najnovších časoch typus výlučne maďarský a vzala proti Slovákom akési nepriateľské postavenie. Následkom vychádzajúcich z uhorského Fanaru inšpirácií, dosedajú na vyššie hodnosti cirkevné len Maďari, alebo osvedčení maďaróni, ktorí potom len o to dbajú, aby literárny život Slovákov úplne pritlmili a zničili. Farári, učitelia slovenskí čítať slovensky nevedia. Deťom slovenským dávajú sa do rúk šlabikáre a katechizmy bez všetkej ortografie, ľudu slovenskému piesne a modlitby, samá nesrozumiteľná kočvardina. Ktorý národ na svete je tak i od svojich otcov opustený? ktorý tak ozorne zanedbaný? Vy jediný z biskupov činíte čestnú výnimku, vychovávate Slovákom nie znevážiteľov a zradcov, lež vzdelávateľov. Keď teda príde ten čas, ktorý prísť musí, keď pre Slovákov zriadi sa pár biskupstiev s jedným arcibiskupom na čele, vaša je neomylne hodnosť táto. Národ slovenský vie oceniť každého podľa zásluhy; odplata vás teda neminie. Pozdravujem vás už teraz ako slovenského arcibiskupa.“
To je tresť Kakerlakovej reči. Bo čo do formy a rečníckeho vyšperkovania, tie mal zvláštne, ako sme videli pri jeho reči v Kubíne a kázni v židovskej bužni prešovskej.
„Dobre, dobre,“ kýval biskup netrpezlive rukou. „Ďakujem za láskavú starostlivosť o mňa, ktorú neviem, čím som si zaslúžil.“
Aby odbavil čím skôr nepovolaného chválorečníka a rozdávateľa tiár, siahol do vrecka a vručil mu pár krajciarov.
Pisár ho upravil von zo záhrady, hnevne zaklopil a zamkol za ním vráta.
XVII. Šofránkovci ako snemovní kandidáti
Oba blázniví bratia vystúpili potom ešte raz na verejnosť, a to roku 1861, keď vo Viedni chceli učiniť próbu, či by nemohli dať Uhrom v Pešti taký diplomatický šachmat, ako im dali vojenský pri Világoši. Vtedy obaja Šofránkovci chceli zastupovať Oravu na sneme a uchádzali sa o vyvolenie, pri čom znovu sa rozškľabila deliaca ich neprestupiteľná medzera, vzbudila sa v novej sile nenávisť.
Ich sľuby, ktoré robili, chodiac po dedinách, voličom, si celkom odporovaly. Pandrlák sľuboval uviesť do života v ničom nepremenené zákony z roky 1848; Kakerlak ich predbežnú opravu. Pandrlák mienil vohnať Chorvátov nazpät do jarma, naloženého im roku 1848; Kakerlak žiadal vyrovnať sa s nimi po bratsky. Pandrlák považoval „dŕžavnú radu“, sfúknutú cez noc, za bublinu, ktorú i najslabší dych zničiť môže, a za lútku, ukazovanú deťom, nechcel teda o nej ani počuť; Kakerlak práve v tom videl spásu i pre Slovákov, aby všetci rakúski Slovania prišli do Viedne s pinčmi na hlave, s chvostíkmi na zadku a povedali nemecky svoju najponíženejšiu mienku, i považoval ustanovenie dŕžavnej rady za hlavnú úlohu uhorského snemu. Pandrlák nemienil v ničom popustiť vláde; Kakerlak chcel vyrovnanie za každú cenu. Pandrlák sľuboval Slovákom dobrodenie čím skoršej smrti; Kakerlak dobrodenie rovnoprávnosti.
Za nich, pravda, nebili sa voličia, lebo svoje sľuby nepodporovali ani bočkami vína, ani pálenky. Miesto toho poklbčili sa obyčajne kandidáti sami medzi sebou. Napred rečnili až do zachrípnutia, potom sa bili na obveselenie voličov.
Keď títo šli hromadne ku skutočnému voleniu jedným ramenom rozvodnenej Oravy, Šofránkovci stáli obaja na brehu náprotivnom, vzájomne sa striehnúc.
Podnapilí voličia volali ich z pestva k sebe, ale čože? Ani mosta, ani lavice, ani člnu.
Aby ich ešte viac podráždili, osvedčili sa smejúci voličia, že toho z nich vyvolia, kto prejde k nim.
Popudení tým, blázniví bratia strojili sa skočiť do vody, lenže si aj v tom vzájomne prekážali. Vždy, keď jeden chcel skočiť, lapil ho druhý odzadku za velikého smiechu voličov.
Naposledok podarilo sa predsa Kakerlakovi skočiť do vody. Pandrlák to strpieť nemohol. Chcejúc ho lapiť, skočil okamžite za ním.
Smiech v tlupe voličov teraz prestal a nastalo ustrnutie. Lebo žiaľne obete „Prvým Maďarom“ v Uhrách vzbudenej streštenosti utonuly v prudko sa ženúcich vlnách Oravy, mútnych ako ich život.
Bratia Šofránkovci vítali veľadôležité, ale prenáhlené zákony z roku 1848 s citmi celkom rozdielnymi. Pretože v nich s občianskou slobodou podáva sa Slovákom národné otroctvo a stavia do výhľadu národná smrť, Maďarom poisťuje sa na večné časy opanovanie celej verejnosti, výchovy, súdov, správy, snemu: Kakerlak sa horšil, Pandrlák jasal.
Slávna župa držala s posledným. Držitelia moci nemali žiadnej námietky proti oslabeniu župnej sústavy, hoc oni sami prišli pritom o všetku moc. Nehoršili sa na tom, že Bihar bude potom obosielať snem dvanástimi, Orava len dvoma vyslancami, kým doteraz obe župy jednako boly zastúpené. Nevideli v tom žiadne nebezpečenstvo, že úpravy pre snemových vyslancov sa zrušily, títo že podľa svojich osobných náhľadov, možno, že i podľa osobných výhľadov a prospechov, budú určovať osudy krajiny, povoľovať dane a vojsko, uvádzať novoty, v ničom nezodpovední svojim voličom. Slovom, župa nemala žiadnu námietku proti tak vážnym zmenám, prijala svoje degradovanie s radosťou. Preto uložila všeobecné osvetlenie domov.Viďme, ako si počínali pritom blázniví bratia. Chyža, kde bývali, mala dve okná. Jedno z nich opanoval Pandrlák, druhé Kakerlak. Pandrlák svoje osvecoval tak horlive, že by bol i dom podpálil, keby nebol zavčasu nadišiel pláteník. Kakerlak vybil na svojom jednu tablu, a dieru, ktorá tam vznikla, zapchal tou časťou tela, ktorá vždy za ostatné pokutovaná býva. Dostal, pravda, pritom od kohosi z ulice palicou, ale ináč to nemalo následky. Lebo všade maliarom, básnikom a bláznom všetko je dovolené; a Kakerlak mal už dva z týchto titulov. I čo na tom? Výhovorka je pri ruke. Chcel zapchať dieru, aby vietor do chyže nefúkal.
Na druhý deň spálily sa slávnostne klada a dereš. A to bola jediná príležitosť, pri ktorej blázniví bratia boli svorní.
Kakerlak napísal slávnostnú ódu na spálenie dereša. Odsúdil ho do ohňa preto, že na ňom líhavali len narodené a nie urodzené bruchá.
Pandrlák, rozpomenúc sa na svoje muky v klade, dal jej napred dvanásť kyjov, potom ju strčil do ohňa. Na dereši, pred jeho spálením, dal vyťať sám sebe dvanásť palíc na večnú pamiatku, aby sa mohol pochlúbiť, že on bol ostatný bitý na dereši. Trinástu ranu dal mu brat Kakerlak tak záživnú, že hneď vyskočil a na poďakovanie chcel hodiť do ohňa pansláva.
II. Reč Kakerlakova, ktorou chcel roznietiť Oravu k národným bojom
Radovánky však, muziky, živstvovanie Maďarov ustúpily čoskoro i na Orave prísnym starostiam. Srbi, Chorváti, Rumuni a Sasi povstali so zbrojou proti maďarizačným chúťkam a vo Viedni rozdúvali oheň, aby nestratili Uhry. Tam hotovili aj slovenské povstanie Štúr, Hodža a Hurban, vyplašení po sjazde svätomikulášskom z Uhier.Kakerlak chopil sa toho so zápalom. Umienil si roznietiť Oravu k národným bojom. V Kubíne vyliezol pred stoličným domom na strom a takto kikiríkal odtiaľ početne shromaždenému ľudu:
„Veľactení národovci slovenskí! Pohodená moc suchej palice Áronovej pučí ľúbeznú zelenosť, ostatky ľudu izraelského povesily smutné harfy pri vodách babylonských k vybudovaniu Jeruzalema, a ja som ústa, ktorými hovorí národ. Čo vy myslíte a cítite, to nachádza vo mne ohnivej reči prúd. Po tisíc zapadlých v minulosti rokoch služobnej mŕtvosti prelamuje sa tajný smysel národných našich proroctiev. Čo duch všenárodný skryl do zrkadla bohonadchnutých povestí, čo spanilá panna peje, rozdumaná v pokojnom svojom oddelení duše od tela: to vyšľahuje žiarou plamennou do vrtkavej skutočnosti skrytého v rozvalinách vekov života. Tatry počínajú rodiť kvietok bohoľudskej radosti, celým nebom časnosť prevyšujúcej. Hnutiu svetoducha rozumejú spasitelia, počínajúci sa z Ducha Svätého, zo všetkých pochádzajúceho, poskytujú diel ducha svojho všeduchu národnému na vybudovanie múrov jeruzalemských a stĺpu vernosti ohrozeného a najjasnejšieho prestola. Preto i my splníme plnosť lásky cez tlčenie pulzu národno-európskeho smýšľania. Zatajení vo sne zabudnutia, rozlejeme sa prívalom búrnym na poli svätom povinností slovenských, pod zástavami radosti vyšším ducha letom ovenčenej.“
Dosť na ukážku výrečnosti Kakerlakovej. Jeho reč pretrhovaly časté pokriky. Jedni kričali: „Slovensky, pán farár, slovensky.“ Druhí: „Pán farár sa rúha.“ Najviac z nich: „Dosť, dosť! Ináč učiníte nás všetkých podobnými sebe.“
Kakerlak však nebol by sa dal mýliť na strome žiadnym vreskom, keby dačo iné nebolo pretrhlo jeho rečnícky prúd. Totiž z vyšného okna stoličného domu šustol na neho šafeľ zimnej vody. Kto ho tak okúpal a jeho výrečnosť ochladil, to bol jeho vlastný brat, Pandrlák.
Poslucháči sa rozrehotali a lapili sa všetci nie síce zbroje, ako rečník chcel, lež rozumu – ta šli všetci domov. Nechcelo sa im vyhrabávať z pahreby horúce zemiaky, aby ich potom iný zjedol.
Predvideli ovseným svojím rozumom, že povadivší sa dobrí priatelia smieria sa zas a bitý bude ten, kto jednému z nich priskočí na pomoc.
III. Pandrlák hrá o život ruskej cárici
Rečník teda len sám zúčastnil sa na slovenskom povstaní. Ponáhľal sa prosto k moravským hraniciam a dal sa do služby prostého vojaka v slovenskom národnom vojsku.To pohlo i Pandrláka k účasti v zápase. Keď brat ta šiel k zradcom Slovákom, on, ako „maďarský človek“, nemohol sedieť za pecou. Pripášuc si drevenú šabľu a vezmúc teľaciu kožku na plecia, šiel i on k hraniciam, aby si stal medzi tých gardistov, ktorí mali vtrhnuvších Slovákov vyhnať nazpät za hranice, alebo zlapať a povešať.
Neďaleko Rajca spatril vec, pri ktorej len toľko, že ho neporazilo. Veliké množstvo ľudu šlo cestou, spievajúc pod vlajúcimi zástavami a nieslo skvostne odetú, na akomsi stolíku stojacu paniu na sochoroch.
„Kto to iný môže byť ako ruská cárica? Toto prekliate, zradné slovenské plemeno! Títo panslávi! Už si aj cáricu z Ruska doprevadili a nosia ju so spevom okolo. Ale dám ja vám, i vašej cárici, čakajte!
Tak si myslel Pandrlák a bežal, čo mu sily stačily, za procesiou kričiac: „Stojte! Stojte!“
Procesia zastala a Pandrlák oboril sa bez okolkov na pútničkov: „Ha, vy panslávi, vy zradcovia krajiny. Na šibenicu s vami všetkými!“
Pútničkovia sa zľakli. Mysleli, že bohvie čo, v takých nepokojných časoch. Ale vodca spoločnosti a predriekač stal smelo podivínskemu hroziteľovi voči: „Prečo nám tak nadávate, pane? Čo sme urobili alebo robíme zlého?“
„Čo robíte?“ dupotal Pandrlák srdite. „A koho to tam nesiete? Doprevadili ste si ruskú cáricu, he! vy zradcovia. Nosíte ju slávnostne okolo. Ale čakajte, prídu husári. Všetkých vás tu posekajú na guláš, i s vašou cáricou.“
V množstve povstal smiech, predriekač slovil: „Vy ste, pane, alebo blázon, alebo pohan. Nevideli ste nikdy oblečenú sochu Márie? Iďte svojou cestou. My ideme s nábožným pochodom do Šaštína.“
Ale Pandrlák sa tým neuspokojil. „Dajte mi vidieť tú vašu Máriu,“ riekol a šiel k soche.
Ohliadal si ju so všetkých strán s pokyvovaním hlavy, potom jej stal voči: „Nepovedám? Pekná Mária, vy zradcovia. A ešte sa smeje, táto ruská cárica s korunou,“ vytiahol drevenú šabľu.
Bol by zaťal do sochy, keby mu predriekač nebol lapil ruku.
Rozjarené množstvo skríklo: „A ty chceš biť Máriu Bohorodičku, našu orodovnicu, ty pes, ty pohan?“ Muži leteli do neho palicami, ženy i dievky nechtmi, aby mu vydriapaly oči.
Predriekač sa ho však zastal. „Nie tak,“ hovoril. „Tento človek je blázon, bitku nezasluhuje. Ale aby nám nerobil viac nezdoby, poviažeme ho a necháme tu.“
Učinili skutočne tak a Pandrlák si poležal na kraji cesty, až ho rozviazali pocestní.
Ku gardistom sa dostal v Senici a vstúpil k nim tiež ako prostý víťaz.
IV. Dvaja nepriateľskí bratia v jednej skrýši
Stáli potom bratia oproti sebe vo vojenských radoch a prišli náhodou veľmi blízko jeden k druhému.V Starej Turej totižto poklbčili sa trochu štúrovskí povstalci s gardistmi. Na ulici vznikla streľba.
Pandrlák sa trochu zľakol, keď mu počaly hvízdať guľky okolo ušú a pomyslel si, ako slušno, že to ostatní gardisti dokončia i bez neho na slávu národa maďarského. Odskočil teda nabok do jedného dvora a hľadal skrýšu v sade. Zočiac tam jamu na zemiaky, fuk do nej. „Tu,“ myslel si, „nezasiahne ma žiadna guľka.“
Práve na tie myšlienky prišiel i Kakerlak na náprotivnej strane. Umkol i on z radu, keď ostatní durkali. A náhoda chcela, že tiež hľadal útočište v tej istej jame na zemiaky, kde čušal Pandrlák.
Pretože raždím a pazderím prikrytá jama mala len úzku dieru, nevidel Kakerlak, že tam dakto jest a cup dnuká. Až vtedy zbadal v šere na bok utiahnutého gardistu a zľakol sa. Ale gardista zľakol sa ešte väčšmi. Myslel, že ho videl jeden z besných štúristov, keď sa skrýval, a že teraz ide nadiať ho na bodák.
Kľakol teda, vzopäl ruky a prosil s plačom pre Boha, pre päť rán Kristových o milosrdenstvo, použijúc i lož na vzbudenie ľútosti. „Zmilujte sa, požalujte,“ hovoril žiaľne. „Mám ženu, šestoro drobných detí. Zmilujte sa, nezabite ma! Veď ja nie som zradca slovenského národa. Som verný jeho syn. Medzi gardistov vzali ma len nasilu. Zľutujte sa, nezabíjajte ma!“ Tak sa modlil predesený Pandrlák na kolenách pred Kakerlakom.A Kakerlak, vidiac takéto poníženie toho nepriateľa, ktorého tak náramne bol sa zľakol, ďakoval Bohu, že on nepočal prosiť prvý. Dodal si smelosť k ukázaniu svojej neohrozenosti.
„Zaslúžil si síce smrť, „ riekol prísne neznámej kľačiacej postave, „ale ja som človek milosrdný a velikomyseľný. Vstaň a nehreš viacej!“
Pandrlák tak bol vďačný, že až ruku pobozkal Kakerlakovi so slzami: a Kakerlak tak bol rád jeho omylu, že ho až k srdcu privinul. Smrteľne sa vospolok nenávidiaci bratia sa objali, pobozkali sa v jame na zemiaky a zostali tam, až prešla dlho netrvajúca hrmavica.
Priateľstvu však bol koniec, keď vyliezli a poznali sa. Rozišli sa s vyhrožovaním a preklínaním. Každý pošiel k svojim pochváliť sa, ako mnohým nič neurobil.
V. Poklona učinená Kakerlakom cisárovi
Slovenskí povstalci utiahli sa potom, zo strategických príčin, a že ešte „Národnej rade“ chýbala jedna maličkosť, národ, utiahli sa, povedám, za hranice do Viedne a Kakerlak šiel s nimi.Meškajúc tam, navštívil rozkošný Schönbrunn a obdivoval tam rozličné opice, medvede a pekné papagáje, ktoré požívaly výchovu, podobnú jeho.
Pohrúžený do obdivovania začuje reč, že prešiel mimo cisár Ferdinand s cisárovnou. Jasná paromová strela! Cisár prešiel a on, najvernejší jeho veličenstva poddaný, ochranca celistvosti monarchie, podpora trónu, on ani nepozdravil cisársky pár, ani klobúk nesňal pred obnoviteľom dŕžavy na základe živlov slovanských. Nie! Taká chyba musí sa napraviť. Strhne sa teda a beží, ako oparený, iným chodníkom, aby predišiel cisárovi voči, nazrel do jeho jasnej tvári a preukázal mu náležitú česť.
I stretol sa skutočne s cisárskym párom, ale čože? keď ich zase nepoznal. Za cisára uznal jedného šustra, za cisárovnú jeho milenku, s ktorou sa viedol popod pazuchy. Popri cisárovi prešiel zase bez poklony, pred šustrom oproti tomu zložil klobúk zďaleka, poklonil sa, mimo idúc, tri razy veľmi hlboko a za chrbtom mu vykríkol z celého hrdla: „Nášmu zemskému bohovi sláva!“Šuster nemohol nezbadať, že tá nápadná česť platí jemu. Zastane teda a táže sa poklonkára: „Wess Landes Kind send se?“
„Som Slovák,“ odvetil Kakerlak pokorne, so složeným klobúkom.
„Dos kenn ech net,“ pokýval šuster hlavou.
„Uhor,“ vysvetlil mu vec Kakerlak.
„A só! Itzo wás ichs’“ obrátil sa k milenke šuster, „s’ ist án ungarischer Ochs,“ a pošiel ďalej so smiechom.
Kakerlakovi sa to videlo trochu divným, zato však neprestal veriť, že pri dvore iné myšlienky nemajú, ako pretvorenie Rakúska v dŕžavu slovanskú.
VI. Návšteva Pimasových domu
Pripojil sa potom, vždy len ako prostý vojak, k Bloudekovmu sboru, sohnanému pod krídlami Rambergovými, a pomáhal naháňať strach hornouhorským pánom, aby nebrali podiel na odboji.
Cesta viedla cez tie Buchtovce, kde Kakerlak bol za pol roka učiteľom. Pimas a jeho pani mali veliký strach pred tými „drotármi“, ako dobrovoľníkov slovenských nazývali, tými smeťami z celej krajiny sohnanými. Báli sa olúpenia a podpálenia, zvlášť ak sa i ten rozhorčený streštenec Šofránko medzi nimi nachodí. Aby sa trochu zabezpečili, poprosili veliteľa, aby sa ráčil ubytovať v kaštieli.Bloudek prijal čestné ponúknutie a meškal v maľovanej svetlici, keď predstúpil Kakerlak a vyložil mu, čo podstúpil v tomto maďarónskom dome.
„Zaopatrím vám zadosťučinenie,“ uškrnul sa Bloudek a hneď to uskutočnil.
Svolajúc svojich dôstojníkov, posadil Kakerlaka na stoličku a predvolal Pimasovskú rodinu. „Tento pán,“ ukázal na Kakerlaka, „má s vami akési účty.“
Kakerlak kynul napred Gejzíkovi, ktorý už bol hodný cogan: „Poď len bližšie, Gejzíčok, poď. Či ma poznáš?“
„Ponášate sa,“ riekol Gejzík, „na bývalého môjho učiteľa Šofránka.“
„Vtedy si bol,“ hovoril Kakerlak, „maličký maďarónik; teraz už budeš veliký maďarón.“
„Teraz som horlivý Slovák,“ uškrnul sa Gejzík.
„Keď tak, teda znáš ódu, ktorú som ti dal, zpamäti.“
„To neznám. Bohužiaľ, stratila sa mi.“
„Budeš teda za to kľačať cez noc na hrachu,“ odsúdil Kakerlak.
Potom kynul starému: „A vy, pane, čo by ste mi boli urobili, keby som nebol zutekal po vysekaní mladého pána?“
„Plácu vašu by som zdvojnásobil,“ riekol starý chytrák a pani prisvedčovala.
„Chcem vám to veriť,“ usmial sa sudca. „Napravte teda teraz krivdu. Vyplatíte mi zadržanú plácu dvojnásobne, dáte mi za šaty sto zlatých a pánu veliteľovi složíte do rúk, na potreby nášho sboru, päťsto.
Bloudek to odobril a všetko sa stalo, ako Kakerlak odsúdil.
VII. Krstenie židov
Bloudek priviedol svoj sbor až do Košíc, ale po odchode Rambergovom na Dolnú zem utiahol sa do Prešova a tam meškal za dlhší čas.Kakerlakovi napadlo, že v Prešove mešká mnoho židov a umienil si priviesť týchto bludárov k rozumu rozumným slovom, a ak by nič nedali ani na jasné a nepochybné dôkazy, pokrstiť ich silou, aby už raz tá Slovanstvu vždy vražebná židovská neplecha prestala.
Soberúc uličnú chasu, šiel s ňou v šábes do židovskej bužne pod múrmi. Sberbe kázal stáť pri dverách s krhlami vody a s kravskými chvostmi, sám postúpil ku kazateľnici.
„Ty, učiteľ bludov, dolu,“ trhol rabína za šat, „ja budem kázať.“
Rabín skutočne sostúpil, židia, ktorí ešte vtedy neboli tak smelí ako teraz, očakávali s trepotom, čo z toho bude, čo ten nepovolaný rečník povie, ktorý skutočne rečnište zaujal.
So smelosťou, akej pri zdravom rozume nikdy nemal, takto počal rečniť Kakerlak:
„Počúvajte, rozptýlené ovce národa izraelského, nie tú obriezku, ktorá nič neprospieva, ale mňa vyšším letu duchom v Jezukristu ovenčeného, ústa národa, tlmočníka tajomstiev kráľovstva nebeského. Prišiel čas, aby sa o tom hlásalo na uliciach, čo v skrytu vydumali, v rozdelení duše od tela, rozumejúci hnutiu svetoducha spasitelia, počínajúci sa z Ducha svätého, zo všetkých pochádzajúceho. Abych poskytol i ja diel ducha svojho všeduchu národnému, pravda je tá, že niet nič iného mimo Ja, ktoré večne vychodí zo seba a stáva sa mimo seba ako Neja a do Ja sa zase navracia, čo všetko spolu je absolútne Ja. Vy teda neodporujte pravde ako otcovia vaši, keď zabili syna človeka. Soblečte toho starého Adama a obmyte krstom vody a Ducha svätého zo všetkých pochádzajúceho tú odlučujúcu vás od rozkvitajúcej našej suchej palice Áronovej neplechu židovskú.“„Blázon,“ pošeptávali si židia a začali sa hrnúť všetci razom k dverám.
Kazateľ teda obrátil svoju reč, už bez rečníckych okrás, k sberbe, stojacej pri dverách: „Vidíte tú bohomrzkú židovskú parchu? Utekajú, prchajú, nechcú počuť pravdu. Vyplňte jednako sväté prikázanie bohočloveka: »Idúc krstite všetky národy« a »donúťte ich vstúpiť«.“
Sohnaní uličníci učinili, čo im naložil, jedni zo žartu, druhí zo slepej horlivosti. Omočiac chvosty, kropili židov a keď títo tisli ich silou von, vyšustli na najbližších celé krhly.
Židia, židovky pošli, otriasajúc vodu so seba, chasa rozišla sa s chachotom, Kakerlak plesal, že toľko veriacich získal odrazu Kristu a národu pomocou neodolateľnej Heglovej filozofie.
VIII. Kakerlak uteká pred svojím tieňom
Menej hrdinsky sa zachoval, keď stál v noci stráž pri Toryse. Prechádzal sa s ručnicou na pleci pri svetle mesiaca, ktorý práve bol dosiahol hodnosť abasa s plnými lícami. Jeho obraznosť bola plná desných obrazov, bo sa už blížil Benický s gardistami.Odrazu započuje neďaleko vo vrbinách tichý šepot. Obzrie sa, a aj! gardista s ručnicou a bodákom pri ňom samom. Kakerlak v nohy. Uteká a uteká vždy prudšie. Lebo kedykoľvek sa ohliadne, gardista mu za pätami. Prirodzene, keď to bol jeho vlastný tieň. Šepot vo vrbinách pochádzal od zamilovaného párika.
Na úteku stretol ho jeden zo spolubojovníkov a upozornil ho na omyl. Aby neprišiel na posmech, dal tomu Kakerlak iný smysel. „Ja,“ vraj, „neutekám, lež doháňam.“ – „A koho?“ – „Nuž toho hrnčiara Révaja, čo nám poslal na posmech hrnčenú korunu a potom zmizol. Teraz sa zjavil, ta ho doháňam.“
To by bola bývala obstojná výhovorka, keby bol mohol povedať, ako poznal hrnčiara, ktorého nikdy nevidel? Jednako milosrdný kamarát ho neudal, že ušiel zo stráže. Bloudek neurobil mu teda nič, len spolubojovníci smiali sa z neho.
IX. Boj Kakerlakov so strachopudom
Čoskoro potom nasledovalo cúvnutie do Haliče po spálení mosta na Toryse zo strategických príčin. Bo nevidno, prečo by sa bol mal dať spáliť nový most, keď viedla cesta i popri moste a vodu bys’ bol dlaňou zahatal, ak nie zo strategických príčin.Na tejto retiráde prejavil predsa Kakerlak znak bojovnej chrabrosti. Na mrku videla Bloudkova armáda v poli podozrivú postavu. Upozornený na ňu, Kakerlak hneď rozhodol, že to gardista, a aby sotrel pri Toryse získanú hanbu, ponúkol sa ísť mu v ústrety sám jediný.
To schválili spolubojovníci a Kakerlak poď prosto k černajúcej sa postave s krikom: „Kto si? Vzdaj sa!“
Šiel postávajúc, pretože sa mu zdalo, že postava ide proti nemu. Ale vždy, keď on zastal, zastala i postava.
Keď už bol blízko: „Ozvi sa,“ vrešťal, „povedz kto si, ináč ťa zastrelím.“
„Nehovoríš? He!“ tázal sa, postupujúc ešte ďalej s ručnicou priloženou k lícu.
Postava nič. Kakerlakovi bolo ľúto zastreliť človeka, ale čo robiť? Zareve znovu: „Hovor, ozvi sa, bo na moj’ pravdu, strelím.“
Keď postava ani teraz nič, bauch! „Tu máš!“
Postava sa prekotila, lež ani nejajkla, ani nevzdychla. Armáda oproti tomu vypukla v hlasitý smiech. Lebo dobre vedeli všetci, okrem Kakerlaka, že to strachopud postavený do konopí, aby odplašil vrabce.
Viac ľudských životov neležalo mu na svedomí. Sbor Bloudkov bol milostive rozpustený a Kakerlak šiel tiež domov, mysliac, že viac osoží národu perom, než ručnicou.
X. Pandrlák drží kázeň svätým
V rovnakej asi dobe, keď Kakerlak obveseľoval spolubojovníkov, cúvajúcich zo strategických príčin, zaopatril trochu smiechu Prešovčanom jeho brat Pandrlák.
Tento sa presvedčil v staroturanskej jame na zemiaky, že by teraz ani Zuard, Katuša a Huba nemali tak snadnú prácu ako za časov ľahkého výboja vlasti potokmi krvi. Vystúpil teda z radu bojovníkov a pripojil sa k sboru Benického ako regimentský rečník. Kamkoľvek prišiel Benický, Pandrlák všade podpaľoval vlastenectvo uhorské.
Do Prešova vošiel na mrku plný myšlienok o svojom vznešenom poslaní. Preto nie div, že v strede mesta nakopených kamenných svätých, takrečenú Trojicu, mal za vlastencov, čakajúcich naňho. „Ha!“ pomyslel si. „To predsa praví Izraelskí, tí Prešovčania.“Zastal si teda hrdo pred Trojicou, obkľúčený nemalým počtom uličníkov, privábených jeho divným úborom, upravil svoju teľaciu kožku, vykrútil fúzy a takto rečnil kamenným svätým:
„Páni a vlastenci najctenejší! Boh Maďarov žehnaj vás, že ste sa tak početne shromaždili ku skromnej síce, ale úprimnej reči mojej. Srdce vo mne plápolá, keď vás vidím na tom lešení, pánov i panie, kresťanov i židov, mladých i starých. Nechže vás žehná toten Joél, ktorého židia Maďarom ukradli. Vidím z toho, že duch Árpádov, Lehelov a Tuhutumov ešte žije, žije vo vás, ich chrabrých a hodných potomkoch. A tak teda vešajte a poškrťte všetkých kriminálnych panslávov, ku cti božej a k prospechu vlasti tejto, potokmi drahej krvi nadobudnutej.“
Táto reč zaľúbila sa veľmi tomu hrnčiarovi, ktorého Kakerlak bol doháňal, keď čušal skrytý na prachárni, aby sa zachoval budúcim lepším časom, ktoré i zavítaly. Bez neho niet žiadnej ani voľby, ani hostiny. Pri voľbách vie obrábať sedliakov, pri hostinách držať slávnostné reči. On vie oceniť sám seba, cíti svoju velikú váhu. Preto odpratal sa po fígli prevedenom „drotárom“ na pracháreň a len vtedy vyliezol znamenitý muž zo skrýše, keď Bloudek vypratal sa z Prešova a vtrhol tam Benický. Teraz už bol medzi poslucháčmi Pandrlákovými a tak ho dojala reč tohto jeho príbuzného ducha, že pošiel pobozkať zlatoústeho rečníka v teľacej koži a s trčiacim mu z nohavíc „koštökom“.
Prv ale, než by bol došiel k rečníkovi, pukne tomuto do čela jedným šusterským učňom hodené surové vajce a zaleje mu celú tvár. Urazený myslel, že mu to učinil hrnčiar. Preto, keď ho tento chcel objať, dal mu Pandrlák v pysk a hrnčiar mu to statočne navrátil. Miesto pobozkania prijali sa príbuzní duchovia so zauškovaním.
Zhotoviteľ hrnčených korún odišiel s hnevom, Pandrláka potrhol za teľaciu kožku ten chlapec, čo mu bol vajce hodil do čela: „Pozrite len! Ten pán heno chce vás objať.“ Bol to kamenný svätý s rozprestretými rukami.
Pandrlák pobehol skutočne k nemu a vrazil tak nosom do neho, že mu krvavú pečať uderil na kamenné čelo. Neborák! Všade zavadil tým svojím fafákom.
XI. Pandrlák káže proti Rusom
Čoskoro potom naskytol sa mu nový predmet rečnenia, otvorilo nové pole činnosti. Ten čert, ktorého streštenci maľujú na všetky steny, zjavil sa skutočne. Rusi pohli sa na pomoc odvšadiaľ stiesnenému Rakúsku.To bolo iným ľuďom príčinou zúfania, Pandrlákovi podnetom pre zvýšenú činnosť. Prišiel do zimničného pohybu, chodil, tekal, povzbudzoval, bedákal, ako komu dom horí a nemá vodu.
Zdalo sa mu, že na horných stranách farári neplnia dosť horlive ministerstvom predpísanú povinnosť, ani nekážu, ani nemodlia, ani nepostia sa tak, aby odkázali, odmodlili, odpostili Rusov z krajiny. Bezpochyby, že už všetkých podkúpili Moskáli. Zbadal, že ľud slovenský, keď dajeden kazateľ príliš horlil proti tým divochom severu, ktorí idú všetko spáliť, zjesť, poškrtiť, sprzniť, do zajatia odviesť, že ľud utekal z chrámu a nechal tam kazateľa samého. To istý znak, že Rusi už i medzi ľud vyliali príval svojich nevyvážených rubľov. Čoskoro v Uhrách budú sa i cesty stlať rubľami, ale krajina je fuč!
Pandrlák zanevrel na všetkých Slovákov a hodil rukou na tie diablovi prepadnuté, zapredané podtatranské kraje a pošiel rozplameniť na zúfalý odpor Maďarov. Tu mienil chodiť z dediny na dedinu, z mesta do mesta a kázať všade tak, ako to činil pôvodca všetkej trmy-vrmy, Kossuth.
Ale čože, keď tie ruské ruble prenikajú do všetkých krajov a kútov sveta? Presvedčil sa o tom, že už i Maďarov pokazily tie ruské ruble, hneď na prvej dedine, kde započal svoju vlasteneckú misiu.
A to boly žiaľnej rozpomienky pre jeho brata polomaďarské Nemcovce. Kalvínsky farár nechcel otvoriť kostol, richtár odoprel bubnovanie, ako i musel, pretože obec nikdy žiaden bubon nemala. Musel sám chodiť po dedine a svolávať ľudí.
Títo sa sbehli, bo mysleli, že to bude dáka komédia a Pandrlák započal svoju reč obžalobou. Obviňoval farára a richtára, že sa zapredali Rusom.
Farár sa ho tázal: „A prečo tí Rusi, čo celému svetu tak štedre platia, len vám nič nedajú?“
„Preto,“ odvetil Pandrlák, „že moju povahu znajú. Vedia dobre, že by som im za celú horu rubľov jednu hrsť zeme uhorskej nepredal.“
Potom započal svoje hromženie na severných barbarov. Tvrdil o nich, že ľudí jedia, a to živých. Strašil, že koho nezjedia, toho odoženú do Ruska knutou. Radil všetko páliť pred nimi a zutekať do hôr ako pred Tatármi.
Vtom povstane krik, že Rusi idú. Pricválali skutočne dvaja uláni na koňoch a zastali mlčky opodiaľ, aby počuli, čo sa tu hovorí.
Predesený Pandrlák natiahol inú strunu, počal vychvaľovať Rusov ako ľudí krotkých, dobrých, vzdelaných. Radil prijať ich pohostinsky, otvoriť im ochotne všetky komory a pivnice, lebo prichádzajú brániť zákonný poriadok.
Šťastím jeho bolo, že ho Poliaci nerozumeli, lebo to boli z tých, čo prišli pomáhať Uhrom, aby zvíťazili s nimi.
Náhle sa to vysvetlilo, rečník hneď započal inú pieseň. Maľoval zase Rusov ako svrchovaných divochov, radil hneď podpáliť celú dedinu a utiecť, aby psohlavci nenašli nič iného ako hŕbu popola.
„Dobre tebe hovoriť o pálení, keď nemáš ničoho,“ ozval sa farár, čo Pandrláka tak popudilo, že tasil šabľu a hoc drevená bola, tak ho vyťal po ramene, že ho nikdy viac potrebovať nemohol.
To bol posledný víťazný skutok Pandrlákov, ktorým nevedome pomstil trochu brata. Richtár ho hneď dal odviesť k slúžnemu a tento ho poslal postrkom na Oravu, kde ho brat pláteník, aby sa nemohol viac túlať, dal na reťaz.
Musel sedieť ticho, keď uhorská krajina dunela pod kopytami ruských koní. Až po složení zbroje pri Világoši, 13. augusta 1849, pustil ho na slobodu.
XII. Kakerlak na žobráckej talige
Po porazení maďarského povstania vylieval Pandrlák vlastenecké slzy. „Zhynuli sme na veky,“ zalamoval rukami a trhal si vlasy.Kakerlak oproti tomu plesal, vylieval city radosti v nadšených ódach. Ako by nie? Veď Slovanmi zachované Rakúsko pretvorovalo sa na slovenskú dŕžavu. Už videl v duchu slovenskú korunnú zem, slovenský snem, slovenské vojsko, školy, súdy, právomoci so slovenským kniežaťom na čele. Videl, ako zablúdilí synovia a dcéry slovenské vracajú sa s pokáním k zradenému národu, tlčú sa v prsia v žalosti nad svojou vinou, že i sám sebe veštil pritom lepšiu budúcnosť, je prirodzené. Ale čoskoro nastúpil taký obrat, že Pandrlák bol potešený, Kakerlak vcele srazený. Do úradov prišli tí, ktorí súdili a vešali Slovákov, z Viedne sa sypala potupa na Slovanov, ktorí spasili dŕžavu, bolo vidno, že si ostria bičak i na Rusov. Bojovníkom slovenským kázali ísť orať, pôvodcom povstania povedali „koršámerdíner“, do škôl a úradov zaviedli nemčinu, zaviedli neslýchané u nás dane. „Vyháňali sme diablov skrze Belzebuba,“ hovoril Kakerlak a započal písať ódy smutné, v ktorých oplakával nevďačnosť nemeckú a ľahkovernosť slovanskú. A čím ďalej sa rozvinovala sústava Bachova, tým bol nespokojnejší.
Naposledok si umienil vysťahovať sa do Ruska. Pošiel s hlbokým žiaľom v duši a s pár zlatými vo vrecku.Za tieto kúpil si v Tarnove od sedliaka koňa, od žobráka taligu. Koňa zaplatil dobre. Sedliak ho uisťoval na svoju dušu, že žiadnu inú chybu nemá, ako že na drevo nechce liezť a konope trhať. Ale mršina sa háčila. Keď zastal, nepošiel z miesta, čo bys’ desať kolov na ňom polámal. A na žiaden most nebolo ho možné naviesť. Musel kaliku predať so stratou dupkovi a taligu mu daroval na dôvažok.
Síduc sa potom so sedliakom, vytýkal mu, že ho oklamal. „Nie pane,“ odvetil chytrý sedliak, „o chybách som vám statočne povedal. Na drevo nevylezie, bo nechce ísť na most, konope netrhá, bo nedajbože ťahať.“
XIII. Kakerlakova púť v Rusku
Na ruskú zem prišiel vysťahovalec peši, ale s ružovými nádejami. Myslel, že ho tam prijmú s otvorenými ramenami.A ako by nie? Veď v slovanskom Rusku nájde nejeden túlavý Francúz, Nemec, Talian, Angličan láskavé prijatie, podporu, chlieb, obyčajne i bohatstvo. Ako by nie Slovan?
Ale veru tieto nádeje zmizly skoro. Prostý Rus cíti sústrasť len s východným spoluvercom. Nech príde dáky grécky, sýrsky, arménsky tulák, ten nájde podporu: nech ale predstaví sa kto ako Slovan, to je toľko, ako by riekol, že je Kafer alebo Patagónec. V triedach vyšších panuje modloslužba západných národov, bez pocitu vlastnej hodnosti a bez túžby byť sám dačím. Slavizmus je tam dačo temer tak zriedkavé ako u nás.
Nájdeš francúzskych Rusov, anglických Rusov, nemeckých Rusov, ešte i maďarských Rusov, ale ruských Rusov nenájdeš. To je vlastnosť Slovanov. Nikde a nikde nehonosí sa Slovan sám sebou: vždy a všade chlúbi sa rečou, menom, vzdelanosťou cudzími. Rád si osvojuje duchovný majetok cudzí; na to jeho ctižiadosť nesiaha, aby sám bol dačím. Čo výborného má doma, tým pohŕda, o tom ani vedieť nechce. Najväčšia časť rodom povýšených Rusov je taká, že jej všetko cudzie svojím a svoje cudzím. Nečítajú ani svojich najhlavnejších spisovateľov, nieto že by si povšimli iných ubiedených Slovanov a ich spisby. Duchovenstvo tiež zná len cirkevné záujmy a stojí vôbec na veľmi nízkom stupni vzdelanosti. Má síce vo svojich radoch výborne učených mužov, ale po dedinách živorí v hrubej smyselnosti, oddané menovite hnusnému pijanstvu.Kakerlak si celkom ináč predstavoval Rusko a sklamal sa trpko. Túlal sa za pol roka po Rusku práve tak márne ako v Uhrách, keď hľadal úrad. Nikde mu nekynula priateľská ruka. Kde mu vrhli kopejku s opovrhnutím, kde ho vyctili ako tuláka, ktorému sa nechce robiť. Váľal sa po hnusných krčmách a špinavých mužických chalupách, hlodaný nečistým hydom.
XIV. Návrat Kakerlakov z Ruska
Jeho ponevieraniu učinil mimovoľný koniec pomieščik Keveľov. Bol to jeden z tých dôstojníkov, ktorí 1849 bojovali s Paškievičom v Uhrách a tu s tými sa rúbali, ktorým prišli pomáhať, s tými ale pánbratovali, ktorých prišli sraziť, tak nemilí tým, ako týmto. Z Uhier niesli domov podobizeň Kossuthovu a akýsi zápal za nesmierne ich nenávidiacich Vengrov. Vychvaľovali ich dobrotu, ich štedrosť, ich rozum a liberálnosť; ľutovali, že im nohy podbili. Keveľova láska k Vengrom tak bola veliká, že sa potom i vysťahoval do Uhier a tu potom preukázal ministerstvu veľmi príjemné služby, keď v novinách i brošúrach vystríhal Slovákov pred Rusmi a všemožne im hľadel zoškliviť šafárenie tam vlády nemeckej.Kakerlaka prijal ako zločinca, s najtrpkejšími výčitkami, nazval ho zradcom svojej vlasti, ktorú nevie oceniť, a buričom Ruska, ktoré nezná. Pretože nemal pas, odviedol ho na úrad s udaním, že to bezpochyby emisár nevďačných Nemcov.
Hľadali u neho dvadsiatniky, ako u nás hľadajú u každého pansláva ruské ruble, čo je vcele v poriadku. Keď v Rakúsku prší ruskými rubľami, nuž musí v Rusku pršať nemeckými cvancigermi.
Hoci sotva pár kopejok našli pri ňom, poslali ho nazpät do Uhier postrkom, ako kedysi košického profesora Gocíka. Tento, keď cestoval cez prázdniny po Rusku a z peňazí sa vcele vytrovil, náročky pas odhodil, aby ho poslali postrkom. Po privezení do Košíc poďakoval sa za lacnú príležitosť. Čo Gocík hľadal, to Kakerlakovi prišlo samo. Priviezli ho pekne-krásne na Oravu.
Nemajúc potom viac čo dúfať, žil u brata pláteníka pokojne a písal verše, ktoré sa málo delili od tých, aké sa obyčajne píšu a tlačia. Cez leto však býval na salaši medzi valachmi.
Keď on tam počúval kukučky, Pandrlák trávil dni medzi Cigánmi. Už i hovoril cigánsky a chcel si vziať cigánske dievča, ale mu ho nedali.
Nehody nepremenily v ničom bratov, ani túžby ich nezvrátily, ani horlivosť neumenšily.
XV. Učené večierky na dedine
Bratia medzi sebou zápasili ustavične, protivili sa vo všetkom jeden druhému, kládli si do cesty všemožné prekážky.Tak to bolo i pri ušľachtilom podniku Kakerlakovom. Zaumienil si poskytnúť i dedinčanom duchovné pôžitky, usporiadať večierky. Ošklivil sa mu ten surový dedinský a malomestský život, kde ľudia ničím iným zabaviť sa neznajú ako pijatykami, divou cigánskou hudbou, plesom, zlorečením, klebetami, bitkami. „Počkaj,“ pomyslel si, „ja týmto ľuďom zaopatrím ušľachtilejšiu zábavu. Budem im dačo rečniť.“
Že pritom myslel na svoje diela, je prirodzená vec. Lebo každý spisovateľ, aký bol i Kakerlak, má to za najdôležitejšie, najlepšie a najkrajšie, čo on napísal.
Mal toho dosť v zásobe a prihotovil ešte zvlášť jednu znelku, ktorou chcel národné povedomie v ľude vzbudiť, národnou hrdosťou nadchnúť zmalátnelé duše slovenské.
Znelka sa mu, podľa jeho mienky, podarila. Zakladal si mnoho na nej.
Na nešťastie doznal sa o jeho predsavzatí Pandrlák, ba prišla mu z nedopatrenia do ruky aj znelka Kakerlakova. Čo teda neurobí? Pretože i on zapodieval sa básnictvom, napíše znelku v duchu protivnom a počkaj!
Po dostatočných prípravách oznámi Kakerlak večierky, chodí sám z dom do domu zvať ľudí do príbytku jednej vdovy, kde sa vydržiavaly priadky.
Zvedavosť skutočne prilákala mnohých. Sišli sa nielen mládenci a dievky, lež i muži, ale prišiel i Pandrlák. Chyža bola plná.
Kakerlak vyskočí na lavicu a reční ohnive svoju znelku:
Hej, Slováci! Tvrdo nám svárliví
tí naši predkovia postlali;
cudzinci nám všetko zabrali,
prestol, práva i úrodné nivy.
Pri tom všetkom vrahovia zlobiví
darmo už dni naše sčítali,
nedáme sa, hoc sme počtom malí,
hoc i zrada zlá sa nám protiví.
Sem duchovia vznešeného vzletu!
Nie chlebom len človek živ’ bude.
Kto hrdina, odporuje svetu.
Podliaci len plávajú po prúdu,
lovia rozkoš, lpiace na hrude;
šľachetný si obľubuje v trudu.
Účinok znelky pri takom poslucháčstve bol všeobecný smiech. Kakerlak teda skočil v hneve s lavice.
Za ním rečnil svoju znelku Pandrlák:
Hahá! Čo chcú otreštenci títo?
My bezumných predkov za sváry
nedáme si pľuvať do tvári,
nebudeme čerpať vodu v sito.
Podbili ich, prečo strpeli to?
Žili, prečo padli na máry?
Za také-li má nás nešváry
k boju pohnúť pochabé varyto?
Čo, víťazi, chcete? Reč? Aj, tu je!
Otrokov reč nikto nemiluje.
Nám len pokoj, žienky, úrady.
Blázon zvykol plávať proti prúdu,
vyhlasuje vojnu lži a bludu
pre márnivé sny a tirády.
„Ha, ty diabol! Ty seješ kúkoľ medzi pšenicu,“ zapľul mu Kakerlak oči.
„Ba, ty pansláv!“ vrátil mu to Pandrlák a dodal mu facku.
Povstalo z toho hrdlovanie, na velikú radosť poslucháčov, ktorí práve len pre túto komédiu boli sa dostavili. Bratia sa rozišli krvaví.
XVI. Kakerlakova návšteva u biskupa
Kakerlak, nemôžuc nič vykonať so sprostačou a chcejúc predsa dačo urobiť za národ, obrátil sa k ľuďom rozumným a vyššie postaveným.Dozvediac sa, že spišský biskup zaviedol na stredných školách levočských reč otcovskú (lingua patria) za vyučovaciu, bežal, mysliac pritom na reč slovenskú, poďakovať mu.
Biskupský pisár však mysliac, že chce katolizovať, odbil šklbana tvrdo. Musel si inak zaopatriť prístup k biskupovi. Znajúc, že biskup chodieva každodenne na prechádzku do záhrady, preliezol cez múr a čakal ho tam skrytý.
Biskup skutočne prišiel a chodil s nohy na nohu po chodníčkoch, vysypaných pieskom, modliac sa breviár. Za ním kráčal opodiaľ pisár, tiež s breviárom v ruke, hoci v ňom mal „Večného žida“ od Eugena Sue. Obaja boli pohrúžení do čítania, biskup žalmov, pisár románu.
Tu razom zastane Kakerlak biskupovi do cesty, vrhne sa pred ním, objíme mu kolená, pobozká nohy, ako sa naučil v Poľsku.
Nemile prekvapený biskup táže sa, kto je, čo chce? Kakerlak vstane a takouto rečou pozdraví biskupa:
„Cirkev katolícka v Uhrách nesie v najnovších časoch typus výlučne maďarský a vzala proti Slovákom akési nepriateľské postavenie. Následkom vychádzajúcich z uhorského Fanaru inšpirácií, dosedajú na vyššie hodnosti cirkevné len Maďari, alebo osvedčení maďaróni, ktorí potom len o to dbajú, aby literárny život Slovákov úplne pritlmili a zničili. Farári, učitelia slovenskí čítať slovensky nevedia. Deťom slovenským dávajú sa do rúk šlabikáre a katechizmy bez všetkej ortografie, ľudu slovenskému piesne a modlitby, samá nesrozumiteľná kočvardina. Ktorý národ na svete je tak i od svojich otcov opustený? ktorý tak ozorne zanedbaný? Vy jediný z biskupov činíte čestnú výnimku, vychovávate Slovákom nie znevážiteľov a zradcov, lež vzdelávateľov. Keď teda príde ten čas, ktorý prísť musí, keď pre Slovákov zriadi sa pár biskupstiev s jedným arcibiskupom na čele, vaša je neomylne hodnosť táto. Národ slovenský vie oceniť každého podľa zásluhy; odplata vás teda neminie. Pozdravujem vás už teraz ako slovenského arcibiskupa.“
To je tresť Kakerlakovej reči. Bo čo do formy a rečníckeho vyšperkovania, tie mal zvláštne, ako sme videli pri jeho reči v Kubíne a kázni v židovskej bužni prešovskej.
„Dobre, dobre,“ kýval biskup netrpezlive rukou. „Ďakujem za láskavú starostlivosť o mňa, ktorú neviem, čím som si zaslúžil.“
Aby odbavil čím skôr nepovolaného chválorečníka a rozdávateľa tiár, siahol do vrecka a vručil mu pár krajciarov.
Pisár ho upravil von zo záhrady, hnevne zaklopil a zamkol za ním vráta.
XVII. Šofránkovci ako snemovní kandidáti
Oba blázniví bratia vystúpili potom ešte raz na verejnosť, a to roku 1861, keď vo Viedni chceli učiniť próbu, či by nemohli dať Uhrom v Pešti taký diplomatický šachmat, ako im dali vojenský pri Világoši. Vtedy obaja Šofránkovci chceli zastupovať Oravu na sneme a uchádzali sa o vyvolenie, pri čom znovu sa rozškľabila deliaca ich neprestupiteľná medzera, vzbudila sa v novej sile nenávisť.Ich sľuby, ktoré robili, chodiac po dedinách, voličom, si celkom odporovaly. Pandrlák sľuboval uviesť do života v ničom nepremenené zákony z roky 1848; Kakerlak ich predbežnú opravu. Pandrlák mienil vohnať Chorvátov nazpät do jarma, naloženého im roku 1848; Kakerlak žiadal vyrovnať sa s nimi po bratsky. Pandrlák považoval „dŕžavnú radu“, sfúknutú cez noc, za bublinu, ktorú i najslabší dych zničiť môže, a za lútku, ukazovanú deťom, nechcel teda o nej ani počuť; Kakerlak práve v tom videl spásu i pre Slovákov, aby všetci rakúski Slovania prišli do Viedne s pinčmi na hlave, s chvostíkmi na zadku a povedali nemecky svoju najponíženejšiu mienku, i považoval ustanovenie dŕžavnej rady za hlavnú úlohu uhorského snemu. Pandrlák nemienil v ničom popustiť vláde; Kakerlak chcel vyrovnanie za každú cenu. Pandrlák sľuboval Slovákom dobrodenie čím skoršej smrti; Kakerlak dobrodenie rovnoprávnosti.
Za nich, pravda, nebili sa voličia, lebo svoje sľuby nepodporovali ani bočkami vína, ani pálenky. Miesto toho poklbčili sa obyčajne kandidáti sami medzi sebou. Napred rečnili až do zachrípnutia, potom sa bili na obveselenie voličov.
Keď títo šli hromadne ku skutočnému voleniu jedným ramenom rozvodnenej Oravy, Šofránkovci stáli obaja na brehu náprotivnom, vzájomne sa striehnúc.
Podnapilí voličia volali ich z pestva k sebe, ale čože? Ani mosta, ani lavice, ani člnu.Aby ich ešte viac podráždili, osvedčili sa smejúci voličia, že toho z nich vyvolia, kto prejde k nim.
Popudení tým, blázniví bratia strojili sa skočiť do vody, lenže si aj v tom vzájomne prekážali. Vždy, keď jeden chcel skočiť, lapil ho druhý odzadku za velikého smiechu voličov.
Naposledok podarilo sa predsa Kakerlakovi skočiť do vody. Pandrlák to strpieť nemohol. Chcejúc ho lapiť, skočil okamžite za ním.
Smiech v tlupe voličov teraz prestal a nastalo ustrnutie. Lebo žiaľne obete „Prvým Maďarom“ v Uhrách vzbudenej streštenosti utonuly v prudko sa ženúcich vlnách Oravy, mútnych ako ich život.
* * *
* * *
* * *
* * *
* * *
Jonáš Záborský: Šofránkovci. In: Záborský, Jonáš: Výber z diela I. Bratislava : Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, 1953, s. 201-272.
