Biografické kalendárium Jonáša Záborského
BIOGRAFICKÉ KALENDÁRIUM
JONÁŠA ZÁBORSKÉHO
FRANTIŠEK ŠTRAUS
Biografické kalendárium sme rozdelili na tri časti, ktoré najviac zodpovedajú vnútornej logike Záborského životných a literárnych osudov: I. Detstvo – štúdiá – prvé zamestnania (1812-1841); II. Katolizácia – revolúcia – v službách Viedne (1842–1853; III. Trpkosti župčianskych samôt – literárna tvorba – posledné roky života (1853-1876).
Pre biografické kalendárium J. Záborského sme prijali formu a koncepciu, ktorá sa u nás zaužívala pri iných spisovateľoch (napr. Biografické kalendárium Štefana Krčméryho. Biografické štúdie 5. Martin, MS 1974, s. 251–304) a označuje sa podľa terminológie poľských bádateľov ako „kalendárium minimum", i keď by si J. Záborský zaslúžil, aby sa raz spracovalo o ňom podrobné biografické kalendárium.
I. DETSTVO – ŠTÚDIÁ – PRVÉ ZAMESTNANIA
(1812-1841)
3. február 1812
Narodenie Jonáša Záborského v malej dedinke Záborie v Turci neďaleko Martina. [Výpis z rodnej matriky Ev. a v. farského úradu v Hornom Jasene, s. 27. – Štátny archív (ďalej ŠA), Bytča.]
Jonáš Záborský pochádzal z chudobnej zemianskej rodiny (jeho dávny predok roku 1263 dostal od kráľa Belu IV. donáciu na majetnosť Záborie). [Archív rodiny Záborských zo Záboria. – Archív Slovenského národného múzea (ďalej ASNM), Martin, inv. č. XCVIII; – Slovenský diplomatár, č. IV. príl. Sborník Muzeálnej slovenskej spoločnosti (ďalej Sborník MSS), r. 27-28, 1933-1934, s. 55-58.]
Otec Jozef Záborský, prímením Husáre, syn Adama Záborského, prímením Ilľaninie, a Anny Sabóovej; matka Anna Tomčániová z Tomčian – pochádzala tiež zo zemianskej rodiny – mali iba „dedinskú výchovu", ale obaja vedeli čítať a písať po slovensky. Otec „bol muž striezlivý, pracovitý a nábožný", matka bola „...mysle vždy veselej, žartovnej, vedela obcovať s vyšším svetom. Výchova naša bola jej dielom". (...) „Držala nás prísne a zvlášte k pracovitosti priúčala od útleho detstva. Už ako päťročný chlapec mal som každodenne pridelenú istú prácu. Musel som strovu oberať alebo perie párať, a len po dokončenej úlohe smel som si pobehať. A to sa zachovávalo i v rokoch študentských. Moje prázdniny nebývali záhaľkou. Musel som žať, nakladať, hrabať, v najlepšom prípade včely striezť. V povahe mojej bola hneď rozpustilá veselosť, hneď v samote si ľubujúca zádumčivosť, a vždycky nesklonná vzdorovitosť. Nejedol som celý deň, keď mi nedali, čo som pýtal. Kľačať nemohli ma nahnať ani hrozbami, ani bitkou. Skrze ctižiadosť dalo sa pri mne najviac vykonať; a tú vedela veľmi dobre použiť matka." Záborského rodičia žili v zmiešanom manželstve (otec bol príslušníkom evanjelickej cirkvi, matka bola rímskokatolíckeho vyznania), čo neskoršie malo vplyv aj na zmenu Záborského vierovyznania. [Jonáš Záborský: Vlastný životopis. – In: Výber z diela II. Bratislava 1953, s. 243-244.]
J. Záborský mal staršieho súrodenca Karola, ktorý sa narodil 27. novembra 1807. Po skončení rétoriky v Gemeri ostal pracovať na gazdovstve. Mal päť detí: Ernesta, Karola, Annu, Zuzanu a Teréziu. (V rodokmeni O rodine pre rodinu, ktorý pripojil k Vlastnému životopisu, uvádza namiesto Karola Jána.) [Výpis z rodnej matriky Ev. a v. farského úradu v Hornom Jasene, s. 11. ŠA, Bytča. – Vlastný životopis Jonáša Záborského, 1869. Rkp. orig. Literárny archív Matice slovenskej (ďalej LA MS), Martin, ev. č. 1825, prír. č. 999. – Biblia Sacra. – Múzeum Slovenskej republiky rád (ďalej Múzeum SRR).]
ROKY 1818-1823
Rok 1818
Jonáš Záborský rok navštevuje školu v rodisku Záborie. Vo Vlastnom životopise spomína: „Prvým mojím učiteľom v Záborí bol muž, ktorý v lete pásaval dedinské voly, v zime učieval deti. Ale pri domácom cvičení naučil som sa do roka čítať a písať slovensky, latinsky a maďarsky."
Rok 1819
Narodila sa sestra J. Záborského Anna.
Záborský navštevuje školu v Hornom Jasene. V Hornom Jasene pobudne iba rok, pretože od príchodu do školy sa učí iba latinčinu, ako sám spomína, z latinsky písanej gramatiky, a to bez toho, aby niečomu rozumel.
Rok 1820
Z podobných príčin sa po roku ukončil aj Záborského pobyt v škole v Záturčí.
Roky 1821-1823
Odchádza so svojím bratom Karolom do Necpál. V Necpaloch bolo „akési biedne podgymnázium..." s jedným profesorom. „I tu po dva roky zase len tie nerozumné latinky." [J. Záborský: Vlastný životopis. Výber II, s. 244-245.]
ROKY 1823-1827
Odchádza na štúdium do Gemera. Na štvorročný pobyt v Gemeri, kde vtedy bolo „...3/4 gymnázia pri dvoch profesoroch", Záborský si nespomína najlepšie. Píše: „Učil som sa zemepis, ale mapy som nevidel. Učil som sa akúsi históriu Uhorska, ale to bolo bezduché vypočítavanie kráľov a rokov. Učil som sa adíciu, substrakciu atď. na bilióny a kvadrilióny, ale to by som si nebol vedel porátať, čo príde za 18 mechov otrúb po 18 groši. Učil som sa akýsi prírodopis, ale nikdy nám ani len obrázok neukázali, nieto nerasty, byliny, živočíchy in natura. Nebolo to nič iného, ako pustý slovník latinských a maďarských mien. (...) Súkromne sme sa vzdelávali na mravoch sedliackych parobkov." [J. Záborský: Vlastný životopis. Výber II, s. 245. ]
ROKY 1827-1832
Rok 1827
Zomiera Záborského sestra Anna.
23. august 1827
František Záborský napísal list Jánovi Benediktimu. Strýko J. Záborského František Záborský píše Jánovi Benediktimu, profesorovi kežmarského lýcea a žiada ho o priazeň pre J. Záborského a jeho vzdialeného bratranca Adolfa. [Archív lyceálnej knižnice (ďalej ALK), Kežmarok, bez sign.]
20. september 1827
Jonáš Záborský sa zapísal na lýceum v Kežmarku. V triede rétorov študoval J. Záborský dva roky. Z celkového počtu 52 žiakov sa spolu so Záborským 17 hlásilo za Slovákov. Prospechove Záborský patril k najlepším žiakom: na konci druhého roka dosiahol prospech „eminens". [Matricula lycei ev. Kesmarkiensis 1811/14 – 1839/40. – ALK, Kežmarok, sign. 125. – Classificatia Rhetorum anni 1828/1829. – ALK, Kežmarok, bez sign.]
Rok 1829
I v prvej triede „vyšších" ročníkov lýcea J. Záborský dosahuje veľmi dobrý prospech. V školskom roku 1829/30 do rubriky klasifikačného záznamu „vitae genus futurum" si zapisuje „teológ". V uvedenom školskom roku sa J. Záborský bezúspešne uchádzal o štipendium. V zozname kandidátov sa uvádza na 7. mieste, lebo vo vedách je „eminens" a v usilovnosti „chvályhodný". Štipendium sa mu odporúča z týchto dôvodov: „Hospodárstvo majú doma veľmi chudobné, že je mladík nadaný a usilovný, vyznačujúci sa duševnými schopnosťami; poučiac sa z príkladu, že starší brat bol pre otcovu chudobu zavolaný zo štúdií k pluhu, hľadá teraz oporu v teológii, a preto je doporučenia najhodnejší." [Informatio de luventute scholastica classis I. philosophico-juridico-theologicae lycei Ev. Aug. Conf. Kesmarkiensi pro anno scholastico 1829/30. – Candidati pro Stipendio Joanna Rothiano, anni scholastici 1829/30. – ALK, Kežmarok, bez sign. – E. Hleba: Štipendijná základina J. Záborského. – Sborník FF UPJŠ v Prešove. Bratislava 1966, s. 202.]
Rok 1830
V nasledujúcich školských rokoch 1830/31 a 1831/32 J. Záborský z väčšiny predmetov dosahuje prospech „eminens", ale do rubriky „vitae genus futurum" si zapisuje „politicus". [Catalogus Studiosae Iuventutis Lycei Evang. Ang. Conf. Classis I. Kesmarkiensis 1830/31; Catalogus Primanorum anni 1831/32. – ALK, Kežmarok, bez sign.]
Rok 1831
J. Záborskému bolo udelené štipendium. „Žil som o alumnii a strave z domu, pri biednej ináč podpore. Až vtedy mi odlahlo, keď som dostal stozlatové štipendium Roth-Telekovské, čo vtedy mnoho znamenalo." O neutešenom finančnom postavení J. Záborského svedčia aj resty v platení školného. Za 1. ročník ako jeden z mála študentov spláca 9 f. až 20. júla 1832. Štipendium J. Záborskému, ktorý – ako sa uvádza v zdôvodnení: „...v štúdiu je eminentný, duševných schopností vynikajúcich a usilovnosti význačnej..." – bolo udelené až v poslednom ročníku, teda v školskom roku 1831/32. V predchádzajúcom školskom roku bola jeho žiadosť zamietnutá. [J. Záborský: Vlastný životopis. Výber II, s. 247. – Libellus Didachorum pro Anno scholastico 1831/2. – Candidati pro Stipendio Ioanna Rothiano anni schol. 1831/32; Tabella Candidatorum pro Stipendio I. Rothia anni 1830/31. – ALK, Kežmarok, bez sign.]
„Keď som postúpil do filozofie, ktorá vtedy trvala dva roky, dal som sa zapísať do slovenskej spoločnosti... Stalo sa to len z nahovárania spolužiakov; preto som i vystúpil po roku." Po rozhovore s Benediktym „....zmocnila sa ma taká národná horlivosť, že sa stala smerodajnou pre celý môj život, podnetom všetkých mojich ďalších skutkov a postupov..."
Počas štúdia v Kežmarku sa J. Záborský rozhodol i pre štúdium teológie, i keď – ako vidieť z archívneho materiálu a jeho životopisu – rozhodnutie voliť si kňazské povolanie postupne v ňom dozrievalo: „...tišina oltárov je najpríhodnejšia pre práce literárne, na ktoré som teraz už pomýšľal. Zanechal som teda započaté už štúdiá právnické, a odhodlal som sa k opovrhnutej teológii..." [J. Záborský: Vlastný životopis. Výber II, s. 247.]
ROKY 1832-1834
Rok 1832
31. august 1832
Jonáš Záborský sa zapisuje na filozofiu a teológiu do 4. triedy Kolégia v Prešove ako bývalý študent lýcea v Kežmarku. Počas štúdia v Prešove Záborský býval na Slovenskej ulici u D. Hainsa. Jednotlivé klasifikačné katalógy, ktoré obsahujú informácie o študijných výsledkoch J. Záborského v Prešove, ukazujú, že Záborský po celý čas študoval s veľmi dobrým prospechom. [Belo Klein-Tesnoskalský: Jonáš Záborský. Životné epizódy. – SP, 43,1927, s. 489. – Matrika študentov z roku 1831-1839. ŠA, Prešov, sign. EK-P, č. 246. – Informatio de Scholastica juventute 1830/1831 – 1834/1835. – ŠA, Prešov, EK-P, sign. 259.]
Po príchode do Prešova sa J. Záborský stal aktívnym členom Homiletické Slowenské Společnosti. J. Záborský spolu s Jozefom Srenkom zriadili aj československú knižnicu. Predtým sa ich pričinením zrodila slovenská knižnica v Kežmarku, ale po ich odchode zmizla bez stopy. Homiletická Slovenská společnosť v Prešove sa riadila stanovami, ktoré sú uverejnené na prvých troch stranách Pamětníka a nesú názov Zákony Společnosti Slovenské v Prešove. Zákonmi vpísanými do Pamětníka Záborským a Srenkom dostala spoločnosť charakter riadneho spolku. Preto sa obaja považujú za zakladateľov Společnosti Slovenské v Prešove. Funkciu predsedu spoločnosti zastával profesor a rektor kolégia Anton Ľudovít Muňay. Obsahom schôdzí spoločnosti bolo čítanie kázní, ale s cieľom venovať sa literárnym záľubám a pestovať materinský jazyk. V školskom roku 1832/33, keď spoločnosť mala 13 riadnych členov, J. Záborský čítal štyrikrát kázne. V Pamětníku je zapísaný predmet a tézy jeho kázní. V nasledujúcom školskom roku má spoločnosť osem riadnych členov, medzi ktorými je aj J. Záborský. Kázeň však už nečítal. Po skončení kandidátskej skúšky v roku 1834 Záborský zo spoločnosti vystúpil. [J. Záborský: Vlastný životopis. Výber II, s. 248. – Pamětník Společnosti Homiletické Slovenské v Prešove. – ŠA, Prešov, sign, inv. č. 371.]
Rok 1833
28. január 1833
List J. Záborského Česko-slovanskej spoločnosti v Bratislave. J. Záborský v mene Slovanov Spoločnosti prešovskej píše list Česko-slovanskej spoločnosti v Bratislave, v ktorom ich žiada, aby napísali list Matúšovi Blahovi a požiadali ho, aby vo svojom závete pamätal fundáciou aj na slovenský národ. [List je v LA MS.] 31. máj 1833 Napísal list Michalovi Hlaváčkovi. J. Záborský v liste M. Hlaváčkovi, profesori ev. gymnázia v Levoči urguje peniaze alebo vrátanie kníh Kollárovej Slávy dcery. [Ervín Lazar: Jonáš Záborský. Bratislava 1956, s. 222-223.]
Rok 1834
26. február 1834
Z poverenia členov prešovskej Spoločnosti J. Záborský (k podpisu si pripísal „tatranský Slovan") napísal list Františkovi Cyrilovi Kampelíkovi. V liste ho informuje o spoločenských pomeroch, píše o práci v spoločnosti a osvetľuje svoje zmýšľanie a zmýšľanie členov spolku. „V našem okolí se rovně jako v jiných krajech Uherské země, svrab uherský mocně rozširuje, slovenčina ustupuje v občanském životě maďarčině, kazatelově slovenští jsou praví rečokazníci, kteří ani orthographicky písať neznají, mládež všecka maďarčinu affektuje. Oppositia slovenská je přeslabá panujícímu tomuto duchu oddolati. Malý počet je těch Slovanů, kteří by sami na tom nestáli, aby slovenčina zahynula, ještě menší těch, kteří by positive něco pro národnost podniknouti chtěli. My sme tedy k tomu cíli spolek tento medzi sebou zarazili, aby sme se nešťastnému tomu duchu poněkud na odpor postavili, aby sme se nejpervé v mateřinském jazyku zdokonálili, a tak potom budoucně k ochraně a oslávení jeho něco dělali. Ovoce usilovnosti naší nikoli nynější, ale jen budoucí časy viděti mají." [Literární archív Památníku národního písemnictví (ďalej LA PNP), Praha, Kor. 3 H 74. – E. Lazar: Jonáš Záborský, s. 223-225.]
23. apríl 1834
V Pamätníci prešovskej spoločnosti na s. 10-13 nachádzame zápis prvotiny J. Záborského Zoufaní.
1.jún 1834
V tom istom rukopise stretávame i ďalšie Záborského verše, časomernú romancu pod názvom Láska. Popri Záborského básňach sú v Pamätnici aj verše ďalších členov Spoločnosti: Ondreja Brózika, Jozefa Srenku, Mateja Hybiana, Pavla Švehlu a ďalších. [Pamětník Společnosti Slovenské v Prešove. – LA MS, sign. 29 K 45.]
1.-2. júl 1834
Jonáš Záborský sa podrobil kandidátskej skúške. V klasifikačnom hárku sa Záborský vedie ako 147. v poradí. Je v ňom aj nasledujúci záznam: „Examina habita sunt diebus prima et secunda Julii 1834." V rubrike „Observationes" je poznámka: „Literarum sincerus et indefestus cultor magmam de se excitavit spem et expectavitionem." [Informatione... Semestris posterioris Anno Scholastico 1833/34. – ŠA, Prešov, EK-P, sign. 259.]
Hneď po skončení kandidátskej skúšky superintendent Pavol Jozeffy ponúkol Záborskému kaplánku v Pozdišovciach. J. Záborský ponuku prijal s úmyslom, že si našetrí peniaze, aby mohol zavŕšiť teologické štúdiá na daktorej z nemeckých univerzít. Vo Vlastnom životopise uvádza, že miesto prijal roku 1835. Podľa Hörka však Záborský pôsobil v Pozdišovciach v rokoch 1834–1839. Nakoniec sám J. Záborský v Kronike ev. cirkvi v Rankovciach uviedol o sebe tieto údaje: „Roku 1840 dne 7 Junia pochowán gest kazatel cirkwy Michal Preczár, ktorý za 32 ½ roka zde slaužil. Na geho mjsto byl powolaný a do cirkwy w 4tú nedělu Adwentnj uweděný Jonáš Zaborszky ze Záborga. Tento se narodil r. 1812 dne 3ho Februára w Záborj, dědině v Turčanské stolici ležjcé. Chodil do škol w Gemeri, Kežmarku, Prešowě. Hneď ze školy šel za kapláně do Pozdišowec. Tam wybudna 4 roky a 3 měsjce, šel na Wšeučiliště do Hally. Odtuď sa nawratiw byl opět za 5 měsjcu w Liptowském Sw. Mikuláši kaplánem. Odtuď dostal sem powolánj." [József Hörk: A sáros-zempléni ev. esperesség törtenéte. Košice 1885, s. 359. – Kronika ev. cirkvi v Rankovciach.]
Rok 1835
4. január 1835
J. Záborský mal úvodnú kázeň v Pozdišovciach, ktorou sa predstavil cirkevnému zboru. [Biblia Sacra. – Múzeum SRR.]
Do Zemplína Záborský prichádza krátko po sedliackom povstaní na východnom Slovensku (1831), plnom otrasných udalostí. Najmä brutalita pri jeho potlačení žila v čerstvej pamäti ľudu. Strediskom povstania bol neďaleký Merník. Práve tu mal živelný výbuch desaťročiami nahromadenej nenávisti bezprávneho ľudu neobyčajne dramatický krvavý priebeh. Rovnako i žalárovanie, palicovanie a Šibenice s mŕtvolami povstalcov boli „javiskom krvavých výstupov". Udalosti týchto pohnutých rokov J. Záborský neskoršie oživil v poviedke Hlovík medzi vzbúreným ľudom. J. Záborský nebol z viacerých dôvodov spokojný so svojím prvým pôsobiskom. Chcel pokračovať v štúdiu, učil sa rečiam (grécky a francúzsky), ale preto, že k Pozdišovciam patrilo až 26 dedín, nezostávalo mu veľa Času pre vlastnú prácu. „Na prekážke v štúdiách boli mi omrzlé pohreby, ktoré všetky musel som odbavovať ja, a síce s kázňami." Predchodcom Záborského bol opilec a kartár farár J. Lindtner, ktorý nielen hrubým spôsobom zanedbával svoje povinnosti, ale ako maďarón nenávidel všetko, čo bolo slovenské a samozrejme i samotného Záborského pre jeho panslavizmus. [J. Záborský: Vlastný životopis. Výber II, s. 249.]
Rok 1836
V časopise Hronka 1836 Jonáš Záborský ako pozdišovský kaplán uverejnil svoje klasicizujúce časomerné ódy: Na Šafařika, Na Kollára a Na Muňaya. [Hronka I, 1836, s. 41 a 43.]
V almanachu Zora 1836 pod pseudonymom N. Magurský vychádza Záborského óda Na Slováků. „Ohyzdné šprihaniny týchto odrodilcov (rozumej: Lindtnera a jeho pajtášov, pozn. zost.) na Slovákov dali nový smer mojej literárnej činnosti. Rozhorčený ich rečami, napísal som ódu Na Slovákov." Záborský ódu anonymne zaslal J. Kollárovi, ktorému sa páčila, preto ju uverejnil v budínskej Zore pod vymysleným menom N. Magurský. Óda Na Slováků, o ktorej sa literárna verejnosť domnievala, že jej autorom môže byť sám Kollár, vzbudila veľký ohlas a často ju recitovali štúrovci v Bratislave v Spoločnosti. Ľ. Štúr napísal M. Gordovi: „Zora nás všecky radostí naplnila. Oda na Slováků v společnosti ani z řečniště neschází,..." O tri roky neskoršie sám autor cestou do Halle sa presvedčil o svojom básnickom úspechu. „Na ceste presvedčil som sa, akú pozornosť vzbudila moja óda Na Slováků. Kamkoľvek som prišiel, do Pešti, Prešporku, Viedne, všade mi kládli o nej otázky národovci i odrodilci, s dobrým i zlým úmyslom." [J. Záborský: Vlastný životopis. Výber II, s. 249-250. – List Ľ. Štúra M. Godrovi z 26. 6. 1836. – LA MS, 26 A-G. – In: Listy Ľ. Štúra I. Bratislava 1954, s. 68.]
Rok 1837
V časopise Hronka 1837 vychádzajú ďalšie dve klasicizujúce časomerné ódy J. Záborského: Na Hollého a Na Kuzmányho. Úspech ódy Na Slováků dodal ctibažnému Záborskému sebavedomie, i keď si predtým – ako sám poznamenáva – príliš nezakladal na svojich básnických schopnostiach. Óda Na Hollého je jediným vtedajším pokusom o velmi miernu kritiku, že Hollý dalšími dielami už neobjavuje nový svet. Báseň Hollého urazila a mala nepriaznivý ohlas. Napr. Jozef Petrovič sa v jednom liste M. Hamuljakovi rozhorčuje, že muža, ktorého celý národ oslavuje, potupuje chlapec „...jemuž mléko po bradě teče. Rozumím Kuzmáního a Záborského". [Hronka II, 1837, s. 17-18 a 106. – List J. Petroviča M. Hamuljakovi před 18. 3. 1839. – LA MS. – In: Korešpondencia J. Petroviča. Martin 1969, s. 36-37. ]
Počas účinkovania v Pozdišovciach okrem ód J. Záborský píše i bájky. „Tieto zase pochválil učený Adam Hlovík... Písal mi, že ich hneď dal synom svojim učiť sa spamäti." Prvé úspechy, ktoré J. Záborský dosiahol na literárnom poli, zapríčinili, že „...odvrhol... slovičkársku nemeckú filozofiu a chopil... sa vcele lýry". [J. Záborský: Vlastný životopis. Výber II, s. 250.]
Rok 1839
V Záborskom dozrelo rozhodnutie opustiť Pozdišovce a pokračovať v štúdiu na niektorej zo zahraničných univerzít. Chcel sa zdokonaliť nielen v teológii, ale lepšie sa „uspôsobiť k básnickému spisovateľstvu".
5. apríl 1839
List J. Záborského školskému konventu kolégia. V Prešove ako bývalý diakon pozdišovskej cirkvi napísal list školskému konventu kolégia, v ktorom ho požiadal o podporu pri štúdiu, poskytovanú vo forme štipendia pre kandidátov teológie. V odôvodnení uvádza: „Je zrejmé, že toto dobrodenie nechcem odňať iným núdznejším z nepatrného platu, za aký som tiež po štyri roky v cirkvi pozdišovskej zastával úrad diakona. Pravda, nijaký iný príjem som nemal okrem 200 rýnskych florénov. Avšak už sama okolnosť, že som verejne vykonával službu, okrem toho, že som bol kedysi občanom tohto slávneho kolégia, spôsobí, dúfam, že nebudú márne moje prosby..." [List škol. konventu 5.4.1839. – ŠA, Prešov, Kol. 1839-37-126. V preklade E. Hleba: Štipendijná základina J. Záborského, s. 208.]
10. apríl 1839
List J. Záborského J. Hollému. Pravdepodobne, že priamo z Prešova J. Záborský cestoval na Štúdiá do Halle. O päť dní na to píše v Pešti list J. Hollému, v ktorom sa ospravedlňuje, že ho nemal v úmysle uraziť ódou uverejnenou v Hronke. [List J. Záborského J. Hollému. V Pešti 10. apríla 1839. – LA MS. – List uverejnili: J. Škultéty, E. Lazar a J. Ambruš.]
Z listu, ktorý napísal Jozef Petrovič Martinovi Hamuljakovi 15. apríla 1839, sa zdá, že M. Hamuljak sprostredkoval Hollému Záborského ospravedlňujúci list. [LA MS. – J. Ambruš: Korešpondencia Jozefa Petroviča. Martin 1969, s. 35-37.]
Jonáš Záborský do Halle cestoval cez Budapešť, Bratislavu, Viedeň, Prahu a Dráždany. Všade, kde sa zastavil, vyhľadával „.. .umelecké diela každého druhu, maľby, sochy, budovy..." Cestou si však Záborský všímal nielen umelecké pamiatky, ale „skúsenosť tiež bola vzdelávateľná a poučná". Zaujímalo ho nemecké obyvateľstvo, spôsob jeho života, vzdelanostná úroveň, povahové črty, zvyky a pod. Vo Vlastnom životopise uviedol niekoľko bystrých postrehov a pozorovaní o nemeckej krajine a osobitne o meste Halle. Zmieňuje sa o jeho vzhľade, rozvrstvení obyvateľstva, o jeho spoločenskom živote, o pomeroch na univerzite atď.
6. máj 1839
V tento deň sa J. Záborský zapísal na univerzitu v Halle. Býval na Altmarku č. 700. V tomto čase v Halle študovali štyria Slováci: okrem Záborského Ľudovít Štúr, Benjamín Pravdoslav Červeňák a Gustáv A. Grossman. Záborský uvítal, že v cudzom prostredí sa stretol s horlivými Slovákmi a priateľmi. Najmä milé bolo stretnutie J. Záborského s Ľudovítom Štúrom. „.. .prvá jeho otázka bola, Či ja som skutočne ten Magurský...", pod pseudonymom ktorého vyšla v Zore óda Na Slovákov. „Keď som sa priznal, objímal ma..., a rozprával, ako prešporská mládež rečnievala moju ódu Na Slovákov, a ako prosila listovne Kollára, pokladaného za jej pôvodcu, aby viac podobných ód napísal." [Podľa rkp. dizertácie Jozefa
Bánského, cit. Listy Ľ. Štúra III. Bratislava 1960, s. 140. – List J. Záborského P. J. Šafárikovi, 18. 11. 1839. – LA PNP, Pozůst. 14 F 27. – E. Lazar: Jonáš Záborský, s. 226-230. – J. Záborský: Vlastný životopis, s. 254.]
J. Záborský sa v rozhovoroch s Ľ. Štúrom presvedčil, že „Štúr už vtedy mal tie isté zásady, ktoré potom rozširoval na Slovensku. Hlavná z nich bola tá, že nutno pôsobiť na masy ľudu a skrze ľud zachvátiť odrodilé duchovenstvo a nenapraviteľné zemianstvo. Ja proti tomu som bol tej domnienky, že musíme po troške získať i duchovenstvo i zemianstvo skrze literatúru, a tak potom ošľachtiť surovú masu... Bol on už vtedy demagóg s najhlbšou nenávisťou oproti zemianstvu v srdci". Na rozdiel od Ľ. Štúra J. Záborský zastával názor, že pri národnom prebúdzaní sa treba orientovať na inteligenciu, zemianstvo a duchovenstvo, a tak pôsobiť na ľud. Podobne Záborský mal odlišný názor aj na iné problémy, o ktorých v Halle hovorili so Štúrom. Štúr – podľa Záborského – „zavrhoval všetky umelé formy básnenia, považoval piesne národné za jediný vzor básnictva slovanského. V rozprávkach národných hľadal akýsi hlboký mystický zmysel, áno, obrazy v budúcnosti". Záborský sa na rozdiel od Štúra staval odmietavo k Heglovej filozofii, kým Štúr „Heglovu filozofiu považoval za zvrchovanú vymoženosť mysliaceho ducha ľudského; a predsa hovoril o potrebe pôvodnej slovanskej filozofie". Prirodzene, že sa nemôžeme stotožniť so subjektívnou mienkou J. Záborského o Ľ. Štúrovi. Podstatné je však, že o tri roky starší Záborský sa nezhodol so Štúrom pre odlišné názory. A tu treba hľadať i zárodky neskorších nedorozumení medzi Záborským a štúrovcami. [J. Záborský: Vlastný životopis. Výber II, s. 254-255'.]
3. november 1839
Na zasadaní výboru Spolku milovníkov reči a literatúry slovenskej prijali bájky J. Záborského do štvrtého ročníka Zory. Bájky, ktorých bolo spolu 21, neboli uverejnené v Zore. 15. januára 1840 v liste Hamuljakovi ich J. Záborský prostredníctvom Kollára pýta vrátiť späť do Prahy, kde ich mienil vydať samostatne. Vyšli v Liptovskom Mikuláši roku 1840. [Hamuljakova pozost., LA MS.]
18. november 1839
Záborský napísal list P. J. Šafárikovi. V tomto období P. J. Šafárik písal Slovanské starožitnosti. V liste J. Záborský posiela dve alegórie, ku ktorým čerpal námety zo slovanského báj oslovia (1. Otwořené Nebe; 2. Pawel v Nebi). K alegóriám pripája výklad, ako si ľud predstavuje bôžika zmoka a súhlasí, aby výklad, ak sa mu bude páčiť, použil Šafárik vo svojich starožitnostiach. Zároveň v liste Záborský poslal na uverejnenie tri žihadlice: 1. Staré a nowé basnjrstwo, 2. Přesnosť polštiny, 3. Skrytá národnosť. Z listu ďalej vyplýva, že J. Záborský už predtým písal Šafárikovi: „Mám Wám zase sděliti w listě po počtě psaném..." Nezachovali sa však iné doklady o ich písomnom styku. [LA PNP, 14 F 27. – E. Lazar: Jonáš Záborský, s. 226–230.]
Rok 1840
13. január 1840
J. Záborský napísal list J. Kollárovi. V liste žiada J. Kollára, aby mu Hamuljak poslal do Prahy Bájky. J. Kollár v liste z 15. januára 1840 píše: „Před včerem dostal sem psaní z nemecké země z Drobosoli (Halle) od p. Záborského, kde mne prosí, abych mu jeho Vám dané Bájky do Prahy poslal, pak-li Vy takové v Zoře tisknouti ste nedali. On je chce v Praze osvé tisknuti dáti, anť i jiných mnoho už nadělal. Prosím tedy račte mi ten jeho rukopis čím skůr poslati." [Hp v LA MS.]
Február 1840
Prijal list od Jána Kollára. Kollár poslal list prostredníctvom Jána Ernesta Smoléra 12. 2. 1840. Ľ. Štúr v liste zo (17. 4.) 1840 J. E. Smolérovi tlmočí tento odkaz J. Záborského: „Krajan náš Záborský vzkazuje Ti, že list od Kollára Tebou mu poslaný přijal. Za hotovost
Tvou braterskou upřímně Ti děkuje." [Listy Ľ. Štúra I, s. 173-176.]
3. jún 1840
J. Záborskému vyplatili stipendium Reschiani vo výške 67 rýnskych florénov a 30 krajciarov za obdobie: 23. november 1839-23. november 1840. [Tabella Stipendiorum Academicorum...
- ŠA, Prešov, EK-P, 129/1842.]
28. jún 1840
Jonáš Záborský bol na návrh M. M. Hodžu vyvolený za kaplána v Liptovskom Mikuláši. „Hoc priateľ Hodža zachádzal so mnou ako s bratom, omínalo ma predsa odvislé postavenie, a ešte väčšmi to, že smelá a živá výrečnosť jeho zatieňovala moje ostýchavé, na svetské reči sa ponášajúce kázne." [J. Záborský: Vlastný životopis. Výber II, s. 255.]
V nedeľnej škole v Liptovskom Mikuláši J. Záborský učil počty a účtovníctvo. [List G. Fejérpatakyho-Belopotockého K. S. Amerlingovi z 19. 9. 1841. – LA MS.]
1840
Samostatne vychádzajú Bájky Jonáša Záborského. Počas päťmesačného pobytu Záborského v Liptovskom Mikuláši Gašpar Fejérpataky-Belopotocký vytlačil v Levoči Bájky Jonáša Záborského, dielo, ktoré malo 23 strán. Pravdepodobne nízka umelecká úroveň (väčšina suchopárnych a mravokárnych bájok bola nepôvodná) zapríčinila, že sa nepredala polovica nákladu (vyšli v 800 exemplároch). Sám J. Záborský pomáhal rozpredať náklad. [G. Fejérpataky: Účtovné zápisky... LA MS, MJ 306. – List J. Záborského A. Hlovíkovi 4. 1. 1841. – Sen. archív. – E. Lazar: Jonáš Záborský, s. 230-231.]
6. december 1840
J. Záborský opúšťa Liptovský Mikuláš.
20. december 1840
P. Bálint uviedol J. Záborského za farára rankovskej cirkvi. „Už Vám známo, že sem 4-tú Adv. do cirkvi rankovskéj skrze P. Bálinta uvedený. Horké, těžké tu bydlo. Nenašol sem prach nič, jen holé kouty, nedonésol som nic, jen knihy, nemůžem očekávati nic jen jednu třetinu rokoviny misernéj." Povolanie za farára do Rankoviec cirkevníci posielajú J. Záborskému už 20. septembra 1840. Opis povolania do Rankoviec sa nachádza v kronike rankovskej cirkvi, do ktorej ho vpísal sám J. Záborský. [Pozri predtým cit. list. – Kronika
rankovskej cirkvi. Rankovce.]
Rok 1841
4. január 1841
J. Záborský napísal list Adamovi Hlovíkovi. V liste sa sťažuje na svoje hmotné postavenie po príchode do Rankoviec. Poukazuje na to, že sa mu stala hmotná ujma. Ponúka mu na predaj knihy svojich Bájok, ale v dodatku z 13. 1. poznamenáva, že sa rozhodol ich neposlať. Ohradzuje sa proti podozreniu, že je hegeliánom. „P. Bálint, kterého právě teď jdu navštíviti, se bál, že já budu Hegelovu filozofiu a ve vznešeném slohu Rankovčanům předkládati; pročež se při introductii moje rozhor lil na těch, kterí přvysokú řeč užívají. Neznám, kdo mě tak v jeho srdci vymaloval. Neb zjevně mě držel za jakéhosi ztrešteného svobodomyslitele." V ten istý deň P. Bálint, farár v Opinej, listom informuje A. Hlovíka (giralotovský evanjelický farár a šarišsko-zemplínsky senior) o nástupe, inštalácii a o prvom pôsobení J. Záborského v Rankovciach. Vzhľadom na povahu a vzťah k farníkom nepredpovedá Záborskému šťastnú budúcnosť: „Tu snadně vyrozumíš, že sem i to dotekl, aby nebyl mistrem výborné, mistrovné řeči, ale prostého srdečního duchu křesťanskyho kazatelem!... Žádal bych ti o Jonáši tomto prorokovati mnoho, ale k tomu více času se vyhledává. To ale do očí padá, že více o sobě smyslí, než snad má! Nepřestávajičnost, netrpělivost, pýcha, a tak zádost panování – to s ním hrozně smítá – tak že sotva on tam štěstlivým prorokem bude!! A jak připovídky zní, tedy z kancli vyhlásil, aby tak křiklavo nespívali! Tak přemnozí utichli a stali se: Fratres trementes! Opět nakázal, aby ti, kterí co pre církev obětovati žádají, prve s ním se o tom zřekli: co? a kolik mají obětovat? Toto všecko budoucnost nám nevelmi šťastlivou značí! Ani pro něho, ani pro církev neveliká oufnost!" [Cit. lit A. Hlovíkovi. – List.J. Bálinta A. Hlovíkovi 4. 1. 1841. – Sen. archív. – E. Lazar: Jonáš Záborský, s. 323-324.]
19. január 1841
V časopise Jelenkor Kramárčik, bývalý „zlostný spolužiak" Záborského, pod pseudonymom Szatócza viní Pavla Srnku, Ondreja Bróžika a J. Záborského z panslavizmu. [Jelenkor, 19.1.1841, č. 6, s. 22.]
25. január 1841
Záborský sa zúčastňuje na cirkevnom konvente v Rankovciach. Na tomto konvente Záborský oznámil, že pri uvedení za farára mu neboli riadne odovzdané všetky cirkevné, farské a školské veci. [Záznamy J. Záborského v Kronike rankovskej cirkvi.]
24. apríl 1841
Na odporúčanie Jána Jesenského bol J. Záborský povolaný na skúšku za farára do turčianskych Necpál. Pri voľbe – spomína J. Záborský – ľud protestoval: „To je zeman, nech ide na svoju kúriu." Udalosť na Záborského hlboko zapôsobila a „...ma prinútilo myslieť, že už môj zemiansky pôvod bude na prekážke každému postupu v cirkvi evanjelickej, kde nezemani úrady cirkevné osobujú si výlučne pre seba". V Necpaloch sa konala voľba farára 24. apríla 1841, pri ktorej bol za farára zvolený Samuel Láni. [Otto Škrovina: Z histórie turčianskej evanJ. seniorátu a jeho sborov. Sost... Martin 1929, s. 201. – J. Záborský: Vlastný životopis. Výber II, s. 257.]
23. máj 1841
Rankovce zasiahol požiar. „Dne 23. máje zniknul veliký oheň v Rankovcách o hodině desaté večerní. Tento oheň ztrávil kostel, tak že jen holučičke holé čtiri stěny zůstaly, vežu i ze zvonem, faru s maštalněmi a s vozární, školu se všechněmi ku ní přináležejícými budinkamí." „Čo tu robiť? Cirkev síce mala svoje kapitále, tie však boli všetky u inšpektora Samuela Sontaga v Rosanovciach, a tento na všetky strany zadĺžený snovač vodil ma za nos a trýznil do zúfania. Keď som žiadal peniaze naspäť, hovoril, že mu ich len konvent vypovedať môže; a keď som ho oslovil, aby prišiel držať konvent, odkladal to bez konca. Zvolal som konvent sám, ale keď som mu oznámil menom konventu, že kapitále má zložiť, osopil sa na mňa, i so ženou, ako na paholka. Nemohol som počať s ním ničoho, len zo žobráčiek dal som prikryť chrám a vystaviť školu, do ktorej som sa potom utiahol, spolu s učiteľom. Za ten čas býval som v dome sedliackom." [Záznam J. Záborského v Kronike rankovskej cirkvi. – J. Záborský: Vlastný životopis. Výber II, s. 255-256.]
7. jún 1841
Záborský napísal list A. Ľ. Muňayovi, rektorovi kolégia v Prešove. V liste mu odovzdáva zväzok obsahujúci prosebné listy ločmanskej cirkvi.
2. október 1841
List A. Hlovíkovi. V liste J. Záborský informuje A. Hlovíka o oprave školskej budovy a stavbe cirkevných budov. Posiela Hlovíkovi svoju knižku Bájky. [Sen. archív, Prešov, bez sign.]
II. KATOLIZÁCIA – REVOLÚCIA – V SLUŽBÁCH VIEDNE
(1842-1853)
Neprajné okolnosti, nehoda a s ňou spojené ťažkosti spôsobili, že sa Jonáš Záborský dostáva do osobnej krízy. V rankovskom cirkevnom zbore sa začína cítiť osamotený ako na stratenom poste. Vo svojom trápení nachádza cestu k šarišskému archidiakonovi katolíckemu farárovi v Pekľanoch Andrejovi Kalasovi. Kalas najprv navštívil Záborského, ktorý mu návštevu nielen vrátil, ale bol u neho viackrát. Kalas ako „spôsobný praktikus a horlivý katolík" v rozhovoroch argumentoval a presviedčal J. Záborského, aby „.. učinil nesnádzam svojim koniec vstúpením do cirkvi katolíckej". Pri jednom z rozhovorov Kalas Záborskému dôvodil: „Zachovajte sa národu v lone cirkvi katolíckeJ. Tu sa vám zaopatriť nielen čas a pohodlie k prácam literárnym, lež i príležitosť pôsobiť pre národ prakticky. V krátkom čase budete v semeništi profesorom, a vtedy budete mať mládež v rukách. V Rankovciach ste perla na smetišti a svieca pod šaflom." Záborský vo Vlastnom životopise dosvedčuje, že Kalasove reči „siahali do živého" a pripomenuli mu pozdišovskú klebetu o katolizácii, úsudok rankovských
farníkov: „To celý katolícky plebán", lebo volne prednášal kázne, žalostný list Jozefa Srenku, že mu pre panslavizmus vypovedali službu súkromného učiteľa, necpalskú voľbu, jeho zemiansky pôvod a „pri zbehu tak mnohých pohnútok zaliali ma slzy". Všetky tieto problémy J. Záborský, ako sa nazdával, nebol schopný riešiť v rámci svojho postavenia a pôsobenia v evanjelickej cirkvi. Otázkou, prečo konvertoval J. Záborský, aké boli jeho osobné a vnútorné pohnútky, ako ho v tomto rozhodnutí ovplyvnil celý komplex vonkajších podmienok a pod., sa neraz zaoberali životopisci J. Záborského. Ale nech sa o Záborského konverzii vyslovili akékoľvek náhľady a protichodné mienky, jeden fakt je vždy rovnako podstatný: konverzia v nemalej miere determinovala ďalšie životné osudy Jonáša Záborského. [J. Záborský: Vlastný životopis. Výber II, s. 256-257.]
Rok 1842
2. február 1842
J. Záborský oznamuje farníkom svoj odchod z Rankoviec.
3. február 1842
Rankovský rektor Juraj Szabo ústne informuje Jána Bálinta, farára v Opinej, že J. Záborský sa rozlúčil so svojimi farníkmi. „...vybral sem se k němu, abych jej od nešťastného předsevzetí jeho odvrátil, ale Bohu žel, žádna přátelská prosba, žádne knezské predstavování, žádna vláda mého ducha nemohla jej k lepšímu nakloniti. Ne! ne více jako rak nazpět, rekl, ale Vorwärts!"
[List J. Bálinta A. Hlovíkovi zo 6. 2. 1842. – Sen. archív. – E. Lazar: Jonáš Záborský, s. 324.]
6. február 1842
J. Záborský sa v rozvalinách vyhoreného chrámu odobral od svojich farníkov. „Zaděkoval sem v Rankovcách 6 Febr..." V ten istý deň v liste informuje A. Hlovíka, že sa rozhodol opustiť rankovský zbor. Dňa 6. februára chcel predložiť účty konventu, ale na zasadnutie sa nedostavil miestny inšpektor Samuel Szontagh. Týždeň (šlo by o týždeň od 6. – 13. februára) ešte zostáva v Rankovciach. [Biblia Sacra. – Múzeum SRR. – List J. Záboského A. Hlovíkovi 6. 2. 1842. Sen. archív. – E. Lazar: Jonáš Záborský, s. 232-233.]
O odchode Záborského z Rankoviec sa v kronike ev. cirkvi nachádza nasledujúci záznam (uverejňujeme ho v preklade z maďarčiny): „Farár tejto cirkvi Jonáš Záborský na veľké prekvapenie všetkých vzdal sa začiatkom februára svojho úradu; ako príčinu svojho odchodu uvádza to, že nemá chuť hospodáriť, hľadá preto radšej taký spôsob života, pri ktorom by sa mohol venovať výlučne vede a Bohu. Ale po celom okolí preletel chýr, že prv, opustiac svoju evanjelickú vieru, prestúpil na rímske katolíctvo. Tento chýr sa neskôr ukázal pravdivým, keďže odišiel z Rankoviec a hľadal si útulok v košickom seminári, kde ho obliekli za klerika a stále ho tam držia. Ten, kto osobne poznal menovaného, príčinu jeho prestupu bude hľadať v jeho nespokojnosti s osudom a v jeho ctižiadostivosti. Nie div teda, že sa ľud zhrozil nad týmto neslýchaným prípadom a zaváhal, či by nemal nasledovať príklad svojho vodcu. Keďže však nebol medzi ľudom všeobecne obľúbený, jeho príklad sa nenasledoval, lebo, vďaka nebesiam, členovia cirkvi sa pridržiavajú svojho vierovyznania a považujú za hriech zriecť sa ho pre pozemské imanie." [Kronika ev. cirkvi v Rankovciach.]
Február 1842
Adam Hlovík napísal list J. Záborskému. Na list J. Záborského zo 6.2.1842 odpísal senior Adam Hlovík, ktorý sa s ním rozlúčil a zároveň mu vrátil Výklad na Pindarovy zpěvy a román Olivera Goldsmitha Vikár wakefieldský. Neobstojí Záborského tvrdenie, že Adam Hlovík mu odpísal „pichlavý list". [List A. Hlovíka J. Záborskému. – Sen. archív. – E. Lazar: Jonáš Záborský, s. 326.]
10. február 1842
J. Záborský sa podrobil aktu prestupu. „Dne 10-týho unora hned zrána hluk a hrmot zvonů všeckým v mestě Košicach se nacházejících, oznámil naslyšanú všudy připadnost, že Jonáš, vyslaný k nekajícím ninivetským, kořisti veliké ryby se stal. Aj tamtot se již on Ave Maria modlí,..." [List J. Bálinta A. Hlovíkovi. – Sen. archív. – E. Lazar: Jonáš Záborský, s. 325-326.]
Z citovaného listu J. Bálinta sa tiež dozvedáme, že J. Záborský sa ešte vrátil do Rankoviec. „Po příchodu svém z mesta... zůstával ješte až do 16-týho dne febr. v Rankovcach, v nemž se již konečně potom jak slimák do svého habitu a hnízda v kleriku vtáhl, ještě pohrobával v Rankovcach." 16. február 1842 J. Záborský definitívne odišiel z Rankoviec do Košíc a z príkazu biskupa Očkaja sa ubytoval v seminári. V košickom seminári bol prijatý s nedôverou, ba opovržlive. „Na obed a večeru nepovolali ma ani k profesorskému ani ku klerickému stolu: lež priniesli mi nechutné jedivo v hnusných cínových misočkách do mojej chyže, ktorú som mal vykázanú medzi deficientami..." J. Záborský sa musel vzdať i myšlienky stať sa profesorom histórie a gréckej filológie. Odmietol biskupov návrh ísť do Viedne na štyri roky do presbytéria. Nesúhlasil ani s tým, aby „po štyri roky v Košiciach s chlapcami do školy chodil". Nakoniec Záborský súkromne preštudoval teológiu, s čím súhlasil aj sám biskup, lebo sa bál jeho panslavizmu. „Dokončil som to za rok. Len ceremónie a spev učil som sa s klerikmi, čo ináč byť nemohlo." [Biblia Sacra. – Múzeum SRR. – Jonáš Záborský: Vlastný životopis. Výber II, s. 258-259.]
Rok 1843
16. júl 1843
V Záborí zomiera otec Jonáša Záborského Jozef Záborský – Husáre.
9. november 1843
„Pomazaní knězské sem prijal 9 Nov. 1843." Po vykonaných skúškach bol Záborský vysvätený za katolíckeho kňaza. „Na vysvätenie musel som čakať do návratu biskupovho zo snemu." [Biblia Sacra. – Múzeum SRR.]
Ani po vysvätení za kňaza sa nezlepšilo Záborského postavnie. J. Bálint mu už v uvedenom liste predpovedal skvelú kariéru: „Dost na tom, že on do kleriky odešel v té naději, že tam toliko 6 měsiců vybude, spolu ale i řeč řeckou a hebrejskou jak profesor klerikom prednese, potomně za ceremoniariusa do Pešti vystoupí, až se o krátky čas, a to s pásem červeným zase navráti. Teď znáš zlaté jeho výhledy!" Ale celá Záborského „kariéra" sa skončila pri nemeckej kaplánke, kde ho König, kanonik a farár, „besný nepriateľ Slovákov", medzi piatimi kaplánmi urobil posledným. „Preto musel som pri pohreboch s adštanciami miništrovať po ulici kolegom, ako chlapec, bol som od istých dobrodení vylúčený, pri stole sedel som posledný a jedol často obzerance." Košický seminár, i keď nemáme iných dokumentov okrem autorovho Vlastného životopisu, bol v podstate nepriateľským prostredím pre Jonáša Záborského. „Bol som od prvého vkročenia ako pastorok medzi vlastnými deťmi."
[Jonáš Záborský: Vlastný životopis. Výber II, s. 244 a 259.]
Rok 1844
21. august 1844
J. Záborský podpísal zakladajúce listiny štipendijnej základiny.
26.-28. august 1844
Na prvom zasadnutí literárneho spolku Tatrín v Liptovskom Mikuláši bol J. Záborský zvolený za správcu, stalcu a zberateľa Zemplína a Abova. Na tomto zasadnutí „urodzený p. G. Fejérpataky bou požiadaný, aby napísau velebn. p. Jon. Záborskiemu list, v ktorom by ho požiadau, aby slúbených 500 zl. v. p. ku pozbudzeňú a napomožeňu života slovenskieho Tatrínu obetuvať ráčiu". Vyzvanie nenašlo porozumenie u J. Záborského, pretože sa ani nezapísal za člena Tatrína, ani inak sa nezapojil do jeho činnosti. Naopak, v osobitnom liste Fejérpatakymu, ktorý bol potom uverejnený v Časopise Českého Museum (19, sv. 1, 1845, s. 123-127), tiež v Tatranke (3, 3. zv., 1845, s. 50-54) a o rok neskôr v spise Hlasowé..., s. 88–93, vyslovil sa proti novej spisovnej reči slovenskej, čím sa vlastne obrátil aj proti samotnému Tatrínu. Schvaľuje síce jeho ciele, ale nesúhlasí s prostriedkami a cestami, ktorými ich chce dosiahnuť. Z týchto dôvodov sa nepridáva k tatríncom.
31. august 1844
Napísal sprievodný list k zakladajúcim listinám, ktoré poslal prostredníctvom priateľa, košického farára Juraja Sekčíka prešovskému kolégiu a cez kolégium do Bratislavy a Kežmarku. Zakladajúca listina štipendijnej základiny, ktorou chcel J. Záborský prispieť k zvýšeniu záujmu o štúdium reči a literatúry československej a zároveň vyjadriť „povďačnosť za dobrodenia", ktoré mu „kedysi plynuli zo spoločenstva evanjelikov augsburského vyznania", je datovaná 21. augusta 1844, teda ešte pred schôdzou Tatrína. Záborský na základinu zložil 500 rýnských florénov. Podujatie nenašlo patričné pochopenie a primeranú ozvenu. [List J. Záborského kolégiu a Litterae Fundationales. – ŠA, Prešov, Kol. 1844-42-131. – E. Hleba: Štipendijná základina J. Záborského, s. 209-210 a 212.]
Rok 1845
14. jún 1845
List prešovskému kolégiu. Listom oznamuje školskej stolici prešovského kolégia, že pre bežný rok 1845 sumu zo základiny určuje pre Andreja Srenku, prešovského chovanca, ktorý sa osobitne vyznamenal pri poznávaní slovensko-českého jazyka a literatúry. [List J. Záborského školskej stolici v Prešove. – ŠA, Prešov, Kol. 1845-43-132. – E. Hleba: Štipendijná základina J. Záborského, s. 211.]
20. august 1845
J. Záborský predniesol kázeň proti maďarománii. „Len r. 1845 povstala proti mne opravdivá búrka. Kázal som na Štefana kráľa, v prítomnosti viac kňazov, proti maďarománii. Z toho povstal taký krik po celom meste, také behanie k farárovi a biskupovi so žalobami, že nadužívam kazateľnicu k agitáciám panslavistickým, že len sťažka udržal som sa na mieste." Kázeň, ktorú J. Záborský neskoršie uverejnil v Žehrách (1851), obsahom, rozsahom a datumovaním (v neděli IX. po sv. Duchu) nezodpovedá tejto kázni. V úvode k Žehrám autor píše: „Ku básňam připojuji řeč o odrodilosti, kterau považuji jako sklad všech mých o národních záležitostech myšlének. Nechavám pak ji, jako byla před r. 1848 vypracována, aby slaužila spolu za pomník časů minulých". (Podčiarkol zost.) [J. Záborský: Vlastný životopis.
Výber II, s. 2 6 0 – 2 6 1 . – Žehry. Viedeň 1851, s. (4).]
4. september 1845
J. Záborský napísal list A. Ľ. Muňayovi. V liste prosí Muňaya, aby ho informoval o osude základiny, či bola alebo nebola prijatá jeho ponuka. [List J. Záborského A. Ľ. Muňayovi. – ŠA, Prešov, Kol. 1845-43-132. – E. Hleba: Štipendijná základina J, Záborského, s. 212-213.]
September 1845
A. Muňay napísal list J. Záborskému. Z fragmentu konceptu listu A. Ľ. Muňaya J. Záborskému vyplýva, že so založením základiny boli pomerne veľké ťažkosti. Prijatiu základiny „.. nie rozdiel vo viere, ale v úmysle, ...položil najväčšie prekážky..." zdôrazňuje pisatel. [Koncept listu A. Ľ. Muňaya J. Záborskému. – ŠA, Prešov, 1845-43-132. E. Hleba: Štipendijná základina J. Záborského, s. 213.]
24. september 1845
V liste A. Ľ. Muňayovi sa J. Záborský opäť domáha úradného oznámenia o prijatí alebo odmietnutí štipendijnej základiny. Pre základinu upadol Záborský do podozrenia, že je ruským agentom a Slovákom už dal 25 000 zlatých a ešte môže dať 100 000. I napriek tomu, že sa za prijatie základiny vyslovil superintendent Pavol Jozeffy (list A. Ľ. Muňayovi z 3. okt. 1845), Ján Benedikti, profesor kežmarského lýcea (odpoveď A. Ľ. Muňayovi z 26. okt. 1845 na list z 15. sept. 1845), Štefan Boleman z bratislavského lýcea (list A. Ľ. Muňayovi z 1. okt. 1845) a zaiste i niektorí ďalší podporovatelia, celé podujatie skončilo neúspechom. Štipendijná základina J. Záborského zaniká už v nasledujúcom roku. Posledný známy údaj o jej existencii je list A. Ľ. Muňaya z 28. júna 1846 rektorátu kežmarského lýcea, že J. Záborský „...úrok zo svojej základiny sotva učinene; a už zanikajúcej, určil Jonášovi Jesenskému, študentovi lýcea v Kežmarku". Jesenský však štipendium vo výške 30 rýnskych florénov nedostal, pretože základina bola zrušená a tým aj zmarené úsilie J. Záborského materiálne podporiť záujemcov o československú reč a literatúru. [List J. Záborského A. Ľ. Muňayovi. – ŠA, Prešov, Kol. 1845-43-32. – Rkp. materiál o štipendijnej základine sa nachádza v ŠA v Prešove a v ALK v Kežmarku. – E. Hleba: Štipendijná základina J. Záborského, s. 214-216.]
O príčinách zániku štipendijnej základiny J. Záborský neskoršie napísal: „Peníze byly vyše roka v rukách nebohého pána Muňaya, který i dal skutečně jednomu mladíkovi (jistému Jesenskému) s novým privolením 30 zl. Hned na to mi písal, že dozorstvo školské peníze vice vzalo, než o mé vůli ani slyšeti nechce a celý kapitál, že strovilo na věci jiné. Toto nehodné obcovaní mě přinutilo peníze vzíti zpátkem, a tak potom povstala z toho »dobročinnost žehrová'..." [J. Záborský: Kritika kritiky pána kritizanta v Modre. – Slovenské noviny (ďalej SN), 20. január 1851, s. 32.]
27. sepember 1845
Záborský napísal list Gašparovi Fejérpatakymu, ktorým vyučtováva peniaze za knihy. V liste okrem iného poznamenáva: „V náhlosti Vám jen to podotknu, že mne ovšem onen lístek Váš, ktorý sem škratetou jmenoval trochu nemilý byl, proto, že příležitost zavdal těm, kterí ho prve do ruky dostali, jako já, i mne i Slovákům preň úškleby dělati." Pravdepodobne, že poznámkou J. Záborský reaguje na požiadavku G. Fejérpatakyho, aby obetoval 500 zl. na Tatrín. [List J. Záborského sa nachádza v rkp. G. Fejérpatakyho Účtovné zápisky medzi s. 242-247. – LA MS, MI 306.]
Rok 1845
Rok 1845
V dvoch rozličných časopisoch bol uverejnený list J. Záborského G. Fejérpatakymu. Časopis Českého Museum uverejnil list pod názvom O nowé písemné řeči na Slovensku. List prebrala i Palkovičova Tatranka s poznámkou „Proti slovenské Odluce . [Časopis Českého Museum (ďalej ČČM) XIX, zv. 1, 1845, s. 123-127. Tatranka III, 3. zv., 1845, s. 50-54.]
Rok 1846
Rok 1846
Ján Kollár vydal spis proti spisovnej slovenčine Hlasové o potřebe jednoty spisovného jazyka pro Čechy, Moravany a Slováky. V spise Kollár uverejnil aj list Jonáša Záborského G. Fejérpatakymu pod názvom O nowé písemné řeči na Slowensku. V liste sa J. Záborský vyslovil proti spisovnej slovenčine, ktorú Ľ. Štúr spolu s J. M. Hurbanom a M. M. Hodžom prakticky presadzovali do slovenského literárneho života. J. Záborský je ešte po rokoch presvedčený, že práve „hádky o reč" boli „...počiatok a prvá príčina í všetkých mojich neskorších literárnych nerestí". Vo Vlastnom životopise sa znovu vracia k svojim predošlým názorom: „Ja som síce za potrebné uznával Kollárom samým narádzané opravy češtiny: ale celkové odtrhnutie sa od Čechov považoval som za cestu k nihilizmu. Z Čechov bez nás málo, z nás bez Čechov zhola nič a všeslovanská reč je nezmysel, leda, že by všetci Slovania prijali jedno nárečie, čo by len s politickým opanováním nastúpiť mohlo." Prirodzene, že už pri polemike o jazyk, v ktorej sa Záborský ako jeden z mála mladších slovenských vzdelancov postavil na stanovisko staršej obrodeneckej generácie na čele s Jánom Kollárom, zatriedil sa do konzervatívnej skupiny tzv. „staroslovákov" proti radikálnej romantickej družine „štúrovcov". Aj neskorší Záborského sklon k antike, obrana biblickej češtiny a pod. zapríčinili mu veľa trpkosti a sklamaní. [J. Záborský: Vlastný životopis. Výber II, s. 262. – Hlasové... Praha 1846, s. 88-93.]
Rok 1847
Ani z tohto roku nemáme vela správ o pôsobení J. Záborského v Košiciach. Z Domovej Pokladnice vydanej Danielom Lichardom na rok 1848 sa dozvedáme, že J. Záborský (v menoslove sa uvádza ako Ján) bol jedným zo zberateľov Abovskej stolice. Medzi zakladateľmi Domácej Pokladnice sú: Štefan Baláž, Dominik Rašovský, Ľudovít Slaník, všetci r. k. farári, Ján Galčík, kanonik, Jakub Kiranovský, mešťan, Ondrej Krasňanský, archidiakon a farár v Kokošovciach, Matej Marczény, prof. bohoslovia, Ďorď Sekčík, ev. farár, Ján Tomáško, ev. učiteľ. Okrem J. Záborského bol ešte zberateľom kníhkupec Karol Hagen. V podstate možno povedať, že uvedení zakladatelia a zberatelia Domovej Pokladnice v Košiciach predstavujú slovenský živel, ktorý podporoval slovenskú literatúru. Nie je nepravdepodobné, že práve Jonáš Záborský sa rozhodujúcou mierou pričinil, aby naklonil aspoň niekoľkých jednotlivcov slovenskej myšlienke. [Domova Pokladňica. Kalendár na rok prjastupní 1848, roč. II. V Skalici, s. 313.]
1. jún 1847
V Orle tatránskom vyšla recenzia Ľudovíta Štúra o Bájkach J. Záborského. Po všeobecnom úvode o vzniku a poslaní bájky Ľ. Štúr oceňuje pôvodné bájky J. Záborského, z ktorých viaceré sú duchom a zmyslom národnými bájkami. Vymenúva aj menej podarené bájky. V preložených gréckych bájkach cudzo pôsobia kresťanské bytosti. Vyzdvihuje tiež, že v Záborského bájkach si kliesni cestu slovenčina, i keď sú pôvodne písané v českom jazyku. [Ľ. Š. (= Ľudovít Štúr): Bájki Jonáše Záborského. – Orol tatránsky, 2 (1. Lipna), 1847, č. 65, s. 517 -518.]
Z doterajších prameňov nie je nám známe, či sa J. Záborský v predrevolučnom období v Košiciach pokúšal o literárnu tvorbu. Vydanie Žehier môže dosvedčovať, že J. Záborský sa neustále venoval tvorivej práci. Na druhej strane rukopis „Promptuarium Theologicum" mohol by byť svedectvom, že v košickom seminári sa Záborský venoval usilovnému štúdiu. Napr. súpis literatúry z jazykovedy a literatúry, poznámky o gréckej a rímskej literatúre, rozbory rôznych filozofických systémov a pod. najskôr súvisia s jeho prípravami na profesorské miesto, kým mnohostranné spracovanie rozličných teologických disciplín má spojitosť s jeho prípravami na synodálnu skúšku. [Promptuaroum Theologicum, rkp. – Štátna vedecká knižnica, Prešov (ďalej ŠVK Pr.), Ep. 3179.]
Rok 1848
1. apríl 1848
Slovenské národné noviny uverejnili znenie petície, známej ako Liptovské žiadosti (prijaté 28. marca 1848). Petícia zahŕňala slovenské národné požiadavky. Pravdepodobne, že petícia bola Záborskému podnetom k napísaniu Žiadosti slovenského národa.
2. máj 1848
Slovenské národné noviny anonymne uverejňujú petíciu Jonáša Záborského Žiadosti slovenského národa. Ľudovít Štúr zmiernil a niekde i pozmenil text petície, ktorá mala 7 bodov. Základné požiadavky, ktoré sa dotýkajú zabezpečenia minimálnych národných práv Slovákov, boli takto formulované:
„1. Žjadajme predňe, abi nám do pospolitích škuol naších Maďarčina pchaná ňebola...
2. Žjadajme ďalej, abi sa v semeňiskách kňezovskích a preparandiach učiťelskích budúci kňazovja a učiťelovja ludu nášho po slovenskí učili,...
3. Žjadajme ešťe, abi boli i pre nás reálne školi na útrati obecnje vistavänje,...
4. Žjadajme nadto, abi sa i v učebních školách na slovenčinu a napotrebi národa nášho slušní ohlad bral, menovite abi sa mládež slovenská, keď sa už raz po maďarskí učiť musí, aspon prirodzením spuosobom k jej, tak ako i latinskej reči známosti v jedla,...
5. Žjadajme ešte, abi pri akademiach a všeučiliskách professorovia reči slovenskej ustanovení boli,...
6. Žjadajme ďalej, abi sa v stolicach sloslovenskích verejnje poradi po slovenskí vedli,... aby sa slovenskím ďeďinám slovenskje obežnje písma posjelali,... abi sa slovenskje prosebnje listi od vrchností prijímali,...
7. Žjadajme naposledok,... abi sa povinnosť maďarskí znať ňikdi, pod žjadnim zámislom na lud ňevsťahovala, a všetki úmisli násilnjeho zmaďarčeňja Slovákov na veki odstráňili..." [Žiadosti slovenského národa. – Slovenské národné noviny, 1848, 2. mája 1848, č. 282, s. 1125-1126.]
10. máj 1848
V Liptovskom Mikuláši na porade národovcov vyhlásili Žiadosti slovenského národa. Žiadosti v 14 bodoch zhrnuli celonárodný slovenský revolučný program.
(19.-20.) júl 1848
Ján Rányi, ev. farár v Hernádvécse (Maďarsko), cestou domov z prešovskej cirkevnej schôdzky (predtým si odskočil k rodičom do Sabinova, kde sa stretol s Nosákom, od ktorého prevzal 14 alebo 16 exemplárov „Žjadostí") zastavil sa v Košiciach, kde polovicu Žiadostí odovzdal miestnemu ev. farárovi Jurajovi Sekčíkovi a druhú polovicu ev. učiteľovi Jánovi Tomáškovi, ktorí ich mali porozdávať jednotlivým Slovákom v Košiciach. Ján Tomáško odovzdal dva exempláre Žiadostí Jonášovi Záborskému (historka, ktorú si J. Záborský skonštruoval pri súdnom vyšetrovaní, že dva kusy tlačiva mu odovzdal akýsi neznámy luteránsky kandidát z Gemera alebo Novohradu, bola len manévrom, aby Záborský odviedol pozornosť od skutočného košického zdroja). Práve Žiadosti boli dôvodom Záborského uväznenia. V niektorý z uvedených dní J. Záborský cestuje v rodinnej veci do Levoče a v Lemešanoch sa stretol s J. Rányim. Pred súdom v novembri vypovedal: „...druhý raz som sa s ním (rozumej: Rányim, pozn. zost.) stretol v Lemešanoch, keď som v rodinnej veci cestoval do Levoče a on sa vracal domov z voľby superintendenta. Vtedy sa ma pýtal, či som nevidel a nečítal práve vyjdenú slovenskú proklamáciu, a na moju zápornú odpoveď mi prisľúbil, že pre mňa nechá u Tomáška v Košiciach jeden-dva exempláre." Je viac ako možné, že už v Lemešanoch J. Rányi dal Záborskému Žiadosti slovenského národa; druhý exemplár mu asi poslal Tomáško. [Karol Goláň: Príspevok k životopisu Jonáša Záborského. – Štúrovské pokolenie. Bratislava 1964, s. 316-318; Sborník Matice slovenskej (ďalej Sborník MS) 18,1940, č. 2, s. 251-253.]
21. november 1848
Uväznili Jonáša Záborského a ďalších obvinených. „Pri nočnom prepadnutí" mestský kapitán a policajný poručík prišli za J. Záborským a na základe výsledku vykonanej domovej prehliadky chorého Záborského odvádzajú do väzby. Spolu s J. Záborským boli zadržaní aj ev. farár Juraj Sekčík a učiteľ Ján Tomáško. „Za znak panslavizmu mali platiť Žjadosti mikulášske. U koho sa nájdu, je pansláv, zradca vlasti,... Z tejto príčiny aj mňa zajali, postavili pred rýchly hrdelný súd a po dva týždne väznili, keď ev. učiteľ Tomáško vyvolal, že i mne jeden výtlačok dal... Vláčili potom moje knihy a rukopisy na mestský dom, posielali hľadať u mňa ruské peniaze. Mestom kolovala povesť, že Hurban nocoval u mňa, že ja mám zriadiť povstanie na východnom Slovensku. Noviny trúbili o odkrytí veľkého sprisahania v Košiciach. Keď streštenci na ulici vyznačovali stromy, kde budem obesený, stál pri mne ustavične hajdúch so šabľou a sprevádzal ma i do záchodu." [J. Záborský: Vlastný životopis. Výber II, s. 263.]
Prvé vyšetrovanie a výsluch J. Záborského sa dotýkal nájdených exemplárov Žiadosti: – od koho ich dostal a v koľkých exemplároch, komu ich dal čítať, prečo ich neodovzdal úradom, kde sú tie exempláre, ktoré mu dal Tomáško, prečo ich prijal, d už v máji mu ich dal nejaký neznámy kandidát a pod. Výpovede, i keď si v nich J. Záborský veľa vykonštruoval, zdali sa byť hodnoverné, preto súd obrátil svoju pozornosť na jeho styky s Rányim. J. Záborský vypovedal, že s Rányim sa stretol trikrát, naposledy v lete, keď bol chorý a ležal v posteli. Navštevoval ho najmä preto, aby si vypožičal noviny. „To bol dôvod, prečo chodil ku mne. Kvôli inému sotva bol u mňa, iba v ostatnom prípade, keď ma našiel chorého v posteli. Vtedy ho našiel u mňa aj pán doktor Frenkel a za krátky čas počúval jeho nezmyselné hegeliánske reči o kresťanstve." [Podľa výpovede J. Záborského. – K. Goláň: Príspevok k životopisu Jonáša Záborského. – Štúrovské pokolenie, s. 319; Sborník MS 18, s. 253.]
22. november 1848
Prebehlo rokovanie pred sédriou. Predsedovi Súdnej stolice hl. sudcovi Františkovi Rimanóczymu pod č. 6529 odovzdávajú tieto spisy: knihu M. M. Hodžu Dobruo slovo..., dva listy od Imricha Felixa Jurajovi Sekčíkovi, Žiadosti slovenského národa nájdené u J. Záborského a spisy Župného úradu v Košiciach, ktoré okrem odpisu nariadenia komisára Daniela Irányiho obsahujú odpisy dobrovoľných priznaní: J. Rányiho, J. Sekčíka, J. Tomáška, J. Záborského a ďalších obvinených: Jána Bradavku, maliara; Jána Tomášku, nemeckého obuvníckeho majstra; Jána Mateja, garbiarskeho majstra; Jána Verčimáka, miestneho kuchára; Anny Jesenskej, pomocnice J. Bradavku a Jána Pribiloviča, nemeckého obuvníckeho pomocníka J. Tomášku. [F. Hradovan = Šteliar, F.: Košice pre marcové a májové reformy roku 1848. – Almanach východného Slovenska 1848-1948. Košice 1948, s. 10-11. ]
23. november 1848
Prebieha ďalšie rokovanie pred súdnou stolicou. Rokovanie neprinieslo nijaké nové momenty do pôvodnej obžaloby, či do vlastných priznaní obžalovaných a do výpovedí svedkov. Na súdnom pojednaní sa v podstate potvrdzovali, len málo doplňovali a korigovali jednotlivé výpovede. V Zápisnici Súdnej stolice mestskej pod predsedníctvom hl. sudcu Františka Rimanóczyho v prítomnosti poradcov Štefana Baranyayho, Mikuláša Tomku, Gábora Várjona, Daniela Czitóva 23. novembra 1848 sa doslovne píše o J. Záborskom (zo zápisnice vyberáme text iba o ňom): „Miestny katolícky kaplán Jonáš Záborský svoju výpoveď, danú pri otázke, kedy dostal otázne tlačivá od kandidáta, ináč obsaženú vo svojom priznaní pod C) doplňuje tak, že do školy ako luterán a tiež i spomenutý kandidát ako malý žiačik, ale bez toho, aby ho poznal svedok (Záborský). A výpoveď, danú na túto otázku, pozmeňuje takto: že bol dostal tlačivá v mesiaci máji alebo júni, pričom pridal k tomu, že nepamätá sa dobre na čas, a preto ani neručí za termín. Na otázku, prečo neodovzdal príslušnej vrchnosti oné tlačivá v zmysle uznesenia zastupitelstva pod číslom 6637 dňa 30-ho onoho mesiaca z nariadenia ministerstva dňa 20. sept. t. r., odpovedal: že nepočul a nevedel o existencii takýchto nariadení, podľa ktorých každý je povinný takéto tlačivá odovzdať vrchnosti. Na otázku, kedy odovzdal Ján Tomáško svedkovi dva exempláre otázneho tlačiva, odpovedal, že hneď po zvolení evanjelického superintendenta v Prešove, asi o týždeň. Na otázku, akú známosť má s Jánom Rányim a koľko ráz bol on u svedka, odpovedal, že asi tri razy bol u neho spomenutý Ján Rányi, od ktorého bol požiadaný listom, aby mu dával staré slovenské noviny na čítanie; a takto bol u neho pre noviny, a ináč s ním nemal nijaké spojenie. Ďalej na otázku, od koho bol dostal známu slovenskú knihu ,Dobruo', ktorú poslal Jurajovi Sekčíkovi, odpovedal, že z Levoče od akéhosi neznámeho človeka, a to tu v mieste ešte vlani dostal hromadu kníh na odpredanie, z ktorých jednu si ponechal ako čestný exemplár. Tento potom pozdejšie zaslal na prečítanie Jurajovi Sekčíkovi ešte vlani,...; a druhý exemplár zakúpil Ján Rányi. Ohľadom tých kníh predniesol, že lanského roku, keď bol svedok v Levoči, chcel vrátiť knihy príslušnému zasielateľovi, ale opytujúc sa na neho u Müllera, u ktorého mal byť, údajne podľa jeho tvrdenia, (nenašiel ho) a takto bol nútený priniesť domov knihy, ktoré i teraz budú zapečatené spolu s prijatým listom. Či svedok čítal otáznu knihu, odpovedal kladne. A či pozná autora tejto knihy Hodžu, odpovedal, že ho pozná, lebo u neho bol kaplánom jeden rok, prv než sa stal duchovným v Rankovciach; a tak môže to byť sedem rokov od toho času, ale s ním nemá a nemal nijaké spojenie ani korešpondenciu. – Svedok ďalej predniesol, že pri hromade naznačených kníh na jeho byte sa nachodí asi 12 exemplárov zo slovenskej knihy iného obsahu, ktoré bol dostal s knihou pretriasanou. Napokon na otázku, čo mienil urobiť so slovenským vlastnoručným manuskriptom, ktorý bol nájdený medzi jeho spismi, (Jonáš Záborský) odpovedal: Uznáva ho za svoju písomnú prácu, ktorú vypísal zo slovenských bratislavských novín. A v tejto veci to bola jeho snaha, že preložiac to do maďarčiny, dá ju podpísať honoráciormi a predostrieť Uhorskému snemu. Ale nechcel ju rozširovať, ako nejaký poburujúci spis, lebo chcel ju dať podpísať len rozumnejšími a honoráciormi. A to sa stalo hneď po reformách (po 15. marci 1848), ale časom sa zmenili okolnosti a všetko zostalo po svojom. Poznámky, tam sa nachádzajúce a písané po maďarsky, uznáva za svoje myšlienky, ktoré nemajú nijaký význam, keďže tieto zmeniť, alebo celkom zničiť záviselo od jeho vôle; v iných veciach potvrdil svoje priznanie. Keďže z vyššie uvedeného prednesenia svedkovho vysvitá, že na jeho byte sú i knihy, zviazané do jednej hromady, o ktorých on tvrdil, že ich dostal z Levoče spolu s priloženým listom, bol vyslaný poradca Alojz Polinský na prehliadku týchto kníh a iných listín, ktoré by sa vyskytovali v jeho spisoch, aby potom mohli byť preukázané Súdnej stolici." [Zápisnica Súdnej stolice... – F. Hradovan: Košice pre marcové a májové reformy. – Almanach východného Slovenska 1848-1948, s. 12-13.]
Nové priznanie, ktoré J. Záborský urobil pri výpovedi, sa v podstate dotýkajú dvoch skutočnosti: rukopisu petície, uverejnenej v Slovenských národných novinách z 2. mája 1848 a 10 exemplárov Dobrého slova a ďalších 12 slovenských kníh. J. Záborský výpoveďou chcel odviesť podozrenie, že je autorom uvedených žiadostí (článok iba odpísal a chcel ho predložiť vo forme petície madarskému krajinskému snemu) a kolportérom slovenských kníh. Pri výsluchu ani neprezradil, od koho sú knihy.
24. november 1848
Obvinených znova vypočúvali pred Súdnou stolicou. Ani opätovným vypočúvaním obvinených a vypoveďami nových svedkov (Viliam Breger, Jozef Radányi a vdova Sánda) sa súdu nepodarilo nejako priťažiť obžalovaným slovenským národovcom. Výpoveď svedkov nepotvrdila rozširovanú fámu, že v meste sa zdržiaval M. M. Hodža, že Slováci sa schádzajú na tajných schôdzkach a pod. [Zápisnice Súdnej stolice z 24. 11. 1848... – F. Hradovan: Košice pre marcové a májové reformy. Almanach východného Slovenska 1848-1948, s. 13.]
25. november 1848
Principál J. Záborského Ján König listovne požiadal Súdnu stolicu v Košiciach, aby prepustili obžalovaného na slobodu. Zároveň prebral za Záborského rukojemstvo. List znie: „Veľactená súdna stolica! Leží mi na srdci stiesnené položenie Jonáša Záborského, kaplána, upodozrievaného z rozširovania slovanských myšlienok, ktorého v týchto dňoch mestská vrchnosť – nič nedbajúc na jeho chorobu a jeho zimničný stav – dala uväzniť a ktorý na pohoršenie katolíckeho ľudu už piaty deň je vo väzbe. Ako biskupský administrátor osirelej košickej stolice, ale i ako bezprostredný predstavený nemôžem zanedbať príležitosť pozdvihnúť svoj hlas vo veci a poprosiť veľactenú sédriu: aby ho – i so zreteľom na dôstojný stav, ktorého aj on je členom, a keďže je verejne činným duševným pracovníkom v meste, i so zreteľom na jeho zdravie, temer zničené touto pohromou, zasahujúcou dušu i srdce – láskave domov prepustila. Pritom prislúcha uvážiť všetky uváženiahodné okolnosti, že totiž ja budem naliehať na jeho stály pobyt až do skončenia súdu a na jeho určité ustanovenie sa pred súdnu stolicu; ak by sa to nestalo, ja, ako rukojemník, preberám náležitú ťarchu zodpovednosti. Páni, ja nežobrem, ale žiadam od Vás milosť pre hriešnika, vinník nech pyká za vinu, ale, áno, požadujem milosrdenstvo v duchu učenia Kristovho (v ktorého aj Vy veríte), alebo aspoň mierne zaobchádzanie, ktoré odporúča voči nešťastníkovi sväté slovo ľudskosti a nakazuje nám všetkým maďarský zákon. Ináč odporúčajúc sa do Vašej známej blahovôle, zostávam s úplnou úctou veľact. súdnej stolice ponížený služobník Ján König, košický kanonik, plebán a zástupca kapituly. V Košiciach dňa 25. novembra 1848." (Preklad z maďarskej osnovy.) Súčasne J. Záborskému druhý hlavný mestský lekár a fyzik Štefan Voľný napísal vysvedčenie, že už štyri týždne trpí striedavou zimnicou a že v záujme jeho uzdravenia treba predovšetkým odstrániť všetky škodlivé vplyvy účinkujúce na náladu. Aj Jonáš Záborský sa listovne obrátil na sédriu. A že skutočne šlo o organizovanú akciu vymôcť uväznenému Záborskému slobodu, svedčí list, ktorým sa v ten istý deň J. Záborský obrátil na sédriu: „Slávna sédria! Bude tomu bezmála týždeň, čo ma chorého vytiahli z postele a pred celým mestom prostituovali, som väznený, a ani neviem, čo som previnil. Azda to, že Rányi bol u mňa? Čo sme zlého vykonali? Či majú byť všetci zlapaní a pozatváraní, ktorí ho náhodou poznajú? Alebo to, že slovenská levočská proklamácia (!) dostala sa náhodou ku mne? Ale či som ju nejako upotrebil, či som ju len dal niekomu prečítať? To mi do ostatného rozsudku nik nedokáže. Čo bolo mi robiť s ňou, keď už sa raz dostala ku mne? O nej nebolo nikde a nikdy reči a mne ani neprišla na um odvtedy, čo som ju pohodil medzi papiere. Alebo som sa previnil tým, že sa u mňa našiel Hodžov spisok o slovenskom pravopise? Ale vo veci pravopisu neprichodí súdiť súdnej vrchnosti; veď knihu ešte predošlého roku cenzúra prepustila, teda o nej a pre ňu nemožno robiť výčitky. Alebo ten môj rukopis „Žiadosti slovenského národa" má byť obťažujúcim materiálom? Ale tento článok ukážem od slova do slova v bratislavských slovenských novinách, teda spadá pod tlačový zákon a o ňom tiež nemôže byť reči, lebo podľa 29. § 18 zák. článku z r. 1848 „každý taký tlačový prečin, proti ktorému je úradná retorzia, premlčuje sa za 6 mesiacov", a odvtedy, ako vyšiel, už dávno minulo pol roka. Ale ani v tom článku nie je naskrze nič, čo by i v najmenšej miere bolo nebezpečné vlasti a vyžadovalo súdnu retorziu. Alebo napokon tie maďarské poznámky na konci obsahujú nejaké nebezpečenstvo? Ale pre číre reflexie a incidencie, čo si niekto sám pre seba poznamenal a nijako nezverejnil, ani nikomu neoznámil, nikoho nemôžu ťahať na zodpovednosť, lebo čo si písal, môže pozmeniť, alebo vynechať, alebo odhodiť tiež, ako som ja urobil so svojou úvahou. Tieto rukopisy spadajú pod vyšetrovanie a posudzovanie iba do tej miery, nakoľko z nich vysvitá nejaká skutočnosť. Z môjho rukopisu vychádza najavo iba to, že som plánoval petíciu pred krajinský snem, a to nie je hriech! Osnovať petície bolo slobodno v každej ústavnej krajine, a tak teda aj u nás. Nie je zvykom niekoho trestať pre petíciu ani vtedy, keby onen žiadateľ chcel nebezpečné veci, pretože prosba je len prosba, a tá sa môže abo prijať, abo zavrhnúť. A treba poznamenať, že tie žiadosti v spomenutom slovenskom návrhu, ktorý, pravdaže, môjmu návrhu mohol byť základom, ako vravím, tie žiadosti terajší snem už zväčša uskutočnil sám od seba. Lebo je vypovedaná zásada, že ľud treba vychovávať vo vlastnej reči, čo je najhlavnejšia vec a najväčšia žiadosť každého, kto chce osvietiť slovenský ľud a učiniť ho účastným na väčšej vzdelanosti. Kde sú teda také veci, pre ktoré by som bol hoden trestu a väznenia? Spomenuté veci to nie sú. A o tom, čo by mi mohlo byť vyčitované, neviem. Preto prosím ctenú sédriu, aby ma prepustila na slobodu a vrátila mi zhabané písma, ktoré sem nepatria, i keď vyšetrovanie bude pokračovať, a to tým väčšmi, že som chorľavý človek a môj život je v nebezpečenstve. Veď keď odteraz vysvitne, že som spáchal nejaký zločin, budem tu, nie som nejaký pobehlík, čo nemá vôbec stáleho pobytu. Ale nič sa proti mne nevyšetrí, lebo ja som sa nesprotivil spoločnej vôli krajiny, nebol som v nijakom komplote, nijaký vlastizradný plán som nekul, tu v meste som nikdy ani verejne ani privátne nepoburoval. Naopak, poučoval som ľud pri každej príležitosti o láske a obrane vlasti, vyzýval na pokoj a poslušnosť a nové víťaziace zásady som ochraňoval a odporúčal. Škodlivé vyhlášky som nerozširoval, ale opačne, predložil som niekoľko výziev k ľudu tak pre mesto, ako aj pre stolicu. Ráčte toto milostivo uvážiť a čím skôr odčiniť na mne spáchanú nezaslúženú krivdu. Zostávam ct. sédrii ponížený sluha! Jonáš Záborský. V Košiciach dňa 25. novembra 1848." (Preklad z maďarskej osnovy.) [Karol Goláň: Príspevok k životopisu Jonáša Záborského. – Sborník MS, 1940, č. 2, s . 255-256.]
Záborského žiadosť, aby ho prepustili na slobodu, bola vlastne obhajobou, ktorá v niektorých bodoch nadobúdala politickú platnosť, lebo všeobecne bránila politické a národné práva Slovákov. Samozrejme, že J. Záborský ako väzeň v niektorých prípadoch musel preukázať aj istú zdržanlivosť. Nakoniec s celou pravdou ani nemohol vyjsť navonok. Spolu s uvedenými žiadosťami záruku za Juraja Sekčíka dávali st. a ml. Michal Haľko. Rokovanie pred sédriou sa skočilo týmto rozhodnutím: „Prejednali sa dobrovolné priznania, legalizované na zasadnutiach Súdnej stolice v dňoch 22., 23. a 24. t. m. a t. r. a tiež priznania v tejto veci vypočutých legalizovaných svedkov, a všetky spisy, na tento predmet sa vzťahujúce. Keďže neistý je dátum otáznych Žiadostí, uznávaných v terajších okolnostiach za nebezpečné a keďže podľa dokazovania z vlastných a svedeckých priznaní, už vyššie posúdených, exempláre tohto tlačiva obvinení boli doručili dotyčným ešte v júni, stalo sa to prvej, než boh vyhlásené štatariálne poriadky proti buričom a štváčom v tomto meste podľa uznesenia Magistrátu dňa 30. septembra pod č. 5637, a to v zmysle nariadenia ministerstva z 20. septembra t. r., za to podľa uvedených ohľadov dosiaľ sa nedokázal skutok štvania a búrenia. Jednako, nakoľko obvinení si podržali u seba tieto exempláre slovenskej Proklamácie, uznávanej v terajších mimoriadnych okolnostiach za nebezpečné, prechovávali si ich a u nich boli nájdené, a to i po vyhláške, vydanej na území mesta podľa uznesenia Magistrátu zo dňa 30. septembra t. r. pod č. 5637, a nakoľko napriek tomuto vyzvaniu zanedbali odovzdal ich miestnej vrchnosti, a tak v tomto zmysle nekonali svoju občiansku povinnosť, preto sa dopustili trestného činu, preto proti obvineným, menovite proti miestnemu ev. farárovi Jurajovi Sekčíkovi, proti evanjelickému učiteľovi Jánovi Tomáškovi, proti miestnemu katolíckemu kaplánovi Jonášovi Záborskému, proti miestnemu maliarovi Jánovi Bradavkoví, proti nemeckému obuvníckemu majstrovi Jánovi Tomáškovi, proti miestnemu garbiarskemu majstrovi Jánovi Matejovi a proti miestnemu kuchárovi Jánovi Verčimákovi nariaďuje sa trestné pokračovanie, pre širšie rozvinutie celej obžaloby proti nim, pričom na prevzatie obžaloby sa poveruje hl. št. zástupca Imrich Szécsey, a na svoju obranu môžu si vziať advokáta podľa ľubovôle; súčasne do zakončenia pravoty sa nariaďuje, aby boli pustení na slobodu, pravda, pri poskytnutí rukojemstva podľa ich vyslovenej žiadosti. Toto majú vykonať kapitanát a štátne zastupiteľstvo; t. J. nakoľko môžu dať rukojemstvo podľa zákona, prevezmu ho od ručiteľov a obvinených dočasne dajú na slobodu. Ináč jeden exemplár všetkých týchto spisov spolu s týmto rozsudkom na úradnú potrebu sa vydá hlavnému št. zástupcovi Imrichovi Szécseymu; a druhý exemplár na ďalšie pokračovanie sa vydá miestnej Komisii pre obranu vlasti. 25. nov." (Preklad z maďarčiny.) [F. Hradovan: Košice pre marcové a májové reformy roku 1848. – Almanach východného Slovenska 1848-1948, s. 14.]
Podľa rozhodnutia – ako vidieť z prameňa – obvinení, pretože trestný čin spáchali pred nariadením ministerstva o štatariálnom súdení buričov, boli vyňatí z pôsobnosti náhlych súdov a sédria rozhodla odovzdať ich vec obyčajnému súdu, pri ktorom mohli mať aj obhajcu. Všetci spomenutí boli obvinení, že sa dopustili trestného činu, lebo „zanedbali občiansku povinnosť" a neodovzdali vrchnosti „nebezpečnú" slovenskú Proklamáciu. 7. december 1848
J. Záborského a ostatných obvinených prepúšťajú z väzby až o 14 dní po rozhodnutí sédrie, „...keď sa už blížil z Haliče cisársky generál Schlick, i to pri rukojemstve a s hrdelnou pravotou na krku." [J. Záborský: Vlastný životopis. Výber II, s. 264.]
11. december 1848
Košice obsadila armáda generála Schlicka. Okrem iného generálovi Schlickovi boli pridelení prekladatelia, ktorí z nemeckého originálu prekladali jeho vyhlášky a nariadenia do maďarčiny a slovenčiny. Prekladaním do slovenčiny boli poverení kapláni Jozef Hrabovský a Jonáš Záborský. [Ľudovít Vodzák: Košická oblasť za občianskej vojny v rokoch meruôsmych 1848-1849. – Almanach východného Slovenska 1848-1948, s. 32.]
Rok 1849
24. február 1849
Vo večerných hodinách došlo pred farou v Košiciach k dramatickému stretnutiu J. Záborského s Ľ. Štúrom. „...sedel som pri večeri, keď mi zvestoval mládenec, že akýsi pán na bielom koni stojí pred vrátami a žiada hovoriť so mnou. ,Či to nebude Štúr?' pomyslím si a bežím. Ale noc bola taká tmavá, že ničoho som nemohol rozoznať. Len to som vybadal, že jazdci sú dvaja a že stojí okolo nich viac ľudí. ,Jonáš! Či ma nepoznáš?' ozve sa mne dobre známy hlas. ,Nemám šťastia,' odpovedám s úzkosťou. Lebo ľudí obkľučujúcich Štúra držal som za košických honfíkov, ktorí mi na ulici hrozili prebodnutím. Myslel som, že ho úmyselne priviedli ku mne, aby boli svedkami môjho stretnutia s ním. Štúr sa zasmeje, vysloví moje meno a žiada odo mňa hospodu. ,To, reku, musíš pýtať od farára. Ja nie som pánom v dome.' A ako som i mohol povedať ináč? Veď šlo i o stajňu pre koňa. Ale Štúr cítil sa tým náramne urazený. Skočiac zo svojho sivka, nepodal mi ani ruku, lež tázal sa, kde ten plebán. Vybehne s velikým hrmotom šable hore schodami, vojde s čiapkou na hlave a žiada pánovite hospodu. Plebán, ktorý by za svet nebol vzal slovo slovenské do nemeckej svojej papule, táže sa ho latinsky, nemecky, maďarsky, čo chce? Ale môj Štúr len slovensky a prechádza sa po chyži s pohvizdovaním, takže plebán musel naposledok zavolať tlmočníka. Neprešlo potom jedného dňa, kde by tento výjav nebol pri stole spomínal. Ale žiadosť Štúrovu vyplnil. Kázal mu otvoriť hosťovskú chyžku, a síce práve po boku mojej, takže nás len jedna tenušká stena delila. Počul som ten spev, do ktorého sa hneď oddal s Mikulášom Dohnánym, svojím historiografom, a divil som sa, ako v takých okolnostiach človek spievať môže, zvláštne taký národný hrdina? Štúr nevedel, že sme susedí, a ja, obkľúčený aj v dome samom vyzvedačmi, zradnými kolegami, neopovážil som sa vojsť k nemu, lež striehol som, kedy vyjde na ambit a vkyvol som ho okolo polnoci do mojej chyže. Tu som mu vysvetlil svoju chladnosť, ale videl som, že to nič neprospeje. Hovoril cez zuby, v tóne nie dôvernom. Pri tom všetkom vymenili sme vospolok myšlienky naše, hoc každý z nás zostal pri svojom. Ja som bol tej mienky, že Slováci, pomáhajúc krajinu uhorskú podbiť, občiansky stratia mnoho, národne nevyhrajú nič. Lebo že zvíťazivší Nemci alebo ponechajú v Uhrách maďarčinu, alebo vtisnú nám všetkým nemčinu. Štúr oproti tomu myslel, že vláda, hoc nám akou macochou bola dosiaľ, teraz Slovanstvu do náručia vrhnúť sa musí, keď ju i Maďar, i Talian, i Nemec zradil. Tri nepríjemné dni strávil potom Štúr na fare. Lebo plebán ho nikdy nepozval, ako činil všetkým oficierom, k stolu. Musel si sám variť a jesť vo svojej chyžke. Mne nebolo možno odstrániť toto poníženie. Miesto toho vručil som Dohnánymu desať valut, zlatých, nevediac, že Štúr je dobre zaopatrený Milošovými dukátmi. Keď prešli na druhú hospodu, dostavil sa i Hurban, ale mňa nenavštívil. Dohnány oproti tomu bol ešte raz u mňa v noci; a predsa som hneď ráno dostal až z predmestia priateľskú výstrahu. Tak bedlivá bola stráž nado mnou! Štúrovi a Hurbanovi šlo práve o život v maďarónskych Košiciach, ako som sa dozvedel neskoršie. Kupeckí subjekti radili sa o ich usmrtení v noci. Ale nemali dosť guráže." Stretnutie Jonáša Záborského s Ľudovítom Štúrom v Košiciach bolo posledným stretnutím a v podstate znamenalo ich rozchod, ktorý sa neskoršie končil mnohými nezhodami aj s jeho stúpencami. Nepreniknuteľná priepasť medzi nimi vznikla najmä po kritike Žehier. [J. Záborský: Vlastný životopis. Výber II, s. 267-268.]
21. júl 1849
Košice opúšťajú divízie cárskeho Ruska. „Mňa vyzval po odchode Rusov kráľovský fiškál úradne, aby som mu udal, čo o kom znám z časov revolúcie! Odvetil som, že neznám nič. Lebo hnusí sa mi každé udavačstvo a neveril som v žiadnu výhru pre Slovákov..." „Keď išlo o referenta z duchovného stavu, navrhol Dobriansky mňa. Svěcený dupol nohou, aby mu nespomínal toho streštenca. I keď som bol navrhnutý vo Viedni za školdozorcu, Svěcený dal o mne nepriaznivú mienku. Pohŕdal mnou, a predsa mi luhal do očú priateľstvo. Chcel ma len použiť sčiastky za donášača, sčiastky za svetlo, pokiaľ ešte habkal novoprišelec v tmách,..." [J. Záborský: Vlastný životopis. Výber II, s. 273-274.]
Rok 1850
20. január 1850
J. Záborský bol vymenovaný za mimoriadneho profesora gréčtiny na Právnickej akadémii v Košiciach. „Zastával som ten úrad pri kaplánke bezplatne, a to doma, pretože predmet ten bol slobodný a z akademickej mládeže nehlásilo sa ich viac, ako šesť." Profesúra J. Záborského netrvala dlho. Po odchode Andreja Radlinského z redakcie Slovenských novín na uvoľnené miesto je navrhnutý J. Záborský, ktorý už predtým častejšie písal a uverejňoval v Slovenských novinách. [J. Záborský: Vlastný životopis. Výber z diela II, s. 274.]
26. jún 1850
Antonín Beck opäť napísal list J. Záborskému. „Na odvet, že bez formálneho dekrétu nepôjdem, písal mi (rozumej Antonín Beck, ministerský sekretár) znovu 26. júna 1850, že je splnomocnený uistiť ma, že ,ministerium postará sa budoucně, abych jiným, zásluhám přiměřeným místem byl zaopatřen', keby moje úradovanie pri novinách prestalo. Odrazu ti ale, po troch mesiacoch vyjednávania, prikvitne do Košíc Andrej Radlinský. Budinský miestodržiteľ Geringer poslal ho na slovenské strany, aby vyskúmal, v akej reči majú sa vydávať pre Slovákov zákony, v slovenskej Či českej?"
9. júl 1850
Andrej Radlinský ukončil redaktorstvo v Slovenských novinách (č. 79). „Mňa nahováral všemožne k prijatiu redakcie. A práve v tom tu list od Licharda! Píše mi z nariadenia Beckovho, že žiadaný dekrét čaká na mňa vo Viedni,... Tu ma opustila doterajšia opatrnosť... a hybaj s Radlinským k Vacovu." [J. Záborský: Vlastný životopis. Výber II, s. 275-276.]
7. september 1850
J. Záborský spolu s Andrejom Radlinským odcestoval do Viedne.
10. september 1850
„Práwě dostáwáme přípis, že se wel. pan J. Záborský dne 7. sept. w průwodu p. Dra. Radlinského, který sa z cesty swé po wýchodném Slowensku do Pessti nawracuje, měl z Kossic odebrati do Wídně." [Biblia Sacra. Múzeum SRR. – SN, 10. september 1850, č. 106, s. 440.]
13. september 1850
Záborský pricestoval do Viedne. [SN, 14. september 1850, č. 108, s. 497.]
Ubytoval sa v dome s nasledujúcou adresou: Joseffstadt, Schmiedgasse, 62, 3. Stock, Thür N. 16.
19. september 1850
Pod názvom Přímluva k obecenstvu vychádza prvý článok J. Záborského ako spoluredaktora Slovenských novín. Od tohto čísla (110) sa uvádza J. Záborský spolu s D. Lichardom ako zodpovedný redaktor. [J. Záborský: Prímluva k obecenstvu. – SN, 19. september 1850, č. 110, s. 453-454.]
V prvé dni pobytu vo Viedni J. Záborský si vybavuje svoje osobné záležitosti. „Na otázku o dekrét odvetil kolega Lichard, že je u Becka, Beck robil sa zadiveným, lebo že dekrét bol poslaný do Košíc. Po pár dní prinesie mi skutočne služobník z ministerstva zapečatený list. ,Tu môj dekrét!' otvorím ho dychtive. Ale bol to púhy list od sekcionálneho radcu Lakenbachera tohoto obsahu: ,Ministerstvo vnútorných záležitostí povoláva vás do Viedne v potrebách literárnych. S privolením biskupa vášho necháva sa vám na tri mesiace otvorený návrat na zanechanú kaplánku. Pre prípad ďalšieho pobytu poisťuje sa vám úrad zanechanému v hodnosti a dôchodkách rovný.' Tu teda bolo už predkom vyslovené, že mi všetky vo Viedni strávené roky zhynú,... Takéto písmo bol by som v Košiciach jednoducho upravil naspäť; vo Viedni musel som mlčať už pre hanbu a uviazať sa aspoň načas v úrad mozoľný a predsa marný." Od samého začiatku sa Záborskému nedarilo vo Viedni. Pri dvoch svojich „úradných poklonách" u ministra Bacha a Jána Scitovszkého sa presvedčil, že si v podstate Slováci vôbec nezabezpečili národné práva a že sám Záborský ako redaktor Slovenských novín nebude môcť veľa urobiť v prospech svojho národa. Bach Záborskému dáva priamo príkaz, aby nič nepísal o „korunnej zemi slovenskej", ba ani o nejakých sťažnostiach, a keď sa niečo predsa vyskytne, treba vec súkromne predostrieť orgánom vlády.
Záborský nemohol súhlasiť ani so sťažnosťou biskupov z ostrihomskej konferencie a názormi Scitovszkého v jazykových otázkach, aby došlo k ďalšiemu drobeniu Slovákov a písalo sa po liptovsky, šarišsky a pod. Rozhodným spôsobom tiež obhajoval aj myšlienku, aby Slováci mali svoje gymnáziá. [J. Záborský: Vlastný životopis. Výber II, s. 276-278.]
Novinárska činnosť J. Záborského bola pomerne rozsiahla. Ešte v tomto ročníku (II, 1850) Slovenských novín uverejnil celú sériu článkov, ktoré sa dotýkali najmä národných, jazykových, literárnych a kultúrnych otázok. Nevyhýba sa ani politickým, hospodárskym, právnym a finančným témam. [SN, 2, 1850, č. 17-150.]
Rok 1851
6. február 1851
Viedenskí Slováci v zložení J. Kollár, K. Kuzmány, D. Lichard a J. Záborský navštevujú ministra súdnych vecí Krausa. U ministra sa dožadovali, aby Slovákom bola zaručená národná rovnoprávnosť pri uvádzaní súdnych úradov v Uhorsku. [„Včera odpoledne..." – Vídenský denník, 2, 7. února 1851, č. 32, s. 126; Pražské noviny, 1851, č. 35 (11. februára), s. 2-3.]
18. marec 1851
V Slovenských novinách vychádza informácia Jonáša Záborského o Žehrách. Prvá správa, že vo Viedni si zakúpili Žehry traja čitatelia, medzi ktorými je aj D. Lichard (bola uverejnená 29. marca 1851). [SN, 18. marec 1851, č. 32, s. 133; 29. marec 1851, č. 37, s. 156.]
20. a 21. marec 1851
J. Záborský napísal list Václavovi Hankovi do Prahy. V liste a v prílohe k listu prosí V. Hanku o pomoc pri predaji Žehier (poslal 60 výtlačkov) a zároveň ho žiada, aby mu pomohol vyriešiť členstvo v Matici českej a zasielanie ňou vydávaných kníh. V dodatku píše: „Na velině jest 5 výtisků, z nichž jeden pro musejní knihovnu, rozumí se že zdarma, druhý pro Vašnosť, třetí pro p. Šafárika, čtvrtý pro p. Palackého, páty pak pro pána Vocela, s mou zvláštní úctou všem těm pánům." [Orig. LA PNP, Kor. 3 H 74. – E. Lazar: Jonáš Záborský, s. 234-235.]
19. apríl 1851
Slovenské noviny uverejnili priaznivú kritiku Žehier, ktorej autorom bol Ľudovít Šuhajda. Recenzia vyzdvihuje dielo ako jedno z najlepších v česko-slovenskej literatúre. Šuhajdova kritika vyšla až po jeho smrti (zomrel 10. apríla 1851). Napísal ju tri dni pred smrťou. [Ľudovít Šuhajda: Žehry. Básně a dvě Reči. Od Jonáše Záborského. – SN, 19. apríla 1851, č. 46, s. 189-190. ]
5. jún 1851
V Slovenských novinách vyšla Záborského báseň Šuhajdovi. [SN, 5. jún 1851, č. 77, s. 313.]
25. jún 1851
Slovenské pohľady uverejnili dve recenzie Žehier Jonáša Záborského. Recenzia Mikuláša Dohnányho zásadne odmietala klasicizujúce básnenie (vyšla pod názvom: Žehry. Básně a dvě Řeči, od Jonáše Záborského), kým hodnotenie Žehier Jánom Kalinčiakom (Žehry. Básně a dvě Řeči od Jonáša Záborského, a akje „dojemi" oni na P. Prof. Šuhajdu urobili) je polemickým príspevkom, ktorý teoreticky najrozhodnejšie prebojováva literárny romantizmus oproti klasicizmu. Priamym impulzom k napísaniu recenzie popri knihe Žehry bola pre Kalinčiaka Šuhajdova recenzia. Šuhajda využil Záborského knihu ako zámienku k útoku „na štúrovskú romantickú poetiku a koncepciu literatúry". [Slovenskje pohladí..., djel 1. svazok 5, dňa 25-ho Června (Junia) 1851, s. 185-191 a 191-198.]
8. júl 1851
V Slovenských novinách Jonáš Záborský uverejnil článok, ktorý je odpoveďou na kritiku M. Dohnányho zo Slovenských pohľadov. Záborský predovšetkým reaguje na osobné útoky (dotýkajú sa jeho činnosti ako národovca pred a v čase revolúcie). Bráni sa ódami Na Slováků a Nad Slovenském, svojou predrevolučnou kázňou, uväznením počas revolúcie, vzkriesením prešovskej spoločnosti a štipendijnou základinou. [J. Záborský p. M. Dohnánymu. – SN, 8. júl 1851, č. 78, s. 317-318.]
10. júl 1851
V Slovenských novinách vyšiel ďalší obranný článok J. Záborského. I nasledujúci článok posunul J. Záborský do polohy osobných sporov, pričom sa snaží zdôvodniť niektoré svoje postoje, ako napr. v otázke spisovného jazyka a pod. Kritiku v Slovenských pohľadoch (ďalej SP) považuje za paškvil. [J. Záborský ku stránce v „Pohladech" zastoupené vůbec. – SN, 10. júl 1851, č. 79, s. 321-322.]
12. júl 1851
Daniel Lichard uverejnil v Slovenských novinách prvý zo série šiestich článkov, v ktorých obraňuje Žehry J. Záborského pred kritikou M. Dohnányho a J.Kalinčiaka. Lichard kritiku považuje za „mäsiarsku robotu". V polemike však nepoužil náležité protiargumenty. Operuje s prekrútením Záborského slov, „mravopočestnosťou" podniku a pod. Lichardov článok podnietil J. Kalinčiaka, aby napísal odpoveď, čím SP skončili polemiku okolo Žehier. [SN, 12. júl 1851-26. júl 1851,č. 80, 82-86.]
25. júl 1851
Vychádza odpoveď M. Dohnányho z 9. júla 1851 na článok J. Záborského. Autor článku naráža na niektoré mravné postoje J. Záborského a na jeho kritické postoje k národným otázkam. [Slovenskje pohladí..., ďjel II, svazok 1, dňa 25-ho Červenca (Julia) 1851,s.34-36.]
26. júl 1851
V Slovenských novinách vyšiel článok na obranu Žehier. V rubrike Zprávy ze Slovenska uverejnili Slovenské noviny článok od Mx pod názvom „Z košického dištriktu, d. 20. Jul." namierený proti Slovenským pohľadom, v ktorom autor bráni J. Kollára a Žehry J. Záborského. [SN, 26. júl 1851, č. 86, s. 350-352.]
29. júl 1851
J. Záborský oznámil v Slovenských novinách adresu nového bydliska: Josephstadt, Langegasse, Nro 84, 1 Stock. Na tejto adrese býval do konca svojho pobytu vo Viedni (pozri jeho článok v súvislosti s pamätným peniazom J. Kollára z 13. marca 1852). [Kdoby sa potomně... – SN, 29. júl 1851, č. 87, s. 353.]
8. november 1851
J. Záborský odpovedal Katolíckym novinám o charaktere svojich kázní. V rozsiahlejšej poznámke J. Záborský vysvetľuje Katolíckym novinám (č. 18), že jeho kázne sú pôvodné a nie nejaké preklady iných autorov v českoslovenčine. Nedorozumenie vzniklo tým, že nesprávne bolo pochopené jeho latinské pozvanie. [Oprava vzniklého domnění o povaze
oznámených mnou kázní. – SN, 8. november 1851, s. 131, s. 530.]
25. december 1851
Slovenské pohľady uverejnili Kalinčiakovu repliku na Lichardov ohlas Kalinčiakovej kritiky Žehier. [Ján Kalinčiak: Slovo p. Lichardovi od J. Kalinčjaka. – Slovenskje pohladí..., djel II, zv. 6, dňa 25-ho Prosinca (Decembra) 1851, s. 203-212.]
Rok 1851
Od 18. marca 1851 do konca roku 1851 Slovenské noviny priniesli 23 oznámení o zakúpení Žehier za vyššiu cenu, ako bola určená vydavateľom. [SN, 1851].
Rok 1852
8. január 1852
Slovenské noviny uverejnili článok J. Záborského Nynejší zřízení říše rakouské, ktorý osvetľuje zmeny ústavy zo 4. marca 1849. V závere kladie otázku, či sa zachová reč Slovákov ako úradná. Článok celým svojím vysvetľujúcim charakterom spolu s rezervovanou otázkou o zachovaní reči Slovákov nasvedčuje, že J. Záborský pod úradným nátlakom musel ustúpiť od nastoľovania mnohých pálčivých otázok a problémov, ktoré sa týkali Slovákov a ich národných práv. I ďalšie uverejnené články z pera J. Záborského v tomto roku sa viažu k iným témam (zasahujú praktickú oblasť života, sociálno-hospodárske pomery, či plnia výchovné úlohy). Sám Záborský vo Vlastnom životopise doznáva: „...bolestne sa dotklo Kollára v posledných hodinách života zrušenie ústavy zo 4. marca 1849 v prvý deň roku 1852, s čím i pre nás nastali zlé časy." [J. Záborský: Vlastný životopis. Výber n, s. 282.]
17. január 1852
J. Záborský oznámil, že jeho kázne „na žádnau případnost nevyjdau". [Oznámení. – SN, 17. január 1852, č. 8, s. 30.]
20. január 1852
Pod názvom Kritika kritiky pána kritizanta v Modre vyšiel článok J. Záborského v Slovenských novinách.
22. január 1852
Bolo uverejnené dokončenie článku. Na jeho záver pripojil J. Záborský verše „Čert na poradě u Boha". Celá odpoveď Záborského má subjektívny ráz a sústreďuje sa na známe problémy, ktorých sa Záborský dotýkal už v predchádzajúcich dvoch článkoch. Bájka, ak ju možno takto
nazvať, má byť „obrazom" rozkolu medzi Slovákmi a Čechmi. [SN, 20. január 1852, č. 9, s. 33-34; 22. január 1852, č. 10, s. 37-38.]
Polemika okolo Žehier sa skončila týmto posledným článkom Záborského. Do konca roku 1852 Slovenské noviny priniesli ešte päťkrát informáciu o zakúpení Žehier za vyššiu cenu ako bola určená vydavateľom. Tým sa v podstate i končí „dobročinnosť žehrová", ku ktorej sa po rokoch vrátil J. Viktorin. V celom spore J. Záborský nepochopil, že antika bola spoločensko-historicky a literárne prekonaná. Udivuje, ako položil otázku: „.. .odkud to pochází, když je tak horlivým za princip romantiky bojovníkem (rozumej: J. Kalinčiak, pozn. zost.), že ještě svět z úst jeho neslyšel potupy našeho Hollého?... Naposledy bych se mohel zeptati, či se antická a romantická díla vespolek vytvírají? či nemají všecky vzdělané národy ve svých literatúrach díla obojího druhu?..." [SN, s. 33.]
24. január 1852
Zomrel Ján Kollár. Vo Vlastnom životopise J. Záborský spomína, že s J. Kollárom bol „u uhorského miestodržiteľa, arcikniežaťa Albrechta prosiť za dovolenie Matice slovenskej" a potom mal s ním rozhovor o národných veciach. „Na štvrtý deň po tomto rozhovore dostal som biletku od profesora Šemberu, že Kollár ťažko onemocnel,..." Kollár onemocnel 13. januára 1852. Na základe uvedených údajov dá sa určiť dátum ich návštevy u arcikniežaťa Albrechta. „Viedenskí Slováci" už v novembri 1851 podali žiadosť o povolenie MS. Úrady však žiadosť odmietli 9. marca 1852. [J. Záborský: Vlastný životopis. Výber II, s. 281-282. – L.(ichard), D.: Z posledních dnů živobytí J. Kollára. – SN, 27. január 1852, č. 12, s. 45.]
9. marec 1852
Viedenské úrady odmietli žiadosť „viedenských Slovákov" z novembra roku 1851 o povolenie Matice slovenskeJ. 13. marec 1852 V Slovenských novinách vyšla správa o budúcom vydávaní Vesny, s čím bolo spojené i ďalšie redaktorstvo J. Záborského. Hneď od nástupu za redaktora J. Záborský nevyhovoval viedenskej vláde. Postupne sa prehlbovali jeho rozpory s predstavenými, ale najmä s A. J. Beckom a vystupňovali sa po zaniknutí Vídenského denníka (začiatkom januára), najmä však vtedy, keď zánik hrozil aj literárnemu a beletristickému časopisu Vesna (podporovaný bol z tajného fondu), čím by stratil redaktorské miesto i Hermenelgild Jireček. V oznámení o budúcom vydávaní Vesny, ktoré vyšlo v Slovenských novinách v uvedený deň, jej ďalšie vychádzanie sa podmieňuje dostatočným počtom odberateľov. Vesna síce ešte vychádzala do 30. júna 1852 (spolu vyšlo 33 čísel), ale existenčné problémy jej redaktora boli pálčivé už koncom marca. „Už potom v akej miere klesala (Vesna, pozm. zost.), v takej rástli ostrosti Beckove proti mne. Dával ma často volať a obsypal ma trpkými výčitkami: že nie som ani teplý ani chladný; že o chlebe vlády píšem proti vláde; že nepovažujem naše noviny za orgán vlády, lež národa; že opozícia spokojnejšia je so mnou, než vláda; že ja sa hodím len písať články pre konfiškovanie. Z toho som uzatváral, že ma chce odstrčiť a učiniť miesto bankrotovanému Jirečkovi. Ked teda vypustil ostatné číslo „Vesny", osvedčil som sa pred ním, že mu vďačne postúpim svoje miesto, len nech mi Beck iný úrad zaopatrí. (Záborský tu myslí na 17. číslo Vesny z konca marca, pozn. zost.) To isté osvedčil som i pred Beckom." [J. Záborský: Vlastný životopis. Výber H, s. 284.]
14. marec 1852
Záborský napísal list F. Palackému. V liste ho informuje o peniazoch, ktoré zaslal F. Šumavskému. V tej istej veci poslal list aj F. Šumavskému. [LA PNP, pozost. 11B 10/I4/47;
pozost. Karáskova galerie, 1I49, č. inv. 2702.]
20. marec 1852
V Slovenských novinách vyšiel prvý článok J. Záborského o slovenskom zemianstve. Rozpory medzi Beckom a J. Záborským práve v tomto čase mohli spôsobiť a vyostriť aj tri články národného zamerania: o pôvode slovenského zemianstva, o jeho pomere k národnosti a ľudu, ktorí potrebuje vodcov, keďže sa od neho odvrátilo zemianstvo. [J. Záborský: Je-li zemánstvo na Slovensku původu cizího?- SN, 20. marec 1852, č. 35, s. 137-138; Dlužno-li zemánstvo na Slovensku své cti, aby barvu národnosti slovenské ze seba zetřelo? – SN, 25. marec 1852, č. 37, s. 145-146; Činí-li zemánstvo na Slovensku opatrně, že národním naším záležitostem zůstává cizím? – SN, 1. apríl 1852,č. 40, s. 157-158.]
25. marec 1852
Slovenské noviny prinášajú ohlas, že predsa vyjdú Záborského kázne. Pôvodné oznámenie z 10. októbra 1851 v latinčine a zrušené 17. januára 1852 nadobúda novú platnosť. Dielo bude obsahovať takmer 90 kázní. [J. Záborský: Nové oznámení strany mých kázní. – SN, 25. marec 1852, č. 37, s. 145-146.]
14. apríl 1852
V Katolíckych novinách vyšiel ohlas o vydaní Záborského kázní. [Katolícke noviny, 14. apríl 1852, č. 15.]
21. apríl 1852
Slovenské pohľady tiež oznamujú vyjdenie Záborského kázní, ale pod slovenským názvom.
[Slovenské pohľady... diel III, 21. apríl 1852, č. 16, s. 131.]
Katolícke noviny uverejňujú článok od autorov J. L. a P. S., Slovákov od Nitry. Autori sa v článku pýtajú, v akej reči vyjdú kázne J. Záborského. K článku je pripojená aj odpoveď redakcie, ktorá sa domnieva, že pôjde o české kázne. [Katolícke noviny, 21. apríl 1852, č. 16.]
24. apríl 1852
Záborský publikuje rozsiahly článok, v ktorom vysvetľuje, akým jazykom budú písané jeho kázne. Popiera, že je autorom článku Slovenčina v Čechách, uverejnenom v Slovenských novinách. (SN, 8. apríl 1852, č. 43, s. 169-170.) [J. Záborský: K odstránění nedorozumění. – SN, 24. apríl 1852, č. 49, s. 193-194.]
28. apríl 1852
V Slovenských pohľadoch sa dostáva na pretras jazyk Záborského kázní. Pod názvom Otázka straniva kázní p. Záborského preberajú SP článok z Katolíckych novín od autorov J. L. a P. S. a zároveň uverejňujú odpoveď redakcie Katolíckych novín. Redakcia SP tiež pripojila poznámku, že J. Záborský v otázkach jazyka zdá sa byť už smiešnym, lebo nemožno ignorovať existujúcu slovenčinu. [SP..., diel III, 28. apríl 1852, č. 17, s. 140-141.]
Máj 1852
Problémy okolo Záborského redaktorstva v Slovenských novinách zostávali stále aktuálne. Po rozhovore s Beckom (pravdepodobne koncom marca) sa Záborský domnieval, že mu predsa ponúknu nejaký úrad. „Miesto ponúknutia dákeho úradu písal mi v máji r. 1852, že od prvého júla bude len jeden redaktor pri novinách, aby som sa teda staral o iný úrad, lebo že môj plat s týmto dňom prestáva. Idem k nemu osobne. ,Znám vám', hovorím, ,že žiadam vzdať sa redakcie, ku ktorej som bol len mravne donútený: stojím ale na tom, aby ma ministerstvo zaopatrilo'." „Hovoril som o vás", odvetil zmätený Beck, „v ministerstve duchovných záležitostí; podajte rekurz a dajú vám katedru. To sa zrovnalo s mojou žiadosťou, v ministerstve však nič o ničom nevedeli ani mi neučinili žiadnu nádeju." [J. Záborský: Vlastný životopis. Výber II, s. 284.]
19. máj 1852
Listovné oznamuje Martinovi Hamuljakovi, že pamätný peniaz J. Kollára poslal Radlinskému, lebo nevedel Hamuljakovu adresu v Budíne. [LA MS, Martin, 31 E 25.]
Júl 1852
„...Úradoval som i po júli a tisíczlatový plat nebol mi pristavený. Bol som tomu rád, lebo som chcel dočkať vo Viedni vytlačenie svojej, v tlači sa nachádzajúcej zbierky kázní, pod menom ,Múdrosť života'. Odhodlal som sa, i po nezdare s básňami, vydať ešte toto dielo..."
November 1852
Opäť sa rozhoduje o Záborského redaktorstve. „Dielo práve sa dotláčalo, keď Beck, koncom novembra 1852, dal ma zavolať, po dlhej prestávke, zase oznámil mi trasľavým hlasom to isté, čo v máji, že s novým rokom redaktorstvo moje prestáva. ...idem zas k Lakenbacherovi. Tento ma však teraz prijal odmietave a odsekol tvrdo, že je Beck splnomocnený činiť s novinármi i redaktormi, čo za dobre uzná. Žiadam o zdelenie žalôb oproti mne. »Ministerstvo,' odvrkol, „nie je povinné udávať vám príčiny svojich nariadení; to jedno vám povedám, že Beck s vami zniesť sa nemôže." [J. Záborský: Vlastný životopis. E Výber II, s. 284 a 285-286.]
21. december 1852
Slovenské noviny prinášajú stručný oznam o vyjdení dvoch dielov kázní J. Záborského Múdrosť života. V Článku sa uvádzajú tiež adresy z jednotlivých miest, na ktorých si možno dielo zakúpiť. [SN, 21. december 1852, č. 151, s. 602.]
30. december 1852
J. Záborský oznámil, že končí svoju redaktorskú činnosť. Na prvej strane Slovenských novín pod titulom je velkými písmenami nasledujúci oznam: „S tímto číslem přestáva spolupôsobení při novinách těchto, ač ještě na nejaký čas ve Vídni pomeškám. Jonáš Záborský." [SN, 30. december 1852, č. 154, s. 613.]
Rok 1853
18. január 1853
V Slovenských novinách vyšla recenzia V. Paulínyho-Tótha Záborského kázní Múdrosť života. Recenzia vyzdvihuje kresťanské filozofické poňatie problematiky a oceňuje, že reči sa dotýkajú všetkých stránok života. [SN, 18. január 1853, č. 7, s. 26.]
5. február 1853
V článku, v ktorom sa oceňujú úspechy slovenskej literatúry, spomína sa aj Záborského dielo Múdrosť života ako vzácna kniha. [Zprávy národní a literární. – SN, 5. február 1853, č. 15, s.
58.]
17. február 1853
„Odešel sem z Vídně 17. Febr. 1853,..." [Biblia Sacra. – Múzeum SRR.]
19. február 1853
Slovenské noviny prinášajú správu, že J. Záborský má opustiť Viedeň a odísť na miesto svojho pôsobiska: „Dnes se má..." [Krátke zprávy. – SN, 19. február 1853, č. 20, s. 80.]
26. február 1853
V rodinnej Kralickej biblii sa nachádza nasledujúci zápis: „Resignativ 26 Febr.", ktorému podľa všetkého treba rozumieť tak, že v uvedený deň bola potvrdená Záborského rezignácia na úrad redaktora. [Biblia Sacra. – Múzeum SRR.]
Február 1853
Cestou do Košíc Záborského stihla ďalšia nepríjemnosť. „A len toľko, že moje štátne služby neskončili sa štátnym uväznením. Nocoval som v Pešti v hostinci u Štefana. Okolo polnoci silné zaklopanie na dvere. Kto to? Polícia. Nedajú mi ani sviecu zapáliť, lež súria, aby som otvoril, že svetlo majú. ,Nenesiete dáku zbroj?' tážu sa ma štyria žandári. ,Žiadnu.' Tu jeden z nich ide proste za kasňu k mojej trstenici a vytiahne stilet, ktorý som bol kúpil, keď mi juráti vyhrážali v Košiciach na ulici smrťou. ,A to čo?' »Neuznávam to za zbroj.' ,Ba to je zbroj tá najnebezpečnejšia,' odvetil starší. ,To patrí pred vojenský súd. Zostanete tu.' Keď som však dokázal, že idem z Viedne zo štátnej služby, dovolili mi odcestovať na rýchliku, kde som už bol predplatený. Tam som až zvedel, čo dalo príčinu hostinskému na zradné udanie, polícii na ňuchtanie. Dňom predtým omočil nôž v cisárskej krvi krajčírsky tovariš Libéni, či kto iný sa kryl pod týmto menom. Súd vojenský zasadol nado mnou v Košiciach. Bol som odúdený na desať dní väzenia, milosťou však generálovou pokuty tejto zbavený." [J. Záborský: Vlastný životopis. Výber II, s. 286-287.]
III. TRPKOSTI ŽUPČIANSKYCH SAMÔT –
LITARÁRNA TVORBA – POSLEDNÉ ROKY ŽIVOTA
(1853-1876)
Župčany v čase, keď Jonáš Záborský začína v nich pôsobiť, boli jednou z najchudobnejších a najzaostalejších obcí v okolí Prešova. Mali okolo 400 obyvateľov. Chudobný a zotročený ľud neprejavil ani k farárovi svoju priazeň. Naopak, od samého začiatku svojou odbojnosťou, ba i surovosťami mu spôsobil veľa trpkostí a osobného nepokoja. Odstrkovaný, zaznávaný a nepochopený Záborský nenašiel porozumenie nielen u svojich farníkov, ale ani u biskupa a duchovenstva. „Biskup Fábry sľuboval mi vo Viedni zvláštnu svoju priazeň pre prípad návratu do biskupstva. Keď ale videl, ako vo Viedni naložili so mnou, považoval ma za zločinca pristrčeného mu na pokutovanie. Nemilosť svoju dal mi pocítiť predne tým, že ma podvrhol takrečenému synodálnemu exámenu." [J. Záborský: Vlastný životopis. Výber II, s. 287.]
13. marec 1853
„...přišel (sem) na faru do Župčan 13 marca 1853." [Biblia Sacra. – Múzeum SRR.]
2. apríl 1853
„Před nedávným časem přejel přes město naše, vel. p. Jonáš Záborský, ubíraje se na místo duchovního účinkování svého, do Župčan, obci to v šarišské stolici, při Přešově ležící." [E.: Z Košíc, dne 2. apr. – SN, 9. apríl 1853, č. 41, s. 162.]
„Od tej doby prestal život môj byť spletený s verejnými záležitosťami a vzal jedine súkromnú povahu." [J. Záborský: Vlastný životopis. Výber II, s. 287.]
Záborského tvrdenie, že po odchode z Viedne jeho život nadobudol čisto súkromnú povahu, má iba čiastočnú platnosť a možno ho obmedziť najviac na obdobie piatich rokov, keď sa Záborský po neúspechu v literárnej tvorbe a v redaktorskej práci venoval výlučne gazdovstvu, ktoré mu v konečnom dôsledku prinieslo nie menej trpkostí a sklamaní. Neskoršie jeho národné a literárne účinkovanie nemožno si nijako odmyslieť od politických problémov doby a života ľudu.
20. september 1853
Záborský sa podrobil synodálnemu exámenu. [Biblia Sacra. – Múzeum SRR.]
ROKY 1854-1858
1. február 1854
V uvedených rokoch si J. Záborský dával do poriadku svoje majetkové pomery. J. Záborskému je pridelený plat ako farárovi v Župčanoch. Podľa časti kópie listu Miestodržiteľského oddelenia v Košiciach biskupovi I. Fábrymu bol zastavený plat Jozefovi Dubovskému (bývalému farárovi v Župčanoch) a pridelený J. Záborskému. Uvedený deň podľa kópie sa ráta ako prvý deň jeho nástupu. Do tohto času J. Záborský musel mať nejaký osobitný plat. [Chrámové reči II (V neděli III po Sv. Duchu, 57,751 + 1 s.). – LA MS, č. 349/II.]
24. február 1854
J. Záborský žaloval Dávida Engländera, malošarišského statkára-árendátora, že poburoval želiarov a navádzal ich, aby nepracovali na farských pozemkoch.
18. marec 1854
Predložil vyhlásenie, v ktorom žiada súd, aby upustil od trestného stíhania Dávida Engländera, lebo menovaný sa osvedčil, že v budúcnosti nebude robiť žiadne prekážky svojim želiarom pri plnení povinností. [E. Lazar: Záborského súdne spory a ich literárny odraz. – Nové obzory 4, 1962,s. 215-216.]
K začiatkom Záborského pobytu v Župčanoch sa viažu i tieto udalosti: Biskup Fábry „potom, keď ma oštedril otrhanou, spustlou župčianskou farou, obrezal nespravodlive skrovné moje dôchodky a uviedol ma hneď v ľahkosť pred farníkmi. Príležitosť na to zavdala sa mu takto: Role farské boli pri mojom príchode v prenájmu u štyroch hlavných sedliakov. Pretože títo role nehnojili, lež len pôstne siali ovsom, zrušil som prenájom. Z pomsty hneď písali inštanciu na biskupa, aby mi odňal cirkevnú lúku, ktorú všetci moji predchodcovia, mocou kanonickej vizitácie, užívali od nepamäti, a štyristozlatový kapitál, ktorý oni lžive osobovali cirkvi. Biskupovi bola tak milá táto príležitosť, že v náhlosti započal súd s exekúciou. Nedajú mi ani vedieť, čo sedliaci žiadajú, poslal hned hotový výrok susednému farárovi Jánovi Čukárovi, velikému madarónovi a môjmu nepriateľovi. Čo viac, naložil mu, aby osobne prišiel do Župčian a oznámil biskupov výrok sedliakom. Čukár to učinil tak, aby farár bol čím najviac zľahčený." [J. Záborský: Vlastný životopis. Výber II, s. 287-288.]
15. august 1854
Záborský bol inštalovaný za župčianskeho farára. [Biblia Sacra. – Múzeum SRR.]
Rok 1855
9. júl 1855
V uvedený deň J. Záborský podal dve žaloby. Prvý spor so Štefanom Galuškom o včelín sa skončil dohodou, druhý s Andrejom Švedom o ošípanú (Šveda vrátil Záborskému peniaze, ale Záborský pre urážku Švedovej ženy žalobu neodvolal) nevieme, s akým výsledkom sa skončil. [SA, Prešov, fond Mestský delegovaný súd, sign.III/355-1855 a III/356-1855.]
Rok 1856
12. október 1856
Záborský si podáva žiadosť, aby mu za pomoci sedliakov boh opravené farské budovy. Žiadosť bola postúpená prešovskému okresnému úradu. [ŠA, Prešov, podací protokol Šarišskej župy, r. 1856, č. 10709.]
24. november 1856
Biskup I. Fábry záporne odpovedá J. Záborskému na jeho žiadosť, aby mu bola prinavrátená kostolná lúka, ktorú Čukár na jeho príkaz odovzdal do prenájmu sedliakom. Záborský vychádzal zo stanov biskupstva, z ktorých vyplývalo, že jemu „...odňatý kapitál bol založený pre farára, nie pre kostol, i že ho farári od počiatku nepretržite užívali". Avšak, čo bolo pre „ostatných ius", to pre Záborského platilo ako „inquissimus egoismus". Krivda sa mu odčinila až po biskupovej smrti. [J. Záborský: Vlastný životopis. Výber II, s. 289.]
Rok 1857
3. január 1857
V článku „V Budíne, dne 1. jan." J. Viktorin vyzýva J. Záborského, aby vyúčtoval výnos zo Žehier. Pripomína, že len on sám predal vyše 60 exemplárov knihy. J. Záborský odpovedal na článok v tom zmysle, že výnos zo Žehier použil pri vydaní kázní Múdrosť života. [J. K. Viktorin: V Budíne, dne 1. jan. – SN, 3. január 1857, č. 2, s. 5- 6; J. Záborský: K vysvětlení stavu sbírky... – SN, 13. marec 1857, č. 39, s. 128-129.]
Rok 1857
V uvedenom roku J. Záborský dokončil Chrámové reči (Světlo evangeliuma) diel I. Kázne sú z rokov 1853-1857. Niektoré z kázní J. Záborský čítal na kazateľni v neskorších rokoch. V „Předpomenutí" Záborský poznamenal: „Po skušenosti, jakú sem měl při ,Múdrosti Života', nemám náděje, že by nový tento ročník kázní někdy světlo spatřiti mohol,..." [Předpomenutí. – Chrámové reči (Světlo evangeliuma) I. – LA MS, sign. D Výchovné texty/Záborský, J., č. 349 I.]
Rok 1858
3. máj 1858
V podacom protokole Šarišskej župy (ďalej ŠŽ) je zavedená žiadosť J. Záborského, ktorý sa dožaduje zakročenia vo veci prívozu dreva. [ŠA, Prešov, podací protokol ŠŽ, roku 1858, č. 4175.]
10. júl 1858
Služnovský úrad v Prešove podáva správu vo veci nárokov „malošarišského" farára J. Záborského na užívanie dreva. (J. Záborský bol farárom aj pre Malý Šariš.) [ŠA, Prešov, podací protokol ŠŽ, roku 1858, č. 6724.]
Rok 1858
„Spisovateľstvu dal som vcele výhosť. Mal som úmysel pracovať na vydaní lyrických básní v básnictve dejeličnom: ale po takých skúsenostiach, aké som zažil, upustil som od toho. Zaškrtený mravne pri prvom vystúpení, nedúfal som znovu povstať... Uznal som teda za najmúdrejšie, hoc ma srdce bolelo, mlčať a s tým predsevzatím som prišiel do Župčian nepísať viac ani slova. I zostal som za šesť rokov tomuto predsavzetiu verným. Bol som okrem povinností farárskych výlučne len gazdom. Keď ma ale donútili roku 1858 okolnosti dať role do prenájmu, donútila ma i dlhá chvíľa k sprenevereniu sa predsevzatia. Čo robiť? V karty hrať? Niet s kým. Opiť sa? To je hovädstvo. Zostávalo len zabaviť sa myslením a písaním. Vedel som, že to práca márna, nemal som ani len nádeje, aby ešte dačo vyšlo odo mňa na verejnosť, a predsa som písal. A písal som tak, že sa vyplnilo na mne to porekadlo, že chuť do jedenia prichodí s jedením. Druhý by si to lenil len odpísať, čo ja som za desať rokov napísal." [J. Záborský: Vlastný životopis. Výber II, s. 289-290.]
„Roku 1858 som prišiel o všecko. Siaťa mi zhynulo vcele, kravy som musel popredať po 9 Rf 1 kus, a kone mi vzali za porciu." [List J. Záborského M. Hattalovi, 5. máj 1860. – LA PNP, sign. Kor. 3 H 74; E. Lazar: Jonáš Záborský, s. 238.]
Rok 1859
14. máj 1859
Prešovský služnovský úrad odstupuje protokol spísaný s obecným predstavenstvom M. Šariša a Župčian vo veci žiadosti J. Záborského o zastrešenie farských budov v Župčanoch. [ŠA, Prešov, podací protokol ŠŽ, roku 1859, č. 4351.]
26. máj 1859
20. júl 1859
Prešovský urbársky súd dáva na vedomie ŠŽ sťažnosť župčianskeho farára J. Záborského na spoluvlastníkov obce M. Šariš vo veci užívania dreva a pastvín. [ŠA, Prešov, podací protokol ŠŽ, roku 1859, č. 6387.]
31. október 1859
V podacom protokole ŠŽ sa opäť stretávame s uvedenou žiadosťou J. Záborského. Súdne rokovanie sa konalo v roku 1860, ale nebolo možné zistiť s akým výsledkom. [ŠA, Prešov, podací protokol ŠŽ, rok 1859, č. 9047.]
Rok 1860
5. máj 1860
Napísal list M. Hattalovi. V liste sa zmieňuje o nadácii Lipového venca, o vzťahu Čechov k slovenskej literatúre, o samovražednom čine V. Dobrianskeho a i. Z listu vyplýva, že J. Záborský už pred uvedeným dátumom písal M. Hattalovi. [LA PNP, sign. Kor. 3 H 74; E. Lazar: Jonáš Záborský, s. 236-238.]
17. máj 1860
M. Hattala dal odpoveď na Záborského list. Hattalova odpoveď sa však nezachovala. Na jej obsah nepriamo upozorňuje iba další list J. Záborskému. [Poznámka na vrchnom okraji uvedeného listu.]
7. jún 1860
Prostredníctvom M. Hattalu posiela nadačnú listinu Lipového venca a 96 dukátov (premenené majú hodnotu 600 zl. r. č.). Záborský do nadačnej listiny zahrnul všetky návrhy zboru Matice českeJ. Informuje sa, čo sa vlastne stalo s P. J. Šafárikom a zaujíma postoj k možnostiam jazykového spojenia s Čechmi. [List M. Hattalovi, 7. jún 1860. – LA PNP, sign. 3 H 74; E. Lazar: Jonáš Záborský, s. 239-240.]
7. júl 1860
J. Záborský podpísal a odoslal nadačnú listinu Lipového venca Matici českeJ. Listina mala šesť bodov a Tajné výnimky formulované v štyroch bodoch. Záborský založil nadáciu Lipového venca na udeľovanie periodických odmien za najlepšie básnické epické alebo dramatické diela v českom alebo slovenskom jazyku. [Nadácia listina. – ANM, sign. 1860-3/Červen 7 – Župčany.]
18. júl 1860
V. B. Nebeský v mene Matice českej ďakuje J. Záborskému za nadačnú listinu Lipového venca. Súhlasí s podmienkami uvedenými v listine, ktorá po doručení je záväzná pre obe strany. [ANM, sign. 1860-7/červenec 18-Praha.]
Rok 1861
6.-7. jún 1861
Jonáš Záborský sa zúčastňuje na slovenskom národnom memorandovom zhromaždení v Martine. Podľa odtlačeného zoznamu J. Záborský nebol podpísaný na prezenčnej listine [Pešťbudínske vedomosti (ďalej PbV), 25. jún 1861, č. 29, s. 6-7], ale dve poznámky k textu memoranda potvrdzujú jeho účasť v Martine. [Denník Národnieho slovenského shromaždenia... – PbV, 12. júl 1861, č. 34, s. 5-6; 19. júl 1861, č. 36, s. 5-6.]
17. december 1861
Pešťbudínske vedomosti uverejnili nasledujúci odkaz redakcie J. Záborskému: „P. J. Z. Ž. strany sídla matice sa pre doslednosť pri prvom ustanovení zostať musí. Strany spôsobu feuilletonu ale sa nesrovnávame s náhľadom Vašim." [Otvorená pošta. – PbV, 17. december 1861, č. 79, s. 4.]
Rok 1862
4. apríl 1862
Redakcia Pešťbudínskych vedomosti s ohľadom na 4. bod uverejnila nadačnú listinu Lipového venca. V uvedenom bode sa píše, že keby sa našiel aj iný dobrodinec, ktorý by peňažne podporil nadáciu, mohli by sa trojročné odmeny zmeniť na jednoročné. [Nadácia listina Lipového venca. – PbV, 4. apríl 1862, Č. 27, s. 1.]
24. apríl 1862
J. Záborský podal Sedrii Šarišskej župy v Prešove žalobu na Juraja Tögyörta, obyvateľa z malého Šariša, ktorý sa v opilom stave dopustil výtržnosti v kostole. Župný súd predložil spor pred hlavného slúžneho 7. mája 1862. Zo spisov sa nedá zistiť výsledok sporu. [ŠA, Prešov, fond Slúžnovský úrad Prešov (Široké), adm., č. 481/1862. – E. Lazar: Záborského súdne spory a ich literárny odraz, s. 214-215.]
6. máj 1862
Pešťbudínske vedomosti uverejňujú vypísanie ceny Lipového venca Sborem musejním pro řeč a literaturu českou dňom 14. marca 1862. Uvádzajú podmienky súťaže a termín jej ukončenia (koniec mája 1863). Na cenu peňažne prispel „Přítel literatury česko-slovenské na Slovensku, jenž veřejně jmenován býti nechce,..." [Vypsání ceny. – PbV, 6. máj 1862, č. 36, s. 4.]
6. jún 1862
Deň 6. júna oslávila slovenská mládež na kolégiu v Prešove tak, že navštívila v blízkej dedinke v Župčanoch J. Záborského. Posilnili sa rozhovorom o národných veciach, spevom a neobmedzovanou úprimnosťou vo volnej prírode. „Deň 6. juna sme síce nie s veľkým hlukom, ale predci nejako zasvätili. Urobili sme výlet do neďalekej jednej dediny k slovutnému národovcovi, chýrnemu to spisovateľovi našemu, velebnému p. J. Záborskému, kde sme spevom, rozhovorom národním a zievným vyjadrením sa slovenskej úprimnosti, zvláštne zo strany oného slávneho muža národa našeho, pamätným si tento deň urobili. Poneváč nás tu pri každom pohybe našom nedúverné oči ako ztreštencov skumavo sprovádzajú, lähko pomyslieť, že ako to dobre padne, tak slobodno si niekedy vydýchnuť, ako sa to v týchto širokých zelenajúcich sa dolinách dá." [M. V. Š.: Z Prešova 24. jún. – PbV, 4. júl 1862, č. 53, s. 2.]
12. august 1862
Zomiera Anna Tomčányiová, matka Jonáša Záborského. [Biblia Sacra. – Prešov, Múzeum
SRR.]
26. august 1862
Župčianski farníci podali biskupovi inštanciu proti J. Záborskému. Niekoľko nespokojných župčianskych farníkov podalo inštanciu biskupovi, v ktorej obviňujú J. Záborského, že si neprávom prisvojil peniaze patriace kostolu. V inštancii žiadajú preložiť J. Záborského na inú faru.
28. august 1862
Trestnému súdu Šarišskej župy v Prešove Záborský podal žalobu na Andreja Kiovskeho, župčianskeho gazdu. A. Kiovsky J. Záborského verejne osočoval „Špinavými rečami". Žaloba bola postúpená hlavnému slúžnemu do Širokého.
29. august 1862
Záborský podáva novú žalobu na A. Kiovskeho. A. Kiovsky sa voči Záborskému dopustil ďalšieho previnenia, lebo dal na Záborského napísať podanie s falošnými údajmi a podpismi. K šťažnosti pripojil aj vlastnoručne prepísanú „Copia Instantiae". Kópia je úradne overená 30.8.1862. [ŠA, Prešov, fond Slúžn. úrad Prešov (Široké), č. 776/1862. – E. Lazar: Záborského súdne spory a ich literárny odraz, s. 212-229.]
6. október 1862
J. Záborský predkladá zoznam školopovinných detí. V zmysle platných predpisov predkladá hlavnému slúžnemu Ernestovi Schneiderovi zoznam školopovinných detí v roku 1863. Pri tejto príležitosti podáva znova žalobu na Kiovskeho, ktorého charakterizuje ako korheľa a násilníka a vyslovuje hlboké pohoršenie nad jeho správaním. [ŠA, Prešov, fond Slúžn. úrad Prešov (Široké), č. 1136/1862. – E. Lazar: Záborského súdne spory a ich literárny odraz, s. 216-217.]
Rok 1863
5. január 1863
Župnému správcovi Jánovi Hlaváčovi sa sťažuje na farníkov. Oznamuje, že farníci odopierajú poskytnúť slamu na pokrytie farských budov a prosí župného správcu, aby vec dal do poriadku. [ŠA, Prešov, fond Slúžn. úrad, č. 290/1863. – E. Lazar: Záborského súdne spory a ich literárny odraz, s. 217-218.]
23. január 1863
J. Viktorin napísal list J. Záborskému. Zároveň mu zaslal aj 80 zl. r. č., ktoré získal ako odmenu v súťaži Matice slovenskej za smutnohru Felicián Sáh. Žiada súhlas, aby mohol v Lipe vytlačiť Bitku pri Rozhanovciach. List sa nezachoval.
27. január 1863
Odpovedá na Viktorinov list z 23. januára 1863. Dáva súhlas, aby Viktorin uverejnil Bitku pri Rozhanovciach v Lipe. Súhlasí aj s uverejnením drámy Posledné dni Moravy. Texty nedovoľuje meniť, možno opraviť iba gramatické chyby. Udivuje ho, že zo súbehu si odniesla cenu hra M. Ferienčíka Pravda predsa zvíťazí. Upozorňuje na zásielku adresovanú na Paulinyho. V liste uvádza, že sa ho nemilo dotkla Viktorinova poznámka o peniazoch za Žehry, ktorú Viktorin uverejnil v novinách skôr, ako mu napísal súkromne. [LA MS, sign, 25 C 66. – E. Lazar: Jonáš Záborský, s. 253-254.]
6. február 1863
J. Záborský prispel na Maticu slovenskú. V zozname prispievateľov na Maticu slovenskú ako prvý v poradí sa uvádza J. Záborský, farár v Župčanoch, zakladateľ, s príspevkom 100 zl. kr.
{Soznam príspevkov na „Maticu slovenskú". – PbV, 6. február 1863, č. 11, s. 4.]
23. február 1863
Sťažuje sa na Jána Kopasa. Predsedovi súdu Jánovi Schneiderovi sa sťažuje na Jána Kopasa, obuvníka v Malom Šariši, ktorý urobil priestupok voči cirkevnej disciplíne. [ŠA, Prešov, fond Slúžn. úrad Prešov (Široké), adm., č. 359/1863. – E. Lazar: Záborského súdne spory a ich literárny odraz, s. 218-219.]
25. február 1863
Napísal list hlavnému slúžnemu. V liste informuje hlavného slúžneho o opatreniach, ktoré urobil v akcii vysadenia stromkov v Župčanoch a v Malom Šariši. [ŠA, Prešov, fond Slúžn. úrad Prešov (Široké), adm. 360/1863. – E. Lazar: Záborského súdne spory a ich literárny odraz, s. 219-220.]
9. marec 1863
Napísal list o zriadení nedeľných škôl. Informuje hlavného slúžneho o zriadení nedeľných škôl v Župčanoch a v Malom Šariši, zároveň však upozorňuje na niektoré organizačné nedostatky. Predovšetkým treba urýchlene vyriešiť otázku odmeňovania učiteľa. [ŠA, Prešov, fond slúžn. úrad Prešov (Široké), adm., č. 445/1863. – E. Lazar: Záborského súdne spory a ich literárny odraz, s. 220-221.]
9. jún 1863
List J. Viktorinovi. K listu Viktorinovi (pravdepodobne sa nezachoval) Záborský pripojil aj list pre Přecechtěla a svoju podobizeň. Uvádza stručné autobiografické údaje a názvy diel. [LA MS, sign. 26 C 66. – E. Lazar: Jonáš Záborský, s. 254-255.]
3. júl 1863
Pešťbudínske vedomosti uverejnili výsledky súbehu na dramatické práce. V úvode správy sa poukazuje na nedostatky súťažnych prác: „...i tie, čo dozaiste zralého mysliteľa, obratného spisovateľa a nadaného umelca majú za pôvodcu, ako ku pr. 4 smutnohry v ,Slovenskej kalvárie' obsažené, a ktoré dielo vo veľmi mnohých ohľadoch za znamenité pokladať nadobno, predsa majú nedostatky, ba – určitejšie rečeno jednostrannosti také, ktoré jim z ceny mnoho ujímajú." Posudzovací výbor udelil J. Záborskému 80 zl. za smutnohru Felicián Sáh. Za prácu hlasovali: Hurban, Francisci a Pauliny. [Zpráva o dramatických prácach... -PbV, 3. júl 1863, č. 53, s. 4.]
10. júl 1863
List J. Viktorinovi. V liste Viktorinovi dáva pokyny k úpravám drámy Felicián Sáh a ľutuje, že do cyklu Slovenská kalvária nemôže Viktorin zaradiť ďalšie dve drámy (Odboj zadunajských Slovákov a Arpádovci). Ďakuje za Hollého spisy, autoportrét už nemá. Žiada Viktorina, že keď pôjde do Martina, aby sa snažil zabrániť politickým prejavom. [LA MS, sign. 26 C 66. – E. Lazar: Jonáš Záborský, s. 255-256.]
15. júl 1863
V Sokole bol uverejnený Palárikov posudok Záborského Slovenskej kalvárie. Ján Palárik ako člen výboru súbehu píše: „.. .pri všetkých svojich dramatických vadách a slabosťach, ktoré teraz odkrývať nejdem, majú aspoň toľko jádra, zaujímavosti a historickej i dramatickej ceny v sebe, že aspoň tisku hodné sú a jejich uverejnenie aspoň o niečo obohatí mladistvú literatúru našu..." Palárik sa nezmieňuje o Záborského hre Holub, ale ako svedčí Náveštie (Sokol II, 1863, č. 1, s. 24) Slovenská kalvária mala štyri rozdielne smutnohry. Palárikov názor na Slovenskú kalváriu sa odlišoval od názoru poroty (J. M. Hurban, J. Francisci, V. Pauliny-Tóth, J. Palárik, J. Viktorin). Palárik hlasoval za udelenie prvej ceny Záborského hre Bitka pri Rozhanovciach, ale porota udelila cenu Feliciánovi Sáhovi, hre, ktorá nemala nič spoločné s programom národného hnutia. [Sokol, 2, 1863, 15. júl 1863, č. 13, s. 306-308.]
21. júl 1863
Záborský napísal stručný list J. Viktorinovi. V liste uisťuje Viktorina, že mu pošle všetky vyžiadané drámy. Cestuje do Martina. [LA MS, sign. 25 C 66. – E. Lazar: Jonáš Záborský, s. 257.]
4. august 1863
J. Záborský sa zúčastňuje na ustanovujúcom valnom zhromaždení Matice slovenskej v Martine. [List J. Záborského J. Viktorinovi z 23. augusta 1863.]
23. august 1863
Napísal ďalší list J. Viktorinovi. Oznamuje Viktorinovi, že drámu Ubitie careviča Dimitrija poslal z Martina po J. Franciscim. Na doplnenie Slovenskej kalvárie posiela ďalšie dve drámy (Odboj zadunajských Slovákov a Arpádovci). [LA MS, sign. 25 C 66. – E. Lazar: Jonáš Záborský, s. 258.]
1. september 1863
J. Viktorin prostredníctvom Pešťbudínskych vedomosti odkázal J. Záborskému: „Pánu J. Z. v Župčanoch: Rukopisy obdržal som. Viktorin." Pravdepodobne ide o rukopis dvoch drám z Básní dramatických Odboj zadunajských Slovákov a Arpádovci. [Verejná pošta. – PbV, 1. september 1863, č. 70, s. 4.]
19. september 1863
List J. Viktorinovi. Drámy, ktoré poslal Viktorinovi, navrhuje uverejniť pod menom svojho dávneho predka Vojana s pridaním J. Žiada zachovať rukopisy. Pripojuje opravy k článku Úvahy o najstaršej histórii Uhorska. Prosí o špeciálnu knihu z histórie Ruska, aby doplnil medzery u Karamzina, ktorý je prameňom pri písaní jeho Lžidimitrijád. [LA MS, sign. 25 C 66. – E. Lazar: Jonáš Záborský, s. 258-260.]
3. október 1863
List J. Viktorinovi. V liste J. Záborský uvádza vysvetlivky k štúdii Úvahy o najstaršej histórii
Uhorska a doplnky k dráme Odboj zadunajských Slovákov. Históriu Ruska už má, podobizeň pre Přecechtěla poslal Paulinymu. [LA MS, sign. 25 C 66. – E. Lazar: Jonáš Záborský, s. 260-263.]
25. október 1863
List J. Viktorinovi. V liste znova robí korektúry k textu drámy Arpádovci. Zbieral predplatiteľov na Lipu. [LA MS, sign. 25 C 66. – E. Lazar: Jonáš Záborský, s. 263-264.]
11. november 1863
Posledný list Viktorinovi v roku 1863. V liste doplňuje vysvetlivky k dráme Arpádovci. Informuje Viktorina o ďalších svojich dramatických prácach: „Lebo mám, vyše tých, čo u Vás sú a okrem 8 Lžidimitrijád, ešte 10 iných historických smutnoher, potom dakoľko veseloher, dve hrdinské básne a kopu drobných básní. Všecko to prijde do pece, jestli ja zatvorím oči. A veru opadujem značne, ako to vždy býva, keď už človek 50. rokov prekročil a ku 60. sa blíži. Ku súbehu sotva pošlem dačo, keď tí vymenovaní súdcovia, vynimajä vás dvúch, (Záborský myslí na Viktorina a Palárika, pozn. zost.) od kyvnutia Hurbanovho visia a ten by tuším ani Homéra Slovákom nedoprial, keby mal pochádzať odo mňa. Kalváriu mi pošlite naspäť. Musím ju ešte raz opísať pre technické chyby v dramatách. Aby ste sa nedivil tomu, že technické chyby nalezám vo dielach mojich, znajte to, že som síce vekom už temer starec, ale spisovateľstvom temer začiatočník. Po vydaniu zaiste mojich drobných básní nepísal som až do koncu roku 1858 ani litery, a byl som odhodlaný ničoho viac nepísať. Byl som vo dne v noci okolo gazdovstva. Keď ale dal som gazdovstvo mojo do prenajmu, počal som z dlúhej chvíle písať, a hneď som sa pohrúžil do toho tak, že za 5 rokov povstalo všecko to, čo som spomenul. Drámy vo Kalvárii byly prvé moje diela, preto nie div, že sa nachádzajú v nich technické poklesky. Cvičeniem vniká človek i do teórie umenia." Záborský tiež oznamuje, že získal šesť predplatiteľov Lipy, z ktorých polovica sú Ukrajinci. Poslal tiež predplatné na Pešťbudínske vedomosti. Ťažká si na neochotu východniarov prispieť na Maticu slovenskú. [LA MS, sign. 25 C 66. – E. Lazar: Jonáš Záborský, s. 265-267.]
Rok 1863
Sokol uverejnil Záborského Bájky, inotajky. V jednotlivých číslach Sokola vyšlo 78 Bájok a inotajok J. Záborského. [Sokol, 2, č. 5-7,16,18,19,21.]
Rok 1864
10. január 1864
Záborský predložil hlavnému slúžnemu vysvetlenie ohľadne krstiteľnice. Na požiadanie kapitánskeho úradu v Prešove J. Záborský predkladá vysvetlenie hlavnému slúžnemu, prečo kamenárskemu majstrovi Jánovi Adamovičovi zrazil 3 zl. za krstiteľnicu. Dôvodí: „.. .lebo nie je povinný zadarmo chodiť do Prešova a zadarmo tráviť Čas. Bol som preto dvakrát v meste, strávil som tam celé dni, platil za obedy." [ŠA, Prešov, fond Slúžn. úrad Prešov (Široké), súd. ob., č. 34/1864. – E. Lazar: Záborského súdne spory a ich literárny odraz, s. 221-222.]
30. január 1864
Sokol uverejnil kladnú odpoveď redakcie na Záborského literárnu ponuku. V 2. čísle Sokola je uverejnená odpoveď na ponuku J. Záborského, ktorý – ako vyplýva z obsahu ročníka – chcel v Sokole publikovať historické príspevky alebo „rozprávku z nových časov" Kulifaj.
[Listáreň. – Sokol, 3, 30. január 1864, č. 2, s. 40-]
17. február 1864
Záborský podal sťažnosť na J. Schneidera. Hlavnému slúžnemu Ernestovi Schneiderovi sa sťažuje na J. Schneidera, poštmajstra v Širokom, ktorý Záborskému ostal dlžný za seno (ešte zo 17. februára 1860). [ŠA, Prešov, fond Slúžn. úrad Prešov (Široké), súd. obj., č. 34/1864. – E. Lazar: Záborského súdne spory a ich literárny odraz, s. 222.]
14. marec 1864
List J. Viktorinovi. V liste potvrdzuje Viktorinovi príjem zásielky Lipy, ale má podozrenie, že balík otvorili na pošte. Nadmieru je spokojný s úpravou dvoch svojich drám: Odboj zadunajských Slovákov a Arpádovci. Obe predchádza historická štúdia Úvahy o najstaršej histórii Uhorska. Všetky tri príspevky – ako sme už uviedli – vyšli pod pseudonymom Vojan Josifovič. Sleduje ešte stále jazykové a literárne spojenie s Čechmi (ľutuje, že Viktorin opravil byl na bol). V ďalšej časti listu sformuloval návrh „ohlasu" na predplatenie svojich drám. Pripomína Schillerove úspechy v Nemecku a porovnáva, aké sú pomery u nás. Kriticky sa vyjadruje k článkom Dusarova (J. Mallého). Opäť na súbeh posiela drámy. [LA MS, sign. 25- C 66. – E. Lazar: Jonáš Záborský, s. 267-271.]
15. marec 1864
Redakcia Sokola glosuje obsah III. ročníka Lipy. Obsah (medzi nimi dve drámy J. Záborského s historickým úvodom) sa hodnotí ako krásny, zaujímavý a bohatý. [Lipa,... – Sokol, 3, 15. marec 1864, č. 5, s. 96.]
30. marec 1864
Sokol uverejňuje historický úvod k dráme rovnomenného názvu Bitka u Rozhanoviec. [Sokol, 3, 30. marec 1864, č. 6, s. 109-112.]
7. apríl 1864
Černokňažník uverejnil úryvok z Faustiády. Pod názvom „Hrdinské skutky Faustove, báseň dejeličná na smiech od J. Z ." bola uverejnená prvá časť 11. kap. Faustiády. Dokončenie vyšlo v nasledujúcom čísle. [Černokňažník, 4, 1864, č. 7, s. 52-54; č. 8, s. 58-59.]
10. apríl 1864
List J. Viktorinovi. Viktorinovi predkladá zoznam ôsmich predpatiteľov na Lipu. Vracia chorvátsky časopis Danica a „pripojuje miernu odpoveď na strašnú recenziu". Prosí, aby mu Viktorin poslal i ďalšie recenzie. Má obavy z Radlinského kritiky, lebo nie je odberateľom jeho časopisov. Vyslovuje poľutovanie nad zdravotným stavom Viktorina a prosí ho, aby zabezpečil jeho diela pred prípadným nebezpečenstvom. „Ja by som bol zdravý, ale vidí sa mi, že sa pripravuje vo mne kylavosť (hernia). Cítim už od roka bôľ niže slabín." Pešťbudínske vedomosti najprv chválili, teraz útočia na Štefana Hlaváča. J. Záborský ho charakterizuje ako človeka, ktorému nejde o vec Slovákov, ale iba o úrad. Zachytil ho v Panslavistickom farárovi v osobe Dechtiara. [LA MS, sign. 25 C 66. – E. Lazar: Jonáš Záborský, s. 271-272.]
15. apríl 1864
S. Chalupka v Sokole recenzoval dve Záborského smutnohry Arpádovci a Odboj zadunajských Slovákov, ktoré vyšli v Lipe. Vyzdvihuje, že sú znamenite napísané (majú metrum národných srbských piesní) a je v nich použitá primeraná dramatická reč (ako slovenská smutnohra „zovňajšie asi vyhliadať má"). „Druhá zásluha p. pôvodca vo smutnohrách týchto je, že neodchylujú sa nikde od historickej vernosti. ...nikde nespustil sa červenej niti histórie, a ideály svoje do harmonického súzvuku priviedol s dejepisom." Mnohí básnici postupujú opačne: „.. .oni učinia z historie služku ideálov svojich,..." [Ch. = Samo Chalupka: Slovíčko o historickej smutnohre. – Sokol, 2, 15. apríl 1864, č. 7, s. 135-136.]
21. apríl 1864
Černokňažník uverejnil poviedku Chruňo. Poviedka vychádzala ako „veľmi pekný a vzdelavatedlný román" na pokračovanie v ďalších piatich číslach (dokončenie bolo uverejnené 7. júla 1864.). [Černokňažník, 4, 1864, č. 8-13.]
21. jún 1864
List J. Viktorinovi. Odpovedá na Viktorinov list zo 16. júna 1864. V úvode listu sa nachádzajú vysvetlivky k drámam Poslednie dni Moravy, Bitka u Rosanoviec a Sáh. Ďakuje za Hattalovu gramatiku. Uverejnenie historického úvodu k Bitke pri Rozhanovciach neprezrádza jeho anonymitu, lebo aj tak je jeho autorstvo verejným tajomstvom. Spolupracuje
s Pauliným i napriek zneucteniu v Černokňažníku. Nazdáva sa, že jeho časopisy nemajú dlhé trvanie. Nemrzí ho, že Ljudevít Gay neprijal repliku. Na úsudku Kritickej prílohy mu nezáleží. Vzdal sa básnickej činností a venuje sa histórii uhorskeJ. Na osobitnom lístku píše o ďalšej smutnohre s ruskou tematikou (do Lipy poslal Ubitie Dimitrija) Venčanie Borisa Godunova. Žiada znovu, aby Viktorin používal všeslovanské byl namiesto bol. [LA MS, sign. 25 C 66. – E. Lazar: Jonáš Záborský, s. 272-277.]
18. júl 1864
Podal žalobu podžupanovi Michalovi Meörovi proti Dávidovi Luxovi, malošarišskému statkárovi. D. Lux násilím odobral miestnemu učiteľovi-organistovi lúku, ktorá mu prináleží podľa komasácie. [ŠA, Prešov, fond Slúžn. úrad Prešov (Široké), súd. obč., č. 155/1864. – E. Lazar: Záborského súdne spory a ich literárny odraz, s. 222-223.]
29. júl 1864
J. Záborský sa sťažuje na svojich farníkov a žiada žandársku asistenciu. Hlavnému slúžnemu E. Schneiderovi sa J. Záborský sťažuje na farníkov Malého Šariša a Župčian, že otáľajú so stavbou farskej sýpky. Žiada preto žandársku asistenciu. [ŠA, Prešov, fond Slúžn. úrad
Prešov (Široké), adm., č. 843/1864. – E. Lazar: Záborského súdne spory a ich literárny
odraz, s. 224.]
Napísal list J. Viktorinovi. V liste robí poznámky, vysvetlivky a doplnky k jednotlivým drámam z cyklu Slovenská kalvária. Značnú pozornosť venuje polemike v súvislosti s problematikou slovenského časopisectva (ohlas na článok Júniusa, pseud. J. Viktorina). Aké bude nastávajúce zhromaždenie Matice slovenskej, keď zaostávajú splátky na MS. [LA MS, sig. 25 C 66. – E. Lazar: Jonáš Záborský, s. 277-279.]
30. júl 1864
V Sokole vychádza Záborského „rozprávka z nových časov" KulifaJ. [Sokol, 3, 30. júl 1864, č. 14, s. 264-275.]
31. júl 1864
Odvoláva žiadosť o žandársku asitenciu. V liste hlavnému slúžnemu E. Schneiderovi odvoláva žandársku asistenciu na farníkov Malého Šariša a Župčian, ktorí otáľali so stavbou farskej sýpky. Píše: „Ponížene hlásim, že už nazvážali pre župčiansku farskú sýpku potrebné kamene, preto nie je potrebné poslať hajdúcha." [ŠA, Prešov, fond Slúžn. úrad Prešov (Široké), adm., č. 843/1864. – E. Lazar: Záborského súdne spory a ich literárny odraz, s. 224.]
14. august 1864
J. Záborský sa opäť sťažuje na farníkov. Posiela hlavnému slúžnemu žiadané písomnosti a znovu sa sťažuje na farníkov, že otáľajú so stavbou farskej sýpky, a preto žiada o žandársku asistenciu. [ŠA, Prešov, fond Slúžn. úrad Prešov (Široké), adm., č. 909/1864. – E. Lazar: Záborského súdne spory a ich literárny odraz, s. 225.]
23. august 1864
Vyšiel článok o Lipovom venci. V Pešťbudínskych vedomostiach bol uverejnený článok o nadácii Lipového venca. Anonymný autor sa odvoláva na 5. bod podmienok, podľa ktorého by nadácia mala prejsť na Maticu slovenskú. [Lipový veniec. – PbV, 23. august 1864, č. 68, s.1.]
25. august 1864
List J. Viktorinovi. Viktorinovi posiela dve drámy (asi Posledné dni Veľkej Moravy a Bitku pri Rozhanovciach), ktoré opravil a prepracoval úvod k Bitke pri Rozhanovciach. Nesúhlasí s opravami a zmenami v lexike. Vystríha Viktorina pred ďalšou polemikou okolo slovenského časopisectva (najmä pred A. Radlinským a J. M. Hurbanom). Ostro napadá voľbu A. Becka za čestného člena Matice slovenskeJ. ,,Za čestného úda menovali jednoho arcizradcu Slovanstva." V závere listu sa zmieňuje o svojich zdravotných ťažkostiach: „Mňa sa lapajú dve nebezpečné nemoce, zádych v prsách a zánet črevovej blany, ale plazivý (schleichende Entzündung), povedajú lekári. Preto tuším mne už málo zbýva života." [LA MS, sign. 25 C 66. – E. Lazar: Jonáš Záborský, s. 279-280.]
1. september 1864
Napísal sťažnosť hlavnému slúžnemu E. Schneiderovi na Gejzu Pulszkého, bohatého a mocného statkára. Statkár – podľa udania Záborského – bránil svojim želiarom pracovať na
stavbe farskej sýpky. Spor sa riešil v prospech Záborského. [ŠA, Prešov, fond Slúžn. úrad
Prešov (Široké), adm., č. 959/1864. – E. Lazar: Záborského súdne spory a ich literárny odraz, s. 225-226.]
6. semptember 1864
J. Záborský sa opäť sťažuje na D. Luxa. Záborského sťažnosť hlavnému slúžnemu nadväzuje na podobnú z 18. júna 1864 a dotýka sa sporu o malú lúčku učitela-organistu, ktorú mu odňal malošarišský statkár Dávid Lux. J. Záborský pádne argumentuje proti zastaveniu súdu. Vyšlo hodnotenie obrazu „výtečníkov slovenských". V Pešťbudínskych vedomostiach je oznámenie, že vyšiel obraz „výtečníkov slovenských", ktorý vydal R. Přecechtěl na pamiatku založenia Matice slovenskeJ. V zoskupení je aj podobizeň J. Záborského. [ŠA, Prešov, fond Slúžn. úrad
Prešov (Široké), súd. ob., č. 190/1864. – E. Lazar: Záborského súdne spory a ich literárny odraz, s. 226-227. – PbV, 6. september 1864, č. 72, s. 3.]
15. september 1864
V Sokole z uvedeného dňa bol uverejnený posudok o obraze „výtečníkov slovenských". [Sokol, 3, 15. september 1864, č. 17, s. 340.]
17. október 1864
List J. Viktorinovi. Vyslovuje spokojnosť s ohlasom na Básne dramatické a súhlasí s gramatickými úpravami a tvarom bol (nemiesto byl). Paulinymu písal, že odoprie spoluprácu, ak v Černokňažníku uverejní ďalšie invektívy proti J. Viktorinovi. Prosí o radu, ako by bolo možné zmeniť výšku dane z pozemku. Na opačnej strane listu: Zaujíma sa o súbeh, na ktorý poslal drámy a žiada obraz, ktorý vydal Přecechtěl. Ďakuje za mluvnicu. [LA MS, sign. 25 C 66. – E. Lazar: Jonáš Záborský, s. 281-282.]
28. október 1864
Záborský opäť napísal list J. Viktorinovi. Viktorinovi posiela „dávny" rukopis a prosí: „...toho dáko nepoužite, aby som nemal omrzlosti." Nemieni – ako mu radil pravdepodobne J. Viktorin – poslať ohľadne platenia daní za pozemok „inštanciu" na miestodržiteľstvo. I napriek neutešeným pomerom počká s fondom Lipového venca. Tajný článok mu dovoluje kedykoľvek stiahnuť základinu. Dal by ju Matici slovenskej, lebo je k tomu „mravne zaviazaný". V dodatku odsudzuje článok F. Sasinka v PbV. [LA MS, sign. 25 C 66. – E. Lazar: Jonáš Záborský, s. 282-283.]
30. október 1864
V Sokole je zmienka o knižnom vydaní Záborského drám. V krátkom článku je tiež zmienka, že J. Viktorin vydá spis Vojana Josifoviča Básne dramatické. Pisatel sa stotožňuje s kritikou Ch. (Sama Chalupku) o hrách uverejnených v Lipe. [Literatúra. – Sokol, 3, 30. október 1864, č. 20, s. 400.]
7. november 1864
Černokňažník uverejnil rozprávku Mroč. Dokončenie „rozprávky z bojov slovenských" prinieslo nasledujúce číslo časopisu z 21. novembra 1864. [Černokňažník, 4, 1864, č. 21 a 22.]
28. november 1864
J. Záborský odpovedal na list J. Viktorina zo 17. novembra 1864. Úvodné poznámky v liste sa dotýkajú dvoch Záborského drám: Posledné dni Moravy a Alžbeta Ludiekovna. V ďalšej časti listu sa ostro vyslovuje proti J. M. Hurbanovi, ktorého služobníkmi sú aj V. Pauliny-Tóth a M. Chrástek. Nabáda Viktorina, aby o celej veci súbehu upovedomil Š. Moysesa. Nadáciu Lipového venca sa zdráha previesť na Maticu slovenskú, „.. .keď nade literárnymi plody rozhoduje straníctvo a zloba". Nemá ešte fotografiu „výtečníkov slovenských". [LA MS, sign. 25 C 66. – E. Lazar: Jonáš Záborský, s. 284-285.]
8. december 1864
Napísal list M. Hattalovi. K listu pripája predplatné na Náučný slovník a osvedčenie pre Maticu českú vo veci Lipového venca. Prostredníctvom Hattalu hladá možnosť zverejniť ukončenú prácu z uhorskej histórie Dejiny kráľovstva uhorského. Osvedčením J. Záborský žiada späť peniaze venované na nadáciu Lipového venca, pretože Matica česká zatiaľ nikomu neudelila cenu. [LA PNP, sign. Kor. 3 H 74. – E. Lazar: Jonáš Záborský, s. 240-241. – ANM, sign. 1864–3/prosinec 8-Župčany.]
9. december 1864
Viktorin oznamuje, aký je stav tlače Básní dramatických. V Pešťbudínskych vedomostiach J. Viktorin oznámil, že kníhtlačiareň Bagova objednala z Prahy v Haasovskej lejárni nové písmo k Josifovičovým „Básňam dramatickým", preto sa oneskorila aj ich tlač. Viktorini naďalej prijíma objednávky na ich predplatenie. Viktorin oznámenie datuje 6. decembra. [Náveštie literárne. – PbV, 9. december 1864, č. 99, s. 4.]
16. december 1864
Oznámenie o väzbe Básní dramatických. J. Viktorin v článku z 15. decembra vysvetľuje, prečo nemôže dať viazať Básne dramatické (budú len brožované), urobia sa však velínové výtlačky. Spis sa tlačí. Viktorin odporúča dielo najmä mládeži. [Na dorozumenie. – PbV, (16.
december 1864, č. 101, s. 4.]
17. december 1864
Záborský napísal list J. Viktorinovi. Posiela predplatné na drámy (16 zl.). Má dve opravy k dráme Karol Dračský. Obviňuje Paulinyho ako nevdačníka, ktorý ho vysmieva. Oznamuje, že
požiadal o vrátenie základiny Lipového venca. Do PbV poslal článok, „.. .aby mal dáky znak, že peniaze prišli..." [LA MS, sign. 25 C 66. – E. Lazar: Jonáš Záborský, s. 285-286.]
Rok 1864
Černokňažník v uvedenom roku uverejnil i ďalšie satirické básne J. Záborského. Takmer v každom čísle Černokňažníka vychádzali Rozmluvy drotára Fedora a vo viacerých číslach časti z Knihy Džefr. [Černokňažník, 4, 1864.]
Rok 1865
9. január 1865
J. Viktorinovi napísal literárne cenný list. V liste súhlasí, aby divadelné hry boli uverejnené pod jeho vlastným menom a s jeho fotografiou, ale je proti uverejneniu životopisu. Svoje dielo, ktoré vzniklo od jesene roku 1858, plánuje vydať v 9.-10. dieloch. Doslovne píše: ,,Na titul neklaďte slovo ,Dramatá', než ,Divadelné hry' a dodajte ,Diel ľ. Lebo, jestli sa pokračovať bude, budú toho diely 4, piaty by boli drobné básne, šiesty Vstúpenie Krista do pekel, siedmy ,Hrdinské skutky Faustove' (tam tá báseň hrdinská obsahu prísneho, táto žartovného) a ôsmy ,História Uhorska od najdávnejších dôb do časov Žigmundových'. Vyše toho činili by ešte jeden diel rozprávky. Ku týmto by sa mohol pripojiť môj životopis. Či by ste veril, že diela tieto všetky povstaly od jeseni roku 1858; a písal som ich bez nádeje uverejnenia, len aby mi čas prešol i možno, že to všetko bude len márna zábavka, tak ako keby som byl v karty hral." Odmieta peňažné základiny pre Maticu slovenskú, lebo je vo vleku J. M. Hurbana a jeho spoločníkov (podobne radí aj Viktorinovi). Česi nemajú záujem o slovenskú tvorbu. Má pripomienku k dráme Alžbeta Ludiekovna. V dodatku radí, čo treba zahrnúť do predslovu vydaného diela. Žiada spáliť list. [LA MS, sign. 25 C 66. – E. Lazar: Jonáš Záborský, s. 286-289.]
17. január 1865
Vyšlo oznámenie o omeškaní vytlačenia Básní dramatických. Pešťbudínske vedomosti oznamujú (oznam J. Viktorin datuje 15. januára 1865), že tlač Básní dramatických sa omeškala. Vydavateľ na dielo ešte prijíma objednávky, pretože vyjde až koncom februára. Na vyslovné želanie Viktorina pôvodca ich vydáva nie anonymne, ale pod vlastným menom. [Náveštie literárne. – PbV, 5,17. január 1865, č. 5, s. 4.]
...január 1865
Napísal list J. Viktorinovi literárneho významu. Viktorinovi posiela životopis, od ktorého obšírnejší má jeho brat Karol. Zotrváva pri názve svojich drám ,Divadelné hry' a pýta sa, či by ich nerecenzoval Palárik. Druhý diel jeho divadelných hier by obsahoval 9 drám (Lžidimitrijády). Píše: „Dve sú činohry, ostatnie smutnohry. Predchádza úvod historický. Dielo celé obnáša v mojom rukopise vyše 800 strán. Poslať Vám ho nemôžem, lebo ešte jeden
kus musím znova prepracovať, jestli nie viac. A ku tomu sa nateraz ani prichytiť nemôžem. Lebo mám pod rukama históriu Uhorska, ktoré dielo, mienkou mojou veľmi dôležité, pretrhnúť nemôžem do ukončenia. Dúfam ale, že s tým budem za dva mesiace hotový. Zaneprázdňuje ma už vyše roka výlučne. Prvá práca bola sohnanie materiálu z listín, druhá spracovanie tohoto roztrateného materiálu. Teraz túto surovú masu prepracúvam znovu a ešte bude potom potrebno priložiť poslednú ruku. Dielo bude obnášať viac ako 30 hárkov, keby sa tlačilo." Ďalšie drámy (Pád Srbska, Dóža a Utišenič) musí ešte prepracovať. Namieta proti komisii pre Slovník a pokračuje: „Či by nebylo dobre usporiadať osobitné vydanie mojich bájek? Takéto knižečky majú všetky národy, Maďari Fayho, Nemci Gellerta, Francúzi Lafontaina, Rusi Krylova, Poliaci Krasického, diela ich nachádzajú sa vo všetkých rodinách. Moje bájky nie sú ešte všetky uverejnené. Ktoré som vydal vo Viedni, tie teraz vyzerajú ináče. Dal som im charakter žartovný, ľahký, miesto panujúcej tam ťaželosti. Bájky sú z mojich drobných básní najdôležitejšie a zaslúžily by snad osobitného vydania, i možno že by viac pôsobily nežli budúci drahý slovník." [LA MS, sign. 25 C 66. – E. Lazar: Jonáš Záborský, s. 289-291.]
14. marec 1865
Vyšlo oznámenie, že boli vytlačené Básne dramatické. Pešťbudínske vedomosti uverejnili nasledujúci oznam: „Práve opustili tlač: Jonáša Záborského Básne Dramatické. Vydal Jozef Viktorin. V Pešti, 1865.Na sklade u Bratov Lauffer. Strán VIII. a 358. Krámska cena." [Oznam. „Práve opustili..." – PbV, 14. marec 1865, č. 21, s. 4.]
26. marec 1865
Záborský odpovedá na Viktorinov list z 8. marca 1865. Záborský mu neodpísal skôr, kým nedostal výtlačok Básní dramatických, za čo úprimne ďakuje a vyrovnáva účet dlžníkov. Súhlasí so vstupom do spolku pre vydávanie vedeckých a beletristických kníh. „Jestli držíte čarbaniny Radlinského, sdeľte mi jeho súd o dramatoch, lebo ja šedivé jeho chlapčiarstva nečítam. Ovšem ale čítam Literárnu Prílohu a nateraz i Sokola. Tento teraz už neprináša zhola ničoho. Netreba to ani čítať, len zaplatiť a odhodiť. Fundáciu na Lipový veniec som vcele odvolal, lebo som sa presvedčil o celkové nepraktickosti toho, čo som zamýšľal." [LA MS, sign. 25 C 66. – E. Lazar: Jonáš Záborský, s. 291.]
28. marec 1865
Národní listy oznámili, že v Pešti vyšiel zväzok Básní dramatických od Slováka Jonáša Záborského. [O.: „V Pešti vyšiel..." – Národní listy, 28. marec 1865, č. 86, s. 3.]
28. apríl 1865
Záborský napísal list J. Viktorinovi. Vracia noviny Ost und West, v ktorých je kritika („uškläba") azda od Seberíniho. Záborský ho považuje za „hurbanovčíka". Neverí v novozaložený politický časopis, o ktorom mal v Martine rozhovory s Palárikom. Pešťbudínske vedomosti sú nie menej vládnym časopisom ako Slovenské noviny. Viktorin by sa mal pokúsiť založiť bibliotéku, kde by vyšiel aj ohlásený Sládkovičov román. Radi, ako by mal Viktorin zabezpečiť predplatiteľov. Ostro kritizuje článok v Pešťbudínskych vedomostiach od J. M. Hurbana. Verí, že Križkov Krivoprísažník i napriek všetkým nedostatkom priaznivo príjme kritika. Sokol nemá dlhé trvanie. [LA MS, sign. 25 C 66. E. Lazar: Jonáš Záborský, s. 292-294.]
8. máj 1865
J. Záborský napísal list M. Hattalovi. V liste prosí Hattalu, aby reklamoval u Kobera neposlané zošity Náučného slovníka. (Túto časť listu E. Lazar nepublikoval.) Sťažuje sa na súbeh Lipového venca a dodáva, že jeho súťažná báseň „Vstúpenie Krista do Pekiel" už rok leží u Chrástka. Odsudzuje J. M. Hurbana (nazýva ho slovenským Lžidimitrijom), ktorý so svojou kompániou znemožňuje už aj lierárne pôsobenie Viktorina. Skepticky sa pozerá i na činnosť Matice slovenskeJ. Pohoršuje sa nad tým, že Hattalovu Mluvnicu jazyka slovenského „...vzali pod cenzúru a oddali ku posúdeniu Hodžovi". [LA PNP, sign. Kor 3 H 74. – E. Lazar: Jonáš Záborský 241-242.]
26. máj 1865
Pešťbudínske vedomosti uverejnili prvú časť rozsiahlej recenzie Pavla Dobšinského o Záborského Básňach dramatických. Recenzia vyšla na dve pokračovania: 30. mája a 2. júna. Rozsiahly posudok je nielen recenziou o jednotlivých tragédiách J. Záborského, ale zároveň aj významnou úvahou o podstate tragiky. O tomto probléme sa vyslovuje v súvislosti s rozborom tragédie Poslednie dni Velikej Moravy. Osudy Veľkomoravskej ríše, ako ich zachytil básnik, sú iba sprítomnením histórie. Mravne je ona mŕtva, takže jej „hmotný pád nepôsobí viac pohnutie tragické". V tragédii, súdi P. Dobšinský, ide o „...spor, zápas, boj dvoch zásad dobra a zla. My strádame so zásadou dobra, bo len jej prajeme víťazstvo; my lútosť cítime, že duchovnosť, dobrota, božkosť klesá pod návalom telesnosti, zloby, zemskosti. Ale spolu aj známe, že telesnosť, zloba, zemskosť na vždy zarútiť a utlačiť nemôže tú duchovnosť, svätosť, božskosť, že sa to deje len v tom čase a v týchto okolnostiach, že víťazstvo pravdy ešte aj uprostred takýchto pohrom telesnosti a zloby znovu vykvetá. Dramatický básnik je aj povinný nám to ukázať..." (PbV, 26. máj 1865, č. 42, s. 3.) Dobšinský uzatvára, že Záborskému sa podarilo históriu pádu V. Moravy zdramatizovať, a to je trvalá cena tejto básne. Má ešte význam mravný: „...je zrkadlom toho, čo zlého robí v národe každom nesvornosť, zradcovstvo, odrodilstvo." (PbV, 30. máj 1865, č. 43, s. 2.) Podľa prísnych kritérií ani Bitka pri Rozhanovciach nie je „...tragedia, len zase zdramatizovaná história". Považuje ju však za podarenejšiu ako predchádzajúcu: „...že som hotový pripísať jej väčšiu scenickú zanímavosť a dokonalosť v celku..." (PbV, 30. máj 1865, č. 43, s. 2.) Vyzdvihuje básnickú obrazotvornosť, zauzlovanie deja (Gutin čin vedie ku katastrofe) a čistý charakter Matúša. Podľa neho však smutnohra by mala skončiť 11. výstupom posledného dejstva a „...menovite slovami Matúša a odchodom z javišťa dejín". (PbV, 30. máj 1865, č. 43, s. 3.) V ďalšej časti príspevku polemizuje so Záborského názorom (s. 183), že „.. .úloha dramatického básnictva bola verne líčiť minulosť'. „...ale úloha verného líčenia minulosti patrí už len výlučne do hitórie; dramatika je básnictvo a tak má dramatik i práva i povinnosti básnické. Právo má to, že smie daný dej tragickejším urobiť, ako je vskutku a holote často nebásnických historických foliantov; povinnosť mu je tá, aby sa obzrel i na prítomnosť; bo pre prítomnosť píše a túto zaujať i oduševniť mu náleží." Smutnohru Felicián Sáh považuje Dobšinský len za báseň na čítanie, pretože predmet tohto dramatu je „háklivý" na prevedenie. Ďalšie dve smutnohry Karol Dračský a Alžbeta Ludiekovna po krátkom popise udalostí v nich zobrazených hodnotí takto: „Tieto príhody v oboch posledních smutnohrách zdejstvované máme vo výjavoch zdarilých a ducha toho časového dobre znázorňujúcich." (PbV, 2. jún 1865, č. 44, s. 3.) V závere sa úvahy P. Dobšinského dotýkajú jazyka Záborského hier (je v nich dosť slov z iných jazykov – ruštiny, češtiny, preto bolo treba zostaviť slovníček). „Reč spisu je ináč vo výrazoch, i sklade hladká, príjemná, plinná, metrická, dobre slovenská, sama svedectvo vydávajúca, že pred sebou máme dielo básnika a spisovateľa už vyskúseného, umného, dôkladného, jadrného. (...) Ostáva vždy to, že tieto smutnohry pre jich historickú cenu vždy si vážiť budeme; pre krásu a zanímavosť výjavov vždy s obľubou čítať budeme; pre rýdzosť a plinnosť reči i metra na prvé miesto kladieme; až od tragödii vyššiu tragickú dokonalosť požadovať neprestaneme." (PbV, 2. jún 1865, č. 44, s. 3.) Dobšinského štúdia, ako vidieť, nastoľuje niekoľko zásadných problémov dramatického umenia: „vzťah dramatického básnika k histórii, otázku tragíčna a tragického konfkliktu, hrdinského charakteru a dramatickej výstavby ako aj potrebu historickej perspektívy". (Z. Klátik.) [Pavol Dobšinský: Jonáša Záborského Básne Dramatické. – PbV, 26. máj 1865, č. 42, s. 1-3; 30. máj 1865, č. 43, s. 1-3; 2. jún 1865, č. 44, s. 1-3.]
29. máj 1865
Michal Chrástek zaslal Matici českej posudok o súťažnom diele Lipového venca „Vstúpenie Krista do Pekel". V ten istý deň rukopis vrátil J. Záborskému. Zbor Matice českej o posudenie diela požiadal M. Chrástka ešte 14. marca 1864. Pre iné povinnosti Chrástek mohol dielo posúdiť viac ako po roku: „Len v posledních dňoch dovoleno mi prečítať a posúdiť zaslané mi dielo to i naleznul som, že jadro a vlastne predmet básne samej nedá sa ani len básnikovi dosti jasne pochopiť a vyňať, hlavne preto, že nemá strediska buď v hlavnej osobe, bud v deju; čo celému dielu rozvlačnosť pôsobí. Zvlášte ťažko je srozumeť pomer mužov reckej a lat. mythologie a obrazov priemyslu XIX. stoletia ku predmetu samému. I název je neprimeraný. Vstúpenie Krista do pekel je dogma; a preto uvažovať ho treba zo stanoviska theologie vôbec a náboženstva kresťanského zvlášte; na čele ale takejto básne neobstojí. Myseľ pobožná hľadá v diele tomto postavu Spasiteľa v jeho moci a sláve, jako to dogma naše sebou donáša; tu ho však s druhými osobami deju, menovite so zlými duchy temer do jednoho postavenými vidí. Básnik potkýna sa pri čítaní básne tejto pri mnohých pekných, podarených zjaveniach, na miestach, kde pôvodca úpadá úplne do prósy. Vyniká však dielo toto objemom svojím, ktorý o neobyčajnej pilnosti a vytrvalosti, jako i o mnohostrannej učenosti pôvodcovej dáva svedoctvo. Jednotlivé podrobnosti ohľadom slohu a správnosti reči, daly by sa dľa toho, jako tu i tu poznamenano, opraviť. Kde literatúra stojí v rozmeroch bohatých, mohlo by sa dielo toto jako zvláštnosť obecenstvu dômyselnému podať: neradil bych však, aby sa toto stalo u nás v národe československom. Čo keď sl. Sboru Matičnému so všetkou úctou vo známosť uvádzam, dodávam ešte, že tenže rukopis, kroz p. pôvodcu odo mňa naspak požiadaný, tomuto dnes skutočne odosielam. S najhlbšou úctou a oddanosťou SI. Sboru Matice Českej V B. Bystrici, 29. mája 1865. najuctivejší sluha: Michal Chrástek, v. r., I. tajomník Matice slovenskej." [ANM, sign. 19/května 29-Banská Bystrica.]
18. jún 1865
Napísal krátky list J. Viktorinovi. K listu pripojil odpoveď na kritiku P. Dobšinského. „Mne sa síce nesvedčí brániť dielo mojo proti nezralým a zlostným kritikám hurbanovských sršňov. Keď ale Nikodemovia mlčia, chcem aspon daktoré slabé stránky kritiky Dobšinského objaviť." Mrzí ho, že mlčia Česi. [LA MS, sign. 25 C 66. – E. Lazar: Jonáš Záborský, s. 294.]
23. jún 1865
List M. Hattalovi. V úvodnej Časti listu Záborský doplňuje list z 8. mája 1865 vo veci Náučného slovníka. Hattalu informuje, že M. Chrástek mu vrátil báseň „Vstúpenie Krista do Pekiel", ale posudok o nej zaslal Matici českeJ. Prijal tiež list od V. Nebeského ohľadne fundácie Lipového venca. Záborský bez ohľadu na výsledok súbehu zotrváva na zrušení fundácie. Domnieva sa, že P. Dobšinský kritiku Básní dramatických napísal na Hurbanov
pokyn. [LA PNP, sig. 3 H 74. – E. Lazar: Jonáš Záborský, s. 243.]
(26.) 28. jún 1865
V. Nebeský napísal list J. Záborskému. V. Nebeský oznamuje J. Záborskému, že Matica česká je ochotná mu vrátiť nadáciu Lipového venca a žiada, aby sa k tomu vyjadril. [ANM, sign. 1865-23/červen 28-Praha.]
2. júl 1865
Záborského list J. Viktorinovi. Zotrváva pri názore, že treba vydávať bibliotéku a nie noviny, i keď „...vo Vedomostiach hlásajú sa ošklivé, servilne zásady". Hurban má mnoho stúpencov aj medzi mládežou, preto by neobstáli liberálne noviny pre Slovákov. [LA MS, sign. 25 C 66. – E. Lazar: Jonáš Záborský, s. 295-296.]
10. júl 1865
List J. Záborského Matici českeJ. J. Záborský žiada späť nadáciu Lipového venca a navrhuje, že pošle články o uhorských dejinách. [ANM, sign. 1865-25/červenec 10-Župčany.]
19. júl 1865
List J. Viktorinovi. V liste J. Záborský dáva praktické pokyny pre nové vydanie bájok. [LA MS, sign. 25 C 66. – E. Lazar: Jonáš Záborský, s. 296-297.]
2... júl 1865
List J. Viktorinovi. „Žiadané Bájky posielam Vám vo čerstvom odpisu. (...) Jestli by ste však chcel, ku zvätšeným jeho pripojiť daktoré rozprávky, poslal bych Vám tu: Jeftu, Nauku a Dukát. (...) Jestliby ste žiadali ešte viac, mohol bych Vám poslať prepracovanú hru Betlehemskú, ktorú zvykli provodiť chlapci vo Vianoce a dve kratičké komédie: 1. Pijak a ožran, 2. Bohatý okrádač. (...) »Hrdinské skutky Faustove' je dielo veliké, 220 strán na tenkom formáte, ako Bájky a nemôže sa uverejniť teraz, lebo je to mlat na našich protivníkov." Nesúhlasí s novým vydaním ódy Na Slovákov. Nepriaznivo hodnotí dielo A. Sládkoviča, najmä to, čo napísal po Maríne a Detvanovi. Posiela v nemeckom preklade tri bájky. Predpokladá, že priaznivá kritika o drámach v Slawische Blätter pochádza od Dobrianskeho. Lžidimitrijády to „...je to najhlavnejšie z mojich dramatických diel". [LA MS, sign. 25 C 66. – E. Lazar: Jonáš Záborský, s. 297-299.]
8. august 1865
Pešťbudínske vedomosti oznámili, že vyšli Bájky Jonáša Záborského. „Práve opustily tlač: Jonáša Záborského Bájky Slovenské. Vydal Josef Viktorin. Tretie, opravené a rozmnožené vydanie. V Pešti, 1865. Náklad Viléma Lauffera. Strán VIII. a 74. Cena: 48 kr." [Literatúra a umenie. – PbV, 8. august 1865, č. 63, s. 4.]
18. august 1865
List J. Viktorinovi. Odpovedá na jeho predchádzajúce dva listy. Má niekoľko kritických poznámok k práve vyšlým bájkam: „Škoda to bylo, tak mnohé z nich vynechať, lebo kdo vie, či sa ešte dakedy nového vydania dožijú za mojeho života. A divno, že ste práve tie uverejnili, o ktorých som myslel, že ich naleznete závadnými i mnohé pak iné nie, pri ktorých nič závadného ani zlá vôľa by nenašla. I dielce bylo by sa prezentovalo lepšie, keby bylo vypadlo trochu tlustejším." Žiada vrátiť rukopis. „Ku tisku mám prichystané Lžidimitriády, dielo veliké, obnášajúce XLI a 648 strán; potom iné moje Divadelné hry, smutno – i veselohry. Daktoré z nich krátičké, počtom 16 kusov a kúskov, strán 543. Všetko je poriadne odpísano a sviazano, lebo tým je mojo dramatické spisovatelstvo zavŕšeno. Pracovať ďalej byla by pochabosť, ale viete, čo teraz robím? Prekladám daktoré z neuverejnených dramat do maďarčiny. Chcel by som pre Slovákov pracovať až do smrti. Ale čo mám robiť, keď Slováci dielami mojimi pohŕdajú? Ku prijatiu ich nutiť sa nemôžu. Jestli diela moje nič nestoja, nenie ich škoda: jestli by mohly osožiť národu, a ja teraz, keďby som ešte mohol vypracovať daktoré rozprávky a zdokonaliť históriu Uhorska, prestupujem na poľo literatúry maďarskej, to je následok klieteho pôsobenia Hurbanovho." [LA MS, sign. 25 C 66. – E. Lazar: Jonáš Záborský, s. 299-301.]
1. september 1865
Pešťbudínske vedomosti uverejňujú článok J. Viktorina o Záborského Bájkach napísaný 28. augusta 1865. Po stručnom úvode, v ktorom Viktorin zdôrazňuje, že Záborského bájky sú úspešné, čo dosvedčuje už ich tretie vydanie (všetkých je 130,106 pôvodných a 24 preložených), uverejňuje na ukážku 5 bájok. V závere J. Viktorin odporúča dielo učiteľom (pre čítanky) a dospelej mládeži. Nasledujú informácie o možnosti kúpy diela a o jeho cene. [Jozef Viktorin: O Záborského Bájkach. – PbV, 1. september 1865, č. 70, s. 2-3.]
16. september 1865
J. Záborský napísal list J. Viktorinovi. „Tu máte všetko, Čo žiadate, predne čísla Národu, Domobranu, Lumira, Zukunftu, potom rukopis mojich Bájek, a pak Lžidimitriády. Toto dielo prečítajte, prosím Vás, bedlive od počiatku až do konca, a odpíšte mi potom, aký dojem na Vás učinilo? Keby toto na svetlo vyšlo, vtedy by mi odľahlo. Lebo mne už len 6 rokov chybuje do 60-tích a týchto nedúfam dožiť, podľa mojich už zakazených pľúc i ináče porúchaného zdravia. A má-li vyjíť dielo toto, muselo by vyjíť odrazu, lebo tvorí jeden súvislý celok." (...) „Dúfal som, že dakoľko výtiskov (Bájok slovenských) odkúpia i prešovskí
evang. študenti, ale neidú toho roku ku mne. Zdá sa, že to tam na tom evang. Kollégiume národnosť slovenská vcele klesla. Už lonského roku byli mladíci vlažní, a toho roku snad tam už žiadnych Slovákov nebude. Žiadate ku prehliednutiu všetky moje rukopisy. Nač by to bolo, jestli se prítomne poslaným nič neporadíte? Toto je prvé, potom ‚Vstúpenie Krista do Pekiel‛ a pak ostatné dramatické kusy. Tieto by už potom tvořily priechod ku dielam satirickým, lebo tam je komédia Najdúch, kde jeden evanjelický kandidát hovorí vcele slovmi Hurbanovými. Smutnohry sú tu ešte nasledujúce: 1. Huňadovci, 2. Dóža, 3.Utišenič (Martinuzzi), 4. Bátoryčka, 5. Holub, 6. Pád Srbska, 7. Ďorde Čierny. Ostatnie sú komédie, najdôležitejšia spomenutý už Najdúch. Na daktorých z mojich rozprávek by sa tuším zasmiali Slováci, lebo sú písané v tom asi duchu, čo Chruňo v Černokňažníku. Jedno 6 hárkov tlačených by z nich vystalo." [LA MS, sign. 25 C 66. – E. Lazar: Jonáš Záborský, s. 301-302.]
25. september 1865
J. Záborský napísal list M. Hattalovi do Prahy. V liste J. Záborský žiada Hattalu, aby mu pomohol pri navrátení fundácie Lipového venca z Matice českej a tiež vybavil ďalšie zásielky Slovníka Náučného. K listu pripojil tri bájky (slovenské, ale súhlasí s ich prekladom do češtiny) pre Literární listy. [LA PNP, Kor. 3 H 74 /I 26/3, kor.]
23. október 1865
List J. Záborského M. Hattalovi. Záborský s listom posiela aj kvitanciu na 750 zl. rak. čís. V. Nebeskému, ktorý ho o to požiadal v liste zo 14. októbra 1865. 15. októbra Záborskému písal i M. Hattala. V liste dáva pokyny, ako má Hattala vyrovnať účty s Koberom. Neverí, že Literární listy uverejnia jeho bájky. V Radlinského Slovesnosti (Belae regis notarius, Slovesnosť III, 1865, č. 20) ho neprávom Sasinek napadá, že potvrdzuje historický názor Anonymov (dovoláva sa satiry „O siedmych vodcoch maďarských", ktorú Pauliny neuverejnil). Obviňuje prívržencov Hurbana, že okrem neho chcú umlčať Viktorina a Palárika. Predpovedá, že Matica slovenská nemá dlhé trvanie, pretože na jej pôde sa „...dejú politické demonštrácie". [LA PNP, sign. Kor. 3 H 74. – E. Lazar: Jonáš Záborský, s. 243-245.]
...október 1865
J. Záborský napísal odpoveď na list M. Hattalu z 27. septembra 1865. V liste sa pohoršuje nad článkami F. Sasinka, ktoré uverejnil v Slovesnosti. K predplateniu Lžidimitrijád treba vyzvať aj Čechov, Juhoslovanov a Rusov. Drámy nemôže poslať, lebo ich prekladá do maďarčiny. Má obavy, že ho Maďari medzi seba neprijmú. Kriticky sa zmieňuje o časopise Krajan. [La PNP, sign. Kor. 3 H 74. – E. Lazar: Jonáš Záborský, s. 302-304.]
30. október 1865
List J. Záborského rektorovi prešovského kolégia. List sa dotýka darovania kníh kolegiálnej knižnici. Celkový ich počet bol 39. IŠA, Prešov, Kol. 1865/63-152. – E. Hleba: Štipendijná základina Jonáša Záborského. Sborník, s. 219.]
3. november 1865
Pešťbudínske vedomosti uverejnili „Ohlas o Záborského Lžidimitrijádach". [PbV, 3. november 1865, č. 88, s. 4.]
12. november 1865
List J. Záborského M. Hattalovi. V úvode sa zmieňuje o účtoch za Náučný slovník a Kroniku práce. Posiela na uverejnenie drámy Utonutie Srbska (pre Musejní časopis), Báthoryčku a poviedku Šofránko (pre Literární listy alebo Lumíra). Píše o finančných ťažkostiach pri vydávaní Lžidimitrijád a prosí o predplatiteľov. V dodatku poznamenáva, že ak čas Hattalovi dovolí, aby si prečítal a opravil poslané diela. Urobil niekoľko poznámok k jazykovým osobitostiam uvedených diel. K listu pripojil aj účty „O Slovníku Naučnom a kronice Práce".
(LA PNP. sign. Kor. 3 H 74. – E. Lazar: Jonáš Záborský, s. 245-246.]
20. november 1865
Matica česká vrátila J. Záborskému fundáciu Lipového venca vo výške 650 zl. [Podací lístok. – ANM, sign. 1865-38/listopad 20-Praha.]
J. Záborský napísal list J. Viktorinovi. Po správe, že J. Viktorin vydá Lžidimitrijády, rozhodol sa Záborský nepísať po maďarsky. Tri práce poslal na uverejnenie do Prahy. K listu pripojil článok pre Ferjenčíka. Prosí o čísla Slovesnosti, mieni mu zaslať svoje kázne Múdrosť života. Sťažuje sa na svoj zdravotný stav: „Moje oči slabnú čo deň viac i hlava ma už od viacej dni pobolieva. Málo to už bude môjho života a ešte menej literárneho pôsobenia." [LA MS, sign. 25 C 66. – E. Lazar: Jonáš Záborský, s. 304-305.]
3. december 1865
Odpovedá na list J. Viktorina z 25. novembra 1865. List obsahuje početné vysvetlivky k jednotlivým drámam Lžidimitrijád. Napísal Hattalovi, aby diela, ktoré poslal do Prahy, boli vytlačené pravopisom užívaným Viktorinom. Pohoršuje sa nad tým, že Šafárik a Palacký nepožíva u mladých (mladočechov) patričnú vážnosť. [LA MS, sign. 25 C 66. – E. Lazar: Jonáš Záborský, s. 305-308.]
Tiež napísal M. Hattalovi. V úvodnej časti listu sa sťažuje na Kobera, že mu neposiela chýbajúce čísla Náučného slovníka a Kroniky práce. Potvrdzuje príjem peňazí od Matice českeJ. Žiada, aby diela, ktoré poslal na uverejnenie do Prahy, vyšli písané ortografiou, akú užíva Viktorin. Prosí Hattalu, aby poslal bájky od A. J. Puchmajera. [LA PNP, sign. Kor. 3 H 74. – E. Lazar: Jonáš Záborský, s. 247.]
17. december 1865
List J. Záborského J. Viktorinovi. V liste je niekoľko poznámok k drámam Lžidimitrijád. Domnieva sa, že verejná dedikácia Lžidimitrijád Charkovskej univerzite môže mať nepriaznivé dôsledky pre osud diela. Záborskému sa nepáči, že aj Viktorin si cení Ľ. Štúra. Poslané diela do Prahy nemôže žiadať späť, lebo má ich V. Nebeský. Základinu Lipového venca mu vrátili aj s úrokmi. Žiada nové čísla Slovesnosti. Rukopis veselohry nemôže poslať, lebo je zviazaný s inými dielami. [LA MS, sig. 25 C 66. – E. Lazar: Jonáš Záborský, s. 309-311.]
19. december 1865
V Pešťbudínskych vedomostiach J. Viktorin uverejnil ukážku z rukopisu Záborského Lžidimitrijád. (Ubitie Dimitrija.) V záverečnej poznámke priznáva, že dramatické práce J. Záborského sú určené len pre vybrané kruhy. Ďakuje slovenským časopisom v Prahe, Viedni a Záhrebe, že upozornili na toto slovenské dielo. Dielo sa začalo sádzať, ale bude hotové až na jar. [J. Viktorin: Ukážka z rukopisu: „Lžidimitrijady". PbV, 19.december 1865, č. 101, s. 1-3.]
22. december 1865
F. V. Sasinek polemizuje s J. Záborským. Pešťbudínske vedomosti uverejnili článok F. V. Sasinka, ktorý je odpoveďou J. Záborskému na článok Poznamenania ku článku „Historické právo Maďarov". (PbV, 1. december 1865, č. 96, s. 2-3.) F. Sasinek sa nazdáva, že Záborský volil niektoré „urážlivé výrazy" preto, lebo Sasinek nepriaznivo posúdil Záborského smutnohru „Poslednie dni Moravy". Napísal, že hra „...nám neposkytuje zážitok k národniemu oduševneniu a nadšeniu". V ďalšej časti príspevku vyjadruje sa k námietkam J. Záborského. [F. V. Sasinek: Na poznamenania ku článku „Historické právo Maďarov". – PbV, 22. december 1865, č. 102, s. 2-3.]
Rok 1866
3. január 1866
Odpovedá na Hattalov list z 26. decembra 1865. V liste sa zmieňuje o dochádzaní a predplatnom za Naučný slovník, o nadácii Lipového venca a informuje sa, čo je s rozprávkou „Šofranko". Zaujímajú ho možnosti publikovania. [LA PNP, sign. Kor. 3 H 74.]
22. január 1866
List J. Viktorinovi. K listu pripojil aj listy od V. Paulinyho, v ktorých ho žiada o niektoré rukopisné práce. Pošle mu ich až vtedy, keď o ne nebude mať záujem Viktorin. „Zneuctenie" Záborského v Černokňažníku, ako vysvitlo, bola len náhoda. Na Lžidimitrijády získal 12 predplatiteľov. Paulinymu pošle „Vstúpenie Krista do Pekel" a niektoré rozprávky. [LA MS, sign. 25 C 66. – E. Lazar: Jonáš Záborský, s. 311.]
31. január 1866
List M. Hattalovi. Stručný list, v ktorom Záborský žiada Hattalu, aby rozprávku Šofránko, ak ju nemá zatiaľ kde uverejniť, poslal Paulinymu do Skalice. List J. Viktorinovi. Má pochybnosť o správnosti dedikácie charkovskej univerzite. Informuje Viktorina o spolupráci s V. Paulinym: zašle mu od Hattalu vyžiadanú rozprávku Šofránko a požiada ho, aby vydal báseň Vstúpenie Krista do Pekel, na ktorej po 8 rokoch opäť pracuje. [LA PNP, sign. 3 H 74. – E. Lazar: Jonáš Záborský, s. 247-248. – LA MS, sign. 25 C 66. – E. Lazar: Jonáš Záborský, s. 312.]
2. február 1866
Oznámenie o tlačení Lžidimitrijád. Pešťbudínske vedomosti uverejnili oznam z 1. februára 1866 o vytlačení 6 hárkov Záborského „Lžidimitrijád", ktoré by mali opustiť tlač koncom marca. Oznámenie je zároveň výzvou k predplateniu diela. [J. Viktorin: Náveštie literárne. – PbV, 2. február 1866, č. 10, s. 4.]
2. marec 1866
Oznámenie, že k 1. marcu 1866 sú Lžidimitrijády už spolovice vytlačené. J. Viktorin opäť vyzýva, aby si ďalší záujemcovia predplatili dielo. [J. Viktorin: Náveštie literárne. – PbV, 2. marec 1866, č. 18, s. 4.]
List M. Hattalovi. V liste znova prosí Hattalu, aby poslal Paulinymu rozprávku Šofránko a jemu rukopisy oboch zaslaných drám (Utonutie Srbska a Báthoryčku), lebo pochybuje, že ich uverejnia v Čechách v niektorom časopise. [LA PNP, sign. Kor. 3 H 74. – E. Lazar: Jonáš Záborský, s. 248.]
26. marec 1866
List M. Hattalovi. Odpovedá na list z 19. marca 1866: o predplatnom za Náučný slovník a Kroniky práce. K listu J. Záborský pripojil aj podrobný výkaz o predplatnom za dva výtlačky slovníka. [LA PNP, sign. Kor. 3 H 74.]
16. apríl 1866
List J. Viktorinovi. Vysvetľuje, prečo nadviazal spoluprácu s Paulinym. Predpokladá, že sa preto hnevá a neoznámil mu príčinu oneskoreného vydávania Lžidimitrijád. Prepisuje svoje dramatické práce. „Jest ich: 8 historických smutnohier, 2 činohry na základu historickom a 6 veselohier." [LA MS, Sign. 25 C 66. – E. Lazar: Jonáš Záborský, s. 313.]
20. apríl 1866
Výzva Záborskému, aby zaslal podobizeň. I. B. Zoch vyzval niektorých slovenských básnikov – medzi nimi i J. Záborského – aby zaslali svoje podobizne, lebo vyzývateľ chce vydať „skupeními" ako pamiatku na IV. valné zhromaždenie Matice slovenskeJ. [L B. Zoch: Zaslané. – PbV, 20. apríl 1866, č. 32, s. 4.]
4. máj 1866
Pešťbudínske vedomosti oznámili,že práve vyšli ,,Lžidimitrijády od Jonáša Záborského". [,,Práve opustili...˝-PbV,4 mája 1866,č.36,s.4.]
Zároveň J. Viktorin oznamuje svoje vymenovanie za farára vo Vyšehrade. Prosí o trpezlivosť predplatiteľov na Záborského Lžidimitrijády, pretože ich bude môcť expedovať až po splnení farárskych povinností. Dúfa, že ich rozošle v priebehu mája. [J. Viktorin: Zaslané. – PbV, 4. máj 1866, č. 36, s. 4.]
24. máj 1866
Národní listy uverejnili správu, že J. Viktorin vydal Lžidimitrijády J. Záborského. [Národní listy, 24. máj 1866, č. 141, s. 3.]
20. júl 1866
List J. Viktorinovi. Ďakuje za vydanie Lžidimitrijád a posiela peniaze za 13 výtlačkov. Nie je informovaný, či bola uverejnená nejaká kritika, ale zaiste sa čaká na Hurbanov pokyn. Želá Viktorinovi, aby sa dobre cítil na novej fare. [LA MS, sign. 25 C 66. – E. Lazar: Jonáš Záborský, s. • : . • ' ' 313-214.]
23. august 1866
Odpovedá J. Viktorinovi na list z 10. júla 1866. Ďakuje za Viktorinove pozvanie, ale vzdáva sa cesty, lebo pre nepriazeň počasia v celom okolí je veľká bieda. Zásielku „skvostného výtisku pre baťku" viaže na priaznivú kritiku Lžidimitrijád v Rusku. Posudok Paulinyho v Sokole je rezervovaný (Sokol, 5, 24. jún 1866, č. 6, s. 234-235). V stručnom hodnotení píše: „Velehlasný náš básnik, Záborský, v prijemnom dramatickom rúchu podáva nám deväť podarených obrazov zo smutnej doby búrok lžedimitrijovských; presvedčení sme, že krásne toto dielo, jak čo do obsahu, tak čo do zovňajšieho, zaisto skvelého vystavenia, nemálo prispeje ku cti a sláve národa nášho." J. Záborský sa nazdáva, že Hurbanovi prívrženci, keď nemôžu haniť, ubíjajú ho mlčaním. Obáva sa Dobšinského kritky (jeho drámy nazval nemravnými) a čuduje sa, že Palárik mlčí. Sokol už asi nebude vychádzať, má len okolo sto predplatiteľov. Podobný časopis by tiež mohol vydávať, ale nepriaznivci (hurbanovčíci) by mu v tom zabránili. Nové bájky (v počte 40) poslal Paulinymu do Sokola. [LA MS, sign. 25 C 66. – E. lazar: Jonáš Záborský, s. 314 -316.]
16. september 1866
V Sokole č. 8 vychádza prvých 25 bájok J. Záborského. V ďalších dvoch číslach (9 a 10) vyšlo na pokračovanie ešte 48 bájok. V11. Čísle Pauliny uverejnil 16 bájok, ktoré J. Záborský „slobodne predelal" z Ignáca Klasického. [Sokol, 5,1866, č. 9-11.]
28. september 1866
List J. Viktorinovi. Záborský sa z Pešťbudínskych vedomosti dozvedel, že vznikajú nové slovenské politické noviny, ktoré, ako sa domnieva, by mal vydávať Viktorin s Palárikom. Odhalili by aspoň „šafárenie" v Matici slovenskeJ. Vo farnosti sa objavila cholera. Preto päť kníh svojich rukopisov (okrem histórie, ktorú dopisuje) chcel by adresovať na Viktorina. Bájky vyjdú v troch číslach Sokola. Kritika mlčí, pochvalne sa o Lžidimitrijádach vyslovil košický profesor Andrej Sikorský. V dodatku sa vyslovuje k Hurbanovej vofbe za superintendenta. [LA MS, sign. 25 C 66. – E. Lazar: Jonáš Záborský, s. 316-317.]
30. november 1866 .
List J. Viktorinovi. Oznamuje, že jeho dramatické práce vyjdú ako príloha Sokola. V Sokole vyjdú bájky a „násmešná rozprávka" (pravdepodobne ide o rozprávku „Šofránko"). Iná v matičnom kalendári (pravdepodobne „Morga"). Píše historické články pre Letopis Matice slovenskeJ. Sťažuje si, že ľud si okrem modlitebnej knižky nekúpi ani kalendár, preto spisy pre lud, ktoré vydáva J. Mallý-Dusarov, nemajú úspech. Opäť sa zmieňuje o voľbe J. M. Hurbana za superintendenta. Končí: „Cholera tu utíchla vcele. Ja som zdravý, čoho i Vám zo srdca prajem..." [LA MS, sign. 25 C 66- – E. Lazar: Jonáš Záborský, s. 317-318.]
• _ • _
Pešťbudínske vedomosti uverejnili správu, že v Sokole vyjdú drámy J. Záborského. J, Záborský na uverejnenie zaslal nasledujúce práce: „1. smutnohry: Horvatska Elena, Huniadovci, Doža, Utišenič, Ztroskotanie Srbska, Diorde Čierny, Bátoryčka, Karol Holub; 2. činohry: Striga, Jánošíkova večera; 3. veselohru: Najdúch; 4. frašky: Bohatý okradač, Cudzoložník, Pytač, Kornel a ožran, Betlehem." [„Hodnoverne dozvedáme sa..." – PbV, 30. november 1866, č. 96, s. 3.]
9. december 1866
Napísal list J. V. Sasinkovi. [LA MS]
30. december 1866
V Sokole je uverejnená výzva k predplateniu časopisu s nasledujúcim dodatkom: „Kto celý rok ,Sokola, ako predplatitel odberať bude, dostane na dar nové DIVADELNÉ HRY Jonáša Záborského, ktoré behom budúceho roku (vo formáte Lžidimitrijád) vydať mienime." [V. Pauliny-Tóth: „Pozvanie..." -Sokol, 5, december 1866,č. 11, s. 436.]
Rok 1867
8.január 1867
V. Pauliny-Tóth oznamuje, že aj v roku 1867 bude vychádzať Sokol. Prémiou k Sokolu sú divadelné hry J. Záborského. Vytlačí sa len toľko výtlačkov, koľko bude predplatiteľov. [V. Pauliny-Tóth: „Sokol a j . . . " – PbV, 8. január 1867, č. 3, s. 4.]
10. január 1867
Emanuelovi Berzeviczkému, námestníkovi hlavného župana, napísal sťažnosť vo veci zosypu pre učiteľa-organistu. J. Záborský sťažnosť uvedeného obsahu napísal už 2. decembra 1866 hlavnému slúžnemu Dionýzovi Melioriszovi, ktorý spor nemohol riešiť, lebo nechcel vystupovať proti svojmu bratovi, šarišskému statkárovi Kolomanovi Melioriszovi. V časove poslednom spore J. Záborský vystupuje ako obranca učiteľovho práva. [ŠA, spis t. č. nie je na mieste – E. Lazar: Záborského súdne spory a ich literárny odraz, s. 227-229.]
18. február 1867
List J. Viktorinovi. Odpovedá na Viktorinov list. Oznamuje mu, že drámy Poslednie dni Moravy a Odboj zadunajských Slovákov prepracoval podľa zmeneného historického náhľadu a pošle ich na uverejnenie Paulinymu, ak Viktorin ako vydavateľ vysloví s tým súhlas. Polovicu Viktorinovho deficitu (doteraz je 100 zl.) uhradí. Sokol má už 300 predplatiteľov. Úsudok A. Sládkoviča, vyslovený v liste Viktorinovi, je poznačený samoľúbosťou. Záborského dielo sa tendenčne nepriaznivo prijíma. Predpokladá, že Matica slovenská sa zruší, lebo ju využívajú k politickým prejavom a k osobnému prospechu. Zaujíma sa o Palärika. Dodatok je na kúsku papiera. Viktorin by mal v Pešťbudínskych vedomostiach vyzvať Paulinyho, aby Záborského diela uverejnil ešte na jednom vydavateľskom hárku. [LA MS,sing 25 C 66. – E. Lazar: Jonáš Záborský, s. 319-320.]
11.marec 1867
Posledný známy list J. Viktorinovi. Zmieňuje sa o rukopise nejakého listu (ide o ruský originál). Nazdáva sa, že lomery v Rusku sú podobné ako u všetkých Slovanov. Rozhorčený je, že v kalendári MS uprednostnili prózu Andreja Hodžu pred jeho „Morgou" (Mrzutá). Pozýva J. Viktorina na návštevu do Župčian. Zaujíma sa, či sú na uhorskej korune grécke a latinské nápisy. Zmieňuje sa o svojich historických článkoch. Uverejní ich aspoň v Sokole, keď ich odmietajú v Letopise MS. . [LA MS, sign. 25 C 66. – E. Lazar: Jonáš Záborský. s, 320-322.]
28. apríl 1867
Sokol uverejňuje odkaz V. Paulinyho-Tótha J. Záborskému. (...) „Prepracované drámy očekávam. S hist. článkami stane sa dľa žiadosti." [J. Z . – S o k o l , 6, 28. apríl 1 867, č . 4 , s . 128.]
29.apríll867
List M. Hattalovi. Adresáta prosí, aby mu pomohol riešiť situáciu okolo Náučného slovníka. Žiada, aby Koberove kníhkupectvo predložilo podrobné účty. Informuje, že na etnografickú výstavu do Moskvy pôjde iba Michal Molčan. [LA PNP, sign. Kor. 3 H 74.]
10. máj 1867 .
„Literárne náveštie" Pešťbudínskych vedomosti ohlasuje „Divadelnú biblioteku" peštianskej mládeže. Divadelná bibliotéka by mala uverejňovať dramatické diela, lebo väčšina napísaných ostáva v rukopise. Podobne väčšina Záborského drám leží v rukopise. Na uvedenú poznámku reagoval J. Záborský v informáciách z Prešova z 13. mája (PbV, 21. máj 1867, č. 41, s. 2). Píše, že všetky jeho drámy si našli vydavateľa vo Viktorinovi a Paulinym. Prvý vydal 16 hier, druhý všetky ostatné. Každý odberateľ Sokola ich bude mať, okrem toho autor za odmenu dostane 100 kusov. Iná je už otázka, čo s jeho satirickými rozprávkami. „Tvoria v rukopise tlustú knihu, a pôvodca veru zakvitnul i mechy už fúkajú." [PbV, 10. máj 1867, č. 38. s. ]
24. máj 1867
Odpoveď na Hattalov list z 5. mája (obdržal ho 13. mája) 1867. Píše o problémoch okolo vyúčtovania peňazí za dva výtlačky Náučného slovníka a Kroniky práce. Žiada tri knihy z vydaní Matice českeJ. Sťažuje sa na zdravie: „Že zdravotne lepšie sa máš, to ma teší. Ja bych bol zdravý, len dýchanie mi trochu obtížne. Pri tom ale tlustnem tak, že každý rok vyrastiem [LA PNP, sign. Kor. 3 H 74.]
30. júl 1867
List M. Hattalovi. Píše o ťažkostiach s vyplatením za Náučný slovník a Kroniku práce. V závere si ťažká na osudy slovenského spisovateľstva. M. Hattala na štvrtú stranu listu pripísal, ktoré knihy poslal J. Záborskému. Na list mu odpísal 5. októbra. [LAPNP, sign. Kor. 3 H 74.]
2. september 1867
List J. M. Hurbanovi. J. Záborský v liste píše o divadelnej hre Holub. História povstania slovenského od M. Dohnányho bola mu prameňom pri napísaní hry. Zmieňuje sa o zámere, pravdivosti a umeleckej hodnote hry. [LA MS, sign. 29 F 71.]
Rok 1868
2.február 1868
List F. V. Sasinkovi. [LA MS.]
15. máj 1868
List A. V. Šemberovi. Krátky sprievodný list k stručnej autobiografii a súpisu diela pre literárne dejiny Aloisa Vojtecha Šemberu. [LA PNP, sign. Kor. 3 H 74.]
28. jún 1868
List M. Hattalovi. Záborský odpovedá na Hattalov list z 5. októbra 1867. Píše o účtoch za Náučný slovník, Kroniku práce a zásielke kníh. Nabáda Hattalu, aby niečo napísal o Dalmácii a Chorvátsku. [LA PNP, sign. Kor. 3 H 74.]
13. november 1868
Pešťbudínske vedomosti uverejňujú kladné hodnotenie diela J. Záborského, ktoré napísal Daniel Miloslav Bachát. V úvode príspevku autor pripomína niektoré rozhovory, telegramy a správy drotára Fedora, v ktorých vylíčil stav našich časopisov a spisovateľstva. V dalšej Časti odporúča slovenskej mládeži Sokol a drámy J. Záborského, ktorý – podľa mienky autora – nie je docenený. I keď Žehry sa odmietli, ale autor zúrodnil pole dramaturgie ležiace celé úhorom. Ale hry neboli docenené, okrem Dobšinského kritiky, ochotníci hrali iba Jánošíkovu večeru. Vyzdvihuje Záborského ako historicky a dramaticky nedosiahnuteľného spisovateľa. Vyslovuje presvedčenie, že sa drámy J. Záborského kriticky rozoberú v „Besednici Vedomosti" alebo v Sokole a že nájdu podporu v slovenskom národe. Privoláva slávu J. Záborskému, ktorého by mali nasledovať aj ostatní spisovatelia. [D. Mil. B.: Z pod Kriváňa S. nov. (Naše časopisy a spisovatelia.). [PbV, 13. november 1868 č. 91, s. 2.]
Rok 1868
V priebehu celého roka Pešťbudínske vedomosti prinášajú správy o vyjdení jednotlivých čísel Sokola a uverejňovaní hier J. Záborského. [PbV, 1868.]
Rok 1869
22. február 1869
List M. Hattalovi. V úvodnej časti listu Záborský píše o nezrovnalostiach vo vyúčtovaní za Náučný slovník a Kroniku práce. Sťažuje sa na svoj zdravotný stav: „Tvoj zdravotný stav musel sa predsa značne zlepšiť, keď už ideš polemizovať, ako čítam vo Vedomosťach. To ma teší. Ja by bol zdravý, ale dýcham ťažko, mechy už fučia. K tomu sa objavila i kylavosť (der Bruch). Musím nosiť podväzok. Vstúpil som už do 58. roku." Zmieňuje sa o pripravovanom vydaní Sasinkovej histórie Uhorska a kriticky hodnotí práce J. Hložanského. [LA PNP, sign. Kor. 3 H 74. – E. Lazar: Jonáš Záborský, s. 249.]
9. júl 1869
List M. Hattalovi. V liste sa znovu zmieňuje o účtoch za Náučný slovník. Prosí Hattalu, aby mu celú vec pomohol dať do poriadku. Urbánkovi poslal žiadanú autobiografiu. „Nový náš biskup upravil napred na farníkov otázku: Či si obec nežiada reč maďarskú? Teraz naložil doprosta, aby sa maďarčina vyučovala všade. Fanatismus rastie, nastupuje maďarizovanie ľudu v masách." [LA PNP, Kor. 3 H 74.]
22. júl 1869
List M. Hattalovi. Odpovedá na Hattalov list z 15. júla 1869. List sa dotýka účtov za slovník
a časopis. [LA PNP, sign. Kor. 3 H 74.]
1. október 1869
List M. Hattalovi. V liste sa J. Záborský podrobne rozpisuje o účtoch za slovník a Kroniku
práce. [LA PNP, sign. Kor. 3 H 74.]
9. október 1869
V Pešťbudínskych vedomostiach vyšiel článok J. Záborského Domnelý a skutočný vinník, ktorý bol začiatkom polemiky s J. Hložanským. Hložanský napadol V. Paulinyho, že v záujme Sokola osočuje jeho osobu a popudzuje proti jeho časopisu Biele Uhorsko. J. Záborský sa priznáva k autorstvu článku o Sokole (Sokol. – PbV, 1869, č. 15, s. 3-4) a odráža neoprávnenú kritiku J. Hložanského. Tiež sa kriticky vyjadruje k Hložanského historickým prácam. Na tento Záborského článok (PbV, 9. október 1869, č. 81, s. 2) reagoval J. Hložanský (vl. menom Jozef Hložný) príspevkom Prosba na p. Záborského (PbV, 13. október 1869, č. 82, s. 2). Autor sa v ňom snaží dokazovať opodstatnenosť svojich historických názorov. Na Hložanského kritiku odpovedal J. Záborský opäť v Pešťbudínskych vedomostiach (Klebety. – PbV, 23. október 1869, č. 85, s. 2), ktoré týmto článkom ukončili polemiku. J. Hložanský odpovedal J. Záborskému v Slovenských novinách (Duplika pánu Záborskému. – SN, 1869, Č. 113; 117; 138). [PbV, 9. október 1869, č. 81, s.2.]
2-1 8. december 1869
Správa, že J, Záborský bol zvolený do výboru Spolku Sv. Vojtecha. Pešťbudínske vedomosti uverejnili správu, že za košické biskupstvo do výboru Spolku Sv. Vojtecha bol pozvaný J. Záborský. 18. decembra však J. Záborský v uvedených novinách oznámil, že žiadne pozvanie do výboru nedostal. [Od Bielej Hory. – PbV, 8. december 1869. č. 98, s. 3; – 18. december 1869, č. 101,s.3.]
11. a 14. december 1869
Andrej Truchlý-Sytniansky oznamuje, že v Tábore na rok 1870 uverejní poviedku Panslavistický farár od Jonáša Záborského. [PbV, 11. a 14. december 1869, č. 99 a 100, s. 3-4 a 2.]
Rok 1870
(12.) január 1870
V Národných novinách vyšla Záborského poviedka Hlovík medzi vzbúreným Iudom. [Národné noviny, (12.) január 1870, č. 5.]
(29.) január 1870
Slovenské noviny uverejnili článok J. Hložanského Nitrianske listy I, v ktorom J. Záborského nazval „národným hriešnikom". [SN, (29.) január 1870,č. 12.]
September 1870
V almanachu Tábor bola uverejnená Záborského poviedka Panslavistický farár. Cirkevní listy 28. septembra uverejnili glosu, v ktorej sa okrem iného píše: „Ťažko nám prichodí vyberať vzory chvály hodné, ale myslíme, že nebude žiadon stylista Táboru závidet ked povieme, že ,Panslavistický farár od J. Záborského je vzor slohu rázneho, priehľadného, jasného a dôkaz smelosti muža národného hodnej! Porúčame Tábor ct. obecenstvu." Na základe listu Daniela Bacháta Baltazárovi Ružiakovi J. Záborský predpokladá, že autorom glosy bol J. M. Hurban. V spomenutom liste z 23. novembra 1870 sa veľmi priaznivo o diele vyslovil aj D. Bachát: „Nezabudni mi srdečne pozdraviť aj veleb. p. Záborského, a povedz mu, že by som obozkal tú jeho ruku, ktorá nám Panslavistického farára napísala." [CL, 28. september 1870, č. 39, s. 312. – J. Záborský: Vlastný životopis (Výjavy z mojeho života) rkp., s. 106. – LA MS, ev. č.
1825, prír. č. 999/63.]
16. október 1870
List F. V. Sasinkovi. [LA MS, fond Materiály o MS, sign. S/1870 – listy Sas. č. 993.]
30. november 1870
List M. Hattalovi. J. Záborský odpovedá na zásielku z 22. novembra. V liste vysvetľuje Hattalovi, že mu 9. decembra 1854 zaslal 30 zl. za slovník a časopis, čím sa vlastne vysvetlili resty v Koberových účtoch. Sťažuje sa na svoj zdravotný stav: „Môj zrak slabne, oči mi zalievajú slzy. A neviem, Čo môže prísť na mňa pre článok jedon v Zukunfte. Niet tam nič nebezpečného, ale spravodlivosť je taká, akú ju ľudia robia." [LA PNP, sign. Kor. 3 H 74.]
Rok 1871
6. február 1871
List F. V. Sasinkovi. V liste J. Záborský píše o svojich neúspechoch v literárnej tvorbe. [LA MS, ev. č. 1825, prír.č. 999/63.]
14. február 1871
Na zasadnutí výboru v Trnave bol J. Záborský zvolený za okresného jednateľa Spolku Sv. Vojtecha. [Katolícke noviny, 20. jún 1871, s. 71-72.]
Rok 1872
(13.) január 1872
Národné noviny uverejnili Záborského recenziu „Predmluva a dedikácia Semianova k histórii Uhorska". Dielo J. Záborský hodnotí ako bezcenné, a!e predmluva a dedikácia svedčia, že Šlachta a zemani neboli vždy odcudzené slovenskému národu, ako je tomu dnes. [NN,(13.)januárl872,č.6,s.2.]
6. august 1872
Výborová schôdza Matice slovenskej požiadala J. Záborského, aby svoj Dejepis Uhorska pre ľud, ktorý odporúčal na vydanie, poslal na posúdenie. (Ludvík Kühn: Poslední léta Jonaše Záborského. – Prúdy, 16, jún 1932, č. 6, s. 351.]
8. august 1872
List výboru Matice slovenskeJ. [LA MS, fond Materiály o MS, S/1872 – listy výboru adresované, č. 1142.]
14. august 1872
List Matici slovenskeJ. [LA MS, fMoMS, S/1872 – agenda, č. 1111.]
25. september 1872
V. Pauliny-Tóth odpovedal na list J. Záborského z 22. septembra 1872. V liste informuje J. Záborského o honoráre za dejepisné články uverejnené v Letopise Matice slovenskeJ. Próza Dva dni v Chujave je pridlhá pre Besednicu (rubrika v Národných novinách), ale Pauliny ju odovzdal Kníhtlačiarenskému spolku Matice slovenskeJ. [Chrámové reči III. (Kázeň: Všech svatých, 2 s. 1845-1846.) – LA MS, D Výchovné texty/Záborský, J., č. 349/III]
Rok l872
Samostatné vydanie. Kázne na všetky nedele a sviatky spísal Jonáš Záborský. [Slovenský sion, 3, 1871/72, 295-(2) s.]
Rok 1873
28. február 1873
J. Záborský zaslal Matici slovenskej posudok o diele Štefana Hyroša Poznaní veku starobylých kresťanských chrámov. [LA MS, Materiály o MS, S/posudky lit. prác, Č. 2211.]
18. marec 1873
V národných novinách bol uverejnený článok J. Záborského Slovenské povstanie pred súdom. Protestný článok je namierený proti Článku v „Reform" (č. 64,6. marec 1873), v ktorom sa vinia Slováci ako nepriatelia vlasti. [NN, 18. marec 1873, č. 33, s. 1.]
29. marec 1873
List neznámemu. Pravdepodobne je list adresovaný J. Franciscimu a dotýka sa vydania poviedky; Dva dni v Chujave. [LA MS, sign. 6 A 63.]
30. jún 1873
Pavol Hečko uverejnil v Orie hodnotenie diela J. Záborského. V stručnom hodnotení P. Hečko vyzdvihuje dramatickosť a umeleckosť Lžidimitrijád ako klasického diela. Pripomína však, že autor príliš historizuje. Ostatné jeho dramatické práce sú menej vydarené. Podla názoru Hečku J. Záborský je aj šťastným novelistom. [Slovanskí básnici. – Orol, 4, 30. jún 1873, č. 6, s. 139-140.]
5. júl 1873
Katolícke noviny oznámili, že J. Záborský bol zvolený za jednateľa Spolku Sv. Vojtecha. [Katolícke noviny, 5 . júl 1873, č. 13, s. 80.]
24. júl 1873
V Národných novinách vyšiel článok J. Záborského „Má-li Matica vydávať knihy pre ľud?". V článku sa J. Záborský kriticky stavia k rozhodnutiu výboru Matice slovenskej vydávať spisy pre ľud, i keď schvaľuje snahu zušlachťovať a viesť ľud k osvete. Matica slovenská má dbať o svojich členov (učbárov, farárov, učiteľov, lekárov, úradníkov) a pre nich vydávať spisy. „Stvorme napred zdarilú spisbu vyššiu a pospolitá rozkvitá v jej tieni sama od seba. Matica česká vždy pestovala len spisbu vyššiu. Matica slovenská ale nenie ústav ľudu. Navrhuje založiť Maticu pre ľud na vydávanie takýchto spisov." Článok J.Záborského vyvolal polemiku, do ktorej zasiahli viacerí predstavitelia Matice slovenskej a kultúrneho života, ako boli: Andrej Kmeť, Mikuláš Ferienčík, Ján Kadavý, Ambro Pietor, I. B. Zoch a ďalší. [NN,24.jú]1873,č.87,s.l-2.]
15. október 1873
Výbor MS schválil ďalších posudzovateľov Záborského Dejín. Schôdza výboru Matice slovenskej sa uzniesla, aby Záborského Dejiny Uhorska po posudku J. Viktorina a Pavla Křižku boli ešte zaslané opátovi Gottšárovi, Janovi Štěpánovi a Jaroslavovi Zachejovi. [Letopis MS, s. 110.]
1. december 1873
List M. Hattalovi. V liste J. Záborský žiada M. Hattalu, aby mu vymenil knihy a zariadil, aby mu poslali chýbajúce zväzky Náučného slovníka. Predpokladá, Že útoky na národný život Slovákov po zrušení gymnázií vo V. Revúcej sa vystupňujú a povedú aj k likvidácii Matice slovenskeJ. Ponosuje sa na zdravie: „Ja už nebudem dlho hľadeť na infámno toto deptanie nešťastného, a predca vždy ešte hašterného národa. Dohára mi tuším. Ustavičné kašlanie dá zavierať na pľúcnu zkazu." [LA PNP, sign. Kor. 3 H 74. – E. Lazar: Jonáš Záborský, s. 249-259.]
Rok 1873
Samostatné vydanie. Dwa dni w Chujawe. Nowoweká powesť. Napísal... Turč. Sw. Martin. 1873. 113 S.
Rok 1874
14.január 1874
Výbor MS berie na vedomie posudok P. Križku o Dejinách kráľovstva uhorského. Výbor neprijal rozhodnutie o Záborského Dejinách, lebo čaká na mienku ďalších posudzovateľov. [NN, 20. január 1874, č. 8, s. 1.]
2. február 1874
List Pavlovi Hečkovi. [LA MS.]
List Františkovi Palackému. Pre závažný obsah uverejňujeme znenie listu: „Vysoceučený velectěný Pane! Po dávné osobní známosti obrácím se s důvěrou k Vašnosti v této záležitosti. Zpracovaná Nemcami a Maďarmi história Uhorska je, dotyčně starého veku, holá čistá lež. Jezdíce na impostorském Anonymovi, tak dalece jdú úmyselní Ihári, že i hodnoverné listiny zavrhujú. Vedia, čo činia. Je to jed, ktorým sa otravují srdca mládeže. V Maďaroch budí se tím pochabá hrdost, ve Slovákoch chabé samoodvržení. Já jsem vypracoval, na základe pramenův a s hojnými důkladmi, ,Dějiny královstva uhorského od sv. Štefana po časy Zikmundové' a poslal sem to Matici Slovenské. Tu ale to jde všecko po slovensku. Od pětich měsícův ještě jen jeden censor poslal svú mienku. Poleží si to všudy asi půl roka, a potom možno, jestli se dílo neztratí, že bude vcele odsúdeno. Je to divná společnost tá naše Matica. Od jedenáctich let ještě žádného vedeckého díla nevydala, a teď se práve vrhla na vydávání jakýchsi pospolitých spisů, kde nás tuším před ožrelstvom pálenčeným vystríhať budú. Najvětší fanatici sletnú se do Martina a rozhodují všetko. Prišlo mi tedy na mysel, čo na tú prípadnosť, jestliby skutečně dílo me pred Maticou Slovenskou milosti nenašlo! Čiby ho vtedy neprejala k vydaniu Matice Česká? To se rozumí, že by se tu súdu podrobiť muselo. Predbežne bych jen o tom chcel byt pojišten, že Matice Česká prijíma in principio vydání díla! O tomto prosím promluviť na patričném místě a na krátce mě o výsledku uvědomit. Poručení do vzácné přízně, zůstávám s najhlbší úctou. V Župčanoch 2. febr. 1874." František Palacký neodpovedal J. Záborskému na tento list. [LA PNP, sign. 11 B 10. – E. Lazar: Jonáš Záborský, s. 252-253. – L. Kühn: Poslední léta Jonáše Záborského, s. 351-352.]
26. máj 1874
Výborová schôdza Matice slovenskej prijíma konečné rozhodnutie o Dejinách kráľovstva uhorského. „11. Úsudok nad ,Dejinami Uhorska' od Jonáša Záborského vzal sa vo známosť, a uzavreno: poneváč ,Dejiny Uhorska od Jonáša Záborského až príliš hlboko púšťajú sa do náboženských otázok, Matica slovenská vo zmysle 2. § stanov nemôže vydať tiež ináč výtečné ,Dejiny'. Na základe tohto rozhodnutia výbor vrátil Dejiny pôvodcovi." [Letopis MS 11, s. 96 a 119.]
12. máj 1874
List Matici slovenskeJ. [LA MS, fond Materiály o MS, S/1874-agenda, č. 1418.]
12. november 1874
List M. Hattalovi. V úvode listu pripomína Hattalovi sľub, že mu pomôže pri výmene kníh. Nazdáva sa, že po zatvorení slovenských gymnázií dôjde aj k zrušeniu Matice slovenskej, ktorú už nemôže „učiniť dedičom". Informuje Hattalu o úmysle za istých podmienok darovať Matici Českej 2000 zlatých a prosí ho o radu. „Keď Matica slovenská zavrhla z cirkvičkárskych ohľadov moje Dejiny Kráľovstva uhorského, písal som Palackému, či by dielo to, jestli kritiku vystojí, nevydala Mat. česká? Ale žiadnej od neho odpovede nedostávam. A veru by ani Čechom neškodilo poznať dejiny uhorské zo stanoviska slovenského; pre Slovákov je to životná otázka. História je ten kotol, v ňomž se varí otrava pre našu mládež. Úplne odtrženie Šariščanov od ostaných Slovákov sa dovršuje pričineniem biskupa a ministeriuma. I do luteránskych škôl, kde dosaváď panovala Čeština, zavádza sa zpotvorená šariščina." [LA PNP, sign. Kor. 3 H 74. – E. Lazar: Jonáš Záborský, s. 250-251.]
Rok 1874
J. Záborský sa stal členom Šarišského jednateľstva Matice slovenskeJ. Ďalšími Členmi sú: Jozef Gaganec, Obščestvo sv. Jána Kr., slovenská knižnica na ev. lýceu, Karol Ehrt, Ján Štetz, Andrej Biloveský, Bohuslav Nosák. [Letopis MS 11, zv. 2, s. 130.]
Letopis Matice slovenskej uverejnil dve významné historické práce J. Záborského:
a) Maďari pred opanovaním terajšej vlasti. [LetopisMS 11,zv. l,s. 35-65.]
b) Maďarí v X. století. [Letopis MS11, zv. 2, s. 35-71.]
Rok 1875
12. máj 1875
M. Hattala oznámil schôdzi Matice českej úmysel J. Záborského venovať jej za istých podmienok 2000 zl. Schôdza návrh prejednala a poverila M. Hattalu, Tomka a V. B. Nebeského, aby podrobnejšie prerokovali s J. Záborským podmienky darovania. J. Záborský v liste M. Hattalovi 12. novembra 1874 sa informoval, „...aké by mi poskytla Mat. čes. úroky? V Prešove dostávam 7 %, ale nemôžem bez hrôzy myslieť na to, čo divochovia dokážu po mojej smrti, ako sa mi škľabiť budú". Komisia si netrúfala rozhodnúť o výške úroku, pretože Záborský ho žiadal vo výške 6 %.
9. jún 1875
Schôdza Matice českej súhlasila s podmienkami J. Záborského a poslala mu formulár darovacej listiny.
9. august 1875
J. Záborský zaslal Matici českej 2000 zl. [L. Kühn: Poslední léta Jonáša Záborského, s. 354.]
18. august 1875
List Štefanovi Hyrošovi. [LA MS, slov. dopisnica.]
12. október 1875
Matica česká prevzala pozostalosť J. Záborského. Matici českej bola odovzdaná nasledujúca pozostalosť Jonáša Záborského: životopis a všetky rukopisy tlačených a netlačených prác. Životopis bol v osobitnej zapečatenej obálke, na ktorej bol nápis: „Pohrobní diela Jonáša Záborského – otvoriť až r. 1900." Pravdepodobne, že J. Záborský pred svojou smrťou poslal pozostalosť Matici českej prostredníctvom Martina Hattalu. [ČČM1876,s. 246.]
28. október 1875
J. Záborský podpísal darovaciu zmluvu s Maticou Českou. „Smlouva učinená mezi panem Jonášem Záborským v Župčanech a Matici českou v Praze" obsahuje 5 Článkov (výnimiek), za podmienok ktorých J. Záborský „...odevzdává Matici České v Praze k jejím účelům darem kapitál dvou tisíc zlatých..." Matica česká sa zaviazala vyplácať J. Záborského do osem dní januára ako doživotný dôchodok 6-percentný úrok z istiny. [ANM, sign. 1875-33/ŕíjen 28- Župčany.]
Október 1875
Koncom októbra J. Záborský ochorel na rakovinu žalúdka. [L. Kühn: Poslední léta Jonáše
Záborského, s. 354.]
10. november 1875
Na schôdzi Matice českej bolo oznámené, že J. Záborský podpísal darovaciu listinu. Záborský však žiadal, aby sa o tom nepísalo v novinách, lebo sa obával, že by mohlo dôjsť k jeho prenasledovaniu. [ANM, Praha.]
Rok 1876
23. január 1876
Jonáš Záborský zomrel na fare v Župčanoch. Sám, bez príbuzných, zabudnutý priateľmi, mimo kultúrneho diania Záborský zomiera. Vo verejnosti nebol oznámený ani dátum jeho pohrebu. A ani nik zo slovenských literátov a národovcov mu nebol oficiálne či neoficiálne vzdať poslednú poctu. B. Nosák-Nezabudov v liste A. Truchlému-Sytnianskemu 18. februára 1876 napísal: „My sme 5 hodín od Župčian vzdialení a nevedeli sme ani, či je Záborský chorý, ani kedy zomrel. Ja som ho pred rokom bol navštíviť, ale vtedy ešte bol jarý a zdravý. Škoda ho, večná Škoda!" Národné noviny až o 12 dní, 3. februára 1876 v č. 14, oznámili úmrtie Jonáša Záborského.
ZOZNAM SKRATIEK:
ALK Kežmarok – Archív lyceálnej knižnice, Kežmarok
ANM (Praha) Archív Národního musea (Praha)
Archív SNM Archív Slovenského národného múzea
ČČM Časopis Českého Museum
Kol. – Kolégium (Prešov)
LA MS – Literárny archív Matice slovenskej (Martin)
LA PNP – Literární archív Památníku národního písemnictví (Praha)
Múzeum SRR Múzeum Slovenskej republiky rád (Prešov)
NN Národné noviny
PbV – Pešťbudínske vedomosti
Sborník MS – Sborník Matice slovenskej
Sborník MSS – Sborník Muzeálnej slovenskej spoločnosti
SN – Slovenské noviny
SP Slovenské pohľady
ŠA Štátny archív
ŠVK Pr. Štátna vedecká knižnica, Prešov
ŠŽ Šarišská župa
Zdroj:
ŠTRAUS, František: Biografické kalendárium Jonáša Záborského. In: Biografické štúdie. 14. Martin : Matica slovenská, 1987, s. 9 – 99.
