Časť úvodnia
Dejiny kráľovstva uhorského
od počiatku do časov Žigmundových.
Vypravuje
Jonáš Záborský.
Časť úvodnia.
1875.
Vypravuje
Jonáš Záborský.
Časť úvodnia.
1875.
Dejepis uhorský vzdelávali dosaváď temer len samí Maďari a Nemci. Oni vytiahli na svetlo zapomenuté kroniky a legendy, prehliadli listárne, uverejnili z ních čo chceli, presliedili zahraničné pramene, a vzbudovali na tom všetkom platný teraz dejepis Uhorska, ustálili istý, už všeobecne prijatý, pre nás neprajný, k oslave Maďarov a nášmu zhanobeniu smerujúci, ale vládou násilne udržovaný a podporovaný, názor našej minulosti. Mavší na tom účasť Slováci, ako závažný Matej Bel, nemali alebo národnieho povedomia slovenského, alebo smelosti prejaviť ho zjavne, a boli, v holubičej prostote svojej, celkom predsudkami zaslepení kosmopoliti. Práce ich, písané i tak rečmi cudzými, nedelia sa ničím od maďarských a nemeckých výtvorov.
Pri známom duchu naších súsedov možno si pomysleť, s akou svedomitosťou pokračovali i pri shľadávaniu prameňov, i pri zpracovaniu historického materiálu; keď už neznámosť rečí a dejín slovanských odjala im možnosť chápania dávneho Uhorska, ktoré bolo bez otázky slovanské. Tu platí nebodaj ten úsudok korunovaného berlínskeho filozofa, že najmnožšie dejepisné diela sú len hromady lží. 1.)
Vlastní tvorcovia dejepisu uhorského, Pray a Katona, boli veľmi obmedzení u vypravovaniu, nielen predsudkami a chúťkami národními, než i mocnými vtedy ohľadmi cirkevními. Diela ich nesú pečať strannosti. Títo však historickí velikáni už teraz málo bývajú čítaní. Tým časteji nachádzajú sa medzi rukami postavivší sa na ich plecia uhodníci veku, maďarský Szalay a nemecký Fessler. Oba sú vcele opanovaní zlobivou akousi nenávisťou Slovanstva. Szalay už započína s výbuchom nenávisti tejto. Ide na toľko vo svojej zaslepenosti, že i výtečné, opravdu klassické, pozostatky starého básnictva slovanského, „Slovo o polku Igorova“ a „Rukopisu kráľodvorského“ básne, ktoré nikdy v pôvodine nečítal, nazýva pohrdlive zmateninou obrazov a podobenství, výrastkami chorej obraznosti: 2.) maďarským oproti tomu bezdušným veršíkom, rymovanej nechutnej to próze, vzdáva chválu jednoduchosti a triezvosti. Fesslerov povrchní, nesúdny, všetko ružovou barvou maľujúci, žiadnej pochybnosti neznajúci, dejepis dýcha tiež, od počiatku až do konca, nechuťou a pohrdou oproti všetkému, čo je slovanské. 3.)
Že diela takýchto dejepiscov, ktorí písali históriu z politiky, potrebovali zúmyselne pramene lživé, vedeni boli predpojatou láskou k jedným, nenávisťou ku druhým, nalezajú sa v rukách ľudí všetkých vekov, pohlaví a stavov, to je nesmierne pre nás nešťastie. Budí a udržuje to nenávisť oproti nám, zbavuje nás všetkých občianskych výhod, udržuje nás v nevedomosti a chudobe, znižuje nás na národ hlupákov a žobrákov, činí že i my sami sebou pohŕdame, všetkej cti i práva života sa vzdávame. Následky toho jedu, ktorým stranní dejepisci už srdcia útlej mládeže otravujú, sú nespočítatelné, neprehľadné.
Chceme-li však prietrž tomu učiniť, nesmieme sa uspokojiť puhým žehraniem na zlosť a nepriazeň inonárodních dejepiscov: než musíme sami lapiť do ruky pero, a vzdelávať dejiny Uhorska z našeho stanoviska, v našej reči. Zanedbáme-li to, sme neschopní života ničemy. Ktokoľvek sa chápe života, ten sa vždy chápe i dejepisu: kto pak o minulosť nedbá, ten i budúcnosť ponecháva iným. Nemáme na žiadnu knihu tak súrnej potreby, ako na históriu Uhorska písanú v jazyku a duchu slovenskom.
Leží to i v záujme historickej pravdy vôbec, aby sme i my nazreli do dejepisnej dielne, a pomáhali lže a bájky vymýtiť. Dávnu minulosť uhorskú ako takú, len my pochopiť a vysvetliť môžeme. Byť bysme žiadnych nových prameňov nemali pri rukách, je predca v tom veliký rozdiel, akým duchom čerpáme zo prameňov historických. Z tých istých žriedal vážená história vypadne celkom ináče, keď ich upotrebia ľudia rozličných zásad a náklonností.
Musíme túto dobrú službu i mimo ich vôle preukázať spoluobčanom naším. Ani nás to mýliť nemá, že vláda žiadnu knihu, aké my píšeme, do škôl, ani vyšších ani nižších, nepripustí. Nech sa len rozšíri napred pravda po knihách a v živote; už ona potom cestu do škôl najde. Vypracovať diela zodpovedajúce terajšej výšce vedy a požiadavkám času, je prvé.
Čo sa z ohľadu tohoto už stalo a teraz deje, alebo hotoví, to je nedostatočné, pri tom zostať nesmieme.
Z dôb starších máme dve dejepisné dielca: „Historické vypsánj knjžat a králů uherskych,“ od Michala Semiana v Prešpurku 1786, a „Summovnj kronika slavných králův uherskych,“ od Frant. Kuboviča, bývalého evang. farára v turčianskych Mošovcach, v B. Bystrici 1838. V obidvúch je len reč slovenská, duch vcele cudzý, učenosť chatrná, kritika pražiadna. Kubovičovo dielco je puhý bezdušný a krátičký výťah z bežnej histórie pre deti. Semián, ač prednášal ako učbár dejepis uhorský, prve než do Modry prešol za farára, na prešovskom evang. kollegiume, čerpal tiež servílne z Katony a Praya; o skúmaniu prameňov nemá ani zdania, a nad to drží pred očima len takého čítateľa, ktorý ani groš od lopaty rozoznať neumie.
V novejších časiech počal vydávať Intibus „Stav a děje národův na zemi uherské.“ Prvý sošit vyšol vo Praze 1851. Dielco toto, založené na historických bádaniach Šafárika, Palackého, a na prednáškach akademických, prijali sme s potešeniem: ale nádejný spisovateľ nepokračoval, pre nedostatok odberateľov, ako to býva u nás. Nekonečne najvätšia časť národa je mrtvá alebo odrodilá massa. I tých pár sto ľudí, ktorí robia krik so slovenskou spisbou, predo knižkami slovenskými, a to najpotrebnejšími, sa žehnajú.
R. 1867 vyšol tiež vo Praze, od Adolfa Svatopluka Osvalda: „Krátučký prehľad Dejín Slovenska.“
Toho istého roku vydal Fr. V. Sasinek vo Skalici: „Dejiny drievnych národov na území terajšieho Uhorska.“ Tenže r. 1868: „Dejiny počiatkov terajšieho Uhorska.“ Osvedčil sa tu ako povolaný kritický historik, i získal si dobrú povesť. R. 1869 počal vydávať: „Dejiny kráľovstva uhorského.“ Škoda že už tu zriedka užíva dokladov, a kvapí príliš, dotýka sa len bežne udalostí, ku tomu má i mnohé prismelé mienky.
To hlä príčiny, pre ktoré bych i ja želal nastoliť obecenstvu moje nevalné historické trudoviny. Lebo zapodieval som sa s históriou uhorskou len pobočne, k vôli historickým dramatám. Študoval som ju ale zo prameňov, aké mi poskytly verejné knižnice, biskupská prešovská, biskupská Košická, a kollegia prešovského. Zo všetkých týchto knižníc bral som knihy domov, a použil ich pohodelne v dedinskom mojom obydliu.
Rokov som tomu nemnoho venoval. Miesto toho vytknul som si úzke medze. Vediem dejiny uhorské len do časov Žigmundových. Ďalej sa nepúšťam.
Z doby dávnejšej predposielam, ako úvod, trojí toto pojednanie: „Slováci a ich deje v IX. stoletiu“; „Maďari pred opanovaniem terajšej vlasti“; a „Maďari v X. stoletiu.“ Vytlačené sú všetky v Letopisu Matice Slovenskej. Prvá r. 1873 vo sväzku I. str. 16; druhé a tretie r. 1874 vo sväz. I. a II. Tu ich znovu podávam, rozmnožené a poopravené, ako časť úvodniu.
____________________
1.) Die meisten Geschichtesbücher sind zusamengestoppelte Lügen. König Fridrich II. Werke. Berlin 1788. Vorwort.
2.) Zato však Rusi kľačia pred ním s obdivou, a okurujú ho, ako modlu. Vidz Maďarskij istorik Vladislav Salai i istoria Vengrii. Sostavil Nil Popov. Sanktpeterburg 1868.
1.) Die meisten Geschichtesbücher sind zusamengestoppelte Lügen. König Fridrich II. Werke. Berlin 1788. Vorwort.
2.) Zato však Rusi kľačia pred ním s obdivou, a okurujú ho, ako modlu. Vidz Maďarskij istorik Vladislav Salai i istoria Vengrii. Sostavil Nil Popov. Sanktpeterburg 1868.
3.) Práve vychodí: Geschichte von Ungarn, von Ignaz Aurelius Fessler. Zweite vermehrte und verbesserte Auflage, bearbeitet von Ernst Klein. Leipzig 1867.
I. Slováci a ich deje v IX. stoletiu
Deviato stoletie je to, so ktorým sa započínajú i končia jasnejšie a spoľahlivejšie zpravy o Slovákoch. Čo pred deviatim stoletiem bolo, o tom máme len marné výmysly blúznivých kronikárov; s jeho pominutiem prestávajú od razu všetky zvesti. Príčina jednoho i druhého leží v národňom živote Slovákov. V deviatom stoletiu založili mohutnú državu, viedli kruté vojny s Nemcami o samostatnosť, vstúpili do počtu kresťanských národov. Preto deje sa o ních častá zmienka v súvekých letopisoch, zvlášte Fuldenských, 4.) legendách, životopisoch, listinách, zákonoch. S počiatkom desiateho stoletia už kráľovstvo ich bolo ztroskotano, život državný zhasnul, samostatnosť prestala; preto o ních žiadnej zmienky viac. Deviate stoletie teda je pre Slovákov najpamätnejšie.
____________________
4.) Annales Francorum Fuldenses. Edit. ex biblioth. Marquardi Freheri. Francofurti 1600. Tieto idú od 714 do 900. Hlavní prameň.
§. 1. Meno a sídla Slovákov v IX. stoletiu.
Národnie meno Slovákov muselo zneť prvotne Sloveni, bo jazyk svoj nazývajú slovenským, nie slováckym. Nemci ich volali Slavmi a Sclavmi. Pridávajú však ku tomu vždy Marahenses, zriedka Moravenses. Pod týmto zemepisným, od rieky Moravy vzatým, 5.) menom zpovestneli.
Prvotne sa nazývali Moravanmi len tí Sloveni, ktorí skutočne na riece Morave sedeli; potom ale ono vniklo prirodzeným behom všade, kam sa rozšírila država moravská. Moravanmi boli nazváni i Povážanci, i zadunajskí Slováci v dávnej Pannónii. Oproti tomu meno Slovenov, teraz Slovákov, náležalo i vlastne tak rečeným Moravanom. Všetci boli i Moravani i Sloveni spolu. Meno Slovenov náležalo im ako národu; meno Moravanov ako príslušníkom državy moravskej, na severnej Morave vzniklej. Aspoň Nemci to tak ponímali. Državu nikdy nenazývali ináče, ako moravskou. Ovšem ale slovanské pramene nazývajú ju i slovenskou, 6.) a to nie nevhodne. O države slovenskej môže byť reč, nie ale o moravskom národe. Zo dnešních Moravanov časť si i teraz ešte prikladá meno Slovákov; za dávna ho nosili všetci.
Sedeli teda v deviatom stoletiu Slováci nielen tam, kde teraz sedia, na Váhu, Nitre, Hronu, Ipľu: než i na riece Morave, kde bolo jadro ich državy, i v dávnej Pannonii za Dunajom, kde boli smiešani so Slovincami, Chorvátmi, Nemcami, Avarmi.
U velikej sile pristehovali sa do sídel týchto, súčasne s Čechmi, asi v polovici piateho stoletia, 7.) z velikého zatatranského Chorvátska: 8.) v menších ale tlupách museli sa už dávno predtým tu usadzovať. Nutno to zavierať z velikej rozmanitosti ich značne odchýlnych nárečí. Pretrpeli tu, ako obyvateľstvo usedlé, všetky nátisky Rimanov a preháňajúcich sa lúpežných barbarov, Vlachov, Jazygov, Hunnov, Markomanov, Kvádov, Avarov, nachádzajúce sa po roznu všade, i pred Dunajom, i v Pannonii, i v Potisiu.
____________________
5.) Usadili se na řece jmenem Morava, i nazvali se Morava. Nestorův Letopis III., preložil Erben. Praha 1867. Tento preklad rozumej vždy, keď sa dokladáme Nestorom. Z iného Letopisu ruského uvádzame doklady v pôvodine.
6.) Rastislav kňaz slovienesk. Pannonská legenda.
7.) S ním spolu, v polovici V. století, uvázal se v zemi svau. Palacký Ději. čes. D. I. č. 1. p. 125.
8.) Ervi poselilis po Moravie riekie i prozvašasia Moravi. Lietopisec ruskij {:Suzdalský:}. Izdal N. L. v Sanktpet. 1792. Časť I. p. 3. Jestli názov Ervov má vôbec dáky smysel, to nemôže byť nikto iný, ako zatatranskí Chorváti, z níchž časť prešla do Čiech a Moravy, časť sa posula, pod císarom Herakliom, až za Sávu a Drávu. S pozostatkami ich viedol ešte sv. Vladimír r. 993 vojnu. V tieto 6501 ide Vladimir na Chorvaty. Tamže p. 124.
§. 2. Slováci v Pannónii.
Celým terajším uhorským a rakúskym Zadunajím, od Belehradu hore až za Viedeň, vládli Rimani. Opanovaný tu národ zvali oni Pannonmi, Gräci Pöenmi. Žeby to boli bývali Slovani, ako Timon tvrdí, 9.) je neprôvodné. Po roznu ale museli sa tam Slovani nachádzať. Nedajú o tom pochybovať mená a názvy slovanské u latinských spisovateľov, k. p. Pleso, Mutno {:Mutenum:}, Luhy {:Lugia:}, Sabaria {:Zaborie:}.
Po vyvráteniu nahnilej rimskej državy na západe povstala v Pannónii celá chumelica preháňajúcich sa divochov. Hunni, Goti, Langobardi, Avari vytiskovali sa vospolok z požehnanej zeme tejto: ale Slovanstvo sa tam udržiavalo a šírilo svojou vlastňou povahou. Hoveli Slovanom i túlaví lúpežníci, ako ľuďom užitočným, bez níchž by museli hladom pohynúť. Bezrobotní tuláci prichádzali a odchádzali jedon po druhom: pracovití Slovani dávali všetkým jesť, a prežili všetkých.
Rádi ich trpeli i lúpežní Avari, ako ľudí, ktorí i pre ních orali a siali, keď sami chodili na zbojnícke zárobky, alebo sa doma vyvaľovali na lenivej koži. Ba naučili sa i sami, ako potomne Maďari, od ních orbe.
Po konečnom premoženiu asiatských surovcov r. 796 Karlom Velikým boli víťazi prirodzene pečliví o zaľudnenie zpustlých zemí, a sami vábili do ních pilných orby Slovákov zpoza Dunaja. 10.) Títo rozmnožili počeť najdených už tam krajanov v Pannonii východnej; bo západniu zaujímali tuším Slovinci a Nemci.
Žili pod vrchňou mocou nemeckou, miešane s Avarmi. Ale mali tí i títo spolu svoje národnie kniežatá, podo ktorými konali vojenské služby. Chagani avarskí vyznávali už Krista; slovenskí kňazi boli ešte pohani.
Vrely medzi nimi ustavičné trenice a sváry. Chagan Theodor musel r. 805 ustúpiť dotierajúcim naňho Slovákom, a prestehovať sa s celým národom v iné pokojnejšie sídla. 11.) Ani to neutíšilo krvavé rozopre sokov. K utíšeniu ich poslal r. 811 Karol Veliký i vojsko do Pannonie. 12.) Vojevodca jeho nevedel sebe rady s hašternými, ale ich poslal do Cách ku císarovi, i chánov avarských Zaucha a Tuduna, i kniežatá slovenské. 13.) Pri podobných sporoch Nemci na toľko hoveli Avarom, že to prešlo i do državných zákonov. R. 807 ustanovilo sa, aby každý tretí zo Sásov lapil zbroj, keď nastane potreba pomáhať Avarom proti Slovanom.
Títo sa tak rozmnožili v Pannonii, že snadno bolo Svatoplukovi moravskému opanovať ju vcele, a že potom dostala meno Velikej Moravy, ako ju ešte po stoletiu nazýva Šarlátorodenec.
____________________
9.) Fuit Pannoniorum sermo sclavonicus. Sam. Timon Imago anti. Hung. P. I. p. 56.
10.) Terram, unde illi expulsi sunt Hunni {:Avari:}, ceperunt populi sive Sclavi, vel Bojoarii, inhabitare et multiplicari. Anony. Conver. Caranta.
11.) Caganus princeps Hunnorum Aquis ad regem venit, et ut postulavit, inter Sabariam et Carnontum habitandi locum accepit, eo quod Sclavis in festantibus pristinas sedes habitare non potuit. Erat enim christianus nomine Theodorus. Annal. Fuld. a. 805.
12.) Tres quoque exercitus in totidem partes regni Francorum missi: unus in Linones... alter in Pannonias ad controversias Hunnorum et Sclavorum finiendus. Annal. Fuld. a. 811.
13.) Fuerunt etiam Aquis adventum ejus {:Caroli M.:} expectantes, qui de Pannonia venerunt, Cancauzus {:kán Zauch:} princeps Avarorum et Tudun, et alii primores ac duces Sclavorum circa Danubium habitantium: qui a ducibus copiarum, quae in Panoniam missae fuerant, ad praesentiam principis missi venerunt. Annal. Bertini. a. 811. – Venerunt etiam Aquas de Pannonia duci principes Avarorum, et Tudun, et alii Canzauci, et primores Sclavorum circa Danubium habitantium, cum muneribus. Monach. Egolism. – Zo kniežat slovenských za Dunajom spomínajú sa v iných prameňoch menovite: Privislav {:Priuvizlauga:}, Zemižizn {:Cemiscas:}, Stojmír {:Ztoimar:}. Nerozumiem tu blatnických kňazov.
§. 3. Slováci na Povážiu a Morave.
Rimské panstvo v Pannónii bolo obmedzeno na sever Dunajom. V terajšom Slovensku vládli Kvádi, v Čechách a na Morave Markomani. S týmito nemeckými národmi válčevali sice často Rimani, prechádzali i pres Dunaj, ale pokaždé sa navracovali nazpät, či zvíťazili, či boli porazeni. Markomani mali kráľov z potomstva Marobudovho, Kvádi z rodu Tudri. 14.) Tí i títo odvodzovali celú svoju moc od Rimanov, 15.) akoby len z ich milosti panovali: predca však i oni činievali nájezdy do Pannónie, i Rimani prekračúvali Dunaj k ich ztrestaniu. Ačkoľvek pak bývali pri tom obyčajne víťazní, predca sa štítili rozšíriť hranice državy svojej za Dunaj. Mali na tom dosť, udržovať tam v zámkoch daktorých posádky. 16.) To sebe výslovne vyjednal císar Mark Aurél v uzavretom r. 174 s Markomanmi a Kvádmi pokoju, a sice tak, aby 20,000 mužov silnú posádku i potravou zaopatrili. Dlho však to netrvalo. Už sám Aurél zomrel vo vojne proti ním 17. mar. 180 vo Viedni. Potom sa poriad preli s Rimanmi, až obidvúch zachvátila víchrica hunská.
O Slovákoch v týchto rozmieskach u rimských spisovateľov žiadnej zmienky. Či boli už tam? Sotvá možno pochybovať, že už vtedy slovenské ruky mýtily tatranské pralesy, keď na Povážiu kraľovali Katvald, Vano, Vangio, Sido, Agilmund, Vitrodur, Gabinius: ale hlavnia sila slovenská iste len vtedy prišla do zeme Kvádov, keď Češi vtrhli v državu Markomanov.
____________________
14.) Marcomanis Quadisque usque ad nostram memoriam {:písal 98 po Kr.:} reges manserunt, ex gente ipsorum, nobile Marobodvi et Tudri genus. Tacitus de morib. German. Lugd. 1548. p. 821.
15.) Sed vis et potentia regibus ex auctoritate Romana. Tamže.
16.) Taký snaď bol zámok Zniev v Turci, a mesto Obora {:Eburum:} pod ním. Videtur Marobudum convenire Velehradio in Moravia, Eburum in Hungaria vastis ruinis sub monte Germanicio {:Harmanec:}, qui Zolien ses a Turociensibus distrahit. Solum quippe hujus, ut exponit Joannes Maginus Europae Tab. IIII., cum gradibus longitudinis et latitudinis, a Ptolemaeo significatis, consentit. Et sanemultum vetus rudus partim per amplissimum spatium dispersum, partim humo contectum, magniquondam oppidi indicium facit. Situm fuit Eburum plano et aequo loco. In suburbiorum ejus ruinis videtur posita esse Stubna, villa thermis nobilis. Timon Imago ant. H. P. I. p. 63. Pav. Križko ta kladie Turovo. Jeho slabé dôkazy v Letop. Mat. Slov. 1867. sv. II. p. 39. Toby bolo bývalo dôstojné sídlo kráľov Kvádskych. Akési tušenie budí i názov Državie, ako ľud dosaváď volá horní Turec.
§. 4. Slováci v Potisiu.
Iná otázka je, či v týchto dávnych dobách boli už Slováci i vo východních Uhrách?
O Slovanoch nemôže byť pochybnosti. Šafárik dokázal nepopieratelne, že čmírivší sa tam za Rimanov Jazigovia boli sice Parthom a Médom príbuzní Sarmati, ale poddaní ich, Sarmati služobní, ktorí sa proti ním vzpudzovali, ktorých im i Kvádi i Rimani v jarmo naháňať pomáhali, že boli usedlí rolnícki Slovani. 17.) Pod Hunmi, keď sa položil Attila medzi Dunajom a Tisou, bolo tiež tak. Posolstvo gräcké ku tomuto svetoborcovi nachádzalo na ceste svojej dediny, dostávalo k živnosti pšeno, k nápoju mädovec. 18.) Po smrti Attilovej boly odbývané pohrebné hody, ktoré sa nazývali „stravou.“ Z toho vidno na dostač, že i Hunni prisadli tam rolníckych Slovanov.
Akí ale to boli menovite Slovani? Na to nech nám dajú odpoveď žijúce do dnes vlastné mená. Na juhu máme mesto Pešť. To je bulharská forma mena pec {:Ofen:}. Na severu zemlinskú župu. Zemľa je bulharská a ruská forma našeho zem. Mená tieto ukazujú, že za dávna kraje tieto obývali Bulhari. Len to bysme mohli povedať, že terajší Sotáci už vtedy držali dnešnie sídla, keby stála Šafárikova domnenka, že oni väzia pod menom Satagov. 19.)
____________________
17.) Šafárik Starož. p. 274. 305. Intibus naro. uhor. p. 55.
18.) Μέδον.
19.) Šafárik Starož. p. 211.
§. 5. Vznik državy moravskej.
Vo vätších zástupoch prevalili sa Slováci pres Tatry až vtedy, keď už Kvádi 20.) pošli hľadať blažšie sídla, i zaujavší mimochodom ich obydlie Rugi, Skiri, Turcilingi, Heruli, Gepidi utonuli v chumelici hunskej. Prúd ich sa musel zastaviť pri Dunaju, bo za riekou touto vládli mohutní Langobardi a hneď po týchto Avari.
Výbojní títo Asiati nielen sa nedali vytisnúť zo zaujatých raz a im príhodných sídel, než oni sebe podmanili i dávnejších Korutáncov na juhu, i Slovákov a Čechov na severu, čo nie div. Oni mali silné samodržavie, boli vedeni jednou vôľou: Slovani dražili osobňou slobodou, žili rozdrobeni podo mnohými kniežatmi.
Kruto panovali nad nimi diví otroci chaganovi, týrali ich, ukladali im nesnesiteľné dane, až sa objavil zo západu prvý sbierateľ Slovanstva, Sámo. Hrdina tento vyslobodil nielen Korutáncov, o ktorých sa výslovne píše, než pravdepodobne i Čechov a Slovákov, 21.) z mučiteľských rúk dvojnohých šeliem. Načož si ho vďační Slovani vyvolili r. 627 za spoločného kráľa. Slovanská jeho država siahala odo štyrských sňažiek až ku riekam Špreve a Habole, na západe až ku Mohanu a Radnici. 22.) Po šťastnom zkrušeniu avarského jarma bojoval so Frankami, a porazil opetne ich vtieravé vojská, keď chceli prejať úlohu asiatských podmaniteľov.
Po smrti {:r. 662:} však jeho rozpadla sa mohutná država slovanská zasa. Nenapravitelní žiadnymi nehodami Slovani vrátili sa k obvyklej rozdrobenosti. Úplná rozviazanosť nevrátila sa sice, ale na rumoch Sámovej povstalo viac držav, menovite v Korutanoch, Čechách a na Morave. Trôny zaujali pravdepodobne synovia Sámovi. 23.) Možno, že Sámo sám valnú državu svoju medzi synov neopaterne podelil. Ten by bol vznik mohutnej, ale krátkovekej državy tej, ktorá na čas celé západnie Slovanstvo znovu bola sjednotila.
____________________
20.) Vo Slov. Nauč., člán. Kvádové, čítame: „Sídla Kvádů v dnešní severových. Morave, nikoli pak v Uhřích, hledati se musí.“ Tomu staviame oproti svedoctvo Tacitovo, ktorý píše, že po vypudeniu panovníka kvádskeho Kalvalda, barbari utrumque comitati, ne quietas provincias immixti turbarent, Danubium ultra, inter flumina Marum et Cusum {:Morava, Váh:} locantur, dato rege Vannio gentis Quadorum. Tacitus Annal. L. II. p. 120.
21.) S ním spolu {:s českým moravský národ:} trpěl příkoří od Avarův, s ním také pomocí Sámovou v VII. století osvobozen jest. Palacký Dej. čes. D. I. č. 1. p. 125.
22.) Tamže p. 97.
23.) O Morave to s takou určitosťou tvrdí Balbin, že i menovite udáva jednoho z potomkov Sámových. Cum Moravis ac rege eorum Samoslao {:ex Samonis familia nato:} dimicavit Crzezomyslus. Balbin Hist. Bohe. C. IX. p. 27. – Ejus {:Samonis:} familia apud Moravos diu regnavit, ut ostendit Pessina. Tamže no. 1.
§. 6. Hranice državy moravskej.
V čas najvätšieho kvetu siahala odo Drávy až po baltické moro, od Sály až po Stryj. Jej boli podrobeni Češi; boli západní Srbi, Vilci, Bodrici, Kašubi, Pomorani; boli liašské národky, Krakoviaci, Mazuri, Kujavci, Slezáci.
Panovníci moravskí vztýčili zástavu Slovanstva, a okolnosti boly priaznivé. Na západu viedli rozličné národky slovanské krutý neprestajný bôj s Nemcami, ktorí krížom išli vykoreniť ich rydzú národniu vzdelanosť; s novou vierou niesli im dane, desiatky a otroctvo; dorážali spojenými silami na nesvorných. Ochotne teda bežali pod zástavy slovanské; a vytrvali tam, pokuď sa sami Moravani nezpreneverili svojím zásadám. Za Tatrami boly výboje snadné. Nestávalo tam ešte žiadnej mohutnej državy. Na severovýchode sháňali sice už bojovní Variazi valnú državu ruskú: ale na Visle kvasily sa ešte slabé kmeny liašské. Až Piastovec Zemovít počal sbierať o. r. 860 vätšú veľkopoľskú državu. Malopoľsko bolo poddáno Svatoplukovi.
§. 7. Východnie hranice Moravy.
Zvláštneho pováženia zasluhuje otázka: Ďaleko-li siahala na východ država moravská? Šafárik je tej mienky, že u Pešti, Vacova a na Toryse bola i rečová i državná hranica medzi moravskými a bulharskými Slovanmi, a nutno mu prisvedčiť.
Predne je isté, že uralsko-čudskí Bulhari podbili nielen zadunajských Slovanov, než i z tejto strany Dunaja mali svojích poddaných, kam posielavali zajatých Gräkov, ako r. 813 Krumus. Boli to spolukmeňovci osedlých vo države gräckej Slovanov. Obidvúch potkal tentýž osud. Podľahli pre svoju rozorvanosť vedeným jednou vôľou Bulharom, ktorí však prijali na vzájem ich reč.
Potom nám zvestuje letopisec franský, Eginhard, že súsedivší so franskou državou Bodrici chceli zameniť pánov a vyjednávali skrze poslov so Frankmi o poddaniu sa im. 24.) Poneváč máme vo východních Uhrách na severu rieku, na juhu župu Bodrog; poneváč letopisec hovorí výslovne o východních Slovanoch; poneváč ležavších nám na západu, Frankom tiež na východu priodranských Bodricov Franci i tak za svojích považovali, a s nimi o zámene bulharského panstva rokovať nemohli; poneváč nás sám Eginhard poučuje, že Abodriti {:Bodrici:} a Praedenecenti {:Braničevci:} jedno sú; 25.) a poneváč s nimi spojuje i Kučanov a Timočanov {:Guduscani et Timociani:} vo dnešnom Srbsku: za isté možno vziať, že nerozumie nám západních, na Odre sídlivších, ale rozumie tých nám východních Bodricov, ktorí bývali medzi Dunajom a Tisou, od ústia tejto až po Beskydy, a mali sice svojích kňazov, boli však pri tom poddaní Bulharom.
Ďalej isté je, že Bulhari vládli solnými baňami v Marmarošu. Arnulf ich namlúval r. 892 posolstvom, aby Moravanom soli nepredávali. 26.)
Naposledok tento istý náhľad nalezáme i u bezmenného kráľa Bely notára. On tiež osadzuje celé Potisie Bulharmi.
Nemožno teda hranice državy moravskej v Uhrách ďalej pomknúť, ako po Pešť, Matru a Torissu, kde strmel nebodaj pohraničný, prítomne šárišským zvaný, hrad Tubul. 27.)
____________________
24.) Orientalium Sclavorum, id est Abodritorum, Soraborum, Wiltzorum, Beheimorum, Marvanorum, Praedenecentorum, et in Pannonia residentium Avarum legationes. Eginhard Annal. a. 822. 818.
25.) Abodritorum, qui vulgo Praedenecenti vocantur.
26.) Annal. Fuld. a. 892. Vidz dokl. 119.
27.) O zámku Tubul v. obč. II. §. 192 d. t.
§. 8. Mojmír I.
Prejdeme už ku panovníkom. O báječných, Samoslavovi, 28.) Marothovi, 29.) Turovi, 30.) Svatošovi, Samomírovi, Hormidorovi, škoda slova ztratiť. Prvý nepochybný panovník je Mojmír.
Ani o ňom nevieme, kedy dosadnul. Bol už pokrestený, s celým domom svojím. Pokrestil ho r. 806 vyhnaný biskup pasovský Urolf, keď apoštoloval medzi Slovanmi a Avarmi. Konal to s takým úspechom, že zriadil štiri biskupstvá, a bol za to od pápeža Eugenia za arcibiskupa pasovského povýšen. 31.)
Moravské teda mocnárstvo vidíme hneď, ako ho prvý lúč historického svetla ožiaruje, aspoň vo hlave svojej, kresťanským. S tým ale chodievalo uznanie vrchnej moci Frankov, ozbrojených týchto svatokupcov, ktorí jednou rukou vnucovali národom evangelium, druhou im oberali vrecká a kládli otrockú reťaz na šiju. Frankovia kázali Kristu veriť, biskupom desiatky dávať, a kráľovi svojemu, ktorého lžive nazývali císarom rimským, platiť daň. A tak sa dialo i na Morave. Na sneme državnom r. 817 v Cachách oddáva Ludiek Pobožný synovi svojemu Ludiekovi, ako dedictvo, Avarov, Moravanov, Čechov, Korutáncov a Bávorov. A na sneme r. 822 prijíma císar Ludiek posolstvá s darmi „všetkých východních Slovanov,“ medzi inými i Moravanov. 32.) Vidno z toho, že v onen čas už uznávali títo vrchniu vládu Frankov nad sebou.
Kedy sa im poddali? Palacký píše: „Po pádu říše avarské Moravané ve zpuštěných krajinách vždy dále a dále rozkládali sídla svá; brzy osadili také celé severní poříčí Dunaje, od hor Mannhardských až k ústí Hronu, vypudivše odtuď několik avarských knížat, kterí panství svá od Karla Velikého v léno byli přijali. Aby od mohutného císaře proto válkou stíháni nebyli, pokořili se knížata moravští sami.“ 33.) Stalo sa to pravdepodobne r. 803, na sneme rezenskom. 34.)
Mojmír I. počínal si veľmi ostíchave. Bôje Nemcov s Chorvátmi a Bulharmi bolyby mu vhodnú zavdaly príležitosť pokusiť sa o ztrasenie jarma, ale on jej nepoužil. Až keď videl Nemcov medzi sebou brojiť, odvážil sa, vypovedal r. 845 zápasiacim Karolingom poslušnosť. 35.) Stálo ho to trôn. Karolingi ukončili braterský spor rozdeleniem ohromnej državy na trojo, Franciu, Itáliu a Germániu. Ludiek, ktorému sa dostalo za podiel Nemecko, za prvú svoju povinnosť uznával, vnutiť znovu do jarma Moravanov. Vtrhnul r. 846 s velikým vojskom, 36.) pokoril ich, a Mojmíra zhodil, 37.) s akým pre osobu jeho následkom, nevedomo. Zapleteni museli do toho byť i Češi, bo zťažka len a s velikými ztratami mohol sa Ludiek prebiť pres Čechy domov. 38.)
____________________
28.) V. dokl. 23.
29.) Bľúznia o ňom Turčan a Bonfin.
30.) Urbs {:Eburum:} condita a principe Murahanorum Thauro aut Turo. Bolský Memorabilia montan. civit.
31.) Listina v jeho záležitosti písaná zneje: „Ratfredo s. Faviensis {:Viedeň:} ecclesiae, et Methodio Speculijuliensis quae et Soriguturensis {:Holomúc:} nuncupatur, atque Alevino s. Nitriensis ecclesiae episcopis; simul etiam Tuttundo, nec non Moymaro, ducibus. Fejér Cod. dipl. T. I. p. 158. Mdlé však tieto, slabe nadané, Nemcami ustavične podrývané, biskupstvá len biedne živorily a naposledok pozanikaly. Zavierať to možno z poriadkov Jánom VIII. učinených. Vysvätiv Vichinga za nitrianskeho, píše r. 880 Svatoplukovi, aby mu ešte jednoho duchovníka poslal ku vysväteniu za biskupa, aby arcibiskup Method mal svojích suffragánov. To je zriadenie hierarchie moravskej od nova.
32.) Eginhard Annal. a. 822.
33.) Palacký Dej. čes. D. I. č. 1. p. 126.
34.) Zodan princeps Pannoniae veniens {:ad Regenesburch:} imperatori se tradidit. Multi quoque Slavi et Huni in eodem conventu fuerunt, et se cum omnibus, quae possidebant, imperatoris dominio subdiderunt. Annal. Metens. a. 803.
35.) Circa annum 845 Moravi primum tumultus ciere, Boicum dominatum exentere. Hansizius Germ. Sac. T. I. p. 159. – Slavos Margenses defectionem molientes. Aventinus Annal. Boici L. 4.
36.) Circa medium mensem augusti cum exercitu ad Sclavos Margenses, defectionem molientes, profectus est {:Ludovicus rex:}. Annal. Fuld. a. 846.
37.) Juxta libitum suum compositis rebus, ducem eis constituit Rasticem, nepotem Moimari. Tamže.
38.) Inde per Boemannos cum magna difficultate et grandi damno exercitus reversus est. Tamže.
§. 9. Rastislav panovník samostatný.
Nástupcom Mojmirovým učinil Rastislava, 39.) vnuka Mojmírovho. 40.) Zklamal sa však, keď hľadal v tomto hrdom a ušlechtilom mužovi spoľahlivý nástroj k udržaniu v jarme Slovákov. Rastislav nepokladal si za šťastie, byť na trône prvým sluhom Frankov, než pojal vznešenú myšlienku oslobodenia svojho národa, a pokračoval pri tom odhodlaneji a rázneji, nežli jeho snaď prestarlý, predchodca. Nevztýčil sice hneď na zdarboh zástavy slobody, nepoužil ani velikej porážky, akú Nemci utrpeli r. 849 v Čechách, 41.) leda že im hovel a nadržoval pod rukou: ale sa hotovil ku zápasu, aby ho mohol podniknúť s úspechom, staväl zámky, hotovil zbroj, cvičil v nej mužstvo, rozmnožoval družinu, hľadal spojencov za hranicami.
Za osem rokov Ludiek len hlavou krútil, ale roku 855 vtrhnul s vojskom do Moravy, a jal sa hubiť ju mečom i ohňom. Ľudí ubíjal, statky uháňal, dediny pálil. Tým učinen pokrytstvu koniec na jednej i druhej strane. Rastislav prestal lhať poddanosť, Ludiek staväť sa, že mu verí. Nastúpil zjavný bôj, a vypadnul pre násilníkov nepriaznive. Narobili sice mnoho škody Moravanom, ale brzo museli utekať na zlomkrky. Ba Rastislav prekročil za prchnúcimi i Dunaj, a zpustošil tam držebnosti nemecké, odplacujúc rovné rovným. 42.)
Keď sa navrátil obtížený korisťou, držal súd nad nemeckým duchovenstvom. Poneváč pomáhalo v čas nájezdu nepriateľom, vypral vinných za hranice. 43.) Tým bol sväzok poddanosti na dobro roztrhnutý.
Krivdu tolikú nemohli Nemci zažiť, a chystali sa ku novej výbojnej výprave. Už r. 858 želá pápež Miklúš I. Ludiekovi úspech pri nastávajúcej borbe s Rastislavom. Poneváč ho vraj žiadaš podmaniť, čokoľvek by to stálo, nech bude s tebou ten angel, ktorý s patriarchom Jákobom. Než ani angel sa ku pomoci nedostavil, ani sila nemecká nepostačila, keď sa celé západnie Slovanstvo vzrušilo, nielen Moravani, než i západní Bodrici a Srbi, tak že až vo tri strany muselo byť posláno vojsko. Proti Moravanom šol kralevič Karolman; proti Bodricom kralevič Ludiek; proti Srbom Tracholf. Úspechom sa nemohol ani jedon z ních vykázať; 44.) Aventinus však predca báji o slávnom víťazstve Frankov. 45.)
Morava zostala pri všetkých nájezdoch nemeckých neodvislou. Vidno to z toho, že tam hľadali utočište všetci Nemcami ukrivdení, i sami doma nespokojní Nemci. K Rastislavovi utekal na žalobu ľach český Slavytech, keď ho Bávori z mesta Vitorazu vyhnali. Na Moravu prchnul zbavený Ludiekom úradu Verinhar. V Rastislavovi skladal svoju nádeju i sám kralevič Karolman, keď si umienil vydreť otcovi silou východnie krajište, a vyhnal r. 861 postavených kráľom krajištníkov, rakúskeho a korutanského. 46.)
Otec zašol fígľom. Staväl sa, že sbiera vojsko na Rastislava, a potom uderil nespodievane na Karolmana, 47.) r. 863. Ku tomuto fígľu prišla ešte zrada. Vojevodca Karolmanov Gundakar zradil svojho pána, a prešol s celým vojskom bez bitky na stranu otcovu. Karolman ztratil tým všetko, čo bol zaujal pomocou Rastislavovou, a ku tomu i slobodu. Otec ho posadil do chládku, Korutany pak jeho dal na odmenu Gundakarovi. Ale krev nenie voda. Otec prijal brzo syna na milosť, Korutany mu navrátil; vyhnaný pak Gundakar, bojac sa pomsty Karolmanovej, uskočil na Moravu ku Rastislavovi.
Zo všetkého tohoto vidno, že Morava požívala úplnej, všeobecne uznanej neodvislosti.
____________________
39.) Meno Rastislav sotvá možno považovať za preklad z latinského Crescentius, ako činí Sasinek. Bude to skorej pokazené Ratislav. Rať znamená vojnu. Zdá sa Pubička mať pravdu, keď píše vždy Ratislav. My sa držíme formy všeobecne prijatej, i u dávnych Rusov bežnej.
40.) V. dokl. 37.
41.) Hludovicus rex Germanorum aegrotans exercitum suum in Sclavos dirigit. Qui turpiter profligatus, quid dispendii sibi absentia ducis intulerit, cadendo fugiendoque expertus est. Annal. Bertini. a. 849. – Hostes effecti superiores {:Češi:} caedento persecuti sunt eos usque in castra {:Nemcov:}... unde coacti obsides dabant... ut illaesi ab hostibus, ac via tantum publica pergentes, in patriam reverti potuissent. Annal. Fuld. a. 849.
42.) Rex Ludovicus in Sclavos Margenses contra Rastizen, ducem eorum, sibi rebellantem, parum prospere ducto exercitu, sine victoria rediit... Magnam tamen provinciae partem praedis et incendiis vastavit... Post reditum regis Rastizes cum suis insecutus, plurima trans Danubium finitimorum loca praedando vastavit. Annal. Fuld. a. 855.
43.) Skutok tento pripisuje legenda neprirodzene Svatoplukovi. Srov. §. 29.
44.) Ludovicus decrevit, tres exercitus in diversos regni sui terminos esse mittendos, unum quidem per Karolomannum filium suum seniorem per Sclavos Margenses contra Rastizen; alterum per Ludovicum filium suum minorem in Obotritos et Linones; tertium autem per Tracholfum in Sorabos, dicto obedire nolentes... Interea nunciatum est ei, in oriente rempublicam Sorabici limitis esse turbatam... ac per hoc ille quidem ad comprimendam seditionem in regnum suum regressus est. Annal. Meten. a. 858.
45.) Aventinus Annal. Boi. I. 4.
46.) Carolomannus Ludovici Germaniae regis filius, cum Rasticio Winidorum regulo foederatur, a patre deficit, et Rastici auxilio magnam sibi partem usque ad Hin fluvium paterni regni praesumit. Annal. Bertin. a. 861. – Carolmannus, filiorum regis maximus, res novas molitus est. Expulit enim duces, quibus custodia commissa erat Panonici limitis et Carantani, atque per suos marcham ordinavit. Annal. Fuld. a. 861.
47.) Rex collecto exercitu specie quidem, quasi Rasticen Margensium Sclavorum ducem domaturus, re autem vera ad Carantanos, filium expugnaturus, accessit. Annal. Fuld. a. 863.
§. 10. Pozvanie nových vierozvestov z Carihradu.
Rastislav požil odpočinku k usporiadaniu cirkevních záležitostí. Veda dobre, že Nemci, hoc teraz mlčia trochu z nutnosti, strežú len na vhodnú príležitosť, a že cirkevnia od ních odvislosť napomáha veľmi odvislosť državnú: pojal myšlienku, oslobodiť sa vcele a na vždy od hierarchie nemeckej. Poskytla sa mu ku tomu práve vhodná príležitosť. Doletela z východu zvesť o zavedených v Carihrade pre Slovanov národních bohoslužbách, a ich rychlom rozšíreniu sa po celej gräckej i bulharskej zemi. To plenilo ušlechtilé srdco Rastislavovo, a hodilo sa veľmi k jeho zámyslom. Chcel i on získať národu svojmu dobrodenie srozumiteľných bohoslužieb, pohodlnejšieho písma, prekladu posvätných kníh, domorodého duchovenstva, ktoréby nielen isté predpísané obriady v istých časoch odpravovalo, než i vyučovalo a osvecovalo ľud. Vystrojil teda poslov ku gräckému císarovi Michalovi III. so prosbou o zbehlých vo slovanskej reči učiteľov. A tento im poslal samých pôvodcov novej spisovnej reči a liturgie slovanskej, bratov Kyrilla a Methoda.
Narodili sa v Solúne {:Thessalonika:} meste napoly slovanskom v Macedónii, z rodičov stavu zemianskeho, ale sotvá Gräkov, ako tvrdí legenda. Nedá sa mysleť, aby zpupný, do seba zaľúbený, všetkým cudzým zpanštile pohŕdajúci, Gräk tak sa bol vohlúbal do slovančiny, ako to vidíme pri našich apoštoloch. Oba pošli v dospelejšom veku do Carihradu, starší, Kyrill {:Konštantín:}, bol vysväten za popa, Method stal za mnícha. Onen podniknul napred cestu, ako vierozvest, ku Kozarom na Krim, a priniesol odtuď nalezené zvleky sv. Klementa, umučeného tam r. 102 biskupa rimského. Potom obrátil pozor na zanedbaných doma Slovanov. Poneváč užívali nemotorné runy, usporiadal pre ních o r. 855 písmo, zo všetkých potomných najdokonalejšie, duchu slovančiny najprimerenejšie. Za zaklad vzal písmeny gräcké, pre zvuky Gräkom neznáme prejal znaky od Armenov a Koptov. Potom ustálil pravopis a mluvnicu, s velikou sice znalosťou reči slovanskej, ale i so prílišným jej vybíjaniem na kopyto gräcké. Po týchto prípravách jal sa, spolu so bratom, prekladať zo gräčtiny písmo sväté a bohoslužobné knihy do slovančiny, aká bola vtedy bežná v Carihrade a v Macedónii, a hneď to uvádzal, s laskavým privoleniem patriarchovým, do života, s velikánskym úspechom. Celé početné Slovanstvo vo državách gräckej a bulharskej chopilo sa so zápaľom nového písma a nových národních bohoslužieb.
I Rastislav prijal zpovestnelých bratov r. 863 s velikou, tým vätšou počestnosťou, na Velehrade, že niesli so sebou zvleky sv. Klementa, čo vtedy veľmi mnoho znamenalo. Objavil však pri tom hodnú panovníka opaternosť a umierenosť. Hoc videl a vedel, že pápež vždy a všade nadržuje Nemcom, a že to primerene poťahom medzi císarstvom a pápežstvom, i činiť musí: predsa uznal za potrebné šetriť ho, nechcel od razu vypovedeť vojnu i jemu. Naklonil teda nových vierozvestov, aby nepoťahovali Moravu ku patriarchátu carihradskému, než vynasnažovali sa zriadiť pod patriarchátom rimským národniu hierarchiu, a zdokonaliť i previesť úplne dielo Urolfovo, ktoré pre odpor nemecký uviazlo. Bolo to tým potrebnejšie, že práve vtedy vypuknul tuhý spor medzi Carihradom a Rímom. Pápežovia dali sa skutočne povoľnosťou získať, dopriali Slovákom zvláštnu i liturgiu i hierarchiu. Ináče bolby sa celý západný svet zbúril proti Rastislavovi a novým jeho vierozvestom, keby títo boli merave sa držali svojeho a poťahovali Moravu pod patriarchát carihradský. Múdri vierozvestovia usrozumeli sa ľahko s múdrym kráľom.
§. 11. Kyrill a Method v Ríme.
Nemcov však ustupčivosť na poli cirkevňom neuspokojila. Dýchali ohňom, zdvihli veliký krik, vylievali krokodýlske slzy. Čo ich vlastne škrelo, to boly tie štiri Urolfove biskupstvá {:§. 8:}, a ešte viac tá krivda, že Moravani prestali platiť daň svetskej hlave sveta. Žaloby však ich znely proti blúdnej viere nových vierozvestov a ich slovanskej liturgii. Tamtí boli v ich očach najvätší kacieri na svete; táto mrzkosť pred Hospodinom, ktorý má len tri vyvolené reči, židovskú, gräckú a latinskú. Dokladali ešte, že nápis na kríži Kristovom bol len v týchto troch posvätných rečach, na znamenie, že všetky ostatnie sú len pre domový život a uličný obchod.
A nebehali, nepísali do Ríma marne. Na stolcu pápežskom sedel vtedy veliký protivník Gräkov a smelý odhodlaný muž, Miklúš I. Tento vyklial r. 867 z cirkve carihradského patriarchu Fótia; a utvrdil rozhodným týmto krokom na veky prepasť medzi cirkvama východňou a západňou. V horlivosti svojej za prednostenstvo stolca rimského, a rozdráždenosti proti Gräkom, povšímnul si i nemeckých žalôb na Kyrilla a Methoda, pohnal ich do Ríma, a kto vie, ako by ich bol prijal, keby nebola smrť do toho vkročila. Nedožil ich príchodu.
Dorazili až pod jeho nástupcom, Hadriánom II., r. 868, a boli už preto prijati s velikou počestnosťou a okázalosťou, že sa skryli za kosti, s čím sa vtedy celá modloslužba provodzúvala. Niesli totiž so sebou spomenuté už zvleky sv. Klementa. Pápež teda vyšol im v ústrety, s celým duchovenstvom a ľudom, až za mesto. Ale ináče prijal ich, po osvedčeniu že sa rimskej stolici úplne podrobujú, laskave a dobrotive, schválil i vieru i slovanské ich bohoslužby. Ba učinil, bez pochyby na žiadosť Rastislavovu, i to, čoho sa Nemci najviac hrozili, potvrdil a doplnil dielo predchodca svojeho Eugenia. Tento odobril zriadenie štýr biskupství medzi Slovenmi a Avarmi {:dokl. 31:}, Hadrián II. odlúčil ich vcele od arcibiskupstva pasovského, a založil nové moravsko-pannonské arcibiskupstvo, s tým, aby náleželo doprosta, bezprostredne pod apoštolskú stolicu. 48.) Pre Slovákov to znamenalo veľmi mnoho, ač pápež mal snaď len záujmy rimskej stolice pred očima. Hrozili sa už v Ríme tej mohutnej, bohatej, bojovnej nemeckej hierarchie. Nechceli množiť ešte jej moc novými prírastkami. Boliby ju radšej videli umenšenou. Preto ochotne pristali na vymanenie Moravy. Aby sa proti Nemcom, dovolávajúcim sa práva víťazných podmaniteľov, i právnymi dôvodmi brániť mohli, použili advokátskeho úskoku. Povedali, že sa obnovuje zborené Hunmi arcibiskupstvo pannonské v Sirmiume, ktoré bolo bezprostredne poddáno Rímu; bo že arcibiskupstvo moravsko-pannonské je dedičom jeho, vstupuje do jeho práv. Týmto bránil rimský dvor svoje nároky na novosriadenú slovenskú hierarchiu, a mienil podrobiť jej i príbuzných Chorvátov. 49.)
Za arcibiskupa bol vymenovan Method, Kyrill pak za biskupa kdesi na Morave. Ale tento, cítä sa už nemocným, hodnosť neprijal, než vstúpil, pod menom týmto, ježto sa prve nazýval Konštantínom, do kláštora v Ríme, a tam ešte toho roku bohabojný život svoj dokončil. Vďačné potomstvo poctilo ho, za blahonosné trudy jeho, názvom filosofa.
Navrátil sa len Method, s vymoženosťmi pre Slovákov predôležitými, keby ich boli umeli oceniť, a dostihli uviesť v celej sile do života.
____________________
48.) Nezaslúžená je pre Svatopluka česť, pripisovať mu myšlienku samostatnej hierarchie, a chyba, klásť jej uskutočnenie až na r. 874. Nastolený r. 872 Ján VIII. takto píše r. 897 Svatoplukovi: „Methodius, vester archiepiscopus, ab antecessore nostro Hadriano scilicet papa ordinatus.“ Fejér Cod. T. I. p. 211.
49.) Píše o tom r. 876 županovi Mutimírovi.
§. 12. Nové vojny Rastislavove.
Lebo Nemci nespali. Čím potešitelnejšia sa ukazovala budúcnosť pre Slovákov, tým vätšmi žurili, podozrievali, žalovali, vrešťali že sa krivda deje Bohu a Kristu, násilstvovali, opeť a opeť zbrane sa lapali, valné výpravy vojenské do Moravy podnikali.
Už r. 863, hneď ako prišli noví vierozvetovia, projavovali velikú chuť, capnúť do toho železnou rukou: ale sa váhali, pre priateľské sväzky Rastislavove s Bulharmi. Až r. 864 odhodlali sa konečne. Ludiek sám vtrhnul v augustu s velikým vojskom do Moravy. Moravani nemohli stáť proti tolikej sile v otvorenom poľu. Utiahli sa do zámkov, dediny pustili v korisť nájezdníkom. Rastislav sám zatvoril sa do Devína, a bol tam obléhan. Prerážaly jeho srdco hrozné utrpenia ľudu, ubijstvá, vlečenie do zajatia, lúpenie domov a dvorov, pálenie dedín. Snaď ho i hlad súril. Učinil teda tomu koniec, aký mohol v položeniu tak krušnom. Sľúbil daň a poddanosť, a dal na to i prísahu i zastavencov, koľko žiadal Ludiek. 50.)
Darmo potom navádzal poctivého Rastislava i syn Ludiekov, Ludiek, keď r. 866 povstal proti otcovi, aby mu podal ruku, a vypovedel Nemcom poslušnosť. 51.) Rastislav sa nehnul, pričineniem Karolmanovým. 52.) A múdre učinil. Odbojný Ludiek bolby ho zanechal vo blate, keby sa bol dal voviesť do neho. Lebo ešte toho roku, v mesiacu novembru, smieril sa, vo Vormácii, s otcom. 53.)
Naposledok však predca prišlo i ku vojne. Nemci tak napínali strunu, že pukla. Nemierne ich nároky a nešeterné obcovanie donutili Rastislava ku zbrojnému odporu. R. 868, keď práve noví vierozvestovia v Ríme hájili dielo svojo, prišlo ku novým nájezdom nemeckým na Moravu. Teraz však Nemci nič rozhodného nevykonali, 54.) na toľko, že ich r. 869 vyhľadali Moravani doma. Spojení s Čechmi a Srbmi, vpadli do Bávor a Durinska.
Museli sa však vrátiť ku hájeniu svojho domova. Lebo Ludiek sohnal trojí veliké vojsko, a napadnul s ním v auguste zo troch strán Moravu a spojených s ňou západních Srbov. Syn jeho Ludiek, ktorý nedávno namlúval Rastislava k vypovedeniu poslušnosti, viedol Sásov a Durinkov proti Srbom; druhý syn Karolman Bávorov proti Svatoplukovi, údelnému kňazu nitrianskemu; tretie, zo Frankov a Svábov záležavšie, vojsko, ktorým sám kráľ chcel osobne potreť Rastislava, musel, pre nemoc, sveriť najmladšiemu synovi Karlovi. 55.) Oba na Moravu vyslaní kraleviči vtrhli do zeme, Karol pravdepodobne z Rakús, Karolman z Pannónie, a bojovali dľa letopisov Fuldenských s úspechom. Karolman sviedol so Svatoplukom dve víťazné bitky, 56.) a mal to zadosťučinenie, že ten Gundakar, ktorý ho bol zradil, a potom k Moravanom uskočil {:§. 9:}, a teraz v ich riadoch proti svojím krajanom bojoval, na spôsob vraj Katilíny, v bitce padnul. 57.) Karol, ktorý čelil samému Rastislavovi, zaujal i nepremožitelné sídlo tohoto, Velehrad. 58.) Letopisy Bertinianské oproti tomu píšu, že v celej tejto vojne, po obidva roky, Nemci ničoho nevykonali, ba najvätšú škodu utrpeli. 59.) Tomuto nasvedčuje uzavrený s počiatkom r. 870, pre Rastislava výhodný pokoj. Bola najpeknejšia nádeja, že Nemci privyknú po málu na myšlienku neodvislosti Moravy, a táto že sa upevní a prijde do kvetu, ako samostatná država, keď od razu prišla zkaza, odkuď ju nikto neočakával, leda snaď tá chytrá hlava, ktorá ju z ďaleka hotovila.
____________________
50.) Hludovicus rex in mense augusto ultra Danubium cum manu valida profectus, Rastizen in quadam civitate, que lingva gentis illus Dowina, id est Puella dicitur, obsedit. Atille, cum regiis copiis congredi non auderet, atque loco sibi effugiendi denegata cerneret, obsides, quales et quantos rex praecepit, necessitate coactus dedit, insuper cum omnibus optimatibus suis fidem se cunctis diebus regi servaturum esse juramento firmavit. Ann. Fuld. a. 864.
51.) Hludovicus, Hludovici filius... contra regem rebellare disposuit... et Henricum, principem suae militiae, ad Rastizen destinavit, obnixe postulans, ut ejusdem conspirationis fautor fieri non recusaret. Annal. Fuld. a. 866.
52.) Sed Karolmanno satagente, Rastitius intra sua se cohibet. Annal. Bertini. a. 866.
53.) Hludovicus vero mense novembri apud Wormatiam patri suo reconciliatur. Annal. Fuld. a. 868.
54.) S obojí strany bez prospěchu {:r. 868:} bojováno. Šafárik Starožit. p. 801.
55.) Mense augusto rex Hludovicus, collectis copiis, in tres partes dimisit exercitum. Aequivocum suum cum Thuringis et Saxonibus ad comprimendam Soraborum audaciam destinavit; Boioarios vero Karlmanno in adjutorium fore praecepit contra Zwentibaldum, nepotem Rastizi, dimicare volentem; ipse autem Francos et Alemannos secum restituit adversus Rasticem pugnaturus. Annal. Fuld. a. 869.
56.) Karlmannus exercitibus Rastici bis numero congressus, victor extitit, praedam inde capiens non modicam. Tamže.
57.) Cundachar, vasallus Carlmanni, qui multis perjuriis et dolosis machinationibus Hludovico regi ejusque filiis saepe numero extitit infidelis, et proprium dominum dereliquens, ad Rasticen defecerat, contra patriam more Catilino dimicare volens, occisus est. Tamže.
58.) Illam ineffabilem Rastici munitionem et omnibus antiquissimis dissimilem. Tamže.
59.) Ludovicus rex Germaniae ab expeditione hostili de Winedis, cum quibus praesenti et praeterito anno saepe comminus sui cogredientes, aut nihil aut parum utilitatis egerunt, sed maximum damnum retulerunt. Annal. Bertini. a. 869.
§. 13. Žiaľna končina Rastislavova.
Zbroj sice nemecká darmo sa namáhala: ale politika slavné odniesla víťazstvo. Ten Svatopluk, ktorý s úspechom bojoval proti Karolmanovi, učinil vec podivnú, neočakávanú, šialenstvu sa podobajúcu. Poddal sa, so svojim povážskym kniežatstvom, úhlavnému svojemu i državi nepriateľovi, chytrému Karolmanovi. Boh vie, čím ho obaláchali, akými sľubmi ošialili: ale on sebe sľuboval z toho veliké akési výhody, 60.) prinajmenej hodnosť veľkokniežacú pomocou nemeckou. Bol i zásadný protivník Rastislava, strýca svojho, hľadel nevrle na Methoda, pohŕdal bohoslužbami slovanskými, čo ho, chovanca pravdepodobne duchovníka benátskeho Jána, 61.) tiahlo ku Nemcom.
Rastislav, Slovák v každej žile, starec skušený, panovník v každom ohľadu výtečný, v politice tak ako na poli bitvy preslávený, rozpálil sa hnevom náramným, vida že vládobažný chlapčiarský bratovec všetko ide nezralým rozumom zničiť, čo on pre milovaný národ svoj vymohol, na čom sebe najviac zakladal, i samostatnosť državnú, i neodvislosť cirkevniu. Prísne zamýšľal potrestať svojho i národa zradcu. A čo učinil? Je nepodobno pravde, čo Fuldenské letopisy zvestujú, žeby mu bol pri hodách strojil úklady. Kde pri takom zločinu môže byť reč o hodách? Ani Rastislav nemohol vystrájať hody, ani Svatopluk by nebol prijal pozvanie. Mne sa vidí, že Rastislav, rátajä na svojo dobré právo a na zdravý rozum národa, vtrhol so svojou družinou na spech do kniežatstva povážskeho, aby sa zmocnil zavčasu zradcu, ale že bol sám kdesi z nástrahy jatý chytrým Svatoplukom.
Oplan postavil korunu zločinu svojemu tým, že poslal svojho kráľa a strýca v okovách, podo strážou, do Korutan kralevičovi Karolmanovi, 62.) vévodovi korutánskemu. Na toľko ho ovládala zlosť, že celú česť národniu povrhol, v osobe panovníkovej, vrahom ku pošlápaniu.
A títo to i učinili s najtvrdšou bezohľadnosťou. Karolman odoslal zradeného kráľa do Rezna, a císar Ludiek postavil ho pred súd, sohnaný z Bávorov, Frankov, a akýchsi náhodou prítomných Slovanov, snaď úskokov Rastislavových. Súd postúpil, ako podobné súdy postupovať zvykly, vyniesol na kráľa slovenského výrok smrti. Císar však bol milostivejší; len že sa mu sotvá poďakoval Rastislav. Dal mu len obe oči vyklať, 63.) a potom ho zatvoril do kláštora. 64.) Kde zavrel dni svoje tento najušlechtilejší z moravských panovníkov, o tom nás len fantasia básnikov poučiť môže.
____________________
60.) Zwentibald, nepos Rastizi, propriis utilitatibus consulens, se Carlmanno una cum regno, quod tenebat, tradidit. Annal. Fuld. a. 870.
61.) Chodil potom Ján tento v posolstvách Svatoplukových, r. 874 do Forchheimu {:§. 20, dokl. 97:}, r. 879 do Ríma {:§. 22:}.
62.) Ab eodem nepote suo comprehenditur, ligatur, et Karlmanno prasentatur: a quo sub militibus illum, ne elaberetur, observantibus, in Boioariam missus, usque ad praesentiam regis servandus in erqastulum retruditur. Annal. Fuld. a. 870.
63.) Rex Ludovicus... circa kal. novemb. in Bojoariam profectus est, ibique... Rasticen gravi catena ligatum sibi praesentari jussit, eumque Francorum judicio, et Bojoariorum, nec non Sclavorum... morte damnatum, luminibus tantum oculorum privari praecepit. Tamže.
64.) Ex coecari et in monasterium mitti praecipit. Annal. Bertini. a. 870.
§. 14. Nastolenie Svatoplukovo.
Svatopluk dostal sice za odmenu zrady, po čom dychtil, ale s akým pokoreniem! Nebolo mu dáno tešiť sa z víťazstva. Lebo ku čomu si osoboval dedičné právo, to musel prijať z milosti cudzozemcov, ktorí neslýchanú jeho zlobu dobre vykoristali, a hneď mu dali pocítiť, že ho len za planý svoj nástroj považujú, neveria mu, a nič si nerobia ani z lásky, ani zo hnevu jeho. Karolman vtrhnul s vojskom, a nemal dosť na povýšeniu svojej stvory, než opanoval Moravu pre sebä. Svatoplukovi až vtedy svitlo, ktorak sebe i národu pomohol. Ale darmo teraz. Mohol si už i vlasy trhať, i o zem sa hádzať, nič na plat. Karolman pokračoval tvrdo, so zjavným jeho opovrženiem. Obsadiv Velehrad, a iné dôležitejšie pevnosti vojskom nemeckým, učinil spravcami zradenej, akoby vybojovanej, zeme Engelšalka a Viléma, a tak sa navrátil, s pokladmi velehradskými, 65.) na svoj zámok Krajňu v Korutanoch. To bola poslednia, Svatoplukovi pri tejto príležitosti zadaná rana. Zanechali ho na znectenom trône bez pokladov, bez moci, bez česti. Škrípal na ňom zubami, keď videl, že je len lútkou v rukách Nemcov a prvým ich sluhom. Sotvá zpáchal zločin, už mu dali pocítiť svodcovia, čo je to, oddať sa vrahom na milosť, vrhnúť sa im bez potreby pod nohy, volať súsedov za súdcov.
____________________
65.) Regnum nullo resistente ingressus, cunctas civitates et castella in deditionem accepit, et ordinato regno atque per suos disposito, ditatusque gaza regia, revertitur. Annal. Fuld. a. 870.
§. 15. Kniežatstvo povážske a jeho kňazi.
Povážske to kniežatstvo, ktoré Svatopluk na samý pred poddal zloradne Nemcom, bolo, zdá sa, pre Moravu to, čo teraz Poľša pre Rusko – večný, nezahojiteľný vred na tele. Sídlil tu od počiatku vražobný akýsi duch proti moravskej države, akési žabúrske vypínanie a domáhanie sa pochabej samostatnosti.
Už prvý historicky známy povážsky údelný kňaz, Pribina, 66.) ťahal prsty s velikým kňazom Mojmírom I., a bol od neho o. r. 828 z Nitry vyhnaný 67.) preto, že sa protivil zavedeniu kresťanstva. Náhľady však jeho v tejto záležitosti sa prevrhly v opak, náhle prišol medzi Nemcov. Pobehnul pak napred ku pannonskému krajištníkovi Ratbodovi, bezpochyby svojemu popudzovateľovi. Tento ho predstavil císarovi Ludiekovi, a Ludiek dal zbeha pokrestiť na Traisme, statku solnohradskom. 68.) O krátky ale čas povadil sa s Ratbodom, a za dobré uznal ukázať mu paty. Prchnul, so synom svojím Kocelom, 69.) k Bulharom, a od týchto k Ratimírovi, kniežaťu chorvátskemu. Tu mu zmizla pôda z pod nôh. Na Ratimíra uderil r. 831, na rozkaz císarov, Ratbod, a vyhnal ho zo zeme. Musel sa kľúdiť i Pribina. Pošol pak ku Salachovi, krajištníkovi na Krajni, a obstál tam dobre. Salacho ho nielen s Ratbodom smieril, 70.) než získal mu i výdatnú priazeň císara Ludieka. Dostal r. 838 darom značné zeme v dolnej Pannónii, na jazere Blatne, pri potoku Sale, 71.) rozumie sa, že s uznávaniem vrchmocia nemeckého. Vystavil potom tam, u vtoku Saly do jazera blatonského, sídelné mesto i hrad Blatnicu, 72.) jehož rozvaliny dosaváď sa spatrujú, zeme pak svoje i rozširoval zo dňa na deň, i priviedol do kvetu svolávaniem odovšad pracovitého, zvlášte slovenského, obyvateľstva.
Ešte pred týmto císarským oštedreniem smieril sa i s velikým kňazom Mojmírom I., a dostal od neho nazpät povážske kniežatstvo. 73.) Bol to teda dosť veliký pán, vládateľ dvúch kniežatstev, povážskeho, 74.) na severňom, a blatonského, 75.) na južňom brehu Dunaja.
Štedroty nemecké a stále obcovanie s Nemcami odcudzily ho vcele národu svojemu i panovníkom moravským. Vraždoval teda, po zosadeniu r. 846 Mojmíra I., i s nástupcom jeho Rastislavom, až ho tento r. 861 zo sveta zniesol. Príčinu a príležitosť zavdal odboj Karolmanov proti otcovi. Rastislav držal s Karolmanom, Pribina s otcom jeho Ludiekom. Pomocníci sa srazili medzi sebou v dolnej Pannonii, a Pribina padnul. 76.)
Vtedy bezpochyby bolo odjato kniežatsvo povážske domu Pribinovmu zasa, a dáno Svatoplukovi. Sídelným hradom jeho bola Nitra, hranicami rieky Morava, Dunaj, Torissa, či i hory Tatry, je neisto. Možno že i Malo-Poľsko náležalo ku nemu.
____________________
66.) Meno to sa číta i Privina, u Aventina Prinnina a Brynno {:odtuď vraj Brno:}, u Bollandistov Prinnilauga, u Šarlátorodenca Pribunia.
67.) Tak určuje čas Šafárik, Asseman ale kladie to na r. 828. T. III. c. 2. n. 15.
68.) Radvodus suscepit defensionem termini, ad quem Priwina, quidam exul, a Moymaro duce Moravorum supra Danubium pulsus venit, ab eo statim praesentatus est domino regi Ludovico, et suo jussu fide instructus, baptizatus est in ecclesia s. Martini loco Treisma vocato, curte videlicet pertinente ad sedem Juraviensem. Anon. Conver. Carant. – Aventinus pripojuje ku zvesti vysvetlivku: Erant Brynonis urbes: Nitravia regni sedes, ubi Adelramus Salisburgensis templum dedicavit, Pisonium et Brynna, que adhuc ab eo nomen servat. Annal. Boi. L. 4.
69.) Tak v pamiatkach slovanských. Nemecké majú Hezilo, Hebrilo. Pápež Ján VIII. píše Cozilin.
70.) Interim exorta est inter illos antiqua dissensio, quam Priwina timens, fugam iniit in regionem Wlgariam cum suis, et Chozil filius ejus cum eo: et non multo post de Wlgariis Ratimeri ducis adiit regionem. Illoque tempore Ludowicus rex misit Ratbodum cum exercitu multo ad exterminandum Ratimirum ducem: qui diffisus se defendi posse, in fugam conversus est cum suis, qui caedem evaserunt. Et praedictus Priwininus substitit, et cum suis pertransivit fluvium Sauwa, ibique susceptus a Salachone comite, pacificatus est cum Ratbodo. Anon. Conv. Car.
71.) Aliqua vero iterum occasione percepta, rogantibus praedicti regis fidelibus, praestitit rex Priwinae aliquam inferioris Pannoniae in beneficium partem, circa fluvium qui dicitur Saua {:Sala:}. Tamže.
72.) Tun coepit ibi habitare et munimen aedificare in quodam nemore et paludae Salae {:zkažene Sellede:} fluminis, et circum quaque populos congregare, ac multum ampliari in terra illa. Tamže.
73.) L. 836 {:Pribina:} opět knížetstvím Nitranským vládl. Šafárik Starož. p. 799. Vtedy sa mohlo stať: Cui {:Privinae:} Adelramus archiepiscopus ultra Danubium in sua proprietate, loco vocato Nitrava, consecravit ecclesiam. Conv. Carant.
74.) Provincia Vag. Zaklad. listina biskup. pražsk. z r. 973. Lepšie sa teda nazýva povážskym, nežli nitrianskym kniežatstvom.
75.) Název „kniežatstvo blatonské“ nenie „novejšími spisovateľmi bez príčiny do marchie pannonskej prenesený,“ ako nezrale tvrdí, vo svojom „Bielom Uhorsku,“ Jos. Hložanský. Mních Chrabr, spisovateľ X. stol., uisťuje nás, že písmo kyrillské bolo vynalezeno „vo vriemena Michaila, caria grčeskago i Borisa, kňaza blgarskago, i Rastica, kňaza moravska, i Kocelia, kňaza blatonska.“ Príloha ku Šafárik. Starožit. p. 990.
76.) Pannoniam inferiorem, ubi Privina dominabatur, invadens {:Rastislav:}, eundem tamquam antiquum hostem e medio sustutil. Asseman. T. III. P. I. c. 2. n. 15.
§. 16. Kniežatstvo blatonské.
Syn Pribinov, Kocel, podržal len kniežatstvo blatonské za Dunajom, nové to sídlo moci slovenskej, než i národnej zrady. On ešte viac rozšíril tie zeme, ktoré im r. 846 císar Ludiek dedične potvrdil, 77.) i Blatnicu {:Mosburg:} lepšie opevnil. Hermenegild Jireček háda, že kniežatsvo blatonské bolo zavreno Rábou, Dunajom a Drávou. 78.) Vtedyby i Vyšehrad bol náležal kňazom blatonským.
Že Nemci sverili tak značné územie Slovákovi, to nám vysvetlí císar Lev. „Žiadnym spôsobom, píše, nedajú sa Slovani ku služebnosti nakloniť. Hoc ich v našu državu zpoza Dunaja prevedieme, predca i tu radšej sa dajú hniesť svojím kniežatám, nežli cudzincom.“ 79.) Tu to máme! Dávny Slovan sa nedal akémukoľvek kaprálikovi za uši trhat a medzi plecmi palicovať, ako lev a tiger nedá so sebou pohrávať. Čokoľvek by boli s ním robili, on poslúchal len svojeho kňaza, len na jeho slovo platil, len pod jeho zástavami tiahol do boja. To príčina, že i Gräci i Avari i Nemci trpeli, po podmaneniu Slovanov, vätšie menšie domorodé kniežatá. Činili tak, bo museli, keď ináč nado Slovanmi panovať nemohli. I Pribinovi to dopomohlo ku blatonskému kniežatstvu.
____________________
77.) R. 860 píše „Hludovicius, „že verný jeho „vojvoda Briuuinus“ daroval kláštoru vo svojom vojevodstve všetko, čo mal v Salpingen {:Salabeugen?:} za Salou, a že prosil o dovolenie môcť darovať zo zemí udelených mu vo vlastnosť. Dedit itaque Briuuinnus, fidelis noster dux, de sua proprietate, in suo ducatu, quidquid habuit in Salapingiti intra terminos istros. In orientem ultra Salam fluviolum usque ad Slougenzin t. d. Monu. Boi. T. XI. p. 119. Fejér Cod. T. I. p. 183.
78.) Světozor r. 1859. č. 18.
79.) Leonis imper. Tactica C. 99.
§. 17. Kocel priateľ slovanských bohoslužieb.
U jeho syna Kocela meškal Method, keď sa vracal r. 869 z Ríma, a na Velehrad, pre žúriacu na Morave vojnu, ísť nemohol; i získal si jeho blahosklonnosť vo vyššej miere, než by sa bolo mohlo očakávať od tak horlivého protivníka Moravy a služobníka Nemcov. S jeho privoleniem zaprovodil i tam liturgiu slovanskú, s takým úspechom, že potom archipresbyter solnohradský Richbald musel sa odtuď konečne vykľúdiť; bo vraj svedený ľud už len posmechy robí z latinských bohoslužieb. 80.) A mala tu i trvácnosť. Keď vlastní Moravani vyhnali slovenské duchovenstvo, zadunajskí Slováci zostali pri obriadu gräckom a bohoslužbách slovenských na toľko, že tuším oni obrátili i Maďarov, prve než sa ku tomu prichytili Nemci.
Základ tomu všetkému položil Kocel. Zachovala sa jedna zvesť i zo života jeho súkromného. Bol v manželstve nešťastný. Pápež mu píše r. 877, že rozsobáš sa trpeť nemôže, poneváč ho vynalezol diabol. Ináče bol spokojný svojím podriadeným postaveniem.
____________________
80.) Anon. Conver. Carant.
§. 18. Jatie a oslobodenie Svatopluka.
Nie tak obtížený vinnou a duševními otrapami Svatopluk. Dosadnuv r. 870 na veľkokniežací prestol ohavnou zradou, z milosti cudzých zavojovateľov, užasnul brzo nad ich hospodáreniem. Videl, s akou lakomosťou sa vrhli na poklady kráľovské, potom na ľud a imanie všetkých, a sám sa cítil na prestolu len opovrženým paholkom. Nesnášal pak dosť trpelive svojo pokorenie a nešťastie zapríčinené národu. Mrzel sa, dával na javo nespokojnosť. Nemci sa len škľabili jeho bezsilnému hnevu, a nerobili mnohé s ním ceremónie. Náhle zbadali jeho sŕdy, hneď ho bez okolkov jali, a poslali r. 871, kam on bol poslal pred rokom strýca Rastislava, tiež Karolmanovi, na hrad Krajňu {:Krainburg:} do Korután. I Karolman myslel, že sa môže povýšiť nado všetky ohľady proti osedlaným už Vendom a ich slušne pokorenému panovníkovi. Nemnoho mysliaci, vrhnul Svatopluka bez výslechu na Krajni do žalára. 81.)
Mohol byť tej mienky, že zjavného zradcu kráľa svojho, i vlasti svojej, nikto na Morave ľutovať nebude; ba že sa jeho poníženiem zavďačí škrípajúcimu v jarme cudzom národu. Moravani ale predca nehľadeli na to netečne, že takto nakladajú Nemci s ich panovníkmi. Nehodnosti na ních páchané mali za svojo obrazenie, ani nemienili ešte niesť naložené im jarmo bez reptania. Vzmužili sa, povstali ako jedon muž, započali národniu vojnu proti správcom nemeckým, Engelšalkovi a Vilémovi, zvolivše si za vodcu Slavomíra, duchovníka z panujúciho rodu, iste Methodom stavu tomuto získaného a k velikým nádejam chovaného. Pokorný a skromný odo prirodzenia, nepostavil sa sám na čelo národa, než musel byť vyhražovaniem smrti donuten ku prejatiu vodcovstva. 82.) Bol to tuším už dospelý, ba i vo válkach zbehlý muž. Dal sa v pokročilom veku na učenie. Odtuď dovera národa ku nemu. A on ju ospravedelnil. Povstanie sa darilo, 83.) a vzalo také rozmery, že Nemci, a ich posádky na Morave, prišli do krajnej tiesne. 84.) Karolman dostal zpravu, že Morava je ztratená. Aby ju ochránil, smyslel fígeľ. Mimo všetkého očakávania vytiahne zo žalára obtíženého okovami Svatopluka, dá ho súdne vyhlásiť za nevinného, lichotí mu, obsype ho počestnosťmi. Domyselný Svatopluk tiež pokrytstvuje, stavia sa vcele smiereným, uznalým, vďačným, Nemcom oddaným. Koniec obapolného pokrytstva bol, že Karolman sveril sohnané na spech vojsko Svatoplukovi, a s ním ho poslal r. 871 do Moravy proti Slavomírovi. 85.) Myslel, že národnie povstanie len domorodec zraziť môže, a že Svatopluk bude zo závisti z celého srdca bojovať proti Slavomírovi. Tieto úvahy, nie lživé sľuby Svatoplukove, 86.) primäly Karolmana ku skutku tak podivnému, ako je sverenie vojska hlboko urazenému nepriateľovi. Poneváč šlo o odstranenie soka, a nazpätuvedenie na prestol Svatopluka: mal Karolman za isté, že zapomne na všetko a slúžiť mu z celej duše bude. Svatopluk ale, cítä sa vo všetkom oklamaným a ukrivdeným, varil v duši pomstu. Že Nemci, keď im vydal strýca, zaujali krajnu pre sebä, jeho z dedičného trônu odvliekli do žalára, to im odpustiť nemohol. A bol teraz lepším pokrytcom, nežli prve; myslel, že s ľuďmi lživými, na pravdu a spravodlivosť sa neviažúcimi, môže právom lstive obcovať.
Náhle stúpil na pôdu moravskú, usrozumel sa tajne s národními vodcami. Títo potýkali sa len na oko a ustupovali pred ním až pod Velehrad, kde tuším čušali obležení správcovia Engelšalk a Vilém. Svatopluk sa staväl, že tímto ide ku pomoci, ale naviedol Nemcov na ranu tak, že so všetkým činom prepadli. Koho z ních nezasiahol meč slovenský, ten prišol do zajatia. 87.) Nemci ztratili v jedon deň ovocie mnohoročních námah. 88.)
Svatopluk dosadnul teraz, keď ochranca otčiny, víťazný Slavomír, nedvíhal vo svojej skromnosti žiadne nároky, než ku tichým oltárom sa navrátil, meč so knižkou zamenil, znovu na moravský prestol; už nie z milosti nemeckej, než svojím dedičným právom a vôľou národa, ako vcele neodvislý panovník, a osvedčený nepriateľ Nemcov.
Takým sa objavil hneď pri prvom pokonávaniu. Karolman, plný žalosti a hnevu nad úplnou ztratou vojska, sobral všetkých zastavencov, a poslal ich Svatoplukovi nazpät, aby ho pohnul ku vydaniu plenníkov. Ale tým len novú príležitosť zavdal chytrému Svatoplukovi, škľabiť sa mu. Z posmechu poslal mu jediného plenníka, akéhosi polomrtvého Ratboda. 89.) Predesený kráľ Ludiek držal v záležitosti tejto schôdzku a porady v Rainisburgu. 90.)
____________________
81.) Zwentibald, nepos Rastici, apud Carlmannum infidelitatis crimine insimulatus, in custodiam missus est. Annal. Fuld. a. 871.
82.) Sclavi autem Marahenses, ducem suum periisse putantes, quendam presbyterum, ejus ducis propingvum, nomine Sclagamarum, sibi in principem constituunt, ei minantes interitum, nisi ducatum super eos susciperet. Tamže.
83.) Qui eisdem necessitate coactus, assensum praebens, contra Engelschalcum et Willihelmum, duces Karlmanni, praelia movere, et eos ex obsessis civitatibus expellere nititur. Tamže.
84.) Zúfalý krok Karolmanov ukazuje, že nemôže byť pravda, čo letopisec píše: Illi vero adversus hostem pari intentione dimicantes, et nonnullos de exercitu ejus prosternentes, eum fugere compulerunt {:Slavomíra:}. Tamže.
85.) Interea Zwentibald, cum nullus crimina, quae ei objecta fuerant, probare potuisset, a Carolomanno dimissus, et muneribus regiis honoratus, in regnum suum rediit, ducens se cum Carlmanni exercitum, quasi Sclagamarum expugnaturus. Tamže.
86.) Sic enim per dolum Carlomanno promiserat, si ei ad petitionem reditus concederetur. Tamže.
87.) Zwentibald, caeteris castra metantibus, urbem antiquam Rastizi ingressus est, statim que Sclavico more fidem mentitus... Bajoarios nihil mali suspicantes, et minus se observantes, cum magno exercitu in castris aggressus est, et multos ex eis vivos comprehendit, ceteris pene omnibus occisis. Tamže. Dľa tohoto boliby Nemci obléhali Slavomíra na Velehrade, čo sotvá obstojí. Kedyže zaujal Velehrad Slavomír? A keď ho zaujal, kde potom vzali Nemci silu obléhať ho?
88.) Omnis Noricorum laetitia de multis retro victoriis conversa est in luctum et lamentationem. Tamže.
89.) Quibus auditis Carlmannus de exercitus sui interitu nimium consternatus est, et necessitate compulsus, omnes obsides, qui in suo regno erant, jussit colligi et Zwentibaldo reddi, vixque unum virum, nomine Ratbodonem, inde seminecem recepit. Tamže.
90.) Ludovicus ad Rainisburg perrexit, quia maximum damnum a nepote Rasticii, qui principatum Winidorum post eum susceperat, habuit: in tantum, ut markiones, cum plurima turba suorum, perdiderit, et teram, quam in praeteritis annis obtinuerat, perniciose amiserit. Annal. Bertini. a. 871.
§. 19. Slovanská föderácia.
Svatopluk predvidel, že vlastňou ich zbraňou, vierolomstvom, zbití Nemci neuspokoja sa, a že mu nastávajú kruté boje. Preto sa snažil zveličiť svoju moc priateľskými smluvami, so spolukmeňovcami, uderil na zvon slavismu, privolával Slovanom, že sjednotenej sile nemeckej musia oproti postavit sjednotenú silu slovanskú, aby nepodľahli jedon za druhým všetci. Poukazoval pri tom na Moravu, ako hotové jadro jednoty slovanskej; na seba, ako na ochrancu slovanského života, nie bez úspechu. S Bulharmi sice, ktorí boli vlastne len príchodzí vo Slovanstve a cítili sa sami v sebe dosť mocnými, nemnoho vykonal. Ale rydzé drobné národky za Tatrami na severu okolo Laby, Odry, Sály, baltického mora na západe, Poliaci, Slezani, Srbi, Liutici, Bodrici, postavili sa po málu pod ochranu Svatoplukovu, ba dali sa vteliť do moravskej državy.
Učinili to i súsedstvom, rečou a povahou najbližší Češi. Velikého ich kňaza Borivoja naklonil Svatopluk ku krestu, a pojal za manželku Češku, bezpochyby jeho sestru, hneď r. 871. To bolo hrozne protivné Nemcom preto, že Slovanom prospešné. Preto aspon svatobný prôvod stíhali, biskup würcburský Arno a gróf rakúsky Rudolf; ale len pár sto im v korisť ponechaných osedlaných koní ulovili. 91.)
Z prvu sa pravda len pripravovala tá slovanská föderácia, so ktorou potom Svatopluk divy tvoril. Ohrození Nemcami Slovani túlili sa v jedno, vinuli sa ku Svatoplukovi, keď tento objavil neobyčajné vojenské schopnosti, ku čomu Nemci hneď mu zavdali príležitosť.
____________________
91.) Interea Sclavi Marahenses nuptias faciunt, ducentes cujusdam ducis filiam de Behemis. Quod quum supra dicti viri {:biskup Arno, gróf Ruodold a iní:} comperissent, illico armati adversarios sequebantur. Illi autem fugientes, ad vallum memoratum ignari venerunt, ibique propter loci angustiam, equis et armis derelictis, vix nudi evaserunt. Nostrates vero supervenientes 644 equos, cum fraenis et sellis, atque ejusdem numeri scuta, quae fugientes dimiserant, invenerunt, et haec nullo resistente tollentes, ad castra laeti reversi sunt. Annal. Fuld. a. 871.
§. 20. Bôje Svatoplukove za neodvislosť.
Toľko čo prišli ku sebe od ľaku, už sbierali sily, a hneď 872 učinili zo všetkých strán útok na Moravu, s obyčajným pustošeniem zeme. Jedno vojsko, pozostávajúce z Durinkov, Sásov, Frankov, Bávorov, zamerilo z Rakús ku Velehradu; so druhým vtrhnul zasa Karolman z Pannónie do kniežatstva povážskeho. Vpadlo ešte i tretie vojsko, pod arcibiskupom mohučským Liutbrechtom do Čiech, aby Češi Moravanom ku pomoci prispeť nemohli, a spolu s nimi zroneni boli, keď spolu sa domáhali neodvislosti. A toto sice vojsko malo úspech, porazilo Čechov, ale na Morave sa zle povodilo obidvúm vojskám.
Durinkov a Sásov porazil Svatopluk na hlavu. Útek ich bol tak kvapný a hanebný, že prchnúcich grófov ženy kyjmi zrážaly z koní a ubíjaly. 92.) Karolmana, pokuď pustošil mečom i ohňom krajnu, obešol s časťou vojska, a dostal sa mu v tylo. Tam mu špatnej narobil galiby. Zanechaných k ochrane lodí Bávorov zbil do nohy. Len biskup rezenský Embrich vyváznul s nemnohými. 93.) Bolby snaď Karolmana samého lapil, odseknul mu návrat, keby mu neboli prispeli ku pomoci biskup würcburgský Áron, a opát fuldenský Sighart. 94.) Ich pomocou vyváznul z pasce Karolman.
Nasledujúciho 873. roku vyhľadal ho osmelený Svatopluk doma. Nemajä už dosť na obhajovaniu sa, postúpil výbojne, vtrhnul do Pannónie, a zklúčil Karolmana v jeho vlastnej zemi tak, že tento v súre vzkázal otcovi, že ho nikdy nespatrí, jestli mu nepošle rychlú pomoc. 95.)
Žeby pri takýchto úspechoch bol Svatopluk hľadal pokoj, posielal Bertramma plenníka na prezvedy, 96.) to možno veriť: nikdy ale nie, žeby bol r. 874 uzavrel pokoj, skrze posla a bývalého učiteľa svojeho, duchovníka Jána benátskeho {:§. 13. dokl. 61:}, na základe doživotnej poddanosti a platenia ročnej dane, a žeby sa ku tomu bol zaviazal prísahou. 97.) Nahnaný do rožka Ludiek uzavrel so Svatoplukom pokoj, aký sa dal uzavreť, 98.) t. j. uznal neodvislosť Moravy, ktorej táto na skutku požívala vo plnej miere, pokuďkoľvek žil mohutný Svatopluk.
____________________
92.) Mense majo misit Thuringos et Saxones contra Sclavos Marahenses, qui... hostibus terga verterunt, et plurimis suorum amissis, turpiter redierunt: ita ut quidam comites in illa expeditione fugientes, a mulierculis illius regionis verberati, et de equis in terram fustibus dejecti referantur. Annal. Fuld. a. 872.
93.) Sed cum Carlmannus caedes et incendia exercuisset, Zwentibald misso clam exercitu copioso, Bojoarios, qui ad tuendas naves in litore Histri fluminis relicti fuerant, occupavit, et alios occidit, alios necavit in flumine, alios vero duxit captivos, nullusque inde, nisi Embrico, Rasdasbonae civitatis episcopus, cum paucis evasit. Tamže.
94.) Iterum quidam de Francia mittuntur Carlmanno in auxilium contra Sclavos... Aran episcopus et Sigehardus abbas Fuldensis monasterii, quamvis fortiter hostes premendo pugnassent, plurimis tamen suorum amissis, cum magna difficultate regressi sunt. Tamže.
95.) Hludovicus rex Ger. apud Mettis civitatem, placitum suum tenere disponens, nuncium accepit, quod nisi citissime filio suo Carolomanno in monarchia {:marchia:} contra Winidos subveniret, illum ulterius non videret. Annal. Bertini. a. 873.
96.) Quidam etiam de Alemannia, nomine Berthrammus, qui superiore anno a Marahensibus Sclavis fuerat comprehensus, a Zwentibaldo dimissus, venit ad regem, et legationem sibi ab eodem duce injunctam retulit, sicut prius jaramento constrictus, se facturum pollicitus est. Annal. Fuld. a. 873.
97.) Legatos Zwentibaldi pacem petentes et fidelitatem promittentes suscepit. Cujus legationis princeps erat Johannes, presbyter de Venetiis, qui etiam, ut ei rex omni ambiguitate remota crederet, quidquid verbis dicebat, sacramento firmabat, videlicet, ut Zwentibald regi fidelis permaneret cunctis diebus vitae suae, et censum a rege constitutum per annos singulos solveret, si sibi tantummodo quiete ac pacifice a rege vivere concederetur. Annal. Fuld. a. 874.
98.) Ad Renisburg autem perveniens, per missos suos, Winidos sub diversis principibus constitutos, modo, quo potuit, sibi reconciliavit. Annal. Bertini. a. 873.
§. 21. O domnelom väzneniu Methodovom.
Škoda, že sa veliký muž zpreneveril vo vecach cirkevních úmyslom múdreho svojeho strýca Rastislava. Postavil síce ozrutné mocnárstvo slovenské oproti valnému nemeckému císarstvu: ale sám pomáhal krušiť dielo Methodovo, ktorým malo byť zavŕšeno. Bol zaiste odhodlaný a vyslovený protivník Methodov a slovanských bohoslužieb, nadržoval vždy a všade duchovenstvu latinskému, dal slovenskému, i samému Methodovi, neraz pocítiť svoju nemilosť.
Z toho povstala o Methodovi tá lživá, v jeho Pannonskom životopise zachovaná, poviestka, že ho Nemci r. 871 pohnali pred synodu, odsúdili, potom v Bávorsku za poltreťa roka väznili. Dopúšťam, žeby sa to bolo mohlo stať, kdekoľvek sa zdržoval Method. Na Morave vládli vtedy, a činili čo chceli, Nemci; Kocel na Blatnici bol ich sluha. Tu i tam teda mohli ho jať. Že sa to ale nikdy nestalo, neoklamným svedoctvom sú pápežské listiny z tej doby, keď sa znovu pred pápežom s Nemcami hašteril. Jest ich viac, a vo žiadnej sa ani slovíčkom nespomína dáky nemecký súd, alebo väznenie. Bezpečne to teda môžeme odhodiť medzi bájky. 99.)
____________________
99.) Prijímajú poviestku: Dudík, Dümmler, Sasinek. Zavrhuje Ginzel Gesch. d. Slavenapost. 55. no. 6.
§. 22. Nové pohnanie Methoda do Ríma.
Diplomaticky oproti tomu je dokázano, že ctihodný apoštol Slovanov znovu bol pohnaný do Ríma, následkom žalôb duchovenstva nemeckého, i Svatopluka samého.
Nemci nevražili poriad na bohoslužby slovanské a nové moravsko-pannonské arcibiskupstvo, ktoré ich úplne z Moravy vytváralo. Pápež Ján VIII. hájil všemožne stvoru pápežskej politiky. Píše o tom r. 874 císarovi Ludiekovi, r. 875 Karolmanovi, a r. 876 povzbudzuje župana chorvátsko-dalmatského, aby sa postavil pod arcibiskupstvo pannonské.
Čiby Svatopluk nebol mal pobehnúť do Ríma, a poboškať za to papučky pápežovi, že tak moravským panovníkom vodu na mlyn naháňa? Čiby sa nebol mal zaujať z celej duše za neodvislú národniu hierarchiu a za faktického svojho arcibiskupa? Ale nie! On sám žaluje v Ríme, skrze duchovníka Jána {:srov. dokl. 61:}, na Methoda, že je dvojjazyčný, ináče učí, ako čo predo stolicou apoštolskou slovom i písmom vyznal, 100.) ako bys’ rydzého Nemca slyšal.
Toto viac, nežli krivé žaloby nesnášelivých, na cudzie lakomých Nemcov, pohlo Jána VIII. ku novému pohnaniu Methoda r. 879 do Ríma. Slyšíme, píše mu, že nie to prednášaš, čomu sa sv. rimská cirkev od samého kniežaťa apoštolov naučila, a ľud v omýl uvádzaš. 101.) Zakazuje spolu predbežne Methodovi, na vzdory výslovnému dovoleniu Hadriána II. {:§. 11:}, omšu v barbarskej reči slovanskej, predchytávajä tak súdu, odsudzujä obžalovaného pred výslechom.
Utrápený Method sa dostavil, vo sprievode moravského pána Zemižizna, 102.) a bránil sa s úspechom, poneváč obžaloby Nemcov smerovaly i proti samému pápežovi. Arcibiskupstvo moravsko-pannonské nebolo zrušeno; ba bolo od nova zriadeno. Omšu slovenskú odobril pápež, s tým toliko obmedzeniem, aby sa evangelium čítalo napred latinsky.
Píše o tom r. 880 i Svatoplukovi {:Sfentopulcro:}, čestnému vraj grófovi {:comes:}. Ani len obyčajný titul kňaza {:dux:} mu nedal; snaď aby mu ukázal svojo opovrženie, že tak málo chápe svoj a národa svojho prospech. Marnomyselnosť jeho vidno z toho, že mu pápež dovoľuje dať pre seba čítať omšu latinsky, jestli tak sa ľúbi jemu a jeho veľmožom {:judicibus:}. Bachtil po rečach zvlášte od Boha privilegovaných, a tým znovu zradil Rastislava a sväté jeho dielo. Dal sa ošialiť zlostným krikom nemeckým práve tak, ako keď im kniežatstvo povážske vydal, a z poroby Boh vie aké výhody sebe sľuboval. Bol dobrý vojevodca, ale preplaný politik.
____________________
100.) Quia vero audivimus, quia Methodius, vester archiepiscopus, aliter doceat, quam coram sede apostolica se credere et verbis et litteris est professus, valde miramur. List Jána VIII. Fejér. Cod. T. I. p. 211. Písaný Twentaro de Moraua. Boček našol vo vatikánskych regestách „Zuuentapu.“ Dipl. Mor. I. 40.
101.) Reverendissimo Methodio archiepiscopo Pannoniensis ecclesiae. Audivimus, quod non ea, quae s. Romana ecclesia ab ipso apostolorum principe didicit, et quotidie praedicat, in docendo doceas. Unde his apostolatus nostri litteris tibi iubemus, ut omni occasione postposita ad nos de prasenti venire procures. Tamže p. 212.
102.) Cum Semisisno fideli tuo. Tamže p. 214.
§. 23. Nesnádze Methodove s Vichingom.
Methoda, ktorého už tu nazýva arcibiskupom moravským, nie pannonským, posiela mu pápež nazpät, na nešťastie spolu s vysväteným, dľa žiadosti Svatoplukovej, na biskupstvo nitrianske Nemcom Vichingom. Suffragán tento Methodov zakrucoval mu potom nos na toľko, že ho umoril zlobivým priekoriem, popudzovav neprestajne proti nemu ľud, veľmožov, kráľa. Koristal ničema zo predsudkov veku, a škľabil sa výtečnosti i zásluhám Methodovým.
Svatopluk sa musel ukázať tomuto veľmi nemilostivým. R. 881 uisťuje ho pápež, 103.) že neposlal Svatoplukovi listu iného, ako ktorý mu sám odniesol, a Vichingovi že nedal žiadne tajné úpravy v Ríme. Veliké musely byť protivenstvá, keď utrápený Method neznal si ináče vysvetliť bezohľadnú zpuru Vichingovu a tvrdú nelaskavosť Svatoplukovu, ako z tajných úprav a listov z Ríma.
____________________
103.) Fejér Cod. T. I. p. 217.
§. 24. Vojna Svatoplukova s Arnulfom.
Keď takto vzdychal apoštol Slovanov v novej otčine, Svatopluk sa zaplietol s korutánskym vévodom {:od r. 880:} Arnulfom, nemanželským synom Karolmanovým zo súložnice Luitsvindy, 104.) do krutej vojny, ktorá sa počala r. 882, a trvala za tri roky, 105.) vo spojeniu s nájezdami Bulharov do Moravy, 106.) Svatopluka do Rakús. Císar Karol Tlustý totiž bol poslal do Rakús za krajištníka Aribu, ale synovia Engelšalkovi a Vilémovi {:týchto bol učinil Karolman správcami opanovanej Moravy:}, Megingot, Papo {:Babo:} a Werinhar, osobovali sebe dedičné právo k Rakúsam, a pripustiť Ariba nechceli. V povstalom z toho sporu hľadal Aribo pomoci u Svatopluka, Megingot pak, Papo a Werinhar u Arnulfa. Na tom sa rozdvojili dobrí predtým priatelia a kmotrovia, 107.) Svatopluk a Arnulf.
Svatopluk sebe počínal vyzývave oproti države nemeckej, ako čoby jemu bolo náležalo poriadky v nej robiť. S Aribom učinil smluvu, prijal od neho i syna do zástavy 108.), a potom učinil, v jeho záujme, nájezd do Rakús, pri ktorom Werinhara jal, a mnohe ukrutnosti bez potreby popáchal. Grófovi Vezilovi dal pravú ruku uťať, jazyk vyrezať, rodné údy odseknúť. Jeho ľuďom dal pravice i ľavice poutínať. 109.)
Milovný pokoja Karol Tlustý díval sa na to nečinne, ba s radosťou; bo to boli jeho oslušníci, ktorí trpeli. Ani sa títo neutíkali ku nemu, než prchli k Arnulfovi do Pannónie. 110.)
Proti tomuto počínal si Svatopluk práve panovite. Vzkázal mu, aby vyhnal jeho protivníkov, Megingota a Papu; ináče že je koniec priateľstvu. 111.) Vyslovil tiež bez okolkov svojo podozrenie, že Arnulf zapríčinil r. 882, v čas nájezdu bulharského, akési podlé úklady na jeho život, a žiadal, aby sa očistil z podozrenia prísahou. 112.) Hrdý Arnulf to prirodzene odmítnul, a Svatopluk do neho. Zpustošil r. 883 Pannoniu, porazil Arnulfa na hlavu u rieky Raby, 113.) kde sa Megingot a Papo utopili, roku pak 884 zaujal Pannoniu vcele, vsypav také množstvo vojska do nej, že priechod jeho pres jedno miesto trval odo svitu do noci. 114.)
____________________
104.) Huic {:Carolomanno:} ex legitimo matrimonio non est nata soboles propter infoecunditatem conjugis, sed ex quadam nobili foemina filium elegantissimae speciei suscepit, quem Arnulphum nominari jussit. Regino L. 2. a. 880. Meno matky svojej udáva sám Arnulf. „Post obitum dilectae matris nostrae Liutswindae.“ Diplom z r. 895 u Meichelbeck. I. 146.
105.) Bellum hoc, quod Fuldense supplementum ad annum 884 recenset, anno 882 coeptum, sequentibus duobus continuatum est. Annal. Austr. Sigism. Calles I. 205. Fuldenské letopisy sú ku koncu celá kočvardina.
106.) Qui {:Bulgari:} priore anno {:883:} suum {:Svatopluci:} regnum vastavere. Annal. Fuld. a. 884.
107.) Filium ejus {:Arnolphi:}, quem ex pellice susceperat, e sacro fonte levavit, eumque ex nomine suo Zundepolch appellari fecit. Regino L. 2. a. 890. – Primores juramento confirmarent, ne se detraherent a principatu filiorum {:Arnolphi:}, Zwentibaldi et Ratoldi, qui ei de concubinis erant nati. Annal. Fuld. a. 889.
108.) Arba concussus, amicitiam iniit cum Zwentibaldo, duce Moravorum gentis, firmatoque inter illos foedere, filium suum obsidem fieri non tardavit. Ann. Fuld. a. 884.
109.) Igitur eodem anno, quo illi pueri praedictum comitem Arbonem a rege commendatorum exortem fieri honorum impetraverunt, Zwentibaldus, dux Moravorum... de septemtrivnali parte Histri fluminis apprehenso Werinhario... Veziloni comiti, qui illorum propingvus erat, dextram manum cum lingva et verenda et genitalia absciderunt, homines vero illorum quosdam sine dextra levague reversi sunt. Tamže.
110.) Hinc non confidentibus a rege pueris aliquid boni propter delictum, quod in Arbone commisere, recesserunt, statuerunt fieri homines Arnolphi, qui tunc Pannoniam tenuit. Tamže.
111.) Zwentibaldus dux misit nuncios ad eum, et ait illi: Inimicos meos sustentas; si eos non dimiseris, nec me tecum pacificatum habebis. Tamže.
112.) Alteram etiam occasionem adversus eum protulit: Tui homines in vitam meam, nec minus in regnum meum, dolose cum Bulgaris consiliaverunt, qui priore anno suum regnum vastavere. Hoc volo mihi cum juramento, verum non esse, contestari. Tamže.
113.) Quorum neutrum {:aby vydal úskokov a odprisahal nástrahy:} unquam se facturum Arnolphus renunciavit. Itaque dux non diu, collectis ex omni parte Sclavanorum copiis, magno cum exercitu invadit Pannoniam, ac cruenti more lupi mactat, igne et ferro maximam partem devastat... spatio unius anni dux cum exercitu suo non laesus remeavit in sua. Annal. Fuld. a. 884. Že ale to patrí k r. 883, ukazuje doklad 114 a Hermann. Zwentibaldus, dux Marahensium, Pannonias crudeliter vastat. Herman. Contrac. a. 883.
114.) Caeterum vero instanti ano, quo ista computamus, iterum dux coagulata multitudine, hostiliter Pannoniam hostilem exercitum infert, ut si quid antea remaneret, nunc quasi ore lupi per totum devorasset. Tanta enim multitudine in isto itinere pollebat, ut in uno loco, ab ortu usque ad vesperam lucis, exercitus ejus praeterire cerneretur. Cum tanta multitudine in regno Arnolphi per XII. dies {:Len?:} exspoliando versabatur; demum, prout voluit, prospere reversus est. Annal. Fuld. a. 884.
§. 25. Pripojenie Pannonie k Morave.
Nemci boli prislabí, vyrvať mohutnému víťazovi provinciu silou. Svatoplukovi stálo ku službám množstvo západních a severních Slovanov. Priateľské spolky prechádzali po málu vo prísnu poddanosť. Ochranca už i rozkazoval. Franská oproti tomu država upadla do žiaľkej mdloby. To jej slúžilo ku velikej výhode, že sa spojila zasa celá v ruce Karla Tlustého, syna Ludieka Nemeckého: ale potomci Karla Velikého boli za riadom neschopní slabúchovia, a Karol Tlustý zvlášte.
Kydavý tento ťarbák nesiahol ku meču, aby tak veliku a požehnanú provinciu, ako bola Pannonia, pre državu zachránil, nájezdníka z nej vyhnal, lež pustil sa do vyjednávania. Miesto vojska shromaždil r. 884 sjezd do Königstettenu v Rakúsach, a pozval Svatopluka ku vyjednávaniu, ktorý sa na podiv i dostavil. Musel sa dobre zabezpečiť, keď mal vkročiť do lvej jamy.
Opaterní Nemci chceli aspon právo svojo ku tomu zachrániť, čo skutkom už ztratili. Predložili Svatoplukovi, aby prijal zavojovanú Pannoniu z ruky císarovej v leno. A Svatopluk ukázal i tu politickú krátkozrakosť. Boloby výhodnejšie bývalo navrátiť doprosta podbitú Pannoniu, krajište nemecké, jestli si nedoveroval podržať ju za sebou na stálosť, nežli uvádzať pre ňu v nebezpečenstvo celú državu, zavdávať tak nebezpečným súsedom, akí boli Nemci, s ich caesareo-papiou, právnu príčinu a príležitosť, miešať sa beze prestania do záležitostí moravských. Mal teraz príhodnú príležitosť získať úplnú samostatnosť svojej države. Nemci boliby tuším na to pristali, keby im bol Svatopluk predložil, že im Pannoniu vráti, jestli sa formálne zreknú všetkého práva na ostatniu Moravu. Ale Svatopluk to neučinil, a prijal nabídnutie nemecké, dal si darovať čo už bolo jeho, a prisiahnul stran toho vernosť kráľovi nemeckému. 115.) Musel tým premnoho ztratiť v očach Slovanov. Počali sa títo s nechuťou odvracať od neho, keď videli, že sám leze zasa do jarma nemeckého. 116.)
Pannonia však bola na dobro ku države moravskej pripojená tak, že sa i meno Moravy na ňu vztiahlo. Od toho času rozoznávaly sa i vo Vyšnej {:nižnia na dolňom Dunaji:}, čili Velikej Morave, dve Moravy, pred– i zadunajská. Obe spolu nazývaly sa staroslovansky, v duáľu, „Vyšnii Moravie.“
Spojenie ich trvalo len krátičký čas, a predca Pannonii tak priliplo meno Moravy, že ho temer po sto rokoch nosila, keď už tam dávno vládli Maďari. 117.) Ale i pamiatka toho, že Pannónia bývala krajišťom nemeckým udržala sa veľmi dlho. 118.)
____________________
115.) Imperator per Boiowariam ad orientem proficiscitur, veniensque prope flumen Tullinam, monte Comiano colloquium habuit: ibi inter alia veniens Zwentibaldus dux, cum principalibus suis, homo {:sicut mos est:} per manus imperatoris efficitur, contestatus illi fidelitatem juramento, et usque dum Carolus vixisset, nunquam in regnum suum hostili exercitu esset venturus. Annal. Fuld. a. 884.
116.) Svatopluka odsudzujú, ako hlúpca, ešte i Dudík a Knauz, vydavatel Lániho Egyháztörténelem k. I. f. 1. p. 96. nota.
117.) Inde {:post Sermium et Belgrada:} Moravia baptismo carens, quam Turcae devastarunt, cujusque princeps olim fuit Sphendoplocus. Šarláto. de adm. imp. c. 11.
118.) Roger, keď vypravuje, že Kumáni prešli pres Dunaj, nazýva Pannoniu marchiou. Miserab. carmen c. 26 ap. Schwandt. Script. Hung. T. I. p. 305.
§. 26. Čo so kniežatstvom blatonským?
S Pannoniou prešlo i kniežatstvo blatonské pod žezlo moravské. Čože teda teraz kňazi na Blatnici, títo veční nedruhovia Moravy a kráľov moravských? Kocel už vtedy sotvá žil. Poslednia zmienka o ňom r. 877. Miesto jeho zaujal syn Bratislav. Tento i otca i syna prevyšoval duchom vražobným proti Morave. Pred Svatoplukom sa tuším uklonil z nutnosti: ale tajomne mu vždy škodil, kde mohol.
Pres jeho zeme medzi Sávou a Drávou, ku ktorým kedy a ako prišla renegátska rodina, nevedomo, šli r. 892 okolkom poslovia Arnulfovi, keď poslal popudzovať Bulharov proti Svatoplukovi, a nahovárať ich, aby nepredávali Moravanom soli. 119.) Prosto pres Pannoniu cestovať nesmeli, aby ich Svatopluk neprechvátil.
____________________
119.) Missos etiam suos inde ad Bulgarios et regem eorum Landomir, ad renovandam pristinam pacem, cum muneribus, mense septembri, transmisit, et ne coemtio salis inde Moravanis daretur, exposuit. Missi autem, propter insidias Zwentibaldi ducis, terrestre iter non valentes habere, de regno Brazlavonis per fluvium Odogra usque ad Gulpam, dein per fluentes Save fluminis navigio in Bulgaria perducti, ibi a rege honorifice suscepti, eadem via, qua venerant, cum muneribus, mense majo reversi sunt. Annal. Fuld. a. 892. Srov. §. §. 7. 33.
§. 27. Smrť Methodova.
Pripojenie Pannonie ku Morave boloby usnadnilo arcibiskupovi Methodovi úradovanie, ktoré sa vzťahovalo na oba brehy Dunaja, keby bola bývala národnia shoda a ďaleko siahajúca državná múdrosť panovníka. Ale všetko chýbälo. Národ celý sa neznal svorne oduševniť jednou velikou myšlienkou. Svatopluk ťahotil ku cudzotám, ošklivil sebe národní jazyk, pohŕdal národními bohoslužbami, posielal žaloby do Ríma na svojeho arcibiskupa, nechápal dôležitosť svojskej neodvislej hierarchie. Ubohému Methodovi mohlo krvácať srdco, že našiel tam len hlúpu krátkozrakú luzu, kde hľadal národ. So zkľúčenou myslou vstúpil svätý uštvaný muž r. 885 na Velehrade do hrobu. Poslední jeho vzdych bola žaloba na nerozum a nevďačnosť národa, jemuž šlechetne, ale marne, venoval najlepšie roky a trudy svoje.
§. 28. Viching.
Zaplesal nad jeho mohylou zbesilý Viching. Tento drzý Nemec, biskup nitriansky, zadával mu, a to bezo prestania, najbolestnejšie rany. Method ho i vyklial, ale nič to ošemetníkovi neuškodilo, keď mal nad ním krýdla rozostreté Svatopluk. Pod jeho mohutnou ochranou mohol sebe čokoľvek dovoliť. Opovážil sa pustiť do sveta i lživú listinu, kde pápež Štefan V. vykliatie Vichingovo kydá nazpät na hlavu Methodovi. 120.)
Po smrti Svatoplukovej odešol z Nitry. Císar Arnulf učinil ho r. 895 svojím pisarom, a r. 898 biskupom pasovským. Arcibiskup však Ditmar zprotivil sa mu, a vyhnal ho so svojími suffragánmi. 121.) Arnulf ho potom ešte znovu vzal na svoj dvor. Kam sa potom laskavec Svatoplukov, po brzo nasledovavšej smrti Arnulfovej, ešte podel, nenie vedomo. 122.)
____________________
120.) Anathema qui indixit, in caput redundabit ejus. Ginzel Gesch. d. Slav. Apost.
121.) Engilmarus Pataviensis episcopus obiit, in cujus locum Wihingus quidam Alamannus, contra instituta patrum prius Marahensis ab apostolico destinatus episcopus, rege concedente successit. Sed non multo post a Deotmaro archiepiscopo, caeterisque suffraganeis suis, contra voluntatem regis, canonicali judicio abjectus, ac Richardus ad eandem sedem episcopus in idipsum tempus ordinatus est. Annal. Fuld. a. 898.
122.) Germa. Sacra od Marka Hansiza T. I. p. 168. – Constitut. conci. Salisb. Fejér Cod. T. I. p. 168.
§. 29. Prenasledovanie učedelníkov Methodových.
Na Morave sebe umel tento vyzvedač Arnulfov a chytrý nástroj nemeckej politiky získať velikú vážnosť. On robil verejnú mienku, a ošialení Sloveni beželi za ním, ako za prorokom. Jeho pričineniem vypuklo, náhle Method oči zatvoril, krvavé prenasledovanie učedelníkov a privržencov obriadu slovanského. Gorazd, Klement, Lavrinc, Naum, Angelár a iných dvesto chovancov Methodových, boli ako zločinci reťazmi obtíženi, do žalárov hodeni, mučeni, potom za hranice upraveni. 123.) A to je pravde podobnejšie, povaze Svatoplukovej primeranejšie, nežli tá zvesť, že z počiatku panovania svojho duchovenstvo latinské vyhnal. On to učinil, ktorý žiadal od pápeža omšu latinskú? On, ktorý Vichinga povýšil na biskupstvo nitrianske? Zjavné je, že sa tu pripisuje skutok Rastislavov Svatoplukovi. {:Srov. §. 9. dokl. 43:}
Legenda umýva muríňa, keď dodáva, že to učinili „Nemci odo prirodzenia suroví a liuti,“ a dodáva k ospravedelneniu Svatoplukovému, že ho vtedy nebolo doma. Mohlo-li sa to stať mimo vedomosti a vôle kráľovej? Veď biskupi bávorskí vzdávajú mu pred pápežom chválu, že on vykorenil na Morave bohoslužby slovanské. 124.)
Padly tým i v Čechách a Poľsku. Vo kvete udržaly sa len medzi Bulharmi, Srbmi a Chorvátmi, na čas i vo kniežatstve blatonskom, kde sa ich ujal ľud, keď panovníci rozdávali štedrou rukou majetky duchovenstvu nemeckému.
____________________
123.) Legenda bulhar. gräc. Vyd. F. Miklošič Vied. 1847.
124.) Neophytam gentem, quam ipse dux {:Quentibaldus:} domuit bello, et ex paganis Christianos esse paravit. Remonštrácia biskupov bávor. r. 900. Letop. Matice Slov. 1869. sv. I. p. 45.
§. 30. Nová vojna Svatoplukova s Arnulfom.
Akoby pomstou za to, že dielo svatých bratov tak vyšlo na zmar, a za krivdu Rastislavovi učinenú, blížil sa už pád žalostný i Morave samej. Nástrojom jeho bol zlostný Arnulf.
Hrobár tento Moravy zpečoval sa pristúpiť ku smluve königstettenskej {:§. 25:}. Bolo mu ľúto ponechať Slovákom toliké zeme, od ústia Drávy až po Korutany. I bál sa súseda tak mohutného, aký bol Svatopluk, keď sa už i za Dunajom zahniezdi. Bolby rád oproboval ešte šťastie meča. Ale válečné chúťky jeho ochladily dvorské pletichy. Karol Tlustý mal len nemanželského syna, Bernarda; a bol poslední Karolingov výstrelok. Po smrti jeho mala država pripadnúť, v nedostatku zákonných dedičov, nezákonným, buď Bernardovi, buď Arnulfovi, nemanželskému Karolmanovému synovi. Tlustý klonil sa prirodzene ku svojemu koperdanovi. To vedel dobre Arnulf; umienil si teda odstraniť neschopného strýca násilne. Variac to v duši, dal i on r. 885 svojo privolenie k odstúpeniu zadunajskej Moravy Svatoplukovi, 125.) a potom zachodil tomuto polonemcovi všeliak za láskou; len nie tak, ako Regino píše, žeby mu bol daroval r. 890 Čechy. 126.) Vtedy už kmotrovia sebe zasa navrátili groše, ako tentýž Regino, v odporu sám so sebou, píše; 127.) bo zchytralý Arnulf už viac pomoci Svatoplukovej nepotreboval.
Pri jeho povýšeniu objavil zasa Svatopluk politickú krátkozrakosť, dal sa použiť za nástroj. Bezpečnosť Moravy požadovala muža usedlého, pokoja milovného na nemeckom trônu; Svatopluk pak dopomohol ku nemu r. 888 takému neposednému vyviášovi, aký bol Arnulf, ku velikému svojemu i krajny nešťastiu. Toľko čo obsiahol svoj zámer, hneď natiahnul inú strunu, dal Svatoplukovi pocítiť, že nie je darmo vasallom svatej rimskej ríše.
Povstalú napnutosť darmo probovali vyrovnať v pôste r. 890 v Omuntesbergu pri osobnej schôdce. 128.) Prišlo ešte toho roku medzi nimi ku vojne. Úspech musel byť na strane Svatoplukovej, poneváč r. 891 proboval Arnulf skrze poslov obnoviť pokoj. 129.) Keby sa mu bolo dobre viedlo, o smierenie by sa iste nebol uchádzal. A roku 892 chcel sa osobne sísť v Pannonii so Svatoplukom: 130.) ale tento neprišol. Istý to znak, že Svatopluk poriad víťazil.
Obrazený tým Arnulf, sošol sa r. 892 v Hengistfeldu s rodozradným kňazom blatonským Bratislavom, a radil sa s ním, ktorak a kedy by mohol vtrhnúť do samej Moravy, 131.) aby tak Svatopluka donutil vykľúdiť sa z Pannonie. Uzavreno bolo, napadnúť Moravu tremi vojskami od razu, 132.) obyčajné to postupovanie nemecké proti Moravanom.
____________________
125.) Pax in oriente inter Arnolfum et Zwentibaldum jurejurando confirmatur. Annal. Fuld. a. 885. Tak i Hermann. Contrac.
126.) Arnolphus rex concessit Zundoboch, Marahensium Sclavorum regi, ducatum Bohemensium. Regino L. II. a. 890. – Na základe tom píše i Pölitz: Arnulph... überliess demselben {:König Zwentibold:} auch Böhmen. Weltgeschichte B. II. p. 189.
127.) Zundebolch pacem poscit, et dato filio obside, hanc pacem sero promeruit. Regino L. II. a. 890.
128.) Mediante quadragesima rex Pannoniam proficiscens, generale conventum cum Zwentibaldo duce, loco qui vulgo appellatur Omuntesperch, habuit. Annal. Fuld. a. 890.
129.) Rex legatos suos pro renovanda pace ad Moravos transmisit. Annal. Fuld. a. 891.
130.) Rex de Francia orientem proficiscitur, sperans ibi Zwentibaldum ducem obvium habere. Sed ille more solito ad regem venire renuit. Annal. Fuld. a. 892.
131.) Inde rex irato animo in Hengistfeldone cum Brazlavone duce colloquium habuit, ibi inter alia quaerenstempus et locum, quomodo possit terram Moravorum intrare. Tamže.
132.) Consultum est, ut tribus exercitibus armatis regnum illud {:Moraviam:} invaderet. Tamže.
§. 31. Privolanie Maďarov Arnulfom.
Ale úspech sa im predca videl neistým; preto obrátili pozornosť svoju na Maďarov. Asijskí títo kočovníci boli už rozhosteni v terajšej Románii, a slúžili za mzdu pletichárskym Gräkom proti zadunajským Bulharom, jichž zeme na severňom brehu Dunaja obsadli, podnikali nájezdy proti ním, hromili, lúpili ich, svojích snaď, už poslovančených, príbuzných. Arnulf ich pozval ku pomoci vo svojej borbe so Svatoplukom, keď ho ináče prevýšiť nemohol, 133.) vrazil tým nôž do srdca západnieho Slovanstva, než i na Nemcov a ich državu uvalil úžasné storočnie pohromy.
Maďari pozvanie prijali. Jedon ich zástup mal účasť na tom nájezdu, ktorý Arnulf r. 892, s Franky, Bávormi a Alemanmi, do Moravy podniknul, a za štiri týždne ju mečom a ohňom pustošil. 134.) Zo prítomnosti Maďarov možno zavierať, že tá Arnulfom zpustošená Morava bola Pannonia. Do Povážia nebolby ich pustil Svatopluk, tým menej do vlastnej Moravy. A obmedzenie nájezdu na štiri týždne je istý znak, že nájezdníci pošli domov s krvavými hlavami.
Tak bolo i r. 893. Svatopluk tak málo utrpel lonským nájezdom, že ku nemu za riadom utekali nespokojní s Arnulfom nemeckí páni, ešte i Engelšalk, ktorý mal unesenú nemanželskú dceru Arnulfovu. Tento žuril na preletčíkov, keď sa vrátili, alebo ktorých sa zmocniť mohol. Engelšalk bol v Rezne oslepen. Vilhelm, jeho brat, a mnozí iní ztratili hlavu pre priatelenie sa s Moravanmi. 135.) V žurivosti svojej podniknul tohože 893 roku i nový nájezd do Pannonie, ale bol rád, že vyváznul. Padnul kdesi do zálohy, a len z ťažka sa mohol navrátiť na dvor svoj, do Otingy v Bávorsku. 136.)
Čo ho pri tom najviac mrzeť mohlo, to bola zpreneverilosť jeho spojencov Maďarov. Dostavili sa i r. 893, ale Svatopluk ich nahnal do akýchsi úžin, a bolby ich vcele potrel, keby im nebol prispel ku pomoci, od západu Arnulf, od juhu Bratislav. 137.) Za to sa mu Maďari odslúžili tým, že bez rozdielu lúpili priateľa i nepriateľa. Arnulf musel sa i s nimi potýkať. 138.)
____________________
133.) Arnulfus, cum Zuentibaldum, Moravorum ducem, sibi viriliter repugnantem, debellare nequiret, depulsis his munitissimis interpositionibus, quas vulgo clusas nominari praediximus, Hungarorum gentem in auxilium evocat. Luitprandus Hist. L. I. c. 5.
134.) Rex assumptis secum Francis, Bojoariis, Alamannis, mense julio Moraviam venit: ibi per IV. hebdomadas cum tanta multitudine, Ungaris etiam ibidem ad se venientibus, omnem illam regionem incendio devestandam versabatur. Ann. Fuld. a. 892.
135.) Engilscalchus... rapta de concubina regis filia, ad tempus se Moravos exul contulit. Post haec ad gratiam regis non longum veniens, marchensis in oriente effectus ost... Dein Radaspona obcoecatus est. Hinc etiam Willihelmus, filius patruelis ejus, missos suos ad Zwentibaldum ducem dirigens... capite detruncatus est. Frater quoque ejus, cum Marehanis exul delitescens, insidioso consilio ducis, cum aliis quam plurimis, interfectus est. Annal. Fuld. a. 893.
136.) Arrepto itaque rex itinere, iterum regnum Zwentibaldi ducis ingreditur cum exercitu, maxima parte illius regionis exspoliata, propter insidias positas, magna cum difficultate itineris in Boioaria ad regiam curtem Ottingam reversus est. Tamže.
137.) Arnolf contra Maravenses pergebat, et Agarenos, ubi reclusi erant, dimisit. Hepidanus a. 893. Doslovne tak Anal. Sangall.
138.) Factum est bellum magnum inter Bauarios et Ungarios. Chron. Hildesh. a. 893.
§. 32. Osadenie sa Maďarov na Tise.
Maďari, keď sa ich Arnulf nepýtal, čo zaslúžili? zaplatili si sami, zlúpivše priateľa i nepriateľa; a potom pospiechali, odkuď prišli. Lebo dobehla zvesť, že tábor ich na Čiernom mori je rozplašený. Za nimi totiž posúvali sa od severu dávni ich vrahovia Pečenci, a od juhu strehli obrazení Bulhari na príležitosť pomsty. Spojivše sa, udreli, keď bojovné mužstvo odošlo, pod vodcovstvom Arpádovým, do Pannonie, na pozostalých starcov, otrokov, ženy, deti, a poškrtili, alebo odvliekli do zajatia všetko, čo nestihlo zutekať. Bojovníci našli s návratom len vycedenú krev a zpustošenie. 139.)
Úron ten pocítili v následkoch i Nemci a Moravani. Maďari čo mali robiť? Na severu stoja pevne Pečenci, na východu hučí moro, na juhu zatínajú päste rozdráždení Bulhari. Zostávala cesta len na západ, a túto i nastúpili. Pobravše zbytky, zaplavili Sedmohradsko a vsypali sa v Potisie; čo bolo veľmi zlé nadelenie i pre Moravanov i pre Nemcov. Lebo z týchto nových sídel podnikali bezo prestania nájezdy do Pannonie proti obidvúm.
____________________
139.) Šarl. c. 40. – Leo Grammat. – Cedrenus.
§. 33. Končina Svatoplukova.
Svatopluk vyšol z borby rokov 892, kde Arnulf i Bulharov huckal proti Moravanom {:dokl. 119:}, a 893 nepokorený. Odolal i divokej sile Maďarov, i celej moci nemeckej. 140.) Ba práve teraz nalezal sa na vrcholu slávy. Bolby mu tuším i Arnulf podal ruku ako samostatnému panovníkovi, keby ho vyšší rozkaz nebol odvolal z dejišťa. Na sklonku totiž r. 894 umrel. 141.) Tým všetko vzalo inú tvárnosť, sláva slovenská klesla s ním do hrobu.
Z pamäti národa dosaváď nevypadnul vcele. Na Morave ho vraj ľud ešte zhusta spomína. Báji o ňom, že žije v akejsi jaskyni, a v čas najvätšieho nebezpečenstva že sa zjaví. Kosmas bľúzni, že r. 894 zo samého bojišťa zmiznul. Vstúpiv vraj do seba, že nespravodlive povstal proti svojemu pánovi a kmotrovi, sadnul o polnoci na koňa, prchnul jedným honom medzi pustovníkov na Sobor. Tam napred zabil svojho koňa, meč zakopal, a tak sa pripojil štvrtý ku trom pustovníkom, ktorým sa len v hodinu smrti dal poznať. 142.) Dojímavého predmeťu tohoto zmocnilo sa i náboženstvo. Svatopluk, v podobe trochu zmenenej, vriaden jest do počtu svatých. 143.)
Zostali po ňom traja synovia, 144.) Mojmír II., Svatopluk II., a snaď Svatoboj. Šarlátorodenec prilepuje hašternej tejto rodine gräckú bájku o prútoch, ktoré vraj umierajúci otec Svatopluk, napred v jednom sväzku všetky, potom po jednom, kázal synom lámať. 145.) Ukazuje to, ako veľmi zpovestnely sváry hašterných Svatoplukovičov.
Otec podelil medzi ních, obyčajom slovanským, vládu, s ustanoveniem staršieho. A sice, za velikého kňaza, čili kráľa, ustanoven najstarší, Mojmír II., so sídlom, mienkou Katonovou v Pannonii, 146.) našou na Velehrade. Hádame, že Pannoniu dostal Svatopluk II., kniežatstvo povážske Svatoboj. Skorá tohoto smrť mohla zavdať bratom príčinu sváru. Snaď že Mojmír II. chcel sám zaujať odmrť. 147.)
____________________
140.) Sigebert ho snaď matie so Svatoplukom II. Ad quem debellandum cum non sufficeret, gentem Hungarorum regno immisit, eorumque auxilio Zwendebaldum devicit et tributarium fecit. Sigerbert. Gembl. a. 893.
141.) Regino píše mýlne: Zundopoch diem clausit extremum. Regino L. II. a. 893.
142.) Cosmas Prag. Chron. L. I.
143.) Benediktíni majú vo svojom mesiacosloviu ku 5 idus martii: „In finibus Ungariae depositio sancti Svatocopii, regis Moraviae.“ Tu ináče hrá obraznosť. Žil ako zvrchovaný rozpustlec. Z razu sa porve, beží medzi pustevníkov na Sobor. Žil tam 15 liet, † 925.
144.) Troch udávajú Šarlátorodenec a Hildegard, ostatní dvoch.
145.) Šarl. {:Constan. Porphyr.:} De admin. imp. c. 41.
146.) Quia nobilissima Magnae Moraviae portio Pannonia fuit, cui natu maximum filium Svatoplugus praefecerit. Katona Hist. Ducum p. 189.
147.) Sasinek Dej. driev. nár. Uhor. p. 137.
§. 34. Rychlé klesanie državy pod Mojmírom II.
Číhavý Arnulf mnul si od radosti ruky, keď mu doletela zvesť o smrti strašného protivníka. Uzavrel hneď v jeseni s Mojmírom II. prímerie, 148.) ale len aby mal čas dejstvovať politikou, podkopať v tichosti jeho prestol, použiť vlastnej vždy Slovanom hašternosti. A mal príčinu žiadať uprímne pokoj. Prišlí do samého súsedstva Pannonie Maďari hrozili tak Nemcom, ako Moravanom, a zpustošili i r. 894 Pannoniu. 149.)
Čo predpokladal domyselný Arnulf, to sa hneď počalo zbývať. Náhle zatvoril Svatopluk oči, rozpadla sa veliká slovenská država. Pohanskí ešte Slovani cudzili sa Moravy, kresťanov vôbec, považujúce ich za zradcov veci národnej, a ľahko dali Moravanom výhosť po smrti Svatoplukovej. Kresťanským už Slovanom sa neľúbilo, že požadoval od ních poslušnosť a prísne povinnosti, vojenské služby, bezpochyby i daň. Všetci ostydli proti Morave, keď zhasla v nej myšlienka čistej slovanskosti, presného života svojského, a znovu nastúpilo lipnutie ku Nemcom a čiastočné uznanie ich zvrchovanosti. Keď sa raz ponížil Svatopluk za vasalla nemeckého kráľa, tu už potom každý chcel radšej byť poddaným kráľovi, nežli jeho vasallovi.
Predo všetkými sa odorvali tí, ktorí sa mali, ako najviac ohrožení, najúsilneji jednoty držať, Češi. Pokrestený Methodom Borivoj umrel hneď po Svatoplukovi, synovia pak jeho, Spytihnev a Vratislav, nemali ducha otcovho, ktorý sa nezdráhal priniesť obeť jednote. U ních prvých vytuchnul slamenný plameň slovanskosti. Už r. 895 pretrhli ošemetníci všetko spojenie s državou moravskou, a bežali do Rezna, 150.) získať narodu svojemu slávu – byť na všetky potomné časy „najistejšou hraďbou svatej rimskej ríše.“ 151.)
Príklad ich zachvátil Srbov v Míšni a Lužiciach. Vypovedeli i oni poslušnosť Moravanom, a radšej chceli slúžiť Nemcom, nežli Slovákom. Nemali títo tuším ani potrebnými vlastnosťmi, vľúdnosťou, shovievavosťou, krotkosťou, prístupčivosťou, zaopatrených úradníkov. Posielali do provincij ľudí pyšných, lakomých, surových, hrubých; preto sa stali nenávidenými.
Museli byť i doma, vo vlastnej Morave, akési nepokoje, zapríčinené snaď tiež neslušným zachádzaniem surových predstavených. Na to poukazuje tá, vyslanstvom Mojmírovým r. 897 v Otinge prednesená žiadosť, aby Arnolf vyhnancov a úskokov jeho neprijímal, u sebä nedržal. 152.)
Mal neborák dosť roboty. Bo chcel zastaviť žiaľký rozklad, nutil odpadlíkov ku poslušnosti. Češi prosia r. 897 Arnulfa o pomoc proti nemu, a r. 900 plenia na vzájem Moravu s Bávormi. 153.)
Za Dunajom mal Svatopluk II., jestli skutočne tam vládnul, už r. 895 s kýmsi vojnu, bezpochyby s Maďarmi, hoc práve vtedy válčily, s veľkým úsiliem, i s Bulharmi, na južnej strane Dunaja. 154.) Lebo o srážkach akýchsi píše letopisec, keď zvestuje, že Arnulf, šed po korunu císarskú do Ríma, ochranu Pannonie sveril blatonskému Bratislavovi. 155.)
____________________
148.) Pax tempore autumni inter Bojoarios et Moravos compacta est. Annal. Fuld. a. 894.
149.) Avari, qui dicintur Ungari, in his temporibus ultra Danubium peragrantes, multa miserabilia perpetravere. Annal. Fuld. a. 894.
150.) Contigit, ut gentis Bohemitarum duces ad imperatorem Arnulphum, qui tunc temporis civitate Raduspona moratus est, advenerunt, offerentes ei regia munera, et sua suorumque suffragia contra eorum inimicos, Marahabitas scilicet, postulantes, a quibus saepe... durissime comprimebantur. Annal. Fuld. a. 895.
151.) Císar Ferdinand r. 1527. Monum. Hung. hist. V. 94.
152.) Advenientibus ibidem ad eum Maravorum missis, qui pro pace custodienda, ne exules eorum profugi reciperentur... flagitant. Annal. Fuld. a. 897.
153.) Baiouarii per Boemiam, ipsis secum assumptis, regnum Marahanorum cuncti per tres hebdomadas devastantes irruperunt. Annal. Fuld. a. 900.
154.) Graeci eos {:Ungaros:} in regnum Bulgarorum ultra Danuvium transponunt. Annal. Fuld. a. 895.
155.) Stipantibus iisdem in partibus inter se conflictibus... Arnulphus imperator Pannoniam cum urbe Paludarum {:Blatnica, Mosburg:} tuendam Brazlauoni, duci suo, commendavit. Annal. Fuld. a. 895.
§. 35. Vojna medzi Svatoplukovičma.
Roku 898 povstaly inakšie srážky, srážky medzi bratma Mojmírom II. a Svatoplukom II. Císar Arnulf, biskup Viching, krajištník Aribo, tento nevďačník, pre ktorého sa bol Svatopluk I. zamotal do vojny s Arnulfom, jeho syn Isenrich, 156.) a iná nečistá čeliadka, potuď popudzovali bratov jednoho proti druhému, až sa schvátili a pustili v borbu, vo ktorej zahynuli oba, spolu s državou.
Arnulf zaplesal v duši, a hneď kázal krajištníkovi Luitbaldovi, grófovi Aribovi, a iným pánom, aby sa postavili na hraniciach s vojskom, a poskytli pomoci tomu zo zápasiacich bratov, ktorý ich o to požiada. Chcel borbu predĺžiť do vysilenia bratov, aby potom pekne krasne obidvúch pridlabčil. Shromaždeným nedala dychtivosť čakať na hraniciach. Vtrhli do zeme nepriateľskej a zpustošili ju ohňom i mečom. 157.)
To nezastavilo borbu bratov. Zápasili i vtedy medzi sebou ďalej, keď Nemci pálili dediny, a odháňali korisť. Slabší bol Svatopluk II. Mojmír ho tak ztiesnil, že už nemal viac, ako jedon zámok. I tam bol už úzko obléhaný. Nemcom bolo žiaľ neboráka. Vtrhli znovu v zime r. 898 do Moravy, oslobodili, odviedli do Bávor Svatopluka, 158.) rozumie sa, že s veľkou korisťou a novým zpustošeniem krajny. 159.) Mojmír II. zostal tak jediným pánom obstrihanej, hlboko hlboko kleslej Moravy: ale s novým jej oslabeniem. Arnulf zaujal tuším nadobro Pannoniu.
____________________
156.) Inter duos fratres gentis Marahensium, Moymarum videlicet ac Zwentobolchum, eorumque populum, dissensio atque discordia gravissima exorta est... Istius ergo dissensionis et disruptae pacis inter supra nominatos fratres Arbo comes et Iharico filio suo instigante instructor, delatorque atque proditor esse convincitur. Annal. Fuld. a. 898.
157.) Imperator ista sciens, marchiones suos, Luitbaldum et Arbonem comitem, una cum caeteris fidelibus suis, parti, quae ad se spem et confugium habuit, auxilium ad eorum liberationem protectionemque Bavarios suos primates transmisit. A illi ore gladii igneque, prout poterant, inimicos suos humiliaverunt. Annal. Fuld. a. 898.
158.) Iterum expeditione ordinata, tempore hyemali Bawariorum principes cum suis fines Marahabitarum hostiliter invaserunt. – Denique non post multum temporis Bawarii terminos Maraborum confidenter iterato intrantes, et quaecunque poterant diripiendo populati sunt, et Zendobolchum puerum, filium antiqui ducis Zwentibolchi, suumque populum se ergastulo civitatis, in quo inclusi morabantur, eripuerunt, atque... secum abduxerunt. Ann. Fuld. a. 898.
159.) Discordia capitalis inter fratres Zwentibaldum et Moymarum, Marahenses duces, facta. Luitpoldus marchio cum aliis Marahenses in imperium rebelles vastat. Item Baioarii fines Marahensium hyeme vastant. Herman. Contrac. a. 898.
§. 36. Smrť Arnulfova a výboje Maďarov.
Nedlho sa však tešil hrobár Moravy vydobytku tomuto. Už 8. dec. 899 pošol, roztočený za živa červíkmi, 160.) za ľubečičkým svojím kmotrom Svatoplukom.
Mal ešte príležitosť videť, čo získal privolaniem Maďarov. Lebo sotvá odjal Pannoniu Moravanom, už ju odjali Maďari jemu, a hospodárili tam strašne, keď ležal na smrtelnej posteli. Čo nezhabali, to spálili; čo nezabili, to odvliekli na Tisu do zajatia, cirkve latinské všetky zborili. 161.) Ba vtrhli i do samého Bávorska, a, keď práve Bávorčíci lotrovali s Čechmi v severnej Morave {:dokl. 153:}, Maďari zpustošili Bávorsko na pädesiat míľ do okola, 162.) spojeni so Slovákmi zadunajskými.
____________________
160.) Turpissima valetudine expiravit. Minutis quippe vermibus, quos pedunculos ajunt, vehementer afflictus, spiritum reddidit. Luitprand. L. I. c. 9.
161.) Alios captivos duxerunt, alios occiderunt... ecclesias Dei incenderunt, ita, ut in tota Pannonia nostra, maxima provincia, tantum una non appareat ecclesia. Remonštrácia biskupov bávor. z r. 900 {:Fejér mýlne 899:} Letop. Mat. Slov. 1869. I. 46.
162.) Annal. Fuld. a. 900. – Murat. II. 576.
§. 37. Zadunajskí Slováci spojujú sa s Maďarmi.
Pomer Maďarov ku Slovákom a Nemcom prevrhnul sa v opak. Prišli z Románie pomáhať Nemcom proti Slovákom: teraz Nemcov bijú, lúpia, so Slovákmi sú brat a brat. Títo sami prizvali Maďarov, vykázali im sídla medzi sebou, vzali odev maďarský, oholili si ich obyčajom hlavy, a pošli s nimi na zboj, 163.) hromili menovite Nemcov, aby odpomstili večné ich vraždy.
Ktorak sa udal prevrat tak neočakávaný? Tu možno len hádať; a to sebe dovoľujeme. Známe už dobre blatonského kňaza Bratislava, i jeho otca Kocela, i dedu Pribinu. Všetci boli renegáti; a renegát všetkého schopný. Bratislav snuval vždy proti svojeti, a pochleboval, slúžil Nemcom. Teraz ale títo slabú poskytli pomoc pri opetujúcich sa od r. 892 každoročne nájezdoch maďarských. Je pravdepodobné, že po opetnom zaujatiu r. 899 Pannonie podráždili i pravoslavný slovenský ľud fanatickou náboženskou nesnášelivosťou, natiskujúce mu samospasitelné bohoslužby latinské. Vida to s nechuťou Bratislav, stal i sám na stranu nespokojného, snaď i zbúreného, ľudu, a privolal Maďarov, spojil sa s nimi. Čím vätší bol hnev na Nemcov, tým uprímnejšie potom bratríčkovanie sa s Maďarmi. Ináč sebe prekvapujúcu pohádku vysvetliť neumieme.
Mojmíra II. a severních Moravanov sa to netýče. Mojmír uzavrel s Nemcami r. 901 čeliaci proti Maďarom pokoj. 164.) Severní Moravani bili sa vždy s Maďarmi, kedykoľvek prechádzali pres ich územie i pri boku Nemcov zahynuli.
Zvesť o nespodievanej zrade Bratislava mohla boľastne dojať Arnulfa v posledních dňoch jeho života. Videl sa strašne oklamaným vrtkavým renegátom. Počestnosť a šlechetnosť Mojmírovu poznal pripozde.
____________________
163.) Ipsi multitudinem Ungarorum non modicam ad se sumserunt, et more eorum capita suorum pseudo christianorum penitus detonderunt, et super nos christianos immiserunt atque ipsi supervenerunt. Uvedená remonštrácia.
164.) Anno 901 generale placitum Ratisbona civitate habitum est. Ibi inter alia missi Moravorum, pacem optantes, pervenerunt; quod mox, ut petierunt, complacuit. Annal. Fuld. a. 901.
§. 38. Obnovenie arcibiskupstva moravského.
Na žiadosť nešťastného tohoto panovníka, ktorý pri všetkom namáhaniu nemohol odolať valiacimu sa prúdu spojených nehôd, vysvätil ešte pápež Ján IX. r. 899 pre Moravu arcibiskupa Jána a biskupov Danieľa a Benedikta.
Boli to už bez pochyby čistí latiníci a Nemci, a predca toto obnovenie hierarchie moravskej, ač teraz dosť bolo iných blízko ku koži idúcich starostí, tak rozpálilo Nemcov, že vo sŕdoch i najtajnejšie myšlienky teplého svojeho srdca nemeckého neopatrne vyklebetali. So hrôzou čítame tú už spomenutú remonštráciu, ktorú biskupi bávorskí r. 900 pápežovi poslali, menom celého duchovenstva i ľudu kresťanského v Norikume. Bo vätšmi sa človek hrozí podlých rečí, nežli podlých skutkov. A také reči stoja tu pred námi v celej ošklivej nahote. Máme tu nestydaté, mravní cit na najvýš urážajúce vyznanie toho, čo Nemci hľadali pri rozširovaniu náboženstva lásky. Poučujú pápeža, že oni obrátili Slovákov, majú teda právo na večné veky viesť u ních duchovniu spravu a dane vyberať. A práva toho že sa nemienia vzdať. Ich vyučenci musejú, či chcú či nechcú, poddaní byť nemeckému kráľovstvu. 165.) Koho oni raz pokrestili, ten je s celým svojím potomstvom, na veky ich otrok. Žiadosť nestydatých násilníkov smeruje ku tomu, aby zošlo z toho rozdelenia jednoho biskupstva {:pasovského:} na pätoro. Stránku im lapá i mohučský arcibiskup Hatto. 166.) Tento píše, slohom svetoborným, že Slováci sú odbojní poddaní Frankov, a voľ nevoľ šiju v ich jarmo zkloniť musia. Na prípadnosť nevyslyšenia hrozia násilníci i samému pápežovi.
Tak brojili Nemci, menovite ich zosvetštené, bojovné duchovenstvo, proti obnove biskupských stolíc na Morave vtedy, keď už horely ich mestá, dediny, chrámy, krev sa cedila potokmi, plač a bedákanie plenníkov štiepaly nebesá. Už sami hynuli, a ešte vždy dupkali nohami a vrešťali, že Moravu na slobodu nepustia.
____________________
165.) Id circo jure proprio tributarios habere debuerunt et debent, et si velint nolint, regno subacti erunt.
166.) Fejér Cod. T. I. p. 235.
§. 39. Poslednie roky Moravy.
V samom skutku táto už od Nemcov, kde i tak na trône sedel chlapec, mala z ohľadu zbroje pokoj. Maďari oproti tomu zavládli Pannoniou výlučne a nadobro. Nad to počali i severniu Moravu nepokojiť, do jej hraníc sa od Tisy posúvať, pres jej územie na lup chodiť. R. 902 podnikli nájezd i na Moravu i do Bavor. Tu bol jedon z ních zradne pri hostinskom stole zabitý. 167.) Moravani odrazili nájezdníkov so ztratou. 168.) R. 903 porazili ich tiež. 169.) Podobne r. 906, pri návratu zo Sáska. 170.)
Roku ale 907, v auguste, bola svedena na poliach bretislavských {:prešporských:} rozhodná, neobyčajne krvavá bitka medzi Maďarmi z jednej, Nemcami a Moravanmi zo druhej strany, u prítomnosti ledvá ochráneného mladistvého kráľa Ludieka IV. Opis bitky tejto, ktorá Maďarom získala terajšiu vlasť a vráta Nemecka do korian otvorila, podáva Aventinus, svedok až nadto pozdný {:z časov reformácie:}, ale mienkou učených hodnoverný, bo vraj nič bez dokladov netvrdil. Tu niet zmienky, pri vypočítaní národov 171.) o Moravanoch, pri pomenovaniu vodcov 172.) o Mojmírovi, to je pravda. Že ale Mojmír nikdy viac potom sa nezpomína, ani Moravy vo smyslu dávnom zmienka sa nedeje: slušne zavierajú z toho Palacký i Šafárik, že tam i moravské pluky stály a Mojmír zahynul mečom maďarským. Možno, že i odvedený r. 898 do Bávor Svatopluk II. prišol s Nemcami číhať na brata, a s ním spolu zložil kosti vo velikom hrobe Slovákov a krátkovekého ich kráľovstva.
Počiatok jeho kryjú nepreniknutelné mrákoty. Vystupuje z ních až po posledních vojnách Nemcov s Avarmi. Známe teda osudy jeho len pres jedno, deviato, stoletie. Kráľov poznali sme len štiroch. Mojmír I. panoval do 846, Rastislav do 870, Svatopluk I. do 894. a s Mojmírom II. klesla slovenská država r. 907 do hrobu, spolu s nádejami slovanského sveta, práve vtedy, keď ruský Oleg dobýval Carihradu.
____________________
167.) Agareni a Boioariis ad prandium vocati, ubi rex eorum Chussol occisus est, et alii quam plurimi cum eo. Hepidanus a. 902.
168.) Ungarii a Moravis ceduntur. Annal. Saxo a. 902.
169.) Hungari a Mariis occiduntur. Herman. Contrac. a. 903.
170.) Ungari vastaverunt Saxoniam. – A Moravis occiduntur. Pray Annal. vete. p. 345.
171.) Narisci, Boëmi, Chamabi, Vindelicii, Norici, Sennones, Athesini, Stirii, Venedi, Charini, Carni. Aventinus Annal. Boi. L. IV. p. 480. Nevynechal žiadon, ktorého už na svete nebolo.
172.) Luitpoldus austriacus, Theodmarus archimysta, Zacharias, Otto, Gumpold, Hartvic, Helmprecht, Sighart, Rathold, Hattochus, Meginhard, Eysengrin. Tamže. Bitku líči, ako čoby sa bol z neba prizeral.
§. 40. Starožitnosti moravské.
Boloby nad mieru zanímavé, keby sme spolu starožitnosti moravské nastoliť mohli. Ale ktorak zbudovať dom z ničoho? Predkovia naši boli tak nedbanliví, že nám žiadnej zvesti o sebe nenechali, nič neochránili pre potomstvo, ani dáky dejepis, ani náboženské báje a piesne, ani len dajedon zo svojích zákonov, aké predca mať museli, keď už v pohanstve písmo znali a užívali. 173.) Nemci pak o ničom inom nezvestujú, ako o vojnách a miereniu sa, i to len pobočne, mimochodom. A kto píše, to nie sú žiadni Tacitovia, ale sú temné mníšske hlavy. Nemáme teda žiadnych určitých, jasných zpráv o državnom spôsobe, občianskych poriadkoch, správnych, súdnych, rodinných, náboženských záležitosťach naších predkov. Musíme lapať len náhodilé riedke lúče, a uspokojiť sa potiahnutiem na nás toho, čo bolo všeslovanské.
Najvyšší na Velehrade 174.) sídlivší panovník nazýval sa prvotne, obyčajom slovanským, velikým kňazom, potom kráľom, 175.) Nemcom a ich Karlovi 176.) na vzdory, s námerou vyrovnať sa im, postaviť oproti ich pochabým nárokom iné podstatné nároky.
S odvrhnutiem však národnieho názvu neodvrhli národnie slovanské, ač veľmi škodné, zásady. Panujúca rodina považovala vládu za svojo dedictvo, vo ktoré sa jej údovia delili. Preto bolo, okrem velikého kňaza viac údelných kňazov. Veliký kňaz dával a odjímal kniežatstvá svojím pokrevným. Prameň to večných nepokojov a búrek. V dobe predhistorickej stávalo neomýlne i na Morave množstvo drobných kniežatstev, ktoré sa potom po málu vo vätšie hlatily. V historickej dobe známe už len dve údelné kniežatstvá, povážske, so sídlom v Nitre, a blatonské, so sídlom na Blatnici.
Pri obsadeniu veľokniežacieho prestola platilo pravidlo, že najstarší z rodiny panuje; čo ešte časteji a hrozneji zatriasalo državou.
Moc velikých kňazov bola tuším i na Morave obmedzená državnou radou, a tejto državnými, len prípadne odbývanými, snemami. Pri vládach svojských, samorastlých to ináče nebýva; len cudzí podmanitelia provodzúvajú vládu neobmedzenú.
Vojska stáleho nebolo; len v čas potreby schádzalo sa mužstvo podľa žúp, na aké krajna bola podelená. 177.) Na týchto sa zakladala obranná sústava práve tak, ako v Uhrách, keď maďarské kočovné zriadenie prestalo. Každá župa mala svoj hrad, svoje cesty, svoju spravu, svoje súdy, svoju zástavu, okolo ktorej sa bojovné mužstvo shromažďovalo. Panovníci však mali svoju stálu, vätšiu menšiu, družinu, ktorá im bola vždy, v čas vojny i pokoja, ku službám. I župy musely mať istý počeť ozbrojeného služobníctva, k udržaniu bezpečnosti, vyberaniu daní, uskutočneniu súdnych výrokov.
O sprave, súdoch, a rodinnom živote starých Moravanov bude platiť všetko, co Palacký vybadal o Čechoch. 178.) Slovani zaiste všade boli sebe podobni, Češi pak a Slováci i rečou, i mravmi, i celým spôsobom bytia a žitia, práve jedno.
____________________
173.) Prežde Sloviene ne imiechu kníh, no črtami i riezami čtiechu. Mních Chrabr u Šafárika Starož. p. 995. – Interius dii stant manufacti, singulis nominibus insculptis. Ditmar. Chron. Norim. L. 41. p. 150. – Nalezené vo Strelici kovové modly opatrené sú všetky nápismi. – I nordické sagy spomínajú slovanské runy.
174.) Terajšie Hradište na Morave. Hraďby zborené do nepoznania. Preto dajedni i pochybujú, žeby to bola bývala tá „ineffabilis Ratci munitio“ {:dokl. 58:} Fuldenských Letopisov. – Pessina {:Mars Moravicus c. 4:} píše: Circa annum 690 legimus {:kde? v tarandároch Turčanovi a Bonfiniovi:} regnase apud Moravos Marothum, sive Marovodum, regiam que habuisse sedem Vesprini in Pannonia. To bol pochytil Jos. Hložanský, objavil velemúdre, že Velehrad je uhorský Belehrad, a narobil z toho, vo svojom „Bielom Uhorsku“ mnoho zeleného kriku.
175.) V Pannonskej legende o sv. Methodovi {:vydal r. 1851 Šafárik:} strieda sa název kňaz a kráľ, slovenský a moravský. „Kňaz sloviensk.“ Propo. 8. „Moravskago koroľa.“ Propo. 8. Pápež dáva panovníkom moravským tituľ dux, neviazané diplomatickými ohľadmi kroniky hneď dux, hneď rex.
176.) Meno kráľ odvodzuje sa najprirodzeneji od Karla Velikého, tak ako císar od Caesara. Sasinek ho odvodzuje od kiralis, panujúci. Sr. Lexi. Ducangii. Rusi mena toho vo svojej reči neznajú.
177.) Predmaďarské dosaváď žijúce mená uhorských žúp: Bereg, Bihar, Bodrog, Čorngrad, Krasna, Ostrihom, Orava, Spiš, Nitra, Pešť, Tekov, Trenčín, Turec, Zvolen.
178.) Palacký Dej. č. D. I. č. 1. čl. 6.
§. 41. Stupeň vzdelanosti Moravanov.
Starých Slovanov nemáme sebe ani v pohanstve predstavovať ako dákych kaukazských divochov. Ba boli vzdelanejší, nežli ich obracatelia na vieru kresťanskú, pokuď ich závistiví Nemci nevytiskli od mora, nezničili ich tržbu, nerozkotali ich državy. Znali písmo, staväli podivné chrámy, hotovili umelé sochy, provodili rozsiahle svetové kupectvo. Do ich miest sa hrnuli, so svojím tovarom, kupci celého sveta. Oni boli vtedy asi to, čo teraz Angličani. O Vilcoch svedčí Helmold, že nebolo nad ních počestnejšieho a dobrotivejšieho národa; o meste ich Vinete, že sa tam shromažďoval tovar všetkých národov, a nič nechýbälo, čo je príjemné a zriedkavé. 179.) Čoby z takých ľudí bolo do teraz bývalo, keby ich neboli zničili lúpežníci!
Moravani síce ustupovali v osvete Slovanom kupeckým pri moru: ale boli tiež ľudia krotkí, zvedení, vyššej vzdelanosti dostupní. Okrem rolníctva a stadochovu, zapodievali sa i remeslami a tržbou, o čom svedčia franské zákony. Otvorených miest mať nemohli, pre ustavičné, z roka na rok sa opetujúce, nájezdy nemecké. Mali len hrady, ktoré dosaváď, v rozvalinách svojích, podivu v nás vzbudzujú, a boly vtedy spolu i mestá. Tam bývali remeselníci a kupci. Ta utekalo v čas nájezdu obyvateľstvo dedín, ktoré mohlo.
Večné nápasti nemecké udržovaly sice ducha hrdinského v národu. Boli to takí Čiernohorci. Čo muž, to neohrožený hrdina. Ale vývin občiansky, mravní, umný, tým bol zahatený úplne. Bojujúci neprestajne za svoju neodvislosť národ nemohol pokračovať; a v otroctve potom tým menej, keď ho roztrhali súsedi, ako handru.
Zmítané, po porážce bretislavskej, všeliak, a posléze k Uhrám prilipšie, Povážie delilo, od časov sv. Štefana, všetky osudy s Maďarmi. I prilnuli ku ním Slováci podtatranskí z celej duše tak, ako v ostatňom roku IX. stoletia Slováci zadunajskí. Nebolo medzi nimi, podo stínom všeobecného náboženstva, žiadnoho rozdielu.
Teraz ale jest rozdiel taký, aký medzi pánom, a otrokom. Na stolicu Štefanovu zasadli liberálni ctitelia boha maďarského, ktorí vyniesli výrok smrti na osiralých Slovákov, a celou mocou državnou uskutočňujú ho, vysielajú Torquemádov, zatvárajú školy a ústavy, ktoré si biedna raja slovenská svojími mozoľmi vystavila, ani na svoje zákony sa pri stíhaniu najdávnejších, predtým rovnoprávnych, obyvateľov koruny svatoštefanskej neviažu.
____________________
179.) Moribus et hospitalitate nulla gens honestior aut benignior potuit inveniri. – Quondam nobilissima civitas Winneta, praestans celeberrimam stationem barbaris et Francis. Fuit maxima omnium, quas Europa claudit civitatum, quam incolunt Slavi cum aliis gentibus permixtis. Civitas illa mercibus omnium nationum locuples, nihil non habuit jucundi aut rari. Helmold. Chron. Slavorum L. I. c. 2.
II. Maďari pred opanovaniem terajšej vlasti.
§. 1. Pramene.
Dva máme hlavnie, dejepiscami uhorskými za také uznané a potrebované, pramene, zo ktorých môžeme čerpať akú takú známosť o dejoch a osudoch Maďarov pred opanovaniem terajšej vlasti: jeden domáci, druhý zahraničný. Domáci je: Anonymi Belae regis notarii Historia Hungarica De septem primis ducibus Hungariae 1.); zahraničný: kniha císara Constantina VII. prímeniem Šarlátorodenca {:Porphyrogenitus:}, De administrando imperio. Obe diela nám podávajú zprávy o dávnych sídlach a príchodu Maďarov do terajšej vlasti: ale sa neshodujú, ba v najmnožších, a to podstatných, veciach sebe doprosta odporujú, tak že ich vonkoncom nelzä uviesť do súzvuku. 2.) Nutno voliť si jednoho z ních za vodcu, buď Anonyma, buď Šarlátorodenca. Ktorý z ních zasluhuje prednosť?
Šarlátorodenec je svedok veľmi blízky. Maďari vtrhli do terajších sídel na samom konci IX. stol., a Šarlátorodenec sa narodil r. 905, sadnul na trón už r. 911, písal spomenutú knihu o. r. 950, umrel r. 959. Prejal už dedične dobrú známosť o Maďaroch, a úplnejšú ešte snadno si mohol zaopatriť. Lebo dvor byzantský stál v ustavičnom obcovaniu s Kozarmi, svojími spojencami, 3.) posielal i vierozvestov na Krim; a Maďari boli i poddaní i dobrí priatelia Kozarov. Ich vojvoda Lebedias bol ženatý na Kozarce; obracal sa teda často vo dvorci kozarskych chaganov. Vyslanci gräckí mali príležitosť doznať sa tam všeličoho o Maďaroch; o čom iste nezameškali poučiť byzantský dvor, ktorý sa už len tým udržoval, že neprestajne huckal barbarov proti barbarom, a preto všade ňuchtal a pleticháril. Prejal teda Šarlátorodenec dedične obstojnú známosť o Maďaroch a ich minulosti. Mal s nimi i sám diplomatické snosenia, čo ho primälo oboznámiť sa s nimi čo možno najlepšie. Pri tom bol muž vedecky vzdelaný. Dielo jeho, hoc i ukazuje tu i tam slabé stránky, protimluvy, záhadné zamotaniny, a trpí na tú, všetkým dejepiscom gräckým vlastnú chybu, že letopočtu nešetria, javí sa predca ako výsledok pilného vedeckého bádania.
Anonymus Belae regis notarius 4.) oproti tomu je svedok pripozdný. Jestli žil pode kráľom Belom, teda to mohol byť len Bela IV., v polovici XIII. stol.; lebo vedie Maďarov popri Suzdale. Hrubý tento anachronism ukazuje aspon vek, kedy kronikár asi písal. Mesto Suzdal povstalo, dľa Schlötzera, 5.) v polovici XII. stol., a povesť jeho počala sa šíriť až r. 1169. Vtedy obsiahnul Andrej Bogoliubský hodnosť velikého kňaza bez toho, žeby sa bol preto preniesol do Kyjeva. Zostal i potom v Suzdale. Tým bolo preneseno stredište državy z juhu na sever, a Suzdal zpovestnel. Brzo však ho zastínila Moskva. Že teda Anonymus vedie Maďarov popri Suzdalu, tým si dáva makavé svedoctvo lže, ale spolu i objavuje vek svoj. Vtedy už Suzdal musel znamenite zpovestnieť, keď o ňom i jeden uhorský mních vedel; a skorej to byť nemohlo, ako za časov Bely IV.
Ani nevieme, čo bol bezmenný ten pisálek za človeka. Dielo jeho činí ten najošklivejší dojem. Zdá sa ti, že máš pred sebou bľúzniaceho v horúčke, 6.) alebo opilého chvastúňa, umienivšieho si písať lživú chváloreč o Maďaroch, paškvíľ o Slovákoch a Rumunoch. Ideál jeho je vyvolený národ židovský, hlavní prameň rozhorúčená obraznosť, 7.) poslední cieľ zvelebenie Maďarov, na úkor Slovákom a Rumunom. Po krajnej miere najdeš tam tandenciósny historický román. 8.) Čo sa dáko podobá histórii, nevieme, odkuď to má a čo v tom pravdy. Poneváč, kde ho možno kontrolovať, paholsky lže: ktorak mu tam veriť, kde len sám svedčí, alebo práve Šarlátorodencovi odporuje?
My si tohoto bereme za vodcu, a zatracujeme všelikú snahu smiešať rydzé jeho zvesti s Anonymovými bľúzninami, ako to učinil rabulistický jeho advokát Katona. Hneď vzal kus zo svojeho ľubého Anonyma, hneď zo Šarlátorodenca, a slátal z toho div histórie. Odporu nevidí nikde. I jeden má pravdu i druhý, a to vo všetkom. 9.)
My Anonyma budeme si len na toľko všímať, na koľko výmysly jeho, ktorých sa Maďari s ochotou chopili a kŕčovite pridržujú, v učenom svete zobecnely, v Uhrách verejnej platnosti dosiahly, 10.) alebo obsahujú medzi plevami i zrnko pravdy. Lebo že sa nachádzajú zrncia takéto, netajíme. Veď len zachoval snaď i dajednu pravdivú povesť a dačo i čítal, mal akétaké pramene pred sebou.
Vidno to i z toho, že sa vo mnohých vecach srovnáva so Kronikou Turčanovou {:Chronica Hungarorum magistri Joannis de Thwrócz:}, so ktorou sa tiež trochu musíme oboznámiť. Ona takže podáva zvesti o prvotních Maďaroch, a je temer jediným prameňom histórie uhorskej pri prvých kráľoch. Do užitku vošlo medzi dejepiscami uhorskými, dávať pri najdávnejších zvesťach prednosť Anonymovi, ktorému sú známe do podrobna všetky štedroty Árpádove, všetky bitky, žartíky, poľovačky, hostinky, oldomáše jeho vodcov. Až keď ich tieto priadkové, parobské bájky opustia, vtedy potom nakloňujú slychu Turčanovi.
Muž tento písal Kroniku svoju už za časov Mateja kráľa, ako vidno zo predmluvy. 11.) Ale to nenie dáke pôvodnie dielo, dáky výsledok učeného skúmania, prehŕňania listín. Majster Janko z Turca bol púhy odpisovateľ, ako sám výslovne vyznáva. Báv sa uštipačných súdov, uspokojil sa s odpisom rozličných cudzých diel. A tým lepšie poslúžil dejepisu, ako čoby bol prerábäl dľa svojej hlavy nalezený materiál. Zachoval nám dávnejšie pramene neporušené. Také sú menovite prvá a druhá časť. Je to doslovný odpis staršej kroniky, od neznámeho pôvodcu, ktorá sa dosaváď chová v císarskej knižnici viedeňskej. I tu nachodíme odvolávanie sa na staršie kroniky. 12.) Prvá časť jedná o prvom príchodu Maďarov, totiž o Hunoch. Sú to preohavné hlúpstva a nesmysly, pomiešané s pomyjami tehdajšej učenosti. Použiť sa z toho zhola nič nedá. Druhá časť má za predmeť druhý príchod Hunnov, totiž vlastných Maďarov. Tu sa v najdávnejších zpravách z časti srovnávajú, z časti rôznia nezáživné bľúzniny Turčanove s Anonymovými; čo poukazuje na akýsi spoločný, slobodne zpracovaný, prameň. Pravá kronika počína sa až s dobou kráľov: ale i tu plno makavých omýlov, a čas sa zriedka určuje. Ide až do smrti Karla Roberta. Tretia časť je odpis životopisu kráľa Ludieka od archidiákona de Kikullew, pisára Ludiekovho. Neborák tento sám vyznáva, že nemal pri ruce žiadnych zápiskov, a písal len z pamäti, neviazav sa na žiadon letopočeť. 13.) Písal za kráľa Žigmunda. 14.) Turčan pripojil ku tomu básnický opis tragickej smrti Karla Dračského, dľa Lavrinca de Monach. Štvrtá časť opisuje licho časy Žigmundove. Tu sa odvoláva na císarský register, ako prameň, a na palatína Michala Orsága. Taký je ten povestný v uhorskej histórii Turčan!
Daktorí učení mu závidia, že si osvojil cudzú slávu, keď na neho deje sa odvolávanie v tom, čo len odpísal. Nehľadal toho, ani lžive nepokračoval. Sám vyznáva uprímne, že nič svojeho nemá. 15.)
A skromnosť jeho lepšie poslúžila učenému svetu, nežli ošemetná drzosť nadutých Taliančíkov, Ranzana a Bonfina.
Ranzanus, biskup lucerinský, u kráľa Mateja za tri roky legát pápežský, bol sotvá dobrý novák v uhorskej histórii, a predca sa opovážil vystúpiť ako spisovateľ; 16.) aspon sa dostaly súkromné jeho zápisky pred obecenstvo. Dielo jeho je nesúdne, povrchnie, ľubovolné, reknul bych chlapecké zfušovanie kroník, z níchž si delal na spech výpisky, a sám sa učil. Nemá to pražiadnej historickej ceny. Pri jeho nezralých, ničomných žvastách mrdneš plecom a odvrátiš sa. Dielco však jeho je aspon krátke.
Ale Bonfin, tiež dvorjan a historiograf Matejov, nemajä nič svojho vlastnieho, žiadnych štúdij v uhorskom dejepise, tak rozpriadol ľubovolne nalezené kroniky, že z malinkých diel celé folianty napísal, pojav do toho i premnohé veci zahraničné, zvlášte talianske. Rozpisoval sa o všetkom, ale uhorskej historii ani najmenšej služby nepreukázal. Jeho folianty učených pomyj stoja menej, nežli krátičké dávne spisky, z nichž čerpal. Nevieš nikdy, čo vážil zo kroník, čo zo svojej obludami plnej hlavy. 17.) Vyjmä jeho opis súčasných europejských udalostí, môže sa považovať jeho dielo, akoby ho nebolo.
____________________
1.) Vydal poprvé r. 1746 Joan. Georg. Schwandtner, vo Scriptores rerum Hungaricanum T. I., Vindobonae, s pochvalnou predmluvou Mateja Béla.
2.) Skorej sa dá olej s vodou smiešať v čistú tekutinu, nežli Konstantin Por. s Anonymom v čistý dejepis Uhorska. Sasinek, Poč. Uhor. p. 52. Výrok tento osvojujeme si úplne.
3.) Chazaros Leoni imperatori foederatos. Continuator Theophan. in Leonem c. 9.
4.) Název notarius prichodí, zdá sa mi, poprvé v listine Bely IV. z r. 1266, kde čítame: Magister Poos et Benedictus, notarii aulae nostrae. Fejér Cod. T. IV. vol. 3. p. 314. Pred tým sa zvali kráľovskí pisári kancellármi.
5.) Jeho Nestor p. 133.
6.) Glaubt man hier nicht einen armen Kranken zu hören, der in einem Fieberparoxism tolles Zeug herschwatzt? Tamže p. 122.
7.) Ošemetník chlúbi sa božím zjaveniem. Iter historiae teneamus. Ac, ut Spiritus Sanctus dictaverit, inceptum opus perficiamus. Cap. 2. Dáva opetne i pohanovi Almovi dar Ducha Svatého. Je tak zaľúbený do sebä, že za šťastnú vyhlašuje uhorskú krajnu {:in Prologo:}, keď sa takým, ako on je, spisovateľom môže pochlúbiť. Ergo potius a me {:quam ex falsis fabulis rusticorum vel a garrulo cantu joculatorum:} veritatem nobiliter percipiat. Mc!
Felix ergo Hungaria,
cui sunt dona data varia,
omnibus etiam horis
gaudeat de munere sui litteratoris.
8.) Ten {:Anonymus:} věru ještě hůře si počínal, nežli Hájek náš, a i Kadlubkovi roveň se činí. Jest to opravdu neutešené znamení věku našeho, že ještě vždy muži učení se nacházejí, kterí lichým duchem národnosti usilují se zachovati pro historii nechutný ten trojlístek historických románopisců. Palacký Dej. nár. čes. D. I. č. 1. p. 171.
9.) Spomnem ešte jedno curiosum v učenom svete. Jozef Hložanský zadumal z Anonyma zbiť Maďarov. Napred opravil ľubovolne a zmenil podstatne, bez rukopisov, osnovu, a tak potom dokazoval čo chcel. Pohodelná to vec, ale Anonymus bude vždy svedčiť aký je, nie aký mu text študenti chlapci podstrčia, byťby im nezralé obecenstvo slovenské tleskalo.
10.) Keď r. 1874 roznítila vláda maďarská všeobecné prenasledovanie slovenských gymnasij, tu vyslaní inkvisítori hlavne po dejepisu ňuchtili. Šťastní my ľudia! Netreba sa nám trudiť. Vláda sa otáže stoličných výborov, ktorá je bezúhonná história Uhorska? Oni rozhodnú vätšinou hlasov, i koniec veci.
11.) A. D. 1358 incepta est ista Cronica.
12.) Collecta ex diversis cronicis veteribus.
13.) Hoc non praetermisso, quod tam luculenter et clare rerum gestarum seriem, per distinctiones annorum et dierum, disserere non potui... et sic venia tribuatur, cum sufficiat {:?:} rerum gestarum seriem enarrare. Cap. 25.
14.) Qui {:Sigismundus et Maria:} nunc conregnant. Cap. 52.
15.) Rebus in his ex me feci nihil, veteres in omnibus secutus sum historias, et sententias auctorum transgressus sum in nullo. Praefatio.
16.) Petri Ranzani Epitome rerum Hungaricarum per indices descripta. U Schwandtnera Script. rer. Hung. T. I.
17.) Certe si id resecueris {:apud Thuroczium et Bonfinium:}, quod fabulas redolet: tenues ii quidem, jejuni et exsangves efficientur, evadentque sui ipsorum longe omnium dissimillimi. Vix enim, in Bonfinio potissimum, plagula superabit, quae criticis ungvibus vel carminanda non fuerit, vel certe concerpenda penitus. Praefa. Math. Belii in Tom. II. Script. rer. Hung. edit. Schwandtner p. II.
§. 2. Miesto Maďarov v poradiu národov.
Po oceneniu prameňov vidzme, aké miesto zaujímajú Maďari, o ktorých najdávnejšie zvesti hľadať ideme, medzi národami.
V nedostatku jasných, spoľahlivých, skutočnosti primerených, okov lživej školskej učenosti zbavených, dejepisných zpráv, pri ošklivom bľuzneniu kroník o bájočných Skýtoch, musíme radu brať len od jazykozpytu. A tu sa srovnávajú skúmatelia, že Maďari náležia ku kmeňu finskému.
Rusi, ktorí sú tu doma, roztrieďujú finské jazyky na tieto štyry skupeniny: jazyk čudský, k nemuž náležia Suomi, Esti, Lopari; jazyk permský, semo patria Permci, Zirjani, Votiaci; jazyk bulharský mluvia Čeremisi a Mordva; jazyk uhorský, hovoria ho Ostiaci, Voguli a Maďari.
Posledních týchto reč odchýlila sa tisícročním vplyvom europejských jazykov, latinského, slovanského a nemeckého, na toľko odo svojej prvotnej povahy, že Maďarom už i v najbližších príbuzných ťažko poznať príbuzných. Ani týchto jazyk nezostal od toľkých čias, čo sa Maďari od ních odlúčili, bez valnej premeny. O vospolnom sa porozumeniu teda nemôže byť reči. Príbuznosť môžu len učení mluvozpytci vedeckým rozborom prácne vypátrať.
§. 3. Slovanské meno Maďarov.
Slovani vôbec nazývajú, a nazývali od nepamäti, Maďarov Uhrami. Čo to za meno? Môže sa odvodiť s jednakým právom i výsledkom, tak z reči slovanskej, ako z jazykov finských. My rádi tvrdíme, že Uhor znamená toľko, ako národ bydliaci u hôr, 18.) horali, horniaci, horváti, vrchovinci. Klaproth ale odvodzuje meno to z reči ostiackej, kde ugor znamená vysoký. 19.) Dľa tohoto výkladu značiloby meno Uhrov tiež obyvateľov výšin.
Za výklad Klaprothov hovorí to, že Ostiaci, najbližší príbuzní Maďarov, nosili tiež meno Uhrov. Týchto rozumie Nestor, keď ich takto vriaďuje medzi národy časti Jafetovej na Rusi: „Mera, Muroma, Vesi, Mordva, Zavlačská Čuď, Permi, Pečera, Jami, Uhra, Litva, Zimiegola, Krsi, Letigola, Livi.“ 20.) Potomne sa nazývali s predsuvkou „j“ Juhra, a ich zem Juhria, na riece Obu. Platili odo pradávnych časov daň severniemu čili veľkému Novémuhradu. Cár Ivan Hrozný opanoval ich, a vzal potom i titul kňaza juhorského. 21.) Nestor spomína ich ešte raz, keď vypravuje, čo slyšal od Huraty Rohoviča: „Juhra jest národ cizí a sousedí se Samojedy v půlnočních krajinách.“ 22.)
Dopúšťam však možnosť, že Slovani, neodvisle od týchto ostiackych Uhrov, dali Maďarom toto meno, ako obyvateľom výšin. Ale žeby Maďari meno Uhrov až v terajšej vlasti preto boli dostali, poneváč sa usadili u hôr tatranských, 23.) o tom sa vonkoncom presvedčiť nemôžem, a politikou viesť sa v dejepise nedám. Na Nestora darmo sa odvolávať; z neho protivné vysvitá. Nielen netvrdí, žeby Maďarom v terajších sídlach bolo priliplo meno Uhrov, povedá oproti, že „země Uherská od nich dostala své jméno.“ 24.) Ďalej nazýva kaukazské hory uhorskými. 25.) Čo viac, istý vrch pri Kyjeve bol nazvaný, od táborivších tam pred odchodom na Dunaj Maďarov, horou uhorskou. 26.) Ktorak sa mohla hora pri Kyjeve pomenovať po Maďaroch „Uhorskou,“ jestli ich už vtedy Slovani nenazývali Uhrami?
____________________
18.) Sasinek Poč. Uhor. p. 55.
19.) Srovnaj maďarské ugrani, ugor, skákať, skáče, čo je príbuzné s vysokým.
20.) Nestorův Letopis Ruský. I. Preložil K. J. Erben. Praha 1867. Tento preklad a toto vydanie majú sa rozumieť pri každom doklade z Nestora.
21.) Ot Sibiri pošli {:poslaní r. 1483 Ivanom Hrozným Rusi:} vniz po Irtišu, s Irtiša na Ob, v jugerskuju zemliu. Soloviev Istor. Rossie. V. 104.
22.) Nestor Letop. 80. p. 185.
23.) Maďari pred pádom državy veľko-moravskej usadivše sa prvotne u hôr, najmä u hôr sedmohradských, od územia uhorského práve tak boli miestnym menom {:U-gori, Ugri, Uhri:} pomenovaní, jako Slováci, u hôr bydlivší, totožným menom miestnym {:Horiti, Horvati, Chorvati:} po páde državy veľko-moravskej označovaní bývali. Sasinek Poč. Uhor. p. 35.
24.) Nestor Letop. 19.
25.) Kavkazské hory, totiž Uherské. Tamže. 1.
26.) Priplul {:Oleg:} pod Uhersko {:horu u Kyjeva:}. – Pohrbili je {:Oskolda a Dira:} na hoře, kteraž se nyní zove Uhersko. Tamže. 18.
§. 4. Bieli a čierni Uhri.
Ešte menej môžem podpísať to, žeby meno Uhrov napred naši predkovia Slováci boli nosili, a z ních že bolo preneseno na Maďarov, keď sa títo v sídlach oných uviazali. Toto má byť tiež učenie Nestorovo. On vraj pomenoval Slovákov pod západo-severnými Karpatami bielymi, Maďarov ale pod východnými Karpatami čiernymi Uhrami. 27.)
Ovšem, že Nestor zná i čiernych i bielych Uhrov. O čiernych píše: „Táhli Uhri černí mimo Kyjev.“ 28.) O bielych: „Prišli Uhři Bílí a ujali po ních {:Bulharoch:} zemi slovanskou. Ti Uhři totiž počali býti za Heraklea císaře, kteřížto napadli na Chozdroje, krále perského.“ 29.)
Že pod menom čiernych Uhrov rozumie Nestor Maďarov, o tom niet žiadnej pochybnosti. Označuje sa tým ich bývalá poddanosť. Dávni totiž Rusi nazývali národy volné bielymi, poddané čiernymi. 30.) Poneváč teda Maďari boli poddaní Kozarov, preto dostali název čiernych. Tu je všetko jasné a isté.
Nesnadná je oproti tomu veľmi otázka, čo za národ nazval Nestor bielymi, iný letopisec velikými {:n. 29:} Uhrami? Nesnádz pôsobí to, že Nestor píše o zaujatiu zeme slovanskej po Bulharoch, iný lietopisec po Vlachoch, a o výprave bielych Uhrov na perského kráľa Chozdroja za císara Heraklia, čo veľmi trudno sjednotiť.
Erben 31.) má za to, že Nestor vyrozumieva názvom bielych Uhrov Hunnov, ktorých i tak pod týmto menom nezná. Ale Hunni počali byť, prišli svetu vo známosť, a zaujali zem slovanskú, nie za časov Herakleových vo VII., než už vo IV. stoletiu, a v čas výpravy na Chozdroja boli už zmizli z dejišťa.
O výprave tejto na Chozdroja zná i Theofan, ale píše o pomocnom vojsku Kozarov a Turkov, 32.) rozumejúc pod tymito tuším tiež Maďarov. Ale ešte vtedy Maďari neboli zaujali zem slovanskú, nevytiskly z nej ani Bulharov ani Vlachov, ako píšu letopisci ruskí.
Sasinek vystavil mienku, že Nestor nazýva bielymi Uhrami naších slovenských podtatranských predkov, a že to sú tí Chorváti, ktorí za časov Herakleových prekročili Dunaj a vyhnali z Dalmatska i Pannonie Avarov. 33.) Leš nie o prekročeniu Dunaja píše Nestor, ale píše o válečnej výprave do Perska. Nie s Avarmi bojovali jeho bieli Uhri, než s Chozdrojom. Potom ako sa to srovnáva? Jestli bieli Uhri boli Slovani, ktorak sa môže povedať o ních, že po Bulharech zaujali zem slovanskú? Naposledok Slovákov s Chorvátmi stotožňovať bráni rozdielnosť nárečí. Reč slovenská náleží celou svojou povahou ku západním, chorvátska ku východním nárečiam, čo samo dostatočne mluví za náhľad Šafárikov, ktorý Šarlátorodencových Belochorvátov kladie na severní svah Tatier, do dnešnej Haliče. 34.)
O mnoho skorej by sa dalo mysleť pri Nestorových bielych Uhroch na Avarov, leš i tomuto sa dačo prieči. Nestor Avarov zná pod menom Obrov. Prečo ich teda tu nazýva bielymi Uhrami?
Odváživ všetko, prichodím ku tomu presvedčeniu, že tu kroniky ruské akosi spolu zmátli dve alebo tri udalosti, výpravu proti Chozdrojovi, a prikváčenie pridunajských slovanských zemí Maďarmi, pred nimi Hunmi a Avarmi.
____________________
27.) Sasinek Poč. Uhor. p. 56. n. 4.
28.) Nestor Letop. 8. – Po sich priidoša Pečenezi, i paki idoša Uhry Černyje mimo Kijeva, poslie že pri Olzie. Lietopisec ruskij. Časť I. Izdal N. L. Sanktpet. 1792. Pag. 10. {:Nemaťme tento s Nestorovým:}
29.) Nestor l. c. – Iný letopisec nazýva bielych Uhrov velikými. „Po sem priidoša Uhry velikije i nasliediša zemliu Slovenskuju, sohnaša Volochi. Sii Uhry načali byť pri carie Iraklii, iže chodil na Chozdroja caria Perskaho.“ Lietopisec ruskij l. c.
30.) Odtuď toľko tých bielych a čiernych. O Kumánoch píše náš Turčan: „Bessos et Cumanos albos {:Kumáni na Volge, Donu a Mori Chvalinskom:}, tandem Suzdalos, de hinc Ruthenos, crudeli sub dominatione pertranseuntes, in nigram Cumaniam {:terajšia Románia:}, quae nunc Moldavia forte creditur, devenerunt {:Hungari:}. Chron. I. 10.
31.) Jeho Nestor Ukazadlo: Uhři.
32.) Chazari, Caspiis portis disruptis, in Persidem irrumpunt, et Ziebelo duce, cui a chagano secunda dignitas est, Adroegam provinciam penetrant. – Imperator ex Luzica solvens, illis se adjungere studuit. Cum Ziebelus imperatorem conspexit, ipsum adoravit. Turcorum autem exercitus omnis in terram procidens, quasi majestatis horrore concepto, insolito honoris genere prosequutus est. Theophanes Chronographia. Paris 1655.
33.) Títo bieli Uhri {:naši Slováci:} boli práve tí, ktorí na povolanie Heraklia, prekročivše Dunaj, položili základ Horvátska. Sasinek Poč. Uhor. p. 174. n. 3.
34.) S Chorvátmi zatatranskými bojoval ešte r. 993 sv. Vladimír. „V liete 6501 {:ode stvorenia sveta:} ide Vladimír na Chorvaty, i prišedšu jemu z vojny chorvatskoj s pobiedoju.” Lietopisec ruskij Č. I. p. 124. Ešte r. 1335 takýto si dáva tituľ Kazimír: Rex Polonie, nec non terrarum Croacie, Sandomirie, Siradie, Lancicie, Cuyavie, Pomeranieque dominus. Fejér Cod. T. VIII. vol. 4. p. 62. Vydavateľ poznamenáva: Hic per Croaciam Russia rubra intelligitur. Ba snaď Krakovsko. A zasa meno Krakov zdá sa súviseť s názvom Chorvátsko, akoby sídelné mesto Chorvátov.
§. 5. Biele a čierne Uhorsko.
Sasinek, ako rečeno, má bielych Uhrov za Slovákov. K dokázaniu toho odvoláva sa i na životopiscu sv. Brunona, mnícha Ademara, svedka prastarého, sv. Štefanovi súvekého, r. 1030 zomrelého. Keď Nestor rozoznáva bielych a čiernych Uhrov, franský tento mních píše o bielom a čiernom Uhorsku, 35.) i zretedelne dáva nám znať, že pod čiernym Uhorskom rozumie Sedmohradsko. 36.) Tu to máme! Západní Slováci nazývali sa od bielych hôr bielymi Uhrami, a Maďari zdedili po ních zemepisné to meno.
Ale z podivných výrazov Ademarových neplyne, žeby ními označoval dáke predmaďarské pomery. K tomu je svedok osamotený a príliš nespoľahlivý. Hodnovernosť jeho buď posúdená z toho, čo ináče rozprávia. Čierni vraj Uhri nazývajú sa tak od obyvateľstva, ktoré je čierno, ako Muríni. 37.) Sv. Bruno pokresťanil i Uhry i Rus, pokrestil Geizu a nazval Štefanom, pri čom za krestného otca stál císar Otto III., podobne pokrstil i jeho syna a nazval tiež Štefanom. 38.) Čo platí osamelé svedectvo takéhoto bľúznivca? 39.) Snaď zaslechnul dačo o bielej a čiernej Kumánii, 40.) a preniesol to na súsednie Uhry. Byťby pak i bol název bielych a čiernych Uhrov skutočný, značilo by to len toľko, že v X. stol. východní Maďari v Sedmohradsku stáli pod vrchňou mocou Maďarov západních.
Na Slovákov sa na žiaden prípad nedá vztiahnuť název ani bielych ani čiernych Uhrov, leda na koľko už boli Maďarmi prisadnutí. Zmienka o Slovákoch deje sa v listinách a kronikách veľmi často, ale všade sú len Sclavi, so prídavkom Marahenses. Ungarii, Hungari prišlo až vtedy do užitku, keď Maďari Slovákov podbili.
____________________
35.) Abiit {:Bruno:} in provinciam Ungriam, quae dicitur Alba Ungria, ad differentiam alteri Ungrie nigre. Ademar L. III. c. 31. ap. Labbe. Bibl. T. II. p. 198.
36.) Stephanus enim rex Ungrie bello appetens Ungriam Nigram, totam illam terram convertere meruit. Tamže.
37.) Pro eo, quod populus est colore fuscus, velut Aethiopes. Tamže.
38.) Tamže a Pray Annal. veter. p. 378.
39.) Ademarus Chabanensis tot errores accumulat, ut vix ullam mereatur fidem in hisce rebus Hungaricis. Joh. Stilting Vita s. Stephani.
40.) V. dokl. 30.
§. 6. Latinské meno Maďarov.
Meno Ungari, Hungari dávajú Maďarom, pravda už spolu s podbitými národmi, spisovatelia latinskí, po ních i gräckí.
Odvodiť by sa dobre mohlo ode slovanského Uhri, Ugri: je to však vlastne len širšia forma mena Hunni. Nepovedám, že Maďari a Hunni boli jedno, ale z časti ich za jedno považovali europejskí učenci, z časti to bol všeobecný obyčaj v učenom svete, nazývať pozdejšie národy menom národov vyhynulých, ktorých sídla zaujímali. Pochádzalo to z túhy, pochlúbiť sa učenosťou, a bolo časom ozaj smiešnym. Tak Chalkokondylas, ktorý žil a písal už vo druhej polovici XVI. stol., Uhrov ešte vždy nazýva Pannonmi, Tatarov Skýtmi, Rusov Sarmatmi. Srbov ani on, ani Nikefor Gregoras, ináče nenazývajú, ako Tryballi. Hui! Bulharov i sám Pray nazýva časom Mösmi. Kde tieto národy už boli, alebo ich ani nikdy nebolo, a predca sa ich menami neprestajne značili národy živé, pokuďkoľvek lživá klassická učenosť vládla svetom! Tak to bolo i s Hunmi. Hoc už dávno zanikli v nepamäti, predca ešte vždy bolo meno ich podržano, a prilepeno menovite zaujavším ich sídla Maďarom, ba i naozajným Turkom. 41.) Maďarom sa prikladá hneď v užšej dávnej forme Hunni, 42.) čo ukazuje na stotožňovanie Maďarov a Hunnov, hneď v širšej Ungari, Hungari, 43.) čo predpokladá uznanie roznosti týchto národov; časom sa i udáva totožnosť mien týchto. 44.)
Tým je vysvetleno, prečo „meno Hungari už vtedy sa pripomína, keď ešte ani chýru ani slychu o Maďaroch v Europe nebolo.“ 45.) Už pred Maďarmi bola širšia forma mena tohoto, ktorá potom Maďarom výlučne prilipla, v užitku. 46.)
____________________
41.) Sunt autem Turci {:rozumie naozajných Turkov, nie Maďarov:} gens Hunnica. Zonaras Annal. T. III. p. 163. Edit. Lutet. 1567.
42.) Hunni vastant monasterium. Chron. Corbav. a. 916.
43.) Ipsi {:Slováci v Zadunají:} multitudinem Ungarorum non modicam ad se sumserunt. Remon. bisk. báv. r. 900. Letopis Mat. Slov. r. 1869. svä. I. p. 46.
44.) Ungari, id est Unni, introierunt in Italiam. Chron. Lupi Prot. a. 940. – Poeones, qui et Hunni et Hungari appellantur. Nice. Choniates Annal. L. III. – Hunni sive Hungari. Turčan Chron. I. 24. i viac razí. – De illa regione Pascatir exierunt Hunni, qui postea dicti sunt Hungari. Rubruqui Fejér T. IV. vol. 2. p. 278.
45.) Sasinek Poč. Uhor. p. 56. nota. Tak i Pray: Hungarorum nomen jam tum, cum in Asia morarentur, latinis scriptoribus cognitum. Annal. vet. p. 195.
46.) Quondam Hungari vocabantur Gepides. Leo Sapi. – Hungari {:rozumie Hunnov:} hinc sunt noti, quia ab ipsis pellium murinarum venit commercium. Jornandes de rebus Get. c. 5. – Ic sohte Ungar. Pieseň z VIII. stol. Šafárik Príl. Starož. – Liudi, Tresiti, Lucurane, Ungare, Vislane, Slezane. Frag. ge. z IX. stol. Fejér Cod. T. VII. vol. 4. p. 21.
§. 7. Gräcké meno Maďarov.
Gräci majú pre Maďarov, okrem spoločného s latinákmi mena Hunnov, Hungarov, ešte zvláštne jedno meno. Nazývajú ich totiž, zvlášte Šarlátorodenec, Turkami.
Engel myslí, že meno to dostali od kaukazského Tereka, 47.) a Nestor zdá sa mu nasvedčovať, keď kaukazské hory nazýva uhorskými, 48.) akoby Uhri tam boli bydleli.
Iní sú tej mienky, že ode rieky Tereka dostali svojo meno naozajní Turci; na Maďarov že prešlo od týchto, čoby ukazovalo, že boli kedysi ich poddaní. S týmto menom prišli v poddanosť kozársku, kde ich poznali Gräci.
Pray však tvrdí, že ani vlastni Turci nedostali meno toto od rieky Tereka. Odvodzuje ho z reči perskej, kde turk znamená zbojníka, 49.) už či národ bol pomenovaný ode slova, či naopak slovo povstalo z mena národa, ako u nás Cigáň značí lhára.
Máme teda mienok na výber, čo ukazuje, že to práve len mienky sú.
____________________
47.) Von diesem Terek flusse haben die Magyaren bei den ältern Bizantinern den Namen Türken erhalten. Geschich. d. ungr. Reichs. Wien 1813. Th. I. p. 53.
48.) Kavkazské hory totiž Uherské. Nestor Letop. I.
49.) A persico turc, quod latronem notat. Pray Annal. vet. p. 196. Takby znamenalo to isté, čo Kozari. „Chazari a χάʓω, rapio, praedor, quasi praedones.“ Cyrill. ac Method. Joan. Slavicola, Leopoli 1863. p. 8.
§. 8. Svojské meno Maďarov.
Národ sám sebä nazýva maďarským. Iné národy mena toho Maďarom nedávajú, vyjma snaď Tatarov, 50.) a náhodou ho spomnel, zdá sa, i Šarlátorodenec. 51.) Až za naších čias, keď Maďari počali osobovať krajnu výlučne sebe, iných vyhlašovať za cudzincov, upierať im každé ľudské prirodzené právo, ešte i jestvovania, počali ich Slováci, Srbi, Rumuni, Nemci nazývať vlastným ich menom, aby tým označili užšú ich národnosť, a vyjadrili, že nachádzajú sa i iné národy vo krajne, ktoré tiež chcú žiť, práva krajinské, občianske, ľudské požívať. K označeniu toho, že Maďari niesú tu sami, a nesmejú výlučne pre seba zhabať všetky dane, všetko vojsko, všetky hodnosti, úrady, služby, ešte i vzdelanosť, činia rozdiel medzi Maďarmi a Uhrami v tom smysle, že Uhri sme všetci, ale nie Maďari. Uhor je název všeobecný, a zahrňuje v sebe všetky národy pod korunou svato-štefanskou; Maďar je meno špecifičné, len tomu národu vlastné, jehož najdávnejšie dejiny a osudy už ideme stopovať vo mrákotách, pri kmitajúcom slabučkom, často hasnúcom kahančoku.
____________________
50.) Tatar Abul-Ghazi takto píše o Kipčakovi: Huic, postquam adolevit, Ogus copias tradidit, ut et Rusch et Olah et Magyar et Baschir, qui juxta Tin {:Don:} et Atil {:Volga:} et Jaic colebant, debellaret. Bayer Geogr. Russ. p. 385.
51.) Sciendum est, Patzinacitas a principio ad Atel et Geich flumina habitasse, iisque conterminos fuisse populos illos, qui Mazari atque Uzi cognominantur. Šarl. de adm. imp. c. 37. – Neque mihi dubium est, per Constantini Mazaros intelligendos esse Magyaros. Katona Hung. Duc. p. 47. – Pamätné je i to, že jedno zo plemien maďarských nazývalo sa Megere. Toto jednoho plemena meno mohlo potom preísť, ako to neraz býva, na celý národ.
§. 9. Maďari v Sibiri a na Uralu.
Stojí-li rečová príbuznosť Maďarov s Vogulmi a Ostiakmi, ktorí sa i Uhrami menovali {:§. 3:}: teda iste Maďari prvotne s ními kočovali v Sibiri, okolo rieky Obu, v tak rečenej Jugrii, poddanej od nepamäti velikému Novémuhradu, a prišlej na konci XV. stoletia pod moskevskú državu. Nie veľmi sa odchyľuje od toho Katona píšuc, že Maďari prvotne sa zdržovali na riece Kame, v okoliu Kazane a Permu, mavše na východ Baškíriu a Sibir. 52.)
Od Obu sa posuli na juh, a padli, zdá sa, kdesi okolo kaspického jazera v poddanosť Turkom; načož ich cudzinci, obyčajným behom, nazvali Turkami.
S týmto menom dostali sa na rieky Jaik a Volgu, prišli do súsedstva Kozarov 53.) a pod vrchniu moc týchto, o čom už svedčí výslovne Šarlátorodenec, len že udalosť príliš blízko kladie. Predstavuje si, akoby Maďari len asi okolo konca VIII. stol. boli prišli do súsedstva Kozarov, keď predsa Theofan 54.) píše, že už r. 626 pomáhali oba císarovi Herakliovi proti Peršanom. I súsedenie ich obmedzuje len na tri roky, čoho neleposť uzreme níže. Prve vidzme.
____________________
52.) Videntur illi {:Hungari:} plagas illas, quas hodie Casanense regnum et Permiae magnae ducatus occupant, circa Camam fluvium insedisse, ac ad orientem partim Baschiriam, partim Siberiam habuisse. Katona Hung. Duc. p. 51.
53.) Kozari, národ tatarský, boli z časti kresťani, z časti muhamedáni, z časti židi. Krim opanovali v VIII. stol. Predtým bolo ich hlavnie mesto Itil, pri ústiu Volgy. Sergiej Soloviev Ist. Ross. T. I. p. 85. Moskva 1862. U ních bol náš Kyrill pred apoštolovaniem na Morave.
54.) V. dokl. 32.
§. 10. Zvesti o velikom Uhorsku v Baškírii.
Na Ural a Volgu prenášajú cestovatelia XIII. stol. báječné Veliké Uhorsko a známu naším kronikárom Baškíriu. Joannes a Plano Carpini, ktorý poslán bol r. 1246 pápežom Innocencom IV. ku Tatarom, a meškal medzi nimi rok i štiri mesiace, kladie Veliké Uhorsko, čili Bascart, na sever od Tatarov. 55.) Vilhelm Rubruquis {:Ryisbroek:}, poslaný r. 1252 francúzskym kráľom Ludiekom IX. taže, zná na Jajku čili Uralu Uhorsko vätšie, čili Pascatir. 56.) Rukopis Richardov 57.) kladie Veliké Uhorsko na Volgu, Baškíriu na Jaik.
V tomto rukopisu majú, zdá sa, prameň všetky bľúzniny. Našlo sa vraj v uhorských kronikách, 58.) že jestvuje vätšie Uhorsko, z nehož vyšli siedmi vodcovia so svojím ľudom. Dominikáni teda poslali štyroch z pomedzi sebä hľadať pozostalých na východe pohanských Uhrov. Za tri roky darmo ich hľadali. Potom znovu poslal Bela IV. štyroch pres Carihrad. Dvaja z ních prišli, po mnohých nesnádzach, do zeme Saracénov, ktorá sa volá Veda, a mesto Bunda. Jedon z týchto umrel. Pozostalý Julián prišiel do Velikej Bulgárie, potom našiel Maďarov u velikej rieky Ethil. S vesťou o tom vrátil sa do Uhier. Toľko tento neslaný román. {:Srov. Obč. II. §. 211:}
Zplodila ho zovnejšia podobnosť Tatarov a iných severních kočovníkov s Maďarmi, na čo máme iný živý príklad. Keď roku 1849 prišli s Rusmi do Uhier i Tatari a Čerkesi, plno bolo rečí, že sú to opravdiví Maďari. Mnozí i prísahou dotvrdzovali, že ich slyšali mluviť čisto maďarsky, že sa i sami s nimi shovárali. I my sme sa shovárali – rusky. Na maďarčinu len hlavou vrteli a rukou kývali, že slova nerozumejú. Vidíme tu, ako sa mohli oklamať oni mníši, ktorí ani maďarsky ani tatarsky neumeli, a len z postavy súdili.
Baškíria ostatne bolo, a je dosaváď, skutočné meno istej provincie na Uralu. 59.) Dnešní Baškirci sú dokonalí Tatari. 60.) Kedysi ale tam kočúvali Maďari.
____________________
55.) Inde {:ex Bulgaria Magna:} procedentes ad aquilonem adhuc contra Bascart, h. c. Hungariam Magnam, eos etiam devicerunt {:Mogoli:}. Fejér Cod. T. IV. vol. 1. p. 427.
56.) Tamže p. 261.
57.) De facto Ungariae Magnae a fratre Richardo, in Appendice Libri Censuum S. R. E. Tamže p. 50.
58.) In gestis Ungarorum.
59.) Ural oroščajet časť Baškirii. Puškin Ist. Pugačev. bunta p. 5.
60.) Baschkirorum sermo hodie totus est tataricus. Quaest. Petrop. Jos. Eber. Fischeri a. 1770. p. 18.
§. 11. Maďari v Lebedii.
Tam kdesi ležala i tá Lebedia, kde Šarlátorodenec vykazuje prvé sídla Maďarom, ktorí vraj vtedy z akejsi príčiny nosili meno Sabarthaeasphali. 61.) Škoda, že sa už teraz zemepisne určiť nedá. Udáva sice císarský historik, že tiekla tam rieka Chidmas čili Chingilus, 62.) ale znak ten je pre nás ztratený, keď nevieme, čo to bola za rieka. 63.)
Súsedili tam s mohutnými Kozarmi, boli ich poddaní a verní vo všetkých vojnách pomocníci, 64.) časom i utočište. Pri vzniklých medzi Kozarmi rozbrojoch preišlo celé jedno plemä, Kabarov, 65.) ku Maďarom, a slialo sa s nimi v jeden národ. 66.) Z uznalosti dal kozarský chagan Lebediášovi 67.) za manželku Kozarku, ale manželstvo to zostalo neplodným. 68.)
To všetko malo sa diať za tri roky. Bo len tak dlho bývali vraj Maďari v Lebedii. 69.) Za tri roky osvedčili Kozarom svoju vernosť, pomáhali im vo všetkých vojnách, prijali medzi sebä jedno kozarské plemä a sliali sa s ním, chagan dal Lebediášovi na odmenu urodzenú Kozarku, a objavila sa tejto neplodnosť. Tu alebo stiesnil císar celé stoletia do rámca rokov, alebo sa musela stať dáka chyba v osnove. 70.) Nehľadiac na uvedené výše svedoctvo Theofanovo, že Maďari, pod menom Turkov, s Kozarmi už r. 626 bojovali v Persku za Gräkov, sú ešte iné znaky toho, že sa Maďari dlho museli zdržovať v súsedstve Kozarov a Rusov. Všetky tie premnohé slovanské slová, ktoré Maďari nikdy nedovedú úplne vyobcovať z reči svojej, ukazujú svojou formou, že pošli z ruského nárečia. Ku Kyjevu chodievali často, tak že i jeden súsední vrch bol po ních nazván uhorským. 71.) Oni tuším vyberali pre Kozarov daň, po popelici a veverici z dymníka, ode ktorej Poľanov, Severanov a Viaticov až Varägi oslobodili. Ako výberčí líhali u Kyjeva táborom.
Od východu súsedili s Pečencami, nazývavšími sa predtým čestným menom Kankar. 72.) S tymito brojili i oni i Kozari neprestajne.
Keď títo vytisli Pečencov zo zaujatých sídel, vrhli sa Pečenci zo svojej strany na Maďarov, a vyhnavše ich, 73.) zaujali ich sídla. 74.)
Premožení Maďari sa rozčesli. Časť z ních pošla do Perska, časť sa posula juho-západne, a usadila, pod Lebediom, v Atelközu, terajšej Románii, snaď i v Sedmohradsku. 75.) Ktorí pošli do Perska, tí sa ešte za časov Šarlátorodencových nazývali Sabarthaeasphalmi, 76.) a udržovali ustavičné spojenie so západními Maďarmi i vtedy, keď už títo terajšie sídla zaujali. 77.)
Stilting 78.) navrhnul otázku, či terajší Turci niesú potomci tých Maďarov čili Turkov, ktorí pošli z Lebedie do Perska? A márnomyseľnosť chopila sa toho ochotne, ale úplná rôznosť rečí sa protiví.
____________________
61.) Tunc temporis non Turci, sed Sabarthaeasphali quadam de causa dicebantur. Šarl. c. 38. Snaď Szabadtáršak? Puhá školská hračka je, žeby meno to bolo složené zo Sabiri a Euthaliti. Pray Dissert. in Ann. vet. p. 100. Mená tie iste neznal život.
62.) Turcarum gens olim prope Chazariam habitabat, in loco, cui cognomen Lebedias, a primo ipsorum boebodo, qui nomine quidem Lebedias appellabatur, dignitate vero quemadmodum reliqui ejus successores, boebodus vocabatur. In hoc igitur loco, nimirum in praedicta Lebedia, fluit amnis Chidmas, qui etiam Chingilus cognominatur. Šarl. c. 38.
63.) Prayho {:Dissert. V. 9:} reči o lese Lebedin a potoku Ingilus sú len učená nevedomosť.
64.) Omnibus eorum in bellis adjutores. Šarl. c. 38.
65.) Snaď Kóborok, t. j. tuláci. Herbeloth {:Biblioth. ori. p. 385:} však odvodí slovo to z perského ghebr, neveriaci, modlár. Osvojuje si to Pet. Horváth, De initiis Jazyg. et Cuman. p. 20. n. t. Pest. 1801.
66.) Victi fugientes ad Turcos se contulerunt, ibique sedes posuerunt, contractaque mutua amicitia, Cabari appellati sunt. Prima a Chazaris avulsa haec Cabarorum gens est. Šarl. c. 39.
67.) Jestli nie Előd naších kronikárov, teda dáky Lövőd.
68.) Chaganus primo Turcorum boebodo Lebediae uxorem dedit Chazaram nobilem. – Attamen ex ea liberos non suscepit. Šarl. c. 39.
69.) Συνῳκησάν δε μέτα τῶν Χάʓαƍῶν ἔνιαυτους τρέις. Šarl. Tamže.
70.) Thunmann, a za ním Gusztermann a Engel, to opravujú na ΣΓ t. j. 203, akoby Σ bolo vypadlo a len Γ t. j. tri zostalo, a potom toto písmenami bolo vypísano bývalo.
71.) V lieta 6395, 6396, 6397, 6398, 6399, 6400, 6401, 6402, 6403, 6404, 6406 Uhry idoša mimo Kijeva, staša na horie, koja nynie zovet sia Uhorskoju, i prišed po Dnepru staša vežami, i oni jako Polovci chodiašce. Lietopisec ruskij Č. I. p. 22 – Táhli Uhři černí mimo Kyjev, posléze za Olega. Nestor 8.
72.) Patzinacitae, qui Cancar olim cognominabantur, nam hoc nomen Cancar apud ipsos nobilitatem et fortitudinem significat. Šarl. c. 38. Prvá časť mena je iste kán, chán; druhá snaď súvisí s maďarským kar, rameno.
73.) At Patzinacitae fuga evaserant – venientes in terram, quam nunc incolunt, inventisque illic Turcis, hos devicerunt. Tamže. Tu písateľ zmátol druhé vyhýbanie Maďarov Pečencami, keď hovorí o zemi teraz ními obydlenej, čo bola bez otázky Románia.
74.) Katona svojou snahou, sjednotiť Anonyma so Šarlátorodencom, porodil to monstrum horrendum, že Maďari pod Almom už boli pri Ungu v Uhrách, keď iní Maďari pod Elődom {:Lebediom:} boli potreni v Lebedii Pečencami.
75.) Bello inter Turcos et Patzinacitas exorto, Turcorum exercitus devictus fuit atque in partes duas divisus. Et earum una quidem orientem versus partem Persidis incoluit – altera autem pars occidentem versus sedem posuit, cum boebodo suo ac duce Lebedia, in locis Atel Cusu nuncupatis, quae nunc Patzinacitarum gens incolit. Šarl. c. 38.
76.) Et hi etiam in hodiernum diem Sabarthaeasphali nuncupantur. Tamže.
77.) Ad Turcas vero orientem versus in Persidis partibus habitantes negotiatores suos mittunt etiamnum ii, qui occidentem incolunt, praedicti Turcae, invisuntque illos et responsa saepe ab ipsis per hoc accipiunt. Tamže.
78.) In vita s. Stephani.
§. 12. Maďari v Atelközu.
Cestu Maďarov do nazvaných po ních Uhier predstavuje si Nestor v celosti tak, ako Šarlátorodenec. Prišli vraj od východu, a prevalili sa pres hory veliké, a válčili proti Vlachom i Slovanom. 79.) Nevyjadruje sa sice dosť jasne, to ale isté jest, že vedie Maďarov do Uhier od východu. Protirečí tým už základnému Anonymovému náhľadu, súhlasí pak so Šarlátorodencom, ktorý Maďarov usadzuje, po rozprášeniu ich v Lebedii, napred v Atel Cusu, čo sa právom môže vziať za slovo maďarské Atelköz, a značí terajšú Romániu. Bo rieky tam Aluta, Prut a Seret, a neďaleko most Trajánov. 80.)
____________________
79.) Nestor Letop. 19.
80.) Locus autem, quem primitus Turci occupabant, a fluvio interlabente nuncupatur Etel et Cusu, in quo nunc Patzinacitae commorantur, a quibus sane pulsi Turci et profugientes, sedes posuerunt illic, ubi nunc habitant. In hoc autem loco antiqua quaedam monumenta supersunt, inter quae pons Trajani ad initia Turciae. Šarl. c. 40. Etel má Pray {:Ann. vet. P. III. p. 307:} za Alutu; ináče sa bráva za Volgu. Vysvetľuje lepšie na inom mieste sám spisovateľ. Patzinacitarum locus, quem tunc inhabitabant Turci, a fluviis cognominatur. Flumina autem isthaec sunt: Baruch {:neznámy:}, Cubu {:tiež:}, Frullus {:Katonovou mienkou Dniester:}, Prutus, Seretus. C. 38.
§. 13. Povýšenie Arpádovo.
Prestehovanie stalo sa pod Lebediom, a nezmenilo v ničom pomer ku Kozarom. I v novej vlasti, v Atelközu, boli im poddaní západní Maďari.
Novoty započal chagan sám. Predvolav Lebedia, do Chelandie na Krimu, nabídnul mu náčelníctvo nad celým národom, čoho dosaváď u Maďarov nebývalo. 81.) Lebedias však poďakoval sa za česť, a odporučil miesto seba Salmuca, alebo jeho syna Arpáda. Chagan v tom nechal vôľu Maďarom samým, a oni vyzdvihli, obyčajom kozarským, 82.) na štíte Arpáda s tým, aby zostal i ďalej chaganovi poddaným. 83.)
Kedy potom a ktorak nastúpila úplná neodvislosť Maďarov od Kozarov, a tom dejepis mlčí. Príčiny však jej zrejmé sú. Po celonárodňom sjednoteniu mohli Maďari smelšie hľadeť v oči pánom svojím a pôsobiť s vätším dôrazom. Vstúpili akoby do iného sveta, a medzi ních a Kozarov vrhli sa Pečenci, pretrhli všetko bývalé spojenie. Tak prišla v novej vlasti po málu v zapomenutie všetka odvislosť od Kozarov.
Moc však plemenných vojvodov povýšeniem Arpádovým nezhasla, ako vec poníma Pray, proti zjavnému svedectvu Šarlátorodencovmu. 84.) Ba podržali z nej toľko, že pres celé X. stol. trvalo spolkovité sriadenie državy, a len pode sv. Štefanom ustúpilo samovláde.
Také mal zprávy o Maďaroch císarský historik.
____________________
81.) Et ante hunc Arpadem Turci principem nullum unquam habuerunt, sed erant inter ipsos boebodi quidam, quorum primus Lebedias. Tamže.
82.) Quem etiam, κατά των Χαʓάƍων ἔϑος και ʓάκανον {:zákon:}, in scuto erectum principem fecerunt. Tamže.
83.) Caganus ille Chazarie princeps per legatos petiit a Turcis, ut ad se Chelandiam mittant primum eorum boebodum. Itaque ad caganum profectus Lebedias interrogavit, quae vocandi ipsius causa esset? Cui caganus: ideo se eum vocasse, ut eum gentis suae principem faceret. Lebedias poďakovav sa reknul: Sed est alter a me boebodus, Salmutzes nomine, qui et filium habet Arpadum. Horum sive ipse Salmutzes, sive fili. Arpades, princeps fiat, tibique subjiciatur. Tamže.
84.) Habet una quaeque gens peculiarem principem. C. 40.
§. 14. Táraniny naších.
A naši, strannickou politikou udržovaní, Slovákom brutálne natiskovaní, kathedry zaujímajúci, kronikári čo? Sedem hlavních osôb, hetumogeri, učinili medzi sebou smluvu, pri pitiu krve jeden druhého, a pošli na výboj vesele, pod vedeniem Almovým, nový to národ vyvolený. Všetko všade sa im samo od seba korilo; chýbälo len, aby sa im hory klaňaly, rieky im z cesty ustupovali.
Pri rodosloviu Almovom ležia si vo vlasoch. Dľa Turčana bol otec Almov Eleud, deď Ugek. Anonymus činí Ugeka otcom Almovým, Eleuda kladie medzi hlavnie osoby. Za matku Almovi dáva Turčan Eunedubeliu, Anonymus Emesu, dceru Eunedubelianovu. Jeho Ugek bol knieža Skytie, ktorú neposeda delí na tri čudárne kráľovstvá: Bastardiu, Dentiu a Magariu. 85.)
A pred týmito vývratmi parobského nerozumu a kočišskej nevedomosti stoja naši dejepisci s úctou, a klaňajú sa im, ako božskej múdrosti!
O poddanosti kozarskej, hoc dačo o tom, pri užšom spojeniu so Gräkmi, i zaslechli, žiadnej u chvastúňov zmienky. Chlapčiarska ich mysel bola rozpálená len slávou Attily, domnelého predka Almovho. Nič skromného si nemohli mysleť o poslaných Bohom samým a samým bojovným Duchom Svatým vedených zavojovateľoch. Dupli nohou, a národy padali pred nimi do prachu. Nikto na svete neveril, žeby mohol žiť bez ich milostivého dovolenia. 86.) Ale dosť už o týchto, na hortobáďskych pustatinách vyrastlých, šialených hubách.
____________________
85.) Turč. Chron. P. I. c. 5.
86.) Nullus credebat se posse vivere, nisi per gratiam Arpad filii Almi ducis et suorum nobilium. Anon. c. 20.
§. 15. Prisednutí v Atelközu Slovani.
Atelköz, kde teprv Maďari počali byť národom, davše sebe jednoho spoločného panovníka, nenašli prázdny, ale prisadli tam mohutných kedysi, teraz ale už zkleslých, a s pozostatkami Rimanov v jedno splývajúcich, Slovanov, menovite Liuticov a Tivercov, ako má letopisec ruský, 87.) Slovanov a Antov, ako ich nazývajú spisovatelia bizantinskí.
V čas pelešenia v Pannonii Avarov odporovali svetoborcom týmto udatne. Kňaz ich Lovreta {:Laurentius:} odmrštil so hnevom žiadosť chaganovu, aby uznal jeho vrchmocie a platil daň. „Kto z bývajúcich pode slncom ľudí, odvetil jeho poslom, našu moc by v jarmo zkloniť doviedol? My cudzie kraje nadobývať sme zvykli, nie cudzinci naše. A to sa nezmení, pokuď budú vojny a meče.“ 88.) Keď na to počali chaganovi poslovia hrubianiť, boli na skutku zrúbaní. A chagan to musel pretrpeť, nemav moci ku pomste.
Slovani zaiste tí boli skutočne tak mohutní a bojovní, že plné sú letopisy bizantské o ich nájezdoch. Zbehali pustošiace celú Mősiu, Thrákiu, Makedoniu, Illyrikum; prenikli až do Poloponnesu vo starom Gräcku.
Ale keď jedny slovanské zástupy vliekli pres Dunaj korisť a plenníkov gräckých, iné sa usadzovali na pôde gräckej u počtu velikom. Vláda carihradská im to nebránila, ba vábila ich sama, a učinila múdre. Tieto zdomácnelé zástupy bojúvali potom pri nájezdoch so Gräkmi oproti svojím bratom, prichádzajúcim zo severních brehov Dunaja, kde vládli ode Čierneho Mora až za Tisu.
Na týchto prišol iný nával od severu. Posuli sa totiž ok. r. 660 na Dunaj Bulhari, národ uralsko-čudský, pod Asparuchom, a podmanili sebe oslabených neprestajnými rojmi Slovanov, privlastnili si ich obšírne zeme. {:To je tá Βουλγαƍία εκεῖϑεν τοῦ Ιστƍοῦ:}
Z tohoto stanoviska započali hneď i oni, spolu s podmanenými Slovanmi, podnikať pres Dunaj nájezdy do gräckej državy. A činili to s takým úspechom, že brzo preniesli hlavniu svoju moc za Dunaj. Už r. 678 založili tam novú bulharskú državu. Osedlí tam Slovani tvorili prvé jej základy.
Kraje však na severňom brehu Dunaja zato neopustili. Podržali ich ako náležitosť preneseného za Dunaj kráľovstva. Keď teda Maďari vtrhli do Atelközu, obrazili tým Bulharov, svojích snaď príbuzných, bo zaujali ich kraje. A brzo ich rozdvojila lstivá politika bizantská ešte viac.
____________________
87.) A Liutici i Tiverči okolo Dunaja, možestvo že ich poselilos po Dnestru, daže do moria, tut i hrady ich daže do seho dni. Lietopisec ruskij. Č. I. p. 11.
88.) Aliorum enim regionis dominatum aquirere solemus, non alii nostrae; qui dominatus nos certo manet, donec erunt bella et enses. Menander in Excerpt. legat. p. 164.
§. 16. Nájezd Maďarov do zadunajského Bulharska.
Vláda carihradská niesla veľmi ťažko vznik novej na Dunaju državy. Výše dvesto rokov trvala, so dlžšími kratšími prestávkami a so striedavým úspechom vedená, borba východních císarov s bulharskými, a však brzo úplne poslovančenými, votrelcami. Císarom to bol večný tŕň v oku, že barbari založili na ich územiu kráľovstvo neodvislé. Chápali sa teda každej príležitosti, či to boly priaznivé zahraničné pomery, či domáce rozbroje, či iná slabosť u Bulharov, zničiť, podbiť ich, alebo aspon oslabiť, neškodnými učiniť. I pre Bulharov boly mocným lákadlom ku vojnám večné carihradské otrasy. Neprestajné prevraty na trône, hrdúsenie, oslepovanie panovníkov, tyranské týchto žurenie, neverné šafárenie s imaniem obecným, bigotné náboženské hádky, nepokoje okolo oltárov, vzbudili v ních pomyšlenie i na opanovanie Carihradu. Sprevádzaná rozmanitými vierolomstvami a surovými neľudskosťami borba prestávala len na časy; na dobro sa neuložila nikdy. My však sa obmedzíme teraz na tie udalosti, ktoré najblíže predchádzaly príchod Maďarov do Atelközu.
Bulhari mali rádi nielen zbroj, než i kupectvo a tržbu. Kupecká ich cesta šla hore Dunajom, pres Lorch, až do Nizozemska. Gräci im v tom kládli všemožné prekážky, a obťažovali ich kupcov u seba nemiernymi nálohami. Z toho vypukla vojna medzi bulharským Simeonom a císarom Lvom. Tento bol r. 888 porazen a zkľúčen v Macedonii. Pomocníkom jeho Kozarom dal Simeon urezať nosy, a tak mu ich poslal do mesta. 89.) Obrátil sa teda o pomoc k rozhosteným už v terajšej Románii až po Dunaj Maďarom, a najal ich na Bulharov. 90.) Domysleť sa možno, že ich pobídli, ako vrchní páni, i zhanobení Kozari.
V nove však povýšený Arpád nepodniknul výpravu osobne, než poslal pres Dunaj r. 889 syna svojho Liuntiku na loďach gräckých. Náhle sa o tom doznal cár Simeon, hneď sa odvrátil od Nikefora Fokasa, vojvodu bizantinského, a postavil sa Maďarom, pustošiacim ohňom a mečom celú krajnu. Svedená s nimi bitka vypadla pre Simeona zle. Sotvá mohol uskočiť do Dristolu. 91.) Liuntika ho stíhal až do sídelného mesta Preslavy, potom obľahnul v Mundrage, ale víťazstva svojeho nevyužil v plnej miere, než predal císarovi, a vrátil sa pres Dunaj domov. 92.)
Zanechaných samým sebe Gräkov hromil Simeon, posla ich Chaerosphacta uvrhol do žalára, a nasledujúciho 890 roku prekročil Dunaj, aby svoje územie od nájezdníkov očistil, a Maďarom sa za porážku odslúžil. Toto obsiahnul vo plnej miere, ono ale nie. Maďari boli pobití a olúpení, 93.) ale v zaujatých raz sídlach zostali – na teraz.
____________________
89.) Leo Gramm. ad 3 ann. Leonis imp.
90.) Ea foeditate irritatus imperator, Turcos Istrum accolentes, qui et Ungari vocantur, muneribus impulit, ut Bulgaros pro virili affligerent. Jo. Zonaras Annal. T. III. fol. 147. edit. Lutat. 1567.
91.) Dorostolum, quae Drista est. Tamže.
92.) A Leone imperatore accersiti trajecerunt, bellumque Simeoni inferentes, victo eo fugatoque, Presthlabum usque pervenerunt; et eum in urbe Mundraga cum inclusissent, domum redierunt, quo tempore Liuntica Arpadae filium principem habebant. Šarl. c. 40. Z posledních slôv by sa zavierať mohlo, že vtedy už Arpád nežil. Ale odporuje Georg. Monach. {:in Leonem c. 12:}, takto píšuc o tej istej veci: Communicato cum ipsorum capitibus, Arpade et Cursane, consilio. Musejú sa teda tak vziať slová Šarlátorodencove, že Arpádovič Liuntika bol vodcom poslaného do Bulharska oddielu. To tým viac, že sám Šarlátorodenec, keď vypočituje potomstvo Arpádovo, o Liuntikovi vcele mlčí, pri vyhnaniu pak Maďarov z Atelközu výslovne spomína Arpáda. – Cursana zná i náš Anonymus c. 46. Pray ho píše Cusanom a stotožňuje s tým Cussalom čili Chussolom, ktorého potom Nemci úkladne zabili pri stole. Hepid. Chron. a. 902.
93.) Turcos invasit {:Simeon:}, iisque in fugam versis, et agris eorum vastatis, Leoni scripsit, se cum eo pacem non facturum. Zonoras l. c.
§. 17. Vyhnanie Maďarov z Atelközu.
Bo vo krátce sa mu to predca poviedlo. Príležitosť ku tomu zavdaly záplety na západe, lakomosť a vládybažnosť nemecká. Císar Arnulf, veda so Svatoplukom vojnu o zadunajskú Moravu, a nemoha sa dodelať úspechov, zavolal si tiež r. 892 bojovných pastierov z Atelközu na pomoc, 94.) ktorí mu i 893 roku 95.) pomáhali, zdá sa že pod samým Arpádom, 96.) ale prvého roku nič nevykonali, druhého len toľko že neboli zničeni. {:Sr. I. §. 31:} Hrdinský Svatopluk nahnal ich do akejsi úžiny, a bolby ich zničil, keby im neboli ku pomoci prispeli, od západu Arnulf, od juhu rodozradný kňaz blatonský Bratislav, a otvorili cestu. 97.)
Arpád bol rád, že sa mohol, po olúpeniu Nemcov, aby si ustávanie zaplatil {:I. dokl. 138:}, utiahnuť nazpät. Lebo dobehla smutná zvesť, že tábor v Atelközu, kde Maďari boli zanechali ženy, deti, starcov, otrokov, stadá a vozy svoje, rozprášil nepriateľ. Bulhari totiž zadunajskí, uslyševše, že bojovné mužstvo maďarské ta šlo do Pannonie, použili príležitosti. Poslavše ku dávnym a nesmieritelným vrahom Maďarov, Pečencom, ktorí všade hnali Maďarov pred sebou a zaujímali ich sídla, pozvali ich, aby udreli na tábor maďarský od severu, keď oni ho napadnú z juhu. Pečenci prijali nabídnutie. Tábor maďarský bol zo dvúch strán prepadnutý, zlúpený, rozprášený. 98.)
Čo vyviazlo, bežalo v ústrety pošedším na západ plukom. Spotkať sa mohli s porazeným vojskom dakde na sedmohradských výšinách. Okamženie to muselo byť naozaj prenikavé. Jedni nešťastní i druhí leteli sebe s najvyššou zvedavosťou v ústrety, aby slyšali, čo sa prihodilo.
Arpáda potkal pri tom i rodinný zármutok. Pray sa domýšľa, nie nepodobne pravde, že ponechaným v Atelközu Maďarom bol predstavený ten istý syn Arpádov, Liuntika, ktorý bol velel pri bulharskom nájezde {:§. 16:}, a že pri tejto priležitosti zahynul. 99.)
____________________
94.) Arnulfus, cum Zuentibaldum, Moravorum ducem, sibi viriliter repugnantem, debellare nequiret, depulsis his munitissimis interpositionibus, quas vulgo clusas nominari praediximus, Hungarorum gentem in auxilium evocat. Luitprandus Hist. L. I. c. 5. O otvorených Maďarom „Klúsach“ píše i Sigebert. Huszti András {:Ó és ujj Dácia p. 24:} to vykladá o Klausenburgu {:Kološvár:} v Sedmohradsku. To bol vraj pohraničný, vždy bedlive strežený zámok Rimanov, a kľúč ku presmyku vedúcimu ku Váradu, ktorý sa tam počína. Nie nepodobno. Aleby vtedy Arnulf bol musel dejstvovať len prostredne, skrze poddané Bulharom zadunajským kniežatá. Časom i slepá kura zrnco najde.
95.) Annales Metens. to chybne kladú na r. 889.
96.) Post aliquot vero annos Turcos invadentes Patzinacitae, eos cum principe Arpade persecuti sunt. Šarl. c. 38. Vtedy totiž, keď sa vracali z vypravy pannonskej.
97.) Arnolf contra Maravenses pergebat, et Agarenos, ubi reclusi erant, dimisit. Hepidanus a. 893. Tak i Annal. Sangall.
98.) Postquam autem iterum cum Romanorum imperatore pacem Simeon fecisset, et opportunitatem nactus esset, ad Patzinacitas legatos misit, et foedus cum iis iniit ad oppugnandos delendosque Turcos. Quumque ad bellicam expeditionem abiissent Turci, contra eos Patzinacitae cum Simeone profecti, familias ipsorum omnino perdiderunt, hinc misere pulsis, qui ad regionis istius custodiam relicti erant. Šarl. c. 40. – Podobne Leo Grammat. a Cedrenus.
99.) Reor bonam Hungarorum partem domi quoque restitisse, quibus Liuntica Arpadis filius praefuerit. Pray Ann. vet. Hung. p. 329.
§. 18. Osadenie sa Maďarov na Tise.
Dlhému smutku sa však oddať nemohli. Museli sa rychle odhodlať ku novému činu; bo šlo o miesto na svete pre ních. Hornaté Sedmohradsko, ktorým tuším vládli, im nepostačovalo. Na východ už nemohli. Tamními ich sídlami zavládli Pečenci; 100.) ba pluky ich snaď šli za patami porazených uprchlíkov. Museli teda voľ nevoľ na západ, kde sa im i tak potisské roviny zaľúbily. Ta sa upravil ich zpiatočný prúd, 101.) ku novému úkoriu zadunajských Bulharov.
Lebo i to bolo ich. Vládli tam, pode zvrchovanosťou bulharskou, rozliční kňažkovia, z níchž daktorí až do sv. Štefana kráľa doživorili. A títo ľudkovia, založivší slabé trôny svoje na rozvalinách državy avarskej, nie veľmi priali svojím vrchním pánom, Bulharom; búrili sa proti ním, poddávali sa Nemcom; 102.) čo však ich bulharské jarmo ešte viac pritížilo. Je pravde podobno, že títo klátiaci sa medzi Nemcami a Bulharmi, na državnú však jednotu medzi sebou nepomýšľajúci, kňažkovia prijali Maďarov, pri prvom ich sa objaveniu s otvorenýma ramenama. Títo teda vrátili sa ku ním doverne, s najlepšími nádejami.
Žiadno podmanenie! Bulhari prijali príchodzých tak, ako potom zadunajskí Slováci; a Maďari z prvu iného nežiadali.
Kto pri ich vypudeniu z Atelközu najhoršie obstál, to bol Simeon. Východniu časť preddunajského Bulharska nazpät nedostal; bo tam sa rozhostili Pečenci: západniu ztratil úplne na Maďarov, ktorí od tamtuď vyhnaní, stali pevnou nohou v Sedmohradsku a v Potisí.
Odtuď potom činili nájezdy na všetky strany, bez pochyby spolu s Bulharmi, až opanovali i zadunajskú Moravu.
O zaujatiu celých Uhier, v terajšom ich objemu, na teraz ešte reči byť nemôže; leda bysme sa dali za nos vodiť naším chvastavým, bľúznivým, paholsky nevedomým chronikárom.
____________________
100.) Šarlátorodenec vypočituje 8 ich plemien: Ertem, Tzur, Gylas, Culpe, Charoboe, Talmat, Chopon, Tzopon. Poneváč povedá, že už 55 liet obývajú odjaté Maďarom kraje, možno z toho poznať, na ktorý asi čas myslel. Dľa istých znakov písal knihu De admin. imp. r. 949 – 952. Odrazme od 949 tých 55, obdržíme 894. Západní spisovatelia viažu z vätšej časti pozvanie Maďarov k r. 892 a 893. Pridajme ku posledniemu jeden, ktorý požadovaly posolstvá a výpravy, prijdeme k 894.
101.) Itaque reversi Turci regionem suam desertam vastatam que invenientes, in ea terra, quam ad hodiernum usque diem incolunt, sedes posuerunt. Šarl. c. 40. – Sasinek tvrdí, že „Maďari s privolením Svatoplukovým usadili sa v Zátisí.“ Poč. Uh. p. 59.
102.) Harastalli, erant ibi et aliarum nationum legati, Abotritorum {:južní Bodrici, kde teraz bodrogská župa:} videlicet, ac Bornae ducis Guduscanorum {:Kučani:} et Timotianorum {:Timočani:}, qui nuper a Bulgarorum societate desciverant, et ad fines nostros se contulerant, simul et Liudeviti, ducis Pannoniae inferioris. Eginhard. a. 818. – Celkom tak i Ludovici pii Script. a. 818. Praeterea aliarum nationum missi aderant, Abodritorum videlicet, et Coduscanorum, et Timotianorum, qui Bulgarum societate relicta, nostris se nuper sociaverunt: sed et Liuteviti, rectoris inferioris Panno. aderant. – O Bodricoch píše Eginhard k r. 824: Abotriti vulgo Praedenecenti vocantur, et contermini Bulgaris, Daciam Danubio adjacentem incolunt. Celkom to kniežatstvo, ktoré potom podvrátil sv. Štefan.
§. 19. Ako si naši kronikári predstavujú vybojovanie Maďarmi Uhier.
Títo, najmä onen bezmenný románopisec, notár Belov, podávajú nám o tom, ktorak sa Maďari zmocnili terajšej vlasti, podrobné zpravy: ale sotvá sa nachodí vo velikých kopách ich ošklivých, smrdutých smetí zrnco historickej pravdy. Predstavujú si, že Maďari hneď so príchodom zaujali uhorskú krajnu v terajšom jej objeme, a sice puhým ustrašeniem plachých Slovákov, Bulharov a Rumunov, len hračkou a kadeakými žartíkami. Nepotrebovali nič iného, ako ukázať sa, a hneď padlo všetko pred nimi na kolená. V tom sú sebe všetci rovní, vo všetkom inom sa rôznia, ako lhárski nevedomí chvastúni, ktorí učili iných, o čom sami ničoho svete nevedeli; posbierali po krčmách všetky lživé, chvastúnske poviestky, pričinili ku ním i sami, čo marné ich chvastúnstvo mohlo vyhútať, považujúce to za vlasteneckú povinnosť. Stydeli sa, že cudzinci, Gräci, Taliani, Nemci, Franci, vedia dačo o Hunnoch, rozpráväjú všeličo o Maďaroch, oni, ich potomci, zhola nič. Jali sa teda vymýšľať vo velikej miere chvastavé nebyliny. Svet to vtedy prijal z nevedomosti, poneváč to bolo písano; teraz prijíma z nesvedomitej politiky, poneváč to lahodí marnomyselnosti. Páni, majúci v rukách školy a mládež, zákony i súdy, odmeny i tresty, chcú sa pochlúbiť svojími predkami, že zaujali tolikú krajnu hračkou. A predca hovoria pri tom indy o potokoch vyliatej pri nadobývaniu krve. Odporuje to jedno druhému. Kde tam potoky krve, jestli sa stalo zaujatie hračkou? A kde tam veselé hračky, jestli tiekly potoky krve? Ale páni veľkomožní, ktorí pre sebä podržali všetku moc, nám zanechali len slobodu a rovnoprávnosť, majú zvláštny spôsob riešenia vedeckých otázok. Ktokoľvek sa opováži rušiť lživú hru marnomyselných povýšencov, strannických učbárov, a fanatických renegátov, toho uhodia, nech je to osoba nech ústav, perúnom vlastizrady, a dielo jeho zhabú. Neslobodno nazreť do tej dielne, kde sa hotuje, z historických lží, prvý jed k otráveniu mládeže. Maďarská sa musí naplniť pochabou, nesnášelivou nadutosťou: slovenská podlým pohrdaniem, ba neprirodzeným nenávideniem svojeti. Taká to vec s tymi našími surovými kronikármi a ošklivými ich dielami. Sprostým, paholským ich luhaninám musejú ustúpiť nielen hodnoverní súvekí svedkovia, než i nepochybné listiny. Vidzme už ich klebety, dajme protegovaným lhárom vospolok zápasiť.
Čas príchodu Maďarov klade Turčan na r. 744; Keza na 872 {:desať vraj rokov po smrti Attilovej a rozprášeniu Hunnov:}; Kronika Budínska na r. 888; Anonymus na 889. Rozdiel medzi nimi výše sto liet; práve dosť ku zevrubnosti historickej.
Strany cesty, kade vtrhli do terajších Uhier, berú sa za základ dve celkom rozdielne a sebe vospolok odporujúce povesti.
Podľa bezmenného bajkára šli Maďari, pod Almom a hetumogermi, 103.) popri Suzdalu a Kyjeve pres Halič. Do Uhier vtrhli pres východnie Tatry {:Beskydy:}, a usadili sa napred v Ungváru, 104.) odkuď meno Ungari, potom u Munkáčova. Z toho severo-východnieho kúta opanovali hračkou všetko na východ, západ, juh, Sedmohradsko, kniežatstvá bulharské, Povážie, Pannoniu.
Tvárnosť terajších Uhier bola vraj vtedy táto. Salán vládnul medzi Tisou a Dunajom a Hronom až po Beskydy; v Zátisí, medzi Samošom a Marušou, v Biharu vládnul Menumoroth, 105.) jehož dceru dal potom Arpád synovi svojemu Zultovi; od Maruše po Oršovu {:Vrscia:} panoval sídlivší vo Vidine Gaad. To všetko boli kniežatá bulharské, t. j. poddané Bulharom. A to je to najlepšie, čo sa nachádza v Anonýmovi. Severo-západne panovali Češi, v Pannonii Rimani. 106.) Takto vyzerali terajšie Uhry, keď r. 889 vtrhli Maďari pres Beskydy a počali dobývať zem Attilovu, ako svojo dedictvo.
Po štyridsať dňovom odpočinku {:mohol ešte i hodiny a minuty dodať:} obľahli zámok Ung. Veliteľ Laborec sa zľaknul, ako človek z vody a pary, uskočil, bol lapen a obesen u nazvaného po ňom potoku.
U Munkáčova preniesol Almus 107.) hodnosť vojevodskú na syna svojeho Arpáda, a potom nič. Bol snaď vzatý za živa do neba. 108.)
Pod Arpádom započali sa nevídané a neslýchané výboje. Kňaza bulharského Menumorotha prevýšil Zobolsu, a hneď tam vystavil, ako z karát, hrad Sobolč {:Zabučie?:}. Vojvodu sedmohradských Valachov, Gelou-a, zabil Tuhutum, kniežatstvo jeho zaujal a podržal až do sv. Štefana. Zuard a Cadusa 109.), synovia Hulekovi, ktorý bol strýc Arpádov, s ními Huba, vtrhli do kniežatstva povážskeho, zabrali tam všetko, na čo len pozreli, a pri Nitre obesili kňaza Sobora, na vrchu potom od neho Soborom prezvanom. 110.) So Salanom zachádzal Arpád, ako ošemetník s opravdivým bláznom. Žiadal od neho Alpárskej trávy, poslal mu v dar kone, a to potom považoval za kúpu, žiadal vždy viac z jeho krajny, naposledok ho porazil, i jeho pomocníkov, Bulharov i Gräkov, 111.) na hlavu. Proti Gaadovi poslal tých istých víťazov, ktorí boli kláštor pri Nitre obesili, Zuarda a Cadusu, s Boitom. Keď prišiel pres Dunaj do Budína, všetci bydlevší v Pannonii Rimani zutekali, 112.) Maďari pak hodovali, pri speve a tanci, za dvadcať dní v bývalom tomto sídle Attilovom. Jedli a pili z nádob zlatých a strieborných, 113.) a Arpád rozdával majetky, ako dáky císar svatej rimskej ríše; len nevedomo, či hneď boly písané i darovacie listiny, písmenami perse skytickými. Za utekajúcimi Rimanmi poslal svojich vodcov, a pokuď títo zaujali Bránu {:Borona:}, Bezprem, Železný hrad, slovom, celú Pannoniu, poľoval si v horách Turobag. Ó prešťastný ty Arpáde! Vybojoval celú velikú krajnu, vodcovia jeho si len žartíky pri tom strojili, on hodoval, poľoval, a majetky rozdával.
Ale priebeh pamätných týchto udalostí nikto tak dopodrobna nezná, znať nemôže, ako Anonymus. On je ten miláčok boží, jemuž sám Duch Svätý zjavil celú slávnu históriu opanovania vlasti. 114.) Preto jeho chorobné sny musí študovať do podrobna mládež, aby už len bolo z nej dačo.
Šimún Keza, nový tarantár, vedie tiež Maďarov popri Suzdale a Kyjeve k Ungváru, kde sa vraj rozdelili na sedem zástupov so siedmymi vodcami. 115.) V náhľade však, ktorak sa stalo opanovanie, rôznia sa podstatne. Dľa Anonyma, ktorý svoj germansko-feudálny svet prenáša do časov celkom inakších, rozdával majetky komu chcel Arpád. Keza predstavuje si vec prirodzenejšie, že plemená, so svojími vojvodami, volili si obydlie.
Na inej povesti buduje Turčan, a liší sa už tým, že napred opisuje zaujatie Pannonie Hunmi. On týchto vedie popri Suzdale pres Halič do Uhier. Keď im dáva opanovať, pri prvom vraj vstúpeniu, Pannoniu, tára ako na mukách, a hotový advokát všetkých kronikárov, Katona, má tú smelosť, pripisovať to Anonymovým Maďarom, čo Turčan nabľúznil o Hunnoch. On to všetko umie svojím vtipom vyrovnať, heterogenea posliepäť, aby vraj medzera v histórii bola vyplnená.
Maďarom dáva Turčan vstúpiť do Uhier zo Sedmohradska, kde vraj Almus bol zabitý. 116.) Odtuď kúpil nástupca jeho Arpád odo Svatopluka krajnu za bieleho koňa. Maďari prišli napred ku Stolnému Belehradu.
I stará historická pieseň maďarská o opanovaniu Pannonie 117.) privodí Arpáda zo Sedmohradska, a dáva mu premôcť kňaza zadunajského vo Vespríme, privlastňujúc mu všetko, čo ináče Turčan píše o Svatoplukovi, menovite i predaj krajiny za bieleho koňa, len že to vycifroval ešte bájkami, aké Anonymus prilepuje Salánovi. Vidno, že boly v obehu isté krčmové chvastavé povesti, ktoré potom nosálkovia rozmanite zpracovali. 118.)
Na strane Turčanovej, v otázce, odkuď prišli Maďari, stojí i Šarlátorodenec. Tento ale potom, keď udal vyhnanie Maďarov z Atelközu, neuvádza žiadne podrobnosti, než prechádza hneď k opanovaniu zadunajskej Moravy, 119.) čo ešte mnoho bojov stálo.
____________________
103.) Mená týchto sedmimaďarov: Almus pater Arpád, Eleud pater Zobolchu, a quo genus Saak, Cundu pater Curzan, Ound pater Ete, Tosu pater Lelu, Huba, a quo genus Zemera, Tuhutum pater Horca, cujus filii fuerunt Gyula et Zombor. Anon. c. 6. – Turčanovi vodcovia: Arpad, Szabolts, Gyula, Kund, Lehel, Verboltz, Vrs. Chron. II. 3. 9. – Anonymus vypočituje i kumánskych vojvodov. Turčan nevie o Kumánoch ničoho, aniž mohlo byť vtedy o ních reči, jestli neboli oni potomci Hunov.
104.) V ruských kronikách potkávame často osobné meno Ingvar.
105.) Sasinek to vykladá Menší Maroth {:Turčan zná Marotha v Pannonii:}, Hložanský Menom Maroth. Tento vyvodí z toho, že Anonymus mal pred sebou dáku staroslovanskú kroniku.
106.) Nahotu túto zakrývajú naši dejepisci tak, že pod Rimanmi majú sa rozumieť Nemci. Kronikári ale mysleli na skutočných Rimanov. Veď im dávajú ku Nemcom utekať. Reliqui Romanorum, videntes audaciam Hungarorum, dimisso castro Bezprem, fuga lapsi sunt, et pro remedio vitae in terram Theotonicorum properaverunt. Anon. c. 48.
107.) Turčan píše, že Almus nikdy nebol v Uhrách. II. 3.
108.) Anonymus takto opisuje v podrobnosťach osobu Almovu: Erat facie decorus, sed niger: et nigros habebat oculos, sed magnos: statura longus, et gracilis: manus vero habebat grossas et digitos prolixos. Anon. c. 48. Ejne no! Ale o tých dlhých prstoch už len mohol mlčať.
109.) Turčan dáva Hunnom za vodcu Kadicha, ktorý vraj pri Kesmawru v bitce s Rimanmi padnul. Chron. I. 12. Zná i Attilovho kapitáňa Zowarda. I. 21. Oba museli použiť jeden akýsi bľúznivý prameň.
110.) Sobor je kláštor, conventus, nie zubor. Cujus monasterium Zobor nominatum, in Nitriensi territerio situm erat. Acta SS. II. 64. In vita s. Zoerardi.
111.) Gaadovi pomáhajú i Kumáni. U Temešu padli duo duces Cumanorum et tres kenezi Bulgarorum. Ktorak to? Veď Kumáni spojili sa pri Kyjeve s Maďarmi.
112.) Omnes Romani per terram Pannoniae habitantes vitam fuga servarunt. Cap. 46.
113.) Chronikár musel pri tom vysluhovať ako lokaj; ináče by to sotvá bol mohol vedieť.
114.) Ut Spiritus Sanctus dictaverit, inceptum opus perficiamus. Anon. c. 2.
115.) Mená tie isté, čo u Turčana. V. dokl. 103.
116.) Almus in patria Erdeleu occisus est; non enim potuit in Pannoniam introire. Chron. II. 3.
117.) Pannonia megvételéről. Olvasókönyv I. 103. Pest. Sz. Ist. társ. – Vznik 12-16. stol. V takom priestore snadno hádať.
118.) Na ukážku, akú mal Turčan známosť vecí moravských. Quum autem Hungari rursum in Pannoniam redierunt, quemdam principem, nomine Swathepolug, filium Marothy, natione Polonum, Bulgaris, Messianis, tumque in Pannonia... imperantem repererunt. – Voluere tamen nonnuli, quod Hungari in secundo ipsorum introitu non Swathepalug, sed Marothum, patrem illius, in Pannonia invenissent dominantem. – Iste Marothus eadem tempestate in castro Wezprem denominato morabatur. Chron. II. 24. Pod Messianmi rozumie Slovákov. Qui {:Leel:} Messianos, scilicet Bohemicos, de partibus Golgatae expulit. II. 7. A na takýchto korheľských vývratoch zakladať históriu! Hanba je učeným mužom učiniť sa učedelníkmi takýchto Kadlubkov a Hájkov.
119.) Post aliquot vero annos Turcos invadentes Patzinacitae, eos cum principe Arpade persecuti sunt. Turci itaque profligati fugientes et terram ad sedes collocandas quaerentes, Magnam Moraviam ingressi, incolas ejus expulerunt ibique sedes suas posuerunt, tenentque etiam in hodiernum usque diem. Šarl. c. 28. Μεγάλη Μόραβια jeho počína sa za Belehradom; je to teda Pannonia.
§. 20. Boje Maďarov o Pannoniu.
Vtrhli boli Maďari do zadunajskej Moravy ešte za života Svatoplukovho r. 892 a 893, ale nešťastne. Len toľko že ich nezničil Svatopluk v akýchsi úžinách {:§. 17:}; v Atelközu pak rozprášili spojení Pečenci a Bulhari tábor ich tak, že sa potom viac ta navrátiť nemohli, ale sa usadili v Sedmohradsku a na Tise. Druhá výprava do Pannonie stála ich vlasť v Atelközu.
Podnikli ju na žiadosť Arnulfovu, a predsa už k r. 893 čítame o velikej vojne medzi Bávormi a Maďarmi. 120.) Málila sa im tuším pláca, alebo im Arnulf ani nič nedal, keď ničoho nevykonali. Chceli si teda zaplatiť korisťou.
Komu pomáhali pri veľkej borbe Arnulfovej so Svatoplukom v rok smrti tohoto {:894:}, nevieme: ale to isté je, že mali v nej účasť i Maďari. Vyšedše z peleše svojej na Tise, prešli pres Dunaj, drancovali, lúpili, snaď bez rozdielu priateľa i nepriateľa. 121.) Lúpežné národy také bývajú. Nepriateľom im každý, kto dačo má.
Nasledujúciho 895 roku boli inde zaneprázdnení, mali zasa vojnu s Bulharmi, privolaní stiesnenými Gräkmi, a prevezení pres Dunaj, už či utrpeli porážku od Bulharov, 122.) či oni ich porazili. 123.) Pri tom ale mali s kýmsi vojnu i v Pannonii. {:V. I. §. 34:}
I r. 896 podnikli nájezd do zadunajskej Moravy. 124.) A ten tiež čelil tuším i proti Slovákom i proti Nemcom. Pomýšľali už na zaujatie Pannonie pre sebä, keď sa o ňu hašterili Nemci s Moravanmi. Na oko však pomáhali zasa Nemcom.
Brzo na to vypukol rozbroj medzi Svatoplukovičama, Mojmírom a Svatoplukom mladším. 125.) Poneváč už država moravská bola okrem toho, odpadnutiem pripojených častí, Čiech, Lužíc, Krakovska {:Malo-Poľska, zatatranského Chorvátska:}, a iných, náramne zoslabená: ľahko mohli Nemci vyrvať svárlivým bratom zadunajskú Moravu; 126.) len že si už i Maďari ostrili zuby na ňu, 127.) dejstvovali politikou, obrábäli kňaza blatonského Bratislava.
I podarilo sa im získať ho, a Arnulf mal príležitosť poznať aspon na smrtelnej posteli, čo znamená narábäť s vrtkavými renegátmi, pästovať a odmeňovať národniu zradu. Maďari nečakali na smrť Arnulfovu, ako píše opát Urspergský. 128.) Bo táto sa udala až 8. dec. 899. Nasledovne muselo sa ešte za jeho živobytia stať ono hrozné zpustošenie Pannonie, o ktorom píšu s počiatkom 900 roku biskupi bávorskí pápežovi. 129.) Maďari popálili všetky latinské chrámy, duchovníkov pobili, dediny a mestá zborili, obyvateľstvo nemecké olúpili, poškrtili, do zajatia odvliekli. Slováci spojili sa pri tom s Maďarmi, oholili si ich obyčajom hlavy, vzali ich rúcho, s nimi bili Nemcov, chodili na lup. Ba Maďarov vlastne oni privolali a množstvo ich prijali medzi seba. S Nemcami sa smieriť vonkoncom nechceli. 130.)
To zdá sa byť dielo Bratislavovo. Napred zradil tento dedič odrodilstva svojích, potom, keď to našol výhodným, Nemcov. Vystavený neprestajným nájezdom maďarským a slabo podporovaný Nemcami, vrhnul sa Maďarom v náručie.
Po opanovaniu spornej Pannonie vyrojili sa Maďari, rozmnožení Slovákmi a Bulharmi, dvúma prúdama na žasnúcu Európu. Jeden sa valil do hornej Itálie. V zime r. 900 už boli tam, a porazili u rieky Brenty Berengára. 131.) Druhý sa vrútil do Bavor a zpustošil všetko do kola na 50 míľ, 132.) keď práve Bavorčíci lotrovali s Čechmi na Morave. Len čiastku z ních zbili, na severňom brehu Dunaja, grof Luitpold a biskup pasovský Richar. 133.)
Severní Moravani odrazili v rokoch 901 a 902 víťazne nájezdy pustošiacich už všade do okola Maďarov. 134.)
Bávori chceli si pomôcť úkladom, ako to pri Slovanoch Nemci praktikúvali. Keď ich r. 902 zasa navštívila tlupa lúpežníkov, pozvali ich vodcu, Chussola, na hostinu, a tam ho pri stole, so mnohými inými, z nenadála zabili. 135.)
Moravani ešte r. 906 porazili vracajúcich sa s korisťou zo Sáska Maďarov. 136.)
Šlo Maďarom teraz hlavne o podržanie na vždy zadunajskej Moravy, ktorú Nemci boli odjali hašterným Svatoplukovičom, Maďari r. 899 Nemcom. I obsiahli to svedenou r. 907 u Bretislavy {:Prešporku:} krvavou bitkou, kde i sám mladý nemecký kráľ Ludiek len toľko že so životom vyviaznul. Mojmír II. zostal obetou vernosti, 137.) s akou sa pridržoval vražobných vždy Nemcov. Zahynul i so svojou državou, zo ktorej však Maďari nič na teraz neopanovali, čo ležalo na severňom brehu Dunaja, vyjma snaď daktoré východnie kraje kniežatstva povážskeho.
____________________
120.) Factum est bellum magnum inter Bavarios et Ungaros. Chron. Hildesh. a. 893.
121.) Avari, qui dicuntur Ungari – ultra Danubium peragrantes multa miserabilia perpetravere. Annal. Fuld. a. 894.
122.) Quis enim gentilium Avarorum strages tantis congressionibus enumerando possit exponere; quoniam Bulgarorum, ad quos victoria consessit, numero viginti millia equitum caesa inveniuntur? Tamže.
123.) Pacem ergo Graeci eodem anno cum Avaris, qui dicuntur Ungari, facientes – quod Bulgari in pravum vertentes, hostili expeditione contra eos insurgunt, et omnem regionem illorum usque portam Constantinopolitanam devastando insequuntur. Quod ad ulciscendum Graeci astutia sua naves illorum contra Avares mittunt, ac eos in regnum Bulgarorum ultra Danubium transportant. Illi transpositi, manu cum valida gentem Bulgarorum ingressi, maximam partem caedendo neci tradiderunt. Hoc audientes positi in expeditione Bulgari, cum omni festinatione recurrunt, consertoque prelio victi sunt. Tamže a Annal. Metens. a. 895.
124.) Vidno to z toho, že Arnulf, odchádzajä po císarskú korunu do Ríma, stipandibus iisdem in partibus inter se conflictibus – Pannoniam, cum urbe Paludarum {:Blatnica:} tuendam Brazlavoni, duci suo, in id tempus commendavit. Annal. Fuld. a. 896.
125.) Post Sphendoploci mortem anno uno in pace exacto, orto deinde dissidio et bello civili, invadentes Turcae, funditus eos extirparunt. Šarl. c. 41. To vedie, poneváč Svatopluk otec umrel r. 894, k r. 896. Ale Annales Fuldences kladú rozbroj na r. 898. Postea vero inter duos fratres gentis Marahentium, Moymirum videlicet ac Zentobolchum eorumque populum, dissensio gravissima orta est. Pray to sjednocuje tak, že tam sa udáva počiatok, tu koniec nešťastnej vojny. Annal. vet. P. III. p. 334.
126.) Devicto nam Zuentibaldo Arnulfus, pace habita, regno potitur. Luitprand. L. I. c. 5.
127.) Hungari interim, observato exitu, contemplatique regionem, cordibus malum, quod postmodum in propatulo apparuit, machinabantur. Tamže.
128.) Arnulfus imperator obiit, moxque eo anno Hungari, morte illius audita, collecto permagno exercitu, Marauianorum gentem, quam illorum auxilio Arnulfus imp. sibi subdiderat, invadunt sibique vindicant. Usperg. a. 899.
129.) Remonšt. bisku. báv. Letop. Mat. Slov. 1869. sv. I.
130.) Na celú Moravu to nevzťahujme. Biskupi píšu len o Pannonii.
131.) Luitprand {:L. II. c. 3.:} opisuje bitku, ako dáky Curtius, s oráciami, bez čoho vtedy nič. I maďarský vajda musel pred vojskom perorovať, ako Cicero.
132.) Regnum Baiowaricum hostiliter invaserunt, ita ut per quinquaginta milliaria in longum et in transversum igne et gladio cuncta caedendo prostraverint. Annal. Fuld. contin. a. 900.
133.) Tenže.
134.) Ungarii Marahenses petunt, pugnaque victi, terga vertunt. Herman. Contr. a. 901. – Hungari a Mariis occiduntur. Tenže a. 902. Tak i Lambert. Schaffnab.
135.) Agareni a Boioariis ad prandium vocati, ubi rex eorum Chussol {:Aventinus píše meno to Cussol a Cusal:} occisus est, et alii quam plurimi cum eo. Hepida. a. 902.
136.) Ungari vastarunt Saxoniam. – A Moravis occiduntur. Lambert. Schaffn. a. 906.
137.) Mienku túto vyslovil nielen Šafárik a Palacký, než i Pray. Inprobabile non est, eodem proelio, quod illius deinceps memoria nuspiam occurrat, Moymirum quoque occubuisse. Annal. vet. p. 347. Len Sasinek pochybuje o prítomnosti tam Moravanov, ale inú dobu ich zahynutia vykázať nemôže.
§. 21. Kniežatstvo povážske nie maďarské.
Celé kniežatstvo toto nesmie byť zahrnuto do prvých výbojov maďarských. Ono ani v polovici X. stol. nebolo ešte v rukách maďarských, ako vidno zo Šarlátorodenca. Spisovateľ tento určuje sídla Maďarov za svojích časov {:ok. 950:} riekami. A tieto sú: Temes, Aluta {:Tutes:}, Maruša, Kríž {:Kőrös, Crisus:}, a Tisa. 138.) Toto je celé dnešnie Uhorsko? Kde tu Morava? Kde Váh, Hron, Ipoľ? Niet ani jednej rieky kniežatstva povážskeho. A rieky tieto niesú dáke nepatrné potoky, ktoréby ani zmienky nezaslúžily. Nasledovne Maďari v polovici X. stol. ešte povážskym kniežatstvom nevládli.
Namítnuť by sa mohlo, že Šarlátorodenec, udávajä rieky, na ktorých Maďari za jeho časov sedeli, nespomína žiadnu ani v Zadunají, kde predca jeho vlastným svedectvom už bydleli. Ale čo tam premeškal, keď vykazuje sídla Maďarom medzi Dunajom a Sávou? 139.) A práve to, že Maďarov v Pannonii obmedzuje Dunajom, až kričí, že severními brehmi rieky tejto r. 950 ešte Maďari nevládli.
Potom by dakoho to mýliť mohlo, čo Šarlátorodenec vôbec píše o ztroskotaniu a zaujatiu Moravy Maďarmi. 140.) Tu musíme vedieť, že Šarlátorodenec pod menom Velikej Moravy nikdy nič iného nevyrozumieva, ako dávnu Pannoniu. Ľažala mu zaiste hneď za Sriemom. 141.)
Zo všetkého vidno, že Šarlátorodenec znal Maďarov len vo Valáchii, v Sedmohradsku, v terajšom Banáte, na Tise, a v Pannonii. Kniežatstvo povážske nenie zahrnuto v obor ich výbojov. Ono bolo až pode sv. Štefanom privteleno Uhorsku. Za ten čas bolo prílepkom Čiech a Poľska.
____________________
138.) Inde {:za Sriemom:} Magna Moravia, quam Turci devastarunt. – Ulteriora vero, quae omnia Turcis habitantur, cognomina nunc habent a fluminibus transeuntibus. Eorum primum Timeses est; alterum Tutes; tertium Moreses; quartum Crisus; quintum Titza. Šarl. c. 40.
139.) Trans Danubium {:Gräkom:} habitant Turci in terra Moravia, atque etiam ulterius inter Danubium et Savum. Šarl. c. 42.
140.) Post Sphendoploci mortem invadentes Turci funditus eos exstiparunt, regionem eorum occuparunt. Šarl. c. 41.
141.) Et rursus ad cursum fluminis exstat Sermium, quod Belgrada abest duorum dierum itinere; inde Magna Moravia baptismo carens, quam Turci devastarunt. Šarl. c. 40.
§. 22. Pomer zadunajských Slovákov k Maďarom.
Zadunajská časť Moravy oproti tomu bola samým prvým rejdišťom Maďarov. Ta vtrhli, na pozvanie Arnulfovo, z Románie. Ta podnikali nájezdy, keď sa usadili, po vyhnaniu z Atelközu, na Tise. R. 899 opanovali zem túto, ešte za živobytia Arnulfovho, na dobro.
Udalosť túto líčia kronikári ako ztroskotanie Moravy vôbec, 142.) ač to bolo vlastne olúpenie Nemcov, a Šarlátorodenec hovorí o vyhnaniu, rozpŕchnutiu sa obyvateľstva na všetky strany, a o celkovom jeho vykoreneniu. 143.)
Ale vyskytla sa listina, všetky tieto zvesti zo základu vyvracajúca. Rozumiem onú povestnú remonštráciu biskupov bávorských proti samostatnej slovenskej hierarchii, ktorú s počiatkom r. 900 upravili na pápeža Jána IX. Vypravujú tu, že Maďari zpustošili celú Pannoniu, nemeckú velikú provinciu. Na zadunajských Moravanov žalujú, že títo lžekresťani prijali medzi sebä množstvo Maďarov, oholili si ich obyčajom hlavy, uderili s nimi spolu na Nemcov, na žiaden spôsob s tymito smieriť sa nechcú. 144.) Toto nám predstavuje vec celkom v inakšom svetle. Tu vidíme, že zpustošenie zasiahlo len zadunajskú Moravu, a že Slováci nielen vyhladení, rozptýlení neboli, než sami dobrovoľne pozvali Maďarov, vykázali im medzi sebou sídla, hromili s nimi Nemcov.
Komu dať pri takom odpore za pravdu? Kronikárom a Šarlátorodencovi, či listine? Bez otázky je remonštrácia nekonečne hodnovernejšia, nežli ktorýkoľvek spisovateľ. Biskupi svedčia o tom, čo sa stalo v najbližšom ich súsedstve a doma; svedčia hneď a hneď za horúca; svedčia mnohí pospolu, a to verejne a úradne. 145.) Medzitým ani svedectvo tak vážných svedkov, aký bol menovite císarsky historik, doprosta zavrhnúť nesmieme. Oprobujeme teda srovnať ho so zvesťou bavorských prälátov.
Do Pannonie pozvali Slováci sami Maďarov. Bolo to bez pochyby dielo blatonského kňaza Bratislava. Národní tento renegát bojoval napred s Arnulfom a Maďarmi proti Svatoplukovi; potom ale zvrtol plášť a spojil sa s Maďarmi proti Nemcom. Maďari mu snaď ponechali, za toliké zásluhy, jeho kniežatstvo; ba možno, že spočiatku celou Pannoniou vládli len prostredne skrze neho. I to nenie nepodobno, že sa manželstvom spojil s domom Arpádovým, ale dotvrdiť toho neľzä. 146.)
Brzo však oželeli krok tento Slováci vôbec, a kňazi blatonskí zvlášte. Stalo sa i tu, čo nikdy neminie. Hostia premenili sa v pánov, spoločníci v tyrannov. Maďari, pokuď sa pridržovali života kočovného, pásli kde chceli; a keď si obľúbili život osadlý, privlastnili si, čo sa im ľúbilo. Slováci museli popúšťať, ustupovať, majetky svoje tam nechávať, mlčať, utekať. Mnozí boli bezpochyby krátkou cestou vyškrteni. Kňazi na Blatnici boli tiež vždy na kratšú svorku braní, viac a viac obmedzovaní, až ich pode sv. Štefanom pri zúfalom povstaniu vykorenili do nohy. {:Obč. I. §. 5:}
Tak by sa daly sjednotiť odporujúce sebe vospolok zvesti. Pravdu majú biskupi bávorskí, keď nám predstavujú zadunajských Slovákov ako spoločníkov maďarských: pravdu i svedkovia pozdejší, keď píšu o vyhladeniu Moravanov. Ono predišlo, toto nasledovalo.
A v tom sa zrcadlí osud i iných národkov a kniežat, ktorí zaviazali spolky s Maďarmi. Napred priateľ, potom vrah; zo spoločníka otrok.
____________________
142.) Cujus {:Svatopluci:} regnum filii ejus pauco tempore infeliciter tenuerunt – Ungaris omnia usque ad solum depopulantibus. Regino a. 894. – Ungari, collecto permagno exercitu, Moravorum gentem invadunt, sibique vendicant. Chron. Pantal. a. 900. Luitpr. II. 1.
143.) Magna Moravia, quae a Turcis vastata est et ab ipsis jam obtinetur. Šarl. c. 13. Turci profligati {:od Pečencov a Bulharov:} fugientes Magnam Moraviam ingressi, incolat ejus expulerunt. C. 38. Post Sphendoploci mortem invadentes Turci funditus eos exstirparunt, regionemque eorum occuparunt. Multitudo dissipata confugit ad finitimas gentes, nimirum ad Bulgaros, Turcos {:pred Maďarmi k Maďarom?:}, Crobatos et reliquas nationes. C. 41.
144.) Ipsi Moravi multitudinem Ungarorum non modicam ad se sumserunt, et more eorum capita suorum pseudochristianorum penitus detonderunt, et super nos christianos immiserunt atque ipsi supervenerunt. – Pacificari cum eisdem Schlavis desideravimus – et nec ipsum ab eis obtinere potuimus. Letop. Mat. Slov. 1869. sv. I.
145.) Listinu chybne priväzuje Fejér k r. 899. Úvahy moje o tom v Letop. Mat. Slov. r. 1869. sv. I. p. 43.
146.) Jestli volno prenášať to na Turčanovho Marotha, čo Anonymus tvrdí o Menumorothovi, kňazovi biharskom, a Marotha stotožňovať s Mojmírom: tak niet ničoho, čoby sa historicky dokázať nedalo. Na Mojmíra II. ani mysleť. On držal verne s Nemcami, bojoval až do smrti proti Maďarom. Koho vedie v podobných vecach politika a jej požiadavky, nech pomne, že i táto palica má dva konce. Môže to poslúžiť i ku vzbudeniu ľahostajnosti. Rozumieme? Pravda najlepšia politika!
§. 23. Stupeň vzdelanosti Maďarov.
Maďari stáli, ako túlaví bojovní pastieri, na stupni vzdelanosti kočovníkov. Orby a chleba neznali, živili sa len mliekom a mäsom. Domov nemali, bývali pres celý život vo stánoch, ktoré ustavične za stadom prevlačovali. I domy staväť, i zem orať, počali len v terajších sídlach; len náklonnosť ku tomu priniesli už so sebou. Učiteľmi ich v tom boli tí Slovani, so ktorými sa smiešali, či po dobrotky, či na silu. Svedčí o tom reč. Vzdor všetkým snahám puristov, názvy okolo domáceho hospodárstva, tak ako i remesiel a obchodu, ba i krajinskej spravy, dosaváď sú u Maďarov slovenské. Prelievanie ich sa započalo už tam kdesi na Desne, dovŕšilo sa na Dunaji a Tise. 147.) Najpotrebnejších však remeselníkov, ako sú koželuzi, obuvníci, krajčíri, remenári, kolári, kováči, bednári, nožiari, mečiari, mávajú i kočovné národy, mali ich bez pochyby i Maďari; 148.) len že to boli tuším najviac plenníci. Čo iného im bolo potrebno, to alebo vymenili za suroviny, alebo vzali na silu. Lebo dľa ich asiatských pochopov rabovať, lúpiť, ubíjať, nebola ani hanba, ani hriech, ba platilo to za hlavniu cnosť. Ujalo sa takéto smýšľanie v národe tak, že to potom ani kresťanstvo svojími ľudskými zásadami, ani zákony občianske, so všetkými drakonskými pokutami, nemohli premeniť. I dosaváď je bezpečnosť imania a osoby medzi Maďarmi na takom stupni ohrozená, že zbojníci za našich dňov i železniční vlak napadli.
Muselo byť už samé ich vypatranie desné. Ustavičné lúpeže a ubijstvá vtlačili neznajúcim výchovy divochom do tvári pečať ukrutnosti. Otto, biskup frisingský, brat Jasomírgota rakúskeho, líči ich postavu a povahu veľmi čiernymi barvami, ač už za jeho časov {:† 1158:} ani stý diel predošlej surovosti v ních nebol. 149.) Oči vraj majú vpadnuté, sú malého zrastu, ohyzdnej tváre, diví barbari vo mravoch i reči, nečistí v odeve i zbroji. Čo u ních trochu čistoty jest, tej sa naučili od Nemcov; ale vidno, že im to nenie prirodzené. Bývajú radšej vo stánoch, nežli v domoch. Opísav úrodnosť a pôvabnosť zaujatých ními zemí, dodáva trpko: Obdivovať človek musí trpezlivosť božiu, že zem tak ľúbeznú takým doprial potvorám. 150.) Teraz postava Maďarov prináleží k najušlechtilejším. Mocné premiešanie krve so Slovanmi a Nemcami, a lepšia výchova, učinili svojo. Umelé pästovanie prednosti Maďarov za naších časov, a požívanie znamenitých nadpráv, udržujú i v samom obecnom ľudu maďarskom istú ušlechtilú hrdosť, na úkor iným národom, zvlášte zdeptaným do blata Slovákom. Maďar nesie hore hlavu; zradený, vyššími vrstvami opustený, Slovák chodí ako Kain, keď brata zabil.
____________________
147.) Uvedieme tu na zdarboh daktoré príklady: ugar, parlag, barázda, mezsgye {:medza:}, udvar, ganaj, borona, kapa, polyva, széna, szalma, kasza, goreblye, jászoly, szolga, cseléd, ösztön {:osteň:}, szalonna, kolbász, kása, mák, rák, galamb, szoknya, ebéd, vacsora, asztal, ablak, palást, abrosz, takács, pék, mészáros, pecsenye, kemence, villa, pitvar, padlás, deszka, pálca, útca, pohár, kulcs, akó, merő, oszlop, gát {:hať:}, zsilib {:žľab:}, kalapács, lapát, ruha, sapka, lóca, csolnok. Vidz Leškov Elenchus vocab. Europ. magyarici usus, a Dankovský Magyar. ling. lexic.
148.) Zo všetkých remesiel pôvodne maďarským zdá sa byť čižmárstvo. Tu názvy maďarské prešli i ku Slovákom: lápsik, fordítov, čontkíš.
149.) Gens ferocissima et omni bellua crudelior. Annal. Met.
150.) Hominum monstris. De gestis Frider. I. imp.
§. 24. Odev a kroj maďarský.
So príchodom do terajšej vlasti holili si Maďari hlavu, ako Turci. 151.) Museli teda nosiť i turbány, obvinovať si holé hlavy šatkami.
Ale takéto šatky iste sami nehotovili, ani z ľanu, ani z konopí, tým menej z hodvábu. I dochovávanie i zpracovanie látok takýchto predpokladá stále bydliská.
Nedostatok plátna a bielizny bol u ních veliký. Bávori mysleli, že sa im najvätšmi zavďačia, a ich vzteklosť pri pustošeniu Pannonie obmäkčia, poslaniem ľanených šiat. 152.)
Teda snaď vlnu tkali, ktorej museli mať, pri obšírnom stadochovu, hojnosť? Práve o tom máme výslovné svedectvo, že vlneného rúcha ani nenosili. 153.)
I čímže sa teda odievali? Kožami, 154.) podo ktorými chudobní žiadnej bielizne nenosili; bo vraj ustavične mrzli. 155.)
Kroj z Ásie prinesený iste bol široký. Ten úzky, ktorý sa teraz uhorským nazýva, prevzali Maďari od Moravanov.
____________________
151.) More eorum {:Ungarorum:} capita suorum pseudochristianorum penitus detonderunt {:Schlavi:}. Remonst. bisk. bávor. v Letop. Mat. Slov. 1869. sv. I.
152.) Donavimus illis nullius pretiosae pecuniam substantiae, sed tantum nostra linea vestimenta, quatenus eorum feritatem aliquatenus molliremus. Tamže.
153.) Lanae his usus ignotus. Regino a. 889.
154.) Pellibus tantum ferinis ac murinis induuntur. Tamže.
155.) Continuis frigoribus afficiuntur. Tamže. Ostatne Regino to všetko vypísal z Justini Histor. L. II. c. 2. p. 22. edit. Paris. 1788. A Justinus podáva len výpisky zo Troga Pompeja, živšieho za časov Augustových. Čo Trogus píše o Skýtoch, to Regino prenáša na Maďarov.
§. 25. Náboženstvo Maďarov.
Veľmi by nás zanímalo náboženstvo dávnych Maďarov: ale práve o tomto nič istého nelzä povedať.
Že nemali žiadnoho rozvetveného, rozpradeného, hlboko v národe zakoreneného bájoslovia, o tom svedčí ich reč. Vieme, koliké množstvo bohov a bohýň slovanských sa zachovalo. Hemžia sa ními kroniky. Mnohé žijú v ústach ľudu do dnešnieho dňa. Nič podobného pri Maďaroch. Ani kronikári nám nezachovali žiadnoho mena pohanských maďarských bohov, ani v ľudu sa žiadno neudržalo. Maďar zná len jednoho Boha, a nič viac. Žiadne obludy pohanské nezpomína, vyjma krýdlatého koňa tátoša, s garboncáš-deákom na ňom, 156.) a bosorky. 157.) Preto daktorí na tú prišli mienku, že Maďari so príchodom do Európy boli muhamedáni. 158.)
Nechcem staväť mience tejto oproti svedoctvo biskupa kremonského Luitpranda {:† 972:}, ktorý Maďarov výslovne nazýva modloslužobníkmi. 159.) Takíto ľudia nezvykli na vážky klásť slová. I sami kresťani, náhle sa v dačom roznia, sú im hneď pohani, modloslužobníci. Vážnym ale sa mi vidí to, čo Slováci žalovali u pápeža na Nemcov, že s Maďarmi psa obetovali. 160.) Nemci to taja sice, ale neodmietajú ako nesmysel, čím by najlepšie boli mohli poraziť Slovákov.
Za skutočné pohanstvo svedčí i to, že Maďari plenníkom vytrhúvali z prsú srdcia, a na spôsob liekárstva pohlcovali. 161.) To zdá sa byť mylný výklad náboženského obriadu, a poukazovať na obete ľudské. Pri týchto dialo sa vytrhovanie teplého srdca z prsú, ako to so hrôzou o divochoch amerikánskych čítame.
Je medzitým pravde podobno, že sa nachádzali medzi Maďarmi, s ich príchodom, po riedku nielen muhamedáni, než i kresťani. Veď s obidvúma už v Lebedii súsedili, obcovali, a bývalí ich páni, Kozari, tvorili podivnú miešaninu židov, muhamedánov a kresťanov. Ale vätšina Maďarov pridržovala sa tuším akéhosi starého modloslužobného náboženstva, s obeťmi ľudskými. Že za žiadno zvlášte nehorlili, možno zavierať z ich stykov s rozličnými náboženstvami, čo vždy a všade budieva ľahostajnosť.
____________________
156.) To je výtvor maďarskej obraznosti. Slováci majú šarkana s černokňažníkom.
157.) Naše strigy. Povera tá pochádza i s menom ode Gräkov. Striges, aves nocturnas Graeci σϑƍίγας appelant; a quo maleficis mulieribus nomen inditum est, quas volaticas etiam vocant. Festus.
158.) Sasinek dovodzuje, že meno Maďar značí vyznavača izlamu. Poč. Uhor. p. 106. – Sokol r. 1867. p. 373.
159.) Venerunt christicolae cum idololatris. Luitpr. Hist. Otto. II. 5.
160.) Quod nos Schlavi criminabantur, cum Ungaris fidem catholicam violasse, et per canem, sive lupum, aliasque nefandissimas et ethnicas res sacramenta et pacem egisse. Remon. bisku. báv.
161.) Vivunt non hominum, sed belluarum more. Carnibus, ut fama est, crudis vescuntur, sangvinem bibunt. Corda hominum, quos capiunt, particulatim dividentes, veluti pro remedio devorant. Regino {:† 915:} Chron.
§. 26. Državné sriadenie.
Državné sriadenie bolo u Maďarov na vlas to isté, čo u Slovanov. Celý národ bol podelený na sedem plemien, osmé prešlo ku ním od Kozarov. 162.) Každé z ních malo svojho vojvodu, 163.) a z týchto každý jednaké právo, len vojvoda Lebedias mal akúsi prednosť. 164.)
To sa ani vtedy nezmenilo, keď kozarský chagan zapríčinil vyvolenie celonárodnieho vojvodu, s rozšírenou mocou, a Maďari sebe vyvolili Salmucovho syna Arpáda, jehož potomstvo vládlo potom v Uhrách. 165.) Mýlne tvrdí Pray, že s povýšeniem Arpádovým moc plemenných vojvodov zhasla. 166.) Odporuje mu Šarlátorodenec, ktorý práve o celkovej neodvislosti rozsadených po rozličných riekach kniežat hovorí, 167.) čo je trochu prehnané. To ale isté je, že državné sriadenie bolo i v Uhrách, až po časy sv. Štefana, spolkovité {:foederativné:}. Ako u Slovanov boli všade rozliční údelní kňazi, a nad nimi veliký kňaz, s nepaternou mocou: tak u Maďarov boli plemenní vojvodovia, a nad nimi vojvoda celonárodní, jehož vážnosť a moc, postupom ku samoderžaviu, len po málu vzrastala. Plemenným vojvodom boli tuším rovní prijatí do spolku kňažkovia cudzých národov.
____________________
162.) Prima a Chazaris avulsa haec Cabarorum gens est, secunda Nece, tertia Megere, quarta Cuturgamati, quinta Tariani, sexta Genach, septima Care, octava Case. Šarl. c. 39.
163.) Habet unaquaeque gens peculiarem principem. C. 40.
164.) Qui nomine quidem Lebedias appellabatur, dignitate vero, quemadmodum reliqui ejus successores, boebodus vocabatur. C. 38.
165.) Et ante hunc Arpadum Turci principem alium nullum unquam habuerunt; ex cujus etiam posteris ad hunc usque diem princeps Turciae constituitur. C. 40.
166.) Abhinc boebodorum dignitate antiquata, et abolito nomine, suprema in omnes potestas ad unum Arpadum traducta est. Dissert. in Annal. p. 93.
167.) Octo autem generationes Turcorum hae ad domesticos principes {:rozumie neomýlne velikých vojvodov:} non subaudiunt, sed concordiam animorum habent ad fluvios, ad quam partem contingit bellum, simul pugnare cum omni solicitudine et studio. Šarl. c. 40.
§. 27. Občianske pomery.
Rozdiel stavov, menovite slobodných a otrokov, priniesli Maďari so sebou. Nič mýlnejšieho nad ten náhľad, akoby všetci z Baškírie vyšlí Maďari boli bývali slobodní, a čo viac, zemäni, šľachtici. V každom kočujúcom národe je vätšia časť otrokov, 168.) ktorým sa sveruje stado, domácnosť, čeliadka, a daktoré remeslá. Všade zámožnejší zachádzajú so zbrojou. Keď sa národ vrhnul na vojny a výboje, otroci pasú stadá, slúžia vo stánoch a na cestách. Nemohlo byť ináč ani u Maďarov. Je teda vcele zbytočné lámať si na tom hlavu, ktorak povstalo poddané sedliactvo maďarské? 169.) Blažšie rodiny porvali ku sebe všetku korisť, prisvojili si opanované územie, oddali užívanie jeho za isté služby chudobným, menovite svojím otrokom, ktorých si poriad rozmnožovali plenníkmi. Prikváčených domorodcov, ktorých nevybili, učinili tiež veľmoži kus po kuse svojimi poddanými. Kde títo boli poriedku medzi Maďarmi, ztratili sa v ních, osvojili si ich reč. To je pôvod otroctva a poddanosti ľudu maďarského. Odsudzovanie k otroctvu bol len jeden druh jeho rozmnožovania.
Stonalo v ňom i celé pohlavie ženské. O náramnom jeho utlačeniu a bezpráviu svedčí reč. Lebo v maďarčine nazýva sa do dneská mladoženích kupujúcim mládencom {:vő legény:}, dievka na vydaj predajnou {:eladó leány:}. Z toho vidno, že si mládenci ženy kupovali, dievky boly rodičmi a bratmi predávané. Prirodzene, že potom nakladali s nimi suroví muži kruto. V odmenu vychovávaly im ženy otužených hrdinov. Ako trvajúci zbytok takýchto pomerov môže sa považovať i to, že u maďarských sedliakov i dnes muž žene tyká, ona jemu dvojí.
____________________
168.) Tak bolo i medzi Kumánmi. Rex Cumanorum, cum suis nobilibus et rusticis, coepit Hungariam peragrare. M. Rogerii Miserab. carm c. 3. Script. r. H. T. I. p. 294.
169.) Už Keza predložil si túto otázku a riešil ju tak, že otroctvo rodzených Maďarov povstalo skrze tresty prestupníkov, zvlášte ktorí sa odtiahli od vojenských výprav. Týchto vraj „kadar“ odsudzoval k otroctvu. Külömben, miután minden magyar egy apától s egy anyától származott, hogyan mondhatnák egyiket nemesnek, másikat nem nemesnek? Kézai Kronikája, fordította Szabó Károly. Pest 1862. p. 16. Szabó sebe dovolil i preinačenie vlastních mien v osnove, čím sa jeho preklad stal nesmyslom. – Podobne rozumuje i kronika Turčanova: Nam cum una et eadem fuerint generatio, et a quondam Hunor et Magor unanimiter processerint, aliter fieri nequisset, ut alter dominus, alter servus vel rusticus, effici potuisset. Chron. P. I. c. 10.
§. 28. Bojovnosť Maďarov.
Čo dokázal vo vojnách národok tak slabý na počeť, ako boli Maďari, to zachvacuje k podiveniu. Ale diviť sa prestaneme, keď povážime sriadenie občianske národa, múdru vodcami nasledovanú politiku, a neobyčajne prajné okolnosti.
Boli bez odporu dávni Maďari výteční bojovníci; lebo ku tomu smerovalo u ních všetko, vychovať dobrých, vždy hotových biť sa, valibukov. Výtečnosť ich pochádzala zo mnohoročnieho cviku a výlučného zaneprázdnenia so zbrojou a vojnami. Nezapodievali sa ani orbou, ani remeslami, ani vedami, ani umeniem. V ich duchu ležaly len vojny, bitky, žhárstva, lúpeže. Každý slobodný muž bol od narodzenia vojakom, a nie záhaľčivým. Od útleho chlapectva len zbroj obracal fagan, vyrástol na koni, bol otužený, udatný, zručný. Celé oddiely maly svoju zvláštnu zručnosť, odmeranosť, vodcovia skušenosť. Rozptýliť a shromaždiť sa, nastúpiť a odskočiť, to všetko dialo sa nenutene, a predca s najvätším poriadkom a podivnou rychlosťou. Každý bol už od narodenia k istej tlupe pridelený. Celý národ stál v každom okamženiu vo zbroji. Bol to, kamkoľvek sa hnul, putujúci, dobre rozčlánkovaný a vycvičený tábor. Taký boli Hunni, Avari, Mogoli, Tatari, Turci, takí i Maďari, i všetci kočovníci vôbec.
Pechoty Maďari neznali, všetci boli na koňoch. Preto ich cesty a pohyby boly rychlé, prekvapujúce. Kde ich nikto neočakával, tam sa našli; kde ich hľadali, tam ich už nebolo. Dráždili protivníka, obrátili tyl, a zas čelo, všetko rychlosťou vetra.
Nebola však to tak ľahká jazda, ako si obyčajne prestavujeme. Svedoctvom císara Lva nielen sami mali prílbice, než i kone obrňovali železom. Potom nosili dvojakú zbroj, luky i piky.
Veliký úspech ležal v tom, že mnoho potravy nevláčili so sebou. Keď nebolo iného, podojili svoje kobyly, a tieto napásli v lete kdekoľvek. Viedli bez pochyby i zásobné kone, aby ich v čas potreby mohli za pokrm použiť. Toto putujúce mäso pohybovalo sa rovnou s ními rychlosťou.
Vovedší ich do terajších sídel hlavní vojvoda Arpád umel zveličiť silu slabého na počeť národka politikou, chytrým vyjednávaniem, vhodnými spolkami. S obdivou píšu súvekí svedkovia o množstve vojska, ktorým zaplavoval krajny. To bolo, ako pod Attilom, z vätšej časti sohnané pod zástavy maďarské mužstvo slovanské. Arpád i nástupcovia umeli získať si priateľov, ošialiť ich nádejami, až prišiel čas, kde lev odhodil líščiu kožu.
Ale i podriadení plemenní vojvodovia dokázali zdravý prirodzený rozum. Známe len jednoho, sedmohradského, ktorý sa postavil zpurno. Ostatní podrobili sa z dobrej vôle vrchnej moci, hoveli smeru ku samodržaviu, dali Arpádovcom panovať až do zničenia samých seba.
Viac však, nežli toto všetko, činily priaznivé okolnosti. Úspechy Maďarov maly hlavniu príčinu v hašternosti europejských národov. Arnulf pozval ich proti Slovákom, Slováci proti Nemcom. Itáliou lomcovali protikráľovia Berengár a Ludiek Bosovič. V Nemecku sedel na trône chlapec, zhovädilí veľmoži borili sa medzi sebou, zbíjali pocestných, deptali do prachu ľud, vzdorovali panovníkom. Západní Slovani držali sa nohama rukama viery otcov, pri nejž tak vysokého stupňa vzdelanosti dosiahli, a zpúdzali sa nepreklonne proti tomu krížu, ktorý im Nemci, spolu s jarmom svojím, so všetkým možným násiliem natiskovali. Gräci sa topili vo svojích poverách a svojej mravnej zošlosti doma; na vonok zápasili na smrť a život s Bulharmi. Ešte i cirkve, východnia a západnia, dychčali v tuhej borbe. Všade svady, sváry, vojny, rozbroje, nasledovne veliká potreba na súdcov. A takí boli asijskí pastieri. Na všetky strany ich volali súdiť a pomáhať. Oni sa smiali a olúpili všetkých, od jednoho konca Európy ku druhému.
Bojovnosť ich je neodtajitelná. Ale to bola len všetko ničiaca bojovnosť divochov, nie ona civilisujúca, akú vidíme u Gräkov a Rimanov.
§. 29. Domnelé maďarské písmo.
Potomci rádi by spojiť so chlúbou hrdinstva i chválu pôvodnej vzdelanosti. Zo Skýtie priniesli vraj Maďari písmo skytické, ktoré potom, keď už západní Maďari prijali latinku, dlho ešte užívali Székeli v Sedmohradsku. Tak píše kronika Turčanova, 170.) a učení dali sa obaláchať. Čoby to za písmo mohlo byť, to skytické, keď sa banálnym týmto menom nazývajú všetky severnie národy, i Rusi 171.) a Tatari? 172.) A predca nadeláno z toho v učenom svete mnoho kriku. Matej Bel vydal r. 1718 zvláštnu knižku o písme hunno-skytskom, a naučil svet všetkému, čo sám nevedel. 173.) Za ním sa chopil balamutiny Foris-Otrokocsi, potom piarista Desericius. 174.) Všetky bľúzniny ich v nič obracia kronika Kezova, udávajúc, že Székeli užívali pred prijatiem latinky prejaté od Rumunov písmo kyrillské. 175.) Ním tuším písali napred reč svoju i západní Maďari. 176.)
____________________
170.) Hi, nondum Scythicis literis obliti, eisdem, non encausti et papyri ministerio, sed in baculorum excisionis artificio, dicarum instar utuntur. Turčan Chron. I. 24. Obyčajná to výpomoc ľudí neumejúcich písat.
171.) Gens Scythica Rossi. Zonaras Annal. T. III. fol. 143.
172.) Scythis, qui et Tartari bellum inferebant. Chalcocondylas De reb. Turc. L. 6. fol. 91. Lutet. 1567.
173.) De vetere litteratura Hunno-Scythica. Posonii 1718.
174.) Tamten v Origines Hung. P. I. c. 7. – tento De majoribus Hung. L. III. T. 2. p. 155.
175.) {:Zaculi:} cum Blachis in montibus confinii sortem habuerunt. Unde Blachis commixti, literis ipsorum uti perhibentur. Chron. Hung. L. I. c. 4. §. 6. Budae 1782. p. 62.
176.) Fuit tempus, quo Hungari sermonem vernaculum charactere scriberent Slavonico. Init. rel. christ. int. Hung auct. Gabriele de juxta Hornad {:Gottfr. Schwartz:}, Francof. 1740. p. 76.
III. Maďari v X. stoletiu.
Pres celé stoletie bývali už Maďari v terajšej vlasti, uprostred národov kresťanských, písma znalých, a predca sa poriad ešte rozkladá nad nimi hustá tma. Ba vlastne menej o ních vieme v X., nežli v IX. stoletiu. Tu máme o ních učené, pilne sobrané, zanímavé zpravy Šarlatorodencove: tam len kadeaké mníšske zvesti o vojnách a nájezdoch. Pri všetkej hojnosti zvestí takýchto neľzä ešte písať o Maďaroch naozajnú, mena toho hodnú históriu. Rečí o Maďaroch v X. stoletiu sice dosť, ale sa vzťahujú len na ich vojenské nájezdy. I tieto tak sú chudé, kusé, nesúvislé, náhodné, povrchné, nezralé, že ani len to nevieme, kto vlastne a ktorak ich podnikal. Čo sa dialo doma, aký život vrel v novej države, ktorak nažívali spolu rozličné národy, aké premeny sa sbehli vo vecach državných, v pomeroch národních a cirkevních, o tom málo čo viac môžeme vedieť, ako nič. Nebude to teda plný historický obraz, čo tu podávame, ale bude len chudý nástin dejov a života maďarského národa v X. stoletiu; viac príprava k historii, nežli historia, kde často hádanie musíme prijať na miesto dokázanej pravdy, z vecí známych zavierať na neznáme, doplňovať slabučké náveštia domyslom, svietiť si v hustých tmách slabo kmitajúcim a hneď hasnúcim kahancom.
§. 1. Zmatok pri menách panovníkov.
Už pri menách panovníkov je pres celé X. stol. plno zmatkov a neistoty. Iné mená udávajú naši, iné cudzozemci, a títo si zasa odporujú rozmanite. Po rozličných kronikách možno ich sosbierať množstvo. Menujú sa kráľmi a králikami. Nemožno ale vedieť, či spomínaní králi a králikovia boli celonárodní, či plemenní vojvodovia, alebo inonárodnie do spolku prijaté kniežata. Sami celonárodní panovníci z domu Arpádovho podliehajú rozmanitým pochybnostiam. Chceme-li uviesť do súzvuku rozličné mená, musíme ich umele vykladať, srovnávať, hádať, a ku tomu ešte i pravé vyslovenie hľadať. Bo nielen cudzozemci, než i naši, tak zpotvorene píšu mená panovníkov, že sa v tom naísť neľzä. Ani Kitajci by ich neboli mohli viac poprekrucovať, ako oni so svojím tekavým, reči neprimereným, chamäleonským pravopisom pri upotrebeniu latinky. Trudno v tom naísť podobnosť či s maďarskou, či so slovanskou rečou.
§. 2. Veľvojvoda Arpád.
Najnepochybnejší z ních je samý prvý, Arpád. Jeho znajú i domáce i zahraničné pramene. Otec jeho, dľa naších Álmoš, 1.) dľa Šarlátorodenca Salmuc {:Samuel?:}, bol jeden zo siedmych plemenných náčelníkov. Arpád sa stal vojvodom celonárodním, s rozšírenou mocou, vôľou kozarského chagana na Krime, ako vrchnieho pána, a vyvoleniem národa maďarského, keď sa tento zdržoval v Atelközu, terajšej Románii. 2.)
Odtuď činil nájezdy, na juh do zadunajského Bulharska, na západ do Pannonie, hotový slúžiť komukoľvek, kto zaplatí. Do Bulharska najali ho Gräci, a poslal im syna svojho Liuntiku, do Pannonie císar Arnulf proti Svatoplukovi, a zástup tento viedol Arpád r. 892 a 893 sám osobne.
____________________
1.) Ospanlivý, driemavý, čo zavdalo príležitosť ku bájeniu o snách Emesiných. Ostatne dávajú kroniky menu tomu latinskú formu Almus.
2.) Et ante hunc Arpadum Turci principem alium nullum unquam habuerunt, sed erant inter ipsos boebodi quidam. Šarl. 38.
§. 3. Opanovanie Potisia a Pannonie.
V čas poslednej výpravy prepadli tábor maďarský v Románii spojení s Pečencami zadunajskí Bulhari. Porazený Svatoplukom v Pannonii Arpád nemohol sa viac vrátiť, odkuď bol vyšol, ale musel nutne posuť sa s ľudom svojím na západ. Nezbývalo mu nič iného, po ztrateniu Atelközu, ako postaviť sa pevnou nohou v západnej časti severnieho Bulharska. Zaujal teda, jestli ešte nebolo zaujato, Sedmohradsko, a osadil sa na Tise, od jej prameňov až k ústiu. Tu sa chcel brániť proti každému útoku. Prisadnutý bulharský ľud nevykorenil, ale múdre použil ku svojemu posilneniu. S rozličnými, predtým Bulharom poddanými, kniežaty učinil smluvu, prijal ich do spolku.
Takto sosilnený, keď videl, že súsedi ďalej nič proti nemu nepodnikajú, dal sa on na výboj, podnikal nájezdy do Pannonie, bojoval o ňu hneď s Moravanmi, hneď s Nemcami, až ju r. 899 vcele zpustošil, ale sotvá ešte na ten čas ľudom svojím obsadil, vyjma daktoré Slovákmi zvlášte povolané zástupy. 3.) Roku zaiste 900 vrátili sa, po olúpeniu Itálie, pres Pannoniu na Tisu nazpät. 4.)
Možno, že z počiatku Maďari Pannoniou vládli len prostredečne, rukou spojenca svojeho Bratislava, kňaza blatonského. Aspon mu jeho kniežatstvo ponechali, Slovákov vodili so sebou na lup, ako žalobne zvestujú Nemci r. 900 pápežovi.
____________________
3.) Ipsi {:Schlavi:} multitudinem Ungariorum non modicam ad se sumserunt. Remonštr. biskup. bávor. z r. 900. Letop. Mat. Slov. 1869. sv. I.
4.) Ipsi namque {:Ungari devastata Italia:} eadem via, qua intrarunt Pannoniam, et maxima ex parte devastantes, regressi sunt. Annal. Fuld. a. 900.
§. 4. Nájezdy do Itálie, Nemecka, Moravy.
Bez pochyby mali účasť Slováci a Bulhari už na tom spomenutom nájezde, ktorý hneď po zpustošeniu Pannonie, s koncom r. 899 alebo s počiatkom r. 900, podnikli Maďari do hornej Itálie s vojskom velikým. 5.) V Lombardii totiž zápasili o trón Berengár a Ludiek Bosovič, a Maďari pošli súdiť medzi nimi. Pravdepodobne pozval ich Ludiek, a Bávori im i peniaze dali, aby len šli na juh a im pokoj dali. 6.) Vodilo sa im tam dobre. Berengára porazili u rieky Brenty, Italcov preriedili. Len v jeden deň zabili z ních dvadcať tisíc. 7.)
Iné zástupy zbehali Bávory, Švábsko, Franky, Sásko. 8.) Bávorsko zpustošili na pädesiat míľ do okola. 9.) Nemci postavili na spech proti ním pevnosť Ens, na rieke Enži. 10.)
Poneváč Moravani na severňom brehu Dunaja boli spolčeni s Nemcami, zabehovali Maďari i ku ním, prechádzali pres ich územie na lup, ale utrpeli tam v rokoch 902. 903. 906 porážky. Moravani sa lepšie držali, nežli Nemci. Nemcov bili všade Maďari, Moravani porážali nájezdníkov. {:Srov. I. §. 39:}
____________________
5.) Immenso innumirabilique exercitu miseram petunt Italiam. Luitpr. II. 4.
6.) Quod nos Schlavi criminabantur – ut in Italiam transirent, pecuniam dedisse. Remonštr. bisk.
7.) XX {:millia:} ex Italis una die peremerunt. Herm. Contr. a. 900.
8.) Eorum pars quaedam Baioariam, Sueviam, Franciam, Saxoniam, quaedam vero depopulabatur Italiam. Luitpr. II. 4.
9.) Ita ut per quinquaginta milliaria in longum et transversum, igne et gladio cuncta caedendo et devastando, jam una die prostraverint. Annal. Fuld. a. 900.
10.) Citissime pro tuitione regni validissimam urbem in littore Anesi fluminis muro obposuerunt. Hansiz Germ. Sac. I. 180.
§. 5. Bitka u Bretislavy.
Ale Nemci hotovili sa, sbierali sily ku velikému, rozhodnému úderu. Bolo im žiaľ ztratenej Pannonie, chceli ju stoj čo stoj vydreť z ruky asijským pobehlíkom. Vzmužili sa teda, so svojím chlapcom kráľom, sohnali r. 907 vojsko veliké, a šli použiť príhodnej príležitosti. Lebo Maďari pomáhali poriad Gräkom v ich borbe s Bulharmi. Ako r. 889 a 895, tak podnikli i r. 907 výpravu k zadunajským Bulharom, teraz s takým výsledkom, že im Bulhari i daň sľúbili. 11.) Doma ale len toľko, že zasa tak neobstáli, ako nedávno v Atelközu. Poneváč jedna časť vojska bojovala na dolňom Dunaju, mysleli si číhaví Nemci, že druhú snadno prikváčia. Obmýšľané prekvapenie ale sa nepodarilo. Arpád sobral na spech zostalých doma pod zástavy, a nečakal návštevu nemeckú, než sám im šol v ústrety. U Bretislavy {:Prešporku:} spotkali sa voje, svedená bola krvavá bitka. Víťazstvo bolo na strane Maďarov, a tak rozhodné, že kvet nemeckej šľachty a vyššieho duchovenstva 12.) padnul, sám kráľ len toľko čo zutekal.
Stáli tam bezpochyby na strane nemeckej i moravské pluky, s Mojmírom II. na čele. Pluky boly účastné porážky, Mojmír II. padol, država jeho sa rozpadla. Ztenčené jej zbytky rozchytali Češi a Poliaci až po Dunaj; zadunajskú časť podržali na dobro Maďari. Bo hoc ju snaď i sverili spojencovi svojemu, Bratislavovi, kňazovi blatonskému, predca oni boli už potom tam vrchními pánmi. A hoc tiahli na Tisu nazpät, predca drahná ich časť zostala a rozhostila sa v Pannonii.
Ku tejto sa ani nehlásili viac Nemci. Mali potom dosť roboty s Maďarmi doma.
____________________
11.) Ungari Bulgaros victos tributarios sibi faciunt. Sigebert. Chron. a. 907.
12.) Dietmarus archiep., Otto et Zacharias ep. occisi sunt. Chron. Salzb. a. 907. – Ditmarus Salzb. ep. occiditur ab Ungaris, cum Utone et Zacharia, allisque duobus episcopis. Chron. Admot. a. 906.
§. 6. Smrť Arpádova.
Výtečný veľvojvoda týchto, Arpád, ktorý im na vždy poistil zaujaté na Tise a Dunaju sídla, hneď po skvelom víťazstve bretislavskom, r. 907, umrel. 13.) To bolo poslednie z tých diel, ktorými ospravedelnil zloženú v ňom doveru národa, že jeho sebe vyvolil v Románii za celonárodnieho vojvodu. Vojevodca opaterný, politik domyselný a šťastný, vybojoval svojemu národu stále sídla v Európe, a naplnil ju hrôzou mena maďarského. Pod ním prestala i poddanosť kozárska. Aspon niet o tom sledu, žeby sebe boli Kozari i vtedy ešte dáku moc nad Maďarmi osobovali, keď títo stali pevnou nohou na Tise a v Pannonii.
____________________
13.) Anno Dom. incar. 907 dux Arpad migravit ex hoc seculo. Anon. 52.
§. 7. Veľvojvoda Zulta.
Za nástupcu mal Arpád syna Zultu. Udávajú to nielen Anonymus 14.) a Turčan, než i Šarlátorodenec. 15.) Len strany formy sa trochu delia. Prvý píše Zulta, druhý Zultan, tretí Zultas.
Ktoré z tých mien je pravé? Snaď ani jedno. Tak sa zdá, že Maďari mali pre jednu a túže hodnosť dva názvy, slovanský a turecko-tatarský. Slovanský u ních bežný název bol: vojvoda; turecko-tatarský: zultán. Poslednie meno nebolo vlastné, ale bolo meno hodnosti, práve tak, ako meno vojvoda. Obe mená znamenaly tú istú vec, a braly sa jedno za druhé. Hneď nazývali predstaveného svojeho vojvodom, hneď zultánom. Oprávňuje nás ku tejto mience nielen terajší název tureckých panovníkov, než i kronika Turčanova. Vojvoda tých v Uhrách osadlých Pečencov, ktorých kráľ Geiza I. potreboval proti Šalamúnovi, nazýval sa zultánom. 16.) To isté meno mal i ten nový sedmohradský vojvoda, ktorého sv. Štefan, po premoženiu odbojného ďuly {:toto je už tretí název tej istej hodnosti, ako uvidíme níže:}, hodnosťou touto ozdobil. 17.) Poneváč ho kronika zove sedmohradským zultánom {:Erdéli Zoltan:}, to vytvára doprosta meno osobné.
Aké toto bolo u nástupcu Arpádovho, nevieme. Pray a Katona hádajú, nie bez pravdepodobnosti, že on bol ten Salard, ktorý r. 924 zpustošil celú Itáliu. 18.)
Za manželku dáva mu Anonymus {:c. 51:} dcéru biharského kňaza, Menumorota. To nezaviera v sebe žiadnu neleposť. Muž tak opaterný a rátavý, aký bol Arpád, hľadel bezpochyby k tomu, aby svazky so spojenými kňazmi upevnil i manželstvom. Žeby ale pri nastúpeniu vlády bol mal len trinásť liet, 19.) to prijať nelzä. Národ si naskrze tak nepočínal, ako býva za chlapeckej vlády, než sverepstvoval poriad po celej Európe a bol jej postrachom.
____________________
14.) Et successit ei filius Zulta. Anon. 53.
15.) Sciendum vero Arpadum, magnum Turciae principem, filios genuisse quatuor; quorum primus Tarcatzus, secundus Jelech, tertius Jutotzas, quartus Zultas. Šarl. 40. Divno, že tu neudáva medzi synmi Arpádovými toho Liuntiku, ktorého spomína pri výprave do zadunajského Bulharska. Quo tempore Liuntica Arpade filium principem habuerunt.
16.) Bisseni, cum principe eorum, Zultan nomine, equitaverunt super regem Salamonem. Turčan II. 53.
17.) Et locavit ibi unum proavum suum nomine Zoltan. Turčan II. 30.
18.) Hungarorum rabies, Salardo duce, totam per Italiam dilatatur. Luitpr. III. 1. Srov. §. 10. dokl. 38 a 39.
19.) Zulta quum esset tredecim annorum. Anon. c. 53.
§. 8. Riadenie Maďarov v Nemecku.
Nemci teraz zakusili trpké ovocie Arnulfovskej politiky. Nielen že Pannoniu nenabytne ztratili, vybujnelí pastieri, s rozhorčenými Slovanmi, vyhľadali ich i doma a obrátili v púšť celé Nemecko. R. 908 zpustošili Sásko a Turingy, 20.) r. 909 Alemanniu, 21.) r. 910 porazili Nemcov u Augsburgu, 22.) naložili im postydnú daň. 23.)
Ale ani zplácanie ročnej dane nezískalo mätežným, rozorvaným Nemcom pokoj. Nájezdy sa opetovaly rok po roku beztrestne. Mladý totiž Ludiek IV. umrel v juniu r. 911. S ním vyhasol panujúci rod Karolingov, a vláda naskrze oslabla. Vyvolenému Konrádovi protivili sa veľmoži, dychtili po neodvislosti, považovali državné hodnosti za dedičné. Tak v Alemanii Erchanger, v Sásku a Turingách Henrik, v Bávorsku Arnulf. Tento práve uskočil r. 916 s celou svojou rodinou ku Maďarom, a zbíjal s nimi v rozpadajúcom sa na kusy Nemecku. R. 917 vtrhli až do Elzásu a Lotaringie, a vyvrátili Basileu v terajšom Švajčiarsku. 24.)
Konrád umrel 23. dec. 918. Jeho nástupcu, Henrika Ptáčnika, Sasíka, nie to škrelo, že Nemci sú poddaní Maďarom, ale to, že Slovani niesú poddaní Nemcom. Daň Maďarom zplácal ochotne, ale neodvislosť Glomačov čili Dalemincov, 25.) vo dnešňom Míšensku, sniesť nemohol. Uderil na ních, a Glomači povolali si v súre na pomoc Maďarov, 26.) ktorí nezameškali olúpiť i Sásov i Glomačov. Týchto na takú priviedli drancovaniem svojím chudobu, že vlasť svoju od hladu opustiť, úhrnom sa vystehovať museli. Preto keď ich Maďari r. 934 zo svojej strany volali na pomoc, poslali im Glomači tlstého psa, na znak opovrženia. 27.)
____________________
20.) Hungari Saxoniam et Thuringiam vastant. Herman. Contr. a. 908.
21.) Ungari Alemanniam vastant. Tenže a. 909.
22.) Franci in confinio Bauariae et Franciae congressi, miserabiliter victi sunt. Reginon. contin. a. 910.
23.) Factusque est per nonnullos annos populus hic tributarius. Luitpr. Antapod. II. 1.
24.) Ungari Basileam urbem destruunt, indeque Alsatia vastata, Lotharii regnum invadunt. Herm. Contr. a. 917.
25.) Provinciam, quam nos theutonice Daleminci vocamus, Slavi Glomaci appellant. Ditmar. I. 324.
26.) Dalamati, impetum illius ferre non valentes, conduxerunt adversus eum Avares, quos modo Hungaros vocamus. Vitichindus c. 1.
27.) Pingvissimum pro munere eis objecerunt canem. Tamže.
§. 9. Henrik Ptáčnik kladie medze maď. nájezdom.
Pri ďaľších po Nemecku rozjezdoch bol lapen jeden z ich vodcov. Tým sa dali r. 926 nakloniť k uzavreniu deväťročnieho pokoja s Henrikom, 28.) čoho tento výborne použil. Staväl hrady, cvičil vo zbroji šľachtu, z rolníkov vzal každého deviateho pod zástavy, aby po vypršaniu pokoja mohol prehovoriť smelé slovo.
Prehovoril ho, náhle sa cítil v moci. Šťastné vojny so Slovanmi a Dánmi dodaly mu smelosti. Keď teda r. 934 prišli maďarskí poslovia po daň, odvetil pohrdlive: „Pre vás mám železo, nie zlato.“ Maďari vtrhli bez meškania. Spotkali sa s Henrikom pri Merseburgu. Nemci vzdychali „svaté a podivné slovo kyrie;“ Maďari plašili „špatným a diabolským hui, hui.“ 29.) Týchto opustilo teraz zvyklé šťastie. Padlo ich do tridcať šesť tisíc. 30.)
Neopovážili sa potom viac do Nemecka, pokuď Ptáčnik žil. Umrel ale už 2. júl. 936, a Maďari oprobovali šťastie pod jeho synom, Ottonom, uderivše hneď po jeho nastoleniu na Frankov. Otton však ich tiež porazil a vyhnal. 31.) Miesto toho lúpili nasledujúciho 937 roku v Bávorsku, Alemannii, Elzásu, Galii a Itálii. 32.) Ale r. 938 boli zasa porazeni v Sásku, 33.) r. 942 v Bávorsku, 34.) r. 944 v Korutanoch. 35.)
____________________
28.) Contigit autem quemdam ex principibus Hungarorum capi. Ungari ipsum in tantum dilexerunt, ut pro redemtione illius innumera auri et argenti pondera offerrent. Rex autem, spernens aurum, expostulat pacem; tandemque obtinuit, ut, reddito captivo cum aliis muneribus, ad novem annos pax confirmaretur. Tamže.
29.) Bellum incipitur, atque ex christianorum parte sancta et admirabilis vox kyrie, ex eorum turpis et diabolica hui hui, frequenter auditur. Luitpr. II. 9.
30.) Quorum triginta sex millia caesa referuntur, praeter eos, quos absorbuit fluvius et qui vivi capti sunt. Flodoard a Alold, avšak k r. 933.
31.) Rex cum exercitu valido occurrit illis, fugavitque et a terminis suis abegit. Vitichind. Ann. c. 2.
32.) Anno 937 Ungari Franciam et Alemanniam et Galliam usque oceanum, Burgundiamque devastantes, per Italiam redierunt. Tamže c. 3.
33.) Ungari Saxoniam invadentes, pugna victi caesique fugantur. Herman. Contr. a. 938.
34.) Ungari in Bauaria et Trungau a Pertoldo occisi sunt. Chron. Salzb. a. 942.
35.) Hungari a Carentanis clade mactantur. Reginon. contin. a. 944.
§. 10. Nájezdy do Itálie.
Súčasne s týmto, premenlivým šťastiem vedeným, nápastovaniem Nemecka dialy sa i nájezdy do Lombardie, kde neprestajne vrely rozbroje. Luitprand opisuje ich zovrubne, ale zmatene, s nedostatočným letopočtom.
Kráľ Berengár oslepil soka svojho, Ludieka Bosoviča, než ani potom nemal pokoja. Mätežní veľmoži povolali proti nemu burgundského Rudolfa. Hľadal teda podporu v Maďaroch, 36.) ktorí o. r. 921 prišli, pod vodcami Držislavom a Bohuslavom, 37.) Berengárovi práve vhod. Sprisahalí mali schôdzku na jednom vrchu u mesta Bixii. Maďari ich nenadále prepadli z Verony, a ktorých zrúbali, ktorých jali. Berengár sa ich pomocou upevnil.
Nemalo však panovanie jeho stálosti. Bol Verončíkami usmrten. Snaď ku pomsteniu jeho smrti vtrhli zasa r. 924 Maďari, pod vodcom Salardom, 38.) celonárodním to tuším vojvodom, 39.) a zpustošili celú Itáliu, navštívili i Galliu.
R. 937 nalezáme ich zasa v Itálii, a vidíme, kam až siahaly ich rozjezdy. Poplenili okolie Kápuy. 40.) Na teraz však dostali po bundách a všetku korisť ztratili.
Trvajúce v Lombardii rozopre otvorili im i v rokoch 940 a 941 cestu do Itálie. Mladší Berengár zápasil o trôn s Húgom. Tamten prchnul k Ottonovi do Nemecka, tento zakúpil Maďarov desať korcami peňazí.
Aby sa ich potom pozbyl, poradil im navštíviť Španielsko. Ale na ceste čerpli podozrenie, že vodič ich vedie do pasce. Zabivše ho teda, zvrtli sa, a tak prišli o slávu zpustošenia polostrova pyrennejského. 41.)
____________________
36.) Quia Berengarius firmiter suos milites habere fideles non poterat, amicos sibi Hungaros non mediocriter effecerat. Luitpr. II. 11.
37.) Inter agendum contigit, Hungaros Veronam advenisse, quorum duo reges, Dursac et Bugat, amicissimi Berengario fuere. Tamže. Poslednie meno zná i Anonymus. Proti bulh. Belehradu bol poslán Bulsun filius Bogat. C. 41. Alebo to boli slovanské kniežatá, alebo vojvodovia maďarskí nosili už vtedy slovanské osobné mená.
38.) Dokl. v. 18.
39.) V. §. 7.
40.) Circa Capuam praedati sunt. Leo Osti. I. 58.
41.) Luitpr. V. 8.
§. 11. Nájezdy na východ.
Nezapomneli ani na východ. Po smrti chrabrého cára Simeona oborili sa, vo společenstve Chorvátov a Srbov, r. 928, na jeho syna Petra. 42.) Čo však vykonali, nevie sa.
R. 934 plenili Thráciu, zaklopali i na brany carihradské. 43.) Množstvo zajatých a pokoj kúpil od ních za drahé peniaze císar, Roman Lakapen. 44.) Pribyli i r. 942 pod Carihrad, a boli zasa darmi odbyti. 45.)
Ku týmto prístupom, len že to kladie až na r. 976, pripletá kronika Turčanova parobskú bájku o maďarskom Samsonovi, Botondovi. Takú vyťal toporom do železných vrát dieru, čoby sa decko bolo mohlo prepchať. Potom vykonal skutok Dávidov nad akýmsi ozrutným gräckým Goliášom. 46.)
To však pochybnosti netrpí, že zultán {:Salard?:} bol vojvoda bojovný, ač nie vždy šťastný. Bojoval beze prestania na všetky strany. Mnohé však nájezdy dialy sa bezpochyby bez jeho vedomosti, ba snaď i proti vôli jeho, od vojvodov plemenných a spolkových kňazov. I to je pod otázkou, či daktorý nájezd stal sa všenárodne, s celou državnou mocou?
Víťazstvá bývaly ešte časté, ale už miešané s porážkami, zvlášte v Nemecku. Hrôza pred maďarským menom sa tu umenšovala a brzo zhasla vcele. Za panovania {:Salarda?:} držali sa ešte akotak Maďari; za jeho nástupcu boly im zlomené rohy tak, že vcele zkrotli, a našlo ku ním prístup i obmäkčujúce mravy kresťanstvo.
____________________
42.) Vicinae gentes, Turci, Servi, Chrobatae atque alii, audita Simeonis morte, Bulgaros bello petere statuebant. Cedrenus.
43.) Leta 934 poprvé přitáhli Uhři na Carohrad i plenili celou Thrácii. Nestor 25.
44.) Turci occidua omnia usque ad urbem populantur. Cedrenus. Intersertum in Annal. Zonorae T. III. Lutet.
45.) Prima indictione, cum rursus Turci impressionem in Romanorum fines fecissent, Theophanes cubicularius egressus, pacem cum iis composuit. Tamže. – V lieto 6450 {:942:} prichodili k Cariu hradu Uhry, i zakliuča mír s Romanom, vozvratilis vo svoja strany. Lietopisec ruskij. Č. I. p. 46. – Nestor 27.
46.) Anonymus {:c. 42:} vyslovuje o tom svoju pochybnosť. Hlä hlä! Vševeda taký umie byť i skromným.
§. 12. Rodoslovie Arpádovo.
Strany tohoto nástupcu panuje ten najškaredší zmatok. Abysme sa aspon trochu v ňom vyznali, postavme si pred oči rodoslovie domu Arpádovho, dľa zpráv Šarlátorodencových. Synovia Arpádovi boli: Tarkatz, Jelech, Jutotzas, Zultas. Syn Tarkatzov Tebeles, Jelechov Ezelech, Jutotzov panujúci teraz Phalitzim, 47.) Zoltasov Taxis. Ďalej povedá, že keď toto píše {:o. r. 950:}, už všetci synovia Arpádovi pomreli, a žijú len ich vnukovia, Phale 48.) a Thase, so strýcom Taxisom. 49.) Obrazec z toho takto vypadne:
S týmto obrázcom pred očima pristúpme ku smesici zpráv o Zultovom nástupcovi.
____________________
47.) Phalitzim, qui nunc principatum tenet. Šarl. 40.
48.) Sasinek myslí, že Phale stojí omýlom miesto Kale, ktorému Šarl. dáva za syna Bultzusa.
49.) Ktorak teda mohol panovať za časov Šarlátorodencových Phalitzim? Činí ho i mrtvým, i teraz panujúcim.
§. 13. Zultov nástupca.
Naši kronikári kladú za ním na trôn Arpádovca, ktorého Anonymus píše Tocsus, Turčan gräckým pravopisom Toxus. Anonymus zná do podrobna okolnosti. Zulta oddal mu vraj berlu r. 947 za svojho života, i žil ešte potom tri roky. Vie i to, ktorého roku Tocsus sa narodil, áno aké mal oči a vlasy. 50.) Odkuď takéto babské podrobnosti? Musel mať božie zjavenie, akým sa chlúbil.
Šarlátorodenec zná sice medzi vnukmi Arpádovými Taxisa, syna Zaltasovho: ale píše, že za jeho časov {:o. r. 950:} panoval Phalitzim, syn Jutotzasov. Naše kroniky zase žiadnoho Falicima neznajú.
Sasinek takto chce vyrovnať odpor. Za časov Šarlátorodencových bol ovšem celonárodným vojvodom Phalitzim. Stal sa tým r. 943. Taxis bol gylasom. Až pozdeji postúpil za velvojvodu, na každú prípadnosť po 950 roku. 51.)
Čože ale, jestli Phalitzim a Taxis jedna je osoba pode dvúma menama? Ja nalezám veľmi podobným pravde výklad Callesiov, ktorý meno Taxis, Toxus vysvetľuje z Alolda. Tento totiž píše, že Taxa nazývali Medveďom pre jeho zverskú divokosť; 52.) a Callesius sa domýšľa, že Taxis pochádza z nemeckého Dachs, čo jazveca znamená. 53.) Nebude-li potom s tým vo spojeniu meno Falicim? Ako latináci prezvali človeka, pre jeho divokosť, Ursom, Nemci Dachsom: 54.) tak ho mohli Slovani nazvať Vlčkom, z čoho gräcké Falicim.
Pováženia však zasluhuje i mienka Prayho, ktorý vznik názvu Urzus vysvetľuje z maďarského „az úr.“ Mená však Taxis a Falicim zostávajú pri tom nevysvetlené.
____________________
50.) Anno 931 genuit dux Zulta filium, quem nominavit Tocsun, pulchris oculis et magnis, capilli nigri et molles; comam habebat ut leo. Anon. 55. Hrôza!
51.) Sasinek Poč. Uhor. p. 78.
52.) Eorum dux, quem Urzum appellabant, homo ferus et rapax instar belluae, a qua nomen habebat. Alold. a. 955.
53.) Urzus pro Taxo vocatur, nomine fortassis a Dachs. Calles. Ann. Austr. I. 255. nota A.
54.) Dachs je ursus meles, jazvec.
§. 14. Nájezd italský.
Ale dosť takýchto nudných starinárskych výskumov. Ktokoľvek bol v Uhrách veľvojvodom, r. 947 stal sa nájezd do rozorvanej Itálie, kde Lotár Hugonovič zápasil o trôn lombardský s Berengárom mladším. 55.) Tento nasypal Uhrom, aby Lombardiu ode drancovania vykúpil, desať korcí peňazí, a ešte pri tom i sám zbohatnul. Lebo olúpil chrámy, kláštory, a každá duša, nevynímajä ani nemluvniatka, musela zaplatiť po peniazi. Z toho desať korcí ľahko vystalo, ostatnie podržal lakomý Berengár pre sebä.
R. 951 mali zasa činenie v Itálii. Odtuď prešli pres Alpy do Gallie, a gazdovali tam temer pres celé leto. 56.)
____________________
55.) Introierunt Ungari in Italiam et perrexerunt usque Hydruntem. Lupus Protos. a. 947. – Per idem tempus Taxis, Hungarorum rex, magno cum exercitu in Italiam venit. Luitpr. V. 15.
56.) Hungari ab Italia, transcensis Alpibus, Aquitaniam ingressi sunt; ibique tota paene demorati aestate, multis hanc regionem rapinis et interminationibus attriverunt. Flodoard. a. 951.
§. 15. Neprestajná borba s Nemcami.
S Nemcami neprestali sa hašteriť. S Bávormi bojovali r. 950, pri velikom napnutiu síl, zdá sa, že nešťastne. 57.)
R. 953 vtiahli ich Nemci sami do hnusných sporov svojích. Vypukla totiž vojna medzi císarom Ottonom, synom jeho Ludolfom, i zaťom Konrádom. Ludolf bol vojvodom švábskym, Konrád lotarinským. Oba zahnali vojvodu bávorského Henrika, brata Ottonovho, a zavolali si na pomoc Maďarov, ktorí potom za dva roky pustošili, spolu s odbojcami, Nemecko. 58.) Vodil ich z prvu Konrád, potom ale, zhroziv sa ich ukrutností, odstúpil od ních. Smeril sa 17. dec. 954 i Ludolf s otcom. Maďari teda, zbaveni takých podpôr, pospiechali odvliecť lúpež z Nemecka a Gallie domov.
____________________
57.) Bellum magnum inter Bavarios et Ungaros factum est. Chron. Hildesh. a. 950.
58.) Ambitio quorundam principum Germaniae, in regem conspirantium, Hunnos per Karinthiam allexit et intromisit in Germaniam; qui fere biennium populati sunt miseras terras, ad quas pertigerunt. Alold. a. 953.
§. 16. Rozhodná bitka u Augsburgu.
Ale nalakomení na korisť, už nasledujúciho 955 roku zaplavili znovu Nemecko s nevídaným množstvom. 59.) Mysleli, že tam už len prísť, biť, páliť a brať.
Vtrhše do Bávor, zaplavili všetko až po Čierny Les. Hlavnia ich moc shromaždila sa okolo Augsburgu, ktorý výtečne bránil do príchodu císarovho biskup Udalrik. Císar Otton dostavil sa s nemnohými Sásmi. Najmnožších musel zanechať doma pre nastávajúcu so Slovanmi vojnu. 60.) V peknom oproti tomu počtu pribyli Bávori, Franci, a Lotaringi s tým Konrádom, ktorý pred rokom bol vodil po Nemecku čaty maďarské.
Uhodila kosa na kameň. Vo svedenej v auguste bitce zvíťazili rozhodne Nemci, a navrátili zvrchovane Maďarom porážku bretislavskú. Ktorých nepobili na bojišti, tých zbili na úteku tak, že veľmi málo z ních vyviazlo. Kroniky píšu, svojím bájočným spôsobom, že sa len sedem mužov vrátilo do vlasti s odrezanými nosmi, 61.) a že potom doma boli odsúdeni ku večnej žobrote.
Príčina tak ohromnej porážky, a vôbec klátiaciho sa šťastia, má tuším hľadaná byť vo zmenenej politice Maďarov. Z prvu zachádzali so Slovanmi, ako so bratmi; potom ale započali panovať nad nimi kruto. Nemý týchto žial robil, že Maďarom nič viac neprospeli veliké vojská. Polovica, alebo vätšina, bojovníkov bola vlažná, netečná. To bol, zdá sa, prvý maďarský Világoš.
____________________
59.) Hungari tam ingenti multitudine exierunt, ut non, nisi terra eos dehisceret vel coelum obrueret, ab aliquo se vinci posse dicerent. Reginon. contin. a. 955.
60.) Sumtis secum paucis admodum de Saxonibus, eo quod jam bellum Sclavonicum urgeret. Vitichind. Annal. L. III.
61.) Ab Ottone pugna victi, immensa clade necantur, usque ad septem viros. Chron. Garsten. – Barbari, septem tantum residuis, omnes deleti sunt. Chron. Boiar. – Septem ex ipsis, amputatis auribus, misit in Pannoniam. Turčan II. 9. Tento kladie porážku k Isenachu.
§. 17. Povešaní v Rezne vojevodcovia.
I vodcovia boli jatí a povešaní v Rezne; len pri udaniu ich mien a počtu pramene sa rôznia. Hermannus Contractus hovorí len vo množnom počte o kráľoch, 62.) Vitichind o troch vodcoch, 63.) Sigebert o troch králikoch, 64.) Aventinus o štiroch králikoch, 65.) Kronika Bávorská práve o siedmych kráľoch. 66.) Boli to bezpochyby plemenní vojvodovia a spolkovi kňazi. Vidzme jednotlivých menovite spomenutých.
____________________
62.) Inter quos reges eorum comprehensi, Ratisbonae patibulis suspensi sunt. Herman. Contr. a. 955.
63.) Tres duces gentis Ungariae suspendio crepuerunt. Vitich.
64.) Tres reguli Hungarorum suspendio perierunt. Sigeb. Gemblac.
65.) Bultzko rex, ejus quatuor reguli, Schaba, Lelius, Sura, Toxus – laqueo necati sunt. Aventin. Annal. Boici L. V.
66.) Rex {:nemecký:} autem septem reges Hungarorum, ad ignominiam suae gentis, Ratisbonae crucis patibulo jussit appendi. Chron. Boiar.
§. 18. Bultzko.
Aventinus kdesi vyštúral náčelníka Bultzku, a činí ho hlavňou osobou, kráľom, Toxusa jeho vodcom. 67.) To bude iste omýl, ktorý potom i sám Aventin istým spôsobom opravuje, keď dodáva, že Uhri vyvolili si za kráľa syna Toxovho, Geizu. 68.) Uznáva tým, že vlastním kráľom, lepšie veľvojvodom, bol Taks.
No a čože mohol byť ten jeho Bultzko? Nenie-li to Hepidanov Pulszi, 69.) Šarlátorodencov Phalitzim, a tak pomenovanie jednej, kráľovej čili veľvojvodovej, osoby dvoma menama? Vyslovili sme na svojom mieste {:§. 13:} mienku, že Phalitzim mohlo povstať zo slovanského Vlček, Vlčko. V menu B{:v:}ultzko mali bysme vcele slovanskú formu. Odporuje ale to, že Šarlátorodenec zná, okrem celonárodnieho vojvodu Falicima, Bultzu, ktorý bol syn Kaleho, tretie knieža a karchas krajinský. 70.) To sa teda povedať nemôže, žeby Aventinov Toxus a Bultzko jedna boli osoba. Ovšem ale je podobné pravde, že Aventinov Bultzko a Šarlátorodencov Bultzus je totožné. Bol syn Kaleho a krajinský karchas, bezpochyby jeden z Arpádovcov.
Meno nebolo neznámo, ale píše sa rozlične. Anonymus ho píše Bulsu, Turčan Bulchu, listiny majú obe formy, i Bulsu, 71.) i Bulchu. 72.) Vyskytuje sa tiež Bulcsu 73.) a Bulzo. 74.) Čo to za meno? Blízko by bolo mysleť na maďarské bőlcs, keby nestávalo iného určitého a výslovného vysvetlenia. V sozname totiž biskupov čanadských k rokom 1244 a 1246 čítame: „Blažej, ináče V{:b:}ulchu.“ 75.) Tu to máme! Vulchu, Bulchu, Bulsu, Bulcsu, Bultzko, Bultzus, bolo kresťanské meno Blažej.
A to vrhá značný lúč svetla na obrátenie Maďarov, že už v bitce augsburgskej knieža z domu Arpádovho nosil meno kresťanské.
____________________
67.) V. dokl. 65.
68.) Regem creant Geisonem, filium Toxi. Avent. Ann. L. V.
69.) Multi illorum comprehensi sunt, cum rege eorum, nomine Pulszi, et suspensi sunt in patibulis. Hepidanus a. 955.
70.) Tebelesque reliquit Termatzum, qui nuper in gratiam rediit cum Bultzo, tertio principe et carcha Turciae. Bultzus autem hic carchas filius est Cale carcha. Šarl. 40.
71.) R. 1228 bol Bulsu aulae regiae cancellarius et Geuriensis praepositus. Fejér Cod. T. III. vol. 2. p. 133.
72.) V listine Andreja II. z r. 1230 čítame medzi biskupmi: Bulchu Chanadiensi. Tamže p. 213. – V listine z r. 1237: Scegen filius Bulchu. Tamže T. IV. vol. 1. p. 76. – V súdnych aktoch z r. 1255: Vonuntou cum filio suo Bulchu. Tamže vol. 2. p. 295. – V listine z r. 1258: Cognati Bulchu episcopi. Tamže T. IX. vol. 7. p. 671. – Ešte r. 1330: Magistrum Bulchu archidiaconum de Zothmar. T. VIII. vol. 3. p. 413.
73.) V závete potvrdenom r. 1221 Andrejom II: Modoros cum quatuor filiis: Paul, Michal, Bulcsu et Miklous. T. III. vol. 1. p. 328.
74.) Bulzo Chanadiensis episcopus. Roger Miser. carm. c. 26, u Schwandtner Script. rer. Hung. I. p. 305.
75.) Blasius, alias Vulchu. Fejér Cod.
§. 19. Belesodes.
O Bulckovi, čili Blažejovi, svedčí len meno, že bol kresťan. Uvedieme teda hneď za ním iného, pri Augsburgu jatého a obeseného vojvodu maďarského, o ktorom sa zjavne povedá, že bol zproneverilý kresťan. Skylitzes ho nazýva Bolesodesom, Cedrenus Bolosudom, Zonaras Bologudom. Ale svorne svedčia, že vojvoda tento prijal krest v Carihrade, potom ale odplatil sa Gräkom za česť a dobrodenia len nájezdami. Za to ho potrestal Boh. V bitce s Nemcami bol kráľom Ottonom jatý a ukrižovaný. 76.) Meno zdá sa byť Boleslav.
____________________
76.) Bolesodes saepe omnem exercitum in Romanos adduxit. Quod quum in Francos quoque facere decrevisset, captus ab Othone ipsorum rege in crucem actus est. Joan. Scylitzes Curopalata, vers. Gabii fol. 62. – Bľúznivý Cedrenus menuje franského kráľa Jánom.
§. 20. Lehel.
O vodcovi, ktorému Turčan dáva meno Lehel, Anonymus Lelu, Annales Sangellenses Lele, Aventinus Lelius, zachovala sa dvojaká zvesť. Dľa jednej viedol zbytky porazeného vojska pres Čechy domov, Boleslav ich úplne potrel, jeho samého jal. 77.) Dľa druhej bol v Rezne s inými obesený. 78.) Odpor tento takto by bolo možno vyrovnať. Boleslav pomáhal ovšem Nemcom. Poslal im tisíc jazdcov. Títo striehli na zadku noše, a možno, že i obeseného v Rezne Leheľa na úteku jali. Z toho mohla povstať povesť, že Boleslav porazil a jal Lehela v Česku.
Turčan vyšperkoval jeho smrť parobskou bájkou. Privedený pred císara a oslovený, aby si vyvolil smrť, odvetil: Dajte mi moju trúbu, nech si na ten posledok ešte zatrúbim, potom vám odpoviem. Dána mu jeho trúba. Miesto zatrúbenia však tak vyťal ňou po čele císara Konráda, že na skutku umrel. A to musí byť pravda, hoc vtedy žiadnoho císara Konráda nebolo, bo trubiroh Leheľov dosaváď sa ukäzuje v Jásberéne.
____________________
77.) Et aliud bellum cum eis gerebatur a Poemanis, ubi comprehensus est rex illorum nomine Lele, exstincto exercitu ejus. Annal. Sangal. maj.
78.) Leel et Bulchu captivati sunt et Ratisbonae patibulo suffocati. Turčan Chron. II. 25. Anon. c. 55.
§. 21. Schaba a Sura.
Aventinus spomína ešte medzi lapenými a obesenými králikmi Schabu a Sura. 79.) Schaba zdá sa byť známy naším kronikárom Čaba. K vysvetleniu mena Sura odvoláva sa Pray 80.) na životopis sv. Henrika, 81.) a Chronicon Boiarium, 82.) kde sa meno to tiež číta, a sám ho, tak ako Urzus, 83.) odvodzuje z maďarského „az úr“.
____________________
79.) V. dokl. 65.
80.) Dissert. IV. p. 72.
81.) Reges eorum, Lelium et Assur, Ratisbonae in patibulo suspendit. Vita s. Henrici.
82.) Exercitu Hunnorum crudeli strage damnato, Sur regem eorum et Beel ducem. Chron. Boiar.
83.) V. §. 13.
§. 22. Zahynul-li i sám veľvojvoda Tax.
Pri tak ohromnej porážke nemožno pochybovať, že výprava r. 955 nebola žiadna čiastočná, ktorú by len daktorí podriadení vojvodovia a kňazi boli podnikli. Musel to byť nájezd celodržavný, vedený samým veľvojvodom Taxom.
Otázka je, či bol jatý a odpravený i tento? Výslovne to tvrdia Aventinus a Fulcuinus. Aventinus matie sice Toxusa s Bultzkom: ale obidvúm dáva umreť povrazom. 84.) Fulcuinus rozoznáva kráľa od vodcov a kniežat, a praví s dôrazom, nemenovav nikoho, že i sám kráľ barbarov bol jatý. 85.) Odporuje Alold, tvrdiac, že Uhri ani po augsburgskej porážce neprestávali znepokojovať východnie krajište, pokuďkoľvek žil Urzus. 86.) Svedoctvo toto boloby rozhodné, keby Alold viac vážil. Pri jeho slabom úverku v učenom svete 87.) možno smrť Taxovu pod otázkou zanechať.
____________________
84.) V. dokl. 65.
85.) Regem ipsum barbarorum, duces et principes captivatos. Katona Hist. duc. p. 449. – Acta SS. 18. apr. p. 565.
86.) Sed tamen Osterrichiam nequaquam in pace sinebant, donec eorum dux, quem Urzum appelabant, superesset. Alold. a. 955.
87.) Aloldo cautius usurus, non tamen penitus abstenturus fuissem. Necdum enim ejus fidem ita profligatam existimo, ut nihil in illo, nisi fallax. Katona Hist. duc. Admon.
§. 23. Nastolenie Geizovo.
Jestli zahynul v bitce augsburgskej, musel nasledovať po ňom už r. 955 syn Geiza. 88.)
Turčan dáva Taxovi za syna ešte i Michala. 89.) S ním súhlasí i Rukopis Kuropatnický; 90.) len že tu Thoxonovi, okrem Geizy a Michala, dáva sa za syna ešte i Vladislav, ktorého Turčan činí synom Michalovým, a od Vladislava odvodí Andreja, Belu a Leventu. 91.) Vladislavovi dáva prímenie hneď lysého, hneď cára, Anonymus len lysého. 92.) Maďari meno zaar čítajú szár, a tvrdia, že to práve toľko znamená, ako lysý. Pravde je však podobnejšie, že naši kronikári starinné meno nerozumeli. Vladislav bol, ako syn panujúcej rodiny, nazvaný po slovansku cárskym Vladislavom. 93.)
Obrazec Taxovho potomstva vypadá na základe Turčanovej kroniky takto:
____________________
88.) Regem creant Geizonem, filium Toxi. Avent. Annal. Boi. L. V. – Šimún Keza odvodzuje Geizu z rodu Turul. Gyecs vezér a Turul nemzetségből, píše prekladateľ Szabó Károly, in Append. C. I. §. 1. Rodina Turul spomína sa i v listinách z r. 1305 a 1313. Mohloby sa videť, že národ, nehodou augsburgskou rozdráždený, odvrátil sa od Arpádovcov, ako príčiny zlého, a vyvolil si panovníka z rodu Turul. Ale i samého Arpáda z tohoto rodu odvodzuje. L. II. c. 1. §. 4.
89.) Toxun genuit Geycham et Michaelem. Turčan II. 47.
90.) Monum. Polo. hist. p. 488.
91.) Temporibus Andreae, Belae et Leventae, filiorum Zaar Ladislai. – Filii sunt calvi Ladislai, qui uxorem ex Ruthenia dicitur accepisse. Turčan II. 4. 42.
92.) Usque ad tempora Andrae regis, filii Calvi Ladislai. Anon. c. 15.
93.) Cár Vladislav tak, ako Zaar-Beren, majetok devičieho kláštora vesprimského. Fejér Cod. T. VIII. vol. 3. p. 433.
94.) Pri jeho genealogii Arpádovcov tázali bysme sa Turčana: A kdeže je ten Erdéli Zoltan, qui haereditavit partes Transilvanas, proavus s. Stephani antiquissimus, qui vixerat usque ad tempora sancti regis? Turč. II. 30.
§. 24. Meno Geizovo.
Meno Geizovo píše sa rozlične: Geisa, Geiza, Geitz, Geycha, Geotso, Gontso, Gontsco, Geche, Gizo, Jatsa, Joitsco, Jonocsa, Joas, 95.) Jesse. 96.) Gräci písali Γείτʓα, alebo Ιάτʓα. 97.) Na korune uhorskej je vyšito Γεοβιτʓ. 98.) U súvekého Ditmara 99.) prichodí ešte meno Deius, v rukopise, svedoctvom Stiltingovým, Devir.
Čo tieto Ditmarove mená znamenajú, ťažko i hádať. Ostatnie vykladajú sa rozlične. Matej Bel vidí v Geiza maďarské győző, víťaz. Szalay má to za Geco, čo je maďarská forma mena Gregor. Vo slovenských časopisoch bola vyslovená mienka, že pod menom Geiza väzí meno hodnosti kňaz. Sasinek má to za obyčajné u Slovanov meno Izaslav, Jezaslav, čo má najvätšu pravdepodobnosť, reknul bych istotu. Vysvetlenie Mészárošovo z ruského „goi“ je chlapecké. 100.) Povšímnutia oproti tomu by zaslúžilo, čo tvrdí W. Vollmer, 101.) že najvyšší boh u Poliakov menoval sa Jess, keby bol udal prameň, odkuď to má, a keby celé jeho dielo nebola povrchnia trhová robota na objednanie, akými sa hemží nemecká spisba.
My prijímame, ako rečeno, vysvetlenie Sasinkovo, ale obyčajnú formu mena, Geiza, podržíme, pre srozumiteľnosť. Ináče, jestli všetko od razu na kvap podvrátime, ani sami sa naposledok rozumeť nebudeme.
____________________
95.) Joas {:Geiza I.:} filius Belis {:Bely I.:} – soror Jojada. Lambert. Schafnab. a. 1061.
96.) Exstat antiqua littera – ut privilegium Stephani, regis Jesse filii, renovaret. Kerchel. Hist. ep. Zagr. p. 217. – Privilegium regis Stephani, regis Jesse filii. Pray Annal. reg. H. P. I. p. 79. – U poľských spisovateľov temer vždy Jesse. – Missit Jesse episcopum. Ann. Fuld. a 802. Teda meno predmaďarské.
97.) Hunnorum princeps Jazas duos fratres habuit. Nicet. Choni. Vita Manu. Comne. L. IV. fol. 17. Corp. hist. Bizant.
98.) Iste patronymicum na ic, ič, Geovic, Geovič, syn Geovičov.
99.) Ditmar. Histo. L. 7.
100.) Goi régi orosz nyelven annyit tesz, mint nevelni, mellyböl aztán Goizo, azaz nevelő gondviselő. Mészáros Magy. Oroszok p. 55.
101.) Wörterbuch d. Mythol. p. 929.
§. 25. Východnie nájezdy pod Geizom.
V Geizovi dostal národ, svedectvom samých Nemcov, panovníka krotkého, ktorý večné nápastovanie súsedov nedržal za jediné svojo povolanie, a nie lúpežmi nespravedlivými, než počestným ťaženiem zo práce, chcel obohatiť krajnu. 102.) Prišiel ku presvedčeniu, že konečne i jeho národ musí dať výhosť lúpežam a prisvojiť si mravy pracovitých Slovanov. Pri tom všetkom nebol to dáky krotký baranok, ktorýby sa bol krve hrozil. Ani národu neodjala porážka augsburgská všetku smelosť. Sváry nemecké uviedly brzo v zapomenutie úron. Maďari použili príhodnej príležitosti a pustošili Nemecko i ďalej. Napred ale sa obrátila ich lakomosť na cudzie imanie ku východu, v obrátenom s posavádnym pomeru. Do týchto čias pomáhali Gräkom proti Bulharom: teraz sa priatelia s Bulharmi a hromia Gräkov.
Roku neznámeho, mienkou Katonovou 958, plenili Thráciu, pohrozili i samému Carihradu, ale im to naposledok zle dopadlo. Vojevodcovia toho císara, jehož pero nám zachovalo najhodnovernejšie zpravy o Maďaroch, prepadli ich v noci, a zbivše mnohých, odjali ostatním plenníkov i korisť. 103.)
I pod synom jeho, Románom, boli Maďari, patríciom Marinom Argyrom, pri nájezdu do Thrácie zbití a s potupou domov zahnaní, 104.) pri tom všetkom, že Gräci mali ťažký zápas so Saracenmi, a len malú čiastku vojska mohli im oproti postaviť. Pravda, že i maďarské nájezdy boly len čiastočné, nikoli celonárodnie. Veľvojvoda snaď ani nevedel o tom, keď sa pár tisíc ochotníkov vychytilo na lup.
Takéto nájezdy jednotlivých tlúp neprestávaly, a dialy sa s podivnou smelosťou. Tristo ochotníkov odvážilo sa až ku Solúnu, a jali tam a odvliekli do Uhier päťsto Gräkov. 105.) Iných dvesto smelcov lúpilo okolie Carihradu.
Pri takýchto podnikoch neviazanej sberby trpelo náramne Bulharsko. Boloby ležalo v záujme i Bulharov i Gräkov, spojiť sa proti lúpežníkom. Ale cár Peter darmo žiadal císara Nikefora Fóku o pomoc; odoprel mu ju. A keď sa Nikefor obrátil r. 967 na Petra, aby bránil Uhrom priechod pres Dunaj, odvetil Peter, že mu toľko pomôže, koľko on pomohol jemu; 106.) s Uhrami že učinil pokoj, a nemá príčiny zrušiť ho.
____________________
102.) Urzo mortuo, Ungari elegerunt Geizzam, suae quidem gentis, sed natura mitiorem, quam barbari patres sui. – Ditare non amplius injustis praedis, sed licitis lucris. Alold. a. 972.
103.) Expugnatis illorum castris, praeda recepta atque captivi. Turci vero ingenti clade ac fuga confusi, ad sua reversi sunt. Theoph. contin. Sim. Logothe.
104.) In illos incurrens, ipsos proelio fudit, multisque captis, reliquos cum dedecore ad sua redire coëgit. Tamže.
105.) Trecenti tantummodo Ungari juxta Thessalonicam quingentos Graecos comprehenderunt et in Ungariam dexerunt. Luitpr. Hist. legat.
106.) Turcis, Ungris scilicet, Thraciam vastantibus, Bulgariae principi {:Nicephorus:} scripsit, ne illos Istrum transire pateretur, et Romanas provincias infestare. Id ille recusavit, quod imperator ipsi quoque auxilia negasset, cum ab iisdem invaderetur. Jo. Zonaras Annal. T. III. fol. 153. Edit. Lutet. 1567. Corp. hist. Biz.
§. 26. Účasť Uhrov na vojne rusko-gräckej.
Nikefor sa na takej odpovedi náramne pohneval, a počkaj! Vystrojil Kalokyra, syna námestníka chersonského, s pätnástimi centami zlata, do Kyjeva, ku velikému kňazovi Svatoslavovi.
Pozvaný proti Bulharom Svatoslav prišol skutočne r. 967 s mocou velikou, ale učinil o mnoho viac, nežby si Gräci boli priali. Poraziv vo bitke rozhodnej Bulharov, umienil si tam zostať, a naložil spolu Gräkom daň. 107.) Perejaslavec mal byť stolicou ohromnej jeho državy, ktorá sa severním krajom svojím dotýkala Ľadového Mora. Ľúbilo sa mu tam, bo mu ta prichádzaly „od Hreků zlato, povlaky, vína i ovoce rozmanité, z Čech pak a Uher stříbro a koně, a z Rus kožišiny i vosk, med a čeleď.“ 108.)
Medzitým Pečenci len toľko že nevzali Kyjev. Svatoslav musel sa už r. 968 vrátiť domov, na snažnú žiadosť matky, Olgy, už kresťanky, keď on sám bol ešte tvrdý pohan.
Tohože roku 11. dec. bol zabitý císar Nikefor, a nástupca jeho, Ján Zimiskas, chcel konečne vytisnúť ruskú posádku z Bulharska. Povstala z toho vojna, do ktorej i Uhri boli zapleteni.
Svatoslav sa navrátil r. 970 do Bulharska, a Cimiskas poslal proti nemu s vojskom Barda Skléra. Aby tým istejšie odrazil nápasť, ozbrojil Svatoslav poddaných Bulharov, a privolal si ku pomoci Pečencov i Uhrov, čím jeho vojsko vzrástlo na 300,000 mužov. 109.) S tolikou silou zpustošil celú Thráciu, a Bardasa obľahnul vo Drinopoli. Tento mal len 12,000 vojska, a predca zbil napred Pečencov, potom Uhrov a Rusov, pričom len 25 Gräkov padlo. Sám preťal v poly jednoho velikanskeho „Skýtu“ tak, že sa polovica tela skydla jedným, polovica druhým bokom koňa. 110.) Tu vidno, ako tí Gräci umejú písať historiu.
Po tomto hrdinskom skutku pošol poraziteľ Skýtu na východ, kde vohnal do kutne Bardasa Fókasa, ktorý chcel pochvátiť berlu. Na jar ale r. 971 tiahol znovu, spolu s císarom, na Rusov. Títo odzbrojili Bulharov, aby ich nezradili, ale boli predca do takej krajnosti privedeni, že Svatoslav len o to žiadal císara, aby mu pres Pečencov otvoril cestu do vlasti, čo ale Pečenci odopreli. Či i vtedy boli ešte tam Maďari, o tom Zonaras, jehož zvesti tu podávame, mlčí.
Nestor o vojnách týchto vie, ale ničoho nevie o pomoci uhorskej a o víťazstvách gräckých. Ba oproti tomu povedá, že ich Svatoslav porazil, tiahol na Carihrad, a znovu donutil ku dani.
Cítiac však, že primalú má družinu, šiel r. 972 v Rossiu pre vätšiu. Ale na Prahoch Dnieperských zaskočili mu cestu Pečenci, títo úhlavní, veční protivníci Rusov, ktorých pomoc je preto nepodobnou pravde. Svatoslav padol. Chagan Kurä urezal mu hlavu, a dal si z jeho lbu udelať zlatom obtiahnutú číšu, s nápisom: „Čuždaho pače sily želajä, svoja pohubi, za premnohuju jeho nesytosť.“ 111.)
Gräci si dúchali s radosťou do dlaní, že sa zbavili súseda tak nebezpečného. Pri tom i v Bulharsku obsiahli, po čom už tak dávno slintali. Po odchodu Rusov zmocnili sa synov zomrelého r. 968 cára Petra, a jednoho z ních, Borisa, verejne zosadili v Carihrade z dôstojnosti kráľovskej, druhého, Romana, vykleštili, a Bulharsko doprosta privtelili Gräcku.
Dobrej mohli byť nádeje i strany Ruska samého, kde zasiate z Carihradu semeno kresťanstva už bujne klíčilo. Nalezal sa tam už hojný počeť kresťanov, medzi nimi i matka Svatoslava, Olga.
____________________
107.) Leta 6475 {:967:} táhl Svatoslav na Dunaj na Bulhary. A když se spolu v boji potkali, přemohl Svatoslav Bulhary a dobyl měst osmdesát po Dunaji; i oblíbil tu sobě sídlo knížecí v Přaslavci, bera daň na Hřecích. Nestor 32. – Illic imperii sedem constituere voluerunt. Zonaras Annal. T. III. fol. 154.
108.) Nestor 34. Z toho, že Svatoslav dostával zo Čiech a Uhier striebro a kone, zaviera Sasinek na podbitie týchto zemí. Poneváč však Nestor len o Gräkoch povedá výslovne, že platili daň, striebro a kone z Uhier a Čiech prichádzaly mu bez pochyby len cestou kupeckej výmeny. Veď Geiza bol panovník silný, a v Čechách vládol najchrabrejší z ich kniežat, Boleslav II., jehož panstvo sa rozprestieralo až po Buh za Tatrami a Matru v Uhorsku. Palacký Děj. nár. č. D. I. č. 1. p. 254.
109.) Quo barbarorum dux Sphendostlabus intellecto, Bulgaris armatis, et Pazinacis Scythis, nec non Turcis, qui Pannoniam tenent, ad belli societatem ascitis, exercitu circiter 300 millium coacto, Thraciam omnem populatur. Zonaras. Annal. T. III. fol. 154. – Tak i Cedrenus.
110.) Ut mediae partes ejus utrinque de equo laberentur. Tamže.
111.) Letopisec ruskij. Č. I. p. 89. – O utrpenej od Pečencov porážce zná i Zonaras.
§. 27. Pokrestenie dvúch maďarských kniežat.
To isté dialo sa v týchto asi časiech z ohľadu náboženstva i v Uhrách. I tu sa valne ujímalo východnie kresťanstvo, ako možno súdiť z obrátenia dvúch maďarských kniežat, bezpochyby plemenných vojvodov, v Carihrade.
Jeden z ních bol ten Boleslav, o ktorom sme videli {:§. 19:}, že v bitce u Augsburgu bol s inými jatý a odpravený. To považujú Gräci za trest jeho zproneverilosti, že sa dal v Carihradu pokrestiť, bol učinen patriciom a obdarovan štedre; potom ale vodieval na Carihrad vojsko, a práve tak nápastoval Gräkov, ako v pohanstve. 112.)
Vo ktorej časti Uhier vojevodil, na to Gräci ani jedným slovíčkom neukazujú. Ani rok jeho krestu nemožno udať zovrubne, pre ten zlozvyk byzantských dejepiscov, že len deje sypú, roky pak neudávajú. Baronius 113.) priväzuje to k roku 958; ale to nemôže byť, jestli stojí, že pri Augsburgu zahynul. Stilting kladie udalosť na r. 943. {:Vita s. Stephani:} Že o tom Šarlátorodenec nespomína, nenie div. Videv vrtkavosť človeka, mohol mysleť, že to nebude mať žiadnych následkov.
Druhý zo kniežat v Carihrade pokrestených bol Gylas. Tento zostal vo viere pevným a jej darcom verným, nebojoval viac proti Gräkom. Vzal i mnícha Hierothea so sebou, ktorého patriarcha Theofylakt 114.) vysvätil za biskupa Turcie {:Uhier:}. Dodáva sa o ňom, že bol pobožný muž, a že obrátil na vieru mnohých. 115.)
Kto to bol? Je tu Gylas meno osobné, či název hodnosti? Bo Šarlátorodenec udáva, že boli v Uhrách dva krajinskí hodnostári, gylas a karchas {:v. §. 48:}. Potom gylas nazývalo sa i jedno plemeno Pečencov, ktorému Stilting a Pray vykazuju, dľa opisu Šarlátorodencovho, sídla v terajšom Sedmohradsku. Čože teda?
Gottfried Schwartz 116.) má meno to za osobné, a myslí, že je reč o sedmohradskom Ďulovi {:Juliusovi:}. Sasinek oproti tomu vysvetľuje meno to ako název hodnosti, a vyslovuje mienku, že je reč o samom Taxovi. On vraj prijal ešte ako gylas krest v Carihrade, a potom vzstúpil na prestol veľvojvodský v Ostrihome. 117.) Ja tiež beriem gylas za název hodnosti, ale pozdejšie udalosti nutia ma vzťahovať to na oddielnych akýchsi sedmohradských gylasov, čili vojevodov, ktorí snaď dedične krajinskou touto hodnosťou vládli. 118.)
____________________
112.) Non desistebant Turci in Romanorum regionem irrumpere, eamque depopulari, quoad Bolesodes, ipsorum dux, quum decrevisset christianorum fidem amplexari, ad Constantinopolim pervenit, et baptizatus a Constantino imperatore suscipitur, patriciatus dignitate decoratus, ac multae pecuniae compos effectus, deinde domum reversus est. – Violato foedere divino, saepe omnem exercitum in Romanos adduxit. Joan. Scylitzes Curopalata, ver. Gabii fol. 62. – Tak asi i Cedrenus a Zonaras.
113.) Baroni. Annal. eccl. a. 958.
114.) Theophylakt bol syn císara Romana, vzstúpil na stolec patriarší v 16 r. veku svojho r. 933, † 956. Tu teda hranica, za ktorú krest Gylasov klásť nelzä.
115.) Paulo post item Gylas, ipse quoque Turcorum dux, Constantinopolim ingressus baptizatur, paribusque et ipse affectus muneribus et honoribus discessit. Assumsit autem et secum abduxit monachum quemdam Hierotheum nomine, qui habebatur religiosus ac pius, Turciae episcopum a Theophylacto delectum, qui eo profectus, multos a barbaro errore ad religionem christianorum traduxit. Verum Gylas in fide permansit, neque ipse in Romanos invadens, neque captos christianos negligens, sed redemtos pretio curans in libertatem vindicabat. Joa. Scylitzes Curop. ver. Gabii fol. 62. Podobne Cedrenus a Zonaras.
116.) Initia rel. chr. int. Hung. Lips. 1740.
117.) Bolosudes vojevodil asi v Sedmohradsku, Točún ale v Pannonii, a tak pravdepodobno je, že cirkev východného obradu vlivom Bolesudovým púšťala korene v Sedmohradsku, Točúnovým ale v Pannonii. – Točún, na veľvojvodský stolec povýšený, v Ostrihome stoloval s biskupom Hierotheom. Sasinek Poč. Uhor. p. 112.
118.) Partis cujusdam princeps Gylas. Zonaras Annal. L. 16. fol. 21. Pri tomto nemožno mysleť na krajinskú hodnosť.
§. 28. Kresťanstvo Geizovo.
Nebude tak postavený bojovný Tax na čelo pokrestených Arpádovcov: ale jeho syn Geiza bol už bez otázky kresťanom. Nielen jeho kresťansko-slovanské meno {:§. 24:} ukazuje to, máme i výslovné o tom svedectvá. Kresťanom ho nazýva životopisec Štefanov, Chartuitius, kresťanom kroniky. Turčanova hovorí práve o násiliu, Geizom skrze cudzincov svojím učinenom, že povolal okolitých kresťanských panovníkov ku zkroteniu domácich pohanov. 119.) Dačo podobného, hoc beze kronikárskeho preháňania, svedčí i súveký Ditmar. Dľa neho sa Geiza neštítil pri rozširovaniu viery násilia, pokračoval žurive. 120.) Kto iných ku krestu silou mocou nutil, nebol ten sám kresťanom?
____________________
119.) Turčan Chron. II. 9.
120.) In corroboratione fidei sevit, et antiquum scelus, zelo Dei aestuans, abluit. Ditmar. Annal. L. VIII.
§. 29. Celá veľkokniežacia rodina kresťanskou.
Kedyže sa ale tým stal? Nuž obrátily ho na vieru manželky, sedmohradská Šarolta 121.) a poľská Adelhaida. 122.) Dobre, ale brat Geizov, Michal, bol tiež kresťan. Ktože teda obrátil jeho? Tiež manželky Geizove?
Nevieme, ktorak a kedy sa zvŕšil veliký, predôležitý prevrat, ale odškriepiť sa nedá, že asi v polovici X. stol. už najmnožší, snaď všetci, z rodiny Arpádovej kresťani boli.
Zdá sa tomu odporovať list Piligrinov, písaný r. 974 pápežovi Benediktovi VII. o záležitosťach uhorských. Zvestuje tento vierozvest-biskup, čo v Uhrách vykonal. Udáva že okolo piatich tisícov prednejších obojího pohlavia osôb prijalo krest. 123.) O panujúcej rodine mlčí vcele. Možno-li, aby to nebol spomenul, keby už veľkokniežací dvor bol býval kresťanský, alebo sa tým nepochlúbil, keby on ho bol obrátil? Padá to ovšem ťažko na váhu, ale kedyže teda prijali krest Geiza a Michal, jestli ešte r. 974 boli pohani? Veď dľa kroník naších Štefan sa narodil r. 967 alebo 969; a už vtedy mal Geiza kresťanské o ňom vízie, obcoval s angelmi. Čo s týmto?
Nezbýva nič iného, ako vysvetliť vec z rozličnosti obriadov. Treštení, samosvojskí Nemci, ktorí vždy a všade len svoje mali a majú za pravé, dobré, pekné, nazývali len samých seba, t. j. latinákov, prívržencov pápeža a cirkve rimskej, 124.) výlučne kresťanmi; Gräkom a ich stúpencom nadávali do pohanov, ani ich ináče nemenovali, na čo máme tisíce nepochybných príkladov. Uvedieme zo mnohých jeden. Čechov tak rozkričali, pre ich husitské odchýlky, že ešte v XV. stole. píše o ních Laonikus Chalkokodýlas {:† o. 1464:} s celou opravdovosťou ako o čírych pohanoch, ctiteľov Apollona, ba poklonníkov ohňa, ktorých len Ján Kapistran na vieru kresťanskú obrátil. 125.) Divme sa potom Piligrinovi. Videl všade čiročisté pohanstvo, kde nenalezol obriad latinský. Počitoval len tých za kresťanov, ktorí boli z Nemecka privlečeni, alebo sa dali pre obriad latinský získať. A takých ešte vtedy v rodine Arpádovskej nebolo.
Boli ale už všetci, jestli nie vyznavačmi, aspon priaznivcami východnieho obriadu. Bo to i v Uhrách mohlo tak byť, ako na Litve. Kňazi litevskí boli výše jednoho stoletia pravoslavnými kresťanmi, chodievali do chrámov ruských, staväli také i sami, zachovávali pôsty a iné obyčaje, a predca ešte neboli pokresteni. Práve tak mohli činiť i Arpádovci vtedy, keď písal pápežovi Piligrin. Ale mohli už byť i kresteni, a on predca videl v ních len pohanov, poneváč sa priznávali ku cirkvi východnej.
Krivíme nos? Nuže teda, dôvoďme na základe dosaváď všeobecne prijatom, tak rečeno privilegovanom. Geizu naviedla ku kresťanstvu, a hej že? Šarolta, dcera Ďuly staršieho sedmohradského, ktorý prijal krest v Carihrade a priviedol so sebou biskupa Hierothea. Na aký obriad bol Ďula pokrestený v Carihrade? Nie na gräcký? V akom obriade vychoval Hierothei Šaroltu? Nie vo gräckom? K akému teda obriadu primäla Šarolta Geizu? Nie gräckému?
Zo synov Michalových jeden sa nazýval Vasiľom, ktorá forma mena Basilius len u Slovanov pravoslavných bola a jest v užitku. Druhému dáva Turčan prímenie cára, 126.) čo tiež len z obriadu gräcko-slovanského vysvetliť sa môže, a za manželku Rusku. 127.) Na čo to všetko poukazuje? Že Arpádovci prijali napred obriad gräcký, s bohoslužbami kyrillskými.
To nám vysvetlí i tú zvesť Ditmarovu, že Geiza i vo kresťanstve obetoval modlám. 128.) Také šialenstvo o panovníkovi ktorak predpokladať? Bo alebo kresťan, alebo pohan. Vtedy ale to má svoj smysel, keď povieme, že Geiza i po obráteniu v latinstvo bral ešte podiel na službách gräcko-slovanských, snaď i duchovníkov obojího obriadu vydržiaval.
____________________
121.) Qua duce christianitas coepta. Vita s. Adalberti c. 5. – Naši to vzťahujú na Šaroltu, o inej neznajú.
122.) A qua persvasus Geiza, cum Ungaris suis, christianam et ipse religionem, quinto post Polonos anno, suscepit. Cromer Hist. Polo. III.
123.) Tantum divina gratia fructum statim ministravit, ut ex eisdem nobilioribus Hungaris utriusque sexus catholica fide atque sacro lavacro ablutos circiter quinque millia Christo lucrarentur. Fejér Cod. T. XI. p. 260.
124.) Dobre povedá o ních Laon. Chalkokondylas: Nec est ulla gens, quae superstitiosius Romanorum religionem colat. De reb. Turcic. L. II. fol. 70. ed. Lutet. 1567. Cor. his. Biz.
125.) Missus est {:Capistranus:} auctoritate pontificis ad Boemos Pragam, qui colebant Apollinem, ut eos in religionem Jesu transferrent. – Quapropter plurimos Boemos compulit Christi religionem assummere. – Etiam devenit ad Boemos, qui ea secta videbantur infecti, ut ignem colerent. Tenže fol. 105.
126.) Temporibus Andreae, Belae et Leventae, filiorum Zaar Ladislai. Turčan II. 4.
127.) Uxorem de Ruthenia dicitur accepisse. Tenže.
128.) Hic Deo variisque Deorum vanitatibus inserviens, quum ab antistite suo ob hoc argueretur, inquit: Divitie mihi habundant, et ad haec agenda libera facultas et ampla potestas est. Ditmar. Annal. L. VIII.
§. 30. Národ maďarský napred pravoslavný.
Držal strany toho národ jeden krok so svojími vojvodami. I on prešol pres ovčínec cirkve východnej do ovčinca cirkve západnej. 129.)
Nič mýlnejšieho nad tú mienku, akoby Štefan bol číročisté pohanstvo jedným razom premenil vo kresťanstvo. To veriť chlúbivým Nemcom a kadeakým nedospelým legendárom a kronikárom, znamená neveriť tej večnej pravde, že vo prírode niet skoku. Národy sa neobracajú pres noc na inú vieru; ani Maďari sa neobrátili. Hotovilo sa to už dávno prede Štefanom, bez nutenia a hluku, v súsedskom obcovaniu. Maďari sa ani nespodievali, keď sa stali kresťanmi. Obľúbivše sebe spôsob života Slovanov, ich orbu, remeslá, obchody, prijali po málu, hoc im i majetky a životy odjímali, i ich náboženstvo. Je veľmi podobno pravde, že národ maďarský, náhle vzal stále sídla, hneď objal i krest; alebo preto, že ho objal, priviazal sa k istým sídlam.
Ale naši dejepisci opak toho zastávajú. Tvrdia, že sv. Štefan nielen Maďarov z číreho pohanstva naraz obrátil na vieru kresťanskú, než i odpadších od nej Slovanov znovu ku nej navrátil. A tajiť sa nedá, že majú za seba dva na oko veľmi mocné dôkazy.
Jeden je ten, že sám Šarlátorodenec nazýva Pannoniu nekrestenou. 130.) My sme už na inom mieste dokázali, že ani pilný tento spisovateľ nenie prázdny všetkých poklézok. Jeho tvrdenie o vyhladeniu Slovanov v Pannonii podvrátili sme úradňou listinou. 131.) Tu sa tiež nesmieme slepo púšťať za ním, brať za neomylné jeho výrazy. Nekrestenou nazýva Moravu, bo tam už obyvateľstvo slovenské veľmi zriedlo, a Maďari sa klátili, vo priechodnom stave nalezali, tak že ešte nebolo vidno, aký tvar z toho vyjde.
Druhý dôkaz je spomenutý list Piligrinov. 132.) Vierozvest tento píše sice r. 974, že kresťani v Pannonii slobodne už staväjú chrámy, vykonávajú verejne všetky náboženské obriady, duchovníci že chodia smele a beze prekážky, kdekoľvek im milo, ba požívajú velikej úcty: ale tvrdí, že obecný ľud je len z vätšiny kresťanský, 133.) a z osôb vznešenejších že len okolo piatich tisícov prijalo krest. Bolo teda ešte r. 974 pohanov dosť. Ovšem, jestli tak chceme nazvať kresťanov pravoslavných. Inakšieho pohanstva sotvá už vtedy stávalo v Uhrách.
Prijali pak Maďari pravoslavie so slovanskou bohoslužobnou rečou. Ku tomu vedie predne povaha prisadlých Maďarmi Slovanov. Na Tise prisadli poddaných Bulharských, teda iste pravoslavných. V Pannonii muselo pravoslavie takže veľmi byť rozšíreno, keď archipresbyter Nemec zutekal zo zeme tej s tým, že ľud sebe len posmechy strojí z latinských bohoslužieb. 134.) Aké bohoslužby mali Slovani, také prijali od ních, v súsedskom obcovaniu, Maďari.
Vojvodovia týchto hľadali krest v Carihrade; tam ale Maďarov vždy akosi stotožňovali so Slovanmi. Keď teda žiadali biskupa, dali im bezpochyby slovanského práve tak, ako Kozarom. Aký bol poslaný Kozarom Kyrill: taký bol tuším poslaný Maďarom Hierothej.
Najistejším ale svedectvom toho, že Maďari pres východniu slovanskú cirkev prešli do západnej, je ich reč. Nachodia sa v nej slová a výrazy slovanské, na veci náboženské sa vzťahujúce, ktoréby nikdy do nej neboli mohli vniknúť, keby sa Maďari neboli nalezali za čas v cirkvi gräcko-slovanskej, ale hneď prosto boli vstúpili do latinskej. Povážme len maďarské meno nedele. Čo si na tom nalámali ľudia hlavy, odkuď pochádza „vasárnap“! Jedni to čítali s ľubovoľnou zmenou „vásár-nap,“ trhový deň, akoby sa z počiatku boly v nedeľu odpravovaly trhy. Ale čím sa táto neprirodzenosť môže dotvrdiť? ktorým zákonom, ktorou listinou? Iní ešte fainejšie rozložili slovo, čítajúce ho „vas-ár-nap,“ akoby trhový deň na železo; bo vraj vtedy sa hlavne železo kupovalo a predávalo. To je ešte neprirodzenejšie naťahovanie. A čo že je teda „vasárnap“? Nič iného, ako „vecsernye-nap,“ t. j. deň omše, poslednej večere Pánovej. No, čiby toto slovo bolo mohlo povstať, keby Maďari neboli na čas žili pod bohoslužbami slovanskými? V latinskej cirkvi boloby u ních zdomácnelo slovo, asi dominika, ale nikdy nie vecsernye-nap, vasár-nap. Podobne by sa neboly ujaly slovanské mená iných dní v týždni, szereda, csötörtök, péntek, szombat, čo je tiež vo spojeniu s náboženstvom. Ani slová pap, pokol {:peklo:}, malaszt {:milosť:} nemohly vyrásť na roli cirkve latinskej. Spomnem ešte tömjény {:thymian:}, keresztény, keresztség, kereszt, szent, szentség. To sú všetko slová, ktoré Maďari vzali zo sebou na pamiatku, keď prestali byť starovercami {:ó hitű:}. Už toto do dnes žijúce pomenovanie pravoslavných ukazuje, že Maďari opustili starú a prešli ku novej viere. Významné je i to, že sviatok troch kráľov nazývajú i dnes, v duchu cirkve východnej, vízkereszt {:krestenie vody:}. Naposledok spomeniem, že meno Ivan je rozšíreno po všetkých uhorských listinách.
To všetko nedá sa ináče vysvetliť, ako z toho slovanského pravoslavia, jehož maličké zbytky zachovaly sa za Tisou až do naších čias. Ako týchto pár tisíc rydzých Maďarov s nábožnosťou slúchajú „pomiluj“: tak to prvotne slúchal celý maďarský národ. 135.)
____________________
129.) Lampe Fridrik a magyar egyházak átalakitásáról irt munkájában egész határozottsággal állitja, sőt bebizonyítja, hogy a magyarok megtéritését nem a latin szertartásu, hanem a görög papoknak egyenesen köszöni. Mészáros Károly Magy. Oroszokról. Pest 1850. p. 36.
130.) Inde Magna Moravia baptismo carens. Šarl. 40.
131.) V. II. §. 22 d. t.
132.) V. dokl. 123.
133.) Christiani, quorum major pars populi est.
134.) De convers. Carantan. V. Obč. I. dokl. 26.
135.) Ako fanatická nepriazeň všetky pomníky tejto historickej skutočnosti treštene skrýva a ničí, to skúsil Kerčelič. Nos vidimus MSS. Gothica ut vocant scriptura librum, in quo ritus et caeremoniae veteres ecclesiae Ungaricae fuere descriptae, volumen majus, ac in folio. Sed nescio an ex zelo vel praejudicio, opus illico acceptum a nobis est, alioque portatum, neque permissum nobis complura ejusmodi visitare. Sane aliud quoque haud leve vulnus rebus nostris cognoscendis evenisse argui debet, quod videlicet caracteres atque literae nationibus his propriae non solum conservatae non sunt, verum abolitae. Kerchelich Notit. prael. III. 83.
§. 31. Priechod Maďarov do západnej cirkve.
Ale v inú ho stranu upravila politika Geizova. Muž tento domyselný, vo stredku medzi východom a západom postavený, pozorujúc videl, že v cirkvi gräckej ustavične žuria hádky o koze a o voze; že patriarchovia sú len loptou v rukách nemravných, dogmatizujúcich, o pôste kážucich cäsarov; 136.) že ľud, so svojími pôstami a so svojím zbožňovaniem obrazov, upadnul vcele do akéhosi protivného kresťanského pohanstva; že celé východnie císarstvo skorej alebo pozdeji vo svojích ošklivých náboženských hádkach a poverách, a pri večných prevratoch na trône, konečne utonúť musí. Na západe sa mu všetko ukazovalo sľubnejším. Pápežovia dokračovali vrchoľa svojej moci. Nie oni boli podnožiem kadeakých císarikov: než pred nimi kľačali všetci panovníci západu. A viedli zbožňujuce ich národy silnou rukou k osvete i mravnosti. Pri ich velikej moci stálo za to, o priazeň ich sa uchádzať. Ten svet nad nímž panovali, ktorý si duševne podmanili, ukazoval mnoho čerstvej sily. Bedlivý pozorovateľ mohol tušiť, že jemu náleží budúcnosť, že tu sa rozvine zámožnosť a osveta. Naleznul teda Geiza pre seba a svoj národ výhodnejším, odvrátiť sa ode gräckého východu a prilnúť ku latinskému západu, už preto, že ode bližších Nemcov a Talianov skorej mohol dostať potrebných jeho surovému národu remeselníkov, umelcov, kupcov, učených ľudí, staviteľov miest, nežli ode ďalekých ništiacich Gräkov. Mäv už svoje isté úmysly, nielen prijal do rodiny svojej obriad západní, než i celým národom zatočil mocou silného panovníka ku latinstvu. Veľmoži pristali na to ochotne, a národ neodporoval. Bo Maďari boli vždy tam, kde moc a výhoda. Zápasiť za dáku všeľudskú ideu, postaviť sa svetu na odpor, plávať proti prúdu, to uznávali za pochabosť.
Pri takejto povaze národa vznikla nenadále pri dvore, u veľmožov, v ľudu náklonnosť ku latinstvu a Nemcom. Oni sami prosili biskupa Piligrina, aby im poslal latinských vierozvestov. 137.) Takíto Uhri sú tí jeho novoobrátenci, 138.) privrženci obriadu gräckého oproti tomu pohani. 139.) Celé apoštolovanie Piligrinovo v Uhrách smerovalo tak, ako potom Vojtechovo, k obráteniu pravoslavných v latinstvo.
Dôkaz, že tak sa má rozumieť jeho zprava do Ríma, dáva nám sám na ruku. Bo keď zvestuje, že temer celý národ maďarský hotov je prijať vieru svatú, 140.) dodáva, že i slovanské krajny ku vereniu sú náchylné. 141.) Či krajiny slovanské neboly dávno v ovčincu Kristovom? Ku čomuže teda smerovala ich náklonnosť? Ku zámene obriadu. Ten je smysel slôv biskupových. Snaď i naschvál písal prehnane o čírom pohanstve v Uhrách, aby svoje zásluhy nadsadil, keď práve modlikal o plášť arcibiskupský.
____________________
136.) Imperator caeliaco morbo laborans, viribus ita exhaustus fuit, ut de jejunio apud senatum de more orationem habere non posset. Zonaras Annal. T. III. fol. 148 o císarovi Lvovi.
137.) A qua Ungarorum gente multis precibus ipse invitabar venire, aut missos meos in opus evangelii dirrigere. List Piligrin.
138.) Neophyta Ungarorum gens. Tamže.
139.) Intermiscebatur cum paganismo polluta religio, et coepit esse deterior barbarismo langvidus ac tepidus christianismus. Vita s. Adalb.
140.) Factum est, ut pene cunta Ungarorum natio sit prona ad percipiendum fidem sanctam. List Piligr.
141.) Sed et aliae Schlavorum provinciae ad credendum promtae. Tamže.
§. 32. Apoštolovanie Nemcov medzi Maďarmi.
Medzitým, ač Geiza vzbudil a napomáhal u Maďarov náklonnosť ku latinákom Nemcom: on predca bol striezlivý pozorovateľ, nedal sa uvliecť ani jednostranným úvahám, ani slepému citu. Videl, čo Nemci vystrájali so západnými Slovanmi, akú porobu im uvaľujú na krk so krížom. Bál sa toho istého osudu. Preto sa nevrhol slepo Nemcom do náručia. Ťahotil ku latinstvu, ale od počiatku pod výminkou zvláštnej uhorskej hierarchie. O cirkevňom podrobeniu državy Nemcom nechcel ani slyšať. Pri takýchto zásadách na dvore uhorskom všetci vierozvesti nemeckí, poneváč Uhry do nemeckej hierarchickej siete chceli potiahnuť, marne pracovali, až do časov Štefanových, keď oddielna hierarchia bola Uhrom zabezpečená, a skutočne vo plnej miere dána.
Prvý takýto apoštol od západu bol sv. Volfgang, mních zo kláštora Einsiedelenského vo Švajčiarsku. Zpráva o ňom zakladá sa na bezmennej legende. A čo? Prišiel o r. 971 do Pannonie, a tam ničoho nevykonal. 142.)
Odvolal ho zo žiarlivosti biskup pasovský Piligrin, učinil biskupom v Rezne, a sám prejal apoštolát v Uhrách, ovšem nie v osobe, z návodu císara Ottona I.
Tento poslal do Uhier Brunona, biskupa dľa Hansiza verdunského, a Piligrinovi nakázal zaopatriť ho všetkým potrebným. List císarov o tom je pamätný. 143.) Panovníka uhorského nazýva kráľom. Chce učiniť ho sebe povolným, sľubuje z toho i Piligrinovi mnohé užitky. 144.) Ai čisté, nezištné apoštolovanie Nemcov!
Jestli sa list tento dobre kladie na rok 972, teda biskup Bruno prelomil ľad, prekliesnil cestu do Uhier ľuďom Piligrinovým 145.) tak, že tento sa už roku 974 chlúbiť mohol znamenitými úspechami. Radí pápežovi vysvätiť pre Uhry dakoľko biskupov, lebo on že nestačí. Tu hľa to číročisté pohanstvo, ktoré sv. Štefan od razu vykorenil! Ešte ho snaď ani na svete nebolo, a už sa vyjednávalo o potrebných pre Uhry biskupov.
Keď Piligrin píše tak, ako čoby kresťani boli pozostávali len zo samých plenníkov, odporuje sám sebe. Povedá, že väčšina ľudu je kresťanská; 146.) a to len predca trudno veriť, žeby viac bolo bývalo plenníkov v zemi, nežli domorodcov. Balamutina pochádza odtuď, že Nemci len plenníkov nemeckých vyhľadávali, a na východních stranách državy, v dávnych predieloch bulharských, ani neboli, ani nevedeli, čo sa tam deje.
____________________
142.) Petiit confinia Pannoniae, ubi veterum frutices errorum exstirpare, et steriles squallentium cordium agros evangelico ligone proscindere frustra laborabat. Životopis c. 13.
143.) Hansiz Germ. Sac. T. I. p. 207.
144.) Rex eorundem nostro quam propere arbitrio colligandus. – Vobis in hoc vestrisque omnibus consuletur.
145.) Apud quam foedere pacto, sub occasione pacis, fiduciam sumsimus operam exercere praedicationis. List Pilig.
146.) Christiani, quorum major pars populi est. Tamže.
§. 33. Vojny Geizove s Nemcami.
Ku tomu nemali ani času. Bo to úzke priateľstvo s Nemcami veľmi krátce trvalo. Pre nastalú vojnu museli už r. 975 vziať svoje nošky a utekať. Geiza totiž zamiešal sa zbrojnou rukou do rozoprí nemeckých, a žuril zvlášte proti tomu apoštolovi uhorskému, Piligrinovi.
Rozopre nemecké povstaly takto. Bávorský Henrik dal sa pomazať proti Ottonovi II. Piligrin stál pri Ottonovi, Uhri lapili stránku Henrikovi. Títo teda, „nosiace meč po svatej rimskej ríši,“ stíhali zvlášte Piligrina, čo potom ani prestať nechcelo. Uhri neprestávali činiť nájezdy na majetky Piligrinove, páliť jeho dediny, ubíjať ľudí. 147.) A on potom už nemyslel na obrátenie Maďarov, ale staväl oproti ním ochranné hrady, a o to pečoval, aby vymodlikal ode svojho kráľa náhradu škody. 148.) R. 991 opustil dejište života.
Tak asi činil i prvý vraj apoštol Uhrov, Volfgang. On vystavil proti ním pevnosť Viselburg pri riece Erlaffe. 149.)
Taký vzalo koniec apoštolovanie nemecké v Uhrách za časov Geizových. A predca hovoria a píšu strannickí nenávistníci cirkve východnej: Ukážte nám, čo vykonal ten biskup Hierothej? čo jeho duchovenstvo? čo Gräci vôbec? Ai ai! Cirkev východnia získala Kristu v X. stol. snaď celý národ maďarský: západnia vysielala apoštolov, ktorí, ač našli veliký súcit, predca v časoch Geizových málo čo v Uhrách vykonali.
Nazrime už do súkromného života tohto predchodcu presláveného apoštola Maďarov. Tam bola dielňa, kde sa hotovily velevážne, osudné premeny državy uhorskej.
____________________
147.) A quibus etiam barbaris moderno quoque regni tempore tam irrecuperabili se damno laesum in interfectione ac direptione ecclesiae suae familiae, praeter innumerabilia praedationum et incendiorum dispendia, ut absque habitatore terra episcopi solitudine silvescat. Píše Otto III. r. 985. Fejér Cod. T. VII. vol. 1. p. 93.
148.) Quare Piligrinum quidem juribus suis, quare per Hungaros immunita confusaque videbantur, vindicandis, non item his convertendis, porro legimus. Katona Hist. duc. p. 609.
149.) Dovolenie ku tomu pýta r. 979, adiens celsitudinem culminis regalis. Fejer T. VII. vol. 1. p. 99.
§. 34. Manželky Geizove.
Za manželku dáva Geizovi Turčan Šaroltu, dceru vojvody sedmohradského Ďuly. 150.) Tak i Anonymus, 151.) s ostatními našími kronikármi. Poľskí oproti tomu kronikári ženia Geizu na sestre Mečislava poľského, Adelhaide. 152.) O viac manželkách ani tí ani títo nevedia. Ovšem ale dejepisci, i uhorskí 153.) i poľskí 154.) spojujú svedoctvá obidvúch, a dávajú Geizovi za prvú manželku Sedmohradčanku Šaroltu, za druhú Poľku Adelhaidu, ako pravdepodobne i bolo. Šarolta umrela, Geiza pojal Adelhaidu.
O tejto platí tá chvála, že celú krajnu rukou mužovou riadila, 155.) ale i tá pohana Ditmarova, že bola pijanská a na toľko prchlivá, že vlastnou rukou istého muža zabila. 156.)
____________________
150.) Habebatque {:Gyula:} filiam, nomine Sarolt, quam Geiza dux duxit in uxorem. Turčan II. 5.
151.) Geula genuit duas filias, quarum una vocabatur Caroldu et altera Saroltu. Anon. 27. Písateľ nevedel, že to jedno meno, naša Karolína. Odkuď vtedy tá francúzska forma, Charolte, Charlotte? Sasinek je tej mienky, že to nenie meno osobné, ale název hodnosti: cárina, cárena, carolna. Poč. Uhor. p. 114. nota 4.
152.) Jesse accepit uxorem de regione Polonia, de civitate Cracovia, sororem Meschonis ducis, nomine Ethelgidam. Mon. Pol. hist. I. 498. – Iste Mesko habuit sororem, nomine Adelheidem, quam Jesse rex Ungariae accepit in uxorem, quae cum esset christiana, virum suum Jesse convertit ad fidem Christi. Breve Chron. Siles.
153.) Ducta prima conjuge Sarolta, Gyulae, Transylvaniae principis nata, progenuit b. Stephanum. – Secundum hanc matrimonio sibi copulavit Adelhaidem, Miecislai, Polonorum principis, filiam. Jos. Desericius De init. Hung. L. III. T. II. p. 121. Pray neodporuje. Annal. vet. p. 372.
154.) Adulto {:Mečislavovi:} pater uxorem accepit Juditham, Jessae, Ungarorum principis, affinis sui, filiam, ex priore uxore susceptam. Nam, ea mortua, sororem ei suam, Adleidam, Miezislaus in matrimonium collocarat. Cromer Hist. Polo. III. 2.
155.) Totum regnum viri manu tenuit. Vita s. Adalb.
156.) Potibus immoderatis deserviebat, et in equo virili modo sedebat; quemdam virum iracundiae furore occidit. Ditmar. Annal. L. VIII.
§. 35. Deti Geizove.
Geiza mal, zo dvúch manželiek, syna Štefana a tri dcery. Judita bola vydaná za Boleslavom poľským, 157.) Gisela za Ottonom Urseolom Benátskym, 158.) Šarolta, ako ju pomenoval Palma, 159.) za potomným kráľom uhorským, Samueľom Abom. 160.) Ktorá zo dvúch manželiek porodila mu deti tieto?
O Štefanovi niet pochybnosti. To svedčia jednohlasne všetci naši letopisci, že mal za matku Šaroltu. 161.) Ba potvrdzuje to i Annalista Saxo, keď nazýva premoženého Štefanom vojvodu sedmohradského jeho ujcom. 162.) Môžeme na tom prestávať, ač i sám Stilting otázku necháva neriešenou. 163.) O Judite máme len Kromerovo svedoctvo, že sa narodila z prvej manželky Geizovej. 164.) O dvúch ostatních, Gisele a Šarolte, nič nemožno povedať.
Ani na tom nezáleží mnoho. Pri Štefanovi oproti tomu musíme sa dlhšie zabaviť, všetky okolnosti jeho narodzenia a mladosti bedlive uvážiť. Lebo on tvorí východište vlastnej histórie uhorskej. Ku nemu odnášajú poslednie veky všetko, čo sa dialo pred ním za celé stoletie, sporiadanie všetkých državných, cirkevních, občianskych, ešte i medzinárodních záležitostí. On dal skutočne, ač len myšlienky Geizove oživotvoril, smer krajne, ktorým šla až do najnovších čias, menovite do r. 1848. Pri ňom teda musíme sa pozdržať.
____________________
157.) Adulto pater uxorem accepit Juditham, Jessae, Ungarorum principis, affinis sui, filiam. Cromer l. c.
158.) Filiam Geizae, regis Hungarorum et sororem Stephani successoris duxit. Dandulus u Murat. XII. 239. Alold udáva jej meno, ale činí ju manželkou grófa Vilhelma. Adalbertus marchio nuptias fecit cum Adelhaide, que fuit filia Guilelmi, comitis Pictaviensis, et Giselae, sororis Stephani, primi regis Hungarorum et sancti. Alold. a. 1021.
159.) Geneal. reg. Hung. Tab. I.
160.) Potvrdzuje to i Turčan, bo Abu nazýva Štefanovým sestrencom {:sororius:}.
161.) Geycha genuit s. Stephanum regem ex Sarolth, filia Gyulae. Turčan II. 27. – Sarolth fuit mater sancti regis Stephani. Anon. 27.
162.) Annalista Saxo a. 1003.
163.) Obscurum est, quaenam fuerit s. Stephani mater; nam scriptores Hungari aeque ac Poloni recentiores sunt minusque exacti, quam ut dictis eorum multum fidere liceat. Vita s. Stephani.
164.) Juditham ex priore uxore susceptam. Cromer Hist. Pol. III. 2.
§. 36. Rok narodzenia Štefanovho.
Na samý pred si predložíme otázku: kedy sa narodil? Zprávu o tom bysme predo všetkým hľadať mali u najdávnejšieho životopisca Štefanovho, Chartuitia. 165.) Ale darmo. U legendára sa dočítame o videniach Geizových a tehotnej jeho manželky. S Geizom hovoril angel, manželce jeho sa präsentoval sv. Štefan prvomučedelník. Tomuto šlo len o meno. Nástojil a rozkázal, aby chlapec jeho menom bol nazvaný. Toto legendár vie, ale rok narodzenia Štefanovho udať neumie.
Kroniky sa rôznia. Dľa Kezovej narodil sa r. 967, dľa Budínskej a Turčanovej r. 969, dľa Poľskej r. 975. Turčan sa dovoláva na akúsi legendu. 166.)
Dejepisci vystavili celú škálu, súdiace podľa rozličných okolností. Mienky ich vykladať držíme za zbytočné preto, že to práve len mienky sú, a tým i zostanú.
____________________
165.) Chartuitii episcopi Vita s. Stephani, u Schwandtnera Script. rer Hung. T. I.
166.) Geycha vero, divino praemonitus oraculo, anno Domini nongentesimo sexagesimo nono, quemadmodum in legenda s. Stephani regis scriptum est, genuit Stephanum regem. Turčan II. 27.
§. 37. Krest Štefanov.
Vätší ešte zmatok panuje pri zvesťach a mienkach o kreste Štefanovom. Tu hlavnia otázka je: Bol-li pokresten hneď po narodzeniu? či pak vo veku dospelom? a kým?
Chartuitius, Ranzanus a Turčan predpokladajú, čo je prirodzené, keď už i otec i matka boli kresťani, že Štefan bol pokresten hneď po narodzeniu sv. Vojtechom. 167.) Na tohoto upozornil Geizu vo snách, dľa Chartuitia, angel, dľa Ranzana Panna Maria, s naloženiem, aby ho čestne prijali a poslúchali, keď prijde. Netušili neboráci, že im dakedy veda kuriósne do tvári zasvieti, a okáže svetu protimluvy, do akých sa zaplietli. Narodil-li sa Štefan r. 967 alebo 969, a bol hneď pokresten, tak ho sv. Vojtech vonkoncom krestiť nemohol, byv ešte sám chlapcom, aspon študentom v Magdeburgu, a bolby mal už 28 alebo 30 liet pri nastoleniu, r. 997, čomu odporuje výpoveď Chartuitiova, že bol vtedy vykročivší zo chlapectva mladík. 168.) Krestil-li Štefana sv. Vojtech, to pred 984 rokom stať sa nemohlo. Bo len r. 981 vrátil sa zo školy magdeburskej do Čiech, a biskupom teprv r. 983 stal sa. 169.) Vtedyby ale, jestli rok narodzenia a krestu jeden jest, bol mal pri nastúpeniu vlády r. 997, teprv 13 liet, čo sa naskrze nesrovnáva ani s jeho činmi, ani so smrťou. Nie s činmi, lebo riadil hneď po nastoleniu veci pokoja i vojny mužne, a bol už ženatý; nie so smrťou, lebo umrel r. 1038 ako podagrický vyžitý starec, kdežto podľa predpoloženia tohto nebolby ešte čítal výše 51 liet, vek to najlepšej mužskej sily.
Iní kronikári kladú krest Štefanov do rokov dospelých a spojujú so ženitbou. Aventinus nám zvestuje, že Štefan, keď prišol hľadať pokoj a nevestu ku Henrikovi II., dostal sestru jeho Gisellu, a hneď pokresten i za kráľa uznán bol. 170.) Hermannus Contractus vypravuje k r. 995, že Gisela bola dána za manželku Štefanovi, keď ku viere kresťanskej sa obrátil. 171.) Conradus Urspergensis poučuje nás, že Štefanovi nechceli dať prve Giselu, až vieru kresťanskú prijal. 172.) Sigebertus Gemblacensis pripisuje Gisele obratenie Štefana i Uhrov. 173.) To isté tvrdí i biskup, Otto Frisingensis. 174.) Ademarus Chabanensis zvestuje nám, že sv. Bruno pokrestil Geizu a nazval Štefanom, pri čom za krestného otca stál Otto III., podobne pokrestil r. 994 i jeho syna, a nazval ho tiež Štefanom, a učinil mu tú milosť, že mohol kraľovať ďalej. 175.)
Komu teraz dať za pravdu? Či domácym kronikárom a legendárom, ktorí krest Štefanov spojujú s jeho narodzeniem? či pak cudzozemským svedkom, ktorí ho odkladajú do času ženitby? Našou mienkou oba majú pravdu, a predca tí i títo sa mýlia, poneváč nechápu, v čom je vec. Štefan, ako syn kresťanských rodičov, bol pokresten hneď po narodzeniu, ale obriadom cirkve východnej; keď pak chcel dostať za manželku Giselu, musel prestúpiť do cirkve západnej, a bol znovu pokresten obriadom tejto. 176.)
Tým je domnelá protimluva rozlúštená, dve veliké záhadky sú nenutene vysvetlené. Jedna, ktorak mohli rodičovia kresťanskí nechať beze krestu syna až do časov ženitby? Nenechali. Druhá, ktorak mohol Štefana krestiť biskup Vojtech bez toho, že by sme ho museli uznať pri nastúpeniu vlády za chlapca? Bol krestený znovu pri premene obriadu. A to sa stalo nie tak k vôli žene, ako následkom politicko-náboženských zásad Geizových.
____________________
167.) Hunc Deo dilectus Adalbertus episcopus chrismali baptismate, secundum credulitatis suae veritatem, intinxit. Chartu.
168.) Transacta pueritia, postquam gradum adolescentiae primum ascendit. Chartu.
169.) Po arcibiskupově smrti {:† 20. jun. 981:} vrátil se do Čech. – Dne 29 června 983 ve Veroně od Mohučského arcibiskupa Willigisa na biskupství posvěcen. Palacký Dej. čes. D. I. p. 262 a 263.
170.) Avent. Annal. Boici L. V.
171.) Hujus {:Henrici II. Bavariae ducis:} soror Gisela Stephano, regi Ungariorum, quum se ad fidem Christi converteret – in conjugium data. Herman. Contr. a. 995.
172.) Horum {:Henrici et Brunonis:} sororem Giselam rex Ungariorum, qui Stephanus dicebatur, in conjugium expetivit; sed eam ducere non promeruit, donec se christianae religionis rudimenta et sacri baptismatis sacramenta, cum omni gente sua, suscepturum promisit. Conrad. Ursperg.
173.) Gens Hungarorum, hactenus idololatriae dedita, hoc tempore ad fidem Christi convertitur per Giselam, sororem imperatoris, quae nupta Hungarorum regi, ad hoc sua instantia regem adduxit, ut se et totam Hungarorum gentem baptizari expeteret, qui in baptismo Stephanus est vocatus. Sigeber. Gembl. a. 1010.
174.) Henricus sorore sua Gisela Stephano, Ungarorum regi, in uxorem data, tam ipsum, quam totum ejus regnum, ad fidem vocavit. Otto Frising. {:† 1158:} Chron. VI. 27.
175.) To je ten, čo rozoznáva Biele a Čierne Uhorsko. V. III. §. 5. d. t.
176.) More Romanae ecclesiae rebaptizatus. Bárdossy Supplem. Annal. Scepus. p. 351. nota c. Leutsch. 1802. – Vojtech v Ostrihome Vácslava {:Štefana:} sťa neplatne od Photiánskych Grékov pokresteného, znovu pokrstil. Sasinek Poč. Uhor. p. 128. – Dlugoš hovorí o birmovaniu. Cum Gaudentio, ceterisque religiosis viris, Hungariam ingressus, ad ducem Geisam pervenit, in fide catholica et ceremoniis ejus... instructurus. Cum autem duci Geisae et consorti ejus Adleidae adventus ejus fuisset denunciatus... cum magna veneratione susceptus, filio ducis Geisae confirmationis characterem impendit. Dlugoš L. II.
§. 38. Obyčajnosť znovukrestenia.
Nech sa nikto nad tým nezastavuje, že hovoríme o znovukresteniu Štefanovom pri jeho priechodu z východnej do západnej cirkve. Akokoľvek soptí na Bárdošiho strannický poklonník módy, Fessler, to sa dá i z theorie neodtajiteľne dokázať, i zo praxi, že prestupujúci z východnej cirkve do západnej, a naopak, bývali znovu kresteni.
Za časov sv. Tomáša tvrdili daktorí bohoslovci, že gräcký krest, pre chybnú formu, je neplatný. To isté tvrdil i pápež Innocenc IV. Navzájem i Gräci neuznávali platnosť krestu obriadom cirkve latinskej udeleného. 177.)
Dľa učenia toho i obcovaly vospolok nepriateľské stránky. I pravoslavní krestili znovu preletčíkov latinských, i latináci pravoslavných.
Že pravoslavní tak činili, vidno z cirkevného, na sboru r. 1309 v Prešporku prineseného zákona, kde sa výslovne vytýka Rusom, Bulharom, Srbom a Litvanom znovukrestenie latinákov. 178.) Na Rusi až r. 1666 určili shromaždení v Moskve patriarchovia, „neperekreščivať latyn pri perechodie ich v pravoslavie.“ 179.)
Že ale i latináci skutočne znovu krestievali získaných pravoslavných, na to dosť bude uviesť dva príklady. Minorita Marko Viterbini píše r. 1366, že dvadcať bosenských minorítov v Bulharsku za 50 dní pokrestili výše 200,000 dúš. A aby sme nemysleli, že to boli snaď len bogomili, dodáva: Veľmoži, poddaní, kacieri, šismatici, s ich popami a mníchami, úhrnom sa tlačia ku krestu. 180.) Veliký kňaz litevský Jagajlo bol kresťan pravoslavný, s menom Jakub, a predca, keď pojal r. 1386 Hedvigu Ludiekovnu, a prešol pri tom v latinstvo, bol znovu vo Krakove krestený, s menom Vladislava. {:Vidz obč. III. §. 243:}
Na druhom teda kresteniu Štefanovom diviť sa nebudeme. Ono bolo duchu onoho veku primereno, a dialo sa bez pochyby často, zvlášte kde mohla prospeť oštentácia. Lebo práve vtedy hromila cirkev rimská slovanské pravoslavie na všetky strany, v Uhrách, Čechách, Poľsku, Chorvátsku. Ustúpil snášelivý ten a krotký duch, aký ukázali pápeži za časov Methodových; nastúpilo bezohľadné, násilné latinčenie.
____________________
177.) Tempore s. Thomae quidam existimabant, ut ipse refert in 4 dist. 3 qu. 2. art. in responzione ad primum, formam Graecorum invalidam esse. – Innocentius IV. negat legitimum fore baptismum, quem Graecus in ecclesia occidentali conferret in forma apud Graecos consveta. – Ut eorum nonnulli schismatici baptizatos a latinis rebaptizare ausi fuerint, ut colligimus ex conc. Lateran. IV. c. 4. sub Innoc. a. 1215. Theol. curs. complet. Migne. Paris 1862. T. XXI. p. 347. – Tenže Innocenc IV. vytýka uhorskému Ludiekovi, že sa zaviazal zlomiť rohy šismatikom Srbom, diabol pak že ho sviedol ku vojne proti „pokresteným“ Benátčanom. Fejér Cod. T. IX. vol. 2. p. 502. Srbov teda považoval za nepokrestených.
178.) Perpetuo prohibemus edicto, ut nullus nostrae legatiae subjectus, qui vult reputari et haberi catholicus, praesumat decreto haeretico, Patareno, Gazano, schismatico, vel alteri fidei christianae contrario, maxime Ruthenis, Bulgaris, Rasciis, Lithvanis, in errore manentibus, qui... sacri baptismatis reiterant sacramentum... filiam, neptem, consanqvineam suam connubio tradere. Concil. Poson. a. 1309 tit. VIII. Concil. Car. Péterfy P. I. p. 147.
179.) Soloviev Ist. Rossii T. XI. p. 395.
180.) Fejér Cod. T. IX. vol. 3. p. 602. Vidz obč. III. §. 174.
§. 39. Povaha a osudy sv. Vojtecha.
Nástrojom jeho nie posledním bol i ten Vojtech, ktorý Štefana novým krestom do cirkve západnej previedol. Školovaný v Magdeburgu vychovanec Nemcov, bol latiníkom oddaný s celou dušou, nenávidel obriad gräcko-slovanský, stíhal ho v Čechách, Poľsku, Uhrách, a kamkoľvek prišol. V životopise sv. Kyrilla stojí o ňom: „Potom mnohim lietom minuvšim, prišed Vojtiech v Moravu i Čechi i v Liachi {:Poľsko:}, razruši vieru pravuju, i ruskuju gramotu {:písmo:} otverže, a latinskuju vieru i gramotu postavi, i pravdivyja viery episkopy i popy izsieče a druhija razhna.“ 181.) Líči sa tu ako horlivý prenasledovateľ cirkve východnej a obriadu slovanského, čo tuším bolo príčinou i jeho nesnádz v Čechách, kde ešte obriad slovanský mal svojích privržencov.
Muž takého ducha nepremeškal premlúvať uhorský dvor k obriadu latinskému. A mal ku nemu prístup, ako blízky súsed. Bo právomocnosť jeho biskupstva siahala tak, ako državná kniežat českých, až po Dunaj a Ostrihom. Slovensko, čili Povážie, náleželo vtedy, i politicky i cirkevne, ku Česku. Slabo nadané biskupstvo nitrianske kleslo vcele. Povážie teda bolo cirkevne potiahnuto ku založenému r. 973 biskupstvu pražskému, ako vidno zo zakladacej, pápežom Benediktom VI. a císarom Ottonom I. potvrdenej, listiny. Tu je Povážie 182.) výslovne uvedeno. Povážime-li, že celonárodní panovníci uhorskí sídlili už vtedy v Ostrihome, pochopíme snadno, že Vojtech mohol kedykoľvek zabehnúť na dvor uhorský, keď to jeho nepokojov plný život dovolil.
Bol zaiste nesmierne nenávidený v Čechách. Preto už r. 989 putoval do Ríma, vzdal sa tam biskupstva, a nastúpil cestu do svatej zeme. Ale opát na vrchu Kasinskom premluvil ho, aby zostal tam, i vstúpil medzi benediktínov. Nedlho však pobyl i tam. Šol napred ku basiliánom vo Valliluce, potom do kláštora sv. Aleksia v Ríme, kde 17. apr. 990 skutočne zložil mníšsky sľub. A predca sa navrátil r. 992 zasa do Čiech, a meškal tam asi tri roky. Do tejto doby kladie Katona krest Štefanov a spojuje so ženitbou.
R. 995 prchnul znovu, prede hnevom Vršovcov, do Ríma, a znovu dal sa nahovoriť rok na to ku návratu do Čiech. V Mohuči sa však doznal, že štyria bratia jeho, Slavníkovci, padli v Čechách pod mečmi. Šol teda prosto do Poľska ku Boleslavovi Chrabrému. Odtuď vydal sa r. 997 ku pohanským Prussom, so svojím mladším bratom Radimom, a počínal si tam pri hlásaniu viery tak neopaterne, že 23. apr. t. r. bol pohanmi ubitý. 183.) Vykúpená mrtvoľa jeho bola odvezená do Hnezdna, a stala sa predmeťom takej úcty, že z celej Európy hrnuli sa ku nej nábožní pútnici.
____________________
181.) Halič. Sborník D. II. p. 190.
182.) Provincia cui Vag nomen est. U Kosmasa II. 168-171.
183.) Život Vojtechov opísal pravdepodobne už jeho mladší brat Radim {:Gaudentius:}. Palacký Würdig. d. alt. bőhm. Geschichtschreiber p. 296. – Na základe tohoto životopisu zpracoval svoj Bruno, ktorý r. 1009 podstúpil mučedelnícku smrť v zemi ruskej. Tento dosť skromne mluví o zásluhách Vojtechových. Juxta positis Ungaris nunc nuncios suos misit, nunc seipsum obtulit; quibus etiam ab errore suo parum mutatis umbram christianitatis impressit. Acta SS. Ung. I. 219.
§. 40. Domáce tradície o kreste Štefanovom.
Že sv. Vojtech skutočne pokrestil sv. Štefana v Ostrihome, to bola od nepamäti domáca tradícia. Potvrdzujú ju i sami kráľovia z domu Arpádovho. Tak Bela IV. v listine od r. 1263, ktorou Tatu potvrdzuje Benediktínom, púšťa sa do starín, rozprávajä, že im ju daroval Deodat, ktorý i sv. Štefana so sv. Adalbertom pokrestil, a preto dostal meno tata {:otec:}, prešedšie potom i na osadu. Romantické svedoctvo toto kráľovského starinára zakladá sa na povesti národnej, na mene osnovanej, tuším mníchmi do obehu pustenej, a prešlej potom i do kroník. Bo i Turčan zná Deodata, a zvestuje o ňom to isté, činí ale spolu grófa toho z Apúlie učiteľom Štefanovým, čo sa najviac o výchove dopustiť môže. Učiteľovia zaiste boli v tých časiech len osoby duchovné; poneváč len u ních nalezalo sa dačo vzdelanosti. Deodat bol vraj nadaný velikými statkami v Uhrách, ale umrel bezdetný.
§. 41. Meno Štefanovo.
Krestniatko jeho nazýva súveký Ditmar Vaikom. 184.) Čo to za meno? Kollár a Palacký majú ho za Vojík. Ovšem, že podobné mená boly v užitku po celom Slovanstve. V dohovoru ruského Igora so Gräkmi r. 945 číta sa medzi poslancami z Kyjeva do Carihradu: „Voist syn Vojkův.“ 185.) V zemianskom liste rodiny Záborských z r. 1263: „Voslou syn Vojanov.“ 186.) To samé meno Vaik, Voik, prichodí v listinách: r. 1173 „Voik {:Boik:} syn Brallov“; r. 1228 „Rubin z rodu Voik“; 187.) r. 1245 „Martin syn Vaikov“; 188.) r. 1401, v listine bána bosenského Hervoji, „Tvartko a brat Voyko“; 189.) deď Mateja Korvína „Voyk“ dostal r. 1409 od Žigmunda zámok Huňad; i súdelný brat Huňadov sluje v listine Jána Huňada od r. 1448 „Vojkom.“ 190.) V župe prešporskej spomína sa „zem Vajka“. 191.) Neďaleko Košíc stojí dedina Vajkovce, kde Matúš Trenčiansky pred bitkou rosanovskou táboroval. Meno to činí nepochybným, že majiteľ dediny tak bol kedysi Vaik, ako Rosanoviec Rosan, Kakašoviec Kakaš, Batizoviec Batiz, Folkušoviec Folkuš; a toto ukazuje, že meno Vaik bolo kedysi obyčajné a veľmi rozšírené.
Slovanskosť jeho je na jave, a predca Fessler vyhlašuje ho za maďarské bajnok. 192.) Nevedel teutonský tento osvetonosec v Rusku, že i bajnok je slovo slovanské, bojovník. 193.)
Štefan Horváth, Pray, Peter Hostinský, odvodzujú meno Vaik od Vojtech, akoby Štefan bol zo vďačnosti prijal meno svojho krestiteľa. Ale sám Vojtech odvrhol slovanské meno toto v Magdeburgu, a nazval sa, po svojom učiteľovi, Adalbertom. Pod týmto, nie pod menom Vojtecha, prišol na uhorský dvor a stal sa známym v Európe. Ktorak teda tvrdiť, že Štefan prijal jeho meno, keď on sám ho zavrhol a zaprel?
Vaik, Vaic, Vác je, dľa Sasinka, len zkrátenina z Venceslav. Venceslavom, zkrátene Vaikom, nazýval sa syn Geizov vo pravoslaviu. So priechodom k obriadu latinskému neprijal meno nové, lež staré obrátil nazpät do gräčtiny, z nejž bolo vzato. Bo Venceslav a Štefan jedno znamená. 194.) Hľä, ako sa z našej mienky všetko prirodzene a ľahko vysvetľuje! Temer ako úkazy prírody zo sústavy Kopernikovej.
____________________
184.) Gener Henrici, ducis Bavariorum, Vaic, coronam et benedictionem accepit. Ditmar. Chron. L. IV.
185.) Nestor 27. p. 32.
186.) Fejér Cod. T. V. vol. 1. p. 326. Voslou filius Vojan.
187.) Fejér T. III. vol. 2. p. 149.
188.) Martino bano, filio Vaic. Fejér T. IV. vol. 1. p. 386.
189.) Videlicet cum Droagbisca, fratre nostro Voyslavo, Voyaco, Petro vayvoda, Turco et fratre suo Voyco. Luci. L. V. c. 4.
190.) Dicit nobis egregius Vojk de Chionok, frater noster condivisionalis. Fejér T. VIII. vol. 2. na konci ad lectorem III. Filio suo Voyk. T. IX. vol. 4. p. 197 k r. 1369.
191.) Terra Vayka. Fejér T. II. p. 229.
192.) Fessler Gesch. Ung. Th. I. B. 1. p. 309.
193.) Divno, že maďarský národ, ktorý sa tak bojovným nesie, má tak mnohé, a to najdávnejšie a najprimitivnejšie, na vojenstvo sa vzťahujúce slová slovanské, ako bajnok, vitéz, katona. Toto pochádza od katať, katovať, biť.
194.) Στέφανος = veniec. Srov. Sasinek Dej. poč. Uhor. p. 88. s notou 2.
§. 42. Ženitba Štefanova.
Druhý krest Štefanov bol práve tak spojený s veseliem, ako Jagajlov. Kloniaci sa ku Nemcom otec vyvolil mu za manželku Giselu. Čo to bola za osoba?
Chartuitius ju nazýva dcerou císara Henrika, 195.) Turčan burgundského kráľa Vilhelma. Obidva sú v omýle. Gisela bola sestra, nie dcera, císara Henrika, a kráľa burgundského Vilhelma nikdy nebolo. Omýl Turčanov zdá sa pochádzať odtuď, že mätie spolu dve Gisely. Kráľ burgundský, Konrád, mal dceru Giselu. Táto sa vydala za Henrika II. bávorského. Z nej narodil sa císar Henrik II., biskup augsburgský Bruno, povýšený potom za pápeža pod menom Gregora V., naša Gisela, a mníška Brigitta. 196.)
Už z toho vidno, že celý rod ten vynikal nábožnosťou, a ešte viac na to ukazuje povaha císarova. Napred chcel stať za mnícha, potom žil s manželkou Kunigundou, ako so sestrou. Po smrti boli oba vyhlášeni za svatých. Div-li, že takáto rodina nechcela dať ináče Giselu Štefanovi, ako keď sa slávnostne zrekne cirkve východnej?
____________________
195.) Consortem regni sibi adscivit Henrici imperatoris filiam Giselam. Chartu. Vita s. Stephani.
196.) Katona Hist. Hung. duc. p. 620. – Do rodiny Giselinej prináležal i mních Gunter. Štefan ho povolal z Turingie do Uhier, a nad nejedným divom svatého muža otvoril ústa. Raz ho naliehave núkal pečenou pávou. Svatý odporoval, bo že on mäsa nikdy nepožíva. Štefan ale predca neprestal ho núkať. Gunter teda vzdychol, vzozrel do neba, a hľä! ožilá páva odletela zo stola. Stilting Acta SS. Sept. T. I. p. 528.
§. 43. Sídla celonárodních panovníkov.
I ženitba i nový krest Štefanov zvŕšily sa v Ostrihome. To bolo za Geizy sídlo celonárodních panovníkov. Ale sú isté sledy, že až Geiza preniesol sa do Ostrihomu.
Po opanovaniu Potisia sídlili veľvojvodovia v Čanade. To možno zavierať z toho, že kráľ Samuel Aba, keď zrušil novoty Petrove a všetko chcel uviesť na staré, tam sa dal venčať a vzal tuším i obydlie. Bolo to i najpríhodnejšie sídlo pre panovníkov, pokuď država maďarská bola ohraničená Dunajom. Zdržovali sa na západňom jej kraji, aby blízko boli predielov, do ktorých sa vtierali. {:Srov. Obč. I. §. 53:}
Po zaujatiu nadobro Pannonie preniesli sa do Stolného Belehradu, 197.) a museli tam dlho sídliť, poneváč i potom, keď už viac tam nebýdleli, tam sa predca ostríhaly, až do časov Anžuánskych, i prestol i koruna, 198.) tam bývali kráľovia venčaní, do Ferdinanda I. najmnožší i pochovávaní. Panovníci prešli do Ostrihomu, do Budína, na Vyšehrad, a Belehrad predca zostal Uhrom akýmsi posvätným tak, ako Rusom Moskva po prestehovaniu sa cárov do Petrohradu. V X. stol. to bolo veľmi príhodné sídlo. Mohli odtuď rovnako obcovať so západom i východom, s jedným i druhým císarskym dvorom.
Odhodlaná náklonnosť Geizova ku západním národom učinila, že sa z Belehradu presídlil do Ostrihomu, kde vtedy boly hranice, aby bol bližší Nemcom, ktorých si kládol vo všetkom za vzor, i musel sa spolu mať pred nimi, viac ako prede Gräkmi, na pozore.
____________________
197.) Turčan píše, že Arpád položil sa táborom na vrchu Noe u Belehradu, a to že je prvé miesto, ktoré si vyvolil v Pannonii; preto že potom tam vo blízkosti založil sv. Štefan Belehrad. Keza vie, že Arpád tam ležal táborom, kde potom založen bol Belehrad. Vykopávané tam kamene s nápismi a peniaze svedčia, že tam stálo rimské mesto, dľa Laria Cimbriana, dľa Bombardia Antiana, dľa Morova Caesarea. Chartuitius: „Regalis civitas.“ Na peniazoch uhorských: „Regia civitas.“
198.) Albensem ecclesiam, ubi solium regni et corona conservatur. Bela IV. r. 1254. Fejér T. IV. vol. 2. p. 231. Stráž nad nimi mali kanonici.
§. 44. Spolkovité sriadenie državy.
Prenesenie panovníckeho sídla z Belehradu v Ostrihom značilo odvrátenie sa ode Slovanov, ich štátnej formy, náboženstva, reči, rovnoprávnosti, a klonenie sa k Nemcom, centralisácii, reči latinskej, cirkvi rimskej, feudalismu, privilegiam. Pri tom všetkom predlžovalo sa u Maďarov, pravda s ponenáhlym slabnutiem, až do konca X. stol. to, čo nalezáme u ních v Lebedii a Atelközu. Boli podeleni na osem plemien. Každé z ních malo svojeho plemenného vojvodu. Títo plemenní vojvodovia tak málo viseli ode spoločného celonárodnieho veľvojvodu z domu Arpádovho, 199.) že Šarlátorodenec mluví o ich neodvislosti, 200.) čo však nesmie byť vzato doslovne. Neboli poddaní celonárodním veľvojvodom vo smysle centralisácie gräckej, aby svojej vôle nemali, nič na svoju ruku podniknúť nesmeli. Náhle však bol celonárodní veľvojvoda, poddaní mu byť akotak museli; len že poddanosť táto bola nepaterná. Veď mali spoločnú smluvu ku vzájomnej podpore, 201.) teda viedli i vojny na svoju ruku. To tam nemožno, kde je ústrednia vláda silná a dôsledne vyvinutá. Bolo to asi tak, ako za naších čias na Čiernej Hore. Často podnikali jednotné plemená vojenské výpravy na Turkov, a predca všetky boly poddané vladykovi na Cetine.
Sídlili tí plemenní vojvodovia tam, kde sa usadily jednotné plemená: ale kde menovite, to zostane pohrobeno do večnej nepamäti. Nemáme o tom inej zprávy, ako tú všeobecnú Kezovú, že celé plemená volily si v novej vlasti obydlie.
Len o jednom plemeni, jestli nebolo pečenské, vieme s istotou, kde sídlilo, a plemenných vojvodov jeho známe. Rozumiem plemeno osadivšie sa v sedmohradských horách, ktorého vojvodovia sídlili v ďulovskom Belehrade. Pamiatka týchto zachovala sa, bo túžili po samostatnosti, viedli vojnu so sv. Štefanom, museli byť mocou pokoreni.
Plemenným vojvodom maďarským rovnaly sa inonárodnie, do spolku prijaté, kniežatá. Lebo bľúzniny kronikárov naších nestoja. Oni nám predstavujú vec tak, že pribylí Maďari všetkých zastihnutých na terajšom územiu uhorskom Slovanov a Rumunov buď vybili, buď vo služobnosť uviedli, kniežatá ich olúpili, vyhnali, povešali, a to s ošemetnými posmeškami. Predostierali lživú kúpu za veci ničomné, zpáchaný nevedomky predaj za hrsť trávy, za sklenicu vody, za koňa. Takou hračkou dobývajú sa krajny? Taký ošemetník bol Arpád? Bol to trochu vätší politik, nežli naši lokajskí kronikári a ich upotrebovatelia. Maďari boli národok na počeť slabý. Nemohli sa teda vrhnúť, ako chmáry Mogolov, na celý svet, než museli hľadať i spoločníkov i tovarišov. Ako sa so zadunajskými Slovákmi priatelili, bratríčkovali: 202.) tak to činili bezpochyby i s inými, Bulharom poddanými, národkami a kniežatmi. Aspon daktorým z ních ponechali prestoly i moc.
Spolkovité sriadenie državy vysvitá i z užívaných tituľov. Gräci písavali listy: „Náčelníkom Turkov.“ 203.) Sv. Štefan sa písal „kráľom celého Uhorska.“ 204.) Prečo celého? To znak, že Uhorsko bolo na časti podeleno. Šarlátorodenec spomína i trenice a hádky medzi rozličnými kniežatmi. 205.) Zo všetkého vidno, že moc panovníkov z domu Arpádovho bola v X. stol. obmedzená skrze plemenných maďarských vojvodov a inonárodnie spolkové kniežatá.
S časom však Arpádovci rozširovali práva svoje a obstrihovali viac a viac moc podriadených im panovníkov. A najprudšie, najodhodlanejšie si pri tom počínal kloniaci sa ku Nemcom Geiza.
____________________
199.) Пƍοτός μἔγας ἄƍχων.
200.) Octo vero hae Turcorum gentes principibus suis subjectae non sunt. Šarl. c. 40.
201.) Sed singulae pro fluminibus, quibus distingvuntur, mutuo inter se contractu statuerunt; quamcunque partem bello infestari contigerit, ei communiter omni studio et cura suppetias ferre. Tamže.
202.) Remonštrá. biskup. Bávor. z r. 900.
203.) Τοίς ἄƍχονταις τῶν Τουƍκῶν.
204.) Rex totius Hungariae.
205.) Qui {:Termac:} nuper in gratiam rediit cum Bultzo, tertio principe et carcha Turciae. Šarl. 40.
§. 45. Nový panovničí název.
Geiza vzal i nový, rastúcej moci primeranejší, název. V polovici X. stol. nazývali sa panovníci uhorskí veľvojvodami, ako svedčí Šarlátorodenec; Geiza si priložil název velikého kňaza, 206.) čo takto dokážeme.
Súveký Ditmar nazýva manželku Geizovu Beleknegenou. 207.) Čo to? Historici nevedia, čo s tým počať? Sám Ditmar, mysliac na latinské slovo bella, to vysvetľuje skrze „pekná pani.“ 208.) Ale veru to nenie pekné vysvetlenie, ač ho nielen povrchní Mészáros, 209.) než i Kollár prijal, 210.) ba i Češi vniesli do svojeho Slovníka Naučného. 211.) Preto vraj dostala meno „bielej kňahyne,“ že v rúchu bielom chodievala. Či vždy? Ktorá kedy pani dostala meno od barvy rúcha? To je výklad neprirodzený a nesmyselný.
Písmena b má sa čítať spôsobom gräckým ako v, teda velekňahyňa, 212.) na čo tisíce máme v listinách príkladov. Hneď sa píše Besprim, Bihor, Bisseni, Bokon, Bodon, Batacius, Bas, Iban, Batiz, Bulgaria, Jakob, Bela, Boleslav, Bladimír, Bachiensis, Bodrogiensis, Bavaria, Ludbici; hneď Vesprim, Vihor, Visseni, Vokon, Vidin, Vatacius, Vas, Ivan, Vatiz, Vulharia, Jakov, Vela, Voleslav, Vladimír, Vachiensis, Vodrogiensis, Vavaria, Ludvici. Ešte r. 1362 čítame: Actum Vude, miesto Bude, Vohemie, miesto Bohemie regem. 213.) Samé to meno hodnosti, ktoré nosil náčelník Magyarov s ich príchodom do novej vlasti, to známe „boebodus,“ kto bude čítať ináč, ako vojevodus? Aká tu nutnosť čítať b ako v, také je i v názve beleknegyna. Biela kňahyňa je nesmysel, tituľ velekňahyne oproti tomu bol a je známy po celom Slovanstve, a práve v tom smyslu manželce Geizovej daný, v akom jej náležal. Že to Slovanom prácne dokazovať treba, je zaiste podivné. Sám cit by im to bol mal dávno na srdco položiť.
Našedše pak pravý název panovnice, máme i název panovníka. Jestli manželka Geizova bola velekňahyňa, neomýlne jej manžel musel sa nazývať velikým kňazom, tak ako prve nazývali sa jeho predchodcovia velikými vojvodami. 214.)
Že premena táto v názve panovníckom skutočne sa stala, toho dôkaz nalezáme i v životopise sv. Vojtecha, kde sa panovník uhorský nazýva „senior magnus.“ 215.) Čo to? Kto slovansky neumie, do dejín slovanských národov nikdy nenazrel, bude bľúzniť o francúzskom „seigneur.“ Kto ale i reč slovanskú zná, i dáke historické diela slovanské čítal, tomu hneď ide na mysel, že to nič iného nenie, ako doslovné tlumočenie názvu slovanského veliký kňaz. Vidno z toho, že mnohé temné stránky v histórii uhorskej len Slovani môžu objasniť. Dávna história Uhorska nedá sa dôkladne pochopiť beze známosti reči slovanskej a dejín slovanských národov v ich vlastnej reči písaných.
I kronika Turčanova dáva, len že akosi nepovedome, Geizovi název velikého kňaza. Bo čo iného je ten, ako ho nazýva, „dux magnus“? 216.) Tento sa lepšie vyslovil, nežli životopisec Vojtechov; bo slovanské kňaz tlumočí sa vždy latinským dux.
V dobe prvých kráľov užívalo sa potom často názvu dux magnus o najstaršom zo kniežat údelných. Za časov Geizových ale znamenalo to panovníka samostatného, a ukazuje na veľmi úzke spojenie so svetom slovanským. Rusi už boli vzrástli vo veličiznú državu, a ešte sa ich hlavní panovníci nenazývali ináče, ako velikými kňazmi, manželky týchto velekňahyňami. Práve tak bolo i s Geizom a jeho manželkama. On veliký kňaz, ony velekňahyne.
____________________
206.) Má sa za to, že slovo kňaz pochádza od nemeckého König, King. Buslajev {:O vlijanii christianstva na slavjanski jazyk p. 164:} odvodzuje ho od koreňa kon, medza, hranica, a tento od sanskritského džan, rodiť. Sú ľudia, ktorí slyšia i trávu rásť. Prvotne znamenalo u Slovanov náčelníka rodiny, potom hlavu národa, panovníka. Teraz znamená u Rusov tituľ fürsta; u Slovákov, Čechov, Poliakov duchovníka; u Srbov a Bulharov dedinského predstaveného, spolu však i panovníka.
207.) Uxor ejus Beleknegena. Ditmar. Annal. L. VIII.
208.) Id est, pulchra domina dicta. Tamže.
209.) Szép hölgy. Mészaros Magy. Oroszok p. 39.
210.) Výklad ku Slávy Dcere p. 486.
211.) Šaroltou od Slovanů Bělou kněginí nazývanou. Slov. Nauč. D. IX. p. 740.
212.) V. Lipa r. 1864. p. 4. – Sasinek Poč. Uhor. p. 122. n. 5.
213.) Fejér Cod. T. IX. vol. 3. p. 290.
214.) Sciendum vero Arpadum, magnum Turciae principem, filios genuisse quatuor. Šarl. 40. Magnus princeps by sa mohlo vziať i za veliký kňaz. Že ale Šarlátorodenec zná len vojvodov, dlužno ho tlumočiť veľvojvoda.
215.) Miserat {:Adalbertus:} ad Ungarorum seniorem magnum. Acta SS. Apr. T. III. p. 195.
216.) Turčan II. 53.
§. 46. Duchovnia prevaha Slovanstva.
A divná vec, že vrchní panovníci maďarskí prišli so slovanským menom vojvodov do terajšej vlasti, a tu zasa v iné slovanské meno premenili, napred velikých kňazov, potom kráľov. Zrcadlí sa v tom duchovnia prevaha Slovanov, ktorá však už pod Geizom značne klesať počala. Ako v XI. stoletiu počali Maďari byť verným odtiskom Nemcov: tak boli v X. verným odtiskom Slovanov.
Maďarskí vojvodovia a kňazi, s velikou mocou plemenných a národních, veľmi obmedzenou celonárodních, rovnajú sa, ako vajco vajcu, slovanským velikým a údelným kňazom. I tentýž v tom duch, draženie osobňou slobodou a štítenie sa Molocha državnej všemohúcnosti, zužovanie verejnej moci na mieru najmenšiu.
Nedarmo boly dávne Uhry počitované ku zemam slovanským. Slovanské meno nosili panovníci; slovanské boly názvy prídvorních hodností; slovanské župních úradov, žup samých; slovanské všetky občianske a súdne ustanovizne, ešte i tie porady krajinské, a miesto ich vydržiavania, Rákoš. 217.) A o čom svedčí to množstvo slovanských slôv v reči maďarskej, tých menovite, ktoré sa vzťahujú na orbu, remeslá, obchody, život domáci? Že vtedy Slovani boli učiteľmi, Maďari učedelníkmi. Civilisujúca ich moc podmanila sebe víťazov.
____________________
217.) Rákoš, pověstné pole s potokem a kopcem u Peště, kde za starodávna Maďari, a snaď už i Slavové před nimi, sněmy třímavali aneb rokovali, odtud rokoš, rákoš, místo k rokování. Kollár Výklad ku Slávy Dce. p. 263. – Rakos appellatur a voce sarmatica {:ba ešte čo?:}, quod concilium et annua comitia significat. Notum est Slavorum proverbium: Po Rákoši múdrí páni. Belium Not. Hung. T. III. p. 16.
§. 47. Medzinárodnia reč.
Boloby veľmi zanímavé, keby sme s istotou mohli ukázať, akú reč užívali medzi sebou rozličné národy Uhorska pred zavedeniem latinčiny. Musíme sa však uspokojiť s domyslom a hádaniem.
Prirodzené by ovšem bolo bývalo, aby Maďari boli naložili reč svoju Slovanom: jazyky však o inom svedčia. Nie maďarské slová a názvy prelievaly sa do slovančiny, než naopak, maďarčina presiakla vcele slovančinou. Znak to, že nie Slovani učili sa maďarskú, ale Maďari reč slovanskú.
Slovančina mala tú velikú prednosť, že vládla nielen svojím, a to dokonalým, písmom, než i hojnou bohosloveckou spisbou: maďarčina oproti tomu tým bola neupotrebitelnou, že ku žiadnomu písmu nebola prispôsobená. Malo-li sa, pred uvedeniem latinčiny, dačo napísať, nebolo iného spôsobu, ako upotrebiť reč slovanskú. A jestli sa predca písalo dačo i maďarsky, museli ku tomu upotrebiť kyrillice. Že skutočne tak činili, ukazuje príklad Székeľov. Títo ešte v XV. stol. písali maďarčinu kyrillicou. 218.) Západní Maďari o mnoho skorej zaviedli do reči svojej latinku: ale mnoho ich to stálo, až ju k jazyku svojemu prispôsobili, na jednom pravopise sa ustálili. Aký to pres celé stoletia chaos pri vlastních menách! Taká pri tom neurčitosť a neshoda, že nikdy nevieme, ako sa vlastne meno čítať má.
Prúchod reči slovanskej, pri dvore menovite, napomáhalo značne to, že prví Arpádovci brali si obyčajne za manželky Slovanky. Už Zultovi dáva Anonymus za manželku Bulharku, Turčan cár Vladislavovi Rusku. 219.) Geiza mal Poľku Adelhaidu. Prví kráľovia brali si zhusta Rusky. 220.)
____________________
218.) V. II. §. 29 d. t.
219.) Uxorem de Ruthenia dicitur accepisse. Turčan II. 4.
220.) Volt idő, a mikor a most porig lealázott magyarországi orosz nép nyelve Árpád hazájában királyi trónuson is zengedezett. Mászáros A magy. Oroszok. p. 39.
§. 48. Gylas a karchas.
Šarlátorodenec zachoval nám dačo i o krajinských hodnosťach; len že tomu, pre neurčitosť zprávy, ťažko rozumieť.
Nielen spoločný celonárodní panovník pochádzal z domu Arpádovho, než i državný vojevodca. 221.) Tomuto pri boku stáli záhadní akýsi hodnostári, gylas a karchas, ako súdcovia, 222.) čo sa rozmanite vysvetľuje.
Gylas odvodí Gottfried Schwartz 223.) z maďarčiny. Má slovo to za gyülés, a je tej mienky, že znamená predsedu snemu; ako čoby už vtedy vyslanci boli kupovali sudami pálenky doveru občanov, a potom svojími hlasmi výhodné provodili kupectvo, pri zodpovednej vláde.
Sasinek vysvetľuje slovo z reči gräckej. Značí sa vraj tým stolník, potravník, jehož povinnosťou bolo pečovať o veci dvoru ku živnosti potrebné. 224.) Ale pri dvore byzantskom hodnosti toho mena nestávalo.
Najvhodnejšie tuším vysvetlenie podal Stilting, tvrdiac, že gylas znamená podriadeného vodcu. 225.) Bo ten vrchní vojevoda z domu Arpádovho bol veliký pán. Všetko konal za neho gylas, ktorý snaď sídlil stále v Sedmohradsku. 226.) Meno môže sa dobre vysvetliť z maďarského gyüjteni, že shromažďoval vojsko, a byť jedno s ďulom našincov. 227.)
A čože karchas? Sasinek i toto meno vysvetľuje zo gräčtiny, a drží karchasa za číšnika. Schwarz ho odvodzuje z maďarského kár, že škody napravoval. Iným sa ľúbi odvodiť ho zo slova karhať, že prestupníkov trestal. Mohloby sa priviesť do spojenia i s bežným u Pečencov kankar, čo vraj značilo urodzenosť a chrabrosť. 228.)
____________________
221.) Habent autem primum ducem exercitus principem e prosapia Arpadae. Šarl. 40. To bol taký, s naším vekom mluviac, generalissimus, vo stredovekej latinčine magister militiae.
222.) Cum quo duo alii, gylas et carchan, qui judicum vicem obtinent. Gylas tamen major dignitas est, quam carchas. Šarl. 40.
223.) In Samuelem p. 45.
224.) Za to mám, že to bola hodnosť tovarníka {:tavernicus, trovárnik, potravník:}, lebo γυλιὸς je po slovensky kapsa na potravu, čili potravnica, trovnica. I to je pravdepodobné, že γυλας môže vyznamenávať hodnosť, ktorú má u kráľovského dvoru Magister dapiferorum. Sasinek Poč. Uhor. p. 78. nota 4. Ktorak sa vtedy mohlo celé Sedmohradsko nazývať Gyla Turcia? Šarl. 27. Sr. Obč. I. dokl. 51.
225.) Gylas significat ducem exercitus, supremo duci subordinatum. Stilting Vita s. Stephani.
226.) Ako v Uhrách Székes-fejérvár, sídlo veľvojvodov: tak v Sedmohradsku Gyula-fejérvár, sídlo ďuly.
227.) Vojvodovia sedmohradskí nazývali sa, okrem tohoto slovanského, i maďarským menom ďulami, z čoho nevedomosť zrobila meno Julius, a nakotila ich množstvo. Srov. Obč. I. dokl. 307.
228.) Patzinacitae cognominabantur olim Cancar, Quod nomen apud ipsos nobilitatem et fortitudinem significat. Šarl. 38.
§. 49. Smrť a povaha Geizova.
Geiza, poslední z velikých kňazov čili vojvodov uhorských, umrel r. 997 v Ostrihome. 229.)
Panovanie jeho bolo dlhé, trvalo 42 roky, a zanechalo po sebe hlboké sledy. Všetko, čo sa potom pode Štefanom zavŕšilo, on započal, do behu priviedol, prihotovil. Cirkvi dal smer ku západu, sosilil ústredniu vládu, obmedzil plemenných vojvodov a spolkových kňazov, nasnuval samodržavie.
Bol striezlivý a prenikavý politik. Ač prial Nemcom veľmi, predca sriadenú propagandu vo krajne svojej netrpel, než pomýšľal vždy na samostatnú hierarchiu. Za obriad latinský, hoc mu ako hovel, predca nechcel povrhnúť samostatnosť državy. Neostíchal sa i meč tasiť proti povolaným zo západu apoštolom. Bol však proti cudzincom laskavý, len na svojich surove prísny. 230.)
____________________
229.) Anno dom. incar. nongentesimo nonagesimo septimo seculi nequam aerumnas coelesti mutavit gaudio. Chartu. Vita s. Stephani.
230.) Severus quidem et crudelis, veluti potentialiter agens in suos; misericors autem et liberalis in alios et praecipue christianos. Tamže.
§. 50. Hranice Uhier na konci X. stoletia.
Za Geizovho panovania udalo sa obmedzenie hraníc na západňom kraji državy skrze Nemcov. Lebo krajištník rakúsky Leopold, prvý z rodu Babenbergov, odjal Uhrom Medlík {:Mölk:}, pevnosť silnú, na vysokej skale u Dunaja, a zatlačil ich r. 979 až ku pohoriu viedeňskému. 231.) Ostatnie, po Litahu, ztratili, pričineniem Adalbertovým, až za sv. Štefana. 232.)
Na západe teda šly hranice Uhorska v X. stol. ďalej, nežli prítomne. Pred odjatiem Medlíka siahaly až po Enžu, 233.) po odjatiu až po Viedeňskú Horu, ďaleko ešte na západ za Litahu.
Na sever oproti tomu boly Uhry menšie; bo kniežatsvo povážske nenáležalo ku ním. Dunaj, od jeho ohnutia pri Vacove na hor po rieku Moravu, bol hranicou medzi državou uhorskou a českou, potom poľskou. Po ztroskotaniu Moravy pripadlo kniežatstvo povážske napred Čechám, potom Poľsku. Stalo sa loptou súsedov. Zaujali ho s Moravou Češi, Čechom ho odjali Poliaci, Poliakom sv. Štefan. 234.) Pri nastoleniu tohto siahaly hranice Poľska po Ostrihom, Jáger, Sečovce a Tisu. 235.)
____________________
231.) Hoc itaque anno Liupoldus marchio in praedones istos potentes omnem suam potentiam collegit. Medilicum, praecipuum barbarorum nidum, aggressus expugnavit, Ungaris longe a provincia expulsis. Alold. a. 979.
232.) Adalbertus marchio, qui marchiam orientalem Ungaris primo abstulit. MS. Gartense u Katony Hist. duc. p. 339.
233.) Hanzis Germ. Sac. T. I. p. 188.
234.) V. Letop. Mat. Slov. r. 1867. sv. II. p. 34.
235.) Qui {:Boleslav:} congregato omni exercitu suo, ad regem {:Stephanum:} ante Strigonium venit; ibique, in terminis Poloniae et Hungariae, teritoria sua fixit. Nam termini Polonorum ad litus Danubii ad civitatem Strigoniensem terminabantur, dein in Agriam, civitatem ibant, demum in fluvium, qui Tizia nominatur, cedentes, regyrabant juxta fluvium, qui Cepla nuncupatur, usque castrum Galis {:Gál-Szécs, Sečovce:}, ibique inter Ungaros, Ruthenos et Polonos finem dabant. Chron. ung. polo. v Mon. Polo.
___________________________________
Dejiny kráľovstva uhorského od počiatku do časov Žigmundových | |||