Hviezdoslavov list zástupcovi Kisfaludiho spolocnosti Andorovi Kozmovi z roku 1912
Veľkomožný pán poslanec,
hlboko vážený priateľu!
Pred niekoľkými dňami sa mi naskytla príležitosť nazrieť do Vášho vzácneho listu, ktorý ste ráčili poslať nášmu pánu hlavnému županovi s dodatkom, že ho môže ukázať aj mne, ako na tom zainteresovanej stránke; a predvčerom som dostal Vaše veľactené riadky, písané bezprostredne mne: a z oboch sa na moje nemalé prekvapenie dozvedám, aký literárny atentát sa chystá proti mojej úbohej ošedivelej hlave.
hlboko vážený priateľu!
Pred niekoľkými dňami sa mi naskytla príležitosť nazrieť do Vášho vzácneho listu, ktorý ste ráčili poslať nášmu pánu hlavnému županovi s dodatkom, že ho môže ukázať aj mne, ako na tom zainteresovanej stránke; a predvčerom som dostal Vaše veľactené riadky, písané bezprostredne mne: a z oboch sa na moje nemalé prekvapenie dozvedám, aký literárny atentát sa chystá proti mojej úbohej ošedivelej hlave.
Už aj minulej jesene som počul zašušťať o tom suchú chrasť, myslel som si ale, že sa mi to aj podarilo raz navždy umlčať: keď som na opätovné vyzvedanie sa u mňa verejne vyhlásil, že sa desím nastolenej veci, že u mňa nemá nijaký, ale nijaký podklad, že by som sa s ňou dostal do krivého položenia bez každej prijateľnej príčiny atď.; a hneď vtedy som aj poprosil príslušných pánov: nech Veľkomožnému Pánovi vyjadria moje najhlbšie poďakovanie za láskavú pozornosť, ktorú voči mne preukázal, a nech ho súčasne v mojom mene poprosia, aby od tohto plánu na moje odporúčanie za člena ráčil definitívne upustiť alebo ho aspoň – ak nás Boh oboch udrží pri živote – na lepšie a na s nádejným zlepšením sa ešte stále trvajúcich národnostných pomerov k tomu príhodnejšie časy odročil...
Veď o tom niet pochybnosti: je veľkou poctou, vyznamenaním, stať sa členom najpoprednejšej z maďarských literárnych spoločností, Kisfaludyho spoločnosti; právom by sa tým mohol pýšiť každý, kto to mohol dosiahnuť, tým viac by to mohla spraviť moja maličkosť. Ale ako? Ja – dovoľte mi, aby som úprimne pokračoval, ako som začal – ja sa mám so spokojným svedomím ohrievať na jasnom úslní maďarského spisovateľského sveta vtedy, keď naproti tomu ten národ, z ktorého pochádzam a s ktorým žijem a zomieram, vďaka maďarskému politickému svetu od pokolení neprestajne sa musí triasť pre nevšímavosť vlády proti nemu, kultúrnu zaostalosť, možno povedať, že pre bezvlastie nedozrieva v studenej nepriateľskej divočine? Ja sa mám umiestniť na polici vyznamenania, kým môj úbohý dobrý národ hlboko pokorený znáša osud páriov, ako v tejto vlasti – okrem Rusínov – najmacošskejšie opatrované dieťa, ktoré podľa Vörösmartyho tu smie len zomrieť, ale žiť, rozumiem duchovne žiť, vyvinúť sa na prirodzenom základe podľa všetkých možností a schopností, zľudštiť sa, zmocnieť a vzrásť v kultúre a blahobyte, to už nesmie: z 
tohto hľadiska mu už len Amerika má ostať pod slobodným Slnkom, ak má možnosť úniku...? A či ja mám prijať uznanie ako odmenu za niekoľko dobrých alebo zlých prekladov, keď môj až k márnotratnosti šľachetný ľud – aby som iných nespomenul Petőfim obdarí maďarský národ a od neho ako odplatu si pre neúprosne divý šovinizmus nemôže zaobstarať na spôsob morálnej odmeny ani jednu mizernú strednú školu? To, čo si kedysi zadovážil z horko-ťažko nazbieraných halierov, mu pod výhovorkami vzal úklad – a zákon prikazujúci utvorenie štátnych škôl v materinskom jazyku je už skoro pol storočia písomnou minulosťou... Či pri konfrontácii mňa, vyznamenaného, s mojím opovrhnutým národom nevznikajú také protiklady, ktoré sa nedajú urovnať? Meravé kolízie, ktoré sa nikdy nemôžu premeniť na milé súbežnice?
Veď o tom niet pochybnosti: je veľkou poctou, vyznamenaním, stať sa členom najpoprednejšej z maďarských literárnych spoločností, Kisfaludyho spoločnosti; právom by sa tým mohol pýšiť každý, kto to mohol dosiahnuť, tým viac by to mohla spraviť moja maličkosť. Ale ako? Ja – dovoľte mi, aby som úprimne pokračoval, ako som začal – ja sa mám so spokojným svedomím ohrievať na jasnom úslní maďarského spisovateľského sveta vtedy, keď naproti tomu ten národ, z ktorého pochádzam a s ktorým žijem a zomieram, vďaka maďarskému politickému svetu od pokolení neprestajne sa musí triasť pre nevšímavosť vlády proti nemu, kultúrnu zaostalosť, možno povedať, že pre bezvlastie nedozrieva v studenej nepriateľskej divočine? Ja sa mám umiestniť na polici vyznamenania, kým môj úbohý dobrý národ hlboko pokorený znáša osud páriov, ako v tejto vlasti – okrem Rusínov – najmacošskejšie opatrované dieťa, ktoré podľa Vörösmartyho tu smie len zomrieť, ale žiť, rozumiem duchovne žiť, vyvinúť sa na prirodzenom základe podľa všetkých možností a schopností, zľudštiť sa, zmocnieť a vzrásť v kultúre a blahobyte, to už nesmie: z 
tohto hľadiska mu už len Amerika má ostať pod slobodným Slnkom, ak má možnosť úniku...? A či ja mám prijať uznanie ako odmenu za niekoľko dobrých alebo zlých prekladov, keď môj až k márnotratnosti šľachetný ľud – aby som iných nespomenul Petőfim obdarí maďarský národ a od neho ako odplatu si pre neúprosne divý šovinizmus nemôže zaobstarať na spôsob morálnej odmeny ani jednu mizernú strednú školu? To, čo si kedysi zadovážil z horko-ťažko nazbieraných halierov, mu pod výhovorkami vzal úklad – a zákon prikazujúci utvorenie štátnych škôl v materinskom jazyku je už skoro pol storočia písomnou minulosťou... Či pri konfrontácii mňa, vyznamenaného, s mojím opovrhnutým národom nevznikajú také protiklady, ktoré sa nedajú urovnať? Meravé kolízie, ktoré sa nikdy nemôžu premeniť na milé súbežnice? Takéto a podobné myšlienky sa prevlnili cez môj zmučený mozog, keď mi spomenuli ten plán Vašej Veľkomožnosti a hlavne tieto ma priviedli k tomu, že som hneď zaujal stanovisko proti nemu.
A hľa, tento plán sa predsa chce uskutočniť! Čo môžem viac proti nemu spraviť? Neviem, som bezradný. Ale ak sa napriek mojej opačnej žiadosti a nádeji uskutoční, darmo, prijmem ho len s mojimi teraz vylíčenými miešanými pocitmi, pretože pokrytectvo nie je mojím živlom. Nech sa však Vaša Veľkomožnosť neobáva, že ju skompromitujem, božechráň! Poďakujem sa za prípadné členstvo so všetkou slušnosťou a úctou podľa pravidiel spoločenskej slušnosti a etikety; ale okrem toho, prosím o prepáčenie, budem sa držať obďaleč, aby som náhodou nejakou disonanciou nenarušil vznešený duchovný koncert osvietenej spoločnosti, naozaj božechráň! –
A týmto som otvoril svoje vnútro. Nebudete mi to zazlievať? Nemôžete to spraviť: básnici sa len úprimne môžu rozprávať, keďže svojimi srdciami rozprávajú; a ak sa hlbokoctený pán brat vmyslí do môjho položenia, aj vtedy pochopí môj postoj. A tak by som bol ospravedlnený sprava i zľava.
A týmto som otvoril svoje vnútro. Nebudete mi to zazlievať? Nemôžete to spraviť: básnici sa len úprimne môžu rozprávať, keďže svojimi srdciami rozprávajú; a ak sa hlbokoctený pán brat vmyslí do môjho položenia, aj vtedy pochopí môj postoj. A tak by som bol ospravedlnený sprava i zľava.
Ale už moje poďakovanie patrí nerozdielne a s nerušenou čistotou Vašej Veľkomožnosti: moje poďakovanie za to, že mňa – skromný poľný kvet na poli slovenskej literatúry – zbadala, že ma sprevádza láskavou pozornosťou, že prejavuje záujem o moju spisovateľskú činnosť, ba ešte viac alebo menej, slovenského spisovateľa (čo je zriedkavosťou) povzniesla: vedomie tohto mi tiež padlo nekonečne dobre, potešilo ma pozdvihlo a naplňuje ma šťastím! Sme teda príbuzné duše, ktoré sa stretli; pozdravujem Vás preto s celou vrúcnosťou svojho srdca, láskou, pozdravujem slávnu „Lutnu“ a prostredníctvom majstrovských satír veľkého maďarského Juvenálisa!
Prepáčte prosím, ak by sa Vás pri čítaní týchto riadkov bolo niečo nepríjemne dotklo: stalo sa to neúmyseľne, uniesla ma prudkosť citov – a my básnici by sme azda práve to mohli zatracovať, parmeň, z ktorého sme zvykli denno-denne s takou náklonnosťou čerpať? Je nemožné také niečo o nás čo i len predpokladať!
Prepáčte prosím, ak by sa Vás pri čítaní týchto riadkov bolo niečo nepríjemne dotklo: stalo sa to neúmyseľne, uniesla ma prudkosť citov – a my básnici by sme azda práve to mohli zatracovať, parmeň, z ktorého sme zvykli denno-denne s takou náklonnosťou čerpať? Je nemožné také niečo o nás čo i len predpokladať!
Ale už dosť bolo toho; unavila sa moja ruka, čo vidíte na mojom špatnom písme, už sa aj trasie, z jednej strany od veku, z druhej strany od premnohého čarbania, áno, len od týchto dvoch, tertium tu rozhodne nie je –; teda uzatváram svoje riadky.
Prijmite môj úctyplný pozdrav a moje teplé priateľské potrasenie ruky, s čím ostávam
Dolný Kubín 13. januára 1912.
Vašej Veľkomožnosti
s úctou oddaný a ponížený služobník
Pavol Országh
Dolný Kubín 13. januára 1912.
Vašej Veľkomožnosti
s úctou oddaný a ponížený služobník
Pavol Országh
