Únia na litve a v Uhrách
Jonáš Záborský
Únia na Litve
a v Uhrách. 1.)
Že jedna
čiastka Rusov, na Litve, v Haliči a v Uhrách, prijala úniu, t.
j. uznala pápeža za hlavu, a odvrhla to, čím vo viere sa líšila od
vyznania rímskeho, je všeobecne známo. Vidzme, kterak to prišlo, napred na
Litve a v Haliči, potom v Uhrách.
Na Litve, od
jej spojenia s poľskou tak rečenou republikou, čo sa stalo r. 1386, keď veliký
kňaz litevský Jagajlo pojal za manželku uhorskú Hedvigu, Ludiekovnu a spolu
prestúpil do církve latinskej, – na Litve od tohoto času pracovali všemožne
biskupi, mníši, páni poľskí, aby, jestli môžno, zcela previedli pravoslavných k
obradu latinskému, a jestli nie, aby aspoň uznania pápeža a jednotu viery
vymohli. Použilo sa pri tom i premlúvania i sľubov, i násilia nie bez výsledku. Šlechta menovite ruská prijala z
vätšej časti obrad latinský a zproneverila sa spolu národu svojemu. Ľud však
obecný zostával v celosti pri
obradu grecko-slovanskom až do r. 1594.
Spomenutého
totiž roku shovorili sa metropolít kijevský, Michajlo Ragoza, biskup lucký,
Kyrill Terlecký a Ipatij Pocej, ustúpiť neprestávajúcemu nátlaku, poddať sa
pápežovi. Napred poučili, tajne o úmysle svojom krála Žigmunda III., a keď
tento im slúbil rovnosť s latinskými prälátmi, získali ešte na svoju stranu
dvoch biskupov a jednoho archimandrítu, a potom sa prohlásili verejne za úniu,
s podržaním obradu východnieho a slovanskej reči pri bohoslužbách. V Breste
podpísali r. 1594 „Sobornoje opredielenie ob Únii,“ na základe florentinskej synody od r. 1439. Terlecký a Pocej
odpravili sa tajne do Rímu, a od
Klemensa VIII. obsiahli potvrdzujúcu bullu. 2.)
Medzi tým
biskup lvovský (lembergský) Gedeon, a peremyšlský Michajlo, osvedčili sa proti
únii. To učinil i kňaz (Fürst) Konstantín Ostrožský, jedon z nemnohých, čo
ešte pri pravoslaví vytrvali.
S návratom
Terleckého a Poceja svolaný bol zase r. 1596 sobor do Bresta. Síšlo sa naň
množstvo, nielen pravoslavných, duchovních i svetských osôb, než i katolícki
biskupi, aby prítomnosťou svojou úniu podporovali, premlúvali, zaochoťovali,
donucovali. Jednoty však docieliť nebolo možno. Sobor sa rozdelil. Stránka
proti únii bola neporovnane vätšia. Jednako únia bola vyslovená a prevedená
násilím.
Počalo sa
úžasné prenasledovanie pravoslavných, ktoré potom trvalo až do zaniknutia
jezuitmi spravovanej republiky. Pravoslavným boly odjímané chrámy a oddávané
uniatom. Ktoré sa jim ponechali, tie dávali treštení šľachtici židom do árendy.
Žid mal klúč od chrámu, a keď ho pravoslavni chceli potrebovať, museli platiť.
Popi boli núteni ku tým najchatrnejším robotám so sedliakmi,
ako ku nakladaniu a vozeniu hnoja. Mnohí boli na udanie židov bez právnych
dôkazov, žalárovaní, vešení, ztínaní. Čas od času vypukla skutočná honba na
popov, boli jímaní v massách. To potom malo i v Poľsku ten následok, ktorý
obyčajne všade máva treštené prenasledovanie, neludskosť, nespravedlivosť.
Zhynulo na vňutornú chorobu.
Treštený
Žigmund poslal , po utichnutí búrok Lžidimitrijovských, Stanislava Žolkievského
s vojskom a jezuitmi i ku Kozákom zaporožským, ktorí uznávali sice vrchmocie
poľské, ináče ale požívali akejsi samostatnosti, pod samovoleným hetmanom, a
chlopstva poľského neznali. Žolkievský mal ich nielen k unii priviesť, než i
sohnúť do jarma chlopského, podrobiť ich korunnému hetmanu a poľským pánom.
Siahal teda už od razu na oltáre, na občianskú i osobnú slobodu.
Borba to
bola nerovná. Lebo Poliaci boli vo stát spojený národ, Kozáci len ľud. Poliaci
mali vedy a umenia západu, Kozáci žili dive. Preto i podľahli tito.
Jezuiti postarali sa o napravenie viery, páni o občiansky poriadok. Mysleli, že
poneváč každé kurča má svojeho gazdu, ktorakby Kozák mohol žiť bez pána? A
napravili túto chybu.
Týraní Rusi
povstali znovu, pod Bogdanom Chmelnickým, a keď videli nemožnosť, odolať
Poliakom o svojej sile, poddali sa r. 1654 caru Aleksiejovi. Všetkých 17 plukov
kozáckych, na obidvoch brehách Dniepra, prisahalo cárovi vernosť. Poľsko
nemohlo odolať, bo i mestá litevsko-ruské odpadovaly od neho pre ošemetné
krivdy a nátisky náboženské, potom našiel naň Karol X. Švédsky.
Vo krajnej
núdzi uzavrel kráľ Ján Kazimír r. 1656, s povedomím senátu, vo Vilne smluvu s
Aleksiejom, aby tento po smrti Jánovej zaujal poľský prestol, Bielu i Malú Rus
opanoval, úniu vykorenil. Poliaci však slovu nedostáli ani z ďaleka. Keď cár
odvliekol Karla od Poľši, započala sa nová osemročnia borba vražebných držav.
Pri borbe
tejto pojal hetman Peter Dorošenko strannú, politicky nezralú, pre národ na
najvýš nebezpečnú myšlienku. Umienil si, dať Malorosii úplnú samostatnosť, a
postaviť ju pod záštitu zultánovu. Turci skutočne nadišli dva razi, boli ale
pokaždé porazení.
Malorus
podržali Rusi, na Poľsku prišlo, čo pri jej nezriadenosti prísť muselo.
Zostavších pri nich litevských Rusov prenasledovali Poliaci s ošklivou i
vtedy ukrutnosťou, keď jich zachvátil súdny deň.
Pri deľbe na
konci 18. stoletia dostala sa západnia Rus, kam prirodzene náleží. Tu potom
prestala i vnutená únia. Roku 1839 sobrali sa v Polocku uniatskí biskupi,
so mnohým duchovenstvom, a vyslovili, že sa pripojujú nazpät „ku pravoslavnej
vserossijskej cerkvi.“ Únia zostala len v Litve v užšom smysle, na Žmudi a
vo pripadšej Rakúsku Haliči, potom v Uhrách.
Uhorskí,
šlachtou tiež opustení, vládou prenasledovaní Rusi dostávali za dávna popov od
biskupa peremyšlského. Až r. 1491 povolil im Vladislav Kazimírovič oddielneho
biskupa v Munkáčove. Volievali si ho sami z basiliánov.
Pohyby
unistické za Tatrami dotkly sa i uhorských Rusov. Keď videli, že sa tam
uskutočnila únia, premyšlovali i oni o nej a výhodách s ňou spojených, ale
kolébali sa dlho, až sebe vyvolili r. 1648 za biskupa Petra Rotošinského,
kláštorským menom Parthenia. Predchodca jeho, Tarasovič, sa klátil, ale
Rotošinský bol odhodlane za úniu. Pošiel hneď po nastolení svojom r. 1648 na
synodu trnavskú. Potom vyjednával pod rukou s katolíckymi biskupami, menovite s
prímasom Georgiom Lippaym a jágerským biskupom Georgiom Jakušičom.
Za tohoto
poslednieho sa skryl, nedoverujúc sebe. Jakušič sohnal svojím menom r. 1649 do Ungváru basiliánov a 63 popov, prišiel osobne a potud jich ohrábal, až pristali
na úniu. Význanie viery zložili do rukú jeho, a odoslali písomne pápežovi
Innocencovi X. Vymienili sebe tiež liturgiu slovanskú, kázeň gräckú, t. j.
manželstvo duchovenstva, a nad to i slobodné volenie biskupov. Medzitým už
Rotošinského potvrdil Leopold tak, ako čoby on sám ho bol menoval, právom
uhorským kráľom náležejúcim. A pri všetkých nasledujúcich po ňom biskupoch
dialo sa to skutočne. Menovala ich vláda, o prisľúbenom volení národom ani
reči. Čo viac, boli podriadení biskupovi jágerskému, a ani titul biskupov sa
jim nedával, než len „vikárov apoštolských.“ Pri stole biskupskom v Jágri , kam
aspoň na velikúnoc vždy sa dostaviť museli, sedávali na posledňom mieste za
všetkými kanonikmi. Popov prezýva komorská listina od 9. febr. 1660 a Leopoldova
od 10. nov. 1659 baťkami a cerkanmi (Bajtkones, Czerkanos).
Na toto
prevedenie únie hľadeli vojvodovia sedmohradskí krivým okom. Akmile sa osvedčil
Rotošinský za úniu, hneď vyhliadla Žofia Bátory, vdova Georgia III., Rákócyho
biskupa druhého. Dala vysvätiť v Multanoch istého Joannika Zeiku, zemského
pána. Tento ale ani nebýval v Munkáčove, než na svojom majetku v Mysličine.
Únia sa teda ešte vždy kolébala. To tým viac, že duchovenstvo nenašlo tých
výhod, aké sebe od únie sľubovalo. Majetky farské boly i ďalej považované ako
sedliacke poplužia. Popi nielen robotovať, na panské chodiť museli, práve tak,
ako v Poľsku, než bývali i telesné trestaní, palicovaní, ako vidno z diplomu
Leopoldovho od 23. aug. 1692. Katolíci i Kalvíni stíhali jich. Zvlášte tí poslední,
keď sa kasali o slobodu so vládou, nakladali i ruskému ľudu jarmo ťažké.
Po smrti
Rotošinského bol menovaný biskupom r. 1689 Jozef de Camellis, Gräk, ktorého
prímas Leopold Kolonič bol priviedol z Ríma za missionára medzi uhorských
Rusov. Toto bol horlivý uniat, a mal ešte dosť roboty. Spišských popov musel
donucovať k únii skrze spišskú kapitulu. Na nástojenie jeho boli r 1691 v
panstve munkáčovskom oslobodení popi od panštiny. Oproti tomu poznačil do
svojeho denníka, že keď r. 1690 poslal za farára do Jágru Michala
Zadereveckého, musel sa mu tento zaviazať sľubom, že mu bude oddávať desatinu
svojich dôchodkov. Z toho vidno, že ozaj po gräcky umel lúpiť farárov. Pri
nastalých pohyboch krajinských prchnul z Munkáčova do Prešova a tu zomrel r.
1704.
Pod jeho
nástupcom, Michalom Olšavským, počal istý mnich Sofronius mocne búriť oproti
únii, ale Olšavský zrazil ho r. 1761. Mohol to obsiahnuť len násilím, lebo
nehodné, neprestávajúce týranie muselo zoškliviť úniu. Pošlo to, dľa dekretu
Karia VI. od 13. aug. 1720, tak ďaleko, že nielen za bezprávných, robotujúcich
a platiacich sedliakov boli považovaní popovia, než synovia jich, boli
predávaní ako otroci alebo hoviadka. Darmo jich brali kráľovia pod ochranu,
stavali diplomami na roveň s duchovenstvom latinským. To zostalo na papieri, vo
skutočnosti provodily sa ukrutnosti ľudstvo hanobiace.
Biskupovia
vynasnažovali sa, dobyť sebe neodvislosti od nakladajúcich s nimi nehodne
biskupov latinských jágerských: ale tito zpierali sa proti tomu nohama i
rukama. Naposledok však predca pápež nahliadnul ničomnosť sofistických jich
remonštrácií. Klemens XIV. kanonizoval r. 1771 biskupstvo munkáčovské, na
žiadosť dvora.
Biskup
Andrej Bačinský presídlil sa potom r. 1778 z Munkáčova do Ungváru, a rok na to
zaujal miesto na sneme medzi magnátmi. Roku 1820 oddelené bolo biskupstvo
prešovské.
Ku
dotvrdeniu toho, čo sme rekli o predávaní popovských synov, stojte tu ešte
vlastné slová dekretu Karia VI. od 13. augusta 1720: „Filios,“ hovorí, „eorundum
legitimos non saltem ad rusticitatem et servitutem redigere, verum etiam in
nonnullis Comitatuum locis tamquam mancipia venumdare nihil pensi ducerent.“
3.)
1.)
Hlavnie pramene: Начертание русской Истории для средних учебных
заведений. Сочинение Н. Устрялова. Санктпетербург. 1857. — Notitia Fundationis
Koriatovicsianae. Vyd. Basilovič v Košicach. 1799. – Notitia Comitatus Zemplin.
od Ant. Szirmaja. — Očití svedkovia.
2.)
Sr. Wird Russland katholisch werdуn? Von P. J.
Gagarin. Tübingen, 1857, str.
62 – 79.
3.)
Notit. Fundationis Theodosii Koriatovits. P. II.
str. 153.
