O siedmich vojvodoch maďarských

Jonáš Záborský.

O siedmich vojvodoch maďarských.¹

História bezmenného pisára kráľa Bély, opravená a znovu vydaná v pekelnej typografii kniežaťom diabolským Belzebubom, aby ju mohli bezpečne potrebovať všetci uhorskí dejepisci, ako hlavní a najspoľahlivejší prameň, ktorému nielen všetky kroniky, než i listiny ustúpiť musia.

_______________

V Baškírii, kde slnco vychodí na západu a zapadá na východu, býval slávny jeden pastier, menom Ugek, z rodu tak dávneho, že už od Adama pochádzal, nikoli však od Noeho, čím je dokázano, že hovoriť o ňom znamená ugadni.² To však isté jest, že štyristo rokmi pred ním žil kdesi na Tise veliký lúpežník Attila; nasledovne on bol potomok tohoto biča božieho.

I stalo sa, spotkal jednoho dňa na púšti najpeknejšie dievča v celej Baškírii, kišasoňku Emesu de Eadem, a pozrel na ňu tak dychtive, že od samého jeho pohľadu zostala tehotnou. Čo potom bolo robiť? Aby nebola hanba, sosobášili sa pod jedným dubom, keď sa písalo 819 po Kristu, akurát o siedmej hodine, siedmej menšine, siedmej vtorine, dňa 1. apríľa, ako to napísano jest písmenami skytickými na tom istom buku, ktorý bol jediným svedkom sobáša. Kto neverí, nech ide toho duba hľadať. Nenajde-li ho, musí veriť mne, pod pokutou večného zatratenia.

V tehotnosti snívalo sa Emese, že porodila voš, a tá voš zakašlala tak, že sa ztriasol celý svet. Div divúci! Preto hneď ráno boly svolané všetky staré baby ku vykladaniu sna. I veštily, že sa narodí človek, a ten že bude alebo chlapec alebo dievča.

Emesa to síce uverila, ale veľmi z toho nezmudrela. Preto pozvala z Persie mágov, a títo jej akurátne predpovedali, že čo sa narodí chlapec bude, a že obnoví na Tise a Dunaju dŕžavu predka svojho Attily, a bude tiež bičom božím, a spôsobí na svete mnoho dobrého, keď mnohé dediny vypáli, mestá podvráti, kráľovstvá zpustoší.

Pri porodu necítila Emesa žiadnu bolesť. Miesto nej vajatoval sa otec Ugek, a to s takými trapmi, že pri tom umrel. Práve vtedy vydýchnul bohabojnú svoju dušu, keď chlapec vyskočil, ako bôžek Viclipucli, s ostrohami a budzogáňom. Hneď bol na nohách a učinil štyri skoky, na východ, západ, juh a sever, na znamenie, že svet na všetky strany oblaží. Meno dostal Álmoš,³ pre ten seň Emesin.

Matka mu dala cicať za sedem rokov, potom zasa za druhých i tretích sedem, až duba s koreňami vytrhnul. Vychovávala ho ako princa. Dala mu široké gate so strapcami, žlté čižmy, pipku s „koštökom“ a kresivom za volmi.

To bolo najpeknejšie, že mladý pán Álmoš mal už i kochanku, keď ešte cical. Ba mal už i syna, keď ešte vždy nosil pierko a spával na tvrdom podsteniu. Do perín až vtedy prišol, keď uviedol peknú žienku do domu a spal s ňou prvú noc na povale. Veselie bolo hlučné, len to bolo pri ňom zle, že hostia nemali lyžíc. Vtedy prišlo do užitku, pri zapytovaniu na veselie vždy dodať: Ale lyžicu so sebou vziať nezapomnite.

Výprava, k akej bol osudom povolaný Álmoš, pretiahla sa tým značne, ale potom tým slávneji vypadla.

Jednoho dňa prišol k Álmošovi maďarský boh Hadúr a potriasol ho dobre za šticu: Ty ničemo! Prečo nekonáš, ku čomu si povolaný? Len sa tu mazlíš so ženou a s deťmi. Iď hneď na Tisu a Dunaj obnoviť državu deda tvojho Attily.

Hovorí mi o tom matka, rumázgal Álmoš, ale ja sa bojím.

Nič sa neboj, potľapkal ho po plecu Hadúr. Tu máš túto píšťalku. Náhle zapískaš na nej, hneď sa ti dostaví ku službám celý pluk takých obrov, ako hory. A tu máš koňa tátoša. Je to, ako vidíš, len vychudlá škapka. Myslel bys̕, že ju metlou zabiješ. Ale keď vyrekneš: Cofor tátoš! a cmukneš, premení sa ti v paripu a poletí s tebou v povetriu práve tak, ako sivko Alborak s Muhamedom. Zaletel na ňom z Mekky do Jeruzalema, a odtuď pres sedem Nieb do Mekky nazpäť, v tak krátkom čase, že ešte stihnul zadržať v pádu džbánok s vodou, ktorý pred odjezdom bol prekotil. Vrátiš mi na ňom návštevu. Bývam v Asgardu s nemeckými bohami. Meno moje tam je Hödur.

Boh zmiznul a Álmoš hotovil sa k výprave. Vybral si z celého úlusa sedem najhodnejších coganov, ktorých nazval hetumogermi, a učinil s nimi písomnú smluvu na štempľu, že deliť sa bude verne s nimi v koristi, a oni že ho uznajú za svojho „preceptora“ i potomstvo jeho na večné časy. Smluvu túto potvrdili slávnym oldomášom. Zarezali sa všetci, vyliali do kvapky krev svoju do bočky, a potom vypili na pamiatku, že kráľovi nesluší panovať neobmedzene. To je nepodvratný základ državného práva uhorského.

Predsevzatie svojo dali na známosť celému úlusu s bubnami. Oznámili ho i v novinách. Preto sa sbehli odevšad účastníci výpravy. Ženy a deti posedali na taligy, mužovia, s fokošmi a budzogáňmi, na maličké koníčky. Šli sebe kúriac voňavý baškírsky dohán. Za nimi kŕdle oviec, prasiat, a tých veľkorohých volov, ktorých potomstvo pýši sa teraz na dolňozemských pustatinách.

Álmoš sedel na svojom tátošovi. Emesa mu napiekla pagáčov, nahotovila slaniny do kapsy, umyla ho pekne krásne teplým močom, aby mu neprišlo z očú.

Mala ísť i sama za synom, ale povodilo sa jej, ako basiliskovi. Chcela videť, či je ešte pekná, nazrela sa do jednej studničky a – pukla. Cigáni zahrali napred jej – smutnú, potom veselú hrdinom šedším hľadať a obnoviť državu Attilovu.

A boh bol s nimi. Lebo naozaj, čo oni dokázali, to len Boh mohol vykonať, alebo kontrolór boží čert.

Hneď skúsili zvláštnu milosť božú. Na Krimu bola vtedy silná država kozárska, s obyvateľstvom muhamedánskym a kresťanským, chaganmi židovskými. Títo Kozári osobovali si právo na Baškíriu, a považovali odchod Álmošov s hetumogermi za svoju krivdu a odboj. Prenasledovali ich teda, ako faraon prchnúcich z Ägypta židov. Ale Boh bol s nimi práve tak, ako s Mojžišom a Židmi. Chvalinské moro, prese ktoré prchli, rozostúpilo sa. Maďari prešli suchou nohou, Kozári zaliali sa všetci.

Mnohé potom ešte divy dialy sa pre a skrze Maďarov, bo to druhý národ vyvolený. Kade šli, všade hory ustupovaly, rieky ich prepúšťaly suchými nohami práve tak, ako dávnych Izraelítov. I stĺp ohnivý, zapálených miest a dedín, šiel pred nimi.

Vôbec má historia moja velikú podobnosť s históriou židovskou preto, že mi táto stojí pred očima ako vzor, dľa ktorého sa spravujú moje vzdelavatelné výmysly. To však mi vlastne ani povedať nenáležalo, aby mi dakto nenakuknul do karát.

Po utopeniu Kozárov ostatnie národy všetky prijali Maďarov ako prirodzení otroci svojích prirodzených pánov. Čo nie div. Pred bičom božím stúli každý plecia; naši pútnici boli ťapka na biču Attilovom.

V Suzdalu, ktorého ešte vtedy ani nebolo,⁴ vyšli im v ústrety s processiou, pri zvoneniu všetkými zvonami, so zástavami a bubnami. Kňaz hneď ponuknul svoj hrad a prestol Álmošovi a nabídnul sa mu za lokaja. Álmoš ale dobre vedel, že okolie nejestvujúcej ešte Moskvy nenie zem Attily, deda jeho; preto pošol ďalej, akokoľvek ho na kolenách prosili, aby zostal. Na cestu mu dali plno fíg, ktoré tam divo rastú. Bo to je dávny obyčaj Rusov, hostiť zavojovateľov figami.

V Kyjove ale panoval kňaz nadutý a sprostý, ktorý nevedel, ako treba prijať národ vyvolený, potomkov Attilových. Meno jeho neznám, a sám sa divím na tom, keď znám sny Emesine, ako čoby som sám v ních bol figuroval. Ale darmo. Maďari viedli od počiatku také zevrubné kroniky, že i sny do ních zapisovali: Rusi oproti tomu nemajú kroník žiadnych, aspon ja žiadnu som nečítal. Dosť na tom, že v Kyjove bol akýsi kňaz, a ten nevyplnil svoju povinnosť. Ba takto reknul: Čo byste tam mali platiť kadejakým tulákom? Dajte im kyje. Od toho potom nazvalo sa mesto Kyjevom.

Mal však predca strach. Preto povolal proti siedmym hetumogerom sedem kumánskych vajdov, byv tak veliký milovník čísla sedem, ako všetci báječní rozpravkári. Mená ich tiež neznám, ale ich preca, z povinnosti kronikárskej, potomstvu oznámiť musím. Boly teda: Hunger, Bunger, Unde, Mere, Drumu, Lumpu, Pľunder. Tento poslední je tým pamätný, že vynaleznul nemecké pľundre, ako Tubalkaim trúbu a Nimrod poľovačku. Pri Kyjeve ale dostal hodne na svoje pľundre.

Lebo v čas bitky zapískal Álmoš na svojej píšťalce, a hneď vyskočil zo zeme celý pluk veličizných obrov. Títo otvorili ústa, že všetkých Rusov zedia, Álmoš zakričal so svojho tátoša: Dáte nám jesť, šaty a peniaze, či nie? A keď nič, čapnul do ních budzogáňom, ako tľapkačkou do hŕby múch na stole. Ktorých pri tom zabil, tí už viac nežili; ktorí ešte dýchali, tí padli na kolená prosiace o milosť. „Quid plura? Viam historiae teneamus.“ Museli dať Maďarom zjesť, čo navarili pre sebä, vyzuť, zobliecť sa, a odieť nahých víťazov, ako to potom učinili v Bávorsku Nemci. Ku tomu museli dať i hojne peňazí a sľúbiť večnú daň. Víťazní hetumogeri dali si udelať strieborné ostrohy, všetci ostatní zaľúbili si remeslo daj Bohu dušu a mne peniaze na večné časy. Rusi museli si pokladať za šťastie, že im so klobúkami nevzali i hlavy, so šatami nezvliekli kože.

Vajdovia ale, ich spojenci, vidúce velikú pobožnosť Álmošovu, vyvolili si ho tiež za „preceptora,“ a šli s ním na výboj zeme Attilovej. Rusi niesli za nimi noše a vliekli taligy.

Rozmnožená kompánia tiahla ku Vladimíru. Tam panoval kňaz múdry. Neprotivil sa vôli božej, než dal vystlať cesty ľudu vyvolenému rubľami, zrobiť mosty z makarónov, a ploty zapliesť klobásami, so salámovými kolíkami, aby pocestní mali čo sbierať a do čoho zakúsiť. Boli ale už tak rozmaznaní, že sa im lenilo sohnúť sa a ruku vystreť. Rusi museli ruble i klobásy sbierať, oni len vrecká ukázali a otvorili ústa. Za tolikú lásku neboli ani Maďari nevďační. Zanechali na pamiatku Vladimírčanom svoje staré bundy a deravé čižmy.

Úrfiovia a kišasoňky hrali tam pre zábavu divadlo, shotovenú učeným hetumogerom Tudorom veselohru „Konštitúcia.“ Predstavili, ako odpovedné ministerstvo môže panovať, skrze väčšinu snemovňú, neobmedzene. Hetumogeri prizerali sa s lornetami na nosoch, ostatné množstvo tlieskalo a éjlenovalo. Z čoho vidno, ktorak hrešia proti histórii tí, ktorí líčia dávnych Maďarov ako zverských škrtiteľov.

Po tomto vyrazeniu šla výprava na Halič preto, aby sa položil základ historického práva koruny uhorskej ku tejto provincii.

I tam učinil panujúci kňaz dobrovolne svoju povinnosť. Vyšol príchodzým s ľudom svojím bosý až na hranicu v ústrety, a doniesol hneď i klát so sebou, aby mu na ňom uťal Álmoš hlavu, jestli mu život nedaruje. Álmoš si pomyslel: Lepší živý otrok, nežli bezhlavý trup. Ponechal teda všetkým životy, aby mohli pracovať a platiť. Omilostení darovali zo vďačnosti prirodzeným svojim pánom všetky svoje velbludy, akými Halič odjakživa oplývala, a vďačne kliesnili pred nimi cestu motykami a sekerami. Vtedy povstala haličská železnica.

Po takejto železnici prišli do Ľvova, kde im celé nemecké úradnictvo vyšlo v ústrety. Židi hneď priniesli korec obrezaných dukátov. Za to im dal Álmoš do moci všetkých mužíkov tak, aby z polovice oni vládli ními, z polovice šľachtici. Týmto darovali ich povestné „nepozvolím,“ pri ktorom potom tak vzkvetla „ržečpospolitá.“ Rusínom pristrihnul novú abecedu. Mužíkom dovolil bydleť v jednej chyži so kravami, sviňami, ovcami, husmi a sliepkami. Slovom každého dačím vzácnym omyslel, aby pamätali, že blaze každému, kto sa oddá národu vyvolenému na milosť.

Ríman Grachus práve vtedy staväl Krakov. Álmoš sa dal uprosiť, aby zabehnul i ta na batáru. Vítanie ich bolo, ako pápež Štefana II. s pochvatiteľom franckého trónu Pipínom r. 754. Pápež sa vrhnul na zem pred Pipínom, Pipín pred pápežom. Oba ležali dlho, bo žiadon z ních prvý vstať nechcel. Tak bolo i teraz medzi Grachom a Álmošom.

Tento sa položil bytom v tej väži, kde nešťastného Popiela zjedly prenasledujúce ho myši. I Álmoša chcely zjesť, ale prišlá mačka obránila ho.

Ba i toho hrozného draka zniesol zo sveta, ktorého stvoril Kadlubek vo kronikárskom svojom kadlubu zo proroctva Danieľovho. Potvora táto žrala všetko čo popadla, hovädá i ľudí práve tak, ako teraz medené kotly s ich špiritusom. Nikto nemohol zniesť zo sveta nenasytného draka; len nálezčivý Álmoš našol spôsob zkántriť ho. Predhodil šeľme vypchaného nehaseným vápnom bujaka a plného tlejúcou sirkou barana, čo šeľmu roznieslo.

Nikto mu za to tak povďačný nebol, ako dcera Grachova, prekrásna Vanda. Lebo ona práve mala byť šeľme predhodená. Pritiahla si však potom smrť sama. Lebo zamilovala sa náramne do Álmoša; a tento, nebyv skušený vo vecach nežných, nemal o tom ani tušenia. Rozumel sa len do urezávania hláv, nikoli do fabrikovania ľudí. Nepochopil teda a neodvetil útle vzdychy zamilovaného dievčaťa. A Vanda si to tak pripustila ku srdcu, že sa vrhla stremhlav do Visly. Až vtedy zvedel Álmoš, čo dokázal. Bo zostal po Vande list, v ktorom ho obviňuje, že lásku jej neodvetil. Ó ten ukrutník! Ó druhý pobožný Äneáš!

Chcel to potom nahradiť otcovi v jeho rozopri so sv. Stanislavom biskupom. Grachus žaloval na biskupa, že zaujal nespravedlive istú dedinu. Biskup vyvolal zo hrobu postom a modlitbami umrevšieho prede trema rokmi Petra, a postavil ho za svedka, že dedinu kúpil od neho. Mŕtvy vydal svedectvo, a potom si ľahnul zasa, akoby nič. Pri tom všetkom Álmoš dal za pravdu Grachovi a zplnomocnil ho zklať biskupa u oltára. Lebo darmo, on bol z tých, ktorí prisluhovanie spravedlivosti považujú za rozdávanie milostín. To mu ležalo vo krvi. Preto ho i svatý biskup umierajä preklial, aby vo krajne jeho nikdy spravedlivosti nebolo.

S Grachom sa objímali pri rozlúčeniu tak dlho a vrúcne, že sa im ruky srástli a Rusi ich pretínať museli. Od toho času trvá veliké priateľstvo medzi Maďarmi a Poliakmi. Vtedy povstalo to porekadlo:

Ľach a Venger dva bratanky,

i do šable i do skľanky.

„Quid plura? Iter historiae teneamus, et ut Spiritus Sanctus dictaverit, inceptum opus perficiamus.“

Tu môže súdny čitateľ videť, a jestli je slepý i omakať, prameň mojej histórie. Ja nepotrebujem žiadnych prameňov; som sebe sám prameňom. Neprijímam od nikoho bájek, tvorím si ich sám. Nevypravujem „falsas fabulas rusticorum et garrulum cantum joculatorum,“ než čerpám z vlastnej fantasie, čo mi zjaví Duch Svatý. Som historik inšpirovaný, mám božie zjavenie. Preto ktoby reknul, že história moja delí sa od bájky len hlúposťou, anathema sit maranatha. Som statočný impostor. Lžem tak, ako poctiví ľudia, že každý môže lož omakať. A viem, prečo to činím. Môj sloh je síce mníšsky, ale hlava politická. Pragmatičnosť dá sa docieliť dvojím spôsobom. Alebo zo skutočných dejov odvodíme naučenie, výstrahu, pobídnutie: alebo pre isté zásady a chúťky vymýšľame deje. Ja som posledňú cestu nastúpil. A neostícham sa ztrhnúť si sám náličnicu. To nebude naskrze na ujmu mojím výmyslom, poneváč sú po chuti velikým pánom. Potomstvo bude ich vykladať s nesmiernym apparátom učenosti. Všetci akademici, tudori, tanári, budú len zato plateni, aby moje chorobné sny učinili pravdou. To bude hlavnia zadač všetkých len na to hľadiacich historikov, aby čím najviac výtiskov diela svojho predali. Ba i medzi tými, ktorých bijem, najdem obdivovateľov, „et felix Hungaria gaudeat de munere sui litteratoris.“ Veru tak! Ale „viam historiae teneamus.“ Vprovoďme už národ vyvolený do zeme zasľúbenej.

Hranice bývalého Attilovho panstva prekročili pres Beskydy vo vyšnurovaných attilách, kalpakoch a glasirovaných rukavičkách, pri speve „szózatu“ a hlučnej cigáňskej hudbe. Nikto sa im neprotivil, ba radosť bola všeobecná, že už raz, po desiatich rokoch žiaľnej neprítomnosti, navrátili sa zákonní páni zeme. Ptáci ich vítali spevom, voly, osly, býky, kone, barani, ba i stromy sa im klaňali s hlbokou pokorou.

Cesta ich do Ungváru podobala sa triumfálnemu pochodu. Zamerili napred semo, aby odtuď mohlo sa odvodiť meno Hungária. Nevedeli neboráci, že to meno už jestvuje a je totožné s mocnárstvom marahanským, ktoré sa delilo na tri monarchie, bielo- čierno- a zeleno-uhorskú. A nie div, že to nevedeli. Bo to až v 19. stoletiu odokryli historici slovenskí; za časov Álmošových to bola vec neznáma.

Náhle sa to roznieslo, že Álmoš pribyl s národom vyvoleným do Ungu, hneď sa hrnuli zo všetkých strán kniežatá a kráľovia, alebo aspon ich vyslanstvá, potomkovi Attilovmu na poklonu. Osvedčovali svoju poddanosť s nadutými mondókami, a Álmoš prijímal všetkých, s dlhočiznými rečmi pode svoju ochranu.

Prišlo vyslanstvo i od cisára Augusta, a sice Cassius z Košíc, Sempronius zo Šoprona, Piso z Požoňa a Terentius z Trenčína. Rimani postúpili zavojovateľom dobrovolne všetko, čím už nevládli. A učinili múdre, keď ich už viac ani na svete nebolo.

S Nemcami uzavrel Álmoš smluvu, že spoločne budú osvecovať a vzdelávať podelených medzi sebou Slovanov.

Pri tolikých úspechoch rozpomenul sa bohabojný muž na vyššú pomoc shôry, na maďarského boha Hadúra a jeho vôľu, aby mu vrátil návštevu. Jedného teda dňa vyšvihnul sa na svojho tátoša, a hijo, do Asgardu! Tam pravda krivili nosy nemeckí bohovia, že živá človečina smrdí: ale píšťalka pomohla. Dostavili sa i tu obri k jeho ochrane a nedali mu ublížiť do príchodu Hadúrovho, ktorý ho prijal veľmi laskave a po všetkých palácoch povodil.

Prišli i ku bohovi básnictva Bragovi, ktorý ostríha v sudu prevzácny nápoj básnikov. Viac ho niet, ani v Nebi, ani na zemi, ako práve tento jeden sud; preto Braga oskupne s ním zachádza. Álmošovi dovolil len tri razi z neho glgnúť. Tento výminku zachoval, a predca vyglgnul temer celý sud, tak že len málo na spodku zostalo. Od toho času je Braga so svojím oduševňujúcim nápojom ešte skúpši. Trudno čo len kvapku dostať od neho. Praví básnici sú veliká riedkosť. Piesničkárov oproti tomu a veršovníkov je všade plno. Lebo Álmoš dostal bolenie brucha a išol všade tratiac nápoj. To hlä je jediné, čo piesničkári z Neba majú. Álmoš sám bol tak múdry, že ničoho nepísal.

Ani nemal ku tomu času. Braga vzal na ňom pomstu za jeho hltavosť. Len toľko, čo preniesol sídlo svoje do Munkáčova, už dokončil tam pracovitý život svoj, ako o tom svedčí meno, z nehož história povstala.⁵ Hadúr oproti tomu zaopatril mu večnú slávu i na nebi. Odsotiv indického Druvena, postavil Álmoša za polárnu hviezdu, aby sa všetky ostatnie hviezdy okolo neho s úctou krútili.

Za ním stal sa „preceptorom“ syn jeho Árpád, preto tak nazvaný, že jačmenný chlieb najradšej požíval.⁶ Ja to všetkého umiem udať dostatočnú príčinu.

On prejal po otcovi i tátoša i píšťalku a dovŕšil zavojovanie, ktoré Álmoš sotvá započal.

Napred mal činenie s Bulharmi. Títo nemóresníci postavili sa zpurne, stiahli na Tise vojsko, pode kňazom svojím Salánom. Ale načo to voš kašle? Árpád len stal do strmeňov na svojom tátošovi, vykrútil fúzy, zateremtettal, a hneď prchlo všetko na zlomhlavu.

S panovavším vo troch Uhorščinách, vo bielom, čiernom a zelenom Uhorsku, Svatoplukom chcel zachádzať právne. Poslav mu do Stolného Belehradu bieleho koňa, žiadal od neho na dar len toľko zeme, koľko jeho koník na tri razi zaskočí. Prečo nie? zasmial sa Svatopluk. Ale potom mu prešol smiech. Lebo Árpád posadil sa na svojho tátoša. Skoknul raz na Lomnici a bol na Velebítu; skoknul druhý raz na Babej hore, a bol na Radne v Sedmohradsku. Kam ešte mám skoknúť? tázal sa vyneseného z rozumu Svatopluka, bo ešte jeden skok mi pozostáva. Na moju hlavu, odvetil tento. Ale Árpád naložil s ním milostiveji, prijal ho za sprostého husára.

Zbývalo potom už len vyhľadať príhodné sídlo pre národ vyvolený. Hetumogeri rozošli sa na všetky strany, a chodili chvatom zo župy do župy, ako to duchaplne opisuje Anton Szirmay.⁷ Prišedše do Oravy, stiahli ústa: „Árva ország!“⁸ a hetumoger Lehel to učinil zákonom pre všetky budúce časy, že obyvatelia sirotskej zeme tejto nikdy daň platiť nebudú, než radšej oni dostávať podporu, aby tam predca dakto bydleť mohol a kraj ten nezostal vcele pustým. Následkom toho zákona posielajú ta Maďari každoročne pšenicu, víno, slaninu, a to sa potom rozdáva každému, kto si kúpi. Ani Liptov sa neľúbil. „Lépj tovább!“ Stupaj ďalej! rekli pode Kriváňom. Spiš už nalezli peknejším. „Szebb ez,“ hovorili.⁹ Na župu ale za Braniskom vrhli rukou: „Ez Sáros!“¹⁰ Až alpárska pustatina bola im po chuti.

Tuhutum opanoval Sedmohradsko, čo ani práca nebola. Lebo obyvatelia tohoto „čierneho Uhorska“ boli „najchatrnejší zo všetkých ľudí, Vlachi a Sklávi.“

Na týchto prechádzkach vypadlo pútnikom z krpcov dakoľko Maďarov. Oni ešte dosaváď pamätajú z mešca na svoj čisto maďarský pôvod.

Že sa potomkom Hunnov všade dobre vodilo, nie div. Lebo sám Duch Svatý bojoval osobne za ních, čo je iste dačo nového. To svet dosaváď nevedel, že Duch Svatý je Boh bojovný, taký Mars alebo Svetovid.

Ač pak celé zavojovanie šlo len hračkou, ako keď deti stínajú Turkom hlavy: predca nechýbälo ani na krvavých odpravách. Katuša obesil v Nitre celý kláštor (sobor). Na východních stranách bol obesen potok Laborec preto, že neznal móresu, ako iné potoky,  nerozstúpil sa pred vyvoleným ľudom.

Ba „preceptor“ Árpad ubehnul i v nebezpečenstvo života. V čas táborovania u paty jednoho vrchu, ktorý je otcom všetkých vrchov, zočil prekrásnu pannu. Ona prchla, Árpád za ňou peší, so šabľou v ruce, na horu. Ani sa nespodieval v dychtivosti svojej, keď stál v oči obrovi Kolibánovi, držiacimu v ruce celú jedľu. Dobre žes̕ prišol, vetí obor, budeme sa biť. Ja sa nebijem, odpovedá Árpád. A prečo? Bo nie si sám. Kto to jí za tebou? Nikto, obzrel sa obor. Vtom mu Árpád podbil nohy a rozsekal ho na kusy. Vábna postava panny zjavila sa zas, a sice teraz s rozprestrenýma ramenama. Árpád sa rozbehne z celej moci, tiež s rozpiatými ramenama oproti panne, a prask! buchnul nosom do skaly. Za skalou sa zarehotala ohavná stará babisko. Lebo to bola Ježibaba.

Objatá ale skala zplodila predca syna, ktorý potom pošol do Ägypta a zaviedol tam službu psohlavca Anubisa. Svedectvom toho je, že chrámoví služobníci ägyptskí nazívali sa „Arpadomaptami.“

Hetumogeri preslávili sa nielen vojnou, než i rozličnými vynálezmi. Jeden z ních vynašol debrecínsku slaninu, druhý spôsob z motyky strieľať, tretí kliatby, štvrtý grófov a barónov, piaty vieru maďarskú, šiesty kupovanie koní bez peňazí, siedmy doktorov. Tento povestný Tudor,¹¹ ktorý potom pošol do Anglicka, a tam sa usadil, na veľkú prosbu obyvateľstva, ako kráľ. Potomstvo jeho vymrelo až s Alžbetou. Na pamiatku siedmych hetumogerov dal Árpád uliať sedem zlatých hviezd a povesiť ich na sklepeniu nebeskom, ako lampy, do ktorých oleja prilievať je povinnosť historikov a básnikov maďarských. „Quid plura? Viam hitoriae teneamus.“

Keď nevyrovnaní hrdinovia títo všetko pobúchali, pomlátili, v nivoč obrátili a vzstúpili na nebesia, Árpád nemal v zámku budínskom inej roboty, ako piť oldomáše, rozdávať majetky a písať darovacie listiny. Aristokratických dobrodení jeho stali sa účastnými i zo Slovákov mnozí, aby nedržali s Čechmi. Na to nech nikdy nezapomínajú, a nech vedia, kam vlastne história moja cieli.

Aby bolo vždy pri čom oldomáše odpravovať, voliť vyslancov na snem, županské a biskupské obedy dávať, velel Árpád obsadiť vrch tokajský réviem. A aby tento vzácny poklad neodjali ani čiernym, ani bielym, ani zeleným Uhrom závistní Rusi, páni strojili zámky jeden za druhým tak rychlo, že pres noc vystupovali zo zeme ako huby. Maďari zaiste boli v umeniu staviteľskom majstri, umeli znamenite páliť a búrať.

Pokoj Árpádov narušilo posolstvo z Afriky, že starý Atlas už klesá pode bremenom, aby teda pospiechal bez meškania učiniť sa miesto neho stĺpom držiacim klenbu nebeskú, ináče že neomýlne spadne. Čo tu bolo robiť? Musel ísť, keď ku tomu nikto iný na celom svete sa nehodil. Brzo ale oľutoval, že vzal tolikú ťarchu na plecia, a použil fígľa. No len! reknul pojatému so sebou Svätoplukovi, podrž ty trochu klenbu, až si odpočiniem. Šialený Svatopluk učinil sa stĺpom, a chytrý Árpád učinil podobne Herkulesovi, zanechal bremeno na pleciach Svatoplukových, sám uskočil so smiechom. To je príčina, že Slováci i teraz majú samý plač, maznaní Európou Maďari smiech.

„Quid plura? Viam historial teneamus. Et felix Hungaria gaudeat de munere sui litteratoris.“

_______________

1 Vytlačená v Sokolu r. 1866 str. 154. Predelaná.

2 Brechať.

3 Álom, seň.

4 Suzdal, popri ktorom mali preísť, dlä vypočtovania Katony, Maďari r. 885, povstal dľä Schlötzera v polovici 12. stoletia. Jeho Nestor III. str. 133.

5 Munka – práca.

6 Árpa – jačmeň.

7 Notitia Comitatus Zemplén.

8 Sirotčí kraj.

9 Peknejší je tento. Spiš maďarsky Szepes.

10 Sáros – blatný.

11 Puristovia maďarskí nazvali doktorov tudormi.