Buld

Jonáš Záborský.

Buld.

Rozprávka s historickým úzadiem.

1.

Na úrodných rovinách medzi Dunajom a Tisou, kde teraz bydlia z vätšej časti Srbi, za dávna ale bývali vykýnožení Turkami Maďari, obdržal bávorský ritier Rofoin ode sv. Štefana, prvého kráľa uhorského, rozsiahly majetok.

Po smrti patróna tohoto Nemcov, a milovníka ich bohoslužieb, latiniek, ritierstva, výsad a všetkých riadov, prilnul Rofoin prirodzene s celou dušou ku Petrovi, ešte vätšiemu prajníkovi Nemcov a Talianov, a zanevrel, po jeho vyhnaniu, na protikráľa Samueľa, ktorý cirkevne ťahotil ku východu, státne pridržoval sa riadov slovenských, zapudzoval uvedené Štefanom latinstvo; chcel znovu pomôcť na nohy prijatému napred Maďarmi obriadu gräcko-slovenskému, jehož slabé zbytky dosaváď sa zachovaly u ních za Tisou, protivil sa vzniku nadanej nadprávami šľachty, bránil rovnoprávnosť pred zákonom.

Za kráľov Štefana a Petra slúžoval Rofoin pri dvore; pod Samueľom utiahnul sa, i musel, na svoj majetok.

Príbytok jeho platilby podlä naších pochopov najviac za majer. Okolo rozsiahleho dvora gazdovské budoviská, chlievy, stodoly, sypárne. Dom bez poschodia, so strechou slamennou, oknami neveľkými.

My vstupujeme do tohoto zo všetkých strán ohradeného príbytku Rofoinovho v noci.

Potiahnuté blanou okná sú už všetky tmavé, len dve ešte delajú na dvore jasné prúhy. V chyži horí na stole vosková svieca, posteľ je odokrytá, pri nej zoblieka sa mladé dievča bielej pleti.

Už má len belúnku letničku na sebe, keď zaslechla štekanie psov na dvore. Ztrhne sa, zahodí skoro na bielu šiju velikú šatku, a hľadí dychtive do okna.

Na slabúnke zaklepanie pristúpi, odchýli trochu okno a šepne: Buld?

On, šepne vonka postava mužská. Vpustíš ma, Judito?

Tadeto, otvorila deva vcele okno a záletník vklznul.

Bol to obecný, ale švárny maďarský parobok, v širočizných gaťach, v tenkej košeli s rozpustenýma rukávma, s otvoreným, červenými šnúrami vyšívaným lajblíkom, čiernym malinkým klobúčkom na hlave. Zrost mal strední, ale údy tak plné, ako dáky Herakles. Čierna brada a neveľké fúzy svedčily ku plnej tvári. Sebädržanie jeho bolo tak volné, nenutené, ako čoby sa bol princom narodil, a pri tom tak hrdé, ako čoby pol sveta bol nazíval svojím. Mal i prirodzeného vtipu mnoho, a na smelosti mu nezchádzalo. Opovážil sa dvoriť dcere pána svojho, a ona, v samotnosti dedinskej, neodolala pokúšaniu, ba šla mu ochotne v ústrety. Od nevinných žartíkov, laskavých rečí, prišlo postupne medzi nima k obcovaniu pridovernému, tajným nočním schádzkam.

Judita zatiahla prede všetkým šaťkami okná. Nemohol teda nikto videť nasledovavšie náruživé objatie a dlhočizné oboškanie. Milujúci sa ohniví mladí ľudia boli, ako čoby im ústa k ústam prirástly, ako čoby jedno chcelo vpiť do sebä druhé; len že Judite kapkaly pri tom z očú slzy.

Čo ti, milá? táže sa Buld, majúc ľavicu ovinutú okolo jej šije a držiac ju za ruku pravicou.

Nebadáš nič na mne? pohladila si Judita dlaňou život, a vyvinula sa mu z objatia so plačom. Tajemstvo našo vyjavil následok. Matka žehre, plače; otec, bratia žuria, hrozia mne i tebe smrťou.

Buld sa trochu zamyslel, učinil tvár kyselú. Brzo ale sobral ducha, chopil Juditu za obe ruky: Keďže je už tak, povediem ťa k oltáru. Pôjdeš? He! zostúpiš so mnou do nížin?

Ale ktorak tam žiť? vzozrela Judita na neho. Ty nemáš nič, mne tvrdý otec nedá ničoho.

Kto nemá, môže mať, potriasol jej ruky Buld. Pôjdem probovať šťastie do Čanadu ku novému kráľovi. Samuel nie je taký, ako bol Štefan a Peter. Títo povyšovali len urodzených a cudzozemcov: Samuel je otec ľudu a dáva všade prednosť domorodcom. Nabídnem mu služby moje. Keď iné nie, vstúpim do kráľovskej družiny.

Na trestinu sa opieraš, vzdychla Judita. Samuel je sám na skoku. Císar Henrik III. zaujíma sa všemožne za prchlého Petra. Nasadí na to celú moc nemeckú, aby mohol do krajny a na trôn nazpät.

Nech len prijde, zdvihnul hrozive ruku Buld. Proti vôli kráľa nám nevnutí.

Áno, pokývala Judita hlavou, keby tak smýšľala celá krajna. Ale nespokojnosť so Samueľom je veliká. Hnevajú sa na neho latinskí biskupi a opáti, pre náchylnosť jeho ku cirkvi východnej a zastavenie im desiatkov. Hnevajú sa cudzozemci, poneváč vypadli z úradov. Hnevajú sa domorodní páni, že obstrihuje ich práva, vyrovnáva ich ľudu, stavia ich na roveň so kmeťmi a holomkami. Mnozí, veľmi mnozí žiadajú si Petra nazpät, aby upevnil zavedené pode Štefanom riady.

I tvoj otec, a hej? pozrel na ňu skúmave Buld. Videl som ho jazdiť so synmi, tvojími bratmi, bez pochyby na dáky sjezd.

O takých vecach hovoriť nebezpečno, utrela si Judita slzy: pred tebou však už nemám tajemstva.

Odokryla mu doverne spiknutie proti Samueľovi, udala i mená spiklých, ktoré Buld tak bedlive slúchal, že mu ich ešte raz opetovať musela. Buldovi radila snažne, nespojovať osud svoj s neistým osudom Samueľovým, než postaviť sa na stranu spiklých, čím i otca najskorej získa.

Uvidíme, uvidíme, objal a oboškal ju zamyslený Buld.

Nado dňom vyskočil zas oknom. Judita ho zatvorila za ním so vzdychom hlbokým.

2.

Prvé sídlo maďarských velikých kňazov, keď Maďari vsypali sa z Multan ku Tise, bol Čanad. Odtuď preniesli sa do Stolného Belehradu, Geiza práve na hranice do Ostrihomu, aby bol bližší milému jemu germanskému západu. Po smrti však Štefanovej a vypudeniu Petrovom ožil zasa zpustlý Čanad. Pochytivší vrchňu moc Samuel, ako všetko chcel uviesť nazpät do starých koľají, cirkev i državu, tak i sídlo svojo preložil do Čanadu zasa.

Bol to jeden zo siedmych, Štefanom všetkej moci a významnosti zbavených, plemenných, podriadených kňazov maďarských, švagor Štefanov, pod ním nádvorný župan, po smrti kraleviča Imricha i kňaz ruský; z ohľadu výchovy a zásad pravá protiva Štefanova. Štefan bol nemecko-latinský Maďar: Samuel slovensko-gräcký Maďar.

Obecný ľud miloval ho tak, že ho len „apom,“ otcom svojím nazíval, z čoho povstalo meno Aba. On tiež opieral sa hlavne o ľud, a mnel sa dosť bezpečným, keď má množstvo za sebä.

Hlavní laskavci, radcovia a tovaryšovia jeho boli: Bua a Buhna, synovia toho sedmohradského vojvody a ujca Štefanovho, ktorého tento jal a s celou rodinou odviedol do zajatia, potom Vasiľ, Viška, Stojstav a Devečer.

S tymito bol na reči vo pravoslavnom kláštore, kde sa položil bytom do opravenia kleslých už, pred tým veľkokniežacích, budovísk.

Napadlo mu otvoriť okno a vyzreť na ulicu. Náhle ľud uvidel prísnu jeho a velikú šedivú bradu, povstal krik: Otec náš! Otec náš nech žije! Samuel pozdravoval i rukou i klobúkom.

Po utíšeniu kriku zbadal mladého človeka, s kohútimi perami za klobúčkom, vykračujúciho nápadne hrdo. Ten sa mi ľúbi, ukázal na neho privolanému Devečerovi. Ide, akoby šol po vajciach a nechcel ich popučiť.

Mladému človeku, keď sa ozrel, kynul: Vstúp, kráľ ťa volá.

Oslovený vbehnul a stal pred Samueľom vo svojej cifrovanej širici, s mosadznými prackami a čiernymi remienkami.

Kto si ty?

Chudobného otca syn.

Ako sa voláš?

Buld.

Akého povolania?

To si ešte len hľadám, slovil Buld tak smelo a doverne, ako čoby bol dávny známy a priateľ kráľov býval.

Samuel sa tým viac zaľúbil do mladého smelého chlapíka, a tázal sa blahosklonne: Prijmeš službu vo kráľovskej družine?

S poďakovaniem, uklonil sa Buld. A mám ti, kráľu, hneď pri prvom spotkaniu sdeliť dačo dôležitého. Nech títo odojdú, ukázal na prítomných.

Pred tymito nemám tajemstva, vetí Samuel. Hovor.

Buld odkašlal, a sdelil kráľovi všetko, čo slyšal od milenky svojej Judity.

Devečer menil pri tom barvu. Hneď zbľadnul, hneď zrumenel, keď Buld udával mená spiklých, poneváč bol jeden z ních. Čakal, ako koho majú zastreliť, kedy vyrekne jeho meno. Až vtedy mu odľahlo, keď Buld dokončil a jeho meno nevyslovil.

Aby zakryl zradu svoju horlivosťou, to, kráľu, reknul, zasluhuje znamenitú odmenu, čo mladý muž tento učinil. Ja bych radil darovať mu celý majetok jednoho z vinných.

Dobre hovoríš, prisvedčil kráľ. Čí majetok sebe praješ? obrátil sa k udavačovi.

Rofoinov, odvetil tento.

Je tvoj, tľapnul ho po plecu Samuel, ale do času mlč. Pred nikým neškrtneš ani o spiknutiu, ani o svojom šťastiu; ináče ťa minulo.

Ešte toho dňa bežali rychlí poslovia ku mnohým pánom, pozvať ich do Čanadu ku kráľovským poradám.

3.

Starí Maďari na toľko boli so Slovenmi jedno, že všetko od ních prevzali. Prevzali gräcký obriad s bohoslužbami slovenskými; prevzali kyrilské písmo, ktoré potom najďalej sa udržalo medzi Székelymi v Sedmohradsku, pod menom písma skytického; prevzali státne mnohokňažné, decentralizované zriadenie; prevzali dvorské hodnosti, ako mená ich dokazujú; prevzali podelenie kniežatství na župy; prevzali súdobné i válečné sporiadanie; prevzali i občianske roztriedenie obyvateľstva, s rovným právom pre všetkých. Vyvinuly sa u ních práve také občianske pomery, aké boly u dávnych Slovenov. U ních boly tiež slobodné zemianske obce, so vladýkami na čele; boli ľachi, majiteľovia vätších statkov, so slobodnými osobne, len k istým službám zaviazanými kmeťmi. Pode sv. Štefanom ale počaly sa tisknúť do zeme riady a práva nemecké. Prvý tento kráľ zaviedol mohutné, statkami a desiatkami štedre nadané, državných bremien oproti tomu sprostené, výsadami nemeckými nadané latinské duchovenstvo. Podobných nadpráv domáhali sa i ľachovia, páni svetskí, držiteľovia vätších majetkov, kladúce si za vzor ritierstvo nemecké. Neprišlo to ale hneď ku formálnemu rozdávaniu majetkov a výsad kráľmi. Až po Belu III., nastoleného r. 1173, nestáva žiadnych zemianskych darovacích listín, a bez pochyby ich ani nebolo. Nevstúpila ešte do života nemecká tá zásada, že celá država je kráľova, a že nikto iný nesmie držať ležiaci majetok, ako komu kráľ dal na to písmo. Len prakticky šírili svoju moc vladýkovia nad zemänmi, osobujúce si už právo dedičné, ľachovia nade svojími kmeťmi, obstrihujúce postupne ich práva a rozširujúce svoje. Ľachi vynímali sa i z pod obecného práva, osobovali si moc súdiť svojích poddaných, sami len kráľom chceli byť súdeni, vzdorovali nielen obci, kde žili, než i župe. To tým viac, že zámožnejší z ních, už podlä starých slovenských riadov, ani nebojovali pod zástavami župními, než sami viedli svoj ľud. Takýchto to pánov pozval kráľ Samuel ku poradám do Čanadu.

Shromaždilo sa ich okolo pädesiat, medzi nimi i starý Rofoin, so tremi dospelými synmi. Bolo ich pozvano viac, ale neprišli. Jedni zostali doma, druhí prchli do Nemecka ku Petrovi. Títo mali za isté, že Samuel sa doznal o ich spiknutiu: tamtí to držali za nemožné, a dúfali, že sa im podarí priviesť kráľa na iné myšlienky, prekloniť na svoju stranu. Mysleli, že ten nenie nedostupný inej mience, kto sa radiť chce.

Až v Čanadu, keď videli, že pozvaní sú samí spiklenci, počalo im byť úzko. Rofoin dovedal sa pečlive Devečera, čo kráľ s nimi chce? načo ich pozval? nenie-li prezradené spiknutie?

Nemaj žiadnej starosti, tešil ho Devečer. Kráľ nemá ani najmenšieho podozrenia a projavuje dobrú vôľu. Dúfam, že i náš záhovor proti nemu stane sa zbytočným. Budeme mať na ňom kráľa podlä srdca našeho, nebudeme túžiť po Petrovi. Hovorte s ním zdvorile, ale mužne smelo. Sám prejde medzi vás.

Tak potešil Rofoina Devečer, tento spolutovaryšov, shromaždených v dome obývanom kedysi velikými kňazmi.

Užasli ale, keď dom obstúpila kráľovská družina, maličké stále vojsko oných časov, vo plnej zbroji, a keď, miesto kráľa, vstúpil náčelník družiny so slovmi: Oddajte, páni, vaše meče.

To je zrada, odvetil za všetkých Rofoin. Meče naše oddáme len so životom.

Áno, umreť s mečom v ruce, keď nás zradný kráľ pozval do vlčej jamy, tasili všetci.

Náčelník kynul, družina sa vhrnula, okná sa rozletely, nastal boj. Pozvaní nemohli potrebovať jeden prede druhým svoje meče, z okien letely do ních ostré šípy. Tak brzo boli prekonaní. Družina zmäsiarila všetkých do jednoho, ku čomu prispieval povzbudzovaniem i Devečer. Lebo len tak mnel sa bezpečným, jestli žiaden zo spoluvinníkov na žive nezostane.

Medzi mäsiarmi najsrditejšie počínal sebe Buld. On dotieral vo prvých na nešťastné obete, a hľadal pred inými Rofoina, i usmrtil ho, i dvúch z jeho synov. Trup ležal na trupu v kaluži čiernej krve.

4

V dome Rofoinovom bol preveliký nárek, keď doletela povesť o žalostnej jeho končine. Matka i tehotná dcera rydaly, zalamovaly rukama, bedákaly, čo už teraz bude z ních?

V nekonečnom hori, žiaľu a strachu vyzrely dychtive oknom, keď zhrkotal na dvore vozík, na ňomž sedeli traja mužovia, jeden v rúchu kráľovského družinníka.

Matko! tleskla Judita do dlaní, ten družinník je Buld. Zľakla sa, lebo jej preletela prese hlavu čierna myšlienka.

Matka oproti tomu zradovala sa tak, že objala dceru: Dobre sa predca stalo, mojo decko. Teraz už pre iného sa nehodíš, ako pre holomka: keď už i sama len to si. Lebo majetok nám bude pod istým odjatý.

Ale neide samotný, vyzrela Judita znovu oknom so trepotom srdca.

Chce tuším dokončiť s tebou na krátce, vyzrela i matka. Žehnaj ho Boh. Počestný je muž. Ja prenesiem trpeliveji smutný môj osud, keď uvidím aspon tebä po biede zaopatrenou.

Pri vkročeniu podošla osmelená matkou Judita Buldovi v ústrety s otvorenýma ramenama. Ai, angel potechy v súženiu našom!

Chcela sa mu oboriť na prsá. Buld ale odsotil ju chladne: Neprišol som objímať sa.

Judita zbľadla, zachvela sa, porazená i žiaľom i stydom. Slova nemala, len ostrý výkrik a potom hlboký vzdych vydrel sa jej zo stiesnených pŕs.

Zarazená matka rekla s podiveniem: A načo že si teda prišol, Buldu?

Buld na to surove: Položiť ruku na celý majetok zradca Rofoina, ako stojí a leží.

A pre koho? pokrútila matka hlavou.

Pre mňa, odvetil ešte suroveji Buld, vykrútiv si hrdo fúzy.

Pre tebä? Čo tebe, holomku, do majetku Rofoinovho? dupla matka žurive nohou.

Povedia ti títo kráľovskí pristalci, poukázal Buld so zlostným úsmevom na Višku a Devečera.

Znaj, pani, ozval sa Viška, že nato sme vypraveni jeho milosťou kráľom, abysme uviedli Bulda v celý majetok Rofoinov.

Smiem-li sa tázať za aké zásluhy? pokrútila matka hlavou.

On odokryl spiknutie, vysvetlil jej vec na krátce Devečer.

Ó ty prepasť zlosti bezedná! zalomila Judita ruky a zklesla.

Matka žurila, hrozila zločincovi v oči zaťatou päsťou: Ha, ty zpeklená, nízka, chatrná dušo! Nemal si na tom dosť, priviesť ku pádu tohoto angela? Musel si nás i osirotiť, prehltnúť celé našo blaho? Kľatba na teba i na tú korisť nekonečnej podlosti tvojej. Iď aspon z očú až vzkriesim obeť túto zverskej tvojej chlipnosti.

Rozkazujem tu teraz ja, sotil ju Buld, a vyhádzal z domu matku i dceru v jedných šatách.

5.

Samuel spechal upevniť sa na trónu slávnostným obriadom. Na velikúnoc r. 1041 svolal do Čanadu biskupov, županov, zámožnejších pánov ku svojemu venčaniu. Ľud obecný sbehnul sa početne z najbližšej okolice sám od seba.

Slávnostné bohoslužby dialy sa, v nabitom chráme, obriadom gräckým, rečou slovenskou. Odpravoval ich biskup váradský, ktorého jediného ponechal Štefan kresťanom pravoslavným, ku velikému pohoršeniu biskupov latinských, ač sa tým len nadutá ich pýcha urážala, nie viera. Bo privrženci obriadu východnieho, ako pred tým na Morave, tak potom v Uhrách, stáli pod patriarchátom rimským; len treštená panovitosť latiníkov zapríčinila, že sa potom odlúčili vcele, vypovedali poslušnosť pápežovi.

Najvätšmi zo všetkých biskupov latinských, mnoho pravoslavných fár pod sebou majúcich, zanevrel na Samueľa biskup čanadský Zahrda, rodom Slovan z Dalmatska, ale obdržanou v Benátkach výchovou, kde i vstúpil do kláštora, pod menom Gerard, treštený latiník a úplný odrodilec. Plný mystickej zbožnosti, umienil si navštíviť svatú zem. Ale šol pres Uhry, a tu prilipnul. Biskup pätikostolský Maurus uviedol ho na dvor Štefanov, ktorý ho učinil napred učiteľom syna svojeho Imricha, potom biskupom čanadským. Ako horlivý nad mieru latiník, nazíval pravoslavie pohanstvom, horšil sa náramne na jeho pokroviteľovi Samueľovi.

Horlivosť sviedla ho ku kroku smelému. Keď biskup váradský zvŕšil bohoslúžobné obriady a venčanie, vystúpil nespodievane na kazateľnicu Zahrda, prvý svojej doby rečník, vo bielom mešňom rúchu, s vysokou biskupskou čiapkou na hlave, so striebornou krivuľou v ruce, a počal rečniť, obyčajom onoho veku, latinsky.

Myslelo sa pri vystúpeniu jeho, že bude napomínať ku vernosti a poslušnosti, aby sa zavďačil novému kráľovi. Ale Zahrda jal sa treť tomuto chreň pod nos, a to spôsobom tak bezohľadne drzkým, že všetci boli ako na ohňu, ktorí latinsky rozumeli.

Vzav za základ reči svojej tú výpoveď písma: „Zdali zákon náš súdi človeka, leč prve uslyší od neho a zvie, čoby učinil?“^1.) počal trestať nedávny zločin Samueľov. Vytýkal mu, že pädesiat lstive povolaných veľmožov dal zmäsiariť bez výslechu a súdu; že im nedoprial ani jeden otčenáš pomodliť sa za hriechy svoje, tým menej vyznať ich a obsiahnuť rozhrešenie; že to učinil vo svatom postňom čase, kde každý pravý kresťan má sa smieriť so protivníkami, aby hoden bol stoliť s Ježišom. Zdaliž toto jest, hrímal, obcovanie kresťana? Či takto má kresťanský kráľ prisluhovať spravedlivosť? Kto bude bezpečný svojím životom, keď na puhé udanie dákeho holomka, bez výslechu a súdu, škrtia sa hromadne prví vlasti synovia? Div potom, že prchnú za hranicu? A takého násilníctva, dodal, dopúšťajú sa, dlä príkladu kráľovho, i súkromní ľudia, na svoju ruku. Ktože súdil Budu a jeho synov? Dopúšťam, že boli zločinci, že nevinne oslepili princa Vasiľa; jednako mal zasiahnuť i nad nimi súd, ulíčiť ich vlastním vyznaniem, alebo svedkami. Ale tu sa dialo všetko na prekot, pomsta súkromná žurila zversky, ako medzi divochmi. Žuriví protivníci vrhli sa s mečom v ruce na Budu, vylúpili oči jeho synom, Sebovi zlámali napred nohy a ruky, a tak ho usmrtili, mnohých iných ukamenovali, kyjmi dobili. Kdeže sme? V države-li, kde vládne právo? Na trónu sedí divá ukrutnosť, nezriadené násilie. Veštím ti, kráľu, že kto mečom bezprávia a násilnosti bojuje, mečom takým zahynie.

Po tejto smelej reči, ktorá sa podobala hrímaniu Cicerónovému na Katilínu, zostúpil biskup, posadil sa do svojeho kresla na povýšenom mieste, na rečnište pak vystúpil tlumočník, aby obsah reči biskupovej oznámil ľudu, oznámil i samému kráľovi, ktorý, ako pravoslavný, latinskú reč nerozumel.

Táto reč bola vtedy tak pyšná a nesnášelivá, že biskup, hoc i maďarsky znal, bolby sa mnel poškvrneným, keby bol vzal do úst sprostú reč sprostého ľudu. Bolby tým tak zadal svojej vážnosti biskupskej, ako keďby teraz vrchní pastier ozval sa k ľudu slovenskému slovensky. Všetko má svoj čas a všetko sa prežije, najme čo je neprirodzené.

Všetci, ktorí latinskú Zahrdovu filipiku rozumeli, hrozili vystúpivšiemu na rečnište tlumočníkovi, aby sa neopovážil prekladať reč biskupovu. Tento ale nástojil zo svojeho kresla: Boha sa boj, kráľa v uctivosti maj, slová otca svojeho pretlumoč. Ba i sám Samuel kynul, aby hovoril, a nič z toho nezamlčal, čo reknul biskup.

Tlumočník teda poslúchol s velikým strachom. Znajä prchlivosť Samueľovu, bál sa za sebä i za biskupa, a tvrdé tohoto výrazy dlä možnosti zmäkčil.

Strach jeho bol marný. Kráľ už i sám cítil svojo prenáhlenie; ľahko teda odpustil biskupovi jeho smelosť, a nepostupoval nikdy potom tak násilne, ako vtedy, na radu Devečerovu.

6.

Po venčaniu odešol kráľ na súkromné svoje majetky do terajšej abaujskej, po ňom zvanej župy, a jazdil potom po krajne, čo v oných časiech dialo sa tak často, že tehdajší kráľovia najvätšú časť života ztrávili na cestách.

Kráľovna Šarolta, Štefanova sestra, pani už obstarná, ale jará a veselá, hľadela obživiť v jeho neprítomnosti dvor, usporiadala časté zábavy.

Pravda, že to nebol dvor, ako terajšie panovnícke dvory, kde sa hemží vysoko plateným nepočetným úradníctvom a slúžobníctvom, ani zábavy, ako terajších panovníckych dvorov, kde sa vyviňuje báječný skvos. Panovníkom onoho času, zvlášte uhorským, nestály ešte ku službám millióny pre domáce, tak rečeno, potreby. Zábavy teda a večierky dvorské boly jednoduché, niesly ráz rodinný, a tú maly prednosť, že vyhľadávaly činnosť duchovňú. Pri terajších zábavách vysokých společností hľadá sa okázalosť len v rúchu, šperkách, drahocennom náradiu, vyhľadaných pokrmoch a nápojoch: pri tehdajších večerních zábavách musel sa okázať a uchádzať o uznalosť vtip, domysel, nálezčivosť.

Vedzme jednu takúto kráľovnou Šaroltou usporiadanú večerniu zábavu. Vymyslela medzi iným básnický zápas osôb mužských so ženskými. Rozriadila panie a pánov, paničky a mládencov, po páre. Každý musel zaspievať dáku samovymyslenú piesničku, v duchu národních piesní, a pridelená mu pani, alebo panička, musela mu na jeho pieseň primerane odpovedať, čo často zavdalo príležitosť ku srdečnému smiechu.

Nachádzal sa medzi pozvanými i náš Buld, už náčelník konnej družiny kráľovskej.

Jemu pridružila kráľovna Helenu, prekrásnu, u gräckých mníšek vo Vespríme vychovanú, i v hudbe sbehlú pannu, dceru Devečerovu. Spárila ich Šarolta jedno preto, že boli sebe podobní smelosťou a materinským vtipom, druhé preto, že videla vzájemnú ich náklonnosť.

Helena hrala tóny a sprevádzala, v malebnom postaveniu, svoj i súdruhov spev pozláteným varitom. Zo všetkých najzanímavejší závod ich znel nasledovne:

On.

Môžem-li ja z toho, milá,

že sa duša v dušu vpila?

Porobila si mi

čarami mocnými.

Hej hoj tralala!

Čo si mi dokázala?

Ona.

Nepozeraj očkom na mňa,

sic i ja budem na teba;

aspon sa neváhaj,

keď ma nechceš, šuhaj.

Hej hoj tralala!

Načo som ťa poznala?

On.

Pekná je čerstvá ružička,

ale krajšie tvoje líčka;

milo slávik spieva,

milšie však ty deva.

Hej ho tralala!

Vcele si ma zmotala.

Ona.

Čačaný ty, čačaná ja,

čačaní sme obidvaja;

ty máš čiernu bradku,

ja tváričku hladkú.

Hej hoj tralala!

A ja bych ťa boškala.

Takto vypadaly vtedy jednoduché kráľovské večierky. Najlepšie bolo pri ních to, že pozvaní tak sa smiali, aby krajna neplakala.

7.

Ku mnohým však zábavám nebolo ani času ani chuti, a dobrý rozmár, ktorý z počiatku panoval pri dvore, prešol brzo.

Doma to vrelo. Mohutní cudzozemskí biskupi a opáti niesli ťažce umenšenie svojích práv i dôchodkov, a považovali to za krivdu, že nemohli slobodne utiskovať obriad gräcko-slovenský. Početní milovníci nadpráv žehrali na sedliackeho kráľa. Keď sa domáhal trónu, boli za neho i ľudia odchodných zásad: teraz odpadovali od neho i ľudia stejného smýšľania, horliví privrženci. Mätežný duch nalezá vždy vinným a nesnesitelným toho, kto panuje. Nákaza sdelila sa i ľudu, ktorý je vždy len ozvenou tried vyšších. Samuel si pritiahnul nenávisť vyšších stavov hlavne tým, že im nechcel vydať k ľubovolnému s ním nakladaniu, celkovému zdeptaniu ľud; a mnohohlavý slepec, večný bezumec tento vzal ho tiež v ľahkosť preto, že ho nenávideli jeho tyranni. Prisvedčoval im, vzdor svojím záujmom, počal i on reptať na toho svojeho ochrancu, ktorého z počiatku otcom nazíval, želať návrat Petrov. Sprostáci mysleli, že hneď prijdú časy zlaté, náhle bude zvržený ich zástupca a dosadne protivník.

Pri takomto zlom rozpoloženiu obyvateľstva mohol císar Henrik III. s malými silami mnoho vykonať v Uhrách za Petra, ktorý mu sľúbil poddanosť. Roku 1042 plenil Povážie, preniknul až ku Hronu, porazil opetne Samueľa.

Tento darmo hľadal mier, vystrájal poslov ku císarovi, na nemecké snemy. Henrik vtrhnul r. 1043 zasa, pravým brehom Dunaja.

Slabý zlou vôľou svojích Samueľ musel vyjednávať s nájezdníkom. Sľúbil vydanie všetkých plenníkov, vynahradenie škody, štiristo hrivien zlata a toľko hodbabných plášťov, za pokutu. Áno, postúpil Nemcom i značné územie, všetko, čo Uhri vládli v terajších Rakúsach medzi Litavou a Fišou.

Ztenčenie územia nebolo po vôli ani priateľom, tým menej protivníkom. Vzniklo nové spiknutie, na jehož čele stál Lorik.

Pri samom dvore šíril tajne nákazu najvätší pochlebník Samueľov, lstivý Devečer, a prelestná jeho dcera, otcovi chytrosťou podobná Helena.

Číhali i na Bulda preto, že zaujímal, ako náčelník družiny, miesto vážne, a že ho znali ako človeka všetkého schopného. Helena, do ktorej sa zaľúbil z celej duše, dejstvovala nezbadane na jeho mysel. Budila v ňom chúťky aristokratické, ošklivosť proti ľudu a zástupcovi jeho kráľovi. A Buld si dal povedať, keď už bol i sám pánom, majiteľom rozsiahleho majetku. Strany osoby svojej neučinila mu sice žiadnu určitú prípoveď, ale ani jeho nádeje nezronila, tak že stále horel túhou po nej ohnivý mladý muž.

Príležitosť vziať na próbu jeho vernosť oproti kráľovi zavdala jeho zamilovaná nedočkavosť. Lebo s návratom z nešťastnej zadunajskej výpravy povrhnul sa ku nohúm Heleniným, prosiac o určité vyjadrenie, a Helena privolala otca.

Ó môj synu, odvetil za dceru laskave Devečer, teraz nenie čas mysleť na vydaj a ženitbu. Časy sú nepokojné a neisté. Nevieme dnes, čo bude zajtrá. Trón po Samueľom sa kníše. Čo my vtedy, keď ho privalí a pohrobí?

Mám majetok, mrdnul Buld plecom.

Máš, pokýval Devečer hlavou, ale či ho podržíš? Zvíťazí-li, ako sa podobá, Peter, majetok ti iste nenechá. So Samueľom padneš v ničotu.

Zdá sa, že Samueľovi svieca dohára, ozvala sa Helena.

Buld sa zamyslel. Po krátičkom mlčaniu reknul so tvárou pečlivou: Vyvoľme teda stránku bezpečnejšú.

Ako? tľapnul ho po plecu Devečer. Ku Petrovi?

Ku nemu, prisvedčil Buld, keď má vätšie výhľady na víťazstvo.

Keď tak hovoríš, mladý mužu, jal ho za obe ruky Devečer, teda si ochránený. Pre tú lásku, ktorú máš ku dcere mojej a ona ku tebe, oznamujem ti veliké tajemstvo. Vedz, že stáva rozšírené po celej krajne spiknutie proti Samueľovi. Vo sieti tejto neomýlne sa zadrhne. S ním bys̕  i ty bol zahynul: teraz ti môže pád jeho poslúžiť ku novému povýšeniu.

K akému? polknul slyny Buld.

K nabytiu nového majetku, pokračoval Devečer. Ja mám toľko moci v tajnom spolku, že ti určitú môžem dať prípoveď. Pri Samueľovi by si ztratil všetko, čo ti dalo šťastie a rozum, na strane Petrovej obdržíš ku tomu Vesprím. Tam budete s Helenou blahodenstvovať, vložil ruku jej do ruky Buldovej.

Heleno! oboškal Buld vrúcne nežnú rúčku, keď ty odmena, ničoho niesom neschopný. Abych sa stal hodným teba, preukážem sprisahaným službu podstatnú.

Akú, môj synu? vzozrel na neho Devečer.

Či nie som okolo osoby kráľovej? siahnul Buld ku meču.

Rozumiem, rozumiem, potriasol mu ruku pokušiteľ. Len opaterne, nie prenáhlene. Na bojišti, pri srážce, bude čas konať.

A budete so mnou spokojní, boškal ešte Buld Helene ruku a odkvapil.

8.

Opletaný doma zradou Samuel zaplietol sa i s císarom do nového sporu. Len územie za Litavou oddal mu, dlä úmluvy, na skutku, ostatnie výnimky pokoja vyplniť sa zdráhal, pre nové pletichy. Vyšlo totiž na javo spiknutie Lorikovo. Zradca prchnul ku Henrikovi III., a Samuel žiadal vydanie i jeho i ostatních pobehlíkov, ktorí neprestávajú rušiť pokoj medzi panovníkmi. Smelosti mu dodali i dva císarovi zradcovia, Bernulf a Machtun. Odkázali na neho, že mu budú na dobrej pomoci, jestli prijde s vojskom pod Rezno. Jestli mu to nemožno, aby prišol len sám osobne ku císarovi, pode plášťom priateľstva a zplatenia dlhu, oni že mu pomôžu císara zavraždiť. Vida z toho, že i Henrik III. má svojích zradcov, postavil sa Samueľ smelo, učinil vyplnenie výminok mieru odvislým od vydania uhorských pobehlíkov, menovite Lorika.

Miesto odpovede vtrhnul popudzovaný Petrom a úskokmi Henrik III. znovu, r. 1044, do Uhier, len so 6000 nemeckého a českého mužstva. Bol tej mienky, že mu nič iného netreba, ako ukázať sa s Petrom v Uhrách.

Samuel sa tiež toho obával. Preto zanechal svojeho, ako sa domnieval, verného Devečera za Tisou, aby tam sbieral pluky a prihotovil mu, na prípadnosť nehody, bezpečné utočište.

Sám tiahnul v ústrety nepriateľovi s vojskom neprirovnatelne vätším. Z celého Zadunají i Povážia hnuly sa pluky i župné i korúhevných pánov a prälátov.

V okoliu Jura (Györ) prišli si v oči, dňa 5. jul. 1044, nepriateľské vojská.

Samuel len hlavou krútil, keď sa doznal od vyzvedačov, s akou hrsťkou odvážil sa Henrik III. nájezdu. Museliby ma všetci moji zradiť, hovoril, jestli bych nedoviedol zničiť túto tlupu zradcov a nájezdníkov. Na lovy tuším viac bráva mužstva so sebou císar Henrik III., ako teraz k opanovaniu rozsiahleho kráľovstva.

Tu sa nám ani plenníkov nedostane, smial sa jazdiaci na čele kráľovskej družiny Buld. Boloby vydať rozkaz, nie biť nepriateľov, než zachovať všetkých pri živote. Vašej kráľovskej milosti dostane sa za otroka císar Henrik III.

Kráľ skutočne tak rozkladal pluky, aby zaobešol nepriateľa a zaskočil mu cestu.

Prve však, nežby to bol úplne vyviedol, Nemci a úskoci započali srážku so krikom: Peter zákonný kráľ uhorský! Ku nám, kto pravý Uhor! Sláva Petrovi, smrť Samueľovi, tomu pohanovi a katovi na tróne!

Letely chmáry šípov z jednej i druhej strany, nastal lomoz kopí a brnkot mečov, ale brzo ochablo všetko na strane Samueľovej. Zo zradcov jedni prebehli i so plukmi ku Nemcom, druhí povrhli zástavy a vrešťali, ku poplašeniu ľudu: Zrada! Zhynuli sme! Spas sa, kto môžeš. Povstal úplný zmatok, a hneď všeobecný útek. Kráľ darmo cválal od zástupu ku zástupu, zdržoval, osmeľoval, chcel prinavrátiť poriadok. Nikto ho neslúchal, šlo všetko v rozsyp. Nelzä to počať s vojskom neochotným, zradcami vedeným, ktorý chcú byť poražení.

Buld myslel, že teraz je čas vyviesť čierny svoj úmysel, zavraždiť kráľa, ale niako nemohol dostať sa mu za chrbát. Ba i váhal, rozmýšľal, klátil sa mu za chrbát. Ba i váhal, rozmýšľal, klátil sa. Tanulo mu na mysli, že smrť kráľova na bojišti bude sa pripisovať nepriateľovi, nie jemu. Odložil to teda na čas príhodnejší.

Samuel, keď sa už všade ozívalo meno Petrovo, kríknul družine: Zrada je všeobecná. Preč, moji verní, za Tisu! Tam sa zotavíme.

Víťazný císar šol prosto ku Stolnému Belehradu, posadiť Petra znovu na prestol, za Samueľom hnal sa Lorik s uhorskými zradcami.

9.

Samuel prchal a prchal poriad, so svojou umenšujúcou sa za každým krokom družinou, do toho utočišťa, ktoré mu mal pripraviť za Tisou Devečer.

Vo Staromdolu ale, neďaleko Tisy, doznal sa, že Devečer, jemuž i rodinu svoju sveril, je hlavní jeho vrah, že sbieral pluky a tiahne proti nemu.

Octnul sa teda, s nepaternou už družinou, medzi dvúma ohňama. Tu Lorik, tam Devečer. Ani mu už napred, ani nazpät. Bol v pasci.

V takejto krajnej núdzi zamyslel ozbrojiť za sebä ľud, zriadiť pospolité povstanie, a chcel s tým učiniť počiatok vo Staromdolu.

Shromaždiv kmeťov, chalupníkov, holomkov, vyložil im, že ho pre ních prenasledujú páni, poneváč ich bráni, nedá svojevolne utiskovať. Potom ich premlúval, aby sa ozbrojili po sedliacku za neho, vzali sekery, vidly, cepy, kosy, čo kto má pri rukách. Neopúšťajte ma, hovoril, nedajte mi padnúť. Brániace mňa, budete brániť samých sebä, svoje práva, svoje potomstvo. Padnem-li ja, vy klesnete vo večnú porobu. Sprostač ale je vždy a všade nerozumná, podlá a nevďačná. Nechápe to svoj prospech a nezná žiadnej povýšenej cnosti, nenie schopné ušlechtilej obete. Osvedčili, že oni protiviť sa nebudú, ale prijmú toho, koho páni uznajú za kráľa.

Žiadal, aby aspon potravy nasnášali pre neho a družinu. Ale nič. Nevďačníci osvedčili, že sami nemajú ničoho, a rozošli sa s reptaniem.

Sprostač podläč! vrhnul za nimi rukou Samuel, a zatvoril sa, so družinou svojou do chrámu, odhodlaný brániť sa, pokuď nespadne. Dvere dal zamknúť a zatarasiť lavicami.

Spojivší sily svoje Lorik a Devečer radili sa u dverí chrámových, čo majú počať? či vyhladovať obľažených? či vlámať sa do chrámu?

Ani jednoho nebolo treba, ani druhého, lebo dvere chrámové rozletly sa samy, a Buld kynul krvavým mečom, aby vstúpili.

Vošedše, našli kráľa Samueľa Abu mrtvého vo krvi svojej pred oltárom. Rozťal mu od zadku obnaženú hlavu Buld, keď sa práve na prvom stupňu kľačiac modlil.

Bol to poslední odhodlaný zástupca na trónu starej viery, ako ju potom, dlä prednosti času, nazvali. Dosadli sice ešte po ňom panovníci pravoslavní, menovite Andrej I. a Bela I.: ale títo už nechceli podstúpiť zápas s povstalým prúdom doma a prekážkami zahraničnými, než ustúpili nutnosti i sami. Tým menej mohol dačo vykonať na koncu 13. stoletia zhýrilý Vladislav Kumánsky, bo už vtedy kráľovia uhorskí boli podnožiem vybujnelých prälátov. Pre nesnášelivú týchto hrdosť nemohly ani početné pravoslavné kráľovné ničoho zrobiť za pravoslavie. S Abom teda klesnul poslední jeho odhodlaný ochranca. Bol on spolu poslední kráľ ľudu, bo nástupcovia jeho všetci boli kráľmi pánov a prälátov prvými medzi nimi.

Buld ukázal na trupa krvavým svojím mečom: Vyplnil som čestne slovo, otče Devečeru?

Vyplnil, prisvedčil Devečer. Zaslúženú odmenu nalezneš v dome svojom. Prv ale odvez mrtvé telo počestne do kláštora Šáru, ktorý nebožtík vystavil.

10.

Spechal Buld, po uloženiu zvlekov Samueľových, prosto na svoj zradou nabylý majetok do Báčky. Za novú zradu mal sľúbený majetok, ako vieme, Vesprím a prelestnú Helenu. Letel teda na krýdlach lakomosti a lásky na svoj majetok, kam ísť mu velel Devečer.

Pri vstúpeniu ztrepotalo jeho srdco zvrchovanou radosťou. Lebo koho tam našol, to bola Helena a Devečer. Najvrelejšú teda túžbu svoju videl uskutočnenou.

Vyšperkovaná Helena stála na tom istom mieste, kde prede tremi rokami omdlievala pred ním zradená Judita. A ako vtedy šla Judita jemu v ústrety s rozprestrenýma ramenama: tak šol teraz Buld v ústrety Helene. Ai blaho mojeho života! chcel ju objať, majä ju už za svoju.

Ako ale on priviedol do vyumenia Juditu, tak teraz Helena jeho. Učinila tvár pohrdlivú a odstrčila ho: neprišla som objímať sa.

Do Bulda akoby hrom uderil. Rozpomenul sa, že to tie isté slová, so ktorými on odstrčil od sebä Juditu. Ha! Tátoby leda bolo prišla pomstiť onú? preletela mu prese hlavu myšlienka.

Žartuješ? reknul zbľadlý, po chvílce mlčania.

Hovorím celkom opravdove, sloví Helena, že som neprišla objímať sa s takým zločincom a podliakom, ako je Buld.

Pri takých názvoch nemohol pochybovať, že panna ním v najvyššom stupni pohŕda. Láska teda jeho premrštila sa okamžite v nenávisť. Pozrel na ňu žurive a reknul vzdorovite: Nač si teda prišla do mojeho domu?

Za dceru odvetil otec: Dom a majetok ten nikdy tvojím nebol, holomku, ani nebude.

Nová táto rana ešte viac omráčila zločinca. Videl, že mu ide nielen o devu, než i o odevu, a už sa videl na dnu prepasti. S ustrnutiem jal sa brániť svoje práva. Dom i majetok tento, reknul, daroval mi kráľ.

A na poďakovanie so ho zabil, škläbil sa mu Devečer. Sám si ho súdil hodným smrti. Zákony jeho sú zrušené, i dary neplatné.

Ty sám si ma uviedol, na tomto tu mieste, do užitku, namítnul ešte Buld.

Áno, zasmial sa Devečer. A vtedy som videl, čo si za padúcha. Tys̕  vyhnal nevinnú, tebou ku pádu privedenú, osobu z domu otcovského: ja tebä vyháňam z domu a majetku cudzieho, zločinom zaujatého. Kľúď sa!

Dom si vziať nedám, siahnul ku meču Buld, ale ty, lotre, položíš tu život.

Tasili oba, sraziť sa nestihli. Bo na visknutie Helenino vhrnuli sa z bočnej chyže ozbrojení mužovia.

Buld skrotnul a reknul pokorne: Či mi naozaj odjímate majetok?

I meč ku tomu, prisvedčil Devečer. Ku noseniu meča si sa nenarodil, holomku.

Buld oddal meč svoj, Devečer kopnul do neho. Kľúď sa teraz! Nahýs̕  prišol, nahý ideš.

Na dvore čakala vyhnaného z Rája Adama nastrojená čeľaď, ktoré s metlou, ktoré s palicou. Každý a každá z ních dali odchádzajúcimu dočasnému pánovi jednu po pleciach a chrbte.

Z toho vidno, akú zášť choval Devečer proti podlému Buldovi, a predca ho tak laskal pokrytec, až do príhodného času, ako zradeného kráľa. Vždy bol najvernejším priateľom obidvúch; keď ale prišol čas, kde ich mohol zničiť, oboril sa na nich tigrom.

11.

Usmrtenie Samueľovo neprinavrátilo krajne pokoj. Pokuď on kraľoval, všetci boli proti nemu; keď znovu dosadnul Peter, všetci sa obrátili proti tomuto.

Ale i dialy sa veci, pri ktorých museli vlastenci škrípať zubami. Peter položil korunu k nohúm Henrikovým, a prijal ju od neho len darom nazpät, na čas života, ako područník. Najhorlivejší zradcovia tlupili sa okolo nemeckého kráľa, osvedčiť mu služobnú poddanosť.^2.) Aké boly najvzácnejšie poklady a drahotiny vo Stolňom Belehrade, odviezol ich Henrik III., už vrchní pán zeme uhorskej, so triumfom domov. Dočasný kráľ, vasall Nemcov, rozdával zasa úrady a hodnosti cudzozemcom. Präláti zrušili hneď všetko, čo Samuel ustanovil vo prospech pravoslavia, jali sa utiskovať ho ešte krutejšie. Zrušené nenávidené desiatky uviedli hneď nazpät, vyberali ich s bezohľadnou prísnosťou, ba žiadali náhradu i za predošlé roky. Laskavci kráľovi odjímali majetky bývalým privržencom Samueľovým.

To vzbudilo reptanie po celej krajne, ale nikde tak silné, ako za Tisou, kde dejstvovali, odhodlaný Viška, kňažiči Bua a Buhna, a vyskytnul sa nový smelý ochranca silného tam pravoslavia, Vata.

Títo pozvali prchlých za Tatry Árpádovcov, Andreja a Belu, synov Vladislavových.

Andrej vkročil do Uhier v jeseni r. 1046. Národ sa sbehnul ku nemu v župe abaujskej, rastúca s každým krokom lavína valila sa ku Pešti.

Ba celá krajna zvlnila sa jedným razom. Povstala všeobecná víchrica, ktorá uniesla hneď z počiatku nemajúciho v národu koreňov Petra. Chcel zasa prchnúť za hranice, ale povstalci zaskočili mu cestu. Bol v dedine Zamuriu jatý a oslepený, mnozí z jeho dvorjanov a laskavcov pobití, alebo okaličení.

Poneváč pohyb vyšol ode pravoslavných, a tým bol i pribylý Andrej, vzniklo i všeobecné krajinské prenasledovanie obriadu latinského. Borili chrámy, ubíjali biskupov, kanonikov, farárov, mníchov, nemeckých a taljanských úradských, všetko na prekot, bez výslechu a súdu, pomstou národňou.

Pri žureniu tejto búrky v Pešti a Budíne stál na ľavom brehu Dunaja starý slepec, a pri ňom mladá deva. Oba mali rúcho sedliacke, ale bedlivý pozorovateľ bolby hneď poznal v ních osoby vyššieho stavu.

Naslúchajú kriku, ktorý hučal, ako jäčanie zbúreného mora, na peštianskej i budínskej strane.

Deva zhýkne. Čo vidíš, dievka moja? táže sa slepec.

Ach tí neľudia! vzdychla deva. Tam na vrchu Klenu (Kelenfeld) priviazali biskupa, zdá sa že Zahrdu, v rúchu posvätnom, na kolesnicu a spustili dolu vrchom. Kolesnica sa rútila s ním, s rastúcim spechom, zo skaly na skalu, až sa roztrieskla. Dolámaný, dokrvavený biskup zostal ležať na skalách. Tam ho bodajú priskokší zločinci mečami a kopiami. Už je koniec jeho kríža. Skydli ho do Dunaja.

Brzo povstal na peštianskom brehu krik: Ubiť ich! Ubiť tých psov!

A to komu platí? táže sa slepec.

Biskupom, poučuje ho deva. Beztrit, Buld a Beneta plavia sa ode brehu budínskeho na krehkom člnu ku Pešti, bez pochyby hľadať ochrany Andrejovej. Besný Vata a společníci vítajú ich so brehu prívalom kameňov.

Budú tiež v rúchu biskupskom, poznamenal slepec. V čom skladali nádeju ochrany, to ich zkazí.

Áno, prisvedčila deva. Biskup Buld klesnul, a zvrátiac sa, prekotil čln. Beztrit a Beneta plávajú ku brehu, bo sú už blízko.

Boh im pomáhaj, vzdychal slepec.

Vyplávali šťastne na breh, rekla po chvíli deva, ale beda! Žurivci sekajú do ních mečmi, Beztrit padnul. Ku Benetovi však tiskne sa kráľ Andrej; snaď ho ochráni.

Vidíšli pak, táže sa slepec toho krvožíznivého pohana Vatu?

Tam neďaleko sa rozhadzuje, hovorí deva, so svojím oholeným temenom, a svojími tremi vrkočmi.

Slepec ten, čo sa tázal, bol Devečer, a deva, ktorá mu odpovedala, bola jeho dcera Helena. Zmocnivší sa Petra povstalci vyklali i jemu oči.

12.

Preskočíme teraz až do časov sv. Vladislava, nastoleného r. 1077.

Stál ešte vtedy a kvitnul gräcko-slovenský devičí samostan v údoliu vesprimskom.

Medzi mníškami vyznačovala sa Agata zvláštnou pokorou, poslušnosťou a pilnosťou, než i ustavičnou zádumčivou truchlosťou. Nikdy ju nevideli zasmiať sa, ovšem ale často plakať; preto ju i prezvali truchlou matkou.

Bola kedysi veľmi pekná a pôvabná; teraz už len koža a kosť. Chradla starena v suchotinách.

Cítiac sa vždy horšie, žiadala spovedelníka. Prišiel mních, starec so šedivou bradou, sivými dlhými vlasmi, velikou plešinou na temenu. Sadnul si ku hlave nemocnej.

Mníška takto ho oslovila, po odkašlaniu, slabučkým hlasom: Velebný pane! Mám na srdcu veliký, pri všetkých dosavádnych spoveďach zamlčaný, zločin. Ďalej odkladať s vyznaniem nelzä. Musím ale vyložiť vec obšírneji, abys̕  mohol oceniť moju vinu; maj teda, prosím, trochu trpelivosti.

Mních jej dodal ochoty laskavým príhovorom, mníška sa zdvihla na lokťu, a takto pokračovala sediac v posteli.

Za oných čias, keď kráľ Samueľ vyplašil zo krajny Petra, stranil môj otec Rofoin tomuto a osnoval sprisahanie proti Samueľovi.

Ja som vtedy milovala silou prvej lásky Bulda, človeka nízkeho, našeho poddaného. On mal smelosť vystreť po mne ramená, ja dosť chatrnosti znížiť sa ku nemu. Prišlo medzi nama až ku tomu, čo je v lásce krajnie. Preto nemala som pred ním tajemstva, zjavila som mu, čo sa snuje.

Buld nadužil mojej dôvery, šol do Čanadu, doniesol o tom Samueľovi. To stálo mojho otca i troch bratov život. Pozvaní pod zámienkou porad do Čanadu, boli tam, s inými mnohými, z nenadála ubití.

Na tom nie dosť. Udavač vyžebral od Samueľa náš majetok, a bol potom tak ukrutný, že mňa, z objatia jeho tehotnú, vystrčil nemilosrdne z otcovského domu a zahnal v jedných šatách, spolu s matkou, do sveta.

Matka hneď na to umrela od žiaľu vo cudzej chalupe. Ja som prešla cez Dunaj, túlala som sa žobrajúc, kde ma nikto neznal.

Čas porodu mi prišol v lese u jazera blatonského. Nebolo pri mne nikoho. Sama jediná, ako divý zver, zložila som hriešne bremeno.

Čo na svet prišlo, bolo dievča. Stisklo mi srdco pri pohľadu na neviniatko. Videla som na sebe, akým krivdám a bezpráviam vystavený je slabší náš pol. Pojala som teda myšlienku hroznú. Abych nevychovala podobnú mne týranicu o chlebe vyžobranom, bozkala som, prvý i ostatní raz, plod hriecha, a vrhla do jazera.

Sama pošla som, po zotaveniu do tohoto samostanu, kde dakedy bola som vychovávaná ako panička. Stala som tu za sprostú slúžnicu, ale posvätné devy poznaly môj vyšší pôvod, a prijaly ma nehodnú do počtu svojeho.

Tu oplakávam už štiridcať rokov moje nešťastie a zločin. Ty, otče, udeľ mi spasiteľné rozhrešenie, keď nastupujem cestu do večnosti, jestli ma súdiš hodnou tej milosti.

S tým spustila hlavu na podušku. Mních sa tázal, so slzami v očach: Známe-li pak sú ti ďalšie osudy svodca a zradca tvojeho Bulda?

Mníška odvetila: Ničoho som potom viac o ňom neslyšala. Lebo život dejstvujúcich na vrchoľu společnosti osôb je tajemstvom pre tých, ktorí sa plazia v takých nížinách, do akých ja som upadla.

Poviem ti teda dačo o ňom ja, utrel si mních oči i porosenú slzami bradu. Ten nesvedomitý Buld, ktorý zradil sprisahaných kráľovi, zradil potom i tohoto. Zmäsiarenie pädesiatich v Čanadu nezronilo stránku odpornú Samueľovi. Vzniklo nové spiknutie. Hlavný zradca Devečer zdržoval sa pri dvore, pochleboval kráľovi, keď mu chystal záhubu. Sviedol i Bulda, sľúbiv mu Vesprím a svoju dceru Helenu, do ktorej sa Buld zaľúbil. Za túto cenu zavďačil sa Buld spiklým hlavou svojeho dobrodinca a ochranca ľudu. Po nešťastnej bitce s císarom Henrikom III. u Juru, zabil na úteku, vo Staromdolu u Tisy, modliaciho sa pri oltáru Samueľa Abu.

Obdržal-li pak potom sľúbenú odmenu? tázala sa, so slabým odkašlaniem, mníška.

Len dielo zradcov milé, potriasol mních hlavou, zradcovia nikdy. V tom samom dome, kde on odstrčil zlostne Juditu, odstrčila Helena jeho. Bol vyhnaný z majetku nespravedlive nabytého s najvätšou potupou. Domáca čeľaď vyšibala ho metlami.

Spravedlivé súdy božie! vzdychla mníška.

Mních pokračoval: Uvržený tak nazpät v ničotu a zbavený všetkých nádejí, vmodlil sa Buld do kláštora, sadnul tam na lavice žiacke. Po mnohých rokoch poníženia stal sa posléze mníchom.

Ale ktorak ty to všetko vieš? tázala sa mníška.

Povedz napred ty, sestro, vstal mních, ktorak sa spotkáš vo večnosti so svojím krivditeľom? Budeš vyzývať pomstu božú na neho?

Ach, ja sama potrebujem najvýš božieho smilovania, vzdychla mníška; ktorak teda ozbrojovať rameno večného súdca?

Šlechetne mluvíš, sklonil sa mních a vzal ju za ruku. Vedz teda, Judito, že krivditeľ tvoj, zradný Buld, som ja.

Agata zhýkla. O chvíľku boli nalezeni oba, mních i mníška, mrtví. Mních kľačal zdrevenelý pri posteli, a držal obidvúma dlanema vyschlú mníškinu ruku pri svojich ústach. Tajemstvo ich pošlo s níma do večnosti.

________________

____________________

1.) Ján 7, 51.

2.) Subjectionem servitiumque, píše Hermannus Contractus.