Smrť Jánošíkova


Jonáš Záborský.

Smrť Jánošíkova.
Pospolitá povesť.

1.

Šumne radia sa liptovskí páni1.)
na stoličnom v Mikuláši dome,
ako by im dostať Jánošíka,
Jánošíka, dobrého zbojníka,
ktorý pánov lúpi, biednym dáva,
voly núdznym kupuje sedliakom,
meria súkno od buka do buka,
a nikomu život neodjíma.
Jedni z nich chcú ozbrojiť zemianstvo
ku velikej na zbojníka honbe,
druhí kráľa poprosiť o vojsko,
k obkľúčeniu celého pohoria.
Ale župan Svätojanský vraví:
„Všetko to už neraz probovano,
zemianstvo i vojsko i hajdúci,
probovano, ale vždy na darmo.
Je to zázrak sily, ten Grachovčan.
Nedarmo za sedem cical rokov.
Chytiac buka do mohutných ramien,
vytrhne ho s koreňmi zo zeme,
ako ženy trhajú konope.
Pritom stojí vo spojení so zlým.
Nelapí ho šabľa, ani guľka.
Šabľa sklzne s neho bez úrazu,
guľka na ňom, ako hrach na stene.
On proti tomu len rozkáže
valaške, a sama tne okolo,
žiadnou ľudskou nevedená rukou.
Ba keď chce, i nezrejmým sa zrobí.
Prístupu niet k čarodejníkovi.
Myslím teda, že najlepšie bude
vyložiť na hlavu jeho cenu.
Snáď sa najde, kto mu utne život,
alebo ho v naše vydá ruky,
za tisícku lákavých dukátov.“
To schválili jednohlasne páni,
a pustili vesť o tom do sveta,
aby čiernu dráždila lakomosť,
až prinesie čakané ovocie.

2.

Pustá stojí, ďaleko za horou,
na chotáre klenovskom koliba.
Ale teraz práve nenie pusté
začadené bydlište valachov,
upletené z hrabového prútia
a prikryté svrčinovou kôrou.
Jánošík sa tam objíma teraz
s krásnou Lankou, devou belolícou,
čo ďaleko nemá páru v kráse.
Jánošík má zelenú košeľu,
s vlajúcimi široko rukávmi,
nohavice biele, s pasománmi
červenými, na bedrách opasok
remenný, na rychlých nohách krpce,
s čiernymi na lýtkach remienkami.
Lanka pýši sa sukňou bielunkou,
červenými na nohách čižmami,
hodvabnou na bielej šiji šatkou,
pretkávanou zlatom šnurovačkou,
živôtkom z mäkkého zlatohlavu,
opleckom o širokých rukávoch.
Jánošík ju vinie náružive
svalovitým ku srdcu ramenom.
Deva sa mu vymkne, hrozí prstom:
„Iď odo mňa, lživý! Nemiloval
nikdy svoju si úprimne Lanku.“
„Čo máš zase, šelminko?“ táže sa,
uštipnuv ju na líčku, Jánošík.
„Hm! Čo?“ pozre bokom naňho Lanka
s pretváreným, vnadyplným hnevom.
„Milujúci nemajú tajomstva
medzi sebou, a ty ho máš, lživý.
Hľa, mnes̕ ešte dosaváď nezjavil,
čo ťa robí nedostupným meču,
prečo žiadna neraní ťa guľa,
ani ako sa robíš nezrejmým.
Láska-li to úprimná?“ dodala
s ľúbym hnevom, čarovným úsmevom.
„Ej, nedobre to, Lanka, nedobre,“
krúti hlavou pečlive Jánošík,
„na ženskú klásť vernosť hlavu svoju.
Ale abys̕  videla, že viacej,
nežli život svoj, milujem teba,
tu tajomstvo moje veľavážne.
V košeli tej, ktorús̕  neraz prala,
jest niť Pannou Máriou pradená;
preto žiadna sa ma zbroj nelapí.
Tu v opasku nosím kvet, strasený
s paprute vo svätojánskej noci,
keď duchovia majú svoje hody;
to ma robí, keď treba, nezrejmým.“
Srdečným tak velikú dôveru
odmenila pobozkaním Lanka,
krásna Lanka, deva belolíca,
čo ďaleko nemá páru v kráse.
Domov niesla prsteň s diamantmi,
ktorý predtým Illéšházičkinu
ozdoboval pansko-nežnú rúčku.
Jánošík šiel s olovom a prachom,
prineseným milou, k tovarišom.

3.

Na klenovskej krčme znejú husle
a barbora brúni hrubohlasá.
Veľká chyža plná je mládencov
bujarých i devočiek spanilých,
plná mužov v odeve sviatočnom
i pôvabne neviest očepčených.
Ale krepčí jeden toliko muž
svalovitý, v zelenej košeli,
krepčí s devou mladou v parte zlatej.
Zem duní, keď dupne nohou silnou,
a keď devu vykrúti rumenú,
vietor veje po chyži chladiaci.
Lebo jarosť to Jánošíkova.
S úľubou sa prizerajú všetci
na dviženie jeho víchrovité
i krepčiacej s ním rumennej devy,
ktorej sukňa pekné tvorí kolo.
Len dve možno pozorovať tváre
škarediť sa a šeptať na boku:
jednu mladú, peknú, druhú scvrklú.
„Už ináče nemáš, drahá Lanka,“
šepce mladej stará Kykymora,
špatná, hnusná, korheľská babisko,
„spreneveril sa tebe na čisto.“
Keď cigáni dohrávali „čerstvý“,
zdvihnul silným Jánošík ramenom
tanečnicu svoju až k povale,
s takou hračkou, ako deti lútku,
a postavil ju na bok s úklonom.
Skoknul potom k zapýrenej Lanke.
Ale táto prchla, vzdorovitá,
s osvedčením: „Nechoď viacej ku nám!“
„Eh, nevďačná!“ myslel si Jánošík.
Lebo on jej kúpil dom, i všetkým
obohatil úbohú sirotu,
a na žiadnu nemyslel nevernosť.
Tanečnica jeho bola dcéra
toho gazdu klenovského, Blahu,
u ktorého on nejednu strávil
zimu, nesúc sa jeho paholkom.
Zo vďačnosti pojal ju na tanec.
Lanka sa tým dala uspokojiť
naoko len. V duši vrela pomsta
a lakomosť kula kunšty mrzká.
Na druhý deň išla Kykymora,
špatná, hnusná, korheľská babisko,
ku Liptovu, umluviť sa s pánmi
o konečnej zkaze Jánošíka,
Jánošíka, dobrého zbojníka,
ktorý pánov lúpi, biednym dáva,
voly núdznym kupuje sedliakom,
meria súkno od buka do buka,
a nikomu život neodjíma.
Hej, tá vesť o tých tisíc dukátoch!

4.

Cez celú noc kuvikal na dome
krásnej Lanky zlovestný vták kuvik,
než spiaci to neslyšal Jánošík.
Znežnily ho objatia Lankine,
oslabilo hlavomútne víno.
Už počala pred vozom slncovým
brány zora otvárať východu,
a Jánošík ešte vždy vo mäkkých
odfukuje si tíško perinách.
Pohodlnosť to, akej požíval
zriedka kedy muž, ktorý spoločné
mal obydlie so zvermi lesa.
Až vtedy sa vzbudil, pretrel oči,
keď nazrela dvermi Kykymora,
špatná, hnusná, korheľská babisko,
a kynula suchou Lanke rukou,
na čo táto odvetila mihom.
„Dobre si ma uhostila,“ vraví.
„Čas mi odísť. Daj moju košeľu.“
„Polež ešte,“ odpovedá Lanka,
„nech ju trochu pretiahnem na válku.“
„Ale skoro,“ hovorí Jánošík,
„skoro, milá, lebo deň sa brieždi.
Mal so už byť o tom čase v hore.“
Keď to vraví, rozlietnu sa dvere,
hrnú dnu so šabľami hajdúci.
„Valaška tni!“ zareve Jánošík,
skočiac rýchle z postele na nohy.
Než valaška teraz neposlúcha,
ani sám ju nemôže do silnej
uchopiť ku obrane pravice,
lebo lživá skryla ju milenka
s divotvornou zelenou košeľou.
Siahne teda rýchle ku opasku,
aby zrobil sa neviditeľným.
Než ani to nepomohlo teraz,
lebo zlatý paprutí kvet zmiznul,
zradnou v noci odcudzený rukou.
Porve teda skoro stôl lipový,
a drží ho, ako štít pred sebou,
poráža ním, kto sa približuje.
Bol by vyhnal všetkých svojou silou,
keby pomoc nebola priniesla
cúvajúcim drábom Kykymora.
Baba táto škaredá vovliekla,
rozsypala po chyži, mech hrachu.
Jánošík sa poklznul a spadnul,
i so stolom. Hajdúci priskokli,
zgniavili ho, poviazali silne.
A Lanka sa prizerala na to,
prizerala so zlostným úsmevom.
„Boh ti zaplať, ty moja Dalila,“
vrhnul na ňu žiaľny zrak Jánošík.
Hajdúci ho vyhodili na voz,
a k Liptovu s ním cez hory, doly.

5.

Lanka, Lanka, deva bielej tváre,
ale čiernej, zašpinenej duše!
Kam to vezieš sa s tou Kykymorou,
tou ohavnou Ježibaby sestrou?
Ideš shrnúť tie žlté dukáty,
ktorés̕  biednou zaslúžila zradou.
Než v radosti tvojej niet radosti.
V duši tvojej deje sa to isté,
čo sa deje na Čertovej svadbe,
kde sa paria koníky pred tebou,
popri jarku, v hlbokom údolí.
S obidvúch strán cesty hromadiská
nakopených do neba skál nahých,
neúrodných, divých, pustých, strmých.
Po nich, ako hory nad horami,
chmár sa sivých kotúľajú chlpy,
hnané brkom hučiaceho víchru.
A vo chmárach svrkajú ohnivé,
rudé blesky, s ťaželým hrmením,
ktoré chlumy podávajú chlumom.
Prask! vystrelí chmára nad hlavami
pútnic. Tieto sa uhnú so strachom,
a uklonia od úžasu hlavy.
Nebojte sa ale, vy biednice,
striel sivými metaných chmárami.
Na vás iná čaká perná strela.
Hľa, za skalou stran cesty prikladá
hromovitú k lícu muž ručnicu.
Prask! Hrom ľudskou namerený rukou
uhodil do tyla Kykymoru.
Klesá o bok predesenej Lanky
špatná, hnusná, korheľská babisko.
Kočišovi vypadly opraty
pri výkriku panovitom: „Postoj!“
Šesť obstúpi silných chlapov vozík.
„Hrmen bohov! Ideš sebe po mzdu
judášovskú do Liptova k pánom.
Prijmeš takú, akús̕  zaslúžila!“
S tým vytrhnú devu polomrtvú
ruky silné z voza, vlečú na bok,
do úvalov na Čertovej svadbe.
Kočiš kone obráti ku tylu,
a vezie ku Klenovcu mrtvolu.

6.

Na vŕšku u Mikuláša stojí
prevrátená murovaná zvárka.
Stĺpy štyri sú, a medzi nimi
štyri brány s klinami a hákmi.
To mäsiareň ľudí, ku ktorej by
za svet nikto nesblížil v noci.
Teraz ale vlečú vo tme čírej
dva mužovia silní slabú devu
ku hroznému popravnému miestu.
Kto však zazre laternu ich s cesty,
s úžasom sa žehná krížom svätým.
Skoro ale väčšia vyhasila
jasnosť svetla sklenenej laterny.
Lebo vzplanul razom v Mikuláši,
Vrbici a Okoličnom oheň.
Ožiarilo sa celé okolie,
ožiarili tie lipové vrchy.
Objavil sa zraku Choč skalnatý,
Poludnica, i Kriváň žulový,
ten visiaci do priepasti Kriváň.
Dobre teda videli idúci
k šibenici, ako odleteli
s nej splašení so škrekom havrani.
Videli i visiaceho s trámu
na háku za rebro obesenca.
Hlava jeho bola, ako korec,
nabrinuté nohy, ako stupy,
život ako bočka nanesený.
Reťaz bol tak vrezaný do tejto
opuchliny, že to vyzeralo,
ako bočka visiaca s reťazi.
Plece bolo už trochu nadkľuto
havraními ostrými zobákmi.
„Pozri, k čomus̕  dopomohla svojmu
milencovi,“ riekne jeden z mužov,
„pozri, Lanka, ty verná milenka.“
Deva zhíkne a klesne bez seba.
Surovec a Garaj kopnú do nej
a hľadia na obesenca hore.
„Dobrý vodca náš, či žiješ ešte?“
tážu sa tak hlasom žalostivým.
Odpoveď im dal len vrzg reťaze,
keď zahúpal voľným telom vetrík.
Lebo to už druhá noc po druhom
dni od strašnej, neľudskej odpravy
Jánošíka, dobrého zbojníka,
ktorý pánov lúpil, biednym dával,
voly núdznym kupoval sedliakom,
meral súkno od buka do buka,
a nikomu neodjal života.
Dýchal ešte trochu umučenec,
vydal i vzdych, ale v takom stave
dotknúť tela sa nebolo možno.
Nechali ho teda tak dostrádať,
a k Lanke sa obrátili kleslej,
aby slušnú vzdali na nej pomstu.
Vzbudili ju, vstala. Než, ó Bože!
S akou deva tá stala premenou!
Netriasla sa už viac, nevzdychala:
než tlieskala, plesala, spievala.
A prečo tak? Lebo šla na sobáš
s milovaným svojím Jánošíkom.
Tento sa jej zobrazil na table
pomútených a zmätených mozgov
ako knieža v rúchu zlatoskvúcom.
„Nechajme ju, má dosť,“ rieknul Garaj.
A za mnohé potom chodievala
roky Lanka z dediny v dedinu,
z dom do domu, polonahá, v handrách
zablatených, bláznivá nevesta
zhynuvšieho láskou Jánošíka.

________________
1.) Roku 1713.

Poznamenanie.
Jonáš Záborský pracoval i umrel v takom čase, keď prízvučná prosodia nemala platnosti v slovenskej literatúre. Ale on mocne prebíjal sa k nej, ako vidno i z jeho peknej štúdie Rozmluva o básnictve, kde píše: „Naše národné slovanské metrum, ako sa nám zachovalo v piesňach srbských... a ako ho bez pochyby naši predkovia všeobecne potrebovali, pokuď nezkazil sa ich rýdzi, ušľachtilý vkus, tu grécko-latinským časomerom, tu arabsko-germánskym itititikaním. Ono nezná ani založeného na náčasí (kvantite) časomeru, ani hľadania rovnozvučných koncoviek (rým). Šetrí len počet sylláb, cäsúru a prízvuk. Povyšujúc sa len nepatrne nad prostomluvu, hodí sa výborne ku všetkým druhom dejeličného básnictva. K lyrickým básňam oproti tomu pridá sa výtečne metrum prízvučné, so šetrením prízvuku, jestli je báseň určená len k čítaniu, náčasia (kvantity), jestli sa má i spievať. Lebo bez tohoto nenie možný dokonalý spev. Dlhá muzická nóta vyhľadáva neomylne dlhú syllabu, krátka krátku, zvlášte v reči česko-slovenskej, ktorá ich tak určite, silne, povšechne v hovorení rozoznáva... Mne najviac lahodí verš pätistopový, deväťsyllabičný. Dve prvé a dve koncové stopy sú trocheji, stredná pyrrhichius. Cäsúra je jedna, po druhej stope, len nie v stredku slova. Tento verš je najdokonalejší. Dobre však zneje i vtedy, keď na predku stoja dve trojsyllabičné slová. Vtedy za tieto padá cäsúra.“ (Citujem nie z textu, vytlačeného v Sokole 1863 [str. 539, 540], ale z pozdejšieho, úplnejšieho rukopisu.)
Red.

Záborský, Jonáš: Smrť Jánošíkova. Pospolitá povesť. In: Slovenské pohľady, 1894, sošit 10, s. 569 – 576.