Holub.
Jonáš Záborský.
Holub.
Historická smutnohra vo dvoch dejstvách.
PRVÉ DEJSTVO
(Javisko: chyža na fare v Lubinej)
PRVÝ VÝSTUP
Georg Holub s listom v ruke a Bobokovna.
Bobokovna: Čože píše Štefánik?
Georg: Zle,
stará.
Švagra jeho, Vilhelma Šuleka
odviedli do Hlohovca gardisti
pred náhly súd, a s ním osemdesiat
účastných pri povstaní sedliakov.
Bobokovna: Bude teda podistým odveden
i náš Karol. On nie menej vinný.
Georg: Šibenica ho iste neminie,
jestliže sa nespasí útekom.
Bobokovna: Neučiní to ten tvrdohlavec.
Keď
neprchol s Hurbanom a Štúrom,
tým menej to učiní teraz sám.
Upriamil sa na mučedlníctvo.
Georg: Uvidíme, či osud Šulekov
neobmäkčí trochu tvrdohlavca.
DRUHÝ VÝSTUP
K predošlým Karol Holub a Františka.
Georg: Poďže, ty víťazu hurbanovský.
Čítaj tuto list od Štefanika.
Spoločník tvoj Šulek odvedený
do Hlohovca, a s ním osemdesiat
Krajňancov. To čaká i na teba.
Karol: Som hotový.
Bobokovna: Ha, ty nešťastníče!
Vybojoval si si šibenicu,
a zmámeným úžasné neresti.
Pre teba lká ľud na popolišti,
hľadí
s tebou v ústrety žalárom.
Georg: Tak je to, keď chlapci vedú národ.
Karol: Činia
to tam, kde mužovia mlčia.
Georg: Stalo sa vám, čo každý rozumný
predvidel. Spas sa teraz útekom.
Umrieť mi na šibenici nesmieš.
Bobokovna: Bola by to večná pre nás hanba.
Karol: Nevyleziem sám na šibenicu.
Keď
ma ale vytiahnu maďarskí
násilníci na ňu, objímem ju,
ako oltár národa, srdečne.
Georg: Na to čakať nesmieš. Musíš prchnúť.
Bobokovna: Ešte je čas. Hranica je blízko.
Františka: Spas sa, brat môj, pred hanebnou smrťou.
Georg: A nemeškaj ani okamženia.
Na útraty ti dám, koľko môžem.
Františka: A ja rýchle ti zhotovím šaty.
Bobokovna: Navrátiš sa, keď pominie búrka.
Karol: Ľud,
ktorý som naviedol k povstaniu,
neopustím: ale budem verne
spolu znášať následky nezdaru.
Georg: A spasíš dakoho smrťou svojou?
Bobokovna: Iď! Nepoškvrň poctivé doposiaľ
holubovské meno.
Karol: Oslavím ho!
Lebo čestné krvosvedkov meno.
Bobokovna: Nepôjdeš-li, ja sama upletiem
na
šiju ti povraz.
Karol: Matko, matko!
Ako rád na povraze zvisnem,
ktorý táto mi usúka ruka!
(Bozká Bobokovne ruku)
Bobokovna: Neoblomný, spurný tvrdohlavče!
TRETÍ VÝSTUP
K predošlým Černák a Harušťák.
Černák: Vojsko
ide k Lubinej maďarské.
Čo
nám, pane otče, poradíte?
Georg: Netázali ste sa mňa, keď išli
na Myjavu ste ku Hurbanovi;
nuž netážte sa ma ani teraz.
Tu váš vodca. Nech vám on poradí.
Harušťák: Čože
teda teraz, pane Karle?
Karol: Nech uvidím, koľko toho vojska;
potom poviem vám, čo máte činiť.
(Karol, Černák, Harušťák odchádzajú preč.)
Bobokovna: Treštenec, ten postaví sa ešte.
Georg: Bodajby, aby ho zastrelili.
Ale teraz už nikoho viacej
nenavedie. Sedľač scepenela.
Porážka a požiar ju zrazili.
ŠTVRTÝ VÝSTUP
K predošlým Gustáv Holub.
Gustáv: Idú páni Prónay a Špaňár
s Adamišom. Iste jať Karola.
Bobokovna: Peknej sme sa dožili radosti!
Georg: Peknej po tak velikých nádejach,
aké
budil v nás o sebe chlapec.
PIATY VÝSTUP
K predošlým Prónay, Špaňár, Adamiš.
Prónay: Prichádzame v povinnosti trúchlej.
Georg: Známe dobre ju, pane
baróne.
Vyplňte,
nač poslaní ste súdom.
Prónay: Súd poslal jať nepriateľa vlasti:
my sme prišli zachovať mladíka.
Špaňár: Kliesniť cestu spasenia pre neho.
Georg: Vďaka vám za vzácnu blahosklonnosť.
Prónay: Šetríme vás, pane. Lebo vieme,
že ste pravý uhorský vlastenec.
Georg: S celým mojím domom,
okrem toho,
zvedeného Hurbanom a Štúrom
a mládežou prešporskou, treštenca.
Z domu môjho pošiel zachovalý.
Len tam medzi blúznivou mládežou
ujali sa v ňom zradné zásady.
Prónay: Sprobujeme vštepiť mu inakšie.
Podarí-li sa to, je spasený.
Bobokovna: Budete myť murína, pánovia.
Georg: Streštenosť
to nevyhojiteľná.
Keď
prišli Štúr a Hurban so svojou
do Myjavy zberbou, predstavil sa
im streštenec s ručnicou na pleci.
Kážte, riekol natiahnuv kohútka
a na slovo na jediné vaše
leb môj bude rozhodený guľkou.
Bobokovna: Odvrhol nešťastník všetku úctu
proti všetkým zákonným vrchnostiam,
vypovedal poslušnosť rodičom:
tým však zradcom vlasti, modlám svojim,
hotový je v každom okamžení
mladistvý svoj obetovať život.
Adamiš: Snáď
predsa len dá dačo na slovo
takých pánov neskúsený mladík.
Georg: Sprobuj napred ty s ním, brat Adamiš.
ŠIESTY VÝSTUP
K predošlým Karol Holub.
Karol: Páni títo hľadajú, tuším, mňa.
Georg: Teba. Prijmi slová ich úctivo.
Bobokovna: Pamätaj, že stojíš pred pánami,
ktorí držia v ruke život i smrť.
Georg: A viac majú v jednom vlase pravej
múdrosti, než všetci tí treštiví,
ku ktorým si sa pripojil, chlapci.
Františka: (do ucha Karolovi)
Ku všetkému prisvedč, čo povedia.
Gustáv: (tiež
do ucha Karolovi)
Neodporuj, a budeš spasený.
Karol: K veci, prosím, k veci bez okolkov.
Adamiš: Bojoval si, Karole, so Štúrom,
Hurbanom a Hodžom a ich zberbou
cudzozemskou, proti vlasti mečom,
popudzoval, búril, zbrojil si ľud,
a tým si smrť zaslúžil potupnú.
Karol: Ty ale si bojoval, s Máčajom,
Launerom, Tesákom, Kostelným,
a podobnou literárnou zberbou,
perom proti národu svojemu,
kydal si naň hanbu a potupu:
smrť teda ty si najpotupnejšiu
zaslúžil a tvoji spoločníci.
Privinul si sa však, zvykom chabých,
ku krivdiacim, preto ty budeš žiť:
ja som život môj venoval biednym
a trpiacim krivdu, preto umriem.
Žiadne teda okolky. Berte ma.
Len ľudu odpusťte úbohému,
lebo ten som ja pohnul k povstaniu.
Keď
to vina,
beriem ju na seba.
Georg: Slyšíte ho, páni. Povedal som.
Bobokovna: Taký my kríž máme s tvrdohlavcom.
Františka: (do ucha Karolovi)
Nebuď
spurný, pre boha, zahynieš.
Gustáv: (tiež do ucha Karolovi)
Nepopudzuj pánov. Chcú ťa spasiť.
Adamiš: Takí sú tí otreštení chlapci!
Tu hovoriť ďalej vec zbytočná.
Prónay: A prečo by mala byť zbytočná?
Možné vždycky je dorozumenie,
keď
jedna i
druhá stránka
svoje
vyloží pri tichosti náhľady.
Myšlienky sa vtedy prečisťujú.
Odletujú z nich trosky nepravdy,
bludu, mamu, až sa splynú spolu.
Ja teda chcem oprobovať teraz
dorozumieť
sa s mladým
priateľom.
Vyložíme chladnokrvne oba,
vyvrhše zo srdca všetku horkosť,
davše svietiť len svetlu rozumu,
čo
myslíme, chceme a cítime.
Karol: Prijímam i duchovný
boj tento,
hoc ja stojím sám proti tak mnohým.
Prónay: To mi teda povedz, predo
všetkým,
za čo siahli Slováci ku zbroji?
Karol: Za národa slovenského práva.
Prónay: Urči
bližšie to, za aké práva?
Karol: Za všestrannú rovnoprávnosť v zemi,
nie občiansku len, lež i národnú.
Prónay: Občiansku
už máte, tuším.
Karol: Máme.
Prónay: Teda vám len národná chybuje.
Vidzme ale, či je táto možná?
Čo
by to bol za zmätok na sneme,
pri krajinských vrchnostiach a súdoch,
keby každý svoj chcel potrebovať
pri poradách a na písme jazyk!
Karol: Švajčiarsko nás čomu učí? Tam tri
rôzne avšak rovnoprávne reči.
Prónay: Lež vzdelané, naše však surové;
a len tri, u nás však ich je desať.
To viac ako babylonský zmätok.
Karol: Nech sa učí každý všetky reči
všetkých v krajne bydliacich
národov.
Prónay: Či
nie je vec snadnejšia, naučiť
jednu sa reč cudziu, nežli deväť?
Špaňár: Vy
horlíte oproti bremenu
cudzích rečí, a chcete naložiť
bremeno nám desať razí väčšie.
Prónay: Ty sám sotva znáš, sotva znať budeš
všetky reči krajinské dakedy.
Znáš rumunsky? Čo by si povedal,
keby si bol vyslancom na sneme,
a slyšal bysʼ mluviť tam rumunsky?
Alebo vysvetlil bysʼ nám písmo,
keby prišlo na župu rumunské?
Georg: Vidíš, vidíš, ako to ďaleko
siahajú tie chlapecké rozumy!
Karol: Z toho ovšem vysvitá potreba
jednej reči krajinskej: nie ale,
aby v takej vládla rozsiahlosti,
ako sa to deje s maďarčinou.
Vo slovenských župách mohlo by sa
a malo viesť všetko po slovensky,
i porady verejné i súdy.
Hľa
pozvali ste ľud ku poradám;
lež cudzou ho vzdiaľujete rečou.
Vyslovili ste rovnosť pred súdom;
lež kto sudca a stránky reč nezná,
už má právo napoly prebrané.
Mohli by sa a mali slovenské
pre slovenskú mládež zaviesť školy.
Pre celkové zo škôl vytisnutie
slovenčiny je národ slovenský
sprznený a spotvorený vcele.
Slovenský žiak len s cudzími trávi
roky rečmi. Nemôže sa dohrýzť
pre tie mnohé škorepiny jadra.
K akejkoľvek však sa vzdelanosti
vytrvalou povznesie pilnosťou,
je to vždycky len dačo cudzieho.
Zo sprostého Slováka premenen
na cudzinca býva vzdelaného.
Po slovenských mestách privlastnilo
dakoľko
si Nemcov a Maďarov
všetky školy; slovenská však mládež
rastie bezo cviku a výchovy
za služobnú čeľaď, za Helótov.
Mohol by sa a mal pre slovenské
župy zvláštny zaokrúhliť diškrikt,
v občianskom i cirkevnom ohľade.
Prónay: To všetko by obsiahli Slováci,
keby chceli. Mnoho by si vzali
bez prosenia sami. Ale čože,
keď
nechcejú! A nechcejú preto,
lebo rečou zhŕdajú slovenskou
pre chudobu jej v umeniach, vedách.
Následok to nutný opozdenia
Slovákov na literárnom poli.
Pestovať
by vám
vedy, umenia,
a nie brojiť oproti otčine.
Počínanie
vaše len
rozmnoží
nechuť
ku vám, odvrátenosť od vás.
Špaňár: Ukázali
ste, čo ste za ľudia.
Karol: Ukázali sme, aké ovocie
môže priniesť maďarská streštenosť.
Horlivosť
na horlivosť, kyj na kyj.
Jestli Uhry zmiznú, vina na
tých,
čo
bratskú roznietili vraždu,
na Séčénim a na Košutovi.
„Prvý Maďar“ Séčéni utvoril
maďarizmus
ten
neznášanlivý,
akého dni minulé neznalí.
Košut však a jeho advokáti
napnuli ho v najkrajnejšej miere.
Maďarizmu
činnosť vyvolala
protičinnosť
ostatných
národov.
Zošklivili si a sápu tú vlasť,
ktorá ich ku smrti odsúdila.
Odvrhujú preč vymoženosti
uhorské pre zachovanie seba.
Natoľko ich tá rabulistických
advokátov vzrušila streštenosť.
Košut sa na prešporskom otázal
sneme: Kde to Chorvátsko? a
dodal
ošemetne: Nech ho zjem na frištik.
Z toho môže pojsť, že sa bude
tázať
skoro svet:
Kde Maďária?
Osemsto liet trvalo Uhorsko.
Maďária
neviem, či prežije
osemsto dní. Plní sa, čo riekol
sám ten „prvý Maďar“, keď priveľké
spatril dejstvie zadaného jedu,
že oddajú národy uhorské
diablovi sa, aby ich čert nevzal.
Prónay: Krátkozraké, žalostné blúznenie
i na jednej i na druhej strane,
ktoré skoro oželejú obe,
Slovania však viac, nežli Maďari.
Maďarom,
i jestli padnú teraz,
priazeň
aspoň zostane nemecká.
Slovania si, s hojnosťou podatkov,
vybojujú najviac iných pánov.
Karol: Politika vo Viedni musí vziať
obrat iný. Vláda je nútená
oprieť
sa na Slovanstvo, keď všetky
odstredivý vzali smer národy.
Maďari
chcú svoju Maďáriu,
Taliani
sa tiahnu ku Talianom,
k Frankobrodu gravitujú Nemci.
Prónay: V
tom· síce sa hrozne oklamete.
Všetko
to, čo stratí maďarčina,
okamžite
zaujme nemčina.
Kto
bude žiť uvidí, že skrze
Belzebuba
vymetáte diablov.
Sú
toto už teraz isté znaky.
Aké
vojsko stálo oproti vám
u
Brezovej, Myjavy, Poradí?
Nie
císarské?
Špaňár: A
nezaprel cisár
Ferdinand
vás? Nevydal manifest
oproti
vám? Nekáže poslúchať
zákonné
vám vrchnosti?
Karol: Na
oko.
Prónay: Teda
vidíš i sám dvojjazyčnosť.
Povzbudzujú
vás tak ako Srbov,
tajomne,
a zjavne zapierajú.
Zavierajte
z toho na budúcnosť.
Karol: Tá
náleží Slovanom. Nech žijú!
Špaňár: Z marivých snov vašich sa až vtedy
prebudíte,
keď už bude pozde.
Uvidia
i Chorváti a Srbi,
za
akú sa pustili v boj cenu.
Pochováte
ústavu uhorskú,
ale
príde čas, kde budete chcieť
prstami
ju vyhrabať zo zeme.
Utínate
strom sami pod sebou.
Či vy máte snaď inú vlasť
dakde?
Nikde
v celom
svete jej
nemáte.
Prónay: A
tá špatná nevďačnosť, že teraz
ozbrojili
ste ľud proti vlasti,
keď mu táto úplnú slobodu
a
vlastníctvo pririekla pozemkov.
Karol: Dajte mu i národnú slobodu.
Bo
občianska je nič bez národnej.
Špaňár: Ale čo z tej hlúpej slovenčiny?
Karol: S
rečou žije, s rečou hynie národ.
Ona
jeho
najdrahším imaním,
tej
prostriedkom len dvíha sa celý.
Daj
národu cudziu
reč do spravy,
súdov
a škôl i literatúry,
masa
ľudu zostane surovou,
nevzdelanou
a žobráckou
zberbou
a
na veky
nepostúpi ďalej.
Prónay: V
tom ti dávam za pravdu, nebuďte
ale
kvapní, nepredbehujte čas.
Opanujte
napred mnohé srdcia
novými
vašimi myšlienkami;
vtelenie ich príde potom samo.
Karol: Ach,
tie vaše aristokratické
srdcia!
Ony sú pôda
kamenná.
Ako
môže vniknúť ku vám pravda,
keď si uši zatkávate pred ňou?
Čo iného teda zbýva pri tom,
ako
na· ľud sa odvolať a meč?
Adamiš: Ľud nechápe márne vaše snahy.
Povstal
za trón, nie za reč a národ.
Karol: Ľud je ovšem slepý. On nevidí,
odkiaľ jeho pochodia neresti.
My
mu ale otvoríme oči.
Prónay: A
ktože vás splnomocnil k tomu,
rozporiadať osudmi Slovákov?
Karol: Ten,
pane, kto posiela národom
„Spasiteľov počínajúcich sa
v
čas príhodný zo ducha svätého,
ode
všetkých pochádzajúceho.
Národ
má čo prozreteľnosti
ďakovať, že v osudnej mu chvíli
vyvolených
takýchto posiela
milosti
ve sveto-ducha
synov“.
Prónay: Vyznávam,
že nie som dostatočný
pochopiť tak vznešené výrazy.
Adamiš: Nezažitá hegelčina, páni.
Georg: Či ty ozaj viac sebe
a tvojim
pripisuješ
študentom múdrosti,
nežli všetkým
osvieteným mužom,
akých hojnosť
šľachta chová vyššia?
Karol: Nenáležím k
obdivovateľom
ľudí,
ktorých vzdelanosť pochádza
od krajčírov
len a mašamódok.
Viem dobre,
čím trávia školský život.
Pipka,
karty, divadlá, neviestky,
pijatiky,
ples, to ich štúdiá.
Celá potom
vzdelanosť tých ľudí,
na nichž všetky
čaka jú hodnosti,
je
praktická len a novinárska,
s
nemnohými ovšem výnimkami.
Georg: A to je, čo neumieš oceniť.
Mužovia zo
šľachtického rodu
sú
stoletých tradícií uhorskej
politiky prechovávateľmi.
Oni vzali dedičstvom
dobrý takt,
čo učenosť
žiadna nenahradí.
Kde taktu sa
tohto nedostáva,
ústavného
nehľadaj života.
Karol: Celý ich takt,
všetky tradície
štátne, sú
len sebecké rodinné,
stavovské,
a výlučne maďarské.
Pri nich nieto
pre Slováka spásy.
Špaňár: A prečo len vy sami
chcete byť
Slovákmi?
Veď Slovákom som i ja
i pán barón.
Páni Prónajovci
pochádzajú
z turčianskeho Pravna.
Karol: Keď Slováci ste, v
akom slovenskom
národnom
sa účastníte hnutí?
Vy len
vtedy Slováci, keď treba
omámiť a
ošialiť Slovákov.
Pobehlíci
ste. Čo teda chcete?
Kto
zostáva doma, vedie slovo:
kto však
prchol, stratil právo mluviť.
Prónay: Poviem skutok ti,
priateľu mladý.
Kollár býval
často v dome našom,
meškával tam
po celé mesiace,
zotavil sa
po dvakráte u nás.
Karol: Vy nie ste to, čo
otcovia vaši.
Kollára
niet medzi mužmi činu.
Zaprel
nás, my zapierame jeho.
Prónay: Viem, že nečesť kydáte
na muža,
ktorým by
sa chlúbil každý národ,
a ktorý
vás porodil duchovne:
ale to je
veľmi smutný výjav.
Nevídano,
aby chlapci viedli
v
knižníctve i politike národ,
hanobili
poctivé šediny.
Ktože potom
s vami, keď vy sami
odháňate
tých najvýtečnejších?
Karol: Národ s nami trojmiliónový.
Prónay: Preceniť sa nedobre,
priateľu.
Kto nechce
sám seba mámiť márne,
nech zná
sily, okolnosti svoje.
Na
Slovensku sa vám nepodarí
nikdy, čo
sa podarilo v Srbsku,
ktoré sebe
beriete za pn1dad.
Bo Slováci
sú mnohonásobne
vierou,
cirkvou, stavmi rozorvaní.
Nežije v
nich jeden duch a vôľa.
Hnutie
vaše prítomne zroneno.
A hoc
stokrát ešte sa obnoví,
vyjde na
zmar, neprinesie nikdy
toho,
ktoré čakáte, ovocia.
Vy budete
siať, ale žať iný.
Spas sa
teda, Karle.
Karol: A
v čom spasa?
Prónay: Musíš vstúpiť do zboru ochrancov
vlasti
proti Srbom
a Chorvátom.
Karol: Ku smrti som každý čas hotový.
Proti bratom Srbom a Chorvátom
bojovať
ma žiadna moc neskloní.
Georg: Prestaňte
už hádzať hrach na stenu.
Čo
mu vy tu hovoríte, páni,
to som ja mu už trúbil tisíckrát.
Všetko márne. Vykonajte teda,
čo
vlasť požaduje urazená.
Oddávam ho otec v ruky vaše.
Vychoval som ho pre šibenicu.
Františka: Karol, Karol, brat môj, spamätaj sa!
Bobokovna: Nezvaľ na nás zvrchovanú hanbu.
Gustáv: Neúporstvuj. Učiň, čo sa žiada.
Karol: Nemeškajte, páni, keď sám otec v katovské ma
postrkuje ruky.
SIEDMY VÝSTUP
K predošlým Balog.
Balog: Okrúžená je obec Lubiná.
Prónay: Tážem sa ťa ešte raz, Karole,
prijímaš-li ponúknutú milosť?
Karol: Vy ste majstri v obrábaní mužov
slovenských. Jednému lichotíte,
druhého mámite nádejami,
ustrašíte tretieho hrozbami.
Okolo mňa ale darmo chytrí
ľstivá
vaša maďarská úprimnosť.
Prónay: Odveďte ho teda, kapitáne,
do Hlohovca. Iných najvinnejších
vo mätežnej obci vypátrame.
Karol: Zdraví, otče, matko. Vy ste viedli
v živote ma, vy posielate k smrti.
Georg: Iď, kam tvoje ťa tiahne nešťastie.
Bobokovna: Iď, ľutujem, že som ťa zrodila.
Karol: Idem. Len mi dajte starý kabát.
Lebo škoda bola by nového.
Pre maďarských katov dobrý starý.
Zdraví i vy, brat i milá sestro.
Nič
iného mi
nepadá ťažko
na mojej ku slávnej smrti ceste,
ako toto tak neprirodzené
zapieranie rodičovskej lásky.
(Preč všetci, opona spadne.)
DRUHÉ DEJSTVO
(Javisko: svetlica v Hlohovci s potiahnutým zeleným súknom stolom
a dreveným na ňom umučením.)
PRVÝ VÝSTUP
Prónay, Keller, Knohr.
Prónay: Nie sme ale, pane generále,
ešte
vcele na čistom
so vládou.
Otočuje
sa akýmsʼ tajomstvom.
Ministerstvo
nemohlo nevedieť
o
výprave Štúro-Hurbanovskej.
Knohr: Ministerstvo
na ten čas
bezsilné.
Chlapci
vládnu, študenti vo Viedni
mužovia
však vlády musia mlčať.
Keller: Lež i tu na dejišti povstania
obojetne
sa držalo vojsko.
Ukázalo
a kúsi váhavosť.
I
šlo proti zberbe, i cúvalo.
Rádi
by sme vedieť, aké vojsko
má císarské v tej veci úpravy.
Knohr: Tie nikomu zdeliť nemôžeme.
O
tom vás však uisťujem, páni,
že
viedenská vláda len s nechuťou
všetky
služby Slovanov prijíma,
s
Maďarmi chce zostať
vo priateľstve.
Udržujte len priateľstvo toto,
a
Slovanov nemáte sa čo
báť.
Keller: Oni
však sa velikými koja
nádejami
a hýbu sa všade.
Dúfajú, že v pohyboch prítomných
zmenia v ríšu slovanskú Rakúsko.
Knohr: Doprajeme im na čas tej hračky:
za
takými ale nádejami
prídu
potom ovesené nosy.
Živel bujný, mohutný nemecký,
v
jehož rukách všetka moc verejná,
všetko vojsko, najvyššie úrady,
školy, mládež, ľud, vedy, umenia,
kapitály,
remeslá a obchod,
živel tento mohutný nemecký
nemá naskrz úmyslu ustúpiť
hojnému
síc, ale nesvornému,
surovému, biednemu Slovanstvu,
lež privteliť si ho dúfa vcele.
V
medziach krajny uhorskej medzitým
dá
ochotne šíriť sa Maďarom,
verným
týmto spoločníkom
Nemcov
od
príchodu svojho v Európu. (Odíde preč.)
Keller: Ten
hovorí rozumne, pán barón.
Prónay: A
veľmi. Nám otvárajú výhľad
k
panovaniu, Slovákom a Srbom
i
Rumunom ku vymameniu sa.
Sme najväčšom
vo nebezpečenstve.
Odboj počal sa. Podľahneme-li,
osud
náš je osud podmanených.
Všetky naše práva, slobody preč,
jestli
sily naše nepostačia
dobyť
plnej si samostatnosti.
Že
sme daniam poddali sa všetci,
prijmú radi, ostatné zavrhnú.
Budú
držať skrze nemaďarské
národnosti v šachu nás a sedľač
nemajúcu
kvapky uznalosti.
Na
také nás stanovisko Košut
streštenosťou doprevadil svojou.
DRUHÝ VÝSTUP
K predošlým Adamiš.
Prónay: Ako
tam náš väzeň, Adamišu?
Obmäkčila
ho smrť Šulekova?
Adamiš: Ba
ešte ho viacej zatvrdila.
Podskakoval
a tlieskal do dlaní
keď
uslyšal, ako odhodlane
umrel
Šulek, a dychtive čaká
okamženie,
kde i on bude môcť
pochlúbiť
sa neohrozenosťou.
Honosí
sa menom Krvosvedka.
Prónay: A ja
bych ho predsa rád ochránil.
Dozvedev
sa, že mal bližšiu známosť
užší
obchod s pannou Sokolinskou
dal
som túto priviezť
do Hlohovca:
aby
lásky sprobovala slovo.
Uprav
ho sem. Nech sa tu spotkajú
pred
výsluchom.
Adamiš: Tu
i sestra jeho.
Nezaslúžil nikdy tej milosti. (Odíde preč.)
Keller: Načo také komédie, pane
baróne,
s tým ničomným panslávom?
Vyvešať
ich všetkých do jednoho.
Prónay: Nie pre neho, lež pre jeho otca,
dobrého
vlastenca uhorského.
TRETÍ VÝSTUP
K predošlým Sokolinská.
Sokolinská: Čože teda žiada sa odo mňa?
Prónay: Musím sa ťa prve ja otázať
o
tajomstve jednom tvojho srdca.
Povedz,
mal rád teba Karol Holub?
Sokolinská: Stud ma pri tej zalieva otázke.
Prónay: Cítim
i sám jej neútlosť, panno.
Omluvíš
ma ale, keď
ti poviem
jej
príčinu. Ide o to, panno,
aby
byl skrz teba zachovaný.
Lebo
jestli môžeš dačo pri ňom,
privedieš
ho k oželeniu skutku,
a
bude živ. Mluv teda úprimne,
zbadala
si pri ňom lásku k sebe?
Sokolinská: Len
dôveru priateľskú, pán barón.
Rád
obcoval so mnou, lež len preto,
že
videl a ctil vo mne Slováčku;
že
som národ môj nehanobila
ako
zvykli činiť
panny naše;
že
som vďačne i prinesené mi
prijímala
a čítala knižky.
To
jediné ho pútalo ku mne.
Rád
obcoval so mnou, bo len u mňa
našiel
súcit s jeho ideálmi.
Prónay: Dosť i toho ku nášmu zámeru.
Primlúvanie
tvoje mnoho môže
platiť
uňho. Skloň ho teda k tomu,
aby
sa pri živote zachoval.
Sokolinská: Či to ale závisí od neho?
Prónay: A práve len od neho samého.
Nech
oželie zločin a živ bude.
Pozhov
málo tu, až sa dostaví,
(Prónay a Keller odídu preč.)
Sokolinská: Pane bože! Do akého prišla
meľu
som a trepu bez príčiny!
Držali
sme sa vo vzdialenosti
väčšej,
nežli brat a rodná sestra,
a
ja predsa milenka Karlova,
a
vedia už o tom tak ďaleko!
Mám
sa hnevať? Ľúto mi ho. Ide.
ŠTVRTÝ VÝSTUP
K Sokolinskej Karol.
Karol: Čo ty tu, pre boha, priateľkyňo?
Sokolinská: Prišla som ti na pohreb, Karole.
Karol: Na
veselie, povedz. Budem teraz
sobášený
s národom slovenským,
a
ty budeš družicou. Iď,
ozdob
vonným
svoje rozmarínom čelo.
Sokolinská: Karle,
Karle! Ty hovoríš na žart,
a
doba je predsa veľmi prísna.
Slyšal
si o popravách seníckých?
Karol: Ako
nie? Podstúpili tam smrť
Bartoň,
Bemert, Kapitáň a Svatík,
a
výtečný Tesák rozhlásil ich
nesmrteľnú
slávu po novinách.
Tu
v Hlohovci už polknul maďarský
Moloch
nášho Vilhelma Šuleka.
Teraz
po mne rozdžavuje tlamu.
Sokolinská: Ty sa ešte môžeš spasiť
pred ním.
Máš
tu medzi sudcami priateľov.
Karol: A vieš, aká cena vykúpenia?
Chcú,
bych zradil národ môj slovenský,
a
bojoval proti bratským Srbom.
A
či by si mi to mohla radiť,
ty
jediná šľachetná
Slováčka?
Sokolinská: Nutnosť, Karle. Prepadlo už všetko.
Karol: Neprepadla, drahá priateľkyňo.
Žijú
ešte národní vodcovia.
Zarachotia zas ich bubny v Tatrách.
Národ
vstane z tisícročných
driemot,
vyškrtí domácich svojich vrahov,
stroskotá okovy Maďárie,
vzkriesi
znovu kniežatstvo nitrianske,
a
započne
žiť svoj vlastný život
pod
krídlami orla rakúskeho.
Sokolinská: Keď to dúfaš, teda sa zachovaj
pri
živote, aby si národu
prospel
ešte. Mŕtvi
nedejstvujú.
Karol: Mŕtvi vedú živých ku šľachetným
snahám, sestra, povzbudzujúce ich
k
vytrvaniu. Krv mučedlnícka
semeno
mučedlníkov nových.
A
oni dávajú behu sveta
obrat
iný, kliesnia cesty nové.
Sokolinská: Ja protivné očakávam
dejstvie
ode
vašich šľachetných obetí.
Smrťou
vašou, chúlostivý i tak,
bude
vcele zastrašený národ.
Karol: Podliaci
len. Šľachetnejšie
duše
rozplamenia, nadchnú sa za pravdu.
Ja neuzriem viac slávy Slovenska:
ty ju uzrieš, a budeš víťazné
spasiteľom národným peť piesne.
Sokolinská: Spas sa teda.
Karol: Cenou zrady nikdy.
PIATY VÝSTUP
K predošlým Františka.
Sokolinská: Tu ti ide sestra Františka.
Karol: Dobre. Tá ma aspoň
nezaprela.
Františka: Chcela som ťa
ešte raz uvidieť,
prve
než ťa zakryje mohyla.
Karol: Budeš za to pochválená, sestra.
Keď
zastanú šuhaji slovenskí
s
čestnou piesňou
na mohyle mojej,
budeš i ty vtedy spomínaná.
Bo
rozvinú sa zasa slovenské
zástavy
pri vždy zelených Tatrách.
Beda
vtedy všetkým odrodilcom:
česť národa verným synom, dcéram.
Františka: Tebe boh dal, náhradou za šťastie,
kŕdeľ pestrých, lichotných nádejí.
Nechcem
plašiť ich teraz od teba,
keď
si sa raz odhodlal zahynúť.
Nech
ťa s ľúbým mámením v posledných
obletuje
života hodinách,
i
v mohyle tam ujedinenej.
Čo
odkážeš rodičom, Karole?
Karol: Otec?
Ten ma sám dal v ruky katom.
Matka?
Chcela pliesť na môj krk žinku.
Či
to bolí, bolí – lež pozdrav ich.
Františka: Bratom
čo?
Karol: Nech
vstúpia v moje sledy.
Vy,
sestra a milá priateľkyňo,
odpustite, jestli vám osud môj
zapríčiní
dáku ujmu šťastia.
Františka: Zapríčiní, brat môj, zapríčiní.
Priateľkyňa,
sestra obesenca.
(Františka
a Sokolinská plačú.)
Karol: Potrpte len trochu, drahé duše.
Idú
časy, kde sa všetko zvrtne.
Česť
bude, čo potupa je teraz.
Buďte
dcéram príkladom slovenským,
ako
ja synom. S bohom sestry.
(Podá
im ruku, obe mlčky
odchádzajú preč.)
Ľúto
mi ich. Budú trpieť
pre mňa.
Ale
darmo. Nemôžem ináče.
Padajúci
strom raní susedné.
ŠIESTY VÝSTUP
Ku Karolovi Keller, Prónay, Špaňár
a ešte traja sudcovia.
Keller: Stojaci
pred nami mladý človek,
Karol
Holub, bratislavský študent,
chodil,
keď Štúr, Hurban, Hodža vtrhli
do
krajiny so zahraničnou
zberbou,
na
koni po dedinách okolo,
a
huckal ľud
ku povstaniu.
Karol: Tak jest.
Keller: Bral
osobne účasť sám vo všetkých
zrážkach s gardou i vojskom cisárskym.
Ešte
i po úteku buričov
popudzoval
sedľač, nápastoval
drzo
vlasti obrancov.
Karol: Všetko tak.
Keller: Teda
niet o vine pochybnosti.
Vlastným svojím vyznaním je burič,
zradca
vlasti.
Karol: Ale
syn národa
slovenského
verný: vy však jeho
ste
zradcovia i kráľa.
Prónay: Ha, mrziak!
Keller: Obdivujte drzého streštenca
a
ľutujte so mnou vlasť uhorskú.
Ó
aké tá už prežila búrky!
Videla
hrmotný zápas údov
panujúcej kráľovskej rodiny,
potýkanie sa synov s otcami,
bratov
s bratmi, o prestal a berlu.
Skúsila
otrasy zamyslevších
roztrhať
ju samozištne pánov.
Zrela borbu stavu proti stavu,
náboženstva proti náboženstvu.
Teraz
ešte dožila sa vojny
plemien proti plemenom.
Karol: Poslednú
pripisujte
svojej streštenosti.
Vyhlásili
ste národ maďarský
za
svojský, ostatné za cudzincov,
a
obrekli ste ich smrti istej.
Či
potom div, že národy vlasť tú
neuznajú
za matku, ktorá
ich
neuznáva
za synov? Či div je,
že
roztrieskať žiadajú svoj žalár?
Kto
premenil Uhry v Maďáriu,
ten,
ten vojnu zapríčinil túto.
Pokiaľ Slovák
rovnaké mal práva,
miloval
vlasť rovnako s
Maďarom.
Teraz,
keď Maďar pán, Slovák otrok,
rozpomenul
sa tento, že on jest
najdávnejší
obyvateľ krajiny,
a
nemieni rabstvovať Maďarom,
najmä
takým, čo len
od včerajška
Maďarmi
sú.
Špaňár: To
diabolská drzosť.
Keller: Neľutuješ
teda skutku svojho?
Karol: Chlubím
sa ním.
Keller: A
čo bysʼ učinil,
jestliže
ti darujeme život?
Karol: Zvestoval
by som každej slovenskej,
od
východu až na západ, duši,
by
hľadala oproti
tyranstvu
peštianskemu
spasenia vo Viedni.
Keller: Slyšíte ho.
Páni: Na
šibenicu s ním!
Prónay: Ja som chlapca
chcel všeliak ochrániť,
vidiac
ale jeho zatvrdilosť,
obriekam
ho i ja taktiež smrti.
Keller: Potvrdzujem
i ja výrok tento.
Nech
bude bez meškania odpraven.
Karol: Veličím
sa, že mi dal boh trpieť
za
nešťastný môj slovenský
národ.
Keller: Jestliže
máš dáku žiadosť,
vyslov.
Karol: Pochovajte ma o bok
Šuleka.
Keller: To
sa stane. Náležíte spolu.
Dáva
sa ti chvíľka ku príprave.
(Všetci
preč okrem Karola.)
Karol: Zdrav
teda, zdrav, pekný, krásny svete.
Opúšťam
ťa vo kvetu mladosti.
Zdrav,
národ môj. Budeš o
jedného
bojovníka
svojho chudobnejším,
lež
bohatším o mučedlníka.
Ja idem cez potupu
ku sláve.
SIEDMY VÝSTUP
Ku Karolovi Adamiš a Balog.
Adamiš: Ľutujem ťa,
Karle.
Karol: Ľutuj seba.
Adamiš: Budeš,
dúfam, chcieť umrieť kresťansky.
Mne
tá smutná vložená povinnosť
pripraviť
ťa k blížiacej sa smrti.
Karol: Hrdina
to biedny, kto sa ešte
od
popa len musí učiť
umrieť,
a
od muža, ktorý by za národ
ihlou nedal sebe bodnúť
ruku.
Iď
mi z očú a odstúp, chlebáru.
Služby
tvojej mi vcele netreba.
Balog: Odhodlaný
chlapec. Poďže
teda.
(Za stenami cenganie umieráčikom. Balog pojme Karola za ruku. Všetci odchádzajú preč, opona spadne.)
________________________
1.) jednotlivých
