Občasie prvé r. 1000 – 1173.


Dejiny kráľovstva uhorského

od počiatku do časov Žigmundových.
Vypravuje

Jonáš Záborský

1875.

Občasie prvé
r. 1000 – 1173.

Považujúce dobu od počiatku kráľovstva uhorského do časov Žigmundových ako celok, rozoznať môžeme tri, povahou od sebä rozdielne občasia. Prvé ide od r. 1000 do 1173. Známka jeho je zápas cirkve východnej so západňou, riadov slovanských s nemeckými, rovnoprávnosti s výsadami. Druhé ide od r. 1173 do 1301, čili od Bely III. do vymretia Arpádovcov. Známka jeho je, úplné víťazstvo latinstva v cirkvi, nemectva v občianskom a državnom živote, zpurná pánovláda, úplné uhnetenie ľudu, miešanie sa Ríma do všetkých záležitostí. Tretie ide od r. 1301 t. j. nastolenia Anžuáncov, do ich vymretia, a dosadenia na trôn, v osobe Žigmundovej, Nemcov. Známka jeho je dočasná neobmedzená, a preto silná a skvelá, vláda pod cudzozemskými, francúzsko-talianskými, panovníkmi.
Prítomný diel vzťahuje sa na prvé občasie. A tu musíme popredku čitateľovi povedať, aby nečakal, najme z počiatku, žiadnu jasnú, dopodrobna idúcu, nepochybným letopočtom opatrenú históriu. Listín, tohoto najvzácnejšieho historického materiálu, ešte temer žiadnych niet. Musíme vziať za vďak s kusými kronikami, poverčivými legendami, pochybnými zákonmi, roztrúsenými kadekde zpravami. Musíme domyslom hľadať, o čom žiadnoho istého svedectva niet, zo hlúpostí vycicať dačo rozumného.
A to je, keď prichádzame k výsledkom od obecných náhľadov odchodným, nebezpečné, ako ukazujú osudy diela tohoto, ktoré ešte raz odpisujem. Poslal som ho s počiatkom sept. 1873 Matici Slovenskej. Napred bolo oddáno ku posúdeniu Jozefovi Viktorínovi a Pavlovi Križkovi, potom ešte Jánovi Gottschárovi, Jánovi Štepánovi a Jaroslavovi Zachejovi. Konečný výsledok všetkých, mne v časťach neznámych, pretrasov, priniesly Národ. Nov. r. 1874, č. 55 z III. výborového zasadnutia od 6. mája 1874, kde pod čís. II stojí toto: „Úsudok nad „Deji. Uh.“ od J. Záborského vzal sa vo známosť, a uzavreno: poneváč „Dej. Uh. od J. Z. až príliš hlboko púšťajú sa do náboženských otázok, Matica Slov. vo smysle 2 §. stanov nemôže vydať tieže ináče výtečné Dejiny.“ Pri ich doposlaniu nazpät toto píše úradne Paulíni: „Z naloženia Matičného Výboru od 6. mája 1874 č. II mám čest Vašej Velebnosti v prílohe odoslať rukopis Vaších Dejín Uhorska s tým rozhodnutím výboru, že ohľadom na to, že v tejto histórii pričasto a tu i tu až príliš hlboko rozberať ráčite náboženské otázky a menovite rozdiely života a pôsobenia západnej a východnej cirkve, jíchžto porovnanie voždy na úkor tamtej vypadá; Matica Slov. ale takýmto pre ňu vôbec háklivým, menovite ale teraz opačitým otázkam, už z púhej obozretnosti, snažne vyhybovať má, ba vo smysle §. 2. svojích stanov i skutočne vyhybovať musí: Výbor nemôže uzavreť prijatie a vydanie pod Matičnou firmou Vašej ináče znamenitej a s velikou pilnosťou vypracovanej historie. O čom keď t. d. V Turč. Sv. Martine 12. mája 1874. Paulini Tóth. Čís. 79.“
Čo sa vlastne posudzovateľov nemile dotklo, je prísne posudzovanie hierarchie, pápeža a biskupov, keď to zaslúžia. Mienkou ich maloby sa všetko mlčaniem preminúť, v čom kedy svatí otcovia tam v Ríme i tu doma poklesli. Čím ale zaslúžili takého šetrenia zo strany či Slovana vôbec, či Slováka zvlášte? Pápežovia boli vždy najúhlavnejší protivníci slovanského mena a života. Biskupi uhorskí čo učinili pre Slovákov? Za tisíc liet nevedeli ustáliť písemnú reč slovenskú. Keď v najnovších časiech vláda nemecká chcela i Slovákom dať strednie školy, biskupi uhorskí protestovali proti „uvádzaniu do škôl rečí cudzých a barbarských.“ Navrhovaní v Ostrihome, menovaní v Pešť-Budíne biskupi sú pre Slovákov asi to, čo pre Bulharov Fanarioti. Prichádzajú medzi Slovákov, aby vyššie slovenské školy zrušili, maďarčinu do škôl dedinských zaviedli, najzaslúžilejších mužov národa slovenského prenasledovali, do prachu zdeptali. A potom má jediný Slovák s nábožnosťou kľačať pred tiarami, keď všetky iné národy s nimi vraždujú? A čo má svetská história s ultramontánskym kolenkovaniem? Tu sa považujú a posudzujú i pápež i biskupi ako državní mužovia, politici, nie ako strážcovia Siona. A ktorak o ních mlčať v tom veku, kde sa celá politika okolo ních točila?
Ale darmo. Slováci už rozhodli, snaď i tá Matica dokončila beh života svojeho, ktorá šťastnejšia bola vo shromažďovaniu peňazí, nežli v pästovaniu vied a umení. Skladám ešte nádeju vo zralších Čechoch, ktorým by neškodilo nazreť okom slovenským do histórie uhorskej, keby tak veľmi námi nepohŕdali.

Sv. Štefan.

997 – 1038.

§. 1. Novoty Geizove a Štefanove.

Maďari boli v novej vlasti, pri všetkých víťazstvách, v nebezpečenstve národnej smrti. Prijavše v obcovaniu súsedskom slovanské mravy, obyčaje, državné sriadenie, naboženstvo, bohoslužby, písmo, len toľko že neutonuli vo Slovanstve tak, ako ich príbuzní, Bulhari za Dunajom. Aniby ich nebol minul osud ten, keby prúd X. stoletia nebol inam upravil poslední z ich velikých kňazov, Geiza {:Jezaslav, Izäslav:}. Tento zatočil silne, a s následkom trvalým, národom od cirkve východnej, ktorá mala byť jeho hrobom, 1.) ku západnej, od Carihradu k Rímu, odo slovanského ku nemeckému svetu, odo mnohokňažnej rozptýlenosti k jedinovládiu, od rovnoprávnosti ku privilegovaným stavom a porobe ľudu. Odvrátiv sa ode Slovanstva a Gräkov, otvoril do korian krajnu Nemcom, dal syna Štefana vychovať v reči latinskej, zapríčinil jeho nové krestenie. Tento potom viedol započaté otcom dielo ďalej, hromil plemenných maďarských vojvodov, ničil spolkových kňazov, zaviedol reč latinskú do chrámov, zákonov, snemov, súdov, spravy, postavil sa pode štít pápežov, volal a vábil do zeme nielen vierozvestov, mníchov, sväcenníkov, zo západu, než i nemeckých ritierov a osadníkov. Zvlášte dvor hemžil sa prišlými hromadne s Gislou cudzozemcami. 2.) Ale úplný úspech nedostavil sa hneď. Za 173 roky trval ešte, ač vždy slabší, zápas starého gräcko-slovanského sveta s novým latinsko-germánskym, čo tvorí základ prvého tohoto občasia.
____________________
1.) Mészáros Károly oproti tomu tvrdí, žeby práve zostatie Maďarov vo východnej cirkvi bolo malo blahé následky pre národnosť maďarskú. Boliby zaviedli do bohoslužieb, v duchu cirkve východnej, reč maďarskú, a tým všetky iné reči v Uhrách pohltli. A magy. Oroszok p. 44. Ale nie tak ľahko to národu surovému uviesť reč svoju do písma. Pri vlastnej Maďarom pohodelnosti boliby oni zostali pri reči slovanskej.
2.) Turčan udáva príchod Alemanna Volfgera, so bratom Henrikom a 300 ozbrojencami. Geiza im daroval vrch Kiscen a ostrov na Dunaju v okoliu Jura, čo Katona má za Kitze a Hedervár. Od ních sa odvodzovali vymrelí Hedervárovci, od týchto odvodzujú sa Pálfyovci. Potom príchod Vencellina, čili Venceslava, ktorého činí hneď Alemannom, hneď Bávorom. Keza mu dodáva prädikát de Vazunburc. Potomci jeho zvali sa vraj de Jaki. Odvodili sa od neho páni de Nagy Mihály; od týchto sa odvodia Starajovci a Nickovci. Udáva sa tiež príchod Hermanna z Norimberku, potom Hunta a Paznana Švábov, od níchž sa odvodzujú rodiny Batthányich, Forgáčov, Kubínich, Ujhelyich. Od Hunta vraj dostala meno župa hontská. Keza ešte dodáva Tibolda z Tannbergu, od nehož sa odvodzovali Babočajovci. Odvodzovanie toto ukazuje, ako rádo sa pchalo vždy uhorské zemianstvo Nemcom do rodiny. Napodobňovali nemecké mravy, nosili nemecké mená, pripriadali svoje rodoslovia ku východcom nemeckým; a to mali za vätšú slávu, nežli čítať za svojích predkov Hubu, Zuarda a Katušu. Celé osady nemecké presídlily sa už za Štefana do Uhier. Andrej II. takto píše r. 1231 o Nemcoch v Szatmár Némethi: Qui se dicebant in fide dominae reginae Keyslae ad Hungariam venisse. Fejér Cod. T. III. vol. 2. p. 211.

§. 2. Nespokojnosť Uhrov s novotami.

Mohutní ešte vždy Slovani škrípali pri novotách Geizových a Štefanových už preto zubami, že mali byť podrobeni živlom cudzým, nenávideným, a že videli hasnúť vcele moc svojích kniežat. Ale ani Maďari neboli všetci s tým spokojni, čo sa dialo; ba mnozí hľadeli žurivo na to, čo dvor vystrája. Neľúbilo sa im zaplavenie krajny cudzincami, ktorí vnášali sice remeslá, umenia a dáke počiatky vied, než i krutú porobu ľudu; staväli pre seba hradené mestá, ale volné domáce obyvateľstvo jímali v ťažké okovy; obkľučovali trôn, odsocovali od neho domorodcov, viedli pri všetkých otázkach veliké slovo, činili čo chceli. Mrzelo ich, že dvor už neide vo viere s národom, a činí prípravy, aby i násilne vprovodeno bolo latinstvo, s nerozlučnými od neho desiatkami. Reptali, že velikí kňazi ostrihomskí obmedzujú vždy viac a viac i maďarských plemenných vojvodov, a poťahujú všetku moc ku sebe. Geiza videl rastúcu nespokojnosť, slyšal reptanie; preto dal ešte za života svojho prisiahnuť vernosť jedinému synovi Štefanovi.
To však neodstranilo nepokoje, ktorých sa obával. Náhle zavrel r. 997 oči, nespokojní si pomysleli, že teraz je čas učiniť prietrž nenávideným novotám pri dvore a vo krajne.

§. 3. Kupov odboj.

Plameň vyšľahnul napred v okoliu Vespríma r. 998. Ale zvesť o tom je tak porúchaná, a predca pre Slovákov tak dôležitá, že hoc ináče za pravdu dávam Gaillardovi, že z učeného pretriasania jalových a záhadných otázok málo užitku, 3.) predca ju položím na historické vážky, a rozoberiem podrobno, už či mi dakto prisvedčí, či nikto.
Najviac by o tom mal vedieť životopisec Štefanov, akýsi biskup Chartuitius, keby bolo pravda, čo vo predmluve udáva, že píše na žiadosť a vyzvanie kráľa Kolomana. Lebo Koloman panoval od 1095 do 1114 roku. 4.) Chartuitius teda nebolby býval svedok príliš ďaleký. Ba, poneváč píše ako starec, už i mluvnicu latinskú zapomnuvší, mohla mladosť jeho padnúť ešte do časov panovania Štefanovho. Záhadný ale Chartuitius je jalový rečník a poverčivý vypravovateľ divov. Spomína sice krátkymi slovy odboj, ale ani meno odbojca, ani miesto odboja neudáva. Hovorí len, že diabol roznietil domáce nepokoje, a že Štefan odbojcov potrel, pod zástavou sv. Martina, vo Vespríme. To prezradzuje pôvodcu mnícha z vrchu Pannonského, kde sv. Martin zvláštnej cti požíval.
Tak asi i zachovaný zlomok druhej legendy o sv. Štefanovi. 5.) I tu sa spomína len odboj, ale žiadon odbojca, len ten priepastník, ktorý všetko zrobil, čo nezrobil Aleksander Makedonský a paripa jeho Bukefalus.
Viac o tom vedia kroniky. Dľa Turčanovej Kupan bol kňaz {:dux:} šimegský, syn lysého Zirinda, ktorý už za Geizy kňažil, po smrti pak jeho chcel krvosmilne pojať jeho pozostalú vdovu, Štefana zmárniť, a sám veľkokniežací prestol zaujať. 6.) Dľa tohoto bolby Kupan býval Arpádovec, pokrevný Štefanov. Keď mu vdova dala košík, povolal pohan ľud pohanský do zbroje, a chcel silou previesť svoj úmysel. Pri vtoku Hrona do Dunaja shromaždil vojsko svoje proti nemu Štefan. Nemci Hunt a Paznan opásali ho v táboru za ritiera. Za vodcu dal vojsku Alemanna Vencellína. Tento zabil v osobnej srážce u Vespríma Kupu, a Štefan dal ho rozštvrtiť, poslal jednu štvrťku z neho do Ostrihomu, druhú do Vesprímu, treťú do Jura, štvrtú do Sedmohradska. Rok však neudáva. Píše len, že sa to stalo dávno, za mladých liet Štefanových. 7.) Tak Turčan.
Z ohľadu osoby srovnávajú sa s ním Bonfin i Ranzan. Tamten tiež nazýva Kupu synom lysého Zirinda; tento povedá výslovne, že pozostalá Geizova vdova bola Šarolta, pokrevná Kupova. 8.) Posvieťme tomu trochu.
Kupa bol syn lysého Zirinda. Prečo ináč o tomto Arpádovcovi vo kronikách žiadnej zmienky? 9.) Chcel pojať za manželku Šaroltu. Ale Geiza odomrel druhú manželku, Adelhaidu. Šarolta by i tak už asi 60 ročnia bola bývala. Zbúril sa z vysokomyselnosti, dychtiac po veľkokniežacom stolcu. Ale o inom svedčí listina pannonská z r. 1002. Dejepisci protivného tábora ju vyhlasujú za hodnovernú. Nuže teda, z nej vidíme, že príčiny povstania boly národnie a krajinské. Lebo boj sa viedol medzi zmohutnelými Nemcami z jednej, Uhrami zo druhej strany, nikoli medzi pohanmi a kresťanmi. 10.)
Pluky Štefanove shromaždily sa vraj u vtoku Hrona do Dunaja. Kronikár si predstavuje vec tak, že Štefan sbubnoval Slovákov oproti odbojným pohanským Maďarom. Ani to nestojí. Povážie bolo ešte vtedy poľské. Najviac to môžeme dopustiť, že príbuzný Boleslav Chrabrý poslal slovanské pluky na pomoc Štefanovi.
My ale zvesť o Kupovi a jeho odboju máme za odblesk skutočnej, ale kronikami a legendármi nepochopenej, dľa povahy pozdejších vekov prekrútenej, udalosti. Poneváč nám tu ani listiny, ani cudzozemci svetla neposkytujú, abysme pri ňom napovedenú pravdu naísť a od báje odlúčiť mohli: musíme sa obmedziť na to, ukázať nesmysel zvestí, a potom pravdy sa domakať domyslom.
____________________
3.) Les opinions des savans sont souvent bien peu utiles á la science, et l' on accelereroit bien plus les progrés des connoissances, en s' attachant á fixer en tout genre les bornes du connu et de l' inconnu, qu' en perdant le tems á faire des systêmes, qui n' écclair cissent rien. Hist. de Charlemagne. Pariz 1782. T. I. p. 291.
4.) Mohloby sa vzťahovať i na haličského kráľa Kolomana Andrejoviča: ale učení to vôbec poťahujú na kráľa uhorského Kolomana Vladislavoviča. Tohoto plášťom sa zakrýva neznámy spisovateľ.
5.) Fejér Cod. T. IX. vol. 1.
6.) Erat autem Cupan filius calui Zirindi, qui etiam vivente Geycha duce, patre s. Stephani regis, ducatum tenebat; mortuo autem Geycha duce, Cupan voluit matrem s. Stephani regis sibi per incestuosum copulare connubium, et s. Stephanum occidere, ducatumque ejus suae subdere potestati. Turčan Chron. II. 28.
7.) Jam pridem in adolescentia sua. Tamže.
8.) Tentavit {:Cupa dux Simegiensis:} matrimonio sibi jungere Saroltam, ipsius matrem; quamvis erat ipsi consagvineitate propingva.
9.) Tí mnohí lysí Arpádovci sú podozrelí. Calvus Zirind, calvus {:cár:} Ladislaus.
10.) Ingruente bellorum tempestate, qua inter Teutonicos et Ungaros seditio maxima excreverat.

§. 4. Kupa nemohol byť to, za čo ho vydávajú kroniky.

Kupa bol vraj pohan, a povstal proti zavádzanému Štefanom kresťanstvu. Základný náhläd tento padá, keď povážime, že Kupa, Kupan, bolo meno kresťanské, aké pohan nosiť nemohol.
Dôkazy toho dáva nám na ruku i tá sama kronika Turčanova, ktorá Kupu činí besným pohanom. Napred menuje Kupanom syna vojvody maďarského Kundiho, a povedá o ňom, že prijav krest, založil kláštor u Níru. 11.) Potom takto udáva potomkov toho Vencellína, ktorý vojvodil proti Kupovi: Vencellin zplodil Radiho, Radi Mišku, Miška Kupana a Martina. 12.) Naposledok vraví, že v ruskej vojne pod Kolomanom zahynul i biskup Kupan. 13.)
To isté meno prichodí nám často v ústrety v listinách od XI. do XIII. stol. V sozname majetkov bakoň-bélskych od r. 1086 čítame: „Kupon comes monasterii Batii.“ 14.) V listine z r. 1093, ktorou zakladá sv. Vladislav biskupstvo záhrebské, povedá sa, že kapláň kráľovský Kupan daroval tomuže biskupstvu ľud z Dúbravy, s roľami a lesmi. 15.) V podpise listiny, tohože kráľa, z r. 1091, ktorou zakladá šimegský kláštor, stojí medzi inými kapláňmi kráľovskými i Kopan, 16.) čo i k r. 1207 čítame. 17.) V listine arcibiskupa ostrihomského Feliciána z r. 1133 spomína sa „capellanus Cupan nomine.“ Medzi biskupmi váradskými číta sa k. r. 1094 Kupan. Pod Andrejom I. nachádza sa zemský súdca tohož mena. 18.) R. 1181 čítame Kuban. 19.)
Z toho vidno, že Kupan nebolo ani meno hodnosti župan, ako som sa kedysi bol vyslovil, 20.) ani meno len jednej historickej osoby, ale že sa dávalo mnohým, ako už Katona poznamenal. 21.) Vidno tiež, že meno to bolo kresťanské, poneváč ho nosia i osoby duchovné, kapláni, biskupi.
A čo to mohlo byť za meno? Sasinek ho má za „totožné s menom Štefana.“ 22.) A prečože teda kroniky naše, ktoré meno Štefana dobre znajú, nenazývajú tak i kňaza šimegského? Prečo v listinách nestojí vždy alebo Štefan, alebo Kupan? 23.) Ja myslím i teraz, byťby sa kto tomu škľabil, na slovenskú formu mena Jakub, 24.) a nič vhodnejšieho vymysleť nemôžem. 25.)
Rebellant Štefanov teda nebol žiadon pohan, ba nebol snaď ani Arpádovec. A ktože teda?
____________________
11.) Quarti capitanei vocabulum fuerat Cund, cujus filius Cusid et Cupan, qui prope Nyr fixere sua castra, ibique post baptismum monasterium fundavere. Turčan II. 6. – I kronika Kezova zná Kundu a syna jeho Kupiana. L. II. c. 1. §. 9.
12.) Turčan II. 28.
13.) Zná ho i Nestor. „A tu také zabili biskupa jich Kupana.“ Letop. vydal Erben. Čís. 82. p. 202. Srov. §. 145. dokl. 424.
14.) Monum. Hung. hist. 6. köt. p. 34.
15.) Fejér Cod. T. I. p. 484.
16.) Michael, Seraphin, Copan, capellani {:regis Ladislai:}. Tamže p. 469.
17.) Copano filio Battyon et palatino curiae. Fejér T. III. vol. 1. p. 44.
18.) Signum Cupan judicis. Anno salutiferae incarnationis unici Numinis coeli septemplicis universaeque creationis 1055. Fejér T. I. p. 393.
19.) Laici: Ambrosius, Vidus comes, Cuban. Fejér T. II. p. 200.
20.) Lipa 1864. p. 4.
21.) Katona Hist. duc. p. 718.
22.) Sasinek Poč. Uhor. p. 89. n. 4.
23.) Ani obyčajné Chepan nenie Štefan. Ináče ktorak by mohlo stáť: „Chepano filio Stephani“? Fejér T. III. vol. 1. p. 47.
24.) Letop. Mat. Slov. 1868. sv. I. p. 49.
25.) U Maďarov už zobecnelo ľubovolné prekrucovanie Kupana v Koppány, Zápoli v Szapolyai, opravdivý to sopeľ.

§. 5. Kto bol pravdepodobne Kupa.

Uhodíme snaď na pravdu i bez výslovného historického svedoctva, keď si zprítomníme stav vecí v Uhorsku v X. stol., odo príchodu Maďarov.
Známo je že Bratislav, kňaz na Blatnici u Saly, a tiež medzi Sávou a Drávou, bol odo príchodu Maďarov velikým ich priateľom. Pri prvom vtrhnutiu do Pannonie r. 892 a 893 vyslobodil ich, keď ich Svatopluk mal zničiť v akýchsi úžinách. On bol, zdá sa, ktorý naviedol r. 899 Slovákov zadunajských, aby sa spojili proti Nemcom s Maďarmi. {:Č. úvod. I. §. 37:} Je pravdepodobné, že Maďari takémuto priateľovi nechali jeho kniežatstvo, keď sa Pannónie zmocnili. Snaď sa spojil i sväzkom manželským s domom Arpádovým. S časom ale i národ jeho snášal veliké nátisky od Maďarov, i on sám, ako panovník, od velikých kňazov ostrihomských. Jakub mohol byť asi jeho vnukom. Tento niesol ťažce, so svojím ľudom pravoslavným, 26.) novoty Geizove. Keď teda tento umrel, Jakub chopil sa zbroje, k ochrane pravoslavia a svojích ztenčených kniežacích práv. To je to pohanstvo, so ktorým musel zápasiť po nastoleniu svojom Štefan.
Odboj zkončil sa nešťastne. Kňaz Kubo padnul v boji. 27.) S ním zahynulo na vždy kniežatstvo slovenské za Dunajom, i celý, teraz vládou tvrdo prenasledovaný, národ úplne vychalel. Udalosť táto prešla i do Pannonskej listiny. 28.)
____________________
26.) Apoštolovanie Methodovo sa lepšie darilo za Dunajom, nežli v severnej Morave. Tu muselo slovenské duchovenstvo utekať, tam prchli Nemci so svojími latinkami. Similiter eo {:Altfrido:} defuncto, Richpaldum constituit archi-presbyterum, qui multum tempus ibi {:vo kniežatstve blatonskom:} demoratus est, exercens suum potestative officium, sicut illi licuit archiepiscopus suus, usquedum quidam Graecus, Methodius nomine, noviter inventis slavicis litteris, lingvam latinam doctrinamque Romanam, atque litteras auctorales latinas, philosophice superinducens, vilescere fecit cuncto populo ex parte missas et evangelia, ecclesiasticumque officium illorum, qui hoc latine celebraverunt: quod ille ferre non valens, sedem repetivit Juvavensem {:Salzburg:}. Anony. De conver. Carantan.
27.) Poneváč grófovia Ciľskí niesli sa potomkami Pribiny, Koceľa a Bratislava, jestli to spočíva na pravde, dakto z rodiny tej zachrániť sa musel.
28.) Volente comitatu quodam, nomine Symegiense, paterna nos sede repellere.

§. 6. Pannonská listina.

Obsah jej je nadanie r. 1002 statkami opátstva pannonského. Bolaby to najstaršia listina kráľov uhorských, keby bola pravdivá. Ale tak je plná odporov a historických lží, že ju nutno vyhlásiť za podvrženú. Mohol-li Štefan, ktorý r. 998 viedol vojnu s Kupom, písať už r. 1002 o sebe, že vo chlapectve svojom skusil moc prímluvy sv. Martina? 29.) Povedá o sebe, že u prítomnosti Poznana, Kunca, Orši {:Orchio:} a arcibiskupa Dominica učinil sľub sv. Martinovi o desiatkach šimegských. Teda už vtedy, keď Štefan viedol pluky na šimegských odbojcov, bol Dominik arcibiskupom? Veď dosadnul až r. 1037 po Sebastiánovi. 30.) A predca je, s týmto spolu, už za svedka ako arcibiskup podpísaný. Sám ten Štefan, ktorý povedá, že u prítomnosti arcibiskupa Dominika zaviazal sa sľubom sv. Martinovi, vyznáva níže, že ešte vtedy v Uhrách žiadnoho biskupstva ani opátsva, okrem pannonského, nestávalo. Desiatky šimegské preto vraj sľúbil kláštoru, aby sa nezdalo, že náležia patričnému biskupovi, a kladie si otázku: Či mu nebolo slobodno činiť čo chce, dať komu chce? Biskupom hrozí odpovednosťou pri posledňom súdu, jestliby sa opovážili desiatky šimegské ku sebe potiahnuť. 31.) Tu sa vyklal klin z mecha. Z týchto rečí a hrozieb vidno, že celá nemotorná listina tým bola úmyslom sklepaná, aby slúžila za zbroj kláštoru proti vesprimským biskupom. Náhle sa s ňou vytasil opát Uriáš, hneď ju vyhlásil biskup za lživú. Andrej II. však ju uznal r. 1213 a 1223 za hodnovernú. 32.) To učinili i pápeži Innocenc III. 33.) a Gregor IX., tento r. 1232, s vyhrozovaniem hnevu Petra a Pavla tomu, ktoby sa opovážil o hodnovernosti listiny pochybovať. 34.) To však všetko kláštoru nič nepomohlo. Pohoršelivá hádka vliekla sa prese stoletia. Ešte r. 1350 dáva odpisovať opát Willerm legendu o sv. Štefanovi, a potom pápežom za hodnovernú vyhlásiť, aby ju mohol pred súdom, ako platný dôkaz práva, použiť. 35.) Kto tohoto bol schopným, ten sa ani podvrženia listiny neštítil.
____________________
29.) Singulare suffragium, quod per merita b. Martini in pueritia mea expertus sum, memoriae posterorum tradere curavi.
30.) Magy. orsz. Primásai. Bartay Gustáv és Ede. Budán 1847.
31.) Quod si ipse {:episcopus:} contra mea statuta quid inique agere vel acquirere voluerit; ante Deum in die judicii se contendere mecum sciat.
32.) Fejér T. III. vol. 1. p. 147. Srov. Obč. II. §. 67.
33.) Tamže p. 137.
34.) Si quis ei {:listine:} ausu temerario contraire attemptare praesumserit. Tamže T. III. vol. 2. p. 275.
35.) Legenda sanctissimi regis Stephani authentica et approbata per sanctissimos Romanos pontifices. Fejér T. IX. vol. 1. p. 787. Tu stojí o desiatkách, že keby kto mal desať detí, desiato muselby dať kláštoru sv. Martina.

§. 7. Opátstvo na vrchu Pannónskom.

Len to netrpí žiadnej pochybnosti, že zrazenie zadunajského, naším ponímaniem slovenského, odboja, do ktorého však boli zapleteni i mnozí maďarskí páni, dobre poslúžilo opátstvu sv. Martina, na vrchu tak rečenom Pannonskom. Mnohé odjaté odbojcom statky daroval Štefan opátstvu tomuto, ktoré už Geiza staväť započal. Boli pozvaní do neho dobrej povesti benediktíni, zo Čiech sice, ale z vätšej časti Italci, prirodzení títo dedičovia a nosiči rimskej osvety. Hlavou ich bol privedený sv. Vojtechom z vrchu Kassinského Anastas čili Astrik. Tento potom požíval zvláštnej dovery a priazne Štefanovej. Učinil ho napred kaločským biskupom, potom ostrihomským arcibiskupom.

§. 8. Posolstvo Štefanovo do Ríma.

Jeho upotrebil i k posolstvu do Ríma r. 1000. Uznávajä od prvopočiatku tak, ako pred ním panovníci moravskí, právomoc patriarchátu rimského, a uvádzajä nový, Rímu o mnoho milší, obriad, s hierarchickým rozčlánkovaniem: nemohol neuvedomiť o tom pápeža a nežiadať od neho odobrenie svojích úmyslov a cirkevních riadov.
Okrem toho, keď sa kresťanský svet triasol, očakávajä pod istým, s uplynutiem tisícročia, záhyn sveta a poslední súd: nemýlený šialenstvom týmto Štefan žiadal, primerane onomu veku, v Ríme tituľ kráľovský a korunu. Lebo vtedy už vôbec platil pápež na západe za rozdavateľa korún a pána všetkých kráľov. Namlúvali ho ku tomu Nemci, zvlášte manželka Gisla; ale mal ku tomu i závažné državné príčiny. Chtejä úplne dolomiť oslabenú už moc plemenných vojvodov maďarských a spolkových kniežat slovanských, a zaviesť čisté samodržavie, žiadal otočiť sa novým bleskom. K ospravedelneniu novej moci žiadal nový tituľ, aby mohol s vätším dôrazom pôsobiť, množstvo predesiť, každý odpor zlomiť.
Že žiadosti jeho rád vyhovel pápež, o tom nepochybujeme. Ovšem ale odmršťujeme rozhodne všetky legendárske sny o súperníctve poľskom a zakročeniu angelskom, tak ako i domnelú bullu Silvestra II., ako odpoveď na list Štefanov, riešitelne medzi podvržené listiny odkazujeme.

§. 9. Bulla Silvestra II.

Uverejnil ju r. 1644 v Ríme jezuit Inchoffer, vo svojom cirkevňom letopisu. 36.) Kde ju vzal? Udáva, že ju dostal od minorítu a korrektora illyrských kníh v Ríme, Rafaeľa Levakoviča. Tento sdelil o nej, že ju nalezol r. 1550 v listárni cirkve trojírskej Anton Vrančič {:Verantius:}, biskup jágerský, od r. 1569 primas, † 1573. Po smrti Vrančičovej dostal sa vraj odpis bully do rukú Athanasia Georgieva, a tento ho sdelil Levakovičovi. Listina mala dlhú púť.
Bola prijatá za opravdivú. Učení, zvlášte zo stavu duchovnieho, smekli pred ňou klobúky; len Spišiak Gottfr. Schwartz 37.) vystúpil smele proti nej, vzav jej neleposti na hrabky. Pápež nazýva Maďarov napred národom neznámym, potom vyvoleným. Ktorak bol neznámy vysoce učenému Gerbertovi národ, ktorý už výše stoletia znepokojoval Európu, a toľko razí zpustošil i Franciu i Itáliu? A ktorak mohol, ako pápež, uznávať dva národy za vyvolené? Ale u márnomyselných práve toto učinilo listinu obľúbenou. Štefana chváli, že obetuje sv. Petrovi krajnu, národ, seba samého, na večné časy. To je, čo dalo vznik bulle. Biskupstvá ním sriadené potvrdzuje, ale ich nemenuje. Aké to potvrdenie od cirkevnej právomocnosti? Krajinu obetovanú sv. Petrovi ponecháva veľkomyselne Štefanovi a jeho potomkom s tým, aby povinnú poslušnosť, osobne alebo skrze poslov, vždy osvedčili, a potvrdenie sebe vyprosili. 38.) Ako zvláštnu milosť dovoľuje mu dať nosiť kríž pred sebou, a delať poriadky v cirkvi mocou pápežovou. 39.) Nad týmto poníženiem kráľov uhorských za vasallov rimskej stolice horší sa Švarc.
O korune poslanej Štefanovi má bulla to isté, čo Chartuitius. Práve vtedy, keď poslovia Štefanovi prišli pýtať korunu, bol v Ríme i biskup krakovský, ako posol kňaza poľského. Chartuitius menuje Mečislava {:Myscha:}, bulla nikoho. Pôvodca musel vedieť, že Mečislav I. r. 992 umrel. Pápež už bol vyhotovil korunu pre Poliaka, keď ho napomenul angel, aby ju poslal Štefanovi. Musejú sa i angeli hnevať na Slovanov. Možno, že i roku 1874 na rozkaz nebeský boly zrušené tri gymnásia slovenské, ktoré sebe sami Slováci svojími mozoľnými grošmi zriadili; bo vo smyslu zákona, ani následkom vyšetrovania, sa to stať nemohlo. Pápež perse potom, keď sa angeli do toho zamiešali, odporovať nemohol; a my vidíme, že bulla bola sklepaná na základe legendy.
Pri tom všetkom bránili ju, ako písmo svaté, jezuita Stilting, Adam Kollár, Pray, ešte i protestant Bencúr. Na Švarca zle nedobre. Zelóti vrešťali, že historického kaciera, novovekým výrazom pansláva, treba vrhnúť do žalára na celý život. Potom ale vyšlo tajomstvo na javo. Švarc bol ospravedelnený, žuriví ochrancovia bully utiahli sa zahanbení. Po smrti totiž Levakovičovej dostaly sa jeho rukopisy do rukú záhrebskému kanonikovi, Baltazáru Kerčeličovi, mužovi uprímnému, pravdy nado všetko milovnému. Poctivec tento našol medzi nimi koncept potomnej bully a taliansky list na kardináľa Aldobrandiniho, tohoto obsahu: Uhri myslia, že pápež nemá žiadnoho práva do uhorskej krajny, poneváč boli svojími kráľmi na vieru kresťanskú obráteni. Aby som ich na iné priviedol myšlienky, dal som menom pápeža Silvestra II. jeden list, a postarám sa o jeho uverejnenie. Mienkou mojou malby sa uverejniť tak, ako čoby v Ríme bol nalezen býval, ale bez privolenia vašej veľkomožnosti neopovážil som sa to učiniť. Pán Ingoli, jemuž obsah lista som sdelil, vysvetlí to obšírneji. Tento list poslal Kerčelič kustosovi císarskej knižnice do Viedne Adamovi Kollárovi, bezohľadne pravdu milujúcimu Slovákovi, a Kollár ho uverejnil r. 1746, vo svojom traktáte o patronátskom práve kráľov uhorských, objaviv pri tom i iné kúsky Levakovičove. Meškal minorít tento vo Viedni, pod zásterou komissára svatej zeme: bol pak vlastne prezvedačom o tajených pečlive dôchodkoch biskupských, pre annáty. Pod zásterou historického skúmania vnikal do rozličných listáreň, a zneužíval nalezené písemnosti tak, že naposledok do krajnieho padnul nebezpečenstva, a útekom spasiť sa zo Viedne musel.
Bola potom pilne hľadaná pôvodina v listárni trojírskej, ale nikde po nej sledu. Okolnosť, pri ktorej bulla na svetlo vyšla, poukazuje tiež na klam. Lebo práve vtedy kypela hádka medzi Urbanom VIII. a Ferdinandom III. o patronátnom práve kráľov uhorských.
Čo treba viac? A predca ešte vždy nachádza listina obrancov. Za hodnovernú ju mal jezuitský Katona, merajúci historickú pravdu politikou Szalay, i poctivý ináče Georg Fejér. Tento sa odvoláva na to, že sa list Silvestrov nachádza vo knižnici Korsínovskej v Ríme. A prečo nie vo Vatikánskej? Tak dôležitú listinu neboliby pápežovia zachovali? A neboliby ju vytiahli, keď po vymretiu domu Arpádovho osobovali si právo dávať Uhrom kráľov? List Korsínovský je vraj starý. To sa môže vysvetliť, ale nie krivé úskoky Levakovičove.
Pre takéto zaťaté prekrucovanie pravdy takto hlä vypadá stará história Uhorska! Nemôžeš sostaviť na krátce deje, než keď jednou rukou staviaš na čistej pravde založenú historiu, druhou musíš odrážať útoky chytrákov na položené základy. A dlho to ešte bude tak. Uhri nemôžu prísť k uprímnému šetreniu spravedlivosti. Rabulisteria vládne vo školských dvoranách tak, ako pri súdoch.
____________________
36.) Annal. eccl. reg. Ung. T. I.
37.) Initia rel. christ. inter Hung. §. 51. Pseudonymne Gabriel de juxta Hornad.
38.) Qui a sede apostolica approbati fuerint.
39.) Nostra ac successorum nostorum vice.

§. 10. Koruna uhorská.

Dosť sa nahrala rabulisteria táto i okolo tej koruny, ktorou bývajú kráľovia uhorskí uvedeni v najvyššú hodnosť.
Že Silvester II. poslal Štefanovi dáku korunu, nelzä pochybovať. Domácu o tom tradíciu potvrdzuje i cudzozemec Ditmar. 40.) Svedoctvo jeho viac váži, nežli svedoctvá i samých uhorských kráľov, ktorí naskrze neboli lepšie poučeni o minulosti predkov svojích, ako iní Uhri, a čerpali tiež len z kadeakých snivých legend. 41.) Pápež iste bol požiadaný o korunu {:to donášal onen vek so sebou:}, a bez pochyby ju i poslal. Ale terajšia koruna už na prvý pohľad ukazuje, že nenie dielo rimské. Je to zatvorená čiapka, koruny pak rimské bývaly otvorené, len zúbkovité obrúčky. Čo viac, sú na nej nápisy gräcké, svatí gräckí; 42.) je udáno, kto a komu ju posiela. 43.) Posiela ju gracký císar Michal Dukas 44.) kráľovi uhorskému Geovicovi, čo sotvá môže padať na iného, ako na Geizu I. 45.) Bo on bol súčasný Michalovi Dukasovi, a jeho synovi Konstantinovi, jehož obraz sa tiež nachádza na korune. 46.)
Mluví teda koruna sama, nielen obrazmi, než i nápismi, že pochádza z Carihradu, a predca to neprestali zaťatí protivníci Gräkov tajiť, zapierať, a všeliako prekrucovať, z politiky. 47.)
Medzitým väzí v nej iná ešte čiapka s nápismi latinskými, 48.) zo ktorých zaviera Koller, 49.) a to je teraz všeobecne prijato, že to bola koruna Silvestrova, a že obe, gräcká i latinská, boly kýmsi kedysi spojené.
Bo to sa neľúbi, čo píše r. 1074 Gregor VII. Geizovi I., že císar Henrik III., po opanovaniu Uhier pod Abom, poslal do Ríma, s akýmsi pozláteným kopiem, i korunu uhorskú. 50.) Engel to doprosta vyhlašuje za pápežskú lož.
____________________
40.) Imperatoris gratia et hortatu gener Henrici, ducis Bauariorum, Waic, coronam et benedictionem accepit. Ditmar Annal. L. IV.
41.) Non a quolibet, sed a vicario J. Chr. et Petri successore, per revalatiom divinam, summo pontifici factam assumsit regni diadema {:Stephanus:}. Andrej II. r. 1238. Fejér T. III. vol. 2. p. 326. – Sed etiam parentibus ejus fuerat divinitus revelatum, quod ei in gente nostra corona debeatur. Vladislav IV. r. 1279.
42.) Okrem Krista, Ι̅С Х̅С, vyšití sú s podpisami archangeli Μίχαηλ a Γάβƍιηλ, potom svatí Γεωƍγιος, Δημητƍιος, Κοσμας a Δαμιανος.
43.) Pod obrazom císarovým: Μ̅Ι̅Χ εν Χ̅Ω πιστος Βασιλευς Ρωμαιων ό Δοκ. {:Δϑκας:}. Pod obrazom panovníka uhorského: Γεοβιτʓ δֿς {:δεσποτης:} πιστος κƍαλης Τϑƍκιας.
44.) Ináče Παƍαπινακευς. Panoval od 1071 do 1078. Bol syn Konstantinov, a mal i sám syna Konstantina Dukasa, alebo Porphyrogeneta.
45.) Geovic je sice název patronymický, ako povedá Rumy: ale na Geizoviča Belu III., v Carihrade vychovaného, sa predca vztiahnuť nedá. Vtedy už Bizantinci nedávali Uhrám meno Τϑƍκια, ale Ούγγƍια, Ούννια, Παιονια. Ani kráľov nemenovali κƍάλης, než ich titulovali ƍ̔ήξ. Zdá sa, že patronymická forma mena bola použitá len z nevedomosti. V. §. 94.
46.) Κονσταντινος Βασιλευς Ρωμαιων ὁ Ποƍφυρογενητος.
47.) An, si coronam donum imperatorum Constantinopolitanorum fuisse demus, magis dignitati regum nostrorum consulemus? Katona Hist. Hung. P. I. p. 209. To hlä znamená veden byť pri písaniu histórie politikou!
48.) SCS. IOHS. {:s. Johannes:} SCS. BARTHOLO. SCS. PETRUS. SCS. ANDREAS. SCS. PAULUS. SCS. PHILIPPUS. SCS. IACOBUS. SCS. THOMAS.
49.) Koller de Sac. Ung. corona. Quiqu. Eccl. 1800.
50.) Henricus, piae memoriae imperator, ad honorem s. Petri regnum illud {:Hungariam:} expugnans, victo rege et facta victoria, ad corpus b. Petri lanceam coronamque transmisit. Fejér T. I. p. 421. V. §§. 59. 104. – Mohlo ich byť viac. Dve uniesla r. 1270 Anna Belovna do Čiech. Obč. II. §. 214.

§. 11. Pokorenie Sedmohradska.

Povýšenie na kráľovskú dôstojnosť ešte rozmnožilo nároky Štefanove na prísne a dôsledné samodržavie. Keď už ako veliký kňaz netrpel odporu, žiadal ochotnú poslušnosť ode plemenných vojvodov a spolkových kniežat: tým viac to činil ako pápežom uznaný, venčaný kráľ. Teraz už chcel vcele zahladiť všetkých obtížnych spolupanovníkov a sám jediný panovať. Ale mal ešte pri tom kus roboty. Stálo to dačo, až úplne zlomil sústavu mnohokňažnú, spolkovú, a zaviedol čisté samodržavie. Bo podriadení vojvodovia a kniežatá sa prirodzene vzpierali, a tým zpurneji staväli, čím panoviteji vystupoval, s pomocou cudzou, Štefan. Len že nedejstvovali v porozumeniu, súčasne, nestáli jeden za druhého: ale keď na jednoho z ních oboril sa Štefan, ostatní ho slabo podporovali, alebo niak, až prišol riad na každého. Jeden za druhým podnikali nerovný zápas, až podľahli všetci.
Pri zápasu Slovákov v Zadunají nehli sa Sedmohradčani, aspon im neposkytli výdatnej pomoci. A keď sa do ních nanosil Štefan, mlčali zasa Bulhari v terajšom Banáte, až sami boli vyvedeni do tanca.
V Sedmohradsku panovali plemenní vojvodovia maďarskí, 51.) ktorí spolu hodnosť gylasov dedične zastávali, pode vrchmociem všenárodních veľvojvodov, čili velikých kňazov. 52.)
Anonymus nám podáva {:c. 27:} celé ich rodoslovie, jehož obrazec tento jest:

Odkuď to má, prezradzuje Chartuitiova legenda, kde temer všetky mená tieto sa nachádzajú. 53.) Rozmnožil to potom bajkár svojím ľubovolným spôsobom. Akej viery zasluhuje, vidno z toho, že Tuhutumovi dáva zaujať Sedmohradsko z Uhier, čo doprosta odporuje i Turčanovi i Šarlátorodencovi, ktorí vedú Maďarov do Uhier z Románie. Sedmohradsko teda museli predo všetkým zaujať. Osadil sa tam bez pochyby s ľudom svojím, prisadnuv Bulharov a Rumunov, jeden z vojvodov maďarských. Jeho potomkom bol ten gylas, ktorý prijal v Carihradu krest. Jeho potomkami boli všetci tí starší i mladší ďulovia, ktorí za časov Štefanových vládli Sedmohradskom, čili Gylou uhorskou {:dokl. 51:} pode vrchňou mocou velikých kňazov uhorských.
Privyknutí od počiatku na slabú odvislosť, škrípali zubami, keď Štefan vzal tituľ kráľovský. Prijavše kresťanstvo v Carihrade, snaď s podrobeniem sa tamejšiemu patriarchátu, mrzeli sa, že Štefan slávnostne zmenil obriad, a prijal korunu od pápeža. 54.) Predvideli, že ich korunovaný Štefan na krátku pôjme svorku, i k inému obriadu nutiť bude. Preto nehľadeli ani na blízke príbuzenstvo po Šarolte, ukazovali chuť odtrhnúť sa vcele od Uhier, ba činili i vražebné nájezdy. 55.) Snaď nadržovali trochu i povstalcom v okoliu vesprimskom.
Popudený tým všetkým, a osmelený dobytým za Dunajom úspechom, uderil Štefan r. 1002 na príbuzného svojho, premohol, jal a odviedol ho do Uhier, spolu s manželkou a dvúma synma, Vukom a Vukanom. 56.)
Ako bolo s nimi naloženo v Uhrách, v tom sebe Anonymus a Turčan odporujú. Tamten hovorí o doživotnom uväzneniu premoženého Ďuly, 57.) tento o čestnom držaniu pri dvore. 58.) Súveký Ditmar, ktorý mu dáva meno Procui, 59.) činí ho predstaveným akéhosi pohraničného mesta. Chron. Hildesh. {:a. 1003:} píše len o jatiu kráľa July, s manželkou a dvúma synma. 60.)
Títo potom vystupujú zasa na dejište, keď po smrti Štefanovej vypuknul zbrojný odpor proti cirkvi západnej, ako odporcovia tejto. {:§. 60:} Znak to, že sedmohradská vojna Štefanova bola vojna náboženská, pri ktorej Štefan bojoval za cirkev západniu, vojvoda sedmohradský za východniu. Zápas musel byť hlučný, keď o ňom vedia a spomínajú i zahraniční spisovatelia.
Pokorené Sedmohradsko sveril Štefan akémusi svojmu pradeďovi, ktorý ho potom za svojo dedictvo považoval, a sedmohradským zoltánom nazván bol. 61.) Táto osobnosť vyniká a zaniká nenadále, ako bublina na mláce. Ani predtým o ňom zmienky, ani zatým. Niet ani o dedičných vojvodoch v podbitom raz Sedmohradsku zpravy.
____________________
51.) Stilting, aby dôkladne vyvrátil mienku Švarcovu, ktorý pokresteného v Carihrade gylasa má za sedmohradského vojvodu {:Časť úvod. III. §. 27. d. t.:}, tvrdí, že Uhri ani nevládli Sedmohradskom, a že gylas ani Maďar nebol. Transsilvaniam ne quidem possidebant Hungari... Gyula, qui tempore Constantini Porphyrogeniti Transsilvaniae praeerat, non erat princeps Hungarus, sed Patzinacita. Vita s. Stephani. Tomu odporuje Šarlátorodenec, ktorý píše, že za jeho časov jedno plémä Pečencov ležalo o bok Sedmohradska uhorského. Unum {:thema:} Bulgariae finitimum, alterum Gylae Turcicae proximum. C. 27. Hlä, dávne meno Sedmohradska!
52.) Turčan tvrdí, že Sedmohradsko až sv. Štefan opanoval. A prečo teda poslal ta jednu časť rozštvrteného Kupy? Pravda-li je toto, musel sa považovať za vrchnieho pána. Ako taký chcel vojvodom ukázať, čo majú na prípadnosť zpury očakávať. – I Anonymus c. 27: Rex Stephanus subjugavit sibi terram ultrasilvanam.
53.) Terram Ultrasilvanam posteritas Tuhutum usque ad tempus sancti regis Stephani habuerunt, et diutius habuissent, si minor Gyla cum duobus suis filiis, Biuia et Bucna, christiani esse voluissent. Chart. c. 24.
54.) Kronikári zapletajú sa do protimlúv. Tvrdiace z jednej strany, že sedmohradská Šarolta obrátila Geizu, povestvujú zo druhej strany, že preto nanosil sa Štefan do ujca, quia noluit esse christianus. Anon. c. 27. Avunculum compulit baptizari. Turčan II. 30.
55.) Saepissime admonitus, nec ad fidem Christi conversus, nec ab inferenda Hungariae injuria conquievit. Tamže c. 29.
56.) Stephanus, postquam regiae celsitudinis coronam divinitus est adeptus, famosum et lucrosum bellum gessit contra avunculum suum nomine Gyulam. – Anno itaque Dom. millesimo secundo cepit Gyulam, cum uxore et duobus filiis, universum vero regnum ejus monarchiae Hungaricae adjunxit. Dicitur autem regnum illud Hungarice Erdeel. Turčan II. 29. – Zumbor vero genuit minorem Geulam, patrem Bue et Bucne {:c. 24 Biuia et Bucna, Turčan Bua et Buhna II. 39, vysvetlenie Vuk a Vukan Sasinek Deje kráľ. Uhor. D. I. p. 34:}, tempore cujus rex Stephanus subjugavit sibi terram ultrasilvanam, et ipsum Geulam vinctum in Hungariam duxit, quamvis fuisset ex cognatione matris suae. Anon. c. 27.
57.) Geulam vinctum in Hungariam duxit, et per omnes dies vitae suae carceratum tenuit. Tamže.
58.) Honorifice tenuit, sicut patrem. Turčan II. 30.
59.) Cujus erat custos Procui senior {:nie starší, ale kňaz, vojvoda:}, avunculus regis Pannoniae. Ditmar Chron. a. 1018.
60.) Stephanus, rex Ungariae, super avunculum suum, regem Julum, cum exercitu venit; quem quum comprehendisset, cum uxore et filiis duobus, regnum ejus vi ad christianitatem compulit. Chron. Hildesh. a. 1003. Divná protimluva! Vojvodovia sedmohradskí obrátili Geizu, skrze Šaroltu, na vieru kresťanskú; a zasa Štefan donutil zbrojou vojvodov sedmohradských ku krestu.
61.) Et locavit ibi proavum suum, nomine Zoltan, qui postea haereditavit illas partes Transsilvanas; et ideo vulgariter dici solet Erdéli Zoltan. Turčan II. 30.

§. 12. Biskup Bruno v Uhrách.

Do týchto čias padá návšteva biskupa augsburgského a brata Giselinho, Brunona. Muž tento, keď brat jeho Henrik bol vyvolen za nemeckého kráľa, postavil sa divným spôsobom medzi jeho protivníkov. Preto musel prchnúť ku sestre do Uhier, a pán švagor dostal trochu roboty. Stálo ho dačo práce, až bratov smeril. Adelbold píše, že v Taliansku.

§. 13. Podbitie Keana.

Takéto však rodinné starosti nezdržali Štefana ani na chvíľu vo vojenských jeho podnikoch. Šol stúpajúc za riadom na hlavy odporným vojvodom a kniežatám.
Pri výprave proti Sedmohradsku bol snaď vojvodovi na pomoci, alebo sa zdráhal pripojiť pluky svoje ku Štefanovým, náležavší k uhorskému spolku kňaz Bulharov, 62.) a Slovanov, Kean. 63.) Preto oboril sa Štefan i na neho, alebo súčasne, alebo po premoženiu Sedmohradska. Učinil tuším dosť ku popudeniu Štefana, primálo ku podpore ďulovej.
Kde vlastne ležalo kniežatstvo jeho, to kronika blíže neurčuje. Len toľko povedá, že ťažko bolo premôcť ho, pre prirodzenú nedostupnosť kraja. 64.) Zo známky tejto zavierať môžeme, že Kean panoval asi v pozdnejšom Severinskom Banáte, na východ od Banátu Temešského, na juh od Sedmohradska.
Turčan nám ho predstavuje ako velikého boháča. Nesmierne vraj tam shrnul Štefan poklady, na zlate, striebre, drahých kameňoch. Nu Bulhari boli národ obchodu milovný a preto bohatý.
Kean bol už tretí z podružných kňazov, ktorý rukou Štefanovou padnul. Zdá sa, že i tu dejstvovaly pohnútky náboženské; že to bola srážka gräcko-slovanského obriadu s latinským.
____________________
62.) Na zadunajských Bulharov tu nemysleť. Títo, podmaneni r. 971 Gräkmi, viedli teraz tridcaťročniu válku o vymanenie s Basiliom Bulharobijcom.
63.) Post haec movit exercitum super Kean, ducem Bulgarorum et Sclavorum. Turčan II. 30. Anonymus ho činí Salánovým dedom, panovavším predo príchodom Maďarov. Anon. c. 11. Kronika Prešporská nazýva ho Kaanom. Szabó Károly, vydavateľ Kezy, má to za chán, Sasinek za kňaz, a poťahuje ho k Achtumovi. Sasinek Poč. Uh. p. 100. nota. 1.
64.) Quae gentes loca naturali situ munitissima inhabitant; unde etiam multis laboribus et bellicis sudoribus praedictum ducem vix tandem devicit et occidit. Turčan II. 30.

§. 14. Premoženie Achtuma.

Čoho pri Keanovi sa len domýšľame, o tom máme výslovné svedoctvo pri Achtumovi, 65.) do ktorého sa potom nanosil Štefan, keď i on ukazoval nespokojnosť so riadeniem v Ostrihome čeliadky nemeckej, a pravdepodobne i náklonnosť k odbojcom bez toho, žeby sa bol odhodlal v čas príhodný k činu mužnému.
Anonymus nám zvestuje o ňom, že bol potomok toho Glada, čili Gaada, ktorý vládnul so príchodom Maďarov od Maruše po Oršovu {:Urscia:} a Haran. 66.) Máme teda jednou čiarou vytknuté hranice jeho kniežatstva. Býval v Čanade na Maruši. 67.) Tam ho zabil Sunad; syn Dobukov, akýsi vnuk kráľov. 68.)
Viac vie o ňom životopisec sv. Gerarda {:c.10:}, z nehož zasa čerpal Anonymus. Povedá o ňom, že bol panovník veľmi mohutný. Sídlel na hrade Marošskom, t. j. v Čanade. Poddaný mu bol kraj okolo Kríža {:Körös:} až po Sedmohradsko, Vidin a Severin {:Zeren, Szörény:}, teda dnešní Temešský Banát. 69.) Predkovia jeho boli poddaní predo príchodom Maďarov Bulharom; on žil a kňažil odvisle od panovníkov ostrihomských. Temešským Banátom vládli Maďari už za časov Šarlátorodencových; ba to bol prvý po Sedmohradsku kraj, ktorý, posúvavše sa na západ, zaujali. Kňaženie tam po sto rokoch Achtuma svedčí, že Maďari prisadlé národy a kniežatá nepodmaňovali, než prijímali za spoločníkov. Až Štefan stúpil im na krk. Zámienku a príčinu zavdával obriad. O Achtumovi píše životopisec výslovne, že bol pokresten dľa obriadu gräckého v meste Vidine {:Budine:}. 70.) Zradil ho jeden z veľmožov, snaď vlastný brat, Čanadin. On viedol Uhrov, a sám zabil vlastnoručne svojho panovníka v bitce. Na odmenu dal mu Štefan mesto a župu marošskú, a prezval ich po jeho mene čanadskými. Bol i on privrženec obriadu gräckého, ale prestúpil k obriadu latinskému, a bol pri tom znovu krestený. 71.)
Hlä už štvrté Štefanom pokorené kniežatstvo! A všade sa plietla otázka obriadu náboženského. Možno, že ich bolo i viac na územiu uhorskom, ale zpravu máme len ešte o ruskom.
____________________
65.) Anonymus píše Ohtum, životopisec sv. Gerarda Actomus.
66.) Ex cujus {:Gaad:} progenie Ohtum fuit natus. Anon. c. 11. – Haran, Horon je Ujpalanka.
67.) In castro juxta Morisium, quod nunc Sunad nuncupatur. Tamže. Iný Čanad stál pri Temešváre. Dieses Csanad in der Gegend Temesvár, welches auch Alt-Csanad heisst, muss nicht mit Csanad über den Marosch verwechselt werden. Das letztere ist viele Jahrhunderte später erbaut. Griselini Gesch. d. Temesvár. Banats. Th. I. p. 7. note 42, anno 1780. – Die ehemalige römische Freistadt Tibiscum nannte sich Sunad. Tamže p. 17. note 43.
68.) Quem postea longo post tempore sancti regis Stephani, Sunad, filius Dobuca, nepos regis interfecit. Anon. c. 11. – Životopisec sv. Gerarda menuje Sunada Chanadinom, a nazýva ho zradným veľmožom Achtumovým.
69.) Bodrici mali tam už r. 824 kniežatstvo. Abotriti vulgo Praedenecenti vocantur, et contermini Bulgaris, Daciam Danubio adjacentem incolunt. Eginhard a. 824. Na vlas dávna Dacia Ripensis a dnešní Temešský Banát.
70.) Secundum ritum graecum in civitate Budin fuerat baptizatus. Vita s. Gerardi.
71.) Christianus novus sum, noviter baptizatus. Tamže.

§. 15. Sledy kniežatstva ruského.

Letopisy Hildeshaimské nazývajú syna Štefanovho, kraleviča Imricha, kňazom Rusov. 72.) Pomenovanie toto nenie marné. Letopisec ho zaiste z prsta nevycical. Keď sa Imrich nazýval kňazom Rusov, muselo stávať i ruského kniežatstva, 73.) ktoré však i meno Slavonie nosilo; 74.) preto tuším, že bolo so Slovenskom slúčeno, jestli nie pode sv. Štefanom, k vôli Imrichovi, teda iste pod Andrejom I., k vôli Belovi.
Že kralevič Imrich nosil tituľ kňaza ruského, to bol politický úskok. Poneváč Rusi nezavdali príčiny ku zbrojnému proti ním zakročeniu, reknul Štefan: Vám sa kniežatstvo ponecháva, ale kňazom vaším som ja a môj syn.
Tento pravdepodobne i býval, i smrť tam pri honbe naleznul, v hornatom kniežatstve ruskom, ktoré sa potom dlho udeľovalo kralevičom, ako tretina krajny.
Kde sa asi hľadať má, a že skutočne bolo slúčeno s Povážiem, ukazuje vojna Belovičov, Geizy a Vladislava, so Šalamúnom. Tento vyhľadal a porazil Geizu r. 1074 za Tisou. Tam teda bolo kniežatsvo ruské, v župách Bihar, Bereg, Ugoča, Sabolč {:Zabučie?:}. 75.) Z Biharu prchnul porazený veliký kňaz Geiza ku Vacovu. Tu mu priviedol brat, kňaz Vladislav, pluky moravské a nitrianske. Tieto zaujímaly v bitce u Cinkoty stredok, krýdla pak pluky biharské a moravské. 76.) Z toho vidno trojí vec. Jedna je, že Nitriansko, čili Povážie, stálo vtedy ako oddielna časť uhorskej krajny, so svojím vojskom; druhá, že náležalo kňazom, nie kráľovi; tretia, že stálo v úzkom spojeniu so kniežatstvom ruským. {:§. 98:}
Sledy tohoto nachádzajú sa i vtedy, keď už ono veliké, Tatry objímajúce, rusko-slovenské kniežatstvo bolo vo množstvo jednoduchých žúp rozptýleno. Ešte na koncu XIII. stol. vyskytujú sa názvy ruského bána, 77.) a kňaza. 78.)
Na zvláštne akési a výminečné postavenie ľudu ruského ukazuje i 47 zákon z r. 1498. Tu sa Rusi kladú vo všetkom na roveň s Kumánmi a Jásmi. 79.) Títo tvorili zvláštnu korporáciu, teda i Rusi. Neslobodno ich na zemianske statky za poddaných prijímať: ale i zemianski poddaní nech nebudú pripusteni medzi ních. Palatín je ich súdcom.
Mnohé Rusky na uhorskom tróne získaly im tú prednosť, že boli po celej krajne stražcami kráľovských zámkov, ba i telesnými ochrancami osoby kráľovej. Poslednie prešlo i v zákon. Boli to menovite Rusi v Oroszfalve, župe novohradskej, ktorí túto povinnosť u dverí kráľovských konali. Historik Istvánfi {:z počiatku XVII. stol.:} ešte ich videl. {:Dokl. 466:}
Výnimečná sloboda ruského ľudu prežila i Dóžovské časy. Tripartitum Verböciho vyníma Rusov ode priviazanosti ku hrude, bo ich kladie medzi kráľovských poddaných. 80.) Len vzbudený reformáciou maďarizmus dal im smrtný úder. Slobodní pastieri, rodzení vojaci, strážcovia hradov, ochrancovia kráľovských dverí, boli vohnani hlásateľmi slobody do najkrutejšieho jarma poddanosti.
Ešte i potom zachovali Rusi okolo Munkáčova akýsi stín národnej svojskej spravy. Byvše povinni zámok brániť, tvorilo desať obcí medzi sebou jednu, „Krajňou“ rečenú, obec, a mali svojho „Vojvodu“, ktorý ich spravoval a súdil. Vrchnosť stoličná len skrze neho obcovala s ruským ľudom. 81.) Tituľ jeho bol: „Vajvoda de Krajnya.“
Na takúto handru zošlo naposledok to ruské kniežatstvo, vo ktorom kňažil sám syn Štefanov, kralevič Imrich. Ono bez pochyby tiež omýnalo Štefana; preto mu podviazal fainým diplomatickým úskokom žily, aby i pomyslenie na samostatný dáky život v ňom zhaslo.
____________________
72.) Heinricus, Stephani regis filius, dux Ruizorum, in venatione ab apro discissus periit, flebiliter mortuus. Chron. Hildesh. a. 1031. Pray uznáva, že Ruizi sú Rusi, a predca zapiera kňaženie Imrichovo medzi Rusmi, bo myslí na Halič, nie na Rusov uhorských. Dissert. de Emerico p. 58.
73.) Pri vengerskich koroľach iz maďarskaho doma Arpada russkoje narodonaselenie obrazujet osoboje kniežestvo, kotoroje obyknovenno sostavliajet udiel odnoho iz korolevskich synovej. Kongress katolíkov Vengrii od K. Kustodieva, Mosk. 1872. p. 39. – Wie es scheint, behandelte sie {:Rusov:} der König nach den hungarischen Staatsgrundgesetzen als eine besondere Nation, die durch einen eigenen Herrn regiert, folglich mit dem Reiche mehr verbündet, als ihm einverleibt war. Gebhardi Gesch. d. Reich. Hung. Leipz. 1781. B. II. p. 284.
74.) Andreas {:I.:} rex, stabilito sibi regno, de recuperandis regni juribus sollicitus, Adalbertum {:Belu:} fratrem ducem fecit Sclavoniae. Archidiaconus de Guertse. Kerchelich Nolit. prael. p. 102. O Slavonii vo smyslu terajšom reči byť nemôže; má sa teda rozumieť kniežatstvo rusko-slovenské.
75.) Hildesheimi chronicon szerint „dux Ruizorum“ hihetőleg a Tisza parti megyék vagy Erdély herczege volt, a későbbi kor gyakorlata is az szerint keletkezvén. Lányi Kar. Magy. egyh. tör. K. I. p. 266. n. 1.
76.) In medio siquidem Bihoriensi agmine Ladislao locato ex sinistra parte, Ottonem ex dextera constituerunt; Geisam vero in Nitriensi agmine in medio collocaverunt. Turčan II. 52.
77.) Palma našol k r. 1272 tituľ: „Banus de Rusznya.“ Abhand. v. Titeln und Wappen d. Mar. Ther. p. 57.
78.) Nos Georgius, comes de Bereg, officialis Leu, ducis Ruthenorum. Fejér T. VI. vol. 2. p. 216, tiež 239. Officiál haličského kňaza sotváby bol býval uhorským županom.
79.) Quia Comani, Philistaei et Rutheni in hoc regno commorantes, in abductionibus Jobagionum et in licentiis capiendis contra libertates Nobilium et statuta regni, plurimas quotidie injurias et praejudicia, indicibilesque et inauditas exactiones in educendis ipsis Jobagionibus ipsis Nobilius inferunt – statutum est: Quod ex quo ex Comanis et Philistaeis ac Ruthenis ad bona Nobilium nullus abire permittitur; sic neque de caetero Jobagiones Nobilium per Officiales Majestatis Regiae vel dictos servilis conditionis homines in medium ipsorum causa commorandi abducantur. Si autem ipsi Officiales aut praedicti Philistaei, Comani et Rutheni i medium ipsorum aliquos Jobagiones contra presentem statutionem abduxerint, super hoc ipsi coram palatino regni legitime requirantur. Vladislav II. decretum 3 sive minus. Corp. Jur. Hung.
80.) Rutheni Jobagiones Regales. I Kumáni nazývajú sa Jobagiones Regiae Majestatis.
81.) Mészáros Magy. Orosz. p. 155. – A. Szirmay Szathmár várm. T. I. p. 8. Budín 1809. – Tentýž Notit. com. Zempl. p. 52.

§. 16. Privtelenie Slovenska k Uhorsku.

Spojené s ním na čas Povážie dobyl Štefan na pokleslých Poliakoch. Potrebným sa mu videlo obmedziť državu svoju, miesto Dunaja, Tatrami: ale držal žiadosť svoju na úzde, pokuď žil Boleslav Chrabrý, i pre známu udatnosť panovníka tohoto, i pre švagorstvo, i pre vzájomné služby. Boleslav mu tuším pomáhal v jeho bojoch proti podriadeným vojvodom a kňazom; Štefan zasa posielal pomocné vojsko Boleslavovi. Tak keď podporoval r. 1017 zaťa svojho, kyjovského Svatopluka, bolo tam i 500 Uhrov. 82.) Spojovalo ich i jednaké smýšľanie. Oba priahli po samodržaviu; oba tĺkli po hlave obtížnych spolupanovníkov; oba boli horliví latiníci; oba mýtili bohoslužby gräcko-slovanské. Priateľstvo ich bolo najsrdečnejšie. Po smrti ale vďačnosť prestáva. Boleslav Chrabrý umrel r. 1025, a chabí jeho synovia, Mečislav II. a Bezprem, zavdali svojím haštereniem príležitosť k výboju. Mečislav zaujal otcovský trôn, Bezprem bežal k ujcovi Štefanovi žobrať pomoc. 83.) Dobrý ujčok mu prirodzene pomohol. Opovedal Mečislavovi II. vojnu, a zaujal pekné Slovensko – pre seba. Mal pri tom vec snadnú. Lebo ako v Čechách po výtečnom Boleslavovi II. nasledoval nehodný Boleslav Ryšavý: tak v Poľsku po Boleslavovi Chrabrom slabý jeho syn Mečislav II. Ako pod Boleslavom Ryšavým ľahko bolo Poliakom odjať Čechom Slovensko i Moravu: tak pod Mečislavom, najme pri nezdobách bratových, snadno bolo Štefanovi vyhodiť Poliakov za Tatry. Biedno Slovensko snášalo teraz následky nerozumného bachtenia po nemožnej samostatnosti a planého nevraženia na svojeť. Češi, Poliaci, Uhri, prehadzovali ho, po zkrušeniu Moravy, ako loptu, z ruky do ruky.
Ale hej! zateremtettajú divokí odchovanci Anonymovi, čo to za história? Veď Duchom Svatým vedení víťazi z Baškírie Slovensko celé hneď pri prvom náporu hračkou zaujali, Sobora pri Nitre obesili, a nikto im to potom viac neodjal. Kto ináče učí, anathema, maranata mu, obesiť ho. Prosím trochu krotšie, žuriví páni, s iskriacima očima a zaťatýma pästema. Ukážte mi to biskupstvo, alebo opátstvo, ktoréby sv. Štefan bol na Slovensku zriadil. Možno-li mysleť, aby tak horlivý apoštol, na tak obšírnom prostranstve, žiadnoho cirkevnieho zaopatrenia nebol učinil? Toto jedno postačí k dokázaniu, že Štefan vtedy ešte nebol pánom Slovenska, keď z pod jeho plášťa biskupstvá a opátstva pršaly. Ale môžeme i inými dôkazmi poslúžiť.
Zo zakladacej listiny biskupstva pražského 84.) z r. 973 vidno, že vtedy i Povážie cirkevne ku Čechám náležalo; 85.) ta teda patrilo i državne. 86.)
Po smrti {:999:} Boleslava II. českého prešlo všetko, čím Češi vládli z južnej i severnej strany Tatier, na poľského Boleslava Chrabrého tak, že hranice Poľska siahaly r. 1000 až po Ostrihom, Jáger, Sečovce, rieku Tisu. 87.)
Po jeho smrti {:1025:} zaujal všetko po Tatry Štefan, pripojil ku kniežatstvu ruskému, a oddal synovi svojemu Imrichovi. To bol počiatok udeľovania tretiny krajny princom kráľovským.
Že Slováci mali i pod Čechmi i pod Poliakmi svoju zvláštnu spravu, svojho kňaza; a že to podržali i po pripojeniu k Uhrám: to zavierať nutno z tej okolnosti, že r. 1074, v bitce Belovičov so Šalamúnom u Cinkoty, pluky nitrianske stály zvlášte, a tvorily stred na strane Belovičov. {:§. 98:} Spojenie stalo sa bez pochyby pod dákymi úsloviami. Ale všetko to zmizlo, pre nedbanlivosť, ako seň. Kniežatstvo bolo rozloženo v jednoduché župy, a potomkom ani pamiatka toho nenechaná, čo kedysi ich otcovia boli. Teraz nám už trudno i uveriť, žeby Slovák bol dakedy na severu to býval, čo potom boly, čo sú i teraz, na juhu Chorvati. Číslo týchto nevystupuje ani na jeden million, a predca tvoria politicky oprávnený národ, majú svoj osobitný snem, svoju spravu, svoje školy a súdy. Nás Slovákov jest tri milliony, a predca sme sa dali ponížiť v bezprávnu luzu. Nesmieme sa nikde ukázať ako národ. Reč naša vylúčená je úplne zo spravy, zo všetkých škôl i súdov, z vojska. Pravda, že to bude trvať len, pokuď Slováci sami budú chcieť, sami sa pod nohy klásť Maďarom. Títo sú len preto všemohúci, že Slováci sú maďarštejší, nežli Maďari sami; a trvať to bude len potuď, pokuď Slováci nezachcú byť tiež dačím pre seba, a nenasytia sa krivdami. Vtedy potom začnú hľadať to čestné miesto pod korunou uhorskou, ktoré zaujímali za časov Štefanových ich predkovia.
____________________
82.) Isto. Rossie od Sergieja Solovieva T. I. p. 220, vyda. tretie.
83.) Wippo píše o ňom {:De vita Chunradi u Pistoria III. p. 470:}, že ušol na Rus. Palacký to vykladá na kniežatstvo ruské v Uhrách, kde kňažil Imrich. Deje čes. D. I. č. 1. p. 296. n. 289.
84.) Opis medzí podávajú: Palacký D. I. č. 1. p. 254. n. 245. a Fejér T. VII. vol. 1. p. 132.
85.) Ad orientem Bug et Ztir, cum Krakova civitate, provinciaque cui Vag nomen est. Tamže.
86.) Znatelům starožitností připomínati sotva potřebí, že tu hranice cirkevní a státní na sebe vespolek dopadaly. Palacký l. c. – Nyitrán azon idő óta, hogy Viching püspök Arnulf császár irodájába vonult, püspök nem székelt; megyéje a morva, utóbb prága – polessovi egyházhoz vonatott, és szent Adalbert, mint pragapolessovi püspök, szent István megyés főpapja s Keresztelője volt. Lányi Kár. Magy Egyh. tör. K. I. p. 334. – Šafárik má za to, že Boleslav Chrabrý odjal bol Slovensko Uhrom, nie Čechom. Starož. p. 736. Prílišná uverennosť vo prvotné výboje maďarské.
87.) Termini Polonorum ad litus Danubii, ad civitatem Striganiensem, terminabantur; dein in Agriensem civitatem ibant, demum in fluvium, qui Tizia nominatur, cedentes regyrabant juxta fluvium, qui Cepla nuncupatur, usque ad castrum Galis, ibique inter Ungaros, Ruthenos et Polonos finem dabant. Chron. Hung. Polo. v Monum. Polon. Bielovski T. I. p. 505. Blúznivý ináče kronikár tento prezrazuje dobrú zemepisnú známosť. Meno Cepla je vcele primereno šárišskemu nárečiu. Svedoctvo jeho prijíma i Šafárik. Na jeho základe tvrdí, že Boleslav zaujal „krajinu slovenskú i ruskú, až po Dunaj u Ostřehomu, město Jáger, řeku Tisu a město Halič.“ Starož. p. 736. Menom Halič tlumočí kronikárovo castrum Galis. Ale tu bonus dormitat Homerus. Čo to za Halič? Nelzä mysleť ani na uhorské Gáč, ani na zatatranský zámok Halič. Iní opravujú osnovu a čítajú castrum Salis, ale i tu sa rozchodia. Bidermann má to za Salánc, Bielovski za Šóvár pri Prešove. Tamten nemá za seba zhola nič; toto nemožno. Zámok šóvársky je nedávny. Až r. 1288 dostal Micbán dovolenie vystaviť ho. Castrum Galis bude správnejšie, a značí Sečovce, v župe zemlinskej, maďarsky Gál-Szécs.

§. 17. Nitrianska listina.

Ale či niesú všetky naše reči marné? Dokazujeme, že Slovensko až sv. Štefan po 1025 roku zaujal: ale stáva listina z r. 1006, ktorou tenže kráľ nadáva statkami kapituľu nitriansku. Nepodvracia toto tvrdenie našo? Ovšem, žeby ho vyvrátilo zo základov, keby listina bola pravdivá. Bo keď nadal Štefan statkami kapituľu na Slovensku, musel už Slovenskom vládnuť. Listina ale je makave podvržená, dielo nemotorné akéhosi oklamca. Už sám Dežerický, ktorý ju prvý z listárne kapitule nitrianskej vytiahol a uverejnil, vyslovuje pochybnosť o jej hodnovernosti. 88.) Pravopis v menách je novoveký, obsah tak detinsky hlúpy, že ju sami Maďari, akokoľvek ináče rádi zastávajú všetky handry, s nechuťou zavrhujú. 89.) Štefan sa náramne zradoval, prišed do Nitry, keď tam slyšal deväť kanonikov sv. Emmerama spievať, ako chóry angelské, a žalmoval i sám s nimi za päť dní. Hovorí, ako čoby nikdy nebol slýchal o nitrianskej kapituli. Máme dosť?
____________________
88.) Utiam firmiore authentia polleret. Desericius Initia Hung. T. V. p. 181.
89.) Sunt enim manifeste apocryphae. Fejér Dissert. in res vet. p. 123. – Ma már kétségtelen, hogy e levél álmű. Knauz Nándor v Lanyiho Egyháztört. K. I. p. 338.

§. 18. Riadenie Uhrov na Morave.

Pri výboju Slovenska siahnul Štefan i ďalej. Považovav sa za dediča ztroskotanej Moravy, zaujal spolu časť markrabstva moravského. Túto ale korisť vyrvali mu Češi; a príčinou ztraty bol nepokojný Bezprem. Zklamaný trpko v nádejach pri uhorskom dvoru, bežal ku Nemcom, a pohnul císara Konráda II., sľubom poddanosti, k opovedeniu Mečislavovi II. r. 1028 vojny. Príležitosti tej použili Češi k odzískaniu Moravy. Kňazič Bretislav vytisknul Uhrov a donutil Štefana ku pokoju. 90.)
Vo vzťahujúcej sa na to listine hovorí so žiaľom o zpustošeniu posvätných miest skrze Uhrov. Nezostalo vraj jednej cirkve bez olúpenia, ba boly celkom poborené. 91.) Z čoho vidno, že Štefan nebol taký krotký baránok a záhalčivý modlitebník, akým nám ho líčia mníšske legendy. Ba bol panovník veľmi bojovný. Od nastolenia svojeho pokračoval temer neprestajne od jednej vojny ku druhej, napred doma, potom za hranicami.
____________________
90.) Palacký Deji. D. I. č. 1. p. 297.
91.) Ego B{:racizlaus:}, filius illustris Boemorum ducis {:post profligationem Ungarorum de terra nostra Moravia:} illacrimavi, quando videbam loca illa sacra, ubi coepit christianitas, per eosdem Ungaros devastata jacere, et ecclesias omnes adunam devastatas et spoliatas. Boczek Cod. dipl. Mora. – Fejér T. VIII. vol. 4. p. 40.

§. 19. Vojna s Nemcami.

Zaplietol sa do ťažkej války i so svojími učiteľmi, Nemcami. Konrád II. Salický mal na neho zub. Bo keď umrel r. 1024 Henrik II., brat Gislin, Štefan, osmelený skvelými úspechami doma a popudzovaný ctižiadostivou Gislou, osoboval Bávorsko synovi svojemu Imrichovi; ba pomýšľal snaď i na povýšenie jeho na císarský trón. 92.) Proboval, keď to nešlo po dobrotky, chrániť i silou domnelé právo syna svojho, opovedal Konrádovi II. vojnu. 93.) Tento teda, nechav stranou nehodného Bezprema, ktorého chcel povýšiť, ako otroka svojho, na trôn poľský, obrátil sa proti Uhrom, a hodil na vážky hotových vždy Nemcom slúžiť Čechov. Vtrhli spolu r. 1030 do Uhier. Konrád II. šol južným, český kňažič Bretislav severním brehom Dunaja. Poplenili mečom i ohňom všetko, až po Rábu a Ostrihom. 94.) Neboloby im bývalo ťažko odzískať zasa Povážie a pripojiť ku príbuznému Česku: ale krátkozrakí Slovani svojskej politiky nikdy nemali, nemecká pak nedopúšťala prílišné zmohutnenie ktoréhokoľvek zo slovanských kmeňov. Konrád II. mal dosť na postrašeniu Uhrov. Vrátil sa domov, 95.) a Češi uspokojili sa s tým, čo ráčili Nemci.
Zná o tom nájezdu nemeckom i životopisec Štefanov, Chartuitius, a pripojuje ku tomu peknú vzdelavateľnú histórku. Ku každému z vojenáčelníkov nemeckých prišol angel, v podobe Konrádovho posla, a kázal im ísť domov. Tak sa stal nespodievaný útek Nemcov, k velikému podiveniu Konrádovému, a ešte vätšiemu našemu, ktorí si angela lhára nie tak ľahko môžeme predstaviť, ako lhára legendára.
____________________
92.) Bavariae causa haereditandae Chunradus, Romanorum, et Stephanus, Ungariae rex, dissidentes, arma in alterutrum parabant. Aloldus a. 1030.
93.) Adsunt legati Stephani, regis Ungarorum, et Giselae, uxoris ejus, Hainrico, filio horum, regnum Boioariae, quod majores, atavus, proavus, avus et avunculus tenuissent, jure hereditario a Conrado repetunt. Quod quum negatum foret, bellum imperatori et regi indicunt domosque abeunt. Aventinus Annal. Boi. P. II. l. 5.
94.) Hoc anno dux Bracislaus magna caede prostravit Ungaros, et terram eorum usque ad urbem Strigonium devastavit. Cosmas Prag. a. 1030.
95.) Commotus imperator Chonradus, cum grandi exercitu super Ungaros venit – multis praedationibus, incendiis circa terminos regni injuriam suam ulciscens, reversus est. Wippo Vita Chunradi a. 1030.

§. 20. Ztrata územia v čas vojny nemeckej.

Na západe neutrpela krajna trojročňou vojnou nemeckou žiadnej štrby; ovšem ale utrpela maličkú na juhu chorvátskym priateľstvom. Lebo Štefan borbu nemeckú nebral na ľahko, hotovil sa ku nej, hľadal priateľov a pomocníkov; utekal sa menovite ku chorvátskemu kráľovi Kresimírovi. A tento nebol tak bezzištný, ako r. 1849 Rusi. Poslal sice pomocné pluky, ale dačo za dačo. Štefan musel mu postúpiť všetko, čím Uhri vládli ode vtoku Kulpy do Sávy až po Drávu, 96.) hoc Imrich mal jeho dceru za ženu. {:Dokl. 120:}
____________________
96.) Dum sanctum Pannoniae totius regem cum exercitu petiisset Conradus imperator, Croatiae rex Crescimirus sanctum Stephanum adjuvit. – In hujus rei remunerationem, quum anno 1031 cum Stephano per ambasciatores, Henrico adjuvante, paciscerentur, pars haec Slavoniae, quae regni erat Hungariae, a Culpae in Savum influentia per fluvium Trebes et campum luteum, sive Czernitz, ad Dravum usque, regi Coratiae cessit. Archidi. de Guerche u Kerchel. Not. prael. III. §. 3. p. 101. – Fejér T. VII. vol. 4. p. 42.

§. 21. Zvesti o Besoch.

Okrem Poliakov, Čechov a Nemcov, mal ešte Štefan, podľa životopisca svojeho, činenie i s Besmi, 97.) a sice dvakráť.
Raz prichádza šestdesiat Besov, ako kráľovna Sáby ku Šalamúnovi, s darmi, pokloniť sa múdrosti Štefanovej; ale planí akísi sluhovia odberú im dary, a Štefan dá povešať zločincov na hraniciach, aby sa kájal celý svet. Chartuitius dáva Besom prísť pres Bulharsko, a Stilting vykladá to na Bosniakov. 98.) Hum!
Druhý raz poznal Štefan zjaveniem, že títo Besi, ktorí tak pokorne boli prišli osvedčiť svoju úctu Štefanovi, vtrhnú lúpežne do Sedmohradska. A tu potom snadná vec, keď človeku šepcú noční duchovia. Štefan velel ľudu utiahnuť sa do pevností, keď ešte o Besoch nikto ani nemyslel, každá duša uposlechla proroka kráľa, a Besi potom odošli ako prišli, so prázdnymi kapsami.
Máme tu bezpochyby legendárske bájky s historickým úzadiem. Je veľmi podobný pravde nájezd Pečencov do Sedmohradska. A to sú tí v listinách a kronikách často spomínaní Bisseni, Bessi, maďarski Böszörmény, Besenyő, snaď jeden národ s Kumánmi, 99.) ktorí boli, vo spojeniu s Bulharmi, vyhnali za časov Arpádových Maďarov z Atelközu. V X. stol. panovali ode dolnieho Dunaja až ku Chvalinskému Moru, i v XI. boli ešte mohutní. Sv. Vladimír, veliký kňaz kyjevský, súveký Štefanov {:† 1015:}, bojoval s nimi bezo prestania, bol od ních často porazen. Až syn jeho Jaroslav naniesol im r. 1036 smrtnú ranu. To činí pravdepodobným, že divochovia nápastovali i Štefana, menovite v súsedňom Sedmohradsku. Prišol potom na psa mráz. Tí, čo prve Maďarov boli vyhnali z Románie, tak vyšli na mizinu, že sami hľadali u ních utočište, a len trpení u ních živorili. Pod Andrejom II. náležali ku vojenskej družine kráľovskej. 100.) Štefan ich bez pochyby porazil. Zavedenie silnej ústrednej vlády a trochu civilisácie učinilo ho mocným. To hľadal on i otec jeho Geiza.
____________________
97.) Už Ptolemäus zná Βίεσσοι, a vykazuje im miesto u Karpatov. L. III. c. 5. Od ních snaď Beskydy. Šafárik ich má za Slovanov. Star. p. 175. Meno ich bolo potom preneseno, pre podobnosť zvuku, na Pečencov.
98.) Schwandtner Scrip. rer. Hung. T. I. p. 423.
99.) Hi {:Bisermini:} erant Saraceni {:muhamedáni:} et Cumanicum loquebantur. Píše missionár Joan. a Plano Carpini. Fejér T. IV. vol. 1. p. 426. Bisermini, bisurmani, böszormény, to je meno jedno, a značí muhamedánov.
100.) Regis sagittarii et bisseni. Fejér T. III. vol. 1. p. 136.

§. 22. Zriadenie biskupských stolíc.

Boli to opaterní politici, i z ohľadu náboženstva a cirkve. Keď sa raz rozhodli za obriad rimský, zavedenie latinskej reči do chrámov, škôl, spravy, súdov, zákonodarstva, vcele na spôsob nemecký: pečovali spolu, aby neprišli skrze to v odvislosť od mohutných súsedov. Preto zriadili sebe doma len od samého Ríma odvislú cikevniu spravu, aby sa im Nemci do ničoho nemiešali.
Najhlavnejšie pri tom bolo ustálenie biskupských stolíc. Ale práve o tomto nemáme jasných a zpoľahlivých zpráv. Nevieme s istotou, koľko a kde ich zriadeno. Chartuitius len to píše, že Štefan podelil cirkevne krajnu na desať biskupství, a na čelo všetkých postavil cirkev ostrihomskú, ani to neudávajä, či v tom, či mimo počtu toho. Katona tieto biskupstvá odvodzuje ode Štefana: Ostrihom, Jur, Vesprim, Pätikostoly, Báč, Kaloča, Jáger, Vacov, Čanad, Várad, Ďulovský Belehrad v Sedmohradsku. 101.)
Všetky nadal štedre, bo mal z čoho. Ku službám mu stály i rozsiahle majetky korunné, i množstvo zemí odobraných nespokojným, ktorých nazval odbojcami. A neskrbil, majä pred očima bohatú a bojovnú hierarchiu nemeckú. Chcel i on mať biskupské a opátske banderia, čo jediné bolo zle uvážené. Zaopatril ovšem krajne biskupov a opátov bojovných: ale ich odcudzil vlastnému ich povolaniu. Hlavní pastieri dbali len o zbroj, a pästovali náboženstvo ceremoniálne, ktoré pripravilo židom terajšie ich triumfy.
____________________
101.) Katona Hist. prag. Hung. P. I. p. 162.

§. 23. Biskupstvá pravoslavné.

Daktoré však biskupstvá Štefan len obnovil, pretvoril, a lepšie nadal, totižto dávne biskupstvá gräcko-slovanské. Za také uznať nutno menovite dve: belehradské v Sedmohradsku a veľko-váradské.
Majúce za to, že ten gylas {:ďula, vojvoda:}, ktorý v Carihrade ešte v polovici X. stol. prijal krest, a vzal so sebou biskupa Hierothea, bol vojvodom sedmohradským: domnievame sa, že Hierothej sídlil a biskupoval v Ďulovskom Belehrade. Po premoženiu odbojného vojvody r. 1003 otvoril Štefan i do Sedmohradska cestu latinskému obriadu, biskupa však pravoslavného tuším tam na čas ponechal. Preto biskupi sedmohradskí zostali pres celé XI. stol. vzdialeni ode dvora a záležitostí krajinských.
Veľko-váradské biskupstvo aké pôvodne bolo, ukazuje jeho meno. Ešte pod Belom III. {:1173 – 1196:} nazývano bolo ruským. 102.) Zriadeno bolo pre Rusov a Bulharov. Maďari ho už tam našli so príchodom svojím do Potisia, a ušetrili. Sv. Vladislav ho nadal hojneji statkami, ale tuším i úplne polatinčil. 103.) Že tam ešte pravoslavného biskupa našol, ukazuje rozprávka Turčanova {:II. 49:} o jeho podvihu, ktorý ešte ako kňaz zvŕšil. V bitce s Kumánmi spatril, ktorak jeden z ních unáša pannu. Vladislav, mav ju za dceru biskupa váradského, kričal na ňu, aby sa spolu s Kumánom zvrhla z koňa, čo i učinila a oslobodená bola. {:V. dokl. 308:}
Starodávne biskupstvo milkovské 104.) muselo tiež byť prvotne gräcko-slovanské, keď Sékeli, pre ktorých zriadeno bolo, prijali a dlho užívali písmeny kyrillské.
Biskup kaločský Saul podmanil si už za časov Imrichových {:1196 – 1204:} pravoslavného biskupa, jehož sídlo bolo Beléňeš. 105.)
____________________
102.) Episcopus Biarch {:Bihariensis:}, cujus sedes dicitur Orosiensis. Vo knize kráľovskej parížskej č. 6238. fol. 20, kde sa udáva, koľko ktorý biskup uhorský dostáva z pokladnice kráľovskej. Fejér T. II. p. 218.
103.) Turčan píše, že Várad založil sv. Vladislav, ale už dávno pred tým ho spomína. Tak činí i s Vacovom. Geiza I. ho založil, keď predca už dávno pred ním hovoril o Vacovu.
104.) Hanc ecclesiam {:Milkoviensem:} prisco tempore, cujus memoriam rerum alterationes prope deleverunt, pro se fundatam, duris temporibus conservatam. Píše r. 1096 Laurentius, ecclesiae Milkoviensis minister. Benkő Milkovia T. I. p. 55.
105.) In terra filiorum Beleknese. – A római pápák eme túlbuzgó gondosságuk azt eredményezé, miszerint több görög szertartásu püspökségek, mellyek számos régi oklevelekben is megemlitvék, mint nevezetesen a beleknyesi {:belényesi:}, sirmiai, s mások, nem csak szertartásaikat, de neveiket is elvesztették. Mészáros Kár. Magy. Oroszok. p. 71. Srov. Obč. II. §. 46.

§. 24. Biskupstvo nitrianske.

Nás zaníma najviac biskupstvo nitrianske. Turčan ho odvodzuje ode Štefana, ale bľúzni. Biskupstvo nitrianske bolo dávno prede Štefanom, a zasa dlho po ňom ho nebolo. Jestvovalo už za kráľov moravských. Známe i sídlivšieho tam biskupa. Bol to vrah Methodov, Nemec Viching. Potom ale zahynulo v nastalých búrkach tak, že ho ešte pod Kolomanom nebolo. Možno to dokázať zo zákonníka. Zákon XXII. Kolomanov nakladá, aby sa „pravda“ {:próba ohňom a vodou:} vydržiavala len pri stoliciach biskupských a vätších präpositúrach, ako v Nitre a Prešporku. {:§. 157:} Za časov Kolomanových teda ešte v Nitre nebolo biskupa. Slováci náležali pred opanovaniem Slovenska Štefanom pod biskupstvo pražské. Ovšem ale už pod Belom II. bolo biskupstvo nitrianske znovu vzkrieseno; bo 1133 podpísaný je biskup nitriansky na súdnom výroku primasovom. Zdá sa, že ho vzkriesil Štefan II. Kolomanovič v potržkách s Čechmi. Majä zášť oproti ním, nechcel ďalej trpeť, aby sa zahraniční biskupi miešali do jeho poddaných. {:Srov. §. 147:}

§. 25. Pravoslavné kláštory.

Po biskupstvách boly najdôležitejšie kláštory. I tieto boly, dľa obriadu a bohoslúžobnej reči, dvojaké, gräcké a latinské. O gräckých len dvúch zachovala sa pamiatka z časov Štefanových.
Jeden je devičí kláštor vesprimský, ktorý potvrdil r. 1025 Štefan gräckou listinou, 106.) z čoho vidno, že sa tam pästovaly reč a umenie gräcké, a že i Štefan aspon dačo gräcky rozumel, a nebol, pri všetkej obľube v obriadu latinskom, trešteným nenávistníkom Gräkov. Kláštor nazýva metropolitánskym, čili arcibiskupským, alebo preto, že ho založil arcibiskup Method, alebo že bol podriadený arcibiskupovi ostrihomskému. 107.) Kláštor tento trval dlho. Zmienky o ňom ešte vo XIII. stol časté. Ale treštenosť mu nenechala pôvodniu povahu. R. 1297 žalmovaly tam už cistercítky latinsky, 108.) a premena mohla sa udať dávno pred tým.
Druhý kláštor gräcký, a sice mužský, bol v Čanade. Ale už sv. Gerard uviedol do neho mníchov latinských. 109.)
Že ich bolo viac, možno zavierať z ich množstva vo XIII. stol., ale výslovná zmienka deje sa, v pamiatkách dosaváď uverejnených, len o týchto.
____________________
106.) Sňal ju z pôvodiny Koloman r. 1108. Nachádza sa, s latinským prekladom, vo krajinskej komorskej listárni. Vydal ju v Budíne r. 1804 Georg Szerdahelyi. Potom vyšla v Monum. Hung. hist. K. VI. p. 347.
107.) Odtuď braly olejky. Eedem domine in consecratione chrismatis ecclesiae Strigoniensis pertineant. Koloman r. 1109. Fejér T. VII. vol. 1. p. 141.
108.) Conventus sanctimonialium b. M. Vir. de Valle Vesprimiensi, ordinis cisterciensis. Fejér T. VI. vol. 2. p. 93.
109.) Vion Vita s. Gerardi. – Koller Hist. epis. Quinqueeccl.

§. 26. Latinské kláštory.

O latinských oproti tomu mnohých došly nás zvesti. Okrem opátstva na vrchu Pannonskom, započatého už pod Geizom, padá do časov Štefanových vznik kláštora sv. Maurícia v Bakoň-Bélu, Péč-Váradského u nôh vrchu Železného, a sv. Adriana u Saly. Bol ešte kláštor sv. Hippolita v Nitre, založený bezpochyby údelnými kňazmi povážskymi. Nadanie jeho bolo skrovné, a predca pretrval državu, v nejž vzniknul, zachoval sa pri všetkých búrkach a nehodách. Spomína sa ešte kláštor založený v Tate učiteľom Štefanovým Theodatom. Potom kláštory zriadené a nadané Štefanom za hranicami, v Jeruzaleme, Carihrade, Ríme, Ravenne. Tento vo XIII. stol. ešte trval. 110.)
____________________
110.) Donationem s. Stephani, quam fecerat occlesiae s. Petri ad vincula in territorio Ravennae. Píše r. 1233 mladší kráľ Bela, a zabezpečuje kláštoru i na ďalej ročních dvacať hrivien striebra. Fejér T. III. vol. 2. 364.

§. 27. Shoda obriadov.

Rozličné obriady, východní a západní, zvykli sme si predstavovať tak, ako sú teraz, uzavrené vcele jeden predo druhým. To ale znamená prenášať vek náš do ďalekej minulosti, čo už i naše kroniky a legendy činia.
Biskupi za časov Štefanových, i ešte dlho za tým, mali pod sebou cirkve i latinského i gräcko-slovanského obriadu práve tak, ako bolo v dávnej Morave pod arcibiskupom Methodom. Cirkve v metropolii jeho boly dvojaké, slovanské a latinské, a predca on bol vrchním pastierom všetkých, poneváč všetky uznávaly právomocnosť patriarchy rimského. On sám držal sa obriadu gräcko-slovanského, a predca mu bol podrobený Viching, tento zbesilý horliteľ za latinstvo v Nitre. Tak a nie ináč bolo to i v Uhrách za časov Štefanových, poneváč patriarch rimský vládnul všade.
Na pokusoch sice, vytiahnuť sa z pod jeho právomocnosti, sotvá chybovalo. Možno, že už Bolosudes a Gylas, keď prijali, v polovici X. stol. krest v Carihrade, postavili sa pod patriarchu carihradského: ale Štefan tomu iste koniec učinil; ba možno, že hlavne proti tomu smerovaly jeho mnohé náboženské vojny. Na tom mu hlavne záleželo, aby po celej krajne bol za hlavu cirkve uznaný rimský pápež.
Svornosť obriadov najlepšie sa zrcadlí vo kláštoroch. Vo všetkých pästovala sa latinčina, ale nie vo všetkých panoval obriad latinský. Jedny boli latinské, druhé gräcko-slovanské, tretie miešané. Často v tom istom kláštore nachádzaly sa oba obriady, obe reči, pod jedným predstaveným. A to ešte i vtedy, keď sa už tiesnení Slovani utiekli pode plášť patriarchy carihradského, a tak Uhry boly podelené medzi dvúch patriarchov. 111.) Potvrdzuje sa to listom Klemensa VI., písaným r. 1334 nitrianskemu biskupovi Vítovi o kláštore sv. Demetra, na hraniciach uhorských. 112.) Bydleli v ňom, dľa prvotného ustanovenia Gräci, Uhri a Slovani, 113.) t. j. odpravovaly sa bohoslužby vo gräckej, latinskej a slovanskej reči, a každý z týchto národov mal svoje príbytky. Abbasa stavial patriarch gräcký, ale po smrti ostatnieho nepostavil nedbanlivec žiadnoho. Porúča teda pápež premeniť kláštor vcele v latinský, a zaviesť do neho benediktínov. Keď toto malo miesto vo XIV. stol., súďme z toho, čo bolo v časoch Štefanových.
Nesmel nikto v jeho države upierať právomocnosť pápežovu. Kresťani rozličných obriadov stáli pod jednými cirkevními vrchnosťami: ale zato znovu krestili preletčíkov.
Štefan hovel sice všemožne obriadu latinskému, ale nebol trešteným nenávistníkom iných obriadov a jazykov. Že si Gräkov vážil, ukazuje jeho gräcký, mníškam vesprimským daný diplom. Že i reč slovanskú mal v uctivosti, o tom svedčí pozostalý po ňom mešec s nápismi slovanskými.
____________________
111.) Toho nikdy ani v Uhrách, ani na Morave nebolo, čo píše Schwartz: Ecclesiam in initio Hungaricam prorsus fuisse άκέφαλον, nec pontifici Romano, nec patriarchae Constantinopolitano ulla lege addictam. Initia relig. in Hung. p. 72.
112.) Fejér T. IX. vol. 1. p. 223.
113.) Graeci, Ungari {:toľko ako latiníci:} et Sclavi.

§. 28. Mešec Štefanov.

Chráni sa dosaváď mešec tento, zo ktorého vraj Štefan rozdával milostiny, vo Viedni u kapucínov. 114.) Na jednom boku sa číta: „Budi, Hospodi, sviataja milosť tvoja na nas nynia i v vieki.“ Potom: „Bože, uščedri ny i blahoslovi ny i rozsvieti lice svoje na ny i omiluj.“ Na druhom boku sú vyšité obrazy najsvatejšej Trojíce, štír angelov, a dvúch biskupov. Dielo pochádza bez otázky odo mníšek, a svedčí, že stávaly za časov Štefanových i slovanské devičie kláštory, po krajnej miere, že vo gräckých pästovala sa i kyrillská slovančina.
____________________
114.) Opísanie jeho vidz vo vied. Slov. Nov. r. 1851. čís. 122., a v Sokolu r. 1867. p. 57.

§. 29. Školy za časov Štefanových.

Školy ovšem rozširovaly, čím ďalej tým výlučneji, len latinčinu, ktorú sa už zo praktickej potreby a preto učil každý, že latinky platily za zvrchovanú a jedinú múdrosť. Latinsky hovoriť a učeným byť, to bolo vtedy jedno.
Pramene, z níchž táto múdrosť vyplývala, schránky, v níchž sa udržovala, boly kláštory a biskupské stolice. Mníši si museli dochovávať nástupcov, biskupi zaopatroväť sväcenníkmi fary a kanonie; museli teda vydržiavať i dáke školy. Tí sa pravda pri ních netrudili, ktorí požívali masné dôchodky. Bremeno vyučovania zvalili na najatých za chatrný plat učiteľov. Ani to nepriviedli ďaleko 115.) tí žalmujúci, z cudzozemska sohnaní mníši, keď žiadon z ich kláštorov od učenosti neproslul, pamiatky po sebe v učenom svete nezanechal. Jedlo to len a pilo na česť a slávu božú.
Z biskupských škôl zachovala sa menovite pamiatka čanadskej, ktorú, dľa životopisca Gerardovho, tento benátsky svatý založil v Čanadu, dav ku tomu dom, a zavolav za učiteľa, zo kláštora bakoň-bélskeho, schopného Valtera. Čo však píše legendár o valnom navštevovaniu školy tejto, že rodičovia najvznešenejších rodín o závod posielali synov svojích na učenie, to ťažko srovnať s tým, že Uhri ešte vo XIV. stol. len výnimkou písať umeli, hrozivše sa učenia ako najvätšieho trápenia. Báječnejšie ešte zneje to, že ku Valterovi hrnuli sa na učenie Nemci, Češi, Poliaci. Do zeme len toť vraj z číreho pohansva na kresťanstvo obrátenej!
Tenže životopisec činí zmienku i školy vo Stolňom Belehrade a nazýva ju tiež povestnou.
Sledy tretej, ač neisté, nachádzajú sa v Pätikostoloch {:Pečuhu:}. Lebo z listu Fulberta, biskupa karnotského vo Francii, písaného na pätikostolského biskupa Boniperta, vidno, že tento pýtal od tamtoho grammatiku Priscianovu. Predpokladá sa, že pre školu.
O iných zmienky výslovnej niet, ale iste bola pri každom biskupstve a pri hlavních kláštoroch aká taká škola. Chodili do ních i daktorí svetskí mladíci, najvätšia však časť žiactva boli bez otázky klerici. Veď už učeň značil sa názvom diákona, z čoho maďarské diák, slovenské žiak.
Kto vätšie učinil pokroky, ten potom nielen spieval a žalmoval, než i kázal latinsky, čo slušne obdivoval celý svet. Mysleli, že taký zázrak učenosti je aspon druhý po Bohu. Domáci to snaď praktikúvali len pri odvolávaniu sa na písmo svaté, čím si vážnosti dodali: cudzozemci ale držali celé kázne latinské, ako sv. Gerard pred Abom kráľom. Životopisec jeho spomína tiež; že kázal nad mieru pekne latinsky „o žene odetej slncom,“ a že to potom vysvetlil ľudu istý Konrád. Veríme, bo nie tak dávny máme príklad na Kapistranovi. Mních tento zchodil celú Európu so svojími latinskými kázňami, a všade vzbudil náramnú nadšenosť. Achkali, bili sa v prsá, omdlievali i tí, ktorí slovíčka nerozumeli.
Niet pochyby, že i Štefan dal si kázať pri dvore svojom latinsky.
____________________
115.) Scholae potius rudimentorum doctrinae christianae, cantilenarum et precum, quam disciplinarum severiorum erant. Paul. Vallaszky Consp. reip. lit. in Hung. p. 78.

§. 30. Smrť kraleviča Imricha.

Zdar sprevádzal všetky jeho kroky, naposledok však pil i on horký kalich, dožil sa velikých rodinných zármutkov. Ten, pre ktorého hlavne pracoval, ktorý mal byť dedičom jeho nábytkov, provodiť jeho dielo ďalej, jediný pozostalý syn, kňaz ruský, 116.) čili slavonský, 117.) Imrich, ináče Henrik, umrel r. 1031, v najlepšom veku, 118.) rozsiapaný divým veprom na honbe, 119.) keď bratia jeho všetci pomreli pred ním.
Zostala po ňom bezdetná manželka, 120.) ktorá i sama už vo siedmy po jeho smrti deň vypustila dušu. 121.)
Bezdetná Imrichova smrť bola nielen zármutkom pre otca, než i nešťastiem velikým pre krajnu. Preto dejepisci obvinňujú učiteľa Imrichovho, biskupa čanadského Gerarda, že mladíka otreštil. Lebo vraj Imrich zostal, z náboženskej premrštenosti, i v manželstve panicom. 122.) My však bysme radšej obvinňovali legendárov a kronikárov, nežli vychovávateľa. Lebo za to máme, že pripisovaná mu bravúra bola len k vôli svatosti vymyslená, ako to už z udávaného podnetu zavierať možno. Slyšal vraj v noci vo chráme vesprimskom hlas z neba odporúčajúci mu panictvo. Smrť jeho svedčí, že naskrze nebol taký podivín, akým nám ho predstavuje legendár, ktorýby len žalmy bol spieval, breviár sa modlil, v noci, keď iní ľudia spali, po chrámoch cválal. Mal rád i vyrazenia, keď na lovu prišol o život.
____________________
116.) V. dokl. 72.
117.) V. dokl. 74.
118.) Anno millesimo tricesimo vitam hanc cum sempiterna commutavit. Chartu. Vita s. Stephani. Ale Annal. Hildesh. to kladú lepšie na r. 1031, keď už vojna s Nemcami prešla. Jest i zvláštny životopis Imrichov {:Schwandtner Scrip. Hung. T. I. p. 429:}, ale tak chudý, že okrem nechutných divov ničoho iného neobsahuje.
119.) Heinricus, Stephani regis filius, dux Ruizorum, in venatione ab apro discissus, periit flebiliter mortuus. Annal. Hildesh. a. 1031. – Henricus, nobilis dux Slavoniae, octo diebus languit, nona vero die hora nona emisit spiritum. Chron. ung. polon. u Bielovského Mon. Polo. I. 508.
120.) Tomko {:Sanc. Illyr. p. 231:} nazýva ju dcerou, Pray {:Annal. R. H. P. I. p. 36:} sestrou dalmatského kráľa Kresimíra, a dávajú jej meno Cicha. Životopisec pak sv. Margarity dáva Imrichovi za manželku dceru gräckého císara, o čom gräckí spisovatelia nič nevedia.
121.) VII. die migravit ad Dominum. Chron. ung. polo. l. c.
122.) Uxor ejus {:Henrici:}, quae inviolata cum ipso permansit. Tamže. – Emericus, filius sancti Stephani, regis Ungariae, virgo cum sua uxore obiit. Martin. Fuldens. ap. Echard Hist. medii aevi T. I. col. 1680. – Hic Hainricus postea tempore Joannis XX., cum vixisset cum sua sponsa caste, et ambo virgines usque ad mortem suam premanentes, tam ipse quam ipsa obiit, miraculis coruscando. Annal. Leob. ap. Pez Scrip. Aust. T. I. p. 761.

§. 31. Oslepenie Vasiľa, útek Vladislavovičov.

Prišly teraz na ostarlého a už nevládneho na nohy otca pretrapné peče o prejemníka prestola. Z mužských členov domu Arpádovho nebol, dľa kroniky Turčanovej a Kezovej, nikto viac na žive, ako syn Michalov Vasiľ, a synovia brata Vasiľovho, cár Vladislava, Andrej, Bela a Leventa. 123.) Životopisec však sv. Gerarda a kronika poľská nazývajú Andreja, Belu, Leventu synami Vasiľovými, a Leventu vyhlašujú novejší za puhé prímenie Belovo, značiace hrdinu. 124.)
Medzi tymito bolo treba voliť, ale tu priečily sa náboženské ohľady. Že Vasiľ bol pravoslavný, ukazuje forma jeho mena. Že synovia cár Vladislavovi boli pravoslavní, možno zavierať už z matky Rusky a z ich prchnutia k Rusom. Prestúpenie Štefanovo do cirkve západnej nepotiahlo za sebou rodinu Arpádovskú. Ona zostala, keď Štefan všade rozširoval obriad latinský, pri obriadu gräcko-slovanskom. To muselo už samo v sebe mrzeť Štefana. A čo vtedy, keď z týchto úporstvujúcich oslušníkov musel voliť svojho nástupcu? Bál sa zanechať im trôn, aby nezničili to dielo, ktoré jemu ku srdcu prirástlo. Húdla mu o tom ustavične manželka Gisla, húdli obkľučujúci ho Nemci. Premlúvali ho úsilne všetci, aby ustanovil za nástupcu Petra, narodzeného z benátskeho Ottona Urseola a sestry Štefanovej. Výstupný tento mladý muž meškal na uhorskom dvore, bol náčelníkom kráľovskej družiny. Stránka nemecká obrábäla všemožne Štefana k jeho prospechu.
Ale to sa im niako nedarilo. Štefan sa i prirodzene klonil ku svojím, menovite ku Vasiľovi, i predvidel, že vzdialenie krve Arpádovej odo trônu potiahne za sebou úžasné krajinské otrasy, rozbroje, krveprolitie. Ani slyšať nechcel o Petrovi. Stránka teda nemecká lapila sa úskoku. Raz na zmrku, prve nežby sa bolo zapálilo svetlo, postavil sa pred sediacim a driemajúcim vo kresle kráľom muž vo plášti a upustil meč. Kráľ procítnul na hrmot, a muž sa zpustil pred ním na kolená, udávajä, že ho chcel preklať a prosiac o milosť. To je nepodobno. Stalo-li sa dačo takého, bolo to nastrojeno. Prenajatý zločinec činil všetko len na oko, a dal sa lapiť, aby potom, lživým svojím vyznaniem, uvrhnul princov kráľovských v nemilosť. Lebo zrobili z toho Nemci sprisahanie, a obtížili menovite Vasiľa. A nevládajúci už sebou kráľ dal sa oblúdiť. Vasiľ bol jatý a poslaný na zámok Nitru. 125.)
Štefan dostal tuším o kujonstve vetru, a keď i klesal vždy viac, poslal do Nitry Budu, 126.) aby mu priviedol Vasiľa. Než Gisla a Peter porozumeli sa s Budom, a poslali popredku syna Budovho Sebu. 127.) Tento oslepil predo príchodom otcovým Vasiľa, zalial mu uši žhúcim olovom, a prchnul do Čiech. Vasiľa tak doriadeného, zraku i sluchu zbaveného, priviedol potom Buda predo kráľa.
Môžeme si predstaviť hlboký žiaľ tohoto. Ale už bol tak slabý a tak opletený fígľami stránky nemeckej, že zločincov ani stopovať nesmel, nemohol. Bol na trône nevolníkom. Zavolal teda synov cár Ladislavových, Andreja, Belu, Leventu, a sám im radil spasiť sa útekom, 128.) čo oni i učinili. Prchli napred do Čiech, potom ku Poliakom a príbuzným Rusom. Matka ich bola Ruska, bezpochyby sestra zomrelého r. 1015 sv. Vladimíra. Lákal ich ta i príklad ruského princa Sviatoslava, ktorý po smrti Vladimírovej, keď brat jeho Svatopluk jal sa ubíjať bratov, aby len sám panoval, bol prchnul do Uhier. 129.) Smelo teda i oni šli hľadať utočište na Rus.
____________________
123.) Predstavme si to v obrazcu.




124.) Vec sa má takto. Chronicon Posoniense {:L. II. c. 2. §. 12:} zná len Andreja a Leventu. Alold, mlčiac vcele o Belovi, spomína len Andreja s Lauenzom. Mních Alberik, koľko razí spomne Belu, vždy mu dodáva prímenie pugiľ. To je vraj ten levente, bojovník, hrdina, prímenie Bely I., poznamenal prvý Cornides. V. jeho list ku Praymu v Dissert. de s. Ladislao p. 101. A skutočne Zríni Miklóš, v Adriai tengernek Syrenája, upotrebúva opetne slovo levente vo smyslu vitéz. Vo stredovekej gräčtine λέβεντης značí zbojníka, v latinčine lebentare zabiť. Žiaden ale druhý spisovateľ, okrem Chorváta Zríniho, nezná. I je to puhé mudrovanie, nikoli dôkaz. Kronika skutočne mieni troch bratov. A my si nad tým dlho hlavu lámať nebudeme. Lebo veru na tom nemnoho záleží, či Levente bol skutočná osoba a brat Belov, či len označujúce chrabrosť tohoto prímenie, keď mizne hneď z histórie beze sledu. Všetko, čo o ňom sa zvestuje, je to, že bol pohan, a že ho pochovali spôsobom pohanským v Takšonu.
125.) To bola pravá príčina jeho uväznenia, nie juvenilis lascivia et stultitia, ako píše Turčan II. 33. Za toto bolby mal byť uväznen rozpustlý, chlipný Peter, nie usedlý a obstarný Vasiľ.
126.) Bezpochyby zkrácenina z Budislav. I vojvoda velikého kňaza Jaroslava v Kyjeve nazýval sa r. 1018 Budom. Nestor 49. V listinách uhorských čítame ho často, n. p. r. 1273: Nicolaus filius Buda, vir nobilis. Fejér T. V. vol. 2. p. 124.
127.) I to zkrácenina zo Sebeslav.
128.) Turčan II. 33.
129.) Sviatopolk že okajannyj pomysli ubiti Sviatoslava, i posla za nim v zemliu uhorskuju, bie bo bieža vo Uhry. Lietopisec ruskij. Č. I. p. 142.

§. 32. Smrť Štefanova a životopisci.

Nie dlho po úteku princov žil Štefan. Zkonal 15. aug. 1038 roku, 130.) a bol pohrobený, dľa Chartuitia, ktorý však smrť jeho kladie na 1034, vo Stolňom Belehrade.
Krajna zostala v najvätšom jatreniu. Právo bolo zmateno, zákonní následníci za hranicami, doma stránky. Vznikly búrky, pri ktorých len toľko, že krajna uhorská nebola už vtedy pohltená Nemcami.
Štefan bol bez otázky znamenitý panovník, ale nenašol žiadnoho seba dôstojného životopisca, ktorýby skutky jeho zavčasu bol opísal, zrale uvážil a ocenil. Povýšenie jeho za svatého {:§. 111:} bolo na ujmu pravému jeho životopisu. Pršaly potom rozprávky o jeho divoch, ale skutočné deje prišly v zapomenutie. Vytrhnutý zo skutočného sveta, stal sa mužom zázrakov. Tehdajší detinský svet sa len po takýchto vecach sháňal. Legendári len povesti o divoch sbierali, i sami svojou pilnosťou rozmnožovali, a všetko bombasticky vypravujúce preháňali.
Taký biedny životopisec bol i záhadný Chartuitius, 131.) tuším dáky mních z vrchu Pannonského {:§. 3. d. t.:}. Učinil z hrdiny svojeho opravdivého podivína. Keď vraj rozdával Štefan žobrákom milostiny, nanosili sa títo šklbani do neho, vytrhali mu bradu, a on sa detinsky nad tým radoval. Výtežok teda z toho pre históriu chatrný.
A sotvá bol lepší i ten druhý životopis Štefanov, z nehož zachovanú do dnešnieho dňa čiastku dal opát Villerm r. 1350 hodnoverne odpísať {:§. 6. dokl. 35. d. t.:}. Písateľ legendy mal hlavne to pred očima, komu čo svatý kráľ daroval.
____________________
130.) Anno millesimo tricesimo octavo, in festo Assumtionis B. M. V., a praesenti seculo nequam eripitur. Turčan II. 34. Tentýž rok smrti udávajú i Hermannus Contractus a Marianus Scotus.
131.) Sám seba menuje biskupom, ale nepovedá, kde bola jeho stolica. V listinách uhorských o ňom žiadnej zmienky. Ovšem ale listina daná r. 1108 Henrikom V. biskupovi bambergskému v Prešporku {:keď bojoval za Alma:} má medzi podpisovateľmi biskupa rezenského Hartvika {:Fejér T. II. p. 50:}. Toto má byť ten náš Chartuitius. Ale puhé meno nič nedokazuje. Jedno to zdá sa byť istým, že životopisec bol cudzozemec. Nemá tých chvastavých národních tendencij, akéby vo diele Maďarom písanom iste nezchádzaly.

§. 33. Listiny Štefanove.

Listiny nám tiež nenahradzujú nedostatok spoľahlivých historických údajov, bo ich niet. Diplomov súkromným osobám daných za časov Štefanových nebolo, byť nemohlo, poneváč vtedy ešte sústava feudálna v Uhrách sa neujala {:v. dokl. 280:}; a že sa neujala, o tom svedčí celkový nedostatok zemianskych listov. Tieto až vtedy počaly pršať, keď sa povšechne a dôsledne zaviedol istý druh katastru po celej krajne, a o každej piadi zeme musela byť kráľovská donácia. Za časov Štefanových nemecká táto nešvara ešte len započala v Uhrách vytiskovať riaďby slovanské, spoločné vládnutie obcí a slobodný tok majetku. Preto ešte žiadnej listiny zemianskej ode Štefana na svetlo nevyšlo.
Len rodina Nyékych vytiahla takú, a mala pri tom podivný úspech. Ač listina nesie rok 1165; ač tam nazýva Štefan sám sebä svatým: predca ju uznali za pravú a potvrdili Vladislav Kumánsky, Andrej III., Ludiek I. r. 1349, Matej II. r. 1609, a župa prešporská povstala s úctou, keď plod tento nevedomosti bol čítaný vo shromaždeniu.
Listín cirkevním ústavom vydaných číta sa desať, i z tých časť je zjavne podvržená, 132.) časť podozrelá, a nepodávajú žiadnej temer koristi pre dejepis.
Pápežských listín tiež niet. Znak to, že vtedy pápeži málo čo mali pokonávať v Uhrách.
____________________
132.) K listine Pannonskej a Nitrianskej pripojujeme Vesprimskú z r. 1009. Tu už darúva pro animae remedio quator civitates, Vesperem, Albam, Colon et Visegrad, cum omnibus ecclesii, capellis, atque titulis. Boly vtedy už Uhry posiate zbytočnými kaplnkami? Biskupa Štefana nazýva celebrem et sanctum. Končí zaklínaniem. Ktoby to narušil, sciat trecentorum docem et octo patrum anathemate feriendum, atque perpetuali supplicio tradendum, jugiterque barathri pene perpetim fore cremandum. Fejér T. IV. vol. 2. p. 431. item T. I. p. 289. Srov. dokl. 348.

§. 34. Zákony Štefanove.

Ku dovršeniu nedostatku prameňov nemáme ani spoľahlivých a nepochybných zákonov Štefanových.
Ako také figurujú vo Sborníku zákonov {:Corpus juris:} dva dekréty. Prvý obsahuje len rozličné napomenutia dané Štefanom synovi Imrichovi. Dielo sklepané dákym cudzozemským mníchom, dľa naúk daných císarom Basiliom synovi. 133.) Ku vyliahnutiu jeho mohla zavdať príležitosť tá zvesť Chartuitiova, že Štefan napísal knižočku o mravoch pre syna. Dielco prijal do sborníka Mošóci. Pôvodca prezradzuje sa cudzozemcom tým, že zvlášte štedrosť proti príchodzým odporúča; pri čom užíva i toho dôvodu, že jednojazyčné državy bývajú mdlé a krehké.
Druhý dekrét obsahuje 55 cirkevních a proti zbojstvám namerených zákonov. Udáva sa o ních, že boly prinesené r. 1016 v Tolne, ohlásené r. 1035 v Ostrihome. Zákony cirkevnie sú napodobnenie kapitulárov franských, ba z časti doslovne ony samy. Prvé tri menovite znejú od slova do slova tak, ako zákony z r. 847 synody mohučskej. 134.) Terminologia je vcele franská, ako už to slovo dekrét, vo smyslu súboru zákonov, a caput, vo smyslu zákonov jednotných, ukazujú. Tak i birsagium, peňažitá pokuta, od nemeckého börse, mešec.
Zákony tieto sv. Štefanovi pripisované vzal prvý vydavateľ Sborníka, Mošóci, ode Štefana Illošvaiho, präpošta jágerského: než kde ich vzal Illošvai? Vlastnoruční jeho odpis nachádza sa v císarskej knižnici vo Viedni pod čís. 8496. Jest tam, pod čís. 3455, ešte druhý rukopis z časov Mateja kráľa. Tento vraj slúžil za prameň Illošvaimu.
Roku ale 1846 odokryl Wilhelm Wattenbach v admontskom kláštore vo Štyrsku, v kodexu zo XII. stol., tiež zákony sv. Štefana, ač bez udania Štefanovho mena. Tu niet napomenutí ku synovi Imrichovi. Dekréty sú dva. Prvý má 35, druhý 15 kapitúľ, čili zákonov. Tieto sa srovnávajú vo mnohom so zákonmi v našom Sborníku: než i vo mnohom sa od ních rôznia. Hneď prvý hrozí vykliatiem pochvatiteľom statkov cirkevních. Už toto ukazuje na pôvod pozdejší a cudzozemský.
Novoobjavené zákony vydal r. 1849 Endlicher, 135.) potom ich vydala akademia maďarská. 136.) Vydavateľ, Gustáv Wenzel, tieto zákony drží za pôvodnie; nie tie v našom Sborníku. O tomto nezaškodí prehovoriť.
____________________
133.) Exhortationes ad filium.
134.) Aspon dačo na ukážku.
S. Steph. Decr. L. II. c. 1.
Quisquis fastu superbiae elatus, domum Dei ducit contemptibilem, et possessiones Deo consecratas atque ad honorem Dei sub regiae immunitatis defensione constitutas, inhoneste tractarit, vel infringere praesumserit, quasi invasor et violator Domus Dei excommunicetur.
§. 1. Decet enim, ut indignationem ipsius Domini regis sentiat, cujus benevolentiae contemtor et constitutionis praevaricator existit.
§. 2. Nihilominus tamen Rex, suae concessionis immunitatem, ab hominibus ditioni suae subjectis, illaesam conservare praecipiat. Assensum vero non praebeat, improvide affirmantibus, non debere esse res Dominicas, id est: Domino dominantium traditas. Itaque sub defensione Regis sit, et sicuti suae propriae haereditati, magisque advertat. Quia quanto Deus excellentior est homine; tanto praestantior est divina causa, mortalium possessione.
Conc. Mogun. de 847. can. VI.
Quisquis fastu superbiae elatus, domum Dei ducit contemptibilem, et possessiones Deo consecratas, atque ad honorem Dei sub Regiae immunitatis defensione constitutas, inhoneste tractaverit, vel infringere praesumserit, quasi invasor et violator Domus Dei excommunicetur. Decet enim, ut indignationem ipsius Domini Regis sentiat, cujus benevolentiae contemtor et constitutionis praevaricator existit. Nihilominus tamen Rex suae concessionis immunitatem ab omnibus ditioni suae subjectis illaesam conservari praecipiat: Assensum vero non praebeat improvide affirmantibus, non debere esse res Dominicas, id est, Domino dominantium deditas, ita sub defensione Regis, sicut propriae sunt haereditates: magisque advertat, quia quanto Deus excellentior est homine, tanto praestantior est divina causa mortalium possessione.
Tak i §§. 3 a 4, potom Cap. II. a Canon VII, tamto z vydania Trnavského r. 1751, toto z Hartzheimovho, shodujú sa na slovo. V Ada. Kollár De jure reg. Hung. cir. sacra. Wien 1764. p. 26 a 40. Vidno, že tí Nemci priniesli kapituláre Frankov so sebou, a tu ich, ako druhú bibliu, rozširovali.
135.) Die Gesc. d. h. Steph. Wien 1849. – Rer. Hung. monum. Arpad. Sangalli 1849.
136.) Monum. Hung. hist. köt. VI.

§. 35. Corpus juris hungarici.

Je to dielo súkromného človeka tak, ako to Tripartitum Verbőciho, ktoré tam prvé miesto zaujíma. Vydal ho r. 1585 biskup nitriansky Zachariáš Mošóci, ale sbierku jeho snem nikdy nepoprehliadal; nikdy sa ho netázal, odkuď to má; nikdy s pôvodinami nesrovnal; ani nikdy sbierku zákonom nepotvrdil. Mošóci nikomu neukázal, že zákony ním uverejnené sú hodnoverné, neporušené, v ničom nezmenené; nikde ich nepredložil, ani nezložil ku nahliadnutiu. Ba ani neudáva vo sbierce, odkuď čo má; chce len, aby to všetko bolo na slovo jeho za svaté písmo prijato. A sú isté sledy toho, že netrpel na zbytok svedomitosti. Z dekrétov Ludieka II. vynechal všetky o dani znejúce články. Andrejovi I. pripísal dekrét zjavne z Bonfinia sklepaný {:§. 66:}. Zákonník jeho medzitým obstál práve tak, ako Tripartitum Verbőciho. Snem ho neprijal, než ani nezavrhnul; preto i je zákonom i nenie. Divná to vec, ale tak je. Uhri vždy rádi lovili v mútnej vode, a stáli neriadom, ako bračekovci Poliaci. Právňou zásadou ich je i teraz to cigáňovo, že jeho kobyla je, keď chce žrebná a keď chce nežrebná. Ani ten najjasnejší zákon im nenie zákonom, náhle im je trochu nepohodelným.
O zákonoch teda Štefanových nemáme istoty, či skutočne jeho sú, a či došly na nás neporušené. Je však to predca pamiatník starý, do ktorého dobre bude nazrieť, aby sme videli, aký sa v ňom svet zrcadlí.

§. 36. Cirkevnie zákony Štefanove.

Predo všetkým poisťujú sa prälátom desiatky, t. j. desiata časť všetkých polních úrod i príplodu zvierat domácich. Ktoby dačo utajil, zaplatí deviatok.
Hlavní tento prameň cirkevních dôchodkov náležal, zdá sa, predo Štefanom panovníkovi, a vynakladal sa ku potrebám krajinským, menovite k obrane domoviny. Toto určenie podržalo sa v istom smyslu i potom; poneváč prälátom učineno za povinnosť, vydržiavať z desiatkov vojenské družiny, tak rečené banderia.
Biskupom sa dáva vo mnohých vecach súdna i trestná moc, celkom dľa vzoru nemeckého. Chrámom sa udeľuje právo utočišťa, t. j. previnnilec, mohol-li uskočiť do ních, nesmel tam byť drábami jatý.
Chrámy musely byť veľmi riedke, bo sa nakladá každým desiatim obcam vystaviť spoločne chrám, a nadať ho dvúma poplužiama zemí, dvúma otrokma, koňom, šiestimi volmi, dvúma kravama, 34 kusmi menšieho dobytka. Rúcho chrámové obstará kráľ, knihy a plebána zaopatrí biskup. Navštevovanie chrámov, svätenie dňov sviatočních, a pôsty porúčajú sa pod ostrými pokutami. O česť osôb duchovních tak sú pečlivé zákony, že zakazujú prijímať svedoctvo ľudí svetských proti ním.

§. 37. Sporiadanie držebnosti.

Pamätné je, že zákony dávajú každému moc nakladať s imaniem svojím dľa ľúbosti, v živote i pri smrti. Vidno z toho, že už musela byť mocno narušená tá zásada, že chotáre náležia dedinám spoločne. Už muselo byť mnoho majetku súkromného. Snaď len pastviská a lesy boly ešte spoločné; role, lúky, záhrady, sady, vinice náležaly jednotným osobám a rodinám. A hoc ešte melkí majiteľovia dedín vládli ich spoločne, delili sa v ních rovne: už muselo byť drahne držiteľov velikých statkov, ktorí sebe snaď i dediny osobovali. Ináče by neboli mali s čím slobodne nakladať. Že sa toto dovoľuje, to je znak, že ešte pode Štefanom nevošla do užitku tá nemecká zásada, že každá držebnosť vychádza ode kráľa a ku kráľovi sa navracuje zasa. Panovník sa ešte do toho nemiešal, v čích rukách sú majetky, a ktorak od jednoho ku druhému prechádzajú, neosoboval si právo, ani rozdávať statky, ani dediť, alebo odjímať.
Brzo ale prišlo s inými nemeckými riadmi i toto; a vtedy sloboda majetníkov utrpela obmedzenie. Už r. 1055 žiada palatín Rado na sneme belehradskom dovolenie od Andreja I. darovať majetky svoje kláštoru sv. Demetra nad Sávou. 137.) Nepovažoval sa teda už za neobmedzeného ich vlastníka.
____________________
137.) Fejér T. I. p. 394.

§. 38. Trestné zákony.

Zo zákonov trestných veje tiež duch nemecký. Pravosúdie, ktoré vo svete slovanskom platilo za vec národniu, považuje sa tu už za výlučné právo kráľovské. Kráľ súdi, sám alebo skrze svoje medzítka, vo všetkých rozeprach, o všetkých zločinoch a prečinoch, a bere z toho užitok. To je jeden prameň dôchodkov kráľovských. Lebo polovica z pokút náleží kráľovi. Či potom tento platil z toho súdcov, či boli odkázaní na taksy, nevidno.
Pokuty za zločiny sú najviac peňažité, ale i statkové. Ubijstvá pokutujú sa juncami, a sice už s rozdielom stavov. Za ubitie manželky platí pán {:comes:} 50, vojak {:miles, zemän:} 10, obecný človek 5 juncov, rodičom ubitej ženy, a postia sa dľa kanonov.
Na krádež ustanovujú sa hrozné pokuty. Za prvú tratí sa nos, za druhú uši, za treťú život. Prísne musel byť veden ku šetreniu imania cudzieho národ, ktorý do nedávna lúpež považoval za prvú cnosť.
Pri úrazoch telesných oko za oko, zub za zub. Za puhé obnaženie meča platí sa polovica toho, čo za ubitie. Tiež potrebná prísnosť pri národu navyklom na mäsiarenie ľudí.
Nezapomneli zákonodarci ani na zločiny domnelé. Strigy majú sa pokutovať napred pôstom, potom vypáleniem kríža na prsách a čele, a keď ani to nepomôže, oddať sa súdu. Kto druhému porobí, buď oddán v ruky oškodovaného, alebo jeho rodičom, aby bol ztrestán dľa ich vôle. Diabolský výmysel! Šľahať ho dá biskup.
Hlä, aké to kresťanstvo prichádzalo pri prvom ich obráteniu k Uhrom! Desiatky, bezdušné obriady, kuchyňské predpisy, latinské kázne, úžasné súdy o strigách a porobeniskách, to bolo vtedy kresťanstvo. A osveta kresťanská? Trochu biednej latinčiny. O vedách reálnych a vzdelaniu ľudu ani pomyslenia.
Vidzme ešte daktoré názvy v zákonoch Štefanových, aké označujú stavy.

§. 39. Comites.

Spomínajú sa často comites, nielen v zákonoch Štefanových, než i v pozdejších zákonoch a listinách, ešte i v časoch anžuánskych. Nemci a Maďari prekladajú to vôbec zkrze gróf, čo ľahko môže zavdať príležitosť k nedorozumeniu a prenášaniu naších pochopov do vekov tých dávnych. Meno comes sice už vtedy z časti značilo isté úrady a hodnosti, z časti sa potrebovalo ako puhý čestný tituľ, ale vo smyslu nie tom, čo u nás.
Z hodnostárov títo asi zvaní boli comesami: Comes curialis, čo značí krajinského súdcu; comes palatii, čo znam najvyššieho predstaveného kráľovského dvoru, zastupujúciho kráľa samého; comes parochianus, čo znamená župana, vrchnieho predstaveného župy; comes curiae parochianus, čo značí predstaveného kráľovského hradu, s mocou veliteľskou a súdnou; comes camerae, čo značí pokladníka; comes salinarum, čo znamená dozorcu nad solními baňami; comes monetae je dozorca mince; comes udvarnicorum, značí predstaveného kráľovskej čeľade, menovite rozmanitých dvorských remeselníkov. Títo poslední ani toľko neplatili, čo puhí zemäni; bo pýtajú zemianstvo na odmenu. 138.) Mali i kláštory svojích comesov. 139.)
Ako tituľ znamená sice comes akúsi vyššú počestnosť, ale len osobnú, nie dáky dedičný stav grófsky, čo až pod Ludiekom prišlo od Nemcov ku nám. Obyčajný tituľ značnejších, rodom, úradom, imaniem vynikajúcich, osôb bol majster; 140.) koho ešte výše chceli uctiť, toho nazvali comesom. Vidno to z toho, že zo dvúch bratov dakedy jeden sa nazýva majstrom, druhý comesom, 141.) a že sa poslední tituľ dáva i mešťanom. 142.)
____________________
138.) A conditione et numero comitum udvarnicorum eximi, et in coetum regni nostri nobilium aggregari petiit {:Petrus de Budefalva:}. Vladislav IV. r. 1274. Fejér T. V. vol. 2. p. 211.
139.) Paulus et Egidius iobagiones et comites monasterii de Saagh. Fejér T. IX. vol. 7. p. 81.
140.) Pri kráľovskom dvore mali titul magistrov minores barones regni: janitorum, agazonum, pincernarum, dapiferorum, curiae regiae, cubiculariorum.
141.) Comes Dominicus et magister Michael, filii comitis Petri de genere Chak. Fejér T. V. vol. 1. p. 238.
142.) V listine danej r. 1244 špitáľu ostrihomskému tituľuje sa mešťan ostrihomský Scemoyn comesom.

§. 40. Seniores.

Tituľu comes rovná sa asi v zákonoch Štefanových tituľ senior. Prvotne to mohlo značiť hlavu, náčelníka dediny, ktorá obyčajne pozostávala len z jednej rozmnoženej rodiny. V tomto snaď smyslu má byť vzato slovo, keď nakladá Štefan starším, aby každý mal svojho vojaka, 143.) rozumie snaď drába, ku stíhaniu zločincov. Potom ale vzalo slovo smysel tých Frankov, od níchž prišlo, znamenalo asi to, čo comes, vyššieho akéhosi pána, 144.) ba dávalo sa i pánovníkom, 145.) císarom, 146.) pápežom. 147.)
____________________
143.) Unus quisque senior suum habeat militem.
144.) Francorum clarissimi atque spectatissimi appellabantur seniores. Seniorum pars propter regem semper assistebat et in consilium adhibebatur. Bouquet predmluva ku 2-mu tomu Historikov Francie p. 46.
145.) Miserat {:Adalbertus:} ad Ungarorum seniorem magnum, ku velikému kňazovi Geizovi. Acta SS. April. T. III. p. 195. Srov. Časť úvod. III. §. 45. d. t.
146.) Progenitores serenissimi senioris nostri, Ludovici videlicet imperatoris nostri, et reges ex christianissima Francorum gente prodierunt. Remonštr. bisk. bávor. Fejér T. I. p. 229.
147.) Senior meus Sanctissimus Petrus. Sv. Bruno r. 1006. Monum. Hung. hist. K. VI. p. 15.

§. 41. Milites a servientes.

Menama milites a servientes nazývajú sa ľudia, ktorí prvotne slúžili vo plukoch velikého kňaza, alebo kráľa, za chovu, odev a dáku plácu; potom ale dostali, ku dedičnému vládnutiu, pozemky, s povinnosťou, dostaviť sa so zbrojou pod zástavy velikého kňaza, alebo kráľa, kedykoľvek budú povolaní, a bojovať o svojích nákladkoch. Oni tvorili, napred shromaždené, potom rozptýlené, stále vojsko. Rozptýlení a nadaní statkami, tvorili stav zemiansky; ale padnuvše do niehy, viac potom pečovali o prizískanie nových nadpráv, nežli o zbroj a vojenskú službu. Staväli sa zpurne, osobovali si tú prednosť, že len pod zástavami kráľovskými, a len u prítomnosti samého kráľa, povinni sú bojovať. Pod župními zástavami nikdy bojovať nechceli, ani do jednej triedy patriť s vojakmi zámockými, akí boli okolo všetkých kráľovských zámkov.

§. 42. Jobagiones castri.

Toto sú ti iobagiones castri, ktorí tvorili, keď sa zemianstvo z vätšej časti zpodo služby vojanskej vytiahlo, hlavniu válečnú moc, a s časom tiež dostali, na miesto stravy, rúcha a pláce, čiastku zámockých zemí, aby o tom župe so zbrojou slúžili. Vládli podielmi svojími dedične, mohli ich i odpredať; 148.) čím sa za riadom stávali služby neschopnými, na velikú ujmu krajinskej brannej moci. Chudobní nemohli slúžiť o svojej ujme v župních banderiach, bohatí sa všeliak z pode bremena vyťahovali, hľadali pod rozličnými zámienkami výsady. Tak učinen rozdiel medzi dávnymi a novejšími župními vojakmi. Ktorí sa odvodzovali odo sv. Štefana, tí sebe osobovali isté prednosti, a nároky ich došly uznania, požívali výnimočného postavenia, boli zbaveni istých bremien. 149.) Potom kráľovia počali povyšovať jednotných do stavu zemianskeho, ponechavše ich pri službe zámockej. Tým povstal rozdiel medzi vojakmi župními zemianskými a nezemianskymi. 150.) S postupom však času bolo to všetko vyrovnáno. Všetci župní vojaci, čo ich pozostalo, boli rovnými učineni zemänom vo právach; len menom sa delili. Títo sa nazývali servientes regii, tamtí iobbagiones castri.
____________________
148.) Jobagiones castri Neogradiensis predali r. 1250 majetok Hatwon, quam terram jure haereditario possidebant, za 10 hrivien striebra. Fejér T. IV. vol. 2. p. 80.
149.) Bela IV. povyšuje r. 1243 Nevena, Budu, Ctiráda, Rasocha, Radilu a Domoslava, ktorí dosaváď konali služby „in cabatis“ {:v pospolitom odevu:} v zámku Trenčianskom, a potom sa podvolili slúžiť in armis militaribus, in iobbagiones sancti regis, simul cum haereditaria terra sua, a dodáva: Nec ulli unquam hominum ratione conditionis pristinae teneantur aliquatenus respondere. Fejér T. IV. vol. 1. p. 295.
150.) R. 1318 žalujú sa nobiles iobbagiones kapitule jurskej, že úradníci vzkladajú na ních také bremená, aké zvykly sa klásť len na iobbagiones ignobiles. Fejér T. VIII. vol. 2. p. 195. – Significamus Martinum cum fratre suo fuisse et esse veros nobiles, filios iobbagionum de Thurocz. R. 1266 Bela IV. Fejer T. IV. vol. 3. p. 336. – Joannes, nobilis iobbagio castri Posoniensis. Fejér T. VI. vol. 1. p. 197.

§. 43. Jobbagiones vôbec.

Zpýta sa tuším nejeden, čo to za meno tí iobbagiones? z akej reči prišlo do tej našej husárskej latinčiny? Keby meno iobbagiones nosili len župní vojaci, prisvedčili bysme bez rozpaku Sasinkovi, odvodzujúcimu slovo to zo slovanského županci. Bere sa ale, ako dnes maďarské jobbágy, vo smyslu poddaný. Mali svojich iobbagiones župné hrady, mali kláštory, 151.) mali zámožní držiteľovia statkov. Kráľom v oči boli i najvyšší hodnostári, ba i biskupi iobagiones, 152.) čo nič iného znamenať nemôže, ako poddaní. Musíme teda nutne slovo to odvodzovať z maďarčiny, kde slovo to jobbágy, ačby vlastne malo značiť šľachtica, urodzeného, 153.) v samom skutku vyznamenávalo vždy, a vyznamenáva dosaváď, poddaného.
____________________
151.) In praedio Peremarton habet ecclesia tres vinitores, quatuor currigeros, quinque pastores, et iobagiones multos. Sv. Vladislav r. 1082. Fejér T. I. p. 451.
152.) Praesul sedis de Besprem venit ad nos et postulavit coram iobagionibus nostris a nobis. Sv. Vladislav. Fejér T. I. p. 448. – Jobagiones ita sequantur curiam, ut pauperes per eos non opprimantur. Zlatá bulla. Fejér T. III. vol. 1. p. 376. – Praeter hos quatuor iobagiones, scilicet palatinum, banum, et curiales comites regis et reginae, duas dignitates nullus teneat. Tamže p. 378. – Jobbagyonum vero nomina haec sunt: Bernardus, spalatinus archiepiscopus, Nicolaus jadertinus, Georgius tiniensis episcopus, Moys comes. Kralevič Andrej r. 1200. Fejér T. II. p. 376.
153.) Jobb ágy = lepšie, šľachetnejšie lože. Ale slovo neraz dostáva opačný smysel.

§. 44. Obremenenie rolníckeho stavu.

V obecnom živote vyrozumievame skrze poddaných takých melkých polních hospodárov, ktorí sa živia, za isté služby a dačky na pozemkoch cudzých. Počeť takýchto ľudí bol za Štefana bezpochyby značne rozmnožený; bo sa prelievaly do zeme myšlienky, zásady, chúťky, obyčaje nemecké. Nadchnutí nemeckým duchom starší dedín, vladýci, počali požadovať poddanosť od tých, ktorým boli predstaveni. Výsady na to brali teprv pozdeji, ale fakticky už teraz boly prevedené mnohé násilia. Nejedna slobodná obec klesla v jarmo poddanstva.
A poddanstvo toto stalo sa vlivom nemeckým o mnoho krutejším. Nielen že nalehlo i na poddaných veliké bremeno desiatkov, a vláda na miesto tohoto duchovenstvu prepusteného prameňa dôchodkov iné si otvárala, nemeckí mníši, biskupi, ritieri navymýšľali nových služieb a dáčôk, vymáhali ich prísne, a domorodci pošli za ich vábivým príkladom, zanechali tiež patriarchálne pomery, zaviedli kruté riady.
Že tak muselo byť, vidno z reakcie kráľa Samueľa Aby a jeho privržencov. Keď Peter ešte vätšmi preháňal feudálne zásady, vo vyššej ešte miere utlačoval ľud: vystúpil Aba ako priateľ ľudu, ochranca dávnych jeho, teraz rozmanite ukracovaných slobôd.

§. 45. Otroctvo.

Okrem tohoto uhnetenia osobne slobodného ľudu každej národnosti, nalezáme za časov Štefanových vo plnom kvete i hrozné otroctvo. V zákonoch deje sa často zmienka o otrokoch. Boli tak znevážení a uhnetení biednici, že sa manželstvo s nimi zakazuje, pod pokutou ztraty slobody a upadnutia do ich stavu.
Takéto hlä svetlo vrhajú zákony Štefanove na tie temné chmáry, akými zastreli život a vek jeho nedospelí kronikári a báječní legendári.

Peter a Aba.

1038 – 1046.

§. 46. Nastolenie Petrovo.

Po smrti jeho zvíťazila tá stránka nemecká, ktorá Vasiľa oslepila, princov Andreja, Belu a Leventu za Tatry vyhnala. Podarilo sa jej, zvlášte Gisle, povýšiť na trón, náčelníka družiny kráľovskej 154.) Petra. V posledních hodinách ho vraj i sám Štefan odporúčal svolaným biskupom a dvorským hodnostárom. 155.)
Narodil sa ošemetný tento nenávistník Uhrov v Benátkach, 156.) z Ottona Urseola 157.) a sestry Štefanovej Gisely. 158.) Otton, vyhnaný z Benátok, umrel v Carihrade. Vdova jeho prišla potom do Uhier ku bratovi Štefanovi, so synom Petrom, a dcerou Adelhaidou, ináče Froizou, ktorá sa vydala za krajištníka rakúskeho Adalberta. 159.)
Za manželku Petrovi dáva Pražs. Kosmas Juditu, vdovu po českom Bretislavovi. To však byť nemôže. Bretislav I. umrel teprv 10. janu. 1055 vo Chrudimi; 160.) a Peter už r. 1046 bol, spolu s manželkou, jatý a oslepený.
Toľko vieme o vyhynulej potom beze sledu rodine Petrovej.
____________________
154.) Quem exercitui suo prafecerat ducem. Chartuitius.
155.) Accersitis episcopis et primis palatii de Christi nomine gloriantibus, cum eis tractavit de substituendo pro se rege, Petro videlicet, sororis suae filio. Tamže.
156.) Quem in Venetia genitum. Tamže.
157.) Otto Ursiolus dux pracesse coepit a. D. 1019. trat quippe annorum fere 18, quo tempore filiam Geizae r. H. et sororem Stephani duxit. U Murat. XII. 235.
158.) Petrus in Ungaria Stephano succedit, ex ejus sorore Gisela nepos. Alold. Chron. a. 1039.
159.) Adalbertus marchio nuptias fecit cum Alhaide, quae fuit filia Guilielmi comitis Pictaviensis et Giselae, sororis Stephani, primi regis Hungariae et sancti. Hujus Adelhaidis frater erat Petrus. Alold. a. 1021. Tu máme celkom inú genealogiu Petrovu. Otec jeho bol comes Pictaviensis Guilielmus. Srovnáva sa s tým Turčan, píšúci takto: Vilhelmus, pater Petri regis, fuit frater Sigismundi, regis Burgundiorum: sed post interemtionem sancti Sigismundi venerat ad imperatorem; quem imperator collocavit Venetiis, et dederat ei sororem suam, nomine Gertrud, in uxorem, de qua genuit Keislam reginam. Mortua autem Gertrud, Vilhelmus duxit in uxorem sororem sancti regis Stephani, de qua genuit Petrum. Turčan II. 35. Kronikár bľúzni. Medzi kráľmi burgundskými nebolo iného Žigmunda, ako ktorého zabil r. 524 franský kráľ Klodomír. Ani nestojí pevne vo slovu. Bo inde {:c. 34:} nazýva Petra Alemannum vel potius Venetum. Katona, aby hodnovernosť kronikárovu ochránil, poukazuje na burgundského grófa Ottona Vilhelma, ktorý však i v Benátkach statkami vládnul, a preto i Alemannom i Benátčanom slúť mohol. Vysvetlenie ľubovoľné. To však je dokonale ztvrdené, že sestra Petrova, ktorú císar Henrik III. nazýva Froizou {:Marchioni Adalberto et conjugi ejus Froizae. R. 1048. Fejér T. VII. vol. 4. p. 48:}, bola manželkou Adalbertovou. Fugit {:Petrus:} ad Adalbertum, cujus levir erat, sive frater uxoris. Alold. a. 1040. – Ad marchionem nostrum Adalbertum, sororis suae maritum, profugus venit. Herman. Contr. a. 1041. – Potvrdzuje to i Otto Frising., prälát zo kniežat rakúskych, udávajä, že Albert bol levir Petrov.
160.) Palacký Deji. D. I. č. 1. p. 315.

§. 47. Osudy vdovy Štefanovej Gisly.

Pre neho vzmútila Gisla právo následníctva v Uhrách, čo budú tie mnohé zlosti, ktoré jej vyhadzuje na oči Alberik, a pre ktoré mala byť, dľa neho, zabitá. 161.) Peter sa jej zle odplatil. Sotvá minul po smrti Štefanovej rok, už jej Peter všetky ozdoby zhabal, vzal ju podo stráž, nepripustil ku nej nikoho, dal jej trpeť i nedostatok, 162.) preto bez pochyby, že baba chcela pod jeho menom panovať.
Ďaľšie osudy jej sú neisté. Letopisy Bambergské udávajú, že Henrik, premohov Petra, vyslobodil ju zo žalára a odviedol do Nemecka, kde potom vstúpila medzi mníšky v Nidroburgu. 163.) Nápis na kameni v Pasove kladie jej smrť na 1095 rok, 164.) čo stáť nemôže. Bolaby tak dožila okolo 120 rokov. Preto iní to čítajú 1045. Než i tak obsahuje makavé chyby. Henrika nazýva už svatým. A našli sa i v Uhrách kamene s nápismi, z níchž možno zavierať, že Gisla tu umrela. Bonfin spomína okyptený pomník vo Vesprime, s nápisom, že tam ležia kosti manželiek najsvatejších kráľov Pannonských. 165.) Doplňuje nápis kameň vpravený do chrámovej steny v Makrancu, župe abaujskej. Tu sa nazývajú zakladateľnicami istého chrámu Gesla, manželka Štefanova, a Adelhaida, manželka Vladislavova, svatých. 166.)
Z toho vidno, že tradícia domáca dávala Gisle miesto odpočinku v Uhrách. Udalosti však činia podobnejším pravde, že umrela v Nemecku. S rozežialeným srdcom vstúpila živá do hrobu. Nesmierne ju musela dojať nevďačnosť Petrova, keď ošemetníkovi dopomohla ku trônu hrozným, na Vasiľovi zpáchaným, zločinom.
____________________
161.) Gisla regina, ut dicunt, multas malitias in terra illa fecit; et extremum post mortem sancti regis, meritis exigentibus, interfecta fuit. Albericus monachus Chron.
162.) Petrus, vixdum elapso a Stephani morte anno, cum simulato luctu fidem curamque Giselae posuit; et ex tutore praedo factus, cultum ei a marito relictum, vitaeque non ornamenta modo sed etiam subsidia, misere abstulit; et liberae custodiae angustiis circum scriptam, non satis habuit arcere publico, sed etiam familiarium congressu et alloquio exclusit. Vydavatel Annal. Boic. Brunner k r. 1042. Tak i Annal. Bamberg.
163.) Eum postero anno Henricus bello adortus, ad se dedendum et pensitandum tributum compulit; ac Giselam e carcere liberatam, in Germaniam reduxit. Quac inde Nidroburgi in coenobio religionem ingressa, rebus administrandis abbatissa praefecta fuit. Annal. Bamberg.
164.) Obiit venerabilis domina Gisyla, soror sancti Henrici imperatoris, uxor Stephani regis Ungariae, abbatissa huius monasterii, hic sepulta anno Domini 1095 non. maji. Pray Dissert. de S. Ladislao p. 106.
165.) Ladislai sanctissimorum Pannoniae regum consortum ossa quiescunt. Bonfin. Dec. II. l. 4. – Pri výprave Andreja II. do svatej zeme mala byť nalezena v jej kosťach zlatá koruna. V. Obč. II. §. 66.
166.) Huius sacri templi conditrici Geslae Stephani et Olaythi Ladislai Sanctor. Pannoniae regum divis coniugibus ampliss. Pater Dns Petrus TT. sancti Cyriaci O. R. E. PBR Car. {:R:}eginus eps. vesprimien. Pray Dissert. de S. Ladisl. p. 93. Katona Hist. prag. H. P. I. p. 278. Pomník je ozdobený kardinálskym klobúkom. Dal ho postaviť biskup vesprimský Reginus. Nálezca kameňa, Vincenc Blaho, myslí, že bol objednaný v Jasove, ale tam ostal, až prišol do Makranca.

§. 48. Nespokojnosť Uhrov s Petrom.

Brzo však sa octnul i Peter nahý medzi trniem. Bol povýšený ako náčelník stránky nemecko-latinskej; stránka teda slovansko-pravoslavná videla v ňom od počiatku svojho nepriateľa. Bol povýšený proti právu, so zjavnou krivdou zákonných následníkov; platil teda odo prvopočiatku za nezákonného pochvatiteľa u velikej časti národa. Ako horlivý zástupca obriadu latinského, počal bezpochyby užívať moci svojej k utiskovaniu obriadu gräcko-slovanského, čím rozhorčil početných ešte jeho privržencov. Od neho nechceli ináče smýšľajúci trpeť to, čo trpeli odo Štefana; a on si predca ešte viac osoboval, pokračoval bezohľadneji. Nad to bol muž ošemetný, mravov planých. Obcoval, i družina jeho, tak bezočive chlipno, že žiadna panna, ani manželka, pred bujdošmi bezpečná nebola. 167.) Bol tiež prílišným milovníkom cudzozemcov a pohrdateľom domorodcov. So zpupnými Nemcami a Talianmi zožieral tuk zeme, im sveril zámky, hrozil vydať celú krajnu. 168.)
____________________
167.) Erat nimium lascivus, nullusque eo tempore tutus esse poterat de pudicitia uxoris suae, vel filiae, seu sororis virginitate, prae insultu satellitum regis. Turčan II. 35.
168.) Munitiones, praesidia et castella Teutonius et Latinis custodienda tradebat. – Omnes potestates Teutonicos constituam. Tamže.

§. 49. Družba s českým Bretislavom.

Vida velikú nechuť Uhrov oproti sebe, chcel sa zabezpečiť zahraničnými družstvami. Vypátral pak ku tomu predo všetkým českého Bretislava I. Mohutný tento panovník, keď Poliaci vyhnali, po smrti Mečislavovej, i vdovu jeho, zhŕdajúcu národom Ryšku, i jej syna Kazimíra, zmocnil sa uprázdneného poľského trónu. Kazimír prchnul, ako predtým Bezprem, do Uhier. To zavdalo Petrovi príhodnú príležitosť zavďačiť sa Bretislavovi. Tento žiadal, aby sa Peter zmocnil Kazimíra. Peter sa sice nechcel ponížiť za žalárnika českého kráľa: ale Kazimírovi predca velel opustiť krajnu, a dal ho vyprovodiť sto jazdcami na hranice. Bretislav prijal i to za vďak, a Kazimír jachal na dvor císarský.
Tam ho privítali veľmi laskave; bo hľadeli krivým okom na Bretislava. Nechceli dať vzniknúť za žiadnu cenu tak mohutnej slovanskej države, aká sa hotovila. Ale rychlé zakročenie prekazila smrť Konráda II. Umrel 4 jun. 1039, práve vtedy, keď si Bretislav válečne podmaňoval Poľsko. Náhle však dosadnul Konrádov syn, Henrik III., hneď sa hrnulo nemectvo do Čiech na Bretislava.
A vtedy sa osvedčil Peter verným jeho spojencom. Aby Nemcom, ktorých sa bál pre Gislu, našol trochu roboty doma, vtrhnul v zime r. 1039 do Rakús a poplenil ich. 169.) Tri pluky jeho boly prítomné i v samých Čechách, keď tam r. 1040 nešťastne bojoval Henrik. 170.)
Pri obnovenej však r. 1041 vojne obsiahli Nemci svoj zámer. Kazimír našol, s 500 vojakmi, cestu do Poľska, a odzískal ho po málu celé. 171.) Bretislav bol prinutený odreknúť sa Poľska. Závisť nemecká rozrazila zasa počínajúcu sa sbierať vätšú slovanskú državu.
____________________
169.) Petrus, rex Ungariorum, hyeme terminos regni sui invadens, praedis, incendiis, et captivitate depopulatur. Herman. Contr. a. 1039. – Annal. Altah. a. 1040.
170.) Petrus quoque, Hungarorum rex, eidem duci contra Henricum regem auxlia mittit. Herman. Contr. a. 1040. – Annal. Wirczb. a. 1041. Palacký Deji. D. I. č. 1. p. 310.
171.) {:Kazimír:} assumtis secum militibus 500, Poloniae fines introivit, ulteriusque progrediens, castrum quoddam, a suis sibi redditum acquisivit, de quo paulatim tam virtute, quam ingenio totam Poloniam a Pomeranis et Bohemis aliisque finitimis nationibus occupatam liberavit. Chron. Gall. – Annal. Saxo a. 1039.

§. 50. Vyhnanie Petra.

Peter teraz viac Čechom pomáhať nemohol; bo jeho samého prikváčila doma krajnia nehoda. Protivníci jeho vzírali všetci na Samueľa Abu, 172.) švagra Štefanovho, 173.) snaď jednoho z pozostalých maďarských vojvodov plemenných. 174.) Okolo neho sa shromaždili r. 1041 a vztýčili zástavu na Tise. Peter sa cítil tak slabým, tak opusteným, že ani nemyslel na odpor, než prchnul na spech za hranice. Obrátil sa napred ku švagrovi, krajištníkovi rakúskemu Adalbertovi, potom sa vrhnul na kolená pred císarom Henrikom III. Povstalci postavili na zanechaný trôn náčelníka a vodcu svojeho, Abu.
____________________
172.) Meno krestné, snaď Otto. Stretáme ho časteji v listinách. Aba de genere Opus. Bela IV. r. 1253. Fejér T. IV. vol. 2. p. 173. Magister Aba, filius Abae. R. 1256. Tamže p. 365.
173.) Aba, sororius s. Stephani. Turčan II. 36.
174.) Ex quorum etiam progenie longo post temopore rex Samuel descendit, qui pro sua pietate Oba vocabantur. Anon. c. 32.


§. 51. Samuel Aba a jeho stránka.

O mužovi tomto báji Anonymus, že bol potomkom jednoho z vodcov kumánskych, o ktorých myslí, že prišli s Maďarmi. 175.) Sasinek vidí v ňom jednu osobu s tým Otto-Bezpremom, synom Judity, sestry Štefanovej, a Boleslava Chrabrého, ktorý bol prchnul, po smrti otcovej, z Poľska do Uhier. Nazvaný pre svoju nábožnosť Samueľom, on vraj bol prvý údelný kňaz Slovenska. 176.) Turčan oproti tomu má ho za jednoduchého župana, 177.) a mienka obecná púze za majiteľa rozsiahlych statkov v menovanej dosaváď po ňom župe abaujskej. To však, svedoctvom Turčanovým, 178.) isté je, že mal za manželku sestru Štefanovu, jestli Palmovi veríme, Šaroltu. 179.)
Bol vyslovený protivník Petrov; preto náhle tento zaujal trôn, Aba sa vzdialil odo dvora, kde hodnosť nádvorného župana zastával. Šol na svoje majetky, a tam udržoval nespokojnosť s Petrom a jeho kraľovaniem. Ako manžel sestry Štefanovej myslel, že po vyhnaniu zákonných následníkov trônu, on má vätšie ku nemu právo, nežli cudzozemec Peter. A mnozí mu v tom prisvedčovali, zvlášte ľudia rovnakých náboženských a politických zásad; a to boli pravoslavní, privrženci gräcko-slovanského obriadu.
____________________
175.) Anon. c. 32.
176.) Sasinek Deji. kr. Uh. D. I. p. 26.
177.) Elegerunt in semetipsis quemdam comitem, nomine Abam. Turčan II. 36.
178.) Nazýva Abu Štefanovým sestrencom {:sororius:}.
179.) Geneal. reg. Hung. Tab. I.

§. 52. Aba pravoslavný, nie pohan.

Alold nám zvestuje, že Aba chcel zrušiť kresťanstvo; 180.) z čoho by nasledovalo, že bol pohan. Ale tu slušne sa táže Kornides: „Ten-li bol nepriateľom kresťanstva, komu pri krestu dáno meno Samuel? ktorému sv. Štefan dal sestru svoju za manželku? ktorý dal kríž raziť na svojích peniazoch? ktorý v Šáru vystavil kláštor?“ 181.) Ale odkuď teda povesť pohanstva? Ktorak mohol byť rozkričaný Aba, ako pohan?
Čo vlastne bol, to poznáme zo žalôb jeho protivníkov. Turčan mu dáva za vinnu, že bol priateľom ľudu, nepriateľom šľachty, so sedliakmi a sprostými ľuďmi doverne obcoval. Myslel vraj, že takíto holomci všetko majú spoločné s pánmi. 182.) Z toho vidno, že Aba bol priateľ rovnosti predo právom, nepriateľ kást aristokratických; že nechcel vydať slobodný ľud v korisť daktorým uprednosteným rodinám, ako to požadovaly zásady a praxis prinesené z Nemecka. Vidno spolu, že tieto zásady aristokratické a uvádzanie feudalismu mnohým v Uhrách sa už ľúbily. Preto reptali na Abu, považovali ho za svojeho protivníka, žalovali na neho u cudzieho panovníka, že „za nič nemá zemänov, ktorí ho povýšili, ale stále obcuje, jazdí a je s obecnými sedliakmi.“ 183.) Je to vo spojeniu s tehdajšími náboženskými otázkami? Je v najužšom spojeniu s celým tým náboženským pohybom, ktorý sa pod Abom započal, a pod Andrejom I. svojeho vrchoľa dosiahnul. A to nebolo nič iného, ako reakcia potlačeného pravoslavia proti víťaznému latinismu. Pravoslavie zaiste tak bolo vtedy jedno so slovanskou demokraciou, ako latinismus s germanským uhneteniem ľudu. Ako povstalý za pravoslavie hrdina bol Aba odhodlaným milovníkom ľudu a občianskej rovnoprávnosti, zrušil hneď po zaujatiu trônu všetky nové zákony a bremená Petrove, 184.) čím sa vyrozumievajú desiatky a rozmnožené poddanské povinnosti.
Že zdvihol zástavu pravoslavia, vidno zo zdráhania sa biskupa čanadského Gerarda položiť mu korunu na hlavu; z čisto slovanských mien hlavních jeho stúpencov, Vojslav, Stojslav, Vasiľ; 185.) z vystúpenia jatých kňažičov sedmohradských, Vuka a Vukana; 186.) a zo prenesenia vlády do prvotného jej sídla, Čanadu.
____________________
180.) Ovo fiduciam habens de gratia sibi apud regem Henricum firmata, erga subditos suos insolescit et religionem quoque christianam tollere nititur. Alold. Chron. a. 1043.
181.) Cornides Geneal. reg. Hung. p. 200.
182.) Arbitrabatur enim, quod omnia communia essent dominis cum servis. Nobiles enim regni contemnens, habuit semper cum rusticis et ignobilibus communes. Turčan II. 37.
183.) Císar Henrik III. im primastil: Ista consvetudo non est nobilis hominis, sed ejus oppositi. Tamže.
184.) Regali potestate sublimatus, omnes constitutiones et exactiones, quas Petrus constituerat, Aba rex in irritum revocavit. Tamže c. 36.
185.) Phisco, Stoislaus, Pezilo. Aventinus L. V. n. 25. – Visco, Toizlanus, Pesluz. Bonfin. Dec. II. l. 2. – Mená vysvetľuje Sasinek Deji. kráľ. Uhor. D. I. p. 25.
186.) Magnates Visca, Bua et Buhna. Turčan II. 39. Vidz d. t. §. 11. dokl. 56. Vuk a Vukan vystupujú sice výslovne len pod Andrejom I., ale iste boli už pod Abom činní.

§. 53. Ukrutnosti a nesnádze Above.

S Abom teda prišla na vrch stránka pravoslavná a demokratická, ktorá všetko chcela uvesť na staré. Beda teraz milovníkom Nemcov a ich riadov! Hneď sa oborili na Budu, jehož syn Seba bol oslepil Vasiľa. Budu rozsekali, dvúch synov jeho oslepili, Sebovi zlámali napred nohy ruky, a tak ho zabili. Čo Turčan vypravuje o mnohom krveprolitiu, kamenovaniu, ubíjaniu, to potvrdzuje i životopisec sv. Gerarda. Tento líči Abu, ako muža veľmi krutého, krvežíznivého, ktorý ľudí ubíjal beze všetkého súdu, naťahoval na koly, upaľoval v domoch.
Mal ale i príčinu žuriť. Sotvá dosadnul, už protivníci jeho osnovali proti nemu sprisahanie. Prezradených ztrestal Aba hrozne. Pädesiat mužov dal zrúbať rychle v jednom dome v Čanade, svolav ich očistom ku porade. 187.)
Preto, keď sa chcel dať ovenčať v Čanadu, kde vzal tuším preto sídlo, poneváč tam bývali vojvodovia maďarskí prve, než sa do Stolného Belehradu preniesli, 188.) odoprel mu tamejší biskup, sv. Gerard, službu tú; ba vraj prorokoval mu z kazatelny, že lstivým násiliem pochytené kráľovstvo o tri roky so životom ztratí. 189.) To je sice zjavne len k osláveniu legendárskeho hrdiny vymysleno: ale toľko môže byť pravda, že horlivý latiník Gerard odoprel účasť svoju pri venčaniu pravoslavného Aby. Obriad zvŕšili iní biskupi.
Aba však nemohol sa ani po venčaniu dodelať pokoja. Doma neprestávala popudzovať proti nemu stránka odporná, a sdelovala nákazu i jeho privržencom. Za hranicami kul Peter vlasti okovy, hotov slúžiť Nemcom, jestli mu znovu dopomôžu ku panovaniu nad Uhrami. 190.)
____________________
187.) Turčan II. 37. – Keza P. II. c. 2. §. 3.
188.) Vidz Časť úvod. d. t. III. §. 43.
189.) Vita S. Gerardi c. 17 a 18.
190.) Primo ad marchionem Adalbertum profugas venit, inde ad regem Henricum veniens, pedibusque ejus provolutus, veniam et gratiam imploravit. Herman. Contr. a. 1041.

§. 54. Prvá vojna s Henrikom III.

Pod touto výminkou zaujal sa ho Henrik III., ač bol proti nemu podporoval Čechov, a chystal sa uviesť ho zbrojnou rukou do krajny nazpät.
Aba zproboval odvrátiť nebezpečenstvo priateľským vyjednávaniem, vystrojil r. 1042 ku Henrikovi poslov, nabídnul mu pokojné súsedstvo, jestli sa nebude miešať do záležitostí uhorských. 191.) Henrik ale odbyl poslov jeho zpupne, a Aba uznal za dobré predísť ho, preniesť vojnu na nepriateľské územie.
Náhle sa vrátili poslovia s neporídzenou, hneď sobral vojsko, a podeliv ho vo dvojo, s jedným oddielom vtrhnul do severních, so druhým do južních Rakús, s výsledkom obojetným. Na južnej strane Dunaja porazil Nemcov, 192.) ale na severnej utrpel od Adalberta, krajištníka rakúskeho, porážku. 193.) Toto bola tuším tá nehoda, ktorú Turčan prenáša do Korutan, tvrdiac, že i ta bol upraven zástup, a že mu korisť odjal krajištník rakúsky Gottfrid. 194.)
To už bolo v očach Nemcov obrazenie neodpustitelné. K odpomsteniu krivdy vtrhnul Henrik ešte tohože roku do Uhier, vybojoval Haimburg, Prešporok, 195.) postúpil pleniac až ku Hronu. Bol s ním i český Bretislav I.
Aba utrpel dvakráť porážku. Nalezalo sa mnoho nespokojných v jeho vojsku, ktorí, oslepení nenávisťou proti svojemu panovníkovi, priali víťazstvo Nemcom.
Vida to, vyjednával o pokoj, sľuboval i poddanosť. Ale Henrik žiadal nepreklonne zpätuvedenie Petra. Tomuto zasa protivila sa krajne stránka odporná. Pristal teda naposledok císar, aby Uhri prijali akéhosi vyhnanca zo Čiech, snaď jednoho z prchlých Arpádovcov, alebo sedmohradských kňažičov, za svojeho panovníka. Vláda však tohoto neujala sa. Náhle vytiahnul Henrik nohu, Aba vyhnal nového panovníka a zmocnil sa vesla zas. 196.)
____________________
191.) Turčan II. 36.
192.) Invasit Austriam et Bavariam ex utraque parte Danubii fluminis – percussit eos in ore gladii. Tamže.
193.) Una pars exercitus ejus {:Ovonis:} a septemtrionali parte Danubii ab Adalberto marchione ad internecionem caesa est. Herman. Contr. a. 1042.
194.) Turčan l. c.
195.) Heinricus rex Pannoniam ingressus, duas populosissimas civitates, Heimburg et Presburg, evertit. Herman. Contr. l. c.
196.) Quum Petrum recipere nollent, quemdam alium ex illis, apud Bohemos exsulantem, ducem eis constituit; quem tamen Ouo statim post discessum regis in Bohemiam repulit. Herman. Contr. l. c. – Annal Wirzib. a. 1043.

§. 55. Postúpenie územia Nemcom.

Ku Henrikovi III. vystrojil posolstvo s hojnými darmi, ale marne. Císar konečne nechcel ponechať vládu v rukách jeho, a hotovil r. 1043 novú výpravu do Uhier, prišol s vojskom na hranice.
Aba bol tak skušenosťami leta minulého naplašený, že sa vonkoncom znovu za pasy lapiť nechcel. Aby uchlácholil Henrika, odhodlal sa k obeti nebezpečnej, ktorá mu Nemcov, žiadajúcich celú krajnu, nezískala vcele, Uhrov odcudzila úplne. Postúpil Henrikovi všetko, čím Uhri vládli v terajších Rakúsach, od Lysej Hory až po Litahu. 197.)
To ani priateľom Abovým nebolo po vôli, tým menej nepriateľom. Utekali hromadne ku císarovi, ktorý ich prijímal ochotne, Abovi hroziť, za Petra pracovať, neprestával. Mal už u seba celý kŕdeľ úskokov uhorských, hotový vždy pustiť ich, ako psov zo svorky.
Vida to, zdráhal sa Aba vyplniť, ku čomu sa bol pri uzavreniu pokoja zaviazal. Plenníkov nevydával, škody nenahradzoval, aby sa ešte viac neoslabil proti nesmieritelnému vrahovi.
____________________
197.) Henricus rex, iterum Pannonias petens, ab Ouone vix pactum, satisfactionem, obsides, munera, regnique usque ad Litha fluvium partem accipiens, discessit. Herman Contr. a. 1043. – Už r. 1045 darúva Sigfrido marchioni 150 mansos infra fluvios Tischaha et Litacha et Maraha, a desiatky totius regionis in finibus Ungarorum, gladio ab hostibus acquisitis kláštoru heinburgskému. Fejér T. VII. vol. 4. p. 47.

§. 56. Nová nešťastná vojna s Henrikom III.

A Henrik III. odhodlal sa r. 1044 ku novej výprave proti svojemu odbojcovi. 198.) Spoléhajä sa na sľuby úskokov, vtrhnul s nevelikým vojskom do Uhier, v okoliu Šoproňa.
Aba mu šol v ústrety s vojskom velikým, ale zle rozpoloženým. Jedni sa už báli vedených Petrom a úskokmi Nemcov; druhí kuli v duši zradu, a len o tom sa radili, ktorakby Abu najistejšie mohli zničiť. Spiknutie bolo rozšíreno po celom táboru.
Prispel ku zoškliveniu Abovmu i pápež Benedikt IX.; bo i on mrštil do neho cirkevňou kľatbou. 199.) Nový to dôkaz, že Aba bol pravoslavný. Stránka Petrova volala si od počiatku i pápeža na pomoc.
Neďaleko Jura potkaly sa nepriateľské vojská, a sviedly 5. jul. 1044 pre Nemcov krvavú, pre Abu žalostnú bitku. Bol rozhodne porazený, bo sprisahanci povrhli zástavy a dali sa na útek, z čoho povstal všeobecný zmatok. 200.)
____________________
198.) Heinricus rex tertio Pannonias iratus ingrediens, victor factus. Annal. Wirczib. a. 1045. Pertz T. II.
199.) Hungaros, quia Petrum, suum regem, dehonestaverant, dominus apostolicus anathemate damnaverat feriendo. Turčan II. 37.
200.) Aba victoriam habuisset, nisi Hungari quidam, amicitiam Petro servantes, super terram sua vexilla projecissent et fugissent. Tamže.

§. 57. Smrť Abova.

Porazený Aba prchnul ku Tise, aby sa tam zotavil, ale vyhľadaly ho meče tých neprajníkov, jejichž mätežných príbuzných a pokrevných dal poutracovať. Padnul, ako Caesar. Dosekané jeho telo bolo uloženo vo vybudovanom ním samým monastýru Šár, v župe hevešskej. 201.)
Listín od neho niet žiadnych, ani zákonov. Listiny vydávať nemohol žurivý nepriateľ privilegij; zákony, jestli aké stávaly, zhynuly, pozbyvše platnosti. Vo Sborníku stojí výslovne, že zákony Above neuznávajú sa za platné.
Náchylnosť Samueľova k ľudu získala mu počestné meno Aby, t. j. apa, otec. 202.) Ale sprostač a bedač býva vždy slabá podpora. Nemá to svojej vôle, nevidí svojíma očima, prisvedčuje ku všetkému, čo mu nahudú vyšší, plesá po ich nôte. Abovi tiež nenahradila láska ľudu to, že veľmoži na neho škrípali. Biednici, za níchž trpel, sa mu odplatili len jalovými menami v živote a pustými povesťami po smrti. Rozpomínajúce sa trochu v jarme panskom na bývalého svojeho ochrancu, pripovedali si, svedoctvom Kezovým, že keď po rokoch telo jeho bolo vzdvihnuto, rany sa našly zacelené, obrvy a rúcho neporušené. Takýmito vecmi zvyknul sa odplacovať ochrancom svojim ubohý ľud, ale v nebezpečenstve ich opúšťa, ba pomáha zničiť ich. Tak sa stalo i s Abom pri búrkach zdvihnutých proti nemu popudenými veľmožmi.


____________________
201.) Turčan II. 37. – Bonfin Dec. II., l. 2. – Keza. – Ubitie stalo sa v akomsi Starodolu, in Scrobe veteri. – A to pravdepodobnejšie, nežli tá zvesť nemeckých spisovateľov, že ho Peter dal zťať, alebo práve to podivné tvrdenie uhor. poľskej kroniky: Et rex Aba et Kaul terga verterunt et fugerunt in Poloniam. Monum. Polo. hist. Bielovski. Sasinek zakladá na tom to odvážne tvrdenie, že prchnul do kniežatstva svojho slovenského, a že to on za Andreja I. proslul pod menom Vatha. – Asi hodinu od Gyöngyöša ukazujú do dnes vytesanú do kameňa pivnicu, a v nej výklenok s nápisom: Hac in caverna fuit depositus Samuel Aba, rex Hungariae III., quin potius impius regni vastator, idololatria et crudelitate foedatus. Tudom. gyüjt. 1830. k. 5. p. 5. Rúhavý nápis dal zhotoviť generál Sam. Haller. – Od Aby sa odvodia rodiny: Abafi, Bethlen, Szalánczy, Bátory, Širokai, Frič, Hedry, Berthoty, povestní Omodejovci.
202.) Samuel pro sua pietate Aba vocatus. Anon. 32.

§. 58. Opetné panovanie Petrovo.

Ako málo mali ľudia títo čistého vlastenectva a ušlechtilej národnej hrdosti, vidno z ich nehodného ulíhania a plazenia sa pred Nemcami. Tlupami hrnuli sa ku Henrikovi III., osvedčiť mu, že chcú byť jeho pokornými poddanými, a prosiť ho, aby ráčil byť ich milostivým pánom. 203.) Ale Henrik mal na tom dosť, nastoliť znovu Petra, s uznaniem jeho vrchmocia. Doprovodil ho až do Stolného Belehradu a sám na trôn posadil. S odchodom zanechal mu zbrojný zástup nemecký. 204.) Také bolo ovocie toho nedávno zavedeného úzkeho spojenia so západom! Uhry staly sa provinciou nemeckou. Konečný to ich osud. Lebo veliká sila leží v tej ich prísnej, vytrvalej, vždy dejnej, práce, poriadku, zámožnosti, vied a umenia milovnej povaze nemeckej.
____________________
203.) Ouone rege vix fuga elapso, omnes Ungarii ad deditionem Henrico regi catervatim concurrunt, subjectionem servitiumque promittunt. Herman. Contr. a. 1044.
204.) Cum omni multitudine sua Albam venit – in regalem thronum sua manu deduxit – praesidie suorum in Hungaria relicto, Ratisbonam rediit. Turčan II. 37.

§. 59. Úplné poddanie sa Nemcom.

Po odchodu však Henrikovom ukázalo sa, že počestnejší vlastenci hľadeli na to žurive, keď sa podliaci vrhali pred Nemcami na kolená, a Peter slyšal na seba reptanie, ako paholka cudzozemcov na trônu. Súdil z toho, že ho len Henrik tam udržať, nový jeho pád oddáliť môže. Aby ho teda ešte vätšmi k ochrane svojej zaochotil, a spolu ustrašil nespokojných, privolal ho znovu, na jar r. 1045 do krajny, prijal skvosne na turíčne sviatky vo Stolnom Belehrade, kam kráľovské sídlo z Ostrihomu nazpät preniesol, a obdaroval štedre.
Ku tomuto osvedčeniu vďačnosti prišol i veľmi dôležitý državný dej. Lebo Peter položil znovu Henrikovi ku nohúm krajnu. Na znak úplnej poddanosti vručil mu pozlátené akési kopie, ba vraj i korunu, ktoré potom Henrik poslal zamiešanému do toho pápežovi, ako Gregor VII. píše. 205.) Teraz už podliaci i prísahou sľúbili poddanskú vernosť Henrikovi a jeho nástupcom. Ale tento bol tak veľkomyselný, že svoju už krajnu ponechal doživotne v rukách Petrových. 206.)
____________________
205.) V. dokl. 50. Srov. §§. 10. 104.
206.) Henricum regem, in festivitate Pentecostes ad se invitatum cum magno apparatu suscepit, eique regnum, principibus fidelitatem illi et successoribus juramento firmantibus, reddidit; quod tamen ab eo ipse, dum viveret, possidendum recepit. Herman. Contr. a. 1045. – Sequenti vero anno reversus est caesar in Hungariam, cui Petrus regnum cum deaurata lancea tradidit, coram Hungaris simul et Teutonicis. Turčan II. 38. Tak i Sigebertus Gemblac., Aloldus, Marianus, Scotus.

§. 60. Pozvanie Andreja.

Krajnie toto poníženie popudilo ešte viac všetkých pravých vlastencov, zvlášte tých, ktorí boli previedli vyvolenie Aby za kráľa. Na čele nespokojných stáli veľmoži Vojslav, Vuk a Vukan. 207.) Poslední dva boli synovia toho sedmohradského ďuly, ktorých bol Štefan, spolu s otcom a matkou, zbavených kniežatstva, do Uhier odviedol. {:§. 11:} To vrhá svetlo na sedmohradskú Štefanovu vojnu, a táto zasa na prítomné pohyby. Srovnáme-li jedno so druhým, nemôžeme nevideť zápas sveta gräcko-slovanského so svetom latinsko-germanským, ktorý len nevedomosť mohla vyhlásiť za poslední zápas pohanstva so kresťanstvom.
Popudení na najvýš vlastenci, i krajním poníženiem, ba zničeniem krajny, i novými cirkevními nátiskami, obrátili svoj zrak, po nešťastnom pádu Abovom, na prchších zo zeme Arpádovcov, Andreja, Belu a Leventu, synov cár Vladislavových.
Zákonní títo dedičia trônu utiekli pred nástrahami stránky nemeckej, a skytali sa za hranicami, v Čechách, Poľsku, Rusku, všade zemech slovanských. Bo vtedy Maďari tak lipli ku Slovanom, ako teraz lipnú ku Nemcom. Bela sa vyznačil vo vojne Poliakov s Pomoranmi tak, že mu Mečislav II. dal dceru svoju Ryšu. Andrejovi neľúbilo sa na poľskom dvore. Zanechav tam brata, šol ku Kumánom, ktorí divochovia len toľko že ho nezabili, mävše ho za vyzvedača. Obrátil sa teda na Rus, odkuď pochádzala jeho matka, a pojal i sám Rusku, 208.) dceru Jaroslava Vladimíroviča 209.) Anastásiu. Leventa zdržoval sa tiež u príbuzných Rusov. Tam zaiste ho zastihlo posolstvo nespokojných Uhrov. 210.)
Týchto nemohly priviesť ku mlčaniu žiadne prísnosti. Darmo Peter žuril, keď mu dopovedeli Buda 211.) a Devečer, že nespokojní spomínajú prchlých princov. 212.) Oni sa shromaždili u velikom počtu v Čanadu, kde stránka pravoslavno-demokratická mala svojo stredište, a pozvali vyslanstvom Andreja a Leventu, sľubujúce im, že akmile sa objavia, hneď celá krajna povstane za ních.
____________________
207.) Magnates Visca, Bua et Buhna. Turčan II. 39. Srov. dokl. 56.
208.) Duxit uxorem filiam ducis Ruthenorum. Turčan II. 42. – Erat filia ducis Ruthenorum. Anony. c. 15. – Uxorem duxit Agmundam, Ruthenorum ducis filiam. Bonfin. Dec. II. l. 2. p. 227. Odkuď to nemecké meno u Bonfinia? Našol tuším vo kronice: In claustro Agmund, matre et uxore derelictis. On to čítal s iným pretinkom: In claustro, Agmund matre et uxore derelictis.
209.) Haraldus, a Graecia regressus, filiam regis Ruziae Gerzlef {:Jaroslav:} uxorem accepit. Alteram tulit Andreas, rex Ungarorum, de qua genitus est Salomon. Poznámka k dejepisu Adama Bremen. Patrol. Migne. Sasinek Deji. kráľ. Uhor. D. I. p. 35, nota.
210.) Miserunt in Rusciam ad Andream et Leventam. Turčan II. 39.
211.) Neobvinňujme Turčana, že si protirečí, keď o Budovi rozpráväl, že bol rozsekaný {:§. 53:}, a tu mu znovu dá dejstvovať. To nebolo meno jednej osoby, ale všeobecné, Budislav.
212.) Fecit interfici, effossis oculis tormentari. Turčan II. 39.

§. 61. Zničenie Petra.

Andrej a Leventa poslali napred vyzvedačov, a keď im títo priniesli zvesť, že ich Uhri skutočne s dychtivosťou čakajú, vkročili v jeseni r. 1046. Národ sa zvlunil, a povstalá vichrica uniesla hneď nemavšieho v národu koreňov Petra.
Videv sa opusteným, chcel zasa prchnúť ku švagrovi do Rakús. Ale predvidevší to protivníci obsadili zavčasu hranice. Nalezal sa zo všetkých strán otočeným, s hrsťkou verných, alebo snaď len služobníkov. Lebo takí ľudia, akí jeho privrženci boli, potrimyskári, lakomci, podliaci, nezvykli vytrvať v nebezpečenstve. Ktorí sa najúsilneji vtierali ku nemu, všetky jeho kroky zchvaľovali, císarovi večnú vernosť prisahali, tí dozaista prví zutekali pri úžasu národnieho hnutia.
Pristavený v úteku Peter vrátil sa nazpät do srdca krajny, zameril ku Stolnému Belehradu, tam sa chtejä podľa možnosti brániť. Ale spatril s úžasom, čoho sa nespodieval. Belehrad, sídlo jeho, zatvoril pred ním brány. Musel zastať v dedine Zamur. 213.)


Tam sa ho chceli zmocniť vyslanci Andrejovi. Predostrierali dobroželateľstvo, uišťovali, že Andrej dobre s ním mieni, sľubovali, že čestne bude s ním naloženo. Peter ale neveril, postavil a bránil sa za tri dni v akomsi dvore, až bol konečne jatý, a bez meškania oslepený, aby trpel i on, čo bol učinil Vasiľovi. Umrel už rok na to v žalári. 214.) Manželka bola s ním uväznená. 215.)
Ochranca jeho Henrik III., miesto žeby bol spechal ku pomoci svojemu vasallovi, šol práve vtedy do Ríma po císarskú korunu. Titerky tieto boly mu dôležitejšie.
Po Petrovi tiež žiadnych listín ani zákonov. Tieto vyhlašuje Tripartitum za neplatné. Peter bol i pozdejšími kráľmi považován za pochvatiteľa. 216.)
____________________
213.) Snaď Szomor. Podhradský však vykladá Zámor, praedium infra Budam, in limitibus Albensis provinciae. Vysvetlivky ku Chron. Bud. p. 100.
214.) Petro in carcere mortuo. Alold. a. 1047.
215.) Herman. Contr. – Udalosť opisuje Turčan II. 39 a 41.
216.) Qui {:Bela I.:} dum in partibus Poloniae propter Petrum, qui nomen regis sibi potenter Hungariae adscripserat, pro tempore mansisset. Bela IV. r. 1245. Fejér T. IV. vol. 1. p. 393.

Andrej I. Vladislavovič.

1046 – 1061.

§. 62. Zbury náboženské.

Povstalá so príchodom Andrejovým chumelica zachvátila nielen Petra, než i celú nemecko-latinskú stránku. Mnoho nemeckých úradníkov, latinských biskupov, kanonikov, plebánov, mníchov, bolo nemilosrdne ubito.
A kým? Pohanmi, odpovedajú nám kroniky a za nimi histórie. My však vidíme tu, s Bárdošim, nie zápas pohanstva so kresťanstvom, než obriadu gräcko-slovanského s latinským a pomstu kresťanov pravoslavných nad latiníkmi za trpené od časov Geizových krivdy. Boli vojnami stíhaní, od úradov a hodností verejných odstrkováni, pri súdoch ukracováni; museli desiatky odvádzať tým biskupom a mníchom, ktorých nenávideli. 217.) S nechuťou videli usadzovať sa u dvora nový obriad, a s ním prichádzať do krajny kŕdle cudzozemcov, vnášať nové zákony a občianske riady. Hľadeli žiarlive na to, že cudzozemskí biskupi a opáti stoja najblíže ku trônu, dávajú krajne súd i zákony, majú rozhodný hlas pri všetkých otázkach. Stálo už skutkom pred nimi, kam priviedlo krajnu bratričkovanie sa s Nemcami, do skutočnej poroby. Podo Štefanom, zkroteni raz, museli mlčať: ale po jeho smrti sa vzchopili. Oni prve vyhnali, teraz oslepili Petra. Oni povýšili napred Abu, potom privolali z Rusy Andreja a Leventu, ako trpevších s nimi spolu mučedelníkov. Muhamedánska časť obyvateľstva maďarského, možno že značná, spojila sa vierojatne s nimi.
Ale slyšme Turčana {:II. 39:}. Keď prišli Andrej a Levente k vystavenému Abom Novémuhradu {:Aba-ujvár:}, spotkalo ich množstvo Uhrov, žiadajúcich neustupne, aby dovolil ľudu navrátiť sa k pohanstvu, služobníkov oltárov pobiť, chrámy podvrátiť, kresťanstvo zapľuť, modlám slúžiť. Ktorak možno veriť, aby národ, poznavší už dobre výše jednoho stoletia ničotu lživých bohov, navrátil sa k ním zasa? Jestli taká bola po tom pohanstve túžba, ktorak sa dal tak uhroziť celý bojovný a smelý národ, aby si dopustil vložiť mimo vôle jarmo Kristovo, a nosil ho pokrytsky tak dlhé časy? Veď to už vtedy bolo celkom nové, vo viere kresťanskej vychované pokolenie; už i pamiatka starých bohov v národu bola zhasla. Jestli nezhasla, a kronikár píše pravdu, prečo neudáva mená tých lživých bohov, ktorých službu pohani obnoviť chceli? tých dämonov, ktorým sa oddal náčelník pohanov Vatha? 218.)
____________________
217.) Desiatky iste boly hlavním podnetom zbury. Veliké bremeno toto všade sa uvaľovalo na veľkých i melkých držiteľov statkov, kam sa zaprevádzal obriad latinský, a toho pravidla Alkuinovho, daného r. 798 solnohradskému arcib. Arnovi, sa zriedka šetrilo: Esto praedicator pietatis, non decimarum exactor. – Decimae Saxonum subverterunt fidem. Fejér T. I. p. 149. Toto sa môže vztiahnuť i na Uhrov.
218.) Krstné meno, pravdepodobne Otto. Georgius, filius Vatha. R. 1254. Fejér T. IV. vol. 2. p. 258. – Olympias, filia Georgii, filii Watha. R. 1263. Fejér T. VII. vol. 5. p. 340. – Oslu, Wata, Chepanus. R. 1235. Monum. Hung. hist. K. VII. p. 35. – Ladislaus, filius Vatha de genere Aba, noster infidelis. R. 1272. Fejér T. IV. vol. 3. p. 290. – Comes Vata excoecatus. R. 1187. Kronika Kollerova. – Atha palatinus. Turčan Chron. II. 47. – Dux Zulta misit exercitum contra Athonem, regem Teutonicorum. Turčan II. 56. – Comes Vatha chodil pod Geizom I. v posolstve. – Jeden z pánov sprisahavších sa r. 1112 proti Kolomanovi slúl Vatha. – R. 1186 a 1214 bol váradským biskupom Vatha. – Solnohradský presbyter Vatha kázal Korutancom evangelium ešte pred Karlom Veľkým.

§. 63. Kto a čo bol Vatha.

Pochádzal vraj zo zamku Beľuše, oholil si hlavu, len tri vrkoče zpustil, obyčajom pohanov, a tak započal vojnu proti kresťanstvu. Na jeho slovo vrátil sa všetok ľud ku lživým bohom nazpät, počal jesť koňské mäso, boriť chrámy, ubíjať Nemcov i Talianov, duchovních i svetských vyznavačov viery katolíckej. 219.)
Z toho ešte nepoznáme, kto a čo bol Vatha; a sami to z prsta nevyciciame. Toľko ale môžeme povedať s istotou, že na žiadno pohanstvo človek, ktokoľvek bol, 220.) nemyslel, ale bol vodcom tej stránky národa, ktorá ešte lipla na objatom prve gräcko-slovanskom obriadu, a ťažce niesla uvádzanie novej viery a riadov aristokratických. Hrdina pravoslavia prešol v rozpomience potomstva v pohana, ako tuším už pri krvavom svojom vystúpeniu bol nazván protivníkmi.
____________________
219.) Turčan II. 39. – Bonfin Dec. II. l. 2.
220.) Strannú mienku Sasinkovu sme už videli. Dokl. 201. Tvrdí, že „Vatha nebol iný, nežli sám {:v bitce zachovaný:} kráľ Samuel.” Dej. kr. Uh. D. I. p. 296, nota 1.

§. 64. Mučedelnícka smrť biskupov latinských.

Na to poukazuje i jeho žurenie proti latinským biskupom a ich stadu. Nepomohlo týmto ani to, že sa uhli pred vetrom, a šli ta Boha chváliť, kde videli premoc.
Sobrali sa z ních štiria, Beztrit, Buld, Beneta {:Benedikt:} a Gerard, prímeniem Zahreda, rodom Dalmatinec, výchovou Benátčan, biskup čanadský, príliš horlivý latiník, jehož zdráhanie pri venčaniu Abovom sme videli. Šli ku Pešti, na poklonu víťazným princom, Andrejovi a Leventovi. Mätežníci ich privítali u prístavu prívalom kameňov, a jali sa trýzniť zvlášte nenávideného Gerarda. Zpustili ho na talige z vrchu Kelenfeldu do Dunaja, potom prebodli mečom, a keď ešte dýchal, roztrepali mu hlavu o kameň, zo ktorého vraj potom za sedem liet nemohla byť zmytá krev. Buld zkonal pode prívalom kameňov. Beztrit a Beneta prepravili sa pres Dunaj, ale tam na druhom brehu ranili Beztrita smrtelne kacieri. 221.) Benetu vyslobodil Andrej z rúk krvožíznivých povstalcov. Iných osôb, duchovních i svetských také vraj pobito bolo množstvo, že počeť ich len Bohu a angelom jeho znám jest. 222.)
____________________
221.) Heretici. A prečo nie pagani? He!
222.) S Turčanom sa srovnáva v podstatních vecach i životopis sv. Gerarda. On tuším slúžil kronikárom za prameň.

§. 65. Zavedenie tíšiny Andrejom.

Krvavé tieto búrky musely byť po chuti Leventovi. Lebo to vraj bol desný pohan, ktorý keby bol dosadnul, bolby celé Uhry nazpät ku pohanstvu a modloslužbe priviedol. 223.) Na šťastie umrel brzo po príchodu do Uhier, a bol pohroben obyčajom pohanským, v dedine Toxun, o bok deďa svojho toho mena. 224.) Učinil teda miesto Andrejovi. Tento bol kresťan a katolík. 225.) Preto nielen neschvaľoval žurenie pohanov, než i krotil všemožne búrku.
Naším ponímaniem boli oba bratia kresťani pravoslavní. Ako takí prchli zo dvora pred latinsko-nemeckou stránkou, a boli zbaveni následníctva. Vyhnaní zo vlasti, hľadali utočište za Tatrami, u pravoslavných Rusov, a zdržovali sa tam asi desat liet. 226.) Za matku mali neznámeho mena Rusku, 227.) bezpochyby Vladimírovnu. Andrej i sám oženil sa na kňažne ruskej, 228.) Anastasii, dcere Jaroslavovej. 229.) Po dosadnutiu na trôn uhorský zdržoval sa najviac v župe zemlinskej medzi Rusmi; založil dva pravoslavné kláštory, mužský vo sv. Ďure u Vyšehradu, devičí v Tormove, župe biharskej; prijal laskave vyhnaných českým Spytihnevom zo Sázavského monastýra mníchov gräcko-slovanských. Pri tak mnohých znameniach nemožno pochybovať, že bol pravoslavný. 230.)
To bol i brat jeho Levente, len že si tento počínal pri povstaniu uhnetených spoluvercov násilne a tvrdo, Andrej oproti tomu mierne a krotko. Tamten pustil úzdu slepej náruživosti: tento považoval okolnosti chladným rozumom. Videl, že už latinstvo a nemecké riady pustily silné korene v Uhrách, majú mnohých a mohutných privržencov, ktorí sa zas môžu dostať na vrch, jestli nie svojou silou, teda pomocou cudzozemcov. Hocby mu snaď milé bolo bývalo vyškrtenie Nemcov, bal sa pomsty zahraničných. A pomyslenie na to bolo mu hrozné, pri takom rozstrojeniu krajny. Nešol teda ku krajnosti, ale čitkal stránky, aby sa upokojily.
Zo stránok týchto žiadna nebola zničená. Dobre založená stránka latinsko-nemecká bola, pri všetkých utrpených v povstaniu ztratách, tak mocná, že jej Andrej všemožne zachodil za láskou. Ochraňoval životy hľadaným na smrť latinským biskupom, chcel ich rukami byť venčaným. Stála ale i stránka pravoslavná, vodca jej Vatha žil. Žil ešte pod Geizom I., bo ho tento posiela, ako veliký kňaz, ku kráľovi Šalamúnovi. 231.) Stála stránka pravoslavná, a dlho stála, bo sa to dialo po uplynutiu mnohého času, 232.) čo tropil syn Vathov Jánoš, so svojou čeliadkou, 233.) pre zábavu vraj vysokého panstva. 234.)
____________________
223.) Si vixisset et regni potestatem obtinuisset, totam Hungariam paganismo et idololatria corrupisset. Turčan II. 42.
224.) Potvrdzuje smrť i Alold. Petro in carcere mortuo, et Leventa etiam defuncto, coronatur Andreas. A. 1047.
225.) Iste quidem rex albus Andreas et catholicus est vocatus. Turčan II. 42.
226.) Andreas decem circiter annos in Russia jam commorabatur, quum in solium a factiosis quibusdam Hungaris evocaretur. Katona Hist. prag. Hung. P. I. p. 322.
227.) Isti {:Andreas, Bela, Levente:} filii sunt Calvi Ladislai, qui uxorem de Ruthenia dicitur accepisse. Turčan II. 42.
228.) Duxit uxorem filiam ducis Ruthenorum. Turčan II. 42. – Erat filia ducis Ruthenorum. Anon. c. 15.
229.) V. dokl. 209.
230.) Bárdoši je tej mienky, že všetci kráľovia uhorskí až do Bely III. boli pravoslavní. My myslíme, že už brat Andrejov, Bela I., živ drahný čas v Poľsku, ženatý na Poľce, zpreneveril sa obriadu, za ktorý doma i on strádal.
231.) Misit dux ad regem episcopum Varadiensem et nequam Vatha. Turčan II. 52. Tento nequam Vatha bol dán i do zástavy Šalamúnovi. Tamže. Srov. §. 96.
232.) Multum postmodum tempore. Turčan II. c. 39.
233.) Cujus filius, nomine Janus, congregavit ad se multos magos, et pithonissas, et aruspices. Tamže. Hui!
234.) Zo slova vražkyne udelal Bonfin {:Dec. II. l. 2:} „varasolo,“ Turčan osobu „Rasdi.“ Per quorum incantationes valde gratiosus erat apud dominos. Turčan II. 39. Pamätný je tento slovanský název.

§. 66. Edikt Andreja I.

Ale výklad náš vyvracia zo základu vydaný k ochrane náboženstva kresťanského edikt Andreja I. Slyšme, čo tu hovorí kráľ z vysokosti trôna ku národu. Kto neodloží skytický a pohanský obriad, a neobráti sa ku zákonom zavedeným Štefanom, tratí statky i hrdlo. Lživí bohovia a modly buďte zrušené. No, kto teraz opováži sa tvrdiť, že zbura Vathova nebola pohanská? Veď zákon výslovne spomína lživých bohov, modly, bohoslužby pohanské.
Maloby to ovšem moc poražujúcu, neodolatelnú, keby edikt nebol ničomná vymyslenina. Vidzme, ktorak povstaly nemotorné čarbaniny, v níchž sa Štefan nazýva už svatým. Adam Kollár poukazuje na Šimúna de Kezu, ako na prvý prameň. Vzdialený tento stoletiami kronikár píše, že Andrej nakázal pod pokutou smrti každému, odvrhnúť pohanstvo a navrátiť sa ku pravej kresťanskej viere. Tohoto sa chopil chvastavý Bonfin, rozhojnil to a vycifroval rhetoricky, vymyslel edikt, vlastne len obsah odstavcov ediktu. A Zachariáš Mošóci, keď vydával r. 1584 Sborník zákonov, prijal to medzi skutočné kráľovské dekréty. A on sice upozornil na kraji, že to má z Bonfina, ktorý vševeda vtedy velikej vážnosti požíval, ale upozornenia tohoto už nemá vydanie Viedeňské z r. 1628, ani Trnavské z r. 1751, ani Budinské z r. 1822. Figuruje vo všetkých ako opradivý edikt Andrejov. Nemá teda plod tento výmyslivého talianského pisálka pražiadnej ceny, nemôže slúžiť za svedoctvo, akej povahy boly pohyby náboženské za časov Andrejových.

§. 67. Zákon sv. Vladislava proti pohanom.

Musíme tu, abysme ničím mýleni neboli, dačo predchytiť z časov sv. Vladislava. {:V. §. 122:} Lebo medzi jeho zákonmi jest jeden, na ktorý sa odvolávajú ľudia, ktorí v časoch Andrejových vidia ožitie naozajného pohanstva. Ktokoľvekby, povedá, obetoval, obyčajom pohanov, pri studňach, alebo stromoch, alebo vriedlach, alebo kameňoch, buď za to ztrestán volom. 235.) Nenie to opravdivé pohanstvo? A keď ešte v časoch Vladislavových pohani boli, nemohli byť v Andrejových?
Pray v tom vidí nielen dôkaz, že skutočné pohanstvo za časov sv. Vladislava ešte trvalo, než i objavenie, v čom pohanské povery maďarské pozostávaly. 236.) A takby i bolo, keby zákon ten bol pôvodne uhorský, zo života ľudu maďarského vážený. Ale Adam Kollár dokázal neodtajitelne, že i tento zákon je vzatý z kapitulárov franských; nasledovne že líči povery západných národov, nie ľudu uhorského. 237.)
Zo zákonníka teda nelzä dokázať, žeby zbury náboženské za časov Andrejových boly bývaly vzplanutiem pohanstva.
____________________
235.) Quicunque ritu gentilium juxta puteos sacrificaverint, vel ad arbores et fontes et lapides obtulerint, reatum suum bove luant. Decret. S. Ladislai L. I. cap. XXII.
236.) Ex quo facile intelligimus, quae ratio superstitionum Scythicarum apud Hungaros, priusquam ad christiana sacra ducerentur, obtinuerit. Pray Anna.

§. 68. Venčanie Andreja I.

K utíšeniu ich prispela smrť horlivého Leventy. Pravoslavní zkrotli, miernili sa, keď už jeho viac nemali, a pri Andrejovi spozorovali vlažnosť. Tento sa dal i pozostalým trom latinským biskupom r. 1047 vo Stolnom Belehrade ovenčať.
Akých odznakov bolo pri tom užito, Boh vie. Lebo pápež Gregor VII. píše r. 1074 Geizovi I., že císar Henrik III. poslal po zaujatiu Uhier sv. Petrovi pozlátené kopie i korunu uhorskú. 238.) Ktoby doviedol všetko vysvetliť?
____________________
237.) Superstitiones illas neque Hunnicas, neque Ungaricas, sed vicinorum populum ejus aevi fere omnium fuisse, et legem istam nostram, quemadmodum reliquas fere omnes – ex capitularibus Francicis esse desumtam. Ada. Kollár Potest. reg. H. cir. sacra p. 78.
238.) V. dokl. 50.

§. 69. Odrazenie prvého nemeckého útoku.

Po zavedeniu akej takej tíšiny doma bolo Andrejovi brániť samostatnosť krajny. Bo císar Henrik III., ač nespechal vasallovi svojemu Petrovi ku pomoci, než práve vtedy šol do Ríma po tituľ císarský, keď Petrovi nastávalo krajnie nebezpečenstvo: predca zhodenie a smrť jeho považoval za svoju krivdu, Uhry za provinciu svatej rimskej ríše. A Andrej sa toho bál veľmi. Nebezpečným sa mu zdalo podstúpiť toliký zápas pri takom rozstrojeniu državy. Preto nielen šetril všemožne stránku nemeckú, než i ztrestal oslepiteľov Petrových, že to učinili bez jeho rozkazu. Ale nič na plat. Darmo sa vyhováral pred císarom, že len z donutenia vzal veslo vlády; ba i ročniu daň nabídnul. 239.) Henrik len preto neuderil hneď na neho, že mu doma zadal trochu roboty odbojný vévoda Gottfríd. A to bolo šťastie Andrejovo. Prešlo výše roka, než mohol čo Henrik proti Uhrám podniknúť; a Andrej sa za ten čas vo vláde upevnil, protivníkov sebe získal, tvrdze opevnil, mužstvo sobral a vycvičil. Keď teda pustil Henrik na neho r. 1049 Adalberta rakúskeho, pripojiv i svoje pluky, Andrej mu ani do krajny vniknúť nedal. 240.)
____________________
239.) Imperator Heinricus, Petri injuriam vindicaturus, et etiam suam, quia regnum ad se redire debuit, bellum parat. Alold. a. 1047. – Andreas crebro legatos supplices miserat, regnum se coactum suscepisse confirmans, suamque imperatori subjectionem, annuum censum et devotam servitutem, si regnum sibi habere permitteret, mandans. Herman. Contr. a. 1047.
240.) Imperator Adalbertum marchionem arma in Hungariam expedire mandat, et ipse milites submisit, quibus tamen Andreas aditum caute praeclusit. Aloldus a. 1049.

§. 70. Nová nápasť nemecká.

Prvý však tento zdar v započatom zápasu neučinil Andreja pyšným. Znovu ponuknul císarovi daň a poddanosť. 241.) Ale Henrik nedal sa uspokojiť. Velel biskupovi rezenskému Gebhardovi, strýcovi svojemu, podniknúť r. 1050 novú výpravu. Andreja i teraz našli Nemci pripraveným, a popálili sa. Nielen že Gebharda vyhnal zo krajny, než i sám vtrhnul do zemí nemeckých, poplenil ich, odvliekol množstvo zajatých. 242.)
____________________
241.) Per legatos iram Henrici mitigavit, fidem cum tributo premittens. Tamže. – Andreas rex Ungariae per legatos imperatori Heinrico subjectionem et annum censum jurejurando promisit. Chron. Austr. u Frehera T. I. a. 1049.
242.) Episcopus Ratisbonae Gebhardus, fines Ungariorum ingrediens, praedas inde abduxit. Sed, ipso discedente, plurimus Ungarorum exercitus fines nostrorum invadens etc. Herman. Contr. a. 1050.

§. 71. Veliká výprava Nemcov do Uhier.

Pri tom všetkom ponuknul zasa císarovi pokoj a poddanosť. Ale Henrik III. bol tak zajedlý, že pod žiadnou výminkou na menej pristať nechcel, ako na celé Uhry, a sporiadal r. 1051 novú velikú výpravu ku výboju uhorskej krajny, ktorej sa už i osobne zúčastnil. Poručiv biskupovi Gebhardovi a českému Bretislavovi I. pleniť severnie Uhry, vlastne povážske kniežatstvo, on sám vtrhnul z Korutan. Andrej sa mu nikde nepostavil, len ničil ustupujúc pred ním všelikú potravu. Tým povstal vo vojsku nepriateľskom hlad, císar bol premožený bez bitky. Umorený hladom, musel sa navrátiť s neporídzenou. 243.)
____________________
243.) Herman. Contr. a. 1051. – Naši vypravujú o prechváteniu Uhrami posla Gebhardovho ku Henrikovi. Tázal sa, kde ho má čakať? Uhri napísali lživý list, v ňomž mu káže císar, aby hneď spálil lode a spechal do Rezna. On tak učinil, a Henrik prišol do krajnej neznádze. Turčan II. 43. Bonfin Dec. II. l. 2. Páchne za bájkou.

§. 72. Poslední nájezd Nemcov a pokoj s Andrejom.

Ani to nepostačilo oblomiť upriameného Henrika. R. 1052 podniknul ešte jeden nájezd do Uhier, aby ich nahnal do jarma. Teraz tiahnul severním brehom Dunaja, než ani Bretislavy dobyť nemohol, 244.) a loďstvo jeho podvŕtal a ponoril pri meste tomto istý Zothmund. 245.)
Pri nešťastnej tejto výprave bol i pápež Lev IX. prítomný. 246.) On prostredkoval pokoj. 247.) Andreja nahováral, aby sa poddal a neodopieral daň pánovi sveta, kráľovi kráľov. 248.) Andrej ale použil výhody zbroje, a nechcel viac ani slyšať o tom, čo prve sám toľko razí ponúkal. 249.) Len toľko urobil, že postúpil Nemcom opanovanú pod Abom a Petrom časť Rakúska po Litahu, a sľúbil pomocné vojsko ku všetkým výpravám, vyjma italskú. 250.) Pokoj bol ztvrdený manželským sňatkom. Oddané boli deti, Andrejov Šalamún a Henrikova Žofia, 251.) ku pohoršeniu brata Andrejovho Bely.
____________________
244.) Brezisburg castrum obsedit, nullo modo capere potuit. Herman. Contr. a. 1052.
245.) Turčan II. 43.
246.) Denuo Pannonias hostiliter petens, summum pontificem Leonem secum duxit. Otto Frising. VI. 33.
247.) Leo papa IX. in exercitu praesens, et ab Andrea rogatus, se interposuit et pacem conciliavit. Alold. a. 1053.
248.) Hungariae principes legatis adierat, ne detrectarent imperatori tributa. Acta SS. april. II. 661. – Herman. Contr. píše, že pápež odešol hroziac nepovolnému Andrejovi kľatbou. K r. 1053.
249.) Romana respublica subjectionem regni Hungarici perdidit. Acta SS. april. l. c.
250.) Herman. Contr. a. 1053.
251.) Imperator Andream regem confirmavit, et ejus filio Salomoni, vix nato, filiolam suam Zophiam spopondit. Tenže.

§. 73. Potržky Andreja I. so bratom Belom.

Tohoto bol povolal Andrej hneď z počiatku svojho panovania z Poľska, a dal mu tretinu krajny 252.) v severních Uhrách, čo my máme za spojené rusko-slovenské kniežatstvo. {:Srov. §. §. 15 a 16:} Sľúbil mu, nemajä syna, i následníctvo, čo sa ináče pri vychovaných medzi Slovanmi princoch samo od sebä rozumie. Bo u Slovanov panúval najstarší v rodu, nie syn, ako u Nemcov. To sa teda mohlo veľmi nemile dotknúť kňaza Belu, keď sa Andrejovi narodil Šalamún, a keď mu bola zasľúbená císarova dcera. Musel sa obávať o svojo následníctvo. S nechuťou myslel na to, že chlapec bude panovať nad ním. Bol i on pri uzavreniu pokoja, ale ten punkt o ženitbe podpisoval iste so tvárou kyselou. 253.)
Čo bolo ešte vtedy len obava, to o päť rokov predstupilo pred neho ako skutok. Lebo r. 1058 dal Andrej syna svojho Šalamúna, päťročnieho chlapca, ovenčať. 254.) Zatínal pri tom Bela zuby. Dojaly ho vraj zvlášte slová: „Budeš bratov tvojích pánom.“ 255.)
Andrej udával, že to preto činí, poneváčby ináče nedali za Šalamúna Žofiu, jejž otec, císar Henrik III., r. 1056 umrel. Lakomil sa skutočne veľmi na princeznu túto, aby bolo utvrdeno priateľstvo s Nemcami. Už r. 1059 ju priviedol na uhorský dvor, aby zdomácnela.
____________________
252.) Diviserunt regnum in tres personas, quarum duae in proprietatem regiae majestatis manserunt, tertia in proprietatem regiae majestatis manserunt, tertia in proprietatem ducis est collata. Turčan II. 42.
253.) Uhrom sa brzo naskytla príležitosť pomsty za nemecké nájezdy; či jej použili, je neisté. R. 1054 postavil sa zpurne proti Henrikovi III. vévoda bávorský Konrád. Tiesnený Konrád prchnul do Uhier. A čo? Herman. Contr. udáva, že zaujal s pomocou Andrejovou časť Korután; Marianus Scotus, že bol v Uhrách otrávený od svojeho, císarom podkúpeného, kuchára.
254.) Andreas rex Ungariae coronari fecit filium Salomonem, qui erat annorum septem. Alold. a. 1058. – Rupto foedere suae promissionis, filium suum Salomonem, infantulum adhuc quinque annorum, anno imperii sui duodecimo, fecit coronari. Turčan II. 44.
255.) Tamže.

§. 74. Obrazné nastínenie rozstrku.

Rozstrk pri tom bratov predstavuje nám kronika v rozprávce. Andrej chcel vedieť, čo sa stane po jeho smrti? či sa úmyslom jeho brat zprotiví, a chlapca odstrčí, či nie? Predvolal ho teda vo Várkoňu. Ako vkročil Bela, našol tam podľa seba na stole meč i korunu. Andrej mu kázal voliť si jednu z tých dvúch vecí. Bela siahnul po meči, na tajné pokynutie jednoho dvorjana. A to ho spasilo. Keby bol siahol po korune, boliby ho na skutku zrúbali. Tak zneje rozpravočka. 256.) Bude to len obraz tej pravdy, že Bela vo tiesni pokrytstvoval. Staväl sa so kniežatstvom spokojným, pokuď držal nad ním ruku Andrej. Náhle ale mohol umknúť, uskočil do Poľska, r. 1060.
____________________
256.) Tamže.

§. 75. Vojna braterská.

Andrejovi zabil nespodievaný útek jeho veliký klin do hlavy. Očakával, že sa pod istým vráti s vojskom poľským. Preto poslal syna svojho Šalamúna, aby na každú prípadnosť bezpečný bol, do Nemecka, pravdepodobne na dvor císara Henrika IV., brata Žofiinho, ktorá tuším tiež bola odvedená domov. 257.) Žiadal spolu i obsiahnul pomoc. Henrik mu poslal pluky, pode krajištníkom turingským Vilhelmom a biskupom citicenským Eppom. 258.) Pribyl i zať Andrejov, veliký kňaz český Vratislav, ktorý bol r. 1056 uskočil prede bratom Spytihnevom do Uhier, a poslal za manželku dceru Andrejovu Adelhaidu {:† 1062:}.
Bela tiež nebol oslyšaný v Poľsku. Vhrnulo sa r. 1061 dvojaké vojsko do Uhier, poľské ku pomoci Belovi, nemecké a české k ochrane Andrejovej. Domorodé obyvateľstvo sa rozdelilo. Časť sa pridala k Andrejovi, časť k Belovi; vätšia ku tomuto, menovite Uhry východnie, snaď preto, že týmto bolo odpornejšie bratanie sa Andrejovo s Nemcami.
Odporné stránky potkaly sa za Tisou, kam Andrej pošol vyhľadať brata. Srazily sa, a zvíťazil Bela; bo časť Andrejových privržencov prebehla ku nemu.
____________________
257.) Daktorí zo spisovateľov ju nazývajú Juditou. Lambert Šafnab. tvrdí, že Šalamún bol odvedený do Medlíka {:Mölk:} ku krajištníkovi Ernestovi. Srov. dokl. 288.
258.) Rex Vilhelmum, marchionem Thuringiorum, et Epponem, Citicensem episcopum, cum duce Bohemorum et exercitu Boiariorum illic misit. Lambert. Schafnab. a. 1061. – Turčan II. 44.

§. 76. Smrť a rodinné záležitosti Andreja I.

Andrej I., prímeniem biely, 259.) spadnul, dľa Lamberta, na bojišti z koňa, a zahynul pošlápaný. Dľa Turčana utekal ku nemeckým hraniciam, bol jatý, a umrel v Zirci, pochovaný vo vystavenom ním kláštoru v Tihoňu u Blatona.
Manželka jeho bola Anastasia Jaroslavovna. 260.) Z nej zplodil ešte v Rusku vydanú za Vratislava českého Adelhaidu. V Uhrách sa mu narodili Šalamún a Dávid. 261.) Tento musel umreť v detinstve, bo sledu po ňom niet; onen nezanechal potomstva. 262.) Mal i nemanželského syna, Georgia, zo súložnice z dediny Moravce. 263.)
Prímenie katolícky {:dokl. 259:}, a nápadné lipnutie ku nemcom v posledních časoch, nedajú pochybovať, že sa na ostatku vcele odcudzil tomu pravoslaviu, za ktoré vo mladších letách vyhnanstvo snášal.
____________________
259.) Albus Andreas et catholicus est vocatus. Turčan II. 42.
260.) V. dokl. 208 a 209.
261.) De qua {:Ruthena:} genuit Salamonem et David. Turč. II. 42.
262.) Rex Salamon et frater ejus David liberos nunquam habuerunt, et in ipsis semen regis Andreae defecit. Turčan II. 48.
263.) De concubina, quam habuit de villa Moroth, genuit Georgium. Turčan II. 42.

§. 77. Pamätnosti z časov Andreja I.

Listín po ňom žiadnych iných niet, ako zakladacia listina kláštora tihoňského z r. 1055. I táto jediná písemná pamiatka je podozrelá. Hovorí o kráľovi ako o tretej osobe, a nazýva sa kráľom pannonským.
Za jeho časov objavili sa v Ásii Turci. R. 1048 mal už s nim srážku císar Konstantín Monomach. Správca Medie Štefan nechcel prepustiť porazeného Saracenmi u Babylona Kutluma; bol teda porazen od neho.

§. 78. O nadobudnutiu Sriemu.

Andrej I. neprinavrátil korune uhorskej ztratené pod Abom a Petrom zeme za Litahou, ba i sám potvrdil ich odstúpenie. Oproti tomu jest listina, z nejž sa môže zavierať, že za panovania jeho palatín Rado odjal Gräkom Sriem {:Syrmium:}, vtedy akési samostatné kniežatstvo, vo trojuhlu, ktorý Dunaj a Sáva pri svojom spojeniu tvoria.
Rozkošná krajinka táto nebola za časov Štefanových uhorská. Lebo Skilices 264.) vypravuje k r. 1019, že po podmaneniu Bulharska, a poddaniu sa Chorvátov, jediný sriemsky kňaz Sermon odporoval, a že ho preto úkladne zniesol zo sveta Gräk Konštantín Diogen. Vyvábil ho lživou prísahou ku rozmluve, a pri tom zabil z nástrahy u Sávy. Tým pripadnul Sriem Gräkom.
Že im ho odjali pod Andrejom I. Uhri, to sa dokazuje listinou, ktorou palatín Rado zakladá pravoslavný monastýr sv. Demetra {:Mitry:} pri Sáve, a ktorú odobril r. 1057 Andrej I. na sneme vo Stolnom Belehrade. Povedá tu o sebe Rado, že celý ten kraj opravil korune uhorskej. 265.) Poneváč dnešnia Mitrovica na Sáve povstala práve zo kláštora sv. Demetra; poneváč kláštor tento podvrhuje Rado biskupstvu pečuhskému; a poneváč výslovne povedá, že celý ten kraj opravil korune uhorskej: nasleduje z toho, že Uhri pod Andrejom I. vládli Sriemom. Poneváč ale Gräci o tom úplne mlčia, a istá je vec, že až sv. Vladislav zaujal zeme posávske: vyhlašuje Engel listinu za podozrelú. Zmienka o Sriemu potom až r. 1125 keď ho Uhrom odjal Ján Komnen. {:V. dokl. 486:}


____________________
264.) Interpret. Gabii, edit. Veneta 1570. fol. p. 94.
265.) Multis bellicis laboribus cum toto provinciam illam sancte corone rectificavi. Fejér T. I. p. 395. Srov. o osudu monastýra Obč. II. §. 114. dokl. 268.

Bela I. Vladislavovič.

1061 – 1063.

§. 79. Meno.

V uvedenej listine Radovej a u Jana archidiákona de Guertse nazýva sa Bela I. Adalbertom, 266.) čo Katona má za jedno meno. Ako Albert, čili Adalbert, píše, má koreň v latinskej reči albus: tak Bela vo slovanskej biely. Toto je doslovným preloženiem onoho. 277.) Tu sa raz Katona povýšil nad nenávisť slovanstva, a uhodil klincu na hlavu.
Iná forma mena tohoto je Beľoš, ako sa nazýval švagor Bely slepého, a Beľuš, ako čítame v listine. 278.) Čítame tiež Belyn a Benyn. 279.) Nachádza sa i Benislo a Benizlo, čo ukazuje, že meno Bela je tak zkrácenina, ako Buda, Seba. Plne znelo Beloslav. My sa budeme držať obecne bežnej formy Bela.
____________________
266.) Licentia regis Andreae ejusque fratris Adalberti ducis. Tamže. O Guertse v. dokl. 74.
277.) Katona Hist. prag. Hung. P. I. p. 363.
278.) Stephani et Belus filii Belus. Monum. Hung. hist. K. I. p. 204.

§. 80. Nový výbuch náboženskej zbury.

Polopoliak tento neváhal dať sa po smrti bratovej ovenčať, hoc Uhri už mali venčaného kráľa, v osobe meškajúciho za hranicami chlapca Šalamúna. Ani to nepovažoval za dáku bezzákonnosť, bo to u Slovanov, medzi ktorými najlepšú časť života prežil, bolo po práve. Ovšem ale nemohol sa neobávať, že mu Nemci privedú na krk Šalamúna.
Aby na túto prípadnosť čím najdôrazneji právo svojo brániť a neodvislosť krajny chrániť mohol, chcel zaviesť doma možno najlepší poriadok, uspokojiť, utíšiť všetkých. Tým úmyslom povolal ku svojemu venčaniu do Stolného Belehradu z každého mestečka a z každej dediny dvoch zástupcov. 280.)
Príležitosti tej použila slabšia sice už, ale horlivá a príčinlivá stránka pravoslavných, s Vathom a jeho synom Jánošom na čele. Zomrelého Andreja považovali ľudia títo za zpreneverilca, a mysleli, že Bela stane na ich stranu, bude aspon proti ním spravedlivejším. Sošlo sa teda, okrem povolaných vyslancov, nesčiselné množstvo prezvaných zasa pohanmi pravoslavných do Stolného Belehradu, bezpochyby na pokynutie Vathovo a Jánošovo. Neunavní títo vodcovia vyzvali svojích, aby sa muž na muža dostavili pred obličaj kráľa a snemu. Nadiali sa, že ich množstvom svojím ustrašia, ku povolnosti naklonia. Vodcovia žiadali, aby sa krajinským zákonom zrušilo vcele latinstvo, s jeho nesnesitelnými desiatkami. Biskupov chceli mať ukamenovaných, chrámy zborené, zvony roztrieskané, všetkých duchovních a vyberateľov desiatkov povešaných. 281.) Ukrutnosť žiadostí týchto ukazuje, že so pravoslavnými spoločnú vec konala i muhamedánska časť národa maďarského. Títo zvlášte museli byť nad mieru rozdráždeni, poneváč so kresťanstvom nič nemali obecného, a predca boli nuteni, ako pozdnejšie zákony ukazujú, ku všetkým kresťanským bremenám.
Ale v Belovi zklamali sa veľmi. Ač bol i on v obriadu gräcko-slovanskom vychovaný, a trpel preň, snášal vyhnanstvo: predca nechcel vytrhnúť krajnu z koľají, do ktorých ju raz upravil sv. Štefan, popudiť na seba i pápeža, i nebezpečných súsedov, i latinskú stránku doma, s jej mohutným už duchovenstvom. Ba dlhé jeho meškanie na dvore poľskom, a manželstvo s Ryšou, prevrátily smýšľanie jeho vcele, učinily ho náklonným latinstvu zo srdca, ako zavierať sa dá z jeho synov, odhodlaných už latiníkov. On nielen nemienil vydať na smrť mohutných biskupov latinských, ktorí ho i teraz obkľučovali, než chcel ich učiniť hlavňou trônu svojho podporou. Lebo bola to už moc veliká a pevne zakorenená. Predošlé búrky ju len nahly, ale nezlomily. Bela sa štítil popudiť ju proti sebe vtedy, keď mu práve nebezpečenstvo od Nemcov hrozilo.
____________________
279.) Turčan II. 45.
280.) Turčan II. 46. Istý to a neomylný znak, že sa ešte vtedy neboly ujaly feudalné riady nemecké v Uhrách, neboly vyvinuté stavy, ustálené prednosti zemianstva. Panovala medzi občanmi rovnosť, rozhodoval spôsobom slovanským ľud. Srov. §. 33.
281.) Srov. §§. 62. 63. 65.

§. 81. Krvavé utlačenie zbury.

Zaujal sa teda horlive za pýtaných na smrť biskupov a opátov, vošol s nimi v poradu, a našol na ních mužov odhodlaných, smelých, neohrožených. Posilnený ich primlúvaniem, siahnul ku krajnej prísnosti. Keď mu predložil mätežný, rečníkami rozpálený, ľud svoje žiadosti, vypýtal si tri dni ku rozmýšľaniu, vynaložil pak ich ku sohnaniu vojska, vlastne stiahnutiu kráľovskej, biskupskej a opátskej družiny, ktorá tuším už bola naporúdzi, ale rozptýlená, aby nebola tam, a predca sa nalezala pohotove. Bo nemožno, aby sa kráľ a präláti neboli hotovili, keď sa Vatha a Jánoš s tolikým množstvom valili ku Belehradu.
Na tretí deň dal kráľ buričom odpoveď krvavú. Miesto rečí vrazilo do ních vojsko, a spôsobilo veliké krveprolitie, poneváč zástup bol bezpochyby i z vonka otočený, ako do saku jatý. Ktorí neboli zrúbaní, tých dal kráľ zbičovať. 282.)
Vatha však ešte ani vtedy nezahynul, ba podržal značný vliv. Ešte pod Geizom I. najdeme ho činným pri dvore. 283.) Ktorak vyváznul z nebezpečenstva prítomného, nevedomo: ale jedno zo dvúch miesto mať muselo. Alebo sa spasil útekom, a potom našol milosť; alebo už teraz vytiskli zelótu zelóti ešte vätší, otreštili ľud, a posotili stránku neopaternosťou svojou do prepasti konečnej záhuby.
____________________
282.) Turčan II. 46.
283.) Srov. §. 65. dokl. 231 – 233.

§. 82. Význam zbury.

Poslední to bol podvih demokratický a pravoslávno-muhamedánsky v Uhrách. Od toho času upadovaľ ľud vždy vo vätšie opovrženie, šľachta pak rástla bujne. Pravoslavní topili sa vždy viac, pričineniem biskupov a dvora, úplne už a odhodlane latinského vo všetkých údoch svojích. Traja len pravoslavní panovníci sedeli na trónu uhorskom, Aba, Andrej I. a Bela I. Žiadon ale z ních, vyjma Abu, nebol odhodlaný získať obriadu svojemu prevahu, dačím zaň vážiť, pustiť sa v zápas s latiníkmi a ochrancami latinstva Nemcami. Ba Bela I. zaprel vcele svojích spoluvercov, i vrodzenú sebe krotkosť. Bo keď odporníkov svojích ušetril, uprchlíkom statky nedotknuté zachoval: skladajúcich v ňom svoju nádeju pravoslavných a muhamedánov dal hromadne zmäsiariť.

§. 83. Odstúpenie pravoslavných od Rímu.

Do tohoto času padá narušenie únie v Uhrách, počiatok cirkevného rozkolu. Až dosaváď totiž stáli pravoslavní pod pápežom. Biskupi mali pod sebou oba obriady, i latinský, i gräcko-slovanský. To ale neprekazilo trenice a krvavé búrky. Po konečnom zrazeniu pravoslavných u Belehradu prešli najmnožší v latinstvo. Ktorí neprešli, a neštítili sa utrpení, tí nechceli viac ani pápeža slúchať, ani jeho biskupov, než obrátili sa ku Carihradu, uznali vrchmocie východních patriarchov. Tým bol sväzok medzi dvúma obriadama úplne pretrhnutý. Len v daktorých kláštoroch trvali až do XIV. stol. oba obriady popri sebe, pod jedným predstaveným. 284.)
Prísneji naloženo so slabšími muhamedánmi maďarského jazyka. Uvidíme svojím časom kruté proti ním prinesené zákony. Vydaní na milosť a nemilosť, museli snášať to najhrubšie násilie {:§. 159:}, až vcele vychaleli. To je osud Uhier od ich počiatku, že tu vždy musí dakto upieť a kvíliť. Teraz je reč, pre ktorú jedna časť obyvateľstva predstavuje kladivo, druhá nákovu; vtedy bolo náboženstvo. Spruhou pohybu bolo i vtedy, ako je teraz, Nemecko.
____________________
284.) V. §. 27. dokl. 113.

§. 84. Krajinské náriadby Bely I.

Rozmanité ohľady na Nemecko, nádeje, obavy, dejstvovaly i na sneme belehradskom, kde pravoslavní a muhamedáni na svoje stížnosti krvavú odpoveď dostali. Iné náriadby snemu tohoto vzťahovaly sa zvlášte na obchod. Pravdepodobne následkom uzavrenia snemovného zrušil Bela hatiacu obchod ročniu zámenu mince. Potom dal raziť veliké peniaze 285.) z najčistejšieho striebra, tak rečené desiatniky, z níchž išlo štyridcať na jeden byzantský zlatý peniaz. Aby nevedomých ochránil prede zdierstvom lakomcov, ustálil cenu vecí. Trhy preložil všetky na sobotu. Tým sa stalo i krátičké jeho panovanie pamätným. Zrušil i daktoré pred ním uvedené poplatky, 286.) aby sa zavďačil ľudu, a získal ho sebe v očakávanej borbe s Nemcami.
____________________
285.) Slovo peniaz povstalo z latinského pensa. V Uhrách razili sa peniaze do konca XIII. stol. z tenulinkej striebornej tľapky, často len na jednom boku. Mince sv. Štefana nesú nápis: Civitas regia. Petrove: Panonneia. Samueľove: Panoneia. Andrejove hneď Panoneia, hneď civitas regia. Panoneia bude značiť krajnu uhorskú vôbec, civitas regia Stolný Belehrad. Zlaté byzantské peniaze maly tak v Uhrách svoj beh, ako teraz majú v države tureckej rakúske toliare. A to trvalo až do časov Anžuánskych. {:Srov. Obč. III. §§. 101. 102.:}
286.) Fecit fabricari nummos magnae monetae ex purissimo argento, et pretium rerum venalium constituit. – Byzantios permisit currere. – Omnia fora die sabbati constituit pro vendendo et emendo. – Omnibus vitae suae diebus non est mutata moneta. – Alleviavit onera, relaxans consvetas et antiquas exactiones. Turčan II. 45.

§. 85. Potržky s Nemcami.

Žeby táto borba skutočne bola nastúpila, o tom nevedia naše kroniky ničoho; ba Turčan svedčí výslovne, že panoval v pokoju, nenápastovaný žiadnym nepriateľom. 287.) Alold ale vie o jeho nájezdu do Rakús, zo príčiny Šalamúna. Tohto poslala matka maloletého Henrika IV., ktorá miesto neho panovala, ku krajištníkovi rakúskemu Ernestovi, aby tam blíže bol k Uhrám, a silneji mohol pôsobiť na svojích privržencov a neprajníkov Belových. Popudený tým Bela vtrhnul do Rakús, ale bez úspechu. Vojevodca krajištníkov Azzo porazil a vyhnal ho. 288.) Ba Nemci vtrhli zo svojej strany do Uhier, len že tiež nič značného nevykonali. Zaujali Mošoň, to bolo všetko. 289.)


____________________
287.) Tenuit regnum pacifice, sine molestatione hostium. Tamže.
288.) Bela ob aemulum Salomonem irruit in Osterrichiam, ubi is mansit, cum magno exercitu. Sed Ernestus generose restitit et hostes fugavit, Azzone, fortissimo capitaneo suo, utiliter usus. Alold. a. 1062. Srov. §. 75. dokl. 257.
289.) Calles Annal. Austr. P. I. p. 364.

§. 86. Smrť a rodinné záležitosti Bely I.

Vojnu vo vätších rozmeroch pretrhla neočakávaná smrť Bely I. Bo keď sa znovu zbrojil r. 1063 na Rakúšanov, zvalil sa na neho v Dömöši stán, a zabil ho. 290.) Zvleky jeho boly uložené vo kláštoru segsardskom, ktorý, a kološmonoštorský v Sedmohradsku, on mal založiť.
Manželky mu dáva Turčan dve. Jednu Poľku Ryšu, 291.) ktorou ho oblažil Mečislav za hrdinské činy vo vojne s Pomoranmi; druhú Španielku Margaritu. 292.) Ale Katona myslí, že tu väzí zmatenie. Bela III. mal za manželku Francúzsku Margaritu; z tejto činí kronika manželku Bely I. Nasledovne i všetky deti privlastňuje Katona Ryši. 293.)
Zplodil pak z nej, v Poľsku Geizu a Vladislava, v Uhrách Lamberta. 294.) Dcery tiež mal tri. Jojada, ktorú však Annalista Saxo nazýva Žofiou, vydala sa za korutanského Udalrika; Helena, nazvaná peknou {:lepá:} za chorvátskeho kráľa Zvonimíra; Eufémia, ináče Ludmila, za moravského Ottona.
____________________
290.) Corruente solio. Turčan II. 46. Solium znamená nielen trón, než i stán. Du Cange. – Bela nova arma parans in Austriales, dum ad finem anni placitum teneret apud opidum Temes {:Dömöš:}, ruente domo graviter contritus obivit. Alold. a. 1062. – Bel, qui regnum invaserat Ungariorum, obiit. Lamber. Schafnab. a. 1063.
291.) Palacký ju nazýva Reyčkou, Lelevel Ryxou, iní Richsou, Richesou.
292.) Kyquini et Renoldi origo est de Hispania, cum regina Margarita, conjuge Belae regis, filii Zaar Ladislai, Pannoniam adeuntium; hic enim Bela primo uxorem de Polonia habuit. Turčan II. 15.
293.) Katona Hist. prag. Hung. P. I. p. 364.
294.) Dux Bela in Polonia genuit liberos Geysam et Ladislaum, in Hungaria autem Lampertum. Turčan II. 42.

Šalamún Andrejovič.

1063 – 1074.

§. 87. Pozvanie z Nemecka Šalamúna.

Bela zanechal po sebe troch panovania schopných synov, a predca títo, s riedkym sebazapreniem, nespechali zaujať trôn, než vystrojili posolstvo ku císarovi Henrikovi IV. s osvedčeniem, že hotovi sú prijať a za pána svojeho uznať meškajúceho na dvore jeho Šalamúna Andrejoviča, jestli bude dôstojne, rodu a zásluhám primerene, s nimi naloženo, 295.) t. j. jestli sa im povolí, so všetkými právami, to isté rusko-slovenské kniežatstvo, ktorým bol vládnul ich otec. Nemecká však zpupnosť to ani do povahy nevzala. Na sneme mohučskom bolo uzavreno, voviesť Šalamúna do krajny, bez ohľadu na právo Belovičov, zbrannou mocou.
A tak i učinili. Henrik IV., chlapec 12 roční, vprovodil v septembru r. 1063 Šalamúna, chlapca 11 ročnieho; a Uhri dívali sa na to ľahostajne, keď ho znovu ovenčal vo Stolnom Belehrade, ako poslušníka nemeckého. Tí Nemci neprestali poťahovať Uhry ku sebe. Toľko čo im vyklzly, hneď zasa siahali na ne. Priviedol Henrik i sestru Žofiu so sebou, a deti boli už teraz sosobášené.
Beloviči, vidúce netečnosť Uhrov a nechtiace vylievať krev, učinili peknú tvár ku špatnej hre, uspokojili sa. 296.) Dúfali snaď, že pode chlapcom kráľom jednako oni panovať budú.
____________________
295.) Si sibi apud Salomonem natalibus et meritis suis condignus honor haberetur, subditum se ei fidelemque futurum. Lambert. Schaffnab. a. 1063.
296.) Hainricus quartus, Romanorum rex, paullo plus quam duodennis puer, in Osterrichiam veniens, Salamoni Ungaro sponsam suam Zophiam, tamquam frater ejus, adduxit, et nuptias fecit. Deinde cum exercitu in Pannoniam progressus, filios defuncti Belae obsequentes habuit, et sine sangvine Salamonem in solium restituit. Alold. a. 1063. – Turčan nerozoznáva Henrika IV. od jeho otca Henrika III.; preto sa dopustil tej hrubej poklesky, že chlapca zve tesťom Šalamúnovým.

§. 88. Útek a návrat Belovičov.

Ináč to ale dopadlo. So Šalamúnom a jeho manželkou nahrnulo sa do krajny množstvo Nemcov. Títo všadeboli viedli teraz veliké slovo. Zvlášte istý Vid, zo Švábska, zmocnil sa vcele srdca kráľovho a panoval pod jeho menom.
Beloviči nielen kniežatstvo otcovské neobsiahli, než ani bezpečnými sa necítili vo vlasti. Preto prchli ku príbuzným po materi do Poľska, a prosili o pomoc Boleslava II. Tento pak, ač mal vojnu s Rusmi, a obléhal práve Peremyšl, predca im dal pomocné vojsko, ktoré ich r. 1064 doprovodilo do Uhier. 297.)
Synovia mali obnoviť výjavy hašterných otcov, ale sa podarilo biskupom zastaviť krveprolitie, sprostredkovať pokoj medzi stránkama. Šalamún podržal kráľovský prestol, Belovičom dáno otcovské kniežatstvo, ktoré oni zasa podelili medzi sebou. 298.) Smluva o tom bola uzavrená 20. janu. 1065 v Juru. 299.)
____________________
297.) Dlugoš III. 270. – Cromerus V. 85.
298.) Dôkaz toho nepodvratný je ten, že Geiza sa nazýval velikým kňazom, Ladislav a Lambert len kňazmi. V. §. 99.
299.) In festo SS. Fabiani et Sebastiani MM. rex Salomon et Geisa dux in Gewr pacem firmaverunt. Turčan II. 47.

§. 89. Nedovera a spoločné podniky.

Vzájomná však nedovera ostala. Keď tohože roku slávili spoločne, so svojími dvormi, velikú noc Šalamún a Geiza v Pečuhu, vzniklý náhodou požiar tak ich naplašil, že zo strachu jedon predo druhým sa rozutekali. 300.) Potom ale, keď sa jeden i druhý presvedčil o marnosti svojho podozrenia, pokoj sa navrátil, a Beloviči i Šalamún bojovali, kde bolo potrebno, spojenými silami.
Tak pomáhali chorvátskemu bánovi Zvonimírovi, manželovi Belovnej Heleny, vo vojne Chorvátov proti Leopoldovi, vévodovi korutanskému, 301.) za Adalbera, chcejúciho nazpät vydobyť ztratené dôstojenstvo. Zvolený r. 1075 za kráľa bán Zvonimír musel už vtedy byť mohutný veľmož, bojovať podo svojími zástavami, keď jemu pomáhali Uhri, a keď sa opovážil pýtať za ženu kráľovskú dceru.
Spoločne také odrazili, kráľ i kňazi, pohraničný akýsi nájezd z Moravy. Nájezdníci prenikli až ku Trenčínu, a boli stíhaní za hranice. Žeby ale boly vtrhly české pluky, a žeby na odmenu Šalamún a Geiza boli zpustošili temer celé Čechy, 302.) o tom český dejepis nevie ničoho, aniž jest podobno pravde. V Čechách kypely za onoho času sváry kniežacích bratov a cirkevné nepokoje. Ktorak teda mohli Češi súsednie zeme nápastovať? Bolo-li čo vo veci, musel to byť lúpežný nájezd súkromných ochotníkov.
____________________
300.) Tamže.
301.) Corinthios vraj. Tamže.

§. 90. Odrazenie Kumánov.

Taký nájezd podujali z východních strán državy Kumáni, ktorých Rusi nazývajú obyčajne Polovcami, 303.) domácim menom Uzi, neveľký, ale bojovný národok torkmenský, 304.) opravdivá to zbojnícka túlavá banda, jed každej civilisácie.
Divochovia títo objavili sa r. 1061 v južnej Rusi, 305.) a vtedy, alebo hneď za tým, prisadli, podmanili sebe, i príbuzných svojich Pečencov v dávnom Atelközu, terajšej Románii. Z týchto sídel neprestali potom nepokojiť svojími nájezdmi z jednej strany Rusov, zo druhej Byzantincov a Uhrov.
Do Uhier vtrhli poprvé r. 1069 pres Sedmohradsko, 306.) a poplenili Zatisie. Vodcom ich bol Osul, podriadený ďulov. 307.)
Kráľ Šalamún, kňazi Geiza a Vladislav, sobrali na spech vojsko, a tiahli s možno najvätšou rychlosťou do Sedmohradska, aby obtíženým korisťou lúpežníkom zaskočili cestu, čo sa im i podarilo. Predbehli ich temer celým týždňom, a čakali na nich v Doboke. Bo Kumáni vliekli so sebou veliké množstvo i stada, i plenníkov, i inej koristi. Dostavše zpravu o ich príchodu, šli im v noci v ústrety. Na svite sa uzreli vzájomne nepriateľské vojská. Osul zaujal so svojími vrch Kyryeleis {:Kérlés alebo Cserhalom:}, ale Geiza mu zašol z boku. Kumáni boli porazeni, najmnožší z ních na úteku zbiti. 308.)
____________________
302.) Bohemi irruperunt versus urbem Trenchen, rex autem et dux Bohemiam invaserunt, et fere totam Bohemiam igne et gladio vastarunt. Turčan II. 48.
303.) Kumani rekomi Polovcy. – Polovci ili Kumany. Lietopisec ruskij. Č. I. p. 182. Izd. N. L. Sanktpet. 1792.
304.) Seho bezbožnaho naroda {:Polovcov:}, prišedšaho od pustyni Jatverskija, četyre koliena, jako Torkmeni, Pečeniehi, Torki i Polovci ili Kumani. Tamže. – Pray teda, ač v rozhodujúcich tu letopisoch ruských nezbehlý, nemnoho pochybil, keď má Kumánov a Pečencov za jedon národ: ovšem ale ďaleko sa odchýlil ode pravdy, keď Pečencov kladie od prvu do Sedmohradska a stotožňuje s Maďarmi. Suspicio mihi oboritur, Cumanos hos ipsos Transilvanos fuisse, sed nondum christianis sacris initiatos. Pray Ann. r. H. P. I. p. 67. – Nemci obrátili meno Plavci, Polovci vo Valven. Comani, quos teutonice Valven apellamus. R. 1241 mníši. Fejér T. IV. vol. 1. p. 213. Nec defuit ibi perditissimum illud hominum genus, qui Valve dicuntur. Píše Arnoldus Lubecensis o Kumánoch pomáhavších r. 1203, vo vojsku Českom, Ottonovi IV. proti Filipovi. Comani, qui dicuntur Capchat, a Teutonicis vero dicuntur Valani. Rubruquis. Fejér T. IV. vol. 2. p. 268. Valvorum enim, vel prout Otto Frisingensis expressit, Falorum vocabulum teutonicum est, et quidem Gothis Fala campum seu planitiem spatiosam denotat. Pet. Horváth de Initiis Jazygum et Cumanorum p. 10. – Vidz ešte dokl. 353. A Obč. II. dokl. 320.
305.) V lieto 6569 {:1061:} priidoša pervoje Polovcy na Rus. Lietopisec ruskij Č. I. p. 158.
306.) Anonymus predchytuje čas o dve stoletia, keď Kumánov privodí z Ásie hneď s Maďarmi.
307.) Princeps militiae paganorum, nomine Osul, qui fuit serviens Gyulae, ducis Cunorum. Turčan II. 49. Panovník divých Kumánov Julius? Ďula muselo byť meno hodnosti. Srov. časť úvod. III. §. 48. dokl. 227.
308.) Tu sa malo udať oslobodenie uhorskej panny raneným Vladislavom. V. §. 23.

§. 91. Nájezd Pečencov.

O tri roky po nájezdu Kumánov vtrhli do terajšieho Temešského Banátu Pečenci {:Bisseni, Besenyők:}, a zlúpivše ho, navrátili sa s korisťou domov. Poneváč týchto dávnych vrahov Maďarov podbili Kumáni, prirodzené by bolo mysleť, že to bol zasa nájezd Kumánov, vo spojeniu s Pečencami, keby neudával Turčan, že títo Pečenci prišli prese srbský Belehrad, a preplavili sa pres Jesavu. 309.) Museli to teda byť Pečenci prchnuvší pred návalom Kumánov za Dunaj a provodivší i tam zbojnícke svojo remeslo. Cedrén skutočne svedčí, že präfekt Basilius Monachus prijal do Bulharska istý počeť Pečencov, 310.) preto pravdepodobne, aby skrze ních držal Bulharov na úzde. Títo teda vtrhli r. 1072 do Uhier na lup, a zapríčinili vojnu so Gräkmi.
____________________
309.) Factum est tertio anno post adventum Cunorum, ut Bisseni, per Albam Bulgaricam venientes, transnataverint fluvium Zaua in campum Bazias, et non modicam gentem abduxerint. Turčan II. 50. Prijímame výklad Sasinkov, že „flumen Zaua“ nemá sa rozumieť Sáva, ale ľavá halus dolnej Moravy, Jesava. Deji. Uh. D. I. p. 51. n. 2. Výklad Prayho oproti tomu, akoby Bisseni boli bývali „Bosni Graecis conjuncti“ {:Annal. P. I. p. 68:} je smiešny.
310.) Multos itaque illorum Bulgariae praefectus, Basilius Monachus, per campestria Sardicae, Naisi et Eutzapeli distribuit. Cedrenus.

§. 92. Gräcká vojna.

Nájezd bulharských Pečencov zapríčinil velikú v Uhrách nechuť oproti Gräkom, už preto, že to boli poddaní gräckí, viac ešte preto, že ich Niketas, predstavený Belehradu, prepustil. Malo sa za to, že sa nájezd stal s porozumeniem a s odobreniem Gräkov.
K odpomsteniu urážky shromaždilo sa r. 1072 veliké vojsko uhorské u Slaného-Kameňa 311.), na dolňom Dunaju, aby uderilo do zeme bulharskej. 312.) Gräci darmo ryhali na ních neuhasitelný oheň, zapaľovali ich člny vo vode; Uhri sa preplavili a obľahli Belehrad.
Prispeli obleženým ku pomoci, pod vodcom Kazarom, tí Pečenci, ktorí vojnu zapríčinili: ale boli strašne poraženi županom šoproňským Jánom. 313.) Ktorí nepoložili hlavy, a nepadli do zajatia, dali sa na útek.
Tri mesiace trvalo potom dobývanie hradu, a zkončilo sa jeho ztečeniem. Akási uhorská plennica podpálila v čas víchru mesto, Uhri vrazili pres porúchané zdi, Niketas utiahol sa s vojskom do hradu. Brzo sa i on vzdal, vymieniv sebe i vojakom slobodný odchod.
____________________
311.) Salankemen. Z toho mena ušuľkal náš vtipný Anonymus povestného Salána.
312.) Anno 1072 Salamon rex Bulgarense regnum invasit. Chron. Poson.
313.) Quorum rector erat Jan nomine. Turčan II. 50.

§. 93. Vražda medzi Šalamúnom a Belovičmi.

Gräci ale nedoverovali barbarom. Báli sa prepadnutia, keď vyjdú bezzbrojní. Preto za dobré uznali, utiecť sa k milosrdenstvu. Sám veliteľ Niketas vyšol so strieborným obrazom P. Marie, porúčať sa v ochranu velikého kňaza Geizy. Ale práve to zapríčinilo nové utrpenie Gräkom, keď vzbudilo revnivosť medzi panovníkmi. Šalamún niesol ťažce, že nie jeho prosia Gräci o ochranu. Zanevrev nad tým, zlomil slovo, vyhlásil celú posádku za plenníkov, dal všetkých odviesť do Buziáša, na majetok Vidov, aby tam boli podeleni medzi víťazov. 314.)
Zvŕšiť však to prchlivec nemohol, poneváč mu stal odhodlane v cestu veliký kňaz Geiza; 315.) a moc jeho málo ustupovala moci kráľovej. Na závažné jeho slovo pošli plenníci v pokoji. Pri inej koristi dal mu rozmrzený Šalamún ináče pocítiť svoju nemilosť. Korisť bola podelená na štiri čiastky. Jednu dal kráľ miláčikovi svojemu Vidovi, druhú jeho zaťovi Iljovi, dve ostatnie kňazom Belovičom. Títo to držali za krivdu a nečesť, že ich kráľ do jednoho riadu postavil s kadeakými pobehlíkmi. Bratranci sa rozošli s velikým hnevom.
____________________
314.) Venerunt in villam Buzias, in praedium Vid; volebantque dividere thesaurum et captivos, illos etiam, qui ad fidem illorum venerant de castro. Turčan II. 50.
315.) Duce autem regi in hoc contradicente, dividere non potuerunt. Tamže.

§. 94. Kňaz Geiza dostáva v dar korunu.

Vätšú ešte zášť roznítila medzi nimi vďačnosť císara, Michala Dukasa. Bo keď dostal zpravu o tom, čo sa stalo v Buziášu, poslal Geizovi tú korunu, ktorou sa do teraz venčajú kráľovia uhorskí {:§. 10:}. K uznalosti bolo tuším primiešano i trochu byzantskej chytrosti. Chcel císar vrhnúť kus nového kvasu do panujúcej v Uhrách rodiny, aby Uhri boli doma zaneprázdneni, a nemali stihy zadierať sa do Gräkov.
I obsiahnul to vo plnej miere. Vyznačenie Geizovo tak bodlo Šalamúna, že sa potom i pred pápežom hašterili. Šalamún žaluje r. 1074 u Gregora VII., že Geiza drží so Gräkmi a stal sa ich poddaným; Geiza obracia žalobu, že Šalamún sa predal Nemcom. Šalamún mal v podozreniu Geizu, že dychtí po jeho korune; Geiza Šalamúna, že chce vyrvať Belovičom rusko-slovenské kniežatsvo. A Šváb Vid neprestával popudzovať kráľa. Poučoval ho, že je v nebezpečenstve. Predstavoval mu, že nikdy nebude kráľom, pokuď kňažia Beloviči. Radil zničiť Geizu; lebo vraj dva meče neobstoja v jednej pochve.

§. 95. Nástrahy pri výprave do Bulharska.

Šalamún bolby tuším vztiahnul ruky na Belovičov: ale cítil sa ku tomu prislabým. Siahnul teda, miesto moci, ku chytrosti. Aby ich vystavil nebezpečenstvu života, alebo sa ich i zmocnil pri danej príležitosti, podujal výpravu do Bulharska, menovite proti mestu Nyš, snaď že tam mali svojo shromaždište lúpežní Pečenci, a pozval ku nej i Belovičov. Títo ale zavoňali pečienku, a učinili opatrenie bezpečnosti. Geiza prirazil so svojími plukmi ku zástavám kráľovským, ale Vladislav zostal so silným vojskom v Níru. 316.) Preto sa neopovážil Šalamún ani na Geizu vztiahnuť ruku. Keď sa Nyš odkúpil a vojna zkončila, navrátil sa Geiza do svojeho kniežatstva plný podozrenia.
Aby mu predca naposledok vrah nenaniesol ranu, hľadal posilu v zahraničiu. Keď Šalamún bol spriaznený s císarom nemeckým, on vstúpil do príbuzenstva s císarom gräckým, pojav za manželku Synadenu. A keď ešte vätšie sa sťahovaly mračná, rozposlal bratov hľadať zahraničnú pomoc, Vladislava na Rus, Lamberta do Poľska.
To isté učinil i Šalamún. Hľadal i on pomoc u švagrov, v Nemecku u Henrika IV., v Čechách u Vratislava II.
____________________
316.) In partibus Nyr. Turčan II. 52.

§. 96. Mierenie sa a nové brojenie stránok.

Medzi tým behali sem i tam poslovia. Šalamún a Geiza sošli sa i osobne na jednom ostrove pri Ostrihomu, vymenili vospolok svoje stížnosti, uzavreli mier. Pre vätšú bezpečnosť dali si vzájomne i zastavencov, Šalamún Geizovi Vida a župana Erneia, Geiza Šalamúnovi biskupa váradského, a toho Vathu, ktorý pod Andrejom I. toliké hnutie bol spôsobil. 317.) Než ani tak nemal mier stálosti. Vid na samom kniežacom dvore osnoval spiknutie proti Geizovému životu; tu i tam dialy sa prípravy k boju. Vrátily si stránky i zastavencov.
Geiza sa doznal so strachom, v jeseni r. 1073, že Šalamúnovi ide na pomoc vojsko nemecké a české. A strach bol tým vätší, že sa mu brat Vladislav práve navrátil z Ruska bez vojska. Rychle ho teda vypravil na Moravu, prosiť o pomoc Ottona, a na Slovensko, sbierať pluky. Poneváč ku tomu bol potrebný čas, prosil snažne Šalamúna o predĺženie prímeria na pol roka.
Šalamún privolil sice, ale len, aby ukolébal Geizu vo lživú bezpečnosť, a dal dejstvovať podkúpeným na jeho dvore zradcom, Petrudovi, Sónokovi a Bikášovi. Hľadal pri tom i iný spôsob zniesť Geizu zo sveta bez boja.
Výmyslivý Vid sa doznal, že Geiza práve poľuje v Ingvanu, a hneď priplietol ku tomu nástrahu. Radil prepadnúť ho tam v noci a vylúpiť mu oči, aby bol koniec veci, prve než bratia pomoc privedú.
Lotrovskú radu vyslúchal v segsardskom monastýru opát Vilhelm, a hneď vystrojil posla ku Geizovi s výstrahou. Tento ju neprijal, lebo otáčajúci ho zradcovia mu nahúdli, že opát je nespoľahlivý pijan. Na druhý ale deň, keď sa už blížili lotríci, prikvapil opát sám, preoblečený za vojaka, a tak Geizu ochránil.
____________________
317.) V. §. 65. dokl. 231. a §. 80.

§. 97. Vypudenie Šalamúna.

Keď sa nástraha nezdarila, odvrhnul Šalamún náličnicu, siahnul ku zjavnému násiliu. Aby sa rozhodla otázka medzi samodržaviem a dvojvládiem prve, nežby došla Geizovi pomoc, prekročil za ním, v zime r. 1074, zamrznutú Tisu, a keď sa mu postavil, porazil ho. Lebo podkúpení zradcovia, Petrud, Zounuk a Bykáš, preskočili, s vätšou čiastkou vojska, ku Šalamúnovi; pri čom ich na skutku pomsta zasiahla. Poneváč vojsko Šalamúnovo nebolo popredku poučeno, čo sa diať má, mnozí zo preletčíkov boli pobití. Porazený Geiza prchnul s vernými v ústrety Vladislavovi, na Tokaj, ku Vacovu, a Šalamún stúpal mu v patách.
Beloviči spotkali sa a spojili sily svoje u Vacova. Tu vraj videl Vladislav angela klásť Geizovi zlatú korunu na hlavu. Turčan vôbec mnoho báji k vôli tej svatosti Vladislavovej; a on je predca jediným udalostí týchto svedkom.
Šalamún dorazil, pospiechajä za Geizom, na Rákoš, a tam sa odhodlal ku bitce u Cinkoty, kam sa obe stránky posuly. Bol porazen na hlavu. Víťazní bratia kňazi jali i náčelníkov pomocných jeho vojsk, nemeckých Markharta, českých Svatopluka. Zpupný Vid a krotký Ernei boli nalezeni medzi mrtvými.
Sám Šalamún prchnul pres Dunaj ku Mošoňu, kde sa spotkal s manželkou Žofiou a matkou Anastasiou. Keď mu táto činila, ako pri nešťastných býva, trpké výčitky, bolby jej vlepil poliček, keby mu manželka nebola zachytila ruku. Z Mošoňu pošol do Bretislavy, aby tam alebo pomoci sa dočkal ode švagra Henrika IV., alebo prchnul do Nemecka.
Vykraľoval. S ním utrpelo porážku samodržavie; zvíťazily državné riady slovanské. Palatíni pod ním sa spomínajú Radovan a Acha, ináč Atha. Zákony a listiny po ňom žiadne.

§. 98. Kniežatstvo slovenské ešte trvá.

Vráťme sa ale ešte ku tej pamätnej bitce u Cinkoty. Bo tam spatríme nenadále obraz tehdajšieho Slovenska; spatríme, čoby naši dejepisci za svet nevyznali, sám kronikár len akosi nevdojak prezradil. Povážme len to sporiadanie válečných riadov na strane Belovičov. Na ľavom krýdle stál Vladislav so plukmi bihorskými; na pravom Otto s Moravanmi; vo stredku Geiza s Nitriancami. 318.) S Nitriancami? Hlä, hlä! Veď to vypadá temer tak, ako za časov Svatoplukových na Morave. Nitrianci, čili Povážanci, tvoria ešte r. 1074 zvláštny zástup, bojujú pode svojím menom, svojími zástavami. Nemožno pochybovať, že vtedy ešte trvalo kniežatstvo Povážske. A z postavenia Nitriancov na strane Belovičov nutno zavierať, že ku tomu ich kniežatstvu, ku tej postúpenej Belovi I. tretine krajny, náleželo celé Slovensko, všetky podtatranské župy. To je tá letopiscom Hildesheimským spomínaná Ruzia {:dokl. 72:}, a tá archidiákonova de Guertse Slavonia {:dokl. 74:}. Skladala sa zo dvúch častí, zo kniežatstva ruského na východu a slovenského na západu. {:Srov. §§. 15. 16:} Či ale to vždy tak bolo, pokuď ono povestné, kralevičom dávané, v zákonoch spomínané, kniežatstvo horňo-uhorské trvalo, nesmel bych tvrdiť. Bo ináče, keď sa deje o kniežatstve tomto zmienka, nevolné sa nám akosi staväjú pred oči východnie strany. Slovensko, ako celok, sa po málu tratí. Pod Belovičmi ale tvorilo ešte neomýlne zvláštnu časť uhorskej krajny, a bolo ich majetkom.
____________________
318.) In medio siquidem Bihoriensi agmine Ladislao locato ex sinistra parte, Ottonem ex dextera constituerunt; Geisam vero in Nitriensi agmine in medio collocaverunt. Turčan II. 52. O nitrianskej župe to, pri takom zápasu, rozumieť nelzä.

§. 99. Názvy kňaz a veliký kňaz.

Najstarší z ních, Geiza, nazýval sa velikým kňazom, mladší bratia, Vladislav a Lambert, len kňazmi, a boli jemu podriadeni, 319.) mavše tiež svoje údely {:§. 88. dokl. 298:}. To bolo celkom po slovansku. Všade po celom Slovanstve, na Rusy, v Poľsku, v Čechách, dávnej Morave, nalezáme to isté, državu podelenú na kniežatstvá. Na čele všetkých údelných kňazov stál veliký kňaz, ako najstarší v panujúcej rodine. Mohloby sa mysleť, že tieto slovanské riady priniesli Andrej I. a Bela I. zpoza Tatier: ale ony už predtým tu jestvovaly. Nie toto bola novota, než zavádzanie samodržavia. Maďari výnimku nečinia. Boli i medzi nimi od počiatku vojvodovia i veľvojvodovia, kňazi a velikí kňazi, čo sa jednako v latinčine tlumočilo slovom dux a magnus dux.
Geiza tak privykol na titul tento, a podobne ľud, že ho i s názvom kráľovským spojuje, 320.) čo učených s rečou a riadmi slovanskými neoboznámených ku tým najpodivnejším mienkam zviedlo. Katona má Magnus za krestné meno Geizovo, 321.) Pray, 322.) Palma, 323.) a Desericius 324.) za čestné prímenie. Pray myslí, že preto bol nazvan velikým, poneváč Nemcov prekabátil; Palma, že sa nechcel dať venčať. Aké domysly! A aké to svetlo vrhá na človeka! Veď on sám nazýva sa velikým. Čoby to bolo za chvastúnstvo! A predca i kronika dačo podobného tvrdí. Od kedy vraj upevneno jest v ruce jeho kráľovstvo, nazván jest kráľom velikým. 325.)


____________________
319.) Tandem ego comes Petrus rogavi regem cum duce magno {:Geiza:} et cum duce Ladislao. Fejér T. VII. vol. 1. p. 119. – Attestari fecit rex Salamon, dux magnus {:Geiza:}, dux Ladislaus. Zlomok z listiny z r. 1067 tamže. – Lambert musel byť vo všetkom rovný Vladislavovi.
320.) Ego Magnus, qui et Geisa, supremus Hungarorum dux, postea vero gratia Dei rex consecratus. – Ego rex Magnus. – Ego Magnus, qui et Geza, gratia Dei Pannoniarum rex. Zakladacia listina opátstva de juxta Gron. Fejér T. VII. vol. 1. p. 428.
321.) Hist. prag. Hung. P. I. p. 404.
322.) Pray Annal. I. 73.
323.) Palma Notit. Hung. P. I. p. 173.
324.) Magni insuper cognomento auctus. Desericius De majoribus Hung. L. III. T. II. p. 124.
325.) Confortatumque est regnum in manu Geysae regis; et ex eo tempore vocatus est magnus rex. Turčan II. 55. Nuš, a ktorakže už otec jeho, Bela I. nosil meno velikého? In praedio Berchen, quod concessit Bela, rex magnus. Sv. Vladislav r. 1082. Fejér T. I. p. 450.

Geiza I. Belovič.

1074 – 1077.

§. 100. Pokonanie Belovičov medzi sebou.

Po vytisknutiu Šalamúna na hranice osoboval Geiza I., ako starší, moc kráľovskú sebe, dal sa i ovenčať, kniežatstvo pak rusko-slovenské postúpil bratom, Vladislavovi a Lampertovi, pri čom hodnosť velikého kňaza musela preísť na Vladislava. Čo snaď je príčinou, že Turčan {:II. 55:} len jeho spomína, o Lambertovi mlčí. Engel je tej mienky, že ho Geiza poslal, keď darmo chodil v čas nastalého nebezpečenstva do Poľska, hľadať gräckú pomoc, a že brzo na to umrel. Nalezáme ho ale podpísaného, ako svedka, na listine danej r. 1091 sv. Vladislavom monastýru šimegskému. 326.) Teda žil dosť dlho; a keď žil, teda neomýlne i kňažil. Almus bol vierojatne, ako uvidíme níže {:dokl. 370:}, jeho synom.
____________________
326.) Dator istius precepti rex Ladislauus. Testes, qui cum eo fuerunt: Dux Lambertus, frater ejus etc. Fejér T. I. p. 469. V. dokl. 378.

§. 101. Zápas s vyhnaným Šalamúnom.

Porazený u Cinkoty Šalamún neprestával domáhať sa trônu. Mal ešte i vo krajne svojích, ač nemnohých a ustrašených, privržencov; a očakával pod istým výdatnú pomoc ode švagra svojeho Henrika IV. Lebo nevedel vtedy ešte, že táto svetská hlava sveta pustí sa už nasledujúciho roku v zápas so hlavou duchovňou; že mu nastáva celoživotná borba s pápežom pokorne hrdým, neustupným, a popudzenými poddanými, pri ktorej mal byť ponížen až do prachu. O tom nemal, nemohol mať, Šalamún pri vyhnaniu svojom ešte ani tušenia. Preto rátal pevne na pomoc Henrikovu. Poslal hneď ku nemu manželku i matku svoju, aby mu nehúdli za ušima. Váhy prosbe svojej dodal tým, že sľúbil Nemcom poplatnosť, a dal na to i dvanásť zastavencov. 327.) Tak lezli poriad všetky východnie národy, Češi, Poliaci, Uhri, šťastlivým Nemcom do mešca. Všade svady, sváry, hľadanie pomoci u nemeckých Rimanov, a sľubovanie im grošov.
Šalamún sa hotovil zastávať zmužile svojo právo, a Geiza nemienil nechať ho v pokoju na hraniciach, v Mošonu a Bretislave, kde sa zahniezdil.
____________________
327.) Datis duodecim obsidibus, fidem ei firmabant, quod si ejus beneficio in regnum restituerunt, deinceps ei tributarius dictoque obtemperans foret, et sex ei munitissimas Ungariae civitates, in argumentum nunquam interrum pendae fidei, traderet. Lambert. Schaffnab. a. 1074.

§. 102. Pečenci v Uhrách.

Poslal hneď na neho kočujúcich už v západních Uhrách za Dunajom divokých Pečencov {:Bisseni, Besenyő:} pode svojím vlastným zultánom. 328.)
Bola to časť tých mohutných kedysi Pečencov, ktorí boli vytiskli Maďarov z Románie, potom sami sa tam potulovali, odtuď zbíjali, a teraz z časti podmaneni, z časti rozprášeni boli nadšedšími na ních Kumánmi čili Polovcami. Jedna časť z tých ktorí nechceli podstúpiť jarmo kumánske, bola prijatá Gräkmi do Bulharska, a nápastovali odtuď Uhry {:§. 91:}. Druhá časť prišla, v roku neznámom, pokorne do Uhier. Vyprosivše sebe tu miesto prebývania, čmírili sa za Dunajom, tvoriaci akúsi túlavú obec kočovníci. Mali svojho, ináče comesom zvaného, zultána; boli však poddaní palatínovi, nikoli riadnym právomocnostiam. Súdil ich dvorský súdca, v chatrnejších vecach tuším vlastný ich comes. Tomuto boli povinni odvádzať každý tretí rok po šesť peňazí od jednoho stánu a dvúch koní, ako to všetko vidno z listiny vydanej r. 1222 palatínom Julom. 329.) Počeť ich musel byť značný, keď Geiza prijal ich nabídnutie, že zkrotia Šalamúna, ktorý ich tuším do krajny prijal, nedajú mu ani nohy vytiahnuť z Mošoňu a Bretislavy, jestli im odpustí vyberané na ních poplatky. Precenili silu svoju biednici. Keď prišlo ku srážce, Šalamún ich porazil.
____________________
328.) Bisseni cum principe eorum, zultan nomine, equitaverunt super regem Salomonem. Turčan II. 53.
329.) Bisseni de Arpas, ad nos, videlicet ad palatinum, pertinentes, ad nostram accedentes praesenciam, conquesti sunt, quod eorum libertas, ab antiquo instituta, per Lucam, eorum comitem, a nobis constitutum, fuisset diminuta. – Revoluto semper tertio anno comiti eorum debent dare pro novitate rex pensas denariorum de mantua, de duobus equis. Qui vero in expeditionem ire non potuerint, de quolibet equo sex pensas. Fejér T. III. vol. 1. p. 363.

§. 103. Výprava Henrika IV. do Uhier.

I Henrik si pripustil ku srdcu žaloby švagrove, keď takými sľubmi boly omastené. Nahováral všeliak svojích pánov ku velikej výprave do Uhier, ale svévolní, hlavatí páni učinili tak, ako tí pozvaní na svatbu v evangeliume. Každý mal dáku výhovorku, a zostal doma. Henrik vtrhnul len so svojím súkromným vojskom, 330.) v polovici julia 1074, do Uhier, a prišol až ku Vacovu. Geiza však donutil ho ku návratu hladom; bo zkazil pred ním všelikú potravu.
Opustený Šalamún cúvnul nazpät do Bretislavy, a zatvoril sa v zámku, ale nemal pokoja. Kňaz Vladislav ho obľahnul r. 1076 so svojími Nitriancami, a držal tam ako vo klietce.
Henrik mu ďalej pomáhať nemohol. Svár s manželkou Bertou a žaloby odbojných Sásov priviedly ho pred súd vyvoleného 22. apr. 1073, pod menom Gregora VII., Hildebranda. Nastalo vzájomné odsadzovanie a mnoholeté vojny. Pápež vyklínal Henrika, Henrik zosadzoval pápeža, Nemci sa vospolok škrtili. 331.)
____________________
330.) Gregario tantum ac privato milite contentus. Lambert. Schaffnab. a. 1074.
331.) Akými sa ctili vospolok tituľmi, vidno z Henrikovho listu: Henricus, non usurpative, sed pia Dei ordinatione rex Hildebrando, non jam apostolico, sed falso monacho. Hist. belli Saxo. v Germ. rerum Script. Freher, Francof. 1600, p. 122.

§. 104. Pápež nadržuje Uhrom proti Nemcom.

To bolo šťastie pre Geizu a Uhry; lebo tým vzala celkom iný obrat politika pápežská. Pápeži nadržovali obyčajne tak rečeným rimským císarom, nutkali celý svet do ich jarma, dali sa za ních modliť vo všetkých kostoloch, aby si podmanili všetky národy. Teraz dialo sa to naopak. Hildebrand sám horlil za samostatnosť a neodvislosť od Nemcov koruny uhorskej. Preto i Geizovi nadržoval proti skladajúcimu nádeju svoju v Nemcoch Šalamúnovi. Pamätné sú v tom ohľadu listy Gregora VII., ktorý prvý z pápežov počal rukou silnou zasahovať do záležitostí uhorských a zakladať tutorát nado kráľmi i krajnou.
R. 1074 sľubuje Geizovi, ač ho len kňazom {:dux:} tituluje, svoju ochranu, kráľa pak Šalamúna haruší, že náležajúce sv. Petrovi kráľovstvo prijal od nemeckého kráľa. 332.) Užíva týchto výrazov. Kráľovstvo uhorské je vlastnosť svatej rimskej cirkve; lebo ho kráľ Štefan nábožne oddal sv. Petrovi, so všetkým právom a mocou. 333.) Na dôkaz toho uvádza, že císar Henrik III., keď po smrti Štefanovej zaujal Uhry, učinil to ku cti sv. Petra, poneváč poslal ku hrobu jeho kopie i korunu. 334.) Čímže teda bol korunovaný Geiza? Poslanou mu gräckou korunou {:§. 94:}. Ale čím pred ním Andrej I. a Bela I.? A výslovne sa spomína i koruna i korunovanie. 335.)
Vo druhom liste z tohože roku haruší pápež Šalamúna, že prijal berlu od nemeckého kráľa a velí mu uznať, jestli chce chybu napraviť a trestu uísť, že má moc od pápeža.
R. 1075 píše zasa Geizovi dva listy. Vo prvom dokazuje, že kráľovstvo uhorské nesmie viseť ode žiadnoho iného kráľovstva: ale ovšem viseť musí od rimskej cirkve, ktorá však svojích nedrží za sluhov, než za synov. 336.) Vo druhom vyslovuje žiadosť, aby Geiza bol v Uhrách kráľom, nie králikom, a dáva mu vedieť, že nič nenamíta proti jeho postaveniu na miesto nehodného Šalamúna; len aby ukázal skutkom svoju poddanosť proti sv. Petrovi. 337.) Pri tom všetkom píše i manželce Šalamúnovej, vyslovujúc jej svoju sústrasť.
____________________
332.) Tu jus et honorem s. Petri imminuisti et alienasti, dum ejus regnum a rege Teutonicorum in beneficium suscepisti. Fejér T. I. p. 421.
333.) Regnum Hungariae sanctae Romanae ecclesiae proprium est, a rege Stephano olim beato Petro cum omni jure et potestate sua oblatum et devote traditum. Tamže.
334.) Henricus, piae memoriae imperator, ad honorem s. Petri regnum illud expugnans, victo rege et facta victoria, ad corpus beati Petri lanceam coronamque transmisit. Tamže.
335.) Srov. §§. 10. 59. Zato poslanie koruny nemusí byť pápežská lož, ako píše Engel. Bolo ich viac. Len r. 1270 uniesla Anna Belovna dve do Čiech. Obč. II. §. 214.
336.) Notum tibi esse credimus, regnum Hungariae in propriae libertatis statu debere esse, et nulli regum alteris regni subjici, nisi sanctae et universali matri, Romanae ecclesiae, quae subjectos non habet ut servos, sed ut filios suscipit universos. Fejér T. I. p. 423.
337.) Ut rex ibi, non regulus fiat. – Quae tua sit devotio erga universalem matrem, qualiter illi statueris obedire, operibus ostendas. Tamže p. 425.

§. 105. Narovnanie.

Lambert Schaffnaburgský zvestuje o nej, že sa r. 1076 navrátila do Uhier. Toby bol znak, že jest dačo pravdy v rozprávce Turčanovej o pokániu Geizovom. Slávil vraj vianoce v Segsardu. Kázeň arcibiskupa Desidera ho tak dojala, že po omši, keď všetci ľudia vyšli, zostal s biskupmi a opátmi vo chráme, povrhnul sa pred nimi, vyznal so slzami, že sa prohrešil proti zákonnému panovníkovi, osvedčil sa hotovým ustúpiť, vrátiť mu korunu, bude-li mu potvrdeno kniežatstvo. Biskupi to zchválili, boli hneď vystrojeni poslovia ku Šalamúnovi; ale vyjednávanie sa rozbilo na tvrdošijnosti tohoto. 338.) Ba možno, že sa predca dáke narovnanie udalo, a to zo príčin prirodzených bez citlivkárskych výjavov. Videli sme, že Šalamún i Pečencov porazil {:§. 102:}. Nebol teda ešte vcele opustený, mal svojích privržencov. To primälo Geizu, aby mu aspon na výživu dačo na západních hraniciach postupil. Vtedy sa mohla navrátiť manželka ku Šalamúnovi. O naprostom a celkovom vzdaniu sa vlády tak možno pochybovať, ako o nutenom venčaniu. 339.)
____________________
338.) Turčan II. 55.
339.) Geisa, dux magnus, compellentibus Hungaris, coronam regni suscepit. Tamže.

§. 106. Smrť a rodinné záležitosti Geizy I.

Snaď sa len na oko zdráhal prijať milé mu ináče a snažne hľadané bremeno, vo ktorom sa však dlho nekochal. Dľa výpočitov Katonových rozlúčil sa už 25. apr. 1077 so svetom. Uložili ho vo Vacove, vo chráme ním samým vystavenom, jestli mal ku tomu toľko času, koľko kronikár ku vymýšľaniu divov. Jeleň mu vraj ukázal miesto, kde má chrám vzbudovať.
Bol ženatý na Gräkyni Synadene, príbuznej císara Nikéfora, a mal s ňou i synov, 340.) ale museli pomreť pred otcom, poneváč sa vdova navrátila do Carihradu. 341.)
____________________
340.) Partem decimarum pro salvatione animae meae et fratrum meorum, nec non et filiorum meorum. Zaklad. list. abatie de juxta Gron r. 1075. – Pray mu dáva za synov, prijímajä svedoctvo Turčanovo, Kolomana i Almu, za dcery Žofiu a Pyrisku; iní privlastňujú deti tieto sv. Vladislavovi.
341.) Dedit {:Nicephorus Botoniates imp.:} sororis suae filiam Synadenen, Theodulo Synadeno genitam, crali Hungariae uxorem, quo etiam mortuo, est Byzantinum reversa. Scylitzes Curopalata, edit. Venet. a. 1729. p. 678. Pri zamlčaniu mena otázka je, za kým bola Synadena vydatá? Lambert nikdy nebol kráľom. Na sv. Vladislava nelzä mysleť. Scylitzes priviedol historiu svoju len k r. 1081, a Vladislav † r. 1095. Ktorak teda môže spomínať návrat vdovy? Nutno mysleť len na Geizu I.

Sv. Vladislav I. Belovič.

1077 – 1095.

§. 107. Nastolenie Vladislava I.

Včasná smrť Geizy I. nepomohla Šalamúnovi na trôn nazpät. Vätšina národa hrozila sa ho, ako osvedčeného otroka Nemcov, i pápež dejstvoval z tejto príčiny proti nemu. Bol teda na trôn povolaný Vladislav, tento po otcovi sice Maďar, po materi ale, výchovou i menom 342.) dokonalý Slovan. Narodil sa z Poľky, vyrástol v Poľsku, zdržoval sa v Uhrách medzi Rusmi a Slovákmi. Zo stredku týchto, tuším z Nitry, bol povolaný na trôn. Turčan báji o ňom, iste k vôli svatosti, že sa dal mnoho prosiť, ba nutiť. Odkuď teraz toliká skromnosť pri tom, kto chodil o pomoc na Rus, do Moravy, bojoval pri Cinkote, obléhal Šalamúna vo Bretislave?
____________________
342.) Turčan takto pytvá meno toto. Ladislaus, quasi laus divinitus data. Laus {:Λάος:} enim populus interpretatur, dosis autem dans vel datio, sive datum; prima enim syllaba nominis ejus, Laus, est per paragogen. Chron. II. 56. Hui!

§. 108. Uznanie Vladislava Pápežom.

Pápež Gregor VII. náhle prijal zvesť o smrti Geizovej a vyvoleniu Vladislavovom, hneď písal arcibiskupovi ostrihomskému Nehemiášovi, aby pohnul novovyvoleného kráľa k osvedčeniu svojej oddanosti skrze poslov. A keď sa mu stalo po vôli, nezdráhal sa viac uznať Vladislava za kráľa, čo zavieralo v sebe zavrženie Šalamúna. Prvý list, kde už Vladislava nazýva výslovne kráľom, pochádza z r. 1079. Chváli ho za hotovosť slúžiť Petrovi a poslušným byť z celého srdca pápežovi, ako sluší na šlechetného syna.
Čo sa ale ľúbilo pápežovi, to znepokojovalo vlastencov, videvších čo práve vystrája Hildebrand v Nemecku, ktorak pokoril protivníka Henrika IV. 343.) Osvedčenie Vladislavovo vzbudilo obavu strany neodvislosti krajny. A obava tá bola tak živá a rozšírená, že horlivejší a osvedčenejší priatelia hierarchickej nadvlády do Rímu utekať museli. I sám Vladislav delil obavu túto, dal cítiť príliš výslužným hlásateľom pápežskej všemohúcnosti svoju nemilosť. 344.)
____________________
343.) Za tri dni musel stáť bosý, o hlade a smäde, v januáru 1077, na dvore zámku Kanossy, kde práve meškal Hildebrand u markrabini Mathildy.
344.) Vidno to z listu pápežovho, ktorým porúča Vladislavovi dvúch akýchsi do vlasti sa vracajúcich pánov, ktorí pre vernosť svoju ku sv. Petrovi prchnúť museli. Katona Hist. prag. Hung. P. I. p. 436.

§. 109. Uväznenie Šalamúna.

I Šalamún mu prebíjal hlavu. Držal sa ešte vždy na Bretislave. A našli sa i takí, ktorí radili, aby mu Vladislav postúpil časť krajny. Najmnožší ale sa opreli proti tomu, ako veci nebezpečnej. 345.) Na miesto delenia krajny teda povolil mu Vladislav, vo štvrtom roku panovania svojeho, dostatočný roční plat. 346.)
Šalamún však nebol tým uspokojený. Bolo mu snaď, pri povoleniu ročnieho platu, odjato pohraničné to územie, ktoré mu, zdá sa, ešte Geiza I. bol povolil {:§. 105:}. Mysliac pri tom vždy, že sa mu veliká krivda deje, považujúc Vladislava za nespravodlivého pochvatiteľa, počal znovu búriť, na toľko, že i životu Vladislavovému činil nástrahy. 347.) Ale tým len prispiešil konečnú svoju zkazu. Vladislav ho jal a vrhnul do žalára na Vyšehrade. 348.)
Manželka jeho pošla zas do Nemecka, on sám viedol potomne život dobrodružný. Poverčivosť priviedla ho do styku s náboženstvom. Skutočný Šalamún stal sa posléze báječným, chmárami výmyslov otočeným, Šalamúnom. Už len ako s takým budeme mať činenie níže.
____________________
345.) Optimates non patiebantur regnum partiri cum Salomone, ne novissima fierent pejora prioribus. Turčan II. 56.
346.) Donans ei stipendia ad regales expensas sufficientia. Tamže.
347.) Coepit fremebundus aestuanti animo machinari dolos in perniciem innoxii sangvinis Ladislai. Tamže.
348.) Väža, kde bol zatvorený, nosí i teraz v rumoch meno väže Šalamúnovej. Horváth Magy. tört. k. I. p. 201. Druhá toto zmienka Vyšehradu. Prvá v listine vesprimskej. {:dokl. 132:} Prvé vystavenie hradu pripisuje Jos. Viktorín Rimanom. Visegrad einst und jetzt. Urban IV. píše r. 1264, že ho kráľovna Maria dala na svoje útraty vystaviť in monte tunc deserto. Monum. Hung. hist. k. VIII. p. 94.

§. 110. Poľský Boleslav v Uhrách.

V tých časiech pribyl do Uhier i druhý neblahý vencenosec, poľský kráľ Boleslav II., smelým nazvaný. Panovník tento mal v Poľsku veľmi nepokojný život. Páni brali si za vzor zpurnú šľachtu nemeckú; duchovenstvo si osvojilo prehnané hierarchické zásady Ríma; on sám bol hýrivý ošemetník. Ako taký dal často rozličné osoby nevinne trestať. Za to mu hrozil vykliatiem biskup krakovský, Stanislav Ščepanovský, muž aristokratického ducha, ktorý i manželstvo medzi šľachtou a nižšími stavy zakazoval. Rozdráždený na najvýš povstalým sporom Boleslav, zklal biskupa vlastňou rukou 8. mája 1079 u oltára v kostole sv. Michala na Skalce vo Krakove. Pápež ho vyklial, zastavil v celom Poľsku služby božie. Následkom toho vzniklo veliké jatrenie ľudu a sprisahanie daktorých pánov. Boleslav musel prchnúť r. 1080, i so synom Mečislavom, do Uhier.
Vladislav vyšol mu s česťou v ústrety, a prijal ho laskave, ako príbuzného po materi, a najvätšieho dobrodinca, ktorý otca jeho Belu na trôn uhorský posadil {:§. 75:}, ku ktorému sa sám v čas núdze utekal, a pomoc výdatnú našol, ktorý mu život i trôn ochránil {:§. 88:}. Ale už prvé spotkanie zapríčinilo chladnosť. Boleslav sa nespravoval podľa tej biblickej rady: Nech nevie ľavica tvoja, čo učinila pravica. Cítiv príliš žive, čím mu je zaviazaný Vladislav, podal mu len z paripy ruku, keď Vladislav z koňa zosadnul. To bolo dosť k vyvolaniu napnutých pomerov ode prvého okamženia. Táto maličkosť tak obrazila Vladislava, že na všetky zásluhy a dobrodenia Boleslavove zapomnel.
Nemohol to nespozorovať Boleslav, že je nemilým hosťom na dvore uhorskom. Nemeškal teda tam dlho, než odešol, zanechav syna, so hnevom do Korutan, a tam už r. 1081 vo kláštore osajaskom umrel. 349.) I syn jeho Mečislav odešol a už r. 1089 umrel v Poľsku. Náš teda Vladislav netrpel na zbytok vďačnosti.
____________________
349.) Náhrobok jeho posaváď tam. Teda bájky sú, že sa zbláznil; že si sám vzal život, že ho psi roztrhali; že umrel kajúcim pustovníkom. Cromer Rer. Polon. L. IV. – Chron. Galli I. 28. – Slovník Nauč. I. 782.

§. 111. Osvatenie Štefana, Imricha a Gerarda.

R. 1083 zaopatril krajine preveliku na onen čas slávnosť, pri ktorej všetky mysle, srdcia, jazyky prišli do pohybu. Vykonal u pápeža prijatie do počtu svatých Štefana kráľa, jeho syna Imricha, a čanadského biskupa Gerarda, ubitého pri povstaniu Vathovom. Dostavil sa ku slávnosti i pápežský legát.
Poneváč životopisec Štefanov, Chartuitius, vypravuje o divu, ktorý sa potom stal základom zvláštneho, i dnes ešte trvajúciho, sviatku, musíme ho i my vyložiť. Kosti Štefanove nemohli niako vzdvihnúť. Darmo napínali všetky sily, až mníška menom Charitas, poučená božím zjaveniem, vysvetlila toho príčinu. Kosti, rekla, preto sa nedajú z miesta pohnúť, poneváč je kráľ Šalamún uväznený. Tak i bolo. Náhle Šalamún bol prepusten, hneď sa dal kameň hrobový odvaliť.
Pri otvoreniu hrobky naplnila chrám rajská vôňa. Rakev bola plna akejsi olejovitej tekutiny, ktorú dlho vyčerpať nemohli. Keď predca naposledok vyčerpali a kosti vzdvihli, chybovala pravica. Táto sa však potom divným spôsobom našla. Pri otváraniu rakve prizeral sa mních Merkurius. Kráľ ho poslal preč. Mních odešol smutný na chór a sedel tam zamyslený. Tu stane pred ním bielorúchy mládenec, a oddá mu čosi zavinutého s rozkazom, aby to skryl do času. Mních sa zadivil, keď našol tam darmo v rakvi hľadanú pravicu. Zjavil to po čase kráľovi. Tento svolal znovu biskupov ku vzdvihnutiu pravice, a ustanovil na pamiatku tú zvláštny sviatok. 350.) Knieža Almus vystavil ku cti nalezenej pravice basiliku v mestečku Szent Job, v župe biharskej. 351.)
____________________
350.) V soznamu sviatkov odbývanej pode sv. Vladislavom r. 1092 synody sabolčskej ho niet.
351.) V čas reformácie prišla pravica do Dubrovníka. Odtuď ju dala priviesť r. 1771 Maria Terézia do Budína, a uložila v devičom kláštoru klarissiek.

§. 112. Oslobodenie Šalamúna.

Oslobodenie Šalamúna pripisuje legenda divu. Mohlo sa však stať i celkom prirodzene; poneváč pri podobných slávnosťach zvykli i teraz panovníci otvárať žaláre. Boloby to na velikej ujme slávnosti bývalo, keby vtedy, keď celá krajna plesala, potomok Arpádov a venčaný kráľ uhorský bol stonal vo žaláru. Sám čas a okolnosti žiadaly jeho prepustenie, ktoré keď sa mu za podiel dostalo, pošol za manželkou do Rezna. 352.) Nosil sa ešte vždy s úmyslom, vybojovať si ztratený prestol: ale v Rezne špatné boly na to výhľady, čo ho priviedlo na zúfalé myšlienky.
____________________
352.) Rex Ungarorum Ladislaus aemulum suum Salamonem, de carcere relaxatum, Ratisponam ad uxorem suam ire permisit. Bertholdus Constantiensis a. 1084.

§. 113. Nájezd Kumánov pre Šalamúna.

Poneváč od zápasiaciho poriad s Rímom a svojími poddanými švagra žiadnej pomoci očakávať nemohol, ba ani pri manželce lásky a vernosti nenašol: obrátil zrak na východ, šol ku pelešiacim v terajšej Románii Polovcom čili Kumánom, 353.) aby skrze ních obsiahol svoj zámer.
Náčelníkom ich bol Kutesk. 354.) Šalamún mu sľúbil, že pojme jeho dceru, a oddá mu Sedmohradsko, jestli mu dopomôže ku trônu; a Kutesk to prijal. 355.) Vtrhnul r. 1086 do Uhier, prišol až ku zámku Ungu a Boršve, ale bol porazen Vladislavom. Kde? Kronikár nepovedá.
____________________
353.) Postmodum Salamon rex, dimissus de carcere, in elevatione corporis s. Stephani, astitit regi paucis diebus, et tandem fugiens, adiit ducem Cunorum. Turčan II. 56. – O Kumánoch dodatkom ku Obč. I. §. 90. dokladu 304. toto. Soloviev tvrdí, že meno Polovci, národ „tatarskaho proischoždenia i jazyka,“ je „russkij perevod tatarskaho Kipčak.“ Istor. Rossii T. II. nota 40. – V ruských letopisoch X. stol. spomínajú sa i Jási. To iste bola časť Kumánov, ako je i dnes, po úplnom ich zmaďarčeniu. Kúnok és Jászok. Iná forma mena Jási je Uzi. Srov. Obč. II. dokl. 326.
354.) Meno to upomína na Kutena pod Belom IV. Všetci Kumáni mali, zdá sa, jednoho vrchnieho panovníka, ale chánov bolo pod ním mnoho. V bitce r. 1103 zabito ich od razu dvadcať.
355.) Tandem fugiens adiit ducem Cunorum, qui vocabatur Kutesk, cui juravit, quod Transsilvaniam provinciam proprietario jure sibi traderet, et filiam ejus in uxorem acciperet a t. d. Turčan II. 56.

§. 114. Ďaľšie osudy Šalamúnove.

Keď potom, rok na to, náčelník Kumánov Celgu vtrhnul do Bulharska na lup, tam bol i Šalamún so sedmohradskými Székeľmi. 356.) Gräci porazili lúpežnú bandu tak, že málo z ních vyvázlo. 357.) Vtedy, svedoctvom Bertholdovým, i Šalamún v bitce padnul. 358.)
Ale naše kroniky pradú niť jeho života ďalej. Bol potom ešte viden i v Uhrách. Keď sv. Vladislav rozdával u dverí chrámových vo Stolnom Belehrade milostiny žobrákom, stal si i on medzi ních v rúchu mníšskom. Milostinár ho poznal, dal po rozdaniu milostín hľadať, ale mních už zmiznul. 359.)
Po tomto dobrodružnom skutku šol k Adriatickému Moru, a tam stal za svatého, žil pustovníkom, činil zázraky, umrel a bol pohroben v Pole, 360.) kde mu skutočne náboženskú úctu snaď dosaváď vzdávajú. 361.)
Ale závistiví Nemci nechcú dopriať tohoto nebešťana Taliaňom. Oni osobujú Šalamúna sebe. Podivný tento činiteľ pokánia pásol vo kláštore sv. Kríža, v Rakúsku, za dvadcať i štiri roky svine, a len v hodine smrti zjavil sa opátovi. 362.)
Manželka jeho Žofia stala sa dľa naších kronikárov mníškou, dľa poľských vydala sa r. 1088 za kráľa poľského Vladislava Hermanna.
____________________
356.) Vere primo Tzelgu, dux supremus Scythicae militiae, transgressus angustias montium, qui Danubio interjacent, cum mixto ex variis gentibus exercitu octoginta fere millium, partim Sauromatarum ac Scytharum, partim etiam Dacorum {:nam et hujus generis haud parva manus, ductore Salamone quodam, Tzelgu sequebatur:} Charipolim latrociniis agebat. Anna Comnena Alexias L. VII.
357.) Pauci valde evaserunt. Turčan II. 56.
358.) Salamon, quodam rex Ungarorum, dum quiddam factitare contra Graecorum regem molitur, post incredibilem hostium stragem et ipse viriliter occubuit. Bertholdus Constantiensis a. 1087.
359.) Keza má Vladislava, Turčan ale Kolomana.
360.) Secessit versus mare Adriaticum, ubi in civitate vocata Pola usque ad mortem in summa paupertate in poenitentia finiit vitam suam, in qua et jacet tumulatus. Keza. – Migravit ex hoc saeculo ad Dominum et sepultus est Polae, in civitate Istriae. Turčan II. 56.
361.) Nedá o tom pochybovať prechovávané v tamejšej biskupskej kancelarii Instrumentum relationis; editum Venetiis a. 1658. Stojí tu: Quinque de ligno cypressino fabricatae cistulae inventae sunt, quae reseratae continebant corpora ss. martyrum Theodori, Demetrii et Georgii, et ss. confessorum Flori, Basilii episcopi, et Salomonis Hungariae regis, ita ut s. Flori et Salomonis ossa una eademque cistula conderentur. Kardinál Kolonič písal o tom do Poly. Biskup, Jos. Bottari, odpovedel r. 1702: Verissimum est, corpus s. Salomonis, regis Hungariae, in ecclesia mea cathedrali Polae summa veneratione publice coli a t. d. V. Pray Dissertationes de s. Salomone rege et Emerico duce.
362.) Demum quiescit in hoc coenobio, quod certum est, Sigismundus, quem alii Salomonem nominant, rex Hungariae. Hic, dum controversias ageret cum fratre suo de regno, contemto terrestri, inquirere coepit coeleste, ac proinde incognitus venit ad S. Crucem, ubi dum in omni patientia et sanctitate viginti quatuor annis, tamquam frater conversus, subulcum ageret, existens in mortis articulo, abbati conditionem suam revelavit. Casp. Jongellinus Notitia abbatiarum Cistercit. L. IV. – Sartorius Cistercii Bis Tertii tit. 16. – Sám Jongellin udáva, že kláštor Sv. Kríža až r. 1134 bol založen. Kdeže teda meškal za ten čas onen svatý kráľovský sviniar?

§. 115. V Nemecku prst Vladislavov.

Po konečnom vypudeniu Šalamúna, majä pokoj doma, mohol sa Vladislav zamiešať i do vecí zahraničných. V Nemecku kypela poriad úžasná borba. Henrik IV. musel beze prestania zápasiť i s pápežom i so protikráľmi. Po smrti Gregora VII. vztýčil sa proti nemu Viktor III. Po zroneniu švábskeho Rudolfa, vzniknul mu r. 1081 nový protikráľ na lotarinskom Hermannovi. A národ trpel. Stránky Henriciánov a Gregoriánov zápasily úžasne vospolok. Aby bol zjednán medzi nima dáky pokoj, svolán bol r. 1087 do Špíry zemský snem. Tento oposlal i náš Vladislav, a osvedčil sa na ňom za stranu pápežskú, nabídnul proti Henriciánom 20,000 uhorského vojska. 363.)
Žeby ale Nemci boli, po smrti rimského císara, nabídli korunu Vladislavovi, 364.) to je, jestli sa vyrozumieva Henrik IV., zjavná lož, bo prežil o jedenásť rokov Vladislava; jestli pak sa to poťahuje na protikráľa Hermanna, tento nebol nikdy císarom. Aniž jest v tom dáka pravdepodobnosť. Nemci vždy slintali za Uhrami, nie žeby sa boli chceli poddať dobrovolne Uhrom.
____________________
363.) Ladislaus, rex Hungarorum, missa legatione ad idem colloquim, se in fidelitate s. Petri perseveraturum declaravit, et fidelibus S. Petri cum viginti millibus equitum contra schismaticos se adfuturum, si necesse foret, promisit. Berthold. Constant. a. 1087.
364.) Turčan II. 59.

§. 116. Českí kňažici v Uhrách.

Ostatne Vladislav ovšem požíval dobrej povesti za hranicami. Preto sa i cudzinci rádi ku nemu utíkali, hľadali u neho v nesnádzach utočište. Tak učinili i dva českí kňažici.
Jeden bol pražský arcibiskup Jaromír, vlastný brat kráľa Vratislava. Sadlo mu na nos, že Vratislav obsadil biskupstvo moravské, ktoré zas malo byť spojeno so pražským. Prchnul teda r. 1089 do Uhier, kde ešte toho roku 26. jun. umrel; 365.) človek nepokojný a ošemetný, ktorý i ku stavu duchovniemu bol len donuten, a so kráľovským bratom ani ináč sa nesnášal.
Druhý bol syn tohože Vratislava, Bretislav. Tento prchnul tiež, pohnevav sa s otcom, r. 1090 do Uhier, so dvúma tisícama Čechov. Provodčích jeho osadil Vladislav v okoliu bánovskom, v župe trenčianskej, Bretislava držal, ako príbuzného, pri dvore. Dosadnul potom po otcovi 14. sept. 1092 na trôn český.
____________________
365.) Palacký Deji. čes. D. I. č. 1. p. 342.

§. 117. Výprava do Chorvátska.

Uhry boly pode sv. Vladislavom tak blažené, že sa len dívaly na rozmiesky u súsedov, a koristali z ich rozbrojov, ako sa stalo menovite v Chorvátsku. Na zemi tejto slovanskej bili sa súsedi, ako vrabci na cudzom prose. Gräci a Nemci, carihradskí a rimskí patriarchovia, chceli z nej druh druha vyhodiť, sami panovať; a národ sa politicky i cirkevne klátil pri vetroch protivných. Bez jednej velikej myšlienky na vonka, bez silnej ústrednej vlády doma, potáčal sa ustavične, ako opilý, dal si brať najvzácnejšie poklady, jednotu so bratmi, národniu cirkev, pevné ústrojstvo verejnej moci. Krátkozrakí báni a župani svojevoľstvovali, vlunili národ, vzdorovali stínu kráľov, tropili nezdoby, rozrývali črevá otčiny. Jeden národ so Srbmi, nevražili na ních Chorváti, pre puhé meno, trhali i spojivo náboženstva. Sami medzi sebou sa drobili i državne i cirkevne, podobni melkému piesku, nie tvrdému kameňu.
Posávske Chorvátsko bočilo ešte i vtedy ode prímorského, keď sa už obe polovice akosi spojily pod žezlom Držislavičov. S vymretiem pak týchto r. 1090 so Štefanom II., keď povstalo bezvládie a neústrojstvo, nastúpili Chorváti medzi Sávou a Drávou vcele cestu svoju. Jeden z veľmožov slavonských pobehnul do Stolného Belehradu, a prosil snažne Vladislava, aby ráčil prísť a zaujať Chorvatsko. 366.) A Vladislav sa nedal mnoho prosiť. Vtrhnuv r. 1091, zaujal beze práce rozsiahlu rozkošnú provinciu.
Sestru jeho Helenu, vdovu po Zvonimírovi, tuším chybne do toho, aspon teraz, miešajú i Farlatus, 367.) i Turčan. 368.) Lebo Vladislav Sávu neprekročil, 369.) ale len to zaujal a obsadil uhorským vojskom, čo mu nabídli Chorváti posávski, medzi Savou a Drávou.
Tu zanechal s vojskom uhorským, a tituľom kráľovským, syna brata svojho, Alma Lampertoviča, 370.) keď sám sa navrátil domov.
____________________
366.) Rex Suinimirus {:Zvonimír, ale za ním panoval ešte na krátce Štefan II.:} mortis debitum solvit, nullumque suae posteritatis haeredem reliquit. – Coepit itaque inter omnes regni proceres magna discordia suboriri. Quidam ex magnatibus Sclauoniae in Hungariam profectus, regem Ladislaum alloqui coepit, ut ad subjugandum Croatiae regnum exiret. Archid. Spalat. c. 17.
367.) Suinimirus, sine prole moriens, Helenam, quam alii Lepam vocant, uxorem suam, regni heredem reliquit. Farlatus Illyr. Sacr. T. IV. p. 284.
368.) Quum rex Zolomerus sine liberis decessisset, uxor ejus auxilium fratris imploravit. Turčan II. 56.
369.) Nec tamen usque maritimas regiones pervenit. Archid. Spalat. c. 17. – Tunc ergo {:a. 1091:} Ungaros prima vice dominium Croatiae, vel ex reginae testamento, vel vocatos, vel jure belli acquisivisse, dicendum est; non autem Dalmatiae. Lucius L. II. c. 1.
370.) Anno incarnationis J. Ch. D. N. MXCI. Kyri Alexio Constantinopoleos imperante, tempore, quo Ladislaus, Pannoniorum rex, Croatiae invadens regnum, domnum Almum, suum nepotem, in illo statuit regem. Listina u Lucia L. II. c. 1. – Ipse {:Colomanus:} Belam, filium Almi ducis, filii Lamperti ducis, filii Belae regis, dicti Belyn, adhuc infantem excecatur. Cornides Genea. R. H. p. 94 z rukopisu vatikánskeho. – Sám Turčan takto píše dľa vydania augsburg. a brnenského: De regno secundi Belae coeci, filii ducis Almus, filii Lamberti {:Schwandtner položil Geisae:}, filii regis Belae primi.

§. 118. Nový nájezd Kumánov.

Príčinou skorého návratu bol vraj nový nájezd Kumánov. 371.)
Nepokojní títo, Uhry i Rus vo večnom strachu udržujúci, tatarskí lúpežníci vtrhli zas, pod vodcom Kopulčom Krulevičom, 372.) prese Sedmohradsko do Uhier, a prenikli až do békešskej župy. Vladislava zastihla zvesť o tom vo Slavónii. 373.) Náhle dorazila, hneď spechal s časťou vojska, dohonil obtížených korisťou Kumánov u Temešu, a porazil ich vraj tak, že len jeden otrok z ních vyváznul; teda ani povinných sedem nie. I keď iní Kumáni prišli pomstiť zahynulých, Vladislav ich potrel na Dunaju. 374.)
Ktorých však Turčan zove Kúnmi, tých nazýva životopisec sv. Vladislava Bissenmi, Dandulus Besmi, Pelbart a Breviár Tatarmi. Odpor to nie tak veliký, ako sa zdá. Kumáni a pečenci boli národy turecko-tatarské, a v Románii sliali sa ešte viac. Ba z ich cesty a bitky u Temeša zavierať by sa mohlo, že to boli naozajní Pečenci, a sice tí, ktorí pod Šalamúnom boli vtrhli do temešského banátu {:§. 91:}.
Breviár pripojuje ku vojne tejto tri veliké divy. Keď prchnúci Tatari rozsypali množstvo peňazí, aby tým zdržali Uhrov od prenasledovania, na modlitbu Vladislavovu premenily sa peniaze v kamene; keď vojaci nemali čo jesť, na modlitbu Vladislavovu prišol ku ním kŕdeľ jeleňov; i kameň dal vody, ako kedysi ľudu izraelskému.
____________________
371.) Audiens, quod quaedam gens sui regni fines intraverat, repedavit. Archid. Spalat.
372.) Quidam de Cunis, nomine Copulch, filius Krul. Turčan II. 57.
373.) Ladislaus cum suis in Sclauonia fuerat. Tamže.
374.) Tamže.

§. 119. Synoda sabolčská.

Po odrazeniu divochov dejstvoval Vladislav na zovnajšok diplomaciou, vnútri v zemi zákonmi. Aby mu Gräci nekládli žiadnej prekážky v nabytom posávskom Chorvátsku, preťahoval císarovi Alexiovi sladký motúzok pres ústa, dávav mu pokynutie, že dalmatské Chorvátsko on zaujať môže. 375.) Z čoho tiež vidno, že prvé zakročenie nestalo sa k vôli Helene.
Aby doma viklavé pomery upevnil, zákonné usporiadanie krajny, zvlášte cirkevních záležitostí, napomohol, svolal r. 1092 do mestečka Sabolču cirkevní sbor, vlastne krajinský snem, ktorý sa však výlučne s cirkevními vecmi zapodieval. Vytiahneme zo prinesených tu 42 zakonov 376.) daktoré pamätnosti.
____________________
375.) Katona Hist. crit. R. H. II. 562.
376.) Corpus juris Hung.

§. 120. Kázeň cirkve východnej vo kvete.

Poznávame z ních predne, ako mohutná bola kedysi v Uhrách cirkev východnia. Lebo i teraz, na samom koncu XI. stol., nachodíme v zákonoch týchto celkom jej kázeň, a sice poddržiavanú verejnou mocou.
Duchovní, presbyteri a diákoni, ženili sa; len druhú ženu, vdovu, alebo zapudenú, pojať bolo zakázano. Zákonom III. dovoľuje sa výslovne duchovním žiť so prvými zákonnými manželkami; s dodatkom však, že strany toho vypýta sa porada „pána apoštolského.“
I z ohľadu manželstva ľudí svetských vidno obyčaje cirkve východnej. Zákonom XIII. dovoľuje sa nové manželstvo tomu, kto postihnul manželku svoju v cudzoložstve.
Pôsty zachovávaly sa tiež spôsobom cirkve gräckej. Zákonom XXXI. vypovedajú sa práve zo zeme latinci, rozumej Talianov, snaď i Francúzov, ktorí nechcú zachovať zákonný obyčaj Uhrov, a ešte mäso jedia, keď už Uhri počali postiť. 377.) Rozumie sa pôst velikonoční, ktorý sa v cirkvi východnej započínal o poltreťa týždňa skorej, nežli v západnej, čo po dnes trvá.
To sú veci tak jasné a porážajúce, že nielen Szalay, než i horlivý jezuita Péterfi, uznať museli, že cirkev uhorská prijala mnoho ode Gräkov. A ktorak sa to stať mohlo? Jedine tak, že cirkev východnia bola pred západňou rozšírená v Uhrách.
____________________
377.) Latini, qui Hungarorum consvetudini legitimae consentire noluerint, scilicet, postquam Hungari carnes dimiserint, ipsi iterum in secunda et tertia feria comederint, si se nostrae consvetudini meliori non consentire dixerint, quocunque volunt, eo vadant, pecuniam vero, quam hic acquisiverunt, hic relinquant, nisi forte resipuerint, et carnes nobiscum comederint. S. Ladisl. Decr. L. I. c. 31. Srov. Obč. II. dokl. 94.

§. 121. Cirkev východnia ešte silná a slobodná v Uhrách.

Musela byť ešte dosť silná, i pri prevládajúcom obriadu latinskom, a požívať o mnoho vätšej slobody v Uhrách, nežli v zemech čisto slovanských. V Uhrách nemaly bohoslužby slovanské v týchto časiech žiadnej prekážky, keď v Chorvátsku slovanské biskupstvo ninské bolo zrušeno, písmo kyrillské za kacierske vyhlášeno, v Čechách jediný monastýr slovanský zrušený. 371.) Tí pravoslavní princi, a ich potomci, ktorí dosadli po sv. Štefanovi, hoc nehorlili za pravoslavie, aspon ho trpeli. Taký bol ešte i sv. Vladislav.
____________________
371.) Sázavský. Mníchov slovanských vyhnal z neho r. 1059 Spytihnev, Andrej I. prijal do Uhier. Vratislav II. povolal ich, z naloženia snemu a na žiadosť panstva, r. 1064 nazpät, čo mu pápež Gregor VII. veľmi za zlé mal. Bohu sa preto ľúbilo, píše v bulle ode 2. janu. 1080, učiniť písmo svaté miestami temným, aby ho nerozumeli všetci. Bo čo je jasné, to chatrneje. Z tejto príčiny nielen nepotvrdzuje monastýr, než i zakazuje, a nakladá mocou Petrovou zrušiť obyčaj, so ktorým cirkev dosaváď len z vyšších ohľadov mala shovenie. Tak pápež, ale Vratislav neposlechnul. Bretislav II. však rozprášil zasa r. 1096 hašterných slovanských mníchov, a oddal kláštor latiníkom. Palacký Deji. čes. D. I. č. 1. p. 358.

§. 122. Zasa sledy pohanstva.

V jeho sabolčských zákonoch nalezajú sa sledy i pohanstva. Ustanovuje sa zaiste pokuta jednoho vola pre takých, ktorí obetujú spôsobom pohanským pri vriedlach, stromoch, kameňoch. To sme už predchytili v časoch Andreja I. {:§. 67:}. Dokázali sme, že zákon ten prijat jest beze potreby z kapitulárov franských, a vzťahuje sa na povery národov západních, nie uhorských. Z neho naskrze nelzä zavierať na jestvovanie pohanstva v Uhrách.

§. 123. Židi a Izmaelíti.

Židom sa zakazuje práca vo sviatky kresťanské, a manželstvo so kresťanmi; ale sa mätú s Izmaelítmi. Je zaiste reč o kupcoch Izmaelítoch, ktorí sa po krestu navracujú zasa ku zákonu Mojžišovému. Má tuším stáť Muhamedovému. Bo Izmaelíti boli muhamedáni, a sice Maďari. Ku zmateniu ich so židmi to zavdalo príležitosť, že oba zachovávali obrízku a štítili sa svininy. Ba i to mali spoločné, že sa zapodievali tržbou, kupectvom a úžerníctvom.

§. 124. Kresťanské sviatky.

Sviatkov naloženo svätiť do roka 39. Ku čomu keď dodáme 52 nedele, robí to 91 sviatočních dní do roka, teda každý štvrtý den. Boh sa pri takejto delbe žalovať nemôže, že sa mu krivda deje.
O školách žiadnej zmienky; len o chrámoch a ich zdržovaniu, opatrovaniu, navštevovaniu, činí sa opatrenie.
Z desiatkov ustanovuje sa jedna štvrtina pre farárov. Biskupi ponechali sebe udel lví.

§. 125. Váženosť a stav osvety duchovenstva.

Duchovenstvo muselo byť nad mieru surové, keď sa ustanovuje zákonom, že klerici majú byť za krádež mrskaní metlami. Rozumejú sa školiari, ale dosť zle, že medzi tymito bol rozšíren zločin krádeže. Pri tom všetkom požívalo duchovenstvo, zvlášte mníši, velikej úcty a vážnosti. Keď kráľ vošol do daktorého kláštora, všetkých za riadom mníchov oboškal. 372.)
Príčina tolikej úcty bola ich duchovnia prevaha. Oni boli soľ zeme a svetlo vo mrákotách, ač veľmi slabé. V onom veku boly len kláštory sídlom osvety. Do kláštora spechal každý, kto túžil po vyššej ponekud vzdelanosti. Čo bolo osvety po krajne, to sa len z ních šírilo. A tej veru bolo dosť málo, ako ukazuje inventár kníh prebohatého opátstva pannonského. Čo sa tam r. 1093 nachádzalo, to boly temer samé bohoslužobné knihy, a medzi nimi i z biblie len maličká čiastka. 373.)
____________________
372.) Zákon XXXV. Z toho si môžeme vysvetliť tú rozprávku o sv. Imrichovi, že mníchov vyznačoval jednoho predo druhým počtom polibkov.
373.) Po udaniu skvosného náradia, vypočitujú sa knižky takto: 6 missales, 4 nocturnales, 4 antiphonaria, 4 gradualia, 2 sequentionales, 4 baptisteria, 3 collectarii, 4 ymnarii, 2 regulae, 2 leccionarii, 1 breviarius, 3 omeliae, 2 libri sermonum, 1 collationes, 2 passionales, Liber Sententiarum, Actus Apostolorum, Prosper de activa et contemplativa vita, Ordo, Amalarius, Pastoralis, Dialogorum, Epistolae Pauli, Moralia Job, Scintillarium, Interrogatio Petri, Invectivae Ciceronis, Lucanus, 2 Donati, Generis Sedulii, 3 Catones, Paschasius, Vita s. Martini, Vita Patrum, Psalterium Gallicanum, Ebraycum, Graecum, Sermo s. Augustini. Monum. Hung. hist. köt. VI. p. 41. To je všetko, čo mal na knihách tak bohatý kláštor.

§. 126. Povery pri súdoch.

Pri takomto slabom svetielku na ohniskách vzdelanosti nie div, že pri súdoch nalezáme podivné povery. Súdcovia boli tak nedospelí, že prijímali šibalské žaloby o domnelých strigách, trýznili, vliekli na popravné miesto nevinných; a zákon im to činí za povinnosť. Tentýž zákon predpisuje dôkazy nevinny a zločinu nerozumné, hlúpe, bohorúhavé. Súdy žhúciho železa a vriacej vody boly, podľa synody sabolčskej, už v užitku.

§. 127. Prísnosti proti krádeži.

Mimo synodálnych sabolčských uzavrení, ktoré sme dosaváď upotrebili ku nastíneniu veku, nachádzajú sa ešte vo Sborníku dva dekréty Vladislavove, oba namerené hlavne proti zbojstvám a krádeži, tejto nevykorenitelnej neresti ľudu uhorského.
Zločin krádeže bol tak obecný, že sa ho dopúšťali nielen zemäni {:nobiles seu milites:}, než i veľmoži okolo kráľa {:proximi principum:} a osoby duchovné. Bližší ku kráľovi zaviazali sa prísahou ku vykoreneniu zločinu, pri ktorom niet bezpečnosti ani imania, ani osoby, a každý pokrok na ceste zámožnosti a vzdelanosti je nemožný.
Ustanovili naň pokuty tak prísne, ako vyhľadával národ od nepamäti navyklý považovať lúpež za cnosť, ubijstvo za hrdinstvo, krádež za čestný zárobok. Kto ukradne sliepku, buď oslepený; keď vec ukradnutá prevyšuje cenu sliepky, visí. Otrokovi ureže sa pri prvej krádeži nos, pri druhej sa obesí. Zemän uderivší na cudzý dom tratí dve časti svojeho majetku, alebo sa predá. Kradnúcich klerikov tresce majster, alebo biskup. Kto ukradenú vec kúpi, zhyne so zlodejom. Za dostatočný dôkaz zlodejstva považuje sa osvedčenie celej obce, že ten a ten je zlodej. Prepustí-li súdca zlodeja, buď trestán on sám; jestli odkladá so riešeniem, dostane bitku. Smutný to stav súdcovstva. Nad súdcom musel stáť iný súdca, aby činil svoju povinnosť.

§. 128. Praktické opatrenia pri zlodejstvách.

Primerene tejto potrebe učinili spolu praktické opatrenie, aby zákon nezostal na papieri.
Aby sa nedial celkom slobodne obchod s ukradnutým statkom, obmedzili ho. Ku predaju koňa a vola vyhľadávalo sa privolenie vrchnosti. Cudzý kupec musel sa hlásiť napred u kráľa, a len u prítomnosti jeho pristalda smel kupovať statok.
V každom župňom meste {:civitas provinciae:} ustanoveni boli sbieratelia túlavého statku. 374.) Im musely byť oddané i odjaté zlodejom kusy, i kone kráľovskými behúňmi prepustené. Lebo títo, aby čím skorej uháňali, mali barbarské právo, vziať komukoľvek kone, vyjma župana a osoby duchovné. Hnali ich do tretej dediny, a tam pustili do sveta, keď sa zmocnili koní druhých.
Po celej krajine boli rozšíreni pandúry, 375.) podeleni na stotiny a desiatiny. Týchto povinnosť bola vyhľadávať a lapať zlodejov; len že často sami stáli s nimi v porozumeniu. Preto posielani bývali zvláštni kráľovskí poslovia, aby im dohliadali. Chodili z dediny na dedinu, a všade sa vypytovali, kto tu zlodej? Rozumie sa, že pri tom nejedon nevinný ovisnul: a nejeden zlodej, ktorý mal čím uplatiť, zostal nepotrestaný.
____________________
374.) Jokergech, od kergetni, doháňať.
375.) Qui vulgo ewrii {:őrök:} vocantur.

§. 129. Súdne predvolávanie.

Súdcovia predvolávali stránky poslaniem odtisku pečate, beze všetkého písma. Kto takú pečať dostal, musel sa postaviť, vyjma klerikov a vyšších pánov. Títo nemohli takto byť predvoláni. Už sa teda rozdiely stavov mocne vyviňovaly. Povstávalo oprednostené duchovenstvo a panstvo.

§. 130. Cechy.

Medzi remeselníkami po hradních mestách stávaly už cechy. Nasleduje to neomýlne z toho, že sa vydržiavaly tak rečené kalendy, t. j. remeselníci mali svoj oltár vo chráme, a dávali v prvý deň mesiaca slúžiť za seba omšu, pri čom potom i spoločne hodúvali.
Taký hlä nám dávajú obraz veku Vladislavovho jeho zákony. Vidzme ešte poslednie jeho, domnelé i skutočné, vojny.

§. 131. Domnelé podbitie Haliče.

Turčan píše o podbitiu Ruska, určiteji Haliče. Poneváč mu vraj Rusi poslali na krk Kumánov, teda šol na ních s vojskom, a zbil a podmanil ich sebe. 376.) Chvastúnstvo to puhé? či jest dačo vo veci?
Že Turčan, i čerpavší snaď z neho Bonfin, 377.) lžú, nasleduje už z mlčenia bohatých na podrobnosti letopisov ruských. O chatrných vecach činia zmienku, a o tak dôležitej by mlčaly? Potom sú sledy priateľského obcovania Vladislava a priaznenia sa s Rusmi, čo vytvára vojny a podbíjanie. R. 1091 nachádzali sa pri dvore uhorskom kňazi Dávid a Jaroslav, synovia zomrelého r. 1093 velikého kňaza Vsevoloda. Ba Jaroslav nazýva sa zaťom Vladislavovým, mal teda dceru jeho za ženu. 378.) Trudno potom veriť, žeby už rok na to bol Vladislav podbil Halič. {:Srov. dokl. 419:}
A predca to prijíma za pravdu Fejér. Mienkou jeho Vladislav zaopatril kráľovstvom vnuka svojho Alma na juhu, syna Kolomana na severu. Prichodí na to záverkou. Koloman bol povolán na trôn, po smrti otcovej z Poľska; to sa má rozumieť o podbitej Haliči. 379.) Ale odkuď to má, že bol povolán z Poľska? Z Turčana. Tento ale píše, že uskočil do Poľska, aby mu nepostavili na hlavu biskupskú čapicu. Prečože teda neprijíma i toto?
Dajme teda pokoj tomu predčasnému uvádzaniu Uhrov do Haliče, o akom bľúzni Turčan. Stojí-li, že Koloman bol povolán z Ruska, o mnoho prirodzenejšie je prisvedčiť Sasinkovi, že kňažil, ako strýc a otec jeho, vo kniežatstve rusko-slovenskom.
____________________
376.) Post haec autem rex gloriosus invasit Rusciam eo, quod Cuni per consilium eorum Hungariam intraverant. Cumque vidissent se Rutheni male coarctari, rogaverunt regis clementiam, et promiserunt regi fidelitatem in omnibus. Turčan II. 58.
377.) Post acceptos in deditionem Ruthenos. Bonfin. Dec. II. L. 4. p. 240.
378.) Dator istius precepti rex Ladislauus. Testes, qui cum eo fuerunt: Dux Lambertus, frater ejus; dux Dauid consobrinus; Gerazclauus, filius regis Rutenorum, gener ipsius. Listina kláštora šimegského z r. 1091. Fejér T. I. p. 469. Poprvé vydal r. 1750 v Paríži Ménard. Hist. de la ville de Nismes T. I. preuves p. 24.
379.) Colomannus Galiciae ac Lodomeriae, sicut Almus Croatiae, praefectus a Ladislao rege, ac morte imminente, ad capessenda regni gubernacula, inde {:non ex Polonia:} revocatus fuisse videtur. Fejér Tractat. de Gali. et Lodo. v Codex dipl. T. IX. vol. 4. p. VII.

§. 132. Vojna s Poliakmi.

Za vojnou s Rusmi kladie Turčan, a veľmi vzdelavatelne opisuje, vojnu s Poliakmi. Vladislav obléhal Krakov. Aby Poliakom odjal všetku nádeju, dal jednej noci nasypať celú horu zo zeme, a potom posypať po vrchu múkou. Šialení Poliaci, vidúce tolikú zásobu potravy, mysleli že ti Vengri sú zaopatreni potravou na celé snaď stoletie, a vzdali sa. 380.) No, či by sa to nemohlo rozpráväť i na priadkách?
Zvoniť však predca chlapisko slyšalo, ale nevedelo, či do kostola, či na pohreb. Vec sa má práve naopak. Nie proti Poliakom, než za ních bojovaly r. 1093 pluky uhorské za Tatrami, keď vypukla vojna medzi českým Bretislavom II. a poľským Vladislavom Hermannom. Tomuto pomáhali Uhri, a boli zbiti, spolu s Poliakmi. 381.)
____________________
380.) Turčan II. 58.
381.) Palacký Deji. čes. D. I. č. 1. p. 360.

§. 133. Vojna česká.

Vojna poľská zavdala príčinu vojne českej. Synovia brnenského údelného kňaza, Vladislava Ottona, ktorý mal za manželku dceru Bely I. a sestru sv. Vladislava, Eufémiu {:§. 86:}, Svatopluk, Otton a Bretislav, nadržovali vo vojne Bretislavovej s Poliakmi týmto. Za to ich stíhal Bretislav vojnou, a Ottončíci prosili o pomoc pána ujčeka, našeho Vladislava. Tento ich neoslyšal, ba súčastnil sa osobne vojny, ktorá t. 1094 vojenskými vpádmi a obapolným pleneniem vedená bola. 382.)
Tu zas Turčan dačo zaslechnul, ale rozumel krive. Vladislav vraj pomáhal Konrádovi Ottončíkovi. Ale Vladislav Otton žiadnoho syna Konráda nemal. Chybne ho tiež nazýva kňazom českým.
____________________
382.) Tamže.

§. 134. Lživé zvesti Turčanove o kuruckej výprave.

Potom to spojuje s vesťou nesmyselne chvastavou. Sv. Vladislav vystrojil posla ku Konrádovi, jehož nikdy nebolo, aby šol s ním za moro pomstiť krivdy Kristove; ale Konrád nemohol to učiniť, pre príbuzného Svatopluka, ktorý mu i Prahu zaujal. Načož na tohoto povstal sv. Vladislav. 383.)
O tej výprave do zeme svatej píše, že keď sv. Vladislav svätil velikonočnie sviatky v Bodrogu, prišli ku nemu poslovia zo Francie, Španielska, Anglie a Brittanie, prosiť ho, aby ich viedol do Palästíny; bo že chcú mesto svaté a najsvatejší hrob vyrvať Saracenom. 384.) To sa nemohlo stať pred synodou Klaromontskou; bo len tam bola výprava do zeme svatej uzavrena. Už ale synoda táto odbývala sa až na Martina r. 1095, a vtedy už Vladislav spal večný seň.
____________________
383.) Misit nuncium a Conradum, ducem Bohemorum, filiumOthonis, et petiit ab illo et praecepit, ut secum ultra mare ire pro injuria Christi properaret. Ille autem libenti animo promisit. Interim cognatus Conradi ducis, nomine Sentapolug, noctis silentio Pragam veniens, ipsam cepit. Turčan II. 59.
384.) Quumque celebrasset pascha Domini in Bodrog, ecce nuncii de Francia et de Hispania, de Anglia et Britania ad eum venerunt, ut eis rector et gubernator existeret. Tamže.

§. 135. Smrť a rodinné záležitosti sv. Vladislava.

Umrel 27. jun. 1095 v Nitre, následkom nemoce, ktorú si pri českej výprave pritiahnul. 385.) Pohroben však bol vo Vel. Várade. 386.) Životopisec jeho zvestuje, že krajna nosila za ním smútok tri roky. Aspon toho zaslúžil. Bol zaiste panovník šťastný. Umel udržať tíšinu doma, požíval dobrej povesti u súsedov, rozhojnil državu posávskym Chorvátskom. Legenda mu pripisuje mnohé divy a zázraky, 387.) pre ktoré bol r. 1192 za svatého vyhlásen.
Že bol ženatý, vysvita z jeho listiny, ktorou potvrdzuje r. 1082 statky biskupstvu vesprimskému. Povedá tu, že pustu Merena darovala cirkvi jeho manželka. 388.) Že sa nazývala Adelhaidou, svedčí kráľ Imrich, ktorý ju tak volá v listine tomuže biskupstvu r. 1201 danej. 389.) A že bola sestrou vévody Alemannie Bertholda, svedčí Bertholdus Constantiensis. 390.)
Koloman bol bez otázky jeho 391.) nie Geizov syn, ako tvrdí Turčan. Ale Almu, hoc ho Kosmas zve vlastným bratom Kolomanovým, 392.) nuteni sme uznať za syna Lambertovho. Listina zaiste nazýva ho vnukom Vladislavovým. 393.)
Dcery vypatrali skúmatelia dejín tri. Priška vydala sa za gräckeho císara Jána Komnena; 394.) Žofka pošla za vévodu sáskeho Magnusa; 395.) Berchtu uniesol akýsi gróf zo kláštora, a zplodil s ňou rezenského advokáta Fridricha. 396.) Deje sa však zmienka ešte o jednej za kňažiča ruského Jaroslava vydanej. 397.) Marné sú teda reči o panictve Vladislavovom.
____________________
385.) Pius rex contra Bohemos in expeditionem profectus est, ibique repentina aegritudine correptus – migravit ad Dominum. Acta SS. Junii T. V. p. 318.
386.) Transiit ad consortium angelorum anno regni sui 19, et sepultus Varadini in monasterio a. D. 1095, tertia kalend. aug. Turčan II. 59.
387.) Pri modlitbe ho až hore do povetria vzdvihlo. Pray Dissert. de s. Ladislao p. 13. – Keď viezli mrtvoľu do Váradu a zaspali, voz šol sám, beze všelikého záprahu, ďalej. Nebude-li z toho dakedy dokazováno, že Uhri mali už vtedy železnice?
388.) In praedio Merena, quod uxor nostra concessit. Fejér T. I. p. 454.
389.) In praedio quodam Merena, quod gloriosa regina Adulheyt, uxor videlicet bonae memoriae Ladislai, contulerat. Fejér T. II. p. 385. Tak ju nazýva i makrancký kameň. Vidz dokl. 166.
390.) Soror quoque ducis {:Bertholdi:}, regina Ungarorum, eodem mense obiit. Berthold. Constant. a. 1090.
391.) Colomannus, filius Vladislai, regis Ungariae, stans in regno loco patris sui. Prastará nota ad Hist. Salon. Thomae archid. Fejér T. II. p. 18.
392.) Colomanus metuens, ne germanus suus Almus post eum regnaret. Cosmas Prag. u Menckena Scrip. Ger. T. I. col. 2113.
393.) Domnum Almum, suum nepotem, statuit {:Ladislaus:} regem {:Croatiae:}. V. dokl. 370.
394.) Uxorem duxerat Joannes Bladislabi Eirenen. Cinnamus Hist. L. I.
395.) Herthoge Magnus Herthogen Ortulfus Sone to Sassen, un de Luneburch, de nam Konig Ladislaus Dochter to Ungeren. Chron. Brunsvic. ap. Leibnitz Script. Brunsv. T. III. p. 331. Podobne Monachus Weingart. ap. Canis. T. I.
396.) Aliam sororem {:Sophiae:} Berchtam, quidam comes ex claustro quodam abstractam duxit, et ex ea Fridericum, Ratisbonensem advocatum, genuit. Chron. Brunsv.
397.) Gerazclauus, filius regis Rutenorum, gener ipsius {:Ladislai:}. Vi. dokl. 378.

§. 136. Listiny Vladislavove.

Za časov jeho sústava feudálna bola ešte vždy len vo vývinu. Preto niet od neho inakších listín, ako sedem daných monastýrom a biskupstvám. I tie niesú povýšené nad pochybnosť, a výťažok historický z ních pramalý.

§. 137. Zemiansky list Mathov.

Z listín daných osobám súkromným jest len jedna, i tá makave podvržená, vlastne akýsi paškvíľ. Potvrdzuje tu Vladislav Martinovi Visa de Matha rodinný, od Attily vraj obdržaný, úmer a zvláštne práva. Čoby vraj potomci jeho zklesli dakedy za kočišov, musejú ihneď zdvihnuti byť z lajna, nadáni hojne statkami, a učineni aspon kniežatami. Obsažený tu šíp zdá sa byť namerou na Mateja Corvína; bo s týmto menom provodí sa tu hra. 398.) Vzťahovať by sa však paškvíľ mohol i na präpošta Visa de Matha, ktorého císar Leopold spomína v liste svojom, 11. febr. 1704 arcibiskupovi kaločskému Pavlovi Széchénimu písanom. 399.) Széchéni tento bol zplnomocnen Leopoldom vyjednávať so Fraňom Rákócim, a Visa bol pri tom pravou rukou Széchéniho. Teda možno že tento, ako človek nenávidený, sa tu prekára.
____________________
398.) Cor vini.
399.) Epist. archiep. Geor. et Pauli Széchényi T. I. p. 81.

§. 138. Biskupstvá založené sv. Vladislavom.

Vladislavovi sa pripisuje založenie dvúch nových biskupstiev, váradského a záhrebského: ale to bolo len lepšie ich nadanie statkami. O váradskom svedčí Turčan {:v. §. 23. dokl. 102:}, o záhrebskom listiny, Andreja II., ktorou potvrdzuje r. 1217 privilegia Vladislavove, 400.) potom Bely IV. a Štefana V. kráľov, a pak arcibiskupa ostrihomského Feliciána z r. 1135. V tejto sa povedá, že biskupstvo záhrebské bolo zriadeno k obráteniu pohanov. 401.) To isté sa tvrdí i v listine Andrejovej. 402.) Čože teda? Či Chorváti boli ešte vtedy pohani? Už tu len vidí každý, že sa pohanmi nazývajú pravoslavní, a že šlo o týchto prevedenie do cirkve rimskej.


____________________
400.) Quum venissemus a Zagrabiensem episcopatum, a sancto Ladislao rege constructum. Fejér T. III. vol. 1. p. 210.
401.) Quos error idololatriae a Dei cultura extraneos fecerat.
402.) Qui {:s. Ladislaus:} terram Slavoniae, sive banatum, ab errore idololatriae ad Christi veritatem convertens, qui etiam in eodem banatu episcopatum instituit. Fejer l. c.

§. 139. Rozkolníctvo v cirkvi latinskej.

V tejto vznikol za časov Vladislavových rozkol, ktorý otriasol i Uhrami. Oproti Gregorovi VII. totiž bol vyvolen, císarom Henrikom IV., protipápež Guibert, arcibiskup ravennatenský, pod menom Klemensa III. r. 1080, a vládnul Rímom a velikou časťou Itálie i vtedy, keď boli vyvoleni Viktor III. a Urban II. Pápežovia títo sa vospolok vyklínali, jeden druhého náriadby rušili, sebe priateľov, protivníkom nepriateľov hľadali, národy ku sebe vábili. Vlunenie zachvátilo prirodzene i Uhry. A sice krajna táto sa osvedčila za protipápeža Klemensa. 403.)
____________________
403.) Inter has diabolicae persecutionis procellas jam diu regnum tuum ab apostolicae sedis obedientia descivit. Píše Urban II., keď blahoželá k nastoleniu Kolomanovi. Fejér T. II. p. 15.

§. 140. Bremená kláštorných poddaných.

Pamätné ešte je z časov Vladislavových jedno písemko z r. 1086. Je to popis dôchodkov opátstva bakoň-bélskeho. Vidíme tu, aké bremená naložili kláštorným poddaným hneď od počiatku cudzozemskí mníši, čo potom i svetskí majiteľovia pozemkov ochotne nasledovali. Museli oddávať kláštoru polovicu svojích úrod, výše toho desať mier {:sapones:} ovsa, a desať lokťov platna, robotovať pak, orať, kosiť, zvážať, mlátiť, koľko sa im rozkáže. Synov a dcery ich vzal abbas kedy chcel do dvora. Ženiť sa smeli len medzi sebou. 404.) Pod takým jarmom bolby musel zdivieť i najvzdelanejší národ, nieto žeby surový bol pokročil v osvete.
Prejdime už ku Kolomanovi.
____________________
404.) Monum. Hung. hist. k. VI. p. 41.

Koloman Vladislavovič.

1095 – 1114.

§. 141. Mená a stav Kolomana.

Koloman sa ináče nazýva Calomanus, Calimanus, Colummanus, Calman, Colmanus, Alamanus, na peniazoch i Lubanus a Udanus. Toto je najhodnovernejšie; bo nápisy na peniazoch chybným odpisovaniem pokazené byť nemohly. Meno teda jeho znelo tuším Ľuban. To oproti nezasluhuje žiadnoho povšímnutia, že ho Urban II., keď mu želá šťastia pri obsiahnutiu trônu, nazýva Kolumbánom. Je to len snaha onoho veku všetko zlatinčiť. My sa i tu budeme držať, pre srozumitelnosť, názvu všeobecne prijatého, Koloman.
Pápež vychvaľuje, pri príležitosti dobroželania, jeho učenosť, že je zbehlý v písmach a zákonoch cirkevních, 405.) čo sa srovnáva s tým, že ho Maďari nazvali učeným, písma znalým, knižným. Mal vraj mnoho kníh, a modlieval sa i hodinky, na spôsob biskupov. 406.) Z toho povstaly klebety, ktoré list pápežov úplne podvracia, kronika Turčanova nesúdne a protirečive podáva. Dľa jednej povesti bol Koloman Vel. Váradským biskupom, a len pri pápežskom dovoleniu mohol kročiť na trôn. 407.) Ale v pápežskom liste žiadnej zmienky ani o biskupstve, ani o dákej dišpensacii. Dľa druhej povesti bol určen za biskupa jágerského, než necítil v sebe ku tomu povolania. Aby sa mu nestalo násilie, uskočil v noci, s Markom a Ugrom, do Poľska. 408.) Odtuď sa navrátil, po brzej smrti Vladislavovej, ku zaujatiu trônu.
Bude i s týmto, ako s biskupstvom, pravda so lžou smiešaná. Koloman, syn Vladislavov, nie Geizov, prišol na trôn, nie z Poľska, ani z Ruska {:v. §. 131. dokl. 379:}, než ode hraníc poľských a ruských, z rusko-slovenského kniežatstva, kde kralevičovia a bratia kráľov kňažiť zvykli. Boloby, dľa tých riadov, za ktoré mnoho bojoval Vladislav, kniežatstvo toto náležalo Almovi Lampertovičovi: ale Vladislav mu to nahradil štedre, učiniv ho v posávskom Chorvátsku kráľom.
____________________
405.) Retulit nobis s. Egidii abbas, strenuitatem tuam praeter secularem, qua praecellis, industriam, scripturis etiam ecclesiasticis eruditam et sanctorum canonum pollere scientia. Fejér T. II. p. 1.
406.) Qui ab Hungaris könyves Kálman appellatur; eo quod libros habebat, in quibus horas canonicas, ut episcopus, persolvebat. Turčan II. 62.
407.) Fuit episcopus Varadiensis; ideo, summo pontifice cum eo dispensante, regnare compellitur. Tamže.
408.) Voluit Agriensem episcopum eum facere; qui eadem nocte secessit in Poloniam; sequuti sunt eum de Hungariae Marcus et Ugra et alii. Turčan II. 59.

§. 142. Výprava do dalmatského Chorvátska.

Po smrti Vladislavovej prišol tam do velikej nesnádze. Lebo Chorváti chceli použiť príležitosti. Vyvolivše si župana Petra za kráľa, udreli na Almu. Ale tomuto prispel ku pomoci Koloman, a nielen Posavinu očistil, než i dalmatské Chorvátsko podmanil, zabiv kráľa Petra u Petrovej hory. 409.)
Kedy a ktorak sa to stalo, o tom podrobných a jasných zpráv niet. Ale že už r. 1097 i hlavnie sídlo kráľov chorvátskych, prímorský Belehrad, bol v ruce Kolomanovej, to je isté z histórie súvekého mnícha Gaufera Malaterra. Píšuc zaiste o ženitbe Kolomanovej, povedá, že sicilská jeho nevesta Busilla, dcera Rogerova, prirazila r. 1097 do prímorského Belehradu, náleževšieho uhorskému kráľovi, a bola vedená pres Chorvátsko. 410.) Opanovanie teda muselo sa stať, jestli nie 1095, aspon 1096, a to s pomocou Benátčanov, keď im časť nepotrebného už vojska poslal proti lúpeživým Normannom do Apúlie. 411.)
Kráľovstvo chorvátske bolo teraz zrušené, Chorvátsko k Uhrám ako provincia pripojené. Sprava jeho bola sverená tuším Zvonimírovej vdove a princezne uhorskej Helene. Almus, ktorý chodil po nevestu do Sicílie, 412.) obdržal horňo-uhorské kniežatstvo, so ktorým však, snaď že mu ho ľubovolne obstrihali, spokojný nebol. 413.) Koloman spechal do Uhier nazpät, zo príčiny nastalých kuruckých výprav, ktoré sa pres Uhry valily na východ.
____________________
409.) Iste Dalmatiae regnum, occiso suo rege, Petro nominato, in montibus Peter-gozdia, Hungariae adjunxit. Turčan II. 62. – Colomanus missit exercitum in Dalmatiam, et occidi fecit regem Petrum. Dandulus u Murat. T. XII. p. 259. – Venit cum multo armorum apparatu, et obtinuit certam partem Sclavoniae, quae a Ladislao fuit praetermissa. Archid. Spalat. Hist. Salon. c. 17.
410.) Anno itaque millesimo nonagesimo septimo, mense majo, – in portum Albae, qui juris regis Ungarorum est, applicuit. U Murat. T. V. p. 599.
411.) Cum Venetorum duce foedus iniit contra Normannos, et pariter exercitum in Apuliam mittere statuit. Dandulus u Murat. XII. 259. – Srov. Turčan II. 62.
412.) Per suum ducem Aliuum. Gaufredu u Murat.
413.) Dici verosimiliter potest, Almum Colomano Croatiam, quam a s. Ladislao regendam acceperat, cessisse: Colomanum autem Almo veteri more ducatum contulisse. Katona Hist. prag. Hung. I. 455.

§. 143. Priechody kurucov pres Uhry.

Pápež Urban II. a pustevník Peter takú vzbudili vo Francii, a potom po celej Európe, náboženskú treštenosť, že tisíce a tisíce hrnuli sa pod zástavy, aby vyrvali neveriacim Jeruzalem, a iné kresťanom svaté miesta. Ľudia títo nosili prišité kríže na prsách, pleciach, klobúkoch, rozličnej barvy dľa rozličných národností, Francúzi červené, Angličani biele, Belgičani zelené; ba mnozí vypaľovali si kríže na čele. Od toho nazývali sa kruciátmi, kurucmi.
Z počiatku to boly výpravy len súkromných ľudí, s duchovníkmi a ritiermi na čele. Jedni sa hrnuli pres italské zeme, druhí pres Uhry. Koloman ich prepúšťal zprvu pokojne. Keď ale počala surová sberba, ku cti a sláve božej a ku svojemu dušnému spaseniu, lúpiť, ubíjať, ženským násilie činiť, postúpil oproti nej prísne.
Prvý nezriadený zástup previedli pres Uhry v máju r. 1096, asi 15,000 pechoty a 8,000 jazdy, najviac Francúzov, dva burgundskí ritieri, bratia Valterovci, jedon so prímeniem Pexejo, druhý Nemanický. 414.) Prešli pokojne prese Drávu; len 16 z ních počali lúpiť v Zemlíne. Obyvatelia ich jali a zahnali k ostatním čakancom neba nahých. Títo potom vyliali sŕdy svoje na Bulharov, lúpili, pálili dediny, ubíjali ľudí, pri čom i sám Pexejo padnul, surová háveť jeho bola rozptýlená.
Hneď za tým prešol zástup 40,000 pod samým pôvodcom pohybu, pustevníkom Petrom z Amianu. I títo prešli dosť pokojne pres Uhry. Ale keď v Zemlíne uzreli na múroch vyvesené zvleky 16 do naha vyzlečených kurucov, hrdinský pustevník rozkázal útok na mesto. Pri velikej presile treštencov hľadalo 7,000 Zemlinčanov spasu na jednom vŕšku u brehu Dunaja. Kuruci zbili z ních 4,000, potom lúpili a smilnili v meste, až zaslechli o príchodu postupujúciho za nimi kráľa Kolomana. Pred ním pŕchli, ale v Bulharsku obnovili svoj kuráž, počali riadiť medzi domnelými pohanmi hrozne, až boli porazeni u Nyšu. Padlo tam z ních 20,000. Ostatní spojili sa so zbytkami Nemanického v Carihrade, a spolu prepravili do Malej Asie, kde málo chybí všetci boli potreni Turkami.
Tretí zástup, samých Nemcov z okolia Rénu, vtrhnul do Uhier pode mníchom Gotšalkom, asi so 12,000, riečišťom Dunaja, zo Čiech pak, kde napred židov poškrtili, tiež asi toľko, pode duchovníkom Volkmarom. Keď táto rozpustlá, pijanská, lúpežná sberba počala i v Uhrách násilne odjímať ľudu statok, potravu, peniaze, pri tom ľudí ubíjať, na rožne zdievať: prepadol ju Koloman s vojskom, a pobil alebo rozprášil všetku, použiv pri tom nehodného úskoku. Dal im oznámiť milosť, jestli zbroj zložia, a keď to učinili, poškrtil bezzbrojných. Len asi 3,000 z ních spasilo sa s ach a auvé!
Za tymito blížil sa k uhorským hraniciam rýnsky gróf Emich z Leiningen so 200,000 židobijcov. Udával zjavenie, že mu Boh nakázal pobiť napred všetkých židov; čo sa i stalo, s odobreniem arcibiskupa mohučského Rutharda. Koloman mu odoprel priechod pres Uhry. Emich to mal za veliké obrazenie Boha Krista, a uzavrel, nielen otvoriť si cestu silou, než podmaniť nepriateľov kríža Kristovho. Že to vykoná, o tom nebolo žiadnej pochybnosti; len na tom sa vadili bojovníci boží, kto má zaujať krajnu? Hádku ich riešil Koloman. Uderiv na ních, keď práve dobývali mesto Mošon, ktorých pobil, ktorých rozprášil. Emich vyváznul do Nemecka nazpät. Vo vojsku jeho nachádzalo sa mnoho ženštín, aby bojovníci boží na ničom nemali nedostatku.
Hojne bagážiou touto zaopatrený pohnul sa zo Francúzska 15. aug. 1096 i vévoda lotarinský Gottfríd z Bouillonu, a bratia jeho Balduin a Eustach, s 80,000 pechoty a 10,000 jazdy, keď spojenci ich Robert a Hugo z Vermandois tiahli pres Itáliu do Gräcka. Do Uhier neopovážil sa Gottfríd bez opovedenia. Zastal u Tollenburgu v Rakúsku, teraz Bruck u Litahy, a upravil vyslanstvo ku Kolomanovi. Tento prijal sice vľúdne i vyslancov i potom samého Gottfrída: ale nevpustil ináče Frankov, ako keď sa mu postavil Balduid za rukojme pokojného priechodu. I potom šol opaterne o bok Frankom až ku Sáve, kde kobylky západu vrojily sa do zemí slovanských a gräckých. Dostihli šťastne a dobyli Jeruzalema. Gottfrída vykričalo vojsko 15. jul. 1099 kráľom malinkého, len z Jeruzalema, Joppy a jedno dvadciatich dedín a zámkov pozostávajúciho kráľovstva. Gottfríd však nechcel si tam postaviť na hlavu korunu zlatú, kde Kristus nosil trňovú; a prítomný tiež Peter pustovník osvedčil, keď vychvaľovali jeho proroctvá, že skrze neho Boh len tak hovoril, ako skrz oslicu Bálamovu. Gottfríd už r. 1100 umrel. Po ňom nasledoval brat Balduin.
Koloman mal ešte potom r. 1102 činenie s kurucmi. Bol to ohromný, z 260,000 Nemcov a Francúzov pozostávajúci zástup, pode vrchním veleniem Vilhelma, grófa z Poitou. Tiahli s ním: gróf blandrasský Albrecht, gróf parmanský Vigbert, gróf bloisský Štefan, vévoda bávorský Welf IV., arcibiskup solnohradský Thuno, biskup milanský, čo viac krajištnica rakúska Ida. Nebola však tam zo ženských sama. Putovaly celé zástupy paní i pannen. Pres Uhry prešli pokojne, ale v Bulharsku jali sa obracať šismatikov na vieru kresťanskú. Boli pri tom záslužnom diele tak preriedeni Bulharmi a Gräkmi, potom Turkami, že sotva tisíc z ních prišlo ku kráľovi Balduinovi. 416.)
____________________
414.) Sans avoir – von Habenichts.
416.) Annalista Saxo, Bernardus Thesaurarius, Guibertus Abbas, Chronicon Hierosoly. – u Muratoria. Turčan.

§. 144. Spor Kolomanov s Almom.

Kolomanov pokoj nielen tieto roje božích bojovníkov rušily, než i strýčny brat Almus Lampertovič, ktorému na miesto kráľovstva chorvátskeho dal kniežatstvo horňo-zemské, ale mu ho tuším, ako muž násilnej povahy, všeliak obštipoval a úžil. Už r. 1098 ležia si vo vlasoch. Prišlo až k vojne medzi nima. Oba sohnali vojsko a narazili na sebä u Várkoňa, v župe hevešskej. Rozošli sa však bez boja; bo Uhri jeden so druhým bojovať nechceli. Jestli sa im ľúbi, osvedčili, nech bojujú sami medzi sebou. 417.) Pravda, že to páchne za parobskou múdrosťou. Prirodzený oproti tomu následok sváru bol, prchnutie slabšieho Alma do Nemecka. 418.)
____________________
417.) Ipsi duo pugnent. Turčan II. 60.
418.) Propter regis timorem Pataviam fugerat. Tamže.

§. 145. Prvý nájezd Uhrov na Rus.

Nemal teda Almus účasti na prvom nájezdu Uhrov do Haliče, ktoré sa potom, pri hašternosti kňazov ruských, prese stoletia poriad opetovaly. To priviedlo i teraz medzi ních Kolomana, ktorý už na juhu skusil, ako dobrá to vec, súdcovstvovať medzi nesvornými. Rostislaviči, Volodár, sídlom v Peremyšli, a Vasiľko, bytom v Terebovli, vraždovali so kňazom vladimírskym, Dávidom Igorevičom. Na osočenie tohoto dal veliký kňaz kyjevský Svatopluk r. 1097 oslepiť Vasiľka, pri návšteve v Kyjeve, a vydal ho v moc Dávidovi. Tohoto ale prinutil r. 1098 Volodár, vydať mu slepého brata, Svatopluk pak odjal Dávidovi r. 1099 Vladimírsko. Potom vrhnul sa i na Volodára a Vasiľku, a keď títo ho porazili, privolal si ku pomoci Kolomana, poslav do Uhier syna svojho Jaroslava.
Koloman prispel r. 1099 osobne 419.) s 8,000 Uhrov, 420.) a položil sa na pravom brehu rieky Bahry, teraz Viar rečenej, pod Peremyšľom vo rieku San vtekajúcej.
Tu v Peremyšľu obľahnul Volodára. Tento vystrojil do táboru uhorského kňahyňu Lanku. 421.) Povrhla sa ku nohám Kolomanovým, ale ju odkopnul so slovmi: Nesluší poškvrňovať kráľovský majestát ženským plačom. 422.)
Zpupnosť táto bola na skutku ztrestaná. Polovci prispeli, pod Boniakom, 423.) Rusom ku pomoci. Pädesiat mužov z ních udreli na tábor uhorský, a potom sa dali na útek. Uhri za nimi, až prišli, kde ich očakávala záloha. Poneváč sa v tom i Rusi vyrútili zo zámku, utrpeli zmatení Uhri strašnú porážku. Polovica z ních padla, polovica sa rozutekala bez poriadku. Medzi mrtvými boli i dva biskupi Lavrinc a Kupan. 424.) Poklady kráľovské rozchytali Polovci, kráľ sám ledvá uskočil. Prchajúci túlali sa kadekde po horách, a trpeli taký hlad, že i podošvy čižiem svojích piekli a jedli. Tak vypadla prvá výprava Uhrov na Rus.
____________________
419.) Jaroslav že Sviatopolč priide v Peremyšl vojevať, s nímže Uhry i Liachi i koroľ Koloman s biskupy. Lietopisec russkij Č. I. p. 197 k r. 1099. – Porazeni sú Uhri u Peremyšľu. Nestor Letop. k r. 1099. – Ale Dlugoš priväzuje udalosť k r. 1094. a Kolomana nazýva kňazom, nie kráľom. Z toho, a že Turčan píše o vojne ruskej ešte za sv. Vladislava, a o pozvaniu Kolomana z Poľska, zavierajú daktorí, že vojnu tú podniknul Koloman ešte ako kralevič, a už r. 1094 Halič podbil. Vidz §. 131.
420.) Lietopisec ruskij a Nestor kladú počeť prišedších Uhrov na 100,000, a padších v bitce na 40,000. Prekladateľ Nestora, Erben {:v Praze 1867:} opravuje to zo Dlugoša na 8 a 4 tisíc, z tej príčiny, že sa nedá mysleť, aby 100,000 od 400 mužov bolo porazeno bývalo.
421.) Turčan ju nazýva len „ducissa Ruthenorum.“ II. 60. Zubrický háda, že bola vdova „byvšaho Peremyšlskaho kňaza Riurika.“ Ist. Halič. II. 34.
422.) Non oportet regalem majestatem muliebri fletu deturpari. Turčan II. 60.
423.) Turčan ho nazýva Mirkodom.
424.) Poslednie meno zná, okrem Turčana, i Nestor. V. dokl. 13.

§. 146. Nové pokorenie Chorvátska.

Na severu nemal Koloman šťastia, tým viac ho mal na juhu, kam ho už r. 1102 viedla nespokojnosť Chorvátov s panovaniem Heleniným. Lapili sa zbroje, a Koloman spechal zas na odbojcov.
Už stály stránky proti sebe, ale obe náklonné ku pokoju; preto sa i uskutočnil beze krveprolitia. Chorváti boli hotovi vyjednávať, bo vrely medzi nimi sváry, ako vždy v bezhlavnom národu. Kolomanovi bolo milšie, podmaniť si znovu kráľovstvo smluvou, nežli viesť národ chrabrý, ešte v otroctve nezmalátnelý, k zúfalstvu, pri čom sa len toť za Tatrami popálil. On prvý upravil poslov do tábora nepriateľského; potom poslali Chorváti k nemu do Križevca náčelníkov dvanástich plemien. 425.) Kráľ sa oboškal s nimi. Privolil, aby každý podržal čím vládne; čo viac, aby žiadno plemeno daň neplatilo. Len v čas vojny malo postaviť každé plemeno najmenej dvanásť jazdcov, a vojovať po Drávu o svojích, za Drávou o kráľovských útratách.
Koloman, ako chytrý muž, pristal na všetko, keď národ bol vo zbroji; lebo vedel, že to všetko s časom sa vyprázdni, ako sa i stalo. Bola prireknutá sloboda od dane: ale už za panovania Kolomanovho spomína Tomáš kráľovských výberčích v Chorvátsku. Bol určený nepaterný počeť vojska: ale brzo tvorily chorvátske pluky hlavniu moc vojska uhorského. Umožnilo to vtrúsené zúmyselne slovo prinajmenej; bo sa pri tom dá rozmnožovať počeť do nekonečna. Politika je nie dnešnia, a národ bol vždy i bude ľahkoverným.
Hlavní však úder na samostatnosť národa chorvátskeho bol ten, že Koloman sám prevzal hodnosť chorvátskeho kráľa. Chorvátom povolil len bána, ako svojho námestníka. Tento sice potom zaujímal miesto medzi krajinskými barónmi hneď po palatínovi, ale to málo znamenalo, poneváč si ho nevolil národ, než kráľovia uhorskí posielali a odvolávali dľa ľúbosti bánov, a tí boli zriedka domorodci.
Koloman dal sa hneď po uzavreniu smluvy ovenčať vo prímorskom Belehrade, sídle kráľov chorvátskych, arcibiskupom splitským Krescencom a biskupom záhrebským Singidunom, 426.) za kráľa chorvátskeho. 427.) Ako taký opanoval i dalmatské mestá, a teprv r. 1103 vrátil sa do Uhier. 428.)
Mestá však tieto talianske kolébaly sa od počiatku vrtkave medzi Uhrami a Benátčanmi. Hneď chceli náležať sv. Markovi, hneď sv. Štefanovi. Už r. 1105 musel Koloman znovu dobývať odpadší Zadar.
____________________
425.) Gurra z Katićov, Hugrin z Kušakov {:Cuchach:}, Marmoňa Šubićov, Pribislav Subdormirov, Georg Snašićov, Peter Cićov, Pavel Gusićov, Martin Karinov a Lapžanov, Pribislav Polićov, Obrad Snašićov, Ján Jamometov, Mirog Tugumirov. Krajový prípis ku Hist. Salon. Thomae Archidi. in fine. Končí: Sic exstitit ordinatum anno millesimo contesimo secundo. V. Pray Annal. Hung. I. 101. – Fejér T. II. p. 18.
426.) Kerchelich Hist. ep. Zagr. P. I. c. 12.
427.) Ako taký vydal r. 1102 listinu mníškam zadarským.
428.) In Ungariam est regressus anno Domini millesimo centesimo tertio. Thomas Archid. u Schwandtn. T. III. p. 634.

§. 147. Vojna s Čechmi a Nemcami.

Toho istého roku pomáhal i príbuznému svojemu Svatoplukovi, údelnému kňazu holomúckemu, keď tento tiahol válečne na velikého kňaza Borivoja II. s úmyslom posadiť sa na jeho miesto, čo sa lstecovi i podarilo r. 1107. Dopomohli mu ku víťazstvu i Koloman, i trhujúci so prestolmi, umorivší otca svojho Henrik V. Trudno potom bolo Svatoplukovi voliť stránku, keď sa títo pomocníci jeho medzi sebou vzali za pasy, a oba ho volali na pomoc. Rozhodnul sa za Henrika.
Tento sa konečne smiloval nad prchnuvším r. 1098 pode císarský plášť Almom {:§. 144:}, pripustil ku srdcu jeho stesky, keď mu sľúbil poddanosť a groše, jestli mu na trôn pomôže. V septembru r. 1108 vtrhnul pres Rakúsy do Uhier, a obľahnul Bretislavu. Svatopluk vrazil u Trenčína s českými plukmi, a činil Kolomanovi mnoho škody, tým menovite, že zachvacoval a ukrutne rúbal všetky k oslobodeniu Bretislavy posielané zástupy. 429.)
Kolomanovi prišla vhod šlechetná uznalosť poľského Boleslava Krivoustého. Bol mu poslal r. 1102 pomoc, keď mal válku so bratom Zbihnevom. A Boleslav nebol tak nevďačný, ako Svatopluk. Ač mal i sám v Pomoranoch válku, predca vtrhnul do Čiech, aby Svatopluka donutil ku návratu, a Kolomanovi uľahčil. Čo očakával, to sa i stalo. Svatopluk spechal brániť svoj domov; a potom musel sa vykľúdiť i Henrik, v jeseni 1109 roku, 430.) neporídiv ničoho. 431.)
Aby potomne nemal zámienky nájezdu, smieril sa s Almom, a prijal ho nazpät do vlasti, 432.) s akým zaopatreniem, s akými sľubmi, nevedomo. Zdá sa, že sa Almus príliš spoléhal na sľuby neisté, budúcnosť si nepoistil, čoho brzo trpce oželel.
Koloman nemohol odpustiť Svatoplukovi jeho nevďačnosť. Vtrhnuv do Moravy, poplenil ju ukrutne. Svatopluk prišol pri tom o jedno oko. Vrazila mu do neho stromová haluz tak, že s nou bolo vytiahnuto. Kolomana ale predca z Moravy vyhnal, ba i znovu vtrhnul r. 1109 do Uhier, znovu poplenil Povážie, menovite Nitru. 433.) Fejér myslí, že Koloman už vtedy odtrhnul cirkevne Povážie od biskupstva pražského, a zriadil biskupstvo nitrianske. 434.)
____________________
429.) Palacký Dej. čes. D. I. p. 376.
430.) V oktobru r. 1109 podpísal u Pasova listinu s dodatkom: Cum de Ungaria rediremus.
431.) Infecto negotio ad propria rediit. Otto Frisingensis, syn sestry Henrika V. – Stojí-li toto, nemôže stáť tá zvesť Turčanova {:II. 60:}, že Almus prchnul r. 1106 do Poľska, navrátil sa s vojskom, zaňal Novum castrum, bol tam obležen, vrhol sa k nohúm kráľovi, dostal milosť, šol do Jeruzalema.
432.) Nom est pugnatum, quia Colomanus rex fratri suo Almo reconciliatus est. Richardus Neoburg. u Callesia.
433.) Palacký Dej. čes. I. 375.
434.) Fejér Dissert. in res Hung. Budae 1837. Srov. §. 24.

§. 148. Štedroty proti mestám dalmatským.

Tieto nesnádze na severu učinily ho tak štedrým proti mestám dalmatským, že to až báječne zneje. Lucius nám zachoval listinu z r. 1108, ktorou potvrdzuje Trojírčanom slobody. Uišťuje ich prísahou, že ich neučiní poplatnými ani on, ani jeho nástupcovia. 435.) Len zo vchodného do mesta vymiňuje si dve tretiny. Biskupa a grófa im potvrdí, koho si duchovenstvo a ľud vyvolí. Nikoho iného z Uhrov im do mesta nepošle, ako koho sami požiadajú. Keď prejde ku venčaniu, alebo ku poradám, nikomu nedá učiniť násilie v jeho dome. Nespokojným s panovaniem uhorským poišťuje slobodu vystehovať sa so všetkým.
Podobné týmto práva a slobody poišťuje všetkým latinským prímorským mestám; a predca sa tieto ustavične klátily, a zavdávaly kráľom uhorským tak, ako prve chorvátskym, neprestajné nesnádze. Keď boly pri Uhrách, vzdychaly po Benátkách; a keď pri týchto, vystierali ruky k Uhrom. Vernosť bola ich tovar, so ktorým čachrovali ustavične. Pre ich vrtkavosť viac to škodilo, nežli osožilo Uhrom, že sa dobili k moru. Museli viesť ustavičné nákladné vojny, a obchodu morského predca sa nezmocnili.
____________________
435.) Mihi aut successoribus meis tributarii ne sitis. Fejér Cod. T. II. p. 46.

§. 149. Oslepenie Alma i jeho syna Bely.

So strýčnym bratom Almom smeril sa sice Koloman, ale odjaté kniežatstvo mu nevrátil. Podržal ho tuším pre svojeho syna Štefana. Vtedy mohol Almus poísť, pod zámienkou púte do svatej zeme, 436.) na dvor carihradský, hľadať pomoci, ktorej viac u západních cäsarov nedúfal. Ale i tu ho zklamala nádeja. Nevykonav ničoho, vrátil sa do vlasti, a žil utiahnutý v mestečku Dömöši, kde deď jeho Bela I. bol privalen stánom {:§. 86. dokl. 290:}, on sám vystavil kláštor. 437.) Zdá sa, že to bol dedičný jeho majetok. Ubytoval sa tam s manželkou svojou Ingelburgou, dcerou Ingova III., kráľa švédskeho, 438.) a synom Belom, päťročním chlapcom. {:Srov. §. 166:}
Z úkrytu tohoto poburoval, aspon zdal sa poburovať, proti Kolomanovi, ktorý dal syna svojeho Štefana ovenčať, i za hranicami i doma. Za hranicami ozbrojil sa znovu za neho ziskobažný Henrik V.; len darmi ukrotil lakomca Koloman. I vtrhnutie rakúskeho Leopolda do železnej župy pripisovalo sa Almovi. Doma zriadil za neho povstanie istý Vatha, čili Otto, ale bol ešte pred 1112 rokom zronen. 439.)
To všetko zle poslúžilo neborákovi Almovi, či od neho vychádzalo, či nie. Koloman sa bál za svojeho Štefíčka; chcel teda Alma, a jeho rodinu, neškodnými učiniť. Aby sa mu ani doma do ničoho miešať, ani za hranice uskočiť nemohli: umienil si, zbaviť sa ich spôsobom u Gräkov obyčajným. Velel r. 1113 oslepiť i Almu, i syna jeho Belu, i hlavních ich privržencov, Vathu, Uroša a Pavla. 440.) Princa Belu kázal spolu i vykleštiť, ale poverený tým doverník oklamal tyranna, priniesov mu psie mude.
____________________
436.) Deinde dux Hierosolymam est profectus. Turčan II. 60.
437.) Dux autem construxit monasterium de Demes. Turčan. II. 61.
438.) Ex Raguilde, prima uxore, suscepit {:Ingo III:} Christinam, et alteram filiam, Almo, Hungarorum regi, desponsatam. Grebnerus. – Chrstina filia fuit Ingonis, regis Svecorum; soror vero Christinae, Ingelburgis, nupsit regi Hungarorum, quae genuit Belam. Anonymus u Ludeviga. – Obidvojo Katona Hist. prag. Hung. I. 566.
439.) Seditione Athe, ducis Moraviensium, sedata. Píše r. 1112 opát Godofred. Fejér T. II. p. 42 a T. V. vol. 1. p. 311.
440.) Turčan II. 62 a Muglen.

§. 150. Povaha zbury Athovej.

Kto bol ten spomenutý Atha, čili Vatha, 441.) čili Otto, a akej povahy bola jeho zbura, o tom, poneváč kroniky mlčia, len z uvedenej listiny {:dokl. 439:} súdiť ponekuď môžeme.
Nazýva sa vodcom Moravanov. Keby bol vo vlastnom smyslu Moravanom býval, hovorilaby listina o nájezdu {:invasio:}, nie o zbure {:seditio:}. Moravanmi boli ešte vtedy, podľa dávnych rozpomienok, nazývani Slováci. Týchto vodcom bol Atha.
A čože chceli? Za čo povstali? Godofred, opát zo soboru pri Nitre, nám rozprávia, že po utíšeniu zbury Athovej shromaždil zasa rozptýlené statky kláštorské, a hovorí o novom naloženiu jarma tým, ktorí sa vydávali za slobodných. 442.) Z toho by sa zavierať mohlo, že Atha bol medzi Slovákmi asi to, čo potom medzi Maďarmi Dóža, medzi Chorvátmi Gubec; že však jeho povstanie smerovalo hlavne proti kláštorom.
Poneváč ale bez pochyby on bol ten Vatha, ktorého Koloman s Almom dal oslepit {:dokl. 440:}: to vedie ku myšlience, že stránka Almova opierala sa tak o ľud, ako kedysi stránka Abova, a zatracovala rastúce zo dňa na deň nátisky, najme na majetkoch kláštorských. Povstalý za Almu ľud žuril proti kláštorom, nechcel mníchom robotovať, proboval ztriasť naložené mu nedávno jarmo.
Na uhnetenie ľudu a odpor tohoto poukazujú i zákony Kolomanove. Lebo zákonom 19 knihy I. nakazuje sa prijať nazpät vyhnaných sedliakov, jestli ešte inde zeme nedostali. Poneváč je reč o vyhnaniu sedliakov vôbec, musela sa sedliacka zbura dotknúť i súkromných držiteľov statkov. Feudálna sústava nemecká bola, so všetkými svojími hrôzami, už vo kvete, ako sa nám to ešte lepšie objaví, keď nazreme do zrcadla zákonov Kolomanových.
____________________
441.) S menom Ata potkávame sa v listinách časteji. V popisu majetkov kláštora bakoň-bélskeho z r. 1172: Atta cum filio. – V listine danej r. 1201 kralevičom Andrejom biskupstvu záhrebskému: Ata comes. Monum. Hung. hist. k. VI. p. 239.
442.) Hominesque ecclesiae, qui praesumtuose se liberos esse asserebant, ipsi ecclesiae reparassem. Fejér l. c.

§. 151. O zákonoch Kolomanových vôbec.

Máme od Kolomana dve „knihy dekrétov,“ jednu vätšú, obsahujúcu v sebe 84 zákony, druhú menšú, akúsi slátaninu rozličných, z časti oným odporných, zákonov.
Spísal obe mních Alberik, „služobník svatosti zvaný, v palácu nebeského rozjímania,“ 443.) na žiadosť primasa Serafína, ač práce tej hrozila sa nemálo „sedliackosť jeho vtipíka.“ 444.) Sú to vraj „senátorské dekréty celej krajny,“ ktoré on „pôstnou rečou v pamäti obnovuje;“ 445.) zákony sv. Štefana času prítomnému prispôsobené. Snaď mu bolo naloženo uviesť v písmo, čo v radde kráľovskej bolo uzavreno, alebo štilizovať poznámky primasove. Shromaždenie vydavšie zákony tieto nazýva sborom. 446.) Vo druhej knize spotkávame sa s výrazom: Uzavreno na svatej synode. A skutočne sú to cirkevnie zákony. Vidzme, čo v ních pamätného.
____________________
443.) Servus Sanctitatis nuncupatus, in palatio coelestis contemplationis.
444.) Ingenioli rusticitas.
445.) Jejuna oratione recapitulare.
446.) Placuit regi, communi Concilio.

§. 152. Zákonné jestvovanie kniežatstva.

Vydelenie kniežatstva pre kráľovských princov považuje sa za dačo, čo sa samo od sebä rozumie, za stav riadny a stály: než ako záležitosť rodinná. Niet tam sledu niakých národních, alebo državných, otázok, práv, požiadavok. Činí sa len opatrenie, ako majú pravdu hľadať hodnostári kráľovi v obvodu kniežatstva a kniežací v obvodu kráľovstva. 447.) Ani len medze toho zákonného kniežatstva sa nevyznačuju. Nevieme, kde vlastne ležalo, ktoré župy obsahovalo. Toľko môžeme povedať, že terajší stav málo sa delil od toho stavu, aký sme videli pod Belovičmi, Geizom a sv. Vladislavom {:§. 98:}. Kniežatstvo nitrianske ešte stálo, hoc pevne s korunou uhorskou spojeno. Povážie ešte nebolo rozptýleno v dakoľko, svazku medzi sebou nemajúcich, žúp. Čo sa pomeru kráľa ku kňazovi, a ich služobníctva vospolok dotýče, kladú sa vo všetkom na roveň, požívajú naskrze jednakých práv. Kráľovi a kňazovi poišťuje sa právo podivné, mocno na asijské hordy upomínajúce. Do ktorejkoľvek župy prijdú, musí sa im darovať vojenná paripa. O zaniknutiu kniežatstva §. 191.
____________________
447.) Ducis ministri, qui in mega regis sunt; et regis, qui in mega sunt ducis. Cap. XII.

§. 153. Župné ústrojí.

Župy sa v zákonoch Kolomanových nemenujú, ako ináče, parochiou, než marchiou. Spomínaní teda v listinách marchiones sú župani, nie dáki krajištníci {:mark-gráfi:}.
Župani vyberali dane kráľovské, z níchž tretina im náležela, desiatina biskupovi. Ku daniam náležalo i trhové po mestách. Vyberalo sa pre kráľa, podľa vraj zákona sv. Štefana. V našom Sborníku ho niet. Mlyny tiež prináležely ku právam kráľovským. Zákonom 15 nakazuje sa, aby všetky boly prinavrátené korune, ktoré nerozdaroval sv. Štefan. Z toho si vysvetlíme, ktorak sa i dnes mlyny počitujú ku regáliam. A poneváč ku regáliam počitujú sa i krčmy a jatky, musely i tieto náležať za dávnych časov kráľovi; len pozdeji boly postúpené, spolu so mlynmi, pánom.

§. 154. Župné vojsko.

Obranná moc župnia {:a tá bola spolu i krajinskou:} bola zriadená článkovite, podelena na desiatiny a stotiny. Lebo županom nakazuje sa, odniesť na Michala do Ostrihomu, kde sa Koloman ubytoval, denáre po všetkých stotinách posbierané, zo ktorých potom tam dostanú svoju náležitosť i stotníci {:centuriones:}. Zemäni však bojovali len pod zástavami kráľovskými, nikoli župními.

§. 155. Právo vlastnictva.

Cirkvám poišťujú sa ich majetky; len rybníky zbytočné odjímajú sa kláštorom a biskupstvám. Lesy oproti tomu ponechávajú sa im. Nepochopiteľné to obmedzenie dávno nabytých práv.
Osobám svetským potvrdzuje sa držebnosť viníc, rolí, a ktorýchkoľvek darovaných kráľom pozemkov. Teda tu už potkávame sa s tou feudálnou zásadou, že nikto nesmie vládnuť iným pozemkom, ako ktorý daroval kráľ.
Činí sa však rozdiel medzi majetkami sv. Štefanom a inými kráľmi domnele darovanými. Tamté dedia všetci pokrevní a príbuzní neobmedzene: tieto len synovia, bratia, a ich deti. Jestli sa nenalezá brat, dedí kráľ. Čo sa tu pripisuje darovaniu sv. Štefana, to bude staré slovanské právo slobodného držania a dedenia, ktoré ešte nevedelo nič o darovaniach kráľovských.

§. 156. Pohrdlivé zachádzanie s kupcami.

O kupcoch zmieňujú sa múdri zákonodarci s omrzeniem a potupou. Kážu im platiť dvojnásobnú daň. Lebo to sú vraj špatní lakomci, ktorí len po bohatstve dychtia. Nenávisť oproti ním pochádzala i odtuď, že to boli snaď samí cudzozemci, Taliani, Franci, Nemci. Urodzenému panstvu to klalo oči, keď videli u takýchto odkundesov nádherné domy, skvosné rúcho, množstvo peňazí.

§. 157. Súdne zriadenie.

Civilní súdcovia mali svojích pristaldov, ktorí výrok uskutočňovali. Zákon 28 hovorí o prípadnosti ich pobitia {:srov. §. 236:}.
Osoby duchovné vynímajú sa ode svetských súdov. Nikto ich nesmie predvolať, okrem biskupa, ani inde obžalovať, ako u biskupa. Oni však osoby svetské musejú hľadať pred súdom svetským.
Nakazujú sa ročnie synody, vlastne súdy, v každom biskupstve. Shromaždiť sa majú dvakráť v roku okolo svojho biskupa župani a iné úradnie osoby. Tu majú vyrovnať medzi sebou spory župani a opáti; tu hľadať spravedlivosť vyšší služobníci kráľovskí a kniežací, 448.) a kapláni, ktorým by sa nesvedčilo stáť pred súdom nižším. {:Srov. Obč. II. §. 25:}
Pri týchto nižších súdoch majú archidiákoni moc velikú. Oni súdia so súdcom svetským ubijcov, a delia sa v užitku z toho, v deviatku a desiatku z pokút náležavších kráľovi.
Súd žhúciho železa a vriacej vody dovoľuje sa len v sídlach biskupských a pri väčších präpositúrach, ako vo Prešporku a v Nitre {:§. 24:}.
Na krádež a zbojstvo ustanovujú sa zas prísne pokuty, vylúpenie očú, predanie ženy a detí, a zavádza sa spoločná poruka. Ukradnutého pocestnému koňa zaplatí obec, kde sa krádež stala.
Kupectvo s otrokmi obmedzuje sa. Neslobodno kupovať a predávať domorodcov.
____________________
448.) Majores ministri regis vel ducis.

§. 158. Zákon o strigách.

Ku zvláštnej chvále počituje sa Kolomanovi zákon ten, aby neboly braté na potaz strigy, ktoré nie sú. 449.) Hlä múdrosť Šalamúnska! Kde vtedy bol v Európe panovník tak nado predsudky všeobecné povýšený, aby jestvovanie stríg upieral? Táto chvála Kolomanova našla cestu i do deckých čítaniek. Ukazuje sa tam deťom: Hlä, akého mali Uhri kráľa! A skutočne, to nenie maličkosť, tak prekonať povery, ktorým vtedy i najvätší muderci podléhali, keby táto chvála bola pri Kolomanovi podstatná. Je to ale len marná dvojsmyselnosť vo výrazu, a nič viacej. Slová zákona môžu sa rozumieť alebo tak, aby sa nevydržiavaly súdy o strigách, poneváč niet žiadnych; alebo tak, že netreba nepokojiť počestné ženské, ktoré niesú žiadne strigy. A Kolomanov zákon len v tomto smyslu vziať sa môže. Keby bol zákonom svojím jestvovanie stríg upieral, všetky súdy o ních zakázal: nebolby v tomže zákone ustanovil pokuty na porobenie a čary, ani dával moc archidiákonom a županom súdiť čarodejníkov. 450.) Ukazuje i následok, že nie z Uhier vyšla prvá strela proti šeredným poverám stredoveku. Po zákonu Kolomanovom tak boly týrané ubohé stareny, ako pred ním. Marne sa teda pripisuje Kolomanovi povýšenosť nado svoj vek.
____________________
449.) De strigis, quae non sunt, nulla quaestio fiat. Coloma. Decr. L. I. c. 57.
450.) Malefici, per nuncium archidiaconi et comitis inventijudicentur. Colom. Decr. L. I. c. 60.

§. 159. Náriadby strany Izmaelítov.

Za časov jeho muselo byť v Uhrách drahne muhamedánov, hneď Izmaelítmi, hneď Saracenmi zvaných, časom i so židmi stotožňovaných {:§. 123:}. Boli to bez pochyby rodzení Maďari, ktorí vieru muhamedánsku už z Ásie so sebou priniesli, a neprijali krest s ostatními Maďarmi. Žili medzi tymito roztratene sice, ale nie na toľko, ako židi, bo tvorili celé dediny. Mohlo byť ku ním primiešano dačo i Bulharov od Volgy, alebo radšej Chvalisov, davších meno mori Chvalinskému. 451.) Týchto znajú, a výslovne menujú, Gräci v Uhrách samých, nazývajúce ich hneď zprznenými židmi, 452.) hneď muhamedánmi. 453.) Zapodievali sa, ako židi, tržbou a peňažními záležitosťmi, prenajímali rozličné krajinské i kráľovské dôchodky, boli boháči. Poneváč vypomáhali často i vláde v peňažných nesnádzach, boly tieto pijavice ľudu trpené. Maďarskí Izmaelíti oproti tomu, ktorí sa živili orbou a stadochovom, a obydľovali celé dediny, podvrhnuti boli ode svojích bratov krutému prenasledovaniu pre ich muhamedánsku vieru. Úžasné sú náriaďby zákona proti ním. {:Srov. Obč. II. dokl. 291:}
Každá obec izmaelitská vystav a nadaj kresťanský chrám. Žiaden z Izmaelítov nevydávaj dceru svoju za muža svojej viery. Keď Izmaelít má hosťa, nesmie mu predložiť inakšie mäso, ako sviňské. Ktoby udal kráľovi Izmaelítu, že nechce jesť svininu, obmývanky zachováva, dostane čiastku zhabaného jeho imania. Divo tyranské to náriadby.
A predca ani takýmto násiliem nemohli byť dočista vykoreneni. Ešte vo XIII. stol. chodili sa učiť zákon Muhamedov do Aleppa. 454.) Pápež Honorius III. píše r. 1221 kráľovnej Jolante, že medzi jej poddanými nalezá sa množstvo muhamedánov. 455.) Slabí na počeť, mali duchovniu prevahu, skrze navštevovanie lepších škôl a cestovanie do ďalekých zemí. Preto sa nielen udržovali, než i zámožnosťou predčili. Na koniec však predca boli vyhladeni, nemävše tej vytrvalosti, čo židi.
Týmto sa zakazuje kupovať kresťanských otrokov: dovoľuje sa im oproti tomu kupovať majetky. Divno, že títo behúni sveta všade kupčia s ľudskými dušami; ich nikdy nikto nepredával ani nekupoval.
____________________
451.) Volga tečet na vostok, i vpada sedmiudesiat žerely v more Chvalinskoje, i po Volgie chod iz Rusi v Bolgary i vo Chvalisy. Lietopisec ruskij Č. I. p. 5.
452.) Sed immensum etiam alium {:exercitum:} ex auxiliaribus copiis conflatum, praesertim Hungaricis equitibus, et qui apud ipsos diversae sunt religionis, Chalisiis, Hungaris quippe christianam amplexis, isti Mosaicis legibus, iisque non omnino genuinis, etiamnum vivunt. Cinnamus L. III.
453.) Inde itaque digressus princeps {:Andronicus Ducas:}, aliud castellum extruxit, quod Hungaris plurimis, quos Syrmio transtulerat, habitandum concessit. Chalisii vulgo ab ipsis appellantur, suntque diversae religionis, et easdem, ut Persae, opiniones habent. Cinnam. L. V. Persae značí muhamedánov.
454.) Abdallach Jakut {:† 1229:}, halebský kupec, píše, že v Aleppe poznal mnohých, ktorí sa učili korán dľa výkladu Abu Hanifa, nazývali sa Maďarmi, tvrdili že tam obývajú tridcať dedín, ale ohradiť že im ich nedovolí kráľ, bojä sa ich. Jerney Tudománytár 1844. mart. p. 156. – Lányi Kár. Egyh. tört. k. I. p. 678.
455.) Multitudo saracenorum Hungariae ad te pertinere dicitur. Fejér T. III. vol. 2. p. 312.

§. 160. Zákon o Slovanoch.

V zákonoch Kolomanových čítame dačo i o Slovanoch, že obrábäjú zeme cudzie a platia za slobodu. 456.)
Čo to menovite za Slovani? Slovanmi sa nazývajú obyčajne pravoslavní, Srbi, Bulhari, Bosniaci, pre ich slovanské bohoslužby. Prítomný ale zákon vzťahuje sa bezpochyby na tých severních Slovanov, ktorí z Moravy, Čiech, Poľska prichádzali do severních Uhier, a tu pastierili po Tatrách, alebo sa usadzovali na cudzých majetkoch ako rolníci. 457.) Od týchto káže zákon vyberať denáre len za slobodu, nie spolu od zárobku: keď oproti tomu zámocký ľud, najviac Nemci okolo hradov, platili i za slobodu i od zárobku spolu, 458.) totiž od remesla, kupectva, a iných mestských obchodov.
Na žiadnu prípadnosť nevyrozumievajú sa tu len domorodí, od nepamäti v Tatrách osedlí, Slováci. Veď zákon tých, ktorých mieni, výslovne nazýva cudzincami {:hospites:}; a tej nauky našeho veku ešte vtedy nebolo, že každý je v Uhrách cudzincom, kto nenie Maďarom. Starí boliby sa štítili vyhlásiť prevážnu vätšinu obyvateľstva za trpených cudzincov, a donutiť ich tázať sa, kde teda budú doma?
____________________
456.) Liber quoque hospes, sicut Slavi, vel caeteri extranei, qui in terris laborant aliorum, pro libertate tantum denarios dant; non alios etiam denarios insuper pro opera aliqua dare cogantur. LXXX.
457.) Vydavateľ Sborníka {:Budín 1822:} Matej Markovič kladie tu velemúdru nótu, že Slavi boli potomci {:progenies:} Kvádov a Markomanov.
458.) De castellanis autem tam pro opere, quam pro libertate denarii accipiantur. LXXXI.

§. 161. Ženitba duchovenstva.

Duchovenstvo sa ešte vždy ženilo. Len takým nakladá zákon LXVII. prepustiť ženy, ktorí žili vo druhom manželstve, alebo pojali vdovy.
Ovšem, že tomuto odporuje druhá kniha sbierky Alberikovej. Tu sa zakazuje biskupom vysväcovať beze predbežného sľubu zdržanlivosti, ba zákonom VI. odstraňujú sa ženáči vcele od oltárov. Ale týmto pochybným ustanoveniam odporujú zasa jasné zákony synody ostrihomskej z r. 1114. Zákon 31 povedá výslovne, že oženivším sa zákonne presbyterom manželky sa ponechávajú; len vysveteným už nevolno ženiť sa.
Že i biskupi sa ženili, vlastne ženáči boli povyšováni na biskupstvo, vidno z toho, že manželkám ich zakazuje sa bydlenie na statkoch biskupských. Takým velí zákon vziať po smrti polovicu imania, ktorí za živa len synov svojich obohacovali. Nachádzali sa teda i ženatí biskupi, len že po svojom povýšeniu manželky pri sebe mať nesmeli. Kázeň to na vlas cirkve východnej.
Ostatne zakazuje sa osobám duchovním rúcho svetské.

§. 162. Obsadenie cirkevných úradov.

Uprázdnené biskupské stolice obsadzovať maly právo kapitule, ale zriedka ho užívaly. Obyčajne menoval kráľ dľa ľubosti i biskupov i opátov. Pod Kolomanom menovite tak bolo, ako vidno z listu písaného r. 1102 pápežom Paschalisom II. Povedá tu výslovne, že sa v Uhrách presadzovanie biskupov deje vôľou kráľovou, nie pápežovou. 459.)
Kapitule vstúpily do svojeho práva až v nasledujúcom občasiu, keď moc pápežská vzala vrch nado kráľovskou. Ale vtedy zasa pápežovia obmedzovali rozmanite slobodnú voľbu, tak že to bolo len vymítanie diablov skrze Belzebuba. Duchovenstvo farské nikdy si nevolilo biskupov samo. Muselo prijať kazárov, akých mu poslali.
____________________
459.) Quid super episcopum translationibus loquar, quae apud vos non auctoritate apostolica, sed nutu regis praesumuntur? Fejér T. II. p. 33. Prijatý medzi dekretálne list tento je síce upravený na arcibiskupa panormitanského: ale to musí byť chyba regestrátora. Táže sa zaiste pápež, či uhorskému panovníkovi rečeno jest: „A ty obrátený potvrdíš bratov tvojích?“

§. 163. Kanonici mníši.

Kanonici stáli vo stredku medzi biskupmi a duchovenstvom farským, a boli vtedy opravdiví mníši, so spoločným bydlom, jednou stravou. Vidno to zo zákona V. synody ostrihomskej, odbývanej r. 1114, pode predsedníctvom primasa Lavrinca. Nakladá sa tam kanonikom vo kláštoroch, aby rozpráväli medzi sebou učene, t. j. latinsky. 460.)
Muselo pak trvať spoločné bydlenie kanonikov aspon pres celé XII. stol. Lebo Urban III. nakladá r. 1186 arcibiskupovi splitskému, aby kanonici v jednej spálni nocovali. Kanonici trojírski vedú r. 1192 stížnosť pred legátom pápežským Gregorom, že im biskup len po jednom poháru vína dáva po sobotňom nešporu. Legát odsúdil skúpeho biskupa. Musel dať smädným kanonikom, podľa vážky rozumu, 461.) po tri poháre. Tí starí to všetko chceli mať na vlas vymereno, nielen vo chráme, než i v kuchyni. Jestliby povstala v tom dáka štrba pre neprítomnosť biskupovu, to nahradiť sa musí.
____________________
460.) Ut canonici in claustro, et capellani in curia, litteratorie loquantur. Katona Hist. prag. Hung. I. 505.
461.) Juxta libram rationis.

§. 164. Zákony synody ostrihomskej.

Spomenutá ostrihomská synoda stavia nám v zákonoch svojích pred oči zrcadlo tehdajšieho duchovenstva.
Zakazuje sa mu ožralstvo, krčmárstvo, lichvárstvo, áno i krádež; z čoho vidno, aké poklesky boly pri ňom obyčajné.
Farárom kladie sa za povinnosť, vykladať každú nedeľu ľudu, vo vätších chrámoch evangelia a epištoly, v menších verímboha a otčenáš. To je už chvalitobné povyšovanie sa nad puhé obriady. Synoda zakazuje vysväcovať nevedomých, vysväteným porúča učiť sa, alebo ich zhodiť.
Ukrivdeným dovoľuje sa odvolávať sa od biskupa na synodu, a navštevovanie tejto kladie každému za povinnosť, pod pokutou zvrženia. Poneváč vtedy synody boly vlastne súdy {:§. 157:}, mohol pri ních i jednoduchý plebán predniesť stížnosť svoju proti biskupovi samému. To je sloboda, akej duchovenstvo katolícke ani za naších čias nepožíva; poneváč synody zanikly, žaloby u trônu ukrivdeným nepomôžu nikdy. Tieto synoda ostrihomská zakazuje vcele.
Vo zrcadle jej zákonov vidíme vôbec duchovenstvo ešte surové a nevedomé, ale chvalitebnú snahu ku lepšiemu, k osvieteniu i duchovenstva i ľudu. Ba pojedny prezradzujú ozaj hlbokú politickú múdrosť.
Potkali bysme sa v tomto veku už i so spisovateľom, keby životopisec Štefanov Chartuitius bol býval Uhrom, a keby to nebol puhý výmysel, že ho ku písaniu vybídnul kráľ Koloman.

§. 165. Smrť a rodinné záležitosti Kolomanove.

Tohoto v povesti učenosti stojíciho panovníka líči Turčan kosmatým, šiľhavým, hrbatým, chromým, šepetlivým, zajíkavým. 462.) Bolby býval celý Äsop.
Pri častých tuším svojích nemociach držal si liekára Draka. Od neho očakával pomoci, keď ho zkľúčilo náramné bolenie hlavy. A Taliančík Draco chcel sa pochlapiť. Aby nejedol darmo chlieb kráľovský, a gruntovne vyliečil nemocného, dal mu taký obklad, že mu až časť mozgu vytiahol. 463.) To pomohlo. Prestala veliká bolesť; bo kráľ 4. febr. 1114 umrel.
Manželky mal dve. Prvá bola Busilla, čili Pusilla, dcera kráľa sicilského Rogera I. Priviedol mu ju do Uhier r. 1097 kňaz Almus {:§. 142:}, umrela už r. 1103.
Mal s ňou r. 1101 dvojčatá, Vladislava a Štefana. 464.) Tamten umrel pred otcom, tento bol jeho nástupcom. Porodila mu neznámeho roku i dcerušku Žofiu, vydanú za akéhosi veľmoža. Syn jej Saul delal si potom nároky na trôn, ako uvidíme níže {:§. 181. dokl. 506:}.
Druhá jeho manželka bola Predslava, dcera velikého kňaza kyjevského Svatopluka. 465.) Pojal ju 21. aug. 1104, a mal z počiatku veľmi rád. Jej k vôli priviedol z Haliče Rusov, osadil v mestečku Orosfalve, v župe novohradskej, a učinil ich na večné časy strážcami dverí kráľovských, čo sa ešte na počiatku XVII. stol. zachovávalo. 466.) Ale už vo prvom roku manželstva ju odohnal tehotnú, dávav jej za vinnu nevernosť. Ubohá, pravdepodobne vcele nevinná, zplodila r. 1105 v Rusku syna Borisa, 467.) ktorý potom dosť biedy nadelal Belovi II. a Geizovi II. Ona umrela r. 1116 mníškou.
____________________
462.) Hispidus, pilosus, luscus, gibbosus, claudus et blaesus. Turčan II. 60.
463.) Vis emplastri non modicam extraxit partem cerebri ejus. Turčan II. 62.
464.) De prima uxore genuit Ladislaum et Stephanum anno Dom. 1101. Turčan II. 61.
465.) Téhož leta {:1104:} vdána Předslava, dcera Svatoplukova, do Uher za kralovice, měsíce srpna v dvacáty první den. Nestor Letop. 86. prelo. Erben. Tentýž k r. 1112: Téhož leta provdali Eufemii Vladimírovnu do Uher za krále. Toto je pohádka. – Pray dáva Kolomanovi za manželku Katarínu Jaroslavovnu. Dissert. in Annal. p. 130. no. h.
466.) Oppidum Oroszfalvam ante quadringentos annos Colomannus rex Hungariae, deductis e Galicia et Lodomeria colonis, condiderat, lege lata, ut cetera liberi essent, portas duntaxat et januas regum custodirent, quod nostra aetate observatum meminimus. Istvánfi Hist. Hung. L. XVI. Szalay sa vynasnažuje nemilú jemu pravdu odmudrovať, ako už celá naša história je advokátska rabulisteria.
467.) Katona vykladá meno to skrze Bartholomaeus.

§. 166. Útek Alma a spasenie syna jeho Bely.

Z osudu Predslavinho vidno, akého srdca muž bol Koloman. Ako tvrdý, necitedelný tyrann objavil sa ešte i v posledních dobách života. Ač už dal oslepiť strýčneho brata svojho Almu Lampertoviča a syna jeho Belu: predca sa ešte vždy bál za svojeho Štefča. Čo teda neučiní? Keď videl, že sa mu koniec blíži, poslal istého Benedikta do Dömöša, aby Almu so synom konečne zabil.
Almus slepý sedel práve prede kláštorom, a zľaknul sa, slyšav že rychle cválajú jazdci. Dal sa teda odviesť do chrámu, a tam sa lapil oltára sv. Margarity. Benedikt chcel ho i odtuď vydreť silou, ale mníši sa tak chrabre zaujali za svojeho dobrodinca, že Benedikt musel uskočiť. 468.)
Naplašený novým týmto attentátom na svoj život Almus necítil sa ani po smrti Kolomanovej bezpečným, prchnul do Gräcka ku strýčnej sestre svojej Iríne, manželce císara Jána Komnena {:§. 135. dokl. 394:}. Zdaliž i manželka jeho Ingelburga {:§. 149. dokl. 438:} pošla s ním, nevie sa. O oslepenom však Belovi povedá výslovne Turčan, že ho zanechal v Uhrách, ale tajne. Sveril ho vernosti biskupa Pavla a pána Othmára. A aby ho ubezpečil pred ňuchtaniem Štefanovým, pustil do sveta povesť o jeho smrti. Sám Štefan ho držal za mŕtveho, dal sa oblúdiť. Bo vtedy ešte nešly milliony na tajnú policiu, nemala vláda všade svoje uši a oči.
Okrem syna Bely mal Almus i dve dcery. Hedvigu vzal za manželku vévoda rakúsky Albert, Adelhaidu údelný kňaz brnenský Sobieslav. {:Srov. dokl. 504:}
Štefan vzstúpil na kráľovský prestol bez súpera a obavy, ač mu potom ešte dosť zakrucoval nos zomrelý r. 1129 {:§. 180:} slepý Almus.
____________________
468.) Turčan II. 62.

Štefan II. Kolomanovič.

1114 – 1131.

§. 167. Počiatočné vladárenie.

Bol pak Štefan II. teprv 13 roční chlapec, keď veslo vlády v jeho ruky padlo; a nemal ani matky ku podpore, ani dákeho strýka, alebo ujca. Potreboval ešte výchovy, a tá sa pri panovníkoch bez otca a matky zle darieva. Poddaní sa neopovážia mladému panovníkovi dačo odopreť, prísno slovo ku nemu reknúť: než predchádzajú jeho akékoľvek žiadosti, lahodia jeho smyslom, hubia ho pochlebnými rečmi, lživými chválami, každého druhu výstupkami. To všetko malo miesto i pri opuštenom Štefanovi. Rástol ako divoch, mrhal sily svoje ako márnotratník peniaze. Krajinské záležitosti viedli za neho primas Lavrinc a palatín Ján Urošovič. Ale zle tam, kde sám panovník nepanuje.

§. 168. Vojna s Benátčanmi o mestá dalmatské.

Benátčani veľmi dobre vedeli, ako stoja u nás veci. Preto odvážili sa teraz ku tomu ľahko, čo za živobytia Kolomanovho nesmeli podniknúť. Siahli po nespokojných s panovaniem uhorským mestách dalmatských.
Náhle doletela do Benátok zvesť o smrti Kolomanovej, hneď hotovil vévoda Ordelaf Faletrenský loďstvo, a už v augustu 1114 prirazil ku brehom Dalmácie, a zaujal Zadar, ale len mesto. Posádku uhorskú v zámku nemohol ku vzdaniu sa prinutiť. Teda len mesto opevnil, a vzav rukojemníkov, vrátil sa na ten čas nazpät. 469.)
I posádka vo Splitu zbadala, že vrtkavé meštianstvo ohliada sa po Benátčanoch; umienil si teda veliteľ zámku zmocniť sa i mesta. Tým cieľom osnoval fígeľ s biskupom Manassom, rodzenýn Uhrom. Manasses mal vyviesť za mesto ľud, ku posviacte istej kaplice na vrchu Kyrieleison, veliteľ pak vtedy prepadnúť mesto. Ale tajemstvo bolo prezradeno. Mešťani čakali vo zbroji Uhrov, a nielen vošedších do mesta zrúbali, než i väžu zaujali. Manasses prchnul, a nikdy sa viac nevrátil, mesto vzdalo sa r. 1115 Benátčanom, 470 keď Ordelaf prišol s vätšou silou. Zaujal potom konečne i Zadar, i Trojír, i Šibenik, kde dal zámok rozbúrať. 471.)
____________________
469.) Ordelaphus anno XIII. {:ducatus sui:} in mense augusti cum magno exercitu navali Dalmatiam aggressus est; et cepit Jadram, excepto castro, et Belgradum – et acceptis obsidibus rediit. Dandulus L. IX. u Murat. Poneváč 1116 padnul, a to bol už 15 rok jeho panovania, opanovanie Zadru padá na 1114.
470.) Archid. Spalat. Hist. Salonit. c. 18.
471.) Castrum Sibenici obtinuit et diruit; Spalatum quoque et Tragurium per deditionem accepit; et sic Dalmatiae recuperato dominio, Venetias rediit. Dandulus L. IX. c. 11.

§. 169. Pranica s Čechmi.

Medzi tým dialy sa v Uhrách prípravy k odolaniu. Nielen vojsko sa sbieralo, než i spojenci hľadali. Poneváč Benátčani i východnieho i západnieho císara pre sebä získali, chceli sa Uhri spojiť s Čechmi. Tým úmyslom zavedená bola r. 1116 schôdzka osobná panovníkov, Štefana II. a Vladislava I. Tiahli oba v máju ku hraniciam, s početným prôvodom, a sošli sa na poli Luckom, na blízku pomedznej vtedy riečky Olšavy. Ale už pri rozkladaniu táborov povstaly svady. Nad to sa nachádzal v tábore českom akýsi uprchlík z Uhier, menom Solth. Tento vzkázal Štefanovi, že ho Vladislav chce lapiť; a to isté oznámil Vladislavovi o Štefanovi. Uhri teda postavili, pre bezpečnosť, medzi svoj a český tábor divokých Pečencov a Sékeľov, Češi pak chopili sa zbrane. Strhnul sa 13. mája krutý boj, pri ktorom Uhri zvíťazili tak, že i Vladislav ukázal paty. Medzitým ale obošli tábor uhorský kňazi Otton a Sobieslav, a udreli naň z boku, keď práve Štefan hodoval s pánmi. Tu hybaj všetky mentieky na útek! Mnoho pánov uhorských bolo pobito, ostatních stíhali Češi až ku Váhu, kde sa ešte mnozí utopili. Zradný však Solth bol jatý palatínom, Jánom Urošovičom, a koňmi roztrhaný v Ostrihome. 472.)
____________________
472.) Palacký Deji. čes. I. 395. – Turčan II. 63. – Dubravius Hist. Boie. L. XI.

§. 170. Nazpätdobytie Dalmácie.

Z pomoci teda českej nebolo nič, ale Uhri dobre sa porátali i bez ních, toho istého 1116 roku, s Benátčanmi. Oba tiahli, v možno najvätšom počtu, ku Zadru. Tu mala byť, a bola, vrhnutá kocka. Boj kypel so krajním na obidvúch stranách námahom. Prítomný osobne Ordelaf konal, aby zaochotil svojích, povinnosť i vodca i bojovníka spolu. To ho stálo život. Padnul. Nastrašení Benátčani dali sa na útek. Zachránení zatvorili a bránili sa v Zadru. 473.) Tento, zdá sa, na ten čas podržali Benátčani; ostatnie mestá dalmatské zaujali Uhri, aby ich zasa ztratili, čo sa neprestajne striedalo.
____________________
473.) Dux quoque, finitis annis 15 in ducatu, contra Hungaros eggressus est, pugnamque cum eis iniens, occisus fuit. Dandulus l. c. – Hic dux anno sui obitus, videlicet 1116, quamdam concessionem fecit cuidam monasterio de Belgrado. Codex Ambrosi. u Murat. T. XII.

§. 171. Potržky s Rakúšanmi a Čechmi.

V ukončenej na teraz vojne pomáhal tuším Leopold rakúsky, z rozkazu Henrika V., Benátčanom. Potom sestru Leopoldovu mal za manželku Borivoj, brat Vladislava I. Preto Uhri, náhle dostali slobodnú ruku, hneď započali nájezdy, nielen do Moravy, aby sa vymstili na Čechoch, než i do Rakús. Nájezdy a porážky boly vzájomné, a vliekli sa, počínajä s 1117, za tri roky. 474.) Až 1119, po zaujatiu Železného hradu, bol učinen, neporušený viac za časov Štefanových, pokoj.
____________________
474.) Anno 1117 et duobus sequentibus, Stephanus, Ungarorum rex, Lewpoldum coegit ad arma jungenda cum duce Bohemorum, ut graves terrae nostrae vastationes et praedas abductas ulcisceretur. Primo ergo et secundo Ungaros gravi clade repulit, tertio ejus terras invasit et castrum Ferreum destruxit. Ricard. Neoburg. ap. Hant. – Fasti Campil. T. I.

§. 172. Ženitba Štefanova.

Vtedy bezpochyby bolo umluveno i manželstvo medzi Štefanom a Adelhaidou, dcerou Henrika, grófa Štefaningského, vnučkou Leopoldovou. 475.) Zprostredkovali ho pečliví biskupi a veľmoži. Videli zaiste s úžasom, ako mrhá rozpustlý chlipný mladík síly svoje, a báli sa, že vyhasne v nemiernom, na kaličstvo privedenom, bujdošovi semeno kráľovské. Mal totižto veľmi rád pôvabné Kumánky, a oddal sa beze všetkej miery nezriadenej chlipnosti. Tomuto chceli páni a präláti koniec učiniť počestným manželstvom. Ale ťažko to napraviť pokazeného raz mladého človeka. Štefan sice privolil ku manželstvu: ale sa i potom milkoval s Kumánkami. A mal ku tomu príležitosť. Bo Kumáni i Pečenci tam boli pri všetkých výpravách, tlupili sa neprestajne okolo kráľa.
____________________
475.) Dlugoš mu dáva za manželku Juditu Boleslavovnu, Turčan {:II. 63:} Busillu, dceru Roberta Guiscarda z Apúlie. Toto je zjavné zmatenie s jeho matkou; tam sa kladie Koloman miesto {:Boris:} Kolomanovič. {:V. §. 175. dokl. 481:}

§. 173. Nový príplav Kumánov.

Obľuba tohoto v ních zapríčinila nový príplav Kumánov z Románie, ktorá sa už po ních nazývala Kumániou. Snaď sa posuli do Uhier i následkom vnutorních medzi nimi otrasov. Lebo na Donu povstali proti ním r. 1116 poddaní im Pečenci a Torki. Museli ich znovu podbiť; ale to nebola vec snadná. Za dva dni trvala krvavá seč. 476.) Na južních pak stranách porazil divochov císar gräcký Ján Komnen. V týchto rozmieskach vrhla sa jedna časť z ních, pod vodcom Tatarom, do Uhier. Kráľ prijal rád ozbrojených pastierov: nie tak obyvateľstvo. Toto naplnilo šafárenie ich hrôzou. Bo kamkoľvek sa vrútili, so svojimi stadami, taligami, stánmi, všetko zpásli, zdeptali, ba i doprosta zhabali. 477.) Kočovali pak medzi Dunajom a Tisou, práve medzi obyvateľstvom maďarským. Kráľ ich tuším potreboval už pri svojej výprave na Rus.
____________________
476.) Soloviev Isto. Ross. T. II. p. 85.
477.) Turčan II. 63. Horváth de initiis et majoribus Jazyg. et Cuman. p. 55.

§. 174. Prvá výprava Štefana II. na Rus.

Jaroslav 478.) totiž, kňaz vladimírsky, bol vyhnaný velikým kňazom kyjevským, Vladimírom Monomachom, z dedicstva svojeho Vladimíru. Za štiri roky potuloval sa semo tamo, až sa mu podarilo získať si poľsko-krakovského kňaza, Boleslava Krivoustého, a Štefana uhorského, príbuzných. Tento sa rozpomínal so blahohoveniem na mrtvú už macochu svoju Predslavu {:§. 165:}, ktorá bola sestra Jaroslavova, a na syna jej, a svojeho brata, Borisa. Zaopatrenie tohto svedčí, že bľúzni Turčan píšuc, že ho otec pri hodine smrti zaviazal ku pomsteniu utrpenej r. 1099 v Haliči {:§. 145:} porážky. 479.) Skorej mu mohol na srdco položiť, aby pamätal na nešťastného svojeho brata, ktorého otec ešte pred narodzeniem potupou sveta nesvedomite okydnul. Že však pri tom mohol mať i iné, menovite výbojné úmysly, vidno z toho, že si i po úplnom nezdaru prilepil tituľ kráľa haličského, kam sa r. 1123 vybral.
Okrem Uhrov a Poliakov boli tam i pluky české, spolu ruskí kňazi Volodár a Vasiľko. Spojenci obľahli Monomachovho syna Andreja vo Vladimíru, ale ničoho nevykonali; ba brzo sa rozsypalo všetko. Lebo Jaroslava ubili z nástrahy dva Poliaci. 480.) Štefan, ten chcel za každú cenu pomstiť príbuzného. Vydal Uhrom heslo: Zaujať hrad, alebo umreť. Ale obstál práve tak, jestli veríme Turčanovi, ako jeho otec. Župan Kosmas, z rodu Paznan, zvestoval mu menom vojska, že musí sám zaujať hrad, jestli ho chce mať; Uhri že sa navrátia domov, a vyvolia si kráľa iného. Štefan musel sa navrátiť s hanbou. Odstúpili potom i Poliaci i Češi. Meč ubijcov zakončil jedným bodnutiem celú, len v rodinných záujmoch podujatú, vojnu.
____________________
478.) Turčan ho nazýva Bezenom.
479.) Rex in morte praecipit filio suo et principibus, ut ipsi suam super Rusciam ulcisceventur injuriam. Turčan II. 62.
480.) Hordo ryskaja v okruh horoda uhrožal on osaždennomu Andreju Monomachiču i graždanam, trebuja sdači svojeho sobstvennaho horoda, i kohda on sam – tretij vozvraščal sia k stanu vojsk sojuznych, dva Poliaka zasiev vo vybitoj dorohie, kotoruju kniaziu nadobno bylo sliedovať, vskočili kak toľko on mimo ich rozjezžal, i pronžili jeho kapiami. Denis Zubrickij Isto. Halič. Č. II. p. 45. – I ješče onomu {:Jaroslavcu:} jezdiaščiu pod hradom, všedša dva Liacha nad uvoz t. d. Ipatiev. Lietop. p. 9. – Turčan má, že ho ubili obležení, keď daktorí z ních vyšli causa visitandi Hungaros. Chron. II. 63.

§. 175. Zaopatrenie Borisa Kolomanoviča.

Pri výprave tejto nalezal sa pravdepodobne i Boris Kolomanovič, teraz osemnasť roční mladík. Po smrti materinského deda, Svatopluka, prijal ho ku sebe syn tohoto, zhynulý teraz Jaroslav. Spatreného mladíka zamiloval Štefan, a rozľútal sa nad ním, že sa beze vlasti skytá po svete. Do Uhier však, kde bol rozkričaný ako pankhart, ho predca pojať nechcel, aby neškodil časom svojím jeho deťom, ktoré, ako nedávny ženáč, očakával. Chcel ho zaopatriť za Tatrami, získať mu dáke ruské kniežatstvo. Tým úmyslom sa pustil vo vyjednávanie s Boleslavom Krivoustým, aby mu dal za manželku dceru svoju Juditu, čo tento i učinil. 481.) On sám vykázal mu na výživu Spiš, 482.) až sa najde lepšie pre neho opatrenie na Rusy.
____________________
481.) Dlugoš dáva Juditu za manželku Štefanovi II., Boguchwal práve jeho otcovi Kolomanovi. Zmatok pochádza odtuď, že sa meno Koloman matie s patronymickým Kolomanovič, čo i Štefan bol. Vidz dokl. 475. 516.
482.) Dlugoš i Boguchwal píšu, že Spiš dal Boleslav zaťovi za veno, a že potom zostal pri Uhrách.

§. 176. Prvá vojna so Gräkmi.

Po usporiadaniu tejto rodinnej záležitosti spechal Štefan domov; bo na východe zjavovaly sa nebezpečné mračná. Gräci už raz dostali, po tak mnohých podliakoch, hrdinského, bojovného císara, v osobe Jána Komnéna. Manžel tento Prišky {:Ireny:} Vladislavovnej {:§. 135:} zamyslel obnoviť slávu a moc kleslého císarstva rimského i na východe i na západe. Na východe bojoval neprestajne s Peršanmi; na západe vypatril si za korisť Uhry. Prijal vďačne prchlého Almusa, a hoc bol slepý, predca ho chcel použiť. Potupoval Uhrov, kráľa ich Štefana nazýval krutým tyrannom. Manželku i pobil, keď mu protirečila. 483.) Z toho všetkého zavieral Štefan, že borbe s Komnenom nevyhne. Nečakal teda na jeho útok, ale sám sa dal do neho, chcel vojnu preniesť na jeho územie. Žiadal vyzívave vydanie Almusa, ako osočovateľa a rušiteľa súsedského pokoja. Čo keď mu odopreno bolo, vtrhnul r. 1124 do zeme srbskej a bulharskej a zpustošil ich hrozne. Na to nebol pripravený Komnen. Úder prišol neočakávane. Nemajä toľko sily, aby sa postaviť mohol v poľu, pozoroval len z Filippopoli pohyby pustošiacich Uhrov. Srbský Belehrad bol vcele podvráten tak, že i kamene z neho dal Štefan odviezť na druhý breh Dunaja, a z týchto prevezených rumov vystaviť Zemlin, 484.) čo však Niketas poťahuje na Braničevo. 485.)
Roku ale 1125 podpásal sa Komnen ináče. Tiahnul s vojskom značnejším, a hore Dunajom šly lode. Vo srážce zvíťazil, potom prekročil Dunaj, a na ľavom jeho brehu, na územiu uhorskom, zbil znovu Uhrov. Prchnúcich však neprenasledoval, než zaujal úrodný Sriem, 486.) a vrátil sa domov, zanechav silnú posádku vo Braničeve, pod veliteľstvom Krutičovým {:Curtitius:}.
Nasledujúciho 1126 roku opravilo sa šťastie Uhrov; bo sa im podarilo priviesť ku povstaniu Srbov. Hromili potom Gräkov spojenými silami. Časť gräckého vojska bola pobitá, časť zajatá. Krutič sa spasil s nemnohými. Císar pripisoval nešťastie len jeho neschopnosti. Dal ho zmrskať nahého. Zvrhší jarmo gräcké Srbi zaujali i zámok Rašku, 487.) a tiež donutili k úteku veliteľa Kritopula. Tohoto dal císar v ženských šatách vláčiť okolo na somárovi. 488.) Aby mohol Srbov znovu nahnať do jarma, uzavrel s Uhrami, pod neznámymi výminkami, pokoj. 499.) Domýšľať sa možno, že im Sriem navrátil.
____________________
483.) Quam etiam contradicentem imperatori castigavit. Turčan II. 63.
484.) Transmisso Istro, Belgradum civitatem, fluvio adjacentem, expugnat; dirutaque illa a fundamentis ipsis, lapides inde navigio avexit, et ex iis Zeugmen condidit in Sirmio. Cinnamus.
485.) Sub nestatem Hunni, superato Istro, et Branizobam vastarunt, et moenibus dirutis, saxa Zeugminum transtulerunt, et Sardicam spoliarunt, spreto et rupto foedere. Hujus controversiae occulta et vera causa fuit, quod Almuzen, Stephani Hunnorum principis fratrem, ad se profugum imperator libentissime susceperat. Id vero praetexebatur et palam objiciebatur, quod Branizobani Hunnorum mercatores spoliarent et pessime tractarent. Quod malum cum praeter exspectationem ingruisset, imperator prudenti, consilio se Philippopoli tenuit. Nicetas Choni. Hist. v Corpus hist. Bizant. Lutetiae 1566. De vita Joannis Comneni p. 5.
486.) Succedenti vero tempore {:to hlä je letopočeť gräckých dejepiscov:}, ad instructionem suorum et ultionem hostium usus, copias coëgit, et naves expeditas comparavit: iisque per Pontum in Istrum trajectis, terra et aqua adversarios est adortus. Fluvio triremi imperatoria trajecto, et exercitu in adversa ripa exposito, colluviem barbarorum equestri pugna et hastarum acie profligavit: et in hostili agro majore quam prius unquam tolerantia commoratus, Francochorio {:Sriem:} potitus est, fertilissima terrae Hunicae parte, quae declivis in patentes campos intra Savum et Istrum fluvios extenditur: et Zeugminum deditione cepit, et ipsum Chramum aggressus, maxima praeda potitus est. Nicetas l. c.
487.) Rasam, odkuď Rasciani.
488.) Cinnamus L. I.
499.) Ac post alias dimicationes, pace cum hac gente {:Hungaris:} facta, et utiliter firmata, a t. ď. Nicetas l. c.

§. 177. Druhá výprava Štefana II. na Rus.

Štefan II. si hneď inde našol zaneprázdnenie. Už r. 1127 bežal, kam ho volaly večné sváry kňazov ruských, za Tatry. Rostislaviči, Volodár a Vasiľko, umreli r. 1124. Po Volodárovi zostali Rostislav a Vladimírko; po Vasiľkovi Grigorij a Ivan. Z týchto chytrý Vladimírko, vlastný zakladateľ moci haličskej, dostav za podiel Zvenigorod, povstal na brata Rostislava, kňaživšieho v Peremyšli. Rostislavovi pomáhali i strýčni bratia, Grigorij a Ivan, i veliký kňaz kyjevský, Mstislav Vladimírovič; vyhnaný pak zo Zvenigorodu Vladimírko bežal do Uhier, pozvať si ku pomoci Štefana. Tento prišol, nahnal všetkým strachu, a učinil nasledujúci poriadok. Vladimírka osadil vo Zvenigorodu, odjatý Rostislavovi Peremyšl podržal sebe, Halič pak dal bratovi svojemu, Borisu Kolomaničovi. 500.) Pri tomto zaopatreniu vzal tuším Spiš nazpät.
____________________
500.) Georg Fejér, traktát o Haliči v Cod. dipl. T. IX. vol. 4. pag. VIII. – Boguchwal u Sommersb. Scrip. Siles. T. I. p. 36. – Soloviev mlčí o postaveniu Borisa v Haliči.

§. 178. Odpor proti následníctvu Borisovmu v Uhrách.

Medzi tým opanovala srdcia všetkých mysliacich a vecí obecných dbalých, i samého kráľa, pečlivosť o nástupcu. Štefan chradnul skrze neprestajné pohlavné výstupky na vidočim, a klonil sa ku predčasnému hrobu; a osemročnia neplodnosť Adelhaidina odjala všetku nádeju, žeby z nej mohol ešte pojíť zákonný potomok. Čo tu počať? Koho určiť ku zaplneniu osiralého trônu? Len medzi dvúma mohla byť otázka, nareknutým z pankhartstva Borisom, a slepým Almom. Kráľ sa rozhodnul za Borisa, veľmoži ale chceli mať na trône Almu. A týchto podporovala verejná mienka, slepá vôľa národa. Veľmoži si mysleli, že podo slepcom budú panovať oni; ostatní pankharta Borisa nechceli, a na tom dosť. Povstalá raz verejná mienka preinačiť sa nedá. Dráždený odporom popudlivý kráľ žuril, dal zpurných piecť za živa, pri ohňu z lajna, kapkať im roztopený vosk na paty: ale nič na plat. Bojíci sa o svoju kožu prchli do Gräcka za Almom, ktorý sa vraj tam prezval Konštantínom, a založil mesto Konštanciu v Macedonii. 501.) Čo nemohol niako, žiadnym namáhaniem, obsiahnuť so zdravýma očima: to mu teraz, keď prišla hodina jeho, samo lezlo do rukú.
____________________
501.) Turčan II. 63.

§. 179. Druhá vojna so Gräkmi.

Poneváč sa Ján Komnen neprestával zaujímať za neho, poslal Štefan, ač nemocný, r. 1128, vojsko uhorské, pod akýmsi Štefeľom, 502.) tuším príbuzným svojím po manželce, pustošiť Srbsko a Bulharsko, ktoré slovanské zeme vždy dostávaly bitku, kedykoľvek sa Gräci, a potomne Turci, povadili s Uhrami. Císar sám šol Uhrom v ústrety, ale bol pokorený. Musel, cúvajúc nazpät, i tábor Uhrom zanechať.
Vojna sa pretiahla i do nasledujúciho 1129 roku, 503.) a bola teraz vedená vo vätších rozmeroch. Lebo obe strany našly pomocníkov, císar Jánovčanov a Peršanov, Uhri Čechov. Český Sobieslav, ač mal za manželku dceru Almovu Adelhaidu, 504.) predca poslal Štefanovi na pomoc vnuka svojho, Venceslava Svatoplukoviča. 505.) Záležalo mu na priazni Štefanovej mnoho, poneváč sa trônu proti nemu domáhal Bretislav, pri čom mu Štefan i osožiť mohol i škodiť. Tomuto ohľadu obetoval rodinné sväzky, poslal Štefanovi pomoc proti Gräkom. Teraz bojováno s nimi i okolo Braničeva, i v Temešskom Banáte; z čoho vidno, že konečne vzal vrch Ján Komnen, keď vojnu preniesol na územie uhorské.
____________________
502.) Quibus praefecit Stephel. Turčan l. c.
503.) Určenie liet, keď ani Turčan ani Gräci ich neudávajú, je len hádavé.
504.) Oženil se {:Soběslav:} s Adletou, dcerou uhorského vévody Almusa. Palacký Dej. čes. I. 397. Srov. §. 166.
505.) Sobieslaus Venceslaum, filium Svatopluk, nepotem suum, Stephano, regi Ungariae, misit in auxilium contra Graecos. Pulkava ad a. 1129 ap. Dobner Monum. T. III. p. 157.

§. 180. Smrť Almova.

Borbu prekrátila smrť Almova. Ján Komnen mal, zdá sa, ten úmysel, zhodiť vražobného Štefana II. a posadiť na jeho miesto slepého Almu. Neprestávali mu bezpochyby o tom húsť a smelosti dodávať tí mnozí úskoci, ktorí sa v posledních časiech okolo Almu tlupili. Predstavovali mu, že národ všetok je za Almu, jeho chce mať na trône, a povstane húfne za neho, náhle s ním Komnen hlúbeji vnikne do zeme. Všetkým podobným sľubom a nádejam učinen koniec, keď Almus r. 1129 neočakávane umrel. Úskokom ovisli nosy, Komnen nešol ďalej, ale sa vrátil pres Dunaj domov. Či sa len mlčky rozošly stránky, či bol uzavren dáky pokoj, kto vie? keď nemožno vedieť či to, čo Niketas mluví o uzavreniu pokoja, prináleží semo, či pak ku 1126 roku {:dokl. 499:}.

§. 181. Mätežné pohyby.

Kto očakával, že smrť Almova uvedie i domáci pokoj, spojí nepriateľské stránky, privedie všetkých ku zákonnému nástupcovi Borisovi, ten sa zklamal veľmi. Nechuť proti nešťastnému tomuto princovi bola tak veliká, že sa ani vtedy nepridali blahosklonne ku nemu, keď sa zdal byť jediným spasiteľom vlasti: ale radšej kovali všeliaké dobrodružné plány.
Tak vzniklo sprisahanie s tou namerou, aby po smrti Štefanovej bol povýšen na trôn akýsi, od inade neznámy, Saul, syn sestry jeho Žofie. 506.)
Keď Štefan ležal v Jágru nemocný, boli vyznačeni k hodnosti kráľovskej Borš a Ivan, páni rodu panujúcimu vcele cudzí. Ozdravený mimo očakávania Štefan dal Ivana zťať, Borš uskočil do Gräcka. 507.)
____________________
506.) Conjuraverat regnum, ut post eum filius sororis ejus, Sophiae, nomine Saul, regnaret. Turčan II. 63. Srov. §. 165.
507.) Ivani caput decollavit; Bors vero comitem turpiter de curia rejecit in Graeciam. Turčan II. 63. Sasinek {:Dej. král. Uh. D. I. p. 90:} má Borša za Borisa. Už slovo comes odporuje. Boris bolby sa nazýval dux.

§. 182. Vyvedenie na svetlo Bely slepého.

Takéto mätežné pohyby zabily Štefanovi veliký klin do hlavy. Videl, že so svojím Borisom, pre náramnú proti nemu nechuť, neprerazí, a bol plný hryzavých péčí o svojho prejemníka. Kto bude panovať za mnou? Tá myšlienka ťažila na jeho duši, keď vycivené telo snášalo následky privčasných a pričastých pohlavních rozkoší.
Túto dobu uznali za príhodnú k objaveniu svojho vážneho tajemstva tí páni, ktorí všetky dosavádne pohyby tajne podnecovali, tmavé, neurčité zvesti do sveta púšťali, nechuť proti Borisovi budili, náklonnosť k Almovi udržovali. Boli to, biskup Pavel a pán Othmár {:§. 166:}. Pristúpivše prede zkľúčeného kráľa, skúmali napred mysel a srdco jeho z ďaleka, prohodili slovo o proskakujúcej povesti, že držaný za mrtvého Bela žije; a keď videli, že môžu bez nebezpečenstva zjaviť kráľovi celé tajemstvo, vysolili mu, že slepý sice, ale dobre urastlý mládenec žije vo kláštore Péč-váradskom. 508.)
Vo Štefanovi sa pohlo srdco. Bolo mu žiaľ pokrevného, jehož otec jeho bez vinny tak okaličil. Kázal ho teda priviesť, a opatroval potom po kráľovsku v Tolne. Sám ho i oženil r. 1129 na Helene, dcere velikého župana srbského, Bely Uroša, ktorú pri svojích vojnách vo Srbsku poznal.
____________________
508.) Sám syn Belov, Geiza II., píše r. 1158, že otec jeho vyšol zo kláštora Péč-váradského, a že tam bol za dva roky ukrývaný. Úkryty jeho sa menily, aby nebol prezraden.

§. 183. Prizískanie Bosny.

Manželstvo toto malo za následok i rozšírenie hraníc krajny, pri nerozumných zásadách, aké panovaly na dvore srbskom, ba všade u Slovanov vôbec. Nielen každý syn panujúcej rodiny chcel mať svoj údel, než i dceram dávaly sa údely, čím drobné už i tak državy rozdrobovaly sa nekonečne. Dľa takejto državnej múdrosti dostala i Helena za veno Rámu, totiž časť Bosny, a priniesla ju v dar korune uhorskej, ktorá zo svojej strany nezvykla sa vďačiť podobnými darmi. 509.)
____________________
509.) Pejacsevich Hist. Serviae.

§. 184. Potržka s Poliakmi o Spiš.

Boleslav III. Krivoustý sa zarmútil pri zvesti, že Štefan prijal Belu slepého na milosť, a že on má vzstúpiť po ňom na trôn uhorský. Chcel aspon Spiš znovu dobyť pre zaťa svojeho Borisa Kolomanoviča, a vtrhnul nezpodievane do župy tejto. Uhri ale tak rychle sohnali dostatočné vojsko, že Boleslav, utrpev porážku, musel ustúpiť, a uspokojiť sa tým, že sa Štefan II. vzdal na veky Peremyšľu, ktorým na teraz vládnul ešte Boris.

§. 185. Smrť a rodinné záležitosti Štefana II.

To bol poslední čin vadnúciho pred časom Štefana II. Vida už nezbytie, chcel výstupný život zkončiť svate, nadial mníšsku riasu, a v nej zatvoril dni svoje v apríľu 1131.
Obľubu v Kumánoch podržal až do smrti. A práve títo miláčkovia prispiešili nechtiace jeho končinu. Lebo keď obľahnul kráľ, pustili Uhri úzdu nenávisti svojej, a počali odplacovať Kumánom, činiť im z pomsty všeličo zlého. Kumáni prišli so žalobami ku svojemu ochrancovi, a kráľa to veľmi vzrušilo. Osvedčil, že každého ubitého Kumána odpomstí ubitiem desiatich Uhrov, náhle vyzdravie. Vďační Kumáni hrnuli sa boškávať mu za také osvedčenie ruky; a to vraj prispiešilo smrť. 510.)
Pozostalá bezdetná vdova Adelhaida {:§. 172:} odošla hneď po smrti manželovej ku bratovi Ottonovi, a zložila kosti vo kláštoru, ktorý tenže brat jej bol vystavil vo Wallerbachu. 511.)
____________________
510.) Turčan II. 63.
511.) Jej náhrobní nápis: Hoc in sarcophago pausat generosa propago de Stephning comitum. – Quorum progenitor fertur landrauius Otto. – Otto comes victu monachos sectans et amictu. – Nobilis Ungariae regina soror fuit horum; reddita quae patriae, jacet hic in sorte suorum. Katona Hist. prag. Hung. I. 544.

Bela II. slepý Almovič.

1131 – 1141.

§. 186. Podpory Bely II.

Vybraný v posledních dobách Štefanových za následníka trônu slepec bol skutočne 28. apr. 1131 vo Stolňom Belehrade ovenčaný, 512.) a obsedel v časoch nebezpečných, búrkach velikých. Udržali ho dobrí švagrovia, český Sobieslav a rakúsky Adalbert, tamten manžel sestry jeho Adelhaidy, 513.) tento Hedvigy, 514.) hrdinská manželka Helena, a muž sestry tejto, Srb Beľuš, so bratmi Urošom a Primyslavom. Títo poslední, zvlášte Beľuš, konali za kráľa všetko. Vo vojnách boli jeho vodcami, pri sprave očami a rukami, ač tu ovšem nie tak mnoho mali roboty. Neprišlo nám nič vo známosť, čoby pamätného bolo sa stalo doma za desaťročnieho panovania kráľa slepca. Len zvesti o borbe so sokom Borisom a o krvavej pomste sa ozývajú z týchto čias ku nám.
____________________
512.) Turčan II. 63.
513.) Dux Sobieslaus levirum suum, regem Ungarorum, rogabat. Contin. Cosmae Prag. a. 1132.
514.) Uxorem habuit {:Adalbert:} Hathwigem, filiam Almi Ungarorum ducis, sororem Belae coeci regis, quam duxit anno 1132. Excerptum Richard. – Pray Annal. reg. Hung. P. I. p. 124. nota a. Srov. §. 166.

§. 187. Krvavý snem.

Vláda, pri ktorej prevládala vôľa ženská, myslela predo všetkým na pomstu. Bolo známo, že ešte žijú mnozí, ktorí nebohého Kolomana popudzovali proti Almovi, oslepenie tohoto i Bely zapríčinili. Nie menej bolo známo i to, že mnozí hľadia krivým okom na povýšenie slepca, prajú Borisovi, činia prípravy k jeho uvedeniu. Tamto žiadalo pomstu, toto vymáhalo opatrenia bezpečnosti. Vláda teda chcela i pomstiť sa na krivditeľoch, i neškodnými učiniť nedruhov; a to jedným rychlým úderom. Tým úmyslom svolala r. 1131 brzo po nastoleniu Belovom, krajinský snem do Aradu.
Pôvabná mladá kráľovna predstavila sa so slepým manželom a synmi. 515.) Shromaždenie muselo byť už samým pohľadom na ních hlboko dojato; a vtedy práve zkypelo, keď sa prelestná kráľovna tázala s bolesťou i žiaľom, odkuď to, že všetci ľudia majú od narodzenia zrak, len jej manžel a ich kráľ svetla božieho videť nemôže? Keď ešte dodala ku tomu významnú otázku, kto radil oslepiteľovi chlapca ku takému zločinu! v tom okamženiu zablisklo jedno 500 z pochev vychytených mečov, a 68 pánov bolo na mieste zrúbano. Výše toho boli mnozí, bezpochyby privrženci Borisovi, na skutku uväzneni, za zradcov vyhlášeni. Dejstvovaly pri tom, ako sa domýšľať možno, i súkromná nenávisť, osobné nepriateľstvá. Pode plášťom horlenia za kráľa zbavil sa tuším nejedon svojho osobného nepriateľa.
____________________
515.) Ecce Deus regi vestro pro duobus oculis dedit filios quatuor. Turčan II. 64. Štýr synov ešte vtedy mať ovšem nemohla, ale my z toho neodvodzujeme s Katonom, že treba snem odložiť na pozdejšie roky.

§. 188. Vojny s Borisom Kolomanovičom.

Takáto divochov hodna, nezriadená pomsta lahodila ženskému srdcu Heleny a nevzdelanému kráľovi slepcovi. Ale tým sa uvrhli do krajnieho nebezpečenstva. Stíhaní ich pomstou, a príbuzní týchto, prchli za Tatry, ku Borisovi, a volali ho úsilne do krajny, sľubujúce mu isté víťazstvo. Rozvinuté tyranstvo odvrátilo bezpochyby od Bely i mnohých z jeho dobroželateľov.
Boris rád uveril tomu, čoho si prial, a tesť jeho, Boleslav Krivoustý, 516.) ktorý sa vždy zaujímal úsilne za neho, neodoprel mu ani teraz pomoci. Ba i Vladimírko ozbrojil sa za neho, preto tuším, aby mu ukázal z Haliče cestu, keď mu pomôže dobyť uhorský trôn, alebo aspon uhorské kniežatstvo. 517.) Pluky poľské a ruské prevalily sa r. 1132 pres Tatry. Boleslav bol osobne prítomen.
Slepý sohnal tiež vojsko, iste pod vodcovstvom Beľušovým a jeho bratov. Prve ale chcel úplne vypleť okolo sebä zradcov, akými sa mnel vždy byť otočeným. Postaviv sa v porozumenie s najspoľahlivejšími, alebo skorej na ich radu, svolal prítomných u vojska veľmožov, a predložil im otázku: Či Borisa držia za zákonného syna Kolomanovho, či za pankharta? Chcel byť dôsledným v tyranstvu; a to ho, ako obyčajne, i spasilo. Ktorí z veľmožov odpovedali váhave, ukázali neodhodlanosť, boli na skutku zrúbaní. Istého Lamperta zabil vlastný brat u nôh kráľových stolcom. 518.) Daktorí prchli zasa ku Borisovi, ako Theodor z rodu Simad, Folkuš, Titus, Samson.
U Šajavy 519.) spotkali sa nepriateľské vojská. Tam vraj úskok Samson opovážil sa vniknúť do tábora Belovho a nazvať ho do očú podlým psom, jehož miesto je vo kláštore. Keď takto poľahčil srdečku, vyšvihnul sa na koňa a prchnul. Pri takom duchu vo vojsku vyhyboval sa Bela srážce, báv sa zrady.
Šťastie jeho bolo, že sa zaujal horlive za neho švagor Sobieslav český. Tento žil dosaváď vo priateľstve s Boleslavom Krivoustým. Teraz obetoval priazeň jeho Belovi. Keď Boleslav viedol Borisa do Uhier, Sobieslav vtrhnul do poľského Sliezska, a donutil ho navrátiť sa k ochrane krajny svojej. 520.) To isté učinil i v rokoch 1133 a 1134, keď Boleslav znovu prišol do Uhier s vojskom. Ba nielen to. I v Uhrách bolo české vojsko. R. 1133 ležal Sobieslav táborom pri Važcu v Liptove. 521.)
Podobne i druhý švagor Belov, Albert rakúsky, zaujímal sa za slepca, pomáhal mu proti Borisovi a Poliakom, 522.) a to nie raz.
Lebo vec sa nezkončila tak skoro a tým spôsobom, ako si predstavuje Turčan. Veľmoži vraj uhorskí vzkázali poľským a ruským pánom: Nesluší vám hľadať pankhartovi kráľovstvo; my vieme, že je pankhart. A páni dobrodeji hneď sa vrátili do zemí svojích. Borba trvala za celé tri roky. Musel to teda byť otras veliký, spojený s vážnymi udalosťami; nás však došly len kusé a nejasné zpravy o ňom. Naše Slovensko menovite bolo dejišťom krvavej borby.
Pokoj medzi všetkými bol zaveden až 26. mája 1135. Sprostredkoval ho, ku prospechu Belovmu, získaný uhorskými darmi a prímluvou Sobieslavovou, císar Lothar II. Nasledovala na to i svaťba. Kňaz znojemský Konrád vzal za manželku sestru králeny Heleny. 523.)
____________________
516.) Súveký Otto Frisinský {:1109 – 1158:} dáva mu za manželku Gräkyňu. Pannonia, mortuo suo rege Stephano, Colomani filio, qui et ipse, dum viveret, cum imperatore Graecorum diutinam dissensionem habuerat, multis itidem incommodis oppressa est. Substituto quippe in regno Bela, Almi filio, a Colomano quondam pariter cum patre Almo luminibus orbato, Boritius, qui et ipse Colomani, sed ex alia, quam Stephanus, matre, Ruthenorum seu Chios {:Kyjev:} regis filia, natus dicebatur, regnum paternum requirit. Proinde in Graeciam transiens, consangvineam sibi imperatoris Calo-Joannis copulavit: ac post Poloniam ingrediens, ducem terrae illius ad voluntatem suam inclinavit: sicque cum exercitu Pannoniam ingreditur. Otto Frising. Chron. L. VII. c. 21. Je-li v tom čo pravdy, bolby musel pojať napred Gräkyňu, a tak Poľku; bo táto ho prežila a pošla ešte za muž. Nebol-li zaťom Boleslavovým {:§. 175:}, odkuď toľké vojny tohto za neho? Srov. §. 211.
517.) Vladimírko naš učastvoval vo vojnie Borisa Kolomanoviča protiv korolia Vengerskaho Belli 1132. Zubrickij Isto. Hali. Č. II. p. 55.
518.) Turčan II. 64.
519.) Dľa naších. Dľa Ottona Frisingského a Kromera na Spiši.
520.) Continu. Cosmae Prag. a. 1132.
521.) Dux Sobieslaus Ungariam leviro suo, regi Ungarorum, proficiscens, cis pagum, nomine Vag, castra metatus est. Tenže a. 1133.
522.) Bela rex, adscito sibi Alberto, qui ejus sororem habuerat, Boritio occurrit. Otto Frising. Chron. L. VII. c. 21.
523.) Continu. Cosmae Prag. a. 1134.

§. 189. Nešťastie Borisa Kolomanoviča.

Nešťastný ešte pred narodzeniem Boris bol práve toho roku, kedy z Uhier, vyhnaný konečne ruskými kňazmi i z Haliče {:§. 177. dokl. 500:}, ktorú zaujal Vladimírko. 524.)
Boleslav viedol ho nazpät s vojskom, na popudzovanie samých Rusov a daktorých Uhrov, ktorí sa báli zostať doma a pobehli do Ruska za Borisom. Ale práve títo vrtkaví preletníci zradili ho v čas bitky. Boleslav bol r. 1137 porazený.
Po jeho prihodivšej sa r. 1139 smrti padla Poľša delbami do velikej mdloby. Boris utekal zo zeme plnej rozbrojov, a šol žobrať pomoc ku císarovi Konrádovi III. Tento ho sice trpel na svojom dvore, ale to neprekazilo zasľúbenie dcery Belovej, maloletej Žofie, kralevičovi Henrikovi. Dievča bolo dáno do kláštora admontského vo Štýrsku, aby tam bolo vychováno do plnoletosti.
____________________
524.) Boguchval Script. rerum Siles. T. I. p. 39.

§. 190. Smrť a rodinné záležitosti Bely II.

Čo potom upevnený na trônu uhorskom slepec ešte konal, nevie sa. Len to spomínajú k r. 1138 letopisy ruské, že uhorský kráľ pomáhal velikému kňazu Jaropolku proti Vsevolodovi Olgovičovi. Doma sotvá čo sa stalo pod ním pamätného. Nevzdelaný a odlúčený ode sveta, oddal sa pijanstvu, až smrť učinila, 13. febr. 1141, trapom jeho koniec.
Pripojil k ostatním tituľom svojím tituľ kráľa Rámy 525.) preto, že túto časť Hercegoviny, čili Bosny, dostal s manželkou Helenou za veno {:§. 182. 183:}.
Synov zanechal, okrem včasne zomrelého Alma, troch: Geizu, Vladislava a Štefana. Geizovi odkázal Uhry a Chorvátsko; Štefanovi Sriem; Vladislavovi Rámu.
Dcier Belových spomína sa viac, ale len dve sú isté. Gertruda, Poliakmi Alžbetou nazývaná, pošla r. 1149 za poľského Mečislava. Žofia bola zasľúbená r. 1138 synovi Konráda III., Henrikovi, a vychovávaná pre neho v admontskom kláštore {:§. 189:}. Keď ju ženích odomrel, zostala mníškou, pričíslená po smrti sväticiam. 526.) Pripisovať Belovi viac, okrem týchto, dcier, vyhlašuje Pray za veliký blúd. 527.)
____________________
525.) Název ten pochádza ode rieky Rámy. Stranné je tvrdenie Buslajevo, že Ráma značí hranicu; je teda toľko, ako Krajňa. Russkaja narodnaja poezia. T. I. p. 99.
526.) Pray Annal. reg. Hung. I. 137.
527.) Qui Belae plures filias tribuunt, vehementer aberrant. Itaque Gertrudis, Helena, Adelhais et Constantia inter fabellas relegandae sunt. Tamže p. 131. O Gertrude divno. On sám píše o jej vydaji za Mečislava, a tu upiera jej existenciu.

§. 191. Zaniknutie horňo-uhorského kniežatstva.

Zo zaopatrenia synov Belových {:§. 190:} vidno, že i teraz boly vykázané princom čiastky državy, údelné kniežatstvá, ako to bývalo od počiatku v Uhrách a po celom Slovanstve. Ale teraz mladším synom Belovým nebolo už vykázano to horňozemské, rusko-slovenské kniežatstvo, ktorým ešte deď ich Almus za čas bol vládnul {:§. 142:}. Zdá sa, že v tom domyselný Koloman zaviedol podstatnú, ku centralisácii smerujúcu, premenu. Nezrušil sice obyčaj dávať údelné kniežatstvá princom, ba zákonom určuje pomer medzi kniežatstvom a kráľovstvom, kňazom a kráľom {:§. 152:}: ale zaviedol do toho premenlivosť, aby kniežatstvo slovenské ztratilo po málu povedomosť historicko-politickej individuality, kňazi nehľadali samostatnosti. Keď už toľko razí viedli kňazi horňo-uhorskí so kráľmi vojny: navliekol vec tak, aby celé kniežatstvo bolo rozplaveno na množstvo jednoduchých žup. Tým úmyslom zaviedol obyčaj, udeľovať princom údely hneď tu, hneď tam, na samých krajoch državy. Už Almovi, keď sa s ním smeril, nedal viac horňozemské kniežatstvo {:§. 147:}. On bol poslední povážsky kňaz; aspon poslední, ktorý sa so zbrojou v ruce oprel kráľovi {:§. 144:}. Po ňom snaď vládnul ešte Povážiem Štefan Kolomanovič; za tymito sotvá viacej kto. Synovia Bely II. už boli všetci na juhu zaopatreni údelmi. {:Srov. Obč. III. §. 7. dokl. 27:}

§. 192. O šárišskom zámku.

Belovi slepému pripisuje sa ohradenie Skalice a vystavenie šárišského zámku; toto iste mýlne. Rozvaliny zámku šárišského dokazujú, že pochádza z časov predmaďarských. Ešte i teraz možno rozoznať vyšehrad, zámok v zámku, kde bolo možno i po zaujatiu hradu nepriateľom ešte sa brániť, ako v poslednom utočišti.
Maďarské meno hradu nech nás nemýli; ono je novejšie. Dávne meno hradu bolo Tubul. Potemkin to dokazuje 528.) listinou Bely IV. z r. 1254, ktorou zameňuje kráľ s istým Gregorom svoje v zemlinskej župe ležiace dediny, Desná a Čemerné, za jeho 25 honov obnášajúce zeme Gyék, Poya, Hollószeg a Egerpatak, aby ich mohol pripojiť ku zámku Tubul. 529.) Že to bol zámok šárišský, vidno z toho, že na veľko-šárišskom chotáru dosaváď jestvujú hony nosiace mená Gyék, Hollószeg a Egerpatak.
Sú ale ešte iné závažné dôkazy. V liste mladšieho kráľa Štefana z r. 1265 spomína sa tiež šárišský zámok pod menom Tubul. Štefan darúva kastellánovi de Tubul, Hertvygovi, isté ku pečovskému Novémuhradu prináležavšie zeme pri Hornáde. 530.) Zo súsedstva zámkov možno zavierať, že Tubul bol šárišský; aniž vidno, ktorýby ináče bol býval.
Vladislav Kumánsky daroval pustovníkom veľko-šárišským r. 1274 záhradu v zámku Tubul. 531.) Vo Veľ. Šáriši bývali skutočne takí mníši.
Ešte r. 1315 dáva kapituľa spišská zámku dávne meno Tubul. 532.)
Zachovala sa o zámku tomto i romantická poviestka. Za časov Karla Roberta bol kastellánom de Tobol istý majster Henrik. Keď tento padnul do väzenia, na zámku, verný jeho služobník Jozef dal sa miesto pána svojho akýmsi klamom uväzniť, pri čom sa dobrovolne okaličil, uťav si nohu alebo ruku. Daroval mu za to pán r. 1315 akúsi dedinu. 533.)
Po starinárskej tejto odchýlce praďme ďalej niť dejepisu.
____________________
528.) Sáros vármegye leirása. Potemkin Ödön. Pest 1863. p. 32. – Píše sa i castrum Turul. V. Obč. II. §. 184 dokl. 434.
529.) Fejér T. IV. vol. 2. p. 125.
530.) Quam terram Novi castri, Zaka vocatum, juxta aquam Herrad. Fejér T. IV. vol. 3. p. 297.
531.) Ladislaus, Cumanus postea dictus, coenobio ordinis eremitarum s. Augustini de Sáros donat hortum, fundum in castro Tubel. Datum Budae 1274. Wagner Diplomat. Sáros p. 514.
532.) Dominus Karulus castrum Tobol vocatum cum sua potentia potenter et valide obsederat. Fejér T. VIII. vol. 1. p. 586. Castellanus de Tobol et de Sarus. Tamže p. 585.
533.) Vinculorum domini regis mancipationem, pro domino suo, spontanea subivit voluntate, et domini sui captivitatem sua et suorum membrorum mutilatione redemit. Fejér tamže.

Geiza II. Belovič.

1141 – 1161.

§. 193. Vláda za maloletosti kráľovej.

Syn a prejemník Bely II., Geiza II., nemohol pri nastoleniu svojom mať viac, ako 11 rokov. Ale to neškodilo. Lebo veslom krajny upravovala ruka skušenej už matky Heleny, brannú pak moc riadil ujec kráľov, hrdinný Beľuš čili Bela. 534.) Oni viedli spravu krajny i podo kráľom slepým, a desaťročnie panovanie utvrdilo ich vážnosť, rozmnožilo skušenosť a državnú múdrosť. Za predošlej vlády museli bojovať o trôn: teraz sa nikto vláde neprotivil. Boris sice nazeral ešte vždy do krajny: ale tu už málo mal, a slabých dobroželateľov. V takých okolnosťach ani poznať nebolo, že chlapec sedí na trône.
____________________
534.) Avunculus suus Bela dux. Otto Frising. de rebus Friderici L. I. c. 32. Gräci ho nazývajú Beluses-om. Pochádzal z panujúcej rodiny, bol muž sestry Heleninej. Du Fresne de famil. Dalmat. c. 3.

§. 194. Povolanie Sásov do Sedmohradska.

Prvý velikého dosahu čin novo-starej vlády bolo pozvanie osadníkov nemeckých do Sedmohradska, čo sa stalo, dľa nápisu na chrámu Brašovskom, r. 1143. Nazývajú sa tam osadníci Sásmi, 535.) ale okolo konca stoletia nazýva ich pápežský legát Flanderskými, akoby z Nizozemska boli prišli.
Odkuďkoľvek prišli, príchod ich je velice dôležitý. Oni posuli nemeckú moc, nemecké mravy, ďaleko na východ, mali a budú mať rozhodný vliv na osudy východnej Európy. Usadivše sa v horách Sedmohradských velikým počtom, a získavše si zámožnosťou a osvetou politickú platnosť, prispeli nie málo ku tomu, aby Uhry uznaly nad sebou moc nemeckú. Ich pričineniem poddalo sa Sedmohradsko vo vojnách tureckých Rakúsku, a vytrvalo za potomných prevratov pri ňom. Oni prispejú podstatne i pozatým ku riešeniu velikej nemeckej otázky.
____________________
535.) 1143. Geisa II., auus Andreae regis, Saxones evocavit in Transsilvaniam. Schwandtner T. I. p. 885.

§. 195. Usadzovanie sa v Uhrách Nemcov.

Okrem privolaných v masse do Sedmohradska Sásov, usadzovali sa súčasne a pozdeji, sami od seba Nemci po roznu v Uhrách, na miestach najvýhodnejších; a kráľovia ich rádi prijímali, ba vábili do krajny. Príčina toho leží v ich povaze. Nemci sú vôbec národ rozvážlivý, pilný, vytrvalý, schránlivý, čistotný, o vzdelanosť a výchovu pečlivý. Privlastnili si odo sliatych s nimi Rimanov mnohé veledôležité, neoceniteľné známosti a zručnosti, remeslá, umenia, obchod. Kamkoľvek prijdú, vedú nielen polnie hospodárstvo pilne a rozumne, než i mestá zakladajú, provodia v nich remeslá a obchody, privyknutí ku podeleniu práce a ušlechtilejšiemu živobytiu. Kráľovia ich teda rádi osadzovali medzi inými surovými, len na pluh a pastierstvo obmedzenými, a pri tom krádeži oddanými, národmi. A takíto boli už nielen Maďari, Kumáni, Pečenci: než i zdivevší od ních Slovani a Rumuni. Upustivše od remesiel a obchodu, stali sa už tiež len sberbou biednych rolníkov a pastierov. Nezbývalo teda nič iného, ako použiť ku prospechu krajny vzácnych vlastností nemeckých.
To sa i stalo v najrozsáhlejšej miere za panovania v Uhrách Srbov, ktoré sa tým označuje ako panovanie rozumné. Keď iní panovníci uhorskí prijímali do krajny divochov, čo len zbíjali, lúpili, kradli, a honili sa s ich ženami a devami: za Geizy II. boli pozváni Nemci, ktorí potom mnoho prispeli, prispievajú i dnes, k očlovečeniu iných národov.
Ďalšú však pečlivosť osvietenej vlády Geizovej o rozkvet krajny zastavily vojny, ktoré sa potom snuvaly neprestajne jedna zo druhej, a naplňujú celý čas jeho panovania.

§. 196. Pomocný pluk v Rusku.

Už r. 1144 vidíme pomocný pluk uhorský v Haliči, kde chytrák Vladimírko, zradiv jednotu ruskú, zakladal samostatnú državu, spojiv Halič, Zvenigorod a Peremyšl. Na tom sa horšil náramne veliký kňaz Vsevolod Olgovič, ač vtedy nebolo sa čomu diviť. Na Rusi to bolo ešte horšie, nežli v Nemecku. Každý zo mnohých údelných kňazov počínal si neodvisle. Velikému kňazu neplatili ničoho, ani s vojskom neslúžili; medzi sebou pak bojovali neprestajne, mleli sa z jednoho kniežatstva do druhého, odjímali si ich vospolok, s najhnusnejšími krivoprísahami a vierolomstvami. Nie div teda, že i Vladimírko hrabal ku sebe kniežatstvá. Jeho však bočenie od iných obrazilo národnie povedomie, a rastúca moc vzbudila závisť. Vsevolod viedol temer celú Rus i Poľšu na oslušníka. Vladimírko oproti tomu pozval si na pomoc Uhrov. Bán Beľuš prišol s uhorským plukom, 536.) ako to už vtedy Uhri vždy museli mať svoj nos, kde Rusi sa klbčili. Ale čo to proti tolikej premoci? Chytrý Vladimírko pomohol si fígľom. Sľúbil Igorovi, Vsevolodovmu bratovi, že mu pomôže, po smrti bratovej, na veľkokniežací prestol. Igor teda nahovoril brata ku pokoju. Celý žart stál Vladimírka len 1400 hrivien striebra. Ruský svet sa rozošol, Vladimírko budoval ďalej neodvislé kráľovstvo na ruskom juhu, Beľuš pošol domov, kde zasa počal desiť Boris.
____________________
536.) Na pravoj storonie rieki Sereta nachodil sia Vladimirko, imiejä vspomahatelnyj Vengerskij otriad vojska, vyslannyj od tesťa ili šurina svojeho koroľa, pod načalstvom Bana, diadi korolevskaho. Denis Zubrickij Isto. Halič. II. 59. Hlä, zasa jedna dcera Bely II. a sestra Geizy II.! Helena by bola musela každoročne aspon jedno decko zplodiť. V. §. 190. dokl. 527.

§. 197. Diplomatický boj s Nemcami.

Nešťastný tento princ hlásil sa znovu, po smrti Bely II., k uhorskému trônu. Videli sme, že po smrti tesťa svojho, Boleslava Krivoustého, keď Poľsko prišlo v rozdiely, obrátil sa ku císarovi Konrádovi III. {:§. 189:}. Tento patron celého sveta, ač bol dceru Belovu, Žofiu, synovi svojemu Henrikovi zasnúbil {:§. 190:}, predca sa dal uprosiť. Boris sľuboval bezpochyby poddanosť, a váhy prosbe jeho dodal český Vladislav II. Nástupca tento Sobieslavov zanevrel na dvor uhorský pre Vladislava Sobieslavoviča, a jal sa podporovať Borisa. Na jeho mocnú prímluvu rozostrel Konrád plášť svoj císarský nade prchlým princom. 537.)
Ale radcovia Geizovi umeli zaneprázdniť patróna celého sveta doma. Povzbudili proti nemu Welfa VI., a tento požadovateľ Bávorska, proti Henrikovi rakúskemu, toľko mu zavdal práce, že naskrze nemal času zapodievať sa s vecmi uhorskými. 538.) Mal ku tomu i v Itálii nepokoje. Rimani, popudeni Arnoldom zo Brescie, búrili sa proti císarovi i pápežovi. Welf bojoval proti císarovi v južnej Itálii, s normanským Rogerom. Uhri ho nahovorili, dali mu i peniaze, aby vystúpil v Nemecku samom. Pridali sa ku nemu, biskup rezenský Henrik a krajištník štyrský Otakar. Konrád mal plno roboty na Dunaju, Rénu, vo Frankoch, Šváboch.
____________________
537.) Rex Boiariam ingreditur. Ibi eum Boemorum dux Labezlaus, Boritum secum ducens, adiit. – Is flebili voce querimoniam suam de privatione paterni regni deponens, quatenus auctoritate imperiali, ad quam totius orbis spectat patrocinium, ei subveniat, deposcit. Otto Frising. Gesta Frider. L. I. c. 30.
538.) Ut regem Conradum potius ad defensionem sui, quam ad exterarum nationum invasionem, excitaret. Arenpeck ap. Leibnitz T. III. p. 665.

§. 198. Zaujatie Bretislavy Borisom.

Boris jednako vtrhnul r. 1146 do Uhier. Keď nemohol Konrád III. sám, zaujal sa za neho krajištník rakúsky, Henrik Jasomírgot. Aspon sa neprotivil, keď páni Heriman a Luitold sbierali pre Borisa vojsko. Podarilo sa im, pri ospanlivosti župana Juliána, prepadnúť a zaujať zámok bretislavský. Ale ďalej to nešlo. Boris sa veľmi zklamal, jestli očakával, že jeho kročenie na pôdu uhorskú zapríčiní povstanie za neho. Obyvateľstvo sa nehlo, a Geiza sa blížil s vojskom velikým. Boris dostal strach, a uskočil; posádka pak vzdala zámok za tritisíc funtov striebra, a odošla. 539.)
____________________
539.) Accepto a rege sub jurejurando promisso trium millium librarum in pondere, castrum sibi reddunt. Otto Frising {:brat Jasomírgotov:} de reb. gestis Frider. L. I. c. 32.

§. 199. Kocúria bitka s Rakúšanmi.

Ale Geiza nemal na tom dosť. Aby ukázal svoju nedotknuteľnosť, chcel sa im vymstiť. Sohnav 70,000 mužov, stal tohože roku na hraniciach u Litahy. 540.) Poneváč to bol prvý jeho vojenský podnik, bol mečom opásan, a dostal cirkevné požehnanie vo drevennom jednom kostolíku. Po tejto slávnosti rozložil vojsko. Časť z neho podržal sebe, časť sveril ujcovi Beľušovi. Strelcov, totiž Pečencov a Sékeľov, postavil napredok, aby z ďaleka sypali zkazu na nepriateľa. Na druhom brehu Litahy, ale ďaleko, sporiadal voje Henrik. Bolo mu chybne zvestováno, že prekročivší Litahu Uhri, zapálivše svoj tábor, utekajú. Dal sa teda na spech, a bez poriadku, do ních. Pečencov a Sékeľov porazil ľahko, 541.) ale vojsko Geizovo a Beľušovo stálo a srazilo sa. Obe stránky mysleli, ako vojujúci medzi sebou s velikým vreskom kocúri, na útek. Rozhodlo, kto prvý počal utekať. Keď už Uhri boli na tom, ukázať paty, dali sa v nohy Henrikovi Nemci. Musel potom prchať i Henrik, a Uhri ho prenasledovali len ku Fiši, potom sa vrátili. 542.)
____________________
540.) Ad portam Mesiam. Tenže. Sasinek dokazuje, že sa to nemá rozumieť o Mošoňu, ale o priechodu hraničňom. Deji. kráľ. Uhor. D. I. p. 98. nota 3.
541.) Bisseni pessimi et Siculi {:má snaď stať Cumani:} vilissimi omnes pariter fugerunt, qui more suo praeibant agmina Hungarorum. Turčan II. 65.
542.) Otto Frising. l. c.

§. 200. Nové priechody kurucov pres Uhry.

Císar Konrád nepomstil porážku svojho vasalla, ale spechal do svatej zeme. R. totiž 1144 odjali Saraceni kráľovi jeruzalemskému Edessu, čím celé kráľovstvo prišlo do krajnieho nebezpečenstva. To zapríčinilo náramné hnutie myslí v Európe. Jajkanie pápeža Eugenia III. a nadšené kázne sv. Bernharda, opáta klaravallského, pohly státisíce Francúzov a Nemcov ku novej kuruckej výprave. A sice teraz opásali meč panovníci sami, císar Konrad III. a kráľ francúzsky Ludiek VII. Oba sa valili r. 1147 pres Uhry.
Ku Konrádovi pripojili sa: krajištník rakúsky Henrik Jasomírgot; brat tohoto Otto, biskup frisinský a často tu spomínaný dejepisec; a veliký kňaz český Vladislav. Príbuzní tohoto, Otto a Svatopluk holomúcky a Vratislav brnenskí kňazi, vzali tiež kríž, ale pošli na sever, ku baltickému moru, obracať a podmaňovať, s Nemcami a pre Nemcov, slovanských Bodricov, Ľuticov a Pomoraňov.
Konrádova armáda čítala na 200,000 peších a 70,000 konných, a množstvo ženštin. Do Uhier sa vovalili v juniu 1147 neopovedane, a hneď tu ukázali, že idú bojovať za česť a slavu božiu. Turčan nazýva Konráda doprosta zbojníkom, 543.) a povedá, že nebolo cirkve, ani kláštora v Uhrách, ode ktorých neboliby vynutili Nemci peniaze.
V zemech gräckých nedržali sa ináče, ba pokračovali proti šismatikom ešte tvrdšie. Obyvateľstvo utekalo pred nimi a zatváralo sa do hradených miest. A tu potom odplacovali Nemcom rovné rovným. Keď chceli dačo kúpiť, museli napred vložiť peniaze do spusteného z ohrad koša, a mešťani im potom zpustili čo chceli; ba často sa len poďakovali so smiechom za peniaze. Určenú pre ních múku miešali s vápnom. Keď jeden zo príbuzných Konrádových zostal vo Drinopoľu nemocný, ľud ho upálil, zažav kláštor, kde ležal. Císar Manuel Komnen zastával v úžinách pútnikom cestu a rúbal ich. To všetko nám vypravujú sami Gräci. 544.)
Konrád musel sa naskoro kľúdiť popri Carihradu ďalej: ale v Ásii ešte ináče riedili zástupy jeho Turci. Do Palästíny sotvá došol desiaty muž; ostatni zahynuli na ceste mečom a hladom.
Ináč si počínal v Uhrách prišedší za Konrádom Ludiek VII. Vojsko jeho nesmelo drancovať, on sám okúzlil dvor svojími uhladenými mravmi. Geizu prijal za člena do akéhosi braterstva. 545.)
____________________
543.) Iram tyranni et praedonis exercuit. Turčan II. 66.
544.) Nicetas Choni. de Manuele Comneno. v Corpus hist. Byzant. Lutet. 1567. fol. L. I.
545.) Slová Turčanove: Compaternitatis vinculo regi Geisae sociatur, opravuje Fessler: Confraternitatis. O kmotorstve nemôže byť reči; bo Geiza ešte ženatý nebol.

§. 201. Priechod Borisov pres Uhry.

Vo vojsku Ludiekovom nalezal sa i Boris Kolomanovič. Vláda uhorská, doznavši sa o tom, žiadala jeho vydanie. Bolo zaiste na jave, že Boris neide do svatej zeme, ale ide do Carihradu, prosiť o pomoc Manueľa Komnena. Boloby vláde uhorskej prišlo veľmi vhod zmocniť sa ho. Ludiek ale nechcel o tom ani slyšať. Na všetky reči odvetil, že nemôže a nechce vydať toho, kto u neho hľadá utočište, jeho kolená objal, ako oltár. Aby učinil mrzutej dotieravosti koniec, sám upozornil Borisa na nebezpečenstvo, a dal mu uskočiť. Načož Boris šťastlive sa dostal do Carihradu, a bol tam vítaný. 546.)
____________________
546.) Otto Frising. de reb. Frider. L. I. c. 44. – Vilhelm. Tyrius L. 16. – Chron. Reichersperg. a. 1147. – Odo de Diogilo L. II.

§. 202. Ženitba Geizy II.

Nasledujúci 1148 rok bol pokojný. Geiza ho použil ku ženitbe. A sice obrátil i on zreteľ svoj k Rusku, kde dosaváď panovníci uhorskí obyčajne hľadali sebe manželky. Pojal pak Eufrosýnu, dceru nebohého velikého kňaza kyjevského Mstislava, 547.) čo ho hneď zaplietlo do sporov hašteriacich sa ustavične medzi sebou ruských kňazov.
____________________
547.) Turčan ho nazýva Minoslavom, čo Sasinek má za puhý predklad. Mstiť a latinské minari sú sebe príbuzné. Sasinek Dej. kráľ. Uhor. Díl I. p. 100. nota 6.

§. 203. Vojny ruské.

I veľkokniežací stolec v mätežnom Kyjeve sa už klátil. Mešťanstvo kyjevské osobovalo si právo voliť velikých kňazov, a bolo pri tom tak politicky nezralé a mätežné, že Igora Olgoviča r. 1146 napred v boji zradilo, potom za mnícha postrihalo, naposledok od oltára odvlečeného zabilo. Z tej príčiny pripravovali Monomachiči v Suzdalu nové stredište pre kvasiacu sa državu.
Po Igorovi pochvátil veľkokniežací stolec Izäslav Mstislavič, švagor 548.) našeho Geizy, ale r. 1149 ho vyhnal z Kyjeva kňaz suzdalský Georg Monomachovič Dolgoruký, a sám sa učinil velikým kňazom. Izäslav prchnul do Vladimíra Volyňského, a tam sa hotovil k boju, povolav si na pomoc i švagra Geizu, i kňazov poľských, Henrika a Boleslava, 549.) i vrátivšieho sa už zo svatej zeme Vladislava II. českého. Uhrov prišlo 10,000. Z velikej však hrmavice málo bolo dašťa. Prizvaní cudzinci rozošli sa bez bitky, Izäslav podržal Vladimír Volyňský, Georg zostal v Kyjeve.
Borba sokov sa obnovila r. 1150. Napred Izäslav vyhnal Dolgorukého z Kyjeva, potom Dolgoruký, s pomocou haličského Vladimírka, Izäslava. Tento zasa prchnul do Vladimíra Volyňského, a znovu si pozval na pomoc švagra Geizu. 550.) Tento šol teraz osobne s vojskom za Tatry, menovite proti Vladimírkovi. I zatvoril ho v Peremyšľu; ale chytrý Vladimírko lapil sa i teraz vyprobovaného úskoku. Podkúpil daktorých veľmožov a biskupov uhorských. Týmto postavil do výhľadu i úniu, poddanie sa pápežovi. Nahováraniem ich, a že Izäslav neprirazil, ako sľúbil, do oktobra ku nemu, vrátil sa Geiza nazpät, vzav so sebou brata Izäslavova, Vladimíra. Dal mu za manželku Beľušovu dceru, a tak ho upravil nazpät, s nádejou na novú pomoc.
I skutočne vystrojil na jar r. 1151 zasa 10,000 uhorského vojska. S touto, a poľskou i českou, pomocou zmocnil sa Izäslav Kyjeva. Darmo brojili proti tomu, po odchodu uhorského vojska, i Dolgoruký i Vladimírko.
Na tohoto prišol znovu zástup uhorský 6,000 mužov, ale zle tam obstáli. Vladimírko ich prekvapil u Sopaginu v noci opilých. 551.) Vodcovi dal urezať v Haliči nos a uši. Georg Dolgoruký ale musel konečne ustúpiť v Suzdal, a ničoho viac nemohol vykonať. I r. 1154, keď podujal nový pochod na juh, vrátil sa s neporídzenou. V jeho plukách bojovali vždy, tak ako v uhorských, najatí Polovci, čili Kumáni. 552.)
____________________
548.) Chybne má Lietopisec ruskij: Bie bo Izäslav zäť koroľ. Č. I. p. 246.
549.) A Izäslav prišed v Lučesk, načal sovokupliať Uhry i Liachi. Tamže p. 241.
550.) Izäslav posla po Uhry i po Liachi, i sobrav oniech, pojde na Jurja. Tamže p. 245.
551.) Vladimirkož naiecha na nich pianych i izbi ja. Tamže p. 253.
552.) Isto. Halič. Denis Zubrickij. Č. II. Lvov 1852. – Soloviev Isto. Ross. T. II. – Turčan a Buguchval matú všetko do hromady.

§. 204. Nezdarilý pokus o Srbsko.

Práve vtedy, keď uhorské pluky pomáhaly za Tatrami Izäslavovi, zaplietol sa Geiza II. do dlhotrvanlivej vojny so Gräkmi, pre Srbsko. Umrel tu r. 1150 veliký župan Uroš, otec Heleny, vdovy Bely slepého a matky Geizy II. Synov mal dvúch, Čedomila čili Vukašina, ktorého Gräci nazývajú Bachinom, a Tichomila, Gräkmi Dessom nazvaného. Dcery tiež mal dve. Helena bola vydatá za Belom slepým, druhú mal za manželku Beľuš. Po smrti Urošovej zaujal veľkožupanský prestol Čedomil; Tichomilovi dal otec údel v okoliu Nyše. Švagrov týchto svojích nahovoril oddaný vcele Uhrom Beľuš, aby sa vytiahli z pod vrchnej moci gräckej, a poddali Uhrom.
Švagrovia si dali povedať, bo nenávideli Gräkov, a ukazovala sa veľmi vhodná príležitosť ku zvrženiu ich jarma. Sedel vtedy na carihradskom trônu Manuel Komnen, syn dcery sv. Vladislava Iríny čili Prišky, muž obrovského i tela i ducha. Privlastnil si úplne úmysly predchodca svojeho Jána Komnena. Chcel i on obnoviť moc rimskú, za jejíž jediného dediča sa držal, na východu i západu. Vzdumal menovite vypudiť z Itálie barbarov, a znovu ju podrobiť Gräkom, spolu s pápežom. Práve r. 1150 chystal sa ku vojne proti sicilskému Rogerovi. Srbi teda mysleli, že majú myši hody, keď mačky nieto doma; ale v tom sa prerátali.
Náhle sa Manuel doznal, že Srbi zvrhli jarmo gräcké, nechal Rogera stranou, a vtrhnul, s vätšou časťou vojska, r. 1151 do Srbska. Srbom sice prispel ku pomoci, s početným vojskom uhorským, 553.) Beľušov brat Uroš: ale Manuel hromil obidvúch, Čedomila jal pri osobnej srážce, a len z milosti mu daroval slobodu. Vojsko uhorské vrátilo sa s potupou domov, a Manuel si podal potom so Vladimírkom haličským ruku oproti Uhrom, stal sa osvedčeným týchto nepriateľom. Teraz už bez ostíchania podporoval rozbroje v Uhrách, aby ich sebe podmanil.
____________________
553.) Ipse vero imperator, cognitis Serviae principis injuriis et conspiratione cum finitimis Poeonibus contra Romanos inita: illos ut minime pares per contemtum aggreditur. Illi vero praeter opinionem resistentes, bellum non reformidarunt, maximis Hunnorum auxiliis ascitis. Nicetas Choni. Vita Manuel. Comne. L. II. fol. 14 v Corp. H. Biz.

§. 205. Zasa haličská výprava.

V takýchto okolnosťach dosť neopaterne učinil Geiza, že r. 1152 znovu šol osobne s 83 uhorskými plukmi, bezpochyby župními banderiami, za Tatry. Výprava zasa smerovala ku podpore Izäslavovej oproti haličskému Vladimírkovi. Tomuto pomáhali Bulhari a Srbi; z čoho vidno, že ohľady náboženské dejstvovaly. A predca bol Vladimírko stiesnený, do zámku Peremyšli vohnaný. Tam zasa podkupovala líška táto biskupov a barónov uhorských nočňou dobou. 554.) Pri tom sa staväl silno raneným a chorým. A lesť pomohla i teraz zo klepca. Geiza sa vrátil domov, keď Vladimírko prisáhnul Izäslavovi vernosť, a sľúbil navrátiť mu päť zámkov.
Prísahu tú zložil lstec s tým úmyslom, že jediného slova z nej nevyplní, a tak i učinil, nie beze zrejmej pomsty božej za mnohé jeho vierolomstvá. Keď Izäslav poslal Petra Borisoviča, aby Vladimírko vydal zámky, odbil ho s úškľäbou. Ako nocoval v Bolšove, zastihli ho poslovia Vladimírkovi, a súrili, aby sa vrátil. Učiniv to, našol už Vladimírka mrtvého. Po odbytiu Petra pošol do cerkvi. S návratom zdalo sa mu, akoby ho dakto tľapnul po plecu. Nemohol viac hnúť nohama, byv mrtvicou ranený, a v noci r. 1153 umrel. 555.) Za ním pošol o rok i Izäslav, pre ktorého teraz Geiza vystavil državu svoju velikému nebezpečenstvu.
____________________
554.) V tu nošč posla Vladimirko s dary i s čelobitiem ku koroliu i arcibiskopu, takož i vojevodam dary mnohi. Lietopisec russkij Č. I. p. 254.
555.) Zubrickij Isto. Halič. Č. II. hla. 13. p. 88.

§. 206. Gräcký nájezd.

Lebo keď bojoval za Tatrami, vtrhnul Manuel, snaď aby ho odvliekol od Vladimírka, spojenca svojho, do Sriemu, a velice ho poplenil, 556.) vzal Zemlin, vniknul i do Uhier, vypálil Stolný Belehrad, zpustošil kraj medzi Dunajom a Tisou. Zabil pri tom vlastnou rukou obrovského jednoho „Poeona.“ Temešský Banát poplenil Boris Kolomanovič, tento strašiak v ruce Manueľovej. Posádka uhorská v Zemlíne musela sa vzdať na milosť, a vyjíť s holou hlavou a provazom na šiji. Beľuš odporoval, majä málo vojska, slabo. Keď uslyšal, že sa kráľ navrátil z Haliče s banderiami, a predvidel, že Manuel ukáže paty: obrátil sa v bok, prešol pri Novej Palance {:Chrámu:} pres Dunaj, aby mu zaskočil cestu. Manuel ale zavoňal pečienku, preplavil sa tiež zavčasu pres Dunaj, a nedočkav nepriateľa, pošol do Carihradu sláviť smiešne triumfy. Obliekol dakoľko škamravých Uhrov a Srbov do skvosných šiat, 557.) aby sa divili carihradské ženy a deti, aké on to národy prekonal, akých víťazov lapil. Geiza nešol za ním, z čiastky preto, že mal mužstvo ukonané, z čiastky i preto, že sa bál Gräkov. Bol rád, že Manuel preč ide. Cinnamus vie o mnohých prosbách jeho v Carihrade o pokoj.
____________________
556.) Hungaris missa Serviis auxilia causatus, superioris proelii pulvere nondum deterso, sed calido adhuc sudore manans, captata defensoris absentia, bellum infert. Hungarorum enim rex peregre aberat, cum finitimis Rossis depugnans. Itaque Savo fluvio superato, factaque in Francochoriam impressione, provinciam illam pessime tractat. Nicetas Choni. Vita Manu. Comneni L. II.
557.) Cujus elegantiam Hungarorum et Serviorum captivi illustrarunt, vestibus splendidioribus, quam pro sua conditione, ab ipso exornati. Tenže.

§. 207. Ztratené na juhu zeme.

Roku však 1153 proboval vziať nazpät Zemlin a Sriem. Blížil sa i Manuel k obrane, a stiesnil Uhrov tak, že mu nielen Sriem ponechať, než i uhorskú časť Bosny {:Rámu:} postúpiť museli. Ztratili tým oba bratia Geizovi, i Vladislav i Štefan, svoje údely; a to zavdalo potom príležitosť ku bratským svárom.
Novozískanú Bosnu oddal Manuel Borisovi, ale nie onomu Kolomaničovi zo Predslavy, ktorý v Carihrade hľadal trôn uhorský, než srbskému pánovi. On bol otcom povestného bána Kulina. Veležupan Nieman mal jeho dceru za manželku. 558.) Pri ďaľšom zápasu Manueľovom s Uhrami dobrodincu svojho zradil.
____________________
558.) Caroli Du Fresne Illyricum. Posonii 1746. p. 53. §. 48.

§. 208. Zradné pletichy Andronikove.

Ku predĺženiu zápasu takéhoto brzo zavdal príležitosť strýc Manueľov, Andronik Komnen, bezcharakterný ošemetník. Manuel Komnen císar oddal mu Nyš a Braničevo, na spôsob osobitného kniežatstva. Ale vetrom podšitému Andronikovi sa to malilo. Ba zamyslel zvrhnúť Manueľa a pochytiť císarskú berlu. Dúfal pak to obsiahnuť s pomocou Geizovou. Sľúbil mu Nyš a Braničevo, jestli mu dopomôže ku trônu; a Geiza na to pristal. Manuel ale doznal sa zavčasu o všetkom. Padly mu poťažné listy do rukú. Čo keď zvedel lživý Andronik, lapil sa úskoku. Prve, než by ho bol vzal Manuel na otázku, vyzradil mu sám tajemstvo, s udaniem, že len skušovať chce kráľa uhorského a kladie mu osídla. Manuel však znal dobre ptáčka. Neveriac lstecovi, dal ho lapiť a zatknúť. Vyklalo sa potom, že osnoval veľmi rozsiahlo spiknutie. Získal si i Čechov, Sásov, Bávorov a Rakúšanov. I bosenský bán Boris {:§. 207:} osvedčil sa za neho. Tým prísneji bol strežený v okovách. A predca našol spôsob uskočiť zo žalára; a keď bol jatý a uväznený, prchnul zas. Druhýkráť uskočil do Haliče. Odtuď ho povolal nazpät sám Manuel, keď sa počala r. 1164 vojna uhorská. Bol potom poslán za správcu do Kilikie, a zostal i tam verným svojej povaze. V Jeruzaleme zprznil a uniesol vdovu Balduinovu Theodoru. Manuel vydal rozkaz k jeho oslepeniu: ale Andronik prchnul, spolu s nevestkou, k tureckému zultánovi. Taký bol ten Andronik Komnenovec, ktorý potom zaujal císarský stolec, ako knieža rozkmotril Uhrov s Manueľom.

§. 209. Útek Štefana Beloviča k Manueľovi.

Čoho sa tento nedoznal o Andronikovi zo prechvátených listov, to mu odokryl brat Geizov Štefan. 559.) Princ tento žiadal tuším, po ztrateniu Sriemu, iné odo brata zaopatrenie, snaď horňozemské kniežatstvo, ako bývalo za dávna. Čo keď mu Geiza odoprel, prchnul, i s daktorými privržencami, r. 1154 do Carihradu. Manuel ho nielen prijal ochotne, než i oženil na vnucte svojej Marii, dcere Izákovej {:§. §. 218. 224.:}. Už mal na dvore svojom dvúch prchlých uhorských princov, Borisa Kolomanoviča a Štefana Beloviča. Tento bezpochyby prezradil všetky tajemstvá Andronikove.
____________________
559.) Cinnamus ho činí τον Ιατʓᾶ ῆαίδα.

§. 210. Zasa vojna so Gräkmi.

Geiza II., ktorý veľmi žiadal pomstiť sa na vražobnom Manueľovi, nevedel, že už Andronik vo chládku sedí. Pokračoval teda podľa smluvy s ním uzavrenej. Posilnený Čechmi a Sásmi, tiahnul r. 1154 na Dunaj. Od juhu pak blížil sa do severnieho Srbska bán Boris. Obľahli Braničevo {:Branizoba:}. Brzo prichvátal i Manuel. S ním boli i prchlí princi, Štefan Belovič a Boris Kolomanovič, s uhorskými úskokmi. Uhri cúvli pred ním ku srbskému Belehradu; bán Boris, vida sa zradeným, vracal sa do Bosny. Za týmto, poneváč mal na neho zub, ako na nevďačníka, poslal Manuel Basilia Cinciľuka, s vojskom vybraným. Ale Basilius uderil, miesto Borisa, na Uhrov. Títo napred utrpeli úron, potom naniesli oni Gräkom ťažkú porážku. Kto prvý pri tom ukázal paty, to bol princ Štefan, s chabými uhorskými úskokmi. 560.) Nastalá zima pretrhla vojnu.
Na jar r. 1155 dostavil sa Manuel zasa na dolňom Dunaju, s velikou silou vojska i loďstva. Prestrašený Geiza žiadal o pokoj, a obdržal ho, pod výminkami tvrdými. Plenníkov vydať, Sriem a Rámu ponechať Gräkom. Manuel len ku tomu sa zaviazal, že Štefana, ktorý chcel brata zohnať zo prestola, viac podporovať nebude.
____________________
560.) Acceptoque Borizem Bosniae, regionis Dalmatiae principem, qui auxilio venerat Hungariae regi, in suum redire principatum, fortissimos militum delectos, qui manus cum Borize consererent, dimittit. – Magna utrimque facta est caedes; donec Hungari, qui cum Stephano Romanis militabant, primi fugam cepere. Cinnamus Hist. L. III.

§. 211. Zahynutie Borisa Kolomanoviča.

O Borisovi Kolomanovičovi viac reči nebolo. Nešťastný tento, vyhnanému Šalamúnovi podobný, princ zahynul v tej srážce, ktorú mal r. 1154 poslaný Manueľom Cinciluk {:§. 210:} s Uhrami. Šíp jednoho Kumána vyhasil život jeho. 561.)
Vdova jeho, Judita Boleslavovna {:§. 175 a 188. dokl. 516:} vydala sa potom za ruského kňaza Mstislava, so ktorým zplodila synov Romana a Vsevoloda. Od Borisa zostal jej tiež syn Koloman, ktorého ale, donutená druhým manželom, zaprela, za podvrženca vyhlásila. 562.) Miesto toho našol i on utočište u Manueľa, a bojoval za neho, ako predstavený Kilikie v Malej Ásii. Poľskí však spisovatelia píšu, že bol otrávený v Haliči.
____________________
561.) Graecorum princeps, cum Boritio contra Hungaros copias mittens, magnum sui detrimentum accepit exercitus, in tantum, ut et Boritius a quodam, qui secum venerat, Cumano sagitta transfixus, necaretur. Otto Frising. de Frideri. L. II. c. 32.
562.) Mater ejus ad jussum viri negabat ipsum filium suum esse, asserens suppositum. Et ob hoc successio sibi in regno Haliczensi negabatur. Kazimirus, avunculus ejus, sororis dictis incredulus, nepotem restituit Haliczensibus. Qui post recessum Kazimiri veneno a suis fuit exstinctus. Boguchval ap. Sommersb. I. 48. Tak i Kadlubek. Srov. Obč. II. §. 13.

§. 212. Pletichy Štefana Beloviča na západe.

Za Štefana potom už nič viac Manueľ za živobytia Geizovho neučinil. Opustený teda císarom východu, obrátil sa ku císarovi západu, Fridrichovi I. Prišed osobne, požiadal ho za súdcu medzi sebou a bratom. Žaloval sa, že tento slúcha klebety na neho, a vyhnal ho nevinne zo zeme otcov, ba dychtí po jeho bezživotiu.
Geiza, hoc ho ako mohlo mrzeť súdcovstvovanie cudzie, poslal predca, s počiatkom r. 1158 do Rezna svojích poslov, jurského biskupa Gervasia 563.) a pána Henrika. Títo všetku vinnu zložili na Štefana, a císar, ač pri svojom venčaniu bol sa osvedčil že chce podbiť Uhry, uznal za dobré, odložiť i výboj tento i riešenie sporu na druhý čas, lebo bol zapletený do vojny s Milanom. Žiadal i od Geizy pomoc, ktorý mu i poslal 600 strelcov, aby ho sebe zaviazal. Oslyšaný Štefan pošol, pres Benátsko, nazpät do Carihradu.
____________________
563.) Tak vykladá Katona: Epis. de castro ferreo, ako píše predlžovateľ Ottona Frisinského Radovic de reb. gest. Frideri. L. I. c. 12.

§. 213. Útek Vladislavov a úmysly Manueľove.

Tam už našol prchnuvšieho tiež z Uhier, a to so mnohými, brata Vladislava.
Carihrad bol vtedy celé hniezdo prchlých uhorských princov, a v Manueľovi to vzbudilo tie isté myšlienky a snahy, aké vidíme vždy pri císaroch západních, myšlienky podbitia Uhier, čo bez obalu vyznáva Cinnamus. Mienil povýšiť na trôn uhorský svoju stvoru, princa, skrze ktorého by tak provodzoval v Uhrách vrchniu moc, ako vo Srbsku. Chcel aspon vytiahnuť Uhry z toho kruhu, ktorý tvoril západní císar a pápež, a vtiahnuť do kruhu toho, v ňomž vládnul východní císar a patriarcha carihradský. Potrebu takej posily cítil žive. Videl treštenosť hrnúcich sa na východ germansko-latinských národov, skusil ich proselytského ducha, hlbokú proti Gräkom nenávisť. Mohol sa spodievať blízkeho nebezpečenstva. Preto chcel sa posilniť Uhrami, kde ešte vždy víťazstvo latinismu nebolo dokonalé. A dúfal to obsiahnuť uvedeniem na trôn jednoho z prchlých princov.

§. 214. Útek Beľuša z Uhier.

Za tymito pošol i ten Beľuš, ktorý tak verne slúžil i Geizovi II. v jeho mladých letách, i jeho otcovi, slepému Belovi. Geiza vzal ujca tohoto svojeho v podozrenie, že popudzuje proti nemu bratov. 564.) I cítil sa už zle v Uhrách, kde sice i teraz obe králeny boly pravoslavné, mladšia Ruska, staršia Srbkyňa: ale predca nenávisť proti privržencom cirkve východnej, aký bol i Beľuš, sa zmáhala, ba až vo prenasledovanie prechádzala. Na Beľuša hľadeli menovite biskupi krivým okom, že postupoval v hodnosťach, byv napred bánom, potom sedmohradským vojvodom, a pak palatínom. Prišlo na toľko, že keď kralevič Vladislav uskočil do Gräcka, pošol i Beľuš za ním. 565.)
____________________
564.) Frater ejus {:Geizae:} nomine Stephanus, regi delatus fuerat, quasi ad regnum aspiraret, atque in ea re avunculum ambrorum Belum, virum valde prudentem et ad innovandas res idoneum, svasorem habere putabatur. Radovicus de reb. Frideri. L. I. c. 12.
565.) Beľuš založil a nadal bohate ten pravoslavný kamenický {:Keve, Keu, Kő:} kláštor, ktorý potom, pod Andrejom II., bol premenen v biskupstvo latinské. Vidz Obč. II. §. 114.

§. 215. Prevraty na srbskom trônu.

Manuel bol rád, že sa Geiza líšil takého hrdiny, a pospiechal pripútať Beľuša ku sebe, dav mu zaopatrenie vo Srbsku.
Srbi sa darmo namáhali ztriasť jarmo gräcké. Pri povstaniu r. 1151 bol veliký župan Čedomil jatý {:§. 204:}. Miesto jeho zaujal Primislav, brat Beľušov. A keď tento prchnul z Uhier, sveril Manuel srbský prestol jemu. Myslel, že bude mať na ňom verného a horlivého privrženca. Ale po smrti Geizovej vzbudila sa v ňom zasa dávna láska k Uhrom, čiže ku švagrinej Helene, a jej deťom. I zpríkrilo sa mu brzo paholčenie na trônu. Zanechal teda po smrti Geizovej srbské velžupanstvo a vrátil sa do Uhier.
Po odchodu jeho sveril Manuel velžupanstvo Dešovi Uroševičovi, vlastne Tichomilom zvanému. Brzo však ho odstranil, z podozrenia že nadržuje Uhrom, a učinil velikým županom syna jeho, Štefana Nemana. Tento pojal jedinú dceru zomrelého bána bosenského Borisa, Annu, s tým, aby Bosna znovu bola spojena so Srbskom, pode vrchňou mocou byzantskou.

§. 216. Poslednie potržky so Gräkmi a Nemcami.

Siahal pak Manuel nielen po Bosne, než i po Dalmácii, a mal o to nesnádze ešte i s Geizom; len že určitých a jasných zpráv sa nedostáva.
Mal Geiza v posledňom roku života svojho i s Nemcami ešte akési potržky. Menovite Fridrich Ptujský podniknul r. 1161 nájezd za hranice uhorské. 566.)
Možno, že to bolo vo spojeniu s búrkami dvojpápežia. Po smrti totiž Hadriana IV. zápasil Aleksander s Viktorom, a vyklínali sa vospolok. Císar Fridrich I. držal s Viktorom, náš Geiza s prchnuvším do Francie Aleksandrom. Prišlo ku hrozbám. Geiza nabídnul r. 1161 Ludiekovi francúzskemu na tú prípadnosť pomoc, jestliby na neho uderil Fridrich, ktorý si vyvolil svojho pápeža; a to isté očakáva i on od Ludieka, keby prve bol napadnutý. 567.)
____________________
566.) R. 1161 píše Geiza arcib. solnohradskému Eberhardovi, ut Fridericum de Pettoue, et quemlibet alium terram nostram perturbantem, graviter corripere non differatis. Fejér T. II. p. 162.
567.) Scitis enim, quod imperator Alemannorum proprium papam sibi elegit. Si vobis aut regno vestro aliquid machinari voluerit, ego regnum ejus in manu forti devastando aggrediar, hoc idem a vobis confidenter expectans. Tamže p. 163.

§. 217. Smrť a rodinné záležitosti Geizy II.

Bojovné jeho chúťky vyhasila smrť 31. mája 1161 roku. 568.) Bol to odhodlaný a dôsledný centralista. Vo vláde sa naskrze nechcel deliť so bratmi; preto prchli od neho. Celý život jeho uplynul v ustavičných bojoch. Z tej príčiny málo mohol učiniť pre vnutorné blahoústrojenstvo. Vláda jeho pamätná je len povolaniem do krajny osadníkov nemeckých. Za časov jeho škľabila sa prepasť medzi cirkvou západňou a východňou, a rástla povážlive moc prälátov


a pánov, ako sa to objavilo hneď po smrti jeho. Ležalo však to v duchu času, ktorému on odolať nemohol, a dialo sa tak po celej Európe.
Za manželku mal Rusku Eufrosynu, dceru velikého kňaza kyjevského Mstislava {:§. 202:}, a sestru toho Izäslava, za ktorého sa toľko nabojoval za Tatrami.
Synov zanechal troch: Štefana, Belu a Geizu. Všetci boli ešte maloletí, najstarší najviac ak 13 roční. O Arpádovi a Imrichovi, ktorých spomínajú Mošóci a Palma, pochybuje Katona.
Zo dcier jeho známe sú štiri. Alžbeta a Hulicha {:Odola:} vydaly sa za českých bratov Fridricha a Svatopluka, Helena za krajištníka rakúskeho Leopolda, 569.) Margarita za župana šimegského Andreja. 570.)
____________________
568.) Turčan II. 66.
569.) Liupoldo copulata est uxor sua filia {:soror:} regis Hungariae {:Stephani III:}. Chron. Claustro-Neoburg. a. 1173.
570.) Quum bone memorie Margareta, quondam uxor bone memorie Andree, comitis de Symichio, amita carissimi filii nostri regis Ungarie, eidem hospitali legaverit. Píše Innocenc III. r. 1208. Fejér T. III. vol. 1. p. 57. – Tak i druhý list tohože pápeža tamže p. 69. Bola Geizy II. dcera, Bely III. sestra, Andreja II. amita.

Štefan III. Geizovič,

Vladislav II. a Štefan IV. Belovičovci,

a zasa Štefan III.

1161 – 1173.
Skupili sme panovníkov týchto do hromady, poneváč hneď jeden z ních dosadnul, hneď druhý, a majú dačo spoločného. Ani jeden z ních nezanechal potomstva, a všetci sú hračkou chytrej politiky byzantskej. Uhry boly od počiatku v nebezpečenstve pohltenia. Od východu hrozilo im záhubou císarstvo gräcké, od západu nemecké, z níchž obe zvaly sa lžive rimskými. Hneď tamto, hneď toto snažilo sa pritiahnuť ich ku sebe. Teraz, keď západní císar, Fridrich I. Rudobradý, bol mocno zaneprázdnen doma, poťahoval Uhry ku sebe výtečný císar východní Manuel Komnen.

§. 218. Uhri volia a opúšťajú Štefana III.

Po smrti Geizy II. ovenčali Uhri syna jeho, maloletého Štefana, a Beľuš prichvátal zo Srbska {:§. 205:} k jeho ochrane. V Carihrade ale inakšú zaspievali pesničku. Manuel, náhle uslyšal o končine Geizovej, hneď spechal do Sardiky, a tam premyšľoval, ktorák by sa mohol zmocniť Uhier, 571.) vlastne len upevniť tam vliv gräcký uvedeniem na trôn princov prchlých, jemu ku vďačnosti zaviazaných, menovite Štefana IV. Beloviča, ktorý už i manželstvom bol ku nemu priputaný, {:§. 209:} mäv za manželku jeho vnučku Mariu Izákovnu. 572.) Aby chúťkam svojím dal zákonnú podporu, odvolával sa na ten slovenský, ovšem i v Uhrách často upotrebúvaný, obyčaj, dosadzovať na trôn bratov, nie synov, králových. To on predstavil Uhrom ako zákon u ních platný, 573.) a hneď sa lapil pôsoblivých prostredkov. Posuv sa blíže, do Braničeva a Belehradu, rozkázal vnukovi svojemu, Aleksiovi Kontoštefanovi, doprovodiť Štefana IV. do Novej Palanky {:Chrámu:}. Do Uhier upravil posolstvo s darmi, ku získaniu najvätších medzi veľmožmi krikľúňov. Títo potom boli po vôli Gräkom, ostatní sa zľakli ich príprav, a opustili bezcharakterne venčaného svojho kráľa Štefana III., a prirekli berlu, nie sice Štefanovi IV., ktorého sa báli veľmi, 574.) ako pogräčtenca, než bratovi jeho Vladislavovi II., toho istého roku, keď prisáhli vernosť


Štefanovi III. Štefanovi IV. poistili len následníctvo, davše mu název pána, ktorým menom sa vraj nazýva v Uhrách následník trônu tak, ako pri carihradskom dvore. 575.)
____________________
571.) Quo pacto regnum Hungariae sibi assereret. Cinnamus.
572.) Si Hunnorum satrapia ad Stephanum, affinem suum, transiret, Romano imperio forsitan aliquid tributi accessurum. Nicetas Choni. Vita Manuelis Comneni L. IV. Corpus hist. Biz. fol. 17.
573.) Lex est apud Hungaros, ut semper ad fratres superstites diadema transmittatur. Cinnamus.
574.) Uhri odkázali Manueľovi, vereri se, ne Hunni suo regi, rex vero imperatori Romanorum pareret. Nicetas Choni. l. c.
575.) Στεφανῳ την ȣƍȣ̔μ άποκλήƍωσαν τυχἡν. Cinnamus. Urum je maďarské uram, úr; a odpovedá zovrubne gräckému κύƍιος.

§. 219. Rozorvanie národa.

Kráľovná Eufrozyna šla s deťmi do Bretislavy, aby bola bližšia svojích zaťov, princov českých. Primas pak Lukáč 576.) Bánfi, neukrotitelný nepriateľ Gräkov a ich obriadu, vztekal sa nad odstúpeniem od venčaného ním kráľa, a zmateniem zákonného, ako on vec ponímal, poriadku pri obsadeniu trônu. Národ bol rozorvaný na tri stránky. I Vladislav II., i oba Štefanovia mali svojích privržencov, ktorí sebe osobovali právo dávať krajne kráľov, a hľadali pri tom svoje zisky, ako činievajú vždy vypínajúci sa veľmoži.
____________________
576.) Muglen píše meno to Luther, iní Lothar.

§. 220. Smrť Vladislava II. Beloviča.

Najvätšú však moc osobovalo sebe vystupujúce už teraz panovite latinské duchovenstvo. Primas mrštil po Vladislavovi II. hromom cirkevnej kliatby. Prvý to príklad v Uhrách. Vladislav však nie dlho mu zavadzal. Už s počiatkom r. 1162 bol mrtvý. 577.) Gräci ho nazývajú panicom, 578.) ale Dandulus mu pripisuje dceru. 579.)
____________________
577.) Ladislaus obiit. Chron. Claustr. Nerb. a. 1162. Turčan má 1172.
578.) Conjuge abstinuit. Nicetas Choni. l. c.
579.) Nicolao {:vévodovi benátskemu:} Mariam, filiam Ladislai, de stirpe regali, in uxorem dedit {:Štefan III.:}. Dandulus C. XV. P. XV.

§. 221. Krátke panovanie Štefana IV. Beloviča.

Skoro teda došol vyplnenia sľub učinený Štefanovi IV. Belovičovi. Uhri sice nemali ku nemu dovery, ba hrozili sa ho: ale strach predo Gräkmi prinutil ich prijať ho. Bol ovenčaný, asi vo februáru 1162, ale tak mnohých a mohutných mal nepriateľov, zvlášte na latinských prälátoch, tak smelo a bezohľadne mu ukazovali opovrženie, že sa zľaknul, a požiadal Manueľa o pomoc a ochranu. 580.)
A Manuel ho neoslyšal. Tiahnul s vojskom. S časťou plukov zastal u Filippopolu, s časťou vystrojil do Uhier Aleksia Kontoštefanoviča. Teraz sa zasa zľakli protivníci Štefana IV., a pomohli si zbrojou slabých, chytrosťou. Uklonivše pokrytsky šije, žiadali odchod Gräkov. A ku tomu radil i sám Štefan IV.
Náhle však vytiahlo vojsko gräcké zo krajny nohu, siahli nespokojní ku zbroji, porazili privržencov Štefana IV., a vyhnali ho, po pätimesiačnom panovaniu, zo krajny, uvedše znovu na trôn Štefana III. Geizoviča.


____________________
580.) Passim illum probris insectatabantur Hungari, et regno videbantur statim depulsuri. Quibus Stephanus conterritus, opem rursum principis imploravit. Cinnamus.

§. 222. Pozvanie Bely III. na císarký trôn.

Manuel, keď videl, že so Štefanom už nič, zaviazal iný háčok, aby predca vytrhnul Uhry zo kruhu germansko-latinských národov a priviazal ku Carihradu, spolu hojnú sebe nahnal korisť. Ponuknul pätnásťročniemu bratovi zvíťazivšieho práve kráľa, Belovi III. Geizovičovi, vlastnú svoju dceru Mariu s tým, že bude jeho následníkom na císarskom trône. 581.) Nabídnutie bolo prijato, Bela III. pošol skutočne r. 1162 do Carihradu, kde dostal meno Aleksia {:Eleka:} a hodnosť despoty. Že mu potom na prázdno klaply zuby, uzrieme na svojom mieste.
____________________
581.) Hungariam, in medio occidentalium nationum positam, sibi comparare totis viribus satagebat. Quapropter Belam, qui post Stephanum Geisae filius erat, Mariae, filiae suae, matrimonio jungere constituit. Tenže.

§. 223. Vojna s Manueľom pre Štefana IV.

Manuel mal teraz na dvore svojom dvúch uhorských princov, prijatého za zaťa Belu III. a vyhnaného Štefana IV. To však neupevnilo pokoj s Uhrami, než naopak, zapríčinilo mnohé krvavé vojny. Manuel myslel, že už teraz môže právom požadovať pre zaťa svojho výdely územia; pre Štefana neprestal požadovať uhorský trôn.
Napred bola reč len o dedictve Belovom. Uhri mu neodopierali údel na Dunaju, ale nechceli, aby tým utrpela štrbu koruna uhorská. Manuel práve opak toho chcel, aby postúpené Belovi územie bolo vcele a úplne od Uhier odtrhnuto. Povstalej z toho napnutosti použil Štefan IV., ktorý i v Uhrách mal ešte svoju stránku, i pluk úskokov uhorských okolo seba. S tymito, a s posilou gräckou, vtrhnul r. 1164 do Uhier. 582.)
Kráľovna vdova, vidúc za ním, ako i bolo, strašného Manueľa, obrátila sa o pomoc na českého kráľa Vladislava, 583.) jehož dva synovia boli jej zaťmi {:§. 217:}.
Na pomoc túto Štefan III. nečakal, než vyšol v ústrety Štefanovi IV., a odrazil ho snadno, poneváč ho vätšia časť vrtkavých privržencov zradne opustila. Ale Manuel bol na porúdzi. Poslal ztiesnenému na pomoc Andronika Kontoštefanoviča, prekročil i sám Sávu, zarazil pod Titeľom tábor. I Štefanovi III. došla pomoc. Kráľovi Vladislavovi sice odoprel snem český krajinské zbrojenie. Páni čeští nemali svedomia novovekých uhorských pánov, ktorí sa spojili s Nemcami ku zničeniu koruny českej. Čeští páni osvedčili svojemu kráľovi na sneme, že Češi nemajú viac práva usadzovať v Uhrách kráľov, nežli Uhri vkladať sa do poslúpnosti českého trônu. Ale dobrovolníci hrnuli sa u velikom počtu pod zástavy Vladislavove. S velikým zástupom šol pustošiac, obyčajom tehdajším, krajnu, na Dunaj, v oči Manueľovi.
Tento dal obrábiať, skrze Moravana Bohutu, došedšieho vysokého dostojenstva na dvore carihradskom, Vladislava, aby prostredkoval mier: ale Vladislav odseknul, že nutno predo všetkým Štefana III. uznať a vykľúdiť sa z Uhier. S tým rozložil pluky svoje tak, aby nasledujúciho dňa mohla byť svedená bitka. To císar dočkať nechcel, než prepravil sa v noci pres Dunaj; načož i Štefan IV. rychle sa na útek so svojími dať musel. Na svite sa preniesol český kráľ do tábora gräckého, a tak sa potom dialo vyjednávanie. Štefan III. bol upevnen na trônu, Bela III. dostal Sriem a Slavóniu, Štefan IV. zostal vcele na ľade. 584.) Štefana III. smieril Vladislav i s nespokojnými uhorskými pánmi. 585.)
____________________
582.) Stephanus, quem paullo ante regno ejecerant Hungari, per Anchialum civitatem Hungariam ingressus, illud recuperare meditabatur. Tenže.
583.) Od r. 1158 kráľ z milosti nemeckej. Predchodcovia jeho nosili tituľ velikých kňazov.
584.) Palacký Dej. čes. D. I. č. 1. p. 58.
585.) Ungarorum optimates pacificavit. Contin. Cosmae. Prag.

§. 224. Smrť Štefana IV.

Manuel neobcoval uprímne, keď sľuboval, že Štefana IV. viac podporovať nebude. Bo tento už r. 1165 znovu chcel probovať v Uhrách šťastie, a Manuel mu nielen neodporoval, než i poslal mu ku podpore Nikefora Chalufa.
Vytisknutý z Uhier, zatvoril sa a bol obléhaný v Zemline. 586.) Tam ho zastihla poslednia hodina. Otrávil ho, uplatený Uhrami, služobník jeho Tomáš, a zaujavší hrad Uhri zneuctili ho i po smrti, vyhodivše mrtvoľu jeho predo brány. 587.)
O deťoch jeho nevie sa ničoho, ale ženatý bol. Mal Mariu, dceru Izáka Komnena, a vnučku Irini čili Prišky, dcery sv. Vladislava {:§. §. 209. 218. dokl. 572:}.
Už teda smrť a zneuctenie Štefana IV. mohly obraziť Manueľa. Tym viac bol popudeni, že Uhri vtrhli i do Sriemu a zaujali ho.
____________________
586.) Obiit in castro Zemlin. Turčan II. 68. Nomine Zeugmini Sirmium urbem a Graecis accipi, vix dubitari potest. Pray Annal. Hung. P. I. p. 163.
587.) Joan. Cinnamus L. V. 13. – Nicetas Choni. Vita Manuelis L. IV. – Turčan kladie smrť na r. 1173.

§. 225. Ztraty Uhrov pri ďaľších vojnách gräckých.

Zápas sa teda obnovil, a to vo miere rozsiahlejšej. Obe stránky dejstvovaly, ako len mohly, jedna proti druhej. Uhri huckali proti Gräkom velikého župana srbského Štefana Nemana. Manuel dejstvoval v Haliči medzi pravoslavnými Rusmi. Jaroslava, syna nebohého Vladimírka, naviedol, aby vzal nazpät dceru svoju, ktorá mala byť vydaná za Štefana III. Strašil ho, že ju surový Uhor bude považovať za obecnú uličnicu. 588.) S Benátčanmi učinil smluvu, s pápežom vyjednával o únii. Uhri probovali získať si zasa pomoc českú, ale len dobrovolníci českí boli teraz prítomni. 589.) U císara Fridricha Rudobradého uchádzaly sa obe stránky. Pri všetkých však týchto zahraničných pletichách spor predca museli riešiť len sami zbrojou; a riešenie vypadlo pre Uhrov veľmi nepriaznive.
R. 1165 zaujal vojvoda Manueľov Andronik Zemlin a Sriem. Iný oddiel gräcký opanoval 57 miest dalmatských; len Zadar ponechal Benátčanom. Manuel tým obsiahol, po čom najviac dychtil, a Štefan III. bol prinutený učiniť na rok prímerie, s postúpeniem Sriemu, Slavónie i Dalmácie.
Pokorení Uhri sbierali silu ku novému zápasu. Biskupi dovolili kráľovi, svojej stvore, zpredať i cirkevné náradie. Po uplynutiu prímeria r. 1166 viedol do Sriemu vojsko Dionys, a zbil vodcov gräckých Gabrasa a Branasa. Manuel oproti tomu poslal Vatatza z Valáchie do Sedmohradska a východních Uhier. Učinil tam veliké zpustošenie, poplenil všetko medzi Tisou a Tatrami. 590.)
R. 1167 bol pre Uhrov šťastnejší. Štefan III. bojoval osobne v Dalmácii, a s takým úspechom, že i samého gräckého vojevodcu, Chalupesa, zajal. I na Dunaju našol Manueľovi robotu. Huckaní Srbi povstali zas, ale boli zroneni.
Nasledujúciho 1168 roku zvrtla sa kocka. Andronik Kontostefanos vtrhnul do Uhier, keď Manuel striehol v Sardice na výsledok. Kontoštefanovi prišol v ústrety zasa Dionýs s 15,000 jazdcov, a tak ohromnou zástavou, že ju osem volov ťahať muselo. Uhri pili pred bitkou z posmechu Gräkom na zdravie, a Pán Boh ich vyslyšal. Gräci ich tak porazili, že i tábor ich zaujali. Manuel sa vrátil do Carihradu s víťazoslávou. 591.)
Štefan III. na to postúpil zasa Gräkom i Sriem, i Slavoniu, i Dalmáciu. Manuel podržal zeme tieto až do smrti svojej, ktorá ho zachvátila r. 1180.
Rámu však opanoval r. 1169 veliký župan srbský Neman, a postavil tam svojho bána.
Tak ztratili Uhri pode Štefanom III. všetko temer, čo pode sv. Vladislavom boli opanovali, a mohli krivým hľadeť okom na takého panovníka.
____________________
588.) Quod si eam ducat, vulgaris cujusdam et velut e trivio adductae foeminae loco habebit. Fejér T. VII. vol. 1. p. 160.
589.) Len toľko bude pravdy v tom, čo Cinnamus zaznačil: Hungarus quidam affirmabat, etiam Czechorum principem cum universis viribus rursum cum ipso venire. Hist. L. V. 4.
590.) Cinnamus Hist. L. VI. 11.
591.) Nicetas Choni. Vita Manuelis L. V. fol. 20.

§. 226. Výhody povolené prälátom.

Len duchovenstvo latinské bolo spokojno so svojím kráľom, ktorý sa tým viac tisknul pode plášť jeho, čím viac bol tiesnen Gräkmi a prchnuvšími ku ním princami. Listinou z r. 1169 povoľuje prälátom, zo vďačnosti, znamenité výhody. 592.) Pápeža uisťuje, že bez jeho vedomosti a vôle žiadnoho biskupa nezvrhne, ani neprestaví. Biskupom sľubuje, že pri ich smrti nebude posielať prokurátorov svetských, ktorí potom šafárili ako chceli, a zvlášte na seba nezapomínali, ale že pošle statočných duchovních, ktorí budú brať pre sebä len pod mierou, ostatnie vynaložia na chrámy, budinky a chudobných. Kráľ pre sebä nechce ničoho, vyjma že by nepriateľ vtrhnul do krajny, i vtedy bude pokračovať v porozumeniu s biskupmi. Podobné výhody sľubuje kráľovským präpositúram a opátstvam. Vzdáva sa dávneho zvyku, zvrhovať präpoštov a opátov bez kanonického súdu. 593.) Také práva a výhody poistil Štefan III. prälatom.
On počal rozdávať i kráľovskú soľ kláštorom a biskupstvám, čo potom na taký zázrak vzrástlo, a kráľom toľko nesnádz prinieslo. 594.)
____________________
592.) Fejér T. II. p. 180.
593.) Listina však táto, vyvedená na svetlo Baróniom, dopúšťa rozličné pochybnosti, pre ten ničomný obyčaj tých časov, písať len začiatočné písmeny mien. Tu sa značí kráľ písmenom H. a len z toho ide trochu svetla, že otca svojho nazýva G. {:Geizom:}.
594.) R. 1165 darúva kláštoru in Meches hanc helemosynam: ut quicunque deferentes sal per portam Meches transirent, de singulis curribus de uno salinorum, ad regiam partem pertinentium, unum lapidem salis monasterio darent. Fejér T. II. p. 170.

§. 227. Smrť a rodinné záležitosti Štefana III.



Štefan III. ostatne málo panoval sám. Mal najviac ak 25 liet, keď umrel, 4. mar. 1173, v Ostrihome, 595.) práve pri novom priechodu pres Uhry kurucov, vedených vévodom sáskym Henrikom Lvom a krajištníkom rakúskym Jasomírgotom. Šla povesť, že ho brat Bela III. otrávil. 596.)
Manželka jeho Agnesa, dcera Jasomírgotova, zostala tehotnou, ale dieťa umrelo hneď po narodeniu vo Viedni, matka pošla za korutanského vévodu Hermanna. 597.)
____________________
595.) Rex Stephanus, filius Geysae, migravit ad Dominum anno millesimo centisimo septuagesimo tertio, quarto nonas martii. Turčan II. 68. Ale c. 67 má: Anno 1172 kalendis februarii.
596.) Arnold. Lubecen. Chron. a. 1173
597.) Tentýž.

§. 228. Zpiatočný pohľad na prvé občasie.

Štefan III. zaviera to občasie, ktoré sa tiahne od uvedenia hodnosti kráľovskej do Bely III. Dve veliké premeny uskutočnily sa postupne v občasiu tomto, v cirkvi jedna, vo štátu druhá.
V cirkvi vzal obriad latinský vrch nad obriadom gräcko-slovanským; a tento ztenčený vytiahnul sa vcele z pod moci patriarchátu rimského. Bývalá už za časov moravských únia v ohňu prenasledovania prestala.
Do života štátneho bola vprovodená feudálna sústava, dľa ktorej každá piaď zeme náleží kráľovi. Od neho vychádza, k nemu sa navracuje všetko. On odmeňuje vernosť statkami, odjíma ich za zradu, na neho padajú nazpät po vemretiu rodiny. Slobodného prúdu držebností niet. Tituľ nadobývania jest len jeden. Nikto nesmie vládnuť pozemkom, ako komu daroval kráľ. Pri zobecneniu náhľadu tohoto prišly nesčiselné obce a rodiny o slobodu. Kráľovia ich rozdaruvali pánom, alebo títo podbili silou. Pri rozdaruvaniu však málo maly ešte kráľovská kancellaria a pero pisárske roboty. Niet z celého občasia tohto súkromnej darovacej listiny.

§. 229. Obsadzovanie trônu.

Obsadzovanie trônu bolo nezriadené a neisté. Len tá dávna zásada bola i teraz, s výminkou Petra Benátskeho, zachovávaná, že právo panovania náleží potomkom Arpádovým. Ale či má na trônu nasledovať, obyčajom nemeckým, syn, či pak, zvykom slovanským, brat, alebo strýc, alebo najstarší v rodine vôbec, to bolo nerozhodnuto, a hneď tak sa robilo, hneď ináč, z čoho nasledovaly otrasy, domáce války, rozbroje. Páni a präláti osobovali si právo voľby medzi potomkami Arpádovými, pri nesvornej vôli klbčili sa medzi sebou. Venčanie vyvoleného sa zachovávalo, ale panovníci nepodpisovali žiadne výminky, a vládli samodržiteľsky.

§. 230. Dvorské hodnosti.

Dvorské hodnosti boly bezpochyby ešte za časov kniežat zavedené, potom pak sv. Štefanom dľa vzoru nemeckého zriadené. Za najvyššieho hodnostára považoval sa predstavený palácu kráľovského, palatín, čili nadvorný župan {:nádor ispán:}. 598.) Mal byť hlavním vodcom vojska, bol ale najviac len súdcom, miesto kráľa. V menej vážnych záležitosťach súdil krajinský súdca {:judex curiae:}. Za ním nasledoval pokladník čili tovarník {:magister tavernicorum:}, ktorý mal na péči komoru kráľovskú, 599.) prijmy a výdavky kráľovské. Potom bývali ešte pri dvore: zámocký {:magister curiae regiae, udvari kapitány:}, komorník, postelník, stolník, číšnik, dverník, ktorých mená dostatočne objasňujú ich úrad, a bývali pri kráľovnách a velikých kňazoch osobitní. Všetci nazyvali sa spoločným menom krajinskými barónmi. Menovali a prepúšťali ich, tak ako kapitáňov, bánov a županov, dľa svojej vôle kráľovia, a netrpievali v úrade dlho, aby sa neusadili dedične.
____________________
598.) Qui apud Hungaros hodiedum ex officio vocantur comiteset comitatus, iidem apud Polonos ad nostram actatem appellabantur palatini et palatinatus, populariter woywod et woywodztvo. Supplemen. Analect. Joan. Bárdossy, Leutscho. 1802. p. 11. nota 9.
599.) Thomas induxerat in tavernicam, sive supellectualem domum, Georgium. Martinovič Vita P. Berislavi. Monum. Hung. hist. Oszt. II. köt. 3.

§. 231. Spôsob vydávania zákonov.

S týmito barónmi, potom so prälátmi a daktorými županmi, držiavali kráľovia v čas potreby porady, a vydávali zákony. Lebo stáleho v ohľadu tomto poriadku nebolo. Nebolo určeno ani kedy, ani kde sa má snem shromaždiť, ani kto sa má ku nemu dostaviť. Obyčajne pozvali kráľovia z každej župy dakoľko osôb. Bela I. povolal práve z každej dediny a mestečka po dvúch do Stolného Belehradu {:§. 80:}. A čože hlučné množstvo toto, keď sa sošli? Nesypalo zákony na zákony, ako ich sypú teraz naši drahí otcovia vlasti, jedni múdrejšie a užitočnejšie odo druhých: než prednášalo len osobné stížnosti, hľadalo rychlé riešenie sporných záležitostí. Aspon všetky došedšie nás z občasia tohoto zákony pochádzajú len z rady kráľovskej, sostavené, spísané sú kadeakými mníchami.
Snemy boly vydržiavané najviac tam, kde kráľovia bývali venčaní, vo Stolnom Belehrade; potom ale boly prenesené do Pešte, kde od ních i súsednia rovina dostala meno Rákoša. 600.)
____________________
600.) Rákoš, od rokovať, znamenalo snem, i u Maďarov. Egy rákost títete László király, kire mind az egísz Magyarország felügyelínek, Budára, Rakos mezeire. Monum. Hung. hist. Oszt. II. köt. 3. p. 12.

§. 232. Sporiadanie brannej moci.

Pre vnútorniu bezpečnosť boli pandúri, podeleni na stotiny, a na hraniciach strážnici {:§. 128:}. Tamtých povinnosť bola stíhať zlodejov; týchto odraziť menšie nájezdy lúpežných súsedov, o vätších uvedomiť kráľa.
Pre zovňutorniu bezpečnosť bolo vojsko. Kráľ udržoval ustavične vo zbroji pár tisíc mužov silnú družinu; präláti a vätší páni mali tiež napohotove viac menej ozbrojeného mužstva. Präláti menovite povinni boli vynaložiť na to dôchodky z desiatkov. Páni a präláti museli sa dostaviť, na pozvanie kráľovo, so svojím mužstvom; chudobní zemäni len vo svojej osobe. Zbrojou, rúchom, stravou musel každý zaopatriť seba i svojích.
Okrem toho bolo vojsko župné, hlavnia to válečná moc krajny. V každej totižto župe bol drahný počeť ľudí nadelených zámockými zememi. To boli hraničiari onoho veku. Jedni z ních nosili zbroj, a konali vojenské služby, v čas pokoja doma, v čas vojny kdekoľvek, pod zástavou županovou. Druhí obrábäli prepustené im a ponechané ešte zámku zeme, vozili čo potrebno, robotovali v zámku a okolo zámku. Každý dom dával tuším len jednoho vojaka, a zaopatroval ho zbrojou i vydržiaval. On slúžil vo zbroji za celý dom, a zasa celý dom musel pracovať za neho. Vojaci boli rozčlánkovaní na desiatiny a stotiny. Každá župa tvorila jeden, vätší menší, pluk. Obyvateľstvo prísne rolnické, poddaní biskupskí, kláštorskí, panskí, kráľovskí, neboli nikdy hnáni ku zbroji.

§. 233. Podelenie krajny na župy.

Podelenie krajny na župy je prastaré, predmaďarské, pôvodu slovanského. Meno maly najviac od zámkov, čo sa často i zretedelne vyjadruje, ako Novýhrad, Belehrad, Čornhrad, Abauj-vár, Ung-vár. Zámok bol stredišťom týchto maličkých krajiniek, ktoré sa doma, obyčajom slovanským, riadily samy, maly svoju spravu, svoje vojsko, svoje súdy, svoje cesty, svoju pokladnicu. Ony tvorily protiváhu kráľovskej moci, miernily samodržavie, nedaly vzniknúť vareškovému miešaniu sa do všetkého. Počeť však ich a tvárnosť menily sa všeliak, podľa okolností a vzrastu alebo ubývania krajny. Hneď bolo spojeno viac žúp, hneď sa delily priveľké župy na viac menších.

§. 234. Župné úradníctvo.

Hlavní predstavený každej župy bol župan {:comes parochianus, u Poliakov vojvoda, v. dokl. 598:}, ktorého menoval a odstraňoval podle vôle svojej kráľ, a tak držal župu na úzde, aby príliš od jednoty državnej nevybočila. Župan bol i náčelníkom župného vojska, i súdcom, i výberčím daní, zo ktorých bral tretinu. Vo vecach súdnych stál mu pri boku, a bezpochyby najviac ich i sám vybavoval, župní súdca {:comes curialis:}. O zámok pečoval kastelán. Týchto tuším bral si ku boku sám župan. Prišol-li kráľ do župy, povinnosť županova bola, nielen hostiť ho, než i dary mu prinášať, čo potom slúžilo za merítko vytečnosti županovej.
Slúžni, slúžnodvorskí {:judices nobilium:} sa ešte v tomto občasiu nespomínajú.

§. 235. Bilochi.

Tým častejšie spomínajú sa bilochi. Čo to bol za úrad, to až z dekrétu Andreja II. od r. 1222 poznať ponekuď môžeme. Povedá sa tu, že „bilochi súdia zbojníkov a kradcov u nôh županových.“ Boli to teda akísi ňuchtači zbojníkov, ktorí ich spolu i súdili, a šľahali pri vyšetrovaniu, aby sa priznali k vinne. Z toho ide samo od sebä, že meno ich pochádza zo slovanského biť, nie z maďarského bélyeg, akoby oni boli bývali tí, ktorí pečiatkou pred súd povolávali. O tomto zákon nič nepovedá.

§. 236. Pristaldi.

V zákonoch sv. Vladislava, a v listinách veľmi často, spomínajú sa tiež pristaldi, čili pristavi, 601.) meno po celom Slovanstvu známo. U Rusov je dosavaď v upotrebeniu, a značí komissára. Za dávnych časov boli to u ních súdcovia, ktorých dával kňaz žalobníkom ku posúdeniu ich žaloby. To i v Uhrách bolo práve tak. Keď sa stránky uháňaly predo kráľom, dal im kráľovského pristalda {:assistenta, judicem ad hoc:}, ktorýby stav vecí poznal, spravodlivosť im prislúžil, spornú otázku riešil. Boli ale i palatinálski, biskupskí, kláštorskí pristaldi, keď ich vyslal palatín, biskup, kláštor, v istej určitej rozopri.
Inej povahy boli pristaldi, čili pristavi, pri súdnych stoliciach. U starých Srbov boli pristavi pridaní súdcom pohončí, ktorí predvolávali obžalovaných a vykonávali rozsudok. 602.) U nás to boli assessorovia, prísediaci súdu. O týchto platí, čo v listine z r. 1171 čítame, že niet súdu beze pristalda. 603.)
V zákonu vinodolskom sa akosi stotožňujú pristavi s bilochami. Predstavujú sa nám ako takí, ktorí zlodejov stíhajú, ukradnute statky vyhľadávajú.
Užívalo sa mena pristaldus i vo smyslu úradníka vôbec; ba len v tomto smyslu prichádza v zákonoch sv. Vladislava. Tu pristaldus biskupov vyberá desiatok. Jestliby kto panský dvor okradnul, má sa to oznámiť pánovi, alebo pristaldovi. 604.)
____________________
601.) Pristavmi ich nazývajú Rusi, Srbi, i zákon vinodolský. Monum. Hung. hist. köt. IX. p. 384.
602.) Slovník nauč. VIII. 929.
603.) Cum nullum judicium sine pristaldo efficcretur. Monum. Hung. hist. köt. VI. p. 68. Stojí v popisu kláštora bakoň-bélskeho. – Srov. §. 157.
604.) L. III. c. 12.

§. 237. Mohutnosť živlu slovanského v Uhrách.

Zo všetkých týchto slovanských názvov, pri dvore, kde i sám panovník nosil tituľ slovanský, v župách, pri súdoch, na snemoch, vidno, že vtedy ešte reč maďarská veľmi bola zanedbaná, slovanská oproti tomu, i pri latinčine a gräčtine, vážená a mnoho užívaná. Veď cudzozemci celé Uhry vôbec ku Slovanstvu počitovali, o maďarstvu, ako takom, temer ničoho nevedeli. 605.)
____________________
605.) Quod si adjeceris Ungariam in partem Slavoniae, ut quidam volunt, quia nec lingva discrepat, eousque latitudo slavicae lingvae succrescit, ut paene careat aestimatione. Helmold Chron. Slav. Dielo písano r. 1168.
___________________________________

Dejiny kráľovstva uhorského od počiatku do časov Žigmundových