Hviezdoslavov list zástupcovi Kisfaludiho spolocnosti Andorovi Kozmovi z roku 1912

Veľkomožný pán poslanec,
hlboko vážený priateľu!


Pred niekoľkými dňami sa mi naskytla príležitosť nazrieť do Vášho vzácneho listu, ktorý ste ráčili poslať nášmu pánu hlavnému županovi s dodatkom, že ho môže ukázať aj mne, ako na tom zainteresovanej stránke; a predvčerom som dostal Vaše veľactené riadky, písané bezprostredne mne: a z oboch sa na moje nemalé prekvapenie dozvedám, aký literárny atentát sa chystá proti mojej úbohej ošedivelej hlave.

Už aj minulej jesene som počul zašušťať o tom suchú chrasť, myslel som si ale, že sa mi to aj podarilo raz navždy umlčať: keď som na opätovné vyzvedanie sa u mňa verejne vyhlásil, že sa desím nastolenej veci, že u mňa nemá nijaký, ale nijaký podklad, že by som sa s ňou dostal do krivého položenia bez každej prijateľnej príčiny atď.; a hneď vtedy som aj poprosil príslušných pánov: nech Veľkomožnému Pánovi vyjadria moje najhlbšie poďakovanie za láskavú pozornosť, ktorú voči mne preukázal, a nech ho súčasne v mojom mene poprosia, aby od tohto plánu na moje odporúčanie za člena ráčil definitívne upustiť alebo ho aspoň – ak nás Boh oboch udrží pri živote – na lepšie a na s nádejným zlepšením sa ešte stále trvajúcich národnostných pomerov k tomu príhodnejšie časy odročil...

Veď o tom niet pochybnosti: je veľkou poctou, vyznamenaním, stať sa členom najpoprednejšej z maďarských literárnych spoločností, Kisfaludyho spoločnosti; právom by sa tým mohol pýšiť každý, kto to mohol dosiahnuť, tým viac by to mohla spraviť moja maličkosť. Ale ako? Ja – dovoľte mi, aby som úprimne pokračoval, ako som začal – ja sa mám so spokojným svedomím ohrievať na jasnom úslní maďarského spisovateľského sveta vtedy, keď naproti tomu ten národ, z ktorého pochádzam a s ktorým žijem a zomieram, vďaka maďarskému politickému svetu od pokolení neprestajne sa musí triasť pre nevšímavosť vlády proti nemu, kultúrnu zaostalosť, možno povedať, že pre bezvlastie nedozrieva v studenej nepriateľskej divočine? Ja sa mám umiestniť na polici vyznamenania, kým môj úbohý dobrý národ hlboko pokorený znáša osud páriov, ako v tejto vlasti – okrem Rusínov – najmacošskejšie opatrované dieťa, ktoré podľa Vörösmartyho tu smie len zomrieť, ale žiť, rozumiem duchovne žiť, vyvinúť sa na prirodzenom základe podľa všetkých možností a schopností, zľudštiť sa, zmocnieť a vzrásť v kultúre a blahobyte, to už nesmie: z tohto hľadiska mu už len Amerika má ostať pod slobodným Slnkom, ak má možnosť úniku...? A či ja mám prijať uznanie ako odmenu za niekoľko dobrých alebo zlých prekladov, keď môj až k márnotratnosti šľachetný ľud – aby som iných nespomenul Petőfim obdarí maďarský národ a od neho ako odplatu si pre neúprosne divý šovinizmus nemôže zaobstarať na spôsob morálnej odmeny ani jednu mizernú strednú školu? To, čo si kedysi zadovážil z horko-ťažko nazbieraných halierov, mu pod výhovorkami vzal úklad – a zákon prikazujúci utvorenie štátnych škôl v materinskom jazyku je už skoro pol storočia písomnou minulosťou... Či pri konfrontácii mňa, vyznamenaného, s mojím opovrhnutým národom nevznikajú také protiklady, ktoré sa nedajú urovnať? Meravé kolízie, ktoré sa nikdy nemôžu premeniť na milé súbežnice?

Takéto a podobné myšlienky sa prevlnili cez môj zmučený mozog, keď mi spomenuli ten plán Vašej Veľkomožnosti a hlavne tieto ma priviedli k tomu, že som hneď zaujal stanovisko proti nemu.

A hľa, tento plán sa predsa chce uskutočniť! Čo môžem viac proti nemu spraviť? Neviem, som bezradný. Ale ak sa napriek mojej opačnej žiadosti a nádeji uskutoční, darmo, prijmem ho len s mojimi teraz vylíčenými miešanými pocitmi, pretože pokrytectvo nie je mojím živlom. Nech sa však Vaša Veľkomožnosť neobáva, že ju skompromitujem, božechráň! Poďakujem sa za prípadné členstvo so všetkou slušnosťou a úctou podľa pravidiel spoločenskej slušnosti a etikety; ale okrem toho, prosím o prepáčenie, budem sa držať obďaleč, aby som náhodou nejakou disonanciou nenarušil vznešený duchovný koncert osvietenej spoločnosti, naozaj božechráň! –
A týmto som otvoril svoje vnútro. Nebudete mi to zazlievať? Nemôžete to spraviť: básnici sa len úprimne môžu rozprávať, keďže svojimi srdciami rozprávajú; a ak sa hlbokoctený pán brat vmyslí do môjho položenia, aj vtedy pochopí môj postoj. A tak by som bol ospravedlnený sprava i zľava.

Ale už moje poďakovanie patrí nerozdielne a s nerušenou čistotou Vašej Veľkomožnosti: moje poďakovanie za to, že mňa – skromný poľný kvet na poli slovenskej literatúry – zbadala, že ma sprevádza láskavou pozornosťou, že prejavuje záujem o moju spisovateľskú činnosť, ba ešte viac alebo menej, slovenského spisovateľa (čo je zriedkavosťou) povzniesla: vedomie tohto mi tiež padlo nekonečne dobre, potešilo ma pozdvihlo a naplňuje ma šťastím! Sme teda príbuzné duše, ktoré sa stretli; pozdravujem Vás preto s celou vrúcnosťou svojho srdca, láskou, pozdravujem slávnu „Lutnu“ a prostredníctvom majstrovských satír veľkého maďarského Juvenálisa!
Prepáčte prosím, ak by sa Vás pri čítaní týchto riadkov bolo niečo nepríjemne dotklo: stalo sa to neúmyseľne, uniesla ma prudkosť citov – a my básnici by sme azda práve to mohli zatracovať, parmeň, z ktorého sme zvykli denno-denne s takou náklonnosťou čerpať? Je nemožné také niečo o nás čo i len predpokladať!

Ale už dosť bolo toho; unavila sa moja ruka, čo vidíte na mojom špatnom písme, už sa aj trasie, z jednej strany od veku, z druhej strany od premnohého čarbania, áno, len od týchto dvoch, tertium tu rozhodne nie je –; teda uzatváram svoje riadky.

Prijmite môj úctyplný pozdrav a moje teplé priateľské potrasenie ruky, s čím ostávam

Dolný Kubín 13. januára 1912.

Vašej Veľkomožnosti
s úctou oddaný a ponížený služobník

Pavol Országh