Občasie druhé r. 1173 – 1301.
Dejiny kráľovstva uhorského
od počiatku do časov Žigmundových.
Vypravuje
Jonáš Záborský.
1875.
Občasie druhé
r. 1173 – 1301.
Vypravuje
Jonáš Záborský.
1875.
Občasie druhé
r. 1173 – 1301.
Zvíťazivšie vo predošlom občasiu cirkevné i državné zásady rozvinú sa v tomto, ktoré líčiť ideme, úplne, a ponesú primerené ovocie. Cirkev západnia panuje už v Uhrách neobmedzene, s velikým dôrazom, samojediná. Z roka na rok množí sa jej imanie, rastie bohatstvo. Sústava feudálna je už vo plnom kvete. Nešťastná vždy a záhubná pánovláda bují tak, že i samému kráľovi nado hlavu vyrastá. Korunu zrieme zastínenú tiarou, moc kráľovskú pokorenú, temer v nič obrátenú, i pápežom a prälátmi, i vybujnelými pánmi, ľud pošliapaný do prachu.
Dosaváď zachovávali kráľovia istú dôstojnosť v obcovaniu so hlavou cirkve, ohliadali sa na ňu temer len vo vecach cirkevních: teraz bežia s každou svetskou márnosťou do Ríma, pýtajú radu, prosia o pomoc a ochranu. Pápežovia majú vždy čo písať, rozkazovať, harušiť, žehrať; nákladní legáti pápežskí vždy dačo pokonávať vo krajne. Zaväzujú, vyklínajú, donucujú kráľov; títo prosia, ulíhajú koria sa. Kráľ, princovia, králeny, biskupi, opáti, páni, všetko hľadá, pri všeobecnom násilenstvu, pápežskú ochranu. Biskupi znajú už vyššieho pána nado svojho kráľa, pravotia sa s ním, poháňajú ho pred zahraničné súdy, alebo volajú na neho súdcov cudzozemských.
Tým rastie prepych a zpura surových svetských pánov. Nevážia si ani oni kráľov, nado ktorými pápež a biskupi ustavične majstrujú, neslúchajú ich, zákonov nešetria, modlikajú, alebo habú silou majetky korunné i kráľovské, vzďaľujú od seba všetky povinnosti, lúpia sa vospolok, zastavujú pocestných, množia svoje výsady a nadpráva, zdierajú až do krve ľud.
Páni a präláti mohutnejú, kráľovia oproti tomu ništejú vždy viac, a upadujú v ľahkosť. Veriaci a nábožní od paty do hlavy, svária a míria sa vždy so synmi, bratmi, strýcami, a nikdy niet pokoja. Podnikajú záhubné výpravy do cudzých zemí, proti pohanom, šismatikom, kacierom; doma pak nelad, krivda, násilie, plač a škripenie zubov. Pre proselytské ciele zapomína država na svojo určenie, že má zaopatriť občanom pokoj, bezpečnosť, slobodu v medzach zákonov, pohodlie, osvetu, mravnosť.
Toto je všeobecná povaha toho tmavého, poverčivého, bigotného občasia, ktoré sa započína s Belom III., a končí s posledním Arpádovcom, Andrejom III.
I sám dejepis nabýva v občasiu tomto inej povahy. V minulom mali sme pred sebou len chudé letopisy, bájočné legendy, roztratené zpravy, s ich protirečiami; dejepis bol kusý a neistý, často sme museli len hádať. Tu sa už otvára pred nami bohatý sklad, najme Vatikánom vysypaných, listín. Vykoristaniem ich môžeme zostúpiť ku podrobnostiam, vypravovanie i letopočeť nabývajú nepochybnej istoty. Teraz je už hlavním naším prameňom, tak rečeno historickou bibliou, Codex Diplomaticus; ostatnie všetko len pobočnie. Vstupujeme zo tmavej temnice do jasnej siene, kde už všetko dobre môžeme rozoznať.
Po smrti Štefana III. bol brat jeho, Bela III., syn Geizy II., v Carihrade. Zdržoval sa tam už jedonásť liet. Manuel Komnen ho mal učiniť svojím zaťom a dedičom carihradského trônu {:Obč. I. §. 222:}. Mienil to uprímne, dal mu i vernosť poddanskú prisiahnuť, ozdobiv ho tituľom cäsara. Potom sa ale stalo dačo neočakávaného. Manueľovi sa narodil r. 1170 syn Aleksej. To obrátilo na ruby jeho mysel i svedomie. Otvorily sa mu oči, prezrel. Zbadal od razu so hrôzou neborák, čo prve naskrze nevidel, že medzi Belom a jeho dcerou Mariou stáva prekážka príbuznosti; poneváč Maria bola vnučka sv. Vladislava. To až teraz poznal, dostal náboženský škrupuľ, a nedal Belovi za manželku dceru svoju, než oženil ho r. 1172 na sestre manželky svojej, Agnese čili Anne, dcere poitierského grófa a kniežaťa antiochenského Raimunda. 1.) Právo následníctva preniesol, po šťastnom osvieteniu mysle a vybrednutiu z omýlu, na syna svojho Alekseja, dal poddaných rozriešiť odo prísahy vernosti zloženej Belovi. Preukázal službu tú svatý patriarcha, ktorý mal tiež moc od Boha učiniť prísahu neprísahou.
____________________
1.) Bela in generum imperatoris primo delectus, postea, cognationis lege obstante, sororem augustae duxerat, ideoque caesar fuit denunciatus. Cinnamus Hist. VI. 11.
Ku trônu však uhorskému chcel Manuel Komnen na každú prípadnosť dopomôcť švagrovi svojemu, dúfajä, že v ňom nalezne oddaného spojenca a povolný nástroj. Náhle dobehla zvesť o smrti Štefanovej, hneď provodil Belu do Sardiky s vojskom.
V Uhrách povstaly tri stránky. Jedni chceli Belu III.; druhí brata jeho Geizu; tretí mali za to, že treba vyčkať na zľahnutie tehotnej vdovy Agnesy. Bely sa báli, ako muža na dvore gräckom vychovaného, pre cirkev latinskú a državu nebezpečného. Zvlášte primas, Lukáš Bánfi, oprel sa mu z celej duše, a nechcel popustiť ani vtedy, keď porodené Agnesou vo Viedni dieťa umrelo {:Obč. I. §. 227:}, alebo sa ukázalo, ako iní chcú, že ani tehotnou nebola. Ba i matka obidvúch, Eufrosýna, hovela Geizovi, zjavne sa protiviac Belovi.
Mužovia oproti tomu stránky Belovej bežali bez meškania do Sardiky, pokloniť sa novému panovníkovi; a Manuel ho vystrojil bez odkladu, spolu s manželkou Annou, do Uhier.
Bolby mu velice usnadnil prístup ku trônu, keby Sriem a Dalmáciu, zaujaté jeho menom provincie, bol teraz Uhrom dobrovolne navrátil. Ale Manuel nielen to neučinil, než i zaviazal Belu pri odchodu prísahou, že do smrti svojej bude šetriť prospechu císarovho a Rimanov, 2.) ako sa teraz ošklive nazývali zpotvorení Gräci.
Tým teda väčšmi sa zdráhala nepriaznivá Belovi stránka prijať ho za svojho panovníka. Primas mu doprosta odoprel venčanie. Stranníci jeho musely pýtať od pápeža dovolenie, aby ho mohol ovenčať arcibiskup kaločský Štefan, čím sa to odtiahlo do nasledujúciho 1174 roku.
____________________
2.) Regem igitur cum uxore in Hungariam misit, cum jurejurando prius eum obstrinxisset, quae imperatori et Romanis profutura essent, per omnem se vitam servaturum. Tenže.
Odporníci Belovi sa nazdali, že z neho v Carihrade vychovali prehorlivého Gräka, a báli sa, že bude na trône uhorskom slúžiť države a cirkvi gräckej. V tom sa mýlili veľmi. Čo Bela videl, skusil, slyšal v Carihrade, to ho nemohlo okúzliť, vlasti svojej odcudziť, obdivou proti gräckej vzdelanosti, gräckým mravom, gräckému državnému i cirkevnému životu naplniť. Našol tam len nadutosť, nie pravú vzdelanosť; len ničomnú pýchu, nie naozajnú osvetu; len šeredné povery, nie vznešenú učenosť; len podlú chytrosť, nie ušlechtilý výkvet ľudskosti; len asiatské tyranstvo, nie múdre vladárenie, spojenie slobody s podriadenosťou; len ničomné hádky náboženské, prísne pôsty, pohanské ctenie, vo triumfoch vozenie obrazov, nie osvietenú vieru a nábožnosť. Gräci prechovávali večne pamätnú spisbu prešlých vekov už len ako mrtvý poklad, ktorý nemal žiadnoho vlyvu viac na ich život. Učení ich ho ani rozumne oceniť neumeli. Hľadeli ešte na západnie národy ako na barbarov: ale sami už všetkých barbarov v barbarstve prevyšovali. Aspon to u ních v ničom lepšie nebolo, ako v ostatnej, v poverách a nevedomosti tonúcej, Európe. Ošklivými blúdmi tak boli i ich rozumy prevrátené a zprznené, že nielen politickým previnnilcom, než i domnelým čarodejníkom, ako Sklerovi Sethovi a Michalovi Siciditovi, vylupovali oči. 3.) Ešte i tie mená ich ztratily bývalú ušlechtilosť, staly sa barbarskými. Imperátori ich boli preohavní tyranni, ktorí všetko právo nohami šlápali, preukrutné trýzne vymýšľali, slepcov, kaliky pravili; boli hlúpci nad mieru poverčiví, astrologi, poklonníci nevkusných obrazov, blázni chytrých hadačov. A predca títo, často na ulici pochytení, ľudia osobovali si právo rozhodovať vo vecach viery, riešiť jalové, ničomné otázky záhalčivých mníchov tak, ako hádky v cirku. Títo nemravní tyranni hrali s patriarchami, ako s lútkami; staväli a zapudzovali ich, ako ponočních a pastierov. Nie div teda, že sa Bela v Carihrade za Gräkov neoduševnil; a ktorí sa ho báli, neznali ho. Mysleli, že bude úsilne podporovať cirkev východniu: on pak vystúpil vražobne proti nej, a bol prvý zo kráľov uhorských kráľom pápežským. Nazdávali sa, že bude slepým nástrojom v ruce carihradských cárov: on pak ich s chuťou potieral vojnami. Bol taký Uhor, že si lepšieho žiadať nemohli.
____________________
3.) Nicetas Choni. Vita Manuelis. L. IV. fol. 19. v Corpus hist. Bizant. Lutetiae 1567.
Po zvŕšenom venčaniu boloby mu odľahlo, keby nie nespokojný brat Geiza a nepriaznivá matka. Princ Geiza sa vonkoncom nechcel pokoriť bratovi; ba nosil sa poriad s myšlienkou, že ho zvrhne, a sám sa na miesto jeho posadí. Takú mu piesničku húdli v uši dosť početní a odvážni privrženci. R. 1174 prišlo k vojne medzi bratma. Podľahnul Geiza, bol jatý a posadený do chládku. 4.)
Materi Eufrozýne urvalo sa nad nešťastiem miláčkovým srdco, a tak dlho majstrovala, až našla spôsob vypustiť ptáčka zo klietky. Uskočil, s istým Lavrincom a mnohými inými, do Rakúska. 5.) A vtedy len toľko, že neprišlo pre neho ku vojne medzi Belom III. a Henrikom Jasomírgotom. Tento ale predca nechcel ísť tak ďaleko. Opustený Geiza teda dal sa tiež na tie handle, ktoré už tak mnozí vyhnaní princi a kráľovia uhorskí probovali. Umienil si ponuknúť poddanosť „patrónovi celého sveta,“ 6.) jestli mu na trôn pomôže. Prv ale šol do Čiech, v nádeji, že sa Sobieslav primluví u císara za neho. Sobieslav však použil jeho prítomnosti tiež k nečestnému handľu. Majä nepriateľské zámysly proti rakušiakovi, chcel si získať priateľstvo a pomoc Bely III. Preto nielen nebežal ku císarovi primlúvať sa za Geizu, než i špediroval tohoto pohnevanému bratovi, 7.) ktorý ho znovu dal zatknúť, a potom držal v nepretrženom väzeniu za pätnásť liet {:dokl. 4:}.
____________________
4.) Inprimis adversabatur quidam frater suus Guitardus, sed tandem victus fuit et inclusus. Albericus a. 1167. – Guitard je tu ten istý, ktorého kronika Kollerova nazýva Geizom. {:V. dokl. 5:} V roku je zjavná chyba, keď vtedy ešte panoval Štefan III. Kronika Kollerova kladie tiež chybne udalosť na 1186. Obidvúch treba opraviť z Arnolda, ktorý takto píše: Regina {:Margarita:} aliquid a domino imperatore {:Fridrich I. rudobradý:} petitura processit, scilicet, ut ipsius interventu frater regis, per quindecim annos ab ipso rege in captivitate detentus, a captivitate liberaretur. Rex autem {:Bela III:}, qui tanta devotione imperatorem susceperat, in nullo volens eum contristari, fratrem a captivitate laxavit. Arnoldus Lubecensis a. 1189. Jestli bol prepusten 1189, a sedel 15 liet, teda musel byť uväznen 1174. Ovšem, že sa musí vyrozumievať prvé uväznenie. Srov. §. 16.
5.) Dux Geisa, exiens Ungariam, cum Laurentio comite, et multis aliis, intravit Austriam. Kron. Koller. a. 1186.
6.) Ad quem totius orbis spectat patrocinium. Obč. I. dokl. 537.
7.) Erat rex Ungariae Bela nomine, disceptationem habens cum fratre suo pro regno illius terrae, quem quum conjecisset in vincula, evasit ille, nescio quo modo; et venit in Bohemiam. Sperabat per manum ducis Sobieslai adire imperatorem, suscepturus ab eo coronam, et subjicere sibi Hungariam. Quem dux Sobieslaus frandulentissime deceptum cepit, et fratri suo in Hungariam vinculandum remisit. Chron. Siloen. ap. Dobner Monum. ad a. 1177. – Dux Geiza transivit de Austria in Boemiam; unde a rege, fratre suo, reductus est in Ungariam. Kron. Koller. a. 1187.
Pre účasť pri uskočeniu Geizovom dal Bela III. istého Vatu oslepiť, kaločského arcibiskupa zhodil, ba i vlastniu svoju matku Eufrozýnu, poneváč sa mu vo všetkom neustupne protivila, dal napred zatknúť do zámku Bronz, 8.) potom odviezť do vyhnanstva do Gräcka, pravdepodobne na vlastniu jej žiadosť. 9.) Ale nezostala nábožná, za nevinne prenasledovanú sa držiaca, pani tam, než šla do Jeruzalema, obliekla mníšsku riasu, a v nej r. 1186 i umrela. Len zvleky jej boly privezené do Uhier. 10.)
____________________
8.) Mater ejus tenetur captiva in Bronz. Kron. Koller. Bronz má Fessler za Baraňu, Sasinek {:I. 122. n. 1:} za zámok branecký pri Myjave. Môže však byť i Borona. Kde sa má hľadať, ukazuje toto: Possessionem suam Samud, existentem inter Dravum et Unam, in comitatu de Borona. Fejér T. IV. vol. 2. p. 418.
9.) Vata comes coecatur. Stephanus, colocensis episcopus, deponitur. Eodem tempore mater regis in exsilium in Graeciam mittitur. Kron. Koller. k r. 1187. Rok oprav dľa dokl. 4.
10.) Listina dcery jej Alžbety, kňahyne českej, ktorou zakladá križovníkov. Dobner Monum. T. I.
Že sa Belovi podarilo tak skoro, a beze krveprolitia zraziť brata, spolu ztriasť si zo krku neprajnú, vo všetkom odpornú matku, za to mal len českému Sobieslavovi čo ďakovať. Kto vie, akých by mu bol nadelal Geiza nesnádz, keby ho nebol Sobieslav jal a znovu do klietky Belovej nahnal. I pamätal Bela na to, a odslúžil sa súsedovi. Keď Sobieslav podujal r. 1176, na rozkaz císarov, vojnu proti rakúskemu Henrikovi Jasomírgotovi, poslal mu Bela pomoc. 11.)
____________________
11.) Chtěje válku ohlášenú vésti s důrazem neodolatelným, potáhl Sobieslav k sobě vojska ješte z Uher. Palacký Dej. čes. I. 2. p. 75.
Zbroj uhorská potom odpočívala až do smrti Manueľovej. Umrel znamenitý tento Komnenovec 24. sept. 1180, v rúchu mníšskom; a s ním zhasla i vďačnosť Belova.
Keď videl na trônu carihradskom jedonásťročnieho chlapca, syna Manueľovho Alekseja, ktorý mu predchytil císarskú berlu, a okolo neho náramný zmatok, vzájomné sa vytiskovanie poručníkov: rozpomenul sa, pod akou zámienkou bol zaujal Manuel Sriem i Dalmáciu; že položil na provincie tieto ruku, ako na dedictvo meškavších na dvore jeho princov uhorských, menovite i jeho samého. Použil teda lákavej príležitosti, vzal i Sriem i Dalmáciu, na koľko mohol pre Benátčanov, nazpät. 12.)
____________________
12.) Thomas archid. Hist. Salon. c. 23. – Dandulus Anal. a. 1178.
V Carihrade medzi tým, pokuď na západe brali Uhri svoje, na východu Turci nesvoje provincie, dialy sa hrozné veci. Strýc nebohého Manueľa, Andronik Komnen, muž dobrodružný, chytrák vrtkavý, všeliakými divnými podnikmi vyznačený, 13.) vyryl všetkých, ktorí chceli pod menom chlapcovým panovať, a zmocnil sa celej vlády sám jediný. Aby mal i meno, keď už mal vec, a vzdialil od sebä všeliké obmedzenie, zahrdúsil r. 1183 Alekseia, a sám sa učinil císarom, hotový každému vydlubať oči, ktoby dobré právo jeho neuznal.
Zkormútená vdova Maria písala žiaľké listy do Uhier, sestre a švagrovi, a Bela III. sľutoval sa nad ňou. 14.) Ač už mal všetko, čo vlastne mať chcel, predca vtrhnul r. 1183 s vojskom veľkým do Srbska, 15.) aby bolelo Gräkov, keď Srbov šľahať bude. Vojvodcovia gräckí v tých stranách, Aleksej Branas a Andronik Laparda, dostali rozkaz, postaviť sa Uhrom pri Nyšu a Braničevu: ale Uhri zato plenili ohňom a mečom celé okolie. 16.) Ba Laparda nechcel ani slúžiť pre pochvatiteľa tyranna, zanechal vojsko tam, a uskočil. Laparda však bol jatý a oslepený; i cárici vdove zle poslúžila pomsta uhorská. Tyrann ju dal tiež zahrdúsiť, dceru pak jej Mariu, kedysi zasľúbenicu Belovú, donutil vypiť jed. Uhri sa navrátili po tom nečinu domov, nepodržavše nič pre sebä zo zpustošeného Srbska.
____________________
13.) Nástin jeho života Obč. I. §. 208.
14.) Eam ad Belam, Hungariae regem, sororis maritum, crebras dedisse litteras, et magnis sollicitationibus impulisse, ut Branizobam et Belligradum vastaret. Nicetas Choni. Alexii Comneni imperi. fol. 32.
15.) Rex Ungariae Bela terram Graecorum valida manu vastat. Chron. Austr. a. 1183.
16.) Ut autem Andronici designatio et Alexii imperatoris suffocatio Alexio Branae et Andronico Lapardae, legionum ducibus, qui ad Nisum et Branizobam Hungariae regi Belae resistebant, loca illa omnia ferro et igni vastanti, significata est. Nicetas Choni. Andronici Comneni imper. L. I. fol. 33.
K odpomsteniu mnohých krívd a neprávostí Andronikových vypatrilo si nebo iný nástroj. Na tyranna, ktorý však obecný ľud laskave zo trônu ochraňoval, len na vznešených podliakov a lstecov žuril, prišol tyrann iný. Andronika Komnena zvrhnul r. 1185 Izák Angel, a nameral mu štedre natlačenou a zvrchovanou mierou, akou on meriaval. Nielen že oslepil nešťastného starca, dal mu ku tomu ruku uťať, a tak ho vystavil posmechu a porúhaniu vrtkavého, vždy nevďačného ľudu.
Nový císar, Izák Angel, nielen nebrojil, neťahal prsty s Belom III., než i vstúpil s ním do nežných pomerov. Sotvá dosadnul, už vystrojil poslov ku Belovi, aby mu svoju desaťročniu dcerečku Margaritu dal za manželku, 17.) čo Bela i učinil. Poslal dievča r. 1186 do Carihradu, aby sa do času dospelosti naučila gräckú reč, a privykla ku mravom gräckým. Prezvali ju tam Mariou. Izák bol tak zdvorilý, že tesťa svojho i v Uhrách navštívil, a za viac dní u neho pomeškal. 18.)
____________________
17.) Per legatos Belae, Hungariae regis, filiam, nondum decem annos natam, ambit. Nicetas Isaci Ang. imp. L. I. fol. 42.
18.) Nisum quoque praetergressus, et ad Savum fluvium profectus, socerum suum Belam, Hungariae regem, adiit; et complures ibi dies commoratus, Philippopolim revertitur. Ibidem L. III. fol. 49. Viac §. 18.
Svatba Izákova s Margaritou zavdala Bulharom príčinu a príležitosť ku ztraseniu nenávideného jarma gräckého. Poneváč Izák potreboval mnoho peňazí ku vyvinutiu skvosu a nákladným radovánkam a pompám, pokladnicu pak državnú skrbec vyprázdniť nechcel 19.): vydal podlý rozkaz ku násilnému odjatiu hovädzieho a sviňského statku obyvateľstvu balkanskému. 20.) Ošemetná táto lúpež popudila náramne pomiešaných vtedy Bulharov a Rumunov, ktorí i tak, zchudobnevše hrozne pod macošskou vládou byzantskou, iného imania nemali, ako práve trochu toho statku. Keď sa im tento odjal, vzalo sa im všetko. Národ bol tým ku zúfalstvu privedený, a vodcovia sa našli. Dva bratia Rumuni, Peter a Asien, pozvali r. 1186 ľud ku povstaniu, pri vysväteniu chrámu sv. Demetra, i darilo sa dielo. Po ich úkladnom r. 1196 zavraždeniu ujal sa diela tretí brat, Ján, Gräkmi i Pekným i Psím Jankom nazvaný, 21.) a priviedol ho ku koncu, hoc Gräkom i Uhri pomáhali. 22.) Aby tým skorej mohol obstávať, lhal ochotu poddať sa cirkevne Rímu. Oblúdený Innocenc III. dal mu tituľ kráľovský.
Súčasne vymanili sa, pod Štefanom Nemanom, i Srbi. To bola smrtelná rana pre Gräkov, ktorých ešte pod Manueľom, r. 1175, hrozne bol porazil u Tauru zultán Ikonie. Teraz prestal i zo západu prítok mozoľov slovanských.
____________________
19.) Dum ex tenacitate nuptias ex fisci pecunia celebrare reformidat. Ibidem L. I. fol. 42.
20.) Per causam abacti pecoris aperte defecerunt. Ibidem.
21.) Kalo- a Skylo-Joannes. On sám dal si prímenie gräkobijca {:ῤωμαιοκτονος:}, v náhradu za to, že podbivší r. 1011 Bulharov Vasiľ bol sa nazval bulharobijcom.
22.) Implorat et soceri sui Hungariae regis opem, et facile impetrat, ut is se per Bidynam auxiliares turmas missurum polliceatur. Nicetas, Isaci Angeli imp. L. III. fol. 51.
Bela sprevádzal pozorným okom rozmiesky na východu: ale vätšmi ho zanímaly prevraty severnie, kde málo pred jeho nastoleniem sa zvŕšila podstatná državná premena. R. 1169 napadnul kňaz suzdalsko-vladimírsky, Andrej Bogoliubský, z nenadála velikého kňaza kyjevského, Mstislava Izäslaviča, vyhnal ho, opustošil mätežný Kyjev, vzal sám hodnosť velikého kňaza, a preniesol ju na vždy do Vladimíra suzdalského, odkuď potom prešla do Moskvy. Tu vzniklo nové stredište rozcaparteného Ruska. Kňazi suzdalskí panovali pozatím doma neobmedzene, ale s tým sa neuspokojili, s čím kňazi haličští. Im nebolo dosť, nezávisieť od nikoho; žiadali odo všetkých ostatních kňazov poddanosť a poslušnosť. Čo s časom i previedli, tak dôsledne a úplne, že utvorili samodržavie.
Len Halič zostala z tohoto sbierajúciho sa v jednotu ruského sveta vylúčenou. Vladimírko to na toľko priviedol, že tam velikí kňazi už nemali čo rozkazovať. Miesto ních rozkazovali potom Poliaci a Uhri tak, že sa Halič stala nevolnou loptou v ich rukách a večným predmeťom ich výbojov. Príležitosť ku ním im zavdávala bezedná nemravnosť na trônu a neprestajné mätežničenie vybujnelých, na duchu nedospelých, boljarov. 23.)
____________________
23.) Od bolší, lepší, toľko ako optimates, primores.
Po Vladimírkovi panoval jeho r. 1187 zomrelý syn Jaroslav. Tento zanechal dvúch synov, Vladimíra, z manželky zákonnej, a Olega, zo súložnice Anastasie. Túto upálili r. 1173 boljari, a predca sa dali potom nakloniť ku zloženiu prísahy vernosti Olegovi, ako kňazovi haličskému. Pri tom všetkom vyhnali ho po smrti otcovej. Vladimír zaujal i Halič i Peremyšl. Bol pak to zhovädilý pijan, ošemetník bezo cti a svedomia. Akémusi popovi odjal ženu a zplodil s ňou dvúch synov. Pri tom obezčesťoval za riadom ženy a devy, ako dáky obecný bujak. Boljari povolali proti nemu, zo Vladimíra volyňského, Romana Mstislaviča, bo že sa nebudú klaňať jednej popadi; a Vladimír prchnul s touto, i svúma synma, do Uhier. 24.)
Celá čestná rodina povrhla sa pred Belom, a dobrý Bela ich neoslyšal. Prekročil r. 1187 s velikým vojskom Tatry, a tak viedol Vladimíra pod Halič; len popaďu a jej synov zanechal tuším v Uhrách, aby potom prišli k hotovému. Vladimír nemohol sa dosť naďakovať Uhrom, že sa tak zaňho trudia. Pod Haličou mohol byť až do sĺz pohnutý, vida, ktorak sa prevrhla nenávisť proti nemu v najčistejšú a najvrelejšú lásku. Lebo Haličani už boli syti Romana, a otvorili ochotne Vladimírovi brány. Udala sa ale pri tom jedna maličkosť, pri ktorej i Vladimírovi i mätežným boljarom zastal ich krátky rozum. Bela, keď už bol so svojími Uhrami v zámku, osvedčil s úškläbou, že on veru vyhrabal z pahreby kaštany pre sebä. 25.)
Dobyté kniežatstvo dal svojemu jedonásťročniemu synovi, kralevičovi Andrejovi, a Vladimíra, aby mu nebol na prekážce, odviedol, spolu s boljarskými zastavencami, do Uhier, a tam milostive do zámku akéhosi zatvoril. 26.)
Vladimír medzitým nevoňal dlho plesnivé žalárne povetrie. Mäv dačo pri sebe z odobraných mu ináče pokladov, podkúpil stráž a uskočil z väzenia, 27.) zpustiv sa oknom po rozstrihanej a na spôsob provaza zkrútenej plachte. 28.)
____________________
24.) Soloviev Ist. Rossii T. II. – Zubrickij Ist. Halič. Č. II. – Trochu ináče letopisci poľskí. Po smrti Jaroslava zaujal a rozdal južňo-ruské zeme poľský Kazimír. Sestra jeho Judita bola manželkou Borisa Kolomanoviča. Po ňom jej zostal syn Koloman, ktorého však, keď sa vydala znovu za Mstislava, týmto donutená, za podvrženca vyhlásila. {:V. Obč. I. dokl. 562:} Odo Mstislava mala Romana a Vsevoloda. Týmto jej synom rozdal Kazimír, Romanovi Vladimír, Vsevolodovi Belz, Kolomanovi Halič, vyhnav odtuď Vladimíra Jaroslaviča. Tohto zas vyhnali boljari, a pozvali proti nemu Romana Mstislaviča zo Vladimíra volyňského. Vladimír Jaroslavovič bežal do Uhier hľadať pomoc. Tak letopisy poľské.
25.) Venienti Andreae magno cum plausu Halicenses portas arcis aperiunt, rati, Volodimiri eum, non suam rem agere, praesertim affirmante illo, Volodimirum pene se sequi. Occupata arce, profitetur id, quod erat, non Volodimiro, sed sibi se dominatum quaesivisse. Deinde jurare omnes in verba sua cogit. Renuentes modo capit, ceteros arce excludit, magistratibus amovet, ac per Hungaros omnia administrat. Cromerus Polo. L. VI.
26.) Rex Pannoniorum Romanum ejicit, regnum Hallicense occupat, et proprium filium instituit regno in eodem; exsulem vero, ne filio noceat, vinctum ergastulo includit. Boguchval a. 1182.
27.) Vladimirus, custudia muneribus illecta, clanculum tandem elabitur. Kadlubek.
28.) Izriezav cholstianyj šater i skrutiv kanat, spustil sia iz bašni vniz po onom, v soprovoždenii oboich storožej biežal 1190 hoda v Germaniu. Zubrickij Ist. Halič. Č. I. p. 130. Rok je udaný chybne. Císar Fridrich šol r. 1189 do Palästíny, 1190 nebolo ho doma.
Vyslobodený zo príjemného príbytku uhorského pohostinstva, bežal Vladimír prosto ku císarovi Fridrichovi Rudobradému {:Barbarossa:}, aby čerpal i on z otvorených pre každého pokladov pomoci nemeckej. Chcel sa podvoliť dani, sľuboval ročních dvetisíc hrivien striebra, navráti-li mu haličský prestol. Nemcom sa vždy viedol handeľ s državami a národmi. Všetko, čo s týmto tovarom trhovať chcelo, bežalo ku ním. „Patrón celého sveta“ nebolby snaď pohrdnul výhodným nabídnutiem, keby nebol inde býval zamestknaný. Mal práve pred sebou cestu do svatej zeme. Nemohol sa teda hlbšie púšťať do handľu, a neučinil pre národokupca viac, ako že ho odporučil poľskému Kazimírovi. Tento sa nedal mnoho ponúkať; lebo bratánkom Poliakom nemohlo byť milým opanovanie Haliče Uhrami.
Poslal vojsko. A toto tak snadnú malo vec v Haliči teraz, ako lonského roku Uhri. Týchto už dávno boli mätežníci syti. Počínali si nad mieru zpupne, obcovali s obyvateľstvom s pohrdou, činili zdierstvá, urážali ženskú stydlivosť, zvlášte pak ukázali divú náboženskú nesnášelivosť. Pravoslavné cerkvi potrebovali miesto chlievov, staviali do ních, potomci pravoslavných otcov, svoje kone. 29.) Pri vkročeniu poľských plukov do zeme ruskej vzplanulo hneď všeobecné povstanie proti znenávideným Uhrom. Kralevič Andrej len toľko že stihnul zutekať, so svojími poručníkmi a s posádkou. Vladimír bol prijatý zasa, a panoval potom až do smrti svojej {:† 1199:} pokojne.
Pocvičený ošemetník spravoval sa potom i politicky múdrejšie. Bojac sa nových nápastí, zo strany Uhrov, aby sa znovu do zeme nevrátili, zo strany Poliakov, aby neprišli požadovať odplatu, vzdal sa pochabého odporu proti jednote ruskej, a postavil sa pod ochranné krýdla mohutného vladimírsko-suzdalského velikého kňaza Vsevoloda. 30.)
Čoho sa zo strany Uhrov obával, to neprišlo. Bela III. bol rád, že sa mu Andrejčo bez úrazu navrátil.
____________________
29.) Uhre počaša nasilie diejati vo vsem: i u mužij Haličkych počaša otimati ženy i dščeri na postelie k sobie, i v božnicach počaša koni stavliati. Letop. Ipati. p. 138.
30.) Otče hospodine, píše mu, uderži Halič podo mnoju, a az božij i tvoj jesm vsehda. Tamže p. 139.
Na teraz mal i tak dosť iných starostí. Na západe znovu vzplanula kurucká treštenosť; bo zultán ägyptský, Saladin, zajal kráľa jeruzalemského, Guidona, a výbojoval 2. okt. 1187 Jeruzalem. Aby neboli kresťani zo svatých miest vcele vytisknuti, vyhľadávala sa spešná a výdatná pomoc; a takú pápež Gregor VIII. i sohnal. Traja najmohutnejší panovníci, kráľ francúzsky Filip August, anglický Richard I., a císar Fridrich rudobradý, pohli odrazu oduševnené zástupy svoje na východ.
Fridrich sa valil r. 1189 so 140,000 pres Uhry. Pri Ostrihome prijal ho počestne Bela III., na čele tisíc jazdcov. Bol zaiste veliký ctiteľ kuruckých výprav; ba bolby i sám takú podniknul, keby nebol cítil, že sa mu prostriedkov nedostáva. Preto prijal Fridricha srdečne, a hostil za štiri dni na zámku. Ceny potravných článkov, ktoré musel pre vojsko odvádzať ľud, boly popredku ustálené, a veľmi nízko. Za štiri tlusté voly n. p. platila sa hrivna striebra; za obrok pre sto koní tiež toľko. 31.) Aby nábožní pútnici nekupovali i za päť prstov, sprevádzal ich sám kráľ až ku srbskej Morave, čo trvalo celý mesiac. Tam sa vzájomne obdarovali. Kráľ daroval císarovi štiri veľbludy, obtížené drahotinami; císar kráľovi všetky lode, ktoré šly za ním z Rezna. Dňa 24. jun. 1189 prekročili hranice bulharské, 32.) a hneď tam započalo sa ich apoštolovanie – šibenicami. Bulhari ich vítali šípmi, a oni na vzájem každého Bulhara, ktorého mohli dochytiť, obesili. 33.)
Také potom sprevádzalo božích bojovníkov požehnanie. Fridrich neuzrel viac Európy, utopiv sa 10. jun. 1190 vo riece Salefu {:Halykadnu:}. Filip August vrátil sa brzo domov. Richard len toľko vykonal, že Saladin dovolil pútnikom kresťanským navštevovať, za dobré peniaze, miesta svaté.
____________________
31.) Godefridus Colon. I. 349.
32.) Súveký Anonymus u Canisia.
33.) Scire velitis, quod 4 kal. junii Bulgariam intravimus, maximas a Bulgaris sustinuimus adversitatcs, multos ex nostris jaculis sauciarunt, nos quoscunque ex illis deprehendimus, laqueo suspendimus. Píše r. 1189 biskup pasovský Dietpold vojvodovi rakúskemu Leopoldovi. Fejér T. VII. vol. 1. p. 180.
V Uhrách bol aspon jedon človek, jemuž priechod kurucov osožil, brat kráľov, Geiza Geizovič. Tvrdý Bela III. držal ho ešte vždy u väzeniu. To sa videlo primnoho Margarite, druhej manželce Belovej. Použila teda dobrá pani prítomnosti Fridrichovej, poprosila ho, aby reknul slovo za nešťastného, a Bela dal si povedať {:dokl. 4:}.
Vyslobodený princ pripojil sa k božím bojovníkom, ale nešol, hoc mu brat dal i zástup 2,000 mužov, 34.) do zeme svatej, než zostal v Carihrade, kde i umrel, nevrátiv sa viac do vlasti. Možno, že mu porúchané žalárom zdravie ďalej ísť nedovolilo. Musel mať i manželku i synov, len že mená ich neznáme. Pod Andrejom II. vystrojili ku ním do Carihradu nespokojní páni poslov, s nabídnutiem im trônu. {:V. §. 54:} Jediná to zvesť o ních.
____________________
34.) Fessler Gesch. II. 1. 143. – Engel I. 267.
Po priechodu kurucov a odchodu Geizovom nastala vo krajne tíšina. Nepaterné potržky, ktoré mal Bela s Leopoldom rakúskym, vyrovnaly sa brzo. I večné trenice s Benátčanmi pre dalmatské mestá, poneváč tiež svatú zem nosili na srdci, boly ukončené r. 1190 dvojročním prímeriem. Bela III. mohol r. 1192 pohodelne odpravovať tú, v onom veku predôležitú, slávnosť, ktorú krajne zaopatril, keď naklonil Coelestina III., aby Vladislava Beloviča vriadil do počtu svatých. Ku vyzdvihnutiu kostí prišol do Uhier kardinál Gregor. Mnohé pri tom divy rozumejú sa samy od seba. 35.)
____________________
35.) Acta SS. T. V.
Hotovil sa potom Bela III. mocno ku výprave do zeme svatej, z časti na nutkanie pápežovo, z časti zo svojej ochoty; ale tak dlho váhal a odkladal, až ho smrť prekvapila, vo prvej polovici r. 1196.
Bol muž tvrdý, ako vidno z jeho obcovania s ruským Vladimírom; pomsty žiadostivý, o čom svedčí jeho vytrvalé prenasledovanie brata a matky; ináče nerozvážlive štedrý priatel aristokratie. S ním sa započína mrhanie kráľovských, korunných a hradských majetkov, ktoré potom bohatých kráľov do krajnej priviedlo chudoby, a krajnu učinilo temer bezzbrojnou.
Manželky mal dve. R. 1172 pojal v Carihrade Annu čili Agnesu, sestru cárice Marie, dceru grófa poitierského a kniežaťa antiochenského Raimunda {:§. 1:}. Táto mu umrela r. 1184, načož pojal r. 1186 Margaritu, dceru Ludieka VII. francúzskeho, a vdovu Henrika II., kráľa anglického. 36.) Táto ho prežila, a pripojila sa hneď po jeho smrti k novému kuruckému zástupu, ktorý, poslaný Henrikom VI., tiahnul pres Uhry, pod vodcovstvom vévody saského Henrika. Šla na majetok, ktorý Bela bol dal zakúpiť v okoliu Jeruzalema za 10,000 dukátov. 37.) Ale už o päť mesiacov po odchodu z Uhier umrela v Akru.
S touto nemal žiadnych detí. Z prvej zanechal Imricha a Andreja. Imricha učinil svojím nástupcom, a dal ho ešte r. 1185 ovenčať. Andrejovi poručil všetky poklady, ktoré bol shromaždil ku výprave do svatej zeme, a zaviazal ho na smrtelnej posteli sľubom, aby on toto vrúco predsevzatie otcovo vyplnil. O treťom, najmladšom, r. 1198 Innocencom III. skutočne spomenutom synovi 38.) nevie sa ničoho.
Dcery mal s Agnesou tri. Margarita bola zasľúbená ešte v detinstve císarovi Izákovi Angelovi, a poslaná skutočne r. 1186 do Carihradu, kde ju prezvali Mariou {:§. 10:}. Druhýkráť sa vydala, po opanovaniu Carihradu latiníkmi, za krajištníka z Montferratu, Bonifácia. 39.) Po smrti pak tohoto vrátila sa, so synom od Izáka Angela pochádzajúcim, Jánom, 40.) a dostala majetky vo Srieme, kde úsilne potlačovala pravoslavných {:§. 114:}. Druhá dcera Belova, Konštancia, vydala sa za českého Premysla Otakara r. 1199, keď tento zapudil, beze práva a príčiny, po 18 ročňom spolubydleniu, míšensku Adlétu. 41.) Helena {:Illusch:} pošla za arragonského kráľa Alfonsa. 42.)
____________________
36.) Soror regis Franciae Philippi, prius uxor Henrici junioris, regis Angliae defuncti, in Ungariam ducitur, Belae regi desponsanda. Nangius ap. Schier Reginae Hung. p. 155.
37.) Tamže.
38.) Ne, si onus tibi a patre injunctum, hrozí Andrejovi, et a te sponte susceptum occasione qualibet detrectaris, paterna reddas te successione indignum et hereditatis emolumento priveris – sciturus ex tunc, anathematis te vinculo subjacere, et jure, quod tibi, si dictus rex sine prole decederet, in regno Ungariae competebat ordine geniturae, privandum, et regnum ipsum ad minorem fratrem tuum, appellatione postposita, devolvendum. Fejér T. II. p. 304. Srov. §. 27.
39.) Bonifacio marchione comitante, qui Mariam Pannoniam secum ducebat, Isaacio Angelo pridem nuptam, sed post illius obitum et urbem captam legitimo sibi matrimonio junctam. Nicetas Balduini imperi. fol. 67. Corp. hist. Biz. Srov. §. 41.
40.) Dilecto cognato nostro Calo Joanne, domino Sirmii et comite de Kewe. Bela IV. r. 1235. Fejér T. IV. vol. 1. p. 27. – Joanne Angelo domino. Bela IV. r. 1238. Tamže p. 111. – Dilecto cognato nostro Joanne Angelo, domino Syrmiae et comite Bachiensi. Tamže p. 264.
41.) Rex quamdam aliam, sororem regis Ungariae, superduxit. Innoc. III. r. 1199. Fejér T. II. p. 373.
42.) Pray Annal. I. 175. Sabina, ktorá mala vystaviť Sabinov, v župe šárišskej, je vcele báječná.
Manželské spojenie so dvorom francúzskym zavdalo tomuto príležitosť a príčinu pátrať po dôchodkoch dvora uhorského. Nalezáme ich k r. 1184 takto zaznačené. 43.) Má kráľ ročne z mince 60,000, zo soli 16,000, z mýt a trhov 30,000, z hosťov sedmohradských 15,000, zo tretiny dôchodkov 72 žúp 25,000, zo Slavonska 10,000, z darov županských 10,000 hrivien. Zo županov každýjeden hostí každoročne kráľa, a dá predo vstaniem odo stola sto hrivien, daktorý i viac. Výše toho tridciatok, a mnohé dary kráľovnej a princom vo striebre, súkne, hodvábu, koňoch, a opatrenie stravou. Tu hlä vidíme, aké boly dôchodky pod Belom III. a odkuď pochádzaly. Dane krajinskej, ktorá teraz toľko millionov obnáša, a činí z držav svoje vlastné deti hlcúciho Saturna, vcele nebolo. Všetky dôchodky kráľovské pochádzaly len z neprímych daní; a tie tiež boly, vo prirovnaniu ku terajším, menej ako maličkosť. I tieto pomerne prachatrné dôchodky umenšil Bela III. nerozvážlivými štedrotami; a nástupcovia jeho pokračovali v tom až do úplného zchudobnenia.
____________________
43.) Kniha kráľovská v Paríži nro. 6238. fol. 20. Fejér T. II. p. 218.
Tak daroval r. 1193 župu modrušskú, so všetkými možnými dôchodkami, dedične 44.) Bartholomejovi Šinellovi a jeho bratom. Za to mal len tú povinnosť, postaviť desať železníkov doma, za hranicami pak len štiroch, keď Chorvátsko bude pozváno do boja. Jemu náleží i pravosúdie, so spojenými s ním dôchodkami. Miklúš Šinella kúpil si potom v Ríme svedoctvo, že rodina Šinellich pochádza od rimských patriciov Frangepanov, a tak prijala meno toto.
____________________
44.) Totam terram pertinentem ad comitatum Modrus, et cum pertinentiis, et totis reditibus, ei et heredibus suis jure hereditario contulimus, perpetuis temporibus possidondam. Fejér T. II. p. 292. Darovanie všetkých zámockých zemí do hromady.
Takíto dobre vykŕmení a vybujnelí páni vypínali sa i nad samého kráľa, aspoň sa staväli na roveň, viedli s ním vojny. Istý Nemec Albert, byv súsedom Bely III. vo Slavónii, pustošil, pálil statky kráľove, ubíjal jeho ľudí; a kráľ si nemohol ináče poradiť, poslal na neho syna svojho Imricha, so dvanástimi magnátmi, aby i oni zo svojej strany pustošili statky Nemcove. 45.) Pomáhavšiemu pri tom Ursínovi, rimskému vraj senátorovi, udelil r. 1197 Imrich znaky zemianske. 46.) Už i túto marnosť prijalo od Nemcov uhorské opičiactvo.
____________________
45.) Idem Albertus {:nobilis de Teutonia:} confinia patris nostri potenter invadendo – ad devastandum dominium ejus. Fejér T. II. p. 304.
46.) Tamže.
Bela III. počal i tým zemskú obranu narušovať, že zamockých poddaných povyšoval za zámockých zemänov, a uvolňoval ode všelikej služby. Tým sa stalo, že i župné pluky, táto hlavnia branná moc, náramne ztenkly, a iné služby okolo zámkov prestaly. Čo nerozchytali lúpežní páni, to rozdaruvali marnotratní kráľovia; a čo nerozdarovali dotieravým pánom, to ponechali zámockým poddaným samým. Tak uvolňuje Bela III. r. 1185 bratov osoby slúživšej za dojku u jeho dcery, Dominika a Helusa, odo služby zámku jurského, a povyšuje ich za zemänov zámockých. 47.)
____________________
47.) A Jaurinensis castri servitate eximimus et ejusdem castri iobagiones constituimus. Monum. Hung. K. VI. p. 78.
Najhojneji ale koristali z neosvietenej štedroty kráľov otočení oblakom svatosti biskupi. Nielen ohromné ich od prvu majetky rástly vždy viac, dostávali ku tomu i veliké ročnie summy zo kráľovskej pokladnice. Ostrihomský dostával za časov Belových, okrem desiatiny mince, 6,000, kaločský 2,500, jágerský 3,000, vacovský 7,000, pečuhský 1,500, jurský 1,000, vesprimský 1,700, nitriansky 1,100, čanadský 2,000, váradský {:ruský:} 1,000, sedmohradský 2,000, záhrebský 1,500 hrivien. 48.) Summy to na onen čas ohromné. Ku tomu desiatky a majetky, ako dáke kniežatstvá. Tieto rozmnožil i Bela III. Obdaroval menovite biskupstvá ostrihomské a nitrianske, a mnohé kláštory. Súril tiež všeobecné a bezvýminečné oddávanie desiatku. Tak listinou danou r. 1190 biskupovi pečuhskému nakladá zovrubné oddávanie desiatkov ľuďom akejkoľvek hodnosti, služobníkom kráľovským, barónom, zemänom; lebo že je to príkaz boží, ktorý kto nezachováva, nemôže byť spasený. 49.)
____________________
48.) Codex regius Parisien. nro. 6238. fol. 20. Fejér T. II. p. 217.
49.) Cum decime tam jure Mosaico, quam sacrosancta evangelica sanccione, solvi districtius jubeantur, sine quarum solutione justissima salvari nemo potest. Fejér T. II. p. 255.
Pri ohromných dôchodkoch nadal biskupov i báječnými nadprávami, akoby ich zahanbiť chcel za počiatočnú ku nemu nedoveru. Pečuhskému tieto dáva r. 1190 výsady. Každý poddaný biskupský vyňatý je odo všetkých verejných prác a krajinských dačiek. Mýto odo žiadnoho tovaru nikde neplatí. Ľudí biskupských nesmie súdiť ani župní ani krajinský súdca, čoby to hrdelná pravota bola, než toliko biskup a kapituľa. Biskup bere desiatok zo všetkých mýt a kráľovských sbierok. Z úrod ho platia i pravoslavní a neveriaci. V biskupskej držebnosti nesmie ani nádvorný župan nič ohlašovať. Shromaždenia ani krajinské ani župné tam vydržiavať neslobodno. Žiadon hodnostár, vyjma kráľa samého, nesmie sa tam rozhostiť. A to všetko pod pokutou vykliatia. 50.)
____________________
50.) Tamže p. 252.
Platilo ale toto obsypanie bohatstvom a nadprávami vlastne len vysokej aristokratii; bo len synom vznešených rodín boly už teraz stolice prälátske dostupné. Duchovenstvo konajúce služby okolo duchovnej pastvy bolo, svedoctvom samého pápeža, i chudobné i nevedomé a mravne kleslé. 51.) Ku biskupským synodám muselo byť nuteno. Neboly to však tie synody, aké sa za Kolomana dvakráť v roku v každom biskupstve vydržiavaly, ku ktorým sa museli dostaviť župani a iné úradnie osoby, a ktoré vlastne boly dioecesánske súdy. {:Obč. I. §. 157:} Ku takýmto synodám sotvá malo prístup duchovenstvo nižšie. Preň boly zvláštne synody. Tu nemali drobní svatí inej roboty, ako slúchať žehranie a hromženie biskupovo, 52.) ktorý sa snaď i sám len ku dobrej kuchyni, dvorským pletichám, súdnym úskokom a meču rozumel.
____________________
51.) In eis apparebat nimia morum corruptela et nimis existebant rudes in regenda animarum eura. Píše r. 1193 Coelestin III. Tamže p. 290.
52.) Exhortationem sui episcopi audiebant et percipiebant correctionem suorum excessuum. Tamže.
A predca to bola vtedy opravdivá soľ zeme. Svetskí páni ani písať ani čítať. Ale už vidno toho počiatky. Príklad vychovaného v Carihrade kráľa dejstvoval. Zavedenie písemného pokonávania správnych i právnych záležitostí 53.) nutilo i svetských pánov k liternému umeniu. Kto túžil po úradoch a hodnosťach, musel ho hľadať. A hľadali ho, poneváč školy doma boly nedostatočné, za hranicami, ako ukazuje príklad mladíka Bethlema, ktorý na štúdiach v Paríži umrel. 54.)
Písemnú pamiatku zanechal po sebe biskup pečuhský Kalán, 55.) jestli sa mu dobre pripisuje bezcenné dielco o Attilovi.
Pod Belom III. museli byť v Uhrách i početnejší znatelia reči a literatúry gräckej.
____________________
53.) Postea regnavit Bela, qui fures et latrones persequutus est: et petitionibus loqui traxit originem, ut Romana habet curia et imperii. Turčan II. 69.
54.) List na Belu III. Fejér T. II. p. 189.
55.) Juvencus Coelius Calanus Dalmata, vo Schwandtner Scrip. rer. Hung.
Po smrti jeho chopil sa bezo prekážky žezla starší jeho syn Imrich, čili Henrik. Mladší Andrej mal, dľa poslednej vôle otcovej, a následkom poručených mu na to značných pokladov {:§. 18:}, podniknúť hneď výpravu do svatej zeme. Aby ho ku tomu donutil, nevykázal mu Imrich žiadnoho údelu, ani na juhu, ani na severu. Poručené poklady mu ale vydal.
Andrej vtedy, márnotratný a nebars nadaný mladík, dal sa na cesty obecného lumpáctva, poklady nemilobohu premárnil; a potom žiadal zaopatrenie, ba možno myslel i na zvrženie brata, 56.) ako neskusený ľahtikár.
Brat o žiadnom zaopatreniu slyšať nechcel, pokuď nesplní, ku čomu sa zaviazal; Andrej teda zašol s fígľom. Staväl sa, že už ide do svatej zeme, a sbieral vojsko: sosbierané zástupy ale obrátil nespodievane ku vydobytiu sebe údelu. Za taký si vypatril Chorvátsko a Dalmatsko. R. 1197 vrhol sa na kráľovstvo toto, ako na svoju korisť. Imrich vzplanul hnevom pri takej opovážlivosti ošemetníka, a sbieral vojsko, chtejä naučiť skromnosti násilníka.
Prišlo r. 1197 ku vojne medzi bratma, 57.) a rozbroje trvaly i r. 1198 ďalej. 58.) Pápež Innocenc III. zasadzoval sa za právo Imrichovo, a počínal si pri tom ako vrchní pán zeme, jemuž náleží kráľa i krajnu chrániť. 59.) Andrejovi hrozí vykliatiem a preneseniem práva jeho na mladšieho brata {:dokl. 38:}, o ktorom sa ináče nič nevie.
R. 1199 vzal zápas vätšie rozmery. Andrej si privolal na pomoc vévodu rakúskeho Leopolda, a zvíťazil jeho pomocou. 60.) Potom ale Imrich ozbrojil osedlých v Uhrách a Sedmohradsku Sásov, a nielen vypral Leopolda, 61.) než i Rakúsy poplenil. 62.) S Leopoldom zutekal do Rakús i Andrej.
Pokoj medzi bratma bol až r. 1200 zaveden, 63.) prostredkovaniem arcibiskupa mohučského Konráda. Andrej dostal právoplatne, čo bol prvotne pochvátil, Chorvátsko a Dalmatsko, a to s mocou kráľovskou. Číhal potom tam na nesvornosť Srbov.
____________________
56.) Adolescens acceptam pecuniam cito dilapidavit. Quo facto, coepit regnum fratris sui sibi usurpando vindicare. Godefridus monach. ap. Freher I. 366.
57.) Qui {:iobbagio de castro Posony Zerzovoy:} in bellis inter nos et fratrem nostrum habitis viriliter pro corona nostra dimicavit. Píše r. 1197 Imrich. Fejér T. II. p. 308.
58.) Toho roku oslobodzuje pápež palatína a istého Mozu ode sľubu kuruckej výpravy, pre domáce nepokoje, a opáta Pannonského poháňa do Rímu zodpovedať sa za to, že drží s Andrejom. Tamže p. 316.
59.) Quum nobis immineat de honore regis et statu regni Hungariae sollicite cogitare. Tamže.
60.) Orto inter eos bello, victoria potitus est Andreas, auxilio ducis Austriae Leopoldi. Godefridus mona. a. 1199.
61.) Ille accitis Teutonicis, quorum ibi copia magna est, qui et hospites ibi vocantur, fratrem devicit. Tamže.
62.) Eimricus, expulsum fratrem persequens, terminos Austriae vastavit. Chron. Claustro-Neob. a. 1199. – Podobne Ortilo.
63.) Pax inter regem Ungariae et ducem Austriae componitur, fratre in consortium regni accepto. Chron. Clau. Neob. a. 1200.
Lebo ako v Uhrách zápasili bratia Beloviči, tak vo Srbsku bratia Nemaniči; ale títo s vätším o mnoho nebezpečenstvom. Nad Uhrami, ako mocnosťou pápežom vcele oddanou, držali ochrannú ruku títo kráľovia kráľov: Srbsko, ako šismatické a kacierske, považovali všemohúci rimskí patriarchovia za državu nepriateľskú.
Tu sa takéto vyvinuly deje. Pri zbúreniu bulharskom {:§. 11:} povstali proti Gräkom i Srbi, a bojovali, pode Štefanom Nemanom, s úspechom. Roku však 1193 bol tento porazený, Izákom Angelom, na riece Morave, načož uzavrel pokoj. Císar mu dal tituľ despoty, krajne samospravu, prvorodzenému jeho synovi Štefanovi vnučku svoju Eudoxiu za manželku. Znamenité práva tieto prešly brzo v úplnú samostatnosť zo strany vysilených, zo všetkých strán tiesnených Gräkov. Miesto toho upadovalo Srbsko, následkom vnútorných rozmiesok, v poddanosť Uhrom.
Dva roky po uzavreniu výhodného pokoja so Gräkmi dal sa hrdinský Neman postrihať za mnícha vo Studenici, pod menom Simeona. To už prve bol učinil na Athosu najmladší jeho syn Raško, vzav meno Sávy. Povesť o svatosti jeho pohla nábožného Nemana prestehovať sa tiež na Athos. Tam potom i zostal a založil kláštor Chilander.
Najstarší syn, Štefan Nemanič, prvovenčaným nazvaný, bol velikým županom; druhý, Vukan, županom v Zete a Chlmu; ujec obidvúch, Kulin, bánom v tej časti Bosny, ktorá sa nazývala Rámou, prišla k Uhorsku s Helenou, odjatá bola Uhrom r. 1169 skrze Nemana {:Obč. I. §. 225:}. Oba poslední mali byť poddaní Štefanovi, túžili ale po samostatnosti, ba Vukan i po hodnosti veľkožupanskej, a vadili sa medzi sebou. Vládobachtivý Vukan chcel i ujca Kulina zapudiť, opanovať celé Srbsko, vyšvihnúť sa na hodnosť kráľovskú; a všetko to dúfal tak obsiahnuť, keď pobošká pápežovi papučku a uzná vrchniu moc uhorskú.
Hašterenie sa jeho s milým národu bánom Kulinom zavdalo Andrejovi príležitosť zamiešať sa medzi ních hneď so svojím príchodom na južnie strany. Listina zadarská z r. 1198 hovorí o jeho víťazoslavnom vstúpeniu do Zadru, po víťazstve nade Dalmatskom, Chorvatskom, Bosnou a Chlmom. 64.)
Celý tento 1198 rok vyjednával Vukan s pápežom o únii, vykoreneniu bogomilov, a udeleniu mu koruny. Únia bola skutočne uzavrená r. 1199 na synode v Antivari, u prítomnosti pápežského legáta, arcibiskupa dioklejského, a šiestich biskupov. Strany venčania ale pápež vahal. 65.)
Ťažko mu padlo rozhodnúť sa medzi dvúma bratma. Bo i Štefan lapil sa bratových úskokov. Sľuboval i on cirkevné spojenie, vykorenenie bogomilov, prosil o korunu. Len zvrchovanosť uhorskú uznať nechcel; z čoho povstal medzi pápežom a dvorom uhorským odpor. Pápež sa klonil ku Štefanovi, dvor uhorský ku Vukanovi. Pápež už prihotovil príznaky kráľovské pre Štefana, Imrich ale ho predošol. Keď Štefan vyhnal Vukana, uviedol tohto Imrich nazpät a vypudil onoho.
To však nenarušilo dobré porozumenie medzi liečiteľmi chorého Srbska. Pápežovi bolo jedno, kto tam vo Srbsku panuje, len nech šismatická krajna bude postavená pod tiaru rimskú a uhorský korbáč. Už r. 1202 teší sa v Pánu nad podmaneniem velikého župana {:megaiupanus:}, a pristáva na to, aby Vukan bol arcibiskupom kaločským ovenčaný.
Imrich považoval už Srbsko za svojo, vzal tituľ kráľa srbského, a hneď za tým i bulharského.
____________________
64.) Post gloriosum victoriosae dominationis ingressum illustrissimi Andreae, tertii Belae regis filii, et triumphum, quem sibi omnipotens de Dalmatia et Croatia – atque post habitam Chulmiae, quam Rasciae victoriam. Fejér T. II. p. 319.
65.) Vukan si zato tituľ kráľovský prikladal, i v oči pápežovi samému. Píšuc r. 1199 Innocencovi III., nazýva sa: Dei gratia Diocliae atque Dalmatiae rex. Raduje sa nado príchodom pápežských legátov. Zvestuje jeho otcovstvu, quia augustali stemmate undique insignimur, et quod gloriosius et beatius est, vestri generosi sangvinis affinitatem habere cognovimus. Naposledok zvestuje, quia haeresis immodica in terra regis Hungariae, videlicet Bessina {:Bosna:}, pullulare videtur, in tantum, quod ipse Bacilinus {:bán Kulin:} cum uxore sua, quae fuit Miroslai Chelmensis, et cum pluribus consagvineis suis seductus, plus quam decem millia christianorum in eandem haeresim introduxit. Kráľa uhorského káže napomenúť, aby ich vyplel ako kúkoľ. Fejér T. II. p. 370.
Bulhari a zadunajskí Rumuni nechceli nič slyšať o narovnaniu so Gräkmi, vojská ich pobili {:§. 11:}, poslaných proti ním vodcov zjímali. Roku však 1200 uzavrel chrabrý ich vodca, gräkobijca Psí Janko, s nimi pokoj. Náchylným ku tomu ho učinily udalosti srbské. Čo tam videl, to očakával i na seba. Bál sa biča v ruce pápežovej, Imricha, a nenávidel ho spolu. Poneváč Imrich osoboval sebe Srbsko, vtrhnul do nešťastnej zeme r. 1201 i Psí Janko, s Kumánmi. Odpoveď Imrichova na to bola, že uderil tohože roku na Bulharsko, a zaujal drahnú jeho časť.
Bolby ho snaď, pri vysilenosti zeme, zaujal celé, keby ho nebol naklonil ku návratu legát pápežský Ján de Casemar. Lebo stiesnený gräkobijca utiekol sa tiež v súre podo plášť sv. Petra, i našol tam ochranu. Imrich mu dal pokoj, keď sv. Peter zakričal: Dosť!
Ba brzo siahnul smelec i ku pomste. Použiv nesnádz Imrichových v Dalmácii i v Nemecku, vzal v rokách 1202 a 1203 najvätšú časť toho nazpät, čo mu bolo odjato; ba vtrhnul i do Uhier a odviedol množstvo plenníkov.
On je ten pohan Gubanus, o ktorom píše r. 1202 Innocenc III. Imrichovi, a ako ho i Imrich v jednom zo svojích listov nazýva. Je to slovo jednoho významu s názvom Gubati; 66.) a toto je gubáši, ľudia odetí gubami. Ináče sa číta i Bubaci, 67.) t. j. bobáci, strašidlá. Ba nalezá sa i název Bubali. 68.) Čo to za národ? To je celkom z povetria vzato, čo píše Láni, že Gubáši boli izmaelíti. 69.) Čo pak píše Fejér, že Gubati a Bubali boli Rumuni, alebo iní dávni obyvatelia Sedmohradska, 70.) to je jednostranné. Gubášami a Bubalmi sa ovšem nazývajú Valachi {:dokl. 67 a 68:}: ale sa nazývajú i Rusi {:dokl. 66:} i Bulhari. Poneváč všetky týmto menom označené národy boli pravoslavné: vidno z toho, že gubáši a bubáci bolo potupné meno pravoslavných vôbec. I Psí Janko preto menuje sa gubášom a pohanom, poneváč bol pravoslavný šismatik.
____________________
66.) Profecturus valida manu in exercitum contra Gubatos. Píše sa o Andrejovi II., šedšiemu r. 1213 do Haliče. Fejér T. III. vol. 1. p. 149. Srov. dokl. 112.
67.) Valachi Transilvani olim Bubaci dicti. Nova Dacia p. 15. Claudiopoli 1743.
68.) Terra fuit planities Bubalorum. Kusý odpis listiny Kolomanovej, najdávnejšej z civilných. Fejér T. III. vol. 2. p. 485.
69.) E Gubások hihetőleg izmaeliták voltak. Lanyi Magy. Egyháztör. k. I. p. 676.
70.) Fejér Cod. T. III. vol. 2. p. 485. nota.
V súre sľuboval gräkobijca pápežovi i zahladenie bogomilov. Títo nešťastní, hrozným menom kacier poznačení, Uhrami prese stoletia krvave prenasledovaní, ľudia vystupujú teraz poprvé na javište v uhorských dejinách. Prehovoríme teda o vzniku ich a povaze, o čom i tak v dejepisoch inojazyčných, bezo známosti reči slovanskej a prameňov slovanských písaných, nič dôkladného sa nedočítame.
Cherier odvodzuje meno to od častého vzdychania: „Bogmilui.“ 71.) Katona dáva bogomilom povstať z Valdenských, a podivne pripisuje im vznik bohorúhavých kľatieb maďarských. Ale dľa hodnoverných prameňov slovanských opak všetkého toho platí. 72.) Nie zo západu prišlo učenie to, za ktoré sa tak dali mučiť južní Slovani: než od ních rozšírilo sa na západ, do severnej Itálie, južnej Francie, Burgundska, Nemecka, pod rozličnými menami jeho vyznavačov.
Pôvodcom jeho bol bulharský pop Bogomil, ktorý manichejské a messalianské blúdy 73.) spojil s otázkami praktickými, a rozšíril za cára Petra {:927 – 968:}. Stúpencov jeho nazývali cudzi bogomilmi; oni sami nazývali sa katharmi, 74.) čili čistými, blúdami nepoškvrnenými. Druhé meno ich, patareni, pochádzalo odo rieky Tary, vo dnešnej Hercegovine, ako Pomorani od mora, Povážanci od Váhu a t. ď.
Bogomil vraj učil, že svet tento stvorili padlí duchovia. To bude iste zlostné prekrútenie jeho učenia, aby bol uveden v nenávisť. Zamítal krest, svátosť oltárniu, starý zákon. Manželstvo, požívanie mäsa a vína, počitoval za hriech. O Kristu bľúznil, že trpel vo zdanlivom tele zdanlive. Siahnul hlboko i do pomerov sociálnych. Učil, temer ako pozdeji husíti, že cár a boljari niesú ustanoveni od Boha, a že žiadon človek nenie zaviazaný druhému podružným byť a povinnosti poddaných konať. Cirkevniu hierarchiu zpotupil vcele. Nedospelé, podvratné jeho zásady šírily sa svetom s rozsiahlym vtedy kupectvom bulharským. Na západu dostali ich vyznavači rozličné mená, albigenských, valdenských, arnoldistov, dobrých ľudí, žobrákov.
Vlastní bogomili zahaľovali učenie svojo do hlbokého tajemstva, i predo vlastními vyznavačmi. Boly medzi nimi stupne: veriacich, čistých, dokonalých. Len týmto posledním boly všetky tajemstvá odokryté. Z toho možno zavierať, aké nás došly zpravy o ich učeniu. Máme len rozmanité hádanie, potváranie, osočovanie. Ani nemyslime na dáku pevne ustálenú učebnú sústavu. Bolo tam rozníc dosť. Hlavnia a všetkým spoločná vec bola zavrhovanie oltárnieho tajemstva a hierarchie.
Oni sami nemali sústavného hierarchického zriadenia. Každý cirkevní sbor požíval temer úplnej samostatnosti; a každý zasa vo sboru bľúznil ako vedel, uvádzal novoty do bohoslužieb aké chcel; z čoho povstala nekonečná rozdrobenosť. Všetci ale sa vyznačovali prísnou povahou, bezúhonnými mravmi, pravdymilovnosťou, počestnosťou, striezlivosťou, pilnosťou, zdržanlivosťou, a oželenou vytrvalosťou. Spojeni vospolok temer len nenávisťou oproti panujúcej viere a hierarchii, hotovi boli podstúpiť smrť, žaláre, vyhnanstvo, za svojo presvedčenie.
____________________
71.) Cherier Hist. eccl. T. III. p. 376.
72.) Slovník naučný I. 770. Srov. §. 115. dokl. 276.
73.) Iis temporibus Messalianorum haeresis initium habuit: qui et Euchitae – Enthusiastae, Lampetiani atque Bogomili nominantur. – Ejus professores Syria expulsi, in Pamphyliam abierunt, eamque lue ista impleverunt, quae nunc majorem quoque partem occidentis occupavit. Intersertum Cedreni in Annal. Zonorae. Corpus Hist. Bizan. Lutet. 1567. T. III. fol. 110.
74.) Κάϑαƍοι. Odtuď kacier.
Boli pak prenasledovaní od počiatku všade, na východu i západu, od latiníkov i gräkov. Císar Aleksej dal ich páliť v Carihrade, keď sa doznal pretváraniem nehodným o ich učeniu od liekára Basilia. Staväl sa, žeby mal chuť pristať ku ním, a keď podviedol Basilia k odokrytiu mu tajnosti sekty, dal ho prvého v divadle upáliť. 75.) Zakladateľ srbského cárstva, Štefan Neman, dal bogomilov odsúdiť na sneme, ako ľudí klaňajúcich sa diablu. Jedných vyhnal, druhých upálil, všetkým zabral statky. Ktorak boli stíhaní, mučení, pálení v južnej Francii a severnej Itálii, je známo.
____________________
75.) Zonaras Annal. T. III. fol. 171. v Corpus Bizant. – Anna Comnena Alexi. L. XV. p. 487.
Najviac sa rozmnožili a najvätšú vytrvalosť ukázali v Bosne; lebo im tu nadržovali i sami báni z politiky. Skrze bogomilov chceli ochrániť svoju neodvislosť i od latinských Uhier i ode pravoslavného Srbska. Taký bol povestný bán Kulin. O ňom stojí v liste Vukanovom na Innocenca III. písanom {:dokl. 65:}, že sviedol, s manželkou i sestrou svojou, výše 10,000 dúš ku kacierstvu. Bogomili bosenskí teda nepozostávali zo samej holajzne a sprostače. Priznávaly sa k ním i najprednejšie rodiny v zemi. Odtuď toliká nesnádz vykoreniť ich.
Innocenc III. vydal proti ním r. 1200 prehrozné predpisy. Nikto nenie povinnen im slovo držať. Dediť nič nesmejú, závet ich nenie platný, ba všetky majetky sa im odjímajú. Nesmejú nikoho pohnať pred súd, ani byť svedkami. Niesú schopni žiadnoho úradu, žiadnej hodnosti, ani ich ochrancovia. Ktoby s nimi obcoval, je prekliaty. Kráľovi Imrichovi sa nakladá, pomstiť krivdu Kristovu, vyhnať z Bosny všetkých, ktorých Kulin „antonomastice“ kresťanmi nazýva, zbrojnou rukou, i samého bána Kulina, jestli sa nepokorí. 76.) Arcibiskupovi splitskému Bernardovi, bývalému vychovávateľovi Imrichovému, ktorý s ukrutnou tvrdosťou vyhnal skutočne zo Splitu a Trojíru všetkých bogomilov, naložil pápež, ohlašovať každú nedeľu a každý sviatok, pri horiacich sviecach, kliatbu na bosenského pravoslavného biskupa Danieľa, že sa smiloval nad vypudenými bogomilmi. 77.)
Milosrdný tento Samaritán r. 1202 umrel, a legát pápežský, Ján de Casemar, narádza, dosadiť na jeho miesto biskupa latinského, a nad to štiri nové biskupstvá zriadiť.
____________________
76.) Fejér T. II. p. 378.
77.) Farlat. Illyr. sac. III. 232. a IV. 45.
Bána Kulina kázal pápež vyhnať. Ale to nebolo tak snadno, ako rozkaz o tom napísať. Panovanie Uhrov medzi chrabrými Srbmi bolo vždy len podľa mena. A Kulin bol muž rázny a čestný, u svojích obľúbený. On sám jediný z tehdajších srbských panovníkov nežiadal žiadnych ani výhod v Ríme, ani prolievania krve svojích protivníkov. Naposledok ale predca sa uhnul i on pred úžasným víchrom. Poneváč podlý Vukan neprestával huckať na neho pre náboženstvo papeža, tento Imricha, aby neobstál naposledok, ako veliký župan Štefan, ustúpil nutnosti, odprisahal blúd pred legátom Jánom. Písmo o tom priniesol r. 1203 sám legát Imrichovi na Zajačí Ostrov. Doviedol spolu pred neho dvúch Kulinových synov. Títo sa zaviazali, pod pokutou tisíc hrivien, netrpeť žiadnych kacierov. Tak bol naposledok pokorený i tvrdý a neustupný bán Kulin.
Legát potom zabehol i do Bulharska, utvrdiť navlečené i tam cirkevné spojenie. Srbov mal rozriešiť od poslušnosti proti patriarchovi carihradskému arcibiskup kaločský. 78.)
Všetko šlo dobre. Zdalo sa, že už pápež a Imrich rozšírili državu sv. Petra, spojenými silami, až po brány carihradské. Tu ale prijde od razu diabol a naseje kúkoľa do pšenice. Nepríjemná jedna udalosť vzbudila nedoveru a napnutosť medzi pápežom a Imrichom, a ozbrojené apoštolovanie tohoto bolo inými vojnami pretrhnuto.
____________________
78.) Listiny, z nichž všetko toto vzato, u Fejéra T. II. p. 405 a nasl. – Čo sa tam píše o obráteniu bosenských mníchov, nazývavších sa výlučne kresťanmi, je záhadčivé. Sľúbili vraj ženy od sebä odohnať, a viac ženáčov medzi sebä neprijímat. Zaviazali všetky svoje majetky, jestliby znovu upadli do kacierstva alebo šismy.
R. 1202 prišlo do Benátok asi 33,000 francúzskych kurucov, sohnaných fanatickým popom Fulkom, pod vodcovstvom dobrodružných ritierov a vrchním veliteľstvom krajištníka Bonifácia z Montferratu. Benátčani mali ich previezť na svojích loďach do Ägypta, ktorého sa chceli v tom presvedčeniu napred zmocniť, že potom Palästína padne im v ruky sama od sebä. Ale iné myšlienky položili im na srdco, slepý vévoda benátsky Dandolo, a prišedší práve do Benátok princ Aleksej Angel, jehož otec Izák bol bratom svojím Alekseiom trônu zbaven a oslepen. Princ tento a Dandolo nahovorili ritierov, aby šli do Carihradu, a znovu dopomohli na trôn Izákovi, za istú summu peňazí. Prečo nie?
Potom ale, keď videli ich ochotu, pokrútili Benátčani hlavou, že hm! lode im dať nemôžu, lečby im prve pomohli vyrvať Uhrom Zadar. Pristali i na to výbojní kuruci, a mali vec snadnú, keď sa úder stal vcele neočakávane. Prišedše rychle, opanovali 11. nov. 1202 mesto.
Dialy sa pri tom veci hodné božích bojovníkov. Obležaní navešali na múry krížov, v nádeji, že sa kuruci neopovážia strieľať do krížov: ale kuruci sa tým nedali zdržať ani na okamženie. Či kríž, či nekríž, strieľali. 79.) Po zaujatiu pak mesta olúpili ho kuruci ukrutne, neušetrivše pri tom ani chrámov a kláštorov. Tam potom i prezimovali; teprv 7. apr. 1203 odpluli. 80.)
Imrich sa žaloval u pápeža, a Innocenc III. mu dal zadosťučinenie; vyklial i Benátčanov i lotrujúcich Frankov. Bolo však to len vyšibanie po kožuchu, ktoré nikoho nebolelo. Kliatba ani len oznámená nebola, aby úder na Carihrad opozdený nebol. A pápež bol predca tak smelý, že sa opovážil vyzvať práve teraz Imricha a Andreja, aby sa i oni pripojili ku svatej výprave. Znal svojích ľudí, vedel čo môže. Vyzvaní neukázali pri tom hnevu, ale sa vyhovárali pokorne. Vaša svatosť vidí, píše Imrich, že kráľovstvo nemôžem zanechať, keď ani pred kurucmi nemá bezpečnosti. Výpravu ináče neodopiera, než žiada, aby pápež dovolil napred ovenčať jeho syna Vladislava, a vymenovať správcov krajny, ktorých by každý povinnen bol poslúchať, pod pokutou vykliatia. No, či to nenie reč skutočného vasalla, nesmejúciho ani dýchnuť bez odobrenia vrchnieho pána? A takú reč viedol i Andrej. Žiadal, aby pápež vzal i jeho údel pod ochranu, má-li podniknúť výpravu, a zabezpečil vévodstvo jeho synovi, jestliby sa mu narodil.
____________________
79.) Circa muros suos crucis imagines suspenderunt, sed vos, in injuriam crucifixi, nonminus civitatem impugnastis. Píše Innocenc III. Fejér T. II. p. 397.
80.) Thomas archid. Hist. Salon. c. 25.
Ku tomu však dal sa nahovoriť Imrich, aby poslal r. 1203 vojsko uhorské do Nemecka, kde sa dva kráľovia svárili, Štaufovec Filip a Welf Otto IV. Za tohoto sa osvedčil pápež, a vyzval ku jeho pomoci, ako kráľa českého Premysla Otakara, tak i Imricha. Tamten viedol voje svoje osobne na dejište; tento sveril svoje pluky jemu, ako švagrovi. Boli to diví Kumáni, ktorí hrozne riadili v Nemecku. 81.)
Premysel Otakar vyhral pri tom. Pápež už raz uznal kráľovskú hodnosť panovníkov českých, ktorú im dosaváď tvrdošijne odopieral. Imrichovi oproti tomu pritiahlo to len mrzutosť a nepokoje. Keď Kumánske pluky jeho drancovali v Nemecku, zle užili príležitosti tej i brat Andrej i bulharský Psí Janko.
____________________
81.) Palacký Dej. čes. II. 2. 114.
Andrej znovu zamyslel posadiť sa na mieste bratovom; ale teraz sa zkončila vojna rychle a nespodievane. U Drávy sa spotkaly r. 1203 vojská, a zastaly proti sebe. Tu vezme Imrich prút do ruky, a vojde sám jediný do tábora Andrejovho hroziac: „Uvidím ja, kto sa opováži vztiahnuť ruku na svojeho kráľa.“ Vojaci sa mu vyhybujú z cesty s úctou, padajú pred ním na kolená, a tak vojde až do stánu bratovho, jme, vyvedie ho z tábora, a zatvorí v zámku Kňažinci {:Kheene:} u Varaždína. 82.)
Zvesť táto zneje sice trochu báječne, ale uväznenie Andrejovo na Kňažinci je diplomaticky isté. 83.) Trvalo však len na krátce. Pokoj medzi bratma bol už toho istého roku zaveden. 84.)
____________________
82.) Thomas archid. Hist. Salon. c. 24.
83.) R. 1204 vyhadzuje pápež Imrichovi na oči captionem fraternam, keď sa trochu zasa rozkmotrili. Fejér T. II. p. 435. – Andrej II. píše r. 1209: Dum in Kene detineremur in carcere. Fejér T. III. vol. 1. p. 87.
84.) Pokoj medzi bratma pápež utvrdzuje už nonis novemb. 1203. Fejér T. II. p. 413.
Bulharobijca, Pekný čili Psí Janko {:Kalo Joannes, Joannicius:} použil tiež vzdialenosti plukov Imrichových r. 1203. Nielen vzal sebe nazpät, čo mu Imrich bol r. 1201 odobral {:§. 30:}, než i Srbsko poplenil, ktoré už Imrich považoval za svojo.
Miesto toho niesol sa Psí Janko veľmi horlivým latiníkom a pápežencom. Písal, že on je pravý syn Ríma, náboženstvom i rodom, bezpochyby dáky potomok císara Augusta. Na vzájem uznal pápež, že neznámy predtým povýšenec pochádza zo krve kráľovskej. 85.)
A dobre hral pokrytec svoju úlohu. Uvádzal skutočne hierarchiu latinskú, keď pod rukou pečoval o to, aby noví pastieri, vo Trnove arcibiskup, vo Priaslave, Velbuždi, Skopji, Prizrenu, Vidíne a Braničeve biskupi, nemali žiadnoho stada.
V náhradu za to žiadal od pápeža príznaky kráľovské; a tento mu ich i skutočne poslal, s legátom kardináľom Lvom. Imrich ale tak bol preniknutý myšlienkou, že všetky juhoslovanské pravoslavné zeme náležia božským i ľudským právom jemu, že sa opovážil jať legáta na hranici, a zatvoriť v zámku Kamenici. 86.) Prepustil ho však brzo na dotieravé listy pápežove a sľub zadosťučinenia; kardinál pak ovenčal skutočne gräkobijcu 8. nov 1204, a bol znamenite oklamán. Chytrák čo zbudoval, to i zrušil. Obriad latinský a pápežstvo tak málo sa ujaly v Bulharsku, ako vo Srbsku.
____________________
85.) Descendit de priorum regum prosapia. Fejér T. II. p. 438.
86.) Kevy, Keu, Kő. Tamže p. 432.
Tu tiež bolo prevráteno a vyprázdneno nespodievane všetko, čo Imrich a pápež nasnuvali {:§. 29:}. Keď sv. Sáva {:kralevič Raško:} uslyšal vo mníšskej svojej celle na Athosu o tom, čo sa povodilo vo Srbsku, bol preniknutý hlbokým žiaľom, a vrátil sa do vlasti, s kosťmi zosnulého už otca Štefana Nemana. Uložil drahé tieto zvleky slávne 13. febr. 1204 v monastýru Studnickom, lavrou sv. Simeona zvanom, kde potom i on sám zatvoril dni života svojeho, ako archimandrít. Jestli to učinil ako politik, dobre rátal. Sošli sa ku slávnosti hašterní bratia, a Raško {:Rastislav:} umel ju tak dojímavou učiniť, že sebe u zvlekov otcových podali ruky, a pokonali sa podľa spravodlivosti. Vukan, ktorému sa už zpríkrila uhorská milosť, vrátil veľžupanstvo vyhnanému Imrichom Štefanovi; sám mal dosť na Chlmu a Hercegovine. 87.) Tým i cirkevné spojenie sa pretrhlo, i panstvo uhorské vo vlastňom Srbsku vyhaslo.
____________________
87.) Pejacsevich Hist. Serviae.
Pápežovi bola ztrata Srbska ešte tohože 1204 roku v hojnej miere tymi vykliatymi a nevykliatymi kurucmi nahradená, ktorí na zadarských ohradách do krížov strieľali. Keď vyrozumel, že si dobrodruzi ostria zuby na Carihrad, zakázal im to, 88.) s tou, rozumie sa, žiadosťou v duši, aby ho neposlúchli. A oni umeli čítať medzi riadkami; preto sa neostýchali pustiť úzdu výbojným svojím chúťkam.
Po obľahnutiu Carihradu povýšili sice na trôn uväzneneho Izáka Angela a syna jeho Alekseia, ale čože z takých mamľasov? Nielen vyjednané peniaze vyplatiť a sľúbenú cirkevniu jednotu uskutočniť nemohli, než prišli pri tom i o životy. Vzbúrený ľud ubil ich v čas obleženia mesta. To rozviazalo Francúzom zaputané tuho pavučinou ruky. Vzali Carihrad 12. apr. 1204 silou, a založili tam císarstvo latinské. Za císara vyvolili Balduina, ostatní sa podelili v koristi, čo im potom pritiahlo zkazu. Bonifác z Montferratu, ktorý pojal za manželku Izákovu vdovu, uhorskú Margaritu čili Mariu {:§. 18:}, dostal Ásiu a Krétu, s tituľom kráľovským; grof Bloisský vojvodinu Nikäu; Vilhelm Champlitte kniežatstvo Acháju; Otto de la Roche vojvodinu Athénsku. Menší ritieri dostali majetky, aby sa žiadon darmo neustával, a zaviedli hneď lennú sústavu. Benátky dostaly pri delbe Romániu, časť Peloponésu, a ostrovy Archipelagu. Víťazi plesali, že už raz budú môcť naučiť tých šismatikov pravej viere, a tučiť sa na ich mozoľoch.
____________________
88.) Fejér T. II. p. 401.
Našeho Imricha týkaly sa udalosti tieto zo blízka už preto, že zabitý Izák Angel bol jeho švagrom, po sestre Margarite. Ale miešať sa nesmel do gšeftov latinských hrdinov; ba snaď mu toho už ani zdravie nedopustilo. Blížila sa jeho končina. Dňa 30. nov. 1204, keď sa práve tak veliké a vážne prevraty vo Gräcku, Bulharsku, Srbsku, uskutočňovaly, on vypustil v Jágru dušu.
Za manželku mu dávajú, Godefrid Alizu, 89.) dceru kniežaťa antiochenského Rainalda; Turčan Konštanciu, dceru kráľa arragonského Alfonsa, ktorá potom pošla za císara Fridricha II. Toto sa potvrdzuje pápežskými listami. 90.)
Z detí ostal po ňom len päťroční Vladislav.
____________________
89.) {:Hemmerado:} regnum dedit {:rex Bela:} et filiam principis Antiochiae. Godefridus monach. ap. Freher I. 366. Meno udáva Innocenc III., keď zabezpečuje r. 1198 statky Imrichom v Uhrách dané nobili mulieri Aliz, filiae quondam principis Rainaldi. Fejér T. II. p. 320. Bola to príbuzná, nie manželka Imrichova.
90.) Listom písaným Innocencom III. Petrovi Arragonskému, bratovi kráľovnej, a listom Honoria III., píšúciho r. 1220, že jej Andrej odjal násilne, čo mala odloženo in domo hospitalis Jerosolymitani. Fejér T. III. vol. 2. p. 57 a 297.
Imrich si počínal oproti pápežovi tak maloletne, nie po panovnícku, že sa ani sám Fejér zdržať nemohol výčitky, že priveliku povolil moc vo krajne pápežovi. 91.) S ním sa počína doba zvrchovanej pápežovlády, ktorá sa potom predlžovala až do vymretia Arpádovcov. Odvolávania sa na pápeža už boly tak časté, akoby ani kráľa nebolo. S každou pletkou, a to nielen cirkevňou než i svetskou a osobňou, bežal kto chcel do Ríma. A tam nikoho neoslyšali. Pápež prijal akúkoľvek žalobu: ale si pri tom nelámal hlavu. Sveril súd domácim biskupom a opátom. Vtedy už potom všetko bolo dobre, keď v Ríme o tom vedeli. A to nachádzal bigotný Imrich v poriadku.
____________________
91.) Papae influxui regnum subdidit. Fejér.
Prílišná úcta oproti duchovenstvu sviedla ho i ku prílišným cirkevným štedrotám, rozmrhaniu dôchodkov kráľovských, na ujmu državy. R. 1198 zaviazal sa ku zplácaniu desiatkov zo všetkých kráľovských dôchodkov arcibiskupovi ostrihomskému, 92.) a to bez naloženia mu za to dákej povinnosti. Nad to daroval primasovi celé ostrihomské mýto, zo ktorého mu už Bela III. bol postúpil, „pre spasenie duše svojej,“ tri štvrtiny. Daroval primasovi i dom kráľovský v zámku ostrihomskom. Len to právo sebe podržal, aby tam mohol zostúpiť, keď prijde do Ostrihomu. Z čoho vidno, že už vtedy kráľovia sídlili v Budíne.
____________________
92.) Nos eadem fide, qua ipsi salvari volentes, in perpetuum statuimus, quod de omnibus proventibus regalibus archiepiscopi Strigonienses decimam ad plenum recipere debeant, prout semper receperunt. Fejér T. II. p. 324.
Pri všetkej však úcte proti duchovenstvu, a pri všetkých štedrotách proti biskupom, dopustil sa Imrich i pamätnej lúpeže chrámu a drzého zneuctenia biskupskej osoby. Prišed r. 1199 v pôste do vacovského stolného chrámu, a našed tam biskupa Boleslava žalmovať s kanonikmi, pýtal si kľúče od sakrestie, a velel biskupovi odstraniť sa. Boleslav odoprel jedno i druhé, Imrich pak dal vylámať na sakrestii dvere, biskupa ztrhol od oltára, hodil o zem, a tak dal vyvliecť zo chrámu. Vylámanú sakrestiu olúpil. Keď potom zastavil biskup služby božie, kráľ mu odjal desiatky, a hrozil vylúpeniem očú, jestli sa opováži posielať žaloby do Ríma.
Podobných asiatských výstupkov dopustili sa i iní. Našli sa surovci, ktorí nielen chrámového utočišťa nešetrili, než i veci zložené vo chrámoch zhabali, a pri tom i služobníkov oltárních pobili. 93.) Dokázalo sa i tu, že tam pravej úcty proti duchovenstvu najmenej, kde ľudia Boha za nohy lapajú.
____________________
93.) Všetko dľa listov Innocenca III. u Fejéra T. III. p. 358. 332. 340.
Pri všeobecnom útoku latiníkov na pravoslavných za časov Imrichových, neležali ani v Uhrách na ružach tí, ktorí sa nechceli uhnúť pred berlou pápežovou. Boli nuteni k oddávaniu desiatkov biskupom, ktorých služby neprijímali. Stolice biskupov pravoslavných podrobovali si pápeženci násilne. Tak si podmanil biskup kaločský Saul biskupa pravoslavného v Belénešu {:V. Obč. I. §. 23. dokl. 105:}. Mali moc, teda činili latiníci čo chceli, na právo a spravedlivosť sa neviazali, ako sa neviažu teraz krivditelia Slovákov.
Ostatne pravoslavní za časov Imrichových museli ešte byť dosť početní, poneváč sám pápež soznáva, že majú mnoho kláštorov. 94.) Že sa ale poriad umenšovali, vidno z listu Imrichovho ku pápežovi. Uvedomuje ho, že daktoré kláštory rozpustlých gräckých mníchov 95.) prišli na nič nedbalosťou biskupskou a svojou ničomnosťou, a žiada, aby alebo zvláštny biskup bol postaven nad nimi, ktorýby bezprostredne stál pod pápežom, alebo aby kláštorom gräckým dáni boli predstavení latinskí. Pri priechodu z východnej do západnej cirkve daktoré kláštory sa opozdily, a tým zostali sihoťami v mori. Tak sa stalo so založeným Andrejom I. vyšehradským kláštorom. Už všetko okolo neho bolo latinské, a on ešte vždy trval pri bohoslužbach slovanských. R. 1221 žiada Andrej II., aby sa prispôsobil obkľučujúcim ho cirkvám. Kráľovia sa za riadom zasadzovali za ich polatinčenie, a Imrich nezostal v tom pozadu za inými.
____________________
94.) Licet unum sit tibi latinorum coenobium, quum tamen ibidem sint multa Graecorum. Píše r. 1204 Innocenc III. Fejér T. II. p. 446. Neberme ale slovo latini vo smyslu našom. Rozumejú sa tu, ako v zákonoch Vladislavových {:Obč. I. dokl. 377:}, Taliani a Francúzi. Toto sú latini. Im sa staväjú oproti Hungari a Gräci, hoc Hungari boli tiež latiníci.
95.) Quaedam ecclesiae monachorum Graecorum, qui valde sunt dissoluti. Fejér T. II. p. 429.
Aby zabezpečil trôn synovi svojemu Vladislavovi, dal chlapca ešte 24. aug. 1204 ovenčať. Ale čo tým chcel obsiahnuť, to zrušil poručníctvom. Lebo keď sa cítil zle, privolal rychlo Andreja, a postavil capa za zahradníka.
Matka Konštancia hneď našla príčinu ťažkých obáv. Bojíc sa i o syna i o seba, prchla, so chlapcom i korunou a mnohými pokladmi, do Viedne, ku vévodovi Leopoldovi. 96.) Kto vie, čoby bolo nasledovalo, keby smrť nebola do toho vstúpila. Lebo Leopold činil veliké prípravy, aby zjednal zbrojou právu platnosť; a Andrej nebolby nikdy podobrotky odstúpil. Vojnu prekazila len nastalá 7. mája 1205 smrť chlapcova. Leopold potom vydal pri pokoju i korunu i mrtvé zvleky chlapcove, ktoré boly uložené vo Stolňom Belehrade.
____________________
96.) Regina Ungarorum, Henrici regis vidua, versus Vien ducens filium suum, cum thesauris et divitiis magnis, a Liupoldo duce, de quo propter affinitatem plurimum praesumebat, magnifice suscepta. Chron. Admonten.
Strýc jeho, Andrej II., bol už 29. mája 1205 ovenčaný, pri čom prisáhnul, ako jeho zosnulý brat, vernosť pápežovi, a stál v nej pevne až do smrti, považujä sa vždy za akéhosi pápežského vasalla.
Venčal ho postavený pod otázkou arcibiskup Ján. Kapituľa ostrihomská pozvala ho z Kaloče na stolec primášský: ale podriadení biskupi {:suffragáni:} odporovali. Súdil práve v tej veci pápež. Lebo Andrej II. nebol ten muž, aby sám bol panovníckym slovom riešil hádku. Nábožný, slabý, nemohavý, odo žien odvislý, žiadal i vo vecach púze svetských rady a pomoci od pápeža, nieto v cirkevních. Pápežovi ďakoval potom Ján za svojo povýšenie. Andreja venčal ako arcibiskup kaločský.
Hneď po chopeniu vesla zadaly mu roboty večné rozmiesky v zemech ruských, odkuď bol, ako jedonásťroční chlapec, Vladimírom Jaroslavičom vyhnaný {:§. 14:}.
Po smrti tohoto zaujal Halič Roman Mstislavič, pomocou poľského Kazimíra, ujca svojeho, a spojil r. 1200 so Vladimírskom. Prišed tým ku velikej moci, podmanil si r. 1203 i Kyjev. Innocenc III. ponuknul mu r. 1204 i kráľovskú korunu, než Roman pekne sa poďakoval. Horlivý Rus, nielen nemienil zameniť svoj obriad s latinským, než i gräcký chcel rozširovať v Poľsku. Preto vraj hlavne oboril sa na nesvorných Poliakov, 97.) ale bol hanebne prelsten. Keď ležal táborom u mestečka Zavichvostu, prišli ku nemu poslovia poľskí so predlohou, aby sa vec zkončila pokojným dohovorom. Uvedený tým vo lživú bezpečnosť Roman, vyšol s malou družinou na lovy. A to bolo, na čo rátali Poliaci. Čakavše na neho v úkrytu, ubili ho 19. jun. 1205, ku velikej radosti mätežných boljarov, ktorým nedal svojevolničiť. Zanechal dvúch synov, Danieľa a Vasiľku.
Hneď po jeho smrti osvojil si Kyjev kňaz Riurik, a r. 1205 šol s Olgovičmi zaujať i Halič. Andrej si pokladal za povinnosť, poslať vdove a sirotám pomocné vojsko. Lebo mal s nebohým Romanom smluvu. Zaviazali sa vraj jeden druhému prísahou, že ktorý z ních prežije druhého, ten bude chrániť jeho deti. 98.) So príchodom pomoci uhorskej musel sa Riurik vzdialiť od Haliče.
Nasledujúciho však 1206 roku oboril sa znovu na vdovu a siroty, nielen on, než i poľský Leško. Vdova kričala, Andrej II. dostavil sa osobne súdiť medzi nesvornými, ktorí práve tak málo mali chuti biť sa, ako on. Náhle prekročil Tatry, zastali i Rusi i Poliaci, a započalo sa vyjednávanie. Výrokom Andrejovým mali panovať, v mätežnej Haliči, odkuď vdova s deťmi prchnúť musela, Jaroslav Vsevolodovič, vo Vladimírku Daniel Romanovič, a oba byť poddaní jemu. S tým sa navrátil, nenechav žiadnej posádky, domov; poneváč očakával porod kráľovnej Gertrudy.
____________________
97.) Boguchval u Sommersb. Scrip. Siles. I. 56.
98.) Soloviev Isto. Rossii T. II.
Panovitá táto, slabým mužom vcele vládnuca, do všetkých vecí sa miešajúca 99.) Nemkyňa, dcera vévody tyrolského Bertholda, porodila mu, k nemalej radosti, syna, jemuž pápež Innocenc III. rozkázal prisiahnuť vernosť, náhle na svet prijde. 100.) Za krestného otca bol mu ten vacovský biskup Boleslav, ktorého brat Andrejov Imrich bol ztrhol od oltára 101.) a pobil. Na iných biskupov zpŕchly pri tej príležitosti, ako dášť, štedré milostiny. Biskup vesprimský dostal dedinu Bylga preto, že kráľ tam prijal, v čas poľovačky, zvesť o šťastlivom porodu. 102.) Arcibiskupovi splitskému Bernhardovi, bývalému Imrichovmu učiteľovi, zdá sa, že i liekárovi, boly privlastnené dôchodky zo mlynov, ktoré dosaváď náležaly bánom; snaď že bol prítomen pri porodu. Za primasovo ustávanie pri krestu bola odmenená ostrihomská kapituľa. Vykázáno jej ročních sto hrivien striebra z pokladnice kráľovskej. 103.) Maličký Bela bol už 14. okt. 1206 ovenčaný, pre uspokojenie Gertrudy.
____________________
99.) Erat rex Andreas vir quietus et bonus; regina vero mulier virtuosa et fortis, quae femineae cogitationi virilem animum inserens, regni tractabat negotia. Theodori. ap. Canis. IV. 119.
100.) Universitatem vestram monemus, quatenus proli, quae regi nascetur, juramentum fidelitatis praestetis. Fejér T. III. vol. 1. p. 37.
101.) Quem {:Belu IV.:} sibi adoptavit {:Boleslav:} in filium, quando ipsum de sacro baptismatis fonte levavit. Píše Andrej II. Fejér tamže p. 155.
102.) List Bely IV. r. 1267. Fejér T. IV. vol. 3. p. 387.
103.) Fejér T. III. vol. 1. p. 31.
Mala veľkomožná táto pani štír bratov. Otto bol vévoda 104.) Meranu, Henrik krajištník Istrie, Egbert biskup bambergský, Berthold, nedospelý ešte mladík, präpošt pri kapituli bambergskej.
Tohoto lepšie chcela zaopatriť kráľovna v Uhrách, a pokračovala pri tom tak, že zavdala všeobecné pohoršenie, i pápeža samého vrhla do rozpakov, zapríčinila mu trpké hodiny. Dala ho r. 1205 vyvoliť za arcibiskupa kaločského. Servilná kapituľa bola jej po vôli: ale pápež odmrštil nedospelého a nevedomého chlapca, vyctil kapituľu za jej hnusnú voľbu.
Príhodne pre Bertholda prišol r. 1206 do Uhier vyhnaný zasa Daniel Romanovič. Tento úskok sľuboval úniu, bude-li znovu dosaden, a Andrej to oznámil pápežovi s tým, že tento nádejný katolík prevedie do ovčinca Petrovho celý národ. To naklonilo pápeža, povoliť Andrejovi strany ľubečičkého švagra Bertholda. Započala sa vzdelavatelná komédia. Arcibiskup solnohradský a jeho präpošt, ktorým naloženo bolo, premerať celú hĺbku učenosti kanonicky vyvoleného arcibiskupa, vydali mu svedoctvo, že umie čítať, slova latinské materčinou tlumočiť, a príhodne odpovedať na otázky zo skladby. Strany veku, prisáhnul učiteľ Bertholdov, že má už 25 liet i výše. To postačilo. V januáru 1208 prišlo z Ríma čierno na bielom, že sa vyvolenie Bertholdovo potvrdzuje. Ale pán arcibiskup pošli ešte potom do školy. R. 1209 nalezáme ho vo Vicenci na školských laviciach medzi začiatočníkmi. 105.) Pápež premenil pri tom barvu, ako rak vo hrnci, a zaostril pero. Ľutuje učinivšeť toho učiteľom učiteľov, kto ani učedelníkom učedelníkov byť nemôže, a velí arcibiskupovi žiakovi vrátiť sa hneď do Kaloče, a tam si držať súkromného učiteľa.
Berthold tuším ochotne skryl sviecu učenosti svojej pod šafeľ: ale sotvá už potom myslel na štúdia. Bol zaiste obremenen novými výnosnými a vážnymi hodnosťmi, aby mal kde okázať svoju nevedomosť. Hneď r. 1209 učinil ho Andrej chorvátskym bánom, r. 1212 sedmohradským vojvodom, a r. 1213 báč-bodrogským županom.
Hneď po skvelom zaopatreniu Bertholda zavdala sa kráľovnej príležitosť poslúžiť mannou uhorskou i Egbertovi. Brat obidvúch Henrik, krajištník Istrie, zabil, s Ottom Wittelbachským, 21. jun. 1208 kráľa nemeckého Filipa. Daný do ríšskej kliatby, uskočil do Uhier, i s účastníkom vinny Egbertom. Tento bol tiež tu zaopatren štedre. Na Spiši dostal statky, darované potom tamniemu präpoštovi preto, že mnoho chodil v záležitostiach týchto veľavítaných švagrov. Za tú istú službu dostal Demeter z Rašky vo Sviňskej Novej Vsi, v župe šárišskej, mýto, slúživšie zámku Ujvár, 106.) a oblažujúce dosaváď rodinu Sinejovskú, hoc už dávno všetky roboty okolo ciest župe šárišskej veľkomyselne prepustila. Mnohé vôbec donácie Andrejove udávajú, že sa dejú pre služby preukázané jeho švagrom, alebo na ich odporučenie.
Dačo podobného sme už videli pri Gisle, manželce sv. Štefana; nikdy nie pri královnách ruských. Tieto ani dýchať po rusku v Uhrách sa neopovážily, nieto žeby boly, so svojou rodinou a svojími krajanmi, zožieraly tuk zeme, a panovite sebe tu počínaly.
____________________
104.) Vo predošlom občasiu prekladali sme dux skrze kňaz; bo to boly časy ešte viac menej slovanské. Teraz, v časoch čisto nemeckých, musíme už užívať slova vévoda. Kňaz už inde nemá smyslu, ako na Rusy.
105.) Ibique circa prima rudimenta versatur. Innocenc III. 21. jan. 1209. Fejér T. III. vol. 1. p. 75.
106.) Tamže p. 79.
Jediná Ruskami do zeme vprovodená neprístojnosť bola tá, že pre ne miešali sa kráľovia uhorskí neprestajne do sporov kniežat ruských; čo činil i Andrej, a to beze prestania, hoc mal Nemkyňu za manželku.
Náhle postlal švagrom mäkko, už pospiechal, r. 1209, ako vrchní pán, do Haliče. kde sa všetko poprevracalo, náhle odtuď nohu vytiahnul {:§. 50:}. Ústrednia vláda bola ešte vždy na Rusy len vo vzniku; Halič bočila poriad od národnej jednoty. Boliari i mešťani boli posadlí duchom nad mieru mätežným. Vrelo všade všetko bezo prestania. Podrobne tu vykladať všetky prevraty na ruskej zemi nemôžeme: krátce však sa ich dotknúť musíme.
Daniel Romanovič bol vyhnán zo Vladimírska, ako pápeženec. Na jeho miesto dosadol Roman Igorevič. Brat tohoto Vladimír uchytil Halič Jaroslavovi Vsevolodovičovi. A zasa Haličani ztrhli sa Vladimíra, a poddali sa Romanovi Igorevičovi. Pri večných týchto, púze z osobních záujmov pochádzajúcich, otrasoch nebolo ani bezpečnosti života a imania, ani občianskeho blaha, ani postupu pri polňom hospodárstve, remeslách, obchodu, vedách, umeniach, osvete. A všetko vrenie pochádzalo z tej nerozumnej zásady, že panuje najstarší v rodu, ostatní členovia panujúcej rodiny že musejú byť zaopatreni údelmi.
Preto nie div, že poľský Leško sa podvolil platiť Rímu ročniu daň, len aby previedol následníctvo syna svojho. To sa mu slušne videlo menším zlým, nežli tie večné búrky, aké lomcovaly Ruskom.
Vo hnusných búrkach týchto ani Andrej nevedel, čo si počať. Hneď jednomu z hašterných kňazov prisudzoval kniežatstvá, hneď druhému; ale nič nemalo stálosti, aniž sa môže povedať, čo Andrej na ten čas za Tatrami vykonal, aký úžitok mala krajna, alebo on, zo prítomnej ruskej výpravy.
Ba málo chýbälo, keď rozdával v Haliči trôny, že o svoj v Uhrách neprišol. Mätežní tiež a zpupní uhorskí páni hľadeli závistivým na to okom, že nehodní švagrovia Andrejovi vedú pri dvore veliké slovo, hrdia sa, a hlcú majetky, úrady, hodnosti.
Menovite šáriščan Bank {:Benedikt:} bán 107.) škripel zubami, že mu pre Bertholda bolo odjato chorvátske bánstvo, a že sa musel uspokojiť županstvom prešporským.
Keď teda Andrej II. meškal v Haliči, osnovali v Uhrách nespokojní páni proti nemu sprisahanie. Námera ich bola, vytisknúť Andreja skrze synov Geizy Geizoviča, ktorý bol odošol, po petnásťročňom väzneniu bratom Belom III., r. 1189 do Carihradu, a tam umrel {:§. 16:}, zanechav po sebe neznámych od inad synov. Upravení na nich poslovia šli pres Dalmáciu, pozvať vyhnancov do Uhier. Vo Splitu ale prechvátil ich istý Domald, a odoslal ku dvoru, spolu s nalezenými u ních písmami. 108.)
Beda účastníkom spiknutia: ale hlavní vinník, Bank bán, zostal beze trestu. Z čoho možno zavierať, že už vtedy bola pôvabná manželka jeho predmeťom túžby jednoho zo kráľovniných bratov, zdá sa že toho žiaka arcibiskupa. Jeho možno bolo dielo i to, že Bank bol povýšen za nádvorného župana a poslán na čele vojska do Haliče. Lakomý biskup odoslal preč za Tatry draka strežúciho žiarlive svoj poklad.
____________________
107.) Aspon majetky mal Bank bán v župe šárišskej. Keď Bela IV. darúva r. 1262 Sinejovcom {:Merže:} Šviňu, Novú Ves a Jarovnice, povedá: Quae a Bank bano, infideli nostro, ad nos fuerat devoluta. Fejér T. IV. vol. 3. p. 61. Turčan ho nazýva Bankbanus de genere Bor {:Chron. II. 72:} Soloviev palatínom Benediktom Borom. Isto. Rossii II. 310.
108.) Ma odmenu dostal Domald r. 1210 Cetinu a Iril. Fejér T. III. vol. 1. p. 100. – Potom ale zradil i on Andreja II. Odjímajú sa mu za to r. 1223 majetky, jestli to on bol. V. §. 77. dokl. 165. 166.
Král Andrej nedal sa mýliť zvesti o zrade vo svojích ruských spletňach, ani nespechal domov, majä to za vec nevýznamnú, než zamestknával sa v Haliči i r. 1210. Po mnohom sem i tam sa kláteniu povýšil konečne Igorevičov. Vladimírovi dal Halič, Romanovi Vladimírsko. S tým sa navrátil domov, nenechav tam zasa žiadnej posádky.
Rusi ale boli s Igorevičmi velice nespokojni, žalovali na ních u Andreja neprestajne, ako deti. Načož tento vystrojil znovu r. 1211 vojsko do Haliče, pod bánom Bankom z rodu Bor.
Naložil mu učiniť koniec večnému haštereniu, a zaujať mätežnú krajnu. To snaď chcel od počiatku, ku tomu si hotovil cestu. Udržoval vždy plameň, aby mal čo zalievať, až ho prikryje svojím klobúkom. Akýkoľvek dobrák ináče, bol on predca politik.
Banko pokračoval podľa úpravy. Jatého Romana Igoreviča poslal do Uhier, a sám počal panovať. Panoval pak tak, ako vždy panúvajú cudzinci. Túživší po panovaniu uhorskom Rusi zhýkli. Pripovedali sebe, že uhorský tento bán je ten Antikrist, o jehož príchodu zvestuje písmo. Keď sa teda podarilo Romanovi Igorevičovi uskočiť z uhorského väzenia, vzniklo v Haliči srdité proti Uhrom povstanie. Banko musel pres Tatry nazpät, Roman obnovil svojo panovanie v domovine.
Práve pak vtedy, keď Andrej dal pre seba dobývať zeme cudzie, rozdarúval doma celé kniežatstvá. R. 1211 pozval do Sedmohradska nemeckých ritierov, a oddal im celú rozsiahlu krajinku, Brašovskom nazvanú, na hraniciach Valachie, 109.) aby slúžili krajne za ohradu proti častým nájezdom kumánskym. Mali naloženo zaľudniť krajinku Nemcami. Boli vyňati vcele z pod moci vojvodov sedmohradských, a samému len kráľovi bezprostredne podrobeni. Neplatia však ani tomuto nič iného, ako polovicu baňských dôchodkov. Uvidíme, ako vygazdoval s tymito ozbrojenými mníchami, ritiermi svatej Marie.
____________________
109.) Cruciferis de hospitali s. Marie, quod fuit in Jerusalem, modo in Accaron, terram Borza nomine, ultra sylvas, versus Cumanos. Fejér T. III. vol. 1. p. 106. Toto nasvedčuje Szerdaymu {:Episc. Trans. p. 8:}, že terra Borza ležela u prosmyku do Valáchie, nie Katonovi, píšúcimu {:Hist. prag. Hung. I. 776:}: Terram Borza, in Marmatiae limitibus sitam. Hlavnie tam mesto Brašov {:Kronstadt:}, odkuď Brašovsko, Bárcašág, districtus Coronensis.
Andrej II. bol veliký priaznivec Nemcov, o čom svedčí už výdaj dcerečky jeho Alžbety. Štiriročnie decko toto bolo oddané r. 1212, vo Prešporku, so štiriročním synom grófa turingského Hermanna, Ludiekom. Vzatá bola hneď do Nemecka ku výchove. Sobáš nasledoval r. 1221. Ovdovela však brzo. Muž jej umrel r. 1227 pri výprave kuruckej. Načož Alžbeta vstúpila r. 1229 do marburgského kláštora, kde r. 1231 umrela, a r. 1235 bola za svatú vyhlásená, pre mnohé jej milostiny a zvláštnu obľubu vo vysluhovaniu žobrákom.
Rozvinutá pri oddávkach prešporských chvastavá marnotratnosť popudila zas Uhrov. Kráľ sa sice objavil pri slávnosti ako dáky miništrant: ale kráľovna ako neobmedzená pani všetkych krajinských pokladov. Okrem tisíc hrivien zlata, množstva perel, zlatých a strieborných nádob, dána neveste, jestli legenda Theodorikova nepreháňa, i strieborná posteľ a vana na kúpanie. Poukazujúc na všetky tieto poklady, rekla vraj kráľovna, so stiahnutým pyštekom, vyslancom grófovým: Povedzte vašemu pánovi, nech sa na ten čas uspokojí s týmto, až viac nasledovať bude. To bodlo Uhrov.
Pápež neprestával súriť výpravu do svatej zeme. Keď mu ale Andrej učinil pevnú nádeju, že Rusi vstúpia do jeho ovčinca, dovolil mu, listom od 3. febr. 1213, odložiť ešte kuruckú výpravu na tri roky s tým, aby za ten čas pilne apoštoloval medzi Rusmi, ku čomu títo sami zavdali dosť a dosť príležitosti.
Po vyhnaniu bána Banka a dosadnutiu Igorevičov {:§. 55:} mätežničili ohyzdní boljari zasa proti týmto, a keď ich Igoreviči chceli zkrotiť, prchli do Uhier, prosili o dosadenie Danieľa Romanoviča.
Andrej im ho poslal r. 1212 s vojskom, pod vodcovstvom Pothovým. Vladimír a Roman Igoreviči boli jatí a popudenou sprostačou prepodlo ubití. Vláčili ich otrhaní galgani po uliciach, vysmievali sa im, ako židi Kristovi, bili ich preukrutne, s manželkami a deťmi, naposledok hanebne obesili. 110.) Poth a jeho Uhri dívali sa na to so založenýma rukama. Daniel Romanovič kročil, po tomto kanibalskom skutku, na poškvrnený haličský prestol.
Ale už pribehlú z Belzu matku jeho vyhnali boljari, aby im nebola na prekážce. Vyhnaná prchla do Uhier, a brzo za ňou i Daniel. Už sa každá vláda stala nemožnou.
____________________
110.) Tohož lieta Haličane privedli k sebie Uhry otaj, i izymaša kniazej svoich Igorevičev trech, Romana i bratiu jeho, i bivše ich poviesiša. Lietopisec russkij Č. I. p. 370. k roku 1211 {:6719:}.
Prišlo teda, čo Andrej očakával. Mätežníci sami žiadali si za panovníka syna jeho Kolomana. Po tolikých búrkach a prevratoch mysleli i počestnejší vlastenci, že nič iného nezbýva, ako nasledovať príklad dávnych predkov, ktorí si zpoza mora panovníkov privolali, keď sami medzi sebou pevnú vládu zriadiť nemohli. Boli i oni za Kolomana; Andrej im ho r. 1213 priviedol, s vojskom, uhorským, osobne. 111.)
Vládu na čas neprítomnosti svojej sveril kráľovnej Gertrude, jej bratovi Bertholdovi, a palatínovi Bankovi. 112.) Nespodieval sa, že za ten čas, pokuď bude hľadať pre syna za hranicami trôny, ztratí hrozným spôsobom zbožňovanú svoju Gertrudu.
____________________
111.) Tohož lieta {:1213:} koroľ vengerskij posadil syna svojeho v Haličie. Tamže p. 374.
112.) Profecturus valida manu in exercitum contra Gubatos {:§. 31. dokl. 66:} nobilissimae Gertrudi t. d. Fejér T. III. vol. 1. p. 149.
Nemkyňa táto bola, pre svojích hrabivých bratov a prílišné hovenie Nemcom, 113.) nesmierne nenávidená. Nenávisť oproti nej dosiahla najvyššieho stupňa nečinom jednoho zo bratov, zdá sa, že Bertholda. Zamiloval sa tento arcibiskup abeceda do prekrásnej Šáriščanky {:dokl. 107:}, manželky Bankovej, a učinil jej, pomocou sestry Gertrudy, ošklivé snaď vtedy násilie, 114.) keď manžela vypratal s vojskom za Tatry. Znectená manželka vyžalovala sa so slzami vrátivšiemu sa z nepodarenej výpravy mužovi, a tento vzkypel hnevom, prisiahnul podliakom pomstu. Pri všeobecnej proti ním nenávisti nebolo ťažko osnovať sprisahanie, tuším na vykorenenie všetkých, obzvlášte ale Gertrudy.
Účastníci použili neprítomnosti kráľovej, udreli r. 1213 na kráľovský dvor: ale nestihli previesť úmysel svoj úplne. Len kráľovnu Gertrudu zabili; pelešiaci tam bratia uskočili. Pri povstalom kriku museli i mstitelia utekať. Dolapili a poškrtili ich v noci. 115.)
Vo krajňom nebezpečenstve nachodil sa i princ Bela IV. Len župan Michal ho vychvátil a potom prinavrátil otcovi. 116.) Pri hroznej trmevrme ztratila sa i kráľovská pečať. 117.)
A kto zvŕšil menovite hrozný skutok ubitia kráľovnej? Turčan tvrdí, že ju usmrtil sám obrazený manžel, Bank bán. 118.) Stero oproti tomu pripisuje zločin ten županovi Petrovi. 119.) Poslednie potvrdzuje sa listinou Bely IV. 120.)
Listiny spomínajú ešte ako spoločníkov zločinu, Šimúna, zaťa Bank bánovho, 121.) a Othmara. Obidvúm boly statky, pre usmrtenie Gertrudy, odjaté. 122.) Othmarove majetky dal Andrej II. r. 1214 k udržovaniu dvúch sväcenníkov, aby každodenne za dušu usmrtenej kráľovnej obeť u oltára prinášali.
Ktorí z ních prišli o život pri zločinu, nevie sa: ale to isté je, že o statky prišli všetci spomenutí, a bezpochyby i mnozí iní. Bľúzni teda Bonfin, keď píše, že Bank bán dostal milosť od Andreja, v Carihrade, kde vraj vtedy meškal, byv na výprave do svatej zeme. 123.) A predca dali sa ním zaviesť, nielen Desericius, 124.) než i súdny a všestranný Pray. 125.) Oba píšu o prijatiu Bank bána na milosť, Pray práve o jeho potomnom povýšeniu. 126.)
____________________
113.) Quod Andreas, ad consilium consortis suae Gertrudis, plures Almanos in Ungariam accersisset, magistratus quoque reipublicae, Ungaris neglectis, Almannis mandasset. Dlugoš Chron. VI. 615.
114.) Uxorem Bankbani vi tradidit cuidam suo fratri hospiti deludendam. Turčan II. 72.
115.) Qui {:Petrus:} et ipse, subsequente nocte, in ultionem sceleris, cum aliis jugulatur. Stero a. 1213. Canisi. T. I.
116.) Ad signum paternitatis reportavit {:comes Miska:}. Fejér T. III. vol. 1. p. 151. – T. VII. vol. 1. p. 191. Dostal za to r. 1214 majetok Zelelgek.
117.) Sigilli nostri, quod in occasione reginae Gertrudis fuit deperditum. Fejér T. III. vol. 1. p. 175.
118.) Quam ob causam idem Bankbanus, de genere Bor oriundus, suum gladium in sangvine reginae cruentavit. Turčan II. 72. – Rok má 1212.
119.) Regina Gertruda Ungarorum, mater sanctae Elisabeth, sponso expeditionem contra Ruthenos movente, a comite quodam Petro trucidatur. Stero l. c. – Rok má 1213.
120.) In comitatu Sirmiensi de possessionibus haereditariis quondam Petri, filii Gurwey, quae sua infidelitate exigente, quia crimen laesae majestatis, matrem nostram occidendo, commiserat, ad manus regias sunt devolutae. Bela IV. r. 1237. Fejér T. IV. vol. 1. p. 68.
121.) Fossas Lasponya vocatas, quas Banch banus pretio comparavit, et cum filia sua Simoni genero suo donaverat, qui Simon infidelitate et absque heredum solatio decessit. Štefan V. r. 1272. Fejér T. V. vol. 1. p. 242.
122.) Fejér T. III. vol. 1. p. 157. – T. III. vol. 2. p. 130.
123.) Bonfinius Deca. II. l. 7.
124.) Banckbanum venia impertit. Desericius de majoribus Hungar. L. III. T. II. p. 126.
125.) Andreas nequaquam in Banconem necis auctorem animadvertit. Pray Annal. I. 204.
126.) Qui paullum post et palatini, tum Sclavoniae bani dignitate ornatus fuerit. Ibidem. Odvoláva sa na listiny, a pravdu má. I roku 1217 čítame: Bancone bano. Monum. Hung. k. VI. p. 141. Ale i to je listina: Quae a Bank bano, infideli nostro, ad nos fuerat devoluta. V. dokl. 107. Musela to byť druhá osoba toho mena a tej hodnosti.
Stero mieša do toho i primasa Jána. Sprisahalí sa ho vraj tázali, či majú skutok vyviesť, či nie? A primas im dal vyhýbavú, dvojsmyselnú odpoveď, 127.) aby ju potom mohol vykladať, akokolvek vec vypadne, ku prospechu svojemu. Odpoveď tá je sice vtipná, a práve preto všeobecne známa: ale istotne puhá vymyslenina. Kráľ na primasa Jána nikdy nemal ani najmenšieho podozrenia. Jemu sveril spravu krajny, keď znovu šol do Haliče; jemu i keď nastúpil cestu do svatej zeme. V liste na Innocenca III. r. 1214 písanom nazýva ho mužom vyskúsenej vernosti. 128.)
____________________
127.) Reginam occidere nolite timere bonum est. Si omnes consentiunt ego non contradico. Stero l. c.
128.) Fidei constantia probatum. Fejér T. III. vol. 1. p. 164.
Hlavní zapríčiniteľ úžasného výjavu, arcibiskup abeceda, sice uskočil: ale zato vcele suchý neušol. Účastníci ďaleko rozšíreného spiknutia vyhľadali ho doma, v Kaloči, a dali mu aspon strašný výprask, pri čom sa i všetkým reverendám okolo svatého otca dačo dostalo. Innocenc III. vetí zato činiteľov verejne vo chráme, pri horiacich sviecach a zvoneniu, vykliať, 129.) čo mohlo byť dosť smiešným, jestli, ako pravde podobno, páchatelia výstupku známi neboli.
Takéto hlä veci sa povodily v neprítomnosti Andrejovej. Môžeme si predstaviť, ako chvátal, so synom Kolomanom, domov, keď o tom všetkom v Haliči uslyšel.
____________________
129.) Tamže p. 152.
Vo prvom žiaľu umienil si zarmútený vdovec, postiť pres celý život každý piatok o chlebe a vode, za spasenie manželkynej duše. Pomste jeho nad ubijcami už bolo zadosť učineno; zbývalo len zapudiť v čerty tých driečnych švagrov, ktorí celé nešťastie zapríčinili.
A Egbert sice vykľúdil sa sám od seba, hneď po ubitiu Gertrudinom, pri tichosti zo krajny, a dosadnul zasa na arcibiskupský stolec v Bambergu. Lebo darmo, už to vždy len malých zločincov vešajú, veľkých okurujú. Bertholda vyprovodili, z rozkazu kráľovho, pečuhský a rábsky biskupi za hranice; pri čom uniesol nečestne odovzdaných mu Gertrudou ku skrytiu 7,000 hrivien striebra a drahých kameňov. 130.) Písal sa však i zatým arcibiskupom kaločským, ba i všetky dôchodky hodnosti tej požíval, 131.) až do r. 1217, kde bol ztrestán patriarchátom Akvilejským. 132.) S Andrejom sa smeril potomne na toľko, že tento, pri výprave do svatej zeme, i syna svojho Belu ochrane jeho poručil {:dokl. 142:}. Umrel r. 1251 na patriaršom stolcu. 133.)
____________________
130.) Tak Andrej sám r. 1214. Žaluje sa Innocencovi III. na nevďačníka, in quo sperabamus, ob cujus vehementem affectionem et promotionem super alios fere totius regni majorum et minorum odium incurrimus. Fejér T. III. vol. 1. p. 166.
131.) Tamže vyhráža kráľ, že si z dôchodkov jeho zaopatrí náhradu, jestli mu poklady nenavráti.
132.) Honorices III. píše nonis julii 1218: Archiepiscopo Colocensi, in patriarcham Aquileqiensem electo. Tamže p. 164.
133.) X kal. jun. 1251. Bertholdus patriarcha obiit, qui vixit in patriarchatu 33 annis. Bern. de Rubeis Monum. eccl. Aquil. p. 719.
Andrej II. vzal zasa, po oplakaniu smrti Gertrudinej, niť haličskú do ruky, spechal upevniť na tamejšom trônu, s pápežským privoleniem, 134.) syna Kolomana. Pribehnuv s ním z Haliče, odviedol ho r. 1214 nazpät.
Spravu krajny sveril, na čas neprítomnosti svojej, primasovi Jánovi, a biskupom vesprimskému a pečuhskému. Odešol s velikým strachom. Lebo proskakovaly po krajne reči, že páni Andreja zvrhnú a povýšia syna jeho Belu. Andrejovi to zabilo taký klin do hlavy, že sebe i ochranu pápežskú pred synom a mätežníkmi vyžiadal. Na teraz však strach jeho bol marný. Doma zostalo všetko pri pokoju, v Haliči šly veci dobre.
Rusi sa tešili novému vyšnurovanému panovníkovi, a otec mu zaopatril bezpečnosť smluvami vynálezu Pakoslavovho. Vojevoda tento, čili župan, sudomírsky navrhnul takéto podelenie južnieho Ruska, považovaného už, následkom boljarských mäteží, za vec ničiu, ktorú kto pochváti, toho je. Koloman bude kraľovať v Haliči, a vezme dceru poľského Lešky, Salomeu. Leškovi pripadne Peremyšl. Daniel Romanovič, ktorý oslyšaný v Uhrách, postavil sa podo krýdla Leškove, obdrží Vladimírsko. I sebe nadelil Pakoslav dačo, Ľubačev. Poliaci sa teda už teraz dopustili toho, proti čomu potom tak vrešteli, keď sa na ních uskutočnilo, trhania a delenia súsedních držav. Všetko toto, a spolu handeľ náboženský, bolo všestranne prijato. Rusi uznali pápeža, ale podržali obriad gräcký.
Na všetko uderil pečať svoju pápež. Andrej ho poprosil z Haliče, aby ráčil dovoliť arcibiskupovi ostrihomskému, Jánovi, ovenčať bez meškania Kolomana; lebo žeby príchod pápežského legáta pridlho sa odtiahol. A pápež pristal na to. 135.)
Primas Ján prikvapil, dostavil sa i biskup krakovský a kronikár poľský Vincenc Kadlubek, a zvŕšili r. 1214 spoločne dielo veliké. Nielen ovenčali Kolomana, než spárili ho spolu so Salomeou, chlapca s deckom. Novému kráľovi bolo učineno za povinnosť, vyhnať všetkých staroverských popov, pri čom potom vyfrknul on sám.
Andrej vrátil sa do Uhier Boha chváliac až r. 1215, a hneď odmenil trud primasov mýtom v Kakaču.
____________________
134.) Fejér T. III. vol. 1. p. 163.
135.) Fejér T. III. vol. 1. p. 163.
Nasledujúciho 1216 roku pojal za manželku Jolantu {:Yoles:}, dceru Petra, grófa z Courtenay a Auxerre, z panujúcej rodini francúzskej. Nový tento tesť stal sa brzo súperom zaťa svojho pri obsadeniu carihradského trônu.
Prvý latinský císar, Balduin {:§. 41:}, bol porazen 15. apr. 1205 u Adrianopoľu bulharským Psím Jankom, a padnul do zajatia. „Pravý syn Ríma rodom i náboženstvom“ {:§. 39:} zatknul ho v Trnove. Tam ho vraj pokúšala, a potom lžive udala, ako Putifárka Jozefa, kumánska manželka Jankova. Janko mu preto dal uťať nohy ruky, a tak ho vrhnúť živého do priekopy, kde až na tretí deň umrel, kľutý za živa ptákmi. Príčina je iste vymyslená, ale barbarská ukrutnosť zdá sa byť pravdivou. Svedčí zaiste o nej Niketas, spisovateľ súveký, državný pisár, muž osobne pri zaujatiu Carihradu prítomný. 136.) Po hroznej končine Balduinovej zaujal carihradský prestol brat jeho Henrik.
Tesť našeho Andreja, Peter z Courtenay, bol švagrom Balduinovým a Henrikovým; manželka jeho Jolanta bola ich sestra. On by teda bol mal prejať trôn, keď Henrik r. 1216 umrel. Vätšina však účastných koristi francúzskych dobrodruhov ponukli carihradský trôn zaťovi jeho, Andrejovi. 137.)
A tento sice nebolby pohrdnul hodnosťou, ale pápež mu neprial, a riešil otázku medzi tesťom a zaťom náhle. Bez vyjednávania s kýmkoľvek, ovenčal v Ríme r. 1217 Petra z Courtenay a poslal do Carihradu. 138.)
Nikdy však na hotový pre neho trôn nesadnul. Na ceste prechvátil ho, spolu s kardináľom Jánom Kolumnou, Theodor Komnen, 139.) gräcký císar v Nikäi od zaujatia Carihradu latiníkmi, a v zajatiu jeho brzo umrel. Len manželka jeho Jolanta, matka kráľovnej našej Jolanty, došla do Carihradu, a panovala tam do r. 1220, kde dever, Robert z Courtenay, prevzal od nej vládu.
____________________
136.) Scythico bello captus et vinculis oneratus, longo tempore Ternobi fuit. Cum autem Aspietes ad latinos defecisset, Joannes ira aestuans, et, dolore in dies ingravescente, pene in rabiem actus, Balduino educto e carcere, pedes genibus, et manus a brachiis Tenedia plane securi amputari, deinde ipsum in vallem praecipitari jubet. Ubi tertio demum die esca volucrum miserabiliter exspiravit. Nicetas Choni. Balduini imperi. – V. Akropolita a Alberik.
137.) Universitas latinorum destinarunt, in imperatorem Constantinopolitanum te, vel nobilem virum comitem Antissidiorensem, tuum socerum, electuros. Honorius III. r. 1217 Andrejovi II. Fejér T. III. vol. 1. p. 187.
138.) MCCXVII. mense aprilis quidam Francigena, nomine Petrus de Alsunla, a Graecis vocatus et electus in imperatorem Constantinopolitanum, applicuit Romam cum uxore et filiis et alio comitatu. Honorifice a domino papa Honorio et a clero et a cuncto populo Romano receptus, 5 idus praedicti mensis coronatus est. Muratori rerum Italie. T. VII.
139.) Honorius III. žiada r. 1217 Andreja, aby väzňa vyslobodil. Fejér T. III. vol. 1. p. 187.
Zbavený tak výhľadu na carihradský trôn, pomyslel už raz Andrej II. prísne na tú výpravu do svatej zeme, ku ktorej ho toľko nutkali pápežovia.
Prvá jeho pečlivosť bola, zaopatriť si peniaze. A tu pomohol pápež. Rozkázal biskupom odvádzať desiatu časť svojích dôchodkov, a ustanovil ku tomu zvláštnych pápežských sbierateľov. Príliš mnoho to sotvá prinieslo. Môžeme si predstaviť, ako chudobnými sa stali od razu všetci präláti. Menej snaď bolo odporu pri odberaniu cirkvám ich drahotín. A šli pri tom tak ďaleko, že ešte i hrobky boly olúpené. V kosťach kráľovnej Gisely bola vyhľadaná zlatá koruna. 140.) Potom bola pokazená minca, razené špatné peniaze, pri čom len židi a izmaeliti mali svoj rebach.
Strany synov ustanovil, aby na prípadnosť jeho smrti v Uhrách prejal vládu venčaný už Bela IV., Koloman podržal Halič, najmladší Andrej, syn Jolantin, aby prejal moc po tom, ktorýby zo bratov umrel bezdetný. Spravu krajny zanechal kráľovnej Jolante a primasovi Jánovi. 141.) Synom nielen žiadnej moci pri tom nedal, než Belu, poneváč už dávno s ním mátožili rypáli, poslal práve von zo krajny. Ujec Berthold, patriarcha akvilejský {:§. 63:}, a palatín Dionýs, odviedli ho do Nemecka, na zámok Stahin. 142.)
Ochrana Dalmácie bola sverená Pontiovi de Cruce, priorovi joannítov, ktorým Andrej II. daroval Vranu {:Aurana:}, s hojnými statkami. 143.) Boli i títo tak, ako nemeckí ritieri, samí cudzozemci, len že latinskej národnosti. Ba Vrana bola len prílepok joannítov neapolitánskych. V nasledujúcom však stoletiu sa Vrana alebo vcele odtrhla od Neápoľu, alebo hodne pouhorčila. Na koncu panovania Anžuáncov už boli rodzení Uhri priormi.
Dôchodky z celého Chorvátska a Slavonska boly vyznačené na veno kráľovnej, v Uhrách pak šimegská a saladská župy. Na prípadnosť smrti svojej poistil jej kráľ 8,000 hrivien striebra; a to malo byť kryto dôchodkami solních baní marmarošských, z bodrogskej župy, a od peštianskych izmaelítov.
Všetko odobril a potvrdil Honorius III., vzal kráľovstvo uhorské pod ochranu sv. Petra, a ohradil ho zo všetkých strán múrom cirkevních kľatieb. 144.) Smelo sa potom vydal Andrej II. na ďalekú cestu, v auguste 1217, s 10,000 jazdy a hojným počtom nemeckých pechúrov. Všetkých maly za moro previezť benátske a dalmatské lode, za umluvenú cenu. Za každých desať lodí platilo sa päťsto hrivien striebra. Nádavkom postúpil Andrej Benátčanom na večné časy Zadar. 145.)
____________________
140.) V Obč. I. §. 47 sme sa na tom ustálili, že Gisla pravdepodobne umrela v Nemecku.
141.) Cum nos ultra mare in subsidium terrae sanctae fuissemus profecti et regnum commisissemus Joanni archiepiscopo et aliis quibusdam. Andrej II. r. 1219. Fejér T. III. vol. 1. p. 270.
142.) Patre nostro Andrea in subsidium terrae sanctae profecto, placuit eidem, nos in provisione avunculi nostri Bertholdi, patriarchae Aquileyensis, in Teuthoniam in castrum Stahin transmisit. Bela IV. r. 1235 pri darovaniu odmeny Dionýsiovi. Fejér T. IV. vol. 1. p. 21.
143.) Verbőczi bľúzni, keď píše {:Tripart. P. II. tit. 54:}, že priorát vranský založil Ludiek Veliký, po návratu svojom z Neápoľu.
144.) Fejér T. III. vol. 1. p. 189.
145.) Tamže p. 264.
Šli s ním prijatí dávno na milosť švagrovia, Otton, vévoda Meranu, a Egbert, biskup bambergský, potom Leopold rakúsky. Z uhorských prälátov a veľmožov priúčastnili sa: arcibiskup kaločský Ugrin, biskup rábsky Peter, jágerský Tomáš, tovarník Dionýs, a miláček Uriáš, opát pannonský, jemuž ľahkoverne lživú listinu z r. 1002 odpísal a potvrdil {:Obč. I. §. 6:}.
Dobrodenie toto preukázal i na ceste biskupovi záhrebskému, potvrdiv týkajúce sa jeho biskupstva listiny, ktorých pôvodiny ani nevidel, s osvedčeniem, že chce bez vyšetrovania všetko nechať pri svojej platnosti, čo raz Bohu bolo darováno. Ba i sám rozmnožil dary tieto neslýchanými výsadami. Vyňal majetky biskupské z pod moci bánskej, poddaných biskupských oslobodil ode bremena ročnieho zameňovania peňazí, a ode všetkých poplatkov, s podivným ohradeniem. Jestliby vraj prišli na majetky biskupské a kapituľské kráľovskí výberčí, treba im všetky veci odjať a uvrhnúť na 40 dní do žalára. 146.)
Do Splitu pribyl 23. aug. 1217. Vyšli mu v ústrety duchovenstvo i ľud, a on, zosadnuv z koňa, kráčal peší do chrámu. I tam ho prenasledovali prosebníci. Kapituli musel isté zeme darovať. Bol volený v jeho prítomnosti arcibiskup: ale to hlavatých Talianov tak málo mýlilo, že jeho odporučenec prepadol.
Tam sadli nábožní pútnici na benátske, ankonitánske a zadarské lode, a preplavili sa do Cypru, kde už čakali na ních iní kuruci, aby všetci spolu nič nevykonali. V novembru 1217 dorazili do Ptolemaidy, čili Akonu, pobrežného mesta zeme svatej.
____________________
146.) Tamže p. 212. – Thomas archid. Hist. Salon. c. 25.
Boli tam pohromade štiria kráľovia: náš, jeruzalemský Ján, kyperský Hugo, armenský Lev; všetci lepší mníši, nežli bojovníci. Keď vyšol ku ním do táboru patriarch jeruzalemský so krížom, šli mu bosí s velikou pokorou v ústrety.
Syn zultána ägyptského, Sefadina {:Malek al Adel:}, Koradin {:Moaddhem:}, pozoroval chladnokrevne z ďaleka, čo budú delať. Keď sa pohli proti nemu ku Betsaide u Jordána, ustúpil. Kuruci to mali za strach: ale chytrý Koradin sa usmieval. Nechcel sa s nimi potýkať, lebo predvidel, že božích bojovníkov potrú i bez jeho pričinenia hlad, choroby, nesvornosť. Znali už tam dobre tých svatých zo západu s blčiacymi hlavami. Nemävše nikoho, s kým by sa boli potýkali, okúpali sa 10. nov. 1217 v Jordáne, a potom chodili po brehách jazera galilejského, obdivujúce miesta posvätené šľapejmi a divmi Jéžišovými, až ich hlad prinutil ku návratu do Ptolemaidy.
Aby však predca neboly vcele daromné tie modlitby, ktoré sa, z uloženia pápežovho, za úspech ich zbroje dialy po celom kresťanstve: obľahli dobre opevnený, 77 väžemi zaopatrený, vrch Tábor. Ale učinený 8. dec. 1217 útok sa nezdaril. Podujímatelia sa pri tom povadili, cyperský kráľ umrel, Andrej ťažko onemocnel. Mal podozrenie, že mu bol zadán jed.
Poneváč spolu dostal znepokojujúcu zvesť o velikých neporiadkoch a kujonstvách v Uhrách, kde mali myši hody, keď mačky nebolo doma: uzavrel, po trojmesiačnom pobytiu vo svatej zemi, navrátiť sa s nakúpenými mošťami {:relíkviami:}, domov. Boly to samé vzácne veci, ktoré tam neprestajne pre nábožných pútnikov sbierali a draho predávali: hlava prvomučedelníka Štefana a Margarity, ruky apoštola Tomáša a Bartolomeja, kúsok zo prúta Áronovho, a jedna nádoba zo svatby v Káne galilejskej. S tymito pokladmi nastúpil zpiatočnú cestu po suchu, pres Sýriu. Pred odchodom dal sa zapísať za spoluúda hospitalárov syrských, a obdaroval ich štedre. Zaviazal seba i potomkov, posielať im zo preplnenej pokladnice každoročne päťsto hrivien striebra. Špitáľu sv. Jána Krestiteľa v Margate daroval tiež ročních sto hrivien, a špitáľnikom jeruzalemským akúsi zem sviňských pastierov 147.) v Uhrách. Ešte i pevnosť Krati dostala od neho dar ročních sto hrivien. Majiteľ nesmiernych pokladov, nový Croesus, chcel všade zanechať po sebe večnú pamiatku, kde ho dobre pohostili. Patriarch ale jeruzalemský mrštil za ním kliatbu, kuruci výčitky chabosti. 148.)
____________________
147.) Terram subulcorum nostrorum.
148.) Očitý svedok Oliuerius u Eccarda II. 1397. – Berard. Thesaur. de acquis. terrae s. – Godefridus Annales. – Thomas archid. Hist. Salon. – Turčan II. 73. – Fejér T. III. vol. 1. p. 235. 238. 240. 242.
Čo na zpiatočnej ceste vykonal, zvestuje sám r. 1218 Honoriovi III. 149.) Šol, ako pytač, všade manželstvá spojujúc; a bol pri tom o mnoho šťastnejší, nežli vo vojne s neveriacimi.
V Antiochii učinil smluvu s armenským kráľom Lvom, že najmladší syn jeho Andrej pojme dceru Lvovu, a potom bude nástupcom jeho na trônu. Z toho potom zošlo. Nevestu i kráľovstvo predchyti Andrejovi syn kniežaťa antiochenského Filip.
V Nikäi, kde Theodor Laskaris založil, po opanovaniu Carihradu latiníkmi, nové císarstvo gräcké, a mal za manželku sestru králeny uhorskej Jolanty, bol teda švagrom Andrejovým, postaral sa o manželku pre syna Belu. Bola to dcera Theodorova Maria, ktorú hneď i vzal so sebou do Uhier. Poneváč bola ešte maloletá, žila po oddávkach pri dvore paničkou až do r. 1220; vtedy mladí ľudia šli skutočne k oltáru.
Vyjednával i so sultánom Ikonie strany manželstva. Zultán pýtal za manželku jednu zo dcier Andrejových, a sľuboval prijať krest; Andrej bol hotov dať mu vnučku. I z toho zošlo.
V Carihrade ho prirodzene prijali latiníci a testiná Jolanta s velikou srdečnosťou.
Vďačne ho mal i v Bulharsku Ján Asien, nástupca Psieho Janka. Asienovi sľúbil za manželku svoju 14 ročniu dceru Mariu, čo i vošlo r. 1220 vo skutok.
Vo Srbsku si počínal ako državný muž, nie viac ako pytač. Staly sa tam mrzuté pre neho veci. Štefan Nemanič, nemajä dosť na ovenčaniu bratom, sv. Sávou {:§. 40:}, žiadal i od pápeža korunu, a papež mu ju povolil. Andrej zakypel nad tým hnevom. Dal sa však udobriť prenikavými rečmi sv. Sávy a ešte viac darmi.
____________________
149.) Fejér T. III. vol. 1. p. 307.
S návratom do Uhier našol krajnu dľa Turčana v uspokojujúcom stave. Ale nie to vysvitá z listu Andrejovho, písaného r. 1218 Honoriovi III. Píše, že už v Palästíne dostal zvesť o velikých zmatkoch v Uhrách: ale že ich našol vätšími nad povesť. 150.) Všetky vraj dôchodky kráľovské sú rozchytané svetskými i duchovními násilníkmi, tak že ani dlžoby platiť nemôže, a za pätnásť rokov sa nezotaví. Do takej krajnosti priviedli vec vybujnelí Satanovi sluhovia, že i samého spravcu krajny, primasa Jána, vyhnali s posmechom za hranice, kde až do návratu kráľovho strádal, 151.) z imania i dôchodkov olúpený. Vždy záhubná pánovláda teda už vrcholila. Andrej si nevedel rady s tak drzými divochmi, ktorí si osobovali právo kráľovny ubíjať, námestníkov kráľových zo krajny vyháňať, samých kráľov zosadzovať, čo všetko už pod Andrejom za pár rokov alebo vyviedli, alebo aspon probovali. Prosí pápeža na kolenách, 152.) ač sám vyznáva, že otcovská jeho ochrana bola prislaba, 153.) aby stíhal zločincov cirkevními pokutami, pred nimiž by ich žiadno podnebie nezkrylo. 154.) Podivná to slabosť kráľa, žiaľký úkaz rozpadajúcej sa už nahnilej spoločnosti.
Možno však, že kráľ trochu i preháňa, aby pápež nevymáhal zvyklé svoje dôchodky. 155.) Lebo už Rímu nieslo apoštolovanie a večné posluhovanie v Uhrách hojné ovocie. Pápežovia naložili krajne tej daň, ktorá pomoci ich ustavične potrebovala. Na každú ale prípadnosť dosiahly nezdoby surových, divo násilníckych pánov, ako všade po celej Európe, v Rusku, Poľsku, Česku, Srbsku, Nemecku, Taliansku, Francúzsku, Anglii, tak i v Uhorsku, povážlive vysokého stupňa. Nielen že k obecným potrebám ničím viac prispievať nechceli, od vojenských služieb sa odmáhali: i majetky korunné, kráľovské a zámocké rozchytali násilne. 156.) Následkom toho vyšla dosavádna branná sústava na márnosť. Župné pluky ztenkly, kráľ nemohol vydržiavať hojnú družinu, páni a präláti chovali len toľko ozbrojencov, koľko za dobré uznali pre parádu, alebo pre svoje lúpežné a mätežné zámery.
____________________
150.) Multo ampliora perfidiae scelera, quam prius audiveramus, comperimus esse perpetrata. Fejér T. III. vol. 1. p. 250.
151.) Quam plurimi nobilium regni, satellites sathanae, regiam non verentes offendere majestatem, nostris dispositionibus ausu praesumserunt nefario contraire, pacem perturbantes et Hungaros hostiliter affligentes. Memoratus autem archiepiscopus – cum eligeret mori magis, quam ipsorum malitiis consentire, ab eisdem tyrannis rebus omnibus et reditibus spoliatus, captus, ex Hungaria est ejectus. Tamže.
152.) Vestrae paternitatis profusi genibus. Tamže.
153.) Vestrae paternitatis custodia nimis imbecillis et exilis erga nos fuit. Tamže.
154.) Quetenus in nullo christianitatis climate, quo aufugerunt, valeant occultari. Tamže.
155.) Porro vestra non miretur sanctitas, si de bonis regni nostri ad praesens catechizare non possumus. Tamže.
156.) Quum esset edictum a rege Andrea, quod terrae castrorum, a quocunque violenter occupatae, castris restituerentur. Fejér T. III. vol. 1. p. 353.
Náležalo teraz vrhať perúny na hlavy vinné, vyrvať pochvatiteľom nespravodlivú korisť. Bolby potrebný býval panovník silný, ktorýby sa bol odhodlane odvolal na zdravý rozum národa, a ustrašil divých násilníkov. Andrej II. ale nebol ten muž, ktorýby bol nebezpečenstvo poznal, šlápnul smelo škorpionom na hlavu. Nielen ponechal mohutným lúpežníkom všetko, čo už pochvátili, než i sám márnil ďalej. Z čiastky predával, z čiastky rozdarúval za darmo, beze všetkého výboru, korunné a zámocké majetky, skutočných držiteľov ich uvolňoval odo všetkých državných povinností, ničiacimi všetok poriadok výsadami.
Tak práve toho 1218 roku, keď pápeža uvedomil o nekonečnej chudobe svojej, povýšil pánov Baboneka a Štefana, pochádzajúcich vraj z rodu rimských Ursínovcov, na hodnosť slobodných pánov {:liberi comites:}, nové to opičiactvo, zato, že Štefan bol s ním, so 250 jazdcami, v Palästíne. Potvrdiv im darované Imrichom panstvo Vodichu, vyníma ich, a celé ich potomstvo, z pod súdobnej moci bánovej, a akýchkoľvek iných súdcov a úradníkov, a oslobodzuje odo všelikých daní. Na celom ich územiu neslobodno kuniny vyberať, 157.) ani žiadno župné shromaždenie vydržiavať.
Chýlilo sa ku tomu, akoby už celá krajna a celá moc kráľovská mala prísť na rozchvat medzi biskupstvá, kláštory, a dakoľko mohutných rodín. Povstalo akési pochabé smýšľanie o štedrotách kráľovských, tak ako za naších dňov o neprebranosti krajinských dôchodkov. Ako r. 1867, keď viedeňská vláda dala pokoreným Uhrom samospravu, povolala nazpät všetkých liberálnych úskokov, položila všetku verejnú moc do rukú aristokratov, títo mrhali imanie obecné, dôchodky krajinské, ako čoby to bol olejný krčah vdovy prorockej, vzali sebe ohromné platy, navymýšľali množstvo drahých, často bezprácnych úradov, podkupovali voličov, vrhali vyslancom snemovným masné zaopatrenia, množili honvédske pluky, viedli železnice temer do každého dvora, dali sa chváliť zakúpeným novinárom, činili dlžoby, až pod pár rokmi na to prišlo, že požičať nikde viac, a dane, akokoľvek vyvýšené a napnuté, ku zaokrytiu državných potrieb nestačily: tak vtedy každý, kto len popatril na tvár kráľovu, už očakával milosť, ako sedliak pri domnelom otvoreniu Neba. Nikto nechcel ničoho konať bez odplaty. Za každú malichernú službičku bola žiadaná odmena pre celú večnosť. Svetské i duchovné osoby obstupovaly kráľa, žobrali o milosti, jestli nie o dáke zámky, dediny, majetky, teda o výsady a nadprávia. Každý chcel byť vyňatý z pod obecných zákonov, súdov, povinností. A slabý, odkojený tiež lživými pochopami o štedrotách kráľovských, Andrej len sypal z rohu plnosti, pokuď ešte dačo stávalo.
____________________
157.) Collectas marturinales. Jeden druh daní. To bola naozaj immensa regum dapsilitas, nullis limitibus coarctata. Tamže p. 322.
Bystrejšieho zraku a ušlechtilejšieho srdca vlastenci hrozili sa gazdovstva toho, hľadeli s úžasom do budúcnosti. Títo obrátili sa na Belu IV., aby skrze neho napravili chyby slabúcha kráľa; a slová ich našly živý ohlas v duši rozumného a čilého mladíka, ktorý pochopil, že cesta, ktorou otec kráča, vedie ku prepasti. 158.) Preto predstúpil v synovskej dovere pred otca kráľa, namlúvajä ho, aby nielen ďaľším rozdávaniam učinil koniec, než i vzal nazpät zámky a dediny pochvátené, alebo beze príčiny rozdaruvané. Hneď ale obskokli slabúcha kráľa držitelia takýchto statkov, ľudia obohatení na ujmu krajny, a priviedli ho r. 1219 ku tomu, že prísahou prisľúbil, neodberať darované raz majetky nikomu.
Bela a vlastenci obrátili sa na pápeža, a Honorius III. podal im ochotne pomocnú ruku. Písal r. 1220, prostredkom biskupov, Andrejovi, aby imanie krajinské zbytočne nemárnil, ba vzal nazpät, čo bez potreby rozdal, hocby bol prisáhnul, že to neučiní. 159.) Bolo to teda rozriešenie ode prísahy, ku nejž Andreja primäli lsteci. Títo teraz zanevreli na Belu, a mali ho potom vždy v žalúdku, čo svojím časom stalo sa pre krajnu osudným.
____________________
158.) Per quas {:superfluas et inutiles donationes:} jus coronae regiae pene penitus erat convulsum. Fejér T. IV. vol. 1. p. 105.
159.) Fejér T. III. vol. 1. p. 294.
Do týchto nepríjemných treníc zamiešaly sa r. 1220 rodinné radostné slávnosti. Do velikého pohybu prišol dvor, keď putoval pres Uhry zo Francie do Carihradu nový císar, švagor Andrejov, Robert z Courtenay. Potom sa odbývaly pri dvore dva sobáše. Mladší kráľ Bela pristúpil k oltáru so svojou oddanicou, Mariou Theodorovnou, a Maria Andrejevna bola sobášená s bulharským Jánom Asienom. Dvorjani sa okazovali pri týchto slávnosťach.
Iní si hľadali zaneprázdnenie v cudzozemsku. Arcibiskup kaločský Ugrin, syn mohutnej rodiny, podniknul novú púť do svatej zeme, a ku nemu pripojili sa mnozí, medzi nimi palatín Miklúš, ako čoby doma všetko v najlepšom bolo bývalo poriadku.
A predca i Halič bola pre Uhrov práve toho roku vcele ztratená, Koloman s potupou vyhnaný.
Ešte keď Andrej II. skupoval vo svatej zemi mošti, oborili sa na nenávidených Uhrov ušlechtilý Mstislav Mstislavič, kňaz vo Smolensku a Velikom Novomhorode, a Vladimír Riurikovič. 160.) Dľa Lelevela vybídnul ich ku tomu sám poľský Lešek, hoc dcera jeho Salomea bola vydaná za Kolomanom. Príčina bola, že Andrej bol vztiahnul ruku i na Peremyšl a Ľubačev, a že sa zpupnosť nadutých Uhrov zprotivila i Leškovi. Pri všeobecnej nenávisti proti zatatranským cudzincom mal Mstislav vec snadnú. Na prvý nápor jeho musel Koloman, r. 1218, vziať nohy na plecia, prchnúť do Uhier.
Dosadil ho sice znovu ešte toho roku v zime 161.) nádvorný župan Ďula, s vojskom uhorským: ale chrabrý Mstislav mu už nedal pokoja. Pres celý 1219 rok neprestával mu hroziť, a r. 1220, zavolav si i Polovcov {:Kumánov:} na pomoc, porazil protivníkov u Haliča tak, že i samého Kolomana, i manželku jeho Salomeu, jal, 162.) a v zámku torčeskom zatvoril, hoc Kolomanovi pomáhali, nielen Uhri, než i Poliaci, Češi a Moravani. 163.) Väzeň bol až r. 1221 prepusten, keď sa vzdal vcele práva na trôn haličský. 164.)
____________________
160.) Tohož lieta {:1218 = 6726:} Mstislav Mstislavič i Vladimir Riurikovič idoša na koroleviča k Haliču. Lietopisec russkij. Č. I. p. 383.
161.) Toježe zimy Uhry vyhnali Mstislava iz Haliča, i siede korolevič v nem. Tamže p. 384.
162.) Koroleviča jat i ženu jeho. R. 1218. Mstislav Mstislavič bil sia so Uhry i karoleviča jal. R. 1221. Tamže p. 383 a 388. V rokoch teda letopisec balamutí. – Casu sinistro accidit, regem ipsum, cum sponsa sua et pluribus aliis, captivari. Honorius III. r. 1222. Fejér T. III. vol. 1. p. 356.
163.) On {:korolevič:} vyde protivu im s Haličany, s Čechi, Liachi, s Moravy i Uhry. Lietopisec russkij Č. I. p. 383.
164.) Syna jeho pustí, a sám siede v Haličie. Tamže.
S návratom do Uhier bola mu ztrata jednej slovanskej zeme nahradena druhou. Dostal Slavóniu. Tituľ však ruského kráľa podržal. Kronikári poľskí chcú znať, že sa zaviazal, pred dominikánom sv. Hyacinthom, ku večnej v manželstve zdržanlivosti.
Uhri teda pošli, ale Rusi už raz bez ních byť nemohli. Toľko čo vypudili Kolomana, už sami pozvali a prijali brata jeho Andreja Andrejeviča. Mstislav Mstislavič učinil ho svojím zaťom a dal mu so svojou dcerou Peremyšl.
Že Koloman tak slabo bol v Haliči z Uhier podporovaný, na príčine boly žuriace tu búrky pre odjímanie odmárnených Imrichom a Andrejom II., alebo silou pochytených, korunných, kráľovských, župních majetkov. Poneváč to i pápež žiadal, prísahu Andrejovu, strany neodjímania darovaných raz majetkov, vyhlásil za neplatnú, ako odpornú prísaze pri venčaniu zloženej: povolil naposledok Andrej, ale len strany rozchytaných násilne zámkov a majetkov; o darovaných ani slyšať nechcel. Vydal r. 1221 viac ediktov, aby navrátené boly, a aby si nikto neosoboval moc nad ľuďmi zámockými. Boli po všetkých župách vymenovaní i súdcovia k uskutočneniu kráľovského rozkazu. Šlo to ale, ako vždy chodieva v Uhrách, keď vláda dačo nakáže, čo sa pánom neľúbi. Súdcovia hľadali tak, aby ničoho nenašli, okrem darov. Všetko zostalo pri starom, a reptania predca bolo plno.
Bela pokročil ku krajnosti. Vida, že sa s dobrým nič nevykoná, rozvinul r. 1222 válečné zástavy. Hrnuli sa ku ním zvlášte chudobní zemäni, lebo im šlo o slobodu. Vybujnelí veľmoži podmaňovali ich sebe za riadom. Im oproti stáli aristokrati, so svojími otrokmi. Srážku však pretrhli präláti. Bela uznal vrchniu moc staršieho kráľa, ale podržal svoj dvor. Dopustil platnosť donácij za zásluhy, len žiadal dokázanie týchto. Veľmoži uznali za nutné, učiniť nižšie zemianstvo účastným všetkých nadpráv, ktorými sa šli ohradiť.
Ku prolievaniu krve prišlo len v Chorvátsku, kde istý Domald 165.) pozval i cudzincov, a pustošil s nimi statky privržencov kráľových. 166.)
____________________
165.) Súdiac podľa mena, je to ten istý Domald, ktorý bol r. 1209 odokryl Andrejovi II. sprisahanie, a dostal za to r. 1210 Cetinu a Iril. V. §. 54. dokl. 108.
166.) Viribus exterorum requisitis, adducto exercitu devastavit. Píše o ňom r. 1223 Andrej II., darúvajä odjaté jemu statky oškodovaným. Fejér T. III. vol. 1. p. 402.
Uhorskí páni bojovali len úskokmi, čo im obyčajne dobre vypáli. Aby zošklivili pápežovi odjímanie darovaných raz majetkov, naviedli slabého Andreja II. k odvolaniu svojeho štedrého daru, ktorý bol ritierom nemeckým r. 1211 v Sedmohradsku učinil {:§. 56:}. Pápež skutočne krútil teraz hlavou, že sa tak baviť nebude, a stál mocno na tom, aby krivda, v ritieroch sv. Marie Kristu učinená, bez odkladu napravená bola, čo sa i stalo. Už r. 1222 daroval znovu Andrej pustú vraj zem Burtza ritierom, s tymi istými čo prve výminkami, aby mu oddávali polovicu najdeného zlata a striebra, a boli poddaní bezprostredne samému kráľovskému súdu. Čo viac, dostali ritieri i náhradu za utrpenú škodu. Dána im tiež čiastka Kumánie, kde hneď vystavili pevný hrad. 167.) Je to severinský banát, s jeho zámkom.
____________________
167.) Sed licet tu eis terram abstulisses, eamdem, ipsam tamen restituisti postmodum, ut debebas; quin etiam pro recompensatione damnorum ipsis partem Cumaniae ultra montem nivium contulisti, in qua castrum munitissimum construxerunt. Gregor IX. r. 1231 Andrejovi. Fejér T. III. vol. 2. p. 247.
Páni a präláti chceli svoju skutkom pochytenú moc zabezpečiť sebe na večné časy zákonom. Hneď po smiereniu kráľov r. 1222 vypracovali známy pod menom zlatej bully dekrét. 168.) Toto, nie ten kanibalský Anonymov oldomáš pri krvi ľudskej v Baškírii, je základ trvavšej až do r. 1848 uhorskej ústavy. Na tomto základe stály i práva nahor, v oči panovníkovi, i nadprávia nadol, v oči ostatnieho obyvateľstva, zemianstva i duchovenstva. Pokrestili to „obnoveniem slobôd sv. Štefanom darovaných,“ keď to už raz platilo všetko za svaté a nedotklivé, čo sa plášťom svatého tohoto prikrylo.
V zákonoch týchto vidíme pravú protivu tej volno-zedníckej politiky, ktorá teraz diktuje uhorské zákony. Vtedy državní ľudia chceli zabezpečiť slobodu jednotlivcov proti všemohúcnosti vlády: teraz činia z verejnej moci všetko zožierajúciho Molocha. Vtedy sa hovelo daktorým blahorodým rodinám, bez ohľadu na národnosť: teraz sú smerodajné nadprávia jednoho vyvoleného národa. Vtedy sa država považovala za slúžnicu cirkve: teraz sa považuje cirkev za púhy policajní nástroj državy. Vtedy sa vladári opierali na šľachtu, duchovenstvo, intelligenciu: teraz to tak vyzerá, ako čoby slepé, nevedomé, predajné massy všetko maly rozhodovať. Toľko o duchu otáznych zákonov.
Majetní i nemajetní zemäni kladú sa tu na roveň, podo spoločným menom kráľovských služobníkov. Bola tým uvedená akási republikánska rovnosť medzi privilegovanými. Oni slúžia len pod zástavami kráľovskými. Nebývajú poťahováni ku žiadnym sbierkam {:collectae:}. Nemôžu byť jati pred riadnym odsúdeniem. Na ich statkoch nesmie zostupovať kráľ, ani svine hnať do ich lesov. Von zo krajny niesú povinni nasledovať zástavy kráľove, leda o jeho výdržkách. Toto zaviera v sebe zreknutie sa všetkých ďaľších výbojov. Nádvorný župan {:palatín:} je ich súdcom; ale keď ide o hrdlo a statky, musí o tom vedeť kraľ. Tento, alebo palatín, budú každoročne v deň sv. Štefana prisluhovať spravedlivosť vo Stolňom Belehrade všetkým, ktorí zo zemänov chcú sa tam vynaísť. 169.) Umre-li kto z ních bez synov, dcery dedia po ňom len štvrtinu, ostatnie zostane v rodine.
O zámockých poddaných bolo ustanoveno, aby boli udržáni pri slobodách daných im sv. Štefanom. Zasa ten plášť Štefanov! Smysel toho je, že sa už rovnali chudobným zemänom.
Duchovenstvu poistili zákonodarcovia desiatky s tým, aby ich vyberali v úrodách, nie v peniazoch. Znak to, že nebolo možno, pre nedostatok promyslu a obchodu, zpeňažiť úrody.
O stavu meštianskom ani zmienky. Zákonodarci mali pred očima državu, kde len pán, pop a chlop. Keby Srb Beľuš nebol položil základ meštianstva pozvaniem do krajny Nemcov, bolaby sa zadusila vo svojom barbarstve. Lebo za národ bolo vyhláseno pár sto blaženejších rodín, so chvostikom chudobného zemianstva; ľud bol odsúden ku takému helotstvu, že ani pod župné súdy nepatril. Sám pán bol súdcom svojích poddaných. Len v záležitosťach trestních, menovite pri krádeži, súdia u nôh županových kráľovskí bilochi.
Potom obrátili žihadlo proti hodnostárom a nadužívaniu úradnej moci. Dve hodnosti neslobodno držať nikomu, okrem palatína, bána a dvorských súdcov. Títo nech nikoho pred súd svoj nepoháňajú, ani pristaldov nedávajú, keď sa zdržujú na svojích majetkoch. Celé župy zakázano oddávať do dedičného vládnutia.
Županom sa poišťuje tretina župních dôchodkov, ale hrozí sa im zvrženiem, budú-li si ináče počínať lúpežive. Tak tiež i služobníkom dvorským, kočišom, psiarom, sokolníkom, zakázano lúpiť ľud; do dvorov panských im ani vkročiť.
Ohradili sa i proti cudzozemcom. Vtieravosť nemeckú zamedzili zákonom, aby cudzincom ani statky, ani hodnosti neboly udeľované bez rady zemskej.
Židov a izmaelítov zakázali povyšovať za grófov mincovních, solních a berničních. Mlčia ale o prenájmu dôchodkov kráľovských, čo pri poriadnom gazdovstve Andrejovom všeobecne bolo v užitku, k nemalému obtíženiu robotného ľudu.
Kráľ zo svojej strany osvedčil, že jestliby on, alebo daktorý z jeho nástupcov, narušil ustanovizne tieto, aby vtedy biskupi, páni, zemäni mali právo opreť sa, či všetci spoločne, či každý pre sebä, so zbrojou v ruce, bez toho, žeby mu to bolo počitováno za zradu. Toto je tá povestná závierka, ktorá potom slúžila za právny základ všetkým potomným povstaniam a zburám. Zrušená bola teprv 4. čl. r. 1687 a 2. čl. r. 1715.
Listina bola vyhotovena vo siedmých odpisoch, z níchž jeden bol poslán do Ríma, druhý joannítom do Vrany, tretí nemeckým ritierom, štvrtý a piaty do ostrihomskej a kaločskej kapituli, šiesty bol dán kráľovi, siedmy nádvornému županovi.
____________________
168.) Corpus juris Hung. – Fejér T. III. vol. 1. p. 374.
169.) Ut annuatim – teneamur solempnizare.
Pre duchovenstvo vydal Andrej II. tohože 1222 roku zvláštnu listinu. Tu vyníma všetkých postrižených, ešte i akolytov a exorcistov, ode všetkých svetských súdov a krajinských poplatkov. 170.)
Jestliby sa výberčí opovážil dačo od ních vymáhať, káže ho vyhnať rukou silnou, ako zlodeja a zbojníka. 171.) Prälátom ale iné ležalo na srdci. Žalovali sa u pápeža, že všetky desiatky, vyjma úrody polnie a víno, ztratili. Rozumejú desiatky zo včiel, zo statku, z drúbeže, a podobné veci. Pápež im dal za pravdu, prijal ich stížnosť, a vydal r. 1223 breve na kráľa, aby všetky dosaváď obyčajné desiatky zovrubne oddávané, a odporní k ich vyslúženiu donuteni boli.
____________________
170.) Nullus hominum tonsuram habens clericalem liberos denarios, vel pondera, seu quem cunque censum ad fiscum pertinentem, solvere teneatur. Fejér T. III. vol. 1. p. 379.
171.) Tamquam fur et raptor manu valida expellatur. Tamže.
Kráľ zasa viedol stížnosť u pápeža, hneď r. 1222, na tie belehradské súdy, k ichž ročniemu vydržiavaniu sa vo zlatej bulle zaviazal. Jednou rukou podpisoval bullu, druhou protest proti nej do Ríma. Stávalo sa zaiste pri ních často, že mätežníci doliehali nezbedne na kráľa, aby istých nenávidených veľmožov vyhnal zo krajny, imanie ich pustil na rozchvat. Skytický takýto ostrakizmus nutil kráľa, alebo vrhnúť divochom v korisť mužov nevinných a doma potrebných, alebo sa v odpor postaviť s mätežnými pyskúňmi; jedno tak nebezpečné, ako druhé. Honorius III. to uznal. Velí listom z r. 1222 zkrotiť mätežných cirkevními pokutami. 172.)
Vidno z toho, ako sa ujaly zaprovodené Belom III. písemné pravoty. Nezbedné zemianstvo netrpelo žiadnoho odkladu, nechcelo sa podrobiť zdlhavému pokračovaniu: než žiadalo, aby sám kráľ súdil osobne, a v okamženiu riešil rozopre neodvolateľným kráľovským slovom.
____________________
172.) Fejér T. III. vol. 1. p. 294.
Že kráľ i proti tomu hľadal v Ríme pomoci, to je viac, ako vasallská odvislosť. A Andrej II. šol v tom ešte ďalej. Veno manželky svojej, kráľovnej Jolanty, on kráľ, postavil pod ochranu sv. Petra, ako čoby už vonkoncom nebol u seba pánom. Pápež pokornú prosbu jeho vyplnil tak, že naložil biskupom, aby na prípadnosť smrti Andrejovej nedopustili pripraviť vdovu o veno a imanie. 173.)
____________________
173.) Tamže p. 388.
Príčinu k obavám zavdaly Andrejovi II. domáce spory. Strašia kráľovna Jolanta, pojala nesmiernu nenávisť proti príbuznej svojej, Marii Theodorovnej, manželce Belovej a mladšej kráľovnej, preto, že Andrej II. tie dôchodky, ktoré bol vyznačil idúc do Palästíny, na prípadnosť svojej smrti, Jolante, s návratom obrátil na veno Mariino. To jej Jolanta nemohla odpustiť, hľadela na ňu basiliskovými zrakmi, popudzovala proti nej i Andreja, a tohto rozsŕdiť nebolo zlobivej macoše ťažko.
Na tom nie dosť. V ohňu domácich svárov odvrátil sa od ubohej Marie i manžel. Poneváč mu ju otec bez jeho vedomosti s Ásie doprovodil, keď proti tomuto lapil r. 1222 zbroj, chcel sa i s manželkou rozlúčiť, pýtal ku tomu od pápeža dovolenie, i obdržal ho, poneváč lhal. Písal, že stojí len v oddávkach s Laskarisovou dcerou. Keď sa ale pápež doznal od biskupov pravdy, ktorí mu r. 1223 odpísali, že Bela už dva roky žije s Mariou v manželstve, a že je už i ovenčaná, 174.) primäl manžela tklivými rečmi, aby odohnanú už družku svoju prijal nazpät. I prilnuli potom mladí manželia jedno ku druhému s uprímnou, najsrdečnejšou láskou.
Pokoja však Maria ani potom nemala. Manžel ju miloval, ale starí do nej rúbali, nielen macocha Jolanta, než i napálený Andrej II.
Teraz sa tento nanosil so všetkou prísnosťou do nevesty. Chcel konečne donutiť syna k odohnaniu jazyčnice, ktorú mu sám priviedol. Bela ale práve preto prilnul užšie k ukvílenej družce života, že videl, aká sa jej krivda od macochy deje. Keď bolo zle, uskočil s ňou spolu r. 1223 do Rakúska, ku švagrovi Leopoldovi. 175.)
Odtuď sa žaloval pápežovi, a tento sa zaujal horlive za neho. Nástojil u Andreja, aby vykázal synovi miesto pokojného prebývania a prístojné dôchodky. Následkom toho obdržal Bela r. 1224 Chorvátsko a Dalmáciu s mocou kráľovskou.
____________________
174.) Fejér T. III. vol. 1. p. 413.
175.) Pro eo, quod uxorem suam ad mandatum nostrum recepit, coactus est in terra ducis Austriae se transire. Honorius III. r. 1224 Andrejovi II. Tamže p. 431.
V týchto rozmieskách vybehali sedmohradskí Nemci povestnú listinu z r. 1224, ktorou Andrej II. nielen obnovuje, než i znamenite rozširuje zpodvracané ich prvotné slobody. 176.) Poznávame tu opaternosť synov týchto Teutonie. Povoleno im dobrovolne o mnoho viac, než čo si Chorváti za Kolomana kráľa vybojovali. Lebo Chorvátom dával a odjímal bána kráľ, často Uhra: sedmohradskí Nemci volili si grófa sami z pomedzi seba. Prijali to medzi základnie zákony, aby na ich územiu nikto nesmel pýtať kráľovskú donáciu. Zamedzili tým medzi sebou vznik ľudožernej aristokratie, a zabezpečili budúcnosť promyselnému meštianstvu. Postarali sa o to, aby zlopovestné uhorské právomocnosti nič nemaly do ních. Hrozili sa ich vidúce, že to len donucovacie ústavy pre bezprávny ľud. Pochopivše nerozumnosť ročnieho zameňovania mince, odkúpili sa od neho ročními 500 hrivnami striebra, s tým múdrym dodatkom, aby nikto nebol odo bremena tohto vylúčený. Desiatky podržali pre svojích farárov, ktorých si volili sami. Uhostenie vojvody sedmohradského obmedzili na dve do roka. Povinnosť dávať vojakov určili stálym počtom. K obhajným vojnám dali 500, ku výbojným len 100 mužov; ba jestliby vojsko neviedol kráľ osobne, práve len 50. To je ku podivu málo, a zjavné ukrivdenie ostatnieho obyvateľstva. Ešte vätšia nemecká lakomosť vyzerá z toho, že kupcom svojím poistili bezplatný prôchod na mýtach, všetkým pastvisko a drevobranie v horách Rumunov a Pečencov {:Valachi a Bisseni:}. Hnetli slabších, keď sami sa zabezpečovali predo všetkým hneteniem zo strany mocnejších. Museli dobre mastiť, že si takéto práva vymohli.
A im podobné zabezpečil Andrej II. i Nemcom v Satmáru. Majú samovoleného predstaveného a súdcu. V čas vojny dostaví sa mešťanosta ku kráľovi so štirmi lukostrelcami. Prievozné na Samošu neplatia, farára sebe volia, desiatky odkupujú, kráľovi dajú so príchodom obed a večeru. Nádavkom dostávajú v dar isté statky. 177.)
Švábi vo Valkove a mešťani trnavskí i to sebe múdre vymínili, aby ku súbojom ani medzi sebou, ani s inými, nuteni neboli. 178.)
Tak umeli opaterní Nemci nielen slušné práva, než i sebecké nadprávia si zaopatriť, rozumie sa, že najviac príhodnými darmi a uplacovaniem.
____________________
176.) Tamže p. 441.
177.) Fejér T. III. vol. 2. p. 211.
178.) Nulla causa inter ipsos ad certamen duelli debet pervenire. Fejér T. III. vol. 2. p. 238. – Duellum nec inter se, nec etiam cum alienis committere cujusque judicio constringantur. Fejér T. IV. vol. 1. p. 133.
Pôsoblivého tohoto prostriedku neužili ritieri nemeckí, samí to zpupní šľachtici; preto zhynuli. Títo nechodili s darmi a prosbami, než so vzdorom a hrozbami. Keď zbadali, že Uhri znovu im chcú odjať darovanú, asi 24 míle v sebe obsahujúcu, krajinku, postavili sa bezprostredne pod ochranu pápežovu tak, že sa i z pod moci sedmohradského biskupa vytiahli, postavivše nad sebou zvláštneho archipresbytera. Na tom nie dosť. Uznali i državne pápeža za svojeho pána, odtrhnuvše sa od územia uhorského. Na znak toho zaviazali sa ku plateniu pápežovi dane, maličkosti sice, dvúch hrivien zlata: ale táto maličkosť mnoho znamenala, narušenie celistvosti uhorskej državy. 179.) Učinili sa i ináče za tých štrnásť rokov, čo v Sedmohradsku pelešili, nenávidenými. Keď im kráľ daroval akýsi majetok na tridcať popluží, zaujali popri tom o mnoho viac; a keď kráľ toto žiadal nazpät, osvedčili, že sa budú biť, a radšej v bitce o to umrú, než aby popustili. A ako rekli, tak učinili. Siahnuvše ku násiliu, zjímali ľudí kráľovských. 180.) A tak pokračovali všade, lakome a drzo. Zaujímali všade viac, ako im bolo vykázano. 181.) Povstalo o ních porekadlo, že sú ako oheň za ňádrami, myš v kapse, had v lône. 182.) Keď ku tomu majster Hermann, ich predstavený, siahol ku nebezpečnej politice, zamyslel založiť v Sedmohradsku neodvislú mníšsku državu, pod pokroviteľstvom pápežovým: praskli Uhri do toho, že sa rozpľasklo. R. 1225 obsadil Andrej II. darované ritierom územie zbrojnou silou, a podrobil ho grófovi Sásov sedmohradských. Darmo žehral pápež. Lakomí ritieri museli sa ešte toho roku vykľúdiť. 183.)
____________________
179.) In recognitionem dominii et perceptae a sede apostolica libertatis, duas marcas auri, quas voluntate spontanea obtulistis, persolvetis. Honorius III. r. 1224. Fejér T. III. vol. 1. p. 461.
180.) R. 1225 píše Honorius III., že sa mu kráľ žaluje, quod quum in quadam parte regni sui hospitalariis s. Mariae Teutonicorum terram ad triginta aratra contulisset, iidem multo amplius occupavere, contendentes armata manu, quod occuparent, taliter retinere. Regi occupata humiliter repetenti responderunt, quod in pugna propter hoc potius mori vellent, quam restituere illa sibi. Hoc non contenti, homines regis capiunt. Fejér T. III. vol. 2. p. 53.
181.) Egressi fines possessionum a te sibi concessarum. Tamže p. 44.
182.) Propter quod a nonnullis asseritur, quod tamquam ignis in sinu, mus in pera, et serpens in gremio sint eidem regi hospitalarii supra dicti. Tamže p. 53.
183.) Nosili čiernu tuniku, biely plášť, so čiernym krížom na ľavom plecu. Mali medzi sebou veľmi ostrú kázeň. R. 1244 daroval im Bela IV. Keszthely {:Kezteley:} a Suk. Fejér T. IV. vol. 1. p. 313.
Neboli dlho na rozpaku ozbrojení mníši, kam sa podejú. Sotvá uslyšal o ich vypudeniu zo Sedmohradska kňaz mazovský Konrád, hneď ich pozval, aby ho prišli brániť pred nájezdami Prusov, pod výminkami tak priaznivými, aké len politická nezralosť povoliť mohla. Oddal im celú zem Chelmskú, s odvislosťou, nie od Poľska, než od nemeckého kráľa, ktorý im i Chelm r. 1226 ako leno ríšske potvrdil. Na takomto základe podarilo sa na baltickom moru ritierom, čo marne obmýšľali v Sedmohradsku. Založili tam, šírivše sa z roka na rok viac medzi pohanmi, menovite Prusmi, mohutnú mníšsku državu, ktorá sa potom stala jadrom kráľovstva pruského, a toto za naších čias stredišťom celého národa nemeckého. Zmohutnelí mníši zakrucovali potom nos povolavším ich Poliakom, až ich naposledok vcele zoslabili, a tak prihotovili za konečnú korisť Nemcom. To ospravedelňuje dostatočne obavy Uhrov pri vyhnaniu mníchov ritierov.
Popudzoval ku tejto prísnosti Andreja i následník trônu Bela IV. On neprestával nástojiť, aby i iné zbytočné donácie odvolané, najme silou pochytené majetky nazpät vzaté boly. A pápež, ktorý tak horlive zastával nemeckých ritierov, dával mu poriad za pravdu. Ale obohatení nezaslúženými milosťami, alebo planou lúpežou, páni nenávideli zato Belu náramne. V námere oslabiť ho, nahovorili r. 1226 Andreja II., aby ho preložil do Sedmohradska, Chorvátsko pak s Dalmatskom dal bratovi jeho Kolomanovi, titulárnemu ruskému kráľovi. Bela sa pokoril, ale pod výminkou. Ku Sedmohradsku musel mu dať otec i východniu časť Uhier samých až po Tisu. Tu potom vládnul Bela po kráľovsku, keď Koloman stíhal v Bosne bogomilov.
Najmladší ich brat, Andrej Andrejevič, bol zaopatrený na Rusy. Obdržal r. 1222 so Mstislavovou dcerou Peremyšl {:§. 76:}. Ale lakomosť otcova mu všetko pokazila, keď tento chcel nešlechetne vykoristat všenárodniu pohromu ruskú.
Valilo sa už moro Mogolstva na Európu, vo prvých na Rus. Hašterní kňazi ruskí zapomneli pri spoločnom nebezpečenstve na sváry, sobrali sa temer všetci, a postavili sa r. 1224, pod náčelníctvom Mstislavovým, divochom, ale utrpeli na riece Kalce hroznú porážku. Divochovia nepoužili na ten čas svojho víťazstva; bo ich národnie záležitosti povolaly nazpät v ásijské východnie pustatiny. Jednako Rus oslabla, a menovite Mstislav.
Toho použil malodušne Andrej II. Privolaný nespokojným pre čosi synom Andrejom, vtrhnul r. 1226 s vojskom uhorským v tej nádeji do južnieho Ruska, že tam podľa vôle svojej bude teraz gazdovať, a kráľovstvo syna svojeho rozšíri.
Nevypálilo to ale dľa očakávania. Mstislav, hoc i zkľúčený, postavil sa predca zmužile, a podporovaný druhým zaťom svojím, Danieľom Romanovičom, nielen sa ubránil šťastne, než i vyhnal obidvúch Andrejov z Rusy vcele.
Daniel Romanovič mal teraz dostať i Peremyšl, ale rozpustlí, nevlasteneckí boljari radšej chceli byť poddaní cudzincom, než aby svojský človek zaviedol silnú vládu a bezúzdnu nezbednosť ich zkrotil. Dotuď neprestali naléhať na starého Mstislava, až tento povolal r. 1227 Andreja Andrejoviča nazpät, a natrónil v Haliči.
Netrvalo však blaho to dlho. Mstislav už r. 1228 umrel, a po smrti jeho vztýčila zasa hlavu stránka s panovaniem proselytských Uhrov nespokojná. Títo povolali r. 1229 na trôn haličský Danieľa Romanoviča, a Andrej Andrejovič vyfrknul zasa.
Snuval potom všeličo. Hneď hľadal zaopatrenie v Uhrách a nadrapoval sa so bratmi o údely; 184.) hneď bojoval, s otcom spolu, na Rusy, a boril sa s Danieľom, švagrom svojím, o trôn haličský. 185.) Tu mu prišla r. 1234 poslednia hodina. 186.) S ním a s Haličou sa na ten čas lúčime.
____________________
184.) Eo tempore, quo frater noster, dux Andreas, vesano consilio in regnum nostrum Slavoniae violenter irruisset. Koloman r. 1232 u Kerčeliča.
185.) Postquam redierimus ex Russia Andrej II. r. 1233. – Dum contra Danylam, ducem Lodomeriae, a debito fidelitatis se subtrahentem et Galliciana nobis jam subjectam capere attemptantem, exercitum duceremus. Andrej II. r. 1235. Fejér T. III. vol. 2. p. 324. T. IV. vol. 1. p. 23.
186.) Slovník naučný. III. 605.
Nastávajúce osudné udalosti nutia nás vrhnúť zrak na Kumánov čili Polovcov. 187.) Časť divých týchto kočovníkov ponevierala sa už dávno v Uhrách. Hodný zástup ich bol prijatý ešte pode Štefanom II. do krajny {:Obč. I. §. 173:}. Hlavnia však ich sila kočovala v Multanoch a Valáchii, ktoré po ních obdržaly meno Kumánie. 188.) Títo prišli teraz do takej tiesne, že u všetkých súsedov pomoci hľadali.
R. 1223 porazili ich na Čiernom Moru vodcovia Čingis-chánovi, Nujan a Subutaj Behadir. Porazení Polovci hľadali prirodzene na samý pred utočište u tých Rusov, ktorí ich ustavične vo svojích vojnách potrebúvali. Kňazi kumánski Kotiag, Daniel Kobiakovič, a Juraj Končakovič obrátili sa menovite na haličského Mstislava Mstislaviča, ktorý vtedy najlepšej povesti medzi ruskými kňazmi požíval. Prinesše mu mnohé dary, pozostávajúce v konech, veľbludoch, voloch, otrokyňach, žiadali ho o záštitu. 189.)
Mogoli vystríhali Rusov. Vzkázali im, aby sa nezaujímali za Polovcov, ich vraj chlapov a koňúchov. Ale Rusi povstali celonárodne za Polovcov, a boli, s nimi spolu, r. 1224 na hlavu porazeni na riece Kalce {:§. 88:}. Kto prvý zutekal, to boli tí polovci, 190.) ktorí sebe Rusov ku pomoci priviedli, a tým ich zamotali do osudnej vojny s Mogolmi a Tatarmi.
Na teraz sice ešte sa nevyrútili noví títo asiatskí surovci ani na Rus, ani na západniu Európu. Hlavnia ich sila utiahla sa nazpät na pustatiny, z níchž sa vyrojili: ale predca mnoho ich zostalo okolo Chvalinského a Čierneho mora. Títo neprestali nápastovať multanských Kúnov, „svojích chlapov a koňúchov.“
Stíhaní Kúni čo už mali robiť? kam sa obrátiť, keď už Rusi boli pokoreni? Vystreli ruky svoje k Uhrom a pápežovi, a znajúce ich proselytického ducha, pustili náboženstvo svojo muhamedánske do trhu. A túto cenu, ktorou jedine bolo možno získať i pápeža i Uhrov, chceli predo všetkým vyplatiť.
____________________
187.) Šafárik vyslovuje prekvapujúcu mienku, že Kúni sú starí Hunni. Starožit. p. 265. no. 19.
188.) Vo troch listinách z r. 1237 {:Fejér T. IV. vol. 1. p. 84. 85. 90:} prikladá sa Kumánii meno „terra Cheurim.“ Väzí tuším pod tým maďarské Szörény.
189.) Kotiag kňaz poloveckij so iniemi kňazi pribiežaša ko kňazu Mstislavu Mstislaviču Halickomu, i prines jemu mnohi dary, takož konej, verbliudy i voly i dievok, odariv že vsiech kňazej ruských, s nim že kňazi Poloveckii byli Daniil Kobiakovič, Juria Končakovič. Lietopisec Č. I. p. 390.
190.) Polovci skoro pobiežaša. Tamže p. 395.
Čiastočný kňaz Bastyj, akých u Kumánov bolo mnoho, prijal v Rusku krest len pre sebä: 191.) ale kňaz všenárodní Boris, čili Bort, stavial do výhľadu obrátenie celého národa, 192.) a vyjednával o tom i s pápežom, i s Uhrami.
V Uhrách sa obrátil na primasa Roberta, vystrojiv ku nemu r. 1227 jediného syna svojho, spolu s dejstvujúcimi už v Kumánii dominikánmi. 193.) Robert, rodilý Nemec, bol zaviazaný sľubom putovať do svatej zeme, a práve chcel tu cestu nastúpiť, s palatínom Dionýsiom, pokladníkom Samueľom, s biskupmi rábskym a jágerským. Keď sa mu ale otvoril nespodievane výhľad na tak bohatú žeň: písal pápežovi, aby ho rozriešil odo sľubu, a dovolil mu, miesto Palästíny, ísť apoštolovať do Kumanie a Brodne, učiniv ho tam svojím legátom. 194.) Pápež vyplnil ochotne žiadosť primasovu, a vzal spolu pod ochranu svoju Kumánov, pohroziv každému hnevom sv. Petra, ktoby sa potom opovážil hranice ich prekročiť, alebo jarmo svojo im nakladať, keď raz budú pokresteni. 195.) Z toho vidno, že Kumáni zvali Uhrov ku pomoci so strachom. Báli sa, že ich potom ujarmia, ochranu obrátia v poddanosť. Preto keď volajú Uhrov na pomoc, prosia spolu pápeža, aby držal na úzde výbojné chúťky uhorské, a krivdu im činiť nedal.
Apoštolovanie sa započalo r. 1228 vo velikej miere a s očakávaniem istého úspechu. Nielen primas Robert, a biskup pečuhský Bartolomej, než i mladší král Bela 196.) šli vybojovať Kristu nový národ. S nimi tiahnul celý kŕdeľ dominikánov, a zástup remeselníkov i delníkov. Lebo podujímatelia mali moc, udeliť každému sto dní odpustkov, ktoby pošol Kumánom pomáhať chrámy a domy staväť. To vtedy beze všetkého účinku iste neodznelo. Pripojil sa ku výprave i zástup robotníkov.
Mníši konali dielo spasenia s takou horlivosťou, že ešte tohož 1228 roku pokresteno bolo výše 15,000 dúš. 197.) Prišlí ale stavitelia chrámov a domov nebars mnoho mali roboty. Lebo obrátenie nebolo ani uprímne, ani všeobecné. Ktorí sa dali naviesť ku krestu, tých zostavší pri starom muhamedáni uvádzali rozličnými spôsoby v otroctvo, a tak nutili k odpadnutiu. 198.)
____________________
191.) Poloveckij kňaz kresti sa Bastyj. Tamže p. 392.
192.) Princeps Bort, cum omnibus suis sibi subditis, per ministerium tuum fidem desiderat suscipere christianam. Gregor IX. r. 1227 Robertovi. Fejér T. III. vol. 2. p. 110.
193.) Propter quod unicum filium suum, una cum fratribus praedicatoribus, operariis in terra praedicta, ad te destinavit. Tamže.
194.) In Cumania et Brodnia, terra illi vicina, legationis officium tibi committere dignaremur. Tamže p. 110. Terra Brodnia a Brodnici sa i ináče spomínajú. Regnum Hungariae est quasi ovile sepibus diversis infidelium circum septum, utpote Ruthenorum, Cumanorum, Brodnicorum a parte orientis. Bela IV. r. 1254 Innocencovi IV. Fejér T. IV. vol. 2. p. 219. Čo to bola za Brodnia? čo za Brodnici? O Brodni sa povedá, že ležala v súsedstve Kumánie; Brodnici sa kladú na východ od Uhier, v súsedstvo Kumánov a Uhrov. Museli to byť alebo túlaví Jási v Bessarábii, alebo vznikajúci už teraz Kozáci. Srov. našo brodiť, ruské brodiaga, tulák. V. §. 181.
195.) Districtius inhibentes, ne quis in vos, vel terram vestram ex eo, quod conversi estis ad Christum Dominum, usurpare praesumat, aut jugum vobis imponere servitatis. Fejér T. III. vol. 2. p. 217.
196.) Pro Cumanis convertendis ad ipsum, cum Strigoniensi archiepiscopo, terram illorum intraveris. Gregor IX. r. 1229 Belovi. Fejér T. III. vol. 2. p. 151.
197.) Chron. Alberici u Pistor. III. 242.
198.) Saraceni eos {:baptizatos Cumanos:} ementes in servos, cogebant retro respicere. Pápež r. 1234. Fejér T. III. vol. 2. p. 368.
Aby novoobrátení mali svojho vrchnieho pastiera, obnovili vierozvesti zaniklé kumánske, čili milkovské, biskupstvo medzi Sékeľmi, vytkli mu za hlavnie určenie obrátenie Kumánov, a dali mu za biskupa dominikána Theodorika.
Že to nebolo teprv Belom a Robertom, pri ich vstúpeniu do Multan, založené biskupstvo, vidno zo dvúch listov Honoria III. ešte na bývalého arcibiskupa kaločského Bertholda písaných. V jednom z ních stojí, že kapituľa kumánska žiada podelenie desiatku medzi kanonikov, tvrdiac, že sa tým biskupovi kumánskemu žiadna krivda nestane. Vo druhom dovoľuje pápež Bertholdovi uvolniť kanonikov kumánskych odo spoločného stola, pre mnohé pohoršelivé pri tom výjavy. 199.)
A že sídlo biskupstva tohoto bolo medzi Sékeľmi, vidno z obežníka spomenutého biskupa Theodorika na dekánov sékeľských. Čo vám škodí, píše premena mena, keď biskupstvo zostáva pre vás to isté? V cirkvi sa má pásť vlk podľa baránka; prečoby sa nemohol snášať Sékeľ s Kumánom a Rumunom? 200.) Zo zlomku tohoto nasleduje, že jadro biskupstva kumánskeho boli na každú prípadnosť Sékeli.
Keď povážime, že Sékeli dlho užívali písmeny kyrillské; že sa Theodrik píše r. 1232 prvým kumánskym biskupom, 201.) čo podľa výše rečeného stáť nemôže; a že biskupov kumánskych nikdy pri dvore nenalezáme, mená ich na listinách kráľovských nečítame: prichodíme nutne ku tej závierce, že prvotné biskupstvo kumánske bolo gräcko-slovanské, ale uniatské. Primas Robert a mladší kráľ Bela zaprovodili do neho obriad latinský. Tak sa mohol nazývať Theodorik prvým kumánskym biskupom. Ako uniatské bolo biskupstvo toto podrobeno arcibiskupstvu kaločskému, ako latinské podrobil ho Gregor IX. r. 1229 bezprostredne rimskej stolici. 202.)
V Multanoch samých bol iný, milkovskému čili kumánskemu podrobený, latinský biskup, argentský. Strany tohoto činí Gregor IX. r. 1234 opatrenie. Nakladá mladšiemu kráľovi Belovi, aby vystavil pre biskupa kumánskeho stolní chrám, nadal biskupstvo statkami, a priviedol bydliacich medzi Kumánmi Rumunov k únii. Ľudia títo majú vraj svojích biskupov gräckých, a pojedni z Uhrov a Nemcov pristávajú ku ním. Preto je vraj naloženo biskupovi kumánskemu, dať im biskupa latinského, sebe podriadeného. Tu sa zjavne pod jedným menom, biskupstva kumánskeho, dvojí biskupstvo vyrozumieva; jedno medzi Sékeľmi, druhé v Multanoch. Ostatne pápež píše tak akosi mysticky, ako čoby i sám vo tmách tápal a tamejším vecem dokonale nerozumel, v ních sa jasne nevyznal.
Či teda Bela IV. vyplnil žiadosť papežovu, nevie sa: ale to je isté, že brzo Tatari i samé milkovské biskupstvo vcele podvrátili. Statky jeho boly rozchytané, kanonici vymreli, stolica biskupská zostala prázdnou. 203.)
____________________
199.) Fejér T. III. vol. 1. p. 264.
200.) Fejér T. III. vol. 2. p. 151.
201.) Tamže p. 153.
202.) Tamže p. 204.
203.) Nuper ad audientiam nostram relatio fide digna produxit, quod episcopatus Mylkoviensis, in regno Hungariae, in finibus videlicet Tartarorum, ex inhibitione ordinatus antiqua, a tempore, quo dicti Tartari potenter dictum regnum intraverunt, fuit per eos destructus, et ecclesia ipsius episcopatus funditus exstirpata, exstinctis et defunctis successivis deinde temporibus cononicis, ac in exstirpatione et destructione hujusmodi usque ad haec tempora episcopatus ipse prostratus existit, possesionibus, bonis et juribus episcopatus et ecclesiae praefatorum a potentibus illarum partium occupatis. Ján XXII. r. 1332 arcibiskupovi ostrihomskému. Fejér T. VIII. vol. 3. p. 626. Velí biskupstvo obnoviť a za biskupa posvätiť minorítu Víta, kráľovského kapláňa.
Bela IV. mal i iné veci na hlave, nielen vieru Kumánov a Rumunov. Náhle prejal spravu Sedmohradska a východnej časti Uhier, hneď počal v údelu svojom odjímať, s neuprositelnou prísnosťou, pochvátené alebo beze príčiny rozdaruvané majetky. Chodil zo župy do župy, a všade držal prísno vyšetrovanie, bral na otázku pánov, akým právom čo držia?
Obrazení tým na najvýš páni spikli sa r. 1229 proti Belovmu životu; 204.) ba pojali zasa myšlienku vykorenenia celej panujúcej rodiny, aby potom mohli krajnu roztrhať a medzi sebou podeliť. Keď sa na tom svadili, ponukli korunu vévodovi rakúskemu, Fridrichovi bojovnému. 205.) Ale listy mätežníkov boly prechvátené. Jedni z ních podstúpili smrť, druhí boli vyhnaní zo krajny, tretí uskočili sami.
Hrom tento prasknul do zradcov, keď už prijavší hanebné nabídnutie Fridrich prekročil hranice, v domneniu, že prikváči kráľov neprihotovených. Popálil sa pri tom. Uhri ho nielen vyhnali, než i vtrhli za ním do Rakús, a riadili tam, ako im pomsta šeptala. 206.)
Fridrich zasa vzal z toho príležitosť, pustiť úzdu nechuti oproti manželce svojej Žofii, švagrinej Belovej. Odohnal ju pod zámienkou neplodnosti a príbuznosti s ňou po materi. Dostal škrupul svedomia, keď sa jej nasytil.
Belu zrada pánov neustrašila. Pokračoval v započatom diele, kasal sa i ďalej s podlými lúpežníkmi. Hlavnieho protivníka svojho Dionýsia, a jeho brata Mikuláša, zaneprázdnil skrze primasa Roberta. Tento ich napadnul silne preto, že nevyplnili sľub svoj, putovania do svatej zeme, a hoveli židom a izmaelítom.
Otec Andrej oproti tomu neprestával množiť synove nesnadze. Priznával sa k vinne, že župné práva nemiestnymi štedrotami rozmrhal; a predca mrhal i ďalej, rozdarúval župné i korunné majetky, ako r. 1231 istému Tomášovi, zanechav najmilejšiemu synovi svojemu tú príjemnú povinnosť, vydierať ich potom z vlčích hrtanov schopných všetkého aristokratov. 207.)
Bol blbý starec na tom, a len ťažko ho zradil z toho Bela, navrátiť i nemeckým ritierom odjaté Brašovsko, ako učinil Koloman vo svojom područiu s templármi.
____________________
204.) Quum quidam pro interfectione majestatis nostrae fuissent convicti. Fejér T. III. vol. 2. p. 194.
205.) Nie císarovi Fridrichovi II., ako píše súveký Roger.
206.) Quum terram regis Ungariae hostiliter et violenter ingressus {:Fridrich rakúsky:}, adeo tantum principem provocarit, quod expeditione facta, imperii fines intravit, non sine injuria nostra et imperii laesione, humilians eum ad suum beneplacitum. Císar Fridrich II. r. 1230 českému kráľovi. Fejér T. VII. vol. 1. p. 226.
207.) Noverit, quod cum per inofficiosas munificentias et liberalitates immensas, a nobis factas, jura comitatuum plurium destituta intellexissemus – universas inutiles et superfluas donationes karissimo primogenito nostro, Belae regi, commisimus revocandas. Fejér T. III. vol. 2. p. 205 a 241.
Titulárny tento kráľ ruský a vévoda Slavónie umienil si tak vysankovať cudzozemských templárov z Chorvátska a Slavónie, kde mali rozsiahle statky, ako boli vysankovaní zo Sedmohradska nemeckí ritieri. Mrziac sa na tom, že tvorili državu v države, rozkázať sebe v ničom nedali, ku potrebám krajinským ničím neprispievali, ľud svoj vcele zpodo právomocnosti vytiahli, proti domorodému obyvateľstvu sa panovite staväli: položil r. 1231 na majetky ich ruku, a všetky im ich odjal. Musely sa stať veci veliké, keď sa bigotný Koloman ku takému skutku odhodlal. Toľko ale smelosti nemal, aby pri tom i vytrval. Templári bežali do Ríma, priniesli pápežský rozkaz na Kolomana, aby im hneď a hneď navrátil, o čo ich olúpil; a Koloman nahnul hlavu s pokorou, vyplnil bez odkladu rozkaz apoštolský, navrátil templárom všetko, čo im bol odjal. 208.) Bol rád, že templári upustili od požadovania náhrady škody. Podrobil sa i tomu ponižujúcimu nariadeniu, aby ho biskup pečuhský pokutami cirkevními naučil móresu, jestliby sa pozatým opovážil osobovať si dáku moc nad ozbrojenými mníchmi a ich ľudom. 209.)
Za to potom ukázali títo znamenitú nevďačnosť svojemu dobrodincovi. O výsady vedeli behať do Rímu: ale platiť ani pápežovi ničoho nechceli. R. 1233 vytýka im Gregor IX., že keď biskupi, präpošti, opáti, bez reptania platia legáta, oni a špitálnici každému platu sa protivia. 210.)
____________________
208.) Magister et fratres domus militiae templi per Hungariam et Sclavoniam constitutae ad nos literas apostolicas dederunt, per quas nobis a domino papa praecipiendo mandabatur, monitione praemissa, ut possessiones universas, quas ab ipsis receperamus, et de quibus ipsos minus recte spoliavimus, reddamus universas. Koloman 1231. Fejér T. III. vol. 2. p. 235.
209.) Per censuram ecclesiasticam valeat compellendo coercere. Tamže p. 236.
210.) Tamže p. 339.
Ťažšie, nežli pred tymito ozbrojenými mníchami, bolo ochrániť krajnu pred židmi a izmaelítmi. Nebezpečné pijavice tieto cicaly krev pracovitého ľudu tak, ako vyšších i najvyšších osôb, pojímajúc v to i samého kráľa. Úskokmi svojími zaopatrili sebe také práva a výhody, že kresťani, aby sa im vyrovnali, prestávali ku ním, a to na tisíce. 211.) Oni sebe žili bez práce v hojnosti: kresťani, ktorí niesli bremeno dňa i horko, boli tak chudobní, u ních zadlužení, že im deti svoje predávali do otroctva. Otrokov kresťanských užívali nielen ku robotám, než i ku hnusnej neprirodzenej chlipnosti. Pripúšťali sa i ku verejným výnosným úradom. 212.) Krajna celá sa podobala prikutému na kaukazské skaly Prometheovi, jehož vždy rastúce játra pár krkavcov neprestajne zožieralo.
____________________
211.) Per apostasiam in partibus istis infinita millia perierunt. Acta Buden. Fejér T. III. vol. 2. p. 295.
212.) Tamže p. 241.
Príčinu neresti nikto nehľadal tam, kde ležala, v nedostatočnej alebo žiadnej výučbe, obmedzenom na prázdne latinky školstve, bezdušnom ceremoniálnom náboženstve, bruchopasnom duchovenstve, zpurnej na hor, tyranskej na dol aristokratii, bezprávnom postaveniu ľudu: ale na to bolo plno reptania, tomu sa privlastňovalo všetko zlo, že sa zlatá bulla, s jej výsadami, nezachováva. Starý i mladý kráľ museli ju znovu r. 1231 potvrdiť, s daktorými prídavkami. 213.)
V ročních stolňo-belehradských schádzkach nádvorní župan sa zvrhne, jestli sa zle spravoval. Nielen zemäni a duchovenstvo, i poddaní ich sú slobodní odo všelikých poplatkov a zisku pokladnice. Rodina kráľovská, biskupi, baróni, nevezmú na cestách svojích nikomu ničoho za darmo, než všetko statočne zaplatia. Poneváč sa mnozí lžive za pristaldov vydávajú, budú len tí za takých uznáni, ktorým dá svedoctvo biskup alebo kapituľa. Od tovaru nebude sa vyberať desiatina, ale dvadciatina, ako bývalo prve. Židi a saraceni vytvárajú sa odo všetkých úradov, zvlášte pri minci a soli. Všetko vychodí na to: Úrady všetky žiadame, kráľovi a krajne nič nedáme. Dodáva sa ešte, že dediny odsúdených páliť sa nebudú, čo nám objavuje jednu stránku skytickej spravodlivosti.
____________________
213.) Tamže p. 255.
Činí sa opatrenie i strany dane v Chorvátsku a Dalmatsku pod menom kunín obyčajnej. Vyrozumievaly sa tým napred skutočné kunie kožky, 214.) potom ale peňažitý plat. 215.) Prítomným zákonom {:čl. 33:} určuje sa, že miesto jednej kunej kožky majú sa platiť štiri denáre; roku však 1224 cenia sa na desať denárov. 216.)
Kuniny nazývaly sa i zalužmou, 217.) čo sa hneď za jedno bere, 218.) hneď rozoznáva tak, akoby kuniny značily peňažitý plat, zalužma sbierku potravních článkov. 219.)
Čokoľvek sa pod menom kunín vybralo, z toho prisudzuje prítomný zákon jednu tretinu pánovi, dve kráľovi. Bolo to teda bremeno len poddaného ľudu. Páni ho nielen zopchali vcele na poddaných, než i sami brali z neho tretinu.
____________________
214.) I na Rusy počítalo a platilo sa kunami. To však sotvá obstojí, žeby slovo kuny bolo vôbec znamenalo peniaze. Soloviev Isto. Ross. III. 52.
215.) De marturinis nostris, vel proventibus, qui loco marturinarum exhibentur. Imrich r. 1199.
216.) Decem denarios debent annuatim pro marturinis. Bela IV. r. 1224. Fejér T. III. vol. 1. p. 447.
217.) Racione collecte marturinarum Banzalusmaya {:bán zalusmája:} vocatarum. Dekrét Ludiek. r. 1351. Fejér T. IX. vol. 2. p. 43.
218.) Collecta marturinarum et victualium, quae zalusma nuncupatur. Fejér T. V. vol. 2. p. 278.
219.) Collectam victualium, quae zalusma dicitur. Tamže p. 339.
V obnovenom tomto zákone nič nestojí o práve beztrestného odporu pánov, jestliby ho kráľ narušil. Miesto toho dávajú kráľovia primasovi moc, vysloviť nad nima kliatbu na prípadnosť, žeby sa zákona nedržali, a donutiť ich ku tomu cirkevními pokutami.
Prípadnosť táto nastúpila neprodlane. Zaprisahané náriadby zostaly, a musely zostať, nevyplnenými; lebo nakladali kráľovi nemožnosti. Odjaly mu temer všetky dôchodky, musel si teda pomáhať so židmi a saracenmi, tymito majstrami vo vyhľadávaniu groša. Nielen že ich neodstranil, než ku tomu i ozbrojil a povýšil na zemianstvo. Nad to bolo naloženo posledními zákonmi kráľovi, navrátiť pánom odobrané od r. 1222 bezprávne majetky; a za také boly tuším považované všetky. Ani to sa teda nestalo, zvlášte so statkami cirkevními. Slabý kráľ jednou rukou rozhadzoval marnotratne, druhou bral nazpät; dával synovi moc odoberať silou, čo on dobrovolne rozdaruval bez výboru, možno že i pod hopsom. Darmo i pápež súril, skrze legáta svojeho, biskupa pränestinského Jakuba, aby okolie Brašovské bolo bez odkladu navráteno nemeckým ritierom. Strany cirkevních slobôd dialy sa, dľa tehdajšieho ponímania, veci hrozné. Osoby duchovné boly podvržené dani a svetským súdom; tieto sa opovážily súdiť i v otázkach manželských. 220.)
Primas teda Robert, len pápeža poslušný cudzozemec, myslel si, že je čas upotrebiť danú mu zákonom moc. A učinil to tak strmo a nešeterne, že vyumený kráľ zostal ako bez seba. Vkročil v popolnú stredu r. 1232 do kráľovského chrámu v Budíne. Ale keď sa hotovil s nábožnosťou ku prijatiu popola, Robert prask do neho hromom cirkevním! Zastavil služby božie nielen v Budíne, no po celej krajne, až do polepšenia sa kráľa, ako sa o tom žaluje Andrej II. Gregorovi IX. 221.) Žiadon sväceník nesmel slúžiť viac, ako raz v mesiacu, i to len tichú omšu, bezo zvonenia. Svátosti sa prisluhovaly len novonarodzeným a umierajúcim; ale títo vyniesli sa bez obyčajného prôvodu. Boli pri tom i menovite vykliati, nádvorní župan Dionýs, že dal biť osoby duchovné, präpošta prešporského vyzauškoval, a bývalý komorský gróf Samuel, ako známy ochranca židov a lžekresťanov.
Andrej II. cítil hlboko také zneuctenie pred očima celej krajny. Škrelo ho náramne, že už každý bude ukazovať na neho, ako trestanca pápežovho. Zato ale nevzkypel. Hlboká nábožnosť a prirodzená slabosť, slimáčia krev, primäly človeka, že sa pokoril, pretrpel všetko bez žurenia. Ku primasovi poslal syna, Belu IV., s barónmi, uprosiť ho so slzami, aby sa nehneval, a dodal ku prosbám i dobrodenie. Navrátil mu istých poddaných v župe nitrianskej, ktorých mu, vo hneve pre čosi, bol odjal. 222.) Robert teda dal sa udobriť. Vzal interdikt nazpät, ale len dočasne, do sviatku Štefana kráľa.
Do Ríma vystrojil Andrej II. palatína Dionýsia, župana rábskeho, a priora vranských joannítov Rambolda. V poslanom s nimi liste od 16. mája 1232 nemôže dostatočne vysloviť, akým žiaľom ho naplnil interdikt. 223.) Tvrdí, že toho nezaslúžil, poukazuje na svoje rimskej cirkvi preukázané služby, a boškáva pápežovi blahoslavené nohy, 224.) aby sa len nehneval. Dáva spolu na vedomosť, že sa i teraz ide trudiť za neho, majä práve pred sebou výpravu na Rus, ktorú chce podniknúť v záujme cirkve rimskej.
Toto zvlášte neminulo sa s účinkom. Pápež nielen rozkázal legátovi svojemu Jakubovi zrušiť interdikt, než i výsadu poslal Andrejovi II., že ho pozatým nikto viac vykliať nesmie beze zvláštneho rozkazu z Ríma. Také výsady dávaly sa vtedy zhusta, a zasa jedným slovom odfukovaly. Pripojil však výminku, aby krivdy duchovenstvu učinené boly bez odkladu napravené.
____________________
220.) Libertas ecclesiastica in regno adeo subversa esse dicitur et eversa, quod non solum ecclesiarum hominibus, sed etiam ipsis ecclesiis et personis ecclesiasticis collectae et taliae imponuntur a laicis, et respondere coguntur sub examine judicis secularis. Causae matrimoniales ad secularem judicem perferuntur, et per secularem judicem matrimonia separantur. Fejér T. III. vol. 2. p. 243.
221.) Quum nuper, ad principium quadragesimae, ad nostram ecclesiam conveniremus, ut sacrosancta jejunia susciperemus: subito R{:obertus:}, Strigoniensis archiepiscopus, in me et regni mei colonos sententiam intulit interdicti. Tamže p. 300.
222.) Propter quamdam nostram indignationem. Fejér T. III. vol. 1. p. 310.
223.) Quam diro dolore percussus exstiterim, quum tam ego, quam regni mei incolae, ab uberibus mellifluis sanctae matris ecclesiae excludamur, explicare non valeo. Datum in insula Bubalorum. Tamže p. 300.
224.) Pedum oscula beatorum. Tamže.
A dobrý Andrej II. neodporoval ničomu. Dňa 12. aug. 1233 podpísal, i so synmi, predložený mu legátom Jakubom konkordát. 225.) Tu sa vyníma duchovenstvo vcele ode všetkých poplatkov a svetských súdov. Nad to sa vykazuje ohromný počeť zvánov soli, 226.) nielen pre biskupov, kapitule a kláštory, než i pre daktoré cirkve, n. p. prešovskú {:Epuryes:}. Tejto sa poisťuje tritisíc zvanov. 227.) Vláda musela ustálený počeť zvánov vydať, a potom ich odkupovala od oprávnených, a tak predávala obyvateľstvu. To bolo odjatie jej ostatnieho, čo ešte mala.
Nad uskutočneniem konkordátu malo bdeť zvláštno poverenníctvo, jehož vynikajúcim členom bol horlive za vec zaujatý biskup bosenský Ján, rodom Nemec, prve dominikán. Poverenným biskupom učineno za povinnosť vykliať kráľa, jestliby sa konkordátu nedržal, ako i učinil. 228.) Bo dobrý Andrej nikomu nič neodoprel. Čo kto chcel, to sľúbil. Ale sa potom na slovo neviazal, hoc i prisáhnul na to. Preto postavili nedoveriví präláti stráž nad ním.
____________________
225.) Fejér T. III. vol. 2. p. 319.
226.) Odtuď meno „salarium“ vo smyslu platu.
227.) Nie dosť bolo na plýtvaniu tou soľou doma, rozdávala sa i cudzincom. Kláštoru sv. Kríža v Rakúsku darovali Imrich, Andrej, a ich otec, ročne tria millia zvanorum. Fejér T. III. vol. 1. p. 207. I baróni dostávali soľ.
228.) Už r. 1233 píše legát Jakub Belovi: Cum pauca vel nulla de compositione, post tot juramenta, conspiciamus servata. Tamže. p. 336.
V náhradu za to povolil mu legát, odjať osobám svetským všetky zbytočné dary, a pápež znovu vyslovil, že nenie povinnen viazať sa na svoju prísahu. Môžeme si predstaviť, že odfukujuci starý ani potom nikomu neublížil. Ale Bela zasa bral na otázku držiteľov pochvátených alebo na krivých cestách vybehaných majetkov.
Títo zas museli dačo snuvať s rakúskym Fridrichom, pokuď Andrej II. meškal za Tatrami, aby znovu uviedol do Haliče vyhnaného odtuď Andreja Andrejeviča {:§. 88:}. Preto Andrej II. použil, s návratom z Haliče r. 1233, Fridrichových nesnádz. Fridrich viedol válku s českým kráľom Václavom I., a Andrej vpustil vojsko do Rakús i Štyrska. Vévoda sice odporoval statne Uhrom, mäv za seba nielen vévodu meranského, grófa tyrolského, patriarchu akvilejského, biskupa bambergského, než i Václavovho brata, krajištníka moravského: posléze však predca ustúpiť vo všetkom Andrejovi musel. 229.)
____________________
229.) Cum inter nos et dominum Fridericum, ducem Austriae et Stiriae, querra orta esset non modica, et cum terram ejus intrassemus debellatum – ita ut idem dux nobis in omnibus satisfecisset. Andrej II. r. 1234. Fejér T. III. vol. 2. p. 404. – Palacký Dej. čes. I. II. 152. – Chron. Claust. Neob.
Na severu oproti tomu a juhu zjavila sa nápadným spôsobom jeho slabosť. Za Tatrami nemohol, pri všetkom úsiliu, dopomôcť ku trônu synovi svojemu Andrejovi; na juhu nestačil zkrotiť tých Slovanov a Dalmatincov, 230.) ktorí sa škľabili treštenosti germanského sveta, lapali a ubíjali na moru jaderskom svatých pútnikov, mstiteľov kríža Kristovho.
Vynikali v tom menovite Omišani {:Almissa:}. Prímorské mesto toto provodilo morské lúpežníctvo ako živnosť, bralo pod ochranu bogomilov, napadalo kurucov. Pápež písal o tom Andrejovi, tento mohutnému v Omišu Maldukovi, hroziac mu vojnou. Keď to nič neprospelo, kráľ uznal za najlepšie – dať pokoj.
Nie tak pápež. Prišol legát Akoncius. On sám viedol proti Omišanom Split, Trojír, Šibenik, Kliš, a dotuď sovieral obľahnutých, až sa mu vrhli ku nohúm. Lúpežné lode museli spáliť. Bogomili vzali meno katolíkov, a zostali čo boli. 231.) Tak už i s vojenskou mocou nakladal pápež, nahradzoval vo všetkom neschopnosť kráľovu. Vyslaní z Rímu legáti súdili a riadili tak vo krajne, ako čoby nebola mala žiadnoho kráľa.
____________________
230.) Quidam Sclavi et Dalmatini. Fejér T. III. vol. 1. p. 307.
231.) Lucius. Udalosť nutno položiť na r. 1226; bo vtedy dostávajú Almesiani piratae milosť od pápeža. Fejér T. III. vol. 2. p. 25.
Rok 1234 priniesol mladému Andrejovi v Haliči smrť, starému ale v Uhrách veselie. Po smrti druhej manželky pojal šestdesiatroční starec treťú, Beatricu, dceru Aldrovandina, krajištníka Estenského, k nemalej omrzlosti synom. Starý mladoženích zapísal mladej manželce, okrem obyčajných dôchodkov, 5,000 hrivien ako dar, a 1,000 každoročních na ihly. 232.) V máju mu bola privedená.
Vydal spolu tohože 1234 dceru svoju Jolantu za arragonského kráľa Jakuba, s venom 12,000 hrivien, za ktoré zaviazal tridciatok.
____________________
232.) Tamže p. 376.
Po tolikých nákladkoch a tak obrezaných dôchodkoch nenie div, že nevyplácal tých 10,000 hrivien, ktoré v konkordáte prisľúbil duchovenstvu za podržanú soľ. A tu zlé! Präláti stáli na svojom práve a hrozili. Keď nič, vyslovili r. 1234, na rozkaz legáta Jakuba, kliatbu na Andreja II. a jeho radcov. Predok pri tom viedol bosenský Ján, muž potomne do počtu svatých prijatý.
Na šťastie Andrejovo zastal ho teraz pred jedným cudzozemcom cudzozemec druhý. Primas Robert kliatbu neuznával, a nielen obcoval so kráľom, než i ovenčal novú kráľovnu. Ale pápež vzal vec prísne. Mluvil s Andrejom ako pán so svojím poddaným, odoprel mu v liste od 28. jul. 1234 i obyčajné pozdravenie, žiadal mu miesto neho ducha zdravšej rady, 233.) a primasa vyškolil. Tie rimské tiary naozaj človek obdivovať musí, akú tie sebe vážnosť dať umely. V oči zkľúčeným patriarchom carihradským stoja ako bohovia.
Andrej II. vystrojil poslov do Ríma, a vyložil pápežovi, ktorak stojí, že musí udržovať vojsko, a len jednu štvrtinu dôchodkov požíva, ostatnie synovia a vnuk. Od zaplatenia však uložených hrivien sa neodmáhal, len prosil, obyčajom snuvateľov dlžôb, aby mu dovoleno bolo učiniť povinnosti svojej zadosť po čiastkach, v desiatich rokoch. Pápež čo už mal robiť so starým hriešnikom? Povolil mu päť rokov, a vyklínateľom zakázal pokračovať ďalej.
Tým sa protiahnul trochu Andrejov bankrott, a za ten čas vymyslel spôsob zbaviť sa ho. Vypísal akúsi všeobecnú daň, ktorú mali platiť i poddaní duchovenstva. Tu zasa krik, hrozby, donucovanie ku navráteniu sobraných už daní. A Andrej zasa musel popustiť. Prisiahnul legátovi, že žiadne sbierky vo krajne činiť nebude. I tu ale, čo jednou rukou dal, bral druhou nazpät. Pápežovi písal, že sa zaviazal ku nemožnosťam, že takú prísahu zdržať znamenaloby odriecť sa kraľovania, a prosil o rozrešenie odo prísahy. 234.)
A pápež bol skutočne milostivejší, nežli legát Jakub a ten svatý z Bosny. Rozkázal arcibiskupovi kaločskému, biskupovi nitrianskemu, a opátovi pannonskému vyšetriť, ku čomu sa zaviazal kráľ pri venčaniu. Tomuto predĺžil, listom od 28. aug. 1235, lehotu zaplatenia tých 10,000 hrivien z piatich na desať rokov, a udeľuje zvláštne milosti. Kapláňom jeho odpúšťa, že sa opovážili postavenému pode kliatbou kráľovi omšu slúžiť. Jemu samému znovu udeľuje privilegium, aby ani jeho, ani manželku, ani deti, nikto nesmel vykliať beze zvláštneho rozkazu apoštolskej stolice. Tak obracaly neboráka Andreja tie tiary!
A to predca úctu a poslušnosť jeho oproti ním neumenšilo. Na toľko bol vo všetkom po vôli menovite pápežovi, že sa znovu zaviazal sľubom výpravy do svatej zeme, a poznačil, starec nemohavý, krížom. 235.)
____________________
233.) Spiritum sanioris consilii. Gregor IX. r. 1234 Andrejovi II. Fejér T. III. vol. 2. p. 390.
234.) Asserit, nihil esse aliud, juramentum et mandatum hujusmodi servare, quam renunciare regiae dignitati. Fejér T. III. vol. 2. p. 452.
235.) Cum de novo signum crucis acceperis. Gregor IX. 2 kal. sept. 1235 Andrejovi II. Monum. Hung. hist. k. VI. p. 340.
Odo sľubu tohto oslobodila ho brzá smrť. Umrel, po dlžšej nemoci, 22. sept. 1235, dostav málo týždňami pred tým radostnú zvesť o vyhlášeniu dcery svojej Alžbety za svatú.
Nemohavý odo prirodzenia, mal panovanie už pre ducha času preobtížne. Pápež sa mu miešal do všetkého, hamoval voz državný, rozkazoval mu, majstroval nad ním, zľahčoval ho pred očima poddaných. Vybujnelí präláti vyťahovali seba i ľud svoj odo všelikých krajinských bremien, hrabali ešte vždy viac statkov ku sebe, privlastňovali si državné dôchodky, a bránili čo raz dochytili so krajňou tvrdošijnosťou, vrhali do trônu cirkevné hromy, za nič nemali ctiaciho ich detinsky kráľa. Ostrihomský präpošt školil Andreja ako chlapca, lál mu, zneuctil ho v oči; 236.) a Andrej nevzal si sám zadosťučinenie, než žaloval sa pápežovi skrze posolstvo. Keď si takú vzal smelosť jedon präpošt, akú si mohli nevziať biskupi? Páni držali stejný krok s vychádzajúcimi z ich stredu biskupmi. Zásada večných mätežníkov bola, všetko vziať a ničoho nedať kráľovi a krajne. Kde nemohli vybehať, vymodlikať, tam brali na silu, zámky kráľovské, majetky korunné, dediny zámocké, a boli hotovi poddať sa komukoľvek cudziemu, aby lúpež svoju mohli ochrániť. Kráľ bol surovcom len nato, aby sa mali s kým uháňať a nadrapovať. Neprestávali mu krivdiť, žiadajúce od neho nemožnosti. Považovali ho temer ako starí židi toho barana, na ktorého vzkladali hriechy svoje. Pri takomto duchu bolby i silný panovník mal ťažké postavenie, nieto taký ospanlivý, slimáčej krve dobrúš, aký bol Andrej II., ktorý sa dal postrkovať, za nosom vodiť každému, mužom i ženám, duchovním i svetským osobám, akoby vlastnej vôle vcele nemal; hneď rozdaroval všetko, hneď to oželel, chcel nazpät brať, a pri ničom neukázal zmužilej vytrvalosti.
Manželky mal tri. Prvá bola Gertruda, dcera vévody tyrolského Bertholda, zabitá r. 1213 sprisahalcami {:§. 60:}. Zplodil s ňou Belu, Kolomana, Alžbetu a Mariu. Bela nasledoval po otcovi na trônu. Koloman bol napred haličským kráľom, potom správcom Chorvátska a pánom Spiša. 237.) Ako taký zahynul v bitce s Mogolmi u Slanej r. 1241. Alžbeta bola vydaná za grófa thuringského Ludieka, umrela r. 1231, za svatú bola vyhlásená r. 1235 {:§. 57:}. Maria pošla r. 1220 za kráľa bulharského Jána Asiena {:§. 73:}.
Druhú manželku mal Jolantu, dceru Petra z Courtenay a Auxerre {:§. 65:}, praotca rodín Rubenpret, teraz Merode, a Crouiac vo Brabantsku. 238.) Pojal ju r. 1216, a zplodil s ňou Jolantu a Andreja. Jolanta vydala sa r. 1234 za kráľa arragonského Jakuba {:§. 101:}. Andrej sedel na trônu v Peremyšľu a Haliči, bol viac razí vyhnaný a dosadený, posléze r. 1234, ale hneď za tým umrel na ruskej zemi {:§. 88:}.
Pojatú r. 1234 tretiu manželku Boženu {:Beatrix:}, dceru krajištníka estenského Aldrovandina {:§. 101:}, odomrel tehotnú so Štefanom pohrobkom.
____________________
236.) In tantam prorupit audaciam et furorem, quod regem, contra quem contumeliose surrexit, gravibus injuriis lacessivit. Honorius III. r. 1224. Fejér T. III. vol. 1. p. 463.
237.) Qui {:Colomanus:} terram Scepus possederat usque ad vitam suam. Alžbeta r. 1279. Fejér T. V. vol. 2. p. 582.
238.) Fejér T. VII. vol. 2. p. 262.
Z doby Andrejovej máme už veliké množstvo listín; lebo tam sa vždy píše mnoho, kde sú mnohé búrky, sváry, nepokoje. Z hojného materiálu tohto dá sa písať, a sice hodnoverná, história, len že nič chvály hodného a utešeného. Nepotkávame sa s ničím iným, ako s vojnami náboženskými, nezdobami divých aristokratov, rozbrojmi, zradou, nenasytnou lakomosťou duchovenstva a šľachty, biedou ľudu, nekonečným všade neporiadkom a úpadkom. Nikde sledov pečlivosti o učebné ústavy, spisbu, osvietenie ľudu, umenie, kupectvo, obchody, remeslá, rolníctvo. I medzi múrami kláštorskými len puhé bruchopasníctvo, bez ušlechtilejšej snahy. Vo vyšších však predca stavoch na toľko už vzdelanosť napredovala, že princovi Kolomanovi mohol byť dán za učiteľa a pästúna domorodec. 239.) Zámožnejší rodičovia už nenechávali synov svojích beze všetkej výučby. 240.) Posielali ich i teraz, ako sa dialo už za časov Bely III., {:§. 26:} za hranice, do Itálie a Francie, na mnohé roky. 241.) Pokrok napomáhaly i ženitby, keď suroví páni privádzali si za manželky vzdelané Gräkyne, Talianky, Francúzsky. 242.) V nasledujúcom doplníme ešte obraz veku Andrejovho.
____________________
239.) Quem filio nostro C.{:olomano:} regi adhuc in teneris infantie sue vagienti, propter laudabilem morum elegantiam, in didascalum profeceramus et magistrum {:Demetra z rodu Abovho:}. Andrej II. r. 1234. Fejér T. III. vol. 2. p. 406.
240.) Ysaak filio meo satis plene credo me respondisse in educando ipsum. Závet Miklúšov. Tamže p. 229.
241.) Prvý präpošt časmanský študoval v Parížu za 12 liet. Thomas archid. Hist. Salon. c. 47.
242.) Comes Nicolaus {:dokl. 240:} mal jednu manželku e nobili genere Graecorum, druhú e pia generosaque stirpe Frankov.
Pod Andrejom II. na toľko klesla branná moc, že temer len so samou platenou družinou vojny viesť musel. Vojakov župních z čiastky násilní veľmožovia do svojeho poddanstva uviedli, z časti márnotratní kráľovia sami na slobodu popúšťali, odo všetkých povinností oslobodili. Zemianstvo sa držalo nohama rukama toho práva, že za hranicami nenie povinno bojovať o svojej ujme. Veľmoži a präláti čím vätšie výhody a výsady sebe vymohli, tým menej plnili svoju povinnosť, držali banderia len pre parádu. Kráľ sa musel zaobísť s najatým mužstvom; a to nemohlo byť, pri ztenčených kráľovských dôchodkoch, valné. 243.)
Že v takých okolnosťach, a pri panovníku tak slabom, aký bol Andrej II., država nielen neklesla, než i rozšírila sa, 244.) toho príčina leží v tej politice, ktorú Maďari od kedy ich história zná nasledovali, a nasledujú i teraz, slúžiť mocnejšiemu. Prítomne sú povolným nástrojom Nemcov, vtedy boli pápežov, ako vtedy najmohutnejších. Pri tejto politice svojej, a večnej hašternosti Slovanov, víťazili na severu i juhu nad tymito, podbíjali ich sebe.
____________________
243.) Quum ad regni tutelam ipsum frequenter subire graves sumtus oporteat pro stipendiariis retinendis. Gregor IX. o Andrejovi II. Fejér T. III. vol. 2. p. 453.
244.) Regno Hungariae dilatato, cum alia pene regna sint circumque concussa. Honorius III. r. 1223. Fejér T. III. vol. 1. p. 409.
Ten ale pápež, ktorý súsedov dával Uhrom v korisť, bol doma veľmi obtížnym ich pánom. Jeho moc dosiahla v Uhrách pod Andrejom II. svojeho vrchoľa. Už pápež všade musel mať svoju ruku, všetkých súdiť a chrániť, i samého kráľa a kráľovnu. Dal si ale potom i platiť za ochranu. Ritieri nemeckí sa mu zaviazali ku ročnej dani {:§. 85. dokl. 179:}. Odo kláštora šimegského vyjednal si pápež ročne jeden ferto zlata. 245.) Potom bral z celej krajny vôbec nie malé poplatky. Videli sme, ako sa Andrej vyhovára s návratom zo svatej zeme, že na ten čas nemôže jeho svatosti katechizovať {:§. 70. dokl. 155:}. Maloletosť panovníka tohoto na toľko šla; že pápež jemu sveril riešenie sporu povstalého medzi arcibiskupama ostrihomským a kaločským, ktorý na neho, pápeža, bol vznesený. Andrej nesmel súdiť ako kráľ: ale mohol súdiť ako poverenník pápežov. 246.)
____________________
245.) Fertonem auri. Fejér T. III. vol. 1. p. 98. Auri ferto, vysvetľuje to Fejér, seu quadrans, nostris 40 aureis aequivalens, non modica id temporis oblatio fuit.
246.) Fejér T. III. vol. 1. p. 112.
Feudálna sústava bola už teraz úplne a dôsledne vyvinutá. Každá piaď zeme bola považovaná za kráľovu. Od neho vychádzala všetka držebnosť majetku; a do jeho rukú vracalo sa zasa všetko, cestou vymretia, alebo odjatia na prípadnosť zrady. Preto majetky nebolo slobodno predávať. Prechádzaly z ruky do ruky, vyjma kráľovské mestá a dištrikty, len dedeniem. K odovzdaniu majetku rukám mrtvým, biskupstvám, kapituľam, kláštorom, vyhľadávalo sa privolenie kráľovo, ktorý tým tratil všetku nádeju, žeby sa majetok kedy nazpät ku nemu vrátil. Právo toto ale nečinilo kráľa bohatým; bo nič pre seba nepodržal. Čokoľvek zdedil, alebo odjal, na všetko už sto lakomých rúk siahalo. Nezemän nemohol ináče nadobudnúť pozemok, ako cestou kráľovskej donácie; a komu kráľ, čo ako maličký, majetok daroval, ten už tým samým stal sa zemänom, účastníkom všetkých zemianskych slobôd. Listiny kráľovské už len tak pršely. Povstal istý, po celej krajne rozšírený, druh katastru, len že s inou námerou. Naše katastry sa hotujú preto, aby každá piaď zeme daň platila: tamtie zplodila tá príčina, aby sa nič od majetku, aspon riadne, neplatilo.
Pri nesmiernej dôležitosti kráľovských darovacých listín vznikaly i lživé. Tak r. 1226 vyznali pred nádvorním županom Miklúšom istí poddaní kláštora pannonského, že im lživú listinu vyhotovil duchovník Bulchu. 247.)
____________________
247.) Monum Hung. hist. k. VI. p. 221.
Držiteľom vätších majetkov udeľovali kráľovia i zvláštne práva a výsady, ake len boly v užitku u Nemcov. Tak sa už pod Andrejom II. potkávame so slobodnými pánmi, čili grófmi {:liberi comites:}, ktorí nielen odo všetkých daní oslobodeni, než i z pod moci všetkých vrchností vyňatí boli, a sami poddaných svojích súdili, i hrdelné právo mali. Menovite páni Babonek a Štefan dostali r. 1218 takéto privilegia {:§. 71:}. A muselo už stávať viac podobných, poneváč sa povedá v listine, že noví títo povýšenci majú vôbec účastnými byť všetkých vätších i menších práv, akých požívajú iní opravdiví slobodní páni. 248.)
Odo slobodných pánov slušno rozoznať slobodných barónov {:liberi barones:}. Títo boli v týchto časiech krajinskí hodnostári, ako číšnik, stolník t. d. 249.)
Zvláštno však vyznačenie bolo spojeno so zvláštnym bremenom. Slobodní páni bojuvali, tak ako präláti, podo svojími korúhvami; a títo sa museli vždy vo prvom riade dostaviť. Ako takí nazývajú sa pozdeji korúhevními pánmi, čili banderialistami.
____________________
248.) Facimus atque creamus tituli veri, illibati et eximii comites liberos, eo modo, ut ipsi in perpetuum possint frui universis juribus, immunitatibus, generosaque conditionis proceritate, nec non quarumvis libertatum majorum et minorum, generalium et praecipuarum, eximiarumque praerogativis, quibus praecipue ceteri quidam veri, eximii, ac liberi comites regni nostri uti dignoscuntur. Fejér T. III. vol. 1. p. 247. Fejér pripojuje poznámku: Comitum aevi nostri liberorum privilegium princeps.
249.) In dapiferum constituentes, et in alios baronatus majores attollentes. Fejér T. III. vol. 2. p. 406.
Nesmierne mnoho statkov padlo do rukú biskupských. Každý zo kráľov držal za svoju povinnosť darovať dačo biskupstvám, zvlášte ostrihomskému.
Toto sa rozšírilo v celé bohaté kniežatstvo. Výše majetkov dostávali arcibiskupi ohromné množstvo soli, a desiatok nielen z úrod, než i z daní, a zo všetkých novorazených peňazí. 250.) Soľ a desiatok z daní brali i iní biskupi, každý v medzech svojeho biskupstva. A z tejto hojnosti ničím iným neprispievali ku potrebám obecným, ako udržovaniem vätších menších družín vojenských {:banderij:}; ale na to boli povinni vynaložiť len desiatky, i v tom si neublížili veľmi. Všetko iné šlo na skvos, žranice, a obohatenie svojej rodiny.
Z ľudu biskupského tiež nebolo pre krajnu užitku; bo i tento bol odo všetkých bremien krajinských oslobodený. Ako to mohlo vypadať, vidno z listiny, ktorou Andrej II. potvrdzuje r. 1235 pečuhskej biskupskej stolici udelené jej Andrejom I. výsady. Poddani cirkve, nech sú to zemäni, nech sú mešťani, nech akéhokoľvek povolania ľudia, neplatia ničoho ani kráľovi, ani jeho barónom, než všetko, čoby mali platiť, bere biskup. Ktoby túto slobodu narušil, buď biskupom vykliaty, a zaplať 500 hrivien pokuty. – Biskupskí poddaní neplatia nikde mýta; ktoby ich pristavil, zaplať 20 hrivien. – Všetky statky biskupské vyňaté sú od súdu kráľa, zemského súdca, palatína, župana. – Predvolaní od ních nemajú sa postaviť, poddaní súce samému toliko biskupovi, alebo jeho úradníkom, vo vecech peňažních i hrdelných. Ukrivdený môže sa odvolať od kapitule na biskupa, od tohoto na kráľa. – Kdekoľvek na mostoch a prievozoch vyberá sa mýto z milosti kráľovskej {:!:}, biskup berie i z toho desiatinu, tak ako z trhového po mestách. – I z vybraných v objemu biskupstva daní kráľovských náleží desiata časť biskupovi. Preto výberčí musejú dielo konať u prítomnosti biskupských poverenníkov; ináče ich biskup vykľaje a môže súdne žiadať náhradu. – Desiatok z úrod a statku platí každý, kto býva v objemu biskupstva, či je barón, či zemän, či zámocký vojak, či mešťan, či slobodný, či otrok, či saracen {:muhamedán:}, či slovan {:pravoslavný Srb a Bulhar:}, či sedliak, či žid, či kresťan, a sice zo všetkých druhov zrna, strovy, vína, zo mlyna, z koní, oviec, kôz, svíň, včiel, husí, slepíc. I služobníci kráľovskí platia desiatky, tým viac panskí, vyjímajä vlastne tak rečených sluhov. Ktoby nezaplatil desiatok, bude trestán ztratou majetku. 251.)
Mali pak v desiatku účasť i palatín, župan, a plebáni. Palatín dostával dvadciatu časť desiatkov zo všetkých biskupstev, župán stú čiastku desiatkov zo svojej župy, 252.) farári brali jednu štvrtinu desiatku sosbieraného v objemu ich fary. Iný nikto nesmie si osobovať podiel v desiatkach, pod zámienkou pomoci pri vyberaniu.
V objemu biskupstva nesmie sa vydržiavať, beze privolenia biskupovho, ani župné, ani krajinské shromaždenie, ani súdy. Palatín nič nesmie oznamovať; ináče má biskup právo zprotiviť sa. To hlä boli práva a dôchodky biskupov!
____________________
250.) De proventu monetae decima pertineat ad ecclesiam Strigoniensem, ubicunque in regno Hungariae cudatur. Fejér T. III. vol. 1. p. 131.
251.) Fejér T. III. vol. 2. p. 426.
252.) Item nec comes palatinus vicesimam, nec comes parochialis centesimam in decimis ecclesiarum omnium habere debeat. Tamže p. 428.
Boliby mohli zaviesť všade výborné školy, ale boli to z vätšej časti len vojaci v reverendách, i vojenské mali mravy. Daktorí z ních dopustili sa mrzkých výstupkov. Pečuhský Kalán mal ohavnú pravotu pre krvosmilstvo. 253.) Záhrebský Štefan bil vlastnoručne svojích kanonikov, zabil človeka, chrám podpálil, predvolaný do Ríma nepostavil sa. 254.) Vacovský rozmrhal, ako pijan a žráč, biskupské majetky, úrady cirkevnie simoniacky predával, duchovenstvo svojo násilne lúpil, bil, katoval tak, že daktorí pod jeho ranami i pomreli. 255.)
____________________
253.) Fejér T. III. vol. 1. p. 38.
254.) Tamže p. 410.
255.) Tamže p. 262.
Padajúce zo prebohatého stola biskupského drobty posbieraly kapitule, a veru tiež hodne na ních ztlustly. Maly už všetky svoje rozsiahle majetky a iné hojné dôchodky, zvlášte ostrihomská. A predca sa neostýchal primas Robert písať Honoriovi III. o velikej chudobe svojích kanonikov; načož mu tento odpovedá r. 1223, že im môže dať dôchodky istých kaplíc. 256.) Tak sa potom stalo i v Jágru a Vespríme, z tej istej vraj príčiny. Podobne primas Ján, keď darúva kanonikom Trnavu {:Sumbat:}, hovorí o ich hladu. 257.) Dediny Bulcov a Moth darúva im, aby mali na výročitú slávnosť sv. Vojtecha slávnostnú hostinu, 258.) a cirkev sv. Michala v Semre, aby mali na všech svatých slávnostný obed. 259.) Aký to materiálny život! Aké plýtvanie statkami! Aké bruchopasníctvo! Spolubydlenie však a spoločná strava už prestaly. Poslednie toho sledy vidíme ešte v biskupstve kumánskom v Sedmohradsku. I tam sa už dovoľuje kanonikom podeliť sa s dôchodkami a žiť osobytne {:§. 91. dokl. 199:}.
____________________
256.) Tamže p. 419.
257.) Pio affectu eorum inediam considerantes. Tamže p. 68.
258.) Solenne convivium. Tamže p. 69.
259.) Solenne prandium. Tamže p. 102.
Vzdychy ich na chudobu boly pokrytské. O plebánoch oproti tomu rádi veríme, čo píše o ních r. 1233 legát Jakub, že sa pre chudobné zaopatrenie ani nedávajú na tento chlieb iní ľudia, ako synovia chúdeže. 260.) Biskupi a kanonici ponechali im len omrvinky. Nad to museli platiť, i biskupovi prestolné {:cathedraticum:}, i archidiakonom isté taksy. Títo vtedy viedli vlastne celú duchovniu správu, mali celú moc; biskupi boli len bojovníci v taláru.
____________________
260.) Vix nisi servilis conditionis presbyter invenitur. Tamže p. 338.
Kanonikov menovali biskupi, 261.) ale predstavených kapitúľ {:präpoštov:} kráľovských navrhoval kráľ, potvrdzoval pápež. 262.) To isté platilo i o präpositúrach kláštorských.
Biskupov volili kanonici, 263.) ale s porozumeniem kráľovským. 264.) Rozumie sa, že sa pri tom delalo kapituliam mravné násilie, ako keď Andrej II. dal vyvoliť svojeho švagra Bertholda za arcibiskupa kaločského.
Arcibiskupov volili si područní biskupi, s patričnou kapituľou; pri čom tiež vôľa kráľova bývala rozhodnou. 265.)
Mravní nátlak bol i vtedy, ale nášho bezohľadného, ľubovolného menovania vládou všetkých cirkevních hodnostárov ešte nebolo; len sa započínalo. A sice zaviedli ho pápežovia, obsadzujúce často biskupské stolice, kanonie, präpositúry, opátstva, zo svojej moci, pri čom obyčajne posielavali cudzozemcov. Taký dosadenec pápežov bol i primas Robert.
Chorvátsko a Dalmácia maly svoju zvláštnu hierarchiu, vyjma biskupstvo záhrebské, ktoré odo prvopočiatku náležalo k Uhrám. Hlavou duchovenstva chorvátsko-dalmatského, vo právach uhorskému naskrze rovného, bol arcibiskup Splitský. 266.)
____________________
261.) R. 1223 píše Honorius III. präpoštovi záhrebskému Primogenitovi, že mu biskup jurský povolil {:concessit:} kanonikát pri kapituli jurskej.
262.) Praepositura vestra cum regalis existat; et per hoc ad nos ejus collatio, ad regem vero praesentatio pertinere noscatur. Honorius III. r. 1225. Fejér T. III. vol. 2. p. 50.
263.) Kapituľa sedmohradská vyvolila si za biskupa präpošta váradského R{:ajnalda:}. Honorius III. r. 1222.
264.) De antiqua et approbata regni consvetudine in electionibus pontificum assensus regius debet postulari. Innocentius IV. a. 1245. Fejér T. IV. vol. 1. p. 364.
265.) Pri voľbe arcibiskupa ostrihomského osvedčili suffragáni, že sa neopovážia dať hlas svoj inému, ako kto sa úplne ľúbi kráľovi. Innocenc III. r. 1204.
266.) Andrej II. potvrdzuje mu r. 1207 tieto biskupstvá: Segniensem, Nonensem, Scardonensem, Fraguriensem, Corbaviensem, Tinniensem, Farensem, Bozenensem.
Vo Sriemu vzkriesil nové biskupstvo latinské mohutný a horlivý arcibiskup kaločský Ugrin, na základe zrušeného srbského kláštora kamenického, 267.) ktorý bol založil a nadal statkami bán a palatín Beľuš, a podobne zrušeného pravoslavného kláštora a biskupstva sv. Irenäa v Mitrovici, ktorý bol založil a nadal, ešte pod Andrejom I., palatín Rado. 268.) Majetky ich oddal, rozmnožené svojími, 269.) novému latinskému biskupovi. 270.) Dovolenie ku tomu dáva mu r. 1229 Gregor IX. s tým, že to česť apoštolskej stolice vyhľadáva, aby Slovani a Gräci tých krajov boli obráteni na obriad latinský a v poslušnosť Rímu uvedeni. 271.) Biskupstvo pravoslavné velí bez okolkov zrušiť a pripojiť k latinskému; leda žeby pravoslavný biskup uznal pápeža.
Rím teraz nežartoval s východními kresťanmi, keď latinský císar sedel na trônu carihradskom. A vo Srieme dalo sa prítomne všetko vykonať. Vládla tam Margarita, sestra Andreja II., 272.) dcera Bely III. {:§. 18:}, a jej syn, Pekný Janko. 273.) Bola vydaná napred za Izákom Angelom v Carihrade, potom za krajištníkom z Montferratu, Bonifáciom. Po smrti tohoto vrátila sa, so synom od Izáka Angela pochádzajúcim, spomenutým Pekným Jankom, do Uhier, a dostala odo brata majetky vo Srieme. Bola horlivá latiníčka, a ešte horlivejší latiník jej z otca pravoslavného pošlý syn. Šli teda i oni na ruku horlivému Ugrinovi, pomáhali mu odjímať pravoslavným kláštory, biskupstvá, chrámy.
Odporoval mu oproti tomu, a musel byť pápežom zkrotený, archidiákon sriemský. Človek tolikú ukázal smelosť, že nového biskupa považoval za svojeho podriadeného. 274.) I musela sa mu stať náhrada.
Horlivý Ugrin dal spomenutému princovi, Peknému Jankovi Angelovi, dvesto hrivien na vojnu proti bogomilom, 275.) ku ktorým sa už obraciame.
____________________
267.) De Keu {:Cuchet:}, Bán Monostra. V. Obč. I. dokl. 565.
268.) In majori ecclesia, quam terrae illius homines episcopalem appellant, provisor est deputatus ad tempus, donec de ipsa, quae Graecorum ritum tenet, disponamus. Fejér T. III. vol. 2. p. 158. Srov. Obč. I. §. 78.
269.) Cum paratus esses creando ibidem episcopatui de propriis tuis, tum de ipsius monasterii proventibus, trecentas marcas assignare. Tamže p. 156.
270.) Biskupstvo sv. Irenäa spomína sa potom často. Gregor IX. podrobuje mu r. 1232 dve bulharské biskupstvá. Tamže p. 276.
271.) Quum ad honorem sedis apostolicae pertineat, ut Sclavi et Graeci, qui inhabitant terram illam, in divinis officiis et ecclesiasticis sacramentis ad latinorum ritum et obedientiam Romanae ecclesiae convertantur. Tamže p. 158. Bolo to, ako teraz so slovenskými školami.
272.) Soror regis Ungariae acquisivit quandam terram, quae appellatur ulterior Sirmia. – Ad nutum et dispositionem ejus regitur terra praedicta. Tamže.
273.) V. dokl. 40.
274.) In eundem episcopum et ecclesiam suam jurisdictionem exercere praesumit. Gregor IX. r. 1232. Monum Hung. hist. k. VI. p. 296.
275.) Quod tu, 200 marcis ab archiepiscopo colocensi receptis, crucis te signaculo insignisti, contra haereticos de Bosnia pugnaturus. Píše mu 1227 Honorius III.
Bosna neprestávala byť ohnišťom zásad protihierarchických. Na Bosnu pozerali všetci nespokojní s cirkvou, jej učeniem, kázňou, slúžobníkmi. R. 1223 píše biskup portuenský Konrád arcibiskupovi rotomagenskému o akomsi zatracenom, nad Boha sa povyšujúcom človeku. Už má vraj predbežníka häresiarchu v Bosne, ktorého albigenskí nazývajú svojím pápežom, a k nemu sa utekajú. Tento Satan poslal až do biskupstva agenského istého Bartolomäa, svojho námestníka, biskupa kacierov, nazývajúciho sa sluhom sluhov svatej viery. 276.) Tu vidíme, čo vtedy bola Bosna. Ako potom Nemecko sa stalo prameňom protipápežského protestantismu: tak bola vtedy Bosna prameňom protipápežského katharismu, po našom čistého učenia. Pápežovia teda napäli všetky ohromné sily svoje, akých im duch času udelil, ku podvráteniu ohnišťa tohoto nepokojov, so prísnosťou len Rímu vlastnou. Zachádzaly s bogomilmi, čili patarenmi, ako potomne s Indiánmi v Americe. Zbavili ich všetkých práv ľudských, odjali im majetky, vyháňali, upaľovali ich {:§. 34:}. A v tom im z celej duše boli napomocni, kráľ Andrej II., mladší kráľ Bela IV., kráľ rečený ruský, Koloman, sestra Andrejova Margarita, syn tejto Ján Angel {:§. 114:}, slovom, celý dvor a celé duchovenstvo latinské, zvlášte arcibiskup kaločský Ugrin. 277.) Bola všeobecná honba na kacierov, ako teraz na panslávov. V Uhrách vždy dakto plakať musí. Jedna časť obyvateľstva je nákovou, druhá kladivom. Zámienkou prenasledovania je teraz reč, vtedy bola viera a náboženstvo. A Kalváriou prenasledovaných bola vtedy Bosna, s jej nesvornými bánmi.
Milovaný Kulin umrel r. 1264. Synovia jeho, Miklúš, Sebeslav a Miroslav {:Ninoslav:}, neboli rovnakého smýšľania. Jedni prenasledovali patarenov, druhí sa opierali o ních. Ale všetci museli dať riadiť v Bosne pápežovi a jeho nástrojom, menovite správcovi Chorvátska a Dalmácie, Kolomanovi, a arcibiskupovi kaločskému, Ugrínovi. Boly zavedené krvavé vierosúdy, a vedenie ich oddáno dominikánom. Títo nemilosrdní cudzozemci nutili bojazlivých ku pokrytstvu, upaľovali zpurných na stá a tisíce.
R. 1221 poslal Honorius III. legáta Accontia do Bosny, aby tam postupoval proti kacierom, aké dostane vnuknutie shôry. 278.) Kráľovi a primasovi písal, aby vierosúdcovi boli vo všetkom na pomoci, a zaujali sa z celého srdca za vec božú. 279.) Ugrin a Koloman podnikli viac výprav vojenských do Bosny, menovite r. 1225, staväli tam proti kacierom hrady, kázali kríž proti ním v Uhrách, vodili na ních kurucov.
Našli i biskupa bosenského kacierskym a vyhnali ho. 280.) Na miesto jeho postavili r. 1233 horlivého Nemca, potom do počtu svatých prijatého Jána, ktorý Andreja II. perúnmi cirkevními tak veľmi desil {:§. 102:}. Gregor IX. nazýva ho kazateľom proti kacierom slovanským, 281.) dávajä mu moc udeľovať odpustky posluchačom jeho kázní. Podrobil ho bezprostredne sebe. 282.) Kázne jeho boly podporované kuruckými mečmi a vierosúdcovskými plamennými hranami.
Bán Miroslav sa uklonil pred úžasnou búrkou; načož ho vzal r. 1233 Gregor IX. podo svoju ochranu, s celou jeho krajinou, avšak bez urazenia práv uhorského kráľa. 283.) Príbuzný ale jeho Urban, rečený Priesda, padol do vierosúdcovských rukú dominikánov. Obrátil sa i on, ale mu neverili. Musel dať do zástavy svojeho syna. 284.)
Obyvateľstvo však, menovite zemäni, vzdorovalo i vierosúdcom, i kurucom, i zpreneverilému bánovi, s desnou pre tohoto vytrvalosťou. Do takej prišol svojou ustupčivosťou nenávisti a tiesne, že temer zhasla moc jeho vo krajne. 285.) Načož r. 1234 nová bola vypísaná pápežom kurucká výprava do Bosny. Kurucom sa udieľali odpustky také, ako čoby boli šli do svatej zeme; majetky a rodiny ich doma boly postavené pod ochranu sv. Petra. 286.)
Hlä, na čo zošla nerozumom požehnaná odo prírody Bosna! Pochabými snahami po samostatnosti a trešteným bľúzneniem náboženským stala sa korisťou celého sveta. Uhri si tam osobovali panovanie svetské, pápež duchovné. Sohnaní z ďalekých zemí cudzozemci riadili v nešťastnej krajne, ako mäsiari medzi volmi. Báni museli sa bezcharakterne pretvarovať, ľud sápal sa vospolok, bol vydán šarhom, ztratil všetok smysel pre veci užitočné, pre čistú ľudskosť, pre ušlechtilejší život. Obchod prestal, remeslá klesly, vedy a umenia vyhasly, ešte i polnie hospodárstvo upadlo, pri neprestajnej práci katov cudzozemských. Mohol potom pápež písať, že Bosna je vo všetkom chudobná, len vo zlosti bohatá. 287.) Prišla na ňu, ako na všetky juhoslovanské zeme, krajnia neresť, pre odstredivé snahy národa, domáhanie sa každej čiastky samostatného života, neschopnosť panovníkov, a shony nezralých treštencov, za ktorými pobehnul národ. Nebolo zdravého rozumu, zralej državnej múdrosti; preto teraz len plač a škripenie zubov.
____________________
276.) Ille homo perditus, qui extollitur super omne, quod colitur aut dicitur Deus, jam habet perfidiae suae praeambulum haeresiarcham, quem haeretici albigenses papam suum appellant, habitantem in finibus Bulgarorum. Fejér T. III. vol. 1. p. 425. Srov. §. 32.
277.) Tomuto daroval r. 1225 Andrej II. celú Bosnu, Soy, a Vosoru, in reditibus et rationibus consvetis. Fejér T. III. vol. 1. p. 32. – Honorius III. ho chváli, že sa viriliter accinxit contra lamias {:strigy:}, quae nudatis mammis publice catulos suos lactant. Tamže p. 33. – Kúpil i castrum Posega, specialiter pro haereticis de finibus illis profligandis. Tamže p. 100.
278.) Prout tibi fuerit desuper inspiratum. Fejér T. III. vol. 1. p. 350.
279.) Acturi sic ex animo causam Dei. Tamže p. 352.
280.) Tamže p. 341.
281.) Contra haereticos Sclavoniae praedicanti. Tamže p. 396.
282.) Ján sa poďakoval r. 1238 za úrad. Miesto jeho zaujal dominikán Pousa.
283.) Fejér T. III. vol. 2. p. 342.
284.) Tamže p. 344.
285.) R. 1233 sa žaluje pápežovi, že mu je horšie, ako jeho kacierskym predkom; bo že ho nikto slúchať nechce, páni že comitatus et terras contra voluntatem ejus temere detinent. Tamže p. 343.
286.) Tamže p. 379 a 397.
287.) Quum habitatores illius terrae dicantur in facultatibus tenues, et in malitia locupletes. Tamže p. 342.
Uhri slúžili Rímu za nástroj nielen pri vykoreneniu kacierstva, než i pri donucovaniu pravoslavných k únii. Všetko nechali na strane, a bežali naháňať Rímu nových poddaných. Pracovali na tom nielen doma, než i za hranicami, v Haliči, Bosne, Srbsku, Bulharsku. Vo Srieme zrušili dva kláštory a jedno biskupstvo pravoslavné, a zrobili z ních biskupstvo latinské {:§. 114:}. V Haliči len Mstislav Mstislavič učinil koniec apoštolovaniu Kolomanovému. V Bosne pretvorili pravoslavné biskupstvo v latinské. Vo Srbsku a Bulharsku vynutili na čas cirkevné sjednotenie. Rumunom v Uhrách, Valáchii, Multanoch tiež nedali pokoja, obracajúce ich na pravú vieru. Všade chodili s heslom: Alebo klobúk pred pápežom dolu, alebo hlavu. Mladší kráľ Bela IV. zaviazal sa r. 1234 i prísahou na evangelia, pred legátom pápežským Jakubom, že v poddaných sebe zemech žiadnych cirkvi rimskej odporných kresťanov neztrpí. 288.)
____________________
288.) Tamže p. 375.
Že pak tá výslužnosť oproti Rímu nepochádzala púze zo chladnej, rátajúcej politiky, ale bola záležitosť srdca, plod viery a nadšenia, ukazujú nesmierne štedroty, nielen proti biskupstvám a kapituľam, než i proti monastýrom. Andrej II. bol do zúfania stíhan duchovenstvom pre odoprenie soli; a predca znovu povolil množstvo zvánov kláštorom, tihaňskému tisíc, parnovskému tisíc, kétheľskému tisíc. Zápasil s ustavičným nedostatkom; a predca sa zaviazal platiť ročne joannítom jeruzalemským sto hrivien. Bela IV. sa vždy žaloval na rozmrhanie kráľovských dôchodkov, učinil sa nenávideným odobieraniem rozdarovaných statkov; a predca poistil kláštoru v Ravenne ročních 25 hrivien čistého striebra. Doma nesmierna chudoba, a kláštorom zahraničním sa platilo. Ba aká len vznikla dakde rehoľa, každá hneď bola, na útraty krajinské, i do Uhier presadená a štedre nadaná. Dominikánov povolal a usadil Andrej II. r. 1221 v Juru.
A nevidno, aký užitok priniesli krajne tí premnohí mníši. Školy ich zostávaly vo svojom prvotnom biednom stave. Nečítame ničoho o dákych vedeckých podnikoch, alebo aspon odpisovaniu kníh v uhorských monastýroch. Potkávame sa oproti tomu so zvesťou o pamätnom výstupku. Čierni mníši 289.) vo Vituhu, biskupstve čanadskom, razili medzi múrami svojho kláštora lživú mincu, obrátili na to i kalichy a kríže, a potom zutekali. Také sebe oni našli zaneprázdnenie. Potom nie div, že sa im nedarilo obrátenie neveriacich, židov a izmaelítov.
____________________
289.) Nigri ordinis monachi. Honorius III. r. 1219. Fejér T. III. vol. 1. p. 283.
Títo mali svoj zvláštny kruh vzdelanosti, a pečovali o výučbu detí o mnoho viac, nežli kresťani. U ních sotvá bolo tak zanedbaného dieťaťa, ktoréby žiadnej naskrze cvičenosti nebolo požívalo. To im dalo mravniu prevahu nado kresťanmi, ktorí ich nenávideli, a predca sa bez ních zaobísť nemohli. Preto i dali neveriacim týmto pokoj, keď sa sami medzi sebou pre mienky náboženské upaľovali a škrtili. Kresťanský ľud sa kupoval a predával, na spôsob volov: židi sebe pri pokoju i s týmto chatrným tovarom kupčili. Zámožnejší zastávali vysoké úrady pri pokladnici, dostávali majetky, nasledovne zemianstvo, vysoké tituly. 290.) Chudobnejší žili aspon bez ťažkej práce, pijavice na tele kresťanskom.
Im podobní boli izmaelíti. Rovné okolnosti vyvinuly v ních rovnú povahu. A muselo ich byť za časov Andrejových ešte mnoho. Oni zvlášte viedli obchod s otrokmi kresťanskými, a privodili ich k odpadlíctvu. 291.)
Ako židi, tak i izmaelíti boli prenájomníci dôchodkov kráľovských, bez pochyby i súkromných pánov, a peňažníci, narábäjúci s touto krvou spoločnosti.
____________________
290.) Žid Teha dostal r. 1232 tituľ comes, otec jeho dedinu Besseneu. Keď zostal dlžen pokladnici, dáno mu dovolenie predať ju. Fejér T. III. vol. 2. p. 271.
291.) R. 1221 píše Honorius III. o kráľovnej uhorskej: Ad quam multitudo Saracenorum Hungariae pertinere dicitur. Fejér T. III. vol. 1. p. 312. Vidno z toho, že Saraceni museli bývať i hromadne, tvoriť celé obce. Srov. Obč. I. §. 159. – R. 1225 tenže: Causam excommunicationis habentes ex eo, ne Christi blasphemus publicis officiis praeficiatur. – Saraceni in partibus vestris multa habent mancipia christiana. – Nonnuli rustici christiani sponte se transferentes ad ipsos, Saracenos se publice profitentur. Fejér T. III. vol. 2. p. 49.
Židi a izmaelíti mali sa dobre. Obecný oproti tomu domorodý ľud, Maďari tak, ako Slovani a Rumuni, podrobeni boli nesmiernym nátiskom. Právo ich bolo vôľa pánova, či to bol súkromný držiteľ majetku, či kráľ, či biskup, či präpošt alebo opát. Pán nakladal svojím poddaným aké chcel povinnosti. Nič ho v tom neobmedzovalo, okrem milosrdenstva. Pán i súdil a trestal, podľa zdania svojeho, svojích poddaných. Pod Andrejom II. už vchádzalo do užitku i hrdelné právo zemedržiteľov. Do ich rukú bol položen i sám život poddaného. Mohli ho dať kedy chceli zaškrtiť. Jedno len bremeno neniesol ešte teraz; to, že nebol vojakom.
Upadly pak do bezprávnej poddanosti i mnohé pred tým slobodné dediny a zámocké obce. Jedny rozdaroval kráľ, druhé pochvátili násilníci.
Otroctvo bolo ešte teraz vo plnom kvete, a to tak nezriadené a úžasné, že židi a izmaelíti rozsiahle s ľuďmi provodili kupectvo, hnali pred sebou celé kŕdle otrokov. Umenšoval sa sice počeť nešťastných takýchto osôb skrze púšťanie na slobodu. V závetoch za riadom čítame o prepusteniu otrokov a otrokýň. Zo druhej ale strany zvečňovalo sa otroctvo tým, že zplodené z otrokov deti boli majetkom ich držiteľov, ako príplod na statku. Ešte i deti, ktoré slobodná zplodila s otrokom, zostávali v otroctve. 292.) Napomáhali neľudskosť túto i súdy, keď často súdnym výrokom osoby slobodné obriekali otroctvu. Ba prišlí do krajnej núdze holomci predávali Saracenom do otroctva samých seba a svoje deti. 293.)
____________________
292.) R. 1137 darúva istá Magdalena kláštoru Hartvika so synmi, ale bez ženy, ktorá je slobodná. Teda zo slobodnej synovia boli otroci.
293.) Pauperes christiani sic oneribus et exactionibus affliguntur, quod filios et filias cogantur vendere saracenis. Gregor IX. r. 1231. Fejér T. III. vol. 2. p. 242. Otvoriť teraz tento zárobok, a o pár rokov sa polovica sedliakov predá do osobného otroctva židom.
Prepustení na slobodu otroci nazývali sa slobodníkmi {:libertini:}. Meno toto prešlo potom na všetkých osobne slobodných poddaných, t. j. sedliakov. 294.) Títo neboli hoviadkami pánovými, nekupovali sa na trhu sami v sebe, ovšem ale prechádzali kúpou majetku z pána na pána. 295.)
____________________
294.) Oni platili libertinos denarios, vulgo fumarios. Tamže p. 68.
295.) R. 1209 kúpil primas pätnásť hláv libertinov.
Často bývali závetom odkazováni kláštorom, alebo farám, poddaní s celým svojím majetkom, otroci bez majetku, s tým, aby dali slúžiť ročne za svojeho pána omšu. Ktorým boly nechané pozemky, tých závet zaväzúval neraz ku veľmi ťažkým dačkám. Dávali obyčajne jednoho vola, alebo junca, dvanásť oviec, sto chlebov, pár bočiek vína, alebo piva. Z toho sa potom tuším vydržiaval i tor za zomrelého, a dávaly milostiny. V popisoch dôchodkov kláštorských a v závetoch častá o tom zmienka. Nazývali sa takí ku ročním dačkám zaviazaní ľudia dušeníkmi 296.) a zádušníkmi. 297.)
____________________
296.) Hetam constitui dusinicum exaequialem, ut singulis annis ad ecclesiam in festo s. Michaelis celebret exaequias bienni bove et panibus, quinque idriis cerevisiae. Fejér T. VII. vol. 1. p. 250.
297.) Zadusarii confessi sunt. Súdny výrok palatína Miklúša z r. 1220. Monum Hung. hist. k. VI. p. 167.
Ku týraniu ľudu náležalo i tak rečené násilné rozhostenie. 298.) Župani totiž, baróni, i sám kráľ a jeho dvor, keď sa premávali po krajne, alebo župe, prichádzali s velikým prôvodom do dedín a dvorov. Dediny potom museli za darmo dať hospodu, seno, ovos, mäso, nápoje, panstvo i služobníctvo, často za viac dní, štedre hostiť, kŕmiť, napájať. To bolo spojeno s tolikým vydieraniem, rozchytaniem imania, porážaniem statku, otĺkaniem ľudí, zneucteniem osôb ženských, že sedliaci, keď takíto nosiči asiatskej civilisácie sa blížili, i príbytky a dediny svoje zanechali a rozutekali sa do hôr. Bela IV. zakazuje, v listine bez roka, barónom takéto násilné rozhostenie v dedine Sale, náležavšej kláštoru turčianskemu. Neposlušným hrozí vyvráteniem ich dedín zo základu. Hlä originálny spôsob pokutovania!
____________________
298.) Descensus violentus.
Bolo to vôbec vtedy pravosúdie, predo ktorým sa Nemci nie darmo žehnali. Súdcovia súdili len podľa svojho dobrozdania, nemävše pri ruce ani len toho zákonníka, ktorého my, rozširovatelia osvety na východ, dosaváď nemáme. Mohly tu potom súdne výroky dopadať neočakávane a strakate.
Zvlášte pokračovanie trestné proti zlodejom bolo dôstojné divochov. Kráľovskí bilochi chodili z dediny na dedinu, vzali daktorých podo prísahu, a koho títo sprisahaní udali ako zlodeja, ten hneď bol jatý a trestaný, ako ulíčený zlodej. Akú tu mohla provodiť hru osobná nenávisť! Slúži ku cti Andrejovmu veku, že táto nešvara bola ku koncu jeho panovania zrušená. 299.) Dosť ale prevráteností zostalo i potom.
____________________
299.) Článok 14 potvrdených Andrejom II. r. 1231 slobôd zneje: Conjurati fures nominare non possint, ne per hoc innocens popellus opprimatur. Fejér T. III. vol. 2. p. 251.
Náhle povstala dáka pochybnosť pri otázkach právnych, hneď narídili múdri súdcovia súboj, a kto bol mocnejší, mal pravdu. Ba často nie súperníci sami previedli takýto dôkaz pravdy: než potýkali sa za ních najatí loptoši, ktorým do veci zhola nič nebolo. 300.) I zločinci bývali odsúdeni ku súboju, a sice pri ťažkých zločinoch museli bojovať holoruč s ozbrojenými, ako istý Fulcus. 301.)
____________________
300.) R. 1228 srazili sa v osobách nájomníkov páni Hektor a Martin. Nájomník onoho, Achill, bol odsúden ku večnému otroctvu, poneváč odvrhnul zbroj. Tamže p. 146.
301.) Nudum judicavimus ad duellum, prout super hujusmodi criminibus {:velezrada a razenie lživej mince:} regni nostri consvetudo antiqua roquirit. Bela IV. r. 1246. Fejér T. IV. vol. 1. p. 402.
Druhý spôsob riešenia sporných otázok boly tak rečené božie súdy. 302.) Bola to próba žhúcim železom, alebo vriacou vodou, ktorú stránku podstúpily z naloženia kráľovho, alebo následkom odsúdenia palatínovho, v daktorej biskupskej alebo kollegiátnej cirkvi, v tom poverčivom očakávaniu, že Boh okáže pravdu divom, pri nevinnom prirodzený účinok živlu zastaví. 303.) Výraz právnický na to bol: Stránky poslať ku pravde. 304.) Užívalo sa ale i slova boj. 305.) Slovanské tieto slová vo právnictve zasluhujú povšímnutia, hľadanie pravdy žhúcim železom krátkeho nastínenia.
Sporným stránkam bolo dáno písmo a prístojník {:pristaldus:}. Pripravovali sa modlitbami a pôstom. Keď prišol čas próby samej, položil duchovník, pri odriekaniu istých modlitieb, železo na vatru, a potom slúžil omšu. Pri omši dal stránkam prijímať, s napomenutiem, aby pamätali na svoju dušu. Po omši napomenul obžalovaného, aby sa priznal, jestli je vinný. A keď tento tvrdil, že je nevinný, odriekal duchovník modlitby, aby Boh okázal pravdu divom. Za tým prisiahnul obžalovaný, že žiadnych zelín ani čarov neupotrebil, a vzal do ruky žhúce železo. Ruka sa mu potom zavinula a zapečatila. Jestli po uplynutiu troch dní objavily sa rany, bol vinný, pravotu prehral, a musel spolu značne taxy platiť. Žalobník mohol sa smiať. Lebo nie jemu bola naložená nebezpečná próba, než obžalovanému. Mohol pri takom súde ktokoľvek nevinného pohnať ku pravde, keď sám pri tom nič nemohol prehrať, výhra pak bola veľmi podobná pravde. Protivník alebo sa popálil, alebo odskočil pri úžasných prípravách, a v obidvúch prípadnosťach vyhral nespravodlivý žalobník. Nejeden obžalovaný radšej hľadal utočište vo chráme, než aby sa bol vystavil nebezpečenstvu okaličenia.
____________________
302.) Opisujú sa v: „Ritus explorandae veritatis.“
303.) Dáky, v tajnosti držaný, nám teraz úplne neznámy, fígeľ musel pri tom byť. R. 1211 pravotil sa abas Pannonský so grófom komorským Gatkom. Próba bola žhúce železo v Budíne. O mužovi zastupovavšom kláštor sa povedá: Ab omni penitus ferri rubigine atque combustione extitit liberrimus. Fejér T. III. vol. 1. p. 105.
304.) Partes ad pravdam mittere.
305.) Duellum, quod vulgo boj decitur. Andrej II. v listine z r. 1231.
Ako právne próby tieto vyšších stavov pred súdom boly nerozumné: tak nerozumné a neľudské nakladaly sa ľudu pokuty. Nebolo ani v tom nič istého, zákonom ustáleného, až na tresty pri zlodejstvách. Súdca mal príležitosť cvičiť svoj ostrovtip, okázať nálezčivosť. Aké pri tom vyšli veci na javo, možno poznať zo súdneho výroku, vyneseného r. 1220 palatínom Miklúšom. Keď opát pannonský bol so kráľom vo svatej zemi, poddaní dediny Zuranca, počtom 32, odopreli povinnú službu, svine pásť. Vrátivší sa opát pohnal ich pred súd palatínov, a tento čo nevymyslel? Dal zurezávať odsúdeným sviniarom nosy, a nastolil ich pečené opátovi. 306.)
____________________
306.) Nasos ipsorum assos abbati tradidimus. Monum. Hung. hist. k. VI. p. 169.
Daní krajinských hrozilo sa i zemianstvo i duchovenstvo, ako moru; len jeden druh dane platil pán nepán. To bol tak rečený zisk pokladnice. Každoročne totiž razila sa nová minca, pre desiatky primašské najviac v Ostrihome, 307.) a zameňovala za starú s užitkom. Poneváč to zapríčinilo večné vlunenie mince, a vystavovalo neistote imanie rodín: prišli na to, neraziť každý rok mincu, než vynahradiť to komore skrze istú daň. Čoby bol mal kto ztratiť pri zámene mince, to musel zaplatiť beze zámeny. 308.) To je ten zisk pokladnice. Prenájomníci židi a saraceni pokračovali pri tom tak, že na každú obec uvrhli istú summu. Čím kto ku nej prispieval, to bola potom vec občanov; oni to sami rozvrhli na osoby. Aspon počiatok toho učinen pod Andrejom II.
____________________
307.) Excipimus fabros nostros de Strigonio illos, qui tempore novae monetae domi in fabrica laborarunt. Fejér T. IV. vol. 2. p. 312.
308.) Collectam septem denariorum indictam ratione lucri camerae. Štefan V. r. 1271. Fejér T. V. vol. 1. p. 150.
Prejdime už ku synovi a nástupcovi jeho, Belovi IV. Tento v detinstve venčaný mladší kráľ dal sa po smrti otcovej znovu ovenčať vo Stolňom Belehrade. Chvastavý Turčan píše {:II. 74:}, že mu pri tejto príležitosti viedol koňa haličský kňaz Daniel Romanovič. Je nepodobno pravde, žeby už teraz, r. 1235, bol prišol do Uhier žobrať pomoc proti kyjevskému Michalu Vsevolodovičovi, keď práve on predchytil pred rokom Andrejovi Andrejovičovi Halič.
Poneváč pozostalá po Andrejovi II. vdova Božena {:Beatrix:} vydávala sa za tehotnú, postavil ku nej nenávidiaci ju Bela prísnu stráž. Šťastie jej bolo, že našla príležitosť uvrznúť. Císar Fridrich II. vystrojil práve posolstvo do Uhier, žiadať akúsi pozostalú 47 ročniu daň. 309.) Posolstvo odbyl Bela ako slušno: ale tajný císarov úmysel obsiahlo. Božena uskočila s ním v mužských šatách.
V Zadru si vzala svedoctvo tehotnosti, a šla potom nazpät ku estenskej rodine svojej do Itálie, kde skutočne zľahla so Štefanom, jehož syn Andrej III. panoval potom v Uhrách. Boženu spomína Innocenc IV. r. 1245 ako mrtvú, keď syna jej odporúča prälátom italským ku živeniu. {:Srov. §. 258:}
____________________
309.) Imperator Fridericus repetit a rege Hungariae tributum 47 annorum, quod videlicet, ex quo mortuus est ejus avus, Magnus Fridericus, solutum non fuerat. Albert. Trifontan. ad a. 1236 ap. Menken.
Bela IV. nemal viac žiadnoho činenia, po jej úteku, s macochou. Ona nebola sama, ktorá drsnú jeho prísnosť pocítila. Hneď po novom svojom venčaniu pozval ku stolu s vernými i tých pánov, ktorí sa úmyslom jeho stále protivili, bezživotia jeho hľadali, korunu Nemcom ponúkali, a po stole ich dal vystreť na škripec. Najvätšieho nepriateľa svojho, nádvorného župana Dionýsia, Spišiaka, dal oslepiť, iných poztínať, iných zo krajny vyhnať, všetkým majetky zabrať. 310.)
Potom zrušil hneď a hneď uralský ten obyčaj, dľa ktorého baróni dali si nosiť ku dvoru za sebou stoličky, aby si pred obličajom kráľovým sadli, a tak sediacky sa s ním shovárali. Ponechal to ďalej len biskupom a kráľovským princom; ostatním barónom zpálil stolice.
Ďalej obnovil a prísne zachovával ten ešte Belom III. uvedený poriadok, aby žalobníci predložili žiadosti svoje písemne. Pred seba žalobníkov nepripustil, aby nebola v ňom urazená, neslušnými krikmi a svadami, dôstojnosť kráľovská. Museli oddať prosebný list pisárovi {:kancellárovi:}. Tento sám rozhodoval, s obojdetiem palatína a zemského súdcu, vo vecach menej dôležitých; a býval pri tom, spôsobom uhorským, náramne stranným, považoval sa za pána spravedlivosti, túto ako dar svojej milosti. S ohľadom na osoby a dary, hovel jedným, odstrkoval druhých. Preto i reptali Uhri, navyklí videť obličaj svojho kráľa, a slyšať z úst jeho riešenie sporných záležitostí. Bela ale myslel, že iné je povolanie kráľa, nie súdiť v súkromných rozoprach. 311.)
____________________
310.) Roger Carmen Miserab. ap. Schwandtner Scriptor. rer. Hung. T. I. p. 295. – Chron. Rhytm. ap. Rauch.
311.) Roger Carmen Miserab.
A mal veru o čo pečovať. Obranná sústava bola porúchaná, statky zámocké ešte vždy nenavrátené, korunné rozdané. Bela IV. už dávno vzdychal nad nebezpečnou touto chorobou, liečil ju dľa možnosti i za živobytia otcovho, po smrti pak jeho priložil ruku ku lieku riešitelnému. Svolav veliký snem, previedol zákon, pre nás ztratený, aby všetky bez výnimky statky zámocké hneď a hneď navrátené boly zámkom, a uvádzal to vo skutok s velikou prísnosťou. V každej župe boli zasa ustanoveni zvláštni súdcovia, ktorí mali zámocké statky vysliediť a pochvatiteľom odobrať, i zovrubné soznamy ľudu, zámockého, vojakov i poddaných, vyhotoviť. Siahalo pak to ďaleko nazpät, až do časov Kolomanových. 312.) Zvlášte donácie otcove dal si všetky predložiť, aby ich alebo znovu potvrdil, alebo zavrhol. A aby svetským nebolo ľúto, zabral proti vôli svojej, s horkosťou srdca, 313.) majetky i mníchom, cistercítom, joannítom, hospitalárom, templárom, lazaristom, a akýmsi sansonistom. 314.)
A predca, keď z jednej strany takto vydieral rozmrhané statky z rukú lakomcov: zo druhej mrhal ich sám. Hneď po svojom venčaniu daroval primasovi dediny Saagh a Ebed. 315.) Synovi Archina, komorského grófa, ostrihomského mešťana, rodom Benátčana, len preto udelil Nyír, že mu kráľovna bola za krestnú matku. 316.) A zemlinského župana Dominika preto oštedril majetkom, že mu zvestoval narodenie Vladislava, vnuka zo syna Štefana. 317.) Sú od Bely IV. premnohé donácie. A najviac rozdával statky zámocké, o ktoré sa hlavne kasal s pochvatiteľmi. Ba celú, otcom jeho darovanú, brebirskú župu znovu potvrdil Šubičovcom. Zošol posléze vcele na sledy otcove.
____________________
312.) Quum dominus noster Bela, rex Hungariae, nobis dedisset in mandatis, ut terras castrorum per totam Sclavoniam a tempore Colomani regis alienatas judicaremus. Bán Štefan r. 1258. Fejér T. IV. vol. 2. p. 480.
313.) Non absque magna cordis amaritudine, ad lenigandum aliorum motum et scandalum temperandum. Fejér T. IV. vol. 1. p. 105.
314.) Manus suas ad ecclesiarum et religiosorum locorum gravamen extendit. Gregor IX. r. 1236 biskupom.
315.) Fejér T. IV. vol. 1. p. 73.
316.) Convenit regiae sublimitati, illos dotare possessionibus, quosa sacro fonte baptismatis elevant. Fejér T. IV. vol. 2. p. 39.
317.) Fejér T. IV. vol. 3. p. 138.
Prísnosť, s akou ináče vyrážal nespravodlivý lup z rukú chytráckych a násilných pochvatiteľov, učinila ho nad mieru nenávideným. Nesmeli sice, ktorých ztrata zastihla, protiviť sa, ustrašeni krvavými hodami v Belehrade: ale hľadali pomstu úskočne. Pozvali zasa na trôn Fridricha rakúskeho. A tento ošemetník, ktorý i na veselie starého Andreja II. sa bol dostavil, a tam šeľmovsky mihal na pánov, prijal nabídnutie, vtrhnul i s vojskom do Uhier. Bela ale, byv zavčasu zpraven o všetkom, nielen zahnal ošemetníka nazpät, než i v samej Viedni obléhal, a prinutil r. 1236 ku kúpeniu pokoja. 318.)
____________________
318.) Roger Carm. Miser. c. 9. – Pernold in Fastis Campilil.
Nie takú odhodlanosť ukázal pri inej opovážlivosti zradcov, trhujúcich zištne so trônom. Traja z ních, akýsi Bradač {:Barbatus:}, Mica Boršovič, a Miklúš, odsúdení pre velezradu, uskočili, ale uniesli korunné poklady, a skryli kdesi u mníchov. Títo poklady vydať nechceli, a Bela nemal tej smelosti, užiť oproti ním moci, než žaloval sa pápežovi, s osvedčeniem, že práve z tých pokladov chcel zaplatiť duchovenstvu, čím je, mocou konkordátu z r. 1233, povinnen.
Lebo skutočne legát pápežský Jakub a horlivý biskup bosenský Ján hrozili kráľovi vykliatiem pre neplnenie konkordátu. Bela bol u velikej súre. I pápež mu domlúval pre odjaté mníchom, zvlášte joannítom, statky. Bál sa, že i do neho treskne vatikánsky perún.
Pápeža však zdržovaly odo prísnejšieho zakročenia záležitosti gräcko-bulharské, pri ktorých zamýšľal upotrebiť Belu.
R. 1222 umrel císar nikäjský Theodor Laskaris. Vládu po ňom prejal jeho zať, Ján Dukas Vataces. Obrazení tým bratia zosnulého, Aleksej a Angel Laskaris, prchli ku latinskému císarovi Robertovi do Carihradu, a žiadali ho o pomoc.
Súčasne dal sa za císara korunovať panovník Epiru, Theodor Angel Komnen. Boli teda už štiria císari gräckí: v Carihrade, Nikäi, Trapezuntu, a Epiru.
Tento oženil brata svojho, Manueľa Komnena, s nemanželskou dcerou bulharského Asiena, Mariou, a učinil ho despotom thessalonickým.
Carihradský císar Robert dal r. 1224 bratom Laskarisovcom vojsko proti císarovi nikäjskému, ale Vataces ho porazil.
Císar epirský zasa oboril sa na Asiena, chtejä si podmaniť Bulharsko, než i tento zle obstál. Chrabrý Asien ho porazil, jal, oslepil, a zaujal r. 1226 Albániu a Thessaloniku.
R. 1228 umrel carihradský císar Robert z Courtenay, švagor Andreja II. Keď išlo o vyvolenie poručníka pre maloletého jeho syna, Balduina II., obmýšľali baróni carihradskí sveriť úrad tento mohutnému kráľovi bulharskému, Jánovi Asienovi, a spojiť manželstvom dceru jeho s Balduinom II. Potom ale presedlali, a ustanovili za poručníka starca Jána Briennského, kráľa jeruzalemského.
Toho použil císar nikäjský Vataces. Vypýtal dceru Asienovu, Helenu, pre svojeho syna Theodora; čím otužený, vypovedal r. 1234 ritierstvu carihradskému vojnu.
Druhú dceru Asienovu pojal kráľ srbský, Štefan Vladislav. Vzniknul z toho spolok pravoslavných, císarstvu latinskému nad mieru nebezpečný. Vataces a Asien obmedzili ho hneď na samý toliko Carihrad.
V takýchto okolnosťach nevidel pápež iného spôsobu spasiť Carihrad, a udržať zavedené na silu cirkevné spojenie, ako keď zkloní Belu IV. ku vojne proti Asienovi.
§. 135. Vyjednávanie o vojne proti Bulharom.
Písal o tom Belovi už 16. dec. 1235 roku. 319.) Vyzýva ho ku podpore latinského císarstva proti šismatikom, ktorí vraj viac nenávidia latiníkov, nežli pohanov; káže mu vyrvať spojencom Romániu a Gallipoli.
Belovi však to neprišlo vhod. On chcel previesť doma započaté obnovy, nie bojovať za hranicami. I vojna so príbuzným Asienom bola mu proti srsti. Proťahoval teda, hľadal všeliaké výhovorky, ako, že na Romániu osobuje sebe právo císar carihradský. Doprosta však vôľu pápežovi zlomiť nechcel; a tento neprestával nástojiť. R. 1238 poslal v záležitosti tejto do Uhier biskupa Perugie, vybídnul znovu Belu, „najkresťanskejšieho z panovníkov,“ ku zaujatiu krajny toho „Antikrista, ktorý nechce byť v počtu oviec Kristových.“ 320.) Biskupom a dominikánom poslal rozkaz, kázať „slovo kríža“, s odpustkami. A Bela sa podvolil naposledok, „v nádeji odpustenia hriechov,“ roztrhnúť viacnásobné sväzky pokrevnosti. Lebo nielen Ján Asien mal za manželku jeho sestru Mariu, i Vataces bol mu dvojne spriaznený. Bela bol jeho švagrom, a syn Vatacesov mal za manželku vnučku Belovu, dceru Asienovu z uhorskej Marie. Toto všetko vyložil Bela v liste svojom na Gregora IX. písanom, 321.) aby tento videl, akú mu prináša obeť, uposlechna apoštolského jeho vyzvania k vojne, a aby pápež tým skorej vyplnil jeho žiadosti.
Žiadal pak, aby žiadon legát nešol s ním, než on sám zriadil veci cirkevnie v opanovanej zemi, pre nenávisť Bulharov oproti Rímu, ktorá vraj tak veliká je, že i jeho nazývajú otrokom pápežovým. 322.) Ďalej žiadal, aby pápež ostríhal jeho dom, pokuď on pôjde podpaľovať cudzý. Naposledok žiadal zrušenie tých ustanovizien bývalého legáta Jakuba, ktoré mu kráľom byť nedovoľujú; tých prísah, na ktoré už ani nepamätá všetky, pre ich množstvo; a tých hrozieb vykliatia, ktorými Jakub tak ohradil ustanovizne svoje, že je už celá krajna vykliata. Toto žiada kráľ, a pápež všetky jeho prosby vyslyšal. Dovolil mu, vziať si jednoho zo svojích biskupov za legáta, všetky kliatby jedným dechom zfúknul, ale všetkých budúcich mätežníkov dal predkom do kliatby. Výše toho udelil kráľovi tú milosť, aby smel dať kríž pred sebou nosiť, pokuď bude behať vo blesku jasnosti zbroje Pánovej. 323.)
Po mnohej však hrmavici málo bolo dašťu. Ač všetko bolo r. 1238 ujednáno, predca ešte v jeseni r. 1239 bol Bela doma, keď Balduin tiahnul pres Uhry na východ so 60,000 Francúzov. A potom Bela tímto ponechal vcele starosť o pokorenie Asiena; sám zostal i potom doma. Váhal skočiť do zimnej vody, a pápež sužovaný práve císarom Fridrichom, ďalej súriť nemohol. I prešla mu trochu chuť, naháňať nové ovečky do ovčinca Petrovho, keď sa sohnané tak zpurne staväly proti nemu. Akosi sa celé jeho smýšľanie prevrhlo. Do Andreja II. metal perúnmi pre upotrebenie židov a izmaelítov: Belovi sám dovolil, dať im v čas potreby dôchodky krajinské do prenájmu. 324.)
____________________
319.) Fejér T. IV. vol. 1. p. 30.
320.) Nos enim tibi et aliis catholicis eandem terram exponimus occupandam. Tamže p. 101.
321.) Datum in Zolum 7 idus jun. 1238. Tamže.
322.) Nobis enim, et aliis christianis, frequenter improperant, quod ecclesiae Romanae servi simus. Tamže p. 114.
323.) Veluti fortis athleta Christi, proponis in splendore fulgoris armorum Domini currere. Tamže p. 115. V. idus aug. 1238.
324.) Datum 4 idus dec. 1239. Tamže p. 175.
Búrky teda východnie nedotkly sa Uhier, ale zo severu blížila sa už hrozná víchrica mogolská, ktorú predošol osudný príchod Kumánov.
Diví títo, Rusom pod menom Polovcov známi, kočovníci, čmírili sa ešte vždy, na východ od Sedmohradska, v ohromnom prostranstvu od Dunaja až po rieku Jaik čili Ural, ač už moc jejich bola Mogolmi zlomená. 325.) Dnešnie Multany, Valáchia, černomorské a azovské prímorie, zvaly sa od ních Malou čili Čiernou Kumániou; čo ďalej ku severu, medzi Dnieprom a Uralom, malo meno Velikej čili Bielej Kumánie. Nemyslíme ale pri tom na dáky mnohočetný národ, ktorýby všetky tieto ohromné prostranstvá bol zaľudnil. Polovci, a ich príbuzní Pečenci, 326.) ktorých sebe podbli, boli maličké, ale bojovné a lúpežné turecko-tatarské národky, snaď potomci dávnych Hunnov. Opísané prostranstvá boly ich pastvišťom a provoliem lúpežníckych rozjezdov. Netvorili žiadnu poriadnu državu. Rozliční ich cháni boli len akýmsi mravním sväzkom medzi sebou a so spoločným chánom spojeni. Na Rusi nebolo vojny bez ních. Pri všetkých nekonečných rozbrojoch ruských oni boli prítomni. Náhle sa zklbčili kňazi, hneď bežali na púšť pre Polovcov.
Preto i prví boli Rusi, ktorých Polovci, porazeni Mogolmi, zaplietli do vojny s tymito. Pre Polovcov boli Rusi r. 1224 hrozne porazeni na riece Kalce {:§. 89:}. Kumáni prchli vo prvých, a obrátili sa potom o pomoc k Uhrom, pustivše do trhu svojo náboženstvo. Dali sa r. 1228 hromadne krestiť. Bela IV. bol medzi nimi ešte ako mladší kráľ, so primasom Robertom {:§. 90:}.
Ale prijatý od uhorských mníchov krest, a pokroviteľstvo pápežovo, im len dotuď pomáhali, dokuď sa Mogoli a Tatari znovu nevyrojili na západ v massách velikých. R. 1238 porazil ich znovu chán Batyj tak, že všetku nádeju ubránenia svojej samostatnosti ztratili, a rozhodli sa i zem rodnú tam zanechať. Hlavní ich chán, Kuthen, 327.) vystrojil hneď po porážce poslov ku Belovi IV., aby mu dovolil osadiť sa s ľudom svojím v Uhrách. Sľuboval poddanosť a prijatie krestu.
A Bela nerozmýšľal sa mnoho. Znal Kumánov, ako udatných bojovníkov. Mnohí z ních boli už dávno v Uhrách osadlí, a mali účasť na všetkých uhorských vojnách. Boli mu teda i ostatní vítaní. Myslel, že ich pomocou zkrotí zpurných a zradných pánov. Lahodilo mu i to, že mohutný chán Kúnov bude jeho poddaným. Dovolil im teda vstúpiť hromadne do krajny, neporadiv sa o tom s nikým iným, ako s dominikánmi, ktorí ich mali krestiť. 328.)
Kúni sa pohli, ale vo dve strany. Do Thrácie a Macedonie prešlo z ních, svedoctvom Gregorasovým, 10,000; do Uhier sa vovalilo 40,000, r. 1239, pod samým Kuthenom. Z toho vidno, hoc sa do nohy nevystehoval, skrovnosť národka privlastnivšieho si toliké zeme.
Prišedších do Uhier vystehovalcov prijal Bela s velikou laskavosťou a počestnosťou. Poslal im ukazateľov a hotoviteľov ciest; ba on sám im šol v ústrety. Priložil si hneď i tituľ kráľa Kumanov.
____________________
325.) Est Comania terra maxima, cujus populos, scilicet Cumanos, Tartari occiderunt. Frater Ascellinus u Fejéra T. IV. vol. 1. p. 433.
326.) I jazyk i náboženstvo mali jedno. Hi {:Pečenci:} erant saraceni et comanicum loquebantur. Joannes a Plano Carpini. – De terra Kangittarum intravimus terram Biserminorum, qui loquuntur lingva Comanica, sed legem tenent Sarracenorum. Ascellinus. Fejér tamže. Srov. Obč. I. dokl. 304 a 353.
327.) Chron. Zwetlense píše meno to Gothan, Rusi Kotian.
328.) Roger Carmen Miserab. c. 2.
Maďari oproti tomu, lebo temer len títo prišli do styku s novými hosťmi, nenávideli ich odo prvého vkročenia nesmierne, našedše ich preobtížnymi. Vhrnuli sa zaiste s velikým množstvom stád, a činili, kade sa valili, náramne mnoho škôd na poliach, lúkach, viniciach, zahradách. I ináče počínali si ako bezuzdní lúpežníci a zvrchovaní surovci, brali čo zočili, činili ženským násilie, ubíjali ľudí. Kún neznal súdu a práva. Vzal si zadosťučinenie sám, a každú domnelú krivdu pomstil okamžitým usmrteniem. Zaplavili pak svojími stadami, taligami, stánmi celé Potisie, tu po Dunaj, tam po Debrecín, a zaujali čo zastihli, či súkromný, či cirkevní majetok.
Ku tejto nepohodelnosti prišla ešte strannosť kráľova, ktorý si velice obľúbil divochov. Kúni mohli predstúpiť kedy chceli pred obličaj kráľov: Maďari museli podávať prosbopisy. Kúnom hneď bolo zjednáno zadosťučinenie: Maďari sa museli cvičiť vo trpelivosti.
Keď však už toho bolo primnoho, pozval kráľ, r. 1240, do Monoštoru, v župe hevešskej, potvrdeného práve pápežom primasa Mateja, miláčka svojho, všetkých ostatních biskupov, barónov, županov, spolu i náčelníkov kumánskych, ku poradám. Bolo uzavreno rozptýliť Kúnov po všetkých župách, a postaviť ich pode spravu županov. Otcom čeľadním bolo udeleno zemianstvo, slúžobná čeľaď mala vstúpiť do služby uhorských panov. Všetci mali byť pokresteni. Kuthenovi stál sám kráľ za krestného otca. Ale kumánsky ľud odporoval. Menovite proti rozptýleniu po župách zpečoval sa riešitelne. Kúni chceli konečne zostať pohromade, aby neprišli pod korbáč maďarský.
To naplnilo starosťou i samého kráľa, ktorý sa im zprvu tak tešil. Uhri mali ich v podozreniu, že sú spojenci Mogolov; že prišli predbežne poohliadať krajnu, a naučiť sa reč maďarskú. 329.)
____________________
329.) Roger Carmen Miserab. c. 3. Rozhodné to svedoctvo, že Kúni mali vtedy reč svoju, od maďarskej rozdielnu.
Úžasná búrka mogolská valila sa už na Uhry. Musíme sa ale napred trochu oboznámiť so predchádzajúcimi dejmi nových hromiteľov sveta.
Okolo r. 1202 počali Mogoli u bajkalského jazera podmaňovať sebe súsednie národy, divoši divochov. V kotrbe panovníka ich Temučina, 330.) prímeniem Čingis-chána, vznikla hrdá myšlienka opanovania sveta, a jal sa uskutočňovať ju, so synami svojími, Džučim, Cagatajom, Ügetajom {:Oktaj:}, Tulujom, a národom divým, otrockým, od vôle jednoho samovládcu slepo odvislým, železnou rukou hnaným, ani občianskej slobody, ani vzdelanosti neznajúcim. Železný prút nutil divú pastiersku sberbu ku podivným víťazstvám. Museli zabíjať nešťastní, jestli nechceli zabiti byť sami. Pudila však ich i náboženská akási treštenosť. Mysleli, že ich mocnosti vyššie poslaly k opanovaniu sveta, a že s ich pomocou bojujú. I skutočne, obdivou nás naplňujú ich vodcovia. Mužovia neučení, nevedomí, sotvá písma znalí, umeli ohromné vojská zaopatriť a v boju riadiť, a boli tak domyselní v bitkách, že im ani najučenejší vojevodca nelapí.
Napred si podrobili také množstvo Tatarov, že v týchto i meno ich utonulo. 331.) Poneváč sa všade pred nimi hrnuli, v bitvách prvú účasť mali neprehľadné chmáry Tatarov, hovorili a písali užasnuté národy len o týchto prvých roznášateľoch mogolskej hrôzy. Všetky kroniky píšu len o Tataroch. O ich pánoch, Mogoloch, ktorí ich hnali, ako svojích otrokov, sotvá jest zmienka. I bolo to uprímne akési priateľstvo medzi podmanenými a podmaniteľmi. Mogoli a Tatari vystupujú všade ako jeden muž.
Pokorivše spoločne velikú državu kitajskú {:Chinu:} a državu Chovaresmov, prostieravšú sa medzi Kitajom, Indiou a Kaspickým Morom, pokročili na západ. R. 1223 udreli vodcovia Čingis-chánovi, Nujan a Subutaj Behadir, na Kúnov pri Čiernom Moru, a porazili ich. Nasledujúciho 1224 roku porazili na riece Kalce spojených kňazov ruských {:§§. 89. 136:}: ale víťazstva svojeho na ten čas nepoužili, poneváč ich Čingis-chán povolal nazpät.
Po smrti {:1227:} tohoto stal sa velikým chánom r. 1229 syn jeho Ügetaj, čili Oktaj. Ten vypravil tri ohromné vojská ku potlačeniu povstalých a dobytiu nových zemí. S jedným šol sám do Kitaja, a ztroskotal r. 1234 na vždy vládu dávnych tam císarov. Druhé sa predralo r. 1237 k Ispahanu a Bagdadu. Tretie, 300,000 mužov silné, vojsko viedol r. 1236 na západ bratovec chánov, syn Džučiho, Batyj čili Batu, vladateľ Kipčaka, t. j. strany ležavšej medzi Jajkom a Dnieprom.
Tento velice schopný vojevodca oboril sa razom i na tekavých Kúnov, i na usadlých Rusov, a zapríčinil prchanie tých i týchto do Uhier. Nielen Kuthen hľadal utočište pred Mogolmi v Uhrách, než hľadali ho i ruskí kňazi. Ten i títo šírili u nás hrôzu pred menom tatarským a Batyjovým.
____________________
330.) R. 1829 vyšla v Petrohrade mogolská história rodu Temučinovho, so prekladom nemeckým, spísaná r. 1662 jedným z potomkov Temučinových, Sanang Secenom. Dľa nej otec Temučinov bol Jessugei. Synovia: Džuči, Cagataj, Ügetaj, Tuluj. Džuči † 1226, syn jeho Batyj † 1255. Ügetaj stal sa chaganom 1229, † 1241, syn jeho Gujuk † 1246. Po Tulujovi zostali: Möngke † 1259, Chubilaj čili Kublai † 1294, Chulagu † 1264, a iní.
331.) Nescio quo fato accidit, ut Mogoli, rerum per universam Asiam domini, devicto oriente, immo his ipsis Tatari victis, ac sub jugum missis, vellent, nollent, invisum Tatarorum nomen gererent tamen, nationisque victae imponeretur nomen populo victori, quod tamen ipsi aspernabantur, suo Mogolorum nomine satis sibi placente. Quaesti. Petropolitanae od Jos. Eb. Fischera p. 55. – Hic {:Cyngis:} incepit pugnare cum Su-Mongol {:i. e. aquatici Mongoli:}, sive Tartaris, eosque multo bello subjugavit. Joannes de Plano Carpini. Fejér T. IV. vol. 1. p. 124.
Privaliv sa r. 1237 ku Riazani, žiadal desiatinu zo všetkého, ešte i z ľudí. Kňaz riazanský, Georg Igorevič, a kňazi muromský i pronský, šli v ústrety Tatarom ku Voronežu, a objavili im mužne: „Keď nikoho u nás nebude, vtedy bude všetko vašo.“ Ale Tatari vzali a vypálili 21. dec. 1237 Riazaň, kňaza Georgia zabili. U Kolomny porazili Vsevoloda, syna velikého kňaza Georgia. Potom vzali Moskvu, vypálili Suzdal, osadili opustený velikým kňazom Vladimír. Keď mladý Vsevolod vyšol prosiť o život, dal ho Batyj pred očima svojíma zarezať. Celú veľkokniežacú rodinu, spolu s biskupom Metrofanom, dal spáliť v cerkvi Bohorodičnej. Potom opustošili všetko na severo-východu. Velikého kňaza Georgija obstúpili, porazili, zabili 4. mar. 1238 na riece Siti.
S tým sa obrátili v južniu Rus a lomili všetko. Mstislav Gliebovič, chtejä pomáhať obľahnutemu Černihovu, porazen bol a prchnul do Uhier. Mengu chán, syn Ügetajov, pristúpil ku Kyjevu, oslovil kňaza Michala vzdať sa. Michal ubil jeho posla, ale potom, ztratil smelosť, a vida pred sebou hroznú trýzeň, uskočil do Uhier. I Mengu na ten čas odstúpil, keď bývalému sídelnému mestu prispel ku pomoci Rastislav Michajlovič, kňaz smolenský. Tohto schvátil zradne Daniel Romanovič haličský, a vzal Kyjev pre sebä. Vypustený Rastislav prchnul tiež do Uhier.
Ale r. 1240 dostavil sa sám Batyj pred Kyjev. Darmo odporoval Danieľov vojevodca Dimitrij. Batyj vzal Kyjev 6. dec. 1240, naplašený Daniel prchnul tiež do Uhier. 332.)
Úskoci všetci prosili o pomoc proti spoločnému nepriateľovi. Ale darmo prorokovali Uhrom, že i na ních prijde riad. Uhri mali tým vätší strach, čím hroznejšími barvami líčili úskoci nevídaných „psohlavcov.“ Nemienili teda sami vyvolať ich hnev na seba, nešli hasiť dom súsedov. Ba tak boli nedbanliví, že sotva doma hotovili k odporu.
____________________
332.) Soloviev Isto. Rossii. Srov. §. 166.
Daniel, nevykonav ničoho v Uhrách, vrátil sa brániť vlasť osobne, ale už pripozde. Za neprítomnosti jeho zaplavili Mogoli i Halič a južní Vladimír, dobyli 13. febr. 1241 Sudomíra, porazili palatína krakovského, napred u Turska, potom u Šidlova, olúpili a vypálili 31. mar. 1241 Krakov.
Obyvateľstvo rozutekalo sa do hôr, Batyj pak rozdelil sily svoje. So čiastkou vojska poslal Cagatajoviča Petu pustošiť západnie zeme slovanské, Poľsko, Sliezsko, Čechy.
Tento porazil 9. apr. 1241, na Dobrom Poli u Lehnice, vratislavského kňaza Henrika. Ale kráľa českého, Václava I., nedočkal, keď sa blížil so 46,000 vojska, než uchýlil sa na Moravu, a zpustošiv ju hrozne, 333.) spojil sa v Uhrách so vtrhším od severu Batyjom.
____________________
333.) Z týchto čias stáva jedna z najpeknejších historických básní českých v Rukopisu Kráľodvorskom, o boji pána českého Jaroslava s Tatarmi, na hore Hostajnove u Holomúca. Niet tu cinkania koncovkami, ale jest sila a vkus.
Spotkanie to stalo sa, nie náhodou, než podľa dobre premyšleného a vyrátaného rozpočtu, aký bys’ u divochov nehľadal. Batyj pri tom ukázal podivnú i zemepisnú známosť, i taktickú obozretnosť. Aby nepovstal nedostatok potravy pre ľudí a kone; a aby nebol dakde v horách zahaten, s celou svojou silou, pri čom by mu množstvo nič nepomohlo: nevalil sa do Uhier, kde najvätší odpor očakával, jedným prúdom, ale zo troch strán učinil útok na krajnu. Od severu vtrhnul on sám so hlavňou silou; od západu maličkým okolkom Peta; od východu, pres Sedmohradsko, Kadan. Tým chcel i to docieliť, aby napadnutý zo troch strán od razu nepriateľ nevedel, kde sa má brániť, kam obrátiť, kde vätšú silu stiahnuť; potom i to, aby nezdar na jednom mieste mohol byť nahradený zdarom na mieste inom. Uhri nemali ani tušenia o tom, čo vtipy mogolské oproti ním za Tatrami snujú, a pápež ešte menej.
Tohoto kapláň, Ján de Civitella, ukazoval práve Uhrom kapsu s odpustkami, huckajä ich vo dve strany, na východ i na západ. Na východ proti muselmanom; na západ proti „synovi zatratenia,“ císarovi Fridrichovi. To sa dialo, keď už Rusi pod nožmi tatarskými krvácali.
Blížiaca sa vždy viac búrka primäla posléze kráľa učiniť dačo pre bezpečnosť krajny, aby sa predca nevyplnilo, čo veštili ruskí úskoci. Ešte Krakov nepadnul, a Bela už poslal, s koncom r. 1240, palatína Dionýsia Hederváryho s vojskom, aby v Tatrách bránil Mogolom prístup, jestliby sa dobývali do krajny. Velel mu obsadiť presmyk verecký, v župe marmarošskej. Myslel, že barbari len tade vtrhnú, kade im blíže. Županom nakázal sťahovať pluky; pánom a prälátom doplniť svoje družiny {:banderia:}; zemänom shromaždiť sa podo kráľovské zástavy. Arcibiskupa kaločského, Ugrína, povolal z cesty ku synode lateránskej nazpät.
Tu sa ukázalo, aké to nešťastie, keď je panovník, zaslúžene alebo nezaslúžene, nenávidený. Bela to bol vo plnej miere. Lúpežníci krajinskí ho mali v žalúdku pre odjímanie nespravodlivých statkov; iní škrípali na neho zubami preto, že prijal do krajny Kumánov, a stranne im hovel. Volanie teda do zbroje slabý malo účinok. Jedni neverili v nebezpečenstvo. To im nešlo do hlavy, žeby sa našol podo slncom národ, ktorýby sa opovážil na hrdinského Maďara i len krivo popatriť. 334.) Vykrucujúce sebe bajúzi, upodozrievali biskupov, že to len oni púšťajú ničomné strachy, aby nemuseli na synodu do Ríma. Iní sa práve radovali, ako čoby len sám nenávidený kráľ mal trpeť, a nehli sa. 335.)
Keďby bol mal spechať každý, so zbrojou v ruce, na miesto shromaždenia, vtedy sa ešte len radili. Videv kráľ všeobecnú neochotnosť, svolal v pôste r. 1241, keď už Krakov padnul, do Budína biskupov, barónov, a daktorých bližších županov. Tieto stĺpy krajny nevedeli nič múdrejšieho radiť kráľovi, ako to, aby dal bez odkladu zjímať chána Kuthena a daktorých iných kumánskych náčelníkov. Neverili im, báli sa, že náhle Mogoli vtrhnú do krajny, Kumáni sa hneď pripoja ku ním. Vo vojsku zaiste mogolskom mnoho bolo Kumánov. Všetci, ktorí sa nevystehovali ani za Dunaj, ani do Uhier, pripojili sa Mogolom. I to činilo podozrelými Kumánov uhorských, že sa konečne nechceli dať po župách rozptýliť. Z týchto príčin upadli i predo kráľom v podozrenie. Prijal radu, dal Kuthena bez odkladu zjímať. Potom rozpustil shromaždených sbierať spešne vojsko; sám pak zostal, očakávajä ho, v Budíne.
Dúfal, že palatín aspon potuď zdrží nepriateľa na hraniciach, v úžine vereckej, až sa ku prijatiu jeho prihotoví. Len toľko ale čo sa rozošli snemovníci, už prichvátal posol od palatína na vyparenom koni, s vesťou, že Tatari sa blížia, a že nebude možno odolať im. O štiri za tým dni pricválal palatín sám, a priniesol zvesť ohromujúcu, že ľudia jeho málo chybí do nohy sú pobití, on sám žeby sa temer bol stal uhorským Leonidasom, a prosmyk verecký Thermopýlami. Dňa 12. mar. 1241 vrútili sa Mogoli, 336.) pod chánom Batyjom, do župy marmarošskej, a hneď zaškrtili nemilosrdne každého, koho dochytiť mohli. 337.)
Súčasne vthnul do Sedmohradska Kadan, od západu sa blížil Peta, tak že si skutočne kráľ nevedel rady. Podo vrchním veleniem Kadanovým veleli zástupom Gajuk a Bajdar, tamten syn, tento vnuk velikého chána. 338.) Počeť všetkých cenil sa na pol milliona. Len predbežný zástup Batyjov, ktorý hotovil cesty, odstraňoval záseky a iné prekážky s motykami a sekerami, skúmal silu a postavenie nepriateľa, obnášal 40,000 Tatarov a Polovcov. Títo sa prví dávali vo znaky nepriateľovi páleniem dedín a ubíjaniem všetkého, čo žilo.
____________________
334.) Císar Fridrich II. nazýva, v liste svojom na kráľa anglického z r. 1241, Belu „rex deses et nimis securus,“ národ „hostium contemtores elati vel nescii.“ Fejér T. IV. vol. 1. p. 221.
335.) Roger Carmen Miserab. c. 14.
336.) Circa festum dominicae resurrectionis. Píše Bela IV. sám. Fejér T. IV. vol. 1. p. 214.
337.) Roger Carm. Miser. c. 16. Naskrze mylné sú nápisy na brašovskom chráme: 1233 Tartari primo vastarunt Hungariam. 1236 Tartari denuo Hungariam vastarunt, et in Transilvania septennium morati sunt. Schwandtner Script. Hung. I. 885.
338.) Roger týchto zaznačil vojevodcov tatarských: Bathus, Bochetor, Cadan, Coacton, Feycan, Peta, Hermeus, Ocadar, Cheb. Carmen Miser. c. 19. Jo. de Pla. Carp. týchto: Bathi, Cathan, Syban, Bureth. Fejér T. IV. vol. 1. p. 426.
Kone Tatarov i Mogolov boli vychudlé, ale umeli im dodať rychlosti nemilosrdným korbačovaniem, tak že urazili často pres deň alebo noc kus cesty, ku ktorej naši potrebovali tri dni, a tak potom víťazili prekvapeniem a nutenou udatnosťou. Železná kázeň nešetrila ani hoväda, ani človeka. Neuprositelný rozkaz musel byť vyplnený, na cestách tak, ako v bitkách. Chabosť jednoho bola ztrestána smrťou celej desiatiny. Vojevodcovia skušení a obozretní, akých mali, činili pri takej kázni divy. Pechoty neznali. Boli samí jazdci, so krivými šabľami, odetí kožennými branírmi. Šípy strieľali tak metko, že zriedka chybili, a tak silne, že obyčajne prerážali štíty nepriateľské.
Privyklý na ušlechtilé postavy Italcov a južních Slovanov súveký archidiákon Tomáš {:nar. r. 1200:} líči ich ako potvory. Nohy vraj majú krátke, prsá široké, tvár plochú, bradu bezvlasú, oči ďaleko rozostúpené. Jedia mäso surové a pijú krev. Sú mlčanliví, bezmluvní, ešte i v bitce. Prirodzene, bo to bola háveť nevolných otrokov.
Akýsi biskup uhorský píše o ních r. 1241 do Parížu, že pochádzajú z Goga a Magoga, a za učiteľov že majú saducäov a farizäov, neveria ničoho, písmo majú židovské, 339.) kone dobré, ale šialené, bo samy idú za ľuďmi. Pred nimi ide Mordva {:Mordani:}.
Ivo zvestuje o ních biskupovi burdigalskému, že sú ľudožrúti, 340.) čo sa srovnáva s názvom psohlavcov, ktorý im dáva dosaváď ľud náš, pamätujúc ešte na hrôzy týchto neľudí.
____________________
339.) Quaesivi de fide, et ut breviter dicam, nihil credunt. Litteras habent Judaeorum. Fejér T. IV. vol. 1. p. 232.
340.) Sine delectu conditionis, fortunae, sexus, et aetatis, omnes indifferenter diversis suppliciis interibant. Quorum cadaveribus principes cum suis cynocephalis, aliisque lotophagis, quasi pane vescentes, nihil praeter ossa vulturibus relinquebant. Mulieres autem vetulas et deformes antropophagis in escam, quasi pro diaro, dabant, nec formosis vescebantur, sed eas clamantes et ejulantes in multitudine coituum suffocabant. Ivo Narbonensis ap. Parisium Hist. Anglic.
Predesený nespodievanou zvesťou Bela IV. stiahnul rychle vojsko z najbližších žup a povolal ku sebe Kumánov.
Súčasne pečoval o bezpečnosť svojej rodiny. Manželku a dvojročnieho syna Štefana poslal, s najvzácnejšími drahotinami, do Rakúska, a Fridricha dal prosiť o rychlú pomoc.
Lebo Batyj postupoval spešne, páliac a bijúc všetko, ku Pešti, aby prikváčil neprihotoveného kráľa. Na veliký piatok už zatvorivší sa v Pešti Bela, prišedší s Chorvátmi brat jeho Koloman, dostavivší sa biskupi a župani, videli žiaru horiacich do okola dedín.
Kráľ sa vyhyboval čiastočným srážkam. Chcel počkať, až sa shromaždí viac vojska, a potom podniknúť dačo rozhodného. Proti jeho vôli učinil Ugrin, bojovný arcibiskup kaločský, veliký kacierobijca, 16. mar. 1241 nešťastnú výlazku. Bol priváben do zálohy a porazen tak, že z ťažka uskočil samoštvrtý. Horšil sa potom, že mu kráľ neposlal pomoci. Toho istého dňa zaujali, olúpili, vypálili Mogoli Vacov.
Do Pešte pribyl skutočne pozvaný Fridrich rakúsky, ale s tak nepaternou družinou, ako čoby bol prišol len na prezvedy a ku zvýšeniu nenávisti proti kráľovi. Toto poslednie i obsiahol. Podniknul daktoré ničomné smelé kúsky; Uhri ho vyvyšovali, kráľa svojho potupovali. 341.)
____________________
341.) Roger Carmen Miserab.
Jednoho dňa zabil udatný Fridrich pri výlazce vlastňou rukou viac Mogolov, a jednoho zjímal. Poneváč tento bol práve Kumán, ztrhlo sa hrozné reptanie na Kumánov a kráľa. Diví pyskúni vrešťali: Nech teraz bojuje kráľ proti Mogolom, so svojími Kumánmi, ktorým rozdaroval naše majetky! A lživý Fridrich potvrdzoval v tom mätežníkov.
Kráľovi lúzali do očú, že je chabec, a žiadali s nezbedným vreskom smrť Kuthenovu. Ustrašený kráľ nesmel odporovať doprosta; len to žiadal, aby chán bol vyslyšaný. Ale premúdri krikľúni vnikli, s rakúskymi ritiermi, do Kuthenovho väzenia, pri vresku zbúreného množstva: Smrť Kuthenovi! Smrť Kúnom! Kuthena zrúbali na skutku, a s ním celú jeho rodinu, i všetkých s nimi uväznených náčelníkov kumánskych, a hlavy ich vyhádzali medzi vreštiaci ľud na ulicu.
Po tomto nečinu odstranil sa lživý Fridrich, aby číhal na korisť z ďaleka. Bo vždy sa nosil s tou myšlienkou, učiniť sa uhorským kráľom.
Kumáni spechali ubezpečiť sa a pomstiť smrť svojho chána. Vychytivše sa z táboru uhorského, obrátili zbroj svoju proti Uhrom, pálili dediny, ubíjali koho popadli.
Pre ních nemohol potom kráľ dostať posily. Tak sa museli vrátiť, biskup čanadský Buco, váradský Benedikt, a jeden župan. Bojíce sa však i Mogolov, a nechcejúce sa im poddať, vrhli sa potom do Pannonie, odtuď do Bulharska. Tak ich podráždiť, v dobe tak nebezpečnej, mohla len bezumná luza.
Pri tom všetkom mal už Bela IV. okolo sebä na 100,000 vojska. A Mogoli, nemavše spôsobu dobývať pevnosti, museli siahnuť ku fígľu, aby vyvábili Uhrov z Pešti. Sobravše stány, cúvali nazpät, akoby sa báli; a kráľ dal sa oblúdiť. Na nástojenie Ugrinovo postupoval s celou mocou svojou za nimi. 342.)
____________________
342.) Roger Carm. Miser. c. 24-26.
Došedše ku riece Slanej {:Šajó:}, prepravili sa Mogoli na druhý breh; kráľ pak sa postavil im v oči u dediny Mohy, v juliu 1241.
V uhorskom bohatom táboru panovaly poriad hlavatosť, neposlušnosť, reptanie, zrada. Mnozí z obrazených, teraz všetku domovú pohodelnosť i skvos so sebou vlečúcich, pánov priali i teraz kráľovi svojemu porážku; a už mysleli, ktorak sa vrhnú ku nohúm víťazným divochom, aby podržali majetky svoje, čokoľvek nasledovať bude. Iní sa vystatovali a chvastali bláznive, pohŕdajúce nepriateľom. Ale najhoršie bolo to, že ani Bela IV., ani brat jeho Koloman, nemali vojenských schopností, ba ani len obecnej opaternosti; a iného udalého vojevodcu nebolo, čo dosť divno pri ustavičných vojnách.
Bela obsadil nezrušený Mogolmi most, a potom ohradil tábor svoj vozmi, ako valom. Čo keď uzrel Batyj, zasmial sa s poznamenaniem, že mu už Uhri neujdú, poneváč sa zatvorili do chlieva.
Po dlžšom vzájomnom pozorovaniu zvestoval Uhrom jeden utekší od Mogolov Rus, že v noci budú napadnuti. Bela myslel, že Mogoli uderia na most, a na tú prípadnosť učinil opatrenie. Oni ale prebrodili sa v noci povýše i poníže na viac miestach, a Uhri len oči otvorili ráno, keď ich zo všetkých strán obkľučovali hrozivé zástupy mogolské.
Koloman, Ugrin, a prior joannítov vytrhli z vozových ohrad, ale boli prívalom šípov zahnaní nazpät; prior zabitý. A tak sa stalo pokaždé, keď sa nový zástup vyrojil. Učinil to, okolo poludnia, i Koloman so svojími Chorvátmi, ale nebol podporovaný. Uhri dali sa na útek. Prchli bez poriadku zanechanými nepriateľom zúmyselne mezerami, a boli potom z vätšej časti dostiženi a pobiti.
Odo svitu panoval úžasný zmatok. Keď sa nepriateľ zjavil, jazdci hľadali svoje kone, páni sluhov, sluhovia pánov. Potom pri srážce len daromný zmatený vresk. Rozkazoval každý, slúchať nechcel nikto.
Koloman dal sa na útek ranený. I sám kráľ Bela prišol do najvätšieho nebezpečenstva. Len istý Detrik 343.) a Aleksander z rodu Abovho 344.) ochránili mu život, a pomohli k úteku.
Bojište bolo na dve míle do okola kryté trupmi. Po poliach a horách povalovaly sa odvrhnuté prchnúcimi zlaté a strieborné nádoby a drahé šaty, a nebolo, ktoby ich zdvihnul. Mogoli nedali sa tým lákadlom zastaviť, len doháňali a ubíjali prchnúcich. Padnul i primas a štiria biskupi, medzi nimi hromiteľ bogomilov Ugrin. 345.) Pár hodín postačilo ukázať Maďarom, že nielen oni dovedú podvracať državy. 346.)
____________________
343.) Cum conflictum juxta fluvium Sayov cum saeva gente Tartarorum habuissemus, Detricus cuidam ad versa facie super nos irruenti viriliter se opposuit, et ab ipso crudeliter vulneratus, a morte nos liberavit. Bela IV. r. 1248. Fejér T. IV. vol. 2. p. 11.
344.) Alexander comes {:filius Demetrii de genere Aba:} in ipso conflictu ad latus nostrum, tamquam fidelissimus custos, adstitit, et nisi inibi ipso existente, forte vitam finivissemus. Fejér T. IV. vol. 1. p. 418.
345.) Ad gubernandas Strigoniensem, Coloczensem, Geuriensem ecclesias, eorum antecessoribus per Tartaros interemtis. Tamže p. 335.
346.) Hlavnie pramene: Rogerius Carmen Miserab. a Thomas archidi. Hist. Salon. Oba súvekí.
Kráľ utekal pres Gemer a Zvolen do Turca. Na úteku dali pod neho, so vlastním nebezpečenstvom, svoje kone: istý Erne, 347.) bratia Rugačovci, predkovia Faych, 348.) a Andrej Ivankovič, praotec Forgáčovcov. 349.) Obstupovali ho a sprevádzali až do Dalmatska: ten už spomenutý Aleksander z rodu Abovho, 350.) podobne už spomenutý Detrik a brat jeho Filip, prišlí s Kolomanom juho-slovani, 351.) Miklúš Obuškovič s celou svojou rodinou, 352.) Dionýs Vialka, 353.) Bartolomej Lipolth, Detrik Bebek, a iní. Odľahlo im trochu až na Znieve v Turci, ktorý staroslovenský zámok v Tatrách bol dal Andrej Ivankovič pre kráľa obnoviť svojími nákladkami. 354.) Že tam hľadali utočište, príčina bola, poneváč sa i od západu valil Peta. Nevedeli, až sa rozpatrili, kam sa majú hnúť.
Zplašené na najvýš obyvateľstvo rozutekalo sa do hôr; páni učinili, čo vždy činievať v čas nebezpečenstva zvykli, prchli za hranice. 355.)
____________________
347.) Cum invalescente adversitate, defectum equorum nos habere contigisset, ipse {:Erne:} vivere postponens, et vitam nostram morte sua redimere desiderans, equum, quem pro salvanda persona sua habuit, nobis obtulit equitandum. Fejér T. IV. vol. 2. p. 93.
348.) Consideratis servitiis ipsorum {:Doni et Barnabae:}, quae nobis tempore Tartarorum personaliter exhibuerunt, et dando nobis equum ipsorum se mori relinquentes. Bela IV., keď darúva r. 1243 Rugačovcom Fay. Fejér T. IV. vol. 1. p. 286.
349.) Cum enim in Seyo nobis et nostris gravis instaret persecutio Tartharorum, et equus noster ilia traheret quasi fessus, idem Andreas {:filius Ivanka:} nostrae suam postponendo salutem, equum, quem habebat agilem et velocem, nobis tradidit, ipso et fratre suo peditibus derelictis; in quo casu frater ejus per Tartaros exstitit interemplus. Bela IV., keď darúva r. 1253 Andrejovi Gymes. Fejér T. IV. vol. 2. p. 207.
350.) Et quando nos ante ipsos Tartaros ad partes maritimas recepissemus, idem Alexander comes nullus nos reliquit. V. dokl. 344.
351.) Filip potom bránil castrum Kemluk i proti Tatarom i proti domácim mätežníkom. Fejér T. IV. vol. 1. p. 288. V. dokl. 373.
352.) Nicolaus, filius Obichk, de Ziud, cum omni familia domus suae, usque ad insulas maritimas. Tamže p. 335.
353.) Na odmenu stal sa bánom. Tamže p. 323.
354.) Idem Andreas castrum Turuch munitissimum fecit construi, in nostro semper dominio permansurum. V. dokl. 349. – Že to bol Zniev v Turci, vidno z listiny, ktorou Bela IV. uvádza ta r. 1252 mníchov prämonštratenských. Fejér T. IV. vol. 2. p. 135.
355.) Memoratae gentis {:Tartarorum:} invalescente malitia, multi de nostris in terras alienas aufugerunt. Fejér T. IV. vol. 1. p. 345.
Koloman Andrejovič cválal s pozostalými Chorvátmi ku Pešti, potom ďalej, pres župu šimegskú, do Chorvátska, ale na ceste podľahnul rane, 356.) vätší modlitebník, nežli vojevodca. 357.) Užíval až do smrti tituľ ruského kráľa. Potomkov nezanechal žiadnych. Bol athletom Ríma. Z Haliče vyhnali ho zvlášte pre jeho náboženskú nesnášelivosť; na juhu apoštoloval s mečom a ohňom medzi bogomilmi. Manželka jeho Salomea vrátila sa do Poľska, kde r. 1268 umrela mníškou. 358.)
____________________
356.) Colomannum, regis fratrem, vulneraverunt lethaliter, ita quod mortuus est post breve tempus. Abbas montis s. Mariae r. 1242. Tamže p. 236.
357.) Thomas archid. Hist. Salon. c. 38.
358.) Dlugoš Hist. Polo. l. 7.
Mogoli dorazili temer súčasne s Kolomanom do Pešte, a zrobili tam hrozné mäsiarenie medzi meštianstvom a početne shromaždenou šľachtou. Týmž časom dorazili, po zpustošeniu Sedmohradska, i zástupy Kadanove, a od západu Petove. To bolo zovrubné vyvedenie ustáleného ešte v Poľsku rozpočtu. Celá sila mogolská bola teraz pohromade, vo srdcu krajny, a hlavní úder stal sa, krajna bola dobytá až po Dunaj. Víťazi, poneváč mysleli na stálo opanovanie, menovite prezimovanie, zaviedli vládu mogolskú. Každej dedine dali mogolského predstaveného, ktorého nazvali kňazom, 359.) a dediny spojili v újezdy, podelivše opanované zeme na sto čiastok, tiež so predstavenými mogolskými.
S touto zvesťou Rogerovou ťažko sjednotiť to, čo ináče vypravuje o ukrutnosťach Mogolmi nad obyvateľstvom dedinským páchaných, a o hromadnom úteku tohoto. Lebo pre koho potom boli tí mogoľskí kňazi po dedinách? Ktorak mohla byť zem obyvateľstva prázdna na újezdy podelená? Čo mohla osožiť Mogolom krajna pustá? Po vyškrteniu obyvateľstva boliby i sami museli z nej zutekať.
Schopni zbroje mužovia boli vraj pobití, starcovia vystrieľaní. Deti staviali do riadu, a tak pustili na ne chlapcov svojích, ktorí ich kyjmi zrážali. Víťaz bol ten, kto jedným úderom rozštiepil hlavu. Pekné ženské boly ubité ženštinami mogolskými, aby sa im pre ne mužovia nezpreneverili. Špatné len doškriabaly mogolské sajhy, a urezaly im nosy, tak potom podržaly za otrokyne. Dialo sa to pravdepodobne len tam, kde sa obyvateľstvo alebo na odpor postavilo, alebo iným dákym spôsobom proti Mogolom prohrešilo. Preháňajúci všetko Roger učinil potom z jednotných prípadností všeobecné platné pravidlo.
Tak bolo i s tým útekom a skrývaniem sa po horách. Dopustím, že obyvateľstvo z prvu prchlo, po horách sa rozutekalo: ale hlad ho brzo prinutil ku vyhľadaniu svojích dedín a príbytkov. Že Mogoli tomu boli rádi, že i sami vábili prchlých domov, to bola vec prirodzená, bo to ležalo v ich prospechu. Našedše vraj na bojišti pečať kráľovskú, dali napísať menom kráľovým list, aby nikto svoj dom neopúšťal, a kto prchnul, aby sa navrátil, bo že kráľ brzo vyženie votrelcov. To sa stať mohlo. Žeby ale potom, keď prchlí prišli do domov svojích a úrody zkľúdili, Mogoli ich boli vybili, ako včely trudov, to sa prieči rozumu. Zdaliž Mogoli, ktorí mysleli, že už nalezli v Uhrách stále obydlie, a sľubovali sebe tu život pohodelný, nevedeli, že zasa prijde i jar, i jeseň, i zima, a že na ruky pracovité vždy budú mať potrebu, mají-li oni žiť bezo práce? Roger sa tu zamotáva do protimluvy, keď vypravuje spolu o zradných uhorských pánoch, ktorí už s Mogolmi držali, za Mogolov sa vydávali, s nimi zbíjali. 360.) Sám slúžil u jednoho takého renegáta. 361.) To ukazuje, že Mogoli nemienili riadiť, ako vlci v ovčínci, a za lepšie uznávali ovečky strihať, nežli všetky vyškrtiť.
Ani nemyslime, že po bitce u Slanej celá uhorská krajna padla ku nohúm divochov, a všetek odpor prestal. Prešlo desať mesiacov, až mohli Mogoli prekročiť Dunaj; 362.) a z tejto strany Dunaja odporovaly im, kde sa aká nachádzala pevnosť, ktoré oni dobývať neumeli.
O dobývaniu veľko-váradského zámku vypravuje Roger, že násilníci hnali napred ruských a uhorských plenníkov, potom Kumánov, a keď oni vyplnili trupami svojími priekopy, vtedy pristupovali Mogoli po ich mrtvoliach, ako po moste. Pri tej príležitosti zhorely i zvleky sv. Vladislava vo chráme.
S takým dobývaniem hradov a rozličnými pochodmi prešol Mogolom celý 1241 rok. Len do Rakús zabehli v auguste, ale brzo sa vykľúdili odtuď, či preto, že sa zľakli príprav Fridrichových, či pak preto, že držali za nebezpečné podráždiť i Nemcov.
____________________
359.) Constituerunt canesios, i. e. balivos, qui justitiam facerent. Roger Carm. Miser. c. 35.
360.) Per quosdam Hungaros, qui jam eis adhaeserunt. Roger. Carm. Miser. c. 31.
361.) Ditioni cujusdam Hungari, facti operibus Tatari, me submisi; qui in suum servum admittere pro magna gratia me est dignatus. Tamže c. 36.
362.) Bela IV. píše r. 1254 Innocencovi IV., že na Dunaju per decem menses contradiximus Tartaris. Fejér T. IV. vol. 2. p. 222.
Bela IV. nemeškal dlho v úkrytu Tatier, na Znieve. Chtejä byť bližšie hraníc a svojej rodiny, náhle okolnosti dopustily, presídlil sa do Prešporku.
Náhle o tom slyšal Fridrich rakúsky, hneď upravil na neho priateľské pozvanie, aby sa páčilo prísť do blízkeho Hamburgu, kde meškala manželka Belova, so synom Štefanom. Čo za dobrý súsed! pomyslil si Bela, a spechal vrhnúť sa vernému priateľovi do náručia. Ale padnul do lvej jamy. Lebo Fridrich, náhle sa nalezal v jeho pazúroch, žiadal kujonsky od neho navrátenie všetkého, čokoľvek v rozličných dobách, pri domáhaniu sa uhorskej koruny, za kúpenie pokoja platiť musel; a to obnášalo 10,000 hrivien. Bela ztrupnul pri obcovaniu tak podlom, ale čo robiť? Bol v pasci, musel sa pokoriť. Oddal hneď lakomcovi všetky drahotiny, ktoré mal u sebä, v nízkej cene 2,000 hrivien. 363.) Za ostatniu summu prepustil kleslému níže žida Fridrichovi tri súsednie župy, mošoňskú, šoproňskú a železnú, ktoré tento i hneď obsadil vojskom rakúskym. 364.)
Olúpeného Belu, manželku a syna jeho, vyprovodil na hranice s poklonami. Predstaviť si môžeme, ako ťažko to niesol Bela IV. Ale nebola to vätšia nehodnosť, ako ktorú bol zpáchal Bela III. r. 1187 na Vladimírovi Jaroslavičovi. Tento nielen že všetky poklady odobral prchlému Vladimírovi, vsadil ho nadto i do žalára, so ženou a s deťmi, až opanuje Halič {:§. 13:}. Tak to hlä! Dnes mne, zajtrá tebe.
____________________
363.) Roger kladie cenu ich na 10,000 hrivien.
364.) Pernoldus Chron. a. 1241.
Olúpený a vykomplimentovaný z Rakús Bela IV. šol vo prediely zadunajské, kam ešte Mogoli neboli prenikli. Lebo člnov nemali, a Uhri všade bránili priechod pres Dunaj. Samospravné pobrežné župy konaly, po ochrnutiu vlády ústrednej, povinnosť svoju samy od sebä, člny zpálily, postavily pobrežné stráže.
Kráľ to so príchodom svojím všemožne napomáhal, a sbieral vojsko. Ku zapraveniu najsúrnejších potrieb požičali mu, prchly jeden Rus, Mladik, 30, a opát pannonský 800 hrivien. Manželku a syna, poneváč nevedel čo zajtrajší deň prinesie, poslal do Dalmácie. Ta odoslal i kosti sv. Štefana.
Potom vystrojil na všetky strany poslov, na pápeža, ku francúzskemu kráľovi, na císara Fridricha II. Aká od ních odpoveď? Gregor IX. poslal mu uistenie, že sa bude za neho modliť, a Nemcom poukážku na nebeské kráľovstvo, budú-li pomáhať Uhrom. Kráľ francúzsky myslel tuším, že mu nič do toho. Císar Fridrich II. mal za to, že bude dosť, keď nabídnutú mu vrchniu moc v Uhrách milostive prijme.
Lebo až na túto zúfalú myšlienku prišol Bela IV. Tak sa mu zdalo, že už Maďari za takú cenu predali krajnu, za akú ju boli kúpili; že mu už nezbýva iného, ako voliť medzi poddanosťou mogolskou a nemeckou. Táto sa mu prirodzene zdala žadúcejšou. Preto poslal biskupa vacovského Štefana Vanču ku Fridrichovi II. s nabídnutiem, podrobiť sa mu, uznať jeho vrchniu moc, tak asi, ako český kráľ, jestli prijde a vyženie Mogolov z Uhier silou nemeckou.
Fridrich bol tak laskavý, prijať čestné nabídnutie, ba dal si i prisiahnuť vernosť 365.) vo slávnostnom shromaždeniu. Zato ale nechcel pretrhnúť vzdelavatelnú svoju vojnu s pápežom Gregorom IX., aby vynaložená dosaváď v Itálii práca nevyšla na zmar. 366.) Len synovi svojemu, vyvolenému kráľovi Konrádovi, nakázal hotoviť sa. Než ani tento Uhier nikdy nevidel, a predca Fridrich považoval ich potom za svoje, chcel vo platnosť uviesť domnelé svojo právo.
Tak žiadnej z nikade pomoci. Císar odkladal s ňou do pokorenia Talianov a pápeža; tento posielal len dlhočizné listy, a triasol z kapsy Petrovej odpustky, ktoré Uhrom jednoho vojaka nezískaly.
____________________
365.) Zvesť túto pisára Fridrichovho, Petra de Vineis, potvrdzuje i list Innocenca IV. z r. 1245, ktorým prísahu Belovu vyhlasuje za neplatnú. Fejér T. IV. vol. 1. p. 374.
366.) Ne Italicis gentibus in absentia dominorum suorum, utentibus more suo, tantus labor et effusae divitiae pro recessu nostro in irritum reciderent. Tamže p. 226.
Miesto pomoci prišly od Nemcov len nové neočakávané nápasti. Nezbedný Fridrich rakúsky nemal dosť na opanovaniu postúpených mu žúp; zaujal z nenadála i Ráb. Poneváč mu mesto toto rozhorčení Uhri odjali, a posádku jeho v zámku spálili: pomstil sa na uhorských pánoch, ktorí v Rakúsku hľadali bezpečnosť, hotovi, keď zlé pomine, prísť zasa, a zaujať prvé hodnosti v opustenej zradne v čas nešťastia krajne. Na teraz zle sa im povodilo vo Viedni. Nenasytný Fridrich olúpil ich o všetky poklady.
Bela sa zdržoval ešte vždy za Dunajom, ale s počiatkom 1242 roku musel i on prchnúť do Dalmácie za manželkou. Lebo príroda sama udelala Mogolom most. Dunaj zamrzol, Mogoli prešli až na troch miestach, Gajuk v okoliu Belehradu, Kadan pri Pešti, Batyj pri Ostrihomu.
Nastalo teda i tu pustošenie dedín a dobývanie zámkov, od Kamenice vo Srieme až po hranice rakúske. Meč a oheň žuril všade. Len zámku ostrihomskému, kde velel Španiel Šimún, Stolného Belehradu, pre močariny a odmäk, a kláštora Pannonského dobyť nemohli. Dobyli ale mesta Ostrihomu, najbohatšieho a najslávnejšieho vtedy v Uhrách, s obyvateľstvom na mnoze talianským a francúzskym, a ukázali tu bestiálny vztek. Neverivše obyvateľom, žeby boli vyzradili všetky svoje poklady, piekli ich živých u slabého ohňa, a tristo paní zťali.
Kláštor Pannonský boliby snaď zaujali, keby nebol tam Batyj prijal zvesť o smrti velikého chána Ügetaja. Poneváč mal nádeju dosadnúť za ním, uzavrel hneď návrat do pustatín asijských, a spechal spojiť sa s Kadanom, ktorý prenasledoval Belu, a pustošil Slavóniu, Chorvátsko, Dalmáciu.
Prešed prese Drávu, rozboril napred Kamenicu {:Kő:}, sídelné mesto biskupa sriemského, potom tvrz Orliavu v župe požegskej, Časmu, s kapitulním chrámom, a Záhreb. Jediný hrad Kalník, v župe Križevackej, bránený Filipom Bebekom, odolal im. Obyvateľstvo, naplašené zlými o Tataroch povesťmi, rozutekalo sa i tu do hôr, alebo pošlo za kráľom do Prímoria.
Kráľ, stíhaný všade Kadanom, a sprevádzaný bánom Dionýsiom Vialkou, nádvorním županom Vladislavom, tovarníkom Matúšom, koňúchom Orlandom, präpoštom belehradským a pisárom Benediktom, biskupom záhrebským Štefanom, pečuhským Bartolomäom, vacovským Štefanom, prchnul napred do Splitu, odtuď so kráľovnou do Trojíru, a pak na ostrov Kerk {:Veglia:}. Kadan všade za ním. Nadobudnuv si akosi lode, stíhal ho i na ostrov Kerk.
Tu sa muselo stať, čo vypravuje Bela IV. sám, v listine, ktorou obdarúva r. 1264 troch sriemskych Srbov, Greca, Ingerčiča, ináče Kupišu, a Raka, za zásluhy najvätšie chatrnými majetkami. Mogoli vystúpili z lodí, a kráľ v takom bol nebezpečenstve, s malinkou svojou družinou, že v každom okamženiu čakal smrť na seba, a len „kyrieleison“ vzdychal. Tu pribehnú nespodievane, nevolaní, nenajatí, rečení Srbi, s 38 tovaryšmi, vrhnú sa vztekle na Mogolov, zaženú ich, a tak zachovajú kráľa uprostred trasúciho sa banderia. 367.)
Páni ostrova, Šinellovci čili Frangepanovci {:§. 20:}, darovali kráľovi všetky svoje drahotiny; za čo im potom Bela dal Seň. Drahotiny vynaložil na najímanie plateného vojska. 368.)
Chorváti postavili sa i v poľu, a to víťazne. Na poli Grobnickom, neďaleko rieky {:Fiume:}, porazili Mogolov.
____________________
367.) Fejér T. IV. vol. 2. p. 409. Ináče hrozná kočvardina celá tá listina.
368.) Ad conducendos stipendiarios. Fejér T. IV. vol. 3. p. 109.
Boly ale v čas nájezdu mogolského i protiuhorské a protidynastické pohyby medzi Juho-Slovanmi. Bela zaiste vyčituje, pri odmene danej r. 1251 Šubičovcom, medzi inými ich zásluhami, i tú, že zrazili zradcov, ktorí v čas nájezdu tatarského proti kráľovi povstať sa opovážili. 369.) I v listine danej tohože roku grófom kerkským 370.) spomína Bela neverných 371.) v Chorvátsku v čas nájezdu tatarského. 372.) V inej listine udáva Slavóniu ako odbojnú, Slavoncov ako neverných. Filip tak musel proti ním brániť zámok Kemluk, ako proti Tatarom. 373.) A pohyby tie musely byť i rozsiahle i značné, keď kráľ hovorí o odstúpeniu mnohých, v níchž dúfal. 374.)
Čo to mohly byť za pohyby? Prečo sa zbúrilo domorodé obyvateľstvo práve vtedy, keď cudzinci zdeptali državu do prachu? Bolo to vypuknutie utajenej nespokojnosti. Ale z akých príčin pochádzala táto? Z državných, národních, či náboženských? Poslednie je najpodobnejšie pravde. Slovani boli vždy predo všetkým cirkvičkári, a Uhri velikí zelóti, krutí prenasledovatelia slobodnomyselných zásad náboženských medzi Juho-Slovanmi, bič v ruce pápežovej. Koloman menovite ani iného nerobil, s biskupom Ugrinom a mníchmi, len vyhľadával, žalároval, súdil, pálil kacierov. Dialo sa to sice hlavne v Bosne: ale musela trpeť i Slavónia. Prenasledovaní za svojo náboženské presvedčenie použili príležitosti ku pomste. Keď cudzinci napadli državu uhorskú, chceli jej i oni zadať ranu, aby zhynula, ako spolok pre ních vražobný, ktorý pre ních má len plač a škripenie zubov. Ten je tuším smysel povstania južných Slovanov pri nájezdu Mogolov.
____________________
369.) Quosdam, qui se in ipso eventu erigere contra nos intendebant, represserunt. Fejér T. IV. vol. 2. p. 107.
370.) Comitibus de Veglia.
371.) Infideles nostros. Boli to menovite Domald a Bozyn.
372.) Tamže p. 99.
373.) Philippus castrum Kemluk, suae commissum custodiae, tam contra Tartaros, quam contra quosdam alios, qui de Sclavonia in infidelitatem versi, ipsum multipliciter impugnabant, servavit fideliter et prudenter; in cujus itaque conservatione Slavoniae dominium nobis fuit instauratum. Fejér T. IV. vol. 1. p. 289. Srov. dokl. 351.
374.) Nobis circa maritima moram trahentibus, multis retrocedentibus, de quibus firmam spem gerebamus. Bela IV. r. 1245. Tamže p. 385.
Títo však ich brzo zanechali vyvolanej povstaniem pomste. Kadan nemohol zvŕšiť započaté dielo. Z nenadála dostal rozkaz od vrchnieho náčelníka, Batyja, aby sa navrátil v Ásiu; čo on tým ochotneji učinil, že tiež mal nádeju vyvoleným byť na miesto otráveného milenkou svojou velikého chána Ügetaja. 375.)
Smrť jediného človeka, na ďalekom ďalekom východu, rozhodla nad uhorskou krajnou, či bude ďalej trvať, či nie. Ináče bolaby miesto Uhier neomýlne zaujala država mogolská. Náčelníci museli spechať do sídla mogolskej vlády, a vojsko v Uhrách zanechať držali za nebezpečné; i chceli sa doma objaviť s mocou. Odošli teda, a zanechali vybojované Uhry so všetkým činom tu. Novozaložená ich štepnica zpustla, nastavianí po dedinách kňazi, v újezdoch baskaki, zanechali svoje úrady a pošli tiež za odchádzajúcim vojskom.
Batyj upravil prúd zástupov svojích, s počiatkom marca 1242, pres Sedmohradsko, vlečúc so sebou nespočetné množstvo plenníkov. Ale túto živú korisť našol obtížnou, poneváč plenníkov bolo treba i chovať, i striesť, a predca i tak prchli. Dal teda najmnožších na hraniciach multanských poškrtiť.
Kadan vzal cestu prese Srbsko, Bulharsko, Valáchiu a Multany. So plenníkmi, ktorých tiež vliekol veliké kŕdle, učinil to isté, čo Batyj, len že pridal diabolský úskok. Dal ohlásiť v Bulharsku, že každý, či dobrovolník či plenník, môže sa vrátiť, jestli chce, domov. Hlásili sa prirodzene najmnožší. Títo teda boli vylúčeni, a potom hromadne, ako voly, ukrutne zrúbaní. 376.)
____________________
375.) Capta siquidem erat amica imperatoris istius, quae veneno interfecerat patrem ejus {:pater Occoday, filius Cuyne:} eo tempore, quo exercitus eorum in Hungaria fuit. Zvesť missionárska. Fejér T. IV. vol. 1. p. 436.
376.) Thomas archid. Hist. Salon. c. 40.
Ku voľbe velikého chána prišlo, pre zápas a pletichy stránok, až r. 1245, a bol vyvolen Gajuk Ügetovič, jeden z veliteľov v Uhrách. Pre mravniu zpustlosť človeka bolo panovanie jeho krátke. Svláčené z celého sveta poklady do sídelného mesta Karakorumu učinily ho rozmarilým, neobmedzená vláda otreštila nevzdelaného paholka. Pohrúžil sa vcele do bahna rozkoší, a stal sa nesnesitelným tyrannom. Mogoli ho teda ubili, a na jeho miesto vyvolili r. 1249 Kublaja. Než ani potom neutíchlo vlunenie, ba povstaly hrozné krvavé rozbroje, pri ktorých ohromná, na horách kostí založená, država sa rozpadla.
Chán Batyj založil na západu tú divú tatarskú državu, ktorá potom prese stoletia hnetla ukrutne Rus, až i ju zničily vnutorné rozbroje a uviedly v poddanosť ruskú {:§. 179:}.
Myšlienka svetovlády zhasla tým samým u Mogolov. Dáke však právo osobovali si ku všetkým zemem, ktoré víťazná ich noha šlápala, zvlášte na východ od Sedmohradska. Poslanec francúzskeho kráľa Ludieka IX., minoríta Vilhelm de Rubruguis, píše r. 1254 o formálnej poddanosti všetkých tých zemí Tatarom, ktorými dakedy vládli Pečenci, potom Kumáni, ba i zemí zadunajských. Od ústia Donu, píše, až po Dunaj držia všetko Tatari, i za Dunajom až po Carihrad; Valáchia a Bulharsko platia daň. 377.) A skutočne píše i Bela IV. tohože 1254 roku Innocencovi IV. o Bulharoch ako poddaných Tatarov.
Z čoho vidno, ktorak mohli Mogoli stále hroziť i Uhrám. Neprestajne sa nosily povesti o nastávajúcom ich nájezdu. Už r. 1243 zvestuje Bela IV. Innocencovi IV., že sa príchod ich očakáva; načož pápež naložil ujcovi Belovmu, Bertholdovi, patriarchovi akvilejskému, sháňať v Nemecku kurucov k ochrane Uhier. 378.)
____________________
377.) Ab orificio Tanais versus occidentem, usque ad Danubium, totum est subditum. Etiam ultra Danubium versus Constantinopolim. Valachia, quae est terra Assani, et minor Bulgaria, usque ad Solonomam omnes solvunt ei tributum. Fejér T. IV. vol. 2. p. 265. Srov. §. 181.
378.) Fejér T. IV. vol. 1. p. 299.
Multany a Valáchiu zanechali Mogoli, pod vrchním svojím panstvom, dávnym držiteľom zemí týchto, Kumánom, teraz už svojím spojencom, odšedším z Uhier s nimi. Zostalo však ich tu zato dosť, tí bezpochyby všetci, ktorí sa už dávno čmírili v Uhrách, a pravdepodobne i z tých čiastka, ktorí boli prišli s Kuthenom, a po jeho ubitiu obrátili zbroj proti Uhrom. Koľko asi ich byť mohlo, možno zavierať z toho, že vo vypuklej r. 1246 so Fridrichom rakúskym vojne Belovo vojsko pozostávalo z veľkej časti z Kumánov. 379.) I všetky potomné udalosti svedčia, že týchto nezkrotitelných divochov mnoho byť muselo vo krajne.
Žeby Mogoli boli od Uhrov vymáhali dáku daň, o tom niet nikde zmienky. Nepovažovali teda Uhry za zem dobytú. Bela IV. sa nielen ku ničomu nezaviazal, než ani do žiadnoho nikdy s nimi vyjednávania nepustil. Uznali ho sami po svojom odchodu za neodvislého panovníka; a on si ako taký i viedol. Nielen doma bol pánom, než i na Kumánov v Multanoch a Valáchii osoboval sebe právo, svojil si zeme tieto, 380.) ku ktorým sa právom meča tiahli Mogoli.
____________________
379.) Habens in agmine Cumanos plurimos, more Tartarorum telis pugnantes. Pernoldus Chron. a. 1246.
380.) R. 1247 daroval joannítom celú Kumániu, s banátom severinským. V. §. 169.
Pri spešnom ich odchodu z Uhier podarilo sa daktorým plenníkom na hraniciach multanských uskočiť. Medzi nimi bol i ten kanonik veľko-váradský, Roger, ktorý potom opísal svojo zajatie a nájezd mogolský. 381.) Dielo jeho je ku poznaniu oných časov predôležité; ale často preháňa, jednotné udalosti bere za všeobecné, verí všetkým povesťam.
Bol rodom Talian z Apúlie. Zdržoval sa v Ríme, bol tam kapláňom kardináľa Jána Toletánskeho. Chodieval často v rozličných posolstvách do Uhier, až sa tu stal kanonikom veľko-váradským. V čas nájezdu mogolského slúžil za paholka u jednoho z tých uhorských pánov, ktorí Mogolom slúžili, sami sa niesli Mogolmi, pod týmto menom spoluobčanov svojích lúpili, ozbíjali, vraždili {:dokl. 360 a 361:}. Zklamaný lživými listami, aké podlí renegáti Mogolom výslužne písali, a potvrdené kráľovskou pečaťou rozposielali, padnul do zajatia, zutekal však na hraniciach multanských, so dvúma súdruhma. Dva dni ležali zahrabaní do roždia a lístia v lese, a potom jedli trávu, a len nočňou dobu unikali po málu ďalej. Pápež Innocenc IV. učinil ho r. 1249, z plnosti moci svojej, arcibiskupom splitským. 382.)
____________________
381.) Miserable carmen de destructione Hungariae. Schwandtner Script. rerum Hung. T. I.
382.) Thomas archidi. Hist. Salon. c. 50.
Po odchodu Mogolov navrátil sa Bela IV. z Dalmácie do Uhier, sprevádzaný joannítmi a Frangepánovcami, Fridrichom a Bartolomäom. Našol veliké zpustošenie, biedu náramnú. Premnoho dedín a mestočiek bolo vypáleno, celé chotáre zostaly neobsiate, nesmierne množstvo ľudu bolo zbito, alebo do zajatia odvlečeno. Na trupoch, píše archidiákon Tomáš, tak sa rozmnožili vlci, a takú dostali smelosť, že nielen ozbrojených mužov napadovali, než i do domov vnikali, a matkám deti z náručia vychytávali. Hlad bol tak veliký, zvestuje kronika rakúska, že sa ľudské mäso verejne predávalo. Lebo i čo bolo zasiato, zožraly zjavivšie sa v nesmiernom počtu kobylky. Žeby ale na pätnásť míľ nebolo vídať človeka, 383.) to je zaiste kronikárske nadsadenie a prehnanie. Jestli na toľko bola odľudnená krajna, ktorak mohol hneď potom Bela tak mnohé vojny viesť? Či sebe z vŕb natriasol vojakov?
____________________
383.) Chronica Australis a. 1244 u Frehera.
Samé prvé, čo po odchodu Mogolov pred seba vziať musel, bolo odjímanie rozchytaných zámockých statkov. Oplanstvo lakomcov tak veliké bolo, že i tej najvätšej krajinskej biedy použili k osobným nečestným ziskom. Na tom nie dosť, že služby svoje ponúkali Mogolom, sami sa za Mogolov vydávali, aby ochránili svoje majetky, a k úradom sa dotiskli, zmocnili sa i zbývajúcich ešte zámockých statkov. Bela musel hneď a hneď obnoviť to, čím bol započal svojo panovanie, a učinil sa nenávideným. Zaviedol po celej krajne súdy, aby vydrel z ruky lakomcom mrzkú korisť, zaujaté bezprávne zámky a ich statky. 384.)
____________________
384.) Cum post recessum Tartarorum pro revocandis juribus, castris indebite occupatis, per totum regnum nostrum diversos judices misissemus. Fejér T. IV. vol. 2. p. 319.
Hneď podujal i výpravu do Haliče. Roku totiž 1240 boli prchli do Uhier pred Mogolmi, Daniel Romanovič, Mstislav Gliebovič, Michajlo Vsevolodovič, a Rastislav Michajlovič {:§. 140:}, prosiť o pomoc. Keď neobsiahli žiadnej, traja prví vrátili sa do otčiny, Rastislav ale zostal v Uhrách, a pojal dceru Belovu Annu čili Agnesu.
Tohoto svojho zaťa chcel Bela povýšiť na haličský prestol. Poslal ho r. 1243 za Tatry s vojskom, pod veleniem vojvody sedmohradského Lavrinca. Než Daniel Romanovič predošol ho, postavil sa na odpor, a porazil u Jaroslavľu Uhrov, mäv za seba národ, bojíci sa známeho zelotizmu Belovho.
Nasledujúciho 1244 roku viedol Bela Rastislava sám osobne v Halič; nič však ani on nevykonal. Premožený viac razí, uzavrel na posledok s Danieľom Romanovičom pokoj, pod výminkou, aby Daniel pojal druhú dceru Belovu, Konštanciu, a uznal nadvládu uhorskú. Načož Daniel Konštanciu skutočne pojal, než o nadvláde uhorskej ničoho znať nechcel. Vrhnul sa radšej bezprostredne v náručie pápežovi, sľúbil mu cirkevné sjednotenie; načož ho Innocenc IV. dal r. 1246 ovenčať za kráľa južnej Rusy, bez vedomosti Belovej.
Tomuto zostal Rastislav Michajlovič {:dľa iných Mstislavič:} na krku. Musel ho zaopatriť v Uhrách. Jemu k vôli zriadil r. 1247 banát mačvanský {:de Machov:}, ktorý Engel mýlne kladie do župy záhrebskej, medzi Sávu a Lonju. Ležal v severozápadňom Srbsku, medzi Dolňou Moravou a Drinou, južne od Sávy, po vrchy Karadag, ktoré zeme od časov Bely III. náležaly k Uhorsku. Tento banát bol oddán Rastislavovi.
Iné banáty vo XIII, stol. v Uhrách boly: Severinský {:de Zeurino, Szörény:}, v uhlu medzi Sedmohradskom, Valáchiou a Dunajom; Slavonský {:totius Sclavoniae:}; de Wozora et de Sou; de Wozna {:Bosna:}; de Boronch; de Kuthu {:Kuchen:}. 385.) Na čas bola i Halič zriadená v banát {:§. 55:}. Temešský jestvuje podľa mena do teraz. Banáty sa vtedy v Uhrách tak kotily, ako prítomne slovenské literatúry.
____________________
385.) Všetkých zmienka v jednej listine. Fejér T. V. vol. 2. p. 75.
Severinský banát odal Bela, tiež r. 1247, s celou Kumániou, joannítom čili špitálnikom; čo tuším strany Kumánie len toľko značilo, že si ju majú výbojovať. 386.) Výminky odovzdania boly nasledujúce. Polovicu dôchodkov si podržuje kráľ; ale za 25 rokov berú všetky mníši. Pri nepriateľskom nájezdu prijde piata časť vojska severinského k obrane; pri vyprave proti Bulharsku tretia. Ináče bude praeceptor bojovať so sto bratmi proti všetkým pohanom a šismatikom, menovite Bulharom. 387.)
____________________
386.) Conferimus sibi {:praeceptori Rembaldo:} et dictae domui totam de Zeurino, cum kenezatibus Joannis et Farcasii, usque ad fluvium Oltae, excepta terra kenezatus Lyrtioy vajvodae, quam Olahis relinquimus. – Ad haec contulimus a fluvio Oltae totam Cumaniam, sub eisdem conditionibus, excepta terra Szeneslai voiavodae Olahorum, quam eisdem relinquimus. Fejér T. IV. vol. 1. p. 448.
387.) Fejér tvrdí, že Bulhari špitálnikov už r. 1249 vyhnali. Nestojí. R. 1254 píše Bela, že fratres a domo hospitalis Hierosolymitani, ktorým vyznačil miesto na hraniciach Kumánie, onehdy bojovali contra paganos et schismaticos. Fejér T. IV. vol. 2. p. 221. Ovšem ale stalo sa to r. 1260. V. §. 178. dokl. 408.
S Benátčanmi mal Bela IV. škriepku strany Zadru. Vrtkavé toto mesto uznalo, pričineniem Frangepánovcov, po odchodu Mogolov vrchniu moc uhorskú. Ale 2. jun. 1243 zaujali ho Benátčani. A Bela, zaneprázdnený na Rusi, nemohol prsty s nimi ťahať. Postúpil im 1. jul. 1244 Zadar s tým, aby dve tretiny vyberaného u brány platu náležaly jemu. Benátčani na vzájom sľúbili, že sa nebudú zaujímať za macochu Belovu Boženu a jej syna Štefana. 388.)
Split a Trojír uznaly vládu uhorskú, ale viedly r. 1244 medzi sebou vojnu strany istých zemí. Trojírčanom pomáhal bán chorvátsky Dionýs Viala, Splitčanom bán bosenský Miroslav. 389.)
____________________
388.) Murat. Script. Itali. T. XII. – Srov. §. 129.
389.) Tento, a comes Hulmae {:Chlm:}, nazývajú sa r. 1244 infideles regi. Fejér T. IV. vol. 1. p. 321.
To zavdalo príležitosť a príčinu novému opanovaniu Bosny, ktoré sa vždy opetovalo a nikdy nemalo stálosti. Bánovia bosenskí neprestávali domáhať sa samostanosti, kráľovia uhorskí vrchnej vlády v Bosne. Aby báni unikli tejto, opierali sa z jednej strany na bogomilov, zo druhej hľadali pápežskú ochranu, sľubovali vykorenenie kacierstva, poddanie sa cirkvi rimskej.
Tak učinil i bán Matej Štefan, prímeniem Miroslav čili Ninoslav, ako sa píše v listinách. Gregor IX. vzal ho r. 1233 pod ochranu, s celou jeho krajnou, bez urazenia práv kráľa uhorského {:§. 115. dokl. 283:}. Že však Miroslav na žiadne práva kráľa uhorského sa neohliadal, ukazujú jeho listiny. Uzavierajúc smluvu s Dubrovníčanmi, nečiní ani slovom zmienky o kráľoch uhorských, ovšem ani o srbských. Počína si vcele samostatne. Nevidno pri ňom ani uznania nadvlády uhorskej, ani myšlienky državnej jednoty srbskej. Ba zaväzuje sa odstredivec r. 1240, že na prípadnosť vojny Dubrovníčanov {:Vlachov:} so kráľom srbským bude ich brániť. 390.)
Na dané pápežovi slovo sa tiež neviazal. Pri vyvedenej r. 1238 z Uhier kuruckej výprave proti bosenským kacierom zprotivil sa, lapil stránku nešťastným, čo v Ríme považovali za odpadelstvo. 391.) Keď sa zamiešal do záležitostí dalmatských, vyhnali ho Uhri {:dokl. 389:} a opanovali na čas Bosnu. R. 1246 bol ta poslán za bána kralevič Štefan, ale sa neudržal. Už r. 1248 vyhnal ho, pomocou bogomilov, Miroslav, a dosadnul zasa. 392.) Tak sa to tam mlelo ustavične.
____________________
390.) Ako sie razratitie s kraliem Raški {:odtuď Rác:}, da vas nedam, ni vaš dobitek, pače da vi uchranu s vsiem vašim dobitkom. Monum. Hung. hist. k. VII. p. 344. Podobnú smluvu učinil r. 1249 s Dubrovničanmi. Oslobodil ich spolu odo všetkých akéhohokoľvek mena poplatkov, aby vcele darmo cicali krev národa. Takúto državnú múdrosť vidíme už pri Kulinovi.
391.) Píšuc o nej Gregor IX., hovorí o odpadnutiu ducis Bosniae. Fejér T. IV. vol. 1. p. 36.
392.) Innocenc IV. naridzuje proti nemu r. 1248 vyšetrovanie pre spolčenie sa s bogomilmi. Ninoslav sa vyhovára, že on je bezúhonný pravoverný, hoc prijal pomoc kaciersku. Fejér T. IV. vol. 2. p. 29.
Pobrežné krajinky Chlm a Užora mali svojích zvláštnych panovníkov, ktorí sa nazývali kňazmi. 393.) Oba sa považovali za poddaných uhorských. 394.) Kňazi chlmskí vzali, podobne bánom bosenským, tak vražobné proti kráľovi srbskému postavenie, že smluvy uzavierali, ku vojnám sa zaväzovali, proti nemu. 395.) Divme sa potom, že národ srbský vždy gniavili cudzinci, ako blato na ulici. Večné sváry Srbov tak zaneprázdňovaly beze prestania Uhrov na juhu, ako ruské na severu.
____________________
393.) Knez veli chlmski Andriej. Vo smluve s Dubrovničanmi z r. 1249. Monum. Hung. hist. k. VII. – Zibisclao kenesio de Woscura. Gregor IX. r. 1236. Fejér T. IV. vol. 1. p. 36. Nazývali sa však i županmi.
394.) Zbislava, kňaza užorského, bere Gregor IX., s celou jeho krajinou, podo svoju ochranu, jure regis Ungariae semper salvo. Tamže. – R. 1238 píše Gregor, že Koloman terram Cholim od kacierstva očistil. Tamže p. 125. – Ja župan {:chlmský:} Radoslav jesm viern kletvennik gospodinu kraliu ugorskomu. Mon. Hung. hist. k. VII. p. 378.
395.) R. 1254 zaväzuje sa Radoslav bojovať proti kráľovi Urošovi s Dubrovničanmi. Tamže.
Úder mogolský tak málo zlomil uhorskú moc, že Bela IV. mohol nielen medzi hašternými Slovanmi súdcovstvovať, než i pomstu vziať nad úhlavním svojím protivníkom, Fridrichom rakúskym.
Ošemetník tento neprestával nápastovať krajnu. Keď ešte Bela vo Prímoriu meškal, Fridrich vtrhnul do prešporskej župy, bol však nazpät zahnaný. 396.) Bela teda rád použil jeho nesnádz. Bávorčík Otton, český Vácslav I., a korutánsky Udalrik, udreli r. 1245 na Rakúsy práve vtedy, keď Fridrich meškal vo Verone u císara. Napadnutý nespodievane Fridrich pribehnul, porazil, ustrašil, vyhnal všetkých. Bela jednako to obrátil ku svojemu prospechu. Vida, že nemá, a nebude mať, priateľa, sohnal r. 1245 vojsko, a vtrhnul do Rakús. U Nového mesta bola svedená bitka. Fridrich i teraz zvíťazil, ale keď neopaterne prenasledoval nepriateľa, prišol o život. Kumán jeden poranil jeho koňa na hlave, a keď pri tom spadnul z neho Fridrich, priskočil rychle Fragepan a pretasil ho mečom pres oko. 397.)
Tak zaplatil poslední tento výstrelok domu bábenbergského vierolomstvo nad Belom zpáchané, keď ho vo krajnej núdzi o poklady olúpil {:§. 152:}. Na bezhlavnom Rakúsku klbčili sa potom súsedi. Bela z počiatku mal dosť na tom, že vzal nazpät postúpené Fridrichovi župy; potom ale vystrel i on po koristi ruku.
____________________
396.) Nobis existentibus in maritimis, comes Cosmas totum comitatum Posoniensem contra ducem Austriae indemniter conservavit. Fejér T. IV. vol. 1. p. 391.
397.) Pernoldus, Fasti Campilil., Chron. Salisb. kladú to na 15. jun. 1246. Ale už r. 1245 píše Bela IV.: Qui {:Ladislaus:} in proelio nostro cum duce Austriae Friderico, ante Novam Civitatem habito – ubi triumpho obtento, idem dux Fridericus extitit inter emptus. Fejér T. IV. vol. 1. p. 392.
Najistejšie výhľady na obsiahnutie Rakús, a spojeného s nimi r. 1186 Štyrska, mal kralevič český Vladislav, ako manžel pojatej r. 1246 Gertrudy, jejž Fridrich bol strýcom. Ale smrť Vladislavova 3. jan. 1247 premenila všetko. Ovdovelá Gertruda pošla za krajištníka bádenského Hermanna. Tento potom vystúpil ako požadovateľ trônu, i bol prijat Rakúšanmi.
Poťahoval prirodzene Rakúsy ku sebe i vykliaty pápežom císar Fridrich II., ako leno ríše, i ako dedictvo Margarity, sestry nebohého Fridricha Rakúskeho, a vdovy po kráľovi Henrikovi, teraz mníšky vo kláštoru vürcburgskom. Aby mu český Vácslav nebol na prekážce, našol mu zaneprázdnenie doma. Popudil r. 1247 k odboju proti nemu syna Premysla Otakara. Do Rakús poslal Ottona z Eberštaina, aby ich spravoval menom jeho.
Korisť túto chcel na každú prípadnosť vyraziť vrahovi z ruky pápež Innocenc IV. Povzbudzoval teda Belu, aby on siahol po osiralej zemi. 398.) A Bela, mäv dávno zub na Fridricha II., nedal sa mnoho nahovárať. Vtrhnul r. 1248 do Štyrska a Rakús po Enžu. Bo čo ďalej, to poťahoval ku sebe bávorský Otton. Nájezd opetoval Bela r. 1249, a keď mu Rakúšani vrátili návštevu, pribúril r. 1250 ešte s vätším vojskom, a provodil, alebo trpel, také so svojími Kumánmi ukrutnosti, že i chrámy dal páliť, mužov na kríž pribíjať, zneucteným napred ženám prsá vyrezávať. 399.)
V búrkach týchto utiekla Gertruda, so synáčkom Fridrichom, do Míšne, a manžel jej Hermann umrel 4. okt. 1250. Hneď za ním umrel, 26. dec. 1250, i císar Fridrich II.; načož námestník tohoto opustil Rakúsy.
Otton bávorský poslal syna svojho Ludieka, zaujať na dobro kraje po Enžu, ktoré teprv r. 1156 od Bávor boly odtrhnuté. Ale český Vacslav, ktorý medzi tým syna svojho, Premysla Otakara, bol priviedol ku poslušnosti, poslal tohoto s počiatkom 1251 roku, do Bávorska s vojskom, a tak prinutil Bávorov k opusteniu Rakús. Uhrov vyhnal odtuď ešte r. 1250.
Vďačni za to páni a präláti rakúski vyvolili si za vévodu Premysla Otakara, a vprovodili ho slávnostne 9. dec. 1251 do Viedne. Štyrčani oproti tomu vyvolili si Henrika Ottonoviča bávorského, zaťa Bely IV., r. 1252. Tento rátal na podporu tesťovu: ale Gertruda iné nastolila. Nemkyňa táto hrabala nohama i rukama proti vyvoleniu Premysla Otakara, a keď ho prekaziť nemohla, pobehla do Stolného Belehradu, a tam preniesla r. 1252 všetky svoje nároky a práva na Belu IV. Tento teda myslel, že už Rakúsy náležejú celým právom jemu, a viac ani zaťove nároky neuznával, než poťahoval celé Rakúsy a Štyrsko bezprostredne ku sebe. Premysl Otakar zasa ináče chcel upevniť právo svojo. Odhodlal sa, 23 roční mladík, pojať za manželku 46 ročniu Margaritu, vdovu po nebohom kráľovi Henrikovi, a mníšku. Prisiahol s ňou 8. apri. 1252. Teraz sa pochytili sokovia medzi sebou.
____________________
398.) R. 1247 píše Innocenc IV. regi Romanorum, aby pomáhal Belovi zaujať Rakúsy, proti nepriateľovi cirkve Fridrichovi II. Fejér T. IV. vol. 1. p. 459.
399.) Chron. Claust. Neob.
Premysl Otakar zaujal i Štyrsko, vyhnal odtuď Henrika Ottonoviča: Bela pak r. 1252 nielen v okoliu Viedne pustošil, 400.) než i do Moravy vpustil divých Kumánov.
Nasledujúciho 1253 roku opásal sa Bela ešte mocneji, vtúpiv vo brannú jednotu s vévodom bávorským, s Boleslavom stydlivým krakovským, so Vladislavom opoľským, a so kráľom ruským Danieľom Romanovičom. Otakarovi oproti tomu nikto, ani len vlastní otec, nepomáhal; poneváč zasa vypukla zášť medzi nima. Preto všetky zeme Otakarove utrpely náramne mnoho, keď sa spojenci vsypali r. 1253 u velikom počtu do Moravy, Rakús, Štyrska. Len povesť o nastávajúcom nájezdu Mogolov, a legát pápežský, primäli Belu ku návratu do Uhier zo zpustošenej Moravy. A udavšia sa 22. sept. 1253 smrť kráľa českého, Vácslava I., učinila ho náklonným i ku pokoju.
Haličský však Daniel, a jeho syn Roman, nechceli zložiť zbroj. Bojovali i r. 1254, mysliace, že sa boj ich vedie k ich dobrému. Bela ich oblúdil. Aby sa zavďačil žiadostivej muža Gertrude, dal ju za manželku Romanovi; a aby nechuť tohoto premohol, stavial sa, že chce Rakúsko vybojovať pre neho. Preto Rusi ešte i vtedy bojovali s Otakarom, keď už Bela bol na pokoju. Daniel zpustošil r. 1254, spolu s Boleslavom Stydlivým, zem opavskú; Romana obléhal Otakar v Neuburgu pri Viedni. Až keď už rukou makal, že ho Bela klame, pošol s dlhým nosom domov, a svoju premilenú Gertrudu, jedinú to výhru, nemilosrdne zapudil.
____________________
400.) Datum in castris juxta Viennam. Píše r. 1252 Bela. Fejér T. IV. vol. 2. p. 168.
Bela IV. uzavrel so Premyslom Otakarom, hneď po velikejnoci r. 1254, pokoj pod tou výminkou, aby Otakar podržal Rakúsko, Bela Štyrsko, 401.) ktoré tento oddal svojemu pätnásťročniemu, už pred osmými rokmi ovenčanému, synovi Štefanovi, dav mu ku boku bána Slavónie, Štefana Šubića, chrabrého bojovníka, ale muža nesnesitelne surového a drsného.
On panovanie uhorské tak zošklivil Štyrčanom, že páni r. 1258 povstali. Povstanie bolo uduseno v krvi povstalcov, mladší kráľ Štefan sedel osobne vo Ptuji, 402.) i so svojou kumánskou manželkou. Roku však 1259 vrátil sa mladší kráľ do Uhier, a Štefan Šubič prejal znovu spravu, priraziv s uhorským vojskom. Tým naliali oleja do ohňa. Štyrčani zaiste nenávideli nesmieritelne Uhrov, a Šubiča zvlášte.
Páni vyjednávali pod rukou vo Viedni s Otakarom strany poddania sa jemu. Otakar nechcel zrušiť zjavne pokoj, ale dovolil grófom Hardekovcom sbierať v Rakúsku vojsko, ktoré keď vtrhlo do Štyrska, vzplanulo, v zime r. 1259, všeobecné povstanie. Uhri boli všetci zbiti, alebo vyhnáni; len vo Ptuji udržala sa posádka. 403.)
____________________
401.) Pernoldus. Stero. Chron. Mellic.
402.) Ottoc. Horneck Chron. rhythm.
403.) Chron. rhythm. – Pernold Chron. a. 1259.
Z toho vzošla r. 1260 vojna medzi Uhrami a Čechmi. Belovi prispeli zasa ku pomoci, haličský kráľ Daniel, so synom Lvom, Poliaci, pode kňazmi Boleslavom a Leškom, privedeni bánom mačvanským Rastislavom Bulhari a Srbi. 404.)
S tolikým vojskom chcel Bela vyhľadať Otakara v Čechách samých: ale Otakar, vojevodca znamenitý, čakal nepriateľa dobre pripravený.
Vojská nepriateľské delila len rieka Morava, ktorú keď jedna i druhá stránka prekročiť sa obávala, dal Otakar Uhrom na výber, aby buď oni prešli ku nemu, buď on ku ním; pod uišteniem, že prechádzajúci nebude znepokojován. Uhri si vyvolili prvé. Poneváč sa však báli nástrah, prepravili sa tajne v noci opodál, dúfajúce spolu, že vojsko české obkľúčia. Toto sa nepodarilo. Bedlivý Otakar bol na všetko pripravený, a porazil 12. jul. 1260 Uhrov u Kresenbrunu tak, že mrtvole vtisknutých do rieky Uhrov mohly slúžiť za most, i mladší kráľ Štefan bol ranený. 405.) Otakar bol presvedčený, žeby si teraz mohol Uhry úplne podmaniť. 406.)
Po takej porážce postúpil Bela Štyrsko vcele Otakarovi, a na základu tomto uzavrel pokoj, dav štír pánov a knieža akési do zástavy. 407.) K upevneniu jeho boly spojené obojstranné manželstvá. Otakar pojal za manželku Kunigundu, dceru mačvanského bána a ruského kňaza Rastislava, vnučku Belovu. Bo pojatú z politiky rakúsku Margaritu teraz už zahodil, ako starý črep; a pápež bol mu zasa ku službám. Ako r. 1252 dal dišpensáciu ode príbuzenstva, hoc Margarita bola mníškou: tak teraz privolil ku rozsobášu z tej príčiny, že bola mníškou. Zo druhej strany bola Belovi Belovičovi zasnúbená vnučka Otakarova, dcera sestry jeho Boženy {:Beatrix:} z Ottona brandenburgského, tiež Kunigunda. Tak sa zkončila borba.
____________________
404.) Ba s Uhrami bojovali i Tatari, et innumera multitudo inhumanorum hominum, Cumanorum, Ungarorum, et diversorum Sclavorum, Siculorum quoque et Valachorum, Bezzenniorum, et Ismaelitarum, schismaticorum etiam, utpote Graecorum, Bulgarorum, Rasiensium et Bosnensium haereticorum. Píše Otacar po víťazstve pápežovi. Fejér T. IV. vol. 3. p. 15.
405.) Ottakerus, rex Boemiae, dux Austriae... congregato valido exercitu, castra metatus est circa fluvium Marchia, ubi cum Stephanus, junior rex Ungariae, ex altera parte fluminis sibi occureret cum exercitu suo, transitum ei fluminis impedivit. Tandem post plures dies abit rex Boemiae pro commodo equorum et hominum volens ad superiores partes fluminis se transferre, Stephanus rex, putans ipsum velle fugere, insecutes est eum, et congressione facta apud villam, quae Chressinprunnen dicitur, victi sunt Ungari, ubi Stephano rege vulnerato, de parte sua plurimi sunt occisi, plures fugiendo in flumine sunt submersi. Chron. Aug. a. 1260 ap. Freher Germ. Script. p. 380.
406.) Post tantum triumphum potuissemus regnum Hungarie nostre ditioni subjugare et in perpetuam premere servitutem. Fejér T. IV. vol. 3. p. 18.
407.) V liste r. 1261 biskupovi pasovskému písanom žaluje sa Bela, že mu karrissimus nepos, rex Bohemiae, nechce vydať principem nostrum, quem pro securitate sibi commisimus. Fejér T. IV. vol. 3. p. 18.
V čas jej trvania jedni z Bulharov bojovali za Belu {:dokl. 404:}, druhí ale vtrhli nepriateľsky do banátu severinského, a zpustošili ho tak, že žiadon z barónov nechcel na seba vziať jeho ochranu. Darmo im ponúkal kráľ banát, pod výminkou, aby ho Bulharom vyrvali. Až istý majster Laurinc odhodlal sa ku tomu, a to s úspechom. Bulharov porazil, banát kráľovi prinavrátil. 408.)
Kdeže teda boli tí joanníti, ktorým Bela r, 1247 bol banát severinský, s celou Kumániou, odovzdal {:§. 169. dokl. 386:}? Museli vtedy už akýmsi spôsobom z banátu vypadnúť, keď ho len majster Lavrinc mohol vyrvať Bulharom, a keď král hodnosť bána ponúkal za riadom svetským pánom.
____________________
408.) Cum Bulgarorum temeritas, tempore guerrae inter nos et regem Bohemiae exortae, banatum de Zeurino hostiliter devastassent, et plerique de baronibus nostris defensionem ipsius banatus nollent assummere, per nos etiam diligentissime requisiti: magister Laurentius, collato sibi per nos ipso baronatu, Bulgarorum devicit exercitum, ablatis spoliis et praedis – et sic banatum nostrae restituit majestati. Bela IV. r. 1264. Fejér T. IV. vol. 3. p. 199.
Pri nájezdu do banátu severinského mali pravdepodobne účasť i Tatari, ako vrchní páni Bulharov.
Z túlavých týchto pastierov utvoril Batyj, keď nemohol obsiahnuť hodnosť velikého chána, mocnú despotickú državu na východních hraniciach Ruska {:§. 160:}. Tam vyhľadávali za riadom kráľa tohoto púšte poslanci europejskí. Vo stánu jeho, za Volgou, spotkali sa i tí dva mníši, ktorí potom cestu a skušenosti svoje v orde opísali, Vilhelm de Rubruquis a Joannes de Plano Carpini. Onen bol vyslancom kráľa francúzskeho Ludieka IX., a predstavil sa musulmanskému kráľovi púšte v rúchu mníšskom; tento Portugalec prišol od pápeža, a objavil sa v rúchu tatarskom. Keď Vilhelm predniesol slová biblické: „Kto neuverí, zatracen bude,“ uškrnul sa Batyj, a dvoriani jeho ztleskali so smiechom hlasitým. 409.)
Hrozní títo vlkolaci a dávitelia Rusov, uvedených v najkrutejšú porobu, boli i pre Uhrov večným strašidlom. Bela sa vždy triasol pred ich návratom, lapal so trepotom povesti o ich príchodu.
Keď sa r. 1264 veselil s Otakarom, pri sobášu syna Bely s Kunigundou, vo Viedni, zanechal tam plné stoly a odošol rychle domov, poneváč dobehla strašná zvesť, že Nogaj a Telebug vtrhli z Poľska do horních Uhier. 410.) Z nájezdu však mogolského nič nebolo vtedy.
____________________
409.) Sám Rubruquis. Fejér T. IV. vol. 2. p. 276.
410.) Pernoldus Chron. a. 1261. Palacký dokázal, že kronika táto je dielo XVIII. stoletia. Sobáš kladie na 1264.
Ale r. 1258 učinil Belovi IV. Nogaj, vojevodca zlatej ordy z rodu Čingiz-chánovho, keď práve pustošil Poľšu a Litvu, pamätné nabídnutie. Predložil mu, aby alebo syn Belov vzal si za manželku dceru chánovu, alebo aby tomuto dal dceru svoju, a potom aby šli spolu na čestné zárobky, lúpiť západnie državy kresťanské. Syn Belov pojde s jednou štvrtinou ľudu svojho pred Tatarmi, a dostane piatinu koristi. Do Uhier Tatari nevstupia; ani im Uhri nebudú platiť daň. 411.) Pamätný to pokus lotrov sveta, vytrhnúť Uhry z počtu držav europejských, a posotiť do víru asiatského barbarstva.
Bela sdelil nabídnutie to pápežovi, a strašil ho, že chopí vystretú pravicu tatarskú, poneváč z nikade, ani z Ríma, nemá pomoci; ba pápež žiada od neho zplácanie i tých ročních tisíc hrivien, ktoré Andrej II. bol prisľúbil špitálnikom jeruzalemským. 412.) Pýta od pápeža peňažitú pomoc a 5,000 ťažkostrelcov {:balistarii:}. Pápež sa vyhovára zlými časmi a sužovaniem od Nemcov; sľubuje však, že mu pomôžu súsedi, i akúsi pomoc z dôchodkov cirkevních, vo výrazoch tak temných a pochybných, akoby bol náročky hľadal kočvardinu.
____________________
411.) List Alexandra IV. z r. 1259 na Belu IV. Fejér T. IV. vol. 2. p. 507.
412.) Ináče je reč o akejsi zemi sviňských pastierov. V. §. 68. dokl. 147.
Projavené pred pápežom hrozby nešly veriacimu Belovi zo srdca. Ako ďaleký bol od toho, spojiť sa s neveriacimi proti kresťanstvu, ukazuje pohrdlivý jeho súd o svojích zaťoch. Država naša, píše r. 1254 Innocencovi IV., obkľúčená je nevernými, ako ovčinec, od východu Rusmi, Kumánmi a Brodníkmi {:o týchto v. dokl. 194:}; od juhu bulharskými i bosenskými kaciermi; od západu a severu Nemcami. Tatari hrozia, že sa im nechceme poddať, ako sa im poddali Rusi, Kumáni, Brodníci a Bulhari {:srov. §. 161:}. Marne sme sa dovolávali dosaváď pomoci pri svatej stolici, pri císarovi, pri Francúzoch; dostali sme všade len slová. Preto sme sa i ponížili, vydať, s uponíženiem našej kráľovskej velebnosti, 413.) naše dcery za kňazov ruských, treťú za poľského, aby sme skrze ních dostali zvesti o Tataroch. Prijali sme i Kumánov do krajny. Skrze pohanov bránime državu a depceme odbojcov cirkve. Preto sme i synovi našemu prvorodzenému dali za manželku Kumánku.
____________________
413.) Majestatem regiam humiliando. Fejér T. IV. vol. 2. p. 218.
Tomuto už v detinstve venčanému 414.) mladšiemu kráľovi, Štefanovi, dal, po ztrateniu Štyrska, Sedmohradsko tak, ako on sám ním bol za života otcovho vládnul, s časťou Uhorska až po Tisu. 415.) A dvúm mladším synom, Belovi a Michalovi, čo? To je isté, že Bela Belovič bol vojvodom Slavónie, Dalmácie a Chorvátska. Poneváč ale tu až po smrti brata svojho Michala, r. 1266, vévodiť započal: 416.) nutno prijať za pravdu, že tam pred ním vévodil spomínaný vo smluve z r. 1262 Michal, 417.) Bela pak Belovič že dostal, ako sa domýšľa Sasinek, na Slovensku svojo zaopatrenie. 418.) Sám otec podržal temer len Zadunajsko, dávnu Pannoniu.
____________________
414.) Už 4. idus janu. 1246 spomína sa Štefanovo venčanie. Fejér T. IV. vol. 1. p. 404.
415.) Stephanus, Dei gratia junior rex Hungariae, dux Transilvaniae, et Dominus Cumanorum. Fejér T. IV. vol. 2. p. 14. Roku 1262.
416.) Bela, Dei gratia dux totius Sclavonie, Dalmacie et Croacie. Anno Dom. 1266. Ducatus nostri anno primo. Fejér T. IV. vol. 3. p. 399.
417.) Interposito sacramento promittimus, quod, si in subsidium Michaelis ducis, charissimi fratris nostri, exercitum mittere nos contingat, non mittemus per terram charissimi patris nostri. Tamže p. 76.
418.) Beloslav dostal údelné kniežatstvo Slovenska medzi Moravou, Dunajom, Ipoľom a Karpatami. Sasinek Deji. Uhor. I. 219.
Štefan sebe, ako mladší kráľ, malil svoj údel. Ku tomu mal podozrenie na otca a matku, pre ich zvláštnu náklonnosť ku kralevičovi Belovi, že tomuto chcú privlastniť trôn, jeho zbaviť práva prvorodzenstva. 419.) V tom ho potvrdzovali oddaní jemu páni, arcibiskup kaločský, Peter a Matúš Čákovci, a iní. Napálený ich rečmi, umienil si predísť domnele vražobné úmysly rodičov, a postúpil tak, ako v Čechách Premysl Otakar proti Vácslavovi, ako Bela IV. sám proti otcovi svojemu Andrejovi II. Sohnav vojsko, vyhlásil r. 1262 Belu IV. za zosadeného. Bela IV. sbieral tiež pluky. S ním držal miláčok Bela, ale druhý syn, Michal, so Štefanom. 420.) Sily teda súperov boly asi rovnaké; ale ku srážce neprišlo.
V decembru 1262 bol uzavrený vo Prešporku pokoj. Štefan sľúbil otcovi poddanosť; ináče podržal svoj dvor a veliké práva. Solné dôchodky sedmohradské boly podelené napoly. Pánom necháno na vôli, slúžiť ktorému chcú kráľovi a prechodiť od jednoho ku druhému. Starší sľúbil, že nebude odvolávať odo mladšieho Kumánov, ktorých pánom tento sa písal {:dokl. 415:}. Za súdcov medzi sebou učinili dvúch arcibiskupov s tým, aby vinnú stránku hneď uhodili hromom kliatby; a to dali i pápežovi potvrdiť. 421.)
____________________
419.) Cum avus noster patrem nostrum investigari faciebat... machinans eum privare jure geniturae et regni diademate spoliare. Píše vnuk Vladislav IV. Fejér T. V. vol. 2. p. 95.
420.) Vidno to z toho, že Štefan hovorí o poslaniu pomocného vojska Michalovi. Dokl. 417.
421.) Tabulae pacis r. 1262. Fejér T. IV. vol. 3. p. 69.
Nepomohlo však to, keď príčina nedovery trvala. Štefan sa neprestával báť, že ho rodičovia chcú zbaviť trônu. Preto zhabal r. 1264 isté statky ovdovelej sestre Anne Rastislavovnej a jej sirotám, i vlastnej materi Marii. 422.) Proti otcovi hotovil sa znovu k vojne. Oba mali postaviť proti sebe pohánov; Štefan Kúnov, Bela IV. najatých Litvanov. 423.) Pápež však Urban IV. učitkal ich. Vec sa zkončila novou smluvou medzi otcom a synom. 424.)
Ale keď daktorí privrženci Štefanovi osnovali proti nemu sprisahanie, 425.) a potom uskočili k Belovi IV., vypukla skutočne r. 1267 medzi otcom a synom válka, ktorú sám Štefan takto príležitostne opisuje vo svojích listinách.
Napred vystrojil proti nemu do Sedmohradska otec vojvodu Vladislava a brata jeho Ďulu, so svedenými Kumánmi. 426.) To bola ťažká rana pre Štefana, ktorý sa písal pánom Kumánov a hlavne na ních opieral. Potom upravil proti odbojnému synovi, s celou mocou svojou, dvúch synov Keméňových, Konráda a palatína Lavrenca. Tým nahnal takého strachu privržencom Štefanovým, že najmnožší baróni, vojaci a zemäni odskočili od neho, 427.) zúfavše nad jeho budúcnosťou.
Štefan sa vrhnul do zámkov. Čákovcov, Petra 428.) a Matúša, poslal do zámku Déva, kde ich obléhali zradní Kumáni; sám sa zatvoril, pred Keméňovcami, vo Fekete-halmu, 429.) ináče Fekete-vég. A prchlí jeho stranníci brzo mali o čom premyšľovať. Lebo Kumánov porazil u Dévy Peter Čák, 430.) Keméňovcov pod Fekete-halmom sám Štefan tak, že i samého palatína Lavrenca jal. 431.)
Osmelený tým Štefan, pohnul sa ku Tise a Dunaju, v ústrety novému palatínovi Henrikovi. Spotkali sa pri Ižasegu, 432.) a Štefan obdržal slavné víťazstvo. Kralevič Bela ledvá zutekal, palatín Henrik bol, so dvúma synma, jatý. 433.) Na strane Štefanovej len tá nehoda, že Peter Čák bol ranený.
V ďalšom priebehu ale obrátila sa kocka. Štefan bol u Blatného Potoka na hlavu porazený. On sám sice uskočil, pomocou Petra a Matúša Čákovcov: ale manželka jeho bola s deťmi jatá, a na Šárišskom zámku uväznená. 434.) Vtedy by snaď otec bol učinil, čoho sa Štefan vždy obával, keby sa sedmohradskí Sási neboli osvedčili za Štefana. Bela sa bál použiť prísnosti, a smieril sa so synom.
____________________
422.) Urban IV. kalend. aug. 1264. Tamže p. 210.
423.) Pagani de Livonia {:miesto Litvania:}. List tohože Urbana de 4. nonas febr. 1264. Tamže.
424.) 5 kal. april. 1265 boškáva Bela IV. blahoslavené nohy Klemensovi IV., aby jeho blahoslavenstvo novú smluvu potvrdiť ráčilo. Tamže p. 258.
425.) Declinantibus a nobis quamplurimis baronibus, non sine manifesto proditionis vitio. Štefan 1265. Tamže p. 290.
426.) R. 1267 žaluje sa Štefan na infidelitates ipsorum, quas persequentes nos et nostros comiserunt, quia ad praeceptum parentum, scilicet Belae IV. et Mariae reginae, contra nos insurrexerant, moventes exercitum, nos fuerunt insecuti. Tamže p. 409.
427.) Deserentibus nos plurimis baronibus nostris et militibus et omnibus nobilibus regni nostri, post non posse resistere nostris persequentibus. Tamže p. 407.
428.) Otec Matúša Trenčianského.
429.) Conradus, filius Kemin, ad portas castri Fekete-holm manu armata accessit. Štefan r. 1268. Fejér T. IV. vol. 3. p. 465. – Cum contra Laurentium, filium Kemeny, conflictum haberemus. Cum Laurentius, filius Kimini, expugnaret contra nos castrum Feketewygh, cum omni exercitu patris nostri. Tamže p. 410. – Obleženie sa muselo stať r. 1267. Bo vtedy píše Štefan kastellánovi huňadskému, aby mu poslal ľudí cum apparatibus bellicis super kochy {:koči:} bene vasatis {:megvasalt:} do Fekete-halmu. Fejér T. VII. vol. 4. p. 133.
430.) Fejér T. V. vol. 2. p. 95.
431.) Cum ab ipso castro exeundo insultum contra Laurentium palatinum fecissemus... Captivatis per nos Laurentio palatino. Fejér T. V. vol. 1. p. 55.
432.) Píše sa: Irshazeg, Irsuzeg, Ilsuaszeg, Ilsuascegd.
433.) Ad haec in Ilsuaszeg in conflictu, scilicet ante annum Christi 1259, quo Henricus palatinus, cum duobus filiis suis, captus fuit. Fejér T. IV. vol. 3. p. 407. V roku je tu makavá zmýlka.
434.) Dum baronum nostrorum perfidia quorundam captiva in castro Turul, in ejus {:Andreae de Bana:} custodia morabamur. Alžbeta r. 1274. Fejér T. V. vol. 2. p. 217. Turul je iná forma mena Tubul. Značí šárišský zámok. V. Obč. I. §. 192.
Z rozmiesok kráľovských koristaly privilegované stavy, duchovenstvo a zemianstvo. Obe stránky musely im zachodiť za vôlou. Preto nielen štedroty množily sa bez konca, než i všeobecne upevňovaly práva zemianstva. Stalo sa to slávnostne zasa pri miereniu sa kráľov. Jeden i druhý sľúbil, r. 1267, že vo predieloch svojích bude udržovať zemianstvo pri daných vraj sv. Štefanom slobodách, ktoré takto si vykladajú znovu. 435.)
Na prvom mieste je, nič neplatiť. Nielen páni sami, i poddaní ich vyňati sú ode všetkých živnostních sbierok {:collectae:}, od zisku pokladnice, a ode bremena násilného rozhostenia. To sa však vždy len sľubovalo, neplnilo nikdy. Nielen od poddaných, než i od zemänov vyberaly sa sbierky. Keď r. 1243 vyňal Bela IV. zemänov spišských odo všetkých sbierok, dodáva: Leda žeby sbierka bola všeobecná, na všetkých zemänov sa vzťahujúca. 436.) To trvalo i po zákonu prítomnom ďalej. Vyberal sa i zisk pokladnice. A násilné rozhostenie prišlo do takej krajnosti, že Štefan r. 1272 sám káže ľudu v súsedstve Stolného Belehradu brániť sa, jestli môže, zbrojnou rukou. 437.) Pre násilné rozhostenie a vydieranie rozličných sbierok rozutekal sa ľud, 438.) ako pred Tatarmi.
Potom sa stalo opatrenie o bezpečnosť osoby, pravda len stavov privilegovaných. Žiadon zemän nebuď väznen bez výslechu a pravoty. Opetovanie zákona tohto svedčí tiež, že málo bol šetren.
Odjaté pánom a navrátené zámkom statky majú sa nazpät oddať pánom. To je pravý opak toho, za čo Bela IV. ode mladosti svojej horlil; je uzákonenie lúpeže.
Kráľ dedí po vymrelých až vtedy, keď nikoho viac z pokrevnosti nestáva.
Na výboj pôjdu zemäni len keď chcú, i to o kráľovskom nájme.
Poišťujú sa zasa tie každoročnie súdy vo Stolňom Belehrade.
To tresť novej tejto zlatej bully.
____________________
435.) Fejér T. IV. vol. 3. p. 391.
436.) Nullus ipsorum aliquam collectam vel exactionem solvere teneatur, nisi ipsa collecta ad servientes regis et alios quoslibet nobiles fuerit generalis. Fejér T. IV. vol. 1. p. 279.
437.) Populi ab hujusmodi gravaminibus manibus armatis, si poterunt, se defendant. Fejér T. V. vol. 1. p. 212.
438.) Propter violentos descensus baronum nostrorum et collectas nostras aufugerunt. Tamže.
Po takomto uspokojeniu pečlivých o sebä pánov a smiereniu sa kráľov, obrátili sa títo spoločne proti Kumánom. Štefan mal na ních zub, že na pokynutie otca jeho, Bely IV., proti nemu povstali; na Belu IV. mali oni ťažké srdco, že ich nutil ku krestu, ktorého sa, ako muhamedáni, hrozili. 439.) Chceli teda vystehovať sa vcele z Uhier, ísť nazpät ku jednovercom do Kumánie. Už sa vhrnuli, so všetkými svojími čeľaďmi a stadami, hromadne do Sedmohradska, aby tak odošli, ako boli prišli. Ale kráľovia, nechtevše už byť bez ních a bávše sa potomných ich nájezdov, inakšú im pieseň zahúdli. Štefan im zaskočil cestu, a Bela IV. poslal mu na pomoc Rolanda. Spojenými silami donutili r. 1267 úskokov ku návratu na Tisu. 440.) Museli i ďalej služby konať v uhorskom vojsku.
____________________
439.) Za neveriacich platili, pri všetkých krestoch, i v zahraničiu, a rozoznávajú sa ode pravoslavných. Quod {:nomen Christi:} semper antea ab incredulis Comanis et a schismaticis Ungaris blasphematum et pro nihilo reputatum est. Austr. Hist. vo Freher Germa. Script. I. 329. a. 1278.
440.) Ut Cumanos, qui se a regno Hungariae extrahere volebant, a limitibus expelleremus. Štefan V. r. 1270. Fejér T. VII. vol. 2. p. 13.
Snaď už i na výprave proti Srbom r. 1268 mali hlavorezáči účasť. Kráľ srbský Uroš totiž vtrhnul do Mačvy, kde, po smrti Rastislavovej, panovala vdova jeho Anna, so synma Michalom a Belom. Uroš chcel použiť vhodnej príležitosti k odzískaniu srbského tohoto územia. Keď žuril v Uhrách rozbroj, vtrhnul do mačvanského banátu. Ale zle mu to dopadlo. Po dokončeniu vojny so synom, uderil Bela IV. zo svojej strany na Srbsko, 441.) a bojoval s takým úspechom, že nielen zaťa Urošovho jal, 442.) než i samého Uroša sa zmocnil. 443.) Mal na tom iste účasť i náboženský zelotism Bely IV.
Tento zelotism premohol i rodinné ohľady, primäl posléze Belu IV. a Štefana V. ku tomu, proti čomu sa Bela z počiatku bol zpúdzal, ku zapreniu mnohostrannej príbuznosti so dvorom bulharským {:§. 135:}. Bojováno až päťkrát, a sice víťazne, s Bulharmi; 444.) staveno proti ním, ako šismatikom, na hraniciach zámky. 445.)
I vo Gräcku bojováno, pred 1266 rokom, 446.) proti Paläologovi.
Pomáhali pri podobných výpravách verne joanniti. 447.)
____________________
441.) Cum nos, pro contumacia ac propter devastationem terre de Macho, in auxilium nepotis nostri Bele ducis {:syn Rastislavov:} contra Wros, regem Servie, nostrum exercitum movissemus. Bela IV. r. 1269. Fejér T. IV. vol. 3. p. 490.
442.) Jal ho Michael, filius Petri de genere Chak. Odjal mu crucem pretiosam de ligno Domini, za ktorý mu potom dal Bela IV. majetok Erdeuchucana, v župe šimegskej. Tamže.
443.) Wros, rex Servie, qui pro contumacia sue ignorantie et propter devastationem terre Macho, contra carissimum patrem nostrum Belam insurgens, in suo conflictu fuerat devictus, extitit et captivatus. Štefan V. r. 1272. Fejér T. V. vol. 1. p. 239.
444.) Quinque vicibus de Bulgaria, scilicet bis cum nostra persona, et ter cum aliis baronibus nostris, triumphum reportavit {:comes Raynoldus:}. Z r. 1270. Fejér T. IV. vol. 3. p. 55.
445.) Munitiones et fortalitia construere, ut ab insultibus inimicorum, tam Tartarorum, quam schismaticorum, protelato tempore defendamur. Fejér T. IV. vol. 2. p. 375.
446.) Už v diplómu z r. 1266 je reč o výprave proti Paläologovi. Fejér T. IV. vol. 3. p. 345. R. 1268 píše Štefan o istom Marcellovi, že mu slúžil in diversis articulis, specialiter in Graecia. Tamže p. 468.
447.) Fratres a domo hospitalis Hierosolymitani et nuper arma sumserunt contra paganos et schismaticos. Fejér T. IV. vol. 2. p. 221.
Rok 1269 priniesol rodinnú slávnosť, ktorá sa stala pre uhorskú krajnú na veky pamätnou. Toho totiž roku vydala sa Štefanova dcera Maria za Karla Chromého, z domu Anžú {:Anjou:}, do Sicílie. Následkom manželstva tohoto dosadli potom neapoľsko-sicilskí Anžuánci, v osobe Karla Roberta, na trôn uhorský, po vymretiu mužského potomstva Arpádovho.
Potomstvo toto počalo sa rychle topiť, a o tri desaťročia vyhaslo v mužskom pohlaviu vcele. Práve toho 1269 roku, keď sa Maria Štefanovna stehovala do Neápoľu, umrel bez potomkov pobožný hromiteľ bogomilov, kralevič Bela Belovič, vévoda Slavónie, Dalmácie a Chorvátska.
Pred ním, r. 1266, zatvoril dni svoje brat jeho a predchodca v tejže hodnosti {:dokl. 416:} Michal.
A ešte skorej sa odobral na večnosť zať Bely IV. a bán mačvanský Rastislav. Už r. 1264 nazýva ho Urban IV. nebohým, potvrdzujúc jeho synom, Michalovi a Belovi, darovaný deďom Belin a Sv. Demeter. 448.)
____________________
448.) Otec Rastislavov, Michal, umrel tiež r. 1264. Bol i v Uhrách, než i Bela IV. i syn Rastislav prijali ho chladne. Šol teda v ordu pýtať si jarlyk na kniežatstvo černigovské. Nechtejä sa tam pokloniť obrazu nebohého Čingis-chána, bol umučen pobehlíkom ruským a renegátom Domanom. Soloviev Isto. Rosii.
Nedlho sa rmútili nad týmto úbytkom pokrevnosti kráľovskí manželovia. Hneď za miláčkom Belom pošli i staršia kráľovna Maria i starší kráľ Bela IV., tento 5. mája 1270. Bol pohroben v Ostrihome u minorítov, ako ich spolubrat, tak rečený tertiár, o bok manželky a syna, než nemal ani po smrti pokoja. Primas Filip dal mrtvé telo preniesť do stolného chrámu, mníši odporovali. Prišlo až ku vylievaniu krve vo chráme, a potom ku pravote pred pápežom. Tento dal mníchom za pravdu. Telo muselo byť navrátené kláštoru. Načož Štefan V., aby uspokojil kapituľu, daroval jej štvrtinu trhového z Ostrihomu, na omše za dušu nebohého.
Manželku mal Bela IV. len jednu, Mariu, dceru Theodora Laskarisa a Anny Komneny, ktorú mu otec bol priviedol z výpravy do svatej zeme.
Synov zplodil z nej troch: Štefana, ktorý nasledoval po otcovi, a zomrevších pred otcom Belu a Michala. Belovi mienil dať za manželku vnučku pápežovu. 449.)
Dcerami bol hojneji požehnaný. Annu pojal Rastislav Michajlovič, zaopatrený banátom mačvanským. 450.) Konštanciu, vo mníšstve Salomeou prezvanú, kráľ haličský, Daniel. 451.) Kunigundu, čili Kingu, poľský Boleslav, stydlivým nazvaný preto, že sa vraj v manželstve zaviazal sľubom zdržanlivosti. 452.) Helenu, čili Jolantu, druhý Boleslav, pobožným nazvaný, vojvoda veľko-poľský. 453.) Alžbetu vévoda bávarský Henrik. 454.) Vnuk tejto Otton dosadnul r. 1305 na trôn uhorský. Margareta bola už vo treťom roku života oddána mníškam vesprimským, 455.) odela sa potom riasou, a bola predstavenou kláštora, jej k vôli na ostrove súmennom, blízko Budína, vystaveného, kde hneď po rodičoch, r. 1271, umrela. Iná Margareta a Katarína umrely v čas pustošenia mogolského vo Klisse. 456.) Na dcery bol teda Bela IV. ozaj požehnaný.
Obľúbené sídlo jeho, kde najviac času trávil, bol Harhov {:Gurgeu, Görgő:} v župe torňanskej. 457.) Ale koruna bola zato vždy vo Stolňom Belehrade ostríhaná. 458.)
____________________
449.) List Bely IV. z r. 1254. Fejér T. IV. vol. 2. p. 243.
450.) Ducissa Galliciae ac de Bozna et de Mazo domina. Urban IV. r. 1264. Fejér T. IV. vol. 3. p. 210.
451.) Interventu venerabilis sponsae Christi, germanae sororis videlicet Salomeae, quondam Galliciae reginae. Boleslav r. 1255. Fejér T. IV. vol. 2. p. 355.
452.) Charissima nostra conjuge, domina Cunegunda, filia superillustris regis Hungariae. R. 1255 Boleslaus, Cracoviae et Sandomiriae dux. Fejér T. IV. vol. 2. p. 350. Hneď po narodzeniu preriekla slová: Ave Maria. Dlugoš Hist. Polo. L. VII.
453.) Helena, Kunigunda a Konštancia sošli sa, ako vdovy a mníšky, vo kláštoru sandeckom.
454.) Chron. August. a. 1245 ap. Freher T. I. – Je záhadčivo čo píše Štefan V.: Elegimus arbitricem, dominam Elisabeth, ducissam Cracoviae, carissimam sororem nostram. Fejér T. V. vol. 1. p. 127. – † 1272.
455.) Filiam nostram Margaretam in ipso coenobio posuimus. Bela IV. r. 1255. Fejér T. IV. vol. 2. p. 321. – Brat Štefan darmo pracoval, aby bola prohlásená za svatú.
456.) Dľa nápisu vo chráme splitskom. Pray Annal. Hung. I. 276. n. y.
457.) R. 1263 odkupuje odo primasa tamní desiatok, propter nostram continuam residentiam in villa Gurgen. Fejér T. IV. vol. 3. p. 126.
458.) Ako vidno z listiny, ktorou r. 1254 práva cirkve tejto potvrdzuje.
Bol muž veľmi nábožný, ale i poverčivý. R. 1260 píše majstrovi dominikánov o bývalom bosenskom biskupovi, prišedšom teraz do povesti svatosti Jánovi, ktorý tak úsilne kacierov v Bosne pálil a tak ochotne vrhal perúny kľatieb do otca jeho Andreja II., že nielen chromých, slepých uzdravoval, než i mrtvých kriesil. 459.)
A taká bola i kráľovna Maria. I táto píše r. 1262 o tom zpovestnelom biskupovi bosenskom, že jej vo snách zvestoval poddanie sa odbojného Štefana otcovi {:§. 183:}, čo ráno potvrdil posol. Sdeľujúc to mníchom, žiada, aby i oni jej oznámili, čo vedia o svatom. 460.)
____________________
459.) Fejér T. IV. vol. 3. p. 22.
460.) Tamže p. 68.
Doverné takéto obcovanie kráľa i kráľovnej so mníchmi ukazuje, že boli velikí ctitelia osôb duchovních vôbec, bez ohľadu na ich nízky pôvod. Pri tom všetkom vo vysokých cirkevních hodnosťach, menovite na biskupských stoliciach, snaď aby vznešené ich povolanie neprišlo po málu v pohrdu, chceli mať len synov výtečných rodín. Záhrebské biskupa Timothea len preto uznať Bela IV. nechcel, poneváč nepochádzal z rodu šľachtického. Klemens VI. bráni všemožne chuďása. 461.)
A taký bol i nástupca Belov, Štefan V. Tento z toho učinil výslovné pravidlo, pri výkladu práv biskupstva jágerského, že len zemän môže byť za biskupa vyvolený; čo potom platilo až do r. 1848, kde sa prevrhlo v opak.
____________________
461.) Tamže p. 358.
Oproti pápežovi ukázal Bela IV. takú maloletosť, ako otec jeho Andrej II. Stavial sa neprestajne podo plášť Petrov, žiadal pri všetkom, čo činil, pápežské potvrdenie, ako čoby už nič viac platné nebolo, čo pápež nepotvrdí, kliatbami neohradí. Keď synovi Belovi dal hodnosť vévody Slavonie, dcere Anne isté statky, musel to pápež potvrdiť. Keď daroval manželce svojej Požegu, musel to pápež odobriť. Keď vdove Rastislavovej odjal brat Štefan zámky Berez a Tizer, musel o tom pápež súdiť. Ano keď Kumáni robili nezdoby, kráľ sa utekal r. 1264 o ich zkrotenie ku pápežovi. Či potom div, že ochranu pápežskú hľadaly všetky stavy, keď ju hľadal kráľ? Prišlo na to, že už ľudia bez dovolenia pápežovho ani hovoriť nesmeli. 462.)
Dobrovolné utekanie sa vo všetkom ku pápežovi zavdalo tomuto príležitosť súdiť naposledok i proti vôli, posielať do krajny ozbrojených velikou mocou legátov, poháňať do Ríma koho chceli. Na tom nie dosť, že pápežskí legáti prichádzali do krajny s korbáčom na všetkých, vierosúdcovia odjímali imanie, slobodu, česť, životy komu chceli: každý čert mohol sa utiecť do Ríma v akejkoľvek záležitosti. Tu potom pohnal pápež stránky pred sebä. Za roky a roky zdržovali sa v Ríme jednatelia biskupov, kapitúľ, monastýrov, a pápež ich zplnomocňoval ku čineniu pôžičiek, obremeneniu cirkevních závodov. Na toto si zťažoval r. 1152 Bela IV., a vymohol aspon toľko od Innocenca IV., aby žiadon legát nesmel nikoho pohnať do Ríma ináče, ako keď je ku tomu zvlášte zplnomocnený pápežom. 463.) Pravda, že to nemnoho osožilo, keď pápež ani na svoj vlastní zákon sa neviazal. Povolil, a potom osvedčil, že nemieni na to sa viazať, i bol slobodný, činil čo len žive chcel. Moc jeho bola neohraničená.
____________________
462.) R. 1252 dovoľuje Innocenc IV. Rambaldovi, praeceptorovi hospitalis Jerosolymitani in Hungaria, aby fratres nesedeli pri stole nemí, ale mohli sa shovárať s hosťmi. Fejér T. IV. vol. 2. p. 127.
463.) Tamže p. 128.
A nechodil podobný trud bez užitku pre Rím. V Ríme bohatli rozmanití úradníci a pravotári; bo sa im len tak sypaly štedre vymerané taxy. Pápežovia brali každoročne z Uhier množstvo peňazí, obkladali obroky vysokými daňmi, nakladali duchovenstvu rozličné poplatky, nielen pro svoju pokladnicu, než i pre iné podniky a zámery. Na výpravy do svatej zeme sbieraly sa dary a poručenstvá odo všetkých; duchovenstvo muselo oddávať jednu stotinu svojích dôchodkov. Ešte i k udržaniu latinského císarstva v Carihrade museli prispievať a platiť Uhri. 464.) A všetky podobné bremená uvaľovali pápežovia na krajnu bez jej privolenia. Rozkázali a chcej nechcej platilo sa.
____________________
464.) R. 1263 oslobodzuje Urbán IV. odo bremena tohoto duchovenstvo biskupstva kaločského, z ohľadu na tatarské zpustošenie.
Rozdávali tiež ľubovolne, z plnomocenstva vraj apoštolského, obroky cirkevnie, zvlášte cudzozemcom, a to časom i osobám svetským. Kto chcel pochvátiť masný dáky obrok, bežal do Ríma, iste nie s holýma rukama, doniesol si pápežský rozkaz, a vymáhal potom obroky i silou a pravotami. Pápež totiž nakázal istému biskupovi, alebo daktorej kapituli, aby tomu a tomu dali taký a taký obrok, k. p. kanonikát, ktorý toľko a toľko dôchodkov prináša; a jestli na teraz niet prázdneho miesta, aby bol zaopatren pri prvom uprázdneniu. Rozdávali teda úrady pred ich uprázdneniem, a vysypali predkom celý mech kľatieb na toho, ktoby sa protivil. 465.)
Prišlo to až k akejsi ošemetnej hre s takýmito provisiami, proti ktorým naposledok i trpelivý Bela IV. protestoval. 466.) Pápežovia dávali kapituliam privilegia, aby nikoho neboly povinné prijať medzi sebä na rozkaz z Rímu; a potom to odmítli s tým, že sa na to neviažu.
Často prichodia i dovolenia držať dva obroky. Synody ohavnosť túto prísne zakazovaly, pápežovia dovoľovali. Povýšenému za kardináľa primasovi, Štefanovi de Vanča, povolil r. 1252 Innocenc IV., proti vôli kráľovej, 467.) ktorý chcel na stolec ostrihomský povýšiť svojho pisára a arcibiskupa kaločského Benedikta, napred sjednotit primat s kardinalátom, potom jednu časť ostrihomských desiatkov požívať v Ríme, naloživ platiť mu ročne tristo hrivien. 468.)
____________________
465.) K objasneniu dačo z listín. R. 1252 píše Innocenc IV. arcibiskupovi kaločskému, aby istého klerika Michala zaopatril kanoniou, a nešetril žiadnych pri tom námietok. Fejér T. IV. vol. 2. p. 123. – R. 1253 velí tenže pápež archidiákonovi šimegskému, dať kanoniu, alebo faru, istému Buxovi, hocby sa to protivilo štatútom. Tamže p. 180. – R. 1263 nakazuje Urban IV. arcibiskupovi ostrihomskému, aby učiteľovi vnukov biskupa prenestenského, ač je človek svetský, zaopatril cirkevní obrok, ktorýby mu každoročne priniesol pätnásť hrivien. – Ba strany vyhnaného biskupa akvinatského rozkázal tenže pápež tohože roku doprosta, aby ho Uhorsko vydržiavalo so piatimi osobami a tremi záprahmi. Len ostrihomské arcibiskupstvo malo mu platiť ročne stopädesiat hrivien. Monum. Hung. hist. k. VIII. p. 60.
466.) Ne id de cetero fiat. Fejér T. IV. vol. 2. p. 515.
467.) Non sumus apud vestram immensam pietatem exauditi, píše trpce, ale uznáva: Ex plenitudine potestatis omnia potestis. Tamže p. 142.
468.) Tamže p. 252.
Nakladané pápežom bremená padaly najviac na duchovenstvo vyššieho riadu: ale toto utiskovalo potom dúš pastierov, habalo im všetko zpopod nosa. Tak sa utiekli plebáni 469.) biskupstva jágerského k Innocencovi IV. so žalobou, že im biskup, kapituľa a archidiákoni zabrali všetko, ešte i tie dary z oltárov. Pápež narídil r. 1245 toto: Štvrtina desiatkov náleží plebánom, druhá cirkvám, tretia a štvrtá biskupovi a kapituli. Z darov na oltár kladených vezme biskup dve tretiny, plebáni jednu; len chlieb, mäso a sviece náležia plebánovi vcele. Biskupovi a archidiákonom sa zakazuje obťažovať plebánov nálohami, vyjma zákonné učebné {:cathedraticum:} a taksami za súdy.
Prišla vec tá i predo kráľa, a tento vyniesol r. 1255 súd pre plebánov nepriaznivejší. Zo štvrtiny desiatku dostanú len štvrtinu, tri štvrtiny kanonici. Iné milodary oproti tomu berú plebáni, len na patróna cirkve kanonici. Archidiákoni nech majú v čas visitácie dosť na štiroch záprahoch. 470.)
____________________
469.) Rectores et vicarii ecclesiarum. Fejér T. IV. vol. 1. p. 372.
470.) Fejér T. IV. vol. 2. p. 291.
Divno pak, že bezženstvo duchovních ešte ani teraz nebolo v Uhrách všeobecne zavedeno, než trvala poriad kázeň cirkve východnej, ako vidno z Konštitúcij kardináľa legáta Guidona, vydaných pre Uhry r. 1267 vo Viedni. 471.) Tu sa zas odstraňujú od oltárov pojavší druhú manželku {:bigami:}, vdovu, alebo zapudenú ženu. Zakazuje sa vysväcovať ženáčov, a nakazuje len takých za biskupov voliť, ktorí ženy nemajú. Museli sa teda nachádzať i ženatí biskupi.
Náriadby tieto objasňujú a potvrdzujú sa i skutočnými udalosťmi. Toho istého 1267 roku hovorí arcibiskup splitský Ján, karhajúc svoje duchovenstvo, o istom archipresbyterovi, ktorý dovolil sväcenníkom ženiť sa. 472.) Pre tú príčinu odsudzuje presbyterov Folka, Jána, Michala, jednoho jáhna a dvúch podjáhnov, ku doživotnému pôstu o chlebe a vode každý piatok. I v listine kapitule jurskej spomína sa popovič. 473.)
Zdá sa, že bezženstvo len v Ríme súrili; kráľ a vrchnosti hľadeli na ženitbu duchovních pres prsty. Zvlášte po nájezdu tatarskom mohly sa udať mnohé ženitby duchovních.
____________________
471.) Péterfi Sac. Conc. T. I. – Fejér T. VII. vol. 1. p. 340.
472.) Quia constituit clericos in sacris ordinibus constitutos contrahere matrimonium. Fejér T. IV. vol. 3. p. 426.
473.) Marcus, sacerdos de Paul, filius sacerdotis, dedit monasterio. Tamže p. 303.
Nájezd tento zapríčinil vydanie premnohých zemianskych listín. Mnozí sa hlásili k odmene, a ešte množší prosili o nové diplómy, keď im staré zhynuly. A Bela rozdával štedre i majetky i diplómy. Učinen naposledok podobným vo všetkom otcovi, rozmrhal, proti základním zákonom krajny, celé župy. Šubičovcom daroval r. 1251 brebirskú, Frangepánovcom modrušskú a vinodolskú.
Pri tom vynímal pánov za riadom z pod obecných súdov, oslobodzoval odo všetkých povinností proti kráľovi a krajne, oddával im ubohý pracujúci ľud vcele do moci, činil ich pánmi i života a smrti poddaných.
Povstávajúce z toho neresti tým boli trochu prevážené, že i mestám udelil slobody, ako Pešti, Štiavnici, Krupinej, Zvolenu, a iným.
Viedla sa už i zápisnica o majetkoch a darovacích listinách, tak rečený kráľovský regester, 474.) do ktorého sa všetky donácie zapisovaly. Táto zápisnica slúžila potom, keď sa mnohé lživé listiny objavily, za právny dôkaz, či je daktorá listina opravdivá alebo nie. Tak sa v Regestru Turčianskom 475.) dotvrdzuje pravdivosť listín tým, že sa nachádzajú v zápisnici kráľovskej. 476.)
____________________
474.) Sicut in nostro regestro plenius continetur. Bela IV. r. 1254. Fejér T. IV. vol. 2. p. 234.
475.) Regestrum de Thurocz. Vznik jeho tento. Za časov Žigmundových rozšíril akýsi oklamník, Joannes literatus, ktorý potom v Liptove bol upálen, mnoho lživých zemianskych listín po Turci, Liptove a Orave. R. 1391 prišol do Turca krajinský súdca a župan liptovský Imrich Bebek, aby pšenicu odo pliev oddelil. Vtedy bol, na všeobecnom sjezdu župy, shotoven pamätný tento Regester. Vnesené sú u výťahu do neho všetky nepochybné listiny zemianskych rodín v Turci, Orave a Liptove, počtom 167. Najstaršia z ních pochádza z r. 1230. Od Bely IV. ich je 31. Žiadna nenie vydaná ani na Znieve, ani v Turci vôbec, ani r. 1241. Čím sa v nič rozpadá to vtipkovanie, akoby Bela na svojom úteku bol v Turci za chatrné službičky rozhadzoval zemianstvo. Pôvodina Regestru chová sa v župnej listárni turčianskej; odpísať ho dala r. 1798 kráľovská tabla.
476.) In Registro ipsius Domini nostri Regis eadem instrumenta acceptata et approbata facta conspexisset. Regestrum de Thurocz o donácii Záborských z r. 1263. V. Sokol r. 1864 p. 178. Fejér T. V. vol. 1. p. 326.
Štedrôt Bely IV. nezostali neučastni ani präláti a kláštory. R. 1237 daroval arcibiskupstvu ostrihomskému dediny Ság a Ebed, r. 1269 prináležavší ku zámku nitrianskému Kér. U prameňov Bely založil a nadal statkami hojne kláštor cistercítov. Postúpil mu i kráľovský palác v Petrovaradíne, a isté zeme odtrhnuté od zámku Bodrogu, pak množstvo soli. Mladší kráľ Štefan daroval r. 1269 kapituli sedmohradskej solné bane v Torde.
Ovšem, že potom bohatstvo biskupstev považovali kráľovia istým spôsobom za svojo. Biskup jágerský mal povinnosť, na prípadnosť žeby kráľ mal štír synov, jednoho z ních vychovávať; 477.) čo však sa nikdy nestalo. Všetci biskupi museli vydržiavať vojenskú družinu ku krajinskej obrane; po smrti ich siahali kráľovia na ich odmrť.
I štedroty osôb súkromných množily cirkevnie majetky. Ba našli sa i takí menej zámožní držitelia statkov, ktorí sa so všetkým imaniem svojím, aby ušli násilenstvám dravých veľmožov, staväli pod ochranu cirkve. 478.)
____________________
477.) Prout hoc a sanctis regibus exstitit ordinatum. Bela IV. r. 1261. Fejér T. IV. vol. 3. p. 42. Srov. §. 220.
478.) Qui se cum suis possessionibus protectioni ecclesiae subdiderunt. Fejér T. IV. vol. 3. p. 417.
Výsady a práva duchovenstva sa pod Belom IV. nielen neumenšily, než ešte rozmnožily. K podiveniu zachvacuje ich súbor v arcibiskupstve ostrihomskom. 479.) Ani palatín kráľov, ani nikto z jeho dvorjanov, nemá práva súdiť ani zemänov ani poddaných akýchkoľvek primatiálskych: než toliko palatín a súdca primatiálsky. Desiatinu z urbúr {:baní:}, z razených peňazí, 480.) a všetkých dôchodkov kráľovských bere v celom Uhorsku primas; tak i desiatinu zo prenájmu komorských prijmov, a zo statku vyberaného od Rumunov {:Olachi:} a Sékeľov. Zemäni môžu darovať majetky svoje cirkvi ostrihomskej beze kráľovského dovolenia. Tíže môžu stať do vojenskej služby primasovej, vyjma remeselníkov {:tavernici:} a služobníkov kráľovských. Aké to rozdrobenie moci kráľovskej! Od ľudí primasských neslobodno vymáhať žiadne sbierky, žiadne dane, žiadon zisk pokladnice. Jestliby primatiálsky zemän pre krádež a lúpež bol odsúden ku smrti, majetok jeho pripadne primasovi. Rozumejú sa tu zemäni, ktorých nestaväl kráľ, než primas. Čo to za anarchické právo! A mali ho i iní biskupi, 481.) mali i kláštory. 482.)
Kláštory boly nadané i hrdelným právom. Také udelil Bela IV. r. 1237 tomu kláštoru, ktorý bol u prameňov Bely založil. Dvorský gróf kláštorský súdil poddaných i vo vecach hrdelných, len výrok smrti musel uskutočniť župan.
Vyňatie pak od podatkov poddaných cirkevních, biskupských, kapituľských, kláštorských, bolo všeobecné. Čo to znamenalo, pochopíme, keď povážime, že už asi tretina krajny bola v rukách cirkevních.
____________________
479.) Tamže p. 133. Item T. VII. vol. 5. p. 331.
480.) Toto pod tým tituľom, poneváč raziace stroje stály pod dohľadom primasovým. Fejér T. IV. vol. 2. p. 386.
481.) V diplómu Štefana V. od r. 1271, ktorým potvrdzuje práva biskupstva jágerského, povedá sa, že biskup Cletus istého Samueľa učinil zemänom {:nobilitavit:}.
482.) R. 1258 povýšil abas de Bel quosdam populos ecclesiae de villa Nucztup in ordinem et numerum nobilium iobbagionum ecclesiae. Fejér T. IV. vol. 2. p. 479.
Patrónom všetkých biskupstev a kapitúľ bol výlučne kráľ, ale kláštorov len tých, ktoré založili kráľovia. Ktoré vystavili a nadali majetkami súkromní páni, v tých provodilo právo patronátske ich potomstvo. A právo toto bolo tak vzácno, že ho kráľovia udeľovali na odmenu, odjímali za trest, súkromníci sa oň pravotili, súboje preň podnikali. 483.)
Bo patronát, ktorý sa u Nemcov nazýval advokaciou, nebol puhá česť, ani nechodil so samými povinnosťami, než boly s ním spojené znamenité výhody. 484.) Patróna hostil kláštor i jeho poddaní; mal účasť vo všetkých súdobných taksách; sbieral každoročne rozličné podatky; 485.) vyberal v čas potreby mimoriadne dane. Keď vošol do chrámu, bol okurován, na čestnom svojom mieste.
____________________
483.) Prisúdený v rozopre o patronát súboj vidz Fejér T. IV. vol. 2. p. 462.
484.) Videť ich ako vo zrcadle môžeme vo stanovách vydaných r. 1262 vévodu bávorským Henrikom pre kapituľu pasovskú. Fejér T. VII. vol. 4. p. 124.
485.) R. 1275 darúva Vladislav IV. Lavrincovi de genere Aba patronát monasterii de Kedhel, cum omni collecta in regno emergenti et cum omni integritate ac plenitudine proventuum suorum. Fejér T. V. vol. 2. p. 247.
Školstvo trvalo vo stavu primitivnom. Kto po vyššej dychtil osvete, musel ju ísť hľadať za hranice. Ženské pak pohlavie rástlo i v najvyšších vrstvách beze všelikej výchovy. Poslovia císara Michala Paläologa našli r. 1269 dceru Belovu, ako dáku Penelopu, pri pradeniu vlny.
Veliká duchovnia chudoba vysvitá z nesmiernej vzácnosti hnih. Majster Vid, z rodu Gutkeled, dal židovi do zálohu Bibliu za sedemdesiat hrivien; a keď sa ztratila, dal za ňu kláštoru čatárskemu dve dediny. 486.)
Národnia literatúra ešte len prvé korienky púšťať počala v legendách.
____________________
486.) Fejér T. IV. vol. 3. p. 179.
Osvete boly primerené mravy. Suroví páni provodili divé lúpežníctvo, zastavovali pocestných, zbíjali súsedov, podbíjali slabších, kráľa neslúchali. Vycibrenejší prekrucovali právo zpotvoreniem listín, 487.) razili lživú mincu, ako držiteľ zámku filekského Fulko 488.) a istý Lavrinc de Besenev. 489.) Vo vojnách panoval divý, v Turecku dosaváď zachovávaný, obyčaj urezávania hláv a nosenia ich predo kráľa. 490.)
O mravoch meštianskych svedčia vypracované pod Belom IV. stanovy Baňskej Štiavnice. Strigy a srigúňov kážu páliť, zlorečníkov do pása obnažených a bosých okolo chrámu hnať so šlehami. Utrhač na dobrom mene má tri razi v čas trhový stáť u potupného stĺpa, a volať, že lhal, a sám sa po pysku biť, zvlášte jestli súdcu a prísažných obrazil. Pokuty sa nakladajú tieto: za krádež šibenica, za ubijstvo lámanie kolesom, za podpaľačstvo upálenie. Hra v kocky bola obyčajná. Už to, že si jednotné mestá takéto trestné zákonníky dávaly, je znamenie divej asiatskej državy.
Präláti nie darmo boli vojaci. Čanadský biskup bol obžalovaný, že dal úkladne zabiť bystrického opáta. 491.) Na pečuhovského žalovalo sa, že hrešil telesne s matkou, dcerou a dvúma sestrama, a to na kladbišti {:cintíru:}; potom že lžive prisahal, za peniaze úrady predával, ľudí zabil, v súboju sa bránil, opáta šimegského dal priviazať na koňa, položiť mu úzdu do úst, a tak potom vrhnúť do žalára. 492.)
Bohaté nadanie mníchov učinilo ich tiež rozpustlými. Gregor IX. píše o benediktínoch, že sa uvrhli v opovrženie, poneváč chodia ako ošemetníci a šaškovia okolo. 493.) Žiaľ je vraj za svoje obete dobrodincom, nadavším ich statkami, aby modlitbami ich došli večného spasenia.
Žobraví mníši viedli pohoršelivé hádky so plebánmi. Títo nutili mníchov spovedať sa u ních, habali im sviece zo chrámov, zabraňovali zvonenie, požadovali od ních desiatky, daň odo príbytku frátrov, vyháňali, vyobcúvali ich. A v tom nadržovali plebánom i präláti; bo im nebolo po vôli množenie sa žobravej čeliadky. Haruší ich i pápež. Vybujneli ste vraj na mastnom dedictve Kristovom. 494.)
Čo holomúcky biskup Bruno píše r. 1272 Gregorovi IX. o duchovenstvu svojom, to bez pochyby platí i o uhorskom. Mnozí klerici potulujú sa vraj bez úradu a živia žobraniem, alebo krádežou, a inými zločinmi, tak že ich potom vláčia ľudia svetskí jatých pred biskupa, alebo i sami bijú. Veriaci bočia od kázne i spovede, zvlášte keď v tom činia plebánom prekážku mníši. Títo pohlcujú všetku štedrosť veriacich, lebo umejú odpustky rozdávať a lichotiť; čo pak trpkého, to ponechávajú duchovenstvu svetskemu. Tak Bruno o mníchoch.
A predca stav tento bol velice vážený. Osoby svetské vzdávaly sa majetkov a vstupovaly do kláštorov. Tak comes Konrád pošol r. 1267 ku benediktínom na vrch Pannonský, manželka jeho medzi mníšky do Vespríma. Sám kráľ učinil dceru svoju Margaretu mníškou, tri iné dcery jeho pošly ako vdovy do kláštorov.
____________________
487.) Comes Ponith bol r. 1265 odsúden, quia literas H. judicis curiae nostrae falsificaverat. Tamže p. 285.
488.) Bol odsúden nahý ku súboju, ale omilosten. Potom znovu podvrátil Hatvan, pred súd sa nepostavil, bol jatý, uskočil. Vypravuje Bela IV. r. 1246.
489.) Boly mu odjaté r. 1253 statky, propter crimen fabricationis false monete. Fejér T. IV. vol. 2. p. 171.
490.) Darúvajúc r. 1251 Ernejovi {:Herikovi:} Terebeš, hovorí Bela IV., že mu priniesol hlavu jednoho Nemca.
491.) Fejér T. IV. vol. 1. p. 42.
492.) Fejér T. V. vol. 3. p. 168.
493.) Tamquam scurrae vagantes, regularis refugae disciplinae, vitam ducunt omnimode dissolutam... propter quod in contemtum habentur ab omnibus et derisum. Gregor IX. r. 1241 primasovi. Tamže p. 209.
494.) De Christi patrimonio impingvati, luxuriant dampuabiliter. Innocenc IV. r. 1245 duchovenstvu uhorskému. Monum Hung. hist. k. VII. p. 179.
Požívala pak všetky možné výhody len cirkev latinská: gräcko-slovanská bola, s jej obriadom, všemožne podrývaná a ničená. Kdekoľvek sa ešte zachovaly bohoslužby slovanské, boly nemilosrdne tlumené. Rečové násilenstvo Rímu neznalo žiadnych ohľadov.
Uvedieme jednú prípadnosť, ktorá nám celý žiaľký postup objasní. Slovanskí mníši zámku Muška {:Muscha:}, v Dalmácii, vzniesli r. 1252 stížnosť na Innocenca IV., že ich treštenci nepokoja pre reč, nutia k latinským bohoslužbám. Oni že sú Slovani, a že na starosť latinsky sa učiť nemôžu. Prosia teda o ochranu pred latinskými zelotmi pápeža. Tento zanecháva biskupovi kerkskému rozsúdiť, či sa im na čas má dovoliť bohoslužba slovanská, dľa obriadu latinského. 495.) Môžeme z toho zavierať, čo sa dialo inde, kde ešte bohoslužby slovanské neboly zhasly vcele.
____________________
495.) Fejér T. IV. vol. 2. p. 123.
Pri tolikom latinskom fanatisme nemohly nepadať bohumilé obete vo krvavej vždy Bosne. Že ani nájezd mogolský nezaopatril bogomilom pokoja, vidno z vyhnania ich ochranca, bána Miroslava kralevičom Štefanom r. 1246 z Bosny {:§. 171:}. Muselo tedy tam byť riadeno hrozne. Innocenc IV. chváli r. 1247 Belu IV., že sa opásal proti kacierom bosenským. 496.) O arcibiskupovi kaločskom, Benediktovi, píše, že mnoho krve vylial, tisíce kacierov odvliekol, veľkú časť Bosny podmanil. 497.) On sám, hodný nástupca Ugrinov, postavil sa osobne na čelo krvavej výpravy, aby hlásal mečom evangelium pokoja, a presvedčoval ostrými dôvodmi. Dialo sa to všetko s odobreniem kráľovým, na rozkaz Bely IV., muža plného fanatickej horlivosti, 498.) pri účastenstve kraleviča Štefana, ktorý i r. 1254 kázal s vojskom evangelium v Bosne. 499.)
Pri všetkom však úsiliu svojom nemohli Uhri ani kúkoľ kacierstva v Bosne vypleť, ani na stálosť v zemi tejto sa upevniť. Vyhnaný Miroslav dosadnul zasa. Horlivý biskup bosenský Ján pýtal sa na odpočinok. Zunoval zápas s národom, ktorý pre svoju hašternosť a odstredivosť umožnil súsedom večné rozrývanie jeho útrob, ale bol pri tom nesmierne húžovitý. Jánovo miesto zaujal dominikán Použa, a pápež, ktorý r. 1238 bol podčinil biskupstvo bosenské bezprostredne sebe, podvrhnul ho znovu r. 1247 arcibiskupovi kaločskému, 500.) aby ho zaochotil k výbojom v Bosne. Ale nič to neosožilo. Nábytky biskupa kaločského v Bosne prepadly, so všetkými tvrdzami a zámkami, bosenské latinské biskupstvo prišlo na nič. 501.)
____________________
496.) Ad Bosnenses haereses confutandas te accinxisti. Fejér T. IV. vol. 1. p. 461.
497.) Non sine magna effusione sangvinis, strage hominum, dispendiis rerum ecclesiae Colocensis, abductis inde haereticorum millibus. Tamže p. 467.
498.) Čo iného mohlo mu na jazyk položiť tieto slová? In expeditionibus contra Bosnenses haereticos, Deo et hominibus odiosos. Bela IV. Fejér T. IV. vol. 2. p. 51. Bol božím radcom, že vedel, koho rád má, koho nie?
499.) Contra quos ad praesens etiam per nostrum exercitum dimicamus. Bela IV. r. 1254. Tamže p. 219.
500.) Fejér T. IV. vol. 1. p. 467.
501.) Ecclesiae {:Colocensis:} munitiones et castra non fuerunt ita firmata, quod possent ab aggressoribus defendi... Dioecesis Bosnensis totaliter est lapsa, in perfidiam haereticae pravitatis. Tamže.
V odporu s touto horlivosťou v obracaniu kacierov a šismatikov, žili sebe židi v pokoji; ba boli r. 1251 tak vysokými nadaní právami, že čítajúci to sotvá svojím očam verí. 502.) Svedoctvo kresťanovo proti židovi neprijíma sa. Pri tvrdeniu kresťana a zapieraniu žida prisiahne tento a bude čistý. Do zálohu môže vziať čokoľvek, ešte i rúcho cirkevné odo präláta. Vezme-li do zálohu vec ukradenú, a prisiahne, že o tom nevedel, záloh netratí. O svároch medzi židmi nesúdi nikto iný, ako kráľ, alebo vrchní pisár {:kancellár:}. Kto poraní žida, zaplatí mu dvanásť hrivien striebra a nákladky hojenia; kto pak zabije, zhabe sa mu celé imanie. Za prevážanie mrtvého žida z jednoho kraju do druhého neslobodno nič vydierať; ktoby dačo vzal, bude trestán ako zbojník. Ktoby na žida vztiahnul ruku, buď trestán pokutou tak ťažkou, ktoráby odpovedela uťatiu ruky. Požičia-li žid peniaze na majetok panský, oddá sa mu tento, na prípadnosť nevrátenia peňazí. Ktoby uniesol židovského chlapca, buď trestán ako zlodej. Žida neslobodno nepokojiť v jeho sviatky. Ktoby mu vzal záloh nasilu, buď trestán ako ozbíjateľ komory kráľovskej. Takýmito zákonmi ohradil židov Bela IV.; bo ich ustavične potreboval.
____________________
502.) Fejér T. IV. vol. 2. p. 108.
Za jeho časov prišly do užitku škultétie. Po nájezdu mogolskom totiž povstala núdza na ľudí, vznikly veliké pustatiny. Majitelovia ich, aby mali akýtaký z ních užitok, vyhľadali jednoho podnikavého, v dákej vážnosti stojíciho, gazdu, a oddali mu istý kus zeme, menovite neužitočného vtedy lesa, aby svolal ta ľudí, vymítil les, a založil obec. Pre sedliakov, imž mal byť oddán chotár, boly ustanovené lahodné výminky. Málo to bolo, čo žiadal od ních vlastník chotára. Podnikateľovi pak, ktorý mal vyhľadať a svolať sedliakov, bola povolená značná, a to trvalá, odmena. Obyčajne sa mu dalo dedičné súdcovstvo v obci, dakoľko lánov 503.) zeme za darmo, pri tom krčma, alebo jatka, alebo mlyn, alebo pivovar. Takýto podnikateľ nazýval sa potom škultétom, alebo vojtom, 504.) a obec škultétiou. V horních Uhrách vzniklo ich mnoho, a boly z prvú blažené. Potom ale vyzuli ich páni kus po kuse zo všelikých práv, a srovnali s inými bezprávnymi poddanými, dejstvujúce zákonom a silou. Ešte na koncu XVIII. stol. vliekol sa akýsi stín škultétskych slobôd, ohryzovaný slúživšími len pánom vrchnosťami. Kráľ povolal i vlaských vincúrov do Lisky, Olasi a Potoku. 505.)
____________________
503.) Laneus tenet duodecim virgas, et quaelibet virgarum habebit sedecim unas et unam palmam. Fejér T. VI. vol. 1. p. 374. – In quolibet lylyno sexaginta jugera continentur. Fejér T. V. vol. 2. p. 591.
504.) Hanrech scultetus, in vulgo woyth nuncupatus. Ludiek Vel. v diplomu danom r. 1376 Bardiovčanom. Fejér T. IX. vol. 5. p. 83.
505.) Szirmay Hist. Comit. Zempl.
Súdne záležitosti boly poriad matené z Ríma. Kráľ sám množil zmatok vyjímaniem pánov a prälátov, s ich ľudom, od obecných súdov.
Ale i boly to súdy! Pohnanému pánovi muselo sa dať až sedem lehôt, vždy s 15 dňami; a až vtedy, keď sa ani na ôsme predvolanie nedostavil, tázal sa ho súdca, prečo neprišol? 506.)
Riešenie sporných otázok súbojom bolo, pri všetkom odporu pápežov, 507.) tak obyčajné, že i osoby duchovné boly nutené dokázať právo svojo týmto nerozumným spôsobom.
Trestné pokračovanie menovite bolo úžasné. Na puhú obžalobu neprajníkov v župnom shromaždeniu mohol palatín odsúdiť človeka a zabrať mu majetky, 508.) ktoré potom pripadly jemu. 509.) Za zlodejov a zbojníkov musely dobre stáť obce, alebo držitelia majetkov, a vynahradiť škodu, jestli zločinca udať nemohli. 510.)
Pri vyšetrovaniu mali župní súdcovia {:comites curiales:} pamätný jeden úskok. Predvolavše kohokoľvek, nutili ho, bez pochyby bitkou, žalárom, škripcom, ku dobrovolnému vyznaniu svojích zločinov. Jestli dačo vyznal, pokutovali ho za to: jestli nič, olúpili ho, že tají. 511.)
A predca boly uložené úžasné pokuty na lživú obžalobu, vypálenie znamenia, pravdepodobne šibenice, na čele, 512.) a upálenie za živa. 513.)
Ubitie človeka oproti tomu mohlo byť odkúpeno peniazmi, alebo statkami, bez ďaľších následkov. 514.) Jestli i bola uložená dáka iná pokuta, vychodilo to pri možnejších pánoch na pohoršelivý smiech. Majster Hohold bol pre ubitie dvúch ľudí odsúdený, vysedeť v arešte, alebo so sto zemänmi jeden deň, alebo s pädesiatimi zemänmi dva dni. 515.)
Div-li, že potom za riadom žiadal každý, kto len mohol, vyňatie zpode riadnych, menovite župních, súdov?
____________________
506.) Narídzenia bána Matúša z r. 1270 pre Slavoniu. Fejér T. V. vol. 1. p. 87. – Citatos ad septem terminos ad regiam praesentiam comperimus non venisse. Martin. judex curiae reg. a. 1295. Fejér T. VI. vol. 1. p. 384. Platilo teda to isté právo i v Uhrách.
507.) Urban IV. píše r. 1263, že sa tým len Boh pokušuje a právo prevracia.
508.) Possessionem Johannis et Doba, iobbagionum castri de Zulgageur, pro eo, quod ex proclamatione comprovincialium suorum in fures sint convicti, contulimus Andreae. Štefan V. r. 1268. Fejér T. IV. vol. 3. p. 464. – I r. 1273 odsúdil palatín Dionysius synov Jurkových a odjal im statky, ako zlodejom a zbojníkom, poneváč ich za takých prohlásilo shromaždenie župy saladskej. Fejér T. V. vol. 2. p. 137.
509.) Talium condemnatorum res et possesiones, juxta regni consvetudinem, ad manus palatinatus debent devolvi. Tamže.
510.) To menovite bolo povoleno Nemcom na hore Greč, pri Záhrebe, r. 1242, na objem celej krajny. Fejér T. IV. vol. 1. p. 259.
511.) Tamže p. 195. K r. 1254 spomínajú sa už i judices nobilium. Fejér T. IV. vol. 2. p. 232.
512.) Ut ubicunque idem Ponich inveniri posset, ad praesentiam regis vocaretur, pro imprimendo sibi charactere, quem manifestis calumniantibus infligi et imprimi consveverunt. Fejér T. VII. vol. 1. p. 352.
513.) Istý Adam bol len pre chyby pri pohnaniu pred súd učinené za živa upečen. Tamquam calumniatorem assari fecimus. Statky mu boly zabraté. Dve časti z ních prisúdil palatín sám sebe, jednu protivníkom, ako je vraj krajinský obyčaj. Quia possessiones et bona in calumnia convictorum in manus judicis et partis adversae devolvi debent, de regni consvetudine approbata. Palatín Lorinc de Hedervara r. 1268. Fejér T. VII. vol. 5. p. 352.
514.) Ubijca primašského vincúra zjednal sa vo dvanástich hrivnách. Istý Štefan odbyl zabitie šiestich sluhov a vyšľahanie manželky Aleksandrovej majetkom Zalachnuk. Fejér T. IV. vol. 2. p. 84 a 68.
515.) Cum 100 nobilius uno die, vel cum 50, si magis voluerit, duobus diebus intrabit carcerem de Castro ferreo. Fejér T. IV. vol. 3. p. 406.
Pri všetkých vnutorních vadách mal Bela IV. vznešené politické námery na vonok, ako nám ich sám odkrýva, v liste na Innocenca IV. r. 1254 z Potoku písanom. 516.) Postavili sme, píše, bratov špitáľa jeruzalemského na pomezí kumánskom a bulharskom {:v severinskom banáte:}, kade boli vtrhli Tatari. Dúfame, že bratia títo opanujú Dunaj až po Carihradské Moro. Potrebujeme ich i k obsadeniu zámkov staväných pri Dunaju. Tu chceme brániť seba i kresťanstvo proti Tatarom. Mal teda v úmyslu, opanovať všetkých hašterných Juho-Slovanov až po Carihrad.
Proti Tatarom staväl zámky nielen na Dunaju, než všade po krajne na miestach neprístupných, i pánov povzbudzoval ku tomu. Zkusil zaiste v čas ich nájezdu, akú ochranu poskytujú zámky proti tak surovému nepriateľovi. 517.)
____________________
516.) Fejér T. IV. vol. 2. p. 221.
517.) In locis fortibus et inexpugnabilibus incepimus post nostram reversionem munitiones et fortalitia struere. Fejér T. IV. vol. 2. p. 374.
Medzi bájky ale a historické nebyliny odkazujeme tú zvesť jednoho nevedomého mnícha v Ríme, 518.) že Bela IV. poslal hľadať Maďarov do Ásie, a že ich vyslanci jeho na riece Volge skutočne našli. 519.) Mienka sice o Maďaroch v Ásii bola vtedy tak rozšírená, že i pápež Innocenc IV. spomína medzi tymi krajnami, kam r. 1253 upravuje minorítov, Uhorsko Vätšie. 520.) Vedia o ňom dačo i vierozvestní mníši, ktorí sa osobne medzi Tatarov odvážili a v orde kolená pred divochmi uhýňali, Joannes a Plano Carpini a Vilhelm Rubruquis. Joannes kladie Veliké Uhorsko, čili Bascart, na sever od Tatarov, 521.) Vilhelm zná na riece Jajku čili Uralu Uhorsko Vätšie, čili Pascatir. 522.) Odtuďto vraj vyšli Uhri; tam do dneská žije reč uhorská. 523.) Dodáva ale Vilhelm výslovne, že to má len od dominikánov, 524.) nie zo svojej skušenosti. Sám tam nikdy nebol, a hocby bol býval, ktorakby bol mohol porovnať reči, z níchž ani jednu neznal?
Všetky tieto bľúzniny vyplývajú z nečistého Richardovho {:dokl. 518:} prameňa, ktorý prvý natáral i o vätšom Uhorsku, i o hľadaniu jeho vyslanými Belom IV. dominikánmi. Akej viery zasluhuje, posúdiť môžeme z iných jeho táranín. Píše o jednom pravoslavnom panovníkovi v zemi Sichia a meste Matrica, ktorý mal sto žien. 525.) Hlava jeho je preplnená prepiatými myšlienkami o papismu. U pohanov všade nachodí vešťby, že skoro prijmú vieru kresťanskú a poddajú sa Rímu. 526.) Čo váži svedoctvo takéhoto muža tmy? Časy Belove boly tak nepokojné, že mu sotvá mohlo prísť na mysel hľadať v Ásii, medzi svojími najvätšími nepriateľmi, Maďarov; a títo ešte tak slabú mali sebapovedomosť, že sa sotvá zapodievali archäologickým skúmaniem a rečovými otázkami. Doma nedbali o svoju národniu reč, nieto žeby ju boli ďaleko za hranicami hľadali. Vtedy ešte tuším ani maďarského boha na svete nebolo. Dosť ale o tej ničomnosti.
____________________
518.) De facto Ungariae Magnae a fratre Richardo. Fejér T. IV. vol. 1. p. 50.
519.) Srov. d. t. Časť úvod. Maďari pred opanovaniem terajšej vlasti. §. 10.
520.) Ungariam Majorem. Monum Hung. hist. k. VII. p. 238.
521.) Inde {:ex Bulgaria Magna:} procedentes ad aquilonem adhuc contra Bascart, h. e. Hungariam Magnam, eos etiam devicerunt {:Mogoli:}. Fejér T. IV. vol. 1. p. 427.
522.) Tamže p. 261.
523.) Idioma Pascatir et Hungarorum idem est. De illa regione Pascatir exierunt Hunni, qui postea dicti sunt Hungari. Tamže p. 278.
524.) Hoc, quod dixi de terra Pascatir, scio per fratres praedicatores, qui iverunt illuc ante adventum Tartarorum. Tamže p. 279.
525.) In terra, quae vocatur Sichia, in civitate, quae Matrica nuncupatur, quorum dux et populi se christianos dicunt, habentes litteras et sacerdotes graecos. Princeps centum dicitur habere uxores. Tamže p. 51.
526.) Tam princeps, quam populus illius regionis publice dicunt, quod cito fieri debeant christiani et ecclesiae Romanae subesse. Tamže.
Nejednu nepríjemnú hodinu priniesli Belovi IV. i tisknúci sa do krajny nemeckí treštenci, tak rečení samomrskači {:flagellanti:}. Zbesilí títo čakanci kráľovstva nebeského behali nahí po uliciach, šľahali sa sami prútami až do krve, váľali po blate a sňahu, všetko ku sláve božej a svojemu dušnému spaseniu. Na tom nie dosť, že takto sami pečovali o svoju dušu, učinili sa i učiteľmi ľudu. Duchovenstvo vyhlašovali za zbytočné, spovedali sa jeden druhému, odpúšťali si hriechy vospolok. Poneváč teda nemali na tom dosť, že sami kráčali cestou spasenia, než i iných tiahli za sebou: oboril sa Bela IV. r. 1263 na ních, 527.) dal páliť a ztínať i svodcov i svedených. Musel ešte i toto skusiť za svojeho trudného 35 ročnieho panovania.
____________________
527.) Ipsius tempore, anus Domini 1263, plebs flagellis se feriendo universaliter discurrebat. Turčan II. 76.
Syn jeho, Štefan V., prejal vládu s horkosťou vo srdci, i proti materi Marii, ktorá ho nikdy nemohla vystáť; i proti sestre Anne, vdove po Rastislavovi, ktorej Bela IV. vručil predo smrťou rodinné poklady; i proti českému kráľovi Otakarovi, ktorý ho napred zbavil Štyrska, potom pomáhal otcovi proti nemu vo všetkých sporoch. Čakal teda len na príležitosť pomsty, a s tým nastúpil r. 1270 vládu, že sa predo všetkým s Otakarom porata.
Aby rozmnožil svoju vážnosť, dal sa znovu ovenčať, spolu s kumánskou manželkou svojou Alžbetou; a aby si naklonil zištných pánov, uistil ich prísahou, že im odjaté zámocké statky navráti, daň pak od ich poddaných nebude požadovať. 528.)
Potom vzal náličnicu pobožnosti, a pošol s nemnohými do Poľska, pokloniť sa zvlekám sv. Stanislava, 529.) vlastne nahovárať švagra Boleslava Stydlivého ku spoločnému podniku proti Otakarovi.
____________________
528.) Kovachich Vestigia comit.
Doma ale nemal takej lásky, ako sa domnieval; ba mal mnoho nepriateľov, medzi nimiž hlavní Henrik z Kiseku. Títo mysleli na zvrženie Štefanovo a nastolenie Bely, syna nebohého Rastislava, bána mačvanského, a Anny Belovny. Použivše neprítomnosti Štefanovej, vyjednávali o tom s Annou, a dúfali to previesť pomocou Otakarovou; poneváč mal za manželku dceru Anninu, Kunigundu.
Nábožný pútnik dostal o tom vetru, a pospiešil sebe z Poľska nazpät. To bol hrom do nepripravených ešte protivníkov. Sestra Anna, bojíc sa ho bez toho a vidúc tajomstvo prezradeným, prchla ku zaťovi Otakarovi do Čiech. Uniesla pri tom rodinný kráľovský poklad, ktorý jej bol otec sveril, dve koruny, dve berly, mnohé zlaté a strieborné nádoby a drahé kamene. {:dokl. 544:} To bol trojánský kôň, ktorý potom zkazu na Prahu vysypal. S Annou spolu uskočili účastníci spiknutia, 530.) menovite kisecký Henrik. Títo ošemetníci oddali novému pánovi svoje zámky, odkuď potom Češi činili v Uhrách rozjezdy. 531.)
____________________
529.) Post coronationem nostram peregrinationis gratia habuimus votum et desiderium, paucis comitantibus, in Poloniam divertendi, personam nostram et tanti regis fortunam devotionis intuitu externe regionis eventibus et casibus committendo. Fejér T. V. vol. 1. p. 99. – Dlugoš Hist. Polon. l. 8.
530.) Quibusdam ex baronibus patris nostri telo perfidie sauciatis, statim post ejus regis decessum ad confinia commento malicie divertentibus, et sua versucia et fraude thesaurum regni nostri perducentibus in potestatem regis Boëmie. Stephanus V. 10 kal. april. 1271 Fejér T. V. vol. 1. p. 99.
531.) Chron. Leob. u Peza.
Z prvu však prijal Otakar pobehlíkov so tvárou kyselou. Príchod ich mu bol nepríležitý. Lebo práve vtedy kládol ruku na Korutany, ktoré mu poručil bezdetný vévoda Ulrich, brat ale Ulrichov, Filip, vyvolený patriarch akvilejský, dopriať nechcel. Pri nastávajúcej s ním borbe nechcel mať na krku i Uhrov. Žiadal teda pokonať sa so Štefanom, a tento neodporoval. Usniesli sa na tom, že sa sojdú osobne 16. okt. 1270 na hraniciach.
Prišli skutočne, Štefan do Prešporku, Otakar do Haimburgu; ale potom bola otázka, kde sa sísť osobne? Lebo nedoverovali si vospolok, báli sa jedon druhého. Naposledok sa shodli na tom, že sa spotkajú na ostrove medzi Prešporkom a Pottenburgom, vo sprievode len dvanástich neozbrojených mužov z jednej i druhej strany. Výsledok bol, prímerie na dva roky.
Akym ho uzavrel svedomiem Štefan, brzo sa ukázalo. Keď sa víťazný Otakar navracoval zo Štyrska do Rakús, Štefan vyslal silné zástupy pod horu Smrčník {:Semering:}, aby ho z nenadála prepadli a jali. Úklad sa nepodaril. Otakar dostal zavčasu výstrahu, a navrátil sa do Viedne inou cestou. A Štefan, keď už na toľko prišlo, necúvnul viac, než pokročil v nepriateľstve ďalej. Poslav hneď 50,000 mužov do Rakús, dal dediny páliť, žuril na bezbranný ľud, odvliekol 16,000 dúš do zajatia. 532.)
____________________
532.) Stephanus, rex Ungariae, circa festum s. Thomae apostoli misso exercitu, in Austriam a parte meridiana Danubii illam provinciam devastavit, occisis et in captivitatem abductis plus quam sedecim millibus hominum. Annal. Steronis vo Freher. Germ. Script. I. 386, chybne k r. 1269. – Zvestujúc to kardináľom Otakar, takto píše o Štefanovi: Velut atrox bestia, humanum sitiens sangvinem, in nostre seviit homines ditionis. Fejér T. V. vol. 1. p. 108. Vidno, že tam boli Kumáni.
Po takomto skutku už nemohla minúť krvavá borba. Pres zimu sbieraly obe stránky vojsko a hľadali spoločníkov.
Pod zástavy Otakarove sošlo sa 100,000 dobrovolníkov. S tymito, a mnohými vojenskými zásobami, prekročil r. 1271 rieku Moravu náhle sňahy zošly, a snadno zaujal Prešporok, Trnavu, Nitru, Devín, Sv. Jur, za Dunajom Staréhrady, Ráb, Šoproň, viac iných miest a zamkov, 533.) pri čom mu preletníci zradcovia, ako Miklúš a Štefan synovia Pavlovi, 534.) a bán Henrik Henrikovič 535.) kisecký, podstatné služby preukázali. Na ruku mu šol i ruský kňaz Lev, vtrhnuv súčasne od severu, a dav župu ugočskú zpustošiť. 536.)
Štefanovou hlavňou podporou boli i teraz Čákovci. V bitce u Prešporku tam bol Peter, otec Matúša Trenčianského. Pri Rábci on vytrhol z nebezpečenstva Belu Rastislaviča, bána mačvanského, ktorý, hoc matka jeho prchla k Otakarovi, tiež bojoval na strane Štefanovej, keď kôň pod ním padnul. 537.)
V zámku prešporskom zaujal Otakar mnoho zbroje a kráľovskú pokladnicu. Lživá je zprava, žeby k odpomsteniu tých ukrutností, ktoré diví Kúni zpáchali v zemech Otakarových, bol dal v noci mesto podpáliť a olúpiť, a že rozhorčení vojaci v Nitre otrepávali deti o steny, ubíjali vo chrámoch hľadavších tam utočište mešťanov. 538.)
Víťazný všade Otakar až pri Rabci utrpel porážku. 539.) Načož, keď i nedostatok potravy počalo cítiť jeho vojsko, utiahol sa do Čiech, a to už okolo turíčnych sviatkov. 540.)
Osmelený Štefan poslal za ním 30,000 jazdcov, ktorí hrozne riadili na Morave. Nechavše stranou zámky a opevnené mestá, pustošili dediny a vliekli tisíce kvíliaciho ľudu do zajatia. 541.) Zakusil teda i Otakar trpké ovocie vojny.
____________________
533.) Otakerus, rex Boemiae, congregato valido exercitu, infra octavam paschae invasit Ungariam, et devictis munitissimis castris, videlicet Presburg et Altenberch et Tyrnan et castro Georgii et alii pluribus. Annal. Stero. a. 1271.
534.) Cum infideles regni nostri, Nicolaus et Stephanus filii Pauli, venissent ad expugnandum castrum nostum Nitriense. Fejér T. V. vol. 1. p. 144.
535.) Henricus banus, filius Henrici, deserta patria et proditis castris nostris, se per infidelitatem ad regem Othocarum transtulit; de quodam castro suo finitimo, Kuzeg vocato, multa spolia, rapinas et incendia in confinio regni nostri exercens. Tamže p. 235.
536.) Per Ruthenos ducis Leonis, qui tunc comitatum de Ugocha hostiliter devastarunt. Vladislav IV. r. 1281 o svojom otcovi. Fejér T. V. vol. 3. p. 88.
537.) Fejér T. V. vol. 2. p. 97.
538.) Chron. Leob. u Peza I. 851. Odporuje Chron. Claustroneob.
539.) In fluvio Rebucze patri nostro felix cesserat victoria. Vladislav IV. Fejér T. V. vol. 2. p. 97. – Turčan II. 77.
540.) Circa festum Pentecostes, propter consumptionem victualium, reverti cogitur in Boemiam. Ann. Stero. a. 1271.
541.) Stephanus autem, missis in Moraviam et Austriam Ungaris et Cumanensibus. Tamže.
Vysilení oba, uzavreli pokoj, ktorý Štefan podpísal 3., Otakar 14. jul. 1271, tamten vo bretislavskom tábore, tento vo Praze. 542.)
Otakar vydal všetky oddané mu zradcami zámky, 543.) so sľubom, že vrtkavých preletčíkov viac prijímať nebude. Štefan sa vzdal všelikého práva na Štyrsko a Korutany, sľúbil nepomáhať viac Filipovi, ani žiadať nazpät unesené Annou drahotiny. 544.) Otakar sľúbil tiež, nepodporovať práva Boženinho {:Beatrix:} syna Štefana z Andreja II., meškavšieho vtedy v Lombardsku. Zachovanie pokoja bolo postaveno pod garantiu mocností zahraničních. Z uhorskej strany prevzali garanciu, kráľ sicilský Karol a vévoda bávorský Henrik; z českej krajištníci, míšenský Henrik, brandenburgský Otton. Arcibiskupovi ostrihomskému a biskupovi holomúckemu dána moc, vykliať prestupiteľov z cirkve. Mali sa požiadať o zaručenie pokoja i kardináli a pápež, ktorý vyvolen bude. Na koncu kliatba, aby narušiteľ pokoja zhynul, ako Dátan a Abiron.
____________________
542.) Fejér T. V. vol. 1. p. 113. – Stero l. c.
543.) Keuszeg, de monte s. Viti, Zloymuk, Pernštain, de Kertus, castrum Farcasii de Zaguria, ktoré zaujal kisecký Henrik; dva zámky Strigo, ktoré opanoval syn jeho Ján; zámok Dobra, ktorý zaujali Miklúš s Štefan; a zámok Ron, ktorý zaujal Marek, všetci preletníci, qui se a rege Hungariae ad nos cum ipsis castris transtulerunt. Tamže.
544.) Corona videlicet, gladio, monili, stella, scutellis, et aliis clenodiis et thesauro. Tamže. V. §. 214.
Dokončiv pokojom týmto svoj spor s Otakarom, zamiešal sa Štefan r. 1272 do záležitostí srbských, pre zaťa svojeho Štefana Dragutína, ktorý tiež viedol planú vojnu s otcom svojím Štefanom Urošom. Bola to vtedy akási móda u synov. Bo i Otakar, i náš Štefan, bojovali so svojími otcami. Tento poslal pomoc Dragutínovi.
Sám držal veliký súd v župe hevešskej. Medzi iným potvrdil tu, na slovo zprisahaných dvanástich svedkov, privilegia jágerských biskupov, ktoré pri nájezdu tatarskom zhynuly, a keď ich Bela IV. obnovil {:dokl. 477:}, od akéhosi biskupského zemäna spálené boly. Biskup má byť vždy z panského rodu. Jeho povinnosť jest, štvrtého syna kráľovského vychovávať, mať pečlivosť o následníka trônu pri vnutorních i zovnutorních nepokojoch, a odkladať pre neho časť z ohromných desiatkov. 545.) Povinnosť táto zostala potom pekne krásne na papieru: len povolené práva vstúpily do života.
____________________
545.) Fejér T. V. vol. 1. p. 153.
Spišským Nemcom, živším vo 24 slobodných mestečkách a dedinách, boly potvrdené dávne, udelené nové práva. Platia ročne tristo hrivien striebra, a potom sú odo všetkých iných podatkov slobodni. V čas vojny dajú pädesiat kopinníkov pod zástavy kráľovské. Prišedšieho na Spiš kráľa uhostia so príchodom i odchodom „delikátne.“ Grófa si volia sami. On ich súdi, spolu so županom, v Levoči. Z pokút bere gróf dve tretiny, župan jednu. Za ubitie buď plateno desať hrivien. Menšie veci súď gróf sám. Farárov si volia, desiatky im dávajú. Predo kráľa nepoháňaj ich nikto, ale nech sa zkončia veci ich doma; bo oni sú nezbehlí vo právach rolníci. Lesy a potoky užívajú slobodne, kovy hľadajú, kde chcú. 546.)
A to je všetko, čo vieme o vnutornej sprave podo krátkym panovaniem Štefana V., ako samostatného kráľa. Bo s otcom panoval, ako mladší kráľ, za mnohé roky.
____________________
546.) Tamže p. 132.
Neprežil dlho pokoj s Otakarom uzavrený. Už 6. aug. 1272 ležal na márach, pochovaný na ostrove sv. Margity pri Budíne.
Fessler, Engel, Palacký, a iní, pripisujú mu romantickú smrť. Istý Joachim Pektari, tovarník kráľovský, pochytil princa Andreja, Štefanovho syna, ešte chlapca, a utekal s ním ku Rudolfovi Habsburgskému, aby ho zasnúbil s jeho dcerou a dal vychovať na nemeckom dvore. Ako sa o tom dozvedel Štefan V., pustil sa v najvätšej sparote za unašačom, a prenasledoval ho s tolikým spechom, že následkom rozhorúčenia dostal zapálenie pľúc a náhle umrel. Tak zneje rozprávka, a má základ diplomatický, totiž listinu kráľa českého Otakara. 547.) A predca to historický nesmysel. Nelzä o tom pochybovať, že Štefan V. umrel 6. aug. 1272; Rudolf pak teprv 10. okt. 1273 bol vyvolen za císara. Ktorak teda mohol ku nemu unášať Joachim uchváteného princa? Písaná štiri roky po domnelej udalosti listina Otakarova matie spolu rozličné osoby, prekrucuje veci, kladie pozdejšie udalosti do časov Štefanových, a celkom mýlne ich spojuje s jeho smrťou.
Kráľovskému svedoctvu postavíme oproti oprávnenejšie kráľovské svedoctvo. I kráľ Vladislav IV. píše r. 1274 o únosu Andrejovom, ale ho pripisuje bánovi Henrikovi, a dá princa unášať, nie ku Viedni, než za Drávu. 548.) Toto je pravé, ako uvidíme níže, keď bude reč o odboju Henrikovom {:§. 234:}. Ale to je udalosť pozdnejšia, a nemá so smrťou Štefanovou ani najmenšieho spojenia. Ktorak mohol Otakar, blízky príbuzný domu uhorského, tak zelené veci popísať, kto vie? Možno, že jeho pamäť bola neverná, zmátla rozličné veci; možno ale tiež, že pisár pochybil.
____________________
547.) Rex {:Vladislav IV:} inductus perfidis sugillationibus comitis Joachim, qui nec eidem regi, nec regno Ungariae fidelis existit, cujus detestanda perfidia faciente, felicis memorie olim rex Stephanus, dum filium suum ab eodem Joachimo subreptum per investigationis cite laboriosam festinanciam cuperet rehabere, ac etiam propter dolorem et inconsulte fatigationis onus falce crudelis fati extitit interemptus. Otakar r. 1276. Fejér T. V. vol. 2. p. 316.
548.) Qui {:Henricus:} ablato fratre nostro, duce Andrea, et infidelitatem committendo, se transtulit ultra Dravum. Vladislav IV. r. 1274. Monum. Hung. hist. k. IX. p. 40.
Za manželku mal Štefan kumánku Alžbetu, príbuznú usmrteného pri nájezdu mogolskom Kuthena, uväznenú s ním spolu, ale pri živote, snaď pre jej krásu, 549.) zachovanú.
Zplodil z nej Vladislava, Andreja a Kolomana. Vladislav panoval po otcovi, Andrej bol vévodom Slavónie, Koloman umrel v detinstve. O Šalamúnovi, ktorého spomína Keza, 550.) a Štefanovi, ktorého zná Ritius, nič sa ináče nevie.
Z početných dcier najstaršia Katarína bola ešte r. 1261 oddána vo Viedni so Štefanom Dragutínom, synom srbského kráľa Štefana Uroša. 551.) Maria sa vydala r. 1268 za Karla Chromého do Neápoľu {:§. 188:}. Anna pošla za Andronika, syna císara Michala Paläologa. 552.) Sabína bola za palatínom Mojžišom. 553.) Jedna neznámeho mena za haličským kňazom Lvom. 554.) Judita a Alžbeta boly mníšky na Zajačom Ostrove. 555.) Vydaly sa však obe. Judita pošla za českého veľmožu Záviša z Rosenbergu; Alžbeta za Štefana Milutina Urošoviča. 556.) Muž tento bol ženatý na dcere císara Jána Angela. Keď prišla mníška Alžbeta navštíviť sestru svoju Katarínu, odehnal Milutín pre ňu zákonnú svoju manželku, a pojal Alžbetu. Potom i túto zapudil, a vzal si Bulharku. Taká bola na dvore srbskom mravnosť.
A na uhorskom nebolo jej viac pod beťárskym Vladislavom.
____________________
549.) Captivam insignis formae. Pachymeres Hist. L.4.
550.) Adstantes domino regi fratres ejusdem, Andreas, Salomon et Ladislaus. Keza Chron. a. 1278.
551.) Pejacsevich Hist. Serviae.
552.) Andronicum, generum nostrum. Fejér T. V. vol. 1. p. 126.
553.) Sabina, soror nostra, relicta magistri Moys. Vladislav IV. r. 1281. Fejér T. V. vol. 3. p. 78.
554.) Leonem, generum nostrum, Ruthenorum ducem. Vo smluve s Otakarom.
555.) Ubi filia nostra commoratur. Štefan V., keď darúva r. 1270 isté zeme monasterio s. Mariae de insula Leporum. Fejér T. V. vol. 1. p. 50. Alžbeta bola tam predstavenou monastýra. R. 1278 darúva Vladislav IV. dedinu Pomaz sorori nostrae et priorissae. Fejér T. V. vol. 2. p. 446.
556.) Regem Serviae et Stephanum, filium ejus, generum nostrum. Štefan V. Fejér T. V. vol. 1. p. 126. Srov. §. 255.
Syn tento Štefanov bol pri otcovej smrti najviac ak dvanásťroční chlapec. O útlom jeho veku svedčí Gregor X., v liste r. 1272 na Otakara písanom. Obávajä sa, aby mohutný Otakar nepoužil chlapeckého veku Vladislavovho, a predajnosti uhorských pánov, k opanovaniu Uhier, píše Otakarovi, žeby ho nectilo bojovať proti tak útlemu veku, an Vladislav nachádza sa ešte len v rokách nevinnosti. 557.) On sám, t. j. menom jeho ktosi, píše po smrti otcovej Trojírčanom, keď sa váhali uznať ho, hrozive, že ich dovedie zkrotiť, a že mu neujdú, ani na suchu ani na mori, hoc je ešte len chlapec, 558.) jestliby zamysleli nadužiť jeho mladosti.
A matka jeho bola Kumánka, ktorú len pôvabnosť líca odporúčala, vyššia vzdelanosť sotvá ozdobovala. Nie teda div, že vyrástol z neho ošemetný rozpustlec, divý kumánčik.
____________________
557.) Cum sit adhuc aetatis innocentis. Fejér T. V. vol. 2. p. 64.
558.) Quamvis simus ad praesens puerili in aetate. Tamže p. 37.
A predca tento vo veku nevinnosti postavený chlapec bol už pri smrti otcovej ženatý. Dali mu r. 1271 za manželku Alžbetu, čili Izabellu; dceru kráľa sicilského Karla I., Anžuánca, 559.) a sestru Karla II. Chromého, ktorý mal za manželku Mariu, sestru Vladislavovu.
Darmo tvrdí Fesler, že to boly puhé oddávky; Izabella že bola len vychovávaná na dvore uhorskom, sobášená teprv r. 1282. Výrazy i vec o inom svedčia. Manželkou Vladislavovou nazývajú ju, r. 1272 pápež Gregor, 560.) r. 1274 sám Vladislav. 561.) Na vzájem i Izabella nazýva toho istého roku Vladislava svojím manželom, a píše sa kráľovnou uhorskou. 562.) Mala i svojho kancellára, v osobe vacovského biskupa Filipa. Z roku 1275 jest už od nej i dakoľko donácij. Povieme, že to všetko činila, činiť mohla, ako puhá oddanica? Nie, bolo to od prvu dokonalé manželstvo medzi deťmi. Keby nebolo bývalo, nikdyby sa nebolo uskutočnilo. Lebo Vladislav nikdy nemal rád vnutenú mu Sicilčanku, odvracal sa, utekal od nej. Vo veku dospelom nebolby ju sebe dal naviazať, aleby si bol vypatril dáku Kumánku. Nebolby za jedonásť rokov trpel na dvore svojom protivnú mu osobu, ktorá slobodu jeho obmedzovala, pre ktorú mnohé nepríjemnosti skúsil, ktorá bola večným pre neho výčitkom, keby sa jej bol mohol zprostiť.
____________________
559.) Dňa 28. mája 1271 píše tento: Isabellam, karissimam filiam nostram, nuper copulavimus maritali conjugio egregio duci Ladislao, primogenito regis Hungariae. Fejér T. V. vol. 1. p. 98. Na veno museli složiť siciľskí poddaní 200,000 hrivien.
560.) Reginae consortis tuae. Tamže p. 62.
561.) Charissima consors nostra. Tamže p. 157.
562.) Dei gratia regina Hungariae. – Consors noster. Fejér T. V. vol. 2. p. 216. – Český Václav a dcera Rudolfa Habsburského Guta boli tiež r. 1279 sosobášeni oba osmiletí. Palacký Deji. Čes. kni. VI. p. 213.
Pri maloletosti synov Štefanových a náhlej smrti tohoto, povstala otázka, kto má zaujať trôn? Bolo sice jasné, čo sa má stať po právu: ale mätežníci dostali škrupuľ svedomia. Mienky ich sa rozchádzaly v rôzno. Jedni hoveli zákonnému následníkovi Vladislavovi. Druhí chceli získať trôn mladšiemu jeho bratovi Andrejovi. Tretí chceli povýšiť na prestol, pomocou Otokarovou, švagra tohoto, Belu Rastislaviča, prejavšieho po otcovi banát mačvanský. Sestra Vladislavova Maria, v Neápoľu, osobovala právo na trôn uhorský sebe, a preniesla ho na syna svojeho Karla Martella. 563.)
____________________
563.) Už 3. aug. 1272 píše sa: Illustris Jerusalem et Siciliae regis primogenitus, Dei gratia rex Hungariae, princeps Salernitanus et honoris Montis S. Angeli dominus. Fejér T. V. vol. 2. p. 35. Deň musí byť udaný chybne, keď ešte vtedy Štefan V. žil.
Vzdor tomu bol Vladislav IV. okolo 20. aug. 1272 vo Stolnom Belehrade ovenčaný, ale nie bez násilného odporu. Privrženci Andrejovi tasili meč. 564.) Jeden z ních sa hnal na rodinu kráľovskú; len Dominik Čák, syn Petrov, vytrhnul mu meč z ruky, pri čom obdržal nebezpečné rany. Ovenčaný už kráľ dostal len bitku. Andrej Kaplon ovalil ho barlou. 565.)
Nebola pak mätež obmedzená na samý Belehrad. Jatrenie bolo rozšíreno po celej krajne. Všade sa lapili privrženci Andrejovi zbroje a napadovali stranníkov Vladislavových. Venčateľ jeho, primas Filip, utrpel pri tom na statkoch svojích značnú škodu. Vdove Alžbete, ktorá sa s celou mocou zasadzovala za právo najstaršieho syna, bolo viesť s mätežníkmi vojnu. Primas Filip požičal jej ku tomu 400 hrivien striebra. 566.)
Zkrotenie mätežníkov sa podarilo. Museli sa konečne všetci podrobiť Vladislavovi.
____________________
564.) Cum quidam infideles incole regni nostri apud Albam ante tempus coronationis karissimi filii nostri, regis Ladislai, contra nostram excellentiam manu armata insurgentes. Alžbeta vdova r. 1273. Tamže p. 132.
565.) Post nostrae coronationis tempus, cum coronatus rex fuissemus, cum cambuca percutiens. Tamže p. 426.
566.) In persecutione per barones nostros tempore coronationis nostrae suscitata apud Albam Regalem. Vdova Alžbeta r. 1285, keď dáva náhradu primasovi za požičku. Fejér T. V. vol. 3. p. 291.
Pod menom tohoto panoval gróf Joachim, a hneď prišol ku nemu kisecký Henrik. Hlavní tento mätežník a zradca bol pri smrti Štefanovej na dvore Otakarovom, žil tam obsypaný milosťami, činil vražobné nájezdy do Uhier, kde mal oporu na rozsiahlych svojích majetkoch. Stalo sa ale, že i nepriateľ jeho, Ägídius z Budimíru, tovarník a župan prešporský, pustil sa na jeho cesty. Oddav zradne Čechom Prešporok, a daktoré iné horňozemské zámky, prebehol k Otakarovi, a bol tiež, na vzdor smluve, prijatý milostive, obdarovaný štedre. Nemohol na to hľadeť Henrik, navrátil sa ešte r. 1272 do Uhier, a mal dosť smelosti, ísť prosto ku dvoru pýtať si za to odmenu, že už prestal byť zradcom. Ani sa nezmýlil v očakávaniu. Bol prijatý blahosklonne, ba stal sa mohutným miláčkom dvora.
Čím si hlavne získal doveru, to bolo objavenie domnelých úmyslov Otakarových. Naplnil dvor tým presvedčeniem, že Otakar mieni Vladislava odstrčiť a povýšiť na trôn Belu Rastislaviča, švagra svojho. Vieru naísť nebolo ťažko. Všemohúci pri dvore Joachim bol vždy odprisahaný nepriateľ Otakarov. Ovdovelá kráľovna delila city nebohého svojho manžela. Vladislavovi IV. bola so mliekom materinským vštípená hlboká nenávisť oproti Čechom a ich kráľovi. Otakar mal tiež zub na vražobné Štefanovské plemeno. Nepriateľského ducha ukázal i najnoveji tým, že ponuknuté mu zradcom Ägídiom zámky prijal. Shuckať teda dvory Henrikovi nepadlo ťažko.
Podľa povahy svojích obžalôb nameril i na Belu Rastislaviča. Obvinňoval ho zjavne, že chce prijať milosť povýšenia z ruky Otakarovej, čo viac, hľadá kráľovho bezživotia.
Bela dokázal svoju vernosť oproti domu Štefanovmu skutkom. V minulej českej vojne bojoval o bok Štefana proti Otakarovi, mal tam prísť i o život {:§. 217:}. A predca rádi slúchali šibalského osočovateľa pri dvore. Mysleli si, že však preletčík Henrik je dokonale zasvätený do úmyslov Otakarových. Dodali teda, prinajmenej úľubou, oplanovi smelosti ku hroznému zločinu.
Sošed sa, či náhodou či zúmyselne, na Zajačom ostrove s nevinným, nič zlého netušiacim Belom Rastislavičom, pustil sa s ním do svady, a medzi výčitkami tasil meč, prebodnul, rozsekal r. 1272 na kusy blízkeho príbuzného kráľovskej rodiny. 567.)
Ubijcovi nehnul sa zato ani vlas na hlave, a mačvanský banát ubitého prejala, spolu so Spišom, kráľovna vdova Alžbeta.
____________________
567.) Post mortem Stephani regis, quidam comes Henricus de Guzzing... reconciliatus domino Ladislao... Accidit autem, ut cum domino Bela, duce de Marsavve, avunculo regis praedicti, et consobrino regis Boemiae, comes idem in verba contumeliosa erumpens... ducem Belam in insula apud Budam miserabili nece prosterneret, ita ut membra illius in frusta concisa... cum planctu sepelirent. Annal. Stero. a. 1272 ap. Freher Germ. Script. I. 387. – Srov. Chron. Lambac. u Raucha. „Volens sibi regnum indebite usurpare.“
Otakar zakypel hnevom a zaprisahal sa, že nenechá bez pomsty smrť švagrovu. Hrnúci sa ku nemu početní preletníci nepremeškali podpaľovať ho ešte viac. Bez toho delil i on zlú mienku, aká vtedy bola rozšírená po Európe o Uhroch. 568.) Mal to presvedčenie, že s nespoľahlivými Uhrami len toľko bude mať pokoja, koľko im strachu naženie. 569.) Činil teda prípravy ku vojne.
Ale Uhri nečakali na jeho návštevu, než predošli ho. Aby mu nedali času ku sobraniu síl, vsypali sa, vo februáru 1273, do zemí nepriateľských, poplenili Rakúsy, Štyrsko, Korutany, Moravu, odvliekli tisíce zajatých. Zvlášte bojovný kisecký Henrik sa pri tom vyznačil. Keď ale mohutný Otakar bol hotov so svojími prípravami, vtedy sa vovalil do Uhier, a nahnal nie malého strachu Uhrom. Preniknul až ku Váhu, zaujal znovu ztratený Prešporok, Trnavu, Jur, Nitru, Ráb, Šoproň. Hnal všade Uhrov pred sebou; nikde sa mu nesmeli postaviť.
____________________
568.) Gentis illius est fides, fidem aliquam non servare; veritas non dicere veritatem; et opinatur esse perjurium perjuria non committere; et mendacium esse reputat, nil mentiri. Talian Henr. de Isernia. Fejér T. V. vol. 2. p. 68.
569.) Postquam tumultuariam gentem malignandi motus exagitat inquietus, sciatis, quod is nonnisi pace, quam nobis victoria pariet, conquiescet. Otakar biskupovi holomúckemu. Tamže.
Nebezpečenstvo bolo tým väčšie, že práve vtedy, keď mohutný nepriateľ víťazne postupoval ku srdcu državy, i vnutorné rozbroje rozrývaly dvor a krajnu.
Na dvore povstal rozstrk medzi kráľom a matkou jeho Alžbetou. Z akých príčin, nenie známo, ale to nám zvestuje Alžbeta sama, že ho roznítil Jakub, syn Ponythov. 570.) Tak sa zdá, že to bol miláčok Alžbetin, lebo ho i majetkom oštedrila. Keď mu ho potom chcela odjať, rozdráždený Jakub sňal hlavu poslanému ku nemu tovarníkovi Pavlovi. 571.) Takí vtedy boli páni!
Svár neobmedzil sa na dvor, než zachvátil i obyvateľstvo. Utvorily sa stránky, a hneď, ako to vtedy bývalo, siahly ku zbroji a krveprolitiu. Kypela, pri zahraničnej, i domáca vojna. 572.)
____________________
570.) Jacobus, filius Ponyth, inter dominum Ladislaum regem, filium nostrum, et nos discordiam seminavit. Alžbeta r. 1286. Fejér T. V. vol. 3. p. 324.
571.) Et postmodum cum possessionem regiam nostram, Kalman – Kiralychey vocatam, per nos sibi collatam, repetissemus ab eodem, tavernicum nostrum Paulum, ad ipsum destinatum, capite detruncavit et occidit. Tá tamže.
572.) Inter nos ab una parte et dominam reginam, matrem nostram, ex altera, dissidium, scandalo non vacuum, et gravium querravum materiam suscitavit. Vladislav IV. 10 kal. febr. 1274. Fejér T. V. vol. 2. p. 148.
Toto tak, ako víťazné postupovanie Otakara učinilo Uhrov náklonnými ku prijatiu nabídnutého pokoja. Veľmi boli rádi, keď Otakar vystrel proti ním priateľskú pravicu; i čudovali sa, keď osvedčil, že hotov je prinavrátiť všetko, čokoľvek z Uhier zaujal. Ale Otakar vedel, čo činí. Práve vtedy, keď pluky jeho pokračovaly víťazne v Uhrách, doletela mu osudná zvesť, že si Nemci vyvolili, 10. okt. 1273, za kráľa Rudolfa Habsburgského. To zabilo taký klin Otakarovi do hlavy, že nič pilnejšieho neznal nad uzavrenie pokoja s Uhrami. Vyjednávanie o ňom započalo sa už pod jeseň r. 1273, a zavŕšeno bolo asi vtedy, keď sa Vladislav smieril s matkou, vo prvých mesiacoch r. 1274.
Ten Rudolf, ktorého si Nemci vyvolili, mal dačo zemí vo Švajčiarsku, na Šváboch, v Elzásu ale pomerne bol chudobný; a práve to mu dopomohlo ku hodnosti. Lebo volenci {:kurfüsten:} takého hľadali panovníka, ktorýby im mnoho a prísne nerozkazoval; a to si sľubovali od chudobného Rudolfa. Vychovaný bol gróf tento na dvore Fridricha II., ale zásady jeho náboženské si neprivlastnil, aspon sa podľa ních nespravoval. Olúpil, ako bojovný ritier, nejednoho: niesol sa však veľmi nábožným. Spatriv duchovníka majúciho preísť pres potok so svátosťou, zosadnul z koňa a daroval mu ho. 573.)
Pri vyvoleniu položili mu hneď spiklí proti Otakarovi volenci za povinnosť, odjať Rakúsy, Štyrsko a Korutany nenávidenému Otakarovi, ktorý i sám domáhal sa císarského plášťa. Vyvolenie Rudolfovo bolo už samo v sebe pre neho pokoreniem, a hrozilo mu najvätším nebezpečenstvom. To vedel, že chudobný Rudolf dychtive, hladovite siahne po príležitosti, odjať mu rečené krajny; a znal ho, ako muža príčinlivého a chytrého. Očakával teda pod istým vojnu, a bál sa jej pre povážlivé naladenie Nemcov.
Nemci zaiste hľadeli na to krive, že jedon Slovan zaujal tak pekné nemecké provincie, hoc Otakar bol velikým priateľom Nemcov, volal ich hromadne do Čiech, nadal velikými právami, zaprovodil ich riady, hovoril ich reč s obľubou, miloval ich piesne, položil základ budúciho ponemčenia zeme, sám bol hotovým Nemcom. V celom, Slovanstvu vždy vražobnom, Nemecku vrela jedovatá nenávisť proti Čechom; tým viac v opanovaných provinciach, ako to vždy a všade býva, že opanovateľ je nenávidený.
Toto všetko videl a cítil Otakar; preto ochotne navrátil všetko, čo bol zaujal v Uhrách, len aby z tejto strany mal pokoj.
Bolby sa rád i osobne sošol so mladším kráľom, ale Uhri žiadali ozbrojenú schádzku, a Otakar to nechcel. Ani nenaléhal veľmi na to, báv sa Joachima. To vedel, že tento človek vcele opanoval chlapca kráľa, a znal, že nič dobrého od neho očakávať nemôže. 574.)
Obrátil sa teda len na veľkomožných pánov. Ale to činil i sok jeho Rudolf. Oba mali svoje stránky, ktoré potom zápasily vospolok, pod zástavami Vladislavovou a Andrejovou.
____________________
573.) Cacsar Cantu Világ történelme. Sv. X. p. 219.
574.) Idem {:Joachimus:} etiam in presenti dominum regem suo regimini sic addixit, ut rex nil nisi juxta ipsius arbitrium audeat operari. Otakar r. 1276 Vladislavovej sestre. Fejér T. V. vol. 2. p. 317. Od umluveného sjezdu odstupuje ex eo, quod rex sub gubernatione consistit Joachimi, qui eundem ad singulaque nobis nocitura fuerint, suggestionis svadela letifere incitat et irritat. Tamže p. 318.
Lebo mätežný, vždy dačo šijúci a párajúci, Henrik kisecký, hoc mu i hodnosť chorvátskeho bána udelili, vzbudil zas a postavil do popredia tú otázku, za ktorú už po smrti Štefanovej bojováno, či Vladislav, či Andrej? a sám sa osvedčil za tohoto.
Popudil ho návrat a laskavé prijatie u dvora Ägídia. Preletčík tento uskočil ešte pred vojnou od Otakara, a zavďačil sa Uhrom navráteniem im zradeného Čechom Prešporka. Bolby zaslúžil oplan šibenicu, ale Joachim prijal ho na dvore s vyznačeniem; čo odprisahaný jeho nepriateľ Henrik zažiť nemohol. Ako ho zo Prahy vypudil príchod Ägídiov: tak teraz z Budína. Ušol do Chorvátska, a uniesol akosi so sebou princa Andreja. 575.)
Čo sa potom so chlapcom stalo, kedy a ktorak prišol nazpät ku dvoru, to je tmou nepamäti zahaleno. Isté ale je, že Henrik, ktorý k vôli Vladislavovi Belu Rastislaviča zabil a českú vojnu zapríčinil, teraz verejne vztýčil Andrejove zástavy, a spôsobil náramné jatrenie, rozbroje, ubijstvá, žharstva po celej krajne, tak že sa roku 1274 trôn podo Vladislavom mocno kolébal, a len toľko že nezvrátil.
Roland Markovič pustošil, s Ivaničom {:Yuachynus:}, dediny a chrámy v župách šimegskej a belehradskej, potom zaujal spišský zámok, náležitosť staršej kráľovnej Alžbety, a Gelnicu. Vypudený odtuď Ďurom Šóšom, s pomocou kňahyne poľskej Kunigundy Belovnej, opanoval Nír až po Sedmohradsko. 576.) Keď on padnul v bitce rukou Šóšovou, udržoval ešte jeho dielo Gregor Pavlovič. Ale i tohto jal posléze Ďuro Sós, a kráľ mu dal hlavu zťať. 577.)
Vojvoda sedmohradský Lythen, ináče Litua, 578.) chcel sa učiniť neodvislým, odoprel kráľovi všetku daň. 579.) I tohoto zabil poslaný proti nemu Šóš, brata pak jeho Bartha lapil.
V Sedmohradsku i Sási povstali a zpustošili statky verného Vladislavovi biskupa. 580.)
Jágerský biskup Andrej oproti tomu držal so protivníkmi Vladislavovými; začož mu tento jedny zo statkov zpustošil, druhé odjal. 581.)
Proti Vladislavovi osvedčili sa i Mojžiš a Ugrin, 582.) tamten zdá sa švagor po sestre Sabíne {:dokl. 553:}.
Palatín pak Finta jal kdesi i samého kráľa, len istý Miklúš ho oslobodil. 583.) Z čoho vidno, že v tej mrvenine Vladislav semo tamo sa čmíril.
Hlavní pôvodca všetkého, bán Henrik, obľahnul ho, spolu s matkou Alžbetou, v Budíne. Sám mätežník ale obstál pri tom zle. Peter Čák porazil ho u dediny Fuen, a zabil i jeho samého. 584.)
Taký vzal koniec smelý tento neposeda, ale zanechal po sebe nie menej smelých a neposedných synov, pánov kiseckých {:Gyns:}, o ktorých budeme mať čo rozpráväť.
S jeho zahynutiem utichly po málu tie hrozné rozbroje, ktoré pres celý 1274 rok rozrývaly krajnu, otriasaly prestolom. 585.) Joachim potom upravoval sám jediný osudami krajny i dvorom.
____________________
575.) Ablato fratre nostro, duce Andrea. V. dokl. 548. Z toho bájka o romantickej smrti Štefanovej {:§. 222:}.
576.) Quum Rolandus, filius Mark, per suam infidelitatem terram nostram Scepusiensem, una cum Gylnichbania, et terram Nyr, ultra partem de Thezael {:Tiszaél?:} usque ad partem Transilvanam, contra nostram regiam majestatem potentialiter occuparet. Vladislav IV. r. 1285. Fejér T. V. vol. 3. p. 274. Fejér T. V. vol. 2. p. 239 a 249. – Lorandus, ne quidem in dignitate aliqua constitutus {:scribitur enim tantum filius Mark:} occupato Scepusiensi castro, totam inde usque Transylvaniae limites regionem sub suam redegerat potestatem. Kovachich Suppl. Vest. Comit. T. I. p. 102.
577.) Quem nos fecimus decollari. Fejér T. V. vol. 2. p. 249. – Vastabat etiam sub eodem rege Hungariam quidam Gergely, filius Pauli, privatae conditionis homo. Kovachich L. c.
578.) Fejér T. V. vol. 3. p. 398.
579.) Quum nos in aetate puerili regnare cepissemus, Lythen voyvoda, una cum fratribus suis, aliquam partem de regno nostro, ultra Alpes existentem, pro se occuparat. – Et sic per ejusdem magistri Georgii servitium {:že Lythena zabil:} tributum nostrum in eisdem partibus nobis fuit restauratum. Tamže p. 275.
580.) Dioecesis sua hostili persecutione Saxorum, nobis in aetate tenera constitutis, ad inhabitantium devenit raritatem. Tamže p. 118.
581.) Na milosť ho prijíma r. 1281. Tamže p. 81.
582.) Cum pridie magister Mois, Ugrinus, et complices, contra nos et nostros in Frowen irruere voluissent. Vladislav IV. 5 kal. oct. 1275. Fejér T. V. vol. 2. p. 286.
583.) Cum per Fintha palatinum captivati fuissemus, de captivate nos {:Nicolaus:} liberavit. Fejér T. V. vol. 3. p. 81.
584.) Diplom Vladislava IV., ktorým potvrdzuje Petrovi r. 1274 panstvo Scynche.
585.) Partes in dissonas scissum fuit regnum Ungariae, et deventum est ad rigidi martis certamina, ita ut inter germanitatis junctos foedere, naturalique fibula copulatos, hostiliter pugnaretur. Otakar r. 1276. Fejér T. V. vol. 2. p. 316.
Otakar medzi tým vyhlásil vyvolenie Rudolfa Habsburgského za neplatné. Snem oproti tomu augsburgský dal r. 1275 Otakara do ríšskej kliatby, a vyhlásil ho za zbaveného, ako neposlušného vasalla kráľa rimskeho, nielen všetkých zaujatých nemeckých provincij, než i svojích dedičných zemí Čiech a Moravy. Večné ťahotenie Čechov ku Nemcom počalo niesť trpké ovoce. Otváral sa pre ních výhľad, utonúť vcele, ako služobná háveť, v tom kruhu, vo ktorom sa už dávno boli octli, bočiace odo Slovanstva. A odrodilých pánov českých to tak málo nepokojilo, keď mala ich vlasť z najvyššej moci a slávy do prepasti ničoty padnúť, že sami sľubovali tajomne pomoc Rudolfovi proti svojemu kráľovi, ktorého nenávideli preto, že chcel byť a bol kráľom, nedal im samopašiť, bral v ochranu ľud pred ich nátiskami. Nemeckí pak jeho poddaní, tí práve plesali, strehli dychtive na svojo oslobodenie. Bo Nemcovi vždy krivda, keď nedrží patu na krku zotročilého Slovana.
Rudolf sa hotovil k uskutočneniu vôle národa nemeckého a svojích sebeckých pri tom zámerov, sbieral vojsko, dal Rakúšanov rozriešiť odo prísahy vernosti zloženej Otakarovi skrze arcibiskupa solnohradského; Otakar pak chcel sa udržať mocou pri tom, čo právne nadobudnul.
Oba dejstvovali s najvätším úsiliem v Uhrách, aby ich na svoju stránku pritiahli, vedúce dobre, že Uhry budú to závažie, ktoré vážky zkloní na jednu alebo druhú stranu. Ale výhľady na úspech boly veľmi rozdielne. Otakar mal sice v Uhrách dakoľko horlivých privržencov. Takí boli synovia zhynulého bána Henrika, Ivan, Miklúš, Henrik. 586.) Títo i vtedy držali s Otakarom, keď Uhri valne povstali za Rudolfa. Takýchto dakoľko pánov vynímajä, ostatní mali preplnené srdcia žlčou oproti Čechom, najme všemohúci Joachim Pektari. Tento neprestával popudzovať dvor i barónov proti Otakarovi.
Rudolfovi oproti tomu sám šol v ústrety. Náhle sa utíšil vzbudený Henrikom mätež, hneď bežal sám na dvor Rudolfov, a započal politické čachrymachry. Pre kráľa vyprosil tú milosť, aby mu Rudolf bol za otca; pre princa Andreja žiadal, aby mu zasľúbil svoju dceru; pre sebä len maličkosť, jednu z Otakarových zemí. 587.) Rudolf prvú prosbu vďačne vyplnil, druhej nebol odporný, pri tretej sa milostive uškrnul.
Započatý handel s državami sa potom viedol ďalej, pri čom Uhri len ostíchave položili jednudruhú výminku, a hneď odstúpili, náhle Rudolf len trošíčku stiahnul obrvy, aby sa vyjednávanie nerozbilo. Rudolf oproti tomu bol plný slaďúnkych, laskavých slôv: ale vo veci neustupne húžovitý. Daktoré žiadosti, ako strany postúpenia Štyrska, odmítnul vcele; pri iných sa chránil každej určitej prípovede. Ku ničomu podstatnému sa nechcel zaviazať. Uišťoval len s poklonami, že mu na srdcu leží to veľkomožné a povestné kráľovstvo uhorské vo starej slávy sväzkoch znovuzrodzenou opravou upravovať a provázky otcovského dedictva primerenými hranicami rozšíriť. 588.) Vyjednával cvičený diplomat s mužom orientálskej nadutosti, a pekne si ho okrútil okolo prsta. Na strane Rudolfovej bola chladná rozvaha; na strane Joachimovej netrpelivá náruživosť.
Pánom písal Rudolf zvláštny list, aby sa doverne a smelo obrátili so prosbou na neho, jestliby sa duši ich ľúbilo dáke v rimskom kráľovstve sa blištiace vyznačenie; že si za zvláštnu česť pokladať bude vyplniť ich žiadosti. 589.) Znal dobre márnomyselnosť uhorských pánov. Mali dosť na takýchto titerkách a prázdnych slovách; prisľubili svoju účasť v boji proti Otakarovi, hotovili sa na Čechov, ako čoby svet boli mali vyhrať.
Ba, aby s tým vätším dôrazom mohli dejstvovať o bok Nemcov, požiadali i Karla sicilského, tesťa Vladislavovho, o pomocné vojsko, a tuším ho i obdržali. 590.)
____________________
586.) Týchto menuje r. 1290 pápež Miklúš IV. Peter bol biskup vesprimsky. V. §. §. 257. 251.
587.) Cum sciret {:Joachimus:}, quod comes Rudolphus, qui electus esse dicitur in regem Romanorum, nostre inimicus esset magnificiente capitalis, dominum Andream, juniorem regem Ungariae, quem proditorie subripuerat, volebat ipsius Rudolphi filie matrimonialis vinculi foedere copulare, petens unam nostram provinciam ab eodem comite sibi dare. Otakar r. 1276. Fejér T. V. vol. 2. p. 318.
588.) Nobis est curae et cordi illud magnificum et famosum Hungariae regnum in antiquae gloriae fascibus rediviva reformatione dirigere... avitae haereditatis funiculis congruis finibus ampliare. Tamže p. 320.
589.) Pro munere petimus speciali, quatenus, si quae in regno Romano, vel apud vos, hujusmodi praerogativae refulgeant, quod ex his vester animus oblectetur, a nobis eas cum obtinendi fiducia requiratis. Tamže.
590.) R. 1276 povoľuje Karol žiadaných „trumbatores“ ku výprave do Uhier. Fejér T. V. vol. 2. p. 322.
Politika Rudolfova dejstvovala, keď s Uhrami vyjednával, i inde. Pápežovi povolil všetko, čoho si len priať mohol. Bávorskému Henrikovi pohrozil, aby sa neopovážil pracovať na smiereniu kráľov uhorského a českého. 591.) Poddaných Otakarových popudzoval proti nemu všade, nielen v Rakúsku a Štyrsku, než i v Čechách a na Morave. Tam použil nenávisti národnej, tu nespokojnosti so svojím kráľom českých pánov, takých krátkozrakých a podlých mätežníkov, ako boli uhorskí. Na Otokara nakydal hany, akú len vymysleť mohol, aby ho uviedol v ošklivosť a nenávisť. Ešte i to pustil o ňom do sveta, že vyslal proti nemu strigy čarodejnice, aby ho čarami usmrtily. 592.)
Za hlavniu ale vec považoval smluvu s Uhrami. Náhle táto bola hotová, hneď prešol odo príprav ku skutku. V oktobru r. 1276 stal s vojskom v Nemecku sohnaným u brán Viedeňských. Súčasne blížilo sa od východu silné vojsko uhorské.
Veľmi mnoho na tom záležalo, čo počne Viedeň. Ku Viedni vzíraly celé Rakúsy i Štyrsko, aby sa podľa jej príkladu riadily. Čože teda tam? Mešťanosta Paltram chcel všemožne Viedeň udržať vo vernosti proti Otakarovi. Pripomínal svatosť smluvy s Otakarom učinenej, poukazoval na prísahu vernosti, spomínal nalezajúcich sa v rukách jeho zastavencov. Ale to bol hlas volajúciho na púšti v jäku rozbúrených vášní. Nechceme Čecha! vrešťalo jednými ústami celé zovrubné mesto. A duchovenstvo, zvlášte dominikáni a minoríti, prilievalo oleja do ohňa. Muži v talároch boli, ako obyčajne v takých okolnosťach, najhorlivejší medzi horlivými. Aby sa nikto neviazal na prísahu, vyhlásili ju za neplatnú, rozriešovali od nej verejne vo chrámoch, mocou pápežskou. 593.) Viedeň teda otvorila brány Rudolfovi, uvítala ho s najsrdečnejším jásotom, ztrieskala, zničila všetky stopy českého panovania. A tak učinily všetky temer mestá a pevnosti v Rakúsku. Domáci pán stal sa okamžite cudzým, a prišelec pánom domácim. Otakarovi bolo, ako čoby nikdy nebol panoval v Rakúsku; Rudolfovi, ako čoby sa tam bol narodil.
Otakar sa blížil od severu, ku hájeniu práv svojích, ale čo počať? Octnul sa na zbúrenom moru državnej zrady, a na prekonanie mocou nemohlo byť pomyšlenia. Spojencov bolo na 100,000; on priviedol len okolo 26,000 vojska. A ku pomoci mu neprispel nikto iný, ako grófovia kiseckí, synovia Henrikovi. Títo ovšem vtrhli do Rakús a Štyrska, aby časť nepriateľov odvliekli od Otakara. To však bola pomoc slabá, nevydatná. Zo slovanstva nikto sa nehnul, keď sa država slovanská nalezala v nebezpečenstve. Ku tomu dobehla zo Čiech novina, že mnozí páni v Čechách a na Morave, potrativše zdravý rozum ľudský, povstali zbrojne za Rudolfa, a započali válku proti privržencom Otakarovým. Na čele týchto nešťastných stál Záviša z Rosenbergu, muž pochabe ctižiadostivý, potomný švagor kráľa Vladislava. Medzi zradcami bol tuším i biskup holomúcky, rodzený Nemec; lebo po porážce prisiahnul vo prvých, a s najvätšou ochotou, Rudolfovi. Na ohromujúcu túto zvesť opustil Otakar spešne Rakúsy a utiahol sa do Čiech.
Odtuď vyjednával s Rudolfom o pokoj, a uzavrel ho už 22. nov. 1276, ale s najnepriaznivejšími výminkami, k akým ho len zúfalstvo dohnať mohlo. Postúpil Rudolfovi celé Rakúsy, Štyrsko, Korutany, Krajňu. Svoje vlastné dedičné zeme, Čechy a Moravu, vzal od neho v držanie područné, 594.) a šol mu, keď ešte ležal táborom, prisiahnuť vasallskú vernosť.
Ku tomuto deju pripletá Aeneas Sylvius zanímavú rozprávku, ktorá, hoc je len vymyslenina, znamenite líči, i radosť jásajúciho nemectva, i duševné otrapy Otakarove. Hanbil sa Otakar zložiť verejne prísahu vernosti tomu, jehož vyvolenie uznať sa zdráhal; a Rudolf mu dovolil učiniť to vo stánu, u prítomnosti samých toliko kniežat. Keď ale tam kľačal pred Rudolfom, spadly od razu prihotovené podľa toho steny, a obe vojská uzreli Otakara zapýreného v tak pokornom a ponižujúcom postaveniu. 595.)
Pri tejto nekonečnej výhre Rudolfovej, keď i pokoril do prachu svojho soka, i veliké prekrásne krajny získal pre svoju chudobnú rodinu, čo vyhral Vladislav IV.? Otakar musel sľúbiť, že mu vydá unesené testinou Annou prenešťastné poklady.
____________________
591.) Fejér T. VII. vol. 2. p. 42.
592.) Demum ad Styriam pro quibusdam sortilegis Pythonissis ad eum occidendum suis veneficiis misit. Australis Hist. ap. Freher Germ. Script. I. 327. a. 1276.
593.) Quem {:Rudolphum:} ministeriales honorifice ac solenniter recipientes, relicto et abjecto rege Bohemiae, Rudolpho regi adhaeserunt, oblitique sunt pacti et juramenti, quod pepigerant cum eo, postpositis haeredibus eorum, quos ei in obsides tradiderant, ac per consilium et informationem praedicatorum et minorum fratrum, et totius cleri, qui auctoritate papae tollentes juramentorum scelera, omnes regem Rudolphum in dominum receperunt. Tamže.
594.) Fejér T. V. vol. 2. p. 324. – Gerardus de Roo Annal. Austr. L. I.
595.) Goldast Comment. de regni Bohe. juribus. – Struve Corp. Hist. Germ. Period IX. Sect. I. §. 17. – Aeneas Sylvius Hist. Bohem.
To bolo všetko. A predca Vladislav bol tak vďačný, ako čoby najvätšie bol získal prospechy. Pokorenie Otakarovo lichotilo mu nad mieru. Zo vďačnosti vydal 23. mája 1277 edikt k ochrane kupcov nemeckých v Uhrách.
Rudolf oproti tomu tak bol húžovitý a chladný, že v ničom nevyplnil vôľu Vladislavovu. Na výhody udelené kupcom nemeckým odvetil tým, že zakázal Novomestským vinice a vína v Uhrách kupovať. Joachim znovu vyslovil, žeby Uhri mali appetit na Štyrsko. Rudolf osvedčil, že nemôže byť postúpeno Uhrom, poneváč je časťou svatej rimskej državy. Vladislav odporúčal mu istého komorníka, aby mu navrátil akési statky v novonadobudnutých provinciach. Rudolf odvrknul, že to musí byť napred súdne vyšetreno, či má ku ním právo, či nie. Ešte i strany manželstva medzi jeho Klementínou a princom Andrejom proťahoval, že si musí rozmysleť, poradiť sa so svojími a s pápežom. Miesto vyplnenia žiadostí Vladislavových, žiadal navrátenie zámkov, ktoré páni uhorskí držali na územiu rakúskom a štyrskom. Aké sú najsladšie slová, všetky sobral pri lichoteniu Vladislavovi, ale skutek utek. Úchvat lásky bol u neho vždy chladnokrevne vyrátaný. Nikdy sa nedal zarvať ku dákym vážnejším sľubom; zostal vždy len pri všeobecných sladkých slovách a výrazoch.
Keby Otakar bol už pokojne sedel vo Praze, bolaby vo krátce povstala chladnosť, potom napnutosť, medzi Vladislavom a Rudolfom. Ale ukazovaly sa znaky, že pokorený, a ešte vždy viac a viac svieraný, zúmyselne dráždený, Otakar nezpočine. Držal ešte hornie Rakúsy; poklady Vladislavovi nevydával; dceru svoju Kunigundu, ktorá mala byť oddaná Rudolfovmu synovi, vstrčil do kláštora. Najviac ho škrelo, že Rudolf bral zjavne pod ochranu zradivších ho pánov. Nie posledňou pohnútkou bola i manželka, ktorá ho prijala s trpkými výčitkami a pohrdou, že sa vzdal bez boja, a neprestala hnať ku krajnosti. Vida jeho prodlévanie, požiadal Rudolf pápeža, aby ho vyklial, čo mu pápež i učinil k vôli. Hornie Rakúsy odjal mu silou, a hotovil sa ku novému zápasu.
Vtedy počal celkom prísne vyjednávať i so Vladislavom strany spoločného postupovania proti Otakarovi. Meno tomu dal obojstranného obhajného a výbojného spolku: ale tak to navliekol, fainou diplomatickou zručnosťou, že len pomoc Uhrov sebe poistil, im žiadnoho zisku pri podniku nenechal, ku ničomu sa proti ním nezaviazal. Uhri nenávideli slepo, a slepo šli chytrému súsedovi na ruku.
Smluva bola konečne uzavrená 12. jul. 1277 vo Viedni, skrze poslov Vladislavových, biskupa záhrebského Timothea, váradského Vladimíra, bána Rolanda, stolníka Aladára, a iných. Bolo vyjednáno: vzájomná pomoc proti všetkým nepriateľom, ktorá však mala osožiť len Nemcom, volné kupectvo, a vydanie Klementíny za Andreja. Mali však byť posláni predbežne ohliadači ku tomuto, aby vyskúmali, či dačo z potrebných ku manželstvu vecí nechybí. 596.)
____________________
596.) Exhibebitur dux Andreas, frater regis, nostris nunciis ad videndum, quo experto atque viso, si defectus notabilis expers repertus fuerit, sponsalia solida manebunt. Fejér T. V. vol. 2. p. 391.
Toto sa stalo brzo zbytočným. Nemci nestihli prísť ohliadať Andreja, či sa hodí ku stavu manželskému; on ustúpil, komu zavadzal. Je nie nepodobná pravde násilná, tajne vyvedená jeho smrť. Bol sice ešte len dvanásťroční chlapec, ale meno jeho písali na zástavy svoje všetci mätežníci, neprestávali krajnu búriť, zákonného kráľa nepokojiť pre neho. Už to bolo urážlivé, a za odbojom páchnuce, že mu dávan i tituľ mladšieho kráľa, 597.) čo sa dávalo len venčaným synom, nikoli bratom kráľovým. Ľahko teda mohol dakto na tú prísť myšlienku, odpratať i jeho, ako bol odpratan Bela Rastislavovič {:§. 229:}. Významné je, že potom povstal Lžeandrej {:§. 271:}. Oplani zvykli sa vydávať za princov, ktorých tajemstvenná tragická smrť rozplameňuje obraznosť množstva. Musela žiť o tom povesť v ľudu, keď sa toho chopil, po smrti Vladislavovej, oklamník. Celkom ale bľúznivé je, čo vypravuje Dlugoš. 598.) Uskočil vraj predo bratom do Poľska. Vladislav poslal za ním ubijcov, ktorí ho utopili vo riece Nide. Nič takého nevysvitá zo slôv Rudolfových, keď píše o predčasnej smrti nádejného zaťa svojeho. 599.) Mal potom o jednu povinnosť menej, keď zrazil, s uhorskou pomocou, protivníka svojeho až do prachu.
____________________
597.) Dominum Andream, juniorem regem. Otakar r. 1276. V. dokl. 587.
598.) Dlugoš Histo. Polon. L. 7.
599.) Dilectus nobis quondam N. illustris, filiae nostrae sponsus, ut dicitur, cursu, prohdolor ! nimis praecipiti, viam transivit brevis vitae. Fejér T. V. vol. 2. p. 456.
Otakar vida, že nové obete plodia vždy len nové požiadavky, ustupčivosť vätšie dotieranie, odhodlal sa skutočne siahnuť znovu ku meču. Prispel mu ku pomoci, s ruskými plukmi, Lev Danielovič. Vojsko však jeho naskrze sa nemohlo rovnať v počtu spojenej sile Uhrov a Nemcov. Ku tomu šla povesť, že daktorí z pánov tiahnu do boja s myšlienkou zrady. Preto ľud plakal, vo predtuche budúciho nešťastia, keď sa hrnulo vojsko Otakarovo bránami pražskými ku hraniciam rakúskym.
U Marcheku, ktoré mestečko Otakar bol založil na poli Moravskom na pamiatku víťazstva nad Uhrami, čakal Rudolf so trepotom pomoc uhorskú, písal listy za listami Vladislavovi, aby pospiechal. Odľahlo mu, keď Vladislav dorazil osobne so 40,000 Uhrov a 16,000 Kumánov, pod vrchním veliteľstvom palatína Matúša, 600.) zdá sa že Trenčianského. 601.) Otakar oproti tomu sa zdesil, keď videl, s kolikým mu množstvom zápas nastáva.
Spoléhajä sa však na Boha a vyskusenú chrabrosť českú, šol v ústrety spojencom, a stal im na poli Moravskom v oči 26. aug. 1278, pevne odhodlaný, či prijať, či naniesť bitku. Tej bol mysle a vôle i Rudolf. Nezosadoval z koňa, vydával rozkazy, sporiadal zástupy. Vladislava postavil ďaleko do zadních riadov, na bezpečné miesto: ale vojsko uhorské posul vo predok a dobre ho použil.
Otakarovi prišla zprava, že páni jeho stoja s nepriateľom v porozumeniu a obmýšľajú zasa zradu. Povolal teda u predvečer bitky náčelníkov do svojeho stánu, a odloživ zbroj, takto rečil pred nimi: Stojím tu pred vámi bezzbrojný. Činím to preto, abyste ma smele mohli zklať, jestli moju smrť žíznite. I zaklínam vás, učiňte to teraz, nie zajtrá v boji. Teraz padnem sám, zajtrá zhynú so mnou mnohé tisíce. 602.) Tak vzal na próbu Otakar vernosť svojích pánov. Všetci osvedčovali prísahou vernosť svoju, a na druhý deň ho bezsvedomní kujoni zradili, sami otčinu do prepasti sotili.
Češi bojovali v nastalej srážce ako lvi, a už sa im usmievalo víťazstvo. Prelomili stredok vojska nepriateľského. Otakar mu chcel naniesť posledniu ranu. Poslav ku najvyššiemu komorníkovi moravskému, Milotovi z Dedíc, ktorý stál v pozadiu v zásobe, velel mu postúpiť a uderiť. Milota ale, jehož vraj vnucte Otakar bol kedysi učinil násilie, nielen nepostúpil, než dal sa na útek, čo vidúce iné zástupy, učinili totéž. Bitka bola ztratená.
Spanilomyselný Otakar nechcel prežiť taký úpadok svojej rodiny i otčiny. Vzav sa, s nemnohými vernými, vrazil do nepriateľa, nie už aby zvíťazil, než aby našol istú smrť. Už nedbal o prchnuvšie zradne vojsko: myslel len na to, aby sám zahynul, čo i obsiahol. Keď padol pod ním kôň, priskočil bývalý jeho číšnik Berchtold, jehož brata bol dal pre zločiny popraviť, a prehnal ho kopiem pres hrdlo. Iní Rakúšani, ktorí mu boli prisáhli vernosť, zasadili mu sedemnásť rán, posledniu mečom. 603.) Mrtvého zvliekli do naha a rúhali sa mu. Rudolf však vzdáva chrabrosti jeho slušnú česť. 604.)
To je deň jedon z najsmutnejších pre českého vlastenca. Na dvanásťtisíc Čechov padlo, mnoho sa ich utopilo vo riece Morave, mnoho bolo zajato. Prišli plenníkmi do tej Viedne, kde nedávno panovali.
I mrtvoľa Otakarova bola privezená do Viedne. Čestný pohreb sa mu odoprel, poneváč umrel pod pápežskou kliatbou. Vyňali z neho vniternosti, telo napustili olejmi, aby vzdorovalo porušeniu, a tak vystavili na márach u minorítov temer za tridcať týždňov. 605.) Plachty ku zavinutiu tela, aby neurážalo oči, darovala císarovna.
Náš Vladislav mal takú radosť nade tragickou končinou Otakarovou, že zasvätil deň jeho smrti po celých Uhrách. 606.) Chcel prosto z bojišťa ísť pleniť Moravu a Čechy: ale Rudolf mu reknul coky! bo to územie svatej rimskej ríše. Žiadal, aby mu boly vydané siroty Otakarove do prinavrátenia unesených Annou nešťastných pokladov. I to odoprel Rudolf, navrátenie však osudných pokladov uskutočnil.
A to bolo jediné, čo Uhri dvúma vojnama vyhrali. Ináče všetky spoločne z pahreby vyhrabané figy prihrnul Rudolf pekne krásne ku sebe. Uhrov upravil na tretí deň po bitce s poďakovaniem domov. Odslúžil sa im potom, do príchodu hrubého poďakovania, ktoré uvidíme níže, malichernými službičkami, ako že podporoval u pápeža Vladislavovu žiadosť, aby jeho tetka Margareta bola vyhlásená za svatú.
____________________
600.) Mathaeum palatinum, principem tunc temporis exercitus. Vladislav IV. r. 1279. Tamže p. 563.
601.) Isté je nie. Listina nedodáva priezvisko Čak, a Matúš Trenčiansky mal strýca Matúša. Mohol byť i tento.
602.) Ecce inermis in conspectu vestro sto, et licet de vestra fidelitate non diffidam, tamen si cui contra me proditionis vel iniquae factionis esset voluntas, melius existeret, ut me nunc solum occideret, quam quod eras in bello mecum multa milia hominum moriantur. Annal. Stero. a. 1274. Freher Germ. Script. I. 392.
603.) Ipse autem rex Boemiae inclytus ab hostibus capitur, trahitur, percuitur, ab equo ejicitur, a Berchtholdo dapifero de Emretwerch, ac aliis multis nobilibus, nimium fessus ad terram dejicitur, et per cervical lancea perforatur, ac aliis plagis affectus, ultimo gladio transfixus, in eodem loco mortuus est. Hist. Austr. u Freher Germ. Script. I. 330.
604.) Licet militum suorum agmina dissipata videret, seque fere ab omnibus derelictum: adhuc tamen victricibus signis nostris cedere noluit, sed more et animo giganteo, virtute mirabili se defendit. Rudolf Miklúšovi III. Fejér T. V. vol. 2. p. 460.
605.) Fere XXX hebdomadibus in pheretro conservatur. Hist. Austr. l. c.
606.) Per totum regnum suum mandavit, diem occisionis regis Bohemiae solenniter celebrari, nec quidquam operis faciendi illa die, nisi choreas ducere. Tamže. Nebolby div, keby teraz Uhri tento krajinský sviatok obnovili.
Že Uhri tak ľahko dali odbyť, a nehlásili sa dôrazneji ku koristi, to malo svoju príčinu. Nemohli činiť smelšie nároky, poneváč doma nemali pokoja. Čo vlastne bolo vo veci, keď už i princ Andrej umrel, nevieme: ale v tom istom roku, keď naniesli smrtný úder Otakarovi, píše pápež o velikých roztržitostiach a rozbrojoch v Uhrách. 607.) Teda sa ešte vždy stránky potýkaly, so zbrojou v ruce vospolok prenasledovaly.
Čiže sa to vzťahuje len na večné nezdoby Kumánov, ich nápasti, a povstávajúce z toho krvavé pranice? Diví títo kočovníci vždy prijímali krest, a vždy zostávali muhamedánmi. Hneď čítame o ních, že všetci do nohy sú už kresťani; 608.) hneď že obyvateľstvo kresťanské svádzajú a nutia ku svojím obriadom. 609.) Osídliť sa dakde a počestne pracovať nedajbože; len stadá pásť, so stánmi sa z miesta na miesto prevlačovať, lúpiť, brať, hlavy urezávať. Pracovité obyvateľstvo trpelo náramne od týchto bojovných cigáňov.
A nebolo proti ním pomoci. Kráľova matka bola Kumánka, kráľ im hovel viac, nežli jeho otec a deď. Bo títo v ních vážili len udatných, vždy hotových vojakov, ako dáku stálu armádu: Vladislav smilnil spolu s ich devami a ženami. Beťársky tento mladý muž tak ďaleko pošol vo pľuhavstvách takýchto, že svoju zákonnú manželku, ako dáku kurvu, vcele odohnal. 610.)
Vznikly spolu o ňom ťažké obavy v Ríme strany pravoveria. Ivan kisecký a arcibiskup holomúcky Bruno, Nemec z rodu grófov holštainských zo Šaumburgu, predtým kapláň Innocenca IV., oklebetaly ho, že hovie šismatikom, i sám sa kloní ku ním. 611.)
____________________
607.) Condolemus tumultuosis motibus illius, qui vel per dissidia simultatum alterutrum dissident, vel congressus mutuos et bella plus quam civilia immaniter colliduntur. Miklúš III. 10 kal. oct. 1278. Fejér T. V. vol. 2. p. 485.
608.) Cumani, abjuratis suae gentilitatis erroribus, accedentes ad veram lucem fidei orthodoxae, in sacro fonte lavacri baptismatis, ad quod universi indifferenter confluxerunt, aliquo non excepto, et Romanae ecclesiae incorporari meruerunt. Bela IV. r. 1261. Fejér T. V. vol. 3. p. 31.
609.) Infantibus et senibus non parcentes, juvenes captivatos in sui ritus malitiae deducunt consvetudinem. Arcibiskup holomúc. Bruno r. 1273. Fejér T. V. vol. 2. p. 133.
610.) Uvedený pri dokladu 607 list Miklúša III.
611.) Tajná informácia Brunova z roku 1272. Monum. Hung. hist. k. IX. p. 12. – Nevedel Vladislav, kto ho do tej povesti priviedol. Uvedieme bájku ruskú o ňom. Bol pravoslavný. Obrátil ho z rimského kacierstva arcibiskup srbský sv. Sáva {:† 1237:}, vyučovav ho tajne za päť mesiacov. Mal i popa, prestrojeného za komorníka. Vzato z báječnej rozprávky o smrti Batu-chánovej. Soloviev Isto. Rossii T. III. p. 360. nota 664. Izda. Moskva 1863.
Z obžaloby Brunovej vidno, že on Kumánov držal za pravoslavných kresťanov. Píše zaiste, že plenníkov obracajú na svoj obriad {:dokl. 609:}, nikoli na vieru alebo náboženstvo. Vladislava len preto upodozrieva zo pravoslavia, že prial a hovel Kumánom.
A skutočne Kumáni už pred ich hromadným príchodom do Uhier, keď sa ešte čmírili na Ukrajne a v Multanoch, a hľadali u Rusov pomoci proti Mogolom, nosili mená kresťanské, Daniil, Juria, {:dokl. 189:}, a prijímali krest ruský, ako kňaz Bastyj {:dokl. 191:}. O uhorských Kumánoch prichádzajú v listinách výrazy, zo ktorých možno zavierať, že ich len prezívali pohanmi, vlastne že boli pravoslavní kresťani. Raz ich doprosta pomenoval sám pápež šismatikmi. 612.)
Pri tom všetkom my predca nepodpisujeme mienku Brunovu a Bárdošiho, že Kumáni boli kresťani cirkve východnej. Nechceme sa odvolávať na Jána de Plano Carpini, ktorý píše o Pečencoch, že boli saraceni, a jednu mali reč s Kumánmi {:dokl. 326:}. Proti tomu by sa namítnuť mohlo, že to platí o tých Kumánoch, ktorí kočovali v súsedstve Tatarov. Odvolávame sa len na naše listiny, akých nás došlo veliké množstvo. Prečo sa tu o Kumánoch nehovorí tak, ako o Srboch a Bulharoch? Keby pri Kumánoch len ich šisma bolo závadným bývalo, ináč by sa bolo muselo o ních písať, ako sa písalo. Boliby ich len dakedy nazvali pohanmi, obyčajne ale šismatikmi. Boli oni neomýlne muhamedáni, ale takí, ktorým mnoho priliplo zo kresťanstva, tu z východnieho, tam zo západnieho. Veď len pod Andrejom II. r. 1228 pokrestili z ních Uhri v Multanoch 15,000 dúš {:§. 90:}. Krestnú vodu oni sice pokaždé ztriasli, ako hus: ale už len zostali dáke sledy kresťanstva na ních. Tým bol zmýlen Bruno, a Brunom pápež. Zaznal ich pravú povahu, keď ich vydal za šismatikov; učinil Vladislavovi krivdu, keď preto rozhlásil o ňom, že sa kloní ku šismatismu, že často a doverne obcúval s Kúnmi.
____________________
612.) Nam ipsi schismatici {:hovorí o Kumánoch:} tecum barbarico more luctantes, tibi se ipsos seditiosa calliditate subjiciunt, ut tandem sibi subjiciant tui nominis claritatem. Miklúš III. r. 1278. Fejér T. V. vol. 2. p. 579. – Srov. dokl. 623. 439.
Pápež však to vzal za platnú mincu. Tajná denunciácia Brunova tak zplašila Rím, taký klin zabila do hlavy Miklúšovi III., že v septembru r. 1278 vystrojil do Uhier, ku vyšetreniu veci a odstraneniu nebezpečenstva, legáta svojeho, Filipa, firmanského biskupa-kardináľa, bývalého franciškána, so prútom spasitelnej kázne, mnohými listami a ešte množšími právami. Listy niesol na císara Rudolfa, na kráľa Vladislava IV., na kráľovnu Alžbetu, na srbského kráľa, na vévodu Andreja, na uhorské duchovenstvo, slovom celú poštu. Pre seba priniesol hojnosť všeliakých práv a nadpráv. Bude i v čas neprítomnosti, spolu so svojími prôvodcami, plat ťahať. Cirkevních pokút použije podľa zdania svojho proti kráľom, prälátom, barónom, obciam, spolkom. Deviatim ženským môže dovoliť navštíviť raz v roku ktorýkoľvek kláštor zo príčiny nábožnosti. Osoby vykliate môže prijať na milosť. On i prôvodčí jeho môžu vstúpiť do devičích kláštorov. Môže udeliť dovolenie ku požívaniu mäsa. Svojích pätnásť prôvodčích môže učiniť kdekoľvek kanonikmi, a ktoby sa opieral, naučiť ho móresu cirkevními pokutami. Odpustky môže rozsievať, kde za dobré uzná. Tovaryšov môže rozriešiť, jestliby sa dopustili svatokupectva. Sto klerikom môže zaopatriť úrady s donuteniem, ba i s odstraneniem menej spôsobných. Ku plateniu provisij donutí prälátov a mníchov cirkevním trestom. Každé z povolení týchto, a iných, dáno mu na osobitnom liste, tak že prišol apoštolskými privilegiami zo všetkých strán obložený, ako jež ihlicami. Theiner ich sdeľuje, z Regestov pápežských, až 38, všetky z 10. kal. octob. 1278. Vidíme z ních, akou to mocou býval ozbrojený jeden pápežský legát, a kolikú moc provodili nad veriacimi pápežovia sami. Skutočne dorazil legát do Uhier až v juniu 1279.
Musel to považovať za vec nebezpečnú, mysleť že hrá so životom; lebo si vypýtal i dovolenie učiniť závet. Vladislav sa zasa zľaknul jeho, že ho ide súdiť pred očima poddaných. Z prvu mu chcel i príchod do krajny zamedziť, 613.) potom ale sa pokoril. 614.)
____________________
613.) Tu legati nostri reformidans adventum, dicebaris impedire. Fejér T. V. vol. 2. p. 574.
614.) Nemeckí spisovatelia nastoľujú nám tu veci podivné. Vladislav, nemoha prekaziť príchod legátov, zatknul manželku do kláštora, a sám pošol ku Kumánom. Tu si zapustil bradu, obliekol široké rúcho, postavil končistý klobúk, bydlel s kumánmi vo plstených stánoch, smilnil s ich ženami. To isté učinili mnozí páni, i novovyvolený primas Filip {:† 1272:}, spolu so präpoštom, a od razu tak odvrhli všetko náboženstvo, že zo chrámov udelali chlievy, z oltárov jasle. Präpošta tam zabili pri neveste, primas onemocnel na smrť. Predo smrťou oželel svoje zločiny, a nariadil, aby mrtvoľa jeho bola oddaná legátovi. Tento sľúbil každému almužnu, kto hodí na mrtvoľu kameň, z čoho povstala veliká, ako dom, mohyla.
Legát vzal napred jeho samého do výrobku. Musel sľúbiť, a prísahou na evangelia potvrdiť, že sa polepší, nebude sa šatiť ani vlasy nosiť po kumánsku, kacierov zo krajny vyženie, Kumánov donutí ku krestu, zrušeniu modiel, 615.) navráteniu zaujatých kláštorov a cirkví. Dal o tom zo seba i dve písma.
Jedným 616.) slubuje, pod pokutou ztratenia koruny, že sa bude držať viery katolíckej, šetriť slobôd cirkevních, pomáhať legátovi utlumiť kacierov. Za Kumánov sa zaručuje, že všetci ešte nepokrestení prijmú krest; že budú bývať v domoch, nie vo plstených stánoch; že nebudú vylievať krev kresťanskú, ani zbíjať, a čo vzali pánom, kláštorom, cirkvám, to navrátia. Jestli nie, budú nuteni zbrojou.
Druhým 617.) písmom osvedčuje, že sedem kumánskych plemien má sa osadiť stále tam, kde im Bela IV. bol sídla vykázal, medzi Dunajom a Tisou, potom pri Krížu, Maroši a Temešu. Pozemnosti sa im dajú, zeme dvorníkov, ľudí služobných, vymrelých zemianskych rodín. Oni si to podelia medzi sebou sami, a budú požívať práv zemianskych.
Aby to všetko čím skorej vo skutok uvedeno bolo, previedol legát svolanie snemu na 10. aug. 1279. Prišli i zástupcovia Kúnov, Olpár, Uzak, a Tolon. Títo potvrdili sami pred obličajom snemu všetko, ku čomu ich zaviazal kráľ; len to si vymienili, aby nemuseli brady holiť, vlasy strihať, národnie rúcho odložiť. Na rukojme sľúbili sedem mužov, z každého plemena jednoho. Dozorstvo nad vyplneniem sľubov svereno bolo biskupom a županom. Snem oproti tomu potvrdil Kumánom všetko, čím vládnu prítomne, a sľúbil im ešte viac zemí pustých i obydlených, i udelil im všetky zemianske prednosti. Súdcom ich bude palatín, s načelníkmi plemien; plenníkov domácich vypustia, zahraničných podržia. 618.)
____________________
615.) Krest sa tu môže rozumieť latinský. Reč o modlách je zaiste ničomné prehnanie.
616.) De 10 kal. jul. 1279. Fejér T. V. vol. 2. p. 507.
617.) De 4 idus aug. 1279. Tamže p. 512.
618.) Tamže p. 507-519.
Po rozpusteniu snemu zasednul legát Filip, s počiatkom septembra 1279, na synodu v Budíne, so prälátmi a práve potvrdeným novým primasom Vladimírom, príbuzným nebohého bána mačvanského Rastislava, rodom sice Rusom, ale horlivým latiníkom a pápežencom. Boli tu prednesené a prijaté také zásady, ktoré kráľa naplnily hnevom, ako, že stav duchovní je povýšený nado kráľa i kráľovnu; že týmto má byť zabránen prístup do chrámu, jestliby prekážali odvolávanie sa na pápeža; že žiadon svetský človek nemá práva udeľovať cirkevnie obroky; že kráľ nemá vzťahovať ruky na dôchodky uprázdnených prälatúr; že voľba biskupov náleží len kapituliam, potvrdenie pápežovi; že ani opátstva kráľovské kráľ rozdávať nesmie beze privolenia patričného biskupa. 619.)
Zkypela pri hlásaniu takýchto nemiernych hierarchických zásad vo mladom kráľovi krev. Bolby prasknul do toho žezlom, ale nesmel. Moc pápežská bola príliš v myslách a srdciach zakorenená. Vzdialil sa teda so hnevom ku svojím Kumánom, kde mohol na prälátov a legáta do vôle žehrať, a dačo proti ním bez nebezpečenstva i započať. Predstavenstvu mesta Budína poslal 14. sept. 1279 rozkaz, aby synodálcom zabránil prístup do zámku, a nedodával žiadnej živnosti, ale ich rozohnal. Duchovenstvu zakázal, pod ťažkou pokutou, prijať uzavretia synody, ktorá medzi iným i to vyrekla, že nemanželské deti plebánov majú byť oddané biskupom za paholkov a slúžnice. Ku pápežovi vystrojil posolstvo, s odvolaniem sa od jeho legáta na neho samého.
Legát sa utiahol, pre bezpečnosť, do Prešporku, a odtuď pohrozil kráľovi kliatbou, pápeža poučil, čo sa deje. Tento ani nedočkal poslov kráľových, než hneď písal tomuto, 620.) že odobruje všetky skutky svojho legáta, aby sa teda pokoril, pod ťažkými pokutami. To že trpeť nebude, aby kráľovstvo uhorské bolo poškvrneno pohanmi a šismatikmi. Píše i duchovenstvu uhorskému. 621.) Obvinňuje kráľa, že nedodržal slova, ač zaviazal na to svoju korunu; že dal na to ruku, prisahal, že už bude dobrý, ale nič nevyplnil, ba hrozil legátovi, odstrašoval od neho duchovenstvo, a potom sa odvolal na pápeža. Bojí sa o vieru, kráľa a krajnu. Hrozí nielen duchovními, než i svetskými pokutami, 622.) rozumejä snaď dáku kuruckú výpravu proti Uhrom. Duchovenstvo napomína, aby stálo pri legátovi v jeho boju so kráľom a šismatikmi. 623.)
____________________
619.) Péterfi Sacra Concilia.
620.) De 5 idus dec. 1279. Fejér T. V. vol. 2. p. 572.
621.) Datum to isté. Monum. Hung. hist. k. IX. p. 191.
622.) Si oprotuerit, non solum spiritualibus, sed et temporalibus correctionibus. Fejér T. V. vol. 2. p. 579.
623.) Zasa Kumánov nazýva šismatikmi. Bo len s Kumánmi sa boril legát. Srov. §. 241.
Kráľ, náhle list pápežov dostal, čo mohlo byť z počiatku 1280 roku, hneď poslal svojích Kúnov a dal jať legáta Filipa. Tento nedarmo činil závety so príchodom do Uhier. Bol v najvätšom nebezpečenstve. Kúni nielen potupne s ním nakladali, chceli ho i zastreliť.
Bol len tým zachovaný, že daktorí z pánov, horliví pápeženci a neprajníci kráľovi, na ichž čele stál Ivan z Kiseku, jali a uväznili kráľa. Kumáni sa potom neopovážili siahnuť na život legátov. Páni im dali znať, žeby to tiahlo za sebou smrť kráľovu.
Vtedy tuším zahynul hlavní radca a miláčok kráľov Joachim Pektari, na ktorého tak ťažké srdco mal nebohý Otakar, ktorý všetky vojny české zapríčinil. Pri povstalom okolo kráľa zmatku bol protivníkmi svojími ubitý. 624.)
Kráľa vyslobodila matka Alžbeta uplateniem. Zamenila na skoro Vŕbové za Podgorie, aby dostala nádavkom dvesto hrivien. Tieto potom vynaložila ku podplateniu veľmožov, snaď tých, ktorí Vladislava väznili. 625.)
Bol o nedlho pusten na slobodu; a on zo svojej strany oslobodil legáta Filipa, prve než došol hrozivý list rozhnevaného pápeža. 626.) Ba pokoril sa mu vcele, učinil ponížené pokánie, a vydal o tom dve písemné osvedčenia. Jedným sľubuje za pokutu ročních sto hrivien z bane hliníckej {:gelnickej:} na špitaľ na večné časy; vo druhom pripovedá udržanie vo platnosti všetkých zákonov proti Kumanom a kacierom bosenským. 627.)
____________________
624.) Magister Joachimus pro fidelitate coronae regiae debita per suos aemulos est interempstus. Vladislav IV. r. 1280. Fejér T. V. vol. 3. p. 21.
625.) Sama Alžbeta r. 1282.
626.) Hagen a Horneck u Petza.
627.) Fejér T. V. vol. 3. p. 28 a 35.
Na týchto viedol legát stížnosť, že zasa zdvihli hlavu pod Kotromanom, ktorému Uhri boli pomohli na bánsky stolec v Bosne. Teraz ho odstranili, a sverili banát bosenský, spolu s mačvanským, kráľovnej vdove Alžbete, čo však len rozmnožilo kvasenie. Bo Slovani takí, sami zovú medzi seba cudzincov, a potom sa kašú s nimi so krajňou zaťatosťou. To sa dialo v Bosne. Bolo úplné bezvládie {:§. 171:}, a trvalo až do jej opanovania kráľom srbským Dragutínom. Ubohým však bogomilom zasadili zato r. 1280 Uhri ranu. Pošlo zaiste do Bosny vojsko; a to sa s kaciermi nebavilo.
I v Dalmatsku čosi vrelo. Bán Miklúš Šubić bol toho istého času vyhlášen za arcizbojníka a vykliaty biskupom záhrebským. Mohutní grófi brebirskí počínali si asi tak, ako grófi kiseckí.
Pri apoštolovaniu mečmi v Bosne sotvá boli prítomni Kumáni; bo práve r. 1280 nesnadili sa so kráľom. Legát súril, aby všetko bolo uvedeno vo skutok, ku čomu ich zaviazal snem, čo oni sami sľúbili. Kráľ tiež prisvedčoval legátovi, a zaujal sa za vec prísne. Ale Kúni, hoc im aké výhody povolené boly, zamítli všetko, zprotivili sa.
Keď videli, že kráľ nežartuje, chceli sa radšej so všetkým činom vystehovať zo krajny, než by boli prijali krest a opustili svoj spôsob života. Už sa skutočne sobrali, ako divé husy v jeseni: ale kráľ nemienil ich prepustiť. Pri vyništeniu župních družín stali sa potrebnými. Kráľ im teda zaskočil cestu, a keď sa mu postavili, porazil ich na dolňom Dunaju. 628.)
Len jedna časť z ních vyvázla skutočne do Multan a Valáchie, k iným tam kočujúcim a Tatarom poddaným Kumánom; ostatní museli voľ nevoľ zostať. Títo potom zkrotli, a Vladislav ich neprestával milovať, a obrátil sa zas k ich ženštinám, náhle si ztriasol z krku obtížneho kazára Filipa.
____________________
628.) Cum nos procederemus contra Cumanos, de regno nostro recedentes, et inferius juxta Danubium descendissemus. Vladislav IV. r. 1280. in festo s. Martini. Fejér T. V. vol. 3. p. 31.
Tento franciškán omínal milovníka zpustlého života, ako štrk v čižme. Neprestával nástojiť u pápeža, aby ho odvolal. Zťažoval si na jeho pochmúrnu tvrdosť. Vykladal, ako mnoho trpel vo vážnosti pred očima svojich poddaných pre nešeterné s ním zachádzanie človeka vo svete nezbehlého. Pápež mu naposledok dal za pravdu a vyplnil žiadosť jeho. Odvolal r. 1281 svojho legáta, s jeho prútom spasitelnej kázne, presvedčen, že už kráľ bude dobrý. Ale horkýže! Len na to striehol Vladislav, ako kaňa na dášť. Toľko čo odešol kazár, už bol zasa v plstených stánoch kumánskych, kde mu jedine dobre bolo.
Ale práve miláčkovia a pajtáši títo neprestávali mu delať galibu. Keď mu chceli r. 1280 všetci zutekať, najmnožších sice z ních zahnal nazpät na pohostinnú pôdu uhorskú, ale časť z ních predca uskočila za hranice {:§. 247:}. Týchto prijal emír pri Alute 629.) spoluútrpne, ako bratov, a zaujal sa za ních. Navedeniem ich vtrhnul r. 1282 do Sedmohradska a východních Uhier s úmyslom hrdým. Nič menej nemal v rožku, ako odjať Vladislavovi korunu a podmaniť si krajnu. 630.) Ale Vladislav pochlapil sa zas. Porazil emíra u jazera Hódu, pri Tise, tak že ho až za hranice, ku končinám tatarským prenasledoval. 631.)
____________________
629.) Old-Amur Turčanov. Chron. II. 78.
630.) Considerantes obsequia meritoria, quac nobis specialiter tunc exhibuit {:Serafín:}, quando cum Cumanis expeditionem habuissemus in Hoot; qui non solum regnum nostrum sibi subjugare, verum etiam coronam nostram subripere conabantur. Vladislav IV. r. 1282. Fejér T. V. vol. 3. p. 124.
631.) Cum pro reducendis Cumanis, qui clandestine de regno nostro aufugerant, de finibus et terminis Tartarorum, quos nemo praedecessorum nostrorum peragraverat, ultra alpes, collecta multitudine baronum et nobilium regni nostri, accessissemu. Tamže p. 410.
Poneváč kočujúci v terajšej Románii Kumáni boli poddaní Tatarov, chcelí tito pomstiť ich porážku. Ešte tohože 1282, podjeseň, vtrhli do Uhier cháni Nogaj a Telebug s ohromným vojskom, zachytivše so sebou i daktorých ruských kňazov, 632.) menovite Lva Danieloviča, 633.) švagra sice Vladislavovho, ale vraha Uhier, do ktorých i ináče mnohé činieval nájezdy. Tatarov bolo tak mnoho, že prostor jedenástich míľ obsadili. Ale na koniec zle obstáli. Uhrom prišla sama príroda na pomoc. Povstaly také pľúšte, že sa ani z miesta hnúť nemohli; a tak mnozí z ních boli pobití, pozostalí zutekali. 634.)
____________________
632.) V 1282 hodu dva chana, Nogaj a Telebuga, pošli na Vengrov s ohromnym vojskom, velieli iďti s soboiu i ruskim kňaziam. Soloviev Ist. Rossii T. III. p. 251. – Nogajovi Tatari nazývajú sa v ruských prameňoch Nogajcami, u nás Neugarmi. Predtým sa nazývali Mankat po Mangovi. To už boli čistí, Mogolom viac nepoddaní, Tatari.
633.) Sasinek Dej. kráľ. Uhor. I. 242.
634.) Anno D. 1280. {:Rok chybne udaný:}. Tartari in tanta multitudine intraverunt Ungariam, quod dicebant una cum exercitu suo undecim milliaria occupare, qui tandem non humano auxilio, sed divino judicio perierunt. Supervenit enim grando, nix et pluvia in tanta quantitate, quod se de loco movere non poterant, et sic sunt occisi, multi evaserunt. Annal. Steronis ap. Freher Germ. Script. I. 395. Srov. Fejér T. V. vol. 3. p. 88.
R. 1284 chcel kráľ už raz pomstu vziať nad večnými svojími nepriateľmi, grófmi kiseckými, Ivanom, Miklúšom a Henrikom {:§. 235. dokl. 586:}: než ukázal len, ako málo môže kráľ uhorský proti svojím odbojným poddaným, ktorí kráľa už za svoju roveň považovali. Darmo ich obléhal s celou krajinskou silou v zámku Pernštainu, v porozumeniu s Albrechtom rakúskym, synom Rudolfovým, vládcom Rakúska. Musel upustiť odo predsevzatia, pre nechuť svojho vojska, 635.) odísť s neporídzenou, a grófovia kiseckí stali sa tým ešte hlavatejšími a zpupnejšími. Miklúš zaujal i Prešporok, 636.) pohraničný, predôležitý zámok kráľovský. Ivan činil lúpežné nájezdy do Rakús a Štyrska; a na vzajem podnikali Nemci proti nemu válečné výpravy, ako čoby kráľovi nič nebolo do toho. 637.) Premožený, uzavrel smluvu s Albrechtom, že na prípadnosť vojny tohoto so Vladislavom, 638.) nebude podporovať svojho kráľa. 639.) Ai hlä neodvislý panovník! A pre takýchto rozpustilcov kráľ nemal šibenice, ale im dával tituly 640.) a majetky. 641.)
____________________
635.) Propter improbitatem suorum. Chron. Austr. – List Vladislava IV. r. 1287. Mon. Hung. hist. k. IX. p. 293.
636.) In receperatione castri nostri Posoniensis, quod per Nicolaum palatinum, filium Henrici bani, occupatum violenter, contra nostram detinebatur majestatem. Vladislav IV. r. 1286. Fejér T. V. vol. 3. p. 345.
637.) R. 1289 8 kal. maji vydal Hadmarus listinu vo Viedni in expeditione, quae ab illustri principe Alberto, duce Austriae, adversus Ivanum, comitem Ungariae, primitus est edicta. Fejér T. VII. vol. 2. p. 123.
638.) Tu sa započína vďačnosť za pomoc uhorskú pri nadobudnutiu Rakús.
639.) Pray Annal. regni Hung. IV. 354.
640.) Ivan nazýva sa sám palatínom, Miklúšovi dáva tituľ tento kraľ {:dokl. 636:}. Ale to bol práve len tituľ. Palatínov a bánov bolo okolo týchto čias toľko, že nikdy vedieť nemožno, ktorý hodnosť skutočne zastával.
641.) Ivan, darúvajúc kláštoru dedinu Zadán hovorí, že mu ju daroval kráľ Vladislav pro meritoriis et fidelibus servitiis. Fejér T. VIII. vol. 1. p. 153.
Okrem zápasu s mätežnými pánmi mal Vladislav poriad činenie i s Tatarmi, ktorí sa už tak naučili do Uhier chodiť, že z roka na rok svoje nájezdy opetovali, Uhry za riadne miesto korisťobrania považovali. Nedbavše na to, že r. 1282 tu zle obstáli, vtrhli r. 1284 zasa do Sedmohradska, a učinili tu s prvým návalom veliké zpustošenie. Keď ale vypuknul medzi nimi mor, porazili ich Székeli a Sási u Torocky, a zahnali nazpät so krvavými hlavami. 642.)
To neodstrašilo dopilé kobylky. R. 1285 prišli zasa, v sile o mnoho vätšej, a zaplavili nielen Sedmohradsko, než i Uhry, zvlášte hornie, 643.) až po Pešť, 644.) pustošiace všetko a vlečúce obyvateľstvo do zajatia. 645.) Kráľovna sa zatvorila v zámku budínskom. 646.) I zbrojné mužstvo utiahlo sa do staväných pilne od časov Bely IV. zámkov.
Surová, na ľahko vystrojená háveť nedobývala ich, než šla za korisťou ďalej. Tým sa stalo, že im za chrbtom vznikla povážlivá moc. Keď teda nastúpili, obtížení korisťou a množstvom plenníkov, zpiatočnú cestu, porazili ich Uhri na hlavu, zasa v Sedmohradsku. 647.) Nesčiselné množstvo ľahlo na bojišti. Len sám Omodej, z rodu Abovho, priniesol predo kráľa hlavy desiatich tatarských náčelníkov. 648.) Prchnúcich dal kráľ stíhať za hranice.
____________________
642.) Predlžovateľ Kadlubka k r. 1284.
643.) Cum perfida gens Tartarica regnum nostrum potentialiter cum omni ipsorum multitudine introissent, vastus, incendia et depredationes im omnibus partibus regni, et specialiter in comitatu Sarus, committerent infinita. Vladislav IV. r. 1285. Fejér T. V. vol. 3. p. 399 a 279.
644.) Multae divitiae, in praesenti persecutione Tartarorum acquisitae, eos faciunt insanire {:nautas Budenses:}. Primas Vladimír r. 1285. Fejér T. V. vol. 3. p. 301.
645.) Quum perfida gens Tartarorum regnum nostrum hostiliter et crudeliter adiisset, et maximam partem regni vastibus diris et spoliis peragrasset, ac infinitam multitudinem regni nostri in sua feroci captivitate abduceret. Vladislav IV. r. 1288. Tamže p. 316.
646.) Cum in castro Budensi inclusae propter metum Tartarorum fuissemus. Mladš. kr. Alžbeta r. 1285. Fejér T. VII. vol. 2. p. 110.
647.) Comani et Tartari cum innumerabili multitudine intraverunt Ungariam, et vastaverunt eam... tandem vero ab incolis terrae circa septem castra turpiter sunt de terra fugati, occisa ex eis innumerabili multitudine, reliqui vero, quamvis pauci, fugientes, latitantes inter montes et valles, fere omnes perierunt. Hist. Austr. vo Freher Germ. Script. I. 333. a. 1285.
648.) Diplom Andreja III. z r. 1290.
Z početných veľmi plenníkov, i tatarských i kumánskych, zriadil kráľ hneď a hneď nové pluky kráľovské. Bo takých divochov, ktorých potom Uhri nazvali Neugarmi, Rusi zvali Nogajcami, Vladislav veľmi rád mal, veličil sa v ních, pelešil s radosťou v ich stánoch. Hneď ich i upotrebil.
Byv totižto už raz na východních hraniciach državy, mal schôdzku s panovníkom bulharským Dormanom, ktorá tak vypadla, ako kedysi česká. Dorman pochvátil daktorých z uhorských barónov; Šóš lapil jednoho z Dormanových tovaryšov. Popudený tým Vladislav, poslal s jednou časťou vojska do Bulhár toho svojho vždy verného Šoša. 649.)
So druhou pošol osobne na Spiš, kde bolo sídlo akejsi mäteže. 650.) Odbojných porazil, zámku Spišského sa zmocnil, chrám kapituľský olúpil. 651.)
Nestáva jasných o tom zpráv, čo vlastne šol Vladislav, s Kumánmi a Tatarmi, na Spiš pomstiť: ale všetko na to ukazuje, že činil návštevy neposlušným, odporným sebe pánom. 652.) S cudzozemskými divochmi krotil zpuru domácich mätežníkov.
____________________
649.) Quum nostros homines fideles Transilvanos, una cum Cumanis nostris, contra Dormanum et Bulgaros misissemus, magistrum Georgium ejusdem exercitus capitaneum praefecimus. Vladislav IV. r. 1285. Fejér T. V. vol. 3. p. 276.
650.) Cum nos ad partes Scepes contra populos de eodem, ad leniendam sevitiam cordis ipsorum, seu contumaciam, quam a via fidelitatis declinando, in nostram gerebant majestatem. Vladislav IV. r. 1289. Fejér T. VII. vol. 4. p. 212.
651.) In spoliatione ecclesiae nostrae per regem Ladislaum et suos Neugaros antiquum sigillum nostrum fuit perditum. Spišská kapituľa r. 1285. Fejér T. V. vol. 3. p. 306.
652.) I primas Vladimír píše r. 1285 o trvajúcich poriad insultus Tartarorum et Cumanorum, ac proelia intestina Hungarorum. Tamže p. 289.
Vo srážce s Tatarmi pomáhali Uhrom i poslaní Vladislavovi, švagrom Andronikom, na pomoc Rumuni. Horliví títo, ale diví, privrženci cirkve východnej pustošili všetko od Hämu až po Carihrad, mstiace náklonnosť k latinismu Andronika, a jeho otca Paläologa, ktorý r. 1261 vyhnal sice z Carihradu poslednieho latinského císara, Balduina II., a gräcké císarstvo tam obnovil, ale sám zúfal nad životaschopnosťou cirkve gräckej, čo Rumuni za zradu, za ohavnosť považovali. Andronik ich nahovoril, aby šli na pomoc Uhrom proti Tatarom, a dal im zradný list na Vladislava IV. Písal mu v tom smyslu, aby ich predhodil k vyhladeniu Tatarom, na žiadnu prípadnosť viac nazpät nepúšťal, než v Uhrách im dakde vykázal sídla. 653.) Títo ľudia bojovali tiež proti Tatarom, a tiež potom slúžili vo vojsku uhorskom, pod menom Bulharov. Boli i oni tam, keď Vladislav chodil po krajne pustošiac statky svojích nedruhov, a vedúc život bujný, v ruchu tatarskom, ku všeobecnému pohoršeniu. 654.)
Keď nemohol všetkých živiť, aniž mal na všetkých potrebu, osadil Rumunov v Marmaruši a Sedmohradsku, primerene žiadosti Andronikovej, ktorý ženy a deti ich dal odvliecť do Malej Ásie.
____________________
653.) Zlomok letopisní ruský u Schlötzera.
654.) Religione christiana postposita, vel potius abjecta, te cum Tartaris, Saracenis, Neugariis, paganis, confoederare diceris; specialiter vivendi cum eisdem Neugariis norma sumta. Honorius IV. r. 1287 Vladislavovi. Fejér T. V. vol. 3. p. 359.
Ako veselý druh chcel i sestrám svojim mníškam zaopatriť trochu smyselných radostí, a uskutočnil to súčasne r. 1286. Ani mak neodporoval, keď priorissa Alžbeta podala ruku ošemetnému kráľovi srbskému, Štefanu Milutinu Urošovičovi {:§. 223:}. Juditu vydal za povestného českého veľmoža Závišu z Rosenbergu. Bohatý tento a veľmi pekný muž pojal napred za manželku Kunigundu, kráľovskú vdovu po hanebne zradenom Otakarovi, princeznu uhorskú, a keď mu táto r. 1285 umrela, získal si, vždy vysokomyselný, mníšku Jitku Štefanovnu. Šťastie ale jeho vzbudilo závisť, a táto mnohých protivníkov. Ba stál i v podozreniu, že Kunigunde dvoril smyselne ešte za života Otakarovho, a preto strojil tomuto úklady, hľadal jeho bezživotie, zradenú otčinu z vrchoľu slávy do prepasti sotil. Toto presvedčenie mal i syn a nástupca Otakarov, Vácslav II., a choval spolu v duši obavu, že vysokomyselník i jemu strojí nástrahy, číha po korune. Keď teda porodila Jitka Závišovi syna, a tento povolal za krestného otca kráľa Vácslava, vykladal to sebe Vácslav tak, a to mu prišeptávali i dvorjani, že sa ho chce pri tej príležitosti zmocniť. Umienil si teda predísť vraha. Dal on jať neočakávane Závišu, zabral mu všetky statky, vrhnul ho do žalára, a r. 1290 dal človeka odpraviť. Záviša mal byť veliký básnik. Jemu sa pripisuje, pravda bezo všelikých dôkazov, sbierka tých básní, ktoré pod menom Rukopisu Kráľodvorského známe sú. Hádajú, že ich odpisoval v čas dlhého svojeho väzenia. Bolby tak trochu nahradil zradu na otčine zpáchanú. V čas sobáša nemal Vladislav IV. tušenia, že v jednom roku, oba tragične, zahynú.
Pri svatobňom veseliu sedel Vladislav s dlhou bradou, v rúchu tatarskom, a činil tuším beťárske oškerdy, ku velikému pohoršeniu vzdelanej manželky Izabelly, čili Alžbety. Keď mu za to činila slušné výčitky, postúpil oproti nej, ako opravdivý tatarský divoch. Osmelený smrťou jej otca, vrhnul ju do žalára, a dal jej tam trpeť hlad i nahotu, ku všeobecnému pohoršeniu. 655.) Sám sobral zasa okolo sebä svojích pajtášov, Nogajcov, Kumánov a Rumunov, smilnil v ich stánoch, chodil s nimi okolo pustošiac majetky nespokojných pánov.
____________________
655.) Abjecta, imo potius carceri tradita immaniter uxore propria. Honorius IV. r. 1287. Fejér T. V. vol. 3. p. 359. Primasovi dáva moc vykliať kráľa 4. idu mart. 1287.
Len grófom kiseckým nemohol rozkázať. Počínali si poriad, ako neodvislí panovníci. Popudený ich neprestajnými nájezdmi Albrecht rakúsky Rudolfovič, poslal proti ním r. 1286 vojsko, pod Hermannom z Landenberku. Ale gróf Ivan, a bratia jeho Miklúš, Henrik, a Peter, tento ako biskup vesprimský {:dokl. 586:} nielen odolali Rakúšanom, než i jali Hermanna, so všetkými jeho ľuďmi. Načož Albrecht uzavrel s nimi pokoj, so sľubom vzájomnej pomoci. Túto Albrecht pripovedel i proti samému kráľovi. 656.) Ale brzo uzrieme týchto spojencov zasa sebe vo vlasoch.
____________________
656.) Fasti Campilil. a. 1286.
Iní počestnejší vlastenci, vidúce beťárske mravy a nezdoby nenapravitelného kráľa, obracali zrak svoj ku princovi Andrejovi, vnukovi Andreja II., o jehož osudoch na krátce toto.
R. 1236 uskočila z Uhier, po smrti manžela svojeho, Andreja II., Božena {:Beatrix:} estenská tehotná {:§. 129:}. Vzavši si v Zadru svedoctvo tehotnosti, porodila syna Štefana u strýca svojeho, krajištníka estenského. Chlapca chovali na rozkaz pápežov, italskí präláti a kláštory, 657.) po smrti matkynej. Keď prišol do rokov, chcel sa zmocniť krajišta; preto bol vyhnaný. Pošol do Arragónie ku sestre Jolante. Odtuď sa vrátil do Itálie, kde ho Ravenci vyvolili za podestu, brzo ale odohnali. R. 1250 vrátil mu pápež akési dedičné statky. 658.) Naposledok vzal v Benátkach bohatú Tomasinu, dceru Marosiho, a zplodil s ňou Andreja III., benátskym rečeného. 659.)
Na tohoto v zahraničiu narodzeného princa, pri hasnutiu potomstva Arpádovho, Uhri nezapomneli; i on sa domáhal práv svojích, tak ako i otec jeho Štefan Andrejovič. Na tohoto sa horšil Štefan V. Belovič, keď sa hlásil ku princom domu Arpádovho, a vyjednal sebe r. 1271, pri uzavreniu pokoja s Otakarom, aby práva jeho nepodporoval {:§. 218:}. Ináče ale smýšľal syn jeho, Vladislav IV. Náhle odpratal z pod nôh brata Andreja, {:§. 238:} r. 1277, ktorého protivníci Vladislavovi chceli povýšiť za kráľa, hneď povolal z Benátok Andreja Štefanoviča, a učinil vévodom Slavónie. 660.)
Brzo ho ale vrtkavý Vladislav IV. vyhnal a poslal do Itálie nazpät. 661.) A len vtedy stať sa to mohlo, čo nám potom Andrej III. r. 1291 z vysokosti trônu vypravuje, že páni posielali tajne istého Gyarmana volať ho do Uhier, 662.) alebo aby bol prítomen na prípadnosť smrti bezdetného, výstupkami vyciveného kráľa, alebo snaď aby vychytili berlu z jeho beťárskych rukú. Bo potom Vladislav IV. zasa privolal Andreja Štefanoviča, a zasa ho učinil vévodom Slavónie. Aspon r. 1286, keď sa Vladislav IV. bil s pánmi, milkoval s Kúnmi a Tatarmi, vydával sestry mníšky, Andrej benátsky tým bol. 663.)
____________________
657.) Innocenc IV. ho odporúča r. 1245 prälátom italským. Božena vtedy už nežila.
658.) Ad te, utasseris, haereditario jure pertinentia. Fejér T. IV. vol. 2. p. 72.
659.) Turčan. – Albericus. – Monachus. s Justinae.
660.) Už 6. kal. jun. 1278 udeľuje, ako dux totius Sclavoniae, isté výsady cirkvi vesprimskej. Fejér T. V. vol. 2. p. 471.
661.) K roku 1279 čítame: Nicolaus, filius Stephani, banus totius Sclavoniae.
662.) Listina, ktorou darúva Gyarmanovi dedinu Čehy.
663.) R. 1286 uzavrel pre neho ujec Marosini svatobní úpis so Klarou, dcerou Alberta gorického. Monum. Hung. hist. k. IX. p. 285.
Nespokojnosť však Uhrov so Vladislavom zato neprestávala. Keď r. 1287 bojoval Ďuro Šóš z Bani {:Šóvár:}, preslávený šárišský hrdina, s Nogajcami za hranicou, a porazil ich, s Leškom krakovským, u Sandecu: 664.) iní páni a präláti žalovali v Ríme na pozostalých v Uhrách Nogajcov a patróna ich Vladislava, ktorý sebe hovel v lônu súložníc Aydui, Kupčeky a Manduly, keď kráľovna stonala v žaláru.
Pápež karhá listom zo 12. mar. 1287 kráľa za jeho obcovanie s Tatarmi, Saracenmi a Neugarmi, čo všetko značí Nogajcov, a hrozí mu vykliatiem. V liste na primasa Vladimíra 665.) nazýva kráľa odcudzeným od života matky cirkve, a nakladá primasovi kázať proti Nogajcom slovo kríža, vymôcť kráľovnej slobodu, a jestliby kráľ sa protivil, vykliať ho z cirkve, a potom volať na pomoc kráľa českého a vévodu rakúskeho. To isté nakladajú primasovi 3. apr. 1287 i kardináli, keď medzi tým Honorius III. umrel, s tým dodatkom, aby primas postupoval s porozumeniem so grófmi kiseckými, úhlavními vždy protivníkmi a žalobníkmi kráľovými, ktorí ho i v podozrenie šismatismu uviedli.
Primas svolal v auguste 1287 prälátov, barónov a zemänov na snem u Ostrihomu. Tu boly prečítané listy pápežove a kardináľov, kráľ predvolaný, ako hriešnik. Musel sa postaviť, sľúbiť pokánie, vypustenie kráľovnej, navrátenie odjatých jej statkov. Dlugoš práve to píše, že ho na čas zatvorili s manželkou, aby sa docielilo potomstva.
Ustupčivý Vladislav sa zas uhnul, ako trstina, pred vetrom, mysliac si, že vietor prejde, a on sa vyprostí, znovu pôjde, s Tatarmi a Kumánmi, po krajne lúpiť a páliť majetky svojích nedruhov, a večných škodcov krajny.
____________________
664.) R. 1288 vzdáva Vladislav IV. Šóšovi chválu, že o svojej ujme sosbieral pluk, so ktorým porazil u Sandecu Tatarov, a na Spiš ich nepustil. Fejér T. V. vol. 3. p. 395.
665.) V. dokl. 655.
Objavila sa v celej nahote svojej škodlivosť a ošklivosť pánovlády. Keď nadutí veľmoži učili móres kráľa, škľabili sa mu, ponižovali ho pred celou krajnou, slávili nad ním triumfy: čo delali vtedy sami? Rozchytávali za riadom korunné statky a kráľovské zámky, pustošili celé župy. V listinách Vladislavových z r. 1287 deje sa zmienka až o dvúch násilných pochvatiteľoch predôležitého zámku prešporského, o Opourovi z rodu Peech a palatínovi Miklúšovi, iste kiseckom, synovi Henrika bána. Odbojný Opour, jestli to nezrobil, mal aspon v úmyslu zpustošiť prešporskú župu. 666.) Násilníctva a lotrovstvá takéto nespechali zamedziť páni a präláti: než len kráľa samého ustavične obracali, súdili, väznili, bili.
____________________
666.) Et voluit destruere provinciam ipsius castri. Vladislav IV. r. 1287. Fejér T. VII. vol. 4. p. 199.
Potom nie div, že Vladislav vyhyboval sa pánom, večným svojím kazárom a žalárnikom, a tiahnul sa ku Nogajcom a Kumánom. Mrzelo ho, že videl vlasť hnať sa do prepasti bezvládia, a staviť ju predca nemohol. Niesol ťažko zpupnosť staväjúcich sa nad neho vybujnelých pánov, a cudzie vo krajne hospodárenie. Hľadal teda nielen telesné rozkoše, než i duševný vyrazenie medzi divochmi. I teraz, náhle ho vypustili z väzenia, toto už tretieho, hneď spechal ku ním.
Nepriatelia jeho nepremeškali oznámiť to novému pápežovi, Miklúšovi IV., a tento vzdvihnul ruku, nie na kráľa, než na jeho asiatských miláčkov. Dňa 8. aug. 1288 poslal primasovi Vladimírovi rozkaz, aby vyhlásil s celou prísnosťou kuruckú vojnu proti Kúnom a Nogajcom, 667.) čo primas i učinil. Dal kázať slovo kríža, ktorým značil hrnúcich sa ochotníkov.
Z toho ale vznikly náramné búrky po celej krajne. Lebo videl každý, že podnik čelí vlastne proti kráľovi. A tu boli mienky a vôle rozličné. Jedni boli proti nemu, druhí za neho. Spišiaci povstali proti kráľovi, sviedli s ním bitku: 668.) Sedmohradčani oproti tomu pomáhali mu dobyť zámku spišského. A zasa, keď Sedmohradčani bojovali za kráľa, biskup sedmohradský Peter uväznil, z rozkazu primasovho, príbuzného kráľovho, Kumána Arbuca, so dvúma vnukma. 669.) Úplná, ako vidno, anarchia. Kráľ bol stíhaný pánmi hriešnik.
Týchto ale počala ozbrojená háveť biť a lúpiť bez rozdielu a výboru. Len toľko, že polatinčený Rus Vladimír nestal sa druhým Bakačom, nevyvolal výjavy Dóžovské. Páni sa teda lapili za nos, nástojili sami, aby sa rozpustila čím skorej kurucká sberba. Túto keď kráľ porazil, vydal v novembru 1289 amnestiu, 670.) a tak bol učinen celej kuruckej trmevrme náhly koniec.
____________________
667.) Fejér T. V. vol. 3. p. 420.
668.) Tamže p. 458.
669.) Arbucz, Cumanum, cognatum nostrum, et duos nepotes ejusdem. Tamže p. 454.
670.) Tamže p. 457.
Večnými tymito búrkami tak bola vysilená krajna, a všetka moc kráľovská podťatá, že Vladislav ku všetkému len oči zatvoril, a nechal vecam ich beh. Keď sa mu Albrecht, čili Albert, rakúsky žaloval na grófov kiseckých, že neprestávajú činiť lúpežné nájezdy do Rakús, spolu s biskupom vesprimským Petrom, ich bratom, 671.) odvetil uprímne, že im rozkázať nemôže. Po takej odpovedi vzal si Albrecht sám zadosťučinenie. Vtrhnul r. 1289 s 15,000 do Uhier, 672.) porazil opetne grófov kiseckých, 673.) zaujal celé ich rozsiahle panstvo, 34 dediny, i sám Kisek. 674.) Zahynul pri tom i bojovný biskup Peter. Lebo keď chcel bratom ku pomoci prispeť, a radil sa o tom so svojími spoločníkmi, jeden z ních ho prehnal mečom. 675.)
Čože ku tomu všetkému kráľ? Nič. Keď cudzia mocnosť viedla na jeho územiu s jeho poddanými vojnu, on si hovel bezestarostne vo stánoch kumánskych, a bol rád, že sa predsa nalezla už raz akátaká palica na tých večných jeho vrahov, ktorým on sám nič zlého učiniť nemohol.
____________________
671.) Multa mala excogitaverat contra Austriam, et plura prius spoliis et rapinis una cum fratre suo perpetraverat. Hist. Austr. a. 1289 ap. Freher Germ. Script. I. 335.
672.) Nunc contra Ungaros intendimus movere vexilla nostra victricia et praepotentia castra. Císar Rudolf r. 1289 Albrechtovi. Fejér T. V. vol. 3. p. 482.
673.) Majestati regiae facimus boni nuncii relativam, quia noster exercitus de praesumptoribus Ungaris in congressu campestri semel et iterum triumphavit. Albrecht Rudolfovi r. 1289. Tamže p. 483.
674.) Hist. Austr. a. 1289. ap. Freher Germ. Script. I. 335.
675.) Quidam eorum, ab eo {:episcopo Petro:} verbis et factis exacerbatus, gladio exemto eum transfixit. Tamže.
Poneváč sa zo dňa na deň viac pohružoval do bahna telesných výstupkov, len jedol, pil a smilnil so svojími Kumánmi a Tatarmi, o krajinské pak veci už nič nedbal, i manželku zas odohnal: 676.) hotovil pápež Miklúš IV. nového legáta do nemocných Uhier, v osobe biskupa eugubinského B{:enevenuta:}. Naložil mu, aby zastal po nevinne krivdenú kráľovnu, kráľa priviedol k obriadu kresťanskému, proti Tatarom, Saracenom a Neugerom znovu kázal kuruckú výpravu s odpustkami. Na cestu mu tiež dal plnú kapsu listov. 677.) Ale nový legát meškal ešte v Ríme, keď dobehla nečakaná zvesť o násilnej smrti Vladislavovej.
____________________
676.) A fide exorbitans, Tartarorum, Saracenorum, Neugeriorum et paganorum nefandos ritus amplectitur... quos etiam contra fideles in numero gravi in regnum ipsum inducere non expavit, uxore sua a se prorsus abjecta. Miklúš IV. 13 kal. jun. 1290. Fejér T. V. vol. 3. p. 494.
677.) Písal na grófov kiseckých; na Radoslava, Štefana, Miklúša, Pavla, Gregora, všetko bánov Slavónie; potom na sedmohradského vojvodu Rolanda; na bánov bosenských Štefana a Brisdu; na Jána a Leonarda Frangepánovcov; na pánov Kerku, Vinodolu, Modruše, Gezchce; na Pavla, Gregora a Madernu, grófov omišských; v Uhrách na Hugunina, Garduna, Bagu. Tak obšírnu a zovrubnú známosť osôb mali v panovitom Ríme po všetkých kresťanských krajnách!
Po rozprášeniu kurucov meškal poriad medzi Nogajcami, so zanedbaniem Kumánov. Potom hlavnia jeho súložnica Aydua, čili Edua, 678.) činila si nároky na zákonné manželstvo so kráľom. Ako muhamedánka nevidela v tom žiadnu prekážku, že kráľ už je ženatý; a tento ju v tom bezpochyby potvrdzoval. Keď zbadala, že ju vodí za nosom, popudila proti nemu svojích, v národu mnoho mohúcich, príbuzných. Celý národ mal v čerstvej pamäti porážku u Hódu a násilné zdržanie vo krajne. Pre všetko toto v takú vzali Kumáni nenávisť Vladislava, že vyslali z pomedzi sebä troch, Arbuca, Turtula a Kemenču, ku zabitiu kráľa, ktorí to, ač prvý z ních bol príbuzný kráľov, 679.) i uskutočnili 10. jul. 1290, v Kerestsegu, biharskej župe, prepadše ho večerom vo stánu z nástrahy.
Smrť bezdetného panovníka pomstil palatín Myze {:Michal:} Rumun alebo pokrestený Tatar. Šol pres noc ubijcom za stopou. Arbuca a Turtula dohonil na svite, a na skutku rozsekal, potom dal celé ich plemeno vykoreniť. 680.)
____________________
678.) Spreto thoro conjugali, filiabus adhaesit Cumanorum, Ayduam, Cupchek et Mandulam vocatis, ac alias quam plures in concubinas habebat. Turčan II. 79.
679.) O príbuznosti Arbucovej so kráľom v. dokl. 669. Nevedomo ale, po kom bol mu príbuzný, či po materi Alžbete, či po súložnici Aydui.
680.) Turčan II. 81.
Panovanie Vladislavovo bolo jedno z najnešťastnejších. Ustavičné mäteže, búrky, lúpeže, pálenie dedín, zapríčinily takú chudobu, že v nedostatku záprahu ľudia sami ťahali vozy, a dvúkolesové taligy nazvali vozom Vladislavovým. 681.) Na toľko visí blaho alebo úpadok krajín od rozumu a mravov panovníkov!
Bolaby jednostrannosť a nespravedlivosť, naväzovať všetko zlé kráľovi. Vyplývalo ono z pokazenosti pánov, a táto z chybnej, od počiatku kráľovstva zachovávanej, državnej sústavy. Ľud sa otročil, pánom sa hovelo nespravedlive, čím drzosť ich až nado hlavu kráľovi vyrástla. Považovali ho za seberovného, ba nižšie ho od seba, s ľudom činili čo chceli.
Vladislav sa kasal beze prestania so zpupnosťou veľmožov, a predca ju i sám napomáhal, oddávajä slobodný ľud v moc pánom, a sice s divokým násiliem a zjavným ukrivdeniem slabších. Tak odjal akémusi Latiborovi z Turca majetok Kurtus, v župe novohradskej, a oddal županovi šárišskému Demetrovi. Protiviaci sa Latibor bol r. 1279 ku večnému mlčaniu odsúden. 682.)
Súdnu moc pánov nad poddaným ľudom rozširoval i on nado všetky hranice državného poriadku. R. 1272 potvrdzuje koňúchovi Štefanovi výsadu otca svojho, že nikto nemá práva súdiť jeho poddaných, ako on sám, ani palatín, ani zemský súdca, ani župan novohradský.
Takíto králikovia bývali potom na svojích zámkoch praví lúpežníci, ktorí pocestných zbojnícky napadovali. Príliš mocným, ako boli grófi kiseckí, musel všetko prepatriť. Bol rád, keď mu oni dali pokoj. Ale zámky slabších lúpežníkov dal vypáliť a rozboriť. 683.)
Medzi prälátmi nalezali sa i teraz ľudia pohoršelivých nad mieru mravov. Pápež Miklúš III. píše r. 1278 o präpoštovi sedmohradskom Miklúšovi, že sa dal násilne zvoliť za arcibiskupa ostrihomského; že je muž nevedomý a zjavný loter; že dediny a chrámy pálil, ľudí a klerikov ubíjal. Opierajä sa na staršu kráľovnu Alžbetu, nutil kanonikov ostrihomských hladom, aby ho vyvolili, a keď ho uznať nechceli, dal ich vyhadzovať skrze drábov zo chrámu, odjímal im statky. Pozvaný do Ríma nešol, o zákonné potvrdenie sa neuchádzal.
Vladislav sa hrozil mohutných nado všetku mieru prälátov, bo vždy majstrovali nad ním, staväli ho pred pápežov súd, uvádzali v podozrenie jeho pravoverie, zapríčinili jeho opätné uväznenie, sporiadali kuruckú proti nemu výpravu. A predca i on potvrdil r. 1278 arcibiskupovi ostrihomskému to zázračné právo, že mu desiatok náleží zo všetkých kráľovských dôchodkov. Biskupovi záhrebskému daroval r. 1277 celú brezničku {:Gersence:} župu a hrad Garič.
Páni a präláti bujneli, pod nimi pak chudlo všetko, nielen sedliacky ľud, než i nižšie zemianstvo. Toto muselo prijímať služby u mohutných veľmožov, alebo bolo násiliem vtlačováno do stavu poddanosti.
Mestá tiež snášaly nátisky surových aristokratov. Preto boly Uhry tržišťom celého sveta. Fabrikáty boly privážané nielen z Nemecka, než i zo Francie a Benátok. Doma sa nehotovilo temer ničoho, ako u divochov. 684.)
Otroctvo poriad trvalo. Príkladov na to plno, že boli kupováni a predáváni. 685.)
____________________
681.) Tamže.
682.) Monum. Hung. hist. k. IX. p. 181.
683.) Grata obsequia, quae in expugnandis et destruendis castris quorundam incolarum regni nostri, ex quibus spolia et vastationes circa fluvium Zomus {:Szamos:} et circa publicam stratam, per quam itur ad partes Transilvanas, exhibuit. Vladislav IV. r. 1282. Fejér T. V. vol. 3. p. 119.
684.) Vidíme to, ako vo zrcadle, v listine Vladislavovej z r. 1288, ktorou vysvetľuje mýtne právo primasov. Tamže p. 412.
685.) R. 1283 svedčí kapituľa nitrianska, že Štefan de Chitar predal Folkušovi, za päť hrivien, dievku Aglenth, so synom Čukom. R. 1284 ťahal istý Zolou do práva klerika Tonkusa, a jeho synov, že sú jeho otroci. To spolu dôkaz trvavšej ešte vždy ženitby duchovenstva.
Surovosť bola zvrchovaná. Ústavy učebné nielen sa nezdokonáľovaly, než zanikly vcele. Tak škola vesprimská. O jej povaze a osudoch poučuje nás sám Vladislav, v listine nad mieru porúchanej, kočvardinou temer nesrozumitelnou písanej. Toľko však z nej možno vyčítať, že vo Vesprime boly od počiatku kresťanstva vyššie akési školy. Prednášalo sa tam bohoslovie a právo. 686.) Teraz ale vraj všetko vyšlo na zmar. Bojovný teda biskup Peter, z rodu grófov kiseckých, pečoval len o vojny, nie o školy. Ovšem, muselo to byť dačo biedneho, s latinkami ako hlavním, ba jediným cieľom.
____________________
686.) Artes liberales, per quae mandata divina maxime declarantur – et cultus justitiae ad regni jura conservanda. Fejér T. V. vol. 2. p. 347.
Slovani, vyjma Poliakov, nikdy sa tak nevbláznili do ních, ako Nemci a Maďari. Svedoctvom toho vinodolský glagolitický zákonník. 687.) Vyvolení usporiadatelia jeho osvedčujú, že len dávne zákony uvodzujú do písma, dľa ktorích žili od nepamäti ich dedovia. A skutočne zrcadlí sa tu dávny slovanský život, ale spolu akýsi nepriaznivý duchovenstvu duch, snaha vyrovnať ho s ostatním obyvateľstvom, oproti tomu túžba povzniesť zemianstvo. Prechvaty biskupove sa zamedzujú. Pop tak má chodiť na stráž v noci, ako ktokoľvek iný. Farár je povinnen slúžiť každodenne „mašu.“ Premešká-li to, tratí vola. Sedliak {:kmeť:} nemôže byť pred súdom odhovorníkom za zemäna {:plemenita:}, a naopak. Cestujúci župan {:kňaz:} môže komukoľvek vziať a zabiť, ku svojej potrave, statok akýkoľvek, nevynímajä ani zemänov a popov. Ináče sa meria právo všetkým stejnou mierou. Mužský, ktorýby zo zlého úmyslu ztrhol žene zo hlavy čepiec, platí pädesiat liber pokuty. Ozaj ušlechtilá úcta proti slabšiemu polu. Pokuty sú všetky peňažité. Smrť len pre podpaľačov a strigy. Tieto káže páliť.
Tak chorvátske župy staraly sa o zákonník pre sebä, keď v Uhrách žiadnoho krajinského zakonníka nebolo, ale jednotní páni, byvše súdcami svojích poddaných, vydávali pre ních i zákony, ako r. 1270 palatín Moys pre hospites de Cosue. A boly to ozaj divoké trestné zákony. Kto nožom poraní, nožom bude poranen v jatce. Pri rane zasadenej mečom má sa určiť pokuta velikosťou rany, koľko sa prstov môže do nej vložiť. 688.)
Divno, že takéto pokusy trestnej kodifikácie padly do časov práve toho kráľa, ktorý iného práva okrem násilia neznal.
____________________
687.) Pochádza z r. 1280. Chová sa v Novi medzi písemnosťami modrušskej kapitule. Vydal Anton Mazuranič r. 1843. Latinskými písmenami vyšol v Monum. Hung. hist. k. IX. p. 384.
688.) Quot pollices in vulnus illatum impriment, tot sexaginta denarios t. d. Fejér T. V. vol. 1. p. 81.
Nebolo po jeho krvavej smrti viac nikoho z mužského potomstva Arpádovho, ako Andrej Štefanovič, vnuk Andreja II. Jemu teda jedinému náležalo následníctvo. Ku tomu, hoc sa v cudzozemsku narodil a vychován bol, meškal už dávno v Uhrách, ako vévoda Slavónie {:§. 258:}, bol predurčený ku panovaniu. A predca sa vytasili i iní požadovatelia trónu, so svojími domnelými právami.
Taký bol císar Rudolf. Zapomnev už, s čou pomocou získal pre svoju chudobnú rodinu Rakúsy, Štyrsko, Korutany, vyhlásil Uhry, v posledních dňoch augusta 1290, za náležitosť svatej rimskej ríše, 689.) a daroval ich, s advokátskou rabulisteriou, synovi svojemu Albrechtovi, so všetkými ľuďmi, zememi, hradmi, mestami, dedinami. 690.) Odlomil ten krehký kôl zo plota, že poslovia Bely IV. ponukli kráľovstvo uhorské císarovi Fridrichovi II., v čas nájezdu tatarského {:§. 154:}. Vydal o tom svedoctvo sám sebe s tým, že bol i on prítomen, keď Belovi poslovia kráľovstvo uhorské císarovi oddávali. 691.) O tom ale múdre mlčí, pod akými sa to stalo výminkami, a či boly vyplnené. Hlä! koľmi mu ležalo na srdcu to veľkomožné a povestné kráľovstvo uhorské, a ako sa usiloval provázky otcovského dedictva kráľovstva tohoto primeranými hranicami rozšíriť. 692.)
V Neápoľu hli sa vyhnaní r. 1282 zo Sicílie, tak zvaným nešporom sicilským, Anžuánci. Vydaná za Karla Chromého dcera Štefana V. a sestra Vladislava IV., Maria, {:§. 188:} dala už r. 1272 {:a znovu 6. janu. 1292:} tituľ kráľovský synovi svojemu Karlovi Martellovi {:§. 226:}, ktorý potom, r. 1280 pojal dceru Rudolfa Habsburgského, Klementínu, tú istú, ktorá bola v oddávkach so princom Andrejom Štefanovičom {:§. 237. dokl. 596:}. Za tohoto Karla Martella, ktorý teraz spravoval Neápoľ, keď ostatnia rodina kráľovská sídlila vo Provincii, povstala teraz znovu Maria, nesúc sa, po smrti bratovej, za jedinú zákonnú následníčku uhorského trônu.
Všetkým týmto požadovateľom ukázal pápež figu. Darmo sa hádate, pravil im, kráľovstvo uhorské je mojo. Komu chcem, tomu dám korunu. A to zo dvúch príčin. Predne sv. Šefan, a iní kráľovia uhorskí, poddali kráľovstvo toto stolici apoštolskej. Potom Vladislav IV. postavil svoju korunu na to, že isté sľuby vyplní {:§. 243:}. Nevyplnil ich; ztratil teda korunu na stolicu apoštolskú. 693.) Takto odôvodnil právo svojo pápež, a už vedel, ako ho užije. Otca Andrejovho, Štefana, dali sice pápežovia v Itálii vychovať, kŕmili ho italskí biskupi a kláštory {:§. 258:}: ale dvor neápoľský bol nádejnejší. Rodina Anžuáncov uznala vrchmocie pápežovo v Neápoľu; myslel teda Miklúš IV., že to učiní i v Uhrách.
Do Uhier vystrojil, už nie viac Benvenuta, než Jána, biskupa äsinského, naloživ mu vyšetriť, či Vladislav umrel ako katolík, či pak ako kacier a šismatik, 694.) a spolu vyskúmať mienku Uhrov strany budúciho kráľa. Pamätal i na vdovu. Legátovi položil na srdco ochranu jej práv, a žiadal vedieť, či a kedy mieni z Uhier odísť?
____________________
689.) Regnum Ungariae, quod nobis et imperio vacare dinoscitur. Fejér T. VI. vol. 1. p. 48.
690.) Cum suis hominibus, terris, castris, civitatibus, oppidis villis. Tamže.
691.) Rex Ungariae, qui tunc fuit pro tempore, regnum suum a dicto imperatore Friderico accepit ab eo et imperio, titulo feudi possidendum.
692.) Tak písal r. 1275, keď chcel Vladislava IV. ku vojne proti Otakarovi nakloniť. V. §. 235. dokl. 588.
693.) Listy Mikuláša IV. k Jánovi äsinskému, Rudolfovi, biskupom, z r. 1291, u Fejér T. VI. vol. 1. p. 82. nasl.
694.) Utrum praefatus rex {:Ladislaus:} mortis suae tempore fidem teneret catholicam et servaret, dimissis erroribus et sectis infidelium abnegatis, ad quos seu quarum observantiam dicebatur, dum viveret, transitum habuisse: procures etiam certitudinem habere plenariam, utrum rex ipse decesserit tamquam catholicus christianus, non hereticus, non scismaticus, neque a fide exorbitans supra dicta. Monum Hung. hist. k. X. p. 12. Srov. Fejér T. VI. vol. 1. p. 80. Ani mu po smrti nedali pokoja s tou vierou.
Tu nečakali na príchod legátov. Vätšina národa, so primasom Vladimírom na čele, povzniesla beze prodlenia povolaného zo Slavonie 695.) Andreja III. na trôn. Už 28. kal. jul. 1290 ovenčal ho primas vo Stolňom Belehrade, spolu s manželkou Fennenou, dcerou vévody kujavského Zemomysla.
Venčanie však nestalo sa svorne. Jedni z pánov a prälátov boli za bezodkladné venčanie; iní sa chceli napred poradiť s pápežom. Medzi onými bol hlavne Omodej, z rodu Abovho, ktorého preto Andrej III. učinil hneď palatínom. 696.) Odporovali Andrejovi hlavne grófi kiseckí, potom vojvoda sedmohradský Roland, a Šubičovci v Dalmácii.
____________________
695.) Tempore ducatus nostri, cum nos exta regnum fuissemus. Fejér T. VI. vol. 1. p. 249. – Tempore ducatus nostri, antequam regni gubernacula adepti fuissemus. Fejér T. VI. vol. 2. p. 249. – Pri tomto rozpadá sa v nič, čo Engel z mútnych prameňov vypravuje. Andrej vraj pribyl r. 1286, s ujcom Albertinom Maurocenom, na silu do Zadru, ale nenašol tam očakávanej ochoty. Načož sa Mauroceno vrátil do Benátok, Andrej zostal v Zadru. Pri hostine jal ho gróf Arnold, aby získal bohaté výkupné. Keď toto nechodilo, vydal ho Albrechtovi rakúskemu. Tu bol držán počestne, ale keď raz nechcel ísť s inými v ústrety vracajúcimu sa z lovu vévodovi, ztratil milosť i podporu, a upadol do takej núdze, že ho len jedon mních biedne choval, košeľou zaopatril. Meškal ale i potom na dvore Albrechtovom, až do smrti Vladislavovej. Vtedy prišli po neho dva mníši z Uhier, a odviedli ho tajne vo mníšskej riase. Celková bájka. Andrej nikdy väzňom vo Viedni nebol.
696.) Diplóm z r. 1290, ktorým Andrej III. potvrdzuje Omodeovi všetko, čo mu daroval Vladislav IV., menovite celú župu ungskú.
Po venčaniu bol vydržiavaný v Budíne snem. Tu potvrdil nový kráľ 41 článkami zemianske slobody, 697.) ale spolu pichnul do osieho hniezda, podráždil, popudil oproti sebe takých lotrov, akých nikdy a nikde nevešajú, pochvatiteľov imania obecného. Predložil totiž, a to i prešlo v uzavrenie, aby všetky rozchytané statky kráľovi navrátené boly. Nestranní uznali, že už kráľ nemá ani z čoho žiť: ale ktorým uzavrenie puklo na kožu, tí zhýkli a vrešťali, že nechcú a nechcú takého kráľa. A tehdajší ľudia čo pomysleli, to hneď uviedli vo skutok. Lapili sa hneď a hneď zbroje. Povstalo náramné po celej krajne jatrenie, pri čom primas Vladimír velikú utrpel škodu. Protivníci Andrejovi pálili, pustošili jeho dediny 698.) preto, že sa poponáhľal ovenčať, koho oni nechcú. Mätež siahala až ku samým hraniciam medzi Tatry. 699.)
____________________
697.) Fejér T. VII. vol. 2. p. 139.
698.) Plurimis se non mediocris status et fortunae hominum, scilicet potentissimorum principum, persecutionibus, damnis innumerabilibus, suorum caedibus, possessionum suarum incendiis, exposuit, et quod excellit omnia, personam suam propriam mortis objecit periculis. Kráľovna Fennena r. 1291. Fejér T. VI. vol. 1. p. 91.
699.) Andrej III. sám píše r. 1290, že populi de Turuch {:Turec:} museli byť bráneni, post coronationem nostram, contra quosdam barones nostros contra majestatem nostram procedentes. Tamže p. 244. Istý Pavol z Turca, jemuž kráľ navracuje Pravno, zachoval mu zámok Zvoleno.
Vyskytnul sa i oplan akýsi, ktorý oklamstvom chcel Andreja III. zo sedla vyhodiť, a sám sa na jeho mieste posadiť. Vydával sa za brata Vladislava IV., Andreja Štefanoviča, 700.) o ktorom sme videli {:§. 238:}, že pravdepodobne tajne bol usmrtený. Vlúdil sa z Poľska do župy šárišskej, a lhal, že akýmsi divným spôsobom umknul rukám vyslaných na neho ubijcov. To bol taký maličký uhorský Lže-Dimitrij, ale nepodarilo sa mu tak, ako tomuto, zatriasť državou, brodiť sa vo krvi. Nezdobám jeho učinen rychlý koniec. Práve v šárišskej župe býval najvätší onoho veku uhorský hrdina, Ďuro Šóš z Bani. Tento sohnal na skoro, bez rozkazu, zbrojný zástup, porazil sberbu, a vyplašil oplana za hranice tak, že mu vcele prešla chuť, nečestnú hru obnoviť. 701.) Či sa potom človečisko utopilo, či kam podelo, na tom nemnoho záleží.
____________________
700.) Ladislaus, rex Ungariae, a quodam Comano occisus est, et quidam, qui dicebat se fratrem suum esse, et potenter volebat regnare, submersus est. Hist. Austr. u Freher Germ. Script. I. 336. a. 1290.
701.) Diplom Andreja III. z r. 1291. Fejér T. VI. vol. 1. p. 123.
Andrej III. obdržal vrch už r. 1290 nado všetkými svojími protivníkmi, a vtedy potom prizval ku sebe z Benátok matku svoju Tomasínu. Svedoctvom Luciovým pribyla do Zadru 18. sept. 1291. Vďačný syn učinil ju vévodkyňou celej Slavónie a Prímoria, 702.) čo bola najvyššia hodnosť vo krajne, nado ktorú sa princom vätšej dostať nemohlo. 703.)
Ale tú istú hodnosť vzniesol i na matkynho brata a svojho ujca, Albertína Morosiniho {:Mauroceno:}, len že mu ešte pridal tituľ grófa požegského. 704.) Tento bohatý ujec ho vychoval, pribyl s ním hneď, keď bol povolán za vévodu Slavónie, a nemálo prispel bohatstvom svojím ku prijatiu Andreja.
____________________
702.) Tak ju nazýva sám. Fejér T. VII. vol. 4. p. 227.
703.) Qui {:ducatus totius Sclavoniae:} est prima dignitas regie prolis. Fejér T. VII. vol. 5. p. 546.
704.) Snem budinský, udeľujúc mu r. 1292 právo domorodstva, tento mu dáva tituľ: Dominus Albertinus, dux totius Sclavonie et comes de Posega, avunculus domini Andree regis Ongarie. Tamže p. 503.
Veľmi škaredým okom hľadel na toto prijatie poslednieho z Arpádovcov ten Rudolf, čo mu tak na srdcu ležalo to veľkomožné a povestné kráľovstvo uhorské, a čo sa tak usiloval, za pomoc pri nabytiu Rakús, provázky otcovského dedictva kráľovstva tohoto primeranými hranicami rozšíriť {:dokl. 588:}. Mrzelo ho, že Uhri, na to svedoctvo, ktoré sám sebe vydal, neprišli mu holdovať. Bo starý pán bolby veľmi rád už teraz uskutočnil, čo sa len po stoletiach stalo. Hľadal spôsob, ktorakby i Uhry svojej rodine získať mohol. I prišol na tú myšlienku, roztrhať ich, a podeliť sa v koristi s Čechmi. Za hranicu mal slúžiť Dunaj. Čo na severu, to bude české; čo na juhu, ta rakúske. Už kolovaly reči po krajne o tomto úmyslu Rudolfovom. 705.) Taká býva mravnosť národov pri ich državnom obcovaniu jednoho so druhým.
____________________
705.) Opinabilia nova per patriam susurrantur, quod videlicet rex Romanorum regnum Hungariae illustribus principibus, regi Bohemiae ac duci Austriae, feodaliter contulerit pro diviso, sic ut meatus Danubii limes esse debeat regionum. Píše r. 1291 akýsi dekán biskupovi rezenskému. Fejér T. VI. vol. 1. p. 95.
Na dvore Albrechtovom vo Viedni ani nebolo ináč hovoreno o Andrejovi, ako o benátskom kramárovi. A keď Andrej žiadal prinavrátenie odjatých grófom kiseckým zámkov, odpovedel Albrecht tým, že vtrhnul r. 1291 do Uhier, zaujal Prešporok, Trnavu a iné mestá.
Musel sa však brzo navrátiť, poneváč otec jeho, císar Rudolf, 15. jul. 1291 umrel, a vlastní jeho poddaní, pod Kunringerom, sa zbúrili. Musel teda ísť hasiť svoj vlastní horiaci dom.
Andrej III. šol za ním, a obléhal ho vo Viedni, až vydal všetko kramárovi, čo bol zaujal, uzavreným v Hamburgu 28. aug. 1291 pokojom. 706.) Jedno to si vymienil Albrecht, aby zámky Ivana kiseckého, a daktorých iných pánov, boly zborené, pre pokoj Rakúska, na čo Andrej iste rád pristal.
____________________
706.) Tamže p. 180.
Nie tak ľahko bolo posadiť pápeža, ktorý tiež hrozive zmŕštil čelo pri nastoleniu Andrejovom. Zprava o tom zastihla vysielaného do Uhier legáta ešte v Ríme. Naloženo mu teda, ohradiť stolicu apoštolskú strany ukrátenia jej práv pri obsadeniu uhorského trônu pred císarom i uhorským primasom. Tohoto káže pápež hodne vyškoliť, že mu ani len neoznámil smrť Vladislavovu, a bez porady ovenčal kráľa nového. Rudolfovi a Albrechtovi píše, aby sa neopovážili vztiahnuť ruky na jeho Uhry. Uhorsko náleží cirkvi rimskej.
S takýmito úpravami a listami vyslal r. 1291 svojho angela pokoja do Uhier. 707.) Název ten vyjadroval prítomne pravú protivu veci. Uhri už mali svojho, a to zákonného, kráľa; a angel pokoja prichádza z Ríma vzbudiť pochybnosť o pravosti jeho panovania, ide vrhnúť v národ pochodeň krvavých rozbrojov. Zo grófa kiseckého vzal tajnú prísahu, že nikoho neuzná za kráľa, ako koho pápež v hodnosti tej potvrdí.
Sám posielateľ angela pokoja búril proti Andrejovi v Ríme i Neápoľu. Maria uhorská vydala 6. janu. 1292 slávnostné písmo, ktorým prenáša právo svojo ku korune uhorskej na svojeho prvorodzeného syna, Karla Martella, a pápež dal ho skrze legáta svojeho i ovenčať. Tak velikú snášal o Uhrov pečlivosť, že im až dvúch doprial kráľov.
____________________
707.) Mal i to naloženo, zvrhnúť idúcka pravoslavného biskupa vo Srbskom Belehrade; bo to vraj obražuje Boha, že taký scismaticus, ansu dampnabili, vysväcuje popov.
Následky toho neobjavily sa hneď; preto mohol ešte Andrej III. i súsedom pomáhať. Tak poslal pomocné vojsko príbuznému svojemu po žene Vladislavovi Lokietkovi, vévodovi veľkopoľskému, keď viedol vojnu s vévodom hlohovským. 708.)
S najbližším súsedom svojím Albrechtom, vévodom rakúskym, nielen sa neprel ďalej, než uzavrel s ním, bez ohľadu na vražobné úmysly otca jeho, obhajnú a výbojnú smluvu. Lebo to zasa Albrecht bol, ktorý mal potrebu na pomoc uhorskú. Niesol ťažce, že po smrti otcovej nebol vyvolen on za rimského kráľa, než nasauský Adolf, a umienil si popasovať sa s ním. Chcel teda zabezpečiť sa zo strany Uhrov, a jestli možno i pomoc ich sebe poistiť; a postupoval pri tom vcele tak, ako otec jeho v podobných okolnosťach, keď chcel získať pre rodinu svoju Rakúsy. Učinil i Albrecht veľmi vľúdnu, laskavú tvár, ponuknul slaďunkými slovy Andrejovi smluvu, jejíž smysel zasa bol zo strany rakúskej ten, ty mne pomôžeš, a ja ti nič zato neposlúžim. Dobrúš však Andrej smluvu prijal, podpísal, a hneď i pomoc Albrechtovi poslal, ktorý spolu s odbojnými poddanými kasať sa musel. Pošol so značným vojskom Demeter, župan prešporský a zvolenský, 709.) ktorý potom s Matúšom Trenčianskym bojoval proti Karlovi Robertovi. {:Obč. III. §. 48:}
Sľúbil Andrej i anglickému kráľovi, Eduardovi I., keď podujal kuruckú výpravu do svatej zeme, tisíc jízdnych lukostrelcov. 710.) Či však skutočne pošli, kto vie?
____________________
708.) Contra ducem de Golgou. Fejér T. VI. vol. 2. p. 259. Pomoc Lokietkovi bola poslaná viac razí.
709.) Misimus magistrum Demetrium, comitem Posoniensem et de Zolum, in subsidium domini Alberti, regis Romanorum, contra Adolfum, regem Romanorum, multis fidelibus nostris sibi adjunctis. Andrej III. r. 1299. Fejér T. VI. vol. 2. p. 186.
710.) De mille vero militibus et sagittariis equitibus, quos ad sumtus vestros per unum annum nobis in terrae sanctae succursum offertis. Eduard r. 1292. Fejér T. VII. vol. 2. p. 169.
Možno, že to prekazily vypuklé v Dalmatsku nepokoje. Lebo sosbierané na italskom nebi chmáry počaly brze v Uhrách sypať zkazu, desiť Andreja. Ovenčaný pápežom protikráľ Karol Martell nesedel v Neápoľu nečinným, než lákal ku sebe Dalmatincov.
Mestá mu síce odvetily, že už prisáhli Andrejovi, a dvúm kráľom prisahať nemôžu: ale páni sa menej viazali na česť a svedomie. Šubičovci, Baboničovci, Grubešovci, joanníti a biskup záhrebský, osvedčili sa doprosta za Karla Martella, rozvinuli jeho zástavy. Stredište mäteže bolo v Záhrebe.
V Uhorsku samom pracovali za Karla Martella predo všetkým grófi kiseckí a vojvoda sedmohradský Roland. Zjavnej však zbury tu ešte nebolo. Andrej III. sa teda zchytil, a šol r. 1292, s pochyteným na skoro vojskom uhorským, osobne do Chorvátska. Podarilo sa mu zroniť mätež. Bána Pavla Šubiča zosadil, a učinil bánom ujca svojho, Albertina Marosiniho. Nazdávajä sa, že je už všetko v poriadku, nastúpil zpiatočnú cestu.
Náhle však vytiahol nohu, mätež ožila, jatrenie trvalo, ba rástlo. Zhodený Pavol Šubič niesol sa ďalej bánom. Kráľ sám padnul v osídla svojích protivníkov.
Bolo to v jeseni r. 1292, keď sa ubíral z Chorvátska do Uhier, so slabou družinou. Doznavší sa o tom grófi kiseckí, synovia bána Henrika, Ivan a Miklúš, verní vždy náhončí pápežovi, chceli použiť tej príležitosti ku poďakovaniu sa za to, že kráľ nepodržal tie ich majetky, ktoré r. 1291 bol rakúskemu Albrechtovi vyrval {:§. 274:}, ale im ich navrátil, ani nezboril všetky ich hrady, ku čomu sa, v uzavrenom 28. aug. pokoju, bol zaviazal. Kdesi za Drávou zaskočili mu cestu, lapili ho, a odvliekli do väzenia, na ktorýsi zo hradov svojích. 711.)
Po výčinu tomto vypukla i v Uhrách samých zbura. Za Dunajom bolo povstanie všeobecné. 712.) Sedmohradsko vzbúril vojvoda Roland.
Šťastie Andrejovo bolo, že grófi kiseckí boli ľudia lakomí, leteli na groš, a že im Andrej mohol ponuknúť vysoké výkupné, a spolu našol ľudí, ktorí za neho synov svojích dali väzniteľom do zástavy. Peniaze mu prislúžil primas Vladimír, synov svojích dali za neho Ogyoz 713.) a Držislav. 714.) Bol ešte tej jeseni vypusten, 715.) i hneď započal boj so svojími protivníkmi.
____________________
711.) Rex Ungarorum a comite Yvano dolose capitur. Chron. Mellic. a. 1292.
712.) V baraňanskej župe spomína Andrej odbojcov, grófa Aysu, zemänov Jána a Pavla. Fejér T. VI. vol. 2. p. 28.
713.) Cum Johannes, filius Henrici bani, rupto pacis foedere, inter nos et ipsum ordinato, nostrae excellentiae personam ausu temerario impedivisset, idem comes Ogyoz, ut nos possemus de ejusdem magistri Joannis impedimento liberari, unicum filium suum eidem tradidit in obsidem. Andrej III. 6 kal. dec. 1292. Fejér T. VI. vol. 1. p. 201.
714.) Cum magister Joannes, filius Henrici bani, ausu temerario nostram majestatem impediverat, idem magister Durcislaus propter libertatem nostram, continuis legationibus fatigatus, filium suum, propterea pro nostra celsitudine dederat obsidem. Andrej III. r. 1292. Kovachich Suppl. Vest. Comit. T. I. p. 104.
715.) V tom musí byť dáka zmýlka, keď sám Andrej píše, že do roka bol väzňom. Captus nobiseum {:Ivanka:} et in captivitatis ergastulo per anni circulum detentus. Andrej III. 5 idus febr. 1294. Alebo je smysel listiny ten, že Ivanka zostal i potom u väzeniu, keď kráľa vypustili.
Obrátil sa predo všetkým na svojích väzniteľov, grófov kiseckých, a ukázal im, že vypustili rozdráždeného lva. Nedbajä na zastavencov, a na ich nebezpečenstvo v rukách grófov kiseckých, oboril sa už s koncom r. 1292 na ních. 716.) S Ivanom bojováno u Kiseku, kde sa upevnil, s Miklúšom, ktorý si poriad osoboval tituľ palatína, v šimegskej župe, kde akýsi hrad kráľovský zaujal. 717.) Oba boli konečne pokoreni. Či však výkupné bolo od ních vydreno nazpät, alebo či zastavencom nesiahli na hrdlo, nenie vedomo.
Vojvodu sedmohradského Rolanda obléhal v zámku Adriánu. 718.) Musel i on uznať premoc Andrejovu a pokoriť sa.
Celý 1293 rok prešol, zdá sa, hromeniem a uvodzovaniem v poslušnosť odbojcov.
____________________
716.) Cum nos cum exercitu contra filios Henrici bani movissemus. Andrej III. 6 kal. dec. 1292. Fejér T. VI. vol. 1. p. 201.
717.) Diplom daný r. 1300 synovi Madačovmu.
718.) Quum contra Rorandum voyvodam, et fratres suos, cum nostrae militiae multitudine armatorum processissemus, et castrum eorum Adrian vocatum faceremus obsideri. Andrej III. r. 1296. Fejér T. VI. vol. 2. p. 26. Item T. VII. vol. 4. p. 239.
Po prevedeniu diela tohoto myslel Andrej, že je čas uviesť vo skutok uzavrenia budinské z r. 1290, strany odobrania nespravodlive pochytených, alebo plazive vymodlikaných kráľovských a korunných statkov {:§. 270:}. Cítil, že teraz môže trochu byť naozajným kráľom, keď kazár jeho Miklúš IV. 4. apr. 1292 umrel, a voľba nového pápeža pretiahla sa až do 5. jul. 1294. Osmelený touto okolnosťou, odvážil sa siahnuť zas do osieho hniezda. Učinil i on, čo Bela IV. vo svojích mladších letách. Poslal do každej župy súdcov, ktorí každému jeho majetok premerali, a nutili ho dokázať, akým ho vládne právom. 719.) Sám chodil okolo po krajne v tejto záležitosti, a vyberal pri tom i dane odo všetkých, čo sa dialo, ako kedysi na Rusy pod Mogolmi, a teraz v Turecku medzi rajou, vždy násiliem. Ináče nešlo. Neviem či tiež nevešali odporných zo hrady za nohy, a nepodkurovali zapálenou slamou.
____________________
719.) Dominus rex omnes terras et possessiones cujuslibet conditionis hominum in districtu Scepus existentium nobis mensurare praecepit, quis eorum, quo titulo sua jura possideret. Comes Baldus r. 1294. Fejér T. VI. vol. 1. p. 222.
Pokuď takto dráždil a nahýňal ku poslušnosti pánov, dialy sa v Itálii povážlive pre neho veci. Novovyvolený pápež, Cölestín V., ovenčal znovu r. 1294 Karla Martella za kráľa uhorského v Ríme samom, ale hneď za tým zložil hodnosť zchudlý tento mnohými pôstami pustevník. Na jeho miesto bol vyvolen 24. dec. 1294 Bonifác VIII.
Tentoby viac bol škodil Andrejovi, keby nebola do toho udrela smrť. S počiatkom r. 1295 umrel i Karol Martell i manželka jeho Klementina, dcera Rudolfa Habsburgského. Zostal po ních len sedemroční chlapec, Karol Robert. S týmto nemnoho mohol na teraz počať pápež. Zaujímal sa však všemožne i za neho. V Uhrách tiež pracovali snažne za chlapca protivníci Andrejovi.
Snaď pre vätšú svoju bezpečnosť obrátil, po smrti poľskej Fenneny, zrak svoj na dom Albrechtov, a pojal r. 1296 jeho dceru Agnesu. Než i tento spolok priniesol i jemu i Uhrom len obete. R. 1297 povolil kupcom viedeňským značné výhody v Uhrách, zaštítil ich pred surovým zdierstvom. Albrechtovi samému poskytnul výdatnej pomoci vo krvavom jeho sporu s Adolfom nasavským. Vojevodca Demeter, poslaný r. 1292 {:§. 276. dokl. 709:}, bol prítomen s vojskom uhorským vo svedenej 2. jul. 1298 pri Vormusu bitce, kde Adolf konečne padol. Albrecht bol hneď za tým, 9. aug. 1298 vyvolen za císara. On teda vzal užitok z tej obhajnej a výbojnej smluvy, ktorú bol s Andrejom uzavrel, a ktorá teraz, po obsiahnutiu jeho zámeru, vyhasla. Andrejovi ale a Uhrom nepriniesla užitku. Albrechtovi, hoc už tesťom Andrejovým bol, ani jeden vlas na hlave neošedivel pre nesnádze tohoto.
A veru nevychádzal Andrej z nesnádz týchto ani na okamženie. Páni sa neprestávali búriť proti nemu, a to nie jalovým reptaniem, než mečom a ohňom. Privrženci kráľovi platili za nepriateľov vlasti. Osobám ich hrozila smrť, majetkom zpustošenie.
Pavlovi Šubičovi podarilo sa previesť temer všetky prímorské mestá dalmatské na stranu Karla Roberta.
V Chorvátsku a vlastních Uhrách poriad zapaľovaly metané z Itálie bomby. R. 1297 odjíma Andrej III. statky synom Kazimírovým, Ugrínovi, Štefanovi, Petrovi, Vladislavovi a Lampertovi preto, že v povstaniu proti kráľovi 720.) nadelali mnoho škôd vernej ostrihomskej kapituli.
Daktorí premožení mätežníci, ako Ivan a Miklúš kiseckí, Ugrin z rodu Poth, a iní, prchli do Rímu, a tam ešte nebezpečnejší boli, nežli doma. Nástojili neprestajne u pápeža, aby už raz učinil krok rozhodný za Karla Roberta.
Ešte i ten potomný najvätší odporník tohoto, Matúš Trenčianský, povstal oproti Andrejovi, 721.) a obrazil ho tak, že Andrej dáva r. 1297 každému moc škodiť mu beztrestne, kto ako môže. 722.)
V hierarchii tiež nastúpila nepriaznivá zmena. Verný vždy Andrejovi primas Vladimír umrel práve toho 1297 roku, keď najvätšmi lomcovali, ako na dané znamenie, všetci odbojci. S týmto počestným, prímej a šlechetnej povahy mužom vyvrátil sa hlavní stĺp, na ktorý sa Andrej opieral.
____________________
720.) Procedendo contumaciter contra nostram majestatem. Andrej III. 4 idus janu. 1297. Fejér T. VI. vol. 2. p. 59.
721.) Quia Mathaeus filius Petri palatini, contra nostram processit majestatem, regnum nostrum spoliando. Tamže p. 187.
722.) Tamže p. 82. Tu ho nazýva: Mathaeo palatino, magistro Chak.
Na jeho miesto vypatril Andrej Gregora Cseeny, z rodu Katapanov, a aby sa nežaloval, že málo má, uštedril mu ešte nádavkom bohatú präpositúru belehradskú. Vystrojil ho hneď a hneď do Ríma, aby mu naklonil nepriaznivého vždy pápeža, pre sebä pak vyzískal potvrdenie v udelených mu hodnosťach. Ale trafil na Judáša, ktorému len na posledňom záležalo.
Pápež Bonifác VIII. nechcel mu povoliť arcibiskupský plášť, pokuď sa neosvedčí za Karla Roberta. To bezcharakterný Gregor, s hanebnou zradou posolstva svojho, i učinil. Aby mu masná hodnosť neušla, stal sa zo prímluvcu Andrejovho jeho osvedčeným, besným protivníkom. Načož ho pápež, s počiatkom 1299 roku, vymenoval za administrátora arcibiskupstva ostrihomského, a povolil mu i präpošstvo belehradské. Prímo za arcibiskupa zradcu povýšiť nechcel. Žiadal ho napred vyskúsiť. Chytrák mal činenie s chytrákom.
Ubohý Andrej sa doznal o zrade svojho posla prv, než tento dostal na ruku svojích tridcať strieborných. Porazený jeho hanebným činom, a v očakávaniu riešitelných krokov zo strany pápeža, svolal na 5. aug. 1298 valný krajinský snem na Rákoš pri Pešti. Sošli sa všetci biskupi, okrem meškavšieho v Ríme Gregora, a veliké množstvo pánov a zemänov. Prítomní boli i vyslanci Kumánov a Sásov. Odbývané pod holým nebom porady spravoval arcibiskup kaločský, Ján z Ilmur, horlivý privrženec Andrejov. On mu radil opierať sa na duchovenstvo, nižšie zemianstvo, Kumánov a Sásov.
V zákonoch tu prinesených zrcadlí sa zúfalá rozorvanosť, zvrchovaný neporiadok, násilníctvo, ničota moci kráľovskej. Kráľovi vyhadzuje sa hneď z počiatku na oči, že potvrdené prísahou slobody rozmanite narušil. 723.) Dáva sa mu moc vydierať z rukú pochvatiteľov rozchytané kráľovské statky, a právo hľadať za hranicami pomoc, jestliby ináče násilníkov zkrotiť nemohol. 724.) Oproti tomu činí sa mu za povinnosť vrátiť všetko, čo náleží pánom alebo cirkvám. To majú učiniť i iní lúpežníci. V každej župe budú štiria súdcovia prisluhovať spravodlivosť olúpeným. Vzdorujúcich vykľaje biskup. Jestliby ich kráľ zastával, zastaví arcibiskup kaločský služby božie pri dvore. Zámky lúpežné buďte zborené; nové staväť bez dovolenia kráľovho neslobodno. Kráľ nech rozdáva i majetky i hodnosti s poradou prälátov a pánov. Kráľovna nech má dvorjanov uhorských. Mincu neslobodno nikomu raziť, okrem kráľa. Zemänov nech nikto nenutí ku svojím službám. Ode daní sa vynímajú, nielen zemäni a duchovenstvo, než i poddaní ich. No, ktože teda ešte mal dačo platiť?
Ku každému z týchto zákonov, ktore prezradzujú povolnosť naplašeného kráľa, pripojená je pokuta, a všetky sú cirkevnie, klätba, zastavenie služieb božích, peklo. Oblaky pršia samých zatracencov.
Kráľovi dáva sa ku boku krajinská radda, aby na všetky jeho skutky dohliadala, dva biskupi a viac svetských pánov. Platenie ich činí sa za povinnosť kráľovi, ktorý touto chabou povolnosťou chcel si kúpiť lásku, aspon trpenie, ošemetných pánov.
Ostatne všetci snemovníci stoja za svojeho všetkých dôchodkov zbaveného a zo všetkej moci vyzutého kráľa, a chcú ho ctiť, ako náleží.
____________________
723.) Rozumejú sa jeho Constitutiones od 22. febr. 1298. Fejér T. VI. vol. 2. p. 130.
724.) Si qui vero ex istis... insurgerent, quos dominus noster Rex Hung. invocata et congregata regni sui deprimere non posset, et poenis supra dictis adducere, licitum illi sit dare auxilium, aliunde implorare, per quod convinci possint feritas delinquen. Art. 6. Kovachich Suppl. Comit. T. I. p. 110.
Vystehovalci mali pravdu, keď húdli pápežovi do ušú o celkovom bezvládiu v Uhrách. Bolo tomu už dávno tak, pre nezdoby aristokratov, a pre ustavičné majstrovanie z Rímu, teraz i nepotrebné natiskovanie nového kráľa.
Bonifác VIII. bol pevne odhodlaný zosotiť Andreja III. a povzniesť na trôn uhorský chlapca Karla Roberta, pod zásterou pečlivosti o pokoj a čistotu viery v Uhrách. Za nástroj ku tomu chcel použiť hlavne nového administrátora ostrihomského Gregora. Zpekleného tohoto zlosyna učinil spolu nunciom apoštolským. Dal mu moc zriadiť vyšetrovacie súdy, z dominikánov a franciškánov, oproti kacierom, šismatikom, pohanom; potom užívať všetky duchovné i hmotné prostriedky proti ochrancom kacierov, rušiteľom pokoja, odporníkom cirkve rimskej; svolávať synody a snemy; poslušným udeľovať odpustky, neposlušných vykliať. V tajnej úprave naloženo mu, pohnať kráľa pred synodu a odsúdiť ako rušiteľa cirkve ostrihomskej. 725.)
Druhou listinou nakladá Gregorovi rozriešiť odo kliatby Ivana z Kiseku, a iných vystehovalcov, ktorú bol kydnul na ních predošlý primas, na koľko ich vinna len v tom pozostáva, že odopreli poslušnosť Andrejovi, ktorý sa nesie uhorským kráľom. 726.) Učinili len svoju povinnosť, menovite Ivan, ktorý sa sľubom zaviazal, neuznať nikoho iného za kráľa, ako koho potvrdí pápež.
Tak sebe Gregor napred umyl čiernych týchto muríňov, a potom nastúpil s nimi cestu do Uhier. V Dalmácii prijali ich Šubičovci, a sprevádzali, pre bezpečnosť, s ľuďmi svojími tlupu zradcov ďalej.
____________________
725.) Ut turbatorem ecclesiae Strigoniensis. De 5 kal. febr. 1299. Fejér T. VI. vol. 2. p. 221. Tento turbator daroval cirkvi ostrihomskej Rožňavu a dedinu Mocha.
726.) De 4 idus mart. 1299. Qui rex Ungariae dicitur. Tamže p. 226.
Náhle sa doznal o tom kráľ, akú mu čeliadku špedirujú z Rímu, hneď svolal nový snem, v juliu 1299, na Rákoš. Sošlo sa ešte viac snemovníkov, nežli vloní. Zvlášte mníchov sa nahrnula sila.
Hneď z počiatku priletelo písmo od nového angela pokoja, v ňomž kladie do obžaloby kráľa, ako rušiteľa cirkve ostrihomskej, a povoláva biskupov na synodu do Vesprimu, držať nad ním súd. Títo ale odvetili, súhlasne so kráľom, že nuncius nemôže byť i žalobníkom i súdcom spolu; preto že na synodu jeho nepôjdu, než aby on sa ráčil dostaviť na snem. Jestli neprijde, oni niesú od toho, sísť sa s ním dakde; len nech ukáže napred svojo plnomocenstvo. Do Vespríma na žiadnu prípadnosť nepôjdu, poneváč tam sú odsúdení zradcovia, ktorí nie od teraz, než toto už podo štvrtým kráľom, lotrujú.
Miesto odpovede pohrozil Gregor kliatbou kráľovi, prälátom, snemu, ako odbojcom rimskej cirkve, a kiseckí páni hotovili sa k násiliu proti snemu. Takéto nezdoby obracajúcich ku svojemu prospechu všemohúcnosť pápežskú tak rozhorčili snemovníkov, že miesto porád premenili v tábor. Ešte i duchovenstvo siahlo v rozjareniu ku zbroji. Gregor musel, pred jarosťou obrazeného národa, so spoločníkmi svojími, utiecť do Chorvátska nazpät.
Kráľ poslal protest proti všetkým jeho krokom do Ríma, odvolal sa, vo výrazoch najsilnejších, na pápeža, 727.) postaviv sa bezprostredne podo chladný pre neho plášť Petrov.
Že si nemnoho sľuboval odo svojho odvolania, ba ešte horšie veci očakával z Ríma, vidno z toho, že sa hneď postaral i o prejemníka. Poneváč nemal žiadnoho syna, aby pápež nemohol ani po jeho smrti natiskovať Uhrom Karla Roberta, prijal za syna, a určil za svojho nástupcu, svojho ujca Albertina Marosiniho. 728.)
Z ruchu vojenského snemovníkov bolo len toľko, že Ivanovi kiseckému odjali tri zámky. 729.)
____________________
727.) Apostolos peto, ac instanter, instantius, instantissime peto. Fejér T. VI. vol. 2. p. 201. Takovouto formulou upejú kráľ i krajna pred jedným podlým zradcom, keď ho pápež za svoj nástroj vyvolil.
728.) Ipsum ducem, cum posteris suis masculinis, videlicet per masculinam lineam descendentibus ab eodem, loco nostri filii, quantum ad omne jus, possessionis, honoris, atque successionis super regale solium, suscipientes. Fejér T. VII. vol. 5. p. 546.
729.) Chron. Zwetl. a. 1299.
Nasledujúciho 1300 roku sbieral kráľ okolo Tisy vojsko, aby bol na každú prípadnosť hotový, keď videl, čoho je schopný Rím. Matka pak jeho Tomasína postavila sa, ako dáka Amazonka, na čelo jednoho zástupu, a pošla pokoriť mätežné Chorvátsko, kde sa už všetko klonilo ku Karlovi Robertovi; preto tam i málo vykonala.
Po návratu svojom chcela sa zbaviť akéhosi nenávideného veľmoža spôsobom italským. Poslala mu v dar otrávenú zverinu, on pak jej v tej istej nádobe pečeného bažanta. Tento sa tiež nabral z nádoby jedom. Stalo sa teda, že veľmož otrávil sa zverinou, Tomasína bažantom. 730.)
Smrť jej dojala kráľa náramne, dosavádne skušenosti zlomily jeho ducha. Neveril potom viac nikomu z Uhrov, otočil sa samými Talianmi, nosil i korunu všade so sebou.
____________________
730.) Bájka Otokara Horneka.
Blížila sa pre neho hlavnia rana. Naniesli mu ju grófovia brebirskí, Šubičovci, hnaní pomstou mohutní páni, ktorí sa už i Bosny boli zmocnili. 731.) Popudil mätežníkov Andrej ešte viacej tým, že odjal r. 1292 Pavlovi prímorský banát. Podráždení tým Šubićovci, zmocnili sa násilne miest dalmatských. Pavel pochytil Kliš a Ostrovicu, Mladen Split, Ďuro Trojír. Zdá sa, že mali v úmyslu obnoviť dávne kráľovstvo chorvátske, alebo ešte viac, spojiť všetky zeme juhoslovanské v jednu neodvislú državu. Osvedčili sa za Anžuáncov v nádeji, že im títo všetko povolia.
Ďuro, syn Pavlov, predstihnul poslov Andrejových do Ríma, a odtuď bežal do Neápoľu, povolať Karla Roberta, 732.) čo sa i poviedlo.
____________________
731.) Paulus, banus Croatorum et dominus Bosnae. Lucius de reg. Dalm. et Croat. L. IV. c. 13.
732.) Zmienka o tom v liste Petra Gardonico z r. 1300. Fejér T. VII. vol. 4. p. 260.
Priviedol skutočne v auguste 1300 dvanásťročnieho chlapca do Splitu, kde ho Pavel s velikou prijal okázalosťou, a asi dva mesiace zdržal. Chlapec sa musel chveť medzi strachom a nádejou, lebo sa zaviazal sľubom, že jestli mu Boh dopomôže ku korune uhorskej, každý deň sa vymodlí dvesto Otčenášov, toľko Pozdravení angelských a Salve Regina. Bol už vtedy opaterný. Nežiadal požehnanie božie za darmo. {:V. obč. III. dokl. 59:}
Potom ho viedol Pavel Šubič do Záhrebu, kde ho čakali: administrátor ostrihomský Gregor, páni z Kiseku, Ugrin Poth z Illoku, a iní.
Povadili sa však tam medzi sebou na župe brezničkej {:de Gersence:}, ktorú bol Vladislav IV. daroval r. 1277 biskupstvu záhrebskému {:§. 265:}. Grófi však kiseckí odjali ju biskupovi Michalovi silou; a tento im ju tiež odjal r. 1296, keď ich Andrej III. oslabil, von zo krajny vyhnal, silou. 733.) Teraz obnovili grófi svoje nároky na župu, a žiadali jej bezodkladné navrátenie. Biskup Michal ale, oddaný jednako vo srdcu Andrejovi, odporoval riešitelne, a Gregor sa okúňal. Nechcel to vziať na seba, aby on, ako pápežský nuncius, odjímal cirkvám majetky. Tu zle nedobre. Vrtkaví lakomci kiseckí, ktorí sa niesli prehorlivými pápežencami, zato ale cirkevné majetky habali a pustošili, 734.) pohnevali sa na tom tak, že opustili vcele stránku Karla Roberta, ktorý snaď preto neopovážil sa teraz od Záhrebu ďalej.
____________________
733.) Kerchelich Hist. Eccl. Zagr. p. 97.
734.) R. 1297 kal. jul. spomína Bonifác VIII. grófov kiseckých medzi tými, ktorí majetky kláštora Pannonského zpustošili. Fejér T. VI. vol. 2. p. 62.
V Uhrách to spôsobilo náramné hnutie, že z Vatikána sa roznecuje bez potreby rozbroj, keď sa posiela proti živému zákonnému kráľovi z cudzozemska neoprávnený vzdorokráľ, a ešte ku tomu chlapec, aby pápež skrze neho podmanil krajnu sebe. Mnozí zo vzdorovavších dosaváď Andrejovi pánov obrátili sa teraz ku nemu, medzi nimi i Matúš Trenčiansky. Biskupi boli bez toho všetci pri Andrejovi, vyjma zradného ostrihomského administrátora, tak že kráľ bol celkom dobrej vôle, 735.) a pápež sa už staväl, akoby výprava chlapca bola sa stala proti jeho vôli.
____________________
735.) Tak píše jeho prokurátor u rimského dvora, Peter de Bonzano, 1. sept. 1300 grófovi zadarskému, Michalovi Morosinimu, snaď druhému ujcovi kráľovmu. Monum. Hung. hist. k. X. p. 261.
Nebolyby ani jeho mnohé Otčenáše spasily chlapca neapolitánskeho, keby nebol za neho dejstvoval italským umeniem kuchár. Nesvedomitého Taliančíka tohto podkúpili dva oplanskí uhorskí páni, Demeter a Dominik, ktorí sa ináče niesli horlivými privržencami Andrejovými, a ktorých kráľ za svojích najvernejších považoval. Kuchár otrávil, za judášsky groš, kráľa nožom napusteným jedom; a lotri vylievali potom krokodýlske slzy nado zkonavším 14. janu. 1301, v ramenách manželkyných, dobrým pánom. 736.)
Takéto umenie provodzovalo sa často, zvlášte v Itálii, v onom veku divov divúcich, kde angeli preniesli, r. 1291, dom Mariin z Nazaretu do Dalmácie, a odtuď, keď sa mu tam neľúbilo, r. 1294, do Lorettu v Itálii. Povery a zločiny sú sebe blízka rodina.
____________________
736.) Katona Hist. crit. R. H. T. VI. p. 1249.
Andrej III. mal manželky pravdepodobne až tri. Prvá bola dcera grófa gorického, 737.) ktorú Pray nazýva Eufémiou, 738.) Coronini Klárou, 739.) oba stotožňujú s Fennenou. Táto bola dcera Vladislava Lokietka poľského, a druhá manželka Andrejova, čo sa potvrdzuje poslanou viac razí Lokietkovi válečnou pomocou {:dokl. 708:}. Tretia bola Agnesa, dcera vévody rakúskeho, potom i císara, Albrecht. Pojal ju 1296 roku {:§. 282:}.
Po všetkých troch ženách nepozostalo viac detí, ako Alžbeta, z poľskej Fenneny.
Agnesu vzal, hneď po smrti manželovej, otec Albrecht ku sebe do Viedne, 740.) a zaujal jej veno Prešporok, ktorý potom až r. 1315 vévoda Fridrich Karlovi Robertovi navrátil. 741.) Žila potom ešte veľmi dlho, a zomrela mníškou vo švajčiarskom Kőnigsfeldu. 742.)
I pastorkyňu jej, Alžbetu, vzal Albrecht do Viedne. Bola oddaná českému Vácslavovi. Tento však sa jej potom ztrhnul, a ubohá umrela tiež r. 1364 u vysokom veku vo kláštore. Tak vyhynulo semeno Andrejovo.
____________________
737.) Zpýtal mu ju, a uzavrel r. 1286 svatobný úpis ujec Marosini. V. dokl. 663.
738.) Pray Annal. R. H. I. 355.
739.) Coronini Tentam. genealog.
740.) Dominam reginam, relictam domini Andreae, filiam domini Alberti, in Viennam honorifice ruduxit. Hist. Austr. u Freher Germ. Script. I. 342. an. 1301.
741.) Fejér T. VIII. vol. 1. p. 581.
742.) Die 11. kal. aug. 1344 dovoľuje jej Klemens IV. spojiť dom svoj so kláštorom o bok postaveným in Campo regis. Fejér T. IX. vol. 1. p. 215.
Posledniemu tomuto Arpádovcovi nedali byť kráľom, hoc otca jeho vychovali, pápežovia. Ale nebolby tým býval už pre lotrovské mravy vybujnelých pánov, ktorí kráľa za nič nemali, a všetko právo premenili v násilie.
Násilníctvo ich vzťahovalo sa nielen na nešťastných poddaných, než i na slobodných, od ních neodvislých ľudí, chudobnejších zemänov. Títo museli sa oddávať diablu, aby ich čert nevzal, podlezať jarmo jednoho tyranna, aby ich netýral každý. Za najvýhodnejšie pak uznali, podrobiť sa s celým majetkom svojím prälátom. Za ich ochranu ta dali svoju neodvislosť a slobodu. 743.)
Mešťani, remeselníci, kupci, pocítili v inom tyranskú ruku divých aristokratov. Ktorí z ních mali zámky, číhali na pocestných, ako pavúk na muchu. Ktorí mali povolené mýta, čo bolo puhé právo zdierania, naháňali ku ním pocestných silou, o cesty pak a mosty zhola nič nedbali. I ktorí nemali žiadnej kráľovskej pečate, vyberali predca násilne plat od cestujúcich pres ich územie, tak že pocestný ani sa nespodieval, kde ho stavia, ztrhajú, ku plateniu donutia.
Podobného tatarského lakomstva dopúšťaly sa i daktoré uprednostené kráľovské mestá nemecké. Kráľovia im dali nerozumné právo skladu, a oni potom nutili kupcov, aby ich neobchádzali, než prišli s tovarom ku ním, či im toho bolo treba, či nie.
Stavänie a udržovanie lúpežníckych zámkov šlo s nesmiernym utiskovaniem ľudu v celej okolici. Musel i práce preťažké konať, statok sebe dobíjať, i dávať, čo zapýtal sediaci v zámku lúpežník. Pri najmenšej nepovolnosti zajímal statok, raboval, pálil dediny.
Duchovenstvo zápasilo vospolok o desiatky, menovite biskupi so kláštormi. Biskupi požadovali desiatky i z rozsiahlych majetkov kláštorních: tieto ich odopieraly, hľadaly u pápeža ochrany.
Keď boli prijati podo plášť Petrov, násilstvovali sami, činili priekorie duchovenstvu svetskému. R. 1299 protestujú držitelia obce Zovan, pred váradskou kapituľou, proti mníchom, že im od razu napadlo, vyhnať všetkých svetských sväcenníkov, a všetky farské práva osobovať sebe, a že sa pri tom odvolávajú na písmo pápežské, ale ho nikomu ukázať nechcú.
Nie div, že sa Andrej III. zle cítil v takejto bohopustej divočine.
____________________
743.) Damna et injurias servientium suorum, sive nobilium, de numero regalium servientium, sive jobbagyonum archiepiscopalium exercituantium, eorum maxime, qui cum propriis possessionibus suis se ad archiepiscopatus Strigoniensis dominium voluntate spontanea submiserunt. Andrej III. r. 1292. Fejér T. VI. vol. 1. p. 203.
S ním vyhasla po meči rodina Arpádova, ktorá pred 400 rokmi voviedla Maďarov do Európy, a potom za celých 300 rokov zaujímala trôn uhorský.
Zo dvadciatich kráľov rodiny tejto dosiahli dvaja hodnosti svatých: než ani jedon neukázal dáke výtečné panovnícke schopnosti. Ubránili sice, i rozšírili, založenú Arpádom državu, ale len tým, že sa ochotne dali potrebovať za nástroj všemohúcimu vtedy Rímu. Ako ochotní vo všetkom plnitelia pápežskej vôle, uhájili neodvislosť krajny na východ i na západ, šírili sa na ujmu vraždujúcich s Rímom Slovanov: podstúpili ale i sami, pre maloletosť duchovniu, vrchniu moc pápežovu. Od časov Bely III. stali sa skutočnými područníkmi Ríma. Pápežovia majstrovali neprestajne nad nimi; a to veru neboli žiadni angeli, mnozí z ních boli zchytralí politici. Z Uhier brali veliký groš, a snažili sa poriad znížiť ich za puhú provinciu cirkve rimskej, čo temer i obsiahli.
Druhé nebezpečenstvo pre krajnu vzniklo zo privedených do krajnosti riadov nemeckých. Maďari boli od časov Štefanových vždy, a sú do dneška, snímka a odtlak Nemcov. Čokoľvek bolo u Nemcov, to muselo byť nepremenne i v Uhrách. Za vzorom nemeckým vznikla nadaná zázračnými výsadami kasta i pánov i prälátov. Títo hatili každý národní rozvoj, považovali i samého kráľa len za svoju lútku, lúpili, zbíjali, lotrovali. Poslední Arpádovci už na takú chudobu zošli, že sotvá mali z čoho žiť, a v také klesli opovrženie, že ich aristokrati väznili, bili, vojny s nimi viedli.
Pri lúpežech a nezkrotných nezdobách aristokratov ani kráľ nemohol kraľovať, ani ľud pokojne pracovať. Dediny zostávaly hniezdami chudoby a nešvaru; po mestách málo bolo remesiel, promyslu a obchodu. Kolujúci po krajne tovar bol temer všetok cudzozemský. Na také veci hľadeli polodiví páni uhorskí s opovrženiem.
Kto po vyššej túžil vzdelanosti, musel putovať do cudzozemska. U nás sa pästovaly len bezdušné latinky, i to len povrchne, ledabolo.
Národ maďarský nemôže ničoho preukázať zo štirstoročnieho života svojho, čoby mu vďačnú pamiatku v dejinách ľudstva poistilo.
Pravda ani slovenský nie. Koreň života jeho bol podťatý, a nemal, ako dosaváď nemá, vodcov. Ktorí ku tomu prirodzene povolaní sú, tých myšlienky nesiahajú výše, ako ktorakby mohli národ svoj zapreť. Byť dačím pre sebä, vyviesť dačo zo trojmillionového národa, také myšlienky nevzkresnú vo slabých ich hlavách. Nazdávajú sa biednici, že velikú vec dokázali, keď r. 1874 i tie školy divoce zrušili, ktoré sebe bola vystavila chúďäž slovenská sama.
Dosaváď zachovávali kráľovia istú dôstojnosť v obcovaniu so hlavou cirkve, ohliadali sa na ňu temer len vo vecach cirkevních: teraz bežia s každou svetskou márnosťou do Ríma, pýtajú radu, prosia o pomoc a ochranu. Pápežovia majú vždy čo písať, rozkazovať, harušiť, žehrať; nákladní legáti pápežskí vždy dačo pokonávať vo krajne. Zaväzujú, vyklínajú, donucujú kráľov; títo prosia, ulíhajú koria sa. Kráľ, princovia, králeny, biskupi, opáti, páni, všetko hľadá, pri všeobecnom násilenstvu, pápežskú ochranu. Biskupi znajú už vyššieho pána nado svojho kráľa, pravotia sa s ním, poháňajú ho pred zahraničné súdy, alebo volajú na neho súdcov cudzozemských.
Tým rastie prepych a zpura surových svetských pánov. Nevážia si ani oni kráľov, nado ktorými pápež a biskupi ustavične majstrujú, neslúchajú ich, zákonov nešetria, modlikajú, alebo habú silou majetky korunné i kráľovské, vzďaľujú od seba všetky povinnosti, lúpia sa vospolok, zastavujú pocestných, množia svoje výsady a nadpráva, zdierajú až do krve ľud.
Páni a präláti mohutnejú, kráľovia oproti tomu ništejú vždy viac, a upadujú v ľahkosť. Veriaci a nábožní od paty do hlavy, svária a míria sa vždy so synmi, bratmi, strýcami, a nikdy niet pokoja. Podnikajú záhubné výpravy do cudzých zemí, proti pohanom, šismatikom, kacierom; doma pak nelad, krivda, násilie, plač a škripenie zubov. Pre proselytské ciele zapomína država na svojo určenie, že má zaopatriť občanom pokoj, bezpečnosť, slobodu v medzach zákonov, pohodlie, osvetu, mravnosť.
Toto je všeobecná povaha toho tmavého, poverčivého, bigotného občasia, ktoré sa započína s Belom III., a končí s posledním Arpádovcom, Andrejom III.
I sám dejepis nabýva v občasiu tomto inej povahy. V minulom mali sme pred sebou len chudé letopisy, bájočné legendy, roztratené zpravy, s ich protirečiami; dejepis bol kusý a neistý, často sme museli len hádať. Tu sa už otvára pred nami bohatý sklad, najme Vatikánom vysypaných, listín. Vykoristaniem ich môžeme zostúpiť ku podrobnostiam, vypravovanie i letopočeť nabývajú nepochybnej istoty. Teraz je už hlavním naším prameňom, tak rečeno historickou bibliou, Codex Diplomaticus; ostatnie všetko len pobočnie. Vstupujeme zo tmavej temnice do jasnej siene, kde už všetko dobre môžeme rozoznať.
Bela III. Geizovič.
1173 – 1196.
§. 1. Osudy Bely III. v Carihrade.
1173 – 1196.
§. 1. Osudy Bely III. v Carihrade.
Po smrti Štefana III. bol brat jeho, Bela III., syn Geizy II., v Carihrade. Zdržoval sa tam už jedonásť liet. Manuel Komnen ho mal učiniť svojím zaťom a dedičom carihradského trônu {:Obč. I. §. 222:}. Mienil to uprímne, dal mu i vernosť poddanskú prisiahnuť, ozdobiv ho tituľom cäsara. Potom sa ale stalo dačo neočakávaného. Manueľovi sa narodil r. 1170 syn Aleksej. To obrátilo na ruby jeho mysel i svedomie. Otvorily sa mu oči, prezrel. Zbadal od razu so hrôzou neborák, čo prve naskrze nevidel, že medzi Belom a jeho dcerou Mariou stáva prekážka príbuznosti; poneváč Maria bola vnučka sv. Vladislava. To až teraz poznal, dostal náboženský škrupuľ, a nedal Belovi za manželku dceru svoju, než oženil ho r. 1172 na sestre manželky svojej, Agnese čili Anne, dcere poitierského grófa a kniežaťa antiochenského Raimunda. 1.) Právo následníctva preniesol, po šťastnom osvieteniu mysle a vybrednutiu z omýlu, na syna svojho Alekseja, dal poddaných rozriešiť odo prísahy vernosti zloženej Belovi. Preukázal službu tú svatý patriarcha, ktorý mal tiež moc od Boha učiniť prísahu neprísahou.
____________________
1.) Bela in generum imperatoris primo delectus, postea, cognationis lege obstante, sororem augustae duxerat, ideoque caesar fuit denunciatus. Cinnamus Hist. VI. 11.
§. 2. Nastolenie Bely III.
Ku trônu však uhorskému chcel Manuel Komnen na každú prípadnosť dopomôcť švagrovi svojemu, dúfajä, že v ňom nalezne oddaného spojenca a povolný nástroj. Náhle dobehla zvesť o smrti Štefanovej, hneď provodil Belu do Sardiky s vojskom.
V Uhrách povstaly tri stránky. Jedni chceli Belu III.; druhí brata jeho Geizu; tretí mali za to, že treba vyčkať na zľahnutie tehotnej vdovy Agnesy. Bely sa báli, ako muža na dvore gräckom vychovaného, pre cirkev latinskú a državu nebezpečného. Zvlášte primas, Lukáš Bánfi, oprel sa mu z celej duše, a nechcel popustiť ani vtedy, keď porodené Agnesou vo Viedni dieťa umrelo {:Obč. I. §. 227:}, alebo sa ukázalo, ako iní chcú, že ani tehotnou nebola. Ba i matka obidvúch, Eufrosýna, hovela Geizovi, zjavne sa protiviac Belovi.
Mužovia oproti tomu stránky Belovej bežali bez meškania do Sardiky, pokloniť sa novému panovníkovi; a Manuel ho vystrojil bez odkladu, spolu s manželkou Annou, do Uhier.
Bolby mu velice usnadnil prístup ku trônu, keby Sriem a Dalmáciu, zaujaté jeho menom provincie, bol teraz Uhrom dobrovolne navrátil. Ale Manuel nielen to neučinil, než i zaviazal Belu pri odchodu prísahou, že do smrti svojej bude šetriť prospechu císarovho a Rimanov, 2.) ako sa teraz ošklive nazývali zpotvorení Gräci.
Tým teda väčšmi sa zdráhala nepriaznivá Belovi stránka prijať ho za svojho panovníka. Primas mu doprosta odoprel venčanie. Stranníci jeho musely pýtať od pápeža dovolenie, aby ho mohol ovenčať arcibiskup kaločský Štefan, čím sa to odtiahlo do nasledujúciho 1174 roku.
____________________
2.) Regem igitur cum uxore in Hungariam misit, cum jurejurando prius eum obstrinxisset, quae imperatori et Romanis profutura essent, per omnem se vitam servaturum. Tenže.
§. 3. Bezzákladnosť obáv protivníkov Belových.
Odporníci Belovi sa nazdali, že z neho v Carihrade vychovali prehorlivého Gräka, a báli sa, že bude na trône uhorskom slúžiť države a cirkvi gräckej. V tom sa mýlili veľmi. Čo Bela videl, skusil, slyšal v Carihrade, to ho nemohlo okúzliť, vlasti svojej odcudziť, obdivou proti gräckej vzdelanosti, gräckým mravom, gräckému državnému i cirkevnému životu naplniť. Našol tam len nadutosť, nie pravú vzdelanosť; len ničomnú pýchu, nie naozajnú osvetu; len šeredné povery, nie vznešenú učenosť; len podlú chytrosť, nie ušlechtilý výkvet ľudskosti; len asiatské tyranstvo, nie múdre vladárenie, spojenie slobody s podriadenosťou; len ničomné hádky náboženské, prísne pôsty, pohanské ctenie, vo triumfoch vozenie obrazov, nie osvietenú vieru a nábožnosť. Gräci prechovávali večne pamätnú spisbu prešlých vekov už len ako mrtvý poklad, ktorý nemal žiadnoho vlyvu viac na ich život. Učení ich ho ani rozumne oceniť neumeli. Hľadeli ešte na západnie národy ako na barbarov: ale sami už všetkých barbarov v barbarstve prevyšovali. Aspon to u ních v ničom lepšie nebolo, ako v ostatnej, v poverách a nevedomosti tonúcej, Európe. Ošklivými blúdmi tak boli i ich rozumy prevrátené a zprznené, že nielen politickým previnnilcom, než i domnelým čarodejníkom, ako Sklerovi Sethovi a Michalovi Siciditovi, vylupovali oči. 3.) Ešte i tie mená ich ztratily bývalú ušlechtilosť, staly sa barbarskými. Imperátori ich boli preohavní tyranni, ktorí všetko právo nohami šlápali, preukrutné trýzne vymýšľali, slepcov, kaliky pravili; boli hlúpci nad mieru poverčiví, astrologi, poklonníci nevkusných obrazov, blázni chytrých hadačov. A predca títo, často na ulici pochytení, ľudia osobovali si právo rozhodovať vo vecach viery, riešiť jalové, ničomné otázky záhalčivých mníchov tak, ako hádky v cirku. Títo nemravní tyranni hrali s patriarchami, ako s lútkami; staväli a zapudzovali ich, ako ponočních a pastierov. Nie div teda, že sa Bela v Carihrade za Gräkov neoduševnil; a ktorí sa ho báli, neznali ho. Mysleli, že bude úsilne podporovať cirkev východniu: on pak vystúpil vražobne proti nej, a bol prvý zo kráľov uhorských kráľom pápežským. Nazdávali sa, že bude slepým nástrojom v ruce carihradských cárov: on pak ich s chuťou potieral vojnami. Bol taký Uhor, že si lepšieho žiadať nemohli.
____________________
3.) Nicetas Choni. Vita Manuelis. L. IV. fol. 19. v Corpus hist. Bizant. Lutetiae 1567.
§. 4. Uväznenie Geizy Geizoviča.
Po zvŕšenom venčaniu boloby mu odľahlo, keby nie nespokojný brat Geiza a nepriaznivá matka. Princ Geiza sa vonkoncom nechcel pokoriť bratovi; ba nosil sa poriad s myšlienkou, že ho zvrhne, a sám sa na miesto jeho posadí. Takú mu piesničku húdli v uši dosť početní a odvážni privrženci. R. 1174 prišlo k vojne medzi bratma. Podľahnul Geiza, bol jatý a posadený do chládku. 4.)
Materi Eufrozýne urvalo sa nad nešťastiem miláčkovým srdco, a tak dlho majstrovala, až našla spôsob vypustiť ptáčka zo klietky. Uskočil, s istým Lavrincom a mnohými inými, do Rakúska. 5.) A vtedy len toľko, že neprišlo pre neho ku vojne medzi Belom III. a Henrikom Jasomírgotom. Tento ale predca nechcel ísť tak ďaleko. Opustený Geiza teda dal sa tiež na tie handle, ktoré už tak mnozí vyhnaní princi a kráľovia uhorskí probovali. Umienil si ponuknúť poddanosť „patrónovi celého sveta,“ 6.) jestli mu na trôn pomôže. Prv ale šol do Čiech, v nádeji, že sa Sobieslav primluví u císara za neho. Sobieslav však použil jeho prítomnosti tiež k nečestnému handľu. Majä nepriateľské zámysly proti rakušiakovi, chcel si získať priateľstvo a pomoc Bely III. Preto nielen nebežal ku císarovi primlúvať sa za Geizu, než i špediroval tohoto pohnevanému bratovi, 7.) ktorý ho znovu dal zatknúť, a potom držal v nepretrženom väzeniu za pätnásť liet {:dokl. 4:}.
____________________
4.) Inprimis adversabatur quidam frater suus Guitardus, sed tandem victus fuit et inclusus. Albericus a. 1167. – Guitard je tu ten istý, ktorého kronika Kollerova nazýva Geizom. {:V. dokl. 5:} V roku je zjavná chyba, keď vtedy ešte panoval Štefan III. Kronika Kollerova kladie tiež chybne udalosť na 1186. Obidvúch treba opraviť z Arnolda, ktorý takto píše: Regina {:Margarita:} aliquid a domino imperatore {:Fridrich I. rudobradý:} petitura processit, scilicet, ut ipsius interventu frater regis, per quindecim annos ab ipso rege in captivitate detentus, a captivitate liberaretur. Rex autem {:Bela III:}, qui tanta devotione imperatorem susceperat, in nullo volens eum contristari, fratrem a captivitate laxavit. Arnoldus Lubecensis a. 1189. Jestli bol prepusten 1189, a sedel 15 liet, teda musel byť uväznen 1174. Ovšem, že sa musí vyrozumievať prvé uväznenie. Srov. §. 16.
5.) Dux Geisa, exiens Ungariam, cum Laurentio comite, et multis aliis, intravit Austriam. Kron. Koller. a. 1186.
6.) Ad quem totius orbis spectat patrocinium. Obč. I. dokl. 537.
7.) Erat rex Ungariae Bela nomine, disceptationem habens cum fratre suo pro regno illius terrae, quem quum conjecisset in vincula, evasit ille, nescio quo modo; et venit in Bohemiam. Sperabat per manum ducis Sobieslai adire imperatorem, suscepturus ab eo coronam, et subjicere sibi Hungariam. Quem dux Sobieslaus frandulentissime deceptum cepit, et fratri suo in Hungariam vinculandum remisit. Chron. Siloen. ap. Dobner Monum. ad a. 1177. – Dux Geiza transivit de Austria in Boemiam; unde a rege, fratre suo, reductus est in Ungariam. Kron. Koller. a. 1187.
§. 5. Vyhnanstvo a končina Eufrozýny.
Pre účasť pri uskočeniu Geizovom dal Bela III. istého Vatu oslepiť, kaločského arcibiskupa zhodil, ba i vlastniu svoju matku Eufrozýnu, poneváč sa mu vo všetkom neustupne protivila, dal napred zatknúť do zámku Bronz, 8.) potom odviezť do vyhnanstva do Gräcka, pravdepodobne na vlastniu jej žiadosť. 9.) Ale nezostala nábožná, za nevinne prenasledovanú sa držiaca, pani tam, než šla do Jeruzalema, obliekla mníšsku riasu, a v nej r. 1186 i umrela. Len zvleky jej boly privezené do Uhier. 10.)
____________________
8.) Mater ejus tenetur captiva in Bronz. Kron. Koller. Bronz má Fessler za Baraňu, Sasinek {:I. 122. n. 1:} za zámok branecký pri Myjave. Môže však byť i Borona. Kde sa má hľadať, ukazuje toto: Possessionem suam Samud, existentem inter Dravum et Unam, in comitatu de Borona. Fejér T. IV. vol. 2. p. 418.
9.) Vata comes coecatur. Stephanus, colocensis episcopus, deponitur. Eodem tempore mater regis in exsilium in Graeciam mittitur. Kron. Koller. k r. 1187. Rok oprav dľa dokl. 4.
10.) Listina dcery jej Alžbety, kňahyne českej, ktorou zakladá križovníkov. Dobner Monum. T. I.
§. 6. Pomocné vojsko uhorské v Rakúsku.
Že sa Belovi podarilo tak skoro, a beze krveprolitia zraziť brata, spolu ztriasť si zo krku neprajnú, vo všetkom odpornú matku, za to mal len českému Sobieslavovi čo ďakovať. Kto vie, akých by mu bol nadelal Geiza nesnádz, keby ho nebol Sobieslav jal a znovu do klietky Belovej nahnal. I pamätal Bela na to, a odslúžil sa súsedovi. Keď Sobieslav podujal r. 1176, na rozkaz císarov, vojnu proti rakúskemu Henrikovi Jasomírgotovi, poslal mu Bela pomoc. 11.)
____________________
11.) Chtěje válku ohlášenú vésti s důrazem neodolatelným, potáhl Sobieslav k sobě vojska ješte z Uher. Palacký Dej. čes. I. 2. p. 75.
§. 7. Nazpätvzatie Sriemu a Dalmácie.
Zbroj uhorská potom odpočívala až do smrti Manueľovej. Umrel znamenitý tento Komnenovec 24. sept. 1180, v rúchu mníšskom; a s ním zhasla i vďačnosť Belova.
Keď videl na trônu carihradskom jedonásťročnieho chlapca, syna Manueľovho Alekseja, ktorý mu predchytil císarskú berlu, a okolo neho náramný zmatok, vzájomné sa vytiskovanie poručníkov: rozpomenul sa, pod akou zámienkou bol zaujal Manuel Sriem i Dalmáciu; že položil na provincie tieto ruku, ako na dedictvo meškavších na dvore jeho princov uhorských, menovite i jeho samého. Použil teda lákavej príležitosti, vzal i Sriem i Dalmáciu, na koľko mohol pre Benátčanov, nazpät. 12.)
____________________
12.) Thomas archid. Hist. Salon. c. 23. – Dandulus Anal. a. 1178.
§. 8. Zločiny carihradské a pomsta uhorská.
V Carihrade medzi tým, pokuď na západe brali Uhri svoje, na východu Turci nesvoje provincie, dialy sa hrozné veci. Strýc nebohého Manueľa, Andronik Komnen, muž dobrodružný, chytrák vrtkavý, všeliakými divnými podnikmi vyznačený, 13.) vyryl všetkých, ktorí chceli pod menom chlapcovým panovať, a zmocnil sa celej vlády sám jediný. Aby mal i meno, keď už mal vec, a vzdialil od sebä všeliké obmedzenie, zahrdúsil r. 1183 Alekseia, a sám sa učinil císarom, hotový každému vydlubať oči, ktoby dobré právo jeho neuznal.
Zkormútená vdova Maria písala žiaľké listy do Uhier, sestre a švagrovi, a Bela III. sľutoval sa nad ňou. 14.) Ač už mal všetko, čo vlastne mať chcel, predca vtrhnul r. 1183 s vojskom veľkým do Srbska, 15.) aby bolelo Gräkov, keď Srbov šľahať bude. Vojvodcovia gräckí v tých stranách, Aleksej Branas a Andronik Laparda, dostali rozkaz, postaviť sa Uhrom pri Nyšu a Braničevu: ale Uhri zato plenili ohňom a mečom celé okolie. 16.) Ba Laparda nechcel ani slúžiť pre pochvatiteľa tyranna, zanechal vojsko tam, a uskočil. Laparda však bol jatý a oslepený; i cárici vdove zle poslúžila pomsta uhorská. Tyrann ju dal tiež zahrdúsiť, dceru pak jej Mariu, kedysi zasľúbenicu Belovú, donutil vypiť jed. Uhri sa navrátili po tom nečinu domov, nepodržavše nič pre sebä zo zpustošeného Srbska.
____________________
13.) Nástin jeho života Obč. I. §. 208.
14.) Eam ad Belam, Hungariae regem, sororis maritum, crebras dedisse litteras, et magnis sollicitationibus impulisse, ut Branizobam et Belligradum vastaret. Nicetas Choni. Alexii Comneni imperi. fol. 32.
15.) Rex Ungariae Bela terram Graecorum valida manu vastat. Chron. Austr. a. 1183.
16.) Ut autem Andronici designatio et Alexii imperatoris suffocatio Alexio Branae et Andronico Lapardae, legionum ducibus, qui ad Nisum et Branizobam Hungariae regi Belae resistebant, loca illa omnia ferro et igni vastanti, significata est. Nicetas Choni. Andronici Comneni imper. L. I. fol. 33.
§. 9. Zlý koniec Andronika Komnena.
K odpomsteniu mnohých krívd a neprávostí Andronikových vypatrilo si nebo iný nástroj. Na tyranna, ktorý však obecný ľud laskave zo trônu ochraňoval, len na vznešených podliakov a lstecov žuril, prišol tyrann iný. Andronika Komnena zvrhnul r. 1185 Izák Angel, a nameral mu štedre natlačenou a zvrchovanou mierou, akou on meriaval. Nielen že oslepil nešťastného starca, dal mu ku tomu ruku uťať, a tak ho vystavil posmechu a porúhaniu vrtkavého, vždy nevďačného ľudu.
§. 10. Výdaj Margarity za Izáka Angela.
Nový císar, Izák Angel, nielen nebrojil, neťahal prsty s Belom III., než i vstúpil s ním do nežných pomerov. Sotvá dosadnul, už vystrojil poslov ku Belovi, aby mu svoju desaťročniu dcerečku Margaritu dal za manželku, 17.) čo Bela i učinil. Poslal dievča r. 1186 do Carihradu, aby sa do času dospelosti naučila gräckú reč, a privykla ku mravom gräckým. Prezvali ju tam Mariou. Izák bol tak zdvorilý, že tesťa svojho i v Uhrách navštívil, a za viac dní u neho pomeškal. 18.)
____________________
17.) Per legatos Belae, Hungariae regis, filiam, nondum decem annos natam, ambit. Nicetas Isaci Ang. imp. L. I. fol. 42.
18.) Nisum quoque praetergressus, et ad Savum fluvium profectus, socerum suum Belam, Hungariae regem, adiit; et complures ibi dies commoratus, Philippopolim revertitur. Ibidem L. III. fol. 49. Viac §. 18.
§. 11. Vymanenie sa Bulharov a Srbov.
Svatba Izákova s Margaritou zavdala Bulharom príčinu a príležitosť ku ztraseniu nenávideného jarma gräckého. Poneváč Izák potreboval mnoho peňazí ku vyvinutiu skvosu a nákladným radovánkam a pompám, pokladnicu pak državnú skrbec vyprázdniť nechcel 19.): vydal podlý rozkaz ku násilnému odjatiu hovädzieho a sviňského statku obyvateľstvu balkanskému. 20.) Ošemetná táto lúpež popudila náramne pomiešaných vtedy Bulharov a Rumunov, ktorí i tak, zchudobnevše hrozne pod macošskou vládou byzantskou, iného imania nemali, ako práve trochu toho statku. Keď sa im tento odjal, vzalo sa im všetko. Národ bol tým ku zúfalstvu privedený, a vodcovia sa našli. Dva bratia Rumuni, Peter a Asien, pozvali r. 1186 ľud ku povstaniu, pri vysväteniu chrámu sv. Demetra, i darilo sa dielo. Po ich úkladnom r. 1196 zavraždeniu ujal sa diela tretí brat, Ján, Gräkmi i Pekným i Psím Jankom nazvaný, 21.) a priviedol ho ku koncu, hoc Gräkom i Uhri pomáhali. 22.) Aby tým skorej mohol obstávať, lhal ochotu poddať sa cirkevne Rímu. Oblúdený Innocenc III. dal mu tituľ kráľovský.
Súčasne vymanili sa, pod Štefanom Nemanom, i Srbi. To bola smrtelná rana pre Gräkov, ktorých ešte pod Manueľom, r. 1175, hrozne bol porazil u Tauru zultán Ikonie. Teraz prestal i zo západu prítok mozoľov slovanských.
____________________
19.) Dum ex tenacitate nuptias ex fisci pecunia celebrare reformidat. Ibidem L. I. fol. 42.
20.) Per causam abacti pecoris aperte defecerunt. Ibidem.
21.) Kalo- a Skylo-Joannes. On sám dal si prímenie gräkobijca {:ῤωμαιοκτονος:}, v náhradu za to, že podbivší r. 1011 Bulharov Vasiľ bol sa nazval bulharobijcom.
22.) Implorat et soceri sui Hungariae regis opem, et facile impetrat, ut is se per Bidynam auxiliares turmas missurum polliceatur. Nicetas, Isaci Angeli imp. L. III. fol. 51.
§. 12. Podstatná državná premena v Rusku.
Bela sprevádzal pozorným okom rozmiesky na východu: ale vätšmi ho zanímaly prevraty severnie, kde málo pred jeho nastoleniem sa zvŕšila podstatná državná premena. R. 1169 napadnul kňaz suzdalsko-vladimírsky, Andrej Bogoliubský, z nenadála velikého kňaza kyjevského, Mstislava Izäslaviča, vyhnal ho, opustošil mätežný Kyjev, vzal sám hodnosť velikého kňaza, a preniesol ju na vždy do Vladimíra suzdalského, odkuď potom prešla do Moskvy. Tu vzniklo nové stredište rozcaparteného Ruska. Kňazi suzdalskí panovali pozatím doma neobmedzene, ale s tým sa neuspokojili, s čím kňazi haličští. Im nebolo dosť, nezávisieť od nikoho; žiadali odo všetkých ostatních kňazov poddanosť a poslušnosť. Čo s časom i previedli, tak dôsledne a úplne, že utvorili samodržavie.
Len Halič zostala z tohoto sbierajúciho sa v jednotu ruského sveta vylúčenou. Vladimírko to na toľko priviedol, že tam velikí kňazi už nemali čo rozkazovať. Miesto ních rozkazovali potom Poliaci a Uhri tak, že sa Halič stala nevolnou loptou v ich rukách a večným predmeťom ich výbojov. Príležitosť ku ním im zavdávala bezedná nemravnosť na trônu a neprestajné mätežničenie vybujnelých, na duchu nedospelých, boljarov. 23.)
____________________
23.) Od bolší, lepší, toľko ako optimates, primores.
§. 13. Akú našol pomoc v Uhrách Vladimír.
Po Vladimírkovi panoval jeho r. 1187 zomrelý syn Jaroslav. Tento zanechal dvúch synov, Vladimíra, z manželky zákonnej, a Olega, zo súložnice Anastasie. Túto upálili r. 1173 boljari, a predca sa dali potom nakloniť ku zloženiu prísahy vernosti Olegovi, ako kňazovi haličskému. Pri tom všetkom vyhnali ho po smrti otcovej. Vladimír zaujal i Halič i Peremyšl. Bol pak to zhovädilý pijan, ošemetník bezo cti a svedomia. Akémusi popovi odjal ženu a zplodil s ňou dvúch synov. Pri tom obezčesťoval za riadom ženy a devy, ako dáky obecný bujak. Boljari povolali proti nemu, zo Vladimíra volyňského, Romana Mstislaviča, bo že sa nebudú klaňať jednej popadi; a Vladimír prchnul s touto, i svúma synma, do Uhier. 24.)
Celá čestná rodina povrhla sa pred Belom, a dobrý Bela ich neoslyšal. Prekročil r. 1187 s velikým vojskom Tatry, a tak viedol Vladimíra pod Halič; len popaďu a jej synov zanechal tuším v Uhrách, aby potom prišli k hotovému. Vladimír nemohol sa dosť naďakovať Uhrom, že sa tak zaňho trudia. Pod Haličou mohol byť až do sĺz pohnutý, vida, ktorak sa prevrhla nenávisť proti nemu v najčistejšú a najvrelejšú lásku. Lebo Haličani už boli syti Romana, a otvorili ochotne Vladimírovi brány. Udala sa ale pri tom jedna maličkosť, pri ktorej i Vladimírovi i mätežným boljarom zastal ich krátky rozum. Bela, keď už bol so svojími Uhrami v zámku, osvedčil s úškläbou, že on veru vyhrabal z pahreby kaštany pre sebä. 25.)
Dobyté kniežatstvo dal svojemu jedonásťročniemu synovi, kralevičovi Andrejovi, a Vladimíra, aby mu nebol na prekážce, odviedol, spolu s boljarskými zastavencami, do Uhier, a tam milostive do zámku akéhosi zatvoril. 26.)
Vladimír medzitým nevoňal dlho plesnivé žalárne povetrie. Mäv dačo pri sebe z odobraných mu ináče pokladov, podkúpil stráž a uskočil z väzenia, 27.) zpustiv sa oknom po rozstrihanej a na spôsob provaza zkrútenej plachte. 28.)
____________________
24.) Soloviev Ist. Rossii T. II. – Zubrickij Ist. Halič. Č. II. – Trochu ináče letopisci poľskí. Po smrti Jaroslava zaujal a rozdal južňo-ruské zeme poľský Kazimír. Sestra jeho Judita bola manželkou Borisa Kolomanoviča. Po ňom jej zostal syn Koloman, ktorého však, keď sa vydala znovu za Mstislava, týmto donutená, za podvrženca vyhlásila. {:V. Obč. I. dokl. 562:} Odo Mstislava mala Romana a Vsevoloda. Týmto jej synom rozdal Kazimír, Romanovi Vladimír, Vsevolodovi Belz, Kolomanovi Halič, vyhnav odtuď Vladimíra Jaroslaviča. Tohto zas vyhnali boljari, a pozvali proti nemu Romana Mstislaviča zo Vladimíra volyňského. Vladimír Jaroslavovič bežal do Uhier hľadať pomoc. Tak letopisy poľské.
25.) Venienti Andreae magno cum plausu Halicenses portas arcis aperiunt, rati, Volodimiri eum, non suam rem agere, praesertim affirmante illo, Volodimirum pene se sequi. Occupata arce, profitetur id, quod erat, non Volodimiro, sed sibi se dominatum quaesivisse. Deinde jurare omnes in verba sua cogit. Renuentes modo capit, ceteros arce excludit, magistratibus amovet, ac per Hungaros omnia administrat. Cromerus Polo. L. VI.
26.) Rex Pannoniorum Romanum ejicit, regnum Hallicense occupat, et proprium filium instituit regno in eodem; exsulem vero, ne filio noceat, vinctum ergastulo includit. Boguchval a. 1182.
27.) Vladimirus, custudia muneribus illecta, clanculum tandem elabitur. Kadlubek.
28.) Izriezav cholstianyj šater i skrutiv kanat, spustil sia iz bašni vniz po onom, v soprovoždenii oboich storožej biežal 1190 hoda v Germaniu. Zubrickij Ist. Halič. Č. I. p. 130. Rok je udaný chybne. Císar Fridrich šol r. 1189 do Palästíny, 1190 nebolo ho doma.
§. 14. Skorá ztrata nabytej Haliče.
Vyslobodený zo príjemného príbytku uhorského pohostinstva, bežal Vladimír prosto ku císarovi Fridrichovi Rudobradému {:Barbarossa:}, aby čerpal i on z otvorených pre každého pokladov pomoci nemeckej. Chcel sa podvoliť dani, sľuboval ročních dvetisíc hrivien striebra, navráti-li mu haličský prestol. Nemcom sa vždy viedol handeľ s državami a národmi. Všetko, čo s týmto tovarom trhovať chcelo, bežalo ku ním. „Patrón celého sveta“ nebolby snaď pohrdnul výhodným nabídnutiem, keby nebol inde býval zamestknaný. Mal práve pred sebou cestu do svatej zeme. Nemohol sa teda hlbšie púšťať do handľu, a neučinil pre národokupca viac, ako že ho odporučil poľskému Kazimírovi. Tento sa nedal mnoho ponúkať; lebo bratánkom Poliakom nemohlo byť milým opanovanie Haliče Uhrami.
Poslal vojsko. A toto tak snadnú malo vec v Haliči teraz, ako lonského roku Uhri. Týchto už dávno boli mätežníci syti. Počínali si nad mieru zpupne, obcovali s obyvateľstvom s pohrdou, činili zdierstvá, urážali ženskú stydlivosť, zvlášte pak ukázali divú náboženskú nesnášelivosť. Pravoslavné cerkvi potrebovali miesto chlievov, staviali do ních, potomci pravoslavných otcov, svoje kone. 29.) Pri vkročeniu poľských plukov do zeme ruskej vzplanulo hneď všeobecné povstanie proti znenávideným Uhrom. Kralevič Andrej len toľko že stihnul zutekať, so svojími poručníkmi a s posádkou. Vladimír bol prijatý zasa, a panoval potom až do smrti svojej {:† 1199:} pokojne.
Pocvičený ošemetník spravoval sa potom i politicky múdrejšie. Bojac sa nových nápastí, zo strany Uhrov, aby sa znovu do zeme nevrátili, zo strany Poliakov, aby neprišli požadovať odplatu, vzdal sa pochabého odporu proti jednote ruskej, a postavil sa pod ochranné krýdla mohutného vladimírsko-suzdalského velikého kňaza Vsevoloda. 30.)
Čoho sa zo strany Uhrov obával, to neprišlo. Bela III. bol rád, že sa mu Andrejčo bez úrazu navrátil.
____________________
29.) Uhre počaša nasilie diejati vo vsem: i u mužij Haličkych počaša otimati ženy i dščeri na postelie k sobie, i v božnicach počaša koni stavliati. Letop. Ipati. p. 138.
30.) Otče hospodine, píše mu, uderži Halič podo mnoju, a az božij i tvoj jesm vsehda. Tamže p. 139.
§. 15. Nový kurucký priechod pres Uhry.
Na teraz mal i tak dosť iných starostí. Na západe znovu vzplanula kurucká treštenosť; bo zultán ägyptský, Saladin, zajal kráľa jeruzalemského, Guidona, a výbojoval 2. okt. 1187 Jeruzalem. Aby neboli kresťani zo svatých miest vcele vytisknuti, vyhľadávala sa spešná a výdatná pomoc; a takú pápež Gregor VIII. i sohnal. Traja najmohutnejší panovníci, kráľ francúzsky Filip August, anglický Richard I., a císar Fridrich rudobradý, pohli odrazu oduševnené zástupy svoje na východ.
Fridrich sa valil r. 1189 so 140,000 pres Uhry. Pri Ostrihome prijal ho počestne Bela III., na čele tisíc jazdcov. Bol zaiste veliký ctiteľ kuruckých výprav; ba bolby i sám takú podniknul, keby nebol cítil, že sa mu prostriedkov nedostáva. Preto prijal Fridricha srdečne, a hostil za štiri dni na zámku. Ceny potravných článkov, ktoré musel pre vojsko odvádzať ľud, boly popredku ustálené, a veľmi nízko. Za štiri tlusté voly n. p. platila sa hrivna striebra; za obrok pre sto koní tiež toľko. 31.) Aby nábožní pútnici nekupovali i za päť prstov, sprevádzal ich sám kráľ až ku srbskej Morave, čo trvalo celý mesiac. Tam sa vzájomne obdarovali. Kráľ daroval císarovi štiri veľbludy, obtížené drahotinami; císar kráľovi všetky lode, ktoré šly za ním z Rezna. Dňa 24. jun. 1189 prekročili hranice bulharské, 32.) a hneď tam započalo sa ich apoštolovanie – šibenicami. Bulhari ich vítali šípmi, a oni na vzájem každého Bulhara, ktorého mohli dochytiť, obesili. 33.)
Také potom sprevádzalo božích bojovníkov požehnanie. Fridrich neuzrel viac Európy, utopiv sa 10. jun. 1190 vo riece Salefu {:Halykadnu:}. Filip August vrátil sa brzo domov. Richard len toľko vykonal, že Saladin dovolil pútnikom kresťanským navštevovať, za dobré peniaze, miesta svaté.
____________________
31.) Godefridus Colon. I. 349.
32.) Súveký Anonymus u Canisia.
33.) Scire velitis, quod 4 kal. junii Bulgariam intravimus, maximas a Bulgaris sustinuimus adversitatcs, multos ex nostris jaculis sauciarunt, nos quoscunque ex illis deprehendimus, laqueo suspendimus. Píše r. 1189 biskup pasovský Dietpold vojvodovi rakúskemu Leopoldovi. Fejér T. VII. vol. 1. p. 180.
§. 16. Konečný odchod Geizov zo krajny.
V Uhrách bol aspon jedon človek, jemuž priechod kurucov osožil, brat kráľov, Geiza Geizovič. Tvrdý Bela III. držal ho ešte vždy u väzeniu. To sa videlo primnoho Margarite, druhej manželce Belovej. Použila teda dobrá pani prítomnosti Fridrichovej, poprosila ho, aby reknul slovo za nešťastného, a Bela dal si povedať {:dokl. 4:}.
Vyslobodený princ pripojil sa k božím bojovníkom, ale nešol, hoc mu brat dal i zástup 2,000 mužov, 34.) do zeme svatej, než zostal v Carihrade, kde i umrel, nevrátiv sa viac do vlasti. Možno, že mu porúchané žalárom zdravie ďalej ísť nedovolilo. Musel mať i manželku i synov, len že mená ich neznáme. Pod Andrejom II. vystrojili ku ním do Carihradu nespokojní páni poslov, s nabídnutiem im trônu. {:V. §. 54:} Jediná to zvesť o ních.
____________________
34.) Fessler Gesch. II. 1. 143. – Engel I. 267.
§. 17. Vyhlásenie Vladislava za svatého.
Po priechodu kurucov a odchodu Geizovom nastala vo krajne tíšina. Nepaterné potržky, ktoré mal Bela s Leopoldom rakúskym, vyrovnaly sa brzo. I večné trenice s Benátčanmi pre dalmatské mestá, poneváč tiež svatú zem nosili na srdci, boly ukončené r. 1190 dvojročním prímeriem. Bela III. mohol r. 1192 pohodelne odpravovať tú, v onom veku predôležitú, slávnosť, ktorú krajne zaopatril, keď naklonil Coelestina III., aby Vladislava Beloviča vriadil do počtu svatých. Ku vyzdvihnutiu kostí prišol do Uhier kardinál Gregor. Mnohé pri tom divy rozumejú sa samy od seba. 35.)
____________________
35.) Acta SS. T. V.
§. 18. Smrť a rodinné záležitosti Bely III.
Hotovil sa potom Bela III. mocno ku výprave do zeme svatej, z časti na nutkanie pápežovo, z časti zo svojej ochoty; ale tak dlho váhal a odkladal, až ho smrť prekvapila, vo prvej polovici r. 1196.
Bol muž tvrdý, ako vidno z jeho obcovania s ruským Vladimírom; pomsty žiadostivý, o čom svedčí jeho vytrvalé prenasledovanie brata a matky; ináče nerozvážlive štedrý priatel aristokratie. S ním sa započína mrhanie kráľovských, korunných a hradských majetkov, ktoré potom bohatých kráľov do krajnej priviedlo chudoby, a krajnu učinilo temer bezzbrojnou.
Manželky mal dve. R. 1172 pojal v Carihrade Annu čili Agnesu, sestru cárice Marie, dceru grófa poitierského a kniežaťa antiochenského Raimunda {:§. 1:}. Táto mu umrela r. 1184, načož pojal r. 1186 Margaritu, dceru Ludieka VII. francúzskeho, a vdovu Henrika II., kráľa anglického. 36.) Táto ho prežila, a pripojila sa hneď po jeho smrti k novému kuruckému zástupu, ktorý, poslaný Henrikom VI., tiahnul pres Uhry, pod vodcovstvom vévody saského Henrika. Šla na majetok, ktorý Bela bol dal zakúpiť v okoliu Jeruzalema za 10,000 dukátov. 37.) Ale už o päť mesiacov po odchodu z Uhier umrela v Akru.
S touto nemal žiadnych detí. Z prvej zanechal Imricha a Andreja. Imricha učinil svojím nástupcom, a dal ho ešte r. 1185 ovenčať. Andrejovi poručil všetky poklady, ktoré bol shromaždil ku výprave do svatej zeme, a zaviazal ho na smrtelnej posteli sľubom, aby on toto vrúco predsevzatie otcovo vyplnil. O treťom, najmladšom, r. 1198 Innocencom III. skutočne spomenutom synovi 38.) nevie sa ničoho.
Dcery mal s Agnesou tri. Margarita bola zasľúbená ešte v detinstve císarovi Izákovi Angelovi, a poslaná skutočne r. 1186 do Carihradu, kde ju prezvali Mariou {:§. 10:}. Druhýkráť sa vydala, po opanovaniu Carihradu latiníkmi, za krajištníka z Montferratu, Bonifácia. 39.) Po smrti pak tohoto vrátila sa, so synom od Izáka Angela pochádzajúcim, Jánom, 40.) a dostala majetky vo Srieme, kde úsilne potlačovala pravoslavných {:§. 114:}. Druhá dcera Belova, Konštancia, vydala sa za českého Premysla Otakara r. 1199, keď tento zapudil, beze práva a príčiny, po 18 ročňom spolubydleniu, míšensku Adlétu. 41.) Helena {:Illusch:} pošla za arragonského kráľa Alfonsa. 42.)
____________________
36.) Soror regis Franciae Philippi, prius uxor Henrici junioris, regis Angliae defuncti, in Ungariam ducitur, Belae regi desponsanda. Nangius ap. Schier Reginae Hung. p. 155.
37.) Tamže.
38.) Ne, si onus tibi a patre injunctum, hrozí Andrejovi, et a te sponte susceptum occasione qualibet detrectaris, paterna reddas te successione indignum et hereditatis emolumento priveris – sciturus ex tunc, anathematis te vinculo subjacere, et jure, quod tibi, si dictus rex sine prole decederet, in regno Ungariae competebat ordine geniturae, privandum, et regnum ipsum ad minorem fratrem tuum, appellatione postposita, devolvendum. Fejér T. II. p. 304. Srov. §. 27.
39.) Bonifacio marchione comitante, qui Mariam Pannoniam secum ducebat, Isaacio Angelo pridem nuptam, sed post illius obitum et urbem captam legitimo sibi matrimonio junctam. Nicetas Balduini imperi. fol. 67. Corp. hist. Biz. Srov. §. 41.
40.) Dilecto cognato nostro Calo Joanne, domino Sirmii et comite de Kewe. Bela IV. r. 1235. Fejér T. IV. vol. 1. p. 27. – Joanne Angelo domino. Bela IV. r. 1238. Tamže p. 111. – Dilecto cognato nostro Joanne Angelo, domino Syrmiae et comite Bachiensi. Tamže p. 264.
41.) Rex quamdam aliam, sororem regis Ungariae, superduxit. Innoc. III. r. 1199. Fejér T. II. p. 373.
42.) Pray Annal. I. 175. Sabina, ktorá mala vystaviť Sabinov, v župe šárišskej, je vcele báječná.
§. 19. Dôchodky kráľovské pod Belom III.
Manželské spojenie so dvorom francúzskym zavdalo tomuto príležitosť a príčinu pátrať po dôchodkoch dvora uhorského. Nalezáme ich k r. 1184 takto zaznačené. 43.) Má kráľ ročne z mince 60,000, zo soli 16,000, z mýt a trhov 30,000, z hosťov sedmohradských 15,000, zo tretiny dôchodkov 72 žúp 25,000, zo Slavonska 10,000, z darov županských 10,000 hrivien. Zo županov každýjeden hostí každoročne kráľa, a dá predo vstaniem odo stola sto hrivien, daktorý i viac. Výše toho tridciatok, a mnohé dary kráľovnej a princom vo striebre, súkne, hodvábu, koňoch, a opatrenie stravou. Tu hlä vidíme, aké boly dôchodky pod Belom III. a odkuď pochádzaly. Dane krajinskej, ktorá teraz toľko millionov obnáša, a činí z držav svoje vlastné deti hlcúciho Saturna, vcele nebolo. Všetky dôchodky kráľovské pochádzaly len z neprímych daní; a tie tiež boly, vo prirovnaniu ku terajším, menej ako maličkosť. I tieto pomerne prachatrné dôchodky umenšil Bela III. nerozvážlivými štedrotami; a nástupcovia jeho pokračovali v tom až do úplného zchudobnenia.
____________________
43.) Kniha kráľovská v Paríži nro. 6238. fol. 20. Fejér T. II. p. 218.
§. 20. Darovanie celej župy.
Tak daroval r. 1193 župu modrušskú, so všetkými možnými dôchodkami, dedične 44.) Bartholomejovi Šinellovi a jeho bratom. Za to mal len tú povinnosť, postaviť desať železníkov doma, za hranicami pak len štiroch, keď Chorvátsko bude pozváno do boja. Jemu náleží i pravosúdie, so spojenými s ním dôchodkami. Miklúš Šinella kúpil si potom v Ríme svedoctvo, že rodina Šinellich pochádza od rimských patriciov Frangepanov, a tak prijala meno toto.
____________________
44.) Totam terram pertinentem ad comitatum Modrus, et cum pertinentiis, et totis reditibus, ei et heredibus suis jure hereditario contulimus, perpetuis temporibus possidondam. Fejér T. II. p. 292. Darovanie všetkých zámockých zemí do hromady.
§. 21. Rovnajúci sa kráľovi Nemec.
Takíto dobre vykŕmení a vybujnelí páni vypínali sa i nad samého kráľa, aspoň sa staväli na roveň, viedli s ním vojny. Istý Nemec Albert, byv súsedom Bely III. vo Slavónii, pustošil, pálil statky kráľove, ubíjal jeho ľudí; a kráľ si nemohol ináče poradiť, poslal na neho syna svojho Imricha, so dvanástimi magnátmi, aby i oni zo svojej strany pustošili statky Nemcove. 45.) Pomáhavšiemu pri tom Ursínovi, rimskému vraj senátorovi, udelil r. 1197 Imrich znaky zemianske. 46.) Už i túto marnosť prijalo od Nemcov uhorské opičiactvo.
____________________
45.) Idem Albertus {:nobilis de Teutonia:} confinia patris nostri potenter invadendo – ad devastandum dominium ejus. Fejér T. II. p. 304.
46.) Tamže.
§. 22. Uvolnenie odo hradskej služby.
Bela III. počal i tým zemskú obranu narušovať, že zamockých poddaných povyšoval za zámockých zemänov, a uvolňoval ode všelikej služby. Tým sa stalo, že i župné pluky, táto hlavnia branná moc, náramne ztenkly, a iné služby okolo zámkov prestaly. Čo nerozchytali lúpežní páni, to rozdaruvali marnotratní kráľovia; a čo nerozdarovali dotieravým pánom, to ponechali zámockým poddaným samým. Tak uvolňuje Bela III. r. 1185 bratov osoby slúživšej za dojku u jeho dcery, Dominika a Helusa, odo služby zámku jurského, a povyšuje ich za zemänov zámockých. 47.)
____________________
47.) A Jaurinensis castri servitate eximimus et ejusdem castri iobagiones constituimus. Monum. Hung. K. VI. p. 78.
§. 23. Štedré opatrenie biskupov.
Najhojneji ale koristali z neosvietenej štedroty kráľov otočení oblakom svatosti biskupi. Nielen ohromné ich od prvu majetky rástly vždy viac, dostávali ku tomu i veliké ročnie summy zo kráľovskej pokladnice. Ostrihomský dostával za časov Belových, okrem desiatiny mince, 6,000, kaločský 2,500, jágerský 3,000, vacovský 7,000, pečuhský 1,500, jurský 1,000, vesprimský 1,700, nitriansky 1,100, čanadský 2,000, váradský {:ruský:} 1,000, sedmohradský 2,000, záhrebský 1,500 hrivien. 48.) Summy to na onen čas ohromné. Ku tomu desiatky a majetky, ako dáke kniežatstvá. Tieto rozmnožil i Bela III. Obdaroval menovite biskupstvá ostrihomské a nitrianske, a mnohé kláštory. Súril tiež všeobecné a bezvýminečné oddávanie desiatku. Tak listinou danou r. 1190 biskupovi pečuhskému nakladá zovrubné oddávanie desiatkov ľuďom akejkoľvek hodnosti, služobníkom kráľovským, barónom, zemänom; lebo že je to príkaz boží, ktorý kto nezachováva, nemôže byť spasený. 49.)
____________________
48.) Codex regius Parisien. nro. 6238. fol. 20. Fejér T. II. p. 217.
49.) Cum decime tam jure Mosaico, quam sacrosancta evangelica sanccione, solvi districtius jubeantur, sine quarum solutione justissima salvari nemo potest. Fejér T. II. p. 255.
§. 24. Nadpráva biskupské.
Pri ohromných dôchodkoch nadal biskupov i báječnými nadprávami, akoby ich zahanbiť chcel za počiatočnú ku nemu nedoveru. Pečuhskému tieto dáva r. 1190 výsady. Každý poddaný biskupský vyňatý je odo všetkých verejných prác a krajinských dačiek. Mýto odo žiadnoho tovaru nikde neplatí. Ľudí biskupských nesmie súdiť ani župní ani krajinský súdca, čoby to hrdelná pravota bola, než toliko biskup a kapituľa. Biskup bere desiatok zo všetkých mýt a kráľovských sbierok. Z úrod ho platia i pravoslavní a neveriaci. V biskupskej držebnosti nesmie ani nádvorný župan nič ohlašovať. Shromaždenia ani krajinské ani župné tam vydržiavať neslobodno. Žiadon hodnostár, vyjma kráľa samého, nesmie sa tam rozhostiť. A to všetko pod pokutou vykliatia. 50.)
____________________
50.) Tamže p. 252.
§. 25. Nižšie duchovenstvo.
Platilo ale toto obsypanie bohatstvom a nadprávami vlastne len vysokej aristokratii; bo len synom vznešených rodín boly už teraz stolice prälátske dostupné. Duchovenstvo konajúce služby okolo duchovnej pastvy bolo, svedoctvom samého pápeža, i chudobné i nevedomé a mravne kleslé. 51.) Ku biskupským synodám muselo byť nuteno. Neboly to však tie synody, aké sa za Kolomana dvakráť v roku v každom biskupstve vydržiavaly, ku ktorým sa museli dostaviť župani a iné úradnie osoby, a ktoré vlastne boly dioecesánske súdy. {:Obč. I. §. 157:} Ku takýmto synodám sotvá malo prístup duchovenstvo nižšie. Preň boly zvláštne synody. Tu nemali drobní svatí inej roboty, ako slúchať žehranie a hromženie biskupovo, 52.) ktorý sa snaď i sám len ku dobrej kuchyni, dvorským pletichám, súdnym úskokom a meču rozumel.
____________________
51.) In eis apparebat nimia morum corruptela et nimis existebant rudes in regenda animarum eura. Píše r. 1193 Coelestin III. Tamže p. 290.
52.) Exhortationem sui episcopi audiebant et percipiebant correctionem suorum excessuum. Tamže.
§. 26. Osveta za časov Bely III.
A predca to bola vtedy opravdivá soľ zeme. Svetskí páni ani písať ani čítať. Ale už vidno toho počiatky. Príklad vychovaného v Carihrade kráľa dejstvoval. Zavedenie písemného pokonávania správnych i právnych záležitostí 53.) nutilo i svetských pánov k liternému umeniu. Kto túžil po úradoch a hodnosťach, musel ho hľadať. A hľadali ho, poneváč školy doma boly nedostatočné, za hranicami, ako ukazuje príklad mladíka Bethlema, ktorý na štúdiach v Paríži umrel. 54.)
Písemnú pamiatku zanechal po sebe biskup pečuhský Kalán, 55.) jestli sa mu dobre pripisuje bezcenné dielco o Attilovi.
Pod Belom III. museli byť v Uhrách i početnejší znatelia reči a literatúry gräckej.
____________________
53.) Postea regnavit Bela, qui fures et latrones persequutus est: et petitionibus loqui traxit originem, ut Romana habet curia et imperii. Turčan II. 69.
54.) List na Belu III. Fejér T. II. p. 189.
55.) Juvencus Coelius Calanus Dalmata, vo Schwandtner Scrip. rer. Hung.
Imrich Belovič.
1196 – 1204.
§. 27. Nezdoby kraleviča Andreja.
1196 – 1204.
§. 27. Nezdoby kraleviča Andreja.
Po smrti jeho chopil sa bezo prekážky žezla starší jeho syn Imrich, čili Henrik. Mladší Andrej mal, dľa poslednej vôle otcovej, a následkom poručených mu na to značných pokladov {:§. 18:}, podniknúť hneď výpravu do svatej zeme. Aby ho ku tomu donutil, nevykázal mu Imrich žiadnoho údelu, ani na juhu, ani na severu. Poručené poklady mu ale vydal.
Andrej vtedy, márnotratný a nebars nadaný mladík, dal sa na cesty obecného lumpáctva, poklady nemilobohu premárnil; a potom žiadal zaopatrenie, ba možno myslel i na zvrženie brata, 56.) ako neskusený ľahtikár.
Brat o žiadnom zaopatreniu slyšať nechcel, pokuď nesplní, ku čomu sa zaviazal; Andrej teda zašol s fígľom. Staväl sa, že už ide do svatej zeme, a sbieral vojsko: sosbierané zástupy ale obrátil nespodievane ku vydobytiu sebe údelu. Za taký si vypatril Chorvátsko a Dalmatsko. R. 1197 vrhol sa na kráľovstvo toto, ako na svoju korisť. Imrich vzplanul hnevom pri takej opovážlivosti ošemetníka, a sbieral vojsko, chtejä naučiť skromnosti násilníka.
Prišlo r. 1197 ku vojne medzi bratma, 57.) a rozbroje trvaly i r. 1198 ďalej. 58.) Pápež Innocenc III. zasadzoval sa za právo Imrichovo, a počínal si pri tom ako vrchní pán zeme, jemuž náleží kráľa i krajnu chrániť. 59.) Andrejovi hrozí vykliatiem a preneseniem práva jeho na mladšieho brata {:dokl. 38:}, o ktorom sa ináče nič nevie.
R. 1199 vzal zápas vätšie rozmery. Andrej si privolal na pomoc vévodu rakúskeho Leopolda, a zvíťazil jeho pomocou. 60.) Potom ale Imrich ozbrojil osedlých v Uhrách a Sedmohradsku Sásov, a nielen vypral Leopolda, 61.) než i Rakúsy poplenil. 62.) S Leopoldom zutekal do Rakús i Andrej.
Pokoj medzi bratma bol až r. 1200 zaveden, 63.) prostredkovaniem arcibiskupa mohučského Konráda. Andrej dostal právoplatne, čo bol prvotne pochvátil, Chorvátsko a Dalmatsko, a to s mocou kráľovskou. Číhal potom tam na nesvornosť Srbov.
____________________
56.) Adolescens acceptam pecuniam cito dilapidavit. Quo facto, coepit regnum fratris sui sibi usurpando vindicare. Godefridus monach. ap. Freher I. 366.
57.) Qui {:iobbagio de castro Posony Zerzovoy:} in bellis inter nos et fratrem nostrum habitis viriliter pro corona nostra dimicavit. Píše r. 1197 Imrich. Fejér T. II. p. 308.
58.) Toho roku oslobodzuje pápež palatína a istého Mozu ode sľubu kuruckej výpravy, pre domáce nepokoje, a opáta Pannonského poháňa do Rímu zodpovedať sa za to, že drží s Andrejom. Tamže p. 316.
59.) Quum nobis immineat de honore regis et statu regni Hungariae sollicite cogitare. Tamže.
60.) Orto inter eos bello, victoria potitus est Andreas, auxilio ducis Austriae Leopoldi. Godefridus mona. a. 1199.
61.) Ille accitis Teutonicis, quorum ibi copia magna est, qui et hospites ibi vocantur, fratrem devicit. Tamže.
62.) Eimricus, expulsum fratrem persequens, terminos Austriae vastavit. Chron. Claustro-Neob. a. 1199. – Podobne Ortilo.
63.) Pax inter regem Ungariae et ducem Austriae componitur, fratre in consortium regni accepto. Chron. Clau. Neob. a. 1200.
§. 28. Rozmiesky srbské.
Lebo ako v Uhrách zápasili bratia Beloviči, tak vo Srbsku bratia Nemaniči; ale títo s vätším o mnoho nebezpečenstvom. Nad Uhrami, ako mocnosťou pápežom vcele oddanou, držali ochrannú ruku títo kráľovia kráľov: Srbsko, ako šismatické a kacierske, považovali všemohúci rimskí patriarchovia za državu nepriateľskú.
Tu sa takéto vyvinuly deje. Pri zbúreniu bulharskom {:§. 11:} povstali proti Gräkom i Srbi, a bojovali, pode Štefanom Nemanom, s úspechom. Roku však 1193 bol tento porazený, Izákom Angelom, na riece Morave, načož uzavrel pokoj. Císar mu dal tituľ despoty, krajne samospravu, prvorodzenému jeho synovi Štefanovi vnučku svoju Eudoxiu za manželku. Znamenité práva tieto prešly brzo v úplnú samostatnosť zo strany vysilených, zo všetkých strán tiesnených Gräkov. Miesto toho upadovalo Srbsko, následkom vnútorných rozmiesok, v poddanosť Uhrom.
Dva roky po uzavreniu výhodného pokoja so Gräkmi dal sa hrdinský Neman postrihať za mnícha vo Studenici, pod menom Simeona. To už prve bol učinil na Athosu najmladší jeho syn Raško, vzav meno Sávy. Povesť o svatosti jeho pohla nábožného Nemana prestehovať sa tiež na Athos. Tam potom i zostal a založil kláštor Chilander.
Najstarší syn, Štefan Nemanič, prvovenčaným nazvaný, bol velikým županom; druhý, Vukan, županom v Zete a Chlmu; ujec obidvúch, Kulin, bánom v tej časti Bosny, ktorá sa nazývala Rámou, prišla k Uhorsku s Helenou, odjatá bola Uhrom r. 1169 skrze Nemana {:Obč. I. §. 225:}. Oba poslední mali byť poddaní Štefanovi, túžili ale po samostatnosti, ba Vukan i po hodnosti veľkožupanskej, a vadili sa medzi sebou. Vládobachtivý Vukan chcel i ujca Kulina zapudiť, opanovať celé Srbsko, vyšvihnúť sa na hodnosť kráľovskú; a všetko to dúfal tak obsiahnuť, keď pobošká pápežovi papučku a uzná vrchniu moc uhorskú.
§. 29. Zakročenie uhorské vo Srbsku.
Hašterenie sa jeho s milým národu bánom Kulinom zavdalo Andrejovi príležitosť zamiešať sa medzi ních hneď so svojím príchodom na južnie strany. Listina zadarská z r. 1198 hovorí o jeho víťazoslavnom vstúpeniu do Zadru, po víťazstve nade Dalmatskom, Chorvatskom, Bosnou a Chlmom. 64.)
Celý tento 1198 rok vyjednával Vukan s pápežom o únii, vykoreneniu bogomilov, a udeleniu mu koruny. Únia bola skutočne uzavrená r. 1199 na synode v Antivari, u prítomnosti pápežského legáta, arcibiskupa dioklejského, a šiestich biskupov. Strany venčania ale pápež vahal. 65.)
Ťažko mu padlo rozhodnúť sa medzi dvúma bratma. Bo i Štefan lapil sa bratových úskokov. Sľuboval i on cirkevné spojenie, vykorenenie bogomilov, prosil o korunu. Len zvrchovanosť uhorskú uznať nechcel; z čoho povstal medzi pápežom a dvorom uhorským odpor. Pápež sa klonil ku Štefanovi, dvor uhorský ku Vukanovi. Pápež už prihotovil príznaky kráľovské pre Štefana, Imrich ale ho predošol. Keď Štefan vyhnal Vukana, uviedol tohto Imrich nazpät a vypudil onoho.
To však nenarušilo dobré porozumenie medzi liečiteľmi chorého Srbska. Pápežovi bolo jedno, kto tam vo Srbsku panuje, len nech šismatická krajna bude postavená pod tiaru rimskú a uhorský korbáč. Už r. 1202 teší sa v Pánu nad podmaneniem velikého župana {:megaiupanus:}, a pristáva na to, aby Vukan bol arcibiskupom kaločským ovenčaný.
Imrich považoval už Srbsko za svojo, vzal tituľ kráľa srbského, a hneď za tým i bulharského.
____________________
64.) Post gloriosum victoriosae dominationis ingressum illustrissimi Andreae, tertii Belae regis filii, et triumphum, quem sibi omnipotens de Dalmatia et Croatia – atque post habitam Chulmiae, quam Rasciae victoriam. Fejér T. II. p. 319.
65.) Vukan si zato tituľ kráľovský prikladal, i v oči pápežovi samému. Píšuc r. 1199 Innocencovi III., nazýva sa: Dei gratia Diocliae atque Dalmatiae rex. Raduje sa nado príchodom pápežských legátov. Zvestuje jeho otcovstvu, quia augustali stemmate undique insignimur, et quod gloriosius et beatius est, vestri generosi sangvinis affinitatem habere cognovimus. Naposledok zvestuje, quia haeresis immodica in terra regis Hungariae, videlicet Bessina {:Bosna:}, pullulare videtur, in tantum, quod ipse Bacilinus {:bán Kulin:} cum uxore sua, quae fuit Miroslai Chelmensis, et cum pluribus consagvineis suis seductus, plus quam decem millia christianorum in eandem haeresim introduxit. Kráľa uhorského káže napomenúť, aby ich vyplel ako kúkoľ. Fejér T. II. p. 370.
§. 30. Opanovanie časti Bulharska.
Bulhari a zadunajskí Rumuni nechceli nič slyšať o narovnaniu so Gräkmi, vojská ich pobili {:§. 11:}, poslaných proti ním vodcov zjímali. Roku však 1200 uzavrel chrabrý ich vodca, gräkobijca Psí Janko, s nimi pokoj. Náchylným ku tomu ho učinily udalosti srbské. Čo tam videl, to očakával i na seba. Bál sa biča v ruce pápežovej, Imricha, a nenávidel ho spolu. Poneváč Imrich osoboval sebe Srbsko, vtrhnul do nešťastnej zeme r. 1201 i Psí Janko, s Kumánmi. Odpoveď Imrichova na to bola, že uderil tohože roku na Bulharsko, a zaujal drahnú jeho časť.
Bolby ho snaď, pri vysilenosti zeme, zaujal celé, keby ho nebol naklonil ku návratu legát pápežský Ján de Casemar. Lebo stiesnený gräkobijca utiekol sa tiež v súre podo plášť sv. Petra, i našol tam ochranu. Imrich mu dal pokoj, keď sv. Peter zakričal: Dosť!
Ba brzo siahnul smelec i ku pomste. Použiv nesnádz Imrichových v Dalmácii i v Nemecku, vzal v rokách 1202 a 1203 najvätšú časť toho nazpät, čo mu bolo odjato; ba vtrhnul i do Uhier a odviedol množstvo plenníkov.
§. 31. Gubáši a Bubáci čo?
On je ten pohan Gubanus, o ktorom píše r. 1202 Innocenc III. Imrichovi, a ako ho i Imrich v jednom zo svojích listov nazýva. Je to slovo jednoho významu s názvom Gubati; 66.) a toto je gubáši, ľudia odetí gubami. Ináče sa číta i Bubaci, 67.) t. j. bobáci, strašidlá. Ba nalezá sa i název Bubali. 68.) Čo to za národ? To je celkom z povetria vzato, čo píše Láni, že Gubáši boli izmaelíti. 69.) Čo pak píše Fejér, že Gubati a Bubali boli Rumuni, alebo iní dávni obyvatelia Sedmohradska, 70.) to je jednostranné. Gubášami a Bubalmi sa ovšem nazývajú Valachi {:dokl. 67 a 68:}: ale sa nazývajú i Rusi {:dokl. 66:} i Bulhari. Poneváč všetky týmto menom označené národy boli pravoslavné: vidno z toho, že gubáši a bubáci bolo potupné meno pravoslavných vôbec. I Psí Janko preto menuje sa gubášom a pohanom, poneváč bol pravoslavný šismatik.
____________________
66.) Profecturus valida manu in exercitum contra Gubatos. Píše sa o Andrejovi II., šedšiemu r. 1213 do Haliče. Fejér T. III. vol. 1. p. 149. Srov. dokl. 112.
67.) Valachi Transilvani olim Bubaci dicti. Nova Dacia p. 15. Claudiopoli 1743.
68.) Terra fuit planities Bubalorum. Kusý odpis listiny Kolomanovej, najdávnejšej z civilných. Fejér T. III. vol. 2. p. 485.
69.) E Gubások hihetőleg izmaeliták voltak. Lanyi Magy. Egyháztör. k. I. p. 676.
70.) Fejér Cod. T. III. vol. 2. p. 485. nota.
§. 32. Vznik a povaha bogomilov.
V súre sľuboval gräkobijca pápežovi i zahladenie bogomilov. Títo nešťastní, hrozným menom kacier poznačení, Uhrami prese stoletia krvave prenasledovaní, ľudia vystupujú teraz poprvé na javište v uhorských dejinách. Prehovoríme teda o vzniku ich a povaze, o čom i tak v dejepisoch inojazyčných, bezo známosti reči slovanskej a prameňov slovanských písaných, nič dôkladného sa nedočítame.
Cherier odvodzuje meno to od častého vzdychania: „Bogmilui.“ 71.) Katona dáva bogomilom povstať z Valdenských, a podivne pripisuje im vznik bohorúhavých kľatieb maďarských. Ale dľa hodnoverných prameňov slovanských opak všetkého toho platí. 72.) Nie zo západu prišlo učenie to, za ktoré sa tak dali mučiť južní Slovani: než od ních rozšírilo sa na západ, do severnej Itálie, južnej Francie, Burgundska, Nemecka, pod rozličnými menami jeho vyznavačov.
Pôvodcom jeho bol bulharský pop Bogomil, ktorý manichejské a messalianské blúdy 73.) spojil s otázkami praktickými, a rozšíril za cára Petra {:927 – 968:}. Stúpencov jeho nazývali cudzi bogomilmi; oni sami nazývali sa katharmi, 74.) čili čistými, blúdami nepoškvrnenými. Druhé meno ich, patareni, pochádzalo odo rieky Tary, vo dnešnej Hercegovine, ako Pomorani od mora, Povážanci od Váhu a t. ď.
Bogomil vraj učil, že svet tento stvorili padlí duchovia. To bude iste zlostné prekrútenie jeho učenia, aby bol uveden v nenávisť. Zamítal krest, svátosť oltárniu, starý zákon. Manželstvo, požívanie mäsa a vína, počitoval za hriech. O Kristu bľúznil, že trpel vo zdanlivom tele zdanlive. Siahnul hlboko i do pomerov sociálnych. Učil, temer ako pozdeji husíti, že cár a boljari niesú ustanoveni od Boha, a že žiadon človek nenie zaviazaný druhému podružným byť a povinnosti poddaných konať. Cirkevniu hierarchiu zpotupil vcele. Nedospelé, podvratné jeho zásady šírily sa svetom s rozsiahlym vtedy kupectvom bulharským. Na západu dostali ich vyznavači rozličné mená, albigenských, valdenských, arnoldistov, dobrých ľudí, žobrákov.
Vlastní bogomili zahaľovali učenie svojo do hlbokého tajemstva, i predo vlastními vyznavačmi. Boly medzi nimi stupne: veriacich, čistých, dokonalých. Len týmto posledním boly všetky tajemstvá odokryté. Z toho možno zavierať, aké nás došly zpravy o ich učeniu. Máme len rozmanité hádanie, potváranie, osočovanie. Ani nemyslime na dáku pevne ustálenú učebnú sústavu. Bolo tam rozníc dosť. Hlavnia a všetkým spoločná vec bola zavrhovanie oltárnieho tajemstva a hierarchie.
Oni sami nemali sústavného hierarchického zriadenia. Každý cirkevní sbor požíval temer úplnej samostatnosti; a každý zasa vo sboru bľúznil ako vedel, uvádzal novoty do bohoslužieb aké chcel; z čoho povstala nekonečná rozdrobenosť. Všetci ale sa vyznačovali prísnou povahou, bezúhonnými mravmi, pravdymilovnosťou, počestnosťou, striezlivosťou, pilnosťou, zdržanlivosťou, a oželenou vytrvalosťou. Spojeni vospolok temer len nenávisťou oproti panujúcej viere a hierarchii, hotovi boli podstúpiť smrť, žaláre, vyhnanstvo, za svojo presvedčenie.
____________________
71.) Cherier Hist. eccl. T. III. p. 376.
72.) Slovník naučný I. 770. Srov. §. 115. dokl. 276.
73.) Iis temporibus Messalianorum haeresis initium habuit: qui et Euchitae – Enthusiastae, Lampetiani atque Bogomili nominantur. – Ejus professores Syria expulsi, in Pamphyliam abierunt, eamque lue ista impleverunt, quae nunc majorem quoque partem occidentis occupavit. Intersertum Cedreni in Annal. Zonorae. Corpus Hist. Bizan. Lutet. 1567. T. III. fol. 110.
74.) Κάϑαƍοι. Odtuď kacier.
§. 33. Prenasledovanie bogomilov vôbec.
Boli pak prenasledovaní od počiatku všade, na východu i západu, od latiníkov i gräkov. Císar Aleksej dal ich páliť v Carihrade, keď sa doznal pretváraniem nehodným o ich učeniu od liekára Basilia. Staväl sa, žeby mal chuť pristať ku ním, a keď podviedol Basilia k odokrytiu mu tajnosti sekty, dal ho prvého v divadle upáliť. 75.) Zakladateľ srbského cárstva, Štefan Neman, dal bogomilov odsúdiť na sneme, ako ľudí klaňajúcich sa diablu. Jedných vyhnal, druhých upálil, všetkým zabral statky. Ktorak boli stíhaní, mučení, pálení v južnej Francii a severnej Itálii, je známo.
____________________
75.) Zonaras Annal. T. III. fol. 171. v Corpus Bizant. – Anna Comnena Alexi. L. XV. p. 487.
§. 34. Prenasledovanie bogomilov v Bosne.
Najviac sa rozmnožili a najvätšú vytrvalosť ukázali v Bosne; lebo im tu nadržovali i sami báni z politiky. Skrze bogomilov chceli ochrániť svoju neodvislosť i od latinských Uhier i ode pravoslavného Srbska. Taký bol povestný bán Kulin. O ňom stojí v liste Vukanovom na Innocenca III. písanom {:dokl. 65:}, že sviedol, s manželkou i sestrou svojou, výše 10,000 dúš ku kacierstvu. Bogomili bosenskí teda nepozostávali zo samej holajzne a sprostače. Priznávaly sa k ním i najprednejšie rodiny v zemi. Odtuď toliká nesnádz vykoreniť ich.
Innocenc III. vydal proti ním r. 1200 prehrozné predpisy. Nikto nenie povinnen im slovo držať. Dediť nič nesmejú, závet ich nenie platný, ba všetky majetky sa im odjímajú. Nesmejú nikoho pohnať pred súd, ani byť svedkami. Niesú schopni žiadnoho úradu, žiadnej hodnosti, ani ich ochrancovia. Ktoby s nimi obcoval, je prekliaty. Kráľovi Imrichovi sa nakladá, pomstiť krivdu Kristovu, vyhnať z Bosny všetkých, ktorých Kulin „antonomastice“ kresťanmi nazýva, zbrojnou rukou, i samého bána Kulina, jestli sa nepokorí. 76.) Arcibiskupovi splitskému Bernardovi, bývalému vychovávateľovi Imrichovému, ktorý s ukrutnou tvrdosťou vyhnal skutočne zo Splitu a Trojíru všetkých bogomilov, naložil pápež, ohlašovať každú nedeľu a každý sviatok, pri horiacich sviecach, kliatbu na bosenského pravoslavného biskupa Danieľa, že sa smiloval nad vypudenými bogomilmi. 77.)
Milosrdný tento Samaritán r. 1202 umrel, a legát pápežský, Ján de Casemar, narádza, dosadiť na jeho miesto biskupa latinského, a nad to štiri nové biskupstvá zriadiť.
____________________
76.) Fejér T. II. p. 378.
77.) Farlat. Illyr. sac. III. 232. a IV. 45.
§. 35. Pokorenie bána Kulina.
Bána Kulina kázal pápež vyhnať. Ale to nebolo tak snadno, ako rozkaz o tom napísať. Panovanie Uhrov medzi chrabrými Srbmi bolo vždy len podľa mena. A Kulin bol muž rázny a čestný, u svojích obľúbený. On sám jediný z tehdajších srbských panovníkov nežiadal žiadnych ani výhod v Ríme, ani prolievania krve svojích protivníkov. Naposledok ale predca sa uhnul i on pred úžasným víchrom. Poneváč podlý Vukan neprestával huckať na neho pre náboženstvo papeža, tento Imricha, aby neobstál naposledok, ako veliký župan Štefan, ustúpil nutnosti, odprisahal blúd pred legátom Jánom. Písmo o tom priniesol r. 1203 sám legát Imrichovi na Zajačí Ostrov. Doviedol spolu pred neho dvúch Kulinových synov. Títo sa zaviazali, pod pokutou tisíc hrivien, netrpeť žiadnych kacierov. Tak bol naposledok pokorený i tvrdý a neustupný bán Kulin.
Legát potom zabehol i do Bulharska, utvrdiť navlečené i tam cirkevné spojenie. Srbov mal rozriešiť od poslušnosti proti patriarchovi carihradskému arcibiskup kaločský. 78.)
Všetko šlo dobre. Zdalo sa, že už pápež a Imrich rozšírili državu sv. Petra, spojenými silami, až po brány carihradské. Tu ale prijde od razu diabol a naseje kúkoľa do pšenice. Nepríjemná jedna udalosť vzbudila nedoveru a napnutosť medzi pápežom a Imrichom, a ozbrojené apoštolovanie tohoto bolo inými vojnami pretrhnuto.
____________________
78.) Listiny, z nichž všetko toto vzato, u Fejéra T. II. p. 405 a nasl. – Čo sa tam píše o obráteniu bosenských mníchov, nazývavších sa výlučne kresťanmi, je záhadčivé. Sľúbili vraj ženy od sebä odohnať, a viac ženáčov medzi sebä neprijímat. Zaviazali všetky svoje majetky, jestliby znovu upadli do kacierstva alebo šismy.
§. 36. Podvrátenie Zadru kurucmi.
R. 1202 prišlo do Benátok asi 33,000 francúzskych kurucov, sohnaných fanatickým popom Fulkom, pod vodcovstvom dobrodružných ritierov a vrchním veliteľstvom krajištníka Bonifácia z Montferratu. Benátčani mali ich previezť na svojích loďach do Ägypta, ktorého sa chceli v tom presvedčeniu napred zmocniť, že potom Palästína padne im v ruky sama od sebä. Ale iné myšlienky položili im na srdco, slepý vévoda benátsky Dandolo, a prišedší práve do Benátok princ Aleksej Angel, jehož otec Izák bol bratom svojím Alekseiom trônu zbaven a oslepen. Princ tento a Dandolo nahovorili ritierov, aby šli do Carihradu, a znovu dopomohli na trôn Izákovi, za istú summu peňazí. Prečo nie?
Potom ale, keď videli ich ochotu, pokrútili Benátčani hlavou, že hm! lode im dať nemôžu, lečby im prve pomohli vyrvať Uhrom Zadar. Pristali i na to výbojní kuruci, a mali vec snadnú, keď sa úder stal vcele neočakávane. Prišedše rychle, opanovali 11. nov. 1202 mesto.
Dialy sa pri tom veci hodné božích bojovníkov. Obležaní navešali na múry krížov, v nádeji, že sa kuruci neopovážia strieľať do krížov: ale kuruci sa tým nedali zdržať ani na okamženie. Či kríž, či nekríž, strieľali. 79.) Po zaujatiu pak mesta olúpili ho kuruci ukrutne, neušetrivše pri tom ani chrámov a kláštorov. Tam potom i prezimovali; teprv 7. apr. 1203 odpluli. 80.)
Imrich sa žaloval u pápeža, a Innocenc III. mu dal zadosťučinenie; vyklial i Benátčanov i lotrujúcich Frankov. Bolo však to len vyšibanie po kožuchu, ktoré nikoho nebolelo. Kliatba ani len oznámená nebola, aby úder na Carihrad opozdený nebol. A pápež bol predca tak smelý, že sa opovážil vyzvať práve teraz Imricha a Andreja, aby sa i oni pripojili ku svatej výprave. Znal svojích ľudí, vedel čo môže. Vyzvaní neukázali pri tom hnevu, ale sa vyhovárali pokorne. Vaša svatosť vidí, píše Imrich, že kráľovstvo nemôžem zanechať, keď ani pred kurucmi nemá bezpečnosti. Výpravu ináče neodopiera, než žiada, aby pápež dovolil napred ovenčať jeho syna Vladislava, a vymenovať správcov krajny, ktorých by každý povinnen bol poslúchať, pod pokutou vykliatia. No, či to nenie reč skutočného vasalla, nesmejúciho ani dýchnuť bez odobrenia vrchnieho pána? A takú reč viedol i Andrej. Žiadal, aby pápež vzal i jeho údel pod ochranu, má-li podniknúť výpravu, a zabezpečil vévodstvo jeho synovi, jestliby sa mu narodil.
____________________
79.) Circa muros suos crucis imagines suspenderunt, sed vos, in injuriam crucifixi, nonminus civitatem impugnastis. Píše Innocenc III. Fejér T. II. p. 397.
80.) Thomas archid. Hist. Salon. c. 25.
§. 37. Pomocné vojsko uhorské v Nemecku.
Ku tomu však dal sa nahovoriť Imrich, aby poslal r. 1203 vojsko uhorské do Nemecka, kde sa dva kráľovia svárili, Štaufovec Filip a Welf Otto IV. Za tohoto sa osvedčil pápež, a vyzval ku jeho pomoci, ako kráľa českého Premysla Otakara, tak i Imricha. Tamten viedol voje svoje osobne na dejište; tento sveril svoje pluky jemu, ako švagrovi. Boli to diví Kumáni, ktorí hrozne riadili v Nemecku. 81.)
Premysel Otakar vyhral pri tom. Pápež už raz uznal kráľovskú hodnosť panovníkov českých, ktorú im dosaváď tvrdošijne odopieral. Imrichovi oproti tomu pritiahlo to len mrzutosť a nepokoje. Keď Kumánske pluky jeho drancovali v Nemecku, zle užili príležitosti tej i brat Andrej i bulharský Psí Janko.
____________________
81.) Palacký Dej. čes. II. 2. 114.
§. 38. Jatie nespokojného Andreja.
Andrej znovu zamyslel posadiť sa na mieste bratovom; ale teraz sa zkončila vojna rychle a nespodievane. U Drávy sa spotkaly r. 1203 vojská, a zastaly proti sebe. Tu vezme Imrich prút do ruky, a vojde sám jediný do tábora Andrejovho hroziac: „Uvidím ja, kto sa opováži vztiahnuť ruku na svojeho kráľa.“ Vojaci sa mu vyhybujú z cesty s úctou, padajú pred ním na kolená, a tak vojde až do stánu bratovho, jme, vyvedie ho z tábora, a zatvorí v zámku Kňažinci {:Kheene:} u Varaždína. 82.)
Zvesť táto zneje sice trochu báječne, ale uväznenie Andrejovo na Kňažinci je diplomaticky isté. 83.) Trvalo však len na krátce. Pokoj medzi bratma bol už toho istého roku zaveden. 84.)
____________________
82.) Thomas archid. Hist. Salon. c. 24.
83.) R. 1204 vyhadzuje pápež Imrichovi na oči captionem fraternam, keď sa trochu zasa rozkmotrili. Fejér T. II. p. 435. – Andrej II. píše r. 1209: Dum in Kene detineremur in carcere. Fejér T. III. vol. 1. p. 87.
84.) Pokoj medzi bratma pápež utvrdzuje už nonis novemb. 1203. Fejér T. II. p. 413.
§. 39. Potržky s pápežom pre Bulharov.
Bulharobijca, Pekný čili Psí Janko {:Kalo Joannes, Joannicius:} použil tiež vzdialenosti plukov Imrichových r. 1203. Nielen vzal sebe nazpät, čo mu Imrich bol r. 1201 odobral {:§. 30:}, než i Srbsko poplenil, ktoré už Imrich považoval za svojo.
Miesto toho niesol sa Psí Janko veľmi horlivým latiníkom a pápežencom. Písal, že on je pravý syn Ríma, náboženstvom i rodom, bezpochyby dáky potomok císara Augusta. Na vzájem uznal pápež, že neznámy predtým povýšenec pochádza zo krve kráľovskej. 85.)
A dobre hral pokrytec svoju úlohu. Uvádzal skutočne hierarchiu latinskú, keď pod rukou pečoval o to, aby noví pastieri, vo Trnove arcibiskup, vo Priaslave, Velbuždi, Skopji, Prizrenu, Vidíne a Braničeve biskupi, nemali žiadnoho stada.
V náhradu za to žiadal od pápeža príznaky kráľovské; a tento mu ich i skutočne poslal, s legátom kardináľom Lvom. Imrich ale tak bol preniknutý myšlienkou, že všetky juhoslovanské pravoslavné zeme náležia božským i ľudským právom jemu, že sa opovážil jať legáta na hranici, a zatvoriť v zámku Kamenici. 86.) Prepustil ho však brzo na dotieravé listy pápežove a sľub zadosťučinenia; kardinál pak ovenčal skutočne gräkobijcu 8. nov 1204, a bol znamenite oklamán. Chytrák čo zbudoval, to i zrušil. Obriad latinský a pápežstvo tak málo sa ujaly v Bulharsku, ako vo Srbsku.
____________________
85.) Descendit de priorum regum prosapia. Fejér T. II. p. 438.
86.) Kevy, Keu, Kő. Tamže p. 432.
§. 40. Srbský prevrat.
Tu tiež bolo prevráteno a vyprázdneno nespodievane všetko, čo Imrich a pápež nasnuvali {:§. 29:}. Keď sv. Sáva {:kralevič Raško:} uslyšal vo mníšskej svojej celle na Athosu o tom, čo sa povodilo vo Srbsku, bol preniknutý hlbokým žiaľom, a vrátil sa do vlasti, s kosťmi zosnulého už otca Štefana Nemana. Uložil drahé tieto zvleky slávne 13. febr. 1204 v monastýru Studnickom, lavrou sv. Simeona zvanom, kde potom i on sám zatvoril dni života svojeho, ako archimandrít. Jestli to učinil ako politik, dobre rátal. Sošli sa ku slávnosti hašterní bratia, a Raško {:Rastislav:} umel ju tak dojímavou učiniť, že sebe u zvlekov otcových podali ruky, a pokonali sa podľa spravodlivosti. Vukan, ktorému sa už zpríkrila uhorská milosť, vrátil veľžupanstvo vyhnanému Imrichom Štefanovi; sám mal dosť na Chlmu a Hercegovine. 87.) Tým i cirkevné spojenie sa pretrhlo, i panstvo uhorské vo vlastňom Srbsku vyhaslo.
____________________
87.) Pejacsevich Hist. Serviae.
§. 41. Vznik latinského císarstva v Carihrade.
Pápežovi bola ztrata Srbska ešte tohože 1204 roku v hojnej miere tymi vykliatymi a nevykliatymi kurucmi nahradená, ktorí na zadarských ohradách do krížov strieľali. Keď vyrozumel, že si dobrodruzi ostria zuby na Carihrad, zakázal im to, 88.) s tou, rozumie sa, žiadosťou v duši, aby ho neposlúchli. A oni umeli čítať medzi riadkami; preto sa neostýchali pustiť úzdu výbojným svojím chúťkam.
Po obľahnutiu Carihradu povýšili sice na trôn uväzneneho Izáka Angela a syna jeho Alekseia, ale čože z takých mamľasov? Nielen vyjednané peniaze vyplatiť a sľúbenú cirkevniu jednotu uskutočniť nemohli, než prišli pri tom i o životy. Vzbúrený ľud ubil ich v čas obleženia mesta. To rozviazalo Francúzom zaputané tuho pavučinou ruky. Vzali Carihrad 12. apr. 1204 silou, a založili tam císarstvo latinské. Za císara vyvolili Balduina, ostatní sa podelili v koristi, čo im potom pritiahlo zkazu. Bonifác z Montferratu, ktorý pojal za manželku Izákovu vdovu, uhorskú Margaritu čili Mariu {:§. 18:}, dostal Ásiu a Krétu, s tituľom kráľovským; grof Bloisský vojvodinu Nikäu; Vilhelm Champlitte kniežatstvo Acháju; Otto de la Roche vojvodinu Athénsku. Menší ritieri dostali majetky, aby sa žiadon darmo neustával, a zaviedli hneď lennú sústavu. Benátky dostaly pri delbe Romániu, časť Peloponésu, a ostrovy Archipelagu. Víťazi plesali, že už raz budú môcť naučiť tých šismatikov pravej viere, a tučiť sa na ich mozoľoch.
____________________
88.) Fejér T. II. p. 401.
§. 42. Smrť a rodinné záležitosti Imrichove.
Našeho Imricha týkaly sa udalosti tieto zo blízka už preto, že zabitý Izák Angel bol jeho švagrom, po sestre Margarite. Ale miešať sa nesmel do gšeftov latinských hrdinov; ba snaď mu toho už ani zdravie nedopustilo. Blížila sa jeho končina. Dňa 30. nov. 1204, keď sa práve tak veliké a vážne prevraty vo Gräcku, Bulharsku, Srbsku, uskutočňovaly, on vypustil v Jágru dušu.
Za manželku mu dávajú, Godefrid Alizu, 89.) dceru kniežaťa antiochenského Rainalda; Turčan Konštanciu, dceru kráľa arragonského Alfonsa, ktorá potom pošla za císara Fridricha II. Toto sa potvrdzuje pápežskými listami. 90.)
Z detí ostal po ňom len päťroční Vladislav.
____________________
89.) {:Hemmerado:} regnum dedit {:rex Bela:} et filiam principis Antiochiae. Godefridus monach. ap. Freher I. 366. Meno udáva Innocenc III., keď zabezpečuje r. 1198 statky Imrichom v Uhrách dané nobili mulieri Aliz, filiae quondam principis Rainaldi. Fejér T. II. p. 320. Bola to príbuzná, nie manželka Imrichova.
90.) Listom písaným Innocencom III. Petrovi Arragonskému, bratovi kráľovnej, a listom Honoria III., píšúciho r. 1220, že jej Andrej odjal násilne, čo mala odloženo in domo hospitalis Jerosolymitani. Fejér T. III. vol. 2. p. 57 a 297.
§. 43. Imrich pápežský vasall.
Imrich si počínal oproti pápežovi tak maloletne, nie po panovnícku, že sa ani sám Fejér zdržať nemohol výčitky, že priveliku povolil moc vo krajne pápežovi. 91.) S ním sa počína doba zvrchovanej pápežovlády, ktorá sa potom predlžovala až do vymretia Arpádovcov. Odvolávania sa na pápeža už boly tak časté, akoby ani kráľa nebolo. S každou pletkou, a to nielen cirkevňou než i svetskou a osobňou, bežal kto chcel do Ríma. A tam nikoho neoslyšali. Pápež prijal akúkoľvek žalobu: ale si pri tom nelámal hlavu. Sveril súd domácim biskupom a opátom. Vtedy už potom všetko bolo dobre, keď v Ríme o tom vedeli. A to nachádzal bigotný Imrich v poriadku.
____________________
91.) Papae influxui regnum subdidit. Fejér.
§. 44. Prílišné cirkevné štedroty.
Prílišná úcta oproti duchovenstvu sviedla ho i ku prílišným cirkevným štedrotám, rozmrhaniu dôchodkov kráľovských, na ujmu državy. R. 1198 zaviazal sa ku zplácaniu desiatkov zo všetkých kráľovských dôchodkov arcibiskupovi ostrihomskému, 92.) a to bez naloženia mu za to dákej povinnosti. Nad to daroval primasovi celé ostrihomské mýto, zo ktorého mu už Bela III. bol postúpil, „pre spasenie duše svojej,“ tri štvrtiny. Daroval primasovi i dom kráľovský v zámku ostrihomskom. Len to právo sebe podržal, aby tam mohol zostúpiť, keď prijde do Ostrihomu. Z čoho vidno, že už vtedy kráľovia sídlili v Budíne.
____________________
92.) Nos eadem fide, qua ipsi salvari volentes, in perpetuum statuimus, quod de omnibus proventibus regalibus archiepiscopi Strigonienses decimam ad plenum recipere debeant, prout semper receperunt. Fejér T. II. p. 324.
§. 45. Olúpenie chrámu a zneuctenie biskupa.
Pri všetkej však úcte proti duchovenstvu, a pri všetkých štedrotách proti biskupom, dopustil sa Imrich i pamätnej lúpeže chrámu a drzého zneuctenia biskupskej osoby. Prišed r. 1199 v pôste do vacovského stolného chrámu, a našed tam biskupa Boleslava žalmovať s kanonikmi, pýtal si kľúče od sakrestie, a velel biskupovi odstraniť sa. Boleslav odoprel jedno i druhé, Imrich pak dal vylámať na sakrestii dvere, biskupa ztrhol od oltára, hodil o zem, a tak dal vyvliecť zo chrámu. Vylámanú sakrestiu olúpil. Keď potom zastavil biskup služby božie, kráľ mu odjal desiatky, a hrozil vylúpeniem očú, jestli sa opováži posielať žaloby do Ríma.
Podobných asiatských výstupkov dopustili sa i iní. Našli sa surovci, ktorí nielen chrámového utočišťa nešetrili, než i veci zložené vo chrámoch zhabali, a pri tom i služobníkov oltárních pobili. 93.) Dokázalo sa i tu, že tam pravej úcty proti duchovenstvu najmenej, kde ľudia Boha za nohy lapajú.
____________________
93.) Všetko dľa listov Innocenca III. u Fejéra T. III. p. 358. 332. 340.
§. 46. Tiesnenie pravoslavných.
Pri všeobecnom útoku latiníkov na pravoslavných za časov Imrichových, neležali ani v Uhrách na ružach tí, ktorí sa nechceli uhnúť pred berlou pápežovou. Boli nuteni k oddávaniu desiatkov biskupom, ktorých služby neprijímali. Stolice biskupov pravoslavných podrobovali si pápeženci násilne. Tak si podmanil biskup kaločský Saul biskupa pravoslavného v Belénešu {:V. Obč. I. §. 23. dokl. 105:}. Mali moc, teda činili latiníci čo chceli, na právo a spravedlivosť sa neviazali, ako sa neviažu teraz krivditelia Slovákov.
§. 47. Hojnosť pravoslavných kláštorov.
Ostatne pravoslavní za časov Imrichových museli ešte byť dosť početní, poneváč sám pápež soznáva, že majú mnoho kláštorov. 94.) Že sa ale poriad umenšovali, vidno z listu Imrichovho ku pápežovi. Uvedomuje ho, že daktoré kláštory rozpustlých gräckých mníchov 95.) prišli na nič nedbalosťou biskupskou a svojou ničomnosťou, a žiada, aby alebo zvláštny biskup bol postaven nad nimi, ktorýby bezprostredne stál pod pápežom, alebo aby kláštorom gräckým dáni boli predstavení latinskí. Pri priechodu z východnej do západnej cirkve daktoré kláštory sa opozdily, a tým zostali sihoťami v mori. Tak sa stalo so založeným Andrejom I. vyšehradským kláštorom. Už všetko okolo neho bolo latinské, a on ešte vždy trval pri bohoslužbach slovanských. R. 1221 žiada Andrej II., aby sa prispôsobil obkľučujúcim ho cirkvám. Kráľovia sa za riadom zasadzovali za ich polatinčenie, a Imrich nezostal v tom pozadu za inými.
____________________
94.) Licet unum sit tibi latinorum coenobium, quum tamen ibidem sint multa Graecorum. Píše r. 1204 Innocenc III. Fejér T. II. p. 446. Neberme ale slovo latini vo smyslu našom. Rozumejú sa tu, ako v zákonoch Vladislavových {:Obč. I. dokl. 377:}, Taliani a Francúzi. Toto sú latini. Im sa staväjú oproti Hungari a Gräci, hoc Hungari boli tiež latiníci.
95.) Quaedam ecclesiae monachorum Graecorum, qui valde sunt dissoluti. Fejér T. II. p. 429.
Vladislav III. Imrichovič.
1204 – 1205.
§. 48. Skorá smrť Vladislava III.
1204 – 1205.
§. 48. Skorá smrť Vladislava III.
Aby zabezpečil trôn synovi svojemu Vladislavovi, dal chlapca ešte 24. aug. 1204 ovenčať. Ale čo tým chcel obsiahnuť, to zrušil poručníctvom. Lebo keď sa cítil zle, privolal rychlo Andreja, a postavil capa za zahradníka.
Matka Konštancia hneď našla príčinu ťažkých obáv. Bojíc sa i o syna i o seba, prchla, so chlapcom i korunou a mnohými pokladmi, do Viedne, ku vévodovi Leopoldovi. 96.) Kto vie, čoby bolo nasledovalo, keby smrť nebola do toho vstúpila. Lebo Leopold činil veliké prípravy, aby zjednal zbrojou právu platnosť; a Andrej nebolby nikdy podobrotky odstúpil. Vojnu prekazila len nastalá 7. mája 1205 smrť chlapcova. Leopold potom vydal pri pokoju i korunu i mrtvé zvleky chlapcove, ktoré boly uložené vo Stolňom Belehrade.
____________________
96.) Regina Ungarorum, Henrici regis vidua, versus Vien ducens filium suum, cum thesauris et divitiis magnis, a Liupoldo duce, de quo propter affinitatem plurimum praesumebat, magnifice suscepta. Chron. Admonten.
Andrej II. Belovič.
1205 – 1235.
§. 49. Venčanie Andreja II.
1205 – 1235.
§. 49. Venčanie Andreja II.
Strýc jeho, Andrej II., bol už 29. mája 1205 ovenčaný, pri čom prisáhnul, ako jeho zosnulý brat, vernosť pápežovi, a stál v nej pevne až do smrti, považujä sa vždy za akéhosi pápežského vasalla.
Venčal ho postavený pod otázkou arcibiskup Ján. Kapituľa ostrihomská pozvala ho z Kaloče na stolec primášský: ale podriadení biskupi {:suffragáni:} odporovali. Súdil práve v tej veci pápež. Lebo Andrej II. nebol ten muž, aby sám bol panovníckym slovom riešil hádku. Nábožný, slabý, nemohavý, odo žien odvislý, žiadal i vo vecach púze svetských rady a pomoci od pápeža, nieto v cirkevních. Pápežovi ďakoval potom Ján za svojo povýšenie. Andreja venčal ako arcibiskup kaločský.
§. 50. Výboj Haliče dľa mena.
Hneď po chopeniu vesla zadaly mu roboty večné rozmiesky v zemech ruských, odkuď bol, ako jedonásťroční chlapec, Vladimírom Jaroslavičom vyhnaný {:§. 14:}.
Po smrti tohoto zaujal Halič Roman Mstislavič, pomocou poľského Kazimíra, ujca svojeho, a spojil r. 1200 so Vladimírskom. Prišed tým ku velikej moci, podmanil si r. 1203 i Kyjev. Innocenc III. ponuknul mu r. 1204 i kráľovskú korunu, než Roman pekne sa poďakoval. Horlivý Rus, nielen nemienil zameniť svoj obriad s latinským, než i gräcký chcel rozširovať v Poľsku. Preto vraj hlavne oboril sa na nesvorných Poliakov, 97.) ale bol hanebne prelsten. Keď ležal táborom u mestečka Zavichvostu, prišli ku nemu poslovia poľskí so predlohou, aby sa vec zkončila pokojným dohovorom. Uvedený tým vo lživú bezpečnosť Roman, vyšol s malou družinou na lovy. A to bolo, na čo rátali Poliaci. Čakavše na neho v úkrytu, ubili ho 19. jun. 1205, ku velikej radosti mätežných boljarov, ktorým nedal svojevolničiť. Zanechal dvúch synov, Danieľa a Vasiľku.
Hneď po jeho smrti osvojil si Kyjev kňaz Riurik, a r. 1205 šol s Olgovičmi zaujať i Halič. Andrej si pokladal za povinnosť, poslať vdove a sirotám pomocné vojsko. Lebo mal s nebohým Romanom smluvu. Zaviazali sa vraj jeden druhému prísahou, že ktorý z ních prežije druhého, ten bude chrániť jeho deti. 98.) So príchodom pomoci uhorskej musel sa Riurik vzdialiť od Haliče.
Nasledujúciho však 1206 roku oboril sa znovu na vdovu a siroty, nielen on, než i poľský Leško. Vdova kričala, Andrej II. dostavil sa osobne súdiť medzi nesvornými, ktorí práve tak málo mali chuti biť sa, ako on. Náhle prekročil Tatry, zastali i Rusi i Poliaci, a započalo sa vyjednávanie. Výrokom Andrejovým mali panovať, v mätežnej Haliči, odkuď vdova s deťmi prchnúť musela, Jaroslav Vsevolodovič, vo Vladimírku Daniel Romanovič, a oba byť poddaní jemu. S tým sa navrátil, nenechav žiadnej posádky, domov; poneváč očakával porod kráľovnej Gertrudy.
____________________
97.) Boguchval u Sommersb. Scrip. Siles. I. 56.
98.) Soloviev Isto. Rossii T. II.
§. 51. Narodenie Bely IV.
Panovitá táto, slabým mužom vcele vládnuca, do všetkých vecí sa miešajúca 99.) Nemkyňa, dcera vévody tyrolského Bertholda, porodila mu, k nemalej radosti, syna, jemuž pápež Innocenc III. rozkázal prisiahnuť vernosť, náhle na svet prijde. 100.) Za krestného otca bol mu ten vacovský biskup Boleslav, ktorého brat Andrejov Imrich bol ztrhol od oltára 101.) a pobil. Na iných biskupov zpŕchly pri tej príležitosti, ako dášť, štedré milostiny. Biskup vesprimský dostal dedinu Bylga preto, že kráľ tam prijal, v čas poľovačky, zvesť o šťastlivom porodu. 102.) Arcibiskupovi splitskému Bernhardovi, bývalému Imrichovmu učiteľovi, zdá sa, že i liekárovi, boly privlastnené dôchodky zo mlynov, ktoré dosaváď náležaly bánom; snaď že bol prítomen pri porodu. Za primasovo ustávanie pri krestu bola odmenená ostrihomská kapituľa. Vykázáno jej ročních sto hrivien striebra z pokladnice kráľovskej. 103.) Maličký Bela bol už 14. okt. 1206 ovenčaný, pre uspokojenie Gertrudy.
____________________
99.) Erat rex Andreas vir quietus et bonus; regina vero mulier virtuosa et fortis, quae femineae cogitationi virilem animum inserens, regni tractabat negotia. Theodori. ap. Canis. IV. 119.
100.) Universitatem vestram monemus, quatenus proli, quae regi nascetur, juramentum fidelitatis praestetis. Fejér T. III. vol. 1. p. 37.
101.) Quem {:Belu IV.:} sibi adoptavit {:Boleslav:} in filium, quando ipsum de sacro baptismatis fonte levavit. Píše Andrej II. Fejér tamže p. 155.
102.) List Bely IV. r. 1267. Fejér T. IV. vol. 3. p. 387.
103.) Fejér T. III. vol. 1. p. 31.
§. 52. Bratia Gertrudiny.
Mala veľkomožná táto pani štír bratov. Otto bol vévoda 104.) Meranu, Henrik krajištník Istrie, Egbert biskup bambergský, Berthold, nedospelý ešte mladík, präpošt pri kapituli bambergskej.
Tohoto lepšie chcela zaopatriť kráľovna v Uhrách, a pokračovala pri tom tak, že zavdala všeobecné pohoršenie, i pápeža samého vrhla do rozpakov, zapríčinila mu trpké hodiny. Dala ho r. 1205 vyvoliť za arcibiskupa kaločského. Servilná kapituľa bola jej po vôli: ale pápež odmrštil nedospelého a nevedomého chlapca, vyctil kapituľu za jej hnusnú voľbu.
Príhodne pre Bertholda prišol r. 1206 do Uhier vyhnaný zasa Daniel Romanovič. Tento úskok sľuboval úniu, bude-li znovu dosaden, a Andrej to oznámil pápežovi s tým, že tento nádejný katolík prevedie do ovčinca Petrovho celý národ. To naklonilo pápeža, povoliť Andrejovi strany ľubečičkého švagra Bertholda. Započala sa vzdelavatelná komédia. Arcibiskup solnohradský a jeho präpošt, ktorým naloženo bolo, premerať celú hĺbku učenosti kanonicky vyvoleného arcibiskupa, vydali mu svedoctvo, že umie čítať, slova latinské materčinou tlumočiť, a príhodne odpovedať na otázky zo skladby. Strany veku, prisáhnul učiteľ Bertholdov, že má už 25 liet i výše. To postačilo. V januáru 1208 prišlo z Ríma čierno na bielom, že sa vyvolenie Bertholdovo potvrdzuje. Ale pán arcibiskup pošli ešte potom do školy. R. 1209 nalezáme ho vo Vicenci na školských laviciach medzi začiatočníkmi. 105.) Pápež premenil pri tom barvu, ako rak vo hrnci, a zaostril pero. Ľutuje učinivšeť toho učiteľom učiteľov, kto ani učedelníkom učedelníkov byť nemôže, a velí arcibiskupovi žiakovi vrátiť sa hneď do Kaloče, a tam si držať súkromného učiteľa.
Berthold tuším ochotne skryl sviecu učenosti svojej pod šafeľ: ale sotvá už potom myslel na štúdia. Bol zaiste obremenen novými výnosnými a vážnymi hodnosťmi, aby mal kde okázať svoju nevedomosť. Hneď r. 1209 učinil ho Andrej chorvátskym bánom, r. 1212 sedmohradským vojvodom, a r. 1213 báč-bodrogským županom.
Hneď po skvelom zaopatreniu Bertholda zavdala sa kráľovnej príležitosť poslúžiť mannou uhorskou i Egbertovi. Brat obidvúch Henrik, krajištník Istrie, zabil, s Ottom Wittelbachským, 21. jun. 1208 kráľa nemeckého Filipa. Daný do ríšskej kliatby, uskočil do Uhier, i s účastníkom vinny Egbertom. Tento bol tiež tu zaopatren štedre. Na Spiši dostal statky, darované potom tamniemu präpoštovi preto, že mnoho chodil v záležitostiach týchto veľavítaných švagrov. Za tú istú službu dostal Demeter z Rašky vo Sviňskej Novej Vsi, v župe šárišskej, mýto, slúživšie zámku Ujvár, 106.) a oblažujúce dosaváď rodinu Sinejovskú, hoc už dávno všetky roboty okolo ciest župe šárišskej veľkomyselne prepustila. Mnohé vôbec donácie Andrejove udávajú, že sa dejú pre služby preukázané jeho švagrom, alebo na ich odporučenie.
Dačo podobného sme už videli pri Gisle, manželce sv. Štefana; nikdy nie pri královnách ruských. Tieto ani dýchať po rusku v Uhrách sa neopovážily, nieto žeby boly, so svojou rodinou a svojími krajanmi, zožieraly tuk zeme, a panovite sebe tu počínaly.
____________________
104.) Vo predošlom občasiu prekladali sme dux skrze kňaz; bo to boly časy ešte viac menej slovanské. Teraz, v časoch čisto nemeckých, musíme už užívať slova vévoda. Kňaz už inde nemá smyslu, ako na Rusy.
105.) Ibique circa prima rudimenta versatur. Innocenc III. 21. jan. 1209. Fejér T. III. vol. 1. p. 75.
106.) Tamže p. 79.
§. 53. Súdcovstvovanie Andrejovo na Rusy.
Jediná Ruskami do zeme vprovodená neprístojnosť bola tá, že pre ne miešali sa kráľovia uhorskí neprestajne do sporov kniežat ruských; čo činil i Andrej, a to beze prestania, hoc mal Nemkyňu za manželku.
Náhle postlal švagrom mäkko, už pospiechal, r. 1209, ako vrchní pán, do Haliče. kde sa všetko poprevracalo, náhle odtuď nohu vytiahnul {:§. 50:}. Ústrednia vláda bola ešte vždy na Rusy len vo vzniku; Halič bočila poriad od národnej jednoty. Boliari i mešťani boli posadlí duchom nad mieru mätežným. Vrelo všade všetko bezo prestania. Podrobne tu vykladať všetky prevraty na ruskej zemi nemôžeme: krátce však sa ich dotknúť musíme.
Daniel Romanovič bol vyhnán zo Vladimírska, ako pápeženec. Na jeho miesto dosadol Roman Igorevič. Brat tohoto Vladimír uchytil Halič Jaroslavovi Vsevolodovičovi. A zasa Haličani ztrhli sa Vladimíra, a poddali sa Romanovi Igorevičovi. Pri večných týchto, púze z osobních záujmov pochádzajúcich, otrasoch nebolo ani bezpečnosti života a imania, ani občianskeho blaha, ani postupu pri polňom hospodárstve, remeslách, obchodu, vedách, umeniach, osvete. A všetko vrenie pochádzalo z tej nerozumnej zásady, že panuje najstarší v rodu, ostatní členovia panujúcej rodiny že musejú byť zaopatreni údelmi.
Preto nie div, že poľský Leško sa podvolil platiť Rímu ročniu daň, len aby previedol následníctvo syna svojho. To sa mu slušne videlo menším zlým, nežli tie večné búrky, aké lomcovaly Ruskom.
Vo hnusných búrkach týchto ani Andrej nevedel, čo si počať. Hneď jednomu z hašterných kňazov prisudzoval kniežatstvá, hneď druhému; ale nič nemalo stálosti, aniž sa môže povedať, čo Andrej na ten čas za Tatrami vykonal, aký úžitok mala krajna, alebo on, zo prítomnej ruskej výpravy.
§. 54. Mätežné pohyby v Uhrách.
Ba málo chýbälo, keď rozdával v Haliči trôny, že o svoj v Uhrách neprišol. Mätežní tiež a zpupní uhorskí páni hľadeli závistivým na to okom, že nehodní švagrovia Andrejovi vedú pri dvore veliké slovo, hrdia sa, a hlcú majetky, úrady, hodnosti.
Menovite šáriščan Bank {:Benedikt:} bán 107.) škripel zubami, že mu pre Bertholda bolo odjato chorvátske bánstvo, a že sa musel uspokojiť županstvom prešporským.
Keď teda Andrej II. meškal v Haliči, osnovali v Uhrách nespokojní páni proti nemu sprisahanie. Námera ich bola, vytisknúť Andreja skrze synov Geizy Geizoviča, ktorý bol odošol, po petnásťročňom väzneniu bratom Belom III., r. 1189 do Carihradu, a tam umrel {:§. 16:}, zanechav po sebe neznámych od inad synov. Upravení na nich poslovia šli pres Dalmáciu, pozvať vyhnancov do Uhier. Vo Splitu ale prechvátil ich istý Domald, a odoslal ku dvoru, spolu s nalezenými u ních písmami. 108.)
Beda účastníkom spiknutia: ale hlavní vinník, Bank bán, zostal beze trestu. Z čoho možno zavierať, že už vtedy bola pôvabná manželka jeho predmeťom túžby jednoho zo kráľovniných bratov, zdá sa že toho žiaka arcibiskupa. Jeho možno bolo dielo i to, že Bank bol povýšen za nádvorného župana a poslán na čele vojska do Haliče. Lakomý biskup odoslal preč za Tatry draka strežúciho žiarlive svoj poklad.
____________________
107.) Aspon majetky mal Bank bán v župe šárišskej. Keď Bela IV. darúva r. 1262 Sinejovcom {:Merže:} Šviňu, Novú Ves a Jarovnice, povedá: Quae a Bank bano, infideli nostro, ad nos fuerat devoluta. Fejér T. IV. vol. 3. p. 61. Turčan ho nazýva Bankbanus de genere Bor {:Chron. II. 72:} Soloviev palatínom Benediktom Borom. Isto. Rossii II. 310.
108.) Ma odmenu dostal Domald r. 1210 Cetinu a Iril. Fejér T. III. vol. 1. p. 100. – Potom ale zradil i on Andreja II. Odjímajú sa mu za to r. 1223 majetky, jestli to on bol. V. §. 77. dokl. 165. 166.
§. 55. Na Rusy uhorský bán.
Král Andrej nedal sa mýliť zvesti o zrade vo svojích ruských spletňach, ani nespechal domov, majä to za vec nevýznamnú, než zamestknával sa v Haliči i r. 1210. Po mnohom sem i tam sa kláteniu povýšil konečne Igorevičov. Vladimírovi dal Halič, Romanovi Vladimírsko. S tým sa navrátil domov, nenechav tam zasa žiadnej posádky.
Rusi ale boli s Igorevičmi velice nespokojni, žalovali na ních u Andreja neprestajne, ako deti. Načož tento vystrojil znovu r. 1211 vojsko do Haliče, pod bánom Bankom z rodu Bor.
Naložil mu učiniť koniec večnému haštereniu, a zaujať mätežnú krajnu. To snaď chcel od počiatku, ku tomu si hotovil cestu. Udržoval vždy plameň, aby mal čo zalievať, až ho prikryje svojím klobúkom. Akýkoľvek dobrák ináče, bol on predca politik.
Banko pokračoval podľa úpravy. Jatého Romana Igoreviča poslal do Uhier, a sám počal panovať. Panoval pak tak, ako vždy panúvajú cudzinci. Túživší po panovaniu uhorskom Rusi zhýkli. Pripovedali sebe, že uhorský tento bán je ten Antikrist, o jehož príchodu zvestuje písmo. Keď sa teda podarilo Romanovi Igorevičovi uskočiť z uhorského väzenia, vzniklo v Haliči srdité proti Uhrom povstanie. Banko musel pres Tatry nazpät, Roman obnovil svojo panovanie v domovine.
§. 56. Darovanie Brašovska nemeckým ritierom.
Práve pak vtedy, keď Andrej dal pre seba dobývať zeme cudzie, rozdarúval doma celé kniežatstvá. R. 1211 pozval do Sedmohradska nemeckých ritierov, a oddal im celú rozsiahlu krajinku, Brašovskom nazvanú, na hraniciach Valachie, 109.) aby slúžili krajne za ohradu proti častým nájezdom kumánskym. Mali naloženo zaľudniť krajinku Nemcami. Boli vyňati vcele z pod moci vojvodov sedmohradských, a samému len kráľovi bezprostredne podrobeni. Neplatia však ani tomuto nič iného, ako polovicu baňských dôchodkov. Uvidíme, ako vygazdoval s tymito ozbrojenými mníchami, ritiermi svatej Marie.
____________________
109.) Cruciferis de hospitali s. Marie, quod fuit in Jerusalem, modo in Accaron, terram Borza nomine, ultra sylvas, versus Cumanos. Fejér T. III. vol. 1. p. 106. Toto nasvedčuje Szerdaymu {:Episc. Trans. p. 8:}, že terra Borza ležela u prosmyku do Valáchie, nie Katonovi, píšúcimu {:Hist. prag. Hung. I. 776:}: Terram Borza, in Marmatiae limitibus sitam. Hlavnie tam mesto Brašov {:Kronstadt:}, odkuď Brašovsko, Bárcašág, districtus Coronensis.
§. 57. Výdaj Alžbety.
Andrej II. bol veliký priaznivec Nemcov, o čom svedčí už výdaj dcerečky jeho Alžbety. Štiriročnie decko toto bolo oddané r. 1212, vo Prešporku, so štiriročním synom grófa turingského Hermanna, Ludiekom. Vzatá bola hneď do Nemecka ku výchove. Sobáš nasledoval r. 1221. Ovdovela však brzo. Muž jej umrel r. 1227 pri výprave kuruckej. Načož Alžbeta vstúpila r. 1229 do marburgského kláštora, kde r. 1231 umrela, a r. 1235 bola za svatú vyhlásená, pre mnohé jej milostiny a zvláštnu obľubu vo vysluhovaniu žobrákom.
Rozvinutá pri oddávkach prešporských chvastavá marnotratnosť popudila zas Uhrov. Kráľ sa sice objavil pri slávnosti ako dáky miništrant: ale kráľovna ako neobmedzená pani všetkych krajinských pokladov. Okrem tisíc hrivien zlata, množstva perel, zlatých a strieborných nádob, dána neveste, jestli legenda Theodorikova nepreháňa, i strieborná posteľ a vana na kúpanie. Poukazujúc na všetky tieto poklady, rekla vraj kráľovna, so stiahnutým pyštekom, vyslancom grófovým: Povedzte vašemu pánovi, nech sa na ten čas uspokojí s týmto, až viac nasledovať bude. To bodlo Uhrov.
§. 58. Zasa výprava Andrejova do Haliče.
Pápež neprestával súriť výpravu do svatej zeme. Keď mu ale Andrej učinil pevnú nádeju, že Rusi vstúpia do jeho ovčinca, dovolil mu, listom od 3. febr. 1213, odložiť ešte kuruckú výpravu na tri roky s tým, aby za ten čas pilne apoštoloval medzi Rusmi, ku čomu títo sami zavdali dosť a dosť príležitosti.
Po vyhnaniu bána Banka a dosadnutiu Igorevičov {:§. 55:} mätežničili ohyzdní boljari zasa proti týmto, a keď ich Igoreviči chceli zkrotiť, prchli do Uhier, prosili o dosadenie Danieľa Romanoviča.
Andrej im ho poslal r. 1212 s vojskom, pod vodcovstvom Pothovým. Vladimír a Roman Igoreviči boli jatí a popudenou sprostačou prepodlo ubití. Vláčili ich otrhaní galgani po uliciach, vysmievali sa im, ako židi Kristovi, bili ich preukrutne, s manželkami a deťmi, naposledok hanebne obesili. 110.) Poth a jeho Uhri dívali sa na to so založenýma rukama. Daniel Romanovič kročil, po tomto kanibalskom skutku, na poškvrnený haličský prestol.
Ale už pribehlú z Belzu matku jeho vyhnali boljari, aby im nebola na prekážce. Vyhnaná prchla do Uhier, a brzo za ňou i Daniel. Už sa každá vláda stala nemožnou.
____________________
110.) Tohož lieta Haličane privedli k sebie Uhry otaj, i izymaša kniazej svoich Igorevičev trech, Romana i bratiu jeho, i bivše ich poviesiša. Lietopisec russkij Č. I. p. 370. k roku 1211 {:6719:}.
§. 59. Odvedenie Kolomana v Halič.
Prišlo teda, čo Andrej očakával. Mätežníci sami žiadali si za panovníka syna jeho Kolomana. Po tolikých búrkach a prevratoch mysleli i počestnejší vlastenci, že nič iného nezbýva, ako nasledovať príklad dávnych predkov, ktorí si zpoza mora panovníkov privolali, keď sami medzi sebou pevnú vládu zriadiť nemohli. Boli i oni za Kolomana; Andrej im ho r. 1213 priviedol, s vojskom, uhorským, osobne. 111.)
Vládu na čas neprítomnosti svojej sveril kráľovnej Gertrude, jej bratovi Bertholdovi, a palatínovi Bankovi. 112.) Nespodieval sa, že za ten čas, pokuď bude hľadať pre syna za hranicami trôny, ztratí hrozným spôsobom zbožňovanú svoju Gertrudu.
____________________
111.) Tohož lieta {:1213:} koroľ vengerskij posadil syna svojeho v Haličie. Tamže p. 374.
112.) Profecturus valida manu in exercitum contra Gubatos {:§. 31. dokl. 66:} nobilissimae Gertrudi t. d. Fejér T. III. vol. 1. p. 149.
§. 60. Usmrtenie Gertrudy.
Nemkyňa táto bola, pre svojích hrabivých bratov a prílišné hovenie Nemcom, 113.) nesmierne nenávidená. Nenávisť oproti nej dosiahla najvyššieho stupňa nečinom jednoho zo bratov, zdá sa, že Bertholda. Zamiloval sa tento arcibiskup abeceda do prekrásnej Šáriščanky {:dokl. 107:}, manželky Bankovej, a učinil jej, pomocou sestry Gertrudy, ošklivé snaď vtedy násilie, 114.) keď manžela vypratal s vojskom za Tatry. Znectená manželka vyžalovala sa so slzami vrátivšiemu sa z nepodarenej výpravy mužovi, a tento vzkypel hnevom, prisiahnul podliakom pomstu. Pri všeobecnej proti ním nenávisti nebolo ťažko osnovať sprisahanie, tuším na vykorenenie všetkých, obzvlášte ale Gertrudy.
Účastníci použili neprítomnosti kráľovej, udreli r. 1213 na kráľovský dvor: ale nestihli previesť úmysel svoj úplne. Len kráľovnu Gertrudu zabili; pelešiaci tam bratia uskočili. Pri povstalom kriku museli i mstitelia utekať. Dolapili a poškrtili ich v noci. 115.)
Vo krajňom nebezpečenstve nachodil sa i princ Bela IV. Len župan Michal ho vychvátil a potom prinavrátil otcovi. 116.) Pri hroznej trmevrme ztratila sa i kráľovská pečať. 117.)
A kto zvŕšil menovite hrozný skutok ubitia kráľovnej? Turčan tvrdí, že ju usmrtil sám obrazený manžel, Bank bán. 118.) Stero oproti tomu pripisuje zločin ten županovi Petrovi. 119.) Poslednie potvrdzuje sa listinou Bely IV. 120.)
Listiny spomínajú ešte ako spoločníkov zločinu, Šimúna, zaťa Bank bánovho, 121.) a Othmara. Obidvúm boly statky, pre usmrtenie Gertrudy, odjaté. 122.) Othmarove majetky dal Andrej II. r. 1214 k udržovaniu dvúch sväcenníkov, aby každodenne za dušu usmrtenej kráľovnej obeť u oltára prinášali.
Ktorí z ních prišli o život pri zločinu, nevie sa: ale to isté je, že o statky prišli všetci spomenutí, a bezpochyby i mnozí iní. Bľúzni teda Bonfin, keď píše, že Bank bán dostal milosť od Andreja, v Carihrade, kde vraj vtedy meškal, byv na výprave do svatej zeme. 123.) A predca dali sa ním zaviesť, nielen Desericius, 124.) než i súdny a všestranný Pray. 125.) Oba píšu o prijatiu Bank bána na milosť, Pray práve o jeho potomnom povýšeniu. 126.)
____________________
113.) Quod Andreas, ad consilium consortis suae Gertrudis, plures Almanos in Ungariam accersisset, magistratus quoque reipublicae, Ungaris neglectis, Almannis mandasset. Dlugoš Chron. VI. 615.
114.) Uxorem Bankbani vi tradidit cuidam suo fratri hospiti deludendam. Turčan II. 72.
115.) Qui {:Petrus:} et ipse, subsequente nocte, in ultionem sceleris, cum aliis jugulatur. Stero a. 1213. Canisi. T. I.
116.) Ad signum paternitatis reportavit {:comes Miska:}. Fejér T. III. vol. 1. p. 151. – T. VII. vol. 1. p. 191. Dostal za to r. 1214 majetok Zelelgek.
117.) Sigilli nostri, quod in occasione reginae Gertrudis fuit deperditum. Fejér T. III. vol. 1. p. 175.
118.) Quam ob causam idem Bankbanus, de genere Bor oriundus, suum gladium in sangvine reginae cruentavit. Turčan II. 72. – Rok má 1212.
119.) Regina Gertruda Ungarorum, mater sanctae Elisabeth, sponso expeditionem contra Ruthenos movente, a comite quodam Petro trucidatur. Stero l. c. – Rok má 1213.
120.) In comitatu Sirmiensi de possessionibus haereditariis quondam Petri, filii Gurwey, quae sua infidelitate exigente, quia crimen laesae majestatis, matrem nostram occidendo, commiserat, ad manus regias sunt devolutae. Bela IV. r. 1237. Fejér T. IV. vol. 1. p. 68.
121.) Fossas Lasponya vocatas, quas Banch banus pretio comparavit, et cum filia sua Simoni genero suo donaverat, qui Simon infidelitate et absque heredum solatio decessit. Štefan V. r. 1272. Fejér T. V. vol. 1. p. 242.
122.) Fejér T. III. vol. 1. p. 157. – T. III. vol. 2. p. 130.
123.) Bonfinius Deca. II. l. 7.
124.) Banckbanum venia impertit. Desericius de majoribus Hungar. L. III. T. II. p. 126.
125.) Andreas nequaquam in Banconem necis auctorem animadvertit. Pray Annal. I. 204.
126.) Qui paullum post et palatini, tum Sclavoniae bani dignitate ornatus fuerit. Ibidem. Odvoláva sa na listiny, a pravdu má. I roku 1217 čítame: Bancone bano. Monum. Hung. k. VI. p. 141. Ale i to je listina: Quae a Bank bano, infideli nostro, ad nos fuerat devoluta. V. dokl. 107. Musela to byť druhá osoba toho mena a tej hodnosti.
§. 61. O účasti primasovej na zločinu.
Stero mieša do toho i primasa Jána. Sprisahalí sa ho vraj tázali, či majú skutok vyviesť, či nie? A primas im dal vyhýbavú, dvojsmyselnú odpoveď, 127.) aby ju potom mohol vykladať, akokolvek vec vypadne, ku prospechu svojemu. Odpoveď tá je sice vtipná, a práve preto všeobecne známa: ale istotne puhá vymyslenina. Kráľ na primasa Jána nikdy nemal ani najmenšieho podozrenia. Jemu sveril spravu krajny, keď znovu šol do Haliče; jemu i keď nastúpil cestu do svatej zeme. V liste na Innocenca III. r. 1214 písanom nazýva ho mužom vyskúsenej vernosti. 128.)
____________________
127.) Reginam occidere nolite timere bonum est. Si omnes consentiunt ego non contradico. Stero l. c.
128.) Fidei constantia probatum. Fejér T. III. vol. 1. p. 164.
§. 62. Výprask arcibiskupa abecedy.
Hlavní zapríčiniteľ úžasného výjavu, arcibiskup abeceda, sice uskočil: ale zato vcele suchý neušol. Účastníci ďaleko rozšíreného spiknutia vyhľadali ho doma, v Kaloči, a dali mu aspon strašný výprask, pri čom sa i všetkým reverendám okolo svatého otca dačo dostalo. Innocenc III. vetí zato činiteľov verejne vo chráme, pri horiacich sviecach a zvoneniu, vykliať, 129.) čo mohlo byť dosť smiešným, jestli, ako pravde podobno, páchatelia výstupku známi neboli.
Takéto hlä veci sa povodily v neprítomnosti Andrejovej. Môžeme si predstaviť, ako chvátal, so synom Kolomanom, domov, keď o tom všetkom v Haliči uslyšel.
____________________
129.) Tamže p. 152.
§. 63. Odchod bratov Gertrudiných.
Vo prvom žiaľu umienil si zarmútený vdovec, postiť pres celý život každý piatok o chlebe a vode, za spasenie manželkynej duše. Pomste jeho nad ubijcami už bolo zadosť učineno; zbývalo len zapudiť v čerty tých driečnych švagrov, ktorí celé nešťastie zapríčinili.
A Egbert sice vykľúdil sa sám od seba, hneď po ubitiu Gertrudinom, pri tichosti zo krajny, a dosadnul zasa na arcibiskupský stolec v Bambergu. Lebo darmo, už to vždy len malých zločincov vešajú, veľkých okurujú. Bertholda vyprovodili, z rozkazu kráľovho, pečuhský a rábsky biskupi za hranice; pri čom uniesol nečestne odovzdaných mu Gertrudou ku skrytiu 7,000 hrivien striebra a drahých kameňov. 130.) Písal sa však i zatým arcibiskupom kaločským, ba i všetky dôchodky hodnosti tej požíval, 131.) až do r. 1217, kde bol ztrestán patriarchátom Akvilejským. 132.) S Andrejom sa smeril potomne na toľko, že tento, pri výprave do svatej zeme, i syna svojho Belu ochrane jeho poručil {:dokl. 142:}. Umrel r. 1251 na patriaršom stolcu. 133.)
____________________
130.) Tak Andrej sám r. 1214. Žaluje sa Innocencovi III. na nevďačníka, in quo sperabamus, ob cujus vehementem affectionem et promotionem super alios fere totius regni majorum et minorum odium incurrimus. Fejér T. III. vol. 1. p. 166.
131.) Tamže vyhráža kráľ, že si z dôchodkov jeho zaopatrí náhradu, jestli mu poklady nenavráti.
132.) Honorices III. píše nonis julii 1218: Archiepiscopo Colocensi, in patriarcham Aquileqiensem electo. Tamže p. 164.
133.) X kal. jun. 1251. Bertholdus patriarcha obiit, qui vixit in patriarchatu 33 annis. Bern. de Rubeis Monum. eccl. Aquil. p. 719.
§. 64. Kolomanovo nastolenie v Haliči.
Andrej II. vzal zasa, po oplakaniu smrti Gertrudinej, niť haličskú do ruky, spechal upevniť na tamejšom trônu, s pápežským privoleniem, 134.) syna Kolomana. Pribehnuv s ním z Haliče, odviedol ho r. 1214 nazpät.
Spravu krajny sveril, na čas neprítomnosti svojej, primasovi Jánovi, a biskupom vesprimskému a pečuhskému. Odešol s velikým strachom. Lebo proskakovaly po krajne reči, že páni Andreja zvrhnú a povýšia syna jeho Belu. Andrejovi to zabilo taký klin do hlavy, že sebe i ochranu pápežskú pred synom a mätežníkmi vyžiadal. Na teraz však strach jeho bol marný. Doma zostalo všetko pri pokoju, v Haliči šly veci dobre.
Rusi sa tešili novému vyšnurovanému panovníkovi, a otec mu zaopatril bezpečnosť smluvami vynálezu Pakoslavovho. Vojevoda tento, čili župan, sudomírsky navrhnul takéto podelenie južnieho Ruska, považovaného už, následkom boljarských mäteží, za vec ničiu, ktorú kto pochváti, toho je. Koloman bude kraľovať v Haliči, a vezme dceru poľského Lešky, Salomeu. Leškovi pripadne Peremyšl. Daniel Romanovič, ktorý oslyšaný v Uhrách, postavil sa podo krýdla Leškove, obdrží Vladimírsko. I sebe nadelil Pakoslav dačo, Ľubačev. Poliaci sa teda už teraz dopustili toho, proti čomu potom tak vrešteli, keď sa na ních uskutočnilo, trhania a delenia súsedních držav. Všetko toto, a spolu handeľ náboženský, bolo všestranne prijato. Rusi uznali pápeža, ale podržali obriad gräcký.
Na všetko uderil pečať svoju pápež. Andrej ho poprosil z Haliče, aby ráčil dovoliť arcibiskupovi ostrihomskému, Jánovi, ovenčať bez meškania Kolomana; lebo žeby príchod pápežského legáta pridlho sa odtiahol. A pápež pristal na to. 135.)
Primas Ján prikvapil, dostavil sa i biskup krakovský a kronikár poľský Vincenc Kadlubek, a zvŕšili r. 1214 spoločne dielo veliké. Nielen ovenčali Kolomana, než spárili ho spolu so Salomeou, chlapca s deckom. Novému kráľovi bolo učineno za povinnosť, vyhnať všetkých staroverských popov, pri čom potom vyfrknul on sám.
Andrej vrátil sa do Uhier Boha chváliac až r. 1215, a hneď odmenil trud primasov mýtom v Kakaču.
____________________
134.) Fejér T. III. vol. 1. p. 163.
135.) Fejér T. III. vol. 1. p. 163.
§. 65. Nabídnutie Andrejovi císarskej koruny.
Nasledujúciho 1216 roku pojal za manželku Jolantu {:Yoles:}, dceru Petra, grófa z Courtenay a Auxerre, z panujúcej rodini francúzskej. Nový tento tesť stal sa brzo súperom zaťa svojho pri obsadeniu carihradského trônu.
Prvý latinský císar, Balduin {:§. 41:}, bol porazen 15. apr. 1205 u Adrianopoľu bulharským Psím Jankom, a padnul do zajatia. „Pravý syn Ríma rodom i náboženstvom“ {:§. 39:} zatknul ho v Trnove. Tam ho vraj pokúšala, a potom lžive udala, ako Putifárka Jozefa, kumánska manželka Jankova. Janko mu preto dal uťať nohy ruky, a tak ho vrhnúť živého do priekopy, kde až na tretí deň umrel, kľutý za živa ptákmi. Príčina je iste vymyslená, ale barbarská ukrutnosť zdá sa byť pravdivou. Svedčí zaiste o nej Niketas, spisovateľ súveký, državný pisár, muž osobne pri zaujatiu Carihradu prítomný. 136.) Po hroznej končine Balduinovej zaujal carihradský prestol brat jeho Henrik.
Tesť našeho Andreja, Peter z Courtenay, bol švagrom Balduinovým a Henrikovým; manželka jeho Jolanta bola ich sestra. On by teda bol mal prejať trôn, keď Henrik r. 1216 umrel. Vätšina však účastných koristi francúzskych dobrodruhov ponukli carihradský trôn zaťovi jeho, Andrejovi. 137.)
A tento sice nebolby pohrdnul hodnosťou, ale pápež mu neprial, a riešil otázku medzi tesťom a zaťom náhle. Bez vyjednávania s kýmkoľvek, ovenčal v Ríme r. 1217 Petra z Courtenay a poslal do Carihradu. 138.)
Nikdy však na hotový pre neho trôn nesadnul. Na ceste prechvátil ho, spolu s kardináľom Jánom Kolumnou, Theodor Komnen, 139.) gräcký císar v Nikäi od zaujatia Carihradu latiníkmi, a v zajatiu jeho brzo umrel. Len manželka jeho Jolanta, matka kráľovnej našej Jolanty, došla do Carihradu, a panovala tam do r. 1220, kde dever, Robert z Courtenay, prevzal od nej vládu.
____________________
136.) Scythico bello captus et vinculis oneratus, longo tempore Ternobi fuit. Cum autem Aspietes ad latinos defecisset, Joannes ira aestuans, et, dolore in dies ingravescente, pene in rabiem actus, Balduino educto e carcere, pedes genibus, et manus a brachiis Tenedia plane securi amputari, deinde ipsum in vallem praecipitari jubet. Ubi tertio demum die esca volucrum miserabiliter exspiravit. Nicetas Choni. Balduini imperi. – V. Akropolita a Alberik.
137.) Universitas latinorum destinarunt, in imperatorem Constantinopolitanum te, vel nobilem virum comitem Antissidiorensem, tuum socerum, electuros. Honorius III. r. 1217 Andrejovi II. Fejér T. III. vol. 1. p. 187.
138.) MCCXVII. mense aprilis quidam Francigena, nomine Petrus de Alsunla, a Graecis vocatus et electus in imperatorem Constantinopolitanum, applicuit Romam cum uxore et filiis et alio comitatu. Honorifice a domino papa Honorio et a clero et a cuncto populo Romano receptus, 5 idus praedicti mensis coronatus est. Muratori rerum Italie. T. VII.
139.) Honorius III. žiada r. 1217 Andreja, aby väzňa vyslobodil. Fejér T. III. vol. 1. p. 187.
§. 66. Prípravy ku ceste do Palästíny.
Zbavený tak výhľadu na carihradský trôn, pomyslel už raz Andrej II. prísne na tú výpravu do svatej zeme, ku ktorej ho toľko nutkali pápežovia.
Prvá jeho pečlivosť bola, zaopatriť si peniaze. A tu pomohol pápež. Rozkázal biskupom odvádzať desiatu časť svojích dôchodkov, a ustanovil ku tomu zvláštnych pápežských sbierateľov. Príliš mnoho to sotvá prinieslo. Môžeme si predstaviť, ako chudobnými sa stali od razu všetci präláti. Menej snaď bolo odporu pri odberaniu cirkvám ich drahotín. A šli pri tom tak ďaleko, že ešte i hrobky boly olúpené. V kosťach kráľovnej Gisely bola vyhľadaná zlatá koruna. 140.) Potom bola pokazená minca, razené špatné peniaze, pri čom len židi a izmaeliti mali svoj rebach.
Strany synov ustanovil, aby na prípadnosť jeho smrti v Uhrách prejal vládu venčaný už Bela IV., Koloman podržal Halič, najmladší Andrej, syn Jolantin, aby prejal moc po tom, ktorýby zo bratov umrel bezdetný. Spravu krajny zanechal kráľovnej Jolante a primasovi Jánovi. 141.) Synom nielen žiadnej moci pri tom nedal, než Belu, poneváč už dávno s ním mátožili rypáli, poslal práve von zo krajny. Ujec Berthold, patriarcha akvilejský {:§. 63:}, a palatín Dionýs, odviedli ho do Nemecka, na zámok Stahin. 142.)
Ochrana Dalmácie bola sverená Pontiovi de Cruce, priorovi joannítov, ktorým Andrej II. daroval Vranu {:Aurana:}, s hojnými statkami. 143.) Boli i títo tak, ako nemeckí ritieri, samí cudzozemci, len že latinskej národnosti. Ba Vrana bola len prílepok joannítov neapolitánskych. V nasledujúcom však stoletiu sa Vrana alebo vcele odtrhla od Neápoľu, alebo hodne pouhorčila. Na koncu panovania Anžuáncov už boli rodzení Uhri priormi.
Dôchodky z celého Chorvátska a Slavonska boly vyznačené na veno kráľovnej, v Uhrách pak šimegská a saladská župy. Na prípadnosť smrti svojej poistil jej kráľ 8,000 hrivien striebra; a to malo byť kryto dôchodkami solních baní marmarošských, z bodrogskej župy, a od peštianskych izmaelítov.
Všetko odobril a potvrdil Honorius III., vzal kráľovstvo uhorské pod ochranu sv. Petra, a ohradil ho zo všetkých strán múrom cirkevních kľatieb. 144.) Smelo sa potom vydal Andrej II. na ďalekú cestu, v auguste 1217, s 10,000 jazdy a hojným počtom nemeckých pechúrov. Všetkých maly za moro previezť benátske a dalmatské lode, za umluvenú cenu. Za každých desať lodí platilo sa päťsto hrivien striebra. Nádavkom postúpil Andrej Benátčanom na večné časy Zadar. 145.)
____________________
140.) V Obč. I. §. 47 sme sa na tom ustálili, že Gisla pravdepodobne umrela v Nemecku.
141.) Cum nos ultra mare in subsidium terrae sanctae fuissemus profecti et regnum commisissemus Joanni archiepiscopo et aliis quibusdam. Andrej II. r. 1219. Fejér T. III. vol. 1. p. 270.
142.) Patre nostro Andrea in subsidium terrae sanctae profecto, placuit eidem, nos in provisione avunculi nostri Bertholdi, patriarchae Aquileyensis, in Teuthoniam in castrum Stahin transmisit. Bela IV. r. 1235 pri darovaniu odmeny Dionýsiovi. Fejér T. IV. vol. 1. p. 21.
143.) Verbőczi bľúzni, keď píše {:Tripart. P. II. tit. 54:}, že priorát vranský založil Ludiek Veliký, po návratu svojom z Neápoľu.
144.) Fejér T. III. vol. 1. p. 189.
145.) Tamže p. 264.
§. 67. Cesta do Palästíny.
Šli s ním prijatí dávno na milosť švagrovia, Otton, vévoda Meranu, a Egbert, biskup bambergský, potom Leopold rakúsky. Z uhorských prälátov a veľmožov priúčastnili sa: arcibiskup kaločský Ugrin, biskup rábsky Peter, jágerský Tomáš, tovarník Dionýs, a miláček Uriáš, opát pannonský, jemuž ľahkoverne lživú listinu z r. 1002 odpísal a potvrdil {:Obč. I. §. 6:}.
Dobrodenie toto preukázal i na ceste biskupovi záhrebskému, potvrdiv týkajúce sa jeho biskupstva listiny, ktorých pôvodiny ani nevidel, s osvedčeniem, že chce bez vyšetrovania všetko nechať pri svojej platnosti, čo raz Bohu bolo darováno. Ba i sám rozmnožil dary tieto neslýchanými výsadami. Vyňal majetky biskupské z pod moci bánskej, poddaných biskupských oslobodil ode bremena ročnieho zameňovania peňazí, a ode všetkých poplatkov, s podivným ohradeniem. Jestliby vraj prišli na majetky biskupské a kapituľské kráľovskí výberčí, treba im všetky veci odjať a uvrhnúť na 40 dní do žalára. 146.)
Do Splitu pribyl 23. aug. 1217. Vyšli mu v ústrety duchovenstvo i ľud, a on, zosadnuv z koňa, kráčal peší do chrámu. I tam ho prenasledovali prosebníci. Kapituli musel isté zeme darovať. Bol volený v jeho prítomnosti arcibiskup: ale to hlavatých Talianov tak málo mýlilo, že jeho odporučenec prepadol.
Tam sadli nábožní pútnici na benátske, ankonitánske a zadarské lode, a preplavili sa do Cypru, kde už čakali na ních iní kuruci, aby všetci spolu nič nevykonali. V novembru 1217 dorazili do Ptolemaidy, čili Akonu, pobrežného mesta zeme svatej.
____________________
146.) Tamže p. 212. – Thomas archid. Hist. Salon. c. 25.
§. 68. Deje v zemi svatej.
Boli tam pohromade štiria kráľovia: náš, jeruzalemský Ján, kyperský Hugo, armenský Lev; všetci lepší mníši, nežli bojovníci. Keď vyšol ku ním do táboru patriarch jeruzalemský so krížom, šli mu bosí s velikou pokorou v ústrety.
Syn zultána ägyptského, Sefadina {:Malek al Adel:}, Koradin {:Moaddhem:}, pozoroval chladnokrevne z ďaleka, čo budú delať. Keď sa pohli proti nemu ku Betsaide u Jordána, ustúpil. Kuruci to mali za strach: ale chytrý Koradin sa usmieval. Nechcel sa s nimi potýkať, lebo predvidel, že božích bojovníkov potrú i bez jeho pričinenia hlad, choroby, nesvornosť. Znali už tam dobre tých svatých zo západu s blčiacymi hlavami. Nemävše nikoho, s kým by sa boli potýkali, okúpali sa 10. nov. 1217 v Jordáne, a potom chodili po brehách jazera galilejského, obdivujúce miesta posvätené šľapejmi a divmi Jéžišovými, až ich hlad prinutil ku návratu do Ptolemaidy.
Aby však predca neboly vcele daromné tie modlitby, ktoré sa, z uloženia pápežovho, za úspech ich zbroje dialy po celom kresťanstve: obľahli dobre opevnený, 77 väžemi zaopatrený, vrch Tábor. Ale učinený 8. dec. 1217 útok sa nezdaril. Podujímatelia sa pri tom povadili, cyperský kráľ umrel, Andrej ťažko onemocnel. Mal podozrenie, že mu bol zadán jed.
Poneváč spolu dostal znepokojujúcu zvesť o velikých neporiadkoch a kujonstvách v Uhrách, kde mali myši hody, keď mačky nebolo doma: uzavrel, po trojmesiačnom pobytiu vo svatej zemi, navrátiť sa s nakúpenými mošťami {:relíkviami:}, domov. Boly to samé vzácne veci, ktoré tam neprestajne pre nábožných pútnikov sbierali a draho predávali: hlava prvomučedelníka Štefana a Margarity, ruky apoštola Tomáša a Bartolomeja, kúsok zo prúta Áronovho, a jedna nádoba zo svatby v Káne galilejskej. S tymito pokladmi nastúpil zpiatočnú cestu po suchu, pres Sýriu. Pred odchodom dal sa zapísať za spoluúda hospitalárov syrských, a obdaroval ich štedre. Zaviazal seba i potomkov, posielať im zo preplnenej pokladnice každoročne päťsto hrivien striebra. Špitáľu sv. Jána Krestiteľa v Margate daroval tiež ročních sto hrivien, a špitáľnikom jeruzalemským akúsi zem sviňských pastierov 147.) v Uhrách. Ešte i pevnosť Krati dostala od neho dar ročních sto hrivien. Majiteľ nesmiernych pokladov, nový Croesus, chcel všade zanechať po sebe večnú pamiatku, kde ho dobre pohostili. Patriarch ale jeruzalemský mrštil za ním kliatbu, kuruci výčitky chabosti. 148.)
____________________
147.) Terram subulcorum nostrorum.
148.) Očitý svedok Oliuerius u Eccarda II. 1397. – Berard. Thesaur. de acquis. terrae s. – Godefridus Annales. – Thomas archid. Hist. Salon. – Turčan II. 73. – Fejér T. III. vol. 1. p. 235. 238. 240. 242.
§. 69. Zpiatočná cesta z Palästíny.
Čo na zpiatočnej ceste vykonal, zvestuje sám r. 1218 Honoriovi III. 149.) Šol, ako pytač, všade manželstvá spojujúc; a bol pri tom o mnoho šťastnejší, nežli vo vojne s neveriacimi.
V Antiochii učinil smluvu s armenským kráľom Lvom, že najmladší syn jeho Andrej pojme dceru Lvovu, a potom bude nástupcom jeho na trônu. Z toho potom zošlo. Nevestu i kráľovstvo predchyti Andrejovi syn kniežaťa antiochenského Filip.
V Nikäi, kde Theodor Laskaris založil, po opanovaniu Carihradu latiníkmi, nové císarstvo gräcké, a mal za manželku sestru králeny uhorskej Jolanty, bol teda švagrom Andrejovým, postaral sa o manželku pre syna Belu. Bola to dcera Theodorova Maria, ktorú hneď i vzal so sebou do Uhier. Poneváč bola ešte maloletá, žila po oddávkach pri dvore paničkou až do r. 1220; vtedy mladí ľudia šli skutočne k oltáru.
Vyjednával i so sultánom Ikonie strany manželstva. Zultán pýtal za manželku jednu zo dcier Andrejových, a sľuboval prijať krest; Andrej bol hotov dať mu vnučku. I z toho zošlo.
V Carihrade ho prirodzene prijali latiníci a testiná Jolanta s velikou srdečnosťou.
Vďačne ho mal i v Bulharsku Ján Asien, nástupca Psieho Janka. Asienovi sľúbil za manželku svoju 14 ročniu dceru Mariu, čo i vošlo r. 1220 vo skutok.
Vo Srbsku si počínal ako državný muž, nie viac ako pytač. Staly sa tam mrzuté pre neho veci. Štefan Nemanič, nemajä dosť na ovenčaniu bratom, sv. Sávou {:§. 40:}, žiadal i od pápeža korunu, a papež mu ju povolil. Andrej zakypel nad tým hnevom. Dal sa však udobriť prenikavými rečmi sv. Sávy a ešte viac darmi.
____________________
149.) Fejér T. III. vol. 1. p. 307.
§. 70. Stav krajny po návratu z Palästíny.
S návratom do Uhier našol krajnu dľa Turčana v uspokojujúcom stave. Ale nie to vysvitá z listu Andrejovho, písaného r. 1218 Honoriovi III. Píše, že už v Palästíne dostal zvesť o velikých zmatkoch v Uhrách: ale že ich našol vätšími nad povesť. 150.) Všetky vraj dôchodky kráľovské sú rozchytané svetskými i duchovními násilníkmi, tak že ani dlžoby platiť nemôže, a za pätnásť rokov sa nezotaví. Do takej krajnosti priviedli vec vybujnelí Satanovi sluhovia, že i samého spravcu krajny, primasa Jána, vyhnali s posmechom za hranice, kde až do návratu kráľovho strádal, 151.) z imania i dôchodkov olúpený. Vždy záhubná pánovláda teda už vrcholila. Andrej si nevedel rady s tak drzými divochmi, ktorí si osobovali právo kráľovny ubíjať, námestníkov kráľových zo krajny vyháňať, samých kráľov zosadzovať, čo všetko už pod Andrejom za pár rokov alebo vyviedli, alebo aspon probovali. Prosí pápeža na kolenách, 152.) ač sám vyznáva, že otcovská jeho ochrana bola prislaba, 153.) aby stíhal zločincov cirkevními pokutami, pred nimiž by ich žiadno podnebie nezkrylo. 154.) Podivná to slabosť kráľa, žiaľký úkaz rozpadajúcej sa už nahnilej spoločnosti.
Možno však, že kráľ trochu i preháňa, aby pápež nevymáhal zvyklé svoje dôchodky. 155.) Lebo už Rímu nieslo apoštolovanie a večné posluhovanie v Uhrách hojné ovocie. Pápežovia naložili krajne tej daň, ktorá pomoci ich ustavične potrebovala. Na každú ale prípadnosť dosiahly nezdoby surových, divo násilníckych pánov, ako všade po celej Európe, v Rusku, Poľsku, Česku, Srbsku, Nemecku, Taliansku, Francúzsku, Anglii, tak i v Uhorsku, povážlive vysokého stupňa. Nielen že k obecným potrebám ničím viac prispievať nechceli, od vojenských služieb sa odmáhali: i majetky korunné, kráľovské a zámocké rozchytali násilne. 156.) Následkom toho vyšla dosavádna branná sústava na márnosť. Župné pluky ztenkly, kráľ nemohol vydržiavať hojnú družinu, páni a präláti chovali len toľko ozbrojencov, koľko za dobré uznali pre parádu, alebo pre svoje lúpežné a mätežné zámery.
____________________
150.) Multo ampliora perfidiae scelera, quam prius audiveramus, comperimus esse perpetrata. Fejér T. III. vol. 1. p. 250.
151.) Quam plurimi nobilium regni, satellites sathanae, regiam non verentes offendere majestatem, nostris dispositionibus ausu praesumserunt nefario contraire, pacem perturbantes et Hungaros hostiliter affligentes. Memoratus autem archiepiscopus – cum eligeret mori magis, quam ipsorum malitiis consentire, ab eisdem tyrannis rebus omnibus et reditibus spoliatus, captus, ex Hungaria est ejectus. Tamže.
152.) Vestrae paternitatis profusi genibus. Tamže.
153.) Vestrae paternitatis custodia nimis imbecillis et exilis erga nos fuit. Tamže.
154.) Quetenus in nullo christianitatis climate, quo aufugerunt, valeant occultari. Tamže.
155.) Porro vestra non miretur sanctitas, si de bonis regni nostri ad praesens catechizare non possumus. Tamže.
156.) Quum esset edictum a rege Andrea, quod terrae castrorum, a quocunque violenter occupatae, castris restituerentur. Fejér T. III. vol. 1. p. 353.
§. 71. Prílišné kráľovské štedroty.
Náležalo teraz vrhať perúny na hlavy vinné, vyrvať pochvatiteľom nespravodlivú korisť. Bolby potrebný býval panovník silný, ktorýby sa bol odhodlane odvolal na zdravý rozum národa, a ustrašil divých násilníkov. Andrej II. ale nebol ten muž, ktorýby bol nebezpečenstvo poznal, šlápnul smelo škorpionom na hlavu. Nielen ponechal mohutným lúpežníkom všetko, čo už pochvátili, než i sám márnil ďalej. Z čiastky predával, z čiastky rozdarúval za darmo, beze všetkého výboru, korunné a zámocké majetky, skutočných držiteľov ich uvolňoval odo všetkých državných povinností, ničiacimi všetok poriadok výsadami.
Tak práve toho 1218 roku, keď pápeža uvedomil o nekonečnej chudobe svojej, povýšil pánov Baboneka a Štefana, pochádzajúcich vraj z rodu rimských Ursínovcov, na hodnosť slobodných pánov {:liberi comites:}, nové to opičiactvo, zato, že Štefan bol s ním, so 250 jazdcami, v Palästíne. Potvrdiv im darované Imrichom panstvo Vodichu, vyníma ich, a celé ich potomstvo, z pod súdobnej moci bánovej, a akýchkoľvek iných súdcov a úradníkov, a oslobodzuje odo všelikých daní. Na celom ich územiu neslobodno kuniny vyberať, 157.) ani žiadno župné shromaždenie vydržiavať.
Chýlilo sa ku tomu, akoby už celá krajna a celá moc kráľovská mala prísť na rozchvat medzi biskupstvá, kláštory, a dakoľko mohutných rodín. Povstalo akési pochabé smýšľanie o štedrotách kráľovských, tak ako za naších dňov o neprebranosti krajinských dôchodkov. Ako r. 1867, keď viedeňská vláda dala pokoreným Uhrom samospravu, povolala nazpät všetkých liberálnych úskokov, položila všetku verejnú moc do rukú aristokratov, títo mrhali imanie obecné, dôchodky krajinské, ako čoby to bol olejný krčah vdovy prorockej, vzali sebe ohromné platy, navymýšľali množstvo drahých, často bezprácnych úradov, podkupovali voličov, vrhali vyslancom snemovným masné zaopatrenia, množili honvédske pluky, viedli železnice temer do každého dvora, dali sa chváliť zakúpeným novinárom, činili dlžoby, až pod pár rokmi na to prišlo, že požičať nikde viac, a dane, akokoľvek vyvýšené a napnuté, ku zaokrytiu državných potrieb nestačily: tak vtedy každý, kto len popatril na tvár kráľovu, už očakával milosť, ako sedliak pri domnelom otvoreniu Neba. Nikto nechcel ničoho konať bez odplaty. Za každú malichernú službičku bola žiadaná odmena pre celú večnosť. Svetské i duchovné osoby obstupovaly kráľa, žobrali o milosti, jestli nie o dáke zámky, dediny, majetky, teda o výsady a nadprávia. Každý chcel byť vyňatý z pod obecných zákonov, súdov, povinností. A slabý, odkojený tiež lživými pochopami o štedrotách kráľovských, Andrej len sypal z rohu plnosti, pokuď ešte dačo stávalo.
____________________
157.) Collectas marturinales. Jeden druh daní. To bola naozaj immensa regum dapsilitas, nullis limitibus coarctata. Tamže p. 322.
§. 72. Hlasy proti Andrejovej márnotratnosti.
Bystrejšieho zraku a ušlechtilejšieho srdca vlastenci hrozili sa gazdovstva toho, hľadeli s úžasom do budúcnosti. Títo obrátili sa na Belu IV., aby skrze neho napravili chyby slabúcha kráľa; a slová ich našly živý ohlas v duši rozumného a čilého mladíka, ktorý pochopil, že cesta, ktorou otec kráča, vedie ku prepasti. 158.) Preto predstúpil v synovskej dovere pred otca kráľa, namlúvajä ho, aby nielen ďaľším rozdávaniam učinil koniec, než i vzal nazpät zámky a dediny pochvátené, alebo beze príčiny rozdaruvané. Hneď ale obskokli slabúcha kráľa držitelia takýchto statkov, ľudia obohatení na ujmu krajny, a priviedli ho r. 1219 ku tomu, že prísahou prisľúbil, neodberať darované raz majetky nikomu.
Bela a vlastenci obrátili sa na pápeža, a Honorius III. podal im ochotne pomocnú ruku. Písal r. 1220, prostredkom biskupov, Andrejovi, aby imanie krajinské zbytočne nemárnil, ba vzal nazpät, čo bez potreby rozdal, hocby bol prisáhnul, že to neučiní. 159.) Bolo to teda rozriešenie ode prísahy, ku nejž Andreja primäli lsteci. Títo teraz zanevreli na Belu, a mali ho potom vždy v žalúdku, čo svojím časom stalo sa pre krajnu osudným.
____________________
158.) Per quas {:superfluas et inutiles donationes:} jus coronae regiae pene penitus erat convulsum. Fejér T. IV. vol. 1. p. 105.
159.) Fejér T. III. vol. 1. p. 294.
§. 73. Slávnosti pri dvore.
Do týchto nepríjemných treníc zamiešaly sa r. 1220 rodinné radostné slávnosti. Do velikého pohybu prišol dvor, keď putoval pres Uhry zo Francie do Carihradu nový císar, švagor Andrejov, Robert z Courtenay. Potom sa odbývaly pri dvore dva sobáše. Mladší kráľ Bela pristúpil k oltáru so svojou oddanicou, Mariou Theodorovnou, a Maria Andrejevna bola sobášená s bulharským Jánom Asienom. Dvorjani sa okazovali pri týchto slávnosťach.
Iní si hľadali zaneprázdnenie v cudzozemsku. Arcibiskup kaločský Ugrin, syn mohutnej rodiny, podniknul novú púť do svatej zeme, a ku nemu pripojili sa mnozí, medzi nimi palatín Miklúš, ako čoby doma všetko v najlepšom bolo bývalo poriadku.
§. 74. Ztrata Haliče.
A predca i Halič bola pre Uhrov práve toho roku vcele ztratená, Koloman s potupou vyhnaný.
Ešte keď Andrej II. skupoval vo svatej zemi mošti, oborili sa na nenávidených Uhrov ušlechtilý Mstislav Mstislavič, kňaz vo Smolensku a Velikom Novomhorode, a Vladimír Riurikovič. 160.) Dľa Lelevela vybídnul ich ku tomu sám poľský Lešek, hoc dcera jeho Salomea bola vydaná za Kolomanom. Príčina bola, že Andrej bol vztiahnul ruku i na Peremyšl a Ľubačev, a že sa zpupnosť nadutých Uhrov zprotivila i Leškovi. Pri všeobecnej nenávisti proti zatatranským cudzincom mal Mstislav vec snadnú. Na prvý nápor jeho musel Koloman, r. 1218, vziať nohy na plecia, prchnúť do Uhier.
Dosadil ho sice znovu ešte toho roku v zime 161.) nádvorný župan Ďula, s vojskom uhorským: ale chrabrý Mstislav mu už nedal pokoja. Pres celý 1219 rok neprestával mu hroziť, a r. 1220, zavolav si i Polovcov {:Kumánov:} na pomoc, porazil protivníkov u Haliča tak, že i samého Kolomana, i manželku jeho Salomeu, jal, 162.) a v zámku torčeskom zatvoril, hoc Kolomanovi pomáhali, nielen Uhri, než i Poliaci, Češi a Moravani. 163.) Väzeň bol až r. 1221 prepusten, keď sa vzdal vcele práva na trôn haličský. 164.)
____________________
160.) Tohož lieta {:1218 = 6726:} Mstislav Mstislavič i Vladimir Riurikovič idoša na koroleviča k Haliču. Lietopisec russkij. Č. I. p. 383.
161.) Toježe zimy Uhry vyhnali Mstislava iz Haliča, i siede korolevič v nem. Tamže p. 384.
162.) Koroleviča jat i ženu jeho. R. 1218. Mstislav Mstislavič bil sia so Uhry i karoleviča jal. R. 1221. Tamže p. 383 a 388. V rokoch teda letopisec balamutí. – Casu sinistro accidit, regem ipsum, cum sponsa sua et pluribus aliis, captivari. Honorius III. r. 1222. Fejér T. III. vol. 1. p. 356.
163.) On {:korolevič:} vyde protivu im s Haličany, s Čechi, Liachi, s Moravy i Uhry. Lietopisec russkij Č. I. p. 383.
164.) Syna jeho pustí, a sám siede v Haličie. Tamže.
§. 75. Zaopatrenie Kolomana v Uhrách.
S návratom do Uhier bola mu ztrata jednej slovanskej zeme nahradena druhou. Dostal Slavóniu. Tituľ však ruského kráľa podržal. Kronikári poľskí chcú znať, že sa zaviazal, pred dominikánom sv. Hyacinthom, ku večnej v manželstve zdržanlivosti.
§. 76. Kňaženie Andreja Andrejeviča v Peremyšľu.
Uhri teda pošli, ale Rusi už raz bez ních byť nemohli. Toľko čo vypudili Kolomana, už sami pozvali a prijali brata jeho Andreja Andrejeviča. Mstislav Mstislavič učinil ho svojím zaťom a dal mu so svojou dcerou Peremyšl.
§. 77. Búrky pre odjímanie majetkov.
Že Koloman tak slabo bol v Haliči z Uhier podporovaný, na príčine boly žuriace tu búrky pre odjímanie odmárnených Imrichom a Andrejom II., alebo silou pochytených, korunných, kráľovských, župních majetkov. Poneváč to i pápež žiadal, prísahu Andrejovu, strany neodjímania darovaných raz majetkov, vyhlásil za neplatnú, ako odpornú prísaze pri venčaniu zloženej: povolil naposledok Andrej, ale len strany rozchytaných násilne zámkov a majetkov; o darovaných ani slyšať nechcel. Vydal r. 1221 viac ediktov, aby navrátené boly, a aby si nikto neosoboval moc nad ľuďmi zámockými. Boli po všetkých župách vymenovaní i súdcovia k uskutočneniu kráľovského rozkazu. Šlo to ale, ako vždy chodieva v Uhrách, keď vláda dačo nakáže, čo sa pánom neľúbi. Súdcovia hľadali tak, aby ničoho nenašli, okrem darov. Všetko zostalo pri starom, a reptania predca bolo plno.
Bela pokročil ku krajnosti. Vida, že sa s dobrým nič nevykoná, rozvinul r. 1222 válečné zástavy. Hrnuli sa ku ním zvlášte chudobní zemäni, lebo im šlo o slobodu. Vybujnelí veľmoži podmaňovali ich sebe za riadom. Im oproti stáli aristokrati, so svojími otrokmi. Srážku však pretrhli präláti. Bela uznal vrchniu moc staršieho kráľa, ale podržal svoj dvor. Dopustil platnosť donácij za zásluhy, len žiadal dokázanie týchto. Veľmoži uznali za nutné, učiniť nižšie zemianstvo účastným všetkých nadpráv, ktorými sa šli ohradiť.
Ku prolievaniu krve prišlo len v Chorvátsku, kde istý Domald 165.) pozval i cudzincov, a pustošil s nimi statky privržencov kráľových. 166.)
____________________
165.) Súdiac podľa mena, je to ten istý Domald, ktorý bol r. 1209 odokryl Andrejovi II. sprisahanie, a dostal za to r. 1210 Cetinu a Iril. V. §. 54. dokl. 108.
166.) Viribus exterorum requisitis, adducto exercitu devastavit. Píše o ňom r. 1223 Andrej II., darúvajä odjaté jemu statky oškodovaným. Fejér T. III. vol. 1. p. 402.
§. 78. Odjatie a navrátenie ritierom Brašovska.
Uhorskí páni bojovali len úskokmi, čo im obyčajne dobre vypáli. Aby zošklivili pápežovi odjímanie darovaných raz majetkov, naviedli slabého Andreja II. k odvolaniu svojeho štedrého daru, ktorý bol ritierom nemeckým r. 1211 v Sedmohradsku učinil {:§. 56:}. Pápež skutočne krútil teraz hlavou, že sa tak baviť nebude, a stál mocno na tom, aby krivda, v ritieroch sv. Marie Kristu učinená, bez odkladu napravená bola, čo sa i stalo. Už r. 1222 daroval znovu Andrej pustú vraj zem Burtza ritierom, s tymi istými čo prve výminkami, aby mu oddávali polovicu najdeného zlata a striebra, a boli poddaní bezprostredne samému kráľovskému súdu. Čo viac, dostali ritieri i náhradu za utrpenú škodu. Dána im tiež čiastka Kumánie, kde hneď vystavili pevný hrad. 167.) Je to severinský banát, s jeho zámkom.
____________________
167.) Sed licet tu eis terram abstulisses, eamdem, ipsam tamen restituisti postmodum, ut debebas; quin etiam pro recompensatione damnorum ipsis partem Cumaniae ultra montem nivium contulisti, in qua castrum munitissimum construxerunt. Gregor IX. r. 1231 Andrejovi. Fejér T. III. vol. 2. p. 247.
§. 79. Zlatá bulla.
Páni a präláti chceli svoju skutkom pochytenú moc zabezpečiť sebe na večné časy zákonom. Hneď po smiereniu kráľov r. 1222 vypracovali známy pod menom zlatej bully dekrét. 168.) Toto, nie ten kanibalský Anonymov oldomáš pri krvi ľudskej v Baškírii, je základ trvavšej až do r. 1848 uhorskej ústavy. Na tomto základe stály i práva nahor, v oči panovníkovi, i nadprávia nadol, v oči ostatnieho obyvateľstva, zemianstva i duchovenstva. Pokrestili to „obnoveniem slobôd sv. Štefanom darovaných,“ keď to už raz platilo všetko za svaté a nedotklivé, čo sa plášťom svatého tohoto prikrylo.
V zákonoch týchto vidíme pravú protivu tej volno-zedníckej politiky, ktorá teraz diktuje uhorské zákony. Vtedy državní ľudia chceli zabezpečiť slobodu jednotlivcov proti všemohúcnosti vlády: teraz činia z verejnej moci všetko zožierajúciho Molocha. Vtedy sa hovelo daktorým blahorodým rodinám, bez ohľadu na národnosť: teraz sú smerodajné nadprávia jednoho vyvoleného národa. Vtedy sa država považovala za slúžnicu cirkve: teraz sa považuje cirkev za púhy policajní nástroj državy. Vtedy sa vladári opierali na šľachtu, duchovenstvo, intelligenciu: teraz to tak vyzerá, ako čoby slepé, nevedomé, predajné massy všetko maly rozhodovať. Toľko o duchu otáznych zákonov.
Majetní i nemajetní zemäni kladú sa tu na roveň, podo spoločným menom kráľovských služobníkov. Bola tým uvedená akási republikánska rovnosť medzi privilegovanými. Oni slúžia len pod zástavami kráľovskými. Nebývajú poťahováni ku žiadnym sbierkam {:collectae:}. Nemôžu byť jati pred riadnym odsúdeniem. Na ich statkoch nesmie zostupovať kráľ, ani svine hnať do ich lesov. Von zo krajny niesú povinni nasledovať zástavy kráľove, leda o jeho výdržkách. Toto zaviera v sebe zreknutie sa všetkých ďaľších výbojov. Nádvorný župan {:palatín:} je ich súdcom; ale keď ide o hrdlo a statky, musí o tom vedeť kraľ. Tento, alebo palatín, budú každoročne v deň sv. Štefana prisluhovať spravedlivosť vo Stolňom Belehrade všetkým, ktorí zo zemänov chcú sa tam vynaísť. 169.) Umre-li kto z ních bez synov, dcery dedia po ňom len štvrtinu, ostatnie zostane v rodine.
O zámockých poddaných bolo ustanoveno, aby boli udržáni pri slobodách daných im sv. Štefanom. Zasa ten plášť Štefanov! Smysel toho je, že sa už rovnali chudobným zemänom.
Duchovenstvu poistili zákonodarcovia desiatky s tým, aby ich vyberali v úrodách, nie v peniazoch. Znak to, že nebolo možno, pre nedostatok promyslu a obchodu, zpeňažiť úrody.
O stavu meštianskom ani zmienky. Zákonodarci mali pred očima državu, kde len pán, pop a chlop. Keby Srb Beľuš nebol položil základ meštianstva pozvaniem do krajny Nemcov, bolaby sa zadusila vo svojom barbarstve. Lebo za národ bolo vyhláseno pár sto blaženejších rodín, so chvostikom chudobného zemianstva; ľud bol odsúden ku takému helotstvu, že ani pod župné súdy nepatril. Sám pán bol súdcom svojích poddaných. Len v záležitosťach trestních, menovite pri krádeži, súdia u nôh županových kráľovskí bilochi.
Potom obrátili žihadlo proti hodnostárom a nadužívaniu úradnej moci. Dve hodnosti neslobodno držať nikomu, okrem palatína, bána a dvorských súdcov. Títo nech nikoho pred súd svoj nepoháňajú, ani pristaldov nedávajú, keď sa zdržujú na svojích majetkoch. Celé župy zakázano oddávať do dedičného vládnutia.
Županom sa poišťuje tretina župních dôchodkov, ale hrozí sa im zvrženiem, budú-li si ináče počínať lúpežive. Tak tiež i služobníkom dvorským, kočišom, psiarom, sokolníkom, zakázano lúpiť ľud; do dvorov panských im ani vkročiť.
Ohradili sa i proti cudzozemcom. Vtieravosť nemeckú zamedzili zákonom, aby cudzincom ani statky, ani hodnosti neboly udeľované bez rady zemskej.
Židov a izmaelítov zakázali povyšovať za grófov mincovních, solních a berničních. Mlčia ale o prenájmu dôchodkov kráľovských, čo pri poriadnom gazdovstve Andrejovom všeobecne bolo v užitku, k nemalému obtíženiu robotného ľudu.
Kráľ zo svojej strany osvedčil, že jestliby on, alebo daktorý z jeho nástupcov, narušil ustanovizne tieto, aby vtedy biskupi, páni, zemäni mali právo opreť sa, či všetci spoločne, či každý pre sebä, so zbrojou v ruce, bez toho, žeby mu to bolo počitováno za zradu. Toto je tá povestná závierka, ktorá potom slúžila za právny základ všetkým potomným povstaniam a zburám. Zrušená bola teprv 4. čl. r. 1687 a 2. čl. r. 1715.
Listina bola vyhotovena vo siedmých odpisoch, z níchž jeden bol poslán do Ríma, druhý joannítom do Vrany, tretí nemeckým ritierom, štvrtý a piaty do ostrihomskej a kaločskej kapituli, šiesty bol dán kráľovi, siedmy nádvornému županovi.
____________________
168.) Corpus juris Hung. – Fejér T. III. vol. 1. p. 374.
169.) Ut annuatim – teneamur solempnizare.
§. 80. Stížnosť prälátov strany desiatkov.
Pre duchovenstvo vydal Andrej II. tohože 1222 roku zvláštnu listinu. Tu vyníma všetkých postrižených, ešte i akolytov a exorcistov, ode všetkých svetských súdov a krajinských poplatkov. 170.)
Jestliby sa výberčí opovážil dačo od ních vymáhať, káže ho vyhnať rukou silnou, ako zlodeja a zbojníka. 171.) Prälátom ale iné ležalo na srdci. Žalovali sa u pápeža, že všetky desiatky, vyjma úrody polnie a víno, ztratili. Rozumejú desiatky zo včiel, zo statku, z drúbeže, a podobné veci. Pápež im dal za pravdu, prijal ich stížnosť, a vydal r. 1223 breve na kráľa, aby všetky dosaváď obyčajné desiatky zovrubne oddávané, a odporní k ich vyslúženiu donuteni boli.
____________________
170.) Nullus hominum tonsuram habens clericalem liberos denarios, vel pondera, seu quem cunque censum ad fiscum pertinentem, solvere teneatur. Fejér T. III. vol. 1. p. 379.
171.) Tamquam fur et raptor manu valida expellatur. Tamže.
§. 81. Belehradské súdy.
Kráľ zasa viedol stížnosť u pápeža, hneď r. 1222, na tie belehradské súdy, k ichž ročniemu vydržiavaniu sa vo zlatej bulle zaviazal. Jednou rukou podpisoval bullu, druhou protest proti nej do Ríma. Stávalo sa zaiste pri ních často, že mätežníci doliehali nezbedne na kráľa, aby istých nenávidených veľmožov vyhnal zo krajny, imanie ich pustil na rozchvat. Skytický takýto ostrakizmus nutil kráľa, alebo vrhnúť divochom v korisť mužov nevinných a doma potrebných, alebo sa v odpor postaviť s mätežnými pyskúňmi; jedno tak nebezpečné, ako druhé. Honorius III. to uznal. Velí listom z r. 1222 zkrotiť mätežných cirkevními pokutami. 172.)
Vidno z toho, ako sa ujaly zaprovodené Belom III. písemné pravoty. Nezbedné zemianstvo netrpelo žiadnoho odkladu, nechcelo sa podrobiť zdlhavému pokračovaniu: než žiadalo, aby sám kráľ súdil osobne, a v okamženiu riešil rozopre neodvolateľným kráľovským slovom.
____________________
172.) Fejér T. III. vol. 1. p. 294.
§. 82. Veno kráľovnino pod ochranou pápežskou.
Že kráľ i proti tomu hľadal v Ríme pomoci, to je viac, ako vasallská odvislosť. A Andrej II. šol v tom ešte ďalej. Veno manželky svojej, kráľovnej Jolanty, on kráľ, postavil pod ochranu sv. Petra, ako čoby už vonkoncom nebol u seba pánom. Pápež pokornú prosbu jeho vyplnil tak, že naložil biskupom, aby na prípadnosť smrti Andrejovej nedopustili pripraviť vdovu o veno a imanie. 173.)
____________________
173.) Tamže p. 388.
§. 83. Domácy spor medzi kráľma.
Príčinu k obavám zavdaly Andrejovi II. domáce spory. Strašia kráľovna Jolanta, pojala nesmiernu nenávisť proti príbuznej svojej, Marii Theodorovnej, manželce Belovej a mladšej kráľovnej, preto, že Andrej II. tie dôchodky, ktoré bol vyznačil idúc do Palästíny, na prípadnosť svojej smrti, Jolante, s návratom obrátil na veno Mariino. To jej Jolanta nemohla odpustiť, hľadela na ňu basiliskovými zrakmi, popudzovala proti nej i Andreja, a tohto rozsŕdiť nebolo zlobivej macoše ťažko.
Na tom nie dosť. V ohňu domácich svárov odvrátil sa od ubohej Marie i manžel. Poneváč mu ju otec bez jeho vedomosti s Ásie doprovodil, keď proti tomuto lapil r. 1222 zbroj, chcel sa i s manželkou rozlúčiť, pýtal ku tomu od pápeža dovolenie, i obdržal ho, poneváč lhal. Písal, že stojí len v oddávkach s Laskarisovou dcerou. Keď sa ale pápež doznal od biskupov pravdy, ktorí mu r. 1223 odpísali, že Bela už dva roky žije s Mariou v manželstve, a že je už i ovenčaná, 174.) primäl manžela tklivými rečmi, aby odohnanú už družku svoju prijal nazpät. I prilnuli potom mladí manželia jedno ku druhému s uprímnou, najsrdečnejšou láskou.
Pokoja však Maria ani potom nemala. Manžel ju miloval, ale starí do nej rúbali, nielen macocha Jolanta, než i napálený Andrej II.
Teraz sa tento nanosil so všetkou prísnosťou do nevesty. Chcel konečne donutiť syna k odohnaniu jazyčnice, ktorú mu sám priviedol. Bela ale práve preto prilnul užšie k ukvílenej družce života, že videl, aká sa jej krivda od macochy deje. Keď bolo zle, uskočil s ňou spolu r. 1223 do Rakúska, ku švagrovi Leopoldovi. 175.)
Odtuď sa žaloval pápežovi, a tento sa zaujal horlive za neho. Nástojil u Andreja, aby vykázal synovi miesto pokojného prebývania a prístojné dôchodky. Následkom toho obdržal Bela r. 1224 Chorvátsko a Dalmáciu s mocou kráľovskou.
____________________
174.) Fejér T. III. vol. 1. p. 413.
175.) Pro eo, quod uxorem suam ad mandatum nostrum recepit, coactus est in terra ducis Austriae se transire. Honorius III. r. 1224 Andrejovi II. Tamže p. 431.
§. 84. Slobody dané Nemcom.
V týchto rozmieskách vybehali sedmohradskí Nemci povestnú listinu z r. 1224, ktorou Andrej II. nielen obnovuje, než i znamenite rozširuje zpodvracané ich prvotné slobody. 176.) Poznávame tu opaternosť synov týchto Teutonie. Povoleno im dobrovolne o mnoho viac, než čo si Chorváti za Kolomana kráľa vybojovali. Lebo Chorvátom dával a odjímal bána kráľ, často Uhra: sedmohradskí Nemci volili si grófa sami z pomedzi seba. Prijali to medzi základnie zákony, aby na ich územiu nikto nesmel pýtať kráľovskú donáciu. Zamedzili tým medzi sebou vznik ľudožernej aristokratie, a zabezpečili budúcnosť promyselnému meštianstvu. Postarali sa o to, aby zlopovestné uhorské právomocnosti nič nemaly do ních. Hrozili sa ich vidúce, že to len donucovacie ústavy pre bezprávny ľud. Pochopivše nerozumnosť ročnieho zameňovania mince, odkúpili sa od neho ročními 500 hrivnami striebra, s tým múdrym dodatkom, aby nikto nebol odo bremena tohto vylúčený. Desiatky podržali pre svojích farárov, ktorých si volili sami. Uhostenie vojvody sedmohradského obmedzili na dve do roka. Povinnosť dávať vojakov určili stálym počtom. K obhajným vojnám dali 500, ku výbojným len 100 mužov; ba jestliby vojsko neviedol kráľ osobne, práve len 50. To je ku podivu málo, a zjavné ukrivdenie ostatnieho obyvateľstva. Ešte vätšia nemecká lakomosť vyzerá z toho, že kupcom svojím poistili bezplatný prôchod na mýtach, všetkým pastvisko a drevobranie v horách Rumunov a Pečencov {:Valachi a Bisseni:}. Hnetli slabších, keď sami sa zabezpečovali predo všetkým hneteniem zo strany mocnejších. Museli dobre mastiť, že si takéto práva vymohli.
A im podobné zabezpečil Andrej II. i Nemcom v Satmáru. Majú samovoleného predstaveného a súdcu. V čas vojny dostaví sa mešťanosta ku kráľovi so štirmi lukostrelcami. Prievozné na Samošu neplatia, farára sebe volia, desiatky odkupujú, kráľovi dajú so príchodom obed a večeru. Nádavkom dostávajú v dar isté statky. 177.)
Švábi vo Valkove a mešťani trnavskí i to sebe múdre vymínili, aby ku súbojom ani medzi sebou, ani s inými, nuteni neboli. 178.)
Tak umeli opaterní Nemci nielen slušné práva, než i sebecké nadprávia si zaopatriť, rozumie sa, že najviac príhodnými darmi a uplacovaniem.
____________________
176.) Tamže p. 441.
177.) Fejér T. III. vol. 2. p. 211.
178.) Nulla causa inter ipsos ad certamen duelli debet pervenire. Fejér T. III. vol. 2. p. 238. – Duellum nec inter se, nec etiam cum alienis committere cujusque judicio constringantur. Fejér T. IV. vol. 1. p. 133.
§. 85. Konečné odjatie Brašovska ritierom.
Pôsoblivého tohoto prostriedku neužili ritieri nemeckí, samí to zpupní šľachtici; preto zhynuli. Títo nechodili s darmi a prosbami, než so vzdorom a hrozbami. Keď zbadali, že Uhri znovu im chcú odjať darovanú, asi 24 míle v sebe obsahujúcu, krajinku, postavili sa bezprostredne pod ochranu pápežovu tak, že sa i z pod moci sedmohradského biskupa vytiahli, postavivše nad sebou zvláštneho archipresbytera. Na tom nie dosť. Uznali i državne pápeža za svojeho pána, odtrhnuvše sa od územia uhorského. Na znak toho zaviazali sa ku plateniu pápežovi dane, maličkosti sice, dvúch hrivien zlata: ale táto maličkosť mnoho znamenala, narušenie celistvosti uhorskej državy. 179.) Učinili sa i ináče za tých štrnásť rokov, čo v Sedmohradsku pelešili, nenávidenými. Keď im kráľ daroval akýsi majetok na tridcať popluží, zaujali popri tom o mnoho viac; a keď kráľ toto žiadal nazpät, osvedčili, že sa budú biť, a radšej v bitce o to umrú, než aby popustili. A ako rekli, tak učinili. Siahnuvše ku násiliu, zjímali ľudí kráľovských. 180.) A tak pokračovali všade, lakome a drzo. Zaujímali všade viac, ako im bolo vykázano. 181.) Povstalo o ních porekadlo, že sú ako oheň za ňádrami, myš v kapse, had v lône. 182.) Keď ku tomu majster Hermann, ich predstavený, siahol ku nebezpečnej politice, zamyslel založiť v Sedmohradsku neodvislú mníšsku državu, pod pokroviteľstvom pápežovým: praskli Uhri do toho, že sa rozpľasklo. R. 1225 obsadil Andrej II. darované ritierom územie zbrojnou silou, a podrobil ho grófovi Sásov sedmohradských. Darmo žehral pápež. Lakomí ritieri museli sa ešte toho roku vykľúdiť. 183.)
____________________
179.) In recognitionem dominii et perceptae a sede apostolica libertatis, duas marcas auri, quas voluntate spontanea obtulistis, persolvetis. Honorius III. r. 1224. Fejér T. III. vol. 1. p. 461.
180.) R. 1225 píše Honorius III., že sa mu kráľ žaluje, quod quum in quadam parte regni sui hospitalariis s. Mariae Teutonicorum terram ad triginta aratra contulisset, iidem multo amplius occupavere, contendentes armata manu, quod occuparent, taliter retinere. Regi occupata humiliter repetenti responderunt, quod in pugna propter hoc potius mori vellent, quam restituere illa sibi. Hoc non contenti, homines regis capiunt. Fejér T. III. vol. 2. p. 53.
181.) Egressi fines possessionum a te sibi concessarum. Tamže p. 44.
182.) Propter quod a nonnullis asseritur, quod tamquam ignis in sinu, mus in pera, et serpens in gremio sint eidem regi hospitalarii supra dicti. Tamže p. 53.
183.) Nosili čiernu tuniku, biely plášť, so čiernym krížom na ľavom plecu. Mali medzi sebou veľmi ostrú kázeň. R. 1244 daroval im Bela IV. Keszthely {:Kezteley:} a Suk. Fejér T. IV. vol. 1. p. 313.
§. 86. Ritieri nemeckí na baltickom mori.
Neboli dlho na rozpaku ozbrojení mníši, kam sa podejú. Sotvá uslyšal o ich vypudeniu zo Sedmohradska kňaz mazovský Konrád, hneď ich pozval, aby ho prišli brániť pred nájezdami Prusov, pod výminkami tak priaznivými, aké len politická nezralosť povoliť mohla. Oddal im celú zem Chelmskú, s odvislosťou, nie od Poľska, než od nemeckého kráľa, ktorý im i Chelm r. 1226 ako leno ríšske potvrdil. Na takomto základe podarilo sa na baltickom moru ritierom, čo marne obmýšľali v Sedmohradsku. Založili tam, šírivše sa z roka na rok viac medzi pohanmi, menovite Prusmi, mohutnú mníšsku državu, ktorá sa potom stala jadrom kráľovstva pruského, a toto za naších čias stredišťom celého národa nemeckého. Zmohutnelí mníši zakrucovali potom nos povolavším ich Poliakom, až ich naposledok vcele zoslabili, a tak prihotovili za konečnú korisť Nemcom. To ospravedelňuje dostatočne obavy Uhrov pri vyhnaniu mníchov ritierov.
§. 87. Nespokojnosť pánov s Belom.
Popudzoval ku tejto prísnosti Andreja i následník trônu Bela IV. On neprestával nástojiť, aby i iné zbytočné donácie odvolané, najme silou pochytené majetky nazpät vzaté boly. A pápež, ktorý tak horlive zastával nemeckých ritierov, dával mu poriad za pravdu. Ale obohatení nezaslúženými milosťami, alebo planou lúpežou, páni nenávideli zato Belu náramne. V námere oslabiť ho, nahovorili r. 1226 Andreja II., aby ho preložil do Sedmohradska, Chorvátsko pak s Dalmatskom dal bratovi jeho Kolomanovi, titulárnemu ruskému kráľovi. Bela sa pokoril, ale pod výminkou. Ku Sedmohradsku musel mu dať otec i východniu časť Uhier samých až po Tisu. Tu potom vládnul Bela po kráľovsku, keď Koloman stíhal v Bosne bogomilov.
§. 88. Osudy Andreja Andrejeviča v Rusku.
Najmladší ich brat, Andrej Andrejevič, bol zaopatrený na Rusy. Obdržal r. 1222 so Mstislavovou dcerou Peremyšl {:§. 76:}. Ale lakomosť otcova mu všetko pokazila, keď tento chcel nešlechetne vykoristat všenárodniu pohromu ruskú.
Valilo sa už moro Mogolstva na Európu, vo prvých na Rus. Hašterní kňazi ruskí zapomneli pri spoločnom nebezpečenstve na sváry, sobrali sa temer všetci, a postavili sa r. 1224, pod náčelníctvom Mstislavovým, divochom, ale utrpeli na riece Kalce hroznú porážku. Divochovia nepoužili na ten čas svojho víťazstva; bo ich národnie záležitosti povolaly nazpät v ásijské východnie pustatiny. Jednako Rus oslabla, a menovite Mstislav.
Toho použil malodušne Andrej II. Privolaný nespokojným pre čosi synom Andrejom, vtrhnul r. 1226 s vojskom uhorským v tej nádeji do južnieho Ruska, že tam podľa vôle svojej bude teraz gazdovať, a kráľovstvo syna svojeho rozšíri.
Nevypálilo to ale dľa očakávania. Mstislav, hoc i zkľúčený, postavil sa predca zmužile, a podporovaný druhým zaťom svojím, Danieľom Romanovičom, nielen sa ubránil šťastne, než i vyhnal obidvúch Andrejov z Rusy vcele.
Daniel Romanovič mal teraz dostať i Peremyšl, ale rozpustlí, nevlasteneckí boljari radšej chceli byť poddaní cudzincom, než aby svojský človek zaviedol silnú vládu a bezúzdnu nezbednosť ich zkrotil. Dotuď neprestali naléhať na starého Mstislava, až tento povolal r. 1227 Andreja Andrejoviča nazpät, a natrónil v Haliči.
Netrvalo však blaho to dlho. Mstislav už r. 1228 umrel, a po smrti jeho vztýčila zasa hlavu stránka s panovaniem proselytských Uhrov nespokojná. Títo povolali r. 1229 na trôn haličský Danieľa Romanoviča, a Andrej Andrejovič vyfrknul zasa.
Snuval potom všeličo. Hneď hľadal zaopatrenie v Uhrách a nadrapoval sa so bratmi o údely; 184.) hneď bojoval, s otcom spolu, na Rusy, a boril sa s Danieľom, švagrom svojím, o trôn haličský. 185.) Tu mu prišla r. 1234 poslednia hodina. 186.) S ním a s Haličou sa na ten čas lúčime.
____________________
184.) Eo tempore, quo frater noster, dux Andreas, vesano consilio in regnum nostrum Slavoniae violenter irruisset. Koloman r. 1232 u Kerčeliča.
185.) Postquam redierimus ex Russia Andrej II. r. 1233. – Dum contra Danylam, ducem Lodomeriae, a debito fidelitatis se subtrahentem et Galliciana nobis jam subjectam capere attemptantem, exercitum duceremus. Andrej II. r. 1235. Fejér T. III. vol. 2. p. 324. T. IV. vol. 1. p. 23.
186.) Slovník naučný. III. 605.
§. 89. Volanie Kumánov o pomoc.
Nastávajúce osudné udalosti nutia nás vrhnúť zrak na Kumánov čili Polovcov. 187.) Časť divých týchto kočovníkov ponevierala sa už dávno v Uhrách. Hodný zástup ich bol prijatý ešte pode Štefanom II. do krajny {:Obč. I. §. 173:}. Hlavnia však ich sila kočovala v Multanoch a Valáchii, ktoré po ních obdržaly meno Kumánie. 188.) Títo prišli teraz do takej tiesne, že u všetkých súsedov pomoci hľadali.
R. 1223 porazili ich na Čiernom Moru vodcovia Čingis-chánovi, Nujan a Subutaj Behadir. Porazení Polovci hľadali prirodzene na samý pred utočište u tých Rusov, ktorí ich ustavične vo svojích vojnách potrebúvali. Kňazi kumánski Kotiag, Daniel Kobiakovič, a Juraj Končakovič obrátili sa menovite na haličského Mstislava Mstislaviča, ktorý vtedy najlepšej povesti medzi ruskými kňazmi požíval. Prinesše mu mnohé dary, pozostávajúce v konech, veľbludoch, voloch, otrokyňach, žiadali ho o záštitu. 189.)
Mogoli vystríhali Rusov. Vzkázali im, aby sa nezaujímali za Polovcov, ich vraj chlapov a koňúchov. Ale Rusi povstali celonárodne za Polovcov, a boli, s nimi spolu, r. 1224 na hlavu porazeni na riece Kalce {:§. 88:}. Kto prvý zutekal, to boli tí polovci, 190.) ktorí sebe Rusov ku pomoci priviedli, a tým ich zamotali do osudnej vojny s Mogolmi a Tatarmi.
Na teraz sice ešte sa nevyrútili noví títo asiatskí surovci ani na Rus, ani na západniu Európu. Hlavnia ich sila utiahla sa nazpät na pustatiny, z níchž sa vyrojili: ale predca mnoho ich zostalo okolo Chvalinského a Čierneho mora. Títo neprestali nápastovať multanských Kúnov, „svojích chlapov a koňúchov.“
Stíhaní Kúni čo už mali robiť? kam sa obrátiť, keď už Rusi boli pokoreni? Vystreli ruky svoje k Uhrom a pápežovi, a znajúce ich proselytického ducha, pustili náboženstvo svojo muhamedánske do trhu. A túto cenu, ktorou jedine bolo možno získať i pápeža i Uhrov, chceli predo všetkým vyplatiť.
____________________
187.) Šafárik vyslovuje prekvapujúcu mienku, že Kúni sú starí Hunni. Starožit. p. 265. no. 19.
188.) Vo troch listinách z r. 1237 {:Fejér T. IV. vol. 1. p. 84. 85. 90:} prikladá sa Kumánii meno „terra Cheurim.“ Väzí tuším pod tým maďarské Szörény.
189.) Kotiag kňaz poloveckij so iniemi kňazi pribiežaša ko kňazu Mstislavu Mstislaviču Halickomu, i prines jemu mnohi dary, takož konej, verbliudy i voly i dievok, odariv že vsiech kňazej ruských, s nim že kňazi Poloveckii byli Daniil Kobiakovič, Juria Končakovič. Lietopisec Č. I. p. 390.
190.) Polovci skoro pobiežaša. Tamže p. 395.
§. 90. Krestenie Kumánov.
Čiastočný kňaz Bastyj, akých u Kumánov bolo mnoho, prijal v Rusku krest len pre sebä: 191.) ale kňaz všenárodní Boris, čili Bort, stavial do výhľadu obrátenie celého národa, 192.) a vyjednával o tom i s pápežom, i s Uhrami.
V Uhrách sa obrátil na primasa Roberta, vystrojiv ku nemu r. 1227 jediného syna svojho, spolu s dejstvujúcimi už v Kumánii dominikánmi. 193.) Robert, rodilý Nemec, bol zaviazaný sľubom putovať do svatej zeme, a práve chcel tu cestu nastúpiť, s palatínom Dionýsiom, pokladníkom Samueľom, s biskupmi rábskym a jágerským. Keď sa mu ale otvoril nespodievane výhľad na tak bohatú žeň: písal pápežovi, aby ho rozriešil odo sľubu, a dovolil mu, miesto Palästíny, ísť apoštolovať do Kumanie a Brodne, učiniv ho tam svojím legátom. 194.) Pápež vyplnil ochotne žiadosť primasovu, a vzal spolu pod ochranu svoju Kumánov, pohroziv každému hnevom sv. Petra, ktoby sa potom opovážil hranice ich prekročiť, alebo jarmo svojo im nakladať, keď raz budú pokresteni. 195.) Z toho vidno, že Kumáni zvali Uhrov ku pomoci so strachom. Báli sa, že ich potom ujarmia, ochranu obrátia v poddanosť. Preto keď volajú Uhrov na pomoc, prosia spolu pápeža, aby držal na úzde výbojné chúťky uhorské, a krivdu im činiť nedal.
Apoštolovanie sa započalo r. 1228 vo velikej miere a s očakávaniem istého úspechu. Nielen primas Robert, a biskup pečuhský Bartolomej, než i mladší král Bela 196.) šli vybojovať Kristu nový národ. S nimi tiahnul celý kŕdeľ dominikánov, a zástup remeselníkov i delníkov. Lebo podujímatelia mali moc, udeliť každému sto dní odpustkov, ktoby pošol Kumánom pomáhať chrámy a domy staväť. To vtedy beze všetkého účinku iste neodznelo. Pripojil sa ku výprave i zástup robotníkov.
Mníši konali dielo spasenia s takou horlivosťou, že ešte tohož 1228 roku pokresteno bolo výše 15,000 dúš. 197.) Prišlí ale stavitelia chrámov a domov nebars mnoho mali roboty. Lebo obrátenie nebolo ani uprímne, ani všeobecné. Ktorí sa dali naviesť ku krestu, tých zostavší pri starom muhamedáni uvádzali rozličnými spôsoby v otroctvo, a tak nutili k odpadnutiu. 198.)
____________________
191.) Poloveckij kňaz kresti sa Bastyj. Tamže p. 392.
192.) Princeps Bort, cum omnibus suis sibi subditis, per ministerium tuum fidem desiderat suscipere christianam. Gregor IX. r. 1227 Robertovi. Fejér T. III. vol. 2. p. 110.
193.) Propter quod unicum filium suum, una cum fratribus praedicatoribus, operariis in terra praedicta, ad te destinavit. Tamže.
194.) In Cumania et Brodnia, terra illi vicina, legationis officium tibi committere dignaremur. Tamže p. 110. Terra Brodnia a Brodnici sa i ináče spomínajú. Regnum Hungariae est quasi ovile sepibus diversis infidelium circum septum, utpote Ruthenorum, Cumanorum, Brodnicorum a parte orientis. Bela IV. r. 1254 Innocencovi IV. Fejér T. IV. vol. 2. p. 219. Čo to bola za Brodnia? čo za Brodnici? O Brodni sa povedá, že ležala v súsedstve Kumánie; Brodnici sa kladú na východ od Uhier, v súsedstvo Kumánov a Uhrov. Museli to byť alebo túlaví Jási v Bessarábii, alebo vznikajúci už teraz Kozáci. Srov. našo brodiť, ruské brodiaga, tulák. V. §. 181.
195.) Districtius inhibentes, ne quis in vos, vel terram vestram ex eo, quod conversi estis ad Christum Dominum, usurpare praesumat, aut jugum vobis imponere servitatis. Fejér T. III. vol. 2. p. 217.
196.) Pro Cumanis convertendis ad ipsum, cum Strigoniensi archiepiscopo, terram illorum intraveris. Gregor IX. r. 1229 Belovi. Fejér T. III. vol. 2. p. 151.
197.) Chron. Alberici u Pistor. III. 242.
198.) Saraceni eos {:baptizatos Cumanos:} ementes in servos, cogebant retro respicere. Pápež r. 1234. Fejér T. III. vol. 2. p. 368.
§. 91. Biskupstvo kumánske čili milkovské.
Aby novoobrátení mali svojho vrchnieho pastiera, obnovili vierozvesti zaniklé kumánske, čili milkovské, biskupstvo medzi Sékeľmi, vytkli mu za hlavnie určenie obrátenie Kumánov, a dali mu za biskupa dominikána Theodorika.
Že to nebolo teprv Belom a Robertom, pri ich vstúpeniu do Multan, založené biskupstvo, vidno zo dvúch listov Honoria III. ešte na bývalého arcibiskupa kaločského Bertholda písaných. V jednom z ních stojí, že kapituľa kumánska žiada podelenie desiatku medzi kanonikov, tvrdiac, že sa tým biskupovi kumánskemu žiadna krivda nestane. Vo druhom dovoľuje pápež Bertholdovi uvolniť kanonikov kumánskych odo spoločného stola, pre mnohé pohoršelivé pri tom výjavy. 199.)
A že sídlo biskupstva tohoto bolo medzi Sékeľmi, vidno z obežníka spomenutého biskupa Theodorika na dekánov sékeľských. Čo vám škodí, píše premena mena, keď biskupstvo zostáva pre vás to isté? V cirkvi sa má pásť vlk podľa baránka; prečoby sa nemohol snášať Sékeľ s Kumánom a Rumunom? 200.) Zo zlomku tohoto nasleduje, že jadro biskupstva kumánskeho boli na každú prípadnosť Sékeli.
Keď povážime, že Sékeli dlho užívali písmeny kyrillské; že sa Theodrik píše r. 1232 prvým kumánskym biskupom, 201.) čo podľa výše rečeného stáť nemôže; a že biskupov kumánskych nikdy pri dvore nenalezáme, mená ich na listinách kráľovských nečítame: prichodíme nutne ku tej závierce, že prvotné biskupstvo kumánske bolo gräcko-slovanské, ale uniatské. Primas Robert a mladší kráľ Bela zaprovodili do neho obriad latinský. Tak sa mohol nazývať Theodorik prvým kumánskym biskupom. Ako uniatské bolo biskupstvo toto podrobeno arcibiskupstvu kaločskému, ako latinské podrobil ho Gregor IX. r. 1229 bezprostredne rimskej stolici. 202.)
V Multanoch samých bol iný, milkovskému čili kumánskemu podrobený, latinský biskup, argentský. Strany tohoto činí Gregor IX. r. 1234 opatrenie. Nakladá mladšiemu kráľovi Belovi, aby vystavil pre biskupa kumánskeho stolní chrám, nadal biskupstvo statkami, a priviedol bydliacich medzi Kumánmi Rumunov k únii. Ľudia títo majú vraj svojích biskupov gräckých, a pojedni z Uhrov a Nemcov pristávajú ku ním. Preto je vraj naloženo biskupovi kumánskemu, dať im biskupa latinského, sebe podriadeného. Tu sa zjavne pod jedným menom, biskupstva kumánskeho, dvojí biskupstvo vyrozumieva; jedno medzi Sékeľmi, druhé v Multanoch. Ostatne pápež píše tak akosi mysticky, ako čoby i sám vo tmách tápal a tamejším vecem dokonale nerozumel, v ních sa jasne nevyznal.
Či teda Bela IV. vyplnil žiadosť papežovu, nevie sa: ale to je isté, že brzo Tatari i samé milkovské biskupstvo vcele podvrátili. Statky jeho boly rozchytané, kanonici vymreli, stolica biskupská zostala prázdnou. 203.)
____________________
199.) Fejér T. III. vol. 1. p. 264.
200.) Fejér T. III. vol. 2. p. 151.
201.) Tamže p. 153.
202.) Tamže p. 204.
203.) Nuper ad audientiam nostram relatio fide digna produxit, quod episcopatus Mylkoviensis, in regno Hungariae, in finibus videlicet Tartarorum, ex inhibitione ordinatus antiqua, a tempore, quo dicti Tartari potenter dictum regnum intraverunt, fuit per eos destructus, et ecclesia ipsius episcopatus funditus exstirpata, exstinctis et defunctis successivis deinde temporibus cononicis, ac in exstirpatione et destructione hujusmodi usque ad haec tempora episcopatus ipse prostratus existit, possesionibus, bonis et juribus episcopatus et ecclesiae praefatorum a potentibus illarum partium occupatis. Ján XXII. r. 1332 arcibiskupovi ostrihomskému. Fejér T. VIII. vol. 3. p. 626. Velí biskupstvo obnoviť a za biskupa posvätiť minorítu Víta, kráľovského kapláňa.
§. 92. Odberanie majetkov a zrada.
Bela IV. mal i iné veci na hlave, nielen vieru Kumánov a Rumunov. Náhle prejal spravu Sedmohradska a východnej časti Uhier, hneď počal v údelu svojom odjímať, s neuprositelnou prísnosťou, pochvátené alebo beze príčiny rozdaruvané majetky. Chodil zo župy do župy, a všade držal prísno vyšetrovanie, bral na otázku pánov, akým právom čo držia?
Obrazení tým na najvýš páni spikli sa r. 1229 proti Belovmu životu; 204.) ba pojali zasa myšlienku vykorenenia celej panujúcej rodiny, aby potom mohli krajnu roztrhať a medzi sebou podeliť. Keď sa na tom svadili, ponukli korunu vévodovi rakúskemu, Fridrichovi bojovnému. 205.) Ale listy mätežníkov boly prechvátené. Jedni z ních podstúpili smrť, druhí boli vyhnaní zo krajny, tretí uskočili sami.
Hrom tento prasknul do zradcov, keď už prijavší hanebné nabídnutie Fridrich prekročil hranice, v domneniu, že prikváči kráľov neprihotovených. Popálil sa pri tom. Uhri ho nielen vyhnali, než i vtrhli za ním do Rakús, a riadili tam, ako im pomsta šeptala. 206.)
Fridrich zasa vzal z toho príležitosť, pustiť úzdu nechuti oproti manželce svojej Žofii, švagrinej Belovej. Odohnal ju pod zámienkou neplodnosti a príbuznosti s ňou po materi. Dostal škrupul svedomia, keď sa jej nasytil.
Belu zrada pánov neustrašila. Pokračoval v započatom diele, kasal sa i ďalej s podlými lúpežníkmi. Hlavnieho protivníka svojho Dionýsia, a jeho brata Mikuláša, zaneprázdnil skrze primasa Roberta. Tento ich napadnul silne preto, že nevyplnili sľub svoj, putovania do svatej zeme, a hoveli židom a izmaelítom.
Otec Andrej oproti tomu neprestával množiť synove nesnadze. Priznával sa k vinne, že župné práva nemiestnymi štedrotami rozmrhal; a predca mrhal i ďalej, rozdarúval župné i korunné majetky, ako r. 1231 istému Tomášovi, zanechav najmilejšiemu synovi svojemu tú príjemnú povinnosť, vydierať ich potom z vlčích hrtanov schopných všetkého aristokratov. 207.)
Bol blbý starec na tom, a len ťažko ho zradil z toho Bela, navrátiť i nemeckým ritierom odjaté Brašovsko, ako učinil Koloman vo svojom područiu s templármi.
____________________
204.) Quum quidam pro interfectione majestatis nostrae fuissent convicti. Fejér T. III. vol. 2. p. 194.
205.) Nie císarovi Fridrichovi II., ako píše súveký Roger.
206.) Quum terram regis Ungariae hostiliter et violenter ingressus {:Fridrich rakúsky:}, adeo tantum principem provocarit, quod expeditione facta, imperii fines intravit, non sine injuria nostra et imperii laesione, humilians eum ad suum beneplacitum. Císar Fridrich II. r. 1230 českému kráľovi. Fejér T. VII. vol. 1. p. 226.
207.) Noverit, quod cum per inofficiosas munificentias et liberalitates immensas, a nobis factas, jura comitatuum plurium destituta intellexissemus – universas inutiles et superfluas donationes karissimo primogenito nostro, Belae regi, commisimus revocandas. Fejér T. III. vol. 2. p. 205 a 241.
§. 93. Templári v nebezpečenstve.
Titulárny tento kráľ ruský a vévoda Slavónie umienil si tak vysankovať cudzozemských templárov z Chorvátska a Slavónie, kde mali rozsiahle statky, ako boli vysankovaní zo Sedmohradska nemeckí ritieri. Mrziac sa na tom, že tvorili državu v države, rozkázať sebe v ničom nedali, ku potrebám krajinským ničím neprispievali, ľud svoj vcele zpodo právomocnosti vytiahli, proti domorodému obyvateľstvu sa panovite staväli: položil r. 1231 na majetky ich ruku, a všetky im ich odjal. Musely sa stať veci veliké, keď sa bigotný Koloman ku takému skutku odhodlal. Toľko ale smelosti nemal, aby pri tom i vytrval. Templári bežali do Ríma, priniesli pápežský rozkaz na Kolomana, aby im hneď a hneď navrátil, o čo ich olúpil; a Koloman nahnul hlavu s pokorou, vyplnil bez odkladu rozkaz apoštolský, navrátil templárom všetko, čo im bol odjal. 208.) Bol rád, že templári upustili od požadovania náhrady škody. Podrobil sa i tomu ponižujúcimu nariadeniu, aby ho biskup pečuhský pokutami cirkevními naučil móresu, jestliby sa pozatým opovážil osobovať si dáku moc nad ozbrojenými mníchmi a ich ľudom. 209.)
Za to potom ukázali títo znamenitú nevďačnosť svojemu dobrodincovi. O výsady vedeli behať do Rímu: ale platiť ani pápežovi ničoho nechceli. R. 1233 vytýka im Gregor IX., že keď biskupi, präpošti, opáti, bez reptania platia legáta, oni a špitálnici každému platu sa protivia. 210.)
____________________
208.) Magister et fratres domus militiae templi per Hungariam et Sclavoniam constitutae ad nos literas apostolicas dederunt, per quas nobis a domino papa praecipiendo mandabatur, monitione praemissa, ut possessiones universas, quas ab ipsis receperamus, et de quibus ipsos minus recte spoliavimus, reddamus universas. Koloman 1231. Fejér T. III. vol. 2. p. 235.
209.) Per censuram ecclesiasticam valeat compellendo coercere. Tamže p. 236.
210.) Tamže p. 339.
§. 94. Riadenie židov a muhamedánov.
Ťažšie, nežli pred tymito ozbrojenými mníchami, bolo ochrániť krajnu pred židmi a izmaelítmi. Nebezpečné pijavice tieto cicaly krev pracovitého ľudu tak, ako vyšších i najvyšších osôb, pojímajúc v to i samého kráľa. Úskokmi svojími zaopatrili sebe také práva a výhody, že kresťani, aby sa im vyrovnali, prestávali ku ním, a to na tisíce. 211.) Oni sebe žili bez práce v hojnosti: kresťani, ktorí niesli bremeno dňa i horko, boli tak chudobní, u ních zadlužení, že im deti svoje predávali do otroctva. Otrokov kresťanských užívali nielen ku robotám, než i ku hnusnej neprirodzenej chlipnosti. Pripúšťali sa i ku verejným výnosným úradom. 212.) Krajna celá sa podobala prikutému na kaukazské skaly Prometheovi, jehož vždy rastúce játra pár krkavcov neprestajne zožieralo.
____________________
211.) Per apostasiam in partibus istis infinita millia perierunt. Acta Buden. Fejér T. III. vol. 2. p. 295.
212.) Tamže p. 241.
§. 95. Nové potvrdenie zlatej bully.
Príčinu neresti nikto nehľadal tam, kde ležala, v nedostatočnej alebo žiadnej výučbe, obmedzenom na prázdne latinky školstve, bezdušnom ceremoniálnom náboženstve, bruchopasnom duchovenstve, zpurnej na hor, tyranskej na dol aristokratii, bezprávnom postaveniu ľudu: ale na to bolo plno reptania, tomu sa privlastňovalo všetko zlo, že sa zlatá bulla, s jej výsadami, nezachováva. Starý i mladý kráľ museli ju znovu r. 1231 potvrdiť, s daktorými prídavkami. 213.)
V ročních stolňo-belehradských schádzkach nádvorní župan sa zvrhne, jestli sa zle spravoval. Nielen zemäni a duchovenstvo, i poddaní ich sú slobodní odo všelikých poplatkov a zisku pokladnice. Rodina kráľovská, biskupi, baróni, nevezmú na cestách svojích nikomu ničoho za darmo, než všetko statočne zaplatia. Poneváč sa mnozí lžive za pristaldov vydávajú, budú len tí za takých uznáni, ktorým dá svedoctvo biskup alebo kapituľa. Od tovaru nebude sa vyberať desiatina, ale dvadciatina, ako bývalo prve. Židi a saraceni vytvárajú sa odo všetkých úradov, zvlášte pri minci a soli. Všetko vychodí na to: Úrady všetky žiadame, kráľovi a krajne nič nedáme. Dodáva sa ešte, že dediny odsúdených páliť sa nebudú, čo nám objavuje jednu stránku skytickej spravodlivosti.
____________________
213.) Tamže p. 255.
§. 96. Kuniny a zalužma v Chorvátsku.
Činí sa opatrenie i strany dane v Chorvátsku a Dalmatsku pod menom kunín obyčajnej. Vyrozumievaly sa tým napred skutočné kunie kožky, 214.) potom ale peňažitý plat. 215.) Prítomným zákonom {:čl. 33:} určuje sa, že miesto jednej kunej kožky majú sa platiť štiri denáre; roku však 1224 cenia sa na desať denárov. 216.)
Kuniny nazývaly sa i zalužmou, 217.) čo sa hneď za jedno bere, 218.) hneď rozoznáva tak, akoby kuniny značily peňažitý plat, zalužma sbierku potravních článkov. 219.)
Čokoľvek sa pod menom kunín vybralo, z toho prisudzuje prítomný zákon jednu tretinu pánovi, dve kráľovi. Bolo to teda bremeno len poddaného ľudu. Páni ho nielen zopchali vcele na poddaných, než i sami brali z neho tretinu.
____________________
214.) I na Rusy počítalo a platilo sa kunami. To však sotvá obstojí, žeby slovo kuny bolo vôbec znamenalo peniaze. Soloviev Isto. Ross. III. 52.
215.) De marturinis nostris, vel proventibus, qui loco marturinarum exhibentur. Imrich r. 1199.
216.) Decem denarios debent annuatim pro marturinis. Bela IV. r. 1224. Fejér T. III. vol. 1. p. 447.
217.) Racione collecte marturinarum Banzalusmaya {:bán zalusmája:} vocatarum. Dekrét Ludiek. r. 1351. Fejér T. IX. vol. 2. p. 43.
218.) Collecta marturinarum et victualium, quae zalusma nuncupatur. Fejér T. V. vol. 2. p. 278.
219.) Collectam victualium, quae zalusma dicitur. Tamže p. 339.
§. 97. Zastavenie služieb božích primasom.
V obnovenom tomto zákone nič nestojí o práve beztrestného odporu pánov, jestliby ho kráľ narušil. Miesto toho dávajú kráľovia primasovi moc, vysloviť nad nima kliatbu na prípadnosť, žeby sa zákona nedržali, a donutiť ich ku tomu cirkevními pokutami.
Prípadnosť táto nastúpila neprodlane. Zaprisahané náriadby zostaly, a musely zostať, nevyplnenými; lebo nakladali kráľovi nemožnosti. Odjaly mu temer všetky dôchodky, musel si teda pomáhať so židmi a saracenmi, tymito majstrami vo vyhľadávaniu groša. Nielen že ich neodstranil, než ku tomu i ozbrojil a povýšil na zemianstvo. Nad to bolo naloženo posledními zákonmi kráľovi, navrátiť pánom odobrané od r. 1222 bezprávne majetky; a za také boly tuším považované všetky. Ani to sa teda nestalo, zvlášte so statkami cirkevními. Slabý kráľ jednou rukou rozhadzoval marnotratne, druhou bral nazpät; dával synovi moc odoberať silou, čo on dobrovolne rozdaruval bez výboru, možno že i pod hopsom. Darmo i pápež súril, skrze legáta svojeho, biskupa pränestinského Jakuba, aby okolie Brašovské bolo bez odkladu navráteno nemeckým ritierom. Strany cirkevních slobôd dialy sa, dľa tehdajšieho ponímania, veci hrozné. Osoby duchovné boly podvržené dani a svetským súdom; tieto sa opovážily súdiť i v otázkach manželských. 220.)
Primas teda Robert, len pápeža poslušný cudzozemec, myslel si, že je čas upotrebiť danú mu zákonom moc. A učinil to tak strmo a nešeterne, že vyumený kráľ zostal ako bez seba. Vkročil v popolnú stredu r. 1232 do kráľovského chrámu v Budíne. Ale keď sa hotovil s nábožnosťou ku prijatiu popola, Robert prask do neho hromom cirkevním! Zastavil služby božie nielen v Budíne, no po celej krajne, až do polepšenia sa kráľa, ako sa o tom žaluje Andrej II. Gregorovi IX. 221.) Žiadon sväceník nesmel slúžiť viac, ako raz v mesiacu, i to len tichú omšu, bezo zvonenia. Svátosti sa prisluhovaly len novonarodzeným a umierajúcim; ale títo vyniesli sa bez obyčajného prôvodu. Boli pri tom i menovite vykliati, nádvorní župan Dionýs, že dal biť osoby duchovné, präpošta prešporského vyzauškoval, a bývalý komorský gróf Samuel, ako známy ochranca židov a lžekresťanov.
Andrej II. cítil hlboko také zneuctenie pred očima celej krajny. Škrelo ho náramne, že už každý bude ukazovať na neho, ako trestanca pápežovho. Zato ale nevzkypel. Hlboká nábožnosť a prirodzená slabosť, slimáčia krev, primäly človeka, že sa pokoril, pretrpel všetko bez žurenia. Ku primasovi poslal syna, Belu IV., s barónmi, uprosiť ho so slzami, aby sa nehneval, a dodal ku prosbám i dobrodenie. Navrátil mu istých poddaných v župe nitrianskej, ktorých mu, vo hneve pre čosi, bol odjal. 222.) Robert teda dal sa udobriť. Vzal interdikt nazpät, ale len dočasne, do sviatku Štefana kráľa.
Do Ríma vystrojil Andrej II. palatína Dionýsia, župana rábskeho, a priora vranských joannítov Rambolda. V poslanom s nimi liste od 16. mája 1232 nemôže dostatočne vysloviť, akým žiaľom ho naplnil interdikt. 223.) Tvrdí, že toho nezaslúžil, poukazuje na svoje rimskej cirkvi preukázané služby, a boškáva pápežovi blahoslavené nohy, 224.) aby sa len nehneval. Dáva spolu na vedomosť, že sa i teraz ide trudiť za neho, majä práve pred sebou výpravu na Rus, ktorú chce podniknúť v záujme cirkve rimskej.
Toto zvlášte neminulo sa s účinkom. Pápež nielen rozkázal legátovi svojemu Jakubovi zrušiť interdikt, než i výsadu poslal Andrejovi II., že ho pozatým nikto viac vykliať nesmie beze zvláštneho rozkazu z Ríma. Také výsady dávaly sa vtedy zhusta, a zasa jedným slovom odfukovaly. Pripojil však výminku, aby krivdy duchovenstvu učinené boly bez odkladu napravené.
____________________
220.) Libertas ecclesiastica in regno adeo subversa esse dicitur et eversa, quod non solum ecclesiarum hominibus, sed etiam ipsis ecclesiis et personis ecclesiasticis collectae et taliae imponuntur a laicis, et respondere coguntur sub examine judicis secularis. Causae matrimoniales ad secularem judicem perferuntur, et per secularem judicem matrimonia separantur. Fejér T. III. vol. 2. p. 243.
221.) Quum nuper, ad principium quadragesimae, ad nostram ecclesiam conveniremus, ut sacrosancta jejunia susciperemus: subito R{:obertus:}, Strigoniensis archiepiscopus, in me et regni mei colonos sententiam intulit interdicti. Tamže p. 300.
222.) Propter quamdam nostram indignationem. Fejér T. III. vol. 1. p. 310.
223.) Quam diro dolore percussus exstiterim, quum tam ego, quam regni mei incolae, ab uberibus mellifluis sanctae matris ecclesiae excludamur, explicare non valeo. Datum in insula Bubalorum. Tamže p. 300.
224.) Pedum oscula beatorum. Tamže.
§. 98. Konkordát s duchovenstvom.
A dobrý Andrej II. neodporoval ničomu. Dňa 12. aug. 1233 podpísal, i so synmi, predložený mu legátom Jakubom konkordát. 225.) Tu sa vyníma duchovenstvo vcele ode všetkých poplatkov a svetských súdov. Nad to sa vykazuje ohromný počeť zvánov soli, 226.) nielen pre biskupov, kapitule a kláštory, než i pre daktoré cirkve, n. p. prešovskú {:Epuryes:}. Tejto sa poisťuje tritisíc zvanov. 227.) Vláda musela ustálený počeť zvánov vydať, a potom ich odkupovala od oprávnených, a tak predávala obyvateľstvu. To bolo odjatie jej ostatnieho, čo ešte mala.
Nad uskutočneniem konkordátu malo bdeť zvláštno poverenníctvo, jehož vynikajúcim členom bol horlive za vec zaujatý biskup bosenský Ján, rodom Nemec, prve dominikán. Poverenným biskupom učineno za povinnosť vykliať kráľa, jestliby sa konkordátu nedržal, ako i učinil. 228.) Bo dobrý Andrej nikomu nič neodoprel. Čo kto chcel, to sľúbil. Ale sa potom na slovo neviazal, hoc i prisáhnul na to. Preto postavili nedoveriví präláti stráž nad ním.
____________________
225.) Fejér T. III. vol. 2. p. 319.
226.) Odtuď meno „salarium“ vo smyslu platu.
227.) Nie dosť bolo na plýtvaniu tou soľou doma, rozdávala sa i cudzincom. Kláštoru sv. Kríža v Rakúsku darovali Imrich, Andrej, a ich otec, ročne tria millia zvanorum. Fejér T. III. vol. 1. p. 207. I baróni dostávali soľ.
228.) Už r. 1233 píše legát Jakub Belovi: Cum pauca vel nulla de compositione, post tot juramenta, conspiciamus servata. Tamže. p. 336.
§. 99. Vojna rakúska.
V náhradu za to povolil mu legát, odjať osobám svetským všetky zbytočné dary, a pápež znovu vyslovil, že nenie povinnen viazať sa na svoju prísahu. Môžeme si predstaviť, že odfukujuci starý ani potom nikomu neublížil. Ale Bela zasa bral na otázku držiteľov pochvátených alebo na krivých cestách vybehaných majetkov.
Títo zas museli dačo snuvať s rakúskym Fridrichom, pokuď Andrej II. meškal za Tatrami, aby znovu uviedol do Haliče vyhnaného odtuď Andreja Andrejeviča {:§. 88:}. Preto Andrej II. použil, s návratom z Haliče r. 1233, Fridrichových nesnádz. Fridrich viedol válku s českým kráľom Václavom I., a Andrej vpustil vojsko do Rakús i Štyrska. Vévoda sice odporoval statne Uhrom, mäv za seba nielen vévodu meranského, grófa tyrolského, patriarchu akvilejského, biskupa bambergského, než i Václavovho brata, krajištníka moravského: posléze však predca ustúpiť vo všetkom Andrejovi musel. 229.)
____________________
229.) Cum inter nos et dominum Fridericum, ducem Austriae et Stiriae, querra orta esset non modica, et cum terram ejus intrassemus debellatum – ita ut idem dux nobis in omnibus satisfecisset. Andrej II. r. 1234. Fejér T. III. vol. 2. p. 404. – Palacký Dej. čes. I. II. 152. – Chron. Claust. Neob.
§. 100. Zkrotenie Omišanov pápežom.
Na severu oproti tomu a juhu zjavila sa nápadným spôsobom jeho slabosť. Za Tatrami nemohol, pri všetkom úsiliu, dopomôcť ku trônu synovi svojemu Andrejovi; na juhu nestačil zkrotiť tých Slovanov a Dalmatincov, 230.) ktorí sa škľabili treštenosti germanského sveta, lapali a ubíjali na moru jaderskom svatých pútnikov, mstiteľov kríža Kristovho.
Vynikali v tom menovite Omišani {:Almissa:}. Prímorské mesto toto provodilo morské lúpežníctvo ako živnosť, bralo pod ochranu bogomilov, napadalo kurucov. Pápež písal o tom Andrejovi, tento mohutnému v Omišu Maldukovi, hroziac mu vojnou. Keď to nič neprospelo, kráľ uznal za najlepšie – dať pokoj.
Nie tak pápež. Prišol legát Akoncius. On sám viedol proti Omišanom Split, Trojír, Šibenik, Kliš, a dotuď sovieral obľahnutých, až sa mu vrhli ku nohúm. Lúpežné lode museli spáliť. Bogomili vzali meno katolíkov, a zostali čo boli. 231.) Tak už i s vojenskou mocou nakladal pápež, nahradzoval vo všetkom neschopnosť kráľovu. Vyslaní z Rímu legáti súdili a riadili tak vo krajne, ako čoby nebola mala žiadnoho kráľa.
____________________
230.) Quidam Sclavi et Dalmatini. Fejér T. III. vol. 1. p. 307.
231.) Lucius. Udalosť nutno položiť na r. 1226; bo vtedy dostávajú Almesiani piratae milosť od pápeža. Fejér T. III. vol. 2. p. 25.
§. 101. Nové manželstvo Andreja II.
Rok 1234 priniesol mladému Andrejovi v Haliči smrť, starému ale v Uhrách veselie. Po smrti druhej manželky pojal šestdesiatroční starec treťú, Beatricu, dceru Aldrovandina, krajištníka Estenského, k nemalej omrzlosti synom. Starý mladoženích zapísal mladej manželce, okrem obyčajných dôchodkov, 5,000 hrivien ako dar, a 1,000 každoročních na ihly. 232.) V máju mu bola privedená.
Vydal spolu tohože 1234 dceru svoju Jolantu za arragonského kráľa Jakuba, s venom 12,000 hrivien, za ktoré zaviazal tridciatok.
____________________
232.) Tamže p. 376.
§. 102. Poslednie Andrejovo pokorenie.
Po tolikých nákladkoch a tak obrezaných dôchodkoch nenie div, že nevyplácal tých 10,000 hrivien, ktoré v konkordáte prisľúbil duchovenstvu za podržanú soľ. A tu zlé! Präláti stáli na svojom práve a hrozili. Keď nič, vyslovili r. 1234, na rozkaz legáta Jakuba, kliatbu na Andreja II. a jeho radcov. Predok pri tom viedol bosenský Ján, muž potomne do počtu svatých prijatý.
Na šťastie Andrejovo zastal ho teraz pred jedným cudzozemcom cudzozemec druhý. Primas Robert kliatbu neuznával, a nielen obcoval so kráľom, než i ovenčal novú kráľovnu. Ale pápež vzal vec prísne. Mluvil s Andrejom ako pán so svojím poddaným, odoprel mu v liste od 28. jul. 1234 i obyčajné pozdravenie, žiadal mu miesto neho ducha zdravšej rady, 233.) a primasa vyškolil. Tie rimské tiary naozaj človek obdivovať musí, akú tie sebe vážnosť dať umely. V oči zkľúčeným patriarchom carihradským stoja ako bohovia.
Andrej II. vystrojil poslov do Ríma, a vyložil pápežovi, ktorak stojí, že musí udržovať vojsko, a len jednu štvrtinu dôchodkov požíva, ostatnie synovia a vnuk. Od zaplatenia však uložených hrivien sa neodmáhal, len prosil, obyčajom snuvateľov dlžôb, aby mu dovoleno bolo učiniť povinnosti svojej zadosť po čiastkach, v desiatich rokoch. Pápež čo už mal robiť so starým hriešnikom? Povolil mu päť rokov, a vyklínateľom zakázal pokračovať ďalej.
Tým sa protiahnul trochu Andrejov bankrott, a za ten čas vymyslel spôsob zbaviť sa ho. Vypísal akúsi všeobecnú daň, ktorú mali platiť i poddaní duchovenstva. Tu zasa krik, hrozby, donucovanie ku navráteniu sobraných už daní. A Andrej zasa musel popustiť. Prisiahnul legátovi, že žiadne sbierky vo krajne činiť nebude. I tu ale, čo jednou rukou dal, bral druhou nazpät. Pápežovi písal, že sa zaviazal ku nemožnosťam, že takú prísahu zdržať znamenaloby odriecť sa kraľovania, a prosil o rozrešenie odo prísahy. 234.)
A pápež bol skutočne milostivejší, nežli legát Jakub a ten svatý z Bosny. Rozkázal arcibiskupovi kaločskému, biskupovi nitrianskemu, a opátovi pannonskému vyšetriť, ku čomu sa zaviazal kráľ pri venčaniu. Tomuto predĺžil, listom od 28. aug. 1235, lehotu zaplatenia tých 10,000 hrivien z piatich na desať rokov, a udeľuje zvláštne milosti. Kapláňom jeho odpúšťa, že sa opovážili postavenému pode kliatbou kráľovi omšu slúžiť. Jemu samému znovu udeľuje privilegium, aby ani jeho, ani manželku, ani deti, nikto nesmel vykliať beze zvláštneho rozkazu apoštolskej stolice. Tak obracaly neboráka Andreja tie tiary!
A to predca úctu a poslušnosť jeho oproti ním neumenšilo. Na toľko bol vo všetkom po vôli menovite pápežovi, že sa znovu zaviazal sľubom výpravy do svatej zeme, a poznačil, starec nemohavý, krížom. 235.)
____________________
233.) Spiritum sanioris consilii. Gregor IX. r. 1234 Andrejovi II. Fejér T. III. vol. 2. p. 390.
234.) Asserit, nihil esse aliud, juramentum et mandatum hujusmodi servare, quam renunciare regiae dignitati. Fejér T. III. vol. 2. p. 452.
235.) Cum de novo signum crucis acceperis. Gregor IX. 2 kal. sept. 1235 Andrejovi II. Monum. Hung. hist. k. VI. p. 340.
§. 103. Smrť a rodinné záležitosti Andreja II.
Odo sľubu tohto oslobodila ho brzá smrť. Umrel, po dlžšej nemoci, 22. sept. 1235, dostav málo týždňami pred tým radostnú zvesť o vyhlášeniu dcery svojej Alžbety za svatú.
Nemohavý odo prirodzenia, mal panovanie už pre ducha času preobtížne. Pápež sa mu miešal do všetkého, hamoval voz državný, rozkazoval mu, majstroval nad ním, zľahčoval ho pred očima poddaných. Vybujnelí präláti vyťahovali seba i ľud svoj odo všelikých krajinských bremien, hrabali ešte vždy viac statkov ku sebe, privlastňovali si državné dôchodky, a bránili čo raz dochytili so krajňou tvrdošijnosťou, vrhali do trônu cirkevné hromy, za nič nemali ctiaciho ich detinsky kráľa. Ostrihomský präpošt školil Andreja ako chlapca, lál mu, zneuctil ho v oči; 236.) a Andrej nevzal si sám zadosťučinenie, než žaloval sa pápežovi skrze posolstvo. Keď si takú vzal smelosť jedon präpošt, akú si mohli nevziať biskupi? Páni držali stejný krok s vychádzajúcimi z ich stredu biskupmi. Zásada večných mätežníkov bola, všetko vziať a ničoho nedať kráľovi a krajne. Kde nemohli vybehať, vymodlikať, tam brali na silu, zámky kráľovské, majetky korunné, dediny zámocké, a boli hotovi poddať sa komukoľvek cudziemu, aby lúpež svoju mohli ochrániť. Kráľ bol surovcom len nato, aby sa mali s kým uháňať a nadrapovať. Neprestávali mu krivdiť, žiadajúce od neho nemožnosti. Považovali ho temer ako starí židi toho barana, na ktorého vzkladali hriechy svoje. Pri takomto duchu bolby i silný panovník mal ťažké postavenie, nieto taký ospanlivý, slimáčej krve dobrúš, aký bol Andrej II., ktorý sa dal postrkovať, za nosom vodiť každému, mužom i ženám, duchovním i svetským osobám, akoby vlastnej vôle vcele nemal; hneď rozdaroval všetko, hneď to oželel, chcel nazpät brať, a pri ničom neukázal zmužilej vytrvalosti.
Manželky mal tri. Prvá bola Gertruda, dcera vévody tyrolského Bertholda, zabitá r. 1213 sprisahalcami {:§. 60:}. Zplodil s ňou Belu, Kolomana, Alžbetu a Mariu. Bela nasledoval po otcovi na trônu. Koloman bol napred haličským kráľom, potom správcom Chorvátska a pánom Spiša. 237.) Ako taký zahynul v bitce s Mogolmi u Slanej r. 1241. Alžbeta bola vydaná za grófa thuringského Ludieka, umrela r. 1231, za svatú bola vyhlásená r. 1235 {:§. 57:}. Maria pošla r. 1220 za kráľa bulharského Jána Asiena {:§. 73:}.
Druhú manželku mal Jolantu, dceru Petra z Courtenay a Auxerre {:§. 65:}, praotca rodín Rubenpret, teraz Merode, a Crouiac vo Brabantsku. 238.) Pojal ju r. 1216, a zplodil s ňou Jolantu a Andreja. Jolanta vydala sa r. 1234 za kráľa arragonského Jakuba {:§. 101:}. Andrej sedel na trônu v Peremyšľu a Haliči, bol viac razí vyhnaný a dosadený, posléze r. 1234, ale hneď za tým umrel na ruskej zemi {:§. 88:}.
Pojatú r. 1234 tretiu manželku Boženu {:Beatrix:}, dceru krajištníka estenského Aldrovandina {:§. 101:}, odomrel tehotnú so Štefanom pohrobkom.
____________________
236.) In tantam prorupit audaciam et furorem, quod regem, contra quem contumeliose surrexit, gravibus injuriis lacessivit. Honorius III. r. 1224. Fejér T. III. vol. 1. p. 463.
237.) Qui {:Colomanus:} terram Scepus possederat usque ad vitam suam. Alžbeta r. 1279. Fejér T. V. vol. 2. p. 582.
238.) Fejér T. VII. vol. 2. p. 262.
§. 104. Vek Andreja II.
Z doby Andrejovej máme už veliké množstvo listín; lebo tam sa vždy píše mnoho, kde sú mnohé búrky, sváry, nepokoje. Z hojného materiálu tohto dá sa písať, a sice hodnoverná, história, len že nič chvály hodného a utešeného. Nepotkávame sa s ničím iným, ako s vojnami náboženskými, nezdobami divých aristokratov, rozbrojmi, zradou, nenasytnou lakomosťou duchovenstva a šľachty, biedou ľudu, nekonečným všade neporiadkom a úpadkom. Nikde sledov pečlivosti o učebné ústavy, spisbu, osvietenie ľudu, umenie, kupectvo, obchody, remeslá, rolníctvo. I medzi múrami kláštorskými len puhé bruchopasníctvo, bez ušlechtilejšej snahy. Vo vyšších však predca stavoch na toľko už vzdelanosť napredovala, že princovi Kolomanovi mohol byť dán za učiteľa a pästúna domorodec. 239.) Zámožnejší rodičovia už nenechávali synov svojích beze všetkej výučby. 240.) Posielali ich i teraz, ako sa dialo už za časov Bely III., {:§. 26:} za hranice, do Itálie a Francie, na mnohé roky. 241.) Pokrok napomáhaly i ženitby, keď suroví páni privádzali si za manželky vzdelané Gräkyne, Talianky, Francúzsky. 242.) V nasledujúcom doplníme ešte obraz veku Andrejovho.
____________________
239.) Quem filio nostro C.{:olomano:} regi adhuc in teneris infantie sue vagienti, propter laudabilem morum elegantiam, in didascalum profeceramus et magistrum {:Demetra z rodu Abovho:}. Andrej II. r. 1234. Fejér T. III. vol. 2. p. 406.
240.) Ysaak filio meo satis plene credo me respondisse in educando ipsum. Závet Miklúšov. Tamže p. 229.
241.) Prvý präpošt časmanský študoval v Parížu za 12 liet. Thomas archid. Hist. Salon. c. 47.
242.) Comes Nicolaus {:dokl. 240:} mal jednu manželku e nobili genere Graecorum, druhú e pia generosaque stirpe Frankov.
§. 105. Platené vojsko pod Andrejom II.
Pod Andrejom II. na toľko klesla branná moc, že temer len so samou platenou družinou vojny viesť musel. Vojakov župních z čiastky násilní veľmožovia do svojeho poddanstva uviedli, z časti márnotratní kráľovia sami na slobodu popúšťali, odo všetkých povinností oslobodili. Zemianstvo sa držalo nohama rukama toho práva, že za hranicami nenie povinno bojovať o svojej ujme. Veľmoži a präláti čím vätšie výhody a výsady sebe vymohli, tým menej plnili svoju povinnosť, držali banderia len pre parádu. Kráľ sa musel zaobísť s najatým mužstvom; a to nemohlo byť, pri ztenčených kráľovských dôchodkoch, valné. 243.)
Že v takých okolnosťach, a pri panovníku tak slabom, aký bol Andrej II., država nielen neklesla, než i rozšírila sa, 244.) toho príčina leží v tej politice, ktorú Maďari od kedy ich história zná nasledovali, a nasledujú i teraz, slúžiť mocnejšiemu. Prítomne sú povolným nástrojom Nemcov, vtedy boli pápežov, ako vtedy najmohutnejších. Pri tejto politice svojej, a večnej hašternosti Slovanov, víťazili na severu i juhu nad tymito, podbíjali ich sebe.
____________________
243.) Quum ad regni tutelam ipsum frequenter subire graves sumtus oporteat pro stipendiariis retinendis. Gregor IX. o Andrejovi II. Fejér T. III. vol. 2. p. 453.
244.) Regno Hungariae dilatato, cum alia pene regna sint circumque concussa. Honorius III. r. 1223. Fejér T. III. vol. 1. p. 409.
§. 106. Moc pápežova v Uhrách.
Ten ale pápež, ktorý súsedov dával Uhrom v korisť, bol doma veľmi obtížnym ich pánom. Jeho moc dosiahla v Uhrách pod Andrejom II. svojeho vrchoľa. Už pápež všade musel mať svoju ruku, všetkých súdiť a chrániť, i samého kráľa a kráľovnu. Dal si ale potom i platiť za ochranu. Ritieri nemeckí sa mu zaviazali ku ročnej dani {:§. 85. dokl. 179:}. Odo kláštora šimegského vyjednal si pápež ročne jeden ferto zlata. 245.) Potom bral z celej krajny vôbec nie malé poplatky. Videli sme, ako sa Andrej vyhovára s návratom zo svatej zeme, že na ten čas nemôže jeho svatosti katechizovať {:§. 70. dokl. 155:}. Maloletosť panovníka tohoto na toľko šla; že pápež jemu sveril riešenie sporu povstalého medzi arcibiskupama ostrihomským a kaločským, ktorý na neho, pápeža, bol vznesený. Andrej nesmel súdiť ako kráľ: ale mohol súdiť ako poverenník pápežov. 246.)
____________________
245.) Fertonem auri. Fejér T. III. vol. 1. p. 98. Auri ferto, vysvetľuje to Fejér, seu quadrans, nostris 40 aureis aequivalens, non modica id temporis oblatio fuit.
246.) Fejér T. III. vol. 1. p. 112.
§. 107. Úplný rozvin feudálnej sústavy.
Feudálna sústava bola už teraz úplne a dôsledne vyvinutá. Každá piaď zeme bola považovaná za kráľovu. Od neho vychádzala všetka držebnosť majetku; a do jeho rukú vracalo sa zasa všetko, cestou vymretia, alebo odjatia na prípadnosť zrady. Preto majetky nebolo slobodno predávať. Prechádzaly z ruky do ruky, vyjma kráľovské mestá a dištrikty, len dedeniem. K odovzdaniu majetku rukám mrtvým, biskupstvám, kapituľam, kláštorom, vyhľadávalo sa privolenie kráľovo, ktorý tým tratil všetku nádeju, žeby sa majetok kedy nazpät ku nemu vrátil. Právo toto ale nečinilo kráľa bohatým; bo nič pre seba nepodržal. Čokoľvek zdedil, alebo odjal, na všetko už sto lakomých rúk siahalo. Nezemän nemohol ináče nadobudnúť pozemok, ako cestou kráľovskej donácie; a komu kráľ, čo ako maličký, majetok daroval, ten už tým samým stal sa zemänom, účastníkom všetkých zemianskych slobôd. Listiny kráľovské už len tak pršely. Povstal istý, po celej krajne rozšírený, druh katastru, len že s inou námerou. Naše katastry sa hotujú preto, aby každá piaď zeme daň platila: tamtie zplodila tá príčina, aby sa nič od majetku, aspon riadne, neplatilo.
Pri nesmiernej dôležitosti kráľovských darovacých listín vznikaly i lživé. Tak r. 1226 vyznali pred nádvorním županom Miklúšom istí poddaní kláštora pannonského, že im lživú listinu vyhotovil duchovník Bulchu. 247.)
____________________
247.) Monum Hung. hist. k. VI. p. 221.
§. 108. Slobodní páni.
Držiteľom vätších majetkov udeľovali kráľovia i zvláštne práva a výsady, ake len boly v užitku u Nemcov. Tak sa už pod Andrejom II. potkávame so slobodnými pánmi, čili grófmi {:liberi comites:}, ktorí nielen odo všetkých daní oslobodeni, než i z pod moci všetkých vrchností vyňatí boli, a sami poddaných svojích súdili, i hrdelné právo mali. Menovite páni Babonek a Štefan dostali r. 1218 takéto privilegia {:§. 71:}. A muselo už stávať viac podobných, poneváč sa povedá v listine, že noví títo povýšenci majú vôbec účastnými byť všetkých vätších i menších práv, akých požívajú iní opravdiví slobodní páni. 248.)
Odo slobodných pánov slušno rozoznať slobodných barónov {:liberi barones:}. Títo boli v týchto časiech krajinskí hodnostári, ako číšnik, stolník t. d. 249.)
Zvláštno však vyznačenie bolo spojeno so zvláštnym bremenom. Slobodní páni bojuvali, tak ako präláti, podo svojími korúhvami; a títo sa museli vždy vo prvom riade dostaviť. Ako takí nazývajú sa pozdeji korúhevními pánmi, čili banderialistami.
____________________
248.) Facimus atque creamus tituli veri, illibati et eximii comites liberos, eo modo, ut ipsi in perpetuum possint frui universis juribus, immunitatibus, generosaque conditionis proceritate, nec non quarumvis libertatum majorum et minorum, generalium et praecipuarum, eximiarumque praerogativis, quibus praecipue ceteri quidam veri, eximii, ac liberi comites regni nostri uti dignoscuntur. Fejér T. III. vol. 1. p. 247. Fejér pripojuje poznámku: Comitum aevi nostri liberorum privilegium princeps.
249.) In dapiferum constituentes, et in alios baronatus majores attollentes. Fejér T. III. vol. 2. p. 406.
§. 109. Slobody a práva biskupov.
Nesmierne mnoho statkov padlo do rukú biskupských. Každý zo kráľov držal za svoju povinnosť darovať dačo biskupstvám, zvlášte ostrihomskému.
Toto sa rozšírilo v celé bohaté kniežatstvo. Výše majetkov dostávali arcibiskupi ohromné množstvo soli, a desiatok nielen z úrod, než i z daní, a zo všetkých novorazených peňazí. 250.) Soľ a desiatok z daní brali i iní biskupi, každý v medzech svojeho biskupstva. A z tejto hojnosti ničím iným neprispievali ku potrebám obecným, ako udržovaniem vätších menších družín vojenských {:banderij:}; ale na to boli povinni vynaložiť len desiatky, i v tom si neublížili veľmi. Všetko iné šlo na skvos, žranice, a obohatenie svojej rodiny.
Z ľudu biskupského tiež nebolo pre krajnu užitku; bo i tento bol odo všetkých bremien krajinských oslobodený. Ako to mohlo vypadať, vidno z listiny, ktorou Andrej II. potvrdzuje r. 1235 pečuhskej biskupskej stolici udelené jej Andrejom I. výsady. Poddani cirkve, nech sú to zemäni, nech sú mešťani, nech akéhokoľvek povolania ľudia, neplatia ničoho ani kráľovi, ani jeho barónom, než všetko, čoby mali platiť, bere biskup. Ktoby túto slobodu narušil, buď biskupom vykliaty, a zaplať 500 hrivien pokuty. – Biskupskí poddaní neplatia nikde mýta; ktoby ich pristavil, zaplať 20 hrivien. – Všetky statky biskupské vyňaté sú od súdu kráľa, zemského súdca, palatína, župana. – Predvolaní od ních nemajú sa postaviť, poddaní súce samému toliko biskupovi, alebo jeho úradníkom, vo vecech peňažních i hrdelných. Ukrivdený môže sa odvolať od kapitule na biskupa, od tohoto na kráľa. – Kdekoľvek na mostoch a prievozoch vyberá sa mýto z milosti kráľovskej {:!:}, biskup berie i z toho desiatinu, tak ako z trhového po mestách. – I z vybraných v objemu biskupstva daní kráľovských náleží desiata časť biskupovi. Preto výberčí musejú dielo konať u prítomnosti biskupských poverenníkov; ináče ich biskup vykľaje a môže súdne žiadať náhradu. – Desiatok z úrod a statku platí každý, kto býva v objemu biskupstva, či je barón, či zemän, či zámocký vojak, či mešťan, či slobodný, či otrok, či saracen {:muhamedán:}, či slovan {:pravoslavný Srb a Bulhar:}, či sedliak, či žid, či kresťan, a sice zo všetkých druhov zrna, strovy, vína, zo mlyna, z koní, oviec, kôz, svíň, včiel, husí, slepíc. I služobníci kráľovskí platia desiatky, tým viac panskí, vyjímajä vlastne tak rečených sluhov. Ktoby nezaplatil desiatok, bude trestán ztratou majetku. 251.)
Mali pak v desiatku účasť i palatín, župan, a plebáni. Palatín dostával dvadciatu časť desiatkov zo všetkých biskupstev, župán stú čiastku desiatkov zo svojej župy, 252.) farári brali jednu štvrtinu desiatku sosbieraného v objemu ich fary. Iný nikto nesmie si osobovať podiel v desiatkach, pod zámienkou pomoci pri vyberaniu.
V objemu biskupstva nesmie sa vydržiavať, beze privolenia biskupovho, ani župné, ani krajinské shromaždenie, ani súdy. Palatín nič nesmie oznamovať; ináče má biskup právo zprotiviť sa. To hlä boli práva a dôchodky biskupov!
____________________
250.) De proventu monetae decima pertineat ad ecclesiam Strigoniensem, ubicunque in regno Hungariae cudatur. Fejér T. III. vol. 1. p. 131.
251.) Fejér T. III. vol. 2. p. 426.
252.) Item nec comes palatinus vicesimam, nec comes parochialis centesimam in decimis ecclesiarum omnium habere debeat. Tamže p. 428.
§. 110. Výstupní biskupi.
Boliby mohli zaviesť všade výborné školy, ale boli to z vätšej časti len vojaci v reverendách, i vojenské mali mravy. Daktorí z ních dopustili sa mrzkých výstupkov. Pečuhský Kalán mal ohavnú pravotu pre krvosmilstvo. 253.) Záhrebský Štefan bil vlastnoručne svojích kanonikov, zabil človeka, chrám podpálil, predvolaný do Ríma nepostavil sa. 254.) Vacovský rozmrhal, ako pijan a žráč, biskupské majetky, úrady cirkevnie simoniacky predával, duchovenstvo svojo násilne lúpil, bil, katoval tak, že daktorí pod jeho ranami i pomreli. 255.)
____________________
253.) Fejér T. III. vol. 1. p. 38.
254.) Tamže p. 410.
255.) Tamže p. 262.
§. 111. Bohatá chudoba kapitúľ.
Padajúce zo prebohatého stola biskupského drobty posbieraly kapitule, a veru tiež hodne na ních ztlustly. Maly už všetky svoje rozsiahle majetky a iné hojné dôchodky, zvlášte ostrihomská. A predca sa neostýchal primas Robert písať Honoriovi III. o velikej chudobe svojích kanonikov; načož mu tento odpovedá r. 1223, že im môže dať dôchodky istých kaplíc. 256.) Tak sa potom stalo i v Jágru a Vespríme, z tej istej vraj príčiny. Podobne primas Ján, keď darúva kanonikom Trnavu {:Sumbat:}, hovorí o ich hladu. 257.) Dediny Bulcov a Moth darúva im, aby mali na výročitú slávnosť sv. Vojtecha slávnostnú hostinu, 258.) a cirkev sv. Michala v Semre, aby mali na všech svatých slávnostný obed. 259.) Aký to materiálny život! Aké plýtvanie statkami! Aké bruchopasníctvo! Spolubydlenie však a spoločná strava už prestaly. Poslednie toho sledy vidíme ešte v biskupstve kumánskom v Sedmohradsku. I tam sa už dovoľuje kanonikom podeliť sa s dôchodkami a žiť osobytne {:§. 91. dokl. 199:}.
____________________
256.) Tamže p. 419.
257.) Pio affectu eorum inediam considerantes. Tamže p. 68.
258.) Solenne convivium. Tamže p. 69.
259.) Solenne prandium. Tamže p. 102.
§. 112. Skutočná chudoba plebánov.
Vzdychy ich na chudobu boly pokrytské. O plebánoch oproti tomu rádi veríme, čo píše o ních r. 1233 legát Jakub, že sa pre chudobné zaopatrenie ani nedávajú na tento chlieb iní ľudia, ako synovia chúdeže. 260.) Biskupi a kanonici ponechali im len omrvinky. Nad to museli platiť, i biskupovi prestolné {:cathedraticum:}, i archidiakonom isté taksy. Títo vtedy viedli vlastne celú duchovniu správu, mali celú moc; biskupi boli len bojovníci v taláru.
____________________
260.) Vix nisi servilis conditionis presbyter invenitur. Tamže p. 338.
§. 113. Volenie cirkevních hodnostárov.
Kanonikov menovali biskupi, 261.) ale predstavených kapitúľ {:präpoštov:} kráľovských navrhoval kráľ, potvrdzoval pápež. 262.) To isté platilo i o präpositúrach kláštorských.
Biskupov volili kanonici, 263.) ale s porozumeniem kráľovským. 264.) Rozumie sa, že sa pri tom delalo kapituliam mravné násilie, ako keď Andrej II. dal vyvoliť svojeho švagra Bertholda za arcibiskupa kaločského.
Arcibiskupov volili si područní biskupi, s patričnou kapituľou; pri čom tiež vôľa kráľova bývala rozhodnou. 265.)
Mravní nátlak bol i vtedy, ale nášho bezohľadného, ľubovolného menovania vládou všetkých cirkevních hodnostárov ešte nebolo; len sa započínalo. A sice zaviedli ho pápežovia, obsadzujúce často biskupské stolice, kanonie, präpositúry, opátstva, zo svojej moci, pri čom obyčajne posielavali cudzozemcov. Taký dosadenec pápežov bol i primas Robert.
Chorvátsko a Dalmácia maly svoju zvláštnu hierarchiu, vyjma biskupstvo záhrebské, ktoré odo prvopočiatku náležalo k Uhrám. Hlavou duchovenstva chorvátsko-dalmatského, vo právach uhorskému naskrze rovného, bol arcibiskup Splitský. 266.)
____________________
261.) R. 1223 píše Honorius III. präpoštovi záhrebskému Primogenitovi, že mu biskup jurský povolil {:concessit:} kanonikát pri kapituli jurskej.
262.) Praepositura vestra cum regalis existat; et per hoc ad nos ejus collatio, ad regem vero praesentatio pertinere noscatur. Honorius III. r. 1225. Fejér T. III. vol. 2. p. 50.
263.) Kapituľa sedmohradská vyvolila si za biskupa präpošta váradského R{:ajnalda:}. Honorius III. r. 1222.
264.) De antiqua et approbata regni consvetudine in electionibus pontificum assensus regius debet postulari. Innocentius IV. a. 1245. Fejér T. IV. vol. 1. p. 364.
265.) Pri voľbe arcibiskupa ostrihomského osvedčili suffragáni, že sa neopovážia dať hlas svoj inému, ako kto sa úplne ľúbi kráľovi. Innocenc III. r. 1204.
266.) Andrej II. potvrdzuje mu r. 1207 tieto biskupstvá: Segniensem, Nonensem, Scardonensem, Fraguriensem, Corbaviensem, Tinniensem, Farensem, Bozenensem.
§. 114. Vznik biskupstva sriemského.
Vo Sriemu vzkriesil nové biskupstvo latinské mohutný a horlivý arcibiskup kaločský Ugrin, na základe zrušeného srbského kláštora kamenického, 267.) ktorý bol založil a nadal statkami bán a palatín Beľuš, a podobne zrušeného pravoslavného kláštora a biskupstva sv. Irenäa v Mitrovici, ktorý bol založil a nadal, ešte pod Andrejom I., palatín Rado. 268.) Majetky ich oddal, rozmnožené svojími, 269.) novému latinskému biskupovi. 270.) Dovolenie ku tomu dáva mu r. 1229 Gregor IX. s tým, že to česť apoštolskej stolice vyhľadáva, aby Slovani a Gräci tých krajov boli obráteni na obriad latinský a v poslušnosť Rímu uvedeni. 271.) Biskupstvo pravoslavné velí bez okolkov zrušiť a pripojiť k latinskému; leda žeby pravoslavný biskup uznal pápeža.
Rím teraz nežartoval s východními kresťanmi, keď latinský císar sedel na trônu carihradskom. A vo Srieme dalo sa prítomne všetko vykonať. Vládla tam Margarita, sestra Andreja II., 272.) dcera Bely III. {:§. 18:}, a jej syn, Pekný Janko. 273.) Bola vydaná napred za Izákom Angelom v Carihrade, potom za krajištníkom z Montferratu, Bonifáciom. Po smrti tohoto vrátila sa, so synom od Izáka Angela pochádzajúcim, spomenutým Pekným Jankom, do Uhier, a dostala odo brata majetky vo Srieme. Bola horlivá latiníčka, a ešte horlivejší latiník jej z otca pravoslavného pošlý syn. Šli teda i oni na ruku horlivému Ugrinovi, pomáhali mu odjímať pravoslavným kláštory, biskupstvá, chrámy.
Odporoval mu oproti tomu, a musel byť pápežom zkrotený, archidiákon sriemský. Človek tolikú ukázal smelosť, že nového biskupa považoval za svojeho podriadeného. 274.) I musela sa mu stať náhrada.
Horlivý Ugrin dal spomenutému princovi, Peknému Jankovi Angelovi, dvesto hrivien na vojnu proti bogomilom, 275.) ku ktorým sa už obraciame.
____________________
267.) De Keu {:Cuchet:}, Bán Monostra. V. Obč. I. dokl. 565.
268.) In majori ecclesia, quam terrae illius homines episcopalem appellant, provisor est deputatus ad tempus, donec de ipsa, quae Graecorum ritum tenet, disponamus. Fejér T. III. vol. 2. p. 158. Srov. Obč. I. §. 78.
269.) Cum paratus esses creando ibidem episcopatui de propriis tuis, tum de ipsius monasterii proventibus, trecentas marcas assignare. Tamže p. 156.
270.) Biskupstvo sv. Irenäa spomína sa potom často. Gregor IX. podrobuje mu r. 1232 dve bulharské biskupstvá. Tamže p. 276.
271.) Quum ad honorem sedis apostolicae pertineat, ut Sclavi et Graeci, qui inhabitant terram illam, in divinis officiis et ecclesiasticis sacramentis ad latinorum ritum et obedientiam Romanae ecclesiae convertantur. Tamže p. 158. Bolo to, ako teraz so slovenskými školami.
272.) Soror regis Ungariae acquisivit quandam terram, quae appellatur ulterior Sirmia. – Ad nutum et dispositionem ejus regitur terra praedicta. Tamže.
273.) V. dokl. 40.
274.) In eundem episcopum et ecclesiam suam jurisdictionem exercere praesumit. Gregor IX. r. 1232. Monum Hung. hist. k. VI. p. 296.
275.) Quod tu, 200 marcis ab archiepiscopo colocensi receptis, crucis te signaculo insignisti, contra haereticos de Bosnia pugnaturus. Píše mu 1227 Honorius III.
§. 115. Krvavé apoštolovanie v Bosne.
Bosna neprestávala byť ohnišťom zásad protihierarchických. Na Bosnu pozerali všetci nespokojní s cirkvou, jej učeniem, kázňou, slúžobníkmi. R. 1223 píše biskup portuenský Konrád arcibiskupovi rotomagenskému o akomsi zatracenom, nad Boha sa povyšujúcom človeku. Už má vraj predbežníka häresiarchu v Bosne, ktorého albigenskí nazývajú svojím pápežom, a k nemu sa utekajú. Tento Satan poslal až do biskupstva agenského istého Bartolomäa, svojho námestníka, biskupa kacierov, nazývajúciho sa sluhom sluhov svatej viery. 276.) Tu vidíme, čo vtedy bola Bosna. Ako potom Nemecko sa stalo prameňom protipápežského protestantismu: tak bola vtedy Bosna prameňom protipápežského katharismu, po našom čistého učenia. Pápežovia teda napäli všetky ohromné sily svoje, akých im duch času udelil, ku podvráteniu ohnišťa tohoto nepokojov, so prísnosťou len Rímu vlastnou. Zachádzaly s bogomilmi, čili patarenmi, ako potomne s Indiánmi v Americe. Zbavili ich všetkých práv ľudských, odjali im majetky, vyháňali, upaľovali ich {:§. 34:}. A v tom im z celej duše boli napomocni, kráľ Andrej II., mladší kráľ Bela IV., kráľ rečený ruský, Koloman, sestra Andrejova Margarita, syn tejto Ján Angel {:§. 114:}, slovom, celý dvor a celé duchovenstvo latinské, zvlášte arcibiskup kaločský Ugrin. 277.) Bola všeobecná honba na kacierov, ako teraz na panslávov. V Uhrách vždy dakto plakať musí. Jedna časť obyvateľstva je nákovou, druhá kladivom. Zámienkou prenasledovania je teraz reč, vtedy bola viera a náboženstvo. A Kalváriou prenasledovaných bola vtedy Bosna, s jej nesvornými bánmi.
Milovaný Kulin umrel r. 1264. Synovia jeho, Miklúš, Sebeslav a Miroslav {:Ninoslav:}, neboli rovnakého smýšľania. Jedni prenasledovali patarenov, druhí sa opierali o ních. Ale všetci museli dať riadiť v Bosne pápežovi a jeho nástrojom, menovite správcovi Chorvátska a Dalmácie, Kolomanovi, a arcibiskupovi kaločskému, Ugrínovi. Boly zavedené krvavé vierosúdy, a vedenie ich oddáno dominikánom. Títo nemilosrdní cudzozemci nutili bojazlivých ku pokrytstvu, upaľovali zpurných na stá a tisíce.
R. 1221 poslal Honorius III. legáta Accontia do Bosny, aby tam postupoval proti kacierom, aké dostane vnuknutie shôry. 278.) Kráľovi a primasovi písal, aby vierosúdcovi boli vo všetkom na pomoci, a zaujali sa z celého srdca za vec božú. 279.) Ugrin a Koloman podnikli viac výprav vojenských do Bosny, menovite r. 1225, staväli tam proti kacierom hrady, kázali kríž proti ním v Uhrách, vodili na ních kurucov.
Našli i biskupa bosenského kacierskym a vyhnali ho. 280.) Na miesto jeho postavili r. 1233 horlivého Nemca, potom do počtu svatých prijatého Jána, ktorý Andreja II. perúnmi cirkevními tak veľmi desil {:§. 102:}. Gregor IX. nazýva ho kazateľom proti kacierom slovanským, 281.) dávajä mu moc udeľovať odpustky posluchačom jeho kázní. Podrobil ho bezprostredne sebe. 282.) Kázne jeho boly podporované kuruckými mečmi a vierosúdcovskými plamennými hranami.
Bán Miroslav sa uklonil pred úžasnou búrkou; načož ho vzal r. 1233 Gregor IX. podo svoju ochranu, s celou jeho krajinou, avšak bez urazenia práv uhorského kráľa. 283.) Príbuzný ale jeho Urban, rečený Priesda, padol do vierosúdcovských rukú dominikánov. Obrátil sa i on, ale mu neverili. Musel dať do zástavy svojeho syna. 284.)
Obyvateľstvo však, menovite zemäni, vzdorovalo i vierosúdcom, i kurucom, i zpreneverilému bánovi, s desnou pre tohoto vytrvalosťou. Do takej prišol svojou ustupčivosťou nenávisti a tiesne, že temer zhasla moc jeho vo krajne. 285.) Načož r. 1234 nová bola vypísaná pápežom kurucká výprava do Bosny. Kurucom sa udieľali odpustky také, ako čoby boli šli do svatej zeme; majetky a rodiny ich doma boly postavené pod ochranu sv. Petra. 286.)
Hlä, na čo zošla nerozumom požehnaná odo prírody Bosna! Pochabými snahami po samostatnosti a trešteným bľúzneniem náboženským stala sa korisťou celého sveta. Uhri si tam osobovali panovanie svetské, pápež duchovné. Sohnaní z ďalekých zemí cudzozemci riadili v nešťastnej krajne, ako mäsiari medzi volmi. Báni museli sa bezcharakterne pretvarovať, ľud sápal sa vospolok, bol vydán šarhom, ztratil všetok smysel pre veci užitočné, pre čistú ľudskosť, pre ušlechtilejší život. Obchod prestal, remeslá klesly, vedy a umenia vyhasly, ešte i polnie hospodárstvo upadlo, pri neprestajnej práci katov cudzozemských. Mohol potom pápež písať, že Bosna je vo všetkom chudobná, len vo zlosti bohatá. 287.) Prišla na ňu, ako na všetky juhoslovanské zeme, krajnia neresť, pre odstredivé snahy národa, domáhanie sa každej čiastky samostatného života, neschopnosť panovníkov, a shony nezralých treštencov, za ktorými pobehnul národ. Nebolo zdravého rozumu, zralej državnej múdrosti; preto teraz len plač a škripenie zubov.
____________________
276.) Ille homo perditus, qui extollitur super omne, quod colitur aut dicitur Deus, jam habet perfidiae suae praeambulum haeresiarcham, quem haeretici albigenses papam suum appellant, habitantem in finibus Bulgarorum. Fejér T. III. vol. 1. p. 425. Srov. §. 32.
277.) Tomuto daroval r. 1225 Andrej II. celú Bosnu, Soy, a Vosoru, in reditibus et rationibus consvetis. Fejér T. III. vol. 1. p. 32. – Honorius III. ho chváli, že sa viriliter accinxit contra lamias {:strigy:}, quae nudatis mammis publice catulos suos lactant. Tamže p. 33. – Kúpil i castrum Posega, specialiter pro haereticis de finibus illis profligandis. Tamže p. 100.
278.) Prout tibi fuerit desuper inspiratum. Fejér T. III. vol. 1. p. 350.
279.) Acturi sic ex animo causam Dei. Tamže p. 352.
280.) Tamže p. 341.
281.) Contra haereticos Sclavoniae praedicanti. Tamže p. 396.
282.) Ján sa poďakoval r. 1238 za úrad. Miesto jeho zaujal dominikán Pousa.
283.) Fejér T. III. vol. 2. p. 342.
284.) Tamže p. 344.
285.) R. 1233 sa žaluje pápežovi, že mu je horšie, ako jeho kacierskym predkom; bo že ho nikto slúchať nechce, páni že comitatus et terras contra voluntatem ejus temere detinent. Tamže p. 343.
286.) Tamže p. 379 a 397.
287.) Quum habitatores illius terrae dicantur in facultatibus tenues, et in malitia locupletes. Tamže p. 342.
§. 116. Donucovanie pravoslavných k únii.
Uhri slúžili Rímu za nástroj nielen pri vykoreneniu kacierstva, než i pri donucovaniu pravoslavných k únii. Všetko nechali na strane, a bežali naháňať Rímu nových poddaných. Pracovali na tom nielen doma, než i za hranicami, v Haliči, Bosne, Srbsku, Bulharsku. Vo Srieme zrušili dva kláštory a jedno biskupstvo pravoslavné, a zrobili z ních biskupstvo latinské {:§. 114:}. V Haliči len Mstislav Mstislavič učinil koniec apoštolovaniu Kolomanovému. V Bosne pretvorili pravoslavné biskupstvo v latinské. Vo Srbsku a Bulharsku vynutili na čas cirkevné sjednotenie. Rumunom v Uhrách, Valáchii, Multanoch tiež nedali pokoja, obracajúce ich na pravú vieru. Všade chodili s heslom: Alebo klobúk pred pápežom dolu, alebo hlavu. Mladší kráľ Bela IV. zaviazal sa r. 1234 i prísahou na evangelia, pred legátom pápežským Jakubom, že v poddaných sebe zemech žiadnych cirkvi rimskej odporných kresťanov neztrpí. 288.)
____________________
288.) Tamže p. 375.
§. 116. Štedroty proti kláštorom.
Že pak tá výslužnosť oproti Rímu nepochádzala púze zo chladnej, rátajúcej politiky, ale bola záležitosť srdca, plod viery a nadšenia, ukazujú nesmierne štedroty, nielen proti biskupstvám a kapituľam, než i proti monastýrom. Andrej II. bol do zúfania stíhan duchovenstvom pre odoprenie soli; a predca znovu povolil množstvo zvánov kláštorom, tihaňskému tisíc, parnovskému tisíc, kétheľskému tisíc. Zápasil s ustavičným nedostatkom; a predca sa zaviazal platiť ročne joannítom jeruzalemským sto hrivien. Bela IV. sa vždy žaloval na rozmrhanie kráľovských dôchodkov, učinil sa nenávideným odobieraniem rozdarovaných statkov; a predca poistil kláštoru v Ravenne ročních 25 hrivien čistého striebra. Doma nesmierna chudoba, a kláštorom zahraničním sa platilo. Ba aká len vznikla dakde rehoľa, každá hneď bola, na útraty krajinské, i do Uhier presadená a štedre nadaná. Dominikánov povolal a usadil Andrej II. r. 1221 v Juru.
A nevidno, aký užitok priniesli krajne tí premnohí mníši. Školy ich zostávaly vo svojom prvotnom biednom stave. Nečítame ničoho o dákych vedeckých podnikoch, alebo aspon odpisovaniu kníh v uhorských monastýroch. Potkávame sa oproti tomu so zvesťou o pamätnom výstupku. Čierni mníši 289.) vo Vituhu, biskupstve čanadskom, razili medzi múrami svojho kláštora lživú mincu, obrátili na to i kalichy a kríže, a potom zutekali. Také sebe oni našli zaneprázdnenie. Potom nie div, že sa im nedarilo obrátenie neveriacich, židov a izmaelítov.
____________________
289.) Nigri ordinis monachi. Honorius III. r. 1219. Fejér T. III. vol. 1. p. 283.
§. 117. Stav židov a izmaelítov.
Títo mali svoj zvláštny kruh vzdelanosti, a pečovali o výučbu detí o mnoho viac, nežli kresťani. U ních sotvá bolo tak zanedbaného dieťaťa, ktoréby žiadnej naskrze cvičenosti nebolo požívalo. To im dalo mravniu prevahu nado kresťanmi, ktorí ich nenávideli, a predca sa bez ních zaobísť nemohli. Preto i dali neveriacim týmto pokoj, keď sa sami medzi sebou pre mienky náboženské upaľovali a škrtili. Kresťanský ľud sa kupoval a predával, na spôsob volov: židi sebe pri pokoju i s týmto chatrným tovarom kupčili. Zámožnejší zastávali vysoké úrady pri pokladnici, dostávali majetky, nasledovne zemianstvo, vysoké tituly. 290.) Chudobnejší žili aspon bez ťažkej práce, pijavice na tele kresťanskom.
Im podobní boli izmaelíti. Rovné okolnosti vyvinuly v ních rovnú povahu. A muselo ich byť za časov Andrejových ešte mnoho. Oni zvlášte viedli obchod s otrokmi kresťanskými, a privodili ich k odpadlíctvu. 291.)
Ako židi, tak i izmaelíti boli prenájomníci dôchodkov kráľovských, bez pochyby i súkromných pánov, a peňažníci, narábäjúci s touto krvou spoločnosti.
____________________
290.) Žid Teha dostal r. 1232 tituľ comes, otec jeho dedinu Besseneu. Keď zostal dlžen pokladnici, dáno mu dovolenie predať ju. Fejér T. III. vol. 2. p. 271.
291.) R. 1221 píše Honorius III. o kráľovnej uhorskej: Ad quam multitudo Saracenorum Hungariae pertinere dicitur. Fejér T. III. vol. 1. p. 312. Vidno z toho, že Saraceni museli bývať i hromadne, tvoriť celé obce. Srov. Obč. I. §. 159. – R. 1225 tenže: Causam excommunicationis habentes ex eo, ne Christi blasphemus publicis officiis praeficiatur. – Saraceni in partibus vestris multa habent mancipia christiana. – Nonnuli rustici christiani sponte se transferentes ad ipsos, Saracenos se publice profitentur. Fejér T. III. vol. 2. p. 49.
§. 118. Uhnetenosť obecného ľudu.
Židi a izmaelíti mali sa dobre. Obecný oproti tomu domorodý ľud, Maďari tak, ako Slovani a Rumuni, podrobeni boli nesmiernym nátiskom. Právo ich bolo vôľa pánova, či to bol súkromný držiteľ majetku, či kráľ, či biskup, či präpošt alebo opát. Pán nakladal svojím poddaným aké chcel povinnosti. Nič ho v tom neobmedzovalo, okrem milosrdenstva. Pán i súdil a trestal, podľa zdania svojeho, svojích poddaných. Pod Andrejom II. už vchádzalo do užitku i hrdelné právo zemedržiteľov. Do ich rukú bol položen i sám život poddaného. Mohli ho dať kedy chceli zaškrtiť. Jedno len bremeno neniesol ešte teraz; to, že nebol vojakom.
Upadly pak do bezprávnej poddanosti i mnohé pred tým slobodné dediny a zámocké obce. Jedny rozdaroval kráľ, druhé pochvátili násilníci.
§. 119. Otroctvo.
Otroctvo bolo ešte teraz vo plnom kvete, a to tak nezriadené a úžasné, že židi a izmaelíti rozsiahle s ľuďmi provodili kupectvo, hnali pred sebou celé kŕdle otrokov. Umenšoval sa sice počeť nešťastných takýchto osôb skrze púšťanie na slobodu. V závetoch za riadom čítame o prepusteniu otrokov a otrokýň. Zo druhej ale strany zvečňovalo sa otroctvo tým, že zplodené z otrokov deti boli majetkom ich držiteľov, ako príplod na statku. Ešte i deti, ktoré slobodná zplodila s otrokom, zostávali v otroctve. 292.) Napomáhali neľudskosť túto i súdy, keď často súdnym výrokom osoby slobodné obriekali otroctvu. Ba prišlí do krajnej núdze holomci predávali Saracenom do otroctva samých seba a svoje deti. 293.)
____________________
292.) R. 1137 darúva istá Magdalena kláštoru Hartvika so synmi, ale bez ženy, ktorá je slobodná. Teda zo slobodnej synovia boli otroci.
293.) Pauperes christiani sic oneribus et exactionibus affliguntur, quod filios et filias cogantur vendere saracenis. Gregor IX. r. 1231. Fejér T. III. vol. 2. p. 242. Otvoriť teraz tento zárobok, a o pár rokov sa polovica sedliakov predá do osobného otroctva židom.
§. 120. Libertini.
Prepustení na slobodu otroci nazývali sa slobodníkmi {:libertini:}. Meno toto prešlo potom na všetkých osobne slobodných poddaných, t. j. sedliakov. 294.) Títo neboli hoviadkami pánovými, nekupovali sa na trhu sami v sebe, ovšem ale prechádzali kúpou majetku z pána na pána. 295.)
____________________
294.) Oni platili libertinos denarios, vulgo fumarios. Tamže p. 68.
295.) R. 1209 kúpil primas pätnásť hláv libertinov.
§. 121. Dušeníci.
Často bývali závetom odkazováni kláštorom, alebo farám, poddaní s celým svojím majetkom, otroci bez majetku, s tým, aby dali slúžiť ročne za svojeho pána omšu. Ktorým boly nechané pozemky, tých závet zaväzúval neraz ku veľmi ťažkým dačkám. Dávali obyčajne jednoho vola, alebo junca, dvanásť oviec, sto chlebov, pár bočiek vína, alebo piva. Z toho sa potom tuším vydržiaval i tor za zomrelého, a dávaly milostiny. V popisoch dôchodkov kláštorských a v závetoch častá o tom zmienka. Nazývali sa takí ku ročním dačkám zaviazaní ľudia dušeníkmi 296.) a zádušníkmi. 297.)
____________________
296.) Hetam constitui dusinicum exaequialem, ut singulis annis ad ecclesiam in festo s. Michaelis celebret exaequias bienni bove et panibus, quinque idriis cerevisiae. Fejér T. VII. vol. 1. p. 250.
297.) Zadusarii confessi sunt. Súdny výrok palatína Miklúša z r. 1220. Monum Hung. hist. k. VI. p. 167.
§. 122. Násilné rozhostenie.
Ku týraniu ľudu náležalo i tak rečené násilné rozhostenie. 298.) Župani totiž, baróni, i sám kráľ a jeho dvor, keď sa premávali po krajne, alebo župe, prichádzali s velikým prôvodom do dedín a dvorov. Dediny potom museli za darmo dať hospodu, seno, ovos, mäso, nápoje, panstvo i služobníctvo, často za viac dní, štedre hostiť, kŕmiť, napájať. To bolo spojeno s tolikým vydieraniem, rozchytaniem imania, porážaniem statku, otĺkaniem ľudí, zneucteniem osôb ženských, že sedliaci, keď takíto nosiči asiatskej civilisácie sa blížili, i príbytky a dediny svoje zanechali a rozutekali sa do hôr. Bela IV. zakazuje, v listine bez roka, barónom takéto násilné rozhostenie v dedine Sale, náležavšej kláštoru turčianskemu. Neposlušným hrozí vyvráteniem ich dedín zo základu. Hlä originálny spôsob pokutovania!
____________________
298.) Descensus violentus.
§. 123. Pravosúdie za časov Andreja II.
Bolo to vôbec vtedy pravosúdie, predo ktorým sa Nemci nie darmo žehnali. Súdcovia súdili len podľa svojho dobrozdania, nemävše pri ruce ani len toho zákonníka, ktorého my, rozširovatelia osvety na východ, dosaváď nemáme. Mohly tu potom súdne výroky dopadať neočakávane a strakate.
Zvlášte pokračovanie trestné proti zlodejom bolo dôstojné divochov. Kráľovskí bilochi chodili z dediny na dedinu, vzali daktorých podo prísahu, a koho títo sprisahaní udali ako zlodeja, ten hneď bol jatý a trestaný, ako ulíčený zlodej. Akú tu mohla provodiť hru osobná nenávisť! Slúži ku cti Andrejovmu veku, že táto nešvara bola ku koncu jeho panovania zrušená. 299.) Dosť ale prevráteností zostalo i potom.
____________________
299.) Článok 14 potvrdených Andrejom II. r. 1231 slobôd zneje: Conjurati fures nominare non possint, ne per hoc innocens popellus opprimatur. Fejér T. III. vol. 2. p. 251.
§. 124. Súdne súboje.
Náhle povstala dáka pochybnosť pri otázkach právnych, hneď narídili múdri súdcovia súboj, a kto bol mocnejší, mal pravdu. Ba často nie súperníci sami previedli takýto dôkaz pravdy: než potýkali sa za ních najatí loptoši, ktorým do veci zhola nič nebolo. 300.) I zločinci bývali odsúdeni ku súboju, a sice pri ťažkých zločinoch museli bojovať holoruč s ozbrojenými, ako istý Fulcus. 301.)
____________________
300.) R. 1228 srazili sa v osobách nájomníkov páni Hektor a Martin. Nájomník onoho, Achill, bol odsúden ku večnému otroctvu, poneváč odvrhnul zbroj. Tamže p. 146.
301.) Nudum judicavimus ad duellum, prout super hujusmodi criminibus {:velezrada a razenie lživej mince:} regni nostri consvetudo antiqua roquirit. Bela IV. r. 1246. Fejér T. IV. vol. 1. p. 402.
§. 125. Božie súdy.
Druhý spôsob riešenia sporných otázok boly tak rečené božie súdy. 302.) Bola to próba žhúcim železom, alebo vriacou vodou, ktorú stránku podstúpily z naloženia kráľovho, alebo následkom odsúdenia palatínovho, v daktorej biskupskej alebo kollegiátnej cirkvi, v tom poverčivom očakávaniu, že Boh okáže pravdu divom, pri nevinnom prirodzený účinok živlu zastaví. 303.) Výraz právnický na to bol: Stránky poslať ku pravde. 304.) Užívalo sa ale i slova boj. 305.) Slovanské tieto slová vo právnictve zasluhujú povšímnutia, hľadanie pravdy žhúcim železom krátkeho nastínenia.
Sporným stránkam bolo dáno písmo a prístojník {:pristaldus:}. Pripravovali sa modlitbami a pôstom. Keď prišol čas próby samej, položil duchovník, pri odriekaniu istých modlitieb, železo na vatru, a potom slúžil omšu. Pri omši dal stránkam prijímať, s napomenutiem, aby pamätali na svoju dušu. Po omši napomenul obžalovaného, aby sa priznal, jestli je vinný. A keď tento tvrdil, že je nevinný, odriekal duchovník modlitby, aby Boh okázal pravdu divom. Za tým prisiahnul obžalovaný, že žiadnych zelín ani čarov neupotrebil, a vzal do ruky žhúce železo. Ruka sa mu potom zavinula a zapečatila. Jestli po uplynutiu troch dní objavily sa rany, bol vinný, pravotu prehral, a musel spolu značne taxy platiť. Žalobník mohol sa smiať. Lebo nie jemu bola naložená nebezpečná próba, než obžalovanému. Mohol pri takom súde ktokoľvek nevinného pohnať ku pravde, keď sám pri tom nič nemohol prehrať, výhra pak bola veľmi podobná pravde. Protivník alebo sa popálil, alebo odskočil pri úžasných prípravách, a v obidvúch prípadnosťach vyhral nespravodlivý žalobník. Nejeden obžalovaný radšej hľadal utočište vo chráme, než aby sa bol vystavil nebezpečenstvu okaličenia.
____________________
302.) Opisujú sa v: „Ritus explorandae veritatis.“
303.) Dáky, v tajnosti držaný, nám teraz úplne neznámy, fígeľ musel pri tom byť. R. 1211 pravotil sa abas Pannonský so grófom komorským Gatkom. Próba bola žhúce železo v Budíne. O mužovi zastupovavšom kláštor sa povedá: Ab omni penitus ferri rubigine atque combustione extitit liberrimus. Fejér T. III. vol. 1. p. 105.
304.) Partes ad pravdam mittere.
305.) Duellum, quod vulgo boj decitur. Andrej II. v listine z r. 1231.
§. 126. Neľudské pokuty.
Ako právne próby tieto vyšších stavov pred súdom boly nerozumné: tak nerozumné a neľudské nakladaly sa ľudu pokuty. Nebolo ani v tom nič istého, zákonom ustáleného, až na tresty pri zlodejstvách. Súdca mal príležitosť cvičiť svoj ostrovtip, okázať nálezčivosť. Aké pri tom vyšli veci na javo, možno poznať zo súdneho výroku, vyneseného r. 1220 palatínom Miklúšom. Keď opát pannonský bol so kráľom vo svatej zemi, poddaní dediny Zuranca, počtom 32, odopreli povinnú službu, svine pásť. Vrátivší sa opát pohnal ich pred súd palatínov, a tento čo nevymyslel? Dal zurezávať odsúdeným sviniarom nosy, a nastolil ich pečené opátovi. 306.)
____________________
306.) Nasos ipsorum assos abbati tradidimus. Monum. Hung. hist. k. VI. p. 169.
§. 127. Zisk pokladnice.
Daní krajinských hrozilo sa i zemianstvo i duchovenstvo, ako moru; len jeden druh dane platil pán nepán. To bol tak rečený zisk pokladnice. Každoročne totiž razila sa nová minca, pre desiatky primašské najviac v Ostrihome, 307.) a zameňovala za starú s užitkom. Poneváč to zapríčinilo večné vlunenie mince, a vystavovalo neistote imanie rodín: prišli na to, neraziť každý rok mincu, než vynahradiť to komore skrze istú daň. Čoby bol mal kto ztratiť pri zámene mince, to musel zaplatiť beze zámeny. 308.) To je ten zisk pokladnice. Prenájomníci židi a saraceni pokračovali pri tom tak, že na každú obec uvrhli istú summu. Čím kto ku nej prispieval, to bola potom vec občanov; oni to sami rozvrhli na osoby. Aspon počiatok toho učinen pod Andrejom II.
____________________
307.) Excipimus fabros nostros de Strigonio illos, qui tempore novae monetae domi in fabrica laborarunt. Fejér T. IV. vol. 2. p. 312.
308.) Collectam septem denariorum indictam ratione lucri camerae. Štefan V. r. 1271. Fejér T. V. vol. 1. p. 150.
Bela IV. Andrejovič.
1235 – 1270.
§. 128. Nové venčanie Bely IV.
1235 – 1270.
§. 128. Nové venčanie Bely IV.
Prejdime už ku synovi a nástupcovi jeho, Belovi IV. Tento v detinstve venčaný mladší kráľ dal sa po smrti otcovej znovu ovenčať vo Stolňom Belehrade. Chvastavý Turčan píše {:II. 74:}, že mu pri tejto príležitosti viedol koňa haličský kňaz Daniel Romanovič. Je nepodobno pravde, žeby už teraz, r. 1235, bol prišol do Uhier žobrať pomoc proti kyjevskému Michalu Vsevolodovičovi, keď práve on predchytil pred rokom Andrejovi Andrejovičovi Halič.
§. 129. Osudy Boženine.
Poneváč pozostalá po Andrejovi II. vdova Božena {:Beatrix:} vydávala sa za tehotnú, postavil ku nej nenávidiaci ju Bela prísnu stráž. Šťastie jej bolo, že našla príležitosť uvrznúť. Císar Fridrich II. vystrojil práve posolstvo do Uhier, žiadať akúsi pozostalú 47 ročniu daň. 309.) Posolstvo odbyl Bela ako slušno: ale tajný císarov úmysel obsiahlo. Božena uskočila s ním v mužských šatách.
V Zadru si vzala svedoctvo tehotnosti, a šla potom nazpät ku estenskej rodine svojej do Itálie, kde skutočne zľahla so Štefanom, jehož syn Andrej III. panoval potom v Uhrách. Boženu spomína Innocenc IV. r. 1245 ako mrtvú, keď syna jej odporúča prälátom italským ku živeniu. {:Srov. §. 258:}
____________________
309.) Imperator Fridericus repetit a rege Hungariae tributum 47 annorum, quod videlicet, ex quo mortuus est ejus avus, Magnus Fridericus, solutum non fuerat. Albert. Trifontan. ad a. 1236 ap. Menken.
§. 130. Začiatočné prísnosti Bely IV.
Bela IV. nemal viac žiadnoho činenia, po jej úteku, s macochou. Ona nebola sama, ktorá drsnú jeho prísnosť pocítila. Hneď po novom svojom venčaniu pozval ku stolu s vernými i tých pánov, ktorí sa úmyslom jeho stále protivili, bezživotia jeho hľadali, korunu Nemcom ponúkali, a po stole ich dal vystreť na škripec. Najvätšieho nepriateľa svojho, nádvorného župana Dionýsia, Spišiaka, dal oslepiť, iných poztínať, iných zo krajny vyhnať, všetkým majetky zabrať. 310.)
Potom zrušil hneď a hneď uralský ten obyčaj, dľa ktorého baróni dali si nosiť ku dvoru za sebou stoličky, aby si pred obličajom kráľovým sadli, a tak sediacky sa s ním shovárali. Ponechal to ďalej len biskupom a kráľovským princom; ostatním barónom zpálil stolice.
Ďalej obnovil a prísne zachovával ten ešte Belom III. uvedený poriadok, aby žalobníci predložili žiadosti svoje písemne. Pred seba žalobníkov nepripustil, aby nebola v ňom urazená, neslušnými krikmi a svadami, dôstojnosť kráľovská. Museli oddať prosebný list pisárovi {:kancellárovi:}. Tento sám rozhodoval, s obojdetiem palatína a zemského súdcu, vo vecach menej dôležitých; a býval pri tom, spôsobom uhorským, náramne stranným, považoval sa za pána spravedlivosti, túto ako dar svojej milosti. S ohľadom na osoby a dary, hovel jedným, odstrkoval druhých. Preto i reptali Uhri, navyklí videť obličaj svojho kráľa, a slyšať z úst jeho riešenie sporných záležitostí. Bela ale myslel, že iné je povolanie kráľa, nie súdiť v súkromných rozoprach. 311.)
____________________
310.) Roger Carmen Miserab. ap. Schwandtner Scriptor. rer. Hung. T. I. p. 295. – Chron. Rhytm. ap. Rauch.
311.) Roger Carmen Miserab.
§. 131. Lovenie rozmrhaných a mrhanie statkov.
A mal veru o čo pečovať. Obranná sústava bola porúchaná, statky zámocké ešte vždy nenavrátené, korunné rozdané. Bela IV. už dávno vzdychal nad nebezpečnou touto chorobou, liečil ju dľa možnosti i za živobytia otcovho, po smrti pak jeho priložil ruku ku lieku riešitelnému. Svolav veliký snem, previedol zákon, pre nás ztratený, aby všetky bez výnimky statky zámocké hneď a hneď navrátené boly zámkom, a uvádzal to vo skutok s velikou prísnosťou. V každej župe boli zasa ustanoveni zvláštni súdcovia, ktorí mali zámocké statky vysliediť a pochvatiteľom odobrať, i zovrubné soznamy ľudu, zámockého, vojakov i poddaných, vyhotoviť. Siahalo pak to ďaleko nazpät, až do časov Kolomanových. 312.) Zvlášte donácie otcove dal si všetky predložiť, aby ich alebo znovu potvrdil, alebo zavrhol. A aby svetským nebolo ľúto, zabral proti vôli svojej, s horkosťou srdca, 313.) majetky i mníchom, cistercítom, joannítom, hospitalárom, templárom, lazaristom, a akýmsi sansonistom. 314.)
A predca, keď z jednej strany takto vydieral rozmrhané statky z rukú lakomcov: zo druhej mrhal ich sám. Hneď po svojom venčaniu daroval primasovi dediny Saagh a Ebed. 315.) Synovi Archina, komorského grófa, ostrihomského mešťana, rodom Benátčana, len preto udelil Nyír, že mu kráľovna bola za krestnú matku. 316.) A zemlinského župana Dominika preto oštedril majetkom, že mu zvestoval narodenie Vladislava, vnuka zo syna Štefana. 317.) Sú od Bely IV. premnohé donácie. A najviac rozdával statky zámocké, o ktoré sa hlavne kasal s pochvatiteľmi. Ba celú, otcom jeho darovanú, brebirskú župu znovu potvrdil Šubičovcom. Zošol posléze vcele na sledy otcove.
____________________
312.) Quum dominus noster Bela, rex Hungariae, nobis dedisset in mandatis, ut terras castrorum per totam Sclavoniam a tempore Colomani regis alienatas judicaremus. Bán Štefan r. 1258. Fejér T. IV. vol. 2. p. 480.
313.) Non absque magna cordis amaritudine, ad lenigandum aliorum motum et scandalum temperandum. Fejér T. IV. vol. 1. p. 105.
314.) Manus suas ad ecclesiarum et religiosorum locorum gravamen extendit. Gregor IX. r. 1236 biskupom.
315.) Fejér T. IV. vol. 1. p. 73.
316.) Convenit regiae sublimitati, illos dotare possessionibus, quosa sacro fonte baptismatis elevant. Fejér T. IV. vol. 2. p. 39.
317.) Fejér T. IV. vol. 3. p. 138.
§. 132. Zrada pánov.
Prísnosť, s akou ináče vyrážal nespravodlivý lup z rukú chytráckych a násilných pochvatiteľov, učinila ho nad mieru nenávideným. Nesmeli sice, ktorých ztrata zastihla, protiviť sa, ustrašeni krvavými hodami v Belehrade: ale hľadali pomstu úskočne. Pozvali zasa na trôn Fridricha rakúskeho. A tento ošemetník, ktorý i na veselie starého Andreja II. sa bol dostavil, a tam šeľmovsky mihal na pánov, prijal nabídnutie, vtrhnul i s vojskom do Uhier. Bela ale, byv zavčasu zpraven o všetkom, nielen zahnal ošemetníka nazpät, než i v samej Viedni obléhal, a prinutil r. 1236 ku kúpeniu pokoja. 318.)
____________________
318.) Roger Carm. Miser. c. 9. – Pernold in Fastis Campilil.
§. 133. Nesnádze s duchovenstvom.
Nie takú odhodlanosť ukázal pri inej opovážlivosti zradcov, trhujúcich zištne so trônom. Traja z ních, akýsi Bradač {:Barbatus:}, Mica Boršovič, a Miklúš, odsúdení pre velezradu, uskočili, ale uniesli korunné poklady, a skryli kdesi u mníchov. Títo poklady vydať nechceli, a Bela nemal tej smelosti, užiť oproti ním moci, než žaloval sa pápežovi, s osvedčeniem, že práve z tých pokladov chcel zaplatiť duchovenstvu, čím je, mocou konkordátu z r. 1233, povinnen.
Lebo skutočne legát pápežský Jakub a horlivý biskup bosenský Ján hrozili kráľovi vykliatiem pre neplnenie konkordátu. Bela bol u velikej súre. I pápež mu domlúval pre odjaté mníchom, zvlášte joannítom, statky. Bál sa, že i do neho treskne vatikánsky perún.
Pápeža však zdržovaly odo prísnejšieho zakročenia záležitosti gräcko-bulharské, pri ktorých zamýšľal upotrebiť Belu.
§. 134. Záležitosti gräcko-bulharské.
R. 1222 umrel císar nikäjský Theodor Laskaris. Vládu po ňom prejal jeho zať, Ján Dukas Vataces. Obrazení tým bratia zosnulého, Aleksej a Angel Laskaris, prchli ku latinskému císarovi Robertovi do Carihradu, a žiadali ho o pomoc.
Súčasne dal sa za císara korunovať panovník Epiru, Theodor Angel Komnen. Boli teda už štiria císari gräckí: v Carihrade, Nikäi, Trapezuntu, a Epiru.
Tento oženil brata svojho, Manueľa Komnena, s nemanželskou dcerou bulharského Asiena, Mariou, a učinil ho despotom thessalonickým.
Carihradský císar Robert dal r. 1224 bratom Laskarisovcom vojsko proti císarovi nikäjskému, ale Vataces ho porazil.
Císar epirský zasa oboril sa na Asiena, chtejä si podmaniť Bulharsko, než i tento zle obstál. Chrabrý Asien ho porazil, jal, oslepil, a zaujal r. 1226 Albániu a Thessaloniku.
R. 1228 umrel carihradský císar Robert z Courtenay, švagor Andreja II. Keď išlo o vyvolenie poručníka pre maloletého jeho syna, Balduina II., obmýšľali baróni carihradskí sveriť úrad tento mohutnému kráľovi bulharskému, Jánovi Asienovi, a spojiť manželstvom dceru jeho s Balduinom II. Potom ale presedlali, a ustanovili za poručníka starca Jána Briennského, kráľa jeruzalemského.
Toho použil císar nikäjský Vataces. Vypýtal dceru Asienovu, Helenu, pre svojeho syna Theodora; čím otužený, vypovedal r. 1234 ritierstvu carihradskému vojnu.
Druhú dceru Asienovu pojal kráľ srbský, Štefan Vladislav. Vzniknul z toho spolok pravoslavných, císarstvu latinskému nad mieru nebezpečný. Vataces a Asien obmedzili ho hneď na samý toliko Carihrad.
V takýchto okolnosťach nevidel pápež iného spôsobu spasiť Carihrad, a udržať zavedené na silu cirkevné spojenie, ako keď zkloní Belu IV. ku vojne proti Asienovi.
§. 135. Vyjednávanie o vojne proti Bulharom.
Písal o tom Belovi už 16. dec. 1235 roku. 319.) Vyzýva ho ku podpore latinského císarstva proti šismatikom, ktorí vraj viac nenávidia latiníkov, nežli pohanov; káže mu vyrvať spojencom Romániu a Gallipoli.
Belovi však to neprišlo vhod. On chcel previesť doma započaté obnovy, nie bojovať za hranicami. I vojna so príbuzným Asienom bola mu proti srsti. Proťahoval teda, hľadal všeliaké výhovorky, ako, že na Romániu osobuje sebe právo císar carihradský. Doprosta však vôľu pápežovi zlomiť nechcel; a tento neprestával nástojiť. R. 1238 poslal v záležitosti tejto do Uhier biskupa Perugie, vybídnul znovu Belu, „najkresťanskejšieho z panovníkov,“ ku zaujatiu krajny toho „Antikrista, ktorý nechce byť v počtu oviec Kristových.“ 320.) Biskupom a dominikánom poslal rozkaz, kázať „slovo kríža“, s odpustkami. A Bela sa podvolil naposledok, „v nádeji odpustenia hriechov,“ roztrhnúť viacnásobné sväzky pokrevnosti. Lebo nielen Ján Asien mal za manželku jeho sestru Mariu, i Vataces bol mu dvojne spriaznený. Bela bol jeho švagrom, a syn Vatacesov mal za manželku vnučku Belovu, dceru Asienovu z uhorskej Marie. Toto všetko vyložil Bela v liste svojom na Gregora IX. písanom, 321.) aby tento videl, akú mu prináša obeť, uposlechna apoštolského jeho vyzvania k vojne, a aby pápež tým skorej vyplnil jeho žiadosti.
Žiadal pak, aby žiadon legát nešol s ním, než on sám zriadil veci cirkevnie v opanovanej zemi, pre nenávisť Bulharov oproti Rímu, ktorá vraj tak veliká je, že i jeho nazývajú otrokom pápežovým. 322.) Ďalej žiadal, aby pápež ostríhal jeho dom, pokuď on pôjde podpaľovať cudzý. Naposledok žiadal zrušenie tých ustanovizien bývalého legáta Jakuba, ktoré mu kráľom byť nedovoľujú; tých prísah, na ktoré už ani nepamätá všetky, pre ich množstvo; a tých hrozieb vykliatia, ktorými Jakub tak ohradil ustanovizne svoje, že je už celá krajna vykliata. Toto žiada kráľ, a pápež všetky jeho prosby vyslyšal. Dovolil mu, vziať si jednoho zo svojích biskupov za legáta, všetky kliatby jedným dechom zfúknul, ale všetkých budúcich mätežníkov dal predkom do kliatby. Výše toho udelil kráľovi tú milosť, aby smel dať kríž pred sebou nosiť, pokuď bude behať vo blesku jasnosti zbroje Pánovej. 323.)
Po mnohej však hrmavici málo bolo dašťu. Ač všetko bolo r. 1238 ujednáno, predca ešte v jeseni r. 1239 bol Bela doma, keď Balduin tiahnul pres Uhry na východ so 60,000 Francúzov. A potom Bela tímto ponechal vcele starosť o pokorenie Asiena; sám zostal i potom doma. Váhal skočiť do zimnej vody, a pápež sužovaný práve císarom Fridrichom, ďalej súriť nemohol. I prešla mu trochu chuť, naháňať nové ovečky do ovčinca Petrovho, keď sa sohnané tak zpurne staväly proti nemu. Akosi sa celé jeho smýšľanie prevrhlo. Do Andreja II. metal perúnmi pre upotrebenie židov a izmaelítov: Belovi sám dovolil, dať im v čas potreby dôchodky krajinské do prenájmu. 324.)
____________________
319.) Fejér T. IV. vol. 1. p. 30.
320.) Nos enim tibi et aliis catholicis eandem terram exponimus occupandam. Tamže p. 101.
321.) Datum in Zolum 7 idus jun. 1238. Tamže.
322.) Nobis enim, et aliis christianis, frequenter improperant, quod ecclesiae Romanae servi simus. Tamže p. 114.
323.) Veluti fortis athleta Christi, proponis in splendore fulgoris armorum Domini currere. Tamže p. 115. V. idus aug. 1238.
324.) Datum 4 idus dec. 1239. Tamže p. 175.
§. 136. Príchod Kumánov do Uhier.
Búrky teda východnie nedotkly sa Uhier, ale zo severu blížila sa už hrozná víchrica mogolská, ktorú predošol osudný príchod Kumánov.
Diví títo, Rusom pod menom Polovcov známi, kočovníci, čmírili sa ešte vždy, na východ od Sedmohradska, v ohromnom prostranstvu od Dunaja až po rieku Jaik čili Ural, ač už moc jejich bola Mogolmi zlomená. 325.) Dnešnie Multany, Valáchia, černomorské a azovské prímorie, zvaly sa od ních Malou čili Čiernou Kumániou; čo ďalej ku severu, medzi Dnieprom a Uralom, malo meno Velikej čili Bielej Kumánie. Nemyslíme ale pri tom na dáky mnohočetný národ, ktorýby všetky tieto ohromné prostranstvá bol zaľudnil. Polovci, a ich príbuzní Pečenci, 326.) ktorých sebe podbli, boli maličké, ale bojovné a lúpežné turecko-tatarské národky, snaď potomci dávnych Hunnov. Opísané prostranstvá boly ich pastvišťom a provoliem lúpežníckych rozjezdov. Netvorili žiadnu poriadnu državu. Rozliční ich cháni boli len akýmsi mravním sväzkom medzi sebou a so spoločným chánom spojeni. Na Rusi nebolo vojny bez ních. Pri všetkých nekonečných rozbrojoch ruských oni boli prítomni. Náhle sa zklbčili kňazi, hneď bežali na púšť pre Polovcov.
Preto i prví boli Rusi, ktorých Polovci, porazeni Mogolmi, zaplietli do vojny s tymito. Pre Polovcov boli Rusi r. 1224 hrozne porazeni na riece Kalce {:§. 89:}. Kumáni prchli vo prvých, a obrátili sa potom o pomoc k Uhrom, pustivše do trhu svojo náboženstvo. Dali sa r. 1228 hromadne krestiť. Bela IV. bol medzi nimi ešte ako mladší kráľ, so primasom Robertom {:§. 90:}.
Ale prijatý od uhorských mníchov krest, a pokroviteľstvo pápežovo, im len dotuď pomáhali, dokuď sa Mogoli a Tatari znovu nevyrojili na západ v massách velikých. R. 1238 porazil ich znovu chán Batyj tak, že všetku nádeju ubránenia svojej samostatnosti ztratili, a rozhodli sa i zem rodnú tam zanechať. Hlavní ich chán, Kuthen, 327.) vystrojil hneď po porážce poslov ku Belovi IV., aby mu dovolil osadiť sa s ľudom svojím v Uhrách. Sľuboval poddanosť a prijatie krestu.
A Bela nerozmýšľal sa mnoho. Znal Kumánov, ako udatných bojovníkov. Mnohí z ních boli už dávno v Uhrách osadlí, a mali účasť na všetkých uhorských vojnách. Boli mu teda i ostatní vítaní. Myslel, že ich pomocou zkrotí zpurných a zradných pánov. Lahodilo mu i to, že mohutný chán Kúnov bude jeho poddaným. Dovolil im teda vstúpiť hromadne do krajny, neporadiv sa o tom s nikým iným, ako s dominikánmi, ktorí ich mali krestiť. 328.)
Kúni sa pohli, ale vo dve strany. Do Thrácie a Macedonie prešlo z ních, svedoctvom Gregorasovým, 10,000; do Uhier sa vovalilo 40,000, r. 1239, pod samým Kuthenom. Z toho vidno, hoc sa do nohy nevystehoval, skrovnosť národka privlastnivšieho si toliké zeme.
Prišedších do Uhier vystehovalcov prijal Bela s velikou laskavosťou a počestnosťou. Poslal im ukazateľov a hotoviteľov ciest; ba on sám im šol v ústrety. Priložil si hneď i tituľ kráľa Kumanov.
____________________
325.) Est Comania terra maxima, cujus populos, scilicet Cumanos, Tartari occiderunt. Frater Ascellinus u Fejéra T. IV. vol. 1. p. 433.
326.) I jazyk i náboženstvo mali jedno. Hi {:Pečenci:} erant saraceni et comanicum loquebantur. Joannes a Plano Carpini. – De terra Kangittarum intravimus terram Biserminorum, qui loquuntur lingva Comanica, sed legem tenent Sarracenorum. Ascellinus. Fejér tamže. Srov. Obč. I. dokl. 304 a 353.
327.) Chron. Zwetlense píše meno to Gothan, Rusi Kotian.
328.) Roger Carmen Miserab. c. 2.
§. 137. Vražobné prijatie Kumánov obyvateľstvom.
Maďari oproti tomu, lebo temer len títo prišli do styku s novými hosťmi, nenávideli ich odo prvého vkročenia nesmierne, našedše ich preobtížnymi. Vhrnuli sa zaiste s velikým množstvom stád, a činili, kade sa valili, náramne mnoho škôd na poliach, lúkach, viniciach, zahradách. I ináče počínali si ako bezuzdní lúpežníci a zvrchovaní surovci, brali čo zočili, činili ženským násilie, ubíjali ľudí. Kún neznal súdu a práva. Vzal si zadosťučinenie sám, a každú domnelú krivdu pomstil okamžitým usmrteniem. Zaplavili pak svojími stadami, taligami, stánmi celé Potisie, tu po Dunaj, tam po Debrecín, a zaujali čo zastihli, či súkromný, či cirkevní majetok.
Ku tejto nepohodelnosti prišla ešte strannosť kráľova, ktorý si velice obľúbil divochov. Kúni mohli predstúpiť kedy chceli pred obličaj kráľov: Maďari museli podávať prosbopisy. Kúnom hneď bolo zjednáno zadosťučinenie: Maďari sa museli cvičiť vo trpelivosti.
§. 138. Rozptýlenie Kumánov po župách.
Keď však už toho bolo primnoho, pozval kráľ, r. 1240, do Monoštoru, v župe hevešskej, potvrdeného práve pápežom primasa Mateja, miláčka svojho, všetkých ostatních biskupov, barónov, županov, spolu i náčelníkov kumánskych, ku poradám. Bolo uzavreno rozptýliť Kúnov po všetkých župách, a postaviť ich pode spravu županov. Otcom čeľadním bolo udeleno zemianstvo, slúžobná čeľaď mala vstúpiť do služby uhorských panov. Všetci mali byť pokresteni. Kuthenovi stál sám kráľ za krestného otca. Ale kumánsky ľud odporoval. Menovite proti rozptýleniu po župách zpečoval sa riešitelne. Kúni chceli konečne zostať pohromade, aby neprišli pod korbáč maďarský.
To naplnilo starosťou i samého kráľa, ktorý sa im zprvu tak tešil. Uhri mali ich v podozreniu, že sú spojenci Mogolov; že prišli predbežne poohliadať krajnu, a naučiť sa reč maďarskú. 329.)
____________________
329.) Roger Carmen Miserab. c. 3. Rozhodné to svedoctvo, že Kúni mali vtedy reč svoju, od maďarskej rozdielnu.
§. 139. Deje Mogolov pred uhorským nájezdom.
Úžasná búrka mogolská valila sa už na Uhry. Musíme sa ale napred trochu oboznámiť so predchádzajúcimi dejmi nových hromiteľov sveta.
Okolo r. 1202 počali Mogoli u bajkalského jazera podmaňovať sebe súsednie národy, divoši divochov. V kotrbe panovníka ich Temučina, 330.) prímeniem Čingis-chána, vznikla hrdá myšlienka opanovania sveta, a jal sa uskutočňovať ju, so synami svojími, Džučim, Cagatajom, Ügetajom {:Oktaj:}, Tulujom, a národom divým, otrockým, od vôle jednoho samovládcu slepo odvislým, železnou rukou hnaným, ani občianskej slobody, ani vzdelanosti neznajúcim. Železný prút nutil divú pastiersku sberbu ku podivným víťazstvám. Museli zabíjať nešťastní, jestli nechceli zabiti byť sami. Pudila však ich i náboženská akási treštenosť. Mysleli, že ich mocnosti vyššie poslaly k opanovaniu sveta, a že s ich pomocou bojujú. I skutočne, obdivou nás naplňujú ich vodcovia. Mužovia neučení, nevedomí, sotvá písma znalí, umeli ohromné vojská zaopatriť a v boju riadiť, a boli tak domyselní v bitkách, že im ani najučenejší vojevodca nelapí.
Napred si podrobili také množstvo Tatarov, že v týchto i meno ich utonulo. 331.) Poneváč sa všade pred nimi hrnuli, v bitvách prvú účasť mali neprehľadné chmáry Tatarov, hovorili a písali užasnuté národy len o týchto prvých roznášateľoch mogolskej hrôzy. Všetky kroniky píšu len o Tataroch. O ich pánoch, Mogoloch, ktorí ich hnali, ako svojích otrokov, sotvá jest zmienka. I bolo to uprímne akési priateľstvo medzi podmanenými a podmaniteľmi. Mogoli a Tatari vystupujú všade ako jeden muž.
Pokorivše spoločne velikú državu kitajskú {:Chinu:} a državu Chovaresmov, prostieravšú sa medzi Kitajom, Indiou a Kaspickým Morom, pokročili na západ. R. 1223 udreli vodcovia Čingis-chánovi, Nujan a Subutaj Behadir, na Kúnov pri Čiernom Moru, a porazili ich. Nasledujúciho 1224 roku porazili na riece Kalce spojených kňazov ruských {:§§. 89. 136:}: ale víťazstva svojeho na ten čas nepoužili, poneváč ich Čingis-chán povolal nazpät.
Po smrti {:1227:} tohoto stal sa velikým chánom r. 1229 syn jeho Ügetaj, čili Oktaj. Ten vypravil tri ohromné vojská ku potlačeniu povstalých a dobytiu nových zemí. S jedným šol sám do Kitaja, a ztroskotal r. 1234 na vždy vládu dávnych tam císarov. Druhé sa predralo r. 1237 k Ispahanu a Bagdadu. Tretie, 300,000 mužov silné, vojsko viedol r. 1236 na západ bratovec chánov, syn Džučiho, Batyj čili Batu, vladateľ Kipčaka, t. j. strany ležavšej medzi Jajkom a Dnieprom.
Tento velice schopný vojevodca oboril sa razom i na tekavých Kúnov, i na usadlých Rusov, a zapríčinil prchanie tých i týchto do Uhier. Nielen Kuthen hľadal utočište pred Mogolmi v Uhrách, než hľadali ho i ruskí kňazi. Ten i títo šírili u nás hrôzu pred menom tatarským a Batyjovým.
____________________
330.) R. 1829 vyšla v Petrohrade mogolská história rodu Temučinovho, so prekladom nemeckým, spísaná r. 1662 jedným z potomkov Temučinových, Sanang Secenom. Dľa nej otec Temučinov bol Jessugei. Synovia: Džuči, Cagataj, Ügetaj, Tuluj. Džuči † 1226, syn jeho Batyj † 1255. Ügetaj stal sa chaganom 1229, † 1241, syn jeho Gujuk † 1246. Po Tulujovi zostali: Möngke † 1259, Chubilaj čili Kublai † 1294, Chulagu † 1264, a iní.
331.) Nescio quo fato accidit, ut Mogoli, rerum per universam Asiam domini, devicto oriente, immo his ipsis Tatari victis, ac sub jugum missis, vellent, nollent, invisum Tatarorum nomen gererent tamen, nationisque victae imponeretur nomen populo victori, quod tamen ipsi aspernabantur, suo Mogolorum nomine satis sibi placente. Quaesti. Petropolitanae od Jos. Eb. Fischera p. 55. – Hic {:Cyngis:} incepit pugnare cum Su-Mongol {:i. e. aquatici Mongoli:}, sive Tartaris, eosque multo bello subjugavit. Joannes de Plano Carpini. Fejér T. IV. vol. 1. p. 124.
§. 140. Prchnúci pred Mogolmi ruskí kňazi.
Privaliv sa r. 1237 ku Riazani, žiadal desiatinu zo všetkého, ešte i z ľudí. Kňaz riazanský, Georg Igorevič, a kňazi muromský i pronský, šli v ústrety Tatarom ku Voronežu, a objavili im mužne: „Keď nikoho u nás nebude, vtedy bude všetko vašo.“ Ale Tatari vzali a vypálili 21. dec. 1237 Riazaň, kňaza Georgia zabili. U Kolomny porazili Vsevoloda, syna velikého kňaza Georgia. Potom vzali Moskvu, vypálili Suzdal, osadili opustený velikým kňazom Vladimír. Keď mladý Vsevolod vyšol prosiť o život, dal ho Batyj pred očima svojíma zarezať. Celú veľkokniežacú rodinu, spolu s biskupom Metrofanom, dal spáliť v cerkvi Bohorodičnej. Potom opustošili všetko na severo-východu. Velikého kňaza Georgija obstúpili, porazili, zabili 4. mar. 1238 na riece Siti.
S tým sa obrátili v južniu Rus a lomili všetko. Mstislav Gliebovič, chtejä pomáhať obľahnutemu Černihovu, porazen bol a prchnul do Uhier. Mengu chán, syn Ügetajov, pristúpil ku Kyjevu, oslovil kňaza Michala vzdať sa. Michal ubil jeho posla, ale potom, ztratil smelosť, a vida pred sebou hroznú trýzeň, uskočil do Uhier. I Mengu na ten čas odstúpil, keď bývalému sídelnému mestu prispel ku pomoci Rastislav Michajlovič, kňaz smolenský. Tohto schvátil zradne Daniel Romanovič haličský, a vzal Kyjev pre sebä. Vypustený Rastislav prchnul tiež do Uhier.
Ale r. 1240 dostavil sa sám Batyj pred Kyjev. Darmo odporoval Danieľov vojevodca Dimitrij. Batyj vzal Kyjev 6. dec. 1240, naplašený Daniel prchnul tiež do Uhier. 332.)
Úskoci všetci prosili o pomoc proti spoločnému nepriateľovi. Ale darmo prorokovali Uhrom, že i na ních prijde riad. Uhri mali tým vätší strach, čím hroznejšími barvami líčili úskoci nevídaných „psohlavcov.“ Nemienili teda sami vyvolať ich hnev na seba, nešli hasiť dom súsedov. Ba tak boli nedbanliví, že sotva doma hotovili k odporu.
____________________
332.) Soloviev Isto. Rossii. Srov. §. 166.
§. 141. Batyj v južnej Rusy a v Poľsku.
Daniel, nevykonav ničoho v Uhrách, vrátil sa brániť vlasť osobne, ale už pripozde. Za neprítomnosti jeho zaplavili Mogoli i Halič a južní Vladimír, dobyli 13. febr. 1241 Sudomíra, porazili palatína krakovského, napred u Turska, potom u Šidlova, olúpili a vypálili 31. mar. 1241 Krakov.
Obyvateľstvo rozutekalo sa do hôr, Batyj pak rozdelil sily svoje. So čiastkou vojska poslal Cagatajoviča Petu pustošiť západnie zeme slovanské, Poľsko, Sliezsko, Čechy.
Tento porazil 9. apr. 1241, na Dobrom Poli u Lehnice, vratislavského kňaza Henrika. Ale kráľa českého, Václava I., nedočkal, keď sa blížil so 46,000 vojska, než uchýlil sa na Moravu, a zpustošiv ju hrozne, 333.) spojil sa v Uhrách so vtrhším od severu Batyjom.
____________________
333.) Z týchto čias stáva jedna z najpeknejších historických básní českých v Rukopisu Kráľodvorskom, o boji pána českého Jaroslava s Tatarmi, na hore Hostajnove u Holomúca. Niet tu cinkania koncovkami, ale jest sila a vkus.
§. 142. Vojenské postupovanie Mogolov proti Uhrám.
Spotkanie to stalo sa, nie náhodou, než podľa dobre premyšleného a vyrátaného rozpočtu, aký bys’ u divochov nehľadal. Batyj pri tom ukázal podivnú i zemepisnú známosť, i taktickú obozretnosť. Aby nepovstal nedostatok potravy pre ľudí a kone; a aby nebol dakde v horách zahaten, s celou svojou silou, pri čom by mu množstvo nič nepomohlo: nevalil sa do Uhier, kde najvätší odpor očakával, jedným prúdom, ale zo troch strán učinil útok na krajnu. Od severu vtrhnul on sám so hlavňou silou; od západu maličkým okolkom Peta; od východu, pres Sedmohradsko, Kadan. Tým chcel i to docieliť, aby napadnutý zo troch strán od razu nepriateľ nevedel, kde sa má brániť, kam obrátiť, kde vätšú silu stiahnuť; potom i to, aby nezdar na jednom mieste mohol byť nahradený zdarom na mieste inom. Uhri nemali ani tušenia o tom, čo vtipy mogolské oproti ním za Tatrami snujú, a pápež ešte menej.
Tohoto kapláň, Ján de Civitella, ukazoval práve Uhrom kapsu s odpustkami, huckajä ich vo dve strany, na východ i na západ. Na východ proti muselmanom; na západ proti „synovi zatratenia,“ císarovi Fridrichovi. To sa dialo, keď už Rusi pod nožmi tatarskými krvácali.
§. 143. Nájezd mogolský.
Blížiaca sa vždy viac búrka primäla posléze kráľa učiniť dačo pre bezpečnosť krajny, aby sa predca nevyplnilo, čo veštili ruskí úskoci. Ešte Krakov nepadnul, a Bela už poslal, s koncom r. 1240, palatína Dionýsia Hederváryho s vojskom, aby v Tatrách bránil Mogolom prístup, jestliby sa dobývali do krajny. Velel mu obsadiť presmyk verecký, v župe marmarošskej. Myslel, že barbari len tade vtrhnú, kade im blíže. Županom nakázal sťahovať pluky; pánom a prälátom doplniť svoje družiny {:banderia:}; zemänom shromaždiť sa podo kráľovské zástavy. Arcibiskupa kaločského, Ugrína, povolal z cesty ku synode lateránskej nazpät.
Tu sa ukázalo, aké to nešťastie, keď je panovník, zaslúžene alebo nezaslúžene, nenávidený. Bela to bol vo plnej miere. Lúpežníci krajinskí ho mali v žalúdku pre odjímanie nespravodlivých statkov; iní škrípali na neho zubami preto, že prijal do krajny Kumánov, a stranne im hovel. Volanie teda do zbroje slabý malo účinok. Jedni neverili v nebezpečenstvo. To im nešlo do hlavy, žeby sa našol podo slncom národ, ktorýby sa opovážil na hrdinského Maďara i len krivo popatriť. 334.) Vykrucujúce sebe bajúzi, upodozrievali biskupov, že to len oni púšťajú ničomné strachy, aby nemuseli na synodu do Ríma. Iní sa práve radovali, ako čoby len sám nenávidený kráľ mal trpeť, a nehli sa. 335.)
Keďby bol mal spechať každý, so zbrojou v ruce, na miesto shromaždenia, vtedy sa ešte len radili. Videv kráľ všeobecnú neochotnosť, svolal v pôste r. 1241, keď už Krakov padnul, do Budína biskupov, barónov, a daktorých bližších županov. Tieto stĺpy krajny nevedeli nič múdrejšieho radiť kráľovi, ako to, aby dal bez odkladu zjímať chána Kuthena a daktorých iných kumánskych náčelníkov. Neverili im, báli sa, že náhle Mogoli vtrhnú do krajny, Kumáni sa hneď pripoja ku ním. Vo vojsku zaiste mogolskom mnoho bolo Kumánov. Všetci, ktorí sa nevystehovali ani za Dunaj, ani do Uhier, pripojili sa Mogolom. I to činilo podozrelými Kumánov uhorských, že sa konečne nechceli dať po župách rozptýliť. Z týchto príčin upadli i predo kráľom v podozrenie. Prijal radu, dal Kuthena bez odkladu zjímať. Potom rozpustil shromaždených sbierať spešne vojsko; sám pak zostal, očakávajä ho, v Budíne.
Dúfal, že palatín aspon potuď zdrží nepriateľa na hraniciach, v úžine vereckej, až sa ku prijatiu jeho prihotoví. Len toľko ale čo sa rozošli snemovníci, už prichvátal posol od palatína na vyparenom koni, s vesťou, že Tatari sa blížia, a že nebude možno odolať im. O štiri za tým dni pricválal palatín sám, a priniesol zvesť ohromujúcu, že ľudia jeho málo chybí do nohy sú pobití, on sám žeby sa temer bol stal uhorským Leonidasom, a prosmyk verecký Thermopýlami. Dňa 12. mar. 1241 vrútili sa Mogoli, 336.) pod chánom Batyjom, do župy marmarošskej, a hneď zaškrtili nemilosrdne každého, koho dochytiť mohli. 337.)
Súčasne vthnul do Sedmohradska Kadan, od západu sa blížil Peta, tak že si skutočne kráľ nevedel rady. Podo vrchním veleniem Kadanovým veleli zástupom Gajuk a Bajdar, tamten syn, tento vnuk velikého chána. 338.) Počeť všetkých cenil sa na pol milliona. Len predbežný zástup Batyjov, ktorý hotovil cesty, odstraňoval záseky a iné prekážky s motykami a sekerami, skúmal silu a postavenie nepriateľa, obnášal 40,000 Tatarov a Polovcov. Títo sa prví dávali vo znaky nepriateľovi páleniem dedín a ubíjaniem všetkého, čo žilo.
____________________
334.) Císar Fridrich II. nazýva, v liste svojom na kráľa anglického z r. 1241, Belu „rex deses et nimis securus,“ národ „hostium contemtores elati vel nescii.“ Fejér T. IV. vol. 1. p. 221.
335.) Roger Carmen Miserab. c. 14.
336.) Circa festum dominicae resurrectionis. Píše Bela IV. sám. Fejér T. IV. vol. 1. p. 214.
337.) Roger Carm. Miser. c. 16. Naskrze mylné sú nápisy na brašovskom chráme: 1233 Tartari primo vastarunt Hungariam. 1236 Tartari denuo Hungariam vastarunt, et in Transilvania septennium morati sunt. Schwandtner Script. Hung. I. 885.
338.) Roger týchto zaznačil vojevodcov tatarských: Bathus, Bochetor, Cadan, Coacton, Feycan, Peta, Hermeus, Ocadar, Cheb. Carmen Miser. c. 19. Jo. de Pla. Carp. týchto: Bathi, Cathan, Syban, Bureth. Fejér T. IV. vol. 1. p. 426.
§. 144. Prirodzené vysvetlenie mogolského hrdinstva.
Kone Tatarov i Mogolov boli vychudlé, ale umeli im dodať rychlosti nemilosrdným korbačovaniem, tak že urazili často pres deň alebo noc kus cesty, ku ktorej naši potrebovali tri dni, a tak potom víťazili prekvapeniem a nutenou udatnosťou. Železná kázeň nešetrila ani hoväda, ani človeka. Neuprositelný rozkaz musel byť vyplnený, na cestách tak, ako v bitkách. Chabosť jednoho bola ztrestána smrťou celej desiatiny. Vojevodcovia skušení a obozretní, akých mali, činili pri takej kázni divy. Pechoty neznali. Boli samí jazdci, so krivými šabľami, odetí kožennými branírmi. Šípy strieľali tak metko, že zriedka chybili, a tak silne, že obyčajne prerážali štíty nepriateľské.
§. 145. Lživé povesti o Tataroch.
Privyklý na ušlechtilé postavy Italcov a južních Slovanov súveký archidiákon Tomáš {:nar. r. 1200:} líči ich ako potvory. Nohy vraj majú krátke, prsá široké, tvár plochú, bradu bezvlasú, oči ďaleko rozostúpené. Jedia mäso surové a pijú krev. Sú mlčanliví, bezmluvní, ešte i v bitce. Prirodzene, bo to bola háveť nevolných otrokov.
Akýsi biskup uhorský píše o ních r. 1241 do Parížu, že pochádzajú z Goga a Magoga, a za učiteľov že majú saducäov a farizäov, neveria ničoho, písmo majú židovské, 339.) kone dobré, ale šialené, bo samy idú za ľuďmi. Pred nimi ide Mordva {:Mordani:}.
Ivo zvestuje o ních biskupovi burdigalskému, že sú ľudožrúti, 340.) čo sa srovnáva s názvom psohlavcov, ktorý im dáva dosaváď ľud náš, pamätujúc ešte na hrôzy týchto neľudí.
____________________
339.) Quaesivi de fide, et ut breviter dicam, nihil credunt. Litteras habent Judaeorum. Fejér T. IV. vol. 1. p. 232.
340.) Sine delectu conditionis, fortunae, sexus, et aetatis, omnes indifferenter diversis suppliciis interibant. Quorum cadaveribus principes cum suis cynocephalis, aliisque lotophagis, quasi pane vescentes, nihil praeter ossa vulturibus relinquebant. Mulieres autem vetulas et deformes antropophagis in escam, quasi pro diaro, dabant, nec formosis vescebantur, sed eas clamantes et ejulantes in multitudine coituum suffocabant. Ivo Narbonensis ap. Parisium Hist. Anglic.
§. 146. Trepot okolo kráľa.
Predesený nespodievanou zvesťou Bela IV. stiahnul rychle vojsko z najbližších žup a povolal ku sebe Kumánov.
Súčasne pečoval o bezpečnosť svojej rodiny. Manželku a dvojročnieho syna Štefana poslal, s najvzácnejšími drahotinami, do Rakúska, a Fridricha dal prosiť o rychlú pomoc.
Lebo Batyj postupoval spešne, páliac a bijúc všetko, ku Pešti, aby prikváčil neprihotoveného kráľa. Na veliký piatok už zatvorivší sa v Pešti Bela, prišedší s Chorvátmi brat jeho Koloman, dostavivší sa biskupi a župani, videli žiaru horiacich do okola dedín.
Kráľ sa vyhyboval čiastočným srážkam. Chcel počkať, až sa shromaždí viac vojska, a potom podniknúť dačo rozhodného. Proti jeho vôli učinil Ugrin, bojovný arcibiskup kaločský, veliký kacierobijca, 16. mar. 1241 nešťastnú výlazku. Bol priváben do zálohy a porazen tak, že z ťažka uskočil samoštvrtý. Horšil sa potom, že mu kráľ neposlal pomoci. Toho istého dňa zaujali, olúpili, vypálili Mogoli Vacov.
Do Pešte pribyl skutočne pozvaný Fridrich rakúsky, ale s tak nepaternou družinou, ako čoby bol prišol len na prezvedy a ku zvýšeniu nenávisti proti kráľovi. Toto poslednie i obsiahol. Podniknul daktoré ničomné smelé kúsky; Uhri ho vyvyšovali, kráľa svojho potupovali. 341.)
____________________
341.) Roger Carmen Miserab.
§. 147. Ubitie Kuthena.
Jednoho dňa zabil udatný Fridrich pri výlazce vlastňou rukou viac Mogolov, a jednoho zjímal. Poneváč tento bol práve Kumán, ztrhlo sa hrozné reptanie na Kumánov a kráľa. Diví pyskúni vrešťali: Nech teraz bojuje kráľ proti Mogolom, so svojími Kumánmi, ktorým rozdaroval naše majetky! A lživý Fridrich potvrdzoval v tom mätežníkov.
Kráľovi lúzali do očú, že je chabec, a žiadali s nezbedným vreskom smrť Kuthenovu. Ustrašený kráľ nesmel odporovať doprosta; len to žiadal, aby chán bol vyslyšaný. Ale premúdri krikľúni vnikli, s rakúskymi ritiermi, do Kuthenovho väzenia, pri vresku zbúreného množstva: Smrť Kuthenovi! Smrť Kúnom! Kuthena zrúbali na skutku, a s ním celú jeho rodinu, i všetkých s nimi uväznených náčelníkov kumánskych, a hlavy ich vyhádzali medzi vreštiaci ľud na ulicu.
Po tomto nečinu odstranil sa lživý Fridrich, aby číhal na korisť z ďaleka. Bo vždy sa nosil s tou myšlienkou, učiniť sa uhorským kráľom.
Kumáni spechali ubezpečiť sa a pomstiť smrť svojho chána. Vychytivše sa z táboru uhorského, obrátili zbroj svoju proti Uhrom, pálili dediny, ubíjali koho popadli.
Pre ních nemohol potom kráľ dostať posily. Tak sa museli vrátiť, biskup čanadský Buco, váradský Benedikt, a jeden župan. Bojíce sa však i Mogolov, a nechcejúce sa im poddať, vrhli sa potom do Pannonie, odtuď do Bulharska. Tak ich podráždiť, v dobe tak nebezpečnej, mohla len bezumná luza.
Pri tom všetkom mal už Bela IV. okolo sebä na 100,000 vojska. A Mogoli, nemavše spôsobu dobývať pevnosti, museli siahnuť ku fígľu, aby vyvábili Uhrov z Pešti. Sobravše stány, cúvali nazpät, akoby sa báli; a kráľ dal sa oblúdiť. Na nástojenie Ugrinovo postupoval s celou mocou svojou za nimi. 342.)
____________________
342.) Roger Carm. Miser. c. 24-26.
§. 148. Bitka u Slanej.
Došedše ku riece Slanej {:Šajó:}, prepravili sa Mogoli na druhý breh; kráľ pak sa postavil im v oči u dediny Mohy, v juliu 1241.
V uhorskom bohatom táboru panovaly poriad hlavatosť, neposlušnosť, reptanie, zrada. Mnozí z obrazených, teraz všetku domovú pohodelnosť i skvos so sebou vlečúcich, pánov priali i teraz kráľovi svojemu porážku; a už mysleli, ktorak sa vrhnú ku nohúm víťazným divochom, aby podržali majetky svoje, čokoľvek nasledovať bude. Iní sa vystatovali a chvastali bláznive, pohŕdajúce nepriateľom. Ale najhoršie bolo to, že ani Bela IV., ani brat jeho Koloman, nemali vojenských schopností, ba ani len obecnej opaternosti; a iného udalého vojevodcu nebolo, čo dosť divno pri ustavičných vojnách.
Bela obsadil nezrušený Mogolmi most, a potom ohradil tábor svoj vozmi, ako valom. Čo keď uzrel Batyj, zasmial sa s poznamenaniem, že mu už Uhri neujdú, poneváč sa zatvorili do chlieva.
Po dlžšom vzájomnom pozorovaniu zvestoval Uhrom jeden utekší od Mogolov Rus, že v noci budú napadnuti. Bela myslel, že Mogoli uderia na most, a na tú prípadnosť učinil opatrenie. Oni ale prebrodili sa v noci povýše i poníže na viac miestach, a Uhri len oči otvorili ráno, keď ich zo všetkých strán obkľučovali hrozivé zástupy mogolské.
Koloman, Ugrin, a prior joannítov vytrhli z vozových ohrad, ale boli prívalom šípov zahnaní nazpät; prior zabitý. A tak sa stalo pokaždé, keď sa nový zástup vyrojil. Učinil to, okolo poludnia, i Koloman so svojími Chorvátmi, ale nebol podporovaný. Uhri dali sa na útek. Prchli bez poriadku zanechanými nepriateľom zúmyselne mezerami, a boli potom z vätšej časti dostiženi a pobiti.
Odo svitu panoval úžasný zmatok. Keď sa nepriateľ zjavil, jazdci hľadali svoje kone, páni sluhov, sluhovia pánov. Potom pri srážce len daromný zmatený vresk. Rozkazoval každý, slúchať nechcel nikto.
Koloman dal sa na útek ranený. I sám kráľ Bela prišol do najvätšieho nebezpečenstva. Len istý Detrik 343.) a Aleksander z rodu Abovho 344.) ochránili mu život, a pomohli k úteku.
Bojište bolo na dve míle do okola kryté trupmi. Po poliach a horách povalovaly sa odvrhnuté prchnúcimi zlaté a strieborné nádoby a drahé šaty, a nebolo, ktoby ich zdvihnul. Mogoli nedali sa tým lákadlom zastaviť, len doháňali a ubíjali prchnúcich. Padnul i primas a štiria biskupi, medzi nimi hromiteľ bogomilov Ugrin. 345.) Pár hodín postačilo ukázať Maďarom, že nielen oni dovedú podvracať državy. 346.)
____________________
343.) Cum conflictum juxta fluvium Sayov cum saeva gente Tartarorum habuissemus, Detricus cuidam ad versa facie super nos irruenti viriliter se opposuit, et ab ipso crudeliter vulneratus, a morte nos liberavit. Bela IV. r. 1248. Fejér T. IV. vol. 2. p. 11.
344.) Alexander comes {:filius Demetrii de genere Aba:} in ipso conflictu ad latus nostrum, tamquam fidelissimus custos, adstitit, et nisi inibi ipso existente, forte vitam finivissemus. Fejér T. IV. vol. 1. p. 418.
345.) Ad gubernandas Strigoniensem, Coloczensem, Geuriensem ecclesias, eorum antecessoribus per Tartaros interemtis. Tamže p. 335.
346.) Hlavnie pramene: Rogerius Carmen Miserab. a Thomas archidi. Hist. Salon. Oba súvekí.
§. 149. Útek Belov.
Kráľ utekal pres Gemer a Zvolen do Turca. Na úteku dali pod neho, so vlastním nebezpečenstvom, svoje kone: istý Erne, 347.) bratia Rugačovci, predkovia Faych, 348.) a Andrej Ivankovič, praotec Forgáčovcov. 349.) Obstupovali ho a sprevádzali až do Dalmatska: ten už spomenutý Aleksander z rodu Abovho, 350.) podobne už spomenutý Detrik a brat jeho Filip, prišlí s Kolomanom juho-slovani, 351.) Miklúš Obuškovič s celou svojou rodinou, 352.) Dionýs Vialka, 353.) Bartolomej Lipolth, Detrik Bebek, a iní. Odľahlo im trochu až na Znieve v Turci, ktorý staroslovenský zámok v Tatrách bol dal Andrej Ivankovič pre kráľa obnoviť svojími nákladkami. 354.) Že tam hľadali utočište, príčina bola, poneváč sa i od západu valil Peta. Nevedeli, až sa rozpatrili, kam sa majú hnúť.
Zplašené na najvýš obyvateľstvo rozutekalo sa do hôr; páni učinili, čo vždy činievať v čas nebezpečenstva zvykli, prchli za hranice. 355.)
____________________
347.) Cum invalescente adversitate, defectum equorum nos habere contigisset, ipse {:Erne:} vivere postponens, et vitam nostram morte sua redimere desiderans, equum, quem pro salvanda persona sua habuit, nobis obtulit equitandum. Fejér T. IV. vol. 2. p. 93.
348.) Consideratis servitiis ipsorum {:Doni et Barnabae:}, quae nobis tempore Tartarorum personaliter exhibuerunt, et dando nobis equum ipsorum se mori relinquentes. Bela IV., keď darúva r. 1243 Rugačovcom Fay. Fejér T. IV. vol. 1. p. 286.
349.) Cum enim in Seyo nobis et nostris gravis instaret persecutio Tartharorum, et equus noster ilia traheret quasi fessus, idem Andreas {:filius Ivanka:} nostrae suam postponendo salutem, equum, quem habebat agilem et velocem, nobis tradidit, ipso et fratre suo peditibus derelictis; in quo casu frater ejus per Tartaros exstitit interemplus. Bela IV., keď darúva r. 1253 Andrejovi Gymes. Fejér T. IV. vol. 2. p. 207.
350.) Et quando nos ante ipsos Tartaros ad partes maritimas recepissemus, idem Alexander comes nullus nos reliquit. V. dokl. 344.
351.) Filip potom bránil castrum Kemluk i proti Tatarom i proti domácim mätežníkom. Fejér T. IV. vol. 1. p. 288. V. dokl. 373.
352.) Nicolaus, filius Obichk, de Ziud, cum omni familia domus suae, usque ad insulas maritimas. Tamže p. 335.
353.) Na odmenu stal sa bánom. Tamže p. 323.
354.) Idem Andreas castrum Turuch munitissimum fecit construi, in nostro semper dominio permansurum. V. dokl. 349. – Že to bol Zniev v Turci, vidno z listiny, ktorou Bela IV. uvádza ta r. 1252 mníchov prämonštratenských. Fejér T. IV. vol. 2. p. 135.
355.) Memoratae gentis {:Tartarorum:} invalescente malitia, multi de nostris in terras alienas aufugerunt. Fejér T. IV. vol. 1. p. 345.
§. 150. Smrť Kolomanova.
Koloman Andrejovič cválal s pozostalými Chorvátmi ku Pešti, potom ďalej, pres župu šimegskú, do Chorvátska, ale na ceste podľahnul rane, 356.) vätší modlitebník, nežli vojevodca. 357.) Užíval až do smrti tituľ ruského kráľa. Potomkov nezanechal žiadnych. Bol athletom Ríma. Z Haliče vyhnali ho zvlášte pre jeho náboženskú nesnášelivosť; na juhu apoštoloval s mečom a ohňom medzi bogomilmi. Manželka jeho Salomea vrátila sa do Poľska, kde r. 1268 umrela mníškou. 358.)
____________________
356.) Colomannum, regis fratrem, vulneraverunt lethaliter, ita quod mortuus est post breve tempus. Abbas montis s. Mariae r. 1242. Tamže p. 236.
357.) Thomas archid. Hist. Salon. c. 38.
358.) Dlugoš Hist. Polo. l. 7.
§. 151. Hospodárenie Mogolov v Uhrách.
Mogoli dorazili temer súčasne s Kolomanom do Pešte, a zrobili tam hrozné mäsiarenie medzi meštianstvom a početne shromaždenou šľachtou. Týmž časom dorazili, po zpustošeniu Sedmohradska, i zástupy Kadanove, a od západu Petove. To bolo zovrubné vyvedenie ustáleného ešte v Poľsku rozpočtu. Celá sila mogolská bola teraz pohromade, vo srdcu krajny, a hlavní úder stal sa, krajna bola dobytá až po Dunaj. Víťazi, poneváč mysleli na stálo opanovanie, menovite prezimovanie, zaviedli vládu mogolskú. Každej dedine dali mogolského predstaveného, ktorého nazvali kňazom, 359.) a dediny spojili v újezdy, podelivše opanované zeme na sto čiastok, tiež so predstavenými mogolskými.
S touto zvesťou Rogerovou ťažko sjednotiť to, čo ináče vypravuje o ukrutnosťach Mogolmi nad obyvateľstvom dedinským páchaných, a o hromadnom úteku tohoto. Lebo pre koho potom boli tí mogoľskí kňazi po dedinách? Ktorak mohla byť zem obyvateľstva prázdna na újezdy podelená? Čo mohla osožiť Mogolom krajna pustá? Po vyškrteniu obyvateľstva boliby i sami museli z nej zutekať.
Schopni zbroje mužovia boli vraj pobití, starcovia vystrieľaní. Deti staviali do riadu, a tak pustili na ne chlapcov svojích, ktorí ich kyjmi zrážali. Víťaz bol ten, kto jedným úderom rozštiepil hlavu. Pekné ženské boly ubité ženštinami mogolskými, aby sa im pre ne mužovia nezpreneverili. Špatné len doškriabaly mogolské sajhy, a urezaly im nosy, tak potom podržaly za otrokyne. Dialo sa to pravdepodobne len tam, kde sa obyvateľstvo alebo na odpor postavilo, alebo iným dákym spôsobom proti Mogolom prohrešilo. Preháňajúci všetko Roger učinil potom z jednotných prípadností všeobecné platné pravidlo.
Tak bolo i s tým útekom a skrývaniem sa po horách. Dopustím, že obyvateľstvo z prvu prchlo, po horách sa rozutekalo: ale hlad ho brzo prinutil ku vyhľadaniu svojích dedín a príbytkov. Že Mogoli tomu boli rádi, že i sami vábili prchlých domov, to bola vec prirodzená, bo to ležalo v ich prospechu. Našedše vraj na bojišti pečať kráľovskú, dali napísať menom kráľovým list, aby nikto svoj dom neopúšťal, a kto prchnul, aby sa navrátil, bo že kráľ brzo vyženie votrelcov. To sa stať mohlo. Žeby ale potom, keď prchlí prišli do domov svojích a úrody zkľúdili, Mogoli ich boli vybili, ako včely trudov, to sa prieči rozumu. Zdaliž Mogoli, ktorí mysleli, že už nalezli v Uhrách stále obydlie, a sľubovali sebe tu život pohodelný, nevedeli, že zasa prijde i jar, i jeseň, i zima, a že na ruky pracovité vždy budú mať potrebu, mají-li oni žiť bezo práce? Roger sa tu zamotáva do protimluvy, keď vypravuje spolu o zradných uhorských pánoch, ktorí už s Mogolmi držali, za Mogolov sa vydávali, s nimi zbíjali. 360.) Sám slúžil u jednoho takého renegáta. 361.) To ukazuje, že Mogoli nemienili riadiť, ako vlci v ovčínci, a za lepšie uznávali ovečky strihať, nežli všetky vyškrtiť.
Ani nemyslime, že po bitce u Slanej celá uhorská krajna padla ku nohúm divochov, a všetek odpor prestal. Prešlo desať mesiacov, až mohli Mogoli prekročiť Dunaj; 362.) a z tejto strany Dunaja odporovaly im, kde sa aká nachádzala pevnosť, ktoré oni dobývať neumeli.
O dobývaniu veľko-váradského zámku vypravuje Roger, že násilníci hnali napred ruských a uhorských plenníkov, potom Kumánov, a keď oni vyplnili trupami svojími priekopy, vtedy pristupovali Mogoli po ich mrtvoliach, ako po moste. Pri tej príležitosti zhorely i zvleky sv. Vladislava vo chráme.
S takým dobývaniem hradov a rozličnými pochodmi prešol Mogolom celý 1241 rok. Len do Rakús zabehli v auguste, ale brzo sa vykľúdili odtuď, či preto, že sa zľakli príprav Fridrichových, či pak preto, že držali za nebezpečné podráždiť i Nemcov.
____________________
359.) Constituerunt canesios, i. e. balivos, qui justitiam facerent. Roger Carm. Miser. c. 35.
360.) Per quosdam Hungaros, qui jam eis adhaeserunt. Roger. Carm. Miser. c. 31.
361.) Ditioni cujusdam Hungari, facti operibus Tatari, me submisi; qui in suum servum admittere pro magna gratia me est dignatus. Tamže c. 36.
362.) Bela IV. píše r. 1254 Innocencovi IV., že na Dunaju per decem menses contradiximus Tartaris. Fejér T. IV. vol. 2. p. 222.
§. 152. Olúpenie Bely Fridrichom rakúskym.
Bela IV. nemeškal dlho v úkrytu Tatier, na Znieve. Chtejä byť bližšie hraníc a svojej rodiny, náhle okolnosti dopustily, presídlil sa do Prešporku.
Náhle o tom slyšal Fridrich rakúsky, hneď upravil na neho priateľské pozvanie, aby sa páčilo prísť do blízkeho Hamburgu, kde meškala manželka Belova, so synom Štefanom. Čo za dobrý súsed! pomyslil si Bela, a spechal vrhnúť sa vernému priateľovi do náručia. Ale padnul do lvej jamy. Lebo Fridrich, náhle sa nalezal v jeho pazúroch, žiadal kujonsky od neho navrátenie všetkého, čokoľvek v rozličných dobách, pri domáhaniu sa uhorskej koruny, za kúpenie pokoja platiť musel; a to obnášalo 10,000 hrivien. Bela ztrupnul pri obcovaniu tak podlom, ale čo robiť? Bol v pasci, musel sa pokoriť. Oddal hneď lakomcovi všetky drahotiny, ktoré mal u sebä, v nízkej cene 2,000 hrivien. 363.) Za ostatniu summu prepustil kleslému níže žida Fridrichovi tri súsednie župy, mošoňskú, šoproňskú a železnú, ktoré tento i hneď obsadil vojskom rakúskym. 364.)
Olúpeného Belu, manželku a syna jeho, vyprovodil na hranice s poklonami. Predstaviť si môžeme, ako ťažko to niesol Bela IV. Ale nebola to vätšia nehodnosť, ako ktorú bol zpáchal Bela III. r. 1187 na Vladimírovi Jaroslavičovi. Tento nielen že všetky poklady odobral prchlému Vladimírovi, vsadil ho nadto i do žalára, so ženou a s deťmi, až opanuje Halič {:§. 13:}. Tak to hlä! Dnes mne, zajtrá tebe.
____________________
363.) Roger kladie cenu ich na 10,000 hrivien.
364.) Pernoldus Chron. a. 1241.
§. 153. Bela IV. za Dunajom.
Olúpený a vykomplimentovaný z Rakús Bela IV. šol vo prediely zadunajské, kam ešte Mogoli neboli prenikli. Lebo člnov nemali, a Uhri všade bránili priechod pres Dunaj. Samospravné pobrežné župy konaly, po ochrnutiu vlády ústrednej, povinnosť svoju samy od sebä, člny zpálily, postavily pobrežné stráže.
Kráľ to so príchodom svojím všemožne napomáhal, a sbieral vojsko. Ku zapraveniu najsúrnejších potrieb požičali mu, prchly jeden Rus, Mladik, 30, a opát pannonský 800 hrivien. Manželku a syna, poneváč nevedel čo zajtrajší deň prinesie, poslal do Dalmácie. Ta odoslal i kosti sv. Štefana.
Potom vystrojil na všetky strany poslov, na pápeža, ku francúzskemu kráľovi, na císara Fridricha II. Aká od ních odpoveď? Gregor IX. poslal mu uistenie, že sa bude za neho modliť, a Nemcom poukážku na nebeské kráľovstvo, budú-li pomáhať Uhrom. Kráľ francúzsky myslel tuším, že mu nič do toho. Císar Fridrich II. mal za to, že bude dosť, keď nabídnutú mu vrchniu moc v Uhrách milostive prijme.
§. 154. Bela IV. chce sa podrobiť císarovi.
Lebo až na túto zúfalú myšlienku prišol Bela IV. Tak sa mu zdalo, že už Maďari za takú cenu predali krajnu, za akú ju boli kúpili; že mu už nezbýva iného, ako voliť medzi poddanosťou mogolskou a nemeckou. Táto sa mu prirodzene zdala žadúcejšou. Preto poslal biskupa vacovského Štefana Vanču ku Fridrichovi II. s nabídnutiem, podrobiť sa mu, uznať jeho vrchniu moc, tak asi, ako český kráľ, jestli prijde a vyženie Mogolov z Uhier silou nemeckou.
Fridrich bol tak laskavý, prijať čestné nabídnutie, ba dal si i prisiahnuť vernosť 365.) vo slávnostnom shromaždeniu. Zato ale nechcel pretrhnúť vzdelavatelnú svoju vojnu s pápežom Gregorom IX., aby vynaložená dosaváď v Itálii práca nevyšla na zmar. 366.) Len synovi svojemu, vyvolenému kráľovi Konrádovi, nakázal hotoviť sa. Než ani tento Uhier nikdy nevidel, a predca Fridrich považoval ich potom za svoje, chcel vo platnosť uviesť domnelé svojo právo.
Tak žiadnej z nikade pomoci. Císar odkladal s ňou do pokorenia Talianov a pápeža; tento posielal len dlhočizné listy, a triasol z kapsy Petrovej odpustky, ktoré Uhrom jednoho vojaka nezískaly.
____________________
365.) Zvesť túto pisára Fridrichovho, Petra de Vineis, potvrdzuje i list Innocenca IV. z r. 1245, ktorým prísahu Belovu vyhlasuje za neplatnú. Fejér T. IV. vol. 1. p. 374.
366.) Ne Italicis gentibus in absentia dominorum suorum, utentibus more suo, tantus labor et effusae divitiae pro recessu nostro in irritum reciderent. Tamže p. 226.
§. 155. Riadenie nepriateľov za Dunajom.
Miesto pomoci prišly od Nemcov len nové neočakávané nápasti. Nezbedný Fridrich rakúsky nemal dosť na opanovaniu postúpených mu žúp; zaujal z nenadála i Ráb. Poneváč mu mesto toto rozhorčení Uhri odjali, a posádku jeho v zámku spálili: pomstil sa na uhorských pánoch, ktorí v Rakúsku hľadali bezpečnosť, hotovi, keď zlé pomine, prísť zasa, a zaujať prvé hodnosti v opustenej zradne v čas nešťastia krajne. Na teraz zle sa im povodilo vo Viedni. Nenasytný Fridrich olúpil ich o všetky poklady.
Bela sa zdržoval ešte vždy za Dunajom, ale s počiatkom 1242 roku musel i on prchnúť do Dalmácie za manželkou. Lebo príroda sama udelala Mogolom most. Dunaj zamrzol, Mogoli prešli až na troch miestach, Gajuk v okoliu Belehradu, Kadan pri Pešti, Batyj pri Ostrihomu.
Nastalo teda i tu pustošenie dedín a dobývanie zámkov, od Kamenice vo Srieme až po hranice rakúske. Meč a oheň žuril všade. Len zámku ostrihomskému, kde velel Španiel Šimún, Stolného Belehradu, pre močariny a odmäk, a kláštora Pannonského dobyť nemohli. Dobyli ale mesta Ostrihomu, najbohatšieho a najslávnejšieho vtedy v Uhrách, s obyvateľstvom na mnoze talianským a francúzskym, a ukázali tu bestiálny vztek. Neverivše obyvateľom, žeby boli vyzradili všetky svoje poklady, piekli ich živých u slabého ohňa, a tristo paní zťali.
§. 156. Zvesť primävšia Mogolov ku návratu.
Kláštor Pannonský boliby snaď zaujali, keby nebol tam Batyj prijal zvesť o smrti velikého chána Ügetaja. Poneváč mal nádeju dosadnúť za ním, uzavrel hneď návrat do pustatín asijských, a spechal spojiť sa s Kadanom, ktorý prenasledoval Belu, a pustošil Slavóniu, Chorvátsko, Dalmáciu.
§. 157. Bela IV. v Chorvátsku.
Prešed prese Drávu, rozboril napred Kamenicu {:Kő:}, sídelné mesto biskupa sriemského, potom tvrz Orliavu v župe požegskej, Časmu, s kapitulním chrámom, a Záhreb. Jediný hrad Kalník, v župe Križevackej, bránený Filipom Bebekom, odolal im. Obyvateľstvo, naplašené zlými o Tataroch povesťmi, rozutekalo sa i tu do hôr, alebo pošlo za kráľom do Prímoria.
Kráľ, stíhaný všade Kadanom, a sprevádzaný bánom Dionýsiom Vialkou, nádvorním županom Vladislavom, tovarníkom Matúšom, koňúchom Orlandom, präpoštom belehradským a pisárom Benediktom, biskupom záhrebským Štefanom, pečuhským Bartolomäom, vacovským Štefanom, prchnul napred do Splitu, odtuď so kráľovnou do Trojíru, a pak na ostrov Kerk {:Veglia:}. Kadan všade za ním. Nadobudnuv si akosi lode, stíhal ho i na ostrov Kerk.
Tu sa muselo stať, čo vypravuje Bela IV. sám, v listine, ktorou obdarúva r. 1264 troch sriemskych Srbov, Greca, Ingerčiča, ináče Kupišu, a Raka, za zásluhy najvätšie chatrnými majetkami. Mogoli vystúpili z lodí, a kráľ v takom bol nebezpečenstve, s malinkou svojou družinou, že v každom okamženiu čakal smrť na seba, a len „kyrieleison“ vzdychal. Tu pribehnú nespodievane, nevolaní, nenajatí, rečení Srbi, s 38 tovaryšmi, vrhnú sa vztekle na Mogolov, zaženú ich, a tak zachovajú kráľa uprostred trasúciho sa banderia. 367.)
Páni ostrova, Šinellovci čili Frangepanovci {:§. 20:}, darovali kráľovi všetky svoje drahotiny; za čo im potom Bela dal Seň. Drahotiny vynaložil na najímanie plateného vojska. 368.)
Chorváti postavili sa i v poľu, a to víťazne. Na poli Grobnickom, neďaleko rieky {:Fiume:}, porazili Mogolov.
____________________
367.) Fejér T. IV. vol. 2. p. 409. Ináče hrozná kočvardina celá tá listina.
368.) Ad conducendos stipendiarios. Fejér T. IV. vol. 3. p. 109.
§. 158. Protiuhorské pohyby v Chorvátsku.
Boly ale v čas nájezdu mogolského i protiuhorské a protidynastické pohyby medzi Juho-Slovanmi. Bela zaiste vyčituje, pri odmene danej r. 1251 Šubičovcom, medzi inými ich zásluhami, i tú, že zrazili zradcov, ktorí v čas nájezdu tatarského proti kráľovi povstať sa opovážili. 369.) I v listine danej tohože roku grófom kerkským 370.) spomína Bela neverných 371.) v Chorvátsku v čas nájezdu tatarského. 372.) V inej listine udáva Slavóniu ako odbojnú, Slavoncov ako neverných. Filip tak musel proti ním brániť zámok Kemluk, ako proti Tatarom. 373.) A pohyby tie musely byť i rozsiahle i značné, keď kráľ hovorí o odstúpeniu mnohých, v níchž dúfal. 374.)
Čo to mohly byť za pohyby? Prečo sa zbúrilo domorodé obyvateľstvo práve vtedy, keď cudzinci zdeptali državu do prachu? Bolo to vypuknutie utajenej nespokojnosti. Ale z akých príčin pochádzala táto? Z državných, národních, či náboženských? Poslednie je najpodobnejšie pravde. Slovani boli vždy predo všetkým cirkvičkári, a Uhri velikí zelóti, krutí prenasledovatelia slobodnomyselných zásad náboženských medzi Juho-Slovanmi, bič v ruce pápežovej. Koloman menovite ani iného nerobil, s biskupom Ugrinom a mníchmi, len vyhľadával, žalároval, súdil, pálil kacierov. Dialo sa to sice hlavne v Bosne: ale musela trpeť i Slavónia. Prenasledovaní za svojo náboženské presvedčenie použili príležitosti ku pomste. Keď cudzinci napadli državu uhorskú, chceli jej i oni zadať ranu, aby zhynula, ako spolok pre ních vražobný, ktorý pre ních má len plač a škripenie zubov. Ten je tuším smysel povstania južných Slovanov pri nájezdu Mogolov.
____________________
369.) Quosdam, qui se in ipso eventu erigere contra nos intendebant, represserunt. Fejér T. IV. vol. 2. p. 107.
370.) Comitibus de Veglia.
371.) Infideles nostros. Boli to menovite Domald a Bozyn.
372.) Tamže p. 99.
373.) Philippus castrum Kemluk, suae commissum custodiae, tam contra Tartaros, quam contra quosdam alios, qui de Sclavonia in infidelitatem versi, ipsum multipliciter impugnabant, servavit fideliter et prudenter; in cujus itaque conservatione Slavoniae dominium nobis fuit instauratum. Fejér T. IV. vol. 1. p. 289. Srov. dokl. 351.
374.) Nobis circa maritima moram trahentibus, multis retrocedentibus, de quibus firmam spem gerebamus. Bela IV. r. 1245. Tamže p. 385.
§. 159. Odchod Mogolov.
Títo však ich brzo zanechali vyvolanej povstaniem pomste. Kadan nemohol zvŕšiť započaté dielo. Z nenadála dostal rozkaz od vrchnieho náčelníka, Batyja, aby sa navrátil v Ásiu; čo on tým ochotneji učinil, že tiež mal nádeju vyvoleným byť na miesto otráveného milenkou svojou velikého chána Ügetaja. 375.)
Smrť jediného človeka, na ďalekom ďalekom východu, rozhodla nad uhorskou krajnou, či bude ďalej trvať, či nie. Ináče bolaby miesto Uhier neomýlne zaujala država mogolská. Náčelníci museli spechať do sídla mogolskej vlády, a vojsko v Uhrách zanechať držali za nebezpečné; i chceli sa doma objaviť s mocou. Odošli teda, a zanechali vybojované Uhry so všetkým činom tu. Novozaložená ich štepnica zpustla, nastavianí po dedinách kňazi, v újezdoch baskaki, zanechali svoje úrady a pošli tiež za odchádzajúcim vojskom.
Batyj upravil prúd zástupov svojích, s počiatkom marca 1242, pres Sedmohradsko, vlečúc so sebou nespočetné množstvo plenníkov. Ale túto živú korisť našol obtížnou, poneváč plenníkov bolo treba i chovať, i striesť, a predca i tak prchli. Dal teda najmnožších na hraniciach multanských poškrtiť.
Kadan vzal cestu prese Srbsko, Bulharsko, Valáchiu a Multany. So plenníkmi, ktorých tiež vliekol veliké kŕdle, učinil to isté, čo Batyj, len že pridal diabolský úskok. Dal ohlásiť v Bulharsku, že každý, či dobrovolník či plenník, môže sa vrátiť, jestli chce, domov. Hlásili sa prirodzene najmnožší. Títo teda boli vylúčeni, a potom hromadne, ako voly, ukrutne zrúbaní. 376.)
____________________
375.) Capta siquidem erat amica imperatoris istius, quae veneno interfecerat patrem ejus {:pater Occoday, filius Cuyne:} eo tempore, quo exercitus eorum in Hungaria fuit. Zvesť missionárska. Fejér T. IV. vol. 1. p. 436.
376.) Thomas archid. Hist. Salon. c. 40.
§. 160. Domáce rozmiesky Mogolov.
Ku voľbe velikého chána prišlo, pre zápas a pletichy stránok, až r. 1245, a bol vyvolen Gajuk Ügetovič, jeden z veliteľov v Uhrách. Pre mravniu zpustlosť človeka bolo panovanie jeho krátke. Svláčené z celého sveta poklady do sídelného mesta Karakorumu učinily ho rozmarilým, neobmedzená vláda otreštila nevzdelaného paholka. Pohrúžil sa vcele do bahna rozkoší, a stal sa nesnesitelným tyrannom. Mogoli ho teda ubili, a na jeho miesto vyvolili r. 1249 Kublaja. Než ani potom neutíchlo vlunenie, ba povstaly hrozné krvavé rozbroje, pri ktorých ohromná, na horách kostí založená, država sa rozpadla.
Chán Batyj založil na západu tú divú tatarskú državu, ktorá potom prese stoletia hnetla ukrutne Rus, až i ju zničily vnutorné rozbroje a uviedly v poddanosť ruskú {:§. 179:}.
§. 161. Právo mogolské v zemech vyprázdnených.
Myšlienka svetovlády zhasla tým samým u Mogolov. Dáke však právo osobovali si ku všetkým zemem, ktoré víťazná ich noha šlápala, zvlášte na východ od Sedmohradska. Poslanec francúzskeho kráľa Ludieka IX., minoríta Vilhelm de Rubruguis, píše r. 1254 o formálnej poddanosti všetkých tých zemí Tatarom, ktorými dakedy vládli Pečenci, potom Kumáni, ba i zemí zadunajských. Od ústia Donu, píše, až po Dunaj držia všetko Tatari, i za Dunajom až po Carihrad; Valáchia a Bulharsko platia daň. 377.) A skutočne píše i Bela IV. tohože 1254 roku Innocencovi IV. o Bulharoch ako poddaných Tatarov.
Z čoho vidno, ktorak mohli Mogoli stále hroziť i Uhrám. Neprestajne sa nosily povesti o nastávajúcom ich nájezdu. Už r. 1243 zvestuje Bela IV. Innocencovi IV., že sa príchod ich očakáva; načož pápež naložil ujcovi Belovmu, Bertholdovi, patriarchovi akvilejskému, sháňať v Nemecku kurucov k ochrane Uhier. 378.)
____________________
377.) Ab orificio Tanais versus occidentem, usque ad Danubium, totum est subditum. Etiam ultra Danubium versus Constantinopolim. Valachia, quae est terra Assani, et minor Bulgaria, usque ad Solonomam omnes solvunt ei tributum. Fejér T. IV. vol. 2. p. 265. Srov. §. 181.
378.) Fejér T. IV. vol. 1. p. 299.
§. 162. Kumáni.
Multany a Valáchiu zanechali Mogoli, pod vrchním svojím panstvom, dávnym držiteľom zemí týchto, Kumánom, teraz už svojím spojencom, odšedším z Uhier s nimi. Zostalo však ich tu zato dosť, tí bezpochyby všetci, ktorí sa už dávno čmírili v Uhrách, a pravdepodobne i z tých čiastka, ktorí boli prišli s Kuthenom, a po jeho ubitiu obrátili zbroj proti Uhrom. Koľko asi ich byť mohlo, možno zavierať z toho, že vo vypuklej r. 1246 so Fridrichom rakúskym vojne Belovo vojsko pozostávalo z veľkej časti z Kumánov. 379.) I všetky potomné udalosti svedčia, že týchto nezkrotitelných divochov mnoho byť muselo vo krajne.
Žeby Mogoli boli od Uhrov vymáhali dáku daň, o tom niet nikde zmienky. Nepovažovali teda Uhry za zem dobytú. Bela IV. sa nielen ku ničomu nezaviazal, než ani do žiadnoho nikdy s nimi vyjednávania nepustil. Uznali ho sami po svojom odchodu za neodvislého panovníka; a on si ako taký i viedol. Nielen doma bol pánom, než i na Kumánov v Multanoch a Valáchii osoboval sebe právo, svojil si zeme tieto, 380.) ku ktorým sa právom meča tiahli Mogoli.
____________________
379.) Habens in agmine Cumanos plurimos, more Tartarorum telis pugnantes. Pernoldus Chron. a. 1246.
380.) R. 1247 daroval joannítom celú Kumániu, s banátom severinským. V. §. 169.
§. 163. Životopis Rogerov.
Pri spešnom ich odchodu z Uhier podarilo sa daktorým plenníkom na hraniciach multanských uskočiť. Medzi nimi bol i ten kanonik veľko-váradský, Roger, ktorý potom opísal svojo zajatie a nájezd mogolský. 381.) Dielo jeho je ku poznaniu oných časov predôležité; ale často preháňa, jednotné udalosti bere za všeobecné, verí všetkým povesťam.
Bol rodom Talian z Apúlie. Zdržoval sa v Ríme, bol tam kapláňom kardináľa Jána Toletánskeho. Chodieval často v rozličných posolstvách do Uhier, až sa tu stal kanonikom veľko-váradským. V čas nájezdu mogolského slúžil za paholka u jednoho z tých uhorských pánov, ktorí Mogolom slúžili, sami sa niesli Mogolmi, pod týmto menom spoluobčanov svojích lúpili, ozbíjali, vraždili {:dokl. 360 a 361:}. Zklamaný lživými listami, aké podlí renegáti Mogolom výslužne písali, a potvrdené kráľovskou pečaťou rozposielali, padnul do zajatia, zutekal však na hraniciach multanských, so dvúma súdruhma. Dva dni ležali zahrabaní do roždia a lístia v lese, a potom jedli trávu, a len nočňou dobu unikali po málu ďalej. Pápež Innocenc IV. učinil ho r. 1249, z plnosti moci svojej, arcibiskupom splitským. 382.)
____________________
381.) Miserable carmen de destructione Hungariae. Schwandtner Script. rerum Hung. T. I.
382.) Thomas archidi. Hist. Salon. c. 50.
§. 164. Bieda po odchodu Mogolov.
Po odchodu Mogolov navrátil sa Bela IV. z Dalmácie do Uhier, sprevádzaný joannítmi a Frangepánovcami, Fridrichom a Bartolomäom. Našol veliké zpustošenie, biedu náramnú. Premnoho dedín a mestočiek bolo vypáleno, celé chotáre zostaly neobsiate, nesmierne množstvo ľudu bolo zbito, alebo do zajatia odvlečeno. Na trupoch, píše archidiákon Tomáš, tak sa rozmnožili vlci, a takú dostali smelosť, že nielen ozbrojených mužov napadovali, než i do domov vnikali, a matkám deti z náručia vychytávali. Hlad bol tak veliký, zvestuje kronika rakúska, že sa ľudské mäso verejne predávalo. Lebo i čo bolo zasiato, zožraly zjavivšie sa v nesmiernom počtu kobylky. Žeby ale na pätnásť míľ nebolo vídať človeka, 383.) to je zaiste kronikárske nadsadenie a prehnanie. Jestli na toľko bola odľudnená krajna, ktorak mohol hneď potom Bela tak mnohé vojny viesť? Či sebe z vŕb natriasol vojakov?
____________________
383.) Chronica Australis a. 1244 u Frehera.
§. 165. Zavedenie súdov o statkoch zámockých.
Samé prvé, čo po odchodu Mogolov pred seba vziať musel, bolo odjímanie rozchytaných zámockých statkov. Oplanstvo lakomcov tak veliké bolo, že i tej najvätšej krajinskej biedy použili k osobným nečestným ziskom. Na tom nie dosť, že služby svoje ponúkali Mogolom, sami sa za Mogolov vydávali, aby ochránili svoje majetky, a k úradom sa dotiskli, zmocnili sa i zbývajúcich ešte zámockých statkov. Bela musel hneď a hneď obnoviť to, čím bol započal svojo panovanie, a učinil sa nenávideným. Zaviedol po celej krajne súdy, aby vydrel z ruky lakomcom mrzkú korisť, zaujaté bezprávne zámky a ich statky. 384.)
____________________
384.) Cum post recessum Tartarorum pro revocandis juribus, castris indebite occupatis, per totum regnum nostrum diversos judices misissemus. Fejér T. IV. vol. 2. p. 319.
§. 166. Výprava do Haliče.
Hneď podujal i výpravu do Haliče. Roku totiž 1240 boli prchli do Uhier pred Mogolmi, Daniel Romanovič, Mstislav Gliebovič, Michajlo Vsevolodovič, a Rastislav Michajlovič {:§. 140:}, prosiť o pomoc. Keď neobsiahli žiadnej, traja prví vrátili sa do otčiny, Rastislav ale zostal v Uhrách, a pojal dceru Belovu Annu čili Agnesu.
Tohoto svojho zaťa chcel Bela povýšiť na haličský prestol. Poslal ho r. 1243 za Tatry s vojskom, pod veleniem vojvody sedmohradského Lavrinca. Než Daniel Romanovič predošol ho, postavil sa na odpor, a porazil u Jaroslavľu Uhrov, mäv za seba národ, bojíci sa známeho zelotizmu Belovho.
Nasledujúciho 1244 roku viedol Bela Rastislava sám osobne v Halič; nič však ani on nevykonal. Premožený viac razí, uzavrel na posledok s Danieľom Romanovičom pokoj, pod výminkou, aby Daniel pojal druhú dceru Belovu, Konštanciu, a uznal nadvládu uhorskú. Načož Daniel Konštanciu skutočne pojal, než o nadvláde uhorskej ničoho znať nechcel. Vrhnul sa radšej bezprostredne v náručie pápežovi, sľúbil mu cirkevné sjednotenie; načož ho Innocenc IV. dal r. 1246 ovenčať za kráľa južnej Rusy, bez vedomosti Belovej.
§. 167. Zriadenie banátu mačvanského.
Tomuto zostal Rastislav Michajlovič {:dľa iných Mstislavič:} na krku. Musel ho zaopatriť v Uhrách. Jemu k vôli zriadil r. 1247 banát mačvanský {:de Machov:}, ktorý Engel mýlne kladie do župy záhrebskej, medzi Sávu a Lonju. Ležal v severozápadňom Srbsku, medzi Dolňou Moravou a Drinou, južne od Sávy, po vrchy Karadag, ktoré zeme od časov Bely III. náležaly k Uhorsku. Tento banát bol oddán Rastislavovi.
§. 168. Iné banáty vo XIII. stoletiu.
Iné banáty vo XIII, stol. v Uhrách boly: Severinský {:de Zeurino, Szörény:}, v uhlu medzi Sedmohradskom, Valáchiou a Dunajom; Slavonský {:totius Sclavoniae:}; de Wozora et de Sou; de Wozna {:Bosna:}; de Boronch; de Kuthu {:Kuchen:}. 385.) Na čas bola i Halič zriadená v banát {:§. 55:}. Temešský jestvuje podľa mena do teraz. Banáty sa vtedy v Uhrách tak kotily, ako prítomne slovenské literatúry.
____________________
385.) Všetkých zmienka v jednej listine. Fejér T. V. vol. 2. p. 75.
§. 169. Oddanie severinského banátu joannítom.
Severinský banát odal Bela, tiež r. 1247, s celou Kumániou, joannítom čili špitálnikom; čo tuším strany Kumánie len toľko značilo, že si ju majú výbojovať. 386.) Výminky odovzdania boly nasledujúce. Polovicu dôchodkov si podržuje kráľ; ale za 25 rokov berú všetky mníši. Pri nepriateľskom nájezdu prijde piata časť vojska severinského k obrane; pri vyprave proti Bulharsku tretia. Ináče bude praeceptor bojovať so sto bratmi proti všetkým pohanom a šismatikom, menovite Bulharom. 387.)
____________________
386.) Conferimus sibi {:praeceptori Rembaldo:} et dictae domui totam de Zeurino, cum kenezatibus Joannis et Farcasii, usque ad fluvium Oltae, excepta terra kenezatus Lyrtioy vajvodae, quam Olahis relinquimus. – Ad haec contulimus a fluvio Oltae totam Cumaniam, sub eisdem conditionibus, excepta terra Szeneslai voiavodae Olahorum, quam eisdem relinquimus. Fejér T. IV. vol. 1. p. 448.
387.) Fejér tvrdí, že Bulhari špitálnikov už r. 1249 vyhnali. Nestojí. R. 1254 píše Bela, že fratres a domo hospitalis Hierosolymitani, ktorým vyznačil miesto na hraniciach Kumánie, onehdy bojovali contra paganos et schismaticos. Fejér T. IV. vol. 2. p. 221. Ovšem ale stalo sa to r. 1260. V. §. 178. dokl. 408.
§. 170. Smluva s Benátčanmi strany Zadru.
S Benátčanmi mal Bela IV. škriepku strany Zadru. Vrtkavé toto mesto uznalo, pričineniem Frangepánovcov, po odchodu Mogolov vrchniu moc uhorskú. Ale 2. jun. 1243 zaujali ho Benátčani. A Bela, zaneprázdnený na Rusi, nemohol prsty s nimi ťahať. Postúpil im 1. jul. 1244 Zadar s tým, aby dve tretiny vyberaného u brány platu náležaly jemu. Benátčani na vzájom sľúbili, že sa nebudú zaujímať za macochu Belovu Boženu a jej syna Štefana. 388.)
Split a Trojír uznaly vládu uhorskú, ale viedly r. 1244 medzi sebou vojnu strany istých zemí. Trojírčanom pomáhal bán chorvátsky Dionýs Viala, Splitčanom bán bosenský Miroslav. 389.)
____________________
388.) Murat. Script. Itali. T. XII. – Srov. §. 129.
389.) Tento, a comes Hulmae {:Chlm:}, nazývajú sa r. 1244 infideles regi. Fejér T. IV. vol. 1. p. 321.
§. 171. Domáhanie sa Bosny.
To zavdalo príležitosť a príčinu novému opanovaniu Bosny, ktoré sa vždy opetovalo a nikdy nemalo stálosti. Bánovia bosenskí neprestávali domáhať sa samostanosti, kráľovia uhorskí vrchnej vlády v Bosne. Aby báni unikli tejto, opierali sa z jednej strany na bogomilov, zo druhej hľadali pápežskú ochranu, sľubovali vykorenenie kacierstva, poddanie sa cirkvi rimskej.
Tak učinil i bán Matej Štefan, prímeniem Miroslav čili Ninoslav, ako sa píše v listinách. Gregor IX. vzal ho r. 1233 pod ochranu, s celou jeho krajnou, bez urazenia práv kráľa uhorského {:§. 115. dokl. 283:}. Že však Miroslav na žiadne práva kráľa uhorského sa neohliadal, ukazujú jeho listiny. Uzavierajúc smluvu s Dubrovníčanmi, nečiní ani slovom zmienky o kráľoch uhorských, ovšem ani o srbských. Počína si vcele samostatne. Nevidno pri ňom ani uznania nadvlády uhorskej, ani myšlienky državnej jednoty srbskej. Ba zaväzuje sa odstredivec r. 1240, že na prípadnosť vojny Dubrovníčanov {:Vlachov:} so kráľom srbským bude ich brániť. 390.)
Na dané pápežovi slovo sa tiež neviazal. Pri vyvedenej r. 1238 z Uhier kuruckej výprave proti bosenským kacierom zprotivil sa, lapil stránku nešťastným, čo v Ríme považovali za odpadelstvo. 391.) Keď sa zamiešal do záležitostí dalmatských, vyhnali ho Uhri {:dokl. 389:} a opanovali na čas Bosnu. R. 1246 bol ta poslán za bána kralevič Štefan, ale sa neudržal. Už r. 1248 vyhnal ho, pomocou bogomilov, Miroslav, a dosadnul zasa. 392.) Tak sa to tam mlelo ustavične.
____________________
390.) Ako sie razratitie s kraliem Raški {:odtuď Rác:}, da vas nedam, ni vaš dobitek, pače da vi uchranu s vsiem vašim dobitkom. Monum. Hung. hist. k. VII. p. 344. Podobnú smluvu učinil r. 1249 s Dubrovničanmi. Oslobodil ich spolu odo všetkých akéhohokoľvek mena poplatkov, aby vcele darmo cicali krev národa. Takúto državnú múdrosť vidíme už pri Kulinovi.
391.) Píšuc o nej Gregor IX., hovorí o odpadnutiu ducis Bosniae. Fejér T. IV. vol. 1. p. 36.
392.) Innocenc IV. naridzuje proti nemu r. 1248 vyšetrovanie pre spolčenie sa s bogomilmi. Ninoslav sa vyhovára, že on je bezúhonný pravoverný, hoc prijal pomoc kaciersku. Fejér T. IV. vol. 2. p. 29.
§. 172. Chlm a Užora v poddanosti uhorskej.
Pobrežné krajinky Chlm a Užora mali svojích zvláštnych panovníkov, ktorí sa nazývali kňazmi. 393.) Oba sa považovali za poddaných uhorských. 394.) Kňazi chlmskí vzali, podobne bánom bosenským, tak vražobné proti kráľovi srbskému postavenie, že smluvy uzavierali, ku vojnám sa zaväzovali, proti nemu. 395.) Divme sa potom, že národ srbský vždy gniavili cudzinci, ako blato na ulici. Večné sváry Srbov tak zaneprázdňovaly beze prestania Uhrov na juhu, ako ruské na severu.
____________________
393.) Knez veli chlmski Andriej. Vo smluve s Dubrovničanmi z r. 1249. Monum. Hung. hist. k. VII. – Zibisclao kenesio de Woscura. Gregor IX. r. 1236. Fejér T. IV. vol. 1. p. 36. Nazývali sa však i županmi.
394.) Zbislava, kňaza užorského, bere Gregor IX., s celou jeho krajinou, podo svoju ochranu, jure regis Ungariae semper salvo. Tamže. – R. 1238 píše Gregor, že Koloman terram Cholim od kacierstva očistil. Tamže p. 125. – Ja župan {:chlmský:} Radoslav jesm viern kletvennik gospodinu kraliu ugorskomu. Mon. Hung. hist. k. VII. p. 378.
395.) R. 1254 zaväzuje sa Radoslav bojovať proti kráľovi Urošovi s Dubrovničanmi. Tamže.
§. 173. Vojna s rakúskym Fridrichom.
Úder mogolský tak málo zlomil uhorskú moc, že Bela IV. mohol nielen medzi hašternými Slovanmi súdcovstvovať, než i pomstu vziať nad úhlavním svojím protivníkom, Fridrichom rakúskym.
Ošemetník tento neprestával nápastovať krajnu. Keď ešte Bela vo Prímoriu meškal, Fridrich vtrhnul do prešporskej župy, bol však nazpät zahnaný. 396.) Bela teda rád použil jeho nesnádz. Bávorčík Otton, český Vácslav I., a korutánsky Udalrik, udreli r. 1245 na Rakúsy práve vtedy, keď Fridrich meškal vo Verone u císara. Napadnutý nespodievane Fridrich pribehnul, porazil, ustrašil, vyhnal všetkých. Bela jednako to obrátil ku svojemu prospechu. Vida, že nemá, a nebude mať, priateľa, sohnal r. 1245 vojsko, a vtrhnul do Rakús. U Nového mesta bola svedená bitka. Fridrich i teraz zvíťazil, ale keď neopaterne prenasledoval nepriateľa, prišol o život. Kumán jeden poranil jeho koňa na hlave, a keď pri tom spadnul z neho Fridrich, priskočil rychle Fragepan a pretasil ho mečom pres oko. 397.)
Tak zaplatil poslední tento výstrelok domu bábenbergského vierolomstvo nad Belom zpáchané, keď ho vo krajnej núdzi o poklady olúpil {:§. 152:}. Na bezhlavnom Rakúsku klbčili sa potom súsedi. Bela z počiatku mal dosť na tom, že vzal nazpät postúpené Fridrichovi župy; potom ale vystrel i on po koristi ruku.
____________________
396.) Nobis existentibus in maritimis, comes Cosmas totum comitatum Posoniensem contra ducem Austriae indemniter conservavit. Fejér T. IV. vol. 1. p. 391.
397.) Pernoldus, Fasti Campilil., Chron. Salisb. kladú to na 15. jun. 1246. Ale už r. 1245 píše Bela IV.: Qui {:Ladislaus:} in proelio nostro cum duce Austriae Friderico, ante Novam Civitatem habito – ubi triumpho obtento, idem dux Fridericus extitit inter emptus. Fejér T. IV. vol. 1. p. 392.
§. 174. Vojny o Rakúsy.
Najistejšie výhľady na obsiahnutie Rakús, a spojeného s nimi r. 1186 Štyrska, mal kralevič český Vladislav, ako manžel pojatej r. 1246 Gertrudy, jejž Fridrich bol strýcom. Ale smrť Vladislavova 3. jan. 1247 premenila všetko. Ovdovelá Gertruda pošla za krajištníka bádenského Hermanna. Tento potom vystúpil ako požadovateľ trônu, i bol prijat Rakúšanmi.
Poťahoval prirodzene Rakúsy ku sebe i vykliaty pápežom císar Fridrich II., ako leno ríše, i ako dedictvo Margarity, sestry nebohého Fridricha Rakúskeho, a vdovy po kráľovi Henrikovi, teraz mníšky vo kláštoru vürcburgskom. Aby mu český Vácslav nebol na prekážce, našol mu zaneprázdnenie doma. Popudil r. 1247 k odboju proti nemu syna Premysla Otakara. Do Rakús poslal Ottona z Eberštaina, aby ich spravoval menom jeho.
Korisť túto chcel na každú prípadnosť vyraziť vrahovi z ruky pápež Innocenc IV. Povzbudzoval teda Belu, aby on siahol po osiralej zemi. 398.) A Bela, mäv dávno zub na Fridricha II., nedal sa mnoho nahovárať. Vtrhnul r. 1248 do Štyrska a Rakús po Enžu. Bo čo ďalej, to poťahoval ku sebe bávorský Otton. Nájezd opetoval Bela r. 1249, a keď mu Rakúšani vrátili návštevu, pribúril r. 1250 ešte s vätším vojskom, a provodil, alebo trpel, také so svojími Kumánmi ukrutnosti, že i chrámy dal páliť, mužov na kríž pribíjať, zneucteným napred ženám prsá vyrezávať. 399.)
V búrkach týchto utiekla Gertruda, so synáčkom Fridrichom, do Míšne, a manžel jej Hermann umrel 4. okt. 1250. Hneď za ním umrel, 26. dec. 1250, i císar Fridrich II.; načož námestník tohoto opustil Rakúsy.
Otton bávorský poslal syna svojho Ludieka, zaujať na dobro kraje po Enžu, ktoré teprv r. 1156 od Bávor boly odtrhnuté. Ale český Vacslav, ktorý medzi tým syna svojho, Premysla Otakara, bol priviedol ku poslušnosti, poslal tohoto s počiatkom 1251 roku, do Bávorska s vojskom, a tak prinutil Bávorov k opusteniu Rakús. Uhrov vyhnal odtuď ešte r. 1250.
Vďačni za to páni a präláti rakúski vyvolili si za vévodu Premysla Otakara, a vprovodili ho slávnostne 9. dec. 1251 do Viedne. Štyrčani oproti tomu vyvolili si Henrika Ottonoviča bávorského, zaťa Bely IV., r. 1252. Tento rátal na podporu tesťovu: ale Gertruda iné nastolila. Nemkyňa táto hrabala nohama i rukama proti vyvoleniu Premysla Otakara, a keď ho prekaziť nemohla, pobehla do Stolného Belehradu, a tam preniesla r. 1252 všetky svoje nároky a práva na Belu IV. Tento teda myslel, že už Rakúsy náležejú celým právom jemu, a viac ani zaťove nároky neuznával, než poťahoval celé Rakúsy a Štyrsko bezprostredne ku sebe. Premysl Otakar zasa ináče chcel upevniť právo svojo. Odhodlal sa, 23 roční mladík, pojať za manželku 46 ročniu Margaritu, vdovu po nebohom kráľovi Henrikovi, a mníšku. Prisiahol s ňou 8. apri. 1252. Teraz sa pochytili sokovia medzi sebou.
____________________
398.) R. 1247 píše Innocenc IV. regi Romanorum, aby pomáhal Belovi zaujať Rakúsy, proti nepriateľovi cirkve Fridrichovi II. Fejér T. IV. vol. 1. p. 459.
399.) Chron. Claust. Neob.
§. 175. Zápas s Čechmi o Rakúsy a Štyrsko.
Premysl Otakar zaujal i Štyrsko, vyhnal odtuď Henrika Ottonoviča: Bela pak r. 1252 nielen v okoliu Viedne pustošil, 400.) než i do Moravy vpustil divých Kumánov.
Nasledujúciho 1253 roku opásal sa Bela ešte mocneji, vtúpiv vo brannú jednotu s vévodom bávorským, s Boleslavom stydlivým krakovským, so Vladislavom opoľským, a so kráľom ruským Danieľom Romanovičom. Otakarovi oproti tomu nikto, ani len vlastní otec, nepomáhal; poneváč zasa vypukla zášť medzi nima. Preto všetky zeme Otakarove utrpely náramne mnoho, keď sa spojenci vsypali r. 1253 u velikom počtu do Moravy, Rakús, Štyrska. Len povesť o nastávajúcom nájezdu Mogolov, a legát pápežský, primäli Belu ku návratu do Uhier zo zpustošenej Moravy. A udavšia sa 22. sept. 1253 smrť kráľa českého, Vácslava I., učinila ho náklonným i ku pokoju.
Haličský však Daniel, a jeho syn Roman, nechceli zložiť zbroj. Bojovali i r. 1254, mysliace, že sa boj ich vedie k ich dobrému. Bela ich oblúdil. Aby sa zavďačil žiadostivej muža Gertrude, dal ju za manželku Romanovi; a aby nechuť tohoto premohol, stavial sa, že chce Rakúsko vybojovať pre neho. Preto Rusi ešte i vtedy bojovali s Otakarom, keď už Bela bol na pokoju. Daniel zpustošil r. 1254, spolu s Boleslavom Stydlivým, zem opavskú; Romana obléhal Otakar v Neuburgu pri Viedni. Až keď už rukou makal, že ho Bela klame, pošol s dlhým nosom domov, a svoju premilenú Gertrudu, jedinú to výhru, nemilosrdne zapudil.
____________________
400.) Datum in castris juxta Viennam. Píše r. 1252 Bela. Fejér T. IV. vol. 2. p. 168.
§. 176. Získanie a ztratenie Štyrska.
Bela IV. uzavrel so Premyslom Otakarom, hneď po velikejnoci r. 1254, pokoj pod tou výminkou, aby Otakar podržal Rakúsko, Bela Štyrsko, 401.) ktoré tento oddal svojemu pätnásťročniemu, už pred osmými rokmi ovenčanému, synovi Štefanovi, dav mu ku boku bána Slavónie, Štefana Šubića, chrabrého bojovníka, ale muža nesnesitelne surového a drsného.
On panovanie uhorské tak zošklivil Štyrčanom, že páni r. 1258 povstali. Povstanie bolo uduseno v krvi povstalcov, mladší kráľ Štefan sedel osobne vo Ptuji, 402.) i so svojou kumánskou manželkou. Roku však 1259 vrátil sa mladší kráľ do Uhier, a Štefan Šubič prejal znovu spravu, priraziv s uhorským vojskom. Tým naliali oleja do ohňa. Štyrčani zaiste nenávideli nesmieritelne Uhrov, a Šubiča zvlášte.
Páni vyjednávali pod rukou vo Viedni s Otakarom strany poddania sa jemu. Otakar nechcel zrušiť zjavne pokoj, ale dovolil grófom Hardekovcom sbierať v Rakúsku vojsko, ktoré keď vtrhlo do Štyrska, vzplanulo, v zime r. 1259, všeobecné povstanie. Uhri boli všetci zbiti, alebo vyhnáni; len vo Ptuji udržala sa posádka. 403.)
____________________
401.) Pernoldus. Stero. Chron. Mellic.
402.) Ottoc. Horneck Chron. rhythm.
403.) Chron. rhythm. – Pernold Chron. a. 1259.
§. 177. Nešťastná vojna s Čechmi.
Z toho vzošla r. 1260 vojna medzi Uhrami a Čechmi. Belovi prispeli zasa ku pomoci, haličský kráľ Daniel, so synom Lvom, Poliaci, pode kňazmi Boleslavom a Leškom, privedeni bánom mačvanským Rastislavom Bulhari a Srbi. 404.)
S tolikým vojskom chcel Bela vyhľadať Otakara v Čechách samých: ale Otakar, vojevodca znamenitý, čakal nepriateľa dobre pripravený.
Vojská nepriateľské delila len rieka Morava, ktorú keď jedna i druhá stránka prekročiť sa obávala, dal Otakar Uhrom na výber, aby buď oni prešli ku nemu, buď on ku ním; pod uišteniem, že prechádzajúci nebude znepokojován. Uhri si vyvolili prvé. Poneváč sa však báli nástrah, prepravili sa tajne v noci opodál, dúfajúce spolu, že vojsko české obkľúčia. Toto sa nepodarilo. Bedlivý Otakar bol na všetko pripravený, a porazil 12. jul. 1260 Uhrov u Kresenbrunu tak, že mrtvole vtisknutých do rieky Uhrov mohly slúžiť za most, i mladší kráľ Štefan bol ranený. 405.) Otakar bol presvedčený, žeby si teraz mohol Uhry úplne podmaniť. 406.)
Po takej porážce postúpil Bela Štyrsko vcele Otakarovi, a na základu tomto uzavrel pokoj, dav štír pánov a knieža akési do zástavy. 407.) K upevneniu jeho boly spojené obojstranné manželstvá. Otakar pojal za manželku Kunigundu, dceru mačvanského bána a ruského kňaza Rastislava, vnučku Belovu. Bo pojatú z politiky rakúsku Margaritu teraz už zahodil, ako starý črep; a pápež bol mu zasa ku službám. Ako r. 1252 dal dišpensáciu ode príbuzenstva, hoc Margarita bola mníškou: tak teraz privolil ku rozsobášu z tej príčiny, že bola mníškou. Zo druhej strany bola Belovi Belovičovi zasnúbená vnučka Otakarova, dcera sestry jeho Boženy {:Beatrix:} z Ottona brandenburgského, tiež Kunigunda. Tak sa zkončila borba.
____________________
404.) Ba s Uhrami bojovali i Tatari, et innumera multitudo inhumanorum hominum, Cumanorum, Ungarorum, et diversorum Sclavorum, Siculorum quoque et Valachorum, Bezzenniorum, et Ismaelitarum, schismaticorum etiam, utpote Graecorum, Bulgarorum, Rasiensium et Bosnensium haereticorum. Píše Otacar po víťazstve pápežovi. Fejér T. IV. vol. 3. p. 15.
405.) Ottakerus, rex Boemiae, dux Austriae... congregato valido exercitu, castra metatus est circa fluvium Marchia, ubi cum Stephanus, junior rex Ungariae, ex altera parte fluminis sibi occureret cum exercitu suo, transitum ei fluminis impedivit. Tandem post plures dies abit rex Boemiae pro commodo equorum et hominum volens ad superiores partes fluminis se transferre, Stephanus rex, putans ipsum velle fugere, insecutes est eum, et congressione facta apud villam, quae Chressinprunnen dicitur, victi sunt Ungari, ubi Stephano rege vulnerato, de parte sua plurimi sunt occisi, plures fugiendo in flumine sunt submersi. Chron. Aug. a. 1260 ap. Freher Germ. Script. p. 380.
406.) Post tantum triumphum potuissemus regnum Hungarie nostre ditioni subjugare et in perpetuam premere servitutem. Fejér T. IV. vol. 3. p. 18.
407.) V liste r. 1261 biskupovi pasovskému písanom žaluje sa Bela, že mu karrissimus nepos, rex Bohemiae, nechce vydať principem nostrum, quem pro securitate sibi commisimus. Fejér T. IV. vol. 3. p. 18.
§. 178. Nápasť Bulharov na severinský banát.
V čas jej trvania jedni z Bulharov bojovali za Belu {:dokl. 404:}, druhí ale vtrhli nepriateľsky do banátu severinského, a zpustošili ho tak, že žiadon z barónov nechcel na seba vziať jeho ochranu. Darmo im ponúkal kráľ banát, pod výminkou, aby ho Bulharom vyrvali. Až istý majster Laurinc odhodlal sa ku tomu, a to s úspechom. Bulharov porazil, banát kráľovi prinavrátil. 408.)
Kdeže teda boli tí joanníti, ktorým Bela r, 1247 bol banát severinský, s celou Kumániou, odovzdal {:§. 169. dokl. 386:}? Museli vtedy už akýmsi spôsobom z banátu vypadnúť, keď ho len majster Lavrinc mohol vyrvať Bulharom, a keď král hodnosť bána ponúkal za riadom svetským pánom.
____________________
408.) Cum Bulgarorum temeritas, tempore guerrae inter nos et regem Bohemiae exortae, banatum de Zeurino hostiliter devastassent, et plerique de baronibus nostris defensionem ipsius banatus nollent assummere, per nos etiam diligentissime requisiti: magister Laurentius, collato sibi per nos ipso baronatu, Bulgarorum devicit exercitum, ablatis spoliis et praedis – et sic banatum nostrae restituit majestati. Bela IV. r. 1264. Fejér T. IV. vol. 3. p. 199.
§. 179. Snošenia s Tatarmi.
Pri nájezdu do banátu severinského mali pravdepodobne účasť i Tatari, ako vrchní páni Bulharov.
Z túlavých týchto pastierov utvoril Batyj, keď nemohol obsiahnuť hodnosť velikého chána, mocnú despotickú državu na východních hraniciach Ruska {:§. 160:}. Tam vyhľadávali za riadom kráľa tohoto púšte poslanci europejskí. Vo stánu jeho, za Volgou, spotkali sa i tí dva mníši, ktorí potom cestu a skušenosti svoje v orde opísali, Vilhelm de Rubruquis a Joannes de Plano Carpini. Onen bol vyslancom kráľa francúzskeho Ludieka IX., a predstavil sa musulmanskému kráľovi púšte v rúchu mníšskom; tento Portugalec prišol od pápeža, a objavil sa v rúchu tatarskom. Keď Vilhelm predniesol slová biblické: „Kto neuverí, zatracen bude,“ uškrnul sa Batyj, a dvoriani jeho ztleskali so smiechom hlasitým. 409.)
Hrozní títo vlkolaci a dávitelia Rusov, uvedených v najkrutejšú porobu, boli i pre Uhrov večným strašidlom. Bela sa vždy triasol pred ich návratom, lapal so trepotom povesti o ich príchodu.
Keď sa r. 1264 veselil s Otakarom, pri sobášu syna Bely s Kunigundou, vo Viedni, zanechal tam plné stoly a odošol rychle domov, poneváč dobehla strašná zvesť, že Nogaj a Telebug vtrhli z Poľska do horních Uhier. 410.) Z nájezdu však mogolského nič nebolo vtedy.
____________________
409.) Sám Rubruquis. Fejér T. IV. vol. 2. p. 276.
410.) Pernoldus Chron. a. 1261. Palacký dokázal, že kronika táto je dielo XVIII. stoletia. Sobáš kladie na 1264.
§. 180. Nabídnutie tatarské.
Ale r. 1258 učinil Belovi IV. Nogaj, vojevodca zlatej ordy z rodu Čingiz-chánovho, keď práve pustošil Poľšu a Litvu, pamätné nabídnutie. Predložil mu, aby alebo syn Belov vzal si za manželku dceru chánovu, alebo aby tomuto dal dceru svoju, a potom aby šli spolu na čestné zárobky, lúpiť západnie državy kresťanské. Syn Belov pojde s jednou štvrtinou ľudu svojho pred Tatarmi, a dostane piatinu koristi. Do Uhier Tatari nevstupia; ani im Uhri nebudú platiť daň. 411.) Pamätný to pokus lotrov sveta, vytrhnúť Uhry z počtu držav europejských, a posotiť do víru asiatského barbarstva.
Bela sdelil nabídnutie to pápežovi, a strašil ho, že chopí vystretú pravicu tatarskú, poneváč z nikade, ani z Ríma, nemá pomoci; ba pápež žiada od neho zplácanie i tých ročních tisíc hrivien, ktoré Andrej II. bol prisľúbil špitálnikom jeruzalemským. 412.) Pýta od pápeža peňažitú pomoc a 5,000 ťažkostrelcov {:balistarii:}. Pápež sa vyhovára zlými časmi a sužovaniem od Nemcov; sľubuje však, že mu pomôžu súsedi, i akúsi pomoc z dôchodkov cirkevních, vo výrazoch tak temných a pochybných, akoby bol náročky hľadal kočvardinu.
____________________
411.) List Alexandra IV. z r. 1259 na Belu IV. Fejér T. IV. vol. 2. p. 507.
412.) Ináče je reč o akejsi zemi sviňských pastierov. V. §. 68. dokl. 147.
§. 181. Pohrdlivý súd Belov o svojích zaťoch.
Projavené pred pápežom hrozby nešly veriacimu Belovi zo srdca. Ako ďaleký bol od toho, spojiť sa s neveriacimi proti kresťanstvu, ukazuje pohrdlivý jeho súd o svojích zaťoch. Država naša, píše r. 1254 Innocencovi IV., obkľúčená je nevernými, ako ovčinec, od východu Rusmi, Kumánmi a Brodníkmi {:o týchto v. dokl. 194:}; od juhu bulharskými i bosenskými kaciermi; od západu a severu Nemcami. Tatari hrozia, že sa im nechceme poddať, ako sa im poddali Rusi, Kumáni, Brodníci a Bulhari {:srov. §. 161:}. Marne sme sa dovolávali dosaváď pomoci pri svatej stolici, pri císarovi, pri Francúzoch; dostali sme všade len slová. Preto sme sa i ponížili, vydať, s uponíženiem našej kráľovskej velebnosti, 413.) naše dcery za kňazov ruských, treťú za poľského, aby sme skrze ních dostali zvesti o Tataroch. Prijali sme i Kumánov do krajny. Skrze pohanov bránime državu a depceme odbojcov cirkve. Preto sme i synovi našemu prvorodzenému dali za manželku Kumánku.
____________________
413.) Majestatem regiam humiliando. Fejér T. IV. vol. 2. p. 218.
§. 182. Zaopatrenie synov.
Tomuto už v detinstve venčanému 414.) mladšiemu kráľovi, Štefanovi, dal, po ztrateniu Štyrska, Sedmohradsko tak, ako on sám ním bol za života otcovho vládnul, s časťou Uhorska až po Tisu. 415.) A dvúm mladším synom, Belovi a Michalovi, čo? To je isté, že Bela Belovič bol vojvodom Slavónie, Dalmácie a Chorvátska. Poneváč ale tu až po smrti brata svojho Michala, r. 1266, vévodiť započal: 416.) nutno prijať za pravdu, že tam pred ním vévodil spomínaný vo smluve z r. 1262 Michal, 417.) Bela pak Belovič že dostal, ako sa domýšľa Sasinek, na Slovensku svojo zaopatrenie. 418.) Sám otec podržal temer len Zadunajsko, dávnu Pannoniu.
____________________
414.) Už 4. idus janu. 1246 spomína sa Štefanovo venčanie. Fejér T. IV. vol. 1. p. 404.
415.) Stephanus, Dei gratia junior rex Hungariae, dux Transilvaniae, et Dominus Cumanorum. Fejér T. IV. vol. 2. p. 14. Roku 1262.
416.) Bela, Dei gratia dux totius Sclavonie, Dalmacie et Croacie. Anno Dom. 1266. Ducatus nostri anno primo. Fejér T. IV. vol. 3. p. 399.
417.) Interposito sacramento promittimus, quod, si in subsidium Michaelis ducis, charissimi fratris nostri, exercitum mittere nos contingat, non mittemus per terram charissimi patris nostri. Tamže p. 76.
418.) Beloslav dostal údelné kniežatstvo Slovenska medzi Moravou, Dunajom, Ipoľom a Karpatami. Sasinek Deji. Uhor. I. 219.
§. 183. Potržky medzi starším a mladším kráľom.
Štefan sebe, ako mladší kráľ, malil svoj údel. Ku tomu mal podozrenie na otca a matku, pre ich zvláštnu náklonnosť ku kralevičovi Belovi, že tomuto chcú privlastniť trôn, jeho zbaviť práva prvorodzenstva. 419.) V tom ho potvrdzovali oddaní jemu páni, arcibiskup kaločský, Peter a Matúš Čákovci, a iní. Napálený ich rečmi, umienil si predísť domnele vražobné úmysly rodičov, a postúpil tak, ako v Čechách Premysl Otakar proti Vácslavovi, ako Bela IV. sám proti otcovi svojemu Andrejovi II. Sohnav vojsko, vyhlásil r. 1262 Belu IV. za zosadeného. Bela IV. sbieral tiež pluky. S ním držal miláčok Bela, ale druhý syn, Michal, so Štefanom. 420.) Sily teda súperov boly asi rovnaké; ale ku srážce neprišlo.
V decembru 1262 bol uzavrený vo Prešporku pokoj. Štefan sľúbil otcovi poddanosť; ináče podržal svoj dvor a veliké práva. Solné dôchodky sedmohradské boly podelené napoly. Pánom necháno na vôli, slúžiť ktorému chcú kráľovi a prechodiť od jednoho ku druhému. Starší sľúbil, že nebude odvolávať odo mladšieho Kumánov, ktorých pánom tento sa písal {:dokl. 415:}. Za súdcov medzi sebou učinili dvúch arcibiskupov s tým, aby vinnú stránku hneď uhodili hromom kliatby; a to dali i pápežovi potvrdiť. 421.)
____________________
419.) Cum avus noster patrem nostrum investigari faciebat... machinans eum privare jure geniturae et regni diademate spoliare. Píše vnuk Vladislav IV. Fejér T. V. vol. 2. p. 95.
420.) Vidno to z toho, že Štefan hovorí o poslaniu pomocného vojska Michalovi. Dokl. 417.
421.) Tabulae pacis r. 1262. Fejér T. IV. vol. 3. p. 69.
§. 184. Srážka dvúch kráľov.
Nepomohlo však to, keď príčina nedovery trvala. Štefan sa neprestával báť, že ho rodičovia chcú zbaviť trônu. Preto zhabal r. 1264 isté statky ovdovelej sestre Anne Rastislavovnej a jej sirotám, i vlastnej materi Marii. 422.) Proti otcovi hotovil sa znovu k vojne. Oba mali postaviť proti sebe pohánov; Štefan Kúnov, Bela IV. najatých Litvanov. 423.) Pápež však Urban IV. učitkal ich. Vec sa zkončila novou smluvou medzi otcom a synom. 424.)
Ale keď daktorí privrženci Štefanovi osnovali proti nemu sprisahanie, 425.) a potom uskočili k Belovi IV., vypukla skutočne r. 1267 medzi otcom a synom válka, ktorú sám Štefan takto príležitostne opisuje vo svojích listinách.
Napred vystrojil proti nemu do Sedmohradska otec vojvodu Vladislava a brata jeho Ďulu, so svedenými Kumánmi. 426.) To bola ťažká rana pre Štefana, ktorý sa písal pánom Kumánov a hlavne na ních opieral. Potom upravil proti odbojnému synovi, s celou mocou svojou, dvúch synov Keméňových, Konráda a palatína Lavrenca. Tým nahnal takého strachu privržencom Štefanovým, že najmnožší baróni, vojaci a zemäni odskočili od neho, 427.) zúfavše nad jeho budúcnosťou.
Štefan sa vrhnul do zámkov. Čákovcov, Petra 428.) a Matúša, poslal do zámku Déva, kde ich obléhali zradní Kumáni; sám sa zatvoril, pred Keméňovcami, vo Fekete-halmu, 429.) ináče Fekete-vég. A prchlí jeho stranníci brzo mali o čom premyšľovať. Lebo Kumánov porazil u Dévy Peter Čák, 430.) Keméňovcov pod Fekete-halmom sám Štefan tak, že i samého palatína Lavrenca jal. 431.)
Osmelený tým Štefan, pohnul sa ku Tise a Dunaju, v ústrety novému palatínovi Henrikovi. Spotkali sa pri Ižasegu, 432.) a Štefan obdržal slavné víťazstvo. Kralevič Bela ledvá zutekal, palatín Henrik bol, so dvúma synma, jatý. 433.) Na strane Štefanovej len tá nehoda, že Peter Čák bol ranený.
V ďalšom priebehu ale obrátila sa kocka. Štefan bol u Blatného Potoka na hlavu porazený. On sám sice uskočil, pomocou Petra a Matúša Čákovcov: ale manželka jeho bola s deťmi jatá, a na Šárišskom zámku uväznená. 434.) Vtedy by snaď otec bol učinil, čoho sa Štefan vždy obával, keby sa sedmohradskí Sási neboli osvedčili za Štefana. Bela sa bál použiť prísnosti, a smieril sa so synom.
____________________
422.) Urban IV. kalend. aug. 1264. Tamže p. 210.
423.) Pagani de Livonia {:miesto Litvania:}. List tohože Urbana de 4. nonas febr. 1264. Tamže.
424.) 5 kal. april. 1265 boškáva Bela IV. blahoslavené nohy Klemensovi IV., aby jeho blahoslavenstvo novú smluvu potvrdiť ráčilo. Tamže p. 258.
425.) Declinantibus a nobis quamplurimis baronibus, non sine manifesto proditionis vitio. Štefan 1265. Tamže p. 290.
426.) R. 1267 žaluje sa Štefan na infidelitates ipsorum, quas persequentes nos et nostros comiserunt, quia ad praeceptum parentum, scilicet Belae IV. et Mariae reginae, contra nos insurrexerant, moventes exercitum, nos fuerunt insecuti. Tamže p. 409.
427.) Deserentibus nos plurimis baronibus nostris et militibus et omnibus nobilibus regni nostri, post non posse resistere nostris persequentibus. Tamže p. 407.
428.) Otec Matúša Trenčianského.
429.) Conradus, filius Kemin, ad portas castri Fekete-holm manu armata accessit. Štefan r. 1268. Fejér T. IV. vol. 3. p. 465. – Cum contra Laurentium, filium Kemeny, conflictum haberemus. Cum Laurentius, filius Kimini, expugnaret contra nos castrum Feketewygh, cum omni exercitu patris nostri. Tamže p. 410. – Obleženie sa muselo stať r. 1267. Bo vtedy píše Štefan kastellánovi huňadskému, aby mu poslal ľudí cum apparatibus bellicis super kochy {:koči:} bene vasatis {:megvasalt:} do Fekete-halmu. Fejér T. VII. vol. 4. p. 133.
430.) Fejér T. V. vol. 2. p. 95.
431.) Cum ab ipso castro exeundo insultum contra Laurentium palatinum fecissemus... Captivatis per nos Laurentio palatino. Fejér T. V. vol. 1. p. 55.
432.) Píše sa: Irshazeg, Irsuzeg, Ilsuaszeg, Ilsuascegd.
433.) Ad haec in Ilsuaszeg in conflictu, scilicet ante annum Christi 1259, quo Henricus palatinus, cum duobus filiis suis, captus fuit. Fejér T. IV. vol. 3. p. 407. V roku je tu makavá zmýlka.
434.) Dum baronum nostrorum perfidia quorundam captiva in castro Turul, in ejus {:Andreae de Bana:} custodia morabamur. Alžbeta r. 1274. Fejér T. V. vol. 2. p. 217. Turul je iná forma mena Tubul. Značí šárišský zámok. V. Obč. I. §. 192.
§. 185. Nové potvrdenie zemianskych slobôd.
Z rozmiesok kráľovských koristaly privilegované stavy, duchovenstvo a zemianstvo. Obe stránky musely im zachodiť za vôlou. Preto nielen štedroty množily sa bez konca, než i všeobecne upevňovaly práva zemianstva. Stalo sa to slávnostne zasa pri miereniu sa kráľov. Jeden i druhý sľúbil, r. 1267, že vo predieloch svojích bude udržovať zemianstvo pri daných vraj sv. Štefanom slobodách, ktoré takto si vykladajú znovu. 435.)
Na prvom mieste je, nič neplatiť. Nielen páni sami, i poddaní ich vyňati sú ode všetkých živnostních sbierok {:collectae:}, od zisku pokladnice, a ode bremena násilného rozhostenia. To sa však vždy len sľubovalo, neplnilo nikdy. Nielen od poddaných, než i od zemänov vyberaly sa sbierky. Keď r. 1243 vyňal Bela IV. zemänov spišských odo všetkých sbierok, dodáva: Leda žeby sbierka bola všeobecná, na všetkých zemänov sa vzťahujúca. 436.) To trvalo i po zákonu prítomnom ďalej. Vyberal sa i zisk pokladnice. A násilné rozhostenie prišlo do takej krajnosti, že Štefan r. 1272 sám káže ľudu v súsedstve Stolného Belehradu brániť sa, jestli môže, zbrojnou rukou. 437.) Pre násilné rozhostenie a vydieranie rozličných sbierok rozutekal sa ľud, 438.) ako pred Tatarmi.
Potom sa stalo opatrenie o bezpečnosť osoby, pravda len stavov privilegovaných. Žiadon zemän nebuď väznen bez výslechu a pravoty. Opetovanie zákona tohto svedčí tiež, že málo bol šetren.
Odjaté pánom a navrátené zámkom statky majú sa nazpät oddať pánom. To je pravý opak toho, za čo Bela IV. ode mladosti svojej horlil; je uzákonenie lúpeže.
Kráľ dedí po vymrelých až vtedy, keď nikoho viac z pokrevnosti nestáva.
Na výboj pôjdu zemäni len keď chcú, i to o kráľovskom nájme.
Poišťujú sa zasa tie každoročnie súdy vo Stolňom Belehrade.
To tresť novej tejto zlatej bully.
____________________
435.) Fejér T. IV. vol. 3. p. 391.
436.) Nullus ipsorum aliquam collectam vel exactionem solvere teneatur, nisi ipsa collecta ad servientes regis et alios quoslibet nobiles fuerit generalis. Fejér T. IV. vol. 1. p. 279.
437.) Populi ab hujusmodi gravaminibus manibus armatis, si poterunt, se defendant. Fejér T. V. vol. 1. p. 212.
438.) Propter violentos descensus baronum nostrorum et collectas nostras aufugerunt. Tamže.
§. 186. Útek Kumánov.
Po takomto uspokojeniu pečlivých o sebä pánov a smiereniu sa kráľov, obrátili sa títo spoločne proti Kumánom. Štefan mal na ních zub, že na pokynutie otca jeho, Bely IV., proti nemu povstali; na Belu IV. mali oni ťažké srdco, že ich nutil ku krestu, ktorého sa, ako muhamedáni, hrozili. 439.) Chceli teda vystehovať sa vcele z Uhier, ísť nazpät ku jednovercom do Kumánie. Už sa vhrnuli, so všetkými svojími čeľaďmi a stadami, hromadne do Sedmohradska, aby tak odošli, ako boli prišli. Ale kráľovia, nechtevše už byť bez ních a bávše sa potomných ich nájezdov, inakšú im pieseň zahúdli. Štefan im zaskočil cestu, a Bela IV. poslal mu na pomoc Rolanda. Spojenými silami donutili r. 1267 úskokov ku návratu na Tisu. 440.) Museli i ďalej služby konať v uhorskom vojsku.
____________________
439.) Za neveriacich platili, pri všetkých krestoch, i v zahraničiu, a rozoznávajú sa ode pravoslavných. Quod {:nomen Christi:} semper antea ab incredulis Comanis et a schismaticis Ungaris blasphematum et pro nihilo reputatum est. Austr. Hist. vo Freher Germa. Script. I. 329. a. 1278.
440.) Ut Cumanos, qui se a regno Hungariae extrahere volebant, a limitibus expelleremus. Štefan V. r. 1270. Fejér T. VII. vol. 2. p. 13.
§. 187. Vojny so Srbmi, Bulharmi, Gräkmi.
Snaď už i na výprave proti Srbom r. 1268 mali hlavorezáči účasť. Kráľ srbský Uroš totiž vtrhnul do Mačvy, kde, po smrti Rastislavovej, panovala vdova jeho Anna, so synma Michalom a Belom. Uroš chcel použiť vhodnej príležitosti k odzískaniu srbského tohoto územia. Keď žuril v Uhrách rozbroj, vtrhnul do mačvanského banátu. Ale zle mu to dopadlo. Po dokončeniu vojny so synom, uderil Bela IV. zo svojej strany na Srbsko, 441.) a bojoval s takým úspechom, že nielen zaťa Urošovho jal, 442.) než i samého Uroša sa zmocnil. 443.) Mal na tom iste účasť i náboženský zelotism Bely IV.
Tento zelotism premohol i rodinné ohľady, primäl posléze Belu IV. a Štefana V. ku tomu, proti čomu sa Bela z počiatku bol zpúdzal, ku zapreniu mnohostrannej príbuznosti so dvorom bulharským {:§. 135:}. Bojováno až päťkrát, a sice víťazne, s Bulharmi; 444.) staveno proti ním, ako šismatikom, na hraniciach zámky. 445.)
I vo Gräcku bojováno, pred 1266 rokom, 446.) proti Paläologovi.
Pomáhali pri podobných výpravách verne joanniti. 447.)
____________________
441.) Cum nos, pro contumacia ac propter devastationem terre de Macho, in auxilium nepotis nostri Bele ducis {:syn Rastislavov:} contra Wros, regem Servie, nostrum exercitum movissemus. Bela IV. r. 1269. Fejér T. IV. vol. 3. p. 490.
442.) Jal ho Michael, filius Petri de genere Chak. Odjal mu crucem pretiosam de ligno Domini, za ktorý mu potom dal Bela IV. majetok Erdeuchucana, v župe šimegskej. Tamže.
443.) Wros, rex Servie, qui pro contumacia sue ignorantie et propter devastationem terre Macho, contra carissimum patrem nostrum Belam insurgens, in suo conflictu fuerat devictus, extitit et captivatus. Štefan V. r. 1272. Fejér T. V. vol. 1. p. 239.
444.) Quinque vicibus de Bulgaria, scilicet bis cum nostra persona, et ter cum aliis baronibus nostris, triumphum reportavit {:comes Raynoldus:}. Z r. 1270. Fejér T. IV. vol. 3. p. 55.
445.) Munitiones et fortalitia construere, ut ab insultibus inimicorum, tam Tartarorum, quam schismaticorum, protelato tempore defendamur. Fejér T. IV. vol. 2. p. 375.
446.) Už v diplómu z r. 1266 je reč o výprave proti Paläologovi. Fejér T. IV. vol. 3. p. 345. R. 1268 píše Štefan o istom Marcellovi, že mu slúžil in diversis articulis, specialiter in Graecia. Tamže p. 468.
447.) Fratres a domo hospitalis Hierosolymitani et nuper arma sumserunt contra paganos et schismaticos. Fejér T. IV. vol. 2. p. 221.
§. 188. Výdaj Marie Štefanovnej.
Rok 1269 priniesol rodinnú slávnosť, ktorá sa stala pre uhorskú krajnú na veky pamätnou. Toho totiž roku vydala sa Štefanova dcera Maria za Karla Chromého, z domu Anžú {:Anjou:}, do Sicílie. Následkom manželstva tohoto dosadli potom neapoľsko-sicilskí Anžuánci, v osobe Karla Roberta, na trôn uhorský, po vymretiu mužského potomstva Arpádovho.
§. 189. Smrť kralevičov a bána Rastislava.
Potomstvo toto počalo sa rychle topiť, a o tri desaťročia vyhaslo v mužskom pohlaviu vcele. Práve toho 1269 roku, keď sa Maria Štefanovna stehovala do Neápoľu, umrel bez potomkov pobožný hromiteľ bogomilov, kralevič Bela Belovič, vévoda Slavónie, Dalmácie a Chorvátska.
Pred ním, r. 1266, zatvoril dni svoje brat jeho a predchodca v tejže hodnosti {:dokl. 416:} Michal.
A ešte skorej sa odobral na večnosť zať Bely IV. a bán mačvanský Rastislav. Už r. 1264 nazýva ho Urban IV. nebohým, potvrdzujúc jeho synom, Michalovi a Belovi, darovaný deďom Belin a Sv. Demeter. 448.)
____________________
448.) Otec Rastislavov, Michal, umrel tiež r. 1264. Bol i v Uhrách, než i Bela IV. i syn Rastislav prijali ho chladne. Šol teda v ordu pýtať si jarlyk na kniežatstvo černigovské. Nechtejä sa tam pokloniť obrazu nebohého Čingis-chána, bol umučen pobehlíkom ruským a renegátom Domanom. Soloviev Isto. Rosii.
§. 190. Smrť a rodinné záležitosti Bely IV.
Nedlho sa rmútili nad týmto úbytkom pokrevnosti kráľovskí manželovia. Hneď za miláčkom Belom pošli i staršia kráľovna Maria i starší kráľ Bela IV., tento 5. mája 1270. Bol pohroben v Ostrihome u minorítov, ako ich spolubrat, tak rečený tertiár, o bok manželky a syna, než nemal ani po smrti pokoja. Primas Filip dal mrtvé telo preniesť do stolného chrámu, mníši odporovali. Prišlo až ku vylievaniu krve vo chráme, a potom ku pravote pred pápežom. Tento dal mníchom za pravdu. Telo muselo byť navrátené kláštoru. Načož Štefan V., aby uspokojil kapituľu, daroval jej štvrtinu trhového z Ostrihomu, na omše za dušu nebohého.
Manželku mal Bela IV. len jednu, Mariu, dceru Theodora Laskarisa a Anny Komneny, ktorú mu otec bol priviedol z výpravy do svatej zeme.
Synov zplodil z nej troch: Štefana, ktorý nasledoval po otcovi, a zomrevších pred otcom Belu a Michala. Belovi mienil dať za manželku vnučku pápežovu. 449.)
Dcerami bol hojneji požehnaný. Annu pojal Rastislav Michajlovič, zaopatrený banátom mačvanským. 450.) Konštanciu, vo mníšstve Salomeou prezvanú, kráľ haličský, Daniel. 451.) Kunigundu, čili Kingu, poľský Boleslav, stydlivým nazvaný preto, že sa vraj v manželstve zaviazal sľubom zdržanlivosti. 452.) Helenu, čili Jolantu, druhý Boleslav, pobožným nazvaný, vojvoda veľko-poľský. 453.) Alžbetu vévoda bávarský Henrik. 454.) Vnuk tejto Otton dosadnul r. 1305 na trôn uhorský. Margareta bola už vo treťom roku života oddána mníškam vesprimským, 455.) odela sa potom riasou, a bola predstavenou kláštora, jej k vôli na ostrove súmennom, blízko Budína, vystaveného, kde hneď po rodičoch, r. 1271, umrela. Iná Margareta a Katarína umrely v čas pustošenia mogolského vo Klisse. 456.) Na dcery bol teda Bela IV. ozaj požehnaný.
Obľúbené sídlo jeho, kde najviac času trávil, bol Harhov {:Gurgeu, Görgő:} v župe torňanskej. 457.) Ale koruna bola zato vždy vo Stolňom Belehrade ostríhaná. 458.)
____________________
449.) List Bely IV. z r. 1254. Fejér T. IV. vol. 2. p. 243.
450.) Ducissa Galliciae ac de Bozna et de Mazo domina. Urban IV. r. 1264. Fejér T. IV. vol. 3. p. 210.
451.) Interventu venerabilis sponsae Christi, germanae sororis videlicet Salomeae, quondam Galliciae reginae. Boleslav r. 1255. Fejér T. IV. vol. 2. p. 355.
452.) Charissima nostra conjuge, domina Cunegunda, filia superillustris regis Hungariae. R. 1255 Boleslaus, Cracoviae et Sandomiriae dux. Fejér T. IV. vol. 2. p. 350. Hneď po narodzeniu preriekla slová: Ave Maria. Dlugoš Hist. Polo. L. VII.
453.) Helena, Kunigunda a Konštancia sošli sa, ako vdovy a mníšky, vo kláštoru sandeckom.
454.) Chron. August. a. 1245 ap. Freher T. I. – Je záhadčivo čo píše Štefan V.: Elegimus arbitricem, dominam Elisabeth, ducissam Cracoviae, carissimam sororem nostram. Fejér T. V. vol. 1. p. 127. – † 1272.
455.) Filiam nostram Margaretam in ipso coenobio posuimus. Bela IV. r. 1255. Fejér T. IV. vol. 2. p. 321. – Brat Štefan darmo pracoval, aby bola prohlásená za svatú.
456.) Dľa nápisu vo chráme splitskom. Pray Annal. Hung. I. 276. n. y.
457.) R. 1263 odkupuje odo primasa tamní desiatok, propter nostram continuam residentiam in villa Gurgen. Fejér T. IV. vol. 3. p. 126.
458.) Ako vidno z listiny, ktorou r. 1254 práva cirkve tejto potvrdzuje.
§. 191. Poverčivosť Bely IV. a jeho manželky.
Bol muž veľmi nábožný, ale i poverčivý. R. 1260 píše majstrovi dominikánov o bývalom bosenskom biskupovi, prišedšom teraz do povesti svatosti Jánovi, ktorý tak úsilne kacierov v Bosne pálil a tak ochotne vrhal perúny kľatieb do otca jeho Andreja II., že nielen chromých, slepých uzdravoval, než i mrtvých kriesil. 459.)
A taká bola i kráľovna Maria. I táto píše r. 1262 o tom zpovestnelom biskupovi bosenskom, že jej vo snách zvestoval poddanie sa odbojného Štefana otcovi {:§. 183:}, čo ráno potvrdil posol. Sdeľujúc to mníchom, žiada, aby i oni jej oznámili, čo vedia o svatom. 460.)
____________________
459.) Fejér T. IV. vol. 3. p. 22.
460.) Tamže p. 68.
§. 192. Aristokrati na stoliciach biskupských.
Doverné takéto obcovanie kráľa i kráľovnej so mníchmi ukazuje, že boli velikí ctitelia osôb duchovních vôbec, bez ohľadu na ich nízky pôvod. Pri tom všetkom vo vysokých cirkevních hodnosťach, menovite na biskupských stoliciach, snaď aby vznešené ich povolanie neprišlo po málu v pohrdu, chceli mať len synov výtečných rodín. Záhrebské biskupa Timothea len preto uznať Bela IV. nechcel, poneváč nepochádzal z rodu šľachtického. Klemens VI. bráni všemožne chuďása. 461.)
A taký bol i nástupca Belov, Štefan V. Tento z toho učinil výslovné pravidlo, pri výkladu práv biskupstva jágerského, že len zemän môže byť za biskupa vyvolený; čo potom platilo až do r. 1848, kde sa prevrhlo v opak.
____________________
461.) Tamže p. 358.
§. 193. Zámezná moc pápežova.
Oproti pápežovi ukázal Bela IV. takú maloletosť, ako otec jeho Andrej II. Stavial sa neprestajne podo plášť Petrov, žiadal pri všetkom, čo činil, pápežské potvrdenie, ako čoby už nič viac platné nebolo, čo pápež nepotvrdí, kliatbami neohradí. Keď synovi Belovi dal hodnosť vévody Slavonie, dcere Anne isté statky, musel to pápež potvrdiť. Keď daroval manželce svojej Požegu, musel to pápež odobriť. Keď vdove Rastislavovej odjal brat Štefan zámky Berez a Tizer, musel o tom pápež súdiť. Ano keď Kumáni robili nezdoby, kráľ sa utekal r. 1264 o ich zkrotenie ku pápežovi. Či potom div, že ochranu pápežskú hľadaly všetky stavy, keď ju hľadal kráľ? Prišlo na to, že už ľudia bez dovolenia pápežovho ani hovoriť nesmeli. 462.)
Dobrovolné utekanie sa vo všetkom ku pápežovi zavdalo tomuto príležitosť súdiť naposledok i proti vôli, posielať do krajny ozbrojených velikou mocou legátov, poháňať do Ríma koho chceli. Na tom nie dosť, že pápežskí legáti prichádzali do krajny s korbáčom na všetkých, vierosúdcovia odjímali imanie, slobodu, česť, životy komu chceli: každý čert mohol sa utiecť do Ríma v akejkoľvek záležitosti. Tu potom pohnal pápež stránky pred sebä. Za roky a roky zdržovali sa v Ríme jednatelia biskupov, kapitúľ, monastýrov, a pápež ich zplnomocňoval ku čineniu pôžičiek, obremeneniu cirkevních závodov. Na toto si zťažoval r. 1152 Bela IV., a vymohol aspon toľko od Innocenca IV., aby žiadon legát nesmel nikoho pohnať do Ríma ináče, ako keď je ku tomu zvlášte zplnomocnený pápežom. 463.) Pravda, že to nemnoho osožilo, keď pápež ani na svoj vlastní zákon sa neviazal. Povolil, a potom osvedčil, že nemieni na to sa viazať, i bol slobodný, činil čo len žive chcel. Moc jeho bola neohraničená.
____________________
462.) R. 1252 dovoľuje Innocenc IV. Rambaldovi, praeceptorovi hospitalis Jerosolymitani in Hungaria, aby fratres nesedeli pri stole nemí, ale mohli sa shovárať s hosťmi. Fejér T. IV. vol. 2. p. 127.
463.) Tamže p. 128.
§. 194. Pápežské poplatky.
A nechodil podobný trud bez užitku pre Rím. V Ríme bohatli rozmanití úradníci a pravotári; bo sa im len tak sypaly štedre vymerané taxy. Pápežovia brali každoročne z Uhier množstvo peňazí, obkladali obroky vysokými daňmi, nakladali duchovenstvu rozličné poplatky, nielen pro svoju pokladnicu, než i pre iné podniky a zámery. Na výpravy do svatej zeme sbieraly sa dary a poručenstvá odo všetkých; duchovenstvo muselo oddávať jednu stotinu svojích dôchodkov. Ešte i k udržaniu latinského císarstva v Carihrade museli prispievať a platiť Uhri. 464.) A všetky podobné bremená uvaľovali pápežovia na krajnu bez jej privolenia. Rozkázali a chcej nechcej platilo sa.
____________________
464.) R. 1263 oslobodzuje Urbán IV. odo bremena tohoto duchovenstvo biskupstva kaločského, z ohľadu na tatarské zpustošenie.
§. 195. Rozdávanie Rímom obrokov.
Rozdávali tiež ľubovolne, z plnomocenstva vraj apoštolského, obroky cirkevnie, zvlášte cudzozemcom, a to časom i osobám svetským. Kto chcel pochvátiť masný dáky obrok, bežal do Ríma, iste nie s holýma rukama, doniesol si pápežský rozkaz, a vymáhal potom obroky i silou a pravotami. Pápež totiž nakázal istému biskupovi, alebo daktorej kapituli, aby tomu a tomu dali taký a taký obrok, k. p. kanonikát, ktorý toľko a toľko dôchodkov prináša; a jestli na teraz niet prázdneho miesta, aby bol zaopatren pri prvom uprázdneniu. Rozdávali teda úrady pred ich uprázdneniem, a vysypali predkom celý mech kľatieb na toho, ktoby sa protivil. 465.)
Prišlo to až k akejsi ošemetnej hre s takýmito provisiami, proti ktorým naposledok i trpelivý Bela IV. protestoval. 466.) Pápežovia dávali kapituliam privilegia, aby nikoho neboly povinné prijať medzi sebä na rozkaz z Rímu; a potom to odmítli s tým, že sa na to neviažu.
Často prichodia i dovolenia držať dva obroky. Synody ohavnosť túto prísne zakazovaly, pápežovia dovoľovali. Povýšenému za kardináľa primasovi, Štefanovi de Vanča, povolil r. 1252 Innocenc IV., proti vôli kráľovej, 467.) ktorý chcel na stolec ostrihomský povýšiť svojho pisára a arcibiskupa kaločského Benedikta, napred sjednotit primat s kardinalátom, potom jednu časť ostrihomských desiatkov požívať v Ríme, naloživ platiť mu ročne tristo hrivien. 468.)
____________________
465.) K objasneniu dačo z listín. R. 1252 píše Innocenc IV. arcibiskupovi kaločskému, aby istého klerika Michala zaopatril kanoniou, a nešetril žiadnych pri tom námietok. Fejér T. IV. vol. 2. p. 123. – R. 1253 velí tenže pápež archidiákonovi šimegskému, dať kanoniu, alebo faru, istému Buxovi, hocby sa to protivilo štatútom. Tamže p. 180. – R. 1263 nakazuje Urban IV. arcibiskupovi ostrihomskému, aby učiteľovi vnukov biskupa prenestenského, ač je človek svetský, zaopatril cirkevní obrok, ktorýby mu každoročne priniesol pätnásť hrivien. – Ba strany vyhnaného biskupa akvinatského rozkázal tenže pápež tohože roku doprosta, aby ho Uhorsko vydržiavalo so piatimi osobami a tremi záprahmi. Len ostrihomské arcibiskupstvo malo mu platiť ročne stopädesiat hrivien. Monum. Hung. hist. k. VIII. p. 60.
466.) Ne id de cetero fiat. Fejér T. IV. vol. 2. p. 515.
467.) Non sumus apud vestram immensam pietatem exauditi, píše trpce, ale uznáva: Ex plenitudine potestatis omnia potestis. Tamže p. 142.
468.) Tamže p. 252.
§. 196. Účasť plebánov v desiatkach.
Nakladané pápežom bremená padaly najviac na duchovenstvo vyššieho riadu: ale toto utiskovalo potom dúš pastierov, habalo im všetko zpopod nosa. Tak sa utiekli plebáni 469.) biskupstva jágerského k Innocencovi IV. so žalobou, že im biskup, kapituľa a archidiákoni zabrali všetko, ešte i tie dary z oltárov. Pápež narídil r. 1245 toto: Štvrtina desiatkov náleží plebánom, druhá cirkvám, tretia a štvrtá biskupovi a kapituli. Z darov na oltár kladených vezme biskup dve tretiny, plebáni jednu; len chlieb, mäso a sviece náležia plebánovi vcele. Biskupovi a archidiákonom sa zakazuje obťažovať plebánov nálohami, vyjma zákonné učebné {:cathedraticum:} a taksami za súdy.
Prišla vec tá i predo kráľa, a tento vyniesol r. 1255 súd pre plebánov nepriaznivejší. Zo štvrtiny desiatku dostanú len štvrtinu, tri štvrtiny kanonici. Iné milodary oproti tomu berú plebáni, len na patróna cirkve kanonici. Archidiákoni nech majú v čas visitácie dosť na štiroch záprahoch. 470.)
____________________
469.) Rectores et vicarii ecclesiarum. Fejér T. IV. vol. 1. p. 372.
470.) Fejér T. IV. vol. 2. p. 291.
§. 197. Ženitba duchovních.
Divno pak, že bezženstvo duchovních ešte ani teraz nebolo v Uhrách všeobecne zavedeno, než trvala poriad kázeň cirkve východnej, ako vidno z Konštitúcij kardináľa legáta Guidona, vydaných pre Uhry r. 1267 vo Viedni. 471.) Tu sa zas odstraňujú od oltárov pojavší druhú manželku {:bigami:}, vdovu, alebo zapudenú ženu. Zakazuje sa vysväcovať ženáčov, a nakazuje len takých za biskupov voliť, ktorí ženy nemajú. Museli sa teda nachádzať i ženatí biskupi.
Náriadby tieto objasňujú a potvrdzujú sa i skutočnými udalosťmi. Toho istého 1267 roku hovorí arcibiskup splitský Ján, karhajúc svoje duchovenstvo, o istom archipresbyterovi, ktorý dovolil sväcenníkom ženiť sa. 472.) Pre tú príčinu odsudzuje presbyterov Folka, Jána, Michala, jednoho jáhna a dvúch podjáhnov, ku doživotnému pôstu o chlebe a vode každý piatok. I v listine kapitule jurskej spomína sa popovič. 473.)
Zdá sa, že bezženstvo len v Ríme súrili; kráľ a vrchnosti hľadeli na ženitbu duchovních pres prsty. Zvlášte po nájezdu tatarskom mohly sa udať mnohé ženitby duchovních.
____________________
471.) Péterfi Sac. Conc. T. I. – Fejér T. VII. vol. 1. p. 340.
472.) Quia constituit clericos in sacris ordinibus constitutos contrahere matrimonium. Fejér T. IV. vol. 3. p. 426.
473.) Marcus, sacerdos de Paul, filius sacerdotis, dedit monasterio. Tamže p. 303.
§. 198. Zemianske listiny a výsady.
Nájezd tento zapríčinil vydanie premnohých zemianskych listín. Mnozí sa hlásili k odmene, a ešte množší prosili o nové diplómy, keď im staré zhynuly. A Bela rozdával štedre i majetky i diplómy. Učinen naposledok podobným vo všetkom otcovi, rozmrhal, proti základním zákonom krajny, celé župy. Šubičovcom daroval r. 1251 brebirskú, Frangepánovcom modrušskú a vinodolskú.
Pri tom vynímal pánov za riadom z pod obecných súdov, oslobodzoval odo všetkých povinností proti kráľovi a krajne, oddával im ubohý pracujúci ľud vcele do moci, činil ich pánmi i života a smrti poddaných.
Povstávajúce z toho neresti tým boli trochu prevážené, že i mestám udelil slobody, ako Pešti, Štiavnici, Krupinej, Zvolenu, a iným.
§. 199. Regester kráľovský.
Viedla sa už i zápisnica o majetkoch a darovacích listinách, tak rečený kráľovský regester, 474.) do ktorého sa všetky donácie zapisovaly. Táto zápisnica slúžila potom, keď sa mnohé lživé listiny objavily, za právny dôkaz, či je daktorá listina opravdivá alebo nie. Tak sa v Regestru Turčianskom 475.) dotvrdzuje pravdivosť listín tým, že sa nachádzajú v zápisnici kráľovskej. 476.)
____________________
474.) Sicut in nostro regestro plenius continetur. Bela IV. r. 1254. Fejér T. IV. vol. 2. p. 234.
475.) Regestrum de Thurocz. Vznik jeho tento. Za časov Žigmundových rozšíril akýsi oklamník, Joannes literatus, ktorý potom v Liptove bol upálen, mnoho lživých zemianskych listín po Turci, Liptove a Orave. R. 1391 prišol do Turca krajinský súdca a župan liptovský Imrich Bebek, aby pšenicu odo pliev oddelil. Vtedy bol, na všeobecnom sjezdu župy, shotoven pamätný tento Regester. Vnesené sú u výťahu do neho všetky nepochybné listiny zemianskych rodín v Turci, Orave a Liptove, počtom 167. Najstaršia z ních pochádza z r. 1230. Od Bely IV. ich je 31. Žiadna nenie vydaná ani na Znieve, ani v Turci vôbec, ani r. 1241. Čím sa v nič rozpadá to vtipkovanie, akoby Bela na svojom úteku bol v Turci za chatrné službičky rozhadzoval zemianstvo. Pôvodina Regestru chová sa v župnej listárni turčianskej; odpísať ho dala r. 1798 kráľovská tabla.
476.) In Registro ipsius Domini nostri Regis eadem instrumenta acceptata et approbata facta conspexisset. Regestrum de Thurocz o donácii Záborských z r. 1263. V. Sokol r. 1864 p. 178. Fejér T. V. vol. 1. p. 326.
§. 200. Množenie statkov cirkevních.
Štedrôt Bely IV. nezostali neučastni ani präláti a kláštory. R. 1237 daroval arcibiskupstvu ostrihomskému dediny Ság a Ebed, r. 1269 prináležavší ku zámku nitrianskému Kér. U prameňov Bely založil a nadal statkami hojne kláštor cistercítov. Postúpil mu i kráľovský palác v Petrovaradíne, a isté zeme odtrhnuté od zámku Bodrogu, pak množstvo soli. Mladší kráľ Štefan daroval r. 1269 kapituli sedmohradskej solné bane v Torde.
Ovšem, že potom bohatstvo biskupstev považovali kráľovia istým spôsobom za svojo. Biskup jágerský mal povinnosť, na prípadnosť žeby kráľ mal štír synov, jednoho z ních vychovávať; 477.) čo však sa nikdy nestalo. Všetci biskupi museli vydržiavať vojenskú družinu ku krajinskej obrane; po smrti ich siahali kráľovia na ich odmrť.
I štedroty osôb súkromných množily cirkevnie majetky. Ba našli sa i takí menej zámožní držitelia statkov, ktorí sa so všetkým imaniem svojím, aby ušli násilenstvám dravých veľmožov, staväli pod ochranu cirkve. 478.)
____________________
477.) Prout hoc a sanctis regibus exstitit ordinatum. Bela IV. r. 1261. Fejér T. IV. vol. 3. p. 42. Srov. §. 220.
478.) Qui se cum suis possessionibus protectioni ecclesiae subdiderunt. Fejér T. IV. vol. 3. p. 417.
§. 201. Výsady a práva duchovenstva.
Výsady a práva duchovenstva sa pod Belom IV. nielen neumenšily, než ešte rozmnožily. K podiveniu zachvacuje ich súbor v arcibiskupstve ostrihomskom. 479.) Ani palatín kráľov, ani nikto z jeho dvorjanov, nemá práva súdiť ani zemänov ani poddaných akýchkoľvek primatiálskych: než toliko palatín a súdca primatiálsky. Desiatinu z urbúr {:baní:}, z razených peňazí, 480.) a všetkých dôchodkov kráľovských bere v celom Uhorsku primas; tak i desiatinu zo prenájmu komorských prijmov, a zo statku vyberaného od Rumunov {:Olachi:} a Sékeľov. Zemäni môžu darovať majetky svoje cirkvi ostrihomskej beze kráľovského dovolenia. Tíže môžu stať do vojenskej služby primasovej, vyjma remeselníkov {:tavernici:} a služobníkov kráľovských. Aké to rozdrobenie moci kráľovskej! Od ľudí primasských neslobodno vymáhať žiadne sbierky, žiadne dane, žiadon zisk pokladnice. Jestliby primatiálsky zemän pre krádež a lúpež bol odsúden ku smrti, majetok jeho pripadne primasovi. Rozumejú sa tu zemäni, ktorých nestaväl kráľ, než primas. Čo to za anarchické právo! A mali ho i iní biskupi, 481.) mali i kláštory. 482.)
Kláštory boly nadané i hrdelným právom. Také udelil Bela IV. r. 1237 tomu kláštoru, ktorý bol u prameňov Bely založil. Dvorský gróf kláštorský súdil poddaných i vo vecach hrdelných, len výrok smrti musel uskutočniť župan.
Vyňatie pak od podatkov poddaných cirkevních, biskupských, kapituľských, kláštorských, bolo všeobecné. Čo to znamenalo, pochopíme, keď povážime, že už asi tretina krajny bola v rukách cirkevních.
____________________
479.) Tamže p. 133. Item T. VII. vol. 5. p. 331.
480.) Toto pod tým tituľom, poneváč raziace stroje stály pod dohľadom primasovým. Fejér T. IV. vol. 2. p. 386.
481.) V diplómu Štefana V. od r. 1271, ktorým potvrdzuje práva biskupstva jágerského, povedá sa, že biskup Cletus istého Samueľa učinil zemänom {:nobilitavit:}.
482.) R. 1258 povýšil abas de Bel quosdam populos ecclesiae de villa Nucztup in ordinem et numerum nobilium iobbagionum ecclesiae. Fejér T. IV. vol. 2. p. 479.
§. 202. Právo patronátske.
Patrónom všetkých biskupstev a kapitúľ bol výlučne kráľ, ale kláštorov len tých, ktoré založili kráľovia. Ktoré vystavili a nadali majetkami súkromní páni, v tých provodilo právo patronátske ich potomstvo. A právo toto bolo tak vzácno, že ho kráľovia udeľovali na odmenu, odjímali za trest, súkromníci sa oň pravotili, súboje preň podnikali. 483.)
Bo patronát, ktorý sa u Nemcov nazýval advokaciou, nebol puhá česť, ani nechodil so samými povinnosťami, než boly s ním spojené znamenité výhody. 484.) Patróna hostil kláštor i jeho poddaní; mal účasť vo všetkých súdobných taksách; sbieral každoročne rozličné podatky; 485.) vyberal v čas potreby mimoriadne dane. Keď vošol do chrámu, bol okurován, na čestnom svojom mieste.
____________________
483.) Prisúdený v rozopre o patronát súboj vidz Fejér T. IV. vol. 2. p. 462.
484.) Videť ich ako vo zrcadle môžeme vo stanovách vydaných r. 1262 vévodu bávorským Henrikom pre kapituľu pasovskú. Fejér T. VII. vol. 4. p. 124.
485.) R. 1275 darúva Vladislav IV. Lavrincovi de genere Aba patronát monasterii de Kedhel, cum omni collecta in regno emergenti et cum omni integritate ac plenitudine proventuum suorum. Fejér T. V. vol. 2. p. 247.
§. 203. Osveta.
Školstvo trvalo vo stavu primitivnom. Kto po vyššej dychtil osvete, musel ju ísť hľadať za hranice. Ženské pak pohlavie rástlo i v najvyšších vrstvách beze všelikej výchovy. Poslovia císara Michala Paläologa našli r. 1269 dceru Belovu, ako dáku Penelopu, pri pradeniu vlny.
Veliká duchovnia chudoba vysvitá z nesmiernej vzácnosti hnih. Majster Vid, z rodu Gutkeled, dal židovi do zálohu Bibliu za sedemdesiat hrivien; a keď sa ztratila, dal za ňu kláštoru čatárskemu dve dediny. 486.)
Národnia literatúra ešte len prvé korienky púšťať počala v legendách.
____________________
486.) Fejér T. IV. vol. 3. p. 179.
§. 204. Mravy.
Osvete boly primerené mravy. Suroví páni provodili divé lúpežníctvo, zastavovali pocestných, zbíjali súsedov, podbíjali slabších, kráľa neslúchali. Vycibrenejší prekrucovali právo zpotvoreniem listín, 487.) razili lživú mincu, ako držiteľ zámku filekského Fulko 488.) a istý Lavrinc de Besenev. 489.) Vo vojnách panoval divý, v Turecku dosaváď zachovávaný, obyčaj urezávania hláv a nosenia ich predo kráľa. 490.)
O mravoch meštianskych svedčia vypracované pod Belom IV. stanovy Baňskej Štiavnice. Strigy a srigúňov kážu páliť, zlorečníkov do pása obnažených a bosých okolo chrámu hnať so šlehami. Utrhač na dobrom mene má tri razi v čas trhový stáť u potupného stĺpa, a volať, že lhal, a sám sa po pysku biť, zvlášte jestli súdcu a prísažných obrazil. Pokuty sa nakladajú tieto: za krádež šibenica, za ubijstvo lámanie kolesom, za podpaľačstvo upálenie. Hra v kocky bola obyčajná. Už to, že si jednotné mestá takéto trestné zákonníky dávaly, je znamenie divej asiatskej državy.
Präláti nie darmo boli vojaci. Čanadský biskup bol obžalovaný, že dal úkladne zabiť bystrického opáta. 491.) Na pečuhovského žalovalo sa, že hrešil telesne s matkou, dcerou a dvúma sestrama, a to na kladbišti {:cintíru:}; potom že lžive prisahal, za peniaze úrady predával, ľudí zabil, v súboju sa bránil, opáta šimegského dal priviazať na koňa, položiť mu úzdu do úst, a tak potom vrhnúť do žalára. 492.)
Bohaté nadanie mníchov učinilo ich tiež rozpustlými. Gregor IX. píše o benediktínoch, že sa uvrhli v opovrženie, poneváč chodia ako ošemetníci a šaškovia okolo. 493.) Žiaľ je vraj za svoje obete dobrodincom, nadavším ich statkami, aby modlitbami ich došli večného spasenia.
Žobraví mníši viedli pohoršelivé hádky so plebánmi. Títo nutili mníchov spovedať sa u ních, habali im sviece zo chrámov, zabraňovali zvonenie, požadovali od ních desiatky, daň odo príbytku frátrov, vyháňali, vyobcúvali ich. A v tom nadržovali plebánom i präláti; bo im nebolo po vôli množenie sa žobravej čeliadky. Haruší ich i pápež. Vybujneli ste vraj na mastnom dedictve Kristovom. 494.)
Čo holomúcky biskup Bruno píše r. 1272 Gregorovi IX. o duchovenstvu svojom, to bez pochyby platí i o uhorskom. Mnozí klerici potulujú sa vraj bez úradu a živia žobraniem, alebo krádežou, a inými zločinmi, tak že ich potom vláčia ľudia svetskí jatých pred biskupa, alebo i sami bijú. Veriaci bočia od kázne i spovede, zvlášte keď v tom činia plebánom prekážku mníši. Títo pohlcujú všetku štedrosť veriacich, lebo umejú odpustky rozdávať a lichotiť; čo pak trpkého, to ponechávajú duchovenstvu svetskemu. Tak Bruno o mníchoch.
A predca stav tento bol velice vážený. Osoby svetské vzdávaly sa majetkov a vstupovaly do kláštorov. Tak comes Konrád pošol r. 1267 ku benediktínom na vrch Pannonský, manželka jeho medzi mníšky do Vespríma. Sám kráľ učinil dceru svoju Margaretu mníškou, tri iné dcery jeho pošly ako vdovy do kláštorov.
____________________
487.) Comes Ponith bol r. 1265 odsúden, quia literas H. judicis curiae nostrae falsificaverat. Tamže p. 285.
488.) Bol odsúden nahý ku súboju, ale omilosten. Potom znovu podvrátil Hatvan, pred súd sa nepostavil, bol jatý, uskočil. Vypravuje Bela IV. r. 1246.
489.) Boly mu odjaté r. 1253 statky, propter crimen fabricationis false monete. Fejér T. IV. vol. 2. p. 171.
490.) Darúvajúc r. 1251 Ernejovi {:Herikovi:} Terebeš, hovorí Bela IV., že mu priniesol hlavu jednoho Nemca.
491.) Fejér T. IV. vol. 1. p. 42.
492.) Fejér T. V. vol. 3. p. 168.
493.) Tamquam scurrae vagantes, regularis refugae disciplinae, vitam ducunt omnimode dissolutam... propter quod in contemtum habentur ab omnibus et derisum. Gregor IX. r. 1241 primasovi. Tamže p. 209.
494.) De Christi patrimonio impingvati, luxuriant dampuabiliter. Innocenc IV. r. 1245 duchovenstvu uhorskému. Monum Hung. hist. k. VII. p. 179.
§. 205. Postup v latinčeniu.
Požívala pak všetky možné výhody len cirkev latinská: gräcko-slovanská bola, s jej obriadom, všemožne podrývaná a ničená. Kdekoľvek sa ešte zachovaly bohoslužby slovanské, boly nemilosrdne tlumené. Rečové násilenstvo Rímu neznalo žiadnych ohľadov.
Uvedieme jednú prípadnosť, ktorá nám celý žiaľký postup objasní. Slovanskí mníši zámku Muška {:Muscha:}, v Dalmácii, vzniesli r. 1252 stížnosť na Innocenca IV., že ich treštenci nepokoja pre reč, nutia k latinským bohoslužbám. Oni že sú Slovani, a že na starosť latinsky sa učiť nemôžu. Prosia teda o ochranu pred latinskými zelotmi pápeža. Tento zanecháva biskupovi kerkskému rozsúdiť, či sa im na čas má dovoliť bohoslužba slovanská, dľa obriadu latinského. 495.) Môžeme z toho zavierať, čo sa dialo inde, kde ešte bohoslužby slovanské neboly zhasly vcele.
____________________
495.) Fejér T. IV. vol. 2. p. 123.
§. 206. Prenasledovanie bogomilov.
Pri tolikom latinskom fanatisme nemohly nepadať bohumilé obete vo krvavej vždy Bosne. Že ani nájezd mogolský nezaopatril bogomilom pokoja, vidno z vyhnania ich ochranca, bána Miroslava kralevičom Štefanom r. 1246 z Bosny {:§. 171:}. Muselo tedy tam byť riadeno hrozne. Innocenc IV. chváli r. 1247 Belu IV., že sa opásal proti kacierom bosenským. 496.) O arcibiskupovi kaločskom, Benediktovi, píše, že mnoho krve vylial, tisíce kacierov odvliekol, veľkú časť Bosny podmanil. 497.) On sám, hodný nástupca Ugrinov, postavil sa osobne na čelo krvavej výpravy, aby hlásal mečom evangelium pokoja, a presvedčoval ostrými dôvodmi. Dialo sa to všetko s odobreniem kráľovým, na rozkaz Bely IV., muža plného fanatickej horlivosti, 498.) pri účastenstve kraleviča Štefana, ktorý i r. 1254 kázal s vojskom evangelium v Bosne. 499.)
Pri všetkom však úsiliu svojom nemohli Uhri ani kúkoľ kacierstva v Bosne vypleť, ani na stálosť v zemi tejto sa upevniť. Vyhnaný Miroslav dosadnul zasa. Horlivý biskup bosenský Ján pýtal sa na odpočinok. Zunoval zápas s národom, ktorý pre svoju hašternosť a odstredivosť umožnil súsedom večné rozrývanie jeho útrob, ale bol pri tom nesmierne húžovitý. Jánovo miesto zaujal dominikán Použa, a pápež, ktorý r. 1238 bol podčinil biskupstvo bosenské bezprostredne sebe, podvrhnul ho znovu r. 1247 arcibiskupovi kaločskému, 500.) aby ho zaochotil k výbojom v Bosne. Ale nič to neosožilo. Nábytky biskupa kaločského v Bosne prepadly, so všetkými tvrdzami a zámkami, bosenské latinské biskupstvo prišlo na nič. 501.)
____________________
496.) Ad Bosnenses haereses confutandas te accinxisti. Fejér T. IV. vol. 1. p. 461.
497.) Non sine magna effusione sangvinis, strage hominum, dispendiis rerum ecclesiae Colocensis, abductis inde haereticorum millibus. Tamže p. 467.
498.) Čo iného mohlo mu na jazyk položiť tieto slová? In expeditionibus contra Bosnenses haereticos, Deo et hominibus odiosos. Bela IV. Fejér T. IV. vol. 2. p. 51. Bol božím radcom, že vedel, koho rád má, koho nie?
499.) Contra quos ad praesens etiam per nostrum exercitum dimicamus. Bela IV. r. 1254. Tamže p. 219.
500.) Fejér T. IV. vol. 1. p. 467.
501.) Ecclesiae {:Colocensis:} munitiones et castra non fuerunt ita firmata, quod possent ab aggressoribus defendi... Dioecesis Bosnensis totaliter est lapsa, in perfidiam haereticae pravitatis. Tamže.
§. 207. Práva udelené židom.
V odporu s touto horlivosťou v obracaniu kacierov a šismatikov, žili sebe židi v pokoji; ba boli r. 1251 tak vysokými nadaní právami, že čítajúci to sotvá svojím očam verí. 502.) Svedoctvo kresťanovo proti židovi neprijíma sa. Pri tvrdeniu kresťana a zapieraniu žida prisiahne tento a bude čistý. Do zálohu môže vziať čokoľvek, ešte i rúcho cirkevné odo präláta. Vezme-li do zálohu vec ukradenú, a prisiahne, že o tom nevedel, záloh netratí. O svároch medzi židmi nesúdi nikto iný, ako kráľ, alebo vrchní pisár {:kancellár:}. Kto poraní žida, zaplatí mu dvanásť hrivien striebra a nákladky hojenia; kto pak zabije, zhabe sa mu celé imanie. Za prevážanie mrtvého žida z jednoho kraju do druhého neslobodno nič vydierať; ktoby dačo vzal, bude trestán ako zbojník. Ktoby na žida vztiahnul ruku, buď trestán pokutou tak ťažkou, ktoráby odpovedela uťatiu ruky. Požičia-li žid peniaze na majetok panský, oddá sa mu tento, na prípadnosť nevrátenia peňazí. Ktoby uniesol židovského chlapca, buď trestán ako zlodej. Žida neslobodno nepokojiť v jeho sviatky. Ktoby mu vzal záloh nasilu, buď trestán ako ozbíjateľ komory kráľovskej. Takýmito zákonmi ohradil židov Bela IV.; bo ich ustavične potreboval.
____________________
502.) Fejér T. IV. vol. 2. p. 108.
§. 208. Škultétie.
Za jeho časov prišly do užitku škultétie. Po nájezdu mogolskom totiž povstala núdza na ľudí, vznikly veliké pustatiny. Majitelovia ich, aby mali akýtaký z ních užitok, vyhľadali jednoho podnikavého, v dákej vážnosti stojíciho, gazdu, a oddali mu istý kus zeme, menovite neužitočného vtedy lesa, aby svolal ta ľudí, vymítil les, a založil obec. Pre sedliakov, imž mal byť oddán chotár, boly ustanovené lahodné výminky. Málo to bolo, čo žiadal od ních vlastník chotára. Podnikateľovi pak, ktorý mal vyhľadať a svolať sedliakov, bola povolená značná, a to trvalá, odmena. Obyčajne sa mu dalo dedičné súdcovstvo v obci, dakoľko lánov 503.) zeme za darmo, pri tom krčma, alebo jatka, alebo mlyn, alebo pivovar. Takýto podnikateľ nazýval sa potom škultétom, alebo vojtom, 504.) a obec škultétiou. V horních Uhrách vzniklo ich mnoho, a boly z prvú blažené. Potom ale vyzuli ich páni kus po kuse zo všelikých práv, a srovnali s inými bezprávnymi poddanými, dejstvujúce zákonom a silou. Ešte na koncu XVIII. stol. vliekol sa akýsi stín škultétskych slobôd, ohryzovaný slúživšími len pánom vrchnosťami. Kráľ povolal i vlaských vincúrov do Lisky, Olasi a Potoku. 505.)
____________________
503.) Laneus tenet duodecim virgas, et quaelibet virgarum habebit sedecim unas et unam palmam. Fejér T. VI. vol. 1. p. 374. – In quolibet lylyno sexaginta jugera continentur. Fejér T. V. vol. 2. p. 591.
504.) Hanrech scultetus, in vulgo woyth nuncupatus. Ludiek Vel. v diplomu danom r. 1376 Bardiovčanom. Fejér T. IX. vol. 5. p. 83.
505.) Szirmay Hist. Comit. Zempl.
§. 209. Súdne záležitosti.
Súdne záležitosti boly poriad matené z Ríma. Kráľ sám množil zmatok vyjímaniem pánov a prälátov, s ich ľudom, od obecných súdov.
Ale i boly to súdy! Pohnanému pánovi muselo sa dať až sedem lehôt, vždy s 15 dňami; a až vtedy, keď sa ani na ôsme predvolanie nedostavil, tázal sa ho súdca, prečo neprišol? 506.)
Riešenie sporných otázok súbojom bolo, pri všetkom odporu pápežov, 507.) tak obyčajné, že i osoby duchovné boly nutené dokázať právo svojo týmto nerozumným spôsobom.
Trestné pokračovanie menovite bolo úžasné. Na puhú obžalobu neprajníkov v župnom shromaždeniu mohol palatín odsúdiť človeka a zabrať mu majetky, 508.) ktoré potom pripadly jemu. 509.) Za zlodejov a zbojníkov musely dobre stáť obce, alebo držitelia majetkov, a vynahradiť škodu, jestli zločinca udať nemohli. 510.)
Pri vyšetrovaniu mali župní súdcovia {:comites curiales:} pamätný jeden úskok. Predvolavše kohokoľvek, nutili ho, bez pochyby bitkou, žalárom, škripcom, ku dobrovolnému vyznaniu svojích zločinov. Jestli dačo vyznal, pokutovali ho za to: jestli nič, olúpili ho, že tají. 511.)
A predca boly uložené úžasné pokuty na lživú obžalobu, vypálenie znamenia, pravdepodobne šibenice, na čele, 512.) a upálenie za živa. 513.)
Ubitie človeka oproti tomu mohlo byť odkúpeno peniazmi, alebo statkami, bez ďaľších následkov. 514.) Jestli i bola uložená dáka iná pokuta, vychodilo to pri možnejších pánoch na pohoršelivý smiech. Majster Hohold bol pre ubitie dvúch ľudí odsúdený, vysedeť v arešte, alebo so sto zemänmi jeden deň, alebo s pädesiatimi zemänmi dva dni. 515.)
Div-li, že potom za riadom žiadal každý, kto len mohol, vyňatie zpode riadnych, menovite župních, súdov?
____________________
506.) Narídzenia bána Matúša z r. 1270 pre Slavoniu. Fejér T. V. vol. 1. p. 87. – Citatos ad septem terminos ad regiam praesentiam comperimus non venisse. Martin. judex curiae reg. a. 1295. Fejér T. VI. vol. 1. p. 384. Platilo teda to isté právo i v Uhrách.
507.) Urban IV. píše r. 1263, že sa tým len Boh pokušuje a právo prevracia.
508.) Possessionem Johannis et Doba, iobbagionum castri de Zulgageur, pro eo, quod ex proclamatione comprovincialium suorum in fures sint convicti, contulimus Andreae. Štefan V. r. 1268. Fejér T. IV. vol. 3. p. 464. – I r. 1273 odsúdil palatín Dionysius synov Jurkových a odjal im statky, ako zlodejom a zbojníkom, poneváč ich za takých prohlásilo shromaždenie župy saladskej. Fejér T. V. vol. 2. p. 137.
509.) Talium condemnatorum res et possesiones, juxta regni consvetudinem, ad manus palatinatus debent devolvi. Tamže.
510.) To menovite bolo povoleno Nemcom na hore Greč, pri Záhrebe, r. 1242, na objem celej krajny. Fejér T. IV. vol. 1. p. 259.
511.) Tamže p. 195. K r. 1254 spomínajú sa už i judices nobilium. Fejér T. IV. vol. 2. p. 232.
512.) Ut ubicunque idem Ponich inveniri posset, ad praesentiam regis vocaretur, pro imprimendo sibi charactere, quem manifestis calumniantibus infligi et imprimi consveverunt. Fejér T. VII. vol. 1. p. 352.
513.) Istý Adam bol len pre chyby pri pohnaniu pred súd učinené za živa upečen. Tamquam calumniatorem assari fecimus. Statky mu boly zabraté. Dve časti z ních prisúdil palatín sám sebe, jednu protivníkom, ako je vraj krajinský obyčaj. Quia possessiones et bona in calumnia convictorum in manus judicis et partis adversae devolvi debent, de regni consvetudine approbata. Palatín Lorinc de Hedervara r. 1268. Fejér T. VII. vol. 5. p. 352.
514.) Ubijca primašského vincúra zjednal sa vo dvanástich hrivnách. Istý Štefan odbyl zabitie šiestich sluhov a vyšľahanie manželky Aleksandrovej majetkom Zalachnuk. Fejér T. IV. vol. 2. p. 84 a 68.
515.) Cum 100 nobilius uno die, vel cum 50, si magis voluerit, duobus diebus intrabit carcerem de Castro ferreo. Fejér T. IV. vol. 3. p. 406.
§. 210. Politické námery Belove.
Pri všetkých vnutorních vadách mal Bela IV. vznešené politické námery na vonok, ako nám ich sám odkrýva, v liste na Innocenca IV. r. 1254 z Potoku písanom. 516.) Postavili sme, píše, bratov špitáľa jeruzalemského na pomezí kumánskom a bulharskom {:v severinskom banáte:}, kade boli vtrhli Tatari. Dúfame, že bratia títo opanujú Dunaj až po Carihradské Moro. Potrebujeme ich i k obsadeniu zámkov staväných pri Dunaju. Tu chceme brániť seba i kresťanstvo proti Tatarom. Mal teda v úmyslu, opanovať všetkých hašterných Juho-Slovanov až po Carihrad.
Proti Tatarom staväl zámky nielen na Dunaju, než všade po krajne na miestach neprístupných, i pánov povzbudzoval ku tomu. Zkusil zaiste v čas ich nájezdu, akú ochranu poskytujú zámky proti tak surovému nepriateľovi. 517.)
____________________
516.) Fejér T. IV. vol. 2. p. 221.
517.) In locis fortibus et inexpugnabilibus incepimus post nostram reversionem munitiones et fortalitia struere. Fejér T. IV. vol. 2. p. 374.
§. 211. Posolstvo hľadať Maďarov.
Medzi bájky ale a historické nebyliny odkazujeme tú zvesť jednoho nevedomého mnícha v Ríme, 518.) že Bela IV. poslal hľadať Maďarov do Ásie, a že ich vyslanci jeho na riece Volge skutočne našli. 519.) Mienka sice o Maďaroch v Ásii bola vtedy tak rozšírená, že i pápež Innocenc IV. spomína medzi tymi krajnami, kam r. 1253 upravuje minorítov, Uhorsko Vätšie. 520.) Vedia o ňom dačo i vierozvestní mníši, ktorí sa osobne medzi Tatarov odvážili a v orde kolená pred divochmi uhýňali, Joannes a Plano Carpini a Vilhelm Rubruquis. Joannes kladie Veliké Uhorsko, čili Bascart, na sever od Tatarov, 521.) Vilhelm zná na riece Jajku čili Uralu Uhorsko Vätšie, čili Pascatir. 522.) Odtuďto vraj vyšli Uhri; tam do dneská žije reč uhorská. 523.) Dodáva ale Vilhelm výslovne, že to má len od dominikánov, 524.) nie zo svojej skušenosti. Sám tam nikdy nebol, a hocby bol býval, ktorakby bol mohol porovnať reči, z níchž ani jednu neznal?
Všetky tieto bľúzniny vyplývajú z nečistého Richardovho {:dokl. 518:} prameňa, ktorý prvý natáral i o vätšom Uhorsku, i o hľadaniu jeho vyslanými Belom IV. dominikánmi. Akej viery zasluhuje, posúdiť môžeme z iných jeho táranín. Píše o jednom pravoslavnom panovníkovi v zemi Sichia a meste Matrica, ktorý mal sto žien. 525.) Hlava jeho je preplnená prepiatými myšlienkami o papismu. U pohanov všade nachodí vešťby, že skoro prijmú vieru kresťanskú a poddajú sa Rímu. 526.) Čo váži svedoctvo takéhoto muža tmy? Časy Belove boly tak nepokojné, že mu sotvá mohlo prísť na mysel hľadať v Ásii, medzi svojími najvätšími nepriateľmi, Maďarov; a títo ešte tak slabú mali sebapovedomosť, že sa sotvá zapodievali archäologickým skúmaniem a rečovými otázkami. Doma nedbali o svoju národniu reč, nieto žeby ju boli ďaleko za hranicami hľadali. Vtedy ešte tuším ani maďarského boha na svete nebolo. Dosť ale o tej ničomnosti.
____________________
518.) De facto Ungariae Magnae a fratre Richardo. Fejér T. IV. vol. 1. p. 50.
519.) Srov. d. t. Časť úvod. Maďari pred opanovaniem terajšej vlasti. §. 10.
520.) Ungariam Majorem. Monum Hung. hist. k. VII. p. 238.
521.) Inde {:ex Bulgaria Magna:} procedentes ad aquilonem adhuc contra Bascart, h. e. Hungariam Magnam, eos etiam devicerunt {:Mogoli:}. Fejér T. IV. vol. 1. p. 427.
522.) Tamže p. 261.
523.) Idioma Pascatir et Hungarorum idem est. De illa regione Pascatir exierunt Hunni, qui postea dicti sunt Hungari. Tamže p. 278.
524.) Hoc, quod dixi de terra Pascatir, scio per fratres praedicatores, qui iverunt illuc ante adventum Tartarorum. Tamže p. 279.
525.) In terra, quae vocatur Sichia, in civitate, quae Matrica nuncupatur, quorum dux et populi se christianos dicunt, habentes litteras et sacerdotes graecos. Princeps centum dicitur habere uxores. Tamže p. 51.
526.) Tam princeps, quam populus illius regionis publice dicunt, quod cito fieri debeant christiani et ecclesiae Romanae subesse. Tamže.
§. 212. Samomrskači.
Nejednu nepríjemnú hodinu priniesli Belovi IV. i tisknúci sa do krajny nemeckí treštenci, tak rečení samomrskači {:flagellanti:}. Zbesilí títo čakanci kráľovstva nebeského behali nahí po uliciach, šľahali sa sami prútami až do krve, váľali po blate a sňahu, všetko ku sláve božej a svojemu dušnému spaseniu. Na tom nie dosť, že takto sami pečovali o svoju dušu, učinili sa i učiteľmi ľudu. Duchovenstvo vyhlašovali za zbytočné, spovedali sa jeden druhému, odpúšťali si hriechy vospolok. Poneváč teda nemali na tom dosť, že sami kráčali cestou spasenia, než i iných tiahli za sebou: oboril sa Bela IV. r. 1263 na ních, 527.) dal páliť a ztínať i svodcov i svedených. Musel ešte i toto skusiť za svojeho trudného 35 ročnieho panovania.
____________________
527.) Ipsius tempore, anus Domini 1263, plebs flagellis se feriendo universaliter discurrebat. Turčan II. 76.
Štefan V. Belovič.
1270 – 1272.
1270 – 1272.
§. 213. Prípravy k vojne s Otakarom.
Syn jeho, Štefan V., prejal vládu s horkosťou vo srdci, i proti materi Marii, ktorá ho nikdy nemohla vystáť; i proti sestre Anne, vdove po Rastislavovi, ktorej Bela IV. vručil predo smrťou rodinné poklady; i proti českému kráľovi Otakarovi, ktorý ho napred zbavil Štyrska, potom pomáhal otcovi proti nemu vo všetkých sporoch. Čakal teda len na príležitosť pomsty, a s tým nastúpil r. 1270 vládu, že sa predo všetkým s Otakarom porata.
Aby rozmnožil svoju vážnosť, dal sa znovu ovenčať, spolu s kumánskou manželkou svojou Alžbetou; a aby si naklonil zištných pánov, uistil ich prísahou, že im odjaté zámocké statky navráti, daň pak od ich poddaných nebude požadovať. 528.)
Potom vzal náličnicu pobožnosti, a pošol s nemnohými do Poľska, pokloniť sa zvlekám sv. Stanislava, 529.) vlastne nahovárať švagra Boleslava Stydlivého ku spoločnému podniku proti Otakarovi.
____________________
528.) Kovachich Vestigia comit.
§. 214. Zrada pánov a útek Anny s pokladmi.
Doma ale nemal takej lásky, ako sa domnieval; ba mal mnoho nepriateľov, medzi nimiž hlavní Henrik z Kiseku. Títo mysleli na zvrženie Štefanovo a nastolenie Bely, syna nebohého Rastislava, bána mačvanského, a Anny Belovny. Použivše neprítomnosti Štefanovej, vyjednávali o tom s Annou, a dúfali to previesť pomocou Otakarovou; poneváč mal za manželku dceru Anninu, Kunigundu.
Nábožný pútnik dostal o tom vetru, a pospiešil sebe z Poľska nazpät. To bol hrom do nepripravených ešte protivníkov. Sestra Anna, bojíc sa ho bez toho a vidúc tajomstvo prezradeným, prchla ku zaťovi Otakarovi do Čiech. Uniesla pri tom rodinný kráľovský poklad, ktorý jej bol otec sveril, dve koruny, dve berly, mnohé zlaté a strieborné nádoby a drahé kamene. {:dokl. 544:} To bol trojánský kôň, ktorý potom zkazu na Prahu vysypal. S Annou spolu uskočili účastníci spiknutia, 530.) menovite kisecký Henrik. Títo ošemetníci oddali novému pánovi svoje zámky, odkuď potom Češi činili v Uhrách rozjezdy. 531.)
____________________
529.) Post coronationem nostram peregrinationis gratia habuimus votum et desiderium, paucis comitantibus, in Poloniam divertendi, personam nostram et tanti regis fortunam devotionis intuitu externe regionis eventibus et casibus committendo. Fejér T. V. vol. 1. p. 99. – Dlugoš Hist. Polon. l. 8.
530.) Quibusdam ex baronibus patris nostri telo perfidie sauciatis, statim post ejus regis decessum ad confinia commento malicie divertentibus, et sua versucia et fraude thesaurum regni nostri perducentibus in potestatem regis Boëmie. Stephanus V. 10 kal. april. 1271 Fejér T. V. vol. 1. p. 99.
531.) Chron. Leob. u Peza.
§. 215. Sjezd dvúch kráľov.
Z prvu však prijal Otakar pobehlíkov so tvárou kyselou. Príchod ich mu bol nepríležitý. Lebo práve vtedy kládol ruku na Korutany, ktoré mu poručil bezdetný vévoda Ulrich, brat ale Ulrichov, Filip, vyvolený patriarch akvilejský, dopriať nechcel. Pri nastávajúcej s ním borbe nechcel mať na krku i Uhrov. Žiadal teda pokonať sa so Štefanom, a tento neodporoval. Usniesli sa na tom, že sa sojdú osobne 16. okt. 1270 na hraniciach.
Prišli skutočne, Štefan do Prešporku, Otakar do Haimburgu; ale potom bola otázka, kde sa sísť osobne? Lebo nedoverovali si vospolok, báli sa jedon druhého. Naposledok sa shodli na tom, že sa spotkajú na ostrove medzi Prešporkom a Pottenburgom, vo sprievode len dvanástich neozbrojených mužov z jednej i druhej strany. Výsledok bol, prímerie na dva roky.
§. 216. Počiatok vojny s Otakarom.
Akym ho uzavrel svedomiem Štefan, brzo sa ukázalo. Keď sa víťazný Otakar navracoval zo Štyrska do Rakús, Štefan vyslal silné zástupy pod horu Smrčník {:Semering:}, aby ho z nenadála prepadli a jali. Úklad sa nepodaril. Otakar dostal zavčasu výstrahu, a navrátil sa do Viedne inou cestou. A Štefan, keď už na toľko prišlo, necúvnul viac, než pokročil v nepriateľstve ďalej. Poslav hneď 50,000 mužov do Rakús, dal dediny páliť, žuril na bezbranný ľud, odvliekol 16,000 dúš do zajatia. 532.)
____________________
532.) Stephanus, rex Ungariae, circa festum s. Thomae apostoli misso exercitu, in Austriam a parte meridiana Danubii illam provinciam devastavit, occisis et in captivitatem abductis plus quam sedecim millibus hominum. Annal. Steronis vo Freher. Germ. Script. I. 386, chybne k r. 1269. – Zvestujúc to kardináľom Otakar, takto píše o Štefanovi: Velut atrox bestia, humanum sitiens sangvinem, in nostre seviit homines ditionis. Fejér T. V. vol. 1. p. 108. Vidno, že tam boli Kumáni.
§. 217. Prúbeh českej vojny.
Po takomto skutku už nemohla minúť krvavá borba. Pres zimu sbieraly obe stránky vojsko a hľadali spoločníkov.
Pod zástavy Otakarove sošlo sa 100,000 dobrovolníkov. S tymito, a mnohými vojenskými zásobami, prekročil r. 1271 rieku Moravu náhle sňahy zošly, a snadno zaujal Prešporok, Trnavu, Nitru, Devín, Sv. Jur, za Dunajom Staréhrady, Ráb, Šoproň, viac iných miest a zamkov, 533.) pri čom mu preletníci zradcovia, ako Miklúš a Štefan synovia Pavlovi, 534.) a bán Henrik Henrikovič 535.) kisecký, podstatné služby preukázali. Na ruku mu šol i ruský kňaz Lev, vtrhnuv súčasne od severu, a dav župu ugočskú zpustošiť. 536.)
Štefanovou hlavňou podporou boli i teraz Čákovci. V bitce u Prešporku tam bol Peter, otec Matúša Trenčianského. Pri Rábci on vytrhol z nebezpečenstva Belu Rastislaviča, bána mačvanského, ktorý, hoc matka jeho prchla k Otakarovi, tiež bojoval na strane Štefanovej, keď kôň pod ním padnul. 537.)
V zámku prešporskom zaujal Otakar mnoho zbroje a kráľovskú pokladnicu. Lživá je zprava, žeby k odpomsteniu tých ukrutností, ktoré diví Kúni zpáchali v zemech Otakarových, bol dal v noci mesto podpáliť a olúpiť, a že rozhorčení vojaci v Nitre otrepávali deti o steny, ubíjali vo chrámoch hľadavších tam utočište mešťanov. 538.)
Víťazný všade Otakar až pri Rabci utrpel porážku. 539.) Načož, keď i nedostatok potravy počalo cítiť jeho vojsko, utiahol sa do Čiech, a to už okolo turíčnych sviatkov. 540.)
Osmelený Štefan poslal za ním 30,000 jazdcov, ktorí hrozne riadili na Morave. Nechavše stranou zámky a opevnené mestá, pustošili dediny a vliekli tisíce kvíliaciho ľudu do zajatia. 541.) Zakusil teda i Otakar trpké ovocie vojny.
____________________
533.) Otakerus, rex Boemiae, congregato valido exercitu, infra octavam paschae invasit Ungariam, et devictis munitissimis castris, videlicet Presburg et Altenberch et Tyrnan et castro Georgii et alii pluribus. Annal. Stero. a. 1271.
534.) Cum infideles regni nostri, Nicolaus et Stephanus filii Pauli, venissent ad expugnandum castrum nostum Nitriense. Fejér T. V. vol. 1. p. 144.
535.) Henricus banus, filius Henrici, deserta patria et proditis castris nostris, se per infidelitatem ad regem Othocarum transtulit; de quodam castro suo finitimo, Kuzeg vocato, multa spolia, rapinas et incendia in confinio regni nostri exercens. Tamže p. 235.
536.) Per Ruthenos ducis Leonis, qui tunc comitatum de Ugocha hostiliter devastarunt. Vladislav IV. r. 1281 o svojom otcovi. Fejér T. V. vol. 3. p. 88.
537.) Fejér T. V. vol. 2. p. 97.
538.) Chron. Leob. u Peza I. 851. Odporuje Chron. Claustroneob.
539.) In fluvio Rebucze patri nostro felix cesserat victoria. Vladislav IV. Fejér T. V. vol. 2. p. 97. – Turčan II. 77.
540.) Circa festum Pentecostes, propter consumptionem victualium, reverti cogitur in Boemiam. Ann. Stero. a. 1271.
541.) Stephanus autem, missis in Moraviam et Austriam Ungaris et Cumanensibus. Tamže.
§. 218. Uzavrenie pokoja.
Vysilení oba, uzavreli pokoj, ktorý Štefan podpísal 3., Otakar 14. jul. 1271, tamten vo bretislavskom tábore, tento vo Praze. 542.)
Otakar vydal všetky oddané mu zradcami zámky, 543.) so sľubom, že vrtkavých preletčíkov viac prijímať nebude. Štefan sa vzdal všelikého práva na Štyrsko a Korutany, sľúbil nepomáhať viac Filipovi, ani žiadať nazpät unesené Annou drahotiny. 544.) Otakar sľúbil tiež, nepodporovať práva Boženinho {:Beatrix:} syna Štefana z Andreja II., meškavšieho vtedy v Lombardsku. Zachovanie pokoja bolo postaveno pod garantiu mocností zahraničních. Z uhorskej strany prevzali garanciu, kráľ sicilský Karol a vévoda bávorský Henrik; z českej krajištníci, míšenský Henrik, brandenburgský Otton. Arcibiskupovi ostrihomskému a biskupovi holomúckemu dána moc, vykliať prestupiteľov z cirkve. Mali sa požiadať o zaručenie pokoja i kardináli a pápež, ktorý vyvolen bude. Na koncu kliatba, aby narušiteľ pokoja zhynul, ako Dátan a Abiron.
____________________
542.) Fejér T. V. vol. 1. p. 113. – Stero l. c.
543.) Keuszeg, de monte s. Viti, Zloymuk, Pernštain, de Kertus, castrum Farcasii de Zaguria, ktoré zaujal kisecký Henrik; dva zámky Strigo, ktoré opanoval syn jeho Ján; zámok Dobra, ktorý zaujali Miklúš s Štefan; a zámok Ron, ktorý zaujal Marek, všetci preletníci, qui se a rege Hungariae ad nos cum ipsis castris transtulerunt. Tamže.
544.) Corona videlicet, gladio, monili, stella, scutellis, et aliis clenodiis et thesauro. Tamže. V. §. 214.
§. 219. Pomocné vojsko vo Srbsku.
Dokončiv pokojom týmto svoj spor s Otakarom, zamiešal sa Štefan r. 1272 do záležitostí srbských, pre zaťa svojeho Štefana Dragutína, ktorý tiež viedol planú vojnu s otcom svojím Štefanom Urošom. Bola to vtedy akási móda u synov. Bo i Otakar, i náš Štefan, bojovali so svojími otcami. Tento poslal pomoc Dragutínovi.
§. 220. Privilegia jágerských biskupov.
Sám držal veliký súd v župe hevešskej. Medzi iným potvrdil tu, na slovo zprisahaných dvanástich svedkov, privilegia jágerských biskupov, ktoré pri nájezdu tatarskom zhynuly, a keď ich Bela IV. obnovil {:dokl. 477:}, od akéhosi biskupského zemäna spálené boly. Biskup má byť vždy z panského rodu. Jeho povinnosť jest, štvrtého syna kráľovského vychovávať, mať pečlivosť o následníka trônu pri vnutorních i zovnutorních nepokojoch, a odkladať pre neho časť z ohromných desiatkov. 545.) Povinnosť táto zostala potom pekne krásne na papieru: len povolené práva vstúpily do života.
____________________
545.) Fejér T. V. vol. 1. p. 153.
§. 221. Výsady spišských Nemcov.
Spišským Nemcom, živším vo 24 slobodných mestečkách a dedinách, boly potvrdené dávne, udelené nové práva. Platia ročne tristo hrivien striebra, a potom sú odo všetkých iných podatkov slobodni. V čas vojny dajú pädesiat kopinníkov pod zástavy kráľovské. Prišedšieho na Spiš kráľa uhostia so príchodom i odchodom „delikátne.“ Grófa si volia sami. On ich súdi, spolu so županom, v Levoči. Z pokút bere gróf dve tretiny, župan jednu. Za ubitie buď plateno desať hrivien. Menšie veci súď gróf sám. Farárov si volia, desiatky im dávajú. Predo kráľa nepoháňaj ich nikto, ale nech sa zkončia veci ich doma; bo oni sú nezbehlí vo právach rolníci. Lesy a potoky užívajú slobodne, kovy hľadajú, kde chcú. 546.)
A to je všetko, čo vieme o vnutornej sprave podo krátkym panovaniem Štefana V., ako samostatného kráľa. Bo s otcom panoval, ako mladší kráľ, za mnohé roky.
____________________
546.) Tamže p. 132.
§. 222. O romantickej končine Štefana V.
Neprežil dlho pokoj s Otakarom uzavrený. Už 6. aug. 1272 ležal na márach, pochovaný na ostrove sv. Margity pri Budíne.
Fessler, Engel, Palacký, a iní, pripisujú mu romantickú smrť. Istý Joachim Pektari, tovarník kráľovský, pochytil princa Andreja, Štefanovho syna, ešte chlapca, a utekal s ním ku Rudolfovi Habsburgskému, aby ho zasnúbil s jeho dcerou a dal vychovať na nemeckom dvore. Ako sa o tom dozvedel Štefan V., pustil sa v najvätšej sparote za unašačom, a prenasledoval ho s tolikým spechom, že následkom rozhorúčenia dostal zapálenie pľúc a náhle umrel. Tak zneje rozprávka, a má základ diplomatický, totiž listinu kráľa českého Otakara. 547.) A predca to historický nesmysel. Nelzä o tom pochybovať, že Štefan V. umrel 6. aug. 1272; Rudolf pak teprv 10. okt. 1273 bol vyvolen za císara. Ktorak teda mohol ku nemu unášať Joachim uchváteného princa? Písaná štiri roky po domnelej udalosti listina Otakarova matie spolu rozličné osoby, prekrucuje veci, kladie pozdejšie udalosti do časov Štefanových, a celkom mýlne ich spojuje s jeho smrťou.
Kráľovskému svedoctvu postavíme oproti oprávnenejšie kráľovské svedoctvo. I kráľ Vladislav IV. píše r. 1274 o únosu Andrejovom, ale ho pripisuje bánovi Henrikovi, a dá princa unášať, nie ku Viedni, než za Drávu. 548.) Toto je pravé, ako uvidíme níže, keď bude reč o odboju Henrikovom {:§. 234:}. Ale to je udalosť pozdnejšia, a nemá so smrťou Štefanovou ani najmenšieho spojenia. Ktorak mohol Otakar, blízky príbuzný domu uhorského, tak zelené veci popísať, kto vie? Možno, že jeho pamäť bola neverná, zmátla rozličné veci; možno ale tiež, že pisár pochybil.
____________________
547.) Rex {:Vladislav IV:} inductus perfidis sugillationibus comitis Joachim, qui nec eidem regi, nec regno Ungariae fidelis existit, cujus detestanda perfidia faciente, felicis memorie olim rex Stephanus, dum filium suum ab eodem Joachimo subreptum per investigationis cite laboriosam festinanciam cuperet rehabere, ac etiam propter dolorem et inconsulte fatigationis onus falce crudelis fati extitit interemptus. Otakar r. 1276. Fejér T. V. vol. 2. p. 316.
548.) Qui {:Henricus:} ablato fratre nostro, duce Andrea, et infidelitatem committendo, se transtulit ultra Dravum. Vladislav IV. r. 1274. Monum. Hung. hist. k. IX. p. 40.
§. 223. Rodinné záležitosti Štefana V.
Za manželku mal Štefan kumánku Alžbetu, príbuznú usmrteného pri nájezdu mogolskom Kuthena, uväznenú s ním spolu, ale pri živote, snaď pre jej krásu, 549.) zachovanú.
Zplodil z nej Vladislava, Andreja a Kolomana. Vladislav panoval po otcovi, Andrej bol vévodom Slavónie, Koloman umrel v detinstve. O Šalamúnovi, ktorého spomína Keza, 550.) a Štefanovi, ktorého zná Ritius, nič sa ináče nevie.
Z početných dcier najstaršia Katarína bola ešte r. 1261 oddána vo Viedni so Štefanom Dragutínom, synom srbského kráľa Štefana Uroša. 551.) Maria sa vydala r. 1268 za Karla Chromého do Neápoľu {:§. 188:}. Anna pošla za Andronika, syna císara Michala Paläologa. 552.) Sabína bola za palatínom Mojžišom. 553.) Jedna neznámeho mena za haličským kňazom Lvom. 554.) Judita a Alžbeta boly mníšky na Zajačom Ostrove. 555.) Vydaly sa však obe. Judita pošla za českého veľmožu Záviša z Rosenbergu; Alžbeta za Štefana Milutina Urošoviča. 556.) Muž tento bol ženatý na dcere císara Jána Angela. Keď prišla mníška Alžbeta navštíviť sestru svoju Katarínu, odehnal Milutín pre ňu zákonnú svoju manželku, a pojal Alžbetu. Potom i túto zapudil, a vzal si Bulharku. Taká bola na dvore srbskom mravnosť.
A na uhorskom nebolo jej viac pod beťárskym Vladislavom.
____________________
549.) Captivam insignis formae. Pachymeres Hist. L.4.
550.) Adstantes domino regi fratres ejusdem, Andreas, Salomon et Ladislaus. Keza Chron. a. 1278.
551.) Pejacsevich Hist. Serviae.
552.) Andronicum, generum nostrum. Fejér T. V. vol. 1. p. 126.
553.) Sabina, soror nostra, relicta magistri Moys. Vladislav IV. r. 1281. Fejér T. V. vol. 3. p. 78.
554.) Leonem, generum nostrum, Ruthenorum ducem. Vo smluve s Otakarom.
555.) Ubi filia nostra commoratur. Štefan V., keď darúva r. 1270 isté zeme monasterio s. Mariae de insula Leporum. Fejér T. V. vol. 1. p. 50. Alžbeta bola tam predstavenou monastýra. R. 1278 darúva Vladislav IV. dedinu Pomaz sorori nostrae et priorissae. Fejér T. V. vol. 2. p. 446.
556.) Regem Serviae et Stephanum, filium ejus, generum nostrum. Štefan V. Fejér T. V. vol. 1. p. 126. Srov. §. 255.
Vladislav IV. Štefanovič kumánsky.
1272 – 1290.
§. 224. Útly vek Vladislavov pri nastoleniu.
1272 – 1290.
§. 224. Útly vek Vladislavov pri nastoleniu.
Syn tento Štefanov bol pri otcovej smrti najviac ak dvanásťroční chlapec. O útlom jeho veku svedčí Gregor X., v liste r. 1272 na Otakara písanom. Obávajä sa, aby mohutný Otakar nepoužil chlapeckého veku Vladislavovho, a predajnosti uhorských pánov, k opanovaniu Uhier, píše Otakarovi, žeby ho nectilo bojovať proti tak útlemu veku, an Vladislav nachádza sa ešte len v rokách nevinnosti. 557.) On sám, t. j. menom jeho ktosi, píše po smrti otcovej Trojírčanom, keď sa váhali uznať ho, hrozive, že ich dovedie zkrotiť, a že mu neujdú, ani na suchu ani na mori, hoc je ešte len chlapec, 558.) jestliby zamysleli nadužiť jeho mladosti.
A matka jeho bola Kumánka, ktorú len pôvabnosť líca odporúčala, vyššia vzdelanosť sotvá ozdobovala. Nie teda div, že vyrástol z neho ošemetný rozpustlec, divý kumánčik.
____________________
557.) Cum sit adhuc aetatis innocentis. Fejér T. V. vol. 2. p. 64.
558.) Quamvis simus ad praesens puerili in aetate. Tamže p. 37.
§. 225. Predčasné manželstvo.
A predca tento vo veku nevinnosti postavený chlapec bol už pri smrti otcovej ženatý. Dali mu r. 1271 za manželku Alžbetu, čili Izabellu; dceru kráľa sicilského Karla I., Anžuánca, 559.) a sestru Karla II. Chromého, ktorý mal za manželku Mariu, sestru Vladislavovu.
Darmo tvrdí Fesler, že to boly puhé oddávky; Izabella že bola len vychovávaná na dvore uhorskom, sobášená teprv r. 1282. Výrazy i vec o inom svedčia. Manželkou Vladislavovou nazývajú ju, r. 1272 pápež Gregor, 560.) r. 1274 sám Vladislav. 561.) Na vzájem i Izabella nazýva toho istého roku Vladislava svojím manželom, a píše sa kráľovnou uhorskou. 562.) Mala i svojho kancellára, v osobe vacovského biskupa Filipa. Z roku 1275 jest už od nej i dakoľko donácij. Povieme, že to všetko činila, činiť mohla, ako puhá oddanica? Nie, bolo to od prvu dokonalé manželstvo medzi deťmi. Keby nebolo bývalo, nikdyby sa nebolo uskutočnilo. Lebo Vladislav nikdy nemal rád vnutenú mu Sicilčanku, odvracal sa, utekal od nej. Vo veku dospelom nebolby ju sebe dal naviazať, aleby si bol vypatril dáku Kumánku. Nebolby za jedonásť rokov trpel na dvore svojom protivnú mu osobu, ktorá slobodu jeho obmedzovala, pre ktorú mnohé nepríjemnosti skúsil, ktorá bola večným pre neho výčitkom, keby sa jej bol mohol zprostiť.
____________________
559.) Dňa 28. mája 1271 píše tento: Isabellam, karissimam filiam nostram, nuper copulavimus maritali conjugio egregio duci Ladislao, primogenito regis Hungariae. Fejér T. V. vol. 1. p. 98. Na veno museli složiť siciľskí poddaní 200,000 hrivien.
560.) Reginae consortis tuae. Tamže p. 62.
561.) Charissima consors nostra. Tamže p. 157.
562.) Dei gratia regina Hungariae. – Consors noster. Fejér T. V. vol. 2. p. 216. – Český Václav a dcera Rudolfa Habsburského Guta boli tiež r. 1279 sosobášeni oba osmiletí. Palacký Deji. Čes. kni. VI. p. 213.
§. 226. Obsadenie trônu pod otázkou.
Pri maloletosti synov Štefanových a náhlej smrti tohoto, povstala otázka, kto má zaujať trôn? Bolo sice jasné, čo sa má stať po právu: ale mätežníci dostali škrupuľ svedomia. Mienky ich sa rozchádzaly v rôzno. Jedni hoveli zákonnému následníkovi Vladislavovi. Druhí chceli získať trôn mladšiemu jeho bratovi Andrejovi. Tretí chceli povýšiť na prestol, pomocou Otokarovou, švagra tohoto, Belu Rastislaviča, prejavšieho po otcovi banát mačvanský. Sestra Vladislavova Maria, v Neápoľu, osobovala právo na trôn uhorský sebe, a preniesla ho na syna svojeho Karla Martella. 563.)
____________________
563.) Už 3. aug. 1272 píše sa: Illustris Jerusalem et Siciliae regis primogenitus, Dei gratia rex Hungariae, princeps Salernitanus et honoris Montis S. Angeli dominus. Fejér T. V. vol. 2. p. 35. Deň musí byť udaný chybne, keď ešte vtedy Štefan V. žil.
§. 227. Nepokoje pri nastoleniu Vladislava IV.
Vzdor tomu bol Vladislav IV. okolo 20. aug. 1272 vo Stolnom Belehrade ovenčaný, ale nie bez násilného odporu. Privrženci Andrejovi tasili meč. 564.) Jeden z ních sa hnal na rodinu kráľovskú; len Dominik Čák, syn Petrov, vytrhnul mu meč z ruky, pri čom obdržal nebezpečné rany. Ovenčaný už kráľ dostal len bitku. Andrej Kaplon ovalil ho barlou. 565.)
Nebola pak mätež obmedzená na samý Belehrad. Jatrenie bolo rozšíreno po celej krajne. Všade sa lapili privrženci Andrejovi zbroje a napadovali stranníkov Vladislavových. Venčateľ jeho, primas Filip, utrpel pri tom na statkoch svojích značnú škodu. Vdove Alžbete, ktorá sa s celou mocou zasadzovala za právo najstaršieho syna, bolo viesť s mätežníkmi vojnu. Primas Filip požičal jej ku tomu 400 hrivien striebra. 566.)
Zkrotenie mätežníkov sa podarilo. Museli sa konečne všetci podrobiť Vladislavovi.
____________________
564.) Cum quidam infideles incole regni nostri apud Albam ante tempus coronationis karissimi filii nostri, regis Ladislai, contra nostram excellentiam manu armata insurgentes. Alžbeta vdova r. 1273. Tamže p. 132.
565.) Post nostrae coronationis tempus, cum coronatus rex fuissemus, cum cambuca percutiens. Tamže p. 426.
566.) In persecutione per barones nostros tempore coronationis nostrae suscitata apud Albam Regalem. Vdova Alžbeta r. 1285, keď dáva náhradu primasovi za požičku. Fejér T. V. vol. 3. p. 291.
§. 228. Nezdoby preletčíkov Henrika a Ägídia.
Pod menom tohoto panoval gróf Joachim, a hneď prišol ku nemu kisecký Henrik. Hlavní tento mätežník a zradca bol pri smrti Štefanovej na dvore Otakarovom, žil tam obsypaný milosťami, činil vražobné nájezdy do Uhier, kde mal oporu na rozsiahlych svojích majetkoch. Stalo sa ale, že i nepriateľ jeho, Ägídius z Budimíru, tovarník a župan prešporský, pustil sa na jeho cesty. Oddav zradne Čechom Prešporok, a daktoré iné horňozemské zámky, prebehol k Otakarovi, a bol tiež, na vzdor smluve, prijatý milostive, obdarovaný štedre. Nemohol na to hľadeť Henrik, navrátil sa ešte r. 1272 do Uhier, a mal dosť smelosti, ísť prosto ku dvoru pýtať si za to odmenu, že už prestal byť zradcom. Ani sa nezmýlil v očakávaniu. Bol prijatý blahosklonne, ba stal sa mohutným miláčkom dvora.
§. 229. Usmrtenie Bely Rastislaviča.
Čím si hlavne získal doveru, to bolo objavenie domnelých úmyslov Otakarových. Naplnil dvor tým presvedčeniem, že Otakar mieni Vladislava odstrčiť a povýšiť na trôn Belu Rastislaviča, švagra svojho. Vieru naísť nebolo ťažko. Všemohúci pri dvore Joachim bol vždy odprisahaný nepriateľ Otakarov. Ovdovelá kráľovna delila city nebohého svojho manžela. Vladislavovi IV. bola so mliekom materinským vštípená hlboká nenávisť oproti Čechom a ich kráľovi. Otakar mal tiež zub na vražobné Štefanovské plemeno. Nepriateľského ducha ukázal i najnoveji tým, že ponuknuté mu zradcom Ägídiom zámky prijal. Shuckať teda dvory Henrikovi nepadlo ťažko.
Podľa povahy svojích obžalôb nameril i na Belu Rastislaviča. Obvinňoval ho zjavne, že chce prijať milosť povýšenia z ruky Otakarovej, čo viac, hľadá kráľovho bezživotia.
Bela dokázal svoju vernosť oproti domu Štefanovmu skutkom. V minulej českej vojne bojoval o bok Štefana proti Otakarovi, mal tam prísť i o život {:§. 217:}. A predca rádi slúchali šibalského osočovateľa pri dvore. Mysleli si, že však preletčík Henrik je dokonale zasvätený do úmyslov Otakarových. Dodali teda, prinajmenej úľubou, oplanovi smelosti ku hroznému zločinu.
Sošed sa, či náhodou či zúmyselne, na Zajačom ostrove s nevinným, nič zlého netušiacim Belom Rastislavičom, pustil sa s ním do svady, a medzi výčitkami tasil meč, prebodnul, rozsekal r. 1272 na kusy blízkeho príbuzného kráľovskej rodiny. 567.)
Ubijcovi nehnul sa zato ani vlas na hlave, a mačvanský banát ubitého prejala, spolu so Spišom, kráľovna vdova Alžbeta.
____________________
567.) Post mortem Stephani regis, quidam comes Henricus de Guzzing... reconciliatus domino Ladislao... Accidit autem, ut cum domino Bela, duce de Marsavve, avunculo regis praedicti, et consobrino regis Boemiae, comes idem in verba contumeliosa erumpens... ducem Belam in insula apud Budam miserabili nece prosterneret, ita ut membra illius in frusta concisa... cum planctu sepelirent. Annal. Stero. a. 1272 ap. Freher Germ. Script. I. 387. – Srov. Chron. Lambac. u Raucha. „Volens sibi regnum indebite usurpare.“
§. 230. Prvá vojna Vladislava s Otakarom.
Otakar zakypel hnevom a zaprisahal sa, že nenechá bez pomsty smrť švagrovu. Hrnúci sa ku nemu početní preletníci nepremeškali podpaľovať ho ešte viac. Bez toho delil i on zlú mienku, aká vtedy bola rozšírená po Európe o Uhroch. 568.) Mal to presvedčenie, že s nespoľahlivými Uhrami len toľko bude mať pokoja, koľko im strachu naženie. 569.) Činil teda prípravy ku vojne.
Ale Uhri nečakali na jeho návštevu, než predošli ho. Aby mu nedali času ku sobraniu síl, vsypali sa, vo februáru 1273, do zemí nepriateľských, poplenili Rakúsy, Štyrsko, Korutany, Moravu, odvliekli tisíce zajatých. Zvlášte bojovný kisecký Henrik sa pri tom vyznačil. Keď ale mohutný Otakar bol hotov so svojími prípravami, vtedy sa vovalil do Uhier, a nahnal nie malého strachu Uhrom. Preniknul až ku Váhu, zaujal znovu ztratený Prešporok, Trnavu, Jur, Nitru, Ráb, Šoproň. Hnal všade Uhrov pred sebou; nikde sa mu nesmeli postaviť.
____________________
568.) Gentis illius est fides, fidem aliquam non servare; veritas non dicere veritatem; et opinatur esse perjurium perjuria non committere; et mendacium esse reputat, nil mentiri. Talian Henr. de Isernia. Fejér T. V. vol. 2. p. 68.
569.) Postquam tumultuariam gentem malignandi motus exagitat inquietus, sciatis, quod is nonnisi pace, quam nobis victoria pariet, conquiescet. Otakar biskupovi holomúckemu. Tamže.
§. 231. Rozstrk medzi kráľom a matkou.
Nebezpečenstvo bolo tým väčšie, že práve vtedy, keď mohutný nepriateľ víťazne postupoval ku srdcu državy, i vnutorné rozbroje rozrývaly dvor a krajnu.
Na dvore povstal rozstrk medzi kráľom a matkou jeho Alžbetou. Z akých príčin, nenie známo, ale to nám zvestuje Alžbeta sama, že ho roznítil Jakub, syn Ponythov. 570.) Tak sa zdá, že to bol miláčok Alžbetin, lebo ho i majetkom oštedrila. Keď mu ho potom chcela odjať, rozdráždený Jakub sňal hlavu poslanému ku nemu tovarníkovi Pavlovi. 571.) Takí vtedy boli páni!
Svár neobmedzil sa na dvor, než zachvátil i obyvateľstvo. Utvorily sa stránky, a hneď, ako to vtedy bývalo, siahly ku zbroji a krveprolitiu. Kypela, pri zahraničnej, i domáca vojna. 572.)
____________________
570.) Jacobus, filius Ponyth, inter dominum Ladislaum regem, filium nostrum, et nos discordiam seminavit. Alžbeta r. 1286. Fejér T. V. vol. 3. p. 324.
571.) Et postmodum cum possessionem regiam nostram, Kalman – Kiralychey vocatam, per nos sibi collatam, repetissemus ab eodem, tavernicum nostrum Paulum, ad ipsum destinatum, capite detruncavit et occidit. Tá tamže.
572.) Inter nos ab una parte et dominam reginam, matrem nostram, ex altera, dissidium, scandalo non vacuum, et gravium querravum materiam suscitavit. Vladislav IV. 10 kal. febr. 1274. Fejér T. V. vol. 2. p. 148.
§. 232. Pokoj s Otakarom.
Toto tak, ako víťazné postupovanie Otakara učinilo Uhrov náklonnými ku prijatiu nabídnutého pokoja. Veľmi boli rádi, keď Otakar vystrel proti ním priateľskú pravicu; i čudovali sa, keď osvedčil, že hotov je prinavrátiť všetko, čokoľvek z Uhier zaujal. Ale Otakar vedel, čo činí. Práve vtedy, keď pluky jeho pokračovaly víťazne v Uhrách, doletela mu osudná zvesť, že si Nemci vyvolili, 10. okt. 1273, za kráľa Rudolfa Habsburgského. To zabilo taký klin Otakarovi do hlavy, že nič pilnejšieho neznal nad uzavrenie pokoja s Uhrami. Vyjednávanie o ňom započalo sa už pod jeseň r. 1273, a zavŕšeno bolo asi vtedy, keď sa Vladislav smieril s matkou, vo prvých mesiacoch r. 1274.
§. 233. Rudolf a Otakar.
Ten Rudolf, ktorého si Nemci vyvolili, mal dačo zemí vo Švajčiarsku, na Šváboch, v Elzásu ale pomerne bol chudobný; a práve to mu dopomohlo ku hodnosti. Lebo volenci {:kurfüsten:} takého hľadali panovníka, ktorýby im mnoho a prísne nerozkazoval; a to si sľubovali od chudobného Rudolfa. Vychovaný bol gróf tento na dvore Fridricha II., ale zásady jeho náboženské si neprivlastnil, aspon sa podľa ních nespravoval. Olúpil, ako bojovný ritier, nejednoho: niesol sa však veľmi nábožným. Spatriv duchovníka majúciho preísť pres potok so svátosťou, zosadnul z koňa a daroval mu ho. 573.)
Pri vyvoleniu položili mu hneď spiklí proti Otakarovi volenci za povinnosť, odjať Rakúsy, Štyrsko a Korutany nenávidenému Otakarovi, ktorý i sám domáhal sa císarského plášťa. Vyvolenie Rudolfovo bolo už samo v sebe pre neho pokoreniem, a hrozilo mu najvätším nebezpečenstvom. To vedel, že chudobný Rudolf dychtive, hladovite siahne po príležitosti, odjať mu rečené krajny; a znal ho, ako muža príčinlivého a chytrého. Očakával teda pod istým vojnu, a bál sa jej pre povážlivé naladenie Nemcov.
Nemci zaiste hľadeli na to krive, že jedon Slovan zaujal tak pekné nemecké provincie, hoc Otakar bol velikým priateľom Nemcov, volal ich hromadne do Čiech, nadal velikými právami, zaprovodil ich riady, hovoril ich reč s obľubou, miloval ich piesne, položil základ budúciho ponemčenia zeme, sám bol hotovým Nemcom. V celom, Slovanstvu vždy vražobnom, Nemecku vrela jedovatá nenávisť proti Čechom; tým viac v opanovaných provinciach, ako to vždy a všade býva, že opanovateľ je nenávidený.
Toto všetko videl a cítil Otakar; preto ochotne navrátil všetko, čo bol zaujal v Uhrách, len aby z tejto strany mal pokoj.
Bolby sa rád i osobne sošol so mladším kráľom, ale Uhri žiadali ozbrojenú schádzku, a Otakar to nechcel. Ani nenaléhal veľmi na to, báv sa Joachima. To vedel, že tento človek vcele opanoval chlapca kráľa, a znal, že nič dobrého od neho očakávať nemôže. 574.)
Obrátil sa teda len na veľkomožných pánov. Ale to činil i sok jeho Rudolf. Oba mali svoje stránky, ktoré potom zápasily vospolok, pod zástavami Vladislavovou a Andrejovou.
____________________
573.) Cacsar Cantu Világ történelme. Sv. X. p. 219.
574.) Idem {:Joachimus:} etiam in presenti dominum regem suo regimini sic addixit, ut rex nil nisi juxta ipsius arbitrium audeat operari. Otakar r. 1276 Vladislavovej sestre. Fejér T. V. vol. 2. p. 317. Od umluveného sjezdu odstupuje ex eo, quod rex sub gubernatione consistit Joachimi, qui eundem ad singulaque nobis nocitura fuerint, suggestionis svadela letifere incitat et irritat. Tamže p. 318.
§. 234. Odboj a končina Henrikova.
Lebo mätežný, vždy dačo šijúci a párajúci, Henrik kisecký, hoc mu i hodnosť chorvátskeho bána udelili, vzbudil zas a postavil do popredia tú otázku, za ktorú už po smrti Štefanovej bojováno, či Vladislav, či Andrej? a sám sa osvedčil za tohoto.
Popudil ho návrat a laskavé prijatie u dvora Ägídia. Preletčík tento uskočil ešte pred vojnou od Otakara, a zavďačil sa Uhrom navráteniem im zradeného Čechom Prešporka. Bolby zaslúžil oplan šibenicu, ale Joachim prijal ho na dvore s vyznačeniem; čo odprisahaný jeho nepriateľ Henrik zažiť nemohol. Ako ho zo Prahy vypudil príchod Ägídiov: tak teraz z Budína. Ušol do Chorvátska, a uniesol akosi so sebou princa Andreja. 575.)
Čo sa potom so chlapcom stalo, kedy a ktorak prišol nazpät ku dvoru, to je tmou nepamäti zahaleno. Isté ale je, že Henrik, ktorý k vôli Vladislavovi Belu Rastislaviča zabil a českú vojnu zapríčinil, teraz verejne vztýčil Andrejove zástavy, a spôsobil náramné jatrenie, rozbroje, ubijstvá, žharstva po celej krajne, tak že sa roku 1274 trôn podo Vladislavom mocno kolébal, a len toľko že nezvrátil.
Roland Markovič pustošil, s Ivaničom {:Yuachynus:}, dediny a chrámy v župách šimegskej a belehradskej, potom zaujal spišský zámok, náležitosť staršej kráľovnej Alžbety, a Gelnicu. Vypudený odtuď Ďurom Šóšom, s pomocou kňahyne poľskej Kunigundy Belovnej, opanoval Nír až po Sedmohradsko. 576.) Keď on padnul v bitce rukou Šóšovou, udržoval ešte jeho dielo Gregor Pavlovič. Ale i tohto jal posléze Ďuro Sós, a kráľ mu dal hlavu zťať. 577.)
Vojvoda sedmohradský Lythen, ináče Litua, 578.) chcel sa učiniť neodvislým, odoprel kráľovi všetku daň. 579.) I tohoto zabil poslaný proti nemu Šóš, brata pak jeho Bartha lapil.
V Sedmohradsku i Sási povstali a zpustošili statky verného Vladislavovi biskupa. 580.)
Jágerský biskup Andrej oproti tomu držal so protivníkmi Vladislavovými; začož mu tento jedny zo statkov zpustošil, druhé odjal. 581.)
Proti Vladislavovi osvedčili sa i Mojžiš a Ugrin, 582.) tamten zdá sa švagor po sestre Sabíne {:dokl. 553:}.
Palatín pak Finta jal kdesi i samého kráľa, len istý Miklúš ho oslobodil. 583.) Z čoho vidno, že v tej mrvenine Vladislav semo tamo sa čmíril.
Hlavní pôvodca všetkého, bán Henrik, obľahnul ho, spolu s matkou Alžbetou, v Budíne. Sám mätežník ale obstál pri tom zle. Peter Čák porazil ho u dediny Fuen, a zabil i jeho samého. 584.)
Taký vzal koniec smelý tento neposeda, ale zanechal po sebe nie menej smelých a neposedných synov, pánov kiseckých {:Gyns:}, o ktorých budeme mať čo rozpráväť.
S jeho zahynutiem utichly po málu tie hrozné rozbroje, ktoré pres celý 1274 rok rozrývaly krajnu, otriasaly prestolom. 585.) Joachim potom upravoval sám jediný osudami krajny i dvorom.
____________________
575.) Ablato fratre nostro, duce Andrea. V. dokl. 548. Z toho bájka o romantickej smrti Štefanovej {:§. 222:}.
576.) Quum Rolandus, filius Mark, per suam infidelitatem terram nostram Scepusiensem, una cum Gylnichbania, et terram Nyr, ultra partem de Thezael {:Tiszaél?:} usque ad partem Transilvanam, contra nostram regiam majestatem potentialiter occuparet. Vladislav IV. r. 1285. Fejér T. V. vol. 3. p. 274. Fejér T. V. vol. 2. p. 239 a 249. – Lorandus, ne quidem in dignitate aliqua constitutus {:scribitur enim tantum filius Mark:} occupato Scepusiensi castro, totam inde usque Transylvaniae limites regionem sub suam redegerat potestatem. Kovachich Suppl. Vest. Comit. T. I. p. 102.
577.) Quem nos fecimus decollari. Fejér T. V. vol. 2. p. 249. – Vastabat etiam sub eodem rege Hungariam quidam Gergely, filius Pauli, privatae conditionis homo. Kovachich L. c.
578.) Fejér T. V. vol. 3. p. 398.
579.) Quum nos in aetate puerili regnare cepissemus, Lythen voyvoda, una cum fratribus suis, aliquam partem de regno nostro, ultra Alpes existentem, pro se occuparat. – Et sic per ejusdem magistri Georgii servitium {:že Lythena zabil:} tributum nostrum in eisdem partibus nobis fuit restauratum. Tamže p. 275.
580.) Dioecesis sua hostili persecutione Saxorum, nobis in aetate tenera constitutis, ad inhabitantium devenit raritatem. Tamže p. 118.
581.) Na milosť ho prijíma r. 1281. Tamže p. 81.
582.) Cum pridie magister Mois, Ugrinus, et complices, contra nos et nostros in Frowen irruere voluissent. Vladislav IV. 5 kal. oct. 1275. Fejér T. V. vol. 2. p. 286.
583.) Cum per Fintha palatinum captivati fuissemus, de captivate nos {:Nicolaus:} liberavit. Fejér T. V. vol. 3. p. 81.
584.) Diplom Vladislava IV., ktorým potvrdzuje Petrovi r. 1274 panstvo Scynche.
585.) Partes in dissonas scissum fuit regnum Ungariae, et deventum est ad rigidi martis certamina, ita ut inter germanitatis junctos foedere, naturalique fibula copulatos, hostiliter pugnaretur. Otakar r. 1276. Fejér T. V. vol. 2. p. 316.
§. 235. Utvrdenie spolku s Rudolfom.
Otakar medzi tým vyhlásil vyvolenie Rudolfa Habsburgského za neplatné. Snem oproti tomu augsburgský dal r. 1275 Otakara do ríšskej kliatby, a vyhlásil ho za zbaveného, ako neposlušného vasalla kráľa rimskeho, nielen všetkých zaujatých nemeckých provincij, než i svojích dedičných zemí Čiech a Moravy. Večné ťahotenie Čechov ku Nemcom počalo niesť trpké ovoce. Otváral sa pre ních výhľad, utonúť vcele, ako služobná háveť, v tom kruhu, vo ktorom sa už dávno boli octli, bočiace odo Slovanstva. A odrodilých pánov českých to tak málo nepokojilo, keď mala ich vlasť z najvyššej moci a slávy do prepasti ničoty padnúť, že sami sľubovali tajomne pomoc Rudolfovi proti svojemu kráľovi, ktorého nenávideli preto, že chcel byť a bol kráľom, nedal im samopašiť, bral v ochranu ľud pred ich nátiskami. Nemeckí pak jeho poddaní, tí práve plesali, strehli dychtive na svojo oslobodenie. Bo Nemcovi vždy krivda, keď nedrží patu na krku zotročilého Slovana.
Rudolf sa hotovil k uskutočneniu vôle národa nemeckého a svojích sebeckých pri tom zámerov, sbieral vojsko, dal Rakúšanov rozriešiť odo prísahy vernosti zloženej Otakarovi skrze arcibiskupa solnohradského; Otakar pak chcel sa udržať mocou pri tom, čo právne nadobudnul.
Oba dejstvovali s najvätším úsiliem v Uhrách, aby ich na svoju stránku pritiahli, vedúce dobre, že Uhry budú to závažie, ktoré vážky zkloní na jednu alebo druhú stranu. Ale výhľady na úspech boly veľmi rozdielne. Otakar mal sice v Uhrách dakoľko horlivých privržencov. Takí boli synovia zhynulého bána Henrika, Ivan, Miklúš, Henrik. 586.) Títo i vtedy držali s Otakarom, keď Uhri valne povstali za Rudolfa. Takýchto dakoľko pánov vynímajä, ostatní mali preplnené srdcia žlčou oproti Čechom, najme všemohúci Joachim Pektari. Tento neprestával popudzovať dvor i barónov proti Otakarovi.
Rudolfovi oproti tomu sám šol v ústrety. Náhle sa utíšil vzbudený Henrikom mätež, hneď bežal sám na dvor Rudolfov, a započal politické čachrymachry. Pre kráľa vyprosil tú milosť, aby mu Rudolf bol za otca; pre princa Andreja žiadal, aby mu zasľúbil svoju dceru; pre sebä len maličkosť, jednu z Otakarových zemí. 587.) Rudolf prvú prosbu vďačne vyplnil, druhej nebol odporný, pri tretej sa milostive uškrnul.
Započatý handel s državami sa potom viedol ďalej, pri čom Uhri len ostíchave položili jednudruhú výminku, a hneď odstúpili, náhle Rudolf len trošíčku stiahnul obrvy, aby sa vyjednávanie nerozbilo. Rudolf oproti tomu bol plný slaďúnkych, laskavých slôv: ale vo veci neustupne húžovitý. Daktoré žiadosti, ako strany postúpenia Štyrska, odmítnul vcele; pri iných sa chránil každej určitej prípovede. Ku ničomu podstatnému sa nechcel zaviazať. Uišťoval len s poklonami, že mu na srdcu leží to veľkomožné a povestné kráľovstvo uhorské vo starej slávy sväzkoch znovuzrodzenou opravou upravovať a provázky otcovského dedictva primerenými hranicami rozšíriť. 588.) Vyjednával cvičený diplomat s mužom orientálskej nadutosti, a pekne si ho okrútil okolo prsta. Na strane Rudolfovej bola chladná rozvaha; na strane Joachimovej netrpelivá náruživosť.
Pánom písal Rudolf zvláštny list, aby sa doverne a smelo obrátili so prosbou na neho, jestliby sa duši ich ľúbilo dáke v rimskom kráľovstve sa blištiace vyznačenie; že si za zvláštnu česť pokladať bude vyplniť ich žiadosti. 589.) Znal dobre márnomyselnosť uhorských pánov. Mali dosť na takýchto titerkách a prázdnych slovách; prisľubili svoju účasť v boji proti Otakarovi, hotovili sa na Čechov, ako čoby svet boli mali vyhrať.
Ba, aby s tým vätším dôrazom mohli dejstvovať o bok Nemcov, požiadali i Karla sicilského, tesťa Vladislavovho, o pomocné vojsko, a tuším ho i obdržali. 590.)
____________________
586.) Týchto menuje r. 1290 pápež Miklúš IV. Peter bol biskup vesprimsky. V. §. §. 257. 251.
587.) Cum sciret {:Joachimus:}, quod comes Rudolphus, qui electus esse dicitur in regem Romanorum, nostre inimicus esset magnificiente capitalis, dominum Andream, juniorem regem Ungariae, quem proditorie subripuerat, volebat ipsius Rudolphi filie matrimonialis vinculi foedere copulare, petens unam nostram provinciam ab eodem comite sibi dare. Otakar r. 1276. Fejér T. V. vol. 2. p. 318.
588.) Nobis est curae et cordi illud magnificum et famosum Hungariae regnum in antiquae gloriae fascibus rediviva reformatione dirigere... avitae haereditatis funiculis congruis finibus ampliare. Tamže p. 320.
589.) Pro munere petimus speciali, quatenus, si quae in regno Romano, vel apud vos, hujusmodi praerogativae refulgeant, quod ex his vester animus oblectetur, a nobis eas cum obtinendi fiducia requiratis. Tamže.
590.) R. 1276 povoľuje Karol žiadaných „trumbatores“ ku výprave do Uhier. Fejér T. V. vol. 2. p. 322.
§. 236. Druhá vojna s Otakarom.
Politika Rudolfova dejstvovala, keď s Uhrami vyjednával, i inde. Pápežovi povolil všetko, čoho si len priať mohol. Bávorskému Henrikovi pohrozil, aby sa neopovážil pracovať na smiereniu kráľov uhorského a českého. 591.) Poddaných Otakarových popudzoval proti nemu všade, nielen v Rakúsku a Štyrsku, než i v Čechách a na Morave. Tam použil nenávisti národnej, tu nespokojnosti so svojím kráľom českých pánov, takých krátkozrakých a podlých mätežníkov, ako boli uhorskí. Na Otokara nakydal hany, akú len vymysleť mohol, aby ho uviedol v ošklivosť a nenávisť. Ešte i to pustil o ňom do sveta, že vyslal proti nemu strigy čarodejnice, aby ho čarami usmrtily. 592.)
Za hlavniu ale vec považoval smluvu s Uhrami. Náhle táto bola hotová, hneď prešol odo príprav ku skutku. V oktobru r. 1276 stal s vojskom v Nemecku sohnaným u brán Viedeňských. Súčasne blížilo sa od východu silné vojsko uhorské.
Veľmi mnoho na tom záležalo, čo počne Viedeň. Ku Viedni vzíraly celé Rakúsy i Štyrsko, aby sa podľa jej príkladu riadily. Čože teda tam? Mešťanosta Paltram chcel všemožne Viedeň udržať vo vernosti proti Otakarovi. Pripomínal svatosť smluvy s Otakarom učinenej, poukazoval na prísahu vernosti, spomínal nalezajúcich sa v rukách jeho zastavencov. Ale to bol hlas volajúciho na púšti v jäku rozbúrených vášní. Nechceme Čecha! vrešťalo jednými ústami celé zovrubné mesto. A duchovenstvo, zvlášte dominikáni a minoríti, prilievalo oleja do ohňa. Muži v talároch boli, ako obyčajne v takých okolnosťach, najhorlivejší medzi horlivými. Aby sa nikto neviazal na prísahu, vyhlásili ju za neplatnú, rozriešovali od nej verejne vo chrámoch, mocou pápežskou. 593.) Viedeň teda otvorila brány Rudolfovi, uvítala ho s najsrdečnejším jásotom, ztrieskala, zničila všetky stopy českého panovania. A tak učinily všetky temer mestá a pevnosti v Rakúsku. Domáci pán stal sa okamžite cudzým, a prišelec pánom domácim. Otakarovi bolo, ako čoby nikdy nebol panoval v Rakúsku; Rudolfovi, ako čoby sa tam bol narodil.
Otakar sa blížil od severu, ku hájeniu práv svojích, ale čo počať? Octnul sa na zbúrenom moru državnej zrady, a na prekonanie mocou nemohlo byť pomyšlenia. Spojencov bolo na 100,000; on priviedol len okolo 26,000 vojska. A ku pomoci mu neprispel nikto iný, ako grófovia kiseckí, synovia Henrikovi. Títo ovšem vtrhli do Rakús a Štyrska, aby časť nepriateľov odvliekli od Otakara. To však bola pomoc slabá, nevydatná. Zo slovanstva nikto sa nehnul, keď sa država slovanská nalezala v nebezpečenstve. Ku tomu dobehla zo Čiech novina, že mnozí páni v Čechách a na Morave, potrativše zdravý rozum ľudský, povstali zbrojne za Rudolfa, a započali válku proti privržencom Otakarovým. Na čele týchto nešťastných stál Záviša z Rosenbergu, muž pochabe ctižiadostivý, potomný švagor kráľa Vladislava. Medzi zradcami bol tuším i biskup holomúcky, rodzený Nemec; lebo po porážce prisiahnul vo prvých, a s najvätšou ochotou, Rudolfovi. Na ohromujúcu túto zvesť opustil Otakar spešne Rakúsy a utiahol sa do Čiech.
Odtuď vyjednával s Rudolfom o pokoj, a uzavrel ho už 22. nov. 1276, ale s najnepriaznivejšími výminkami, k akým ho len zúfalstvo dohnať mohlo. Postúpil Rudolfovi celé Rakúsy, Štyrsko, Korutany, Krajňu. Svoje vlastné dedičné zeme, Čechy a Moravu, vzal od neho v držanie područné, 594.) a šol mu, keď ešte ležal táborom, prisiahnuť vasallskú vernosť.
Ku tomuto deju pripletá Aeneas Sylvius zanímavú rozprávku, ktorá, hoc je len vymyslenina, znamenite líči, i radosť jásajúciho nemectva, i duševné otrapy Otakarove. Hanbil sa Otakar zložiť verejne prísahu vernosti tomu, jehož vyvolenie uznať sa zdráhal; a Rudolf mu dovolil učiniť to vo stánu, u prítomnosti samých toliko kniežat. Keď ale tam kľačal pred Rudolfom, spadly od razu prihotovené podľa toho steny, a obe vojská uzreli Otakara zapýreného v tak pokornom a ponižujúcom postaveniu. 595.)
Pri tejto nekonečnej výhre Rudolfovej, keď i pokoril do prachu svojho soka, i veliké prekrásne krajny získal pre svoju chudobnú rodinu, čo vyhral Vladislav IV.? Otakar musel sľúbiť, že mu vydá unesené testinou Annou prenešťastné poklady.
____________________
591.) Fejér T. VII. vol. 2. p. 42.
592.) Demum ad Styriam pro quibusdam sortilegis Pythonissis ad eum occidendum suis veneficiis misit. Australis Hist. ap. Freher Germ. Script. I. 327. a. 1276.
593.) Quem {:Rudolphum:} ministeriales honorifice ac solenniter recipientes, relicto et abjecto rege Bohemiae, Rudolpho regi adhaeserunt, oblitique sunt pacti et juramenti, quod pepigerant cum eo, postpositis haeredibus eorum, quos ei in obsides tradiderant, ac per consilium et informationem praedicatorum et minorum fratrum, et totius cleri, qui auctoritate papae tollentes juramentorum scelera, omnes regem Rudolphum in dominum receperunt. Tamže.
594.) Fejér T. V. vol. 2. p. 324. – Gerardus de Roo Annal. Austr. L. I.
595.) Goldast Comment. de regni Bohe. juribus. – Struve Corp. Hist. Germ. Period IX. Sect. I. §. 17. – Aeneas Sylvius Hist. Bohem.
§. 237. Nová smluva Vladislava s Rudolfom.
To bolo všetko. A predca Vladislav bol tak vďačný, ako čoby najvätšie bol získal prospechy. Pokorenie Otakarovo lichotilo mu nad mieru. Zo vďačnosti vydal 23. mája 1277 edikt k ochrane kupcov nemeckých v Uhrách.
Rudolf oproti tomu tak bol húžovitý a chladný, že v ničom nevyplnil vôľu Vladislavovu. Na výhody udelené kupcom nemeckým odvetil tým, že zakázal Novomestským vinice a vína v Uhrách kupovať. Joachim znovu vyslovil, žeby Uhri mali appetit na Štyrsko. Rudolf osvedčil, že nemôže byť postúpeno Uhrom, poneváč je časťou svatej rimskej državy. Vladislav odporúčal mu istého komorníka, aby mu navrátil akési statky v novonadobudnutých provinciach. Rudolf odvrknul, že to musí byť napred súdne vyšetreno, či má ku ním právo, či nie. Ešte i strany manželstva medzi jeho Klementínou a princom Andrejom proťahoval, že si musí rozmysleť, poradiť sa so svojími a s pápežom. Miesto vyplnenia žiadostí Vladislavových, žiadal navrátenie zámkov, ktoré páni uhorskí držali na územiu rakúskom a štyrskom. Aké sú najsladšie slová, všetky sobral pri lichoteniu Vladislavovi, ale skutek utek. Úchvat lásky bol u neho vždy chladnokrevne vyrátaný. Nikdy sa nedal zarvať ku dákym vážnejším sľubom; zostal vždy len pri všeobecných sladkých slovách a výrazoch.
Keby Otakar bol už pokojne sedel vo Praze, bolaby vo krátce povstala chladnosť, potom napnutosť, medzi Vladislavom a Rudolfom. Ale ukazovaly sa znaky, že pokorený, a ešte vždy viac a viac svieraný, zúmyselne dráždený, Otakar nezpočine. Držal ešte hornie Rakúsy; poklady Vladislavovi nevydával; dceru svoju Kunigundu, ktorá mala byť oddaná Rudolfovmu synovi, vstrčil do kláštora. Najviac ho škrelo, že Rudolf bral zjavne pod ochranu zradivších ho pánov. Nie posledňou pohnútkou bola i manželka, ktorá ho prijala s trpkými výčitkami a pohrdou, že sa vzdal bez boja, a neprestala hnať ku krajnosti. Vida jeho prodlévanie, požiadal Rudolf pápeža, aby ho vyklial, čo mu pápež i učinil k vôli. Hornie Rakúsy odjal mu silou, a hotovil sa ku novému zápasu.
Vtedy počal celkom prísne vyjednávať i so Vladislavom strany spoločného postupovania proti Otakarovi. Meno tomu dal obojstranného obhajného a výbojného spolku: ale tak to navliekol, fainou diplomatickou zručnosťou, že len pomoc Uhrov sebe poistil, im žiadnoho zisku pri podniku nenechal, ku ničomu sa proti ním nezaviazal. Uhri nenávideli slepo, a slepo šli chytrému súsedovi na ruku.
Smluva bola konečne uzavrená 12. jul. 1277 vo Viedni, skrze poslov Vladislavových, biskupa záhrebského Timothea, váradského Vladimíra, bána Rolanda, stolníka Aladára, a iných. Bolo vyjednáno: vzájomná pomoc proti všetkým nepriateľom, ktorá však mala osožiť len Nemcom, volné kupectvo, a vydanie Klementíny za Andreja. Mali však byť posláni predbežne ohliadači ku tomuto, aby vyskúmali, či dačo z potrebných ku manželstvu vecí nechybí. 596.)
____________________
596.) Exhibebitur dux Andreas, frater regis, nostris nunciis ad videndum, quo experto atque viso, si defectus notabilis expers repertus fuerit, sponsalia solida manebunt. Fejér T. V. vol. 2. p. 391.
§. 238. Smrť Andreja Štefanoviča.
Toto sa stalo brzo zbytočným. Nemci nestihli prísť ohliadať Andreja, či sa hodí ku stavu manželskému; on ustúpil, komu zavadzal. Je nie nepodobná pravde násilná, tajne vyvedená jeho smrť. Bol sice ešte len dvanásťroční chlapec, ale meno jeho písali na zástavy svoje všetci mätežníci, neprestávali krajnu búriť, zákonného kráľa nepokojiť pre neho. Už to bolo urážlivé, a za odbojom páchnuce, že mu dávan i tituľ mladšieho kráľa, 597.) čo sa dávalo len venčaným synom, nikoli bratom kráľovým. Ľahko teda mohol dakto na tú prísť myšlienku, odpratať i jeho, ako bol odpratan Bela Rastislavovič {:§. 229:}. Významné je, že potom povstal Lžeandrej {:§. 271:}. Oplani zvykli sa vydávať za princov, ktorých tajemstvenná tragická smrť rozplameňuje obraznosť množstva. Musela žiť o tom povesť v ľudu, keď sa toho chopil, po smrti Vladislavovej, oklamník. Celkom ale bľúznivé je, čo vypravuje Dlugoš. 598.) Uskočil vraj predo bratom do Poľska. Vladislav poslal za ním ubijcov, ktorí ho utopili vo riece Nide. Nič takého nevysvitá zo slôv Rudolfových, keď píše o predčasnej smrti nádejného zaťa svojeho. 599.) Mal potom o jednu povinnosť menej, keď zrazil, s uhorskou pomocou, protivníka svojeho až do prachu.
____________________
597.) Dominum Andream, juniorem regem. Otakar r. 1276. V. dokl. 587.
598.) Dlugoš Histo. Polon. L. 7.
599.) Dilectus nobis quondam N. illustris, filiae nostrae sponsus, ut dicitur, cursu, prohdolor ! nimis praecipiti, viam transivit brevis vitae. Fejér T. V. vol. 2. p. 456.
§. 239. Konečné zničenie Otakara.
Otakar vida, že nové obete plodia vždy len nové požiadavky, ustupčivosť vätšie dotieranie, odhodlal sa skutočne siahnuť znovu ku meču. Prispel mu ku pomoci, s ruskými plukmi, Lev Danielovič. Vojsko však jeho naskrze sa nemohlo rovnať v počtu spojenej sile Uhrov a Nemcov. Ku tomu šla povesť, že daktorí z pánov tiahnu do boja s myšlienkou zrady. Preto ľud plakal, vo predtuche budúciho nešťastia, keď sa hrnulo vojsko Otakarovo bránami pražskými ku hraniciam rakúskym.
U Marcheku, ktoré mestečko Otakar bol založil na poli Moravskom na pamiatku víťazstva nad Uhrami, čakal Rudolf so trepotom pomoc uhorskú, písal listy za listami Vladislavovi, aby pospiechal. Odľahlo mu, keď Vladislav dorazil osobne so 40,000 Uhrov a 16,000 Kumánov, pod vrchním veliteľstvom palatína Matúša, 600.) zdá sa že Trenčianského. 601.) Otakar oproti tomu sa zdesil, keď videl, s kolikým mu množstvom zápas nastáva.
Spoléhajä sa však na Boha a vyskusenú chrabrosť českú, šol v ústrety spojencom, a stal im na poli Moravskom v oči 26. aug. 1278, pevne odhodlaný, či prijať, či naniesť bitku. Tej bol mysle a vôle i Rudolf. Nezosadoval z koňa, vydával rozkazy, sporiadal zástupy. Vladislava postavil ďaleko do zadních riadov, na bezpečné miesto: ale vojsko uhorské posul vo predok a dobre ho použil.
Otakarovi prišla zprava, že páni jeho stoja s nepriateľom v porozumeniu a obmýšľajú zasa zradu. Povolal teda u predvečer bitky náčelníkov do svojeho stánu, a odloživ zbroj, takto rečil pred nimi: Stojím tu pred vámi bezzbrojný. Činím to preto, abyste ma smele mohli zklať, jestli moju smrť žíznite. I zaklínam vás, učiňte to teraz, nie zajtrá v boji. Teraz padnem sám, zajtrá zhynú so mnou mnohé tisíce. 602.) Tak vzal na próbu Otakar vernosť svojích pánov. Všetci osvedčovali prísahou vernosť svoju, a na druhý deň ho bezsvedomní kujoni zradili, sami otčinu do prepasti sotili.
Češi bojovali v nastalej srážce ako lvi, a už sa im usmievalo víťazstvo. Prelomili stredok vojska nepriateľského. Otakar mu chcel naniesť posledniu ranu. Poslav ku najvyššiemu komorníkovi moravskému, Milotovi z Dedíc, ktorý stál v pozadiu v zásobe, velel mu postúpiť a uderiť. Milota ale, jehož vraj vnucte Otakar bol kedysi učinil násilie, nielen nepostúpil, než dal sa na útek, čo vidúce iné zástupy, učinili totéž. Bitka bola ztratená.
Spanilomyselný Otakar nechcel prežiť taký úpadok svojej rodiny i otčiny. Vzav sa, s nemnohými vernými, vrazil do nepriateľa, nie už aby zvíťazil, než aby našol istú smrť. Už nedbal o prchnuvšie zradne vojsko: myslel len na to, aby sám zahynul, čo i obsiahol. Keď padol pod ním kôň, priskočil bývalý jeho číšnik Berchtold, jehož brata bol dal pre zločiny popraviť, a prehnal ho kopiem pres hrdlo. Iní Rakúšani, ktorí mu boli prisáhli vernosť, zasadili mu sedemnásť rán, posledniu mečom. 603.) Mrtvého zvliekli do naha a rúhali sa mu. Rudolf však vzdáva chrabrosti jeho slušnú česť. 604.)
To je deň jedon z najsmutnejších pre českého vlastenca. Na dvanásťtisíc Čechov padlo, mnoho sa ich utopilo vo riece Morave, mnoho bolo zajato. Prišli plenníkmi do tej Viedne, kde nedávno panovali.
I mrtvoľa Otakarova bola privezená do Viedne. Čestný pohreb sa mu odoprel, poneváč umrel pod pápežskou kliatbou. Vyňali z neho vniternosti, telo napustili olejmi, aby vzdorovalo porušeniu, a tak vystavili na márach u minorítov temer za tridcať týždňov. 605.) Plachty ku zavinutiu tela, aby neurážalo oči, darovala císarovna.
Náš Vladislav mal takú radosť nade tragickou končinou Otakarovou, že zasvätil deň jeho smrti po celých Uhrách. 606.) Chcel prosto z bojišťa ísť pleniť Moravu a Čechy: ale Rudolf mu reknul coky! bo to územie svatej rimskej ríše. Žiadal, aby mu boly vydané siroty Otakarove do prinavrátenia unesených Annou nešťastných pokladov. I to odoprel Rudolf, navrátenie však osudných pokladov uskutočnil.
A to bolo jediné, čo Uhri dvúma vojnama vyhrali. Ináče všetky spoločne z pahreby vyhrabané figy prihrnul Rudolf pekne krásne ku sebe. Uhrov upravil na tretí deň po bitce s poďakovaniem domov. Odslúžil sa im potom, do príchodu hrubého poďakovania, ktoré uvidíme níže, malichernými službičkami, ako že podporoval u pápeža Vladislavovu žiadosť, aby jeho tetka Margareta bola vyhlásená za svatú.
____________________
600.) Mathaeum palatinum, principem tunc temporis exercitus. Vladislav IV. r. 1279. Tamže p. 563.
601.) Isté je nie. Listina nedodáva priezvisko Čak, a Matúš Trenčiansky mal strýca Matúša. Mohol byť i tento.
602.) Ecce inermis in conspectu vestro sto, et licet de vestra fidelitate non diffidam, tamen si cui contra me proditionis vel iniquae factionis esset voluntas, melius existeret, ut me nunc solum occideret, quam quod eras in bello mecum multa milia hominum moriantur. Annal. Stero. a. 1274. Freher Germ. Script. I. 392.
603.) Ipse autem rex Boemiae inclytus ab hostibus capitur, trahitur, percuitur, ab equo ejicitur, a Berchtholdo dapifero de Emretwerch, ac aliis multis nobilibus, nimium fessus ad terram dejicitur, et per cervical lancea perforatur, ac aliis plagis affectus, ultimo gladio transfixus, in eodem loco mortuus est. Hist. Austr. u Freher Germ. Script. I. 330.
604.) Licet militum suorum agmina dissipata videret, seque fere ab omnibus derelictum: adhuc tamen victricibus signis nostris cedere noluit, sed more et animo giganteo, virtute mirabili se defendit. Rudolf Miklúšovi III. Fejér T. V. vol. 2. p. 460.
605.) Fere XXX hebdomadibus in pheretro conservatur. Hist. Austr. l. c.
606.) Per totum regnum suum mandavit, diem occisionis regis Bohemiae solenniter celebrari, nec quidquam operis faciendi illa die, nisi choreas ducere. Tamže. Nebolby div, keby teraz Uhri tento krajinský sviatok obnovili.
§. 240. Nepokoje v Uhrách.
Že Uhri tak ľahko dali odbyť, a nehlásili sa dôrazneji ku koristi, to malo svoju príčinu. Nemohli činiť smelšie nároky, poneváč doma nemali pokoja. Čo vlastne bolo vo veci, keď už i princ Andrej umrel, nevieme: ale v tom istom roku, keď naniesli smrtný úder Otakarovi, píše pápež o velikých roztržitostiach a rozbrojoch v Uhrách. 607.) Teda sa ešte vždy stránky potýkaly, so zbrojou v ruce vospolok prenasledovaly.
Čiže sa to vzťahuje len na večné nezdoby Kumánov, ich nápasti, a povstávajúce z toho krvavé pranice? Diví títo kočovníci vždy prijímali krest, a vždy zostávali muhamedánmi. Hneď čítame o ních, že všetci do nohy sú už kresťani; 608.) hneď že obyvateľstvo kresťanské svádzajú a nutia ku svojím obriadom. 609.) Osídliť sa dakde a počestne pracovať nedajbože; len stadá pásť, so stánmi sa z miesta na miesto prevlačovať, lúpiť, brať, hlavy urezávať. Pracovité obyvateľstvo trpelo náramne od týchto bojovných cigáňov.
A nebolo proti ním pomoci. Kráľova matka bola Kumánka, kráľ im hovel viac, nežli jeho otec a deď. Bo títo v ních vážili len udatných, vždy hotových vojakov, ako dáku stálu armádu: Vladislav smilnil spolu s ich devami a ženami. Beťársky tento mladý muž tak ďaleko pošol vo pľuhavstvách takýchto, že svoju zákonnú manželku, ako dáku kurvu, vcele odohnal. 610.)
Vznikly spolu o ňom ťažké obavy v Ríme strany pravoveria. Ivan kisecký a arcibiskup holomúcky Bruno, Nemec z rodu grófov holštainských zo Šaumburgu, predtým kapláň Innocenca IV., oklebetaly ho, že hovie šismatikom, i sám sa kloní ku ním. 611.)
____________________
607.) Condolemus tumultuosis motibus illius, qui vel per dissidia simultatum alterutrum dissident, vel congressus mutuos et bella plus quam civilia immaniter colliduntur. Miklúš III. 10 kal. oct. 1278. Fejér T. V. vol. 2. p. 485.
608.) Cumani, abjuratis suae gentilitatis erroribus, accedentes ad veram lucem fidei orthodoxae, in sacro fonte lavacri baptismatis, ad quod universi indifferenter confluxerunt, aliquo non excepto, et Romanae ecclesiae incorporari meruerunt. Bela IV. r. 1261. Fejér T. V. vol. 3. p. 31.
609.) Infantibus et senibus non parcentes, juvenes captivatos in sui ritus malitiae deducunt consvetudinem. Arcibiskup holomúc. Bruno r. 1273. Fejér T. V. vol. 2. p. 133.
610.) Uvedený pri dokladu 607 list Miklúša III.
611.) Tajná informácia Brunova z roku 1272. Monum. Hung. hist. k. IX. p. 12. – Nevedel Vladislav, kto ho do tej povesti priviedol. Uvedieme bájku ruskú o ňom. Bol pravoslavný. Obrátil ho z rimského kacierstva arcibiskup srbský sv. Sáva {:† 1237:}, vyučovav ho tajne za päť mesiacov. Mal i popa, prestrojeného za komorníka. Vzato z báječnej rozprávky o smrti Batu-chánovej. Soloviev Isto. Rossii T. III. p. 360. nota 664. Izda. Moskva 1863.
§. 241. O náboženstve Kumánov.
Z obžaloby Brunovej vidno, že on Kumánov držal za pravoslavných kresťanov. Píše zaiste, že plenníkov obracajú na svoj obriad {:dokl. 609:}, nikoli na vieru alebo náboženstvo. Vladislava len preto upodozrieva zo pravoslavia, že prial a hovel Kumánom.
A skutočne Kumáni už pred ich hromadným príchodom do Uhier, keď sa ešte čmírili na Ukrajne a v Multanoch, a hľadali u Rusov pomoci proti Mogolom, nosili mená kresťanské, Daniil, Juria, {:dokl. 189:}, a prijímali krest ruský, ako kňaz Bastyj {:dokl. 191:}. O uhorských Kumánoch prichádzajú v listinách výrazy, zo ktorých možno zavierať, že ich len prezívali pohanmi, vlastne že boli pravoslavní kresťani. Raz ich doprosta pomenoval sám pápež šismatikmi. 612.)
Pri tom všetkom my predca nepodpisujeme mienku Brunovu a Bárdošiho, že Kumáni boli kresťani cirkve východnej. Nechceme sa odvolávať na Jána de Plano Carpini, ktorý píše o Pečencoch, že boli saraceni, a jednu mali reč s Kumánmi {:dokl. 326:}. Proti tomu by sa namítnuť mohlo, že to platí o tých Kumánoch, ktorí kočovali v súsedstve Tatarov. Odvolávame sa len na naše listiny, akých nás došlo veliké množstvo. Prečo sa tu o Kumánoch nehovorí tak, ako o Srboch a Bulharoch? Keby pri Kumánoch len ich šisma bolo závadným bývalo, ináč by sa bolo muselo o ních písať, ako sa písalo. Boliby ich len dakedy nazvali pohanmi, obyčajne ale šismatikmi. Boli oni neomýlne muhamedáni, ale takí, ktorým mnoho priliplo zo kresťanstva, tu z východnieho, tam zo západnieho. Veď len pod Andrejom II. r. 1228 pokrestili z ních Uhri v Multanoch 15,000 dúš {:§. 90:}. Krestnú vodu oni sice pokaždé ztriasli, ako hus: ale už len zostali dáke sledy kresťanstva na ních. Tým bol zmýlen Bruno, a Brunom pápež. Zaznal ich pravú povahu, keď ich vydal za šismatikov; učinil Vladislavovi krivdu, keď preto rozhlásil o ňom, že sa kloní ku šismatismu, že často a doverne obcúval s Kúnmi.
____________________
612.) Nam ipsi schismatici {:hovorí o Kumánoch:} tecum barbarico more luctantes, tibi se ipsos seditiosa calliditate subjiciunt, ut tandem sibi subjiciant tui nominis claritatem. Miklúš III. r. 1278. Fejér T. V. vol. 2. p. 579. – Srov. dokl. 623. 439.
§. 242. Príchod pápežského legáta.
Pápež však to vzal za platnú mincu. Tajná denunciácia Brunova tak zplašila Rím, taký klin zabila do hlavy Miklúšovi III., že v septembru r. 1278 vystrojil do Uhier, ku vyšetreniu veci a odstraneniu nebezpečenstva, legáta svojeho, Filipa, firmanského biskupa-kardináľa, bývalého franciškána, so prútom spasitelnej kázne, mnohými listami a ešte množšími právami. Listy niesol na císara Rudolfa, na kráľa Vladislava IV., na kráľovnu Alžbetu, na srbského kráľa, na vévodu Andreja, na uhorské duchovenstvo, slovom celú poštu. Pre seba priniesol hojnosť všeliakých práv a nadpráv. Bude i v čas neprítomnosti, spolu so svojími prôvodcami, plat ťahať. Cirkevních pokút použije podľa zdania svojho proti kráľom, prälátom, barónom, obciam, spolkom. Deviatim ženským môže dovoliť navštíviť raz v roku ktorýkoľvek kláštor zo príčiny nábožnosti. Osoby vykliate môže prijať na milosť. On i prôvodčí jeho môžu vstúpiť do devičích kláštorov. Môže udeliť dovolenie ku požívaniu mäsa. Svojích pätnásť prôvodčích môže učiniť kdekoľvek kanonikmi, a ktoby sa opieral, naučiť ho móresu cirkevními pokutami. Odpustky môže rozsievať, kde za dobré uzná. Tovaryšov môže rozriešiť, jestliby sa dopustili svatokupectva. Sto klerikom môže zaopatriť úrady s donuteniem, ba i s odstraneniem menej spôsobných. Ku plateniu provisij donutí prälátov a mníchov cirkevním trestom. Každé z povolení týchto, a iných, dáno mu na osobitnom liste, tak že prišol apoštolskými privilegiami zo všetkých strán obložený, ako jež ihlicami. Theiner ich sdeľuje, z Regestov pápežských, až 38, všetky z 10. kal. octob. 1278. Vidíme z ních, akou to mocou býval ozbrojený jeden pápežský legát, a kolikú moc provodili nad veriacimi pápežovia sami. Skutočne dorazil legát do Uhier až v juniu 1279.
Musel to považovať za vec nebezpečnú, mysleť že hrá so životom; lebo si vypýtal i dovolenie učiniť závet. Vladislav sa zasa zľaknul jeho, že ho ide súdiť pred očima poddaných. Z prvu mu chcel i príchod do krajny zamedziť, 613.) potom ale sa pokoril. 614.)
____________________
613.) Tu legati nostri reformidans adventum, dicebaris impedire. Fejér T. V. vol. 2. p. 574.
614.) Nemeckí spisovatelia nastoľujú nám tu veci podivné. Vladislav, nemoha prekaziť príchod legátov, zatknul manželku do kláštora, a sám pošol ku Kumánom. Tu si zapustil bradu, obliekol široké rúcho, postavil končistý klobúk, bydlel s kumánmi vo plstených stánoch, smilnil s ich ženami. To isté učinili mnozí páni, i novovyvolený primas Filip {:† 1272:}, spolu so präpoštom, a od razu tak odvrhli všetko náboženstvo, že zo chrámov udelali chlievy, z oltárov jasle. Präpošta tam zabili pri neveste, primas onemocnel na smrť. Predo smrťou oželel svoje zločiny, a nariadil, aby mrtvoľa jeho bola oddaná legátovi. Tento sľúbil každému almužnu, kto hodí na mrtvoľu kameň, z čoho povstala veliká, ako dom, mohyla.
§. 243. Náriadby ku zkroteniu Kumánov.
Legát vzal napred jeho samého do výrobku. Musel sľúbiť, a prísahou na evangelia potvrdiť, že sa polepší, nebude sa šatiť ani vlasy nosiť po kumánsku, kacierov zo krajny vyženie, Kumánov donutí ku krestu, zrušeniu modiel, 615.) navráteniu zaujatých kláštorov a cirkví. Dal o tom zo seba i dve písma.
Jedným 616.) slubuje, pod pokutou ztratenia koruny, že sa bude držať viery katolíckej, šetriť slobôd cirkevních, pomáhať legátovi utlumiť kacierov. Za Kumánov sa zaručuje, že všetci ešte nepokrestení prijmú krest; že budú bývať v domoch, nie vo plstených stánoch; že nebudú vylievať krev kresťanskú, ani zbíjať, a čo vzali pánom, kláštorom, cirkvám, to navrátia. Jestli nie, budú nuteni zbrojou.
Druhým 617.) písmom osvedčuje, že sedem kumánskych plemien má sa osadiť stále tam, kde im Bela IV. bol sídla vykázal, medzi Dunajom a Tisou, potom pri Krížu, Maroši a Temešu. Pozemnosti sa im dajú, zeme dvorníkov, ľudí služobných, vymrelých zemianskych rodín. Oni si to podelia medzi sebou sami, a budú požívať práv zemianskych.
Aby to všetko čím skorej vo skutok uvedeno bolo, previedol legát svolanie snemu na 10. aug. 1279. Prišli i zástupcovia Kúnov, Olpár, Uzak, a Tolon. Títo potvrdili sami pred obličajom snemu všetko, ku čomu ich zaviazal kráľ; len to si vymienili, aby nemuseli brady holiť, vlasy strihať, národnie rúcho odložiť. Na rukojme sľúbili sedem mužov, z každého plemena jednoho. Dozorstvo nad vyplneniem sľubov svereno bolo biskupom a županom. Snem oproti tomu potvrdil Kumánom všetko, čím vládnu prítomne, a sľúbil im ešte viac zemí pustých i obydlených, i udelil im všetky zemianske prednosti. Súdcom ich bude palatín, s načelníkmi plemien; plenníkov domácich vypustia, zahraničných podržia. 618.)
____________________
615.) Krest sa tu môže rozumieť latinský. Reč o modlách je zaiste ničomné prehnanie.
616.) De 10 kal. jul. 1279. Fejér T. V. vol. 2. p. 507.
617.) De 4 idus aug. 1279. Tamže p. 512.
618.) Tamže p. 507-519.
§. 244. Synoda budinská.
Po rozpusteniu snemu zasednul legát Filip, s počiatkom septembra 1279, na synodu v Budíne, so prälátmi a práve potvrdeným novým primasom Vladimírom, príbuzným nebohého bána mačvanského Rastislava, rodom sice Rusom, ale horlivým latiníkom a pápežencom. Boli tu prednesené a prijaté také zásady, ktoré kráľa naplnily hnevom, ako, že stav duchovní je povýšený nado kráľa i kráľovnu; že týmto má byť zabránen prístup do chrámu, jestliby prekážali odvolávanie sa na pápeža; že žiadon svetský človek nemá práva udeľovať cirkevnie obroky; že kráľ nemá vzťahovať ruky na dôchodky uprázdnených prälatúr; že voľba biskupov náleží len kapituliam, potvrdenie pápežovi; že ani opátstva kráľovské kráľ rozdávať nesmie beze privolenia patričného biskupa. 619.)
Zkypela pri hlásaniu takýchto nemiernych hierarchických zásad vo mladom kráľovi krev. Bolby prasknul do toho žezlom, ale nesmel. Moc pápežská bola príliš v myslách a srdciach zakorenená. Vzdialil sa teda so hnevom ku svojím Kumánom, kde mohol na prälátov a legáta do vôle žehrať, a dačo proti ním bez nebezpečenstva i započať. Predstavenstvu mesta Budína poslal 14. sept. 1279 rozkaz, aby synodálcom zabránil prístup do zámku, a nedodával žiadnej živnosti, ale ich rozohnal. Duchovenstvu zakázal, pod ťažkou pokutou, prijať uzavretia synody, ktorá medzi iným i to vyrekla, že nemanželské deti plebánov majú byť oddané biskupom za paholkov a slúžnice. Ku pápežovi vystrojil posolstvo, s odvolaniem sa od jeho legáta na neho samého.
Legát sa utiahol, pre bezpečnosť, do Prešporku, a odtuď pohrozil kráľovi kliatbou, pápeža poučil, čo sa deje. Tento ani nedočkal poslov kráľových, než hneď písal tomuto, 620.) že odobruje všetky skutky svojho legáta, aby sa teda pokoril, pod ťažkými pokutami. To že trpeť nebude, aby kráľovstvo uhorské bolo poškvrneno pohanmi a šismatikmi. Píše i duchovenstvu uhorskému. 621.) Obvinňuje kráľa, že nedodržal slova, ač zaviazal na to svoju korunu; že dal na to ruku, prisahal, že už bude dobrý, ale nič nevyplnil, ba hrozil legátovi, odstrašoval od neho duchovenstvo, a potom sa odvolal na pápeža. Bojí sa o vieru, kráľa a krajnu. Hrozí nielen duchovními, než i svetskými pokutami, 622.) rozumejä snaď dáku kuruckú výpravu proti Uhrom. Duchovenstvo napomína, aby stálo pri legátovi v jeho boju so kráľom a šismatikmi. 623.)
____________________
619.) Péterfi Sacra Concilia.
620.) De 5 idus dec. 1279. Fejér T. V. vol. 2. p. 572.
621.) Datum to isté. Monum. Hung. hist. k. IX. p. 191.
622.) Si oprotuerit, non solum spiritualibus, sed et temporalibus correctionibus. Fejér T. V. vol. 2. p. 579.
623.) Zasa Kumánov nazýva šismatikmi. Bo len s Kumánmi sa boril legát. Srov. §. 241.
§. 245. Uväznenie legáta Filipa, potom kráľa.
Kráľ, náhle list pápežov dostal, čo mohlo byť z počiatku 1280 roku, hneď poslal svojích Kúnov a dal jať legáta Filipa. Tento nedarmo činil závety so príchodom do Uhier. Bol v najvätšom nebezpečenstve. Kúni nielen potupne s ním nakladali, chceli ho i zastreliť.
Bol len tým zachovaný, že daktorí z pánov, horliví pápeženci a neprajníci kráľovi, na ichž čele stál Ivan z Kiseku, jali a uväznili kráľa. Kumáni sa potom neopovážili siahnuť na život legátov. Páni im dali znať, žeby to tiahlo za sebou smrť kráľovu.
Vtedy tuším zahynul hlavní radca a miláčok kráľov Joachim Pektari, na ktorého tak ťažké srdco mal nebohý Otakar, ktorý všetky vojny české zapríčinil. Pri povstalom okolo kráľa zmatku bol protivníkmi svojími ubitý. 624.)
Kráľa vyslobodila matka Alžbeta uplateniem. Zamenila na skoro Vŕbové za Podgorie, aby dostala nádavkom dvesto hrivien. Tieto potom vynaložila ku podplateniu veľmožov, snaď tých, ktorí Vladislava väznili. 625.)
Bol o nedlho pusten na slobodu; a on zo svojej strany oslobodil legáta Filipa, prve než došol hrozivý list rozhnevaného pápeža. 626.) Ba pokoril sa mu vcele, učinil ponížené pokánie, a vydal o tom dve písemné osvedčenia. Jedným sľubuje za pokutu ročních sto hrivien z bane hliníckej {:gelnickej:} na špitaľ na večné časy; vo druhom pripovedá udržanie vo platnosti všetkých zákonov proti Kumanom a kacierom bosenským. 627.)
____________________
624.) Magister Joachimus pro fidelitate coronae regiae debita per suos aemulos est interempstus. Vladislav IV. r. 1280. Fejér T. V. vol. 3. p. 21.
625.) Sama Alžbeta r. 1282.
626.) Hagen a Horneck u Petza.
627.) Fejér T. V. vol. 3. p. 28 a 35.
§. 246. Výprava proti bogomilom.
Na týchto viedol legát stížnosť, že zasa zdvihli hlavu pod Kotromanom, ktorému Uhri boli pomohli na bánsky stolec v Bosne. Teraz ho odstranili, a sverili banát bosenský, spolu s mačvanským, kráľovnej vdove Alžbete, čo však len rozmnožilo kvasenie. Bo Slovani takí, sami zovú medzi seba cudzincov, a potom sa kašú s nimi so krajňou zaťatosťou. To sa dialo v Bosne. Bolo úplné bezvládie {:§. 171:}, a trvalo až do jej opanovania kráľom srbským Dragutínom. Ubohým však bogomilom zasadili zato r. 1280 Uhri ranu. Pošlo zaiste do Bosny vojsko; a to sa s kaciermi nebavilo.
I v Dalmatsku čosi vrelo. Bán Miklúš Šubić bol toho istého času vyhlášen za arcizbojníka a vykliaty biskupom záhrebským. Mohutní grófi brebirskí počínali si asi tak, ako grófi kiseckí.
§. 247. Zavrátenie prchajúcich Kumánov.
Pri apoštolovaniu mečmi v Bosne sotvá boli prítomni Kumáni; bo práve r. 1280 nesnadili sa so kráľom. Legát súril, aby všetko bolo uvedeno vo skutok, ku čomu ich zaviazal snem, čo oni sami sľúbili. Kráľ tiež prisvedčoval legátovi, a zaujal sa za vec prísne. Ale Kúni, hoc im aké výhody povolené boly, zamítli všetko, zprotivili sa.
Keď videli, že kráľ nežartuje, chceli sa radšej so všetkým činom vystehovať zo krajny, než by boli prijali krest a opustili svoj spôsob života. Už sa skutočne sobrali, ako divé husy v jeseni: ale kráľ nemienil ich prepustiť. Pri vyništeniu župních družín stali sa potrebnými. Kráľ im teda zaskočil cestu, a keď sa mu postavili, porazil ich na dolňom Dunaju. 628.)
Len jedna časť z ních vyvázla skutočne do Multan a Valáchie, k iným tam kočujúcim a Tatarom poddaným Kumánom; ostatní museli voľ nevoľ zostať. Títo potom zkrotli, a Vladislav ich neprestával milovať, a obrátil sa zas k ich ženštinám, náhle si ztriasol z krku obtížneho kazára Filipa.
____________________
628.) Cum nos procederemus contra Cumanos, de regno nostro recedentes, et inferius juxta Danubium descendissemus. Vladislav IV. r. 1280. in festo s. Martini. Fejér T. V. vol. 3. p. 31.
§. 248. Odchod legáta Filipa.
Tento franciškán omínal milovníka zpustlého života, ako štrk v čižme. Neprestával nástojiť u pápeža, aby ho odvolal. Zťažoval si na jeho pochmúrnu tvrdosť. Vykladal, ako mnoho trpel vo vážnosti pred očima svojich poddaných pre nešeterné s ním zachádzanie človeka vo svete nezbehlého. Pápež mu naposledok dal za pravdu a vyplnil žiadosť jeho. Odvolal r. 1281 svojho legáta, s jeho prútom spasitelnej kázne, presvedčen, že už kráľ bude dobrý. Ale horkýže! Len na to striehol Vladislav, ako kaňa na dášť. Toľko čo odešol kazár, už bol zasa v plstených stánoch kumánskych, kde mu jedine dobre bolo.
§. 249. Nápasť Kumánov.
Ale práve miláčkovia a pajtáši títo neprestávali mu delať galibu. Keď mu chceli r. 1280 všetci zutekať, najmnožších sice z ních zahnal nazpät na pohostinnú pôdu uhorskú, ale časť z ních predca uskočila za hranice {:§. 247:}. Týchto prijal emír pri Alute 629.) spoluútrpne, ako bratov, a zaujal sa za ních. Navedeniem ich vtrhnul r. 1282 do Sedmohradska a východních Uhier s úmyslom hrdým. Nič menej nemal v rožku, ako odjať Vladislavovi korunu a podmaniť si krajnu. 630.) Ale Vladislav pochlapil sa zas. Porazil emíra u jazera Hódu, pri Tise, tak že ho až za hranice, ku končinám tatarským prenasledoval. 631.)
____________________
629.) Old-Amur Turčanov. Chron. II. 78.
630.) Considerantes obsequia meritoria, quac nobis specialiter tunc exhibuit {:Serafín:}, quando cum Cumanis expeditionem habuissemus in Hoot; qui non solum regnum nostrum sibi subjugare, verum etiam coronam nostram subripere conabantur. Vladislav IV. r. 1282. Fejér T. V. vol. 3. p. 124.
631.) Cum pro reducendis Cumanis, qui clandestine de regno nostro aufugerant, de finibus et terminis Tartarorum, quos nemo praedecessorum nostrorum peragraverat, ultra alpes, collecta multitudine baronum et nobilium regni nostri, accessissemu. Tamže p. 410.
§. 250. Nájezd Tatarov.
Poneváč kočujúci v terajšej Románii Kumáni boli poddaní Tatarov, chcelí tito pomstiť ich porážku. Ešte tohože 1282, podjeseň, vtrhli do Uhier cháni Nogaj a Telebug s ohromným vojskom, zachytivše so sebou i daktorých ruských kňazov, 632.) menovite Lva Danieloviča, 633.) švagra sice Vladislavovho, ale vraha Uhier, do ktorých i ináče mnohé činieval nájezdy. Tatarov bolo tak mnoho, že prostor jedenástich míľ obsadili. Ale na koniec zle obstáli. Uhrom prišla sama príroda na pomoc. Povstaly také pľúšte, že sa ani z miesta hnúť nemohli; a tak mnozí z ních boli pobití, pozostalí zutekali. 634.)
____________________
632.) V 1282 hodu dva chana, Nogaj a Telebuga, pošli na Vengrov s ohromnym vojskom, velieli iďti s soboiu i ruskim kňaziam. Soloviev Ist. Rossii T. III. p. 251. – Nogajovi Tatari nazývajú sa v ruských prameňoch Nogajcami, u nás Neugarmi. Predtým sa nazývali Mankat po Mangovi. To už boli čistí, Mogolom viac nepoddaní, Tatari.
633.) Sasinek Dej. kráľ. Uhor. I. 242.
634.) Anno D. 1280. {:Rok chybne udaný:}. Tartari in tanta multitudine intraverunt Ungariam, quod dicebant una cum exercitu suo undecim milliaria occupare, qui tandem non humano auxilio, sed divino judicio perierunt. Supervenit enim grando, nix et pluvia in tanta quantitate, quod se de loco movere non poterant, et sic sunt occisi, multi evaserunt. Annal. Steronis ap. Freher Germ. Script. I. 395. Srov. Fejér T. V. vol. 3. p. 88.
§. 251. Vojna so grófmi kiseckými.
R. 1284 chcel kráľ už raz pomstu vziať nad večnými svojími nepriateľmi, grófmi kiseckými, Ivanom, Miklúšom a Henrikom {:§. 235. dokl. 586:}: než ukázal len, ako málo môže kráľ uhorský proti svojím odbojným poddaným, ktorí kráľa už za svoju roveň považovali. Darmo ich obléhal s celou krajinskou silou v zámku Pernštainu, v porozumeniu s Albrechtom rakúskym, synom Rudolfovým, vládcom Rakúska. Musel upustiť odo predsevzatia, pre nechuť svojho vojska, 635.) odísť s neporídzenou, a grófovia kiseckí stali sa tým ešte hlavatejšími a zpupnejšími. Miklúš zaujal i Prešporok, 636.) pohraničný, predôležitý zámok kráľovský. Ivan činil lúpežné nájezdy do Rakús a Štyrska; a na vzajem podnikali Nemci proti nemu válečné výpravy, ako čoby kráľovi nič nebolo do toho. 637.) Premožený, uzavrel smluvu s Albrechtom, že na prípadnosť vojny tohoto so Vladislavom, 638.) nebude podporovať svojho kráľa. 639.) Ai hlä neodvislý panovník! A pre takýchto rozpustilcov kráľ nemal šibenice, ale im dával tituly 640.) a majetky. 641.)
____________________
635.) Propter improbitatem suorum. Chron. Austr. – List Vladislava IV. r. 1287. Mon. Hung. hist. k. IX. p. 293.
636.) In receperatione castri nostri Posoniensis, quod per Nicolaum palatinum, filium Henrici bani, occupatum violenter, contra nostram detinebatur majestatem. Vladislav IV. r. 1286. Fejér T. V. vol. 3. p. 345.
637.) R. 1289 8 kal. maji vydal Hadmarus listinu vo Viedni in expeditione, quae ab illustri principe Alberto, duce Austriae, adversus Ivanum, comitem Ungariae, primitus est edicta. Fejér T. VII. vol. 2. p. 123.
638.) Tu sa započína vďačnosť za pomoc uhorskú pri nadobudnutiu Rakús.
639.) Pray Annal. regni Hung. IV. 354.
640.) Ivan nazýva sa sám palatínom, Miklúšovi dáva tituľ tento kraľ {:dokl. 636:}. Ale to bol práve len tituľ. Palatínov a bánov bolo okolo týchto čias toľko, že nikdy vedieť nemožno, ktorý hodnosť skutočne zastával.
641.) Ivan, darúvajúc kláštoru dedinu Zadán hovorí, že mu ju daroval kráľ Vladislav pro meritoriis et fidelibus servitiis. Fejér T. VIII. vol. 1. p. 153.
§. 252. Nové nájezdy Tatarov.
Okrem zápasu s mätežnými pánmi mal Vladislav poriad činenie i s Tatarmi, ktorí sa už tak naučili do Uhier chodiť, že z roka na rok svoje nájezdy opetovali, Uhry za riadne miesto korisťobrania považovali. Nedbavše na to, že r. 1282 tu zle obstáli, vtrhli r. 1284 zasa do Sedmohradska, a učinili tu s prvým návalom veliké zpustošenie. Keď ale vypuknul medzi nimi mor, porazili ich Székeli a Sási u Torocky, a zahnali nazpät so krvavými hlavami. 642.)
To neodstrašilo dopilé kobylky. R. 1285 prišli zasa, v sile o mnoho vätšej, a zaplavili nielen Sedmohradsko, než i Uhry, zvlášte hornie, 643.) až po Pešť, 644.) pustošiace všetko a vlečúce obyvateľstvo do zajatia. 645.) Kráľovna sa zatvorila v zámku budínskom. 646.) I zbrojné mužstvo utiahlo sa do staväných pilne od časov Bely IV. zámkov.
Surová, na ľahko vystrojená háveť nedobývala ich, než šla za korisťou ďalej. Tým sa stalo, že im za chrbtom vznikla povážlivá moc. Keď teda nastúpili, obtížení korisťou a množstvom plenníkov, zpiatočnú cestu, porazili ich Uhri na hlavu, zasa v Sedmohradsku. 647.) Nesčiselné množstvo ľahlo na bojišti. Len sám Omodej, z rodu Abovho, priniesol predo kráľa hlavy desiatich tatarských náčelníkov. 648.) Prchnúcich dal kráľ stíhať za hranice.
____________________
642.) Predlžovateľ Kadlubka k r. 1284.
643.) Cum perfida gens Tartarica regnum nostrum potentialiter cum omni ipsorum multitudine introissent, vastus, incendia et depredationes im omnibus partibus regni, et specialiter in comitatu Sarus, committerent infinita. Vladislav IV. r. 1285. Fejér T. V. vol. 3. p. 399 a 279.
644.) Multae divitiae, in praesenti persecutione Tartarorum acquisitae, eos faciunt insanire {:nautas Budenses:}. Primas Vladimír r. 1285. Fejér T. V. vol. 3. p. 301.
645.) Quum perfida gens Tartarorum regnum nostrum hostiliter et crudeliter adiisset, et maximam partem regni vastibus diris et spoliis peragrasset, ac infinitam multitudinem regni nostri in sua feroci captivitate abduceret. Vladislav IV. r. 1288. Tamže p. 316.
646.) Cum in castro Budensi inclusae propter metum Tartarorum fuissemus. Mladš. kr. Alžbeta r. 1285. Fejér T. VII. vol. 2. p. 110.
647.) Comani et Tartari cum innumerabili multitudine intraverunt Ungariam, et vastaverunt eam... tandem vero ab incolis terrae circa septem castra turpiter sunt de terra fugati, occisa ex eis innumerabili multitudine, reliqui vero, quamvis pauci, fugientes, latitantes inter montes et valles, fere omnes perierunt. Hist. Austr. vo Freher Germ. Script. I. 333. a. 1285.
648.) Diplom Andreja III. z r. 1290.
§. 253. Zriadenie a upotrebenie tatarských plukov.
Z početných veľmi plenníkov, i tatarských i kumánskych, zriadil kráľ hneď a hneď nové pluky kráľovské. Bo takých divochov, ktorých potom Uhri nazvali Neugarmi, Rusi zvali Nogajcami, Vladislav veľmi rád mal, veličil sa v ních, pelešil s radosťou v ich stánoch. Hneď ich i upotrebil.
Byv totižto už raz na východních hraniciach državy, mal schôdzku s panovníkom bulharským Dormanom, ktorá tak vypadla, ako kedysi česká. Dorman pochvátil daktorých z uhorských barónov; Šóš lapil jednoho z Dormanových tovaryšov. Popudený tým Vladislav, poslal s jednou časťou vojska do Bulhár toho svojho vždy verného Šoša. 649.)
So druhou pošol osobne na Spiš, kde bolo sídlo akejsi mäteže. 650.) Odbojných porazil, zámku Spišského sa zmocnil, chrám kapituľský olúpil. 651.)
Nestáva jasných o tom zpráv, čo vlastne šol Vladislav, s Kumánmi a Tatarmi, na Spiš pomstiť: ale všetko na to ukazuje, že činil návštevy neposlušným, odporným sebe pánom. 652.) S cudzozemskými divochmi krotil zpuru domácich mätežníkov.
____________________
649.) Quum nostros homines fideles Transilvanos, una cum Cumanis nostris, contra Dormanum et Bulgaros misissemus, magistrum Georgium ejusdem exercitus capitaneum praefecimus. Vladislav IV. r. 1285. Fejér T. V. vol. 3. p. 276.
650.) Cum nos ad partes Scepes contra populos de eodem, ad leniendam sevitiam cordis ipsorum, seu contumaciam, quam a via fidelitatis declinando, in nostram gerebant majestatem. Vladislav IV. r. 1289. Fejér T. VII. vol. 4. p. 212.
651.) In spoliatione ecclesiae nostrae per regem Ladislaum et suos Neugaros antiquum sigillum nostrum fuit perditum. Spišská kapituľa r. 1285. Fejér T. V. vol. 3. p. 306.
652.) I primas Vladimír píše r. 1285 o trvajúcich poriad insultus Tartarorum et Cumanorum, ac proelia intestina Hungarorum. Tamže p. 289.
§. 254. Osadenie v Marmaroši Rumunov.
Vo srážce s Tatarmi pomáhali Uhrom i poslaní Vladislavovi, švagrom Andronikom, na pomoc Rumuni. Horliví títo, ale diví, privrženci cirkve východnej pustošili všetko od Hämu až po Carihrad, mstiace náklonnosť k latinismu Andronika, a jeho otca Paläologa, ktorý r. 1261 vyhnal sice z Carihradu poslednieho latinského císara, Balduina II., a gräcké císarstvo tam obnovil, ale sám zúfal nad životaschopnosťou cirkve gräckej, čo Rumuni za zradu, za ohavnosť považovali. Andronik ich nahovoril, aby šli na pomoc Uhrom proti Tatarom, a dal im zradný list na Vladislava IV. Písal mu v tom smyslu, aby ich predhodil k vyhladeniu Tatarom, na žiadnu prípadnosť viac nazpät nepúšťal, než v Uhrách im dakde vykázal sídla. 653.) Títo ľudia bojovali tiež proti Tatarom, a tiež potom slúžili vo vojsku uhorskom, pod menom Bulharov. Boli i oni tam, keď Vladislav chodil po krajne pustošiac statky svojích nedruhov, a vedúc život bujný, v ruchu tatarskom, ku všeobecnému pohoršeniu. 654.)
Keď nemohol všetkých živiť, aniž mal na všetkých potrebu, osadil Rumunov v Marmaruši a Sedmohradsku, primerene žiadosti Andronikovej, ktorý ženy a deti ich dal odvliecť do Malej Ásie.
____________________
653.) Zlomok letopisní ruský u Schlötzera.
654.) Religione christiana postposita, vel potius abjecta, te cum Tartaris, Saracenis, Neugariis, paganis, confoederare diceris; specialiter vivendi cum eisdem Neugariis norma sumta. Honorius IV. r. 1287 Vladislavovi. Fejér T. V. vol. 3. p. 359.
§. 255. Čech Záviša.
Ako veselý druh chcel i sestrám svojim mníškam zaopatriť trochu smyselných radostí, a uskutočnil to súčasne r. 1286. Ani mak neodporoval, keď priorissa Alžbeta podala ruku ošemetnému kráľovi srbskému, Štefanu Milutinu Urošovičovi {:§. 223:}. Juditu vydal za povestného českého veľmoža Závišu z Rosenbergu. Bohatý tento a veľmi pekný muž pojal napred za manželku Kunigundu, kráľovskú vdovu po hanebne zradenom Otakarovi, princeznu uhorskú, a keď mu táto r. 1285 umrela, získal si, vždy vysokomyselný, mníšku Jitku Štefanovnu. Šťastie ale jeho vzbudilo závisť, a táto mnohých protivníkov. Ba stál i v podozreniu, že Kunigunde dvoril smyselne ešte za života Otakarovho, a preto strojil tomuto úklady, hľadal jeho bezživotie, zradenú otčinu z vrchoľu slávy do prepasti sotil. Toto presvedčenie mal i syn a nástupca Otakarov, Vácslav II., a choval spolu v duši obavu, že vysokomyselník i jemu strojí nástrahy, číha po korune. Keď teda porodila Jitka Závišovi syna, a tento povolal za krestného otca kráľa Vácslava, vykladal to sebe Vácslav tak, a to mu prišeptávali i dvorjani, že sa ho chce pri tej príležitosti zmocniť. Umienil si teda predísť vraha. Dal on jať neočakávane Závišu, zabral mu všetky statky, vrhnul ho do žalára, a r. 1290 dal človeka odpraviť. Záviša mal byť veliký básnik. Jemu sa pripisuje, pravda bezo všelikých dôkazov, sbierka tých básní, ktoré pod menom Rukopisu Kráľodvorského známe sú. Hádajú, že ich odpisoval v čas dlhého svojeho väzenia. Bolby tak trochu nahradil zradu na otčine zpáchanú. V čas sobáša nemal Vladislav IV. tušenia, že v jednom roku, oba tragične, zahynú.
§. 256. Uväznenie kráľovnej.
Pri svatobňom veseliu sedel Vladislav s dlhou bradou, v rúchu tatarskom, a činil tuším beťárske oškerdy, ku velikému pohoršeniu vzdelanej manželky Izabelly, čili Alžbety. Keď mu za to činila slušné výčitky, postúpil oproti nej, ako opravdivý tatarský divoch. Osmelený smrťou jej otca, vrhnul ju do žalára, a dal jej tam trpeť hlad i nahotu, ku všeobecnému pohoršeniu. 655.) Sám sobral zasa okolo sebä svojích pajtášov, Nogajcov, Kumánov a Rumunov, smilnil v ich stánoch, chodil s nimi okolo pustošiac majetky nespokojných pánov.
____________________
655.) Abjecta, imo potius carceri tradita immaniter uxore propria. Honorius IV. r. 1287. Fejér T. V. vol. 3. p. 359. Primasovi dáva moc vykliať kráľa 4. idu mart. 1287.
§. 257. Vojna grófov kiseckých s Albrechtom.
Len grófom kiseckým nemohol rozkázať. Počínali si poriad, ako neodvislí panovníci. Popudený ich neprestajnými nájezdmi Albrecht rakúsky Rudolfovič, poslal proti ním r. 1286 vojsko, pod Hermannom z Landenberku. Ale gróf Ivan, a bratia jeho Miklúš, Henrik, a Peter, tento ako biskup vesprimský {:dokl. 586:} nielen odolali Rakúšanom, než i jali Hermanna, so všetkými jeho ľuďmi. Načož Albrecht uzavrel s nimi pokoj, so sľubom vzájomnej pomoci. Túto Albrecht pripovedel i proti samému kráľovi. 656.) Ale brzo uzrieme týchto spojencov zasa sebe vo vlasoch.
____________________
656.) Fasti Campilil. a. 1286.
§. 258. Andrej III. benátsky vévodom Slavónie.
Iní počestnejší vlastenci, vidúce beťárske mravy a nezdoby nenapravitelného kráľa, obracali zrak svoj ku princovi Andrejovi, vnukovi Andreja II., o jehož osudoch na krátce toto.
R. 1236 uskočila z Uhier, po smrti manžela svojeho, Andreja II., Božena {:Beatrix:} estenská tehotná {:§. 129:}. Vzavši si v Zadru svedoctvo tehotnosti, porodila syna Štefana u strýca svojeho, krajištníka estenského. Chlapca chovali na rozkaz pápežov, italskí präláti a kláštory, 657.) po smrti matkynej. Keď prišol do rokov, chcel sa zmocniť krajišta; preto bol vyhnaný. Pošol do Arragónie ku sestre Jolante. Odtuď sa vrátil do Itálie, kde ho Ravenci vyvolili za podestu, brzo ale odohnali. R. 1250 vrátil mu pápež akési dedičné statky. 658.) Naposledok vzal v Benátkach bohatú Tomasinu, dceru Marosiho, a zplodil s ňou Andreja III., benátskym rečeného. 659.)
Na tohoto v zahraničiu narodzeného princa, pri hasnutiu potomstva Arpádovho, Uhri nezapomneli; i on sa domáhal práv svojích, tak ako i otec jeho Štefan Andrejovič. Na tohoto sa horšil Štefan V. Belovič, keď sa hlásil ku princom domu Arpádovho, a vyjednal sebe r. 1271, pri uzavreniu pokoja s Otakarom, aby práva jeho nepodporoval {:§. 218:}. Ináče ale smýšľal syn jeho, Vladislav IV. Náhle odpratal z pod nôh brata Andreja, {:§. 238:} r. 1277, ktorého protivníci Vladislavovi chceli povýšiť za kráľa, hneď povolal z Benátok Andreja Štefanoviča, a učinil vévodom Slavónie. 660.)
Brzo ho ale vrtkavý Vladislav IV. vyhnal a poslal do Itálie nazpät. 661.) A len vtedy stať sa to mohlo, čo nám potom Andrej III. r. 1291 z vysokosti trônu vypravuje, že páni posielali tajne istého Gyarmana volať ho do Uhier, 662.) alebo aby bol prítomen na prípadnosť smrti bezdetného, výstupkami vyciveného kráľa, alebo snaď aby vychytili berlu z jeho beťárskych rukú. Bo potom Vladislav IV. zasa privolal Andreja Štefanoviča, a zasa ho učinil vévodom Slavónie. Aspon r. 1286, keď sa Vladislav IV. bil s pánmi, milkoval s Kúnmi a Tatarmi, vydával sestry mníšky, Andrej benátsky tým bol. 663.)
____________________
657.) Innocenc IV. ho odporúča r. 1245 prälátom italským. Božena vtedy už nežila.
658.) Ad te, utasseris, haereditario jure pertinentia. Fejér T. IV. vol. 2. p. 72.
659.) Turčan. – Albericus. – Monachus. s Justinae.
660.) Už 6. kal. jun. 1278 udeľuje, ako dux totius Sclavoniae, isté výsady cirkvi vesprimskej. Fejér T. V. vol. 2. p. 471.
661.) K roku 1279 čítame: Nicolaus, filius Stephani, banus totius Sclavoniae.
662.) Listina, ktorou darúva Gyarmanovi dedinu Čehy.
663.) R. 1286 uzavrel pre neho ujec Marosini svatobní úpis so Klarou, dcerou Alberta gorického. Monum. Hung. hist. k. IX. p. 285.
§. 259. Vladislav IV. pred súdom.
Nespokojnosť však Uhrov so Vladislavom zato neprestávala. Keď r. 1287 bojoval Ďuro Šóš z Bani {:Šóvár:}, preslávený šárišský hrdina, s Nogajcami za hranicou, a porazil ich, s Leškom krakovským, u Sandecu: 664.) iní páni a präláti žalovali v Ríme na pozostalých v Uhrách Nogajcov a patróna ich Vladislava, ktorý sebe hovel v lônu súložníc Aydui, Kupčeky a Manduly, keď kráľovna stonala v žaláru.
Pápež karhá listom zo 12. mar. 1287 kráľa za jeho obcovanie s Tatarmi, Saracenmi a Neugarmi, čo všetko značí Nogajcov, a hrozí mu vykliatiem. V liste na primasa Vladimíra 665.) nazýva kráľa odcudzeným od života matky cirkve, a nakladá primasovi kázať proti Nogajcom slovo kríža, vymôcť kráľovnej slobodu, a jestliby kráľ sa protivil, vykliať ho z cirkve, a potom volať na pomoc kráľa českého a vévodu rakúskeho. To isté nakladajú primasovi 3. apr. 1287 i kardináli, keď medzi tým Honorius III. umrel, s tým dodatkom, aby primas postupoval s porozumeniem so grófmi kiseckými, úhlavními vždy protivníkmi a žalobníkmi kráľovými, ktorí ho i v podozrenie šismatismu uviedli.
Primas svolal v auguste 1287 prälátov, barónov a zemänov na snem u Ostrihomu. Tu boly prečítané listy pápežove a kardináľov, kráľ predvolaný, ako hriešnik. Musel sa postaviť, sľúbiť pokánie, vypustenie kráľovnej, navrátenie odjatých jej statkov. Dlugoš práve to píše, že ho na čas zatvorili s manželkou, aby sa docielilo potomstva.
Ustupčivý Vladislav sa zas uhnul, ako trstina, pred vetrom, mysliac si, že vietor prejde, a on sa vyprostí, znovu pôjde, s Tatarmi a Kumánmi, po krajne lúpiť a páliť majetky svojích nedruhov, a večných škodcov krajny.
____________________
664.) R. 1288 vzdáva Vladislav IV. Šóšovi chválu, že o svojej ujme sosbieral pluk, so ktorým porazil u Sandecu Tatarov, a na Spiš ich nepustil. Fejér T. V. vol. 3. p. 395.
665.) V. dokl. 655.
§. 260. Državné lúpeže.
Objavila sa v celej nahote svojej škodlivosť a ošklivosť pánovlády. Keď nadutí veľmoži učili móres kráľa, škľabili sa mu, ponižovali ho pred celou krajnou, slávili nad ním triumfy: čo delali vtedy sami? Rozchytávali za riadom korunné statky a kráľovské zámky, pustošili celé župy. V listinách Vladislavových z r. 1287 deje sa zmienka až o dvúch násilných pochvatiteľoch predôležitého zámku prešporského, o Opourovi z rodu Peech a palatínovi Miklúšovi, iste kiseckom, synovi Henrika bána. Odbojný Opour, jestli to nezrobil, mal aspon v úmyslu zpustošiť prešporskú župu. 666.) Násilníctva a lotrovstvá takéto nespechali zamedziť páni a präláti: než len kráľa samého ustavične obracali, súdili, väznili, bili.
____________________
666.) Et voluit destruere provinciam ipsius castri. Vladislav IV. r. 1287. Fejér T. VII. vol. 4. p. 199.
§. 261. Výprava kurucká proti Nogajcom.
Potom nie div, že Vladislav vyhyboval sa pánom, večným svojím kazárom a žalárnikom, a tiahnul sa ku Nogajcom a Kumánom. Mrzelo ho, že videl vlasť hnať sa do prepasti bezvládia, a staviť ju predca nemohol. Niesol ťažko zpupnosť staväjúcich sa nad neho vybujnelých pánov, a cudzie vo krajne hospodárenie. Hľadal teda nielen telesné rozkoše, než i duševný vyrazenie medzi divochmi. I teraz, náhle ho vypustili z väzenia, toto už tretieho, hneď spechal ku ním.
Nepriatelia jeho nepremeškali oznámiť to novému pápežovi, Miklúšovi IV., a tento vzdvihnul ruku, nie na kráľa, než na jeho asiatských miláčkov. Dňa 8. aug. 1288 poslal primasovi Vladimírovi rozkaz, aby vyhlásil s celou prísnosťou kuruckú vojnu proti Kúnom a Nogajcom, 667.) čo primas i učinil. Dal kázať slovo kríža, ktorým značil hrnúcich sa ochotníkov.
Z toho ale vznikly náramné búrky po celej krajne. Lebo videl každý, že podnik čelí vlastne proti kráľovi. A tu boli mienky a vôle rozličné. Jedni boli proti nemu, druhí za neho. Spišiaci povstali proti kráľovi, sviedli s ním bitku: 668.) Sedmohradčani oproti tomu pomáhali mu dobyť zámku spišského. A zasa, keď Sedmohradčani bojovali za kráľa, biskup sedmohradský Peter uväznil, z rozkazu primasovho, príbuzného kráľovho, Kumána Arbuca, so dvúma vnukma. 669.) Úplná, ako vidno, anarchia. Kráľ bol stíhaný pánmi hriešnik.
Týchto ale počala ozbrojená háveť biť a lúpiť bez rozdielu a výboru. Len toľko, že polatinčený Rus Vladimír nestal sa druhým Bakačom, nevyvolal výjavy Dóžovské. Páni sa teda lapili za nos, nástojili sami, aby sa rozpustila čím skorej kurucká sberba. Túto keď kráľ porazil, vydal v novembru 1289 amnestiu, 670.) a tak bol učinen celej kuruckej trmevrme náhly koniec.
____________________
667.) Fejér T. V. vol. 3. p. 420.
668.) Tamže p. 458.
669.) Arbucz, Cumanum, cognatum nostrum, et duos nepotes ejusdem. Tamže p. 454.
670.) Tamže p. 457.
§. 262. Nájezd Albrechta rakúskeho.
Večnými tymito búrkami tak bola vysilená krajna, a všetka moc kráľovská podťatá, že Vladislav ku všetkému len oči zatvoril, a nechal vecam ich beh. Keď sa mu Albrecht, čili Albert, rakúsky žaloval na grófov kiseckých, že neprestávajú činiť lúpežné nájezdy do Rakús, spolu s biskupom vesprimským Petrom, ich bratom, 671.) odvetil uprímne, že im rozkázať nemôže. Po takej odpovedi vzal si Albrecht sám zadosťučinenie. Vtrhnul r. 1289 s 15,000 do Uhier, 672.) porazil opetne grófov kiseckých, 673.) zaujal celé ich rozsiahle panstvo, 34 dediny, i sám Kisek. 674.) Zahynul pri tom i bojovný biskup Peter. Lebo keď chcel bratom ku pomoci prispeť, a radil sa o tom so svojími spoločníkmi, jeden z ních ho prehnal mečom. 675.)
Čože ku tomu všetkému kráľ? Nič. Keď cudzia mocnosť viedla na jeho územiu s jeho poddanými vojnu, on si hovel bezestarostne vo stánoch kumánskych, a bol rád, že sa predsa nalezla už raz akátaká palica na tých večných jeho vrahov, ktorým on sám nič zlého učiniť nemohol.
____________________
671.) Multa mala excogitaverat contra Austriam, et plura prius spoliis et rapinis una cum fratre suo perpetraverat. Hist. Austr. a. 1289 ap. Freher Germ. Script. I. 335.
672.) Nunc contra Ungaros intendimus movere vexilla nostra victricia et praepotentia castra. Císar Rudolf r. 1289 Albrechtovi. Fejér T. V. vol. 3. p. 482.
673.) Majestati regiae facimus boni nuncii relativam, quia noster exercitus de praesumptoribus Ungaris in congressu campestri semel et iterum triumphavit. Albrecht Rudolfovi r. 1289. Tamže p. 483.
674.) Hist. Austr. a. 1289. ap. Freher Germ. Script. I. 335.
675.) Quidam eorum, ab eo {:episcopo Petro:} verbis et factis exacerbatus, gladio exemto eum transfixit. Tamže.
§. 263. Chystanie nového legáta do Uhier.
Poneváč sa zo dňa na deň viac pohružoval do bahna telesných výstupkov, len jedol, pil a smilnil so svojími Kumánmi a Tatarmi, o krajinské pak veci už nič nedbal, i manželku zas odohnal: 676.) hotovil pápež Miklúš IV. nového legáta do nemocných Uhier, v osobe biskupa eugubinského B{:enevenuta:}. Naložil mu, aby zastal po nevinne krivdenú kráľovnu, kráľa priviedol k obriadu kresťanskému, proti Tatarom, Saracenom a Neugerom znovu kázal kuruckú výpravu s odpustkami. Na cestu mu tiež dal plnú kapsu listov. 677.) Ale nový legát meškal ešte v Ríme, keď dobehla nečakaná zvesť o násilnej smrti Vladislavovej.
____________________
676.) A fide exorbitans, Tartarorum, Saracenorum, Neugeriorum et paganorum nefandos ritus amplectitur... quos etiam contra fideles in numero gravi in regnum ipsum inducere non expavit, uxore sua a se prorsus abjecta. Miklúš IV. 13 kal. jun. 1290. Fejér T. V. vol. 3. p. 494.
677.) Písal na grófov kiseckých; na Radoslava, Štefana, Miklúša, Pavla, Gregora, všetko bánov Slavónie; potom na sedmohradského vojvodu Rolanda; na bánov bosenských Štefana a Brisdu; na Jána a Leonarda Frangepánovcov; na pánov Kerku, Vinodolu, Modruše, Gezchce; na Pavla, Gregora a Madernu, grófov omišských; v Uhrách na Hugunina, Garduna, Bagu. Tak obšírnu a zovrubnú známosť osôb mali v panovitom Ríme po všetkých kresťanských krajnách!
§. 264. Končina Vladislava IV.
Po rozprášeniu kurucov meškal poriad medzi Nogajcami, so zanedbaniem Kumánov. Potom hlavnia jeho súložnica Aydua, čili Edua, 678.) činila si nároky na zákonné manželstvo so kráľom. Ako muhamedánka nevidela v tom žiadnu prekážku, že kráľ už je ženatý; a tento ju v tom bezpochyby potvrdzoval. Keď zbadala, že ju vodí za nosom, popudila proti nemu svojích, v národu mnoho mohúcich, príbuzných. Celý národ mal v čerstvej pamäti porážku u Hódu a násilné zdržanie vo krajne. Pre všetko toto v takú vzali Kumáni nenávisť Vladislava, že vyslali z pomedzi sebä troch, Arbuca, Turtula a Kemenču, ku zabitiu kráľa, ktorí to, ač prvý z ních bol príbuzný kráľov, 679.) i uskutočnili 10. jul. 1290, v Kerestsegu, biharskej župe, prepadše ho večerom vo stánu z nástrahy.
Smrť bezdetného panovníka pomstil palatín Myze {:Michal:} Rumun alebo pokrestený Tatar. Šol pres noc ubijcom za stopou. Arbuca a Turtula dohonil na svite, a na skutku rozsekal, potom dal celé ich plemeno vykoreniť. 680.)
____________________
678.) Spreto thoro conjugali, filiabus adhaesit Cumanorum, Ayduam, Cupchek et Mandulam vocatis, ac alias quam plures in concubinas habebat. Turčan II. 79.
679.) O príbuznosti Arbucovej so kráľom v. dokl. 669. Nevedomo ale, po kom bol mu príbuzný, či po materi Alžbete, či po súložnici Aydui.
680.) Turčan II. 81.
§. 265. Vek Vladislavov.
Panovanie Vladislavovo bolo jedno z najnešťastnejších. Ustavičné mäteže, búrky, lúpeže, pálenie dedín, zapríčinily takú chudobu, že v nedostatku záprahu ľudia sami ťahali vozy, a dvúkolesové taligy nazvali vozom Vladislavovým. 681.) Na toľko visí blaho alebo úpadok krajín od rozumu a mravov panovníkov!
Bolaby jednostrannosť a nespravedlivosť, naväzovať všetko zlé kráľovi. Vyplývalo ono z pokazenosti pánov, a táto z chybnej, od počiatku kráľovstva zachovávanej, državnej sústavy. Ľud sa otročil, pánom sa hovelo nespravedlive, čím drzosť ich až nado hlavu kráľovi vyrástla. Považovali ho za seberovného, ba nižšie ho od seba, s ľudom činili čo chceli.
Vladislav sa kasal beze prestania so zpupnosťou veľmožov, a predca ju i sám napomáhal, oddávajä slobodný ľud v moc pánom, a sice s divokým násiliem a zjavným ukrivdeniem slabších. Tak odjal akémusi Latiborovi z Turca majetok Kurtus, v župe novohradskej, a oddal županovi šárišskému Demetrovi. Protiviaci sa Latibor bol r. 1279 ku večnému mlčaniu odsúden. 682.)
Súdnu moc pánov nad poddaným ľudom rozširoval i on nado všetky hranice državného poriadku. R. 1272 potvrdzuje koňúchovi Štefanovi výsadu otca svojho, že nikto nemá práva súdiť jeho poddaných, ako on sám, ani palatín, ani zemský súdca, ani župan novohradský.
Takíto králikovia bývali potom na svojích zámkoch praví lúpežníci, ktorí pocestných zbojnícky napadovali. Príliš mocným, ako boli grófi kiseckí, musel všetko prepatriť. Bol rád, keď mu oni dali pokoj. Ale zámky slabších lúpežníkov dal vypáliť a rozboriť. 683.)
Medzi prälátmi nalezali sa i teraz ľudia pohoršelivých nad mieru mravov. Pápež Miklúš III. píše r. 1278 o präpoštovi sedmohradskom Miklúšovi, že sa dal násilne zvoliť za arcibiskupa ostrihomského; že je muž nevedomý a zjavný loter; že dediny a chrámy pálil, ľudí a klerikov ubíjal. Opierajä sa na staršu kráľovnu Alžbetu, nutil kanonikov ostrihomských hladom, aby ho vyvolili, a keď ho uznať nechceli, dal ich vyhadzovať skrze drábov zo chrámu, odjímal im statky. Pozvaný do Ríma nešol, o zákonné potvrdenie sa neuchádzal.
Vladislav sa hrozil mohutných nado všetku mieru prälátov, bo vždy majstrovali nad ním, staväli ho pred pápežov súd, uvádzali v podozrenie jeho pravoverie, zapríčinili jeho opätné uväznenie, sporiadali kuruckú proti nemu výpravu. A predca i on potvrdil r. 1278 arcibiskupovi ostrihomskému to zázračné právo, že mu desiatok náleží zo všetkých kráľovských dôchodkov. Biskupovi záhrebskému daroval r. 1277 celú brezničku {:Gersence:} župu a hrad Garič.
Páni a präláti bujneli, pod nimi pak chudlo všetko, nielen sedliacky ľud, než i nižšie zemianstvo. Toto muselo prijímať služby u mohutných veľmožov, alebo bolo násiliem vtlačováno do stavu poddanosti.
Mestá tiež snášaly nátisky surových aristokratov. Preto boly Uhry tržišťom celého sveta. Fabrikáty boly privážané nielen z Nemecka, než i zo Francie a Benátok. Doma sa nehotovilo temer ničoho, ako u divochov. 684.)
Otroctvo poriad trvalo. Príkladov na to plno, že boli kupováni a predáváni. 685.)
____________________
681.) Tamže.
682.) Monum. Hung. hist. k. IX. p. 181.
683.) Grata obsequia, quae in expugnandis et destruendis castris quorundam incolarum regni nostri, ex quibus spolia et vastationes circa fluvium Zomus {:Szamos:} et circa publicam stratam, per quam itur ad partes Transilvanas, exhibuit. Vladislav IV. r. 1282. Fejér T. V. vol. 3. p. 119.
684.) Vidíme to, ako vo zrcadle, v listine Vladislavovej z r. 1288, ktorou vysvetľuje mýtne právo primasov. Tamže p. 412.
685.) R. 1283 svedčí kapituľa nitrianska, že Štefan de Chitar predal Folkušovi, za päť hrivien, dievku Aglenth, so synom Čukom. R. 1284 ťahal istý Zolou do práva klerika Tonkusa, a jeho synov, že sú jeho otroci. To spolu dôkaz trvavšej ešte vždy ženitby duchovenstva.
§. 266. Úpadok školy vesprimskej.
Surovosť bola zvrchovaná. Ústavy učebné nielen sa nezdokonáľovaly, než zanikly vcele. Tak škola vesprimská. O jej povaze a osudoch poučuje nás sám Vladislav, v listine nad mieru porúchanej, kočvardinou temer nesrozumitelnou písanej. Toľko však z nej možno vyčítať, že vo Vesprime boly od počiatku kresťanstva vyššie akési školy. Prednášalo sa tam bohoslovie a právo. 686.) Teraz ale vraj všetko vyšlo na zmar. Bojovný teda biskup Peter, z rodu grófov kiseckých, pečoval len o vojny, nie o školy. Ovšem, muselo to byť dačo biedneho, s latinkami ako hlavním, ba jediným cieľom.
____________________
686.) Artes liberales, per quae mandata divina maxime declarantur – et cultus justitiae ad regni jura conservanda. Fejér T. V. vol. 2. p. 347.
§. 267. Vinodolský glagolitický zákonník.
Slovani, vyjma Poliakov, nikdy sa tak nevbláznili do ních, ako Nemci a Maďari. Svedoctvom toho vinodolský glagolitický zákonník. 687.) Vyvolení usporiadatelia jeho osvedčujú, že len dávne zákony uvodzujú do písma, dľa ktorích žili od nepamäti ich dedovia. A skutočne zrcadlí sa tu dávny slovanský život, ale spolu akýsi nepriaznivý duchovenstvu duch, snaha vyrovnať ho s ostatním obyvateľstvom, oproti tomu túžba povzniesť zemianstvo. Prechvaty biskupove sa zamedzujú. Pop tak má chodiť na stráž v noci, ako ktokoľvek iný. Farár je povinnen slúžiť každodenne „mašu.“ Premešká-li to, tratí vola. Sedliak {:kmeť:} nemôže byť pred súdom odhovorníkom za zemäna {:plemenita:}, a naopak. Cestujúci župan {:kňaz:} môže komukoľvek vziať a zabiť, ku svojej potrave, statok akýkoľvek, nevynímajä ani zemänov a popov. Ináče sa meria právo všetkým stejnou mierou. Mužský, ktorýby zo zlého úmyslu ztrhol žene zo hlavy čepiec, platí pädesiat liber pokuty. Ozaj ušlechtilá úcta proti slabšiemu polu. Pokuty sú všetky peňažité. Smrť len pre podpaľačov a strigy. Tieto káže páliť.
Tak chorvátske župy staraly sa o zákonník pre sebä, keď v Uhrách žiadnoho krajinského zakonníka nebolo, ale jednotní páni, byvše súdcami svojích poddaných, vydávali pre ních i zákony, ako r. 1270 palatín Moys pre hospites de Cosue. A boly to ozaj divoké trestné zákony. Kto nožom poraní, nožom bude poranen v jatce. Pri rane zasadenej mečom má sa určiť pokuta velikosťou rany, koľko sa prstov môže do nej vložiť. 688.)
Divno, že takéto pokusy trestnej kodifikácie padly do časov práve toho kráľa, ktorý iného práva okrem násilia neznal.
____________________
687.) Pochádza z r. 1280. Chová sa v Novi medzi písemnosťami modrušskej kapitule. Vydal Anton Mazuranič r. 1843. Latinskými písmenami vyšol v Monum. Hung. hist. k. IX. p. 384.
688.) Quot pollices in vulnus illatum impriment, tot sexaginta denarios t. d. Fejér T. V. vol. 1. p. 81.
Andrej III. Štefanovič Benátsky.
1290 – 1301.
1290 – 1301.
§. 268. Požadovatelia trônu.
Nebolo po jeho krvavej smrti viac nikoho z mužského potomstva Arpádovho, ako Andrej Štefanovič, vnuk Andreja II. Jemu teda jedinému náležalo následníctvo. Ku tomu, hoc sa v cudzozemsku narodil a vychován bol, meškal už dávno v Uhrách, ako vévoda Slavónie {:§. 258:}, bol predurčený ku panovaniu. A predca sa vytasili i iní požadovatelia trónu, so svojími domnelými právami.
Taký bol císar Rudolf. Zapomnev už, s čou pomocou získal pre svoju chudobnú rodinu Rakúsy, Štyrsko, Korutany, vyhlásil Uhry, v posledních dňoch augusta 1290, za náležitosť svatej rimskej ríše, 689.) a daroval ich, s advokátskou rabulisteriou, synovi svojemu Albrechtovi, so všetkými ľuďmi, zememi, hradmi, mestami, dedinami. 690.) Odlomil ten krehký kôl zo plota, že poslovia Bely IV. ponukli kráľovstvo uhorské císarovi Fridrichovi II., v čas nájezdu tatarského {:§. 154:}. Vydal o tom svedoctvo sám sebe s tým, že bol i on prítomen, keď Belovi poslovia kráľovstvo uhorské císarovi oddávali. 691.) O tom ale múdre mlčí, pod akými sa to stalo výminkami, a či boly vyplnené. Hlä! koľmi mu ležalo na srdcu to veľkomožné a povestné kráľovstvo uhorské, a ako sa usiloval provázky otcovského dedictva kráľovstva tohoto primeranými hranicami rozšíriť. 692.)
V Neápoľu hli sa vyhnaní r. 1282 zo Sicílie, tak zvaným nešporom sicilským, Anžuánci. Vydaná za Karla Chromého dcera Štefana V. a sestra Vladislava IV., Maria, {:§. 188:} dala už r. 1272 {:a znovu 6. janu. 1292:} tituľ kráľovský synovi svojemu Karlovi Martellovi {:§. 226:}, ktorý potom, r. 1280 pojal dceru Rudolfa Habsburgského, Klementínu, tú istú, ktorá bola v oddávkach so princom Andrejom Štefanovičom {:§. 237. dokl. 596:}. Za tohoto Karla Martella, ktorý teraz spravoval Neápoľ, keď ostatnia rodina kráľovská sídlila vo Provincii, povstala teraz znovu Maria, nesúc sa, po smrti bratovej, za jedinú zákonnú následníčku uhorského trônu.
Všetkým týmto požadovateľom ukázal pápež figu. Darmo sa hádate, pravil im, kráľovstvo uhorské je mojo. Komu chcem, tomu dám korunu. A to zo dvúch príčin. Predne sv. Šefan, a iní kráľovia uhorskí, poddali kráľovstvo toto stolici apoštolskej. Potom Vladislav IV. postavil svoju korunu na to, že isté sľuby vyplní {:§. 243:}. Nevyplnil ich; ztratil teda korunu na stolicu apoštolskú. 693.) Takto odôvodnil právo svojo pápež, a už vedel, ako ho užije. Otca Andrejovho, Štefana, dali sice pápežovia v Itálii vychovať, kŕmili ho italskí biskupi a kláštory {:§. 258:}: ale dvor neápoľský bol nádejnejší. Rodina Anžuáncov uznala vrchmocie pápežovo v Neápoľu; myslel teda Miklúš IV., že to učiní i v Uhrách.
Do Uhier vystrojil, už nie viac Benvenuta, než Jána, biskupa äsinského, naloživ mu vyšetriť, či Vladislav umrel ako katolík, či pak ako kacier a šismatik, 694.) a spolu vyskúmať mienku Uhrov strany budúciho kráľa. Pamätal i na vdovu. Legátovi položil na srdco ochranu jej práv, a žiadal vedieť, či a kedy mieni z Uhier odísť?
____________________
689.) Regnum Ungariae, quod nobis et imperio vacare dinoscitur. Fejér T. VI. vol. 1. p. 48.
690.) Cum suis hominibus, terris, castris, civitatibus, oppidis villis. Tamže.
691.) Rex Ungariae, qui tunc fuit pro tempore, regnum suum a dicto imperatore Friderico accepit ab eo et imperio, titulo feudi possidendum.
692.) Tak písal r. 1275, keď chcel Vladislava IV. ku vojne proti Otakarovi nakloniť. V. §. 235. dokl. 588.
693.) Listy Mikuláša IV. k Jánovi äsinskému, Rudolfovi, biskupom, z r. 1291, u Fejér T. VI. vol. 1. p. 82. nasl.
694.) Utrum praefatus rex {:Ladislaus:} mortis suae tempore fidem teneret catholicam et servaret, dimissis erroribus et sectis infidelium abnegatis, ad quos seu quarum observantiam dicebatur, dum viveret, transitum habuisse: procures etiam certitudinem habere plenariam, utrum rex ipse decesserit tamquam catholicus christianus, non hereticus, non scismaticus, neque a fide exorbitans supra dicta. Monum Hung. hist. k. X. p. 12. Srov. Fejér T. VI. vol. 1. p. 80. Ani mu po smrti nedali pokoja s tou vierou.
§. 269. Nastolenie Andreja III.
Tu nečakali na príchod legátov. Vätšina národa, so primasom Vladimírom na čele, povzniesla beze prodlenia povolaného zo Slavonie 695.) Andreja III. na trôn. Už 28. kal. jul. 1290 ovenčal ho primas vo Stolňom Belehrade, spolu s manželkou Fennenou, dcerou vévody kujavského Zemomysla.
Venčanie však nestalo sa svorne. Jedni z pánov a prälátov boli za bezodkladné venčanie; iní sa chceli napred poradiť s pápežom. Medzi onými bol hlavne Omodej, z rodu Abovho, ktorého preto Andrej III. učinil hneď palatínom. 696.) Odporovali Andrejovi hlavne grófi kiseckí, potom vojvoda sedmohradský Roland, a Šubičovci v Dalmácii.
____________________
695.) Tempore ducatus nostri, cum nos exta regnum fuissemus. Fejér T. VI. vol. 1. p. 249. – Tempore ducatus nostri, antequam regni gubernacula adepti fuissemus. Fejér T. VI. vol. 2. p. 249. – Pri tomto rozpadá sa v nič, čo Engel z mútnych prameňov vypravuje. Andrej vraj pribyl r. 1286, s ujcom Albertinom Maurocenom, na silu do Zadru, ale nenašol tam očakávanej ochoty. Načož sa Mauroceno vrátil do Benátok, Andrej zostal v Zadru. Pri hostine jal ho gróf Arnold, aby získal bohaté výkupné. Keď toto nechodilo, vydal ho Albrechtovi rakúskemu. Tu bol držán počestne, ale keď raz nechcel ísť s inými v ústrety vracajúcimu sa z lovu vévodovi, ztratil milosť i podporu, a upadol do takej núdze, že ho len jedon mních biedne choval, košeľou zaopatril. Meškal ale i potom na dvore Albrechtovom, až do smrti Vladislavovej. Vtedy prišli po neho dva mníši z Uhier, a odviedli ho tajne vo mníšskej riase. Celková bájka. Andrej nikdy väzňom vo Viedni nebol.
696.) Diplóm z r. 1290, ktorým Andrej III. potvrdzuje Omodeovi všetko, čo mu daroval Vladislav IV., menovite celú župu ungskú.
§. 270. Mätežné pohyby.
Po venčaniu bol vydržiavaný v Budíne snem. Tu potvrdil nový kráľ 41 článkami zemianske slobody, 697.) ale spolu pichnul do osieho hniezda, podráždil, popudil oproti sebe takých lotrov, akých nikdy a nikde nevešajú, pochvatiteľov imania obecného. Predložil totiž, a to i prešlo v uzavrenie, aby všetky rozchytané statky kráľovi navrátené boly. Nestranní uznali, že už kráľ nemá ani z čoho žiť: ale ktorým uzavrenie puklo na kožu, tí zhýkli a vrešťali, že nechcú a nechcú takého kráľa. A tehdajší ľudia čo pomysleli, to hneď uviedli vo skutok. Lapili sa hneď a hneď zbroje. Povstalo náramné po celej krajne jatrenie, pri čom primas Vladimír velikú utrpel škodu. Protivníci Andrejovi pálili, pustošili jeho dediny 698.) preto, že sa poponáhľal ovenčať, koho oni nechcú. Mätež siahala až ku samým hraniciam medzi Tatry. 699.)
____________________
697.) Fejér T. VII. vol. 2. p. 139.
698.) Plurimis se non mediocris status et fortunae hominum, scilicet potentissimorum principum, persecutionibus, damnis innumerabilibus, suorum caedibus, possessionum suarum incendiis, exposuit, et quod excellit omnia, personam suam propriam mortis objecit periculis. Kráľovna Fennena r. 1291. Fejér T. VI. vol. 1. p. 91.
699.) Andrej III. sám píše r. 1290, že populi de Turuch {:Turec:} museli byť bráneni, post coronationem nostram, contra quosdam barones nostros contra majestatem nostram procedentes. Tamže p. 244. Istý Pavol z Turca, jemuž kráľ navracuje Pravno, zachoval mu zámok Zvoleno.
§. 271. Lže-Andrej.
Vyskytnul sa i oplan akýsi, ktorý oklamstvom chcel Andreja III. zo sedla vyhodiť, a sám sa na jeho mieste posadiť. Vydával sa za brata Vladislava IV., Andreja Štefanoviča, 700.) o ktorom sme videli {:§. 238:}, že pravdepodobne tajne bol usmrtený. Vlúdil sa z Poľska do župy šárišskej, a lhal, že akýmsi divným spôsobom umknul rukám vyslaných na neho ubijcov. To bol taký maličký uhorský Lže-Dimitrij, ale nepodarilo sa mu tak, ako tomuto, zatriasť državou, brodiť sa vo krvi. Nezdobám jeho učinen rychlý koniec. Práve v šárišskej župe býval najvätší onoho veku uhorský hrdina, Ďuro Šóš z Bani. Tento sohnal na skoro, bez rozkazu, zbrojný zástup, porazil sberbu, a vyplašil oplana za hranice tak, že mu vcele prešla chuť, nečestnú hru obnoviť. 701.) Či sa potom človečisko utopilo, či kam podelo, na tom nemnoho záleží.
____________________
700.) Ladislaus, rex Ungariae, a quodam Comano occisus est, et quidam, qui dicebat se fratrem suum esse, et potenter volebat regnare, submersus est. Hist. Austr. u Freher Germ. Script. I. 336. a. 1290.
701.) Diplom Andreja III. z r. 1291. Fejér T. VI. vol. 1. p. 123.
§. 272. Opatrenie matky a ujca.
Andrej III. obdržal vrch už r. 1290 nado všetkými svojími protivníkmi, a vtedy potom prizval ku sebe z Benátok matku svoju Tomasínu. Svedoctvom Luciovým pribyla do Zadru 18. sept. 1291. Vďačný syn učinil ju vévodkyňou celej Slavónie a Prímoria, 702.) čo bola najvyššia hodnosť vo krajne, nado ktorú sa princom vätšej dostať nemohlo. 703.)
Ale tú istú hodnosť vzniesol i na matkynho brata a svojho ujca, Albertína Morosiniho {:Mauroceno:}, len že mu ešte pridal tituľ grófa požegského. 704.) Tento bohatý ujec ho vychoval, pribyl s ním hneď, keď bol povolán za vévodu Slavónie, a nemálo prispel bohatstvom svojím ku prijatiu Andreja.
____________________
702.) Tak ju nazýva sám. Fejér T. VII. vol. 4. p. 227.
703.) Qui {:ducatus totius Sclavoniae:} est prima dignitas regie prolis. Fejér T. VII. vol. 5. p. 546.
704.) Snem budinský, udeľujúc mu r. 1292 právo domorodstva, tento mu dáva tituľ: Dominus Albertinus, dux totius Sclavonie et comes de Posega, avunculus domini Andree regis Ongarie. Tamže p. 503.
§. 273. Rudolf obmýšľa roztrhať Uhry.
Veľmi škaredým okom hľadel na toto prijatie poslednieho z Arpádovcov ten Rudolf, čo mu tak na srdcu ležalo to veľkomožné a povestné kráľovstvo uhorské, a čo sa tak usiloval, za pomoc pri nabytiu Rakús, provázky otcovského dedictva kráľovstva tohoto primeranými hranicami rozšíriť {:dokl. 588:}. Mrzelo ho, že Uhri, na to svedoctvo, ktoré sám sebe vydal, neprišli mu holdovať. Bo starý pán bolby veľmi rád už teraz uskutočnil, čo sa len po stoletiach stalo. Hľadal spôsob, ktorakby i Uhry svojej rodine získať mohol. I prišol na tú myšlienku, roztrhať ich, a podeliť sa v koristi s Čechmi. Za hranicu mal slúžiť Dunaj. Čo na severu, to bude české; čo na juhu, ta rakúske. Už kolovaly reči po krajne o tomto úmyslu Rudolfovom. 705.) Taká býva mravnosť národov pri ich državnom obcovaniu jednoho so druhým.
____________________
705.) Opinabilia nova per patriam susurrantur, quod videlicet rex Romanorum regnum Hungariae illustribus principibus, regi Bohemiae ac duci Austriae, feodaliter contulerit pro diviso, sic ut meatus Danubii limes esse debeat regionum. Píše r. 1291 akýsi dekán biskupovi rezenskému. Fejér T. VI. vol. 1. p. 95.
§. 274. Vojna s Albrechtom rakúskym.
Na dvore Albrechtovom vo Viedni ani nebolo ináč hovoreno o Andrejovi, ako o benátskom kramárovi. A keď Andrej žiadal prinavrátenie odjatých grófom kiseckým zámkov, odpovedel Albrecht tým, že vtrhnul r. 1291 do Uhier, zaujal Prešporok, Trnavu a iné mestá.
Musel sa však brzo navrátiť, poneváč otec jeho, císar Rudolf, 15. jul. 1291 umrel, a vlastní jeho poddaní, pod Kunringerom, sa zbúrili. Musel teda ísť hasiť svoj vlastní horiaci dom.
Andrej III. šol za ním, a obléhal ho vo Viedni, až vydal všetko kramárovi, čo bol zaujal, uzavreným v Hamburgu 28. aug. 1291 pokojom. 706.) Jedno to si vymienil Albrecht, aby zámky Ivana kiseckého, a daktorých iných pánov, boly zborené, pre pokoj Rakúska, na čo Andrej iste rád pristal.
____________________
706.) Tamže p. 180.
§. 275. Pletichy pápežove.
Nie tak ľahko bolo posadiť pápeža, ktorý tiež hrozive zmŕštil čelo pri nastoleniu Andrejovom. Zprava o tom zastihla vysielaného do Uhier legáta ešte v Ríme. Naloženo mu teda, ohradiť stolicu apoštolskú strany ukrátenia jej práv pri obsadeniu uhorského trônu pred císarom i uhorským primasom. Tohoto káže pápež hodne vyškoliť, že mu ani len neoznámil smrť Vladislavovu, a bez porady ovenčal kráľa nového. Rudolfovi a Albrechtovi píše, aby sa neopovážili vztiahnuť ruky na jeho Uhry. Uhorsko náleží cirkvi rimskej.
S takýmito úpravami a listami vyslal r. 1291 svojho angela pokoja do Uhier. 707.) Název ten vyjadroval prítomne pravú protivu veci. Uhri už mali svojho, a to zákonného, kráľa; a angel pokoja prichádza z Ríma vzbudiť pochybnosť o pravosti jeho panovania, ide vrhnúť v národ pochodeň krvavých rozbrojov. Zo grófa kiseckého vzal tajnú prísahu, že nikoho neuzná za kráľa, ako koho pápež v hodnosti tej potvrdí.
Sám posielateľ angela pokoja búril proti Andrejovi v Ríme i Neápoľu. Maria uhorská vydala 6. janu. 1292 slávnostné písmo, ktorým prenáša právo svojo ku korune uhorskej na svojeho prvorodzeného syna, Karla Martella, a pápež dal ho skrze legáta svojeho i ovenčať. Tak velikú snášal o Uhrov pečlivosť, že im až dvúch doprial kráľov.
____________________
707.) Mal i to naloženo, zvrhnúť idúcka pravoslavného biskupa vo Srbskom Belehrade; bo to vraj obražuje Boha, že taký scismaticus, ansu dampnabili, vysväcuje popov.
§. 276. Poslaná Albrechtovi pomoc.
Následky toho neobjavily sa hneď; preto mohol ešte Andrej III. i súsedom pomáhať. Tak poslal pomocné vojsko príbuznému svojemu po žene Vladislavovi Lokietkovi, vévodovi veľkopoľskému, keď viedol vojnu s vévodom hlohovským. 708.)
S najbližším súsedom svojím Albrechtom, vévodom rakúskym, nielen sa neprel ďalej, než uzavrel s ním, bez ohľadu na vražobné úmysly otca jeho, obhajnú a výbojnú smluvu. Lebo to zasa Albrecht bol, ktorý mal potrebu na pomoc uhorskú. Niesol ťažce, že po smrti otcovej nebol vyvolen on za rimského kráľa, než nasauský Adolf, a umienil si popasovať sa s ním. Chcel teda zabezpečiť sa zo strany Uhrov, a jestli možno i pomoc ich sebe poistiť; a postupoval pri tom vcele tak, ako otec jeho v podobných okolnosťach, keď chcel získať pre rodinu svoju Rakúsy. Učinil i Albrecht veľmi vľúdnu, laskavú tvár, ponuknul slaďunkými slovy Andrejovi smluvu, jejíž smysel zasa bol zo strany rakúskej ten, ty mne pomôžeš, a ja ti nič zato neposlúžim. Dobrúš však Andrej smluvu prijal, podpísal, a hneď i pomoc Albrechtovi poslal, ktorý spolu s odbojnými poddanými kasať sa musel. Pošol so značným vojskom Demeter, župan prešporský a zvolenský, 709.) ktorý potom s Matúšom Trenčianskym bojoval proti Karlovi Robertovi. {:Obč. III. §. 48:}
Sľúbil Andrej i anglickému kráľovi, Eduardovi I., keď podujal kuruckú výpravu do svatej zeme, tisíc jízdnych lukostrelcov. 710.) Či však skutočne pošli, kto vie?
____________________
708.) Contra ducem de Golgou. Fejér T. VI. vol. 2. p. 259. Pomoc Lokietkovi bola poslaná viac razí.
709.) Misimus magistrum Demetrium, comitem Posoniensem et de Zolum, in subsidium domini Alberti, regis Romanorum, contra Adolfum, regem Romanorum, multis fidelibus nostris sibi adjunctis. Andrej III. r. 1299. Fejér T. VI. vol. 2. p. 186.
710.) De mille vero militibus et sagittariis equitibus, quos ad sumtus vestros per unum annum nobis in terrae sanctae succursum offertis. Eduard r. 1292. Fejér T. VII. vol. 2. p. 169.
§. 277. Nepokoje v Dalmatsku.
Možno, že to prekazily vypuklé v Dalmatsku nepokoje. Lebo sosbierané na italskom nebi chmáry počaly brze v Uhrách sypať zkazu, desiť Andreja. Ovenčaný pápežom protikráľ Karol Martell nesedel v Neápoľu nečinným, než lákal ku sebe Dalmatincov.
Mestá mu síce odvetily, že už prisáhli Andrejovi, a dvúm kráľom prisahať nemôžu: ale páni sa menej viazali na česť a svedomie. Šubičovci, Baboničovci, Grubešovci, joanníti a biskup záhrebský, osvedčili sa doprosta za Karla Martella, rozvinuli jeho zástavy. Stredište mäteže bolo v Záhrebe.
V Uhorsku samom pracovali za Karla Martella predo všetkým grófi kiseckí a vojvoda sedmohradský Roland. Zjavnej však zbury tu ešte nebolo. Andrej III. sa teda zchytil, a šol r. 1292, s pochyteným na skoro vojskom uhorským, osobne do Chorvátska. Podarilo sa mu zroniť mätež. Bána Pavla Šubiča zosadil, a učinil bánom ujca svojho, Albertina Marosiniho. Nazdávajä sa, že je už všetko v poriadku, nastúpil zpiatočnú cestu.
Náhle však vytiahol nohu, mätež ožila, jatrenie trvalo, ba rástlo. Zhodený Pavol Šubič niesol sa ďalej bánom. Kráľ sám padnul v osídla svojích protivníkov.
§. 278. Kráľ u väzeniu.
Bolo to v jeseni r. 1292, keď sa ubíral z Chorvátska do Uhier, so slabou družinou. Doznavší sa o tom grófi kiseckí, synovia bána Henrika, Ivan a Miklúš, verní vždy náhončí pápežovi, chceli použiť tej príležitosti ku poďakovaniu sa za to, že kráľ nepodržal tie ich majetky, ktoré r. 1291 bol rakúskemu Albrechtovi vyrval {:§. 274:}, ale im ich navrátil, ani nezboril všetky ich hrady, ku čomu sa, v uzavrenom 28. aug. pokoju, bol zaviazal. Kdesi za Drávou zaskočili mu cestu, lapili ho, a odvliekli do väzenia, na ktorýsi zo hradov svojích. 711.)
Po výčinu tomto vypukla i v Uhrách samých zbura. Za Dunajom bolo povstanie všeobecné. 712.) Sedmohradsko vzbúril vojvoda Roland.
Šťastie Andrejovo bolo, že grófi kiseckí boli ľudia lakomí, leteli na groš, a že im Andrej mohol ponuknúť vysoké výkupné, a spolu našol ľudí, ktorí za neho synov svojích dali väzniteľom do zástavy. Peniaze mu prislúžil primas Vladimír, synov svojích dali za neho Ogyoz 713.) a Držislav. 714.) Bol ešte tej jeseni vypusten, 715.) i hneď započal boj so svojími protivníkmi.
____________________
711.) Rex Ungarorum a comite Yvano dolose capitur. Chron. Mellic. a. 1292.
712.) V baraňanskej župe spomína Andrej odbojcov, grófa Aysu, zemänov Jána a Pavla. Fejér T. VI. vol. 2. p. 28.
713.) Cum Johannes, filius Henrici bani, rupto pacis foedere, inter nos et ipsum ordinato, nostrae excellentiae personam ausu temerario impedivisset, idem comes Ogyoz, ut nos possemus de ejusdem magistri Joannis impedimento liberari, unicum filium suum eidem tradidit in obsidem. Andrej III. 6 kal. dec. 1292. Fejér T. VI. vol. 1. p. 201.
714.) Cum magister Joannes, filius Henrici bani, ausu temerario nostram majestatem impediverat, idem magister Durcislaus propter libertatem nostram, continuis legationibus fatigatus, filium suum, propterea pro nostra celsitudine dederat obsidem. Andrej III. r. 1292. Kovachich Suppl. Vest. Comit. T. I. p. 104.
715.) V tom musí byť dáka zmýlka, keď sám Andrej píše, že do roka bol väzňom. Captus nobiseum {:Ivanka:} et in captivitatis ergastulo per anni circulum detentus. Andrej III. 5 idus febr. 1294. Alebo je smysel listiny ten, že Ivanka zostal i potom u väzeniu, keď kráľa vypustili.
§. 279. Boje Andrejove s mätežníkmi.
Obrátil sa predo všetkým na svojích väzniteľov, grófov kiseckých, a ukázal im, že vypustili rozdráždeného lva. Nedbajä na zastavencov, a na ich nebezpečenstvo v rukách grófov kiseckých, oboril sa už s koncom r. 1292 na ních. 716.) S Ivanom bojováno u Kiseku, kde sa upevnil, s Miklúšom, ktorý si poriad osoboval tituľ palatína, v šimegskej župe, kde akýsi hrad kráľovský zaujal. 717.) Oba boli konečne pokoreni. Či však výkupné bolo od ních vydreno nazpät, alebo či zastavencom nesiahli na hrdlo, nenie vedomo.
Vojvodu sedmohradského Rolanda obléhal v zámku Adriánu. 718.) Musel i on uznať premoc Andrejovu a pokoriť sa.
Celý 1293 rok prešol, zdá sa, hromeniem a uvodzovaniem v poslušnosť odbojcov.
____________________
716.) Cum nos cum exercitu contra filios Henrici bani movissemus. Andrej III. 6 kal. dec. 1292. Fejér T. VI. vol. 1. p. 201.
717.) Diplom daný r. 1300 synovi Madačovmu.
718.) Quum contra Rorandum voyvodam, et fratres suos, cum nostrae militiae multitudine armatorum processissemus, et castrum eorum Adrian vocatum faceremus obsideri. Andrej III. r. 1296. Fejér T. VI. vol. 2. p. 26. Item T. VII. vol. 4. p. 239.
§. 280. Odjímanie rozmrhaných statkov.
Po prevedeniu diela tohoto myslel Andrej, že je čas uviesť vo skutok uzavrenia budinské z r. 1290, strany odobrania nespravodlive pochytených, alebo plazive vymodlikaných kráľovských a korunných statkov {:§. 270:}. Cítil, že teraz môže trochu byť naozajným kráľom, keď kazár jeho Miklúš IV. 4. apr. 1292 umrel, a voľba nového pápeža pretiahla sa až do 5. jul. 1294. Osmelený touto okolnosťou, odvážil sa siahnuť zas do osieho hniezda. Učinil i on, čo Bela IV. vo svojích mladších letách. Poslal do každej župy súdcov, ktorí každému jeho majetok premerali, a nutili ho dokázať, akým ho vládne právom. 719.) Sám chodil okolo po krajne v tejto záležitosti, a vyberal pri tom i dane odo všetkých, čo sa dialo, ako kedysi na Rusy pod Mogolmi, a teraz v Turecku medzi rajou, vždy násiliem. Ináče nešlo. Neviem či tiež nevešali odporných zo hrady za nohy, a nepodkurovali zapálenou slamou.
____________________
719.) Dominus rex omnes terras et possessiones cujuslibet conditionis hominum in districtu Scepus existentium nobis mensurare praecepit, quis eorum, quo titulo sua jura possideret. Comes Baldus r. 1294. Fejér T. VI. vol. 1. p. 222.
§. 281. Nové italské spletne.
Pokuď takto dráždil a nahýňal ku poslušnosti pánov, dialy sa v Itálii povážlive pre neho veci. Novovyvolený pápež, Cölestín V., ovenčal znovu r. 1294 Karla Martella za kráľa uhorského v Ríme samom, ale hneď za tým zložil hodnosť zchudlý tento mnohými pôstami pustevník. Na jeho miesto bol vyvolen 24. dec. 1294 Bonifác VIII.
Tentoby viac bol škodil Andrejovi, keby nebola do toho udrela smrť. S počiatkom r. 1295 umrel i Karol Martell i manželka jeho Klementina, dcera Rudolfa Habsburgského. Zostal po ních len sedemroční chlapec, Karol Robert. S týmto nemnoho mohol na teraz počať pápež. Zaujímal sa však všemožne i za neho. V Uhrách tiež pracovali snažne za chlapca protivníci Andrejovi.
§. 282. Príbuznosť s Albrechtom.
Snaď pre vätšú svoju bezpečnosť obrátil, po smrti poľskej Fenneny, zrak svoj na dom Albrechtov, a pojal r. 1296 jeho dceru Agnesu. Než i tento spolok priniesol i jemu i Uhrom len obete. R. 1297 povolil kupcom viedeňským značné výhody v Uhrách, zaštítil ich pred surovým zdierstvom. Albrechtovi samému poskytnul výdatnej pomoci vo krvavom jeho sporu s Adolfom nasavským. Vojevodca Demeter, poslaný r. 1292 {:§. 276. dokl. 709:}, bol prítomen s vojskom uhorským vo svedenej 2. jul. 1298 pri Vormusu bitce, kde Adolf konečne padol. Albrecht bol hneď za tým, 9. aug. 1298 vyvolen za císara. On teda vzal užitok z tej obhajnej a výbojnej smluvy, ktorú bol s Andrejom uzavrel, a ktorá teraz, po obsiahnutiu jeho zámeru, vyhasla. Andrejovi ale a Uhrom nepriniesla užitku. Albrechtovi, hoc už tesťom Andrejovým bol, ani jeden vlas na hlave neošedivel pre nesnádze tohoto.
§. 283. Nesnádze s pánmi.
A veru nevychádzal Andrej z nesnádz týchto ani na okamženie. Páni sa neprestávali búriť proti nemu, a to nie jalovým reptaniem, než mečom a ohňom. Privrženci kráľovi platili za nepriateľov vlasti. Osobám ich hrozila smrť, majetkom zpustošenie.
Pavlovi Šubičovi podarilo sa previesť temer všetky prímorské mestá dalmatské na stranu Karla Roberta.
V Chorvátsku a vlastních Uhrách poriad zapaľovaly metané z Itálie bomby. R. 1297 odjíma Andrej III. statky synom Kazimírovým, Ugrínovi, Štefanovi, Petrovi, Vladislavovi a Lampertovi preto, že v povstaniu proti kráľovi 720.) nadelali mnoho škôd vernej ostrihomskej kapituli.
Daktorí premožení mätežníci, ako Ivan a Miklúš kiseckí, Ugrin z rodu Poth, a iní, prchli do Rímu, a tam ešte nebezpečnejší boli, nežli doma. Nástojili neprestajne u pápeža, aby už raz učinil krok rozhodný za Karla Roberta.
Ešte i ten potomný najvätší odporník tohoto, Matúš Trenčianský, povstal oproti Andrejovi, 721.) a obrazil ho tak, že Andrej dáva r. 1297 každému moc škodiť mu beztrestne, kto ako môže. 722.)
V hierarchii tiež nastúpila nepriaznivá zmena. Verný vždy Andrejovi primas Vladimír umrel práve toho 1297 roku, keď najvätšmi lomcovali, ako na dané znamenie, všetci odbojci. S týmto počestným, prímej a šlechetnej povahy mužom vyvrátil sa hlavní stĺp, na ktorý sa Andrej opieral.
____________________
720.) Procedendo contumaciter contra nostram majestatem. Andrej III. 4 idus janu. 1297. Fejér T. VI. vol. 2. p. 59.
721.) Quia Mathaeus filius Petri palatini, contra nostram processit majestatem, regnum nostrum spoliando. Tamže p. 187.
722.) Tamže p. 82. Tu ho nazýva: Mathaeo palatino, magistro Chak.
§. 284. Zrada primasa Gregora.
Na jeho miesto vypatril Andrej Gregora Cseeny, z rodu Katapanov, a aby sa nežaloval, že málo má, uštedril mu ešte nádavkom bohatú präpositúru belehradskú. Vystrojil ho hneď a hneď do Ríma, aby mu naklonil nepriaznivého vždy pápeža, pre sebä pak vyzískal potvrdenie v udelených mu hodnosťach. Ale trafil na Judáša, ktorému len na posledňom záležalo.
Pápež Bonifác VIII. nechcel mu povoliť arcibiskupský plášť, pokuď sa neosvedčí za Karla Roberta. To bezcharakterný Gregor, s hanebnou zradou posolstva svojho, i učinil. Aby mu masná hodnosť neušla, stal sa zo prímluvcu Andrejovho jeho osvedčeným, besným protivníkom. Načož ho pápež, s počiatkom 1299 roku, vymenoval za administrátora arcibiskupstva ostrihomského, a povolil mu i präpošstvo belehradské. Prímo za arcibiskupa zradcu povýšiť nechcel. Žiadal ho napred vyskúsiť. Chytrák mal činenie s chytrákom.
§. 285. Rákošský snem a jeho zákony.
Ubohý Andrej sa doznal o zrade svojho posla prv, než tento dostal na ruku svojích tridcať strieborných. Porazený jeho hanebným činom, a v očakávaniu riešitelných krokov zo strany pápeža, svolal na 5. aug. 1298 valný krajinský snem na Rákoš pri Pešti. Sošli sa všetci biskupi, okrem meškavšieho v Ríme Gregora, a veliké množstvo pánov a zemänov. Prítomní boli i vyslanci Kumánov a Sásov. Odbývané pod holým nebom porady spravoval arcibiskup kaločský, Ján z Ilmur, horlivý privrženec Andrejov. On mu radil opierať sa na duchovenstvo, nižšie zemianstvo, Kumánov a Sásov.
V zákonoch tu prinesených zrcadlí sa zúfalá rozorvanosť, zvrchovaný neporiadok, násilníctvo, ničota moci kráľovskej. Kráľovi vyhadzuje sa hneď z počiatku na oči, že potvrdené prísahou slobody rozmanite narušil. 723.) Dáva sa mu moc vydierať z rukú pochvatiteľov rozchytané kráľovské statky, a právo hľadať za hranicami pomoc, jestliby ináče násilníkov zkrotiť nemohol. 724.) Oproti tomu činí sa mu za povinnosť vrátiť všetko, čo náleží pánom alebo cirkvám. To majú učiniť i iní lúpežníci. V každej župe budú štiria súdcovia prisluhovať spravodlivosť olúpeným. Vzdorujúcich vykľaje biskup. Jestliby ich kráľ zastával, zastaví arcibiskup kaločský služby božie pri dvore. Zámky lúpežné buďte zborené; nové staväť bez dovolenia kráľovho neslobodno. Kráľ nech rozdáva i majetky i hodnosti s poradou prälátov a pánov. Kráľovna nech má dvorjanov uhorských. Mincu neslobodno nikomu raziť, okrem kráľa. Zemänov nech nikto nenutí ku svojím službám. Ode daní sa vynímajú, nielen zemäni a duchovenstvo, než i poddaní ich. No, ktože teda ešte mal dačo platiť?
Ku každému z týchto zákonov, ktore prezradzujú povolnosť naplašeného kráľa, pripojená je pokuta, a všetky sú cirkevnie, klätba, zastavenie služieb božích, peklo. Oblaky pršia samých zatracencov.
Kráľovi dáva sa ku boku krajinská radda, aby na všetky jeho skutky dohliadala, dva biskupi a viac svetských pánov. Platenie ich činí sa za povinnosť kráľovi, ktorý touto chabou povolnosťou chcel si kúpiť lásku, aspon trpenie, ošemetných pánov.
Ostatne všetci snemovníci stoja za svojeho všetkých dôchodkov zbaveného a zo všetkej moci vyzutého kráľa, a chcú ho ctiť, ako náleží.
____________________
723.) Rozumejú sa jeho Constitutiones od 22. febr. 1298. Fejér T. VI. vol. 2. p. 130.
724.) Si qui vero ex istis... insurgerent, quos dominus noster Rex Hung. invocata et congregata regni sui deprimere non posset, et poenis supra dictis adducere, licitum illi sit dare auxilium, aliunde implorare, per quod convinci possint feritas delinquen. Art. 6. Kovachich Suppl. Comit. T. I. p. 110.
§. 286. Návrat Gregora.
Vystehovalci mali pravdu, keď húdli pápežovi do ušú o celkovom bezvládiu v Uhrách. Bolo tomu už dávno tak, pre nezdoby aristokratov, a pre ustavičné majstrovanie z Rímu, teraz i nepotrebné natiskovanie nového kráľa.
Bonifác VIII. bol pevne odhodlaný zosotiť Andreja III. a povzniesť na trôn uhorský chlapca Karla Roberta, pod zásterou pečlivosti o pokoj a čistotu viery v Uhrách. Za nástroj ku tomu chcel použiť hlavne nového administrátora ostrihomského Gregora. Zpekleného tohoto zlosyna učinil spolu nunciom apoštolským. Dal mu moc zriadiť vyšetrovacie súdy, z dominikánov a franciškánov, oproti kacierom, šismatikom, pohanom; potom užívať všetky duchovné i hmotné prostriedky proti ochrancom kacierov, rušiteľom pokoja, odporníkom cirkve rimskej; svolávať synody a snemy; poslušným udeľovať odpustky, neposlušných vykliať. V tajnej úprave naloženo mu, pohnať kráľa pred synodu a odsúdiť ako rušiteľa cirkve ostrihomskej. 725.)
Druhou listinou nakladá Gregorovi rozriešiť odo kliatby Ivana z Kiseku, a iných vystehovalcov, ktorú bol kydnul na ních predošlý primas, na koľko ich vinna len v tom pozostáva, že odopreli poslušnosť Andrejovi, ktorý sa nesie uhorským kráľom. 726.) Učinili len svoju povinnosť, menovite Ivan, ktorý sa sľubom zaviazal, neuznať nikoho iného za kráľa, ako koho potvrdí pápež.
Tak sebe Gregor napred umyl čiernych týchto muríňov, a potom nastúpil s nimi cestu do Uhier. V Dalmácii prijali ich Šubičovci, a sprevádzali, pre bezpečnosť, s ľuďmi svojími tlupu zradcov ďalej.
____________________
725.) Ut turbatorem ecclesiae Strigoniensis. De 5 kal. febr. 1299. Fejér T. VI. vol. 2. p. 221. Tento turbator daroval cirkvi ostrihomskej Rožňavu a dedinu Mocha.
726.) De 4 idus mart. 1299. Qui rex Ungariae dicitur. Tamže p. 226.
§. 287. Zasa snem na Rákošu.
Náhle sa doznal o tom kráľ, akú mu čeliadku špedirujú z Rímu, hneď svolal nový snem, v juliu 1299, na Rákoš. Sošlo sa ešte viac snemovníkov, nežli vloní. Zvlášte mníchov sa nahrnula sila.
Hneď z počiatku priletelo písmo od nového angela pokoja, v ňomž kladie do obžaloby kráľa, ako rušiteľa cirkve ostrihomskej, a povoláva biskupov na synodu do Vesprimu, držať nad ním súd. Títo ale odvetili, súhlasne so kráľom, že nuncius nemôže byť i žalobníkom i súdcom spolu; preto že na synodu jeho nepôjdu, než aby on sa ráčil dostaviť na snem. Jestli neprijde, oni niesú od toho, sísť sa s ním dakde; len nech ukáže napred svojo plnomocenstvo. Do Vespríma na žiadnu prípadnosť nepôjdu, poneváč tam sú odsúdení zradcovia, ktorí nie od teraz, než toto už podo štvrtým kráľom, lotrujú.
Miesto odpovede pohrozil Gregor kliatbou kráľovi, prälátom, snemu, ako odbojcom rimskej cirkve, a kiseckí páni hotovili sa k násiliu proti snemu. Takéto nezdoby obracajúcich ku svojemu prospechu všemohúcnosť pápežskú tak rozhorčili snemovníkov, že miesto porád premenili v tábor. Ešte i duchovenstvo siahlo v rozjareniu ku zbroji. Gregor musel, pred jarosťou obrazeného národa, so spoločníkmi svojími, utiecť do Chorvátska nazpät.
Kráľ poslal protest proti všetkým jeho krokom do Ríma, odvolal sa, vo výrazoch najsilnejších, na pápeža, 727.) postaviv sa bezprostredne podo chladný pre neho plášť Petrov.
Že si nemnoho sľuboval odo svojho odvolania, ba ešte horšie veci očakával z Ríma, vidno z toho, že sa hneď postaral i o prejemníka. Poneváč nemal žiadnoho syna, aby pápež nemohol ani po jeho smrti natiskovať Uhrom Karla Roberta, prijal za syna, a určil za svojho nástupcu, svojho ujca Albertina Marosiniho. 728.)
Z ruchu vojenského snemovníkov bolo len toľko, že Ivanovi kiseckému odjali tri zámky. 729.)
____________________
727.) Apostolos peto, ac instanter, instantius, instantissime peto. Fejér T. VI. vol. 2. p. 201. Takovouto formulou upejú kráľ i krajna pred jedným podlým zradcom, keď ho pápež za svoj nástroj vyvolil.
728.) Ipsum ducem, cum posteris suis masculinis, videlicet per masculinam lineam descendentibus ab eodem, loco nostri filii, quantum ad omne jus, possessionis, honoris, atque successionis super regale solium, suscipientes. Fejér T. VII. vol. 5. p. 546.
729.) Chron. Zwetl. a. 1299.
§. 288. Hrdinský podvih a smrť Tomasíny.
Nasledujúciho 1300 roku sbieral kráľ okolo Tisy vojsko, aby bol na každú prípadnosť hotový, keď videl, čoho je schopný Rím. Matka pak jeho Tomasína postavila sa, ako dáka Amazonka, na čelo jednoho zástupu, a pošla pokoriť mätežné Chorvátsko, kde sa už všetko klonilo ku Karlovi Robertovi; preto tam i málo vykonala.
Po návratu svojom chcela sa zbaviť akéhosi nenávideného veľmoža spôsobom italským. Poslala mu v dar otrávenú zverinu, on pak jej v tej istej nádobe pečeného bažanta. Tento sa tiež nabral z nádoby jedom. Stalo sa teda, že veľmož otrávil sa zverinou, Tomasína bažantom. 730.)
Smrť jej dojala kráľa náramne, dosavádne skušenosti zlomily jeho ducha. Neveril potom viac nikomu z Uhrov, otočil sa samými Talianmi, nosil i korunu všade so sebou.
____________________
730.) Bájka Otokara Horneka.
§. 289. Šubičovci.
Blížila sa pre neho hlavnia rana. Naniesli mu ju grófovia brebirskí, Šubičovci, hnaní pomstou mohutní páni, ktorí sa už i Bosny boli zmocnili. 731.) Popudil mätežníkov Andrej ešte viacej tým, že odjal r. 1292 Pavlovi prímorský banát. Podráždení tým Šubićovci, zmocnili sa násilne miest dalmatských. Pavel pochytil Kliš a Ostrovicu, Mladen Split, Ďuro Trojír. Zdá sa, že mali v úmyslu obnoviť dávne kráľovstvo chorvátske, alebo ešte viac, spojiť všetky zeme juhoslovanské v jednu neodvislú državu. Osvedčili sa za Anžuáncov v nádeji, že im títo všetko povolia.
Ďuro, syn Pavlov, predstihnul poslov Andrejových do Ríma, a odtuď bežal do Neápoľu, povolať Karla Roberta, 732.) čo sa i poviedlo.
____________________
731.) Paulus, banus Croatorum et dominus Bosnae. Lucius de reg. Dalm. et Croat. L. IV. c. 13.
732.) Zmienka o tom v liste Petra Gardonico z r. 1300. Fejér T. VII. vol. 4. p. 260.
§. 290. Príchod Karla Roberta.
Priviedol skutočne v auguste 1300 dvanásťročnieho chlapca do Splitu, kde ho Pavel s velikou prijal okázalosťou, a asi dva mesiace zdržal. Chlapec sa musel chveť medzi strachom a nádejou, lebo sa zaviazal sľubom, že jestli mu Boh dopomôže ku korune uhorskej, každý deň sa vymodlí dvesto Otčenášov, toľko Pozdravení angelských a Salve Regina. Bol už vtedy opaterný. Nežiadal požehnanie božie za darmo. {:V. obč. III. dokl. 59:}
Potom ho viedol Pavel Šubič do Záhrebu, kde ho čakali: administrátor ostrihomský Gregor, páni z Kiseku, Ugrin Poth z Illoku, a iní.
§. 291. Odskočenie grófov kiseckých od Karla.
Povadili sa však tam medzi sebou na župe brezničkej {:de Gersence:}, ktorú bol Vladislav IV. daroval r. 1277 biskupstvu záhrebskému {:§. 265:}. Grófi však kiseckí odjali ju biskupovi Michalovi silou; a tento im ju tiež odjal r. 1296, keď ich Andrej III. oslabil, von zo krajny vyhnal, silou. 733.) Teraz obnovili grófi svoje nároky na župu, a žiadali jej bezodkladné navrátenie. Biskup Michal ale, oddaný jednako vo srdcu Andrejovi, odporoval riešitelne, a Gregor sa okúňal. Nechcel to vziať na seba, aby on, ako pápežský nuncius, odjímal cirkvám majetky. Tu zle nedobre. Vrtkaví lakomci kiseckí, ktorí sa niesli prehorlivými pápežencami, zato ale cirkevné majetky habali a pustošili, 734.) pohnevali sa na tom tak, že opustili vcele stránku Karla Roberta, ktorý snaď preto neopovážil sa teraz od Záhrebu ďalej.
____________________
733.) Kerchelich Hist. Eccl. Zagr. p. 97.
734.) R. 1297 kal. jul. spomína Bonifác VIII. grófov kiseckých medzi tými, ktorí majetky kláštora Pannonského zpustošili. Fejér T. VI. vol. 2. p. 62.
§. 292. Nevraženie na pápeža.
V Uhrách to spôsobilo náramné hnutie, že z Vatikána sa roznecuje bez potreby rozbroj, keď sa posiela proti živému zákonnému kráľovi z cudzozemska neoprávnený vzdorokráľ, a ešte ku tomu chlapec, aby pápež skrze neho podmanil krajnu sebe. Mnozí zo vzdorovavších dosaváď Andrejovi pánov obrátili sa teraz ku nemu, medzi nimi i Matúš Trenčiansky. Biskupi boli bez toho všetci pri Andrejovi, vyjma zradného ostrihomského administrátora, tak že kráľ bol celkom dobrej vôle, 735.) a pápež sa už staväl, akoby výprava chlapca bola sa stala proti jeho vôli.
____________________
735.) Tak píše jeho prokurátor u rimského dvora, Peter de Bonzano, 1. sept. 1300 grófovi zadarskému, Michalovi Morosinimu, snaď druhému ujcovi kráľovmu. Monum. Hung. hist. k. X. p. 261.
§. 293. Smrť Andreja III.
Nebolyby ani jeho mnohé Otčenáše spasily chlapca neapolitánskeho, keby nebol za neho dejstvoval italským umeniem kuchár. Nesvedomitého Taliančíka tohto podkúpili dva oplanskí uhorskí páni, Demeter a Dominik, ktorí sa ináče niesli horlivými privržencami Andrejovými, a ktorých kráľ za svojích najvernejších považoval. Kuchár otrávil, za judášsky groš, kráľa nožom napusteným jedom; a lotri vylievali potom krokodýlske slzy nado zkonavším 14. janu. 1301, v ramenách manželkyných, dobrým pánom. 736.)
Takéto umenie provodzovalo sa často, zvlášte v Itálii, v onom veku divov divúcich, kde angeli preniesli, r. 1291, dom Mariin z Nazaretu do Dalmácie, a odtuď, keď sa mu tam neľúbilo, r. 1294, do Lorettu v Itálii. Povery a zločiny sú sebe blízka rodina.
____________________
736.) Katona Hist. crit. R. H. T. VI. p. 1249.
§. 294. Rodinné záležitosti Andreja III.
Andrej III. mal manželky pravdepodobne až tri. Prvá bola dcera grófa gorického, 737.) ktorú Pray nazýva Eufémiou, 738.) Coronini Klárou, 739.) oba stotožňujú s Fennenou. Táto bola dcera Vladislava Lokietka poľského, a druhá manželka Andrejova, čo sa potvrdzuje poslanou viac razí Lokietkovi válečnou pomocou {:dokl. 708:}. Tretia bola Agnesa, dcera vévody rakúskeho, potom i císara, Albrecht. Pojal ju 1296 roku {:§. 282:}.
Po všetkých troch ženách nepozostalo viac detí, ako Alžbeta, z poľskej Fenneny.
Agnesu vzal, hneď po smrti manželovej, otec Albrecht ku sebe do Viedne, 740.) a zaujal jej veno Prešporok, ktorý potom až r. 1315 vévoda Fridrich Karlovi Robertovi navrátil. 741.) Žila potom ešte veľmi dlho, a zomrela mníškou vo švajčiarskom Kőnigsfeldu. 742.)
I pastorkyňu jej, Alžbetu, vzal Albrecht do Viedne. Bola oddaná českému Vácslavovi. Tento však sa jej potom ztrhnul, a ubohá umrela tiež r. 1364 u vysokom veku vo kláštore. Tak vyhynulo semeno Andrejovo.
____________________
737.) Zpýtal mu ju, a uzavrel r. 1286 svatobný úpis ujec Marosini. V. dokl. 663.
738.) Pray Annal. R. H. I. 355.
739.) Coronini Tentam. genealog.
740.) Dominam reginam, relictam domini Andreae, filiam domini Alberti, in Viennam honorifice ruduxit. Hist. Austr. u Freher Germ. Script. I. 342. an. 1301.
741.) Fejér T. VIII. vol. 1. p. 581.
742.) Die 11. kal. aug. 1344 dovoľuje jej Klemens IV. spojiť dom svoj so kláštorom o bok postaveným in Campo regis. Fejér T. IX. vol. 1. p. 215.
§. 295. Lotrovské mravy.
Posledniemu tomuto Arpádovcovi nedali byť kráľom, hoc otca jeho vychovali, pápežovia. Ale nebolby tým býval už pre lotrovské mravy vybujnelých pánov, ktorí kráľa za nič nemali, a všetko právo premenili v násilie.
Násilníctvo ich vzťahovalo sa nielen na nešťastných poddaných, než i na slobodných, od ních neodvislých ľudí, chudobnejších zemänov. Títo museli sa oddávať diablu, aby ich čert nevzal, podlezať jarmo jednoho tyranna, aby ich netýral každý. Za najvýhodnejšie pak uznali, podrobiť sa s celým majetkom svojím prälátom. Za ich ochranu ta dali svoju neodvislosť a slobodu. 743.)
Mešťani, remeselníci, kupci, pocítili v inom tyranskú ruku divých aristokratov. Ktorí z ních mali zámky, číhali na pocestných, ako pavúk na muchu. Ktorí mali povolené mýta, čo bolo puhé právo zdierania, naháňali ku ním pocestných silou, o cesty pak a mosty zhola nič nedbali. I ktorí nemali žiadnej kráľovskej pečate, vyberali predca násilne plat od cestujúcich pres ich územie, tak že pocestný ani sa nespodieval, kde ho stavia, ztrhajú, ku plateniu donutia.
Podobného tatarského lakomstva dopúšťaly sa i daktoré uprednostené kráľovské mestá nemecké. Kráľovia im dali nerozumné právo skladu, a oni potom nutili kupcov, aby ich neobchádzali, než prišli s tovarom ku ním, či im toho bolo treba, či nie.
Stavänie a udržovanie lúpežníckych zámkov šlo s nesmiernym utiskovaniem ľudu v celej okolici. Musel i práce preťažké konať, statok sebe dobíjať, i dávať, čo zapýtal sediaci v zámku lúpežník. Pri najmenšej nepovolnosti zajímal statok, raboval, pálil dediny.
Duchovenstvo zápasilo vospolok o desiatky, menovite biskupi so kláštormi. Biskupi požadovali desiatky i z rozsiahlych majetkov kláštorních: tieto ich odopieraly, hľadaly u pápeža ochrany.
Keď boli prijati podo plášť Petrov, násilstvovali sami, činili priekorie duchovenstvu svetskému. R. 1299 protestujú držitelia obce Zovan, pred váradskou kapituľou, proti mníchom, že im od razu napadlo, vyhnať všetkých svetských sväcenníkov, a všetky farské práva osobovať sebe, a že sa pri tom odvolávajú na písmo pápežské, ale ho nikomu ukázať nechcú.
Nie div, že sa Andrej III. zle cítil v takejto bohopustej divočine.
____________________
743.) Damna et injurias servientium suorum, sive nobilium, de numero regalium servientium, sive jobbagyonum archiepiscopalium exercituantium, eorum maxime, qui cum propriis possessionibus suis se ad archiepiscopatus Strigoniensis dominium voluntate spontanea submiserunt. Andrej III. r. 1292. Fejér T. VI. vol. 1. p. 203.
§. 296. Zpiatoční pohľad na dobu arpádovskú.
S ním vyhasla po meči rodina Arpádova, ktorá pred 400 rokmi voviedla Maďarov do Európy, a potom za celých 300 rokov zaujímala trôn uhorský.
Zo dvadciatich kráľov rodiny tejto dosiahli dvaja hodnosti svatých: než ani jedon neukázal dáke výtečné panovnícke schopnosti. Ubránili sice, i rozšírili, založenú Arpádom državu, ale len tým, že sa ochotne dali potrebovať za nástroj všemohúcimu vtedy Rímu. Ako ochotní vo všetkom plnitelia pápežskej vôle, uhájili neodvislosť krajny na východ i na západ, šírili sa na ujmu vraždujúcich s Rímom Slovanov: podstúpili ale i sami, pre maloletosť duchovniu, vrchniu moc pápežovu. Od časov Bely III. stali sa skutočnými područníkmi Ríma. Pápežovia majstrovali neprestajne nad nimi; a to veru neboli žiadni angeli, mnozí z ních boli zchytralí politici. Z Uhier brali veliký groš, a snažili sa poriad znížiť ich za puhú provinciu cirkve rimskej, čo temer i obsiahli.
Druhé nebezpečenstvo pre krajnu vzniklo zo privedených do krajnosti riadov nemeckých. Maďari boli od časov Štefanových vždy, a sú do dneška, snímka a odtlak Nemcov. Čokoľvek bolo u Nemcov, to muselo byť nepremenne i v Uhrách. Za vzorom nemeckým vznikla nadaná zázračnými výsadami kasta i pánov i prälátov. Títo hatili každý národní rozvoj, považovali i samého kráľa len za svoju lútku, lúpili, zbíjali, lotrovali. Poslední Arpádovci už na takú chudobu zošli, že sotvá mali z čoho žiť, a v také klesli opovrženie, že ich aristokrati väznili, bili, vojny s nimi viedli.
Pri lúpežech a nezkrotných nezdobách aristokratov ani kráľ nemohol kraľovať, ani ľud pokojne pracovať. Dediny zostávaly hniezdami chudoby a nešvaru; po mestách málo bolo remesiel, promyslu a obchodu. Kolujúci po krajne tovar bol temer všetok cudzozemský. Na také veci hľadeli polodiví páni uhorskí s opovrženiem.
Kto po vyššej túžil vzdelanosti, musel putovať do cudzozemska. U nás sa pästovaly len bezdušné latinky, i to len povrchne, ledabolo.
Národ maďarský nemôže ničoho preukázať zo štirstoročnieho života svojho, čoby mu vďačnú pamiatku v dejinách ľudstva poistilo.
Pravda ani slovenský nie. Koreň života jeho bol podťatý, a nemal, ako dosaváď nemá, vodcov. Ktorí ku tomu prirodzene povolaní sú, tých myšlienky nesiahajú výše, ako ktorakby mohli národ svoj zapreť. Byť dačím pre sebä, vyviesť dačo zo trojmillionového národa, také myšlienky nevzkresnú vo slabých ich hlavách. Nazdávajú sa biednici, že velikú vec dokázali, keď r. 1874 i tie školy divoce zrušili, ktoré sebe bola vystavila chúďäž slovenská sama.
___________________________________
| Dejiny kráľovstva uhorského od počiatku do časov Žigmundových | |||
 |  |  |  |
