Jonáš Záborský

Žarty Josefa Paločaja.*

Úvod.

Podávame tieto, na pôde šárišskej hrajúce žartíky vo východňom rusko-slovenskom, obyčajne sotáckym zvanom, nárečiu, abysme tým prispeli ku sostaveniu žadúciho prehľadu hojných nárečí slovenských.

Sotácke rozšírené je po celých severo-východních Uhrách, menovite v župách: šárišskej, abaujvárskej, zemlinskej, z časti i spišskej.

Hlavnie grammatické jeho vlastnosti, vo prirovnaniu so západňou, v literatúru pästovanou slovenčinou, tieto asi sú.

1. Náčasia nemá, t. j. nečiní rozdielu medzi dlhými a krátkymi samohláskami. Všetky syllaby sú Sotákovi tak krátke, ako Rusovi a Poliakovi.

2. Syllab bez samohlások v ňom vcele niet. Prst, srsť, hrdlo, srp, vlk, srna, strmý vokalizuje perst, šersc, harlo, šerp, vilk, sarna, stermy.

Pre tieto dve vlastnosti je obzvlášte ťažko Sotákovi privlastniť si nárečie západních Slovákov. Naše drsné syllaby bez samohlásky nemožno mu vysloviť. Potom ani krásy časomerných necíti, poneváč necíti rozdielu medzi syllabou dlhou a krátkou.

3. Kde západnia slovenčina má ť, tam sotáčina všade c, k. p. mac, cma, ucik, miesto mať, ťma, utik.

4. Nasledovne infinitivi končia sa vždy na c, spac, špivac, chodzic, miesto spať, spievať, chodiť.

5. Kde západnia slovenčina má ď, tam sotáčina dz, k. p. dzeci, uvidziš, miesto deti, uvidíš.**

6. S pred e a i mení sa v š, k. p. šedzec, šeme, šerco, šito, širota, šipec, miesto sedzec, seme, serco, sito, sirota, sipec.

To sa deje i vtedy, keď za s nasleduje ešte spoluhláska, k. p. šmerc, špivac, miesto smerc, spivac.

7. Z pred e a i mení sa v ž, k. p. žima, želeny, miesto zima, zeleny.

8. Št mení sa v šč, k. p. ščesce, ščedry, ščipac, miesto štesce, štedry, štipac.

9. Svojhláska ie sťahuje sa v i, ale nie všade. Tak k. p. v Kojecicoch hovoria mlieko, hniezdo, prieloh, priesada, a už v súsedních Župčanoch mliko, hnizdo, priloh, prisada.

10. Neutra končia sa vždy na o, k. p. mojo šerco, našo vajco.

11. Samohlásky ä vcele niet. Miesto nej stojí e, alebo ia, k. p. meso, miad, miesto mäso, mäd.

12. Dvojhlásky uo len miestami sa užíva. Zriedka kde hovoria buoh, vuol, kuol, obyčajne boh, vol, kol, alebo buh, vul, kul.

13. Písmeny ch štíti sa, ako maďarčina, a užíva často miesto nej h, k. p. hudobny, bruho, miesto chudobny, brucho.

14. Inštrumentál má u, nie ou, k. p. kopnul ho nohu, nie nohou.

15. Minulý čas končí sa i v pohlaviu mužskom na l, nikdy nie na samohlásku, teda jedol, pil, sluchal, nie jedou, piu, slúchau.

16. Slýchať ešte tu i tam, od ľudí starých, i vyhynulý už minulý čas na ch, k. p. ani nenašlach, ani neukradlach.

17. Pôvodnia samohláska y v pomocnom slovese byť prešla vo príbuzné u, bul, bula.

18. Som sťahuje sa často, a privešuje ku predchádzajúcemu slovesu spôsobom poľským, k. p. bulam, chodilam, miesto bula som, chodila som.

19. V župe zemlinskej meni sa som na šmi, k. p. chodzil šmi, miesto chodzil som.

20. Budúci složený čas tvorí sa často z minulého, nie z infinitivu, tiež vplivom polštiny, k. p. kup ši, ta budzeš mal, miesto budzeš mac.

Toto bude dosť k označeniu nárečia vôbec. Udané zákony prevedené sú v ňom dôsledne a úplne. Ináče nachodí sa i tu rozmanitosť preveliká. Málo chybí každá obec má dačo zvláštneho.

Kalvíni povýšili nárečie toto i na reč spisovnú, pokuď ešte nezachádzali tak kruto a bezohľadne, ako teraz, s tymi stotisícami Sotákov, ktorí sa ku ním pripojili. Teraz prišlý z Potoka Maďar, alebo pomaďarčenec, farár i učiteľ, netrudí sa so slovenčinou. Povedá, že jeho neposlali učiť sa slovensky, než učiť Slovákov maďarsky. Obec je vcele slovenská, a škola i bohoslužby v nej, ako v Debrecíne. Vyučuje, spieva, káže sa výlučne len maďarsky. Toto je, čo hlásateľom panmaďarizmu tak veľmi sa ľúbi pri kalvínoch. A ľud? Slovák kalvíň na to už tak privyknul, ako Slovák katolík na latinky. Ba stotožňuje to s náboženstvom, nazíva vieru svoju „vierou maďarskou.“ Povedz mu, že to nemá tak byť, prevalí ti hlavu. Tak mocný je zvyk! Tento teraz dáva kazateľom a učiteľom kalvínskym úplné pohodlie medzi slovenským ľudom. Z počiatku ale nebolo tak. Preložili vtedy a dali pre Slovákov vytlačiť i Žalmy v nárečiu sotáckom, so pravopisom maďarským.

Reč je tu podivne zhumpľovaná, sloh na škripec vytiahnutý, väzba na kopyto maďarské nabitá. Preto sa ani nehodí ku poznaniu nárečia plod tento povrchnosti, nevedomosti, a nebásnického básnenia, ktorý už i u samých kalvíňov veliká riedkosť jest. Nekonečne lepšie pridajú sa ku tomu piesne šárišské v Kollárových „Spievankách.“

Luteráni držali sa od počiatku, a držia dosaváď ako tak, vo škole i chráme, i na týchto východních, sokrovi kedysi područných, stranách reči českej.

To činili do konca minulého stoletia i katolíci. Nepästovali sice češtinu vedecky, neučili sa ju budúci kazateľovia a učiteľovia: ale snaha aspon bola, písať a kázať česky, udržovaná českou bibliou. Keď ale krátkozrací vždy Slováci dali sa ošialiť žehrajúcim na češtinu Maďarom, hľadali nerozumnú pohodelnosť, obvinňovali, miesto svojej lenivosti, reč: roztrhla sa konečne páska, spojovavšia dosaváď Slovákov s Čechmi i medzi sebou. Zásade tej, že slovensky treba kázať, učiť, písať, rozumelo sa od počiatku tak, aby prestal všetek zákon, a každý spieval tak, ako mu pyšťok narástol. Snaha Bernolákova, Palkovičova, a iných, uviesť všeobecne nárečie trenčianske, nemala ani v katolíckej cirkvi úspechu, poneváč ani táto reč vo školách sa nepästovala, mládež bola ponechaná samej sebe, ba všetky slavistické štúdia všemožne sa jej ohnušovaly.

Vtedy bola na východních stranách do chrámov uvedená sotáčina, vlastne reč ľudu, ako kde hovorí, a farárov, ako sa od matky, alebo na ulici, naučili.

V písme ustúpil pravopis český maďarskému, pred tým už kalviňmi zavedenému, s náhodilým jeho upotrebeniem.

O vedeckom zaiste pochopeniu a povedome nasledovaných pravidlách, rečí niet, a buť nemôže, lebo toby už bol panslavizmus, proti ktorému zvlášte košickí biskupi veľmi horlia, chránia pred ním, ako pred morovou nákazou, semenište i prípravovňu. Budúcim kazateľom slovenským povedá sa len toľko: Káž, ako ľud hovorí, čím sprostejšie, tým lepšie. A oni v tom hľadajú potom zvláštnu zásluhu, že stoja v reči níže ľudu, a ďakujú s farizeom Bohu, že niesú, ako tí panslávi, ktoríby chceli svet tyrannizovať mluvnicami. Chlúbia sa tým verejne v novinách, ako nedávno šárišskí plebáni. Protestujú proti reči západních Slovákov, ktorú oni nazívajú panslavistickou.

A idú v tom vždy ďalej. Do týchto čias ztrpeli aspon šľabikáre, katechizmy, a iné školské knižky, v tejto panslavistickej reči, hoc ju ani učiteľovia, ani farári pravidelne čítať neumejú. Teraz už pracujú na úplnom odlúčeniu sa i v tomto ohľadu od ostatných Slovákov. Neprijímajú vydané vládou pre všetkých Slovákov učebné knižky, než predelávajú ich, a dávajú znovu tlačiť, pre „ľud slovensky hovoriaci biskupstva košického.“ Našli v tom majstra, haniského plebána Józsefa Répászkeho. Tento nevedomec píše jeremiády na biskupa, na ministerium proti reči panslavistickej, a nie bez výsledku. Svereno mu opraviť vyšlé v reči panslavistickej učebné knižky pre „ľud slovensky hovoriaci biskupstva košického.“ Môžeme si pomysleť, aké to opravenie. Až on učiní pravdivou činenú slovenským knižkám námitku nesrozumitelnosti. Jeho kočvardinu, beze pravopisu, iste nikto rozumieť nebude, čo práve sa hľadá a intenduje pri použitiu vzácnych schopností Répászkeho Józsefa.

Nemyslime ale, že výtečníci sotácki majú v úmyslu pästovať vedecky svojo nárečie, a použiť ho čisté. Nie. Keď títo milovníci literárnej nečinnosti dajú dačo tlačiť, to je tá najohavnejšia miešanina všetkých nárečí i pravopisov, štúrovčiny, bernolúčiny, hattalčiny, češtiny, sotáčtiny, čo oni rozoznať neumejú. Shabú všetky formy, aké im prijdú na pamäť, berú slová vo zmyslu, aký im namane, obrátia všetko čím hore tým dolu, a klassická kočvardina je hotová.

Čistá sotáčtina, s maďarským pravopisom, užíva sa len ku praktickým potrebám, ku kázňam, obežníkom, listom, úpisom, svedectvám, ale i vtedy je to humpľovanie nárečia, bez ladu a skladu.

My v tejto ukážce podržujeme pravopis slovenský. Len to hlavnie zvukoslovné pravidlo nech si dobre zoprítomní prítomní čitateľ, že d, n, t, l znejú pred e a i mäkko, ď, ň, ť, ľ. A keď toto pravidlo prijímame, musíme podržať i samohlásku y, ktorej už v sotáčine tak niet, ako jej niet ani v západnej slovenčine. _______________
* Z časti vytlačené v Sokolu r. 1867, str. 55.
** Srovnaj bieloruské: „Svätyje radziceli! chadzice k nam.“ Hist. Rossii Serg. Solovieva, T. I., nota 96. „Z molodosci hlodac kosci.“ Zapisky rusk. geog. občesl. T. I. str. 254. Peterb. 1867. Či sa ti nezdá, ako bys’ slyšal Šárišana?

_______________

Hej! Bul to kedyši život v tych uherskych kaštyľoch a zamkoch! Panove neplacili dudka ani stolici, ani krajne. Hlavu ši tiž nelamali čitanem a pisanem, jako ceper. Lem jedli, pili, a figličky strojili ot rozkošu.

Taky bul i Jozef Paločay, ktory na zamku Plavču byval a roku 1803 umar. O nim jest veľo fšelijakych pripovidek.

Mal obyčaj hodzie každe rano zo zamku do varoša 1.) na svatu mšu, a potom brac soz sebu plebana na caly dzeň. Lem teľo, co doma spal, inače sterčel fše na zamku, a pomahal svojomu ľubomu patronovi nic nerobic.

Raz, keď tak šli spolu popri kerce 2.) z varoša do zamku, zatoči pan grof stran mosta a idze prosto k Popradu. 3.)

Co ten chce? myšli sebe pleban iduc za nim.

Prenešece ma na hribce, plebane, hvari Paločay na brehu.

Co? Ta nemame mosta? popatri farar na neho.

Most sem most tam, hutori pan, vy ma mušice prenese na hribce, to mne tak še pači.

Farar še vyhvara fšelijak, že on ne koň, že to haňba, ale pan nic, to muši a muši buc.

Keď teda muši buc, hvari pleban, dobre nehaj še pači vyleze mi na hribet.

Pleban še zchylil, a Paločay vylez mu na pleca, oblapil ho za kark, ovis z neho jako žaba.

Co lem z toho budze? kyval hlavu pripatrajuci še kertis. 4.)

A coby bulo? Vof stredku, gdze najhlibša voda, bac! vyvraci še horeznačky pleban, a vtlači pana až na dno. Huj, hvari, jak šmi še pošpocil! 5.) a hiš, ucik na Spiš, bo še bal.

Paločay pisal mu listy za listami, aby še vracil, že mu nic nezrobi. Ale pani a cigani po jednej draže chodzu. Nahle pleban prišol, dal mu pan na dvore vof zamku vyčitac dvanasc palic, ten pobožny pan, co každy dzeň chodzival na svatu mšu.

Doznal še o tom i čisar Josef II., a uložil Paločayovi pokutu, ale paňsku, ako to vof tej Vidni fše panov hlaskaju. Zakazal mu vožic še na štiroch koňoch. A Paločay, aby ukazal, že zakaz akuratne trime, prišol do Vidne na štiroch voloch s pozlacenýma rohama, vof velikom drabiňovom vože. Čisar co mal robic? Pan ta pan. Zašmial še a bulo po šickym.

Zato ale Paločay nebul tak hardy a keveľny, 6.) ako su ceper panove. Tymto šedľak šmerdzi, nemaju ho za psa: Paločay ale trofaľoval 7.) s hudobnymi ľudzmi. Ba nevesty sprostacke buly mu milše v ich jednej kitli, 8.) jako tote paňske figury vof dzešacich kabatoch a so zahlavkami na zadku. To nebulo uňho nic novoho, nabrac polny vuz sprostackych bab, a s nimi še mulatovac na draže.

Keď ich mohol preverhnuc dagdze vo vodze, nedbal hoc še i sam pri tom okupal, lem ši nevesty viščely.

Hoscom še bars cešil. Koho lem mohol dorvac, každoho vlekol do zamku, a hoscil ščedre za cale tyžne. To ale končivalo še bridko. Zadaval vof vine prašky na behane. Neraz mu opili podražni zanečistili i kertu, i dvur, i hyže, tak že mali co pratac i kertisi, i inaši, i biroši, i čigaši, i hajtoli, i keruli, i lovasi, i ostatňa čeľadka, ale to bula najmiľša dištrakcija grofova.

Najradše mulatoval s fararmi, a medzi tymito najbaržej miloval ruskoho popa Dzešatnika, ktoreho synove ceper už nošu meno Tižedych. Pop tento bul veliky figľar a kedvešny kazaceľ. Sprotaci ho veľmi radzi sluchali. Pop sebe lem žartoval, a oni plakali, ako organy.

Raz umarlo vof Plavču dzecko, hvari še, že Paločajovo, z jednej hudobnej ženy. Paločay povolal šickych okolnich lacinskych knežov, co im bul patronom, a Dzešatnika s kazňu.

Tento započne kazac, a o čom? O tom, že lacinski knežove kazeň kazac neznaju. Tito štuhaju do neho, šarpiu ho od zadku, hutoru lacinsky i veďže lem kaže a kaže, že vera lacinske knežove kazeň kazac neznaju. Tak ich podražnil, že uš fstavali, aby odošli heť. Dzešatnik zaškulil na nich a napravil jednym slovom šicko. Neznaju, hvari, kazeň kazac – dzecom, ba žadnych nemaju, nevedzu co to znači, ztracic dzecko.

Druhy raz umar cigaň. Paločay zaš povolal šickych plebanov zo svojich valaloch, a Dzešatnika s kazňu. Sľubil mu tri dukaty, ak šickych cigaňov privedze do plaču.

To še mu i podarilo. Lem jeden stary farahun patrel na neho, ako zbujca. Paločay pošarpne ot zadku kazaceľa: Farahun neplače, dukaty nedostanece.

Dostanu, feleľuje 9.) kazaceľ, a vežme še obrabiac cigaňa osobne. Tebe, hvari, trimal neboščik za najlepšeho praceľa. Potym vymaľoval, jako ho rad mal, jako ľutoval pri šmerci, že še s nim rozlučic muši, a nahvaril, nahvaril mu, co šicko mu nebožčik žada a vinčuje i na žemi i na nebi.

Pri tym šickym cigaň ešte fše neplače, a Paločay zaš upomina ot zadku na dukaty.

Muši plakac, feleľuje Dzešatnik, a pristupi ku samomu cigaňovi. Počne ho menom umarteho oblapiac, žadac mu znovu veľo veľo dobrych veci, zdrave, dolhy život, požehnane ako z neba rosa, korunu slavy v nebi, ba i boškavac brudneho farahuna. Cigaň še rozplakal, kazaceľ vyhral tri dukaty, a ku temu eštik tri na szerezmeg. 10.)

Taky bul človek Paločay, nehaj tam spočiva do sudu.

_______________

1.) do varoša – do mesta
2.) popri kerce – popri parku alebo záhrade
3.) k Popradu – myslí sa rieka Poprad
4.) kertis – záhradník
5.) še pošpocil – potkol sa
6.) keveľny – chúlostivý, precitlivený, mäkký
7.) trofaľoval s hudobnymi ľudzmi – obľuboval chudobných ľudí
8.) v kitli – v sukni
9.) feleľuje – uisťuje
10.) na szerezmeg – na zisk