Jonáš Záborský: Vstúpenie Krista do Raja

Rukopisy Jonáša Záborského.

1871.

Vstúpenie Krista do Rája.

Náboženské epos.

"Dnes budeš so mnou v Ráju." Luk. 23, 43.

"Vstúpil do Pekiel." Verímboha.

"Syn Človeka bude vo srdcu zeme tri dni
a tri noci." Mat. 12, 40.

Oddych 1.

Obsah. Boh Otec zastiera v Nebesiach uprázdnený trón idúciho na zemi trpeť Syna a naridzuje všeobecný smutok. Duch Svatý ubiera sa ku zosnulým do Rája, Rafaeľa upravuje v Eden po duše ešte nenarodzené.

__________

Líčiť idem hlučnú mocností borbu nebeských

s duchmi pekelnými, v krvavú keď Syn Boha večný

Otcovi sám sa obeť na kríža prinášal oltáru,

trpiac za zhynulé rajským ľudské duše pádom.

Osnova posvätná zevnejšie len úkazy kreslí

pri smilovaniu božom, čo oko zreť mohlo telesné:

vo svety nadsmyselné ja vnikám, mocnosti kde vyššie

pripravujú vôľou zemské udalosti nezlomnou.

V sídla sa už vznášam brkom obraznosti nebeské

a zraky upravujem na ozornú spustu Sióna

zvyšnieho, jenž valný nedohľadnej sa pne do výšky.

Na chlumu tejto svatej večnej hory tri stoja tróny,

okružené slávou, prevelebnej tróny Trojíce.

Strední sám Boh Otec s korunou zaujíma zubistou

na hlave, okrúhlym jablkom v ruce, a všemohúcou

berlou v pästi. Svätý na ľavom Duch prestolu tríme

palmu nevädnúcu, s holubom nad ňou sivokrýdlym.

Než ten na pravici prázdny prítomne je prestol,

len kríž tak jasný sa na ňom široko žiari vôkol,

že hviezdy v silnom hasnú jeho lesku ligotné.

Tam všetkého, čo jest mimo Božstva, prameň vekovečný.

Odtuď všetky plynú tie živé myšlienky, ktorými

i svetové i Nebes valných sa prostory hemžia.

Odtuď Božstvo, trojí v osobách, než v podstate jedno,

spatruje všetko razom, čo prešlo, čo jest, i čo prijde.

Známy mu každého prachu ruch v premenách hmoty plynných,

každý srdca a mysle pohyb pri tvorstvu rozumnom;

známo čo má nastať jemu od večnosti na večnosť.

Tejto mocou vlastnosti zlatú vystrel k zemi berlu

a prerval Boh Otec takovýmito slovmi mlčanie:

Žiaľny triumf, za ktorým tak hrozné kráča divadlo.

Hlučné v Dávidovom dnes meste „hosanna“ a zajtrá

vresk „ukrižuj.“ Teda už toto zastrime lásky znamenie,

čo tri tu nad tridcať roky v prázdnom trónu spočíva.

Reknul, a sám zdvihnul z operadla sa od noci tmavší

závoj a rozprestrel stínnou po kríži sa chmárou.

Boh pak Otec hovoril so vzdychom dáľ takto pečalným:

Žiaľ mi ťa žiaľ, Synu môj, jehož od večnosti zplodil som,

jenž si hral predo mnou, keď som svety sial vo prepasťach,

vyznačoval hviezdam chodníky vo prostore pevné,

zákony predpisoval živlom neprestupitelné,

bezcitnú hmotu obživoval – vtelená moja Múdrosť. **

Hej, kolikej k obeti primala tvoja tá teba láska!

Čo znášať Boh ideš, by z ľudstva kľatbu si zosňal!

Ó by krvou aspon nekropil zem hriešnu si márne.

Než beda! Skrovný len za tebou sa hore vznese zástup,

ku svetlu z mrákot, prvotín ťažkého spasenia.

Duch na to takto Svätý: Na mne jest rozhojniť ich, Otče.

Pri všetkom, čo deláte, ja som. Stúpim teda v sídla,

kde zkončivšie život zemský duše bydlia dočasne.

Laskave mu prikynul Boh Otec ľahkým hlavy hnutiem,

predca však sa celá hora od toho zachvela večná.

Vzozreli angelskí u strmej paty jej velikáni,

jenž tam u oltárov ku službám stáli dvanásti.

Najvyšších na zemi chlumy hôr by presiahli temenmi;

než tu, nebeského pri ozornej spuste Sióna,

mizli, ako pred Čimborasom muža postava mizne.

Vzozreli. Avšak ako kto vo chmárach rozťahujúcich

v obloze sa chce videť velikánskych postavy obrov,

obraznosti musí doplniť, čo schádza mu, štetcom:

tak poslovia dvanásti boží museli tvorivú zvať

obraznosť na pomoc, by kusé zjavy Božstva skrytého

mohli pojať vo plný velozorný s úžasom obraz.

Hrôza zaiste, akú vzbudzuje vzozrenie na Božstvo,

vo stvoreniach, ni zvykom, ni vekom neslabne plynúcim.

Po zdrkotaniu hory s ťaželým sa blisklo hrmeniem.

Znak to, že Boh chce mluviť. Kolená teda uhli i tváre

angeli. Myslel bys’, že hory tretinou sa prepadly.

Zo chlumu pak vznešeného vanul takový dolu hláhol:

Achioru! Iď, zvestuj žiteľom toto vlasti nebeskej.

Závojom ať každý zbroj i zbraň svoju obvine čiernym,

a k nám pospiecha, keď krvavej žiare uzre znamenie.

Veľká padne obeť za nové mešťanstvo nebeské,

jenž dosaváď pre hriech vyhnanstva snáša neresti.

Vy pred Námi tuná pokloníte sa kríža znameniu,

keď božská barviť na zemi krev ten bude oltár.

Než Rafael so svojím sa plukom tu bez odkladu najde.

Oslovený Achior vzkoknul hromovou hbite iskrou

na hnáty pružné, lety nestarnúce, a myknul

zázračným so spechom prostranstvami nad pochopenie

rozsiahlými. Lebo k čomu mám rychosť pripodobniť

na hmotu neviazaných bytností čisto duchovních?

Rychlo guľa z dela vystrelená vo suchom moru pádi.

Toľko že ju s treskom cievy hrdlo vyryhlo mosadznej,

už zdi borí ďaleké a celé riady mužstva poráža.

Rychlo parí šarkan s černokňažníkom u výšky.

Bez krýdel, púhym skrivovaniem a rozťahovaniem

chrbtoviny, prudkým sa myká medzi chmárami jezdom,

rovné najdlžšej, hrubočiznej jedli hadisko.

Bo s každým ohybom drieka veľkú cestu uráža.

Tak brzký jeho let, že i tam sa vidí oku ešte

prítomným, kde ho už viac niet. Ako chlapci obratnou

keď pravicou točia žiarivý okolo hlavy uhlík,

jednou hľadiacimu zdá tento sa len byť obrúčkou:

šarkana tak rychlého polet podobá sa veterný

roztiahlej najdáľ po zmútenej obloze stužce.

Búrka žurí pred ním i za ním. Lesy klonia sa šumné.

Jedľa na jedľu padá, duba dub kryje. Pásma celé hôr

ležia, ako zkosené, s vyňatými z pôdy koreňmi.

Rychlo letí po niťach kovových hromovej sila iskry.

Na stá míľ jedným ju razom všade možno pocítiť.

Všetko však toto nič proti zázraku rychloty púhych,

na hmotu neviazaných bytností čisto duchovních.

Rychlosť ich rovná všadeprítomnosti sa božskej;

len že im od razu byť jednou neľzä všade chvíľou.

Toľmi pri zázračnej rychlosti telegrafov umných

týchto božích, ač rozkladajú nekonečne sa širšie

prostory nadsvetové, než tie, v níchžto svety víria,

predca krátkej len k tomu potreboval doby Achior,

všetky kruhom pochodiť kniežatstvá, tróny i panstvá,

a všetkým prepodať najvyššú vôľu tisícom.

V krátce i archangel Rafael so svojím serafínskym

stál u Siónu plukom. Velikánski pribúrili obri

s chrestom silnejším, ako keďby tisíc veličizných

šiestispražných diel s drkotom štrk lámalo ostrý,

ešte neutlačený, čerstvého na ceste stelenia.

Náprsníkmi bys’ ich sňažné zakryl Alpy dutými,

lebkami prohlubiny brehu baltického vyčerpnul.

Na žiarnych jeli všetci vozoch***, so dvúma kolesma,

jenž vlastnou sa silou tu prudko, tu krotčeji točia,

púhym vsadníka chteniem. Každé lebo hnutie

vôle, čo jedno s ním telo, cítia a plnia ochotne.

Luk každému visel z pleca obrovského plamenný,

plápolavými plný túľ šípmi na chrbte sa klátil.

Mútne ako s vreniem hučiacich sa chmár hory klubia,

keď ľadový sa na zem znojnú sype z oblohy príval:

tak valili s hrmotom sa nebeskí éterom obri.

Ziskrila týmž sa časom na Siónu kolesnica božská.

Všetko ale hlučné ustúpilo tíšine vrenie,

keď Boh Duch pokynul večnou zo prestola palmou

a chrabrému velel serafínov vodcovi rekna:

Slyš Rafael! Dva dajú zo tvojích provôd mne do Rája

oddiely, sám so tretím vyhľadáš krotkým plavom Éden,

kde stvorených z počiatku duší množstvo dleje valné,

v bezvedomých driemotách, a čaká času svojho pozvania

cestu na tŕnistú života v tele. Z týchto ty čiastku

pojmeš a doprovodíš za mnou mimoriadne do Rája,

stran cesty hmotného tela. Vnuknutie ti vyššie

nadvedie tie z ních, na ktoré tam potreba práve.

Rozkaz ten Rafael s pokorou vyslúchal uchýlen,

sám velitelne potom vztýčiv hlavu bystro, pokríknul.

Na dvoje rozpoltil zástup sa, v časti nerovné,

než hora úžasným otrasom sa zkolébala večná.

Duch bo svätý zo trónu kročil na kolesnicu božskú,

a vzdav hrôzy božej sa, pre tvory nesnesitelnej,

z výšky nedohľadnej zpustil sa ku zástupu tíše.

Množstvo sa pohlo celé ku bránam krotce nebeským.

Víťazoslávnej však tej vyhli sa uctive bráne,

ňoužto Boží mal Syn vstúpiť z pokorenia do slávy.

Sám Boh Duch použiť čestného nešol vchodu pred ním.

Brány Nebes valné samy od seba rozpialy krýdla,

stúlili tiež sa samy, skoro zástup pres ne vytrhnul.

Vojsko, aké škrtitelia ľudí najvätšie železnou

násilnictva rukou k bujnej kedy sohnali práci –

buď to, ktoré vysypal do slobodnej Hellady Kserkses,

po zmrskaniu divom vĺn Hellesponta svevolných,

buď to, ktorým zvečniť surovosť žiadal Attila hunskú

na smutných zlomkách ušlechtilej osvety gräckej,

buď to, ktorým pokoriť smyslel syn Korsiky cárov,

zlámať hrádzu tvrdú divokej surovosti tatarskej –

vojsko takéto by len skrovný zaujímalo kútok,

keďby po jednom v riad mužovi stalo na prahu valnom.

Čo sto by si sňažných položil patu na hlavu Lomníc,

predca by sotvá stú časť stĺpov výšky dosiahy.

Nie v tolikej nočnia vzdialenosti druží zemi lampa,

v koľkej výše prahu zrutná rozepína sa klenba.

Všetko vo večných tých sídlach blaženosti nesmierne:

všetko však, čo z ních vychodí, bere rozmery menšie.

Tak zrutní obrovia Nebes, kadenáhle do prostor

vokročili svetových, v pidimužné postavy scvrkli.

Vo srovnaniu ovšem so sebou. Lebo obrami obrov

zostali ešte vždy, s tymi ich srovnávajä ľuďmi,

boj za ktorých spasu teď s mocnosťmi počínali zlými,

s duchmi vypadšími z blaženosti, pre pýchu, nebeskej.

_________________

* Žid. 12, 22.

** Prísl. 8.

*** „Vozov božích jest dvadcaťtisíc a mnohotisícov angelov; medzi nimi Pán ako na Sinai prebýva.“ Žalm 68, 18.

Oddych 2.

Obsah. Opis Pekla. Víchor tam, porady Belzebubove so Satanom, reč tohoto ku zástupom, odchod obidvúch do Judäi.

__________

Sídlo a večná vlasť zavržencov týchto vo toľkej

níž sbory svetovej vzdialenosti sa šíria pečalné,

v koľkej nesmiernych sa Nebes nad ňou vine klenba.

Božia ich oddelila všemohúcnosť od sveta jasných

prostor neschodným mlunovým oceánom a hraďbou

angelskou peruťou nepreletnou. Zpät by krutými

bol sotený ranami, ktoby vyššej na vzdory vôli,

na prielaz odvážil pnúcej sa do výšavy stavby.

Z trosiek a kalných len chaosa svetového usadlín

most nade pustými mlunového mora hlubinámi

dáva duchom padlým prúchod pres bránu železnú,

tak zrutnú, že celá zemská guľa ňou by preklzla.

Rozškläbená je teraz tá čierna spusta do korian.

Až pri vekov sklonu, keď pohltí ľudské duše všetky

Peklo, ktoré ani krev Syna Božieho nezmyla čisto,

v sídla aby prijaté byť mohly vhodne nebeské,

stúli sa pevne a viac na celú nerozotvori večnosť.

Stráž prítomne živá tam bedlí, jašteri hrozné,

Podloň a Svár, dve celé hory. Vznikli pri srážce

zástupov angelských z krve odbojnej preozorné.

Telisko celé je kryté šupinámi tvrdosti kremennej.

Na troch dračie šijach hlavy sedia, zo dvoch mnohozubných

tlám šľahajú plamene, hrozivé von strčia žihadlá.

Drápami krátkohrubé orličími sa končia nožiská,

rozkladajú po bokoch netopierčích zástery krýdel.

Večný netvory hlad večným koja desne hltaniem,

bo žrú jedna druhú, ba žrú vlastné svoje údy.

Čo však zchrústu, to im tej chvíle na miesto dorastá.

Je vždy celé telo ich, hoc vždycky ho trovia hltaniem.

Smrad v ďaleké od ních neznesný sa kruhy šíri.

Pustia všetko dnu, von len božskej nástroje pomsty,

tých duchov odpadlých, čo duše tiahnu k sebe ľudské,

od Boha odvracujú, a sejú v čisté zrno kúkoľ.

Títo majú volný v každej dobe východ i návrat.

Nad bránou zrutnou väža sa pne do výšky ozorná.

Nad väžou okrúhlou velikánska sedí sova hľadiac

z výšiny závratnej do bezedných chmúrno prepastí.

Dnu klepocú hodiny klepotom kvíleniu podobným.

„Večne“ a „nikdy“ hučí, z boka keď sa na bok dlhočizné,

v odmeraných chvíľach, sem a tam kývadlo kolembá.

Večne trpeť tu a nikdy mukám kraja konca nevídať.

Sám stroj večne ide, s drkotom, škrípaniem a vrzgom:

než ruka nehnutná hodinu vždy hlása dvanástu.

Za hraďbámi nemá konca kraja púšť hmotopustá.

Niet tu, na čomby nohu stvora opreť mohla telesná;

niet, čoby vetroplavec zachytil hbite veslama krýdel.

Len tenký, silinou éter súdružne preniklý

pres nesmiernu valí sa prázdnotu žiarnymi chlpmi.

V týchto chlpoch žiarnych sa tmolia duchovia pekelní,

cítiace najprudšej zimy rázom i horka bolesti,

pri trapoch ukrutných hnevu bezsilného ku pomste.

V ních nesmierna žurí proti Tvorcovi svojmu nenávisť,

a predca sviera ich jeho moc, jejž nelzä uniknúť.

On je tu tak pomstou, ako je v Nebesiach blaženosťou.

Odchod k Ráju Svatého Ducha zvláštny vzbudil úžas.

Keď na Siónu kročil zvyšňom na kolesnicu božskú,

vírenie hrozné vo prepasťach vzniklo pekelných.

S rychlosťou sa nerúti takou k zeme lícu povetroň,

keď z cesty ztržený svetovej vo povetriu sa zažne,

s koľkou prudkosťou tu jeden za druhým sa valúny

étera pres pusté sem i tam hnaly prostory búrne.

Prestrašených žiteľov tmy schvátil, ako plevy, víchor,

a hneď rozsypaných na celé svety diaľky rozosial,

hneď v kolu tak točil ich prudký, ako keď dva sa vetri

srazia silou velikou a kruhom sa vo zápasu točia.

Čo vtedy vír zachváti, piesok, krovy, i vlahu morskú,

všetko točí zchytené a do výšky stĺpom unáša.

Náhle však nepochopné im vírenie utíchlo,

hneďky sa dokríkli druha druh vospolne a sletli,

s bystrotou angelskou, kde Satan,* kráľ ich, sa ozíval.

Shluklo sa nesčislné velikánov množstvo ozorných,

o mnoho zrutnejších, ako obri, ktorí sa mohutnou

podporujú jedľou, keď grúne a úvaly dunia

pod krokom ich ťaželým, zhybujú sa pahorky vo Tatrách.

Každému z ramena chvel štít velikánsky ľavého,

cedra mohutnejšie v praviciach sa klátily kopia,

les to nepehľadný vo tmavých sa hnúci valúnoch.

Žasli všetci, bo nič takového nevídali ešte,

čo kedy zasvetové tie majú za obydlie prepasti.

Až vtedy svitlo u ních, keď vodca stráže pekelnej,

Belzebub,** od končín priparil pospešne Judäi.

Strehnul tam so svojím plukom, od kedy Syn Boha večný,

trón zanechav božský, v devičom sa odel v telo lône,

by všeliak protivil jeho úmyslom sa a cestám.

S vesťou osobne teraz priletel, že Boha vteleného,

Jéžiša, ľud provodí so slávnym v mesto triumfom,

Dávidovému korí s hlučným sa „hosanna“ potomku,

pod nohy čestne metá ratolesti mu a stele rúcho,

kleslého sľubujúc sebe od neho obnovu trónu;

v Radde však že všetko je už dokonále židovskej

ku smrti pripravené buriča z Nazaréta popravnej.

Padne vrah, čo ale, priložil ku zvesti pečalne,

jestliže podľahnúc víťazstva si palmu poistí,

víťazstvom my naším podľahneme? Jestli ženúce

na kríž ho trapný, ku cieľom mu pomáhame vlastným?

On chce trpeť, rajskú lebo tým zahladiť žiada vinnu,

nám vyraziť z ruky chytre korisť. Cena to smilovania,

o ktorej už dávno všemohúci sa shodli tyranni.

Rozhodného strojí sa čosi prítomne. Z nebeskej

vlasti vytrhnul sám a ku Ráju sa Boh Duch ubíra,

keď Rafael s časťou svojeho pluku k Édenu pláva.

S ustrnutiem slyšali kniežatá zvesť túto pekelné,

než nepreklonný riešitelne sa tak Satan ozval:

Dávno, čo odkrývaš, mne leží už na dlani zjavné.

Nech snuje čo chce vrah, jeho úskoky nič ma nemýlia.

On proti vôli mojím, a nie ja slúžim jeho cestám.

Čo z toho, že v nemilosť zemské tie uvrhli sme červy?

Vytvorené z kráľovstva Nebes, v našo predca neprišli.

Príjdu teraz. Sám vrah blažšú nám čiastku privrhne.

Môže trpeť za ľudí, spasiť ich bez ních mu nemožno.

Čo všetkými do tých vykonal čias divmi v Judäi?

Ledvá pár chatrných získal viere prácne rybárov.

I v mrtvých Uriel skušuje kráľovstve to isté.

Hŕstka vzdychá chripľavých po nebeskej vlasti svatúškov;

množstvo ináče celé za naším sa hrnú Beliálom.***

To chce tyrann božský premeniť, preto v Ráj sa ubíra;

než ja Satan povedám, že na hanbu jeho snaha zojde.

Osvedčiv to Satan, s riešitelnosťou hlbokého

presvedčenia, nade všetkých vyšinul sa na stĺpu

éterovom bystrý a mluvil hromohlasne ku všetkým:

Ó verní, chrabrí spoluúčastníci hrdinských

dávno bojov, vyhnanstva teraz v tej púšti bezednej!

Už raz, po stoletiach života trapného, pečalne

zamračené, s pocitom sladkým čelo môžme vyjasniť,

bo slušnú vrah ide prijať odmenu nesmieritelný.

Známy je vám jeho čin. Nás vyhnal z vlasti nebeskej,

ľudskými zpustlé dušami chcel sídla zaľudniť.

Úmysly zmarili sme jeho v zárodku nehodné.

Padli našou prvožilci snahou pri skúšce a vrchní

všetkých nám ku koristi tyrann v zurivosti prisúdil.

Hniezdiaci avšak v bok jeho pochlebník ten ohavný,

jenž nás z vlasti vyryl, smrti sám podrobil sa za vinných.

Ó vznešený predmeť vznešenej jeho lásky a priazne!

Ó mnohopochvalná velikého Boha spravedelnosť!

Vinna ľudí nie je menšia našej. Než poďme my vrhnúť

s prosbou sa pred ním, ako nás odkopne so sŕdom!

Červy neprosia, a sám sa tyrann za ne dá v tele mrtviť.

Marná tá vo Judäi ide zvŕšiť sa nehodnosť.

Ňou na dakoľkých sic našo prejde dedictvo bedárov:

časť ale najvätšia v tom s námi sa octne žaláru.

V krátce množstvo, ktorým Ráj hemží, k nám sa presídli.

Nech zaplesá nad tým vašo srdco a nad pokoreniem

násilníka, ktorý červom sa v obeť nese podlým,

najvznešenejším pak bytnosťam vraždu prisáhnul

večnovekú, nedruh, zloprajník nesmieritelný.

Bol dosaváď oškliv, stokráť pozatým bude vätšmi.

Deň strádania jeho sviatkom bude nám vždy radostným.

Počnite naslaďovať teraz už spanilým sa zrelišťom.

Myslite na vrahove trapy len, ztratu prezrite vlastňú.

Veď čo v pravde je, oč prišli sme? Otroctvo pokojné.

Nech si ho má, komu jest po chuti. Z vyhnanstva my večný

boj bojovať budeme s najvyšším mužne tyrannom.

Všetko je hnusné nám, čo milé jemu. Jedna žadúca

nám rozkoš, všetkým protiviť jeho voždy sa cestám.

Nech svoje zákony nám nakladá, ale srdco je volné,

volná vždycky mysel. Jemu odporné ony večne.

Reč túto prijalo množstvo zloduchov neprehľadné

s vreskom pochvaly tak silným a hlučne jarostným,

že všetky s drkotom vôkol sa zatriasly prepasti.

Pohľad na vzrušené vo praviciach kopia mohutné

bol rovný, ako keď silný sa ponad horu víchor

prudko valí, so šumom sa klátia na bok z boka jedle.

Rečník, po zdvorilej trikrátnej poklone, zchýlil

kopie sa na sklonené a paril prese prostory pusté

s Belzebubom na svet, zamerivše společne k Judäi.

Keď ku pekelným sa v letu prudkom blížili bránam,

uslyšali z ďalekosti, ktorak do prepasti huhúka

bezdnej noční pták, drkocú hodiny žiale večné.

Jašteri, Podloň a Svár, s hrozivým ich stretli sipeniem.

Prestali si vzájomne črevá teplé vyhltávať

z drápami roztrhaných ostrými krvácne brušisiek,

keď popri ních bleskom rychlí mimo pútnici mihli.

_________________

* Zjav. 12, 9.

** Luk. 11, 15.

*** 2. Kor. 6, 15.

Oddych 3.

Obsah. Satan a Belzebub, prišedše do svatého mesta, prisluchajú sa rečam Ahašvérovým, keď namlúva na trhu Judáša ku zrade.

__________

Vo svetovú jasnú oboru vrazili dlhočizným,

pnúcim nad mlunovým oceánom pevne sa, mostom.

Tam parili, známou im cestou dobre, uprostreď

nesčislných točiacich sa svetov, ku tmavej guli zemskej.

Čím k zemi sa viacej a k judskej zvlášť blížili krajne,

tým viac pristvorenú s úmyslom miernili rychlosť,

na všetky zvedavými lebo strany jastrili zrakmi.

Hľadiace pak s velikou napnutosťou pred seba v letku,

uzreli končisté hroty napred a strčiace do chmár

jasné lebky duchov, dobrých v pohorí olivetskom,

imž velel archangel Gabriel, zlých, pod veliteľstvom

Belzebuba, kde hrbí skalný sa do výšavy Tábor.

Nezrejmé ľudskému oku tieto zástupy obrov

meškali, od kedy Syn si Boží osnoval telo, v Judsku,

jedni jemu k službám, protiviť sa druhí jeho cestám.

Pútnici týchto napred postihli zrakmi pekelní.

Hrad sa zatým Sion im pojavil, potom oddiely chrámu

na vznešenom Moriá, pak mesta stavby svatého,

vždy mnohoľudského, však zvlášte teraz, kde ku sviatkom

veľmi mnohý dolazil ľud odevšad, z blízka i ďáľky.

Poslali nábožných svatopútnikov, okreme Judstva,

krajna Zajordanská, Idumäa, Samária, Ammon,

Sýria pod Libanom, Galiläa, Sidónia, Tyrsko;

poslali Ásia, Pont, Babylónia, Parthia, Medsko,

Lýbia, Kyprus, Ägypt, Kartágo i zem Murenínov,

slávna umom Hellas, panujúca Itália najdáľ;

poslali Rén tu a Táj, tam Tigris a Ganges a Indus.

Po všetkých už týchto zemech sa rozošlo za ziskom

plémä Židov hľadavé, a odevšad pútnici zbožní

k výročním sviatkom do svatého sbehli sa mesta.

Hemžily sa nie ináč ulice mnohoľudiem, ako sber

mravcov, keď nohou im rozkopneš hniezdo smetisté.

Ruch vtedy nastáva v čeľadi mnohočetnej obecný.

Všetko sa hýbe, teká, vzácnu mlaď i potravu chráni.

Práve taký panoval v uliciach ruch mesta svatého,

keď mnoho ku sviatkom sa shromaždilo ľudstva odevšad.

Zrutní nad mestom priparivše ovisli duchovia.

Dajme im aspon chmár hmotnosť, zastrú ho konečne,

o dni bielom jasnosť a svetlo mu stínom odojmú.

Lúpežní ako keď sokoli dva sa v obloze krúžia,

keď vhodnú hľadajú si korisť na zemi zrakom ostrým;

krýdla rozostrevše, z ticha klátia na mieste sa jednom,

než keď zočia, či srnku plachú, či zajačka burého,

seknú brkmi a letia strelou prese fiačiaci vozduch,

až sa krivými v obeť hladu svojho vrepia pazúrmi:

s Belzebubom tak práve Satan nad mestom ovisli

jačiacim a zvedavý všade bystro otáčali pohľad.

Jéžiša pak pred iným bystrými vypátrali zrakmi.

Jastrili zvlášť na chrám. Ale tam len ľud sa von a dnu

tak mlel pospešný, ako v úľu čeľaď mädonosných

včiel, keď ľúbeznú vôňu stromy šíria zakvitlé,

rajské jar po nivách rozprestrela vábne čalúny.

Nikdo sa nezjavoval dlho im ni z počtu dvanástich,

až posmešne slovom takovýmto sa Belzebub ozval:

Jednoho mám. Hľaď a vidz, kde predajných množstvo barankov

po hromadách spolu sa stuľujú, hlavu ku hlave tisknú.

Kupci ich ohliadajú. Medzi ními mužík hlä vzozrenia

nápadného. Plachý zrak zvestuje bázeň akúsi.

Brádka mu končistá, čelo úzke, a vlas sa ryšavie.

Vyzvedajúc sa riadom na cenu, s kyselou pomrdáva

tvárou ústmi, lebo prílišne drahé mu je všetko.

To smrdute skrbný tovaryšstva driečneho gazda.

Zákonného k hodám zvážiť chce baranka večerním.

O chvíľku tlesknul do dlaní: Nuže, čo z toho? Počkaj!

Hľaď na mužíka toho, s noškou čo stáva i líha,

keď mu ku chrbtu otec ju prišil. Chytrý to Ahašvér,

vyzvedač Annášov. Ku Judášovi blíži sa kradmo.

Vidno zo tvári, že má pokonávať s ním veci vážne.

Spusťme sa níže, aby slovo nám ani jedno neušlo.

Tí prekľatí psi vyjú, vyvalivše na nás brechavý pysk.

Nad temenom teda už ryšavým viseli zloduchovia,

po plecu keď tľapnul spoza chrbta Judáša Ahašvér.

Tamten trhnul sebou a s ľakom nazpät sa ohliadne,

tento ale s chytrým potutelne sa úsmevom ozve:

Zdravstvuj! Majster váš veliké dnes slávi triumfy,

a skoro lúpežným Rimanom slovo rekne konečné,

násilné zapudí pluky ich, svoju národu volnosť,

sám sebe dá právom mu dedičným patriaci prestol.

Vy vtedy, jenž verne s ním od počiatku chodíte,

v Izraeli blaženom najvyššie zaujmete miesta,

na kniežacie s velikou slávou posadíte sa stolce.

Postúpiš snáď i ty k vysokej hodnosti s inými,

ač v miere najmenšej ty priazne u majstra požívaš.

V tomto dodatku väzel vložený šíp výratom umným,

a strelený nechybil, no ranil do živého bolestne.

Všetko iné bral v žarty Judáš, čo bľúznil Ahašvér:

než čo o chladnosti k nemu majstra vetil, to ho bodlo.

Dávno bo už myslel, čo tu ústa vyjadrili cudzie,

a z toho odvodzoval, že svojom sa vo súdu nemýlil.

So zjavným polknul zmateniem slyny: Nás ty prekáraš.

Nie k panovaniu činí, než ku smrti prípravy majster.

Tak-li? hlasom tiahlym hovorí úškľabne Ahašvér.

Dobre však to činí, a v tomto nemýli sa aspon,

bo s krvavým završí marná jeho sláva sa koncom.

Súd zasedá, legióny stoja v hotovosti italské.

V krátce triumfálny prôvod premení sa v popravný.

A vtedy vás čo čaká? Nie-li smrť, teda iste žaláre.

To blaženosť je, akú vám Boh z Nazaréta opatrí.

Ai hlä, ktorý božskú žiada od vás úctu, po božsku

naskrze vás nedrží. Tovaryšia Boha vteleného

slušno-li s tak lačnou strehnú na milostiny mošnou?

Už na mieste tvojom nohu bych ja z bahna vytiahnul,

stav zapľul nudzný, lepšú shotovil si budúcnosť.

S najvätším to Judáš poslúchal srdca vluneniem.

Stál ako omračený, pomrdávajä ústami trapne.

Keď pri tom i shôry smrťonosným Belzebub ovial

dýchnutiem ku zemi tvárou skloneného lakomca,

povzdvihnul hlavu tento a tak povzdychna sa ozval:

Že zle ležím, cítim. Vystlatá je trním moja posteľ.

Než čím bych si mohol teraz už pohodelneji postlať?

čím lepšú, ako ty mne radíš, shotoviť si budúcnosť?

Otcom vlasti, vetí donašač, vhod prišloby veľmi,

bez hluku sa zmocniť buriča z Nazarétu drzého,

jenž zákon podvracia, reči tlumočí zle prorocké,

rúha sa, keď za Boha zmatený bezumec sa vydáva.

Ísť ti vo Sanhedrín, službu svoju za mzdu ponuknúť,

tak sa potom k dávnej vrátiť živnosti počestne.

Sám ťa ta odvediem, lebo čestný muž si a dobrý

môj priateľ. Odvrátiť nehodu žiadam od tebä každú,

šťastie ti najmožšie, dlä mojej možnosti, prichýliť.

Zradcovi netreba viac. Mdlá v ňom viera zhasla konečne,

a vzňala sa špatná lakomosť, vzbudená je nenávisť.

Čím menší ja iných? Ba starám sa o potreby všetkých.

Predca pohŕda mnou, keď iní sa na lône mu nežia.

I vtedy, keď káral sprosté som slušne babiská,

márne že rozlievajú drahocennú masť, ako zazrel

na mňa a do špinavých mi nadal pred ľuďmi lakomcov!

V potrebe dávaj, a keď stískaš, lakomec si ohavný.

Áno, pri ňom sa ti už nasytí lakomosť, čoby koľká!

Zázraky vystrája pre nehodnú sberbu: svojím pak

trpkú dá skusovať vo všetkom núdzu. Chybiť mu

môžem vernosťou ja, keď on mne chybil prve láskou.

Takto Judáš v sebe rozvažoval, hľadiac k zemi mlčky,

chytrý pak šetril ho v nádeji dobrej Ahašvér,

bo blízky zločinu, kto trpí už námluvy, býva.

V skutku Judáš, pozrev v oči námluvníkovi, reknul:

Maj dieky. Než za čo ty mne stojíš, pôjdem-li ponuknúť

Sanhedrínu moje pri vydaniu mu Jéžiša služby?

Službu nepodniknem, tak omrzlú veľmi, za darmo.

Tridcať máš istých, odvetil namluvač mu, strieborných,

a s velikou vystrel pravicu proti zradcovi túžbou.

Tleskly dlane spojené, zacmuknuly i ústa prityklé.

Driečni trhovníci šli prosto, ruka v ruce, v Raddu.

Nikto zo stretnuvších nezameškal zpät sa ohliadnuť,

tak bola nápadná každému ľudí ona pára.

Zlí ale ich ďaleko predstihli na ceste duchovia.

Nestihnul bys’ okom mihnúť, už stáli nezrejmí,

zkrátivše v ľudskú mieru údy, vo radnici hlučnej.

Oddych 4.

Obsah. Búrlivé rokovanie Sanhedrína o Jéžišovi. Po porazeniu stránky saducejskej vymôže Annáš výrok uväznenia. Predstaví sa zradca.

__________

S príchodom ich sami len svetskí radcovia a starší

rozhovory hlučné v rozličných viedli skupeniach.

Ztíchlo ale všetko, dvere keď rozletly sa bočnie,

vo skvosu úradňom duchovenstvo vstúpilo vyššie.

Najvyšší biskup, Kaifáš, posadil sa na prestol

u steny pozdvižený, pod veliký císarov obraz,

biskupi na zvláštnych vzali miesto u vrch stola kreslách.

Časť stola ostatňú, zeleným súknom prikrytého,

prísedníci riadom svetskí obsadili na mäkkých,

šarlátom zavitých, s operadly dutými, laviciach.

Kaifáš, ešte mladý, než tlstý už muž a veľký,

touto, keď odkašlal pohladiac si dlaňou bradu čiernu,

prímluvou úradňou valné zasedanie zahájil:

Dnes, čoho je schopný a čo môže skutočne, dokázal

ten z Nazarétu burič. Pochabý vprovodil ho do mesta,

s jásotom ohromným, v tej nádeji ľud, že navráti

vlasti samostatnosť, kleslý znovu povznese prestol

Dávida otca z rumov, sám naň velesilne dosadne.

Jedno otreštenca slovo len, zbura zatrase krajnou.

Čo z toho? Ľahko vaša vnikavá dovtípi sa múdrosť.

Nezbytného niak jarma priťaženie žalostné,

obrátenie celej nešťastnej v púšť, rumy krajny.

Dobrotivý pán náš, Tíber – Jehová mu na četné

nech roky niť života blahonádejného predĺži –

Nech žije, nech panuje! vpadlo v to hlasov mnoho hlučne.

Než ktosi od konca stola tak polohlasne zamrmlal:

Tam smilní na Kapra̋i, Seján krev vylieva v Ríme.

Množší grúneniem neľubosti svojej dali výraz.

Povstal krik zmatený. Na velezradu reptali jedni,

na špatné lichotenie druhí, s velikým oba sŕdom.

Kaifáš však sa nedal zmýliť, nevzal to vo známosť,

než, po utíchnutiu kriku, takto ďalej vrele rečnil:

Pán a panovník náš, Tíber, dá nám i celému

národu úžasnú nemilosť svoju trpko pocítiť.

Nám v zločin obráti, prekaziť čo sme mohli a nešli;

národu ukráti zbyvšie z minulosti mu práva.

Spešne musíme teda zroniť otreštenca drzého,

jenž múdrosti učil státnej sa a vojny umeniu

tam kdesi vo biednych chalupách pri remeslu tesárskom.

Ochrana zákona tiež rychlé zakročenie vymáha.

Pres toliké poklad sme ochránili tento stoletia!

Vyrvať nám ho nemohly z rukú, ani pohromy časté

od pohanov trpené, ani kráľov šaľba domácich

nesmyselná, ani krátkozrakých múdrosť novátorov.

Teď však božieho ten rušiteľ presvatého zjavenia

s úspechom úžasným svatyňou ode základu hýbe.

Kupcov z chrámu pudí korbáčom, peniazomencom

v pitvore s rozjarenou prekotil stoly búrlive chatrou,

z ohrad von vyhnal posvätných statky obetné.

Nuš! Jemu trón Aronov, jemu péč sverená je o oltár?

Áno! Nielen kráľ on, než i Boh náš, Syn Boha večný.

Zpúdza jazyk sa, čo on všade hlása verejne, vyreknúť.

Než ľud dostupný každému blúdu, lživými

chatra jeho zvedená zázrakmi, teče k nemu húfne.

Túto sa opierajúc na sprostač, váži vždy vätším;

a kto vie, kde drzosti svojej položiť medze ráči?

Dnes vyprázdnil chrám od mencov, statku a kupcov;

zajtrá snáď zmyslí vyhnať z neho nás, keď i tak ho

príbytkom zve svojím, preto snaď, že nemá domu inde.

Nám na to mlčky hľadeť? Nezkrotíme svodcu, pokuď čas?

Strážcom božieho nám ovčína ubiť vlka patrí.

Jestli mu dáme riadiť, pohladí nám on lby pazúrmi.

Mníte, že na stolcach čestných udržíme sa týchto,

jestli nový odvráti prorok dušu národa od nás?

Svodca, ktorý zákon, ten i nás vo prepasť zmete vodcov.

Vezme-li vrch škaredý jeho blúd, odporci my pravdy.

Vzhôru teda, slavný sboru, rozhodnému ku skutku!

Jednoho odťatiem zachovajme celé telo úda.

Tak znela obžaloba. K Manahénovi biskupu šeptom

takto jeden z radcov svetských sklonený sa poozval:

Sám seba nadbiskup náš dnes v rečneniu prevýšil.

Iste že! dal Manahén s úškľäbným úsmevom odvet.

Vidno, že výrečný hovoril jeho ústami Annáš.

Hlas vučený slyšali sme, a už zo „svatej rodiny“ dnes

sotvá nás dajeden k potlesku a obidve pohne.

Mlčia trúby nemé, paru keď vo ne nikto nefúka.

Ťažko niesol Manahén, že ku nadbiskupstvu doleznúť

až dosaváď, pre synov, zaťa Annášovho, nevládal,

všetko lichých, chatrných to ľudí, ducha prázdnych i zásluh.

Sám ale Annáš bol veliký schopnosťmi i činmi.

Rozkošom od narodzenia cudzý, činnosti milovný,

nad všetkých vynikal vedomosťami i pridalosťou.

Byv spolu úchvatný rečník, muž v obchodu chytrý,

vlastenec a predca vždy s Italcami pánmi za dobré,

výše polostoletia vládnul staršími i Raddou,

kde stvory už jeho len za riadom zaujímali stolce.

Zo šiestich ni jeden sa synov v ničom otcu nerovnal,

predca však všetkých, zaťa tiež Kaifáša, povýšil

k tej hodnosti, ktorú on sám zastával osem kráť.

Všetko mu možno bolo, však čujná nespala závisť.

Dávno rodinkárstvo špatné oči už klalo všetkým.

Posmešný „rodiny svatej“ od tej príčiny název.

Trpko čo šepnul o nej Manahén, to si mysleli všetci,

časť si práve teraz ku ranám zuby ostrila javným.

Napred však sa chopil slova Kódeš, zvláštny miláčok

Annášov: Za to mám, že ctený náš predseda verne

všetkých nás tlumočil myšlienky i srdca želania.

Čas je na bezpečnosť oltárov mysleť i vlasti.

Smrť buriču! svorným prisvedčila hlučne mu vreskom

zamluvená predkom farizejská stránka mohutná.

Stránka to, jenž udržať všetko chcela vo stave dávnom,

v cirkvi sa i státu zmeny každej štítila najviac,

za zlé potrebné uznávala panstvo italské.

Než v tom muž sa mladý so hrdým podvihne posuňkom.

Čierne oči, vlasy kaštanové, bradu mal žltohustú.

Bol to vedou gräckou vzdelaný a nedávno do vlasti

vrátivší sa Filón, dlžšom po učenstve v Athénach.

Pri predsudku Židov dobrom proti osvete gräckej,

hneď veliké o sebe v rodnom vzkriesi nádeje meste.

Keď pri tom i vznešený hovoril rod zaňho i úrad

otcov, preklesnil v Sanhedrínu cestu mu Annáš.

Dúfal i tým zveličiť pádnu svoju moc tam a váhu.

Než pri povýšencu vďačnosť ustúpila sláve.

Výrečný sa Filón učinil vodcom vieryprázdnej,

drobnej, než vlastenstva plnej, mnoho v krajne majúcej

súcitu, veľmi smelej saducejskej stránky. Neprestal

nos drzo zakrucovať dobročincovi svojmu. Teraz zvlášť

iskru vo sbor vrhnul, čo všetky vznítila vášne.

Z výkriku, tak započal, slyšaného to jedno je zrejmé,

že mnoho hláv jednej tu dajú za sebä hlave mysleť.

Smrť buriču! Prečo smrť? Lebo otriasa, búri pokojný,

v zamorských okovách Izrael. Sboru to dielo tohto?

V jarmo jatému prorok čo radí ľudu? Tou sa vykúpiť

z rabstva cenou, za akú sa v rabstvo predal cudzozemcom.

Keď svoji niesme, nechať streže nás sebe, čí sme, ako vie.

Neprotiví sa krádcovi kôň. To mu jedno, kto sadne

naň, keď sedlo musí vždy trpeť na chrbáte otrockom.

Smrť Galilejčíku! Prečo smrť? Lebo zľahčuje zákon.

Eh! Neleží na naších nebo pleciach. Blúd len a obman

možno je podvrátiť, nikdy nie prírody výrok.

Istinný zákon vo hlavách tu nosíme a srdciach.

Tento nemožno zničiť. To ľudí nešťastie, že každý

len pre sebä svetlo, pre iných tmu nachádza žadúcou.

Péč o to, čím sa nese z Nazarétu prorok, vcele marná.

Čo z toho, že zve Božím sa Synom? Nie-li tými i my sme?

Jestliby najvyšší biskup náš tento si název

obľúbil, či by zato sbor ten jeho smrť by uzavrel?

Môže i prosto Boha priložiť si, milé-li mu, méno,

bohmi bo sám Dávid vznešených sveta tohto nazíva.

Nech sa teší slobodou tou i náš muderec z Nazarétu,

keď to snesú poslucháčov uši. Stíhanie pre názvy

príčiny dáva tušiť chatrné, že vymýšľame hrôzy,

kde niet žiadnych, aby sme na zásluhy stáli bohatší.

Preč so nehodnosťou! Nech na sbor tento nepadne

lpíca na Sokratových bezčestných vinna ubijcoch.

Nič do svetských nám, pohybov sa vo cirkvi nebojme.

Ruch je život. Kde ho niet, tam i živly berú zkazu čisté.

Takto Filón. Jeho reč všeobecný vznítila úžas.

Kaifáš na vznešenom zardel sa prestolu uhľom,

zardeli i dva živí Annášovi ešte synovia

v biskupských kreslách {:štiroch už vtedy vo hrobe kosti:}.

Rečníkov roditeľ, šedivý Abiáš, pravicou si

rval bradu s ustrnutiem, nepokojne sa hniezdil a zmítal.

Annáš len, na nehož zvedavé zraky upreli všetci,

zostal nezmenený, ani nedvíhal sa na smelca.

Chcel, by všetky napred saducejskí sŕdy vyryhli.

Keď pak bol ticho on, z farizäov nikto neceknul.

Volne teda Kleobúl pochytil slovo, takže milovník

Múz spanilých gräckých, veku strednieho muž, pleti temnej,

postavy vytiahlej, vtipkárstvom známy všetečným.

On vyvolal mrzutý ten hneď pri prvej reči výjav,

keď mnoho liet zaželal najvyšší císaru biskup.

Takto hlasom hovoril tomu veľmi podobne znejúcim,

keďby ti navracoval slovo sud volajúcimu prázdny:

Príčina v nás je samých, vo chorobnom sostave vlasti,

že kriklúň každý stúpencov kŕdle nalezne.

Nie žiadaný na smrť Galilejčík tých je žalostných

pôvodcom pohybov, v akových Izrael sa potáča:

než najvernejší má v ňom duch národa výraz.

V tom jeho moc. Ľud slúcha ho rád, bo mluví mu zo srdca.

Každý cíti z nás otčimovskú lásku cudzincov;

cíti kruté bremená zničujúcich krajnu poplatkov;

cíti cudzý zákon, reč nesvoju, nesvoje vojny;

cíti, že nesvojská i krvou ruka vládne i mešcom.

Ustal tiež kŕmiť bujných ľud darmo Levítov,

jenž poverámi mu len marnými za tuk zeme platia.

Ťažko mu dostavovať k obeťam statky svoje marným.

Nesmyselných je sytý zachovávaliek, čo zdravý len

prznia rozum, vzácnu slobodu viažu, čas dielu kradnú.

V nás zrie neverných len s pokladmi božími šafárov,

ku všetkým hotový službám nástroj cudzozemcov.

Rád preto každého slúcha, kto haní spravu zemskú,

zľahčuje nás, duchovenstvo tupí, vieru kára i cirkev.

Nuš nie na smrť teda nám proroka s Nazarétu pomýšľať,

než ktorak odvrátiť, čo naháňa jemu privržencov.

Občianských o vadách ten vidz, koho vec sa dotýče:

my svätyňu sverenú nám z blúdov očisťme a povier.

Nezvime múdrosťou ľudské nedomysly nebeskou.

Prestaňme schvaľovať zachovávalky tie ničomné,

nesmyslné, pri ktorých vieru keď vyznávame čistú,

predca svatúškárstvom hlúpym sme prvý v svete národ.

Na školy prestrojme tie blbé, s ich obeťmi, mäsiarne.

Ó keby to všetko vzdelanosti slúžilo čistej,

čo zlým slúži riadom, bruchopastvu, ohlúpeniu množstva,

dávnoby už sme celý filosofmi sa chlúbili národ.

A vtedy za žiadnym prorokom by nepádila chatra.

Tak Kleobúl. Zdvihnul bohatý sa z miesta Periklyt.

Muž tento vzdelaný provodil rozsiahle kupectvo

z Indie s hodbabným tovarom v Aleksandriu mesto.

Drahne i sám popožil vo hlučnom tomto spojišti

všetkých málo chybí sveta vier. Poznav teda všetky,

bystrým dovtipný sa umom nade všetky povýšil.

V tomto teraz sa nežid Periklyt duchu povstana ozval:

O viere, nech je taká či taká, škoda dvíhať otázky,

hájiť jednu, druhú stíhať. Bo čože viera vlastne?

Tvoria si bytnosti, tvoria svety ľudia, akých niet,

vidia vlastného svojerodné obludy srdca,

chcú mnoho slúchať o ních, zištné viesť s ními kupectvo,

chcú domnelou mocou ich nahradiť vlastnu svoju krehkosť.

To hlä prameň všetkých vier i cirkví, služieb i božstev.

Máme akés’ temné svetovej duše v mysli tušenie;

všetko ináče delá, s povedomiem buď nevedomky,

obraznosť; prostý úkaz v deja oblieka rúcho,

živly, hviezdy, moci prírodnie zosobňuje v božstvách.

Základom odvečným všetkých vier prírodoslužba.

Než to všetko je blúd, vo samej pak pravde spasenie.

Moc veliká vedomosť, s poverámi nečesť len a handry.

Námby i ľud zo plienok týchto človečenstva vylúpiť,

a nie so pokrytským ho držať v ňom dobroželaniem.

Osvetou odporovať poverám, nie žalármi a mečmi.

Tak znela vo svetovej vzniklá Aleksandrii múdrosť.

A viac nikto sa už vo podobnom smyslu neozval,

ač si pri predbežných poradách zuby ostrili množší.

Radšej rečnivším už slávu popustili všetku,

než žeby po žhúcom železu s ními spolu siahli.

Prílišným zdalo im sa sa samým, čo vychŕlili smelci.

Báli sa následkov, zvlášte zľahčenia Italcov.

Keď teda nikto sa viac nedvíhal, vstal starec Annáš,

a zmŕštiv vysoké čelo, pustil prúdy mohutnej

výrečnosti svojej, s miernosťou však sebe vlastnou.

Bo k besu nikdy nedal sa uchvátiť náruživostiam,

ba zdal sa chladným, keď iným hádzal v duše iskry.

Výrazy mal prudké, než výmluvu miernu akúsi.

Bez žurivosti umel podpáliť vášne na najvýš.

Hospodine, vzdychnul s rukama k nebi povznesenýma,

Abrahamov Bože, kých si časov doprial mi dožiť sa!

Z útlych liet do šedín v čestnom sboru tomto sedávam,

nikdy však dnešním reči som neslyšal tu podobné.

Nuž, vy nosálkovia! Kde smelosti ste nabrali toľkej,

keď jedným ste razom drzkú oznámili vojnu

císarovi v Ríme, v Nebesiach Bohu, nám tu obidvúch

ich sluhom a právnym ľudu zástupcom zvoleného?

Vy smiete vinnu na nás zrady národa, vlasti doháňať?

Zradca je najvätší, kto predal svojo srdco cudzincom;

otcovskou kto rečou i vierou i mravmi pohŕda;

kto zmazal až čestné izraelské si z čela méno.

My z nutnosti tvrdej vložené nám jarmo nosíme:

vy z dobrej vydali ste sa vôle v rabstvo duchovné

Hellenom a všetkým ními vzbudeným mudrlantom.

Repcete bezsilní na Italcov, a všetko činíte,

priať čo si môžu sami s nedružným v srdcu želaniem.

K prospechu ich sa dejú večné vo božom dome búrky.

Vy smiete nám dávať tu, ako chlapcom, naučenia?

Iďte s múdrosťou po cudzých shrabanou zle smetiskách!

Netreba nám marných jalového rypáľstva domyslov:

než treba nám zákon zjavený, treba jednotu, svornosť,

čo všetko krátkym vy zrakom nerozumne rušíte.

Tak hovoríte ku nám, ako k učňom majstri v palästre,

a nie ako strážcom shôry zjaveného učenia.

Bľúzniny prednesené pominúť by sa mohly mlčaniem;

dám ale vám odvet, promluvím filosof s filosofmi.

Čo chcete? Zaštepenú chcete od Boha bez viery cirkev,

bez Boha nábožnosť, bohočestie bez obriadov istých,

shôry daný zákon bez poslušnosti. Rozum to?

Mať bude v úcte to ľud, čoho jasne spatruje marnosť?

Či zrušiť oltáre všetky chcete, chrámy a cirkve?

A kde je úzda potom? Čím vášne zkrotíte? Čo ľudské

tam vykoná, kde i božie slabým slovo zostane často?

Než neprijme to nič ľud nikdy, ktoré vy mu pcháte.

Keď pelešou povier svatyne zvete, máte povážiť,

len poverámi dajú povery prekonať sa inými.

Zaznán vámi život s jeho potrebnosťmi. Tie srdca

obludy vlastného k pevným viažu národy sídlam,

posievajú divoké dedinámi a mestami púšte,

statky zabezpečujú i život, mravy krotia, umenia

rostia, vedy zdržujú. Ktoby ich rozkopnul oltáre,

všetkuby podvrátil vzdelanosti a osvety pôdu,

národy odsúdil k večnej divokosti, holomstvu.

Túto vašej staviam múdrosti ja oproti múdrosť,

trošku tiež filosof, hoc som v Aleksadrii meste

neprechodil s lokťom sa kramárskym, nikdy v Athénach

žiadnym u nôh nesedel svatoborným tíše rypálom.

Tážte sa ich, čo vymudrovali? k čomu prišla konečne

otčina ich? So vierou volnosť strčili v hrob i národ.

Tak vaša nás oblaží, otcovia vy národa, múdrosť.

Len viera ešte drží spolu nás, upomína na pôvod

nás jeden, od všetkých k Moriá končín zeme tiahne.

Nech bude rozviazaný zákon, po ničom brata brat viac

nezpozná ďaleký. A potom nás národy strebnú

úplne súsednie. Zhynuli sme beze sledu všetci.

Keď vaša zaslepenosť jediné našo sápe spojidlo,

hodni vy, zem žeby vás, ako Kóre a Dátana, polkla.

Keď pak všetku za lož vieru máte a nás za pokrytcov,

nič pre sebä, pre iných ale mámivé všetko veriacich,

slušneby vás vypľul sbor tento. Burič je v otázce;

a hlä uprostred nás buriči! V Boha nám sa ponúka

tamten: títo drzou pravicou trón krušia nebeskí.

V Izraeli kráľom chce natróniť syn sa tesárov;

starší sú hotoví ponechať novotám svoju cestu.

Vy ste sami vlastenci praví, my kliešte cudzincov.

Nechcem prísahu vám, ani obraz ten pripomínať.

Poviem len, čo učí minulosť. Večné naše sváry

dobre a verne vo tom porekadle sa zračia obecnom:

Dvúch kde Židov, vždycky tri tam aspon stránky nalezneš.

Tým sme obezhlavení. Čo teraz so trupom kto započne?

Už nám nelzä sa hnúť. Najvyššie, čo môžeme dúfať

zúfalej od borby s hnetiteľmi, je zámena pánov.

Keď nie Riman, teda dakto iný. Pamätáme pak ešte,

čo dialo v tých sa časoch, keď Asúr a Damask, naši blízkí

príbuzní po reči, svojo nám nahrúžili jarmo.

Zachceli i svedomiem, nie krvou len a mešcami, vládnuť;

lomcovali svatyňou, k modlám nás tiahli s nuteniem.

Touto ušetrili nás ľudštejší hrôzou Italci.

Ich je Sion, Moriá je pri nás. A tu, len tu budúcnosť

môže radostnejšia vzkvetnúť nám, jestli uzavrel

shľadnúť ešte na nás Jehová. Tu vzácny poklad náš,

sbor čo ho ostríhať má tento, vy púšťate vetrom,

oblažitelia slepí, prahu sa tknúť tohto nehodni.

Stydno s vámi merať mne jazyk. Lebo neplakali ste

ešte vy vo plienkach, vo novej múdrosti vašej keď

už ja starý nerozum spatril som a hlúpstvo bezedné.

Reč dojala všetkých s rozdielnymi táto pocitmi.

S najvätšou plesali v srdciach farizäi radosťou:

najvätšú zrazení saduca̋i pocítili horkosť.

Tí prisvedčovaniem, mrmraniem dávali títo

znať svoju obľubu, buď nevrlosť, rečníkovi hlučným.

Oblädlý ozval sa Filón: Nato len my tu, zdá sa,

by sme, čo ráči jeden reknúť, prisvedčili všetci.

Roztomilá voľnosť, sloboda slova vo sboru tomto!

Annáš vzal z toho príležitosť osupiť sa na tohto

nevďačného drzých saduca̋ov vodcu osobne:

Volnosť! vykríknul, sloboda slova! Nuš, čo za volnosť

vo sboru tom ty hľadáš? Kto i z tých tebe toľmi uhodných

rečníkov mudrcov viery tak bezohľadne sa týkal?

S múdrymi múdre oni, s množstvom vždy hovoria po sprostu.

Pravda my nie sprostač, než ani nie lichí mudrlanti,

no viery strážcovia zjavenej, nade pretrasy vyššej.

Cestu nebezpečnús’ nastúpil. Sláva ťa šteklí,

než potupou pokryješ včasnou seba a žiaľom otca.

Mnieš, že v Athénach len múdrosť, ty že do dna vypils’ ju?

Predca učiť sa nepôjdeme my k tebe, keď ty ku Gra̋kom.

Hnusná nám učenosť, ňouž stal si sa z Izraelítu

hellenskou opicou. Povolil som primnoho lásce

vzácneho nám všetkým, bohatého na zásluhy otca,

keď synovi privčas klesnil som k úradu cestu.

Miesto mladých na bojišti ľudí, nie tu vo sboru starších.

Zbľadnul v tvári Filón, na sivú Abiášovi kaply

vlhké perly bradu. Svoj však pripojil k tomu úder

ešte i výslužný Kódeš. Tebe česť, Abiášu,

reknul, než syn tvoj zaujíma tu miesto nehodne.

Od kedy vostúpil medzi nás, preč všetka je svornosť,

všetko uváženie proti starším i riadom otcov;

odznievajú mrzké s bohorúhaniem reči denne,

jenž staväjú na kraj nás neprestajne prepasti.

Nelzä trpeť to ďalej. Boha, zákona, císara zradcu,

na svoju odvetnosť, sbor starších tento vypľúva.

Povstal krik veliký. Farizäi vrešťali: Von s ním!

Von z Hellenčíkom! Saduca̋i kládli na Raddu,

že zradený národ zapredáva nehodne cudzincom.

Rozžialený Abiáš reknul: Čo čakáš, synu? Vyjdi,

ustúp, keď si taký v oku trň tomuto sboru otcov.

A zpurný zodvihnul sa Filón. Posadil ho však Annáš,

keď velitelne vetil: Seď! a prstom naňho ukázal.

Len poplašiť trochu smelca žiadal. Preto sám už utíšiť

búrku spechal. Nieže tak, hovoril, vlastenci. Nekopme

blúd na blúd. Zapomína sa sic prílišne mladý muž,

smelšie unášať sa prúdom krve dáva mladistvej:

než volným tu musí zostať slovo, jestliže volným

má sotrvať sbor ten. Čo potom z nás, jestliže svetskú

počneme moc na poprište volať, druh na druha huckať?

Miesto porád zmužilých pokrytstvo zaujme nemužné,

v nástroj vlády slepý premení národnia sa Radda.

Nutno i jej nadužitie trpeť, keď mať chceme volnosť.

Vinný, kto svárov semeno v sboru rozsieva tomto:

než prekľatý večne, ktoby hoc slovo vyniesol odtuď.

Nám upraviť sa samým a slovom slovo odraziť ostré.

Prekvapila všetkých reč táto. Bo mienka obecná

spatrovala špatný v Annášovi nástroj Italcov.

Keď teda takto teraz, naklonil všetky k sebe srdcia.

A preto búrne dosuď rokovanie tvár vzalo krotkú.

Vášne utíchly žhavé, nevzbĺknul viac žiadon odpor,

keď v popredie sotil zas otázku o Kristovi Annáš.

Len spanilý prohodil Gamalíel so strachom ešte:

Než či uväzneniem proroka z Nazarétu nedáme

ku zbure tej sami príležitosť, jejž tak sa bojíme?

Ľud sa ruší vidiac svojeho v nesnádzi miláčka.

V tom Nikodém ozval, Manahén tiež smyslu sa biskup;

z lásky ku Kristu onen, jedine z tej príčiny tento,

že svatej odporoval rodine v každej veci vzdorný.

Odvetil im Annáš: Čo i tak, my konajme povinnosť

čestne našu, hrozný aby ten sa neobnovil úkaz,

keď jedinej, za časov Velikého Heródesa kráľa,

meč na väzách nenechal hlavy vo sboru tomto velebnom.

Tohto sa báť, nie ľudu, nie sprostače. Znáte ju málo.

Uzriete jej stálosť, v okovách keď ona svoju modlu.

Pri slove tom votasil so plachým sa Judášom Ahašvér,

a šli ku biskupským kreslám oba tíše na prstách.

S vyzvedačom napred vymenil šeptom slovo Annáš,

takto potom reknul hľadiacim na to dychtive otcom:

Tu hlä z tých je jeden, čo s oným buričom z Nazarétu

od počiatku chodí. On nám vo tichosti prislúži

tak noci tej ho, že až po skutku to prijde vo známosť.

Obrátiv sa potom ku zradcovi, takto mu reknul:

Ty chvalitebne činíš, že blúdov majstra opúšťaš,

k pastierom od vlka sa vraciaš zasa verne dravého,

od neprístojných poupúšťaš vo viere oprav,

k svojmu sa navracuješ povolaniu. Na výživu čestnú

dá sa tebe tridcať z pokladnice chrámu strieborných.

Zradca kynul. Namluvač s velikou vyviedol ho radosťou.

Nadbiskup vyslovil mocou úradu Jéžiša jatie,

úradní výrok voniesli do písma pisári.

Všetko to i zreli i slyšali zloduchovia nezrejmí.

Až keď kocka padla, vtedy rychle vytrhli na vozduch.

Belzebub ozrutný myknul ku svojím sa na Tábor,

naklonené zchýlil sa na kopie Satan velebystrý,

a zmiznul hromovou medzi chmármi ku západu iskrou.

Oddych 5.

Obsah. Príchod Rafaeľov do Édena. Strážca jeho Ragueľ vysvetľuje príchodzým spôsob vteľovania sa stvorených hneď na počiatku duší. Rafael vypravuje o prípravách v Nebesiach k uvítaniu Syna Božieho s návratom jeho do slávy. Potom odvádza duše Duchu Svatému potrebné mimoriadne do Rája.

__________

Práve protivným bral sa smerom, s časťou pluku svojho,

k Édenu archangel Rafael, rečenému i Sitnom,

svojho kde čas čakajú duše ľudské všetky vtelenia,

koľkým tvorčia dala vzniknúť Všemohúciho vôľa,

keď druh tento nový stvorení k bytu pozvala umných.

Archangel Ragueľ s jedným tu plukom serafínov

od počiatku drží a držať bude do skonu strážu,

stále i najvyššie k vyplneniu privádza poriadky.

Spotkali sídliaci tam s pribylými sa obri nebeskí

pred života bránou s hlučnými pokrikmi radosti.

Vodcovia v čele vojsk pravice spojili svoje družne.

Vtrhše niesli plavom krotkým sa zvolna pres éter

ku hladine tresavej plesa okruhlého Blaníka.

Tam vozy plápolavé rozkošný spustili na breh,

než sami u množšú povzniesli sa v éteru výšku,

a s lahodou blaženou po sivých rozhostili chmárach.

Odtuď najširší po celom mali Édenu rozhľad,

všetky na šír i na dáľ jeho prostranstvá zreli rázom,

so všetkým valným človečenstva budúciho množstvom.

Toľko po obšírnych rovinách bujného Podoľska

trávy sa nekláti pri prúlivu vozduchu plynnom;

toľko netrúsi na zem vlhkých dolu obloha kapiek,

keď sa celá zakalí; v obore svetovej sa neleskne

toľko gulí svetových: koľké tu množstvo sa hemží

bez povedomia duší driemajúcich a bez času tíže.

Sú kvety len to živé. Rušajú sa a hýbu a tmolia,

než pocit im života zchádza vcele ešte a čujnosť.

Až zemský vzkriesi ich povedomie život, Nebesá pak

vzrostia konečne malých vo podobných angelom obrov.

Žiadnoho nestáva prítomne pre ních času prúdu.

Stejnej u ních okamih so rokov je tisícami dĺžky.

Po stoletiach sa stoletia ženú, oni žiadne nečíslia.

Skrýša tiež ich žiadnych striedavých premien času nezná.

Večná bez preryvu svoje vesna tu pôvaby šíri,

stráž i žiteľstvo celé poriad v moru rozkoše pláva.

Ai, čo tu nádejných spoluobčanov u blahu večnom!

Koľké množstvo duchov schopných Všemohúciho poznať

a slušnú vzdávať s námi spolu česť mu a slávu!

Koľký prírostok zredlého žiteľstva v Nebesiach!

Hýkali nadšedší, keď obozreli Sitno, duchovia.

Žiaľ, vzdychnul Raguel, že celé to množstvo rozumných

bytností nevyváži Nebo, pre ktoré stvorené sú,

než podeliť sa musí o korisť tak vzácnu so Peklom.

Áno i časti blahej len obeť Syna Božieho môže

cestu zo vyhnanstva preklesniť k vlasti nebeskej.

Čas tu, prejal Rafael, lásky kde božej nekonečnosť

k obdive najvätšej všetky stvory porve rozumné.

Najbližší na zemi svit divný osvieti výjav.

Padne obeť veliká na velebnom kríža oltáru.

Božský podstúpi smrť za hriechy ľudstva Sľutovník.

S najvätšou temená sklonili všetci pri tom úctou.

Pokračoval Rafael: Bere pak činnú pri tom účasť

Boh Duch. Aby množším privlastnil zásluhy kríža,

prestol i on zanechal božský a vstúpil osobne

v Ráj, kde duše z tela už vyzuté zdržujú sa dočasne,

k sídlam až ich večným upraví Všemohúciho výrok,

jedni do slávy, druhé do pekelných nutne prepastí.

Z týchto tu máme duší mu dodať časť krom tela cesty.

V čom chce upotrebiť ich, to pre nás teraz ešte tajemstvo.

Staň sa, sklonil Raguel s pokorou hlavu, vôľa vševyšnia;

len vyznač, na ktoré z tolikého je potreba množstva?

Boh to opatrí sám, na svoj Rafael sa luk oprel

lokťama. Vnuknutiem samy nám dostavia sa vyšším.

Až čo zočíme, tu nám pri priateľskej rozmluve podlieť.

My sme tu príchodzí, teda nám vysvetli a objav

postupného duší týchto vtelovania sa spôsob.

Dve zriete, dí Raguel, jazerá, tuto pod nami jedno,

tamto druhé opodál. Obe spojuje rieka valná.

Keď z počiatku i Ráj spojený bol s Édenom ešte,

v Ráj svoje vylievala rieka táto pres úžiny vodstvo,

vo štiri pak sa nové rieky tam rozchádzala ruzno.

Prítomne striedave z jazera v jazero vluny dávi.

Hneď sa do tohto valí, čo sa pod nami leskne zrcadlom,

hneď v ono tam daleké, na jehož brehu strom ten ozorný,

rozvysoký, široký rozprestiera vetve mohutné.

To s dušami vzniklý, netlejúci vekom života strom.

Neprestajne kvety z neho pršia, iné zasa pučia.

Jednej z prítomných tu duší každý nese méno.

Náhle spadne kvet, duša hneď dostaví sa dotýčna

s nutnosťou, a na tom člnu octne, čo tam plove klzký

pobrežnou kľudnou hladinou bez vesla a vodcu.

Keď sa nahrúži rojom prišlých spanilých Amorettov,

stúlia a nadmu sa trikráť jazera brehy čujné,

čln rieka vezme a dáľ deviatími povolne unáša

zákrutami v jazero, kde naše stoja na brehu vozby.

Tam my prejímame roj k rozvozbe po pevnine zemskej.

Čln sa ubíra zasa prázdny k života stromu nazpät.

Náhle sa vyprázdnil, hneď i tohto živé brehy vodstva

dmú sa tiež a stuľujú so stonom, čím prúliv opačný

nastúpiť rieky nutne musí, a s ním člnu návrat.

Tento tu neprestajne beží a bežať bude výkon,

až sa celá posléz tej zásoba skrýše vyváži.

Strom života vtedy vyschne a nás vlasť príjme nebeská.

Pred toho úkolu nám zvŕšeniem vlasti neuzreť.

Archangel Rafael k života stromu prstom ukázal:

Zo stromu na trojaké kvety pršia belúnke čalúny,

a hneď, ako pri slabej zime sňažné chĺpky, sa topia.

Príčinu rozdiel ten dopadu svoju mať bude iste.

Áno, prisvedčil Raguel. Tých látka čalúnov

sú kovy rozličné, železo, striebro, zlato lesklé.

Určuje tým sa osud zemský a šťastie budúce.

Čí na zlatý kvet padne čalún, ten v čepci sa liahne;

zdar ho sprevádza taký, že keby plynul oproti prúdu,

prúdby sa obrátil, jemu k usnadneniu, ku vrídlam.

Čí na čalún života kvet a méno zpŕchne železný,

ten sa rodí v žinkách, vrchy pnú sa na rovine pred ním.

Strednie čalún zo striebra tkaný človeku praje šťastie.

On je i najvätší i kvetov dopadá k nemu najviac.*

Čím to predurčenie platnosti nabýva, je istá

srdca sporiadanosť i tváre i obstojatelství.

Týmto jeden hladšou, drsnejšou iný ide cestou.

Ešte ďalej zvedave hľadiac Rafael sa poozval:

A kto oné útle, spanilé bytnosti, čo víria,

ľúbezným so spevom, vôkol života stromu ľahké?

Hneď na zemi plesajú, hneď v éteru; raz kolo jedno,

raz zasa rozličné, podelivše sa, tvoria skupenia,

ovlunené rúchom krátkym sice, než širočizným,

jenž pri vrteniu tvorí kolesá, keď visiace z ramien

šatky sa klbia na dáľ prezračnou vábive molhou.**

Tak každý vývin, každé ich hnutie malebné,

že štetcom si praješ chopiť ich, by nezašly, a dlátom.

Odvetil archangel Raguel: Tote Víly milostné,

nestarnúce vekom bytnosti riezve devičie.

Rozkoš v ních a radosť všemohúci Tvorca zosobnil.

Spev, ples a smiech dielo ich večné, ku ktorému netratia

nikdy chuti, pri ktorom sila ich nevyčerpe sa nikdy.

Rúcho ich, ač chlpy molhy metá, tiahlou vlaje dúhou,

predca celé makovom by si ukryl snadno vo zrncu,

bo z lúčov velikým je slnečných tkáno umeniem.

Édena tak Raguel vykladal zvláštnosti, potom pak

na predmeť reč iný takovýmito slovmi obrátil:

Užže vy nám dačo tiež zvestujte o vlasti nebeskej.

Viem, že sa prípravy tam delajú k čestnému prijatiu,

keď Spasiteľ božský v svojo sa kráľovstvo navráti.

Viac, vzdychnul Rafael, Boh Otec Syna lásku oslávi,

než jeho oslávil po Satanskej borbe mohutnosť.

Sám shotovil príznak mu nový, kríž hasiaci bleskom

hviezdy, by bol večným obete svedkom nekonečnej.

Prejme ho na mieste strádania, a s ním sa do slávy

povznese víťazný, prvotín veda kŕdle spasenia,

bránu pres čestnú, arcidielo stavby velebné.

Šesdesiat nade tristo i päť vo riadoch sa dvanástich

stĺpov rozvysokých nedohľadnej vzpína do výšky,

stavbou a rezbárstvom nevyslovnej krásy. Na každom

z ních je vyobrazený, vo vypuklej práci, s umelstvom

najvyšším, dajeden zo skutkov Pána pozemských.

Od kedy v údoliu smrti mešká, vždycky z umelcov

čiastka strehla za ním, a čo spatrili, hneď vo Nebesiach

najvernejšie živým vypodobnili dlátom i štetcom.

Nezvršené deje ešte majú prázdne svoje stĺpy,

než v čas príslušný ku plnej dielo dospeje kráse.

Na klenbe stĺpov najvyšších v stredku stojí On

sám v podobe zrutnej, sklonenú Satana hlavu šlápuc.

Krajnie stĺpy nesú na vozoch Viktórie s koňmi,

na skoku tak, že čakáš, kedy prchnu letmo pres éter,

bo hľadiac nevidíš, bremeno kde naléha ozorné.

K obdive uchvacuje nie menej, vo svojom čo umeniu

k oslave sbor pevcov shotovil velikého triumfa.

Hymna nová nade všetko dotuď slyšané. Slovo, nápev,

súzvuk, všetko dušu s lahodou nekonečnou unáša.

Než mocou ozve celou vtedy už plnozvučne sa hymna,

keď božský prekročí Spasiteľ prahy slávne nebeské.

Prípravy tak líčil ku slávnostnému prijatiu

navracujúciho sa z nížin Syna Božieho zemských

archangel Rafael. Reči ďalšie pozastavil úkaz

v Édenu nezvyklý. Na Blaníku sa od razu množstvo

objavilo drobných, mimo zákona cesty, dušičiek.

Po hladine plavili plesa sa kľudného vo kŕdli,

títo v kókusových orechov prázdnych škorepinkách,

tí na dlhých, širokých, z palmy stromu listoch opadlých.

Hlä, hlä! zdvihnul prst zočiv ich Raguel, to znamenie.

Odchýľky sme takej dosaváď tu nevídali nikdy.

Plavci vylezli na breh, tmolili trochu tam sa po tráve

a kvetných lučinách, ako pestrých kŕdle motýľov,

hneď jedným ku vozom serafínskym vrhli sa prúdom.

Toť je, vetil Rafael. Všemohúcnosť dejstvuje božská.

S tým vzchopil on sa prvý, hneď všetci poskákali zo chmár,

tak že plápolavé strely im zachreštely v túľoch.

Davše na rozlučnú ruky si vzájomne mohutné,

spustili sa spešnú k čakajúcim na brehu vozbám.

Nastal výjav, aký roja nám osadenie podáva.

Napred vzbúri celá sa pri otrasu hŕby čeliadka

visiacej a s velikým sa vrhá na včelára hučaniem.

Náhle však v úľu prijala kráľovna obydlie,

hneďky celé sa za ňou na prekot prúdom hrne množstvo.

Tak tuto kŕdle duší v patričné tiskly sa vozby.

Cítili najvätšú rozkoš velikáni nebeskí,

keď lazili spanilé bez bázne po ních Amoretty;

keď rojom ich ramená obsadli i plecia i stehná.

Vodca kynul. Hly tichým sa plavom vozy krotko plamenné

k tajnostným života bránam. Pomedzi dva skalisté,

naklonené ku sebe hlavami, chlumy vymkli vo vozduch.

Vo smere mihli potom západňom rychle ku Ráju.

_________________

* Dlä národnej, bez pochyby z pohanských časov pochádzajúcej, rozprávky.

** Tak zjemňuje nárečie šárišské temer nevyslovitelné slovo hmla, mlha.

Oddych 6.

Obsah. Príchod Ducha Svatého do Rája. Z jeho rozkazu zvestuje Uriel veriacim nastávajúcu smrť Spasiteľovu.

__________

S Édenom obšírny hraničil Ráj tento prvotne.

Tu Všemohúci dušam blažené tým sídla vykázal,

ježto telom hmotným dve odel, by skúšce neistej

všetky v ních podrobil, koľkým vzniku dáno pri tvorbe.

Keď tie neobstály v pokušeniu, a nastala nutnosť

pre všetky skušovania v telách na okršleku zemskom;

keď tým, čo trudnú tela cestu zle dobre prebehly,

hriech do Neba bránil, božie smilovanie do Pekla:

Boh vtedy odlúpil vcele Ráj a ku západu mrštil

s určeniem ho novým. Tu dušam vyšlým z tela meškať,

až večný Boha Syn položí obeťou sa na kríži,

vstúpi, a každej z ních k večným drahu sídlam ukáže,

buď na výsosti Nebes, buď v desných Pekla prepasťach.

Sem teda výslužní na vozoch serafíni plamenných

dopravili všetkých duše plemien i národov i tried,

koľko ich až dosaváď na zemi zvleky zvrhlo telesné.

Našli podobný tu svetu svet tomu, kde všemohúci

i blahom ich povahu skušoval Boh i krížom a trapmi.

Pnú sa i tu vznešené hory, úvaly, rovniny šíria,

rozlievajú jazerá, rieky valia a hrčia potôčky.

Večná v rostlinstvu stele bujnom pôvaby vesna

bez striedavých i teraz premien. Lebo sám v sebe jasný

svetlo i teplotu vzduch prúdom všade šíri lahodným.

Tú istú pak, akú v zemskom tele mávali, tvárnosť,

tú istú mravňú povahu v tieto sídla preniesli.

Áno všetko, čo ich za živa hnulo srdcom i myslou,

všetky myšlienky, city, snahy zásady, chúťky a túžby,

všetko to i vtedy tak žilo v ních, keď smysly zanikly,

klesnul stán, ako v písme žijú myšlienky pisara,

v obrazu dej chopený umelým maľujúceho štetcom.

Ovšem, že značný nalezal medzi ními sa rozdiel,

jenž zavieral hotový v sebe súd a budúce riešenie.

Keď duše zbožnejšie, k Bohu čo v tele práhly a pravde,

cítily sa s jasným povedomiem a myslely triezve:

pred smyslnými len ich chatrná minulosť hrala, rovne

snom spiaciho. Snily večne a seň doprevádzaly dejmi,

mesiačníci to bez prebudenia a bez doby jasnej,

jichžto sa s účinkom slovo žiadno nedotklo rozumné.

S príchodom uklonila k príbuznej sa tlupe každá,

i vlastňou voľbou i duchov vyšších pričineniem.

Od počiatku bo tu stanujú, Uriel serafínskym

so plukom archangel, Beliál pak s obrami Pekla.

Títo tu rozvíňujú činnosť neunavne duchovia;

na svoju každý z ních duše vábi stránku prišedšie.

Len tieto angelské mocnosti, nie pak duše ľudské,

ustrehly krotké Ducha v Ráj vstúpenie Svatého.

Na chlumu tam zastal, jasnej vo chmáre, Olympskom,

najvyššom v Ráju, zrejmom z končín jeho všetkých,

tak mrtvými zvanom. Oni do sveta tohto nového

všetky milé a drahé zo zeme kruhu názvy preniesli,

rovne osadníkom, ďalekých čo zvykli vo pásmach

ména starých sedalísk na nové bydlište prevádzať.

Z tohto nevädnúcou pokynul Boh Duch chlumu palmou

vodcovi angelskej serafínskej stráže vo Ráju.

Poslušný Uriel prikvapil, čo okom by si mihnul,

a s pokorou sohnul kolená u kolesnice božskej,

sohnul i naklonené temeno príslušnej u dialce.

Duch pak takto Svatý hovoril všemohúcimi slovmi:

Chvíľa tu rozhodná, vôbec pre všetky a zvlášte

pre tieto už skušené duše vo hmotnom tela stánku.

K zahladeniu truchlej prvožilcov vinny Boží Syn

sám sa prináša v obeť Bohu Otcu na kríža oltáru.

Najbližší na zemi svit hrozný osvieti výjav.

Hneďky za tým naplní vyhnanstva tie sídla dočasné

sláva i moc velikého Boha. Príjde v sile veľkej

oddialiť od ľahkých zrno pliev, zlých kozlov od oviec.

Rozhodnou pustí plevy prázdne po vetru vejačkou,

závažné uloží do obilníc zbožie nebeských.

Kozlov dá na korisť hltavým vlkom, ovce vovedie

večných do stánov. Teda už zvestujte to šíre,

triezvym i tým, čo nesú v sebe odsúdenie žalostné;

hlásano byť to musí všetkým blahozvestie stvoreniam.

S hojnou vráti Satan v svojo sa kráľovstvo korisťou;

než tí, tempejské čo si tamto zaľúbili sídla,

tí musejú siahnuť po milosti v tej dobe krajnej.

Hellenského oni kvet národa, Helleni ľudstva.

Zásluhy ich veliké. Oni rozžali osvety svetlo

pre všetky plemená i veky, mravy zľudštili zverské.

Klátia sa, bo hlavní k ním vrah lstive upravil útok,

lomcuje ich rozumom, v krehké seje mysle pochybnosť.

Iď teda sám ty ku ním, zlostné vraha úklady odkry.

Zvestuj opozdencom vše, čo od počitku sa zbehlo!

Pred zraky im My skvelú položíme kríža budúcnosť.

Ku všetkému ty dáš, čo zjaví z nenadála sa, výklad;

sám so plným pri zjavoch pochopeniem prijmeš i názvy.

Než dones Izraeľu zvesť napred vážnu na Jordán,

i všetkým, čo žijú spolu zo viery s ním spasitelnej,

a s myslou vzdychajú po nebeskej vlasti pokornou.

Nech z blízkej radujú sa milosti spasenia a čisté

srdca na oltároch žertvy vďačnosti zapália.

Tak hovoril Boh Duch zo trónu kolesnice božskej.

Poslušný Uriel vzkoknul hromovým hbite bleskom

na hnáty pružné, liet nestarnúce obratmi,

a svojemu spustil nazpät sa ku zástupu v úval.

Iďte, vetil, po celom sa rozojdite Ráju, a všetkým

tu streženým zvestujte dušam, že sa Syn Boha večný

najbližším so svitom v krvavú obeť Otcu prinesie,

by sveta vinnu zotrel, na velebnom kríža oltáru.

Hneď tieto sídla potom naplní jeho božstva velebnosť.

Nech vzozrú s láskou k nekonečnej lásce a príjmu

so skrušeným srdcom velikého Boha smilovanie.

So skloneným temenom vyslúchali angeli rozkaz,

a hneď ruzno peší po celom rozpŕchli sa Ráju,

plápolavé pri Olympa patách vozy prázdno nechavše.

Sám Uriel zameril k strane tej, kde duší vieropevných

zo všetkých jazykov rozkládal šíro sa tábor.

Nábožná javila sluchu sa všade i zraku vrúcnosť,

modlitby, vzdychy, spev tu a dymiace myrrou oltáre.

Než ku samému kvapil jadru spechajúci blahozvest,

k rozloženému podáľ rieky Abrahamovmu potomstvu,

jejž název Hidekel v Jordána sa méno prevrhnul.

Na brehu tejto zočil rieky veštca, ktorého na púšti

havrani, nad Karytom, mäsa a chleb kŕmili darmi,

keď pre Achábovu zlosť a Jezábely modly pohanské

oblohu zatvŕdil, stavä dašť modlitbou, a prchnul.

Mlčky sedel v tele tam hmotnom. Bo nepil smrti číšu,

než za živ vzchopený bol u víchru vozom serafínskym.

S ním Elizej, na ktorom spočinul jeho duch v sile dvojnej.

V hučiacu mlčky oba hľadeli s prísnou rieku tvárou.

Nadšedší kynul im blahozvest, oni povstali a šli.

V úvalu vyhlubenom truchlú zastihli společnosť.

Smutný Jeremiáš stál žiaľne na balvanu skalňom,

zo všetkých ho strán veliké obtáčalo množstvo.

On so slzami v očach líčil ľudu božieho strasti.

Izrael ó Izrael! tak upel, si ako vdova smutná.

Máš nie menej nedruhov, než súsedov. Od teba pŕchne

každý a s pomocou v úzkosti neprispeje nikto.

Podrobenás’ pode plat volná prve dcéro Sionská;

posledním prední sa stal medzi národy národ.

Tak prorok. Obsypané popolom hlasite lkalo množstvo.

Nadšedší kynul im blahozvest, oni pohli sa prúdom.

Zastavili trochu krok pri novom v rovinách Jozafatských

zástupu, kde vhodné k času prítomnému vydával

vešťby, pri harfy strunách, najvätší v sláve prorockej

Izaiáš. Zaskvej sa Sion, hovoril, horo večná,

mesto svaté zaskvej! Lebo ai, zem prikryly mráky,

než tvojo svetlo horí a horeť bude voždy so slávou.

Všetky chodiť plemená vždy budú v ňom a národy zemské.

Množstvo sa ti pripojí pohanov. Prihrnú sa synovia,

dcéry nové kŕdľom z blízkych ďalekých k tebe končín.

Vzrastieš keď klesneš. Tvoje tak rozšíria sa múry,

nezlomnou že mocou zemský kruh vôkol opášu.

Tak veštec. Blahozvest pokynul, hly sa zástupy husté.

Prišli na vrch Moriá, kde pravý stredu stred sa nachádzal.

Meškali tam najviac, prítomne boli spolu všetci,

jichž Boh udústojnil či zjavenia či obchodu svojho;

všetci, ktorí účasť pri božom brali ľudstva vedeniu

ku spase, aspon ciest a cieľov vedomosť mali božských.

Tam bola nešťastných prvožilcov pára velebná;

tam Noe, čo svedkom zkazy bol živočístva celého,

keď všeliké telo pod slncom svoje zvrátilo cesty;

tam zo sodomských Lót plameňov príhodne vyvázly,

keď na peleš zlostí nebo daštilo sýrou a ohňom;

tam patriarchi, Izák, Abrahám, Jákob, bohabojní,

s nímiž Boh zvláštnu, pri skaze sveta, smlúvu uzavrel;

tam Mojžiš, po ktorom zoslal Boh svetlo a zákon

v Izrael oddelený ode všetkých bedlive plemien,

až vyplní v dejinách svetových svoju úlohu čestnú;

tam Dávid spevný, Šalamún v múdrosti vehlasný;

tam všetci proroci, kráľovia všetci, čo verne

zákon strehli boží do času, kde stal sa zbytočným.

Keď blahozvest vstúpil do spolku svatého nebeský,

upierali zvedavý zrak práve k Olympu, a čestný

takto sa ozval Adam: Duchu svetlý! Čo znamená ten

na chlumu tamtom oblak? Nevidel som nikdy ten úkaz,

od kedy poznovu som vstúpil v tieto sídla prvotné.

Silne mi on privodí na pamäť dobu, kde z chlumu tohto

znel výrok smrti nám, než i sľub čakaného spasenia.

Voždy neoklamné slovo Pánovo, odvetil angel.

Čo z chlumu vám onoho pri žalostnom pádu prisľúbil,

ku svojemu v dobe tej vyplneniu sa blíži a koncu.

Chvíľa tu rozhodná. By zotrel vašu vinnu Boží Syn,

sám sa prináša v obeť Bohu Otcu na kríža oltáru.

Najbližší na zemi svit hrozný osvieti výjav.

Hneďky za tým naplní vyhnanstva tie sídla dočasné

sláva i moc velikého Boha. Prijde v sile veľkej

oddeliť od ľahkých zrno pliev, zlých kozlov od oviec.

Rozhodnou pustí plevy prázdne po vetru vejačkou,

závažné uloží do obilníc zbožie nebeských.

Kozlov dá na korisť hltavým vlkom, ovce vovedie

večných do stánov. Teda už sa hotuje do vlasti,

kam dosaváď prístup vám bránila poškvrna vinny.

Vinnu teraz ztiera Boh hroznými na kríži bolesťmi,

brány sa zatvorené do nebeskej slávy otvoria.

Už pri milosti takej najviac sa radujte, a čisté

srdca na oltároch žertvy vďačnosti zapáľte.

Ei hlä! Veď umiera Boh, stvoriteľ za stvorenia, na kríži.

Padlo pri tej zvesti, skrušenými so vzdychmi, na tváre

množstvo celé, blahozvest zmiznul naponáhle nebeský.

Vzdav sa duchov na iných, ostatniemu množstvu to hlásať,

sám sa vo tempejské spešný údolie obrátil.

Oddych 7.

Obsah. Spotkanie sa Urieľa s Beliálom v údoliu tempejskom, opísanie ich štítov.

__________

Krásna to prostranná rovina. Z troch strán ju pahorky

obrubujú, Acheron zo štvrtej zatvára, a šírym

od mora piesku delí neprehľadného riečišťom,

z údolia strebajúc Penu tempejského tekúcu.

Príjemný tu mali spolu byt tí všetci muderci,

básnici, rečníci, zpytatelia dejín, a umelci,

z národa hellenského, ktorých vkus zostane vzorným,

byť kolikej výšky vzdelanosť dostúpila ľudská.

Státnici tí sa tu tiež, vojevodci a zákonodarci

sošli, ktorými malé svetovú moc získalo plémä.

A k výtečníkom hellenským prilnulo týmto,

čo spanilého iné mali národy, zvlášte čo dávny

Rím dobrého zplodil, vo novom zkaze ušlo obecnej.

Čestný mysliteľov sbor tento zhusta dochádzal

Antikrist Beliál, náčelník stráže pekelnej.

Meškal u ních i teraz, v zkazonosnom zámeru pilný.

By viery zvestovanej serafínami základy podťal,

zádumu Plátonovu pretriasal so chválou o večných

v mysli božej, vtelených času postupom u hmoty, týpoch,

jimž on nádivné prikladal Syna Božieho méno.

Hlučný keď spor o tom, pri množších odporu, povstal,

prikvitne zrutný Uriel. Vrava hneďky utíchla.

Vo dve sa rozstúpil poly pred ním uctive zástup.

Vo vzniklej mezere stali tvár vo tvár sebe zpurne

s hroziacim angelskí pohľadom velikáni obidva.

Dlžšie a tlstejšie v praviciach mali kopia mohutných,

než čoby najvyššie tri spojils’ väže, koncami konce.

Štíty sa im na ľavých toliké ramenách chvely, koľký

Tatry nadýma sa bok, diela obdivného umelstva.

Sú okrúhle oba. Žiari slnco sa vo stredu jasné,

a z neho koldokola strieľajú na vše strany lúče.

Hlavních šesť prúdov toliké plochu delia na polia.

V každom z týchto vyobrazené sú výjavy zvláštne

v práci vypuklej tak, že sa žiť zdá nástin a hýbať.

Rovné v tom sebe, len predmeťmi sa líšia a bleskom.

Jasnejší Uriel nese štít, so zjavmi milými.

V jednom zo šiestich poľu v jarňom rozvinu trávnik.

Stredkom prezračný žblunká medzi brehmi potôčok.

Riezve v ňom pryhajú sem i tam hrave plýtvami rybky.

Kačka brehom sa dolu spúšťa s drobnými kačatmi,

káčer pestroperý reže už kotrmelce vo stredku.

Chvost len a nožky mu von, hlava sa dna domáha chocholná.

Inde plavom sňažné labute hladinu kroja pyšným.

Na brehu hodbabné šklbajú husiatka pažíťku.

Pasie i mať sa, gunár však, verný strážca čeliadky,

bedlive obnáša zraky na všetky strany vôkol,

áno okom tu i tam jedným i do výšky pošibne.

Obskakujú na inom mieste svoje matky baranky,

pyšné predstihujú žriebätá sa cvalom velebystrým,

pečlive ich kobyly k sebe nazpät vábia hržaniem.

Z dohliedačov chlapcov tí krútia si píšťaly z vŕby,

tí kolesá lámu. Dievčence vinú z kvieťa vence.

Stráň na druhom, s ovčím šalašom, poľu. Ovce sa kŕdľom

níže pasú. Nad ními valach duje v gajdy malebný,

nakloneným opretý zadkom na valašku železnú.

Na hlave nízky sedí, so krysou úzkou, mu klobúčok.

Stužka na ňom je plná gombičiek. Z pod strechy tejto

vlnia rusých sa vlasov pradená na plecia mohutné.

Krátky stan zelenej košele vlaje volno opaska

krajmi remenného, vcele riadmi krytého mosadzných

praciek a gombičiek. Široké dolu visia rukávy

od ramien obnažených po lokeť, tlstých a mäsistých.

V úzkych väzia hrubé stehná vlnených nohaviciach,

so šnúrou po bokoch červenou, cifrákmi na predku.

Všetky sa uzly svalov na hnátach značia i lýtkach.

Obvinuté čiernym tieto sú u spodku remienkom,

jenž ľahké ku patám nehnutne pripevňuje krpce.

Cifrovaný na dutých prsiach rozpína sa lajblík.

Visiaca od širokých halena biela pliec dolu chrbtom

po klúby siaha len, vetrík pohráva rukávma.

Na vždy nahej, tlstej šiji veľká žlkne sa pracka.

Takto pasák ubraný pazuchou mech stíska koženný,

ústami dúcha povetrie dnuká, a na píšťali hladkej

desiatimi preberá po dierkach prstami zvučných.

Pes mu sedí pri nohách a hľadí na pasúce sa ovce.

Chvíľami len zvedavý v kolibu zrak obracia očadlú,

kde kriesi pod kotlom visiacim shrbený bača iskry.

Ves sa tichá na treťom poľu v bujnom skrýva stromoviu.

Vo dvúch tiahnu riadoch biele domky, stredok zaujíma

ohradený chrámok, s peknou v prúčeliu väžičkou.

Pred domami v rúchu všade vesniaci sedia nedelňom,

vážne tu, žartovné reči tam so smiechmi vedúce.

Riezve u stred návsia dievčence sa ihrami bavia.

Letnice u všetkých i oplecká sňažne belunké,

driečniky hodbabné, s niťmi šnurovačky zlatými,

zápony kvetnisté. Hlavu parta zdobí zlatolesklá.

Stužky z nej široké po pleciach prúdia ku klúbom.

Držiace za dlane sa spievajú, spievajúce vedú ples,

pokračujú plesajúce ďalej pres bránu ramenma

utvorenú zdviženýma devíc predok ihre vedúcich.

Vo riadu poslednia s priechodom každým sa odotne.

Hľadia z bokov mládenci na to s potleskom a smiechmi.

V ústiu však návsia zplašení prchnú v boky chlapci

pred bujakom rohatým, stádo kráv od pastvy vedúcim

krátkonohých, vymäná mliekodržné obkračujúcich.

Lány sa prestierajú vo štvrtom poľu úrodonosné.

Šesť párov shrbených v jarme hne sa k úvrati volkov,

toľko za pluhmi tiež spievajúcich kráča paholkov.

V čerstvých potriasajú trasoriťky chvostiky brázdach,

hmyz sbierajúce lichý. Po zkyprenej už roli pluhmi

tu chlapi rozsievajú po plnej zrno hrsti idúce,

tam kone vykračujú rezkými po ornici krokmi.

Sedia chlapci na ních, a za ními brány zubisté

podskakujú po hrudách, v drobné ich mrviace časti.

Nad všetkými pejú vysoko škovránky ovislé

vo vzduchu piesne ľubé, jednom trepocúce na mieste.

Žítko zlaté vo piatom poľu prúvejným vlaje vetrom.

Časť už hrsťmi leží, časť snopmi. Pri postati dievky

v polkole podkasané spievajú. Každá si drží dlaň

vábne pred ústami pravú, ľavicou si podopiera klúby.

Obnažené sa chvejú hrdlá, ako harfa znejúca.

Osmuhlí na snopoch viazači v riadu sedia a čerstvej

džbán vody jedni druhým vručujú. Z voza gazda vyníma

kôš s pečivom. Lapajú po strništi chlapci prepielky.

Vo šiestom je poľu zrejmý pahorok, na pahorku

ohradená vinica, kde riadom sa tiahnu po stráni

i kmeny hroznorodé, i broskyne, jablone, hrušky,

mandule, slivky, orech, so zralým už všetko ovociem.

U plota zo prútov vrbových ohaňač rybolovnú

tak viaže pilne vršu shrbený, že celý zobe kŕdeľ

čvíkot zrncia zlaté na ovistých zo kmeňa strapcoch,

on však blízky kvár nebadá, aspon na to nedbá.

Nad ním šnúra divých sa husí s gagotom k juhu tiahne.

Štít Uriel takovýto nosí. Beliálov opačné

predmety predstavuje, zrejmými činí zjavy hrozné.

Úval mráz vo prvom poľu striebri pri úsvite ranňom

obrubený lučinou. Po kraj lesa vatra dohára.

Vôkol nej ležia v huňách obnočiari parobci

a spia, ač im krehnú studeným vetra viaťom údy.

Tento šumí v haluzách a ožlklé otriasa lístie.

V úvalu sa sputané v párach pres noc kone pásli,

než teraz uplašené prchnú, ako väzba dopúšťa,

podjímavše razom svizané nohy pri cvalu svorne.

Pára zaostala len na korisť hladnému vlčisku.

Jednomu už sa črevá vysuté z brucha paria, druhý pak

tíše sa trasie pri ňom. Puto ho viaže ku druhu mocné

za zlomenú, keď sa príliš trhnul, nohu predňú.

Zhubný trávi požiar vo druhom poľu ves. Nezastavným

šíri vztekom sa plameň nočňú v deň meniaci temnosť.

Zo strechy na strechu ho prudký vo chlpoch žene víchor

pres stromy bezlistné. Dymu iskerného sa valia

chmáry, ba šupky celé i hlavne nesú zkazu šíro.

Tu strechu líže plameň, rohy tam padajú už a krokve

s praskotom obhoreté na domoch, na stájňach i humnách,

inde sa na hromadách sosuté koptí drevo čiernych.

Ľudia sa mrvia bosí, vo spodnom rúchu, trepotne.

Jedni vlečú náradie, iní statok od chlieva pudia.

Zúfale vreštia ženy, s plameňom zápasia mužovia.

Matky kričia deťam, deti matkám. Miestami vidno

po dvoroch obhorené i ľudí i hoväd trupy rozných.

Vidno strmú vo treťom poľu pod sňažným horu rúchom.

Po príkrej napriek vine úboči cesta sa úzka.

Touto tiahne riad, so hrubými trámami, sánok.

Po sňahu a zmrzlej na kameň zemi kĺžu sa junce,

letia z nôh zmorené. So krikom zdržujú chlapi trámy,

keď vlačuhy smikavé zklznutiem hrozia konečným.

Jedni sa úbočou už do šerednej katia prepasti,

volky za ními spiaté. Tieto barvia krvou všade cestu.

Prisielajú skaly ich hurtom jedna druhej ostré.

Podsotený pohonič drgnutiem trámu do výšky

na čniaci ostrý peň životom napichá sa dopadna.

Zas horu vidno inú vo štvrtom poľu rúchu vo zimňom.

Honba tu zobrazená. V doline stoja vo riadu strelci,

s kopiami a s lukmi skrivenými, potočku na zmrzlom.

Po sňahu náhončí hlbokom sa brodia tepúce,

so krikom a treskom, stromy perne idúcka obuchmi.

Od paty až kulatú reťazou horu objali vôkol,

tak sa tiahnu ďalej. Prítomne schodia ku strelcom.

Zasmolený pred ními divý uniká placho kundrák.

Neznajä kam sa podeť, tu beží, tu staví sa a slúcha,

pokrochtáva, škerí hrozive čniace bokmi zubiská.

Príjda v oči strelcom, divo fúkne a zastane chvíľku.

Ostrý v tom mu vrazí z boku šíp do prednieho stehna.

Kundrák húkne a zpät žurivý sa zvrtne na honcov.

Jednoho mäsiari z ních zvaleného. Strelci sa blížia,

nešťastný ale už v kaluži vlastnej krve tremcí.

Tvár mu je rozhryzená, na rukách svaly visia capartom.

Krčma je zobrazená vo piatom poľu verne dedinská.

Na dvore hlučne perú širokom popití sa parobci.

Jedni ploty klátia, hľadajú polená, koly, týky,

z krčmy iní sa s nožmi meľú, sekerámi, ožehmi,

a tresk prask po väzách i hlavách, kam rána dopadne.

Už je krvou všetken zkropený dvor, ležia mnozí už.

Roniaci besne iných svoje v zápaľu rány necítia.

Povzbudení lomozom sbehujú sa diváci odevšad.

Matky i sestry plačú, otcovia kričia a hrozia.

Sám krčmár s velikým napomína ku tíšine vreskom.

Vo šiestom rieku vidno poľu stred mesta tekúcu.

Vystúpivšia z brehov mutná rieka rychle unáša

s balvanami zpukaného ľadu slamu, postele, dosky,

áno celé so koreňmi stromy, stodoly, chlievy, domky,

a mnoho vo všetkom mrtvoľ ľudských i dobytčích.

Most sa práve borí, v meste klesajú domy s treskom.

Trámy po zaplavených sa s ľuďmi kolíšu uliciach.

Na stromy títo lezú, na strechách hľadajú spasy tamtí.

Takieto na štíty prenieslo obidva umelstvo

výjavy, a všetky zdaly sa skutkom byť a pravdou,

zobrazený akoby v ruchu dej sa nachádzal ozajnom.

Oddych 8.

Obsah. Uriel vypravuje o stvoreniu angelov, vzniku a vývinu sveta.

__________

S pohľadom ich valní majitelia sa spotkali hnevným.

Ťažce niesol Beliál, že musel počaté dielo prervať;

ťažce i archangel, že sa mu znesnadňuje trudná,

najvyššou na neho vznešená teraz úloha vôľou.

Tíše sa vyskytnuv, zaslechnul o čom vrela hádka,

i hneď postihnul zkazonosný nedruha zámer.

Takto teda s láskou, ozrev sa po zástupu, reknul:

My dve tu jedna druhej vo všem sebe odporujúce

mocnosti k rozným vás stále navádzame mienkam.

Vždycky, čo jedna tvrdí, to druhá rozhodne upíra;

blúd a omýl je onej to, čo táto za pravdu vydáva.

Než tým konca vašo klátenie nedojde. Večistým

mudrovaniem v pokoja prístav nevbehnete nikdy.

Len deje vám minulosti šerej, človeka vzniku staršej,

môžu, o čo prítomne ide, smerodajne vyjasniť.

Z ních poznáte, kto ten je, jehož velevážnu osobnosť

v zádumu obrátiť jalovú môj chcelby protivník;

poznáte spolu nás, čo my vlastne, aké naše cesty.

Čo v sebe cíti človek svedomý skutkov si nečestných,

keď reč o ních dakto v tovarýšstve počína zavádzať:

to pri slovách neblahý Beliál blahozvesta pocítil.

By prerval nemilú reč vo zniku, takto sa ozval:

Rozprávky strakaté pre deti pridajú sa a babská,

sprostač v ních chatrná sa kochá, luza obľubu máva;

istinným mudrcom len čisté úvahy svedčia.

Mysliteľov všech otec, spanilý Sokrat, na to reknul:

Dostojný mudrcov predmeť minulosti je známosť.

Sdeľ teda nám, svetlý duchu, všetko, čo sa dialo dávno,

či svedkoms’ toho sám býval, či ináče sa doznal.

Slúchateľov bedlivých vo všetkých nás tu nalezneš.

Tak Sokrat. Hlučným prisvedčilo množstvo jäčaniem.

Dosť úvah marných, deje isté túžime poznať.

Koľko stačíš najviac minulosť pred námi odokry.

Zaškaredil Beliál sa pri výjavu tomto neprajnom,

tvár Uriel jasnú v sebe už viacej ešte vyjasnil,

a z počiatku počal deje líčiť takto starinné:

Bol čas, kde svorní jednu tvorili sme společnosť,

Jednu božú rodinu, v nadhviezdnej vlasti nebeskej,

Všetci my, jenž sa teraz v nekonečnej unúvame borbe.

Nás prede všetkým Boh k svojemu stvoril obrazu večný,

námi by bol poznan, milován, veleben, cten a vzívan.

My sme potom za veky predlhé, v sídlach blaženosti,

svedkami ostatních boli diel tvorivej jeho vôle.

Napred podnebových sa vzmútila prázdnota prostor

čímsi, čoho predtým nestávalo, čo sme nazívať

zvykli hmotou, čo však pochopiť nám naskrze nelzä.

Táto nepostižná, silinou prvobytne preniklá

podstata ohromnej sveta spusty dlhé veky veľmi,

vo smesy nezriadenej na oko, vrela, vírila mútne.

Bo v tom bol postup. Vývinmi sa nezbadanými

pripravoval lad a sklad, zmatenom vo vreniu, podivný.

Nad pochopenie malé dlä príbuznosti sa prvky

shlúkaly vždy viac a viac kolo istých jadier a semien.

Vznikly hrče z toho nesčislné, z počiatku neveľké,

než rastúce poriad, bujné ako rastie stromovie,

až zrastom stálym velikosti dosiahly ohromnej.

Stred najhrubšia pri tom tvorila hmota, tenšia prilehla,

k tejto iná a iná, najtenšia vypelnila prázdnosť,

vo svete neztrpnú, medzi hrčmi už oddelenými.

Veľký v podstate bol medzi ními i v objemu rozdiel.

Jedni sa k obrovskej velikosti vzmohly a leskly,

o mnoho menšie iné všelikého postrádaly svetla.

Vätšia ode všetkých nekonečne v samom stredu vznikla,

ohromné svetoslnco, živé všehomíra to srdco.

Keď s nesmiernou ono vzalo sa prudkosťou otáčať

vôkol osy vlastnej, všeobecné nastalo hnutie.

Všetko množstvo iných sa gulí rozdrklo do dáľky

odsotené. Že však nekonečný zkrátila odlet

príťažnosť, nastal beh kŕdľa celého okružný.

Vrtký týchto poryv pochytil so sebou gule menšie,

týchto opeť menšie. V podružstvo vstúpily všetky

jedni druhých, ako slncia prvej do tretej velikosti,

s ich zástupmi tmavých, s tekavými mesiacmi, obežníc.

Povstaly nesčislné súhvezdia, a predca jeden jest

sdroj sveta, kde všetko hne hnuté a trímano tríme,

práve ako v složenom zo kolečiek prístroju četných.

Všetky potom svetové telesá vlastný maly vývin.

Riedke prvotne, behom času vždy viac hustly a tvrdly.

Mútiace ešte v ních sa vo zápasu živly neladnom

postupne prišly k pokoju, svojo miesto nalezše.

Náhle zralosti gule svetové dostihly potrebnej,

hneďky sa objavila všemohúcnosť božia novými

divmi pri ních. Vložené zárodky prvotne do živlov

obžily a svety sa premnohými zaľudnily tvormi.

Nesčislné životy vzkresly v živote sveta jednom,

tak že sa tento v oných, v každom z ních zvlášte, zrcadlil.

Múdrosť hrať počala v každej prachu častici božská.

Tou šla i zem, jenž vám za obydlie slúžila, cestou.

Napred len hustej chlp akejsi sa kúľala molhy,

mútily nezriadene v nej všetky sa a vrely živly.

Od ztuhlého potom napred sa vylúčila jadra

obloha prezračná, pozatým od pevniny vodstvo,

posléz zmizly pary, tvárou zem svitla terajšou.

Rozličné i za tým podstúpila prevraty ešte,

keď moro prelievalo plynné sa zo miesta na miesto,

podzemný tu oheň hôr dvíhal pásma do výšky,

vo miere tam velikej kálal stydnúce površie.

Tým podstatne menil spôsob sa obežnice zemskej,

a s premenami chodil jej vývin tvorstva živého.

Náhle z vôd tekutých sa vylúčila pevnina kyprá,

zmizly pary, kriesivé maly prístup lúče slnečné,

hneď moro, hneď vyschlá živočišstvom hemžila pôda.

Než toto viac sa razí zmenilo skrze prevraty zemské.

Jedno zaniklo, druhé na jeho vzkreslo hrobe čerstve,

vždycky so vzniklými shodné podmienkami žitia.

Už to, ktorým sa teraz hemží zem, vzniklo poslednie,

krom vládnúciho ním človeka. Vzniku tohto sa zvláštna

zavdala príležitosť, mätežou medzi duchmi v Nebesiach.

Zamračený Beliál posledních konca nedočkal

slôv, než naklonené zchýlil sa na kopie a zmiznul.

S dobrotivým ľútosti vzdychom pozrel za ušedším

archangel, tomu však bol rád, že vhodne uniknul.

Bo vždy pravdu mluviť v oči trpkú má svoju trpkosť.

Keď volnosti nabyl, postavil štít pred seba veľký,

oprel naň lokťom sa ľavým, a takýmito slovmi

vypravovať započal truchlé udalosti v Nebesiach.

Oddych 9.

Obsah. Vypudenie angelov odbojných z Neba.*

__________

Bol medzi námi jeden nad iných schopnosťmi i vládou

od Boha povznesený, ale neskromný duch a pyšný.

Jedno z najvätších držal od počiatku vladárstvo,

moc pak mravnia jeho siahala zkazonosne na všetky

vlasti okolnie na šír uznanou prevahou uma vôbec.

Rozsiahlou Satana slynulo slávou v Nebi méno.

To v sebe už naduté jeho naskrz omámilo srdco.

Vonným chvály dymom za dlhý kojený čas odevšad,

sám seba obdivovať započal, prezerať sebe rovných,

áno samého Boha. S pomocou tých tohto zamyslel

zvrhnúť z trónu a sám najvyššú berlu popadnúť.

Týmto plný, započal zachodiť s bližními ochytre,

zradne s Bohom. Tamtým lichotil, spravu tohto všemožne

ohnusoval, líčiac ho tyrannom nesnesitelným,

jenžto sa nad rovných sebe marný zpupne vypína.

Pri vláde zmenu predstavoval možnou a žadúcou,

ač s opaternosťou. Skušoval toho bedlive napred,

svojho komu zlobivý kapnúť jedu do hlavy túžil,

a vždy si otvorenú zanechával k návratu cestu.

Boh, pred nímž utajiť najmenší ruch duše nelzä,

včasne mätežníka pred jasnú tvár svoju pozval,

a prišlému slovom takovýmto prísne domlúval:

Ména, mätežníče, svojeho chceš významu dostáť.**

Znám úmysly tvoje, znám tých, čo ťa slyšia ochotne.

Odpúšťa prítomne sa vám, než pri zrade ďaľšej

uzriete to skutkom, zkaženou čo nechápete myslou,

koľký jest rozdiel medzi tvorcom a tvormi. Unikni!

Sám seba vo všetkom vinník za merítko berúci

z výzrady len špatnej vykladal Vševedúciho známosť,

a mnel, že vlastný na javo strach dáva strašeniem.

Miesto pokánia teda prede tvarou Božstva samého

pevne sa odhodlal k vykonaniu plachého pomyslu,

a k tomu hneďky lstivými klesnil sebe cestu pokrytstvom.

Kľačiac u oltárov, pri pate vznešeného Sióna,

so vzdychami vzpínal sopiaté ruky vzhôru a slzmi,

a svoju dotvrdzoval žiaľnými slovmi nevinnosť.

Bych ťa, dodal zradne, presvedčil zúplna, Otče,

o stálosti mojej, spolu tých z podozrenia očistil

zo kniežal angelských, čo doverneji spolčili so mnou:

všetci sa i s mužstvom tu naším vo krátce stavíme,

k osvedčeniu našej vernosti a lásky synovskej.

Odvrátil Boh Otec tvár od pokrytstva a reknul:

Tento musí z Neba von, bo preč z jeho srdca nevinnosť.

Odvrženému kynul všemohúcou k odchodu berlou,

a spolu dal mu vedeť, že vidí jeho srdca ohavnosť.

Bo vznešeného sivé chlum zastrely chmáry Sióna,

blesky rudé s ťaželým zasvrkly mihotne hrmeniem.

Tento desil vtedy nás poprvé hnevu božieho dôkaz.

A z tej chvíle nedal Všemohúci tvár svoju jasne

žiadnemu viac spatriť, zavinuv sa do svetla, stvoreniu.

Odšel prestrašený i Satan, brzo však sa obodril.

Myslel vždycky, že sám sa bojí strašiac jeho Večný.

Nad to mnel, že je už návrat prítomne nemožný.

Tak teda pokračoval zvolenou raz ku predu cestou,

odhodlaný zahynúť, buď pak najvyššie dosiahnuť.

Náhle zpät doparil vo prediely svojho vladárstva,

ku kniežatám vypravil pospešne posolstvo okolním,

a kniežatá s ochotou velikou sa bez odkladu sletli.

Na skvosné usadiv vôkol sebä prestoly hosťov,

takto Satan započal v siete ich zapletať svoje chytrý:

Zle, priatelia drahí! Tajní po celých sa Nebesiach

vyzvedači štverajú a nesú čo slyšia k Siónu,

áno čo nikto ni z úst nevypustil nikdy. Povážte!

My sme sa vraj spikli proti najvyššej v Nebi vláde,

vziať chceme berlu Bohu. Mňa vzal na prísnu otázku.

Predvolanému hrozil mne i vám trestom. Nie to krivda?

Nie smutné ku krokom zúfalstva slepého nutenie?

Kto z nás reknul to? kto slyšal? myslel na to aspon?

Pozval som k poradám o to vás. Bo idú časy ťažké.

Ohromila všetkých zvesť tak nenadála a vážna.

Žasli. Satan, hlbokosť vida dojmu, ďalej slovo vážil:

Preč naša bezpečnosť je i česť. Treba k obrane siahnuť.

Než čo? Predstihnúť vraha v úderu. Už sme upadli

raz do podozrenia pred ním. Číhať bude voždy,

obtočovať tajnou každom nás pri kroku strážou,

všetky slová na zlú vykladať stranu nám i mlčanie.

Každý najde padúch v donosoch sebe zásluhu podlých.

Prijde na to, z rodnej prchnúť že vlasti musíme.

Keď beze všetkej nás tak ukrutník príčiny týra,

slušne tyrannskú my, s pravicou spolu, berlu zlomíme.

Veď čože on? Nič viac, ako kto z nás najchatrnejší.

Základ trónu jeho srdcá naše. Zvráť tieto, padne.

Len naša vôľa činí jeho nás chatrnými otrokmi:

svorný dá odpor slobodu všetkým prežadúcu.

Čas je konec jeho vláde zrobiť, lebo vláda to hnusná.

Úplne odlúčiv, samotou otočiv sa tajemnou,

z výšky neprístupnej ľubovolne povelieva pyšný.

K poslušnosti vymáha slepej modlitby a žertvy.

Chce vždy plné mať uši chválou, nos chmárami vône.

Vytrimuje k tomu len pochlebných kŕdle spevákov.

Večne-li nám to trpeť? Nevziať nám v ochranu volnosť?

Veď, čo i červy mlčať budeme, však padneme predca.

Keď teda nám zahynúť, nuže aspon zhyňme so slávou,

čestní ochranci slobody, nie pak otroci podlí.

Reč táto zvlunila všetkých náramne. Nenávisť,

hnev, strach a pomsta razom vo všetkých zbĺknuly srdcách,

keď spolu najsmelšie v ních nádeje vznikly. Abaddon

ozval sa zblädlý: Ha! Teraz sa vysvetľuje úkaz.

Dávno akúsi badám nevrlosť pri milostivom Otcu,

pred jeho keď prichodím obličaj, čo sa už deje riedko.

Zoziera zasmušilý, hovorí úsečne a chladne.

Nenie ni reč, ni zrak jeho týž, ako bývaly pred tým.

Tú istú že majú skušenosť osvedčili všetci,

reptali na chladnosť, na tyrannskú v obchodu prísnosť.

Čím Satan osmelený, odkryl svoj už úplne zámer.

Ohromila zvesť vás slyšaná, povzdychnul, a slušne.

Nutnosť obrany vám i její nesnádze pred očmi.

Nás tu asi tretina kniežat volnosti milovných;

ostatní vierojatne dajú sa na stránku tyranna.

Než ja ani siahnuť neidem so silou k dielu javnou.

Vec sa započne umom, prevrat pri tichosti zavedie,

prv než spodievajú sa chabí stranníci otroctva.

Cesta je otvorená. Slovom som dal chytre tyrannu,

že s pokorou pred ním vo krátce stavíme sa všetci,

k osvedčeniu našej vernosti a lásky synovskej.

Pod tou zámienkou ku Siónu podojdeme s mužstvom,

vzkokneme rýchle razom na znamenie, a čin sa zavŕši.

Na zlezenom z nenadála chlumu jmeme bystro tyrannov.

Nikto potom sa za ních z otrockej sberby neozve.

Háveť tá vždy korí sa držícimu vládu a žobre

od toho nízko pohľad, kto mocou prioden je, milostný.

Zchvália, čo raz zvršeným skutkom bude, veľmi ochotne.

Reknú, dávne že ich k vyplneniu prišlo želanie;

že vcele s ich vôľov zvršený srovnáva sa prevrat.

Veľmi budú ľutovať, že skorej k vedomosti nedošli

podniku, by slušnú boli takže na ňom vzali účasť.

Piesne budú ku našej spievať oslave tí, čo plnými

ústami húdavali zvršených česť, chválu tyrannov.

Tak sa Satan po predku škľabil, nie bez úspechu, verným.

Zdar sa videl všetkým nepochybným v podniku bujnom.

Belzebub už vytasil s takovýmito pyšne sa slovmi:

V tom, kniežatá, jednej všetci sme i mysle i vôle,

že znášať sa nemôže ďalej dosavádne tyranstvo:

keď však vláda stará zrušená bude, nutno je určiť

predkom vládu novú a nového prestolovládca.

Čo chce stránka činu, chceť iní to nebešťani musia.

Dobre všetko vravíš, zchválil Beliál jeho návrh;

len že predkom o tom riešená nesporne otázka.

Berla slušne toho, kto z pästi ju vyrve tyrannom.

Večne vládni Satan, vo nebeskej vlasti panovník!

Večne a so slávou! zavrešťalo množstvo jarostne,

s najvätším sa Satan skláňal ďakujúc udovoľstvom.

Takto potom svojej označoval sám zásady vlády:

Nech len šťastne vaším pričineniem zvŕši sa podvih,

svitnú vám dni, akých dosaváď ste nevídali ešte.

Nemienim ukrutné zameniť ja tyranstvo tyranstvom,

než rovnoprávnosť udomácnim a bratstvo v Nebesiach.

Otrockej na nikom nebudem plazivosti vymáhať,

nikdy sa klásť modlou: no ku najnižším sa ponížim,

dostupný všetkým každičkej chvíle panovník.

Vy zvlášť, bratia milí, so mnou pokročíte na prestol,

bo vždy a vo všetkom vašu len chcem vôľu prevádzať.

S potleskom prijali kniežatá sľuby prázdne radostným,

vyznačenec na novú upozornil chytre okolnosť.

Tak sa zdá, hovoril, že všetky prezvedy tajné

a hnusné donosy z toho len laskavca pochodia,

jenž tam na pravici blahajúciho tróni tyranna.

Vždycky nevyslovne mne bol od počiatku protivný.

I mne tiež, mne tiež! za riadom vyznávali všetci.

Tuť Satan: Ai hlä, aká shoda vo všetkom medzi námi!

Zášť proti laskavcu vštípiť nám nutno i mužstvu,

než s opaternosťou a príčin udaniem inakších.

Naňho sa dvíhame len, ku prospechu Otca samého.

Nezdarilý protiví sa mu Syn, zvrhnúť ho zamýšľa;

my s pomocou žiadanou ku zkroteniu smelca specháme.

Chápete? On novotár, riady len my bránime dávne.

To prelomí vekom utvrdenú k otroctvu navyklosť.

Najtiaž pak naviesť ku prvému chabé kroku množstvo,

sú naši večne potom, čo aký vezmú veci obrat.

Ich sa nerozlučným so naším osud oplete sväzkom.

S týmto Satan zplanelý zplanelých druhov už naučeniem

rozpustil. Vo svoj každý prediel sa ponáhľal,

od odboju pripravovať sverené jeho zástupy péči.

Boh pak, pozvav nás verných tej pred sebä chvíle,

keď s tovaryšmi Satan bezbožný odboj uzavrel,

takto pečalne ku nám hovoril z výsosti Sionskej:

Vás pred iným všetkým k svojemu stvorich* obrazu, dietky;

vás učinich Našeho blaha účastníkmi vo sídle

slávy Našej. Tu mali ste prebývať všetci na večnosť:

než zkažené odtuď samo už vytvára sa srdco.

Miesta tu niet pre toho, kto spúšťa sa pravdy a cnosti.

Všetci vy čistí, než nevďačnosť uzriete špatnú.

Pripravte v myslách sa na výjavy búrne a hlučné.

Vy trón Náš budete brániť. Zameníte vo krátce

lílie vo praviciach so zbrojou na všetku budúcnosť.

Tak Boh shôry ku nám, ale my sme nechápali ešte.

Zamluvené kniežatá svojo k odboju chystali mužstvo.

Strhli potom sa a šli hlučný ku Svatej Hore zástup.

Piesne šli spievajúc božskej ku sláve Trojíce,

s líliami v ľaviciach, v praviciach so zlatými kadidly.

Báv sa Satan prezradenia, hľadel placho vôkol idúcka.

Keď nič nespatril, posmešne sa ku druhom ozval:

Nič vševedúci onen netuší, je všetko pokojné.

Pod Sionom, kde katí s hrmotom sa času rieka valná,

pred riadom oltárov neprehľadné zastali kŕdle.

Odprava bezbožnej vzala nábožnosti počiatky.

Všetci sa na zhybné kolená pokrytci povrhli,

modlili s prevracaniem sa očí a vzdychmi mnohými.

Myrra na oltároch, v kadidlách sa vzkúrila vonná.

Mohli videť, že sa ich Vševedúcimu pocta neľúbi.

Dym, čo ináč vo sivých vzstupovával vzhôru kotúčoch,

nízko plazil sa teraz, ctiteľov prikrývajä zástup.

Chlum nerdel sa Svatej Hory, než zavinul sa do mrákot.

Umluvené však predca Satan dal osudne znamenie.

Vzchopia sa všetci razom, preskoknú hraďby oltárov,

a vzteklý s vreskom na Svatú počnú Horu útok.

Než sotvá sa zakázanej ich paty dotknuly pôdy,

s praskotom ohromným, akoby všetkých mal udáviť,

zatriasol a v husté ovinul sa Sion vcele chmáry,

z níchžto rudé svrkaly plamene. Smelcovia bolestne

vzkríkli, lebo trapný nekonečne pocítili úron.

Darmo Satan stálosť, vreštiac v zúfalstve, porúčal.

Keď s každým silnejšie krokom rany cítili smelci,

tak razom odskokli zpät, ako priskokli, za hraďbu

oltárov s trepotom. Vtedy zavznel hlas velesilný,

rázny zo stred mrákot: Preč nám ode tvári na večnosť!

Zástupy odbojné poslechli a pŕchli na zlomhlav,

pŕchli jaté hrôzou nie ta, odkuď prišli na výboj,

než kam cestu značil Všemohúci, ku bráne nebeskej.

Táto sa rozletla pred ními mocou skoro vlastnou

a hneď stúlila zas po vytrhších búrne na večnosť.

Pošli, by nikdy viac pozatým prahu jej sa nedotkli.

_________________

* Zjav, 12, 7. 9. Jud. 9. Luk. 10, 18. II. Petr. 2, 4.

** Satan značí vraha, protivníka.

*** Zastaralá, v Šáriši ešte miestami slýchaná, forma minulého času.

Oddych 10.

Obsah. Hotovenie sa angelov vyhnaných k boju prede bránami nebeskými.

__________

V prostore sa svetovej sem i tam rozptýlili prchlí,

rozsypaní ďaleko druh ode druha. Že však iný ich

nikto, okrem zlého vlastného svedomia, nestíhal,

sošli sa obšírnych na poliach Mliečnej zasa Cesty.

Podvihu pôvodcom bolo úzko, bo reptalo mužstvo

k odboju postrčené. Satana hľadali preto súrne.

Ku zkaze hoc zarval všetkých, v ňom dúfali predca.

Bez neho nesmeli nič podujať, rady prázdni i srdca.

Našli ho sediaciho v samotách na sivej chlpu molhy.

Tvár bola uňho, ako vždy vo nezdaru býva, pečalná:

než spolu nezlomná hrdo v nej sa zrcadlila bodrosť.

Čestný podvih náš, hovoril, zronený je žalostne.

Miesto uvolnenia vlasti, ztratili sme ju naskrz.

Víťazný smelo jása tyrann, bo skutok je, oč išlo.

Pochlebníci sa tam radujú, našo repce tu mužstvo.

Už čo ďalej? Radu sic vy slušne odo mňa čakáte,

keď vrchňú ste prirekli mi moc: vašu však prve rád bych

mienku, milí tovaryšia, slyšal. Teda mluvte a raďte.

Rozložení po sivých za riadom vodcovia mätežní

molhovinách so nemým zvesili hlavy truchlo mlčaniem,

až bohatý nad iných takovéto vetil slovo Mammon:

Len dve vidím cesty v ztratenú vlasť, buď sily náprah,

buď pokorenie plné. Na prvé už nám ani mysleť.

Z nástrahy čo v Nebi nešlo, silou odtuďto nepôjde.

Nutno teda k pokore siahnuť, hoc zpúdza sa srdco.

Nech slávne s prosbou o milosť vypraví sa posolstvo.

Tak hovoril Mammon, jeho mienku odobrili všetci.

Než Satan urputný, zmŕštiv čelo, takto sa ozval:

Mužnejšej, kniežatá, rady som sa spodieval od vás,

vôle šlechetnejšej. Neznáte krutého tyranna.

Ten-li, kto vyhnať chcel, prchlých nás prijme ochotne?

Ten-li, čo mal proti nám bez príčiny voždy nenávisť,

po zpure nás zjavnej s láskou privine k sebe útlou?

Byťby i dal sa tvrdý obmäkčiť, mužno-li žobrať

uňho pokorne milosť? To hrdé našo sniesloby srdco,

hodností aby nás zbavených ku službe ponížil,

dal naše tróny iným, s chatrou nás srovnal obecnou?

Svitloby nám vo cudzej vždy pre nás už vlasti radostné

jedno okamženie, kdeby námi pohŕdali všetci,

vyzvedači sliedili všade bez prestania za námi?

Všetko ztrpím radšej, než abych sa na toľko ponížil.

Do dna vyváži skorej vtip svoj pri vynálezoch otrap,

než bych ja trepotať započal prede sŕdmi tyranna.

Tej mu slávy nedám, by u nôh ma videl kľačať ešte.

Iďte vy, keď milo vám, z veľkej spovedajte sa vinny:

neprijmem ja milosť, čoby sám ju tyrann mi ponúkal.

Radšej večne budem snášať vyhnanstva tu nesnádz,

než bych pretvarovať mal tam pred tým sa nehodne,

od nehož odvrátil zmužilé som srdco na večnosť.

Milšie vrahom jeho byť mi kdekoľvek na svete zjavným,

nežli lživým priateľom v jeho tam područiu. Pohŕdam

každým pyšne blahom, čoby mi z jeho prišlo milosti.

Po žiadnej ja inej, než tej, blaženosti netúžim,

zjavne sa môcť protiviť vo všem jeho vôli a cestám.

Nechcem priazne jeho, hnevu pak nebojím sa žurenia.

Tvár sa snaď zmenila, však bodrosť zostala dávna.

Srdco mojo vždy také, ako bývalo. O strachu nezná,

znať nebude v žiadnej nesnádzi. I vy vznešenejších

nad tie citov schopní ste, ktorým teď dávate výraz.

Nezdar len položil ťažký na jazyk slovo nízke:

keď však sa zpamätáte, na vrch zasa prijde šlechetnosť.

Boj sa počal, teda nech dostojne prijde ku koncu.

Čo chcete vy, chcem i ja, ztratenej zpät vlasti dobytie:

než nie chabou pokorou, no za podvihu mužne nového.

Odvážna kniežatá reč táto obodrila všetky,

len Mammon vyslovil svoju o zdaru ešte pochybnosť:

Vo mne nevyslovná vre tiež na tyranna nenávisť,

nádeje však nedelím, kráľu, tvoje. Veľmi bojím sa,

by nie z tej ponechal len bol nám príčiny bodrosť,

že mieru ešte plnú žurivosti na nás nevykydnul.

Žiaľne Satan potriasol hlavu: Ó spanilá opaternosť!

Zbýva chabosť doplniť podlosťou. Spaste sa pádom

všetci mojím. Veďte prede tvár mňa tyrannovu väzňa.

Vinnu uvaľte celú na moju hlavu. Ja vtedy sám len

rozdrtený zahynem, na milosť vás prijme kajúcich.

Kráľu! Nerozrývaj naše útroby rečmi takými,

vykríknul Beliál. Zrady niet tu. S tebou sme upadli,

i chceme len so tebou, čoho nám osudom bude práno,

buď vstať, buď klesnúť pri opetnom podvihu hlbšie.

Ty kráľ. Tvoj rozkaz, naša jest teraz i vždy poslušnosť.

Za svojo osvedčenie to keď s krikom uznali všetci,

okrial a takto Satan hovoril: Žehnám dobe tejto.

Už je vrah premožen, svoju keď bázeň sme premohli.

Vo krátce slávnosť vymanenia vlasti spoločnej

všetci tuná budeme preradostne nebešťani sláviť.

Z brány vytrhnú sic tí pochlebníci na rozkaz:

než tu vztek so naším spoja svoj proti vláde ohavnej.

Jestliby pak sa užiť dali predca, vo službe otroctva,

ku hnusnému boju, premoc ich nahradíme umeniem.

Nestaneme proti ním holoruč, nie s touto ničomnou

márnosťou vädnúcich i tak vo našej ruce lílij:

než s takovouto zbrojou a zbraňou sa vydáme vo zápas.

Tu všetko pred ních položil, čo vhodne vymyslel,

keď tmolili s jalovým sa iní bezradne vzdychaniem,

vtip jeho nálezný. Vyremeslil zo hnevu kopie,

zo zloby luk, z pomluv šíp letký, z krivdy meč ostrý,

štít z pokrytstva, branír z nedoveria, a prílbicu zo lži.

Túto spoločníkom zbroj i zbraň nálezca ukázal.

Nádejou istou oni vzplanuli. Hneď iný k tomu ešte

drzká odvážnosť ode náhody dostala postrk.

Keď kniežatá spiklé ruky kráľovi stískali svojmu,

keď tým úmyslom na svojej posunul sa Abaddon

molhovine k nemu tiež, tu príbeh udal sa podivný.

Pri spotkaniu sa ich sedalísk vyskokla so treskom

iskra bľadá, a taký, svrknúc v krivinách, dala úron

násadníkom, aký šibal ich pri zlezaniu Sióna.

Vzal z toho rychle novú myšlienku Satan domyselný,

i hneď skúškou o jej chcel presvedčiť sa pravosti.

Iď, hovoril, všetkým za riadom sa, Abaddonu, priblíž;

nech zrieme, inde-li tiež rovný vyskytne sa úkaz.

Rozkazu poslušný, na svojej sa posúval Abaddon

molhovine, kniežatám za riadom ruku dávajä všetkým.

Výbuchu niet. Než ako plával k Beliálovi blíže,

náhle sa molhoviny trochu ich stykly spolu krajmi,

hneď vzňala iskra sa zas, s treskom dala úron obidvúm.

Tuť to! tleskne Satan, s velikou vyskokna radosťou.

Odkryto ukrutnej je hrôzovlády tajemstvo.

Rovný počneme boj teraz už. Keď živlov užíva

on proti nám, my také oboríme sa živlami naňho.

Čím vypudil nás z vlasti, my tým jeho pýchu zlomíme.

Klesne pod údermi prestol jeho krušne našími,

on sám v rozvalinách zdrtený pohroben bude večne.

Tak chvastal sa Satan pri novej sily objavu vážnom,

ač neznal vtedy ešte celý úpotreby spôsob.

Len bádania mnohé a skúšky prevýšily ťažkosť.

Ními sa rozvinulo krok po kroku jadro neistej

pravdy vo strom široký jasnej vedy. Poznali napred

pol pri sile dvojaký. Oni keď sa zblížia, vybĺkne

perná iskra. Potom vyskúmali rozdiel a spôsob

ženskú od mužskej hromovú silu rozno dobývať.

Až vtedy mohli silou rozdielnou molhy tehotné

sháňať, a sohnali ich nesmierne množstvo odevšad.

Vo dva Satan riady ich, v ľavo ženské, na pravo mužské,

u brán rozpoložil, čo pohybné hraďby, nebeských,

a prostor medzi ními svojím vyplnil znale vojskom.

Všetci mali zbroj i zbraň. Pre sebä shotovil si ju každý,

dlä vzoru nálezcom domyselným predloženého.

Z príčiny súmerných pohybov mnoho išlo vo vojsku

od vrchu ku spodku článkov nižších vždy a menších.

Takto u brán hotovil sa Satan ku srážce nebeských,

predvidiac, že skorej buď pozdeji vyjde protivník.

Oddych 11.

Obsah. Boj duchov u brán nebeských, zapudenie odbojných Synom Božím do prepastí pekelných.

__________

V tom čase, keď búril v ploše tak svetovej s tovaryšmi

bez prekazenia Satan, hnuly tiež sa vojensky Nebesia.

Odvrhli sme i my biele lílie, a zdelali sme

z božieho návodu si zbroj i zbraň, tej naskrze rovnú,

ňouž hrozil odporník, len z látky inakšieho rázu:

šípy zo pravdy svatej, meče z lásky, dobroty kopia,

štíty z nevinnosti zloodvratné, zo stydu lebky

ochranné, pevné s čistého svedomia braníre.

Krotký náš pohľad s podobou zamenil sa bojovnou

na vždy. Bo oblečené jednúc nepovrhneme zbrojstvo,

k líliam odhodeným viacej už nesiahneme nikdy.

Jednotným medzi námi plukom pridelil Všemohúci,

týmto žrebce, iným vozy s dvúma kolesma, plamenné.

Než tieto zásobu len tvorili sbory, keď pluky pešie

archangel Michael krvavému ku zápasu chystal.

Iďte, vetil Všemohúci ku nám v hotovosti stojícim,

obrazenú našu pomstite česť, svoj upevnite poklid.

Mihnutiem božským rozletly sa brány do korian,

my v riadoch ustrojených sme vytrhli a sekli za prahmi.

So hrôzou v podobe sme sa vospolok uzreli tejto,

bratia nedávno, teraz spechajúci ku borbe vrahovia.

Deliace nás ešte prostranstvo človek by meridlom

slušne svojím nazval nesmiernym: my sme sa jedným

somkli okamženiem, dlä našej rychlosti, na dostreľ.

Touto Satan ku svojím sa rečou vtedy búrlive ozval:

V presvedčeniu, že niet blaha bez volnosti pre umné

bytnosti, zjavný sme sa pustili mužne vo zápas

s nesnesitelným viac, rastúcim denne tyranstvom.

Podvih náš zmarený, pre nedostatok odvahy pevnej,

a preto, bez príprav že sme k dielu siahli potrebných.

Všetko ináč je teraz. Neskrývame viac naše cesty,

otvorený započíname boj. Holoruč nevrháme

v borbu sa, ozbrojení ideme vrahu v ústrety silne.

Celkom iné nám srdco teraz, sila takže inakšia.

Už nie o volnosť nám vo vlasti, o vlasť ide túto.

Zlostnými z nej vytvorení úkladmi nehodne,

podvihom obnoveným ideme zpät zas ju dobývať.

Či treba podnecovať pri takom vaše podvihu srdcia?

S najvätším sa vztekom na otrocké vrhneme kŕdle,

jestli dajú sa použiť proti nám sa tyrannu za nástroj.

Od svojich obrátil sa ku nám, poskokna v popredie.

My prečo tu, zkríknul, so zbrojou druh na druha, bratia?

Krev za koho liať nám? Za tyranna hnetúciho všetkých.

Borbu my i pre vašu s ním túto počíname volnosť.

Potrebovať za slepé sa nedajme mu nástroje podlí,

keď chce, abysme sa tu vzájomne posápali preňho.

Lepšie spojiť všetkým proti vláde sa nesnesitelnej.

Zrobme tyranstvu konec, volnou vlasť stavme nebeskú.

Takto Satan vernosť proboval zklátiť našu chytrý.

Než Michael takovýto mu dal v čele zástupu odvet:

Hej ty! Čo je tvoja tá, ňouž nás oblažil by si, volnosť?

Až ty by bol si pravým, keby trón zaujal si, tyrannom.

Nikdy takej nebude zmeny, nikdy vo vlasti nebeskej!

jedným hlučne razom zavrešťali zástupy verné.

Odstrčený ku svojím sa Satan znovu takto obrátil:

Bratia! Slyšíte-li tých otrokov, hnusného tyranstva

nástroj ku službám hotový? Nuže, pustite vztek váš.

Náhradu najde plnú sebe v ňom naša menšina počtu.

Veď za koho v boj oni vstupujú? Za hnetúciho všetkých

rovne tyranna, ktorý na žalár zmenil otčinu volnú.

Zbroj za koho v ruce nám? Za samých seba, za stratenú vlasť,

na vždy sice ztratenú, podľahneme-li v boju tomto.

Reknul a dal krvavej ku srážce znamenie osudné.

Zavznely surmy a krik na stranách podjal sa obidvúch

úžasný, desná velikánov nastala borba.

Chmáry celé letkých prikrývaly zástupy šípov,

meč na meč ostrorezý dopadal, znelo kopie na kopiu,

s treskom tak desným, že sa najďalšie svety triasly.

Každej chvíle ináč menila tvárnosť sa bojišťa.

Rovnako bo vtipní velitelia si nástrahy kládli

rozmanité so hbitým, schopným všeho obratu mužstvom.

Tri dni a toľko nocí krvavá šla bez oddychu borba.

Už Cesty Mliečnej široké pokryté boly polia

šípami, mečmi, kopím, i štítami rozdrtenými,

ešte neistá však víťazstva sa klátila váha.

Vo stranu rozhodne vtedy až sa kloniť jala jednu,

keď velitelia v boj, spotkavše sa, vošli osobný.

Tras sa, zreval v žurivosti Satan, rabe nízky tyrannov!

Tras sa ty, odpovedel Michael, škvrno vlasti nebeskej!

Viac morovým nebudeš dýchaniem nikdy ju przniť.

Pustili pri zjavu tom na stranách pluky borbu obidvúch,

a stali sa prizerať, medzi nádejou a strachom úzkym,

zápasu dôstojných v každom seba ohľadu vodcov.

Chvíľu nemohli niak naniesť sebe vospolok úron,

až posléze Satan, ranený v slychy, dal sa na útek,

a s ním všetky jeho zdesené pluky. My s velikou sme

čerstve naľahli silou, oni prúd nevládali zopret.

Zkončilo však sa našo biednou víťazstvo porážkou,

keď sme vo molhoviny vrazili z nenadála chlpasté.

Bo tieto, postrčené strážnym z bokov od razu mužstvom,

stykly sa, a v hromový nás objaly príval odevšad.

To zmátlo vcele nás. Nevedúce, čo sa stalo s námi,

s veľkým sme trepotom nazpät za brány sa vrhli.

Pred stíhaniem nás ochránily brány nebeské,

keď božskou rychlé sa za námi stúlily vôľou.

Vrah jásal. Kniežatá odbojné obstali vodcu,

a s velikou česťou vďační jeho hlásali slávu.

Chlúbili na spôsob sa husí. Ako keď tieto sedia

na dvore tíše, a keď popri ních mimo prejde devečka

cudzia, gunár sipiac so šijou ju stíha vytiahlou,

keď pak pošklbnul ju tupým od zadku zobčíkom

letnicu za hrachovu, s víťazným vracia sa vreskom,

vystiera ku všetkým za riadom šiju, a k nemu všetky,

až sa celý gagotom na dlho dvor ozíva radostným:

tak sebe víťazní hlučne blahopráli duchovia,

obkľúčivše vrelým s úsrdiem podniku vodcu

a vzdávavše mu česť. Ale tento lhal staväjúc sa

bezpečným. Bo vedel, že to len počiatku je koniec,

a preto pripravoval ku novej sa bez okladu borbe.

Napred molhoviny smiešané dlä polov zasa vlastných

dal skoro rozlúčiť, porozostavovať v boky rozne,

spešne potom znovu ustrojovať riady jal sa vojenské.

Návratu my pri našom do Nebes na vozoch serafínov,

na žrebcoch cherubov vo riadoch našli sme plamenných.

Pred nimi sám večný Boha Syn na kolesnici božskej,

žúriacej a vtedy až videnej, v hroznom vidu trónil.

Berla sa mu v ľavici, v pravici strely iskrily perné,

chmáry hnevozvestné hlavu desne otáčaly božskú.

Vy ste, vetil prísny, splnili svoju čestne povinnosť;

vidzte teraz, božská bojovať ktorak umie velebnosť.

Na všemohúce sa zas rozletly brány kynutie,

víchrive pres ne nový zástup ku srážce vytrhnul.

I pluky pobiedené, však len na diváky, vytrhli.

U brán zastavše, hľadeli sme nečinné na borbu.

Zástupy odbojné ztrnuly, spatrivše v takejto

Božieho hrôze Syna. Zdesený sa Satan so svojími

hneď medzi molhoviny z tej príčiny nazpät utiahnul,

s hrombou aby pri prvom vraha už spotkaniu uvítal.

Než marná to snaha, klásť sa Všemohúcimu v odpor.

Z miesta sa molhoviny hly teraz samy od seba rychle,

a smiešané hromový v odbojcov pustily príval.

Syn súčasne Boží, vyhnuv sa rukou všemohúcou,

tristo razom vrhnul pri takom v ních tresku perúnov,

že s drkotom večné sa kolébaly hraďby nebeské.

Údery tak bolné a mnohé rozptýlily šíro

zástupy odbojné svetové prese prostory jasné.

Tam však ich ešte Satan k poslednej pôtce obodril.

Bratia! reval v zúfalstve, nechať tu i vrah zhyne s námi.

V rozvalinách svetových pohrbíme s ním sa na večnosť.

Smelci uposlechli. Trhali svetové gule zo dráh,

a proti nepriateľu v tak hojnom lúčali počtu,

že šla celá fujava svetov obrušených mu do tvári.

Než tu také marnou žurivosť sa ukázala podlá.

Vystrelené z pästí svetové gule silne mohutných

v pásma sa rozsypaly predlhé, tenkosti prezračnej.

V tejto i teď podobe bludice tieto desia vidúcich,

veštiace mor, vojnu, drahotu, hlad, zdyšku dobytka.

Výstredními ženú chodníkmi sa, vo smeru roznom,

sem tie, inam pak iné, od slnca priečne ku slncu.

Daľšie borenie svetov zamedzil Všemohúci konečným

úderom. On svoje tak v boky zástupy rozpial obidva,

že krajnie sveta sa tkly krajov, čím krýdlama objal

všetku plochu svetovú. Stuľovať sa potom jali krýdla.

S náramnou sa celá hla reťaz prudkosťou a desným

od razu tak lomozom, že i nám hrôzou duše krehly.

Bezcitná spolu sa vzryla príroda. Vzniklo silisko

v nej, nie inakšie, ako pri tehotnej, keď sa na svetlo

plod z nej pýta zralý. Pudila s krčovými poryvmi

odbojcov prchnúcich, ako smetený na uliciach

pŕchne prach vo chlupoch, tepaný skoro krýdlama víchru,

keď hrozivá kalnej povstáva na obloze búrka.

Dáľ hnali sa vždy a dáľ, presilou strkaní neodolnou,

až vo prepasť vrazili z jasnej svetovej plochy bezdnú.

Pustota objala tam desná ich a mrákoty večné.

Vlasť tuto našli novú, Mlunovým ju morom Všemohúci

oddelil od prostor svetových a hraďbami vôkol,

všetko okamženiem privedúc jedným to ku skutku.

Víťazný Boh Syn vrátil sa do vlasti nebeskej

a prestol zaujal zasa svoj na pravej ruce Otca.

Odtuď zrel strojený jemu slávny umelcami pomník.

Všetko na líci dvanásť, nedohľadnej výšky a šírky

ohromnej, pyramíd vypodobnili verne, čo podvih

nešťastný za sebou vliekol od počiatku do konca,

k výstraze večnej nám i ľuďom, jímž čas vzniku nastal.

Oddych 12.

Obsah. Stvorenie a pád človeka.

__________

Otče! vetil Boh Syn po čase, nie ti ľúto, že zpustlé

odchodom odbojcov toliké kraje ležia tu mrtvo?

Áno, mluvil Boh Otec, zpustlé naplníme novými

prostory tvormi, ktoré Nám česť by vzdávali slušnú.

Než po veletruchlých udalostiach skúška je nutná.

Stran vlasti k životu prebudíme nové tvory dakde,

a dve z ních so hmotou pre skúšku spojíme a dáme

zákon im. Obstoja-li tieto, všetky presídlime vo vlasť:

jestliže pak zákon prestúpia, budiž zkaza všetkým.

Myslel bych, žeby tá zelená tam obežnica slúžiť

hohla hmotou odetým za obydlie duchom, poozval sa

Boh Duch, keď večnou k zemskej guli palmou ukázal.

Zostúp, reknul Otec, večný Synu. Stvor k podobenstvu

nášmu plémä nové, v hojnejšom počtu o trikráť,

než to, ktorým tenkráť meštianstva ubudlo Nebesiam.

Bez meškania splynul Boh Syn na kolesnici božskej

sám jediný, a nade tvárou zeme tíše ovisnul.

Šepne životvorné všemohúcimi ústami: Staň sa!

Z výšky hlavou Boh Otec prikyne. Svoju vystre nevädlú

Boh Duch palmu. Na tejto holub hne v rozkošu krýdla.

A hlä! Duší ľudských nepočetným začne sa množstvom

hemžiť rozkošná, vzniklá v nove Édena skrýša.

Šepne zase Tvorca všemohúcimi ústami: Staň sa!

Z výšky hlavou Boh Otec prikyne. Svoju vystre nevädlú

Boh Duch palmu. Na tejto holub hne v rozkošu krýdla.

A hlä! Vylúpi sa Ráj z ničoty, blažené to spojište

všetkých prírody krás a darov k živobytiu potrebných.

Šepne zasa Tvorca všemohúcimi ústami: Staň sa!

Z výšky hlavou Boh Otec prikyne. Svoju vystre nevädlú

Boh Duch palmu. Na tejto holub hne v rozkošu krýdla.

A hlä! Nahý sa vladár zeme zo prachu dvíha velebne,

všetkých otcov otec, duša vo hmotnom tele umná.

Vec je milá patriť na pravého Heráklesa tohto.

V súmeru so zrostom vysokým sú údy mohutné.

Čierna padá na prsá brada kudlami husto orastlé,

pres široké vlunia vlasy sa pradenámi pleciská.

Vstáva ako vzbudený, zo sna kto tuhého precítnul,

ohliada vôkol sa, kroky mlčky kladie prvotné.

Oblieva ho sladká rozkoš, tesklí ale predca.

Cíti že rovne nemá, keď iné tvory chodia po páre.

Boh stvoriteľ to vidí, a tvrdý seň naňho dopúšťa.

Jedno sa tu z rebier, najbližšie ku srdcu, vylúči,

a vzrastá v ženskú odličnej krásy osobnosť.

Údy jej útlejšie, však predca plné a okrúhle,

tvár rovná ruži, keď čerstvá sa vylúpi z pupenca,

vňadne prsá vyduté, ramená alabastru podobné,

hodbabné šiju líliovú vlasy stínia kotúčmi,

pod pásmom sa obrv veliké modré oči iskria,

drobných perly zubov rty kryjú pôvabne rumenné.

Nikdy také mužskej, ženskej vzory krásy nevyšly

z dielne i najvätších, ako táto tu pára, umelcov.

Odvaha jest a smelosť, čo Adam na prvý nese pohľad:

než v Eve pôvabná nežnosť sa a láska zrcadlí.

Dvúma hneď sa čujú polovičkama jednoho celku,

náhle stanú si v oči. Preto hneď v objatie si padnú

a vrúcim počnú spolčenie budúce polibkom.

Boh stvoriteľ vrátil do nebeskej slávy sa nazpät.

Ku stvoreným splynuli s plukami spolu tíše svojími,

v Ráj Gabriel, v Éden Raguel, ku stráži obadva.

Tamtomu dán rozkaz, nielen ostríhať prvožilcov,

než spolu osvecovať, cvičiť ich schopnosti duchovné.

Dni plynuli blažené v dostatku a bezpeku týmto.

Bo všemi ich štedrý otočil Boh prírody darmi,

všetky nepríjemné vzdialil od ních svízele laskav.

Neznali hlad, nie zimu, nie nahosť, ni bolesti, ni péče.

Nikdy jeseň zo stromov nezrážala lístie ožlklé;

nikdy bielou skrehlé zima chlumce nezastrela plachtou;

nikdy žiarom nemilým leto oblohu nehrialo sparné;

štedré len podzimku dary siala vesna kvetúca.

Kam sa hli, všade ich nevyvážna sprevádzala hojnosť,

úplne bezpečných. Nehrozil had nikde žihadlom,

nikde pazúrmi tiger. Vo svatom žili všetky stvorenia

s níma i medzi sebou pokoju. Vlk z jednoho s ovcou

pil prameňa, s holubom knísal sa na tomž strome jastrab.

Prišlí s Gabrieľom ku stálej stráži duchovia

obcovali zjavne, z tvári v tvár, s níma, uviedli

vo mluvu ich, cvičili driemavé schopnosti duševné,

sdíľali rozmanité, o Bohu zvlášť, im vedomosti.

Dospeli tým všetkým ku značnej v krátce zralosti.

A vtedy Boh Syn sám zostúpil z výšky nebeskej.

Tam na Olympskom onom chlumu zastal a takto sa ozval:

Dietky! Ja ten Večný, o ktorom slyšali ste, ja Boh váš.

Hlä kladiem pred vás zákon. Zachovajte ho verne.

Zo všetkých tu stromov vám volno požívať ovocia,

len z toho tam nie, ktorý žiara na znak otáča plamenná.

Tej doby, keď byste stromu tohto sa výplodu dotkli

ústami bažnými, ztratení smrťou umrete večnou.

Vodcovi angelskej takovúto dal úpravu stráže:

Silné nastáva pre vaších pokušenie sverencov.

Sám v sebe už zákaz bude silne ku prestupu dráždiť,

a spolu závistný s nástrahmi Satan sa priblíži.

Nástrahy neprekazíš, udelíš len výstrahu dialnu.

Zvestovaný Satanov príchod prihodil sa skutočne.

Rozpomenul večný sa mätežník tento v prepasťach

zasvetových na proroctvo kedys’ kolovavšie v Nebesiach,

jedna že bydliteľov časť z vlasti vypadne nebeských,

a vtedy že v pusté ich sídla sa uviažu mladší,

zo prostor svetových pribylí mnohočetne, duchovia.

Jednej časti toho smutné vyplnenie proroctva

vznítilo bázeň v ňom, či druhá sa podobne nezistí?

Odhodlal sa teda, s verným sprobovať Beliálom

prostory preskúmať svetové, čiby dakde neprišli

na stopu bytnosťam hodiacim sa ku vešťbe rozumným.

S veľkou oba z mrákot bázňou sa vykradli pekelných

a placho ohliadali svetovej vo prostore vôkol.

Keď však žiadna tu im neprichádzala oproti nesnádz,

šli smelo a sliedili bludní od hviezdy ku hviezde

tak dlho, až zemskej letkom dostihli planéty.

Tu hlä to, čo hľadajú, no naleznúť predca sa báli!

Ač vo tele hmotnom prvožilcov spatrili páru,

hneď na prvý pohľad božský v ních poznali obraz,

a v tom i prítomnosť duchov ich poupevnila vyšších.

Áno i viac, ba celú postihli pravdu tušeniem,

keď v Éden vcele im zastúpili cestu duchovia.

Náramná sa pri tom Satana hneď zmocnila závisť,

než nevedel čo počať, hoc i stráž sa utiahla nebeská,

volný otvoriac ku svojím prístup mu sverencom.

Až keď nezrejmý vyslúchal, aký vzali zákon,

tehdáž v mysli mohol jasný vytknúť sebe zámer.

Jal sa k osudnému stromu ich všemi cestami vábiť.

Každý deň dal iný pohľad mu i barvu ovociu;

každý deň šli diviť premenám prvožilci sa čudným.

Gabriel archangel, sdelenej Bohom úprave verný,

nezjavil im, čo sa tajne kuje, však často porúčal

horlive im vernosť, a pre výstrahu slovmi vylíčil

dôraznými, ktorak v Nebesiach sa sviedlo neverným.

Z bázne Adam slušnej zastavil vcele návštevy ďaľšie

miesta, ktoréby stať sa pokléskou mohlo osudným:

než nad Evou vzal vrch nepokoj zvedavosti všetečnej.

Keď vypočíval Adam vo snách, sama ku stromu skokla;

a vtedy rozhodný učinil zradný Satan útok.

Vzav podobu strakatého hada, žral práve ovocie

lachvato, a pribylú ku hodám Evu laskave pozval.

Táto diví sa, že z úst neminy mluva zavznieva ľudská.

Následok, odpovedá jej had, krmu tohto. Nemý prv,

už hovorím, a iné sľubujem si prednosti ešte.

Tu hlä sa kypte ramien mi koľú a chvost v nohy poltí.

Nám pak, kýve hlavou s podiveniem Eva, Všemohúci

pod pokutou večnej smrti plod stromu tohto zakázal.

Hja! zdvihnul hlavu had, najbližší sám sebe každý.

Kú by mali prednosť pred vámi strežúci duchovia,

keďby i vy ste pokrm ten užívali, nímž oni hovia

tajne si každú noc? Ba bojí sa i sám Boh o prednosť.

Závisť len k tomuto prístup vám bráni ovociu.

Oprobuj a skúsiš. Prečo nie? Mne čo dáva takýto

postup u vývinu, to pre tebä zle nemôže dopadnúť.

A kto vidí? Tu niet, ktoby ťa v prestupku ulíčil.

Ošialená všetkým žena tým placho pozrela vôkol,

ztrhla ovoc, zahryzla do nej, s ostatkom uprchla.

S dotieravým vzbudený lichoteniem Adam sa uľaknul,

keď dielo mu zjavila prestupnica zákona hriešne.

Odstrčiť od sebä ju pri prvom hneve na vždy zamyslel.

Než keď Eva k ženskej zbroji siahla, slzám a rydaniu,

i mňa sebou tiahneš, zahynúť bo nedám ti samotnej,

reknul Adam vzrušený a ztrovil sám zbytky ovocia.

Ku stromu išli potom dobrého vedenia a zlého,

než ho neuzreli viac. Kde stál, tam krídlama víchor

čierne šibal jazero, Styksom čo teraz sa nazýva.

Oblohu bo zkalenú zatiahly mrákoty husté,

hnul sa vzduch, stromy lomcované hlavy skláňaly šumne,

dášť šušťal, s ťaželým svrkaly striel blesky hrmeniem.

Hrôzou, a tým vätšou, ohrnul zjav ten previnilcov,

že v živočišstvu samom krvavá sa dravosť dala spatriť.

Žasli videvše, ktorak srditý lev sápe bujáka,

drápy sokol bystrý v krotkú hrdličku zatína.

Žasli, a predca teraz, pri takýchto prírody hrôzach,

klesli vo vzájomné, prv akého nepoznali nikdy,

objatie, zmožení smyslnosťou silne precítlou.

Než v Nebesiach Boh Otec náramne na trónu zanevrel.

Ai, reknul, hodné zaujať vlasť plémä nebeskú!

Pekné možno čakať veci od neho, ku miere keď tu

dospeje naznačenej! Nech radšej zostane večne,

zpustlo čo raz, pustým, než aby znovu zas sa nedávne

výjavy obnovily. Zstúp vo hneve zstúp, Synu, slušnom,

v úhrnu nezdarilé zárodky povrhni prepasťam.

Otče, milosť! sopial s prosbou Boh Syn ruky vrúcou.

Ai hlä, žiaľom velikým vinných rozplýva sa srdco,

než Satan odbojný so zlostnou jása radosťou.

Nech duše podrobia skušovaniu sa vo hmote všetky,

a dlä povah pri tom objavených buď Peklu prepadnú,

buď mešťanstva počeť rozmnožia vo vlasti nebeskej.

Za tieto sám ja v obeť prinesiem sa na kríža oltáru.

Prisvedčil Boh Otec, Boh Syn na kolesnici božskej

prísny do Rája splynul, smutný výrok nesa vinným.

Uzreli títo opeť na olympskom onom chlumu oblak,

a placho vo stromovom sa pre bázeň skrývali húštiu.

Kde ste? Čo sa kryjete? zneje hlas Všemohúciho shôry.

Styd nám skryť sa velí, sme nahí, ozvú sa neverní.

A kto to vám, že nahí ste praví? súril Všemohúci.

Ai, vaša poslušnosť! Beda vám. Ty, Adáme, budeš chlieb

svoj v potu tvári hľadať, ty rodiť so mnohým, Evo, bôľom.

Dýchať viac čistý toho vzduch bydlišťa nemáte.

Podiel váš vyhnanstvo i keď zemské dni vypršia.

Prijde však posléz Spasiteľ. Hlavu on hadu potre,

brány pre hodných z vás utrpeniem odomkne nebeské.

Zmiznul oblak, vinných straživé obstúpilo vojsko.

Gabriel archangel provodil so slzámi plačúcich

von do bied širokého sveta skrze presmyky rajské.

A z toho dosť zrejmé, oč ide prítomne, zakľúčil

naskoro vypravovač. Lebo zas, v Satana společenstve,

prikvitnul Beliál a za chrbtom zástupu zastal.

V čas nepríjemnej rozprávky nazírali často

v Tempe, však najviac zvedaví obchádzali vôkol

obsadený angelskou Olymp vo vše strany strážou.

Dva hladní ako keď zbadajú vlci v košiaru ovce,

z dáľky len obchodia placho, keď bedlia psi i pastúch:

stráže tak angelské obchádzali títo, chcejúce

znať, načo édenské duše v Ráju stran tela cesty?

Darmo však po božích doskoční pátrali cestách,

až svoje sám odkryl vhodne Všemohúci tajemstvá.

Vnuknutiem jeho, keď poslucháči sa klátili ešte,

osvitený vyšším Uriel svetlom sa poozval:

Vidzte, k akej výšce privede viera zvestovaná vám

ľudstvo o pár století, a strom poznáte z ovocia.

Oddych 13.

Obsah. Odhalenie budúcnosti. Promysel, mašiny, fabriky, parní rušeň, knihotisk, hodinky, zápaľky, železná švadlena, cukor.

__________

Toľko že z úst Uriel reč pustil túto, diváci

ztŕpli, bo mrákoty ich tak okamžite objaly temné,

bliskotavú ako bys’ v noci od razu sviečku zafúknul.

Nič nevidúce, šramot len akýsi a chrest čuli divný.

Keď zhasené o chvíľku sa zas navrátilo svetlo,

množstvo mašín všelikých a fabrík ich otáčalo rozných.

Tamtie vo hnutiu živom delaly svoje výkony hurtom.

Archangel, pred nímž Boh napred všetko odokryl

jasne samým, čo iným jeho vysvetliť žiadal ústmi,

áno i príhodné položil na jazyk jemu názvy,

o zjavu takto napred všeobecne vetil: To prejavší

práce rukú ľudských silní delníci železní,

zo hmoty ustrojené básne prevtipne hrdinské.

V ních nade živlami duch najvätšie slávi triumfy,

vo svoje ich zkrotené velebystro pojímajä služby.

Na stroje zvlášte potom pozor obrátil pojedinné,

na tie prede všetkým, čo telesnej výžive slúžia.

Vôkol prostrannej budovy mnoho rozmanitého

polnieho náradia, pluhy, brány, sejačky a valce,

formy všetko novej. Vo samej budove štvorakými

hýbalo jedno razom koleso prístrojmi hrmotne.

Tam žľab naklonený vymäté zrno i slamu dávil;

tam plevy oddelené vyfukávala prášna vejačka;

tam z otepí rezaných drobná v kopu fŕkala sečka;

tam točený vretenom lámal zrno v obrube žarnov.

Než toto ku hrubšej len potrebe. Výroba útla

inde v rozvysokom sa dobývala hojne budinku.

Jedno tu rychle desať kameňov koleso hnalo hurtom.

Na štvrtom až poschodiu hltal složený zrno prístroj,

roztriedená do vriec v územiu sa trúsila múka.

S rastúcim k budovám podiveniem prešli, kde priadly

a tkaly rozmanité mašinámi sa na mnoho látky,

ľan, konope, stromová i z ovec strihaná vlna krotkých.

Na stá v priadelnách pravidelne sa súkalo nitiek

od razu, tu hrubších, tam pak pavučince podobných.

Archimedes sa divil, prečo neztľapká sa vo valcoch,

než v útlych vychodí šúlečkách vlákno to letké,

jenž sa potom súka schopené a na cievky navíja?

Že z párnych sa jeden trochu rychleji valcov otáča,

vysvetlil mu to Britt Árkrajt,* vo jehož hlave umnej

tak šťastná a plná následkov vznikla myšlienka.

Archangel mnoho ešte iných veledíleň okázal

v látkach rozmanitých, v pružine, v kovu, kosti, divákom,

a všade zachvátil k najvätšej ich obdive dúvtip.

Po všetkom reknul: V takovomto sa rozmeru zištná

výroba teď provodí, s ujmou rovnosti to ovšem.

Jednotným promysel rodinám sype všetko bohatstvo,

ostatnie klesajú v triedu nádenníkov opustlých.

Veľké však tým len prichodí obecenstvo k pohodliu,

keď laciným trhy zaplavujú tovarom sa odevšad.

Závody fabričné a kupectvo prvý teraz ohľad

národov a státov vzdelanejších hlavnie poprište.

Rozšíriť po morách ďalekých promysel svoj a tržbu

toľko značí, ako poplatným učiniť si okršlek.

A kde bohatstvo, tam i vzdelanosť, ozval sa Perikles.

Touto sa zas prevaha strašná nad inými dobýva.

Tým my malí velikých sme zdeptali do prachu obrov.

Archimedes, strojníctva plný, tú zdvihnul otázku:

Odkuď pak ten ruch pri strojoch? Rameno všade vrtkým

spešne točí kolesom, než akou sa silou samo hýbe?

Tu predstúpili tí, čo prví silu tú jali v jarmo

s výsledkom zdarilým. Savary slovo rekne takéto:

Nikdy vriacou nevidel si vodou dvíhať sa pokryvku?

Watt dotknul hladkej sa železnej trúby a reknul:

Srdco všech rušňov. Vo zbušku sa hýbe topárka,

keď para hneď pod ňu, hneď nad ňu strekne horúca,

dvíha ju a ztlačuje striedave. Hne potom takovéto

rámä strojom každým, akový sa pripne ku rušňu.

Ja však, predstúpil Francúz Lenoár,** vo kabátku

z predku povykrojenom, lacnejším vášho vytisknem

hýbateľa. Hromovými budem strieľať iskrami vo plyn

uhličný. A rušeň takovýto naskutku ukázal.

A nie samému budú slúžiť telu hýbateľovia

títo, vetí Uriel, podošed k budovisku inému.

Vidzte, ktorak ryhajú lisy hárky za hárkami tamto.

Rozmnožuje zdlhavá skladačov tým rychlo sa práca.

Ukladajú kovové oni písmeny v riadky po jednej;

lis dielo násobní potom ich vo tisícich otiskoch.

V dôležitosti nemá nález ten rovne, predĺžil.

On dal najvätší postrk človečenstvu celému.

Ním každá skušenosť, každá myšlienka prichádza

ku všetkým, a nové kriesi myšlienky, skušenosti,

i prechodí trvalá minulosti k potomstvu pamiatka.

Výtvory všetky ducha, plody prítomnosti i prešlých

dávno vekov, potopou po všetkých šíria sa vrstvách.

Čo v chalupách je teraz, prve byť vo palácu nemohlo.

Tým i vaších učených trudovín ušly zkaze zbytky,

a pre nové prameňom sa požehnania staly ľudstvo.

Rozmnožené tiskom, k poučeniu slúžily jedným,

povzbudily k činnosti iných samotvornej. A táto,

keď na vaších z prvu len s bázňou kroky kládla vodítkach,

osmelila k velikej sa potom knize prírody volná,

s úspechom obzvláštnym vo vedách i krásnych umeniach.

A kto prvý započal, tázal zvedavý sa Pytágor,

z písmen takto skladať jednotlivých tably k otisku?

Nikto vlastne, vetí Uriel. Myšlienku prvotňú

podpisy obrázkov poskytly, z toho sa šlo ku knižkám.

Vidzte tu, výšky akej postupne dosiahlo umenie.

Tým rozumel skladačov z tiskárne práve vyšedších,

s knižkami vo skvosnej zlatolesklej väzbe, ktoréžto

rozdali pôvodcom, každému jeho dielo vlastné.

Útechu títo mali svoju. Ostatních hodinárska

dielňa pohltla pozor, s času rozličnými meradly.

Všetko zanímalo ich, čo tu uzreli, zvlášte hodinky

zo zlata veľmi malé. Lebo ai! žiť zdá sa a dýchať

i štebotať kov ten nadaný vlastnosťami životných.

Týmto u nás zamenen surový váš piesko-vodotrat,

poznamenal hodinár, a vyňav zápaľky i smodku,

jedným čuchnutiem v ústach sebe trúbku zapálil.

Tvár Uriel zamračil pri zlozvyku tomto nečistom,

od divochov prijatom. Na pamäť si uviedli diváci,

koľkou oni prácou z iskerky dobývali ohňa.

Švadlenu krásna pleť medzi tým obhŕkla železnú.

Sám Hau,*** vtipný jej nálezca, sedel pri stolíku,

hnal ľahkým pohybom nohy vrtký spešne kolovrat,

prstami pak tiahnul medzi ihlami šitie. Pretiahnul,

a hlä, švík hotový, pravidelný naskrz a pevný.

Roztvorenom vo stolíku potom ten člnok ukázal,

jenž, keď presmykuje v kľučkách sa, umožňuje šitie.

Prišli ďalej k budove, kde vrela v kotloch šťava hustá,

a mnoho končistých po policiach stálo klobúkov.

Mysleli, že z bieleho sňahu vidia homoľky, diváci.

Úľ to, vetí Uriel, vo ktorom však nestroja včelky

mäd mlsavé zo kvetov, než z trstiny a z repy ľudia.

Zbývalo objasniť ranu im veku nášho bolestnú,

studnicu neprebranú chudoby, zkazu prírody štedrot,

svárov vriedlo, kliatý Arabov nález svetoborných,

pálenčiarňu, s jej kotliskami, tunkami, kaďmi,

cievmi, klobúkmi, smradom kamkoľvek nazreš ohavným.

Než v tom zhaslo zasa svetlo, tma celý skryla obzor.

Nič nevidúce, šramot len akýsi a chrest čuli divný.

_________________

* Arkwright.

** Lenoir.

*** Eliáš Howe † 1867.

Oddych 14.

Obsah. Obchod, železnice, parovozy, telegraf, slávni mužovia nového veku, nálezy ich a zásluhy.

__________

S nastúpivšou zas jasnosťou stála s koľajmi

cesta železnými zvedavými pred očmi divákov.

Ústila z temných čriev zelenej hory, tiahla sa mostom

pres Penu na spojených reťazach nehnutne visícim,

vbehla pode prudký Acheron, na druhom brehu vyšla,

stánica v odľahlej bielená ju ukončila dialce.

Toľko že sa zvedaví rozpatrili troška diváci,

zo tlamy jaska vlak dlhočizný hlučne vybúril.

Tridcať tak velikých, ako chyžky k obydliu, voziskov

hákmi boly spojené, sedelo mnoho ľudstva na každom,

predca však víchrom, beze záprahu, rychlo uháňal

vlak na Penu. Vzstupujúci v chlpách zo trúby železnej

s iskrami dym svíjal sa za ním, pri takom stonu rušňa,

že mnel bys’ kovového slyšať dýchanie bujáka,

keďby do jarma jatý žuly tvrdž brázdiť sa namáhal.

Búrny však ston ten hvizdnutie prevýšilo silné,

vlak započal mierniť rychlosť svoju, až vcele seknul.

Snenie to jest, či skutok? tázal druha druh sa. Len umný

Archimedes reknul: Sila tá istá to i ústroj,

čo pri zrených mašinách. Tam ruch na mieste, tu z miesta.

Než kto je ten šťastný, čo novú záhadku rozuzlil?

Trud mali dobre mnozí, vyhovel zvedavosti tlumočník,

s výsledkom sa plným len tí tam stretli konečne

Angli, ktorí spojené ruky držia u rušňa, Stephenson

a Gray. Tamten z ních použil sily k záprahu parnej,

tento železnými zrušil odpor pôdy koľajmi.

Týmto teprv vstúpil vo plnú úpotrebu nález,

jenž premenil tvárnosť zeme naskrze. Ním sa pomykly

najvzdialenejšie razom súsedstva do blízkeho krajny,

státy sa ku státom priblížily, mesto ku mestu,

k národu národ, a na drobné siahy zkrátily míle.

Stáva pak ešte iný nález mimo tohto, predĺžil,

pri ktorom už temer úplne čas, vcele prostora mizne.

Vidzte rozostavené popri ceste stĺpce drevenné.

Bežiaca nad nimi niť kovová to je cesta pre posla

nezrejmého, jehož rychlosť na duchov sa ponáša.

Skrz neho na stá míľ vzdialení druh ode druha ľudia

sú sebe prítomní, ako tvár vo tvár spolu rečia.

Presvedčíme o tom sa skutkom. Tie hlä pisárne,

jedna u jasku, druhá na samom kraju obzoru nášho,

týmže okamženiem sa budú pred námi shovárať.

Pošli ku jasku. Tam ich s poklonou muž vľúdne uvítal

držiaci konce nití kovových v tej i tej ruce rozno.

Nič nevideť. Keď však kovové nite koncami pritkne

jednu k druhej, jasná svrkne, s jeho úronom, iskra.

To hlä posol! prstom poukázal k iskre tlumočník.

Sám on nech života príbeh nám svojho vylíči.

Pohly mosadzné sa s hrmotom na prístroju kolcia.

Na bielom objavovať sa jalo skoro papieru písmo,

keď kovové nad ním sem i tam sa kolébalo pierko.

Takieto od jednej ku druhej prepisy šly pisárni:

Aké dáno ti méno? Rychlina,

príbuzná a sestra hromoviny.

Kto ťa prvý objavil? Galvani.

Kto pästoval a odchoval? Volta.

Kto hovoriť učil ľudsky? Morse.

Kto písať a maľovať? Caselli.

Na tieto dostavoval sa okamžite odvet otázky,

s obrázkom verným vždy toho, čie sa poslalo méno.

Obdivu archangel zvýšil takovýmito slovmi:

Nemnite pak, že v tej len dialce všetko to možno.

Rozdielu tu vzdialenosť nečiní. Keby niť šla železná

od zeme až v mesiac, teda telies týchto žitelia

mohlyby na spôsob prítomných rozmluvu zaviesť.

Nech bude dosť silná vzkriesená z medi iskra a cinku,

než trikráte nohou dupneš, sila cestu prebehla.

Náhle na niť kovovú skokne hbite rychliny iskra,

v nerv zeme niť sa celá premení, všade od razu čujný.

Dotkni sa ho kde chceš, vždy celý bodnutie pocíti.

Sieť nervov sa takýchto teraz po okršleku zemskom

prestiera tak, že prietrž nečiní ani spusta mu vodstva.

Niť bo, aká na suchu pne sa tu prese stĺpce drevenné,

vo cieve na dne beží morskom, ku službe tej istej.

Veľký tu zrejmý pokolenia je tohto nového,

reknul Aristoteles, pri prírody výskumu pokrok.

Poďte, vetí Uriel, poznajte jeden z jeho kľúčov,

vám vcele neznámych, k tajnostnej prírody dielni.

Podviedol ich ku vozom. Cievy tu dve podal mu mosadzné

muž zchudlý, vo dlhom čiernom po samé paty rúchu.

Tento smysel chyboval vcele nám, vyznal kto pohľadnul

pres cievy, keď ďaleké v blízkosti predmety uzrel,

drobné pak v podobe spatril veci o mnoho vätšej.

Príčina úkazu jest hromadenie a rozptyľovanie

lúčov svetla vo sklách hladených na vypuklo a oblo,

tak divný nástroj vysvetlil krátce tlumočník.

Ten, koho nálezcom menoval, Bákon, vtedy práve

pohna sa zaštrkotal ťažkými na lýtkach okovmi.

Archangel reknul: Borba s poverámi vedomstva!

Hlbší mnícha svatých do tajemstiev prírody náhľad

bol vekom odsúden surovým, ako zlé čarodejstvo.

Osvietiteľ ľudstva strádal v temnosti žalárnej.

Postúpiv k mužovi sklenné dve državšiemu cievky,

tento, vetil, vybadav že rtuť zmeny vo vzduchu cíti,

hneď sa krčí, hneď zas rozpína, užil toho vtipne

k nástroju, nímž hustosť sa a teplota oblohy meria.

Nález, Drebbelu, tvoj, keď v dielňach slúži promyslu,

prírody skúmateľom pričinil tiež smyslu nového.

Vidzte hlavních z ních. Lavoazié* tento očistil

z povier, a nezvratné postavil ju na základy, lučbu.

Tento tu krotkého vzozrenia a tváre okrúhlej

muž je druhý Jozue, prepamätný na vždy Kopernik.

On reknul slovo: Stoj! Hneď zastalo slnco na večnosť.

Títo za ním ovšem budovu sveta poznali plnšie,

a zjavy lepšie mnohé vysvetlili: všetko to avšak

daľšie stavänie je len na nezvratnej sústave tohto.

Že príhodne skonal prve on sám, než mamy smyslov

odvečné umoril, z toho možno, čo tu zriete, poznať.

V tom kľaknuv prisahal Galila̋i, že slnco obíha,

vstávajä však šepnul polohlasne: Stojí ono predca.

Zrejmý bol zápas jeho presvedčenia s nuteniem.

Archangel reknul: Vždy rodí so bolesťmi sa pravda.

Bežne potom menoval hlavnejších prírodozpytcov,

jenž zemské i nebes priviedli na svetlo tajemstvá.

O všetkých reknul: Veliká v tom týchto učencov

je prednosť pred inými, že skúškami, číslami všetko

dotvrdzujú, a že ich pilné nehynú trudy marne,

než pre život hojné prepodivne plodia ovocia.

Všetky, ktoré dosaváď videli ste a uzriete ešte,

od ních pošly divy, z právd ich sa vylúpily zdarne.

Zásluha však nemalá je o postup ľudstva i týchto,

pokračoval, čo kujú vo vlastnej len duše výhni.

Pod mlatom ich rozumu špatné myšlienky sa čistia

od škodných trosiek, bludné povery z duše miznú.

Tento tu Frank, Dékárt,** pred inými vaších sa vodítok

pustil a školského spoznal jalovosť slovotepstva.

Pošli ďalej Lak*** a Júm,**** ztriasajúce z umov viery hmotnej

zhrdzavelé okovy. K vrcholu zdvihnul sa Spinóza,

Abrahamov potomok, k závratnej výšce, kde v jedno

svet mu splynul s božstvom, čo si zvlášť obľúbili Nemci,

národ, jenž nad iné sa svojím rád chlúbi mudrctvom.

Darmo umom radil um nepreskakovať kralovecký

mysliteľ, ostatní sa do svojho zaľúbili „jástva“,

jenž, jediné, večné, nutné a hmotne-duchovné,

bez prestania rodí a hltá večným sebä prúdom.

Šíro to rozpradujú, s výrazmi tak odvlečenými,

od smyslov vzdialenými zdravých, že sa až hlava krúži.

Než prekonal všetkých v tom tento ode Sprevy mudrec,

s úsmevom obrátil sa ku prísnemu Hégľovi jemným.

On vyzná na konec, že z posluchačov prepočetných

len jediný ho jeden pochopil, zpoly avšak i tento.

Do hlasitého pri tom smiechu dal sa smieško Demokrit.

Osvietený vykladač postúpil: A tu hlä mužovia,

s nímiž vek sa počal bádania, rušenia, tvorenia.

Ten s telom občadeným je umrevší na hrane mužne

Hus, tento v širokom mních plášti Luter, jeho snímka.

Vzbúrili zo dna oni stojaté moro cirkve a valný

hliviacim od století rozumom dali búrlive postrk.

Hádky potom jalové premenil v pokrok naozajný

tento zo stroskotanej prchnuvší vlasti Komenský.

On lámať započal prvší okovy tie duchovné,

v nežto lichá rimská vzdelanosť jala národy mladšie;

on mrtvú učenosť ku živej knize prírody zvrtnul,

keď na miesto lichých, jalových mluvníc, vedomostí

prúd narazil vecných úspešne ku mládeži školskej.

Títo, predĺžil reč, svetu patria všetci celému,

tých pak nesčislný učených je počeť, čo pre isté

národy len cenu zvláštnu majú, ako šíriteľovia

vied, zpytovatelia dejín, rečníci a básnici umní.

Ménom udal hlavních i z týchto a tvárou okázal,

až zasa už slyšaná píšťal zahvizdla presilne.

Vlak sa hnul s lupotom, podbehnul prúd Acheronský,

na brehu hneď pojavil sa druhom, zmiznul v ďalekosti.

_________________

* Lavoisier.

** Descart.

*** Locke.

**** Hume.

Oddych 15.

Obsah. Paroplavba, kompas, balón, chrámy a mestá kresťanského sveta, hymna, obraz bitky, svetlopis. Konečné získanie Gräkov, odchod ich na Jordán, duší nenarodzených v Éden, mrtvých v Judäu, Ducha Svatého do Neba.

__________

Prekrižoval sa s ním, ako práve popod rieku tiahnul,

búriaci bez vesiel, bez plachty koráb proti prúdu.

Snadno uhádli diváci teraz, že tu zas silu parňú

v službe novej stretajú. Keď vrhla loď u brehu kotvu,

zostúpil Fulton, čo zadač tú šťastne rozuzlil,

a blížil sa nesúc svinutú vo ľavej ruce knižku,

na dlani pak na právej v nádobce strelku železnú,

jenž sem i tam na malom sa klátila ležmo hrebíku.

Vodca to plavby, vetí archangel o nástroju tomto,

bo k severu vždy jeden, vždy druhý k juhu konec otŕča.

Tým je neodvislá ode jasnoty oblohy plavba,

keď pary moc veliká i prúdy premáha i vetry,

rychlosťou morské ukrátila na siahy míle.

Známy je vo všetkých už zemský častech okršlek.

Národy báječné, medze, krajny i potvory zmizly;

v prírodnej poznal bydlišťo človek svojo pravde.

Málo nedostupných už len divokosť kryje púští.

Zrak zvedavých učených a ľudí trhových oko zištné

vnikli do najďaľších končín. A čo títo nalezli,

to hneď imaniem sa skrze knižky a výchovu stáva

povšechným a padá do kruhu známosti obecnej.

Takto, dodal Fulton veliký vručujúci divákom

Atlas, podlä našej vyzerá známosti okršlek,

a s tým k dymiacimu vrátil parníku sa nazpät.

Pres palubu kráčal hrdo muž štrkajúci okovmi.

Takto o tomto vetí Uriel: To Kolumb, Genuánčan,

k západu jenž pošinul ďalekému Heraklesa stĺpy,

pres moro rozľahlé, držané za kraj sveta vámi.

Podniku zdar prebudil všeobecnú túhu po čerstvých

odkrytiach za morom, tieto pak rozšírily obzor,

myslami zatriasly, predsudky zkrývaly dávne,

rozmery ohromné daly tržbe a výrobe zištnej,

národom obrežným veliké pritiahly bohatstvá.

Podnikateľ však sám nezažil blaha. On sial, iný žal.

Dvorjani pochlební v okovách priviedli ho nazpät

pred mocnára, jemuž pričinil kráľovstvo novotné.

Na brehu pripravoval medzi tým úkaz sa podivný.

Vo vzduchu chvel veliký, ako dom, než hrušce podobný,

šíro mechúr nadutý. Bolo vidno, že len hrubočizné

ho provazy zdržujú v úsilnom námahu vzletnúť.

Visiaci pod ním čln húpal so dvúma sa mužma.

Bratia to Mongolfier, tak reknul o týchto tlumočník.

Uzriete tu skutkom vaše prázdne o Daidalu báje.

Pustily v tom državé všetky spolu od razu lána,

hodbabný vzletnul, spolu s vetroplavcama, kolmo

až k tej výšce balón, kde naleznul vzduch sebe rovný.

Toť teda už nevládne vzduchom výlučne čeliadka

pestroperá! tak prekvapení milo zhýkli diváci.

Než v tom ich objala noc. Vo tmách nastúpilo veľké,

s bengálskym svetlom panoráma. Riadom mimo tiahly

najvýtečnejšie diela výtvorného umenia.

Za dielami šli svojími prvej velikosti umelci:

Thorwaldson, Rafael, Ticián, Leonardo, Kanóva,

Andželo, Korredžio, viac iných, čo dlátom a štetcom

mrtvej cit vdychnúť a život hmote umne doviedli.

Míjaly chrámy potom, vo svojej velikosti skutočnej:

obrovský Vatikán, vtelená vo Carihrade Múdrosť,*

Marko benátsky, Pavel londýnsky, Izák petrohradský,

vo Viedni Štefanov, Mariin vo Paríži, stoväžné

dómy štrassburgský i kolínsky i čierny milánsky.

Po všetkých umení prevelebných týchto spojišťach

tiahly posléz i celé mestá prede zrakmi divákov,

tiahly Paríž, Londýn, Rím, Madrid, Moskva, Petrohrad,

i Viedeň i z morských vlún divne Benátky vyrastlé.

Námestia dlažené, čisté, velikým sa palácom

rovnaly, osvietené silným onoho plynu svetlom,

jež zo kamenného smažiť uhlia počal prve Murdoch.

Všetko svojím Uriel nazval, čo spatrili, ménom.

Vôbec poznamenal, že chrámy takéto a mestá

tam zvätša vzniknú, pode čestným kríža znameniem,

kde v púšťach sa nahí divochovia tmolia mlčícich.

Keď pak prešlo celé panoráma, okázali tónov

najvätší majstri, k čomu ich dostihlo umenie,

Mózart, Beethoven, Hayden, Cherubíni, Rosíni,

Händel, výtečný Kataláni, s inými mnohými.

K jednomu účinku spev i hudbu svorne spojivše,

túto vo slávnostnom prednášali spôsobu hymnu:

Zaskvej na zlomkách sa svetov zapadlých

kríža víťazné široko znamenie;

za tvojím prišla blažena triumfom

omlada ľudstva.

Už neroznia viac škaredých ho oblúd

zástupy hnusné; k jedinému všetky

vzpínajú zbožné ruky s laskavosťou

národy Otcu.

Prestala hrozných vzstupovať zo žertvíšť

v kúru krev ľudská; hadači, žrecovia

zámenou šťastnou dali miesto čestným

osvety darcom.

Padly otrocké okovy, človečia

uznaná v každom všeobecne hojnosť.

Kríž a ľudštejší sa život nelučným

snúbily sňatkom.

S hymny tej odzneniem zas svitlo. Celý teraz obzor

rovniny otvorenej dvojaké pokrývalo vojsko.

Pred jedným i druhým brvná bolo vidno mosadzné

na tlustých kolesách; bolo cválať vidno na rezkých

vodcov spešne koňach; blesk pálal ode zbroje mužstva.

Ozve sa hlas povelenia. Delá blisknú a zahrmia.

Postupujú vojská, zbroj ručnia trieska hromadne,

chmáry dymu vznikajú, zakrýva sa ními bojišťo,

len blesky s hustým svrkajú pres ne hromobitiem.

Ai hlä, srážka bohov! Hlä, perúny človek nebu odjal!

Oblohy hromba pravá! tu i tam bolo výkriky slýchať.

Ásie podmaniteľ macedonský spustil otázku:

Či pri takej sa teraz nevyničia zbroji vcele ľudia?

Odvetil archangel: Na inú vek ten ranu stráda.

Národy kresťanské {:a u týchto teraz sveta berla:},

šetriace jedni druhých s nepokojnou revnive bázňou,

utrimujú na nohách veliké bez prítrže vojská.

To blaho všetko hltá, nesmierne vymáha podatky.

Keď k tomu vo všetkom doma mať chce ruku svoju vláda,

a preto úradníctva novým zaplaví zeme vojskom;

keď snaď ku zjavným pripojí spolu nástroje tajné,

vyzvedačov hojné rozposiela kŕdle po krajne:

tu vcele už menšej za korisť časť vätšia sa dáva,

časť pracujúca onej, čo mozoľmi živí sa cudzými.

Tamtú tým ťažšie bremeno hnete, čím dlhy státne

vätšú zpotrebujú dôchodkov čiastku verejných.

Zmizly pres tie reči hromonosné z obzoru vojská.

K zástupu pristúpil tľapkastom muž vo klobúku,

s čiernym, vykrojeným po pupok na predku kabátkom.

Pod pazuchou mal plátna svitok, kovovú v ruce tablu.

To Francúz Daguer, poukázal naňho tlumočník.

Slnco učil maľovať. Rýchlosť jeho uzriete práce.

Už hlä plátennú rozpial svoju dielňu na týčkach.

Dielne do tej vstúpil Daguer. Po chvíli maličkej

vyniesol obrázok, v podobe kde všetci drobenkej

prítomní boli zobrazení, s miestom spolu, verne.

Obraz svetlopisec zanechal na pamiatku divákom,

sám zmiznul s búdkou. Uriel reknul: To poslednie

čo Všemohúci o tom ráčil predbežne odokryť

vám veku, keď pretvorí zplna národy kríža znamenie.

Vidzte len ešte časov hlavnie zmeny. Zvestovanú vám

tu vieru stretne tuhý odpor, vydrží ale silná.

Zvŕši sa div. Pár z chatry mužov ku prijatiu donutia

svet Boha, čo s potupou vykrvácal na dreve kríža.

Preňho nechá časť Izraeľa stán Mojžišov úzky;

preňho povrhne pohan vtipne vzdelané svoje božstvá.

Krev pocedí sa mnohá, viera však vrch vezme konečne.

Darmo stanú proti nej svetovládni mohutne tyranni;

svoj sami s nutnosťou vetchý oprú o ňu prestol.

Darmo žuriť bude meč, prašťať hrany darmo plamenné;

všetko to len ju ďalej po okršleku rozvede zemskom.

Darmo všetken vtip ku šľahom vynaložia muderci

vzdorným odporom ich stane len čistejšia a tužšia.

Majstrami všech majstrov ceľníci budú a rybári.

Nábožnej stane kríž sa predmeťom úcty hanebný,

hoc z počiatku račí dá postrk ľudstvu. Bo trpkosť

s bľúdami i vzdelanosť odvrhne dočasne pohanskú.

Pri viere zhlúpnu novej vtedy národy osvetonosné,

a mnoho horšie potom, keď barbari ními zavládnu

a hneď s najvätšou sami kríž vrúcnosťou obojmú.

Oi, to dlhá temnosť, časy povier, hlúpstva, divosti!

Všetky dočista vedy zhasnú a umenia zaniknú.

Krajnie sprostáctvo pri samých oltároch a trónoch.

Králi paholci popov, popi vodci slepých nevidúci.

Len kde zbožnejšie, bruchopasníctva vzdialenejšie,

v kláštoroch odľahlých duše sošly sa bratsky, tam ešte

pod popolom chovajú vzdelanosti sa iskry zaniklej.

Keď však po stoletiach mútne trochu živly usadnú,

státy nové vzkresnú: vtedy cirkev začne mohutná

ústavy na všetky zridzovať strany pilne učebné

a v ních hasnúce vzdelanosti kriesiť znovu iskry.

Zmáhať ten sa pohyb bude rozličnými otrasmi,

uznaniem jednej hlavy cirkve divochmi mnohými,

povšechným tymito mluvy dávneho Ríma prijatiem,

až zočeného teraz tuto vámi stupňa dosiahne.

Šíro šľahne plameň vzkriesenej znovu osvety vôkol

svetlom, akého do tých čias nikdy nebývalo ešte;

a kde rozum svetlý, tam i mrav neomýlne sa jemní.

Tým Bohom osvietený završil svoju vešťbu blahozvest.

Rozčilený vzdychnul zástup. Slova jal sa Pytágor:

Z tvojho, duchu svetlý, teraz už mi proroctva pochopným,

že pri všetkom len barbarské názvy slyšíme.

Barbari sa zdvihli, klesnul Gräk osvetonosný.

Nič večného nemáš pode slncom, obozve sa Sokrat.

Prevraty hoc tam aké, tomu ja s doverou sa odovzdám,

kto k tolikej výšce schopné vznese vývinu ľudstvo.

Áno, milosť nad námi jeho! prisvedčili všetci.

Rekni, duchu svetlý, čo činiť? Hotoví my poslúchať.

K veriacim iďte, vetí Uriel blahosklonne, na Jordán.

Nepracoval som darmo pri vás, ako tam pri potomkoch

marne vaších nebudú pracovať blahozvesti idúci.

Reknuv to zmiznul. Tej chvíle sa podjal i zástup

tempejský, ako roj mädonosných húfne včeličiek.

Z úzkeho spešne mnohá sype von sa čeliadka letáča,

krúti potom s hlasitým okolo včelníka bzučaniem,

až jedným sa smerom prúd množstva obráti celého.

Tak sa i tempejský hlučný krúžil trochu zástup,

ohliadal, až posléz vzal smer rozhodne na Jordán,

kde s velikou prijaly zbožné ich kŕdle radosťou.

Sám Uriel zameril ku Olympu, kde už prede božským

obličajom Rafael strehnul všemohúci na rozkaz.

Kľakli oba s pokorou, Boh Duch pak takto sa ozval:

Navrátiš, Rafael, s pokojom duše Édenu útle;

ty z mrtvých, Uriel, vypravíš do Judäi Šimúna,

Jána Krestiteľa, s roditeľmi, i Annu prorockú.

Tam zvleky ešte na čas svoje príjmu, poklonia sa krížu,

keď završí sa obeť veliká, na svedectvo neverným.

Takto Svatý hovoril Duch z trónu kolesnice božskej.

Poslušní vzkokli s rychlosťou blesku duchovia

na hnáty pružné, liet nestarnúce obratmi,

pospiechajúce honom vyplniť Všemohúciho rozkaz.

Tento svojmu kynul čestnému prôvodu palmou,

a hneď hnul sa celý nazpät pri tichosti k Nebesiam,

tak že len angelské obadať mocnosti to mohly.

_________________

* Sophia.

Oddych 16.

Obsah. Posol Belzebubov z Judäi vypravuje Satanovi o uväzneniu Jéžišovom.

__________

Volneji dýchli Satan s Beliálom, náhle z Olympa

jasný zmiznul oblak. S velikými oni zreli trapmi

všetko, čo Boh vyjavil zo slávy kríža budúcej.

Najvätšú čo v iných rozkoš, v ních vznítilo horkosť.

Zostali tempejskom sami len v údoliu opustlom.

Tam našol ich sediacich v truchlom na pahorku mlčaniu

Belzebubov zo Judäi posol. Zvedavý mu vykázal

miesto Satan pri sebe s takovýmito laskave slovmi:

Riadne všetko vylož, čo z mojho sa odchodu zbehlo.

Sadnul a takto posol líčil, čoho svedkom i sám bol:

Nikto potom, keď raz vynutil v starších rade Annáš

výrok uväznenia, protiviť sa ďalej jemu nesmel.

Zbývalo predvidený odpor zlomiť ešte Pilátov.

Sám ho šol obrábäť s vyslanstvom osobne početným.

Radde velel pri plných pobaviť sa do návratu číšach,

Kódešovi strehnúť, kto aké medzi tým slovo rekne;

muž lebo ten vo duši chce sedeť každému a mysli.

Výslech súkromný takovýmito slovmi zahájil:

Biskupov a starších ľudu ménom večne, vladáru,

zdravstvuj so slávou. Vernosť naša k císaru pánu

a vzložená na sbor náš ochrany cirkve povinnosť

nutia pribehnúť nás s prosbou ku tvojej moci súrnou,

nastúp s prísnosťou na toho z Nazarétu tuláka,

čo dnes sídelným mestom tak búrlive pohnul.

Otriasa dávno drzosť oltármi smelca bezúzdna;

otriasať už trónom zákonným zpupne počína.

Zrejme sa jatrí ľud, veliké sa udať veci môžu.

Nutno uväzneniem buriča prekaziť zbury výbuch.

Slušné, rekne vladár s nechuťou, vznešenej dieky Radde,

že bdí s vernosťou nade trónom císara pána,

a chce pokoj zachovať: to však, čo uzavrela kvapne

stran proroka z Nazarétu, nedá vyplniť sa po práve.

Výrečnosti tklivej tiahne k nemu zástupy kúzlo,

než na bezúhonné, ako viem, mravy len vždy naléha.

Zvyk ho chráni pri tom národní. Nič to nového.

Právo verejnosti proroci vždy u vás mali čestní.

Možno, že s nádejami zlými k synu Dávidovému

vzoziera ľud pochabý; žeby on sám na zradu myslel,

k výtržnosti radil, to mne k vedomosti neprišlo,

než naopak, zutekal keď množstvo mu núkalo berlu.

Sám žiadnym dosaváde slovom proti vláde nebúril;

trestať pak za cudzý sa omýl po pravde nemôže.

Základ vlády našej rimskej prísna spravedelnosť.

Len kto chce krivdiť, podozrenie prijíma za dôkaz.

Na zbury prípadnosť učinil som prípravy slušné:

Jéžiš žiadnu do tých čias príčinu jatia nezavdal.

Odpusť, pokrútil dusiac v sebe hnev, hlavou Annáš.

Vyhnal korbáčom z domu božieho peniazomencov,

z ohrad posvätných hovädá zapudil preč obetné.

Žiadna to výtržnosť? Prorokom ráčiš ho nazívať.

Horlili česť za božú proroci, k sebe tento ju tiahne,

keď sám sa zve Bohom. Z toho vidno je, čo z neho vystať.

Je mnoho berla tomu, kto sa božieho trónu domáha?

Jestliže nič nemluvil, teda odkuď tie v ľudu chúťky?

Vyjde to na svetlo pred súdom. A hocby nevyšlo,

císar pán nezazlí opaternosť nám: ale ťažká

vinna na nás, jestli vznikajúci prezreme požiar.

Nám to, ako strážcom svatyne vcele nelzä. My pevne

súrime prislúženie k rukám buriča z Nazarétu.

Zákon podvracia, pred náš teda súd postaví sa!

Úzko Pilát sovrený vzdal sa proti vôli konečne.

Dav setníka volať Kornélia, ísť mu nakázal

s vojskom a vo všetkom vznešenej byť Radde ku službám.

Silne však brániť bude iste pri výslechu väzňa.

V Sanhedrínu s novým vystúpil návrhom Annáš.

Zákonného by teď, hovoril, vo svojom dome každý

z nás s čeľaďou vlastnou mal rúče baránka požívať:

než pred ukončeniem veci tak vážnej zasedanie

prervať nelzä. Preto spolu ku stolu sadneme všetci.

Najvyšší svojo nám biskup hostinstvo okáže.

Tak teda úradnie mládencom odovzdali rúcha

a s pohodelnosťou ku stolom v jídelni prisadli.

Kaifáš dal dobrý vo jedeniu príklad a pitiu.

V rozhovoru značné vyvinul známosti kuchyňské,

súdil o najlepších s umelnosťou jídlach čo mlsnul,

než všetkých priviedol dobrého do rozmaru hosťov,

ešte i tých, s ťažkým čo sa ku stolu zblížili srdcom,

v obchodu tak spanilý, ale veľký z úradu rečník.

Všetku na úradňom prísnosť zanechavši bojišti,

hral príjemne vtipom ľahkým, každému to reknul,

čo v ňom mohlo pocit vlastnej hodnosti povýšiť.

Celkom ináče šlo pri hodách v dome Melchizedéka

nedbale pripravených pre svaté tovaryšstvo Judášom.

Pri truchlom skrovná večera šla mlčaniu ku koncu,

až Jéžiš reknul: Tu jeden medzi vámi je zradca.

Zdaž ja? vetí Péter. Zdaž ja? v kruhu táže sa každý.

Zdaž ja? vetí i Judáš. Tys’ reknul, bodne ho majster.

Zradca, ktorý, keď naňho pozrel Jéžiš, placho voždy

zrak ku zemi zvrátil, mrdnuv teraz ústami zbľadnul.

Syn človeka, vzdychnul Jéžiš, postráda dlä písem:

než tomu, skrz koho padne, beda. Mnoho lepšie zaiste

žiadnu nebolby našol si medzi všemi dcérami matku.

Úder tento nový zatvrdil viacej ešte holomka.

Už vie všetko, myslel, niet návratu; len teda vopred!

Za riadom ostatní osvedčovali svoju vernosť,

majstra že vo žiadnej neopustia milého nesnádzi.

Jéžiš im odpovedá: Ba blíži sa chvíľa, že prchnú

ovce na rozno plaché, lebo pastier ubit bude verný.

Hocby, vetí Péter, teba všetci opustili, ja nie.

Som hotový do väzenia, na smrť, čo tvoj bude údel.

Prv, hovorí Jéžiš, než zaspieva hrdlo kohútie,

trikráť s úzkosťou zapreš noci tejto ma, Pétre.

Vzav chlieb a dobrorečiv, rozdával kusmi dvanástim:

Vezmite, jedzte, to jest telo mé, čo za vás sa vydáva.

Takže kalich s vínom: Pite, to krev jest moja, všetci,

jenž za mnohých leje sa, k hriechov odpušteniu, nevinná.

Ja z toho už nebudem plodu révia s vámi požívať:

vy však neprestaňte činiť ku mojej to pamiatce.

So hrôzou prijali ztruplí dar tento dvanásti,

bo žiara nezvyklá kalich i chlieb otáčala vôkol,

vyjma keď účastnil sa Judáš divného tajemstva.

Po spevu nábožnom vstali. Jéžiš plášť pohodil svoj,

vzal vodu, myl nohy im všetkým, uterákom osúšal.

Len Péter reknul: Nedopustím nikdy, by majster

môj mne nohy zmýval. Čo činím, Jéžiš k nemu, nevieš.

Pozvoľ, ináče nemáš dielu so mnou. Ach, Pane, rekne

Péter, keďže je tak, teda i hlavu a dlane zmývaj.

Tak nohy zmyl všetkým. Tázal sa potom: Viete, nač to?

Vy ste zvykli volať mňa, a som po pravde to, majstrom.

Keď teda vám ja myjem, vy nohy druhu druh myte takže.

Nikto nechať sa z vás nevypína; ba nech nese každý

sám seba najnižším. Kráľovia vedú boj o prednosť,

mocní podmaňujú slabších. Nie vy tak. Kto za pána

chce platiť ostatních, buď znížen za sluhu všetkých.

Čistí vy ste teraz, nikoli však všetci. Už iďme.

V záhrade syn človeka svoj prijme kalich Getsemanskej.

Než ty, čo máš učiniť, čiň spešne, Judášovi reknul.

Tento vzplanul, porval, vytasil pred inými sa mrmrúc.

Pred domom už ho čakal vždy za ním strehnúci Ahašvér.

Šli spolu v Sanhedrín. Hotové tam všetko, vojáci

s kopiami, drábovia s lampášmi, provazmi a kyjmi.

Zo svojej Annáš im naložil moci, jať spolu s majstrom

hniezdo celé. Srditosti dodal takovýmito slovmi:

Pomnite, tých že teraz máte zmocniť sa konečne,

jenž nože dávno na vás, na prsá vaše brúsia i hrdlá.

V záhrade sa truchlých Getsemanskej Jéžiš otázal:

Do sveta keď ste bosí bez pytlíka šli a mošny,

zchádzalo vám dačo? Nič, reknú jedenásti. A Jéžiš:

Než prítomne meča kto nemáš, daj sukňu a kúp meč.

Tu dva meče! zkríknul Péter. Dosť! porve sa Jéžiš.

Seďte tu modliace sa, v pokušenie abyste nevošli.

S tým sa na toľko vzdialil, čo kameň hodený by dopadnul,

a prekloniv kolená, ramená vzpial, takto sa modliac:

Otče svatý! Medzi ľuďmi ja som tvojo méno oslávil;

osláv ty slávou u seba mňa, ktorú prede svetmi

a vznikom ich mal som. Modlím sa za tých, skrze níchž svet

má uveriť, že vyšol z tebä som, v tebä zpátky sa vraciam.

Nechcem, abys’ vzal zo sveta ich, než chráň odo zlého.

Primnož lásky im, ať jedno v nej sú, ako my sme.

Navrátiv sa ku tým, za ktorých tak vrúcne sa modlil,

a spiacich ich spatriv, za chvíľku nemôžete, reknul,

pobdeť? Modlite sa, v pokušenie abyste nevošli.

Duch je zaiste hotov, telo mdlé. Posily treba shôry.

Zas sa vzdialil, kľaknul, vzdvihnul ruky, takto sa modliac:

Otče svatý! Nie za týchto samých, za celé stado verných

vznášam prosbu, aby, kde budem ja, stánky nalezli.

Z lásky za ních mrem, láska nechať medzi ními prebýva.

Skrz mňa nechať jedinou sa božou mile cítia čeliadkou.

Vstáva, prichádza opeť ku spiacim, napomína ku bdeniu,

vracia sa potretie k modlitbe na miesto predošlé.

Otče, mluví sklonený krvopotnou až k zemi tvárou,

ai smrti oddávam sa za vinných! Prijmi to, Otče,

prijmi obeť krvavú Syna svojho, zahlaď sveta vinny.

Angel v tom Chamael, poslaný z vysokosti nebeskej,

so skvúcim nad ním kalichom vo povetriu ovisnul.

Trpký, Otče, kalich! vzdychnul vzozrev hore Jéžiš.

Staň sa však, čo našou jednúc je uzavreno vôľou.

Keď k jedenástim zas vrátil sa, oni spali všetci.

Tak spite už, povedá, s pokojom spite pastieri verní.

Než po malej hovorí chvíli: Vstávajte! Osudný

čas tu, kde syn človeka v ruce zradne vydán bude hriešnych.

Vzkoknuvší na nohy ztrnuli, spatrivše početný

ozbrojených zástup, vedených pri tichosti Judášom.

Zdrav buď, majstre! vetí, keď oboškal Jéžiša, tento.

Boškaniem zradzuješ majstra? zmŕštil čelo Jéžiš.

Ostatní koho tu, v tak pozdnej chvíli, hľadáte?

Jéžiša, odpovedá setník ostíchave Kornél.

On som! dí Jéžiš. Kde do týchto čias vaše služby?

Neprišli ste ma jať, keď učil som zjavne vo chráme,

s mečmi a kyjmi teraz, čo na lotra, vychádzate na mňa.

Toť vaša jest hodina, kde na čas tma a mrákoty vládnu.

Dôrazu dal takového slovám, že všetci prišedší

skydli sa ohromení, i vojáci i drábi, na tváre.

Len jediný zostal na nohách a mrzel sa Ahašvér.

Ai! Toľká-li vaša zmužilosť? posmešne sa tázal.

Jednoho bezzbrojného muža slovo jedno povrhnúť

všetkých mohlo vo prach. Rimského to vojska hrdinskosť.

Obrazení na cti vzkokli z prachu rychle vojáci,

Jéžiša obskočili s krikom a zlorečeniem, a drábi

vztiahli na väzňa ruky, svierajúce ho silne provazmi.

Jéžiš všetko trpel, než Péter meč chopil ostrý,

dráb Malchus zkríknul, bo z ušú odfrklo mu jedno.

Majster však horlivcovi dí: Meč, Pétre, do pochvy!

Zdaž nevieš, že kebych prosil Otca, viacby mi poslal

nežli dvanásť silných angelských k ochrane húfov?

Malchusovi zrazené ucho tej doby sadlo na miesto.

Poviazaný Jéžiš strkaný bol šľahmi ku mestu.

A s jedenástimi čo? prerval ho Satan. Šli na rozsyp.

Jéžiš tak zaujal výlučne všetku pozornosť,

preňho že nikto na ních nepomyslel, a keď sa Ahašvér

rozpomenul na ľudí, už zmizli vo mrákote nočnej.

Pokrútil nad tým nepokojne hlavou Satan umnou.

Pokračoval v rozprávce posol takovýmito slovmi.

Oddych 17.

Obsah. Noční výslech a odsúdenie Jéžišovo v Sanhedrínu.

__________

Jéžiša so šľahmi priviedli vojáci a drábi

na dvor Kaifášov. Hody obriadné sa u tohto

zkončily dávno, plné však vždycky sa perlily číše.

Pri vrave vostúpil hlučnej v jídelňu Ahašvér.

Annáš sa zradoval, keď o prítomnosti mu šepnul

Jéžišovej, scvrklé zachmáril líca pri vesti,

že s majstrom nevošol z jedenástich do siete nikto.

Veľkú bo sľuboval sebe od toho výhodu slušne,

keďby čin už zvŕšený k vedomosti Pilátovi pomknul.

Väzňa nechať, reknul, v zelenú palotu hneď upravia.

Sám ty sa tam predkom so dvúma svedkama ukry.

Oprobujem medzi štirmi dačo z neho očmi vylúdiť.

Všetko na vlas vyplnil výslužný rychle Ahašvér,

poviazaného prijal s pokrytstvom Jéžiša Annáš.

Veľmi teší ma, mluvil, že ťa poznať môžem osobne:

oproti veľmi mi žiaľ, v stave že spatrujem ťa takomto.

Muž si, akého nemá Izrael prítomne druhého.

Výrečnosť i divy prorokov v tebe najnadanejších.

Boh je zjavne s tebou, ako býval s Dávidom otcom.

Dostojný ty vnuk jeho. Kráľovská v tebe ohňom

vre krev vlastenským. Preto i vzíra k tebe národ,

vzíra celý Izrael, my v nádeji vzírame starší.

Všetci lebo zvrhnúť cudzozemské túžime jarmo,

vziať to silou nazpät, čo silou nám odjato, volnosť.

Slušne. Zdaliž my volov kŕdeľ, stvorený pre Italcov?

Od koho právo oni k panovaniu majú? Kto povinnosť

nám naložil slúchať? Nech živia zo práce sa vlastnej.

My chceme žiť pre sebä v danej od Boha nám zemi otcov.

Tys’ pak ten, ku nemuž s doverou zrak obraciame všetci.

Nič nás v tom chatrnosť stavu tvojho nemýli. Pradeď tvoj

od stada bol povolan na trón; prečo bys’ ty tesársku

nepremenil sekeru s berlou, keď Boh kyne shôry?

Iď, kam ťa zve osud. Zdaru ti všelikého želáme,

áno klesníme vznešenému ku zámeru cestu.

Čím? tážeš sa? A tým, že teraz ťa pojímame väzňom.

Nie hnevu to pripisuj. Podnet kroku nášho je láska.

Ochrana jatie našo, zkazy odvrátenie konečnej.

Vedz bo, že vlastenské tvoje zámery pred časom odkryl

sprostý ľud, čo mlčať nikdy príhodne neumie.

Udrela chatra v bubon, vrah bdí, tebe smrť nese istú.

My chceme pod plášťom prísnosti hlavu tvoju chrániť,

a k lepším zachovať ťa časom. Ty, abysme ťa brániť

mohli, musíš vyznať pred námi, na čom si, doverne.

Len to umožní nám opaterný v obrane postup,

i pre budúcnosť nám isté poskytne vodítko,

keď budeme z ďaleka smrtný hotoviť vrahu úder.

Znať sa musíme. Preto pri rane sme predošli Italcov.

Mluv teda otvorene. Sme samotní. Vyznaj uprímne,

chcels’ teraz už národ k boju vyzvať mužne svatému?

Mal si s kým reč o tom? Hovoril si, či tajne, či zjavne?

Úkladné na otázky čakal dlho odpoveď Annáš,

než Jéžiš patril k zemi mlčiac. Dáľ teda súril

vyzvedateľ chytrý: Čo mlčíš? Maj dôveru vo mne,

môj synu, dobre ti chcem. Hovoriť si musel dač. Ináče

odkuď ten dnešní prôvod, hlučné to hosanna?

Vyznaj, čos’ hovoril? To je nutno pre obranu znať nám;

i preto nutno, aby znali sme, zdaž opravdive muž si?

môže-li podmanený Izrael k tebe o spasu vzírať?

Jéžiš nič. Mrzutý vzal prísny už obličaj Annáš:

Nech teda táže o tom sa Pilát s biričom ťa na škripcu.

Ja kladiem ti otázku inú. Učinil si sa rabbim.

Objav, akés’ o Bohu v hromadách ľudu šíril učenie?

Až tu hlavu zdvihnul k takovémuto odvetu Jéžiš:

Vo skrytu som neučil. Kto slyšal, nech prijde a vyzná.

Sám sebe byť svedkom nikto dlä práva nemôže.

Kľuď sa teda! s velikým dupnul sŕdom nohou Annáš.

Zodpovedáš sa celou pred Raddou. Chcel som ochrancom

byť ti a prímluvčím, no vrahom ma svojím teraz uzrieš,

a skúsiš, čou si priazňou tvrdošijne pohrdnul.

Nástrahu pre zmarenú nie menej sa pohoršil Ahašvér.

Vyskoknuv zo skrýše zreval: To-li biskupa odvet

dostojný? a vyťal väzňa v žurivosti po lícu,

von na dvor vysocal, keď Péter práve uvrznul.

Kľučiar ten lúdil sa za zástupom od Getsemanskej

záhrady až na dvor. Tu s inými hrial sa pri vatre,

Jéžiša keď skušoval súkromnom u výslechu Annáš.

Padnul slúžobnej v oči dievce pri rozdaju vína.

Rekla prišedši: A ty z tovaryšstva si Jéžišového!

Dievko, neviem čo pravíš, hovorí pretvárne Péter;

než spolu prestrašený pomyká sa po málu ku vrátam.

Tam ho dievka iná pristaví so slovmi: I tento

z tých istotne jeden, čo chodil s buričom z Nazarétu.

Zapiera mužne kľučiar: Neznám muža, iste že neznám.

Neznáš? pristúpi zbavený ucha v záhrade Malchus.

Darmo tajíš. Svedčí tvoja výmluva, žes’ Galilejčík.

Péter sa prisahá, preklína, že Jéžiša nezná.

Tento vstúpi. Kohút, zapleskav krýdlama, vreskne,

a chvastúň, hotový ísť s majstrom ku smrti, umkne.

Annáš zostal sám v zelenej so svedkami síni.

Nič z toho, poznamenal, keď z tajnej skrýše vylezli.

Múdry to. Sám nepodá na sebä zbroje. Dôkazy nutné.

Známo-li vám dač o ňom, čo užiť by sa mohlo pri súdu?

Nevieme naskrze nič, dvaja tí odsekli mužovia,

jichž kdesi na spech bol pochytil za svedkov Ahašvér.

Tak sucho, s uškrnutiem to akýmsi a pres zuby rekli,

že pre reči vlastné nepokoj v duši šeľma pocítil.

Nič to, vetí, keď oni k pokynutiu odošli, Ahašvér,

mám ja svedkov iných. Annáš ho slovmi potľapkal:

Tys’ moja vo všetkom pravica. Svedkom v ucho šepni,

nech, čo majú vyznať, nekladú úzkostne na vážky.

Prísahu sic na boží zložiť im nutné bude zákon:

než kniha tej sa iná podstrkne, a odmena značná.

Ten tiež, čo v ruky nám dal majstra, spomnel Ahašvér,

na mzdu čaká u vrát. Nech počká, odvetil Annáš.

Súd sa musí napred {:hneď Radda zasadne:} zavŕšiť.

S tým sa rozošli. Hľadať vhodných šol svedkov Ahašvér,

Annáš pak pozvať hodujúcich v radnicu starších.

Títo zas úradnie vzali rúcho vstavše, a pošli

súd zkončiť. Ba mnohých vliekli mládenci na pleciach,

neschopných kráčať. Tak hojne sa naliali vínom.

V radnici kde kto mohol sa zvalil. Svoje neznali miesta.

Bol voveden Jéžiš, so svedkami vstúpil Ahašvér.

Týchto pisár zprisahal. Kaifáš úradne sa ozval:

Už teda zjavte, čo muž tento z Nazarétu dokázal?

Svedkovia bredli, miešajúc pravdu s nepravdou.

Svedčili, že zve Božím sa Synom chatrný Galilejčík,

sám na seba vzťahuje krive všetky o Kristu proroctvá,

zľahčuje pôsty svaté, dni ruší bezbožne sobotné,

z chrámu peňažníkov pak statky vyháňa obetné,

ľud proti vrchnosťam búri svetským i duchvním,

odboj podnecuje, schvátiť sám berlu zamýšľa.

Mlčiaciho zproboval znovu Jéžiša podchytiť Annáš.

Nič-li neodpovedáš? reknul staväjúc sa neistým.

Zaklínam ťa Bohom všemohúcim, jasne povedz nám,

v skutku-li ty Kristus si, Boží Syn? Nech vieme iste.

Tys’ reknul, zdvihnul sklonenú ku zemi hlavu Jéžiš.

Vedzte, že syn človeka k pravici Všemohúcimu sadne.

Uzriete ho prichodiť v oblacích so mnohou znovu slávou.

Haj, rúhanie aké! roztrhnul plášť sebe Annáš.

Na vlastné slyšali ste uši. Rcite už, čo zaslúžil?

Smrť na kríži! celá sa temer divo ozvala Radda.

Kaifáš, roztrhnuv tiež plášť svoj, z úradu reknul:

Ten teda jest výrok národnej Raddy, že Jéžiš

je smrti trestu hoden, pre zločin rúhania sa božstvu

a pre velezradné proti zákonnej moci pikle.

K tamtomu pred vysokou sám priznal sa Raddou:

tento je dotvrdený hojnými svedectvami svedkov.

Úradní výrok pojatý bol v písmo pisármi,

Jéžiš von vyveden na dvor, svedkovia odošli.

Zbýva Piláta skloniť ku mience našej, vetil Annáš.

Nech teda osvieti nás tu zora všetkých. Spechu nutno,

jestliže veľkúnoc ľahkým sláviť chceme srdcom.

Návrh bol prijatý. Kódeš, keď vstávali, reknul:

Dnešnieho dňa tvoja jest, Annášu, chvála i sláva.

Vrúce ti vyslovujem dieky vlasti i národa ménom.

Sláva! Mnohé ži letá! vykríkli všetci. Jebuz však

spal s opretou na stôl kotrbou tak pevne, že chrápal.

Štuchne z pestva vo bok Kleobúl ho: Ty pak čože rekneš?

Ukrižovať ho! vetí Jebuzej, hlavu dvíhajä ťažkú.

Radcovia s chachotom sa rozošli, dodal posol, a mňa

s vesťou o tom vypravil veliteľ Belzebub k tebe, kráľu.

Ešte Satan chcel znať dvúch vojsk stanovištia terajšie.

Gabriel, odpovedel mu posol, je na Golgate pustej:

my sme po ních k zeleným olivetským prešli pahorkom.

Ďalšie otázky nová vesť prervala posla nového,

brány že pres rajské Asrael na svet vede mrtvých.

Ai! Čo to zas? zadivil sa Satan. Do Judäi pod istým.

Snažte sa vyšpehovať tajné vraha cesty všemožne.

Posli oba zmizli, zchýlivše na kopia sa, bleskom.

Povšechnú Beliál a Satan predsevzali hlídku

vo vlasti mrtvých. Lebo keď časť práve im umkla

jedna duší, nepokoj vzniknul v ních slušne o všetky.

Oddych 18.

Obsah. Satan a Beliál držia hlídku v Ráju. U jazera Stygského prizerajú sa riadeniu rimských svetoborcov. Keď stretajú dušu Judášovu, Satan odkvapí do Juda̋i.

__________

Najvätší delal im nepokoj tých zástup Italcov,

jichž polomudrecká podlosť priviedla to na zmar,

čo vznešené cnosti mravočistých získaly predkov.

Títo, a jedna malá spanilejšieho čiastka potomstva,

objali tempejskom v údoliu spasenie s inými:

tamtí vo zvláštny spolu tam sa shromaždili zástup,

kde jazero Stygské tekuté Acheron vluny dávi.

Tam sa nemravný ten rozhostil ľud, čo za marný

peniaz a ihry a chlieb hnilo vlasť i svedomie predával,

ku všetkému sa dal použiť na kynutie boháčov.

Tam dleli tí pyšní a krutí svetoborci a lotri,

násilníci, ktorí, keď deptali jedni druhými

národy, drancovali kráľovstvá, lúpili krajny,

moc celonárodňú obrátili v prospech osobní,

sháňali kráľovské odevšad nenasytne bohatstvá,

nakladali znudeným krajnám dane nesnesitelné,

vážili pravdu zlatom, lakomé brali zjavne podarky,

násilným ramenom cudzie k sebe tiahli dedictvá,

tiahli všetko, čo im po domoch v oči padlo i chrámoch,

prznili manželskú, pannenskú bujne nevinnosť,

dávali v posteliach sa nosiť na podušce po mestách,

stlať si na námestiach skvosné stoly k útrate obcí,

podporu podlosti, trest chystali cnosti, za všetko

pak toto pýtali česť skvostných pomníkov a sviatkov* –

keď svet podmanený na takýto trýznili spôsob,

vlasť spolu pod vlastným bremenom klesajúcu {:žalár to

národov ohromný:} v súkromnú jímali službu,

zákonnú slobodu s podlou podvrácali chatrou,

rozchytané na korisť sebe vliekli imanie obecné,

veľké na vlastné náklady najímali vojská,

všetky krajny, morá v mäsiarne obrátili všetky,

hostiny, ples na trupoch držali, brodili v krvi rodnej.

Títo beze svedomia, pravdy, viery neznabohovia,

jimž ani príbuznosť, ani vlasť, ani zákon a právo,

nič doprosta svatým nebolo, zde v jedno sa sošli,

tým tu plní, dni v čom zemského strávili žitia.

Chlipnosť, hýrenie, proškripcie, lúpeže, vojny,

to v marných i teraz naporád snive búrilo myslách.

Stála celá minulosť im neprestajne pred očmi.

V nej žili, myšlienky klamnými sprevádzali dejmi.

Postojnú túto hru ich obraznosti vo stálom

prúdu držal Behemot, krísiac minulosti pamiatku,

a vždy ku prímerným jej skutkom dávajä podnet.

Zvláštno teraz Beliál a Satan z vrchu vidia divadlo.

Výjavy im Behemot vysvetľuje. Hlavnia, udáva,

jest myšlienka teraz boha natrónenie nového.

Oktavián August sa tvári na prestolu vážne.

Tí pred ním, čo ho podkurujú, sú plaziaci starší.

K prísaze dvíha jeden pravicu svedčiac, že velebnú

vzhôru videl vzstupovať dušu oslávenca k Nebesiam.

Klania druhý sa novému bohu s vešťbou, že vyhasnú

všetky iné božstvá v jeho slávy blesku konečne.

Ten, jenž mácha rukou, nepokojne sa ohliada vôkol,

jest oslávencov najbližší radca Mäcénas.

Táže na tých sa, o níchž žartovne pri stole reknul,

sediac uprostred ních, že sedí medzi slzmi a vzdychmi,

zádych Virgíľov bodnúc a Horácove kapry.

Mní, žeby osláviť mali piesňami chvíľu radostnú

tí, čo milosti chlieb zbožnenca jedávali rádi.

Nevďačných však niet. Nad tým čelo mŕšti ochotník.

Héra nová, zbehlá hotoviť šťavy Lívia smrtné,

Dzeusovi núka novému figy; šťastne to zaiste

jídlo, keď otvorilo k božskej hodnosti mu brány.

K ďaľšej takto Satan reči posmešníka vybídnul:

A kdeže herci iní, čo odohrali zástoje hlavnie

pri hre onej velikej v hlučnom vlády sveta sídle?

Júlia Ca̋sara, pokračoval Behemot, rany činia

poznatným. To prvý, čo sa zmocnil vlasti nadobro.

Ač ho meče spiklých vo prach z vysokosti povrhly,

vládu predca mohol sestrencovi závetom oddať,

keď sveta páni sa už mužu jednomu kládli za podnož.

Horlive rozprávä. Chce presvedčiť Kurióna,

jenž sám uplatený, miliónami uplacoval ľud,

ten že musel neomýlne konec prísť nestydatosti,

nikto keď už nečakal, než bral hodnosti si každý;

išlo keď už len o to, pri obecnom rozchvatu obce,

kto z násilníkov všetkých v chytrosti prevýši.

Pred jeho Pompéja všetečí so Klódiom očmi

manželka. S chichotom pripomína mu, keď medzi ženské

v ženskom sa vkradnul, nábožnej k odprave, rúchu.

Útle i druh neblahý jeho, Antonius, so nevestkou

obcuje kráľovskou, Kleopatrou, jejžto i dietkam

i sluhom i dvoranom kráľovstvá štedre darúval.

Fulvia nič sa na tej štrbe práva svojho nehorší.

Všetku pozornosť jej zaujíma jazyk Cicerónov.

Hnevne bodá ihlou vo rukách ho Popília Läny,

keď Katilína strojí sa zahryznúť zo strany doňho.

Tento, keď už žráčom veliké svoje statky premárnil,

chcel vrhnúť tigrom sa na všetkých všetko imanie.

Ten, čo celému dvorí švítorných kŕdľu nevestiek,

jest krvavý Sulla. Zvláštnou sa chlúbi smelosťou.

Mal ju. Bo keď zkúpal v krvi Rím, moci vzdal sa verejnej,

a smelo bezbranný v súkromnej tíšine smilnil.

Márius oproti tam žurivými vyhráža posuňky

veľmožom ukrutným, baranok sám krotce pokorný.

Čo pľuje tam kašľúc, to je lúpitel Ásie Krassus.

Zdá sa mu, že vre poriad v ústach zlato ešte mu žhúce,

ježto mu vlial partský Orodes, k nasyteniu lakomstva.

Tí kolo vatry samí mlsaví dobrožrúti, s Lukullom

a pribylým teď Apíciusom, jenž sám sa otrávil,

by hladovou nemusel smrťou umreť, hoc mu premárniť

zbývalo päťstotisíc hriven ešte zo statkov ohromných.

Dosť! ruku vrhne Satan, len ukáž Pompéja mi ešte.

Chýbälo málo, že Rím nahnilý v jeho vrecko nepadnul.

Tam hlä, vetí Behemot, k bohu sa prikráda novému

ad zadku s hrozbou. Bo nenávistník je tyrannov.

Oslobodiť vraj chcel, nie moci svojej otčinu podbiť.

V tom hlučný zdvihnul sa chachot. S velikým lebo sŕdom

kopnul Pompéjus, prekotil sa, s bohom spolu, prestol.

Péče o týchto niet, žeby ich blahozvestie sa dotklo,

poznamenal Beliál. Prisvedčil vládca prepastí:

Tam, kde si ľudia bohov s úmyslom tvoria novotných,

už viera vo všetkých neomýlne zhasla do iskry.

Rovnú nemravnosť, len predmete šaľby inakšie,

našli na okružnej všade ceste Satan s Beliálom.

Zlí snom prímerné budili všade chúťky duchovia.

V národy rozplodeným zbojníkom, a ich krve lačným

chánom, sporiadali v sile a v behu zápasy hlučné.

Zrncia zlaté skrbcom vyhrabávať dávali z piesku.

Zvyklým čas bez práce mariť hry navrhli lenivcom

rozmanité; a oni s tolikou k ním náruživosťou

prilnuli, po sto rokov že z miesta sa svojho nepohli.

Zverskú rozstrojeným zaopatrili rozkoš opilcom,

keď paru im smrdutú pod chvíľou dávali páchať.

Bez seba váľali sa, z nôh spadše, takíto neľudia.

Rečmi necudnými, pri posuňkách nestydatosti,

tých bavili, v škaredých čo život svoj ztrávili smilstvách.

Čím v živote blúdil, tým mámen bol tuto každý.

Ohliadajúc paril Satan od jedného k druhému

zástupu obrečených tých záhynu Pekla čakancov,

až dušu nazdíbal prirazivšú práve do Rája.

Po brade končistej, ryšavom vlasu, pak čele úzkom

a zraku večne plachom, poznal v nej hneďky Judáša,

i hneď uhádnul, akým sa vykydnul zo sveta koncom,

keď zsinalé uzrel provaza vrezy hrdle na tenkom.

Takto teda k Beliálu vetil: Vrahu iste dohára,

ku kroku keď ľútosť takovémuto dohnala zradcu.

Čas mne je tam sa staviť. Ty ďalej tuto bedli a dejstvuj.

Tak povedev zchýlil sklonené sa na kopie a zmiznul

preč do Judäi, kde už poslednie klesly prekážky

úmyslov božských strany hriešneho ľudstva spasenia.

_________________

* Vidz Cicero in Verrem.

Oddych 19.

Obsah. Annáš naridzuje potrebné veci k donuteniu Piláta, aby potvrdil výrok smrti. Manželka oproti tomu Pilátova, Vesna, primlúva sa u neho za Jéžiša.

__________

Obrečený nočním smrti súdom, bol zasa Jéžiš

odvedený na dvor, kde zpití ho vojáci i drábi

obstali a s potupou ošemetne trýznili do dňa.

Hneď ho bili, pľuli naň, hneď žarty vystrájali bujné.

Odjali zaviazaniem mu očú zrak a kázali hádať,

keď prorokom sa nese, kto z ních uderil ho po lícu?

Mlčky všetky trpel chatrné tieto nezdoby Jéžiš.

Sanhedrín rozošol sa po výroku, len z fariza̋ov

čelnejších podržal k poradám tajným trochu Annáš.

Pevne držíme, mluvil, buriča z Nazarétu. Nemôžu

nič viac zaňho delať podvratní v Radde rypáli.

To však len polovic diela ešte. Pilát neochotne,

len z donutenia, pomoc povolil nám k jatiu vojenskú.

Môžeme dobre vedeť, ktorak on zachová sa pri súdu,

neprajný cudzinec. To pred očma majúc, aby vzniklo

rozkolníctvo nové medzi námi k výhode rimskej,

väzňa bude chrániť, bude omlúvať jeho blúdy,

tenčiť vinnu, pravú odjímať dôkazom ostrosť.

Ťažký nám prichodí zlomiť odpor, a náhode nesmie

zdar sa nechať. Každý vojevodca v mysli si napred

osnuje bitku a jej prúbeh. Tak i nám tu postúpiť.

Vo schôdzkach sa to len prednášať zvyklo verejných,

v čom sa vedúci predok súkromne ustálili vodci.

Dobre musíme i my predbežne všetko premysleť.

Ja dve za potrebné uznávam hlavnie pravidlá.

Nutno na občiansku zvlášť väzňovu vinnu doléhať;

nutno strachom vzbudeným donutiť k prísnosti Piláta.

Obžalobou sa musí pohroziť mu u císara v Ríme,

keď bude odporovať. Túto kladem úlohu pred vás.

Reč hrozivú vysloví Kódeš; vy, a všetci našinci,

dôrazu jej dáte skrze vykríknutie jarostné.

Odvážim sa, vetí Kódeš. Kde v otázce obecný

prospech, tam nesluší na osobné výhody patriť.

Pekne, vetí Annáš, no ničím prítomne nevážiš.

Úzko je obmedzená moc vo sboru tomto cudzincov;

žiadne tuším na inom nečakáš poľu výhody od ních.

S odchodom ich vstúpil mnohočinný ešte Ahašvér.

Po plecu potľapkal vďačný so slovmi ho Annáš:

Ty, priateľu, zvŕšil nesmrtné si dielo dneská.

Zásluhy v Izraeli tvoje veľké. Dávno vo Radde

mal si po pravde sedeť. Tvoje len schopnosti pretiahly

odmenu tú, ku ktorej ti ináče svaté daly právo.

Odkladali sme s tým, poneváč vo službe terajšej

nelzä ti postupovať, keď vyššia ťa ožiari hodnosť.

Než ďalej už nebudú pre tebä tvoje zásluhy marné.

Miesto, ktoré sa prvé uprázdni v Radde, zaujmeš.

Len pokračuj medzi tým vo službách verne terajších.

Predvídam, že Pilát zasadí sa za Jéžiša mocno;

mravne musí donutiť ho prísnemu ku kroku Radda.

Prijde pri tom nám vhod ľudu podpora, keď bude väzňa

nezbedným na smrť pýtať z námestia volaniem.

Vnikni teda v národ, zamiešaj sa medzi tlupy chatry.

Výmluvnosť máš sám ku presviedčeniu potrebnú;

hlavních krikľúňov získaš dôkazmi zlatými.

S tým oddal mu mešec ťažký, a potom poukážku

k výplate z cirkevnej pokladnice mzdy zrady podlej.

Náhončí odešol s udovoľstvom, než jeho patrón

tak natiahnul tvár, ako to lsteci zvykli za chrbtom,

keď toho osmievajú, koho chytre omámili rečmi.

Bo svoje nikdy reči priviesť ku skutku nemyslel,

áno pohŕdal tým, čie milé boly veľmi mu služby.

Keď tak všetko riadom pripravil, čo mu mohlo poistiť

úspech v predvidenej dňa budúciho borbe, sklonil sa

takže na odpočinok, no snom mu neokrialy smysly.

Prebdel noc, bo tuhé žurily v duši búrlive vášne.

Z príčin iných mala noc nepokojnú veľmi mladistvá,

pôvabná najviac, manželka Pilátova, Vesna.

Dobrotivá, krotká, spoluútrpná pani táto

príležitosť mala raz spatriť proroka z Nazarétu

z blízka, a náklonnosť k nemu hneďky pocítila zvláštnu.

Stál vždycky pred ňou obraz jeho tváre velebnej.

Mluvievala vždy o ňom s najvätšou laskave úctou,

brávala v ochranu česť jeho pred podlými jazykmi.

Doznala s ľútosťou sa, že vojsko ho pošlo uväzniť,

než v mužove vplývať diela skromnosť bránila útlej,

a v sebe len dusila žiaľ, bez reptania, srdečný.

Ľahnuvšej desné pred oči stavial sny mohutný

Gabriel archangel, vojsk vodca v Juda̋i nebeských,

veľmi žive. Preto sa v čas ráno na úsvite zdvihla,

a v ranňom, sňažnom, pôvabne ju ovluňujúcom,

rúchu krokom ľahkým ku Pilátovi vošla do spálne.

Už bola sic matkou, tým však spanilosti ubudlo

nemnoho pannenskej. Pery ešte kvitly a líca

čerstvou vábne ružou, ramená ľaliou plnokruhlé,

vyklenuté sa prsá dmuly najkrajším alabastrom.

Územčistý, než nabitý, plnolíci, plecistý,

s čiernymi vlasmi Pilát i bradou, skriveným nosom orlím,

žil najpeknejší vek tiež sily mužskej a krásy.

S najvätšou vinula k nemu Vesna sa láskou i úctou,

bo spojoval s rozumom vzdelaným mrav i srdco šlechetné,

s pevnosťou krotkosť, s opaternosťou ducha prímosť;

bol v prácach pilný, vo všetkych mierny požitkách,

v úradu dostupný, ľudský, a pravdy milovný.

V ňom nebolo hnusnej, nenasytnej tej lakomosti,

vlčie s akou na tupé sa vrhávalo národy plémä.

K Izraelítom zvlášť nechoval v duši žiadnu nenávisť.

Vmyslev v ich sa stav, mal radšej nad nimi ľútosť.

Izraelíti tiež boli s ním, ako mohli, spokojní;

bo vždy nenávidené cudzozemskej nástroje vlády.

Prispelo to značne k manželskej lásky zveľatku.

U sveta česť činila vzácnejším manžela Vesne.

Všedši tichúnko, zo sna vrúcim ho vytrhla polibkom,

sedla na kraj lúžka, v dlane dlaň jeho stiskla a rekla:

Odpusť, odpočinok že tvoj tak včasne prerývam.

Nad vieru jest, čo ja som noci tejto snášala vo snách

pre proroka z Nazarétu, jehož včera dal si uväzniť.

Nuš teda rozpráväj, privinul ju Pilát k sebe nežne.

Vesna s nadšeniem svoje líčila takto videnia.

Uzrela som ho Bohom. Veliký bol veľmi a hrozný,

než tvár tá istá. Pojavil s velebou sa a slávou

desnou vo chmárach, na kolesnici plápolajúcej,

so krížom v ľavici, v pravici hrozivými perúnmi,

v prôvodu nesčislných obrovských vojsk. Z velikánov

týchto jeden pritknul ku trúbe kométe podobnej

ústa. Ona zchreští, a na jej chrest ohlušujúci

zem sa zatriasla celá, moro zovrelo, zklátily pásma

hôr, so zjavom divným. Ako tráva pučí a osenie

von sa pchá zelené, keď jarnie zem ohrialo slnco:

tak zo hrobov mrtví povstávali, zdá sa, že všetci,

čo v tele od počiatku vekov roky trávili zemské.

I hruda i vlažné moro všetko vyryhly, čo polkly.

Mrtveci obživení široký vcele zastreli obzor.

Na všemohúce kynutie Boha v dva sa zástupy množstvo

rozdelilo hlučné, po pravej, po ľavej ruce, rychle.

K tým na pravej strane sa s láskou slovom ozve takýmto:

Vezmite pripravené vám od počiatku dedictvo

vo kráľovstve mojom. Lebo lačnel som, kŕmili ste;

žíznil som, pojili ste; nahý som bol, prikryli ste;

prespolní, prijali ste; nemocný, dohliadali ste;

väzňom, a vy ste tešiť v súženiu ma prišli nevinnom.

Tážu sa oslovení: Kedy hlad si trpel, krmili sme?

žízeň mal, pojili sme? nahý býval, prykryli sme?

prespolní, prijali sme? nemocný, dohliadali sme?

väzňom, a my sme tešiť v súženiu ťa prišli nevinnom?

A Všemohúci vetí: Vše, čokoľvek jednomu z týchto

najmenších tu bratov, to poslúžili mne ste samému.

Laskave oslovení chmárou povzniesli sa veľkou

a smiešali s vojskom, spolnej pri radosti, nebeským.

Tým na ľavej reknul strane Súdca: Vy iďte odo mňa!

Majte s tými, ktorým mravmi ste sa rovnali, účasť.

Večné vás vo kliatej zúfalstvo vlasti obejmi.

Zbľadli, bo vojsko nových velikánov akýchsi ozorných

objavilo s prudkým víchrom sa, okrýdlilo zástup

upiaci a hnalo ho stremhlav do prepasti bezednej,

keď zástup prijatých na milosť s vojskom sa nebeským

k modrým výsosťam dvíhal, s božským v čele Súdcom.

Zmizli oni, svetové tiež prostory zmizly vo mrákach.

Slnco zhaslo, mesiac pominul, skryly hviezdy sa jasné.

Zkúrila zem sa vzňatá, lebo daštila obloha ohňom.

V krátce sa len zhorelou nepaterná černala troskou.

Ja z výšin som akýchsi medzisvetových na divadlo

patrila úžasné, a držím to za výstrahu dobrú

mocností vyšších. Tebä právom lásky zaklínam,

vezmi nevinnosť tú z Nazaréta do ochrany mocnej.

Odvet dal takovýto Pilát: Chcem i sám to, čo pýtaš;

len poplašiť bľúznivca musím. Vrhnul ma do klieští.

Raddy-li vôľu splním, reptať na krutosť bude národ:

jestli ľud uspokojím, vzplane trpká v Radde nenávisť.

Nesnádz jest veliká. Teba ctí tvoja prímluva, Vesno.

Ženskej dobrotivosť svedčí, sľutovanie a krotkosť.

Je v povolaniu svojom, keď mužské zmäkčuje srdco.

Pochvalu náruživým zkončil manželky ojatiem.

Slasť pily jedni z druhých spojené v holubej pery lásce.

Oddych 20.

Obsah. Za povržené Judášom peniaze kúpi sa Poľo Hrnčiarovo na Golgate. Slávnostný výslech Jéžišov pred Pilátom. Tento sa zdráha potvrdiť výrok smrti, starší to žiadajú s búrlivým vyhrožovaniem.

__________

Ešte s manželkou viedli slobodou oni obchod,

už šumeli starší zas v Sanhedrínu židovskí.

Poslavše predkom sviazaného s vojákmi a drábmi

Jéžiša, všetci za ním z paloty v dom sa brali súdny.

Než v tom pohľadu muž divokého sa vrúti, a vrhne

mošnu s peniazmi na zem: Nate hriešnu krve mzdu si nazpät!

Bol to Judáš. Keď majstra videl vedeného, a tento

pozrel naňho, také bodnutie vo srdcu pocítil,

že svoju sám pomstiť zamyslel v zúfalstve neprávosť.

Na žiaden odvet, keď pohodil hnusnú mzdu, nepočkal,

než skoro, by zvŕšil čin truchlý, dvermi vytrhnul.

Ztŕpli všetci pri tom zjavu. Annáš takto sa ozval:

Tu hlä vidíme, na koľko burič ten sprostač otreštil!

Cirkevnú nesmie mzda krve v pokladnicu nazpät.

Buď za ňu popravné nadobudnuto na skoro miesto.

Poslúži prišlým spolu za kladbišťo cudzincom.

Dobre by sa pridala k tomu, dí Kódeš, moja vlastnosť,

tak rečené Poľo Hrnčiarovo, kde sa Golgata dvíha.

Potrebe rád ku takej v cene tu zloženej ho prepustím.

Bol to predaj lakomý, bo neúrodná bola miestnosť,

predca však Kódeš zo mohutnej priazne koristal.

Biskupom a starším mezkov podviedli sluhovia.

Slávnostným pochodom šli na dom súdny v davu ľudstva.

Na príchod čakajú v prostrannej síni Pilátov.

Tento vkročí v krátkom do kolien slávnostne kabátku,

v plášťu zo šarlátu skvosnom, s výložky zlatými.

Pred ním šesť i za ním šesť drábov; tí so topormi

na plecu, títo ale sviazanými so snopkami prútov.

On zaujíma mäko stelený u vrchu stola prestol,

drábi sa po šiestich na bokoch rozstavia obidvoch.

Biskupi a starší na kynutie vladárovo sadnú

ku stolu, najblíže k nemu Kaifáš tam, tuto Annáš.

S týmto napred vymenil pár slov, k nemu nahna sa, šeptom.

Tázal o ľud sa, aké proti väzňovi rozpoloženie

osvedčil, vidiac v okovách vedeného po meste?

S úškläbami provodil buriča všade, odvetil Annáš.

Než neveril mu Pilát, pomnuv na včerajšie hosanna.

Súd pak nad väzňom takovýmito slovmi zahájil:

Biskupi a starší! Na žiadosť vašu dal som uväzniť

Jéžiša. Vinnu jeho predložte a právne dokážte.

Vinna jeho dvojaká, pochytil slovo z úradu Kaifáš.

Jedna, že na svatyňu siaha, jejž strážcovia my právni,

císar najvyšší ochranca; druhá, že zamyslel,

výstrelkom sa akýmsi nesúc z krve Dávida kráľa,

rimskú podvrátiť v Izraelskom národe vládu.

Vo svatyni chce bohom, právnym slúť v národu kráľom.

Súd o prvom jest náš, a s tým hotovi sme, vladáru.

Z príčiny, že cti božej biednik sa i mena domáha,

a viery káže nové, človeka smrti súdime hodným.

Právny to výrok náš. Občiansku ty vinnu posúdiš.

Čo v poľu cirkevňom riešili ste, Pilát na to vážne,

je riešené; len o trestu iný môj náhľad a mienka.

Pod svoju všetky prijal dávne viery ochranu císar:

než viery z brúsa nové zákon nedopúšťa uvádzať.

Keď to činí Jéžiš, zaslúžil, a prijme ho, trestu.

Než preto odjímať mu život, ľudskosť nedopúšťa,

bráni vaších šetrenie slobôd. Trestom smrti číhať

na vieru, zo všetkých najťažšie otroctva to jarmo.

Uslyšala s velikou saducejská stránka radosťou

osvedčenie také, a Filón len toľko že nevstal

súhlas svoj vyjaviť, len otec zadržal ho hrozeniem.

Četní však so hnevom fariza̋i pomráčili tváre.

Annáš takto rečil za všetkých: Shovievavý si

pri viere a štedrý v slobodách prílišne, vladáru.

Mám i ja rád slobodu, sloboda však má sa s poriadkom

a s pokojom shodovať spoločenským. Nač vtedy cirkev,

právo-li má každý nedouk svoje bľúzniny hlásať

zjavne po námestiach? Čo potom znamená, že sa istá

cirkev a vyznanie viery v ochranu vlády prijíma?

Ochrana predpokladá odrazenie všech útokov od ních.

A prečo nám žičené nežičíte samým sebe dobro?

Vyhnali ste všetkých hellenských z mesta mudercov,

že vieru rušia živú ľudu podvratným mudrovaniem.

O hlavu by šlo u vás, ktoby božstvá smel vaše zapreť:

náš pak má Jehová patriť na všetko netečne.

V tiesni siahol k mudrlantstvu Pilát, krehkej zbroji voždy.

Sám kto Bohom sa činí, netají Boha, reknul omrzle.

Než Boh dal zákon, sovrel muža pevneji Annáš.

Zákon tento prijal v mocnú svoju ochranu císar,

Jéžiš pak ho ruší, vyprázdňuje božie zjavenie,

podvracia svatyne hlavnie v srdciach ľudu stĺpy.

Mojžišova praveká cirkev dačo predca iného,

nežli ktorákoľvek mnohomluvných sekta mudercov.

Tak je, a my sme tiež súdcovia tu, a nie muderci,

prerval hádku Pilát. K občianskej prejdime vinne.

Väzňa priviesť! pokynul prídvernej s kopiami stráži.

Roztvoria dvere sa. Vstúpi štrkajúca okovmi

postava, v nejž s velebou sa holubia ojímala krotkosť.

Slyš! blahosklonne Pilát hovorí. Žalováns’, že sa nesieš

v Izraeli kráľom, chceš na trón Dávida otca

sadnúť obnovený. Čo ty sám na to? Znáš sa ku vinne?

Chcels’ Izrael vymaniť z moci rimskej a sám sa natróniť?

Nič mne neodpovedáš? súril, keď stál mlčä Jéžiš.

Zdaž nevieš, že mi moc je daná rozpiať ťa na kríži?

Rozkazujem ti hovor, ty-li kráľ naozaj si židovský?

Tys’ reknul, pozrel Jéžiš mu do tvári. Pilát pak:

Dvojsmyslný odvet. Vyznaj doprosta a osvedč,

chcels’ Izrael vymaniť z moci rimskej a sám sa natróniť?

Mlčky sklonil Jéžiš k zemi zrak. S patrnou mrzutosťou

rekne Pilát: Kto mlčí, prisvedčuje. Len to povedz nám

ešte, aké to nové založiť kráľovstvo si dúfal?

Nie z tohoto sveta jest kráľovstvo mojo, hlavu Jéžiš

zdvihnul; ináč by moji k pomoci mne prispeli verní.

Odvetu tak sľubného Pilát uchopil sa ochotne.

Príležitosť aby väzňovi dal skrze výklad uniknúť

vinne, vetil: Kde teda tvojo to kráľovstvo a berla?

V srdciach, odpovedel Jéžiš. Vernými mojími

všetci, ktorí plnia Všemohúciho vôľu ochotne;

všetci, ktorí milujú nade zisky pravdu a prímosť;

všetci, ktorí to nečinia iným, čo trpeť sami nechcú;

všetci, ktorí vo svojom povolaniu sa bedlive trudia;

všetci, čo krotia umom poryvy zverskej smyslnosti;

všetci, čo odplacujú dobrým za zlé sa šlechetne;

všetci so zapreniem pečujúci o prospech obecný;

všetci, slovom, krotkí, milosrdní, mierni, pokorní,

dobrotiví k verným mojeho kráľovstva sa číslia.

Rád bol veľmi Pilát tomu výkladu. Väzňa odoslal

von, ku žalobníkom s takovými sa slovmi obrátil:

Vinna muža zjavná. Netají, že činil sebä kráľom.

Než to tak on vykladá, že celá na to jedno vychádza

vinna, že neslušnú dovolil sebe hračku so slovmi.

Kráľom, akým sa nese, smelo môže zvať sa ktokoľvek.

Tak-li? skočil mu v reč dojatý jeho odporom Annáš.

Nie v tom právo, ktorak vykladá buriteľ reči vlastné,

než v akom obmanutý ich národ smyslu prijíma.

Pomni na deň minulý. Nevidel, neslyšal si to množstvo?

to hlučné z hrdiel stotisícich sláva, hosanna?

To diať má na očiach sa tvojích bez pomsty, vladáru?

Vezme slušný trest za neslušnú hračku so slovmi,

rekne Pilát, na život jeho siahnuť nelzä po právu.

Myslíš pak, že trest, čo aký bude, nástojil Annáš,

či bľúznivca samého, či ľud napraví nerozumný?

Smelšie len a s vätším búriť bude úspechom ešte,

keď ho v chatry očach modlou učiní utrpenie.

Preč s buričom! Bo ináč hojné krve prijde prolitie.

Dobre, vladáru, pováž, ozval z umluvenia sa Kódeš,

s koľkou nesnádzou teraz už spojené bolo jatie

modly onej chatry. K zjavnému-li odboju prijde,

v Ríme ty odpovedáš. Buriča sme ti vohnali vo sieť.

Na tvoju tak hlavu len, pustíš-li ho, vinna naľahne.

Dôrazu hrozbe dodal mnohoústny pri stole výkrik:

V ochranu brať buričov znamená zradu císara pána.

Súčasne vniknul z ulice vresk v Gabbata silný:

Smrť Galilejčíku, proroku z Nazaréta lživému!

Oddych 21.

Obsah. Pilát márne odkazuje žalobníkov na galilejského kráľa Heródesa, márne chce vzbudiť ľútosť zbičovaniem Jéžišovým. Donutený vynáša výrok smrti. Prípravy ku križovaniu, trýznenie, plač žien.

__________

Viac, než všetken hluk v palote, krik tento uličný

k ústupnosti zklonil zrejme zmäteného Piláta.

Mnel, že to len starších zaťatosť proti väzňovi toľká,

ľud že ochotný jest i život dať za svoju modlu.

Keď teda ľud pýtal nástojčive Jéžiša na smrť,

prestal ohľad, že sa utrateniem popudí jeho národ.

Už mal len výhľad na nenávisť Raddy a skarhy,

keďby nepreklonným sa ukázal v ochrane väzňa.

Annáš veľmi tešil jeho zmatku sa, než nemal ešte

víťazstvo sláviť, bo Pilát dal iný veci obrat.

Ja vzďaľujem všetken súd od seba v záležitosti

tejto, vetil. Bo väzeň Galilejčík. Kráľ galilejský

práve je prítomný; teda odveďte k nemu väzňa.

Svojho ako chce nechať súdi vlastenca Heródes.

S tým odešol. Starší s mrmraniem vyšli, a vzavše

Jéžiša, tiahli s ním ku palácu Heródesovému.

Rád ich tento prijal. Bo žijúc vo vražde s Pilátom,

v tomto doposlaniu spatroval ku smiereniu prvý krok,

i prial dávno si už Nazarétčana poznať osobne.

Uzrev ho chvastúň ošemetný, nuš, divotvorče,

reknul, okážže teraz dákym prede mnou sa znameniem.

Tvár zamračil Jéžiš: Pokolenie zlé, cudzoložné

túži znamenia videť, však len to Jonášovo uzrie,

keď ho živého v tretí deň veľryby ústa vyryhly.

Pri všetkých ďaľších k zemi patril mračne otázkach,

nič mu neodpovedev. Preto reknul omrzle Heródes:

Nesvedčí vo cudzej súdiť zemi, veďte ho nazpät.

Tým vo novej sa Pilát octnul nesnádzi. Vyreknúť

smrť nechcel, starším a ľudu vzdorovať sa obával.

Jedna mu ešte na um prišla v tej tiesni myšlienka.

Zvykli na veľkúnoc ľudu väzňa vladári prepúšťať

jednoho. Nuš vyviesť zo žalára velel Barabáša.

Tohto povestného zbojníka a Jéžiša spolne

pavlače zo mrežovej s tou množstvu okázal otázkou:

Vidzte! Ktorého zo dvúch omilostiť týchto po právu?

Mnel, vo takom Jéžiš prednosti že dojde spojeniu.

Množstvo uličné však, Barabáša a zas Barabáša!

s náramným lomozom zo tisícich vrešťalo hrdiel.

Zvláštnu pri tom činnosť projavil muž zrastu malého,

v chrbtu krivý, pähavý, s lysinou, so zrakma sivýma.

Jasne bolo zrejmé, že vládne tlupou a jej ústmi,

tak máchal rukama, kríkal, mihal, ohliadajúc sa,

hneď toho oslovujúc ménom, hneď iného, a kývuc.

A s prorokom, tázal sa Pilát, čo zrobím nazaretským?

Ukrižovať ho! Na kríž! zasa búrlive vrešťalo množstvo.

Ai hlä, vaších potomok kráľov na kríži-li umre?

Čo s ním nám? Ukrižuj! Na kríž s ním! Kráľa-li vášho?

Kráľa nemáme a nechceme mať, než císara pána.

Ešte Pilát jedno sproboval. Vznítiť chtejä ľútosť,

dal väzňa zbičovať. Priviazan ku stĺpu biričmi,

tak bol zo dvúch strán šlähaný po holom tele prútmi,

že krev a kúsky mäsa z čerstvých rán fŕkaly vôkol.

Spôsobom ukrutným na celom tele zmäsiareného

z pavlače zas mrežovej ľudu rozjarenému okázal:

Dosť-li na tom? Nie a nie! vreští ľud búrne. Na kríž s ním!

Pomsty sa bojte božej, pohrozil, lebo muž to nevinný.

Krev jeho, zavrešťal ľud hlučne, na nás i potomstvo.

Cesty potom nevidel žiadnej viac k ochrane väzňa.

Dav teda si priniesť vody čistej, omyl ruky reknúc:

Od krve som čistý ja nevinnej tohto, vy vidzte.

Krev jeho, odvetili starší mu, na nás i potomstvo.

Chcel potom už vysloviť výrok smrti, než vzkočil Annáš.

Poshov s tým, reknul, do vzdialenia sa nášho, vladáru.

Prítomnosť netrpí našu pri smrti výroku zákon;

áno i prosbu vložiť za život vinného musíme.

Trpko Pilát uškrnul nade hrou sa takouto pokrytstva

nestydatou, Kleobúl zpustil vtipu svojho žihadlo.

Prosbu vkladáme, vetil, za život vinného, vladáru:

dúfame však, že žiadosť oslyšať našu laskave ráčiš.

Zmrmrali obrazení a také fariza̋i na smelca

vrhli zraky škaredé, že svojej zľaknul sa smelosti.

Vyšli však. Jéžiš vstúpil. Zo trónu Pilátom,

pri dveroch otvorených, vynesen výrok smrti kríža,

s tým, že sa má vo skutok tej chvíle bez odkladu uviesť.

Jéžiš bol vyveden na dvor. Tu putá z neho ťažké

spadly, ale trýzniť počali znovu zas ho vojáci,

ukrutní Afrikáni neľudia, ktorých do Judäi

státne šafárenie svetovládneho Ríma privedlo.

V tomto žaláru sveta slúžil proti národu národ;

tak držali v porobe vzájomné sa všetky spoločnej.

Vtip divochov zverských vykotil hru zvláštnu. Zodevše

väzňa, zo šarlátu plášť naňho posmešne zavrhli,

na hlavu pak trňovú s chachotom korunu sďali podlým.

Ustupný zle Pilát žiadal už vcele tých sebe získať,

k vôli ktorým zaprel svojo presvedčenie a pravdu.

Vyjda ku ním v pitvor, tázal sa lichotne: Kde zvŕšiť

nad Galilejčíkom smrtnej chcete odpravy výrok?

Hrnčiarovo sme Poľo k tomu práve na Golgate, rekli,

kúpili, by smrtný tam trest dával sa zločincom

a spolu odpočinok zomrelým medzi námi cudzincom.

Dobre, Pilát na to. Mám dvúch ešte kríža čakancov.

Nech spolu trpia. Pre vás pripraviť dám naskoro čestné,

mieste na popravnom, chcete-li provodiť ho, lešenie.

Odvet za všetkých takovýto dal uctive Annáš:

S hodnosťou sa našou sice nesrovnáva, vladáru,

ku smrtnej podlých vyprevádzať kázni zločincov:

tu však vec je iná, zločinec kde v otázce krajinský,

toľmi nebezpečný i svatým oltárom i trónu.

Výnimkou zvláštnou pri jeho chceme byť smrti všetci.

Nech z toho súdi, aká bola vinna zločincova, národ;

nech sa trasú, jichž srdco zkazil svodca z Nazarétu.

Hneďky lešenie Pilát na vozy klásť čierne nakázal,

kríže vyňať hotové. Na jeden z ních sám takovýto

v troch prilepiť rečiach, vo latinskej, gräckej a judskej,

dal nápis: „Jéžiš Nazaretský, kráľ Izraelský.“

Annáš poznamenal: Zle si písal „kráľ Izraelský.“

Naprav takto omýl: „Čo niesol kráľom sa židovským.“

Než tu Pilát, čo je písano raz, jest písano, reknul.

Na pleco Jéžišovi kríž ten šarhovia navrhli,

tak medzi lotrama bol, s trňopletným na hlave vencom,

zo dvora von vyveden, kde sa už moro pestrelo ľudstva

námestiem širokým, do kola tvoreného vojákmi.

Z okna ho obsypala kvietim od žiaľu Vesna plačúca,

a plač jej hlasitý v ženských našol ozvenu srdciach.

Povšechný ztrhnul v útlom pohlaviu sa nárek.

Truchlo vetí Jéžiš: Nie nade mnou, dcéry Sionské,

než samy nad sebou a spolu deťmi kvíľte vašími.

Bo blažený bude ten, skrze vás kto svetla neuzrel.

Tam bolo najvätšie, kde Mária stála, rydanie.

Meškala pannenská mať táto v Betánii meste,

v príbytku z mrtvých vzkrieseného Lazára i sestier,

na svite keď prikvapil Ján, Pánov zvláštny miláčok,

s vesťou o Jéžišovom v Getsemanskej záhrade jatiu.

Bol tam i Náimskej vdovy syn, bola Jajrova dcéra,

z már oba pozdvižení, Saloma̋a, Šimún Malomocný,

matka dvúch Zebeda̋ovičov, spojená s Kleofášom

sestra rodičky svatej. Spechali hneď všetci do mesta

hlavnieho, náhle sa Ján s vesťou zjavil ohromujúcou.

Už vo vojenskom stál kruhu Jéžiš, keď sa dotiskli.

Ó Bože! vykríkla spatriac ho María a klesla.

Poddržoval ju Lazár s Jánom, kriesily dlane ženské.

Matka nešťastného! s nárkom znely výkriky husté.

Nárek aby prerval nemilý čím skôr, s najatými

vo tlupe sem sa i tam tiskal krikľúňmi Ahašvér,

vykrikujúc nezbedne: Hoden je, hoden smrti tento!

bo kráľom sa činil, po božej siahal úcte i ménu.

Množstvo za ními: Hoden je, hoden tento smrti kríža!

Výkriky sa vždy viac takovéto zmáhaly. Posléz

nárek v ních a hlasy spoluútrpnosti zanikly,

keď sa ku Kalvárskej moro národa hýbalo bráne.

Oddych 22.

Obsah. Satan hľadí z hory Olivetskej na križovanie. Príchod zástupov angelských, skonanie a odchod Vykupiteľov do Rája.

__________

Na smutný i Satan hľadel už pomstychtive prôvod.

Tam hlä stojí na hore zrutný velikán Olivetskej,

s obrovským vojskom! Najvyššie olívy a cedry

po členy len siahajú valným beze závady obrom.

Do riadu postavené ich štíty sa rovnaly bášťam

ohromným, väžiam nebetýčnym kopia vybehlé.

Vidno iné pode Gabrieľom je na Golgate vojsko.

Oslepujúca kolom sa prúdi od ich zbroje jasnosť,

lebky sa tam lesknú, kde chmáry zvykly chlpisté

plávať, najvätšej keď v obloze výšky dosiahly.

Do prachu bolby celý smutný prôvod zronil úžas,

jestliby týchto okom hmotným boli uzreli obrov.

Než len jedni druhých a toho zreli Jéžiša ľudia,

síl čo so napnutiem posledních dáľ sa namáhal,

šľahmi katov nutený, keď mdlý klátil sa a klesnul

pod kríža bremenom, pokuď otrapu túto neprevzal,

Jéžiša pri krajňom vysileniu, Šimún Kyrenejský.

S najvätšou sa Satan na to díval všetko radosťou.

Túto, vetil, bych chvíľu nedal za celú blažeností

tých večnosť, čo svojím žiteľom vlasť dáva nebeská.

Než Belzebub, pomnev na krátkosť rozkoše, reknul:

Hajh! že nedáno planým tým červom večne ho trýzniť,

snímať z kríža a zas znovu bez prestania pribíjať!

Ó že divadlo také nestojí, no zmizne vo krátce!

Ó že mi roztiahnuť dobu nelzä krátku na večnosť!

Nič vtedy na vlastné bych naskrze otrapy nedbal,

len keby vo vrahových nebolo prestania a konca.

Než hej! Snom preletí márnym v krátkej dobe výjav,

prejde vo prázdnu brzo prísna spomenku skutočnosť.

Vŕtalo tiež hlavu im, že dokonca nemohli vypatrať,

nač duše doprovodil zomrelých Asrael do Juda̋i?

Popravný dospel prôvod k Poľu Hrnčiarovému.

Tam veliký zdelalo kruh vojsko, a do kruhu vošli

biskupi a starší, kde pre ních už stálo lešenie,

pak, so společníkmi smrti, katmi a šarhami, Jéžiš,

i k dielu násilnej smrti nástroje. Na skoro jedni

rýľmi berú hlboké doliny, zvliekajú do nahosti

odsúdencov iní a na ležiace ich viažu kríže.

Z Jéžiša plášť zdrapujú, s košeľou ku živému priliplou,

vystierajú na kríž zraneným chrbtom ho nahého,

hvozde bijú do dlaní i do nôh složených mu železné.

S lotrama tenž spôsob. Všetky tri sa od razu kríže,

na stredňom zsinalý Jéžiš, pnú vzhôru provazmi.

Už stoja na všetky strany zrejmé. Množstvo zaachká,

tváre mnohým bľadnú. Šarhovia hrnú motykámi

sypkú zem do dolín a iní ju tlčú spolu kolmi.

Ó kto vypovie, aké Jéžiš muky bolne povítil,

keď z ramien pribitých bremenom tela svojho ovisnul?

A kto vylíči, čo s ním v duši cítili hľadiaci verní,

zvlášte prítomná pannenská matka María?

Von zo vojenského stála kruhu, a pre vojákov

uzreť, čo s ním sa pri zemi dialo, práve nemohla.

Keď zdvihly kríže s bremenámi sa, zhýkla a klesla.

Prítomní však ju schopili priatelia šeterne,

podkriepil archangel Gabriel mocou uctive vyššou.

Stála potomne silou vlastnou, pery však chvely zbľadlé,

triasly sa podlomené kolená, modré oči vlhly.

Tak dialo sa všetkým vo svatom kolo nej tovaryšstve.

Sám setník Kornél zaslzil. Lebo bol to ten istý,

čo vieru pochválil jeho Pán, keď tak sa vyjadril,

že chteniem jeho dať mládencovi úzdravu môže.

Úrad ho prinutil včera zjímať majstra cteného,

dnes pak doprovodiť na miesto pečalne popravné.

Pozdeji zjavne prijal z Petrovej ruky kresta omytie,

dav ho do Ca̋sarei privolať z judskej k sebe Joppy.

Annáš postrehnul jeho žiaľ zo lešenia a reknul:

Ai zbabelec! Tomu tiež sa hrdinské srdco urýva.

K Jéžišovi svoj z Raddy iní obrátili posmech:

Ai ty! ktorý s pomocou všetkým tak blízky si býval,

spas sebä už, preukáž, že Bohom sa nedarmo nazívaš.

Ozbrojení divosi smiali sa: Prečo, kráľu, nepošleš

vojsko na nás, aby z rúk ťa naších víťazne vytrhlo?

V zástupu úškläbné sa ozívaly výkriky: Hej ty!

čo chrám za tri boríš dni a staviaš, okáž už umenie.

Sám i Satan nad tým zaškripel: To primnoho predca!

Za zlostné tieto bych ja na toľko sa červy ponížil?

Než Jéžiš vzdychnul, zraky mdlé pozdvihna k Nebesiam:

Odpusť, Otče, slepým, odpusť, bo nevedia čo činia.

Ešte i ten! zadivil sa Satan, keď s posmechom ozval

ten z lotrov sa, ktorý na ľavej ruce Jéžiša strádal:

Jestli ty si Kristus, spasy nám daj, a sám sebe napred.

Posmešníka druhý zo pravého loter boku ztrestal:

Neznáš bázne božej. My zaiste slušne trpíme;

tento čo zlého delal? Ty spomeň, Pane, laskave na mňa,

keď vo tvojom večná kráľovstve ťa sláva obojme.

Laskave obrátil ku nemu tvár Jéžiš a reknul:

Iste pravím, že dnes spolu sa spotkáme vo Ráju.

Po chvíli vzdychnul: Ženo, ai syn tvoj! Tvoja matka!

Jánovi oddáva svoju v ochranu matku, vysvetlil

závet ten Belzebub, na kráľa svojho otázku.

Ostatních mu potom jedenástich takto opísal:

Ten s temenom plešivým Péter je, čo mal spolu s majstrom

ísť na smrť, no potom trikráť so kľatbami zaprel.

Andrej brat na prsách mu kvíli i syn Zebeda̋ov.

Ostatní kolo ních nemo hľadia ku krížu plačúce,

vyjma Matúša, ktorý mestom sa o hospodu túla.

Jéžiš poslednie slovo upravil ešte ku týmto:

Ai, zanechávam, siroty, k získaniu celý svet!

Božieho vám temné ešte kráľovstva tajemstvá:

vo všelikú ale vás duch pravdy pravdu uvedie.

Vzhôru potom vzozrel: Bože môj! Prečo si mňa opustil?

Veľmi na tom zadivil sa Satan. Nepochopno! pokrútil

rozvažitelne hlavou, on sám vieru mýli naprostú.

Chripľave krátce za tým vyslovil Jéžiš slovo: Žíznim!

Octu mu vzhôru podal so žlčou v hube šarha na týce.

Než ku svojmu Satan tak pečlive zástupu reknul:

Ústa schnú, s chropotom sa prsá dmú. Buďte, vojíni,

pripravení uzreť v božskej ho sláve a hrôze.

Všetken um i všetku zmužilosť prítomne soberte.

Tak napomínal iných, sám pak potočil sa, bo závrat

zachvátil ho, aký nepocítil nikdy do tých čias.

Omračený klesnul kolenom jedným k zemi nutne,

by vzdal i on Synu Božiemu česť na kríža oltáru.

Než vstana tak sa staväl, že sa trpiacimu vrahu rúha.

Mlčky na poslední sa potom zápas jeho díval,

až divné v ostré jeho smysly dopadlo šumenie.

Pozre do výšky, a ai! veliká sila z brán sa nebeských

vojska nebeského všelikej zbroje rúti, a pred ním

prázdna ubíra plavom krotkým sa kolesnica božská.

Preč skoro! máchne Satan s trepotom na svojích. Oni rychle

poskoknú, skalnú kde nad oblaky pne hlavu Kasbek;

na svojo kopie Satan sklonený tiež zmizne na západ.

Týmže časom Gabriel, prikynuv ducha jednoho, reknul:

Vojda vo chrám, oponu v poly rozdrap, na znak uťatia

umluvy s Izraeľom. Lebo česť vyvolenia prenáša

od neho na všetky prítomne sa národy vôbec.

Nátana pak nakloníš ku prijatiu Maríe a verných.

Ku dielu oslovený s bystrosťou blesku šol angel,

vojsko nebeské pak sa blížilo. Štítami, vozmi

tak sa celý zastrel, že mrákota nastala, obzor.

Tenkrát silne zvolal: Dokonáno! a dal dušu Jéžiš.

V tom pak okamženiu k zemi pritkla kolesnica božská.

Zem sa zatriasla strunou, pukaly skaly, zachvely kríže

s telmi ovislými, spolu so staršími lešenie,

čiapka pri čom vysoká Annášovi zo hlavy padla.

Veľká prišla obeť k završeniu. Svaté telo zvislo

bezcitné, a Boží Syn, vypna nad oblohu týmä,

s božskou silne kročil velebou na kolesnicu božskú.

Zástupy angelské s úctou hlavy uhli pokornou,

keď zaujal večnom dôstojne na prestolu miesto.

On pak, vzav do rukú poslaný sebe príznak od Otca,

skvosný, hviezdy svojím jasné kríž hasiaci bleskom,

a ztrhnuv závoj čierny z neho, takto ho vítal:

Poď teda, oltáru, kde krev moja tiekla, ty večný

lásky svedku mojej! V tebe objímam duše všetky

mnou stvorené a tebou vo vlasť im cestu otváram.

Poď, ty mojou čestnou po všetky budeš veky berlou,

pred ňouž voždy budú mocnosti triasť sa pekelné.

Už žiť večne budú, za ktorých ja život položil som.

Sníma sa trest z vinných i kľatba sníma. Tak, Otče!

Laskavé na strastnú ty obeť Syna svojho si zozrel.

O pleco s tým si ľavé oprel kríž hasiaci hviezdy,

ziskrily sa v pravici všemohúcej desne perúni,

k západu vo krotkom plavu tiahla kolesnica božská,

s obstupujúcim ju z každej strany čestne vojínstvom,

jež Michael čerstvé dopravil z vysokosti nebeskej.

Gabriel ostal tam, hlídať zvleky Pánove hmotné,

ostríhať verných, pannenskú zvlášte rodičku.

I zlí dostavili hneď zas sa na miesto duchovia.

Na znamenie stráže z chlumu táborského pomykli

od Kaukazských hôr k Olivetským zpátky pahorkom.

Oddych 23.

Obsah. Mrtveci prichádzajú ku krížu. Spôsobený tým nepokoj a strach utišuje Annáš a obodruje Raddu. Nesnádz svatej společnosti o hospodu. Gabrielovu potechu obracia v opak Belzebub, načož onen zapudzuje vojsko pekelné z hory Olivetskej. Svatej společnosti prináša potechu poslaný vyšším vnuknutiem Nátan.

__________

Nezreli, neslyšali z toho nič najmenšieho ľudia;

len zatmenie a otrasy im zeme hrôzu priniesly.

Úškläby prešly plané. Kornéľovi tento sa vyrval

z úst hlasitý výkrik: Je Boží Syn opravdive tento!

S navrátivším sa svetlom pominul sice úžas:

než ku novému nová strachu príčina prišla zo mesta.

Vresk odtuď dával golgatským zprávu divákom,

že nie beze sledu tam silný sa udal zeme otras.

Pohlo sa ľudstva moro. Svoj chcel dom čím skorej uzreť

každý. Už sa i tí na lešeniu dvíhali čiernom.

Od razu sekne prúd, bo prví v behu vrhli sa nazpät,

vreštiace so trepotom: Mrtví od mesta sa blížia!

Povstane stisk veliký vo sbitej tlupe, keď z vrchu jedni

tlačia hromadne, iní zo celej tisknú sily nazpät.

Nikto ni sem sa ni tam pohnúť vo stredku nemôže.

Krik, vresk náramný. Každý chce si pľúcmi pomáhať.

Rebrá praštia mnohým a iných dychanie opúšťa,

než zeme bezdušné telo žiadno nemôže dopadnúť.

Až keď reč po celom rozniesla sa kŕdľu, že mrtví

z mesta idú, vtedy prúd sa ku Golgate celkom obrátil,

ku krížom sa celé so krikom placho hýbalo množstvo.

Pre trepot a krik ten na lešeniu pozostali starší,

hľadiace s ustrnutiem na ľudu zplašeného valúny.

Annáš silne kričal: Pred kým utekáte, bezumci?

Mrtvých tých kto videl? Len vášho to obludy srdca.

Jedni plašíte druhých a ste všetci spolu blázni.

Setníka s velikým tak hnevný sŕdom okríknul:

Ty tiež, čo chrániť máš tíšinu, zmatky zavádzaš.

Vykrikuješ neslušne: Boží Syn opravdive tento!

Nám v uši reč takovú! Vaši sa s manželkami pária,

plodia zo súložníc i synov si bohovia i dcéry:

náš Boh duch čistý, Nebesá trón, zem jemu podnož.

Ty, sluha císarský, tu Bohom toho zjavne nazívaš,

jenž tu práve smrťou bol z príčiny odboja káran?

Nad jeho ten pribitý temenom čo zvestuje nápis?

Odpovedel na také Kaifáš harušenie obľadlý

trhnutiem za plášť. Lebo mrtveci, jichžto skutočnosť

odškriepoval rečník, očividne sa blížia ku krížom.

Poznali ich starší, letami shrbeného Šimúna,

Annu, ktorá deň i noc vo božom prodlívala chráme,

prísneho, jenž na toho krestil, kto za ním ide, Jána,

Alžbetu matku jeho, slúživšieho otca oltárom.

Tvárnosť niesli živých, na duchov bili celkom ináče

postavy bezkrvné, neodolnú budiace hrôzu.

Pred nimi rozstúpil sa vojenský s pospechom okruh.

Všedše a dostihše dreva kríža so zvlekmi svatými,

kľakli a zlíbali ho trikráť, i zmizli v povetriu.

Prst to boží! ozval sa prvý krotký Gamalíel,

prisvedčil Nikodém. No vztýčil hnevne sa Annáš:

Prst diablov, nie boží! Nazarétčan ten čarodejník.

Vybrali za škaredý nástroj ho duchovia pekelní.

Skrz neho chcú uviesť k nám modloslužby ohavnosť,

k nejž dosaváď ni cudzí donutiť nás ešte tyranni,

ni vlastní zvábiť pochabí kráľovia nemohli.

Než žije Abrahamov Boh. Tá len hanba nepotká

sbor tento starších, aby odsúdil dielo vlastné,

národ, aby kľaknul pred jedným ukrižovancom,

hoc vätšími budú zlí mámiť divmi duchovia.

Mrtvecami zplašený Belzebub hneď ľahčeji dýchal,

keď slyšal Annášov z Olivetskej výšiny výklad.

Okriali i starší. Riešitelnosť vodcova prešla

na všetkých, a iný myslám dala obrat upadlým.

Annáš pokračoval: Sotvá toto ešte poslednie.

Možno že prijde viac. Čarodejník vystatoval sa,

že vstane deň na tretí z mrtvých. To činí opaternosť

potrebnou bedlivú. Nerozojdeme prv sa my starší,

lečby Pilát učinil, čo k bezpečnosti potrebno.

Predlohu tú prijali starší a lešenie opustlo.

Ľud rozošol sa tiež, sami zostali strážni vojáci.

Títo, nešetrivše stonu živších ešte zločincov,

Jéžišovým sa pode krížom jeho hádali o plášť,

plášť vo celosti tkaný, nešitý. V štiry ho chceli štiria

desiatníci kusy prerezať; kde však sa ho koľvek

dotkli nožom, všade krev čúrkom z neho tiekla rumenná.

Žreb teda oň metali, kto celý sebe vezme ho výhrou.

Tá, čie ruky tkaly plášť, pannenská matka María,

neslyšela z toho nič, čo o jej reknul synu Annáš.

Bo hneď, ako prišlí ku krížom mrtveci zmizli,

pohlo celé sa svaté nazpät tovaryšstvo ku mestu.

Ján ju idúcka tešil, potešiť chcel i Gabriel angel.

Vzav podobu človečú, pridružil truchlým sa a reknul:

Biskupi a starší odsúdili Jéžiša na smrť,

než zjavnými sa Boh zázrakmi osvedčuje zaňho.

Slušne Synom sa Božím, ako zo všeho vidno, nazíval.

Dotklo lahodne také Mariino sa srdca svedectvo,

než Belzebub mu novú zasadil ranu, keď sa vo ľudskej

tiež pripojil podobe k tovaryšstvu svatému a reknul:

Zázraky sú zrejmé, než akou sa mocou deje fígeľ?

Dávno to už múdrych je tušenie, čo Radda vyrekla,

že spojenec diablov, nie-li sám Belzebub, je oklamník

ten z Nazarétu, čo nám posléz v rumy mesto obrátil.

Veľmi na nestydatosť Gabriel bezočivca zanevrel,

než pretváreniem viazaný, nedav odvetu, zmiznul.

Zmiznul i lhár, slyšiac velitelný k útoku rozkaz,

a hneď nepriateľom ponechal svoju náhlive postať.

Odskoknul v Kaukaz skalný zas, a viac sa nevrátil,

bo stanovišťo jeho vzalo vojsko nadobro nebeské.

Keď zmiznul vo svatom tovaryšstve, María posuňkom

zobrazila pravice, značiac sebä, kríža znamenie.

Prešlo vo zvyk to potom veriacich vo Krista obecný.

Krokmi neistými šli po málu ku mestu svatému,

občakujúce Matúša, ktorý tam hospodu pátral.

Stretli ho, než smutnú smutným zvesť smutne podával,

že pre strach nikde prístrešia nemožno vypýtať.

Obchodu bál každý so priateľmi sa ukrižovanca.

Všetci pri tej zvesili hlavy zvesti so slzmi a vzdychmi.

Vo žiaľu stáli nemom bezradní, keď sa priblížil

nábožný Nátan, jenž ctil proroka z Nazarétu

od prvu. Nechcel ani spatriť prôvod jeho žiaľny,

než vo svojom zavrel sa dome. Zde on i vtedy truchlil,

keď sa zemetraseniem skalné pokolébaly múry.

Chcel von, než vo dverach mu prišol v oči Jéžiš. Uľaklý

postúpil nazpät. S podobou pak Kristovou angel

reknul: „Prijmi mojích. Tam u cesty na Golgatu najdeš.“

S tým zmiznul. Nátan nastúpil okamžite cestu.

Prijda vo najvätšej k tovaryšstvu svatému nesnádzi,

pozval v dom všetkých i všetkých štedre opatril,

zvláštnu pre pannenskú povykázav svetlicu matku.

Tam ju prijal smrti brat silodajný vo svojo lôno,

Gabriel archangel potešil snami. Dal syna uzreť

v tej jej sláve, v akej ho spatrilo vojsko nebeské,

keď sa z obáľky tela krehkej Všemohúci vylúpil.

Spatrila ho k vysokým vznášať sa slávne Nebesiam

s dušmi, ktoré obeťou na kríža oltáru vykúpil,

a s velebou zasedať velikou na pravej ruce Otca.

Pre sny takéto nielen hrôzou sa nezrývala trapne,

po strasťách tolikých, než i úsmech bolby na útlych

rtoch spatril blažený, ktoby bol šetril spiacu pannu.

Obnovenú na silách ju nalezly společnice verné,

keď prišly s vesťou k nej o pohrebu Pána počestnom,

prispiešenom vrtkou činnosťou v Radde židovskej.

Oddych 24.

Obsah. Annáš sa doznáva o podivnom osudu Ahašvérovom a roztrhnutiu opony chrámovej. Zraziv odpor Gamilíelov, vedie Raddu pred Piláta, aby vymohol zjímanie apoštolov; stáva sa však väzňom on sám.

__________

Z Golgaty nikto domov nechvátal zo sboru starších.

Jezdili všetci, medzi zvalinami mnohými, na mezkoch

v dom spolu Kaifášov, kde si hrdlá trošku oplákli

smädné, nahradili trovným úbytky žalúdkom.

Annáš však skrovný nie na jedlo myslel, nie na nápoj.

Vŕtal Ahašvér mu hlavu. Keď nezočil ho z lešenia,

keď mu teraz neišol k ruce sám, ako voždy činíval,

poslal mládenca. Však sám len tento sa vrátil,

s divnou o tom mužovi, s nepodobnou ku viere zvesťou.

Pred jeho oddýchnuť si domom chcel trošku na lavce

miesto na popravné vedený Jéžiš. Než Ahašvér

priskoknuv posotil ho neútle so sŕdami: Stúpaj!

Postrčený povedá: I ty mojho do návratu stúpaj!

Na slovo to vbehnul do domu hneď svojho Ahašvér,

vzal na chrbát zákon, palicu v ruku, bral sa na cestu.

Tážu domáci sa: Kam? V široký svet, rekne Ahašvér.

A prečo tak? Bo velí Jéžiš mi, a nutno poslechnúť.

Chcú ho zdržať. No vetí: Niet tých okoví ani húžev,

niet provazov, čoby priviazaly mňa ku jednomu miestu.

Pres všechen odpor šol; kam šol, to domáci nevedia.

Na sluhu za zvesť tú sa so sŕdami obrušil Annáš,

mysliac, sám že takú si vymyslel bájku na posmech.

Krivdu však mu činil, lebo tak diala vec sa skutočne.

Blúdny svetom pustil sa a blúdi do dneška Ahašvér,

i blúdiť bude až do plného vekov skonu letkých.

Na všetky strany on zemský obchádza okršlek,

z točny ku točne brodí, od východu k západu slnca.

Nôh sledy nosia jeho sňahy Kamčatské i Saharské

piesky vrelé. Jeho všetky znajú zeme končiny, pásma,

národy i plemená. Jeho dom, jeho vlasť je celý svet;

vo svete predca celom ni domom nevládne, ni vlasťou.

Darmo hľadá všade smrť. Keď v hĺbku uvrhne sa morskú,

podbehlý delfín schopeného na breh nese nazpät.

Keď stremhlav zpustí z najvyšších skál sa v prepasti,

orli ho výslužní na krýdla uchopia ochranné.

Keď sa do sopky hodí, para von ho vyryhne živého.

Keď v púšti spotká či dravých tigrov, či šakálov,

so hrôzou pred ním prchnú i šakáli i tigri.

Nič jeho prekrátiť neblahé živorenie nemôže.

Ťažkou len každých sto rokov zoslabne chorosťou,

no vstane obnovený vždy a púť provodí svoju čerstvý.

Nad kameň už tvrdšú hlavu hlavu moch zakrýva i líco.

Na shrbenom dosaváď vláči hnihu zákona chrbte;

úbor len premenil. Pletenú nese na hlave mošnu,

punčochy tiež pletené, a kabát po paty siaha čierny.

V jednej sklenku nosí, vo druhej ruce z bursy ceduľku.

Tam beda, kam stúpi. S ním hlad, mor, nákaza, vojna.

Pod jeho krokmi horí zem žírna a vädne osenie,

dech nahnilých jeho úst zkazou ovieva i vsi i mestá.

Nad temenom kŕdeľ havranov sa svíja zlovestných.

Tak vyzerá putujúci teraz „Večný Žid“ Ahašvér.

Annáš tento osud netušil muža tak pridalého.

Mnel, že v tom sa trudí sám od sebä, čo treba práve,

Jéžišových stopujúc privržencov snažne po meste.

Pri stole ztŕpnul i on, keď vesť zo chrámu dobehla,

že v poly pred svatyňou opona dva sama v sebe pukla.

Výklad však, žeby Mojžišovej tým cirkve konečný

pád sa predoznačoval, so hnevom riešitelne zavrhnul.

Vyhlásil za nečin priateľov novotára to tajných;

a z toho odvodzoval nutnosť, zaviesť všeobecnú

honbu po krajne na ních, tých zvlášte bez odkladu zjímať,

zjavne čo chodievali s podvratným ukrižovancom.

Zmŕštil tvár nad tým čestný Gamalíel a reknul:

Zlé stane tým horším. Lebo odpravy, tresty, žaláre

len k zaťatosti vedú. Čo s časom sami od seba ľudia

prečby zavrhli, budú hájiť svatostrážne životmi,

prijde-li násilie. Svojou ať vec tá ide cestou.

Jestli je zo človeka dielo to, zhyne bez pričinenia

nášho, ako zkončil sa ničím podvih Teudášov:

jestliže pak z Boha jesť, teda moc nezvráti ho ľudská.

Dnes nebol Annáš už veselý tovaryš v tovaryšstve.

Rozmar iný, keď šťastie iné. Dojatý nehodámi,

rozstrojený udalosťami dňa, tresknul s hnevom o stôl:

S tou obranou čo chceš? Tvoje keď reči v úvahu vezmem

golgatské, mysleť prichodí, že ty sám sa povrhnúť

do prachu pred jedným s velebou mieniš ukrižovancom,

a k tomu popredku z ďaleka klesníš sebe cestu.

Hanba a styd, že v počtu sedíš starších Izraelských!

Plášť chytrosti tvojej deravý. Buriča z Nazarétu

kto stíhal dosaváď? Tri roky sme pohŕdali smelcom,

predca stránka jeho z ničoho vždy sa šíri, na toľko,

že v samom už sboru tomto našol ctiteľov čarodejník.

Máme nechať korene v zemi, keď raz peň je vyrúban?

Zvíťazil Annáš zas, jeho mienku odobrili starší,

a s takovýmto duchom šli na radnicu pospolu všetci.

So zvyklou pompou dostavil sa Pilát, no so tvárou

tak prísnou, že sbor starších strach akýsi popadnul.

Z príčiny tej nenechal slovo teď Kaifášovi prednie,

než rečníkom sám učinil sa hneď od prvu Annáš,

a chcel chvály dymom napred muža svojho okúriť.

Z popravného, vetí, ideme k tebe miesta, vladáru,

vzdať dieky ti slušné, že tohos’ treštenca odoslal

k mrtvým, jenž božské podrýval práva i ľudské,

sväzky trhal s državou spojujúcou národy četné

ku šťastiu všetkých. Zpečovanie tvojo, smrti výrok

vyniesť, odhalilo spanilú tvoju v úradu útlosť,

zvýšilo ešte viac našu vernosť oproti vláde,

i vždy plnú, čo ťa zná Izrael, k osobe tvojej úctu.

Císaru sláva, že nás oblažil takovýmto vladárom.

Ozvenu našly slová hlučnú poslednie u starších,

než neumenšila tým nevrlosť sa Pilátova naskrz.

Sú ovšem, hovoril s ostrosťou, príčiny vážne,

by s častým osvedčovaniem vernosti podlžnej

v odporu nestálo zlom tajné srdca želanie.

K prospechu vášmu orel rozprestrel krýdla mohutné

nad vami tiež rimský. Lebo miesto tej otčiny na piaď

otčinu otvára pred vámi a vlasť nekonečnú.

Za skrovné dane má hľadavosť vaša trh sveta veľký

otvorený, pri plnej všade bezpečnosti, a vnútri

zákonný poriadok. Čokoľvek vám márnomyselnosť

šeptať môže, boli pred námi vždy ste korisťou

mocnejších, doma vás vždy zmítaly búrky a zmatky.

Pravdy, poriadku u vás nestávalo nikdy. Čo vzavše

v úvahu, prestanete bľúzniť, časy dávne spomínať,

a s čistým ku novej srdcom vcele prilnete vlasti.

Čo mňa sa týče, nerád bych zavdal príčinu slušnú

vám k reptaniu na moc panujúcich zpupne cudzincov;

chcel preto som zachovať proroka z Nazarétu živého.

Keď stalo predca sa raz, čo znakmi pokáraly vyššie

mocnosti, dnes som klesnul vinný spolu s vámi.

Nech ťa nemýlia znaky tie, vetil na to nesmele Annáš.

{:Naňho bo neprestajne Pilát pri svojej reči patril,

skúmave, ostro patril:}. Galilejčík ten čarodejník.

S ním boli zlí za živa, s ním pri smrti stáli duchovia.

Ich sa mocou dialo všetko. A bárby na tom obošlo!

Oklamník sľuboval, že v tretí deň povstane z mrtvých.

Jestliby tak tajní privrženci telo vzali mrtvé

a skryli, horšie budú veci, než boli prvšie, poslednie.

Stať sa musí slušné opatrenie. Burič čarodejník

umrel u prítomnosti našej. Rozkáž telo zosňať

bezdušné, a nechať hrob stráž ostríha vojenská.

Dobre, Pilát na to. Nech na očach nevisí ľudu mrtvec.

Kam zvleky bezdušné uložiť vám zdá sa potrebným?

Príležitosť tu videl Józef bohatý Arimatský,

službu beze vlastních preukázať Jéžiši nesnádz.

Bo vieru mal, než bol Nikodémovi strachu podobný,

čo v noci navštevoval len Jéžiša. Tak bol i Józef.

Stál pri pravde, ako stávať zvyk býva boháčov.

Pri všetkom dosaváde mlčal, prítomne sa ozval:

Hrob by sa najlepšie prihodil ku stráži kamenný.

Vládnem sám v blízkosti takým a vďačne ho pustím;

áno ja sám vykonám prenesenie zo kríža osobne.

Schváleno. Annáš pak vzdychnul: Telo ľahko je ustriesť,

než ducha ťažko. Burič zanechal četných privržencov.

Nutno je tých aspon, čo s ním sa potĺkali zjavne,

zjímať a podvrhnúť smrtnému bez odkladu trestu.

Majstra ináč prežijú po celom kraju rozsiate blúdy.

Zkýve hlavou tu Pilát: Učitelia vy, učteže národ.

Nectí vás na samé sa žaláre spoléhať a kríže.

Osvetiteľmi činí vašo vás povolanie, nie katmi.

Obražený Annáš, vida že hlavní nedosiahne

už zámer, zdvihnul sa mračný z miesta a kyvnul.

Povstala Radda celá i Pilát. Tí pohli sa vonká.

Tento keď obnaženou pravicou siahnul k meču, reknul:

Málo shovte! Jeden tu mojím z vás zostane väzňom.

Starší ztŕpli, a zrak ku Filónovi a Kleobúlu

s tou opreli mienkou, že rečí to posledstvo včerajších.

Všetci v tom podlú Annášovu vetrili pomstu.

Tento to cítil, a súc bezvinný, truchlive reknul:

Žiaľ mi, že sbor tento v podozrenie upadnul akési.

Jestli však predca kto sedí medzi námi nehodný

dôvery najvyššej, vyvržen buď na vždy so trestom.

Ten ty si! hnevne Pilát mrštil pravicou. Ja, vladáru?

táže sa oblädlý Annáš, s prekvapeniem obecným.

Bo vždy za zradcu platil svojej užšej vlasti Italcom,

horlive ich bránil, na vzájem priazne požíval.

Áno ty! dí mu Pilát. Stíhaš zradu, by tvoja vlastná

ušla podozreniu. Svoju, drábi, konajte povinnosť.

Boh mi svedok, že neviem prečo väzníš ma! zvolal Annáš

s pozdviženou pravicou a slzícima od strachu očma,

na slovo len hrdina, krehký keď prišlo na skutky.

Kaifáš a vlastní dva synovia sa vrhli vo rúchu

biskupskom ku nohúm metajúciho hrombu Perúna,

prosiace so stonavým o milosť pre starca upeniem.

So žiaľom ostatní sa na padlú dívali veľkosť.

Žiaľ bol i tým, čo muža schopností uznane riedkych

i pre rodinkárske snahy i preto kárali často,

že vždy vrtel krútil, nedbav na svedomie a pravdu,

všetko za dobré mal, čo mu úspech mohlo poistiť.

Truchlili, keď to ranou prítomnou zmizlo konečne,

čím ho prede všetkým obtížila mienka verejná,

že pre vlasť svoju srdca nemá, a pomáha cudzincom.

Vlhli oči všetkým, no Pilát zostal nepreklonným.

Von vykynuv starších, Annáša stížil okovmi.

V Sanhedrínu potom náramné vzniklo jatrenie.

S podkopanou doverou vzájemne sa šetrili všetci,

hádali druh na druha, kto zradne donáša Italcom.

Biskupa najmnožší Manahéna otížili vinnou.

Až keď stál Annáš svedkom v oči, vzošlo mu svetlo,

vo vlastních že svojích pletichár uviaznul osídlach.

Tí istí boli to svedkovia, ktorých mu Ahašvér

k výslechu doprovodil bol predbežnému tajemne,

vyzvedači platení vládou. Čím Jéžiša Annáš

chcel podvodne naviesť, aby sám priznal sa ku vinne,

všetkým obtížen sám bol pôvodca u súdu.

Bol poslaný v okovách z otcovskej vlasti do Ríma,

než vo vlunách utonul, pri vzniklej búrce, na ceste.

Po zjímaniu jeho šli iní vo domy svoje starší,

než Józef bohatý Arimatský, vzav mnoho mastí

vonných, rovno spechal so slúžobníkmi ku krížu.

Kopie, pre bezpečnosť, votasiť velel ukrižovancu

bok vo ľavý. Z rany súkrvice trochu málo vymoklo.

Služobníci svaté telo zosňali, obmyli čisto,

natreli masťmi, bielou vonkoncom zastreli plachtou,

vniesli vo hrob ho nový, tesaný v skale. K ústiu priléhal

tesne kameň tesaný, ťažký. Privalivše ho, vtiskli

tam pečate, kde kameň tesaných stĺpov sa dotýkal,

setník pak četnú pristavil stráž k ústiu vojenskú.

Oddych 25.

Obsah. Božský Vykupiteľ vstupuje do Rája nezbadane, potom ale odhaľuje celú svoju velebnosť, drží súd nade dušami, časť z ních odovzdáva Satanovi, časť odvádza ku zvlekom svojím do Juda̋i.

__________

Ten medzitým, kto vyzul zvleky té, dlel dávno vo Ráju.

Vniknul i on, so celým sprevodivším slávne ho vojskom,

tak, že to len vyšší postrehnúť mohli duchovia.

Ľudské len jasný na Olympu duše zrely oblak.

Tento potom rástol viac a viac. Zo chvíle na chvíľu

chlp ku chlpu prichodil, so svetla i tepla množeniem.

I pri dušach veliká diala sa zmena. Bo tie, čo viedly

rovný sneniu život, k jasnému prechádzaly bdeniu,

k rozvaze od hračky, v miere tej, v akovej sa konečný

blížil osud, hodina hrozného nastávala súdu.

Táto prišla, kedy, pri druhom nebes obratu jasných,

cesty svojej nočnej polovičku hviezdy dosiahly.

Kúril Olymp vtedy už sa celý. Husté vrely chmáry,

s temným v ních, ako keď ľadovec sype búrka, hučaniem.

Miesty, ako z hrtanov ryhajúcej búrlive sopky,

vyšľahoval rudožiarny plameň vo prúdu mohutnom.

Všetky, zvlášte ktoré duše ťažké hnetlo svedomie,

s úžasom oprely zrak na vzdušný tento, z tisícich

kráterov otvorených plameň od razu soptiaci, vulkán.

V tom durknul s rachotom tak ťažký od razu výstrel,

že krajnie s drkotom sa kolébaly končiny Rája.

Chmáry sa roztrhly, s desným ku zreniu divadlom.

Mrtvých Súdca sedel s velebou na kolesnici božskej,

prskave s náramným metajúcej blesky žureniem.

Od jasnej jeho tvári celé jasných moro lúčov

prúdilo tak, že celá zplynula v jasnosti nebeskej

vlasť mrtvých. O ľavé opieral sa mu kríž pleco žiarny,

hasiaci nesnesným bleskom hviezd kŕdle ligotných,

vo všemohúcej pak pravici strely iskrily perné.

Vyčnieval ohromný z velikánov stredku nebeských,

obstupujúcich ho s velebou. Zbroj ich oslepujúcim

blískala sa bleskom. Cherubínov žrebce plamenné

vzpínali v éteru sa s dýchaniem strašlive búrnym,

iskrily sa ťaželým bahrá serafínske hrmeniem.

Zjav to tak úžasný, že na tváre nielen duše ľudské,

než spolu odpadlí sa skydli nevolne duchovia.

Skydnul tiež sa Satan. Michael ku nemu vtedy bleskom

priskočil a šlápnul sklonené mu jarostne na týme.

Toť hlavy potrenie, predzvestované Všemohúcim,

keď smrti ohlašoval výrok vinným prvožilcom.

Prediely Rája novou sa ranou pokolébaly najdáľ.

Zavznela angelská tá trúba, ktorá vo konečný

deň hroby rozpečatí a nadá životom prachy kleslé.

Vo dva sa na hlas ten stavili riady mrtveci rychle,

na pravo jedni, druhí na ľavo všemohúcimu Súdcu,

kam povaha hnala ich neodolne. Ako v živočišnom

všetky dejú sa sebou tele výkony, bez pričinenia

žilca: i tu diala sa Všemohúciho od seba vôľa.

Vzhôru! velel. Duše sa s nutnosťou vzniesly na vozduch

a staly tam v rovnej čiare tak, že sa úplne každá,

keď videla všetky, zrejmou i sama stala všetkým.

Mrtvých Súdca vetí: Strádal som Boh v tele ľudskom

rovne za vás všetkých, s výsledkom predca nerovným.

Ku spase jest jedným, k zahynutiu druhým Naša láska.

Vy mzda krve ste mojej, k boku obrátil sa pravému.

Zmýva sa ňou hriech váš. Teda vojdite vlasti do večnej.

Verní tam blažené vy zaujmete sídla neverních.

Vás pak, obrátil sa prísny k boku desne ľavému,

srdco nenapravné ku prepasťam tiahne bezedným.

Večne budú tam stáť vaše vám mrzkosti pred očmi,

nikdy hlodať na vašom červík neprestane srdcu.

Tam budete kvíliť, žiaľu vášho nevšímne si nikto;

smrť budete vzívať, neprijde neresť vašu prervať;

čísliť chvíle dlhé, nedočíslite nikdy sa konca.

Každá chvíľa na vás bremenom večnosti naľahne,

žiadna z ních nebude v nekonečnom prúdu poslednia.

Zem zostárne, svinú nebesá sa, ako kniha, jasné:

útrapy nikdy vaše, žiaľ a náreky konca neuzrú.

Až keď zpráchneje strom života, vtedy ešte vyvrhnú

brány pekelné vás, i nebeské týchto, ku súdu.

Božskú tehdy na vás prenesem všetkých vševedúcnosť,

všetky aby všetkých každý tajnosti uhliadnul.

Časť sa ti ľudstva hnilá, Satana, v moc dáva konečnú;

veď ju vo kráľovstvo mrákot, državu svoju truchlú.

Rychlo tu odvržených obstúpilo vojsko pekelné,

pri pláču povšechnom. Nešťastní vzkríkli s upeniem,

angeli a blažení plakali z ľútosti šlechetnej.

Než božský Súdca pravicou pokynul všemohúcou.

Zívla prepasť a opeť sa stúlila, keď duše zpŕchly

odvržené, ako dášť k zemi trúsi sa z oblohy mračnej.

Hneď vo pochod sa za tým i kolesnica pustila božská,

okružená vojskom. V sledu tohto šli kŕdle spasencov,

rajská zavierala prúd valný leskle posádka.

Jestliby bol z ďaleka kto hľadel na to, bolby sa nazdal,

že prudký víchor v moro udrel silne plamenné.

Bolby videl sa valiť za valúnmi ohňa valúny

dostihavé, a tvoriť tu hory vzpínaniem ohromné,

úvaly tam hlboké rychlým do prepasti klesaniem.

Bolby slyšal spolu spev spanilý, dušu uchvacujúci.

Zvláštny bo pevcov sbor dostavil sa schválne nebeských.

Títo pri slávnostnom pochodu pieseň odpeli túto.

* *

*

Hodens’ najvyššej cti a veleby – ktorý vzstupuješ na výsosť, zajatých vedúc väzňov.*

Premáhaš, knieža svetla, mrákot mocnosti; – vychvacuješ víťaz korisť predrahú prepasťam.

Ty si nevinného sám seba – obetoval z lásky za vinných.

Umrel si Boh za človeka – na oltáru kríža.

Ty, bydliac na Nebesiach, – kriesiš všetek život na zemi.

Činíš pokrmom sa a nápojom – duší hladných a žíznivých.

Dávaš bez ujmy vlastnej – požívať poriad sám sebä.

Ty nebochodný kráľu, – ty spaso všeho míra.

Tvoje plynú bez prestania dary shôry – a nikdy sa neumenšujú.

Udeľuješ neprestajne štedre – a nikdy sám nemáš menej.

Východové tvoji od večnosti – cesty vyššie nad oblohu.

Zostupuješ do najnižších strán zeme – a vzstupuješ zasa nade všetky Nebesá.**

Osláv už zvleky svoje svaté, – vnes ich do slávy večnej.

Týchto smierených s Otcom – oddaj večnému pokoju.

A ty procítna zaplesaj – driemajúci zeme kruhu.

Ty pannenská matka prírodo – čerstvým oviň skráne svoje kvietim.

_________________

* Žalm 68, 19.

** Efezs. 4, 9. 10.

* *

*

S piesňou touto, ktorej spanilý nápev potom Ambrož

biskup z angelských prejal úst a v cirkvi upevnil,

dospeli ku bránam rajským, a plavom tak obešli

koldokola krotkým zeme kruh hlboko driemajúcej,

že v smeru západňom šedše, stali z východu v Judstvu.

Tam Pán oslávil to svaté telo, v ňomž v obeť Otcu

sám sa nebeskému priniesol na kríža oltáru.

_________________________

Z rukopisu prepísal a redakčne pripravil:
Mgr. Timotej Kubiš
zverejnené od 13. 1. 2009
opravené a aktualizované: 29. 5. 2011

IBA NA zaborsky.blogspot.com