Výjavy z mojeho života

Jonáš Záborský

Výjavy z mojeho života.

1. Ukážka uhorskej spravedlivosti.

Proboval som viac razí uviesť vo fare mojej nedelňú školu, ale nešlo to, pri všeobecnom odporu smyselného ľudu. Keď to naložil i krajinský zákon z r. 1868, a biskup súril jeho uskutočnenie: vyhotovil som z matriky soznam detí zaviazaných školu nedeľňú navštevovať, a prečítal som to na Petra – Pavla r. 1869 v malo-šárišskom kostole.

Medzi deťmi spomenutými nalezalo sa i dvojo detí Ďura Tögyörta, zadlženého sedliaka, hovädského korheľa, mnohokráť pokutovaného, žalárovaného zločínca. Menovanie jeho detí, z níchž žiadno nikdy ani do školy neposielal, tak ho popudilo, že hneď v kostole vzal neslýchanú a nevídanú pomstu.

Po kázni držal som katechisáciu, vysvetľoval som mládeži prvé božie prikázanie. Hovoril som, vo smyslu katechismusa, že u nás proti tomuto prikázaniu hreší sa skrze povery, a spomenul som veštcov, vykladanie karát, strigy, porobeniská. Tu sa Tögyört zdvihne v lavici, zarukne bujačím svojím hlasom: „Podzce ľudze do karčmy, bo take reči lem do karčmy valušne.“ Ja som prestal katechizovať, on odešol do blízkej krčmy s vyhražovaniem. V tejže krčme zlorečil mi po polední prede mnohými svedkami: „N-m mu, ja jeho stotisic duši, nech mi pošle svoju služnicu za pestunku; banujem, že som nešol a nedal mu v pysk.“

Zadal som ho slúžnemu. Slúžny, Dieneš Melioris, po vyslyšaniu svedkov v Malom Šáriši, poslal lotra s pandúrmi do Prešova. Ale už na druhý deň pustil ho stoličný súd na slobodu, a pri autentikácii pokračoval s nápadnou strannosťou. Hlavnieho mojeho svedka nepovolali nikdy, kládli terminy ďaleké a zas odvolávali, posielali s neporidzenou domov, hneď tých, hneď oných svedkov zapomneli predvolať, vinnému sami pchali do úst, že bol opitlý. Po vypusteniu, jednoho z mojích svedkov zrazil tak, že pol hodiny ležal omdletý, jednomu sedliakovi z Ovčieho prevalil na hradskej ceste hlavu beze všetkej príčiny, žida vyhnal so ženou i s deťmi z krčmy. To som oznámil súdu, ale všetko darmo. Bude tomu už rok, a ešte žiadnoho zadosťučinenia nemám, ani neviem, čo sa stalo, bo ma ohráknul referent, že mne do toho nič. Len zo strany slyším, že stoličný súd odsúdil lotra na sedem dní areštu, ale fiškáľ stoličný že sa odvolal na súd vyšší. Pokutovaný som bol ja, bo som musel platiť príležitosť tri razi do Prešova, raz do Malého Šáriša.

Teraz vidzme, ako ten istý súd súdil v inej prípadnosti. V Župčanoch vadili sa sedliaci v krčme. Jeden spomnel slúžneho, a druhý, Ďuro Márton, reknul vo hneve, spôsobom sedliackym: „N-m tvojmu slúžnemu.“ Náhle ho protivník udal, hneď bol jatý, odsúdený, a pol roka vysedel.

Také sú uhorské súdy! Beze všetkého stydu meria sa spravedlivosť mierou dvojakou. Znám i prípadnosti, kde za maličké zneuctenie farára boli sedliaci i na rok areštu odsúdení. Ale ja som rozkričaný pansláv, nasledovne vogelfrei.

2. Gróf Jozef Deseöffy.

Keď som meškal, po mojom katolizovaniu, v semeništi košickom, doznal sa o mne, že gräcky rozumiem, starý gróf Jozef Deseöffy, ten istý, ktorý proti Štefanovi Széchényimu vystúpil vo svojom „Hitel taglalatja.“ Poneváč sa na starosť učil gräcky, zaviazal so mnou známosť. Chodil som každý deň ku nemu, a čítali sme spolu gräckú čítanku. Radoval sa pri tom, ako decko! To sú výrazy! hovoril. Takého požitku nemal som ešte v živote mojom. Nič nad Múzu gräckú. To je čosi božského. Keď spozoroval, že ja sa nesiem Slovákom, hovoril neraz s nepokojom: Slovákom učinili naši predkovia krivdu, ale my potomci z toho nemôžeme. Ja som žiadnomu z ních majetky neodjal. Bolo mu, ako čoby olúpení pred tisíc rokami Slováci svoj majetok reklamovali.

3. Poľský vystehovalec v Uhrách.

Za mojeho kapláňovania v Pazdišovciach býval tam, v dome Jozefa Szirmaja, vystehovalý Poliak, jehož meno mi už dávno z pamäti vypadlo, ale postava akoby i teraz predo mnou stála. Bol mužík maličký, niesol sa zpoľštelým francúzskym barónom, hovoril najradšej francúzsky, ktorú reč i mňa učil, mal knihy francúzske, v níchž obyčajne sedel. Sebedržanie ale jeho bolo lokajské, impertinentné. Bolo v dedine plno smiechu, že nevesty vábil okazovaniem mužského úda, a behal za nimi po poľu. Vo dvore počínal sebe s bezohľadnou drzosťou. Ešte všetci spali, už jemu vyburcovaná gazdiná musela dávať jablká, hrušky, suchú ovoc, orechy. Nosil toho na faru plné vrecká, chodil jediac po ulici. Muž asi štyridcaťroční podobal sa vo všetkom rozpästenému chlapcu. Pri všetkom tehdajšom úsrdiu ku Poliakom odohnalo ho posléze trpevšie do roka jeho nezdoby panstvo.

4. Úryvky z listov.

1. Hurban písal 31. jan. 1871 Baltazárovi Ružiakovi, táborskému kazateľovi, medzi iným doslovne toto.

„Veliké oči som vyvalil, čítajúc, že milý Jonáš Záborský myslí, ako bych ja dáky neprajník jeho bol. Ja od mojej mladosti velice velikou úctou horel som k mužovi tomuto a znám ceniť jeho hlbokú mysel a smelé myšlienky a skrz voskrz premysleného muža. A bolo mi clivo okolo srdca, keď som raz v Martine zbadal, ako chladno sa má ku mne. Ja ale niesom navyklý strkať sa žiadnemu, a preto som po príčine nepátral. Možno, že bolo nedorozumenie. Z príležitosti „Žehrí“ Kalinčiak sa s ním poharkal v Pohľadoch. Potom boly tie moje hádky s Lichardom o slovenčinu, v ktorých tuším, ale sa už nepamätám, on stál po strane Lichardovej, a napokon prišli jeho dramatické diela i pod môj súd. To všetky moje viny proti Záborskému, ak sa môžu vinami pomenovať. Jinak ale ja dávno na ty veci zabudol, a zaostala len vždy prvá láska moja k nemu, a k vzletu jeho myšlienok, a jeho lásky slavianskej. Požehnanie božie mu z neba zvolávam na úkony, boj a práce jeho.“

2. Daniel Bachát, pribylinský farár, na tohože Ružiaka písal 23. nov. 1876 toto.

„Nezabudni mi srdečne pozdraviť, keď budeš s ním, aj veleb. p. J. Záborského a povedz mu: žeby som oboskal tú jeho ruku, ktorá nám „Panslavistického farára“ napísala. Záborského za „Žehry“ kacirovali, kto? Hurban, Kalinčiak, mládež. Ale Záborský mal vždy pravdu. Tí prujší idealizovali o ľudu slovenskom, k čomu to viedlo? Záborský ho dal tak ako je. Teraz sa to už aj Hurbanovi páči,* keď skúsil, čo mu jeho vlastní Hlboč. nastrojili. Kto s ľudom žije, buď si je on evanj. buď katol. farár, Záborského diela zostanú mu neocenitelnými. Zab. bol i evanj. i kat. farárom, jeho zkúšenosť nemá v národe slov. sidealizovanom páry.“

_______________

* „Panslavistický farár“ je vzor slohu rázneho, priehľadného, jasného a dôkaz smelosti muža národného hodnej. „Cirkevní Listy“ na r. 1870, čísl. 38.