Julius Botto: Juraj Thurzo a Gábriel Bethlen (1902)

Juraj Thurzo a Gábriel Bethlen.

Príspevok k dejinám cirkve evanjelickej v Uhorsku.

Podáva Julius Botto.

I.

Pieta evanjelikov uhorských vidí v Bethlenovi hrdinu, zápasivšieho za svobodu náboženskú. Hrdinské epos by mu tento peľ ideálnej čistoty neodobralo; ale dejepisná kritika neľúbi chválorečí, lež opisuje deje v ích pragmatickom súvise, pretriasa pohnútky konania a vynáša súd, zodpovedajúci skutkom a príčinám konania. Preto jestli dejepis nechce byť nespravedlivým, musí uznať, že i ohľadom čistoty pohnútok, i ideálnej bezžistnej lásky k evanjeliumu sú Thurzovci, palatín Jur a jeho syn Emerich mravne omnoho cennejšími a zaslúžilejšími, než Bethlen.

Dobu a účinkovanie Thurzovcov a Bethlena opísať v súvise s politickými dejmi, dľa možnosti načrtať verný obraz ích náboženského smýšľania, je cieľom tohto úryvku, ktorý môže mať istú oprávnenosť už aj preto, lebo slúži k objasneniu doby kvitnúceho protestantismu a osudnej reakcie Pázmánovej v Uhrách.

Keď sa v Uhorsku Lutherova reformácia rozširovala, vladármi Uhorska boli Ferdinand l. a jeho výtečný syn Maximilian. Počiatky reformácie ale siahajú do časov panovania Ludvíka II., lebo i v Čechách i v Uhorsku už vtedy púšťala reformácia viery silné korene. Ale rástla i silná reakcia a na jej čele stáli arcibiskup Ladislav Zalkan, Ján Zápoľa a Štefan Verbőczy; poslední dvaja z pohnútok čisto sebeckých. Dávna nevoľa Uhrov proti Nemcom, teraz keď sa nové učenie zmáhalo, brala na seba tvárnosť náboženskú a nenávisť národnia hľadala pod zámienkou viery v cirkevných zákonoch uvoľnenie, keď nenachodila ích v zákonoch občanských. Na dvore Ludvikovom bolo mnoho Nemcov; i kráľovná Mária mala za kazateľa Nemca, ktorého ona, keď ho preláti a magnáti, poneváč bol »Luterián«, chceli odstrániť, rozhodne zastávala. Z toho povstal chýr, že kráľ a kráľovna sú luteranismu naklonení, tým viacej, lebo kráľov sestrenec a pestún Jur brandenburský ostentatívne dokazoval Lutherovi svoju priazeň. Sám kráľ Ludvik nebol tak prísnym a uvedomelým katolíkom, ako jeho strýk Žigmond, kráľ poľský, a viera bola u neho záležitosťou vedľajšou, o ktorú sa on nestaral, ale dovolil svojim kancelárom upotrebiť jeho moc a meno, aby kráľovskými mandátmi hájili katolicismus tak, ako mali hájiť vo veciach občanských zákon, pravdu a spravedlnosť. Túto okolnosť vyúžitkovali Ján Zápoľa, vojvoda Sedmohradska a jeho pomocník, chýrny Štefan Verbőczy k poburovaniu ľudu proti kráľovi a proti dvoru. Na vidiekoch boly i zjavné i tajné schôdzky a porady nespokojných tým cieľom, aby z kráľovského  dvora všetci Nemci boli odstránení. Nespokojní zamýšľali i gubernátora voliť; – ním mal byť Zápoľa, – a zmocniť sa i finančnej správy krajiny. Tak mohol povstať návodom Zalkana, Zápoľu a Verbőczyho, i bez vedomia Ludvikovho, ktorý bol v ten čas devätnásť ročný šuhaj, zákon »Luterani comburantur«. Zápoľa Potreboval k svojim ašpiraciám na trôn uhorský protekciu Ríma a tá dala sa veľmi lacno nadobudnúť upodozrievaním a prenasledovaním čestných ľudí, tak, ako to za naších časov maďaronskí štréberi robia osočovaním poctivých roduverných Slovákov.

Pri slabosti Ludvikovej podarilo sa štvanici Zápoľovej na schôdzke zemänov v júni roku 1525 zákonitého palatína Štefana Báthoryho zrútiť a Štefana Verbőczyho vyvoliť. I Verbőczy upotreboval vieru a katolíctvo len za prostriedok k dosaženiu svojích sebeckých cieľov. I pri jeho vychýrenej učenosti musel byť Verbőczy veľmi obmedzeným človekom. Už roku 1519, keď bol členom uhorského vyslanstva v Benátkach, medzi všetkými zvláštnosťami a umeleckými pamiatkami tohoto mesta pripisoval a privlastňoval najväčšiu cenu a dôležitosť svlekom svätej Heleny a roku 1521 dal vo Viedni po druhýkráť vytlačiť katolícke polemické dielo: »Apologia pro veritate catholicae et apostolicae Fidei adversus pestifera Lutheri dogmata autore fr. Ambrosio catholico« a venujúc toto dielo Ludvikovi, želal, aby Uhorsko nákazou Lutherovho učenia nebolo do zkazy rútené. Podobnú horlivosť a príčinlivosť dokázal ako palatín v okolí Baňskej Bystrice, kam bol proti kacírom vyslaný a kde zdržoval sa 13. apríla roku 1526. Myšlienka prenasledovať luteránov bola v ten čas obľúbenou; ňou mohol si svoju padajúcu vážnosť podoprieť, bo menovite horlivý, vplyvný a bohatý »luterán« Elek Thurzo, všetko možné vynaložil, aby Verbőczy pozbavený bol úradu palatínskeho. Na baňsko-bystrickej výprave bol mu spoločníkom Gašpar Raška, komorník kráľovský, ktorý už roku 1524 spisy Lutherove v Sibíne pálil, a prívržencov Lutherových pred súd postavil.

Títo dvaja páni pozvali zemänov stolice zvolenskej do shromaždenia. Zámienka k schôdzke bola tá, že rubári a baníci v okolí Baňskej Bystrice a Hodruši bývajúci, utvoriac cieľom hájenia svojich záujmov spoločnosť, donútili mešťanov a majiteľov baní, ba i kráľovských komorských úradníkov, že jim väčšiu mzdu platiť museli, a že medzi stávkujúcimi i spisy Lutherove boly rozšírené. Verbőczy vymeral trest. Obžalovaní odvolávali sa na isté body, hovorí listina kroz Verbőczyho o tomto vydaná; ale poneváč je vraj neslýchanou vecou, ktorú ani prirodzený, ani občanský, ani cirkevný zákon netrpí, aby robotníci búrili sa proti svojim pánom, a aby ích k plateniu takej mzdy, aká sa im ľúbi, nútili, budú hlavnejší buričia, na ktorých dosvedčilo sa, že Lutherove spisy rozširovali, nakoľko by chytení boli, smrťou trestaní, tí ale, ktorí ušli, majú byť majetkov pozbavení.

Ale ani stíhanie luteránov neosožilo Verbőczymu. Keď sa z Baňskej Bystrice vrátil do Budína, už bolo na dvore Ludvikovom všetko proti nemu, tak že už 27. apríla poďakoval sa z úradu palatínskeho, ušiel v ten deň k Zápoľovi do Sedmohradska, lebo ľudia Báthoryho chceli ho aj zabiť. Pozdejšie vyhlásil krajinský snem Verbőczyho za zradcu vlasti a odsúdil ho na ztratu majetkov a na vyhnanstvo.

Porážka moháčska, ktorú z čiastky i Ján Zápoľa svojou ohavnou zradou zavinil, dopomohla Zápoľovi ku kráľovstvu, Verbőczy ale stal sa jeho kancellárom. Slovensko a Slavonia vyvolily 15. decembra roku 1526 na sneme v Prešporku Ferdinanda, kráľa českého, za kráľa uhorského. V nasledovavšej borbe dvoch protikráľov boli mnohí uhorskí páni hneď na jednej, hneď na druhej strane. Pri Ferdinandovi vytrval až do smrti vždy verne jediný Elek Thurzo.

Ferdinand, aby sa proti Zápoľovi i tureckým sultánom podporovanému udržal, chodieval pre podporu častejšie do Nemecka, Česka a Rakúska a v taký čas oddal správu krajiny obyčajne svojej sestre Márii, vdove po kráľovi Ludvikovi. Odpadúvanie mnohých uhorských pánov od jej brata, naplnilo ju často žiaľom, v ktorom hľadala úľavu v spisoch Lutherových. Keď sa o tom Luther dozvedel, venoval jej svoj preklad niekolkých žalmov. Ferdinand poslal túto knihu s listom výčitiek plným Márii, ktorá mu ale odpovedala:  »Nemôžem zabrániť Lutherovi, aby za mňa, alebo proti mne písal, ako sa jemu ľúbi, tak ako to aj s inými kniežatmi urobil, ktorí mu to tiež zabrániť nemohli; tejto moci nemá ani cisár, ani tvoja výsosť. Verím, že ostanem dobrou kresťankou a že zomrem ako taká.« Odveta táto neuspokojila Ferdinanda:  »Nemôžem síce rozkazovať Lutherovi, čo má a čo nemá písať,« písal Márii, »ale ujisťujem Vás, že Luther mňa oslavovať nikdy nebude za to, že sa toho pridržujem, čo on evanjeliumom menuje. Ostatne prosím Vás, nečítajte knihy Lutherove, poslúchajte vaších radcov, keď nechcete, aby Vás za dobrú luteránku držali.« Mária odpovedala hlasom pokoryplným, že už dávnejšie nečítala spisy Lutherove a že keď sa mu to nepozdá, ích ani za tým čítať nebude.

Je tedy isté, že takto smýšľajúceho Ferdinanda len jeho vlastný prospech a politické ohľady nútily, že so srdcom úprimnosti plným a s obrovskou trpelivosťou sprostredkoval mier náboženský v Augsburgu a že darmo namáhal sa uzavretiami koncília tridentského obe cirkve sjednotiť. Najprv svojím synovcom, zúrivým katolíckym fanatikom Filipom II., kráľom španielskym opustený, v Uhorsku a Sedmohradsku Zápoľom a Turkom tlačený, nemohol a nesmel sa rozhodnúť náboženský mier zrušiť, nemohol svoje namáhaním postavené dielo zničiť. Vojna s Turkom stála mnoho peňazí; tieto ale nemohly len jeho dedičné rakúske provincie dávať; on potreboval predovšetkým podporu nemeckej ríše, podporu stavov nemeckých, uhorských a českých. A stavy nemecké už len mier náboženský udržoval v jednote. Ekonomické potreby dodaly evanjelikom práve takú cenu, ako katolíkom, tamtým musel pravdu a spravedlnosť práve tak svedomite prisluhovať, ako týmto, čo pri rozmanitosti záujmov bolo námahou obrovskou. Výsledky jeho námah nezodpovedaly jeho úmyslom: svojou vypočítanou ústupčivosťou docielil síce, že sám náboženské vojny nemal, no dedili ich jeho vnukovia. Ani jeho syn Maximilian nebol o moc šťastnejším. Tomuto len okolnosti a krátky život prekážaly, že nestal sa evanjelikom, že náboženstvo evanjelické nepovýšil na trôn cisársky. Jeho otcovi nakladala nutnosť, slušne zachádzať s evanjelikmi, tá istá nutnosť, slušnosť a opravdivá náklonnosť radily Maximilianovi evanjelikom dopriať náboženskú svobodu. Jeho syn Rudolf nešetril ani jedno, ani druhé a preto stal sa obeťou svojej náboženskej nesnášanlivosti a utratil preto i svoje trôny.

Po Maximilianovi dedil ríše jeho najstarší syn Rudolf, muž jemnej povahy, ale náruživý milovník pokoja, hvezdárstva, prírodopisu, chemie a starožitností. Pre tieto svoje ľúbostky stránil sa nielen diel štátnych, ale dopúšťal sa i marnotratnosti, kdežto ťažké položenie politické, ustavičné boje s Turkom vyžadovaly veľkú príčinlivosť, opatrnosť, rázne diplomatičné účinkovanie a nadovšetko sporivosť. Súc bojazlivým melancholikom, oddal sa hvezdárskemu snárstvu a súc vychovaný v Španielsku, dal sa vodiť španielskemu dvoru a jezuitom. V úzkostlivej bojazlivosti, strašiacimi veštbami zapríčinenej, ukryl sa v svojom laboratoriume a stránil sa svojich poddaných dľa španielských ceremonií. Prístup nik nemal k nemu; najsúrnejšie záležitosti ostaly nevybavené, následkom čoho stavy rakúske vypovedaly mu poslušnosť a i Uhorsko i Sedmohradsko len vo veľmi malej miere uznávaly jeho moc a vládu; ba i stavy české nie veľmi ho poslúchaly. Vidiac zkazu habsburskému domu hroziacu, sišli sa jeho bratia a bratranci v Prešporku poradiť sa o tom, ako ju odstrániť. Najprv vyvolili si za hlavu domu a rodiny Mateja, najstaršieho brata Rudolfovho, a sverili mu obranu záujmov, ktoré tupý a nevšímavý brat zanedbával cele. Dali mu i moc, i právo zastávať záujmy domu a rodiny dľa najlepšieho náhľadu. Matej hneď a hneď započal vyjednávať s Turkom a v Uhorsku s Bocskayovci; bol šťastným, lebo podarilo sa mu s Turkom mier uzavreť a aspoň na jednu čiastku Uhorska nároky domu habsburského zachrániť. Ale Rudolf nechcel potvrdiť úmluvy mieru, lebo považoval účinkovanie Matejova za urážku svojich cisárskych a kráľovských práv, ba až zrejme obviňoval ho, že je s nepriateľom v porozumení a že zradné úmysly prechováva.

Tieto úmysly maly ovšem silnú sobeckú povahu, ale Matej neváhal ich rázne a dôsledne previesť. Uhorsko získal si skôr. Evanjelici rakúski a moravskí, už už k povstaniu pripravení, získaní Matejom sľubom náboženskej svobody, stali na jeho stranu; Rudolfovi ostali už len Česi verní; keď ale na sneme r. 1609 aj títo žiadali neobmedzenú svobodu náboženskú a Rudolf váhal ím ju dať, shromaždili sa v Prahe, vyvolili si obrancov viery a nasbierali vojsko. Teraz už popustil Rudolf, lebo radila mu to i kamarilla španielska. Aby Mateja za kráľa i Česi nevyvolili, vydal ím svoj chýrny »Majestát«, v ktorom evanjelická cirkev s katolíckou rovné právo obdržala a v ktorom jasne a doslovne bolo vypovedané, že evanjelici chrámy, ktoré počas vydania majestátu mali v svojich rukách, si podržia oprávnene, a jestli by si ešte chceli nové postaviť, má to byť dovolené panskému, rytierskemu stavu a mestám. Osudnou chybou majestátu bola práve táto enunciacia, lebo ňou chceli katolíci odôvodniť zatvorenie a zbúranie chrámov v Hroboch a Brumove; stala sa tedy príčinou i tridsaťročnej války.

Žiarlivý a závistlivý Rudolf, keď videl rázne účinkovanie svojho už i za kráľa uhorského vyvoleného brata Mateja, pracoval na tom, aby Matej nestal sa aspoň kráľom českým a prial trôn český Leopoldovi, biskupovi pasovskému. K prevedeniu tohoto úmyslu potreboval válečnú silu, ktorú v biskupstve pasovskom sbieral. Shromaždené vojsko dopustilo sa v Čechách takých výtržností, že celé kráľovstvo české stálo hneď v plameňoch. Darmo snažil sa Rudolf Čechov ubezpečiť, že má dobré úmysly a že je nevinný. Česi v obave, že majestát má byť zrušený, povstali, povolali do krajiny Mateja, vyhnali Rudolfovo pasovské vojsko a držali Rudolfa akoby vo väzení na Hradčanoch.

Práve keď kráľovskí bratia jedon proti druhému takto bojovali, účinkoval v prospech evanjelikov v Uhorsku Jur Thurzo, ktorého onodobný veľký vplyv z čiastky jeho duševným schopnostiam, veľkému majetku, z čiastky veľmi priaznivej politickej situácii pripísať nutno. Všetky tieto priaznivé okolnosti upotrebil Thurzo vďaka jeho šľachetnomyslnosti, len k dobrému evanjelikov.

Jur Thurzo narodil sa v trenčianskej stolici na zámku Lietave dňa 2. septembra roku 1567 z otca Fraňa Thurzo, z matky Kataríny Zrinskej, dcéry slavného hrdinu sihoťského. Utratiac v deviatom roku otca, bol otčimom Imrichom Forgáchom a výtečnými domácimi učiteľmi v Bytči vychovaný. Odtiaľ prešiel do Viedne do dvora arcikniežaťa Ernesta, kde venoval sa výlučne válečnému umeniu; pozdejšie slúžil pod vodcovstvom Mikuláša Pálffyho i s Nádašdym a Zrínim, ako veliteľ jazdy v Komárne a Nových Zámkoch. Vykonajúc viac válečných hrdinských skutkov, stal sa veliteľom strategicky veľmi dôležitých Nových Zámkov a kapitánom preddunajských stolíc, ktoré hodnosti roku 1605 z vážnych príčin složil. Kráľ Rudolf bol totižto fanatickým katolíkom a náboženské ústupky vynútila na ňom vždy len politická potreba. Pod jeho vladárením stalo sa, že kapitán kráľovskej posádky v Košiciach Jakub Barbiano Belgiojosa dňa 6. januára roku 1604 z naloženia Rudolfovho hlavný chrám košický, v ktorom, poneváč Košice v ten čas evanjelickými boly, i evanjelium dľa augšpurského vyznania zvestované bolo, evanjelikom vojenskou mocou odobral a jágerskému biskupovi oddal. Vyhnal i evanjelických kňazov, odobral mestu Košiciam ích majetok, 20 dedín pre aerár za pokutu, že mešťania pridŕžali sa viery evanjelickej. I na iných stranách Uhorska dopustili sa katolíci podobných prechmatov a násilenstiev, a keď 3. februára v Prešporku krajinský snem zasedal, žiadal Rudolf na ňom, aby cirkev evanjelická krajinskými dekretmi bola zničená. Naproti tomu žiadali evanjelici na tomto sneme, aby krivdy a urážky na evanjelikoch páchané snem odstránil. Možné je, že v týchto časoch bola väčšina obyvateľov Uhorska ešte katolíckou, ale páni, zemänia a mestá boli viery evanjelickej, menovite evanjelické panstvo na sneme bolo vo veľkej prevahe. Páni a vyslanci stolíc a miest pridržavší sa augšpurského a helvetského vyznania, pomenovali sa v prosbe, ktorú na sneme Rudolfovmu námestníkovi Matejovi podali a v ktorej náboženskú svobodu a prinavrátenie chrámov žiadali, väčšinou stavov. Uhorsko spravoval v ten čas Matej, ktorý vo veciach viery dal sa poučovať a vodiť Melchiorovi Khleslovi, biskupovi viedeňsko-novomestskému, zúrivému a bezohľadnému nepriateľovi evanjelikov. Khleslovej protireformačnej akcii tešil sa i sám Matej, ale sídlom tejto nebola vtedy ani Viedeň, ani Praha, ale Štýrsky Hradec a jej náčelníkom Ferdinand štýrsky, arcikňaz rakúsky. No Matej chcel byť kráľom uhorským, aby si tedy stavy uhorské získal, držal za potrebné ukázať sa evanjelikom uhorským nakloneným. Nedovolil tedy, aby snem v záležitosti náboženskej svobody uzavieral, keďže by i tak nebol katolíkom osožné uzavretie vyniesol. Avšak sľúbil evanjelikom primlúvať sa za nich u Rudolfa, a ích prosbu skutočne aj poslal do Prahy.

A ten Rudolf, ktorý pozdejšie Čechom povestným svojím majestátom povolil úplnú náboženskú svobodu, nielen že nevzal do povahy žiadosti evanjelikov, ale potvrdiac 21 uzavretí snemu prešporského, pridal k ním ľubovoľne ešte i nasledujúce: poneváč kráľ dľa príkladu svojich kráľovských predkov je úprimným prívržencom cirkve katolíckej, ktorú v Uhorsku chce silne chrániť a rozširovať: tým cieľom z vlastného rozhodnutia a na základe svojej kráľovskej plnej moci potvrdzuje a obnovuje všetky tie uzavretia a zákony, ktoré svätý Štefan a jeho nástupcovia cieľom rozšírenia a udržania náboženstva rímskokatolíckeho vyniesli. Aby ale za týmto spory a otázky náboženské snemu v jeho iných prácach neprekážaly, majú byť reformátori a rušitelia pokoja tak trestaní, ako to ohľadom takýchto priestupníkov oslávení kráľovia uzavreli.

Jur Thurzo počas tohto snemu složil hodnosť kapitána stolíc preddunajských: lebo jeho šľachetná evanjelická duša nemohla pretrpeť, že mu viacerými kráľovskými rozkazmi zakázané bolo na svojich statkoch evanjelických kňazov držať a v tej čiastke krajiny, ktorá jeho správe sverená bola, evanjelických kňazov applikovať. Jeho nástupcom stal sa Sigfried Kolonič, evanjelik, ale ani tento nemohol niečo prospešného vykonať voči nemiestnemu systému a vplyvu katolíkov. Pred rozpustením snemu podali tedy evanjelici námestníkovi palatínovmu, Mikulášovi Istvánffymu, protest nasledujúceho obsahu: poneváč vzdor väčšiny hlasov ích prosba o svobodu náboženskú vyslyšaná nebola, evanjelici sú odhodlaní cestou retorsie odraziť všetky tie útoky, ktoré ľubovoľné kráľovské rozkazy proti ích náboženskej slobode obsahujú. A brali vec vážne a dôrazne: Kapitáň stolíc severovýchodných, Valentín Homonai, odkázal Belgiojosovi do Košíc, že poneváč všantročený 22. článok platnosť i tamtým článkom odoberá, kým všantročený článok zničený a kým evanjelikom augšpurského a helvetského vyznania náboženská svoboda prinavrátená nebude, on do tých čias ani kráľových, ani Belgiojosových rozkazov si ani nepovšimne.

V tejto vážnej dobe prestal byť Thurzo válečníkom a stal sa diplomatom, keď že ho do diplomatického pôsobenia povstanie Bocskayho vrhlo.

Zdá sa byť záhadou, prečo i Rudolf i Matej, tak horliví katolíci , upotrebovali horlivých evanjelikov, akými boli i Thurzo i Bocskay, k diplomatickým dielam a ích vyznačovali? Oba boli i duševne i hmotne veľmi silní a vplyvní mužovia, nuž boli obom kráľovským bratom potrební.

Štefan Bocskay, muž v dejinách Uhorska veľmi známy, zdržoval sa na dvore Rudolfovom v Prahe za dlhší čas ako radca a referent sedmohradských záležitostí. V Prahe mal dosť príležitosti, presvedčiť sa o nespôsobnosti Rudolfovej a vidieť, ako sa stal tento panovník hračkou v rukách obratných komorníkov. I uzrely v ňom smelé zámery. Keď sa v Uhorsku všetko búrilo, odišiel Bocskay z Prahy a utiahnul sa na svoje uhorské statky, tváriac sa nečinným a Rudolfovi oddaným. Náhoda a okolnosti išly mu silne na ruku. Súc veľmi rozhľadeným, videl jasne, že ukrutné zderstvá, ktorými Rudolfov generál, zlopovestný Basta Sedmohradčanov trýznil, protireformačná reakcia v Uhrách, vystúpivšia bez všetkého okolkovania, prenasledovanie evanjelika Illésházyho, mocne pobúrily proti Rudolfovi a jeho radcom verejnú mienku v Uhorsku a že vzniknuvší oheň ľahko spáli všetky tie prekážky, ktoré vyskytly sa medzi ním a stolcom kniežacím. Začal tedy rázne a odvážlive organisovať živly nespokojné, čo keď jeho nepriateľovi Melchiorovi Bogátimu napadlo, upodozrieval ho tento u Rudolfa z nevernosti. Náhodou vyskytnuvšia sa nepatrná udalosť donútila ho otvorene vystúpiť: zachytili totižto jeho Gabrielovi Bethlenovi písané listy, z ktorých vysvitlo, že Bocskay, Bethlen a k temešvárskemu bašovi utieknuvší nespokojenci sedmohradskí silne pracujú, aby za knieža Sedmohradska vyvolený bol Bocskay a aby ústava a náboženská svoboda Uhorsku boly prinavrátené. Zachytené listy dostal do rúk najväčší nepriateľ Bocskayho Belgiojoso, ktorý ihneď predvolal Bocskayho do Košíc a keď sa tento neustanovil, zaujal mu jedon z jeho hradov.

Nasledovaly väčšie menšie potýčky, v ktorých válečné šťastie na toľko prialo Bocskaymu, že zaujal i strategicky dôležité Košice, a stal sa pánom severovýchodného Uhorska až po Prešporok. V Košiciach vydal príhlas k vlastencom, vyzývajúc ich k obrane pravého kresťanského náboženstva. Kroz Mateja do Prešporku na 6. január roku 1605 povolaný, ale kroz Rudolfa odročený snem vykonal aspoň toľko, že na základe uzavretia radcov koruny vyslaní boli k Bocskaymu povereníci, ktorí ho k složeniu zbrane nahovárali. Poneváč ale nemali poverenie menom Rudolfa a Mateja vyjednávať. Bockay ale so súkromnými osobami vyjednávať nechcel, nič sa nedocielilo.

Za tým vyvolili ho za knieža Sedmohradska najprv Sikuli a vyslanci iných stolíc. Sasi sedmohradskí, ačkoľvek boli horlivými evanjelikmi, nepridali sa k Bocskaymu, lebo od počiatku boli rakúskemu dvoru vernými. Bocskay pri tom všetkom písal sa kniežaťom Sedmohradska a povolal vyslancov tisských stolíc na poradu do Serenču do zámku Žigmonda Rákoczyho.

Cieľ schôdzky bol, poradiť sa o spôsoboch a prostriedkoch, ktorými by ústava a náboženská svoboda zachránené byť mohly. Na poradu prišli mnohí, bo keď Basta z týchto krajov ku Prešporku odišiel, cítili sa ľudia voľnejšie. Prišli i vyslanci Sedmohradska a s nimi i dvadsaťpäť ročný Gábriel Bethlen, hlavný župan stolice huňadskej. Porada vyhlásila náboženstvo rímskokatolícke a evanjelické za rovnoprávne a zákonité; Bocskayho vyvolili jednohlasne za knieža Uhorska a Sedmohradska, ktorý hneď i prísahal, že práva krajiny a stavov bude chrániť. Za vodcov vojska bocskayovského vyvolili Valentína Homonaiho a Jura Széchyho.

Teraz povolal Bocskay Maďarov, Sasov a Sikulov na snem do Mediášu, kde bol 14. septembra jednomyslne za knieža vyvolený a sprísahaný. Keď mu stavy holdovaly, oddal správu krajiny Žigmondovi Rákóczymu, sám ale šiel do Košíc rázne pracovať, lebo jeho víťazné vojsko pustošilo už na hraniciach Štýrska a Rakúska a prívrženci Rudolfovi nečinne dívali sa na úspechy Bocskayho. Už nie len Predtisie, ale i Zadunajsko až po Štýrsko bolo v rukách Bocskayho.

Pravdepodobne vtedy zkrsla v Matejovi myšlienka Rudolfa z trônu uhorského odstrániť; ale najprv musel krajine mier prinavrátiť, aby neutratil korunu, po ktorej čiahal. Obrátil sa tedy najprv na Illésházyho, ktorý vtedy v Krakove vo vyhnanstve žil, vyzvúc ho, aby bol prostredníkom. Illesházy bol u stredného zemanstva veľmi obľúbeným, preto i Bocskay snažil sa všemožne tohoto muža si získať, bo svojmu spojenstvu s Turkom neprivlastňoval veľkú cenu.

Vyjednávať s Bocskaym započal Illésházy; ale robili to i Jur Thurzo a Žigmond Forgách, ktorých Matej tým tiež poveril. Thurzo navštívil Bocskayho v Košiciach, ale smierenie a úmluvy znemožnil svojími intrigami Basta. Za tým povolal Bocskay svojích ľudí na poradu do Krupiny, kde povereníci Rudolfovi na požiadavky Bocskayho mali odpovedať.

Poradu v Krupine zahájili 17. novembra; o 3 dni prišli ta i Rudolfovi povereníci: Žigmond Forgách a Benedik Pográni s výpoveďou na požiadavky Bocskayho. Evanjelikov týka sa zvlášte bod prvý. Bocskay totižto žiadal, aby náboženstvo evanjelické dľa augšburského a helvetského vyznania bolo s katolíckym rovnoprávne, a aby menovite článok 22. z roku 1604 bol zrušený.

Rudolfova odpoveď znela: kráľ ako ani doteraz nikoho neobmedzoval v svobodnom vyznávaní viery, tak neurobí to ani za tým; avšak náboženstvo nesmie byť upotrebené robiť búrky. Poneváč tedy požiadavky Bocskayho boly hrdo odmietnuté, rozišla sa porada krupinská bez výsledku. Ale Bocskay ešte i za tým predostrel a obšírnejšie odôvodnil svoje požiadavky, následkom čoho usniesli sa vo Viedni dňa 7. januára roku 1606 Rudolfovi povereníci Illésházy, Thurzo, Fraňo a Zigmond Forgách, Trautsohn, Preiner, Losdorf, Révai, Lipai a Kronberg, aby mier trval predbežne do 24. júna a aby svobodné vyznávanie viery v tom stave ostalo, v akom bolo pod Ferdinandom a Maximilianom; a 22. čl. zákona, z r. 1604, ktorý do uzavretí krajinských i tak bez vedomia stavov prišiel, nech je zrušený.

Bocskayho a jeho prívržencov neuspokojily takto sostavené body; menovite vytýkali ím neurčitú štylisáciu a dvojsmyselnosť; preto žiadali v Košiciach 12. mája shromaždení, aby každé náboženstvo jasne pomenované a zjavne vyslovené bolo že akékoľvek proti náboženskej svobode vynesené uzavretia nie sú platné.

Povereníci vypracovali tedy nové návrhy a odniesli ích Matejovi do Viedne. Dňa 23. júna usniesli sa povereníci Mateja: Thurzo, Trautsohn, Preiner, Lichtenstein, Erdődi a Forgách s povereníkmi Bocskayho, ktorých porada košická k tomu cieľu vyslala, na nasledujúcich punktáciach chýrečného viedeňského mieru: Stavy a rady uhorské oprávnené sú svobodne vyznávať náboženstvo, avšak bez újmy náboženstva rímskokatolíckeho; kňazia, chrámy a sbory katolícke majú nedotknutými a svobodnými ostať; chrámy počas nepokojov, kroz obe stránky zaujaté, majú byť vzájomne prinavrátené. Dvadsiaty druhý článok zákona z roku 1604, poneváč nebol zákonitou cestou vynesený, týmto zrušuje sa. Následkom čoho, i v smysle predošlých kráľovských intimátov, dľa ktorých kráľ v svobodnom vyznávaní viery nikomu ani sám prekážať nechce, ani inému prekážať nedovolí, majú právo vieru svobodne vyznávať všetky stavy a rady, hromadne a pojedinne, všetci magnáti a zemänia, všetky kráľovské a korune náležajúce mestá na území Uhorska a v jeho pohraničných vidiekoch.

S týmito návrhmi odcestoval Illésházy dňa 4. júla do Košíc k Bocskaymu. Rudolf potvrdil ích 6. augusta, ale proti prvým dvom bodom podal protest, poneváč mu svedomie obťažujú a prísahe ním složenej odporujú, následkom čoho osvedčil sa i pred Bohom i pred svetom, že mier len z prinútenosti potvrdil a že nemal úmysel ním svoju vôľu poviazať.

No i Bocskay mal proti štipuláciam dôležité námietky. Jeho menom žiadali Štefan Illésházy a Stanislav Thurzo medzi iným zvlášte to, aby z prvého bodu klausula »bez ujmy náboženstva rímskokatolíckeho« vystala. Matej nechcel tejto žiadosti vyhoveť, dôvodiac, že povereníci uzavierali plnou mocou a poneváč mier už i Rudolf potvrdil a stavy rakúske mier len dľa týchto bodov garantovať chcú, nemožno ích premeniť. No pri tom všetkom vydal 23. septembra listinu, v ktorej sľúbil, že námietky proti klausule budú na krajinskom sneme pojednávané. Avšak poneváč smluva bola bez reservácie sostavená, a tak ani klausula neprišla do nej so zlým úmyslom, bo veď len toľko znamená, že obe stránky majú právo vieru svobodne vyznávať a nesvobodno ím chrámy odberať.

Táto listina stojí v zrejmom odpore s protestom Rudolfovým, preto ju prívrženci katolíckej reakcie i vtedy i pozdejšie za neplatnú vyhlásili, lebo vraj nevydal ju kráľ, ale knieža v tom čase, keď jeho právo punktácie navrhovať a prijímať prestalo. No pri tom všetkom, poneváč Rudolf v listine dňa 24. septembra vydanej Bocskaymu a všetkým povstalcom milosť udelil, zaviazalo sa 28 pánov a zemänov uhorských, medzi nimi štyria biskupovia Rakúšanom, Moravanom, Štýrčanom, Čechom, Slezákom a Lužičanom, že mier viedenský zachovajú a s nimi v pokoji nažívať budú.

Ač po uzavretí mieru Bocskay ťažko ochorel, pri tom všetkom poslal 3. decembra svojich verných do Košíc, ktorí uzavreli na najbližšom sneme vymáhať: aby osudná klausula – absque tamen sine praejudicio – z punktácií mieru viedenského cele vystala, a aby pri svobodných kráľovských mestách a mestečkách pripomenuté boly i dediny, zvlášte ale, aby jezuiti v krajine bývať a majetky mať nesmeli. Tieto uzavretia boly 22. decembra vynesené; o dva dni pozdejšie zomrel Bocskay.

Je isté, že klausula »absque tamen sine praejudicio eclesiae romano-catholicae«, nebola kroz katolíkov do mieru viedenského s tak čistými úmyslami, aké jej Matej pripisoval, vnesená, lebo každý znal, že reformácia je katolicismu na ujmu a tak i mier viedenský stal sa s ňou strakou na kole. Evanjelici mohli sa i za tým náboženskej svobode len tak tešiť, jestli si ju via facti sami zabezpečili. Nemenilo na veci ani to, že Thurzo a Illesházy v diplome predkorunovačnom roku 1608 vymohli u Mateja úplnú náboženskú svobodu, a naskrze nie je na pochopenie, ako mohli tak rozhľadní a horliví evanjelici, akými pripomenutí dvaja páni boli, dopriať vo viedenskom mieru tej klausule miesta, ktorá i náboženskú svobodu robila ilusornou aj k ďalším persekuciam poskytovala základ. Pravdepodobne chceli vymôcť toľko, koľko sa v ten čas dalo. Ale Bocskay s prívržencami dobre posudzoval situáciu a predvídal budúcnosť, keď pozdejšie vysvetlenie a doplnenie mieru cestou zákonodarstva vymáhal a zrušenie klausuly žiadal.

Udalosti pozdejšie svedčia, že predpokladanie možných zádrapiek bolo odôvodneným natoľko, nakoľko chybné vysvetľovanie, ba rušenie mieru viedenského evanjelikov vohnalo do povstania Bethlenovského, pri tom všetkom, že pri voľbe Mateja roku 1608 v takzvaných predkorunovačných článkach, ktorými úplná náboženská svoboda, a právo volenia superintendentov evanjelikom boly priznané, klausula už cele vystala a tak viedenský mier kroz Illésházyho a Thurzu i v tejto čiastke bol korigovaný.

Illesházy, ako vidno, bol človek vplyvný; preto keď bol roku 1608 za palatína vyvolený, požiadaly stavy rakúske jeho, aby ím rozšírenie náboženských práv vykonal. Tým cieľom odcestoval s Thurzom do Viedne a tam vykonali oba resolúciu, dľa ktorej stavy rakúske Mateja uznaly za svojho panovníka, Illésházy, niektorými uhorskými dejepiscami i starým lišiakom pomenovaný, zomrel o krátky čas vo Viedni, a Matej bol veľmi rád, keď na sneme roku 1609 jemu verne oddaného Jura Thurzu, čo priam evanjelika, vyvolili za palatína.

Thurzo započal svoju vážnu a dôležitú prácu, ohradiť, osamostatnieť a vyňať evanjelikov zpod jurisdikcie katolíkov, obozretne.

Od roku 1557 mali evanjelici uhorskí viac synôd, tak menovite roku 1557 a 1580 pričinením siedmych baňských miest v Kremnici; roku 1590 sišli sa muráňski a štítnickí kňazia; roku 1593 a 1599 sišli sa evanjelici päť kráľovských miest v Prešove, v Bardiove, v Sabinove a v Levoči a formulovali síce dogmata, ohrožené vieronáukami reformátorov švajciarskych, ale ohľadom organisovania, ustálenia a zabezpečenia jednoty zovnútornej nič nevykonali. A veru popri sriadenosti a právomocnosti katolíckych biskupov bola zovnútorná organisácia a jednota evanjelikov prepotrebnou. Vidiac škodlivosť, vyplývajúcu z nesriadenosti, povolal Thurzo evanjelikov na 15. júl roku 1609 na synodu do Žiliny, ktorá ale, poneváč bol do Viedne odvolaný, v ten rok nesišla sa, ale 28. marca r. 1610. Na nej z čiastky zastúpení, z čiastky osobne prítomní boli evanjelici 10 horných stolíc.

Synoda žilinská, ako je všeobecne známo, previedla organisáciu takú, že evanjelici týchto desiatich stolíc utvorili si 3 superintendencie s troma superintendentami a troma kňazskými, týmto podriadenými inšpektormi. I seniori stali sa pomocníkmi superintendentov; súc nielen oprávnenými ale aj zaviazanými i vnútorné i zovnútorné záležitosti cirkevných sborov riadiť a v ních i ako appelačné fórum rozhodovať a dosiaľ katolíckym kňazom platený census kathedraticus nielen určiť, ale aj vymáhať.

Dielo bolo dobre premyslené a týmto činom stal sa sbor evanjelikov od katolíkov cele oddeleným, svoju vlastnú jurisdikciu majúcim telesom. Vidiac celkovité oddelenie sa evanjelikov od katolíkov, protestoval proti uzavretiam synody žilinskej samý prvý arcibiskup ostrihomský, Forgách, vyhlásiac ich za neplatné, akoby na dôkaz toho, že klérus katolícky uzavretia a nariadenia mieru viedenského rešpektovať nemieni. Nuž v čom mala tá náboženská svoboda záležať, keď evanjelici i zatým pod právomocnosťou kňazov katolíckych ostať mali? Ani z katolíckeho stanoviska nemohol Forgáchov protest byť plausibilným, lebo veď synoda žilinská zrušila právom náboženskej svobody a associácie jurisdikciu kňazstva katolíckeho nad evanjelikmi, dekretovala poťažne cestou cirkevného zákonodarstva uviedla právomocnosť superintendentov nad sbormi a jednotlivcami.

A veru ten Forgáchov protest bol mrzký a maliciósny, tak že v prvom návale oprávneného hnevu chcel palatín Thurzo arcibiskupa Forgácha vyhlásiť za rušiteľa verejného krajinského mieru. No v liste Abrahamidesovi písanom miernil a uspokojil sa iným zadosťučinením, kvalifikujúc protest Forgáchov »písanou bláznivou kliatbou osvieteného pána kardinála, upomínajúcou na to, že pes štekať stvorený nemôže inšie vedeť, len štekať;« spolu vyzval spoluveriacich, aby kliatby a exkomunikácie Forgáchovi podobných arcipastierov, ktorými by ich zo sboru Kristovho vytvoriť chceli, tak za nič nemali, ako sa ani driečny kôň na štekanie psa neobzre. Thurzo bol v ten čas v Sedmohradsku zamestnaný, odtiaľ písal i tento list a sľúbil v ňom i to, že do horného Uhorska príde o krátky čas a iste nájde liek proti tejto svrabľavej, posmechuplnej kliatbe, namerenej proti kresťanskej, nábožnej synode, aby pán kardinál cítil a videl, že na tejto synode evanjelici nehľadali a nepojednávali iné ako to, čo týka sa slávy Trojjediného Boha, spasenia duše, ochrany svedomia, jednoty, ústavy a poriadku cirkve. Následkom čoho verejne vyhlási pána kardinála i za rušiteľa verejného pokoja, i za urážateľa krajinských ustanovizní a kráľovských nariadení.

Na sriadení svojom pokračovali evanjelici ďalej; v januári roku 1614 mali synodu spišskí a šarišskí evanjelici v Spišskom Podhradí pod predsedníctvom Krištofa Thurzu, na ktorej za superintendenta spišských, šarišských sborov a pre mesto Košice vyvolili Petra Zablera, kňaza levočského. Uzavretia tejto synody potvrdil Thurzo ako palatín v Bytči 24. februára 1614. Ale osudnou chybou bolo a ostalo, že i tieto i žilinské uzavretia nedal snemu a kráľovi potvrdiť a že už po predku neznemožnil prípadné nápady katolíkov na ne namerené.

Z čiastky preto, že v záujme evanjelikov horlive a srdečne pracoval, z druhej strany i preto, že namáhal sa a odporúčal na celoríšskej porade v Linci, aby v Sedmohradsku bol radšej Gábriel Bethlen kniežaťom, než aby Sedmohradsko do rúk tureckých padlo, utratil Thurzo priazeň a náklonnosť rakúskeho dvora, ktorý ho teraz i urazením jeho hodnosti palatína tak nápadne ignoroval, že ho k vyjednávaniam, ktoré dialo sa v záležitosti mieru medzi Sedmohradskom a Turkom, ani nepovolal. Toto dielo previedli Thurzovi protivníci: Forgách a Khlesl.

Protivník Thurzov, kardinál arcibiskup Forgách zomrel koncom roku 1615. Za nástupcu žiadal si sám Pázmána, ktorý vo svojom diele »Hodegus« napadnul evanjelikov zbraňou premrštenej sofistiky a dialektiky a na oko blýskavými dôvodmi. Avšak nie tak týmto Hodegusom, ale úlisnosťou, sľubmi, vymáhaním a rozdávaním úradov, podarilo sa mu získať tridsať magnátskych rodín katolicismu. Vykonal aj to, že sa v Trnave jezuiti roku 1615 osadili a dôchodky turčianskeho prepošstva poberali. Jezuit Pázmán, aby mohol byť arcibiskupom, musel z rádu jezuitského vystúpiť, k čomu pápežská stolica ochotne privolila. Dňa 28. septembra bol za arcibiskupa vymenovaný. Cítiac a vidiac nebezpečie, Thurzo silne spieral sa tomuto vymenovaniu. Khlesl ujisťoval ho síce, že arcibiskup Pázmán nepôjde cestami jezuitu Pázmána, lebo verejné diela vyžadujú vraj umiernenosť a obozretnosť, ale Thurzo neveril mu, čo dokázal tým, že testamentárne vytvoril z dedenia všetkých tých členov svojej rodiny, ktorí by od pravej evanjelickej augš. vyznania viery (ab orthodoxa Augustana confessione) odstúpili. A ku podivu! Kráľ Matej tento testament i potvrdil, i inartikulovať dovolil.

Keď ho dvor zjavne ignoroval, utiahol sa do Bytče, kde mu evanjelici a zemania tým väčšiu náklonnosť a lásku preukazovali. Bol tedy veľmi prekvapený, keď 5. decembra roku 1616 arcibiskup Pázmán v spoločnosti Petra Balašu, Žigmonda Forgácha a Žigmonda Rákóczyho k nemu do Bytče prišiel. Kráľ Matej nemal dietok, preto chcel koruny na Ferdinanda štýrskeho preniesť a k tomu potreboval v prvom rade súhlas palatína. Za akého kandidáta zaujímal sa Pázmán, ukáže krátky opis mladosti Ferdinandovej.

Ferdinand bol synom arcikniežaťa Karola, zemepána Štýrska, Korutánska a Krajny; jeho matka bola kňažna bavorská. Utratiac otca v dvanástom roku, dala ho matka k svojmu bratovi Vilhelmovi do výchovy, ktorý zase sveril ho opatere jezuitov ingolštadtských. Aké náboženské zásady mohol si v kruhu takého kniežaťa osvojiť, ktorý k vôli pobožnosti ani panovníkom byť nechcel, ľahko si predstaviť. Ferdinanda nezameškali upozorňovať, že šetrnosť vo veciach viery vedie k nepokojom, aké vyskytly sa v tých zemiach, ktoré jeho bratranci spravovali; a z druhej strany predstavovali mu požehnaný stav Bavorska a potrebnú, náboženskú neuprositeľnú horlivosť jeho panovníkov.

Ferdinand vyvolil si katolícky fanatismus a po päťročnej výchove odišiel z Bavorska tým cieľom, aby prevzal svoje otcovské dedictvo.

Stavy Štýrska, Korutánska a Krajny žiadaly, aby ím prv, ako mu vernosť prísahať budú, náboženskú svobodu potvrdil. Ale Ferdinand odvetil ím spurne, že prísaha vernosti a svoboda náboženská nemajú nič spoločného. Žiadal tedy prísahu bezpodmienečnú, ktorú stavy aj zložily. Avšak prešlo viac rokov, kým previedol v Ingolštadte premyslené predsevzatie. Skorej šiel ešte do Loretta od Marie milosť a do Ríma ku pápežovi Klimentovi VIII. apoštolské požehnanie si vyprosiť. Úmyslom Ferdinandovým bolo evanjelium a protestantismus vykynožiť v takej krajine, v ktorej bol vo väčšine, a v ktorej bol uzákonený listinou, jeho otcom vydanou. Slávnostne vydanú tolerančnú listinu ale nemohol jednoducho odvolať. On, pobožný učedlník jezuitov, pomohol si inakšie: bez hluku, ba aj bez spurného, krikľavého násilia zrušil služby Božie v mestách, v celej krajine, a k nemalému úžasu evanjelického sveta bolo toto hriešne dielo o niekoľko rokov v celej krajine prevedené.

Tomuto mužovi, o ktorom jeho zpovedlník hovoril, že keby sa s mníchom a s anjelom odrazu stretol, že by mnícha skôr pozdravil, mal u Thurzu Pázmán prekliesniť cestu. Riadenie Božie osvobodilo Thurzu od ťažkej voľby: dňa 24. dec. roku 1616 zomrel v Bytči, ešte ani nie 50-ročný. Nedožil rok 1617, v ktorom jubilárnu pamiatku reformácie v Bytči, na pozvanie jeho šľachetného ideálneho syna Imra z evanjelikov Fraňo, Jur a Gábriel Perín, Jur a Žigmond Rákóczy, Mikuláš a Jur Zrínyi, Pavol Nádasdy, Peter Révai, Gašpar Illésházy, Tomáš a Jur Séchi, Žigmond Prépostvári, Mikuláš Bocskay, Fraňo Bánffy, Ján a Štefan Listi, Dávid Zólyomi, z helvetov: Gábriel a Štefan Bethlen, Fraňo Bathyányi, Štefan Török, Peter a Mikuláš Forgách, Fraňo Rédei, Michal Károlyi, Michal Lorántfi, Štefan Tököli, Žigmond a Pavel Mariási, Krištof Senei, Berényi, Szentiványi, Szirmai, Kemény, Barcsai, Zay, Barkóczi, Nyári, Divéki, Ujfalusy, Fáncsi, Halier a ešte mnohí iní svätili. Jura Thurzu pochovali i slovenskými kázňami. A ač i nemožno ho za uvedomelého Slováka považovať (v ten čas nie národnosť, ale náboženstvo bolo vývodiacou mocou), to že palatínskym rozkazom roku 1612 i baňskobystrickým Nemcom naložil, aby spravedlivosť šetrili a jedon rok Nemca, druhý rok Slováka za rychtára volili, predstavuje ho v svetle nestranného spravedlivého muža.

Hlavným ťahom charakteru Thurzovho bola ovšem jeho nezlomná vernosť k dynastii, ku korune a ku viere evanjelickej. Ale ako obozretný, rozhľadený štátnik nemohol nevideť, že dvor nepraje evanjelikom náboženskej svobody z akejsi priazne, ale len z vypočítavej nutnosti. Preto pracoval na smerodajných miestach, aby kniežaťom Sedmohradska bol Gabriel Bethlen. Cítil a znal iste, že proti prechmatom katolicismu evanjelické knieža Sedmohradska bude najvýdatnejšou zbraňou.

II.

V Sedmohradsku boly dve rodiny Bethlenovcov vývodiacimi, obe grófskeho stavu, jedna s predikátom z Iktáru, druhá z Bethlenu. Iktárska vyznačovala sa politickým dejstvovaním, bethlenská učenými mužmi. Najslavnejším členom iktárskych Bethlenovcov bol Gábriel, narodený roku 1580 na zámku Iľe, ktorý jeho otec Farkaš dostal za verné služby od kniežaťa Štefana Báthoryho. Za panovania vrtkavého Žigmonda Rákóczyho, stal sa Gábriel v Sedmohradsku veľmi obľúbeným; po odstránení Mojžiša Sékeľa, núkali mu i hodnosť kniežaciu, on ale ochotne ju prepustil Bocskaymu. Po smrti Bocskayho, poneváč nesnášal sa s kniežaťom Žigmondom Rákóczym, bol väznený, ale kroz svojich priateľov oslobodený, žil na svojich panstvách; a keď Žigmond Rákóczy poďakovaním sa prestal byť kniežaťom, dopomáhal Gábrielovi Báthorymu ku kniežaciemu trónu. Keď ale tento svojim bezuzdným a nemravným životom a násilníckym panovaním stal sa nenávideným a keď ho konečne vo Veľkom Varadíne i zavraždili, sedmohradské stavy vyvolili si dňa 23. októbra 1613 Gabriela Bethlena za knieža.

Vasalský pomer kniežat sedmohradských k tureckému sultánovi, uviedol ešte Ján Zápoľa a udržal ho i jeho syn Ján Žigmond, preto osobovali si i pozdejší vladári tureckí nad kniežatmi sedmohradskými akúsi moc protektora a pána, podporujúc ích v bojoch proti rakúskemu dvoru válečnou silou. Tak sa stalo, že insígnie kniežacej hodnosti dostal i Bethlen z Carihradu dňa 28. jan. r. 1614 na znak toho, že jeho kniežacia moc závisí od tureckého sultána. Tým, že hájil protestantismus i tureckými pomocnými vojskami, Bethlen zadal mu ťažkú ranu.

Dňa 18. februára r. 1614 Bethlen povolal stavy sedmohradské na snem do Mediášu. Svoje kniežacie dejstvovanie započal tým, že všetkým konfessiám prisľúbil udržať ích náboženstvo, školy a chrámy, ba ešte i jezuitom prinavrátil i chrám i školu v klužskom Monoštore pritom všetkom, že jezuiti boli zákonami vypovedaní zo Sedmohradska. Diplomat Bethlen viac očakával od chlácholenia jezuitov, ako od ich prenasledovania. Ale mýlil sa vo svojich výpočtoch; i v Sedmohradsku i v Uhorsku pokračovali jezuiti vo svojej podkopnej práci; a viedeňský mier bol len tam zachovaný, kde moc a sila bola hotová na jeho ochranu; akonáhle tej nebolo, prenasledovali evanjelikov zase.

Medzitým v Rakúsku a v Čechách utvorily sa pomery politické nasledovne. Nemajúc dietok, odhodlal sa kráľ Matej dedictvo ríše rakúskej preniesť na hore vyššie opísaného Ferdinanda štýrskeho. Aby mu v tom jeho všemohúci radca Khlesl neprekážal, vymohol mu kardinálsky klobúk. Najbližšími čakateľmi trónov ríše rakúskej boli: Maximilian, Albert a Filip III., kráľ španielsky: ale títo resignovali na dedictvo; v dedičných krajinách rakúskych bol platný domáci zákon Ferdinanda I. Ale v Uhorsku a v Čechách bolo treba i stavy krajinské získať, aby takéto následníctvo uzákonilo sa i cestou ústavnou. Chcejúc toto docieliť, povolal Matej Ferdinanda do Prahy, adoptoval ho slávnostne za syna, následkom čoho, vzdor silnej protiakcii Mateja Turna a Leonharda Felsa, uznaly ho i stavy české za následníka trónu a pokorunovali ho pod tou podmienkou, že svobody kráľovstva, menovite majestát Rudolfov potvrdí, a že sa za života Matejovho do vlády starať nebude.

Aby Ferdinandovi i v Uhorsku prekliesnili cestu, uzavreli povereníci Mateja: Pázmán, Ján Molard, Ladislav Pete a Pavel Aponi s povereníkmi Bethlena takú smluvu, dľa ktorej nie je svobodno pokoj krajinský rušiť domácimi a cudzými vojskami, lebo tí, ktorí sa proti tomu prehrešia, budú, jestli do rúk protivnej strany padnú, ako neverní trestaní. Predošlé udalosti ale majú byť cele zapomenuté. Matej potvrdil túto smluvu 2. septembra. V smysle smluvy ostal Bethlen v moci všetkého toho, čo minulého roku zaujal, ba bol zabezpečený i proti úkladom magnáta Homonaiho, ktorý pri podpore rakúskej ašpiroval na kniežací stolec sedmohradský. Nie neodôvodnene očakával tedy teraz Matej, že Bethlenovmu vplyvu podrobení magnáti vyvolia za jeho nástupcu Ferdinanda.

Na 13. december 1617 bol do Prešporku snem vyhlásený; 20. októbra dostali hlavní župani úpravu, aby zemänov v stoliciach získali Ferdinandovi. Ale nemocný Matej nemohol snem osobne, ako chcel, ani 4. marca príduceho roku (1618) zahájiť a arcikniežatá Ferdinand a Maximilian vo veľkom rozochvení, neznali dočkať času, v ktorom cieľa dôjdu. K zahájeniu snemu poslal Matej za svojich povereníkov kardinála Khlesla, Jána Molarda a Ludvika Ulma, za svojho námestníka ale arciknieža Ferdinanda.

Povereníci predostreli snemu tú kráľovu proposiciu, aby Ferdinanda za kráľa uznal, vyhlásil, deň korunovania vyznačil, poneváč by krajina ináče do zmätkov upadla, keby terajší kráľ, nemajúci dietok, umrel bez následníka. A Ferdinand je už i tak kráľom českým, je z krve Svätého Štefana, má mnohé skvelé vlastnosti, ktoré ho kráľovského trónu hodným robia. Ale zemänia uzavreli, že najprv treba vyvoliť palatína, ktorá hodnosť od smrti Jura Thurzu nebola zaplnená; za tým nástrahy proti svobodám krajinským a zvlášte proti mieru viedenskému robené odstrániť a len potom môžu sa pojednávať proposicie kráľovské. Zprvu uzavreli naproti tomu magnáti najprv kráľa voliť, pozdejšie pridali sa i oni k zemänom. Matej v svojej odvete prízvukoval, že voľba pána je prednejšia, ako sľuby, že i jeho skorej vyvolili, a potom palatína a že po vyvolení kráľa môže sa hneď palatín vyvoliť a môžu sa udané ponosy pojednávať. Väčšinou hlasov uzavreli zatým i zemänia kráľa voliť, ale dňa 3. apríla vypovedali i magnáti i zemänia, aby Matej právo voliť kráľa stavom ešte pred voľbou následníka priznal, a aby o tom po voľbe i zákon bol vynesený. – Ani Matej, ani Ferdinand zjavne nechceli priznať právo voliť kráľa, odvolávajúc a opierajúc sa na právo dedenia, smluvami zabezpečené. Podporovali ích pri tabuli magnátov Pázmán, v zasadnutí zemänov ale istý Pákai, odvolávajúc sa na V. článok zákona z r. 1547, dľa ktorého vraj krajina do vymretia rodu habsburského i tak resignovala na právo voľby a že i ináče zasluhuje Ferdinand, aby bol korunou poctený. Na námietky oponujúcich a vzdorujúcich evanjelikov poznamenal hlavný dvorník Mikuláš Eszterházy, že ako dakedy Michal Szilágyi Mateja Huňada vzdor protestom jednej stránky za kráľa vyvolil, tak i teraz nemôže krajina do ohľadu brať námietky istej, malej, nespokojnej, hašterivej stránky.

Takto odrazení, nástojili teraz už zemänia na tom, aby Matej vydal diplom inauguračný a aby Ferdinand prijal 17 úmluvných bodov. Pri bode o veciach viery, povstala tuhá borba: aby ku bodu z viedeňského mieru prejatému, dľa ktorého mestečká a dediny úplnú náboženskú svobodu majú požívať, pridaný bol ešte bod tento: »k tomu cieľu môžu svobodne opotrebovať aj dosavádne katolícke chrámy (una cum templis)«; k čomu katolíci nechceli privoliť, lebo by tým vraj právo patronátske bolo narušené. Bod vystal ale obe stránky podaly u krajinského sudcu protest. Jednomyslnejšie prijal snem bod, ktorým potvrdený bol mier viedeňský; druhým bodom zabezpečené bolo rýchle odstránenie ponosmi oznámených krívd; siedmym bol kruh práva palatína a bána opísaný; deviatym výsady mešťanov a miest určené; dvanástym udržanie spojenstva s kráľovstvom českým, so súsednými krajinami a Sedmohradskom uzavreté; v trinástom bode bolo vypovedané, že k vypovedaniu vojny a k uzavreniu mieru je povolenie snemu potrebné; sedemnástym bodom vytvorený je Ferdinand z vladárenia, kým Matej žije. Pätnásteho mája prijal Ferdinand body a 16. vyvolili ho za kráľa. Za palatína vyvolila väčšina ešte v ten deň katolíka Žigmonda Forgácha. Vplyvom Khleslovým i záhlavnejších úradníkov vymenoval Matej katolíkov. Ostatné kráľovské proposicie predložili snemu 17. mája, ale snem pojednával najprv ponosy, a ohľadom týchto poslal 3 representacie do Viedne; ích výsledkom bolo vynesenie 77 zákonov, medzi ktorými bol jedon z najhlavnejších ten, ktorým ohľadom svobodného vyznávania viery I. článok z roku 1608 bol potvrdený. – Pázmán korunoval Ferdinanda už 1. júla za kráľa.

Tridsaťročná válka vypukla v Čechách počas tohto pamätného snemu.

Keď Matej z Prahy odchádzal, oddal správu krajiny dvanástim miestodržiteľom; traja z ních boli evanjelici. Ale najprv odstránili Mateja Turna z úradu a pozbavili ho i kapitanátu karlšteinského.

Rudolfov povestný majestát katolíci tak vysvetľovali, že evanjelický poddaní katolíckych pánov a kňazov nesmú si chrámy staväť. Následkom toho kráľovskí povereníci odobrali evanjelikom kostol v Brunove a oddali ho zemskému pánovi, opátovi benediktínskemu, zastupiteľov obce, poneváč sa proti tomu ohradili, pozatvárali. V iných obciach stalo sa podobné: evanjelický kostol v Hraboch rozbúrali na žiadosť arcibiskupa pražského kráľovskí vojaci. Rozhorčení, Turnom a Felsom vedení evanjelici českí, šli 28. mája 1618 na hrad pražský, vyhodili pôvodcov urážlivých kráľovských nariadení, Martinica, Slavatu a Fabriciusa z hradu oknom a vyvolili za správcov krajiny 30 direktorov. Khlesl odporúčal teraz chlácholiace prostriedky a Matej poslúchnul ho.

Ale Ferdinand, ktorého Česi minulého roku pod tou výnimkou, že sa do vladárenia starať nebude, za kráľa vyvolili, bol inej mienky a poslal uväzneného Khlesla do Tirolska, v Čechách ale malo kráľovské vojsko udusiť povstanie. Ale stavovské vojsko porazilo kráľovských a volenec Falcský Fridrich poslal pod vodcovstvom Ernesta Mansfelda i pomocné vojsko, ktoré Plzeň zaujalo. Vodcovia evanjelických Čechov Šlik a Turn zaujali v hornom Rakúsku viac miest; Rakúšania pripojili sa k ním i potajomne i zjavne. V tom zomrel kráľ Matej 20. marca 1619. V najväčšom nebezpečenstve bol Ferdinand osamelý a svolal snem uhorský už na 9. deň po smrti Matejovej. Ale ešte pred zahájením snemu prišli do Uhorska poslovia českí, moravskí a rakúski, žiadajúc palatína a stolice, aby na základe úmluv z r. 1608 spojily sa proti Ferdinandovi s nimi; a poneváč 6.000 mužov silný uhorský válečný sbor mal v Čechách Ferdinandovi proti Čechom pomáhať, žiadali, aby sbor doma ostal, aby do Prahy na uzavretie nových úmluv poslali svojich povereníkov.

Ferdinand chcel snem osobne zahájiť, ale nemohol ísť do Prešporku, lebo Matej Turn zaujal i Moravu i dolnie Rakúsko a tak premávka medzi Viedňou a Prešporkom nebola bezpečná. Snem zahájil tedy palatín a Ferdinand požiadal prípisom stavy, aby prestaly hádať sa a aby sa sdružili na ochranu krajiny. Dňa 6. júna požiadalo snem horné Rakúsko, aby uhorské vojsko odvolal a aby v jeho záujme u kráľa zakročil. Keď Heinrich Tiefenbach i menom Moravanov to isté žiadal, šli povereníci snemu uhorského k Ferdinandovi, tázať sa ho, či chce, žeby snem uhorský medzi ním a povstavšími krajinami mier sprostredkoval. Ferdinand bol v ten čas takmer väzňom Turnovým, ktorý táboril so svojou válečnou silou vo Viedni v predmestí Landstrasse. Pod oblokami viedeňského hradu bolo počuť už i také výkriky, aby Ferdinand bol i s dietkami do kláštora poslaný, ba dvanásti rakúski baróni už šli aj k nemu vynútiť jeho súhlas k spojenstvu s Čechmi. V najväčšom nebezpečenstve dorazil do Viedne s jedným regimentom kyrasirov generál Dampierre Ferdinandovi na pomoc, ktorý pred tým pri Budejoviciach porazil Mansfelda; Turn musel tedy k obrane Čiech odtiahnuť. Vyviaznuc takto z nebezpečenstva Ferdinand, uvedomil teraz uhorský snem, aby Češi svoje žiadosti jemu predniesli a pozdejším prípisom oznámil, že k uspokojeniu nespokojných už všetko vykonal, keď práva kráľovstva českého potvrdil.

Ferdinand uchádzal sa i o nemeckú cisársku korunu; tým cieľom vybral sa do Nemecka. Do Prešporku poslal svojích povereníkov. Sem prišli koncom júna poslovia českých, moravských a rakúskych evanjelických stavov, rozhorčene žiadajúc, aby snem odvolal z tábora Dampierreovho uhorské vojsko, aby úmluvy roku 1608 boly zachované,     a aby im snem, ako spojencom Uhrov, válečnú pomoc poskytnul. Poslovia nič nevykonali; snem sľúbil len prostredkovať, lebo vraj proti korunovanému kráľovi povstať nie je dovolené a vojsko kráľovské odvolať, nestojí v jeho moci. Vyslanci vrátili sa bez výsledku a museli k nemalej mrzutosti videť, ako sa uhorské vojsko na obranu Ferdinanda schádzalo v okolí Prešporku. Ale i na tomto sneme vypukla tuhá náboženská hádka po vypočutí kráľovských proposícií. Evanjelici podali palatínovi dlhý soznam o krivdách evanjelikom činených; katolíci odpovedali podobným soznamom, v ktorom medzi iným stálo i to, že evanjelickí páni vyhnali zo svojích majetkov katolíckych kňazov a svojím poddaným nanútili evanjelických kňazov. Ponos evanjelikov bol oprávnený, ale ponosujúci sa akiste nespozorovali, že prechmaty zapríčinila nielen náboženská nenávisť, ale nauka o práve patronátskom, dľa ktorej chrámy katolícke ani v tom páde nesmely stať sa evanjelickými, jestli v obci ani jednoho katolíka nebolo. Pázmán pravda nie z tohoto dôvodu, ale z náboženskej nenávisti vypovedal: že radšej nech stoja jeho panstvá pusté, bez obyvateľov, nech len evanjelických obyvateľov na nich niet. Palatín prosil, aby upustili od náboženských hádok, ale oprávneným ponosom a výčitkám nebolo konca. Evanjelickí snemovníci rozišli sa v najväčšej rozhorčenosti ani neukrývajúc snahu, vymôcť si mocou ohroženú náboženskú svobodu. Pritom všetkom snem uzavrel i daň na výdavky toho posolstva vyhodiť, ktoré medzi Ferdinandom a Čechmi pokoj malo vykonať.

Česi a Moravania obrátili sa o pomoc k Bethlenovi, ktorého i niektorí uhorskí evanjelickí páni nahovárali, aby použil príležitosť, chránil náboženstvo a rozmnožoval moc svoju. Povahou svojou bol Bethlen náboženstvu evanjelickému úprimne oddaný, vravia, že i Bibliu viackráť prečítal, ale vieru podriaďoval osobným záujmom. On nebol tak horlivým evanjelikom, ako Thurzovci; na tých bolo poznať, že vo Vittenbergu študovali, na ňom, že u bašu temešvárskeho. Ešte počiatkom roku 1619 sľúbil Ferdinandovi pomoc proti Čechom a v júli toho roku ponúkol Ferdinandovi spojenstvo, upozorňujúc ho, aby sa mal na pozore pred Thurzovci, ktorí s českými povstalcami udržujú dôverné styky, a ktorí by ho istotne boli napadli, keby Turn nebol musel od Viedne odtiahnuť. Ale Ferdinand neprijal nabídnutie, a keď Jur Homonay ďalej snoval úklady proti nemu, i zatým účinkoval o nové nabídnutie Čechov na neho natoľko, že nastal v jeho politických názoroch obrat, bo i Jur Rákóczy, Jur Széchi a Fraňo Perín ujisťovali ho, že jestli povstane, pripojí sa k nemu celé horné Uhorsko.

Už dňa 18. augusta (1619) ujistil z Brašova Čechov, že o krátky čas bude so svojím vojskom na hraniciach Moravy a v skutku hneď zatým pohnul sa zo Sedmohradska s väčšou válečnou silou, ktorá po pripojení sa hajdúkov, obnášala 40.000 mužov.

Pod veliteľstvom Jura Rákóczyho poslal Bethlen túto válečnú silu do Košíc; rada mesta prijala Bethlenovcov ochotne, vydala im ochotne i Ferdinandovho kapitána Ondreja Dócziho. Pôvodcov náboženských nepokojov, jezuitov Pongráca a Grodeckého a jedneho kanonika hajdúsi zrúbali na skutku. Rákóczy ponáhľal sa do Zemplína, potrestať Homonayho, ktorý ale ušiel do Poľska; Jur Széchi vyplienil a zbúral Jasovo, sídlo kapituly jágerskej, a keď 11. septembra Bethlen do Košíc prišiel, dal Thurzovcom plnomocenstvo, aby mu pánov, zemänov a mešťanov prísahou vernosti zaviazali a majetky kláštorské jeho verným darovali. Shromaždenie kroz Bethlena do Košíc svolané vyhlásilo povstanie za zákonité, lebo Ferdinand nezachoval tie úmluvy, ktoré pred korunovaním prijal a vyšší katolícky klerus povážlive ohrožoval i občanskú i náboženskú svobodu prekrucujúcim vysvetľovaním zákonov. Bethlenovi vodcovia: Széchi a Rhédey zaujali zatým Fiľakovo, Sečany, Nový Hrad, Ďarmoty a Vacovo; Nové Zámky oddala sama posádka; i baňské mestá holdovaly. Prívrženci kráľa utekali za Dunaj, do Rábu a Komárna; ale i stolice zadunajské vypovedaly poslušnosť a palatín na darmo vyhlásil v nich insurekciu v prospech kráľa.

Dňa 10. októbra bol Bethlen už v Trnave; tu prijal od vyslancov moravských 40.000 zlatých válečného príspevku a poslal Rhédeyho s 8.000 jazdcami na pomoc Thurzovi, ktorý Dampierrea pri Znojme v bitke osem hodín trvavšej značne oslabil. Evanjelici dolnorakúski nechceli sa spojiť s katolíkmi na obranu krajiny a Bethlenovi hajdúsi pustošili až po Petronel. Arciknieža Leopold poslal na obránenie Prešporku 1.000 nemeckých žoldnierov, ale Pálfi nepustil ích do mesta, v ktorom korunu obhajoval s Révaim; 14. októbra v raňajších hodinách srúbali Bethlenovi hajdúsi žoldnierov, mestu na pomoc poslaných, a večer už bolo mesto v rukách Bethlenových. Palatín ušiel do hradu, ale Bethlen ujistil ho, že jeho úrad ujmu neutrpí a tak oddal i hrad i korunu Bethlenovi.

V prvú nedeľu po oddaní mesta boly v hlavnom chráme katolícke služby; za nimi nasledovaly kázne evanjelického a helvetského kňaza. Bethlen bol i na omši i na kázňach. Na jeho žiadosť svolal palatín na 11. november snem ochotne, chcejúc na ňom v prospech Ferdinanda pracovať. Snem zahájili 18. novembra, ačpráve Ferdinand zakázal svojím brať na ňom účasť. Horvatsko, Slavonia, niektoré, zadunajské stolice neboly na sneme zastúpené; z veľmožov neprišli Pázmán, Nádasdi, Eszterházi, ačpráve mali zabezpečený svobodný príchod a odchod. Na sneme boli i povereníci Čiech, Moravy, Sliezska a stavov rakúskych.

Turn a Rédey boli 25. októbra s 12.000 mužmi pri Viedni. Nimi obkolesení generáli Ferdinandovi, Dampierre a Bouquoi, nemohli sa hnúť; i Bethlen prišiel k ním 26. novembra s 3.000 mužmi; avšak i jeho namáhanie bolo neúspešné, lebo obozretný generál Bouquoi nedal sa do bitky strhnúť. Bethlen, keď jeho hajdúsi medzi Viedňou a viedeňským Novým Mestom veľkou válečnou korisťou sa obohatili, preložil tábor do Šoprona, kde ho mešťania slávnostne prijali. Tu pripojili sa k nemu už i Battyányiovci, Zrínyiovci a Erdődiovci, kroz ktorých chcel i Slavoniu do svojej moci dostať, ale to nedopustil a zamedzil bán, Mikuláš Frangepan.

Snemovanie v Prešporku bolo čo deň búrlivejším; palatín Forgách navrhoval bližšie označiť príčiny nespokojnosti a tak umožniť kráľovi odstrániť a zamedziť krivdy. Každým dňom množil sa počet tých, ktorí Ferdinanda obviňovali, že on to zapríčinil, že pán, sluha, bohatý, chudobný musel sa chytiť zbroje. I jeho vyvolenie nebolo zákonitým: Pázmán a biskupovia chodili po krajine, aby mu hlasy zýskali, a aby na snem vyslaní boli jeho prívrženci. Podplácajúci ľudia umlčali i niektorých evanjelikov. Kroz zakúpené duše vyvolený kráľ šiel hneď do Viedne, nevzal do ohľadu ponosy krajiny, ani nevyplnil body predvolebných úmluv. Katolícki biskupi prenasledujú evanjelikov z jeho naloženia, s jeho vedomím a jestli ťarcha španielskej inkvisície na krajinu zaľahne, i to bude dielom Ferdinandovým. Ferdinand spojil sa so španielským kráľom, aby evanjelikov zničil; v krajine udržuje vojsko cudzie; uhorské posiela proti Čechom a Moravanom, kdežto títo sú domáci viery, spojenci, proti ktorým bojovať zakazujú i úmluvy kroz Ferdinanda potvrdené. Toto sú dostatočné príčiny, aby krajina proti nemu povstala, lebo i zlatá bulla oprávňuje v takýchto pádoch krajinu povstať proti kráľovi.

Všetko toto obšírne odôvodnili a palatínovi i na písme podali nespokojní. Palatín prosil Ferdinanda, aby uzavrel mier s Bethlenom, poslal na snem povereníkov, jestli nechce, aby za príkladom Prahy i Prešporok vypovedal detronisáciu. Kráľ poveril tedy palatína, aby vyjednával s Bethlenom, ktorý teraz naklonený bol z tej príčiny prijať mier, lebo Jura Rákóczyho porazil pri Stropkove Jur Homonay, následkom čoho musel značnú čiastku vojska poslať k záchrane Košíc. V Carihrade ale vykonal rakúsky vyslanec Michal Štarcer, že kniežatstvo sedmohradské bolo Homonaymu sľúbené, jestli podarí sa mu odtiaľ Bethlena vytisnúť. So súhlasom Bethlena, prostredníctvom Tomáša Nádasdiho, vymohol palatín u Ferdinanda vyslanie povereníkov, ktorí mali so stavami v Prešporku smluvu uzavrieť. Dňa 26. decembra prišli do Prešporku kráľovskí komissári Valentín Lépeš, arcibiskup kaločský, Leonhard Meggau, Sigfrid Preiner a Tomáš Nádašdi. Palatín nebol v Prešporku, následkom čoho kráľa nenávidiaca strana bola vo väčšine a chystala sa k voľbe nového kráľa. Keď palatín Forgách do Prešporku pribehnul, len horko-ťažko nahovoril nespokojných, aby Ferdinandových komissárov vyslúchli a voľbu kráľa do 31. decembra odročili. V búrlivom rokovaní vyhrážali poniektorí palatínovi, že ho oblokom vyhodia, ako Česi Slavatu a Martinica; avšak Forgách odvolal sa na svoju povinnosť, dľa ktorej v rozopre panovníka s národom on má sprostredkovať mier. Trpelivosťou a vytrvanlivosťou docielil, čo chcel; prívrženci detronisácie umÍkli síce, ale stavy daly pritom všetkom Bethlenovi titul kniežaťa Uhorska, čo palatín nevedel prekaziť.

Dňa 16. januára 1620 Bethlen dal kráľovským komissárom osvedčenie, že vyzvaný uhorskými a českými stavmi započal vojnu tým cieľom, aby týmto kráľovstvám pokoj a svoboda boly prinavrátené, podujatie vydarilo sa na toľko, že mu Uhria i kráľovskú korunu ponúkli. Kroz kráľa vyzvaný, aby krajina neobdržala pokoj zbrojou, ale vyjednávaním, osvedčuje sa, že čiastky pred a zadunajské, ktoré má teraz v moci, obhajovať bude verne, z ních nič neodcudzí, cirkevných a svetských hodnostárov v ích terajších hodnosťach ponechá, a právo a spravedlnosť v smysle krajinských zákonov bude prisluhovať, a pričiní sa, aby v tej čiastke Uhorska, ktorú Ferdinand v moci drží, vlastenci ostali Ferdinandovi vernými. Sľúbil vykonať i to, aby nepokoje v Čechách, na Morave a v Rakúsku boly odstránené cieľu primeranými úmluvami. Smluvy za Mateja II. v Trnave uzavrené, verejné blaho a celistvosť krajiny kontemplujúce, potvrdené budú na prídúcom sneme baňskobystrickom.

Naproti tomu povereníci Ferdinanda urobili Bethlenovi sľub tento: Bethlen stane sa kniežaťom svatej ríše rímskej; Opavu a Ratibor obdrží právom vlastníckym, ale pod tou podmienkou, že cirkevné benefícia v ích terajšom stave udrží, a že katolícke náboženstvo v nich ujmu neutrpí. Jestli urovnanie s Čechmi prevedie, dostane v Čechách majetok, donášajúci ročitý dôchodok dvanásť tisíc zlatých. Stolice: satmárska, berežská a ugočská môžu byť k Sedmohradsku pripojené, ale pod tou výnimkou, že ich ani Bethlen, ani jeho potomci neodcudzia a Turkovi nepodrobia. Na takýto spôsob dostane i zámok munkáčsky s panstvom k nemu prislúchajúcim. Stolice: spišskú, šárišskú, abanovozámsku, zemplínsku , ungskú, boršodskú, tornaňskú, gemerskú a oravskú podrží Bethlen s tým doložením, že sudcovia kroz neho vymenovaní budú palatínovi podriadení, a že náboženstvo katolícke v ních ujmu neutrpí; domácie kniežatá stanú sa platnými len po potvrdení kráľovskom. Akonáhle Bethlen pripomenuté stolice prevezme, odíde jeho vojsko zo stolíc Ferdinandových.

Súčasne s týmito návrhami uzavreli válečné prímerie do 29. septembra, ktoré kráľ i Čechom a ich spojencom, Bethlen ale medzi kráľom a Čechmi a spojencami týchto prisľúbil sprostredkovať. Dľa umluveného tohto prímeria podržia i kráľ i Bethlen to, čím vládnu. Nepriateľstvo prestane; poľskí žoldnieri Homonayho vyndú z krajiny, ináče budú vyhnaní. Premávka kupecká bude na všetkých stranách voľna. Snem síde sa v Baňskej Bystrici 31. mája, na ktorý prídu i knieža, i palatín i stavy Uhorska a urobia koniec všetkým prekážkam a nedorozumeniam.

Uzavretia, ktoré snem 18. januára vyniesol, nepredložili stavy na potvrdenie kráľovi ale Bethlenovi, ktorý potvrdil ích 18. februára. Mocou týchto uzavretí bol Bethlen oprávnený tú čiastku krajiny, ktorú dľa úmluv podržal, plnou mocou kráľovskou, dľa zákonov krajinských pomocou kráľovskej rady a palatína spravovať. Cieľom zabezpečenia svobody náboženskej bol knieža oprávnený vymenovať deväťčlenové povereníctvo pozostávajúce z troch katolíkov, troch evanjelikov augšburského a troch helvetského vyznania; úlohou povereníctva bolo, spory a rôznice ohľadom užívania chrámov, cmiterov vyrovnať, násilne odobrané chrámy predošlým majiteľom prinavrátiť. V obciach s jedným kostolom ale s občanmi rôzneho náboženstva, má kostol väčšine náležať, ale upotrebiť ho môžu i iné konfessie. Jezuiti nemôžu a nesmejú v krajine bývať a nik ích nesmie u seba držať a ím duchovné alebo svetské úrady dávať. Shabané cirkevné majetky majú sa vynaložiť na opravenie pohraničných pevností. Koruna má byť v Prešporku uhorským vojskom chránená. K nemeckým kniežaťom, ku Fridrichovi kráľovi českému pôjde vyslanstvo, taktiež k Poliakom a k tureckému Sultánovi. Páni, zemania a kňazia katolíckeho náboženstva, ktorí počas vojny z krajiny vyšli, nech ostanú tam až do najbližšieho snemu. Ale Pázmán, biskup Balásfi, Juro Homonay a Štefan Kendi nesmejú byť ani potom omilostení.

Ani kráľova katolícka, ani Bethlenova evanjelická strana neverily v trvácnosť tohoto mieru, ale zato rozdeľovaly štedré sľuby a hľadaly s namáhaním spojencov. Ešte pred prímerím uzavrel Bethlen so stavmi Českomoravskými a ích rakúskymi spoločníkami na päť rokov alianciu, dľa ktorej českomoravskí spojenci zaviazali sa ku predošlým ešte 50.000 zlatých platiť na pohraničné hrady uhorské; spojenci nebudú trpeť v svojich krajinách jezuitov a všetci udržia dobrý pomer so Sultánom; i peniaze majú byť rovné i kupectvo má mať jedon základ. Išli i vyslancovia do Carihradu Bethlenovi válečnú pomoc vykonať. Osvedčenie Bethlenovo, že bez privolenia Sultána nechcel korunu prijať, dobre účinkovalo v Carihrade.

Ale ani Ferdinand nezaháľal: Homonay najímal mu vojsko v Poľsku, ktoré teraz pre Podolie s Tureckom v rozopre stálo a práve preto Ferdinanda podporovalo. V Nemecku proti unii evanjelických kniežat utvorila sa katolícka liga műhlhausenská, ktorej členovia: katolícki cirkevní volenci, Maximilian knieža bavorské, Ludvik, gróf hessendarmštadský a evanjelický volenec saský – Ferdinandovi pomoc zabezpečili vyzvúc stavy uhorské, aby sa od rebelov českých a ích spojencov odtrhli, nepriateľstvo proti svojmu kráľovi pristavili a nedali sa sviesť na prídúcom sneme marným sľubom.

Ferdinand, opierajúc sa na ligu műhlhausenskú a na vojsko španielske, ktoré z Nizozemska do dolného Falcu malo vtrhnúť, nie veľmi ponáhľal sa uzavrieť mier s Fridrichom s protikrálom českým, ačpráve Bethlen vymáhal ho i vo Viedni i v Prahe. Tým cieľom poslal do Prahy Imricha Thurzu, 21-ročného výtečného syna nebohého palatína Jura Thurzu, Michala Bošániho a Joachima Magdeburgského, aby uzavreli s Fridrichom, kráľom českým užšiu smluvu; čo keď sa stalo, poslal Bethlen z Uhorskej Skalice Fridrichovi ľahšiu jazdu na pomoc.

III.

Koncom mája 1620 prišli mnohí páni a zemänia na snem do Baňskej Bystrice; prišiel i poľský vyslanec Mikuláš Dombrovický, stavy k pokoju napomínať; prišli i vyslanci českí, moravskí, sliezski a rakúski aby uskutočnenie smluvy proti Ferdinandovi uzavrenej, previedli. Pozdejšie prišli i povereníci Ferdinanda, a síce Pavel Dávid, biskup kninský, Jur Teufel a Vlk Lamminger. Rečníkom vyslanstva bol Lamminger, ktorý z naloženia Ferdinanda dal prečítať list ligy műhlhausenskej stavom uhorským platiaci, v ňomž Česi boli obvinení, že Ferdinandovi nebolo možno s nimi válečné prímerie uzavreť. V liste bol i Bethlen pokarhaný, že Fridrichovi pred vypršaním prímeria pomoc poslal. Práve v ten čas stalo sa, že poľské, kroz Homonaiho Ferdinandovi naverbované vojsko vtrhlo do Oravy a Trenčína a tam hrozne pustošilo, rabovalo a vraždilo a tak reč Lammingerova a listy lígy nemaly účinku, keďže mier ani Ferdinand nezachovával.

Vyslancov spojencov vyslúchnul snem 25. júna; aby porady snemu maly základ a smer, Bethlen podal 3. júla snemu zprávu, v ktorej oznámil, že vojnu započal a viedol v záujme verejného blaha, čo dokázal tým, že kráľovskú korunu neprijal. Ale pokoj majú požívať i spojenci, lebo už snem prešporský uzavrel spojenstvo s Českom, Moravou, Sliezskom a Rakúskom následkom čoho on že vykonal všetko možné, vyzval Poľsko, volenca saského a Benátky, aby prímerie i spojenci obdržali. Ale Ferdinand nevyslúchnul vyslancov spojencov, ale výhražkami, že zburu potlačí, donútil ích u neho pomoc hľadať. On, Bethlen, bol by mal celou silou podporovať utlačených, a poslal len nepatrnú pomoc, kdežto Ferdinand dal krajinu kroz poľských kozákov i počas tohoto snemu pľundrovať. Takéto pokračovanie nie je mieru priaznivé a preto potrebné je i válečnú silu i peniaze sbierať, s ním uzavreť užšie spojenstvo, pomenovať tie osoby, ktoré z krajiny treba vyhnať, a vyvoliť výbory cieľom vyjednávania so zahraničnými vyslancami.

Nárady uvažoval snem hneď a ešte ani neprišli hlavní povereníci Ferdinandovi do Bystrice, už uzavreli stavy s Bethlenom užšie spojenstvo; listinu podpísalo 65 pánov, ktorí vypovedali i to, že tých, ktorí smluvu prijať premeškajú, treba prísne potrestať; poneváč ale menom katolíckeho kňazstva Pázmán proti uzavretiam prešporského snemu protestoval, treba katolícky kňazský stav pozbaviť jeho výsadného postavenia.

Kráľovskí povereníci dlho nešli, následkom čoho vyhlásil Bethlen, že snem rozíde sa, keď budú s príchodom odkladať; koncom júla prišli tedy ako kráľovskí povereníci: cisársky generál Reinbold Collalto, Mojžiš Cziráki, a Lavrinc Ferencfy. Collalto, príduc do zasadnutia snemu, sadol ako kráľov povereník s vytasenou šabľou na stolec Bethlenovi prichystaný. Katolíci plesali, že tak to má byť; Bethlen vypočúval s obnaženou hlavou posolstvo kráľovské, v ktorom stálo, že snem ostane kráľovi verný, odtrhne sa od buntujúcich Čechov a prinavráti právo stavu cirkevnému.

Prečítajúc poverujúce listiny kráľovských komissárov, videly stavy, že v nich záležitosť spojencov nie je ani pripomenutá, preto žiadaly aby si zaopatrili nové poverujúce listiny. Komisári mali tedy 9. augusta nové, opravené poverujúce listiny, ale stavy neprijaly ani tieto, lebo v nich neboly pomenované stavmi, ale poddanými vasalmi a mali poverenie len uhorskú náležitosť riešiť. Následkom čoho vypovedali komisári, že česká záležitosť nepatrí do snemu b. bystrického, ale pred ríšsky snem nemecký; nech si tedy Uhrovia sebe pripíšu, jestli kráľ vyhlási uzavretia za neplatné a jestli snem na také miesto svolá, kde svoju mienku každý svobodne vysloví; za prípadné nové prelievanie krve budú stavy s buričmi spojené zodpovedné. Komisári odišli 17. augusta; na druhý deň i vyslanci poľskí.

Na to v pamätnom zasadnutí 25. augusta, keď na hospode palatínovej tomuto svoje krivdy a ponosy predniesly, vypovedaly stavy detronisovanie Ferdinanda a vyvolily Bethlena za kráľa uhorského. Vedení palatínom šly na hospodu k Bethlenovi, ktorí prijal ích sediac na červenosamatovom, zlatom vyšívanom stolci; z prava stáli vyslanci spojencov, zľava magnáti uhorskí a sedmohradskí. Palatín povedal krátku latinskú reč; za ním dlhšú ohnivejšú maďarskú Imrich Thurzo, predstaviac stavom nového kráľa. Za Bethlena odpovedal jeho kancelár Šimon Péchy, osvedčiac sa, že jeho pán voľbu prijíma a predstreté úmluvy potvrdzuje. S výkrikom Imricha Thurzu: »Nech žije kráľ Gábor!« prejavili páni búrlivý súhlas a jeden za druhým bozkávali Bethlenovi ruku. Za tým nasledovala katolícka a evanjelická bohoslužba, zavŕšená výstrelmi radosti košických strelcov. Nový kráľ uspokojil sa, že má korunu v moci, korunovať sa nedal, nebol takých ružových nádejí, jako jeho dvorný kazateľ Peter Alvinczy, ale bol pripravený i na možné nezdary. Snemom prijaté zákony potvrdil 29. augusta: predošlým snemom vypovedaná a zabezpečená svoboda vyznávania viery potvrdzuje sa i teraz; kňazia, ktorí opovážia sa náboženstvá za zákonité uznané potupovať, ztratia úrad a budú vyhnaní. Uzavretia synody žilinskej a spišsko­podhradskej potvrdzujú sa; cirkevná dežma má kňazom všetkých troch konfesií náležať. Katolícke biskupstvá nebudú len v Jágre, v Nitre a v Rábe; plat biskupa má obnášať 2.000 zlatých. Ostatné cirkevné majetky budú popredané a peniaze upotrebia sa na opevnenie pohraničných pevností. Smluvu medzi Bethlenom a stavmi neslobodno narušiť. Pázmán a Balásfi majú sa z krajiny vyhnať.

Ešte pred zakľúčením snemu obnovil Bethlen smluvu s Českým kráľom: Fridrich zaviazal sa Bethlenovi vyplatiť 300.000 zlatých, tento proti Ferdinandovi vojnu s 25.000 mužmi v Sasku a Bavorsku obnoviť. Ale Bethlen viedol vojnu v Uhorsku: jeho vodcovia Fekete a Halier zaujali Papu, Vesprim a niektoré menšie zámky v stolici zalanskej. Bethlen zaujal 9. septembra Nitru.

Ale na kráľa Fridricha a na Čechov rútilo sa nešťastie. Nemecké ríšske kniežatá vysvetľovali ích smluvu s Fridrichom tak, že oni sľúbili pomoc volencovi falcskému a nie Fridrichovi kráľovi českému, následkom čoho i svoje vojská rozpustili. Ferdinand zýskal si i saského volenca Jána Jura, ináče povestného ochlastu, ačpráve i sám považoval sa i považovaný bol za horlivého luterána.

Roztržka vyskytnuvšia sa medzi evanjelikmi v polovici 16. storočia zapríčinila, že luteráni a kalvíni cítili jedon k druhému väčšú nenávisť, ako ku spoločnému nepriateľovi – ku katolíkom. Táto roztržka priniesla už pri voľbe Ferdinanda II. za cisára nemeckého smutné ovocie. Teraz priniesla ešte smutnejšie. Luteránsky volenec saský Ján Jur nenávidel kalvínov a menovite ich hlavu Fridricha volenca falcského. Svojho času tešil sa nádejou, že on bude kráľom českým, opierajúc sa na nemeckých luteránov v Čechách. Za neho boli grófovia Turn a Šlik. Ale ostal v menšine. Teraz Ferdinand na neho obrátil svoj zrak. Získať si ho nebolo ťažko a Ferdinand znal v rozhodnom okamžení oželieť čiastku, aby celok získal. Volenec saský mrzel sa, že s Fridrichom falcským upevnilo sa v Čechách kalvínstvo a Ferdinand sľúbil mu, že mu dá horné i dolné Lužice, ako léno za poskytnutú pomoc. To účinkovalo; saský volenec, evanjelik, rozhodnul sa pomáhať katolíckemu Ferdinandovi proti evanjelikom českým. Snadnejšie si získal Ferdinand Maximiliana vojvodu bavorského, s ktorým kedysi spoločne študoval u jezuitov ingolštadtských, a ktorý rovnak s Ferdinandom horlil za  »promovovanie« náboženstva katolíckeho. Ponúknutú mu cisársku korunu neprijal a odporúčal Ferdinanda, všímajúc si viac náboženské, ako dynastické ohľady. Ale vo vojne s Čechmi nebol tak nezištným: Ferdinand ponúkol mu kurfirstvo falcské a dal mu do zástavky, kým mu válečné útrovy nezaplatí, Horné Rakúsko.

Vojvoda bavorský bol náčelníkom lígy katolíckej. Fridrich unie evanjelickej. Liga osvedčila sa za Ferdinanda a nasháňala vojska 25.000 mužov. Ale aj unia organisovala sa a sbierala vojsko: všetko záviselo ale od toho, aké stanovisko zaújmu tieto dva spolky nemeckých kniežat. Česi voliac Fridricha, spoliehali sa na uniu; mali síce i iné nádeje, ale zklamali sa. Okrem Gabriela Bethlena nezískali si ani jedneho spojenca. Naproti tomu Ferdinandovi pomáhali: Španielsko, pápež, vojvoda bavorský, volenec saský a kráľ poľský.

Vojská oboch spolkov nemeckých kniežat, ligy a unie, stali v júli r. 1620 pri Ulmu proti sebe. Blížilo sa rozhodujúce okamženie; vojna mala sa započať na celej čiare. Ale v tom ztratila evanjelická unia smelosť, a dňa 3. júla uzavrela s Maximilianom prímerie zradné, zahanbujúce. Dohovorili sa, že medzi sebou válčiť nebudú, jedon druhého neoškodia, a že jedon spolok ušetrí územie druhého spolku. Zeme české ale nepatrily k územiu evanjelickej unie, a tým hnusnejšie bolo pritom všetkom, že unia výslovne zaviazala sa nebrániť zeme tieto.

Katolícka líga získala veľa; bola istá, že jej územie v Nemecku nik nenapadne, a tak oddalo všetko svoje vojsko Maximilianovi; evanjelická unia v smyslu úmluv ulmských nemohla to isté urobiť v prospech Fridricha, ktorý tedy ostal i s českými stavmi opusteným. Keby unia si aspoň to bola vymienila, že ani na zeme české nesmie udrieť žiadna katolícka mocnosť, to by boly vzaly veci obrat iný. Ale to nestalo sa, a Španieli, vedení udatným Spinolom vpadli z Belgicka do zemí falcských Fridrichových tak, že tento, aby si rodnú zem ochránil zo svojich vlastných zemí nemohol vojská do Čiech odoslať.

Z južného Nemecka nešiel k jeho podpore ani jeden muž: v severnom Nemecku ale povstal proti nemu jeho najbližší súsed, volenec saský. V júli započala sa vojna. Dva tisíc poľských kozákov prešlo rýchle Sliezskom a Moravou a podrobili stavy dolnorakúske Ferdinandovi. Vojvoda bavorský s generálom Tillym vtrhol do Horného Rakúska s vojskom ligy a úplne podmanil túto krajinu; Lužicu zaujal Ján Jur volenec saský. V septembri spojilo sa cisárske vojsko s ligistickým a začalo napredovať od Budejovíc ku Prahe. Počeť spojeného vojska obnášal 50.000 mužov; Fridrich nemal ani polovicu toho. Vodcovia vojska Fridrichovho, Kristián Anhalt, Hohenlohe a Turn ustupoval i v septembri, v oktobri a novembri až k Prahe. Dňa 8. novembra strhla sa bitka na Bielej Hore, ktorá urobila koniec nielen panovaniu Fridricha ale aj stavovskej ústave českej.

Čiastočnými pôvodcami strašnej porážky belohorskej boli vlastne Francúzsko a Bethlen: Francúzsko tým, že úmluvy ulmské povstaly jeho návodom a prostredníctvom, Bethlen tým, že nepreložil válku do Nemecka ako bol požiadaný a ako aj bol sľúbil.

Francúzsko nebálo sa v ten čas rastúcej moci habsburskej, ale bálo sa moci reformátov keď sa Fridrich Falcský na českom trône udrží. Ono malo práve v ten čas tuhý spor so svojimi evanjelikmi a preto nemalo nič súrnejšieho, ako evanjelických povstalcov českých potlačiť, aby francúzski hugenotti nenasledovali ich príklad. Aby Ferdinand mal proti Čechom voľné ruky, urobilo sa chytro prostredníkom medzi lígou a uniou a vymohlo ono zlopovestné prímerie ulmské.

Bethlen naproti tomu držal sa v ten čas pokojne v Trnave. Tiesnený Anhalt vymáhal snažne vojenskú pomoc od neho, no Bethlen ospravedlňoval sa v listoch v ten čas Kornišovi a Bornemiszovi písaných nasledovne: »Anhaltovi radil som, aby sa s vojskom Ferdinandovým srazil do tedy, kým sa toto s bavorským nespojí. Neposlúchol ma a márnil drahý čas. Teraz nemôžem mu pomoc poslať, lebo moje vojská sú ďaleko a čo by priam boly pri mne v Trnave, za 6 dní nezájdu do Prahy. Prosím Anhalta: aby sa nepustil do bitky a aby vyčkal moju pomoc.«

Vojsko Bethlenovo bolo v ten čas z väčšej čiastky za Dunajom rozložené; odtiaľto malo vpadnúť do Štýrska a Horného Rakúska a od chrbta útočiť na Maximiliana. Koncom septembra siahala strážna čiara vojska Bethlenovho až po Hainburg. Mikuláš Eszterházi, ktorý mal termín 29. septembra preisť k Bethlenovi, utiahol sa do svojho zámku v Lakenbachu, poraziac pomocou brigady Dampierreovej Huszára, kapitána Bethlenovho. Zakiaľ Bethlen hold pánov zadunajských v Rohonci prijímal, ponáhľal sa Dampierre i s vojskom ku Prešporku a 8. septembra bol už pod zámkom, zamýšľajúc rýchlym útokom a prekvapením zámok a mesto do rúk dostať. Ale jedna guľa z flinty urobila jeho životu koniec a vojsko, ktoré Colalto viedol, porazili Huszár a Petneházi, naháňajúc cisárskych až po Petronel. Konečne 28. októbra poslal Bethlen Fridrichovi predbežne 3.000 mužov na pomoc pod veliteľstvom Šimona Pécsiho. Ale Pécsi meškal na Morave a ani neponáhľal sa do Prahy. Keď chýr o prehranej bitke bielohorskej priletel, rozutekalo sa i uhorské pomocné vojsko.

Ferdinand, teraz už neobmedzený pán koruny českej, ediktom, 10. decembra vydaným, obviňoval Bethlena z vierolomstva, vyhlásiac za neplatné i uzavretia prešporských a bystrických snemov. O porážke bielohorskej dozvedel sa Bethlen v Pezinku, a keď počul, že už i stavy moravské holdovali Ferdinandovi, že prostredníctvom volenca saského už i Sliezsko vyjednáva, dal odniesť korunu z Prešporku do Zvolena a i sám bol naklonený vyrovnať sa s Ferdinandom. I jeho bývalí verní prívrženci: Jur Szécsi, Žigmond Balaša, Tomáš Bosniak a Štefan Pálfi odpadli od neho a holdovali Ferdinandovi.

Vyjednávanie započalo sa v Hainburgu; v poverujúcich listinách, kroz Bethlena povereníkom daných, bol Bethlen kráľom nazvaný, čo zavdalo podnet k mnohým škriepkam. I jedna i druhá stránka považovala požiadavky tamtej za prepiate, následkom čoho rozišla sa porada v apríli 1621 bez výsledku.

Vojna zúrila ale i počas vyjednávania. Počiatkom roku 1621 prešiel cisársky generál Bouqoui cez Moravu a zaujal Skalicu a Devín. Emrich Thurzo a Štefan Horvát, kapitáni Bethlenoví, plienili pohraničné mestá Moravy a Rakúska. Fraňo Baťáni zaujal Kysek pre Bethlena, ale Collalto zaujal ho nazpäť a spolčený s Eszterházim, keď sa porada hainburgská rozišla, zaujal i Körmend. Bethlen bol v Trnave; 16. marca prijal tam vyslancov chána tatárskeho, prvého apríla pozval ho za spolubojovníka. Voľačo pozdejšie prišiel z Carihradu jeho posol Rimai s chýrom, že mu 15.000 Turkov príde na pomoc. Ale prívržencov mu čo deň ubúdalo pri tom všetkom. Šimon Pécsi, jeho bývalý kancelár, dal sa v Hainburgu zakúpiť; tohoto tedy poslal do väzenia v Sedmohradsku; to isté by sa bolo stalo i s Jurom Szécsi, keby ho boli lapili. Ale Szécsiho nebolo možno chytiť, ba práve tento odobral Bethlenovcom i Fiľakovo a i svojho niekdajšieho spoluvodcu Rédeiho chytil a uväznil. Málo chybovalo, že i Jur Rákóczi nepadnul do rúk Imra Balašu, ktorý zvlášte majetky Thurzovcov pustošil. Bethlen dal korunu za tým zo Zvolena do Košíc odviesť a odtiaľ na Ečed, sám odišiel do Košíc, kde posilu zo Sedmohradska očakával a odkiaľ svojích verných na poradu do Prešova povolal.

Medzitým cisársky generál Bouqoui, odraziac Imricha Thurzu, zaujal 6. mája Prešporok, hneď zatým Trnavu a Nitru. Štefan Pálfi a Tomáš Bosniak udreli na baňské mestá, ale hajdúsi Bethlenoví chytili ich oboch a ích uhorsko-nemecké vojsko zahnali z Bystrice až na Považie, kde ho Imrich Thurzo s Oravcí očakával a zničil. Bouqoui a Forgáč dobíjali teraz Nové Zámky, ktoré hájil Stanislav Thurzo; no obom sa tam zle povodilo: Forgáč zomrel na porážku a Bouqoui prišiel o život v bitke. Cisárski utratili tu svoj celý tábor, 25 diel; väčšia čiastka vojakov šla do ťažkého otroctva, lebo všetkých cudzozemských vojakov odpredal Bethlen ostrihomskému a budinskému bašovi. Fraňo Baťáni porazil generála Collalto a Horvátov na pomoc mu idúcich zahnal do Rakúska. Odíduc z Košíc, zaujal Bethlen 30. júla Trnavu a pomocou českých a sliezských evanjelických vojsk, ktoré mu Ján gróf Brandenburský nasbieral, chcel i Prešporok zaujať, čo sa mu ale nepošťastilo; preto poslal svoje vojská zase na Moravu a do Rakúska.

V lete toho roku osadili sa v Trnave jezuiti zase; zakiaľ pánom Trnavy bol Bethlen, bolo im dobre. Jeden z ních, Jur Káldi, prekladateľ Biblie do maďarčiny, bol mu práve milým človekom. Kroz tohoto odkázal Bethlen Ferdinandovi, že je naklonený porovnať sa, ale nie prostredníctvom uhorských pánov, lebo myslel, že vysoko postavení páni uhorskí z osobnej nenávisti a zášti prekazia narovnanie. Ferdinand vymenoval Pázmána a Mikuláša Eszterháziho za svojich povereníkov; Bethlen Imricha Thurzu. Povereníci začali sa radiť 1. októbra, ale zase bezvýsledne, lebo Thurzo žiadal celé Uhorsko pre Bethlena, Ferdinandovi povereníci naproti tomu žiadali, aby Bethlen prinavrátil všetko, čo zaujal, i titulu kráľovského sa zriekol, v tomto páde Ferdinand odpustí previnilcom, Bethlena obsype novými hodnosťami a dá mu peňažitú náhradu, krajinu ale že spravovať bude v smysle ústavy. Počas vyjednávania zomrel výtečný, nadšený Imrich Thurzo vo vesne žitia, súc ešte len 21-ročným, dňa 19. októbra.

O tomto čase táboril Bethlen v Uhorskom Brode, odkiaľ Jurovi Brandenburskému poslal do Lipníka pomoc hajdússku a tureckú. Pripomenutí povereníci (na miesto Imricha, poveril Bethlen Stanislava Thurzu), sišli sa v Mikulove, aby mier medzi válčiacimi umluvili. Thurzo navádzal rozdeliť krajinu, ako za časov Zápoľových.

Ferdinand, ktorého v Nemecku zase nehody potkaly, bol teraz ústupčivejším a privolil, aby Bethlen podržal viac stolíc. Najväčšou prekážkou mieru bola otázka náboženská; návrh Ferdinandov bol tak nepriaznivý a nespravedlivý, že ho Bethlen nemohol bez zahanbenia prijať, tým viacej, lebo teraz on stál na hraniciach Rakúska ako víťaz na čele 70.000 mužov počitujúceho vojska. Konečne dohodli sa i v tomto bode, a dňa 6. januára roku 1622 osvedčil sa Bethlen, že mier prijíma pod nasledujúcimi výminkami: Ferdinand omilostí všetkých prívržencov Bethlenových a prijíma ích do milosti; zákony, výsady, a nadovšetko svobodu náboženskú zachovávať bude tak, ako bola v mieru viedeňskom a v úmluvných bodoch jeho vyvolenia ustálená a zabezpečená; pre odstránenie akýchkoľvek ponosov svolá ešte tohto roku snem. Bethlen naproti tomu zrieka sa titulu králevského, oddá kráľovi korunu, insígnie, všetky stolice, mestá a pevnosti pred a za Dunajom a prepustí i všetkých väzňov bez náhrady. Ferdinand vymenuje Bethlena za knieža ríše rímskej, dá mu právom vlastnickým Opavu a Ratibor; stolice: abanovozámska s Košicami, berežská, zemplínska, boršodská, sabolčská, ugočská a satmárska ostanú v moci Bethlenovej, ale tak, aby pri korune ostaly, vo veciach pravosúdnych palatínovi podriadené boly a vyslancov na snem posielaly; v nich majú byť majetky katolíckemu kňazstvu prinavrátené; katolíci nech požívajú úplnú náboženskú svobodu; i právo patronátske, a potvrdenie donácií nech náleží kráľovi.

Svoje vojsko odvolal z pridunajských stolíc Bethlen hneď; 16. marca oddal povereníkom Ferdinandovým ungvársku, torňanskú, spišskú a šarišskú stolicu, mestá Levoču, Prešovo, Bardiovo a Sabínovo; 20. marca i korunu, ktorú do príduceho snemu strážili na Trenčíne. Snem sišiel sa v Šoprone, na ktorom Stanislava Thurzu, evanjelika a. v., vyvolili za palatína. Bol on síce členom rodiny Thurzovskej, ale chybovala mu i štátnická rozhľadenosť Jurova, i oduševnenosť a ideálnosť Imrichova. Vyznačoval sa nádavkami, na Bethlena hojne sypanými.

Úmluvy mikulovské snem šopronský potvrdil a ohľadom majetkových pomerov ustálil, aby tieto usporiadaly sa dľa stavu pred započatím vojny; – donácie Bethlenove a z Ferdinandových tie, ktorými si prívržencov Bethlenových získal, vyhlásil za neplatné. Turkov, Tatárov a Kozákov zakázal privolať do krajiny. Na tomto sneme zamýšlal Ferdinand i otázku následníctva usporiadať, ale upustil od toho, lebo i najvernejší prívrženci upozornili ho, že je nebezpečné v týchto okolnosťach otázku túto nastoliť. Uspokojil sa predbežne s tým, že má korunu v moci.

Pri oddávaní koruny upozornil Bethlen povereníkov Ferdinandových, že turecký sultán akiste pohnevá sa na neho pre mier mikulovský. Avšak o krátky čas zahrdúsili sultána Osmana, a keď Bethlen nového posolstvom pozdravil, ujistil ho súčasne, že je hotový vojnu zase započať, keď ho baša budínsky s 30.000 mužmi bude podporovať.

Bethlen ponosoval sa totižto, že Ferdinand nedodržal mier mikulovský; nedostal peniaze, prisľúbené mu v mieru; listiny darovacie, na Opavu a Ratibor, dal mu síce Ferdinand, ale brat tohto, arciknieža Karol, nechcel tieto kniežatstvá vydať, lebo ích obdržal ako čaru za svoje rakúske dedictvo. I to hnevalo Bethlena, že za palatína bol jeho najväčší nepriateľ, Stanislav Thurzo, vyvolený, kdežto kráľ by bol mohol túto voľbu snadno prekaziť a keď Bethlen po odumretí svojej manželky Zuzanny Károli, manželku na europejských dvoroch hľadal a palatín o ňom uštipačné klebety rozširoval, predsavzal si Bethlen vojnu čím skorej obnoviť.

Bez súhlasu a podpory Turecka bol by sa stal nový podnik odvážlivým. Preto, keď daň do Turecka odoslal, ujistil Mateja Turna, ktorý utieknuc z Prahy, podporu pre Čechov u neho v Sedmohradsku hľadal, že turecká pomoc nevystane.

Na vrcholu svojej moci, s obídením všetkých, zákonami predpísaných foriem pozbavil Ferdinand teraz už svojho bývalého protikráľa Fridricha i kniežatstva falcského a udelil ho Maximiliánovi, vojvodovi bavorskému, odslúžiac sa mu takto za služby, vo vojne českej preukázané. Rozumie sa, že z toho povstala v Nemecku nová vojna, v ktorej evanjelikov i inostranné mocnosti podporovaly, lebo bolo na bielom dni, že Ferdinand chce pomocou katolicismu cisárstvo nemecké domu habsburskému dedične zabezpečiť. Anglicko, Francúzsko, Hollandsko a Benátky uzavrely tedy v Carihrade s Betlenovým bratom Štefanom smluvu, zaviažuc sa mu na válečné potreby mesačne 40.000 toliarov platiť. Svoje nové zámery ukrýval Bethlen s diplomatičnou obozretnosťou; ešte 30. júla písal Pázmánovi, že žiada síce snažne, aby mier mikulovský obapolne sa dodržal, ale vidí, že nezachovanie mieru vženie ho do novej vojny. Aby vzniknuvšie spory s Bethlenom vyrovnal, Ferdinand poslal k nemu svojích povereníkov, následkom čoho bol i Bethlen náchylný poslať svojích povereníkov pre ďalšie vyjednávanie do Bystrice.

Keď týchto povereníkov do Bystrice v auguste 1623 vystrojoval, poberal sa súčasne i sám s vojskom sedemdesiat tisícovým z Kluži, a z tábora veľkovaradínskeho rozposlal po celej krajine na Ferdinanda žalobné listy, udávajúc za príčinu novej války, že ani v smluve mikulovskej prisľúbené peniaze, ani Opavu a Ratibor nedostal a že jeho poslovia do shromaždenia stavov sliezskych ani pripustení neboli. Žiadal tedy, aby Ferdinand svojim zaviazanosťam za dosť urobil, práva evanjelikov nielen v Uhorsku, ale i v zemiach s Uhorskom od roku 1608 v spojenstve žijúcich uctil, práva a majetky potlačeným, prenasledovaným, vyhnaným stavom českým bez odkladu prinavrátil. Len takto je mier možný.

Ferdinand v ten čas tak rečeno nemal vojska v Uhorsku; Bethlen napredoval tedy bez prekážky. Keď povereníci začali sa v Bystrici radiť, bol Bethlen už vo Fiľakove. Jeho požiadavky boly veľké: žiadal palatína a Jána Sándora, ktorý ho v Mikulove zastupoval, pre nevernosť odsúdiť na smrť. Bystrická porada rozišla sa bez výsledku a vojsko Bethlenovo zaujalo ešte v čas porady baňské mestá a hneď za tým porazil i Ferdinandových labancov pri Trnave. Počiatkom októbra boli Turci a Tatári už na Morave, v Rakúsku a Štýrsku a Ferdinand chcel sa už i s rodinou utiahnuť do Tyrolska, jestli jeho vojsko bitku prehrá. Cisárske vojsko ošancovalo sa v Hodoníne; Bethlen zavrel ho a zamedzil prístup k nemu zo všetkých strán. Pre nedostatok potravy chcel sa cisársky veliteľ Karafa už poddať. Ale v tom, keď i turecké vojsko núdzu trpelo a na zimoviská odísť chcelo, rozmohla sa neposlušnosť i v uhorskom vojsku, preto prijal Bethlen dvojmesačné prímerie, vojsko ale ubytoval v okolí Trnavy, aby Ferdinandovi kedykoľvek mohol pohroziť vypovedaním vojny.

Za tým poslal svojích povereníkov do Viedne uzavreť mier pri nasledujúcich podmienkach: Ferdinand nech oddá Bethlenovi Opavu, Ratibor, Uhorsko od baňských miest až po Sedmohradsko; a nech mu i dosavádne výdavky vynahradí. Vo Viedni odmrštili túto žiadosť, ale prímerie predÍžili do apríla. V decembri šiel Bethlen do Baňskej Bystrice a tam uzavrel s Thurzom prímerie do marca roku 1624 a keď i sedmohradské vojsko šomrať začalo, šiel Liptovom a Spišom do Košíc. Eszterházi odporúčal Ferdinandovi, aby vojnu proti Bethlenovi ďalej viedol; naproti tomu palatín a s ním viacerí magnáti šli do Viedne a súrili uzavretie mieru. Bethlen pracoval teraz v Haage kroz svojho posla na tom, aby so Španielskom Nizozemsko viedlo vojnu, lebo len tak bolo možno cisárskeho generála Tillyho ďaleko od Uhorska a Česka zamestnávať; týmto spôsobom chcel českú korunu Fridrichovi prinavrátiť. Nová vojna medzi Ferdinandom a Bethlenom len len že zase nevypukla, ale prostredníctvom krajinskej rady bol 8. mája predsa mier uzavretý. Bethlen zaviazal sa neužívať pečať kráľovskú, za tým pod žiadnou zámienkou nebojovať proti domu rakúskemu, ba všetky úklady, proti nemu snované, oznámiť. Bethlen nedostane Opavu a Ratibor právom vlastníckym, len titul týchto kniežatstiev. Okrem toho bude sa volať: kniežaťom Sedmohradska, svätej nemeckej ríše a pánom čiastok Uhorska. Tých sedem stolíc, ktoré roku 1622 obdržal, podrží do smrti, ale právo bude v nich palatín prisluhovať, a patronátske a majestátne práva bude v nich Ferdinand vykonávať; vyslanci týchto stolíc pôjdu na snem uhorský, hajdúsi ale musia v páde potreby, i proti Turkom bojovať. Tajným bodom úmluvy bol ten, že Bethlen za týmto proti rakúskemu dvoru nielen že nepovstane, ale ani s jeho nepriateľmi nikdy žiadnu smluvu neuzavre, a v páde vojny bude i proti Turkom bojovať. Naproti tomu Ferdinand zaviazal sa Bethlena ochraňovať, jestli by ho Turek napadol. Otázka náboženská nebola pripomenutá.

Bethlen bol teraz z dôležitých príčin tak ústupčivým. Oduševnenie, s ktorým ho evanjelici pred a za Dunajom roku 1619 podporovali, ochladlo; vplyvní veľmožovia: Jur Zríni, Mikuláš Forgáč, Jur Erdődi, Balašovci, Jakušičovci odpadli i od neho i od viery evanjelickej a prestúpili na vieru katolícku. Horliví evanjelici držali so Stanislavom Thurzom, osobným nepriateľom Bethlenovým. Všetko toto dobre videl Bethlen, jako aj to, že mu je pomoc turecká na škodu a že poplatnú a válečnú silu svojho ľudu už vyčerpal.

Spojenstvo s Ferdinandom hľadal síce už i roku 1619; aby teraz pevnejším bolo, snažil sa posilniť ho manželstvom. Jeho povereník, Vlk Kamuti, sľúbil kráľovi, že jestli jeho pánovi dá svoju dcéru Mariu Annu za manželku, prinavráti katolíkom všetky práva, zabezpečí im úplnú náboženskú svobodu a časom i Bethlen prestúpi na katolícku vieru. Jezuiti podporovali žiadosť Bethlenovu, lebo i v Kľuži, i v Julskom Belehrade, dal ím svobodu v kláštoroch a školách svobodne učiť, ba dal ím i peňažitú podporu, aby si v Karanšebeši dom postavili. Nie div, že nad takýmto počínaním užasnul svet evanjelický a že Fridrich Schiller vo svojom diele: Geschichte des dreissig-jährigen Krieges poznamenal: »Dem Kaiser Tribut, dem Unterthan Geld und Gut abzuängstigen, war der Zweck, der den Rákóczy, wie Bethlen Gaborn ins Feld rief, und beide gingen heim, sobald sie diese Absicht erreicht hatten«. (Schiller sväzok IX. strana 267).

Ferdinand dal odpoveď vyhýbavú, odročujúcu, a Bethlen stal sa následkom toho zase dvojbarevným; pri uzavieraní mieru žitvatorockého slúžil Bethlen radou i cisárovi i Turkom a snažil sa ich znepriateliť. Hneď za tým poslal svojho kancellára Stefana Kovašóciho, aby mu mladšiu dcéru Ferdinandovu, Cecíliu, vypýtal za manželku. Ferdinand prijal Bethlenovo skvelé posolstvo vo Viedeňskom Novom Meste vľúdne, hostil ho za 5 týždňov, ale dal šetrne zase vyhýbavú odpoveď, že sa mladšia sestra nechce pred staršou vydať. Pri nepriaznivej odpovedi malo posolstvo úpravu, vypýtať Katarínu, sestru volenca brandenburského. Tu bolo šťastnejším: zasnúbenie s touto stalo sa ešte tej jaseni.

Ferdinand svolal v septembri 1625 snem do Šopronu, lebo palatín Stanislav Thurzo zomrel 1. mája; ale snem nechcel právo následníctva jasným zákonom regulovať, poťažne nechcel sa zreknúť práva volenia a preto Ferdinand držal za potrebné, aby jeho prvorodený syn, Ferdinand Ernest, hol za následníka uznaný. Doba bola priaznivá na prevedenie tohto zámeru, lebo Bethlen bol so ženbou zaujatý, pri tom všetkom, že v kráľovských proposíciach tento bod nebol ani pripomenutý. Ale stavy žiadaly predovšetkým palatína voliť, akonáhle vyslanci zo Slavonie a zo stolíc Bethlenových prídu.

Ferdinand na oko nechcel vyplniť túto žiadosť, ale len preto, aby to vyzeralo, že sa tlaku podal, aby potom stavy palatína jemu na vôľu volily. Tak aj volily: Mikuláša Eszterházyho, katolíka horlivého, manžela vdovy Imricha Thurzu 150 hlasmi proti 60. Za tým boly ponosy pojednávané, ktorých bol dlhý soznam, ale palatín urobil z ních obratne 17, ktoré Ferdinand sľúbil odstrániť. Tým otvoril svojmu synovi cestu na trôn, ale korunovanie žiadal sám odročiť, lebo by toto i tak len po prísahe jeho syna, že svobodu vlasti, náboženstva, zvlášte troch cirkví šetriť bude, bolo mohlo byť prevedené. Cieľom odstránenia všeliakých obáv, ujistil palatín Ferdinanda, že i prísahou potvrdené uzavretia snemu môžu byť zrušené, keď to kráľ a stavy chcú. Nech sa vraj apostasia náboženská i za týmto tak množí, ako dosiaľ, i synovia bývalého palatína Stanislava Thurzu, Adam a Michal, sľúbili na vieru katolícku prestúpiť, tak väčšina krajinského snemu, vzdor všetkým zákonom, vykorení v Uhorsku nové náboženstvo. Dňa 26. novembra vyvolili 18-ročného Ferdinanda (III.) za nástupcu koruny; niektorí páni tvrdili, že právo voľby je eludované, keď za života kráľovho budú nástupcu voliť. Ale keď španielsky vyslanec uštipačne poznamenal, že právo voľby nebolo ani vtedy naštrbené, keď za života Ferdinandovho v Baňskej Bystrici Bethlena za kráľa vyvolili, zatíchli i títo. Po voľbe sľúbil králevič zachovávať 17 bodov úmluvy jemu predostretej a 8. decembra korunoval ho Pázmán. Svobodu náboženskú zabezpečujúci I., predkorunovačný článok zákona z r. 1608 bol potvrdený. Proti tomuto, a proti všetkým ustanoveniam, ktoré by náboženstvu katolíckemu na akúkoľvek újmu byť mohly, podal Pázmán i menom katolíckeho kléru protest.

Dňa 8. januára roku 1626 blahoželal Ferdinandovi Bethlen k voľbe jeho syna a 2. marca slávil svoj sviatok s Katarínou brandenburskou v Košiciach. Na svadbe zastupovali i Ferdinanda i sultána tureckého vyslanci. Ferdinand a jeho syn, následník trónu, poslali i drahocenné dary.

Sultán blahoželajúc Bethlenovi, dal mu súčasne povolenie chystať sa proti Ferdinandovi. Povereníci Bethlenovi i na východe i na západe horlive pracoval i na sostavení novej koalície, proti Ferdinandovi smerujúcej. Anglicko, Dánsko, Nizozemsko, dolňosaské stavy ríše nemeckej uzavrely s Bethlenom smluvu, dľa ktorej Kristián, kráľ dánsky, mal proti Tillimu bojovať, Mansfeld a Ernest knieža vaimarské mali cez Brandenburg a Sliezsko k Uhorsku tiahnuť a spojiť sa tu s Bethlenovým vojskom. Bethlen dostal mesačne 40.000 toliarov, z ktorej summy Anglicko dalo jednu, Nizozemsko druhú polovicu. Anglicko vykonalo v Carihrade, že Turci napadli Tatármi Poľsko, najvernejšieho spojenca Ferdinandovho. I baša budinský mal úpravu pomáhať Bethlenovi.

Mansfeld pohnul sa z Lauenburgu vo februári, ale pri Dessaue porazil ho Wallenštein, v ktorého vojsku bol i pluk Horvatov pod veliteľstvom od viery evanjelickej odpadnuvšieho bána Jura Zrínyiho. Mansfeld utiahnul sa do Brandenburgu a tu spojil sa s dánskymi vojskami kniežaťa vaimarského. Wallenšteinom ustavične prenasledovaný dostal sa do Jablunkova len koncom augusta. Sem poslal mu Bethlen jedon pluk jazdy pod veliteľstvom Štefana Horváta v ústrety; sám pohnul sa 13. septembra zo Sedmohradska a už 25. septembra bol vo Fiľakove. Ale spojencom neprialo šťastie: dánskeho kráľa porazil pri Lutteru Tilly; baša budinský obliehal síce zámok Novohradský, ale neúspešne, a Wallenštein a s ním Eszterházy a Zrínyi tak pristavili Mansfelda, že napredovať nikam nemohol. Osihotený a zo všetkých strán tiesnený Bethlen, ponúknul Ferdinandovi mier; vyjednávaním o tento vyhnul srážke, kým v Sečanoch nedostal sa do priaznivejšieho položenia. O niekoľko dní prišli sem i Mansfeld i vaimarské knieža s 8.000 mužmi, ktorých Gašpar Illesházy viedol.

V Sečanoch napadnúť Bethlena neopovážil sa ani Wallenštein a pre nedostatok potravy a nákazlivé nemoce utiahnul sa od Ipľa k Váhu ku Fraštáku: následkom čoho i Bethlen poslal svoje vojsko na zimoviská. Za tým radili sa síce bojujúce stránky, na akom základe mier uzavreť, ale predvoje a predstráže srážaly sa každodenne, pri čom Bethlenovci docielili nepatrné úspechy. Ani Bethlen neodvážil sa k rozhodnému válečnému činu: Wallenšteina v tábore napadnúť, lebo Mansfeld a Vaimársky hašterili sa ustavične, a pomocné turecké vojsko Bethlena ani poslúchnuť nechcelo. Keď i Wallenštein svoje vojsko do zimovísk odviedol, podpísali Ferdinandovi a Bethlenovi povereníci v Prešporku úmluvu mieru. Pre väčšiu istotu mal byť mier nielen Bethlenom podpísaný, ale aj Sedmohradskom garantovaný. A poneváč Bethlen ponosoval sa, že staršie predošlé smluvy neboly zachovávané, vymenovali výbor, ktorý mal v Tokaji zasadnúť, ponosy prezkúmať, a prípadné krivdy a neprávosti odstrániť.

Nemecké pomocné vojsko malo sa cez Sliezsko vrátiť do svojej domoviny, ale jeho väčšia čiastka vstúpila do služby Bethlenovej a tureckej. No jeho dvaja chýreční nemeckí vodcovia nevideli svojej vlasti. Vaimársky zomrel na zimovisku v Turci a Mansfeld v Dalmácii v Dubrovníku a to na ceste do Benátiek, kam tým cieľom šiel, aby proti Ferdinandovi utvoril novú koalíciu.

Ale i po uzavretí mieru snoval Bethlen nite svojej podivnej, dvojbarevnej politiky. Kniežacich členov nemeckej evanjelickej unie ubezpečoval, že s nimi i za týmto svorne v záujme spoločného cieľu chce pracovať. Vyslancovi palatínovmu vysvetľoval, že by bolo dobre, keby Ferdinand Fridrichovi falcskému prinavrátil krajinu a hodnosť, s evanjelickými nemeckými stavmi pokoj urobil a s ním spojený udrel na polohnilého ním nenávideného Turka. A práve o tomto čase vyprostredkoval v Carihrade svojej manželke odznaky hodnosti kniežacej, buzogáň a zástavu: bo stavy sedmohradské vyvolily ju za jeho nástupcu; práve v tom čase previedol i to v Carihrade, že Ferdinand nemohol, ako chcel, osobitne obnoviť mier s Tureckom, a že pri vyjednávaniach o pokoj v Komárne a v Szőnyu bol jeho sedmohradský povereník, ako protizorca prítomný.

Ale porážky, zastihnuvšie Kristiana, kráľa dánskeho a kniežatá nemecké, urobily Bethlena opatrným: úmysly ďalšieho bojovania ukrýval obozretne a v ten čas nepomýšľal na novú vojnu; v liste Pázmánovi písanom on si osoboval zásluhu, že Turecko odstúpilo od úmyslu, zahrnúť do mieru szőnyskeho aj nemeckú evanjelickú uniu. V ten čas zkrsly v ňom nové, smelé zámery: chcel založiť kráľovstvo dácske pripojením Valachie a Moldavy k Sedmohradsku; pozdejšie chcel byť kráľom poľským. Ferdinandovi všetko toto nepozdalo sa, a preto všetko vykonal, aby sultán Bethlena opustil. No, nedarilo sa mu: Bethlen poslal daň do Carihradu na čas a ostal v priazni.

Koncom roku 1628 robil prípravy k novej vojne a v januári 1629 ubezpečoval svojich dôverných ľudí, že ju na prídúcu jar započne. Ale v ten čas choravel už povážlive a z jari ukázaly sa príznaky vodnatieľky. Povereník palatínov navštívil ho koncom apríla v aldóďskych kúpeľoch; bol už ťažko nemocný, ale pri tom všetkom myslel jasne a uistil povereníka, že pokoj s Ferdinandom zachová sväto svate, a že svoje odstúpenie od koalície už aj oznámil patričným. Toto uistenie potvrdil i ťažkou kliatbou: nech neozdraviem, jestli pravdu nehovorím. Prípravy k vojne skutočne neboly namerené proti Ferdinandovi, ale proti jeho spojencovi Žigmondovi, kráľovi poľskému; pri tom všetkom, že výtečný a nezapomenuteľný kráľ švédsky, Gustáv Adolf, švagor Bethlenov už vtedy bol vojnu s Poľskom zakľúčil a so Žigmondom mier uzavrel. Ale vojenské prípravy musel pre nemoc pristaviť a robiť poriadky s manželkou, o ktorej koloval chýr, že udržuje ľúbostné pomery s inými mužmi. Chcejúc ju zo správy krajiny vytvoriť, povolal pánov uhorských na poradu do Veľkého Varadina, kde ho 15. novembra 1629 smrť zastihla. V poslednom okamžení žiadal písacie náčinie a napísal na kúsok papiera: Kto proti nám, keď Boh s nami je?

V diele »Zámok Lykava« na strane 491. opisuje Štefan Hýroš, bývalý r. k. farár v Lipt. Svatom Michale, Bethlena nasledovne: »Bol on čo ztreštený kalvín, muž bezbožný, v slove nestály, neverný, hubiteľ svätýň a lupič vlasti najznámejší.«

Úsudok tento nie je spravedlivý, lebo proti katolíkom, ích viere a jezuitom dokazoval všade a vždy nápadne, pravda z politiky a diplomatickej vypočítavosti, až hyperlojálnu šetrnosť. Za vedou bol práve oborený; na sklonku života povolal učencov nemeckých Alsteda, Bisterfelda, Opitza na akademiu julobelehradskú, pozdejšie do Veľkého Enedu prenesenú, ktorá dokazuje nielen jeho kráľovskú štedrosť, ale aj lásku k vedám. Staral sa i o nestranné, prísne prisluhovanie spravedlnosti, o polepšenie verejnej správy, hospodárstva zvlášte, o zveľadenie baňského priemyslu. K tomu cieľu povolal viackráť z Kremnice vyprobovaných, zkúsených baníkov.

Spravedlivejší výrok vyniesol o ňom jedon český spisovateľ, vraviac: »Gábriel Bethlen, knieža Sedmohradska a pán v hornom Uhorsku, bol viackrát sľubnou hviezdou českých protestantov počas povstania i po ňom. Cisárovi sa jeho smrťou veľmi uľahčilo, lebo tak vytrvalého, obozretného a k boju vždy pripraveného nepriateľa, akým on bol, nemal. Protestantom bol z celého presvedčenia. Kým žil, boly zeme české plné nádejí, lebo držal ruku vždy na rukoväti meča, súc vždy hotovým vytiahnuť ho pre vieru a k svojmu vlastnému prospechu.*)

IV.

Zakiaľ v Uhrách Gábriel Bethlen bojoval, za ten čas v Čechách reakcia katolícka slávila víťazstvo. Nie div, že evanjelictvo české stále obracalo zrak svoj k Bethlenovi, volajúc ho ustavične na pomoc, veď v Ríme a v katolíckej rade Ferdinandovej vo Viedni bolo uzavreto evanjelikov českých vykoreniť. Dielo započali katolíci hneď po bitke belohorskej.

Pominuly tri mesiace po bitke belohorskej, a cisársky dvor ničím neprezradil, ako mieni svoje víťazstvo využitkovať a s premoženými hlavami českej revolúcie nakladať. Pravda, kňazov bratrských vypovedali z krajiny ešte 13. marca roku 1621. Pri kapitulácii mesta Prahy sľúbil Maximilian, vojvoda bavorský, menom cisára, odpustenie, a preto kochali sa mnohí českí evanjelici nádejou, že nebudú trestaní. Ale dvor viedeňský odkladal trestanie pre iné príčiny: Morava a Sliezsko vtedy ešte neboly pokorené a ešte bol tu i Mansfeld, ktorý držal svojimi ľuďmi obsadený celý český západ a juh. Okrem toho po bitke belohorskej utiekli mnohí a vo Viedni boli istí, že sa vrátia mnohí, keď sa persekucie priam nezapočnú. Zdanlivou milosťou bolo treba mnohých uspať, aby sa nevysťahovali a o mnohých najprv prezvedeť sa, kde sa ukrývajú.

A vo Viedni nesklamali sa; lebo vskutku z úteku vrátili sa mnohí, a tí čo utiecť zamýšľali, ostali.

Medzitým Morava podala sa a za ňou Sliezsko; nebolo sa tedy čoho obávať. Knieža Karol Lichtenštein dostal tedy 20. februára 1621 rozkaz prikročiť k dielu a ešte v ten deň dal uväzniť 48 najprednejších českých evanjelikov; okrem týchto predvolal ešte 30, ktorí ale boli za hranicami. Vyšetrovanie pretiahlo sa zase len z politických ohľadov; Mansfeld bol ešte v Čechách, jeho vojaci dobehli často na míľu k Prahe a Bethlen mohol každú minútu vtrhnúť do Moravy, preto len keď Mansfeld do Falcska odísť musel, a Bethlen nehnul sa, pristúpili ku katovskému dielu. Na hrade pražskom uväzneným evanjelikom prečítali výrok smrti 19. júla; večer 20. júla odvezli ích na staromestskú radnicu a previedli na ních krvavú exekuciu zťatia nasledujúceho rána. Prvého odpravili grófa Ondreja Šlika. Bol ušiel do Lužice ku svojej sestre, ale tam ho zajal a vydal evanjelický volenec saský, ačpráve za mladi slúžil mu verne, ako hofmajster. Za ním odpravil i ostatních sťatím hlavy. V nasledujúcich dňoch vykonali pokutu nad ostatnými, ktorí neboli na smrť odsúdení; jedni boli odsúdení na doživotné väzenie a tých väznili v Čechách, na Morave ba i v Uhorsku; iných nahali v temniciach až do ďalšej resolucie cisárskej, iných šibali metlami po meste a vypovedali z krajiny. Mená utieknuvších pribil kat na šibenicu. Za tým shabali odsúdeným majetky: cisár daroval ich svojím kapitáňom, dvoranom, i domácim i cudzozemcom: Talianom, Španielom a Nemcom. Aby Čechom pomohol a ďalšie prenasledovanie znemožnil, spojil sa Bethlen s grófom brandenburským a vtrhol s 50.000 mužmi na Moravu. Ferdinand poslal proti nemu Wallenšteina a tomuto prialo šťastie, lebo 18. okt. roku 1621 tak porazil Bethlena pri Kromeríži, že tento hneď za tým s Ferdinandom mier v Mikulove umluvil. Následok víťazstva kromerížskeho bol, že z Prahy vypovedali všetkých českých evanjelických kňazov a pozdejšie i z ostatních kráľovských miest; nemeckých evanjelických kňazov nahali ešte v krajine; ani na vieru obyvateľstva nesiahali ešte v ten čas. Urobili to v auguste roku 1624; toho dňa vyhlásili v Čechách mandát, dľa ktorého museli sa všetci evanjelickí kňazia z krajiny pod 6 týdňami vysťahovať a dľa ktorého nariadená bola reformácia katolícka, to jest obracanie ľudu v mestách a v dedinách na vieru katolícku.

Bolo potrebno 5 rokov k tomu, aby Česko stalo sa aspoň na oko katolíckym. Všetky kostoly oddali pod správu kňazov katolíckych, ktorých pravda bolo treba z cudzozemska povolať a i tak dajeden farár spravoval i 10 fár. Najviac katolíckych kňazov prišlo z Poľska, a síce pre podobnosť reči, ale boli to zväčša leniví, nemravní a rozpustilí mnísi. A poneváč mnohí evanjelickí kňazia ukrývali sa v horách a jaskyňach, vyhlásili pokutu, ztratu života a majetku, na toho, kto by evanjelického kňaza neoznámil.

Dňa 15. mája roku 1627 vydané bolo z naloženia Ferdinanda to zlopovestné obnovené sriadenie zemské, dľa ktorého nielen že všetky ústavné práva kráľovstva boly konfiškované, ale v ňom i to bolo vypovedané, že od týchto čias nesmie bývať v Čechách len katolík, lebo že cisár v kráľovstve českom takých ľudí trpeť nemieni, ktorí by sa s ním vo viere srovnať nechceli. Na apostasiu bol daný termín 6 mesiacov; kto by sa z pánov, rytierov alebo mešťanov tomuto nariadeniu nechcel podrobiť, mohol svoj majetok odpredať a vysťahovať sa; sedliakom nebolo dovoleno odísť. Konfiškáciami ožobráčení evanjelici mali sa tedy alebo svojej viery zreknúť, alebo vlasť opustiť. Mnohí prijali vieru katolícku aspoň na oko, ale veľká čiastka obyvateľov-mešťanov a stavov vyšších popredala svoje majetky, opustila vlasť a hľadala útočiste v okolních zemiach evanjelických. Tí, ktorí utiahli sa do Sliezska a Lužíc, nesmeli ani tam ostať. Roku 1628 vydaný bol cisársky mandát, že vláde ani v myšlienkach nikdy nenapadlo, aby evanjelickí Česi v privtelených zemiach boli trpení, a preto museli úbohí i odtiaľ odísť. Do vyhnanstva šlo 36.000 rodín a počet duší vysťahovavších sa obnášal 200.000. – Kvet národa českého bol zničený, vlasť česká bola zbavená najuvedomelejšieho a najzámožnejšieho svojho obyvateľstva. Mnohé evanjelické české rodiny osadily sa i v Uhorsku.

V.

Tak to vyzeralo v Čechách; u nás odvrátil aspoň na čas takúto pohromu predsa len meč Bethlenov, lebo i Pázmánovská reakcia nepracovala nápraskom ale tichúčko, konvertovaním magnátov: Esterházyovcov, Zríniovcov, Nádasdyovcov, ktorých si hodnosťami a kráľovskými donáciami veľkých majetkov zýskala. Dľa zásady: cujus regio, ejus religio, obrátili potom títo páni svojích poddaných násilím, hrozbou, pokutami na vieru katolícku. – Príklad tichého nehlučného kynoženia evanjelikov poskytuje gemerský Hron, slovenský to kraj pod Kráľovou Hoľou, kde medzi 14.000 obyvateľmi jesto evanjelikov veľmi poriedku.

Samuel Reus, bývalý ev. farár veľkorevúcky a administrátor superintendencie potisskej, napísal v rukopise nachodiace sa z protokolov seniorátu gemerského sostavené dielco o prvých počiatkoch a rozšírení viery evanjelickej medzi Slovákmi gemerského Hronu. I on je toho presvedčenia, že prvými zvestovateľmi viery evanjelickej v Gemeri boli Husíti. O tomto predmete píše nasledovne: »Národ Český, pod vodcovstvom Jána Jiskru do Zvolena, Hodejova, Šáriša a Spiša povolaný, podmanil si tieto stolice, so Slovákmi tu bývajúcimi priateľstvo a spoločenstvo uzavrel. Jeho výborné vojsko osadilo sa v Novohrade a na Rymane, vystavilo nové dediny a zámky a kraj tento naplnilo svojou vzdelanosťou a nadovšetko učením Husovým. Mnohé neznáme umenia, cieluprimeranejšia zbroj, krásna pochopiteľná reč, počestné mravy, válečné umenie rýchle osvietily kraj tento.« Bonfin hovorí, že Česi obcujú s človekom vo dne i v noci prívetive a všemožnou vľúdnosťou a ľudským nakladaním získajú si srdce človeka.

Slovenskí spisovatelia A. Kmeť, P. Križko a J. Škultéty týmto náhľadom odporujú a sú toho presvedčenia, že válečníci husitskí súc surovou lúpežnou soldateskou, nestarali sa o rozširovanie viery. Tak píše menovite A. Kmeť v Lit. Listoch 1901 č. 9. nasledovne: »Úfame sa, že prestane medzi nami to nezralé blábolenie o zakladaní obcí, o zaľudnatení celých vidiekov, o stavaní a ohradzovaní kostolov kroz Husítov na Slovensku.« Ale takáto reč nie je prístojná mužovi tak prísne vedeckému, akým je A. Kmeť, a môže byť ospravedlnená len tou výpoveďou Horáca, že: »interdum et bonus dormitat Homerus« a keďže A. Kmeť naskrze nechce nič veriť evanjelickým spisovateľom, nechže verí aspoň katolíkovi Sasinkovi.

V diele »Dejiny kráľovstva Uhorského« na strane 178 má Sasinek o ohradzovaní kostolov kroz Husitov nasledujúci citát:  »Anno 1455. Hat Jan Iszkrov eine starke Schantze ans der Kirchen zu Donnerstmark (Štvrtok, Quintoforum) gemacht, sich wieder die Hauptlente der Stadt Kayss markt zu schützen.« Vagner Anal. Scepus I. 12. 48. Na strane 187 citát 3 »V sozname lipských antiquarov sr. str. 167 poz. 4. pod č. 75 nachodí sa list Vladislava Gorjanského, v ktorom nakladá Prešporčanom, aby pevnosti kroz Husítov pred Devínom vystavené pobúrali.

Ohľadom rozširovania evanjelium kroz Husitov píše Sasinek na strane 391. nasledovne: »Uhorsko neostalo čisté ani od Kumánov a rozkolníkov Albigenských a Valdenských, ktorí svoje náuky z Nemecka a Poľska prinášali do Uhorska ani od Bogomilov, ktorí svoje hlavné sídlo mali v Horvatsku: ani od náuk Viklefových a Husových.« Sasinek podoprel toto svoje tvrdenie nasledujúcimi citátmi: »recensentes, quod in ipso regno Bohemiae, ac finitimis partibus proh dolor praeteritis et modernis temporibus argumenta pestifera... pullularunt per predicationes nefarias et articulos dampnate memorie Joanis Wiekleff. Theiner: Monum. Hung. II. 196 ad. an. 1418. – Caeterum noveris insurrexisse in partibus superioribus regni Bohemos latrones, qui inter alia, quae gravius ferimus, induxeruit secum et inducunt haeresim Hussitarum; ita ut in comitatibus Scepusiensi et de Sáros, plurimae reperiantur parochiae, in quibus jam de facto sub ulraque specie communicatur. Literae Prael. et Baronum ad Nicolaum Dec. Crac. Romae oratorem 1449. Analecta Scepus I. 29. Husitae haeretici, terras nostras Scepusienses, unino et totum regnum nostrum Hungariae eorum perniciosis conatibus subverterunt et devastarunt, ac christicolas in eisdem existentes ad nefandam eorundem sectam convertentes subintrassent.

Neprislúcha do rámca tejto rozpravy súdiť nad tým, ako sa to s dobrým, historickým vkusom srovná, povedať o Albigenských, Valdenských, Bohumiloch, Husitoch a Luteránoch, že Uhorsko neostalo od ních čisté, teda že ho znečistili, kdežto je všeobecne známe, že stojac na pevnej pôde evanjeliumu práve oni pracovali na tom, aby Uhorsko bolo od neevanjelických bludov čisté. Z exklusívneho katolíckeho stanoviska ovšem nemohol Sasinek súdiť ináče, ako aj A. Kmeť len z náboženskej predpojatosti mohol nezralým blábolením pomenovať to, čo i katolík Sasinek, ako udalosti dokázané, stavšie sa, za historické fakta prijať, konštatovať bol prinútený.

Je isté, že i v Gemeri prvými zvestovateľmi evanjeliumu boli Husíti, a že keď roku 1549 Mikuláš Salm na Muráňsky zámok s nemeckými evanjelickými vojakmi prišiel, Bašových zbojníkov vyplieniť, našiel pôdu augšburskému vyznaniu už tak dobre pripravenú, že hneď za tým evanjelické sbory vo väčšom počte i na štítnickej, muráňskej a rymavskej doline povstaly. Organisátormi týchto sborov boli kráľovskí prefekti: Melchior Maško a barón Julius Herberštein, z duchovného stavu: kňazia Cyprian Fried a Ján Rimanouius. Roku 1620 prešiel hrad Muráň a s ním panstvo muráňske, ku ktorému i gemerský Hron patrí, kúpou na Jura Széchyho a na jeho manželku Mariu Druget. Oba priznávali sa k viere evanjelickej a umožnili, že Ján Rimanovius zámocký a hronský sl. b. kazateľ na Polomke s fíliami Závadka a Heľpa, na Šumjarcom s fíliami Pohorelá, Telgart a Vernár, sriadil samostatné ev. kňazmi a učiteľmi opatrené sbory.

Pázmánov konvertít, Fraňo Vešelín, veliteľ posádky filjakovskej, priženil sa roku 1645 k Marii Széchy a uchvátil s ňou rodine Széchyovskej i panstvo muráňske i balogské. Súc i za hlavného kapitáňa i za palatína Uhorska vyvolený, nebol za lúpež na rodine Széchyovskej spáchanú trestaný, lebo dokázal sa byť dobrým katolíkom, keď i svoju manželku na vieru katolícku obrátil a zámockého ev. kňaza Štefana Köszegiho zo zámku hneď vypovedal. Za tým odobral šumjackému a polomskému kňazovi dežmu, tak že títo nemajúc spôsob vyžitia, z fár odísť museli, a sbory, kňazmi opustené, samy od seba prestaly. Na Polomku osadil Vešelín rímskokatolíckeho, na Šumjac réckokatolíckeho kňaza, poneváč Šumjačania pred prijatím viery evanjelickej boli katolíci réckeho obradu. Seniorát gemerský dosť namáhal sa zachrániť i tieto cirkve: za čas gemerskí ev. kňazia zo svojích chatrných dôchodkov dávanými príspevkami udržovali dôchodkov pozbavených hronských ev. kňazov. Ale 4 rodiny za roky udržať ani oni neboli v stave a Vešelín bol k prosbám i hluchým i nemým. Sbory rozišly sa a bodrý telesne veľmi zdravý a silný slovenský ľud na Hrone, počtom asi 14.000 duší priznáva sa dnes ku katolíctvu rímskemu a réckemu.

Čo v Čechách robila cudzozemská šľachta: Colloredovci, Maradasovci, Clariovci, Clamovci, Piccolominiovci, Silva Tarukovci, to isté vystrájali u nás Erdődyovci, Pálfyovci, Eszterházyovci, Nádasdyovci, Zrínyiovci a Vešelín: zahubili mnohé evanjelické sbory zvlášte v Trenčíne a v Nitre. A nevystalo ani napodobnenie pražské, krvavej exekúcie z roku 1621; o 67 rokov pozdejšie prevýšil Karaffa svojou bezpríkladnou ukrutnou jatkou prešovskou, vraždením evanjelikov preto, že vraj poskytovali Tököliovcom na Munkáči pomoc, – ešte i pražské krvavé exekúcie a konfiškácie.

_________________

*) Charakteristiku Bethlena, až príliš priaznivú, vid' u Zsilinszkého: A magyar országgyűlések vallásügyi tárgyalásai. II. Budapest, 1891. str. 326 – 329.

____________

Botto, Július: Juraj Thurzo a Gábriel Bethlen. Príspevok k dejinám cirkve evanjelickej v Uhorsku. In: Cirkevné listy. Časopis venovaný záujmom cirkvi ev. a. v. Ružomberok : Karol Salva, 1902, r. 16, s. 15 – 18, 49 – 52, 80 – 81, 109 – 113, 135 – 138, 179 – 180, 238 – 245, 304 – 309, 340 – 342, 370 – 374.